ESSENTIA MORTEM















Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Peter Stec
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Peter Stec
O knihe
	Essentia mortem je zaverecnou castou vypravnej sci-fi trilogie o Zemi, Civilizacii a neznamej Esencii, ktora sa dostane znova na Zem vdaka necakanej navsteve z vesmiru, ktora moze v mene Civilizacie naplno prevziat Zem a jej tajomnu energiu do ruk Civilizacii. Ma to nieco spolocne s mnozstvom vybuchujucich hviezd, ktore kazdu noc sleduju pozemstania?
























Obsah
ESSENTIA MORTEM	1
O knihe	2
Vzdy je tazke zacat	4
Vojna svetov	4
Len par sekund	8
Piesok na oblohe	13
Lisiak	18
Ten, ktory hladi na hviezdy	23
Teraz si vas kupime	28
Pri salke caju	28
Kto dobre zaraba, moze popijat	33
Schovany, neschovany, idem!	38
Pad	42
Zarucny list na zivot	47
Nikdy nie je koniec	53
Sviecka	53
Na vlastnom uvazeni	58
Kto chyta vo vesmire	62
Co je sen?	66
Bomba	70
Vzdy je tazke zacat

Vojna svetov

	Svet stratil privela casu. Je vsak spat. Len malo ludi si pamata minule storocie predtym, nez sa casy radikalne zmenili. Dnes je ale vsetko inak. V roku 2130 totiz zasiahol cely svet neznamy virus a netrvalo dlho, kym sa rozsiril na vsetko zive. Najskor sa siril prostrednictvom domacich zvierat. Na jednu priemernu rodinu vtedy pripadalo priblizne desat zivych domacich milacikov. Avsak kym tento virus kosil vsetko stvornohe, dvojnohych majitelov tento virus sprvoti obchadzal. Priblizne tri mesiace na to sa vsak objavilo priblizne desat zmutovanych kmenov, ktore sa, bohuzial, sirili i medzi ludmi. Prejavoval sa akoby chripkovym stavom, ale neskor virus zacal napadat svaly a kosti. Ludia najskor bezsymptomovi, zacali kychat a kaslat. O tri dni sa nevedeli postavit na nohy.

	I ked tento virus uzavrel vsetky krajiny do karanteny, trvalo necely rok, kym sa nasla vakcina a dalsi rok, kym tato pliaga ustupovala. Vzala so sebou priblizne tri miliony ludi, ale na druhu stranu, nebyt faktu, ze ludia sa uz hadam prvy raz poucili z minulosti, vzala by tato choroba so sebou niekolkonasobne viac ludi. I to znamenalo novy vek pre Zem. Uz to bolo desat rokov od zlepsenia ludskych podmienok po obdobe temna, ktore historici datovali od roku 2081 az do roku 2120. V roku 2079 bol slavnostne predstaveny prvy funkcny virtualny svet, v ktorom clovek mohol zit a fungovat formou uniku pred nadchadzajucimi rokmi temna. Len o mesiac na to pozemstania postavili milionty autonomny dom. Dom je skreslene pomenovanie, kedze islo o mnohoposchodove veziaky plne ludi, odrezanych od sveta.

	Niekto ale mohol ocakavat tento upadok. Zrejme len ti, ktori bezboho hrozili utokmi na tych „druhych“. O co teraz slo? O moc? O peniaze? Nie. V roku 2069 isty agronom Vance Islington predpovedal mohutny hladomor, ktory podla neho „zdecimuje populaciu a ludi prinuti hladat ine moznosti obzivy“. Predpovedal, ze ludia v roku 2100 budu musiet jest vylucne vegansku stravu, zalozenu na proteinoch a mnoho druhoch rozne tepelne pripraveneho hmyzu, clankonozcov a kadejakej inej havede. Zatial co pol sveta takto uz fungovala roky a velmi si nedokazala predstavit iny sposob stravy, vyspele krajiny o tom nechceli ani pocut. Najma potom, ked sa o tri roky zrutila cinska ekonomika a trh sa na dva dlhe mesiace zastavil. A to bol problem. Masivne ekonomicke prepady, z ktorych sa ludstvo dostalo az o necele dva roky, zasiahli takmer kazdeho. Ceny raketovo stupali, dokonca sa zdalo, ze sa majetok beznych ludi scvrkava kazdou hodinou.

	Napokon sa ale agronom mylil. Hladomor prisiel skor a akoby naschval najskor zachvatil tu cast sveta, ktora uz „obzivu 22.storocia“ zaviedla. Mohutne horucavy spalili temer vsetko, co sa vtedy hybalo a to i vo vetre. Zrazok bolo takisto primalo a ak nejake boli, vyblaznili sa na poliach a lukach vo forme najsilnejsich burok storocia. Bohatsie krajiny sa zo sucitu rozhodli chudobnejsim krajinam pomoct, avsak extremne pocasie nesetrilo ani ich. Cely rok a pol trvalo temer neprestajne zasobovanie chudobnejsich krajin, az kym si pohlavari neuvedomili, ze ak to takto pojde dalsi rok, nebudu mat stravu dokonca ani pre vlastnych ludi. 

	Vsetci uplne vycerpani, zacali pracovat na vselieku: Vsemohucej tabletky. Lieku, ktory aspon trocha nasyti zaludok a pripomenie mu, o kolko skvelych pochutin prisiel. Uz i bohatsie krajiny zacali zaznamenavat nedostatky potravin a ludia od hladu zacali besniet. Zacal sa presadzovat nacionalizmus a nabozenska sloboda. Teda, kde ako. Zatial co jedni prosili svojho boha o chlieb, druhi prisli na spasonosnu myslienku, vyvrazdit co najviac ludi. Oficialne len preto, ze je ten druhy inej narodnosti alebo vyznania, ale faktom bolo, ze ludia sa chopili zbrane hlavne kvoli jedlu. Kto ho mal, musel si ho schovat a mlcat ako hrob. Ak niekto zahliadol, ze niekto na ulici ma pod kabatom kus chleba, koledoval si o problem. Poniektori sa zadusali, ze ludstvo potrebuje dalsiu vojnu, aby sa ludske stavy preriedili, ini zase, ze je potreba harmonizovat prerozdelenie stravy vo svete, ini poukazovali na mnozstvo jedla, ktore sa hlavne v bohatsich krajinach nemilosrdne vyhadzovalo, pricom bolo stale jedle a nemalo jedinu chybicku.

	Napokon Tabletka a virtualna realita vytvorili kombinaciu, ktora umrtvila utrpenie ludstva aspon na urcity cas. Ludia si nechali vpravovat Tabletku do tela s pocitom, ze si davaju stavnaty steak s horou zemiakov a zemiakoveho salatu. Pravda vsak bola taka, ze sa clovek po napojeni sa do VR iba telesne presunul do vegetativneho stavu, zatial co jeho mozog ustavicne pracoval. Kazdy o tom vedel, nebolo to nic tajne. Vsetci vedeli, ze nasadenim si VR helmy sa im svet zakali a skrasnie. VR helma totiz bola napojena na system autonomneho domu, kde dostaval prisun liekov a halucinogenov. Ved ak ma steak chutit ako steak a pritom to ma byt len jedina malicka gulata svetlozlta tabletka, tak su akesi halucinogeny potrebne, clovek si nedokaze vsugerovat tolko vnemov naraz, musia mu k tomu dopomoct chemicke fantazmata. 

	Jedine takto mohlo ludstvo prezit. Zavisli na nerealnom svete, naprogramovanym pre nich, kde sa mohli do sytosti vyblaznit. Autonomny dom vsetko zariadil. Malokto cely tento potrubny system pod nimi preskumal, avsak bol velmi dobre organizovany a zdanlivo neotrasitelne nezlomny. Ludom sa to sprvoti nepacilo. Ako inak, maju si predsa upierat jedlo spred ust, len preto, lebo cele milionove mesta kdesi na druhom konci sveta nemaju co do ust? Protestovalo sa takmer vsade. Len tymi protestami, ktore boli burlivejsie, nez obycajne, zahynulo za mesiac asi osemtisic ludi vsade po svete. Virtualny svet im vsak dal sancu. V takmer vecnej karantene, ale ludia si nakoniec konieckoncov na to zvykli. Nemuseli v noci palit svetla, nemuseli varit, usetrilo sa mnoho energie. Virtualny svet im splnil vsetky ocakavania a tak ich mysel mohla byt rozptylena az natolko, ze si hlad neuvedomovala. 

	Takto sa znizila spotreba potravin o sedemdesiat percent za rok. Vsetko vsak ma svoje pre a proti. Mnohi boli neustale chori, vysileni a temer vzdy unaveni a hladni. Jedno jedlo denne zabilo mnozstvo ludi. Mnohych dalsich skolila mentalna porucha. Pocet samovrazd stupal kazdorocne o sedem percent. Roky boli ludia z tohto stavu sokovani. Avsak tieto spravy zacali brat s postupujucim casom s nadhladom. Dnes zomriem ty, druhy den ja. V smrti videli viaceri dokonca vykupenie. Zabijem sa, aby ti dalsi nemuseli takto chradnut ako my.

	Vsetko zastavilo Slnko. Nezvycajne silna slnecna erupcia vyradila sestdesiat percent svetovej VR populacie. Vsetkych odpojilo zo siete a tito chudaci, niektori po rokoch, vstali z kresla. Dostavali pridel jedla cez helmu, ktoru teraz mohli zahodit. Devat z desat centralnych serverovni bolo prakticky nepouzitelnych. Skody na ekonomike boli najvacsie, ake si ludstvo pamatalo. Takmer hned po tom, co i ludia na rovniku, pravda len ti, ktori sledovali oblohu, s nemym uzasom asi dva dni sledovali polarnu ziaru, sa vsetci najvyssi predstavitelia krajin domnievali, ze prichadza nova era ludstva, uz tak zdecimovaneho predoslym strasnym hladomorom, extremnymi povodnami, horucavami, nepokojmi a niekde i vojnami, ze svetova populacia zacala kulminovat, dosiahla dvadsat miliard a po prvy raz v historii sa za rok nezvysil pocet zijucich ludi. Desive podmienky na planete Zem dokonca sposobili i znacne znizenie porodnosti zien. Sice mnoho odbornikov sa zhodlo na tom, ze toto obdobie bude len prechodne a porodnost bude neskor znova stupat, ale to za predpokladu, ze sa vyrazne zlepsi zdravotna starostlivost a povedomie ludi.

	V roku 2105 uz len Nigeria zaznamenala maly populacny prirastok, inak vsade zacala populacia pomaly vymierat. A co bola dobra sprava, ze podiel umrti na starobu vyrazne stupol a z toho sa da usudzovat, ze i hladomor a ine priciny predcasneho umrtia zacali pomaly klesat. Ludia i v zaostalejsich oblastiach uz boli dostatocne vzdelani na to, aby sa im zvysil zivotny standard a zacali rodit menej deti. Toto vyrazne prispelo k ozdraveniu obyvatelstva. Generacia H, ktora zazila masivnu slnecnu erupciu roku 2099 sa vsak oznacovala casto ako „stratena“, najma preto, lebo zrazu zoci-voci realnemu svetu, casto neuniesli tarchu tohto sveta. Mnohi z vysilenia, ini z mentalnych chorob, ini od hladu. Este trvalo vyse roka, kym sa i Tabletka zacala stavat minulostou. Svet zacal prosperovat. Zatial co vo vyspelych krajinach sa prirodzeny pohyb obyvatelstva uz dlhodobejsie hybal pod nulou, v oblastiach bez VR bolo uz okolo nuly. 

	Mnohi z generacie H, ktori po udalostiach Velkej erupcie, mali este dostatok sil, zacali velmi tvrdo pracovat na naprave ludstva. Erupcia umoznila vytvorenie celkom novej pocitacovej siete, ktoru by uz ziadna dalsia erupcia nemala zastavit. Po tychto udalostiach mnohi mali volne pole posobnosti a tak sa Zem zacala stavat skvelym miestom pre zivot. Generacia H spravila vsetko pre to, aby ich potomkovia, oznaceni ako Generacia I, mohli Zem este viac zveladit a voviest ju do novej ery. Nakoniec to neboli len prazdne slova. Po vsetkych tych utrpeniach konecne ludia dostali rozum a zacala sa najlepsia era zivota na Zemi. Ludi sice neopustili stare pudy a vojny i v tomto svete neustale pretrvavali, avsak rychle intervencie medzinarodnej spoluprace velmi rychlo pripomenuli tymto rebelom, ze buducnost ludstva zavisi i na nich. Narodne staty sa pomaly rozpadali a niekde hranice dokonca prestali existovat. Vzajomna kolegialita, respekt a ucta sa vysoko cenili a tak bol takmer nevyhnutny zanik nateraz zazehnany. Odbornici sa zhodli na tom, ze napriek tomu, ze v roku 2115 zilo na Zemi nieco cez devatnast a pol miliardy obyvatelov a pokial vsetko pojde podla ich predpokladov, tak populacia prezije dalsich sedemsto rokov a pritom stale bude na planete okolo 500 milionov ludi, ubytok bol maly, i ked sa zacalo rodit viac deti. 

	Pocet obyvatelov Zeme uz mal kulminovat, ked Zem postihla dalsia katastrofa. Pandemia CH4H1 vypukla na jar roku 2130 pri hodnote devatnast miliard ludi. Tri roky boli ludia znova prinuteni zit v karantene, ale oproti minulym podobnym katastrofam sa ludia s touto chorobou popasovali najlepsie, ako vedeli. Ctili si odkaz predoslych generacii a ich „humanizmus noveho veku Slnka“ ich zachranil od naprostej katastrofy. Stodesat mutacii tohto rinovirusu, pricom len styri z nich boli neskodne. Predpoklad pre naprostu katastrofu. Ale nediala sa. Ludia svedomito dodrziavali zasady hygieny, bez reptania sli do izolacii a i ked sa naslo zopar jednotlivcov, ktori neverili lekarom a pripominali im, ze i oni kedysi odporucali fajcit cigarety, nakoniec sa ukazalo, ze vsetko je to nakoniec na samotnom jednotlivcovi. Karantenizacie a restrikcie prestali pomahat, iba obmedzovali ludi a vyvolavali nepokoje. Po intervencii Lekarskej komory sa karanteny a dokonca i vsetky restrikcie uvolnili a ked i Komora priznala, ze vsetky tieto restrikcie prestavaju byt ucinne, vyhlasila pomerne svetaboricsku teoriu, ze „vo veku humanizmu noveho Slnka uz nie su potrebni ani poslusni ludia“. Toto nestastne formulovanie tezy o slobode sice vyvolalo burku nevole, avsak nakoniec si ludia spomenuli, co im na historii prekazalo najviac – nedostatok slobody.

	I ten vsak musi byt nejako regulovany. Narodne staty sice stale jestvovali, ale ich nizsie jednotky, kraje, okresy, oblasti, zupy alebo spolkove republiky mali zrazu dostatok prav na kontrolu vlastneho uzemia. Uzemne jednotky sa coraz zmensovali a vladli si sami. Uz nejestvovali male obce ani okresy. Poniektori hlasali dokonca i zanik statnosti. Centralne vlady prestali mat zmysel a regulovat oblasti, ktorych regionalne disparity sa stale zmensovali, prestavalo byt ucinne. I ked vsak prirodne podmienky neumoznuju rovnako kvalitny zivot ich obyvatelov, kraje si zacali tvorit vlastny plan rozvoja, uz nepodliehajuci centralnej vlade. Ved predsa i myslenie ludi sa kamsi posunulo: Ak si nepomozeme sami, nikto nam na pomoc nepribehne. Chopme sa prace, kto co vie a bude sa nam sveta zit. Toto myslenie ma sice blizko zastaralym pouckam marxizmu, socializmu a komunizmu, ale o tom nikto nechcel uz ani pocut. Musime vybudovat nieco lepsie a silnejsie. Demokracia v zmysle idealov predoslych storoci, socializmus a i kapitalizmus zacali byt pojmami minulosti.
Len par sekund

	„Matty, ty sa budes divat na to vesmirne divadlo?“ chraplavym hlasom sa opytal Loukas Skordo, neustale sa hrajuc so svojimi pestovanymi fuzmi. Za tento rok uz ide o siestu supernovu, viditelnu z Aten, veril by si tomu?“ Mathaios Chymos, jeho mladsi spolupracovnik z autodielne vsak len skepticky krcil ramenami. Ani za boha sa mu praca dnes nedarila a este ho nahnevali dodavatelia, pretoze zase poslali zle diely do prevodovky. Hromzil, ze ani poriadne matice do kolies nevedia dodat.
„Ja asi budem travit vecer ako vzdy. Liecit sa a citat si knihy.“
Loukas, vlastnik autodielne, ktoremu tahalo na dobrych sedemdesiat, sa vsak sucho zasmial: „Neblazni, prosim ta. Kto dnes cita knihy?“
„Tak ja napriklad.“ usmial sa Mathaios. „Je pravda, ze v poslednom case si na to vyhradzujem malo casu, ale ved ja nemam zivot, ved vies.“
„Nemas, nemas, nevykrucaj sa,“  otcovsky ho pokarhal, „taky poriadny chlap ako ty a vraj nema zivot. Zajtra mas tu schodzku, je tak?“
„Samozrejme. A co ma byt?“
„Ze potrebujem, aby si bol vo forme.“
Mathaios si sam pre seba zamrmlal: „Vo forme v uniforme…“. 

	Vstal a skumavym pohladom pocastoval prevodovku. Uz sa na nu dnes vykasle. „Ked to pokasles, vies, co bude.“
Mathaios bol vsak skupy na slovo. Stale sa dival na tu prevodovku a uz si robil plany, ako ju zajtra kompletne celu rozmontuje.
„Pocuvas ma vobec?“
Zahmkal.
„Matt. Halo?!“
„Ano?“
„Ze zajtra na teba caka ten pan Dingwall.“
„Neviem, naco sa sem trepal az z Houstonu.“
„No kvoli tebe, ty blazon! Ked ho presvedcis, ze vies byt kvalitny, vezme ta do timu.“
Sucho sa zasmial: „Mna? Tak to je uz par rokov mimo.“

	Mathaios Chymos bol kedysi vychadzajucou hviezdou motosportu. Nizsimi juniorskymi kategoriami formul presiel ako noz maslom, vyhral Formulu 4 Juh a na prvy raz i Formulu 3 Svetovy sampionat. Roku 2129 smeroval uz i k vitazstvu vo Formule 2, ale potom zasiahla svet pandemia, dva roky sa nepretekalo a jeho sponzorovi dosli peniaze. 
„Mam uz temer tridsattri. Dnes Formulu 1 zvladnu pilotovat skolaci. Tomu sa uz venovat nechcem. S panom Dingwallom sa stretnem, to urcite, ale este nevie, ze do auta nesadnem.“
„Preco?“
„Lebo som teraz pri vas, Loukas. Toto ma bavi a na Formulu 1 uz nemyslim.“
Loukas vsak vedel, ako pracovat ludom na city. 
„Si pretekar. Kazdy jeden pretekar chce okusit Formulu 1. To ta to vobec nelaka? Prvy Grek vo Formule 1?“
„Zmenil som sa, pan Loukas.“
„To je tou nehodou, ze?“ zmiernil ton.
„Nie tak nahodou tym, ze mi po nej zozeleznela noha?“
„To dnes nie je vobec prekazkou.“ namietal Loukas.
„A kto vam bude pomahat v dielni?“
„Mathaios, sam dobre vies, ze dielna buduci rok neprezije. Auta uz nemaju taky punc ako terajsie ohavne sebrahy. A na tie zakladat dielne, to je samovrazda, to sam dobre vies. Tolko penazi nemame. Ale ak by sa ti podarilo dostat do Formuly 1, bol by si mi vacsou oporou, nez si tu zadrbavat zivot ako obycajny automechanik. Ja uz niekoho najmem, o to sa nestaraj.“
„Pan Skordo, o tom sme sa uz predsa bavili…“
„Ano, ja viem. Ale co Cesnak povie, tak i bude! A vies, ze moje predpovede su takmer vzdy pravdive.“ 
Mathaios si ale akosi bezutesne vzdychol: „Ale ja uz nemam Stavu.“ 

	Loukas opat so svojim zivotnym elanom odbil Mathaiosove namietky. Casto vsak vybuchoval emociami a Mattymu pripominal tento jeho nadriadeny celkom ako filmova postava, sita na mieru Louisovi de Funesovi. „Nemam stavu, nemam stavu, pocuvas sa vobec?“ este i ta gestikulacia mu ho pripominala. Chcel by som mat jeho pohlad na svet. Vsetko dokazal tak jednoducho a tak nechape, ake zabrany moze mat tento clovek vo svojom zivotnom rozkvete. Ani len rinovid-30 ten clovek nikdy nedostal. A Mathaios sice tiez nie, ale niekedy to chcel vzdat, ked videl, ako lahke je ho dostat a ako clovek takmer za tyzden cloveka uz ani nepripomina. Veru tak, jeho zivot prestal mat farby. Po obrovskej nehode, ktorej bol nielen ze svedkom, ale i priamym ucastnikom, prisiel o nohu a o celu svoju karieru. Viedol sampionat o sedem bodov. Sezona sa blizila do finale. Uz len Belgicko, Nemecko, Francuzsko a dve podujatia v Spojenych arabskych emiratoch. Zatial, co sa vsetci tesili na okruh v Spa, v piatok pri treningu sa zranil jeho timovy kolega, ked dostal smyk v zakrute Raidillon a v obrovskej rychlosti oprel auto o bariery. Vyviazol sice po svojich, ale musel i tak do nemocnice, kde sa este tyzden liecil. Este ten den media vyspovedali samotneho Mathaiosa, co si o tom mysli. Vtedy to bol ale iny clovek. Zatial co vsetci ostatni piloti do medii vypustali sterilne spravy, ktore neboli nijako konfliktne a boli odpovedou, ktoru vsetci chceli chceli pocut, Mathaios vzdy vsetko povedal na rovinu. I jeho sponzor ho musel obcas krotit vo vyjadreniach, inak hrozil vypovedou zmluvy. Mozno preto Mathaios tak rozdeloval fanusikov. Jedni ho milovali, ini neznasali.

	Bez okolkov do medii spustil kritiku na trat a usporiadatelov. Ak hladaju niekoho, komu sa trat v Spa nepaci, tak mu mozu zaklopat na dvere. Pripustil, ze trat je nebezpecna schvalne a tiez si nezela, aby preteky boli sterilne, ale miera rizika v pasazi Eau Rouge/Raidillon je pre sucasne auta Formuly 2 priserne nebezpecna uz zopar rokov a organizatori Grand Prix mu mozu vyliezt na hrb, pretoze vsetky jeho predosle poziadavky na upravu tejto sekcie zmietli zo stola. „Ak sa tu nieco tento vikend zomelie, tak to nebude na mne.“ Hned na to dostal nalepku „Zly chlapec“, ale on to mal hlboko v pazi.

„Ak ja som ten Zly chlapec, tak nech. Uvidime, kto bude zly potom, co sa tu niekto zabije. Sami dobre viete, ze v tejto sezone sme mali primalo casu na upravu monopostov pre nove pravidla. Plus nezabudnite na to, ze bola zakazana, po minule roky nezistna, elektronicka vypomoc pri soferovani. Nezabudajte na nehody Chenga v Bahrajne, Coronila v Britanii a Grubera v Rakusku. To, ze tu nehodu Gruber vobec prezil, povazujem za zazrak. Jednoducho, nove pravidla sposobili to, ze auto sa ovlada ovela tazsie, ako po minule roky, a to by sice malo pomoct oddelit zrno od pliev, ale ak to ma byt za cenu straty zivota, tak to odchadzam z tohto sportu.“

	Kvalifikaciu, teda akoby preteky o tom, kto bude na startovom roste na prvej pozicii, Mathaios uplne ovladol. I to je slabe slovo. Svoju konkurenciu znicil a nadelil druhemu pilotovi v poradi sest desatin sekundy a to sa bavime o juniorskej sutazi, kde vsetci piloti maju rovnaku techniku pod kapotou. Opat si vsak zlizol kritiku verejnosti, ktora mu pripomenula, ze „ak niekto chce odist zo sportu kvoli riziku, pricom sam to riziko pozna a bojuje s nim od motokar, tak taky pilot bud nema co vo vrcholovom motosporte co robit, alebo nikdy nic nedosiahne.“ I tymto kriklunom zavrel usta svojou dominantnou kvalifikaciou.

	Start pretekov. Zvladol ho celkom dobre, ale v La Source do neho niekto zozadu strcil. Klasicky pretekarsky incident po starte, kde je pokope vela monopostov. Avsak stratil kontrolu nad vozidlom a mal co robit, aby sam do niekoho nevrazil. Tym vsak stratil prve miesto a do Eau Rouge vchadzal az ako stvrty. Na konci kola sa mu podarilo vziat si aspon jedno miesto a bol treti. Do vysielacky uz hlasil, ze tym kontaktom zrejme nieco odletelo i z jeho auta a ze tym ma urcite poskodenu aerodynamiku. A uz na rovinkach zacal stracat rychlost. V tretom kole si vsimol, ze ten stvrty, ktoreho o kolo skor predbehol, naramne bazi po odvete a hned bol za nim dalsi pilot. Doteraz nevie, kde sa stala chyba. Ale iba pocitil naraz. Ten idiot ma chce predbehnut v Eau Rouge, napadlo mu, ked v spatnom zrkadle videl superovo auto takmer na jeho urovni. Dalej nevie nic. Mozno niekto vrazil do neho a ten do mna alebo ako, pomyslel si, pretoze tento naraz sposobil stratu Mathaiosovho zadneho kridla v rychlosti 230 kilometrov za hodinu v zakrute do kopca. To znamenalo okamzitu stratu pritlaku a kedze sucasne auta su bez zadneho spojlera neovladatelne, hned ho v tej rychlosti stocilo dolava a potom mierne do vzduchu a rovno k barieram. Posledne, co si z tej nehody pamatal bola bariera, ktora sa neuveritelnou rychlostou priblizovala k jeho autu. Nikdy si ani nespomenul, ze kratko po nehode, zapichnuty v bariere (a to ani nevedel, ci to boli tie iste, ktore tesne pred nehodou videl) bol asi este tridsatpat sekund pri vedomi a dokonca komunikoval s tratovymi marsalmi. Celu spodnu cast tela ale vobec necitil. Dokonca mal pocit, ze ho do barier nasmerovalo superovo auto, ktore do neho narazilo, mozno mu i zlamalo kokpit na dve, to uz nevedel.

	Prebral sa az v nemocnici o tyzden. Zistil, ze prisiel o lavu nohu a ten fakt, ze ma aspon tu pravu, je zazrak. Viac ho vsak podesilo to, co sa dozvedel potom. Na jeho otazku, ako su na tom ostatni piloti, dostal odpoved, ktoru necakal. Touto nehodou sa rozputalo peklo a dalsich sedem vozidiel v tejto skrumazi bolo obetou tejto nehody. Niektori zozadu narazili do vrakov tak prudko, ze vyleteli do vzduchu, suciastky a auta leteli vzduchom. Este strasnejsie bolo zistenie, ze okrem neho su traja piloti v ohrozeni zivota v nemocnici a dalsim dvom uz lekari nevedeli pomoct. To bola najstrasnejsia nehoda za cele obdobie Formuly 2. Preteky ani nedokoncili. I dvaja marsali sa ocitli s mensimi poraneniami v nemocnici nasledkom letiaceho karbonu a suciastok. Ak nejakeho pilota zlomi nehoda, bola by to presne takato.

	Vsetci traja piloti okrem Mathaiosa nehodu nakoniec prezili bez ujmy, jeden z nich mal vsak tak vazne zranenia, ze sa rozhodol ukoncit karieru. Liecil sa asi rok a pol a nakoniec sa z toho dostal, ale do auta, dokonca ani civilneho, uz nikdy nesadol. Dokonca dvaja piloti, ktori ani neboli ucastnikmi nehody sa odhlasili zo sampionatu. Mathaios bol teda jediny pilot, ktory ukoncil karieru s trvalymi fyzickymi nasledkami. Prisiel o nohu a druhu si liecil dva roky. A to vsetko pocas pandemie. Motosportovy svet zostal v nemom uzase po tej nehode a tym faktom, ze Mathaios volaco sipil uz tesne predtym. I ked sprvoti uznavali, ze mal pravdu, ale len co sa situacia trocha upokojila, uz zacali liezt na svet „zarucene teorie“ o tom, ze Mathaios to mal cele pripravene a ze tak mu treba, ze ostal bez nohy. Niektori dokonca tvrdili, ze mal samovrazedne sklony a ze sa chcel sam v tejto nehode zabit, ale ze tym, ako to cele dopadlo, tak sa potrestal viac, nez zamyslal.

	To boli cistokrvne hluposti. Mathaios zivot miloval, pravda, az do nehody. Dostal protezu, s ktorou sa zzil celkom rychlo a zacal zabudat na utrapy motoristickeho zivota. Kvoli nej nedostudoval skolu a tu medzeru chcel co najskor zaplnit. Po nehode vydal stanovisko o tom, co vsetko musi elitny pretekar obetovat svojej vasni a vysledok je pritom tak vzdialeny a tak obri, ze len necele percento dosiahne to, co chce. Mladost stravil v aute, mimo vsetkych radosti a pozitkov zivota. Trening, pretekanie, simulator a na co to vsetko? Aby si roztrepal auto o mur, takmer sa zabil, potom vstal z auta a nadaval na mechanikov, ze nemaju pripravene nahradne auto? 

