2052 sci-fi poviedky Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Sieste (2013) 101001 Uvod Co prinesie buducnost? Ako sa bude zit? Ak si davate tieto a podobne otazky, tato kniha je pre vas. Zbierka poviedok, ktore ukazuju rozne moznosti, kam sa dostane nas svet a kam sa dostaneme my, ludia. Spoznajte ine planety i sameho seba, vynalezy z oblasti mediciny ci jednoduchy boj ludskosti a ludskej lenivosti. Poviedky su kratke, dobre sa citaju a vyborne sa hodia pre ludi, ktori sa radi zamyslaju nielen nad buducnostou. Zvierka vznikla po tom, co sa nestihla poslat trojica poviedok do sutaze. K prvym trom poviedkam postupne pribudli dalsie a vsetky splnaju zadane podmienky, ktore robia pisanie znovu o nieco narocnejsie. Dostat na 3 az 5 stran pribeh, postavy, prostredie, zapletku i humor nie je nic jednoduche, ale vysledok stoji za to. Prva poviedka je zalozena na castej teme cestovania vesmirom a nudzoveho pristatia, kde sa trojica hrdinov pokusa prezit. Inspiraciou je historia dobyvania rise Inkov Spanielmi v 16. storoci. Druha poviedka, Humanita, rozobera sucastneho cloveka, ktory sa meni rychlejsie ako kedykolvek predtym, vdaka technickemu pokroku. Aki budeme za niekolko rokov, ked vdaka inteligentnym zariadeniam budeme musiet iba minimum veci, pretoze sa nase vlastne vynalezy o nas postaraju? Tretia poviedka je malym pohladom na armadu a vojenske myslenie, ktore sa za tisice rokov az tak velmi nezmenilo. Dolezita cast je spoznavanie inych kultur, ktore mozu byt mimoriadne odlisne, prekonavajuce hranice predstavivosti „netrenovaneho“ cloveka. Inspiraciou je znama scena z filmu Hviezdna Brana (1994), v ktorej sa prvy krat stretavaju uplne odlisne kultury. Stvrta poviedka rozprava pribeh malej skupiny ludi, ktori sa v mene viery rozhodli zacat nanovo. Vysadenie na vzdialenej planete, podobnej zemi, bez akychkolvek pristrojov. Nova kolonia postavena rukami. Cesta za nabozenskou cistotou je vsak narocna a aj tu najsilnejsiu mladu lasku dokaze prekazit smrt, ktorej sa dalo zabranit. Piata poviedka porovnava dva odlisne, a predsa nie velmi odlisne svety, ktore spajaju niektore malickosti. Velky svet a maly svet, ktory skoncil a zanechal za sebou dva zaznamy. Systemove s technickymi detailami a velmi netechnicky dennik malej slecny. Siesta poviedka sa pozrie do minulosti, konkretne na temu vztahov a pomsty. Dnes uz starsi vedec chce aspon na chvilu urobit to, o com bol cely zivot presvedceny, ze je to nutne zmenit za akukolvek cenu. Za niekolko dobrych tipov, ako upravit niekolko chyb v textoch a spravit ich putavejsimi, vdacim Sandre Prochazkovej. Postava hned z prveho pribehu pritom nie je pomenovana po nej, no uplnou zhodou okolnosti som ju vypatral na socialnej sieti. Obsah 2052 1 Uvod 2 Preteky s kyslikom 4 Humanita 8 Krok do neznama 11 Michal a Magdalena 15 Dennik z inej planety 19 Alternativna minulost 23 Preteky s kyslikom „Myslim, ze nase sance na prezitie na tomto mieste su obmedzene,“ hovori po chvili vahania kapitan Scott. Z trinastich clenov posadky skrtlo pristatie rovnych desat. „Scott, preco nepovies na rovinu, ze sme uplne v riti? Tu ziadne zachranovanie situacie miernymi klamstvami nepomoze,“ ozyva sa vzdy prchky a priamociary Steven Coldiak, prezyvany Smrtak. Jediny z marinakov, ktory prezil obidve predosle vypravy Kapitan Scott, nie velmi energicky clovek s priserne konzervativnym myslenim, ma na starosti lod. Ta je vsak poskodena mikroasteroidmi. Misia uspesna, podarilo sa preskumat planetu, ktora je vdaka technickemu pokroku dostupna zo Zeme. Stara dobra elektronika a mechanika vsak ma svoje limity a poskodenie lode malymi kuskami skal, ktore sa ponahlaju, nikto nepredpokladal. Posadke sa podarilo s poskodenou lodou pristat na jednej z najblizsich planet. Skaly, dalsie skaly, silny vietor a zvlastna nizka trava. K tomu malo kyslika. Steven Coldiak si neodpustil svoje vecne poznamky o smrti. Pristavaci manever prezili traja ludia. Kapitan Scott, doktorka Prochazkova, ktorej znalosti botaniky nepokryvaju miestnu jednoliatu travu a vecne nastvany Steven Coldiak. „Nerada vas rusim, pani, ale aka je sanca? Myslim pre nas? Moze niekto prist a zachranit nas?“ „Sandra, pekne sa usmievaj, nech je aspon nieco pekne na tomto hnusnom mieste, ktory este viac zhyzdia nase mrtvoly.“ „Uz rozumiem, preco ti hovoria Smrtak. Co ta poznam, tak stale tvrdis, ze by si niekto zasluzil gulku medzi oci, pobyt vo volnom vesmire bez obleku alebo nieco podobne.“ „Skapeme tu. O com mam rozpravat? O pocasi?“ Scott sa pusta do maleho kopca, hladajuc cokolvek, co by mohlo pomoct prezit. Poskodenie lode je privelke a jej oprava bez dielov a mnozstva odbornikov je vylucena. „Vidim nieco. Mala dedina. Asi milu, smerom... tadial,“ ukazuje kapitan a zaroven nadava na nefungujuce zariadenie v ruke. „Tak to chcem vidiet, kto by uz zil priamo tu. A dedina, no urcite. Nejaka banda primitivnych zverov, alebo ludia zo Zeme. To by bolo hnusne otrepane. A este by oni chceli od nas pomoc. Mozu zabudnut!“ „Bez tych reci, Steven. Nemame inu moznost.“ Kapitan zlieza z kopca a smeruje k dedine, v patach so Stevenom a Sandrou. Vidia niekolko jednoduchych chatrci so strechami z travy. „Mala by si ist prva.“ „Preco ona? Preco nie ja? Viem vyjednavat!“ „Nic v zlom, ale posledne, co chcem, je dat niekomu pricinu na utok.“ „Scott, oni pridu s palicami a my mame poriadne zbrane!“ „Nevies kto to je a uz chces vyvrazdovat. Pocuvas sa vobec?“ „Benjamin, Steven, prestante s tym a hned.“ Doktorka zostupuje z kopca. Prechadza cez dedinu, ktora vyzera opustene. V strede sa nachadza ohnisko a pri nom nanesene mnozstvo travy. Ostatni ju nasleduju a Smrtak ju dokonca predbieha. Nestiha sa cudovat, ako rychlo sa Steven Coldiak presunul do prvej linie. Vlastne ho nikdy nechapala, a nie len ona. „Schovali sa. Ja beriem tie dve hnusne budy. Sandra, ty chod...“ „Pockaj, nemozes len tak vletiet do cudzieho domu,“ napomina ho Scott. „Akeho domu? Je to niekolko na rychlo zbuchanych stien a budem rad, ak sa mi to nerozpadne nad hlavou.“ „Nechapes to. Nie je to slusne.“ „Skapeme tu. Tak si nechaj tu svoju slusnost pre seba. Je cas konat!“ „Chces, aby poculi co teraz rozpravas? Mali by sme sa stiahnut a oslovit ich az ked vyjdu. A nie vsetci naraz.“ „Co mas proti mne? Vsetko hadzes na mna, vsetko je moja vina a ty si dokonaly. Musel si sa poriadne udriet do hlavy a...“ Vymenu nazorov dvoch muzov zastavuje doktorka. „Tak dost! Prestante! Steven, toto skusim ja. Urobis nieco s lodou, co by sme mohli pouzit? Benjamin, pojdes s nim? Nechajte diplomaciu na mna.“ „Na teba? Co o tom vie panicka od zeleniny?