Dievča na plagáte Mária Nováková Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Mária Nováková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2015) 010001 O knihe Dievča na plagáte je básnická zbierka o tvorovi, ktorý doslova dobil túto planétu. Ľudia, nech sú akýkoľvek, dokážu skutočne veľa. Nie na všetko z toho by sme však mali byť hrdý. V médiách sa veľa hovorí o ľudskosti, ale často nevieme, čo to je. Prečo by sme tak mali konať? A kto sú tie ideály, ktoré by nám mali byť tak blízke? Šestnásta zbierka Márie Novákovej je akčnou spoveďou človeka, ktorý má v 7 miliardovej konkurencií stále svoj názor, aj keď sa nemusí páčiť skoro nikomu. O mužoch a láske, o vojnách a utrpení i o tom, že čakanie na zázraky neprinesie žiadnu nirvánu. Zbierka tiež vyjadruje názor, že niekedy všetky stavy vo vašej duši nepochopí nikto. Ani vy, ani vaši najbližší a ani dievča na plagáte. Obsah Dievča na plagáte 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto úvodu 4 (Ne)potrebujem 5 Cieľ 6 Výnimočná 7 Dievča na plagáte 8 Labuť 9 Človek a okovy 10 Zbohom kamarátke 11 Kedysi dávno 12 Dovnútra a ku dnu 13 Matematika 14 Čakám na zázraky 15 Striedavo oblačno 16 O utečencoch na cestách 17 O slzách a ľuďoch bez sĺz 18 Záplaty 19 Sila ľudskosti 20 Namiesto úvodu Ten, kto ľúbi na druhú, má len jedno oko otvorené, na priateľa, čo nesie dúhu, príliš neskoro si spomenie. (Ne)potrebujem Nepotrebujem kvety každý deň, vlastne mi netreba ani jeden, stačí otázka. Jednoslovná. Smiem? doniesť kvety vie každý kretén. Nemám kúpené žiadne vázy, neverím na hlúpe náhody, nechcem chlapa, čo sa plazí, pod radarom osobnej slobody. Nie som truhlicou na čokolády, ani sladké básničky nežeriem, žime svoj život, kým sme mladí, na čo budem chcieť si spomeniem. Láska je podanie ruky, keď sadra upevňuje vzťahy, istota bez písanej záruky, stačí srdce a rozum zdravý. Potrebujem mať chuť žiť, utekať po lúkach bosá, tebou svoj život naplniť, pochopenie, žiadny rozkaz. Cieľ Nadávame, ako sa svet mení, ale máme priveľa ľavých rúk, nemáme práve rany po remeni, len v mozgu nádor, divný zhluk. Postavíme sochu pre Hitlera, zakážeme nosiť kríže a šatky, zoberieme prácu, lebo nedeľa, predáme sny a kúpime zvratky. Podpíšeme sa na ruky, čísla silnejšie od mydla, budeme ľúbiť podľa ponuky, zabudneme, čo je to krivda. Len jedno bude očividné, vytratíme sa z našej kože, na koho tá práca vyjde, ktorý boh nám dnes pomôže? Netreba nám ani katastrofy, pri Strachu bude náš podnájom. Pre pravdu, svetlo a iné topy, utopia nás v prúde pomalom. Výnimočná Niekedy sa cítim výnimočná, keď si pozriem správy v telke, mám chuť vykrikovať zo sna, že je tam len jedno veľké. Reklamy poznám naspamäť, už mi nepredá nikto nič, vraj mám kúpiť všetko hneď, aj Hello Kitty hákový kríž. Nebaví ma čakať na filmy, novinky čo nie sú novinkami, vyčkávať a krčiť sa v prítmí, kedy tam už bude Amy? Smrť je vlastne prvoradá, predávame ju na minúty, hlúpa pani dráždila hada, kyslík zabíja a iné bludy. Vypínam telku veľmi rada, otvorím okno a pozriem von, ktorá babka sa s ktorou háda, veria len digitálnym snom. Dievča na plagáte Pozerám na dievča na plagáte, modelka, ktorej musím závidieť, má šaty s hviezdami posiate, vymenila by som sa s ňou hneď. Namiesto krásnej tváre tá moja, ukážem svoju tuctovú pleť, zatvárim sa ako Čierna vdova, kam môžem od hanby odletieť? Nikdy nebudem vhodná maketa, kto sa za mnou obráti znovu, obyčajná, pribraná od leta, magnet tam, kde