	A tak vyuzil svoje technicke nadanie a zacal sa venovat najskor rutinnym pracami okolo auta, neskor si trufal i na vacsie zasahy a az neskor sa upisal Loukasovi Skordovi. Tomu dielna uz i tak neprosperovala, auta zacali vytlacat sebrahy a ich servis je este k tomu desat raz drahsi. Loukas uz vtedy vedel, ze neprezije, no nejakych ludi potreboval. Vela schopnych mechanikov preslo pod ine firmy, ktore sa uz zaoberali vylucne sebrahmi. Tam tito ludia uz vedeli zarobit ovela viac, ako u nejakeho senilneho starca, lipnuceho na starych tradiciach.

	Mathaios iba s hlavou kdesi v oblakoch a nepritomne hladel na svojho zamestnavatela. Kolko raz uz tento jeho monolog pocul a kolko raz ho mal v pazi? Loukas je predsa jeho zamestnavatel a nie chlebodarca. Nemoze ho predsa donutit vratit sa na pretekarske okruhy len preto, aby mohol z jeho penazi zachranit dielnu. Az tak blizki si neboli. Ak by mu bol rodinou, nepovie ako pol slova. Ale Loukas bol taky. Na jednu stranu ho chapal, ze chce za kazdu cenu zachranit svoju dielnu, na druhej vedel, ze sa mu vzdy lesknu oci, ked vidi v svojom dosahu peniaze. A teraz ich videl stelesnene v nom.

	„O tom predsa vy neviete nic. A mimo toho, tuto temu sme predsa uz rozoberali.“
„Rozoberali ci nie, a co budes robit ty, ked to tu zavriem? Bez tvojej pomoci som totizto nahrany a ty tiez! Iba ak by si sa zacal vrtat do sebrahov a to predsa bez vysokej skoly nemozes robit.“
„Volaco uz len pochytim, nie?“ usmial sa Mathaios a neprestal sa divat na tu prevodovu skrinu. Vedel, ze tym len prilieva benzinu do ohna, no tesilo ho, ked vedel svojou stoickostou vytocit svojho sefa. Ten uz len po takejto vymene nazorov casto zavzdychal a polohlasne si nieco mrmlal. Takmer vzdy nieco v zmysle „ze toho chalana ja nikdy nenapravim“ a pokracovali dalej mlcky v praci takmer hodinu, kym sa sef chvilu neupokojil.

	Mathaois sa predsa len do ten prevodovky pustil. Mal sice na nu este tyzden, ale nerad nechaval pracu nedokoncenu. Dost sa mu nedarilo a este sa k tomu nemohol poriadne sa svoju pracu sustredit. Hlavne kvoli nohe. Len pred tyzdnom si nechal staru protezu vymenit za novu. Vtedy mal este stale svoju povodnu, prvu kovovu nohu. Ale i ta sa casom opotrebovala a tak si nechal vyrobit novu. A akosi mu nesedela, tak ju dal reklamovat. Napokon zistil, ze noha bola v poriadku, iba si jeho telo na nu trocha dlhsie zvykalo, preto ho boleli obe stehna. No nezlepsovalo sa to a to ho hnevalo. Vcera sa zdalo, ze uz bude moct i utekat a dokonca sa o to i pokusil. Islo to celkom dobre, ale nebezal rychlo a ani dlho a stehna ho boleli az strach. A teraz mu pri praci zavadzala a citil, akoby k jeho telu ani nepasovala. Nuz ale co, nova mi nenarastie, usmial sa a pustil sa do rozoberania tej nestastnej prevodovky.

Piesok na oblohe

	Bentas Kemezys sa dival z okna. Robieval to casto a rad. Velmi rad sledoval ludi z okna a snazil sa im vidiet do hlavy. Casto toho ale po nejakom case nechal, ked zistil, ze ti ludia bud v hlave nic nemaju, alebo to iba on im nedokaze zajst pod kozu. Svojimi inteligentnymi ocami chcel totiz vidiet omnoho viac, nez normalny clovek. Zadusal sa, ze vie vidiet veci, nad ktorymi mnohi len mavnu rukou, ale nikdy to nevedel nijako dokazat. A ani terajsie sledovanie ludi mu vela optimizmu neprinieslo. To sa uz radsej dival na oblohu. „Vesmir nam vsetko chce rozpovedat, ale my ho nerozumieme“, (vzdy kladol doraz na to, aby vesmir pomenoval ako zivu bytost) vravieval a tym len dolozil svoju odveku tuzbu vidiet veci, ktore nie kazdy vidi, alebo len mavne nad nimi rukou.

	„Matt? Vies mi, prosim ta, preboha vysvetlit, co sa to vonku deje?“ Mathaios sedel na svojej posteli a ponosoval sa, ze znova ho ta „ziva noha“ boli. „Bentas, volajako sa mi to s nohou zas zhorsilo. By to porazilo.“ Bentas, alebo len Ben, ked uz v tomto svete maju vsetci na obcianskom preukaze i anglicku verziu svojho mena, mu hodil vzduchom mast. Vedel, ze mu velmi nepomoze, ale uz sa chystal, ze si s nim trochu zacvici. „To bude chciet masaz, Mister Stava.“ Matt ho nechal tak. I Bentas nemal lahky zivot a prave on mal vacsie samovrazedne sklony ako Matt. Ale pri Mathaiosovi ozil a ziskal stratenu podu pod nohami. „Bentas, to ta supernova.“
„Aha. Ale vsak uz to je…“
„Asi siesta. No a co mna je po tom.“
„Ale siesta za rok a to je este len jul? Vazne? To sa tam Panbozko tak nudi alebo ich zapaluje Dedusko Vecernicek?“

	Matt citil, ze teraz par dni bude musiet odpocivat. To rozoberanie prevodovky mal ozaj nechat tak. Bentas, stojac pri okne a drziac malu misku plnu hrozienok, z ktorej pomaly ujedal, hodil okom na svojho pacienta. Nechal hrozienka hrozienkami, misku ponechal na parapetnej doske a ruky dal do takej polohy, ako ked chirurg si pred operaciou umyva ruky. Bentas byva pri Mathaiosovi veselej povahy, inak je mlkvy a akoby bez zivota. Uz si Mathaios laha na postel, noha boli. Vystiera ju do vzduchu, tu berie do ruky Bentas a masiruje mu ju. To, ze to robi dobre, potvrdil takym vzdychanim, ze Bentas hned od pluc poznamenal:„Teda, akoby sme natacali gay porno.“
	Bentas Kemezys je povodom z Litvy a podobne ako Mathaios kedysi pretekal vo Formule 4 Juh, kde obaja pretekali za jeden tim a boli to zaroven i rivali v boji o titul, ktory napokon o tri body bral Matt. Bentas je vsak o styri roky mladsi a uz vtedy sa hovorilo, ze ma snad este vacsi talent, nez Matt. Ale jeden jeho sponzor skrachoval, druhy mu vypovedal zmluvu, rodicia ho opustili, pretoze ich nepocuvol a siel si za svojim. Jeho sen sa ale rozplynul skor, nez sa zacal rysovat. Chvilami sa taral po uliciach Aten a nemal chut sa ani len vratit do svojej rodnej vlasti. Prezival toto obdobie ovela horsie, ako Matt tu obriu nehodu. Ked sa vsak „Mister Stava“, ako volal svojho byvaleho timoveho kolegu dozvedel o osude svojho litovskeho priatela, zavolal mu a pomohol mu zo zivotnej situacie. Nikdy totiz nezabudol, ze napriek rivalite medzi nimi nepanovala ziadna nevrazivost. Dokonca sa mu Bentas den pred zaverecnymi pretekmi zveril s tym, ze titul vyhrat ani nechce, pretoze povazoval Mathaiosa za lepsieho. A len lepsi ma vyhrat. Matt sa zastrajal, ze o tom predsa rozhodnu posledne preteky a tiez i kus stastia, na co Bentas len tajomne odvetil: „Uvidime sa zajtra, Mr. Stava.“

	A to, co urobil Bentas na druhy den v pretekoch sa proste nevidi. V siedmom kole obaja bojovali o druhe miesto. Tento boj sa predlzil na niekolko dalsich kol. Bolo vidiet, ze treti Kemezys je rychlejsi ako Chymos. Kemezys nutne potreboval skoncit v pretekoch pred svojim greckym priatelom a zaroven timovym kolegom. V jedenastom kole bol Bentas netrpezlivy, stuchol do neho a poslal ho na travu mimo okruh. Tymto Mathaios stratil rychlost a jeho auto sa na klzkom povrchu roztocilo. A mam po pretekoch, pomyslel si Mathaios a Bentas je majster. Ale co zrazu nevidel? Bentas zastavil a pockal, kym sa Mathaios dostane spat na trat. Obaja uz boli mimo bodov a tak po dalsich troch kolach sa uz len doviezli do ciela a Mathaios sa stal majstrom. Bentas gentlemansky pockal, co sa ale vobec nepacilo jemu sponzorovi a tiez i vedeniu pretekov, ktori ho potrestali za to, ze ohrozil bezpecnost pretekov. A to stal mimo trate. Podobne sa Bentas zachoval i skor v sezone, ked vytlacil svojho protivnika z trate. Mozno i v ramci pravidiel a ferovo, i ked tvrdo, ale o tri zakruty neskor svojmu superovi poziciu vratil, pricom podla pravidiel nemusel, kym by nedostal od timu spravu od vedenia pretekov, ze tak musi ucinit. Takisto Bentas nechal auto autom, ked bol svedkom velkej nehody v treningu pred inou Grand Prix a pomahal superovi von z auta, ktore zacalo pomaly vzplanuvat. 

	Este zo tri minuty sa venoval Mathaiosovej nohe, ked tu zrazu mu v nej poriadne cosi prasklo, az sa zhacil. Mathaios vsak nejavil ziadne znamky diskomfortu: „Vari nepoznas moje kosti? Zvuk, akoby prastali, ale to tie moje klby. Mam ich ako sestdesiatnik.“
„Uz som si myslel, ze ti ju vytiahnem z pantov ako babike Barbie.“
„Skoc do zeleziarstva po novu nohu.“
„Jedna nestaci? Za rok budes ako Robocop.“
„Menej clovek, viac stroj. No a co. Hlasili, ze sa mozno uz blizi vek implantatov.“
„A vybuchujucich hviezd.“

	Bentas, narozdiel do Matta miloval vesmir a vsetko s nim spojene. Dokonca sa odhodlal na studium astrofyziky. Az tam vsak pochopil, ze studium bude az po vrch plne vypoctov, rovnic a fyziky. Neexceloval, prechadzal semestrami zodranymi usami, zacal mat studia plne zuby a mal sto chuti to vzdat. A ked si na to spomenul, znova sa o tom zmienil Mathaiosovi: „Matt, mne sa sa uz nechce. Ked nedam tu poslednu opravnu skusku, budem prenasat treti predmet. To v dalsom roku uz proste nemam sancu dat. A vies, ze sa snazim ako pes, ale jednoducho to nestaci.“ 

	Matt nemal sice chut riesit nic, len svoju nohu, ale kedze mu zalezalo na svojom labilnom kamaratovi, posnazil sa uvelebit na svojom lozku a prihovoril sa mu, len co sa Bentas znova zahladel melancholicky na oblohu.
„Viem Benny. Bavili sme sa o tom uz vela raz. Ked si dal to toho vsetko a stale to nestaci, mozno je mudrejsie ustupit.“
„Nie zeby ma to studium nebavilo, bavi ma to. Ale vela veciam nerozumiem a nechapem im. A i keby som to studium nejako dokoncil o tie dva roky, tak bude zo mna mentalny starec.“
„Tak to potom nema cenu. Ale povedz si, ak tu skusku das, co bude potom? Zatnes zuby a pokusis sa to dokoncit alebo to vzdas, ale zase ziskas dva roky na nieco, co ta moze naplnat a bude ti potesenim? Inak studium mozes len prerusit, nemusis na to hned vykaslat.“
„Uz som ho prerusil pocas pandemie. Myslim, ze druhy raz to uz nebude mozne. Vies a toto mi na sebe najviac vadi,“ nie velmi silno buchol po parapetnej doske, ale len par milimetrov do misky s hrozienkami, „ze nic nedotiahnem do konca. Vzdy sa mi nieco vymkne spod ruk! A mam pocit, ze nad tym nemam moc, aby som s tym volaco urobil.“
„A kto vie, co sa v tom zivote deje? Nikto. Ale ja som ti hovoril, ze sa prilis staras o druhych. Zalezi ti na nich viac, nez na sebe. To je sice slachetne, ale tym trpis i ty.“
„Ja neviem byt sebecky.“
„Mozno to nie je to spravne slovo, Ben.“ usmial sa Mathaios. „Co je ale horsie, ze sa s nimi porovnavas. Mas pocit, ze vsetci ziju stastne a pospolu a ked zistis, ze ti to chyba, tak sa len s tym vnutorne zzieras. Ale to je len fikcia.“
„Ja som ale rad, ze sa ostatni maju dobre.“
„Nemozes klamat sam seba, Ben. Potrebujes byt priebojnejsi a viac srat na ostatnych. Staraj sa o seba a o tych, ktori ta podporuju. Na ostatnych zvysoka ser. Nezistna pomoc sa ti nikdy nevrati, pokial pomahas niekomu, kto o nu nestoji. I ten zobrak by sa ti odmenil, ak by ti bol vdacny. Nemoze ti dat nieco, co nema, ale da ti to, co chyba tebe. A mozno nie hned, ale dobri ludia nezabudaju na svoje dlhy.“ 

	Uz si zvykol, ze s Bentasom musi hovorit, ako on kedysi s mediami, na rovinu. Ben mu je vsak za tento pristup vdacny. 
„Mas pravdu Matt, musim sa vzchopit,“ dodal si Litovcan odvahy a znova sa zadival na oblohu: „Ved sa zmraka a tu hviezdu je stale vidiet. Sialene.“
Mathaios si znova spokojne nechal hlavu klesnut na vankus. Bentasova masaz pomohla. Krv mu prudila v nohe akosi rychlejsie, bolela ho uz menej.
„A Matt? Ty mas zajtra stretko s tym Dingwallom, ze je tak?“
„Veru tak. Ale pretekat u neho nebudem.“
„Preco?“
„Nevstupim dva razy do tej istej rieky.“ nadhodil a poklepal si hankou o koleno lavej nohy. To, ze je koncatina nahradena zelezom a titanom, pripomenula dunivym zvukom.
„Mas recht. Ale inak co by od teba chcel ineho? Ved si vsetkym jasne povedal, ze koncis.“ Matt si namahavo vzdychol. V polohe lezmo sa na posteli hybal ako vorvan a to ho hnevalo. „Asi to len proste niekto nechce pochopit, no co.“
„Ale tak na druhu stranu, isto to este v sebe mas.“
„Ved aj ty, ty blazon, schopny vsetkeho.“
„Jasne. Divebomb do La Source? To dam ako nic.“
„No tie tvoje zname divebomby na Ricciarda…“
„A co? Ved takmer vzdy mi vysli. Na naproti tomu…“ nedopovedal, pretoze ho zaujala akasi nahla zmena jasnosti na oblohe. 

	Slnko vyslo znova. Chvilami bol Bentas prilepeny na okne, ale duchapritomne sa rychlo skrcil a vtedy nastal novy den. Silne svetlo zvonka len na desat mrazivych sekund zaplavilo jasom celu miestnost. Mathaios ostal lezat a nevladal sa ani pohnut. Mrvil pohladmi raz na skrceneho Bentasa, raz vokol seba. Postel mal orientovanu tak, ze hlavu mal otocenu k miestnosti a tak sa nedival do okna a bol usetreny docasnou slepotou. Bentas si vsak sadol na zem hned potom, co sa  vonku znovu znizil jas. Matt rychlo vstal, v soku zabudol na svoje nohy, jednu bolavu a druhu nahradnu a hned bol skokom pri svojom kamaratovi. Ten si chvilami suchal hankami oci, akoby prave teraz vstal. 

„Ben, si v pohode?“ Matt sa zadival vonku. Slnko temer zaslo, ale bolo stale velmi vidno. A na oblohe ziarila vedla tej znamej supernovy dalsia ziariva hviezda, ostrejsie a vyraznejsie. „Podivaj sa na mna!“ nabadal Bentasa. Ten bol chvilu otraseny, ale potom zamrkal ocami a vravel: „Vidim ta nejako neostro.“
„Docasne si asi stratil zrak. Daco vonku vybuchlo. Vyzera to ako dalsia supernova. „Netaraj, dalsia?“ jeho astronomicke ja hned spat vstalo a donutilo ho znova skumat oblohu. Mathaios ho vsak nechal v tom, nech si uvedomi, ze jeho oci potrebuju teraz co najviac oddychu. Vsimol si tych zopar ludi, ktori takisto vysli von sa pozriet, co to bol za zablesk. Na prvy pohlad to vyzeralo ako zablesk pri atomovom vybuchu, ale po nom nenastala ziadna narazova vlna a ziaden atomovy hrib.

	„Hovno vidim.“ prekvapil Ben Mathaiosa. Toto slovo Bentas nemal v slovniku. „Akoze vidim nejake odlesky na oblohe, ale su prilis rozmazane. Si si isty, ze sa mi zrak neposkodil uplne?“ Opat ho sokoval. Zrejme Mathaiosova „mozgomasaz“ ma predsa len zmysel. Inokedy by Bentas stratil uplne hlavu, hned by otvaral okno a v strede padu by mu zakrical, ze nechce byt Esmeraldou do konca zivota.
„To sa nedozvieme, kym si neoddychnes. Mam nejake kvapky do oci, chcel by si? Urcite sa ti ulavi.“
„Dobre.“ suhlasil Bentas a nespustal oci z oblohy. Tvaril sa, ze vidi i tie najmensie detaily, ale skor len hybal hlavou do stran, pozorujuc okolie. Chcel zistit rozsah skod na svojom zraku. Ked trochu zazmuril, ako to robia kratkozraki ludia, ktori si zabudnu doma okuliare, divajuc sa na napisy na ulici, tak to nebolo az tak zle. Takze teraz si len odpocinut a zajtra budem mudrejsi, povedal si. Mathaios sa najskor tazkopadne, ale potom ked zachytil rytmus chodze, uz sviznejsie vybral po lieky. I on si obcas daval kvapky do oci, hlavne, ked dlho cital knihy na elektronickej citacke. 
„Mathaios, prosim ta, vrat sa a povedz mi, ze nemam halucinacie!“

	Matt zamrzol. Chytil liek do ruk a hned sa za nim vratil. Znova bolo vonku akosi vidnejsie. Nezaznamenal dalsi vybuch svetla, ale ked sa vratil k Bentasovi k oknu, to co videl, ho zneistelo tak, ze si i on chcel kvapnut lieku do oci. Napocital dalsich, vyse dvadsat velmi ziarivych hviezd. Mozno i niektore ine zmenili jasnost, ine zase stmavli tym, ze tieto preziarili takmer cely obzor. Snazil sa najst nejaky obrazec, ale neuspesne. 
„To co sa vonku deje?“ opytal sa Matt, akoby od Bentasa cakal odpoved. „Ja vidim hovno s makom, ale vidim nejake dalsie supernovy. Vidim urcite tri velmi jasne, kolko ich vidis ty?“
„Asi dvadsat, co su velmi jasne.“
„Dvadsat? A to…“ Bentas nemal slov.
„Moze sa tolko supernov objavit naraz?“
„Vylucene. Ked uvidis co i len jedinu jasnu supernovu volnym okom za zivot, tak si frajer. Ale toto je daco…“

	Bentas stracal slova. Matt ich uz ani nemal. Iba mlkvo pozorovali, ako sa pomaly zapaluju dalsie. Niektore este zaziarili silnejsie, nez tie predosle a hrozilo, ze sa moze zopakovat dalsia silna explozia svetla a tak sa rozhodli uz neriskovat a dohodli sa, ze Bentas nastavi svoj dalekohlad a kameru s clonou na dlhy zaber, ak by sa este nieco dialo. Ben to zvladol uz sam, jeho zrak sa pomaly lepsil, ale pre istotu si do oka sam nakvapkal konsku davku lieku a lahol si spat. 

Lisiak

	Nikto nikdy netusi, co ho caka. Mozno to tak ma byt. Nepoznas dna, nepoznas hodiny. Ale ako sa s tou neistotou vysporiadat? Vsakovake civilizacie sa s tym snazili popasovat svojimi metodami. A i Lisiak o nejakych vedel. Nabozenstvo v jeho civilizacii hralo ulohu, na ktore uz nemalo dych. Preco vysvetlovat stvorenie sveta nadprirodzenymi bozstvami? Preco verit vo vecny zivot a spasu na jej konci? A preco sa ucit do niekoho, koho nikto nikdy nevidel?

	Trvalo mu roky, kym to pochopil. Svet sa neda jednoznacne popisat kadejakymi pouckami. Je prilis zlozity a clovek v nom sa citi niekedy osamely a strateny. Na kazdu vec vo svojom okoli potrebuje najst vysvetlenie. A nabozenstvo by to predsa malo robit! Podstrkovat vsetkym jednoduche riesenia nie preto, aby clovek uz dalej nepatral, ale preto, ze to nie je dolezite. Aby s uspokojil s tymto, i ked zdanlivo neuveritelnym riesenim. Ak je boh odpovedou na vsetko, potom preco existuje smrt? 

	Jeho civilizacia sa smrti boji. A nabozenstvo im pomaha vyrovnat sa s nou lepsie. Dokonca sa ludia na smrt tesia, veria, ze niekde tam uz nebudu trpiet. No dobre, ale co ich blizki? Ti, ktori sa budu musiet s nim rozlucit a naucit sa zit bez neho? To je toho. Ved to patri k zivotu. Ibaze kto to tak pochopi? Cas vsetko vylieci. Aj to je zase iba zjednodusovanie veci. Co vyriesi cas? Obrusi tie najtazsie chvile, aby clovek aspon na chvilu pocitil, ze zije, no tu bolest v hrudi a tazobu na pleciach nedokaze uvolnit.

	Teraz ma vsak pred sebou nieco, comu este necelil. Vojne. A to medzi dvomi neznamymi. On bude tym, ktory to moze zastavit. Vo vojnovom stave predsa neplatia ziadne gentlemanske dohody. A to on dobre vedel. Musel to vediet a casto to prizvukovali, az kym tomu neuveril. Ale teraz sa musi za nich pomstit. Oni su prilis zamestnani vojnou a on im musi pomoct. Ako? Ma sice pisany navod v Esencii universum, ale do nej predsa on nevidi. Alebo sa ta Esencia meni z vitae na universum len tak? Ale to ani nemusi vediet. Staci, ked sa Esenciou necha viest, ta uz vsetko dobre zorganizuje. 

	Opat dalsi vybuch hviezdy. Takze sa znova cinia, pomyslel si a zatiahol specialnu clonu na svojom lietaci. Uz sa celkom vystrabil z tych nocnych mor, ktore mal celu cestu. Snivali sa mu vselijake desive i menej desive sny i take, ktore od reality nevedel odlisit. V jednom sne bol vo svojich predstavach snad roky, kym sa znova prebral do reality. A kolky raz uz sa ocitol znova na lietaci pri roznych bizarnostiach, avsak Oni ho ubezpecili, ze je potrebne casto kontrolovat realitu a tak si je clovek isty, kedy spi a kedy nie. I to vie vsak byt kontraproduktivne. Uz asi trikrat si bol isty, ze je v realite, kym sa znova nieco blaznive nestalo.

	Zamracil sa. Pomstitel – to je on. Clona ho efektivne chranila pred zalahami svetla z vybuchujucej supernovy. Ci on ich uvidi? Ak su tam a naozaj tazia hviezdnu hmotu, ktora sposobuje tieto vybuchy svetla, musia byt realni a fakt sa vedia priblizit k hviezde natolko, ze z nej mozu akreciou vydolovat dolezitu energiu, najma nemeratelne zasoby vodika a helia. Sam bol na podobnej misii, avsak takto daleko este jeho rasa nie je. Jeho lud dosiahol taku uroven, o ktorej sa tym hlupym pozemstanom ani nesnivalo. Uz na tu planetu dovidel. Bola sice mala a zanedbatelna… ale hlavne preto, ze mala a zanedbatelna naozaj JE. To vazne henti ludia stale ziju na svojej materskej planete a neexpandovali vo galaxii? Vlastne ano, toto je dost zabudnuty kus vesmiru. Lenze je niecim tak dolezity, ze ho vybrali na tuto misiu. Co skryva tento kus vesmiru, ze sa on idu Civilizacie doslova potrhat? Nieco ta planeta ma a mozno o tom ti blazni, zijuci na nej, ani nevedia. Zahladel sa na meno, vygravirovane na svojej ciernozlatej uniforme. Aj to pismo sa im podoba. Vraj na Zemi existuje oblast, kde svojim jazykom zapada na desat percent. A to je hrozivo vysoke percento. Nikdy sa vsak v historii o tejto casti galaxie neucili, a tak Xȇᴕ-bӱn (Lai-mon) nechcel vobec pripustit, zeby boli s tymito nemehlami vobec aspon trochu v pribuzenskom vztahu. Je snad prvy zo svojich, ktori sem doplachtili na lietaci. Hovoria tomu fotonova raketa, ale slovo lietac sa mu pacilo od detstva, ked si podobne skladal zo stavebnic.

	Odhodlane sa zahladel z obrazoviek lietaca von do prazdneho priestoru. Ziadne stroje nemozu mat vo vesmire zrkadla, ak chcu byt sikovne, manevrovatelne a odolne. Tento sektor galaxie sa zacal podobat na svetelnu retaz, oziarenu svetlom stoviek supernov, viditelnych volnym okom. Ak by mal Xȇᴕbӱn ponatia o akomsi zvlastnom pozemskom vytvore menom vianocny stromcek, urcite by taketo porovnanie vyslovil. Ale teraz zacina jeho hlavna misia: pozemstania o nom nesmu vediet. A tak si urobil pohodlie vo svojom sedadle, poriadne sa priputal, dal si za krk cosi, co sa podobalo akemusi nakrcnikovemu vankusu a lod sa sama ponorila do atmosfery takou rychlostou, ktoru pozemstania ani za sto rokov nebudu moct vyvinut svojvolne. Za tri sekundy lod pochopila vnem v mozgu Laimona a prepla na „stomilovu“ rychlost. Nemusel tlacit ziadne archaicke gombiky ani tlacidla. Zavrel oci a o casovu jednotku, priblizne sa rovnajucu trom stotinam sekundy sa ocitol na povrchu Zeme. Otvoril oci.

	Dzungla. Naozaj si tito maskoti este nezvykli zit bez pristupu kysliku? Ale ved ano, i ich rasa spravila jednu odpornu a strasidelnu mylku, ktora ich rod zmenila na nepoznanie a ich evoluciu naprosto posunula kamsi do neznama. Asi patdesiat generacii dozadu ich lud nemal tak zbytocne hunaty chvost a usi na hlave. Je pravda, ze im neuveritelne pomohli, pretoze ich nos sa zmensil a chvost je velmi citlivy na akekolvek vnemy z prostredia a jeho podrazdenie uz nevyvolaval ten cudesny pocit v nose, takisto sa citili vyrazne zdravsi, odkedy je nos vylucne na prijem vzduchu a filtruje vsetky vacsie ciastocky. Chvost ho dokonale zastupil. A vdaka tym obrim vlcim usiam pocuju tak zretelne a uzasne, ze pocuje rast travu a pohyb kazdeho cervika. Dokonca sa v nich vyvinul zvlastny organ, ktory im umoznuje jednotlive vnemy lubovolne prepinat a filtrovat. Vie si teda nastavit jemnost vsetkych svojich zmyslov tak, ako si to vyzaduju podmienky. Inak sa od miestnych ludi velmi nelisia, maju dokonca rovnako velky mozog, ibaze vylepseny, paradoxne od tej katastrofy s mutaciou, odkedy sa podobaju skor na pozemstana v s liscim chvostom a usami na hlave. Jednou nevyhodou tychto mutacii je ten fakt, ze sice su obe organy velmi potrebne, dokonca i vyzeraju dobre a chrania ich (priemerna teplota na ich domovskej planete je o desat stupnov nizsia, nez na Zemi), ale su dost neprakticke. Ich chirurgovia vedia chvost i usi odstranit, ale tie su tak s dnesnymi ludmi prepojene, ze takyto jedinec je do piatich rokov mrtvy. Preto pracuju na dalsich vylepseniach, ale az pre tu novu generaciu. Laimon a s nim i o generaciu mladsi budu snad posledni, ktori budu mat tieto neprakticke organy este na sebe. 

	Skontroloval si usi. Pri tom tlaku a brzdnej sile je to strasna otrava. Nie su velmi odolne voci takym pretazeniam. A chvost si tiez nasiel nasuchoreny. Dal si hole helmu. I pri navrhu tvaru helmy museli mysliet na usi. Tie si ale nedokaze skryt, aby sa ludom viac podobal a tak musi predstierat, ze sa iba prezliekol za lisku. Nadsenost za z neho dala priam krajat. Nikdy si tych rysavych tvorov zo svojej planety neoblubil. Vraj bol odniekial dovezeny a nie je povodny na jeho planete. Mozno je dovleceny prave odtial, clovek nikdy nevie. Apropo, bolo mu povedane, ze moderni ludia na Zemi nemaju proti kostymom vobec ziadne predsudky, ako tomu byvalo v minulosti. Su udajne zhovievavejsi a otvorenejsi, ako kedykolvek predtym. Mozno prvy dojem bude zvlastny, ale potom to vraj pustia z hlavy a budu akceptovat, ak sa na lisku chce hrat permanentne. Dokonca maju okolo toho celu kulturu a niektore dospele deti to robievaju pravidelne a uz nikomu nehrozi vyhadzov z firmy, ak by kazdy den nosieval podobne doplnky. Veru tak, podobnych ludi je mozne najst vsade. Jeho vylepsenia vsak nie su len tak nejake doplnky. Su jeho sucastou a nemoze s tym nic robit. Zatial.