“ „Pusti sa do toho,“ povzbudzuje ju Scott. My sa vratime. Doktorka botaniky nie je expertka na diplomaciu. Sedi pri ohnisku co najtichsie a caka vo vzduchotesnom obleku. Kontroluje ukazovatel zasob kyslika a vie, ze prave oblek je jednou z prekazok pre kontakt. Nemoze ho zlozit. Pomaly vchadza do najvacsej chatrce. Vsimne si pohlady domorodych obyvatelov. Spali, vsetci do jedneho, kym ich nezobudila. „Sandra. Sandra.“ Ukazuje na seba a snazi sa vysvetlit svoje meno. Ukazuje vsak skor na oblek a domorode obyvatelstvo nevie, co im naznacuje. Vyzeraju humanoidne. Nizki, zakryti travnatymi dekami, ktore su lepene alebo zosivane. Kamenno travnata planeta, pripominajuca savanu v obdobi sucha, je domov niekolkych indianov v malych dedinach. Termin indian sa uplne nehodi, no Sandra im toto pomenovanie prideluje. „My, Zem, ludia. Vy?“ Najmladsi sa boja a svoju hlavu skryvaju pod deku. Priblizenie sposobuje len strach. „Viem ze mi nerozumiete, ale potrebujeme pomoc. Havarovali sme, nasa lod sa neda opravit a dochadza nam kyslik.“ „Kiuu, kiuu kuupta.“ „Kupta? Co to znamena? Ja Sandra, San-dra,“ hovori svoje meno a ukazuje na svoju hrud. „Ty si Kiuu? Ja Sandra, ty Kiuu?“ „Kiaappa nu kuupta kiuu.“ „Kde si? kde si?“ Scottov hlas sa ozyva zo stredu dediny. „Nieco nove?“ Pyta sa ho Sandra, vychadzajuca z domu. „Nevyzera to dobre. Vysielac polohy je zniceny a ak sa nas niekto pokusi hladat... Co sa ti podarilo?“ „Su tam zive bytosti. Hovoria, len neviem co. Kiu, kiapa a tak nejako. Hovori ti to nieco?“ „Mozu hovorit cokolvek, od dobre rano po najnovsie recepty. Skusit to radsej ja?“ „Neviem, ci je to dobry napad. Boja sa aj mna a to som jedna. Iba jeden z nich rozprava.“ „Co si im povedala? Skusila si sa predstavit a poziadala si o pomoc?“ „Nerozumeju. Aj ked hned po tom zacal ten jeden so mnou rozpravat. Mozno nejaka telepatia.“ „Steven sa snazi urobit nieco so senzormi, chce najst v blizkosti vodu.“ „To nam pomoze iba vtedy, ak urobime nieco s kyslikom. Kolko ti ukazuje zasobu?“ „Sakra, musim mat nejaku dieru v obleku. Sotva polhodina. Klesa to. Smrtak stale hovori, ze zomrieme, teraz to povedal aspon trikrat a ja budem prvy!“ Sandra rozmysla, ako pomoct Benjaminovi. Velitel, priatel a tiez niekto, kto potrebuje pomoc co najrychlejsie. Ale pomoc od koho? Unahlene vstupuje do miestnosti a toho, ktori sa s nou rozpraval, ziada o pomoc. Naznacuje mu, aby isiel spolu s nou von, ale bez uspechu. Chyta ho za ruku a zdviha do vzduchu. Okamzite zacinaju vsetci pokrikovat. Stavaju sa medzi nu a vchod. Aj ti najmensi. Sklada ho dole, medzi ostatnych. Vznika okamzite obklucenie. Nezname myslienky v zvlastnom jazyku. Niektori sa stavaju ako odvazni bojovnici, ini pobehuju sem a tam. Najstarsi, uz skriveny vekom, zapaluje ohen. Rychle pohyby dvoch kamenov oproti sebe, tak rychle, ze by to nikto z ludi nedokazal, hadzu iskry na hromadu vysusenej travy. Indiani vyberaju najmladsieho clena a bez sekundy rozmyslania ho hadzu do ohna. „Obeta,“ vyjaduje sa Scott. Ani nedopovedal cele slovo a uz sa k dietatu zohyna Sandra. Sama nie je matkou, ale ani chvilu nevaha. Riskuje poskodenie rukavic a s tym aj vlastny zivot a vytahuje popalene dieta. Napriek tomu, ze je z uplne inej planety a ineho druhu, place rovnako, ako by plakalo ludske dieta zo Zeme. „To si mozno nemala,“ upozornuje ju Scott. „Sme pre nich zly duchovia, chcu nas prec. Nemala by si... ale iny kraj, iny mrav. Nejaky napad, co by sme mohli ocakavat?“ „Mozno by sme sa mali pozriet za Stevenom, ci nieco nasiel, co by nam mohlo pomoct prezit.“ „Ty si botanicka, co vies o tejto trave? Nieco musia jest.“ „Mas pravdu.“ Sklana sa a trha niekolko listkov. Rada by tu travu preskumala lepsie, ale prekazaju jej rukavice. „Pripomina mi to jednu rastlinu z Peru. Ludia ju pouzivaju uz tisice rokov.“ „Na co?“ „Na dychanie. To je ono!“ Chod po Stevena. Nieco chcem vyskusat. Steven zatial nadava na svet, na celu smiesnu misiu a na ten kratky cas, co mu ostava. Podarilo sa mu najst male jazero s vodou. Mozno vobec nepitnou. „Steven! Steven!“ „Co je, hori?“ „Aj to. Sandra na nieco prisla. Nieco s tou travou.“ „Specialistka na travu prisla na nieco s travou. Neuveritelne. Zistila, ze je zelena. A ja som zistil, ze tu vsetci pomrieme. Nasiel som vodu a nastavil som vsetky mikrocipy na vysielac, ktory sa podarilo aspon ciastocne opravit. Nevysielame S.O.S. Ani nic podobne, len sum. Len uplni blazni budu vysielat plnou silou sum. Blazni ako my.“ „Pod uz.“ Prichadzaju k Sandre, ktora ma na sebe len cast obleku, bez helmy. S tazkostami sa jej dari dychat miestny vzduch. „Zelena farba znamena chlorofyl. Prirodne farbivo.“ „Vieme, co je chlorofyl, za co nas mas? Povedz na rovinu, skapeme dnes, alebo az zajtra?“ „Steven, toto sa podoba na niektore rastliny z And. Rozdrvene listky dokazu uvolnovat dychacie cesty a menej nad vecami rozmyslas. A menej trepes o smrti. Na mne to funguje. Benjamin, daj si dole helmu.“ „Pockaj,“ chces mi povedat, ze to mozeme prezit? Podarilo sa mi ciastocne opravit vysielac. Ak prezijeme dost dlho, najdu nas. Mozno pristanu prave tak, ako my. Pomru s nami.“ „Mozno by som mala zacat s tebou,“ odpoveda marinakovi doktorka Prochazkova. Humanita Alan hlada na stole pero. Trasucimi rukami prehladal cely stol. Nasleduju zasuvky a neskor podlaha, kde by sa mohlo zakotulat. Nasiel ho. Tretia zasuvka, hned za zbierkou staruckych Blu-ray diskov. Cierne pero s napisom este v Slovencine. Akasi firma, ktoru uz davno nikto nevidel. Berie ho do pravej ruky a zacina pisat list. Obycajny a predsa v tejto dobe tak velmi zvlastny. Blazon do starych veci, ktore su nemoderne a davno prekonane. Je hrdy na pero, ktore dostal od otca. Vobec si nespomina kedy. Kolko to bolo rokov? Dvadsat? Tridsat? Pise roztrasenym pismom. Jedno pismo za druhym, no nie je to take pismo, ako kedysi. Dlho nepisal rucne, o vsetko sa staral cip. Aj preto su myslienky silne, ale ich spracovanie na papieri vyzera strasne. Do izby prichadza Berta, zvyknuta na Alanovej vymysly. Kedysi velka laska, dnes starsia zena s mnozstvom energie. Je to priblizne tridsat rokov, co pouziva moderny vynalez na zlepsenie kvality zivota. Cip, ktory sa stara o cloveka z kazdej strany. Ziadna bolest a tazkosti, mnozstvo vitality a dokonalo tvarovane telo. Viac ako jednu generaciu sa pravidelne pouzivaju cipy, ktore dokazu medicinske zazraky. Nesmrtelnost je temou starych knih, no zaroven realita. Pokrocila regeneracia organov, filtracia telesnych tekutin, riadenie potrieb kazdeho z organov a akekolvek skodlive bakterie a virusy nemaju ziadnu sancu. Skoncila sa era informacii a zacala era dokonalosti. Berta vidi Alana, ako sa trapi s perom. Sama seba sa pyta, ci jej manzel uz nacisto neprisiel o rozum. „Co robis s tym perom?“ Pyta sa Berta a neveriacky kruti hlavou. „Pisem. Co by som robil? Chcem pisat a tak pisem.“ „Kto to bude citat, ha? Je to nudne. Navyse sa ti trasu ruky.“ „Preco by to malo byt nudne? Pamatas si, ako sme si my kedysi pisali?