Dievca a jej zrkadlo Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Druhe (2022) Pavel Sekerak O knihe Dievca a jej zrkadlo je velmi kratka a jednoducha poviedka o jednej mladej slecne, ktora sa este viac ako vsetci v jej veku zaujima o vsetko nove. Ako prva musi nieco najst a spoznat. Rodena objavitelka a zaroven clovek, ktoremu skoro nic neunikne. Sikovne dievca, ktore nahodou narazi na carovne zrkadlo. Ani sama nevie, ako velmi to zrkadlo carovne je. Ani ako je carovna ona sama. Poviedka na jednoduchom priklade ukazuje nas, ludi. Vedie nas po neznamych chodnickoch a ukazuje, kolko toho vieme i nevieme sami o sebe. Budeme si vazit sami seba viac, ked sa budeme poznat? Alebo su deti len mali dospeli a nic viac? Dievca a jej zrkadlo Po hrade prechadza skupina deti, ktore nasleduje pani ucitelka. Velmi rada by bola priamo na zaciatku, ale je len tazke dobehnut tie, ktore chcu na svoje vlastne oci spoznat nieco nove. Prehliadka hradu sa im paci viac ako matematika a jazyky, na ktore je potrebne ucit sa slovicka a gramatiku. Tu len otvoria oci a obdivuju. Nemozu si pamatat casy, ked boli hrady vyznamnejsie ako dnes. Namiesto turistov sa tu prechadzali rytieri a vsetci doleziti ludia, bez ktorych by bol hrad iba kamennymi murmi. Nikto nevyvadza tak ako Betka. Mile dievca v ociach svojich rodicov a prikladne vychovane v skole, ale mimo skoly je nezastavitelna a rychla ako raketa. Vsetkeho sa musi dotknut a vyliezt na kazde bralo. Na hrade nebolo ziadneho obrazu, ktory by neskusala naklonit. Hladala tajnu chodbu. Pani ucitelka to nemohla vydrzat a rychlo ju chytila za ruku, aby sa od nej ani nepohla. Zakricala na deti vpredu, aby sa zastavili a ked uvideli Betku, zastavili sa. Chvilu bolo vsetko v poriadku. Jedno dievca sa pytalo na zachody a Betka zatial usla. Dostala sa do dalsej miestnosti a do dalsej. Hrala sa so svietnikmi, obrusmi a starym brnenim a potom skusila jeden stary obraz. Bol na nom slachtic so sablou, ktory mal na erbe kvety. Nemal vojenske cizmy ale obycajne hnede topanky, ktore sa k nemu vobec nehodili. Dotkla sa ho a nasla to, co hladala. Videla to vo filme a odvtedy sa na navstevu hradu velmi tesila. Za obrazom bola skutocna tajna chodba. Niekto by si mohol mysliet, ze za tym isla celu dobu cielene. Chodba z vnutra nemala ziadnu farbu a vzduch v nej sa dychal len tazko. Na konci chodby bola mala izba a v nej svietnik. Vsade bola tma a nic nevidela, aj svietnik objavila iba hmatom. Vytiahla zapalky, ktore mala akurat na tento ucel so sebou, aj ked vedela, ze by sa nemala hrat so zapalkami. Zapalila sviecky na svietniku a tromi malymi svetielkami priniesla trochu svetla. Uvidela zrkadlo. Take malicke. Rychlo sa ho dotkla a obraz v zrkadle sa zmenil. Namiesto odrazu svetla zo svietnika uvidela neznamu tvar. Prihovorila sa mu: „Zrkadielko, zrkadielko, kto je najkrajsi na svete?“ Tvar v zrkadle sa jemne pootocila a pozrela sa Betke do oci. „Ty si najkrajsia na svete.“ „Jej, to je super. Nasla som carovne zrkadlo. A teraz, kto je najmudrejsi na svete?“ „Ty si najmudrejsia na svete.“ „A kto je najbohatsi na svete?“ „Ty si najbohatsia na svete.“ „A kto ma najlepsie kamaratky na svete?“ „To neviem. Ziadne tvoje kamaratky nepoznam.“ „Potom nie si dobre carovne zrkadlo. Mas predsa povedat ze ja.“ „Ty mas najlepsie kamaratky na svete.“ „Kto ma najlepsich rodicov na svete?“ „Neviem, nepoznam tvojich rodicov ani tvoje kamaratky.“ „Tak mi povedz, co chcem pocut.“ „Ty mas najlepsich rodicov na svete.“ Betka bola stastna. Mohla sa spytat na cokolvek a vzdy bola ta najlepsia. Ona bola lepsia ako vsetci ostatni. „Dnes som neposluchla pani ucitelku. Nechcela, aby som sama behala po hrade. Nesmiem hybat s obrazmi, to viem. Ale ja musim.