Bohovia z Alta


Matus Novotnak


























Bohovia z Alta
Matus Novotnak



ISBN 978-80-8171-070-4


	Dielo je pod slobodnou licenciou a akekolvek vydanie s pridanim DRM ochran je zakazane bez priameho suhlasu autora.






Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Matus Novotnak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Druhe (2023)
Matus Novotnak
O knihe
	Zem postihla obrovska katastrofa, ked vybuchol obrovsky stratovulkan. Dosledky tejto prirodnej katastrofy prakticky poslali ludstvo do stredoveku. K moci sa dostava uzka skupinka ludi z mesta Palo Alto, ktori tuto katastrofu predpokladali. Zachovali si vyspele technologie, ktore im umoznuju ovladat zvysok ludstva. Spociatku mali vznesene ciele - chceli ochranit ludi, lenze tie sa zvrhavaju. Podliehaju moci a stavaju sa z nich novi bohovia.

	Kvoli potrebam surovin premienaju svet podla svojich predstav a z ludi sa stavaju otroci pracujuci v ich baniach. Vytlacaju spomienky na svet z minulosti, aby ich nic neohrozilo vo vlade nad Zemou. Existuje vsak tajny spolok Chodcov, ktori putuju po zemi a objavuju stopy sveta pred katastrofou. Prichadzaju na to, ze ich bohovia su v skutocnosti ludia. Tato pravda je nebezpecna a samozvani bohovia z Alta sa rozhodnu, ze Chodcov musia znicit. Ostava uz iba posledny a iba od neho zavisi buducnost ludstva. 



Obsah
Bohovia z Alta	1
O knihe	3
Obsah	5
1. kapitola – Vyslanec	7
2. kapitola – Necakana navsteva	9
3. kapitola – Skryta komnata	15
4. kapitola – Strateny syn	18
5. kapitola – Pravdy Chodcov	21
6. kapitola – Stopy	28
7. kapitola – Vyznanie	32
8. kapitola – Prisaha	39
9. kapitola – Vtacie mesto	42
10. kapitola – Chram	49
11. kapitola – Strazcovia poriadku	53
12. kapitola – Romero	59
13. kapitola – Kontakt	66
14. kapitola – Pust	68
15. kapitola – Tajomna postava	70
16. kapitola – Davny svet	77
17. kapitola – Zvlastna chut	85
18. kapitola – Host	88
19. kapitola – Nove slova	92
20. kapitola – Rebeli	98
21. kapitola – Rachot	105
22. kapitola – Astar	109
23. kapitola – Mlada kralovna	113
24. kapitola – Na vezi	117
25. kapitola – Tazke rozhodnutie	125
26. kapitola – Brana do lesa	128
27. kapitola – Temnota	132
28. kapitola – Drakan	134
29. kapitola – Mesto Chodcov	140
30. kapitola – Barabas	143
31. kapitola – Nezmenime svet	145
32. kapitola – Vrstvy casu	149
33. kapitola – Truhlica	153
34. kapitola – Gorin	158
35. kapitola – Nebeske dievca	162
36. kapitola – Na hranici	168
37. kapitola – Vsetko alebo nic	173
38. kapitola – Zradca	178
39. kapitola – Srdce drakana	185
40. kapitola – Nova sila	194
41. kapitola – Chyba v programe	196
42. kapitola – Olymp	203
Prehlad postav	206


1. kapitola – Vyslanec
	Emisar neznasal na ludoch uplne vsetko. Nic sa vsak nevyrovnalo odporu k ich hluposti. Vedel, ze ak preleti vznasadlom nad ich hlavami, padnu v zboznej ucte na kolena s tvarou ponorenou v piesku. Bol si vedomy, ze za to nemozu. Lutoval ich. Nic to vsak nemenilo na jeho pohrdani.

	Zem pod nohami sa zatriasla, co ho vyrusilo z myslienok. Nasledoval vykrik.

„Podrzat!“ Dvesto tonova socha teraz ostala visiet na hrubych lanach, ktore drzali stovky otrokov. Moser, specialny emisar Alta v Gorine, pozrel na zastup tych biednych ludi. Tela im pokryvali zdrapy latok, ktore ich iba naznakom odlisovali od zvierat. Sotva ich zahriali, ked sem priviali chladne vetry zo severu. Uboziaci, pomyslel si.

	Emisar tu stal s rukami zalozenymi v dlhych rukavoch plasta a zvrchu sa pozeral na divadlo pred sebou. Jeho misia mala jednoznacne urceny ciel: potlacit akekolvek vzbury a vymiest vsetky vedomosti, ktore ludia mali o existencii sveta pred vybuchom sopky a zbavit ich puta s minulym svetom. Sam to nazyval mierovou misiou. Znamenalo dobro pre vsetkych, ak sa poriadok sveta nemenil. Kazda zmena totiz so sebou prinasa nekonecne vojny a sklamanie. Nebol to len jeho nazor, ale aj ich vlady, ktora sa nachadzala na opacnej strane zeme.

„Tahat!“ zvolal hlavny stavitel, ked sa ubezpecil, ze zakladna sochy presne dolieha na vytycene miesto. Na jeho povel sa niekolko stoviek zmrzacenych muzov zaprelo do hrubych lan. Tvare im zbrazdili bolestne grimasy, ale tela sa neopovazili vzdorovat.

	Socha Fatura sa konecne zacala dvihat. Uz si vedel predstavit, ako sa bude vynimat pred chramom, ktory dokoncili iba nedavno. Bude to velkolepe, pomyslel si. Ostane tu stat stovky rokov ako neochvejny dokaz ich moci. Citil takmer hrdost, ze sa mohol zucastnit tejto slavnostnej chvile.

	V Gorine bol iba niekolko mesiacov a az teraz mal moznost vidiet oddanost tychto ludi k bohu, ktoreho povod mu bol jasnejsi viac ako vsetkym dokopy. Na jeho tvari sa zjavil sotva badatelny usmev nad skutocnostou, ktora sa odohravala pred jeho ocami. Este nikdy sa necitil tak silny ako teraz.

	Nemal pred mulmi, ako Altania nazyvali ludi, ktori sa narodili mimo ich mesta, strach. Stacilo, aby vybral fazer a aj najvacsi bojovnik by sa v momente premenil na prach. Napriek tomu Moser nedaval svoju pritomnost na kralovskom dvore prilis najavo. Chodil nenapadne zaodety v ciernom plasti previazanom striebornym opaskom. Nikdy si nepotrpel na to, aby bol vystaveny prilisnemu poctu oci. Dokonca aj pri slavnostiach ako tato postaval v tienoch, odkial ho nebolo vidiet.

	Socha sa opat o nieco viac dvihla. Uz takmer stala na podstavci. Dnes stavbu dokoncia. Bol si tym isty. Hroziva a milostiva tvar Fatura bude davat tymto ludom nadej a jeho pevne ruky im daju silu. Dokonale a jednoduche zakony nabozenstva, ktore vytycili, drzali svet v rukach ako tato socha gulu, ktorej povrch nadobudal hladky povrch, nenaruseny ziadnymi zahybmi.

„Pozor!“ znenazdania sa ozval vykrik, na co nasledoval silny hrmot sprevadzany otrasom. Moser sa ocitol na zemi. Ked sa usadil prach, zbadal, ze sa socha netyci hore, ale lezi na zemi. Odlomil sa z nej velky kus prave v mieste, kde drzala gulu.
„Podvratni kaciri prerezali protivahu,“ zacul roztraseny hlas hlavneho stavitela, ktory oznamoval velknazovi pricinu padu sochy
„Je to zle znamenie. Boh nam ukaze svoj hnev,“ riekol velknaz.
Moser si ho premeral dlhym, chladnym pohladom. Mal pravdu. Bohovia nemali radi, ked ich zneuctili.


2. kapitola – Necakana navsteva
	Pomedzi mraky sa predralo studene slnko. Tato zima sa zdala nekonecna, dokonca i samani v dedinach vystrihali, ze leta budu coraz kratsie az sa celkom pominu, lebo od severu prichadza chlad, ktory bude trvat tisice rokov. Nastastie sa mylili. Slnko konecne ukazalo svoju tvar, i ked zubatu, ale stacilo to, aby priroda trochu ozila.

	Zafukal studeny vietor, rozkyval hole konare pokryte malymi pucikmi, ktore sa konecne ukazali a v lese zaselestilo. Jazero uprostred lesov sa rozsvietilo ako velke poskriabane zrkadlo. Na oblohe sa zjavila sova so sedym perim na tvari v podobe srdca. S nasiroko roztiahnutymi kridlami sa zapierala do pichlaveho vetra, dvakrat sa otocila nad jazerom a sadla si na konar stareho kriveho duba, ktory sa tiahol z dolnej casti jeho hrubeho kmena ako ruka stareho cloveka. 
„Dufam, ze sa nechystas zozrat moje lasice,“ povedal Edmund rozvaleny na trave. „A vobec, preco nespis? Uz je den a ty tu nemas co robit,“ riekol smerom k dubu, na konari ktoreho sedel maly ovalny tien. Sova tri krat zahukala. Vobec ho nepocuvala.

	Minulej jari ju nasiel lezat este ako mlada so zlomenym kridlom vedla stromu, zrejme vypadla z hniezda. Vzal ju k sebe domov a liecil. Coskoro vyzdravelo. Chcel ju skrotit a naucit niekolko pokynov, ale sova bola neposedna a tvrdohlava. Zdrziavala sa v blizkosti jeho chatrce, ale niekedy ju nevidel aj niekolko dni. Obcas sa stalo, ze sa pri nom zastavila, najma ked bola hladna, ale vacsinou casu mu robila napriek. Dal jej meno Matilda. 
„No dobre, nebudem sa s tebou natahovat.“

	Zazival, pretiahol si udy a lahol si do machu makkeho ako periny. Edmund zas az tak vela miesta nezabral a mohol ohrozovat iba stvorenia nizsieho vzrastu, lebo ludom obycajne nesiahal vyse hrudnika. Nie zriedka sa mu ludia prave kvoli jeho vyske posmievali. On si sotvakedy z toho robil tazku hlavu. Jedine, co ho trapilo boli vsemozne bylinky, ktorych mal plnu chalupu a vrecka.

	Jeho cierne rovne vlasy, ktore mu obycajne neposedne vytrcali na vsetky strany, sa teraz pozvolne premiesali so sytozelenym machom. Pozeral kamsi dohora a jeho chuda pretiahnuta tvar tym dostala vyraznejsie crty nez obycajne. Od korena uzkeho pevneho nosa vybiehalo tenke, obycajne neposedne obocie, pricom so sebou tahalo zvysok tvare az sa zdalo, ze uprene hladi kamsi nad seba, no stacila jedna zvedava mucha, ktora sadla na jeho bradu, aby sa strhol a opatovne sa posadil. Na jeho prekvapenie este stale videl na konari sediet sovu.
„Stale si tu? No dobre,“ mavol na nu rukou, „nebudem ta odtial vyhanat, sama vies, co je pre teba najlepsie.“ 

	Otocil sa k svojej chatrci, cakajucou iba na den, kedy sa konecne rozpadne. Na jej streche uz rastol hotovy les, podopierali ju steny z drevenych tramov, ktore navyse poskytovali domov hojnemu poctu lykozrutov a jednej rodinke lasic. Skutocne utesene miestecko. Zrazu zapocul, ako zatrepotali vtacie kridla. Od chrbta sa k nemu vyrutila sova. Bola uz tesne blizko, ked sa k nej otocil. V tom momente zmenila smer a stratila sa kdesi v lese.
„To su mi moresy!“ vynadal jej a vosiel do chalupy.

	Na svete pobyval uz devatnast liet a bol by dokonale spokojny so svojim zivotom, keby sa nestali nasledovne udalosti, ktore ho prinutili odist. Vsetko sa zacalo akymsi nahlym a trochu netrpezlivym klopanim na dvere. „Je niekto doma?“ ozval sa rozruseny, nedockavy hlas.
„Uz idem. Hori azda niekde?“ 
Cez dieru v dverach Edmund zbadal, ze tam stoji muz, podla vyzoru siat ocividne dedincan. Mohol mat nieco okolo tridsat rokov, tvar zarastenu a spinavu, cez plecia prehodenu jednoduchu konopnu koselu. Otvoril dvere.
„Pozdravujem, liecitel,“ ozval sa dychtivo muz. „Som Roris zo Zakopanej, co sa nachadza hen za kopcom. Pytal som sa ludi o pomoc, poslali ma za tebou, ze ty by si azda vedel, co robit. Dceru ustipol had, neviem, co si pocat. Bojim sa, ze zomrie.“
„Had, vravis? Aky?“
„S cervenym pruhom na chrbte. Akiste bol jedovaty.“ 
Edmund sa zamyslel. Hadov sa nebal. Ako dieta ich zvykol chytat na rozpalenych kamenoch. Poznal ich dobre a takeho, co mal cerveny pruh na chrbte, drzal neraz v rukach.
„Chudatko moje male, zomrie, vsak?“ Edmund vykrutil pery do strany, tvaril sa, ze velmi tuho rozmysla, hoci vec bola vopred jasna. Cigelka cloveka nezabije.
„Ma horucku?“
„Veru. Aj na tvari sa jej vyhodili cervene skvrny, malicka moja.“
„Dobre, vyzera to, ze budes potrebovat moju pomoc. Pojdem s tebou. Pockaj tu, zoberiem si nejake veci.“

	V zadnej casti obydlia mal truhlicu, kam si ukladal bylinky, masticky a dalsie pomocky na liecenie. Hladal divozel, ale co ako sa ho snazil najst, nevidel ho. Smatral prstami aj do dolneho kuta tazkej truhlice, ale ani tam nebol. Ze by som ho sem nedal? Pytal sa sam seba, aj sa nahneval, lebo hlavu mal deravu ako stary pen.

	Zobral dve hlinene nadobky s mastami a bylinkami. Strcil ich do platenej kapsy, ktoru si prehodil cez plecia. Nad nu si obliekol sedu vlnenu vestu, ktorej konce previsali cez o nic lepsie nohavice. Mal ich prepasane kozenym remenom. Cez plecia si prehodil hnedy plast s kapucnou, lebo bola skora jar a pocasie byvalo stale premenlive. Na nohach nemal ziadnu obuv, lebo po cely rok chodieval bosy, iba v zime si nasadil platene krpce.
„Mozeme ist.“ Pribuchol dvere a pripojil sa k navstevnikovi, ktory netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu a nemohol sa dockat Edmunda, ktory sa prilis nenahlil, za co ho odmenil hnevlivym pohladom. Ked si to vsimol, trochu sebou popohnal, aby nahodou u neho nevzbudil nevolu.

	Zltovlase dievca lezalo v posteli prikryte perinami tak, ze mu bolo vidiet iba kusok hlavy. Stazka dychalo. Celo mala rozhorucene. Tenkymi ruckami zvieralo perinu. Edmund zhodil plast, prevesil ho cez stolicku. 
„Potrebujem byt s chorou osamote a prist na koren jej bolu.“ Rodicia dievcata stali pred nim tak uzalostene, az mu ich bolo aj luto. Po jeho slovach dychtivo prikyvli a uz ich nebolo.
„Neboj sa malicka, vsetko bude v poriadku. Za par dni uz ani nebudes vediet, ze ti nieco bolo,“ prihovoril sa jej zmenenym hlasom. Zatial dal velku ovalnu nadobu s vodou nad ohen, vyhrnul si rukavy a pristupil k chorej, ktora nan pozrela spoly otvorenymi ocami.
„Kde ta boli?“
„Tu a tu,“ ukazala na hrud a hrdlo.“ Popocuval, ako dycha a prikyvol.
„Nic to nie je,“ usmial sa na nu. „Keby si videla, co mna uz postipalo hadov a pozri, stale som tu.“

	Po hodine vosli do izby jej rodicia. Nemohol si nevsimnut ich dosiroka otvorene oci, ked k nim hovoril.
„Je mlada, coskoro ju to prejde. Davajte jej zabal z byliniek niekolkokrat za den a horucka ustupi.“
„Za sluzbicku,“ povedal muz a podal mu nevelke vrece. Poodchylil jeho okraj, odkial nan pozrelo zopar zemiakov a trochu zeleniny. Poskriabal sa po nose. Pred chvilou trpli, ci im nezomrie dieta, a ked sa dozvedeli, ze bude v poriadku, hned ho idu osmeknut, pomyslel si.
„Dufam, ze sa vasej dcere neprihorsi. Viete, tieto choroby… clovek nikdy nevie, aka neplecha s nimi moze byt.“ 
Len co si Rorisova zena vsimla vrecusko so zemiakmi a zeleninou, prebodla svojho muza ladovym pohladom a odbehla do komory. Odtial priniesla styri pekne cervene jablka.
„Teraz po zime krajsie nenajdete.“ Edmund napokon spokojny, rozlucil sa, podakoval a odisiel.

	Cestou k svojej chatrci do jedneho jablka zahryzol. Sladka svieza chut sa mu rozliala po jazyku. Uz dlho take nejedol. Ked si v jeseni narobil zasoby, pustili sa do nich aj lasice, ktore na neho velmi nedbali a skoro o vsetko prisiel uz v zime. Napriek tomu ich mal rad a nevycital im, ze sa nespravali, ako by od nich ocakaval.

	Vosiel do lesa a napojil sa na chodnik, ktorym siel do Zakopanej. Ten sa coskoro vytratil, ked zahol smerom k jazeru. Pocitil nesmierny chlad. Schytil poly plasta a zabalil sa do nich. Od jazera zafukal ladovy vietor. Zatriasol konarmi stromov, ktore zasermovali ako kostlivci. Obloha sa zatiahla a ocernela. Edmund napol zmysly. Okolie jazera poznal dokonale. Vedel, ze juzny vietor prinesie so sebou vonu vody, zapadny je zasa prijemny, skoro hladivy a vychodny naopak ostry a severny sa rad opiera do jazera. Poznal oblaky, ktore toto miesto obycajne obchadzali, ale ked prisli, niesli so sebou aj dazd. Bol spaty s tymto prostredim, ako keby bolo sucastou jeho sameho, preto vedel, ze teraz je nieco inak. Nie, takyto ladovy vietor tu este nebol, a mracno, ktore zatiahlo oblohu, sem nepatrilo.

	Vtom les prerezalo neprijemne kvilenie, az si musel zakryt usi. 
„Aaaaaakrrrrrrrrrr!“
Vrecko, ktore drzal v ruke, spadlo na zem. Zemiaky a jablka sa rozkotulali po svahu. Telom mu presiel mraz a zjezili sa mu vsetky chlpy. Mimovolne sa mu telo skrutilo az klesol na kolena.
Aaaaaakrrrrrrrrrr!“, to sa opat ozvalo kvilenie pripominajuce skrekot vtakov zo zahrobia, ktore mu ako velky bodec prenikalo kdesi hlboko do hlavy.
„Nie, prestante!“ ledva dostal zo seba.
Zvuk nahle prestal. Ulahcene si vydychol, nadvihol hlavu, ked sa v tom zapocul rozruseny muzsky hlas.
„Zblaznil si sa? Drz hlavu pri zemi, nech ta nevidia!“ Za hrubym stromom uvidel trcat polovicu sivej hlavy, okolo ktorej ako pramene stekali dlhe sive vlasy a brada. Starecke telo zahalene do tmavozeleneho plasta. Vsimol si jeho modre oci posadene do vychudnutej tvare, zbrazdenej hlbokymi vraskami.
„Tam,“ pokynul mu rukou k miestu, odkial prichadzal kvilivy zvuk. Pomedzi vetvy stromov zbadal svoju chatrc, ktoru pohlcovali oranzove plamene. Ich dlhe, hladne jazyky ju objimali zo vsetkych stran. Valil sa z nej husty cierny dym.
Intuitivne sa pohol dopredu, ked v tom ho ruka neznameho chytila za plece.
„Prisiel si o rozum?“ Jasne videl neznamemu do tvare, ktory cely vysiel spoza stromu. Pozreli jeden druhemu do oci. Trvalo chvilu, ked opat pocul hlas cudzinca.
„Ty vari o nicom nevies?“

	Edmund sa zhlboka nadychol, ako keby chcel nieco povedat, no nakoniec zo seba nevydal ani hlaska. Bol zmateny. Vonkoncom nevedel, co sa deje a najradsej by bezal k svojej chatrci a hasil ju. V tom sa opat ozvalo prenikave kvilenie, silnejsie nez predosle, az mu sli puknut bubienky v usiach. Tazka ruka stiahla Edmunda za strom.
„Nesmu zistit, ze sme tu. Musime si davat pozor! Nemali by sme sancu.“
„Pozor? Pred kym? Co sa deje?“ nicomu nerozumel.
„Pod za mnou,“ posunkom mu ukazal neznamy, aby sa pozrel pomedzi kriky. Edmund zbadal horiacu chatrc. Plamene ju uz celu pohltili.
„Chudata lasice.“
„Co? Ake lasice?“
„Byvaju na streche.“
„Co tam po nich. Pozri sa tam!“

	Vtedy konecne zbadal tri postavy na konoch cele zahalene v ciernych, lesknucich sa plastoch, ktore im siahali po clenky. Kapucne mali zasadene hlboko do tvari, pod ktorymi bolo vidiet iba nepriepustny tien. Konce kapucni boli na vrchu zlovestne zaspicatene. Jazdci vyzerali ako velki temni vtaci na konoch. Isla z nich hroza, uz len co na nich hladel. Edmund spytavo obratil oci k neznamemu.
„Su to strazcovia poriadku,“ odvetil mu starec.
„Strazcovia?“ neslo mu do hlavy. Jeden stal pri okraji jazera, kde len rano lezal Edmund a pozoroval sovu na konari. Dalsi premeriaval les za chatrcou, zatial co treti prechadzal nevelkou cistinou, ktora ho oddelovala od lesa.
„Prisli, aby znicili kazdeho Chodca,“ povedal neuprosne sivovlasy neznamy.

	Strazca poriadku, ktory stal na cistine, pozrel smerom k nim. Citil na svojom tele zavan chladu, takmer zmeravel a nedychal. Obidvaja sa prikrcili k zemi. Trvalo to takmer vecnost. Edmundovi v hlave lietali zmatene myslienky. Preco by mali prist do tychto koncin akisi strazcovia?
„Aaaaaakrrrrrrrrrr!“ Opat sa ozvalo kvilenie. Neprijemny pocit prebodol jeho telo, ze sa ledva udrzal, aby nevykrikol od bolesti. Odrazu niekoho alebo nieco videl. V soku sa nevedel na to sustredit, ale zdalo sa mu, ze vidi nejake zviera. Velmi temne zviera s chovostom a blciacimi ocami. Strazcovia zasli s konmi popri jazere k miestu, kde sa ukryval Edmund. Kopyta klopkali o okruhliaky. Bol coraz blizsie. Zviera nespokojne pohodilo chvostom. A Edmundovi sa priam zastavilo srdce, ked si uvedomil, ze zviera zastalo priamo nad nimi. Oddelovali ich od seba iba huste kriky, ktorym z nejakeho dovodu nestihli pocas zimy opadat vsetky listky. Vietor nimi zatriasol. Chveli sa, hlasito sumeli. Edmundov spolocnik do neho stuchol a ukazal mu pritlaceny prst na ustach, aby ani nemukol.

	Nad nimi sa dvihal vysoky bodavy tien zvlastnej chladnej bytosti, ktoru bolo stazka mozne nazvat clovekom. Kon zafrkal, kopyto dopadlo na kamen a hlasito treslo. Spod spicatej kapucne sa ozvalo kvilenie:
„Aaaaaaaaakrrrrrr!“
Zviera akoby tusilo, ze je niekto nablizku, len ho nevedelo presne zamierit. Nasledovalo ticho prerusovane iba chvenim sa hladiny jazera. Od Edmundovej chatrce k nim vietor zavial stiplavy dym zhoreneho dreva. Edmund citil srdce az v krku. Zmeraveni sa drzali v nezmenenej polohe. Zapoculi hrdelny zvuk zvierata, ktore sa postavilo na zadne. Na to kopyta s tupym dupotom zosadli na zem a jazdec odisiel.

3. kapitola – Skryta komnata
	Zostali nehybne v ukryte, az kym si neboli isti, ze im nehrozi ziadne nebezpecenstvo, ked sa konecne ozval hlas neznameho.
„Mame stastie. Su prec. Keby nas zbadali, bolo by po nas.“
„Povedzte mi konecne, co sa tu deje!“ zurivo zreval Edmund, ktory prave prisiel o vsetko, co mal. Z chatrce mu ostala jedna velka dymiaca pahreba, z ktorej trcali uz len obhorene dymiace tramy. Nemal ponatia, co sa stalo s jeho vecami a bylinkami, ktore vnutri schovaval, ale ked sa dobre pamatal, truhlicu nechal otvorenu, co znamenalo, ze prisiel aj o to, co v nej bolo.
„Asi by som sa mal predstavit. Moje meno je Kliment, Chodec.“ Slova predniesol s istym patosom v hlase.
„Ja som Edmund, nic viac a nic menej,“ vypal sa ako maly hrdy vtak.
„Tesi ma, rad ta poznavam. Ani si nevies predstavit, ako dlho som na tuto chvilu cakal.“
„Vy ste cakali, kedy sa so mnou zoznamite?“ Edmund uz nerozumel nicomu. 
„Vedel som o tebe.“
„Odpustte mi, ale ja vas nepoznam,“ povedal s uprimnostou hodnou dietata. Kliment sa priatelsky rozosmial az sa zatriasla zelena latka jeho plasta.
„Ani sa necudujem. Nemali sme sa kedy spoznat. Kedysi davno som bol velmi blizky s tvojim otcom, kym sa tu neusadil. Boli sme Chodci.“
„Chodci?“ To slovo sa mu dnes uz druhy krat dostalo do usi, ale nic mu nehovorilo. „Nikdy som o nich nepocul.“ Starec sa zatvaril prekvapene.
„Naozaj? Tvoj otec bol popredny zastupca nasho radu.“ 
„Co to hovorite? Museli ste si ma s niekym pomylit. Ved moj otec nebol nic viac nez bylinkar a liecitel, presne ako ja. Ako vidite, zijem tu na samote, zbieram liecive rastlinky. To je vsetko. Viac odo mna ani mojho otca necakajte,“ branil sa. Kliment sa po jeho slovach mierne usmial.
„Tvoj otec bol Chodcom, v tom som si naozaj isty, ved sme spolu s Borvisom presli kus sveta.“ Povedal to sposobom, ze Edmunda nenechal na pochybach.
„Tak vy ste naozaj poznali mojho otca?“ 

	Dlho si na jeho tvar nedokazal spomenut, ale v tejto chvili, akoby ho videl pred ocami: velka siva hlava, prepadnute lica, z ktorej vytrcali licne kosti, co z poslednych sil napinali prestarnutu zvadnutu kozu. Otec sa mu vzdycky javil nepristupny, neraz aj odtazity, no napriek tomu vedel, ze ho ma rad. Vycital mu, ze si okolo seba vytvoril mur a ani jeho zan nepustil, ako keby nieco skryval. Vtedy si to pripisoval za chybu. Myslel si, ze je to preto, lebo bol nizky a smiesny. Jeho otec bol ovela vyssi ako on. Zomrel, ked mal desat rokov, takze sa mu po nom zachovali iba utrzky tazkych a zmatenych spomienok.
„Ste jeho stary priatel?“
„Raz mi zachranil zivot, nebyt jeho, nebol by som teraz tu. Borvis bol kedysi velky cestovatel a myslitel, az kym sa nerozhodol, ze skoncuje s radom a skumanim sveta.“
Dozvedat sa nieco o svojom otcovi znamenalo pre Edmunda otvorit skrytu komnatu v sebe, ktorej sa sam nedotykal, a ked sa k tomu dostal, spraval sa nanajvys opatrne, aby sa nahodou nepopalil.
„Bol som mlady, ked zomrel.“
„Niekedy nam osud nedopraje, aby sme mohli byt s niekym dostatocne dlho a stihli ho spoznat. Ak by bol zil, dozvedel by si sa vela. Nikto sa mu nevyrovnal. Pre Chodcov znamenal vela.“
„Co s tym neustale mate? Vobec neviem, o com hovorite. Stale spominate tych...“
„Chodcov?“
„Ano. Nepocujem nic ine, iba sami Chodci.“
„Oni su skutocny dovod, preco som tu,“ priznal Kliment, ktoremu tvarou presla bolestna grimasa, ktoru Edmund neprehliadol. „Vsetko ti porozpravam, ale podme najskor prec, kym si to strazcovia nerozmyslia a nevratia sa spat. Zostavat na tomto mieste je az prilis nebezpecne. Vzdy sa vratia a potom sa nam uz nepodari ujst. Nastali tazke casy plne bolesti, smrti a marnosti. Pred chvilou si to mal moznost vidiet.“ 

	Edmund si ho nechapavo premeral. V tvari sa mu zjavil nespokojny vyraz.
„Nemozete sa len tak zjavit a povedat, aby som stade odisiel. Nie, ja stade nepojdem! Je to moj domov. Je mi jedno, ci opat pridu. Budem sa branit. Pripravim sa na nich a ked sa vratia, budu vidiet, s kym maju docinenia!“
„Edmund, teraz nie je cas hadat sa. Hrozi nam nesmierne nebezpecenstvo. So strazcami poriadku nie je radno zahravat si.“
„Zahravat? Prave som prisiel o svoj domov! Budem sa branit. Este uvidite. Edmunda len tak niekto nedopali.“
„Priatelu, toto nie je hra. Ani si neuvedomujes, ze si sa stal sucastou cohosi vacsieho.“
„Nie, to oni si neuvedomuju, s kym si zacali,“ trval na svojom. 

	Kliment sa nervozne obzrel okolo seba. Lesy naokolo sumeli. Zdalo sa, ze kazdu chvilu z nich niekto moze vyjst. Vo vzduchu bol citit stiplavy dym zo zhorenej chatrce.
„Musis mi verit. Odchod je tvoja jedina zachrana. Vsetko ti cestou vysvetlim.“ 
„Myslite, ze by moj otec suhlasil s tym, aby som odisiel?“
V lesoch sa zrazu znova ozvalo kvilenie, ktore len pred chvilou poculi celkom blizko.
„Musime odist hned.“ 
Edmund vahal, ale vedel, ze Kliment ma pravdu. Tu by mu hrozila smrt. Ked ho chceli zabit raz, nebudu vahat ani druhykrat. „Len si zoberiem svoje veci. Teda aspon to, co z nich ostalo.“

	Ale len cierny zadusajuci dym bolo to, co z nich ostalo. Edmund opatrne stupal po zhorenisku, aby si nepopalil chodidla. Obzeral sa, ci neuvidi niekde lasice, ktore si celkom oblubil, ale nebolo po nich ani stopy. Prehrabal sa v mieste, kde stala truhlica, teraz z nej ostal do polovice ohoreny kus neforemneho dreva.
„Nasiel som ho!“ zrazu zvolal natesene. Do ruky vzal kovovy predmet dlhy ako prst, jeden koniec sa stacal do tvaru kruzku, z ktoreho vychadzala dlha uzka cast. Z druhej strany boli akesi zubky, ktore nemali rovnaku velkost. 
„Otcov amulet,“ ukazal ho Klimentovi. Edmundovi neuslo, ze si predmet pozorne premeral.
„Aby som tak pravdu povedal, asi mam uz vsetko,“ povedal nakoniec, znel trochu bezutesne.
„Mozeme ist.“ 

	Urobil par krokov, no vzapati na to sa zastavil. Bolo zvlastne, ze doposial nerozmyslal nad tym, ze by opustil toto miesto, ktore mu bolo domovom po cely zivot. Pozrel sa smerom k chatrci, ktora bola spalena do tla a ta mu tlejuc odpovedala na jeho pochyby. Bude sa musiet pohnut dalej. Este raz zamieril ocami na jazero, ktore teraz bolo zaplavene zlatistymi lucmi. Zrazu mal pocit, ze sa toto vsetko mozno muselo stat.

4. kapitola – Strateny syn
	Edmund sa vela raz otacal k miestu, ku ktoremu ho viazalo tolko spomienok, ako keby tusil, ze je to naozaj naposledy, kedy ho vidi. Vtedy este nemohol vediet, ze ma pred sebou nesmierne dlhu a nebezpecnu cestu, po ktorej sa jeho zivot celkom zmeni. O svete toho vela nevedel. Nikdy sa nad nim nezamyslal. Povazoval za dokonale normalne, ze zil na mieste, kde sa narodil, mal co jest, strecha nad hlavou ho chranila pred dazdom, a ked sa dobre zavil do kozusin, nebolo mu ani zima. Aby sme vsak nekrivdili jeho povahe, boli chvilky najma v noci, ked si lahol na chrbat a pozeral hore na svietiace lampase a nedalo mu pokoja, aby sa dopatral k tomu, co su zac. Predstavoval si, ze obloha s lampasmi je vlastne plast kralovnej noci, ktora je nesmierne krasna a dobrotiva. Vedel, ze to nie je pravda, ale ta predstava mu vzdy vedela zlepsit naladu. Snivaniu a jeho neskutocnemu svetu sa oddaval rad a casto. Obcas sa stalo, ze mu az prilis uveril a ked sa sny rozplynuli, bolo mu za nimi clivo.

	Jeho svet sa mal teraz zmenit prichodom Klimenta. V tom case si este neuvedomoval, ze je sucastou niecoho vacsieho a uz nebude zodpovedat iba sebe, ale bude musiet niest bremeno ovela vacsie, lebo Kliment bol posledny Chodec, ktory prezil. Ti zomierali kazdy den, az ostal iba on a nad zemou sa rozliehal coraz vacsi cierny mrak. Klimentom koncilo vsetko, na co Chodci za posledne starocia prisli. Aj Klimenta uz opustali sily, ale jedneho dna sa mu v sne zjavil Borvis, ktory mu hovoril: „Chod, vyhladaj mojho syna. On je posledna nadej.“ Tie slova v nom este dlho zaznievali, posobili na neho mocne, prorocky, ako hlas nadeje; a tak sa vydal na miesto, kde dufal, ze ho najde. Bola potreba vela chodeckeho umenia, aby sa mu podarilo Edmunda najst. Musel to urobit pre Borvisa, seba, ale najma pre Chodcov, ktori opatrovali jedinu a poslednu pravdu o svete. Mozno to tak osud chcel, aby prisiel a v poslednej chvili zachranil Borvisovho syna pred strazcami poriadku. To ho len utvrdilo v spravnosti toho, co sa mu zdalo – ze Edmund, syn Borvisa, je posledna nadej, posledny Chodec, ktory moze vsetko zmenit. Bolo vsak prilis skoro mysliet si, ze sa nemyli, preto k svojmu novemu spolocnikovi pristupoval nanajvys pozorne.

	„Co tvoja mama, Edmund?“ spytal sa svojho noveho spolocnika, ktory mu pripominal neoperene vtaca. O Borvisovi nepocul cele roky a je mu neznama cela cast zivota, odkedy prestal s chodcovstvom. Jeho odchod bol vtedy nahly. Klimentovi povedal, ze uz dalej nevladze, ze musi odist prec, aby sa mu precistila mysel a videl veci inak. Nedokazal skryt, co mu bolo vidiet v tvari – ze uz nedokaze viac bojovat so svetom, ktory ich obklopoval ako velky labyrint. Vtedy vravel, ze sa vrati, ale roky ubehli a jeho nebolo, az kym neprisiel ten sen. Uvazoval nad tym, ci prave to myslel Borvis, ze sa vrati, ze nepride na nohach, ale v obraze, ktory sa mu zjavil.

	Kutikom oka pozoroval jeho syna. Na prvy pohlad sa mu Edmund v nicom nepodobal, ale bol to jeho syn. Videl to na jeho nose a ociach, ba mozno aj na jeho sposobe chodze. Muselo v nom byt nieco z toho velkeho Borvisa, ktory cnel nad Chodcami ako hora.
„Nepoznal som ju. Otec o nej skoro vobec nehovoril. Pamatam si ako spominal, ze pochadzala z blizkej dediny. Vraj bola dost mlada, co sa miestnym nepacilo a zacali o nom hovorit ako o starom carodejovi, ktory ju zviedol. Aj ho prekliali, ale kedze sa vyznal v lieceni a vela raz im pomohol s rozlicnymi chorobami, napokon predsa len podpisali akysi krehky mier. Ale i tak obycajne pred nim bocili. Ako aj pri mne,“ dodal ako na dovazok.
„Takze sa Borvisa bali?“
„Zvycajne chodieval do lesov aj na niekolko dni, aby pozbieral bylinky, ktore poznal azda iba on a pripravoval z nich rozmanite masticky a napoje. Chodil obleceny iba vo vrecovine zaspinenej od blata a kadecoho ineho. Neraz mal sat pokryty farebnymi skvrnkami, o ktorych dedincania zlomyselne hovorili, ze je to pot carodejnic, s ktorymi vraj urcite spava.“
„Niet divu. Cim zapadnutejsi kut, tym vacsiu predstavivost maju jeho obyvatelia.“
„Mne az tak nevadia,“ dodal na obranu.
„Ucil ta umeniu liecenia?“
„Musel som poznat vsetky bylinky naspamat, kde ich mozno najst a na co sluzia. Bol velmi prisny. Velmi sa hneval, ked som sa pomylil,“ povedal s trpkostou v hlase, ktora pretrvala az doteraz.
„Borvis, Borvis, ako by som ho videl,“ na starcovej tvari zaihral naznak usmevu, mozno prijemna spomienka na davneho druha. „Nehovoril ti o svete?“
„Ech, to by mi este chybalo, pravdaze vravel! Vraj by som mal radsej poznat les, v ktorom byvam, a nie ten, co ani nemozem vidiet. Asi si myslel, ze mam ostat tu. Hovoril, ze prilis snivam a neviem sa sustredit. Vraj mozno, ked dospejem, budem moct odist, ale kym som maly, nemam chodit daleko.“
„To sa na neho podoba,“ zasmial sa pri jeho slovach.
„Odkedy zomrel, zijem sam a viem sa o seba postarat. Liecim ludi ako on. Som rad, ze ma to naucil.“

	Hoci bol Edmund obycajne zhovorcivy az prilis, v pritomnosti Klimenta citil cosi ako ostych. Svojou pritomnostou sem pritiahol spomienku na toho muza, ktory ho vychovaval ako maleho chlapca; toho, ktoreho uvaznil v tazkej truhlici aj v samom sebe, a teraz ho opat vyvolaval na povrch a musel citit rozpaky, na ktore uz skoro zabudol. Pri spomienke na neho sa neubranil tomu, co vtedy nedokazal pomenovat: jeho sklamanie, ze nebol ako on.
„S Borvisom sme pochodili kus sveta,“ ozval sa Kliment, zatial co stupali do kopca. Edmund pocitoval v nohach unavu, zatial co jeho spolocnik, co ako bol stary a chudy, isiel bez toho, aby sa vobec zadychal.
„Kam ste spolu putovali?“
„Na vychod aj na zapad, sever i juh. Kam nas kroky zaviedli. Na cestach sme spolu stravili vyse dvadsat rokov. Prezili sme nejedno dobrodruzstvo. Raz nas nahanal obrovsky lev, ktoreho sme vyrusili v spanku. Vtedy mi zachranil zivot, lebo mi ten lev isiel po krku, ale Borvis ho odrazil hrubou palicou. Preto som ti hovoril, ze som mu dlzny. No zazili sme ovela viac. Celili sme horucavam aj treskucim zimam, suchu aj zaplavam. Ani si nevies predstavit, aky je svet obrovsky.“
„Preco potom prisiel sem?“
„Vravel, ze potrebuje odist, aby zmenil myslienky, ale neviem, ci to bola uplne pravda. Jeho oci hovorili nieco ine. Zdal sa mi zatrpknuty. Povedal by som, ze prestal verit.“
„Verit? A v co?“ 

	Kliment sa zastavil.
„Nie je to lahka otazka a sam mozem iba dufat, ze viem odpoved. No povedal by som, ze v to, comu veria Chodci.“ Pozrel priamo na Edmunda.
„Comu verite vy, Chodci?“
„Ze svet je v skutocnosti iny, ako si ludia myslia.“

5. kapitola – Pravdy Chodcov
	Uhanali dalej, ako keby sa za kazdym stromom mal ukryvat strazca poriadku. Kliment si dobre uvedomoval nebezpecenstvo, ktore od nich hrozilo. Ze sa im vyhli vtedy, neznamenalo, ze sa ich nadobro zbavili. Bolo potrebne vzdialit sa cim skor a stratit v nepriechodnych hustinach lesa. V patach mali mocneho nepriatela, ktory ovladal cely svet a nevahal by pouzit vsetky prostriedky, aby zastavil posledneho Chodcu. Gorin, najmocnejsie kralovstvo sveta, bol ako chobotnica, ktorej chapadla dosiahli az sem a zdalo sa, ze nemaju konca a obopinaju tuho celu zem. Gorin ovladal sily, ktore ostatnych desili a kralovstva premienali na obycajne babky. Za stovky rokov sa nenasiel nikto, kto by toto kralovstvo porazil.

	Edmundovi vrtalo v hlave mnozstvo otazok. Odkedy prisiel Kliment, pokusili sa ho zabit, prisiel o dom, musel opustit miesto, kde zil a teraz utekali ako stvana zver.
„Preco ma isli strazcovia poriadku zabit? A vobec, preco sa tak volaju?“
„Poslal ich Argon, kral Gorinu, ktory rozhodol, ze Chodci musia zomriet. Teraz su vsetci mrtvi,“ povedal s trpkostou v hlase. „Ostal som iba ja. Doposial sa mi podarilo vyhnut sa mu, ale ktovie dokedy budem mat to stastie. Strazcovia poriadku si museli mysliet, ze Borvis este zije. Usadil sa v odlahlom mieste, kde ho tazko dokazali najst. Bola to len otazka casu, kedy by sem prisli. Gorin ma vsade svojich ludi. Dostane vsetko, co chce. Nesli po tebe, ale po Borvisovi. Niekto musel prezradit, ze tu byval Chodec. Ako jeho syn, neunikol by si smrti.“

	Na krajinu zacala sadat tma. Stromy sa ponorili do sera a ich koruny sa zahalili sumom. Ochladilo sa. Edmund sa viac zavinul do plasta, aby sa aspon trochu ohrial.
„Noci su na tychto miestach chladne.“
„Mali by sme najst miesto, kde rozlozime ohen a prenocujeme. Nechces nas trochu viest?“ 
Pobadal Edmunda, aby vyskusal jeho schopnosti. 
„Prezit v nehostinnych krajoch je pre Chodcov nesmierne dolezite. Dobre miesto na noclah ti moze zachranit zivot.“ 
Edmund nebol nadseny z myslienky, ze by ich mal viest. Az prilis mu to pripominalo, ako ho skusal otec a ako neraz pri tom zlyhal.
„Bojim sa, ze sa stratime.“
„Nemusis o sebe pochybovat a zbytocne podliehat strachu. Zapocuvaj sa do svojho vnutra a uvidis smer. My Chodci sa tak orientujeme vo svete, aj ked nepozname cestu. Je to, povedal by som, druh umenia.“
„Vam sa to lahko povie, lenze ja som nikdy nic take neskusal.“
„Nie je to nic narocne. Zatvor oci a nechaj sa viest vnutrom. Budes citit, kam ta to taha. Nemusis sa bat. Si synom Borvisa a ten bol nesmierne talentovany. Urcite si po nom zdedil dar poznania cesty aj ty.“
„No dobre, skusim to,“ neochotne privolil.

	Zakryl si rukami usi, zatvoril oci a zmrastil tvar, akoby velmi tuho premyslal. Kliment zvedavo pozeral na svojho spolocnika. Ten sa pokusal ponarat do svojho vnutra, aby nasiel smer, ktorym by mali ist. Namiesto toho pred ocami videl samu tmu. Musim vidiet smer, opakoval si v duchu, niekde tu predsa musi byt. Este tuhsie zatvoril oci dufajuc, ze mu to pomoze a naozaj zacinal nieco vidiet. Bola to splet farebnych ciar, pomedzi ne sa votreli zablesky akychsi svetielok, ale nic viac, len co si podrazdil zrak. Snal ruky z usi a otvoril oci. Kliment sa k nemu naklonil:
„Videl si nieco?“
„Nieco rozhodne,“ zaklamal.
„Ktorym smerom pojdeme?“ 
Edmund zavahal. Nespokojne prestupil z nohy na nohu.
„Neviem, kade pojdeme. Nenasiel som ziaden smer,“ priznal. Kliment si prstami precesal bradu. Naklonil sa k Edmundovi.
„Dobre si pozeral?“ 

	Teraz sa mu zdalo, ze ma pred sebou otca, ktory na neho karhavo pozrel s neskryvanym rozcarovanim v tvari. Spomenul si ako hovoril: „Nic nevies, lebo nechces vediet.“
„Snazil som sa len co mi sily stacili,“ vyhrklo z neho, „ale namojveru ci sever alebo zapad, mne sa to javilo jedno.“
„Nic to, netrap sa,“ utesil ho Kliment. Ruku polozil na jeho plece. „Prides na to, len treba verit.“
„Nie, nerozumiete tomu,“ strhol sa Edmund. „Mozno hovorite, ze staci verit a zrazu uvidim smer, ale pravda je, ze neviem nic! Este ste si to nevsimli? Som len obycajny clovek, bylinkar. Mylite sa vo mne. Nie som ako On. Som niktos a otec to vedel. Staci sa na mna iba pozriet. Len do toho, nebudem vam nic vycitat. Moj otec mozno bol vynimocny, mohol mat velke plany, ale pre mna to nic nie je. Neprenieslo sa to na mna, neucil ma a mozno na to mal aj dovod. Je mi luto, ze vas sklamem. Vsetko, na co siahnem, vyjde navnivoc. Zobrali ste ma na cestu, lebo som Borvisov syn, domnievali ste sa, ze mam v sebe ukryty otcov talent, ale dopredu vas mozem zbavit sklamania. Mylite sa. Netrapte ma. Nechajte ma,“ prepadol v slzy.
„Nic to, Edmund. Myslis si, ze ja sa poznam? Kazdy den mi zivot stokrat hovori, kto nie som. Hoci patrim k Chodcom, nemozem povedat, ze som nasiel koniec cesty, lebo nic take neexistuje. Hovoris, ze nevyzeras na to, aby si niekedy mohol dosiahnut velke ciny? Poviem ti, videl som muzov o dve hlavy vyssich ako ty, ale vo svojom vnutri boli tak mali, ze by som ich zobral do hrsti. Dolezite je, co mas v sebe.“
„Co ak nemam nic?“
„To nemozes vediet. Musis sa postavit zivotu, az vtedy skutocne spoznas sam seba. Musis mu dat sancu, inak sa nikdy nedozvies, kto naozaj si. Dnes si mohol prist o zivot, ale si tu. Zivot ta nenechal zomriet. Nemohla byt nahoda, ze som prisiel prave vcas, aby som ta zachranil.“
„Mohol by som byt aj niekto iny nez som?“ opytal sa skoro necujnym hlasom.
„Edmund, mylis sa, ak podcenujes sameho seba. Tvoj otec v teba veril, preto bol taky prisny. Zanechal v tebe viac, nez si myslis. Si na zaciatku cesty, ktora je nesmierne dlha. Si posledna nadej. Musis verit v seba, lebo ak prestanes, potom storocia hladania vyjdu nazmar. Uz nemam vela casu pred sebou. Budem ta ucit vsetko, co viem. Prisiel som sem, aby som z teba urobil Chodca, aby si pokracoval v tradicii a chranil pravdy, ktore sme sa dozvedeli. Pod so mnou. Je to dlha cesta, ale na jej konci budes iny clovek.“

	Edmund stal pred starcom so sklonenou hlavou. Pozorne pocuval kazde Klimentovo slovo. Doposial nikto k nemu takto neprehovoril, nedal mu radu, kadial ma ist, ale teraz veril, ze naozaj by v nom mohlo byt aj viac, ze by mohol byt niekym inym.
„Naozaj si myslite, ze mi otec veril?“
„Bol si pre neho vsetkym. O tom som presvedceny, len to nevedel dat najavo. Bol prisny k sebe a k tebe este viac, lebo veril, ze musi byt. Svet nema zlutovania s nikym a cim lepsie ta nan pripravil, tym mas vacsiu sancu, ze sa v nom nestratis.“


	Edmund uz zacinal otcove pohnutky chapat. Myslel si, ze bol k nemu prisny, lebo ho nemal rad, ale ked sa o nom dozvedal z ust Klimenta, zdalo sa mu, ze naozaj chcel z neho urobit niekoho, kto bude pripraveny na nastrahy sveta.
„Dobre, pojdem s vami.“ Kliment ho vzal do objatia.
„Vedel som, ze sa nakoniec rozhodnes spravne.“

	Zanedlho sa ocitli na chodniku. Edmundovi sa zdal povedomy. Bol to vsak jeho spolocnik, ktory ho nan zaviedol. Netusil, ako dokazal najst cestu, azda umenim hladania cesty.
„Najdes tu bezpecne miesto, kam sa budeme moct v noci usadit?“ 
V otazke bolo aj kusok zvedavosti. Opat Edmunda skusal. Chcel sa presvedcit, do akej miery je v nom Chodec. Zrazu sa mu v mysli vyjavilo jedno miesto, kde sa raz davno zastavil, ked zavital do tychto koncin.
„Vedel by som o niecom,“ zvolal natesene, ze konecne aj on moze ukazat cestu. Miesto, kam sli, nebolo daleko. Zisli miernym svahom, ktorym sa schadzalo do hustiny takej nepriechodnej, ze ich tam sotva niekto hladal.
„Citim rieku,“ preriekol spokojne Kliment.“
Presli cez zavoj husto rastucich, no po zime este stale holych konarov vytvarajucich splet. Ich tiahnuce sa uponky boli tenke ako pavuciny. Jednym razom ich strhol dole, takze sa im ukazalo miesto, ktore by sa inak nedalo vidiet.
„Sam by som to nenasiel,“ uznal Kliment a nasledoval Edmunda. Prekrocili rad zlomenych stromov a naozaj, ocitli sa pri rieke. Zozadu boli chraneni chrastim a spredu vodnym tokom, ktoreho druhy breh sa javil este nepristupnejsie nez ten, ktorym prisli.
„Dobre miesto si vybral,“ Edmund zacul pochvalu. „Strazcovia budu daleko, mozeme sa utaborit. Najsamprv si zalozime ohen.“

	Kliment vybral z platenej tasky prevesenej cez plecia dva kamene, ktore kratkymi rytmickymi pohybmi skrtol o seba. Iskry zapalili chumac travy s sucheho chrastia. Prilozili tenke vetvicky, ktore olizali hladne plamene. Netrvalo dlho a sedeli pri plamienku, ktory nesiahal viac ako pol stopy do vysky a jeho svetlo dostacujuco osvetlovalo okolie, aby sa citili v prirode pokojne, ako keby sedeli v izbe pri sviecke. Obkolesovali ich hole vyziabnute koruny stromov, ktore sa v nocnom vetre hompalali ako pahyle umrlcov. Popri nich tiekla rieka, ktorej pokojny tok posobil bezpecne a upokojoval ich.

	Kliment vybral fajku, naplnil ju tabakom a pripalil ju od uhlika v ohnisku. V jeho stareckej tvari sa zjavil pokojny vyraz. Jeho tvar horela od plamenov, hlboke ryhy zapadli v tienoch a ostre crty vystupili dopredu, takze vyzeral ako starodavna socha.
„Velmi by som chcel pocut o Chodcoch,“ ozval sa k starcovi.
„Cakal som, kedy konecne polozis tuto otazku,“ usmial sa. Edmund napinal usi a cakal, kedy Kliment zacne rozpravat.

	„Kedysi za pradavnych casoch nezili ludia. Na svete bol len ohen a sira. Luce slnka nedopadali na zem, lebo obloha bola plna prachu. Potom bohovia usudili, ze nie je spravodlive, aby zem bola plna jedov a siry a skrz naskrz neobyvana, preto sa rozhodli, ze stvoria zvierata. Niektore sa im vydarili menej, ine viac, no ich najvacsim vytvorom bol clovek. Najvyssi boh Fatur ho umiesil zo zmesi hliny a sopecneho popola. Clovek bol tvor rozumny, zacal obsadzovat zem a obhospodarovat podu. Neskor pre svoje potreby skrotil divoke zvery a vytvoril kralovstva. Taka je historia sveta, ktoru vies aj ty.“ 
Edmund prikyvol.
„Kazdy to vie, dokonca aj dedincania, kde som byval, to vedeli. Sopka je matka zivota.“
„Ano, mas pravdu. Su to svate veci, o ktorych neradno pochybovat. To tajomstvo stvorenia je opatrovane ako poklad vsetkymi duchovnymi na celom svete. Nezalezi ci na vychode alebo zapade.“
„Na jednom aj na druhom mieste su ludia, a ti boli takisto stvoreni ako ostatni vtedy davno.“ Kliment sa zatvaril trochu nespokojne. Zahniezdil sa na mieste.
„Dobre, dobre, Edmund. Je dobre verit v bohov, cloveku to dava istotu. Aj sa k nim modlievas?“
„Viete ako to je, clovek niekedy zabudne. Pravdou je, ze ja volajako tie modlitby ani nepoznam. Otec ma ich nenaucil a ja som nemal vela prilezitosti, aby som vedel ako spravne idu slovicka za sebou. Chcel som nieco vediet od dedincanov, ale oni iba neprestajne dookola opakuju veticky, ako keby tie mali bohov uchlacholit, ci co. Radsej som si vymyslel svoje.“
„Ach, tak.“
„Viete, ja sa k tomu staviam po svojom. Ja sa k nim pravdupovediac, ked uz sa tak rozpravame, ani velmi nemodlim,“ priznal Edmund. „No aby ste ma nerozumeli zle, ja sa skor rad pozriem na ich vytvory. Napriklad na oblohu dokazem pozerat cele veky. Viem, ze ju stvorili, a ked na nu hladim a obdivujem ich dielo, je to vlastne akoby som sa modlil. Ja by som od nich zas tak vela ani nepytal, keby uz o to islo. Viete, vsimol som si, ze vsetci, co sa modlia, vlastne iba nieco pytaju a hovoria: Budem dobry, ked mi das to alebo ono. No mne je to jedno,“ hodil rukou. „Neberte mi to za zle, ze...“
„Ale kdeze,“ povedal Kliment zivo. „Mas uplnu pravdu. Ja sa takisto rad zapozeram na svet, na oblohu a tesim sa, ze vobec som. Vtedy niet stastnejsieho cloveka.“

	Kliment pokracoval trochu zmenenym hlasom: „Predsa vsak vo mne tkvie kusok pochybnosti. Na jednej strane verim, ale na druhej strane o nom pochybujem.“
„Hmm,“ zamyslel sa Edmund, „o com pochybujete? Vari o svete alebo o bohoch? S tym by som bol opatrny, ved predsa viete, ze ked o nich budeme zle zmyslat, potrestaju nas. Mali by sme im byt vdacni za vsetko, co pre nas robia, ze drzia poriadok sveta a davaju nam vo svojej dobrotivosti jest, aby sme nezahynuli.“
„Vsetko, co si povedal je pravda, ktoru iba malokto spochybnuje: Sopku, ktora stvorila svet a najvyssieho boha Fatura, ktory nas stvoril z jej hmoty.“
„Mudry a dobrotivy Fatur, stvoritel nas a vsetkeho na zemi, nech zije vecne,“ 
Edmund zbozne vyriekol formulku, ktorou sa koncili vsetky modlitby.
„Lenze to je problem!“ rozhorcil sa Kliment az musel vstat. Nasiroko rozhodil rukami „Fatur nas stvoritel, vecne opakujeme a ani nerozmyslame, preco tak hovorime. Odkial sa vzal? Kto to je?“
„Lebo verime. Zvestoval nam proroctva cez svatych ludi, svojich prorokov, ktori nam povedali jeho – bozske slova.“
„Akych prorokov? Nikto ich nikdy nevidel. Nevieme, kde je pociatok slov Fatur, stvoritel nas, a predsa ich stale hovorime. Sme ako bludne stada, ovce, ktore ani nepremyslaju o svete, iba prijimaju slovicka, lebo im povedia – Ver!“
„Musime iba verit a o nicom nepochybovat.“
„Tak hovoria vsetci knazi. Nepochybovat a slepo verit,“ povedal rozhorcene, no vzapati sa ovladol. „Nie verit, ale pochybovat! To je zaklad. Az vsetko pochybovanim vylucis, vtedy si hoden viery. Chodci su ini ako ostatni ludia. Chodci musia pochybovat. Objavuju cesty, po ktorych nikto nesiel, putujeme od kraja ku kraju. Stretavame ludi roznych narodov a ras. Pocuvame ich, pozorujeme svet. Mame otvorene oci a stopy k nam konecne prehovorili. Konecne sme nasli, co sme hladali, preto kral Argon chce, aby sme zomreli a mlcali.“ 

	Kliment sa odmlcal. Velavravne pozrel na Edmunda, aby dodal svojim slovam vaznost. Edmund vsak dalej pozoroval starca, z ktoreho srsala energia zo vzdoru, ktory sa konecne dostal na povrch.
„Na co Chodci prisli?“ spytal sa skoro ostychavo.
„Na pravdu krutu a bolestnu, ale tak to s pravdou byva. Nie je taka, aku chceme, lebo je pravdou. Pravda boli, ale su to bolesti plne radosti. Su odmenou pre toho, kto po nej tuzi.“
„Aj tato pravda boli?“
„Velmi, prevelmi. Viac, nez si dokazes predstavit, Edmund. Prisli sme na to, ze zakladom nasho sveta je loz.“
„Loz?“ nechapal. Po Klimentovej tvari presiel rozhorceny, bolestny vyraz, ktory rychlo vystriedalo rozhorcenie.
„Loz. Nic viac a nic menej. Rozmohla sa po svete natolko, ze sa stala...,“ slova ako keby sa tazko vyslovovali, „nabozenstvom.“
6. kapitola – Stopy 
	Klimentove slova zastali niekde nad plamenom, kde namiesto toho, aby zhoreli, zapalili sa a ako zerave uhliky uviazli v Edmundovych ociach, ktorymi s udivom pozoroval Klimenta. Nevedel, co si ma o tom vsetko mysliet. Zakusil do spodnej pery, ale nakoniec sa odvazil prehovorit.„Ako som hovoril,“ zacal, „ja sa casto nemodlim, nechcem sa do toho miesat, svatym ludom by sa to nemuselo pacit. Aj my sme mali jedneho takeho svatca dve dediny od nas a vsetci mu nosili dary, len aby im povedal, co a ako bude. Chceli od neho aj zdravie pre deti, dobytok,“ obsirne vykladal, ako mal vo zvyku, ked si bol isty, co chcel povedat, „lenze chcete azda naznacit, ze nase nabozenstvo by malo byt lzou? Ved to nie je mozne! Potom nerozumiem, ako to mozu bohovia dovolit. Za take reci vas upalia.“
„Nemal by si rozmyslat ako ludia, medzi ktorymi si zil, ktori nemali ani ponatia o svete. Si synom Chodca, dokonca nie obycajneho. To nieco znamena. Borvis objavil vela ciest, po ktorych sme mohli my ostatni kracat, preto aj ty by si mal ako jeho syn zabudnut na to, co doposial vies a poznat tajomstva Chodcov.“
Edmund sa zhacil a mierne ustupil dozadu. Zdalo sa, ze ma strach, ze sa chce skryt.
„Nemusis sa bat.“
„Ja sa nebojim, lenze moj otec mi to neprezradil. Mozno nechcel, aby som to vedel. Hovorite, ze bol nesmierne mudry, mozno mal dovod, preco mi o tom nepovedal,“ predstava otca v Edmundovi este vzdy vzbudzovala velky respekt a teraz skoro az posvatnu uctu. Edmundova tvar prezradzala pohnutie, ktore sa v nom odohravalo. 

	Nahle vystupil z tiena a tvar mu osvetlila tlejuca pahreba: „Naozaj si myslite, ze som hoden, aby ste mi tie pravdy predstavili?“ povedal septom, ako keby sa bal, ze ho niekto bude pocut, lenze nemal sa coho obavat.
Kliment sa pousmial, ked videl nadseneho Edmunda, v ktoreho ociach horeli zive pramienky.
„Myslim si, ze si hoden poznat pravdu viac ako hocikto iny.“
„Potom ju chcem pocut.“ 

	Naozaj kdesi vnutri citil, ze to vsetko sa malo stat; Kliment, prenasledovanie strazcami a toto miesto pri rieke. Zmocnil sa ho nevyslovny pocit, ze sa stal sucastou cohosi vacsieho, svojho osudu.

	V lese zahukala sova. Ohen pokojne horel, miestami puklo v pahrebe. Kliment zobral dve kusky dreva, ktore starostlivo polozil do pahreby. Zlte a cervenkaste plamene objali klatiky ako jazyky a cochvila prisediacim osvetlilo tvare nove zive svetlo.
„Starodavna legenda o svete hovori, ze sa vsetko zrodilo z vybuchu sopky, medzi tym vsetkym aj ludia. Ani my Chodci to nepopierame a verime, ze je tomu tak. Je vsak i ina pravda, ktora nas Chodcov zenie dopredu, ale je to pravda nebezpecna, preto sa o nej nemozeme zmienovat pred nezasvatenymi, lebo by nas povazovali za kacirov, za co by nam hrozila smrt. Preto aj ty s nou naloz mudro.“ 
Edmund prikyvol. Zdalo sa, ze to uz nebol ten maly cloviecik, na ktoreho natrafil Kliment vtedy pri chatrci. Starec pokracoval v rozpravani.
„Nase kroky brazdia planiny, niziny, hory, puste ci lesy. Niet azda cesty, kam by sme sa neodvazili. Nie sme kocovnici ani pastieri. Su ine dovody, kvoli ktorym sa vydavame na cesty. Chodime po svete, lebo nachadzame veci, ktore su nadmieru podivne, take, ktore nikto nevie vysvetlit. Su to criepky a kusky cohosi, cim uz davno nie su. Obycajne ludia okolo nich prejdu, ani si ich nevsimnu, my vsak mame oci otvorene, mysel jasnu a usi pripravene pocuvat. Tie veci nemlcia, nie su neme ako kamen alebo piesok. Nasluchame im. Pytame sa ich kto su a odkial prisli, kde je ich miesto. Nazyvame ich stopy a verime, ze su vytvorom naskrze ludskym. Ako vieme, ze su ine, ze nemozu patrit do sveta ako ho pozname? Neraz ich prinesieme najlepsiemu remeselnikovi, a ten nema ponatia, co su a ako mohli vzniknut. Niektore su z kovu, ine z papiera alebo zo zvlastnej makkej hmoty, o ktorej nemame najmensieho tusenia, cim by mohla byt. Tych veci, stop, je vela a nachadzame ich v kazdom kute sveta. Nemohlo ist preto iba o jedno vyspele kralovstvo, ktore ich vyrabalo, ale museli sa to nachadzat na celej zemi.“
„Povedzte mi ako vyzeraju. Chcem ich vidiet!“ nedalo Edmundovi, aby neskocil Chodcovi do reci, lebo bol nesmierne zvedavy, o co mohlo ist.
„Jednu z nich mas aj ty, mozno o tom ani nevies.“
„Ja?“
„Ano. Nespominas si na jedinu vec, ktora ti ostala po Borvisovi?“
„Talizman,“ zrazu sa mu rozsvietilo. Rychlo vosiel rukou do vrecka, kde natrafil na ten zvlastny kovovy predmet a vybral ho. Ocami hltavo presiel po jej uzkom kovovom tele, prstom zasiel do oblucika, potom po zubatom ostri.
„O tom hovorim. Podobnych podivnosti sme nasli uz neurekom. Nieco podobne nezhotovi ani najlepsi kovac. Je to zahada. My verime, ze tieto predmety nepochadzaju z nasho sveta.“

	Edmund si spomenul na vyjav z detstva, ked objavil u otca obrazok, na ktorom boli traja ludia obleceni do prazvlastnych siat s mnozstvom farieb a strihov, o akych sa mu ani nesnivalo. Usmievali sa a pozerali dopredu, skoro sa zdalo ze priamo na neho. Nikdy v zivote nevidel dokonalejsiu malbu. Musel ju namalovat najlepsi maliar na svete, lebo na nej nebolo vidiet ani najmensi tah stetcom. Ked jeho otec vtedy zbadal, ako drzi obrazok v ruke, velmi sa rozhneval. Rozpovedal tento pribeh Klimentovi, ktory prikyvol.
„Pred tebou tieto veci zatajil a nevychovaval ta ako Chodca, lebo z nejakeho dovodu nechcel, aby si poznal, ze dokazeme tu najohromujucejsiu vec pre cloveka - bohovia, ku ktorym sa modlia ludia su najvacsi klamari a v skutocnosti nie su ziadnymi bohmi. Pravda o svete, ktoru nam tvrdia legendy a nabozenstvo, nie je pravdiva,“ slova povedal tak jasne, ze sa zarezavali do Edmundovho vnutra ako najostrejsi noz. 
„Svet a ludi nestvoril boh Fatur, ten existoval davno pred vybuchom Matky sopky. Stopy nam to hovoria, hoci o tom svete nevieme vela. Ludia vtedy poznali veci, o ktorych sa nam dnes ani nesniva. V porovnani s nimi su dnesni ludia nie viac ako zvierata. Ten svet vsak zomrel. Domnievame sa, ze pricinou mohol byt vybuch sopky. Potom bol uz len Gorin a s nim aj Fatur a odvtedy ludia pracuju v jeho baniach a zomieraju v jeho mene. Edmund, zaujimave vsak je, ze v stopach sa nic nehovori o Faturovi, nejestvuju ani ziadne jeho podobizne! Ak vtedy Fatur nejestvoval, tak potom ako by mohol byt bohom? Ved ten je vecny! A tak sme prisli na to, ze ho stvoril Gorin. Preto verime, ze loz ovlada svet.“

	Chvilu bolo ticho. Na Edmundovej tvari bolo vidiet vnutorny boj. Naozaj bolo mozne, ze ich neumiesil Fatur z popola sopky, ale ze pred nou existoval iny svet, a ze Gorin stvoril Fatura? Tato predstava sa mu zdala natolko neuveritelna, az vybuchol.
„Nie, mylite sa, to nie je mozne! Svet nie je, aky si myslime, ze je? Fatur nie je nas najvyssi boh a stvoritel?!“ Uz chapal, preco ho chcel otec ochranit pred tou pravdou. Bola nebezpecna, dokonca spochybnovala bohov a cely ich svet sa v nej mal javit uplne inak
„Spravne hovoris.“
„Nebojite sa, ze vas strestaju svojim hnevom? No, ja by som sa urcite bal. Clovek nikdy nevie, mohol by do neho udriet blesk alebo take nieco. Potom by uz bolo neskoro lutovat.“ 

	Edmund sa snazil zahovorit, aby sa spamatal z toho, co pocul. Chvilu sa zdalo, ze ustupuje, ale nakoniec v nom zvitazila zvedavost a zdalo sa, akoby zabudol na vsetko, co povedal. Vnutro sa voci tomu vzpieralo, ale ked sa nad tym vsetkym zamyslal, zrazu nadobudal pocit, ze prave to hladal.

