Essentia vitae

Essentia vitae je prvá časť výpravnej sci-fi trilógie o ambicióznej misii na Mesiac. Štyria mladí kozmonauti na svojej prvej, no skvele organizovanej ceste za vesmírnym dobrodružstvom a stavbou mesačnej základne vďaka ťažbe hornín pomocou vrtáku a 3D tlačiarni.

Nečakane sa však spustí poplach a jednotliví členovia posádky zistia, že ich dobrodružstvo bude viac zamotané, než čakali. Dokáže odvážny a cieľavedomý kapitán Antonio zistiť príčinu poplachu skôr, než bude príliš neskoro?

UPOZORNENIE: Kniha „Essentia vitae“ je dielom autorovej fikcie. Mená, postavy, udalosti a príhody sú výsledkom autorovej fantázie. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, živými alebo mŕtvymi, alebo skutočnými udalosťami je čisto náhodná. Môžu sa vyskytnúť mená, značky, javy alebo udalosti, korešpondujúce s reálnym svetom, ale autorovi nejde o žiadne zosmiešňovanie alebo hanobenie, prípadne skrytú alebo neskrytú propagáciu daných mien alebo značiek. Môžu sa vyskytnúť prvky rasizmu, násilia, neznášanlivosti alebo inej intolerancie na základe politického názoru, farby pleti, jazyka, náboženstva, občianstva, etnického či národnostného pôvodu, sexuálnej orientácie a rodovej identity. Autor vyhlasuje, že knihou žiadne tieto prvky neznášanlivosti nepropaguje, ani sa k nim nehlási, žiaľ, v reálnom svete sú však tieto prejavy bežné a mnohokrát dokresľujú kolorit príbehu.

Obsah

Kto je pánom na lodi 21

Per aspera ad astra 49

Osem svetelných rokov 56

Zase klam! 62

Nový svet 70

Nechcel som zle 70

To nám doma neuveria 74

Nie veľmi mimozemský život 83

Jarmilka 91

Čo teraz? 97

MISIA: MESIAC

Neznámi hrdinovia

Nemali pocit, že sa rozhodli zle. Však nemali veľmi na výber. Uprednostniť širokú masu ľudí na domovskej planéte bola hádam jediná rozumná cesta. Napriek tomu, že im od tej doby začali odsýpať hodiny. Človek by nikdy nemal vedieť, kedy zomrie. Berie to jeho entuziazmus a jeho život sa rúca. Ani sami nevedia, prečo sa to vlastne stalo. Vysvetlenie, ktoré dostali, im nestačilo. Bolo príliš... mimozemské. Veru, od doby, čo sa dozvedeli, čo sa to s nimi stane, mali čo robiť, aby sa aspoň pokúsili upokojiť svoje šialene bijúce srdce. Prežili. Aspoň doteraz. Človek prežíva také emócie, ktoré sú mu nie vlastné. Ostatne, celé tie roky v kozme boli viac než bláznivé a to, čo ich nakoniec postretlo, brali viac ako s tiesňou v srdci. Po tom všetkom, čo prežili, sa nakoniec stane toto? A vieme to nejako ovplyvniť? Nič sme nemohli ovplyvniť ani v kozme, ani tu. Celý čas sme boli uväznení vo vlastných ilúziách, že ľudstvo niečo tak prevratné dokáže. Nie, nedokáže.

