Ak prave ak... Maria Novakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2016) 010001 O knihe Co by sa stalo, keby… keby sme si nekladli taketo otazky? Pravdepodobne by sme tu uz neboli a nikdy by sme sa nenaucili udrzat ohen. Nemali by sme pismo ci koleso a vlastne by sme neboli schopni ulovit ani mys, nie to este mamuta. Otazky nas vedu dopredu. Ale akym smerom? A je zle pytat sa viac, ako je v norme? Ak je v mode A, malo by byt zakazane B? Budeme rebelovat v svojom zivote, alebo zivot vlastne nie je nas? Niekedy treba na svoj vnutorny svet inu optiku, ako na ten vonkajsi. Basne Marie Novakovej su aj v tejto zbierke epicke, nesuce hlbsie posolstvo. O spolocnosti i o jednotlivcoch, ktori ju dotvaraju a pretvaruju. Kam kracame? A co vsetko s nami urobi nenavist, samota ci trend nerozmyslat a cakat na dalsi, rovnaky den? Obsah Ak prave ak... 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto uvodu 4 Ak prave ak... 5 Ostrov mlcania 6 Asfalt na ruzovych okuliaroch 7 Uvaha o brodeni 8 Veza 9 Rovnica 10 Vsetko je naopak 11 Panta rhei 12 Historka o historii 13 Vyzva na zobudenie? 14 Na veltrhu samoty 15 Holokaust v nasich hlavach 16 Vychodene chodnicky 17 Zmeny 18 Vyhybka od ludskosti 19 Kamenne pohlady 20 Ziadne ano 21 Namiesto uvodu Ak nevies, kam mas ist, navstiv miesta dobre zname, od lasky nechces odist, alebo najdes cestu ku slave. Ak prave ak... Ak je ludske podat ruku, potom rada podam obidve, nevadi, ze budem za suku, pre toho, kto nerozumie. Ak je spravne drzat usta, narazit stale na hubu, tak to nejako skusim ustat, ked mi po krku podupu. Ak je treba chvalit diablov, tak pochvalim anjela, za to, ze na prestieradlo, toho nechce privela. Ak je prave rozhodnutie, tak sa vydam dolava, mozno to dopadne smutne, co na to povie dusa bolava? Ak je vsetko na poriadku, tak poriadok za nic nestoji, vsetko je iba na obhliadku, a my sme v bielom netvori. Ostrov mlcania Dnes nepoviem ani slovo, drzim slovnu hladovku, aby sa svet lepsie pohol, zo zumpy na pohovku. Mlcky sledujem tmave nic, ako si kraca po dusiach, mensie ako hakovy kriz, srdce zranene na ruziach. Nepoznam prosim a dakujem, ale ozvem sa, ak pochopim, lebo som clovek. Skratujem. Jeden cukrik dvom lakomym. Odkladam svoje dobre rano, to nebolo a zajtra nebude, dobre spravy? Vyprodano! Nehladam, kto ma polutuje. Mala by som lutovat svet, aj to, ze je tak svetovy. Dnes sa citim len ako smet, more, ktore nema ostrovy. Asfalt na ruzovych okuliaroch Vies, co som urobila zle, kde su vsetky moje omyly, v tvojich ociach aj po tme, to dobre celkom prekryli. Vsimas si vsetko negativne, to dobre nad tebou nema moc, vsetko je zle, hlupe a divne, spomenies to stokrat do Vianoc. Nespomenies si na odvahu, s akou som sa ta zastala, pre teba ma nieco ine vahu, som v ustupovani pomala? Neratas plusy a minusy, vlastne ani nepoznas plus, co ma tesi sa tebe hnusi, pochopit ma... aspon skus! Vsetko biele vidis na cierno, asfalt zdobi ruzove okuliare, utekas samotou jednosmernou, pretoze len ty sam si v prave. Uvaha o brodeni Laska je prebrodit more, aby ten, na kom nam zalezi, mal nohy v teple a hlavu hore, ked prsi plac a depka nasnezi. Niekedy more, inokedy mlaku, pretoze laska si vsima malickosti, aj krasu, pokojne na bodliaku, hned vedla ruze ho rada pohosti. Cas bez tiaze s nohami na zemi, a predsa je vsetko lahsie, bez helia, no nie sme strateni, na lasku nikto celkom nekasle. Az prebrodime vsetky moria, vyhneme sa meduzam a nevere, pravdam, ktore niekedy zabolia, co potom? Zaklopat na dvere? Kto otvori? Vecne stastie? Alebo navod v sto bodoch? Z lasky asi nikto nevyrastie, ak ano, prejdeme cez potok? Veza Pozeram sa z vysokej veze, ake je vsetko zrazu malicke, jednoduchy koniec? Kdeze! Ziadne