“ „Samozrejme, to bola ina doba. Teraz sa uz nepise.“ „Ja pisem.“ „Ty si cvok, Alan. Naozajstny cvok. Nechapem ta, ak chces nieco napisat tak mas na to lepsie veci, ako hlupe pero.“ „Kedysi sa ti to nezdalo hlupe.“ Alan je znovu sam. Berta od neho odisla, nechcela sa hadat. Radsej si pustila program, ktory ju zabaval. Humor podla kazdeho gusta, priamo do mozgu, jedna z dalsich vyhod cipu. Pise silne myslienky rukami, ktore stracaju na sile. Dal si tu namahu a vypol cip. Presne pred tym, ako sa dal do hladania pera. Uklada myslienky o cipe, ale i o vsetkom, co uz davno nerobil. Spisuje konicky, ktore su so zapnutym cipom ovela lepsie, intenzivnejsie. Tak ako kedysi, ked bol mladikom, moze vybehnut na kopec. Ma skoro osemdesiat, no dostane sa tam rychlejsie ako v dvadsiatke a bez zadychania. Pise o nadani. O tom, ako kedysi chcel zahrat na gitare vsetky pesnicky od Satrianiho, ale vedel len niekolko jednoduchych ludovych. Hanbil sa, ked vedel zahrat len Pec nam spadla a Kohutika, kym niektori spoluziaci zahrali Tublatanku. Po nociach skusal nove akordy, trapil sa s prechodmi a namiesto zelanych zvukov boli len falosne tony roztrasenych ruk. Ovela mladsich, ako su tie, ktore ma teraz. Rozmysla. Nikdy Satrianiho nezahral. Mohol by zapnut cip, nastavit maximalne nadanie na hudbu a bolo by to. V priebehu minut by zahral ktorukolvek pesnicku tak, ako tento gitarovy guru sam. Rozhodol sa, ze to nespravi. Je to pre neho vzor. Niekto, kto nieco dokazal a bez cipu. Nie je spravne vyrovnat sa mu v priebehu chvile a bez skutocnej namahy. Dopisal list. Pozdrav, jedna myslienka, nic viac. Vie, komu je to urcene. Slusne sa oblieka a smeruje nahor. Po schodoch, po schodoch, ako v tej pesnicke z minuleho tisicrocia. Udrziavane telo ma silu, ktora je v polovici cesty takmer vycerpana. Dvanast poschodi rychlym tempom, to ziadny doktor neodporuca pre niekoho v Alanovom veku, ak nema zapnuty cip. Cestou stretava susedu, ktora vykuka spoza dveri a neodpusti si komentar. „Tak ti treba, ked si cip pokazil.“ „Nepokazil, je len vypnuty.“ „Daj si ho opravit!“ Vyslo zo susedy, ktora nasledne zabuchla svoje dvere takou silou, az na Alana padlo niekolko kuskov starej omietky. „Tridsiate, uz len tri. Tridsiate prve, uz len, uz len...“ Hovori si sam pre seba. Nepokracuje, stoji na mieste. Opiera sa o zabradlie. Nuti sa pokracovat, ale nejde to. Nahmatal zapinanie na krku. Stlacit sem a uz to bude, do organizmu sa dostane nova energia. Na vykon maratonca pojdu vsetky svaly i pluca a unava sa vytrati. Este trochu pohnut rukou a bude to. Nebude! Rozhodol sa ist hore. Po svojich. Ak telo potrebuje trochu odpocinku alebo cip, da prednost chvili oddychu. Nadych, vydych a noha na schode, jednom z mnohych, ktore smeruju na hor. Pomalym tempom sa dostal az k dveram. Zazvonil na Simonu a ta mu hned otvorila a pustila ho dalej. „Nevonias, vies o tom? Stalo sa ti nieco s cipom?“ Pyta sa ho Simona. „Vsetko ma boli. Preto som taky zadychany a spoteny.“ „Nepotil by si sa tak vela, keby... ale ved vies. Si hladny? Moj caj urcite neodmietnes!“ O Alana sa dobre stara jeho najlepsia suseda. Posadenie do kresla, dobry caj kdesi z Azie a prijemne slova s jemnym humorom, to bola jej typicka starostlivost. „Vies, ze bude pan Douglas hovorit o cipe? Dnes som sa dozvedela, ze je to 15 000 dni, co existuje. Nie je to skvele?“ „Ale je.“ „Si bez nalady. Takeho ta nepoznam.“ „Nie som bez nalady, len som unaveny. A stary.“ „Nikto nie je stary tieto dni. A ako vravievala moja babka, kazdy je len tak stary, ako sa citi. Ked pracovala s kozami kedysi davno, tak sme ju citili vsetci. Uz to zacina.“ Pred ocami sa ukazuje studio, v ktorom sedi pan Dougles vedla moderatorky. Prve otazky su vseobecne, no uz stvrta je zaujimava. Na otazku, ci si on ako autor spomina na zaciatky, odpoveda s usmevom: „Viete si predstavit, ze plavate cez Pacifik, stretne vas zralok a vy ho v tej vode rozkopete? Nieco taketo mi napadlo, ked cip zacinal a nemal tolko moznosti, ako dnes. Povazoval som to za cistu fantaziu a uplnu hlupost. A teraz? Nie len, ze by sa mi mozno podarilo preplavat Pacifik, ale dokopal by som naraz dvadsat zralokov. Prehanam? Mozno. Vlastne takmer urcite. Keby sa to aj podarilo, co potom? Zopakujem to? A znovu? Keby nebolo cipu, tak by som preplaval beznu rieku a bol by som so sebou spokojny. Dokazal by som to sam, bez tejto pomocky. S cipom preplavam rieku hned, tam aj nazad, ale nebudem mat pocit dobre vykonanej prace, lebo to nie je praca, ale zapnutie Superman modu tlacidlom.“ Moderatorka sa ho dalej pyta a odpovede pana Douglasa sa Alanovi pozdavaju coraz viac. Zistil, ze autor cipu ho pravidelne vypina. Alebo skor ho zapina len vtedy, ked sa niekde ponahla a jeho ludske ja nestiha. „Mam pre teba list,“ hovori Alan po skonceni prenosu zo studia. „Kde som to dala... aha, tu je,“ odpoveda Simona a vytahuje kompaktnu citacku na vytlacene dokumenty. Staci za sekundu zosnimat a uz sa to zvolenym hlasom precita. „Precitas to ty?“ „Ja? Radsej nie, uz som davno necitala.“ „Tak to skus. Ja som to napisal, ty to precitaj.“ S jemnym strachom a nedoverou berie do ruk list. Paci sa jej to a chvali autora. V liste je jedina veta: „Ked toto precitas, budes vediet, co je to humanita.“ „Ale ja viem, co to je. Humanita je...“ „Nehladaj to v slovniku toho cipu. Povedz to svojimi slovami.“ „Humanita je aby sme boli humanny. Ludsky. To moze znamenat vela veci.“ „Doniesol som to sam, po schodoch. Bez modernej techniky. Pre teba. Manualne, s namahou a potom. Mohol som to poslat cez niektory komunikacny prostriedok, ale nebola by to myslienka, len akasi veta. Takto je to dokaz humanita. Dokazujem tebe i sebe samemu, ze som stale clovekom, nie strojom. A je este jedna moznost, ako...“ „Ako co? Mne nic dokazovat nemusis, verim ti. Alan pozbieral vsetku silu a odvahu. Podisiel k Simone blizsie a pred dotykom pier jej nahmatal vypinac cipu. Prvy skutocny bozk po dlhych rokoch. Krok do neznama Patnasty maj 2052, ako hlasi oficialne vysielanie. Zacina den po umelom dvojhodinovom spanku a rovno do akcie. V spravach hlasia, ze pristala mala lod mimozemstanov, o ktorych sme doteraz nepoculi. Mali, nespravaju sa arogantne a logicky nevedia nasu rec. Dobre, ze sa na Zemi da vsade dorozumiet jedinou. Obliekam sa a vytahom idem do podzemia. Stlacam trinastku. Vystupujem a prve, co pocujem, je hlas Philipa. Uz len ten tu chybal. „Vitajte 13 poschodi pod krtkami, pane! Mame tu recyklovany vzduch, miestnost na krabice od pizze, dvoch ufonov a tento strapaty anjelik je doktorka Jovovichova.“ To je cely on, zas ma predstavuje ako akehosi anjela. Neviem, co sa mu stalo. „Dobre rano, pane,“ potichu a nesmelo pozdravujem. Nikdy som ho nevidela a nechce sa mi zas vysvetlovat, ze nie som rodina so znamou hereckou. „Ukazte mi tych dvoch mimozemstanov.