	Dzungla to bola dost riedka. Vlastne to dzungla ani nebola. Ale odkial mal rozoznat subtropicky les od dzungle? Davno nic take nevidel a jeho rod uz zo sto rokov zije v ekumenopolise s par zvyskami bioty a velmi casto bez pristupu kysliku. Tu sa mu ale nos a hlavne chvost velmi zidu. Citi kopec vsakovakych voni a zapachov. Bezny clovek by sa rozkaslal alebo rozkychal, pretoze jeho organy nie su usposobene na vnimanie tolkych cudzich vnemov naraz. On vsak len zakyval chvostom a za sekundu zacitil vsetky vone v okoli asi desiatich stvorcovych metrov bez akehokolvek problemu. Nepochopil ich vsak hned. Su to predsa mimozemske vone a nevie, kam ho vedu. Zacitil vsak nieco odporne zapachajuce. Potom ho zaujala zase prijemna, trochu povedoma vona akoby listov kvetu Marmoo a potom i nieci pot. Hm, takuto nejaku stopu by mal za sebou zanechavat clovek. Pravdepodobnost na navrat domov mu Oni vypocitali na sedem biliontin percent. A na Aukareu je ta sanca dokonca mensia. Musi vsak urobit to, co je najpravdepodobnejsie podla Ich scenaru. Jeho lietac potrebuje palivo, ktore na Zemi nie je, neda sa ani nijak syntetizovat a prvotneho planu sa vzdal uz sedem milov pred tymto pristatim. Nezabudol Im vsak horlivo namietat, preco vsetko robia tak zlozito a jednoducho ho tam nepresunu. Nacreli mu vsak tu skutocnost, ze jednak by to nepochopil a jednak ze s tymto spravanim od Nich podradnejsich tvorov maju do cinenia vzdy.

	Laimon sa teda vyzliekol zo skafandra. Uz mu je nanic. Miestny vzduch vie spracovat bez problemov a toto oblecenie by len zbytocne putalo pozornost. Uz i zabudol, ako skvele je znovu dychat vzduch, uz to takmer i zabudol. Stacilo vsak par nadychnuti, telo si ten pohyb pluc zapamatalo a pokracovalo v dychani uz bez problemov, akoby sa na Zemi narodil. Znova ale musi plucami komunikovat. Pozemcinu sa musel naucit, no s novym mozgovym implantatom to slo lahsie. Ani telepaticky nekomunikuju. No to je zahanbujuce. Bol vsak z tejto misie celkom rad. Narusila jeho uz takmer nudnu proceduru vo svojej praci doma. Niekde tam nespocetne vela milov smerom k suhvezdiu Byka. Pravdaze o tom suhvezdi nemal ani potuchy, ze ho pozemstania takto nazvali. I tak je lepsie, ked sa musi prisposobit niekomu podradnejsiemu, ako by tomu malo byt naopak. Pri komunikacii s Nimi si tak isty byt nemohol. Hnevalo ho vsak to, ze musel ist celkom sam. Nesmel o tom nikomu ani ceknut a to ani tak, aby nikto nemal co i len podozrenie. Zial, musel tak nasimulovat vlastnu smrt, aby ho vobec nikto nehladal. Podla Nich uz i tak domov nikdy nedoleti. 

	Presiel necelych devat desatin meru, ked zrazu za hustym porastom uvidel v dialke mesto. Citil ho uz davno, ba dokonca vedel, kam sa ma pozerat a kolko merov je od neho vzdialene. Zacitil neznamy pach cohosi, co nevedel identifikovat, ale svojimi hunatymi, temer psimi usami, pocuval akysi slaby skrekot cohosi neznameho. Tito maskoti urcite pouzivaju nieco na vlastnu prepravu. Zaiste. A zaiste Laimon nebude vediet takuto vec soferovat, ba dokonca si do toho prostriedku i sadnut. Miestni konstrukteri urcite nemysleli na to, ze by ho mohol soferovat mimozemstan, sice cloveku takmer identicky, no s velkym, nasuchorenym hunatym chvostom, vyrastajucim mu z poslednych stavcov chrbtice. Ti ludia si svoj chvost dokazu odopnut, kedy chcu.

	V pozemsky vyzerajucom obleceni sa citil vcelku pohodlne. Musel si ho vsak vylepsit este pred odletom. Preco tito maskoti nepoznaju nieco take ako chvost? Im by sa zisiel viac, nez jemu. Pokojne by ho im i daroval. Ale potom sa od Nich dozvedel, ze im v podstate zakrpatel. Takze nejaki ich predkovia chvost mali. Ale je tu horuco, pomyslel si Laimon, ked sa vybral cestou do mesta. Stretaval obcas nejake minilietace a v nich ludi. Nikto si ho nevsimal, dokonca sa ani nevenovali riadeniu. Takze na to maju na ceste vyznacene, kam ma tento samocinny lietac ist? V dialke sa tieto lietace vznasali i vyssie nad zemou. Podivini. Nejaky lietac presiel okolo neho pomalou rychlostou. Vsimol si asi troch ludi, sediacich v nom. Vsetci mu davali akysi pokyn rukou. Nevedel si za toho boha lisok spomenut, co tu tento signal znamena. Na zadnom sedadle sedelo akesi ludske mlada nejakeho neurciteho pohlavia. To je zvlastne, tito ludia sa pohlavne dost od seba odlisuju. Ano, Oni mu nemohli za tak kratky cas povedat vsetko, i ked ich transfer informacii bol enormny, jeho implantat za vzdy prehrial a potom si musel oddychnut. Podla toho, co vedel, zaznamenal cosi ako usmev a kyvanie rukou. Zopakoval to i on a otocil sa smerom k lietacu. Najskor presne a podla ucebnice. Pri druhom takomto strete uz bude opatrnejsi.

	V meste. Miestni neziju v ekumenopolise. Maju tu oblasti s vegetaciou, polne cesticky i oblasti, kde nikto nebyva. Tolko nevyuziteho priestranstva! Ale mesto bolo rozhodne ine, ako si ho pamatal zo svojich lekcii. Ludia vyzerali privetivo. Zili si svojim zivotom a par z nich si ho obzerali s udivom a z niektorych vycitil i zmes zatial nepoznanych emocii. Citil i trochu strachu, udivu a cohosi ako pohorsenia? Nedalo sa to presne identifikovat. Ludske mladata sa zrejme hrali na svojom akomsi vymedzenom pozemku, pokrytom cimsi piesocnatym, na ktorom sa vynimali akesi pristroje. Boli to vsak iba hracky, nikto by nechcel pracovat napriklad s takto nepekne zafarbenym bagrom na piesok, vsak? Aha, tak predsa to vyzera na piesok. Podivil sa vsak. Pohlavie tychto jedincov sa od seba da odlisit. Niektori vyzeraju ako jeho vlastny naprotivok, ini maju zase oblecenie jemu vobec nemilej farby, maju dlhsiu srst, no skor porast na hlave. I on si svoj uces upravil viac na pozemsky styl. Vacsinou si jeho ludia nechaju vlasy minimalne po plecia, hlavne z dovodov niekedy az neznesitelnej zimy. On vsak nebol zastancom prilis dlhych vlasov a tak mu sucasna moda i horuce podnebie dali priestor na experimentovanie.

	Pokracoval ulicou. Zacal sa citit podozrivo dobre. Nemal vsak ponatia, ci bol ozaj este v rozmedzi odchylky, lebo vedel, ze sa ma teraz citit podivne, ale do akej miery? Stretaval ludi. Vela z nich mu vsak nevenovali pozornost a stale sa divali do zeme. Preco to robia? Posnazil sa vsimat si ludi este pozornejsie a pozrel sa na dany problem trochu blizsie. Nedivaju sa do zeme, ale do nejakeho pristroja. Musi to vsak byt snad ich sucastou, lebo v ruke to ma kazdy jeden. Ale nie! Tamten tam si to nechal zmiznut vo vrecku! Takze to nie je ich sucastou! Mozno je, len je to odnimatelne. 

	Oproti nemu vysiel z rohu ulice clovek. Napadne sa lisil od ostatnych. Vyzeral mlado a culo a mal dokonca usi na hlave ako on! Takmer prehltol slinu a bol si vedomy i toho, ze i tento ukon jeho telo neurobilo uz poriadne dlho. Tato planeta sa s nim hra! Ale co je to za lisiaka bez chvosta? Zachytil velmi neznamy ramus. Cosi velmi nezvycajne, hoci sa to podobalo na hudbu, ale na jeho vkus prilis podivnu a dokonca by ju pomenoval ako „vlezlu“. Mlady clovek sa vsak znova od vsetkych lisil stavbou jeho tela, vyzeral sice v dospelom stadiu, no nizsieho vzrastu, mensej a krehkejsej muskulatury. Vpredu na trupovej casti cierne tricko zakryvalo akesi zvlastne, nezname vyrastky pologuloviteho tvaru, ktore davali tusit, ze ma pod trickom mozno nejake brnenie. Aspon tak si to Laimon vysvetloval. Preco vsak niektori taketo cosi maju a niektori nie? Mozno je to znova odopinacie. Usami vsak clovek nedokazal hybat. Dalsim pohladom zistil, ze jeho usi su pripevnene na akusi obrubu, ktoru ma okolo lebky na vrchnej strane. Aha, takze znova odopinacie usi. Takze to nie je nikto z nasich, pomyslel si Laimon. Na sekundu citil nieco, co by mohol povazovat za sklamanie, ale znova vycitil nieco zvlastnejsie. Z toho cloveka cosi vyzarovalo. Nevedel to popisat. Vedel vsak, ze teraz sa urcite od svojej odchylky odchylil viac, nez by to Oni chceli. Ale ved Oni o tom museli vediet. Akoby ten clovek s nim komunikoval, pritom ale nic nevravel. Znova to citil a bolo to uz silnejsie. Nevedel, co to je a zacal v duchu nadavat, preco jeho implantat nemal dostatocnu prenosovu rychlost, aby si zapamatal, co to je.

	Clovek sa blizil. Usmial sa na neho. Laimons ten usmev uz videl. Takze som stale v dovolenej odchylke. A vie presne, co sa ma spytat a aku odpoved ma ocakavat.
„Zdravim pan Lisiak! Aj vy idete na kolotoce?“

Ten, ktory hladi na hviezdy

	Sedemdesiat. Tolko supernov sa za posledny mesiac len tak objavilo na oblohe. Vsetci vedci a vesmirni nadsenci (sialenci) si isli oci vyocit, simulacie sa blaznili, pocitace od nespocetnych operacii horeli a ludstvo stalo znovu pred cimsi neznamym. Nikto si tieto javy nedokazal vysvetlit. Kazdy den boli hlasene aspon dve supernovy, uz i pomenovane podla znamych hviezd. Ale ako to takto mohlo rychlo vsetko vzplanut, pytal sa sam seba i Bentas, leziac na posteli. Nemohol ani za toho boha zaspat. Ved hviezdy samy od seba nevybuchnu len tak. Su od seba vzdialene na stovky, ba i miliony svetelnych rokov a tak to nacasovanie… Ak by teraz, v tomto momente, vybuchla hviezda A, vzdialena desat svetelnych rokov od Zeme a hviezda B, vzdialena sto svetelnych rokov, tak zo Zeme by bola viditelna najprv hviezda A a to presne o desat rokov a o devatdesiat rokov druha, neberuc do uvahy rozpinanie vesmiru! Ked sa v tomto okamihu pozriem na oba hviezdy, co uvidim? Stav hviezdy A spred desiatich rokov a stav hviezdy B spred sto rokov! Teda ziadnu supernovu. 

	Zamyslel sa a vstal, aby znova zapol klimatizaciu. Pocasie sa znova vyrazne zhorsilo. Kedysi sa hovorilo „ortut teplomera vystupila na hodnotu 40°C“. I ked sa to hovorieva doteraz ako ustalene slovne spojenie, ortutovy teplomer nepouzil nik snad uz storocie. V Grecku nie su styridsiatky v juli nicim zvlastnym, ale tak ako minuleho roku – vo februari – to je uz trochu netradicne. Sedem rokov v Europe nezasnezilo. Vzduch bol olovene tazky a uz-uz sa crtal deficit pitnej vody, tento rok uz druhy. Uz minuly mesiac nejaki geologovia v USA navrhli zmenit radikalne klimu masivnymi sopecnymi erupciami. Ano, uz znova. Pred rokom sa umelo snazili vyvolat erupciu sopky na Islande s neuveritelne zlozitym menom a na to pouzili este zlozitejsie mechanizmy. Az na odpalenie zopar ton sutiny sa v podstate nic nezmenilo. Teraz by vsak chceli umelo navysit objem magmy vo vnutri sopky a jadrovou bombou s malou silou primat sopku k vybuchu. Vela aktivistov sa vsak ozvalo s tvrdenim, ze pouzitie jadrovych bomb je nehumanne a moze vsetkych ohrozit. Zmluva o nepouzivani jadrovych bomb ma aj tak vyprsat az o pat rokov. Ale ak by sopka naozaj vybuchla s ludskou pomocou, nie len zeby sa popolcek mohol takto rozplynut do atmosfery a vplyvom obrovskej teploty vyparit alebo zmenit v paru, mohla by sopka zamorit radioaktivitou velku cast sveta. Na stranu aktivistov sa postavili i dalsi vedci, ktori zase pouzitie jadrovej bomby akejkolvek sily zamietli hlavne z dovodu, zeby mohla narusit sopuch a tym by sa magma sice dostala na povrch, ale obrovske mnozstvo jej podzemnych zasob by ostalo v kotle rozmetanej sopky bez zjavnej pomoci klimatickym podmienkam, nenastala by teda ziadna sopecna zima.

	Klima si pokojne vrcala, len co Bentas stlacil na nej klavesu na spustenie jej cinnosti. Spomenul si vsak na silu tektonickych platni. To je dalsia celkom priechodna cesta ako zobudit sopku, vari nie? Mozno jeden dobre miereny odstrel a tektonicke poruchy v blizkosti sopky by ju vedeli prebudit k zivotu. Muselo by to byt ale na odlahlom mieste, kde nie su ludia tak blaznivi, aby si postavili mesto pri takomto spiacom obrovi. Bol na exkurzii na ostrove Montserrat. Odkedy je to zavisle americke uzemie, spravili z neho atrakciu a postavili tam zabavny park pre nevedcov a pre vedcov vedecke centrum pre astronomiu a geologiu. Nie vsak v Plymouthe, neexistujucom a pustom hlavnom meste. To zase spenazuju exkurziami, kde si kazdy moze na vlastne oci pozriet, ako neslavne moze dopadnut suzitie sopky a ludi. 

	Ako Litovcan neznasal horucavy. Aj ked sedel v aute, vzdy si nastavil klimatizaciu na najvyssi mozny vykon. Za volantom formulovych serii si tej horucavy vsimal menej, vzdy sa plne koncentroval na svoj vykon. Ale vzdy so smiechom prizvukoval, ze klimatizovany pretekarsky overal by mu pridal tak dvadsat koni navyse. Odkedy nepretekal, prestal sa o seba starat. Upadal do uzkosti, z ktorych mu casto byvalo nevolno. Nedokazal sa vobec uvolnit. Ked nastupil na univerzitu, aby sa uzkosti zbavil, tak paradoxne upadal do coraz vacsich depresii. Vzdy ho zaujimal vesmir a vecna ludska otazka o jeho postaveni v nom. Uzkosti teda chcel zahnat niecim, co by ho naplnalo a bavilo. Studium vsak bolo narocne a nezriedka sa trapil kvoli narocnym skuskam a este tazsiemu ucivu. 	Nuz a potom to prislo. Terminy skusok, pisomky, testy a seminarne prace. Vzdy chcel vsetko uzavriet pekne v piatok a aspon cez vikend nemysliet na skolu. Ale nech ho Matt akokolvek rozptyloval, Bentas mal pocit, ze prestal citit. Akosi neprezival ani jeden okamih a vsetko sa mu zdalo byt nutene. Nic mu nedavalo logiku a prestaval rozumiet ludom, ktori sa dokazali pre nejaku vec zapalit. Netesilo ho rano, netesilo ho dobre jedlo, netesil ho vylet do prirody, netesil ho ani ten stebotajuci vtacik za oknom. Aj ked bol myslou v skole cez den, ani v noci nemaval pokoja. Do rana v snoch riesil fyzikalne priklady, ktore sa mu vzdy menili na papieri alebo na tabuli. Niekedy sa ocital v zadnych laviciach poslucharni. Sedel tak daleko, ze musel odcitavat z pier prednasajuceho. Prepadaval z pisomiek, kazdy na neho ukazoval prstom ako na vraha, smiali sa mu. 

	A ked myslou nebol v skole, tak si spomenul na svoju zmarenu karieru pretekara. Ako mu to kedysi slo, ale i kolko pretekarskych specialov rozbil. Potom ten naoko nevinny kontakt s Mattom. Ziadna nehoda, no po zmarenej sanci na titul s nim skoncil sponzor a tiez i jeho dalsie nadeje. Teraz by v tomto stave za volant nemohol. Sam by sa vystavil riziku, nehovoriac o tom, kolko rizika by zosobnoval pre svoje okolie. Zacinal mat akysi blok, ked si vobec sedaval za volant. Matt ho neskor ho zo sebou vzal do Spanielska nielen na vylet, ale i za volant profesionalneho simulatora. Mozno tym, ze sa Bentas posilnil tabletkami, mozno jeho nelichotivym psychickym stavom alebo udalostami predchadzajucich tyzdnov, sa Bentas v aute triasol. Sprvoti to nebolo to prilis viditelne a ani ho to neovplyvnovalo, ale ked mu na ploche monitora ukazali trat a celkom zdarne zvladol tri kola, to stvrte zbabral. Piate i sieste zbabral. Siedme zbabral. A to osme ze bolo ine? Potom si Matt vsimol, ze jeho triaska sa zhorsuje. Ruky sa mu same od seba triasli. Bentas si deviate a desiate kolo vobec nepamatal. Bol v tranze. Presiel ich dobre a v casovych rekordoch, ale v jedenastom tvrdo nabural. A kedze to bol profesionalny simulator, pri takychto nehodach sa i volant hybe ako naozaj a je na samotnom pretekarovi, aby ho co najskor pustil, pretoze sa sialene hybe zlava doprava, az kym auto zastavi. A Bentas to vedel, lebo sekundu pred narazom sa volantu pustil. Ale sedel v kokpite este pat sekund, kym sa spamatal. A ked si Matt prezrel tu nehodu z opakovaneho zaznamu a predstavil si, zeby sa to iste stalo v reale, o Bentasovi by mohol hovorit v minulom case. Posadka, ktora sa o simulator starala, bola vsak v dobrej nalade. A kazdy by v podstate i bol, ved o nic nejde, sice si pilot zazije takmer realne sily na svoje telo pri kazdom pohybe, ale nestane sa mu nic vazne. Ibaze co nedokazal nasimulovat, bola nehoda, maximalne tak tvrde zabrzdenie. Videli uz vela ludi, ktori burali podobne ako Ben, ale len Matt svojho priatela poznal a vedel, ze je celkom mimo. Jeho jazdu nespoznaval a ked mu par raz najprv presiel dlanou pred oci, jeho zrenice vobec nijako nezareagovali. Az ked do neho stuchol na treti raz, az vtedy sa Bentas prebral. „Bural som?“
„Nestras ma. Si v poriadku?“
„Bural som?“
„Ano, rozbil si to.“
„Ako to je mozne?“ takmer az psim pohladom sa pozrel na Greka. Ruky sa mu triasli. Uz i technici si vsimli, ze sa nieco deje. Bentas sa prebral z hladiny alfa, ale kym prisiel k sebe, to trvalo takmer cely den, ruky sa mu prestali triast az na druhy den. Toho dna bol rozruseny, odpovedal Mathaiosovi z cesty a rychlo zabudal. Na druhy den sice vyzeral veselsej povahy, ale podla jeho slov si pamatal len na par kol na simulatore a potom uz nic. Z celeho dna.

	A opat tie motyle v bruchu. Ano, bolo horuco a nechutilo by mu jest tak ci onak, ale uzkosti sa znova vracali. Uz len pomyslenie na to, ze dalsi den sa bude podobat na ten dnesny, ho ubijal. Mal pred sebou este dolezitu skusku, na ktoru sa musi ucit. Ak ju nezlozi, nebude uz moct uz skolu dokoncit. A potom ist do normalnej prace. Toho sa desil najvacsmi. Niekde sediet od deviatej do piatej a pracovat na tom, co do neho bude chciet sef, to by bol jeho udel. A on si seba v takejto praci nevedel predstavit. Uz teraz ma stres z toho, co zazil, a nieto este z toho, co zazije. Kolko stresu dokaze clovek stravit?

	Odhodlal sa pozriet do obrazovky pocitaca. Mal ho cez siet spojeny so svojou vykonnou kamerou a pozrel si, co zaujimave zaznamenala. Mala v sebe multispektralny senzor, ktory sa aktivoval pri zmene podmienok v tej oblasti oblohy, na ktoru bola zamerana. Opat ziadne viditelne zmeny. Kameru mal kvalitnu a tiez i neoCCD cip, ktory uz nie je tak drahy, ako byval. Stale vsak nemal odfotenu ani jednu supernovu v case pred vybuchom, vzdy len po nej. Chcel si potvrdit svoju hypotezu, ze zrejme niekde velmi daleko sa zmenila rychlost rozpinania vesmiru az natolko, ze zacala pomaly trhat hviezdy v jej okoli. Nemal vsak zaruku toho, ci Hubblov-Lemaitrov zakon rozpinania vesmiru plati v kazdom bode vesmiru rovnako. Tym by vsak sa menil nielen priestor vokol hviezdy, ale taktiez i cas, co by ale znamenalo, ze by vybuchy mali nastavat ovela neskor, nez by podla jeho vypoctov mali. A vypocty su mu nanic, ked si hviezdy vybuchuju, ako  a kedy chcu.

	Hladacikom sa pomaly presuval k poloham posledne znamych supernov. Uz si zvykol, ze ich suradnice sa velmi nelisia, casto to vyzera tak, akoby vybuch jednej hviezdy ovplyvnil i dalsie v okruhu stotisic svetelnych rokov od primarneho vybuchu. Uz si nakreslil i simulaciu vsetkych vybuchov, ale cim viac supernov bolo hlasenych, tym sa ten radius coraz zvacsoval. Prve tyzdne to boli susediace hviezdy na par stovak svetelnych rokov, a to by jeho hypotezu nepriamo podporovalo. Teraz sa vsak obrazec narusil. Ak by ale skusil vypocitat rychlost expanzie narastu radiusu tychto vybuchov, mohol by predpovedat predsa dalsie hviezdy na odstrel! Zial, jeho pripojenie na internetovu databanku hviezd bolo obmedzene a tak o tychto objektoch nemohol vediet. Moze tak minimalne nastavit kameru a dalekohlad na sektor vesmiru, kde by mohol vybuch predpokladat, ale kym by vypocital suradnice, uz by ten vybuch mozno i nastal a i keby tam nasmeroval dalekohlad, zistil by, ze tam bud ta supernova uz je alebo ze jeho vypocet bol chybny.

	Musi mysliet ako sachista. Ak neviem jeho najblizsi tah, co takto ten dalsi? Alebo dalsi? Alebo dalsi? Musi zistit nieco o umere tej vzdialenosti. Je to vela pocitania, no na to ma predsa pocitac. Spustil program, ktory si sam naprogramoval a ktory len on vedel, ako funguje. Zadaval do neho pravidelne kazdy den metadata o supernovach. Databazy nikdy nespravoval, no mal len skusme informacie z medii, ale i vedeckych webstranok, kde tieto informacie zverejnovali. Tie doplnal vlastnymi informaciami a „bulharskymi“ konstantami, ktore mu pomohli pochopit softver v jeho neoCCD kamere.

	Stale si prezeral suradnice. Ak by ich vedel dat do suvisu a zistit, co sposobuje ten stale sa zvacsujuci radius, bol by urcite rad. Mozno ak by dokazal lokalizovat zdroj toho neznameho javu, bol by mudrejsi. Ani prepinanim do inych sektorov spektra elektromagnetickeho ziarenia vela nezistil. Informacii mal dostatok, ale potrebuje nieco, co dokaze spracovat take mnozstvo dat a pekne ich zvizualizovat. Musi najst a zaznamenat viac zmien. Este raz mrkol okom na udaje o poslednej supernove. A tej predoslej. Bol vsak strateny. Robil to nerad, no nastavil kameru a dalekohlad na vacsi rozptyl. Mozno by takto konecne vedel tu najblizsiu supernovu najst, ale kym by dostal o nej informacie, jeho softver by sa zblaznil, keby mal ziskavat informacie o vsetkych objektoch v teraz zvacsenom sektore vesmiru, zobrazenom na kamere.

	Slnko zapadalo a tak sa obloha jasnila. Teraz si uz len k tomu sadnut a pocitat ostosest. Aspon na chvilu bol zabrany do prace a nemyslel na svoju uzkost. Chvilami sa dival na oblohu a jeho softver zaznamenal nejaku aktivitu. Bentas sa zacudoval a vobec nevedel, ze cosi take niekedy programoval. Bol to len odkaz na externu databazu, ale on k nej mal pristup. Mrkol sa na obrazovku pocitaca. Zrejme sa blizi k Zemi maly asteroid. Neskodny, z velkej casti zhori v atmosfere, ale… dopadne len par kilometrov od Aten! Aspon podla jeho add-onov, ktore si doprogramoval. Nadsenostou priam horel ako ten asteroid.
Teraz si vas kupime
Pri salke caju 

	Chrstol jej do tvare jeden z jeho krivych usmevov. Citil sa pri Kristinke velmi pohodlne, velmi mu imponovali jej odnimatelne hunate macacie usi. Kristinka bola zase rada za velmi netradicnu navstevu. Laimona velmi toto svieze, usmievave mlade dievca so zelenymi ocami pripadalo niecim este vynimocne. To, ze islo o vzajomnu pritazlivost, by na mieste asi nepochopil. Tvaril sa vsak, ze vsetkemu nerozumie, udajne len preto, aby sa mala komu vyrozpravat. V skutocnosti sa vsak chcel na pozemstanov opytat priamo zdroja – jedneho z nich.
	Usmiala sa podobne krivo. Laimons sa nemohol tomu pocitu nijako ubranit. „Vy nie ste odtialto, je tak Laimon? Mate cudzie meno i prizvuk.“
„Veru tak, prisiel som si hlavne oddychnut. Mal som velmi dlhu cestu, vy chodite casto do tohto…“
„Do lunaparku? Nie casto, obcas si sem prevetrat hlavu z toho, co sa stalo v minulosti.“
„Muselo to byt neprijemne.“
„Je to tak. Ale co uz urobime s tym?“ znova sa veselo usmiala.
„Mna celkom prekvapuje, ako vedia byt ludia usmievavi, napriklad ako vy, napriek urcite zlym nestastiam, co sa vam stali.“
Znova takyto sladky usmev a pohlad do zeme.
„To je uz v mojej povahe. A stale nemam este ani tridsat a viem, ze zivot este bude i krasny i nestastny.“
„Oboje?“
„Ano. Tie krasne veci su vacsinou lemovane samymi… ako to povedat pekne… hm, experimentami.“ zapyrila sa, nevediac, ze Laimon tomu slovu neporozumie. „Toto nie je svet, kde je vsetko take, ake chceme, ale taky je zivot. Ked sa zasekneme, mysliac len na zle veci, je vacsia sanca, ze sa nam aj budu diat.“
„Existuje i iny svet?“	
„Samozrejme. Ale keby tak existovala na ne nejaka brozurka!“ srsala vtipom. Laimons nahodil jeden z palety svojich lahostajnych vyrazov tvare, pri ktorom krcil nos: „Hovorite velmi v hadankach, nevyznam sa vo vas.“
„Co som sa tychto slov napocuvala... Asi to bude teda pravda… Nuz co, v skratke som tym myslela, ze existuje mnozstvo svetov a mnozstvo vasich klonov. Ale v prenesenom vyzname. Predstavte si to, ze napriklad ja sa teraz rozpravam s vami a mam o vas urcity obraz, urcitu mienku. Ale ak by ste sa rozpravali napriklad s tamtym chlapikom, ktory pije pivo, ten by si vytvoril inu verziu vas, rozumiete mi?“
„Ako to ale suvisi s tym, ci je svet krasny, ci nie?“
„Ma to s tym priamy suvis predsa. Ten, kto pozna najlepsie vas, ste len vy sami. Viete vsetky svoje pre a proti. Ale to, ako vas vnimaju ostatni, je dost odlisne. Len vy si spomeniete na svoje chyby a preslapy vo svojom zivote, teda vy ste svojim zrkadlom. Ostatni maju o vas iny pohlad. A o tom je zivot.“
„O com? O tom, aby mali vsetci o mne len ten dobry pohlad?“
Vzdychla si: „Kedysi si to ludia mysleli. A boli nestastnejsi, nez kedykolvek predtym. A horsie bolo to, ze vela ludi si to ani neuvedomovalo.“
„Nie je predsa clovek najsilnejsim druhom na Zemi? Sam predsa dokaze cokolvek. A ked si proste povie, co a ako chce dokazat, tak to jednoducho spravi.“

	Kristinka sa na neho teraz pozrela velmi smutnym pohladom, i ked jej oci stale ziarili akymsi nehynucim ohnom. Je cudne, ze ti usmievavi ludia v sebe dokazu skryvat tolko bolesti.
„Keby to bolo tak jednoduche. Ak to dokazete, tak vam velmi zavidim.“
„Tam, odkial pochadzam, si casto hovorime: Jedinou brzdou sme my sami. Ak vieme, co dokazeme, ideme do toho, nech sa deje, co sa deje.“
„Nechcite ma poucovat o tom, co clovek dokaze a co nie. V jednom ale mate pravdu: najviac sa brzdime sami. Ale niekedy clovek nemoze dosiahnut to, co chce, neberuc do uvahy konzekvencie.“
„Co tym myslite?“
„Casto sa musite zrieknut vela svojich snov pre dobro druhych – hlavne rodiny a priatelov.“
„Lebo ich mate radi?“
„Lebo ich mame radi. Niekedy radsej vidime nasich milovanych radostnejsich, nez nas samotnych.“

	Chvilu sa odmlcali. Kristinka vsak nadhodila, ze prave toto ju niekedy dokaze rozveselit a tak Laimon navrhol, aby po tazkom rozhovore si dali tretie kolo na kolotococh s detmi. Kristinka znovu rozkvitla. A to na zaciatku ani netusila, ze v podstate s mimozemstanom stravi vyse styroch hodin prijemneho rozhovoru a zabavy. Laimon sa uz dlho tak neodreagoval. S detmi sice este nevedel velmi vychadzat, ale rad im dovolil hrat sa s jeho hunatym chvostom, rozdaval usmevy na vsetky strany. Vnutri vsak vedel, ze svojej buducnosti neujde a bolo mu toho trochu i luto. Ved s tym urcite ratali i Oni. Zaujimalo by ho, ako sa vlastne obranili proti jemu samotnemu. Deti a Kristina boli tak mili a plni prekvapeni, ze jednoducho nemoze tuto planetu nijakym sposobom obetovat a nasadit tu navnadu. Prisiel ako Pomstitel, ale uz v prvy den sa z neho stava Uzivatel. Ale ved pravda! Cim si vlastne vysluzil samotnu sluzbu Im? Ved za to nic nedostane a ma sposobit dalsiu hromadnu pandemiu? Ma predsa vypustit virus. Hodit navnadu, aby si ich vsimla Civilizacia, ktora ich ulovi. Nie, on ma vypustit navnadu, aby sa ludstvo nechalo dobrovolne chytit.