7. kapitola – Vyznanie
	Rieka pokojne zblnkotala a nestarala sa o svet ani ludi, tiekla si svojim korytom od pramenia po ustie svetmi, o ktorych vedela iba ona. Mnoho ludi vidi iba cast jej toku a nema ani najmensie ponatie, kde je jej pociatok a kde koniec. Ludia zijuci na dolnom toku maju prekrutene predstavy o obyvateloch o jej prameni a veria, ze tam ziju obri, ludia s tromi ocami alebo s tvarou na hrudi. Svet, v ktorom Edmund doposial zil, sa nelisil od takto zjednoduseneho chapania sveta, ale Klimentova pritomnost na neho posobila ako svetlo v tme. Otec ho po cely cas nenapadne pripravoval, ze sa raz dozvie pravdu, hoci vtedy o tom este nevedel. Preto poznanie, ktore vecer prijal od Klimenta, posobilo na neho skor upokojujuco, nez aby sa utiekal k poveram, ktore by nepripravena osoba na jeho mieste vyhladala.

	Edmund stravil pokojnu noc ako uz dlho nie a nemohol sa zbavit pocitu, ze vsetko sa malo stat presne tak, ako sa i stalo. Rano Klimenta nikde nebolo. Coskoro ho uvidel prichadzat s hrstou plnou lesneho ovocia. Pohlad na drobne cervene plody mu okamzite zlepsil naladu.
„Doda nam to trochu energie.“ Rozlozil platenu satku, kam vysypal lesne jahody. Bolo ich tak akurat, aby stacili pre oboch.
„Su vyborne,“ Edmund ich hadzal do ust rovno po piatich.
„Je tu vela dobrych miest.“
„Vzdy som tu nasiel, co som potreboval. Od byliniek, na tie som expert, mozete mi verit,“ pochvalil sa, „az po ule plne medu. Hoci vcelam sa to nevelmi paci, ked si od nich trochu odoberiem. Mali by ho najradsej len pre seba. Potvorky male.“

	Na mieste sa dlho nezdrzovali. Kliment poznal nebezpecenstvo, ktore im od strazcov poriadku hrozilo, a tak sa vydali na cestu. Starcov cas sa blizil. Hoci mysel mal este vzdy jasnu, telo uz dosluhovalo po tych tisicoch kilometrov, ktore pocas svojho zivota presiel. Obcasne chvilky, kedy citil silu, tak ako predosly vecer, mu chybali na druhy den. Mohol sa priecit Faturovi, ale proti starobe bol bezmocny. Zo vsetkeho najtazsia bola predstava, ze on uz ostal poslednym a keby teraz zomrel, skonaju s nim aj storocia pravd Chodcov. Posledny zostavajuci cas tak podriadil tomu, aby z Edmunda vykresal jedneho z nich.

	Vydali sa popri rieke, ktora ich viedla na juh. Dni sa striedali jeden za druhym, ze ich Edmund uz iba tazko oddeloval. Krajina sa menila, vokol pribudali duby a jasene a v prirode bolo viac zivota. Kliment ich viedol popri rieke Azych na juh, kam vtekala do husteho lesa, z ktoreho potom vychadzajuc ustila do Bieleho mora. Oni vsak na piatom obluku rieky presli na juhovychodnu cestu, veducou k neistym cestam vo vrchoch zahalenych hustymi lesmi.

	Vela casu Edmund premyslal nad Faturom. Doposial pocuval, aky je dobry a spravodlivy, ludia sa k nemu modlili a prosili o zdravie, davali mu obety a stavali svatyne. Po Klimentovom vyklade sveta nadobudol pocit, ze Fatur je len babkou a ze jeho hlavnym poslanim je, aby sa Gorin udrzal pri moci. Raz tomu veril, potom sa branil, aby prijal taku skutocnost. 

	Pochybnosti vsak vzapati narazili na otcove a Klimentove presvedcenie a na dokazy, ktore mal aj on moznost vidiet. Vytrvalo ho presvedcovali, ze naozaj veci vo svete nie su v poriadku. Predstava Fatura sa premenila na zlovestne cierne stvorenia, ktore ho takmer zabili.
„Myslite, ze strazcovia poriadku nas este prenasleduju?“
„Patraju po nas. Striehnu iba na chvilu, kedy nas budu moct chytit a vtedy uz nebudeme mat sancu vyhnut sa im.“
„Ked som ich vtedy videl, zdali sa mi zvlastni, ako keby ani neboli ludmi.“
„Vela o nich nevieme. Mecom ich nezabijes,“ prisvedcil mu Kliment. „Tazko povedat, co su to za stvorenia, ale ludia nie su. Vzdy sa zjavia vtedy, ked ich najmenej cakas. Tak sa stalo aj v Ernaku, meste Chodcov, kde pod ich mecmi zomrelo nesmierne mnozstvo nasich bratov.“
„Naozaj mali Chodci aj svoje mesto?“ prekvapene vykrikol.
„Bolo to nase centrum, kde sme uschovavali vsetko, co sme nasli na svete a mohli sme sa ta v starobe zlozit. Stala v nom velka kniznica, zhromazdovali sme v nej stopy a Znamenia. Jedneho dna prisli pocas noci strazcovia a cele ho vyplienili. Vsetci Chodci, ktori v tom case v Ernaku boli, pomreli. Velka cast nasich poznatkov je teraz navzdy stratena. Prevelka skoda. Vedomosti nazhromazdene za posledne starocia pochadzajuce z celeho sveta su prec. Mal som stastie, ze som tam nebol,“ poznamenal, ale v jeho tvari bolo vidiet, ze nim bolestna spomienka pohla.
„Mali sme spojenca, ktory nam mal pomoct. Nadviazali sme kontakt s muzmi zijucimi v horach blizko Ernaku. Viedol ich muz menom Barabas. Su to rebeli proti Gorinu. Privolili, ze spolu s nami budu bojovat proti mocnemu nepriatelovi, ale ked ten bol nablizku, zobrali z Ernaku co mohli a stratili sa. Strazcovia poriadku potom vyplienili mesto a bez odporu zabijali Chodcov. Teraz vsetko lezi popolom. Ernak je zniceny, Barabas nas zradil a Chodci umieraju. Argon vie, ze ak nas znici, zomrie s nami aj pravda o svete. Ludia upadnu do nevedomia, z ktorej sa uz nikdy nedostanu a budu naveky zotroceni.“

	Husty porast lesov ustupoval a pribudalo stromov s hrubsimi kmenmi, ktore nakoniec vytlacili kroviny a burinu. Svojimi korunami, ktore sa tahali nesmierne vysoko, pochytali vsetko svetlo, a tak si les prisvojili iba pre seba. Zdalo sa, ze kracaju hajom plnym stlpov, ako sa kmene vypinali hore. Bolo ich nesmierne vela, pravidelne usporiadane, zatial co zem bola pokryta neprilis hrubou vrstvou listia, az sa zdalo, ze kracaju makkou perinou. Miestami natrafili na vychodene cesticky, neraz isli nemoznymi smermi, najma ak nahle koncili kdesi pod vyvalenym pnom.
„Pozri,“ ukazal na kmen stromu, kde uvidel akusi znacku, pripominajucu kriz.
„Co je to?“ opytal sa Edmund a pre istotu este blizsie podisiel k znacke, aby si ju lepsie obzrel.
„Znamena to, ze sme od najblizsieho mesta vzdialeni tri dni cesty. Je to znacka Chodcov. Tymto sa riadime, ked chodime svetom. Jedni Chodci zanechavaju odkaz pre tych druhych. Je to nase pismo a jazyk. Netusi o nom nik, kto k nam nepatri,“ vysvetloval mu Kliment. „Ja som mal svojich ucitelov a vedomosti, co mi vstepili, davam teraz ja tebe.“

	Cestou videli dalsie znacky, ktore sa Edmund po Klimentovom vyklade ucil. Znacka Ɵ znamenala, ze sa dostavaju na uzemie, ktore ovladaju temne sily a mali by si davat pozor. Chodci mali aj znacku Ʌ. Ta znamenala, ze idu spravne a stopa je blizko. Znaciek, ktorymi sa riadili Chodci bolo prevela, a hoci sa nachadzali naskrze na neznamom mieste, nestratili sa, lebo znacky, ktore zanechali ini Chodci im napovedali kde su a co ich caka.

	Coskoro opustili nizinu, ktora sa rozliehala popri rieke a presli do zvlnenej, kopcovitej oblasti. Bolo vidiet, ze stromy vyrastaju coraz vyssie ako stupal prikry svah. Chodza bola o nieco namahavejsia, lebo museli ist po okraji kopca. Zrazu zaskriekala akasi sojka, ozvena sa rozletela po prazdnote lesneho stlporadia. Edmunda pochytil zvlastny pocit. Este nikdy sa mu nezdal les taky temny, ako teraz.
„Strasne miesto. Najradsej by som sa otocil.“
„Kraj Doria. Miesto potulnych kmenov zijucich v tmavych lesoch.“
„Nahana mi to strach.“
„Su velmi povercivi. Veria v duchoch tohto lesa, ktorym venuju obety, aby si zabezpecili ich priazen.“
„Nemali by sme radsej od nich bocit? Nerad by som, aby si nas vsimli.“
„Su nevyspytatelni a nemaju radi nepovolanych hosti, ale v tomto lese je miesto, ktore si Chodci nesmierne cenia. Chcem ti ho ukazat,“ Kliment prezradil dovod, preco sem prisli.
„Lenze ak je to nebezpecne, nebudem sa priecit, ak sa mu radsej vyhneme.“
„Nie je vela miest na tomto svete, kde je vidiet viac ako stopy. Tu sa nachadza Znamenie. Ak by Chodci verili v svate veci, potom by Znamenie bolo svatym miestom. Je preto nevyhnutne, aby si ho videl.“

	Les este viac potemnel. Stromy s hrubymi kmenmi, ze by ich neobchytili ani piati muzi, sa tahali vysoko nad nimi. Pod korunami bol tien a bezvetrie, v ktorom poculi aj najslabsi zvuk. Klopanie datla sa ozyvalo v nekonecnych ozvenach a chodzu lisky poculi skor, ako ju videli. Hmyz sa z tych miest vytratil, ale ked sem zabludila osa, poculi ju tak hlasno, ze si sprvoti mysleli, ze proti nim leti cely ul. Davali si pozor, aby nenarobili hluk a nedali zamienku kmenom zijucim v tychto koncinach, aby ich nasli. Nedalo sa povedat, ako dlho takto kracali. Ciernavu noci vystriedalo svetlo rana, ktore sa pocas dna viac nemenilo, ostavalo sero. Koruny stromov prepustali tak malo svetla, ze by si clovek lahko pomyslel, ze den sa chyli ku koncu, hoci bolo poludnie.

	Ked Edmunda pochytil strach, zacal sa pohravat s drobnymi okruhlymi kamienkami, ktore mal vo vrecku. Schytil ich do hrste a presypaval si ich pomedzi prsty alebo zapieral jeden o druhy a tak ich o seba suchal. Poznal aj lepsie zabavky, ale toto mu pomahalo, aby udrzoval mysel v pozore. Vo vreckach nosil kadejake dalsie veci, ktore si tam vhodil, casom na ne zabudol alebo sa skryli kdesi do zahybu latky. Neskor ich zasa nasiel a to ho vedelo potesit. Mal tam aj rozlicne kusky vysusenych byliniek, ktore si tam niekedy vlozil a zabudol ich vybrat. Pomahali sa mu sustredit.
„Este je to miesto daleko?“ Cestou nezjedli zhola nic, chytala ho slabost. Predstava nepriatelskych kmenov, ktore mohli byt blizko, ani by o tom nevedeli, mu nepridavala na nalade.
„Coskoro sme tam.“
„Je Znamenie velke?“
„Bud trpezlivy. Nechaj si otvorenu mysel, aby si k Znameniu neprisiel predpojaty, lebo potom sa ti neodhali pravda.“
„Ja sa pytam len zo zvedavosti,“ riekol, ale bolo na nom vidiet nepokoj.
„Ak sa chces stat naozajstnym Chodcom, musis premyslat inak, nez doposial. Odteraz sa nechaj viest iba svojim vnutrom a pravdou, to su jedine veci, ktorym mozes verit a nebudes sa bat, ze na cestach zabludis.“

	Edmund potlacil nutkanie utiect, vravel si, ze musi zotrvat a udrzat si chladnu hlavu. Vzdy bol roztrzity. Nedokazal poriadne obsediet. Mozno mal v sebe mravcov, ktori ho vnutri skriabali a on musel poskakovat, hovorit nieco, len aby sa ich zbavil. Lenze mal v zilach aj krv Chodcov. To si opakoval a napodiv ho to uspokojovalo. Pomahalo mu, ze mal pri sebe Klimenta. Otec ho opustil uz davno, a tak po cely cas nemal nikoho, kto by ho viedol ci aspon usmernil na cestu, kadial by mal ist. Bol ako nadivoko zarastena zahrada a teraz konecne prisiel niekto, aby jej dal zmysel, aby vyplel burinu a zastrihol nepotrebne konare.
„Sme blizko. Priprav sa.“

	Zahli priamo k hrebenu, ktoreho vrchol bolo vidiet tiahnut sa povyse korun stromov. Bolo to, ako keby sa vynarali z tmavych hlbin na hladinu. Kopec bol prilis strmy. Edmund stazka odfukoval. Musel ist v hlbokom predklone, aby vobec mohol prevysenie zvladnut. Dni na cestach mu este nedali vydrz skuseneho Chodca. Miestami sa zastavoval, aby sa vydychal. Pluca dychtivo nasavali vzduch ako derave mechy, az sa mu zdalo, ze sa ho nemoze nasytit.

	Pritiahol sa o kratky stromcek, ktory sa uporne drzal korenmi v zemi a s jeho pomocou sa dostal hore na hreben.
„Citis to?“ opytal sa ho Kliment a skumavo si ho prezrel. Neprestajne ho skusal a poucal. Edmund sa to dovtipil, ale obcas sa mu stalo, ze sa neovladol alebo prilis rozrusil a povedal cosi inak, nez mal.
„O, ano. Vonu bazy by som si nepomylil s nicim.“
„Vo voni rastlin sa nepochybne vyznas, ale citis aj nieco ine?“
„Ine?“ zamyslel sa. „Fialky! Tie citim na sto honov. Su niekde tam za skalou.“
„Naozaj?“ opytal sa ho Kliment a pozrel nan karavym pohladom. Edmund sa na chvilu pozastavil, spamatal sa.
„Och, ano, ci citim nieco. Pockat,“ poskriabal sa po brade, potom po hlave, ktoru sklonil a zamyslel sa. Nepokojne prestupoval z nohy na nohu. Kliment ho zvedavo pozoroval. Nic nehovoril. Javil sa mu prisne, skoro ako jeho otec. Takmer mal pocit, ze je opat s nim.

	Vona rastlinstva sa miesala s plapolajucimi myslienkami, ktore sa premietali na ciernom platne ako iskricky a pruhy farieb. Spociatku sa zdali byt nesuvisle, takmer nahodne, no po chvili sa zacinali zoskupovat do obrazcov. Videl stvoruholnik, ktoremu sa zaoblili hrany. Tie sa zacali krutit a nadobudat tvar. Vzniklo z toho velke koleso. Jeho vnutro sa zacinalo vyfarbovat cervenou farbou.
„Mam to!“ Edmund od radosti vyskocil. „Velky cerveny kruh!“ 
Pozrel sa na svojho ucitela zvedavy, co mu na to povie. Ten si ho zarazene premeriaval.
„Stalo sa nieco? Ach nie, zasa som trepal hluposti! Ako vzdy. Ked ja si neviem pomoct, ja...“
„Nemam slov,“ dostal zo seba Kliment.
„Odpustte mi. Ja sa polepsim. Kopec, na ktory sme vyliezli bol prilis strmy, zadychal som sa a v hlave sa mi pomutilo.“
„V zivote som nic podobne nevidel.“
„No ano,“ pokracoval Edmund v ospravedlnovani, „to mi neraz hovorili aj dedincania a ja im na to: Tak konecne vidite! Ste spokojni? Co si mam pocat, ked som take nemehlo?“
„Nemehlo?“ Prebral sa starec. „V ziadnom pripade. Ty si vynimocny!“ zvolal nadsene.
„Nerobte si zo mna zarty.“
„Naozaj si videl velky cerveny kruh?“
„Ale nie nejako dobre, lebo potom sa jeho polovica vytratila, takze bolo vidiet len jeho vrchnu cast. Co uz je to za kruh, z ktoreho ostala len polovica?“
„Pod!“ pokynul Edmundovi.

	Kliment sa zvrtol a zamieril ku skale, ktora sa nad nimi tycila ako stena. Priamo v nej bol otvor, ktorym sa dalo preliezt. Muselo sa vyjst na stupienok, natiahnut sa a zachytit vycnelku vystupujucemu zo skalnej steny a zvazit sa do otvoru v nej. Kliment, nech bol stary ako chcel, nemal s tym najmensi problem a uz bol v diere. Otocil sa za Edmundom. „Zvladnes to.“ Vystupil na skalu, schytil sa vycnelku a vyzdvihol sa.

	Ostal v nemom uzase – pred nim sa zjavilo Znamenie. Teraz pochopil Klimentovo nadsenie. Pred chvilou videl presne to iste. Pozeral na obrovske zelezne koleso cervenej farby spolovice ponorene v zemi. Uprostred bola os ako na voze. Vlastne cele to vyzeralo naozaj ako koleso na voze. Bolo vsak tenke a nevedel si predstavit, ze by na sebe unieslo velku vahu. Co vsak na nom posobilo zo vsetkeho najzvlastnejsie, po svojom obvode nemalo jazdnu plochu, aka byvala na normalnych kolesach, ale sedacky ako z bohateho palaca. Cim dlhsie na tu vec pozeral, tym viac na neho posobila. Zmocnovala sa ho. Prenikala donho, az mal pocit, ako keby sa otvorili utroby nejakeho organizmu, ktory ho chcel pohltit a zaroven vypudit von. Zdalo sa mu, ze na neho pozera tisice parov oci v nadeji, pricom v nich bolo citit aj vycitku. Neprijemnu, holu, drsnu. Pocul tisicevykrikov v neznamom jazyku. Prehlusovali sa navzajom.

	Vtom uvidel, ako sa pred kolesom zviril prach. Tocil sa ako obrovska chimera, ako meduza s myriadami ramien. Chapadla ho zacinali obtacat. Nie, dost! Chcel skriknut, ale namiesto toho, z ust vypustil prazdny bolestny vykrik.
„STALO SA OBROVSKE NESTASTIE.“

8. kapitola – Prisaha
	Na krajinu sadla tma. Obzor osvetloval zavoj poslednych lucov, ktore este stihli prepadnut cez horizont. Okolite skaly sa zmenili na kostrbate zuby davnej prisery. Pomedzi ne prechadzal pravidelny obluk obrieho kolesa, ktore stalo teraz potichu, hlasy umlkli.

	Utaborili sa uprostred cistiny. Kliment poukladal kamene do kruhu. Doprostred nalozil drevo a zapalil ohen. Jeho svetlo im pokryvalo tvare, ktore sa zmenili na zlte a oranzove.
„Neviem, co to malo znamenat, ale citil som to,“ priznal sa Klimentovi, „tisice a tisice placucich ludi plnych beznadeje. Vsade bol ohen a sira a nik jej nemohol uniknut. Nerozumiem tomu.“
„To je dovod, kvoli comu som ta sem priviedol. Mas cisteho ducha a jasnu mysel, ktora nie je skalena ako u ostatnych. Znamenie ti nieco vyjavilo. Odpoved najdes vo svojom vnutri.“
„Co ak nie?“ oponoval Klimentovi.
„Ver mi. Toto je len zaciatok tvojej cesty. Verim, ze z teba bude dobry Chodec.“
„Lenze co ak nie a budem vam robit iba hanbu?“
„Vo svojom zivote si zazil vela nepravosti, kedy o tebe zmyslali nie kvoli tomu, aky si, ale iba podla toho, ze si nebol ako ostatni. Nepoznam nikoho, kto by sa lepsie hodil byt Chodcom ako ty.“
„Musim sa vam priznat. Po tom, co som videl, kazdy kusok mojho tela, kazda myslienka sa upiera k tuzbe stat sa nim. Cely zivot som prezil v tieni mokradi, zabudnuty a nevedomy, nevedel som, kam sa mam pohnut, az kym ste neprisli vy a neotvorili mi oci. Preto vas prosim, spravte zo mna Chodca a naveky vam budem zaviazany.“
„To, co ziadas, znamena oddat svoj zivot putovaniu, spoznavaniu sveta, ale najma sameho seba. Odriekanie, hlad, hrozba smrti, budu tvojimi spolocnikmi. No zo vsetkeho najviac hladanie pravdy. Si pripraveny na tuto ulohu?“
„Neviem, ako to mam povedat, zda sa mi, ze zivot, ktory som viedol doposial, nebol skutocnym zivotom, lebo ked som vas pocul rozpravat o Chodcoch, o pravdach sveta, citil som, ze vnutri sa mi rozsvietilo svetielko a tma, ktoru som mal v sebe, prestala byt temna a videl som obrysy nieco skutocneho.“
„To je dielo tvojho otca. Pestoval v tebe Chodca, ani si o tom nevedel. Borvis bol velky.“
Potom dodal: „Bude z teba dobry Chodec. Si pripraveny zlozit prisahu?“
„Este nikdy som nebol na nic tak pripraveny ako teraz.“ Kliment vstal a polozil palicu na jeho hlavu. „Opakuj po mne.“

„Som smadny ako clovek na pusti,
a verny ako slnko noci,
svet je nekonecny a ja v nom,
som pravde oddanym bojovnikom,
odteraz az naveky pojdem tmou,
aby som sa stal Chodcom.“

A Edmund zopakoval slova prisahy.
„Budem ta ucit nasmu umeniu chodectva. Stanes sa mojim ziakom a ja tvojim ucitelom. Zasvatim ta do tajov, o ktorych ostatni netusia, lebo iba usi Chodcov ich mozu pocut. Budes bojovat proti nepriatelom, obhajovat pravdu a vzopries sa lzi. Straz nase dedicstvo, ktore sme po starocia zbierali a nedopust, aby sa stratilo. Odteraz sa budes volat Edmund Jazerny.“
„Ja vam mozem slubit, ze budem ctit odkaz mojho otca a vsetkych Chodcov. Budem hladat pravdu a hovorit ju ludom, aby sa na nu nikdy nezabudlo.“ 
Kliment objal mladeho Chodca. Po jeho tvari stekali slzy dojatia.
„Kiez by tu bol Borvis, bol by na teba hrdy.“
„On s nami urcite je. Citim jeho pritomnost.“
„Myslim, ze mas pravdu. Aj mne sa tak zda.“ Vtom Kliment siahol do platenej tasky, z ktorej vybral malu flasu.
„Takuto chvilu sa patri zapit. Tuto medovinu mam z Kaliny.“ Edmund k nej privonal.
„Namojdusu citim med.“ Kliment sa rozosmial.
„Vravim, je to medovina.“ 
Odzatkoval flasu a podal ju Edmundovi.
„Na noveho Chodca.“ 
Pripili si.
„Ta pali.“
„Kalinci by nic slabsie nedali do ust.“

	Edmund coskoro zaspal. Kliment ostal sediet sam. Dlho uprene pozeral do ohna. Jeho starecka tvar s dlhou hustou bradou bola zaliata svetlom z pahreby, kde poskakoval maly bledy plamienok na prehorenych konaroch, ktore pukali a rozpadali sa na zeravom popole. V tvari sa mu nepohol ani sval. Mal uz privela rokov. Prestal ich pocitat, ale povedal by, ze takych sedemdesiat liet by sa don zmestilo. Opustala ho zivotna sila. Roztriasla sa mu ruka. Azda slabost, pomyslel si.
Prelakol sa. Napadla mu myslienka, ktora ho desila: Co ak klame sam seba a Fatur je naozaj bohom? Vsetko, co tvrdili Chodci sa mohlo vyvratit. Fatur robil vela zazrakov, ktorym ludia verili a modlili sa k nim. Najvyssim jeho prikazanim bolo nepochybovat o nom, co trestal smrtou. Chodci o nom pochybovali viac ako vsetci. Teraz zomierali. Mozno to bol Faturov trest.

	Obklopovali ho tiene, ktore sa zlovestne tiahli po skalach. Pozrel na spiaceho Edmunda, na ktoreho tvari sa rozlieval pokoj.
„Mozno tebe sa podari zachranit, co je stratene,“ ozval sa k nemu tichym hlasom.

9. kapitola – Vtacie mesto
	Najprv mal pred sebou iba tmu, v nej sa postupne zacal ukazovat les, kde nahusto rastli stromy s ohromne hrubymi kmenmi. Kazdy jeden navlas rovnaky. Zdalo sa mu, ze sa stratil. Dlhu chvilu bludil v lese, ktory sa mu zdal neznamy. Narastali v nom strach a zufalstvo, lebo si myslel, ze sa z neho nikdy nedostane, ale zrazu uvidel jazero, kde stala jeho chatrc.

	Pozoroval olejnatu trblietajucu sa hladinu, ktora ho postupne uspavala. Viecka mu padali dole, ked ho nahle cosi vyrusilo. Strhol sa prave vtedy, ked okolo neho preletel velky vtak. Dosadol na konar naklanajuci sa nad jazerom. Spoznal sovu so sedymi pierkami v tvare srdca na tvari. Pozerala nan svojimi hlbokymi ciernymi ocami, v ktorych mal pocit, ze vidi vsetko. Pocul svoje meno: Edmund.
„Matilda, neopustila si ma?“
„Sovy nikdy neopustaju toho, kto im zachranil zivot.“
„Som rad, ze si tu.“
„Som tu, lebo mozes odo mna potrebovat pomoc.“
„Pomoc? Ale ako?“ nerozumel. Vtom vzlietla vysoko nad neho. Zakruzila nad miestom, kde sedel. Zrazu sa mu zdalo, ze vidi seba aj Znamenie z vysky. Vsade naokolo bol les zahaleny v ciernom sate noci. Obzeral sa dookola, aby sa rozhliadol pod svete, ktory bol pod nim.
„Uz vidis?…“ ozval sa hlas sovy.
Prebudil sa.

	Vcerajsi den mu prisiel, akoby sa odohral kedysi davno. Takmer akoby ubehlo niekolko tyzdnov alebo rok. Pozrel na Klimenta, ktory este stale spal. Stary muz lezal na chrbte s hlavou podoprenou na kameni. Tvar mal sinavu, prepadnutu.
„Vstavajte. Uz je den. Podla slnka by som povedal, ze poludnie. Dnes sme si poriadne pospali, vsak?“ prihovoril sa mu, ale nedockal sa odpovede. V tej chvili nemohol vediet, ze Kliment sa sotva vladze pohnut.
„Co je s vami?“ dobiedzal na neho otazkami. Zbadal, ze cosi nie je v poriadku. „Ste chory? Pojdem do lesa a nazbieram bylinky. Spravi sa vam lepsie.“ 
Hned sa aj vytratil a zjavil sa s plnym priehrstim zelenych listkov, pomedzi ktore sa zracili farebne hlavky kvetov.
„Toto vam urobi dobre,“ predostrel pred neho medvedi cesnak na medovom plaste divych vciel. „Postavi vas na nohy ako nic. A tieto bylinky z vas vyzenu aj certa.“
„Nie, Edmund,“ ozval sa slabym hlasom Kliment, ktory citil, ze ho opustaju sily. Vcerajsi den, po tom, co Edmund povedal prisahu Chodcov akoby z neho opadla tiaz, ktoru na sebe niesol, ako keby sa zbavil tazkeho bremena a splnil svoju povinnost voci Chodcom, Borvisovi a sebe. Teraz uz mohol odist z tohto sveta s vedomim, ze neodchadza bez nasledovnika. Bola tu nadej, ze to vsetko neskonci, lebo v Edmundovi mali Chodci stale nadej.
„Asi som uz prilis stary.“
„Ale co to hovorite, ked sa rozbehnete, musim poskakovat, aby som vas stihal. Mate pred sebou este vela, prevela ciest.“ Kliment si odkaslal. V hlave mu triestilo.
„Kiez by si mal pravdu, ale moj osud uz otvoril poslednu stranu.“
„Prestante tak hovorit. Ja vas vyliecim.“
„Neskor,“ slabo mu pokynul rukou, „ked mi trochu podda.“
„Ako myslite,“ zatvaril sa mrzuto, „ked vam nic neostane, potom sa nestazujte,“ na konci vety sa usmial, aby Klimenta rozveselil, ale ten si to nevsimol.
„Vas v noci museli stipat mole, ked ste taky neduzivy.“ Starec zamrmlal, comu Edmund dobre nerozumel.
„Toto vam odlozim,“ ukazal satku, do ktorej zabalil jedlo. „Ak by ste si to rozmyslel.“

	Kliment sa konecne po chvili trochu prebral, laktami sa oprel o zem. Nadvihol svoje vychudnute starecke telo, ktore nedokazal zakryt ani plastom. Dlhe vlasy a brada prepadli cez okraje pliec. Dalo mu velku namahu, aby dokazal cosi povedat.
„Musime pokracovat dalej, mily moj.“
„Vy sa nezdate. Chvilu lezite, ako by ste sa uz nemali postavit a teraz vas uz taha kamsi prec.“
„Musime ist do Charatonu.“
„Nech uz je to kde chce, v takom stave ani nahodou. Musite si odpocinut,“ namietal Edmund, ktory videl, ze Kliment ledva lezi, nieto aby este siel na vycerpavajucu cestu.
„Nie je to daleko. Cestu zvladnem, nemusis sa o mna bat. Bol som aj v horsom stave ako teraz,“ Kliment sa na neho nepresvedcivo usmial. Edmund skrivil usta a pozrel na Chodca. 
„Je to nevyhnutne,“ dodal starec. V ociach sa mu zalesklo cosi zvlastne.
„Zda sa, ze tu nemienite ostat. No dobre, nebudem sa s vami o tom hadat.“

	Edmund sa spociatku domnieval, ze Charaton bude ani nie den cesty, no na nohach stali celych osem. Presli do krajiny plnej mociarov a jazier, ktory obyvali Sumovia s okruhlymi tvarami a vyrazne modrymi ocami. Zili nesmierne biedne, ale o to boli viac pohostinni a dovolili im prespat v ich domoch. Kliment im porozpraval noviny zo sveta, ako na juznom obzore dlho svietila cervena hviezda alebo Snehy volajakej hory (meno si Edmund nezapamatal) toho roku zisli az dole do udoli. Prekvapivo podobne talafatky sluzili ako nejaky druh platidla Chodcov, aspon v tychto zapadnutych miestach.

	Kliment bol pocas cesty o nieco mlcanlivejsi, nez akeho ho Edmund spoznal. Ponaral sa coraz hlbsie do myslienok, o ktore sa zvacsa nedelil. Starcova postava chradla zo dna na den. Hovoril stazka, niekedy mu bolo ledva rozumiet. Posledne dva dni ho Edmund musel podopierat. Klimentovu chorobu daval za vinu aj sebe, lebo iba kvoli nemu isiel k Znameniu, kde sa zaiste musel nesmierne vycerpat.

	Podobne myslienky Edmunda trapili celu cestu do Charatonu. Aby na ne nemyslel a zavdacil sa Klimentovi, snazil sa zapamatat si kazde slovo, ktore mu povedal. Starcovi bolo odmenou, ked na strome uvideli do kory vyrytu znacku Ԓ a Edmund bez toho, aby mu musel pomahat, zahlasil, ze sa coskoro pred nimi objavi mesto.

	Ukazali sa vysoke stihle stvorcove veze, nasledovane zvislou stenou vysokej skaly, na vrchole ktorej svietili zdobene chramy. Slnko zapadalo za obzor, sfarbilo oblohu do zltych a purpurovych odtienov, ktore oziarili konce vezi. Svetlo sa od nich odrazalo a oslepovalo prichadzajucich, zatial co zvysok mesta sa ponaral do makkych tienov. Edmund sa musel zastavit, aby vstrebal vsetku tu nadheru a pokochal sa svojim skutocne prvym pohladom na mesto, lebo za svoj zivot este ziadne nezazrel.
„Je nadherne,“ zmohol sa na dve slova. Kliment sa mlcky odopieral o palicu. Bolo na nom vidiet stopy dojatia. Lisili sa od Edmundovych, lebo vedel, ze je to posledne mesto, ake uvidi.
„Nadherne,“ prisvedcil mu. V kutika oka sa mu zaleskla slza, ktoru si podchvilou utrel.

	Mesto bolo rozdelene na cast nachadzajucu sa na plosine, zatial co dolna cast sa zaryvala pomedzi skaly, kde pri jej upati sa na seba tisli drevene domce. Pocestni sem prichadzali vo velkych poctoch, pretoze Charaton patril k vyznamnym putnickym miestam. Jeho chyr sa niesol celym svetom, kde ho poznali aj pod nazvom Vtacie mesto.

	Z vezi chramov na skale sa zacalo ozyvat zvonenie. Zvony sa pretekali jeden pred druhym, ktory vyladi melodickejsi a krajsi ton. Ich zvuk sa rytmicky ohlasal do celeho sveta vsetkymi smermi. Niektore zaznievali tenkym vysokym zvukom, ine zasa hlbokymi, rozvaznymi a malebnymi, ktore zaplnili celu rovinu pod sebou.
„Preco zvonili?“
„Dozvies sa to coskoro.“
„Nehovorte tak tajomne, lebo to nevydrzim.“
„Kazdemu pride vcas, co sa ma dozvediet. Mali by sme najst ubytovanie. Vecer sa putnici obvykle vracaju z chramov a potom zaplnia vsetky miesta v hostincoch.“

	Cesta veduca k upatiu skaly prerezavala kopec napriec a kym este boli hore, poskytovala im dobry vyhlad na okolity kraj, ktory sa pred nimi otvaral. Na vychodnom obzore zacinalo kameniste uzemie puste chudobne na zivot. Na juhu za hranicou mesta sa zacinal tiahnut pas pohoria Katamaklan s bielymi capicami zasnezenych vrcholov.
Edmund iba stazka udrzal svoje nadsenie na uzde: „Pozrite sa na to! A ja som si myslel, ze na celom svete su iba mociare a les.“
„Ako vidis, nie su. Az raz budes daleko od miest, ktore poznas, ci v zasnezenych horach alebo vyprahnutych pustach pochopis, ze svet nebol stvoreny pre nas, ale my sme sa v nom zrodili, ze je rovnako nemilosrdny, ako na inom mieste laskavy.“
„No ten, co ho stvoril, bol istotne maliar, hudobnik a majster voni.“
„Majster zazrakov.“ 
No vzapati dodal, ako keby ani neprepadol dojatiu a namiesto toho stale myslel na bezpecnost: „V meste nebudeme prezradzat, ze patrime k Chodcom. Je to teraz nebezpecne. V Charatone ma Gorin svojich ludi, ktori striehnu na nevercov. Ci so mnou alebo bezo mna, davaj si pozor, komu prezradis, ze si Chodec. Povedz to iba cloveku, ktoremu doverujes.“

	Dorazili az celkom dole. Pred vchodom do mesta stala kamenna brana. Neslo o prilis pevne stavanie, lebo mala tenke mury, ktorych ucelom nebolo odrazit utok silneho nepriatela. Charaton nespadal pod ziadne kralovstvo, lebo jeho vyznam nerastol na bojovom poli ani neoplyval prirodnym bohatstvom. Siroko daleko sa chyr o nom niesol ako o putnickom mieste, lebo z hor, ktore sa tiahli od juhu ako nekonecny zasnezeny pas bolo vidiet lietat po oblohe ohnive vtaky, podla ktorych dostalo svoju prezyvku.

	Brana do mesta ostavala otvorena a nestrazena. Vosli do jeho uzkych tienistych ulic lemujucich vysoke stihle domy z dreva. Mnozstvo ludi sa vracalo z chramovej casti nachadzajucej sa na skale. Zapoculi uryvky rozhovoru muzov zahalenych v bielych dlhych plastoch. Mali tmavu, skoro ciernu pokozku.
„Nikdy som nemyslel, ze ho uvidim na vlastne oci.“
„Dobrotivy Fatur!“

	„Musime najst ubytovanie,“ riekol Kliment, ktory sa uz ledva drzal na nohach. Jeho tvar prezradzalo nesmiernu unavu.
„Vyzerate coraz horsie. Dajte ruku cez moje plece, aby som vas podoprel.“
„Telo uz nie je ako za mladi. Som len unaveny. Zvladnem to.“
„Tak mi aspon dovolte liecit vas. Pojdem do lesa, najdem bylinky a pomozem vam.“
„Na to nie je teraz cas. Rano musime ist hore na skalu ku chramom. Teraz najdime ubytovanie.“
„Ked inak nedate,“ skonstatoval nespokojne Edmund, „lenze potom naisto pojdem do lesa a pohladam nieco, co vam pomoze.“

	Kliment siel v popredi, mesto poznal, zatial co jeho spolocnik sa drzal za nim, lebo keby isli popri sebe, museli by neustale narazat do okoloiducich. Ulice boli uzke, pretoze medzi skalou a riekou, ktora popri nej tiekla sa nenaslo viac miesta, a tak sa museli na seba domy tisnut. Zopar z nich sa stveralo hore po skale. Stali na uzkych terasach ako vtacie hniezda. Poprepajali sa medzi sebou uzkymi rebrikmi a mostikmi visiacimi na lanach.

	Kliment zamieril prave tym smerom. Vysli strmou ulicou. Schodiskom, vytesanym do skaly, sa dostali na jednu z teras, po ktorej sa islo k domom na nich stojacich. Prvy stal priamo uprostred cesty. Museli ho obist popri stene. Na jeho konci bol strmy zraz spojeny s dalsou terasou mostom, ktory sa pohojdaval na lanach. Kliment zamieril priamo k nemu.
„Naozaj chcete ist tymto mostom? Co ak nas neunesie?“
„Nemusis sa nicoho bat. Ked unesie mna, teba ani nepociti.“
„Nikdy neviete, co ak si povie, ze mna nezoberie a prekoprcne sa?“ 
Kliment vsak uz vyrazil. Zastavil sa az uprostred. Zbadal, ze Edmund stale stoji na druhej strane.
„Vysky velmi nemusim,“ priznal sa vahavo.
„Ak sa nebudes pozerat dole, nic sa ti nestane. Slubujem,“ pozrel priamo do Edmundovej tvare, ktory sa nechal presvedcit, hoci s nevolou, lebo videl, ze starec nema sily nazvys.
Most sa zakolisal. Edmund sa chytil lan, ktore ho podopierali. Siel so zatajenym dychom. Posobil pri tom nemotorne. Hlava sa mu krutila, pred ocami mal zahmlene, ale podarilo sa mu prejst na druhu stranu. Kliment ho pochvalne pobuchal po pleci.
„Niekedy mysel povie nie, ale nohy ano. Tak pod. Tu je nase miesto.“

	Dom sa tlacil ku skale, jeho bocna stena sa o nu prichytavala pocetnym tramami, ktore sa do nej zaryvali, no aj tak sa zdalo, ze by kazdu chvilu mohol spadnut do priepasti otvarajucej sa pod nim. Mal tri poschodia, zhora bol zakonceny nizkou strechou. Vstupili do predsiene, ktora zaroven sluzila aj ako hostinec, ten bol natolko maly, ze sa v nom ludia museli tiesnit, ak by sa ich tu zislo viac. Sedela tu skupina piatich pustovnikov, ktorych bolo poznat podla dlhych lahkych siat. Zivo sa bavili. Oproti Klimentovi vysiel postarsi muz s paskou na jednom oku. Mal zlte prehnite zuby, ktore, ked uvidel novych hosti, odhalil.
„Je plno. Dvaja sa mi uz nevojdete. Volna je iba jedna izbietka,“ posledne slovo zatiahol, ako keby hovoril o comsi prijemnom a utulnom.
„Viac nez dost. Dobrych ludi sa vsade vela zmesti.“ 
Domaci zvedavo pozrel po Edmundovi, ktory postaval vzadu pri dverach a vzbudil muzovu pozornost.
„Odkial vase cesty vedu, ak sa smiem spytat?“
„Z kraja mociarov, kde zije slavny narod Sumov. Dozvedeli sme sa o zazrakoch, ktore sa v Charatone deju a chceli sme ich vidiet na vlastne oci,“ riekol Kliment a zatvaril sa ako jeden z putnikov, ktori tu hladaju poslednu nadej. Hostinsky sa zaskeril.
„Ak hladate zazraky, ste na spravnom mieste,“ povedal uz neraz omielanu frazu. „Budte mojimi hostami.“
Ukazal im izbu, v ktorej mali prenocovat a vytratil sa. Klimenta oblieval pot a bezvladne sa zvalil na zem. Izba bola akurat velka, aby sa do nej pomestili iba oni dvaja.
„Zajtra pojdeme hore na skalu k chramom. Uvidis, preco je toto miesto putnickym. Teraz musim chvilu odpocinut.“

	Kliment zvysok dna a noci prelezal. Zacali ho chytat mrakoty. Edmund mu daval navlhcenu satku na celo, aby zmiernil horucku. Lutoval, ze nemal nic, cim by mu mohol pomoct. Nebola tu ani ziadna piecka, kde by mohol zohriat vodu. Cez male stvorcove okno pozrel na mesto pod nimi, kde sa uz rozsvietili lucerny. Cez skary v stenach zafukal mrazivy vzduch z rovin, az ho striaslo. Musel sa zakrutit do plasta.

	Spomenul si na sovu, ktora sa mu prisnila. Ak by mohol, vzlietol by odtial ako vtak, vzniesol sa a uvidel vsetko ako na dlani, cely svet aj svoj zivot. Lenze on nevedel lietat a bal sa vysok. Bol si vedomy, ze taky je v skutocnosti. Kliment mu az prilis veril, lebo chcel verit. Obaval sa, ze ho sklame, ze nebude taky, ako si mysli. Pytal sa seba, preco prave on mal byt Chodcom a nie niekto iny, mozno silnejsi alebo mudrejsi. Svoje pochyby nevyslovoval nahlas, aby Klimenta zbytocne nerozrusoval.

	Zapocul Klimentovo stonanie. Obaval sa najhorsieho. Poznal, ked je clovek na tom zle, ked uz sam tusi bliziaci sa koniec. Znenazdania mu prislo vsetkeho nesmierne luto. Nechapal, preco musi byt zivot kruty, preco musia ludia prezivat take utrpenie.

10. kapitola – Chram
	Pocas ponurej noci mal Kliment pocit, ze ho zovreli chapadla akehosi zleho stvorenia bez tela a bez mena, ktore jestvovalo iba preto, aby z ludi vysavalo vsetku silu, co im este ostala. Pred sebou videl mesta, ktore pocas zivota navstivil. Bolo ich neurekom a mnohym uz zabudol mena. Vystriedal ich cierny dym z gorinskych melanitovych bani, cezen presvitala zlata strecha kralovskeho chramu. Ciernava sa sirila svetom. Znamenalo to, ze Fatur vyhral a stal sa vecnym bohom. Uz nikto nespochybnil jeho moc. Ludia zabudli na minulost a stali sa jeho otrokmi. Chodci nesplnili svoju ulohu. Boli porazeni.

	Potom sa cierny dym rozplynul a uvidel bielu zasnezenu krajinu, ktora ho oslepovala. Brodil sa snehom, podchvilou padal a zasa sa dvihal, az nakoniec dosiel ku skale. Uvidel na nej uhlom napisanu znacku ×, ktora podla Chodcov znamenala Zaciatok. Nechapavo si ju obzeral. Prisiel k nej blizsie. Natiahol ruku, aby sa jej dotkol, ale ozval sa hrom a skala pukla. Prepadol sa hlboko do snehu, ako keby ho hodili do mora. Chcel sa nadychnut, ale nemohol. Rukami zufalo hadzal okolo seba, ale nedokazal sa chytit nicoho pevneho. Hrdlo mu zvieralo, dusil sa.
Strhol sa zo spanku.

	Z mesta sa zacali ozyvat hlasy putnikov, ktori uz od rana mierili na hornu plosinu. Edmund pozrel do Klimentovej tvare, ktoru obopinali neforemne sive vlasy a brada, ktora este viac zbelela.
„Je rano?“ opytal sa starec.
„Ano.“
„Potom by sme mali vyrazit, aby sa nam uslo miesto.“
„Musite oddychovat. Choroba vam berie sily.“
„To nic,“ snazil sa spravat nenutene, „tolko hore vyleziem. O mna sa nemusis bat,“ snazil sa presvedcit Edmunda, ze je mu lepsie, hoci jeho tvar hovorila nieco ine. Trval na svojom. Nedal sa nicim presvedcit.

	K chramom sa vydali spolu s dalsimi putnikmi, medzi tych sa nenapadne zamiesali. Vacsina z nich mala tela opasane v bielych latkach. Poniektori mali dlhe vlasy pospajane v hrube pletence obtocene okolo hlavy, ini si temena hlav pokryli turbanmi. Lisili sa od seba podla toho odkial prisli, ci k akej odnozi spolocnej viery patrili. Na podobnych miestach ako toto panovala neraz nevrazivost medzi jednotlivymi vetvami nabozenstva, ale nie tu, v meste zazrakov. Ozyvali sa modlitby, smiech alebo rozhovory, ktore prepukli v nadsene vykriky.
„Niekedy je vidiet lietajucich drakanov, inokedy magicke vajcia.“
„Mudrost bohov je nepredstavitelna a my sa mozeme iba pokusat chapat ju.“

	Utrzky rozhovorov putnikov sa mimovolne dostavali medzi nich, ked sli nahor po kamenistej ceste, ktora sa uprostred zmenila na schody vytesane do skalnej steny. Ludia sa zacali na seba viac tlacit. Kliment sa stazka podopieral o palicu, Edmund mu musel pomahat. Raz sa zdalo, ze spadne na zem. Edmund ho podoprel a vedno pomaly vysli az nahor.

	Hore na skale sa slnko rozlialo po plosine a ako dzban rozpalenych uhlikov zazalo skalistu podlahu, z ktorej salala teplota a pri dotyku s bosou a neskusenou nohou sa nejeden navstevnik musel vyrovnat tak, ze bol nuteny poskakovat a dotykat sa zeme iba spickami a zhrubnutymi patami, az kym si nohy nepovedali, ze nema zmysel bojovat proti horiacej zemi a za cenu neraz aj pluzgierov sa vzdali. V zadnej casti plosiny vyrastal skalny mur, predeleny chramami na niekolko casti. Kazdy bozi stanok sa odlisoval vyzdobou. Pompezne chramy so stihlymi vysokymi vezami stali uprostred na najvyznamnejsich miestach a ich dolezitost zdoraznovali siroke vstupne dvere a fasady s jemnymi pracami remeselnikov, ktore sa v drsnej prirode sveta lesov javili ako perly. Edmund oslnivejsiu nadheru nevidel.
„Priviedol som ta sem,“ obratil sa nahle Kliment, „aby si na vlastne oci videl bozstvo, ktoremu veria ludia. Pamataj na ucenie Chodcov, zbav sa havu slepej viery a jednoduchej pompeznosti, co laka nepripravenych, pokojne otvor cestu mysli, aby si poznal pravdu.“
„Vase slova su pre mna cestou a nadejou. Keby som vas nepostretol, moj svet by bol tisicnasobne mensi.“ 
V tej chvili sa mu Kliment zdal blizkym ako este nikto.

	Spojenie, ktore medzi nimi vzniklo, bolo nahle prerusene, ako keby medzi nich vstupil zlodej a vytrhol ich z tajomneho miesta, kde mali vstup iba vyvoleni.
„V Charatone su strazcovia poriadku, sluzobnici krala Argona! Pri prehliadke s nimi spolupracujte, aby ste im nedali dovod upodozrievat vas z niecoho nekaleho, alebo aby nemali pricinu potrestat vas.“ Oznam zopakoval hlasnik este niekolkokrat. Hlavy putnikov sa otocili k sebe a spustili vravu.
„Naozaj. V poslednom case su tu casto.“
„Hladaju iba nevercov.“
„Dobre je tak. Aspon urobia poriadok. Dost, ze sa niekto opovazi spochybnovat vieru na tak svatom mieste ako je toto.“
„Slava Argonovi, prorokovi!

	Kliment sa neudrzal a padol na zem. Zmocnila sa ho nesmierna slabost. Telo dalej nevladalo bojovat. Zvony v chramoch sa rozozvucali. Ich treskuci zvuk rozochvel vzduch a zarezonoval v usiach ludi, ktorych akoby obliali zivou vodou. Procesia putnikov sa zacala hrnut na okraj plosiny, odkial bol najlepsi vyhlad na pas hor tiahnucich sa na vychod, kde sa mali coskoro diat zazraky – vzduchom sa sirilo nadsene volanie. Blizil sa cas, kedy sa na oblohe ukazu lietajuci bohovia.
„Uz je to tu. Bohovia sa nam ukazuju,“ davom prechadzalo skoro hmatatelne nadsenie.
Edmund si to nevsimal a snazil sa pomoct Klimentovi. „Podte, pomozem vam.“ Schytil ho pod pazuchu.
„Nie, pozeraj sa!“ zahrmel stary zomierajuci muz z poslednych sil. „Ja teraz nie som podstatny.“ 

	Edmund zamieril ocami na miesto, kam smerovali pohlady ostatnych a pomedzi ich ruky zdvihnute k nebesiam uvidel to, co z Charatonu robilo posvatne miesto. Z vrchnej casti Katamaklanu, kde sa vypinali biele stity, vyletel leskly predmet. Slnecne luce sa odrazali od jeho povrchu. Jeho podlhovasty tvar bol v prostrednej casti pretaty niecim, co sa podobalo na vtacie kridla, len sa to nehybalo. Zo zadnej casti chrlilo ohen. Letel na oblohe zlahka, chvilu sa zdalo, ze iba stoji, no vzapati sa pohol. Naozaj sa zdalo, ze predmet musi mat bozsku podstatu, ved aj vzduch sa pred nim odstupoval, ani zem ho nevolala k sebe. Nebolo tazke uverit, ze mu patri cela obloha, ba mozno aj cely svet.
„Syn boha Fatura, zmiluj sa!“

	Putnici vypinali k nebu ruky ako keby sa ho chceli dotknut. Muzi s dlhymi bielymi bradami a vlasmi obtocenymi okolo hlavy sa zacali uklanat, putnici s ciernymi pokozkami radostne tancovali. Vpredu na okraji skaly stalo mlade dievca, ktore nemohla mat viac ako patnast rokov. Dvaja muzi ju drzali z oboch stran za ruky. Za nimi stal muz odety v zlatistom ruchu. S rukami zdvihnutymi k nebu zvolal: „Prijmy nasu obetu.“ Po tychto slovach pomocnici zhodili dievca z priepaste.

	Jedna skupina vysielala pozdravy svojim bohom prostrednictvom lietajucich lampionov. Tie mali lahku drevenu konstrukciu, ktora bola pospajana zvieracimi slachami. Dole sa nachadzal kosik, v nom zapalili ohen. Od neho hore vychadzali styri tyce, na ktore sa upinala latka. Horiaci ohen ju napinal, lampion sa vzniesol do vzduchu. Ihrali rozlicnymi farbami a vskutku to vyzeralo magicky.
„Slava vsemocnemu.“
„Dobrotivy Fatur!“

	Edmund sa este raz ohliadol za lietajucimi bohmi. Jasny predmet urobil otocku tak lahko, ze sa by skor povedal, ze tancuje. Kliment sa neudrzal na kolenach a spadol na chrbat. Oci mal spolovice zatvorene. Zomieral. Edmund k nemu priskocil. 
„Videl som vsetko!“
„Dobre, moj drahy. Som rad, ze som ta sem doviedol. Odpoved najdes vo svojom vnutri.“ 
Stazka sa nadychol. Kazde slovo mu sposobovalo utrpenie. 
„Odpust mi, ze ta opustam. Nezomieram s vedomim konca, lebo vidim pred sebou nadej. Ona je v tebe, Edmund. Pravda je trpka, bolestiva a obera cloveka o iluzie. Ale je to pravda, a to je jej podstata. Nie kazdy je hodny, aby ju naozaj videl. Clovek je ako tvor, ktory sa naucil zit v tme, az nakoniec prisiel o zrak, ale ked im prinesies svetlo, hoci by bolo male, nepatrne a neosvetlilo by cely svet, aj to by stacilo, lebo ten ohen nesmie nikdy zhasnut. Teraz chod! Musis sa dostat do Ernaku. Vyhladaj Barabasa. Je jedinou silou, o ktoru sa mozeme opriet, aby sme znicili Gorin. Mozno nas nezradil, mozno sa nieco stalo. Musis to zistit a presvedcit ho, aby bojoval proti Argonovi. Bez neho nemame nadej.“
Klimentovi klesla hlava, zomrel.

11. kapitola – Strazcovia poriadku
„Nie, neodchadzajte! Nemozete ma tu nechat! Co si bez vas pocnem?“ krical, no Kliment uz neodpovedal. Jeho tvar vyzerala pokojne, ako keby spal. Edmundova hlava klesla v zufalstve na jeho hrud.
„Toto mi nesmiete robit! Este nie som pripraveny, rozumiete mi? Mylite sa vo mne, nesmierne sa mylite. Chcel som vam to povedat po cely cas, ale vy ste ma nechcel pocuvat. Nie som hoden byt Chodec. Nie som… “ drzal sa mrtveho tela Chodca, no nic nepomohlo. Mrtveho neprinavratil spat na svet. Na opacnej strane plosiny zbadal strazcu poriadku.

	Sedel na koni v ciernom habite so zaspicatenou kapucnou. Tvar mu nebolo vidiet, lebo sa ukryvala v tieni, ktory bol natolko nepreniknutelny, ze bol dokonalou ciernavou. Sudca a kat zaroven. Pocitil z neho chlad, neludsky, pachnuci a neosobny. Vtom sa ozval neprijemny kvilivy zvuk, aky pocul vtedy, ked zapalili jeho chatrc. Rukami si zatkal usi.
„Aaaaaakrrrrrrrrrr!“

	Musel cim skor zmiznut, no nechcel nechat Klimenta lezat uprostred vsetkych tych ludi. Schytil ho za ruky a potiahol, aby ho aspon oprel o stenu muru. Od namahy mu na cele nabehla zila, ale s telom pohol vari iba o kusok. Pozrel sa smerom, kde predtym uvidel strazcu. Teraz tam stali traja. Sedeli na konoch a pozorne kontrolovali priestor, zaplneny putnikmi. Dvaja z nich sa pohli dopredu priamo oproti miestu, kde sa nachadzal. Jeden zamieril k ceste, ktorou prisli sem na plosinu, druhy smerom k chramom. Ocitol sa v obkluceni.
„Nemozem vas tu nechat,“ cely zufaly sa prihovoril mrtvemu Klimentovi. Tahal ho za ruky, ale nedokazal nim hnut.
„Potrebujes pomoc, synu?“ Zjavil sa pred nim muz s ciernou tvarou s mnozstvom bielych bodiek. Okolo tvare vyrastala siva rozkosatena brada. Torzo mal opasane bielym habitom, ktory siahal do polovice stehien a odhaloval prostrednu cast hrude. Pozeral na trapiaceho sa Edmunda laskavym pohladom.
„Prislo mu zle, chcem ho opriet tu o stenu.“
„Stava sa to obcas, ked sa ludia uzru bozstvo na vlastne oci,“ uznal chapavo, „lebo vidiet boha mozno iba s cistou dusou a velkym odriekanim. Pomozem ti, synu, akoze sa volam Ganytek, syn velknaza v Trepanii, verny sluzobnik Fatura.“ Schytil Klimentove nohy a pomohol mu posunut jeho telo k muru.
„Nesmierne dakujem,“ povedal cloveku, ktory sa uklonil.
„Mudry a dobrotivy Fatur nech zije vecne.“ 
Narychlo sa mu uklonil na znak vdaky. V ten moment pocitil chlad, ktory uz poznal. Zahalil ho temny tien. Priamo nad sebou mal strazcu s mecom v zdvihnutej ruke, ktora prerezala vzduch a mierila rovno na Edmunda.

	Od laku mu poskocilo srdce, spadol na zem. Ostrie preletelo tesne okolo jeho hlavy. Kon strazcu sa vypal na zadne, zlovestne ho vyzdvihol. Ciernava tej bytosti zastrela cely svet; strazca poriadku, sluha Argona a vraha Chodcov. Konske kopyta dupotom dopadli na zem a zvirili prach. Edmund sa zacal plazit. Jedina cesta, ktora mu ostala bola smerom ku skalnemu zrazu, kde by sa daleko nedostal. Vtom dostal spasonosnu myslienku.
„Fatur sa zjavil na nebesiach. Leti! Pozrite sa!“ vykrikol, len co mu sily stacili. Na skale bolo este vzdy mnoho ludi, ktori ked poculi, ze sa na oblohe udial dalsi zazrak okamzite sa natlacili k okraju skaly a tym odrezali strazcu od Edmunda, ktory trielil na kolenach pomedzi nohy veriacich. Na chvilu sa mu podarilo stratit z dohladu prenasledovatela.
„Kde je?“
„Nevidim ho,“ prekrikovali sa nad nim rozvasnene hlasy. Mal iba zlomok casu, kym si uvedomia, ze na oblohe nie je nikto a rozidu sa. Ich nohy a zahyby plastov sa mu mihali pred ocami, pomedzi ktore zbadal dvoch strazcov, stojacich vedla seba. Dalsieho mal za chrbtom. 

	Zacal sa predierat pomedzi dav nahusteny na seba, na jeho konci ich uz bolo poriedko, co znamenalo, ze sa ocitol bez ukrytu. Vyskocil na rovne nohy a ako zviera, ktore idu lapit, sa rozbehol k chramom vytesanym do skalnej steny. Zamieril do toho, ktory sa nachadzal najblizsie oproti nemu. Vyzeral velmi zvlastne s hrubo opracovanou prednou stenou, kde prevladali valcove tvary kratkych stlpov. Priecelie nad nimi bolo zdobene pocetnymi zaoblenymi vystupkami, ktore sa premienali v konzoly podopierajuce spodne okraje otvorov, v ktorych boli sochy zvierat a ludi. Z hornej casti chramu sa tiahli dohora styri stihle veze, ktore odspodu vyzerali, ze sa zuzuju a celkom hore zaspicatuju.

	Bezhlavo sa rozbehol tym smerom nevnimajuc, ci ho strazcovia vidia alebo nie. Cestou sa zrazil s putnikom, ktory sa akoby naschval otocil smerom, ktorym bezal a vedno sa ocitli na zemi. Strazcov nevidel, ale pocul kopyta konov, ktore buchali o tvrde podlozie skaly. Vyskocil na nohy a vbehol do chramu.

	Srdce mu divoko bilo, ked sa ukryl za jeden zo stlpov, ktorych tu museli byt stovky, az vyzerali ako kamenny les. Obklopilo ho sero a chlad. Jedine svetlo vychadzalo z ruzicovych okien nad chramovym portalom. Dopadalo na podlahu, ktora rozdelovala chram na dve polovice. Bolo vsak skupe, lebo muselo prechadzat malymi okruhlymi okienkami zasadenymi v hrubych ramoch. Na tvrdej dlazbe zazneli kroky. Rozliehali sa po celom vnutri v dutych pomalych ozvenach. Edmund sa krcil za stlpom blizko stredovej ulicky. Prichadzajuceho pocul hned za chrbtom. Doslova citil jeho pritomnost, tazivu a neodvratnu. Srdce mu busilo a zastieralo mysel. V duchu zatuzil, aby s nim bol Kliment a poradil mu, co ma robit, lenze teraz bol sam a musel si poradit bez neho. Obzeral sa naokolo hladajuc nieco, co by mu mohlo pomoct, lenze videl iba les stlpov a nic viac. Ak by ho zbadal strazca, sotva by mu usiel, lebo nikde inde sa nedalo ist. Ocitol sa v pasci. Pocitil nesmierny chlad, az ho striaslo. Nemusel sa ani otacat, aby vedel, ze nepriatel je priamo za stlpom, o ktory sa opieral. Javil sa hmotny a obrovsky, hoci ho nevidel. Nepotreboval to. Nedychal.

	Cosi buchlo o tvrdu zem. Vysoky kovovy zvuk, ktoreho ozvena sa rozniesla do celeho toho prazdneho chladneho priestoru. Pochopil, ze je to hrot meca, ktory len pred chvilou videl na namesti v ruke strazcu. Zatlacil pery, zatvoril oci, vzduch nasaval kratkymi nadychmi snaziac sa neupozornit na seba, neprezradit sa ani najmensim zvukom, ale bol presvedceny, ze o nom musi vediet, pocut ho, lebo srdce mu trieskalo v hrudi tak, ze ho pocul az v spankoch.

	Zbadal okraj jeho ciernej spicatej cizmy, popri ktorej sa zakolisal okraj plasta. Teraz, ked sa otoci, urcite ho uvidi. O tom nebolo pochyb. Lenze to nechcel ani najmenej. Nebolo nic zlovestnejsie na svete ako ti, ktori ho chceli zabit, hoci im nic neurobil. Nepocuvali to, co si on myslel, comu veril, ale podliehali inemu poriadku, velkolepejsiemu, ktory zasa nechapal on a predsa nieco ich postavilo medzi seba, a teraz kvoli tomu musel zapasit o zivot.

	Potichu sa presunul po obvode stlpa, aby sa za neho vacsmi skryl, ked zrazu ciernava zakryla obzor. Zlovestny cierny vtak otocil hlavu k miestu, kde len pred chvilou bol. Ozvalo sa neprijemne usi trhajuce kvilenie.
„Aaaaaakrrrrrrrrrr!“

	Edmund si zakryl sluchy, aby sa vyhol neprijemnemu zvuku. Trhol sebou a ako nanestastie sa mu z vrecka vysypali kamienky, ktore schovaval vo vrecku. Zasuchotali na kamennej podlahe tak hlasno, ani co by boli obrovske balvany, ktorych hluk sa niesol priestorom chramu. Pochopil, ze je koniec. Vyskocil a bezal pomedzi stlpy.

	Strazca sa ako cierny oblak rozbehol za nim. V jeho rukach svietilo ostrie meca, ktorym po nom sekol a z patky stlpu, ktory trafil namiesto neho, vyletela sprska kamenov. Vnutri chramu zahrmelo. Nasledoval dalsi a dalsi uder. Strazca poriadku rozbijal vsetko, co mu prislo do cesty. Kamene lietali, menili sa na male ulomky. Edmund bezal len co mu sily stacili. Kazdou chvilou menil smer, aby zmiatol prenasledovatela, az sa ocitol na samom konci chramu vyhlbenom hlboko do vnutra skaly, odkial sa nedalo ujst. Slepa cesta. Strazca videl, ze je v pasci, ze mu neujde. Isiel k nemu pomaly. Drzal pri tom mec siroko od tela, na jeho ostrie dopadali luce z okruhleho okna, zatial co strazca poriadku vyzeral ako nezretelna silueta.

