Desiati v jedenastke
Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Kolektiv autorov
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2016)
100001
Obsah

Desiati v jedenastke	1
Obsah	2
O knihe Poviedky z inych svetov	3
Pravidla a zaujimavosti ohladne literarnych workshopov	4
Sonja	6
Radka	7
Diana	8
Martina	9
Adam	10
Jana	11
Veronika	12
Marcel	13
Stano	14
Tereza	15
Spolocna dadaisticka basnicka	17

O knihe
Zucastnili ste sa niekedy literarneho workshopu? A viete, co to je? Literarny workshop by sa dal opisat ako rychlokurz tvoriveho pisania, ktory plni hned tri krasne funkcie. Upevni alebo vytvori nove priatelstva, zarucene zabavi a co je hlavne, posmeli v pisani. Jeden takyto workshop sa udial aj v Bratislave ako sprievodny program citacky troch autorov. Ako zorganizovat workshop? Ako sa nan pripravit, alebo co si zobrat so sebou? A hlavne, ake diela mozu vzniknut?
Tato kniha prinasa vsetky diela, ktore sa podarilo napisat spisovatelom, ako i uplnym amaterom. Vychutnajte si vtipne pribehy, pri ktorych budete zasnut a priat si pokracovanie. Precitajte si kratke, tvorive diela, ako i zaujimave uvahy na skutocne akukolvek temu. A pripravte sa, ze v kazdom pribehu moze byt aj nieco z vas.



Pravidla a zaujimavosti ohladne literarnych workshopov
Existuje niekolko pravidiel, ktorych je dobre sa drzat. Ich ulohou nie je zakazovat pouzivanie vlastnej hlavy. Prave naopak. Ich cielom je zabezpecit, aby sa nikto necitil ako piate koleso na voze a aby mali vsetci co najlepsie podmienky na pisanie, vratane co najlepsieho povzbudenia.
1. V dobrom workshope su si vsetci rovni. Ci uz ide o profesionala alebo o niekoho, kto je na podobnej aktivite prvy krat.
2. Netreba sa bat, ze nieco bude slabe. Kazdy clovek ma iny vkus a to, co sa niekomu pacit nebude, sa moze pacit niekomu celkom inemu.
3. Nejde o pisanie na cas, ale na pozitok. Kazdy ma tolko casu, kolko potrebuje.
4. Najlepsi sposob, ako zabezpecit, aby boli vsetci stastni, je docielit, aby bol kazdy zucastneni sucastou viac ako jedneho pribehu. Da sa to urobit napriklad cez kruhovy workshop, ktory bol pouzity aj na tejto akcii.
5. Odovzdat svoje dielo, pouzivat prave meno a vlastne vsetko by malo byt dobrovolne.
Ako funguje kruhovy workshop? No predsa v kruhu, aby mohol kazdy vidiet na kazdeho. A aby sa mohli papiere jednoducho tocit, je jedno, na aky smer. Predpokladajme, ze sa ho zucastni sest ludi. Kazdy z ucastnikov napise na papier cisla, idealne podla poctu ludi. Pri mensich skupinach pokojne dvojnasobok. Nasledne ten, kto workshop vedie, povie zadanie. To moze byt akekolvek a cim viac specifickych otazok, tym lepsie.

1. Napis svoje krstne meno alebo zauzivanu prezyvku
2. Napis meno (alebo prezyvku) niekoho, na kom ti zalezi
3. Oblubene cislo
4. Oblubena farba
5. Co si myslis o zime?
6. Preco nechce korytnacka zrat?
7. Kedy bude koniec sveta?
8. Aky by bol tvoj zivot, keby sa narodis ako zajac?
9. Kto by mal byt velitel galaxie?
10. Stratis sa v pustatine. Co urobis ako prve?
11. Kto je tvoja oblubena postava z knihy, filmu alebo hry?
12. Co zaujimave sa nedavno stalo doma, v skole ci v praci?
A co s tym? V podstate je to velmi jednoduche. Len co kazdy napise svoju odpoved na prvu otazku, posle papier svojmu partnerovi napravo (alebo nalavo, podla dohody). Napise druhu odpoved a tak dookola. Na konci ma kazdy v ruke svoj papier, v ktorom je v prvej otazke jeho meno. Nasledne mozno zacat pisat a pouzivat odpovede, ktore su od vsetkych clenov. Tak je kazdy sucastou viac ako jedneho pribehu.
Aby to bolo este zaujimavejsie, nemusia vsetci pisat v rovnakom poradi. Dobry napad je napisat sipku nahor alebo nadol, podla toho, ako sa bude pisat. Dovod je jednoduchy, diela budu pestrejsie, viac odlisne od seba.
Tolko z teorie. A ake diela vznikli na literarnom workshope, ktory sa odohral v juni 2016, v bratislavskej kaviarni Eleven na Bastovej ulici (vedla Osterreich Institut)?
Podciarknute slova boli napisane v zadani.
Sonja
Budem premyslat, ako sa z toho dostat. Aby vec bola este horsia, cely cas do toho huci… nie, kvili Bjork. Ani mozog nespolupracuje. Poviem: Dakujem. A odchadzam. Idem het. Tam, kde slnko nesvieti. Na ostrov v Tichomori. Zostanem tam 6 rokov. A co ak ochoriem? Bez liekov. Bez gelu. Mozem mat rozne zdravotne problemy. Je umenie ostat zit. Nezabudam, ale, ze som mama jedneho cloviecika. Ja som Sonja. A koniec.