	Ale i tak vela veciam neporozumel. Ale mozno je to tak dobre. Vlastne musi byt. Zivot, to nie su presne prikazy, manualy a sipky, kam ma clovek ist. Casto sa zamota, nemoze najst ten spravny smer. Ono vlastne – co je spravny smer? A ma si vobec clovek uz po vybere svojho rozhodnutia moznost obhliadnut sa za tymi vsetkymi moznostami a vediet, co by bolo keby? Nemoze. Na – co by bolo keby –sa zivot nehra. Tak si nikto nikdy nevie predstavit, ako by sa rozhodol v tom danom momente. Moze sa vratit do toho obdobia v spomienkach, no nemusi sa rozhodnut rovnako. Clovek sa uci a s pribudajucimi prezitymi dnami sa na urcite veci diva inak. 

	Mal pozemstanov plnu hlavu. Ale necitil sa nijak zle. Vedel, ze sa svojmu osudu nevzoprie, akokolvek by sa snazil. Ved i toto stretnutie bolo Nimi predpovedane a nijako sa zrejme neodchylil od svojej cesty. Ale i tak mu jedna vec nedala pokoja: ak by bola tato planeta v rozklade a to takom, ze uz potrebuje len dychaci pristroj, tak prosim! Ale toto je predsa svatokradez! Ludstvo prave zaziva najlepsie obdobie svojho zivota a on ho ma obetovat? Zamyslel sa. Mozno to prave takto chcu. To Intelipole, ci o com to basnili. Asi je ho na Zemi najviac prave v tomto obdobi. Ale moment – Oni ho predsa chcu odmenit. Dostane predsa odpoved na vsetky otazky. Bude zit na Zemi az do staroby, nemusi sa bat smrti. Po nej je totiz Ich clenom. Moze byt vsemohuci. Nebude sice moct ovplyvnit materialny svet, no ten duchovny bude pre neho otvoreny. Bude mat moznost vediet odpovede na vsetky otazky, poznat cely vesmir a pochopit ho. Bude mat bezmedzne moznosti. Ale za aku cenu? Boh je ale mrtvy. Vsetky idey o vsemoznych bozstvach, o ktorych nepochyboval, ze su i na Zemi, su uz v podstate zbytocne. Oba spolocnosti ziju totiz v intelektualnej dobe, kedy koncept bozstiev nema ziadny vplyv na svetonazor. Uz nie je nimi potreba vysvetlovat vznik zivota, cloveka, i jeho koncept krasy je uz prekonany. Bozstva uz nemaju ziaden dopad ani na spravanie sa ludi. Ak este i na Zemi existuje teologia, o com vlastne ponima? Co im ostalo? Uz len manipulovat ludmi?  

	Tak pockat, ved o tom uz premyslal a prisiel na svoje myslienky. Zjednodusovanie sveta. Tak. Aby ludi menej bolel. Preto boli obdobia temna vzdy plne obracaniu sa k bohom, pretoze niekto nadprirodzeny sa moze spravat ako clovek, ked to ti ludia v tom danom obdobi nedokazu. Vojny a nepokojne prebudzaju v ludoch neludske spravanie, ktore je dokonca tolerovane.

	V ktorom svete ma zit? A ako sa spravat? Vedel, ze sa do tejto slamastiky dostane, ale uz teraz s tym? Uz sa zvecerilo a on vedel presne, kam ma ist a co tam uvidiet. Dokonca i vedel, s kym bude mat tu cest sa stretnut. Bude tam na neho cakat, bude zmateny, pohorseny, ale i vystraseny. Vie, co tomu cloveku povedat, ako ho upokojit a odlakat kamsi inam. Navnada cochvila dorazi na Zem. Uz je to neodvratitelne. Aj ked vedel, ze Kristinka bude chciet ist s nim, vie, ze nakoniec pojde sam. A veruze sa tak i stalo. Kristinku vsak nechal v lunaparku, aj tak vie, kedy a kde ju najde. Len co myslela tym, aby jej nechal telefonne cislo? Asi nic dolezite.

	Vybral sa ta. Nebude to daleko od jeho lode a tak si moze zajst i po nejake osviezenie, i ked to pozemske napodiv stravil, ale nechutilo mu az tak, ako by si zelal. Bude to padat tym smerom, ukazal prstom na oblohu. Musi sa k nemu priblizit a ziskat ho. Nemal ziadne obavy, vedel presne, kam dopadne a co ho tam caka, preto sa ani neponahlal. Ved je vsetko predsa dane. I to mu dost imponovalo: ako to zvladli? Kolko generacii este pozadu su lisci ludia na Taigorde? Desat, sto alebo milion? Dostal sa ale do takeho filozofickeho badania v dutine svojej sedej kory, ze si pomyslel, ze bude lepsie, ak to necha tak. Pri Nich clovek nemusi rozmyslat. Dokonca sa nemusi spoliehat na nikoho a nic. Vsetko je to len intuicia, predvidavost a instinkt – zakladne pocity, ktore si nevyzaduju privela rozumovej energie. Nie, zeby sa citil nejak podradny (a veru ze sa tak citil v porovnani s Nimi), ale chapal, ze museli stavit na vseobecne zrozumitelny jazyk, ktoremu pochopi i liska, ak by to potrebovala.
 
	Za velmi kratky okamih sa na oblohe objavila malo patrna svetelna stopa, akoby meteoru. A to je presne ono. Co s tym ale urobi? Ma sa toho dotknut a cele to spustit? Nebol si tym taky isty. I tak mu len malo veci z jeho misie bolo zrejmych. Poslali ho sem, aby pockal na balik a ten rozsirit po celej zemeguli. Nevedel si vsak vysvetlit tu vec, preco sem musel ist osobne. Ved i pozemstania by predsa dokazali sa balika dotknut a tak rozputat peklo. No v plane bolo zrejme nieco, co pochopi az potom, cicikal sa. Bol sice o nieco vyvinutejsi ako miestni, ale zakladne pocity lomcovali i nim. Veril vsak, ze plan len zle chape a mozno to i Oni mysleli celkom inak. Inak by Im rozbil cifernik. Ale predstavil si tu nekonecnu volnost – plavit sa po vesmiru lubovolnou rychlostou, nikdy nepotrebovat ziadnu vesmirnu lod, oslobodit sa od otroctva hmoty. Ved potom by mohol vsetko. Iste, i toto nieco stoji, ale uz sa toho nemoze dockat.

	Balik sa blizil. Ludia by ho nepoculi, no on ano. Radsej si stlmil citlivost svojich organov, pretoze svistavy zvuk naberal na frekvencii. Dobre, teraz je to lepsie, ubezpecil sa, stale okom hladiac na balik – meteor. Ma male rozmery, ale i tak narobi hluk. Chvilami sa zablyslo, no nenasledoval ziaden zvuk akoby pristavajucej stihacky, iba jemny sycivy zvuk, nie silnejsi od stredne silneho prudu vody zo zahradnej hadice. A uz ho videl na oblohe, bol trochu zeravy a nezretelne svietil, takze ho uz v pritmi bolo mozne dobre pozorovat. S narazom dopadol na zem, nie vsak ako meteor. Bolo mozne pocut len dunivy zvuk, akoby ta vec padla z vysky len mozno troch metrov do piesku. A sou za zacina, pomyslel si a nastrazil vsetky svoje zmysly naplno. Vedel, ze nema sa sancu nic pokazit, ale bol tak zvyknuty – vsetky svoje misie zvladol kvoli tomu, ze nikdy nezanedbal ani jednu malickost. 

	Blizil sa k nemu. Zrazu vsak zavahal. Tu nema spomienky, nevie zrazu presne urcit co sa s nim deje, ale akoby jeho vlny s Nimi boli akosi narusene a nezretelne. Hm, zaujimave, to sa stava prvy raz, to nieco bude urcite znamenat, hovoril si. A veru tak i bolo. Balik dopadol vedla asfaltovej cesty a ktosi pri nom uz bol a chrlil na neho vodu. Chcel sa len prikrcit ku krom, ale nemotorne sa o odev kdesi zachytil o celkom silnu vetvu. V pokuse vyslobodit sa ale neudrzal rovnovahu a posunute tazisko jeho tela dopredu sposobilo, ze sa ocitol na asfalte, stale este teplom. Ale ako to? Toto sa predsa podla Nich stat nemalo! Teraz uz len instinktivne zacitil, ako na nom spocinuli pohlady oboch neznamych ludi pred nim. V polosere im do tvare nevidel, ale len co si zrak prisposobil prostrediu, zacal ich uz vnimat. Jeden stal pri Baliku a ochladzoval ho slabym prudom vody, ktory teraz vypol a nechal Balik chladit sa na vzduchu, aby neriskoval jeho poskodenie prirychlym chladenim. Ten druhy sa opieral o auto, ktorym zrejme prisli na to miesto. Tak matne si vsak pamatal, ze tam mal stat ale iba jediny clovek, tak co tam robi ten druhy?

	Bentas na neho vymrstil baterku, ktoru pohotovo vytasil z vrecka. Matt, ktory sa na Bentasovu privelku radost len chladne prizeral, zrazu ozil. Myslel si, ze to im na cestu vybehla liska, ktora tam najskor sramotila v krikoch. Dostal nehynucu chut sa schuti zasmiat, hladiac na Laimona. Bentas vsak zachoval duchapritomnost a cloveka s chvostom sa nezlakol, iba sa zvysenym hlasom opytal: „Ste v poriadku? Vystrasili ste nas.“

	Laimons stratil podu pod nohami a citil sa prvy raz vydesene. Teraz mu predpis nehovoril, co ma robit a tak len lezal a pomaly sa zviechal. Bentas hodil baterku Mattovi a povedal mu, nech na neho dalej svieti a zacal sa k nemu blizit. Laimons si vsak uvedomil, ze ten clovek ani len nemoze tusit jeho poslanie. No ozval sa celkom priatelsky, takze vedel, ze sa ho neboji a tak sa upokojil.
„Stratil som koordinaciu a spadol som.“
„Vsimol som si. Preboha, co ste tam vyvadzali?“ opytal sa Bentas. Laimons mu ale predsa len v hlase vycitil jemne obavy.
„Uvidel som nejaky lietajuci predmet na oblohe, tak som ho chcel sledovat.“
Bentasovi sa rozziarili oci a to nie len odrazom svetla baterky, ktore na neho dopadalo.

	Snazil sa obom muzom vysvetlit, ze je k meteoritu navadzany nejakou mimozemskou civilizaciou a ze ten kamen musi mat stoj co stoj. Chcel s kartami von hned: „Pocujte, vy obaja – tu nie sme vo filme alebo nejakom hlupom, vymyslenom pribehu. Ja vam hovorim na rovinu, kym mozem! Ani neviem preco, ale mozem, neviem preco, ale ten kamen si beriem ja,“ bol ocividne nesvoj. Matt len znovu chladne hlavou pritakaval a pritom mu bolo vsetko jedno. Nejaky blazon z nedalekeho lunaparku, ktory sa az prilis vzil do svojej ulohy, pomyslel si. Ach, kam to zase ludstvo speje, byt psychicky vyrovnany je v tomto svete coraz unikatnejsie.
„Oni ma riadia, to Oni ma navigovali, aby som si ten Balik vyzdvihol.“
„Tak potom preco teraz neviete, co vam ti „Oni“ vraveli?“ 
„Lebo nieco tomu brani. Keby som vedel co.“
„To ste stale v kostyme?“
„Preboha clovece!“ Laimons si vzal svoje obe usi do prstov oboch ruk a poriadne sa za ne vytahal. „Nechapete, ze to su moje organy, ako tie vase? Ja nie som pozemstan!“
„Dobre lepidlo!“ nemohol si odpustit ustipacnu poznamku Matt, stale usmiaty. Bentas bol vsak pri Laimonsovi blizsie a tak si vsimol, ze tu nieco nehra. Skumavo sa zahladel na jeho hlavu. Teraz si to uz ani jeden z nich nemohol nevsimnut. Hybal usami ako ozajstny lisiak a i ked na Zemi sa vyskytuju tiez podobne prepracovane kostymy, vzdycky sa ale daju snat dole. Bentas sa neveriacky priblizil k liskocloveku a s otazkou – Mozem? – sa dotkol jeho liscich usi. Laimon nimi par raz pohol. I nezavisle od seba. Mathaios konecne odhodil masku nezaujmu a podisiel blizsie k neznamemu.
„Naozaj neviem, co povedat, vyzeraju prave,“ uzasnuto nadhodil Bentas.
„Ako prave?“
„No ze su normalne sucastou jeho tela. Prisaham.“
Laimons mlcal, iba nervozne hybal chvostom. 
„Toto nam nikto neuveri.“

	Chvilu si ho obaja prezerali a vyzerali ako dve opice v ZOO, ktore si obzeraju novu hracku. Prestali, kym Bentas nepotiahol Laimona za chvost a ten mu nim nahnevane dal facku. „Hej, tak to ale bolelo!“

Kto dobre zaraba, moze popijat

	Bol to kvader, ale nepravidelnych rozmerov, nieco ako skatula, ale zabalena v akychsi ochrannych foliach, aby makko pristala. Malo to tmavu matnu farbu, vazilo to bezmala tak dvadsat kilogramov a cele nezaberalo vacsi priestor, nez bola plocha stola, na ktory ho Bentas postavil. Sprvoti by to Matt prirovnal k dvadsiatim kilogramom cukru, zabalenom v ochrannej folii, hlavne preto, ze malo to prilis rovnake rozmiestnenie hmoty. 
„Musim vsak ostat v kryti, iste mi rozumiete.“
„S tymto?“ trochu opovazlivo nadhodil Bentas, dotknuc sa jeho chvosta.
„Preto som radsej bezal do toho miesta, ktore vy nazyvate lunaparkom.“
„Bezal na to miesto, chcete povedat.“
„No tak, ako vravite. Neovladam vas jazyk az tak dobre este. Dalo sa tam lahsie zapadnut.“
Mathaios ale chapajuc odvetil: „S tym si ale nerobte starosti. Moderni ludia su trochu trafeni. Kazdy sme, nie tak Ben?“
„No, v podstate ano. I ja som sa este pred asi tromi rokmi prezliekal za Batmana. A to som tak chodil i do obchodu po potraviny!“
Matt sa zachichotal: „A prestal si len kvoli tomu novemu filmu.“
„Otrasny! Odpudivy! Ale vsetci mladsi odo mna ho zrali. Nechapal som.“
Laimon si dovolil predviest jeden so svojich lahostajnych usmevov. „Ale na tu vedomost, ze nie som z tejto planety, reagujete celkom dobre.“
„Tak zase pomaly. Az tak sme vam na to neskocili.“
„No ved dobre, na tom aj tak nezalezi. Iba potrebujem ostat tajny, ak to nema ine...“
„To fakt nikde nebyvate?“, skocil mu do reci Matt. Pokrutil hlavou. Pri tom mu ale zrak padol na Balik na stole.
„Podivame sa nan?“
„Ale zaiste.“ 

	Bentas hned zmenil ton. Co sa tyka toho cudneho meteoritu, ktory sa nan ani len nepodobal a jeho vasni menom vesmir, dal by sa dokopy i s diablom. Ale rychlo menil svoje nalady. „Ked uz tak ste z toho vesmiru,“ zacal i on  pochybovacne, „viete mi povedat, preco v nasom siroko-dalekom priestore zacali vybuchovat hviezdy jedna za druhou? Ak clovek vidi jednu supernovu za zivot, moze hovorit o velkom stasti a my ich teraz mavame tak dvadsat za jedinu noc.“
„To uz i moja civilizacia prisla na to, ako akreciou tazit vodik z hviezd. Tito to vsak robia neskryvane a masovo.“
Bentas sa pokusil tomu verit, ale neuspesne.
„Co myslite, ako to otvorime? Nevidim tu nic, vyzera to ako celtovina, ale…“
„Vezmite noz predsa.“

	Matt sa zhacil smiechom (ak to dava rozum) – najskor ten lisiak hovori o tazeni vodika z hviezd a potom nadhodi – vezmite noz predsa –, akoby sa nechumelilo. Ben mal pri sebe len kuchynsky noz na chlieb. Dufal, ze ked to vyzera ako celtovina, ze to nebude taky problem ho odbalit. Prilozil noz k baliku. A pritom ostalo. „Otupim ten noz, ved to je ako kamen!“ Matt si ale uvedomil, ze ak by to stvorenie bolo zo Zeme a mal vediet o baliku viac, urcite by upozornil Bena, ze tymto nozom to neprereze. 
„Vezmite si moj.“ nadhodil Laimon a odniekial z tajneho vrecuska vybral cosi, co vyzeralo ako obycajne atramentove plniace pero z minuleho storocia. Bentas sa najskor zahladel na tu vec a v jeho vyraze by sa krvi nedorezal. Na Mattove prekvapenie vsak ten lisiak volaco stlacil na tom pere a ukazal sa modry horak.
„Tak pozor s tym!“
„To je fakt noz?“
„Samozrejme!“ 
Noz vsak fungoval tak, ze sa Laimon balika ani nedotkol, iba ukazal perom nan, na zlomok sekundy sa ukazal jasny vyboj bez akehokolvek zvuku, ktory na chvilu oboch pozemstanov oslepil. „To ste nas mohli upozornit!“ krical Bentas, zakryvajuc si oci.
„Pred cim?“ najskor bol Laimon prekvapeny, no potom pohladom pocastoval oboch docasne oslepenych obyvatelov Zeme. „Aha, no prepacte, netusil som, ze vas zrak je az tak zranitelny.“

	Mathaios prisiel k rozumu i zraku prv. V mysli mu prebehli len nadavky v grectine, dokonca mal pocit, ze ich vidi napisane vo vzduchu. Tak toto stvorenie je asi naozaj na vyssom evolucnom stupni, i ked sa spociatku javil, ze je nizsie, nez liska. Tusil, ze vedci uz pracuju na umelych ociach, ktore budu o tri evolucne kroky lepsie, nez ich biologicke, ale jeho oci sa nijak viditelne nelisili od pozemskych.

	Bol to len obycajny kamen, co odkryli. Zacmudeny nepravidelny kamen s bielymi zilkami v tvare blesku. Takze si z neho znova vystrelili. 
„Hm, len kamen?“ s urcitou davkou nechute a pohrdania nadhodil Laimon. Taktne pockal, kym sa obom pozemstanom plne vrati zrak. „Ja by som ale nechytal, bratia moji pozemski,“ familiarne ich oboch oslovil. Preto i nastojil, aby sa ani obalu nikto nedotykal a tak ten balik naviezli do auta pomocou celtoviny, ktoru mal Bentas v aute a nikto sa toho ani len nedotkol. Bol to nejaky nevyrazny, zacierneny kamen. Proste kamen.
„Zabaleny meteor, na moj pravdu.“

	Laimon sa na to dival s poriadnym despektom. Mal pocit, ze dostal nakopane do zadku od Nich. Bentas si vsak niecoho vsimol a uz-uz chcel nieco povedat, ked tu zrazu bol zastaveny Mattovym gestom. Znova si nieco vsimol skor, nez ja, pomyslel si. Podival sa na Greka a potom medzi nimi prebehla komunikacia „po lopate“ gestami a citanim z pier. Vobec sa nedorozumeli. Napokon sa vsak nejako dohodli, ze sa odmlcia a budu sa divat na Lisiaka. Ten totiz urobil krok dopredu ku kamenu. Nedotkol sa ho. Iba pri nom stal a zdalo sa, ze sa ho nieco zmocnilo, alebo co, zrazu pozemstanov nevnimal a stal tam, akoby nasiel skysnute mlieko. Ben a Matt mali chvilami podozrenie, ci sa mu len neobratil zaludok (ak teda nejaky mal), ale zdalo sa, ze je Lisiak plne v moci akejsi neviditelnej sile. Ben to vnimal ako nejake vibracie, ktore jemne citil na pokozke, netusil vsak, co ho moze emitovat. Matt necitil nic, iba akusi podivnu atmosferu, pri ktorom si spomenul na jeden nestastny silvestrovsky vecer, ked cakal na ohnostroj. Miesto toho, aby sa nan tesil, sa rozplakal. Nevedel zadrzal slzy a citil, ze pri nom uz nie je ten niekto, s kym sa chcel na ten ohnostroj divat. A nikdy si nepomysliet, ze niekto moze do noveho roka prichadzat nie s nadsenim a horlivostou, ale s utrpenim a vedomostou, ake je starnutie desive.

	Laimons nemal ani nijak zmeneny hlas. Trocha bola na nom pocutelna akoby ina rytmika v hlase, ale nevzrusene spustil: „Ludskost je to, co by malo vydrzat na veky vekov. A laska. A pozorumenie. A hrdost. A vsetky dobre veci, ktore Zem a ich obyvatelov odlisuje od vsetkeho zdanlivo neziveho v jeho znamom vesmire. Ale i vsetky tie zle veci, nenavist, zlobu, cire zufalstvo a bezmocnost. Kto vsak rozhoduje o tom, co je dobre a co zle? I klamanie moze niekomu pomoct, ci nie? I laskou zaslepenou moze jeden druhemu ublizit, ci nie? A co vsetky tie ostatne pocity, tak nekonecne prystiace zo Zeme? Dokonca i take, ktore nevedia pomenovat. A casto i svoje konanie na zaklade nich nijak ospravedlnit ci obhajit. To je prilis mnoho rozumovej energie na to, aby bola len tak vydavana do priestoru. Niektori ludia to vedia vycitit, ini nie. „Vzit sa do pocitov druheho“, tak tomu hovorievaju. Maju pre to i ucenejsie slovo – empatia. Co ale s tym vsetkym? Ale co v pripade, ze ich Intelipole je teraz tak oslabene? Uz sa ludom ani nechce nenavidiet, no nelubia s takou vervou ako kedysi. Asi je na tej Zemi len privelmi dobre. Ale ano, tu planetu postihne vzdy nejake nestastie. A to je tak dobre. Ved to len znasobi Intelipole, ktore ma pre Nich nesmiernu hodnotu. Uz tak slabe vlastne Intelipole na udrzanie rovnovahy nestaci. Ved nie je to predsa logicke? I sami ludia predsa vyuzivaju menej rozvinute bytosti, aby mu sluzili. Dokonca si vedia podmanit i vlastny druh a to je presne to, co Ich zaujima najviac. Ale kde sam clovek nestaci, privola si k sebe vyssiu bytost, kohosi, kto ho vyslysi, duchovne ho podpori a nasmeruje. Teda takto to ma predsa posobit. Musi sa nejako vyrovnat s vecnym utrpenim, ktore musi znasat a ktore sa mu nevyhne. Kazdy inak, no predsa kazdy svorne.“

	Bentas sa flegmaticky oprel o liskocloveka a Mattovi polohlasne naznacil: „Zeby na neho nejako posobil ten suter?“
„Vyzeram na to, ze to viem?“ s obavami v hlase odpovedal Mathaios.
„Akoze nehovori z cesty, ale nieco s nim je, vyzera ako v tranze. Nic si mu nedal do caju?“
„Pockajme chvilu, co nam este povie, ked to uz bude prehanat, skusime s nim potriast alebo zakryjeme ten kamen naspat.“
„Vidis! Dobry napad!“ Laimon vsak dalej pokracoval, teraz hladiac na oboch pozemstanov, pricom sa netvaril nijako bezutesne, dokonca mal Bentas pocit, ze ani nie je v tranze, usmial sa, akoby nic: „Intelipole nerastie len tak na stromoch. Neda sa jest, neda sa pit, no moze byt klucom k lepsim zajtrajskom. Ak to vyjde, samozrejme. Dokonca i ten hlupy lisiak Im na to skocil. Koho zaujima pad Civilizacie, ked si proste moze vytvorit vlastny vesmir a don sa presunut? V nom si bude urcovat svoje zakony, svoje vlastne. Nebude vecne podliehat Tym Druhym a len dzentlmensky sa starat o to, aby si nezmietli zo stola svet, v ktorom su uz teraz vsetci.“
„Niekto hovori za neho. Sam sa isto nepovazuje za hlupeho.“
„Asi mame co do cinenia s niecim vacsim.“ nadhodil Matt a zacal citit, ako mu busi srdce. Nevedel, comu verit. Hadam je to len sen, predsa nikde vo vesmire zivot nie je a nieto este nejaky liskoclovek! 

	„A ktohovie, mozno sa stanu Spravcom svojho Vlastneho sveta, kde budu vladnut donekonecna. Kde budu mat neobmedzenu moc. Kde budu Oni hladiet na svoje minicivilizacie, jednostaj sa pretahujuc o moc, az kym sa nespoja a nezautocia na svojich Stvoritelov, ktorym dali milion mien, no kazdy vie, ze tam niekde je. A to je naprosto v poriadku. Nech si kazdy veri, comu a komu chce.“

	Ben mal toho uz akurat a svojim kuchynskym nozom znovu zakryl kamen naspat. Obal nebol uplne roztrhnuty, tak sa posnazil, aby bol zabaleny aspon tak, ako predtym. Laimon chvilu este hovoril o Nich a ako si so Zeme urobia svoj vlastny satelit a spustia svoj plan na ovladnutie pozemskej civilizacie. Kamen uz bol zakryty a Laimon sa pozrel na svojich hostitelov.

	„Neviem, odkial sa to vo mne nahrnulo, ale takto to nejak vyzera. Ale vobec tomu nerozumiem, podla Nich som o tom s nikym nemal rozpravat. Viete, Oni poznaju cely tok casu a tak som dostal i ja pokyny, co presne robit, kam sa ukryt, vedel som dopredu, koho stretnem… Ale odkedy som s vami dvomi, nic do tych vzorcov nezapada.“
„A to je mozno i dobre. Ak je pravda, co ste teraz hovorili, tak ste nam vlastne vyzvonili ich plan.“
„Lenze neviem preco! Som zmateny.“ neklamal Laimons a az teraz sa zadival na zvlastnu lavu nohu Mathaiosa. Mal ju velmi cudnu, nepozemsku. Nohavice vsetko zakryli, no Laimons sa otocil na Matta: „Co mate s nohou?“ Obaja pozemstania sa na seba pozreli. Matt nadvihol nohavicu a odkryl tak cast svojej protezy. „Havaroval som na aute. Prisiel som o svoju vlastnu nohu a tak mi ju nahradili protezou.“
Zrazu lisiakov hlas zaznel olovene tazkym tonom: „Takze ste to vy.“
Matt sa zhacil: „Co som spravil?“
„Ani neviete ako, ale vdaka tomu kamenu a vam viem rozmyslat.“
„A co je na stole?“
Lisiakov hlas znel este temnejsie. „Bomba.“

Schovany, neschovany, idem!

	Sedel pri rieke Rodom a lovil aukarejske ryby. Bezne chytal orize, pekne velke ryby, podobali sa pozemskym kaprom. Mali lahodne maso. Ibaze priprava samotneho masa bola zlozita. Stacila jedna chybicka a maso uz nebolo tak lahodne. Pieklo sa dlho a pomaly, ale nie zase prilis pomaly. Muselo sa spravne nakorenit a udusit. On to vsak vedel. Orize si na obed robieval casto. Obcas sa mu podarilo chytit i nieco vacsie – makkune alebo sliby. Najvacsim ulovkom bola asi dvanastkilova divoryba obrovska. To bol neuveritelne krasny tvor s dlhym, uhorovym telom, nie zriedka pestrofarebnym. Vsetky jedince sa o svoj supinaty povlak staraju lepsie ako o vlastne deti. Je to dane tym, ze cim pestrofarebnejsi jedinec je, tym ma vacsiu sancu u samicky, ktora je povacsine sivastejsia. Je dost nezvykle najst farebnu samicku. Co je vsak na tychto jedincoch zaujimave je to, ze v prirode su casto tieto povlaky znicene, poskriabane. To medzi sebou zapolia samci a snazia sa jeden druhemu tento svojsky kabat znicit. Spatne zafarbenie do povodneho stavu trva niekedy az jeden mesiac a takyto jedinec ma potom uz malu sancu parit sa. Na druhu stranu boli zase viac chranene pred predatormi. Divoryba vsak nema velmi chutne maso. Navyse moze utocit svojim hryznutim a ze ma ostre zuby, o tom sa uz presvedcil asi pred rokom. 