	Medzi nimi ostal len dreveny stol, ktory sluzil na obety. Edmund sa k nemu upieral ako k poslednej zachrane.
„Museli ste si ma s niekym zmylit. Ja som vam nic neurobil. Naozaj,“ v zufalstve sa snazil presvedcit svojho kata, ktory isiel oproti nemu s mecom pred sebou. Nic mu na to neodpovedal, lebo strazcovia nevedeli rozpravat, ale rozsvietili sa mu oci bledou farbou aku mava mesiac pocas splnu. Hladeli na neho spod kapucne, z tej temnoty, ako keby sa pred nim otvarala vesmirna nicota a chcela ho pohltit. Bolo to ciste zlo. Ziadne zlutovanie. Oboma rukami schytil mec a sekol nim tak mocne, ze sa stol prelomil na polovicu.

	Edmund dalej ustupoval, az sa chrbtom dotkol zadnej steny. Pred nim rastol tien, bol coraz desivejsi a chladnejsi. Edmund sa nadobro lucil so zivotom, ked sa zrazu dotkol niecoho kovoveho. Presiel tym rukou vyssie. Bol to svietnik, ktory stal na vysokom kovovom stojane. V hlave sa mu vynoril plan.
„Len si pod po mna!“ zakrical na neho. „Myslis, ze ked nas vsetkych zabijes, ze sa nieco zmeni? Nie, pravda sa nevytrati, ona si vzdy najde cesticku,“ spomenul si na Klimentove slova, ktore mu hovoril. V tom schytil tazky stojan a prevratil ho rovno na strazcu. Masivna kovova konstrukcia sa s hrmotom prevalila priamo na neho, strazca sa ocitol pod nim.
„Tu mas!“ zvrieskol.

	Svihol sa na zem, smykol sa po klzkej podlahe priamo popri strazcovi, ktory zapasil s tazkou konstrukciou na sebe. Netrvalo dlho a odvrhol ju v hneve od seba. Konstrukcia svietnika vyletela niekolko metrov do dialky. Sekol mecom na miesto, kde sa len pred chvilou nachadzal Edmund, lenze ten uz bol na nohach a bezal prostrednou cestickou chramu priamo k vychodu.

	Strazca sa vyrutil za nim. Tazke kroky buchali o zem, duneli v obrovskej sale, ale Edmund na to nedbal. Vyletel von z chramu priamo na ostre svetlo, ktore ozarovalo priestranstvo pred skalou. Musel prizmurit oci. Zbadal ostatnych strazcov, ktori stali na opacnych stranach plosiny, strazili vychody. V momente, ked ho zocili, rozbehli sa rovno na neho. Konske kopyta buchali o zem a kazdou chvilou boli o nieco blizsie. Strazca, ktory za nim vybehol z chramu rovnako ako on, bol na chvilu oslepeny svetlom.

	Jedine miesto, ktore Edmundovi ostalo na utek, bol okraj skaly, kde sa zacinal zraz. Nemal na vyber. Ludia sa pomaly rozchodili, nemal sa viac za koho ukryt. Prebehol az k samotnemu okraju. Naklonil sa dole, kde nan cihala nesmierna hlbka, az sa mu zatocila hlava. Zraz prudko klesal, iba miestami zo skaly vystupovali zuby, lenze o tie sa nedokazal zachytit. Daleko v udoli uvidel obluk rieky, ktora obmyvala spodnu cast skaly a klukatila sa dalej az k mestu. Strazcovia ho zo vsetkych stran obklucili. Ich zaspicatene hlavy vyzerali ako nemilosrdni kati, ktori si isli pre obet. Nemohol dufat v ich milost. Pasca sa zuzila, nemal kam ujst. Ustupil o krok dozadu, kde na neho zizala priekopa, prazdnota vyhradena iba pre vtakov. V tom momente uvidel, ze na dva kroky od neho je na zemi polozeny lampion, ktory tu nechali putnici. Bola to sanca ako sa dostat prec, hoci s nejasnym vysledkom. Oblial ho pot. Poskocil dva kroky do strany a schytil drevenu konstrukciu lampionu. Ked to zbadali strazcovia rozbehli sa za nim. Vtedy sa Edmund odrazil od okraja utesu a drziac sa kosika sa spustil dufajuc, ze ho unesie.

	Mylil sa. Latka na lampione sa napla iba scasti, nedokazala ho udrzat vo vzduchu. Rutil sa strmhlav do prepadliny, na dne ktorej ho cakali skaly. Obrazy sveta sa okolo neho rinuli ako vodopad, nesuvisle, roztrhane. Obmyval ho vzduch, ktory sa pri lete dole zmenil na vietor. Jedinou sancou bolo pripevnit latku o konstrukciu, aby sa mohla zapriet do vzduchu. Vymrstil ruku k tyci, z ktorej sa uvolnila. Nahmatal trciaci ostry okraj. Schytil trepotajucu sa latku a prirazil ju. Fungovalo to. Latka sa na chvilu napla a stlmila pad. Stocila smer jeho cesty, mieril rovno na miesto, kde sa klukatila rieka.

	Plesklo nim do riavy, na zlomok chvile stratil vedomie. Obmyla ho spenena voda, ktora ho vzapati vyvrhla na hladinu, kde sa prebral. Jeho prva myslienka bola, ze strazcovia su prec a on je nazive. Prud vody ho niesol dalej, zatial co sa spamataval z toho, co sa stalo. Nemohol uverit, ze bol tak blizko smrti. Za mestom, kde sa koncila skala, sa koryto rieky rozsirovalo a hladina sa upokojila. Mohol priplavat k brehu a konecne sa zhlboka nadychnut. Potreboval to.

	Presiel na druhu stranu a vyvalil sa na kamenistu plaz. Lahol si na chrbat a premietal si v hlave posledne udalosti. Kliment bol mrtvy. Teraz ostal sam. Nevedel, ako si so vsetkym poradi, ale po tom vsetkom vedel, ze musi, ze nie je ina cesta a on je Chodec. Spomenul si na Klimentove slova, aby vyhladal Barabasa. Nepoznal cestu, nevedel, co ho caka, ale nebol cas na vahanie. Najma nie v tejto chvili, ked sa zdalo, ze dni Chodcov su scitane. Teraz vsetko zalezalo na nom.

	Dlhu chvilu lezal na brehu, kym v sebe nasiel sily vstat. Vsetko ho bolelo, udy doslova kricali po tom, aby im dozicil oddych, ale nedbal na ne. Necitil unavu, aspon nie v hlave. Musel ist, to bola jedina myslienka, ktoru mal na vedomi.

	Pred nim sa rozliehala pust. Vyprahnute a nehostinne miesto. Vydal sa do nej sledujuc iba slnko a hviezdy. Netusil, ze je pred nim dlha, takmer nekoncena cesta vyschnutymi korytami riek v tieni vysokanskych hor a suchych kamenistych pusti. No zo vsetkeho najhorsie boli treskuce mrazy v noci a spalujuce teploty pocas dna.

12. kapitola – Romero
	Romero sa snazil presvedcit vsetkych naokolo, ze dnesny den je presne ako predosly, aby nevzbudil podozrenie. Vedel, ze uz nema ani sekundu nazvys. Udalosti poslednych dni ho prinutili konat, lebo inac by ho odhalili a tomu sa chcel za kazdu cenu vyhnut. Isiel smerom k vznasadlu, ktore ho uz cakalo pripravene na pristavacej drahe tak, ako bolo na zaciatku kazdej sluzby zvykom. Mal stihlu postavu, cierne nakratko ostrihane vlasy a hladku tvar. Bol obleceny v striebornom overale, ktory nosil pod krkom zlahka rozopnuty. Okolo bedier mal cierny opasok, z ktoreho vytrcali nevelke nepravidelne stupienky nesuce vsemozne druhy technologii nevyhnutne pri praci a fazer sluziaci na obranu. Na ten nemohol zabudnut, lebo opatrnosti nebolo nikdy nadostac. Pre istotu nosil so sebou aj holograficky mec so zlatistou rukovatou v tvare jednoducheho valceka. V jeho rodine sa dedil niekolko generacii.

	Mal styridsatpat rokov, co bol podla altanskych standardov vseobecne povazovany za mlady vek. Uz dvadsat rokov robil prieskumnika na zakladni Mirna, no nevysluzil si vysoku hodnost, dokonca ani netuzil po tom, aby sa raz stal kapitanom. Podla zvyklosti Alta sa to javilo trochu neobvykle, lebo kazdy sa mal snazit byt co najlepsi, prekonat svoj tien, ako sa zdoraznovalo, ale Romerovi na tom velmi nezalezalo. Pre svoje netradicne postoje bol trnom v oku riadiaceho dostojnika Bergena, ale kedze ho nemohli degradovat na podradnu funkciu, trpeli ho. Nikto vsak netusil, ze sa v nom skryva aj nieco naozaj odlisne, ze je vlastne napadnuty pozemskym virusom.

	Zacala mu osemhodinova sluzba, na ktoru sa vobec netesil. Uz niekolko tyzdnov nedobre spal. Vlastne nenazval by to spankom, len nepokojnym prevracanim sa v posteli. Nikomu o tom nepovedal, hoci vykyvy v biorytmoch sa povazovali za udalosti hodne uradneho oznamu. Protokol porusil aj vtedy, ked neoznamil, ze je nakazeny virusom, ktory chytil od mulov. Nevedel, preco tak konal. Vzdy bol lojalny vlade, ktora sidlila v Alte a nikdy by mu nenapadlo, ze sa bude priecit ich predpisom. Prekvapoval sam seba, ako jednal. Konal pudovo proti vseobecnym smerniciam a v rozpore s tisicrocnym planom prijatym radou Piatich, ktori predstavovali vladu. Zakladne pravidlo bolo neporusovat ho a on napriek tomu konal v rozpore s nim.

	Ak by si ho teraz vsimol niektory nadriadeny, postrehol by na nom cosi zvlastne. V ustach mal nevelku trubicu ciernej farby, ktoru nebadane zvieral medzi zubami a perami tak, aby co najmensi koniec vytrcal von. Antiviralny filter, ktory nicil akekolvek dokazy, ze ma v sebe nieco cudzorode. Musel sa skryvat, aby si nahodou niekto nevsimol nieco podozrive. Na otvorenom priestranstve ako teraz sa to este dalo skryt, pretoze senzory na meranie cudzorodych latok boli najma v uzavretych miestnostiach, ale pre istotu si ho nasadzoval vzdy, ked to bolo mozne. Vlada vedela byt v tychto veciach obzvlast nekompromisna. Pri prvom prejave porusenia zakona, najma pri biologickom nebezpecenstve, co bolo uzakonene hned v siedmom clanku tisicrocneho planu, by do niekolkych sekund bolo po nom. Mozno aj menej. Stacil by zlomok casu a fazery by ho rozlozili na molekuly.

	Vznasadlo stalo desat centimetrov nad zemou. Malo tvar kvapky, okruhla cast bola vpredu a zaostreny koniec vzadu. Cely jeho povrch odrazal svetlo, ktore na neho dopadalo; bolo pokryte matnym striebornym materialom, cez ktory ako zilky v tele vsemoznymi smermi prechadzali zlatiste pramene. Dvere sa automaticky vysunuli hore. Nastupil do utleho priestoru vznasadla. Musel mierne pokrcit nohy, aby sa don vosiel cely. Sedadlo sa okamzite prisposobilo jeho rozmerom a tvarom, takze ani po dlhej sluzbe necitil unavu. Po obidvoch stranach mal manualne pulty, ktorymi mohol vozidlo rucne ovladat, pripadne menit zakladne konfiguracie. Pred nim sa rozvinul nevelky skleneny pultik, nad ktory sa rozlozila trojrozmerna projekcia riadiacich pristrojov.
„Dobry den, desiatnik Romero. Ako sa dnes mate?“ ozval sa k nemu prijemny zensky hlas vnutornej automatickej obsluhy.
„Vyborne.“
„To ma tesi,“ povedal hlas naozaj potesene, takmer koketne.

	Romero sa rozlozil v sedacke. Dvere sa automaticky zatvorili a pristroje sa rozsvietili. Cele vozidlo nahle ozilo jeho pritomnostou.
„Mate trochu zvysenu teplotu,“ ozval sa k nemu hlas.
„Naozaj? Ani som si to nevsimol.“
„Budem potrebovat vzorku vasho dychu, aby som vas vysetrila.“
„Nebude to potrebne. Som v poriadku,“ oponoval hlasu.
„Desiatnik, podla protokolu...“
„Som v poriadku. Len som dobre nespal.“
„Dobre. Akceptujem vas argument. Ked sa vas stav nezmeni do dvoch hodin, urobime test. Co na to poviete?“ Romero bol ticho. Nechcelo sa mu hadat s automaticky naprogramovanym pristrojom.
„Chceme predsa, aby sme mali co najlepsie vysledky.“ Snazil sa mu hlas dohovarat.
„Uvidime. Mozno neskor.“
„Vyborne.“

	Romero zaklonil hlavu a zatvoril oci. Potreboval si precistit mysel. V poslednom case sa mu zdalo, ze ju ma dutu, ze vsetko sa mu v nej nakopilo a zlialo kdesi v mieste oci, ktore ho teraz palili. Nevedel, co ma robit. Coskoro na to pridu a vtedy uz bude neskoro.
„Pripraveny na prieskumny let?“
„Ano.“
„Ake su ciele vasej misie?“
„Vizualna kontrola zony 323/01.“
„Vyborne. Systemy su pripravene. Autopilot pripraveny.“
„Dnes to zoberiem manualne.“
„Smie vediet vas dovod?“ 
Doslaka, pomyslel si, kazda vec sa zaznamenavala. Vzdy muselo byt vsetko odovodnene. Niekedy sa mu zdalo, ze nemoze urobit nic bez toho, aby kdesi na opacnej strane zeme nezasvietilo svetielko.
„Je pekny den. Chcem si obhliadnut teren.“
„Ako si zelate, desiatnik.“ 
Z bocneho pultu sa vysunulo holograficke riadiace rameno. Na jeho koniec polozil ruku a urobil pohyb k sebe. Vznasadlo sa hladko nadvihlo niekolko metrov nad zem, posunul rameno od seba a vozidlo vystrelilo dopredu.

	Za sebou nechal stanicu Mirnu umiestnenu za samym vrcholom stitu, ktory sa belel od snehu zakonceny snehovou ciapkou. Za nim sa nachadzalo zrezane miesto, kde lezala ich zakladna izolovana od vonkajsieho sveta neviditelnym polom. Malo za ulohu branit tomu, aby vonkajsie vplyvy nezasahovali do chodu ich maleho visuteho sveta mimo domovskej pevniny hlavneho mesta Alta nachadzajuceho sa teraz na opacnej strane zemskej sfery. Mulovia vrch nazyvali Katamaklan. 

	Neviditelne pole nepouzivali vzdy. Mimo zakladnu ukazali lietajucu lod kazdy den v pravidelnom case, aby ju mulovia mohli vidiet. Spociatku slo len o experiment, ale ked si uvedomili pozitivny vplyv na vyvoj nabozenstva medzi mulmi, zaclenili tuto skutocnost do svojich planov na ovladnutie zeme. V nedalekom meste, ktore bolo medzi mulmi zvane Charaton sa preto vytvorilo nabozenske centrum (podla zaznamov Mirny sa volalo Delta 32E), a tak sa posilnovala viera vo vseobecneho boha zvaneho Fatur a jeho odnoziam. Podla planu Alta slo o dokonaly prostriedok ako vyuzit vlastny technologicky pokrok a prostrednictvom neho kontrolovat civilizaciu. Altania ako skutocni bohovia sa zabavali na predstavivosti mulov. Zo vsetkeho najradsej vytvarali drakanov ako spolahlive a nadmieru odstrasujuce stvorenia. Podobali sa na kedysi bajnych drakov. Predstavovali hranicu, ktoru nebolo mozne prekonat. Romero sa nad tym musel zasmiat. Aj on patril k takzvanym vyvolenym ludom, ale bolo mu to srdecne jedno.

	Bol sucastou posadky kontrolnej stanice Mirna, ktora monitorovala cast zemskeho povrchu zvanu Vnutorne vychodozemie. Islo o oblast, ktora sa nachadzala v miestach, kde sa zacinala velka rovina tiahnuca sa niekolko tisic kilometrov na vychod. Z juznej strany bola ohranicena tiahnucim sa pohorim Katamaklanom, ktore tvorilo prirodzenu hranicu, na severe to bola vecne zamrznuta zem a od zapadu pasmo pohori.
„Podaj informacie o zone 323/01 vo Vnutornom vychodozemi,“ zadal pokyn a pocitac v tom momente vygeneroval informacie. Ozval sa opat ten isty zensky prijemny hlas, ze si pri nom Romero neraz polozil otazku, ci ho urobili schvalne takym zvodnym, aby sa mu muzi lahsie podvolili. Neprekvapilo by ho to, lebo vlada nikdy nerobila nic nahodou. Vsetko mali vopred vyskusane tisicimi pokusmi a nikdy nehrozilo, aby nahoda ci nedokonalost technologie alebo pouzitej metody zlyhala.
„Zona je riedko obyvana, podmienky nie velmi privetive pre rozvijanie polnohospodarskeho zivota. Poda zvacsa kamenista, iba na obcasnych miestach pokryta pasienkami. Obyvaju ju kocovne kmene s necistym genetickym zakladom, teda miesanci rozlicnych ras podla standardy 482k.“
„Dakujem za informaciu,“ povedal stroho.

	Na paneli zasvietila kontrolka, aby si zapol kryci stit, lebo sa dostaval do obyvanej zony. Bez rozmyslania zatlacil holograficky gombik, na co ho obostrel jemny mliecny zavoj krycieho stitu. Obcas sa stavalo, ze niekto podcenil tieto bezpecnostne opatrenia a dochadzalo k nezelanym dosledkom. Primitivni mulovia, co sa nikdy v zivote nestretli s technikou, si lietajuce objekty vysvetlovali po svojom. Obycajne ich povazovali za nadprirodzene prejavy vyssich bytosti. Pokial to nemalo rozsiahlejsie nasledky, boli ochotni tieto nehomogenity tolerovat. Raz vsak kvoli tomu museli vyhubit cely kmen, lebo ako to vyplyvalo z analyzy, mohli sposobovat nepokoje a ovplyvnovat ostatne kmene. O nieco horsi pripad sa stal pred viac ako tisic rokmi, ked sa Altan zvany Errol skontaktoval s ludmi zijucimi v jednom kmeni, kde im porozpraval toho az prilis a spravy o existencii vlady v Alte sa zacali medzi ludmi spontanne sirit prostrednictvom jeho nasledovnikov. Podobna situacia nastala aj v nedavnom case. Podla nedavnych analyz sa zistilo, ze Chodci toho zacinaju vediet az prilis mnoho, co potencialne mohlo narusit poriadok. Boli ako rakovinove bunky na dokonalom svete, ktori stvorili. Prijalo sa preto uznesenie, ze musia byt zlikvidovani.
„Kryci stit zapnuty,“ povedal skor pre seba a zletel do nizsej letovej hladiny.

	Romero pocitil ostru bolest na spanku, az si k nemu musel prilozit ruku, aby ju upokojil. Tvar mu zovrela bolestiva grimasa. Zhlboka sa nadychol, co nebolo jednoduche, lebo v ustach mal filter, ktory ho pri dychani mierne obmedzoval.
„Je vsetko v poriadku?“ opytal sa hlas. „Vykazujete symptomy zdravotnych problemov. Mali by sme vas vratit na zakladnu.“
„Som v poriadku. Ako som uz hovoril, nespal som dobre.“
„Nespavost, najma dlhodoba, moze byt spustacom dalsich chorob,“ oponoval mu hlas. Nedalo sa pred nim skryt. Romero by najradsej spretrhal vsetky kable a rozbil svetla na kontrolkach, len aby mohol robit, co sa mu zachcelo. Najradsej by nan vystekol, aby zmlkol a mal od neho konecne pokoj, ale to by uz hned v centrale dostali informaciu, ze sa deje nieco neobvykle. Nemohol ani povedat, ze neznasa vsetko, najma vladu, ktora sidlila v hlavnom meste Alto. Mesto nemalo viac ako desattisic obyvatelov a napriek tomu vladlo celej zemi. Vytvorilo vsezemsku republiku alebo ako sa pouzivala skratka zo starodavneho, teraz uz vymreteho greckeho jazyka – Republika Pangea. Po celej zemi malo siet nevelkych stanic, poctom nanajvys sto ludi, ktori podobne ako Romero monitorovali zemsky povrch.

	Desiatnik prudko zahol do strany. Otocka bola tak ostra, ze pocitil pretazenie. Zacal prudko klesat, az ho to tlacilo do kresla. Okamzite sa pred nim zjavil preciarknuty cerveny kruh.
„Stop!“ zvolal nanho zensky hlas. „Nemonitorujem ziadne znamky vynimocnej situacie.“
„Ja ale ano!“
„Ak nezmenite kurz do troch sekund, preberame riadenie,“ komandoval mu hlas a zacal odpocitavat.
„Raz… dva… “
„Co povies na toto?!“ opytal sa Romero a otvoril kryt riadiaceho pultu, ktory mal po pravej ruke, odkial vytiahol v kratkom slede tri elektronicke obvody, vyzerajuce ako priehladne sklicka s modrym filtrom na povrchu.

	Vznasadlo sa priblizilo nebezpecne blizko k zemskemu povrchu, ktory sa objavil priamo pred nim na celnom skle, ze sa zdalo neodvratne, aby doslo ku kolizii so zemou, ked Romero k sebe prudko potiahol holograficke rameno, pricom pridal plny tlak do prednych trysiek a vozidlo tesne vytocilo pred povrchom, ze ho iba letmo skrablo. Na prednom skle ostal ostrovcek blata, ktore sa tam nalepilo. 
„Tak to bolo len o kusok.“ 
Zastavil na zemi. V kabine bolo prekvapivo ticho. Ziaden hlas sa neozval, co sa mu zdalo az nezvykle. Potesilo ho to. „Este, ze som aj technik, lebo by som sa ta nezbavil,“ ozval sa k neurcitemu bodu v kabine.

	Zhlboka sa nadychol. Nemohol uverit, ze to urobil. Cele tyzdne sa odhodlaval k tomu kroku a nevedel, ci niekedy naozaj bude mat odvahu vzopriet sa vlade v Alte a vzdat sa privilegia byt obcanom Pangey. Ani pre neho to nebolo jednoduche, ale vedel, ze to musi urobit. Ostavalo mu malo casu, kym choroba prepukne naplno a zomrie. Mozno prave kvoli tomu mal teraz odvahu urobit rozhodujuci krok. Vedel, ze nema inu moznost, ze musi nieco zmenit, nech to bude posledne, co urobi. Chcel zomriet na zemi, a nie niekde v sterilnej komore umrtneho salu. Chcel citit vietor, zem a slnko na tvari. Vyhrane vsak este nemal. Teraz bude musiet konat rychlo, aby zmietol za sebou stopy a najma aby oklamal senzory, ktore uz mozno vydali signal do centraly, ze doslo k nehode a zanedlho za nim vyslu zachrannu posadku.

	Otvoril kryt, ktory sa nachadzal po jeho lavej ruke. Zatlacil gombik, ktory okamzite vyslal obraz na predne sklo, kde sa zjavili neurcite znaky, cislice a geometricke utvary. Bol to program polohovacieho zariadenia. Rukou zacal v rychlom slede preskupovat holograficke zobrazenia. Trvalo to asi pat minut. Potreboval zmiast navigaciu, aby ho tak skoro nenasli. Dalsim zatlacenim kontrolky po lavej ruke vyvolal novy obraz na celne sklo. Ten bol ohraniceny cervenymi liniami. Znazornovali sa sem jeho biologicke ukazovatele. Zacal rychlo preprogramovavat kod, aby si mysleli, ze je s nim vsetko v poriadku.

	Po chvilke povazoval vysledok svojej snahy za uspokojivy a zariadenie vypol. Na hrudi roztvoril kombinezu a odlepil senzor, ktory tam mal prilepeny. Trochu sa uspokojil. Skor ci neskor aj tak zistia, ze sa nieco stalo. Pocas dni, ked monitoroval uzemie mal dostatok casu spoznat teren. Uzemie bolo kameniste, plne jaskyn. V nich ho nebudu moct najst. Ukryje sa v nich a dozije tam.

	Dal pokyn rukou, na ktory sa vysunuli dvere. Zasycali jemnym tlmenym zvukom. Pozrel sa na vznasadlo, ktore nechaval za sebou. Bolo to posledne spojenie s predchadzajucim zivotom. Coskoro ho znici autodestrukcia, vozidlo sa rozpadne na atomy, ale on uz bude prec.

	Z ust vybral filter a odhodil ho prec. Uz ho viac nebude potrebovat. Zrazu pocitil cerstvy chladivy vzduch. Povazoval to za najprijemnejsi pocit, aky si len vedel predstavit. Zavidel mulom, ze mozu zit na zemi a nie kdesi v oblakoch a sterilnych izbach. Ak by si mal vybrat, kym by sa narodil ci Altanom alebo mulom, vybral by si to druhe. Uskrnul sa. Nie, neboli to mulovia, podradne bytosti ako ich castovali, ale ludia presne taki isti ako on alebo ostatni Altania. Pocitil smutok. Bol si vedomy toho, ze sa to nestane. Nebude moct zit tak, ako by chcel. Medzi tymi dvoma svetmi sa nachadzal hruby mur, ktory sa nedal preliezt. A navyse v tele mal nakazu.

	Pred ocami sa mu zahmlilo, na koncekoch prstov pocitil svrbenie. Uz poznal zlovestny driapavy pocit, ked mu vnutornosti chceli vyletiet z tela. Neprijemna, zhubna, ale predsa len spravodliva choroba. Dan za to, ze zil ako uzurpator. Coskoro ho zachvatil krc.
13. kapitola – Kontakt
	Po niekolkych hodinach sa prebral. Krc pozvolna ustupoval. Telo zovrete ako vo zveraku sa zacinalo zviechat. Este zijem, povedal si pre seba. Potom si spomenul na Mirnu. Mozno uz o nom vedia. Mozno ho uz stihli oznacit za zradcu dokonalej spolocnosti, vyvrhela, ktory nepatri do ziadneho im znameho sveta.

	Musel si pretriet tvar, aby sa upokojil. Bolo nanajvys neprijemne, ked doznievali priznaky choroby. Potom potreboval chvilu, aby si vydychol. Chcel sa vyliecit uz velakrat. Predstavoval si, keby sa to podarilo. Zacal by zit v lese v niektorej zapadnutej usadlosti alebo by kocoval s nomadmi. Sedel by na konskom chrbte a krizoval nekonecne plane. Takto videl skutocny zivot. Osud sa s nim zahral a napriek vyspelej technologii Altanov, nemali na tuto nemoc vyvinutu ziadnu protilatku a on sa mohol rozlucit so zivotom na zemi aj na nebi. Ano, bol pospineny preto, ze sa stretaval s mulmi, lenze pre neho to boli najkrajsie spomienky, ake mal. Vtedy sa citil zivy, skutocny a stastny. Jediny raz. Dokonca sa nevyhol fyzickeho kontaktu s nimi, za co bol Altan automaticky odsudeny na trest smrti.

	Vsetko sa zacalo jedneho obycajneho, trochu pochmurneho dna pocas obvykleho prieskumu. Monitoroval polopust v sektore Sigma Y56, ked zbadal ludsku postavu leziacu na zemi. Uz neraz videl podobny vyjav. Podla protokolu sa mal vyhnut kontaktu s mulom, nemal sa tym ani blizsie zaoberat, ale prevladla v nom zvedavost. Este nikdy k nemu nestal zoci-voci. Nieco sa v nom pohlo.	Rozhodol sa, ze pristane a pozrie sa nan z blizka. Ospravedlnil si to, ze ak by bol mrtvy, neporusil by protokol, lebo by nemohol vidiet, ze ktosi z Pangey prisiel k nemu. Romero nakoniec vyhodnotil situaciu ako bezpecnu a pristal aj so vznasadlom.

	Pristupil k leziacej postave zaodetej do kozusin. Koze zvierat, ktore mal na sebe posobili zvlastne. Bol tam akiste vlk alebo zdiveny pes, ktoreho mulovia volali psohlav. Jedna kozusina bola svetlejsia, na nej videl prisite dve mensie cierne s hnedymi polami. Bezpochyby islo o primitivnu pracu. Miesto nite pouzili slachy. Tak velmi sa odev muza lisil od jeho lahkej striebornej uniformy, v ktorej mohol kracat aj v patdesiatstupnovej horucave, ako aj mraze. Hlavu mu v nehostinnych pripadoch kryl priesvitny nanostit podobajuci sa na bublinu. Ak by aj (nedajboze) doslo k styku s mulom, mal ho mat nasadeny, no Romero ani na to nedbal a ako obycajne ho mal stiahnuty dole.

	Zmocnilo sa ho vzrusenie dietata, ktore porusilo zakon. Nemohol odolat pokuseniu prist blizsie. Pristupoval k nemu pomaly odzadu. Muz lezal na kamennej platni. Pravu ruku mal od tela, ako keby sa nou podopieral. Nezdalo sa, ze by prejavoval znamky zivota. Pocitil pach toho tvora. Musel prekonat pociatocny odpor. Trochu pripominal zviera. Spomenul si, ako im v pripravke hovorili o muloch, ze zo zvieratami maju vela spolocneho. Orientuju sa napriklad cuchom, pohlavne sa rozmnozuju a reaguju pudovo. Ich najsilnejsimi motivaciami su hlad a zanechanie potomstva. Uz vtedy sa zamyslal, preco je to tak, preco su tak silno spati s prirodou. Iste, chapal, ze v nej zili a vzisli z nej, ale predsa, nerozumel, ake je to byt naozaj ako oni.

	Obisiel ho zo strany. Pre istotu drzal ruku na fazery, ak by sa stalo nieco nepravdepodobne. Podla Kritickeho protokolu, ako sa volal manual v pripade, ak by doslo k stretu s mulom, mal byt nanajvys ostrazity a okamzite pouzit silu. Citil sa zvlastne. Nieco vnutri v nom ho tahalo, aby si muza obzrel. Hlavu mal polozenu na zemi tak, ze usta ostali mierne pootvorene. Dlhe sedive vlasy s ciernymi pramenmi pozvolna chytal vietor, vyzerali takmer ako trs travy, ktory sa kolise. Muz musel byt stary, lebo mal odutu tvar s hlbokymi vraskami. Jakziv take nevidel. U nich mali vsetci tvare vyhladene, a napriek tomu, ze mali aj sestdesiat rokov, vyzerali ako dvadsiatnici. Lenze tento nie. Zostarol prirodzene.

	Pootvorene usta odhalovali cast zubov. Boli zozltnute, niektore ociernene a do polovice rozpadnute. Musel mat kazy. Spomenul si na lekciu, ked to preberali. Kedysi boli ludia velmi nedokonali. Predstavte si, ze im zuby hnili priamo v ustach. Takto im prednasal hlas z gule, ktora poletovala uprostred miestnosti, prostrednictvom ktorej sa vzdelavali. Vsetci sa vtedy rozosmiali. Aj on sa striasol. Bolo to odporne, len co si predstavil, ze mu v ustach hnije potrava. Teraz to videl na vlastne oci, ale necitil odpor. Pohladom zisiel k rukam. Prsty sa zdali byt hrube a tvrde, takmer ako z rohoviny. Vtedy si vsimol, ze v ruke drzi zaostrenu cepel noza. Muz, ktory sa doposial javil bez zivota, nahle celkom ozil a vyrutil sa nan. Nakoniec starca zajal, ale nezabil. Dozvedel sa, ze pochadza zo stepneho naroda Pilesarov. Kratky cas u nich zil a spriatelil sa s nimi. Spoznal jedlo, smiech, radost, ale aj smrt. Boli to pre neho veci celkom nove. Nemohol na ne zabudnut. No zo vsetkeho najtazsie bolo, ze nemohol byt s tou, ktoru tam stretol.

14. kapitola – Pust
	Edmund prestal pocitat dni, ktore stravil na nohach. Prechadzal pustami, stepmi, kopcami aj horami. Prekracoval rieky, strme zrazy, pri ktorych mu neraz islo o zivot, no nevyhol sa aj nebezpecnym stretom zo zvieratami. Raz stupil na skorpiona a cele dni trpel, lebo nevedel, ci do neho nahodou nevpichol jed. Mal vtedy stastie. Nikdy si nezvykol na neprestajny smad, ked sa mu neraz zdalo, ze voda je azda najvzacnejsou vecou na svete. Na to nebol zvyknuty, lebo cely zivot travil v kraji, kde jej bolo nadostac a teraz mal denne pridely menej ako skromne.

	Chcel prezit a on musel, lebo Kliment mu povedal, aby isiel do Ernaku a nasiel Barabasa, ktoreho pomoc Chodci potrebovali. Museli zhromazdit sily vsetkych a zautocit proti kralovi Argonovi v Gorine a odhalit pravu tvar Fatura, ktory sa skryval za jeho mocou. Kliment za ten kratky cas pripravil na cestu. Rozpraval mu o silach, ktore zmietaju svetom a krajoch tajuplnych a nebezpecnych, v ktorych je velkym umenim prezit. Iba od neho sa mohol dozvediet tieto zvesti a mat predstavu o svete a nezomriet smadom hned na zaciatku.

	V tychto nevyspytatelnych koncinach sa priroda rozhodovala podla vlastnej lubovole a vystavovala cloveka svojim rozmarom, ked ho pocas dna spalovala nevyslovna horucava a v noci cely svet drancovala treskuca zima. Pocas cesty mohol vidiet vela nevedomosti a beznadeje. Stretaval rozlicne putujuce kmene zvacsa nomadskych pastierov, ktori obyvali puste a nehostinne konciny. Nomadi boli vsak na ne dobre prisposobeni, vela sa od nich naucil a iba kvoli nim dokazal prezit. Pomohlo, ked mu jeden z nich dal mech na vodu z kozej koze, tak si ju aspon mohol niest so sebou. Bolo to skromne bohatstvo, ale musel sa s nim uspokojit.

	Vzdy sa zdrzal iba kratko, lebo mal pred sebou ciel cesty mesto Chodcov Ernak, ktore sa nachadzalo v horach severne od Gorinu. V nich mal prebyvat Barabas. Pytal sa ludi, ci o nom nahodou nepoculi, ale odpovedou mu boli len nesuhlasne gesta. Obyvatelia rovin sa nevelmi zaujimali o to, co sa dialo vo svete za zasnezenymi horami. Zato vedeli prezit na najnehostinnejsich miestach, dokazali citat z vetra a letu vtakov, hviezdy poznali ako svoje vlastne deti a vedeli si poradit s kazdou prekazkou, ktora sa im postavila do cesty.

	Starostlivo volil, komu prezradi, ze je Chodec. Riadil sa podla toho, co mu nakazal Kliment. Nakoniec mal dobru prilezitost spoznat, co by sa stalo, ak by sa tato informacia dostala do nepovolanych ruk. Nebol natolko dovercivy, aby sa dopustil neopatrnosti, hoci mnohokrat sa stalo, ze jeho hostia boli privetivi a naskrze srdecni, az mal chut porozpravat im vsetko o sebe, o ceste, ktoru viedol. Vzdy sa vsak zastavil. Teraz uz neslo iba o neho, ale aj o Chodcoch a ich snahu zachranit pravdu.

	Prestal pocitat dni svojej pute, ale ak by jej dlzku odhadol na pol roka, bol by blizko pravdy. Marud by nemal byt velmi daleko. Mesto stalo na visutych hraniciach Gorinu, kde v priesmyku chranilo vstup do kralovstva narodom z rovin a pusti. Edmund uvidel pred sebou rozoklane skaliska. Opieral sa o ne travnaty chrbat kopca, zatial co jeho opacna cast bola samy kamen. Vysiel na nevysoky hreben, aby sa rozhliadol po okoli. Zbadal, ze skaly sa koncia v udoli porastenom lesmi. V duchu sa potesil. Nesmierne tuzil po odpocinku. Podobne miesta boli ako oaza v nekonecnom vyprahnutom svete.

15. kapitola – Tajomna postava
	Romero sedel na okraji vstupu do jaskyne. Pozoroval zapad slnka, ktore sa ponaralo do udolia. Svojimi lucmi sa ako magicka rieka rozlialo do prilahleho lesika. Kmene stromov zanechavali za sebou dlhe uzke tiene, ich koruny sa premenili na zlate vlasy amazoniek. Prizmuril oci, aby sa mohol vynadivat na tu nadheru. Pocitil stastie, ze zomrie prave na tomto mieste. Uz ho nic neviazalo k Pangei. Uz nebol Altanom, ale ani mulom. Bol clovekom. Takym vzdy tuzil byt. Nechcel klamat seba ani nikoho.

	Cosi ho vyrusilo z myslienok. Od puste zapocul suchot kamenov. Mozno sem zabludilo zviera, preslo mu myslou. Zvuk neustaval. Mohli to byt dravce, mozno psohlavy alebo levy, ktore prezivali v zalesnenych udoliach riek. Mimovolne polozil ruku na fazer. Nemal chut ukoncit zivot roztrhany selmami.

	Pocuval zvuky. Nieco alebo niekto je urcite nedaleko. Zaprel sa rukou o skalu, vyklonil sa, aby mal lepsi rozhlad. Od jaskyne bolo dobre vidiet do okolia. V lese nevidel nikoho, ale nad nim v mieste, kde sa zacinal okraj kamenistej puste, zocil kymacat sa postavu. Spociatku sa javila nejasne zahalena serom, ale ked sa priblizil, mohol jasne vidiet, ze ide o mula, mozno nomada. Bol nizkej postavy, cez plecia mal prehodeny plast s kapucnou, cierne nohavice s pocetnymi dierami a svetlu koselu, ktora na nom visela. Vyzeral poriadne ubiedene. Ledva kracal z nohy na nohu, kazdou chvilou cakal, ze spadne, ale noha vystriedala dalsiu.
Isiel smerom k nemu.
Romero pocitil miernu nervozitu. Davno sa uz nestretol s mulom zoci-voci a podla skusenosti vedel, ze sa voci nemu spravali vzdy podozrievavo bez ohladu na to, ci bol obleceny ako Altan alebo sa prezliekol do mulovskych siat.

	Ten clovek ho zbadal. Okamzite zbystril pozornost. V krajoch kamenistych pusti clovek nikdy nevedel, na koho moze natrafit. Snazil sa vyhybat podozrivym ludom, najma lupeznym skupinam, ktorych bolo vsade neurekom. Aj teraz musel byt ostrazity.

	Zoserilo sa. Nemohli sa jasne vidiet. Edmund zapochyboval, ci ma ist dalej alebo miesto zosiroka obist, ked vtom neznamy dost nemotorne vstal. Zdalo sa, ze je raneny alebo chory. Ledva sa drzal na nohach. Do oci mu udrelo jeho oblecenie. Mal na sebe strieborne saty. Raz videl take brnenie. Lenze toto priliehalo tesne na jeho telo. Doposial nevidel podobne oblecenie. Muz mal cierne vlasy a hladku tvar aku zvykli mat iba mladici, lenze sa dalo vidiet, ze ma o nieco viac rokov. Posobil na neho zvlastne, mozno az privelmi cisto a uhladene.
Zastavil.
Musel byt opatrny, mozno je to pasca. Neslo mu vsak do hlavy, co by mohli chystat, ak by o pascu naozaj islo. Podla oblecenia by mohol byt bojovnikom, kedze mal na sebe strieborne platy, ktore mohli sluzit ako brnenie. Videl, ze niektore narody pouzivaju drotene kosele. Toto mohlo byt nieco podobne.

	Teraz sa uz nedalo cuvnut. Z vrecka vybral kratky nozik na stahovanie koze zvierat, ktory cestou nasiel. Cepel ukryl za rukav, aby ju nebolo vidiet. Priblizil sa k muzovi na pat krokov. Nemohol sa zbavit zvlastneho pocitu, ktory z neho mal. Videl, ze zdvihol lavu ruku, ohol ju v lakti, roztvoril prsty a odkryl dlan. Neznamy muz pri tom geste vyzeral neprirodzene, strojene. Edmund sa dovtipil, ze sa mu chce pozdravit.
„Zdravim, pocestny,“ povedal strojene a neprirodzene. Edmund vyzeral, ako keby mal kazdu chvilu vystrelit prec. Posobil ako plache ostrazite zviera.
Romero mal spociatku z neznameho strach, no ked ho videl zblizka, rychlo ho presiel. Nie preto, ze bol nizky a ocividne nemohol predstavovat velke nebezpecenstvo, koniec-koncov za opaskom mal stale fazer a mohol by ho pouzit proti desatkrat vacsim ako on. No nezdalo sa, ze by mu chcel ublizit. Mal pretiahnutu tvar s uzkymi perami, cierne vlasy padajuce pozvolna popri cele a krku az na plecia a zvedave, trochu zasnene oci. Napriek svojmu vzrastu neposobil utlo. Zracilo sa v nom cosi odvazne, nepochyboval, ze by sa tento cloviecik postavil aj voci silnejsiemu protivnikovi. Vnimal ho iba pohladom, pocitom a dojmom (za co by ho v Alte vysmiali, lebo pocitove vnimanie povazovali za primitivne a prekonane).

	Kontakt s tymto mulom bol nevyhnutny. Ani jeden nemohol ustupit zo svojej pozicie. Edmund potreboval oddych, lebo dva dni neprestajne kracal kamenistou krajinou a tato oaza s lesikom a jaskynou pren predstavovala zachranu, zatial co Romero si uvedomil, ze ma pred sebou mozno posledneho cloveka, s ktorym sa stretne, kym nezomrie, lebo jeho choroba bola v poslednom stadiu. Mozno bolo lepsie, ze teraz nebol sam.
„Nemaj strach, neublizim ti.“ Edmund zapocul muza, ktory sa k nemu ozval. Mal cudny prizvuk. Aj slova vyslovoval nezvyklym sposobom. Hlasky mierne prehltal, spoluhlasky vyslovoval akosi tvrdo. Jeho oci boli nesmierne jasne a prenikave, podchvilou pred nimi musel uhnut, zdalo sa mu, ze by ho mohli prebodnut. Aj usta boli ine. Pokojne, uhladene. Urcite museli rozpravat vela vznesenych slov. Pozrel si zblizka Romerove strieborne saty. Nedokazal pochopit, kto ich mohol usit. Kov bol predsa tvrdy a nepoddajny, lenze muzov odev sa zdal byt makky ako zo satenu.

	Vtedy Edmundovi hlavou prebehla myslienka: Co ak je to sam Fatur? Alebo jeho prorok? On pri tom stoji ako nejaky kol namiesto toho, aby sa mu poklonil a ziskal si jeho naklonnost. Romero sa s udivom dival ako clovek pred nim padol na kolena, hlavu ponoril do prachu zeme, ruky vystrel pred seba.
„Odpust mi vzneseny boh, ze som ta prv nespoznal. Klaniam sa tvojej nekonecnej mudrosti a dobrotivosti. Odpust moje viny. Som len slaby, uboleny clovek, cerv, ktory sa poneviera po svete. Zhresil som proti tebe.“

	Romero poznal podobne vyjavy ludi a vzdy mu prislo luto, ze Altania prevzali dobrovolne na seba bozsku moc, ukradli vieru tymto ludom a zobrali im nadej. Spravili zo seba bohov a z ludi podradne bytosti. Striaslo ho odporom.
„Nie,“ zvolal na neznameho. „Mylis sa. Nie som ziaden boh, nie som hoden aby ma niekto uctieval.“
Ten druhy ostal ticho. Klacal na kolenach s hlavou opretou o zem. Videl ako sa mu pod dychom nadvihuje chrbat. Preco nic neohovori? Preco sa nepostavi ? - pytal sa v duchu Romero. Edmund myslel iba na to, ze Kliment sa musel mylit, ze Fatur a dalsi bohovia naozaj existuju a Chodci sa po cely cas mylia. Oni boli ti bezboznici, ktori sa snazili vzopriet ich vsemohucnosti a teraz ho idu potrestat ako neverca. 
Zodvihol hlavu od zeme a mocnym hlasom ako len dokazal zvolal: „Odpust mi, boze! Och, vsemohuci Fatur, zmiluj sa nado mnou. Mudry a dobrotivy Fatur nech zije vecne!“

	V Romerovi zovrela zlost. Mal byt bohom? Nie, za ziadnu cenu nim nechcel byt. Nemohol, lebo by zomrel ako najvacsi klamar. Nie, tato pretvarka musi skoncit! Rozpovie mu vsetko o Faturovi, Altanoch a o tom, aki su klamari a zotrocovatelia.
„Nie som boh, ale clovek ako ty. Nemas sa za co ospravedlnovat, nemusis na mna pozerat s baznou. Som horsi ako ty, ako vy vsetci!“
Bolo mozne, ze by sa jemu, Edmundovi ospravedlnoval prorok Fatura? Naozaj pocul spravne jeho slova? Ruky mu klesli pozdlz tela, hoci stale este bol na kolenach.

„Nie si prorok Fatura?“
„Fatur neexistuje, ani nikdy neexistoval.“ 
Pocul dobre? Povedal, ze Fatur nikdy neexistoval? Edmund mlcky klacal. Prebiehal v nom vnutorny boj. Romero trpezlivo vyckaval. Nechcel nan tlacit, lebo ako vedel, ludska bytost je velmi citliva a mohla by sa polahky vystrasit.
„Neublizis mi, ak sa teraz postavim?“
„Pokojne vstan. Budem rad, ak na mna budes pozerat otvorenymi ocami.“
„Si clovek?“
„Presne ako ty a ako vsetci ostatni.“
„Si z masa a kosti, ze by som sa ta mohol dotknut?“
„Pod a presvedc sa.“ 

	Edmund neisto vstal na nohy. Romero sa neubranil pohladu na jeho surovy zovnajsok, kde o diery nebola nudza. Plast zopnuty pod krkom kovovou sponou miestami vybledol a zodral na spodku. So zaujmom pozrel na jeho chodidla zabalene do hrubych handier zaviazanych nad clenkami. Zacitil z neho typicky ludske pachy; zmes vyluckov potnych zliaz, jedal, ktore akiste cestou zjedol a zeminy, no napriek tomu vsetkemu sa od neho nelisil. Mal inteligentny vyraz a priamy pohlad. Naciahol k Romerovi ruku a vystretym ukazovakom sa dotkol jeho lica. Prst sa dotkol pokozky, ktora sa podvolila a narazila na kost. Romero bol clovekom presne ako on. Privonal si k nemu. Mal ostry a sladky pach s tisicimi malymi odtienkami, ktore by iba tazko pomenoval, lebo sa s nimi nestretol, ale nezdali sa mu celkom nezname. Nie, bol to naozaj pozemstan, ziaden boh.
„Si clovek,“ zmohol sa iba na kratku vetu.
„Som ako ty a ty si ako ja. V nicom sa nelisime.“ 
Jeden druhemu sa zovnajskom skoro vobec nepodobali, ale napriek vsetkemu by povedal, ze je to naozaj tak. Nelisili sa.
„Moje meno je Romero.“
„Romero?“ zopakoval po nom, na co ten druhy prikyvol.
„A tvoje?“
„Edmund.“
„Tesi ma, Edmund.“ Podal mu ruku. Ten druhy ocividne nerozumel gestu, ktore urobil. „My sa tak zdravime. Podame si ruku, je to nas znak dovery.“
„Sme teraz priatelia?“ 

	Edmund sa este vzdy nechapavo pytal. Jeho mysel lietala tisicimi smermi a iba tazko ju vedel zastavit. 
„My sa zasa jeden druhemu uklonime. Aspon odkial pochadzam to tak robili,“ vydal zo seba nakoniec. Romero sa pred nim mierne uklonil.
„Tak nejako,“ povedal Edmund a uklonil sa aj on.
„Znamena to, ze teraz nemame nic proti sebe. Sme si rovni.“
„Zda sa, ze ano.“
„Co robis na tychto miestach?“ zaujimal sa Romero.
„Mam namierene na vychod, nenarodil som sa tu. Pochadzam z kraja na zapade. Je to odtial velmi daleko. Kraj je znamy svojimi hustymi lesmi a mociarmi.“

	Snazil sa vybavit si miesto, ked lietal nad Vychodnym vnutornozemim. Spomenul si, ze na zapad od Mirny bolo naozaj miesto pokryte lesmi, lenze ta oblast spadala pod kontrolu inej stanice. „Ba zda sa mi, ze som nedaleko toho miesta letel,“ povedal a vzapati si uvedomil, ze urobil chybu, lebo Edmund nahle od neho odskocil.
„Vies lietat a nie si boh?“
Citil na sebe podozrievavy pohlad. Musel si davat pozor, aby nepokazil stretnutie s tym clovekom. Nechcel ho vystrasit a zo vsetkeho najmenej tuzil po tom, aby si myslel, ze je nejakym bohom.
„Pravdou je, ze dokazem lietat, ale nie je to tym, ze som boh alebo by som mal vtacie kridla. Narod, z ktoreho pochadzam, je velmi mudry a vytvoril lod zo zeleza,“ pouzil tento starobyly vyraz pre vznasadlo, „co sa dokaze odputat od zeme. Nie je v tom nic, co by si nedokazal aj ty, keby si sadol do lietajucej lode.“

	Edmund si spomenul na Charaton a na putnikov ako sa udivovali na Faturom a jeho synmi, ktori vzlietali od zasnezenej hory. Kliment ho na to pripravil. Vravel mu, aby mal otvorenu mysel. Ak by naozaj tak bolo, potom by znamenalo, ze Chodci sa naozaj nemylia a Fatur je naozaj len vyplodom ludi. Ked tento clovek patri k tym, ktori sa podielali na Faturovom kulte, zakonite musel byt jeden z nich. Myslienka, ze pred sebou mozno ma nepriatela, ho naplnila hrozou. Dobre si pamatal na strazcov, ktori ho prenasledovali v Charatone. Muz, ktory stal pred nim moze patrit k strazcom poriadku, hoci tak nevyzeral. Nasli ho!

	Odrazu odskocil od Romera a vytasil na neho noz. „Viem kto si a komu sluzis. Mna neoklames svojimi recami. Myslis, ze neviem ku komu patris? Po cely cas nad vami premyslam. Idem pustami a stepami a z mysle mi nevychadza nic iba to, ako sa vas zbavit. Chcete, aby ludia zili v nevedomi. Ludia umieraju kvoli vam, ale my sa nedame. Priznajte sa, sluzite Argonovi? Povedzte, lebo za seba nerucim.“

	Na zaskoceneho Romera mierila cepel nozika. Bol pripraveny na hocico, len nie, ze na neho zautoci. Co myslel tym, ze vie? Zdalo sa, ze ma tusenie o Alte. Doposial nestretol ziadneho mula, ktory by mal ponatia o jeho existencii. Prijimali pravdu sveta, ze Fatur je najvyssi boh, ktory vladne na nebi spolu so svojimi synmi ako samozrejmost a ani im nenapadlo spochybnovat to. Teraz bol svedkom niecoho necakaneho. Nadobudol dojem, ze tento Edmund je iny nez ostatni.
„Neublizim ti. Mozes mi verit.“
„Verit? Vam? Dobre som videl, ze znamena, ked vam ludia veria.“
„Chces ma zabit? Pod, nebudem sa branit. Zabodni do mna noz.“ 
Edmund zavahal. Pozrel tomu druhemu priamo do tvare. Na kratky moment sa zdalo, ze da ruku dole, no zasa ju dvihol.
„Patris ku strazcom poriadku?“ Romerovi sa zamarilo, ze azda niekde sa stretol so spojenim strazca poriadku, ale nevedel si presne vybavit kde.
„Nie, nepatrim k nim, ani ich nepoznam.“
„Sluzis Argonovi?“ 
To meno sa mu zdalo taktiez zname. Vtom si spomenul na krala, ktory sidlil na vychode a zabezpecoval Pangeu melanitom. Cital o tom v niektorej hospodarskej knihe.
„Bojis sa Argona?“
„Pretoze chce, aby sme vsetci boli mrtvi.“
„Preco by chcel, aby si zomrel aj ty? Pokial viem ide mu iba o otrokov, aby mohli tazit v jeho baniach.“
„Nie, jeho strazcovia poriadku chceli mna aj mojho ucitela zabit. Vie o nas aj to, kto sme.“
„Kral Argon vie kto ste?“ 
Romero zacinal chapat, ze okolo toho cloveka je nieco zahadne.
„Pozna Chodcov a vie, ze mu od nich hrozi nebezpecenstvo,“ nechcene sa preriekol.
„Chces povedat, ze patris k Chodcom?“ nestacil sa Romero cudovat. Pocul o nich uz v Alte. Vladu nesmierne znepokojovali. Podla vsetkeho uz mali byt mrtvi.
„Patrim k nim. Moj otec Borvis k nim tiez patril.“ 
Romerova tvar sa vyjasnila.
„V tom pripade som na vasej strane. Nemusis sa ma bat.“
„Dokaz to.“
„Pokial viem, hladate pravdu o svete.“
„Ktoru sa vy snazite skryt.“
„Nemylis sa. Su ludia, ktorym o to ide, lenze ja k nim nepatrim.“
„Co ak ti neverim?“ 

	Romero pozorne pozrel na neznameho. Zrazu sa mu zdalo, ze to vsetko sa malo stat. Mozno, ze to zariadil osud, ze on bol teraz tu a stretol sa s clovekom, ktoreho mal pred sebou. Osud, zvlastne, pomyslel si, ale necitil pri tom slove hanbu.
„Porozpravam ti vsetko.“
„Ako to myslis, vsetko?“ Edmund zlozil nozik dole.
„Celu pravdu od zaciatku, o ktorej netusi ziaden clovek na svete,“ povedal Romero presvedcivo. „Ale najprv sa posadim, lebo telo mi uz nefunguje tak, ako by malo. Urcite si smadny a hladny. Najedz sa a napi vody.“
Zaprel sa o okraj jaskyne, odkial trcal kus skaly, presiel dalej dovnutra, kde mal na kamennej tabuli rozprestretu deku, na ktorej odpocival. Vytvoril si tak provizorne lezadlo. 
„Odpust mi, ale musim si lahnut sem.“

	Edmund sa konecne odhodlal a aj on vosiel do jaskyne. Nebola hlboka, ale poskytovala prijemne pristresie. Pod nou v doline sa rozprestieral riedky les, ktory sumel. Znel ako tisice hlasov.
„Si pripraveny pocuvat? Teraz zabudni na vsetko, co vies o svete.“

16. kapitola – Davny svet
	Romero lezal na pri okraji jaskyne, odkial mal dobry vyhlad do zalesneneho udolia. Sumiace stromy ho upokojovali. V prirode sa citil skutocnym clovekom, kym na nebesiach obycajnym klamarom. Zo vsetkeho najradsej by sa prechadzal lesom a pocuval spev vtakov, ktory by sa rozliehal serom pod korunami stromov ako v nejakom chrame. Tam by sa aspon nemusel citit bohom, ale ako sucast niecoho vacsieho. Tych chvil zazil malo, lebo ako Altan nemal povolenie na prechadzky vo svete mulov a v Alte ziadne lesy neboli. Vzdialenost medzi tymito dvoma svetmi bola privelka. Neveril, ze sa ju niekedy podari prekonat, no nechcel verit ani v to, ze ludstvo ostane uz navzdy rozdelene medzi dva uplne odlisne svety. Fakty vsak nasvedcovali, ze tak bude, lebo altanska technika bola pre mulov neprekonatelna. Jednako vsak chcel verit, ze tak raz bude. Chcel zomierat s pocitom alebo aspon nadejou, ze sa raz osud ludstva zmeni. Musel sa usmiat, ze pouzil slovo osud, lebo medzi Altanmi patrilo k zosmiesnujucim vyrazom, ktorym sa castoval niekto prilis prizemny alebo obmedzeny. V tejto situacii si nemohol pomoct a hoci sa aj on tomu slovu branil, co patrilo k jeho prirodzenej vychove, musel sa zamysliet nad osudom, nad volou niecoho vacsieho, na co nemal dosah.

	V prastarych dokumentoch este spred obdobia vybuchu sopky sa docital, ze ludia verili v osud. Neboli este taki vyspeli ako Altania, ale uz vedeli stiepit atom a posielali sondy mimo obeznu drahu zeme. Toto obdobie miloval zo vsetkych najviac. Uz od detskych cias tuzil aspon raz previezt sa autom na spalovaci pohon. Bolo to sice primitivne, ale napriek tomu by to mohlo byt i krasne. Miloval aj nieco, co vtedy ludia nazyvali umenie. Prezeral si obrazy, ktore malovali vtedajsi ludia rukou a stetcom a podarilo sa mu aj pocut hudbu, ktoru skladali. Robil to potajme, lebo by si vysluzil nelichotive privlastky, keby mu na to prisli.

	Lenze uz ani ten svet neexistoval. Viac ako dvetisic rokov bol pochovany pod hrubou vrstvou sopecneho popola a zeminy. Ostalo iba niekolko rozpadnutych betonovych stavieb a ubohych torz miest, ktore Altania tak radi nicili pri skusobnych vojenskych letoch. Edmund sa pohodlne usadil na zem oproti nemu. Vo svojich znicenych satach vyzeral prabiedne, najma v porovnani so svietivym oblecenim toho druheho. 

	Romero zatvoril oci a zacal rozpravanie: „V davnych casoch, ktore si nikto zivy nepamata, tu bol svet, ktory pochovali mracna casu a mnozstvo tragedii. Kedysi zili ludia inak, ako zijeme v nasej pritomnosti. Neboli mulovia a Altania, ale vsetci si boli rovni. Zem bola vtedy plna ludi, ba co viac, preplnena, ze museli zit v mestach, z ktorych niektore mali niekolko desiatok milionov. Vies si predstavit to cislo?“ obratil sa na Edmunda.
„Milion?“ zacudoval sa. „Ja viem pocitat ak do tisic.“
„Nuz, ak by si mal tisicclennu criedu oviec, aby si dosiahol milion, potreboval by si dalsich devatstodevatdesiatdevat dalsich cried, aby si ich mal milion.“ 
Edmund sa poskriabal po hlave.
„Spocitali sme, kolko vas teraz zije vsetkych na svete a nase cislo sa pohybovalo okolo niekolko desiatok milionov. Niekedy ich tolko zilo v jednom meste.“
„V jednom meste? Kam sa pomestili?“
„Iba tazko by si si vedel nieco take predstavit. Odvtedy sa vela zmenilo. V tom case obyvali budovy vysoke aj stovky stop (metre mulovia nepoznali). Stali jeden vedla druheho, takze si mal pocit, ze sa dvihaju az do neba.“
„Ako stit vysokej hory,“ zapojil sa Edmund do predstavy. Romero sa na neho milosrdne zadival. Vedel, ze bude musiet prisposobit rozpravanie, aby ho Edmund chapal.
„Ano, ako stit hory.“
„Co este vtedy bolo?“
„Lietali vo vzduchu, ked sa chceli presunut na vacsiu vzdialenost.“
„Ako vtaci?“ opytal sa Edmund. „Ludia potom museli mat aj kridla.“
„Nie, nemali kridla.“
„Ako potom mohli letiet?“
„Zhotovili si velke zelezne stroje, ktore ich vyniesli na oblohu.“
„To nie je mozne. Zelezo je predsa tazke.“
„Spoznali zakony neba, pre nich nebolo tazke dostat sa tam.“
„Ach, tak. Zakony neba,“ vzdychol si Edmund skor pre seba. Spomenul si na Charaton a lietajucich bohov, kde videl, ze su mozne aj ine veci. Napadlo mu, ze co ak aj Romero je v skutocnosti bohom a len ho skusa.
„Kto iny mohol poznat zakon neba nez bohovia?“ vyrukoval s otazkou.
„Nie, neboli bohovia, ale ludia nesmierne mudri. Radi skumali prirodu a jej zakony, z ktorych sa naucili, ako ich mozu ovladnut, pouzit pre seba a zlepsit tak zivot.“
„Ked jej teda panovali,“ pustal sa Edmund do polemiky, hoci tusil, ze by mal pocuvat, ale nedalo mu to: „Ked ju opanovali, museli byt bohovia, lebo aj oni sa rozhodnu, kedy bude prsat alebo potrestaju niekoho bleskom, ked sa previnil proti ich voli.“ 
Romero sa teraz zasmial.
„Nie, nedokazali rozkazovat bleskom ani nerozhodovali, ci bude prsat.“
„Ako jej potom vladli?“
„Oni jej nevladli, len poznali zakony, ktorymi sa riadila. Nasledne ich vedeli vyuzit vo svoj prospech. Stale sa vsak nemohli porovnavat s prirodou a vzdy jej podliehali.“
„Tak kde sa potom vsetci podeli, ked ich bolo tak vela a boli taki mudri?“
„Tu sa zacina vas a aj nas pribeh. Ako som hovoril a spravne si podotkol, ludia naozaj vtedy zili takmer ako bohovia; mali co jest, netrpeli chladom a v pote tvare nemuseli utekat pred nebezpecnymi tvormi, pretoze vsetky ostatne sa ich bali. Nebolo nikoho, kto by ohrozil ich vladu na zemi, az kym neprisiel den, ktorym sa vsetko zmenilo. Ludia sa rano prebudzali a ani netusili, ze vecera sa uz nedoziju. Zacalo sa to na mieste, ktore sa v tom case nazyvalo Antarktida. Na tomto uzemi sa nachadzal obrovsky vulkan Erebus, ktory sa prebudil nicivou silou. Bestia, ktora spala tisice rokov mala zrazu ukazat svoju obrovsku a znicujucu silu. Nastal ohromny vybuch. Zem sa dotkla neba, z ktoreho sa vracala naspat, az sa zdalo, ze cely svet bol vyvrhnuty a prevrateny naopak. Zem sa otriasala tisice a tisice kilometrov od sopky, ktora neprestajne chrlila dym a popol do neba, az sa nedalo vidiet ani slnko. Otrasy prebudili aj dalsie sopky v inych castiach zeme a svet uz nemal byt ako doposial. Voda v obrovskych vlnach zmietla pobrezne mesta a liala sa do vnutrozemia. Teplota na zemi nesmierne stupla, lebo vyvrhnute horniny sposobili, ze horucava nemala kam uniknut. Nastalo peklo na zemi. Nic uz nebolo ako doposial. Denne zomierali miliony ludi. Zakony, na ktorych sa dovtedy uzhodli ludia a podla ktorych sa spravali, prestali platit. Ludskost nemala viac existovat. Nastala svetova vojna. Narod bojoval proti narodu, stat proti statu, sused nepoznal suseda, ba dokonca nemali zlutovanie ani mesta, ktore neraz utocili na susedov, len aby ziskali jeho zdroje. Nastal chaos, akemu sa nevyrovnalo nic, co dovtedy bolo. Civilizacia sa mala coskoro a nadobro skoncit.“

	Edmund bez slova pozoroval Romera. Jeho tvar sa zmenila. Oci mal plne smutku a sklamania a skoro sa ponasal na ludi, o ktorych prave rozpraval. Dokazal precitit a vidiet veci, ktore opisoval, hoci iba tazko sa to dalo pochopit. Romero pokracoval.
„Existovalo vsak jedno miesto na zemi, kde boli na tuto situaciu pripraveni. Nikto by nepovedal, ze prave tam bude pociatok zmeny, ktora ovplyvni svet mozno na zvysok dejin. Nepatrilo k vedeniu armady, ani nestalo na cele statu. Poctom malo iba zopar tisic obyvatelov. Jeho vyhodou oproti ostatnym miestam na svete bolo, ze sa v nom sustredili najvacsie mozgy vtedajsieho sveta. Volalo sa Palo Alto. Ovladali najvyspelejsiu technologiu a prostrednictvom nej mohli dosiahnut, co sa im len zachcelo. Dokazali preniknut do sukromia cloveka sediaceho na opacnej strane zeme alebo citat tajne vladne spravy. Na zaklade informacii, ktore ziskali, dopredu vedeli, co sa stane a pripravili sa na to. Zalozili tajnu organizaciu s nazvom Future. Vypracovali plan prezitia katastrofy, kde si zrazu uvedomili nedozerne moznosti, ktore sa im ukazovali. Nakoniec to nebol len plan prezitia katastrofy. Takto kratkozraki neboli. Vytvorili plan na najblizsich tritisic rokov, prostrednictvom ktoreho mali ovladnut svet. Zem zmietala obrovska tragedia a oni sa uzavreli pred svetom. Dopustili, aby ludia dalej umierali na povrchu, lenze oni sa vyparili z mienky ludi, cakajuc na svoju prilezitost.“
„Ako vyzeral svet hore, kym sa oni ukryvali?“
„Hoci sopky po case prestali chrlit lavu, ludia nadalej nemali mat pokoj, lebo z nebies zacal zosadat jedovaty popol. Mesta boli znicene, staty prestali existovat, na zakony si uz nik nespomenul. Poda sa prestala vyuzivat; niekde bola pokryta jedovatym popolom, inde nemilosrdne vypalena radiaciou po atomovych vybuchoch, voda bola kontaminovana. Zem prestala byt priestorom pre zivot a jedine, co ostalo, bola smrt. Ukazalo sa, ze ludstvo bolo nesmierne zranitelne. Prezili iba male skupinky ludi. Azda by este bola sanca, aby mohli pokracovat v tom, co zanechali ich otcovia, lenze vtedy sa z podzemia vynorila organizacia Future, ktora sa odhodlala prevziat vladu nad svetom podla planu, ktory mali pripraveny. Prisiel ich cas, na ktory cakali desiatky rokov. Zachovali si najvyspelejsiu technologiu este z cias pred katastrofou, ktora im davala vyhodu pred vsetkymi ostatnymi ludmi. Videli, ake zverstva sa diali, a ze civilizacia zlyhala. Ludia sa zmenili na zvierata este horsie, nez predpokladali.“
„Aj oni boli zli?“
„Tazko povedat. Chceli zamedzit tomu, aby niekedy k niecomu podobnemu doslo. Rozhodli, ze vytvoria novy svet podla svojich pravidiel, dokonalu spolocnost, ktoru budu riadit a nedopustia, aby sa ludia nezmyselne vrazdili, okradali sa a spravali k sebe ako nejake zvierata. Potrebovali pre nich vytvorit novy zakon. Prvy predpoklad k tomu bolo, ze ludia musia zabudnut na svet, ktory dovtedy existoval. Poznajuc fungovanie zivej hmoty vytvorili virus, ktory zabil vsetkych prezivsich starsich ako desat rokov. Tak sa malo zabranit tomu, aby sa spomienky z cias minulych predali na buduce pokolenie. Ponechali iba zopar, ktori boli schopni sa postarat o deti, aby vyrastli. Dalsim cielom bolo znicit vsetky prejavy dovtedajsej civilizacie; mesta, veci, rozlicne stavby, ktore este pretrvali po znicujucich vybuchoch alebo neboli zakryte sopecnym popolom. Co sa dalo znicit, to vyhladili a co nebolo mozne, to zabezpecili pred ludmi poverami, takze sa im zacali zosiroka vyhybat.“
„Zabezpecili ich poverami?“
„Vari si nikdy nepocul o mieste, kde ziju drakani a zjedia kazdeho, kto sa im postavi do cesty? Alebo ze v nich sidlia zli duchovia a nik sa neopovazi do nich vkrocit?“
„Su take miesta, no radsej by som sa im vyhol.“ 
Romero sa rozosmial.
„Nemusis sa nicoho bat, nic sa ti v nich nestane, iba ak by ta uhryzol sakal.“
„Nerobte si zo mna zarty. Pocul som o miestach, odkial sa ludia nevratili.“
„Najdu sa miesta strazene robotmi, ale to len v pripade, ze sa chcu uistit, ze sa do nich nik ani nahodou nedostane.
„Co su roboty?“ vahavo sa opytal Edmund.
„Prepac. Obcas zabudam, ze nepoznate technologie a vratili ste sa do pradavnych casov. Su to umele bytosti zhotovene ludmi, aby nam sluzili.“

	Romerovo vysvetlenie Edmundovi velmi nepomohlo. Nevedel, co si ma predstavit pod umelou bytostou. Cim dalej, tym viac pocitoval v sebe protichodne pocity; zmes rozhorcenia, sklamania a beznadeje.
„Altanom, ako sa ti, ktori ovladali technologie zacali nazyvat, casom dosli energeticke zdroje a suroviny. Pochopili, ze ak budu chciet udrzat dany stav, budu musiet vyuzit cast ludi, aby im chybajuce zdroje dodali. To bol prvy krok, ktory ich prinutil, aby konali z pozicie moci. Tu prislo k zlomu. Ak uz raz prekrocili pomyselnu hranicu, nebolo viac cesty spat. Pociatocne vznesene predsavzatia zacinali ustupovat do uzadia. Uz im neslo len o vytvorenie dokonalej spolocnosti. Potrebovali ludi, aby sami mohli prezit. Polozili si otazku, ako ovladat ludi na obrovskych plochach, aby sa o nich ludia nedozvedeli? Udrzat si anonymitu bolo nutne, lebo inak by sa im rozpadol cely „poriadok“. Z analyzy minulych dob prisli na to, ze ludia sa najprirodzenejsie spravaju, ked maju nad sebou panovnika. Konieckoncov po tisicrociach sa organizovali v kralovstvach a risach. Altania sa rozhodli konat rovnako. Zem rozdelili na niekolko kralovstiev podla svojich potrieb. Niektore sa zameriavali na pestovanie plodin, ine na tazbu surovin. Potom im stacilo ovladnut panovnika a prostrednictvom neho organizovali spravanie celych narodov pre svoje potreby.
Clovek je aj duchovny tvor. Potrebovali este vytvorit boha, tak ho mohli kontrolovat uplne od narodenia az po smrt. Podla nazvu svojej organizacie vytvorili meno boha. Fatur sa spociatku volal Future, ale u ludi sa v hovorenom slove zmenil na Fatura. Altania sa tak dostali k absolutnej moci, ktorou uz stratili kontakt a zabrany z minulosti. Uz neorganizovali svet, aby zabezpecili jeho lepsie fungovanie – oni sa naozaj stali kralmi a bohmi, ktorych stvorili.
Presli dalsie generacie a doslo k tomu, ze ludi zacali bez zabran zotrocovat a vyuzivat na pracu, ktora sa im hodila. Tazili pre nich rudu, stavali stavby, pestovali plodiny ci ziskavali zdroje energie. Dokonca poniektorych odviedli na miesto nazvane Eden, ktore si vytvorili pre svoje potesenie. Ludi, ktorych zacali posmesne nazyvat mulovia, vyuzivali na vsetko co potrebovali.
Odkedy vybuchla sopka ubehlo uz viac ako dvetisic rokov. Za ten cas sa ludstvo zmenilo na nepoznanie. Jedni sli milovymi krokmi dopredu, zatial co dalsi sa vratili cele starocia dozadu. Je to smutny pribeh ludstva.“ 

	Romero stichol. Citil nesmiernu ulavu, ze niekomu z ludi tu na zemi konecne vyrozpraval, ako sa udalosti skutocne stali. Nemal tusenia, do akej miery ho jeho spolocnik dokazal porozumiet. Aj jemu sa tato pravda tazko prijimala. Hanbil sa za to, ze je jeden z tych uzurpatorov, ktori si privlastnili ludi.

