Ceresna Maria Novakova Ceresna je vyber basni, ktore boli vytvorene v priebehu niekolkych dni. Ich zameranie je roznorode, no vzdy spaja cloveka a prirodu. Pohlad dievcata na svet, ludske navyky i vsetko smutne, co maju ludia na svete spolocne. Zbierka ceresna prichadza ako druhe dielo autorky. V porovnani s prvotinou, nesucou pomenovanie Zablatena princezna, su basne dlhsie, zamerane roznymi smermi a hovoria viac o nadeji. Rovnako ako Zablatena princezna, aj Ceresna je smutna kniha o melancholickych svetoch, ktore prinasaju viac slz ako usmevov. Autorom fotografii je Martin Chudik. Martinov blog: http://matochudik.blog.sme.sk Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Tretie (2013) 010001 Obsah Ceresna 1 Lampa 3 Vietor 4 Zrnko piesku 5 Slza 6 Ceresna 7 Lepidlo na sny 8 Spomienka 9 Clovek a ceresna 10 Lastovicka 11 Vianocna 12 Zabludena dusa 13 Zena bez srdca 14 Rieka 15 Nadej 16 Osud 17 Vevericka 18 Laska a priatelstvo 19 Lampa Zaspava lampa na ulici, unudena uz ledva blika, ani sama nevie za co pyka, nikto ju nepohladi po plechovom lici. V temnom udoli rezignovala, prestala svietit uplne, mesiac nebol v splne, kazda hviezda sa schovala. Lampa ostala ale nesvietila, neukazovala cestu tmou, nepoznala ziadny z tych snov, tma ju velmi netrapila. Ostala temna naveky, cez dni vrhala maly tien, nemohla ostat iba pren, uvolnila miesto pre vleky. Smutne v zbere pozera, nie je tam lampa jedina, sklo papier i kvetina, kazdy na kazdeho dozera. Vietor Odviata vetrom do daleka, laskou ju ludia nazyvaju, pod hrubym svetrom cloveka, marne ju stale hladaju. Neznama pred odbornou skuskou, sama pred sebou ukryta, milovala princa ked bola sluzkou, cervenym perom vyryta. Sila ktora hybe vesmirom, nepohne najtvrdsimi hlavami, sen ktory vzdy ostane snom, ukryte city medzi riadkami. Vietor odvial velkou rychlostou, lasku vo vacsine podob, usmevy nakazene kyslostou, ostava zavist povodca chorob. Milovane dotyky zasiahla hrdza, v inej krajine sa mozno dohodnu, reci o laske idu mimo srdca, vietor znicil zavislost chorobnu. Zrnko piesku Lezi zrnko piesku na plazi, sleduje vlny oceanu, nikoho nestrazi, tuzi spoznat branu. Na dialku daleku, kde piesky cestuju, uz od cias praveku, neunavne putuju. Vlny ale nestacia, zrnko sa nehybe, rychlo sa obratia, vlniska prehnite! Pristupene turistom, pravidelna urazka, uz si je na istom, zachytila ho podrazka. Zrniecko spoznava mesto, na slapke svetu zoci-voci, v kufri neostalo miesto, so slapkou skoncilo v kosi. Slza Slza je uz pripravena, bude tura po lici, staci jedna skoro zena, stojaca na stanici. Odchadza jej rytier bez kona, luci sa s ciapkou s Donaldom, priatelstvo sa odteraz nekona, princezna skoncila s Ronaldom. Po lici steka nesputane, pokozka je slana a studena, lubi ho i nelubi ho je na hrane, citi sa na srdci spotena. Malicka laska odchadza vlakom, mozno tak ako spieval Habera, v mori lasok bola malym makom, ale mala v desiatich frajera. Po rokoch pozrela vyblednutu fotku, on a ona a ich laska drza on ma hotely a uz nie maringotku jej po lici prave steka slza. Ceresna Konarmi sa podopiera, ceresna skoro snehobiela, sive kvietky a slaba viera, ze este raz bude nadhera. Stara ceresna na svahu, kedysi krasna a plna zivota, dnes stoji len na vystrahu, posledna vzdialena od plota. Vsetky su v bezpeci, polievane s laskou, len jej toto svedci, vsak bola kraskou. Najkrajsia ostala, uz nieto supera, z krasky je ostara, kus stareho dreva. Dvojica sedi na konaroch, v tu krasnu sobotu, vnima ich v