	Divoryby casto zerie pasorka obla alebo mytovnik jedovaty, ale to su prevazne nocne drave ryby, takmer tri razy vacsie nez divoryby, a ich maso nestoji dat ani hladnemu. I ked pasorky su v podstate vsezravce, casto cez den obzuvaju listy burovca opicieho v mokradiach a ten ma jemne halucinogenne ucinky. Nie pre toho zivocicha, ale pre cloveka. Burovec je jedovaty, no v kombinacii s pasorkinym masom, ked sa dobre uvari, je celkom chutny. Uz ho jedol. Zdalo sa mu, ze vidi vsetko akosi farebnejsie a jasnejsie. A vsetko sa zdalo normalne. Az na toho desatmetroveho chrobaka, ktory ho vydesil k smrti. Ale bol to len prelud.

	Niekedy sa oplati chytat i zaby, alebo teda ich miestny ekvivalent. Su farebne, ako ich na mile vzdialeni pribuzni v brazilskych pralesoch, ktori uz isto na Zemi vymreli. Su farebne a ich maso je viac nez skvele. Casto sa schovavaju pod vodou. Ale Mikan vie, ako na ne. Nasadi si polarizacne okuliare a hned ich vidi na sto honov. 

	Orize boli dnes kamsi zalezene, neukazovali sa na praziacom aukarejskom slnku. V tomto rocnom obdobi to tak byva, zacina sa im obdobie parenia. A tieto ryby vtedy zaliezaju do plytcin a puklin. Su to spolocensky zijuce tvory, ziju v niekolkostodruhovych formaciach, ale pri pareni menia spravanie na samotarskejsie. Objavuju sa len v skupinach nie viac ako desat kusov, ale az po najdeni si partnerov. Dve jedince vsak su viac na ociach, preto sa zoskupuju aspon po desiatich, aby boli culi, ak sa dostanu do oblasti, v ktorej operuje ich dravec – krabovity ariel velkoprsy. To je ozajstny vodny dravec. Na Zemi len malo druhov krabov zije dravym sposobom, lovia obcas mensie ryby, ale ariel je vecne hladny, obri trojmetrovy jedinec s neuveritelne rychlymi klepetami. Najskor si obet vystriehne a potom rychlym zaklapnutim klepiet tesne pri obeti na sekundu vytvori obrovsky tlak, ktory ryba moze pocitovat ako nahly naval tepla. Klepnutie je totiz tak rychle, ze dokaze vodu zohriat na par mikrosekund az na seststo stupnov Celzia! Je to akoby ju na sekundu obarilo teplo z vysokej pece. Potom si ju naporciuje a zje. Ked sa hybe po koryte potoka, odstrasuje mnoho rybarov, rieku temer nikdy neopusta. Nech vyzera akokolvek desivo, pre ludi je neskodny. Je ale i jedovaty a z neho sa pouziva iba jeho schranka, bohata o rozne odrody tvrdych kremicitanov. Zopar arielov uz aj on chytil a ich schranky podivnych utvarov nechal spracovat na sperky. Sam sa pokusal jeden vyrobit a darovat ho svojej zene, ale i po desathodinovom trapeni to vzdal a tuto ulohu zveril svojmu dobremu priatelovi Apertovi. Poznal takmer vsetkych v meste. Ved akoby aj nie, sam ho zakladal.

	Aukarea zazila masivne vymieranie druhov, hlavne toho clovecieho. Ostali len ti, ktori mali najvacsi potencial dalej sa rozmnozit. A o to slo. Vytazit akusi hmotu z ludi a potom pocka tisic generacii, kym sa dokazu rozmnozit znovu a vytazi ju znova. Nikto v meste nepochyboval, ze sa planeta stala obetou Tych Tam. Poznali nasledok, nie pricinu. Vysporiadat sa s nimi vsak bolo na nich privela. Nikto ich nikdy nevidel a nepoznal dovody ich prichodu, vytazenia a odchodu. Boli si vsak vedomi toho, ze podobneho osudu sa ani ich potomkovia nedoziju. Ak sa taketo vytazenia deju pravidelne, tak to bude urcite trvat dlhy, dlhy cas. 

	Maju vsak dopodrobna opisany cely tento proces vo svojich knihach. Cakat na podobnu udalost vsak nebudu. Maju hlavy plne pozitivity. Su radi, ze mozu zacat od podlahy prebudovat svet. Ved o tom sniva kazdy predsa. Mikan svoju ulohu splnil. Mesto Alafir, v predklade zo staroaukarejciny Novy usvit, nebolo sice tak dolezite ako hlavne mesto Aukarey, kde sa stale nachadza i kozmodrom, kde pristal, ale naberalo na sile a bolo coraz atraktivnejsie. Z malej rybarskej osady uz predsa vyrastli obrie mesta i na Zemi predsa. Mikan nasiel zmysel zivota v uzemnom planovani a vo volnom case rad rybarcil. Kombinacia dolezitych potrieb pre mesto. Nikdy sa sice nestal patronom mesta, ale kazdy jeden ho pozadoval o radu. Kde sa postavia ulice, cesty, infrastruktura? Kam umiestnit priemysel? Ako zabezpecit dodavky elektriny a potravy? Toto a mnoho viac vedel svojim umom predvidat a zabezpecovat Mikan. Neraz sa i rad postavil za nerealny plan, ktory ale uspesne presadil, naprojektoval a dodnes funguje. Ako poschodove zahrady priamo nad ulicami v severnej oblasti, nesucom jeho meno. Otvoril tam prekrasnu trznicu, kde sa snubia moderne technologie s aukarejskou kulturou a starobylostou. Dokazal do mesta nalakat sikovnych rezbarov, tesarov, ale i podnikatelov a strojnikov. 

	Orize boli stale zalezene. No co robit, napadlo mu. Sotva teraz chyti cokolvek vacsie, uz i slnko cochvila zalezie za Modry konciar a tak mu neostava nic ine, iba to na dnes zabalit. Stastie mu dnes neprialo. Chytil ich len styri a zopar mensich berokinov. S nimi sa nemusi tolko piplat, ich maso je krasne ruzove a velmi chutne. Len ich musi vykostit, posolit a uprazit. Ako pozemstan vsak nemoze jest vela druhov, ktore jeho zaludok nestravi. Take belbene s trr korenim a Treasure Plant su miestnou specialitou. Toto jedlo skusil vsak len jediny raz. Styri dni mal pocit, ze umrie a potom dostal vysoku horucku, ktora polavila az na siedmy den. Zrejme ta ryba obsahuje nejake latky, ktore jeho mimoaukarejsky zaludok nemoze stravit. Trr korenie a Treasure Plant pouzival casto, trr chutilo a dokonca vonalo ako bazalka a ovocie z Pokladovej rastliny mu zas pripominalo cosi medzi pozemskym mangom a pomarancom. Toto ovocie vsak domaci velmi radi miesaju s miestnymi makuckymi orechmi a obalia ich do sladkej polevy. Jedlo volaju „pitchamini“ a je velmi oblubene, takto obalene oriesky chutia ako pozemske hrozienka, len sladsie. Belbene napriek vsetkemu chytal rad, boli to nesmierne hlupe ryby, o to vdacnejsie pre rybara. Vyskytovali sa ale v dolnych tokoch riek, kde vyhladavali mierne teplu vodu, bohatu o kremicitany. Doteraz natrafil iba na tri oblasti, kde ich nasiel.

	Tazko si vzdychol, ale i tak bol spokojny, ze nepride domov s prazdnymi rukami. Ryb sa nevedel prejest a i ked Jarmilka nebola velky jedak, hlavne preto, ze z velkej casti jej ustrojenstvo bolo elektronicke, mohla si dovolit hocikedy sem-tam si nieco dobreho zobnut bez vycitiek a starosti o jej elektronicke ja. To je blazonko, pomyslel si. Nikdy nemoze starnut, je tu navzdy a i ked sa jej nevymenitelne casti opotrebuju, vzdy sa objavi nova jarmilka – i to slovo sa pise s malym j a tu zdomacnelo v zmysle „obranneho bota, ktoreho vygeneruje Ochranny Stlp (v pripade, ze sa jarmilka-bot na planete nenachadza).“ Miestni vedci uz zistuju povod Stlpu. Maju napisanych uz vyse sedem monografii, avsak kym bude Stlp kompletne preskumany, prejde i stovka rokov.

	Vzal kybel s rybami a udicu. Vstal a vybral sa domov. Jeho stare telo uz pomaly dosluhovalo a aj ked sa necitil silny, urcite starecku slabost este nepocitoval. Uz aby ale zacal uvazovat o tretej nohe, zauvazoval, ked zistil, ze sa mu kraca akosi zle. Odkladal to a odkladal. Nechcel ukazat privela slabosti, i ked aukarejcania si z jeho stareckeho zjavu vedu nerobili a mali ho radi takeho, aky je. Celkovo tito ludia starnu o dost neskor ako ja, povedal si. V pozemskom meradle je sestdesiatrocny clovek tu este mladikom, vyzerajucim sotva na styridsat. I ked na Aukarei su roky o nieco kratsie, preto sa to len tazko porovnava, nebolo tu mozne ani len pouzit rovnaku dlzku sekundy. 

	Na starca mal obrovske pluca. Tie sa mu prisposobili miestnym podmienkam, i ked v prvy rok sa obcas musel pohybovat s kyslikovym pristrojom, len co miestni vedci rozobrali jeho modul z lode, ktorym pristal. Vedcom netrvalo dlho, kym v laboratornych podmienkach dokazali vytvorit napodobeninu pozemskeho vzduchu a tak mohol Mikan zvladat dlhsie sa vystavovanie miestnemu vzduchu. Nebol si isty, ci rovnakym postupom si presli i posadky Helveticy i Chargera III. Bol si vsak isty, ze miestni su na pozemstanov zvyknuti a velmi priatelski. Dokonca ho zoznamili s historiou planety i poslednou vojnou na ich uzemi. A maju i vysvetlenie, ako sa sem Ti Tam dostali. Cez vojnu, ktoru nazyvaju Patrocnym konfliktom sa Aukarea ako jedna z velmoci pokusala svojich na pat rokov docasnych nepriatelov zbavit ich leteckej prevahy. Kozmodrom Baruna este neexistoval, ale vznikol tajny plan na svetlom navadzane rakety. Akym svetlom, to sa Mikan nedozvedel. Rakety boli samocinne a dokazali sa dostat takmer na obeznu drahu. Nebyt Patrocneho konfliktu by sa Aukarejcania stali prvymi vo vesmire, pred konfliktom sa totiz na svetlo sveta ukazovali prve plany na kozmicke lety. 

	Sedemdesiat testov rakiet vykonalo prisne tajne konzorcium pre raketove testy. Tri z nich boli dokonca i uspesne, ale cely projekt bolo nakoniec jedno velke fiasko. Az na jeden velmi podivny pokus. Miestne pramene hovoria o akomsi Tertisovi Zanderovi, ktory udajne navrhol a skonstruoval raketu, teda presnejsie raketovy motor, natolko spolahlivy, ze ho umiestnil do miestnych bombarderov so slovami, ze „uz nebudeme inym sposobom motory stavat“. Bol si tak vedomy svojho uspechu, ze si nic ine ani len nepripustal. Nikto vsak tomu poloblaznovi-pologeniovi nechcel verit a samotny motor sa podla vtedajsej vojenskej vrchnosti „nikdy nemal ucastnit testov“. Udajne ale po jednom nepodarenom teste, kedy vsetci co mohli, hasili poziar, sposobeny vybuchom palivovej zmesi a kompletnou destrukciou rakety, sa vzniesol do vzduchu na najodlahlejsej pristavacej ploche jeden z bombarderov s novym Zanderovym motorom. Na vyzvy neodpovedal, zmiest ho z oblohy nemalo zmysel, a tak ho len monitorovali. Rozbiehal sa pomaly, ale potom na kratkej vzdialenosti dokazat neuveritelne zrychlit a odletiet. Cochvila zistili, ze to lietadlo pilotoval samotny Zander. 

	Na bombarder letel privysoko a cochvila svojou rychlostou sa stratil i z radarov. Odvtedy ho nikto nikdy nevidel. Miestni veria, ze letel na svoju dobu priam sialenou rychlostou a tak vysoko, az sa dotkol oblakov a vyletel z dosahu gravitacie planety. Nemaju na to ziaden dokaz, ale veria, ze tak, ako sa na Zem vratila i Helvetica, tak sa vrati i ich bombarder z konfliktu. Veria, ze sa jeho lietadlo dostalo do transplanetarneho tunelu a ze ho odvialo na neznamu planetu. Tam tiez pravdepodobne dostal od Nich moznost rozhodnut sa. Ako inak by si mohli vysvetlit, ze Tamti Tam sa sem dostali? Niekto Ich predsa musel informovat o ich existencii. Ako ryba, chytena na udici. Zatrepota sa, myka sa a rybar vie, ze ma potiahnut udicou, aby si ju ziskal. Co ale ak by sa ryba nejako vzpriecila? Ak by sa hacik kamsi zachytil o skalnate dno? Rybar by len nemohucne mykat udicou, dal by rybe sancu sa vyslobodit. Ale ziadna civilizacia nie je natolko hlupa ako ryba, nie?

	Mozno sa Tertis rozhodol spravne. Mozno ani netusil, ze konflikt bude trvat „len“ pat rokov. Miestni historici Mikanovi prezradili, ze sa predpokladalo, ze samotny konflikt mohol trvat i dlhsie, pretoze sa ziadna strana neodvazila siahnut po radikalnych rieseniach a este v case vojny sa verilo, ze mier nezavladne v Aukarei este aspon dvadsat rokov. Ak tomu tak naozaj bolo, potom velky restart by nebol na skodu. Ale ostatne, preco by sa mal jeden clovek rozhodovat za celu civilizaciu? Ved to nedava logiku. Mozno i to ultimatum je len jedna fraska. Celych desat pozemskych rokov ho sledovali a davali mu jasne najavo, ako sa ma rozhodnut. Mozno sam ani nechcel. Ved i Helvetica takmer podlahla…

	Ako presvedcit rybu, ze jej na suchu bude lepsie? Vyhrazkami, lepsou navnadou alebo snad lodou? Ak rybar chyta kdesi pri jazere pri skalnatom pobrezi, viac rozumu by predsa mal, ak by vzal lod a vyplaval na vodu. Zeby boli tak zli rybari? Mozno su len hlupi a nebude potreba az tolko rozumovej energie na ich prekabatenie. Maju vyhodu len v tom, ze su velki. Su vsade. Ale ako rozumni su? Ak Ich ale teraz pozemstania znova nevypocuju a tento ulovok im ujde pred nosom, hodia do jazera bombu. Sam Mikan si tym tiez presiel. Boli tazke casy a v Rodome plaval velky pleskanec obrovsky s dlzkou bezmala tri metre. Obria sladkovodna ryba, kral medzi vsetkymi, sily mal na rozdavanie. Pri jej chytani sa vazne citil ako Hemingwayov starec. Tri neuspesne dni a ryba stale nebola jeho, vzdorovala, urputne bojovala. Kolko raz hodil udicu na zem, preklinal tu prasivu rybu, ale vedel, ze ju dostane. Bombu sice do rieky nehodil, ale zavolal si na pomoc zopar miestnych a napokon z celej rybacky odchadzali vsetci stastni, s peknymi ulovkami a zazitkami.

	Zacul rev motorov. Aha, takze asi zmeska celu tu paradu. Motory buracali a dlha, stihla raketa sa vzniesla k oblohe, nesuc to, co Mikan poslal domov na planetu Zem.

Pad

	„To je montagner, vyzna sa do lesa. Dokaze pomocou takmer nicoho zapalit ohen, pozna takmer vsetky druhy lesneho ovocia, pozna vsetky liecive rastliny a huby, vie, ako sa vysporiadat s lesnymi priserami.“ Laimon snival. Urcite len snival. Bol v akomsi tabore, nic podobneho nikdy nevidel. Mozno tie pozemske knihy…? Mozno to naozaj bolo spojene so Zemou: sny predsa na Taigorde nemal nik uz roky. Spanok bol dolezity len na regeneraciu sil a nie na tieto zbytocne a zmatene nepravdive vidiny. Na Taigorde nesnival roky. Proste iba spal. Ale tu je na Zemi a nieco tu je ine. Dokonca v tomto sne nema ani chvost!

	Sedel pri vatre s akousi bandou lesnych muzikov. Neboli vyssi ako on. Viaceri boli otrhani a unaveni ako po nejakom boji, ale poniektori sa umyvali v blizkej rieke a volaktori si prisadli s podivne vyzerajucim masom na razni.„Montagner sa vzdy najviac vyzna. Mame i hliadky vojakov. Su tamto za Zelenou stenou,“ ukazoval jeden z nich, mocny, s levou hrivou na hlave a s nahrdelnikom so styrmi zubmi medveda. Kapitan, nacelnik, veduci. „Oni sem prisli. Oni nas chceli pobit. Ale my sme silni, poslali sme na nich najprv hliadku a uzavreli sme ich do pasce.“ blaznivo gestikuloval rukami. Laimon ho pocuval, ale skor sa zaujimal o okolie vokol seba. Chcel vediet, co sa deje. Tretia hliadka „psiarov“ postavala okolo svojich stanov a kazdy mal svojho psa priviazaneho k vlastnemu opasku. Laimon si ale nebol isty, ako velmi prakticke toto riesenie je. Ked ich psy zavedu kamsi na stopu nepriatela a i ked jeden z dvojice bude rychlejsi, tak sa mozu neprijemne zranit obaja. Ale zrejme to malo nejake vyhody, kedze chceli mat ruky volne a tak ako teraz, pofajcievat akesi podomacky vyrobene cigarety pred stanmi.
„Koziari ich videli ako prvi. Zahnali svoje stada spat do dediny a my sme zalarmovali vojakov.“ neprestal ten vodca. Laimona to uz ale zaujimalo pramalo. „Ale potom sme sa obzreli a vidime, ze Oni na nas idu nie na konoch, ale na liskach! Tak sme sa dali do smiechu, ze sme sa za brucha lapali!“

	Muzici pri ohni sa zacali smiat a velmi podozrievavo a s rastucim nepriatelstvom sa divat na Laimona. Ten sa znova stal Laimonsom a dival sa vokol seba. Zrazu mal pocit, ze sa smeju jemu a nie tej podivnej prihode. Muzik s raznom sa smial az strasidelne a aj ked doteraz nebolo pritmie, zrazu a nahle sa zotmelo a ich tvare vyzerali este nepriatelskejsie a ich smiech az diabolsky. Zrazu si Laimons uvedomil, ze ma ten muzik na razni liscie maso… Vodca sa zatvaril prisne, hladiac sa na Lisiaka. „Teraz je osud tvojich ludi len v tvojich rukach, Laimon. Zem uz nema nadeje. Ich vyslanec sa rozhodol obetovat svojich ludi pre posmrtny zivot. Som zvedavy, co si vyberies ty. Bud budes vediet vsetko, cestovat vesmirom a mat pristup k nasim vedomostiam, ale obetujes svojich ludi nam alebo ich zachranis na svoj vlastny ukor. Rozmyslaj a vyber si, mas len obmedzeny cas!“ 

	Otvoril oci. Trvalo mu par sekund, kym si uvedomil, ze lezi na gauci u Mathaiosa a Bentasa v ich obyvacke. A potom dalsich pat sekund, kym zazil vodopad pocitov a stazka si este v hlave pripominal ten sen. Spat sa mu uz nechcelo. To bol hlupy sen. Dlho nesnival. Ale tu na Zemi hned v prvu noc? Alebo ho ma brat vazne a nejako varovat svojich ludi? Co ma len robit, dopekla? Vstal. Citil sa vsak akysi oslabeny. Akoby pod vplyvom nejakej choroby. Citil, ze sa v jeho tele nieco meni. Ach, skoda, ze sa tie samodetekcne systemy este nedostali do seriovej vyroby. Stacilo by zmyslami kontaktovat samotny detektor a ten by vedel najst a urcit i malu zmenu v jeho metabolizme. Bol totiz jeden z tisicky dobrovolnikov, ktory si na dobu jedneho mesiaca nechali implantovat detektor. Mal tvar malej plochej mince. Pripojila sa mu na uzliny na krku a dokazala monitorovat jeho zdravie. Bol to ale prototyp, malo ucinny a casto chybovy. Vedel detegovat len vyse sto virotickych ochoreni a to je na Taigorde znamych vyse stodevatdesiattisic. Ale tento pocit poznal. Nieco sa v nom menilo. Asi aj ten detektor by to rozpoznal ako nejaku zmenu stavu, ale nevedel by, o co ide. Zeby Esencia? Ak ano, tak odteraz bude sa musiet co najviac stranit kamena. Teraz moze ist o zivot. 

	Radsej sa k nemu ani nepriblizoval a pokusil sa vo vedlajsej izbe najst Mathaiosa. Iba v jeho pritomnosti mohol byt sam sebou. I tak mu vela veci nedavalo logiku, no tento sen alebo vnuknutie, nech to bolo cokolvek, toto sa uz zhodovalo z predpovedami. To je presne ono, i ked vo sne, ale tie slova, ktora odzneli, mali odzniet. Asi Tych Tam nikdy nepochopime.
„Matt, vstavaj. Prosim vas, obaja, vstante,“ poziadal ich lisiak. Ked Bentas navrhol po pohariku vina pred spanim, Mattovi nedalo, aby si s Laimonom nepotykali. Nie kazdy den maju co do cinenia s clovekom mimo Zeme, ktory napriek hunatemu chvostu neholduje hnutiu furry.

	Matt sa vyspal ako fakir, ktory skusa novu postel s polmetrovymi pichliacmi. Neslo mu do hlavy vobec nic. A nemal na to ziadne logicke vysvetlenie. Mozno ani ziadne neexistuje. Alebo len ocakava, ze nejake musi byt a jednoducho ho hneva, ze ziadne ani nenajde. Mozno ma len skladacku s chybajucou polovicou dielov. Mozno to ma len naucene z knih a filmov, ze sa nakoniec vzdy vsetko vysvetli a neostane nic, co by nedavalo logiku. Ale v realnom svete to tak nemusi byt. Ten sa neriadi ziadnym scenarom. Ved i ten spisovatel, aj ked postupuje podla skutocnych udalosti, nieco vysvetli inak, dokresli a dofarbi svojimi farbami samotny pribeh. Ved inak by sa jeho nedokonceny a nedomysleny pribeh vobec nemohol predavat. A vzdy ide o peniaze. Peniaze az na prvom mieste. Ale je toto realny svet, ked este vcera stretne liskocloveka, ukaze sa, ze nie je zo Zeme, ma pri sebe horak, ktory vyzera ako plneny zemnym plynom, o ktorom prehlasuje, ze je to noz, silny svetelny vyboj s nim ani nepohne a v spolocnosti kamena vyzradi na fleku vsetko to, co mal zatajit? 

	Bentas bol z ineho cesta. Akosi ozil a velku vedu si z toho nerobil. Ani jemu sice nic nedavalo zmysel, ale ved preto sa dal na studium astronomie, aby vsetkemu rozumel? Ved predsa zijeme v dvadsiatom druhom storoci a skor ci neskor bolo stretnutie s inou rasou vo vesmire takmer nevyhnutne a temer az hmatatelne. Aj ked my ako ludia sme od povahy rasisti a napriek vecnemu chlacholeniu mas a vecnemu upozornovaniu, aby kazdy clovek respektoval druheho, rasa je totizto len povrchna vec, ktora nas odlisuje podla toho, v akych podmienkach sme sa narodili, zili a fungovali, sa vzdy vyskytnu neduhy ludstva. To je prirodzene lahostajne, sebecke, len tazko napravitelne a zvyknute sa obklopovat rovnakymi alebo aspon podobnymi ludmi. Bentas vsak vedel, ze civilizacia, ktora pochadza z vesmiru, je urcite starsia ako ta pozemska a ze tieto neduhy uz davno prekonala. Mozno to nevedel, ale to tak chcel a veril tomu. Veril totiz, ze vyspelejsia civilizacia by mohla tu pozemsku udupat ako clovek mravce.

	Laimon vyzeral nepokojny: „Ludkovia, nieco sa so mnou deje. Snival som.“ Matt si na chvilu spomenul, ze Laimon im pri pohari vina prezradil, ze na svojej rodnej planete takmer nikdy nesniva a pomyslel si teda, ze len prehana a je iba trochu vystraseny a nesvoj. Alebo, ze tie sny aktivovalo to vino. Lisiak ale miesto kuchyne, kde bol stale kamen si radsej sadol do kresla, ktore Matt kupil kdesi vo vypredaji. Zachovale, velke tmavosede kreslo, pozostatok niekdajsej slavy dvadsiateho prveho storocia v skandinavskom style s robustnymi drevenymi nohami. Tento styl zapadal roky prachom a tak sa taketo kusky, i celkom nove, predavali za smiesne peniaze. Stalo vo vzdusnej a slnkom zaplnenej obyvacke, ktora vsak niesla znamky dlhodobeho pouzivania. Matt uz planoval na dalsie leto rekonstrukciu celeho bytu, ktory zdedil po starych rodicoch. Bentas sa zastrajal, aby zacali uz teraz, kym on samotny je este v Grecku, aby mu mohol pomoct. Uz sa totizto citil lepsie a planoval v rodnej Litve zacat od nuly.

	„Mne fakt nic nedava logiku,“ zahniezdil sa Laimons v kresle, ktore napriek makkemu polstrovaniu nepovazoval za pohodlne, pretoze ho tlacilo na zadok, „ale ak ste na nieco prisli pocas spanku, tak sem s tym. Lebo ja neviem.“
„Takze podla teba je kdesi pritomna nejaka Civilizacia, ktora pomocou akehosi programovatelneho virusu chyta tie mensie civilizacie a vysava z nich nieco, co nazyvaju Intelipolom.“ zhrnul pochybovacne Bentas. „Tak si nam to vcera povedal, ak si dobre pamatam. Ja vsak nerozumiem tomu, naco na to potrebuju nas suhlas? Naco?“
„Co ked existuje viacero Civilizacii a maju proste len nejaku dohodu?“
Bentas chcel rozrusene lisiaka oslovit, uz i zabudol, ze pred dvomi minutami bol vyruseny zo spanku. Radsej sa ho teda opytal, ako jeho meno sklonovat. „Som Laimon. Ak som ale rozruseny, tak som Laimons. Vy snad nemenite mena podla vasho sucasneho stavu?“
Ben a Matt sa na seba nechapavo pozreli. Bentas sa ale spamatal rychlejsie a hned nadhodil: „No dobre, teda. Ale spat k veci: Ty si teda myslis, ze Civilizacia je v podstate mafia a navzajom bojuju o uzemia?“
Laimon nechapal slovu mafia.
„Proste doleziti pani, ktori ale ak chcu vladnut spolocne, musia si korist rozdelit, inak by museli do vojny.“
„Ben, odkial to ty mozes vediet?“ Mathaios bol stale rozruseny a este trochu ospaly. Bol z neho Mathaioss.
„Neviem. Uvazujem. Ale pri takychto veciach, ktore nepozname, predsa nemozeme pouzit zaklady nasej logiky. Zrejme vedia nieco viac, nez my. Vedia ziskat nejaku silu z Intelipola.“
„Na pohon svojho stroja na vytvorenie vlastneho sveta.“ doplnil Laimon.
„Ale ved o com to je? Preco im to neumoznime?“
„Lebo si Intelipole tazia od vas asi? To sa neda prezit.“
„Takze nase tela budu v podstate biomasou na pohon ich stroja?“
„Povedzme ze ano. Da sa to tak chapat.“
Ben zahresil po litovsky.
„A zrejme ty, Matt, si tym klucom, preco som zmenil nazor. Ostatne nie, moj nazor neznamena nic, je irelevantny. Oni si so mnou robia, co potrebuju.“
„Len preto, ze mam protezu?“
„Ano. Oni si velmi nevsimaju, ak mi odpustis ten vyraz: nekompletky.“
Ben sa musel zasmiat.
„Este ti ta pozemstina privelmi nejde, Lisiak. No dobre, ty si teda myslis, ze Oni ma nepovazuju za cloveka, ktory ma v sebe dostatok Intelipola?“
„Samozrejme! Aj ked si uplne zdravy a plny zivota. Ale z nejakeho dovodu neuznavaju nic roboticke, nic kovove ani nic nezive. Ani teda cloveka s nejakymi implantatmi, alebo cimkolvek, co nahradza ich fyzicke telo. Teda myslim tym ten fakt, ze Oni zrejme vnimaju nase tela s urcitym dodatkom, ktory my nemozeme vnimat.“
„A teda preco som tak vynimocny?“
„Ze nevystupujes v mojich simulaciach. Oni so mnou manipuluju. Mam v sebe nieco, co mi implantovali Oni a to je teraz mojou mapou.“
„A Oni vedia, co sa stane?“
„Velmi presne. Ale vdaka vam obom je moj plan naruseny. Teda, nie moj plan, ICH plan. Chceli, aby som sa zmocnil balika a zacal to v sebe sirit.“
„V sebe?“
Laimons sa zadival do zeme a smutne odvetil: „A potom vo vas. A potom do celeho sveta.“

	Chvilami zavladlo ticho. Vsetci traja uvazovali, do coho sa vlastne namocili a ako z tejto slamastiky vykorculovat. „Ale ved je to jednoduche. Proste len natankujeme tvoju lod a dostanes sa domov. Cely cas budes s Mattom, ktory dozrie na to, aby bol tvoj chvost stale pri jeho nohe a ten kamen niekam utopime. Mam totiz pocit, ze ak by si sa s nim znova dostal do kontaktu, tak by si bol znova v tranze a ktohovie, coho by si bol schopny.“
„Prva vec: To je prave to, ze nemozem. Palivo sa vyraba u nas z hmot, ktore tu nemozeme nijako syntetizovat, je to zmes redia a vuuria, velmi tazkych prvkov, ktore v tychto podmienkach nemozu existovat. Druha vec: po dnesnom sne mam pocit, ze ak su moje zavery spravne, tak druhy tranz by mohol rozsirit Esenciu zo mna do vas.“

	V kratkosti im vylicil svoj sen a nezabudol dodat, ze i ked dlho nesnival, tak mal pocit, ze ten sen je nieco viac. Bentas pouzil slovo „lucidny“, ktore Laimon nepoznal.
„No tak ta posleme do SpaceX, tam hadam budu vediet co s tym.“ zachichotal sa Ben. Matt bol stale nervozny, nevedel sa zbavit toho pocitu, ze nicomu nerozumie, urcite nebol daleko od reality, ale to vsetko mu prichadzalo tak neskutocne, akoby sa to ani nedialo.
„Pochybujem, ze ste sa dostali za hranice vasmu blizkemu vesmiru.“
„No, buduci rok idu vyhodit do povetria dalsie miliony, aby sa znova skusili pristat na Marse.“
„Ale i tak, premyslajte! Nemoze to byt take jednoduche! Museli s tym ratat, ze sa nieco podobne stane. Je to vyspela Civilizacia a nemoze si dovolit kohokolvek ignorovat len preto, ze ma nohu nahradenu kovom.“
„Ak to tak podla teba Laimon je, tak potom preco nerobis teraz to, co od teba ziadali?“
„No lebo ma neovladaju.“
„Vies to iste?“ Bentas sa podival svojimi modrymi ocami na Laimona a snazil sa ho zneistit. Laimon len zrakom pobehoval po okoli a nevedel si rady. „Predtym som vedel, ze tu pliagu mam rozsirit. K tomu mi mal pomoct ten kamen. Bol som si isty, ze robim spravnu vec, lebo Oni dostanu, co chcu. Ale teraz… stretnuc vas oboch a vedomost, ze uvazujem volne, ma presvedcila o opaku.“
„Len to?“
„Ano, no ved hovorim, ze je to akesi prilis jednoduche.“
„A co ak maju presne to, co potrebovali? To, ze Oni vedia predpovedat buducnost, neznamena predsa, ze ti nemozu klamat.“
„No presne.“
„Takze sme na tenkom lade.“
„Velmi tenkom.“ vmiesal sa do rozhovoru doteraz mlkvy Mathaios. „V tom pripade si nejak musime overit realitu.“ Obzrel sa vokol seba, akoby hladal nejaky oporny bod: „Stretol si este niekoho mimo nas dvoch?“

Zarucny list na zivot

	Uz bolo znova rano a Mikan sa prebudil z kratkeho spanku pri rieke Rodom. Tie hlupe makkune sa stale neukazali. Ich zmysel ukazovat sa v plnej parade vzdy pri svitani dokazal zachytit pomerne skoro. Najma obrovske, no stale mlade jedince sa v noci zvyknu v toto rocne obdobie parit so samickami a potom za svitania sa predvadzaju popri hladine, akoby spokojni so svojou pracou na nocnej sichte. Mrkol okom na travu vedla svojho Lapaca 3000, ako nazyval svoj podberak a zbadal tam radio. Drevene hranate radio, zafarbene do cervenej sede. Nikdy nepochopil tunajsi zmysel pre farby. Prijimac fungoval na baterie, ktore v nom dokazali vydrzat takmer stotisic hodin prevadzky. Uz je to vyse desat rokov, odkedy sa naucil zit na Aukarei, no stale este pouzival slovo hodina, i ked jej fakticky vyznam bol iny, ako ten, ktory poznal zo Zeme. 