	Hlas Edmunda ho vytrhol z myslienok: „Co je toto?“ Edmund zacal rozrusene kreslit do zeme. Najprv jeden obluk, potom dalsi, ktore spojil ciarami sustredenymi v strede. Po obvode nacrtol cosi podobne laviciam. Bolo to obrie koleso, ktore mu ukazal Kliment. Romero sa pozorne zapozeral na obrazok. Zrazu sa rozosmial na plne usta. „Odkial to mas?“
„Niekto mi to ukazal.“
„Ach tak.“ 
Romero si pretrel oci, nevedel, preco ho pochytila vesela nalada. Zdalo sa, ze Edmund je namosureny a opytal sa ho este raz.
„Povies mi to?“
„Nakreslil si kolotoc.“
„Ko-lo-toc?“ nechapal slovu, ktore pocul a s ohromenim pozeral na Romera ako na prelud.
„Ach, zabudol som, nevies co je to kolotoc. Vies, kedysi sa ludia radi zabavali. Nebola pre nich iba praca a lopotenie. Mali vela volneho casu, ktory travili jeden s druhym. Nasli si nespocetne vela prilezitosti ako sa zabavat a medzi nimi bol aj kolotoc. Ludia si posadali do kabinok alebo na lavicky a koleso sa tocilo. Oni na nom sedeli a smiali sa, konverzovali a vychutnavali si volne chvile.“

	Edmundova tvar sa nacisto zmenila. Zrazu v nej zjavilo nieco, co v nej doposial nebolo - nenavist a nevyslovny odpor. Takze to bolo mysterium, o ktorom rozpravali Chodci – Znamenie!Iba ak ich hluposti z obmedzenosti. Vraj posvatny objekt, ale keby ich videli ludia, ktori sedavali na kolese, smiali by sa z nich ako z nevyslovnych hlupakov. Toto posledne slovo v nom vzbudilo zlost, marne sa tomu branil.

	Pravda bola nemilosrdna. Zacala ho palit ako zerave uhliky, prebodavala ho ako katan nevinnu obet. Pozeral s nechutou na Romera. Hanbil sa teraz byt pred ocami toho, ktory mu to vsetko rozpraval a teraz videl ako sa zmieta v krci, v slepote, vo vlastnych vykaloch; zavrhnute stvorenie, ktore sluzi na pobavenie a nic viac.

	Edmund znenazdania vybehol von z jaskyne. Bezal, co mu sily stacili. Kmene stromov ho minali, ani ich nevnimal, nohy sa mu podlamovali, oci mal zahmlene, takmer cez ne nevidel. Nic ho nedokazalo zastavit v behu, ako keby ten mal byt jedinym liekom na to, co teraz pocul. Vsetko bolo klamstvo! Vsetko bolo klamstvo! - virilo mu v myslienkach. Krical na bohov: „Ako ste to mohli dopustit! Kolki vo vas veria a mlcite! Preco?! Preco?!“
Ziadna odozva. Nic! Aj oni sa teraz smiali.

	Nie, nesmiali, opravil sa. Neboli ziadni bohovia. Nebolo nic, o co by sa mohol opriet, iba prazdnota, ktora sa rozliehala vo vsetkom, vo svete aj v jeho vnutri. Nedalo sa jej uniknut, nedalo sa s nou bojovat. Bol male ohlupene dieta, ako aj vsetci ludia, ktori zili. Ba nie, neboli to ani ludia, ale otroci, mulovia, nizsie podradne bytosti, ktore neznamenali nic! Bolo lahke ich klamat, nechat umriet alebo si s nimi nakladat podla lubovole. Nestali za nic, nez za vysmech celeho sveta!

	Padol na kolena a prepukol v nesmierny plac, ktory nemohol zastavit. Slzy sa mu rinuli po tvari, kvapkali na zem, do ktorej sa vpijali, aby sa vzapati vytratili. Zdali sa byt nesmierne pravdivymi, lebo ani plakat nemalo zmysel. Nic nemalo zmysel, ani on. Pochytila ho triaska. Nevladal. Nemal sil. Najradsej by sa rozplynul a vsetko by sa zmenilo na sen, z ktoreho sa prebudi a bude opat vsetko ako doposial. Lenze si stacilo spomenut na Romera a vedel, ze tak nebude. Naco sa vobec narodil? Preco mal zit vo svete, kde vsetko ovladla iluzia? Svet bez boha, bez nadeje. Horsi ako pust bez zivota. Dokazal zit s tym, ze su nad nim bohovia, hoc nespravodlivi, ktori ovladaju jeho zivot, ze ludia su len hrackami ich vole a ze ich odmenuju a trestaju podla zakonov, ktore su mysteriom, lenze nemohol sa zmierit s tym faktom, ze by bohovia mali byt ludia, pre ktorych su oni iba nizsi tvorovia – mulovia! Ake vysmesne slovo! Slo mu z neho na vracanie. Nie, nechcel zit v takom svete. Odtrhol konar stromu a zacal sa nim mlatit. Tu mas za trest! Bil sa nim po tvari, po rukach a nohach. Bolest mu slahala telom, aspon ta ho upokojovala, no nezamlcala otazku: Preco? 

	Po hodinach boja so samym sebou vycerpany padol na zem ako podtate zviera a nevladal sa pohnut. Chcel zomriet. Myslel si, ze ked tak ostane, ze sa mu to podari. Nebude jest ani pit a necha sa napospas divej zvery, nech ho i roztrha.

17. kapitola – Zvlastna chut
	Na udolie sadla chladna noc a Edmund sa nevratil. Romero mu rozumel a uvedomoval si, ze to musi byt pre neho tazke. Ani si nevedel predstavit, co teraz prezival, hoci sa skusil do neho vzit, no nepodarilo sa mu to. Ale nelutoval, ze mu prezradil pravdu. Musel, nemohol by pokojne zomriet. Vedel, ze nikto nema pravo, aby ludom zobral vsetko. Altania ich nemali pravo sudit za to, ze sa spravali, co im ich instinkty nariadili. Nemal pravo zit ako otrokar na nebi, ktory sa spokojne pozera na ich ponizenie. Citil sa za to rovnako zodpovedny, lebo aj on bol otrokarom.

	Do myslienok mu vosiel tien pochybnosti: Co ak sa opat vsetko zopakuje a ludstvo vyuzije svoj rozum, aby zasa stamiliony zomierali? Vzdy sa vsetko konci smrtou a zomieraju nevinni, kym vrahovia preziju. Nie je lepsie ponechat ich v blazenej nevedomosti? Ak bude potreba zasiahnut, budu to oni zhora, ktori zastavia nezmyselne krviprelievanie. Potom sa zamyslel nad Altanmi. Ani oni neboli spravodlivi. Podlahli vlastnej moci, voci tej nie je nikto imunny. Nevedel, o aky zakon by sa mal teraz opriet, kto by mohol byt sudcom. Mozno ludom nie je sudene, aby zili v idealnom svete, kde by neexistovala nepravost jednych proti druhym.

	Zaprel sa o zem a tahajuc za sebou nohy sa preplazil k okraju jaskyne, odkial bol lepsi vyhlad do udolia. Stromy zlahka sumeli, pred sebou mal pokojnu noc. Zhlboka sa nadychol. Nasal vonavy vzduch do pluc. Pozrel sa hore na hviezdy, ktore svietili na nocnej oblohe. Vznasali sa nad nim suhvezdia, planety, vzdialene galaxie, nekonecnost sveta. Vedel, ze vsetko ovladaju fyzikalne zakony. Poznal hmotu do posledneho atomu a cloveka do ostatneho genu, ale predsa sa zdal byt slepy a maly. Obcas zavidel tymto ludom zijucim na zemi ich vieru a nadej, ktore hladali vo svete. Verili, ze zrazu sa stane zazrak a vsetko zle sa zmeni v dobre, alebo ked sa budu vzorne spravat, boh ich za to odmeni. Naproti tomu Altania neverili v nic, iba v seba a vlastny rozum. Boli pritom sterilni a takmer nezivi. Edmund mal pravo nim pohrdat aj ostatnymi jemu podobnymi.

	Zakaslal. V ustach pocitil zvlastnu chut. Koncom prsta sa dotkol pier. Uvidel na nich cervenu farbu. Krv. Privrel oci. Chcel, aby sa nieco stalo, aby doslo k zmene, ktora by zemi prinavratila jej povodnu tvar. Obetoval tomu zivot. Polozil si otazku, ci sa naozaj nieco zmeni, ked porozpraval pravdu Edmundovi. Bolo toho mnoho, co mu chcel povedat, ale najma ho tazila este jedna dolezita vec. Upenlivo pozrel do udolia, ci sa nahodou neobjavi, ale nebolo vidiet nikoho.

	Edmund lezal na tvrdej zemi. Ostre kamene sa mu zarezavali do tela, ale nevnimal ich. Potreboval bolest. Iba ona dokazala vyjadrit, co citil. Rozpravala jazykom, ktoremu rozumel. Objala ho do svojho narucia ako macosska matka, ktora bola jeho jedinou utechou, ale poza jeho chrbat sa mu vysmievala. Uprostred neduzivych ust vycerila zuby na svoje dieta, ktore sa jej oddalo v marnej nadeji bolestneho vykupenia. Privinula si ho na prsia a nadaja kyslymi a horkymi myslienkami a hovorila mu, ze je to mlieko, z ktoreho sa zrodila jeho krv. Chcel zomriet alebo sa prebudit v inom svete. Tvar mal prazdnu, takmer bez zivota. Oci tupo pozerali hore na oblohu posiatu hviezdami. Nebol v nich ziaden pribeh. Obycajne svetla. Hlupe lampase, ktore tam nikto nezavesil. Nesedeli na nich bohovia, ani duse predkov ich nepozorovali z neba. Nebolo nic. Svet sa rozplynul. Posobil smiesne, trapne. Nemalo zmysel zit v takom svete.

	Spomenul si na Klimenta. Jeho tvar sa mu javila zastreta a rozmazana. Vtedy sa mu zdal velky a nesmierne mudry. Stravili spolu kratky cas na to, aby mu predal vsetko, co vie. Aj on pouzil slovo loz, ale vtedy mu nevenoval pozornost neveriac, ze aj jeho dostihne. Kliment sa nebal lzi. Mozno sa s nou naucil zit.
„Musis hladat pravdu o svete. Si Chodec. Je to poslanie. Svet je iny, ako si myslime, a ked prideme na jeho podstatu a rozpovieme ju ludom, bude splnene nase poslanie.“ 
Kiez by tu bol, zacnelo sa mu za nim. Vedel by mu poradit, co robit v tejto chvili. Po tvari mu stiekla slza. Bola hrejiva a prijemna, skoro ako pohladenie. Zatvoril oci. Z kutikov stiekli pramene. Rozliali sa po spankoch a licach. Slzy splietali vlhku pavucinu, ktora mu umyvala tvar. Zrazu mu bolo lepsie. Horkost ustupovala a zanechavala za sebou oslobodenie. Do konca prstov sa navratil cit. Aj zvysok tela sa trochu prebral. Zabolel ho chrbat, do ktoreho mal zaryte bodave kamene. V zadnej casti citil palenie. Ano, bol Chodcom, uvedomil si nahle a opat si spomenul na slova. „Hladaj pravdu.“ On ju prave nasiel! Pravdu o svete, ktoru vsetci hladali! Pred chvilou mu ju vyjavil Romero.

	Edmund sa z nahleho popudu posadil. Hlavou mu naraz prelietavali tisice myslienok. Bolo ich viac a viac. Cely roj. Svojou silou zacinali prekryvat svet, ktory naberal nove kontury. Pravda, pravda… toto je pravda! Edmund, nasiel si pravdu, ty, ktory si neveril, ze by si toho bol hoden. Ty, Edmund! Zdalo sa mu, ze opat pocuje hlas Klimenta. Mal chut zakricat a objat cely svet, ktory pred chvilou ako keby nebol: Nasiel pravdu! Prudko polozil dlane na tvar, potreboval sa spamatat, presvedcit, ci je to naozaj. Nie, nepotreboval sa prebrat zo sna. Bol Chodcom a toto mal byt zaciatok niecoho.

	Zrazu vyskocil na rovne nohy a otocil sa smerom, kde sa nachadzala jaskyna. Musel sa vratit a dozvediet sa od Romera co najviac. Rozbehol sa tym smerom. Nesmel stracat ani sekundu. Coskoro sa ocitol pred vstupom do jaskyne. Okamzite zbadal postavu lezat opretu o kamen.
„Romero!“ vykrikol. Schytil ho za plecia a mykol nim, nereagoval. Mal pred sebou telo bez zivota. „Musis sa prebrat. Rozpovedz mi vsetko. Teraz nemozes zomriet!“ 
Na spiacej tvari sa pozvolna nadvihli viecka.
„Vratil si sa,“ vydal zo seba polohlasom.
„Som tu, vratil som sa. To, co si hovoril… zmenim vsetko, len sa potrebujem dozvediet, co mam robit.“ 
Romerovi sa prepadla hlava. „Nie, nezomieraj.“ 
Zdalo sa, ze opat dviha viecka, tentoraz pomalsie a namahavejsie.
„Vyhladaj… vyhladaj Dianu,“ dostal zo seba.
„Koho?“
„Dianu.“
„Ale aku? Kde je?“
„Moja dcera, patrila k Pilesarom. Odviedli ju.“
Hlava mu padla k hrudi, uz nepovedal ani slova. Edmund ostal pri nom sediet. Objal ho. 
„Dakujem ti,“ povedal mu, hoci ten ho uz nemohol pocut.

	Na druhy den sa rozhodol Romera pochovat nedaleko jaskyne. Pomocou konara vyhlbil jamu, ktora mala sluzit ako miesto jeho posledneho odpocinku. Obchytil ho okolo pliec, nadvihol, Romerovi sa pritom uvolnila ruka. Z otvorenej dlane cosi vypadlo buchlo o kamen. Zbadal zlatisty valcek na jednej strane zakonceny ciernym kruzkom, zatial co na opacnej sa nachadzalo cosi podobne sklu. Vzal ho do ruky. Na dlani pocitil slabe teplo. Pozorne si ho obzrel. Na zlatistom tele valca zbadal vyobrazeny emblem, ktory vyzeral ako F. Ohmatal si tu vec zo vsetkych stran, no nebol o nic mudrejsi. Vlozil si ju do vrecka nohavic.
18. kapitola – Host
	Kamenistu krajinu bicoval ostry vietor, ktory na sirych planinach naberal rychlost a nezastavili ho ani kamenne pohoria, lyse, bez akehokolvek stromu, co vyzerali ako vyhladene kosti starovekej prisery. Ked sa k nim dostal blizko, videl, ze nie su rovne a hladke, ale ze ich tvori kamenna drt, niekde celkom nepatrna, podobna piesku, inde zasa hruba s velkymi spicatymi skalami, ale neboli nicim v porovnani s tym, co sa odohravalo v Edmundovom vnutri. Lomcovali nim zmiesane pocity. Na jednej strane to bola radost, ze sa konecne dozvedel pravdu o svete, na tej druhej pravda, ktora nesmierne palila. Ponizovanie, ktoremu boli ludia vystaveni sa mu zdalo neznesitelne. Tam hore niekde nad nim boli ludia ako on, ktori sa hrali na bohov a vladcov sveta, pretvarali ho, vyuzivali a zotrocovali bez mihnutia oka. Uz neslo o neho, ale o cely svet. Musel prezit. Tuto vetu si opakoval kazdy den. 

	Odkedy odisiel od Romera pokusal sa najst obyvane miesto, kde by si aspon trochu oddychol a nabral sily. Lenze krajina sa voci tomu vzpierala a nechcela mu pomoct, ako keby aj ona bola na strane tych hore a nie ludi, ktori trpeli. Edmund si vsak zaumienil, ze sa nepodda. Posledne udalosti mu dodavali novu silu, o akej ani netusil.

	Po dvoch mesiacoch pred sebou konecne uvidel nepatrne vezicky, ktore vyrastali z piesku. Spociatku im nevenoval velku pozornost, lebo sa uz nechal nachytat klamom z rozpalenych pieskov, kedy bezal naproti domnelemu mestu, ku ktoremu nedosiel ani po dni cesty. Usadlost pre nim sa tiahla v kratkom pase na rovine zo zadnej strany obkolesena hnedymi kamenistymi kopcami. Uz z dialky ju sledoval, ale usudil, ze ide iba o klam a ani sa nebude unuvat ist mu naproti. Bol by ho minul, keby si nevsimol cosi zvlastne, cim sa odlisovalo od ostatnych klamlivych miest. Pocas toho, ako ho obchadzal, neotacalo sa mu tvarou ako vsetky predosle, ale postupne ho videl z ineho uhla. Vari naozaj mam pred sebou usadlost? - pytal sa v duchu sam seba a nechcelo sa mu verit, ked od neho vyrazili tri cierne bodky.

	Kazdou chvilou sa zvacsovali a naberali jasnejsie crty. Spoznal v nich muzoch na konoch. Spod beziacich noh zvierat vyrazali kudoly prachu. Boli to prvi ludia, ktorych videl po dlhom case. Coskoro k nemu dorazili.
„Pozrite sa na neho, polovicny zavital do nasej dediny,“ obstupili ho traja jazdci. Pozerali na neho zhora. Kazdy z nich niesol cez plece prehodeny luk. Mali na sebe dlhe platene jednoduche saty v strede prepasane opaskom. Ich tvare mali ostre crty, oci mierne zosikmene, na hlavach jednoduche zvoncovite vlnene ciapky.

	Kone nepokojne poskakovali. Dopredu vystupil jazdec na sivom s ciernym pyskom a ciernymi nohami. Sedel na mierne vyvysenom kozenom sedle. Edmunda oslepovalo slnko, takze namiesto toho, aby si ich mohol poriadne obzriet, mal pred sebou len nezretelne siluety.
„Chlapi, pamatate sa, co sme naposledy urobili s nevitanym hostom, ktory k nam zamieril?“
„Myslis toho, ktoreho sme priviazali za kona a tahali ho?“
„Presne toho.“
„Kto sa sem vyberie, mal by si to najprv rozmysliet.“
„Ale vzdy sa najde niekto, kto pokusa osud.“

	Edmund pochopil, ze sa ho takym sposobom snazia vystrasit. Vytiahol Bodec, ako hovoril svojmu mecu, ktory cestou nasiel v mohyle a namieril ho na nich. Jeho koniec otacal raz k jednemu, potom k dalsiemu. Namiesto strachu sa ozyval smiech.
„Ho-ho, pred nami stoji nebezpecny bojovnik. Mali by sme radsej utekat.“
„Pozor, aby ta neustipol komar,“ zasmial sa dalsi z nich.
„Len sa na mne smejte. Este neviete, coho som schopny. Porazil som i takych, ako ste vy. Boli vacsi a silnejsi, pre mna ste len malina.“
Rozosmiali sa, ale pokracovali zmierlivejsie: „Nemusis sa nas bat. Nemame vo zvyku zabijat.“ Edmund dal Bodec nizsie.
„Ako vam mam verit?“
„Co by sme aj od teba mohli dostat?“ pozreli na jeho zbedaceny vyzor. „Iba ak by si pod tym plastom nosil zlate pruty.“
„V tom vas naozaj sklamem. Cosi take som jakziv nevidel.“
„No vidis. A bojis sa, ze ta prepadneme.“
„Clovek nikdy nevie, na koho natrafi, radno byt opatrny, nez sa dostat do problemov.“
„Mas pravdu. Vela ludi k nam do dediny nechodi. Malo kto by mal dovod prist sem, kde siroko daleko nie je nic. Ctime si hosti, ktori k nam zavitaju.“ 

	Edmund zaostril oci na muza pred sebou, ktory svojou postavou zaclonil slnko. V tvari mal priatelsky vyraz. Bodec zlozil celkom dole.
„Takze mi nechcete ublizit?“
„Ak by sme mali take umysly, zbytocne by sme nestracali slova. Odpust nam, ze sme si z teba robili zarty. Niekedy je tu otupno, tak vymyslame hluposti. Bud mojim hostom,“ pokynul mu rukou. „Chyt sa, zoberiem ta.“ Edmund trochu vahal, no muzova ruka ho pevne schytila a vymrstila na chrbat kona. Zviera sa nepokojne pohlo, ale skusena ruka muza ho hned na to usmernila.

	Vydali sa smerom k dedine. Edmund sa potesil, ze nemusi kracat, ze sa moze nechat viest, co sa mu zdalo skoro neobycajne. Coskoro ho privitali sede kamenne domce s rovnymi strechami. Boli rozostavane riedko. Opierali sa o siroku prasnu cestu, ktora viedla uprostred. Neboli vysoke a zdali sa byt nanajvys skromne. Uprostred dediny zbadal nevelku kaplnku s tromi vezami, pred nou okruhlu studnu, pri ktorej postavala skupinka ludi v dlhych platenych satach a rovnako zvoncovitymi ciapkami na hlavach. Nevyrazne sede a tmave farby miestami ozivovali zlte ci modre opasky, ktorymi si previazali driek.

	Deti pobehovali po rozpalenej zemi, stebotali, nahanali sa a ani nepomysleli kto su, co su. Zavidel im. Myslel na to, ze aj on bol doposial ako dieta, ale Klimentov prichod ho vytrhol zo sladkej nevedomosti. Moznoze mal z toho vinit strazcov poriadku alebo Romera. Nevedel, komu ma prisudit stav, v ktorom sa ocitol. Nevedel, ci sa ma tesit alebo plakat nad svojim osudom, ktory sa mu teraz zdal nesmierny a tazivy ako kamen nad priepastou. Ochutnal ovocie poznania trpkej chuti a tazko sa dalo stravit. Bolelo ho brucho, hlava a nohy. Chvilami vahal, hovoril si, ze nebude verit, ale vzapati prepadol este nizsie. Nebolo uniku. Uprostred dediny, kde sa cesta rozdelovala, sa zastavili.
„Moj dom,“ ukazal muz, ktory ho viezol na nizky tiahly dom s bielou hrubou fasadou. Stavba smerovala do ulice, vchod bol zakryty vlnenou dekou so zltymi a modrymi pruhmi.
Zosadli z kona. Muz, ktory ho viezol, schytil zviera za uzdu. Otocil sa k ostatnym dvom.
„Ustajnite zvierata a zastavte sa v mojom dome.“ 
Prikyvli a vytratili sa.
„Este sme sa nepredstavili,“ otocil sa k hostovi, moje meno je Kosmas.“
„Edmund Jazerny,“ predstavil sa menom, ktore mu dal Kliment.
„Ak si mierumilovny a mas ciste umysly, prijmi moje pozvanie k sebe, Edmund. Istotne budes hladny a smadny.“
„O, ani si neviete predstavit ako. Uz ani nepamatam, ake to je, poriadne sa najest. Co sa tyka mojich umyslov, neviem, ako byt podly a zly k niekomu, kto ma vola do svojho domu ako hosta.“
Kosmas sa rozosmial. V ociach mu zaihrala iskierka: „O to vacsie budeme mat potesenie pohostit ta.“

	Vosli spolu do muzovho obydlia zariadeneho velmi jednoducho. Obytnu cast tvorili tri vetrane izby, ktore poskytovali prijemny chladok. Vsimol si zvnutra upevnene drevene okenice, ktore sa na noc zatvarali, aby do izieb nenasiel chlad. V prostrednej izbe sa nachadzalo ohnisko a kamenna piecka s rovnou platnou na vrchnej casti, kde sa piekli posuchy a varil caj. Stala pri nich zena v bledocervenom plasti, cierne vlasy mala vzadu zopnute, cez ne pripnutu bielu satku. Pozrela na hosta velkymi okruhlymi ocami.
„Fatima, moja manzelka,“ predstavil ju. „Edmund je nas host. Prisiel z puste. Pripravime pre neho mensiu slavnost. Pridu aj moji bratia.“ 
Fatima sa na pozdrav zlahka uklonila.
„Iste si unaveny. Lahni si na lozko, oddychni si. Za zotmenia ta zavolame na pokrm.“
„Dakujem. Oddych isto budem potrebovat,“ zlozil si otrhany a spinavy plast, koselu aj nohavice a vystrel sa na makke lozko.

	Cez strbiny v okeniciach do izby prenikali uzke zvedave slnecne luce. Nad sebou uvidel dreveny strop, v ktorom sa nachadzalo mnozstvo puklin. Drevo vyzeralo az prilis presusene, skoro ako papier. Z jednej strbiny vysiel maly cierny chrobak. Zdalo sa, ze kazdu chvilu spadne, no vzapati vliezol do uzkej preliaciny v kute a uz ho nebolo. Coskoro zaspal tvrdym spankom.

19. kapitola – Nove slova
	Ticho prerusil zvuk skripajucej okenice. Drsny vecerny pustny vzduch sa pokusal predrat dnu. Okenice zabuchali o seba. Edmund sa strhol zo spanku. V izbe bola tma. Citelne sa ochladilo. Pred sebou uvidel tien chlapca. Do tvare mu nevidel.
„Nechcel som vas zobudit,“ ospravedlnoval sa jeho hlas. „Otec ma poslal. Jedla uz nosia na pohostenie,“ podotkol chlapec. „Prisli aj hostia.“ Edmund sa posadil na okraj nizkeho lozka, ktore mu vsak bolo akurat.
„Nemal by som ich zdrzovat. Povedz otcovi, ze za moment pridem.“ Chlapec kyvol hlavou a uz ho nebolo, len bolo pocut ozyvat sa jeho hlas: „Uz je hore, uz je hore.“

	Chvilu Edmundovi trvalo, kym sa zorientoval, kde je. Po nekonecnych dnoch na miestach, kde niet ludi, si od pocitu, ze sa nachadza v dome, skoro odvykol. Z ostatnej casti Kosmasovho pribytku sa ozvali hlasy. Vysiel z izby. Zbadal, ze vo vnutornom dvore zo vsetkych stran ohranicenom murom horel ohen, okolo ktoreho bolo mnozstvo postav. Videl iba ich siluety. Vrava sa zdala o nieco jasnejsia. Isiel k nim.
„Nas host konecne zavital,“ ozval sa pomedzi vsetky zivy hlas Kosmasa. Natiahol k nemu ruky, oci sa mu zuzili od usmevu.
„Vitaj, cudzinec,“ prihovorili sa mu dalsie hlasy patriace muzom a zenam. Vsimol si, ze medzi nimi je aj mnozstvo deti.
„Dobry vecer prajem vsetkym,“ preriekol host, „je mi radostou a ctou byt medzi vami.“
„Nasa radost. Sadni si medzi nas,“ nukali ho a uvolnovali miesta na nizkych laviciach z hrubych dosiek. Sedeli v kruhu, uprostred ktoreho sa nachadzal stolik, na ktorom bolo polozene mnozstvo misiek, posuchov, nadrobno nakrajaneho vareneho masa, trochu ovocia a zeleniny. Na kraji stal kovovy cajnik, z ktoreho sa parilo. V rohu dvora horel ohen. Zltou a oranzovou ziarou im osvetloval tvare. Edmund sadol naproti Kosmasovi, ktory zovialne rozpraval.
„Uz som vam povedal co-to o nasom hostovi. Vari vam o sebe porozprava viac, ale najprv sa najeme, kym je vsetko cerstve a teple.

	Pustili sa do hodovania. S chutou si pomlaskavali. Vzali do ruky posuch, prelomili ho na polovicu, na ktoru si polozili kusok masa s palivou omackou a takto si ho vlozili do ust, na to ho zajedli zeleninou alebo kuskom ovocia, z coho mali najvacsiu radost deti, lebo v tychto koncinach bolo vzacne. Aj Edmund sa pustil s velkou vervou do jedenia. Na posuch si nabral maso so stavou, ktora mu stekala po ustach. Nikdy nejedol s tak velkou chutou ako teraz. Zaludok ako keby nemal dna, az si v jednu chvili povedal, ze by tolko nemal jest, aby nahodou neurazil hostitelov. Fatima mu naliala pohar caju, po ktorom pookrial. Ohen plapolal a osvetloval tvare svojim nepokojnym plamenom. Tie sa upierali na Edmunda uprostred, ktory bol odety iba tak v koseli a nohaviciach. Namiesto plasta, ktory mu zobrali domaci, mal cez chrbat a plecia prehodenu sivu vlnenu deku, ktoru mu poskytla Fatima.
„Povedz nam, odkial ides a kam smeruju tvoje kroky?“ ozval sa hlas starsieho muza s velkou presedivenou hlavou sediaceho po jeho pravici. Pozrel na Kosmasa, ktory sa na neho usmial a pokyvol hlavou.

	V pusti vela premyslal, ako sa ma zachovat, ci prezradit, co vie alebo mlcat. Spomenul si na Klimenta, ktory mu vravel, aby prezradil, ze je Chodec iba tomu, komu doveruje. Ludia okolo neho sa mu zdali priatelski a navyse odkedy bol s Romerom, nestretol nikoho. Mal pocit, ze musi rozpovedat tymto ludom vsetko, co vedel. Odhrnul si vlasy z tvare, ktore mu uz poriadne povyrastli a zacal jasnym hlasom:
„Prichadzam zo zapadu, kde mame vela riek a lesov. Ludia su tam jednoduchi, ale pracoviti. Zimy u nas su chladne, sneh pokryje luky, lesy a voda sa premeni na lad. V jari, ked nastanu teple dni, snehy zidu z poli a lesov a premenia potoky na divoke riavy. Vtedy zacne pucat rastlinstvo a medvede sa prebudzaju po dlhom zimnom spanku. Svet je vtedy farebny a vonavy. Niet krajsieho kraja na svete.
Prave v tom case rozpuku prisiel za mnou muz menom Kliment, aby mi zachranil zivot pred strazcami poriadku, ktorych vyslal Argon, kral Gorinu. Vtedy sa zacala moja put. Spolu s Klimentom, ktory sa stal mojim ucitelom, nase kroky smerovali do mesta Charaton, znameho lietajucimi bohmi, kde moj ucitel, zialbohu, prisiel o zivot a mna poslal na cesty do sirych koncin zeme. Odvtedy putujem nehostinnou pustou na vychod, aby som vyhladal Barabasa, ktory ma byt poslednou nadejou pre nas ako porazit Gorin.“

	Ludia sediaci okolo neho ho pocuvali skoro s otvorenymi ustami. Nakoniec sa ozval stary chudy muz s dlhymi bielymi fuzmi, ktore prechadzali popri kutikoch ust az dole k brade.
„Hovoril si zaujimave veci. Spociatku, ked som ta uzrel, by som nepomyslel, kolko toho mas za sebou. Mam uz vela rokov. Moje usi poculi uz mnoho veci, ktore boli tazko predstavitelne alebo mozno az prilis odvazne, ale musim povedat, ze za cely cas som nepocul nikoho, kto by si myslel, ze moze porazit Gorinske kralovstvo.“
„Sam by som sa na nieco take neodhodlal, ale spolu so silou mojich bratov verim, ze to mozne je.“ Muz pred nim pokrutil hlavou.
„Aka sila by mohla pokorit mocnu risu?
„Sila, ktora je v ludoch. Slova pravdy menia svet a davaju ludom nesmiernu silu. Vsetci nam hovoria, ze sme sa zrodili zo sopky, kedy nas najvyssi boh Fatur vytvoril z jej popola. Pravda je vsak celkom ina.“ 

	Zrazu sa zastavil. Nevedel, ci im moze vsetko povedat, ze vlastne ziaden boh Fatur neexistuje. Mohlo byt, ze pred sebou ma silne veriacich, ktori by brali ako poburenie, ked hovori proti ich bohu. Napriek neistote pokracoval.
„Neboli sme stvoreni sopkou, ludia jestvovali uz davno pred nou. Zilo ich nesmierne vela, ze si ani neviete predstavit,“ pozrel do ich spytavych pohladov, „asi ako zrniecok na pusti. Boli nesmierne vyspeli, poznali veci, ktore si ani nevieme predstavit, stavali vysokanske budovy, obrovske mesta, dokonca lietali vo vzduchu. Stala sa vsak tragedia. Vybuchla sopka, ktorej prach pohltil cely svet a prezila len hrstka, ktora si zachovala pradavnu mudrost, a teraz si myslime, ze su to bohovia. Ziaden Fatur nejestvuje, su len ludia. Gorin je ten, ktory chrani Fatura, ktory mu sluzi, preto musi padnut, lebo iba tak budu ludia slobodni.“

	Dopovedal. Cakal, co sa stane, ze sa ho budu pytat tisice otazok a on im vsetko vysvetli, no namiesto toho sa po chvilke ticha ozval huronsky smiech vsetkych dookola.
„Ty tomu naozaj veris?“ Kosmas sa bil po stehnach ako sa smial.
„Ved ho nechaj,“ upokojovala ho zena, aby neurazili hosta. „Chodi cele mesiace po pusti. Ludia si vtedy navymyslaju aj horsie veci. Obratila sa k Edmundovi. „Nic si z toho nerob,“ povedala milym priatelskym hlasom ako keby utisovala dieta.
„Hluposti?“ nechapal Edmund. „To nie su hluposti! Sam som hovoril s jednym z tych ludi, co maju byt nasimi bohmi.“
„Kde, vari na pusti?“ spytal sa ho Kosmas a pretieral si oci, ktore mu zacali slzit.
„Ano, tam.“
„My tomu hovorime prelud. Raz som bol tyzdne na pusti, ked som zrazu videl ist tavu na voze. Prisaham.“
„Nie!“ prerusil ho nahnevane Edmund, „to nie je prelud! Chodci o tom mali tusenie. Zbierali dokazy o minulom svete. Teraz sa pravda ukazala a coskoro ju budu vediet vsetci.“
Domaci sa mu uz nesmiali, ale pozerali na neho so zmenenym vyrazom.
„Poznas Chodcov?“ prerusil ticho Kosmas. „Myslel som, ze je po nich, ze su iba legendou.“
„Ci poznam?“ vydal zo seba Edmund s pohnutim v hlase, ktory si myslel, ze si z neho domaci robia zarty. „Moj otec Borvis bol majster Chodec. Nedavno som sa poznal s Klimentom, ktory skonal v Charatone, kde sme videli lietajucich bohov. Ucil ma umeniu Chodcov, zlozil som prisahu. Teraz som aj ja Chodcom.“ 
Hodil rukou do prazdna. „Myslite si, co chcete, ale ja pravde verim.“

	Vstal na odchod a mozno by znenavidel vsetko, keby ho zrazu nezastavil Kosmasov hlas:
„Hovoris, ze si synom Borvisa? Pamatam, ked som bol maly chlapec, muz menom Borvis, ktory patril k Chodcom, zachranil mojho otca pred istou smrtou. Nebyt jeho, nebol by som tu teraz ani ja. Hovoril mi ako malemu chlapcovi, ze ten muz vedel carovat.“ 
Edmund sa k nemu otocil.
„Moj otec?“
„Podla vsetkeho ano. Odpust mi, ze som sa z teba smial. Obcas sa stava, ze k nam pust zaveje tarajov a blaznivych ludi, ktori narozpravaju vsemozne veci, az cloveku z toho hlava stoji. Neuraz sa,“ branil sa Kosmas, aby si jeho host nemyslel, ze ho povazoval za jedneho z tych ludi, „uz ked som ta prvykrat zocil vedel som, ze je v tebe nieco. Mozes byt hrdy na seba aj na svoju rodinu.“
„Vravite, ze bol carodej?“
„Moj otec bol jednoduchy clovek,“ zasmial sa, ostre kutiky povytiahol vyssie. Spolu s uzkymi ocami mu davali charakteristicky, priatelsky vyraz. „Vsetko, comu nerozumel si vysvetloval carodejstvom.“

	Po veceri sa ulozili spat. Na vsetkych sadla znacna unava najma po bohatom hodovani, na ktore neboli zvyknuti. Rovnako ani Edmund. Svoje telo mal nesmierne unavene; svaly v nom horeli a klby sa zdali ako tlejuce uhliky, no napriek tomu nemohol zaspat. Pocuval pustny vietor bicujuci obydlie. Natriasal okenicami, ktore o seba buchali a skripali. Citil sa byt v nekonecnej samote, ako sam clovek na celej zemi, ale zatal zuby a povedal si, ze sa nepodda ani zivotu ani osudu, ktore ho bodali ako jedovate ostruziny.

	Neskoro nadranom sa mu zdalo, ze pocuje hukanie sovy. Vtedy aj vysiel z domu, ba dokonca az na ulicu, no nemohol vidiet nic, lebo vsade naokolo bola ciernocierna tma. Hukanie neprestavalo az do rana, kedy sa mu konecne podarilo zaspat.

	Rano sa rozsafny detsky hlas sa rozliehal domom.
„Uz sa prebera,“ v tom do miestnosti vosiel Kosmas a zalomil rukami. Prekvapivo dnes na hlave nemal ciapku, takze jeho hlava vyzerala o nieco mensia, nez obycajne. „Este som nevidel, aby niekto spal tri dni. Mysleli sme si, ze je uz po tebe. Pre istotu sme nechali dcerku v izbe, aby na teba dohliadala a hlasila zmeny.“
„Spal som tri dni?“ nechcelo sa mu verit.
„Hlavne, ze si uz hore.“ 
Edmund si pretrel tvar. 
„Zobudil si sa prave vcas. Ideme obedovat.“ 

	Najedol sa s Kosmasovou rodinou. Ponukli mu slany kozi syr s chlebom, ktore mu naramne chutili.
„Jedlo je vynikajuce,“ pochvalil Fatimu. „Rad by som u vas ostal dlhsie, ale uz budem musiet ist,“ povedal. „Beztak som tu stravil vela casu.“
„Mozes u nas ostat, ako dlho budes chciet.“
„Dakujem za pohostinnost, ale patrim k Chodcom, a ti sa nikde dlho nezdrzia. Hladame pravdu a ta je vzdy inde, nez sme my, preto musime za nou chodit a hladat ju.“
„Mudrost sme si vzdy vazili, preto aj Chodcov zachovavame v ucte, hoci v tychto koncinach sa neobjavili uz roky.“
„Prisla doba, kedy sa mocni zlakli ich vedomosti.“
„Mozno sa to raz zmeni.“
„V to vsetci dufame.“ 
Kosmas mu prikyvol. 
„Cestou som postretol muza menom Romero, ktory nie je ani zo zeme ani z neba, a ktory mal posledne zelanie, aby som nasiel jeho pozemske dieta Dianu, ktoru splodil s dcerou kmena Pilesarov a zachranil ju pred neblahym osudom, ktory ju istotne niekde postihuje. Dufal som, ked stretnem ludi zijucich v pusti, mohli by mi pomoct najst kmen, v ktorom zije. “
„Pilesarov? O tych som uz dlho nepocul.“
„Pilesarovia?“ ozval sa odzadu starsi muz z Kosmasovej rodiny, ktory byval hned vedla neho. „Pred niekolkymi rokmi boli rozpraseni kmenom Kaxarov. Na nich by som sa pytal, lenze pokial viem, oni zvyknu chytat ludi a predavat do otroctva Marudu, odkial idu rovno do Gorinu.“ 

	Edmund si spomenul, ako mu Kliment hovoril, ze severne od Marudu zacinaju hory, kde je Ernak, mesto Chodcov a ukryvaju sa tam rebeli. Mozno by mal ist najprv tam a odtial by sa dostal do Gorinu.
„Ako sa dostanem do Ernaku?“
„Chod stale na vychod. Ked uvidis ostre vrcholky zasnezenych hor, budes vediet, ze ides spravnym smerom.“
„Dakujem za radu aj za pohostinnost,“ uklonil sa im a vydal na cestu, ked ho zrazu zastavil Fatimin hlas: „Plast na cestu. Uz je cely opraveny. Cez diery viac nebude fukat zima,“ nesmierne sa potesil darceku. Myslel si, ze ho uz vyhodili, ako zniceny bol, ale teraz, ked ho videl pred ocami skoro ako novy, citil sa skoro stastny.

	Naposledy im zamaval a opat sa ocitol v nehostinnej vyprahnutej krajine, kde svoj zrak upinal na vychod k hraniciam Gorinu, ktore uz mal skoro na dohlad.

20. kapitola – Rebeli
	Z nepristupnych chladnych a zradnych pohori zliezali do doliny cierne, nepokojne tiene. Smerovali k malym zltym svetielkam, ktore sa krcili pri pate ostreho tiahleho kopca a boli ich majakom v cirocirej tme, ktora zosadla na krajinu.
„Uz sme skoro tam,“ povedal drsny hlas vpredu.
„Naposledy, ked sme cosi podobne videli bol iba prelud,“ zasomral ktosi.
„Lenze to bolo ine pohorie, iny les,“ ozval sa treti hlas.
„Ja za to nemozem, ze nas nahanal drakan,“ povedal drsny hlas podrazdene. „Gorin o nas musel vediet, hoci sme sa ukryvali v horach.“
„Gorin vie vsetko,“ ozval sa zozadu Mengus, ktoremu sa islo zo vsetkych najtazsie, lebo bol slepy. Mal vsak jednu vec, pre ktoru si ho rebeli cenili.
„Mengus, hovoris, ze Gorin vsetko vie?“ zapochyboval Hoplit, ktory pred chvilou somral. „Tak preco si po nas nepride sem?“
„Lebo sme mimo jeho hranic,“ slepec videl veci, ktore ini nie. Vo vnutornom zraku sa mu zjavovali neviditelne ciary a hranice medzi vecami, o ktorych ostatni ani netusili.
„Ach tak.“
„Mozno sme zasli prilis daleko, podarilo sa nam ulupit poklady z Ernaku a mysleli sme si, ze vylupime pohranicne mesto Gorinu,“ zamudroval Yong, cernoch s paskou cez oko, ktory smiesne chodil iba po spickach ako keby paty ani nemal.
„Vraj poklady Ernaku! Haraburdy, nic viac. V Gorine je vela pokladov, len keby nie ten drakan.“
„Dost!“ prerusil ich drsnym hlasom vodca Barabas, ktory uz nemohol pocuvat tie reci za svojim chrbtom. 

	Musel zbijat, kde sa dalo, aby udrzal svoju skupinu pohromade. Nemohol sa spoliehat na ich vernost a dobre slovo. Potrebovali co najviac lupit a zasobit sa pred zimou, ktora je v horach drsna. Nemali vsak inu moznost, lebo na inom mieste by ich uz davno polapili. Ako-tak bezpecne miesto predstavovali kamenne puste na zapade, kde sa dalo najst mnozstvo jaskyn, ale vladli im kocovni nomadi a navyse, nebolo tam ani kde zbijat. Nasli si preto miesto v horach na severnej hranici Gorinu, kde sa pohybovali ako tiene a lupili v okolitych dedinach prinaleziacim bezvyznamnym kralovstvam, ktore sice podliehali Gorinu, ale ten sa o nich nevelmi staral. V podstate mu vyhovovalo, ze su bezvladne a ponizene, aspon sa neobaval, ze by v nich mohla vzniknut vzbura.

	Skupinka rebelov na cele s Barabasom zisla dole z prikreho svahu. Dokopy ich bolo devat a ich pritomnost pre miestnych neznacila nikdy nic dobre. Pred sebou mali usadlost s piatimi domami, ktore sa krcili v uzlabine kopca hned pri kamenistom potoku. Rebeli uz dva tyzdne bludili lesmi a zradnymi horskymi cestickami, boli hladni a pripraveni za jedlo aj vrazdit.
„Konecne domy, ludia, konecne si dame do hlavy.“
„Naplnime bachory.“
„Prasce, sliepky, barany – vsetko berieme.“
„Rach-rach, tam-tam. Rach-rach, tam-tam...“ pospevovali a vzbudili celu dedinu.
Vybili dvere na prvom z domov, ktory sa zdal honosnejsi nez ostatne len preto, ze mal drevenu strechu, tak biedny to bol kraj.

	Dvere sa rozleteli rovno do vacsej miestnosti, ktora sluzila ako kuchyna a jedalen zaroven. Po pravej strane dymila jednoducha kamenna piecka, kde stala zosuverena starena s drevenou varechou v ruke, ktorou miesala jedlo vo velkej mise. Na rebelov by cnostne a usluzne spravanie bolo privela. Prezivali na milost a nemilost obcasnych kradezi, pri ktorych ziskali cvik.
„Dajte nam jest, lebo vas vsetkych vykuchame ako prasce,“ precedil cez zuby ich vodca stojaci uprostred. Mal cierne huste vlasy miestami pretkane sivymi priadzami, pod nosom mu zacinala dlha siva brada. Svojimi modrozelenym ocami, ktorym sa nedalo verit, blyskal na vsetky strany. Na kazdom prste ruky mal osadeny zlaty prsten, niektore s drahym kamenom a na sebe oblecenu vlciu kozusinu.
„Navalte, co mate a o viac sa nestarajte. Vsetko patri aj tak nam, rebelom z hranic.“

	Starena ako keby ani nepocula navstevnikov, ktori zavitali do domu. Pokracovala v miesani varechou nadalej. Jeden z kumpanov pribehol odboku ku nej a buchol ju plochou stranou meca po ramene.
„Bude to zradlo?“ zreval. „Lebo sa mi otvori noz vo vrecku, ked este chvilu budem cakat s prazdnym zaludkom.“
„Dajte nam nieco pit!“ prikazal Barabas.
„Namojdusu, pitie by sa zislo,“ ozval sa jeden z druziny.
Pomalym pohybom hlavy si ich bez slov premerala. Otvorila bezzube usta ako korytnacka a konecne zo seba vydala: „Nemame nic na pitie ani jedenie. Zmiznite odtial, banda prasiva!“
„Ty nam chces porucat?“ Dostala ranu palicou, ktora ju zvalila na zem.
„Prived mi svojho muza.“
„Jeho by ste chceli? Lezi uz vyse dvadsat rokov pod zemou. Tam ho najdete. Mozete ist za nim, nebudem vam branit.“
„Nezahravaj sa s nami. Nie je tu ziaden muzsky?“
„Jeden - moj syn. Lezi chory.“
„Nech sem pride, lebo ho vytiahnem z postele sam, a to ti hovorim, je posledna vec, ktoru by si chcela!“
Starena podvolila. Vstala, presla jedalen s velkym stolom a zaklopala na dvere.
„Synu, vetry k nam zaviali nepokojne duse. Nemozes lezat, lebo vsetko prevratia hore nohami.“
Vysiel utly muzicek s riedkym sivym strniskom a v koseli, ktora visela z jeho chatrnych pliec.
„Coze u nas zbijate a bohov sa nebojite?“ Okamzite dostal ranu do hlavy, ledva sa udrzal na nohach.
„My sa pytame. Ty rozpravas, ked budes mat dovolene. Rozumel si, vsivavec? Teraz sa ta pytam, kde skryvas vino a pivo?“
„Nic take nemam.“ 
Barabas sekol mecom do stola az poskocili drevene pohare a misa.
„Nebudem sa pytat dvakrat alebo myslis, ze je toto zart? Rozmysli si, co teraz povies, lebo tvoj zivot nas nebude stat viac namahy nez odtrhnut listok zo stromu.“ 

	Domaci nespokojne prestupil z nohy na nohu. O jeho krk sa oprelo ostrie meca, ktore naplo zvadnutu kozu. „Cakam.“
„Nieco by sa predsa len naslo.“ Barabas sa rozosmial na plne hrdlo a rukou objal domaceho okolo krku akoby to bolo dieta. „Ja som vedel, ze ho mas, len vy musite vzdy dlho otalat, ked na nieco pristanete. Poznam takych ako ty. Ste si vsetci podobni.“
Coskoro sa zacal stol plnit zo zasob v komore, zobrali aj teplu kasu, ktoru zosuverena zena dovarila. Do jedalne prikotulali sudok s vinom.
„Hned je lepsie na tej zemi, ked zaludok dostane zaplatene,“ zvolal rozsafne Barabas, „a vy, domaci, sa k nam pridajte, aby ste si nemysleli, ze sme zvery.“
„Co ine by ste boli?“ protirecila mu namosurena starena.
„Princovia hor.“
„Tiene za poludnia.“
„Slavni zlocinci!“ Banda sa predstihovala medzi sebou.
„Galgani a nenazranci,“ zachrcala stara.
„Coze, vy hlad nemate?“
„Radsej postojime a pohostime vas, aby ste si nemysleli, ze malo sme vam dali, hoc namojveru, co je na stole, vyprazdnilo nasu komoru do prazdna.

	Od poodchylenych dveri ich pozorovalo dievca s jasne rysavymi vlasmi. Barabas zbystril pozornost.
„Nie, starky, nie je vsetko na stole. Kvetinu tu skryvas ani o nej nepovies,“ vyhrkol na muza, ktoreho este oblapil okolo krku.
„Prosim, nie,“ snazil sa ju branit. Po odovzdanosti v nom zrazu nebolo stopy. „Je to moja dcera, ju nechajte. Dam vam vsetko, co len chcete, no ju nechajte.“
„Vidis,“ povedal Barabas zovialne, „ako som hovoril, vzdy musite odvravat.“ 
Otocil sa k dievcine. „Pod sem, nech si ta prehliadnem.“
„Nie,“ branil ju stary, ale Barabas ho odhodil do kuta miestnosti ako babku. Kyvol rukou, na ktorej zasvietili prstene.
„Pod sem.“ 

	Dvere sa o nieco viac poodchylili, az uvidel celu jej postavu odetu do jednoduchych dlhych siat belasej farby siahajucich po lytka. Na prvy pohlad nevyzerala ako krasavica, ale ked prisla blizsie vsimol si jej uhrancivy pohlad a zaujimavu tvar. Pery tisla k sebe.
„Ako sa volas?“
„Zama,“ pozerala priamo na toho cloveka, ktory si pohladil pery a upriamil na nu pohlad.
„Pod blizsie, moja. Neublizim ti.“ 
Zavahala, ci by mala ist k tomu muzskemu, ale v jeho tvari bol natolko pevny a odhodlany vyraz, ze ho po kratkej chvili pocuvla.
„Dobre dievca,“ prstom jej odchylil pramen rysavych vlasov, ktory spadol do cistej tvare. „Tak sa mi pacis.“
„Kolko mas rokov?“
„Osemnast.“
„Nie si hladna?“ spytal sa jej, zatial co jej polozil ruku na driek. Vahala. „Mna sa nemusis bat. Neublizim ti. Nik ti neskrivi ani vlas na hlave. No?“
„Som.“
„Najes sa so mnou, napijeme sa. Bude nam veselo. Na co by sme plakali, vsak?“

	Sadli si za vrch stola k ostatnym, ktori jedli vsetko, co im prislo pod ruku. Dni, kedy sa poriadne nenajedli z nich spravili skoro zvery, ktore nemilosrdne trhali kusky chleba a hadzali ho rovno do seba. Lenze Barabas bol iny ako ostatni. Nejedol ani nepil. Uprene sledoval Zamu. Stary muz priniesol sudok vina, ktore si schovaval v komore a odkladal na slavnostnu prilezitost.
„Co sa tvaris ako na pohrebe?“ okrikol ho Hoplit sediaci na opacnej strane stola ako Barabas. Tvar mal spinavu od blata, ktore sa hlboko zazralo a nedalo viac zmyt, takze vyzeral tmavsie nez naozaj bol, temeno mal skoro hole, pokryvalo ho iba zopar pramenov vlasov, tvar sama vraska, bielka mu svietili a iba podciarkovali vodnate svetle oci. Zvysok tvare mu pokryvala husta siva brada vykrutena dopredu.
„Daj sem ten sud, lebo tebe naverimboha este spadne na zem a vyleje sa. Toto by si chcel?“ Dal muzovi spakruky po tvari. „He? No vidis, hned sa lepsie tvaris.“ Vytrhol starcovi sud, do ktoreho zabodol ostru dyku.
„Prichystajte case,“ zvolal a hned sa do poharov zacalo nalievat vino, ktore vytrysklo prudom ako zo studnicky. Rozlievalo sa do poharov, po stole aj zemi a bolo ho aj citit v ovzdusi.
„Das si z neho, moja princezna?“ ozval sa Barabas neznym hlasom k Zame v jeho naruci.
„Nechcem.“
„Ani kvapocku?“ Nesuhlasne pokyvala hlavou.
„Na oslave nemusis hovorit nie. Neboj sa mna, ani mojich muzov. Vidim ti v ociach, ze sem nepatris. Chces vidiet svet? Mozem ti ho dat. Budes mat vsetko, na co pomyslis. Zlaty nahrdelnik aj diadem na hlave. Povedz ano a vsetko bude tvoje.“

	Huriavk v miestnosti, ktora praskala vo svikoch, pokracoval. Devat hladnych a podnapitych muzov urobilo svoje, cochvila sa zdalo, ze dom nadobro spadne pod ich bujarou naladou.
„Starky, co tam stojis ako obareny, pod si s nami vypit!“ zavolal Hoplit na domaceho, zatial co mu vino stekalo po sivej brade. Vyzeral pri tom skoro ako male dieta.
„Ja,“ zavahal domaci, hlas sa mu po prvom slove zlomil, s vypatim vsetkych sil pokracoval, „si neprosim.“
„Tak on si neprosi!“ vysmesne ho napodobnil Hoplit a muzi pri stole sa s nim dali do smiechu az na Barabasa, ktory sa venoval muzovej dcere. „Ci sa ti paci alebo nie, musis si s nami pripit. Dneska musime.“
„To ano,“ pritakali ostatni.
„Lebo sme radi, ze sme nazive. Vies,“ postavil sa a isiel k domacemu, „v tychto prekliatych horach sme skoro zgegli. Prekrocili sme hranicu Gorinu, nie o vela,“ podotkol, „iba tak, aby sme sa dostali do najblizsieho mesta a vyplienili chram. Bol si niekedy v Gorinskom kralovstve?“ spytal sa muza, ktory mlcal s tvarou bledou, ze by sa mu krvi nedorezal. Nesuhlasne pokyval hlavou.
„Samozrejme, ze nie. Mal by si plne gate,“ zasmial sa, „ale to sa stava. Lenze tebe by aj tak nic neurobili, ved co by im urobil cervik ako ty. Nic! Pleskli by ta po chrbte a uz by si robil v nejakej ich bani, nemam pravdu? Mam, viem, ze ano. My sme sa vydali lupit, no neslo nam ani o zlato, ale vyskusat, ci by sa dalo obrabat okolite mesta.“
„Ale prisiel drakan!“ vykrikol jednooky Yong. Hoplit sa na neho hnevlivo pozrel, ze mu zobral vetu z jazyka.
„Ale prisiel drakan. Nikdy by som nepovedal, ze existuju, ale videli sme ho vsetci na vlastne oci.“
„Tak je,“ prikyvli ostatni.
„Mal obrovsku hlavu podobnu krokodilovi s hadim rozstiepenym jazykom, pretiahnute telo s chvostom, laby silne so spicatymi pazurmi a kridlami.“
„A zlte oci! A strasne smrdel!“ skocil mu do reci Yong, co Hoplita nasrdilo.
„Neskac mi do reci, ked hovorim.“
„Povedz mu, ze nam zozral troch ludi.“
„No museli sme pred tou bestiou utekat. V horach sme pobludili. A kdeze to vlastne sme?“ spytal sa domaceho ako na dovazok. Domaci po jeho otazke trochu pookrial. Mozno sa spoliehal, ze teraz mu bohovia pomozu, ked ich spomenie.
„Kraj, kde ziju bohovia burok.“ 
Utly muz sa hrdo nadul, na co v miestnosti veselo zaburacalo.
„Naozaj?“ Hoplit sa k nemu naklonil celkom blizko. „Nepocul som o takych bohoch.“
„Su silni a pomstychtivi. Myslite, ze nevedia, co tu robite? Vsetko si zapamataju a vratia vam to,“ vyhrazal sa im chudou zdvihnutou rukou. Hoplit sa na neho dlho pozrel.
„Budem to brat, ze som nepocul, co si povedal a necham ta zit, aby si vedel. Nie preto, ze by som sa vasich bohov bal.“ 
Hodil do seba kusisko suseneho masa a zapil ho vinom. 

	Za ten cas sud skoro cely vyprazdnili a na stole ostala spust. Omrvinky z chleba lezali roztrusene vsade naokolo, dokonca aj na zemi, kde sa zmiesali s cervenymi vinnymi kaluzami a so spinou. Muzi sedeli s vydutymi brusiskami a stazka vydychovali.
„Nacim poberat sa spat,“ natiahol sa Hoplit. Zbadal odchylene dvere do izby s postelou, odkial vyslo dievca, ktore stale sedelo ich vodcovi na stehnach. Vydal sa priamo tym smerom, no v ceste ho zastavila cepel meca.
„Ani sa neopovaz ist do tej miestnosti,“ zaganil Barabas. 
Podnapity Hoplit sa spamatal.
„Dobre, sefe, nemusite na mna hned vytahovat mec.“ 
Ten nic neodpovedal, len ho pozoroval vlcimi ocami.
„Aby si vedel, kde je tvoje miesto,“ precedil cez zuby. Hoplitovi vystupila cerven do lic, radsej sa vzdialil. Muzi sa naukladali, kde sa len dalo.
„Pod so mnou,“ zasepkal Barabas dievcatu. To sa ostychavo pohlo. Zdalo sa, ze sa chce vyslobodit z jeho narucia, ale odpor bol slaby, ani co by mal v rukach male dieta, ktore sa hned poddalo.

	Za murmi obydlia sa ozvalo hrmenie. Koruny stromov bicovali strechu, dosky tupo buracali. Vietor hvizdal cez uzke strbiny, piskal a skuvinal rozcesnuty na tisice tenkych vlascov, aby sa vzapati spojil a opustal dom v divokom tanci pomedzi stromy. Spustil sa lejak.

	Barabas priviedol dievca za ruku do zadnej miestnosti. Snal zo seba kozeny pancier a koselu. Pocetne jazvy na jeho tele mu dodavali na statocnosti, zatial co stvrdnute a vyrysovane svaly v sere izby ho ozdobovali a hovorili, ze ma pred sebou skutocneho bojovnika. Dlhe tiene zjemnili jeho tvrdu tvar. Stala pred nim neisto, zahalovala si prsniky a lono. Na to ju schytil za plecia a prevratil na lozko.