“ „Preco musis?“ „Lebo svet je krasny a az budem velka, budem ho poznat uplne cely!“ „Nie je tazke spoznat cely svet.“ „Pre mna je to tazke a pocula som, ze svet je velmi velky. Ty si carovne zrkadlo a urcite toho vela vies.“ „Mna svet uz omrzel. Som tu tak dlho a uz som videlo svet.“ Dievca sa zacalo velmi cudovat. Ako moze niekto poznat cely svet? Ten je obrovsky a stale sa meni. Nemoze ho niekto poznat cely. „Aku farbu mas najradsej?“ „Ciernu farbu.“ „Aku nemas rado?“ „Ciernu farbu.“ „Aku vidis najcastejsie?“ „Ciernu farbu.“ „Som najkrajsia na celom svete?“ „Ano, si.“ „Pod so mnou na prechadzku. Pojdeme spolu do sveta.“ Betka berie zrkadlo a snazi sa ho vlozit do vrecka. Vrecko je prilis male. Spomenie si, ze sa za obraz tak ponahlala, az nechala ruksak v miestnosti s obrazom. Jemne chytila zrkadlo do ruk a plazila sa s nim von. „Betka! Co si tam robila! Ako si sa tam dostala? Idem hned teraz volat rodicom!“ „Ale ja som musela.“ „Ako sa mozes takto spravat. Hned zajtra rano o tebe poviem panovi riaditelovi!“ Betka sa len zasmiala a tak nenapadne, ako len vedela, vlozila zrkadlo do ruksaku. Pani ucitelka ju po zvysok vyletu sledovala a Betka bola pokojna. Ospravedlnila sa a prislubila, ze uz nic skumat nebude. Na konci vyletu si pani ucitelka vsimla, ako Betka rozprava. Len tak, k nikomu. Sama so sebou. „... a uvidis aj moju mamu. Zajtra aj pana riaditela. Pozajtra mozes ist s nami a tetou Zuzanou na huby. Potom neviem. Co by si chcelo vidiet?“ Pani ucitelka sa jej prihovorila. Zacala si mysliet, ze jedna z jej ziacok je chora. Polozila jej ruku na celo. „Nic ti nie je, ale aj tak si nejaka zvlastna. Mala by som zavolat tvojej mame aj preto, aby ta zobrala k doktorke. Najlepsie co najskor.“ Betka ju nepocuvala. Potichu povedala nieco o pani doktorke a zrkadlo jej z ruksaku odpovedalo: „Az budem vidiet tvoj svet, tak zistim, ze moj svet ani nebol svetom. Ale vies, co to bude znamenat. Ak budem poznat viac farieb, tak uz nebude cierna mojou najoblubenejsou farbou. Ani ty nebudes ta najkrajsia na svete.“ „To nevadi.“ „Pre mna budes najlepsia, pretoze si mi otvorila oci.“ „Ty si zrkadlo a nemas oci.“ „A ty nie si zrkadlo, ale aj tak si carovna.“ Betka sa vdacne podakovala milemu zrkadlu. Nevedela, ci je spravne zobrat ho z hradu. Mohlo uvidiet svet a spoznat vsetko nove, tak ako to maju vo zvyku deti i dospeli. Uvazovala tiez, ci to nie je kradez. Zobrala nieco, co jej nepatri. „Zrkadlo, ty si mi klamalo.“ „Neviem, co presne myslis. Neklamem. Poviem vzdy len to, co viem.“ „Muselo si vidiet viac ako len ciernu farbu.“ „Aj som videlo, ale ciernej bolo vzdy najviac. V tej tme bol cely moj svet a nic ine nebolo po dlhy cas, az kym si neprisla ty.“ „Kto ta vyrobil?“ „Neviem, kto ma vyrobil. Ani kto ma tam dal. Uz je to davno a nepamatam sa.“ „Ty si uz stare zrkadlo?“ „Ano, v porovnani s tebou som velmi stare. Ale neviem, ako je to v porovnani s inymi zrkadlami. Ak ine zrkadla su.“ „Ukazem ti.“ Betka zobrala svoje nove zrkadlo na namestie. Pristavila sa v obchode, kde sa predavali zrkadla. Jednoduche okruhle zrkadielka do kabelky, ako aj velke skla, urcene na stenu. „Tieto zrkadla su mladsie od teba, vsak?“ „Ano, su mladsie. Ale aj mudrejsie, s vacsim prehladom.“ „Ako to myslis?“ „Pozri sa na toto malicke. Neboji sa. Pozna svet. Pozera sa z vykladu na vacsi svet, ako som poznalo ja. Niekedy ho niekto zoberie do ruk a potom vidi, kto je aky. Niekto je dobry a niekto zly. Zrkadlo vidi vela a ak sa posnazis a dobre si ho prilozis, uvidis tam samu seba. Nie len to, ako vyzeras a ake mas vlasy, ale aj aka si vo vnutri.