Radka
Radka. Volam sa Radka. Nie Radoslava ani Radomira. Len Radka. Meniny oslavujem 14. septembra a za zohavenie mojho mena rozdavam facky. Mne nikto prznit meno nebude. Ani Martin nie. Aj ked to rad robieva. Provokuje. Hovori mi Radenka, Radulka, Raduliatko. Ja ho za to kopem do holene a dviham spodnu peru. Mracit sa nemracim. Na vrasky som primlada. V zivote ma serie iba on. Deti nemame, cize toto bremeno ma/nas nezatazuje. Jedinou mojou/nasou starostou je bielizen. Mame jej vela. Musime casto prat, triedit, vesat na balkon a nechat susedov ocumovat vsetky spodky, ruzove podprsenky a nohavicky s tvarou Sheldona Coopera. Ozaj... Martin sa na neho podoba. Aj ked to nechce priznat. Tiez ma nohy a ruky a pri kazdej hluposti krici – bazinga! Minimalne 6-krat do dna sa takto odviaze. V slabych chvilach sa u mna prejavuje tuzba po odstahovani sa niekam daleko. Najlepsie do Narnie. Alebo na Atlantidu! To by bolo bezstarostne miesto pre zivot – s lukrativnou adresou. Papez Frantisek by ju vyhlasil za posvatne miesto a ja by som s hrdostou v hlase mohla vsetkym tvrdit, ze tu zijem. Martin by tam urcite rad zil tiez. Ten chlap bezo mna totiz nespravi ani krok. Ani na vecko neodide bez opytania sa. A ustavicne sa pozera na telefon. Ci ma signal, ci je nabity, ci som nahodou nenapisala SMS, ze dnes domov chodit nemusi, lebo ma na verejnosti oslovil Radulienka. A mne predsa nikto prznit meno nebude!

Diana
Je 10 hodin vecer a liham si spat. Zobudi ma smad – a asi budem hladat vodu. Lezim v stane uprostred lesa na cistinke, ktora je zaliata svitom mesiaca… Moj pes Papez sa zobudil, pretoze pocas dna prazilo slnko a bol velmi smadny a unaveny…
Pojdeme na prechadzku kdekolvek, kde je vela zelene. Ideme 5 minut a najdeme obrazok „Jace“ - tu sme boli aj vcera!
Hned, ako sa vratime domov, zorganizujeme vylety na hradzu cez Stary most. Tam je vody dost a Papez stretne svojich 4-nohych kamaratov. Jedneho ma rad. Jeho majitelke prepadla obchodovaniu na burze. Vola sa Adka.
Je 10 hodin vecer a zobudila som sa zo sna. Som Diana a som namesacna.

Martina
Vzdy, ked zaspim, sniva sa mi, ze som Budha. Uz od detstva mavam tieto fantazmagorie. Co je horsie, tento stav mi ostava este aj niekolko hodin po prebudeni. Posledne, ked som sa konecne zacal citit ako ja, zistil som, ze som sa ocitol v Chorvatsku. Sedel som v pozicii lotosoveho kvetu a meditoval. Ako som sa tam dostal, to je pre mna stale zahadou. Uz sedem rokov skumam tento svoj stav. Som ako John Smith, objavujuci kazdy den Ameriku. Ziadni lekari mi nevedia pomoct. Tvrdili, ze je to zacinajuca schizofrenia. Sputali ma a odviezli do ustavu. Ale ja som im presiel cez rozum. Ked sa im stratil ovladac od televizora, povedal som, ze som ho ukradol a skryl pod vankus, aby som sa mohol vecer prepnut do inej galaxie. Skocili mi na to, a hned ako mi zacali prehladavat izbu, ukradol som im kluce, potichu som sa vytratil a zamkol ich tam. Nech medituju, nech tvoria, nech si sadnu do polohy lotosoveho kvetu a najdu pokoj v tomto ich hektickom zivote.
Ja teraz hladam odpovede na svoje otazky. Povedal som si, ze zacnem od zaciatku a najdem svoju mamu. Mozno bude vediet viac. Vraj zije v Nepale a vola sa Martina, ale miestni ju prezyvaju „Budhova matka“.