nieto kovu. Niekedy sa jej prihovorím, nemám o čom, tak o počasí, ticho odpovedá, že sa bojí, tak ako ja, tiež počuje hlasy. Hlas o tom, že toto neoblečú, alebo že sa nič také nehodí, chlapi o sexe, sliny im tečú, žobrák jej stáť pri ňom dovolí. Labuť Stretávam nádhernú labuť, chytenú do pasce na myši, v svojej bielobe celkom nahú, nechápe železo, čo ju tíši. Okolo nej chodia ľudia, čudujú sa malej pasci, kam pasce nezablúdia? Jedna práve labuť vraždí. Keby mala labuť občianku, je to zločin proti ľudskosti, ale my sme ľudia, baránku, ten je najlepší pri kosti. Vraj peniaze sa jesť nedajú, kúpime pasce na hlodavce, komu dáme smrť pomalú? Veď my sme dvojnohé dravce. Dievča zachráni labuť v parku, a tá šťastne zamáva krídlami, nedostáva bodku, ale čiarku, dievča má pokarhanie od mamy. Človek a okovy Biblia tvrdí šiesty deň, evolúcia o tisícoch rokov, pre iných je človek len sen, živočích či náplň do okov. Pre mňa je človek niečo viac, nemyslím teraz duchovno, ľudia sa dostali na Mesiac, aj keď je život niekedy na… Človek je ten so štetcom, nakreslí kvety i iných ľudí, nemusí byť len umelcom, kam od neho štetec zablúdi? Ten, kto dal štetec slonovi, nespravil z neho umelca, ukázal ľuďom pohľad nový, aj bez lietajúceho koberca. Tisíc krokov urobí človek, aby sto rokov naozaj žil, desať okov ukuje do viet, aby pre zlatý kov víťazil. Zbohom kamarátke Cez internet prosím o ticho, postaviť STOP do cesty, nech padne ako Jericho, ako kamenný tyran z námestí. Dnes sa lúčiť, budem stručná, ďakujem ti naozaj za veľa, tichá veta je revolučná, v núdzi nájdeš priateľa. Bola si pre mňa niekto, prepáč, ak som ja nebola, na radosť, utrpenie, všetko, anjel, úplná podoba. Nechcela som držať krídla, ak chceš vyletieť, tak leť, obloha je tvoja, moja milá, Zem už poznáš naspamäť. Nájdem iného dobrého anjela, aj ten uletí do bezpečia, ako víla či neriadená strela, ktorej len hlúpi protirečia. Kedysi dávno Milovala som padajúce hviezdy, mala som celý zošit prianí, úprimné, rozumné nie vždy, život z nich vytrhal strany. Čítala som romantiku, blikali mi očká blahom, ruky túžili po dotyku, v počasí sychravom. Oči nevideli, čo srdce áno, dve šatky cez jedno oko, zvedavosť, čo je za hranou, bola so mnou každým krokom. Ale to bolo už veľmi dávno, raz to bude len v dejepise, nebude to látkou slávnou, ako múr, postavený na líce. Ideály som vypustila z fľaše, nahradili ich slané odkazy z očí, rodinná zbierka, tie sú naše, nedvíham hlavu, nech sa netočí. Dovnútra a ku dnu Všade čítam o inakosti, ako je všetko iné zlé, už se perou, velebnosti, čo je na dne ukryté? Dosť o tom vie Pandora, aj ten čo skúma oceány, budem človek. Potvora. Nevieme, čo je pod nami. Vieme vlastne čo je v nás? Čo skrývame vo vlastnej koži? Alebo všetko ukáže čas? Sme ľudia? Alebo barani boží? Kto dal právo určovať právo, rátať ceny životov a strát, žijeme. Výborne. Bravo. Brata nepozná vlastný brat. Ak je nutné podať ruku, postavíme múr a závoru, spomienku hlúpu a hluchú, zamkneme. Dáme novú. Matematika Už to máš spočítané, všetky čísla sedia, zmestia sa do dlane, aj keď sú vedľa. Do zlomkov zapára, raz si hore, raz dole, medzi nami čiara, oddeľujúca naše role. O dvoch neznámych, ikská a ypsilony, odkiaľ poslaných? kto tú šifru zlomí? Mala som nekonečne rada, ty si bol debil na n-tú, menšie zlo sa ťažko hľadá, ustlané na ružiach z cementu. Poznám tvoje plusy a mínusy, emočne v červených číslach, nič sa nerovná, zlé pokusy, rovnica s tebou