Delirium










Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Barbora Galbava
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2023)
Barbora Galbava

O knihe
Emocie, ktore vyeskalovali v slova. Potlacane, vtisnute do uzadia, s paskou cez usta, skryte pod kobercom, ktoreho hrbolaty povrch sme sa rozhodli ignorovat, hoci sa on neustale potkyname. Kym hrbol nevybuchne a nevyleje sa v zmesi sadze, popola a magmy na nic netusiace stranky. V deliriu lyri um, po ktorom znie uz len ohlusujuce ticho. Obcas prinesie ulavu, obcas prazdnotu. Rezignaciu ci zmierenie. Uci vsak pustat slova do sveta v nadeji, ze si ich ktosi vsimne. Stotozni sa. Porozumie, lebo prezil. S nadejou, ze budu vypocute a snad pomozu mnohym i sebe nebat sa vlastneho ja.





















Obsah
Delirium	1
O knihe	2
Az na popol	4
Bermudy	5
Co ak	6
Do vetra	8
Insomnia	9
Komparzista	10
Lampion	11
Lejak	12
Letna noc v meste	13
Nadej	14
Nekonecno	15
Neverbalna supernova	16
Operacka	17
Paralyza vole	18
Polochroma naklonnost	19
Popieranie	20
Porcelanova babika	21
Postranna skoda	22
Povoden	23
Pravda a loz	24
Predtucha	25
Pribehy v nas	26
Rucicky budika	27
Ruiny	28
Sladke sny, nocne desy	30
Sipkova Ruzenka	31
Uroboros	32
V zralocich reviroch	33
Z kamena	34
Zakliata	35
Az na popol
V odraze kvapocok zarosenych skiel
zmurim do plamena, ktory nik neskusa hasit.
Skondenzovana voda na perach
mrzne v spomienke na ukradnuty smiech.
Pozbieral si vsetky rozkotulane momenty
a vyparil si sa pred alergickou reakciou na pocity.
V destinacii Zabudnutie zistujes,
ze chces byt pamatany.
Zjavujes sa pocas zatmenia,
na krizovatkach 
a pri spadnuti opony svetov
deliacich zivych od mrtvych.
Darujes, co si opat nevedomky vezmes spat.
V naivite, ze uhasim poziar,
v ktorom si ma nechal, vracias sa 
do bezpecia svojej mydlovej bubliny,
kym ti znova nenapadne presvedcit sa,
ci este stale horim.
Posledne vydychnutie bude slubom.
Dam to az na popol.

Bermudy
Zijeme bez rozmyslu,
myslime bez zivota.
Naplaste nechybaju,
kym netlaci ta bota.

Piesocne zrniecka kukucka varuje,
ze gravitaciu neprecarujes
na vesmirny stav bez tiaze.
Lahostajnost vahu maze.

Vypari sa kazde navzdy,
hoc by si pren i vrazdil.
Poprehliadane vzacnosti
vo virivke docasnosti
liecia ranene udy.
Zdupkali na Bermudy.

Co ak
Vlny sa rozbili na crepy.
Pena sa miesa s pieskom.
Luce tisicich slnk, 
vo valciku s rozprchnutymi kvapkami,
odrazaju sa v ociach vecnych deti
predstierajucich zrelost,
ktora sa od nich vyzaduje.
Sedi medzi nimi.
Ta, co to vsetko vidi,
no naucila sa tajit vseobecne pravdy
pred svetom, ktory o ne nestal.
Sedi v plytcine,
zatial co ta ich zije v ich mysliach bez toho,
aby o nej vedeli.
Identifikovat a lokalizovat jej polohu 
mozno paradoxne len v hlbkach,
do ktorych sa vacsina ludi odmieta ponorit 
zo strachu, co by v nich nasli.
Ona vsak nie.





Vanok splieta momenty s pramenmi vlasov.
Cerven luciacej sa hviezdy osvetluje obavy
z prizrakov buducnosti tupozrakych
v tvari pomalovanej vraskami.

Co ak nikdy neporozumeju?
A co ak predsa…?

Do vetra
Papier sa v plameni
v popol, v dym premeni.
K zemi i medzi mraky
poleti cez vetraky,
kym neprida sa k slovam.
Kdekto ich nasluboval.
Polahky. Z huby do vetra.
Rozplynuli sa do svetla
este nez boli myslienkou.
Splachli ich z hrdiel palenkou.

Slovo v polceste, cin zmizol.
Azda ta neuhryzol?

Insomnia
Strasiaci tisic raz prezitych deja vu
nadej polapili.
Menia ju v potravu
pre molmi prezrate duse.
V oblieckach na vankuse
skryta zranitelnost kaze
povolat dalsie straze.