riesenie v tajnicke. Dlha cesta priamo nahor, je lahke zivot pocitit, este ho nikto neovladol, nikto mu neprestrihol nit. Same schody a prekazky, cesta nahor je pomala, nie nemozna, to vie kazdy, aj ked to zabuda odmala. A co teraz, na konci cesty? Ostava cesta na zaciatok, alebo tu, hore, prespim, spravim si v hlave poriadok. Odrazu som nad vsetkym, problemy su kdesi hlboko, zivot? neuteciem pred nim, ale nebudem jeho otrokom. Rovnica Nic nemenim, cakam zmenu, urcite sa ku mne raz dostavi, ked temu tazku, olovenu, natlacim do prazdnej hlavy. Budem dufat, ze bude pekne, aj ked predpoved hlasi dazd, v tom dazdi ma laska stretne, alebo pribudne dalsia z vrazd? Pockam v rohu miestnosti, ci sa zmeni na gulatu, pridem o roh, to ma zlosti, aspon tu mam dopriatu. Mozno budem chybne cislo, premenna, ktora sa nemeni, beriem vankus, ak by hryzlo, svedomie ukryte v remeni. Mozno bude Slnko modre, obloha z fialovej machule, bohaca necham, nech si zobre, mozno mi svoju palicu daruje. Vsetko je naopak Je tazke milovat, tak sa nenavidime. Kazdy den, odznova, kde su cesty? V Rime? Zakazeme kazdu travu, nech padame na beton, k tomu patu i hlavu, proti sebe dame veto. Preco vlastne? Kto to vie? Kto prehovori o zmysle, tom zivotnom, v dobrom sne, skor, ako nas vystrie? Hladame lasku mimo realitu, ale vidime len krv a skazu, na striebornom platne, dobitu, bohynu lasky prave mazu. Nevieme, ci to nieco zmeni, aj tak ma ruky a kridla zlomene, pre koho mame lubit? pre tych, ktori sa smeju na ramene? Panta rhei Placem, ked mam chut plakat, vravel si, ze budem mat chut zit, ale to bude skor strikovat straka, ako ty najdes tu spravnu nit. Vravel si, ze vsetko bude ine, stale tym istym tonom, dokola, slova sa hovoria a cas plynie, panta rhei, po nasom potvora. Cakam na darcek na narodeniny, po rokoch este stale neprisiel, mozno zabludil, alebo z koho viny? Prajem si nebyt jednou z hier. Hra na lasku, na uctu a doveru, nevidim to u teba, len v slovniku, v slovniku cudzich slov na sekeru, jedna pusa rocne, na ucet podniku. Cas plynie a vecne ponahla sa, prizera sa na tvoju pomalost, z hlineneho prasiatka je prasa, a vysledok? Prava koza a zlost. Historka o historii Dnes nespim, len spominam, na rano vecne, tak nekonecne, tvoj svet ma laka... i omina, hryzies ma ako v trave klieste. V den, ked slnko nevedelo vstat, a ked aj hrialo, tak velmi malo, netrapil ma pocit, ze svet je hra, na koniec nemyslime s pochvalou. Porusil si zakony dzungle i fyziky, vraj pre mna a moje pekne oci, vedel si mi opisat vsetky pozitky, necitila som sa byt v tomto storoci. Ty poznas vsetky otazky sfingy, a cakas, ze ta vo vsetkom podrzim, tebe snehule a mne balerinky, do puste. Ktorej, to netusim. Historia zobrala so sebou tvoje meno, dotkla sa tvojich davnych slov a dotykov, preto stojim, sedim a utekam nemo, tam, kde sme chovali lucnych konikov. Vyzva na zobudenie? Niekto na mna krici, nech sa hned zobudim, kral zeleznych tyci, ziadne pierko na hrudi. Svet je podla neho, len vojna divnych sfer, nevazi si ziadne pero, nikdy nevazil si mier. Nuti ma palit knihy, ktore nevie precitat, je jediny bez chyby, tak nam to spocita. Jednou stranou mince, posudi a odsudi okamzite, pretvarka na kazde lice, pre neho to nie je zlozite. Rozhodla som sa mysliet, nenasledovat stado volov, ktori su ini, vacsi vysmech, tlacia cervenu do semaforov. Na veltrhu samoty Na veltrhu samoty, som akosi sama, vsade su same ploty, oddeluju noc od rana. Haly naplna ozvena, pocujem svoje kroky, buducnost je zjazvena, som sama na dne stoky. Tam, kde byvali zahrady, teraz kvitnu hole kosti, nikto horku kavu neosladi, a nikto z rana nenazlosti. Jedinu hadku v mojom svete, vediem pravidelne so sebou, argumenty