Firma Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Peter Stec Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2021) Peter Stec O knihe Kniha vychadza z dennika, povodne pisaneho rukopisom samotneho autora, pri jeho cestach vlakom z prace domov. Su tu zachytene jeho myslienky, nalady a realne situacie. Podobnost s realnymi miestami alebo osobami nie je preto nahodna, ale v zmysle zachovania sukromia osob a miest su nazvy zamenene za vymyslene. Ako sa niekedy citi junior v nadnarodnom korporate? Obsah Firma 1 O knihe 2 Venovanie 5 Zaznam 1: 8.2.2018, stvrtok, pocasie: snehova vlocka 6 Zaznam 2: 9.2.2018, piatok, pocasie: snehova vlocka 9 Zaznam 3: 12.2.2018, pondelok, pocasie: snehova vlocka 12 Zaznam 4: 13.2.2018, utorok, pocasie: slnko a mraky 14 Zaznam 5: 14.2.2018, streda, pocasie: snehova vlocka 16 Zaznam 6: 15.2.2018, stvrtok, pocasie: snehova vlocka 18 Zaznam 7: 16.2.2018, piatok, pocasie: snehova vlocka 21 Zaznam 8: 19.2.2018, pondelok, pocasie: slnko 24 Zaznam 9: 20.2.2018, utorok, pocasie: slnko s mrakom 26 Zaznam 10: 21.2.2018, streda, pocasie: slnko s mrakom 28 Zaznam 11: 22.2.2018, stvrtok, pocasie: slnko s mrakom 30 Zaznam 12: 23.2.2018, piatok, pocasie: snehova vlocka 32 Zaznam 13: 26.2.2018, pondelok, pocasie: snehova vlocka 34 Zaznam 14: 27.2.2018, utorok, pocasie: snehova vlocka 36 Zaznam 15: 28.2.2018, streda, pocasie: snehova vlocka 37 Zaznam 16: 2.3.2018, piatok, pocasie: snehova vlocka, dazd 39 Zaznam 17: 5.3.2018, pondelok, pocasie slnko a mraky 42 Zaznam 18: 7.3.2018, streda, pocasie: slnko a mraky 43 Zaznam 19: 8.3.2018, stvrtok, pocasie slnko a mraky 45 Zaznam 20: 9.3.2018, piatok, pocasie: slnko a mraky 47 Zaznam 21: 12.3.2018, pondelok, pocasie: slnko 49 Zaznam 22: 13.3.2018, utorok, pocasie: slnko 51 Zaznam 23: 14.3.2018, streda, pocasie: slnko a mraky 53 Zaznam 24: 15.3.2018, stvrtok, pocasie: slnko a mraky 55 Zaznam 25: 19.3.2018, pondelok, pocasie: snehova vlocka 57 Zaznam 26: 21.3.2018, streda, pocasie: slnko a mraky 58 Zaznam 27: 22.3.2018, stvrtok, pocasie: slnko 60 Zaznam 28: 23.3.2018, piatok, pocasie: slnko 62 Zaznam 29: 26.3.2018, pondelok, pocasie: slnko a mraky 64 Zaznam 30: 27.3.2018, utorok, pocasie: slnko a mraky 66 Zaznam 31: 28.3.2018, streda, pocasie: slnko a mraky 68 Zaznam 32: 3.4.2018, utorok, pocasie: slnko 70 Zaznam 33: 4.4.2018, streda, pocasie: slnko 71 Zaznam 34: 6.4.2018, piatok, pocasie: slnko a mraky 73 Zaznam 35: 9.4.2018, pondelok, pocasie: slnko 75 Zaznam 36: 10.4.2018, utorok, pocasie: slnko a mraky 76 Zaznam 37: 11.4.2018, streda, pocasie: slnko 78 Zaznam 38: 12.4.2018, stvrtok, pocasie: slnko 79 Zaznam 39: 13.4.2018, piatok, pocasie: slnko 82 Zaznam 40: 16.4.2018, pondelok, pocasie: slnko a mraky 84 Zaznam 41: 17.4.2018, utorok, pocasie: slnko a mraky 86 Zaznam 42: 18.4.2018, streda, pocasie: slnko 88 Zaznam 43: 19.4.2018, stvrtok, pocasie: slnko 89 Zaznam 44: 23.4.2018, pondelok, pocasie: slnko a mraky, dazd 91 Zaznam 45: 24.4.2018, utorok, pocasie: slnko 93 Zaznam 46: 25.5.2018, streda, pocasie: slnko 95 Posledny zaznam: 27.4.2018, stvrtok, pocasie: slnko 96 Venovanie Dennik venujem vsetkym ludom, ktorym sa zda, ze sa im ich sucasnost vymyka spod kontroly. Tym, ktorym sa zda buducnost nedosiahnutelna. Je to len prechodny stav. Na vsetko je potreba cas. Niekedy sa staci malo, zamysliet sa. Nechat si vsetko prejst hlavou, ale ostat nohami pevne na zemi. Autor Zaznam 1: 8.2.2018, stvrtok, pocasie: snehova vlocka Asi hodinu a pol vysvetluje, preco nikdy nemam zaskrtavat jednu moznost, ktoru v praxi nikdy nepouzijem! Ale hej, vysvetlim to, nech sa deje, co chce. Uz mam toho dost a to je este len druhy den na skoleni. Sice som toho v novej praci aj tak vela nespravil, ale to som predpokladal. Ale doteraz som neprisiel na ten kluc, ktorym z rekvalifikacneho kurzu vyberali uchadzacov pre Firmu a uz vobec nie to, co vlastne rozhodlo. Ach jaj, tie skolske casy! Clovek sa sice musel obsivat, aby tie odchody vlakov stihol, ale teraz je mi to srdecne jedno. Raz prednasky rano, inokedy pred obedom, inokedy na obed, a tak som si mohol „osahat“ kvalitu zeleznic a stazovat sa, ked spoje meskali. Ono je to ale v podstate uplne normalne: clovek ocakava od nejakej sluzby nejaky standard a ked ho dostane, neda ziadnu pozitivnu spatnu vazbu spolocnosti, je to predsa ich povinnost, prichadzat vcas. Iba vtedy, ked spoj meska, sa stazuje. Ale vlaky v nasom state sa maju tendenciu zlepsovat. Od svojej novej prace som cakal nieco ine. Celkom ma to zabija. Drzim sa sice pravidla, ze nikdy nie je tak zle, aby mohlo byt este horsie, ale niekedy clovek proste uveri svojim pocitom, ktore odpovedaju o dost rychlejsie ako mozog a tomu clovek obcas podlahne. Pat rokov na skole som stravil vizualizaciou a teraz som v praci, ktora si prave naopak, vyzaduje velmi rozvinute abstraktne myslenie. Ak by som sa teraz v tejto chvili rozhodol, ze nakreslim vsetky tie schemy, ktore mne ako juniorovi predkladaju pred oci so slovami, aby som sa ich naucil, tak by ta kresba bola taka zlozita, ze za chvilku by som nevedel, co som vlastne nacmaral. V tejto praci musim byt koncentrovany na veci, ktore vidim prvy raz a ktore celkom zabijaju moje umelecke vlohy. Preto i teraz radsej pisem dennik vo vlaku o svojich pocitoch. Sedim vo vlaku spoteny ako cik. V robote to je otras. Kazdy den dochadzam do prace. V nasom state nic vynimocne. Casto sa musi dochadzat i do miest, vzdialenych viac nez patdesiat kilometrov, co je uz hranicna hodnota pre dochadzkovy okruh. Tak to mas tak, nas stat sa dost zmenil. Mozno v dalsich riadkoch zafunguje kuzlo nostalgie, ked napisem, ze „vsetko bolo jednoduchsie vtedy“. Niekedy (vraj dost casto!) je dokonca nostalgia vlastne klamliva. Urcite je to sposobene tym, ze v detstve byvaju veci jednoduchsie bez ohladu na dobu. Vtedy neboli tak rozsirene a kvalitne mobily a technika, ako teraz, ludia zarabaju viac a viac si mozu dovolit, je stabilnejsia politicka situacia a bez vydobytkov modernej spolocnosti si nemozeme predstavit zivot. Ja si napriklad rad zaspominam na prve vreckove radio z roku 2003, bolo male a prenosne, doniesol mi ho otec, ked asi pol roka pracoval v zahranici. Kupil mi i mikinu so stvorcekovym vzorom, ktoru nosim doteraz a to je rok 2018. K radiu boli i sluchadla, aby som nerusil okolie a tak som casto vecer pocuval radio, kym som nezaspal. Vecer, ked nasi sledovali televiziu a zaroven na inom programe bezal futbal a ja som mal to stastie, ze ten zapas vysielali i v radiu, tak som si radsej popocuval zapas, kym nasi sledovali nieco ine. Len s usmevom si spominam, ako som oslavoval kazdy „nevideny“ gol timu, ktoremu som drzal palce. Ale celkovo sa na to dobre spomina a „clovek sucasny“ by snad asi nemal ani dospiet. Alebo pockat! Mne sa tak zda, ze ta hranica sa nejak cudne posuva, ved niekedy ludia uz v dvadsiatich opustali rodicovsky dom a … no hej halo, ale ved to je moj dennik a ja si tu budem cmarat, co ja chcem! Mozno za to mozem ja, ze sme chudobni. Tu nejde o to, zeby som bol zavistlivy, aj ked to tak moze vyzerat. Ale v dnesnom materialistickom, skomercionalizovanom svete je umenim, zachovat si zdravy rozum. Vidas to vsade a i ked si to nechces pripustat a nie je to vzdy pravda, ale potom nadobudnes pocit, ze „vsetci sa maju dobre, len ja nie“. Ten pocit, ked ako vysokoskolsky vzdelany clovek z nizsej socialnej vrstvy, ktory nebol vychovany tak, ze mu patri svet, vzal prvu pracu, ktora sa mu naskytla, je trochu nefer. Ked clovek nechce byt viac vedeny na Urade prace a v novom zamestnani nosi na sebe „najlepsie veci“ v hodnote topanok jeho kolegu. Raz som cital akysi komentar, ze „ako introvert nemas sancu ani pracovat ani zit, ked sa dnes uprednostnuju len ti ukecani a zhovorcivi“. No ved dobre, svet nikdy nedobijem. Mozes ma obvinovat z lenivosti, z lahostajnosti, ale z mojej povahy, to veru nie. Snad by som mohol mat vyssie ambicie a predsa sa len tie firewally naucit, ale to bude to najtazsie, co ma teraz postretlo a neviem si na to zvyknut. Ano, viem i to, ze uzavery tyzden v praci su predcasne ale i tak… Toto je len odrazovy mostik. Aby som nieco mal. Neplanujem vo Firme ostat dlhsie, nez je nutne. Preco som vlastne vzal tu pracu? Jednoducha otazka, tazka odpoved. Scasti som potreboval zmenu v zivote, lebo ma nenaplnalo „cucanie do stien“, ked som mal velmi vela zle vyuziteho volneho casu, scasti som chcel pouzit znalosti z kurzu, ale teraz zacinam badat a zistovat, ze nic z toho vo Firme nevyuzijem. Scasti som bol jemne postrkovany rodicmi. Ano, stale byvam s nimi. Dovod? Peniaze. Nedokazeme spolu nasporit na chod domacnosti a tak som scasti „uvazneny doma“, lebo nemam vstupny kapital na vlastne byvanie a to ani v podnajme. Mozno som naivny, ale nechcem velmi sledovat trendy vyjazdom kamsi do zahranicia a to ani na podradne prace. Co ma je po tom, ze budem podcenovany a zbierat jahody, ale zarobim viac, nez miestny mestsky poslanec u nas? Mam nejaku hrdost. Praxoval som kosenim, hrabanim a zametanim, takze viem, ake to je citit sa pravom hrozne v praci. Ale vtedy slo len o peniaze. Nemam sice tendencie sa precenovat, ale vtedy som sa citil ako rubin medzi kremenmi! Zaznam 2: 9.2.2018, piatok, pocasie: snehova vlocka Tyzden v praci a stale presne neviem, co budem realne robit. V prvy den mi „ti vyssi“ vraveli, vsetko o zaznamenavani problemov, to trvalo asi tri hodiny a hovorili tomu „procesne skolenie“. Teraz ma posielaju po skoleniach v ramci firewallu, ale je to chaos, napriek tomu, ze mam vsetky cvicenia pripravene a vytlacene, skoliaci vzdy kdesi zaboci a potom je to uz tak zmatocne, ze sa zamotame vsetci. Je potreba si v IT uvedomit jednu vec – i kvoli jednemu prikazu nemusi nic fungovat. A najst jedinu chybicku zaberie i hodiny. Ked som predtym hrabal, kosil a zametal, citil som sa nepotrebny a podcenovany, teraz to citim celkom naopak: vsetci vsetko vedia a ja sa na to divam ako tela na nove vrata. Je to sposobene skusenostami: oni su v tomto odbore uz roky a ja sotva dva mesiace aj to iba viem veci z kurzu. Nie zriedka sa toto oni ucili uz na strednej a tak maju predo mnou i patnastrocny naskok. I o rok mladsi kolega, s ktorym som chodil na kurz a tiez ho vzali do Firmy, tomu rozumie viac, ved ma sietarsku strednu skolu. Musim sa asi zmierit s tym, ze nebudem excelentny vo vsetkom. Urcite je fajn tomu rozumiet, ale co vtedy, ked ta to nenaplna? Mam vsak plan, je sice rovnako beznadejny, ako bol doteraz, ale teraz musim postupovat systematickejsie, nie som uz tlaceny zo strany Uradu prace, aby som si hladal robotu a tiez ma nenutia, aby som siel na nimi vybrane pohovory. Este ked som chodil na kurz, tak ma pozvali kamsi do vacsieho mesta, hladali niekoho, kto by zastupil kohosi na materskej dovolenke a mierne sa o tykalo mojho odboru. To sa nemohli sa ozvat trochu skor alebo neskor? Nemohol som prist na pohovor, nevzali ma, ale napisali mi, ze som splnil ich poziadavky. BOHA! Moj odbor, ktoremu rozumiem, a ktory ma bavi, je sice stale priorita, i ked i ta sietarina ma bavila, no iba na kurze. Preco? Napriek tomu, ze i v mojom odbore sa pouzivaju rozne metody aplikacie a softvery, maju podobnu terminologiu, ale je tu cela hora informacii, ktore v sietarine nikdy nepouzijem. Ano, oba typy topologie maju rovnake logicke pravidla, ale v sietarine existuje mnozstvo vyrobcov hardveru a softveru, ktore si vedu vlastnu terminologiu a su casto navzajom nekompatibilne a clovek potrebuje mesiace, kym sa s nou zzije, nehovoriac o potrebe interoperability. Teraz som sa zamyslel nad celkom blaznivou vecou: pisem len druhy den a nie som si isty, ci mi tento dennik stranami vystaci aspon na mesiac, v mojej hlave totiz viri strasne mnozstvo myslienok a nestiham ich zaznamenavat. Vlak sa kyve z jednej strany na druhu, musel som si vylozit nohu, aby som si vytvoril provizorny stolcek. Pisem skrabopisom, bolia ma prsty, mam v usiach hudbu, pre mna tak netradicnu, ked pisem. Ale este ani nie som v dopravnom uzle, tak este co si napisem? Ostatne preco vlastne pisem? Odkedy mam pracu, vela toho nestiham, nechcem hovorit, ze som spisovatel, ale proste ma to pisanie bavi. Najlepsi trening je kazdodenne pisanie a to mi chybalo, a tak som si povedal, preco nevyuzit tu hodinku, kym som vo vlaku? Aj ked sa mi najlepsie pise okolo osmej vecer do pocitaca, clovek musi niekedy robit kompromisy. Hm, nie je o tom cely zivot? O tych kompromisoch? Ako dieta take cosi nepoznas, lebo dostanes vsetko, co si zaziadas alebo dnes uz deti nevieme vychovavat? Alebo im proste vstepujeme vychovu spolocnosti, nie vsak tu neviditelnu, nezobrazenu na reklamnych putacoch? Clovek totiz casto stoji pred mnohymi zivotnymi rozhodnutiami, ale casto nema na vyber. Tak ako ja. Pre mna by bolo najlepsie sa odstahovat za vysnivanou pracou alebo ostat tu a robit nie az tak chcenu pracu. Aj keby som bol mozno radsej niekde daleko v praci, ktoru mam rad, ale sam bez rodiny, (aj ked samotu vyhladavam!) rodicia sice nehospodaria s financiami niekedy najrozumnejsie, (scasti to vyplynulo i zo skutocnosti, ze som vzal prvu ponuku prace, ktora sa mi naskytla, ale chcel som im financne pomoct), no o to by neslo. Rodicov mam rad a chcem im byt oporou. Na druhej strane chcem mat vsak i trochu vlastny zivot, aby som nemusel vecne posluchat na slovo (nemam inu moznost, zase je to kompromis, neodstahujem sa len kvoli jednej malej nezhode!) s mojimi konickami, ktore sa bez samoty robit nedaju. Robim vsak kompromisy alebo ustupky? Pri kompromise by mali byt spokojne oba strany, pri ustupku iba jedna, ktora si docasne zhorsi svoju situaciu, na ktoru si po case zvykne, len preto, ze toho druheho ma rad? O tom to je? Ani ma to nenapadlo. Nie casto vyjadrujem svoje pocity slovami. Asi som tu robotu vzal schvalne len preto, aby som pomohol im a nie sebe a znova zatinal zuby? Alebo si iba naivne myslim, ze raz bude lepsie? Uz neviem, mozno raz najdem na to odpoved. Alebo som len egoista. Alebo nejaka ina doteraz neobjavena crta mojej povahy. No dobre, pomaly budem vystupovat, az v pondelok budem rozumnejsi, mozno sa mi niekto i ozve. Zaznam 3: 12.2.2018, pondelok, pocasie: snehova vlocka V praci stale nic nerobime. Cesi hovorievaju „nedelat a vydelat“ a to sa zatial do bodky plni. Napriek tomu, ze nam povedali, ze nasa praca je fakticky iba vyplnanie toho, co od nas nas zakaznik chce. Stale sme ale nezacali a zajtra bude dalsie skolenie. Pravdepodobne zase nebudem nicomu rozumiet, klasika. Vybafnu na nas vsetko a potom ti povedia, toto, toto ani toto nebudete asi nikdy robit. Konecne sme sa pohli a pijem nealkoholicke pifko a pisem s NeuroTech na usiach. Zaujal ma napis na plechovke piva v anglictine: „Zacit slobodu so studenym pivom. Zasluzis si ho.