pohladoch, miluju slobodu. Lepidlo na sny Rozbite sny sa lepit nedaju, lepidlo na sny nikto nepozna, stale prichadzaju a splyvaju, tak ze ich nikto nerozozna. Jeden sen bol o laske, ktora vydrzala hurikany, zlomil sa na otazke, ktora zakrutila s nami. Druhy sen bol o dovere, ktora nas spolu drzala, jedno ano o nevere, uz zdravim nesrsala. Treti sen bol o zelaniach, v sne mal kazdy vsetko, rozbil sa vsak na prianiach, mat viac ako niekto. Vsetky sny sa dolamali, ani jeden nemal suche oci, lepidlo na sny nemali, svet sa prirychlo toci. Spomienka Ona ho milovala srdcom, on ju maval rad, spomienka bola jej sudcom, on po nej uz nemal hlad. Priala si jeho dotyky, on chcel od nej mlcanie, ona bola ako zoliky, za to jej vracal vrcanie. Spomienky mala ruzove, on ako najciernejsia noc, tuzila po kazdom jeho slove, slovo od neho bolo moc. Dievca vybera zo spomienok, on uklada na dejin smetisko, tuzila vecne po zlozeni ramienok, mal vyhovoriek desat ci sto. Nakoniec pochopila lasku, on ju citit nepotreboval, doprial jej nejednu vrasku, spomienku na nu pochoval. Clovek a ceresna Najkrajsie je rozkvitnutie, u ceresne i u cloveka, dlho je nezabudnute, ostane silna spomienka. Vela spolocne a blizke, nielen prve pismena, city vysoke i nizke, ked spoja svoje ramena. Pride jar a zelen sneh nahradi, v lete sa kvety zmenia na plody, naberu skusenosti v rovnakom poradi, nadide zima a zanecha skody. Ceresna nebude kvitnut vecne, zoslabnu ruky kazdeho cloveka, berie vsetko smutne i smiesne, raz pride cesta velmi daleka. Dovtedy ostava more casu, clovek je mlady aj jeho strom, zasadeny mozno zavcasu, poklad ktory vtedy nebol snom. Lastovicka Bola raz jedna lastovicka, mala vyborny zrak, videla kazdy kusok sklicka, aj kazducky mak. Videla ludi a vsetko ich snazenie, pozorovala ich kazdy den, malo lasky a same utrpenie, egoizmus a smutok pren. Videla hadky a ich vysledky, kazdy sa chcel citit vitazom, citove vojny mali dosledky, deti cestovali sudnym prikazom. Potom odletela na juh, daleko od tychto ludi, velmi rychlo zmenila vzduch, ktory tu stale bludi. Vratila sa a nic sa nezmenilo, ludia si nerozumeli vobec, kto kedysi miloval chodi na pivo, ludskost za opacny koniec. Vianocna Vianocne slnko hladi cez mraky, diva sa co sa s nami deje, nema tie svoje typicke znaky, neusmieva sa a nehreje. Musime sa zahriat my ludia, prisnit si najkrajsie dni roka, skoda, ze nase sny bludia, premena davneho otroka. Darceky z obchodu so zlavou, darovane do nespravnych ruk, slavime sviatky svojou povahou, miesto kolied hadok hluk. Stromcek z vykladu stoji, ponuka balenu prazdnotu, kazdy si siahnut dovoli, aj keby slo o besnotu. Vianoce pominu a pridu o rok, znovu pridu nekonecne volania, povieme si potom ci je pokrok, mame odvahu na zmenu spravania? Zabludena dusa Bludila dusa medzi dvomi telami, nechcela opustit povodne telo, princezna mala byt medzi mysami, zit iny zivot sa jej nechcelo. Nic nedokazala, ale nebola sama, stale ju niekto chvalil a chcel, namiesto rozumu bola v hlave slama, prihovorit sa jej len kral smel. Spadla z kona, ktory ju ledva niesol, ten sa poranil a zomrel v bolesti, v jeden okamih spolu s nou klesol, lezali vedla seba na namesti. Dusa princeznej bola hriesna, zopakovat si musi zivot na Zemi, kazda jej vyhovorka je smiesna, bude mysou, ktora zije v podzemi. Teraz uteka po malych chodbach, co by dala za syr i maly kusok, mala inu tvar ako na fotkach, hodvabnu perinu nahradil obrusok. Zena bez srdca Zabludil rychlik plny pocitov, odvtedy je