Prečo sa to vlastne takto končí? Je to odmena alebo ďalší trest? Nevedeli na to odpovedať. Alebo ak by aj vedeli, radšej si svoje hypotézy nechávali pre seba. Nikdy podobným veciam neverili, že sa môžu stať. Človek je stále vo fáze, kedy v kozme prakticky ničomu nerozumie a aj keď sa jeho obzory nevšedne rozšíria, temer hneď na to sa udeje čosi také, čomu opäť neporozumie. Slabý človek. Nič v kozme neznamená. Ani to zrniečko prachu. Ale čo Oni? Čo sú vlastne zač? Ak sú to tiež ľudia, vskutku si nevedia predstaviť, ako by vyzerali. Človek je totiž tiež len ďalším druhom na planéte, na ktorej žije. Alebo vari nie? Existuje niekto, kto určuje mentálnu vyspelosť živých organizmov na cudzích planétach? Najpravdepodobnejšia teória, na ktorej sa dohodli, bola, že zrejme existuje život vo vesmíre úplne bežne a je to v podstate akási látka, ktorú naše prístroje nevedia izolovať. Dohodli sa, že je možné, že vesmír funguje ako jedna obrovská zelená lúka plná žltohlavých púpav, na ktoré pravidelne sadajú včely a zbierajú odtiaľ nektár. Medzitým sa pričiňujú o ich rozmnožovanie. Možno toto prirovnanie nebolo veľmi šťastné, pretože si spomenuli, čo sa vlastne má stať a veľmi im to pripomenulo včelu, sajúcu nektár. Prirovnanie nezapôsobilo ani keď si domysleli, že včely majú predsa kdesi svoj úľ, kde si nektár ukladajú a to i napriek tomu, že sa zhodli na tom, že včely ostatne z nektáru „vyrábajú med“ a to znie tak sladko, tak eufemisticky. Nikto im však takúto teóriu nedokázal potvrdiť ani vyvrátiť. A nikto laikom ani nepovedal, že vo vedeckých kruhoch je panspermické zakladanie života na iných planétach dávno zavrhnutá téma, ktorej sa už nikto nevenuje.

Ešte raz sa pozrel von zo stanu. Nikde ani nohy. Mal však pocit, že ho ktosi sleduje. Ako za posledných zopár mesiacov. Udiali sa veci, ktoré je teraz už ťažko rozoberať, ale napriek tomu, že budia pozornosť a verejnosť o nich chce vedieť, chcú predsa len ostať sami. Toto predsa domácim nemôžu a nesmú urobiť.

„No čo?“ náhlivo sa opýtala žena, ktorá k nemu podišla a položila mu ruku na rameno.

„Všetko je čisté, Júlia,“ odpovedal jej sladko. Veril, že keď sa vrátia domov, vezme si ju za ženu. Ani v týchto podmienkach jej však nedokázal nič povedať. Pokojne by si mohol biť hlavu o stenu.

„Sú už na ceste a o hodinu tu budú. Teraz nesmieme budiť pozornosť. O hodinu i tak budeme hotoví a vieš, že jedine oni tu potom môžu prísť a... skoro ich až ľutujem.“

Tu vysoko v horách nebolo síce dvakrát teplo, ale aspoň sem doľahla tmavá letná noc s príjemnými teplotami. Schválne si vybrali toto miesto. Nikto sa sem nemohol dostať a nikto o nich nevedel. Boli tu schovaní a tak sa i cítili. Ukázal Júlii, aby vošla dnu a nasledoval ju. Stan bol vlastne len prikrytý vchod útlej jaskyne. Mohli si vybrať akékoľvek iné miesto. Toto im však pripadalo familiárne. Cítili sa tu ako doma. Bolo tu príjemne chladno. Vošli dovnútra. Jaskyňa mala len jednu predsieň a veľmi maličký otvor do druhej sály, kde sa ale človek bez patričného vybavenia nemohol dostať. Miestni však veľmi jaskyne neuctievali a neskúmali, preto ich ani veľmi netrápila akási „diera v skale“. Aj tá však vie povedať veľmi veľa o tunajšej faune a flóre. Dokonca i tej prehistorickej.

Vnútri bolo asi desať ľudí. Všetci mali na sebe krásne tunajšie šaty. Podmienkou bolo, aby sa každý v tom svojom oblečení cítil čo možno najpohodlnejšie. Žiaľ ich tváre... ale áno, boli veľmi pekne upravení, aby nevystrašili dvoch neskôr príduvších miestnych, ale bolo z nich cítiť všetko, len nie príjemné pocity: okrem veľmi malej štipky hrdosti sa v ich očiach a tvárach zračilo sklamanie, únava, rozhorčenie, trápenie a smútok. Všetci postávali v kruhu pri ohni. Nebol veľmi potrebný, jaskyňa dokázala udržať teplo, nahromadené počas dňa, ale vonku už bola poriadna tma a vôbec by si nevideli do tváre. Rozpačito sa dívali jeden po druhom, občas zaznel hlboký výdych. Celá atmosféra bola otrasná. Mal pocit, že každú chvíľu ktosi stratí zdravý úsudok a na záver ešte začne blúzniť, trhať si zo seba šaty a vykrikovať na celý les. Teraz je už neskoro. Vyhnúť sa tomu nedalo. Nijako.