21. kapitola – Rachot
	Skoro rano bola dolina zaliata hustou bielou hmlou, nebolo vidiet ani na krok. Rebeli stali pred domom.
„Naspat do tabora sa v tomto pocasi nedostaneme,“ podotkol Yong a namieril svoje jedno zdrave oko na vodcu, ktory sa vypinal nad ostatnymi.
„Mas pravdu, pocasie je horsie, ani co by tma bola.“
„Bludili sme uz niekolko dni. Potrebujeme sa vratit k svojim zenam a detom, ktore sme v tabore nechali.“
Barabas sa spytavo pozrel na Mengusa, ktory nenapadne stal v pozadi. Pod slepymi ocami mal tazke nadute vaky, ktore pripominali stecenu a stuhnutu lavu, co by nebolo daleko od pravdy. Jedno oko bolo celkom biele, druhe malo zrenicku, no ta bola vykrutena kamsi hore. Mengusova tvar, chuda s mnohymi priehlbinami, no pokojna zaroven, posobila na bielom pozadi akosi rozumne a jasne, ako keby tento slepec zrazu videl, kym ostatni boli slepi.
„Mengus,“ prihovoril sa mu Barabas drsnym hlasom, aky pouzival na clenov svojej skupiny, „co mame robit? Vidis cestu?“

	Skupina ho povazovala za svatca a vestca, no niekedy sa nan spoliehali ako na svoj kompas. Kvoli vytocenemu oku sa zdalo, ze pozera kamsi inam, staby do ineho sveta. Pod nosom sa mu urobila kvapka, ktora zacala stekat po drsnej tvari.
„Citim nepokoj. Blizi sa smrt.“
„Co to trepes, mamlas. Vypil vcera vela a pomutila sa ti hlava?“ rozculil sa vznetlivy Hoplit. „Radsej nam povedz nam, kde je cesta. Za to by sme ti boli vdacni.“
„No povedz,“ nedal sa ani Barabas, ktory tiez zacinal byt podrazdeny. Bolo narocne starat sa velit pocetnej skupine rebelov a zlodejov, kde kazdy den hrozilo, ze mu niekto podreze krk.
„Cesta nie je.“
„Co tym myslis, ze cesta nie je? To podla teba mame ostat tu?“ 
Hoplit by ho najradsej prerazil, ako keby slepec mohol za vsetko.
„Zisli sme z nej a ona sa stratila. Musime ju najst.“
„Co tym myslis?“
„Musime vratit do lesa a pohladat ju.“
„Pche, na to ti ja seriem!“ vystekol Yong. „Nemam chut opat bludit a chodit ako nejaky somar. Nepamatas si, ze nas nahanal drakan? Toho este raz stretnut nepotrebujem!“
„Dost,“ zahriakol ho Barabas. „Budeme robit, ako povedal Mengus. Vratime sa do lesov.“
„To mate za to, ze ste urazali tunajsich bohov,“ ozval sa odzadu starec a skodoradostne sa posmieval. „Nemali ste sem prist a teraz skapete v lesoch.“
„Toto si nenecham,“ vystekol Hoplit a spoza opasku vytiahol mec, rychlo sa skrutil a zamieril si to na starca, ktory sa posmesne skeril.
„Dost!“ zrukol nan podrazdeny Barabas, „Nebudeme ho zabijat.“
„Urazil nas.“
„Za to si zoberiem jeho dceru. Urcite sa vyzna v tychto lesoch a zavedie nas na spravnu cestu.“ Starec stiahol kutiky ust do hnevliveho vyrazu.
„Nedam vam ju, zlodeji! Myslite si, ze sem pridete a mozete brat, co sa vam zachce? Len cez moju mrtvolu.“ Vysiel od dveri a postavil sa im do cesty.
„To ti mozem lahko splnit,“ neudrzal sa Hoplit ako keby len na to cakal a v momente mu zarazil mec do brucha. Starec zachrcal a zrutil sa k zemi. Dievca, ktore stalo za nim vykriklo a zvalilo sa k nemu.
„Vrahovia!“

	Z kopca sa spustil cierny vtak, zakrakal. Jeho hlas sa niesol v prazdnote a v ozvenach sa odrazal od okolitych kopcov.
„Zle znamenie,“ preriekol odzadu Mengus. 
„Horsie to uz nemoze byt.“
„Cus, Yong,“ zahriakol ho Barabas, ktory si pohladil bradu. „Hovor, Mengus.“
„Nepohnevali sme si ich bohov?“
„Na to ja nedam,“ stekol Hoplit a vytiahol mec z brucha starca.
„Dost uz,“ ukazal na dievca, „ides s nami!“ 
Barabas k nej natiahol ruku. Dievca vahalo.
„Chces ostat v tejto diere navzdy alebo spoznat svet? Pri nas budes mat jedla, kolko sa ti zraci, aj zlata a drahokamov. Budes si zit ako kralovna, zatial co tu ta necaka nic dobre. Videl som stovky obydli ako je toto vase. Podrobuju sa silnejsim, lebo sa nedokazu branit, nepatria nikam. Chces azda skoncit u niekoho ako otrokyna?“
„Nie,“ ozvala sa slabym hlasom. Pozrela sa na mrtveho otca. „Nemozem ho tu nechat lezat napospas zveri. Musim ho pochovat.“
„Nech sa tak stane. Yong, chod vykopat hrob!“
„Nie, on nie,“ ukazala nan hnevlivo prstom. „Jeho vrah musi zomriet, aby odcinil, co urobil.“
„Aby si nezomrela ty,“ zaganil Hoplit podrazdene. „O mojom zivote nebude rozhodovat cundra.“ Zlovestne pozrel na Barabasa. „Myslis, ze neviem, ako si sa mu v noci oddavala?“
„Varoval som ta, ale nedas si povedat,“ vytasil mec Barabas. „Nepoznas svoje miesto.“
„Ak sa chces so mnou bit ako chlap proti chlapovi, nemam proti tomu nic,“ protirecil vodcovi.

	Obaja bojovali s kratkymi mecmi, ktore sa dali lahko nosit za pasom. Barabasov bol na konci rukovate zdobeny drahokamom, zatial co jeho protivnik mal jednoduchy bez vyzdoby, zato s vysuchanymi kozenymi prutikmi na rukovati.
„Mal som ta zarezat v spanku, ako som planoval, ale takto to bude jednoduchsie.“
„S krysami ako si ty som si poradil uz neraz,“ odtlacil ho a kopol do stehna. Hoplit sa zakolisal, stratil rovnovahu, ale vzapati uz bol bezpecne na nohach a vyrutil sa do vypadu. Sekal bez rozmyslu, na co si Barabas pockal a vyhol sa mu v poslednej chvili, na co ten druhy skoro spadol. Dostal kopanec do chrbta. 
„Este ti nestacilo?“ 
Jeho super sa vymrstil od zeme a zahnal sa mecom, ale sekol iba vzduch. „Mal by si sa naucit triafat, ak chces niekoho zabit. Takto iba muchy nahanas.

	Do Hoplita vosla zlost, proti Barabasovi nemal sancu. Ten sa s nim zahraval ako macka s mysou.
„Myslis si, ze si vyhral?“ zrukol nan. Rukou siahol do vnutorneho vrecka kabata. „Co povies na toto?“ vybral cierny kovovy predmet, ktory drzal za rucku a hlavnou mieril na Barabasa stojaceho s mecom vedla tela.
„S cim ma to chces zastrasit?“ rozosmial sa. „Chces to do mna hodit?“
„Ty nevies, co to je,“ zlovestne zaganil Hoplit, ktory si jednou rukou pohladil pery a bradu ako keby mu stekali sliny. „Toto je najmocnejsia zbran, aku si kedy videl.“
Musel sa rozosmiat. 
„Zblaznil si sa? Len do toho.“

	Vtom sa ozval vystrel, ktory znel ako hrom. Vsetci ostali ohluseni. Barabas sa pozrel na rukav kozucha. V mieste lakta odletela velka cast vlcej kozusiny.

„Ako si to urobil?“ spytal sa ako omraceny. „Co je to?“ Vsetci stali v udive.
Hoplit sa rozosmial na cele hrdlo. 
„Vykopal som to z prastarej diery!“
Barabas stojaci priamo pred nim sa spamataval z toho, co sa stalo. Nenapadne kyvol muzom stojacim za Hoplitom, ktori ako na prikaz okamzite schytili ozbrojencove ruky.
„Hej! Co to robite? Pustite ma a prezradim vam tajomstvo tej veci.“ 
Yong mu vykrutil ruku. Pistol s kovovym rachotom spadla na zem.
„Na vasom mieste by som sa s tym nezahraval,“ varoval ich dufajuc, ze si to rozmyslia.
Barabas ho nepocuval. Nahol sa k nej, zdvihol ju a skumavo si ju prezeral.
„Nie, nevykopal si ju. Pamatam sa, ze tuto vec sme ukoristili v Ernaku. Votrel si sa do domu, kde ich ukryvame a zobral si ju.“
„Prisaham, ze nie. Vykopal som ju.“
„Si zradca, Hoplit!“
„Neklamal by som.“ 
Barabas sa rozosmial. 
„To teraz hovoris. Na druhej strane dobre, ze si ju zobral, aspon viem, ze medzi vecami z Ernaku je aj nieco, co by sa dalo pouzit, ale najprv vyskusam, ako funguje toto,“ namieril hlaven pistole na Hoplitovu hlavu, ktory sa zacal od strachu zmietat.
„Staci stlacit toto?“
„Nie!!!“ 

	Ozval sa ohlusujuci rachot. S udivom sa pozreli na Hoplita, ktoreho hlava sa rozletela na malicke kusky.
„Dobra vecicka,“ potazkal si ju Barabas a nasledne vlozil do vrecka. „Co civite?“ zaganil na spolocnikov, ktori ho s otvorenymi ustami sledovali. „Pochovajte starca a ideme prec stade, kym si tunajsich bohov nacisto nerozhnevame.“

22. kapitola – Astar
	Pust. To bola prazdnota. Nic viac. Prevela preludov v prazdnote. Nehostinne miesto, kde sa nechcelo zit zvieratam ani rastlinam. Hole kamene prerezavali nohy, koryta vyprahnutych riek boli ako bludiska. Kde-tu rastol trs travy ako posledne milosrdenstvo. Kamene sa zosypavali z prikrych kopcov, ktore nemal kto zadrzat, aby sa drobili a rozpadali a menili v piesok. Horuci a vsadepritomny. Nebolo pred nim uniku.
„Raz-dva-tri. Hajdy hajdy hou.“ Spieval si, aby sa mu lepsie kracalo. Fungovalo to. Sam sa tomu cudoval, ale nohy pocuvali lepsie a aj mysel vari nebola tak otupena.

	Potom jedneho dna jeho noha stupila na zeleny chumac travy makky ako koberec. Pred sebou uvidel zelenat sa luku. Trikrat neveriacky zmurkol a pochopil, ze pust sa konci. Zvalil sa na zem plny radosti, ze sa mu podarilo zdolat tu nekonecnu hladnu pust, ktorej oci po cely cas boli namierene priamo na neho. Vytrhol trs travy, prilozil ho k ustam a nosu a zhlboka sa nadychol. Predsa len existuje zem na konci piesocneho mora. Zdolal velku skusku. Teraz veril, ze bude moct prezit. V pusti mohol stokrat zomriet, nepoddal sa, ale prisiel s velkou zatazou. Musel najst Barabasa a presvedcit ho, aby pomohol Chodcom a spolu zautocili na mocneho nepriatela. Navyse slubil Romerovi, ze vyhlada Dianu a rozpovie jej vsetko, co vie o jej otcovi. Kmen Pilesarov, o ktorom mu povedal Kosmas, nenasiel. Odkedy s nim bol naposledy, nestretol zivu dusu.

	Doposial nestretol toho muza, ktory mal pomoct Chodcom, ale co o nom doposial vedel, neznacilo velku nadej. Konieckoncov bol to prave on, kto napomohol tomu, aby Ernak padol. Zradil Chodcov, ako zradzal aj Gorin. Dalo sa takemu muzovi verit? Kliment mu azda doveroval, zomierajuci muz sa spoliehal na poslednu nadej, ktora ostala, ked Argon sa rozhodol znicit vsetkych Chodcov. Videl to aj u Kosmasa, ked si mysleli, ze su skor legendou, nez skutocnymi ludmi. Lenze boli skutocni a to Edmundovi dodavalo silu a vieru. V tej sile vsak bola aj slabost, lebo vela toho nevedel.

	Podobne myslienky ho tazili celu cestu, ale ked si zrazu uvedomil, ze presiel celu pust a nedaleko od neho sa uz dala vidiet zelena linia lesa, zabudol na vsetko a opajal sa pocitom vitazstva. Dokazal zdolat skoro nekonecnu cestu. Pozeral sa na kopcovite uzemie, na ich vrcholoch skaly zapasili s vegetaciou, miestami bolo vidiet sede miesta, kde sa dostali na povrch a nechceli sa vzdat svojho posledneho uzemia, zatial co v udoliach ich prikrych svahoch rastli lesy a poskytovali dostatok tiena pre toho, kto sem zavital z puste. Edmund zamieril tym smerom horlivy ukryt sa v nich. Pust bola pre neho cosi cudzie, nezname, no len co uvidel lesy, citil sa skoro ako doma. Les sa zdal byt blizko, no cesta k nemu trvala zvysok dna. Posledne kroky sa mu zdali byt najtazsie, ale ked dosiahol pevninu, kde uz pust nadobro ustupovala lesu, zmohol sa iba na to, aby klesol na kolena a dakoval bohom, nech uz boli kdekolvek, ze mu pomohli dostat sa az sem. 

	Edmundovi sa v poslednych dnoch zdravie znacne zhorsilo; palili ho oci, hrdlo mu horelo, na kozi mal mnozstvo raniek, ktore sa nechceli hojit a zaludok, ktory po dlhy cas prijimal skromnu stravu, chcel vypovedat sluzbu. To vsetko na neho zrazu dolahlo. Zvalil sa do makkeho papradia, z ktoreho sa nedokazal postavit.

	Vecer sadla na krajinu tma. Pustovnikom zatriasla zimnica. Zabalil sa viac do plasta, a tak si zaumienil preckat do rana. Noc bola dlha, skoro nekonecna, ale na okolnosti, ktore si z neho chceli ukrojit, si uz zvykol. Zaumienil si, ze rano, len co vyjde slnko, sa obhliadne po liecivych bylinkach. Kazdy les ukryva tajomstva vo svojich rastlinach, stromoch a zvieratach, ktore ho obyvaju. Tento sa ale odlisoval od toho, v ktorom Edmund vyrastal. Stromy rastli redsie a boli stihlejsie, vrcholky okolitych kopcov boli hole a kamenite.

	Mnohe byliny nepoznal a iba sa divil, ked natrafil na niektoru, co mala farebnu rozcapenu hlavku a vyzerala skoro ako ta, co poznal doma, ale predsa sa mu zdalo, ze je v niecom ina. Zbadal aj take, ktore naisto poznal, a tak coskoro si v ruke niesol byle hadovnika, korene bergenie, pohanku ci rebarboru. Sadol si k uzkemu potociku, ktory veselo poskakoval na okruhlych kamenoch, kde si zalozil ohen ako ho ucil Kliment a pripravil masticky a napoje, ktorymi sa liecil. Podarilo sa mu aj cosi vlozit do ust, lebo pod kamenmi blizkej riecky nasiel raky. Dlho sa im ospravedlnoval, ze ich ide zjest.
„Racikovia, ja za to nemozem, ze taky je poriadok sveta,“ no ked rozluskol ich masite klepeta zabudol na vsetko a hodoval skoro ako kral.

	Cesta na vychod sa hadila pomedzi kopce rozhadzane vsetkymi smermi, narazajuce do seba patami a pretlacajucimi sa medzi sebou, kto ma tvrdsie skaly. Podarilo sa mu najst vychodenu uzku cestu, ktorou sa vydal dufajuc, ze ho zavedie spravnym smerom. Podla Klimentovych slov severne od hranice Gorinu sa nachadzaju vysoke hory, kde na hrebeni jednej z nich lezi Ernak. 

	Z hustiny pred nim, kde popinave rastliny zapasili s previsom skaly, sa nahle vynoril ostry hrot kopije. Mieril priamo na jeho hlavu. Vzapati sa vynorila postava zeny s helmou, ktora jej zakryvala oci a vrchnu cast hlavy, odkial ako koruna vyrazali vtacie pierka. Vrchnu cast hrudnika pokryval kruhovity pancier, spod ktoreho bol vidiet spodny okraj prsnikov. Cez lono mala prepasany kovovy pruh, uprostred ktoreho sa upinala latka, ktora ako suknica zahalovala miesto medzi odhalenymi stehnami.
„Sliedis v nasich lesoch, cudzinec?“ zaganila vystraznym hlasom. Edmund jej spociatku nerozumel, lebo rozpravala zvlastnym prizvukom, hoci slova mu davali vyznam, lebo pouzivala spolocny jazyk.
„Preco by som mal sliedit?“ odvetil jej priamo.
„Ponevieras sa tu. Sledujem ta uz hodnu chvilu. Kto si?“
„Pustovnik.“
„Poznala som pustovnikov ako ty,“ kopiju priblizila este viac k jeho krku, az musel nadvihnut hlavu, aby ho nebodla do brady, „a ukazalo sa, ze su to sliedici Gorinu.“
„Gorinu?“ spytal sa s rozrusenim v hlase, „Pre nich by som nesliedil, ani keby ma davali na skripec. Gorin nenavidim zo vsetkeho najviac.“
„Pekne si sa naucil vykrucat. Pojdes so mnou. Ini rozhodnu, co s tebou bude.“ 
Ostrym hrotom mu naznacila, aby isiel pred nou.
„Tade,“ volky nevolky sa musel podriadit jej prikazu.

	Uprostred lesov medzi kopcami sa nachadzala siroka plosina, na ktorej stalo mesto Astar, panujuce okolitym lesom a pahorkom, ktorych hranicou z jednej strany bola pust a na vychode vo vzdialenosti tri dni cesty od Astaru udolie sirokej rieky, ktora si razila cestu pomedzi kopcovitu krajinu. Na jeho uzemi sa nachadzalo mnozstvo usadlosti, ktore spadali pod jeho spravu. Svoj povod si odvodzovali od legendarneho Uldina, ktory mal ukradnut horiaci kamen zo sopky a polozit ho ako zaklad mesta, ktore vybudoval. Preto su jeho potomkovia, ktori maju po nom meno, vyborni v opracovani kamena a socharstve. Vynikali aj ako skveli bojovnici, najma jeden proti jednemu, ale dokazali sa sformovat do uzavretych utvaroch, v ktorych boli skoro nepremozitelni. Prostredie, ktore obyvali, ich prinutilo vymyslat vsakovake sposoby, ako vyuzit miestne podmienky. Kedze nemali vela pody na pestovanie, stali sa z nich zrucni remeselnici a obchodnici.
„Privadzam speha,“ povedala zena s kopijou, zatial co ho prevadzala pomedzi straze, ktore tu hliadkovali. Odtial sa vstupovalo na plosinu, na ktoru sa zo vsetkych stran tlacili strme kopce. Na nej sa rozliehalo mesto, uprostred ktoreho bolo jedine namestie, kde stal palac s nadvorim. Obyvala ho kralovna Uldinov, Ramona.

23. kapitola – Mlada kralovna
	Palac mal lahku, vzdusnu stavbu. Jeho obvod tvorilo stlporadie, ktoreho zaoblene hlavice podopierali strechu s trojuholnikovym stitom v prednej casti. Stavba bola postavena zo svetleho kamena, ktorym prechadzali jemne farebne zilky. Pred palacom sa nachadzalo namestie vykladane dlazdicami z bieleho kamena, ktore sa upinalo k stavaniu sirokym schodiskom. Po jeho stranach stala straz s kopijami v rukach, ktorych konce drzali zarazene do zeme. Na hlavach mali prilby zakryvajuce polovicu tvare, lono im zahaloval bedrovy pancier bez suknice a cez plecia a cely chrbat im visel volny cierny plast.
„Idem za Ramonou, aby rozhodla, co s tymto spehom.“
„Dam jej oznamit,“ povedal jeden z muzov s kopijou a kyvol rukou na posla, ktory pribehol a vzapati uz bezal dovnutra palaca. Vynoril sa asi za polhodinu.
„Prijme vas, ale najprv ho skontrolujem,“ pribehol k Edmundovi a prehladal ho. Nasiel Bodec aj stopu, kovovy predmet, ktory si niesol ako spomienku na otca.
„Podme,“ surovo don stuchla strazkyna. Vsimol si, ze po cely cas kracala hrdo a vzpriamene.

	Kralovna Ramona sedela na velkom striebornom trone, ktoreho zadna cast bola naspodku rozsirena a hore sa zuzovala ako list stromu. Mala plave vlnite vlasy padajuce na plecia, v nich zlatu korunu, ktora im drzala tvar, nad celom sa jej skvel diadem. Tvar mala velmi peknu, stihlu a zensku, zelene oci a vystupujuce licne kosti. Cez plecia mala prehodeny sytocerveny plast. Hrud sa jej ligotala drahymi kamenmi, pomedzi ktore bolo vidiet kopceky prsnikov. Lono jej zahalovalo iba kratke rusko. Edmund jakziv nevidel taku krasu. Po obidvoch stranach tronu sedeli cierne leopardy priviazane retazou, ktore podchvilou nespokojne zavrcali. Ramona pozrela na Edmunda.
„Tamma, mozes zlozit kopiju. Tu nam neublizi, vsakze?“ obratila sa k Edmundovi, s ktorym doposial jednali nadmieru prisne, ale hlas kralovnej poskytoval aspon aku-taku utechu.
„Kdeze by som vam ublizil,“ zacal rychlo rozpravat. „Ved ja ani neviem bojovat a ked pozriem na vasich strazcov, iba sklanam hlavu pred ich bohabojnostou.“
Kralovna sa po jeho slovach rozosmiala.
„Dobre hovoris. Sme male kralovstvo, ale o to viac odvazne a v tychto kopcoch nepozname supera.“ 
Zrazu nan pozrela podozrievalo. „Nase hranice su strazene zo vsetkych stran. Nedostane sa k nam niekto iba tak. Povedz mi, pustovnik, ako o sebe vraj hovoris, ako si sa sem dostal?“ spytala sa ho kralovna, zatial co cierne leopardy po stranach vyzerali nespokojne a podchvilou cerili zuby. 

	Edmund si pretrel vyschnute pery. Cierne neposedne vlasy mu padli do tvare, ze si ich musel zacesat dozadu. Kralovna na neho pozerala zvrchu, zatial co zvery po jej stranach sa zdali byt cim dalej, tym viac nepokojne. Na jedneho z nich zlahka polozila ruku a selma sa upokojila.
„Som Edmund Jazerny a prichadzam sem zo zapadu. Moje kroky viedli pustou, tym nekonecnym morom piesku hladajuc jeho breh.“
„Z puste?“ spytala sa neveriacky. „Aky blazon by sa vydal na tak nehostinne miesto?“
„Taky, ktory hlada a veri vo vzneseny ciel.“
„Vzneseny ciel?“ v hlase bolo citit pochybnost.
„Uz som si zvykol, ze ludia vo mna neveria, ale je to preto, lebo pre vlastne oci nevidia.“
„Hovoris odvazne na to, ze mas pred sebou kralovnu, ktora jednym pohybom prsta zbavi tvoje telo hlavy.“
„Mam za sebou dlhu cestu, ktora ma vela naucila. Strach medzi tym nie je, prave naopak. Tolkokrat som bol na pokraji smrti, ze na jej pritomnost som si zvykol.“ 

	Ramona zlozila ruku z hlavy leoparda a polozila ju na opierku.
„Dobre, je vidiet, ze mas odvahu a som ochotna verit, ze si prisiel od puste.“
„Dakujem,“ mierne sa jej uklonil. V tom pohybe bolo trochu teatralnosti, „ze mi aspon v tomto doverujete. Prichadzam zo zapadu od miesta, ktore je na opacnej strane tejto pustatiny, vedeny premudrym Klimentom, ktory mi ulozil ulohu najst jedneho cloveka. A tak som tu, hoci priznam sa, nebolo v mojom plane dostat sa az sem.“ 
Kralovna si ho dlho premerala.
„Poznas Klimenta, Chodca?“ 
Po cely cas sa snazil vyhybat tomu, aby neprezradil, ze patri k Chodcom, ale ked to pocul z jej ust, bolo zjavne, ze ho pozna.
„Poznal som ho, ale uz viac nechodi po tejto zemi.“
„Zomrel?“ povedala prekvapene. „Aj ty si Chodec?“
„So vsetkou skromnostou musim priznat, ze som.“
„V tom pripade nie sme nepriatelia,“ kyvla na straz, ktora ustupila dozadu a zaujala uvolnenu poziciu. „Kedze poznas Chodcov, neobavam sa, ze by si bol spionom Gorinu.“
„Nesluzil by som im ani za svet. Ich strazcovia poriadku ma skoro zabili.“
„Aj v nasom meste boli. Museli sme ich pustit, lebo inac by sme si koledovali o vojnu s Gorinom, a o tu naozaj nestojime. Je dovod, preco Gorin Chodcov tak nenavidi?“
„Boji sa pravdy, ktora by ich mohla znicit, ktora by zmenila cely svet.“ 

	Ramona sa postavila z tronu. Leopardy zdvihli hlavu k svojej pani zvedavi, co sa bude diat, no ona ich len zlahka pohladila po hlavach a zvierata sa vzapati upokojili. Schadzala dole po schodoch, za sebou tahala cerveny zavoj plasta. Edmund sa nemohol vynadivat na jej krasu. Prisla az celkom blizko k Edmundovi, ktory citil jej jemne sladkavu vonu.
„Povedz mi, Edmund Jazerny, coze je to za pravdu?“ 

	Vtom mu hlavou presla myslienka, co ak kralovnej nemozno verit a je spolcena s Gorinom? Ak by jej vsetko vyzradil, pokojne by ho mohla dat zabit a dozvedela by sa vsetko, co vie. Nepriatel bol velmi blizko, nemohol teraz riskovat. Bolo aj riziko, ze by mohol urazit ich bohov, lebo takmer na kazdom mieste sveta mali spojenie s vybuchom sopky a Faturom. Aj to by bol dovod, aby ho odsudili. Musel jednat tak, aby ich neurazil.
„Vase velicenstvo, som polichoteny tym, ze mi doverujete a nepovazujete ma za nepriatela, ale odpovedat na vasu otazku nemozem.“
„To uz preco?“ v jej hlase zaznelo rozculenie. Tvar mala celkom blizko pri nom.
„Su pravdy Chodcov, ktore nemozeme prezradit. Predstavuju nase tajomstvo a iba majstri Chodcov mozu rozhodnut, ci ich prezradime.“
„Majstri, vravis. Si si vedomy, ze by som ta pokojne mohla nechat tyrat, ver mi, ze v tomto remesle nezaostavame a prinutila by som ta hovorit,“ pozrela na neho skoro vyhrazne. „Ale kedze si vazim Chodcov a ich ucenie, nepouzijem tieto prostriedky.“
„Dakujem, velicenstvo, vasa mudrost predstihuje dokonca vasu krasu.“
„Povedz mi, kam si smeroval, ked sme ta zajali? Mam tusenie, ze v tychto pohnutych casoch nejdes cez pust bez ucelu.“
„Hladam Barabasa,“ odvetil jej. 
Zarazene pozrela na Edmunda.
„To uz preco? Co potrebujes od toho nehanebnika? Zbija v okoli ako diva selma.“
„Nema najlepsiu povest, to je pravda.“
„Hovori sa, ze v nedavnom case ziskal tajnu zbran, ktora dokaze vytvarat ohen hodny bozskej sily. Nevies o tom nieco?“
„Pravdupovediac, este som ho nemal moznost stretnut ani vidiet a o zbrani vonkoncom nic neviem.“ 
Pozrela na neho.
„Hladas ho a nevies o nom nic? Ako potom mozes ist za nim?“
„Kliment veril, ze by mohol viest odboj proti Gorinu. Vedie rebelov, ma aj zbrane, kym my, Chodci, nie sme bojovnici. Sami by sme mu nemohli celit.“
„Lenze preco on?“ kralovna sa pytala este vzdy zarazene.
„Ja len sluzim Klimentovej prosbe. Mozno v nom bolo nieco viac, mozno mu veril.“
„Sotva by som mu dala viest hliadku, nieto este odpor proti Gorinu!“ 

	Po cely cas z Ramony nemohol odtrhnut oci. Mala uzke plecia, v porovnani s nimi sirsie boky. Predstavil si, ako by sa dali objat, ked si zrazu vsimol, ze tvar kralovnej ma celkom blizko pred sebou. Pozrela mu priamo do tvare svojimi zelenymi ocami. Ich pohlady sa stretli. Hoci by sa patrilo pred kralovnou sklopit zrak, nedokazal to. Prichytil sa pri tom, ze ju skoro pobozkal, len na poslednu chvilu sa spamatal a odtiahol hlavu.
„Vratte mu jeho zbran a veci, lebo nepatri sa spravat neuctivo k niekomu, kto nie je nasim nepriatelom,“ prerusila ticho.
Vydala sa smerom k vychodu z miestnosti, ked sa nahle zastavila a otocila spat k nemu.
„Zariad, aby sa u nas citil ako doma,“ prikazala svojmu pobocnikovi, „spravte z neho cloveka, lebo pachne a je spinavy ako otrok a jeho saty su roztrhane ako u mrzaka.“
„Hned to zariadim,“ uklonil sa ku kralovnej pobocnik, nizky clovek s plesinou na temene hlavy. Ciernymi ocami si premeral Edmunda. Jeho tvar sa skrivila.
„Aby som sa staral o takych psov, ako si ty,“ zaganil.
„Nepocul si, hromotlk, mas sa o mna postarat. Daj mi pripravit kupel, taky co som este nikdy nemal,“ povedal Edmund s rozkosou, „a neopovaz sa protirecit, lebo kralovna sa hned dozvie, aky si galgan.“ Pobocnika skoro rozdrapilo, ale cudzinec, ktoreho mal pred sebou neustupil ani o piad, nenechal sa zastrasit a neostavalo mu nic ine, nez posluchnut prikaz kralovnej Ramony. Edmund pocitil na pleci ruku, ktora ho zastavila. Bola to Tamma.
„Kralovna je mlada, este nevie, co chce. Z nejakeho dovodu si u nej vzbudil sympatie. Opovaz sa jej ublizit a budes mat co docinenia so mnou.“

24. kapitola – Na vezi
	Cez male okno slnko zasvietilo do miestnosti a razom ju celu presvetlilo. V opacnom kute na neho pozerala socha obnazenej mladej zeny kupajucej sa v prameni potocika. Na druhej strane stala socha rohateho muza s kozou bradou, zdalo sa ze ju odtial pozoruje a cosi chysta. Zvlastni ludia ti Uldinovia, pomyslel si Edmund a vzal do ruky krcah s horucou vodou a vylial si ju na hrud. Po celom tele sa mu rozliala rozkos. Jakziv nevidel to, co domaci nazyvali vana. Bola to vlastne pozdlzna nadoba na kupanie vytesana do velkeho kamena. Poriadne si pretiahol udy. Prisla na neho unava. Viecka otazievali a kazdou chvilou chceli padnut celkom dole. Musel sa premahat, aby ich udrzal. Do nosa mu vrazila vona jazminu, ktory ho prijemne ukolisaval, az nakoniec neodolal a viecka zatvoril.

	Cosi treslo. Okamzite sa strhol, az z okrajov vane vyprskla voda na mramorovu podlahu. Z chodby sa ozvali hlasy. Jeden sa miesal pomedzi druhy, takze sprvoti sa nedalo odhadnut, komu patria.
„Este vzdy sa kupe. Bol spinavy ani...“
„Marta, co je teba do toho,“ zahriakol ju iny hlas, ktory nedokazal poriadne rozoznat. Vzapati ktosi vtrhol do miestnosti.
„Teraz konecne vyzeras ako clovek,“ skonstatovala kralovna, ked ho zocila. Mala rozpustene vlasy, na sebe lahku bielu tuniku previazanu v drieku cervenou satkou. Odhalovala skoro cele nohy, na ktorych mala obute lahke sandale.
„Aj predtym som bol. Trosku spiny zo mna nerobilo nic ine.“
„Kto ta ucil odvravat kralovnej? No nic,“ hodila rukou, „nebudem sa nad tebou pohorsovat. Mam na praci aj ine veci.“ 
Zapozerala sa kamsi pred seba.
„Uz si bol vo vezi?“
„Vezi?“ zopakoval po nej.
„Ach, samozrejme, ze nie. Ako by si sa tam dostal,“ odpovedala si.
„Ktoru vezu mate na mysli? Mozno som ju uz videl.“
„Pod sem, ukazem ti ju.“ 

	Stala pri uzkom okne. Edmund sa pozrel pred seba. Este stale lezal vo vani celkom bez siat. Vahal, ci by bolo patricne teraz vstat. Zacesal si vlasy dozadu, obzeral sa okolo seba, ci neuvidi nieco cim by sa zahalil. Ramona nan pozrela.
„Chces tam lezat cely den?“
„Uz idem,“ zrazu zbadal pri vani lezat utierku. Chytro ju zlapil, vysiel z vane a prepasal si nou bedra. Vydychol si, lebo kralovna upierala zrak opacnym smerom.
Pristupil k nej. Stali pri okne jeden vedla druheho, Ramona ukazala prstom.
„Tam.“ 
Namiesto bodu, kde ukazovala, pozoroval jej stihlu ruku s dlhymi prstami. „Vidis ju?“ zrazu sa spamatal.
„Nevidim. Musi byt niekde skryta,“ ukosom na neho pozrela. Nevedela, ci zartuje, alebo to mysli vazne. 
„Pozeraj sa na liniu kopcov. Vidis, ako sa jeden prepadavaju cez druhy ako vlny na vode. Uprostred nich, na tom najvyssom, ktory namiesto toho, aby padal, tak sa vypina. Na jeho vrchole je vezicka.“ 
Zbadal ju. Odtial vyzerala ako siroka ciara, stonka na jablku.
„Vidim ju.“ Ramona spokojne zlozila ruku.
„Je odtial vyborny vyhlad. Mozem ti ukazat okolie.“ Predstava, ze by s Ramonou mal stravit cely den ho nadchla.
„Bolo by mi nesmiernym potesenim.“
„Pridem o hodinu.“ 

	Otocila sa a odisla. Cakal, ci sa nahodou neotoci, ale namiesto toho mal pred sebou jej chrbat a vlniace sa boky. Vydychol si. Este chvilu sa opajal z vone, ktora po nej ostala v izbe. Spominal si na jej slova; kazde pismeno, kazdu hlasku ako vyslovila, kam sa pozrela, ako pohla hlavou. Vsetko sa mu v zableskoch objavovalo pred ocami. Nevedel, co sa s nim dialo. Este nikdy sa mu nestalo, ze by pri nejakej zene stracal vsetok rozum a ze by ho k tomu este oblievala horucoststarostlivo si utrel telo. Na stoliku, ktory sluzil na kupelne ucely uvidel male zdobene dozicky. Jednu otvoril. Oviala ho prijemna, jemne korenista vona. Okamzite rozpoznal matu, levandulu a vanilku. Nalial si kusok na dlan a rozotrel si ju po tele. Mala pravdu, povedal si v duchu, hned je zo mna celkom iny clovek.

	Vysiel z palaca na namestie, kde cakala Tamma, ako sa ukazalo, verna priatelka Ramony. Bola oblecena tak, ako ju stretol v lese, ked ho zajala, iba jej pohlad bol o trochu privetivejsi.
„Tvoj kon je pristaveny pri stajniach.“ 
Edmund zneistel.
„Musim sa priznat, na koni som este nesedel,“ poskriabal si nos a hladal cestu, ako by sa tomu vyhol, keby sa odzadu neozval hlas Ramony.
„Tak ta to budem musiet naucit.“ 
Edmund sa az zacervenal, lebo sa hanbil, ze je tak neohrabany. Astar a Uldinovia sa mu zdali az prilis kultivovani, sudiac podla krasneho mesta vytesaneho do kamena aj podla siat s jemnymi latkami, o akych sa v jeho kraji nikomu ani nezdalo. Ramona vykrocila razne dopredu. Nasledoval ju neistym krokom, no snazil sa nedat najavo svoj nepokoj. Prichytil sa, ako pozoruje jej chodzu, vlniace sa boky a uzke ramena. Tunika pri chodzi zlahka poskakovala. Edmund musel rychlo poskakovat, aby kralovnej stihal, ktora, ako sa zdalo, mala dobru naladu. 

	V zadnej casti palaca, kde sa koncilo stlporadie a zacinala rovna stena, ktoru od namestia nebolo vidiet (bol to zamer stavitela, aby nahodny host nevidel neporiadok). Tu stala drevena lahka budova, odkial pomocnik priviedol za uzdu dva kone.
„Bonifac!“ zvolala Ramona a pohladila hnedaka s ciernymi nohami, hrivou a chvostom po bielej skvrne na cele. „Vsakze som ti chybala,“ objala ho okolo krku, na co zviera spokojne pohodilo hlavou. Kralovna sa obzrela k Edmundovi.
„Tento je tvoj,“ cierny kon s bielymi ponozkami nad kopytami poskocil na zadnych nohach a dupotom doskocil na zem.
„Izmir, nebud zly,“ vycitala mu. Zviera akoby rozumelo jej slovam skrotlo, neskakalo, hoci podchvilou pohadzovalo chvostom. „Povezies nasho hosta, tak sa spravaj slusne,“ pohladila ho po pysku a presla k Bonifacovi. Chytila sa pevneho vystupku na sedle, vsunula nohu do strmena a vysvihla hore.
„Teraz ty,“ zavolala na neho a zasmiala sa pri tom, co Edmunda popudilo, ani nevedel preco. Kon pred nim sa mu zdal prevelky, na to vsetko este nepokojny. Zoparkrat hrabol prednou nohou do zeme. Vsimol si, ze ho zviera pozoruje velkymi okruhlymi ocami. Pristupil k nemu blizko tak, aby kralovna nevidela, ze sa prihovara zvieratu.
„Ak sa budes dobre spravat a nezhodis ma, najdem ti v lese najstavnatejsie a najchutnejsie bylinky, na ake nikdy nezabudnes. Rozumel si mi?“ posepol mu a schytil ho za uzdu. „Ak si mi rozumel, pokyvaj hlavou.“ Zviera sa mierne zvrtlo, poskocilo par centimetrov nad zemou. Edmund ho nepustil. Naozaj sa zdalo, ze prikyvol.
„Co si to vy dvaja hovorite?“
„Dal som mu ponuku, ktorej nebude moct povedat nie.“
„To by si mal cim skor vyskocit na jeho chrbat, lebo Bonifac je uz nepokojny. Nerad caka,“ len co to dopovedala, zviera vystrelilo vopred.
„Izmir, je to na tebe,“ povedal zrebcovi a vymrstil sa na jeho chrbat. Zviera ako keby pochopilo, co sa deje a vystrelilo za nimi.

	Bezal opreteky. V dialke pred nimi sa mihala biela tunika Ramony, ktora s lahkostou preskakovala prevalene pne a necakane zrazy, ktore sa na poslednu chvilu zjavovali pred nimi. Izmir sa snazil, len co mu sily stacili. Jeho svalnate a stihle nohy sa nedali zahanbit dvojicou pred nimi. Bolo pocut dupot kopyt, ktore neprestajne dopadali a vydvihovali chrbat zvierata. Edmund sa z celej sily drzal jeho krku a iba naznakom mu ukazoval smer, kadial ma bezat, hoci Izmir by si poradil aj bez neho.
„Pod, pod, pridaj. Musime ich dohonit,“ krical na neho, co sa mu v jednej chvili skoro vypomstilo, lebo pre nepozornost konar minul jeho tvar o nie viac ako jeden prst. Narazili na nerovne kameniste dno potoka, kde na prikrom svahu museli spomalit. Izmir opatrne zostupil dole k vode, odkial opatovne vyrazil do behu, zdalo sa, ze biela tunika je uz o nieco blizsie.
„Coskoro ich mame!“ pochvalil zviera, ktoremu okolo pysku bolo vidiet bielu penu. Jeho telo zacinal pokryvat pot, no ani napriek tomu nespomaloval, ba zdalo sa, ze bezi o nieco rychlejsie. Vtedy Edmund uvidel pomedzi stromy tien veze, ktora sa nad nimi vypinala z vrcholu kopca, do ktoreho zacali stupat.

	Zatiahol uzdu, Izmir spomalil. Obzeral sa za tymi, ktorych prenasledovali, lebo sa im nahle stratili z dohladu. Kde len mozu byt? - spytal sa sam seba. Pomaly klusali hore. Zbadal Ramonu sediet na cistinke pri studnicke.
„Legenda hovori, ze kedysi pri nej sedavala vila, ktora sa nestastne zamilovala, ale ten, ktoremu venovala svoju lasku o nu nestal a ona sa od zialu premenila na studnicku, aby sa ludia mohli napit z jej vody a aspon na chvilu sa citit milovani.
Edmund zoskocil z dychciaceho Izmira.
„Potom to znamena, ze pri nej nemusite sediet.“
Hladela do tecucej vody. 
„Iste mate napadnikov kolko sa vam zachce.“ 
Nepozrela na neho. Polovicu jej tvare zakryvali vlasy.
„Ked som bola male dievca, casto som sa tu hravala. Z nejakeho dovodu ma toto miesto upokojovalo.“
„Aj teraz vas upokojuje?“ Prisiel k nej blizko.
„Neviem,“ nespokojne pohodila rukou, „v poslednom case som nejaka nesvoja. Myslela som si, ze kralovanie bude jednoduche, ale namiesto toho sa vsetko zda byt iba neprestajny kolobeh nemoznosti a povinnosti,“ zdvihla oci k nemu. „Zavidim niekomu, koho nic neputa a chodi cez krajiny, hory a puste, bojuje s vetrom, slnkom a hviezdami na nebi. Ach, ako rada by som to vymenila za nekonecne hodiny, dni a tyzdne pocuvania prazdnych reci miestnych mudrcov a kadejakych prospecharov, ktorym ide iba o vlastne dobro.“ 

	Ramona bola celkom blizko pri nom. Nevedel, co v tej chvili urobit, tak ju schytil za ruku, aby ju utisil, nemysliac na to, ze ona je kralovnou, kym on obycajnym pocestnym.
„Vsetko ma svoje uskalia, vrcholy a obcas aj zazraky v podobe riek a ich udoli. Take su krajiny, v ktorych zijeme aj zivoty, ktore mame. Niekomu, kto zije v palaci sa zda o cloveku v nekonecnej krajine, ze je mu slobodne a radostne, a pritom on nesniva o nicom inom nez o pristresku a kusku stravy. Ani on nie je spokojny a namiesto mudrcov a prospecharov musi pocuvat nepokojne myslienky, ktore na neho doliehaju ako krdel divych holubov a pokusaju sa z neho utrhnut vsetko, co mu este ostalo. Nie, ani putnikovi nie je lahko.“
„Preco je zivot potom taky, ze sa nemozeme tesit z osudu, ktory nam daroval? Preco musim sediet v palaci? Ty by si sa na to lepsie hodil ako ja,“ povedala razne. „Si odvazny a poznas svet, nezastavila ta pust ani ine nebezpecenstva a prisiel si az sem, co by dokazal maloktory clovek.“
„Mozno som presiel pust, ale nemal by byt panovnik silny a velky, aby bol vzorom svojmu ludu?“
„Aj ty si silny. Vidim to na tebe, len nechces tomu verit, priznat si, ze ostatni by sa ti nevyrovnali. Len si zober Izmira, malokoho by pripustil, aby sedel na jeho chrbte, ale ty si ho dokazal skrotit hned ako si ho stretol.“
„Naozaj?“ nechcelo sa mu verit. Ani nevedel ako, mozno este v zasneni sa naklonil k Ramone a dotkol sa bozkom jej peri. Boli prijemne, ozajstne, nezne. Nemyslel na to, ze patria kralovnej. Chcel ju objat, privinut k sebe, povedat jej nieco, ked sa za nimi ozval Bonifac, ktory dupol nohou o kamen. Obaja sa prebrali ako zo sna.
„Na vezu?“ snazil sa Edmund zahovorit chvilku, ktora v tej chvili nastala.
„Hned je tu,“ nesurodo vydala zo seba Ramona a pochytro si upravila tuniku, ktora sa jej pokrcila. „Je nedaleko, hore na kopci.“

	Drzali kone za uzdy a pesky sli hore stupajucou cestou, ktora sa vinula po vypuklom kopci. Stromy ustupili jasnozelenemu svitu korun, ktore rastli na konci lesa a prechadzali v cistinku, kde bolo vidiet kruhovu zakladnu veze. Jej steny tvorili starostlivo tvarovane kocky z pieskovo sfarbeneho kamena. Siroka zakladna veze sa stupajuc do vysky zuzovala, az jej koniec sa stracal kdesi hore.

	Kone priviazali o drevenu hradu, ktora bola pristavana pri mure. Edmund sa zaklonil, aby sa pozrel na vrchol.
„Je poriadne vysoka.“
„Odtial vidime cele okolie. Je to dolezite, lebo nas kraj sa nachadza povacsine v udoliach kopcov. Nechceme byt nepripraveni, ked k nam niekto potiahne. Pod,“ naznacila mu.
Vnutri veze pocitil chlad kamenov a sero. Svetlo poskytovali male okruhle otvory v stenach, ktore sluzili aj ako strielne. Pred sebou mal tocite drevene schody, ktore sa spiralovito tiahli hore. Ramona ho nenutene chytila za ruku.
„U nas je taka obycaj, ze by kralovnu mal vzdy niekto viest, ked ide po schodoch, aby ak zle stupila, mohol ju chytit.“
„Bude mi nesmiernym potesenim,“ snazil sa hovorit najvyberanejsie, ako vedel. 

	Isiel o krok pred Ramonou drziac jej ruku. Nezdalo sa, ze by potrebovala pomoc, lebo zlahka skakala zo schodu na schod, ale to ho trapilo najmenej. Potesil sa, ze kvoli tomu zvuky ju moze drzat, mat pri sebe blizsie. Spomenul si, ze o nieco nizsie, pod vezou, sa dotkli perami, a do tvare sa mu nahrnula cerven. Vzdy, ked bol nesvoj, snazil sa to zahovorit.
„Preco pri vasom trone sedia dva leopardy?“
„Z povercivosti. Volaju sa Kant a Sfinga. Podla prastarej legendy musia sediet vzdy pri trone, ked je tam kralovna alebo kral. Hovorilo sa to v jednej davnej vestbe.“
„Bal som sa, ze su preto, aby zozrali toho, ktory bude odporovat tronu.“ 
Ramona sa rozosmiala.
„V tom si sa nemylil. Odporovat tronu sa nema.“
„Ved ja by som to ani nedokazal, najma nie takej peknej kralovnej.“ 
Ramona sa zasmiala.
„Naozaj?“
„Hovorim iba to, co vidim.“
„Niekedy zrak klame.“
„Iba ak na pusti, ked vsetko hori od slnka. Tu v tienoch lesa sa mozem na svoje oci spolahnut.“
Nad sebou uvideli okruhly jas svetla, ktorym sa koncilo schodisko.
„Uz sme hore,“ povedala. Pred sebou mali trojicu strazcov, ktora tvorila hliadku.
„Mozete ist dole, teraz vas nebudeme potrebovat,“ prikazala im. Jeden z nich, ktory mal nos ako makky zemiak sa ozval.
„Lenze general povedal...“
„Nezaujima ma, co povedal general. Ja som kralovna a hovorim, aby ste sli dole. Rozumeli ste?“
„Ano, velicenstvo,“ muz nahle skrotol a posluchol Ramonu. 

	Pri odchode sa muzi z hliadky nebadane pozreli na ich spojene ruky, co si vsimol aj Edmund. Drzali sa este stale za ne, hoci schody uz pred sebou nemali. Ramona prisla k okraju veze, ktora jej siahala do vysky pasu. Kralovna sa oprela o stenu chrbtom k nemu. Vlasy jej viali vo vetre a odhalovali krk a ramena.
„Pod sem,“ otocila sa k nemu. Pristupil k muru, kde sa mu okamzite dostavil uchvatny vyhlad. Z jednej strany uvidel vyprahnutu pieskovu krajinu, ktoru ako keby nadobro opustil zivot. Horizont bol miestami prerusovany ciernymi vystupujucimi kopcami a skalami. Z tychto miest prisiel. Spomienka na ne bola este vzdy cerstva. Spomenul si na Kosmasa a jeho rodinu, jedna z mala ustretovych veci, ktore tam postretol. Potom sa mu vybavil umierajuci Romero, no nie ako clovek z neba, z akejsi neznamej krajiny lietajucich bohov z druheho konca sveta, ale ako zomierajuci clovek; jeho bleda tvar, ochabujuce udy, no zaroven uspokojenie, ze sa zbavil tiaze, ktoru mu predal.

	Ramona ako keby tusila, ze je hlboko v myslienkach, neprerusovala ho, nechala ho, nech sa vynadiva. Neraz zavitala na vezu, odkial sa zvykla zapozerat na pust, miesto, ktore k nej prevravalo zvlastnym jazykom, lakalo ju a vyzyvalo. Ked jej oznamili, ze zajali cloveka, ktory odtial prisiel, citila kdesi vnutri zvlastnu predtuchu, ze sa nieco stalo. Teraz tu stala s tym clovekom, Edmundom, ktory mal v sebe nieco udatne a v jeho ociach citala cosi hlboke, takmer neopisatelne. Ani jej nenapadlo zamyslat sa nad tym, ze nepatri k urastenym muzom, bol iba ak o prst nizsi nez ona, no o to viac mal v sebe, vnutri.
„Vravel si, ze sa chces dostat do Ernaku, kde dufas, ze najdes Barabasa,“ prerusila ticho.
„Ano.“
„Ukazem ti cestu k miestam, kde sa to miesto nachadza.“ 

	Presli na opacnu stranu veze, odkial mali vyhlad na kopcovitu krajinu, ktora sa dalej menila, stupala a jej stity zacinali naberat biele ciapocky.
„Tam su Severne hory, v nich sa ukryva.“ 
Zdvihla ruku a prstom ukazala kamsi do daleka. „A tam je hranica Gorinu.“
„Kde? Zda sa mi, ze kopce jeden cez druhy splyvaju.“
„V smere mojej ruky.“ 

	Z miesta, kde stal nevidel smer, a tak si stupol za Ramonu od chrbta. Mal ju celu pred sebou. Vedel, ze by ju mohol objat. Nebranila by sa, nepovedala by, ze je kralovna a patri do ineho sveta. Pokojne mohol a mozno by sa objali a bozkali, lenze v poslednej chvili sa zastavil. Nieco v nom postavilo hat; mozno strach z toho, co by sa stalo, strach z toho, ze by uz z Astaru neodisiel a vsetko, co mal pred sebou a co musel urobit by padlo pre ten moment. Zastavil sa tesne pri nej, kde mohol citil jej telo, jej bytost, vonu vlasov a pocut ako dycha, ako jej bije srdce, ktore nepatri kralovnej, ale cloveku, zene. Edmund pocitil, ze premeskal ten moment, ktory sa na kratku chvilu objavil, a ktory uz teraz nebude moct vratit. Aj ona to musela citit, lebo vzapati sa k nemu otocila.
„Asi uz budeme musiet ist naspat do mesta, aby ma nehladali,“ povedala. Jej tvar sa zmenila. Uz nebola hrava a rozsafna ako pred chvilou. Najradsej by sa prepadol pod zem, ze neurobil to, co mal, ze sa zastavil, ale uz sa to nedalo vratit spat.

25. kapitola – Tazke rozhodnutie
	Na schodoch jednej z budov hlavneho namestia uz hodnu chvilu sedela zamyslena postava, ktora miestami pozerala smerom k palacu, hned na to sklonila hlavu, ktoru v tazkom premyslani zovrela do ruk. Edmund vahal, co ma v tej chvili urobit, ci ostat v meste a byt v blizkosti Ramony, ktorej tvar mal neprestajne pred sebou alebo vyrazit dalej na cestu. Telo mu jasne vravelo, aby ostal, oddychol si po predlhom putovani a bol v blizkosti Ramony, ale hned na to sa ozval hlas, ktory mu neustale pripominal Klimenta a spolu s nim tisice dalsich neznamych, ktore mu hovorili, aby siel a pokracoval v tom, co zacal. Bolelo ho pocuvat ich, chcel sa ich striast, ale coraz viac boli neochvejne a presvedcivejsie. Musel pokracovat v ceste, ktoru zacal vtedy, ked za nim prisiel Kliment a zachranil ho pred strazcami poriadku.

	Z vrecka vybral zlatistu trubicku, ktora ostala v Romerovej ruke, ked zomieral. Prstom presiel po embleme F, ktory sa nachadzal na tele valca. Na jednom konci bola uzavreta zatkou z tvrdeho materialu, ktory nebol ani drevom, ani kovom. Na dotyk bol prijemny, teply a nanajvys zvlastny. Z druhej strany z vnutornej strany sa nachadzalo cosi podobne bielemu sklu, ktoreho ked sa dotkol prstom, jemne palilo. Na tele trubicky sa nachadzal kruzok podobny gombiku, ktoreho zmysel mu vonkoncom unikal. Pokusal sa ho stlacit, hoci len slabo, lebo vzdy, ked to skusil, citil, ze ta vec sa vnutri jemne natriasa, ale nic dalsie sa nedialo.

	Zamieril k palacu. Kralovna Ramona ho privitala v jednej zo svojich komnat. Lezala na drevenej pohovke s vyvysenym operadlom. Na sebe mala ruzovobiely lahky plast jemny ako hodvab, ktory volne previsal cez odhalene plecia a jeho nariasena cast prechadzala cez okraj pohovky. Svoje plave vlasy mala prepletene v dvoch pramenoch, ktore prechadzali od cela cez spanky, spojene vedno vzadu. Pozrela na neho spytavymi ocami zvyraznenymi ciernymi linkami.
„Pozeram, ze mas na sebe saty, v ktorych si prisiel. Nepacia sa ti nase, ktore sme ti dali?“
„Su naozaj krasne a prijemne, ale na dlhe cesty sa nehodia.“ 
Premerala si ho ocami. Vsimol si mierne cervene kutiky svedciace o unave.
„Dlhe cesty?“
„Ano.“
„Takze uz odchadzas. Robis to vsade tak? Zastavis sa, pohostis, spoznas sa s ludmi a odides skor, ako by pre teba mali nieco znamenat?“ 

	Edmund pocuval jej hlas a sledoval tvar, ktoru mal moznost spoznat za dva tyzdne, ktore tu stravil. Velakrat boli spolu na vezi sami, kde sa cele hodiny rozpravali a zdalo sa, ze neexistuje na svete nic mimo nich. Edmund vsak stale musel mat na pamati dovod, preco sem prisiel a vedel, ze kazdym dnom sa mu krati cas, kedy bude musiet vyrazit do Ernaku.
„Ak by bolo iba na mne, ostal by som tu rad. Niet miesta na svete, kde by som bol radsej.“
„A predsa ides.“
„Nie je to moja vola, ale posolstvo, ktore ma vypravilo na dlhu cestu, je dovodom, preco musim ist.“
„Posolstvo,“ zopakovala po nom.
„Bol som ucnom majstra Klimenta, urobil som slub Chodcom. Zveril mi ulohu, ktora je vacsia ako ja, preto sa jej musim podvolit.“ 

	Dlho sa na neho pozrela. Bola este krajsia, ako ked boli spolu na vezi. Najradsej by sa jej hodil k noham, ktore by bozkal najvrucnejsie, ako len vedel, dotkol sa jej pier, ktorym sa nevyrovnalo nic na zemi, a predsa sa nepohol.
„Pravdy Chodcov sa traduju ako velke mysteria, ktore si ctime. Zelam ti, aby ta sprevadzala priazen osudu.“
„Dakujem, kralovna. Vase slova su pre mna povzbudenim. Je este jedna vec, ktoru som sa chcel spytat. Hladam nomadsky kmen Pilesarov. Podla toho, co som sa dozvedel, Kaxari ich schytali a predali do otroctva Gorinu.“ 
Ramona sa zamyslela.
„Uz som o nich pocula. Zavolam stratega, ktory ma na starosti obranu mesta, on urcite bude vediet.“ 
Zrazu sa zastavila. 
„Preco vlastne potrebujes vediet, kde sa nachadzaju?“ Edmund jej pozrel do tvare, z ktorej ho pozoroval par zelenych oci.
„Ide o dievca… vlastne neviem, ci je este dievca, vlastne je to dcera. Nie moja,“ zacal sa mu pliest jazyk.
„Aha, tak ty ides za dievcatom. Mohla som si domysliet.“
„Nie, nie je to tak,“ dostal zo seba. „Nepoznam ju, nikdy som ju nevidel. Lenze v pusti som stretol cloveka, je to jeho dcera. Mam ju vyhladat a predat jej jeho odkaz.“
„Takze odkaz,“ kratko skonstatovala.
„Uz pojdem.“
„Pockaj.“ 
Zdalo sa, ze v hlase zmiernila odtazity ton. „Gorin je nas spolocny nepriatel. Utoci na nase hranice a berie ludi, z ktorych sa stavaju otroci. Nemozem dopustit, aby k tomu dochadzalo. Viem, ze chces, tak ako ja a ludia tohto kraja, aby bol Gorin zniceny, a ze urobis vsetko pre to, aby k tomu doslo. Ak vznikne odpor proti nemu, nech to bude aj Barabasovo vojsko, prid sem alebo vyprevad posla a Uldin sa pripoji k odporu.“
„V tejto chvili budeme potrebovat kazdu pomoc.“ 
Prikyvla.
„Vyslem Tammu, aby ta sprevadzala k hraniciam a ukazala ti cestu. Maj sa na pozore, aj nasi ludia sa vyhybaju ceste k Ernaku, les je plny drakanov.“
„Este raz dakujem za vsetko. Ak budem mat stastie prezit udalosti, ktore su predo mnou, ak ma bude sprevadzat priazen osudu, na ktoreho rozmary sa musime spoliehat a zdravie mi bude sluzit, prosim velicenstvo o dovolenie, aby som sa este do Astaru mohol vratit.“
„Statocny clovek ako ty ma vzdy dovolenie a priazen kralovnej.“ 
Uklonil sa Ramone na odchod, ktora ho vypravila na cestu jemnym, sotva badatelnym usmevom, ktory sa mu ako nezmazatelna spomienka uchoval v mysli.

26. kapitola – Brana do lesa
	Siroka rieka s mutnou vodou lenivo pretekala udolim v dlhom obluku. Koruny stromov sa k nej naklanali svojimi ovisnutymi tenkymi konarmi, ktore sa dotykali trstia, co vyrazalo z bahnistej pody, ktorou sa koncil breh. Na vrchole obluka sa nachadzala cistinka, na konci ktorej hned pri vode stala nevysoka strazna veza zhotovena z drevenych brvien upinajucich sa ku kamennej zakladni. Z oboch stran sa popri brehu tiahlo opevnenie konciace v hustych nepriechodnych krovinach.
„Hranica Uldinov,“ povedala Tamma, ktora sprevadzala Edmunda. „Na druhej strane zacina Drakani les. Opustis uzemie rieky, dostanes sa na vrchovinu, odkial budes vidiet pas vrchov tiahnucich sa od severu na juh. Hladaj kuzelovity kopec, ktory vybieha dopredu. Z druhej strany uvidis skalu, ktora vytrca hore pomedzi stromy. Je to vstup do lesa.“
„Naozaj tam ziju drakani?“ Pocul o nich, ze su to obrovske hrozive stvorenia s ostrymi zubmi a pazurmi, proti ktorym nestacia cele armady.
„Ti, ktori prezili, a nie je ich vela, nevyzerali, ze by uz v hlave mali vsetko v poriadku,“ povedala ako na dovazok.
„Pomiatli sa?“ 
Tamma stiahla usta a pozrela priamo na Edmunda.
„Na to si mozes odpovedat sam. Viem iba, ze pred tym boli v poriadku. Mozno ked nejakeho stretnes, na Ramonu si viac nespomenies,“ nezdrzala sa Tamma, ktora po cely cas na Edmunda zazerala. Poskriabal sa po hlave.
„Cakal som cosi povzbudivejsie.“ Tamma sa tvarila, ze nepocula, co povedal.
„Pojdes cestou, ktoru vidis na druhej strane,“ ukazala prstom. Zaostril zrak na to miesto. Druhy breh vyzeral este nepristojnejsie ako ten, na ktorom stali. Na jednom mieste sa dala vidiet medzi krovinami medzera. 
„Presne tam,“ dodala. „Pojdes ku kuzelovitej hore. Je to brana do vrchov. Zije tam maly kmen Tmarov.“ 
Zatial co hovorila, zobrala balicek zavinuty v satke. 
„Kralovna ti posiela toto,“ pod satkou sa ukazala jednoducha sekerka s bronzovou hlavicou. 
„Toto im venujes, aby ta pustili cez priechod.“ 
Prikyvol.
„Pocas cesty sleduj vrchol bieleho stitu. Vidis?“ 
V dialke bolo vidiet nezretelne stity hor. „V nich najdes Ernak. Na druhy breh ta prevezie hliadka.“ Podala mu sekeru. Odisla, ani sa nerozlucila.
„Vraj ma mate previezt na druhu stranu“, obratil sa k hliadke, ktoru tvorilo desat muzov stojacich na strazi. Zvysok posadky pobyval obdalec v kasarnach. Pristupil k nemu velitel s helmou na hlave, ktora mala po bokoch licnice. Vredu na hrudi a bruchu mal lesknuci sa kovovy pancier, na ktorom boli znazornene svaly. Z pliec mu visel cierny plast.
„To je najmenej,“ povedal pokojnym hlasom. Pozrel sa na Edmunda jasnymi modrymi ocami. „Zvysok cesty sa modli k osudu, aby si mal jeho priazen.“
„Veruze aj budem.“ 
Muz prikyvol.
„Cln je pripraveny, mozeme vyrazit hned.“ 
Edmund sa rozhliadol okolo seba. Zdalo sa mu, ze opusta bezpecnu pevninu a vydava sa na uzemie plne neznama. Hory pred nim, ktorych stity sa stracali v dialke, posobili tajomne a nepristupne.
„Naco stracat cas. Podme.“ 
Nasadol do clna.

	Ostry predok lode prerezaval hladinu, na ktorej sa tvorili nevysoke, plytke vlnky. Vojaci sa veslami zapierali do zltkastej bahnitej vody, smerovali priamo k miestu, kde sa nachadzalo volne miesto medzi spletou krovin. V jednu chvilu sa chcel otocit spat a venovat posledny pohlad kraju Uldinov, ale zastavil sa. Zdalo sa mu prihodnejsie, ze sa nebude vracat dozadu, obaval sa, ze by mu to mohlo priniest nestastie. Lodka zakratko prirazila k druhemu brehu.
„Sme doma,“ zasmial sa ten, ktory sa volal Filo. 
„Vela stastia,“ dodal druhy. 
Lod sa opat ocitla na vode, tentokrat plavala opacnym smerom, zatial co jedna osoba ostala stat osamotena na druhom brehu.

	Mal pred sebou hustavu, ktorou viedol uzky chodnik. Vykrocil nim nemysliac na nic. Len co minul udolie rieky, uvidel pred sebou mierne zvlnene uzemie vrchoviny, za ktorou sa tiahol tmavy pas vrchov, presne ako mu hovorila Tamma. V nich zacinal les, kde zili bajni zlovestni drakani.

	Hladal kuzelovity kopec, ktory mal byt branou do lesa. Premeriaval si jeden kopec za druhym. Dvihali sa od roviny, prevalovali sa cez seba; viacere sa roztahovali do sirky, ine sa prikro tahali hore spojene s ostatnymi prepadnutymi chrbtami. Jeden z nich stal vpredu a za kratkym pasom stromov vedla neho z hustiny nahor sa vynarala kolma skala. Musela to byt brana do lesa. Vydal sa tym smerom. Slnko svietilo a na lucine porastenej travinami ihralo spevom cvrckov, lucne koniky skakali zo stebla na steblo, kmitali pred jeho ocami ako v nejakom tanci. Priroda rozkvitla do zivota. Za inych okolnosti by nedokazal odolat tak lakavej ponuke ponorit sa do tajomstiev byliniek, kde by v nich cital ako z knihy, hutal by, ktora aky zazrak ukryva alebo ci sa ponasa na tie, ktore poznal.

	Teraz mu chmary zachvatili myslienky, nohy sa mu zdali volajako tazsie nez obycajne a vonavy vzduch, ktorym bolo plne ovzdusie, ani nepostrehol. Ako by aj mohol, ked pred sebou mal pas vrchov, ktorymi sa zacinal Drakani les a len pomyslenie na to, co ho v nom caka, ho naplnalo hrozou. Sivozelena linia rozkolisanych vrcholov nan doliehala kazdy krokom, co sa k nej blizil. Pred sebou valal trsy trav staby tade prechadzalo velke nemotorne zviera. Kuzelovity vrch uz mal na dohlad. Jeho mohutna rozlozita polkruhova linia zaplnila horizont z jednej strany, zatial co po svojej lavici v mieste, kde sa koncila jeho zakladna, vyrazala dovrchu zvetrana skala teraz pokryta tienmi.

	Cesta sa mu ukazovala popri zakladni kopca z jednej strany, kadial riavy, co sa nim liali pri mohutnych dazdoch vyhlbili jedinu schodnu cestu. Zbadal rozkosatenu a celkom pokrivenu brezu a vedel, ze ide spravne, ze nic take v normalnych krajoch nerastie. Objali ho hlboke tiene, pomedzi ktore sa predieral chladny vietor a po luke a slnku uz nebolo ani stopy. Mocna sila lesa posobila na navstevnika, snazila sa mu votriet pod kozu a zvnutra prehovarat priamo k jeho strachu, ktory pred nim nezakryl. Prazdnotu lesa nahle prerusilo zahukanie sovy. Spociatku si ho nevsimal a siel dalej ako keby prisiel o vsetky zmysly, ale ked sa zopakovalo este raz, prebral sa z driemot. Sova! Jej hlas sa mu zdal znamy. 
„Matilda?“ 
Nedostal ziadnu odpoved.

	Krajina este viac potemnela. Predlzili sa tiene, ktore sa na neho tlacili kazdou chvilou coraz viac. Rukami si pretrel tvar. Potreboval to, chcel sa zbavit strnulosti, ktora sa na nej usadila ako zima, ktora zosadne na krajinu a ta cela zmeravie. Pridal do chodze. Dorazil ku skalnej stene trciacej na korunami stromov. Pred sebou mal branu do lesa drakanov. Tiene sa zacali pohybovat a ukryvat za hrubymi kmenmi stromov. Zazrel odraz ohna na listkoch stromov a kym sa stacil rozhliadnut okolo seba, videl, ze je v obkluceni. Okolo neho stali polonahi spinavi muzi. Skromna koza im pasala bedra, vlasy mali dlhe a zapletene do hrubych sulancov. Hladel do neotesanych, takmer zvieracich tvari. Boli to Tmarovia, ktori strazili branu do lesa.