	V radiu sla akasi debata. Pilila mu usi hlavne tym, ze v nom mali hosta, ktory pre Aukareu predpovedal to, co zacalo na Zemi, v obdobi, ked este po nej kracal sam Mikan. Hlupost. Aukarejcania sa maju mnozit a nie naopak: „Predpovedam, ze coskoro prestane stredna trieda sulozit a vytvarat manzelske zvazky, budu mat sexrobotov a ak budu chciet deti, tie sa budu vytvarat umelym oplodnenim a vynosenim nahradnou matkou…“ Ten mlady sotva vie, ze popisuje sucasnu situaciu na Zemi a nie tu buducu na Aukarei. „...  predvcerom dalsi takyto prispevok, ako nejaky tridsiatnik z Moroga predstavil rodicom silikonovu pannu ako svoju priatelku a chodi s nou aj nakupovat.“ 

	Zrazu pocitil nieco naozaj otrasne a spomenul si na tie bolestne chvile na Zemi. Je pravda, ze ani tu na Aukarei sa neciti vo svojej kozi, ale na Zemi? Uz sa zbavil kresla. Prve tyzdne. Nemal si cim vyplnit cas. Hladel von oknom. Pripadal si ako nikto. Ako v predstavach kyberpunkovych autorov. Skupinka ludi, relativne stale mladych, no zosuverenych a hladiacich do svojich prenosnych pocitacov. Styri slecny a dvaja chalani. Zeby preto nikoho nemal po svojom boku? A ako ze tito vobec vysli von? Obcas prehodili par slov, aj sa zasmiali, ale to vsetko mu prislo akesi umele. Je ta situacia na Zemi stale takato? Ak mal Bledar pravdu a mal by sa rozhodnut hned prvu noc po pristati za normalnych okolnosti, ako by sa rozhodol?Ozaj Oni chceli, aby to bol prave Mikan, kto sa dostane na Aukareu kvoli jeho zlemu pohladu na Zem?

	Aby sa dostal z tychto zlych myslienok, zacal cvicit, tak ako mu poradil Bledar. No nie vzdy ho to bavilo. Najskor len velmi sporadicky a kratko. Bol z dlhodobeho lezania zoslabnuty a po dlhsie trvajucej aktivite ho bolel cely clovek, najma chrbtica, niekedy mal pri cviceni pocit, ze sa zlomi napoly. Ale vsetko ma svoj cas. Zacal pravidelnejsie a zdravsie jest, VR kreslo ho najskor stale lakalo, aby si za neho sadol. A i sadol. Ved to bolo v podstate lezadlo, ako pri ortopedovi. Ale VR helmu si uz nikdy nenasadil, ba ani nezapol kreslo naspat k internetu, pretoze ho otravovalo neustalym pipanim, ktore upozornovalo, aby si Mikan skontroloval stav helmy a v pripade poruchy si objednal novu. Celkovo internet uz vobec nepouzival, iba jeho byt. Pracovat sucasny clovek uz nemusi, vsetko dostane ako na podnose, co mu byt umozni. Prirodzene, veci zadarmo su ovela nizsej kvality, ako keby si nechal zapojene VR kreslo a zarabal kredity tam. Ved i odtial dostal tie vyborne topanky na behanie. Ak by si ich zaziadal teraz, dostal by mozno rovnako vyzerajuce, no kvalitne vyrazne horsie kusy. A mozno by sa po tretom behani nacisto rozpadli.

	Nevedel si spomenut, ako vlastne fungovala ekonomika na Zemi v tie nestastne desatrocia. To boli casy, kedy takmer nikto nezarobil poriadne peniaze, ekonomika bola v ruinach, ale malo ludi tomu vtedy rozumelo. Vsetci boli spokojni a uspesne zapojeni v kreslach a ich priania sa tam plnili jeden za druhym. Domy sa starali o seba, len tym bohatsim vedeli nieco podsunut. Bezni ludia boli doma vo v lockdowne, von sa sice smelo ist, ale co uz ineho sa da vidiet von? 

	Zaskeril sa na radio a spomenul si, ako sa na Aukarei povrava, ze priemerny chlap sulozi v priemere dva razy za tyzden. V tom pripade by chcel vidiet toho, kto sulozi za neho. Smiesna predstava. Citil sa ako v krajine, ktora urcovala trendy v spolocnosti, kym on bol este jej sucastou. Iba si vzdy povraval, ze nikto by uz nikdy nemal znovu zhodit dve atomove bomby na jednu krajinu. Muzik pokracoval veselo dalej: „… a budu ti, ktori podvadzaju svoje partnerky a maju paralelne niekolko dalsich, nuz a potom tu vznika sulozna nerovnost a to bude jeden z problemov, ktory budem riesit vo svojom volebnom programe…“. Aha, takze to su uz volby? Na Zemi by s tym zabodoval, no tu? Aj ked na druhu stranu si vsimol tu dnesnu pochabu mladez aukarejsku a ich nove modne trendy. Je vsak temer pravidlom, ze miestne zeny skor prahnu po manzelstve ako muzi, ktori su plne zaneprazdneni neustalym obnovovanim stavu spred Katastrofy. Ma to vsak jednu obrovsku vyhodu: prace je vsade dost. A rozni zamestnavatelia sa radi o svojich podriadenych pobiju, davaju im velke premie a rozne privilegia. Uz si vsimol, ze zeny sa rady chvalia svojim priatelkam a dlho sa bavia o tom, ktora si akeho slubneho manzela ulovila. Stale vsak plati odveka pravda, ktora je vseobjimajuca a zrejme platna pre vsetky civilizacie – kazdy robi, co moze. A Mikan sa naucil na Aukarei i dalsiu pravdu, vdaka ktorej si pripada aspon trochu lepsim clovekom – vzdy sa spravaj ku kazdemu dobre, nikdy nevies, co si ten dotycny prezil a akym peklom prave teraz prechadza. Mozno toto je ten zakladny pilier toho faktu, preco je i jeho Jarmilka tak posadnuta slusnym spravanim? 	

	Na Aukarei nastala konjunktura vsetkeho. Zrejme to plati takisto pre kazdu relativne malu skupinku ludi. Kolko raz si Mikan vsimol, ze cim viac obyvatelov v danej krajine, tym ma viac problemov. Cina? USA? Rusko? India? A co take relativne nepocetne Svajciarsko? Luxembursko? Monako? Takze s rastucim poctom obyvatelov si Aukarea bude musiet zvykat i na narastajuci pocet problemov. Mozno to rybarcenie ma zmysel. Cochvila bude viac hladnych krkov, ako bude rieka Rodom schopna uzivit.

	Hlupe ryby. Asi s tymto rybarcenim nacisto skoncujem, pomyslel si Mikan. Nech sa o to radsej staraju mlade generacie. Asi to naozaj necha a otvori si rybarsku skolu. Miestne slnko mu sfarbilo vlasy do cervena, zrejme mu nejako zmenilo pigment. A to z duse nenavidel. Nemal nic proti rysavym ludom, ale mal pocit, ze jemu takyto odtien nepristal a preto si ich casto prefarboval spat na matnu ciernu. Uz mu vsak odrastli a nova farba zatial dostupna nie je. Asi miesto rybarcenia pojde do uholnych bani. Dnes fakt nemal stastie. Ale vzdy ho to rybarcenie zvlastnym sposobom spajalo so Zemou a da sa povedat, ze i s Nimi. Ved to je presne ten isty proces: Hodia navnadu v podobe akehosi kamena, v ktorom ukryju svoj vynalez – Esenciu zivota. Je to v podstate parazit, virus, ktory je ale scasti inteligentny, aspon tak si ho vo svojich predstavach vykresloval. Kto ho najde, aktivuje Esenciu zivota, ktora je vlastne presne tym istym cervikom, akeho ma Mikan teraz na haciku. Da vediet Civilizacii „aha, niekto sa chytil na nasu navnadu.“ Potiahne za vlasec a vklini sa bud do osoby, ktora ho objavila alebo jej najblizsej. Ako, to nevedel. Ale ak povazuje tento virus za inteligentny, asi je uplne fuk, akou cestou sa rozsiri.

	Teraz je v tele hostitela, u ktoreho funguje ako komunikacne rele s Nimi. Pritom sa zmeni na Esenciu vesmiru. Stale je vsak relativne neskodna. Teda az na traumy, ktore sposobuju komunikacne sny s Nimi. I Bledar si tym presiel. Aj Mikan. Tie sny, to neustale kontrolovanie pritomnosti a vedomosti o buducich udalostiach, ktore neovplyvni. Teraz je virus len nosicom informacii od Nich, presnym popisom udalosti, zoznamom toho, co je potreba urobit. Kam ist a ako sa dostat k Nim. Ale to cele je len nemily zart, cele je to falosne. Ano, urob to a to a stretnes sa s Nami! Na oplatku ta zavedieme na inu planetu a postavime ta pred dilemu: budes s nami, no obetujes vsetkych na svojej rodnej planete, alebo skapes ty! No neber taku ponuku!

	A to je prvy znak toho, ze Esencia dospela a mas len obmedzeny cas na prezitie vo svojom novom posobisku. Nebol si vsak isty, ako dlho to moze byt. I on tu uz bol vyse desat pozemskych rokov a zatial nepocitil ziadne tazkosti. Mozno sa to jeho uz netyka. Ved predsa prave pri nom sa cela masineria zastavila. Bledar bol ten, kto sa dostal do reci s Tymi Nad Nimi. To len dokazuje, ze ani Oni nie su vsemozni. Zrejme maju nejake pravidla, musia mat, ked ani Oni nie su Ti Najvyssi. Kto to potom je?

	Udica konecne zabrala. Teraz uz len pritiahnut korist k brehu. A znova zacitil paralelu s Nimi: ak sa im Bledar vzoprel o nejaky kamen v koryte rieky, co mali robit? Zatiahli prisilno a pretrhli si vlasec. Ale Bledar ho potom opustil. Mohol to prezit. Ved ako chyteny na brehu by zomrel tak ci onak. V zamysleni pokracoval, az kym niekoho v perifernom videni nezbadal. Bola to zena. A blizila sa k nemu. Bolo mu dost podozrive, ze mlada a svieza zena zmyselnych kriviek je takto skoro rano pri rieke, ktoru navstevuje len malo ludi, od mesta bola vzdialena viac nez dva kilometre a okrem jedneho maleho bufetu, v ktorom si napriek bohatej ponuke mohol Mikan vybrat len to, co stravia jeho zaludocne kyseliny, tu nebolo nic zaujimave. Aj ked raz sem privitali akisi turisti, zrejme z druhej strany planety a na dva dni si tu rozlozili stany a bavili sa.

	Obzrel sa po nej. I pozemstania by jej mladu tvaricku povazovali za krasnu. Mala cierne vlasy ako uhol, presne take, ake nosieva Mikan na Aukarei, ibaze jej siahali ponize pliec. Sibalsky sa usmiala, pozdravila sa a sadla si rovno vedla neho. Mikan bol strnuly. Malokedy sa vedel rozpravat so zenami, jedina, pri ktorej nestracal podu pod nohami bola predsa iba jeho Jarmilka.
„Beru dnes?“
„Prave som volaco chytil, ale uz mi to zmizlo, nech to bolo cokolvek.“
Tvarila sa, ze nic nepocula a neprestala ho sledovat svojimi zivymi zelenymi ockami, usmev stale teply a jemny, takmer az rebelantsky, ako Jarmilkin.
„Rybari dnes nelovia bombami?“
„Preboha ziveho, to predsa nie! To robia len pytliaci.“
„Chytia vsak viac ci nie?“
Mikan bol v pomykove: „Ano, ale za aku cenu?“
„Ved prave, cenu! Kto predsa moze len tak kvoli jednej rybe zahubit celu rieku?“ Ak bol doteraz Mikan v pomykove, teraz odstal vykolajeny a len mlcal. Toto nie je bezny rozhovor a obaja to vedeli. 
„Viem, kto ste.“ zacala nesmelo. Mohla mat tak dvadsatpat pozemskych rokov, bola to kraska, pri ktorej tuhne krv v zilach a predsa z nej hovorilo cosi ine. „Viete takmer vsetko o Katastrofe. Nedala sa uz zvratit, ale co sa teraz zvratit da je to, ze sa nemusi opakovat uz nikde vo vesmire. Rozumiete mi?“
„Neviem, kam tento rozhovor speje, ale mam pocit, ze rozumiem.“

	Pozrela sa na neho a nespustala ho z oci. Mikan to iste robit nemohol. Na to bola prilis krasna. „Vidim do vas. Ste nahnevany, ze vy, plny zivota, ste museli absolvovat tu sialenu eskapadu a dostat sa na Aukareu, kde v podstate uz nedokazete pomoct viac, nez chytanim ryb. Ale to je prave ono. Ak je cas robit hrdinske ciny, tak preco nie teraz?“
Mikan sa predsa len pokusil pozriet sa na krasku. Vedel, ze je mocnejsia, nez Oni. Ci je to ona alebo len ich zastupca, je bezpredmetne. Teraz zrejme pride so skvelym planom, ako zabranit Katastrofe i na Zemi.
„Ak Oni budu Zem chciet, budu dalej porusovat pravidla.“ premohol sa.
„Dovolim si nesuhlasit,“ namietla ona a presla si rukou po vlasoch, „ak porusuju pravidla hodenim bomby do rieky, tak musime tu dalsiu bombu nechat vybuchnut priamo vedla nich.“
Mikan sa viditelne stipol do ruky. Nebol si isty, ci niekde spi, chytajuc ryby alebo je to naozaj. Ale bolest zacitil. Opat nahodila usmev Mony Lizy.
„Ste s Tymi Nad Nimi?“
Nereagovala.
Uz nemohol neverit. Bledarov pokus kontaktovat Tych Nad Nimi bol zrejme uspesny. „Oni su len hrackou v skolke. Poddajni, nemohuci. My sme deti, ktore sa s takymito hrackami hraju. A ked nas omrzia, najdeme si ine. Vari je problem dat na frak tym, s ktorymi sa hrame?“

	A Mikan v tu sekundu veril, ze vsetko dopadne dobre. Ze Bledar zariadil viac, nez si on sprvoti myslel. A teraz je na tahu on. Ale preco zase tak komplikovane? Lebo sa hrame s bombami? Porusia dalsie pravidla? A preco? Aby na seba upozornili, alebo to je nieco celkom ine? Dakujem Bledar. A dakujem, ze si mi umoznil znovu zachranit Jarmilku a Zem.

Nikdy nie je koniec

Sviecka

	Lisiak zametal vokol seba chvostom, zatial co Ben a Matt sa divali na jeho lod. Mathaios zabudol zavriet usta a Bentas sa od ohromenia ani nevedel pohnut. „Zapadol tu do listia celkom efektne, len co je pravda. Krytie ma skvele.“ zasomral Laimon, no v jeho hlase sa zaleskol pocit beznadeje. S tymto uz nevzlietne. Bentas sa predsa len pohol a podisiel k lisiakovi. Ten ho nechtiac posteklil chvostom, ale Bentas si siel oci vyocit hladiac na vesmirnu lod. Bol to skor modul sipoviteho tvaru s roznymi znakmi na svojom sedokovovom tele. Tieto znaky boli pre pozemstanov necitatelne, ale ako Laimon podotkol, ide o abecedu, podobnu latinke, teda co pismeno, to znak, i ked podotkol, ze starotaigorske pismo sa obcas este vyskytuje v starych textoch a je stale i citatelne pre jeho sucasnikov. Toto pismo je uz ale hybridne, teda jedna cast abecedy bola latinkoveho typu, ta druha slabicna. 

	„Toto je naozaj vesmirna lod,“ takmer az vzlykal nadsenim Bentas. Laimons ho vsak upozornil, ze je to len modul pre jedneho, ktory ma obmedzenu funkcnost. Jedinou funkcnostou tejto „rakvy“ bolo doletiet na planetu Zem. „Vsetky ostatne funkcie zdiela s materskou lodou. Ta je obrovska ako pol tejto planety a tento modul je autonomny len vdaka jej navadzacim systemom.“
„To ale nevysvetluje, preco nevieme tuto vec nastartovat. Az tak autonomna nie je?“ navrhol Mathaios, pricom to bola jedina logicka otazka, ktora ho napadla. Inak sa rozumel do sci-fi veci ako krava zrnu.
„To ano, ale nemam stavu ani len na vyslanie signalu materskej lodi. A verte mi, ze ta je priserne daleko, nemyslim si, ze na Zemi najdem tak obrovsky zosilnovac, ktory by signal poslal kamsi z vasej galaxie.“
„Takze ani nevies, akym smerom ist?“
„Nie, pouzival som predsa tie transplanetarne tunely. A tie sa rozhodli, ze mi sprijemnia chvile realisticky vyzerajucimi ehm...  predstavami?“
„A skusal si to vypnut a zapnut?“ 

	Bentas bol nadseny ako male dieta o a uz sa vybral k modulu, ktory ked vo svojej pritomnosti zacitil zivu osobu, hned otvoril svoj kryt a ukazal mu vnutro modulu. Bezhlavo a bez vahania naskocil dnu, chytil sa riadiaceho volantu, pripominajuceho leziacu osmicku a ustami imitoval zvuk motora formuly, v ktorej naposledy sedel. Mathaios sa len pousmial a tieto vyjavy Bentasovej detinskosti a pochabost jeho predchadzajucej otazky ho presvedcili, ze jeho demoni z hlavy ho uz zrejme konecne opustili.

	Laimon sa radsej obzrel do vnutra svojho modulu. Nebol si totiz celkom isty, ci si pamata, ako to v nom vyzeralo. Transplanetarne tunely totiz jeho pohlad na vlastny modul skreslili natolko, ze sa mu prepinacie gombiky a packy stale menili. Raz tvar, raz velkost, inokedy farbu. A pri pohlade don si uvedomil, ako malo ovladacich prvkov obsahuje jeho kokpit. Takze tie predstavy a preludy. Zelene a modre tlacidla. Zopar dier, akoby odkladacich miest.
„Fakt to nepoleti?“ zvysenym hlasom sa Bentas obratil na Laimona s otazkou. Matt sa nemohol zbavit toho pocitu, ze Bentas omladol o tridsat rokov. „Co hovoria tvoje predikcie v hlave?“

	Laimon len stal, chvost teraz nehybny. Matt sledoval jeho zmeny. Vsimol si, ako stichol a spicatymi usami na hlave cosi zachytil. Obratil sa k Mathaiosovi. Zrazu mu cosi hovorilo, ze teraz sa nieco zomelie. Laimon, doteraz na mimozemstana az prilis pozemsky, sa zmenil. Mathaios stal za nim. Laimon zrazu temnym hlasom, ktory akoby mu nepatril cosi zamrmlal. Matt ostal skamenely. Velmi podobny obraz uz raz videl v akomsi temnom filme. Zaber na hlavneho hrdinu, stojaceho za hlavnym zaporakom, ktory ma cosi zleho za lubom, s mierne otocenou hlavou k lavemu plecu.
„Hlupaci.“ zasomral.
„Lisiak?“ podisiel k nemu Matt.
Lisiak sa otocil k Mathaiosovi a Bentas sa prebral z detskeho sna, stale vsak sedel v Lisiakovej vesmirnej lodi. „V hlave mam Esenciu universum s par riadkami. A som uz tesne na konci tohto zoznamu. Ak sa ale vymanim z vasho dosahu, Oni na mna budu stale vidiet. A ja ich budem pocuvat.“
„Lisiak jeden pochaby! O com to hovoris?“
„Je cas sa chytit na udicu. A vdaka mne budete este radi, ze sa ako ryba dostanete na suchy breh.“

	Ben bol ohromeny, no nicomu nerozumel. Matt bol rychlejsi a pochopil, ze teraz musi Laimona nejako zastavit. Ak sa da na utek, on s jednou nohou a druhou, len prisposobenou na chodenie a nie beh, ho nikdy nedolapi. Ale Ben by mohol. A veruze mal pravdu. Lisiak na nic necakal a rozbehol sa smerom k lesu. Ako ozajstna liska.
„Ben, za nim!“
Bentas bol vsak nemotorny a o oblecenie za zasekol v kokpite. Nahlivo sa obzeral, co ho to drzi a vsimol si, ze ten prasivy lisiak pri tom, ako sa dival dnu, mu o oko na nohaviciach, kde sa bezne kladie opasok, zaviedol akusi hadicku visiacu zo steny modulu. Mal to cele premyslene, chvostoskok!

	Kym sa Ben dostal zo zamotanej hadicky, ktoru na koniec i tak Mathaios prerezal vreckovym nozikom, stratili akukolvek sancu najst ho. Jednak im zmizol z dohladu a jednak ani nevedeli, kde ho hladat. „Matt, prosim ta, co sa to vlastne stalo?“ opytal sa svojho najlepsieho kamarata Bentas, uz vyslobodeny z lode. Matt postaval pri nom a ani nevedel preco, dostal chut na cigaretu. Az po chvili si spomenul, ze vlastne nefajci. Bol nervozny. „Akoby som ja vedel… “, zacal neurcito. Chcel i pokracovat a potom si spomenul, ze vlastne i zabudol, co chcel povedat, preto len nadhodil uz obom i tak zrejmu pravdu: „Zrejme sme sa nechali napalit liskou.“
„Prefikany teda bol, len co je pravda. Ale co nam vlastne hrozi?“
„Ak doteraz hovoril pravdu, tak chce volaco sirit do sveta. Volajaky virus?“
„Spominal nejaku Esenciu,“ zamyslel sa Bentas. „Mozno tym myslel nejaku ideu, cokolvek.“
„A co ten sen?“
„Neviem.“
„Nech sa ale deje cokolvek, nechali sme sa nachytat a verili sme mu.“
„Je to koniec koncov lisiak, ten asi neveri nikomu.“
„Asi vedel, ze ked od nas zmizne, tak sa ho Oni znova zmocnia a moze pokracovat v tom poslani, kvoli comu je vlastne tu.“
„Ale zdalo sa, ze tomu sam neveri.“
„Uz asi nie.“
Bentas nahle nahlas zahresil. Temer sa mu ozyval hlas ozvenou z lesa. „Ako ho teraz  najdeme?“
„Ak chce nieco sirit, tak musi medzi ludi.“
„No ano. Urobi nejaku obratku a pojde spat do Aten. A kto ho tam najde?“
„Snad nebude nic zlozite najst jedneho cloviecika, ktory si nebude moct zlozit svoj kostym dole.“
„No to je snad jediny poznavaci znak.“
„Myslis, ze ho zvladneme najst sami?“
„Ak to roztrubime po okoli, budeme za debilov my, vies o tom?“
„Hlupak rysavy!“ ulavil si Matt. 
„Ale nevyzna sa tu.“
„Myslis? Ked je pod Ich kontrolou?“ 
„Docerta.“
„Aj keby sme ho nasli, co z toho budeme mat? Staci, ze najde jedneho cloveka, ktory to moze sirit dalej a vedzme, ze sme nahrani.“
„Mozeme to sirit aj my. A mozno i ten kamen.“

	Napokon sa rozhodli, ze sa ho pokusia najst. Bentas si sadol do auta a Mathaios monitoroval okolie. Vliekli sa pomalicky a skusili ist autom i na zapadnute miesta, najskor okolo lesika, kde sa im Laimon stratil. Bentas este pripomenul, aby si Matt vzal zo zadneho sedadla lovecky dalekohlad. Ben ako pravy nadsenec vsetkeho vesmirneho musela mat nejaky dalekohlad vzdy po ruke. Ci lovecky, alebo mal dokonca i starozitny namorny, ci vesmirny doma. „Teraz sa zacina lov na lisku,“ zamrmlal Mathaios.

	Nepresli vsak zatial ani desat kilometrov autom pomalym tempom, neustale sa divajuc na vsetky mozne strany a uz mali pocit, ze po lisiakovi sa zlahla zem. Neustale navzajom komunikovali, snazili sa prist na to, akou cestou mohol ist, koho stretnut, asi tri razy sa zastavili, aby sa na neho opytali, no nikto ho nevidel. Ale nikto o nom akoby nikdy nepocul a nevidel ho. Matt mal Ateny v malicku, poznal rozne skratky, no ani jeho orientacny zmysel mu vobec nepomahal. Ako je mozne, ze sa im len tak strati nejaky posahany clovek s liscim chvostom? Raz sa vratili dokonca spat k jeho lodi. Mozno len ich chcel od lode vylakat, aby sa vratil a ufujazdil. Matt vsak namietal, ze predsa este nesplnil tu misiu, ktoru dostal. Alebo mozno ju aj nastartoval a doletel prec. Celkovo presli autom asi tridsat kilometrov, opytali sa vyse desiatich ludi, kam mohol ist a ci ho nikto nevidel. Hladanie napokon zakoncili na tom istom mieste, ako ho zacali. Pri lisiakovej lodi. Takze neodletel. Bentasa bolela noha, uz dlho tak casto neprehadzoval rychlosti na klasickom aute s manualnou prevodovkou.

	Sedeli vedla lisiakovej lode. Po nom ale ani stopa. Museli uznat, ze je uz asi neskoro. Uz urcite sa epidemii nevyhneme. Asi to nebude choroba, ale nejaka myslienka, alebo co, neslo do hlavy Mathaiosovi. Je cas sa chytit na udicu. A vdaka mne budete este radi, ze sa ako ryba dostanete na suchy breh. Co tym myslel? Mozno je zase vsetko inak. Mozno ani nepochadza z Taigordu, ci odkial to hovorieval. Mozno je Ich druh. Bentas sedel v kabine a uz sa netvaril tak nadsene. Co mu ale ostavalo? S Mathaiosom si aj tak uz teraz nemali co povedat. Zrejme vyvolali dalsiu epidemiu cohosi. Ale ako to vsetkym vysvetlit? Ze po Grecku chodi clovek s liscimi usami a chvostom a nieco siri? Ale co? Virus, ideu alebo nieco ine? A co ten kamen?