Adam
Najdem co najblizsie miesto, aby som mal prehlad, kde sa nachadzam. Tak ako Gandalf, ktory po boji s Balrogom vstal ako Fenix z popola. Veru, v Parizi, zvolne sa prechadzajuc po 4. Avenue, cloveku napadnu vselijake myslienky. Tak ako to podivne slovo, Aomame, v jedalnom listku bistra, na ktoreho vyznam som sa neopytal.
Moja mysel sa s koncom mojho pobytu uz zaoberala navratom spat na rodnu hrudu, do Bratislavy. Caka ma dlha cesta vlakom, cesta, pocas ktorej si budem kratit cas hudbou a citanim kniziek.
Ale najviac som sa tesil na navrat domov, na Luciu, ktora mi otvori dvere, s usmevom mi povie „Ahoj Adam“ a pusti ma dnu. Uz teraz sa na nu tesim a pri tomto pomysleni as mi na perach objavi usmev. Onedlho budem doma.

Jana
Meskam do prace. Autobus nejde, tak si zavolam vrtulnik. Ako nastupujem, pocujem niekoho volat „Moj muz“. Zacudujem sa, lebo tu ziadny muz nie je. Nevenujem tomu pozornost a nastupim. Pilot sa ma pyta, kam to bude.
Hovorim si, ze kaslat na pracu, ak tak sa pocitujem len protiklady medzi tym, co chcem a co co musim. Zavolam „Do New Yorku!“
Vystupim na Manhattane, zacudovane sa prechadzam pomedzi mrakodrapy. Vojdem do mrakodrapu c. 22. Spozorniem, lebo zbadam zvlastnu postavu v plasti. Velky papierovy Gandalf mi stoji v ceste.
Pomaly ho odtlacim a vojdem na schodisko. Na schodoch uteka zena a krici: „Ukradli nam kavovar! Zlodeji! Zlodeji!“
Zrazu za mnou bezi cele cele administrativne oddelenie. Bezim dolu, kricim, ze som to nebola, ale nepocuvaju ma. Vybehnem na ulicu a utekam cez park. Okolo sedia ludia a hraju sach. Vytrhavam im z ruk sachovnicu a ohanam sa s nou okolo seba.
Zrazu pri mne zastavi auto, zena v nom otvori dvere, ja nastupim a spolu unikame davu uradnikov, baziacich po kofeine. Predstavuje sa mi ako Andrea. Rutime sa po ceste smerom k pobreziu. Zrazu pocujem, ako na mna niekto vola. „Jana! Jana, vstavaj!“ Bol to len sen. Vstavam do prace. Kto vie, ci tam dnes bude dost kavy.

Veronika
Som stratena. V zivote aj v realite. Opustil ma a viac sa o mna nezaujimal. Odisla som do hor, najst dusevny pokoj a stratenu rovnovahu. Ale zisla som z cesty a neviem najst novu.
Z dialky ku mne prenika zvuk vodopadu. Tym smerom sa vydavam. Az pojdem po prude rieky, najdem osadu. Urcite.
Dokelu. No a co. Nie som krasna ako Angelina Jolie, ani dobra ako Matka Tereza. Blizim sa k tridsiatke a neviem, kde je sever, ani juh. Ktorym smerom ist? Na severe ma moze cakat svetlovlasy muz, norsky typ, ale aj chlad. Juzneho temperamentu som si uz uzila dost.  Jedenast mesiacov bolesti, vycitiek a utrpenia.
Nie. Pojdem na vychod, ako tato rieka. Pre mna, za mna, nech ma vyzor ako Monk, ak bude mat jeho dobre srdce. Na nicom viac nezalezi. Len aby som mu mohla navzdy verit. 
Nieco sa pohlo na brehu. Zastala som vylakane. Len macka. Obycajna macka obycajna, dobre zivena, mi mnaukanim povedala, ze zabava nie je daleko. Pozrela na mna malymi zltymi mandlovymi ocami a ja som si spomenula na melodiu z muzikalu Macky.
Ani v tom sme si s Matusom nerozumeli. Ja milujem spev, on ticho, odjakziva sa roztapam pri vaznej hudbe od blaha, on pozera na hodiny a lutoval. Spajali sme nespojitelne. Dobre, ze to skoncilo. 
Bez teba by som o jeho nevere nevedela. Marcela, dakujem ti, ze si mi otvorila oci. Ako ze sa volam Veronika, slubujem, ze nase priatelstvo nikdy nesklamem.