“ „Prosim tadialto. Nevsimajte si neporiadok, nedavno sme mali zaujimavy pokus... ziadny strach, miera radiacie nie je zivotu nebezpecna.“ Ach Philip, si ty raz clovek. Vesely chlap a vecny asistent. Nikde si to nedotiahol, lebo vzdy urobis nejaku poriadnu hlupost. Utekam do zadanej miestnosti s nim a s generalom a cestou si davam ciste rukavice. „Co o nich vieme?“ Pyta sa general a Philip mu na to okamzite odpoveda. „Su malicki, nehryzu, nerozumeju a prisli o lod, pane. Niekto z armady zabral cele to ich ufo.“ „To bol moj rozkaz. Ci uz su priatelski alebo nie, potrebujeme sa o ich technologii dozvediet viac, aby sme boli pripraveni v pripade utoku.“ „Mozno nas nikdy nenapadnu.“ Pridavam sa, a hned si uvedomujem, ze som mala byt radsej ticho. To bola naozajstna hlupost. Ani mi na to neodpovedal. Po chvili sa mi vsak prihovoril. Jednoducha instrukcia, naucit sa o nich co najviac. Len pokojne Cassi, to zvladnes. Ak su mierumilovni, tak ziadnu paniku a bez rychlych pohybov. Otvaram labak a divim sa. Male, sivohnede bytosti so stymi rukami a bez noh. Vyzeraju ako pokazena brokolica. Dufam, ze nevedia citat myslienky. Moderne laboratorium, no oni su sputani putami. Ako sa to tvaria? Smutok? Hnev? Nepochopenie? Viem, ako sa citia. Nemaju nic, nie su nic a nemaju ziadne moznosti. Ktokolvek ich moze zabit a rozpitvat, v mene pokroku. Najvyssi cas komunikovat. V sprave mam, ze neovladaju nase jazyky. Spravam nedoverujem. Preverim to. „Ahoj. A-hoj.“ Dviham ruku a ako odpoved obaja dvihaju ruky, alebo co to je. Skor mi to pripomina vidlicky. Pisem do spravy, ze su schopni napodobnovat. Rukou som pohybovala nahor a nadol, a oni robili bez zvukov to iste, no len tak, ako im to dovolovali puta. „Ja Cassi. Cassi. Ja som Cassi. Ty? A Ty? Ja Cassi, ja. Ty? Meno?“ Dalsia poznamka, ziadna odpoved na zvuky, mozno pre absenciu hlasiviek, ako ich pozname u humanoidov. „Nehovorite a len napodobnujete. Asi vam vadia tie puta. Mozete mi slubit, ze nas nenapadnete?“ Cassi, tomu si dala, to nepochopia. Mohla by som skusit zakladny test pochopenia. Jedna priserka pride o puta. Som zvedava, co to urobi s ich spravanim. „Bezpecnost! Odstrante puta mimozemstanovi vlavo.“ „Tebe nezodpovedame, doktorka.“ „Ako mam o nich nieco zistit, ked su v takej situacii? Su vystraseni a ziadam len o jedneho.“ „Mame svoje rozkazy,“ odpoveda jeden z vojakov. „Zavolaj mi generala!“ Jedna doktorka, dvaja mimozemstania, styria clenovia bezpecnosti. Uz len traja. „Maju puta z dobreho dovodu, nic o nich nevieme.“ „Ani oni nevedia nic o nas, ale nesputali nas. Chcem zistit nieco o ich spravani, a v tom mi tie puta brania. Okrem toho je tu tolko bezpecnosti, ze by sa nedostali daleko.“ Cassi, ty dnes perlis, jedna prehnana hlupost za druhou. Prichadza ten general v obleku a s hviezdickami. Dovoli mi vobec nieco? „Nevieme, ako myslia. Mozno su to samovrazedni atentatnici,“ odmietavo hodnoti situaciu general. „Pane, suhlasim s vami, mozu byt. Bez put sa o nich dozvieme viac.“ Dalsia hlupost, Cassi! Daj si pauzu od toho! „Bezpecnost, odstrante jednemu puta, no chcem v labaku dalsich dvoch chlapov.“ Lepsie, ovela lepsie. Maju strach z vojakov, ale s tym vela neurobim. Hlupa armada. Myslia v prvom rade vojensky, nie ludsky. Hlavne k tym, co sa na ludi len podobaju. Odstranili sa puta jednemu z nich. Oslobodeny sa dotyka sputaneho. Pripomina to vyjadrenie sucitu, pripadne snahu zbavit toho druheho zeliezok. Pisem do zaznamov, ze sa to deje bez dotyku put. Beriem do ruk loptu a ukazujem, ako sa kotula. Ich oci reaguju, nerozumiem vsak mimike. Kotulam loptu k jednemu z nich. Uteka pred nou. Priblizujem sa, nech si ju zas zoberiem do ruk, no oni odo mna utekaju. Beriem papier a fixy. Kreslim Zem. Velky kruh a do neho zelenou fixou kreslim Afriku, Europu a kus Azie. Vsade okolo kreslim modrou ocean. Dufam, ze si to pozru a pochopia, ze chcem komunikovat. Zem museli vidiet z vesmiru. Najlepsie by bolo, keby nakreslili svoju planetu. Nieco take je vsak asi len fantazia. Kreslenie planety je moj napad, ktory som si aj odskusala. Nakreslila som Zem celkom dobre. Prinasam papiere blizsie k nim a ten s obrazkom Zeme davam navrch. Spolu s nim aj niekolko fixiek. Som zvedava, co sa stane. Zaujimave, beru do ruky fixky a kazdy polovicu. Pre nich je asi bezne kreslit az styrmi koncatinami. Nekreslia ako ja, skor ako tlaciaren. Postupne pribudaju pasy roznych farieb. Obrazok sa zaobluje. To bude tiez nejaka planeta. Myslim, ze som nasla sposob, ako s nimi komunikovat. Dokazu vytvarat graficke obrazce. Trochu sa podoba na Zem. Vlastne sa velmi podoba. Extra farby su na pohoria, oblaky, ladovce a puste. Oni kreslia Zem. Preco? Pochadzaju odtialto? V principe je vsetko mozne. Alebo len opakuju. Mozno si myslia, ze som o nich poziadala, aby nakreslili detailnejsi obrazok tejto planety, ako ho videli z vesmiru. Hotovo. Krasne dielo, plne detailov. Kratke bodky a ciarky fixkami. Z psychologickeho hladiska je vsak neuveritelna spolupraca. Bez zvukov ci nejakych inych sposobov komunikacie sa pustili do diela. Vobec im nevadilo, ze jeden z nich ma toho ovela viac ako druhy. Podobnost bola skor s bytostou s osmimi rukami, nez s dvojicou tvorov. Pouzivam svoj usmev. Nie len preto, ze je to krasne a detailne, ale hlavne sa to patri. Su tu sami a maju talent, kym general by ich dal bez problemov pod skalpel. Mam zistit, ci nie su nebezpecny a ci nas nenapadnu. Zatial viem len to, ze maju talent na kreslenie a zmysel pre detail. Aj ked to moze byt u nich uplne bezne. Prichadza sem Philip. Co tu chce? „Pekna planetka, len je tam trochu vela oblakov.“ „Ach Philip, oni to museli vidiet takto z vesmiru. Na beznych mapach ci globusoch nemas oblaky.“ „A co Megacity? Malo by svietit do vesmiru a tu je len zlty flak.“ „Mali malo fixiek na kazdy detail a okrem toho su svetla lepsie viditelne v noci ako cez den.“ „Co keby namalovali teba?“ Ukazuje na mna a pridava svoje typicke tada! Blazon. Ale aspon rozosmeje. Na moje dalsie prekvapenie skutocne zacali kreslit postavu. Znovu ako tlaciaren. Neukazuju sa moje blond vlasy, ale tmave Philipove. Oni kreslia jeho. To musim vidiet! Kreslia ho v pozicii, ked akurat hovoril to tada. Asi umriem od smiechu, kym Philip sa aktivne cervena! Na druhej strane som trochu sklamana. Nemam pre generala nic. Neviem zistit, odkial pochadzaju. Nic neviem ani o ich zbraniach a vsetkych tych veciach, ktore su zaujimave pre muzov z armady. Vojensky mi to mysli, tak co mam prezentovat? To, ze dokazu spolupracovat? Bol by to postrach, bojovat proti niekomu, kto medzi sebou dokonalo komunikuje. Neviem vsak, ze by to boli nejaki najazdnici. Kladiem si vecne mudre otazky o ich povode. Uz sa nesmejem na Philipovi, ktoreho by som si v takomto obraze aj zaramovala. Skor rozmyslam, ako by som tim mimozemstanom pomohla. Okrem kresieb z nich nic nevyslo. „Philip, bolo by mozne pozriet si tu ich lod?