	„Matt?“pokusil sa predsa len o rozhovor. Matt sediac na zemi, oprety chrbtom o trup lode sa zrejme prituho zamyslel, pretoze na jeho otazku zareagoval az na treti raz.
„Co ten kamen?“
„Co s nim?“
„Lisiak na neho cakal. Ale ako mu vlastne pomohol? Iba nam vyzradil to, co mal utajit. Tak naco ho vlastne potreboval?“
„Mozno aby sa nas zbavil, Ben, co ja viem? Mas ma za sci-fi sialenca? Odkial to mam vediet?“
„Ved preto sa ta na to pytam. Obaja vieme, ze nic, co sa stalo, nedava ani kusok logiky, ale mozno tu logiku ani nechapeme. Mozno sa divame cely cas inam.“
„Vari vies nieco viac?“ obratil sa Matt na Bentasa s nadejou.
„Tiez len tapem. Ale nieco s tym kamenom musi byt, Matt. Ved do jeho planu vobec nesedel.“

	Matt sa pokusil postavit. A bola to uloha viac nez zlozita. Jeho prosteticka noha nemohla sluzit podobnym ucelom a tak sa sklzol na jednu stranu a pomohol si obomi rukami. Ben sa uz-uz chytal vyliezt z lode, ked sa Mathaios zrazu zrutil na zem ako podtaty. A tak Ben z lode nevyliezol, ale rovno vyskocil.
„Au, docerta.“ zrukol Mathaios. Ako sa snazil dostat svoje telo na jednu stranu, tak narazil na cosi ostre vo vrecku svojich nohavic. To ho poranilo na stehne a chut vybrat ten predmet z vrecka a hodit ho co najdalej od seba predcila chut postavit sa. Vybral ten ostry predmet z vrecka. A v sekunde ho pustil na zem, akoby bol horuci. Bentas mu pomohol na nohy, no Matt ukazal vztycenym ukazovakom na ten predmet a zrazu ho opustili slova. Bentas sa zohol po predmet.
„To… hadam… “
Bentas gulal ocami na predmet, ktory mal tvar jednej peknej malej kocky kalcitu, velkostne sa pekne vynimal v dlani.
„Vyzera uplne rovnako, ten ten kamen, co je stale u nas na stole.“
„Podla coho tak usudzujes?“
„Tie biele bleskove zilky…“
„No ano, podoba sa.“
„Ale odkial sa mi zjavil vo vrecku?“
„A ako sa z neho ulomila tak pravidelna struktura z tak nepravidelneho kamena?“
„A ktory sme nemohli nijak prerezat?“
Bentas sa vyjavene pozrel na Matta. 
„V kokpite lisiakovej lode je otvor, kde by sa dala vlozit.“
„A to ta napadlo ako, prosim ta?“

Na vlastnom uvazeni

	Matt drzal v rukach sedmove karty. Ale tieto boli cimsi nezvycajne. Boli by to klasicke nemecke dvojhlave karty, ale miesto tradicnych farieb postav z kolekcie Viliam Tell, boli vsetky v kralovskej modrej a na vsetkych boli len kone s cervenou stuhou, stiahnutou na oci. Bez jazdca, bez sipov, bez damy. Len kone s hodnotami. Akosi vnutri tusil, ze to je kolekcia kariet Slepy kon. A to bol vystrihany pred ludmi zo sekty s rovnakym nazvom. Su to podomovi predavaci vsakovakych liekov, liehovin a samozrejme, kariet. Potom sa na temer sekundu obzrel vokol seba. Ocitol sa v akejsi lekarni, apatieke. Dovidel vonkajsimi oknami i na ulicu, no mesto nespoznaval. Nevedel sa ovladat. Vedel, ze to je sen, ale nemohol sa nijak branit pred jeho vplyvom. Bol len pasivnym divakom, i ked vnutri vedel predpokladat, co sa stane a to mu nedalo pokoja. Preco v lekarni sedi na barovej stolicke pri obrovskom pulte? Asi preto, aby mal vyhlad na svoju pravu ruku a starobyle mechanicke hodiny vo viktorianskom slohu, stojace v drevenej konstrukcii napravo od neho. Mali dva majestatne ciferniky. Jeden klasicky velky, ukazujuci sucasny cas a v pravom dolnom rohu podobne, len mensie. Staroanglickym ozdobnym pismom bolo na ich vrchu cosi napisane, ale on nikdy nevedel rozlustit taketo prespekulovane rustikalne pismo predoslych storoci. Nejako vnutri vsak vytusil, ze dolne hodiny sluzia na pripomenutie ich vlastnitela, aby si pichol inzulin.

	Pravu ruku mal posiatu odreninami, nepeknymi bozulami ako od popalenia a zacervenanymi miestami. Miestna doktorka, urcite clenka samotnej sekty Slepy kon, mu tieto nedokonalosti pleti osetrovala cimsi, co vyzeralo ako mazlavy gel, odpudzujuci vodu. Cosi hovorila. Vyrozumel len to, ze po tej havarii lietadla sa mu rany hoja dobre, iba tie na pravej ruke nie a nie sa zotavit. V snoch nezvykol poznat ludi podla tvare, casto im do tvari ani nevidel, pripadne sa mu stale pred ocami menili. Ale tato vyzerala, aspon tak si myslel, ako jeho otravna detska doktorka, zena vo svojich patdesiatich, isto po minimalne siestich porodoch. Potom prestala s nanasanim vrstvy gelu na jeho ruku a zacala mu ukazovat akysi pristroj, ktorym si ten gel vie lepsie rozotriet a tiez udajne pomaha udrziavat pokozku lesklu a zdravu. Matt ale vedel, ze to je roboticka kosacka na travu. Obvinil ju z prislusnosti k sekte Slepy kon a felciarstva a nazval ju ranhojickou. Buchla sa sebavedomo do pleca. Vraj mu ukaze, kto je tu felciar. Dokazat svoje schopnosti dokaze kedykolvek. Udajne, ak sa dvomi prstami dotkne urcitych miest na jeho lavej lopatke a bude ho pastou udierat pod samotne miesto, nemal by nic citit. Predtym, nez stihal vnimat a cokolvek namietat, uz bola za jeho chrbtom a citil dve prsty na lopatke. Tie rany pastou citil. Rozbolela ho cela chrbtica a ako znechutene vstaval zo stolicky zistiac, ze jeho lava noha je jeho vlastna, jej zacal nadavat. No chrbtica boliet neprestala a jeho stara dobra lava noha ho tiez zacala boliet este vacsmi, nez by si kedy bol pamatal.

	Bentas odchadzal zo stodoly. Ta sa rozhorela, akoby nehorela sto rokov. Psiky, ktore zachranil pred takmer jasnou smrtou sa rozutekali. Dokazal sa vsak jemne pozastavit a trochu sa ovladat. Nie vsak pred svojim vlastnym konanim. Iba si skontroloval, co ma na sebe a mohol si to ohmatat, nic viac. Zistil, ze ma akosi privela sebavedomia, na kovboja akesi privysoke hnede cizmy, ktore nemohol vyzut, dzinsove rifle a na hlave klobuk, ako z praveho westernu. Nemohol sa vsak zastavit a ani ovplyvnit to, ako si k sebe vola roztrusene ovce po stranach, najma ked sa teple slnko vybralo na odpocinok, aby znova zajtra rozjasnilo novy den. Ovce sa nespravali ako ovce, skor ako tie psy, ktore zachranil. Volal ich k sebe piskanim a volanim. A vsetky sa zhromazdili do kravina. Miesto krav mal vsak Bentas asi v piatich ohradach hromady bielych kravich lebiek. Spomenul si, ze choval akysi specialny druh krav, a ich lebky sa dobre predavaju, sam nevedel ale preco. Iba vedel, ze to je dost morbidny dovod, preco chovat kravy.

	Podisiel k nemu chlap. Mohutny, v karovanej koseli s podobnym klobukom. Vyzeral drsne ako litovsky toaletny papier, pomyslel si v tu sekundu Bentas. No potom si spomenul. Aha, brat z Minnesoty, ktory zbohatol na vsetkom, co mohol. Aj teraz ide za nim urcite s novym biznis planom. A nemohlo to byt ani inak. Zvitali sa a sadli si pred kravinom na akesi ratanove stolicky, o ktorych Bentas nabeton vedel, ze tam nikdy predtym neboli, iba ich poznal, pretoze boli z jeho statku, a brat zacal cosi o prilezitosti pestovat banany v Europe. Bol na dva dni na dovolenke v Rakusku a tam s nedostatkom bananov udajne zapasia a kedze sa tam pestovat nedaju, ale co ak by sa dali? Vraj za styri roky sa mu investicie vratia aj so ziskom. A tak moze schovat vsetky kravy, kozy, telce, byvoly. Zanotil ako spevak z punkovej skupiny, vymyslal texty a rymy – vraj nema ostat frivolny a ze tu sa nieco chysta, Krista! Na co mu Bentas podobne v punk metalovom style odpovedal rymom – a ked niekto zrazu zmerci, ze mas iba plnu hubu reci – ho poslal spat do Minnesoty.

	Obaja akoby na povel otvorili oci. Pozreli sa na seba a potom vsade okolo seba. Bentas za volantom Laimonovho lietaca s Mathaiosovou nohou na kolenach, zatial co Matt sedel vzadu, kde nebolo miesta ani pre jedneho. Preto si zrejme tu nohu odpojil z tela a podal ju Bentasovi. Obaja nerozumeli. Lod nepotrebovala pilota, aspon ako vyrozumel zo znakov na obrazovkach. Za oknami, len ci to boli okna, sa crtal vesmir. Prazdny, cierny vesmir a oni uzavreti v malej vesmirnej lodi s drazdivym bielym svetlom vnutri.
„Ben, hadam uz nesnivame,“ zacal Matt neisto.
„Neviem.“ Ben ani nemal slov. Zdalo sa byt vsetko normalne, ziadne nelogicnosti sa nediali. Iba to, ze odniekial sa zjavil kamen v Mathaiosovom vrecku a Bentasa ho napadlo strcit do podobne vyzerajuceho otvoru na palubnej doske pri jeho pravej ruke, kdesi pod cimsi, co sa podobalo na riadiace paky stihacky. Zrazu sa ozval rachot a motory sa zapli. A preco ich oboch napadla myslienka uvelebit sa v neznamej vesmirnej lodi a vypravit sa do vesmiru? A ako ich vobec napadlo to skusit a verit, ze im to vyjde? Zeby ten kamen…

	Mathaios vsak bol vzdy o nieco menej prchky ako Litovcan a i teraz mu venoval pohlad, ktorym sa pytal to iste. Zacitil cosi ako rastuci nepokoj a dostal silny popud sa mu dotknut ramena, ked sa otacal v kresle spat k vesmirnemu prazdnu.
„Matt, my sme naozaj tu lisiakovu lodi spojazdnili…“
„Ben, pockaj. Ujasnime si fakty a ostanme pokojni: Mozno mame len nejaku spolocnu halucinaciu a sne stale na Zemi. Ved Laimon vravel…“
„Vies, ze nam klamal!“
„Ben, aj keby klamal, preco potom neufujazdil skor?“
„No preto, lebo ma za ulohu nakazit cely svet...  cim? No tym!“
„Si rozruseny.“
„Ano, som! Ale pocuj Matt, co keby sme spravili nieco fakt blaznive? Ak je to sen, tak sa len prebudime…“
„Ben, premyslaj, prosim! A co ak tomu tak nie je?“
„Ako to mozes vediet?“
„Mozno to je sen alebo fikcia, ale nie je to to, co bolo predtym, rozumies?“
Ben sa zrazu upokojil. Za oknami sa nic nemenilo. „Mas pravdu, i ja citim, ze predtym to bolo cosi ine. Uvedomoval som si, ze je to len sen, teraz som si nie isty.“
„A toto ma, i ked trochu zvlastne, no logicke rozuzlenie, nie tie hodiny a rany po nehode.“ 

	Chvilami si opisali svoje predstavy, ci sny alebo co to vlastne bolo. Obaja sa zhodli na tom, ze sa velmi vo svojich snoch nedokazali ovladat, i ked si obaja boli vedomi toho, ze to je len sen. Ale spali vtedy? Alebo boli cimsi omameni? Bentas chcel podat Mathaiosovu nohu svojmu legitimnemu vlastnikovi, avsak ked zistil, ze to malo svoj dovod, tak si jeho nohu ponechal. Matt sedel za nim v tandeme, ale bolo to nepohodlne miesto, bez priestoru navyse, nebolo urcene na sedenie. Zrejme si ju odmontoval, aby sa tam dokazal vmestit. Nepamatal sa vsak, kedy tak ucinil.
„A co teraz?“
„Teraz asi budeme len cakat, co sa stane.“
„Cakat?“
„No ano. Nevsimol som si, aby sa cokolvek zmenilo.“
„Zmenilo?“
„Kontroluj si skutocnost, Ben. Kolko mas prstov?“
Ben sa podival na svoje ruky, akoby kontrolovanie skutocnosti bolo jeho dennym chlebickom: „Desat“.
„Dobre, teraz sa pozri na moju nohu. Akej je farby?“
„Kovovoseda.“
„Dobre. A teraz sa znova pozri na prsty. Mas ich stale desat?“
Ben znovu pocuval: „Mam.“
Matt stichol. 
„Cakal si inu odpoved?“
„Ano, chcel som, aby si povedal, ze sa nieco zmenilo. To by bol signal, ze to nie je sen. Akej farby je moja noha?“
„Kovovosedej.“
„Nehovor mi to, kym si sa nepozrel. Kolko mas prstov?“
„Stale desat. Co myslis, coho je Laimon schopny?“
„To mi je zahadou. Nevieme, co vsetko je pravda a co nie. Mozno aj ten plan, ktory nam „prezradil“ nebol pravdivy. Noha?“
„Kovovoseda. Vies, co si myslim ja? Ze to na nas hral. Je to predsa lisiak. Mozno jeho cielom bolo sa nas zbavit. A i toto nejak zariadil on.“
„Nase vystrelenie do kozmu? Naozaj? Skor si myslim, ze nas niekde prepadol, tresol konarom po hlave a ze sa nam sniva. Prsty?“
„Desat. Stale veris, ze ti raz odpoviem inak?“
„Aj hodinky by stacili. Ale viem, ze ty ziadne nenosis.“
„Coze? Ved dobre vies, ze sa bez svojich zltych naramkovych nikdy nepohnem.“
A nastalo ticho. 
„Matt? Nieco sa deje? Ja mam stale desat prstov a tvoja noha je stale kovovoseda.“
Matt zamrzol. „Ben, citis to?“
„Co by som mal?“
„Je to nejake… vlnenie. No citis to?“
„Necitim! Matt?“

	To, co kedysi byvalo Mathaiosom, zmenilo sa na ciaru. Linku, nikdy neprerusenu, vecnu spojnicu bodov. Bielu, hned potom pestrofarebnu, potom zase bielu. Ciara sa pomaly menila na vlnenie, stale silnejuce. A hluk. Akoby v dialke pocul zvuk tympanov. Vykrik, potom este jeden. A uz len hmliste predstavy z detstva. Videl svoju futbalovu loptu a zelezne pletivo okolo miestneho ihriska. Bolo vysypane jemnym strkom. Nevidel ziadne ciary. Len drevenu lezecku pyramidu. Na kozi citil teplo. Zomrel? Je toto smrt? Ak ano, tak je prapodivne prijemna. Vratit sa do nekonecneho detstva? Len on, leto, obe nohy, futbalova lopta a jeho priatelia. Tvare si uz nepamatal, no poznal ich. Su tu s nimi. A on bol na moment stastny. Zazit to vsetko odznova a lepsie? 

	To, co kedysi byvalo Bentasom, zmenilo sa na ciaru. Linku, nikdy neprerusenu, vecnu spojnicu bodov. Bielu, hned potom pestrofarebnu, potom zase bielu. Ta sa hned menila na stojate vlnenie, potom chvilami na zvuk. Nevedel, ake to je, ale citil, ze ten zvuk hra prilis namodro. Vykrik, potom este jeden. Zvuk duniacich bubnov a sum krvi v zilach. A potom hmliste predstavy z detstva. Prva cigareta. Sam dobre vedel, ze si nikdy nezapalil. Je to ozaj moje detstvo? Bentas si nebol isty. Pohlad z balkona na socialisticke sidlisko, povalujuci sa tmavy sneh, urcite sotva tri hodiny poobede, ale vsade sa rozliehala tma ako v tuneli. Vzdy si chcel zapalit cigaretu, napriek tomu, ze vedel, ze fajcenie ma sto proti a jedno pre. Citil akesi vnutorne napatie. A ta cigareta, lacna sragora, jedine uvolnenie zo stresu. Ale i napriek tomu ju odhodil z desiateho podlazia. Pozrel sa spat cez plece spat do bytu. Niekto tam lezal v kaluzi krvi.

Kto chyta vo vesmire

	Matt otvoril oci. Uz sa dialo tolko raz, ze si nebol isty vobec nicim. Uz bol ako vymeneny s Bentasom, snazili sa prist na to, preco je ta cesta vesmirom takto zdrvujuca. Chvilami akoby boli pri zivote, chvilami nie. Same predstavy a sny. Konstrukcie neznamych hodnot v rovniciach s nekonecnym poctom neznamych. Vzdy akoby presiaknuty svojimi hriechmi, o nieco slabsi a zaroven predsa o nieco ine silnejsi. Nasiel sa opierajuc sa o trup lode, stale natlaceny na sedadlo neergonomickeho tvaru pre ludske pozadia. Ben sa ani nenamahal otvorit oci, iba sa opytal svojho suputnika, ci este zije. Matt mu polohlasne odpovedal: „Skoro.“ Pokusil sa nejako sadnut si, ale nedarilo sa mu to. „Ben. Ben!“, mykol s nim.

	A obaja hned zistili, ze je nieco nie v poriadku. Miesto ciernej tmy vesmiru sa ocitli v bielej tme. Ako za zahmlenych novembrovych ran. Ibaze nebolo vidiet nic ine. Len biele nic. 
„Sme mrtvi?“ opytal sa Bentas takmer bezhlasne. Matt sa pokusil postavit, ale o sekundu si pripadal ako idiot. Ved nema jednu nohu a strop lode je nad jeho hlavou priserne nizko. Tak nizko, ze nemohol vzadu sediet ani v poklaku. Chvilu sa tam hmyril a kladol si otazku, ako sa tam vobec dostal, pricom cez zuby precedil: „Mozno to bude este len lepsi pripad…“
Bentas sa otocil smerom k Mattovi, pretoze ten ho drgal zozadu a pripadal si ako v kine, keby za nim bol zamilovany parik, ktory sa rozhodol laskanim si sprijemnit film. „Kam sa chces dostat?“
„Vypadnime odtial.“
„Zblaznil si sa ?! Ved kompresia…“
„Aka kompresia? Stojime, necitis to? Ani motor nam nefunguje. Asi zase snivame.“
„Snivame?“
„Asi. Ale nejak inak ako doteraz. Vystup a pomoz mi von, ja som tu uz poskrucany ako croisant.“

	Bentas sa sice chytil cohosi, co sa podobalo na klucku dveri, i ked system na otvaranie bol nejaky zvlastny, nedala sa stlacit naraz, ale akoby vo fazach. Vysvetloval si to prave kvoli moznej kompresii a vyrovnavaniu tlaku, aj ked ziadna prechodova chodba v tomto malom lietaci tu nebola.
„No na co cakas? Na kolkovanu ziadost?“
„Ako si mozes byt tak skalopevne presvedceny…“
„Lebo som.“
Otvoril dvere. Stali v priestore. Akoby v bezrozmernom priestore. Mathaios sa vypotacal z lietaca a hned sa natiahol ako dlhy, tak siroky... na zem? Alebo do bielej prazdnoty. Lietac akoby stal na bielej zemi, pricom vobec nebolo mozne urcit ziadne vzdialenosti, v blizkosti nebol ziaden orientacny bod. Bentas sa chvilu dival, ci sa nic s Mathaiosom nedeje, mozno cakal, ze sa prepadne do bielej nicoty, alebo ze to biele su mraky, alebo co vlastne cakal. Ale pripomenulo mu to detstvo. Lahko poprsane betonove parkovisko v tme, kde z oproti svietilo neonove svetlo herne. Clovek mal pocit, akoby chodil po modrofialovom oblaku a musel merat kazdy krok, pretoze parkovisko sa mu odrazu stratilo pod nohami.

	„Podaj mi nohu.“ Znelo to celkom vtipne, napadlo Bentasa. Vzdy sa hovori Podaj mi ruku, ale v inom vyzname. Bentas mu ju podal, no stale nevystupil. Matt sa ale neponahlal. Polozil si svoju kovovosedu nohu vedla seba a lahol si. „Musim sa narovnat, boli ma cela tristvrtina cloveka.“ A prislo mu dost vtipne, ze to Matt vobec hovori. Bol vesely ako vzdy, no tento sled slov z jeho ust zneli podivne. Zrejme sa nieco s nimi stalo. Ohoho, no ved samozrejme! Bezne sa totiz potacaju v bielej hmle vo vesmirnom stroji!
„Matt, co robis, prosim ta?“
„Lezim a je mi dobre.“
„Azda…“
„A co ja viem? Asi snivame. Alebo mame obaja halucinacie, co ja viem.“ 

	Chvilami sa nic nedialo. Bentas len tak sedel v lietaci, dvere otvorene dohora, ako v nejakom supersportovom aute, s nohami na bielej nicote. Vlastne ani nic necitil – bolo to tvrde podlozie? Makke? To tazko. Akoby sa to nejako prisposobovalo jeho pocitom. Raz dupol do biela – pocitil tvrdost. Inokedy zakopal s nohami ako sedemrocny na hojdacke – a citil jemnost, akoby sa nohami dotykal cukrovej vaty. Zrejme je to nejaka psychovec, ktorej ani nemoze rozumiet. Ale citil vnutorny pokoj. Zrejme je tento svet prisposobeny tak, aby nikomu neublizil. Divne.
„Ave Cezar!“ znenazdajky do bielej tmy zakrical Matt. Chvilu cakal, no nic sa nestalo a tak po asi polminute sa tazkopadne pozviechal a zacal si pripevnovat nohu spat k telu. Bentas si ale kladol otazku, ked sa Matt takto zmenil, ako som sa zmenil ja?
„Som hladny. Myslis, ze tu maju aspon nejake bistro? Zjedol by som i karton spod bezdomovca.“
Tak pockat. Matt citil nejake vibracie predtym, nez sa prebrali tu. Takze mozno jeho cas este len pride.
„Matt, taras. Az privelmi.“
„Fakt? No tak naco cakas, pridaj sa ku mne.“
„K comu?“
„Proste vystup z tej rakvy a pod mi pomoct najst niekoho, kto to tu riadi.“ Toto naozaj neznel ako Matt. Tento akoby zjedol vsetku mudrost sveta a zaroven i hlasky z beckovych filmov. Ben sa ale zrazu upokojil a nasiel v sebe duchapritomnost – Ben, teraz zadrz. Toto nie je celkom normalna situacia. Ak sa s Mattom nieco stalo a som tu jediny so zdravym rozumom, tak potom si ho skusim udrzat co najdlhsie, povedal si. Podival sa na svoju ruku. Stale napocital desat prstov. Ani Mattova noha nezmenila tvar ani farbu. Ak Matt dosiahol tych vysin a vie, co ma robit (aspon takto to vyzeralo, inak by nebol tak chladne pokojny) a on nemal paru, co teraz… Ostatne, to je presne ono! Bentas to dost dobre poznal – akoby vsetci vokol neho boli kymsi, kym on – ani nevedel, cim je. Kadejaki blazni sa drogovali, aby dosiahli ten blazeny stav, kedy clovek ide ako stroj, ked sa mu dari, ked je niekto. Ked sa niecoho i len dotkne a to premeni na umelecke dielo. Ale on nie. Prisiel si v tu dobu nanicovaty. Nikto zo mna nikdy nebude. Skrachovany pretekar je to najlepsie, cim dokazem byt. A preco ostatni su vzdy tak skveli a on nie? Zahodil svoj zivot? Alebo si to len namysla a na svete existuje niekto, kto chce byt nim, Bentasom? Nevedel si spomenut na jedineho cloveka, ktory by chcel byt nim. Ved on chcel byt kymsi inym. A to stale. A za tou honbou za niecim inym, neprekonatelnym, celkom zabudal na to, co ma teraz. A to co ma on, nema len tak hocikto. Hlava mu pukala. Akoby sa napil vina alebo lacneho piva – sragory – so zvysenym podielom alkoholu v pollitrovej plechovke. Zrazu sa citil maly a nepotrebny. A tym bol cely zivot. A nevedel, co s tym, iba z neho tiekol sirup nadbytocnych pocitov. Ale nepripadalo mu to vobec divne, ved takeho stavy mal i dole na Zemi. Zrazu akoby vedel, kde je…

	„Tak ides? Nebud fajnovka, pod za mnou, mozno najdeme nieco pod zub.“ Matt sa ale spraval tak, akoby si svoj novy stav vobec nevsimal, pricom Bentas ho dobre poznal a vedel, ze takto predsa nerozprava. Ale tu zrazu si vsimol, ze Matt sa i nejak divne hybe. Zrejme si nohu nepripevnil dostatocne, lebo kriva. A tak vstal, v najlepsej voli mu pomoct a hned na to sa zasekol. Tu nieco nehra. Teda, stale tu nieco nehra. Vsetko je to len vymysel. A jeho hlava. A on sa asi iba opil z alkoholu. Jeho hlava klesala na bielu podusku… Vsetko sa zmenilo. Citil to. Je to nevydareny strih z lacnej komedie? Ocitol sa sediac v celkom pohodlnom kresle kdesi vysoko v nieciej kancelarii. Uz nikdy nepijem, pomyslel si Bentas, tieto stavy ma poslu raz (ci dvakrat) do hrobu. Obzrel sa vedla seba. Napravo od neho sedel Mathaios, vyvaleny familiarne v takom istom kresle, ako on. Pred nim na vyrazne krajsom a drahsom kresle ktosi sedel. Bol to clovek. Teda tak si cloveka predstavoval. Utrzky z minulosti?

	„Viete, preco ste tu?“ zacal neznamy. Tvar mu nebola vobec povedoma. Aj ked mu videl do tvare velmi dobre, akoby jeho hlava nespolupracovala. Akoby mal v nej nejaky implantat, ktory mu jeho podobizen neustale premienal. Ale bol si isty, ze ten niekto vyzor nezmenil. Je to akoby vo sne pocul nejaky skvely song, ale potom jeho mozog uplne zabudne i slova i napev. Aby nemohol zneuzit pracu svojho mozgu na vlastne zbohatnutie. Skvely song, no ostal len v sne a nikdy si nan nespomenie. Aj ked sa snazi. Vie, ze je v sne, tak si zapise slova do poznamkoveho bloku, snazi sa so svojim diktafonom nahrat aspon cast napevu, aby si ho mohol pustit i v realnom svete. A tajne dufa, ze ked sa zobudi, bude si pamatat viac, nez len napev. A potom je len po prebudeny nastvany, ze zlyhal.

	„Ako to mame vediet, clovece?“ zacal Mathaios pohrdavo. Stale sa nezmenil. Takze stale ten isty sen.
„Ste ako hracky malych deti, nechapete?“ 
„Ani sajn.“
„Mysleli ste si, ze stretnete Ich? Ale oni su na to primali.“
„Vies, o com toci?“ otocil sa Mathaiosa na Bentasa. Znel ako gangster a to Bentasa dost zneistovalo.
„A co vy, Bentas, vy tomu aspon trochu rozumiete?“
Bentas vedel, ze je mozno prave ten okamih, kedy musi zapriet vsetky emocie a byt co najopatrnejsi a mudro sa vyhybat akymkolvek emociam. A to je presne to, co mu velmi neslo. Aj ked vlastne prvy raz sa nieco podobne stalo, ked takmer oslepol. Bezne by jacal od strachu, no vtedy bol akysi pokojny a vyrovnany. Zeby sa to uz stalo a ja som sa zmenil skor, nez Matt? A do riti.
„To nemozem sluzit. Iba sme nasadli do vesmirnej lode toho blazniveho Lisiaka. Nehladali sme nic, iba sme...  “
Matt sa podival neveriacky na svojho kolegu. Bol zrejme tiez vykolajeny z Benovych slov. Takto uhladene sa pred cudzim clovekom nevyjadroval. Ale nic nevravel.
„Popravde, vela toho si nepamatame a mame snad viac otazok ako vy.“ Uz-uz cakal, kedy sa zacne triast. Nebyval velmi zhovorcivy. Ale na svoje prekvapenie sa mu ani len hlas netriasol. Neznamy dalej sedel ako dolezity sef firmy so svojom kresle a ani tento pre Bentasa „najuhladenejsi mozny slovny prejav v danej situacii“ s jeho skor nedoverou voci svojim hostom nezalomcoval. Tvaril sa dolezito, ale akoby sa mu v tvari zracila akasi vycitka. Toto maju byt reprezentanti Zeme?

	„Na koho cakate? Ved vasa civilizacia je len jedna drevena hracka s ktorou sa hra dieta v skolke a vy si myslite, ako vsemocni su? Hraciek v skolke je spusta, aby ste to takto chapali. Kazda trieda ma svoje deti, ktore si vymienaju medzi sebou hracky a zrovna pre jednu hracku sa teraz povadili. Lenze stale je tu ucitel. Ten moze hracky zabavit a nahradit ich inymi. Uz je to jasne?“
Bentas sa rychlo chytil na jeho notu a pokusil sa predbehnut Matta. Ten by v tomto stave neodpovedal najrozumnejsie.
„Pochopte, ze my nic nevieme. Mam taky pocit, ze tieto slova hovorite tym nepravym.“
Neznamy sa zatvaril neurcito, ale mlcal, nechaval slovo Bentasovi. Ten tu pauzu pochopil spravne a tak mu len vylicil to, co s Mathaiosom vedia o celej veci. „Chceme jedine zistit, co ten Lisiak je zac, preco nas tak prekabatil a co vlastne so Zemou zamysla.“
„Ved to prave hovorim. Lisiak je dalsia hracka. Ste v hre. Nevidite, aki ste mali? Ved ani ja vas nevidim.“
A coraz viac sa vzdaloval a mizol. Obaja sa len pozreli nechapavo na seba a videli, ako sa miestnost neustale predlzuje bez zjavneho dovodu...
 