Nechcel veľmi zdržiavať. Bol však rád, že ho všetci očakávali a hlavne, že je po jeho boku Júlia. Príhovor si pripravoval celé mesiace, počas ktorých sa celkom zabudol holiť, takže jeho brada, ktorá ho už dlhý čas omínala, rástla a rástla až kým nevyzeral ako miestny drevorubač. Ako po ostatný raz, i teraz sa po nej zúrivo poškrabal a začal svoj príhovor privítaním a milými slovami. Snažil sa rozfúkať tú nelichotivú atmosféru a poukazoval i na to, ako krásne je vonku a že by sa vlastne mali tešiť zo svojho rozhodnutia. Nezabudol pripomenúť, ako nesmierne si vážil miestnych, ktorí ich vrúcne a bratsky prijali a že si zaslúžia viac. Vskutku, títo miestni sú veľmi priateľskí ľudia a to, čo im spravila ich posádka s nimi nemilosrdne otrasie. Hneď však všetky pochybnosti rozmetal jasnou poznámkou, že pre nich to neznamená koniec, ale nový začiatok. A to taký, ku ktorému sa môžu prihlásiť i oni. Však kde boli oni? Ich vesmírny program stál za menej než za deravý groš a doteraz je im záhadou, ako vlastne vyslali svoju posádku svojou nie veľmi vyspelou technológiou vôbec do atmosféry. Určite sa im však stalo to, čo nám, zaiste. Vojna prináša veľa pozoruhodných okamihov, ktoré sú potom prekonávané až o desiatky rokov. Ale posádku neodsúdil. Ktovie, ako hrozná bola vojna a zrejme mali svoje dôvody, prečo sa tak rozhodli. Veril a tajne dúfal, že sa možno rozhodli správne a takto začlenení medzi Nich by vedeli svoju domácu planétu znova priviesť k rozkvetu.

Čoraz viac sa pohľadom na kolegov uisťoval, že konečne rozdúchal nepríjemnú atmosféru v jaskyni. Ľudia sa konečne zmenili. Vypli hruď a boli hrdí na seba, keď im začal hovoriť o úspešnosti neplánovanej misie. Veľa vecí sa naučili, ale veľa vedomostí i odovzdali. Ich odkaz nebude zabudnutý. Aj tí ľudia, ktorí tu ešte ostanú žiť, si budú pamätať, čo pre nich návštevníci spravili. Vyliečili mnohé tunajšie choroby, zakladali školy a naučili sa porozumieť ich jazyku, ktorý veselo používajú a pochvaľujú si, koľkokrát jednoduchší je. Zopár ľudí však neušlo jeho skúmavému pohľadu, ktorý jasne označil človeka za sklamaného a bojazlivého. Žiaľ, s tým sa muselo počítať a tieto vnútorné boje posádky nedokázal ani on umlčať. I v ňom samotnom sa odohrával boj, pri ktorom by mu pokojne mohol mozog vyliezť ušami. S tým sa už musí zmieriť každý sám. Pri tom pohľade si spomenul na všetky tie trenice medzi nimi, kedy každý každého obviňoval z momentálnej situácie. Dalo to dosť práce, kým im vysvetlil, že s tým sa nebolo možné inak popasovať. Žiaľ, budúcnosť hrala v tom čase v ich neprospech. Najviac nezhôd medzi nimi však vznikali z toho dôvodu, že sa nevedeli dohodnúť, ako o danej situácii informovať domácu planétu. Nevedeli, ako ďaleko sú a so súčasnou technikou a ani nemohli poslať správu, ktorá by ich zachytila. Poslali do všetkých smerov rôzne SOS signály a tiež i zopár zvukových a obrazových nahrávok, pretože domáci ešte nemali k dispozícii žiadne družice. Aj tie by stáli za deravý groš v tejto neriešiteľnej situácii. Desať rokov! A ani toľko času im nestačilo na privolanie si pomoci. Pokúsili sa teda pomôcť si, ako len vedeli.

Tohto sa obával. Skončil svoj príhovor a nikto nevedel, čo ďalej. Tak veľmi rýchlo dodal, že sa vidia naposledy a tak navrhol, aby sa navzájom rozlúčili, no nie so slzami v očiach, ale s hrdosťou v srdci dúfajúc, že budúca posádka sa rozhodne presne tak isto. Hoci by najradšej boli zanechali nejakú správu, niečo, čo by si prečítali. Ale vedia, kedy a či vôbec dorazia? Dúfali, že oni boli výnimoční a že keď tu niekedy pristane nová posádka, nebude musieť riešiť tú istú dilemu. Hlavne mu bude chýbať Júlia. Ale teraz už vedel, že s ňou strávi posledné minúty svojho života. Teraz ich už nikto nerozdelí. Vie to i Júlia. Nepustila mu ruku, silno sa ho držala. Vycítila, že sa bojí, ale veď on taktiež. Len ju pohladil po vlasoch a pobozkal na čelo. Čosi jej zašepkal do ucha.