“ „Asi nie. To vies, armada ma na to iny tim expertov. Pochybujem vsak, ze je to ich lod.“ „Preco?“ „Sedadla, mostik a tak vsetko, to je skor pre mensie bytosti. Ovela mensie. Ty by si urobila stolicky, na ktore by si sa nemohla posadit?“ „Mozno to ukradli niekomu a prisli sem. Umyselne alebo nie.“ „Tak sa ich spytaj.“ „A ako?“ „Tak pozeraj! Hej vy, stvornohy ci stvorruky alebo co ste to za mini chobotnice, preco ste tu? Umyselne alebo uplne nechtiac?“ „Philip, ty si...“ „Genius?“ „To bolo prve, co som skusala. Takto nam nerozumeju. Okrem toho si ani odpoved neviem predstavit.“ Napriek tomu sledujem tu dvojicu, ci z nich nieco vylezie. Rada by som zistila, ci maju nieco ako hlasivky. Maju usta, ale neotvaraju ich. Nejako sa dohaduju medzi sebou. Nejaka forma neverbalnej komunikacie? Nedotykaju sa, takze nieco ako telepatia. Vojaci dostavaju vysielackami signal. Okamzite beru mimozemstanov so sebou. Nemozem proti tomu urobit vobec nic. Pytam sa Philipa na vysvetlenie, no ten mi hovori nieco o ich mechanickej strukture. Nevidi, ze su zivi? Ak nieco neurobim, rozoberu ich na kusky a prestudovat ich potom moze aj niekto iny. Kto vie, ake cipy maju v sebe? Rozhodne by som ale dala prednost skumaniu bez skalpela a kto vie coho vsetkeho. Staviam sa proti tomu, no vojaci ma lahko odsuvaju stranou. Michal a Magdalena Michal pokorne stoji. Hladi pod seba. V jednej ruke Biblia a v druhej lopata. Krasny den, ako stvoreny na prechadzky a pocuvanie spevu vtakov. Nikto sa nesmeje, ziadny usmev na tvarach ludi a zo vsetkych najviac je smutny prave Michal. Jeho sen sa stal skutocnostou, ale uz sa skoncil. Spolu s niekolkymi dalsimi vykopal hrob a teraz ticho sleduje, ako sa zaplna. Niekolko dosiek a na nich telo pod jednoduchou, bielou latkou. Telo zeny, ktore sa len zacalo premienat na skutocne zenske. „Nech boh...“ Michal zacina hovorit a pozera na vsetkych, ktori sa tu stretli. Pozna slova, pripravoval si ich, uz pocas jej zivota. Teraz ich zacal. Polohlasne povie dalsie slovo a za nim dalsie, este viac potichu. Straca rec. Nemo pozera. Odklada knihu, berie do obidvoch ruk lopatu a odhadzuje ju do dialky. Smutok, hnev, vlastna neschopnost, to vsetko dostalo lopatu do slusnej vzdialenosti. Odchadza, chce byt sam. Vsetkych okolo stojacich prekvapuje jeho spravanie, ale postupne si uvedomuju dovod. Mlady muz, ona jeho mlada zena a mladu lasku, nech je akokolvek silna, prekonava smrt. Barborka, jeho o viac ako desat rokov mladsia sestra, sa na neho pyta svojej mamy. Detskym hlaskom, smutnejsim ako obycajne. „Preco odisiel?“ „Odisiel, lebo je velmi smutny. Mal ju velmi rad.“ „Magdalena je teraz v nebicku?“ „Ano Barborka, je tam hore. Medzi dobrymi ludmi.“ „Ale my sme tiez dobri ludia, nemala odchadzat.“ Mama obidvoch deti je ticho. Rozmysla nad odchadzanim. Bol to vlastne jej napad. Vypadnut z pretechnizovaneho sveta, stravit tri mesiace na vesmirnej lodi a dostat sa sem, na Eden. Novy svet, bez strojov a nenavisti, kde vsetci pracuju rukami a modlia sa k bohu. Miesto, kde je zivot krasny a kde tak ako vsade inde ma svoje miesto aj smrt. „Nad cim rozmyslas?“ Barborka prerusuje jej myslenie. „Nad nicim, len nad tym, ci jej tam bude dobre.“ „Ako to myslis?“ „To by si este nepochopila.“ „Skus ma! Skus ma ja to budem chapat!“ Nalada Barborky sa rychlo zmenila na veselu a hravu. Nikto sa vsak nesmial. Vsetko je ine ako kedysi. Aj ti najveselsi su v ciernom a placu. „Preco placu vsetci, ked je medzi dobrymi ludmi? Myslim, ze bude teraz anjelik. Ano bude, viem to! Lebo sa menila na bielo a bude uplne biela!“ Milujuca matka svoju dceru objima. Trochu jej zavidi. Detsku bezstarostnost a predstavivost. Vedela, co je s Magdalenou. Silnejsie skrabnutie, nedostatocne vycistenie rany a ubudajuce sily i zivot z tvare. Nefarbila sa na bielo ale bledla. Tesne dospela a plna zivota je v jame, zakryvana kvetmi a jednou lopatou hliny. Nie je to umysel, len nevedomost. Lukas ocivodne nikoho nepochovaval. Vsetci cakaju na Michalov navrat. „Ak bude anjelik, bude vediet lietat?“ „Samozrejme. Ak budes dobra a pozorna, tak ju este uvidis.“ „A bude mat frajera?“ Matka spozornela. Odkial vie jej dievcatko take slovo? A vobec, ona lubi Michala. Ukazkova laska. Vraj frajer. To ju musi rychlo odnaucit, take slova sa nehovoria. Manzel a Manzelka, zobrali sa tu, na Edene. Prva svadba, prve hadzanie kvetov. Teraz sa hadzu kvety tiez, ale nie do vysky. Padaju a pokryvaju nehybne telo. Prva svadba, prvy pohreb a kym jedno bolo planovane, druhe vyrazilo dych. Michal sa nevracia. Je na ociach, sedi na kameni a hladi na nedaleku morsku hladinu. Barborka sa pyta, preco je smutny. Nikto jej ale neodpoveda, ani vlastna matka nie. Uteka k nemu, vystrelena ako z dela. „Preco si smutny?“ „Sestricka, vrat sa k ostatnym.“ „Nevratim sa a som tvrdohlava, ta najviac tvrdohlava na celom svete! Sam si mi to vravel a vies kolko krat? Sedem! Som to spocitala!“ „Naozaj chod, nechcem sa s tebou rozpravat. Skus sa spytat ostatnych nieco.“ „A co?“ „Hocico,“ nervozne odpoveda Michal. Nevie co s nou a nevie ani co so sebou. „Ako sa ich mam nieco spytat, ked neviem co sa mam spytat?“ „Odpal!“ Barborka odchadza. Jeden krok, druhy, treti. Zastavuje sa. Svojimi veselymi hnedymi ockami sa pozera na brata. Sada si na rovnaky kamen a opiera sa o neho. „Si smutny a ja sa o teba postaram.“ „Ty? Ako?“ „Poznam jedneho noveho anjelika. Bude lietat a bude nam pomahat a aj tebe.“ Michal sa nad tym zamyslel. Pozna vyznam tych slov a hlavne toho noveho anjelika. Miluje svoju Magdalenu a nedokaze bez nej zit. Ocami skuma blizky utes. Mozno by sa mohol aj on zmenit na takeho toho anjelika. Len nech to jeho sestricka nevidi. „Postaras sa o mna aj ty?“ „Co teraz chces? A nemala si ist uz za ostatnymi?“ „Prinut ma, prinut ma!“ Barborka sa smeje a tuzi po hre. Vsetko je pre nu hrou a dospelaci sa nevedia hrat tak ako ona. „Len chod do domu a zavri dvere.“ „Necham ti otvorene dvere, aby si sa mohol vratit.“ Zmizla. Uteka k jednemu z novych domov. Trojica jednoduchych stavieb z dreva, v ktorych sa da zit len preto, ze vrcholi leto a noci su teple. Michal sa utapa v myslienkach. Skocit? Ukoncit svoj zivot? Jeho viera nikdy nebola velmi silna a je tu vlastne hlavne kvoli Magdalene. Studoval nanotechnologie a teraz ma v ruke lopatu. Cipy, programovane hybridy specialnych rias a podobne veci, to bol jeho svet. Ale potom prisla ona, zivot sa zmenil a velku cast dopravy na Eden zaplatil prave on. Kvoli Magdalene. Teraz o vsetko prisiel. Nemoze sa tak jednoducho vratit na Zem, medzi kamaratov. Ma zo sebou najblizsiu rodinu a kym bol s Magdalenou, nechybalo mu nic. Teraz mu vsak chyba vsetko. Skocit ci neskocit? Matka mu vravi, ako musi byt silny. Ako keby to sam nevedel. Uvedomuje si, ze je mlady a manualnej sily ma dost. Nema ale dovod tesit sa to zivota. Praje si zivot pre nu, ale kym tak jednoducha choroba moze byt vyliecena na Zemi tabletkou, na Edene je to pomala a nechutna smrt. Slabnuce koncatiny, stala nevolnost, problemy s dychanim a dalsie veci, az po tu vec uplne poslednu, ked sa pocet nadychov znizi na nulu. Pomaly prechadza do budy, ktoru ma nazyvat domov. Kriva mu sebavedomie a mysel mu zozieraju napady, jeden tazsie realizovatelny ako druhy. Dvere ma otvorene, ale necaka ho Barborka ale jeho matka. „Uz je lepsie?