Kym zlodej mojho spanku
mrmoce uspavanku
clenkom viazanym povrazom
vlastnych zvratenych obrazov.

Kalichom, s ocami zmije,
vlial do mna z insomnie.

Komparzista
Na mieste, kde sa svetlusky menia v bludicky,
rozkonarene pazure fantazmagorii 
dohnali podozrievavost v maratone snahy
o rozlisenie skutocnosti od nezmyslov,
kde sa beleju kosti kupidov,
zmasakrovanych vlastnymi sipmi
na zubatom jarnom slnku.
Srdcia sa otvaraju len skalpelom
a kazdy tah je strategiou sachovych majstrov
za sprievodu vysmechu publika.
Kvocala na skalach, s usami v dlaniach,
vedlajsia postava pribehu 
zivotov podstatnejsich, nez ten jej.
Komparzistka na cakacej listine
s nemozne smiesnou tuzbou
byt aspon raz hlavnou postavou.
V obkluceni roli priorit.
V ozvenach autosugescie
zostava na svojom mieste.
Nik jej totiz neoznamil,
ze je tiez skutocna.

Lampion
Atramentovymi ciarami na dlani
prechadzala bolest.
A s kazdym svitanim
holuby kridlami pohnali oblaky.
Miliarda oci, dufajuc v zazraky,
sleduje lampion. Ruzovou oblohou
pohladom patra po spaseni u Bohov,
hoc maju vlastne svetlo.
Jedno vsak k vyskam vzlietlo,
kym druhe stupa – klesa.
No k raju nepohne sa.

Lejak
Spanok, vymknuty v dazdi,
cita klinove pismo krupobitia
spusteneho oblohou.
Chlad vraza ihlicky
do dni rozplynutych v case.
Skresleny odraz v kruhu kaluze
pokusa sa o kontakt morzeovkou.
Nedupe, neprosi, nedobyja sa.
Skrehnute dlane zmykaju zmacane myslienky
zbytocne skusajuc vysusit si priority v lejaku.
Kvapky mamia v tanec.
Prival podomiela nohy.
Zvedavost v topiacich sa ociach
kladie otazku tvari odovzdane obratenej k nebu.
Cia si?

Letna noc v meste
Vranam sepce vzduch v peri,
lampa sa do tmy skeri.
Riedi ju blikanie sprievodu
panacikov spoza prechodu.

Motory notia v alte
o horucom asfalte.
Roztancovane svetlo
do zil sa noci vplietlo
letiac roznymi smermi
v dostihoch s netopiermi.

Chodidla na betone
stalkuju vsetky tone,
mihnuce sa mestskym ruchom.
Na pleci s vydriduchom
kracas v chaose s pokojom.
Vnimaju ta?
Kazdy po svojom.

Nadej
Vyskocila som z koze. 
Kam?
Niekde medzi svety.
Demoni s kostlivcami
stiahli ma do rulety.

S prstom na spusti hasteria sa,
kto ju potisne prvy.
Trham uzlami na povraze.
Zbytocne. Mam ich v krvi.

S kazdym pokusom o utek
horuci kov skriabe lica.
Vysmiala som ich cez slzy.
Nedesi ma zbrojnica.

Neprosim ich.
Len pohlad bludi
ustavicne kamsi do dialky.
Dufajuc, ze tiez na rozbusku
nezhanas zapalky.

Nekonecno
Zamatom obtiahnuty den
popraskom trblietok precesal jej vlasy
pokojom vonajucim po vecnosti.
Stetoskop Mesiaca, prilozeny na jej hrudi,
zapocuvany do melodie emocii, 
kypiacich z ozveny komor a predsieni srdc
vyvrieskanych do mlkvoty
prepina v playliste kazdu notu.
Kazdy ton prebudzajuci sucit. 
Vycerpane tuzby zadriemali spankom nevypocutych.
Polnoc uvelebenu na vieckach 
marne vyhana bliziace sa rano.
Duse bludiace zrucaninami,
prichylene klenbou oblakov,
odmietli prebudenie sa do prazdnoty.
Ziarou oslepene skreslene tiene
miznu s vydychmi marnych pokusov CPR.
Nesnaz sa. Uz sa nezobudi.
Vesmir jej predsa slubil nekonecno.

Neverbalna supernova
Iskra, z oci zasklena,
oslepila pismena.
Rozliali sa po podlahe.
Krivaju. S nozkami v dlahe.

S neschopnostou tvorit slova.
Neverbalna supernova
v uzavretom priestore
chaos cmara, po vzore
vysivanej myslienky,
prachom z kridel podenky.

Operacka
V nerezovej tacke operacky
masaker pocitov horeznacky
ticho svieti v sterilnej miestnosti.
Turn off emocii bez lutosti.