“ I ten napis ma potesil. Mozno stracam motivaciu prave z dovodu, ze potrebujem povzbudit. Mozno len taka malickost je potrebna ku stastiu. Cez vikend, ako som mal v plane, napisal som asi siestim novym firmam, ze by som rad ostal s nimi v kontakte. Dnes sa mi ozval jedna firma, od ktorej som to ocakaval najmenej, chlapik mi pohotovo odpisal, ze by sme sa mohli osobne stretnut zajtra alebo stvrtok! Problemom je vsak to, ze take firmy su vzdy tak daleko. Sice mam z Firmy nejake informacie o dovolenkach a podobnych veciach, ale tie su v pisomnej forme a na firemnom maili, ku ktoremu este nemam pristup. Teraz este dovolenku nedostanem, aby som siel na pohovor cez pol republiky. Povzbudilo ma hlavne to, ze ten hlas cloveka na druhej strane telefonnej linky vyznel tak, ze o mna ma realne zaujem. Preco sa trapit s pracou, kde nemam ziadne skusenosti, ked by som mohol robit cosi, co ma bavi a uz nejake skusenosti mam? Cim to je? Pil som piva so 7% alkoholom, aby som sa citil aspon na chvilu dobre, sice som mal po nich tazku hlavu, no aspon trosku mi sibkalo. Teraz si davam nealko a po dlhom case som uvolneny. Nesibe mi sice, ale vnimam veci akosi pozitivnejsie a nemam pritom tak tazku hlavu, naopak mam pocit, ze sa mi konecne myslienky zoradili do siku a cakaju na to, kedy budu zaznamenane na papier. Nemyslim si, ze bol zly napad, takto si pisat dennik vo vlaku. Povodne som chcel pisat pokracovanie mojho sci-fi, ktore som nedavno dokoncil. Nechal som totiz otvoreny koniec. Teraz si ale zvykam na novu pracu a tak nie je cas na vlastne svety, v ktorych vsetko ide podla mojich pravidiel. Viem, ze sa svet okolo mna netoci, ale preco si taky nevytvorit? Zamestnal som sa i preto, aby som rodicom pomohol splatit jednu podlznost. Na tom sme sa dohodli. V piatok vsak otec vzal novu pozicku, aby viacere nou splatil. Este rok dozadu to bolo u nas tabu. Tieto neplanovane rozhodnutia zo dna na den nam len komplikuju zivot, aj preto by som sa rad od nich odstahoval, este raz pripominam: vztahy mame vyborne, ale nepaci sa mi, ze ich hospodarenie sposobuje, ze sme zbytocne chudobnejsi, ako vsetci dokola a ze nemam velke slovo doma. A ked chces prezit, len sa dookola obmedzuj. Pre dnesok koncim, zase rozpolteny ako kazdy den, a kazdym dnom sa len viac a viac presviedcam o tom, ze zivot je „some serious s**t“ a bol by som nerad, aby citatel so mnou nesuhlasil. Naozaj mame zivot len jeden a je potreba niekedy pohnut mozgom, aby sme si ho sami nespotvorili, aj ked ja oficialne nemam svoj zivot. Z roboty domov, z roboty domov, to proste v 21. storoci nie je zivot. Alebo len jeho parodia. Zaznam 4: 13.2.2018, utorok, pocasie: slnko a mraky V zasade tomu rozumiem, ale keby som to mal robit sam, tak si radsej hodim maslu. Mam pocit, ze cim skor si zazalohujem „job pre istotu“, tym to bude lepsie. Tato teoria mi lezie pekne na mozgy. Dnes nam prednasal iny clovek ako predtym, ktory sa nas vypytoval i zopar veci z nasej sucasnej kariery. Neviem, ci som to uz pisal, ale pre mna nie je problem prekonavat prekazky v zivote. Doteraz plavam zivotom ako-tak a napriek prvotnemu stazovaniu som proste vsetko dal „na pana“. Teraz mam podobny pocit, mozno sa po istom case budem na tom iba smiat, ale teraz mam z toho pocit, ze je to ako vyliezt v drevakoch na trojtisicovu horu a pritom v oboch rukach niest igelitove tasky plne cerstvych, cestou nepomlatenych slepacich vajec. Teraz uz nie som vybaveny vedomostami, chutou a odhodlanim. To vsetko sa uz bud stratilo alebo rozbilo na tisic kuskov. Toto zlepi hadam uz jedine cas. Uz ta nebavi citat vsetky moje staznosti? Pardon, nemyslim si, ze to dalej bude lepsie. Mozno si povies: „Preco sa stazujes, stale mohlo byt i horsie, nie kazdy ma vysoku skolu a vyborne rodinne prostredie a uz len kde-kto si trufne ist hlavou proti muru, ze sa zamestna v odbore, ktory nevystudoval.“ Mozno to bola chyba, zial cas je stale priamka a tak sa neda nic predikovat. Skusim vydrzat. Mal som drzat klapacku, uz sa ma v robote pytali na nemcinu, hovorim, ze nemam problem, akurat som nehovoril vyse pat rokov a sefko ma uz chce prelozit do skupiny, kde je nemcina vitana. Co som sa dopocul, tak prave ta skupina to ma mat horsie, no krasne! Ako vzdy som na vysokej vyberal predmety, ktore ostatni oznacovali ako „tazsie“, pretoze som ich povazoval za dolezite. A tak dneska viem i programovat a mam zaklady i zo statistiky a databaz. A naco to vsetko? Len aby som ziskal magistersky titul? Ano aj. Ocakaval som dost naivne, ze ako jedni z prvych absolventov uzkoprofiloveho odboru budeme mat otvorene dvere do zamestnania. Minimalne, co sa tyka mojich vrstovnikov, tak sa chcem chcem citit v praci nenahraditelny. Uz som premyslal i o doktorandskom studiu, napriek vsetkych prekazkam, nizkemu platu, vzdialenosti od domov i slabej „ukecanosti“, aj osobnemu pocitu, ze nie som proste najlepsi. Tie casy uz minuli. Nie je totiz lepsi pocit, ked ta praca nie len bavi, ale i vies (nie len tusis), ze si nenahraditelny. Lenze ja so sebou nikdy nebudem spokojny. Stale kazdym dnom viem, ze nikdy nebudem vediet vsetko. Ale s jednym som sa zmieril: nikdy nebude clovek stastny, ked sa pre cokolvek trapi. Ani vtedy, ked vie, ze si nemoze zariadit zivot, s ktorym by bol clovek ako-tak spokojny. Ako napriklad teraz: z 24 hodin v priemere 8 prespim, 8 som v praci a na presun vlakom, cakanim na spoje a presun peso ubehnu dalsie 4. Takze moj den ma 4 hodiny. Parada, co? Jedine v tom case som fyzicky doma, ale ani tie 4 hodinky nie su zdaleka take, ake chcem, kvoli unave ani necvicim, nemozem vykonavat moje aktivity, takze co stihnem: umyt sa, prezliect, najest a uz musim lahnut do postele, lebo mi dost trva, kym zaspim a to ani nehovorim o vybavovackach, cez tyzden nemozem ani len na postu ist si cokolvek vybavit. Ani ku kadernicke nestiham, nieto este na urady a podobne, bud som pridlho v prace, alebo je den proste prikratky. Dobre, tak hadam, ze tuto robotu nebudem robit viac, nez je rok dlhy. Aj ked mozno sa mi to iba zda, ze to bude tazke, lebo sme poriadne ani nezacali. Ale ja sa nechcem vzdat mojich snov. Ved sa stale povazujem za mladeho a snad mam este kopec rokov pred sebou, tak co sa vzrusujem? Zeby zase to pivo? Hehe, na to, ze je nealko, dost ma dokaze upokojit a citim sa ako Ijon Tichy, ked si da fukinol. Viac uz ani nepisem, aj ked este nie sme ani v Uzle, mam akysi vypadok. Zeby preto, zeby som sa najradsej zaliskal tej slecne, co vedi vo vedlajsej stvorke? Aj introvert ma niekedy chut byt pre niekoho stredobodom pozornosti. Aj ked som cely den neutralny a nikto o mna neprejavi vaznejsi zaujem, tak to nastve. Neboj, nic sa tym nemeni, iba sa pripravujem na davku pocitu zbytocnosti i na zajtrajsok. Kto vie, ci bude mat zmysel takto pokracovat v denniku. Zaznam 5: 14.2.2018, streda, pocasie: snehova vlocka No ja uschnem! Dalsi tazky tyzden za mnou! Uz si dennik pisem tyzden, dnes nas pustili skor, takze som musel pohnut kostrou, aby som stihol vlak, napriek tomu, ze stred tyzdna, stale dost ludi cestuje, ale mal som stastie, ze som nasiel zopar volnych miest. Dnes som strasne rozruseny. Kazda bunka v mojom tele krici, ze tento stav je neprirodzeny. Vedel som, ze nastup do prace nebude med lizat (mozno tak cez sklo) ale toto je fakt nanic. Ale inak i tak nemam o com pisat. Som hrozne prazdny a debilne sa pise, ked sa na teba niekto diva. Ale double luck, tie panie sa dlho nezdrzali. Parada. Ale i tak nemam ani bledomodry sajn, o com pisat. A ze je dnes Valentin? To znamena jedine: v tomto tyzdni zacinaju vyradovacie zapasy Ligy Majstrov, ktore mozno tiez sotva uvidim. Asponze sa potesili hokejisti. Doteraz som vsetky velke sportove eventy prezival, mal som cas ich sledovat... Este stale sa mi z mojich firiem na uzsej listine nikto neozval. Mozno iba cakaju. Som fakt prazdny, cely den len pocuvas typka, ktory vlazne hovori o veciach, na ktore potrebujes desatrocnu prax, vobec tomu nerozumies ani spolovice, zapamatas si necele percento. Zatvaraju sa ti oci, nevies sa sustredit, nudis sa, tak co? Nas docasny teamleader vsak mojim kolegom, s ktorymi chodia cez prestavky vonku fajcievat do tej zimy cigarety, udajne vravel, ze vraj sme nadhodnoteni a to v zmysle, ze by sme uz volaco vediet mali a preto nas Firma posiela na tieto skolenia. Jednoducho Firma je jednym velkym chaosom, vsetci sa tvarime dolezito, ale realne sa nic nerobi. Vytaca ma to dobiela, lebo potom budu zakonite vela aktivit, ktore bude potreba zvladnut za kratky cas. Ale ani druhy pristup nie je extra stastny: na skoleni na teba vybafnu celu sietarsku bibliu. Dnes asi len tolko. Som zniceny ako Drazdany po vojne, vlak skace viac nez bezne a ani dobre sa mi nepise, zeby to bolo zmenou hudby alebo tym, ze sedim proti smeru jazdy? Hadam zajtra toho napisem viac. To predsa nemoze byt taky trend, ze toho budem cim dalej tak menej pisat! Zaznam 6: 15.2.2018, stvrtok, pocasie: snehova vlocka Myslis, ze sa nieco zmenilo? Ani ziskany certifikat nic nezmoze. Ano, za to, ze som ich tam vyzieral a bral si balenu vodu, odsedel si to tam, polovicu (minimalne) nerozumel, som dostal certifikat. Aj tak je moja hlava plna nadobudnutych zbytocnosti. Kazda cast mojho ja funguje s tazkostami a ma problem rozlisit realitu a sen. Naozaj. Zabija ma to. Stracam svoju umeleckost, ktoru musi clovek v tejto praci kvalitne zapriet. Tu mas presne postupy, ktore sa opakuju a ak sa toho nedrzis, viac pokazis ako napravis. Zajtra nejdem 6:14 rychlikom, ani keby bol cely zo zlata. Uz som zvykol ist o hodinu neskor, tak preco to menit? Budem sice v praci ostavat dlhsie ako kolegovci, ale to je to najmenej, co ma teraz trapi. Neodvazujem sa tipovat, ako dlho tu vydrzim, ale prichadza dalsi vikend, sice budem zase iba doma, ale mam aspon cas upravit si zivotopis do lepsej formy a obnovim si vyhladavace. Najhorsie na fulltextovom vyhladavani je, ze mi najde celkom od veci ponuky. To pivo je ako trochu horsia obycajna voda. Ale alkohol je potreba pomaly odburavat zo zivota, apropo alkohol! Vedla mna na skoleni chlapik od nasich zapadnych susedov sa vobec netajil tym, ze vcera s partiou prepili vyse 120 EUR (mne to ako stoparskemu psovi nemusel dva razy hovorit). Rumy z neho razili na desat krokov, ale tym je len povedane, ze som fakt na tom biedne, alebo dobre? Ked si clovek dovoli minut tolko na alkohol, tak musi byt azda dobre financne zabezpeceny, nie? Ziadnych kolegov zo strednej ani vysokej nestretavam, ostatne kedy? Vidam len jednu spoluziacku zo strednej, ale tu dvakrat nemusim, tak sa radsej tvarim, ze ju nevidim. A ked sa jej neda vyhnut, tak sa len pozdravime a kazdy si ide svojou cestou. Mozno som len sebecky, ked si myslim, ze ked niekto o mna nestoji, tak preco sa mu vobec prihovarat? Alebo to je len nejaky druh obrany? S par ludmi z vysokej som v pravidelnom, aspon elektronickom kontakte, tak si na nich casto spomeniem, lebo o nich sa oplati prejavit zaujem. Jeden kamarat mi obcas sam od seba zavola a prekecame i hodinu. Ale teraz ma moj milovany telefon opusta a tak nas casto prerusi. Uz mal i modru smrt, ktora ukazala ze uz ma softverovu chybu, niekedy prestane sam od seba citat SIM kartu, baterka sa nabija kratko a tak i vydrzi. Strasne som si oblubil slidery, ktore uz odo mna mladsi sotva poznaju. Vyrabaju sa este, ale sem sa uz dodavaju len take kramy, ktore si nezasluzia ani len mrknutie okom. Neznasam ani tie velke dotykove tehly, to aby si si kupil nove nohavice, aby sa ti ten velky sit vosiel do vrecka. Ten moj maly telefon je krasne malicky, nenapadny, s kovovym telom, ktory uz prezil nespocetne mnozstvo padov. Kamarat srandista. Vraj, ked budem citat knizku, alebo ju nebodaj pisat, vraj mam vacsiu sancu, ze pritiahnem k sebe nejake dievca. Trotel. Este tolko si vazim svoj zivot, aby som si ho takto nezmyselne komplikoval. A este k tomu take slecny, co si mi pacia, sa stale divaju do toho dotykoveho situ, ani ockom po tebe nemrknu a pisu svojim frajerom. Ci pana! S hardbassom v usiach sa svet nejak pomalsie hybe. Tym pivom to teraz asi nie je. Trochu sa ale citim sebavedomejsie, ale neviem vlastne preco. Mozno za to, ze som rebel? Lebo ak clovek vidi okolo seba tych ludi a vidi, ako sa pretvaraju, tak sa mozno citim trochu vo vyhode, lebo ja sa nikomu nepotrebujem pacit. Ja sa nepacim samemu sebe, tak preco svetu ukazovat svetu inu tvar? Ale to zase neber doslova. Napriklad teraz sa snazim pisat ako das a dari sa mi, aj s mierne vyplazenym jazykom, pomaha to. Robim to napriek tomu, ze sa to asi nema v spolocnosti robit, mne je to jedno. I taka malickost proste neostane potlacena, hoci by mohla a i mala. Ale ked nemozem zit po svojom, tak mi tieto moje nedostatky neber, lebo sa zo mna stane naprogramovany robot. Rano vstat, obliect, umyt si zuby, stepovat na vlak, tvarit sa v robote, ze vsetkemu rozumiem, vecer znova na vlak, dostepovat zo stanice domov, ist spat a toto opakovat asi s cyklom while sanity not in me, to nie je definiciou funkcie life(). Znova Uzol, co znamene, ze pomaly koncim. Dnes som sa viac rozpisal, ale to mozno kvoli tomu, ze sa toho az tak nestalo dnes. Koho to ale zaujima? Ked ani mna nie. Tento dennik pisem len preto aby som nezabudol rozmyslat trochu inak ako vsetci navokol. Vytvorit si svoj svet, na ktory kvoli Firme vobec nemam cas. Zaznam 7: 16.2.2018, piatok, pocasie: snehova vlocka Neznasam to tam! Nikto ti nic nepovie, iba ti prichadzaju maily do schranky, na ktory sa este neda pripojit a musis sa vyzvedat vsetkych naokolo. Nemas ani vysvetlene ci to, alebo ono mas robit. Dnes som sa bal vobec zapnut ten pracovny notebook, lebo strasne dlho robil enkrypciu disku, az som mal pocit, ze na mna znova vyskoci taka tabulka, kde bude potreba zadat kod. A ten si musis vyziadat zavolanim na support do Nemecka. Nastastie, komp si pytal len to klasicke heslo, takze som nateraz v pohode. Predpokladam vsak, ze sa telefonovaniu v cudzom jazyku nevyhnem, lebo je potreba nejake dalsie hesla si vyziadat, ci co, ja uz nevieeem! Sluzobny telefon som prvy raz pouzil ako diktafon a nejake veci som si uz zaprotokoloval, takze som vcelku prazdny a neviem, co by som este napisal. Volal mi akysi pan z naborovej organizacie, ale uz som mu narovinu povedal, ze hladam nieco blizsie mojmu odboru. Potesil ma ale. Vraj je v kontakte s firmami, ktore robia nejake softvery pre meteorologiu a zaujimaju sa i o solarnu energiu. Hovoril zrozumitelne, nie ako niektori ini, ktori predstavenie svoje a svojej firmy zhrnu do dvoch sekund, takze im ani nie je rozumiet. Potom clovek nevie, s kym hovori a v mene akej firmy mu vola. Neviem, co by bolo, nebyt hudby. Je vskutku zaujimave, ako vlastne na nas posobi. Zrejme nas mozog nacisto poblazni a hned sa citi lepsie, neviem si to vysvetlit. Je jedno aky zaner, ale proste hudba je z umenia, aspon si myslim, najdolezitejsia. Niekomu nechybaju umelecke diela zo stetcov znamych i neznamych maliarov, nepotrebuje kazdy den vidiet divadelne predstavenie a uz nehovorim o televizii (uz cakam, kedy to bude len prezitok), aj ked niektore klenoty kinematografie si pozrie, ale este som nevidel na vlastne oci cloveka, ktory by povedal, ze nepocuva ziadnu hudbu. Tazko mi je plnit stranky mojimi myslienkami. Su strasne komprimovane, ak ma chapes. Tieto riadky pisem nepripraveny, nestiham zaznamenavat ten gulas, co mam v hlave, nemam cas stylizovat, sedim tu vo vlaku v dost nepohodlnej polohe, mam na vsetko len obmedzeny cas, kym nedojdeme do Uzla, takze sa na mna necerti. Rad by som pisal konecne nieco umeleckejsie, premyslenejsie, krajsie a co mozno najvlacnejsie, pri salke caju v pohodli doma. Ale moj zivot nabera rychle otacky a i to nespravnym smerom. Nestaram sa o seba, prestal som sportovat, miesto svalovej hmoty naberam len hmotnost, nejem zdravo a to sa zacina na mne prejavovat. Mam temer vecne vysoky krvny tlak. Malo pohybu, zla strava a nervy z kazdej malickosti, to ta bez nasledkov nenecha. Moja doktorka mi odporucala nejake volne dostupne lieky, akysi vylepseny horcik, ci co. Asi jem cosi, co mi ho odburava z tela. Ale nieco na tom bude! Nikdy som tak casto nemaval krce, ked som si siel zabehat a minuly rok, sa to stavalo asi raz za tyzden. Som musel domov dokrivkat. Aj kamarat mi vravel, ze to moze byt nedostatkom horcika. Zial, v sucasnosti smerujem k este horsim stavom, tak som sa rozhodol predsa len preventivne tie lieky brat. Je to vlastne len vyzivovy doplnok. Nezda sa ti ale, ze my vlastne zijeme extremny zivot, aj ked by sme nemuseli? Sami sa dobrovolne vystavujeme takym stavom, ktore musime korigovat liekmi a vyzivovymi doplnkami. A ak nedodrzis zaklady prevencie, bude uz neskoro. Dnes su civilizacne choroby vlastne nie tak celkom choroby, iba nezdrave podmienky! Stres, zla strava, malo pohybu a ktovie co este, vedu k celej skale ochoreni. Je to smutne, no je to tak. Nechcem nic hovorit, ale pokrok civilizacie na jednej strane znamena ubytok cohosi ineho. Nieco sa stale vyvazuje. Asi takto vyzeraju moje chvilkove zamyslenia. Cosi napisem a o minutu zabudnem, co som tym chcel povedat. Stracam asi i schopnost presnejsie zachytit svoje myslienky. A to bude asi zaciatok konca. Pisanie mi aspon pomaha lepsie sa vysporiadat s nastrahami nepriatelskeho sveta a ked tuto schopnost vyjadrit sa pisomne stratim, stanem sa jednym z mnohych. Priemerny clovek. A toho som sa obaval. Mozno to vidim prilis negativne, ale nemyslim si, ze takouto zmenou sa stane zo mna niekto lepsi. Mam pocit, ze stracam kontrolu nad svojim bytim. Opraty ma uz Firma a ona ma zmeni na jej obraz. Stanem sa hybridom svojho byvaleho a buduceho ja. A verte mi, ta predstava je odpudzujuca. Clovek bez duse. Vypnuty. Len meno a heslo. Zaznam 8: 19.2.2018, pondelok, pocasie: slnko Dlho som nemal tak v pohode pondelok! Napriek tomu, ze nam stale nedavaju nic robit. Ale na to, aby sme normalne fungovali, je potreba vybavit pristupy do mnohych databaz. Konecne sa niekam dostavame. Doobeda sme pisali maily kade-tade, aby sme mohli byt uz registrovani. Aj napriek tomu, ze sme nic poriadne nevybavili, aspon nas TL zamestnal, a tak sme nesedeli pasivne so zalozenymi rukami. Konecne sa ukazalo i slniecko a tak som i naladu mal lepsiu, i prenosy z olympiady som si mrkol. Porozpravali sme sa s kolegom, respektive, nechal som viac hovorit jeho. Zistil som, ze pravom neznasa vlaky, ved kazdy tyzden absolvovat tolko kilometrov pocas studia je makacka. Ale mam taky pocit, ze nakoniec moze byt v tej robote celkom fajn, ale to zalezi od mnoho faktorov. A kedze to dochadzanie zabija i mna, neviem ako dlho