27. kapitola – Temnota
„Neublizujte mi. Nemam zle umysly. Som putnik, iba prechadzam cez vase uzemie.“ Nadvihol ruky hore.
„Monga parat fibe var,“ povedal jeden neznamou recou a stuchol mu do rebier kopijou, zakoncenou ostrym kamenom priviazanym kozenymi remienkami. „Para mono lit.“
„Dobre,“ suhlasil ani nevedel s cim a smeroval hore po ceste podla hrotu, ktory sa mu zapichaval do chrbta. 

	Ich tabor stal na zaciatku udolia z jednej strany uzavreteho strmou skalou a z druhej dalsou, mohutnou a poznatelne vacsou. Pod nimi horel ohen, okolo ktoreho boli po zemi kruhovito rozlozene okruhle kamene, niektore velke, ze by ich nezdvihlo ani sto muzov. Medzi nimi sa nachadzali dalsie, mensie, na nich stali drevene brvna, sluziace ako miesta na sedenie pri ohni. Na najvacsom kameni lezal muz oprety o laket. Cele telo mal pokryte obrazcami, ktore sa prelinali medzi sebou, takze iba na tvari mal nepopisane miesto.
„Ho nur sava ma.“ Vyriekol drsnym hlasom, na co sa vsetci naokolo rozosmiali, ako ked sa rozsteka pes.
„Ja vam nechcem ublizit. Iba prechadzam,“ snazil sa Edmund presvedcit ich, ze mu nemusia ublizit. „Potrebujem prejst cez Drakani les, aby som sa dostal do Ernaku.“ Muz pre nim okamzite zbystril pozornost.
„Drakan?“ To bolo prve slovo, ktore rozumel. Pokusal sa im naznacit, ze chce iba prejst, lenze potom si uvedomil, ze by nebolo zle prezvediet sa, ci tu naozaj drakani ziju, a ci nie su iba vymyslom, ktorym miestni veria.
„Videli ste drakana?“ opytal sa. Zdalo sa, ze muz pred nim, rozumie otazke.
„My videli. My z drakanov strach nemat. On nas nechat. My neublizovat jemu. Modlit sa, lebo pan on nas jest.“ 
Vydal zo seba lamanou recou nacelnik sediaci na velkom oblom kameni. „Drakan nas pan. Ty smrt!“
„Smrt, smrt, smrt!“ opakovali ostatni, ktori ich obkolesili.
„Idem v mieri. Nemienim ublizit nikomu. Potrebujem iba prejst lesom,“ branil sa.
„Prejst!“ rozosmial sa. Odhalil pri tom silno zlte zuby s velkymi medzerami. „My rozhodnut, ci pustit.“
„Neodvazil by som sa vas urazat trufalostou prist bez daru.
„Dar?“
„Mam pre vas vzacny dar.“
„Dar? Ukaz, co mat.“
„Najprv chcem vediet, ci ma pustite, potom sa rozhodnem.“ 

	Muz sa zarazil. Pripominal zviera, ktore nalakali na jedlo a teraz mu ho chcu zobrat. Edmund vybral sekerku s bronzovou hlavicou zdvihol do vzduchu tak, aby ju videli vsetci. Naznacil, ze sa vrati cestou, ktorou prisiel. Muz sa postavil.
„Dostanete ju, ale najprv ma pustite.“
„Dostat, dostat, dostat,“ bolo pocut v ozvenach hlasov.
„My pustit ta.“
„Potom sekera bude vasa.“
„Nasa, nasa, nasa.“
„Ist,“ skocil z kamena a ukazal rukou na priestor medzi skalami. 
„Tu,“ schytil Edmunda za rukav, aby ho nasledoval. Presli popri skalach. Spolu s nimi isla cela tlupa ludi z tabora. Deti, ktore sa kolisali na neistych nohach, vyskali a poskakovali. Edmundovi dalo vela prace, aby sa ich striasol, lebo zo vsetkych stran sa ho dotykali a prikladali nosy k jeho satam.
„Tu my koniec,“ zastavil nahle nacelnik. „My dalej neist. Tam udolie, my zakazane ist.“ 
Edmund sa mu uklonil.
„Tu je dar,“ oboma rukami mu podal sekerku. Ten druhy napodobnil jeho gesto, uklonil sa a oboma rukami vzal sekeru do ruky.
„Para tu!“ zvolal svojim zvlastnym jazykom, ktoremu rozumeli azda iba oni a rozbehol sa dole, odkial pred chvilou prisli. Nasledovala ho cela tlupa ako divoke stado.

	Coskoro sa stratili za ciernymi skaliskami, ktore z toho miesta este stale bolo vidiet, no teraz iba ako siluety, v medzere medzi nimi sa ukazoval sotva badatelny plamienok ohniska. Nevedel, co by sa stalo, keby nemal pre nich dar, keby na neho nemyslela Ramona, na ktoru si teraz spomenul a uz len spomienka na nu mu rozliala vnutri cosi hrejive. Na krajinu uz celkom zosadla noc. Tiene boli nepriechodne a medzi ne preslo iba malo svetla, ktore by mu ukazalo cestu. Nasiel si miesto na prespanie. Ani mu nenapadlo urobit si ohen, lebo nechcel vzbudzovat pozornost. Zabalil sa do plasta, prikryl listim, a tak stravil noc, v ktorej tiene vyhravali nad svetom.

28. kapitola – Drakan
	Tisice rokov. Naozaj tolko ziju ludia? Nie je to menej alebo viac? Cislo sa mu zdalo tazko pochopitelne, ale musela to byt pravda, ked to hovoril Romero. Kolotoc sa toci raz-dva-tri. Kto ho nechyti, ide z kola von. Rozosmiate ludske tvare, vznesene, krasne, spokojne, sebaiste. Nevyhli sa skaze. Je silna, vseobjimajuca, ako hmla, ktora sa zrodi pocas noci a lahne do udoli a pokryje ludske obydlia. Po nebi sa vznasa lietajuca lod a ludia v nej.

	Zhora vidia vsetko ako vtaci. Rozumeju vsetkemu, len sa ich spytaj. Vedia, kde je koniec vesmiru a kde sa konci ludske telo. Je tam mala bunka, maly zivy organizmus, ktory sa spoji s dalsim a nasledujucim az je ich tolko vela, ze sa nedaju spocitat. Je to jednoduche. Vsetko sa zda samozrejme, pochopitelne. Ako by aj nie, ved sme ludia. Haha. Prisposobili sme si planetu ako priedomie, ako zahradku, aby sa nam lepsie byvalo. Smiech. Opat smiech, ktory azda nikdy neskonci. Ved preco by mal. Mozno iba vtedy, ked sa vzoprie zem a vybuchne sopka. Je to ako ked zena potrati. Aj jej telo zabije plod, hoci ho cely cas zivilo. Priroda si zmysli a je jej jedno. Potom sa rozlieva lava a z neba pada popolcek a vsetko sa roztapa ako v peci. Haha. Smiech uz niet. Vytratil sa niekde a nikto nevie, kde by ho mohol najst. Vlastne nezanikol, len sa stratil.

	Potom ti, ktori ostali, sa rypu opat v zemi ako zvierata a netusia, ze sa z nich niekto smeje. Pracuj, ver v bohov a zomri. Dovidenia. Po tebe pride dalsi presne ako ty a bude rovnako rozmyslat aj pracovat, hoci si ponesie inu tvar, ale je to vlastne jedno. Sladka nevedomost roztapa vsetko. Je vsevediaca. Uzurpator sa smeje a jeho otrok ho uctieva. Niet lepsie usporiadanie. Naozaj dokonala spolocnost. 

	Pomedzi listky stromov rastucich blizko seba zafukal vietor a priniesol so sebou skupe luce svetla. Bola to iba mala nadej pre prazdnotu lesa, kde azda okrem stromov a trav ani nic ine nezilo iba dlhe tiene, ktore ako duchovia cihali vo svojich skrysach. Odhodil od seba plast, do ktoreho bol zavinuty. Noc prespal trhavym spankom, v ktorom videl vyjavy, ktorym nerozumel. Velmi si neoddychol. V noci pocitil strach. Kazdy, aj ten najmensi zvuk, puknutie haluzky, trasenie listka, mu do usi udrelo tisicnasobne hlasnejsie, nez v skutocnosti boli.

	Zdalo sa mu, ze aj vzduch sa kyva a rozprava, ze aj v nom, striehnu nastrahy sveta, ktore netuzia po nicom inom, len po krvi pustovnika, ktory sa dostal na ich posvatne uzemia. Spanok ho nakoniec vyslobodil a ked rano otvoril oci a videl, ze sa svetlo prediera aj do toho tajomneho sveta, ulavilo sa mu.

	Bez akychkolvek ceremonii a rannych ritualov sa vydal na cestu. Dokonca ani tvar si neumyl, ako po ine dni zvykol, aby zo seba zmyl zavoj noci. Teraz na tom nezalezalo. Isiel cestou, ktora sa hadila pomedzi stromy, obcas zasla do uziny alebo vyuzila kameniste dno vyschnuteho lesneho potoka.

	Edmundovi sa zdalo, ze cesta neprestajne stupa, lebo citil, ze si vyzaduje coraz viac sil, ale ked sa pozastavil, pozrel sa odkial prisiel a kam smeroval, nevidel kopec, ale prave naopak, rovnu cestu. Len co pokracoval v ceste, opat sa ho zmocnil vysilujuci pocit, ako keby mal vyjst na vysoku horu. Vtedy zbadal znacku Ɵ Chodcov vyrezanu do kmena buka. Spomenul si na Klimentov vyklad. Znacka znamenala, ze sa dostava na uzemie, ktore ovladaju temne sily a mal by si davat pozor. Takze predsa len sem zavitali Chodci. Na chvilu mu to dodalo nadeje.

	Rukou si utrel pot z cela. Coraz viac ho zmahala unava. Vzduch otazieval, les okolo neho nacisto stichol. Nebolo v nom pocut jedineho vtacika, ba dokonca ani hmyz. Cesta sa prudko zuzovala do udolia, ktoreho okraje rastli hore v skalnych stenach. Minul podivny strom, ktoreho korene previsali cez rozoklanu skalu. Jeho noha zavadila o ostry kamen trciaci zo zeme. Rozprestrel sa na zemi. Nad sebou uvidel tiene stromov, ktore sa pohli. Nie, neboli to tiene, ale nieco ine. Hnilobne to zapachalo. V hlave sa mu vyprazdnilo, oci ho zacali stipat. Kvapky potu stekali z jeho cela a drazdili tvar. Pokusil sa este raz zaostrit oci. Nad sebou uvidel cosi velke, cierne, nejasne. Uprostred toho bol rad ostrych nozov a nad nimi zlte hadie oci.

	Ozval sa zvuk podobny pukaniu skal, pocitil horucavu a este horsi zapach. Spicate zuby drakana jasne zasvietili. Srdce mu poskocilo tak, ze zily na jeho spankoch zapulzovali krvou, az skoro nic nevidel. Zopar krat zaklipkal ocami. Opatrne sa postavil. Drakan bol velky ako stromy, dlhe telo sa krcilo v udoli ohranicenom skalami, kde teraz Edmund lezal. Velka hlava si ho zvedavo obzerala ako cervika.
„Ty, ty, ty...asi budes drakan...“ dostal zo seba, zatial co ustupoval pred velkym ciernym telom, ktore pohltilo cely les, cely svet, slnko, tiene a pohlcovalo vsetky jeho myslienky ako obrovsky kamen tahajuci ho do priepasti, z ktorej nie je uniku. Z nozdier vysiel horuci dych, ktory ho popalil na kozi. Ostne prechadzali od hlavy na chrbat, za ktorym sa vlnil dlhy chvost podobny najvacsiemu hadovi, akeho kedy videl. Pred tym stvorenim sa citil malicky, slaby a bezmocny. Zlte oko sa ocitlo priamo pred jeho tvarou. Edmundovo telo vnutri horelo, akoby namiesto krvi mal lavu. Urobil krok dozadu, potom dalsi, no drakanovi stacilo natiahnut krk a hned bol pri nom.
„Vsak mi neublizis? Nie? Tak ja uz pojdem,“ a v tom momente vystrelil dole udolim. Nerozmyslal, co robi, iba bezal rychlo ako vladal, ako mu nohy stacili. Trielil udolim, potkynal sa a padal. Za sebou pocul drakana, ktory dunel v uzavretom priestore. Ozval sa rev, pri ktorom sa pokojne cely svet rozpadnut na male kusky.

	Vedel, ze mu neunikne, vedel, ze je voci nemu bezmocny. Bezal, spadol, postavil, opat sa potkol a spadol. Pred sebou mal porozhadzovane kosti, ktore kedysi patrili ludom. Nevedel, co robi. Za sebou citil velky tien, ktory hrmel ako burka. Jeho dupot kolisal zem. Vytrysk ohna v sekunde spalil pne stromov do tla. Udolie sa nahle koncilo skalnou stenou. Ocitol sa v slepej ulicke, odkial nebolo uniku. Na konci nozdier videl rozpalene uhliky, ktore zltli a cerveneli. Vtedy si uvedomil, ze je koniec. Drakan s nim nebude vyjednavat. Jeho slova sa od neho odrazia ako kamene od skaly. Nepomozu prosby. Nic.

	Pred sebou videl cely svoj zivot; otca, chatrc, jazero, les, kde zil. Myslel na Ramonu, na jej tvar a oci, v ktorych nasiel cosi, o com netusil, ze by mohlo existovat. Teraz vedel, ze s nou chce byt, ze by ju uz nikdy neopustil. Myslel na to, ze ucenie Chodcov zanikne, ze svet upadne do nevedomosti, z ktorej sa viac nedostane, lebo svet nadobro bude patrit uzurpatorom vydavajucim sa za bohov, ze tisicrocne usilie a hladanie vyjde navnivoc - vsetko len preto, ze sa dostal do uzkych, ze sa postavil do cesty drakanovi, voci ktoremu bol bezmocny.

	Hneval sa, ze sa nechal tak lahko nachytat, hneval sa na bohov, ktori mlcali, ktori neboli. Preco sa teraz neukazu, ak vobec su? Mali byt ludia odsudeni len na tych, ktori boli viac ludmi ako bohmi? Kruti, zlomyselni a mocichtivi? Bola to konecna. Srdce mu bilo ako o zavod, zily na spankoch bubnovali a ohlusovali mu vedomie. Myslienky uz prestavali byt skutocne a sam citil, ze sa straca podu pod nohami, pod svetom. Od sameho zufalstva napadla myslienka – je to trest boha Fatura, ze o nom pochyboval. Zoslal toho tvora, aby ho zastavil, aby nesiril bludnu vieru. Nebol azda dokaz, ze su Chodci v jeho nemilosti, ked vsetci vymierali?

	Oblial ho studeny pot. Naozaj tak bolo! A on patril k najvacsim hriesnikom a previnilcom. Zhresil voci Faturovi, priecil sa jeho voli a uz nebude mat sancu zmenit to, lebo pred sebou ma neodvratnu smrt. S hrozou sa chytil za tvar, padol na kolena a co najupenlivejsie sa zacal modlit.
„Milostivy Fatur, odpust mi hriechy, ktorymi som sa voci tebe previnil. Bol som slepy a hluchy voci tvojmu hlasu a dobrote, ktorou naplnas cely svet. Och ty mily, milovany, velky...na oblohe...“ Vtom pocitil na tvari horuci dych drakana. Z vnutra jeho papule sa ozval drasajuci zvuk, ako ked sa o seba tru velke balvany. Zasycal. Ovial ho rozpaleny vzduch ako z pahreby a hnilobny smrad. Na boku hlavy mu opalilo konce vlasov.
„Nie!“ zvolal z plneho hrdla od strachu, ktory sa uz nedokazal ovladat. Hlava drakana sa mykla a Edmundova noha sa ocitla v jeho papuli ako v kliestoch. Vyhodil ho do vzduchu ako babku, kde nim otocilo a dopadol na chrbat. Pri dopade na zem nieco cinklo.

	Drakan ho zdrapil za ruku a vrhol o skalu. Nastal tvrdy uder. Do hlavy mu strelila ostra bolest. Pred ocami sa mu vsetko zahmlilo. Pokusal sa zaostrit zrak. Zacala sa mu crtat velka cierna silueta. Chvilu chcel verit, ze to je len sen, ale ked naberala jasnejsie crty, videl, ze to bolo iba zbozne prianie. Objavil sa pred nim rad ostrych zubov. Zdalo sa, ze sa drakan zasklabil. Edmund sa plazenim pokusal ujst, ale bola to marna snaha. Opat letel, dopadol na tvrdu zem. Do oci mu cosi odrelo – zlatisty valcek od Romera, ktory vtedy cinkol, ked mu vypadol z vrecka. Ten zvlastny predmet, ktory tolko krat drzal v rukach a dumal nad nim, zrazu akoby ozil. Jedna jeho strana, kde sa nachadzalo priezracne hrejive sklo, blikala. Siahol po predmete. Cely vibroval. Dotkol sa znacky F na jeho tele. Stalo sa nieco neobycajne – z miesta, kde sa nachadzalo sklo vyrazil cerveny svetelny pas, takze cela vec vyzerala podobna mecu.

	Drakan okamzite zbystril pozornost. Zdalo sa, ze zavahal. Zastal. Edmund vyjavene pozeral na to, co sa prave stalo. Dvakrat sekol do vzduchu svetelnym mecom. Zdalo sa, ze sa ulohy medzi nimi vymenili. Drakan vystrasene pozeral na predmet v jeho rukach.
„Ty utekas?“ spytal sa ho Edmund a svihol mecom pred drakanom. 
„Bojis sa tohto?“ Drakan spatkoval a uz nevyzeral ako hroziva prisera. Jeho prenasledovatel coraz viac sebaisto isiel oproti nemu. Zlte, pred chvilou tak hrozive oci, stratili vsetko strasidelne. Vypustil slaby zlty plamen, ktory vzapati zhasol. Prednou labou presekol vzduch. Edmund vykrocil smerom k nemu.
„Tak pod, ukaz, co dokazes!“
Drakan roztvoril dosiroka papulu a zareval. Presunul vahu na zadne nohy, napol kridla a vyrutil sa celou svojou velkostou na Edmunda krcovite drziaceho mec. Reval ako zivot, svoju papulu a laby s ostrymi pazurmi mieril rovno na Edmunda. Ten sa rozbehol na neho a sekol mecom z celej sily do jeho tela.

	Ozval sa pukot. S udivom sledoval, ako sa telom pokrytym ostnami siria vlasocnice puklin, ktore sa zvacsovali, az sa menili na siroke trhliny. Cosi treslo a telo drakana sa zacalo rozpadat ako vaza, ktora dopadne na tvrdu dlazku a premeni sa na tisice crepin. Prekvapene pozrel na svietiacu cepel meca. Ze by v nej bola sila porazajuca drakana? Neveriacky sa obzeral okolo seba, ako keby cakal, ze kazdu chvilu sa odniekial vyruti netvor, aby ho zabil, ale nikde nic iba hlasy vtakov kdesi daleko. Trvalo mu hodnu chvilu, kym naozaj uveril, ze nebezpecenstvo je zazehnane, ze drakana niet, ze on, Edmund, zije, ze sa nepodoba na kosti tych, ktori tu pred nim lezali.

	Spev vtakov zaznel o cosi vyraznejsie. Zapocuval sa do tych lahodivych zvukov, ktore mu robili dobre. Zazihali plamienok kdesi v jeho vnutri, ktory zhasol, ked siel dusivym lesom prenasledovany drakanom. Teraz sa zdalo, ze do lesa aj do neho samotneho zavital zivot. Zatvoril oci tak, ako ho ucil Kliment pri hladani cesty. Les spieval nadhernu piesen a on mohol vidiet nekonecnu nadheru vsetkeho, co sa na zemi nachadza. Pomedzi tie hlasy prerazal jeden vyraznejsi. Predieral sa kdesi zozadu, z velkej dialky. V jednu chvilu sa vytracal, potom sa opat ukazal, ale nevedel, ako by ho mal uchopit. Znel inak ako ostatne, nebol spevavy ako slavici hlasok, ale on mu rozumel viac ako vsetkym ostatnym.

	Nad to vsetko vystupil ten hlas kamsi vysoko, bol jednoduchy, nie tak melodicky ako ostatne, ale drzal cely svet pokope. Chcel ho pocut viac a viac. Bol jasny a zrozumitelny. Videl ocami tohto tvora, krajinu pod sebou, ako sa mu to zdalo mnohokrat v sne. Mal pod sebou huste lesy, za ktorymi videl zasnezene hory. Zviera zletelo do lesa. Vyhybalo sa stromom, ktore sa okolo neho mihali vo velkej rychlosti. Pred nim sa zjavila skalna stena. Sadlo na konar oproti nej. Pozeralo sa na cloveka, ktory tam stal. Tym clovekom bol on. Otvoril oci.

	Pred sebou na pni stareho prachniveho stromu uvidel sediet sovu. Hlavu so sedobielym perim v tvare srdca mala otocenu k nemu. Hladela na Edmunda svojimi ciernymi vyraznymi ocami, ktore sa mierne ligotali. Svojim prenikavym pohladom hladela kamsi hlboko do jeho vnutra.

„Matilda!“
Zviera zatrepalo kridlami. Prestupilo na pni, mierne sa naklonilo dopredu. Svihlo kridlami a vznieslo sa do vzduchu. Natiahol ruku pred seba. Sova na nu dosadla. Chrbtom prstov ju pohladil po hlave, po krku aj chrbte. Vysiel z udolia na cestu. Sova medzitym vzlietla a ako siel, sprevadzala ho. Obcas sa pri nom zastavila. Sadla mu na ruku. Cosi jej rozpraval, hoci nemusel, lebo vsetko vedela. Bol stastny, ze uz nejde sam, ale ze ma niekoho pri sebe.

	Na konci cesty uvidel jasny svetly pas rozsiahlej plochy jazera. Zhodil zo seba saty. Rozbehol sa k jeho hladine. Breh pozvolna klesal a ako kracal, citil, ze sa mu poda pod nohami meni z pevnej, pokrytej prijemnymi travinami, na blatistu a lepkavu. Voda pozvolna objala jeho chodidla az k clenkom. Edmundovym telom presiel prijemny osviezujuci pocit. Striasol sa od chladu, ale napriek tomu postupil dalej, takze mu voda siahala povyse kolien. Triaska postupne opadla a on sa nahol a rukami nabral za hrst chladnej tekutiny. Cosi mu pretieklo pomedzi prsty, zvysok ako v krcahu nadvihol povyse hlavy a vylial na tvar, odkial sa preliala k hrudi a prudmi po zvysku torza. Prstami a dlanami si pretrel tvar, z ktorej zotrel necistoty, takze sa nakoniec citil takmer cisty.

	Pozrel sa na slnko, tu velku ohnivu gulu, a takmer sa mu zdalo, ze ma tvar. Ozajstnu ludsku tvar, okolo ktorej veju zlatiste vlasy, a ze sa kazdu chvilu vynori spoza konca jazera v celej svojej postave. Zdvihol ruku, aby si zaclonil oci a lepsie sa prizrel a naozaj; mozno to bola sekunda, zlomok casu tak nepatrny, ze sa ani nedal zaznamenat, sa mu zdalo, ze naozaj vidi jeho krk, plecia a konce ramien. Vynarala sa pred nim obrovska postava nadpozemskej bytosti, ktora obsiahne cely svet. Musel mrknut vieckami, aby oddychol svojim slabym pozemskym ociam, ale vtedy vsetko zmizlo a bol pred nim iba slnecny disk.

29. kapitola – Mesto Chodcov
	Nebo sa zatiahlo. Tazke cierne mraky spadli z vysav na krajinu, ktoru obchytili v sirokom, neprijemnom stisku. Spustil sa chladny vichor, ktory sa zosunul z kopcov, aby bicoval mesto na jednom z hrebenov, ktory trcal uprostred. Prinasal so sebou ostre ladove vlocky, ktore sa zarezavali do vsetkeho, co im stalo v ceste. Koruny stromov boli nimi obsypane, vosli aj do kory aj do nepatrnych porov, kde sa skryval hmyz zaskoceny krutym pocasim, ktore dorazilo do vysokych hor.

	Vietor coraz viac naberal rychlost a celou silou sa opieral do skal a stien Ernaku, ktoreho nepatrne svetla ziarili v noci ako mihotave hviezdy. Bolo to jedine obyvane miesto siroko-daleko. Poskytovalo dokonaly ukryt Chodcom, az kym si nezacali zahravat s ovela vacsou mocou, proti ktorej sa nemali ako ubranit. Po nich miesto obsadili rebeli, ktori z neho urobili svoju dokonalu skrysu. V dolnej casti sa nachadzali pocetne terasy vytvarajuce oporu kopca. Terasy nielen ze podopierali stavby, ale sluzili aj na odvadzanie vody a navyse poskytovali miesto pre hliadky, ktore takto chodili po obvode mesta a mali vyhlad do sirokej krajiny, kde pod sebou videli, doliny popretkavane ostrovcekmi hmiel alebo oblakov, ktore nedokazali vyjst az hore na nebesia a ostali uvaznene dole na zemi. Proti sebe mali ostre vrcholky protilahlych kopcov, za ktorymi sa roztahoval mohutny pas dalsich hor. Dva rady bielych murov uzatvarali siroke schodisko, ktore prudko stupalo hore, kde koncilo malym namestim, obkolesenym vysokymi stenami s pocetnymi oknami. Lenze ani to nebolo srdce Ernaku. To sa nachadzalo na samotnom vrchole kopca, kde stal chram s modrymi stenami.

	Ernak bol v skutocnosti splet chramov a budov obopinajuci kopec. Pre neznaleho predstavoval bludisko chodieb, v ktorom sa dalo lahko stratit. Rebeli vyuzili neblahy osud, ktory Chodcov postihol a vyplienili vsetko, co po nich ostalo, lebo strazcovia poriadku si okrem ich zivotov nevzali nic. Spociatku si tu zalozili docasny tabor, z ktoreho vyrazali na zlodejske vypravy do okolitych kralovstiev a usadlosti nepatriacich nikomu. Nakoniec si uvedomili vyhody toho miesta, ktore bolo dostatocne nedostupne a poskytovalo im kvalitny ukryt a usadili sa v nom natrvalo. Bola este jedna skutocnost, ktora ich drzala v Ernaku – veci, ktore sem po cele starocia prinasali Chodci.

	Iba stazka by ich mohli nazvat pokladmi. Zvacsa boli zvlastne a nezrozumitelne, ze sa ich pre istotu nedotykali. Tusili vsak, ze maju hodnotu, len bolo potrebne vediet, ako k nim pristupit a pochopit. Ako prvy prisiel Hoplit na to, ze medzi vecami sa nachadzaju zbrane. Objavil rucnu palebnu zbran, pomocou ktorej chcel zosadit Barabasa a ovladnut rebelov. Dopustil sa vsak chyby a prisiel o zivot a vodca rebelov spoznal, ze ma zbran obrovskej hodnoty. Zacal preto skusat ostatne veci, medzi ktorymi objavil take, ktore dokazali roztrhnut skalu akoby bola z papiera. Jedina vec, ktora ho trapila, bol vyskyt drakanov v lesoch severne od hranice Gorinu, proti ktorym bol bezmocny. Ziadna zbran ich nedokazala zabit. 

	Tu noc ma nocnu sluzbu Matvej. Hliadkoval na juznej strane, odkial bola jedina ako-tak schodna cesta k mestu. Vietor mu bicoval do tvare. Striasol sa a zavil este viac do hrubeho plasta. Pozrel hore na oblohu, kde sa medzi roztrhanymi oblakmi ukazal kotuc mesiaca.
„Vzdy, ked ho vidim, je mi este viac zima,“ povedal do tmy druhemu hliadkujucemu, ktory vydal nezrozumitelny zvuk, co mohol znamenat neurcity suhlas. 
„Vies, ze mi vzdycky vyjde sluzba, ked je zima ako v psinci?“
„Nehovor. Je mi to jedno.“ 
Matvej nespokojne pokyval hlavou. „Tebe je vsetko jedno.“ 
Postavil sa, aby si natiahol udy a trochu sa mu rozhybala krv, lebo zo strnulosti mu bola este vacsia zima. Pred ocami sa mu cosi mihlo.
„Vidis to?“ povedal druhemu.
„Co?“
„Niekto sem ide.“
„Ktory blazon by sem siel v tomto pocasi?“ skonstatoval ten druhy.
„Tam, pozeraj.“ 
Chvilu bolo ticho, ktore prerusil drsny hlas druheho.
„Veruze mas pravdu. Aj mne sa cosi zamarilo.“ 
Tien sa pohol. Straznici vytiahli mece, ktorych cepele sa zaleskli v mesacnom svetle.

	Z tmy sa vynorila postava nizkeho muza s dlhymi vlasmi a skoro detskou tvarou. Plast mal okolo drieku prepasany motuzom, aby sa kryl pred necasom. Bolo na nom vidiet unavu.
„Kto si?“ zakrical Matvej. Dlho bolo ticho, potom sa zdola ozvalo.
„Chodec.“ 
To slovo zarezonovalo v usiach obidvoch straznikov. Ernak bol mestom Chodcov, ale ti uz nezili, tolko vedeli. Pocut od niekoho, ze je Chodec, znelo zvlastne.
„Nech si, kto si, budeme ta musiet zadrzat.“
„Nedbam.“
„Len sa nerob hrdinom,“ varoval ho ten druhy a vynoril sa z tmy hned pri Edmundovi.
Straznici ho obstupili a zviazali mu ruky.
„Nacisto si sa zblaznil, bludit v takomto necase po horach?“ 

Viedli ho hore strmym schodiskom hore do mesta. Ocitli sa na uzkom namesti pred chramom s modrymi stenami. Edmunda sa zmocnil prazvlastny pocit. Toto bolo miesto, kde zili Chodci a odkial vyrazali na cesty. Priam citil ich davnu pritomnost, ktora sa teraz premenila na nejasne tiene spritomnene siluetami budov. Presli na velke nadvorie Ernaku nachadzajuce sa v juznej casti. Myslel na to, ze je poslednym Chodcom, poslednym z tych, ktori vybudovali toto mesto. Bal sa priznat, ze nim naozaj je. Ak by si to pripustil, hned by sa vsetko rozplynulo – a nebol by Chodec, prebudil by sa z dlheho sna a bude tym obycajnym bylinkarom ako kedysi. Nic sa nerozplynulo. Bol tu a bol Chodec. Jediny a posledny z toho radu, ktory kedysi bol taky mocny, ze sa ho zlakol aj samotny Gorin. Jeho minulost sa mu zdala vzdialena. Starobyle stavby na neho pozerali. Zdalo sa mu, ze pocuje: „Kto je tento tu? Chodec?“
Odpovedal im: „Som Chodec. Idem zachranit, co ste tolke roky budovali. Som tu, lebo ste boli predo mnou.“ Do tvare mu vrazil ostry vietor mrazivu odpoved.

	Ledva drzal otvorene oci, lebo ak by ich otvoril, snehove vlocky by ich nemilosrdne prepichovali. Spod sliepnaveho svetla fakle, ktoru drzal v rukach straznik pozoroval starodavne budovy zvrasnene ako cela mudrcov. Teraz v nich namiesto Chodcov sidlili rebeli.
„Hnusny cas,“ ozval sa straznik. „Uz aby mi skoncila sluzba. Dam si polievky. Nevies si ani predstavit, ako na nu teraz myslim.“
„Tiez by som si dal,“ povedal druhy.
„Jedlo je najdolezitejsia vec na svete. Ach,“ vzdychol si. „cert to ber.“ Edmund mu skocil do reci.
„Preco nejdeme dnu?“
„Musim cakat na rozkazy. Nikomu sa volajako nechce vyjst von.“
„Pockali by sme aspon niekde v predsieni. Len nech nie sme na vetre.“ 
Strazca zavahal.
„Nie je az tak zle. Zazili sme tu aj horsie casy. Toto je nic.“
30. kapitola – Barabas
	V niektorych oknach modreho chramu svietili nejasne zlte svetla jeho obyvatelov. V nom si urobil svoje sidlo vodca rebelov Barabas. Vybral si velku miestnost, ktoru zaplnil mnozstvom cennych predmetov z pocetnych lupeznych vyprav; vsetky jej kuty, ako aj zem boli pokryte bohatstvom; zlatymi mincami, drahokamami, vzacnymi kozusinami a vsemoznymi drahymi zbytocnostami. Lezal vo velkej posteli, na jeho hrudi spocivala hlava Zamy, ktora ho hladila po bruchu.
„Dobyjem pre teba svet. Chces?“
„S tou bandou gaunerov?“ 
Barabas sa rozculil. Zasa ho provokovala.
„Viem ich viest ako vojakov.“ 
Cudoval sa, ze jej to musel vysvetlovat, zene, ktore nepovazoval za hodne toho, aby rozumeli umeniu boja. Pri Zame vsak chtiac-nechtiac robil jednu vynimku za druhou.
„Jedine, po com tuzia, je mat flasu v jednej ruke a kus masa v druhej.“
„Su to hlupaci, ale ked im das trochu rozumu, su ani Uldinovia a Gorin dokopy.“
„A ty budes nebodaj dobyvatel, vsak?“ zatiahla posledne slovo, cim ho este viac popudila. Nemal chut nieco jej dokazovat. Chcel sa odvratit, ale ked si uvedomil, ze by jej tym potvrdil, co povedala, pokracoval: „Nedobyl som azda tieto poklady?“ Neodpovedala. Tvarila sa, ze spi. Nemohol sa jej nabazit, coho si bola vedoma. Utesoval sa, ze ju ma. Dlho hladal poriadnu zenu, ktora by sa mu hodila. Tato bola zo vsetkych najhorsia, mozno preto sa nemohol od nej odputat.

	Ktosi zaklopal na dvere. Dunivy zvuk sa votrel do izby. Vzdy ho rozculilo, ked ho niekto rusil v posteli.
„Co je?!“ 
V poodchylenych dverach sa zjavila Yongova hlava. Zdravym okom nahliadol do vnutra.
„Je tu nejaka navsteva. Myslim, ze by ste mal prist.“ 
Chcel ho okriknut, ale nakoniec si uvedomil, ze by mu prislo vhod vyjst na vzduch. Zo svojej izby uz nevysiel von celych pat dni.
„Ostan este tu. Nechcem byt sama.“ 
Barabas si obliekol nohavice. Schytil do ruky koselu.
„Ved ani so mnou nehovoris. Cele dni by si iba lezala ako krava.“ 
Zama vybuchla.
„Ty mi nebudes hovorit krava! Vies,“ zacala so zmenenym hlasom, „nedavno som rozmyslala, koho mi pripominas. Chces to vediet?“ 
Barabas na seba hodil koselu. Obul vysoke kozene topanky.
„Mne je to jedno.“
„Paviana.“
„Naozaj?“
„Ked som bola mala, do nasej dediny prisli komedianti. Mali so sebou klietku, kde bola skareda opica, ale bolo na nej nieco mile. Dokonca sa zdala byt rozumna.“
„No vidis,“ rozhodil rukami. „A s takym chrapes.“
„Ja viem,“ zacala si vyzliekat halenu, ktora jej zakryvala prsia. Zlozila jedno ramienko, presuvala ho pomaly po pleci dole. 
„A nemam sa za co hanbit,“ odhalila si prsia. „Alebo sa mam?“ pozrel na nu divokymi ocami. Este aj po tolkych dnoch zahorel po nej tuzbou, ked uvidel jej nahe telo so zvodnymi krivkami.
„Pod ku mne, pan moj,“ stiahla zo seba prikryvku. Lezala pred nim naha, opierala sa o zahlavie postele. Roztiahla nohy. Oci mu zamierili priamo k jej lonu. Odhalene pohlavie ho okamzite pripravilo o rozum. Uz nic naokolo nevidel, iba svoju tuzbu, ktora v nom rastla ako velke zviera. Porazil by teraz aj tigra, keby mu stal v ceste, no pred sebou mal Zamu, a ta vedela takisto poriadne skriabat. Dotkol sa jej okruhlych bokov.

31. kapitola – Nezmenime svet
	Mrzli zo dve hodiny. Vecer plynul pomaly. Ostry vietor fukal coraz silnejsie a nedalo sa pred nim ukryt. Cakali na prichod vodcu rebelov, ktory sa velmi neponahlal. Edmund nad nim dlho premyslal. Zatial nenatrafil na nikoho, kto by mal o nom dobru mienku, ale Kliment mu veril. To nieco znamenalo. Musel ho ziskat na svoju stranu, hovoril si, hoci nemal ponatia, ako to cele dopadne. Dvere na budove, z ktorej si rebeli urobili velitelstvo, sa konecne otvorili. Vyklonila sa hlava bradateho muza, ktory prv nez sa ozval potiahol nosom a odplul si.
„Moze ist dnu,“ povedal dutym hlasom a hned sa ukryl dovnutra pred neprijemnym vetrom.
„Bolo nacase,“ potesil sa straznik a stuchol do Edmunda.

	Dnu bola tma a zima, ale vzdy miernejsia, aka panovala vonku. Na bocnych stenach horeli fakle, medzi nimi viseli hrube latky, ktore mali chranit stenu pred chladom. Na sebe mali velmi jemne obrazce, ktore vsak pre tmu poriadne nevidel. Edmunda posadili na stolicku uprostred miestnosti. Z tmy sa vynorila postava muza s dlhymi ciernymi vlasmi popretkavanymi sivymi priadzami, dlhou bradou a s vyraznymi ocami. Podchvilou sa usmieval a hned na to sa tvaril zlovestne. Mal pred sebou Barabasa, vodcu rebelov. Hoci ho nikdy nevidel, spoznal ho okamzite.
„Koho nam tu vsetci certi nesu?“ zastrihol prstami, na ktorych zasvietili zlate prstene. „Zabludil si pocas snehovej burky a dosiel az sem. Mam pravdu?“ skonstatoval, ako keby ho chcel naviest na spravnu odpoved. Musel byt podozrievavy, lebo jedine tak sa dalo prezit v drsnom svete.
„Nie, nezabludil. Hladal som Ernak. Ako vidim, podarilo sa mi to.“ 
Muz pred nim sa prechadzal pomaly po miestnosti. Mal na sebe koselu a kozenu vestu z varenej koze. Zasmial sa.
„Ktoze si, ked ides nocou? Ako vidim, nie si trpaslik ani muz.“
„Dobreho sa vela neurodi,“ pohotovo mu odpovedal.
„Asi mas pravdu, ale neodpovedal si mi.“
„Som Edmund Jazerny, Chodec.“ 
Odpovedal tak, aby to vsetci poculi.
„Chodec?!“ vyprskol Barabas. „Co to vravis, chlapce? Chodci uz predsa vymreli. Zmylil si si cestu. V Ernaku ich davno niet. Vrat sa odkial si prisiel.“
„Poznal som Klimenta, Chodca. U neho som zlozil prisahu a teraz som aj ja Chodec.“
„Muselo sa ti pomutit v hlave. Chodci uz nie su. Nepocul si ma? Na vlastne oci som ich videl zomierat. Strazcovia poriadku im stinali hlavy, ktore padali na zem ani zhnite ovocie. Aj v tejto miestnosti ich bolo mnoho. Pamatam si krv, ktora tiekla potokmi. Tych, ktori utiekli, prenasledovali a pozabijali tiez. Nie, Chodcov uz niet,“ skonstatoval nakoniec.
„Sefe, co sa s nim prepierate. Vyriesime to rychlo. Hodime ho do zalara, trochu na neho pritlacime a uvidime, kto je,“ vsunul sa do debaty Yong, ktory jednym okom podozrievalo hladel na Edmunda pred sebou.
„Pokoj, Yong. Ty by si hned kazdeho zatvaral do zalara.“
„Mali by sme si davat pozor. Nikdy neviete.“
„Prestan. Nas mudrc a jasnovidec Mengus povie, ci tento samozvany Chodec nim naozaj je alebo si vymysla.“

	Slepec vystupil z tiena. Na tvari mal opat zvlastny vyraz, kedy sa zdalo, ze slepymi ocami hladi kamsi do inej krajiny. Pod ocami mal zvraskavenu kozu podobnu lave, ktora prirychlo stuhla. Zdalo sa, ze za posledne dni este viac ostarel.
„Mengus, co hovoris?“ obratil sa k nemu Barabas. Jasnovidec sa zahlbil do svojej mysle. V tme vyzeral priam strasidelne. Po chvili otvoril oci.
„Pozrel som sa nan z ineho sveta. Okolo seba ma cosi zvlastne, tazko uchopitelne. Dlho som sa s tym nestretol. Kedysi davno som to cital v cloveku, ktory bol Chodcom,“ povedal jasnym hlasom.
V miestnosti sa rozhostilo ticho. Barabas si hosta starostlivo prezrel.
„Mengus povedal jasne. Naozajstny Chodec,“ nechcelo sa mu verit. „Ty musis byt posledny, ktory ostal.“ 
Obisiel ho zozadu, aby si ho lepsie prezrel. 
„Odkial prichadzas? Nechaj ma hadat – pochadzas zdaleka, co pri Chodcoch nie je az tak nezvycajne,“ dodal ako na dovazok.
„Miesto, z ktoreho pochadzam je naozaj daleko. Idem z kraja na zapade za velkou pustou desat dni chodze od Charatonu. Nie je to kraj bohaty, nespieva sa o nom v povestiach, zato je krasny a privetivy k zivotu. Je v nom vela riek a lesov.“
„Charaton? Hmm. Ten je vari na konci sveta. Preco ides tak dlhu put az sem, do Ernaku?“
„Moj ucitel Kliment ma poveril ulohou znicit Gorin.“ 

	Jeho slova museli pre tych muzov zniet poriadne pritiahnute za vlasy. Barabas sa rozosmial na plne usta. S nim aj ostatni muzi okrem Mengusa.
„Nevedel som, ze sa z teba vykluje saso.“
„Tak, sefe. Hotovy principal.“
„Ty cus!“ zahriakol Yonga Barabas a obratil sa k Edmundovi. „Preco by si chcel znicit Gorin odhliadnut od toho, ze Chodcov skoro celkom vyhubil?“
„Gorin zacal vojnu proti Chodcom, lebo sa obaval, ze najdu pravdu. Pravda je jeho slabina. Teraz sa tato vojna musi rozhodnut. Ak nie teraz, potom nikdy.“

	Pozrel na Edmunda. Zdalo sa, ze mysli vazne, co povedal. „Ty chces dobyt Gorin, najvacsie a najsilnejsie kralovstvo na svete, pred ktorym s pokorou kracaju krali?“ Edmund prikyvol.
„K tomu budem potrebovat vasu pomoc.“ 
Barabas privrel oci, ostali z nich iba uzke strbiny.
„S tym ti nepomozem, chlapce.“
„Nie je ina moznost,“ trval na svojom, ako keby Barabasa ani nepocul.
„Teraz sa s tebou budem snazit rozpravat trosku vazne,“ povedal. „Skusal som to. Teda nie dobyt Gorin, to by mi ani vo sne nenapadlo, ale rabovat na jeho hraniciach. Mali sme jeden vypad, potom dalsiu vypravu a pri kazdej som prisiel o polovicu muzov. Len tak,“ luskol prstami. „Hranice strazia drakani. Nikto cez ne neprejde.“
„Drakanov sa nebojim,“ povedal razne. Rozhovor s Edmundom sa Barabasovi zdal cim dalej neuveritelnejsi.
„Naozaj? Vidite,“ obratil sa k svojim druhom, „nasiel som cloveka, ktory sa neboji drakanov! Mali by ste sa od neho ucit odvahy.“
„Jedneho som skolil. Urobim tak aj s ostatnymi,“ trval na svojom. Zdalo sa, ze neznamy to mysli vazne. Javil sa cim dalej tym zahadnejsi, ale mal aj v sebe nieco presvedcive.
„Musel si si ho s niecim pomylit. Mozno si zabil aligatora, ale nie drakana.“
„Nezmylil som si ho. Prechadzal som lesom drakanov, ktory sa nachadza za kralovstvom Uldinov na sever od hranic Gorinu, ked som smeroval do Ernaku. Dostal som sa do udolia, vtedy na mna zautocil. Myslel som, ze je po mne, kym som nemal v ruke toto,“ z vrecka vybral zlatistu trubicku, ktoru ziskal od Romera.
„Co to ma byt? Hracka pre deti?“ Edmund zatlacil gombik a z rukovate vyrazila cepel meca, ktora svietila cervenou farbou ani ohen. V tvari sa im zjavil uzas.
„Ziskal som ho od takzvanych bohov.“ 
Barabas venoval predmetu dlhy skumavy pohlad. Konecne sa ozval.
„Co myslis tymi takzvanymi bohmi?“
„To je sila a slabina Gorinu.“ 
Vypol svietiaci mec, ktory sa vratil spat do rukovate.
„Teraz mi musis vsetko vyrozpravat, Chodec. Pekne, pomaly a nevynechaj nic.“ 
Konecne si ziskal jeho pozornost.
„Pocas cesty sem ma Kliment ucil pravdy Chodcov, ktore odhaluju stopy minulosti. Mali tusenie, ze svet je iny, nez si myslime. Spociatku som o tom pochyboval. Vzal ma do putnickeho mesta Charatonu, kde som mohol vidiet lietajucich bohov. Zial, prisli ta i strazcovia poriadku a Kliment zomrel. Mne sa podarilo ujst. Putoval som pustou ako mi bol povedal, ked som nahodou natrafil na zomierajuceho muza menom Romero. Dozvedel som sa, ze patri k tym, ktori lietaju po oblohe, o ktorych si ludia mylne myslia, ze su bohmi. Lenze pravda je ina. Nebol bohom, ako ani Fatur ani jeho ostatni pomocnici. Svet sa nezrodil z vybuchu sopky, ako ludia veria, ale existoval davno pred tym. Bol velky, priam obrovsky. Dostal sa vsak do skazy...“

	Porozpraval im cely pribeh o ludstve tak, ako ho vedel od Romera a Klimenta. Svoje rozpravanie zakoncil: „Preto rozhodli, ze sa Chodcov zbavia a oni budu moct nadalej neohrozene a uz navzdy vladnut. Pravda sa mala navzdy stratit zo sveta. Kliment ma poveril ulohou, aby som prisiel sem a vyhladal Barabasa, ktory by mi v tom mohol pomoct, a tak som tu.“
V miestnosti zavladlo ticho. Vsetci prekvapene hladeli na Edmunda. Za murmi domu bolo pocut zurit vichricu, ktora prerazala cez skary.
„Uznavam, ze ma udivilo, co si povedal,“ zacal Barabas prerusiac hlboke ticho. „Ani mna netesi ako sa vo svete maju veci,“ pohladil si bradu, „ale aj tak nevidim dovod, preco by som na tom mal nieco menit.“

	Stal voci Edmundovi v priamom postoji. Zdalo sa, ze je pevne rozhodnuty. Varovali ho, ze Barabas je nevypocitatelny, ale neratal s tym, ze povie nie na nieco, co mohlo zmenit cely svet. Nemal pripravenu odpoved, a tak sa na neho nechapavo pozrel a spytal sa: „Nie?“
„Usi mas v poriadku.“
„Lenze preco?“
„Pytas sa preco? Na to existuje lahka odpoved – lebo nemame ani najmensiu sancu. Mozno mas zbran, ktora porazi drakana, hoci som nevidel, ako to dokaze,“ poznamenal akoby mimochodom, „ale to nebude stacit, aby sme porazili ich armadu. My svet nezmenime.“

32. kapitola – Vrstvy casu
	Matilda poletovala v ovzdusi. Roztiahla kridla nasiroko a nechala sa vyniest hore po stupajucom vzdusnom prude. Edmund ju pozoroval zdola od mesta. Zatvoril oci. Spociatku bola tma, no po chvili sa obraz rozostril a zrazu videl vsetko pod sebou ocami sovy. Nevedel, ako to dokaze. Robil len to, co mu hovoril Kliment, ked ho ucil umeniu hladania cesty. Vnutornym zrakom sa preniesol do Matildy. Zbadal aj seba ako sa opiera o mur, pod ktorym sa nachadzali terasy, ktore ho podopierali. Zviera sa zvrtlo, otocilo opacnym smerom, kde sa nachadzali hory s belejucimi sa stitmi. Na ich konci sa nachadzala hranica Gorinu, ktory sa z tohto miesta zdal vzdialeny. Citil nebezpecenstvo, ktore z neho vialo.

	Otvoril oci. Opat sa ocitol na zemi, hoci este vzdy vysoko, lebo z chrbta kopca mohol vidiet v dolinach prudit rieky pri patach vrchov, ktore vyzerali ako zily v ludskom tele. Zacinal chapat, preco si Chodci vybrali toto miesto. Nachadzalo sa mimo ludskych sidiel, sotva o nom mohol niekto tusit, a keby aj vedel, stratil by sa v okolitych lesoch. Ved i on skoro zabludil. Pomohla mu Matilda, ktora sa vzniesla do vzduchu vysoko nad nim, odkial videl, kam ma smerovat.
„Kto sme?“ 
„Trpaslici dneska, ktori chovaju k pozostatkom obrov minulosti povercivy strach.“
Naozaj sme iba trpaslici? - polozil si otazku. Neprevysujeme v niecom nasich predkov? Dlho hladal odpoved na otazku. Premyslal nad nou, trapil sa. Myslel pri tom casto na Romera, ktory z nejakeho dovodu unikal od tych ludi, ktori ovladali svet a chcel zomriet na zemi. Bolo na nom vidiet potesenie, ze moze dychat vzduch tu na zemi a uz len pohlad na les ho naplnal blahom. Mozno to nieco znacilo. Nemohli sa im vyrovnat vyspelostou, ale museli mat nieco, co ti druhi nemali.

	Zamyslel sa nad Chodcami, ako sa vedeli spojit s prirodou a svetom. Takmer citil, ako v nom tecie a prelieva energia v zilach. Dokazali by to aj ich bohovia pomocou svojej vyspelosti? Pochyboval o tom, lebo spojenie, ktore sa mu za cas, kedy sa stal Chodcom, zmenilo pohlad na vsetko. Videl kamsi pod povrch, dalej, kam ludske oko nedovidelo. Teraz uz chapal, preco mal prist sem do Ernaku. Prudila tu energia, aka na inych miestach nebola. Odtial sa Gorin zracil ako cosi velke, no odsudene na zanik. Bol ako monstruozna stavba, no na hlinenych nohach. Poriadok sveta, ktory bol doposial, nemohol pokracovat dalej. Utok Gorinu proti Chodcom predstavoval krce umierajuceho zvierata. Buducnost sa mala zmenit. Nevedel ako, ale muselo k tomu dojst.

	Bolo potrebne najst slabe miesto nepriatela a tam zautocit. Lenze kde? Ich slabinou bolo ich klamstvo, ze oni su bohovia a ludia ich museli pocuvat a verit v nich. K tomu, aby ich presvedcili, museli sa dostat do sameho stredu rise a tam jej zasadit uder. Oproti nemu isla vysoka postava Barabasa, ktory sa ponasal na nomada aj na bojovnika volajakej armady divochov. Bola pravda, co tvrdili vsetci, ktori ho poznali, ze sa mu neda verit, ze je sebecky a hladi iba na svoj prospech, ale citil, ze je v nom viac. No mozno ho pocit klamal.
„Pozorujes okolie?“
„Nadherne miesto.“
„Tiez som sa dlho nemohol vynadivat,“ prisvedcil. „Mozno sa ti nepaci, ze mesto Chodcov obyvaju rebeli ako my.“
„Aspon niekto tu je. Inak by ho zarastol husty les a navzdy by sa stratilo.“
„Hovori sa, ze sme po odchode strazcov poriadku mesto vyplienili, ale nie je to tak,“ povedal. Bolo na nom vidiet, ze tym kamsi mieri. 
„No, je pravda, ze nieco sme si zobrali, ale nebolo toho mnoho. Chodci sa velmi nezaujimali o zlato a drahokamy.“ 
Edmund prikyvol. 
„Chcel by som ti nieco ukazat.“

	Vysli hore na plosinu k modremu chramu. Odtial presli spletou kamennych uliciek, ktore lemovali nevelke domy s hrubymi stenami, ktore stali okolo chramu. Na konci jednej z nich uvidel priecelie sirokej budovy, ktora este vzdy mala drevenu strechu.
„Chyba strazcov poriadku bola v tom, ze im islo len o zivoty Chodcov. Veci, ktore tu ostali, ich nezaujimali.“ Dosli k budove, pred ktorou stala straz. „Mozete otvorit,“ nakazal im. Pred nimi sa otvorili tazke dubove dvere.
„Chodci tuto budovu nazyvali Enigma. Bola nieco ako ich chram,“ vysvetlil Barabas. Ovial ich chladny vzduch, v ktorom bolo citit cosi zvlastne a tajomne. Edmund isiel dopredu, zatial co vodca rebelov sa drzal za nim. Ked si oci privykli na tmu, zacinali sa objavovat rysy veci poukladanych na drevenych regaloch a na zemi. Miestnost nimi bola preplnena doslova na prasknutie. zviril sa prach, ktory podrazdil Edmundove zmysly.

	Zacal sa ho zmocnovat silny pocit ako vtedy, ked isiel smerom k Znameniu, k velkemu kolesu, ktore Romero nazval kolotocom. Aj teraz to prichadzalo, bolo to ako by myriady hlasov chceli naraz prehovorit kazdy inym jazykom. Ponasali sa na sopku, ktora mala kazdu chvilu vybuchnut.

	Barabas sledoval, ako Edmund padol na zem skoro ako babka, ktoru ktosi popustil a ona sa vlastnou silou nemohla udrzat. Vo svojej mysli sa prepadol kamsi velmi hlboko, pod storake vrstvy casu. Rutil sa coraz nizsie ako do ciernej bezodnej diery. Ruky mu bezvladne prepadavali popri tele, nohy stracali cit. Zdalo sa, ze uz nebude uniku, ked v tom sa odkialsi prirutil vtak so srdcovitym perim na sirokej tvari. Edmund stazka otvoril oci a uvidel pred sebou Matildu, ktora ho zachytila. Zrazu sa citil malicky, kym ona sa javila velka, a tak mohol na nu vysadnut.

	Leteli zvlastnou nesurodou krajinou bez zaciatku a bez konca, az natrafili na puklinu v priestore. Vtedy uvidel muza umuceneho a pribiteho na kriz. Ozvali sa slova jasne ako ranna rosa – „To bol nas spasitel,“ pocul hlas. 
„Prve a posledne, co sme videli. Hovorili sme mu – Pane.“ 
Obraz sa rozostrel a vystriedal ho dalsi. 
„S tymto sme sa ako deti hravali,“ hovoril mu obraz plysoveho medveda. „Okuliare s ciernymi sklami nam clonili oci pred slnkom. Nechcelo sa nam vzdy nosit tazku obuv, tak sme mali tenisky. Volantom sme riadili auto, ktore islo rychlo ako vichor. Pozri! Aha! Jazda proti zapadu slnka, vietor vo vlasoch. Auto bolo rychlejsie ako sto konov. Toto je krasny pohar, vsak? Mal by si pit vino, ktore rastlo v uhladnych viniciach. Toto je fotografia – cvak! – a uz ta mam. V prehravaci hra platna Beethovena. Deviata symfonia. Oda na radost. Raz a tri – volam ti.“

	Nezrozumitelne obrazy - cudzie, zo vzdialeneho sveta sa miesali vo vire, ako by ich strhla burka. Najprv chcel pred nimi utekat ako pred nebezpecnym tvorom, ktory do neho zaryje ostre prehnite zuby s kvapockami infekcie, ktora sa dostane do tela, do nervov a prenikne do mozgu – cista a horlava ako kyselina. Chcel utekat, lenze si uvedomil, ze nema telo, ani pevnu zem pod sebou, ze vlastne niet kam.

	Zakryl si usi a zatvoril oci, aby nevidel burku obrazov za sebou. Obaval sa, ze nezvladne pozriet na svet pochovany stovky metrov pod zemou. Citil, ze k nemu prehovara, ze nan upiera oci; zvedave, chytre, ludske oci tuziace po spase, po odpusteni, ktore im nemohol dat. Nemohol vratit cas spat, nedalo sa zvratit, co sa stalo. Vedel to. Burka obrazov ho celkom pohltila.

	Videl ten svet pred vybuchom sopky. Velky, plny nadeji, objavovania sveta, pozerania sa na koniec vesmiru. Svet preplneny ludmi. Nebolo miesta, kde by ich nevidel. Takmer bohovia. Presne ako Romero, ktory tuzil po jedinom – zosadnut z oblohy na zem a zomriet kdesi prec od vsetkeho. Potom nasledoval vybuch a s nim prisli potoky krvi, vykriky, bolest, sklamanie, zufalstvo, beznadej. Prudili ako rieky rozpalenymi korytami, ktore sa vylievali do mora plneho cerne.

	Ozvali sa miliardy hlasov v nareku, ktory nemal konca. Pukali kosti meniace sa na prach a krv sa vyparila zmenena na ciastocky, ktore sa spojili v oblaky. Z oblohy sa spustil dazd, ktory vsetko prekryval. Zmenil sa na sedu farbu. Bol to sopecny popol, ktory chrlili nebesa a prikryvali celu zem, ktora este vzdy plakala, hoci uz nebolo nad cim. Zanikla cela civilizacia. Mrtvych uz nikto nevzkriesi. Sila sa vycerpala. Je pochovana na dne mora. Beztvara a znetvorena. Ludstvo odviala vacsia sila, ktorej nerozumeli, ktora prisla z utrob zeme, kam nemohli vidiet, lebo v nej prudili rieky osudu.

33. kapitola – Truhlica
	Prebral sa leziac na lozku. Ciernovlasa postarsia zena v dlhych lanovych satach namacala handricku do octu, ktoru mu prikladala na celo. Ostry kysly puch ho prebral.
„Potrebujem hovorit s Barabasom,“ bolo prve, co povedal, ked otvoril oci.
„Nie je tu,“ odpovedala mu po chvili zena. Handricku mu zlozila z cela, vratila do misy s octom, ktoru vzala do ruk a postavila sa na odchod.
„Kde ho najdem?“ Pozrela na Edmunda skoro vycitavo, ako by bol male neposlusne dieta, ktore robi vsetko ine len nie to, co ma.
„Ja nic neviem.“ 
Vytratila sa. Ostal sam v nevelkej miestnosti. Nechcelo sa mu lezat. Odhodil od seba prikryvku.

	Vysiel na prazdne juzne nadvorie. Zvysok osadenstva rebelov isiel kdesi na vypravu s Barabasom alebo hliadkoval v okolitych lesoch. Zbadal ist muza v ciernom ruchu. Zastavil ho. Jednu nohu mal drevenu, chybalo mu aj oko a lice mu zdobila hlboka vyrazna jazva. Sive vlasy mu prepadavali do tvare.
„Neviete, kedy sa Barabas vrati?“ spytal sa ho. Muz na neho pozrel polopricetnym pohladom opilca.
„Bar...bar...“ ani nedokazal vyslovit jeho meno. Nechal to tak. Rozhodol sa na neho pockat. Nasiel si miesto na jednej z teras, odkial mal vyhlad do dolin a na vrcholy protilahlych hor. Kedysi toto miesto patrilo Chodcom, teraz rebelom. Prvych uz nebolo, druhi podla Klimenta predstavovali nadej. Teraz boli dedicmi toho, co po cele starocia hromadili Chodci. Vsetko zalezalo iba na tom, ci sa mu podari presvedcit Barabasa, aby potiahol na Gorin.

	Zbadal Matildu lietajucu vysoko az kdesi nad oblakmi. Vyzerala ako mala bodka. Vznasala sa s roztiahnutymi kridlami, zlahka vyletela o nieco vyssie. Zahukala. Potom zletela o nieco nizsie. Vratil sa na juzne nadvorie. Z dolnej strany prichadzal huf muzov. Vyzerali ako mravce, ktore sa vyvalili z mraveniska. Coskoro ich videl zretelnejsie. Vpredu isiel Barabas v ciernom kozuchu, ktory naduvali poryvy vetra. Za opaskom mu svietil mec s bohato zdobenou rukovatou. Bavil sa s muzom pri sebe. Zdvihol hlavu k Edmundovi. Ich oci sa stretli. Coskoro bol pri nom.
„Edmund Chodec,“ ozval sa s miernym uskrnom. „Vidim, ze si sa prebral.“ 
Edmund trochu zahanbene prikyvol. Slabost sa v tychto koncinach neodpustala a odpadnut neznamenalo nic, co by si rebeli mohli cenit.
„Na Chodcov tie veci posobia inak nez na ostatnych ludi.“
„Poviem ti, vzdy som o vas pochyboval. Citili ste sa velmi doleziti. Nerozumel som vam, ale ked som videl, ze Gorin k vam poslal strazcov poriadku pochopil som, ze z vas mal strach. Vtedy, ked boli jatky, som sa ukryval tu v jednej z uliciek,“ ukazal na miesto. „Poviem ti, nebol to jednoduchy boj. Vzdorovali strazcom poriadku velmi dlho, ale neubranili sa neodvratnemu. Ked odisli, prisiel som sem a pomahal pochovavat Chodcov. Ludia o mne hovoria, ze som vyuzil situaciu, ktora sa stala, ze som sa zmocnil majetku. Mozno je to pravda, som aky som a nepohrdnem zlatom a drahymi vecami, ale bezo mna by toto mesto davno spustlo a potulni zlodeji by ho davno vyplienili. Z veci, ktore Chodci nazhromazdili by neostalo nic.“

	Mal pravdu. Naozaj by bez Barabasa uz Ernak nebol nicim a okolite stromy by ho davno pohltili.
„Sprvoti sa mi zdalo,“ pokracoval, „ze sa tu nachadzaju same haraburdy, lenze potom stastnou nahodou sme objavili toto.“ Z vrecka vybral pistol, ktoru vzal Hoplitovi. Barabas sa obzeral okolo seba. Cosi hladal. Ukazal na drevenu latu vzdialenu sedem krokov. 
„Pozeraj.“ 
Nadvihol kovovu vec a stisol spust. Ozval sa hromovy zvuk. Edmund vystrasene uskocil. Pocul zvonivy smiech Barabasa. 
„Vsetci sa prvy krat zlaknu.“ Pozrel na drevenu latu, ktora len pred chvilou bola cela, no ked ju videl teraz, zostali z nej franforce.
„Nechci vediet, co to urobi s ludskou hlavou. Bum!“ naznacil rukami. „Neostane z nej nic.“
„S takou zbranou sa nemozete bat ziadneho nepriatela,“ usudil.
„Ta tvoja vecicka tiez nebude na zahodenie, ked vravis, ze si nou skolil drakana. S tymto,“ pozrel na pistol, „som ho ani neskrabol.“
„Preco potom nechces ist proti Gorinu? Ak by si ho dobyl, nemal by si supera a stal by si sa panom sveta.“ 
Barabas pokrcil obocie, oci sa mu stiahli do uzkych strbin. Spomenul si na Zamu, ktorej by sa urcite pacilo viac v bohatom palaci, ako sa ukryvat niekde v lese na vrchole hor.
„Je nas prilis malo a potom, aj keby sa nam podarilo zlomit Gorin, myslis, ze by nas pocuvali ludia a narody, ktorym panuje?“
„Nie je nas az tak malo,“ kontroval mu. „Uldinovia by sa k nam pripojili.“
„Uldinovia su vyborni bojovnici, o tom niet pochyb,“ uznal vodca rebelov.
„Premyslal som nad tym, ako by sa dal nepriatel najviac oslabit.“ 
Povedal Edmund, na co Barabas zdvihol obocie.
„Som same ucho.“
„Toto,“ vybral z vrecka vec, ktoru si ponechal po Borvisovi ako talizman, ked opustal svoju vypalenu chatrc.
„Co je to?“
„Kluc. Pochopil som to, ked som stratil vedomie. V skutocnosti som ho nestratil, ale preniesol do ineho sveta,“ dodal na vysvetlenie.
„Ineho sveta?“
„My Chodci mame zvlastny dar… “ viac nemusel vysvetlovat. Barabas prikyvol. 
„Musime sa vratit do miestnosti, kde su uschovane veci Chodcov. Na cosi som natrafil, ale ked som sa prebral, uz som sa nenachadzal v miestnosti so stopami Chodcov.“
„Stopami? Mozeme sa tam vydat aj hned.“

	Vedno sa vydali smerom ku kamennym domom, ktore sa na kopci na seba tisli. Vzadu za nimi bolo vidiet siroku budovu.
„Je este jedna vec, ktora ma zaujima. Hladam, co sa stalo s kmenom Pilesarov.“ 
Ak by presvedcil Barabasa, aby sli na Gorin, potreboval zabezpecit jej bezpecnost.
„Kocovnici, ak sa nemylim.“
„Ano, z puste. Hladam dievca,“ naznacil pravy ucel otazky.
„Tvoja mila na tom nebude najlepsie.“
„Nie je to moje dievca,“ branil sa a spomenul si pri tom na Ramonu. Pred ocami sa mu vynoril jej obraz a chvila, ked spolu stali na vezi.
„Najskor bude zotrocena. Jedine miesto, kde by som ju hladal, je Gorin. On pohlcuje vsetkych otrokov z okolia. Nedaval by som ti velke nadeje.“

	Dorazili k sirokej miestnosti. Teraz sa uz citil inak ako vtedy. Po tom, co mu stopy dovolili vstupit do toho prapodivneho sveta, akoby sa spojili diely skladacky dokopy. Dokonca aj Znamenie – kolotoc, ktory vtedy navstivil s Klimentom, mu daval zmysel. Siahol rukou do vrecka, kde nahmatal kluc. Prstom presiel po jeho ostrych zubkoch. Kedysi tu vec vnimal celkom inak ako teraz, povazoval ju za ozdobu, privesok, nic viac, ale teraz vedel, ze mu daval mozno otvarat priestory, inak zamknute a nedostupne. V tejto chvili mu ostavalo iba dufat, ze sa nemyli, ze kluc, ktory drzi v ruke bude pasovat presne tam, kde si mysli, ze by mal.