Marcel
Som sam a neviem, ako som sa sem dostal. Neviem, preco som tu a neviem, co tu mam robit. Je tma, nic nevidim. Skusim zistit, kde som, ale zatial netusim ako. Vzduch je tu cerstvy. Pocujem sum vetra, takze mi je jasne, ze som niekde v prirode. Rozmyslam, co by v tejto situacii urobil nacelnik kmena Cherokee. Meditoval by a hladal vnutorny mier? Asi by pockal do rana. Teraz je taka tma, ze nevidim ani vlastne myslienky. Okej, zhlboka dycham, aby som sa upokojil. Rozmyslam, o com je moj zivot. Nie je to ziadna dovolenka, pri mori v Karibiku, ale ani stazovat sa nemozem. Mam cas, tak mi napadlo pocitat vsetky zeny, ktore som v zivote mal. Dostal som sa k cislu 157, ale aj tak mam pocit, ze som este na niekoho zabudol.
Zbystrim sluch, lebo sa mi zdalo, ze pocujem nejake zvuky. Kricim „kto je tam? Je tu niekto?“ Tesne za mnou sa ozve hlboky hlas. „Dumbledore.“ Skoro som si cvrkol, tak somm sa vylakal. Nemyslel som si, ze je tu este niekto a ze sa stretnem s neznamym chalanom. Kazdopadne, tak som sa zlakol, ze som sa prebral. Nie z meditacie, ale zo sna. Uvedomil som si, ze som doma na gauci, takze ziadne nezname miesto. Ulavilo sa mi. Zaspat pri dobrodruznom filme mi asi nerobi dobre.
V hlave mi stale mata cislo 157. Kto mi tam este chyba? Ano, Katka! Vedel som, ze to cislo nebolo kompletne. Vravim si „Marcel, asi by si sa uz mohol usadit“.

Stano
Najdem cestu naspat? Mozno. A mozno nie. Winston Churchill by to dal. Cigara do ust a nevzdal by sa. Ale ja? Obycajny pozemstan? Som kdesi v keli, alebo inej zelenine z celade kapustovite. Kdekolvek to som, nie som doma. Moze ma zozrat chimera, drak ci behemoth. Alebo ma chyti nejaka lod, ktora nepojde do Sydney, ale do New Yorku. Hlada sa Nemo? Alebo Stano? Ani 7 statocnych nevie, co sa stane. Ani X-meni. Xavier, Magneto, Mystique. Nikto z nich. Co robit? Hodit si sipku do mapy? Nemam mapu. Ale Mysticka by sa na nu mohla premenit.
Este sa aj kazi pocasie. Uz nie je 40°C v tieni, ale 45°C a tien nikde. Zacinaju haluze. Vidim zrazu chram. V nom je nevesta, ktora ma okrem svadobnych siat aj akusi antistaticku vestu, aby ju netrafil blesk. Alebo slak, ked bude zbierat ponozky z obyvacky. Zrazu poznavam filmy o tom, ako velmi sme strateni. K tomu letiaci pouzity toaletak, ktory zatial nikto nestihol ukradnut. Na nom je ruzom nakreslene srdce a v nom napis: Danka + Stano. Pozriem sa na mobil a nasledne na nebo. Zas som si poplietol AM a PM.