vydrzim. Vikend? Nejaky bol? V piatok dosla nechcena navsteva, ktora je mozno este i teraz u nas, okupujuc gauc. O jej problemoch a veciach s tym spolocnych sa tu vyjadrovat velmi nechcem. Dnes nie. Dnes mam vynimocne dobru naladu. Ozvali sa mi z jednej firmy zo zahranicia. Samozrejme, ze nie je co oslavovat, ale tesi ma ich zaujem. Pytali sa na moju sucasnu situaciu, ktoru som im objasnil v dvoch vetach a vraj do konca tyzdna sa mi ozvu. Ceska republika je sice daleko, ale ak sa bude opakovat ten isty vikend, ze som doma a nic ine, ako pozerat na styri steny sa robit nedalo, pozbieram sa a hybaj smer Morava! Kadernicku som zas nestihol, lebo som vybavil nieco lepsie – mam nove auticka! Som vasnivy zberatel kovovych modelov v mierke 1:43. Este som si ich poriadne nepozrel, iba tak zbezne, su vo velmi dobrom stave a mam z nic velku radost… chvilku, niekto mi vola… Vybavil som to. Som rad, ze o mna prejavuju firmy zaujem. Zase to vsak bola naborova firma, ktoru som svojim vyberom nepotesil. Nemaju pre mna nic. Ja ti hovorim, ze s vysokou skolou a sucasnou pracou sa ta nova hlada viac nez dobre, az tomu nechapem, ale tesi ma to. Nakoniec to absolvovanie kurzu malo vyznam. By som povedal – prelomovy. Po skole sa mi niekto ozval raz za cas, po kurze temer nie je tyzdna, kedy by mi nepisali, alebo nevolali. Napriek tomu je stale moj zivot malo znesitelny. Nepamatam si den, kedy by som mal viac tikov v lavom oku, ako prave dnes. Bud to je sposobene prave tymi nervami, ktore mozno zbytocne schovavam za nesmely usmev, alebo je tento problem viac fyziologicky. Teraz si uz pravidelne doplnam horcik, ale na tie tiky to zatial nepomaha. Ide mozno o to, ze si to clovek neuvedomuje, ako pekne v rici je. Ano, ked mam pocit, ze nemam zivot a ze nieco nie je v poriadku, tak mam proste nervy. Ja som clovek, vyzadujuci harmoniu. Ak nie je nieco v poriadku, tazko sa mi funguje. Pre mna by bolo mat krasne vyvazeny cas na relax, pracu a spanok, najlepsim liekom. Prave som mal vypadok. Od kurzu sa mi to stava castejsie, nez v skole. Jednoducho zopar sekund, kedy sa tvoje tvoje myslienky melu v hlave rychlejsie, nez je tvoja hlava schopna uniest – je to taky „mental overload“. Z coho som tak otapeny? Z toho piva alebo z toho, ze neviem vydrzat trosku horsie casy? Sice daco nemalo precestujem, ale zatial za nicnerobenie dostanem plat? A este sa stazujem? Mozno tu uz nejde o pracu. Vedomost, ze nikdy nenajdem pracu vo svojom odbore v mojom rodnom regione a fakt, ze sa blizi cas opustit rodicovske hniezdo, ma tyra. Jedneho dna sa to musi stat. Pre zdravie moje i mojich rodicov. Povazujem sa za mladeho, chcem este daco zazit a nie stracat cas v robote, ktora ma nebavi. Ostatne, uz teraz som premrhal tolko prilezitosti, pocas ktorych som mohol toho tolko zazit! Zajtra zase. To, ze tak zili rodicia, ako ja teraz, neznamena, ze to po nich podedim. Casto mam vsak pocit, ze som od nich az privelmi odlisny. Vo vzdelani a v hospodareni s peniazmi som ich prekonal uz davno. Casto sa nezhodneme v niektorych pripadoch, ale ja si svoje nijak extra nepresadzujem. Necham ich, nech sami uznaju, ze som mal pravdu. Ale inak na more rady nikdy nedaju. Zaznam 9: 20.2.2018, utorok, pocasie: slnko s mrakom Som coraz viac na vazkach. Vyzera to tak, ze nam cochvila daju legitimnu robotu. Boha, zle sa mi pise, dopisalo mi pero a jedine, co som v taske nasiel, je farebna ceruzka. Predsa som len nasiel pero! Len teraz som vela casu stravil hladanim, neviem, ci vobec napisem tolko, kolko by som chcel. Budem si musiet v tej taske urobit poriadok, docerta. Zacinam mat neporiadok vo vsetkom. Hlavne v mojom zivote, ktory nemam pod kontrolou. A zacina ma to desit. Ako som spominal, uz asi zacnem realne makat. Vybavovali sme si pristupy do vsetkeho mozneho i nemozneho, ale stale nam chyba vela veci. A tak len piseme maily, aby nam tu zresetovali hesla, tu opravili pristupy, vyklikavali nejake testy a podobne. Hm, k testom: dnes som klikal jeden test v nemcine a napriek tomu, ze som necital dokumentaciu, dal som 8 bodov z 10! Potesilo ma to hlavne preto, lebo som si dokazal, ze este stale tu nemcinu zvladam velmi dobre. Sice som ho musel robit este raz, lebo sa nejako zle uzavrel na tej webstranke a neodomkol sa mi feedback, ale na druhy raz 9 z 10. To som fakt rad. Esteze je ta olympiada, mam co pozerat v praci. Naozaj, zatial je to nuda. Ale mam pocit, ze ak pridu realne problemy, ktore budeme musiet riesit, sa v tom stratim a koniec. Preto si nechavam zadne vratka. Tato praca je proste poistka. Aby som vobec nejaku mal. Do konca tyzdna sa mi asi ozvu z Ciech. Dufam a verim, ze to nejak dokopem, ze ich presvedcim o svojich kvalitach, lebo do mailu mi napisali, ze som ich kriteria splnil. Ale i tak si od toho vela neslubujem, predsa len som v novej praci este ani nie mesiac, vela som platny nebol a mozno ani nebudem. Teda ovsem pokial to bude dalej take iste, ako doteraz. Uz lepsie asi nebude. Roboty bude urcite vela a uz teraz je casu malo, nieto este potom. Strasne ma susi. Mam pri sebe liter a pol ladoveho caju a mam pocit, ze ho cely vychlascem, kym pridem domov. Aj to som rad, ze som ho vobec kupil, lebo bolo asi tisic ludi v obchode, sedem pokladni, z toho styri zavrete. Dakujem! Nabuduce skuste zavriet este jednu, prekonate sa. A ako vobec som sa pod tou vetrovkou nepotil! Vobec nie! Pot mi prechadzal po celej dlzke chrbtice a stekal az do zadku. Inak milujem ten pocit, ked ako cezpolny si naobliekany, ako na tyzdenny all-inclusive pobyt na Antarktidu a domaci uz vytahuju jarne bundy. Temer vzdy, ked niekam potrebujem rano ist, je to najmrazivejsie pocasie pod slnkom. Tyzden pred tym, co ma poslali z Uradu prace kamsi na pohovor, vobec nemrzlo. Kedy zacalo? Prave v den pohovoru. Teraz je nad nami teply front. A to znamena mrazive rana a teplejsie dni. Takze rano pokojne je i -10°C a potom cez den i plusove hodnoty. Fajne! Uz mi dochadzaju napady a myslienky. Asi na sekundu som si spomenul na moj posledny pribeh, co som pisal. Velmi dobre sa mi nad svojimi pribehmi premysla, lebo ked ich pisem, velmi obrazne si ich predstavujem v hlave. Mam ale trochu problem s opismi, vynechavam pomerne dolezite vlastnosti ludi, budov, objektov a prostredia. To asi naozaj chce ten pribeh pisat na viac raz. Raz napisem kapitolu velmi rychlo a az potom si ju musim rozobrat a vylepsovat (najlepsie bez zmeny deja). Nechcena zmena deja vsetko zbytocne komplikuje. No a uz sme tesne pred Uzlom. Pomaly koncim. Moj zivot ide sialenym tempom, ale kam, asi i sam nevie. Naozaj sa mi nechce premarnit cas v praci, ktoru robim „dobrovolne-nutene“? Chcem zit, cestovat a pracu mat ako konicek. To chcem tak vela? Nateraz by mi stacilo i minimum, ale hlavne, chcem si ja sam riadit svoj zivot. Takze neprestavam verit. No co ine mi ostava? Zaznam 10: 21.2.2018, streda, pocasie: slnko s mrakom Dnes som po prvy raz volal na helpdesk a to som im ako panko zacal po nemecky trepat, ze sa mi zablokoval ucet a nemozem sa dostat do jedneho softveru. Neviem, naco su mi vsetky tieto pristupy, neplanujem vo Firme ostavat dlho. Urcite sa tesim na nove prilezitosti v Cechach. Keby sa mi nejak pozitivne ozvali, mal by som nesmiernu radost. Pribudli by mi sice ine starosti – ako sa tam vobec dostat, kde a ako byvat, ako vyuzivat dopravu a zvyknut si na nove prostredie. Ale co som bol ten jeden den v Ostrave, mal som pocit, ze sa tam citim lepsie a ze by som mozno i zapadol. Je tam trochu ina kultura a vsetko akosi lepsie organizovane. Do telefonu som si nastavil najnovsie vymenne kurzy, pre pripad, keby ma chceli okaslat. Radsej by som siel stovky kilometrov a bol v cudzom meste, ako v nie prave najlepsej praci. Tak napriklad dneska – riesil sa velmi jednoduchy problem, pricom jeho podstatu som pochopil, ale tie sietarske vyrazy, co kolegovci pouzivali – nechapal som ani trochu. A vlastne som mozno ani nechcel. Lebo chut ma uplne presla. Nechcem to robit, ale zrejme budem musiet, dokym si nenajdem nieco lepsie. V obchode som si vystal mensiu radu, len som zmenil znacku a zdalo sa mi, ze maju vsetko akosi drahsie. A ten pizzovy kolac, co som kupil! Vo vlaku som ho odbalil, jem, jem a teraz narazim na daco tvrde. Hovorim si, asi to je menej rozpusteny syr, alebo co. Ale hryziem a nejde to. Bolo to tvrde ako doska. Vies, co som vybral z huby? Predstav si plastovu flasu kecupu. Ked ju otvaras prvy raz, tak je tam taka plastova somarina, co drzi vrsok, aby sa nahodou kecup neotvoril. Musis to odnat a tak kecup otvorit. Tak presne tu plastovu somarinu som tam nasiel. Uplne som stratil chut, dalej ten kolac jest. Stale som neostrihany. Ale zistil som, ze blizko sidla firmy je kadernictvo, kde nie je potrebne sa objednavat, co mi vyhovuje. Ak nebudem lenivy, tak cez obed by som tam skocil. Dost nas tym nicnerobenim rozmaznavaju. Mali by sme prejst na pristupove karticky, ktore nam absolutne este nie su potrebne, ale vsetci sme uz neskutocne lenivi, nikomu sa nechce po nich zajst. Napriek tomu, ze nie som v praci vo svojej kozi, nemusim aspon behat po pohovoroch, po uradoch a tak dalej, co je vyhoda. Ale viete co, dnes uz koncim. Dnes trochu skor, lebo ma bolia oci z toho priserne silneho svetla vo vlaku a potrebujem si trochu odpocinut. Boli ma i cely clovek a nevladzem zit. Aj ked clovek v tej praci dokopy nic neurobi, tie dni su akosi podozrivo kratke. Dufam, ze si odpociniem aspon cez vikend. Neverim tomu, lebo zase budem doma a nic. Asi si kupim bicykel. Zaznam 11: 22.2.2018, stvrtok, pocasie: slnko s mrakom Cely den som riesil jeden mizerny pristup. Nakoniec stacilo len pockat. No hovorim vam (alebo tebe? neviem, kto to bude citat, tak to striedam), ze tie softvery su hrozne. Za co ti ludia dostavaju peniaze? Ako my juniori, za nic? Ked urobia pouzivatelsky nepriatelske prostredie, ktore vyzera ako studentsky projekt z roku 2006! Ano, funguje dobre, ale ovlada sa hrozitansky. Mam rad pivec. Tmavy radler nealko. Cudna kombinacia, ale funguje. Uz som si povedal, ze z tych nervov is hodim normalne alkoholicke pivo, ale reku, alkoholom si moc nepomozem. Trochu sice zabudnem na problemy, ale to vytriezvenie a bolehlav nestoja za vela. Naozaj je dobre. Niektore ine su len ochutene vody, ktore sa sladu sotva dotkli, ale pri tomto citis i tie citrony i tu tmavost. Zajtra sa stretnem s Jurajom. Dnes mi volal, chcel by sa stretnut. Ta reku dobre, aspon mam zamienku ist sa konecne ostrihat, hovorim si. Dost casu mam po robote, lebo dalsi vlak ide az za dve hodinky, takze dost casu a priestoru (casopriestoru) zhodit tu hrivu z hlavy. Juraj je jeden z mala tych, ktory o mna este prejavuje zaujem a preto mi nie je lahostajny. Je stale oficialne na praxi, ktoru ma do augusta, som zvedavy, ci sa uz tiez nejako pohol. Zajtra ma budu kontaktovat z Ciech. Ale co im mozem povedat? Dovolenku mi asi nedaju, jedine PN, ale uvidim, co dojedname. Je to totiz dost zamotana situacia. Ale spat k Jurajovi. Stretneme sa pri pive, ak budu mat nejakeho radlera, je to i tak jedno, ved uz ide vikend. V pondelok asi napisem nejake uznesenie, na com sme sa dohodli. Vraj mi este bude volat, tak mu poviem, nech sa nenahli, kedze sa musim este dat ostrihat. Uz mi tie vlasy lezu na nervy. Pisem hrozne nekoordinovane. Mozno je to i tym, ze pocuvam NeuroTech a tym sa i moje myslienky v hlave hybu o cosi rychlejsie, ale iba mozno. Casto teraz prichadzaju obdobia, kedy mam vypadky a i minutu sa rozhliadam po vlaku a hladam tie roztrusene myslienky. Casto sa da ich len stazka najst, lebo napriek hudbe v usiach pocujem rozhovory ostatnych cestujucich a niekedy to rusi. Ideme my tak pomaly alebo ja pisem tak rychlo? Som sa nejak rozbehol. Ale co teraz? Znova dojdem domov a co tam? Umyt, pomodlit, vycikat a spat? Srandicky, srandicky, ale teraz skor realita. Pocas tych zopar hodin uz nemam sil ani mat otvorene oci, co ma desi. Som prazdny. Nic necitim. Neviem, ci mam cosi citit. Uvedomujem si, ze dobre casy uz asi minuli a tak to uz i beriem. A potom preco je nostalgia tak silna. Teraz by som vymenil vysedavanie vo Firme za blaznive nastavovanie routerov a svicov na Kurze a to zase za Vysoku skolu. Strasne blbo sa mi pise, vlak je dnes rozsafny a skace ako blazon. Este mam pred sebou dost z cesty, ale pritom uz neviem, co este napisat. Idem sa este najest a dam si pohodku. Zaznam 12: 23.2.2018, piatok, pocasie: snehova vlocka Dnes pridem domov neskoro, Juraj nemal na mna nejak vela casu, ale aspon sme trochu prehodili par slov. Dost meskal, takze sme nestihli ani nikam zajst. Je piatok a mna uz nic nerozhodi. Skusenejsi kolega mal dnes volno a sef kvoli chorobe pracoval z domu. No tak si to predstav. Od rana na PC iba sledujem olympiadu a nudim sa, pozrel som si ale vynikajuce semifinalne turnaja v hokeji. Strhujuci hokej ale narusil nas iny kolega, ktoremu hovorime „Chodiace sebavedomie“, ktory by nas ani radsej nechcel ani vidiet, lebo kazdym slovom naraza na to, ako to budeme mat tazke a ako sa musime vela ucit, inak to bude peklo. Potom sa zasmeje. Demotivuje nas a odide. To sa mu dobre hovori. Ale postazoval sa, ze maju vela prace a predpoveda, ze kym sa dostanem do plnej prevadzky, potrva to tak mesiac. Neozvali sa mi este, ale stale verim, ze Cesi maju aspon tu uroven, ze sa ozvu, narozdiel od niektorych nasich, ktori ta niekedy dokazu natahovat ako zabu. Pijem radler nejakej divnej znacky. Cuduj sa svete, ale prvy raz. Ale chuti ako rozriedena jarova voda. Mne je to ale suma fuk, tesim sa na ten moment, kedy sa pingnem do postele. Rozmaha sa chripka. Ja som zistil, ze ked si kychnem, tak sa mi rozpohybuju tiky v lavom oku. Kedysi mi tancovali obe oci, ale odkedy pracujem, tak sa to stava len lavemu. Ale to je dost otravne a neviem, co s tym robit. Aj ked clovek nie je navonok nervozny, ten tik ho proste prezradi. Alebo to cimsi inym? Zacinam mat pocit, ze som zavistlivy. Naozaj vsak zavidim tym ludom ich predstierane stastie a bohatstvo? Inak dnes som sa chcel dat ostrihat, ale ked som videl, kolko pytaju za obycajne strihanie, hned som sa otocil na pate. Nemozem si dovolit fakt vela veci. Nech robim, co robim, stale sa obmedzujem a neviem si predstavit to bohatstvo, ktorym disponuju ini vokol mna. Odkial na take vychytavky ako lyze, snowboardy a drahe ucesy maju? A hlavne ti mladsi odo mna. Chces mi povedat, ze len to, ze brigadovali v zahranici z nich robi domacich bohov? Doma mozes studovat, co chces, i tak sa bez znamosti daleko nedostanes a rychlo sa stratis v sedom priemere. Inak sa hovori, ze platia ta nie podla vykonov, ale podla toho, ako rychlo ta vedia nahradit. Ale na druhu stranu, skladam klobuk, ja by som tak na blind do Holandska zbierat hrusky nesiel, takze maju isto viac odvahy, nez ja. No vsetci sme ini, mame rozlicne vzdelanie, ine znalosti, znamosti a osobnost. To, ze ten sposob, ktory jednemu priniesol bohatstvo, nemusi a nefunguje na vsetkych, jednoducho nie je univerzalny. Ale jestvuju ludia, ktori zbytocne rozduchavaju taketo tenzie o tom, kto si ako zije. A pri citani roznych internetovych for sa k nim proste dostanes. Asi tie fora prestanem navstevovat. Niekto sa musi vyjadrovat ku vsetkemu, nestaci mu si len precitat komentare a urobit si vlastny nazor, ktory nemusi hned do sveta trubit. Musel som na chvilu prerusit pisanie. V usiach mi hra najlepsia cast NeuroTech setu. Milujem, ked pesnicky bez otalania na teba vybafnu strasne mnozstvo energie! Aj tak sa mi moc pisat nechce. Nie som unaveny, ale i tak mi to teraz vsetko ide akosi pomaly. Mozno preto, ze je uz pomaly osem hodin vecer a to uz v normalny den vypinam. Alebo som proste az prilis lenivy pisat. Vobec neviem. Ale som uz pomaly vypnuty a moja mysel je ako zle zotreta tabula, popisana vzorcami, cislami a nerovnostami. Na tabuli je tak ako v mojej hlave – entropia. Sustredenie je nastavene na leveli nad 9000, ale cosi nepopisatelne ho blokuje. Aj ked teraz pisem sa to prejavuje. Disharmonia, ale coho? Tela a ducha? Pravdepodobne, ani to telo nefunguje akosi. Je zmatene, netrenovane a tiez otapene, lenive. Chce spanok. Ale i tak je vyhodne, ze tak dlho spavam, lebo napriek unave vobec nezivam. Ale uz ma stipu oci od svetla vo vlaku, takze koncim. Vikend, vikend! Simulacia oddychu! Zaznam 13: 26.2.2018, pondelok, pocasie: snehova vlocka Odkedy som v praci, nemaval som tak zmiesane pocity. Predsa len sa mi ozvali z Ciech. Je to vsak dost zvlastne. Dohodli sme sa na hovore cez internet vo stvrtok o tretej. Neviem este, ako si to zariadim, lebo vtedy som este v praci. Ale mam teraz taky cudny pocit, akoby som sa tej moznosti zlakol. Dalsi vybavovacky a zmatky? Sice som na predchadzajucich