Co je sen?

	Ma hlbku? Je to len splet vsetkeho, co si mozog cloveka zapamatal pocas svojho zivota a potom to pozliepa dokopy a v kazdu noc nam to prehrava v mysli? A preco to vobec robi? Chce nas zastrasit alebo pred niecim upozornit? V temer kazdom pripade je neskutocny. Hovori sa, ze clovek moze snivat o com chce. Ale nie, opak je pravdou. Clovek moze pred spanim mysliet na cokolvek, moze si predstavit svoju muzu, vyvolenu. Je pri nom, dotyka sa ho, rozprava sa s nim. Preco vobec? Mozog si prave tento obraz v hlave nevyberie. Ma nejaky kluc, cosi nam nejasne a neobjasnene. Premieta nam obrazy do nasich hlav. 

	Mozno sa len nudi. Ak vie odrazat nase tuzby a pocity, co s takymi, ktore este nikdy nezazil? Stojis pred oknom, vonku je tma. Citis, ze sa nieco deje. To mesto dobre poznas, vyrastal si v nom. Je tma. Pocujes signal, nevies odkial, ale nic neriesis. Vies, ale co znamena: upozornenie pred tornadom. Ako to ale vies, ked v tvojom meste sa nikdy tornado nevyskytlo? Ani ty si tornado na vlastnej kozi nezazil. Ako sa teda mozog s tym vysporiada? Vie, co poznas. Vir. Ten si uz videl. Vir z listia, ked na jesen stromy stracaju farbu. Vir v drese umyvadla, ked si pred spanim umyvas zuby. Aj tornado samotne. Videl si ho v televizii, na videach na internete, ucili ste sa o nom v skole. A tak na parapetu ti prenesie takyto vir. Len na ukazku. Je z vonkajsej strany okna a chodi si sem a tam. Upozornenie predsa nebolo myslene pre tento minivir, ktory sa ti ukazal za oknom. Iba ho pozorujes a zahlasis, ze to mohol byt len plany poplach. Alebo je to len virtualna simulacia toho, co sa stane. A mozno i nie. A co ked si nezazil zemetrasenie, o par sekund zrazu citis, ze sa zem trasie. Obavas sa bleskov a hromov, velkemu lomozu, ktory ale nenastava. Iba sa krcis a nevies, co cakat. Vies, co robit? Ratovat svoju rodinu alebo sa ukryt? Mozes si uvedomit, ze je to len sen. Vtedy sa len usmejes a pred tym najhorsim si otvoris okno a viru ukazes prostrednik. Ale ked nevies, co robit a i ked ti tie veci nepridu realne, napriek tomu spravis to neslusne gesto?

	Zem sa trasie. Vies, ze sa blizi. Videl si ho len na videu. Nevies, co mozes ocakavat. Vie sen zabijat? Pocitis to? A co vlastne clovek citi, ked zomiera? Je to predsa nefer. Tak dlho si sa pripravoval na zivot a zrazu to ma skoncit? Alebo ked niekomu beries zivot. Je to ako spanok. Ale potom uz nic. To si potom kladies otazku, naco si vlastne vyberat smrt. Koho to moze lakat a co sa nou vyriesi. Ak si chces zazit kus smrti, iba sa uloz na spanok. Z neho sa predsa vies vratit. Zrazu nechapes samovrahov. Lutujes ich, vzapati nenavidis. Zrazu nechapes vrahov. Potom ich nenavidis. A zase sa citis nanic, hladajuc zmysel zivota. A citis, ze svet si akoby tvojich utrap nevsima a ty citis i za neho. Beries si to bremeno stale so sebou.

	Jeden mudry clovek prirovnal nase emocie k mocovemu mechuru. Ked clovek citi potrebu (v podstate musi), tak si jednoducho ulavi a vypusti mocovy mechur. Ale co ten emocionalny? Ak ti niekto vynada, ty sa citis zle a nie on. A tak sa trapime kvoli veciam, ktore by sme mali hned vypustit. Lenze mocovy mechur je riadeny fyziologickymi reflexmi a ked si ho nevypustime, tak nam to telo da poriadne na vedomie. Rozblikaju sa nam kontrolky „nieco nie je s telom v poriadku“ a potom kladie potrebu vypustit mocovy mechur na prve mesto, kym tato potreba nie je splnena. Ale co s tymi emociami? Na to nemame ziaden takychto mechanizmus – zopar ludi sa ho ale v priebehu casu naucia. Casto ich to nauci sam zivot. Co ale, ked sa strati, alebo vplyvom jedineho zleho rozhodnutia ci uz svojho alebo druheho, co potom s tym? Zivot zijeme styridsat rokov na to, aby sa za tri sekundy rozplynul?

	Uz vies, ze neujdes pred tornadom. Vyjdes z izby a vojdes do inej - jedalne. Poznas ten byt velmi dobre, tam si predsa byval tolko rokov. Vidis tam stat svojho otca. Vzdy si ho budes pamatat v snoch v jeho najlepsich rokoch. Diva sa na teba. Poznas kazdy jeden dielik jeho osobnosti, nepride ti to nijak podivne. Stale je tma. Otca si nikdy nevidel prestraseneho. A ani teraz nie. A preco potom to tornado? Zrazu ho vidis. A zretelne. Vytvorilo sa akoby znenazdajky. Ale je tma. Je virtualne? Vyzera ako animacia v ASCII kode. Ale zatial nic nenici, iba sa kruti a ty sa na to divas. Nespominas si, zeby si videl cosi take. Si na tretom podlazi a tornado akoby vyplna cely priestor medzi tvojim a susednym veziakom. I ten priestor vonku dobre poznas, hraval si sa tam. Teba ale nezasiahne. Nic nenici, az kym sa nepozries von cez okna smerom, kam ide. Ide stale dalej a dalej. Sledujes ho a potom uz len vidis skazu. Nikdy si ale nevidel, ako pred tebou mizne obyvacka a ze uz nemas balkon. Ale tu to vidis, pocujes a vnimas. Tornado sa plne zahryzlo do priecelia budovy. Uz to pocujes a vidis lietajuce trosky. Ani jedna neleti tvojim smerom. Jedine, co ta ale napadne je fakt, ako pri tvojom mizernom plate dokazes opravit skody po tornade. Na sekundu si spomenies, ze vlastne mas ostat pokojny, lebo byt je predsa poisteny. A potom sa spolahnes i to, ze ved predsa z celej krajiny sa ti bude zhanat pomoc, ci uz v podobe penaznych alebo nepenaznych darov.

	Ale preberies sa. Nikdy nie ako vo filme. Iba ako lezis na posteli schuleny do klbka, spatne si v hlave preberuc, co sa ti to vlastne prisnilo. A potom to zacina – mas zly pocit, tornado predsa musi znamenat nieco zle. Videl som tam svojho otca – urcite mu nieco hrozi. Mas chut si najst vyklad sna v snari. Veris, ze vsetko musi mat nejake riesenie, ze sa veci nedeju len tak nahodne. Ak by sa nediali, nebol by si tym istym clovekom predsa. Nepocitas, kolko zdanlivych nahod si v zivote zazil. A na kolko z nich si potom len lamal palicu. A zacnes sa uprostred noci zaoberat otazkou zivota a smrti. A co keby si bol prave v tejto zdanlivo nahodnej situacii naozaj? Bude realne tornado naozaj vyzerat ako animacia z ASCII symbolov a bude natolko ohladuplne a svoju silu ukaze az vtedy, ked ti nehrozi ziadne nebezpecenstvo? Potom sa odvazit zamyslat sa nad osudom, stastim, nestastim a prchavostou substancie nazvanej zivot. A pride ti to vsetko tak tazke. Zrazu mas pocit, ze smrt na teba ciha za tvojim chrbtom a bojis sa otocit. Bojis sa cohokolvek. A potom sa zamyslis nad ludmi, ktorych nic podobneho netrapi. A mozno trapi, iba o tom s nikym nehovoria. A mozno maju podobny strach. Ale vedia s nim zit. Bat sa smrti alebo nie? Ak sa o nejakej veci nehovori, neznamena, ze nejestvuje. Ale prezri si to portfolio ludi, ci uz znamych alebo neznamych. A pripadas si slaby. Mozno sa len tvaris drsne a v kutiku duse potrebujes aj ty len pohladit, no nechces, aby si bol za slabocha. A vidis? Uz to znova robis! Znova si preplnujes emocionalny mechur. Lenze ako z tohto bludneho kruhu von? Mozno hudbou. Alebo umenim. Alebo nicnerobenim. Jedlom. Sexom. Je to na uterak. Alebo ho vezmes do ruky a iba si utries pot. 

	Sen. Snivame. O com snivame? Vzdy to povazujeme za nieco pekne. Snivame o peknom novom domove, aute a rodine. Snivame o tom, aby sme boli niekto iny, taky, ktoreho kazdy respektuje a ma rad. Lepsou verziou seba. Snivame. Snivame i o nerealnych pocitoch a zazitkoch. Snivame o tom, ze sa stretneme so svojim mladsim ja a povieme mu, co ma robit, aby sa vyhol chybam, ktore to starsie ja spravilo. Snivame o tom, ze len tak znenazdajky nam ktosi zazvoni na zvoncek predo dvermi a ze tam na nas caka nasa vysnivana kraska, ktoru sme videli mozno tri razy v zivote a urobili sme si o nej obraz, ako o zene svojho zivota. Snivame o tom, ako vzdy urobime to spravne rozhodnutie na zaklade neuplnych faktov. Ako vieme rozlisit pravdu a loz. Snivame o tom, ako nam zivot kladie polena pod nohy, ale my ich preskakujeme s lahkostou kazdeho jedneho kroku, na zivot vyplazujeme jazyk a smejeme sa mu, ze sa na nic lepsie nezmoze.
	A po peknom sne sa prebudzame v usmevom na tvari. Nezaujima nas to, ze to sa v realite nikdy nesplni, iba to, ze sme mali pekny sen. Ze sme sa v noci nenudili. Vtedy nam to pod kozu nelezie. Neriesime, ci ten pekny sen mohol mat iny vyznam, mozno nas predsa tiez pred cimsi varoval. Hladame len krasu, blazenost, nehu a lasku, pricom sami to ani nevieme precitit. Hladame akekolvek nahrady, pretoze to realne nevieme zazit. A potom sa staneme na nich zavislymi. Bez lasky sa predsa zit neda. Ale co ak to niekto zvladne? Alebo si to len inak predstavuje? Ma o nej inu mienku. Myslime si, ze vsetkemu rozumieme, ze sme expertmi na zivot a pritom sme sa sotva pohli z miesta. Ak vobec. Hovoria ti „mas tisice moznosti, ako stravit svoj zivot“. Ano, tisice? Zamysli sa este raz. Kolko raz mavas pocit, ze si v neustalom kruhu? Kolko raz sa chces vymanit z komfortnej zony, len aby si potom zistil, ze to bol zly napad? Mozno zavazky naozaj oslobodzuju. Mozno len niektore z nich.

	A potom nevies, co so sebou. Nieco ta vyrusi. Telefonat alebo spievajuci spity bezdomovec na ulici. Vstanes. Vies, ze na tuto zaplavu pocitov nejestvuje ziadna rovnica, iba to, ze sa klim klinom vybija. A tak si ides zvlazit hrdlo. A potom si znova lahnes do postele. Posnazis sa teraz spanku vzopriet? Uz teraz vies, ze ides vlastne zomriet, aby si rano znova vstal. A tak ti preteka zivot, stale v kruhu tychto myslienok, nevies najst cestu von. A potom si kladies otazku, ako to vsetci naokolo zvladaju. Mozno si to ani nevsimaju. Mozno si pomyslis, ze mas zbytocne privysoky inteligencny kvocient a tak ta tieto otazky budu trapit az do konca koncov. A musis sa s tym zmierit. Vies, ze nieco zmenit dokazes. Vies to, uz si to urobil tolko raz. Ale niektore veci zmenit nemozes. S nimi musis uzavriet iba primerie. Oni sa ta ale budu snazit zlomit pri kazdej jednej prilezitosti. Ty si musis ale spomenut na to primerie. A zmierenie sa s realitou, ktoru nezmenis. Nemas viac sil s tym bojovat. Vies, ze to iste pride o tyzden, mozno dva. A potom sa prichytis, ze znova nad tym premyslas. Citis to? Nadychni sa a mozno to zacitis tiez. Mozno sa ti aj ulavi. Ak si potrebujes kopnut do vreca s pieskom, tak to urob. Ak potrebujes este zopar nadychov a vydychov, tak to pokojne sprav. Vidis sameho seba akoby v tretej osobe. Mozno to uz ani nie si ty. Alebo si si nie isty. Vies, ze nie sa necitis vyhoreny, ale ani lenivy nie si. Tak co potom?

	Ak tito cudzinci chcu stale vytvarat novy svet a maju so sebou nejaky stroj, ktorym vedia predpovedat casovu a dejovu liniu, plus maju hybne paky na jej zmenu (ci sa uz podari alebo nie), vies presne v ich schemach ukazat tie casove linky, v ktorych by si neprisiel o nohu? No ver tomu, ci nie, i to zariadili. Je mozne, ze im to zapadlo presne do ich vypoctov. Ak by si tu nohu nestratil a nenahradil ju umelou, mozno by Oni stratili tretinu zo svojho predpokladaneho casu, ktory im ostava. Lenze vieme povedat, ze take nieco existuje? A co ak Laimons kona vo svojom vlastnom uvazeni? A nebol to nahodou niekto iny, ktory poprehadzoval udalosti v casovej linii? Mam totiz na mysli niekoho silnejsieho, kto sa votrel k Nim a ich povestny casostroj rozhadzal. Teda Oni si myslia, ze ich plan je dokonaly, pretoze veria svojmu stroju, ktory sme my zmanipulovali. Veru tak. O Laimonsa a tu Esenciu uz nemusite mat ziadne starosti. Pravdou vsak je, ze Oni su len ti, ktori sa s vami hraju. My sme zalarmovali Tych Vyssie, aby zakrocili. Nech uz na vasej planete je hocco vzacne, Oni o tom vedia a uz niekolko raz porusili jasne dane pravidla. A co tie hviezdy? Zase len ich rebelia. Iba si pekne tazia slnecnu hmotu, pricom dobre vedia, ze sme Im to prisne zakazali. 

	Naco to vlastne robia? My to nevieme. Oni zrejme vidia nieco ine a potrebuju cosi ine ako my. A cenia si to viac ako hviezdnu hmotu. Ale ved co, vodika je vo vesmire stale hojne. Iba teraz vymysliet, ako ich znova potrestat. Teraz ale tak, aby si na vas uz viac nedovolili. Aspon v tomto a buducom storoci. Budu sa musiet znova opytat ich casostroja, co maju spravit, aby tie stratene miliony rokov ziskali naspat. Busi ti srdce? Ak nie, malo by. Teraz nevies, co so sebou. Ano, Zem je v hladaciku. Ale nas nie. My vas nechranime, iba nevidime dovod na vase znicenie. Teda presnejsie – harmonizaciu – podla ich predstav. Chce to cas. Oni si vypracovali model Esencii a vymysleli si procedury na ziskanie svojho ciela, aby potom co odmietnete, sa hrali na hluchych a pokusali sa ziskat si vas znova a znova. Uz raz prekrocili svoje pravidla a Bledar bol dostatocne zdravo zmyslajuci, ze nas kontaktoval. Nemohli sme pomoct a na investigaciu sme nemali cas, no slubili sme minimalne to, ze dozrieme na danu situaciu. To, ze zacali tazit vodik z vasho sektoru nas sice poburilo, ale primalo k tomu, aby sme zacali spriadat plany. A tak to, co sa vam javi ako konecne riesenie – teda ten fakt, ze Laimons je volny a bude sirit Esenciu po celej Zemi, aby sa ludstvo chytilo na pomyselnu udicu – to bol nas napad. Ohli sme ich casostroj, alebo ako ten svoj stroj nazyvaju. Teda Oni maju pocit, ze maju nepreniknutelny plan, ktory im teraz vyjde. 

	Hovorim to preto, aby ste si nemysleli, ze ti, ktorych povazujete za najvacsiu civilizaciu vesmiru (dokonca im prepoziciavate velke C) su naozaj taki velki. Su to len deti a ucia sa tak ako vy. I vy mozno dospejete z embrya aspon na ich uroven. Ale to sa ani nemusi stat, divajuc sa tak na vase dejiny. Potom si vy pomyslite, aki ste silni a vyspeli. Ostatne, uz teraz si to myslite. Nezabudajte, ze ste nikto. Ale nemusi to tak byt.

Bomba

	Svetotvoric je v ruinach. Len tolko stacilo vediet. Laimons zlyhal. Dodnes ale nikto o tom vela nevie. Vraj teda vznikla akasi sekta, ktora chcela presetrit udalosti Chargera III, Helveticy a potom i zopar dalsich, menej zvlastnych a zaujimavych okolnosti. Cosi sa povravalo i predtym, verejnost ale ma len velmi hmliste predstavy o Nich a o Tych Vyssie. Ludia, ktori sa dostali do kontaktu s takymito vedomostami su uz bud pristari, nevladni alebo uz na planete nie su. A to tu sektu hnevalo este vacsmi. Protestovali. Vlada nam cosi velkeho zatajuje, zijeme v neustalom napati, kazdy tvrdi cosi ine. Urcite v tom maju prsty mimozemstania.

	Svetotvoric. Nikto ho nikdy nevidel, ale kazdy tvrdi, ze vie, o com sa hovori. Vraj Oni chceli zo Zeme vytazit cosi, co nazyvali Intelipolom a na to potrebovali Esenciu, akysi programovatelny, biologicky virus, ktory mal sposobit v troch stadiach a to tak, ze mal ludstvo prinutit chytit sa do ich pasce. Viete si predstavit, ako nemozne a nelogicky to znie?! Kto to kedy vymyslel? Ak by sa rozdavali ceny za najvacsi blabol storocia, tato kravina by vyhrala na plnej ciare. Vsetci vieme, ze Helvetica sa predsa nikdy nevratila, nemame jediny dokaz, hoci sa povrava, ze vraj pred par rokmi pristala v brazilskom pralese. Jasne! Kde, prosim vas, by taka lod pristala? Odkial by na to vzala palivo? Neblaznite, ludia.

	Uz len ta sialenost so Svetotvoricom. Naco by nejaka vsemohuca extraterestricka civilizacia tvorila vlastny svet? Aby boli omnipotentni a nemuseli celit nam, teda nizsej civilizacii, lebo vycitili, ze mame na to dostat sa na vyssi civilizacny stupen? Hm, ked na tym tak premyslame, tak to by mohol byt ale pekny sen. Ale iba sen. Alebo sen z horucky! Vraj spustenie Svetotvorica by mohlo vcucnut nas znamy vesmir do ciernej diery. Tak ako je svetla energia opakom tmavej energie, vraj Svetotvoric maj tvorit este opak tmavej energie akousi anihilaciou cohosi… ale kto ma tieto blaboly vobec citat? A to ani nezacinam o Prediktore. Vraj maju nejaky stroj, ktorym vedia predpovedat, co sa udeje najblizsie desatrocia. NUDA! To sme uz poculi. Nie som bezne takto skepticky, ale kto ma tomu verit? Nie je vam podozrive, ze cim viac o tom pisem, tym to dava menej logiky? Co ti posahani sektari slukuju? Nech i mne daju.

	Laimons mal sirit na Zemi Esenciu, ktora mala mienku ludstva zmenit natolko, aby sme sa Im podriadili, ale miesto toho nevedomky siril tuto skepsu, aby tomu nikto neveril, udajne preto Laimonsov plan zlyhal. Ale kto to vlastne bol Laimons? Vraj niekto z vesmiru. No jasne, odkial zinakadial… jeden cas po tejto sialenosti sa z lisky ako takej stal normalne trend a ludia bezne chodievali vonku v liscich kostymoch, tarali hluposti a niektori to pouzivali na maskovanie svojich sexualnych uchyliek. Ja som sam stretol hned niekolko ludi v liscom kostyme. Co sa deje s nami, ludia? Verime v nadprirodzene veci, ale tie realne, ktore mame tu pred nasimi ocami, nevidime. Preco sme taki? Co nas omrzel zivot? Alebo nas mozno proste uz nebavi. Ved uz v historickych knihach sa pisu blaboly o udajnych zjaveniach, zazrakoch, ludia dokola pisu pribehy o carodejoch, obroch, princeznach, kliatbach, cernoknaznikoch, hobitoch a carovani. Lebo je to svet, v ktorom proste nezijeme, ale chceli by sme. A vesmirni blazni si myslia, ze sa mame otvorit vesmiru. Ved ako sami hovoria, ze ten by nas zasliapol o kolko vyspelejsie civilizacie tam mozu zit. ALE NEZIJU! Ludia, preboha, prestanme si stavat vzdusne zamky a stojme pevne nohami na zemi, ved uz ked sme tu, tak zakonite nemozme byt tam. 

	Cervik, navnada, mimozemstania… taraniny! Pytas sa ma, co keby to bola predsa pravda? A co vari na tom zalezi? Niekedy je rozumnejsie zit v sladkej nevedomosti, pretoze tak ziskame istotu. Nemusime celit veciam, ktore nas priamo neohrozuju. Ak ich nevidime, necitime a nevnimame, preco sa nimi mame zaoberat. Clovek je predsa stavany na zivot na ZEMI! Ale napriek tomu ho lakaju neprebadane oceany, v ktorom bez ponorky, hromady vzduchu a pretlakovej komory nevydrzi. Napriek tomu chce do vesmiru, kde bez skafandra prezije tridsat sekund, kym neexploduje alebo ho nezabije ziarenie. Napriek tomu chce prekonavat zbytocne rychlostne rekordy na zemi v autach s raketovym motorom. Tam, kde tiez potrebuje skafander a naschval sa vystavuje takym pretazeniam, ktore by ho zabilo. Dobre, povedzme si otvorene, niekto to robit musi. Mame tu vedcov, ktori sa tomu plne venuju. Letia do vesmiru a skumaju. Chcu poznat a to je spravne. A chcu poznat i to, na co nestacia. Naco je dobre vediet otazky zivota a smrti? Smrt sa predsa neda okabatit. Alebo uz ano? A koho to zaujima? Chce niekto zit tisic rokov? A naco? Ak na to potrebuje osemsto inych tiel, tak preco? Pre stare leco!

	Mam pocit, ze clovek sa boji najviac toho, ze nestihne prezit to, co chce. Vzdy pasie po comsi vynimocnom. A pritom casto prehliada ten fakt, ze cosi vynimocne ma priamo pred nosom. Rodinu, priatelov, lasku, uspokojenie alebo len tak bezdovodne dobru naladu. Ale ved nie som ani nijak nastvany, iba zmateny. Iba konstatujem fakty a hovorim o tom blaznovstve poslednych rokov. Je pravda, ze tie rakety sa nikdy nevratili a je skoda tych talentovanych ludi, ktori tam hore zahynuli. Vraj ich doteraz nenasli. Ale ved co, sektari postupne aj tak upadaju. Ved hlasali, ze teraz prebieha dalsia pandemia – dezinfomacii o vesmirnom zivote – . Vraj sa siri skepsa a to privelkou rychlostou. No co mam vam na to povedat.

	Ale dobre, zahladme stopy a pripravme sa na novu eru na Zemi. Predpokladam, ze nas cakaju nepekne casy. Po kazdom skvelom obdobi nastava recesia. A to v roku 2193, kedy uz od nevieme, co so sebou a leta byvaju tak sialene, ze mavame rok co rok lockdown kvoli sestdesiatstupnovym horucavam a nic poriadne nefunguje, pretoze sa vsade plati kryptomenami a tak nam dochadzaju zasoby elektrickej energie na pohon v podstate vsetkeho, vratane klimatizacii. Atomova vojna nam nehrozi, ved uz sa desatrocia ziadna jadrova bomba nevyrobila, aj ked o tom dost silno pochybujem, najma po udalostiach poslednych tyzdnov. Cital som, ze nejaki sialenci chcu nejake bomby nechat vybuchnut len preto, aby nastala nuklearna zima, aby sme sa zbavili tych otravnych horucav. Ale zabudli na to, ze takto nic nevypestujeme a skapeme od hladu. Ked sa skoncilo obdobie klasickych termonuklearnych bomb, tak sa zacalo pracovat na kobaltovej bombe. To je snad este sialenejsi koncept. Len ak by takato bomba vybuchla, tak samotne miesto vybuchu plus stovky kilometrov od neho budu neobyvatelne vyse stopatdesiat rokov! Neviete si predstavit ako neutronmi bombardovany kobalt sa meni na radioaktivny izotop, ktoreho sa proste nezbavime na celom kontinente. Uz i prekonali ten fakt, ze kobalt je predsa len narocne zmenit na tento izotop, v bombe totiz instalovali Keratikov neutronovy urychlovac, ktory po vybuchu bomby spusti druhu fuziu a este zvysi energiu, potrebnu na premenu kobaltu. A verte mi, tie plany som videl a bomba uz jestvuje.

	Miesto toho, aby sme sa zomkli a hladali riesenia na vsetky palcive problemy, hladame skor sposoby, ako sa zo Zeme navzajom naprosto odpravit. Vedci totiz zistili z Anomalie, ze v nej existuje akysi mechanizmus, ktory by umoznil nejako tazit antihmotu. I v laboratoriach ju dokazali vyrobit na jednu desatinu sekundy predtym, nez zanihilovala. No a na co bude pouzity prvy gram stabilnej antihmoty? No na bombu predsa! Preto tam chcu poslat roboticke sondy, aby to cele preskumali a v pripade, ze bude tvorba antihmoty vo vesmire mozna, obavam sa, ze sa tie monstruozne kolosy na obeznej drahe, roky nepouzivane vesmirne stanice, zmenia svoju uhlovu rychlost tak, aby ich stala co mozno najmenej energie sa Anomalii priblizit a potom tam ostanu. Tu bombu ani nebude potreba dopravovat na Zem, naco? Bude sa bombardovat priamo z tychto bombarderov.

	Ach jaj, Zem je znovu na prahu moznych zlych udalosti. A ako nam to uz konciace sa krasne obdobie prialo. Celosvetovy priemer IQ bol najvyssi za celu dobu historie ludstva a dosahoval hodnotu 129. Napriek sestnastim miliardam ludi sme sa dokazal vyhnut problemami s pitnou vodou i potravinami. Napriek tomu, ze ludi uz len ubuda, nemame vyhrane. Budeme musiet vymysliet system na ziskavanie pitnej vody z morskej vody. Nie, zeby na to nikto neprisiel, ale nikde sa to nerealizovalo, i ked urcite projekty na stole boli. Aj astronomovia hlasia moznu blizkost asteroidu s priemerom okolo pol kilometra, o rok ci dva. A napriek obdobiu Tancujuceho neba bude toto mozny zanik ludstva. Moze nas minut o dvadsattisic kilometrov alebo do nas narazi. Preto uz teraz prisli s rieseniami tohto scenaru a musim uznat, ze na nic ine, len na silove riesenia neprisli. Uz pred rokom k nemu vypustili konvencnu hypersonicku raketu a nechali ju zrazit sa s nim. Z nebeskeho divadla nebolo nic, videli to len astronomovia, ktori iba pokrcili plecami a poznamenali, ze ta strela ho ani nepohladila. Takze mozno kvoli tomu sa pripravujeme na dalsi atomovy vybuch vo vesmire. Bol naplanovany zhodou okolnosti na zajtra, ale voci tomu kroku este stale existuje privela spekulacii a nechuti podielat sa na kontaminacii nasho blizkeho priestoru vo vesmire a nasledneho prezivania bez vsetkeho elektronickeho. Zasiahol by nas totiz elektromagneticky pulz z vybuchu. Pravdou vsak je to, ze po poslednych meraniach sa zda, ze budeme zrejme v suchu, pretoze nas ma minut o patdesiat tisic kilometrov. Takze na poslednu chvilu sme si ulavili. Ani v tomto ale este vyhrane nemame a pocitace stale prepocitavaju jeho trasu. Ale tak to su uz problemy v dobe, v ktorej zijeme. V kazdej dobe sa najdu urcite vyzvy, ktorym je potreba celit.	Otvorila oci. Zaznamenala opat vypadky pamate. Prebrala sa ale az o par sekund na to, ked zistila, ze jej tecu sliny z ust. Tych par sekund bola mimo. Zacina sa to zhorsovat, pomyslela si, ked sa konecne naplno prebudila. Citila vsak, ze to uz nebude mat dlhe trvanie. S namahou sa postavila. Falosna gravitacia jej znova pomohla na nohy. Nebola si ista, ci by inak dokazala fungovat. Mohla si to dovolit. Trochu ponatahovat telo. Ano, mohla si vybrat spanok, az pokym by uspesne nepristala. Nebola si vsak ista, ci vsetko funguje ako ma. Jej telo vsak protestovalo. Riskovala. Vystavila svoje telo nemeratelnym mnozstvam neznamej energie. Ona vsak ostava pri zdravom rozume. Nestratim svoje navyky len preto, ze sa moje telo ruca, nie? Vsak uz i tak mi nieto pomoci, tak co. Dobre poznala svoje poslanie, ale napriek tomu riskovala. Mala to vsak nejako vypocitane. Sama len s tazkostami pochopila, ako sa jej to stalo. Ale to uz neriesila. Dokazala sa vsak vyborne sustredit a na vsetko zle v sekunde zabudnut.