	Straz pred nimi otvorila tazke drevene dvere. Ovial ich vzduch; zvlastny, podmanivy a znamy ako aj vtedy. Teraz sa uz nezlakol, neostal zaskoceny. Vosiel do sera miestnosti nasledovany Barabasom, ktoremu klopkali tvrde podrazky na kamenoch. Potiahol nosom.
„Gorin chyta otrokov kvoli tomu, aby pracovali v baniach?“ opytal sa vodcu rebelov, ktory ocami blyskal na vsetky strany zvedavy, kam ho ten maly cloviecik a Chodec vedie.
„To jedine ho zaujima.“ Edmund cim dalej, tym viac bol viac presvedceny, ze vie, kde je slabina Gorinu.

	Prechadzali bludiskom miestnosti, podchvilou videli pred sebou starodavne vyobrazenia tvari na obrazoch hladkych, ze by ich nenapodobnil ziaden maliar. Boli to fotografie. Pochopil to. Vela veci pochopil. Sli miestnostou v ulickach popri veciach, no nic z toho Edmunda nezaujimalo, az kym nedosli v velkej truhlici so zdobenymi kovovymi platmi pribitymi na hranach a s velkou znackou F na vrchnej casti.
„Toto som hladal,“ obratil sa Edmund k Barabasovi, ktory prekvapene pozeral na truhlicu pred seba. „Ked som bol tu v miestnosti, zdalo sa mi na tejto truhlici nieco zvlastne. Sprvoti som nevedel co. Neskor, ked som nad tym vsetkym premyslal, doslo mi, ze jednoducho nepatri medzi stopy, ktore v miestnosti Chodci uschovavali. Pochopil som, ze ju tu musel niekto dat umyselne, aby cosi naznacil.“
„Velakrat sme sa ju pokusali otvorit, ale nedalo sa,“ vysvetlil Edmundovi, ktory vlozil ruku do vrecka.
„Nemali ste kluc,“ vytiahol ho. Zablyskol sa na pase svetla, ktory prerazal cez uzke okno. „Moj otec, Borvis, ho mal so sebou a ja ho mam od neho. „Mozno veril, ze raz budem Chodcom, preto si ho nechaval.“ 

	Pred Barabasovymi ocami si ho este raz obzrel z oboch stran, ako by sa chcel presvedcit, ze je to pravy kluc, potom sa nahol smerom k truhlici a zacal ju nahmatavat. Prstami prechadzal po jej zdobenom povrchu, hladal zamok. Vodca rebelov stal bokom. Uprene ho pozoroval. V ociach mal skoro posvatny jas, ako by sa ocitol niekde na ceremonii a mal sa stat svedkom akehosi zazraku.
„Tu je,“ zvolal Edmund, ked nahmatal skaru zamku. Vsunul do nej kluc. Citil napatie z toho, ci naozaj bude pasovat, ci sa v poslednej chvili nezastavi, ale siel hladko. Pootocil nim. Spociatku kladol mierny odpor, ale poddal sa a pretocil zamok. Cosi cvaklo. Zo skary, kde sa veko truhlice dotykalo obruby, sa uvolnil uzky pas prachu. Zaprel sa o veko a s namahou ho zdvihol.
Zvnutra vychadzalo tlmene ruzovkaste svetlo. Obidvaja nan pozerali plni udivu.
„Co to je?“ ticho prerusil Barabas.
„Melanit. Na nom stoji cely Gorin.“

34. kapitola – Gorin
	Gorin nevznikol nahodou. Jeho zakladne proporcie zadali Altania na pociatku tretieho veku ludstva. Hoci lezal na rovine uprostred zvlnenej krajiny skoro bez zivota, nachadzal sa nedaleko doleziteho miesta, kde bola dolezita surovina pre energeticky rozvoj Alta. Spociatku malo byt iba jednym z tazobnych miest, ale vydatnost rudy predurcil jeho buduci vyznam. Postupne vsetky cesty zacali viest do Gorinu, ktory sa stal velkou ciernou dierou, kam smerovali otroci z okolitych miest a kralovstiev. Bolo potrebne zabezpecovat neustaly privod otrokov, ako aj spracovanie a prenos rudy, a tak vybudovali rozsiahlu siet ciest a hospodarskych budov. Mesto preto rastlo aj po vojenskej a obchodnej sile, k comu sa neskor pridal aj duchovny vyznam, lebo iba tak sa mohlo zabezpecit ovladanie velkeho mnozstva ludi a udrzat ho pri moci.

	Jeho jedinou nevyhodou bolo, ze sa nachadzalo na suchej planine. Pretinala ju iba jedina rieka, ktora sa stala osou vznikajuceho mesta. Pocetne zavlazovacie kanaly v okoli vsak dokazali zurodnit podu, aby zivila miestne obyvatelstvo. Mesto potrebovalo pevnu ruku, ktora by v sebe spojila vsetky mocenske sily, tak vniklo kralovstvo Gorin. Moc jeho vladcov postupne narastala, az sa im zdalo nepristojne zit spolu s obycajnymi ludmi a doslo k vzniku Palacoveho mesta v srdci Gorinu. Od zvysku osidlenia ho oddelovala vodna priekopa a styri brany. Zapadna Drakania brana bola hlavnou branou do Palacoveho mesta. Svoje pomenovanie dostala podla pocetnych drakanich soch, ktore ako zurive psy cerili svoje zuby na obyvatelov mesta a nahanali hrozu uz len pri pohlade na ne. Za nou sa nachadzalo namestie zakoncene Poludnikovou branou obkolesenou bielymi spicatymi hradbami, ktore zadrzali navstevnika, aby sa nedopatrenim nedostal na obrovske kamenne namestie, kde tronil Faturov chram v samotnom srdci Palacoveho mesta. Tu sa uchylovali k modlitbam knazi boha Fatura.

	Moser nechapavo pretacal v rukach spravu, ktoru mu doniesol posol z bani. V zaludku pocitil nepokoj. V duchu si premietal obrazy posledneho roka, pocas ktoreho sluzil ako emisar Alta v Gorine. Zdalo sa mu, ze nic neslo tak, ako by malo a tazba neustale klesala. Netesil sa, ako o tom bude podavat spravu vlade. Pozrel smerom k Palacu slnka, kde sidlil Argon. Jeho zlata strecha pripominala korab na mori a svietila ako slnko.
„Dovolte mi hadat, klesla tazba v bani,“ ozval sa Tengerov hlas. 
Moser prikyvol. 
„Knazi v chrame hovorili, ze hory si potrebuju oddychnut.“
„Oddychnut… “ precedil Moser. V tuto chvilu nemal najmensiu naladu na tieto duchovne vysvetlenia sveta. Ruda je ruda. Bud je alebo nie je a nezalezi na horach, ci su unavene! Akoby kamen mohol byt unaveny? Nahneval sa sam na seba, ze zacina rozmyslat v tych istych suvislostiach ako mulovia. To bol jeden z dovodov, preco funkcia emisara netrvala dlhsie ako niekolko rokov. Mohlo by dojst ku kontaminacii Altana zvnutra, comu sa vlada snazila predchadzat.
„Pojdem sa tam pozriet.“
„Osobne?“ zdvihol obocie Tenger. Mal na sebe bohato zdobene hodvabne rucho, ktore splyvavo pokryvalo cele telo. Jeho tvar sa cela napla, no na kutikoch ust ostal visiet sotva badatelny pochybovacny usmev. „Ste si isty?“
„Mam tu vari s vami sediet v chrame a modlit sa?“ 

	Dobre vedel, ze Tenger pochopi jeho narazku. Nepatril k obmedzencom v chrame, ktori neprestajne verklikovali modlitby. Knazom sa stal iba preto, ze to bola jedina cesta, ako sa dostat hore. O tom sa uz mal moznost presvedcit.
„Je tam spina, horucava a vari aj choroby lietaju v ovzdusi.“ 
To slovo -choroby- sa naucil od Mosera. Raz mu hovoril o povere, ze v bani byvaju zli duchovia, lebo ludia zomierali vo velkych poctoch. Vtedy ho Moser opravil: „Choroby. Zli duchovia nie su.“ Tengerovi sa zapacilo to slovo, hoci mu nerozumel.
„Musim vidiet, co sa tam deje.“ 
Tenger zovrel ruky.
„V tom pripade vas odprevadim aspon ku Kvetinovej brane.“
„Bude mi potesenim.“

	Prechadzali neprehladnou spletou chramov a stavieb Palacoveho mesta. Dostali sa k Imperialnym zahradam.
„Mam rad toto miesto,“ Tenger prerusil ticho. „koruny stromov robia prijemny tien.“
„Orech.“ Tenger nerozumel, spytavo pozrel na Mosera.
„Orech,“ ukazal pred seba, „nadherny strom.“
„To nepochybne je.“ 
Chvilu sa pristavili pri strome. Moser mal chut porozpravat svojmu spolocnikovi o historii orechu, ktory pochadzal z Perzie, az sa dostal do Grecka a nasledne dalej do Europy, ale najskor by mal pocit, ze rozprava cudzim jazykom, lebo ziadnemu z tych slov nemohol rozumiet. Bola to historia pochovana v prachu. Ani on jej nerozumel, hoci neraz mal pocit, ze ano. Moser o historii prveho veku casto citaval a videl mnozstvo obrazov z tej doby. Alto si zachovalo obrazy z celej minulej epochy. Nazyvali ju prvy vek ludstva. Po vybuchu sopky nasledoval druhy vek, kedy bol cely svet hore nohami a ludia prezivali ako zvierata zalezene v dierach po cele starocia. Dokonaly chaos vystriedalo vynorenie sa Alta na scenu a jeho pokusy o konsolidaciu pomerov. Stalo nesmierne vela sil, aby dali svetu smer a vyznam. Spolu s nimi rastla i vyspelost technologii.

	Vsetko sa zmenilo objavenim melanitu, ktory predstavoval novy druh nesmierne bohatej energie. Vzacny nerast sa iba sporadicky vyskytoval na zemi. Najvacsie loziska nasli v horach, ktore sa nachadzali nedaleko. Vtedy zalozili Gorin a spolu s nim nastal aj treti vek ludstva. Alto uplne ovladlo celu zem a stali sa skutocnymi panmi sveta.
„Chceli ste nieco povedat?“ Tengerov hlas vyrusil emisara z myslienok.
„Hadam uz pojdem.“
„Dnes je velmi ostre slnko, nemyslite emisar?“ Moser sa nezaujato pozrel po oblohe. Bola cista, bez najmensieho mracika.
„Mate pravdu.“
„V takyto den si vzdy spomeniem na slova mojej vychovavatelky. Bola to velmi jednoducha zena,“ dodal akoby mimochodom. „Pochadzala z jedneho z tych nomadskych kmenov na zapade, ktori sa na konskych chrbtoch cely zivot presuvaju po nekonecnych planinach. Hovorila mi, ze slnko je velke vajce, v ktorom spi boh, lebo je vysileny po tom, co stvoril svet. A tak spi a postupne rastie, az sa prebudi a znovu znici svet, aby ho mohol opat stvorit. Veria, ze sa prebudil vtedy, ked vybuchla sopka. Bol to koniec jedneho a zaciatok noveho sveta.“
„Vy tomu verite, Tenger?“
„Kazde nabozenstvo ponuka vysvetlenia. Niekedy sa mi zda, ze je jedno, ktoremu verim.“
„Takto hovori Faturov knaz?“ povedal mu vycitavo.
„Clovek musi mat vzdy pochybnosti, ked veri v nieco tak dobre ukryte a neviditelne, ako je boh. Vy v neho verite?“ 

	Moser sa zastavil. Pozrel nan belasymi ocami, ktore sa podobali na oblohu. Tenger zasiel pridaleko pytat sa emisara Alta, ci veri vo Fatura. Samozrejme, ze neveril, ze to bol iba ich vymysel. To, ze pracuje pre Alto, pre skutocneho Fatura, nevedel nikto. Oficialne bol vyslancom dalekeho bohateho kralovstva z ostrova vo vychodnom mori. Tenger ako keby tusil, ze pravda je niekde inde, a ze ma moc, ktora neprinalezi ostatnym. Svojou otazkou zasiel prilis daleko, co ho podrazdilo. Privelmi som sa s nim zblizil, vycital si Moser.
„Ano, verim a mal by ste aj vy, Tenger, lebo zakony v tomto kralovstve vedia byt velmi nepriaznive k pochybovacom.“ 
Tenger sa rozosmial na siroke usta.
„Asi ste ma nepochopili. Verim vo Fatura viac ako vo vsetko. Vlastne mu verim natolko, ze som skoro presvedceny, ze sa zhmotnil a prichadza na zem medzi ludi.“ 
Moser si ho premeral skumavym pohladom. Nevedel odhadnut, ci hra na neho divadlo alebo ma tusenie o existencii Alta a iba ho skusa.
„Mal by som uz ist, nez bude neskoro. Pocul som, ze bane su pomerne daleko od mesta a cesta nie je velmi prijemna.“

	Dostali sa k severnej Kvetinovej brane, ktora sluzila prevazne pre sluzobnictvo a zasobovanie Palacoveho mesta. Bola omnoho mensia ako Drakania brana. Pred nou sa roztahovala do sirky vodna priekopa a s mestom ju spajal dlhy dreveny most stojaci na tenkych, ale pevnych bambusovych nohach. Pred branou ho uz cakal pristaveny kryty voz aj s pohonicom.
„Neviem si pomoct, ale doposial som si nezvykol prevazat sa na vozoch,“ povedal Moser spokojnym tonom tesiac sa, ze sa konecne zbavi Tengera. Zatial co si sadal na cervenu calunenu sedacku zapocul otazku.
„Vo vasom kralovstve nie su vozy?“
Moser ostal zaskoceny. Slova mu ostali v hrdle. Prekvapene pozrel priamo do Tengerovej tvare, na ktorej neprestaval visiet ten zvlastny pochybovacny usmev. Voz sa medzi tym pohol. Urobil chybu, ked sa tak ocividne stazoval, ze nema rad vozy. Pre mulov je to natolko prirodzene ako u nich vznasadlo. Samozrejme, ze bol prekvapeny, vysvetlil si v duchu.

	Voz prechadzal gorinskymi ulicami, ktorych kvalita klesala, len co sa vzdalovali od stredu. Prostriedkom mesta sice isla dlazdena cesta az priamo k Drakanej brane, ale radsej sa jej vyhol. V meste bol hluk, neporiadok a velke mnozstvo ludi. Voz siel krokom. Prasny vzduch nalietaval dovnutra zmiesany s kyslym pachom mocu a rozkladajuceho sa jedla. Povazoval za nepochopitelne, ako mozu mulovia takto zit.

	Po hodine sa mu podarilo vyjst z Gorinu. Otvarala sa pred nimi mierne zvlnena hola krajina. Na severe ju pretkavalo cierne pasmo pohoria. Sitarske vrchy. Este tam nebol.
35. kapitola – Nebeske dievca 
	Cesta ubiehala za oknom v jednom skoro nemennom pase. Uzemie mu bolo zname z pocetnych vyprav s Tengerom na polovacky. V okoli vylovili znacne mnozstvo zvierat, no Moser sa najviac pysil ulovenym levom. Mal obrovsku tlamu, do ktorej by sa polahky vosla cela jeho hlava i plecia. Zuby mal ostre ani dyky. Uz sa nevedel dockat, ako o tom bude rozpravat, ked sa vrati do Alta.

	Uvazoval nad tym, ci sa zbavi Tengera. Prezradit mu pravdu neprichadzalo v uvahu, no nemohol si byt isty, ci nieco naozaj vie, alebo sa to zdalo iba jemu. Zbavit sa cloveka, mula, nemal byt problem, lenze vahal. Malokedy mal prilezitost travit s niekym viac casu, nez bolo bezne. Medziludske vztahy v Alte nevelmi pestovali. Kazdy z nich bol uz od malicka zahrnovany miliardami informacii a ulohami, ktore musel plnit, takze zvacsa casu travili v takpovediac umelych cinnostiach. Bolo to dolezite. Uvedomovali si svoj vyznam pre cely svet a ich ulohu v nom. Uz len narodenim sa dostali pred desattisice ostatnych ludi.

	Cas, kedy vykonaval funkciu emisara teda znamenal pre Mosera prilezitost zmenit druh povinnosti, vzdialit sa od svojho rodneho mesta a pobudnut v Gorine medzi mulmi a v civilizacii, ktora je prinajmensom styritisic rokov vyvoja za nimi. Svet sa mu tu javil intenzivnejsie, coho dosledky boli prejavy podobne mulom, medzi ktore patrilo zblizenie sa s druhym clovekom. Jednako len v nom vitazilo racio a hovoril si, ze bude musiet za kazdu cenu zistit, ci Tenger nieco nechyruje o Alte. Ak by prisiel na to, ze tusi, v tom pripade bol rozhodnuty konat nekompromisne a nechat Tengera zabit.
„Uz sme tu, pane,“ ozval sa pohonic. Moser sa vyklonil cez okno. Videl pred sebou kopec z nadrobno osekanych kamenov. Na vrchu bolo vidiet previs skaly podoprety nahrubo opracovanym stlpom. Predstavoval vchod do bane.
„Nemozete vyjst az tam hore?“ Pohonic nesuhlasne pokyval hlavou.
„Kamene sa zosypavaju. Voz zapadne.“ Moser podrazdene vystupil a dal sa smerom ku vchodu. Pohonic mal pravdu. Kamene pod nohami sa zosuvali dole. Pred vchodom do bane stali straze. Urasteni muzi mali na sebe tuniky pieskovej farby prepasane remenom, za ktorym im bolo vidiet trcat volne konce bica. V ruke drzali dlhu palicu zakoncenu kovovou hruskou s pichliacmi. Len co uvideli Mosera a jeho kralovsku pecat pripnutu na hrudniku, odstupili mu z cesty.
„Kde je spravca bane?“ spytal sa ich, zatial co chytal dych. Vyjst hore kopec bola namaha.
„V sale.“

	Vosiel dovnutra. Ocitol sa vo velkej miestnosti ako v katedrale. Na stenach horeli fakle a zo stropu visel tazky kovovy svietnik s mnozstvom sviecok. Zrejme toto mysleli salou. Okamzite k nemu pribehol chudy clovek s dohladka vyholenou hlavou. Hornu peru mal razstepom predelenu na polovicu.
„Koho hlada Vase velicenstvo?“
„Spravcu bane.“
„Ragin. K Vasim sluzbam.“
„Vy ste spravca?“
„Ano, s Vasim dovolenim.“ 
Moser sa otocil celym telom z jednej strany miestnosti na druhu. Nevidel nikde ziadneho otroka, iba haldy rud s ruzovym odtienom, ktory v tme svietil.“
„Toto je cela bana?“
„Ale kdeze,“ spravca nesuhlasne pokyval hlavou. „Toto je stary vchod, ktory vyuzivame na pisanie listin, zaznamov, obchodnych transakcii a na vedenie evidencie. Ak by ste mal zaujem sfarat pod zem, mozem vas doprevadzat.“
„Da sa do bani dostat aj odtial?“
„Iste. Vsetky priestory su poprepajane tunelmi.“ 
„Dobre. Chcel by som sa vratit do Gorinu este za svetla,“ naznacil mu, aby zacali s prehliadkou.
„Mozeme ist hned teraz.“

	Presli tmavou chodbou, ktora viedla na opacnu stranu kopca. Nemohol ju vidiet od cesty, lebo sa nachadzala vnutri vrchov. Prostredie sa zmenilo na nepoznanie. Ocitli sa v jednej z vnutornych chodieb. Vzduch bol tazky, horuci, plny prachu. Kazdych patdesiat metrov horela fakla pripevnena o stenu. Chodba bola uzka, najviac ak na sirku troch muzov.
„Toto je jedna z hlavnych chodieb. Ako vidite, vyrazaju z nej dalsie tunely rozlicnymi smermi. Po nej sa dostanete az celkom dole.“
„Kolko je spolu chodieb v bani?“
„Bude ich istotne viac ako tisic. Niektore su stale aktivne, ine sme zatvorili alebo sa zasypali.“
„Do akej hlbky siaha bana?“
„Velmi, velmi hlboko. Dole skoro hori kamen, tak je tam teplo.“ 
Steny svietili ruzovymi ostrovmi svetiel podobajucim sa hviezdam na nocnej oblohe. Podchvilou menili farby a trblietali sa.
„To je melanit?“
Spravca prikyvol. 
„Vsimol som si, ze klesa tazba. Viete mi to vysvetlit?“ 
Spravca sa zastavil a pozrel priamo na Mosera.
„Neviem, ci nechat zabit vsetkych otrokov a vymenit ich za novych, ale za danych okolnosti sa s nimi a tym ich nabozenstvom da iba tazko bojovat.“
„Nabozenstvom?“
„Predsa Nebeske dievca,“ povedal ako samozrejmost.
„O com to hovorite?“
„Nepocul ste o tom? Myslel som, ze prave to je dovod vasej navstevy.“ 

	Moser na neho zarazene pozeral. Sprava medzitym pokracoval: „Ide o to, ze raz k nam priviedli otrokov z puste. Nepamatam si presne, k akemu narodu patrili, len viem, ze prisli odniekial z velkych rovin na zapade. Medzi nimi zilo dievca, ktore vraj nesplodil muz zo zeme, ale ktosi zhora. Vraj priletel na ohnivom vtakovi, isty cas s nimi prebyval a splodil dieta. To sa dostalo do nasej bane. Hovoria jej preto Nebeske dievca, lebo bolo splodene s muzom z nebies.“ 
Moser pocuval jeho slova s otvorenymi ustami. Nechcelo sa mu verit, co sa prave dozvedel. Dievca, ktore splodil muz z nebies – to musel byt niekto z Alta!
Spravca pokracoval: „Teraz sa k nej modlia a vzyvaju ju ako nejaku bohynu alebo daco take. Problem je, ze kvoli tomu odmietaju pracovat. Pouzivali sme bice aj palice, ale nic nepomaha. Buria sa proti nam, vykrikuju proti Gorinu a nadavaju na Fatura, vraj kvoli nemu musia takto trpiet. Veria, ze ich dievca vyslobodi.“
„Ja im dam vyslobodi! Kde je teraz?“
„Nachadza sa dole v bani. Na samom dne. Tam sa stretavaju vzburenci.“
„Chcem ju vidiet. Okamzite!“
„Nebude to jednoduche. Ti ludia mozu byt nebezpecni. Obcas ich zmlatime tak, ze chvilu pocuvaju, ale netrva dlho a zasa sa zacnu burit.“
„Musim ju vidiet,“ Moser trval na svojom. Spravca videl, ze sa neda odradit.
„Ako si zelate, zavolam hliadku, pojdu s Vami.“

	Zanedlho sa Moser viezol na banskom voze so sirokym dnom a nizkymi stenami tahanym malym konom. Voz bol pomerne dlhy, lebo ho prisposobili na prevazanie vacsieho poctu ludi tym, ze nan osadili provizorne lavice. Spolu s nim vo voze sedel spravca bane a desat muzov s palicami a bicmi, ktori ich mali chranit. Cim hlbsie sli, tym sa priestory zdali viac ponure, vzduch tazsi a prasnejsi, ze sa ledva dal dychat. Moser si k ustam prilozil satku, ktora mu posluzila ako provizorny filter. Nad ich hlavami sa mihali ruzove mracna melanitu. Vedel, ze nebolo bezpecne zdrziavat sa pridlho v ich blizkosti. Bludiskom chodieb schadzali stale nizsie. Buchanie kladiv o kamene sa ozyvalo coraz zretelnejsie. Chodba, ktorou sli vyustila do velkej miestnosti. V sere sliepnajucich svetiel sa zracili stovky nezretelnych siluet ludi. Panoval tu nesmierny ruch. Prekladisko. Vystupili z voza.
„Teraz musime pesky. Nasledujte ma,“ pokynul Moserovi vysoky straznik s kratkou ciernou bradou. 

	Altan sledoval jeho siroky chrbat, aby sa nestratil. Zo vsetkych stran ich sprevadzali zvedave oci pracujucich otrokov. Moser sa citil vo svojom kvalitnom plasti nepohodlne. Nepotrpel si na okazalu nadheru siat ako mnoho ostatnych hodnostarov v Gorine. Po cely cas sa spraval skor nenapadne, ale na tomto mieste medzi zbedacenymi otrokmi takmer nahymi, pokrytymi tazkym prachom zmiesanym s potom, aj to bolo prilis okazale. Vosli do tmavej chodby, ktora sa strmo zvazovala nadol. Nastastie v zemi boli vysekane schody, hoci hrube a nerovnomerne vysoke.
„Uz sme skoro tam,“ obratil sa veduci straze. Chodba sa koncila rozlahlou halou, ktora cela ziarila ruzovym melanitovym svetlom. V miestnosti bol neznesitelny vzduch, tazky a palivy. 
„Nedavno sme natrafili na vydatnu zilu.“
„No tak! Co postavate a nerobite!“ okrikol otrokov strazca, no nik na jeho slova nereagoval. Sala bol plna otrokov, ktori posedavali na kamenoch alebo klacali na kolenach so zatvorenymi ocami a zlozenymi rukami ako v modlitbe. Emisar sa poriadne rozhliadol po sale. Z tohto miesta sa ho zmocnil zvlastny pocit. Pripominala mu chramy, ktore videl na obrazkov z prveho veku.
„Do prace!“ ozvali sa bice a palice strazi. V miestnosti sa ozvali nespokojne hlasy otrokov odrazajuce sa od stien a vracajuce sa spat. „Uvolnite cestu sprievodu!“ Moser uvidel, ako hruskovity koniec palice zasiahol otroka do chrbta. V bolestiach sa zvalil na zem.
„Je to tam, na konci haly.“

	Otroci sa rozostupovali pred ozbrojenou hliadkou. Zvedavo si ich obzerali. Moser si vsimol, ze niektori z nich drzali v rukach ostre kamene, ako keby chceli kazdou chvilou zautocit. Nahle sa zastavili. Emisar vystupil z tiena strazcu. Pred sebou uvidel do steny vytesany vyklenok tahajuci sa do vysky niekolkych metrov. Jeho dolna cast ziarila jasnym ruzovym svetlom. Pripominala oltar. Uprostred neho sedelo svetlovlase dievca s vyrazne ruzovymi ocami. Strazca sa otocil k Moserovi.
„To je Nebeske dievca.“ 
Emisar vystupil dopredu. Hladela na neho bez najmensieho zachvenia v pohlade.
„Ako sa volas?“ 
Dievca vahalo s odpovedou.
„Neboj sa, neublizim ti,“ pobadal ju Moser. Pohla neisto perami.
„Diana.“
„Som rad, ze sme sa stretli, Diana. Ty nie?“ 
Dievca neodpovedalo. 
„Preco si ticho? Nie si rada, ze som tu?“
„Ste zlo.“
„Ale, ale...“ zatiahol hlasom, „mala by si si rozmysliet, ako budes rozpravat s vyslancom z Alta. Straze!“ zvolal nahlas tak, ze to museli pocut v celej sale. „Berieme ju so sebou.“
„Ale pane,“ pribehol k nemu rozhorceny strazca nasledovany spravcom. „To nemozeme. Vrhnu sa na nas. Zavolame posily, potom budeme moct.“ 
Moser pokyval hlavou.
„Nie, berieme ju teraz!“ 

	V tom momente videl, ako ich zo vsetkych stran obkolesili otroci. Skupinka strazcov sa stiahla k sebe. Vyzerala skoro bezbranne. Moser si premeral otrokov dlhym, chladnym pohladom selmy. Zdalo sa, ze otroci kazdou chvilou zautocia. Emisar siahol do vnutorneho vrecka, z ktoreho vybral fazer.
„Ak sa mi niekto postavi do cesty, bude musiet ratat s tymto,“ namieril ho na otroka pred sebou. Stlacil spust. Z fazeru vyletelo jasne svetlo a v tom momente sa otrok a dalsi okolo neho premenili na tisice malych ciastociek. Miestnostou preletela vlna uzasu a strachu. Otroci ustupili o krok dozadu. Oci sa im zuzili zurivym odporom. Moser vystupil dopredu.
„Co nepracujete vy ludsky odpad?! Ty!“ ukazal na otroka s krompacom v ruke. „Preco nekopes?“ Otrok sa na neho nechapavo pozrel. V ten moment ho zasiahlo svetlo fazera a premenil sa na prach.
„Este niekto, komu sa nechce pracovat?“ zreval tak, ze sa jeho hlas niesol chodbami bane.
Otroci ustupili o krok dozadu.
„Toto je pre vas varovanie. Gorinu nebude odporovat nikto. Teraz do prace!“
Otocil sa k strazam: „A vy! Zoberte to dievca. Hned!“ 
Straze na jeho povel bezali k vyklenku vytesanemu v skale. Schytili ju za ramena a surovo vliekli za sebou. V bani sa ozvalo buchanie kladiv a stiepenie kamena, no napriek tomu tam zavladlo priam neludske ticho.

36. kapitola – Na hranici
	Niekolko desiatok muzov zliezlo z bielych zasnezenych hor do udolia, ktore pokracovalo zalesnenou krajinou, az sa zastavili pred pasom skalnych vrchov. Pod nimi sa stacal obluk rieky, ktory predstavoval hranicu Gorinu. V riedkom lese kracali ticho ako vietor. Pred sebou pozorovali obrysy skal, za ktorymi sa mohlo skryvat cokolvek. Edmund k nim zdvihol oci. Pomyslenie, ze ma pred sebou Gorin, mu pripomenulo dlhu cestu, ktora k nemu viedla. Pretrel si oci, ako keby sa mu nechcelo verit, ze ho dosiahol, no vzapati ho premohol strach, ze nieco nevyjde a vsetci pomru.

	Vosli do kamenistej brazdy, odkial mali dobry vyhlad na pas vrchov pred sebou a nemuseli sa bat, ze by ich niekto videl. Sive skaly vystupovali z tienov stromov. Kopec pred nimi bol zakonceny rozoklanou skalou podobnou korune. Rebeli sa opierali o stity, ktore mali pripravene v pripade, ak by drakan na nich vyslal sprsku ohna.
„Som zvedavy, ako zabijes drakana, malicky,“ rypol do neho Barabasov hlas a prerusil napate ticho. Edmund sa na neho uskrnul.
„Dobreho sa vela neurodi.“
„Musis byt velmi dobry, ked si myslis, ze porazis drakana.“ 
Rebelov niekolkokrat uistoval, ze si s drakanom poradi. Teraz sa spoliehali na neho, ze sa mu podari prerazit hranicu, na ktorej sa uz viac krat popalili. Drakan bol pre nich privelke susto. Barabas mu uveril.
„Co je tamto?“ spytal sa Yong a ukazal na cierne bodky, ktore vysli z lesov pod skalami, presli udolie rieky a vynorili sa na rovine dvesto krokov od nich.
„To vam poviem presne - strazcovia poriadku,“ Barabasov hlas sa zarezal Edmundovi do sluch. Uz len z pomyslenia na strazcov poriadku sa mu robilo zle. Mal moznost spoznat ich dvakrat a vzdy bol tesne smrti; raz mu vypalili chatrc, kde prisiel o vsetko, v Charatone im ledva unikol skokom zo skaly, zatial co mrtveho Klimenta musel nechat napospas jeho osudu.
„Aaaaaakrrrrrrrrrr!“
Ozvalo sa kvilenie ostre ako cepel temneho meca. Zabodavalo sa don kdesi hlboko. Nedokazal zo seba vydat hlaska. Podlomili sa mu kolena, klesol k zemi, no schytila ho pevna ruka.

„Co sa s tebou deje?“ zazvonil Barabasov hlas. Edmund nan pozrel nepritomnym pohladom. 
„To nie,“ vzdychol vodca rebelov, „preber sa, pocujes?“ 
Edmund mu ostal v rukach ako babka bez zivota.
„Drakan, hore na skale!“ zvrieskol Yong. 

	Na korune kopca sa zjavila silueta pretiahnuteho drakanieho tela. Po chrbte sa mu tiahol rad ostnov od hlavy az na koniec dlheho chvosta, od nich vychadzal par uzkych kridel, ktore sa roztvarali ako vejar. Bolo vidiet jeho tlamu s radom malych ostrych zubov, uprostred ktorych sa ako zastava vo vetre vlnil jazyk uprostred predeleny na polovicu.
„Sefe, nikam nejdem,“ zrukol Yong. Jeho jedno oko sa premenilo na tenku spicatu zrenicku. Najradsej by hned zutekal. Pri vodcovi rebelov stal Fran, Emir a Ismail pripraveni na jeho prikazy. Tvare im pokryval zavoj strachu.
„Nie!“ zahrmel Barabas. „Ostaneme tu.“
„Drakan nas zabije. Pamatas sa, co ostalo z Mina a Etona. A z Praneka? Ani kosti. Sam si to videl.“
„Ostavame tu, lebo prisaham na vsetkych bohov, ze ti vylupnem aj to oko, ktore ti ostalo.“ 
Yong ustrasene stiahol plecia. „Pomoz mi prebrat toho tu,“ ukazal na bezvladneho Edmunda.
Yongovi sa od strachu chveli pery, chcel cosi povedat, ale nedokazal vydat z ust ani hlasok. „Hned!“ Zrukol. Yong sa spamatal. Pozrel na Edmunda.
„Takze on vie naozaj zabit drakana?“
„Co ja viem? Mozno,“ precedil Barabas, v ktoreho tvari teraz hrali vsetci certi. Schytil Edmunda za plecia a vzpriamil ho. „Musime ho prebrat a to okamzite.“
„Viem, ako na takych ako on,“ povedal odhodlane Yong. „Staci im dat poriadne cez zadok,“ napriahol ruku a pastou vystrelil dve ostre rany, jednu na spanok, druhu pod oko. Do Edmunda ako keby vrazili styri hromy, dosiroka otvoril oci.
„No konecne, chlapce!“
„Co sa deje?“ Spytal sa prekvapene.
„Co? Pytas sa co?! Nad hlavou nam lieta drakan! To sa deje!“ 

	Edmund sa spamatal. Do toho sa ozvalo kvilenie strazcov poriadku, ktori sa k nim blizili pomedzi riedky porast.
„Strazcovia!“ vykrikol Edmund, „Musime ich zastavit.“ 
Siahol rukou do vrecka. Nahmatal kovovu trubicku. Cela sa chvela. Okamzite ju vytiahol. Stisol tlacidlo F. Z jej konca vystrelilo cervene svetlo holografickeho meca.
	
	Cierni vtaci boli na dohlad, mierili priamo na nich. Hrozive cierne kapucne ako strasiaci pretrcali cez ich temena.
„Barabas, vyrutime sa na nich. Sam ich nezvladnem.“ 
Vodca rebelov prikyvol. Dal znamenie ostatnym, aby sa pripravili na utok. Kyvol rukou smerom k zemi. Vtedy vystrelilo mracno rebelov priamo proti strazcom poriadku.

	Ich kone sa zlakli beziacich muzov a postavili sa na zadne. Kopyta tresli o zem a vytrhli sprsku zeminy. Dolahlo na nich mnozstvo mecov, ktore sa od nich odrazali ako od kamenov. Edmund sa nenapadne priblizil zboku, urobil otocku a z celej sily svihol k strazcovi. Cervene svetlo sa hlboko zarezalo do cierneho tela. Zviera, na ktorom sedel, padlo na zem s dosiroka otvorenymi ocami a prilahlo jazdca. Strazcovi poriadku sa zosmykla kapucna z hlavy. Pod nou uvidel dokonale hladku tvar neludskeho stvorenia. Namiesto ust mal uzky otvor podobny strbine, namiesto nosa sa nachadzali dve cierne diery a oci nemali ziadne viecka. Boli v nich dve blede svetla. Edmund bez vahania napriahol a mec a oddelil hlavu od zvysku tela. Svetla v ocnych strbinach zhasli.
„To mas za vsetko!“
„Za tebou!“ ozval sa vykrik Barabasovho hlasu. Otocil sa tym smerom. Uvidel koniec cepele meca druheho strazcu, ktory mu pretal rameno. Kon do neho vrazil bokom tela a zvalil na zem.
„Na neho!“ vykrikol vodca rebelov. Muzi sa vyrutili na strazcu poriadku a zakryli ho svojimi telami. Zviera, na ktorom sedel, sa nemalo ako pohnut. Udery ich mecov sa odrazali o cierneho jazdca.
„Tento je moj,“ zavelil Barabasov hlas. V ruke drzal strelnu zbran. Ozval sa hromovy zvuk a strazca poriadku sa zrutil na zem.

	Rebeli posmeleni tymto uspechom udierali do zmietajuceho sa strazcu, ktoreho pohyby pomaly ustavali. Ozval sa nadseny pokrik. Dvihali nad seba mece, kopije, luky; vsetko cim bojovali. Edmund sa zmietal na zemi v bolestiach. Rameno ho priserne bolelo, ledva nim dokazal pohnut. Stazka sa postavil na nohy. Pozrel smerom k ostatnymi muzom, stastnym, ze sa im podarilo zdolat ciernych vtakov z Gorinu. V tom momente sa k nim z oblohy zniesol obrovsky mrak ohna. Nad nimi lietal drakan.

„Stity nad seba, kryte sa pred ohnom,“ pre niektorych bol rozkaz vyslany prilis neskoro, spalilo ich na popol. Rebeli sa rozprchli do sirky po rovine. Barabas pribehol k Edmundovi. Jeho pohlad prezradzal napatie.
„Teraz ide do skutocneho boja. Je to na tebe. Ukaz, co vies,“ pobadal ho.

	Nad sebou videl obrovskeho drakana, ktory sa lahko klzal vo vzduchu. Zlovestne tahal za sebou dlhy hadi chvost a z papule mu slahali plamene. Kmital dlhymi kridlami zakoncenymi ostnami, nadvihovali jeho telo, ktore sa vlnilo, akoby plavalo vo vode.

	Rebeli sa stiahli, ukryvali sa za stity, kamene a stromy, zatial co Edmund ostal stat na poli. V ruke drzal svetelny mec. Zrak upieral hore k oblohe. 
„Matilda, kde si?“ posepol. Vtedy nad sebou uvidel kruzit sovu, ktora k nemu zletela a pristala na ruke. Zviera k nemu uprelo svoje cierne hlboke oci osadene v srdcovitej tvari. 
„Vies, co mas robit… “ pohladil ju po hlave. Roztiahla kridla a ocitla sa vo vzduchu smerujuc k drakanovi.

	Oproti nemu vyzerala ako mala bodka, ktora okolo neho kruzila. Drakan ju zbadal az vtedy, ked prirazila k jeho ociam. Stratil rovnovahu a prepadol sa dole. Nasiroko roztiahol kridla a opat sa vzniesol zanechavaju obrovske mracna ohna. Sova sa rychlo stocila, podletela drakana a opat sa ocitla pred jeho hlavou. Roztiahnutymi ostrymi pazurmi sa mu vrhla proti ociam. Drakan sa zvrtol, otvoril obrovsku papulu, z ktorej vyleteli plemene, ale k sove sa nedostali.

	Barabas z ukrytu udivene sledoval boj. V jednu chvilu sa drakan neobratne otocil vo vzduchu, chvostom slahol k miestu, kde iba pred chvilou letela sova, no podarilo sa mu trafit iba prazdny priestor. Nestihol dostatocne roztiahnut kridla a len co sa mu podarilo dokoncit otocku, ocitol sa priamo na zemi, z ktorej vyleteli sprsky hliny a kamenia. Obrovskymi pazurmi zurivo zaryl hlboko do zeme, roztvoril tlamu, z ktorej vyslahla burka plamenov. Spalila cele pole stromov pred sebou, ktore sa razom zmenili na obhorene drievka.
„Hrozna prisera,“ ozval sa Yong poskakujuc na nohach.

	Edmund sa zboku zakradal k drakanovi, maly, skoro neviditelny. Svetelny mec mu zakryval okraj plasta. V ramene citil prudku bolest, ale snazil sa na nu nemysliet. Dostal sa k hustemu kroviu, odkial ho uz mal na dohlad. Chvel sa od napatia, no nespustal oci od prisery, ktora slahala chvostom, obrovskym bicom, ktoremu by sa nerad dostal do rany.
„Teraz, Matilda!“ riekol a sova, ako keby pocula jeho slova, preletela pred hlavou drakana, ktora sa v tom momente otocila za nou. Edmund vystrelil z krovia priamo proti nemu. Zblizka videl nozdry, ktore horeli ako lavove kamene, dlhy zvlneny jazyk a male zlte oci smerujuce k miestu, kde letela sova.
„Co povies na toto?!“ zvolal nan, zatial co sa dostal tesne k nemu. Drakan otocil obrovitansku hlavu k Edmundovi. Vtedy sa svetelny mec zarezal hlboko do jeho krku. Ozvalo sa prasknutie. Telom drakana prechadzali vlasocnice tvoriace pukliny. Vyzeral ako skleneny pohar, po ktorom sa sirili trhliny a otvarali skary. Ozval sa treskot a telo drakana sa premenilo na tisice crepin, ktore rachotom padali k zemi.

	Rebeli vybehli z ukrytov s oslavne zdvihnutymi zbranami v rukach, radostne odhadzovali stity. Smerovali k Edmundovi, ktory stal ako dreveny este stale neveriac, ze sa mu podarilo porazit dalsieho drakana. Zo vsetkych stran ho schytili ruky a vyhadzovali ho do vzduchu. Z ust im vychadzali radostne choraly. V ten moment sa mala postava uprostred nich zvacsila a zazivala slavu, ako este nikdy.
„Dobra praca, Edmund Chodec!“ zastavil sa pri nom vodca rebelov, ked ho oslavujuci muzi konecne pustili. 
„Nieco take som jakziv nevidel.“ 
Aj v Edmundovej tvari bolo vidiet zmenu; miesala sa v nej radost s pokorou.
„Vravel som, ze ho dokazem porazit.“
„S umenim Chodcov mozeme dokazat vela.“
„Teraz sme urobili iba prvy krok. Caka nas este dlha cesta.“ 
Barabas sa rozosmial. S dlhymi vlasmi a bradou so sivymi pradenami sa ponasal na vlka.
„Pred nami je Selena, mali by sme trochu nacerpat sily.“ 
Edmund prikyvol. Rameno ho este vzdy palilo, ale bolest postupne slabla.

	Skupina rebelov pochovala mrtvych. Dovedna ich bolo desat. Vykopali im plytke hroby, na ktore postavili velke okruhle kamene.
„Ideme,“ zavelil ich vodca a zamieril ku kopcu s kamennou korunou. Nasledovala ho pocetna skupina rebelov, ktora si zacala veselo pospevovat.

37. kapitola – Vsetko alebo nic
	Prekrocili rieku, za ktorou im uz nic nebranilo, aby vstupili do kralovstva Gorinu.
„Je zvlastne ocitnut sa tu bez toho, aby na nas niekto utocil,“ poznamenal Barabas a vydal sa smerom ku skalnemu kopcu. Na jeho vrchole mali vyhlad do kotliny, v ktorom sa zracilo mesto Selena. Barabasa obklopila skupina jeho najblizsich. Po lavej ruke zlahka kracal Yong nedockavy, kedy sa dostane do mesta s celym jeho bohatstvom. V jeho oku uz nebolo ani znamky strachu, aj pery mu veselo poskakovali. Po pravej ruke mal Frana, sirokeho ako dvaja chlapi, s ciernymi havranimi vlasmi a vecne podozrievavym pohladom. Vedla neho pokojne siel Ismail so svetlohnedymi vlnitymi vlasmi a zelenymi ocami, za co si vysluzil posmesnu prezyvku Krasavcek a krok za nimi si vykracoval Emir s ciernymi vlasmi, uzkymi perami a dymovo tmavou pletou, ktoremu na tvari hral spokojny usmev, ako u neho bolo obvykle. Od chrbta na nich videl Mengus, ktory siel vedno s Edmundom.
„Vsetko som videl,“ hovoril slepec. „Sily neba a zeme sa spajali, narazali do seba a zapasili. Pred nami je este vela nebezpecenstva…“
„… ktore musime porazit.“
„Mozno ano, mozno nie. Rebeli v sebe nemaju vela vzneseneho. Ide im len o korist; jedlo, vino, zeny a zlato. Nic viac.“
„Mozno nik iny neostal, aby s nami bojoval.“

	Schadzali dole do udolia zaplaveneho zltym a oranzovym svetlom zapadajuceho slnka. Edmunda sa zmocnoval zvlastny, neopakovatelny pocit. Az teraz mu dochadzalo, ze sa naozaj dostavaju do Gorinu, ze to uz nie je iba slovo stratene daleko za horizontom, ale je tu priamo pred nimi.
Mesto nebolo nijako chranene pred prichodom nepriatela. Ziadne hradby, iba nevelka brana, ktora nikoho nemohla zadrzat. Zijuc v istote, ze drakana nikto neporazi, nebolo pripravene, ze sa cez nie dnu do mesta dostane nepozvany host.

	Centrom Seleny viedla siroka hradska, lemovana kamennymi prieceliami budov s lahkymi zvoncovitymi strechami s vytocenymi odkvapmi a skridlovymi strechami. Za hlavnou cestou sa rozliehali prekrasne zahrady s elegantnymi pavilonmi, ktore vyzerali, ako keby sa vznasali na vodach jazier a rybnikov a kde sa strechy terasovitych budov dotykali neba.
„A sme doma,“ zvolal rozradostene Emir a rozbehol sa hlavnou ulicou, sprevadzany zarazenymi pohladmi domacich obyvatelov odetych v bielych lahkych plastoch. Rebeli, ktori zostupili z hor posobili v tej nadhere vo svojich spinavych, otrhanych a vsemozne pozliepanych satach ako svorka vyhladovanych psov. Ich dlhe brady, spinave vlasy a neukojitelny pohlad seliem vyvolal medzi obyvatelmi na hradskej rozruch. V poslednych lucoch dna sa v ich rukach zaleskli cepele nasledovane hrozivym pokrikom, ktory domacim zvestoval, ze ich caka predlha noc.
„Toto mesto je teraz nase,“ zvestoval vsetkym vodca rebelov. „Privitajte svojich novych panov ako sa nalezite patri.“

	Edmund kracal v uzadi, zatial co sa svorka hladnych vlkov rozprchla do ulic. Hladel na posledne luce slnka. Den sa chylil ku koncu. Po tom vsetkom ho dostihla unava. Zasiel si do jednej zo zahrad, kde nebolo nikoho a lahol si do makkeho lozka z travy. Naproti sebe mal jazero, ktoreho vona mu hladila nos. Zaspal pokojnym spankom.

	V noci sa mu snivalo, ze je vo svojej chatrci pri jazere s lasicami, zijucimi na streche a netrapi ho nic na svete. Predstavu vystriedali dalsie obrazy; Kliment, Charaton, Romero, nekonecna pust, Ramona a jej krasna tvar, ktora mu tak chybala. Prial si byt s nou viac ako kedykolvek predtym, drzat ju v objati a citit jej dych. Predstava sa nahle rozplynula a vystriedali ju cierni vtaci na konoch a drakani chrliaci ohen. Pred sebou videl Gorin ako hlavu velkej prisery. V jej utrobach dychal nenavideny Fatur, ktory potreboval dalsie obete.

	Rano sa vratil do mesta. Hladal Barabasa. Ulice zaplnilo mnozstvo veci zvnutra budov, ktore volne lezali na zemi bez toho, aby niekoho trapili. Mesto teraz patrilo rebelom, ktori v nom vladli podla svojho poriadku. Vitali ho pohlady este vzdy podnapitych znamych tvari, ktori celu noc hodovali. Na otazku, kde najde ich vodcu, iba nesuhlasne kyvali hlavou alebo krcili ramenami. Nakoniec sa mu ho podarilo najst. Vyhliadol si najprepychovejsi palac v meste, kde sa obkolesil vsetkym bohatstvom, ktore v nom nasiel. Na zemi lezali zlate kalichy, mince, taniere, nahrdelniky a diademy s diamantmi. Nizky rozlozity stol uprostred miestnosti sa ohybal od mnozstva peceneho masa, ovocia a kolacov. Barabas lezal na bohato zdobenej pohovke s poharom vina v ruke. Pohlad upieral na stenu pred sebou, ani nepozrel na prichadzajuceho Edmunda.
„Viem, preco si prisiel, ale budem ta musiet sklamat. Priatelu, my tu ostavame. Mame tu zradla, co nam hrdlo raci a vina je tu ako pre cely svet,“ ozval sa jeho hlas. Dal si za poriadny hlt. Vzapati si opat naplnil casu.
„Chod uz prec. Teraz na teba nemam naladu.“ 
Edmund zavahal, ci ma odist alebo ostat. 
„Tak uz konecne vypadni, nech ta nevidim! Nerozumel si, krpan?“
„Toto je koniec?! Kvoli tomu sme sem isli? Napchat si zaludok a splachnut to vsetko vinom? Tvoji druhovia zomreli iba preto?“
„Oni by robili to iste, keby zili. A vobec, o nic ine nam nejde. Potrebujeme prezit. Sme ako psi nahanajuci korist a tej je tu dostatok.“ 
Edmund pokyval neveriacky hlavou.
„Vsetci mali pravdu, ked mi hovorili, ze ti nemam verit, ze nie si nic ine iba praobycajny zlodej. Myslel som si, ze je v tebe nieco viac, Barabas. Kliment ti veril, hoci vedel, ze si nechal Chodcov napospas strazcom poriadku. Mozno to bolo naozaj tak, ze si privital, ked do Ernaku prisli strazcovia a vrazdili Chodcov. Mozno si im otvoril brany, aby sa nemuseli zdrziavat a ty si si mohol zobrat, co po nich ostalo. Nie je tak?“ 
Barabas nepohol ani brvou. Tvar mal odvratenu. 
„Si ako ostatni; maly, ubohy zlodej prezivajuci zo dna na den. Nie je v tebe nic viac nez v tom poslednom psovi. Lez si tu obklopeny zlatom, ale coskoro aj na teba dojde. Gorin sa dozvie, ze padla Selena a pride si po teba. Uz teraz vidim tvoju hlavu, napichnu na kol pred vstupom do mesta, aby vsetci videli, co urobia s takymi, ako si ty.“
„Pozor na jazyk,“ Barabas sa dotkol rukovate bohato zdobenej dyky. Ukazala sa polovica odhalenej cepele.
„Chces ma zabit? Posluz si. Pod do toho. Zabil si uz tolko ludi, o jedneho viac ci menej pre teba nehra ulohu vsak?“
„Nedrazdi vlka, varujem ta.“
„Nebojim sa tvojich vyhrazok. Ci s tebou alebo bez teba, ja idem do Gorinu.“ 
Otocil sa na odchod. Pred vychodom z miestnosti ho zastavil Barabasov hlas.
„Nebolo to tak, ze som neurobil nic a ze som sa pozeral, ako strazcovia poriadku plienia Ernak. Predtym, nez prisli, bol som v meste. Chcel som sa stat Chodcom. Zacal som aj s vyukou, ale po case mi povedali, ze nemam dar na to, aby som sa nim stal. Tak som odisiel a dal dokopy zopar byvalych vaznov a utecencov a zacali sme sa zivit kradezami. Museli sme, lebo by sme inak pomreli. Potom som sa dozvedel, ze Gorin vyslal do Ernaku strazcov, aby ich zavrazdili. Sli sme tam, aby sme im to oznamili a bojovali na ich strane, ale ked sme dorazili, bolo uz neskoro.“ 
Edmund sa otocil.
„Tak to preto sa na teba Kliment spoliehal. Vedel, ze si chcel byt Chodcom, ze im rozumies a mas aj ludi, ktori budu vediet bojovat.“
„Aj keby sme chceli ist do Gorinu, mame malo muzov. Sme iba hrstka.“
„Niekedy je menej viac. Ak by si siel proti Argonovi s celou armadou, hned by ta zbadal a zastavil ta. Takto budeme moct preniknut do mesta bez toho, aby o nas vedeli.“ 
Barabas sa zamyslel. Prstami presiel po brade. 
„Teraz alebo nikdy,“ pokracoval Edmund. „Uz sa ti viac nemusi podarit prejst hranicu. Drakan je porazeny, ale coskoro ho vystrieda dalsi. Gorin sa spamata z rany, ktoru utrzil a bude este silnejsi.“
„Mozno mas pravdu, Chodec. Mozno to je prilezitost, aka sa nenaskytne.“ 
Predstavil si bohate palace Gorinu a poklady, ktorymi oplyvali Faturove chramy. Uz nikdy viac nebude musiet rabovat. Toto bude jeho posledna vyprava, po ktorej sa usadi so Zamou v jednom z nevelkych mesteciek a bude moct pokojne zit. 

	Polozil casu s vinom na stol a vstal z pohovky. „Pojdeme,“ povedal po chvilke vahania. „Ideme do Gorinu akoze sa volam Barabas!“
Edmund spokojne prikyvol. Podarilo sa mu prehovorit vodcu rebelov. To vsak nebolo vsetko. Ani s rebelmi sa im nepodari porazit Gorin.
„Kym tam pojdeme, budeme potrebovat spojencov.“ 
Barabasovi presiel po tvari tien pochybnosti. „Uvedomujes si, kde sa nachadzame? Sme v kralovstve Gorinu, tu spojencov nenajdes.“
„Viem, budeme musiet nieco vymysliet.“
„Kto by s nami siel? Nemame najlepsiu povest, to ti poviem.“
„Gorin je nepriatelom ostatnych narodov. Nepriatel mojho nepriatela je mojim priatelom. Spojencov mame, len im staci dat vediet, ze sme presli hranicou. Pripoja sa k nam.“
„Uldinovia…“
„Ich kralovna nema rada Gorin este viac ako my.“ 
Barabas prikyvol: „Ti vedia bojovat. Mozno budeme potrebovat viacerych.“
„Mame iba ich.“ 
Barabas sa uskrnul.
„Tak to stacit nebude. Ked nad tym uvazujem, mozno by sa nasiel este niekto dalsi, i ked nie som si isty,“ zavahal. 
Edmund nan spytavo pozrel. „Nie vzdy som obyval hory a raboval. Pochadzam z nomadskeho kmena Markov. Moj otec patril k celu kmena, ale dostal sa do roztrzky s nacelnikom a vyhnali nas. Pokial viem, stary nacelnik zomrel.“ 
Barabas presiel niekolko krat prstami po brade. „Vyslem poslov.“

38. kapitola – Zradca
	Slnko viselo na belasej oblohe ako nemilosrdny tyran. Jeho disk horel nemilosrdnymi lucmi, ktore ako chapadla doliehali az k zemi a rozpalovali ju ani pekelnu pec. Pod nim kracala zbedacena svorka podobna ludom.
„Dal by som vsetko za vodu. Aj vlastnu mater.“
„Cus, Fran!“ zahriakol ho Barabas. „Budes mat tolko vody, ze ti bude cez usi vyliezat.“
„Tebe sa to hovori, ked si mal posledny dusok, ktory nam ostal.“
„Lebo som vodca. Musim vas viest. Keby nie mna, tak je davno po nas.“
„Myslis tu studnu, ktoru si nasiel?“ precedil Fran. „Kedy to bolo? Pockaj, spomeniem si. Pred mesiacom?“
„Vravel som, naberte si vody, kolko sa do vas zmesti, no ty si namiesto toho vlacil mech s vinom.“
„Teraz mi ides kazat, co by som mal robit.“ 

	Barabas si zahryzol do pery. Mal dost tych neprestajnych horekovani. Chodidla si necitil, oci mu horeli od potu, ktory pretekal celom az do tvare a v zaludku nemal nic uz niekolko dni. Bolo cim dalej tazsie udrzat skupinu muzov suzovanych hladom a smadom.
„Vravel som ti,“ pokracoval Fran. Nedbal na to, ze v Barabasovi sa vsetci certi zenia. 
„Netreba nas do Gorinu, ale ty si ma nepocuval.“ 
Rozhodil rukami do vzduchu tak, aby to videli ostatni. V Barabasovi zovreli nervy. Prudko vytiahol dyku a pritlacil ju Franovi k hrdlu. Ostrie sa dotklo koze, naplo ju.
„Teraz mudruj! Nemas slov? Este jedno a prisaham, ze ti prevrtam hrdlo, vyzmykam z teba poslednu kvapku a hodim ta supom. Co na to povies, ha? Uz mas plne gate?“

	Dyka zatlacila kozu, vyrazili kvapocky krvi. Fran nan pozrel podliatymi cervenymi ocami. Neodvazil sa povedat ani pol slova. Zdalo sa, ze Barabas kazdou chvilou strati nervy. Ruka sa mu chvela ako choremu cloveku.
„Voda!“ ozval sa vykrik. „Voda! Pred nami je oaza.“ 
Muzi poskakovali od radosti a ukazovali pred seba.
„Mas stastie,“ vodca rebelov popustil zovretie.

	Pred sebou mali vodnu hladinu obrastenu krovinami a stihlymi stromami, ktore ju obkolesovali zo vsetkych stran. V jednom mieste bola vysliapana cesticka, no nikto na nu nedbal. Vrhli sa k jagavej tekutine. Pili hltavo. Ozvali sa vykriky a radostny smiech. Po dlhych tyzdnoch sa konecne mohli napit a umyt si tvare strhane pieskom a nemilosrdnym slnkom. Zabudli na dlhe kilometre, ktore presli na suchom, neprijemnom piesku.
„Voda! Na svete nie je nic prijemnejsie ako voda!“
„Uz nikdy nechcem ist pustou.“

	Svojou bujarostou vyplasili vtakov hniezdiacich na brehu oazy. Styri psohlavy, ktori tu mali domov, utiekli do puste. Nad ich hlavami kruzili supy, ktori si nenechali vziat ani najmensiu prilezitost na potravu.
„Nie, na nas zabudnite. Zmiznite inde, tu niet mrcin,“ smiali sa muzi, leziac spolovice vo vode a scasti na zemi porastenej travou, ktora bola prijemna, vonava a pripominala domov. Aj Fran sa usmieval a po roztrzke uz nebolo ani stopy. Vyzliekol sa do pol pasa a hadzal na seba vodu, ktora sa trblietala v slnecnom svetle.

	Edmund si s rozkosou namocil tvar a zmyl prach z ciest. Nikto nevidel, ako si ulahcene vydychol. Netusil, ze cesta zo Seleny ku Gorinu povedie cez takto vyprahnutu krajinu. Dobre si pust pamatal, este ked opustil Charaton. Vtedy bol sam, teraz ich bolo mnoho a vela z nich ostalo lezat v krajine piesku bez toho, aby ich niekto pochoval. Obdivoval Barabasa, ktory odolaval pusti a suchej krajine, bol tvrdy, ked sa zdalo, ze slabost ostatnych ma navrch a ustretovy, ked videl, ze je potreba nabrat sil. Keby nie jeho, mozno by uz davno zabludili alebo zomreli smadom.

	Tien stromov robil Edmundovi dobre. Od vody bolo pocut rozjarene hlasy muzov, spliechanie a pospevovanie. Aj Edmunda chytala dobra, uvolnena nalada. Potom nahle v jednu chvilu vsetko stichlo, ze nebolo pocut hlaska. To ticho zrazu posobilo zvlastne. Roztvoril oci. Muzi, ktori sa iba pred chvilou santili ako male deti, stali zmeravene s pohladmi upretymi k pusti. Pozrel tym smerom a razom vsetko pochopil – okolo celej oazy stali nepriatelski vojaci v plnej zbroji. Nebolo potrebne vela fantazie, aby pochopil, ze su z Gorinu. Pochodovali kratkym vojenskym krokom ako ziva hradba a postupne utahovali slucku, uprostred ktorej ich uvaznili. Teraz mal moznost vidiet nepriatela tvarou v tvar. Gorinski vojaci mali ohnom opalene tvare, typicky zakriveny gorinsky nos, cierne vlasy a huste brady. Hlavu im pokryvala polovicna kovova prilba s kruzkovymi zavesmi splyvajucimi na plecia. Ich bojove sekery vyzerali ako noz s dlhou rukovatou. Nazyvali ich Hlava pomstitela, pre svoju vyzdobu v podobe kriciacej muzskej hlavy pri koreni cepele. Za pasom niesli dyku s mierne zakrivenou obojstrannou cepelou s celokovanou rukovatou. Hrud im chranil tenky plat z kovu ozdobeny pustnymi kvetmi, ktory im visel na naplecnych pasoch pripnuty ku kruzkovej zbroji kovovymi prackami.

	Ich velitel kracal v popredi s tvarou bez vyrazu. Jeho ostre vyrazne oci boli podciarknute nakreslenou ciernou linkou, ktora zvyraznovala ich vyraz. Kyval dlhou zlatou palicou hore a dole, cim diktoval rytmus, v ktorom sa k nim vojaci priblizovali. V jednu chvilu sa razom zastavila. Slucka sa uzavrela. Zovretie linie sa otvorilo ako brana, cez ktoru vysiel muz v bohatom rubasi s mladistvym vyrazom. Na hladkej tvari mu hral pobaveny vyraz hraniciaci s vysmechom. Cez predlaktia mu previsali zavoje dlhych rukavov, spojene ruky roztvoril ako na privitanie, no jeho slova palili este viac ako slnko.
„Ale, ale, kohoze to tu mame? Nie ste nahodou rebeli, ktori zbijaju na severnych hraniciach? Vraj ste to boli vy, kto vyplienil Selenu a zabil nasho posvatneho drakana,“ ozval sa Tengerov hlas, ktory prerusil strnule ticho. Rebeli nan hladeli bez slov ako zver, na ktoru necakane zautocil dravec a este nie je schopna pochopit, co sa prave stalo. 
„Ktory z vas vam veli?“ opytal sa skupiny rebelov.
Nik neodpovedal. „Pockajte, budem hadat.“ 
Prechadzal si hlavu po hlave. 
„Podla mna to budes ty,“ ukazal na Yonga. „Nie, nie, nebudes to ty,“ hned si aj odpovedal, „vyzeras ako trubiroh, taky by urcite nezvladol viest ani stado krav. Ze by ty?“ ukazal na Frana. „Posobis mocne, ale nie, nebudes to ani ty. Zdas sa byt az prilis nahnevany. Mozno, ze si myslis, ze mas pravdu a nikto ta neposluchol, nie je tak?“ Fran sa zaskeril. 
„Viem, ze mam pravdu,“ ozval sa neprijemny Tengerov smiech. „Podla mojho nazoru vam bude velit on,“ ukazal na Barabasa. Ten ani nezdvihol hlavu. Oci mal namierene pred seba, nepohol ani brvou. „Ano, si to ty. Nepalia ta tie zlate prstene na slnku? Ja vzdy, ked sa vydavam do puste, davam si take nieco dole. Slnko vie byt neprijemne. Musis ich mat velmi rad, vsak? Iste sa nadsene obklopujes bohatstvom a myslel si si, ze sa ti ujde aj z Gorinu. Pocul si, ze sme nesmierne bohati a tvojej ctiziadosti to nedalo pokoj. V meste mame dokonca aj zlate strechy. Tam by sa ti urcite pacilo.“

	Barabasovi trhlo v tvari. Vysiel z tiena stromu a postavil sa proti nemu. Jediny on sa nevyzliekol a nevrhol do vody. Mal na sebe iba ciernu koselu, volne nohavice a okolo hlavy obkrutenu hnedu satku. Tvar sa mu za posledne tyzdne od unavy prepadla, ale ostre oci nestratili nic na svojej podozrievavosti a uskocnosti. 
„Pri prvej prilezitosti ti vyrezem vnutornosti,“ precedil.
„Komar sa rozhodol znicit slona! Kvoli tomu ste sli az sem? Musim uznat, ze mate viac odvahy ako rozumu.“ Jeho tvar sa zvlnila smiechom, no vytratil sa rychlo, ako prisiel. 
„Do Temnice s nimi,“ prikazal veducemu vojakov. Slucka sa opat pohla. Teraz uz stratila na svojej rytmickosti. Napredovala rychlo s jasnym cielom zlozit nepriatela. Rebeli sa ocitli v putach. Nikto sa nezmohol na odpor, dokonca ani ich vodca, ktoremu vyhasol ohen v ociach. Tenger sa rozosmial na cele usta. Otocil sa smerom k Barabasovi. 
„Poviem ti jednu vec: Este nikto sa nedostal z Temnice von. Nikto! Zhnijes tam alebo z nej vyjdes o hlavu kratsi.“

	Vysli na obly kopec. Uvideli pred sebou na sirokej plani rozliehat sa mesto, ktoremu uprostred tronila zlata strecha kralovskeho palaca svietiaca uz z dialky. Popri nej sa ako vlny na mori pretrcali zakrivene strechy domov, chramov a palacov, ktorych cervene skridle boli pokryte zavojom oparu. Miestami sa budovy rozostupovali zahradam a rozsiahlym namestiam, no zo vsetkeho najma vodnym kanalom, ktore sa tiahli ako zily celym mestom a tvorili zakladnu kostru mesta. Sprievod vaznov kracal nemotorne, co sa nepozdavalo strazcom. Ozvalo sa ohlusujuce plesknutie bicom.
„Ideme! Kto bude odporovat, zomrie. Kto padne na zem, zomrie. Kto sa pokusi o utek, napichneme ho na kol pred branami mesta. Je vam to jasne?“
„Nad slnko!“ precedil Fran a hnevlivo pozrel na Barabasa, ktory siel popri nom so zatatymi perami. Tenger sa niesol popri nich na sivom koni. Mal povznesenu naladu.