strankach nadaval a stazoval sa, ale vyzera to nakoniec tak, ze moja praca bude celkom jednoducha a ze ten typek „Chodiace sebavedomie“ robi nieco celkom ine. Ale i tak sa mozno tej nahlej zmeny bojim. Alebo je to len prechodny stav a zajtra bude vsetko v norme? Ziadna kasa sa neje tak horuca, ako sa pripravi. Navstivila nas jedna z buducich byvalych zamestnankyn. Prenesie na nas nejake informacie, povysvetluje nam, ako to chodi a chvilami nam bude pomahat. Je to sympatacka, napriek tomu, ze hovorila, ze nie je z tych, co vedia vysvetlovat, zaposobila na mna dobrym dojmom. Vraj zakaznik, pre ktoreho budeme upravovat firewally, ma vsetky schemy prehladne spracovane a ze su skor pedanti, co je dost vyhoda. Mozno len tie zaciatky budu take zmatocne a vlastne neviem, co chcem – mozno sa bojim len zacat. Je vsak dost podozrive vidiet, kolko ludi z Firmy odchadza, co som sa dnes dozvedel. Vysvetlenie je proste: vela Slovakov pracovalo v Prahe a ked tato pobocka konci, tak im dali ponuku, aby pracovali tu. Zatial nepoznam cloveka, ktory by to prijal. Robit to iste za menej? Kto by to bral? Urcite nebudem na novych potencionalnych zamestnavatelov tlacit, aby ma pribrali hned od marca, az tak tvrdohlavy nie som, nechcem sa zbytocne plasit a vystavit sa tak tazkostiam, ktore i tak nemusia viest nikam. Musim si to nechat prejst hlavou (ziadne noze a gulky), premysliet vsetko dopodrobna. Rodicia mi v tom nijak nebrania, ale nevidim ani ziadne nadsenie. Pre nikoho to nebude jednoduche, to mi je predsa jasne, zvyknut si na nove podmienky. Ale otukam si ich vo stvrtok. Dal som i echo svojmu sefovi, ktory potom prisiel za mnou a trochu sme sa pozhovarali. Podla jeho slov som bol pre neho zahadou, lebo nevedel, do akej miery ma tato praca bavi a ako dlho vydrzim. Tak som mu poskytol mensiu spatnu vazbu, ktoru potreboval. Vyzera prisne, ale to je len zdanie. Vedel, aky material dostal a tak nema vysoke ocakavania. Mrzne ako sialene. Je minus desat stupnov a este ten protivny vietor. Na dnes ale koncim, lebo som rozpolteny a blizsie info budem mat az vo stvrtok, ak nie i neskor. Zase som nevladny a iba sa tvarim, ze mam vsetko pod kontrolou. Znova sa dostavam na dolezitu krizovatku v zivote. Sam som zvedavy, ako z toho vykorculujem. Idem si po korcule. Zaznam 14: 27.2.2018, utorok, pocasie: snehova vlocka Dnes len kratko: dostali sme konecne zmysluplne skolenie! Konecne viem, co budem robit a nevyzera to az tak zlozito! Situacia sa tak zamotava viac, nez by som bol ochotny pripustit. Som vsak zvedavy, co mi povedia z Ciech a ako si to cele osefujem, lebo i vtedy mozno tiez budem na skoleni a to mam byt teraz na dvoch miestach naraz alebo co? Stretol som kolegu z kurzu. Uz i sam pracuje ako spravca v budove mojej byvalej alma mater. Aky je ten svet maly. Dohodli sme sa s byvalymi spoluziakmi z vysokej na stretku. Uz teraz sa tesim na buduci piatok. Dnes sa fakt tento den vyfarbil vsetkymi farbami. Az na to cestovanie a scasti stalu neistotu, stale je to v norme, hovorim si. Nakupil som si rozky a cottage cheese a nejaky nie moc chutny salat a v pohode som sa teraz vo vlaku najedol, zaroven som si pisal s kolegovcami. Neviem, co ma caka zajtra a uz vobec nie, co vo stvrtok, ale z vlastnej skusenosti viem, ze je len mala pravdepodobnost, ze budu znova tak fajn ako dnesok. Dnes fakt len kratko. Tento tyzden nabera vesele tony, hadam sa to nepokazi a budem v pohode, ktora mi uz dlhsie chyba. Jediny problem dnes je to moje hlupe tancujuce oko, traf aby ho slakil. Tesim sa do postele. Na nu nie su potrebne ziadne pristupove hesla. Neslubujem ci zajtra napisem viac. Zaznam 15: 28.2.2018, streda, pocasie: snehova vlocka Dufam, ze to po sebe budem vediet precitat dnes. Som ako inak, vo vlaku, a v starych kupeckach, takze predpokladam, ze ten vlak bude celkom kvalitne skakat, ale nic neprekona jeden moj zazitok z MHD, kedy som mal pocit, ze sa stvrtej zastavky ani nedozijem. Autobus sa celu cestu rozbijal, div ze na konecnu nedosiel na molekuly. Pri dnesnom skoleni som bol tak unudeny a zmateny, ze som celkovo rozumel tak desiatim percentam toho, co som si mal zapamatat a ani to mi nejak neimponovalo. Som zvedavy, dokedy vydrzim, kamo. Konecne som stihol kadernicku, konecne som o pol kila lahsi (uz som vyzeral ako David Guetta z geta), este sa dnes oholim, nech po case zase nejak vyzeram. Skor, ci neskor ma i ak budu fotit na karticku, som zvedavy, ci ju niekedy i vyuzijem, lebo zajtra mam ten pohovor. Je dost skoda, ze to tak neprijemne vyslo. Neda sa ani kde schovat a mat trochu sukromia, aby som nebol prilis na ociach. Je predsa len neprijemne dohovarat sa o novej praci priamo este v sucasnom zamestnani. Nerad riesim viac veci naraz, radsej si ich rozdelim na viac dni. Je teda dost mozne, ze odfotit sa pojdem az v piatok. To by bola nahoda, ak by mali zrovna vtedy volno. Zajtra si musim najst flek, kde sa mozem zasit. Okrem Mareka, s ktorym mastime tikety, vsetci ostatni o mojom pohovore vedia. Ani rodicia o tom nevedia. Teda vedia, ze mam plany zdrhnut, ale o Cechach nevedia. Uz by to automaticky stihli vykecat kazdemu navokol a o to teraz nestojim. Nepotrebujem, aby kde-kto roztruboval kazdy moj krok. Na urcite veci je potreba mat nastaveny filtering. Musel som ale kopnut do vrtule, aby som stihol dnesny vlak. Bezal som v minus osmich stupnoch asi sto metrov a on ten potmehud nakoniec nebol este ani pristaveny na nastupisku. Takze som sa plasil zbytocne, ale mam aspon otestovane, ze i skorsim MHD spojom ho budem lahodne stihat. Vynikajuce na tom vlaku je to prijemne zelene svetlo. Vela toho nevidim, ale tym lepsie, nemam tak unavene oci, ako v tych novych vlakoch. Niekedy je tak silne, ze mam pocit, ze ide vypalit sietnicu. Tesim sa i bojim zajtrajska. Urcite by som rad zanechal dojem, ked mam moznost okusit luxus v Cechach, tak preco nie? Isto viac, nez polovica mojich rovesnikov tam uz bola, len ja sedim doma a divam sa na tie iste styri steny, ako i pred rokom, tak isto, ako pred dvomi… stale sa povazujem za mladeho cloveka a teda ak cestovat, tak kedy? Jeden moj kolega mi tiez dal za pravdu. Tento tyzden ale vyzera rozbity, je chory, lape po vzduchu, kasle a je dost podrazdeny. Zase som mal vypadok. Tento ale bol cimsi iny. V mojich myslienkach sa sice znova varil gulas a nevedel som si vybrat, ktore ingrediencie z neho vlozit na papier, ale teraz som nemal svalovu paralyzu. Citil som sa uvolnene a tak… neutralne? Prestavam precitovat okamihy vokol seba. Neviem, co pisem, co je to so mnou? Davaju tie riadky, dni a i cely dennik vobec zmysel? Ako to, ze sa citim divne, stylizujem a dokonca som zacal spravne oddelovat slova na konci riadkov? Nie som este delfin, no mam pocit, ze by som to dokazal nim aspon na chvilu byt. Vnimal som psychedelicke zmeny namalovanych linii v tuneli, zvuky brzdiaceho vlaku, NeuroTech v usiach, registrujem i periferne kazdy pohyb ludi vo vlaku i mimo neho. No len pred par minutami to bolo celkom naopak, absorboval som vsetky podnety, no nevedel som ich spracovat, lebo mi mozog zatemnili vlastne myslienky. Uf, radsej koncim, lebo ak tieto stavy budu pretrvavat, tak si budem asi musiet vyhladat odbornu pomoc. Tak nazdar a verme tomu, ze to zajtra dame lavou zadnou! Zaznam 16: 2.3.2018, piatok, pocasie: snehova vlocka, dazd Vcerajsok som nevynechal schvalne. Pisal som kamaratovi a dohodli sme sa, ze pojdeme domov tym istym vlakom. Takto by bolo pre mna obtiazne napisat zopar stran, preto som sa to rozhodol vynechat. Tak pisem teda az dnes. Vcera pohovor. Vyzadovali vodicak a znalost jedneho softveru, s ktorym som nikdy nepracoval. Po siedmich minutach sme to utali. Nemalo by to zmysel dalej natahovat. Bol som sklamany, no nedalo sa nic spravit. Nevadi, nevyslo to teraz, vyjde nabuduce. Tesi ma vsak zaujem naborarov. Mozno to spiskali dve nove riadky v cevecku, lebo dnes mi volal dalsi z nich. Tento ho vsak mal aspon prestudovany, co ma tesi este viac. Vela ludi si do vyhladavacov zada tak maximalne dve kriteria, CV si ani neprestuduju a potom volaju. Pri telefonate s nim som sa nemal problem vyjadrit plynule, pricom na pohovore som habkal ako Scatman John. Okrem jedneho makoveho peciva som nemal od rana ani gram jedla v ustach. A to som si kupil cottage cheese a mexicky salat, ale v tom neporiadku v taske nemozem najst lyzicku. Netusim, kde som ju nechal, ale jedno je iste – ten makos ma az tak nezasytil, takze si musim pockat este hodinu a doma sa uz i tak kvalitne najem. Viem, nerobim dobre. Uz si to musim nejak poriadnejsie osefovat. Nemozem jednu vec hladat desat minut prehrabavanim sa vo svojich veciach a zistenim, ze som tu vec nenasiel, bezcielne zizat na neotvoreny salat. Konecne viem, co bude moj kazdodenny chlebicek! Najprv nam narvali hromadu ucenia, pod dozorom sme spravili minimalne desat tiketikov, pricom niektore trvali minutu ako dnes a niektore i hodinu. Viem vsak, ze requesty sa tykaju stale tych istych uloh, iba sa menia IP adresy, takze ked sa to dokonale naucim, budem schopny riesit tikety sam! Napriklad take SSL by som mal vediet uz teraz nastavit. Mam dost casu cez vikend si vsetko kvalitne prejst. Aj jo! Ide vikend. Plany? Okrem ucenia si poriadne oddychnut. Bude ho vela, ale aspon som videl tie tikety na vlastne oci a mam spustu dokumentacie. Mam pocit, ze bude fajn, ak zacnem pisat nieco umeleckejsie. Nie zeby ma ta cesta vlakom neinspirovala, ale mam v plane dokoncit trilogiu. Prvu cast som relativne dokoncil, ma vsak otvoreny koniec, ktory bol zamerny. Pokusim sa najst nejaky hudobny set a vydam zo seba zopar peknych myslienok. Tuto dobu prudia zo mna tazsie a ked budem naplno zabraty v praci, tak to moze byt eventualne horsie. Este taky mesiac budem viac mysliet na svoje dusevne zdravie a buducnost, nez na vzdusne zamky. Hoci sa motivujem predstavou najidealnejsej cesty, ktorou by som sa mohol uberat, viem, ze su to len predstavy. Tie su casto ocistene od neduhov tohto sveta. Toto odputanie sa od reality ale znamena problemy. Zatuzim po tychto nerealnych, i ked mozno naoko pravdepodobnych scenaroch a zabudam na to, co mam pred ocami teraz a nevazim si to. Alebo som musel na vlastnej kozi okusit tazke zaciatky a a potom sa z toho stala „brnkacka“. Cim este zaplnit stranku? Vzdy, ked koncim den, snazim sa, aby som sa presne vosiel na strany v denniku a nenechaval volne riadky. V nom mam hore supis na kazdej strane, pise sa tam den, pocasie, cislo kapitoly a datum. Ak je to prepisane, tak to uz nema zmysel. Aj tak som raz napisal raz tri stranky, inokedy sest. Zalezalo to na viacerych faktoroch, hlavne momentalnej nalady. I ked sa tie poznamky podobaju ako vajce vajcu. Som zvedavy na pondelok. Som z Firmy zmateny, v jednu chvilu to vyzera znesitelne, v druhu zase nie. Ale myslim si, ze som si na to uz celkom zvykol. Doteraz mi este nedocvaklo, ze vo Firme uz robim cely mesiac! Zaznam 17: 5.3.2018, pondelok, pocasie slnko a mraky Zvysujeme uroven! Prave dnes pridali novy regionalny rychlik – pat minut po piatej. Mal by som ho lahodne stihat. Je to dobra sprava, uz okolo siestej budem zrejme doma, avsak moje reporty mozu byt o nieco kratsie, lebo takto stravim vo vlaku menej casu. Pisem ho vsak hlavne preto, aby som nezabudol pisat. Mam totiz v plane, ako som uz avizoval, pisat druhu cast buducej trilogie. Obavam sa vsak toho, ze ked sa prestahujeme do novych kancelarskych priestorov, tak na to nebude cas. Je to zvlastny pocit vynechavat zastavky! Uz sme temer na pol ceste a to som len zacal. Je to fakt rychle, ak zapisem tri strany, tak to bude relativne v pohode. Ved ani to pivo nestihnem vypit! Mam opat tmaveho radlera, je to fakt klasa. Za 20 minut som na stanici. To su fukoty! Isiel som dnes s kamosom na stanicu a sam sa mi ponukol, ze pojde so mnou a len tak medzi recou mi nadhodil, ze maju pridat tento rychlik. Potesil som sa, ale netusil som, ze uz dnes nim pojdem. Trochu ho ale lutujem – toho kamarata. Robi pracu s nie vysokym platom, nebavi ho to, aj ked stale skusa najst nieco lepsie. Poznam tu frustraciu, ked i vies, ze nie si nejak namysleny alebo dokonaly, ale vies, ze si zasluzis viac. Da sa s tym bojovat, ale nesmie v tej praci ostat pridlho, aby si neprivykol. Dostane sa do komfortnej zony, ale verim mu a drzim mu palce, aby neostal v zivote preskakovat na jednom mieste. Patri tiez do tej malej partii ludi mimo rodiny, ktoremu na mne zalezi a preto mu to reciprocne vraciam. A to i preto, ze je ta skupina tak nepocetna. Koncim. Rychlost vlaku ma presvedcila. Viac sa asi neda napisat. Mozno je to tak lepsie. Casto som sa opakoval a pisal somariny. Budem si musiet na to zvyknut. Zaznam 18: 7.3.2018, streda, pocasie: slnko a mraky Tak vynechavam dni, no! Vcera som prisiel na novu zabavku. Potajme si nahravam smiesne rozhovory v praci. Vcera som teda mimo pisania skor pocuval, co som nahral. Mozno to budem robit pravidelne a bude z toho serial – Office Fun. Ide len o zabavu, nikomu nedonasam interne informacie. Vcera som aj tak nestihol rychlikos, takze som sa terigal osobakom a zrazu to trvalo, kym som prisiel domov. Nikto nam vsak dochadzku uzkostlivo nekontroluje, kym sme na povodnom mieste, tak si dovolim tych patnast minut ukrojit z pracovneho casu skorsim odchodom, kolegyna si dokaze ukrojit i dokonca trojnasobok toho casu, tak co. Praca vo Firme ma neba. Vsade Skype, mobily a podobne hovadiny, ale i tak komunikacia viazne. Vcera sme si dohodli jeden request, no nevyfukli mi ho? Tak som si rezervoval dalsi na zajtra. Hrozi mi, ze zajtra pojdem na sluzobnu cestu. Stve ma to, lebo zas budu nas hustit informacie blaznivym tempom. Mne totiz (aspon zatial) praca vo Firme ubieha len dvomi rychlostami: bud nic nerobime, ale tvarime sa dolezito a jeden request sa riesi i tri dni, i ked nas tim sa sklada zo siedmich ludi (dvaja seniori by ho zvladli za dvadsat minut). Druha rychlost je sibnuta: za den sa dozvies tolko, ze odpadavas a uvazujes, ze si hodis maslu. Takze napriek dnesnym komunikacnym zariadeniam budeme nasavat informacie v Prahe. To mesto by som raz chcel navstivit, to ano, ale sam alebo s kamaratmi. To sa da len tazko povedat, o com sa tam budeme bavit s kolegami, ktorych sotva poznam. Nuz ale co, sluzobky mam v zmluve, takze s tym vela neurobim. Ine firmy ma stale kontaktuju. Je zvlastne, ze az teraz. Dokonca i z odboru, tam som chcel uz skoro pred dvomi rokmi a vtedy som si vybavoval prax a po jednom nic nehovoriacom maile sa uz neozvali. Dam im urcite este vediet, ale az v piatok si to dam dokopy, lebo stale neviem, kedy sa pojde do tej Prahy. Je to cele nanic. Ak to bude buduci tyzden, tak sa poriadne nastvem. Mam tam naplanovany „tyzden s Libre“, dokonca tu sutaz uz chcem i otvorit. Nebude na to vela casu, ale ked netecie, aspon kvapka, hovorim si. Mozno kvoli tomu pojdem skorsim vlakom, aby som stihal ten rychlik o 17:07. Zaznam 19: 8.3.2018, stvrtok, pocasie slnko a mraky OK, tak buduci tyzden sluzobka este nie je, co je vyhoda a s Libre to vyzera naramne. Sedim vo vlaku, mam rakuske nealko, ktore chuti dobre, pre mamku mam ruzu ku dnu zien, zajtra je piatok a mam za sebou uspesnu „cejndzu“. Co moze byt lepsie? Vedel by som k tomu napisat este viac, co moze, ale i tak som spokojny. Zajtra si idem vyzdvihnut stravovaciu kartu, uz je dost dobre nabita, ale zajtra mam jeden tazky request, ale tak ci onak by som tam skor ci neskor musel. Zajtra sa stretnem s kamaratom, ktoreho som od skoly nevidel, tesim sa na toho trotla, chcem vediet, ako sa mu dari. Asi budem chory. Citim sa unaveny, boli ma zub, som podrazdeny, spoteny a znechuteny. Kamo, v tom pive by som sa kupal, tak fajne je. Citim sa prazdny, bez duse ako pneumatika. Uvazujem o tom, ze nebudem dennik pisat kazdy den, ved aj tak nie je o com. Radsej by som pisal nieco, co nie je tak realne, ako tato realita okolo mna. Ved kazdy den to iste! Obcas sa mrknem do kalendara, aby som nezabudol, kolko dni som uz stratil. I v niektore dni sa po prebudenim divim, ze mi na prste na nohe nevisi nejaky stitok. Kolegov plan je jasny: ostat vo Firme tak zo dva roky, ziskat prax, ist do zahranicia a tam pracovat niekolko x rokov a potom zit z kralovskeho dochodku. Je to snilek, ako ja. Velmi neverim, ze si najdem pracu snov uz teraz, mojim sucasnym cielom je osamostatnit sa. Ale to vyzera takmer ako nerealna uloha, najma ak sa clovek nechce zadlzit. Fakt to nepotrebujem a radsej sa uskromnim, ako by som sa slepo rutil za niecim, co je podlozene iba tuzbami a pocitmi. Ked som bol schopny kompromisov doteraz, tak aky problem v tom vidim pokracovat v nich? Som kral kompromisov. Svet kasle na mna a ja mu to reciprocne vraciam. Ake