“ Dievca sa dalej rozprava so zrkadlom. Ma noveho kamarata. Niekoho, kto jej rozumie a ma ju rad. Nemusi sa pred nim hrat na niekoho, kym nie je. Zisti to a zisti to aj ona sama. Moze byt uprimna a zaroven je vdaka zrkadlu viac vsimava. Spoznava svet. Nie tak, ako si to praje pani ucitelka, ale tak, ako si to praje ona sama. Betka sa pristavi pri dalsom zrkadle. Takom, ake pouzivaju auta. Jej zrkadlo z hradu len nechapavo pozera. Ako moze mat niekto take stastie? Vidiet vsetku tu rychlost. Vsetky kilometre dlhych ciest. Spoznat samoty, dediny, mesta i cele staty. Vidiet vsetky emocie. Radost a spokojnost, ako aj hnev a zufalstvo. Slnko i oblaky, horucavy i huste dazde. „Dobry den,“ oslovuje Betka predavacku v obchode. „Ako ti mozem pomoct, slecinka?“ „Rada by som zistila, kolko rokov ma toto zrkadlo.“ „Ukaz mi ho. Teda, to je poriadne stare. Kde si ho nasla?“ „V tom starom hrade na kopci. Bolo za obrazom.“ „Ty si ho ukradla? Vies, ze kradnut sa nema!“ „Ja som ho neukradla. Spytam sa ho, ci sa tam chce vratit a ak bude chciet, tak ho vratim.“ „To je rozpravkove zrkadlo? Tomu neverim. Tak prosim, nech nieco povie.“ Zrkadlo nepovedalo predavacke nic, mlcalo. Vobec sa nezmenilo. Betka ho pocula dobre. „Hovori, ze mate vela zrkadiel a vsetky su krasne.“ „Moja mila, to hovoris ty, nie zrkadlo.“ „Kolko ma rokov?“ „Ukaz ho este raz. Zaujimave. Neviem, kolko ma rokov. Je aj trochu poskodene zubom casu. Urcite nie je kradnute? Mas k nemu nejaky papier? Lebo ak by bolo to zrkadlo tvoje, kupila by som ho. Alebo vymenila.“ „Nechcem ho predat, len sa o nom nieco dozvediet.“ „Ako myslis. Je uz stare, mohlo by mat aj viac ako dvesto rokov. Dokonca viac ako tristo.“ Betka sa pekne podakovala a isla so zrkadlom do parku. Ukazala mu stromy, lavicky, preliezacky a vsetko ostatne. Vsetky farby, ktore poznala. „Preco tak chces vediet, kolko mam rokov?“ Spytalo sa zrkadlo. „Rozmyslala som, ze by som o tebe dala vediet viac ludom. Dala by som ta na internet, ale tam este nechodim. Na to som mala. Niektore veci su az od trinastich rokov a tolko nemam. Ty ano.“ „Roky? Co je to rok?“ „To je take dlhe obdobie. Jar, leto, jesen a zima.“ „Nic z toho nepoznam.“ „Rok ma 365 dni. To je ked vyjde slnko a znovu zapadne.“ „Potom zazivam len prvy den a ty si starsia ako ja.“ „Ty zijes dlhsie.“ „Ale ty si viac prezila.“ „Teraz ked si uvidelo kusok sveta mi mozes povedat, kto je najkrajsi na svete.“ „To neviem, este som ho nevidelo cele.“ „Ak by som spolu s tebou presla cely svet, tak by si to vedelo?“ „Mozno ano. Na chvilu ano. Ale to sa moze kedykolvek zmenit. Tak by to povedal mudry clovek. Ale neviem, co by malo povedat zrkadlo. Vsimam si vnutro ludi, pretoze vnutro cloveka sa ovplyvni tazsie ako zovnajsok. Keby ta mama pekne obliekla a postarala by sa, aby si mala krasnu tvar, pod nou by si bola stale rovnaka. Aby si sa zmenila vo vnutri, musis sa velmi snazit, ak chces byt lepsia, alebo sa snazit co najmenej, ak vobec nechces byt dobrym clovekom.“ K Betke sa pristavi pani ucitelka, ktora isla nahodou okolo aj s panom riaditelom. „Toto je ta ziacka. Na vylete chodi kde nema a nedrzi sa skupiny. Navyse sa v poslednom case coraz viac rozprava sama so sebou.“ „Ako sa volas, dievca?“ „Betka.“ „Dobre dobre, Betka. Nemozes robit vsetko, co sa ti zachce. Este si mlada a neuvedomujes si nebezpecenstva pre seba i pre skolu. Ake by ti to bolo, keby si sa videla v zrkadle? Bola by si na seba pysna?“ Betka neodpovedala, len sa usmiala a pomyslela na dalsie vylety zo skoly. Idealne k hradom a na najroznejsie miesta, kde sa moze nieco naucit. „Betka, preco si sa chcela oddelit od skupiny? Boli sme tam vsetci a chceli sme sa naucit nieco nove. Nechapem to, ty si sa vzdy rada ucila.“ „Pani ucitelka, som velmi rada ze sme tam boli a naucila som sa vela.“