“ „Lepsie? Horsie. Ovela horsie.“ „Viem, ako sa citis a co chces urobit.“ „Ano? Tak mi povedz, co chcem urobit! Ty to nebudes vediet! A dajte mi vsetci pokoj.“ „Chces, aby zila.“ „Keby som bol na Zemi, mohol by som vymysliet nieco, co by vratilo cas ci ozivilo mrtvych. V labaku by som mohol experimentovat, nachadzat nove moznosti. Ale tu? Tu nemozem nic. Obchadzat hrob a polievat kvietky, ktore tam niekto zasadi. To nie je zivot, to je utrpenie.“ „Zivot je utrpenie. Ale to sa vsetko zmeni. Len musis verit.“ „Verit v co? Keby mi napadlo, ze sa moze stat prave toto, zobral by som zo zeme lieky. To ty si chcela uplnu duchovnu cistotu a nebrat vobec nic, okrem jednoduchych handier. Je to aj tvoja vina a nic, co povies, to nezmeni. Sme na Edene, v raji. V mojom slovniku v pekle. Miesto plne bolesti a utrpenia.“ „Pre Barborku je z Magdaleny anjel. A to nie je az take zle. Mysli si co chces, ale bud k nej aspon trochu mily, ona to este nechape.“ „Mozno by mala. Sme tu odstrihnuty od skutocneho sveta. Ziadne stroje, ziadne lieky, ziadna zabava, nic. Mozeme orat podu a ked bude sucho, pomrieme od hladu!“ Matka place este viac ako na pohrebe, ale s Michalom to nerobi vobec nic. Ako zmyslov zbaveny ide za Barborkou. Nerozmysla, riadi sa narusenymi citmi. „Vies co sa stalo Magdalene?“ „Vybielila sa, bude z nej anjelik.“ „Ochorela a zomrela. Uz ju neuvidis. Nikto z nas.“ „Ja ju uvidim! A ked ju uvidim tak ta zavolam, mozno aj tuto noc. Nemal by si silno spat. Necham otvorene okno, aby mohla priletiet.“ Michal sa rozosmial. Prvy krat v tomto dni. Takuto odpoved necakal. Ma rad Magdalenu, kazdu spomienku na nu a chce byt s nou, ale nemoze. Mozno je naozaj v pekle. Ale aj v tom pekle musi byt silny, aby mohol niekoho ochranit pred vsetkym zlym. Dennik z inej planety Stvorclenna posadka dostava posledne pokyny, startuju sa motory a behom niekolkych minut sa vesmirna lod dostava do vzduchu. Odtial sa uz len nahodi kurz a elektronika sa postara o vsetko potrebne. „Myslim, ze su to lenivci. Nechce sa im posielat tie hlasenia. Cudujem sa, ze to tak dlho robili,“ hundre si Simon popod nos, ale tak hlasno, ze to vsetci pocuju. „Ak prerusili kontakt, museli mat k tomu dobry dovod. Porucha, pripadne zdravotne problemy.“ Kevin ma v hlave niekolko vysvetleni a patra po najpravdepodobnejsom. „Ideme tam zbytocne. Mesiac sa tlacit v plechovke. Pche! Keby ma kralovsky neplatili, tak sa im na to vy...“ „Ale no tak, mladenci, urobime si pekny vylet,“ Alison skace do rozhovoru, „kto z vas uz bol tak daleko od vsetkych problemov?“ „Daleko od problemov? Mas malu fantaziu!“ Simon nervozne pobehuje sem a tam. Nema tu co robit, iba cakat. Na konci cakania spanok, po spanku ranajky, za nimi dalsie cakanie. Cas prechadza iba pomaly. Den za dnom rovnake povinnosti. Rovnake kresla cakaju na rovnake zadky, ktore ich obsadia. Lod v nekonecnej ciernote je mensia ako spendlikova hlavicka v porovnani s pyramidou a cela posadka postupne prichadza o rozum. Simon je nespokojny s takym poctom veci, ze by sa to nikomu nechcelo zapisovat. Naproti nemu sa Alison uz v prvy den zahrabala do knih a nie len ze zacina hovorit v metaforach, ale este aj citi potrebu s niekym diskutovat. Najcastejsie s Warrenom, ktory povie za den priblizne pat slov. Aspon sa neopakuju. Tesne za polovicou casu mal snuru troch dni bez slova. Tiez si nieco precita, ale v porovnani s Alison je to citatel zaciatocnik. Kevin neustale kontroluje pristroje, prepocitava cisla na papieri a aj ked to nie je take rychle ako na masinach s vykonnymi cipmi, nemusi sa nudit. Zmeral a preratal vsetko na lodi i cely vnutrajsok lode a tu nezastavil. Odmeral a prepocital kazde vrece, kazdu debnu ci dokonca Alison. So stiahnutym bruchom i bez neho. Cesta konecne konci. Kevin prepocitava pristavacie manevre, pre istotu niekolko krat a vlastne to bol jeden z prvych vypoctov. Opakovanie matka mudrosti je jeho kredo, riadi sa nim hadam este od skoly. Kolonia vyzera opustena. Rastliny prezili, strechy vyzeraju byt v poriadku. Opravovane roznymi, miestami az komickymi postupmi, ale drzia. Stvorica vstupuje dnu a Warren skusa zapnut kurenie. „Nieco som nasla!“ Vykrikuje Alison, ale nikto na nu prehnane nereaguje. „Stavim sa, ze nic moc. Radsej stiahni systemove zaznamy.“ „Ale ja som nasla zaznamy.“ Simon sa zakerne smeje. Presne toto cakal, zas sa ta zenska zachova neprofesionalne a netechnicky. „Co si to nasla? Dennik nejakej slecinky? Malovane jednorozce pastelkami, to urcite sposobilo pad kolonie!“ Krici na nu, ked sa jej zrazu zastane Kevin. Podla neho by si Alison mala zobrat ten dennik, minimalne preto, aby mala co citat pocas spiatocneho letu. Pyta sa na nazor aj Warrena, a ten pohyna hlavou na znamenie suhlasu. Kevin nasledne prezera objekt a nahlas hovori vsetko, co si vsimol. „Strechy stoja, nie su tu ziadne zasoby potravin, elektronika funguje, riadiace cipy su v poriadku. Pri druhych dverach su skrabance, sposobene niecim silnym. Stopy po krvi.“ „Vyborne, Kevin. Vieme ze ich nieco zozralo. Podme prec.“ „Vidis niekde tela? Ja nie.“ „Tuzis vidiet to, co z nich zostalo? Rozpitvane mrtvoly, ktore su uz davno rozlozene a vacsina sa nachadza v zaludku nejakeho predatora, ktory ich urcite stacil aj vysrat?“ „Mozno sa nieco dozvieme z dennika,“ odpoveda Kevin a obaja sa pozeraju na Alison, ktora chvilu nevie, co sa po nej chce. Po tichej chvili otvara poslednu zapisanu stranu a cita. „Je mi smutno. Jack ma uz neochrani. Alison je smutna a snazim sa ju utisit, ale je to tazke. Som hladna a nemozeme ist von. Richard odporuca nabrat potraviny zo skladu a vykopat cast urody. Bojim sa toho. Ak vyjdeme, tak nas zozerie jaster. Som proti tomu, aby sme isli dalsie rano von. Mam strach.“ „Co sme sa dozvedeli? Hrdlicky, rozoberte si tento literarny pozitok. Idealne na lodi, nie tu. Bola nejaka dalsia Alison, doslo im jedlo a isli von, kde ich nieco zozralo. Ziadny romanticky koniec.