je to jednoduche. Realizacia je niekedy narocna a vyzaduje si individualne zrovnanie si svojich ocakavani a narokov. Zasadis si nizko – kazdy si na teba zasadne, zasadis ich vysoko – budes vecne sklamany a ked sa vcas nespamatas, zistis, ze si cely cas bol super sebecky. Rovnovaha je v zivote dolezita, ale ako odvazis nehmotne veci? Mozno sa nad tym zamyslim zajtra, dnes sa mi motaju prsty vacsmi, nez obycajne. Zaznam 20: 9.3.2018, piatok, pocasie: slnko a mraky Tazko sa mi pise. Je tu vo vlaku dost hlucnych ludi, asi sa tesia, ze je uz piatok a maju vikend naplneny zmysluplnym programom, narozdiel odo mna. Mne uz robota ide tak na mozog, ze povolujem IP adresy uz i v snoch. Dnes do rana asi 80% snov bolo takych. Dnes sme mali robit tu singapursku „cejndzu“, ale potrebovali sme IP hostov, dodnes sme ich nedostali a tak sme zas s tym nic nespravili. V pondelok mame ale hned 3 take a dokonca maju prist sefovia nasho zakaznika. Preto mam asi nik nepomoze a musime si na ne vystacit sami. Kartu uz mam a dokonca dosla i prva vyplata. Je to temer polovica z mojich doterajsich zarobkov dokopy. S kamaratom od ukrajinskych hranic som sa napokon stretol. Velmi sa nezmenil, je rovnako ukecany. Som rad, ze som ho videl, porozpravali sme sa. Dali sme si pizzu a dokonca sa zucastnili spontannej demonstracii na namesti. Bolo to pokojne, aj ked neviem, ci to malo vobec nejaky zmysel. Tesi ma ale, ze ludi uz politici nebavia a riadne sa hnevaju. Slovak vsak rychlo a lahko zabuda a casto sa po takychto demonstraciach nakoniec ani listok nepohne. Chyba mi hudba v usiach, aj tak sa mi tazko pise. Je uz osem hodin vecer, ale nelutujem, ze idem domov neskor. Vedla vo stvorke sedia dvaja trotli, co vyzeraju temne, ako hudba, ktoru pocuvaju, isto nemaju ani dvadsat. Nikoho nesudim a nehodnotim, iba nie som fanusik ich sucasneho vystredneho spravania, pri ktorom sa neda ani premyslat. Skoda, ze vystupuju az v Uzli, kde takmer vzdy svoj zaznam koncievam. Alebo mi uz mozog takto vecer nepracuje, aj ked mi to pride tak, akoby som dnes neprehodil ani kus slamy. Dlho som nebol tak prazdny, tak neutralny. I tieto slova pisem s velkou namahou a po asi piatich minutach cumenia na tabulku, visiacu zo stopu vlaku. Jednoducho nemam co pisat. Toho som sa obaval, ze pisanie dennika zovseobecnie a stane sa povinnou jazdou, nech sa ten den stane cokolvek. Vsak toto je dennik a ziaden report alebo spravy v telke, prerusovane tridsiatimi reklamami. Pisem, co ma napadne, co citim a ako prezivam svoje ulohy vo Firme. OK, zase ma zacinaju stipat oci z toho protivneho svetla. Aspon ten zub prestal, lebo uz som kolegov upozornil, ze bude mozne, ze budem neprijemnejsi, nez obvykle. Takze koncim, som rad, ze ide vikend. Zaznam 21: 12.3.2018, pondelok, pocasie: slnko Dnes sa darilo! Sedem tiketov sme spravili! Sedem! Zaciname sa naozaj kvalitne zladovat a dari sa ako nikdy. Dostali sme tikety i na proxy, ktorej som sa sprvoti bal, no je to lahsie, nez sa zda. Dostal som presnejsie instrukcie (konecne!) a teraz uz viem, kde kliknut a co spravit. Toto si viem rychlo osvojit, nepotrebujem, aby niekto na mna vybafol tisic stran informacii hned a potom chcel, nech to ukazem v praxi. Nerad to hovorim, pisem a priznavam, ale zacina mi ta robota „nevadit“, co je divne, lebo ja som ako prvy z nasej skupiny chcel zdrhnut (dopisalo mi pero, ale pisem nahradnym, ktore pise nadherne!) a zda sa, ze som v tomto uz jemne „doma“. Uzivam si karticku na obedy, dnes prvy nakup a kolega nevie pochopit, ako dokazem kombinovat orechovnik a smotanovu natierku. Dnes som ho este viac splietol: tou natierkou bolo pikantne jalapeno. Nik nas neprisiel demotivovat, lebo vrchnost bola na HQ, aspon nas neobtazovali a makali sme ako vcelicky. Napriek tomu, ze ma nic akosi nenapada, jedno je iste: aj ked nemam najlepsie platenu robotu, som mimo odboru, je malo zazivna a sedava, predsa len viem, ze mam nieco naviac. Neviem ale co. Dnes som ukazal pomerne slusnu pamat, ktora si pred mesiacmi sluzila len vtedy, kedy chcela, dnes som si ale vsetko kvalitne zapamatal a uz i skusenejsi kolega mi napisal, ze som uz pomaly odbornik na proxy, napriek tomu, ze len o jednej som spravil prvy request, takze to moze nieco znamenat. Ten pocit istoty, ked vies niekoho opravit a vies, ze mas pravdu a ze si vsetkemu pochopil, je slastny. Pochopil som fungovaniu proxy. V principe je to jednoduche, len som to doteraz nemal poriadne vysvetlene. Mozno som len nadseny z poznania. Mozno len z pocitu mojej intelektualnej nadradenosti. Nikdy som si to o sebe nemyslel viac, nez teraz a to si myslim, ze nie som sebec. Jednoducho som asi prisiel na moju najvacsiu devizu: lahko sa ucim, zapamatam si veci a mam radost z poznania. Nech to znie akokolvek pritiahnute za vlasy, ale ukaz mi pracovnu cinnost, ktoru som nikdy nevidel, daj mi mesiac skolenia a hned viem aspon polovicu, co skusenejsi kolega. A nehovor, ze prehanam. Sebapodcenovanim som stravil pol zivota. Celkom som zabudol na to, ze dnes mozno bude Libre. Ta neistota je vsak nanic. Neviem, ci pridu mamke do telocvicne sportovci a teda, ci mam vobec vsetko chystat a ci to budem stihat. Dnes sa ale dari vsetko, to nepopieram. To zeby som si dnesny den normalne zaramoval, lebo sa dlho nemusi opakovat. Este sa mi neozvali ohladom toho bicykla. Bolo by fajn si ho este tohto mesiaca vyskusat a trochu pocvicit. Ked uz cvicim mozog, tak trosku i svalom by sa hodilo. Este vlastny byt a stastie je dokonale. Co viac? Zaznam 22: 13.3.2018, utorok, pocasie: slnko Teploty dnes atakovali dvadsat stupnov! Potim sa dost dobre, tato jar vyzera byt vcelku extremna – rano par stupnov nad nulou a poobede sa ides rozpustit ako zmrzlina vedla cesty. Dnes sme vyriesili opat dost tiketov a tak sme vycistili queue dost pekne. Nasa juniorska skupina uz ziskava pomaly zrucnost v proxy, ktorej sa obavala. Moje obavy su vsak sirsie. Konecne vsak mozno uz toho tyzdna dostanem ten stacionarny bicykel, dnes sme si to s druhou stranou pekne vybavili, takze sa chysta vikend na bicykli. Nikde sa s nim sice nedostanem, ale zacne si zvykat na pravidelne cvicenie. Uz som i vybral peniaze, obaval som sa bankomatu, lebo posledne vydaval najmenej patdesiatku a tie specifickejsie bankovky vobec neriesil. Doobeda sme nic neurobili, lebo na proxy stale niekto bol a tak sa tam nedalo ist. Ale vlastne, co by sme robili vo Firme, vraj si staci vylozit nohy – kolega srandista. Takze robota je mozno znesitelna, ale pride mi to prilis zbytocne zdlhave. V tej praci je clovek viac nez polovicu casu zbytocny. Aspon zozaciatku. Ale chapem, i tym, ktori vypisuju tikety, je niekedy jednoduchsie napisat tiket, nez stranku otestovat. Vcera som bol unaveny, takze Libre nebolo, dnes by som uz mohol konecne oficialne otvorit novu sezonu prvymi pretekmi, za predpokladu, ze budem sam doma, inak to zmysel nema. Hej, ale zacina to byt alarmujuce! Ja fakt neviem, cim mam zaplnit strany! Ludia, co pozitivne myslia, maju v zivote i viac stastia. Neviem tuto vetu ani potvrdit ani vyvratit, lebo to unavene stastie si na mna konecne sadlo asi od Kurzu. Dodnes nechapem, ako sa mi tam darilo. A to ratam i take zjavne malickosti, dotvarajuce celok – clovek sa ani neponahla a stihne krasne elektricky, chyti balans, ked znenazdajky zabrzdi alebo nejak necakane nadskoci, je mu jedno, kedy pride rano do roboty a podobne. Pravda, prve dva tyzdne niecoho noveho je vzdy znicujucich, ale ked si na to clovek zvykne a pozitivne mysli, tak sa proste dari. Aby clovek siel za svojim cielom, musi prekonat zopar prekazok. Casto pri tom premysla, ci je ten-ktory krok dobry alebo nie. Zradne je hlavne to, ze to clovek pochopi casto a neskor. Clovek ma najskor pocit, ze si vybral zle, ale az cas ukaze, ci si vybral spravne. Nemame moznost sledovat nas zivot vo faze, kedy by sa rozhodol inak. Mozeme hovorit „keby“, ale to nema zmysel. Zivot sa na „keby“ nehra. Hm, tak predsa je o com pisat. Asi je potreba viac myslienok hodit na papier, ako reportovat den – co vyslo a co nie. Verim, ze sa v tom zlepsim. Tak a znova Uzol, takze koncim. Zajtra stred tyzdna! Zaznam 23: 14.3.2018, streda, pocasie: slnko a mraky V tom rychliku nie je problem najst miesto, aj ked som siel neskorsim busom, co ma tesi. Sice uz nepijem ani nealko, na jedalensku kartu by mi ho nemuseli uctovat. Mozno to nie je problem, ale i tak je potreba si radsej odvykavat od alkoholu. Prv to bolo cosi ako „vyrovnavac nalady“, ale znovu zacinam pozitivne mysliet, takze pivo dnes nepotrebujem. Kupujem si aj zdravsie jedla, mozno mi pride i ten stacio bicykel, takze sa zacnem i viac hybat – zdalo by sa, ze zivot sa dostava do lepsich kolaji. Citim sa v nich este trochu nesvoj, ale zvykam si na to. Vo Firme sme dostali hrnceky s logom Firmy, takze moj „neomylny“ si beriem domov. Mozno nie dobry napad, ked som si vzal hrncek, aby som trochu vycnieval a teraz budem mat taky isty, ako kazdy. To je jedno, aj tak sa neda vycnievat cimsi takym, ako je obycajny hnrcek na caj. Nas sef nam oznamil, ze pred skoncenim skusobnej doby si nas preklepne, ako pracujeme a podla toho zisti, ci ostaneme. Nemam boja ani trochu. Aspon v poslednych dnoch verim v seba a svoje schopnosti. Uz viem presnejsie, na co mam a na co nie, poznam lepsie svoje plusy a minusy. A je mi popravde jedno, ci si ma tam nechaju alebo nie. Tazko sa mi plava v takychto vodach, o tom nepochybujem. Robim tuto pracu, lebo viem a musim. Nijak vazne ma nenaplna. Viem, ze toto nebudem robit do konca zivota, lebo aj ked je tam obcas zablesk chuti do prace, stale sa nej musim nutit a to dokopy predsa nejde. Takze ak mam hladat chybu, tak ju najdem v sebe. Vedel som, co dnes frci, napriek tomu som sa hlasil na uzkoprofilovy odbor, po ktorom ludia neprahnu. Zvolil som si taku cestu a basta. Dalsi vypadok. Uz viem. Opat budem do rana v snoch povolovat pouzivatelom stahovanie EXE suborov. Uzasne. Zaujimave je, ze az ked som si napisal postup, tak tomu plne rozumiem. Dnesny den zakoncim len kratkym pripomenutim spustenia Libre. Preteky boli strhujuce! Hadam budu vo stvrtok dalsie. Aj tie prispievaju k dobrej nalade! Zaznam 24: 15.3.2018, stvrtok, pocasie: slnko a mraky Dnes si ma sefko zavolal na kobercek. Nie, nic vazne. Iba chcel vediet, ako som vybavil pohovor a tak. Povedal som mu, ze som to nevzal a aj to, ze uz nehladam pracu tak intenzivne, ako v prvych tyzdnoch. Postazoval som sa iba na dochadzanie, ale i tak je to v konecnom dosledku moja vec. Objasnil som mu nejake detaily o tom, co mi je nejasne a on sa ma opytal, ci so mnou moze ratat. Oznamil mi totiz podivne skutocnosti: vraj dostal na mna pozitivne ohlasy a ze vraj o mna nechcu prist. Nejde mi to do hlavy. Vsak bez skusenejsieho kolegu sa nikto z nasho timu neodvazi nieco sam urobit, aby sa daco nepokazilo. A lamem si hlavu i nad tym, kto vlastne bonzol mna pozitivne ohlasy. Fakt netusim. Mna to i tak nijak nepoznaci. S kolegami sme vynikajuco zladeni, ak niekomu nieco nefunguje alebo si nevie pomoct, tak sme si nablizku. Generoval som kolegom kody, ktore pouzili do pravidiel, radime si pri konferencnych hovoroch a tak spolu napredujeme. Teraz mi hra oblubena cast setu! Hlas naplno! Neviem, ako som zil bez tejto klasiky. Rozbije mi myslienky, roztrusi ich vsade, clovek sa tak zamysli, aj ked presne nevie nad cim, iba si uziva muziku a pohodicku vo vlaku. Faktom je, ze tento vlak je poloprazdny a ja natolko neznesitelny, ze si ku mne len zriedka niekto sadne, ani okom nezavadi. Niekedy to beriem ako urazku! Znami mi hovoria – viac sa usmievaj – ano a ked to skusim, tak si ostatni asi myslia, ze som nejaky pedozoofil. Na svoj ksicht si nemusim davat ani masku na karneval, odpudivy som viac ako hydrofobny nater. Ale mne je to i tak jedno, co si ludia myslia. Proste ma to nezaujima. Dlho som sa hral s perom ruke. Nenapadlo ma nic, co by som este napisal. Iba mozno to, ze ta praca vo Firme dostava zmysel a tie spravne kontury, i ked nie zriedka je to suboj s nudou, ale casto clovek pride na to, co vsetko nevie a to ho trochu od nej odradza a matie ho. V transferujucej sa firme sa stale z bezneho zivota chaos nevytratil, preto je tato organizacia vsetkeho casto nezmyselna. Ale to akceptujem. Co myslis, dokedy to vydrzi? Vypadok. Brucho oznamuje velky hlad… Zaznam 25: 19.3.2018, pondelok, pocasie: snehova vlocka Co pisat? Ostavam stale len pri slovach, co asi i tak neznamenaju. Dnes sme urobili naozaj malo. Keby dnes neboli cejndze, tak sa nudim hrozitansky. Zajtra idem k doktorke, takze pisat budem asi az v stredu. Nechal som si poslat balicek na adresu prace, dufam, ze to nebude niekde bludit. V stredu rano asi hodim rec s recepciou, uvidime, co na to povedia. Ale inu moznost ani nemam, domov si ho doniest nemozem, vyzdvihnut si ho mozem az v stredu a z urcitych dovodov i tak nechcem, aby mi prisiel domov. Hadam budu na tej recepcii chapavi. Nechce sa mi pisat. Asi prvy raz si chcem viac uzivat cestu, nez pisat. Aj napriek tomu, ze cez vikend som zhruba precital moj posledne dokonceny roman a chcel by som sa motivovat v pokracovani. Nevymyslel som nic. Mam to totiz vsetko v hlave, uz len tomu musim dat logicke poradie, niektore veci dotiahnut do konca a poriadne to premysliet. To oko ma uz fakt hneva. Neboli to, ale je to hrozne otravne. Pozriem sa, kedy by som mohol navstivit ocnu v nejaky rozumny termin. Nechcem zbytocne brat dovolenku. Certa, je to so mnou dnes hrozne. Toto bude asi legendarne kratky supis, ale co uz so mnou? Som proste rozpolteny a vela veci je stale nejasnych, tak co s nimi? Az cas s nimi musi pohnut, ja na to nemam hybne paky. Tak dnes koncim, hadam to bude v stredu lepsie. Hadam. Zaznam 26: 21.3.2018, streda, pocasie: slnko a mraky Hadaj, ktoru cast minuleho zapisu som napisal az dnes! V pondelok som bol nejaky strasne prazdny, co som uz i tak dlho. Casto sa mi stava, ze si pripadam ako robot. Ako bez okuliarov. Viem, ze mam ist rovno a vnimam aj tak ludi okolo seba a snazim sa vypocitat trajektoriu ich pohybu, ci uz idu zboku alebo spredu, aby som predisiel nasmu zrazeniu. Neobzeram sa, nic ma netesi, nic nehneva, idem si proste neutralne naladeny svojou cestou. Zacina sa sam seba bat. Ale zase su to len pocity. Mozog sa asi da okaslat, aby niektore veci prehliadal a na ine sa naopak zameral. Co ale s hormonmi? Tie sa, pokial viem, tiez daju obist nejakymi medikamentmi, ale to za ten risk nestoji. Vcera som bol doma. Navstivil som usnu, vsetky ukazovatele su v norme, co ma tesi. Prisiel aj kurier a doniesol mi stacionarny bicykel. Hned som ho i vyskusal. Super vec! Meria to vsetky dolezite udaje a tak mam prehlad, ako rychlo som siel a kolko som presiel. Meria i tep a pocet kalorii. Takze som si tak pomeral desat kilometrov a zvladol som ich za dvadsatsedem minut. Ten den som este niekolko raz na neho nasadol a dorovnal to na rovnych dvadsat kilometrov. Limit je zatial len desat, lebo cez pracovny tyzden toho tiez asi vela nenacvicim, zatial dam povinnu desiatku, potom to budem navysovat, najprv si je potreba navyknut. Ved uz teraz ma tak boli zadok, nohy a ruky, mam dobru „svalovku“, ale to skor z toho, ze som dlho necvicil. Teraz vsak neobstoja ziadne vyhovorky. Chcem trenovat, kolko sa da. Mojim cielom je zvladnut 24h LeMans. Nie, nebudem bicyklovat plnych 24 hodin, ale budem sa tvarit, ze som sucastou trojclenneho timu a kazdy si ma odjazdit svoju hodinu, potom to „posunie“ kolegovi. V preklade to vyznie tak, ze budem bicyklovat hodinu, dve hodiny oddych a opakovat, az kym nedosiahnem 24 hodin. Planujem to niekedy na leto, ale je otazka, ci to vobec vydrzim. Bicyklovat uprostred noci, to nebude sranda a tak si znicit spanok, no neviem. Napriek tomu, ze som sa dnes rozpisal, nejak ma to neba. Tesi ma, ze je podla kalendara uz jar, aj ked to vonku este tak ani zdaleka nevyzera, ale jarna unava sa uz na mna stihla nalepit. Neboj, este dam dnes bicykel, ale dnes som nejak malo jedol, musim to dobehnut, aby som mal sil prekonavat sa. Zaznam 27: 22.3.2018, stvrtok, pocasie: slnko Nechce sa mi verit, ze pomaly koncim druhy mesiac v praci. Buduci tyzden som tam len styri dni, lebo potom je Velka noc a zajtrajsok. A uz je tu april. Neskutocne. Ako si tak kontrolujem, tak niekedy v aprili budu koncit moje supisy. Je vsak mozne, ze kedze sucasne supisky uz nebyvaju tak dlhe, tak mozno este v maji nieco bude. Tento blok ma obmedzene mnozstvo stran a i tak v tom nema podla mna zmysel pokracovat i v dalsej knihe. Bicykel dava zabrat, boli ma cely clovek, hlavne zadok a nohy. Svalovka vsak po par dnoch ustane a telo si zvykne na zataz. No, zataz. Krv nepotim, ale snazim sa prekonavat. Cvicim preto, lebo ma to bavi (dokedy), pomaly kazdym dnom robim male krocky k lepsej kondicke. Praca? No co mam k tomu povedat? Niektore veci su uz i pre mna jednoduche, ale stale je ohromne mnozstvo veci, ktore neviem a mozno ani vediet nebudem. A ci ma to bavi? Tak pokym robime na tom spolu ako tim a mame pri seba jedneho seniora, tak je to super. Ale bavit? To je silne slovo. Viem, ze to nie je uplne ono, ale mozem si vyberat? Mam vystudovany uzkoprofilovy odbor, tak co zmozem? Chopit sa prvej prilezitosti a pokusit sa prekricat vsetky bunky mojho tela, kriciace: „Co tu robis? Ved tu vobec nepatris. Nezapadol si sem!