	Gorin sa k nim priblizoval. Kazdym krokom sa roztahoval do sirky po rovine, az nakoniec nevideli jeho zaciatok ani koniec. Okrajom mesta sa rozliehali sirokanske polia psenice, prosa a ryze, ktore napajali zavlazovacie kanaly. Vytvarali umele jazera prerusovane pocetnymi otvormi, ktorymi prepustali vodu do lubovolnych kanalov a poli. Presli bocnou branou, od ktorej vyrazali vysoke hradby pieskovcovej farby zakoncene hranatymi straznymi vezami. Pribudali domy rastuce do vysky, zato ulice sa zuzovali. Vaznov previedli na jednu z hlavnych ulic, ktorou sa vyhli obytnym castiam, ktorymi by sa iba s tazkostou predierali. Sluzila ako hlavna cesta smerom do mesta. Na jej samom konci sa dal vidiet nejasny obrys brany smerujucej ku kralovskemu mestu. Zlata strecha kralovskeho palaca sa coraz viac priblizovala.

	Slnko sa im opieralo do chrbtov a vrhalo dlhe tiene, ktore sa hadili na rozlahlych namestiach a v uzkych uliciach. Den sa blizil ku koncu a s postupujucou tmou stracali nadej, ze by sa mohli dostat zo zajatia.
„To je nas koniec,“ ozval sa vysoky hlas Yonga. Pery sa mu triasli, pohlad mal prazdny.
„Co s nami urobite?“ spytal sa vystraseny Emir Tengera.
„Hmm...“ obzrel si ho zvysoka, potom pohladom presiel po ostatnych. „To, co robime so vsetkymi, ktori napadnu Gorin. Na svitani vas popravime.“

	Dvesto krokov pred kralovskou branou zahli smerom do bocnej cesty, ktorou sa vyhli hlavnej brane. Ovalil ich ohlusujuci zapach, ktory sa siril zo vsetkych stran. Stacilo pozdvihnut hlavu k stlpom lemujucim cestu a dalo sa domysliet, odkial prichadza. Viseli na nich zmrzaceni ludia s telami, na ktorych hnilo maso.
„Pozrite sa na nich,“ ozval sa Tengerov hlas a jeho pobaveny vyraz ani teraz nezisiel dole z tvare. „Aj ich som viedol touto cestou ako teraz vas. Vesiame ich na vystrahu pre tych, ktori by sa chceli vzopriet nasmu kralovi. Cudujem sa, ze im stoji za tu chvilku pocitu slobody skoncit takto,“ zauvazoval. Edmunda jeho slova popudili.
Vymykol sa z radu a otocil priamo k Tengerovi: „Lebo Fatur je zlo a musi padnut. Klame a zotrocuje ludi, ale sam sebe nie je panom. Starodavna pravda sa ma coskoro vytratit a uz nikto nikdy nebude vediet o svete, aky bol pred vybuchom sopky. Ludia budu naveky podrobeni. Je to kvoli vam, kvoli zbabelosti Gorinu. Myslite si, ze vladnete svetu, ale opak je pravdou. Ste prvi sluhovia tym, o ktorych si myslime, ze su bohovia. Ale nie su a vy to dobre viete. Su horsi ako my, horsi ako Gorin. Otrokari, co si podmanili ludi, zotrocili ich. Im sluzite, im staviate chramy a davate ludi do okov, co potom zomieraju vo vasich baniach.“ 

	Tenger si ho zvedavo premeral. Mal jasne oci, v ktorych znacila inteligencia. Podobali sa trochu Romerovym. Bol v nich podobny odlesk. Kovovy, pokojny, stojaci na zemi. Lenze tento patril cloveku z Gorinu. Jeho pohlad ho prezradil. Edmund tusil, ze tento clovek vie viac ako ostatni. Bol si vedomy celej pravdy presne ako on. Ani jeden ju nemohol povedat nahlas. Jeho vnutorny hlas mu to zretelne prezradzoval. Barabasove male ostre oci ich oboch striedavo prebodavali. Tenger zapichol ostrohy konovi do slabin, az sa zviera striaslo. Drzal ho pevne, az mu tiekla pena z ust.
„Kto si, chlapce?“
„Som Edmund Jazerny, Chodec. Dozvedel som sa pravdu o Gorine, preto proti nemu bojujem. Mozno, ze teraz vyhravate, ale pravda si najde cestu.“

	Tenger si ho starostlivo premeral. Jeho ociam neusiel najmensi Edmundov pohyb. Pohlad chvilu na nom zotrval, vzapati sa Tengerova tvar uvolnila a pohlad namieril pred seba. Ostrohy uvolnili kona zo zovretia.
„Mylis sa, chlapce. Chodci zomreli. Strazcovia poriadku sa o nich postarali.“ 
Popohnal kona a odisiel. Edmunda sotila palica strazcu spat k ostatnym. Dlho mal pred ocami toho cloveka.
„Nemal by si hovorit vsetko, co vies. Sme v Gorine. Aj steny tu maju usi,“ pristavil sa pri Edmundovi Barabas.
„Teraz je aj tak zbytocne nechavat si tajomstva. Zajtra budeme napichnuti na koloch popri ceste. Len nech si ich vypocuju.“

	Sprievod sa zastavil. Pred sebou mali Temnicu. Pri vchode stali dve okruhle veze zakoncene ostrou strechou, uprostred ktorych boli tazke cedrove dvere. Budova postavena z mohutnych kamennych kociek posobila chladne v meste, kde prevladali lahke vzdusne budovy. Zamrezovane okna boli z hrubych kusov zeleznych tyci stocenych cez seba ako hady, tvorili mrezu osadenu hlboko do kamena. Strazcovia ich nahnali dnu. Tazke dvere vazenia sa buchotom zatvorili.

	Ostali uvazneni medzi kamennymi stenami. Niektori v zufalej snahe vyskocili na mreze a snazili sa ich vylomit, ale tie sa im vysmiali. Nedalo sa nimi pohnut ani o najmensi kusok. Drzali ich v nemilosrdnom zovreti. Za mrezami bolo vidiet, ako tma zosadla na mesto. Este viac ich pritlacila k zemi. Zovrela ich do neprijemneho zveraka.

	Mengusovi sa podlomili kolena. Klesol na zem opierajuc sa o mur. Z nosa sa mu pustil pramen cervenej krvi, ktora mu stekala po tvari a kvapkala na zem. 
„Toto miesto je zle. Pocujem tisice placucich hlasov, tisice podobnych ako my tu stratili poslednu nadej.“ 
Barabas ho sledoval s hlavou zarazenou medzi plecami. Trhlo mu v tvari. Vyzeral, ze sa pomiatol.
„Do siedmich pekiel, Barabas, pocujes ho? Skoncili sme. Niet uniku. Toto je konecna, za ktorou nas caka iba smrt. Videl si ich vojakov? Nas je par desiatok, ich su tisice. Nik sa cez tieto mreze nedostane. Je po nas,“ opakoval dokola.
„Najdeme cestu,“ Barabas neisto pohol perami.
„Ale ako? Obzri sa okolo seba. Mury su silnejsie ako my. Sme uzavreti. Pochop to!“
Barabas sadol na zem, lakte zarazil o kolena, podoprel si hlavu. Dlhe vlasy prepadavali cez jeho tvar a plecia.
„Zradca, zradca,“ zakvilil ako raneny vlk.

	Edmund si sadol do rohu temnej miestnosti. Aj jeho dostali okolnosti, ktore ich postihli. Ani on neveril, ze sa dostanu z tohto miesta. Mury boli prilis pevne, mreze prihrube, aby ich niekto vylomil. Dostali sa do slepej cesty a z nej nebolo uniku. Prisli o vsetky zbrane, jemu vzali svetelny mec. Bez neho nemohol bojovat. Vsetci to vedeli. Dalo sa to precitat z tvar rebelov, ktore boli prepadnute a v ociach uz nemali ziadnu nadej.

	Vonku sa ozvalo trubenie. Najprv jedno, potom nasledovalo dalsie. Coraz viac silnelo. Prerazalo do miestnosti. Rebeli pozdvihli hlavy, nacuvali. Nieco sa udialo za murmi Temnice.

39. kapitola – Srdce drakana
	V uliciach sa ozyvali kroky a hlasne pokrikovanie svedciace o drame, ktora sa tam odohravala. Rebeli s napatymi usami pocuvali, co sa deje. Pokusali sa dostat k zamrezovanemu oknu, ale cez neho videli iba na stenu muru oproti nim.
„Takto nic neuvidime,“ ozvalo sa nepokojne v cele. V tom sa ozval zvuk tazkych dveri. Cvakla v nich zavora a so skripotom sa otvorili. Ukazala sa v Tengerova hlava.
„Ty!“ zvolal Barabas. „Co ty tu robis?“
„Ja? Co TY tu robis?“ odvetil mu Tenger rovnako prekvapene. „Vodca rebelov!“ povzdychol si. „Ked som pocul, ze je nim Barabas, myslel som si, ze by si to mohol byt ty, ale neveril som. Moj brat by bol vodcom rebelov?“
„Nejako musim prezit, ale aspon sa nezapredavam nepriatelovi ako ty.“
„Keby nie mna, zhnijete tu v Temnici a pridete o krk.“
„Keby nie teba, neboli by sme sa sem dostali. Pamataj, kto nas zatkol. Prisiel si s vojakmi a dal si nam na krk slucku.“
„Budte radi, ze som tam bol ja a nie niekto iny. Zmasakrovali by vas hned v oaze a ponechali supom. Keby nie mna, nikdy by ste sa nedostali dovnutra mesta za hradby. Vedel som, ze mate v plane zautocit na Gorin, preto som si povedal, ze vas uchranim a prevediem az sem.“
„Dakujem pekne,“ vyprskol Fran. „Spraval si sa k nam ako k psom.“
„Nemal som inu moznost. Ak by odhalili, ze poznam Barabasa, hned by som prisiel o hlavu a vy tiez.“
„Dost, musime zmiznut,“ prerusil hadku Tenger.
„Co sa tam vonku deje?“
„Vy to neviete?“ zatvaril sa prekvapene. „Nepriatel je pred branami.“
„Nepriatel?“
„Nomadske vojska a Uldinovia.“ 
Oznam zarezonoval v cele.
„Tak predsa len prisli,“ povedal potichu Barabas.
„Myslel som si, ze je to tvoja robota. Chces teraz iba lupit alebo porazit Gorin?“ 
Barabas sa zasmial, vyzeral pri tom ako vsetkymi mastami mazany vlk.
„Jedno aj druhe.“ 
Tenger si povzdychol.
„Presne, ako si ta pamatam.“
„Ja si ta pamatam inak, mily bracek. Nikdy si nemal vztah ku konom, len co je pravda a u syna nomadskeho nacelnika to nie je velka vyhoda. Vzdy si bol velky puntickar, miloval si poriadok, no zo vsetkeho najviac si nezniesol bezpravie a nespravodlivost. Teraz ta vidim chodit v palaci naduty ako tur, v baniach su cele zotrocene narody a tebe je to jedno.“
„Nie je mi to jedno,“ zahriakol ho Tenger. „Dobre si ma pamatas. Neznesiem nepravost, preto som pripravil plan, ako zdolat Gorin. Prisli ste v najprihodnejsom case.“ 
Po Barabasovej tvari sa rozlial usmev. Presiel si prstami po brade.
„Plan hovoris? Rovno ma do neho mozes zasvatit.“
„Varujem vas, nebude to nic jednoduche.“
„Dostali sme sa az sem. Co myslis, ze sme ocakavali? Prechadzka ruzovou zahradou?“
Tenger sa zaskeril.
„Gorin stoji na baniach. Tam je jeho bohatstvo, ale to nie je vsetko. Je tu este nieco, dalsia sila, ktora ovlada Gorin, krala a cele jeho kralovstvo. Musim uznat, ze som doposial nevedel presne, o co ide, ale ked som pocul tohto,“ ukazal na Edmunda, „pochopil som, kto naozaj ovlada Gorin. Bolo to, ako keby nahle vsetko zapadlo do seba ako do skladacky.“
„Spytaj sa jeho,“ pohlad Barabasa smeroval k Edmundovi, ktory ich zboku pozoroval. Chodec vysiel z tiena do popredia. Sledovali ho zraky ostatnych.
„Poviem vam pravdu, ako ze som Chodec.“
„Tak predsa,“ povedal Tenger, „aspon jeden prezil.“
„Nechybalo vela a nepodarilo by sa to ani mne, keby sa nestali udalosti, ktore ma priviedli az sem. Tuzba po pravde u Chodcov je velka a je ich zodpovednost starat sa o nu, hoci je vela prekazok, s ktorymi musia zapasit. Aj mna sem priviedla tuzba po pravde a boj proti tym, ktori sa jej boja.
„Teraz to mozes prezradit. Co je pravda?“
„Ze svet, v ktorom zijeme je iny, nez si myslime. Bohovia, ktorym verime, obetujeme sa a staviame chramy nie su bohovia, ale su to ludia. Neboli sme stvoreni Faturom zo sopecneho popola, ani svet nevznikol vybuchom sopky, to je klamstvo, ktore nam povedali uzurpatori.“
„Ako je to mozne?“ pytali sa muzi, ked poculi jeho slova.
„Svet kedysi existoval pred vybuchom sopky. Bol velky, obrovsky a ludia nesmierne mudri. My sa im nemozeme rovnat. Zo zeleza, ohna a dalsich veci nam este vzdy neznamych dokazali zhotovovat lietajuce lode.“
„Lietali ako bohovia.“
„Ale boli ludia, len privelmi mudri. Zrazu prisla katastrofa, na ktoru neboli pripraveni. Vybuchla sopka, ktora chrlila ohen a siru, az zakryla nebo a zem pokropila popolom. Ludia zomierali v tisicoch. Brat nepoznal brata, dieta rodica. Nastalo zabijanie a vrazdenie. Zdalo sa, ze je ich koniec. Vtedy sa objavilo mesto Alto, kde boli najmudrejsi ludia tych cias. Uz dopredu vedeli, ze pride katastrofa, ale tajili to. Pripravovali sa na nu a skazu preckali v ukryte cakajuc na idealny cas, kedy prevezmu kontrolu nad zemou a ludmi. Ich plan sa podaril. Skutocne sa stali panmi zeme. Spociatku nezamyslali, ze zotrocia ludstvo, ale potreba energie ich prinutila vyuzivat ludi na pracovnu silu v melanitovych baniach. Vtedy sa z nas stali otroci. Altania, ako sa nazyvaju, si uvedomili, ze najlahsie sa ludia kontroluju pomocou nabozenstva a postupne sa z nich zacali stavat bohovia, kym my, ludia sme sa stali mulmi. Toto je skutocna pravda sveta. Chodci ju postupne odhalovali. Prichadzali k pravde. Zbierali dokazy minulosti, ktore unikli pozornosti Altanom a skladali si z nich minuly svet. Zacali byt pre nich nebezpecni, preto sa rozhodli zbavit sa Chodcov. S nimi by zomrela aj skutocna pravda o svete.“ 

	Vsetci s udivom ostali stat a pozerali na Edmunda. Ticho prerusil Tengerov hlas.
„Dlho som nevedel pochopit, co sa v skutocnosti deje, az kym si vtedy pred Temnicou na mna nevykrikol, ze Gorin sluzi uzurpatorom. Dlho predtym som bojoval s tou predstavou, ale bal som sa ju prijat. Ked som to pocul aj z inej strany, vedel som, ze moje dohady su spravne. Sluzim v kralovskom meste a vidim, co sa deje. Kral je ich babkou. Zbavili ho rozumu a nutia ho robit veci, ktore im vyhovuju. Posiela vypravy do okolitych kralovstiev za otrokmi podla ich zelania, stara sa o Faturov kult a zabije kazdeho, kto sa ho opovazi spochybnit. Robi vsetko pre nich. Doposial som nevedel, kto je na dvore sa to vsetko zodpovedny, ale nakoniec som natrafil na emisara bezvyznamneho ostrova Alta, kdesi daleko od Gorinu. Nerozumel som, ako je mozne, ze by niekto taky mohol mat priamy pristup ku kralovi a nosit kralovsku pecat nedotknutelnosti. Zacal som ho preto sledovat a pozorne si vsimat, co robi. Raz som ho videl rozpravat sa so vzduchom, ktory mu odpovedal. Myslel som vtedy, ze odpadnem, ze vidim boha, ale neskor som pochopil, ze takto dostava prikazy. Je to jeho sposobom rozhovoru s tymi druhymi. Tych veci casom pribudalo a ja som vedel, ze sa nieco deje. Bolo marne pytat sa knazov v chramoch sluziacich Faturovi. Ti nevedeli ziadnu pravdu. Zacal som prehladavat tajne zakutia Kralovskeho mesta s jeho skladmi, kniznicami a chramami. Dokonca som zasiel aj do melanitovych bani, aby som videl, o co vsetko ide. Zrazu mi zacalo vsetko dochadzat – cely Gorin bol postaveny ako obrovska tovaren na vyrobu melanitu. To je nas skutocny vyznam. Takze budeme musiet znicit melanitove bane. Tym ich odrezeme od zdroja energie a,“ jeho hlas zavahal, „budeme musiet dostat Mosera, emisara z Alta.“
„Ludia budu branit Fatura.“
Tenger sa zasmial. „Ludia uz maju ine bozstvo. Hovoria jej Nebeske dievca, vola sa Diana.“
„Diana!“ vykrikol Edmund.
„Ty ju poznas?“
„Ano! Teda vlastne nie… “ opravil sa. „Poznal som jej otca, Romera. Pochadzal od Altanov, ale nechcel nim byt. Chcel sa stat clovekom.“
„Tak predsa je pravda, ze je nebeska,“ riekol udivene Tenger: „Dcera pozemskej zeny a Altana. Musime ju zachranit. Ludia jej veria a navyse,“ jeho hlas sa na chvilu zastavil, „ma nadprirodzene schopnosti a...“
„Je skutocnou bohynou,“ dokoncil za neho Edmund.
„Ano, ale je tu jedna prekazka. Dost velka, povedal by som. Moser ju zajal vo vazeni v Palacovom meste.“

	Za murmi Temnice sa coraz viac ozyval lomoz. Tazke kroky vojakov, kolesa vozov buchali o kamenne dosky, zvuk konskych kopyt svedcil o velkom pohybe. Medzi to sa miesal hlboky hlas trub.
„Nepriatel pred zapadnymi hradbami!“
„Musime konat co najrychlejsie,“ povedal do toho Tenger.
„Co mas na mysli, bracek?“ precedil Barabas, ktoremu sa nie velmi pozdavalo, ze brat, ktoreho nevidel cele roky, dava rozkazy jeho muzom. Kedysi davno spolu vyrastali v kmeni, ktory kocoval vyprahnutymi rovinami unasany vetrom, az kym nedoslo k rozporom v kmeni a ich rod vystvali. Tulali sa cele roky zmietani najazdnikmi, kym sa nerozdelili a neskoncili na opacnych stranach – jeden v horach, kde viedol rebelov, druhy v chrame Fatura prezleceny za knaza.
„Pojdeme ku kralovskej zbrojnici, kde sa nachadza srdce drakana. Podoba sa na truhlicu, ale dokaze vytvarat ohen obrovskej sily. S jeho pomocou znicime bane.“
„A Diana?“ spytal sa Edmund.
„Ona je najdolezitejsia. Moser ju strazi, musime ju zachranit.“
„V tom pripade nestracajme cas a podme,“ vyhlasil Barabas a vystupil dopredu. Obratil sa k svojim muzom: „Chlapi, ak sa nam podari pokorit Gorin, budeme ani krali, najbohatsi ludia na svete. Ak nie, budu vidiet nase mrtve tvare na uliciach. Budu vidiet, ze sa niekto pokusil bojovat proti Gorinu. Nemame co stratit. Dnes nie. Nadisla nasa chvila.“
„Tak je!“ zvolal Fran.
„Za Barabasa!“ pridal sa Emir. Za chvilu uz vsetci drzali ruky hore odhodlani bojovat.
„Podme,“ pokynul im rukou. Muzi ho ochotne pocuvli.
Vysli z cely. Tenger sa pripojil k Barabasovi v cele.
„Ide o viac, nez o zlato,“ dohovaral mu.
„Tenger,“ zastavil sa a schytil brata za plast, „mas moju vdaku, ze si nas pustil von, ale teraz tomu velim ja, ci sa ti to paci alebo nie. Viem, ze nejde o zlato, ze v stavke je nieco viac. Som v tom s Chodcami.“ 
Tenger si ho pozorne premeral. „Teraz ta spoznavam. Vedel som, ze je v tebe viac, ako som doposial pocul. Ukazem vam cestu, ktorou dostaneme k zbrojnici.“

	Tenger sa dobre vyznal v gorinskych ulickach, ktorymi sa nespocetnekrat prechadzal prezleceny do obycajnych siat, aby nevedeli, ze ide o knaza z Faturovho chramu. Vytvaral obrovske vazenie, z ktoreho nebolo uniku. Vladnuca vrstva panovala s privelkymi pravomocami a bohatstvom a utlacali chudobnych az na najnizsiu mieru existencie. Bolo to v protiklade s tym, ako videl zivot na sirokych planach, kde vyrastal spolu s nomadmi, kde nemali ziadne hranice, iba ak vo vetre a hojnosti pastvisk alebo sam v sebe. Vnutri mal volnost a slobodu nomada.

	V Temnici polahky prelomili odpor strazi, ktora ked uvidela knaza z Faturovho chramu, nepripravila sa na skutocnost, ze za nim idu bojovne naladeni rebeli. Vaznica sa nachadzala v jednej z bocnych uliciek severozapadnej casti mesta, zatial co zbrojnica severne od vodnej priekopy obklopujucej Palacove mesto. Znamenalo to dostat sa cez splet uliciek na dohlad Kvetinovej bocnej brany. Tenger sa domyselne vyhybal hlavnym uliciam, ktorymi prudili vojska k mestskym branam. Skupina tridsiatich muzov v chatrnych satach v meste nesposobovala velku pozornost.
„Ako to, ze sem dorazili Uldinovia a nomadski bojovnici, Barabas?“
„Staci len narezat tvrdu supku ovocia a cesta k jeho lakavemu vnutrajsku je otvorena.“
„Mam to chapat tak, ze ste otvorili cestu do Gorinu cez Selenu?“
„Mozes,“ povedal spokojne Barabas.
„Azda si zvolili lepsiu cestu sem ako vy.“
„Co tym myslis?“ zarazil sa Barabas.
„Nechce sa mi verit, ze pochadzas z nomadov, brat moj. Cesty do Gorinu viedli cez schodne udolia, zatial co ty si svojich ludi hnal cez tu najhorsiu pust.“
„Tak pockaj,“ zastavil sa vodca rebelov, „ty mi nebudes kazat, ako mam viest svojich ludi!“ Uprene sa pozrel do bratovej tvare. „Vies ako je to viest svorku divych vlkov? Musis ich naucit, aby ta pocuvali aj v tych najhorsich chvilach. Iba vtedy si zarucis, ze ta nesklamu. Toto ta v chramoch neucili, vsak?“
„Ucili ma ine veci, nie len viest svorku psov. Sme na mieste. Zbrojnica,“ ukazal pred seba a vyhol sa otazke starsieho brata, ktory aj jemu neustale dokazoval, ze je rozhodne sikovnejsi.

	Pred sebou mali podlhovastu budovu so skridlovou strechou imitujucou okruhle bambusove kmene, poukladane jeden vedla druheho. Posobili vzletne a jednoducho, ako bolo zvykom u gorinskych budov. Bola postavena na stenach, ktore sa nenapadne tiahli po obvode budovy zakryte pocetnymi vojenskymi vyjavmi na drevenych doskach.
„Malik!“ zavolal Tenger. Z ulicky sa ako tien vynorila postava cierneho muza v hnedom jednoduchom rubasi prepasanom v drieku ciernou satkou. V tme mu zasvietili oci a zuby.
„Vsetko v poriadku? Bal som sa, ze vam nieco voslo do cesty.“ 
Tenger kyvol rukou.
„Vsetko je, ako ma byt. Dostaneme sa dovnutra?“
„Vojaci zobrali zbrane a odisli. Straz tvori posadka desiatich muzov.“
„Dobre, podme na nich,“ ozval sa Barabasov hlas. „Uz sa neviem dockat, kedy konecne budeme bojovat.“
„S holymi rukami?“ zahriakol ho Malik. Vodca rebelov prizmuril oci, a kym stihol nieco povedat, zastavil ho Tengerov hlas.
„Prichystal si zbrane, Malik?“ Kyvol na nich rukou.
„Podte za mnou.“

	V susedstve so zbrojnicou sa nachadzal maly domcek, kde ukryval truhlicu s mecmi a kopijami. Pred ich ocami ju otvoril.
„To je vsetko, co som zohnal.“
„Bude stacit,“ Barabas sa dostal dopredu v jeho ruke sa vzapati objavil dlhy zahnuty mec s kostenou rukovatou. Zvysok zbrani si rozdelili medzi sebou. V rukach sa im zaskveli bojove sekery, zakrivene dyky s kovovou rukovatou, kratke aj dlhe mece.
„Obideme budovu zozadu a napadneme ich.“

	Rebeli s Tengerom a Malikom sa ako tiene sinuli z oboch stran budovy smerom ku vchodu, kde postavali gorinski vojaci. Utok rebelov nasledoval necakane, dostali ich do obklucenia a lahko premohli. Stratili pri tom iba jedneho muza a utrzili zopar skrabancov.
„Niet nic lepsie ako porazat Gorin,“ utrusil poznamku vodca rebelov, ktory sa konecne citil vo svojom zivle. Byt zavrety medzi styrom stenami mu nesedelo.

	Zbrojnica teraz patrila im. Prechadzali chodbami, kde svietilo iba slabe sliepnave svetlo fakli na stenach. Posobila takmer prazdne, lebo vacsinu zbrani zobrali vojaci, no zasoby im aj tak bohato postacovali. Mohli si vyberat z bojovych sekier, mecov rozlicnych druhov, nasli cele mnozstvo brneni chraniacich hrud, ruky aj holene noh.
„Kde je srdce drakana?“ nadhodil Barabas.
„Dole,“ naznacil Malik, aby ho nasledovali. Zisli sirokym schodiskom o uroven nizsie, kde sa nachadzala rozsiahla hala, uprostred ktorej sa nachadzala truhlica podobna sarkofagu s dlhymi nosnymi tycami z oboch stran, ktore sa tahali do dlzky niekolkych krokov.
„Srdce drakana.“ 
Vsetky pohlady smerovali k zvlastnej veci, ktorej vyznam sa dal iba tazko pochopit.
„My knazi v chrame sme kedysi davno mali na starost aj ochranu mesta, kedy si jeho zakladatelia mysleli, ze iba strach z boha dokaze ludi zadrzat. Neskor vzniklo kralovske vojsko a z knazov sa stali nastroje na vykonavanie obeti, ritualov a prednasanie modlitieb. Toto je upomienka na predosle casy.“
„Naozaj je to jeho srdce?“
„Je aj nie je,“ odvetil bratovi Tenger. „Najskor nepochadza z ozajstneho drakana, ale jeho sila sa vyrovna stovkam drakanov, rozsieva ohen a otriasa zem ako nic na svete. Len je potrebne vediet ako ju prebudit,“ podotkol.
„Znici to bane?“
„Takej sile ani kamen neodola.“
„Budes to vediet prebudit?“
„Viem to, ale do bani nepojdem. Malik to dokaze,“ ukazal na svojho priatela, povedie vas. Niekto musi ostat tu, zachranit Nebeske dievca a zabit emisara Alta.“
„Ostanem s tebou, Tenger,“ nevahal vodca rebelov. „Aj ja,“ pridal sa Edmund. Nasledoval ich Franov, Emirov a Ismailov hlas.
„V Palacovom meste nemozeme byt napadni. Viac ako traja ta nepojdeme. Do bani je potreba vela muzov. Pozri sa na srdce. Desiati muzi ho s tazkostami zdvihnu.“
„Dobre,“ ozval sa Barabas. „Vy traja a ostatni pojdete s Malikom a srdcom drakana do bani. Ja s Tengerom sa postarame o zvysok.“ 
Jeho pohlad padol na Edmunda. „Ty pojdes taktiez s nami.“
Muzi sa plecami opreli o nosne tyce a vyzdvihli srdce drakana. Sprevadzali ich povzdychy.
„Namojveru tazke ani skala.“
„Tri skaly.“
„Podme chlapi, nie sme na trhu,“ popohnal ich Barabas. Srdce sa im podarilo vyniest von zo zbrojnice, kde ich cakal prichystany nakladny voz sluziaci na prepravu tazkych nakladov. Jeho zadna cast sa otvarala do rampy, ktorou sa dalo vyliezt hore. Tazky naklad dosadol na plosinu voza.
„To by sme mali,“ povedal spokojne Malik, ktory si uz sadal za zaprah so siestimi konmi, ked sa z tmy nahle ozval hlas gorinskeho vojaka.
„Co sa to deje? V mene Argona povedzte, kto ste!“ V momente sa pre nim zjavil Tenger s premilenym vyrazom na tvari, aky si zvykol nasadit, ked sa pohyboval v chrame.
„Pomoc najvyssia nasej armade posvatena knazmi boha Fatura ide zazat ohen na nepriatela.“ Vojak si ich zvedavo pozrel, neodvazil sa protirecit knazovi.
„V tom pripade nech Fatur sprevadza vase kroky.“ 
Ozvala sa rana. Fran ho trafil do hlavy tazkou palicou. „O nepriatela menej.“
„Podme!“ zavelil Malik. „Nemame cas nazvys.“ Na voz vyskakali siesti rebeli, zvysok siel popri nom. Dal sa do pohybu smerom do spletitych uliciek mesta, ktorymi obradne prechadzal tak, aby nevzbudil ani najmensiu pozornost.

	Na okraji mesta sa zvrtol tak, aby sa vyhli hradbam, kde prebiehali nemilosrdne boje. Horeli vysoke ohne, ktore ozarovali zltymi a oranzovymi svetlami nocnu oblohu sprevadzane rincanim ocele a pokrikmi stoviek hlasov zapasiacich vojakov.
„Prebiju sa dovnutra?“ spytal sa Fran hladiac na vysoke hradby, ktore odolavali utokom. Malik sa zadival tym smerom.
„Caka ich tazky boj.“
„Zoberiem cast muzov a napadneme ich zozadu, aby sme otvorili hlavnu branu,“ nadhodil Emir. Malik sa nad jeho slovami zamyslel.
„To vobec nie je zly napad. V tejto zbroji vyzerate ako gorinski vojaci, nebudu vediet, kto ich napadol.“
„Presne tak,“ usmial sa Fran.
„Dobre.“

	Cast rebelov zamierila k hlavnej brane do mesta, zvysok sa viezol na voze starym nepouzivanym kanalom nebadane von z mesta. Coskoro sa ocitol na rovine a smeroval k baniam.
Pri zbrojnici ostala osamotena trojica. Hladela smerom k Palacovemu mestu, ktore od zvysku Gorinu oddelovala siroka vodna priekopa, takze sa nachadzalo na ostrove vnutri mesta.
„Dostanes nas tam?“
„Pokusim sa,“ odvetil Tenger.
„To neznie velmi presvedcivo,“ neodpustil si Barabas poznamku.
„V tejto chvili mas jedinu istotu – smrt, a ta nestoji za vela.“
„Radsej by som sa jej vyhol.“
„Nieco sa deje,“ ozval sa Edmund.
„To viem aj sam,“ odvrkol vodca rebelov.
„Vy tomu nerozumiete. My Chodci mame schopnost vidiet veci, ktore ostatni ludia nevidia.“
„O tom som uz nieco pocul. Co si teda videl?“
„Diana, Nebeske dievca je v nebezpecenstve.“
„Co tym myslis?“
„Emisar Alta sa jej zmocnil a kamsi ju zavliekol.“
„Ako je to mozne?“ nerozumel Tenger.
„Vie o nas a vie aj to, co zamyslame.“

40. kapitola – Nova sila
	Voz so srdcom drakana uhanal k horam, v ktorych sa nachadzali melanitove bane. Malik slahal bicom kone, ktore sa hnali, ako len vladali. Nemohol stracat ani zlomok casu. Za sebou videl horiace hradby mesta, kde sa stretli Uldinovia a nomadi, aby porazili zlo Gorinu. Malik dobre poznal okolie, a tak pouzil skratku cez vyschnute udolie severne od mesta. Cesta k baniam sa tak skratila na polovicu. Poslednych niekolko sto metrov ho prepadaval strach z toho, ako dopadne stret s gorinskymi strazami bani. Niesli tazky naklad, ktory by iba tazko unikol ich pozornosti, no pri baniach ho cakal prekvapivy pohlad. Otroci, ktori v nich pracovali, obsadili kameniste hory. Uz z dialky videl ich vychudnute postavy volne prechadzat sa priestranstvom, posedavali na skalach, ktore sa v nocnom svetle sfarbili do zltych svetiel ohnov. Ked uvideli prichadzajuci voz, zbystrili pozornost. Mysleli si, ze ide o gorinskych okupantov, ale Malikov hlas ich zastavil pred tym, nez stihli na nich zautocit.
„Sme na strane Nebeskeho dievcata. Ideme od mesta sem, aby sme raz a navzdy mohli pokorit Gorin. Kto je na nasej strane, nech zlozi zbran a pomoze nam.“
„Ako vam mame verit? Co ak ste s nimi spolceni a chcete nas zajat?“ ozval sa hlas stareho muza s bielymi vlasmi a pokozkou pripominajucou koru stareho stromu.
„Musite nam verit, nie je ina moznost,“ vysvetloval im Malik, no nezbavil sa podozrievavych pohladov. V ich rukach uvidel ostre kusy skal.
„Nechajte to na mna,“ vystupil zo zadnej casti voza Mengus. Jeho tvar vyzerala ani bleskami zbrazdena krajina plna hlbokych zarezov a vystupujucich teras. Jeho biele slepe oci v tme svietili zvlastnym tlmenym svetlom, ktore ludi upokojilo.
„Moje meno je Mengus. Cely zivot som prezil v horach, skryval sa pred zlobou ludi a najma pred Gorinom, ktory nepoznal zlutovanie. Teraz citim nadej, ktora je blizko, ale este vzdy daleko. Zalezi iba od nas ludi, ci najdeme vykupenie a zachranu. Toto je neobycajna chvila. Tam,“ ukazal smerom odkial prisli. „na mestskych branach zuria boje. Gorin bol napadnuty. Nastala jeho posledna hodina. Nebeske dievca spojilo nase sily, citite to?“ pozdvihol ruky. V nocnom svetle vyzeral Mengus ako svatec, ci posol pravdy.
„Burky ludi, blesky duse, rieky slz, pust nasich tvari a zore oci – prevravte v tuto chvilu, spojte nas vedno v jedno silne telo,“ zahrmel ohromnym hlasom.

	Mengus mal vyvrateny zrak do svetov, ktore poznal iba on sam. Citil pred sebou more hlav, z ktorych salala nova sila. Ludi cosi pohli a vystreli ruky k nemu.
„Prinasame sem srdce drakana, co raz a navzdy ukonci vase utrpenie v temnych baniach, ktore sa stali vasimi okovami. Znicime nepriatela, jeho silu a bohatstvo a zosadime falosnych bohov.“
„Znicit bane! Znicit bane!“

	Vykriky sa vzniesli do noci. Leteli ako vtaci slobody, davali ludom nadej. Lenze podchvilou ustali. Malik stojaci pri Mengusovi uvidel, ze z tmy za za ich chrbtami sa vynorila gorinska hliadka v plnej zbroji. Uprostred nich sa cosi zalesklo a vyletelo smerom k nim. V tom momente Mengusa prebodol sip. Jeho mrtve telo sa prepadlo na zem k noham prekvapenych otrokov. Trvalo iba kratko, nez sa zurivo vyrutili proti hliadke drziac v rukach vsetko, co mohlo posluzit ako zbran.

41. kapitola – Chyba v programe
	Trojica presla od zbrojnice cez vodnu priekopu po uzkom moste, dostala sa cez Kvetinovu branu do Palacoveho mesta, kde ich strazcovia, ktori poznali Tengera, pustili bez odporu. Ocitli sa v Imperialnych zahradach.
„Vravis, ze vies, kde je emisar?“ zaznel v tme Barabasov ostry hlas.
„Nieco dokazem vidiet, ale je to nejasne. Musim sa sustredit.“
„Kolko casu potrebujes na to sustredenie? Nechcem ta plasit, ale az sem pocut boj, ktory prebieha pred branami mesta,“ dobiedzal netrpezlivy vodca rebelov.
„Tvoje slova mi nepomozu. Musim sa sustredit.“
„No dobre, pockame,“ ustupil, no vzapati mu nedalo, aby nedolozil: „Ale sustred sa rychlo.“

	Edmund zatvoril oci. Pred sebou videl splet ulic a budov Palacoveho mesta, ktore zo vsetkych stran objimala voda. Podobalo sa na prepletenu siet s tisicimi chodbami a miestnostami, ktore ho miatli. Ponaral sa coraz hlbsie do vnutornych predstav, ktore sa zacali menit a preskupovat. Siel nimi, hladal, ale vzdy ho cosi zastavilo a stiahlo spat. Bolo to vycerpavajuce. Otvoril oci.
„Nedokazem to,“ oznamil sklucene.
„To nam velmi nepomoze,“ povedal nespokojne Barabas. Tenger si Edmunda pozorne premeral.
„Viem, ze to dokazes,“ povzbudil ho. „Mas casu, kolko ho potrebujes. Sustred sa.“
„Skusim to este raz.“ 
Opat zatvoril oci. Musis verit, dohovaral si.

	Svet za ocami sa nahle prepadol kamsi hlboko. V jednu chvilu vsetko scernelo, splet sa skoro vytratila, no vratila sa opat do jeho pohladu a vtedy uvidel ziarit svetlo. Bolo nejasne, stracalo sa, ale vzdy ho zachytil v poslednu chvilu. Bolo ako svietiva muska za teplej letnej noci, ktoru ked privelmi silno schytil, zhasla. Opatrne sa jej dotkol a v tom do neho presla sila z toho svetla.
„Ako si na tom? Uz nieco vidis?“ Dorazal Barabas.
„Zda sa mi, ze ano. Je to nejasne, ale je tam svetlo, okolo ktoreho kruzi cierny mrak. Nad nim je nieco zvlastne. Tazko sa to da popisat. Mozno velky zlaty vejar. Pripomina lod.“
„Palac slnka,“ ozval sa rozhodnym hlasom Tenger. „Ze mi to nenapadlo. Ma strechu zo zlata. Sidli v nej kral. Tam musel ist Moser.“
„Dostaneme sa tam?“ spytal sa Barabas brata.
„Pre obycajnych smrtelnikov tam nie je pristup, ale v tejto chvili, ked je mesto hore nohami, to mozeme skusit. Tvarme sa nenapadne. Ludia ma tu poznaju.“
„Pamataj na toho emisara, urcite sa bude branit, aby sme sa ta dostali.“
„Nie, nebude. Caka nas,“ ozval sa Edmund.
„V tom pripade nemame na co cakat.“

	Strechu Palaca slnka mali na dohlad. Jej jasnu zlatu farbu bolo vidiet aj v nocnom case, kedze v okoli palaca horeli ohne, ktorych ziara sa akoby spajala s jej odleskom. Cesta k palacu viedla cez spletite ulicky Palacoveho mesta. Dostali sa k vnutornej hradbe v severnej casti, uprostred ktorej presli Branou hrdinov a dostali sa na rozlahle namestie. Na jeho konci tronil palac. Rozliehal sa v ohromnej dlzke a vyske cez cele namestie. Jeho vysoke mury sa takmer dotykali nocnej oblohy. Aj Barabas ostal stat v nemom uzase.
„Tu som mal byt uz davno. Musi to byt mnozstvo zlata.“

	Edmundovi zovrelo zaludok. Palac mu narastal pred ocami a spolu s nim aj strach. Citil, ze sa udeje nieco, s cim doposial nemal docinenia. Snazil sa to vo svojom vnutri odhalit, ale narazil iba na nepriechodny mur. Pred sebou videl uhanat Tengera s Barabasom, ktorym rucha viali v potemnenom svetle. Prechadzali prostriedkom namestia, ktore bolo v tejto chvili prazdne. Vsetci vojaci bojovali na hradbach, zatial co Palacove mesto takmer zivalo prazdnotou.

	Dostali sa k tazkym bronzovym dveram. Pred vstupom dovnutra stala straz s prekrizenymi kopijami a zahnutymi mecmi za opaskom. Barabas sa dotkol rukovate meca pripraveny na boj, ale len co sa k nim priblizili, stiahli kopije k sebe a nechali ich vojst. Odchylili tazke dvere.

	Za vchodom sa nachadzala kratka predsien, otvarajuca sa do saly, kde obycajne kral prijimal hosti. Kralovska sala sa podobala obrovskej kamennej lodi, ktorej strecha stala na vysokych stihlych stlpoch, zakoncenych korunami kamennych stromov podopierajucich klenbu. Popri stlpoch stali zvlastne hranate sochy bojovnikov. Nemali jasne crty tvari. Namiesto oci mali jednoduche cierne diery, nos bol znazorneny iba naznakom dvomi ciarami a usta vyzerali ako strbiny. Mali mohutne hranate ramena hrubymi prstami drziace mece, siroky hrudnik, o ktory si ich opierali, poschodovite brucho a zjednodusene obdlznikove nohy nie nepodobne tehlam.

	Pod ich prisnym zrakom vosli dovnutra. Ich kroky sa ozyvali v prazdnej sale. Edmund este nikdy v zivote nevidel nieco tak velke. Barabas drzal v rukach mec a zakrivenu dyku, Tenger takisto nenechal nic na nahodu.
„Co ak je to pasca?“ zastavil sa Barabas a zavetril ako vlk. „Nieco mi tu nevonia.“
„Ani mne,“ pridal sa Edmund.

	Na konci saly svietil zlaty tron. Od operadla ako vejar na vsetky strany vychadzali zlate luce. Nad tronom sa do vysky tahal baldachyn z jemne tesaneho kamena, na ktoreho strieske stala socha Fatura. Postava boha stala vzpriamene, nohy mala pri sebe, hlava s nejasnymi crtami sa sklanala k tomu, co drzala v rukach. Nachadzala sa tam gula s ohnom uprostred. Tron pod baldachynom sa javil malicky, nepatrny. Sedel na nej kral Argon, opieral sa o laket, ku ktoremu sa zvazoval zvysok tela. Pozoroval ich prazdnymi ocami, ako keby spal a bdel zaroven. Z bocnej lode zbadali Mosera veduceho Nebeske dievca v okovach. Hodil ju o kamennu dlazku pred tronom.

	Diana mala na sebe bledomodre lahke rucho zakryvajuce ju od hlavy az k noham. Pozrela na nich. Uz z dialky videli jej melanitom ziariace ruzove oci. Bol v nich bol a utrapy, ktore pocitovala v blizkosti emisara.
„Ju hladate? Smiesna mulovska bohyna.“ 
Jeho hlas sa hrozivo rozliehal v obrovskej sale. 
„Mozete si po nu prist,“ uprostred vety urobil kratku teatralnu prestavku, „samozrejme, ak vam Fatur dovoli vziat si ju.“
„Nic take nie je, to dobre viete,“ ozval sa Edmundov hlas. Snazil sa zo vsetkych sil vzdorovat tomu cloveku. Predstavoval zlo, ktore postihlo Chodcov, ludi a aj jeho. Kvoli nemu zomrel Kliment a takmer prisiel o zivot aj on.
„Vzdajte to,“ pridal sa Tenger. „vsetko vieme. Ludia sa proti vam vzburia.“ 
Moser sa rozosmial.
„Nebojis sa Fatura?“ 
Pokyval hlavou. 
„Ani ty, Tenger, jeho knaz? Aka chyba,“ zalomil rukami. „Mohol by sa nahnevat. Nechcete predsa byt v nemilosti boha.“
„Svojho boha si nechajte.“
„Ale, ale. Fatur vie byt milostivy, no dokaze aj trestat.“
„Prestante s tym divadlom. Vieme vsetko, o svete pred sopkou aj o Alte.“ 
Moser sa zatvaril prekvapene, i ked z jeho tvare neschadzala teatralnost.
„Co viete, ma nezaujima. Nie ste prvi, ktori to vedia a vidite, Faturovi sa nic nestalo. Pozrite sa na neho,“ ukazal na sochu za sebou. Tycila so do vysky az celkom k stropu. Oproti nemu sa zdali nesmierne malicki. 
„Pozrite sa na Fatura ako pevne drzi zem v rukach. Povedali by ste, ze je na to potreba bozska sila, ale opak je pravdou – zem je lahka. Smiesna a odsudena na to, aby sluzila silnejsim.“
Presiel popred tron. Mal zive, lahke pohyby. Jeho cierny plast sa za nim vlnil.
„Fatur je skutocnym spasitelom ludstva. Ci tomu verite alebo nie. Zachranil svet, ktoremu hrozil zanik. Ludia by sa zmenili na zvierata, nebyt jeho. Viete, aky bol svet pred nim? Brat zabijal brata, deti rodicov. Svet sa rutil do nestastia. Sopka, zemetrasenia, ohnive moria, horucavy, nicili vsetko. Svet zanikal, zomieral. Potom sa vynoril on. Vlastne nebol jedinym, bolo nas viac – Altanov, ktori zacali zachranovat zem a to, co z nej zostalo. Bez nas by nebolo nic. Potom sme si uvedomili, ze v porovnani s ostatnymi sme prilis mocni, a to nas zavazovalo. Vyuzili sme sancu vytvorit novy, lepsi svet. Potom uz len stacilo ukryt sa za jeho, Faturovu masku.“
„Lepsi svet? Chodte sa pozriet von a uvidite vas lepsi svet,“ nedal sa Edmund.
„Nie, nerozumies tomu. Ludia maju predstavu, ze boh by mal byt len dobry a starat sa o svoje ovecky ako dobry pastier, lenze v tom pripade by prisiel o svoju skutocnu moc. Ak by sme k vam boli dobri a splnili vam vsetko, nic by sme nezmenili. Ludstvo by stalo na mieste. Museli sme vas organizovat, pretvarat a usmernovat, aby sme dosiahli vyssie ciele.“
„Vyssie ciele? Myslite melanit?“
„Vidim, ze poznas pravdu. Ano, ide nam o melanit. Je to priam zazracna latka. Takmer nekonecny zdroj energie a navyse je tvarnou hmotou, z ktorej moze vzniknut prakticky hocico. Obsahuje v sebe zakladne stavebne prvky hmoty v dokonalom usporiadani. Tomu vsak nebudete rozumiet. Obcas zabudam, ze rozpravam s obycajnymi mulmi a nie so seberovnymi.“ 

	Jeho pohlad sa do nich zapichol. Bol plny pohrdania.
„Mylite sa v nas. To je vasa najvacsia chyba.“
„Ste len vsi, ktorych sa rychlo zbavime a dame Gorin zasa do poriadku. Nikto nikdy nebude o vas vediet ani o vasich smiesnych pravdach.“
„Mylis sa,“ do Tengera vosla zlost.
„Priatelu,“ namieril oci na Tengera. „Myslel som, ze je v tebe viac. Bol si mlady a na vysokom mieste v chrame. Skvely zaciatok. Myslel som si, ze ti ide iba o prospech a moc, ale zmylil som sa. Si rovnako naivny ako tito dvaja. Svet nezmenis.“
„Ale zmenim,“ vytiahol mec. Barabas takisto vytiahol ostrie.
„Ak mam tomu dobre chapat, idete na mna zautocit?“
„Presne tak.“
„Uvedomujete si, ze ide zautocit na svojho boha!? Na mna neplatia tie vase mece. Nie. Boha nezabijes, on je vsemohuci. Mali by ste to vediet, lebo ked ho nahnevate, nedopadnete dobre.“ 
Barabas si odplul.
„Rozparam ta ako obycajne prasa, ty boh, vsivavec!“
„Stacilo! Uz ste ho nahnevali,“ skrtol palcom a ukazovakom.

	V tej chvili sa cosi stalo. V sale sa ozval pukot, ktory sa odrazal od stien. Ohliadali sa okolo seba, odkial by mohol zvuk prichadzat. Sala sa otriasala.
„Sochy!“ ukazal Edmund na sochy bojovnikov, ktori stali pri stlpoch. „Ozivaju!“
„Presne tak,“ ozval sa pobaveny hlas emisara. „Ozivaju. Alebo lepsie povedane, roboty sa zapli. Vy si myslite, ze by sme vas nechali bez dozoru? Su to nase vytvory,“ kochal sa pohladom. „I ked ide o starsie modely, technika je v nich precizna, to mi mozete verit.“

	S udivom hladeli na ozivene sochy, ktore emisar nazval robotmi. Kamen z povrchu soch opadal a pred nimi sa odhalovalo ich dokonale hladke kovove telo. Pohybovali sa zlahka takmer ako zive tvory. Obstupili ich zo vsetkych stran.
„Nemate ani najmensiu sancu proti nim bojovat,“ Moser sa obratil k Tengerovi.
„Skoda tych polovaciek, ale bol si mizerny knaz. Uz si viac nevyrazime. Teraz uvidis hnev boha.“
„To sa uvidi,“ vykrikol a rozbehol sa na Mosera. V tej chvili ho schytil robot a vyzdvihol do vzduchu. Branil sa proti jeho pevnym kovovym prstom, pokusal sa zo vsetkych sil roztvorit zovretie, ale nepohol nim ani o najmensiu piad. Velka ruka sa vo vzduchu otocila a hodila ho o kamennu dlazku. Zvijal sa v ukrutnych bolestiach. Coskoro Tengerov hlas ustal.
„Za to budes pykat,“ precedil Barabas. Chystal sa vyrazit proti emisarovi, ale Edmundova ruka ho zastavila.

	Moser presiel popred tron a otocil sa smerom k nim. „Povedzte mi jednu vec: Ako ste dokazali porazit drakana, to mi nejde do hlavy.“
„Sme silni a nezdolatelni ako hory,“ povedal Edmund a kutikom oka pozrel na Barabasa. Chcel Mosera zahovorit. „Nezlakneme sa nicoho.“
„Nikto nie je silny ako hora,“ odbil ho chladnym hlasom Moser. „S tymito recami chodte medzi mulov, ale mne s nimi dajte pokoj. Pytam sa este raz: Ako ste porazili drakana?“
„Aj vietor sa nas boji a slnko nam dlazdi cestu. Sme neporazitelni bojovnici.“
„Naozaj? Neporazitelni bojovnici? Nezahravaj sa so mnou! Nikto si nebude zo mna robit zarty. Som Altan, tvoj boh a budes ma pocuvat. Je ti to jasne?“ zakoncil s vyhrazkou v hlase. „Teraz mi povedz, ako ste porazili drakana?“
„Nase siky su neporazitelne a nasa odvaha nekonecna. Prisli sme pred drakana a on sa pred nami poklonil.“
„Zla odpoved.“ 

	Presiel k stene, kde bola opreta drevena palica. Vzal ju do ruky, potazkal si a z celej sily zasadil ranu Barabasovi do chrbta, ktory v bolestiach padol k zemi. „Este stale sa chcete so mnou zahravat?“ 
Nikto sa neozval. 
„Ty, ukazal na Edmunda. Kto si?“
„Som Edmund Jazerny, Chodec. Bojujem za pravdu, ktoru vy chcete ukryt pred ludmi.“ Hladel Moserovi priamo do jeho jasne belasych oci. Boli chladne, az ho striaslo.
„Chodec,“ zopakoval emisar. V jeho ustach slovo znelo zvlastne. „Tebe sa podarilo prezit? Vyslal som proti vam strazcov poriadku, a ty si im preklzol. Nemam rad nedokoncenu robotu. Nabuduce ich vylepsime, o to sa postaram.“ 
Kracal okolo Edmunda. „Chodci. Vas som nikdy nemal rad. Stali ste sa chybou v nasom svete. Rakovinou. Neratali sme s vami, no vy ste sa ukazali a zacali hladat stopy z minuleho sveta. Vase ucenie sme mali ukoncit uz pred storociami.“ 
Emisar si pohladil hladku tvar. „Ty si posledny. Chces vediet pravdu? Poviem ti ju. Tento svet je nas a nikomu nedovolime, aby si na neho narokoval. Nikomu!“ zvrieskol, ze sa jeho hlas ozyval v celej sale. „Chcete vojnu proti Altu? Porazime vas. Bez mihnutia oka vyhladime hoci aj milion mulov, lebo tento svet je nas. My o nom rozhodujeme. Pocujes, Chodec? My sme vasi bohovia. Budete sa k nam modlit ako aj vasi otcovia a potomkovia. Na vas si uz nikto nespomenie. O to sa uz postarame.“
„Nie! Toto je len zaciatok.“
Emisar pokyval hlavou. „Nie. Je to vas koniec. Vasa bohyna teraz zomrie a s nou aj nadej.“ Presiel k Diane, ktora vsetko pozorovala. Schytil ju za zapastia.
„Nebeske dievca,“ vytiahol noz. Cepel zasvietila pre jej ocami, presla k licu, do ktoreho sa zaryla. Potiahol nou od licnej kosti k brade. Otvorila sa rana, z ktorej vytiekol pramen cirej tekutiny. Moser sa rozosmial na plne usta. „Melanit ju premenil. Iba malo z nej ostalo ludskeho.“ 
Prilozil jej noz k srdcu. „Rozluc sa so zivotom.“

	Moserova ruka sa v polceste zastavila. Cosi ju zadrzalo. „Co to ma znamenat?“ zvrieskol prekvapene. Za sebou zbadal robota, ktory ho zastavil. „Pusti mi ruku!“ prikazal mu, ale ten ho nepocuval. „Vykonaj!“ Robot nereagoval na emisarov prikaz. „To nie je mozne, ze by chyba v programe?“
„Nie,“ ozvalo sa dievca a ocami dalo prikaz robotovi, ktory ju pocuvol. Schytil Mosera a hodil ho na dlazku miestnosti.
„Oni ma pocuvaju.“ kyvla prstom a v ten moment sa jej uvolnili okovy.
„To nie je mozne, to nie je mozne!“ opakoval Moser neprestajne dookola. Siahol do vnutorneho vrecka, odkial vybral fazer.
„Co povies na toto?“ Napriahol ruku k Diane a zaskeril sa. Zatlacil spust. Fazer zasvietil belasym svetlo, ktore vystrelilo na Dianu.

	Naboj sa pred dievcatom v poslednej chvili zastavil. Malo ho priamo pred svojimi ocami. Zmenil sa do tvaru svietiacej gule, ktora sa pred nou tocila, zdvihla ruky, pohravala sa s nou. V Moserovej tvari narastal udiv.
„Ty nie si clovek!“ vykrikol. V tom gula s nabojom na neho vyletela a zasiahla ho. Bezvladne emisarovo telo prepadlo na zem. Za murmi kralovskej saly sa ozval ohromny vybuch, ktory zatriasol murmi. Edmund s Barabasom prekvapene pozreli na Nebeske dievca.
„Melanitove bane boli znicene. Otroctvo sa skoncilo.“

42. kapitola – Olymp
	Zastupcovia vlady sa stretli v Zrkadlovej sieni Domu usvitu, ktora sa nachadzala uprostred Alta. Uz na prvy pohlad vyzerala nenapadne, a predsa bola Olympom, v ktorom zasadalo novodobe bozstvo. Svojim zovnajskom sa nelisila od ostatnych budov. Mala rovne steny aj strechu a velke okna siahajuce od zeme az k stropu. Interier bol pokryty mramorom, na ktorom viseli zrkadla, ktore budili dojem, ze ich je v skutocnosti viac nez pat. Uprostred stal tazky kovovy stol v tvare kruhu. Vlada zasadla kvoli poslednym mimoriadnym udalostiam.

„Uz dlho sme nemali tak zlozitu situaciu,“ zacal predseda Ruben. Mal chude vyschnute telo, koza mu previsala cez spodnu celust, ze pripominal jastericu a pery sa mu premenili na jednu nevyraznu liniu. Pri jeho sto sestdesiatich rokoch jedine cierne oci posobili zivo.
„Zda sa, ze sme prisli o Euraziu. Uz ich nezastavia ani holograficki drakani,“ zahromzil Jacob, ktory bol zo vsetkych najmladsi. Hoci uz tahal na osemdesiat.
„Posleme na nich roboty,“ snazil sa situaciu zachranit Mann a pozrel na Rubena, ktory si pri premyslani hladil bradu.
„Nie! To Nebeske dievca ich dokaze ovladat. Z nejakeho dovodu v nej prebehla mutacia, voci ktorej sme bezmocni. Dokaze im vstupit do kodu a prinutit spravat sa podla jej prikazov. Navyse vidime nesmierne vykyvy poli,“ namietol predseda. „Stali sa extremne nepravdepodobne udalosti, ktore sme nedokazali predvidat. Vsetko zacali Chodci, potom zrada jedneho z nas.“
„Statisticky nieco take muselo prist,“ ozvala sa Uma vo svojom atypickom plasti s ostrym striebornym golierom.
„Kvoli tomu sme zaviedli vsetky bezpecnostne protokoly, aby sme tomu predisli.“
„Aka je situacia teraz?“ spytal sa Ruben.
„Zla. Nove ucenie sa siri nesmierne rychlo. Mulovia nicia Faturove chramy a modlia sa k Nebeskemu dievcatu. Nedokazeme proti nemu zakrocit. Nase technologie su proti nej bezmocne. Faturovo nabozenstvo sa stava zastaranym.“ 
Nikomu sa nepacilo, ze sa ruca stary poriadok v Eurazii.
„Chcete povedat, ze sme prisli o nabozenstvo?“
„Presne tak.“
„Docerta! Ako sa to mohlo stat?“
„Existovalo prilis vela premennych, vela chyb v systeme. Nemohli sme ocakavat, ze nas zradi ktosi, kto patri k nam a splodi dieta so zenou mulov. Navyse ta mutacia.“
„Mozeme v Eurazii vyhubit mulov a nasadit novych,“ ozval sa Lee, ktory sa nedokazal zmierit s tym, ze prave v case, kedy sedel vo vlade, sa udiali tieto neprijemne udalosti. Patril k clenom jednej z najvplyvnejsich rodin, ktore mali pravo byt bohmi na niektorom z dedicnych ostrovov, kde si vytvorili civilizaciu podla svojich predstav. Bolo o nom zname, ze na svojom ostrove je krutym bohom. Ked jeho obyvatelia znicili jemu zasvateny chram, tak v hneve vyhubil polovicu civilizacie. „Dame im aj nove nabozenstvo, nove legendy a stvorime aj nove kralovstva.“
„Myslite, ze je to dobre riesenie?“ spochybnil jeho nazor Ruben. „To by sme museli zabit miliony.“
„Nechajme ich tak a uvidime, ako sa vyvinu. Ostavaju nam este dalsie kontinenty, kde civilizacie nemaju ani ponatie, co sa stalo v Eurazii,“ protirecila Uma.
„Musime si davat pozor. Urcite budu pokusy preniknut aj do inych zemi. Nesmu sa dostat do inej casti sveta.“
„Uzavrieme koridory. Posilnime na nich hliadky,“ namietol Lee.
„Prisli sme o dolezitu melanitovu banu.“
„Zatial mame dostatok zasob. Prieskumne hliadky objavili melanit aj na inych planetach,“ zakoncil Ruben a vstal. Premeral si ostatnych clenov vlady.
„Uzavrime to. V skutocnosti sme az tak o vela neprisli. Nehrozi nam prakticky ziadne nebezpecenstvo. Dosiahli sme najvyssi stupen spolocnosti. Kedysi mali ludia za najvyssi ciel stat sa kralom, no pre nas je to smiesna figurka. Ak hovorime, ze sme bohovia, znamena to, ze nimi naozaj sme. Nie je to len iluzia. Ked nad tym rozmyslam, kazdy boh bol aj milosrdny. Mozno je cas, aby sme vyskusali, coho je ludstvo schopne. Konieckoncov, neunavuje vas uz tento svet? Potrebujeme vyzvy, lebo potom zacneme upadat. Mate strach z mulov, ktori sa oslobodzuju? Sme natolko silni, ze su pre nas iba mravce.“
„Lenze prideme o kontinent.“
„Ach, ta vasa malichernost. Trapi vas kontinent a pritom mame pred sebou cely vesmir. Coskoro budeme kolonizovat nove solarne systemy. Budeme potrebovat mulov. Altanov je primalo na tak velku ulohu a dobre viete, ze si nemozeme dovolit narast poctu obyvatelov.“

	Bol to koniec. Posledne udalosti ich prilis zamestnavali. Javili sa ako zly sen, ale uz bolo po vsetkom. Poradia si aj s touto situaciou. Ruben opustil Dom usvitu s dobrou naladou. Uz sa nemohol dockat dovolenky v Edene, ako nazyval svoj tropicky ostrov, kde bol najvyssim bohom. Do oci mu zasvietilo slnko a oslepilo ho. Musel ich prizmurit, aby si oci privykli. Na chvilu si predstavil, ake muselo byt mulom a vidiet v celom svete znamenia od stvoritela a mysliet si, ze prave on je jeho vyvolenym clovekom. Ake pateticke, pomyslel si. Bolo prijemnejsie byt bohom. Mohli ste si splnit aj ten najtajnejsi sen. Stavali vam chramy, obetovali najcennejsie, co mali a zomierali za vas. Boli ste pre nich slnkom a mesiacom, okolo ktorych sa tocil ich svet. Rodili sa a zomierali s myslienkou na vas. Ruben sa nemohol zbavit pocitu, ze Altania vytvorili naozaj dokonalu spolocnost.

Prehlad postav
Edmund
Povodne obycajny bylinkar, je vytrhnuty zo svojho idylickeho sveta a musi celit realite, ktoru mu prezradil Kliment, posledny Chodec. Dozveda sa o svete pred vybuchom sopky, ktora zmenila vsetko. Jeho ulohou je spojit sily ludi v boji proti falosnym bohom – Altanom.

Kliment
Posledny Chodec. V sne sa mu zjavi obraz Borvisa, majstra Chodcov, ktoreho kedysi poznal. Vyhlada jeho syna, z ktoreho urobi Chodca. Zomiera v nadeji, ze Edmund je vyvoleny, aby viedol odpor voci Gorinu.

Barabas
vodca rebelov, ktory zbija na hraniciach Gorinu. Ked strazcovia poriadku vstupili do mesta Chodcov, prizeral sa ako ich vrazdia, ale nepomohol im. Edmund ho ma presvedcit, aby sa dal na jeho stranu a pomohol mu dobyt Gorin.

Diana
prezyvana aj Nebeske dievca. Je dcerou Altana (Romera) a pozemstanky. Dostava sa do bani, kde ju ludia nenavidiaci oficialne nabozenstvo zacinaju uctievat ako bohynu. Vplyvom mutacie ziskava nove schopnosti.

Drakani
su holograficke bytosti urcene na ochranu hranic Gorinu. Pre ludi predstavuju skutocne, zive bajne bytosti, ktorych sa obavaju. Altania sa pri ich tvorbe inspirovali drakmi.

Matilda
sova, ktorej Edmund zachranil zivot. Sprevadza ho na ceste. Edmund sa s nou myslou dokaze spojit a komunikovat s nou.



Moser
emisar z Alta. Je vyslancom Altanov v Gorine, kde z dialky kontroluje dianie na Zemi, stara sa o bane, ktore zasobuju Alto surovinami. Postupne sa dozveda, ze v melanitovych baniach sa chysta vzbura.

Ramona
kralovna Uldinov.  Skor ju zaujme Edmund, nez aby sa zaoberala kralovskymi povinnostami.

Romero
narodil sa v Alte. Pracuje na prieskumnej stanici, ktora monitoruje oblast v Eurazii. Tuzi odist a stat sa clovekom zo zeme. Pri kontakte s ludmi sa nakazi virusom. Pred smrtou prezradi Edmundovi skutocnu pravdu o svete, po ktorej uz nie je pochyb, ze Chodci maju pravdu.

Strazcovia poriadku
postavy zaodete v ciernych plastoch so spicatymi kapucnami. Maju za ulohu najst a zabit Chodcov. Ide o roboticke postavy, taktiez vytvory Alta.