bezcitna, zenu za bodkou ukrytou, zhryza jej vlastna vina. Nelubila a nepoznala, nikoho nenosi v srdci, jej laska je ako vrana, len blazon to s nou skusi. Vyciarknute sny z dennika, nikdy nebudu skutocne, kym ine sa tesia zo psika, ona ma svoje saty smutocne. Rozdava slzy kadial chodi, nikto slzy nechce do duse, plava slzami na deravej lodi, daleko od najblizsej suse. Zenu bez srdca hodilo o skaly, stratila vedomie, ktore nemala, stopy na skalach po nej neostali, posledna smrt nebola pomala. Rieka Plavia sa vody do mora, odnasaju vsetko stare, nic v ceste nakoniec neodola, mozno je odnasane prave. Rieka je silna a odolna, nikto ju celkom nezotroci, sama je so sebou spokojna, nemeni sa niekolko storoci. Pride clovek a rieky sa zhosti, stane sa panom vody v nej, prebrodi brody a postavi mosty, energiu pre seba stvori z nej. Rieka sa sfarbi odpadami, olej plava po jej hladine, clovek ju zabije napadami, za vsetko bude na vine. Odide clovek a ostane rieka, obnovi svoj svet plny zivota, dievca ktore pri jej brehu narieka, je slepa ale netrapi ju slepota. Nadej Zablatena nadej sedi pri chodniku, stratila listok na posledny autobus, oci ma zahlbene do spiny na pomniku, vyblednuta je cela ako biely obrus. Nadej vsetci pytaju pred kazdym krokom, inak su nesmeli a nehladaju zmysel cesty, dobre vedia, ze sa stavaju jej otrokom, z obrazov velkych ludi su detske kresby. Tuzby a sklamania prekonava stale, aj ked je kdesi pri ceste zabudnuta, pomaha babrakom ktory maju na male, po nadeji tuzi nejedna hlava padnuta. Nedoleti na koberci rychlostou blesku, kazdy ju musi v sebe hladat sam, Pandorinu skrinku zmenia na drevotriesku, ak ustupi nadej - takmer ludskym hram. Raz bude na moste spolu s tebou, budes sa s nadejou drzat za ruku, odpovie ti rada a s velkou nehou, raz aj ty najdes pravy uhol v obluku. Osud Pytala som sa osudu, preco aj myslienka biela, osamotenu obludu, pri srdci pobolieva. Osud sa chytil za hlavu, preco moze on za vsetko, hlavu silnu a zdravu, nepocuva srdiecko. Pozna myslienky vsetkych farieb, spisuje ich a vsetko riadi, predpoveda nakreslenie malieb, aj to, ze sa dvaja budu mat radi. Niekomu Osud nadiktuje, ako rad bude niekto zit, svet, kde kazdy niekoho miluje, prepac, ale ty nie si jedna z nich. Odisla som od Osudu sama, tak som k nemu aj prichadzala, ako hlupe dievca a nie ako dama, svoje sny som do dalsich snov dala. Vevericka Tak vzdialena od ludi, zivi sa orieskami, vzdy sa rychlo zobudi, ked je trafena kamienkami. Vevericka je daleko, ale pre kamene blizko, spadne hlboko ranena, ked ju trafi Misko. Najvacsi z malych chlapcov, rychle su jeho kamene, nie je mudrejsich od vrabcov, ked si na silu spomenie. Moze pisat svojej mame, ze zabijal lesne vevericky, namiesto pochvaly pokarhanie, do ruk miesto kamenov knizky. Kym vsak chlapec dospeje, umrie nejedna vevericka, na nu si on nespomenie, prisiel kamen a zmizla vyska. Laska a priatelstvo Bojovala s priatelstvom laska, vecny boj o ludske city, cez usta isla lepiaca paska, nemi vojaci pred svetom skryti. Laska ovela viac riskovala, bolela i trapila cele noci, priatelstvo podla nej upadava, len laska ma city v moci. Bojovali stale o cloveka, ktory sa ucil milovat, pre neho nebola dialka daleka, stale vsak mal co lutovat. Laska v ringu zvitazila, priatelstvo skoncilo na lopatkach, vitazstvo, ake si vysnivala, slavila ho na plnych obratkach. Priatelstvo sklonilo smutnu hlavu, uznalo porazku a vsetko bolelo vela, spoznalo lasku, taku tu pravu, a aj ju si praje za priatela.