“ Myslim, ze viacero ludi ma podobny problem. Hoci keby som niekomu doma v hladovej doline zacal rozpravat o tom, ako si vykladam nohy na stol, ze obcas nieco spravim a ze mam plat podobny (ak nie vyssi), tak by ma vyhresil. No my v tomto state si proste nevieme dupnut, stale iba pocuvame na slovo a obmedzujeme sa len preto, aby sme nejaku pracu mali. Synonymum mojho zivota. Co sa ale zmenilo, tak to je moj pohlad na zivot. Depresie mavam uz len cez vikendy, aj to uz menej casto. Oko stale tancuje, ale citim, ze sa to uz tiez zlepsuje. Mozno naozaj pri castejsom pohybe si telo vytvara nejake latky, ktore zabranuju tymto stavom. Hm, popisujem to tak, akoby som bol nejaky pacient tazko chory, pritom mam iba nedostatok horcika, ale cloveka to hneva, ked sa jeho viecka zbytocne pohybuju sami od seba, aj ked sa udrzuje mimo stresu. Cochvila Uzol, cesta ubehla dnes rychlejsie, ako inokedy. Hej, pocity, hlupe. Dam si jeden coko croissant, ktory ale nato hned vybicyklujem a zajtra bude hadam este menej roboty. Zaznam 28: 23.3.2018, piatok, pocasie: slnko Vikend je predo dvermi a dnes som naplno pochopil, v com je rozdiel medzi mnou a ostatnymi vo Firme. Pri ranajsom rieseni standardnej cejndze som zavolal cez Skype kolegovi do Prahy. Nebol som si isty, co za nezmyselnosti ti fajnsmekri napisali do tiketu. Problem sme vyriesili a tak nezavazne som sa ho opytal na jeho plany na vikend. Skor zo slusnosti, ako zvedavosti. Hnedky mi to zreferoval. Pytal sa ma na to iste. Co som mohol odpovedat na to, ze si plany nerobim, lebo mi nikdy nevyjdu? Nieco som si mal vymysliet? V takych veciach ani nemam ako klamat. On mi na to odvetil, ze on v mojej pozicii by mal nudny zivot a „hodil by si maslu“. Takze uz viem, preco su vsetci tak nad vecou, stastni a spokojni. A popravde sa tomu ani necudujem. Ked clovek vie, ze jeho plany nic nenarusi alebo ma v zalohe plan B, tak vtedy sa moze povazovat za spokojneho, ked robi nieco, co ho naplna. Ta moja simulacia stastia je absolutne nanic. OK, mozem povedat, ze napriek tomu, ze som smoliar, som v ziadnych zivotnych rozhodnutiach nezlyhal a ze zacinam pozitivne uvazovat, som vcelku spokojny. Mam kde byvat, netrpim hladom, mam milujucich rodicov, mam pracu a svoju hlavu, ktora pri spravnej konstelacii hviezd dokaze premyslat a hockoho tromfnut a tak ma dostat do mentalnej vyhody. Mohlo by byt i horsie. Ale i lepsie. Patrim vsak skor k relativistom a uspokojujem sa aj so sucasnym stavom. Zial, moju hlupu povahu nezmenim, ale viem, ze si neviem uzivat. Bud z dovodu, ze na to nemam prostriedky alebo to proste neovladam, alebo dokonca zabudol. Aj teraz uz len sedim vo vlaku, nikoho neznajuc, mi dodava taky zvlastny pocit stastia. Urcite som divny. Ale i v tomto pripade si pripadam osamely, aj ked medzi ludmi. Atomifikovany. Teraz sa sice musim spoliehat iba na seba, nikto nado mnou nestoji a nekaze mi, co mam robit, ako sa tvarit a podobne. Zvlastny druh samoty. Mate to tak i vy alebo som jediny? Myslienky, nicim nerusene, sa mi takto samy vrhaju na papier, este k tomu hudbou stimulovane. Zaujimave, ked svoje myslienky dam na papier, akoby som sa vycerpal. Ak by som chcel dalej pokracovat v pisani, musim sa zahladiet do dialav, mihajuc sa mi za oknami vlaku, zamysliet sa na par minut, spatne si precitat posledne napisane riadky a prist na to „co tim chtel basnik rici“. Ano, to sa mi stava casto pri pisani. Nieco pisem, rozbehnem sa a potom nevnimam svet. Ked to potom po sebe citam neskor, vsimam si, ze ma myslienky casto predbiehaju a tak obcas robim chyby v padoch. Ako zase, to je ten najmensi problem. Citajuc si tie slova po urcitom case pridem na to, ze niekedy citam vetne konstrukcie tak krasne a umelecke, ze sam neverim, ze som to pisal. Ale rukopis ma prezradi. Niekedy zase neverim, ze som zo seba vypustil nieco tak nezmyselne a detinske. Na moje stastie je tych pripadoch pomenej. Dnes este bicykel a vypinam. Som priserne lenivy, ten piatok vo Firme asi na nas vsetkych posobi rovnako. Uz ma nenapada ani slovo, co by som mohol na zaver napisat. Zaznam 29: 26.3.2018, pondelok, pocasie: slnko a mraky Vsetky famy sa rozplynuli a zmenili sa na pravdu. Od aprila mame on-cally! Koniec. Koncim! Vec, ktorej som sa obaval od zaciatku. Proste nam budu volat typci z Nemecka a budu chciet pomoct s incidentmi! Ano! Sme vo Firme necele dva mesiace, sotva nieco vieme, stavime skor na intuiciu a pamat a uz mame riesit incidenty, s ktorymi ma co robit senior! Dakujem, presne to som potreboval! Sotva viem to, co viem, aj to len zhruba a zrazu cosi taketo! Tesi ma to! Nadsenim priamo ziarim. A to sa uz-uz zdalo, ze pojdu veci spravnym smerom a ze si konecne zvyknem. No ale ked Firma nabera ludi a to i bez praxe, tak sa prestavam cudovat. Je pravda, ze to tym ludom pomoze, aj ked su vystaveni hned spociatku tlaku ako svina. Mozno si ich chcu len otestovat, ako budu reagovat na stres. A ci sa chcu ucit. Sice nas chlacholia, ze za cely tyzden nemusi byt ani telefonat a aj ked bude, tak budeme preberat „lahke“ veci. Zatial im vsak nemozem vytykat ani jedno slovo, pretoze doteraz sa velmi neodchylili od pravdy. Ale toto bude nieco, co sa prieci mojej povahe – sotva viem komunikovat v rodnom jazyku, nieto este v cudzom. Sefovi som este prednedavnom naznacil, ze si uz si nehladam pracu tak intenzivne, ale si myslim, ze sa to rychlo zmeni. Mozno sa len bojim. Ale isto nie viac, nez kolegovia. Oni sa snazia svoju sluzbu co najviac oddialit, tak som zmiereny s tym, ze budem prvy. Mozno to len znamena, ze si neviem nic vydupat alebo to, ze nebojim. Ved naco zbytocne oddalovat nieco neodvratne, co caka vsetkych? Som tak zlomeny ako ceruzka a rozruseny ako vztahy medzi dvomi statmi, ktore este pred rokom boli vo vojne, ze sa mi normalne nechce pisat, nechuti mi jest, boli ma zbytocne cely clovek. Este k tomu ten priserny zub – obcas sa ozve v mojej dutine otravnou bolestou, ktora ma zbytocne znervoznuje. Snad budem moct pedalovat dnes. Teraz nemam pocit, ze tato saga vo Firme bude mat dlhe trvanie. Viem to. Urcite ale nebudem hrat prekvapeneho, ked prezijem buduci mesiac. Tak, dobre, tak oprasim stare zivotopisy a hodim ich na web. Horuco je v tom vlaku, potim sa ako jazzman o polnoci na STV 1, chce sa mi spat, som unaveny, znechuteny a precenovany. Viem menej nez nic a vraj: „Firma o mna nechce prist“. Drzte tlamy. Viem, ze chcete vela muziky za malo penazi, ale ja ani tej muziky vela neponukam, tak co odo mna chcete?! Neprist o mna? To sa este uvidi, kamarati! Zaznam 30: 27.3.2018, utorok, pocasie: slnko a mraky Mozem s cistym svedomim prehlasit, ze utorky byvaju vo Firme najhorsie. My sme vsak ako tim znovu zamakali a spolu sme urcite urobili asi patnast tiketov, co je rekord. Na jednej strane som fakt rad, ze sa blizi predlzeny vikend, na tej druhej som nie velmi nadseny, kedze si zrejme ako prvy beriem pohotovost. Dostavaju sa ku mne dost skusme informacie, z ktorych sa dozvedam, ze mozno ani nebude potreba sa v telefone vykecavat, vsak urcite viete, ze sa skor rozpisujem a mam problem vyjadrit sa slovom. Kolega z ineho timu mi navrhol, aby som sa skusil s nimi rozpravat i v nemcine. Kein Problem, hovorim si, dokonca sa na to i jemne tesim. Ten fakt, ze budem pracovat i mimo business hours ma az tak netankuje. Clovek po dvoch mesiacoch este stale vela veciam nerozumie, tak nech necakaju, ze budem hned excelovat. Ked nieco pokazim, sice budem na vine, ale vnutorne viem, ze je to pre Firmu risk, nechat robit novacika robit pohotovosti. Objednal som si malu rucnu vrtacku. Chcel by som sa trosku venovat modelarstvu a stve ma, ze ked chcem opravit nejaky model auta, som zabrzdeny hned na zaciatku. Podvozok je casto spajany s karoseriou akymsi zvarom, nie srobou. A tak si potom mozem vyvrtat diery do toho a tak podvozok spojit s karoseriou. Ked sa nad tym tak zamyslam, potrebujem toho este vela, ale nechcem este vytvarat premakane lakovania. Teraz bude dolezite hlavne odstranenie hrdze. Zatial mi postaci i brusny papier, ale po case by to chcelo i odstranovac farby a dokonca elektrolyt. Ten si vsak vynucuje i vyssie naroky na bezpecnost, takze rukavice su nutnost. Kazdopadne to vyzera tak, ze vikendy budu konecne o niecom, budem mat novy konicek, na ktory sa tesim. Zase sa mi ozyvaju z inych institucii. Pisu mi maily, volaju, no nic ma nezaujalo. Nestazujem sa, zaujem o mna je, aj ked viac z IT, nez mi je po chuti. Skor mi je cudnejsie, kolko naborovych organizacii sa mi ozyva. Nie priamo zamestnavatel, iba „objednavatel“. Posledne mi poslala jedna z nich dlhy mail s asi siedmimi otazkami, na ktore si viem predstavit fakt siahodlhe odpovede, ale to si napisem bud doma alebo az zajtra v praci. Streda = pohoda a vo stvrtok asi ani nic nebude, to je uz Zeleny stvrtok a kazdy si berie dovolenky a tesi sa domov. Aj ja. Ech, rozboleli ma oci. Koncim pre dnesok. Ale som sa riadne rozpisal! Zaznam 31: 28.3.2018, streda, pocasie: slnko a mraky Myslel som si, ze z prace poletim ako prvy ja. Vedla na networku sa deju veci! Viaceri si podali vypovede a to pritom sem prisli tiez vo februari. U nas na firewalle sa tiez casy menia, ale zatial sa drzime, dokonca si trufam na incidenty, dnes som sam poriesil asi tri. Bavi ma to ale coraz menej. Zmena neprichadza, mozno jedine v pohotovostiach. Dnes som sa dozvedel este jednu chrumkavu informaciu: vraj mi budu volat normalne z Firmy a po slovensky. Bojim sa tak hned menej. Je mi totiz srdecne jedno, ci to budem vediet, ci nie. Ja som totiz poriadne poznaceny Firmou. Pracujem i vo svojich snoch. A za to nedostanem ani pridane! Nemam tak farebny zivot ako vsetci, takze je to v pohode. Vsetci ostatni pridu z prace, oddychnu si, neriesa somariny, malokedy si beru pracu domov. Ja si ju beriem v hlave a to vie sposobit nemale problemy. Nemam chut ani zdvihnut hlavu. Je to zvlastne. Ako moze byt clovek unaveny, ked len sedi pri kompe a hybe mozgom? Nechapem to. Alebo je len silnejsia gravitacia dnes? Aj to pero je v tych rukach akesi tazsie. Uz vcera som nesiel na najlepsi cas na bicykli, ani dnes asi nie. Odvcera mam pocit, ze vypadne dolna celust. Jem asi malo vitaminov, som bolavy a vecne unaveny. A to robim v IT, hrozne daco. Stracam sa v riadkoch. Spal by som, nevnimam okolie, nech by padali i traktory. Inak nosim i slnecne okuliare, ktore by som nemal, lebo nemaju dioptrie. Nosim si kvoli slnku, ale aj kvoli tomu, aby som mal vsetkych hlboko v pazi. Nie vzdy je potrebne vidiet detaily. Ludia sa javia rozmazani a nepotrebujes si ich pozorne prezerat. Hnevalo ma to, hladiet im do duse. V niektorych jedincoch je ich vnutro snad prazdnejsie, nez vo mne. To ma odpudzuje. Aspon scasti zmizne ich nic nehovoriaca maska, rozplynie sa, stale je pritomna, ale nevidim ju. Citim sa niecim omameny. Moja ruka sotva udrzi pero, tak slaba je. Myslienky su, no roztrusene a premiesane, ziaden realny obraz sa z nich neda vytvorit. Premietaju sa mi obrazky z minulosti, nedavnej minulosti a zo sucasnej prace. Z nich vznika len nejaka hatlanina, ktora sa ma snazi presvedcit, ze ani jeden moj zivotny krok nebol premysleny a ze konam len zaklade sucasneho stavu. Bral som to, co sa v tom obdobi vyskytlo, nesiel som cielene za niecim. Mozno je to tak dobre, mozno nie. Alebo iba bluznim vo vlaku. Pokusim sa nejako prebrat. Mozno je len priteplo vo vlaku. Zaznam 32: 3.4.2018, utorok, pocasie: slnko Konecne je teplo. Pre mna je to vsak nova vyzva. Rano je totiz sotva nad nulou, az potom sa otepli. A ano, bola to dlha prestavka, boli totiz velkonocne sviatky, ale ak ocakavate nejake zmeny, tak vas sklamem. Skor naopak. Prisla dalsia kriza. Mam pohotovost, co znamena permanentny strach v noci. Je to strasne nefer, ked mas riesit nieco, comu sam este nerozumies. Ale dobre, ked nas do toho nanutili, nech si to potom este raz nechaju prejst hlavou, ked sa nieco zopsuje. Je to zle. Dnes som mal obdobia, kedy som sa uplne stratil a transcendentalne cestoval, pricom si praca vyzaduje sustredenie. Nepaci sa mi to. Nevadi, mam posledny mesiac, aby som sa bud uchytil alebo v praci skoncil. Neprospieva mi to, ako to este nie sme v novych priestoroch, z ktorych mam zly pocit vzdy, co tam zavitam. Hrozne sa mi protivia ti ludia tam. Uz teraz mavam uzkosti, len co si spomeniem, ze tam budem pracovat. Teraz nas tu nik privelmi nekontroluje, kedy prideme a kedy odchadzame. Tam to nebude med lizat, mozno len cez sklo. Tam uz je vrchnost, hlavni „velitelia“. Ti, ktori maju v pracovnej cinnosti zahrnute buzerovat ludi pod sebou. Sami maju niekedy sotva bledomodry sajn, co robime. Fakt som zvedavy, ako to vydrzim. Ja sice pravidla dodrziavam, ale mam urcitu mieru improvizacie, ktora ma naucila vysoka skola. Vo Firme mi bude ale tak maximalne na chleba s maslom. Ani neviem, co som tym chcel povedat. Vidite, uz nedokazem uvazovat zmysluplne. Ani pisat sa mi nechce. Hadam to bude zajtra lepsie. Zaznam 33: 4.4.2018, streda, pocasie: slnko A bolo lepsie. Dnes celkom pokojny den, ani som nevidel proxy a napriek tomu rekordne malo tiketov. V jednu chvilu boli iba dva a aj ked sa viacere vratili, do konca dna pribudli dalsie styri. Noc pokojna nebola. Kazdu hodinu som sa dival na hodinky a trpol som, ci mi zavolaju. Cez pracovny tyzden je vsak mensia sanca, ze budu, to mozno cez vikend. Cochvila sa budeme stahovat do novych priestorov. Zakazdym, ked tam pridem, mam z toho miesta husiu kozu. Vidim tych navonok sympatickych ludi (viaceri vyzeraju na poriadnych narcistov!), ale nieco mi hovori, ze zrak predsa len klame. Mozno mam len predsudky. Alebo len fobiu s kancelarskych priestorov. Mozno ma na tom desi prave to kvantum neznamych ludi na relativne malom mieste a ze tam budeme pod vacsou kontrolou. Mam neskutocny strach z vyzvanania sluzobneho telefonu. Radsej som si ho dal do vrecka, lebo teraz, ked pisem a pocuvam hudbu, nemusim ho pocut. Tento hlupy pocit ma stvrti na kusky. O nic by neslo, keby som aspon vedel, ako na to. Ale nam nedali ziaden navod, ako riesit incidenty, ktore bezne byvaju na pohotovostiach. Napriek tomu, ze som vo vlaku, kde sa prirodzene vsetko mrvi, kde citis kazdy pohyb a moze sa ti cokolvek zdat, moja chora hlava si to vyklada ako vibrovanie telefonu vo vrecku. Asi az v pondelok rano sa ten tlak trochu uvolni, dovtedy to bude zle. Doteraz som mal problem, ze ked pred mesiacom (!) som zacal dochadzat domov rychlikom, ze mam zrazu menej casu na pisanie. A teraz uz ani neviem, co pisat. Ide to so mnou z kopca. Ale mozno aj zacinam tusit preco. Aj ked su predo mnou dalsie vyzvy, uz tie predchadzajuce spravili zo mna jedneho z nich. Prestavam mat svoj zivot. Praca ma celkom pohltila. Spim s nou, veceriam s nou, kupem sa s nou, najde si ma i cez vikend. A moja hlava nie, aby nad nou neuvazovala, ked nemusi, ona zacne do mna stuchat a otravovat ma. A tak sa stava, ze v noci mam pred ocami tikety a riesim proxy. Velmi to vysiluje. Clovek sa po takych snoch zobudi nejak zvlastne pretazeny. Rozum mu beha po cislach, IP adresach a vykonava vsakovake vypocty. Verim, ze sa to v pondelok da do normalu (ehm, co je vlastne normal?). Plany? Neblazni, tie nie su. Co sa da? Ked clovek je len cez vikend doma a nemoze a nezmoze nic? Len sa tvari, ze oddychuje. Ale nestazujem sa. Nie preto, zeby som nemohol. Ale skor preto, lebo mi pomaha myslienka (aj ked mozno kruta), ze mohlo byt i horsie (alebo ze je niekomu este horsie, ako mne) Ani dnes sa necitim na bicykel, ale vcera som ho vynechal – bol som vycerpany. Ale vies, co, asi sa predsa len premozem. Ale uz sa nebudem snazit o casove rekordy, skor mi pojde o to, aby som si odbavil povinnu trasu v nejakom rozumnom case. Dolezite je mat pre nieco vasen, vedomost, ako sa prekonavat a nezazit pri tom neodvratne sklamanie z neuspechu. Zaznam 34: 6.4.2018, piatok, pocasie: slnko a mraky A sme v novych priestoroch! Popravde, predstavovali som si to horsie. Mam vsak neskutocny neporiadok v taske a uz ma to neba. Cez vikend si v nej musim urobit poriadok. Neskutocne, kolko prepotrebnych veci nosim so sebou! A