budu az na zavete, prezradim ich sebe s doverou. Dnes mavam na tiche obrazy, asi pre ne nie som dost dobra, alebo sa clovek v rame urazi, v jeho kralovstve ticha je d(r)ama? Holokaust v nasich hlavach Ti, co sa smeju z holokaustu, maju svoje vlastne utrpenie, nicia si na ludskosti chrastu, nenavist ich dozadu zenie. Smeju sa na vychudnutych, ako vyzeraju pre nich smiesne, v tabore na smrt neobutych, ludia stracaju ludskost, vecne. Rozpravka o jezibabe v peci, nie je nastroj na ocistu sveta, citia sa mudrejsi nez vedci, lebo pravda ma byt zakryta? Je lahke prikazat hviezdy, pre tych schovanych za kriz, ani na to, ze cert nespi, aku nadradenost vymyslis? Blahobyt nepriniesol ziadny Hitler, nepozna ho nacista vypatlany, rozum a srdce nezlepsi vystrel, iba podanie ruky pred svitanim. Vychodene chodnicky Poznam kazdy strom, aj vsetky kamene, zavidim zivot dvom, a aj ich trapenie. Poznam skratky nikam, do svetla bez fantazie, ponahlam sa, pridam, nech moja nuda zije. Zo zvyku mavam lavickam, nikdy som na nich nesedela, princezna vytahaneho tricka, cakala by som tam na anjela? Zakyvam bodliakom i zihlave, poprajem vela slnecnych dni, nie bordel, ako v mojej hlave, mam sen, nepamatat si sny. Vychodila som chodnicky, moje stopy su stale rovnake, nohy odpracem na stolicky, nikdy nerozviria vody stojate. Zmeny Tuzime po zmenach k lepsiemu, ale nechceme mysliet inak, radsej vzdy zmenime temu, aby sme sa bavili o vinach. Nasadime ruzove okuliare, ale zial len k minulosti, ukazujeme srdce male, ktore sa tak rado zlosti. Nacierno dame realitu, pretoze je to tak v mode, ina doba pre dobu odzitu, pravda sa prevracia v hrobe. Svine nazveme hrdinami, neucime sa na chybach, placeme, ze nie su s nami, ti, co sirili smrt a strach. Asi zijeme prilis kratko, alebo pridlho, kto to vie, prefackat sa a spat sladko, vsetko sa inak rozpovie. Vyhybka od ludskosti Modlis sa k portretu zleho muza, lebo on vie, co je dobre pre neho, nie pre teba, ale aj tak skusas, dotknut sa zezla, i ked prazdneho. Je lahke, ukazovat na inych, lebo mas zvyk schytat pohlady, dnes nevsimas si svoje chyby, radsej znovu portret pohladis. Tuzis po vecnej spravodlivosti, pozabijat tych z druhej strany, pre iny smer chrbtovej kosti, kto bol naozaj z neba zoslany? Budes bojovat za svoj idol, lebo ten je spravny, neomylny, priatelom nadavas do Zidov, naco vyznam? Ty si silny. Zrazu su priatelia daleko, tvoj idol isiel spat nad ranom, pravda je niekedy za riekou, plavas proti prudu. A s balvanom. Kamenne pohlady Kamenne pohlady, z masa a kosti, vsetci pekne do rady, s pocitom hrdosti. Je lahke nepochopit, ani to radsej neskusat predsa, kazdy to tak robi, je tazsie davat, ako brat. Potom na seba hladime, kamenne tvare na mobile, vieme, ze nas kazdy prijme, my musime byt nazive. Vlastne sme vsetci meduzy, v kazdom z nas su skryti hadi, kto z nas nikdy nezatuzi, aby ostali ti, ktorych mame radi? Je rozdiel ostat z vlastnej vole, ako byt sochou v zahrade, ta nerozprava ani vety hole, pozri sa na mna, si na rade. Ziadne ano Hladam odpovede a kladiem vence, aby som nemusela klast otazky, naco by nam aj boli, deturence, dobre uz bolo, pozrite svate obrazky. Bielou fixou zacmarat ziarovky, aby sme neziarili aj na inych, taki tu uz boli, a este kolki, od zivota uz maju prazdniny. Definujete nam stastny zivot, nasa radost je jedna poucka, nech nezijeme mudro a neuctivo, rozumy nesmieme sepkat do uska. Kazdy sviatok mame viac pocuvat, lebo ti, co oslavuju, boli rebelmi, vysvetluju, ktora sa dnes nosi stuha, vraj nie sme smutni, iba stastni velmi. Mam pocit, ze moje ano sa meni na nie, preto nepoviem nic, iba dovidenia, tam, kde je vzorec na smiech a trapenie, stvorim si pravidla, ktore tie vase zmenia.