“ „Cokolvek ich zozralo, moze byt teoreticky nedaleko,“ tvrdi Kevin a len s problemami tlmi vlastny strach. Vyprava odchadza. Na nosicoch zaznamy, k tomu strucne Kevinove poznamky a Alison si berie so sebou dennik. Tela povodnej posadky skener nezaznamenal. Vesmirna lod sa otaca so smutnymi spravami. Prva kolonia padla. Mozno ak by mali jej obyvatelia lepsiu municiu a zasoby, prezili by. Stvorclenna posadka ide domov, na miesto, kde je clovek jasnym panom uz stovky rokov. „Toto je pekna myslienka,“ hovori Alison a cita z dievcenskeho dennika. „Ludia su najmudrejsi. Napriek tomu casto myslia srdcom a ovladaju ich tuzby. Vymysleli vela zbrani a ked zistili, ake su nicive, pouzili ich znovu a proti sebe. Ludia potrebuju v nieco verit, ale ak niekto veri v nieco ine, tak si nedokazu doverovat, ale zavidia si a bojuju medzi sebou. Vedia milovat, ale casto nemaju na to cas, lebo musia niekoho nenavidiet.“ „Toto ma byt zaujimave? Nasla si si mrtvu kamosku a nas to ma zaujimat?“ „No tak, Simon. Toto je celkom zaujimave. Niektora slecna, co sa mohla narodit na tej planete, pise o ludoch bez toho, aby ich vela spoznala. A ma pravdu.“ „Daj este nieco,“ oslovuje ju Kevin a jedina zena v posadke sa pusta do dalsieho citania. „Toto je hned prvy zapis: Monica mi hovorila o denniku. Aj ja ho chcem. Odteraz si tu budem znacit vsetko, co mi vzalo dych. Mam dvanast rokov a Richard cez patdesiat. Neviem ako moze zit tak dlho. Na Zemi sa dozivaju ovela viac, ale patdesiat je naozaj vela. Mohol spoznat svet a asi cely. Neviem aka velka je Zem a tie cisla mi vela nehovoria, ale musel ju spoznat z velkej casti. Ak je tam vela ludi, tak si musel asi vyhladat dievca, ktore ho bude mat naozaj rado a ak ich je vela, tak musel hladat dlho, lebo sa mi nepaci, ako niekedy nadava.“ „Toto len potvrdzuje, ze to dievcatko trepe sprostosti. Citaj si to potichu, ak chces,“ napomina ju Simon a presuva sa na inu cast lode, kde sa moze venovat nicnerobeniu neprerusovanemu hlasom od Alison. Kevin sa zaujima o jednoduchu knizku, ktora je asi do dvoch tretin zapisana. Zapisy z ineho pohladu ako technicke zaznamy. S Alison ich zacne rozoberat. V systemovych zaznamoch je v jednom dni znizenie efektivity vykurovania, kym u tej slecny je zapis o tom, ze je jej teplo, lebo si ju niekto pritulil. „Ty si mala tiez v dvanastich dennik?“ „Po pravde som mala trinast, o rok ma prekonala. Je vsak uzasne, ako sa to podoba na ten moj. A vobec nebol o takych zvlastnostiach. Toto je napriklad zvlastne: Nerozumiem starsim ludom, hlavne Richardovi. Hovori, ze dalsich pat dni bude zima a mame sa pripravit. Trasiem sa a ked ho poprosim, aby urobil teplo, tak to neurobi. Vravi mi nieco o energiach pod povrchom a ani neviem co. Mozno ani nechcem vediet. Vsimam si ako robi teplo, takymi tlacitkami. To by som vedela aj ja.“ „Vies co, Alison? Myslim si, ze ta mala... ako sa vlastne vola?“ „Neviem, nepodpisala sa. Volajme ju akokolvek, napriklad Olivia.“ „Myslim, ze nejako zapricinila smrt vsetkych ostatnych. Neviem ako, ale mozno je to prave v tom denniku. Je dobre, ze si ho zobrala so sebou.“ Malo zaujimavy let si skracuje kazdy po svojom. Warren hra videohry, vacsinou bojove, kde sa toho vela nenahovori. Kevin nieco pocita a Simon sa snazi zabit nudu hadzanim sipiek. Tie funguju o nieco inak vo vesmire ako na Zemi. Alison je hlboko zavrtana v denniku. Skarede pismo sa cita len pomaly. Niektore casti nedavaju zmysel, alebo sa citat nedaju. „Zly den. Richard na mna krici a hovori o roznych nebezpecenstvach. Nic som mu neurobila, iba som stlacila to tlacitko aby bolo teplo. Je velmi nahnevany a nieco s tym robi, ale asi mu to nejde.“ Rychlo prechadza ocami na dalsi zapis. „Nieco som pocula, ale najskor mi nikto neveril. Teraz uz ano a vsetci maju strach. Povedali, ze sa blizi jaster. Monica, sa velmi boji a ja s nou. Richard tvrdi, ze je to moja vina.“ Alison vstava a ide za Kevinom. Nie je to daleko, len cez dvere. Vidno na nej napatie. „Uz viem, co sa stalo s koloniou. Mal si pravdu, Olivia vsetkych zabila. Este neviem ako. Nastavila vykurovanie na viac ako obycajne a velitelovi kolonie sa to nepodarilo dostat do normalu. Potom sa objavil jaster.“ „Zaujimave. Jasterice na zemi su studenokrvne. Potrebuju sa vyhrievat na slnku a mozu vycitit zmeny v teplote. Ak sa na jednom mieste zblazni kurenie, mohlo by to prilakat nejakeho jastera.“ „Viem, ze to nemohla vediet. Je este mala a chcela, aby nikomu nebola zima.“ „Byt tebou, tak o tom nepoviem Simonovi. Urcite si vies predstavit, co by vykrikoval celu cestu. V systemovych zaznamoch som nasiel len nieco o zvysenom vykurovani, nic viac. Keby si nezobrala ten dennik, vratili by sme sa s prazdnymi rukami.“ Po navrate na Zem podava kazdy clen posadky hlasenie. Nie len Alison je prekvapena, ako vela ludi sa zhoduje, ze male deti vo vesmire nemaju co hladat. Dennik jej vsak nechavaju, pod podmienkou, ze sa nikdy neobjavi na verejnosti. Alternativna minulost Premyslam nad takou zvlastnou spomienkou. Ako maly chlapec som si predstavoval, ako mi telefon donesie robot az do postele. Vtedy este mobily neboli a zdalo sa mi strasne cool, ze mi pevnu linku s dlhym kablom prinesie hrkotajuca sranda. Nenapadlo ma, ze era prenosnych telefonov bude ovela skor ako era robotov. Cely zivot som venoval vyskumu, mam nastudovane rozne technicke vynalezy a firmu, ktora patri medzi svetovu spicku. Doteraz som si nemyslel, ze je mozne, aby sa dala zmenit minulost inak ako sfalsovanim dokumentov, co som nikdy nerobil a ani ma to nelakalo. Rano ma zobudil kolega, vraj sa mam cim skor zastavit v labaku sedem, ze je to hotovo. Neviem presne co, nepamatam si, ale nieco so snami. Viedol som dlhe rozhovory s chlapikom, co mal tu oblast na starosti. Dokazal vela hovorit, ale nedokazal vela povedat. Som zvedavy, ci sa jeho vymena ukazala ako prospesna. Obliekam sa, naskakujem do mriezkoveho vytahu a sadam si na masazne kreslo. Na okuliaroch spustam casomieru. „Tak pan Williams, mate tridsat minut.“ „Vyborne, vyborne. Len sa pohodlne usadte. Mame tu prototyp vynalezu, ktory sme pomenovali Prechadzky so sebou samotnym.“ „To nie je velmi dobre meno. Nebude to predavat.“ „Na tom este popracujeme. Dokaze to vybrat a cez cip ulozeny v tomto naramku aktivovat nepouzivane castice ludskej pamate a kombinovat ich s aktivnymi castami pamate, centrom vnimania a logickym myslenim vyhodnocujucim informacie na zaklade pred...“ „K veci, prosim.“ „Predstavte si, ze sa mozete dostat do akehokolvek okamihu svojej minulosti, napriklad k prvemu bozku alebo k pocitu pred skuskou. Podla toho, ci ste romantik alebo masochista. Tento pristroj umozni prezivat vlastnu minulost bez strachu, ze to ovplyvni pritomnost alebo buducnost. Staci si sadnut, zapnut to a zavriet oci.