to este stale mam pohotovost, takze i cez vikendy si musim bravat notebook so sebou. Stahovanie sice prebehlo hladko a obratko, ale dost sme sa zdrzali s nosenim monitorov, len jeden mal taku dobru rucku, takze sa dobre niesol. O desiatej prisiel sef a dohodli sme sa, ze o jedenastej vyrazime organizovane. To organizovane znamenalo, ze sme sa uz pomaly balili o tri stvrte, ked nam zavolali, on a druhy fw tim je uz tam a ze si mame svihnut! Tak sme teda zamierili s taskami, notebookami a monitormi k vytahom. Taketo typy si pamatam z detstva – v bytovke sme mali velmi podobny. Ked si ho zavolal a kabinka sla zvrchu dole, tak si cez matne hrube sklo videl najprv zvazok kablov, az potom dosla kabinka. S kolegom sme sa potrapili, kym sme preniesli monitory nimi dole. Kolegyna bola odovzdat kluce od kancelarie a sla po auto, kde sme potom ladovali vsetky monitory, klavesnice, mysky a vsetko, co sme tam mali. Kolega ma nasackoval do vytahu so vsetkymi monitormi a plnou skatulou a sam sa rozbehol po schodoch zo stvrteho poschodia dole. Moja uloha bola otvorit na prizemi dvere, zablokovat ich monitorom, aby ma niekto zase nevytiahol hore a potom vsetky veci podavat kolegovi. Ale toto bola i tak najtazsia cast presunu. Myslim si, ze kedze sedime dalej od vrchnosti, tak nebude asi ani problem so zasivanim sa, ani s dochadzkou. Maju dost starosti, nie este aby sa starali o kazdeho jednotlivca na podlazi. V tych firmach je to trochu ine. Pokial pracujes a tikety miznu, tak to az tak nikto neriesi. Hadam. Snad. Dufajme. Som vsak i tak vystaveny ako citron, vikend pride vhod, aj ked mam stale pohotovost. Mam tusenie, ze urcite aspon raz zavolaju. Ach jaj. Napisal by som i viac, ale som prazdny. Uplne. Iba sa divam von z okna a nic, len pocuvam hudbu a nestiham zit. Musim sa nejak spamatat z tychto blaznivych mesiacov. Uz by bolo na case. Musim vas unavovat neustalym opakovanim toho, ako sa mi nic nechce, ako som vycerpany… Nuz co, drzte mi palce, fakt uz musim nejak nasat tu atmosferu, oddychnut si a uvidime. Mozno v pondelok toho bude viac. Zaznam 35: 9.4.2018, pondelok, pocasie: slnko Zatial najteplejsi den roka. Je naozaj horuco. Ako sa mi dari? No tak celkom moze byt. V novych priestoroch to je divne. Stale nam nedali pristupove karty, takze zase len cakat pred dverami nas nechavaju. Je to vsak mravenisko ludi. Ludi o par metrov nepoznas. Mas pocit, ze ta vsetci sleduju. Ano vidia ta, no nestarajuc sa, pokracuju svojou cestou. Ten pocit ale nejde striast. Ani sa nedivim, ze ludom v takych podmienkach zasibe. To je jedno, ja uz city nemam, o nic nepridem. Zle sa mi pise, oslepujem a slnko a stale premyslam. Presun sice vela nepriniesol, iba paradoxne viac prilezitosti sa zasit. Nikto nema problem, ked sa rozvalis na stolicke s tisicimi pakami z tridsiateho storocia a hras sa s telefonom. Nie je dolezite pracovat tvrdo, ale umne. Hm, to hovori ten, co nerobi ani tvrdo, ani umne. Nechce sa mi nic. Oci bolia viac, nez za celu dobu, co pracujem. Faktom ostava, ze sa mi coraz horsie vyjadruje a to uz i pisomne. Naozaj. Neviem, ako dlho to pojde so mnou z kopca a ako dlhy ten kopec je! Stran ja pisanie je ale stale dost, to pokojne este jeden mesiac asi potiahnem. Potom rozbehnem nieco zaujimavejsie. Mam totiz pocit, ze moj zivot sa stava sedsi a prazdnejsi. O kolko radostnejsi by bol zivot po stvrtej priemyselnej revolucii? Ani sa toho nechcem dozit. Mozno uz nebude potreba pracovat, ale urcite na ukor niecoho ineho. Ale taketo uvahy nechajme na inokedy. Dnes nie som v nalade pisat – som strasne neutralny a co je horsie – malo by ma to desit viac. Zaznam 36: 10.4.2018, utorok, pocasie: slnko a mraky A je to tu. Do pisania sa uz len nutim. Neviem, ci existuju vobec v slovencine slova na to, ako sa citim. Ak by som to mal pomenovat jednoducho – tak zmiesanie. Na jednej strane ma tesi, ze mam na moje doterajsie pomery slusny plat, ze mam nekonfliktnych kolegov, ze pracujem v cistom (niekedy az sterilnom) prostredi, nikto ma prisne nekontroluje, ucim sa nove veci a tak si vytvaram prax, kedykolvek mozeme na kavu a caj. Na druhej strane este toho spustu neviem, mam pocit, ze sa ucim pomaly, ze som v praci zbytocne dlho, ze dlho cestujem, dni mi tak pripadaju extremne kratke, konickom sa nevenujem, nebavi ma pisanie, nedokazem precitit nic. Aspon ze som pod jednou strechou s rodicmi, s ktorymi si plne doverujeme. Som ozaj zvedavy, dokedy budem takto (ne)fungovat. Robim si aspon financnu rezervu a prax. Zaraza ma fakt, ze tak zaujimavo a skvele podane ucivo na Kurze je v praxi tak nudne a zle predstavitelne. Aby som pravdu povedal, ten tranzit na nove miesto som zvladol napocudovanie dobre. Iba ta moja hlava. Raz je tazka od uzkosti, inokedy mavam pocit, akoby sa mi mozog zvacsil v hlave natolko, ze uz v hlave nemam ani jeden kubicky centimeter priestoru. Ze sa dotykam rukou uz rovno mozgu a nie pokozky hlavy. Dnes som dostal vyplatu. Este som nikdy nemal na ucte ciastku ani zdaleka podobnu sucasnej. Aby som to upresnil – ja sa uspokojim i s malom a i ked ta vyplata je urcite najnizsia v celej firme, pochadzam z chudobnejsich pomerov, tak mna tesi i taka cifra. Doba je dnes totiz taka, ze za pat eur uz tazko zozenies dobry obed a tisicka je skoro nic. Takze stale som tam za najvacsieho chudaka. Mozno sa to raz zmeni, hlavne je nadobudnut trochu praxe a rozbehnut nieco ine a uzasne. Stale som dusou v mojom odbore. Teraz je zbytocne, hrat sa na keby bolo keby. Mozno som mal skusit stastie inde. To mozno je tam schvalne. Uz teraz mi klesa hlava unavou, vobec neviem, ci budem bicyklovat alebo si to necham na vikend. Spomal svet, prosim ta, nestiham ta! Zaznam 37: 11.4.2018, streda, pocasie: slnko Zase nemam slov. O com zase pisat? celkom hekticky den, dialo sa toho na moj vkus trosku privela. Opat zopar reklamacii – clovek si hned mysli, ze to vsetko popadalo na nom, ale co, Firma si nas ziskala a pracujeme, ako vieme. Ked sa clovek uci, prichadzaju chyby, stane sa, ze obcas na nieco zabudneme alebo vynechame. Zabudnes niekde pridat jednu siet a uz sa stazuju z kazdej strany. Ak chcu niekoho, kto tu chybu nespravi, nech si na to najmu robota. Aha, ja som uz niekde spominal, ze nova priemyselna revolucia je daleko, ze? Tak nech si nakaslu! Ani sa necudujem kolegom z Prahy, ze ked pride rekvest, tak su otraveni a ked ho spravia, su radi, ze ho poslali „do patricnych mist“. Polovica tiketov je proste zle naformulovana a musia sa poslat spat na upresnenie alebo doplnenie. Tak dlho som sa venoval jedeniu suseneho ovocia, ze sa mi uz to pisanie nijak nechyba. Kolegyna nie je na tom najlepsie. Vratila sa jej cejdza a dost ju to vzalo. Vraj uz dala zivotopis ku konkurencii. Ani tam to vsak nebude med lizat. Tak to ma potom uz len dve moznosti – bud si bude musiet zvyknut alebo to vzdat. Inak, kolko raz som to chcel vzdat i ja? Nespocetne raz. Ale neurobil som to a to hlavne preto, lebo nemam ziaden plan B. Spominal som, ze chcem ist hned do novej prace bez nejakeho „hlucheho obdobia“, nechcem byt na Urade prace. Co si tak vsimam, tak som stale v hladaciku niektorych IT firiem, ale tam zase nechcem ja. Pre mna je IT stale len vedlajsia cesta. Frasa, na lavej strane vlaku sa strasne zle pise. Uz teraz sa tesim na vikend. Mozno zacne bravat home office. Na dnes dost. Zaznam 38: 12.4.2018, stvrtok, pocasie: slnko Zabudol som si sluchadla! A este k tomu sa mojmu milovanemu telefonu kazi obrazovka! Pisat bez hudby je fakt nanic. Ale napadlo ma, ze by som mohol skor citat ako pisat na ceste domov, lebo ma to pisanie nejak neba. Poslednu dobu to bolo dost nanic, lebo zivot je stale sivsi, nic zaujimave sa nedeje a ked aj, tak to pestre obdobie nema dlheho trvania. Praca mi proste zovsednela a stala sa sucastou mojho zivota, to musim priznat. Tento dennik hadam cochvila dopisem. Tak to vyzera, ze sa tu vojde cela moja skusobna doba v praci. Teda, pokial aj tych par dni este zvladnem. S odstupom casu to bude zaujimave citanie, len co ti poviem. Tie moje stavy… ked si na to spomeniem, dnes mi to tiez este nepride smiesne, ale uz to neberiem tak vazne. Kolegynka je rozhodnuta skoncit. Netesi ma to, ale co uz, musim to akceptovat. Podla jej slov sa dva tyzdne nevyspala poriadne, vraj ma obavy z pohotovosti. Ja som mal vcelku stastie, kolega uz riesi nieco vazne, zatial co mne vyskocil len nejaky problem v monitoringu. I tak to bude strata, lebo i jej to celkom myslelo. Ona vsak hlada nieco netechnicke. Nuz ale co. Uvidime, co prinesie cas. Citam zaujimavu knizku o narcizme. Z nej vsak vyplyva, ze som nim i ja. I vy. I vsetci. Je teraz taka doba. Dost sa to tazsie cita, cloveku to stvrti mozog, aby sa dokazal preluskat tymi psychologickymi a sociologickymi pojmami. Urcite je to ale dobre citanie. Zrejme zacnem pouzivat Toma (svoj sukromny mobil) alebo sluzobny aj ako citacku. Mal by som viac citat, prospelo by mi to viac ako travenie sa, ze sa ucim v praci. Stolicku tam mam ako z tridstiateho storocia. Vela pacok, posuvatok a inych pak na jej nastavenie. Niekedy pri kompe temer lezim. Vraj by to malo volajako pomoct chrbtici, ale ja som sa rozhodol si ju zhumplovat uz v mladosti. Stale premyslam o tom narcizme. Je mozne, ze preto ten sucasny svet a mysleniu ludi nechapem, lebo som mensi narcista, nez vsetci ostatni? OK, priznavam sa, ze i ja mam stavy, kedy myslim na seba, nemam city, ale aby som sa nejak extra staral o svoj zovnajsok? A zeby som si o sebe myslel, ze som majster svetla? Ano, o svoju buducnost mam obavy, aj ked som zatial v ziadnom dolezitom rozhodnuti nezlyhal, ale skor sa obavam toho, ze som stale mozno este nedospel a tie este dolezitejsie rozhodnutia este pridu. Bojim sa mozneho zlyhania. V praci to ale takto nemoze fungovat, tak clovek kraca od jedneho zlyhania k dalsiemu a potom k uspechu (mozno), lebo kazdym padom je clovek mudrejsi, silnejsi a pripravenejsi celit nastraham moderneho sveta. Obavam sa toho, ze svoj vlak som v istych oblastiach zivota zmeskal (alebo iba v porovnani s ostatnymi?). Alebo sa proste prestat s ostatnymi porovnavat? Ale co v pripade, ked to mas na kazdom kroku? Ja sa sice za uspesneho nepokladam, viem, ze vela veci nemam a ani ich mat nebudem. Ale suhlasim, ze jemne nadhodnotenie ma aspon troska vyrusi z neustaleho sebapodcenovania a myslienok, ktore nie su vzdy ruzove. Moja povaha ma podla odbornikov (alebo odpornikov?) udajne najvacsiu mieru sklonu k samovrazde ako ine typy povah. Zatial to ostava v mojej hlave a predstavach. Problemom je ten fakt, ze mam velku obrazutvornost a tak si realne prestavujem kazdy detail. Zaujimave vsak je, ze mi nejdu opisy prostredia, ked sa snazim hrat na spisovatela. Som unaveny. Dlho som nemal takyto vylev myslienok a ak ano, nemal som tie spravne slova, alebo boli moje pocity a nalady proste prekryte stresom a nervozitou. Niekedy mi este oko zatancuje nejaky ten cardas, ale uz sa to mierne ustalilo, nie je to tak caste a uz vobec nie tak otravne. Zajtra je piatok a konecne potom vikend. Dnesok sa zdal otrasne dlhy. Zaznam 39: 13.4.2018, piatok, pocasie: slnko Dnes je den narcistov! Ehm, vlastne narcisov. Ehm, oboch, v robote som o narcistoch cosi cital, naozaj je to zaujimave. Ta psychologia a sociologia su vcelku putave, az na to, ze niekedy potrebujes obrovske stastie a vasen, ked sa tym chces i zivit. Dnesnym heslom dna je slovo „blukote“ je to skomolenina jedneho softveroveho nastroja, ktorym regulujeme prevadzku na firewalloch. Toto slovo pouzivaju v Prahe, vzniklo zrejme nespravnym vyslovenim dnes uz byvaleho kolegu z Londyna. Ten kolega je v Prahe nieco ako modla, nie vsak vdaka jeho zasluham. Od experta si slubovali viac a niektore viac nez pol roka stare tikety mal vzate na seba a vobec sa im nevenoval. Takze to slovo je vlastne nadavkou. Uz asi hodinu ma neprijemne pali v hrdle a da sa len tazko sustredit, ked vedla sedi nejake dievca, pocuvajuce vcelku „randal“, napriek sluchadlam je to pocut v celom vozni. Mne hudba neva, pocuvam siroke spektrum hudby (uz mi nevadi dokonca ani speedcore), ale rad si ju vypocujem vtedy, kedy mam na nu chut. Pri pisani mam vsak vybranu hudbu, ktora predstavuje moju branu k otvoreniu tretieho oka – vtedy sa mi dari tvorit. Dnes je piatok trinasteho. Tak si to predstavte. Ale ked clovek pracuje, pre neho je dolezite vediet iba nazov dna. Neviem, ja nie som tak povercivy. Ked nestresujem, tak je vsetko v pohode. Dlho sme stali este vo vychodzej stanici, tak som toho napisal trochu viac. Ale uz sa mi naozaj nechce. Teraz je moj ciel postel. Opat sa mi myslienky motkaju v hlave. Rozmyslam a rozmyslam, niekedy ako paralyzovany sedim so sklenym pohladom a nic. Horsie vsak je, ze moj mobil ma vazny problem s obrazovkou, hudba sa z neho neda pocuvat. A tak vidim a pocujem vsetkych tych narcistov, krasnych a smejucich sa ludi. Az mi z toho spadol notes na podlahu vozna. Bolest hrdla rastie a rastie. Asi mi ta klima nerobi dobre a i mozno z toho titulu sa neviem ani sustredit. Na dnes mam toho dost. Nebyt toho hrdla, je dnes celkom skvely den. Piatok trinasteho! Zaznam 40: 16.4.2018, pondelok, pocasie: slnko a mraky Pomaly zacinam bilancovat. Chvilu som si cital tie nie velmi vesele komentare spred dvoch mesiacov. Bol som vtedy fakt na tom zle. Ale ako sa hovori, od dna sa najlepsie da odrazit, comu sice az tak velmi neverim, ale pre niekoho moze mat ten vyrok aspon placebo efekt. Ani teraz nie som tomu dnu nejak daleko, ale uz aspon som si zvykol, nevnimam ten svet nijak cierno, ani uz nemam take naladove vykyvy. Ale myslim si, ze tento dennik pomaly ukoncim a zacnem pisat konecne romany. V dennikoch som nie az tak doma, ale konecne normalnejsie vikendy dokazuju, ze pomaly zacinam ziskavat stratenu chut do pisania a uz sa mi i dari. Takze zivot sa znormalizoval a za tie peniazky zacina i stat za to. Mozno tusim, komu by som venoval tento dennik. Asi vsetkym, ktorym sa sucasnost jemne vymyka spod kontroly, niekomu, kto sa odhodlal na zivotnu zmenu, niekomu, komu sa zda buducnost nedosiahnutelna. Klucom uspechu sa zda byt chut pracovat na sebe. Nemusis hned excelovat, ved i ja som za polrok vela toho z vysokej zabudol. Asi tolko, kolko ani za rok v novej praci nebudem vediet. Ale dolezite je tu a teraz. A clovek sa musi obracat, aby dosiahol nieco, comu sa nadava „dostojny zivot“. A zial, i moderny clovek musi znasat a preskakovat tolko prekazok, ze to snad ani nie je mozne. Nechcem posobit ako na citatela motivacne, iba mu chcem poskytnut vlastne skusenosti z praxe. Nie som idealista, ale ani nihilista. Coraz viac vnimam veci realnejsie. Ano, prve kroky boli narocne a clovek mava rozne predstavy. To je obdobie neistoty. Kolko raz so mal chut s tym tresnut? Ale neurobil som to. No vsak som nemal ziaden nahradny plan. Je zvlastne vidiet, kolko ludi ma dnes nejasnu buducnost. Studenti a mladez je vzdy dolezita, pretoze ona za par rokov by mala prispiet k rozvoju statu. Vidia este vsetko tak idealisticky, ale bez zbytocnych okolkov vedia na problemy poukazat a navrhnut riesenia. Problem vsak byva v nejednoznacnosti tych nazorov a tak casto posobia, ze nevedia, co chcu. Oni vedia, len kazdy nejak inak. Ich riesenia byvaju inovativne i ked viac lavicovo zamerane – su totiz rodinne zmyslajuci a chcu pokojny a usporiadany zivot pre kazdeho. Az dospievanie ich nauci, ze to tak nie je. Dostanu sa do viru penazi a moci, zvysi sa im zivotny standard, ziju, no vnutri sa stavaju narcistami. A v starobe si vsetci uvedomime, co sa to s nami vtedy dialo. Fiha, dnes som sa naozaj kvalitne rozpisal. Je vsak cas koncit, tento tyzden bude narocny, zajtra dojdu kolegovci z Prahy, takze za ten tyzden sa naucime dost a poriesime to kvantum incidentov, s ktorymi my novacici nevieme pohnut. Dnes mozno este stihnem bicyklovat a pingnut sa do postele v nejaky rozumny cas. Zaznam 41: 17.4.2018, utorok, pocasie: slnko a mraky Asi je potreba zacat uvazovat o plane B. Ano, dnes nebol dobry den. Poznate z prace ludi, ktori dostavaju peniaze za to, ze buzeruju inych? Tak presne taki nam dnes pekne zhovadili cely den. Nechcem sa velmi k tomu vyjadrovat dopodrobna, ale aby som zhrnul: vo Firme, kde je stale neporiadok, kde my ako novacici nemame este prehlad, kde co je, vieme, ze na proxy je neporiadok, ale upratat ju by si vyzadovalo asi mesiac pilnej prace, pricom by sa to dalo prirovnat ku kabelazi, ibaze v softverovom ponimani. Nikdy nevies, keby koho odpojis, takze je to zdanlivo nerealizovatelna uloha. Kazdy si bez ladu a skladu umiestnil na proxy pravidla (ironicky su na proxy pravidla, umiestnene bez pravidiel), ako sa mu zapacilo a je v tom zmatok. Takze vo Firme, kde je neporiadok, su