zmizla. Čakám na zázraky Čakám na zázraky, ešte neviem ktoré, alebo aspoň aký, jednotné číslo v pozore. Komu mám otvoriť? Za kým prejsť svet? Kadiaľ mám viesť niť, keď lásku nevidieť? Na srdci mám kráter, väčší nemá asi nik, kúpim naň náter? Alebo bude gulečník? Spýtala by som Filipa, ale zázrak, nežije večne, bútľavá vŕba alebo lipa, kto som? Neviem presne. Zatváram dvere Martinom, s bielymi koňmi vo firmách, v púšťa sa cítim byť delfínom, medzi ľuďmi som čo? Strach? Striedavo oblačno Mám chuť objať mračno, odkedy ty si len vzduch, stále len striedavo oblačno, máš svoje muchy. Veľa múch. Striedaš ma s inou už dlho, Monika z tretieho, prsia D, prirýchlo si sa na ňu vrhol, také by si chcel mať aj dve. Veľký oblak je medzi nami, Slnko je pod slnečníkom, mozole bez lásky na dlani, láska je len filmovým trikom. Ale ja vôbec nepozerám filmy, už dlhšie nemám s kým, pozerám na stenu v prítmí, bol si milý, teraz len nervózny. Nemusím pozerať počasie, prehánky sú stále medzi nami, aj búrky, krúpy a kyslé dažde, rovnako zmiznú, až za horami. O utečencoch na cestách Nemám rodinu čo chlastá, vlastne už nemám nikoho, sama utekám do vyhnanstva, prežijem? Kto mi dá slovo? Stojím pred priepasťou citov, kto má a kto nemá slzný plyn, obzerám sa za cestou prežitou, existuje nebo? Raz tam dorazím? Bežím tak ako cez prekážky, pomocné ruky i ruky v päsť, nevidím svet, iba jeho podrážky, koľko toho musí človek zniesť? Cítim sa byť medzi dvomi ohňami, strach z neznámeho poznám dobre, život je často krátky a boľavý, jeden má rád rozkazy, druhý žobre. Cítim sa byť ako v príbehoch pre deti, len dobrého kráľa zvrhli tupé hlavy, hádky o cikaní, kto si na koho posvieti, stojím pred múrom. Možno z lepšej strany. O slzách a ľuďoch bez sĺz Silný je ten, kto neplače, Nehanbím sa, že som slabá, potrebujem kúpiť stierače, boj s emóciami prehrávam. Cítim sa ako v autoumyvárni, slzami si čistím dušu stále, zbytočný boj, dlho je márny, aj keď sú slzy často pomalé. Stále neviem depkový slalom, a to mám dlhoročnú prax, princezná obhádzaná blatom, kúpeľ sĺz je jej kamarát. Mám čistú dušu ako na výstave, aj keď sa topím v mŕtvom mori, túžim žiť pre ľudí, nie pre slávu, zatvorená v sebe, kto ma otvorí? Rada by som mala slzy čo liečia, v okolí by nikto nebol chorý, zásoby vložené do oblečenia, vyliečim každého, kto mi to dovolí. Záplaty Mám záplatu na srdci, po tom, čo si tam bol ty, bol si príbeh mätúci, bohužiaľ nie posledný. Potom prišla ďalšia rana, niesla inú menovku, a ja, smutná a strhaná, musela som to dať vonku. Ďalšia záplata za človekom, cítim sa ako rybárska sieť, koľko rán je v srdci mäkkom, aké by bolo na to nemyslieť. Mám viac záplat ako rozumu, klince, pripináčiky a pásky, bola som ovečkou na vlnu, terénom pre tvoje botasky. Môžem si kúpiť kalkulačku, do kalendára pridať nové diery, až budem mať láskyplnú hnačku, plátaj seba, keď si tak smelý! Sila ľudskosti Pomôžeš aj bez žiadosti, lebo máš dve ruky, si človek z mäsa a kostí, pri srdci dotknutý. Alebo opľuješ topiaceho, zlomíš jedinú ruku inému, sto otčenášov na neveriaceho, alebo hodíš kameňom pre zmenu? Máš kalkulačku na dobré skutky, koľko treba na vyšší level? Aký bude ich nárast prudký? Kto si, človek alebo plevel? Za stierače dáš iných hlody, v mene ľudskosti a aj rád, kto to po prečítaní odhodí, už nikdy nebude tvoj kamarát. Potom príde jedna staršia pani, podľa inzerátu milá a veselá, posiela do plynu už na svitaní, kam sa milosť a ľudskosť podela?