Diagnoza?
Chcete si ich nechat?
Na pooperacnom sa pozviechat
i z poslednych zvyskov empatie,
kym z nej kazdy kusok neodhnije?

Vyoperovane na zelanie
bude kazde dalsie vase prianie.
S potesenim k tvorbe manekyny
pripojime navod na vitriny.
V nej vas usadime. Za tu cenu!?
Ved ste sa ponukli na vymenu!

Paralyza vole
Neistotu zubom
v nahryznutej pere
budi, kym jej spieva
piesen o dovere.
Cepel zilu strazi,
hrudnik s kozou prie sa.
Z paralyzy vole
nador vykluje sa. 
Pritisnuta na hrot.
Krv vyvrela. Stiekla. 
Kym jej paral stehy,
z put sa nevyvliekla.

Neskor si ju opat zlozi z patchworku.
Prv vsak schrume kazdu jeho historku.

Polochroma naklonnost
Dotykom pier na modrine
pamatane neuplynie.
Zihlavou na jazyku
prhlis jazvy. Zo zvyku.

So zapastim vo zveraku
jednej dlane. Bez padaku
letim vzduchopriestorom
s pokazenym motorom.

Mierime k nesmrtelnosti
priehlbinkou klucnej kosti.
Co hladame? Zabudnutie?
Opatovne spomenutie?
Mastickami reci
pokusam sa liecit
polochromu naklonnost.
Zahnisanu minulost
nechali sme prerast v sepsu.
Ak nechame vyhrat skepsu,
naklonnost sa lazarom
stane. Laska bazarom.

Popieranie
Podvedomie v hrsti.
Popieranim krstis 
nestastie.
Kym ti pravda srdce prerastie.

Porcelanova babika
Unika pomedzi prsty.
Po kolky raz?
Mozno po sty.
Z porcelanu babika
pod prikryvkou prachu. 
Vo vitrinke zapadla.
Drobna iskra strachu
v ociach tlie, ze zostane
pochovana navzdy.
Dnes su v mode hlupane,
ktore smie mat kazdy.

Z porcelanu babika
bavi, kym je nova.
Kym si iba privyka,
ze je dalsia „prva“.
Popraskany porcelan
koncatin nebohych
potvrdi, co tusila.
Bola jednou z mnohych.

Postranna skoda
Ariel sa zmenila na penu
v tisic bublin roztriestenu.
Pocujes? V sume vln
odraza sa v nej spln.
Vsetky priania uz utopil.
Dno stroskotanych ludskych sil
obmyva slana voda.
Bola postranna skoda.

Povoden
Odraz mokreho asfaltu
zalieva tvare do smaltu.
Krive zrkadlo v kaluzi
zabodlo trne do ruzi.

Vykrvacane do rieky
rozvodnuju sa v preteky
o hole zivoty tvorov.
Masky, zmyte z predatorov,
krmia sa lahkou koristou.
Zranitelnost nenavistou
dusi sa. Vnikla v pluca.
K inemu nie je suca.

Pravda a loz
Zajacie umysly
v cervenom satene
utocia na zmysly.
Na vlasku, v arene,
ostrie meca ciha nad hlavou.
S vierou, ze nie je popravou,
ak zlyha prosta fyzika.
Pravde sa lahsie unika,
hoc ma loz kratke nohy. 
Ku krase ma vsak vlohy.

Predtucha
Voda na skaly.
Ocami palis
sekundy, deliace od vybuchu,
s vysmechom na perach za predtuchu,
ze skoncim cestu tvojim smerom
smiechom cez slzy.
Revolverom.

Casova slucka za clenky
drzi oddane milenky,
pozahrabavane do skvary.
Obcas sa daka zamari.

Pribehy v nas
Notil anjel serenadu
v chladnej pusti. 
„Predzvest padu.“ –
sepotali rozrusene
pehy Luny v nocnej zmene.

Sliapol do sna. Strhli sme sa.
Do tiem mori obzor klesa.
Suhvezdia, rozutekane
hladinami v oceane,
korculuju na brehy
vypocut si pribehy.

Kdeze z knih. Su v nas.
Cita ich sam cas.

Rucicky budika
Ostry mraz vraza ihlicky
v akupunkture tvare.
Ebenezer vzal noznicky.
Rozstrihal kalendare.

S vetrom naproti zliepat chce
premocene kusy stromov.
Nedokaze viac pochytat
rozviate dni. Zlozit domov.

Kym sekundova rucicka
bludi predanym casom,
v kolobehu sliepky – vajicka
budik vrieska – „Koniec spasom!“

Posledne zrnko prepada
meradlom skla a piesku.
Mrtva vcela mu zihadlo
nechala. Hlada triesku. 