ludia, ktori dohliadaju na poriadok. Nezaujima ich, ze sme ledva zauceni a ze pracujeme na starozitnych masinach. Je to zle. Cela ta praca je ako ucit niekoho plavat hodenim do hlbokeho potoka. Ale ked sa nad tym tak upenlivejsie zamyslim, tak to nie je az tak porovnatelne, proxy a firewally nie su tak trivialne zalezitosti. Na moje prekvapenie to ale nesiem celkom dobre. Firma si dobre uvedomuje, ze ak ma vyhodi, bude jej trvat dalsie tri mesiace, kym za mna najde nahradu. Ani sa necudujem, preco sa nikto nehrnie do IT sektoru. Alebo mozno i hej, kazdy ma pred sebou vidinu lahkeho zarobku, no skutocnost je ina. Aby si vsetkemu porozumel, potrebujes rok minimalne. No mne teraz nic neostava, len to nejako vydrzat, lebo ziaden nahradny plan nemam. I po dva a pol mesiaci v praci citim, ako velke su moje nedostatky. A ich supis by bol dost dlhy. Uz teraz nevieme, co s incidentmi, nieto este ked Praha skonci a ostatne na to sami. Preco sa mne vzdy ujdu tie najhorsie posty? Akoby naschval som si na vysokej vyberal tazsie predmety, este i pracu musim mat taku? Ktovie, dokedy tomu budem celit, dokedy vydrzim nezosypat sa z toho. Kedy sa mi konecne ozve niekto poriadny. Teraz to uz kaslem. Cez vikend sa mozno pokusim o nejaky zazrak, upravou zivotopisu, dam si veci doporiadku. Mozno. Zaznam 42: 18.4.2018, streda, pocasie: slnko Odkedy su tu kolegovci z Prahy, tak presne viem, kolko toho neviem. Ani to neviem popisat. Zajtra mame kazdotyzdenny rozhovor s nasim sefom, tak som zvedavy, co tam bude. Vcera bol dost mizerny den, dnes sa tikety sekali jeden za druhym. Aj tak neviem, ako Firma chce dospiet, ked dobri od nej odchadzaju. Sef nas vzdy chvali, aj ked nevieme preco. Pravdepodobne vedia, ze my na to sami stacit nebudeme a maju zrejme plan. A to som dnes nasho zakaznika premenoval na BordL. Ked som to napisal, tak mi to prislo este viac smiesne. Je to len premycka, s doplnenim pismena, ale usmievam sa v tom vlaku ako mesiacik na hnoji. Blukoti z BordL. Kolega dnes cosi mlel o psychohygiene, na co som mu vravel, ze take slovo ani nemam v slovniku. Taketo cosi je luxus, ktory si nemozem dovolit. Nasadil mi znova chrobaka do hlavy. Ja neviem, ale i ked mam nieco, co sa vola „zmysluplne vyuzity volny cas“, tak stale sa mi zda, ze je nuteny a s nevyuzitym potencionalom. Donutil som sa teraz pisat vo vlaku, aby som trochu vyplnil cas, donutil som sa kupit si bicykel a trochu sa hybat. Mozno okrem pisania a Libre sa nedokazem pre nieco zanietit. Ked pisem a dari sa mi, tak cas nevnimam a ani svoje okolie. Ale o tom som uz pisal. Znovu citim prazdnotu. Nie nic. To je rozdiel. V tom pocite je znacne vela uzkosti a pocitu menejcennosti, u mna tak bezny. Akoze ano, nejak zivotom kluckujem, ale mam pocit, ze jeden nespravny krok sposobi moj pad do priepasti. Je to ako chodit po vratkom moste, ktoremu chybaju niektore dosky. Zatial si vykracujem, ale idem ako posraty, lebo sa bojim, ze spadnem. Bojim sa neuspechu. Asi som predsa len karierista. Alebo mi chyba psychohygiena. Stale nie som ako vsetci. Vysmiati a krasni – kde je ten magicky predel, ktorym som este nepresiel? A da sa von verit? Je to kuzlo? Len si povzdychnem a pokracujem v zivote, tak ako doteraz. Zaznam 43: 19.4.2018, stvrtok, pocasie: slnko Oddalujem komunikaciu v anglictine najviac, ako sa len da, uz zopar dni riesim jeden problem s aktualizaciou serverov. Uz-uz to vyzeralo tak, ze mi niekto bude volat, ale zahral som to nejak do autu. Mna ma co zaujimat, ked mi ten trotel neda vsetky URLky, tak nech necaka, ze mu to pojde. Aj zajtra to budeme riesit. Asi si dam status Nerusit a bude. Vo Firme je problem so vsetkym. A kde nie je, tak sa vytvori. S jednym excelom som sa trapil tak pol hodinu, kym som cely pristup k nemu opravil. Neviem, ako vobec fungujem. Kolega take starosti nema, on si temer z nicoho starosti ani nerobi, je uplne mojim opozitom. Ja z kazdej malickosti som tak posraty. A stve ma to. Inak ta nervozita a uzkosti mi sposobuju vysoky krvny tlak a neda sa s tym nic robit. Ale to by som sa opakoval, nie? Dnes bol tazky den, nemam chut ani nic pisat. Uvedomujem si vsak, ze tento dennik uz mozem pomaly uzatvarat. Nema zmysel stale pisat to iste. Uzavriem ho, len co sa dozviem, ci su so mnou spokojni, po tych troch blaznivych mesiacoch. Sam tomu neverim, ked si to spatne citam a vyvodzujem zavery. Temer kazdy tyzden stala pred nami nova vyzva a teraz su tie vyzvy este narocnejsie. Ale ved i citatel si sam spravi usudok, ci citi so mnou alebo si vymyslam. Teda za predpokladu, ze sa docital az do tychto riadkov. Mozno sa zo mna stane nihilista. Niekedy tomu podlahnem a som nazoru, ze nic nema zmysel, ze nie som nikto a ze tus je svetlejsi nez Slnko. Mozno si len neviem zivot vychutnavat, spravne oddychovat. Svoj volny cas viem vyuzit a aj ked sa sprvoti zda, ze idealne, oddychnuty sa necitim. Uz len zajtrajsok. Dennik mozno potiahnem este tak o dva tyzdne a potom budem pisat konecne nieco ine. Uz mi chyba to stratenie sa vo vlastnom svete. A ano, dopustam sa toho, co odbornici nazyvaju klamstvom – oddychnuty som jedine pri pisani. Dokazem sa vymanit zo sparov mojej sprostej povahy? Preco sa tak vsetkeho bojim, docerta? A preco stale kladiem tieto blbe otazky? Zaznam 44: 23.4.2018, pondelok, pocasie: slnko a mraky, dazd Uvahy o zmene neutichaju, prave naopak. Po mojej jednej dost hlupej chybe nemali nasi klienti internet na celu polhodinu. Citil som sa fakt zle. Spravil som skolacku chybu a to dost podstatnu. Vedenie si to bud nevsimlo alebo to velmi neriesilo. I to bola lekcia do zivota, aby som vedel, co spravi jedna zabudnuta rula. Dnes som len tak bol na jeden stranke, kde sa da najst praca a to, co som nasiel, by sa dalo povazovat za minimalne uchadzajuce. Nechcem vsak nijak precenovat moje sance dostat sa tam, no minimalne ozvat sa by som sa mohol, to rozhodne. Najprv som si myslel, ze dnes zapisem hned naraz tri strany, ale opak je pravdou. Nic nevychadza. Vikend bol znova nanic, ale teraz to uz takto nenecham. Mala by mi dojst postou minivrtacka, idealna na modelarstvo. Tesim sa, ale tomu eshopu strasne dlho trva dodanie, takze uz dva tyzdne cakam a stale neprisla. Dokonca som sa zacal motivovat i do kreslenia. A to neviem kreslit! Jedine co viem, je prekreslovat. Ale nie pomocou okna. Ide o jednoduchy princip, kedy rozdelis predlohu na stvorce a tu istu mriezku, len vacsiu, prekreslis na vykres. Takze kreslis akoby s pomocnou mriezkou. Mam totiz pozorovaci talent (mam potvrdenie od ucitela vytvarnej!), aj ked sa mi vidi, ze skor matematicky, nez umelecky. Okrem pisania – tam ma nic nezaujima, tam pisem veci, ako sa mi paci. Povedal som si, ze aspon doma by som nemal mysliet na pracu. Ubija ma, ked si spomeniem, co vsetko neviem a comu vsetkemu je potreba celit. Som s tym otravny, ze je tak? Celkovo vsak mozem povedat, ze chcem ist prec zo sucasnej prace, no nemam zalozny plan, ale hlavne po tom piatocnom fiasku uz zacinam vystrkovat hlavu z piesku a hladat alternativy. Nemal by som vesat hlavu s prvymi neuspechmi. Ale ked mna ta praca neba… Nechce sa mi nic. Konecne som sa prinutil moje romany a i teraz mam ich plnu hlavu. Asi by som mal toho napisat co najviac a potom sa uz im plne venovat. To je vskutku jedina vec, ktora ma drzi nad hladinou. Tiez nie je dobre si stavat vzdusne zamky, ale nauc ma nerobit to. Som proste taky a mozno len potrebujem nejaku spriaznenu dusu, ktora ma od toho odnauci. Mne sa ale ludia vyhybaju a boja sa ma. Az na Janku. Predstav si, ze proste nejaka neznama tridsiatnicka ma minuly tyzden (okrem piatku) vzdy odviezla zo stanice domov. Je to byvala spoluziacka mojej sestry, ale ako ma spoznala, to veru nemam potuchy. Vraj chce robit dobre skutky. To je super, az na to, ze ja jej to nemam ako odplatit. Zaznam 45: 24.4.2018, utorok, pocasie: slnko Sam sebe nerozumiem. Odkedy pracujem, zazivam kolisajuce obdobia. Raz ma prace bavi, inokedy ma vytoci tak, zeby som trieskal mysou o stol a neprestal by som, kym by sa nezmenila na potkana. Znova to prislo a hneva ma to. Aj tiky sa znovu vratili. Dokonca v novej forme. Teraz sa mi pre zmenu blazni uz i prave oko. Jeden raz ten zbytocny svalovy stah netrval cast sekundy, ale rovno styri. Musim oko zavriet, aby sa upokojilo. Dokonca mi to pripada tak, akoby tie svalove stahy sa tvorili z vnutornej strany oka. A teraz prave mi vystreklo nealko pivo priamo na dennik. Cim viac premyslam o mojom zotrvani vo Firme, tym menej pravdepodobne to vidim. No ale mam na vyber? Mam, no nie som ani trochu rozhodnuty. Jedno je iste: v sirsom okoli nezozeniem lepsie platenu pracu vzhladom k praxi. Uz len pri pomysleni na sucasnu pracu mi uz tancuju oci tikmi. Bud to musim skusit viac na zapad, kedze niekto asi chce, aby sme vsetci makali viac za menej aj to iba dvoch-troch odvetviach a premyslat o tom, zeby bola praca i konickom sa da, ale je to ojedinelym javom medzi mojimi rovesnikmi. Kolega trafil klinec po hlavicke: v sucasnej praci si len mrhame mladostou. No nesuhlas s nim. Zarabame pat raz menej, nez kolegovci v Prahe a robime nieco dobrovolne nasilu a to len preto, lebo sme sa ukazali ako najschopnejsi v ramci Kurzu. Tak nas zlanarili do Firmy. Z kazdej strany pocuvas, ako si mas spravne zariadit zivot, ale mne to akosi nejde. Ja nechcem byt uspesny, chcem byt stastny. Zopar miniuspechov je fajn, ale nemierim na ziadne veduce miesta, lebo neviem koordinovat seba, nieto este nejaku pracovnu skupinu. Brani tomu i moja povaha, mozem ja za to, ze ludi s mojou povahou je na svete len 1%? Vyznelo to narcisticky, ale je to statisticky pravda. Zdalo by sa to, ze som niecim vynimocny, ale ani to nie je pravda, niekedy si pripadam ako ti s extremne vysokym IQ: dokazu spocitat rovnicu s tromi neznamymi, ale pri beznych zalezitostiach su strateni. A tym sa viem aspon ciastocne obhajit pred otazkami, na ktore by bola odpoved: „Som divny“. Lebo som tak odlisny od majority, ze sa v nej stracam a tazko a neobratne sa v tomto svete hybem. Len tolko z mojho nudneho, patetickeho zivota. Zaznam 46: 25.5.2018, streda, pocasie: slnko Nu, konci sa jedno obdobie, zacina sa dalsie. Cele moje skusobne obdobie som si tu znacil svoje pocit, nalady a postrehy. Cital som to sice este po sebe, ale len utrzkovito, aby som mal aspon jemny nadhlad nad sucasnym stavom. Ak je tento dennik nejak vydany, je sice upraveny, urcite nejak ocisteny, no nijak neprikrasleny. Mozno sa tu i tak vyskytnu aj vety, ktore na prvy pohlad nedavaju zmysel, ako i tato. Nic som neprikrasloval. Tie vety zo mna liezli samy a preto tak vyzeraju. Neupravene. A korigovane jedine mojou chorou hlavou a vlastnou rukou, pripadne prstami, ked sa to rozhodnem prepisat do elektronickej formy. Ale nech je vidiet, aky gulas sa mi obcas vari v hlave. Casto premyslam nad horou myslienok, ktore sa nakoniec na papier ani nevojdu, o to viac vsak ovplyvnuju moju vetnu skladbu, slovosed a i tie nezmyselne vety, pripadne pravopisne hrubky. Ich existenciu si vysvetlujem tym, ze casto su moje myslienky tak roztrusene, ze v priebehu minuty premyslam nad dvadsiatimi myslienkami, pricom niektore sa znova vracaju. Tento kratky interval sposobuje, ze casto zabudnem, co som chcel povedat tym zaciatkom vetnej konstrukcie a vetu dokoncim s inymi myslienkami. Prilis rozmyslam, ja viem. Pripominam si udalosti davne i menej davne, ba dokonca i vymyslene a dokreslene. Niekedy je to cnost, inokedy je to hrozne otravne a kvoli nim si robim zbytocne starosti a potom si sucasne udalosti ani neviem uzit a zijem v minulosti. Dnes som konecne dostal vrtacku! Este niekde zozeniem sroby a dufam, ze cez vikend budem moct sa trochu povenovat modelarstvu. Ked ma niekto bude otravovat, tak ho prerazim na dve nerovnake polovice s tromi castami. Rodicov mam rad a rad im pomozem, no chcem sa konecne venovat sebe a verim, ze sa modelarstvu budem venovat castejsie. Hoci som unaveny po narocnom dni natolko, ze sa mi uz nechce o praci premyslat a premaham sa, aby som nezaspal vo vlaku, snazim sa mysliet pozitivne. Dnes som mal temer cely den zezlo nad proxy a poriesil som asi 15 (slovom patnast) tiketov, no sialene nieco. A to k nam chodi nejaky Madar, da nam pracu a zmizne. Prvy raz sa ukazal v piatok a odvtedy uz pravidelne pride k nam a tvari sa dolezito, pricom tusi rit, co robime. Myslim, ze ked bude s tym pokracovat, iba urychli moj odchod z Firmy. Som zvedavy, kedy ma ta robota omrzi. Posledny zaznam: 27.4.2018, stvrtok, pocasie: slnko Tazko mi je vyslovit zaverecny verdikt. Sprvoti som sa tu chcel rozpisovat, ako najviac slo, da sa povedat, ze som tu hlavne nariekal. Chcel som sa proste vyventilovat a tak tie prve poznamky i vyzeraju. Neskor som sa cez to cele prekusal, potom sa to znovu zhorsilo pohotovostami, znova vylepsilo utrzkovitymi uspechmi, len aby sa to potom znovu skazilo. Hm, no ale c’est la vie, ako sa hovori. Stres si ale vybera dane a uz i dlane su temer vzdy nadmerne spotene. Takze ano, vzdy mavam riadne nervy. Vikend mam naplanovany, teraz uz musi viac nez polovica mojich planov vyjst. I tak som si povedal, ze si radsej preplanujem vikendy, aby som sa nenudil a nezabil tak cenne dva dni. V pondelok sice znova do prace, ale utorok je volny a ja taham pohotovost, takze to budem mat zaplatene. Spat vsak k veci. Nebudem klamat, ked napisem, ze tento dennik mi pomohol aspon trochu odosobnit sa od nepriatelskeho sveta tam vonku a venovat sa ventilacii svojim naakumulovanym pocitom a naladam. Zda sa, ze skusobnu dobu vo Firme som zvladol, nebola to prechadzka ruzovou zahradou a ani by som nepovedal, ze uz tri mesiace chodim do prace. Prave tie tri mesiace su najnarocnejsie v akejkolvek praci. Nechcem vsak nikoho poucovat, iba chcem s citatelom zdielat moje postrehy, nalady a pocity na tejto dlhej trati. Kazdy clovek sa spociatku citi nesvoj v novom prostredi a v novych podmienkach, i pol roka je niekedy kratka doba, kym si na vsetko zvykne. Ani ja mozno vo Firme nevydrzim ani rok a budem sa porucat, ale drzim sa. Vzdal by som to uz tolko raz. Niekedy mam pocit, ze pri urcitych druhoch problemov je na mna vacsi spolah, ako na kolegov a zacinam riesit tazsie ulohy sam, bez pomoci. Stale sme vsak tim, banality riesime lavou zadnou, pri tazsich ulohach sa vieme navzajom podporit, no stale nie sme pripraveni na vsetko a na tie najtazsie ulohy sa stale nechytame. Napriek tomu sa iba postazujeme a zdvihneme hlavu. Vzdy sa snazime dany problem vyriesit. Takze ano, mozes mat depresie, mozes byt nervozny ako chces, ked nemas na vyber, nevzdavaj sa, nikdy nie si v tom sam. Ak sa naskytne nova moznost, poriadne si ju z kazdej strany prever, ci bude vyhodna. Nechceme predsa, aby sme skoncili po skusobnej dobe i v novej praci. Ked mavate depresie, nie je dovod ich riesit radikalne. Nie ze budem pocut take ze: „ma to prejde, ked si lahnem na cestu“. Problemy mame vsetci, i ked niektori to vedia lepsie maskovat. Nikto z nas neriadi tuto spolocnost, vsetci chceme len prezit. Ale to je dane uz tou nasou dobou, kazdy sa snazi o to, aby ho okolie uznavalo a obdivovalo. S jedlom vsak rastie chut a takym tempom o desat rokov budete ako ostatni – neschopni citov a budete robit len to, co je cool a neustale na seba pritahovat pozornost. Ak to nezvladnete, pride horsie, lebo vas imidz nedosahuje takej urovne, ako chcete. Budme realisti. Vela snivajme, no ostavajme radsej pri zemi. Vytvorme si svet, ktory nas sice pred realnym neochrani, no bude na pomoci, keby sme klesali na duchu. Mozno budem zniet akoby som citatelovi nejak radil vo veciach, v ktorych sa sam nevyznam. Ale ak sa vsetci pokusime kooperovat a nebrat veci prilis vazne, usmiat sa, hodit veci za hlavu, mozno by sa nam i lepsie zilo na tej nasej starej dobrej Zemi. Ja som na zaciatku pisal, ze predo mnou je obrovsky kopec, ktory sa nebude dat prekonat. Ale aha, tri mesiace ho zdolavam a nepotrebujem sa motivovat. Aj ked to v denniku vyzeralo vselijako. Dolezite je udrziavat sa v dobrej nalade. Ak to nejde v praci, tak aspon mimo nej. Vsetkym, ktorym sa docitali az sem, vrele dakujem. Vyspovedal som sa zo vsetkeho, co ma tazilo, ale i tesilo a bol som sam sebe sprievodcom na ceste za lepsim ja. Citatelom prajem uspesny zivot, nech to v konecnom dosledku znamena cokolvek. Verme, ze bude len dobre a ak nie, tak pride zle obdobie, no a co. Nebojme sa ho. Ja vzdycky hovorievam, ze v praci sme pridlho na to, aby nam s casom brala i chut do zivota. Ma nas zivit a nie zabijat. Az ked ma clovek vyvazeny pracovny zivot so sukromnym, moze hovorit o stasti. Uspech na ukor straty seba alebo svojich blizkych uspechom nie je. Len tolko na zaver od neuspesneho cloveka.