Tereza
"Terezka! Terezka!" Pocujem ako na mna niekto vola. Je to Egon, moj manzel. Je trochu... Nuz akoby som ho popisala? Svojsky? Asi ano. Svojsky, to by ho charakterizovalo velmi presne. Je uzasny vedec v oblasti biologie, ale pokial ide o niektore veci bezneho zivota... Je ako dieta, nie ako spickovy vedec. 
Uz zase vola cely zufaly. Urcite si opat nevie spomenut, kde dal mobil, kluce od auta alebo dokonca ponozky. Odkedy som si ho vzala, tieto veci si pamatam ovela presnejsie. Nie raz mi napadlo, ze je zvlastne, ako niekomu tak nadpriemerne inteligentnemu, mozu robit problemy bezneho zivota viac, nez rozlustenie akejkolvek genetickej rovnice. 
Apaticky vstanem a opytam sa ho, co potrebuje. Zistujem, ze opat ide o kluce od auta. Odpoviem, ze su vo vstupnej hale, na stoliku. Milo sa na mna usmeje, podakuje a ponahla si ich vziat. Usmejem sa tiez, i ked z ineho dovodu a idem do vstupnej haly s nim. Popraje mi pekny zvysok dna, nezne ma pobozka na rozlucku a mna nechava samu s mojimi myslienky.
Mam dnes v praci volno, tak si uvarim kavu a premyslam o zivote s Egonom. Uz je to 10 rokov, co sme sa vzali a niekedy ma to uz nebavi. Ved si to predstavte. Mate doma dospeleho cloveka, ktory sa denne sprava ako dieta a vy ste jeho mama. Premyslam, ci by rozvod bol cesta, no len co to zacnem preberat v mysli, uvedomim si, ze si zivot bez Egona tak akosi neviem predstavit. 
Za tych 10 rokov manzelstva bolo predsa len vela dobreho. Medzi prednosti zivota s nim patri hra na gitaru a klavir. Kedze bol velmi nadane dieta, rodicia nechceli, aby nadbytok volneho casu preflakal, a tak ho prihlasili na oba nastroje. A ich snaha ma svoje ovocie dodnes. Je to uzasny hudobnik. Je radost ho pocut hrat. Ma akusi zvlastnu schopnost odhadnut skladbu, ktorou ma naladi a uvolni po tazkom dni. Inokedy ma za klavir prizve k sebe a spolu si zahrame nieco stvorrucne. Je to taka nasa romanticka chvilka poezie, kedy sme spolu, mlcime, nechame sa pohltit hudbou. Tieto chvile s nim su nezabudnutelne.
Pokial ide o Egonove vlastnosti, nie je dokonaly. Lenze to nie sme nikto. No milujem jeho pevny charater. Akykolvek pokus o uplatok je zbytocny. V takychto veciach je pevny a neoblomny. Ma rad ferovost a to je niekedy problem v oblasti vedy. O to viac si tuto jeho vlastnost cenim a tak zatracujem myslienku zachovat sa ako Josarian.
Uchlipnem si z kavy a premyslam dalej. Moje myslienky sa vsak uz uberaju veselsim smerom. 14.3.2006 zacala nasa spolocna put zivotom. Medove tyzdne sme stravili na Bali a odvtedy ubehlo uz vela casu. Presli sme spolu kus cesty, kde sme sa obaja vzajomne formovali. Pri tej myslienke si uvedomim, ze Egon je vlastne uzasny manzel. Ked prisli tazke chvile, bol mi oporou, ked prisli problemy, celil im ako pravy muz a hladal riesenie. Mozno sa nie vzdy cakal,tak ako som ocakavala, ale rozhodne nezdupkal a necakal, ze problem vyriesim sama. Ano, dalsia nepochybne velmi cenna vlastnost. 
Mimovolne mi napada, ze taketo spomienky by mali byt dennou sucastou mojich myslienok. Pretoze su veci, kde sa Egon nikdy nezmeni. A nezmenim sa ani ja. Vzdy mi bude vadit, ze je niekedy ako dieta a kopa inych drobnosti. No viem, ze to dokazem akceptovat, pretoze tie drobne nedostatku prekryvaju jeho obrovske plusy, ktore na nom tak milujem. A zrazu pri pomyslenie na rozvod mi napadne len jedno: Jezisi, len to nie! Moj zivot bez neho by bol zrazu nudny. Mozno by ma rano uz nikto neotravoval otazkami typu: "Kde mam kluce od auta? Kde je hento ci tamto?", no nikto by ma neobjal tak ako Egon, ked mi je smutno. Nikto by mi nevynahradil tie chvile spolocnej romantiky pri klaviri. A ja som si zrazu ista, ze na mojich citoch spred 10 rokov nic nezmenilo a ze moje rozhodnutie vziat si, bolo spravne. :) 

Spolocna dadaisticka basnicka
Tato basnicka vznikla z kratkych, novinovych ustrizkov, ktore boli postupne doplnane. Nemusi mat spickovu formu ci myslienku. Dadaisticke umenie je vzdy tak trochu na hlavu. Zvyraznene su vystrihnute kusky textov.

PODDAT SA predstavam
o CHOROBACH
ta PANI a OBJEKT
NAJDE v kabelke
v mieste MNOHYCH moznosti
NESTRATIL nic
PREDSTAVA mu unikla
ROBIA langose
ALEBO palacinky
z dani KRAJINY