Ruiny
Kolena v prachu.
Vichor ziape nase mena
vyryte v korach mechanicky tlcucich srdc. 
Tvoj sfuknuty usmev, 
zauzleny v pramenoch mojich rozlietanych vlasov,
sepoce varovania moznych scenarov. 
Ignoracia strku v odreninach.
Plazenie sa odpadkami rozbesnenej noci.
Blikotom poulicnych sprievodcov.
Neposlusnymi pazurmi chamtivych vetviciek
vrzgajuceho osudu.
Preglganie vzduchu naprazdno.
Lapanie po dychu v usili postavit most z tehal sklamani
lepenych nadejou, kym pod nim hlbis priepast.
Nadych. Vydych. Pulz. 
Hvizdajuce prazdno hodiny hladnych duchov.
Vybuch naloze ticha.
Lesk mrtvej naivity, vytrcajucej spod trosiek
mosta zosypaneho v rannom slnku.
Cynizmus krutiaci hlavou v slnecnych okuliaroch
lupou zaziha vatru v jame s perlami predhodenymi sviniam.
Prosby o pochopenie v slepej ulicke selektivnej hluchoty.
Skvrny po hrachu na omietke.
Precitnutie, ze prazdnym miestam v puzzle dieliky nechybaju.
Plachtiace orkanom hlcu sampanske do dna 
v presvedceni, ze ak zapadnes, zmiznes.
Nekompletny obraz dokreslujeme podla seba.
Korene, siahajuce k jadru zeme, nevyvrati ani tornado,
hoci ich zacina steklit lava.
Vyrieknute modlitby. 
Skalna ruza v hrudnom kosi.
Zivot na zotrvacnost.
S trvalym pobytom v ruinach pockam na tvoje slovo.
A potom?
Privolam more.

Sladke sny, nocne desy
V kastieli nemrtvych snivane desy
nevinnost ciernymi ruzami kriesi.
Sladke sny, slepe k ich ciernote. 
Zdrhli s nimi. Dierou v dobrote.

A vycibrenym cuchom
vypatraju hudbu v hluchom.
Polena poslu v plesy.
Sladke sny, nocne desy.

Sipkova Ruzenka
Storocny spanok?
Sudicka
laka ju slubom malicka
z mociarov dna, priamo do snov.
Priania jej vraj zhmotni do slov.

Bezstarostne sa strati
v driemotach 
a sa vrati,
kde zivot kypi radostou.
Ci je to kliatbou? Starostou?

Storocie spala Ruzenka.
Hranica svetov pritenka
prepustila ju v druhy.
Na koniec mosta z duhy.

Tak uz to chodi.
Princ zachranoval kona.
Spanok je liekom na to,
co nevies ponat.

Uroboros
Slova vrhnute z utesu
sevelia diademom lesa.
Odtrhnute z retaze.
Plachtiace svetom.
Zhltnute vypnutim zvuku.

Uzdravujucim.
Dusiacim.
Velavyznamnym 
i nezmyselnym.

S hankami pod bradou
tlaci nas k muru.
Vyhraza sa, ze ostane.

Obkluceni jeho druzinou
vyhaname ho smiechom a ohnom
plapolajucim v brane dusi.

Zrazene plnou silou momentu
nemizne ani neostava.
Uroboros sa zerie dalej.
Darmo mu steklis krk.

V zralocich reviroch
Vlnobitie myslienok
cicikaju frazy.
Labutie delirium
kreslia metastazy.
Prevaluju v hmlovinach
utlmeny chaos.
Fenix vzlieta z popola,
sada Zemi na os.
Sposobuje vykyvy.
Pevninu a moria
miesa. Poly vykrivi.
Kde mrzli, uz horia.
Toxicita nonsensu,
prudiaca mozgami,
ruca bez precedensu
pilier pod nohami.

Tuzia dychat. 
Sliapu vodu vo viroch.
Netusiac, ze su v zralocich reviroch.

Z kamena
Schemy tvojich presvedceni
mazu kazdu dolezitost.
Bezvyznamne kazde slovo,
co vyriekla ludska bytost
bez zaujmu na rozlucku,
kym podala dalej klucku.

Azda viacej znamena
poza srdca z kamena.

Zakliata
Lano zelani zapastia
reze. Sluby sa nezmestia.
Nevosli.
Ciesi zuby
tepnu hryzu.
Zo zaluby.

Prihrduseni, potichu,
s vyznamom v kazdom vydychu,
preglgnu dalsiu vetu.
Uzkostne. Bez predmetu.

Pismom znakovej reci
v zarosene sklo nieci
ukazovak tuka. Retaze
ohnivka sklada. V namraze.

Udel zakliatych dusi.
Ich pritomnost sa tusi.