“ Sedim, sledujem trojicu hadiciek, ako sa mi pripevnuju na hlavu a bez velkej dovery zatvaram oci. Otvara sa akesi okno. Vraj zadat datum a cas. To si nemoze vycucnut z aktualnej myslienky? Ma to vybudovat situaciu, ale nevie si to zistit niekolko cislic? Ale dobre, nejdem sa rozculovat. Zadavam datum a konkretnu hodinu a predo mnou je krasne dievca s cerstvo prefarbenymi vlasmi. Stale si myslim, ze tie povodne boli krajsie a zivsie. Akurat som jej zafixoval nohu, co je uplne zbytocne v tomto pripade, ale zblizilo to. Pozera na mna, ja na nu a pery sa priblizuju. Zrazu tma. Vsetko tmave, audio nikde a pocujem akurat tak Wilkinsona, ktory hovori nieco o pretazeni a nudzovom vypnuti. „Lepsi moment na vypnutie sa uz nedal najst?“ „Je to len mala chyba, tuto a niekolko dalsich opravime uz do dvoch dni.“ „Do dvoch dni? Cakal som menej. O dva dni.“ Vstavam a otvorene sa cudujem. Jasne, ze to ma svoje muchy, ale inak je to genialna myslienka! Videl som to dievca, jej oci a tak vsetko, ale napriklad pozadie bolo rozmazane. Netreba sa cudovat, mraciky som si vsimal len kym som uvidel ju. Idem do prace, mam ukazat prezentaciu noveho podvodneho detektora pohybu, ale cestou si zapisujem do rychleho uloziska vsetky kusky z mojho zivota, ktore by som chcel vidiet este raz. Navyse si mozem trochu vsadit a nieco vyhrat. Znamy namet, ale preco nie? Prezeram si vsetky vysledky z toho prekliateho dna. Hokej, basketbal, cokolvek co ma napadne. Zvlast vsetky zapasy, co sa odohraju sestnasteho aprila. Do toho dna sa chcem vratit. Urobit nejake zmeny. Rozmyslam nad tym celu prednasku a nemozem to dostat z hlavy. Ten komplikovany den, ked som o nej nevedel a jej vtedajsi chalan ju zbil. Mozem byt tam a urobit zmenu. Viem kde sa to stalo, aj kedy. Zostupujem do labaku s cislom sedem a mam radost. Strnast ludi usilovne pracuje na projekte, ktory ma buducnost. Ironia. Buducnost ma nieco, co aspon na oko meni minulost. Vratit sa, urobit co je treba a hned je lepsia nalada a pocit, ze sa nieco zmenilo. Cely clovek sa meni, vo svojom vnutri. „Tak a hotovo?“ „Nemalo by to robit uz ziadne problemy, mozete vyskusat.“ Sedim na kresle a znovu ma prepajaju s malou masinkou velkosti naramku. Pocitujem napatie. Vzdy som chcel tuto udalost z jej zivota zmenit. Zatvaram oci a vybavujem si ten den. Som v stavkovej kancelarii a normalne by som podal do okienka kus papiera. Teraz ho ale beriem spat a oznacujem, ze Barcelona remizuje v riadnom hracom case s podpriemernym timom. Vyberam este devat zapasov, ktorych vysledok si pamatam a vytahujem vsetky peniaze, do tej najmensej mince. Viem, ze mam vela casu. Idem do blizkeho verejneho WC a prezriem si svoju tvar v zrkadle. Rovnaky Peter ako kedysi. Plny idealov, nikde ziadne sediny a kohutik na vodu otacaju mlade a silne ruky. Viem, ze zajtra ziskam cez stavkovanie hrbku penazi. Nie velmi vyraznu, vsak som vela nestavil, ale potesila by ma v tom case. Dnes vsak mam iny plan. Idem do svojho prenajateho bytu a beriem si so sebou boxera. Kedysi som tento bojovy nastroj mal, ale nikdy som ho nepouzil. Toto bude prvy krat. Cestu k nej poznam velmi dobre, cez dve ulice a cez obchodne centrum, ktore vtedy akurat vyrastalo. Pocujem hlas toho darebaka, krici na nu a ona na neho. Nechcem tam vpalit a poriadne ho zmlatit, este nie. Pockam. Zacina to. Vacsi hurhaj a prva facka. Bezim dnu, chytam ho za ruku a udieram boxerom. Pada k zemi od mojej sily i prekvapenia a ona sa ho zastava. „Nechaj ho, nebi ho prosim, uz stacilo!“ Pocuvam ju a boxera skladam z ruky. Dalej som to ale nepremyslel. Do kelu, nad cim som rozmyslal? Ze ujde a uz ho neuvidi nikto z nas? Pytaju sa ma kto som a odpovedam, ze poznam len tak z videnia. To je hlupe. Niekto, kto ani jedneho nepozna, ide riesit ich partnersku hadku s boxerom? Rozhodol som sa ostat v tejto realite zo dva dni. Viem, ze zajtra sa ti dvaja rozidu a ja chcem byt pri nej, ak by boli problemy. Vyberiem si kopku a stavim na dalsie zapasy, ktore skoncia presne tak ako maju. Do vecera a v noci si prezeram mesto, ake bolo kedysi. Nieco je jasne a inde chybaju detaily. Cip musim pochvalit a prave tie nedokonalosti ma upozornuju, ze toto nie je moj terajsi zivot, iba minulost doplnana kreativitou vyssieho programovania. Na dalsie rano idem za Silviou. Len tak sa spytat, ci je v poriadku. Mozno aj upozornit na seba. Som rad, nie je tak doranana, ako ked sme sa v realnej minulosti prvy krat stretli. „Len som sa chcel presvedcit, ci si v poriadku.“ „Som, ale ty iste nie si. Prides sem a zmlatis mojho frajera. Co ti urobil?“ „Dal ti facku.“ „A ty si co? Moj muz, ked ti to vadi?“ „Samozrejme, vsak...“ Pozera sa zacudovane a nedivim sa jej. Neznamy chalan sa predstavi ako jej muz. Stane sa mojou zenou, ale este sme sa nestretli. Stretneme sa presne o jednej, na moste. Vedla stanku s tymi nemoznymi balonikmi. Ukryjem sa, nech ma nevidi ani ona, ani... ani moje skutocne ja. Po chvili cakania nas vidno. Jej vypadava dazdnik a ja... co ma byt toto? Je to zle. Nema ma posielat prec a hrozit mi policiou, ma zodvihnuty dazdnik prijat a pekne sa na mna usmiat. Blikam ocami, na znamenie zaujmu o odpojenie. „Ake to bolo?“ „Vizualne pekne, technicky je to dobre spracovane, ale...“ „Ano pane?“ „Chcel som nieco vylepsit, ale namiesto toho som veci zhorsil. Chcel som znovu prezit udalost pred stretnutim s mojou zenou, ale ona sa potom mojou zenou pravdepodobne nestala. Namiesto prvej a pre mna veselej prechadzky ma poslala prec.“ „Je to simulacia, simuluje rozne moznosti. Ale netreba ziadnu vyspelu techniku na to, aby clovek vedel, ze nie je dobre len tak sa zahravat s citmi.“ „Ale ona je... uz nie je...“ Rozpravam so smutkom a Williams na chvilu pozera rovnakym smerom ako ja. Moj stary stol. Tam som kedysi pracoval. Uz vtedy to tu nieslo nazov labak 7 a stale je na stole obrazok krasnej zeny, doplneny o cierny pasik. Uz dobrych sestnast rokov. „Po pravde ma napadlo, ze si vyberiete inu spomienku,“ hovori ma Dr. Williams. „Ktoru? Jej smrt? Asi kazdy clovek na svete by chcel, aby nikto z blizkych nezomrel. Smrt ale patri k zivotu.“ „Ale bola to tvoja zena a aj teraz sa pozeras na jej obrazok. Mohol si nieco urobit.“ „Pokial sa nepletiem, je to moj zivot, moje spomienky a su to moje rozhodnutia. Navyse ju nic nezrazilo, sama si vzala zivot. To dobre vies. Bol si so mnou na jej pohrebe a mas dobru predstavu, ako som sa citil. Ak by som jej v tom zabranil, skusila by to znovu a znovu. Poznam ju a ver mi, nechcel by som ju vidiet umierat druhykrat.“ „Mozno by sa dala napravit pricina. Hovoril si nieco o nevere.“ V miestnosti je uplne ticho, aj mys by bolo pocut. Vsetci sa pozeraju na mna. Kazdy jeden od spickovych odbornikov po upratovacku, ktora prave nieco cistila. Ratal som, ze clovek, ktoreho povazujem za priatela, si necha toto tajomstvo pre seba. „Mlc... mlc a znovu zapni ten pristroj, mam co napravat!“ Toto a dalsie diela su sucastou Greenie kniznice. Najnovsie vydanie a vela dalsieho obsahu mozno najst na internetovej stranke http://knihy.rs-design.sk