Niektorí už cítili nevoľnosti. Vedeli, že to už lepšie nebude. Poľahli si na chladnú zem v jaskyni. Bola krásne ľadovcom vyhladená, ešte tu bolo vidieť splazy po dávnom zaľadnení. Takže toto bude naša rakva, pomyslel si, keď zacítil, že sa mu začína krútiť hlava. Tak, teraz je koniec. Nás môžu poraziť, ale ľudstvo nikdy! Aj v posledných minútach života stále veril, že aj keď je jeho telo nahraditeľné, jeho duša nie je. To radšej odídem slobodný do večnosti, ako byť večným Ich otrokom. Sľúbili nám večnosť. Nie je práve toto ešte väčší trest, než je pominuteľnosť? Určite nie viac ako nariadená pominuteľnosť. Sľúbili nám všetky vedomosti. Načo nám budú vedomosti bez tela? Komu ich môžeme odovzdať? Budeme nemými hrdinami, ktorí si budú môcť plachtiť vesmírom akoukoľvek rýchlosťou, poznať podstatu vesmíru a celého bytia, ale máme to komu predať? Späť sa nedostaneme už do žiadnej formy a aj keby to bolo možné, nikdy by sme neodišli, parazitovali by sme a život nás by omrzel. Stálo by to vôbec za to? Ani za ten máčny máčik, tieto stavy, aj keď si ich človek praje zažiť, nikdy nie na neobmedzenú dobu a raz sa predsa len z toho sna prebudí.

Všetci už ležali. Občas niekto ešte hovoril. Ale nezmyselne. Možno sa to už blíži. Neznáma choroba, ktorej nikto nevie podstatu. Hneď ho však prepadla panika: Čo keď si z nás vystrelili? Naše telá budú navždy tu, ale čo ak tá choroba si nás predsa len vezme? Dokážu dodržať slovo? To zrejme prišlo na um všetkým, takže miesto toho, aby pokojne a pomaly zatvárali oči, skôr sa snažili späť získať dych a bojovať z posledných síl. Možno to bol len jeden z príznakov, že je koniec. Alebo začiatok? Nie, nemôže to tak končiť!

Ich telá osireli na asi polhodinu pozemského času, keď dorazili dvaja miestni. Boli už pripravení na to, čo uvidia, ale i napriek tomu to s nimi poriadne zamávalo. Priskočili k nim a kontrolovali každému jednému tep. Nie žeby bolo neskoro, práveže bolo včas.

„Prečo to spravili?“ spýtal sa jeden druhého, vyššieho a mocnejšieho s kozou briadkou a riedkym porastom na hlave.

„Ako otrávili?“ nechcel veriť chlapík. „Vidíš tu snáď nejaké rezíduá po jede?“ Menší a atletickejší chlap sa obzrel vôkol ohňa, dokonca prehľadal posádku, no nič nenašiel.

„Si blázon? Keby sme povedali, že mali nevyliečiteľnú chorobu, tak čo myslíš, kto by nám uveril?“ hneď sa ho opýtal, keď dokončil obhliadku.

„Tie svoje predtuchy si kamsi schovaj, prosím ťa, teraz na to nie je čas.“

Ani jednému sa do toho nechcelo. Museli ale tak urobiť. Rukopis posádky je jediný dôkaz, ktorý jednoznačne potvrdzuje, že oni s tým nič nemajú. Ale to bola ich posledná vôľa. Tak nech. Ani jeden ale nechcel škrtnúť zápalku. Nieto ešte zísť o päťdesiat metrov od jaskyne, kde si nechali horľavinu. Priali si to tak. Atletický chlapík sa v duchu pomodlil, kým jeho spoločník priniesol kanistru a začal ju rozlievať vnútri jaskyne. Dával však pozor, aby nepolial posádku. Pre nich mali veľkú hodnotu a to by bolo temer poškvrnenie.

„Zbohom, bratia pozemšťania. Nech vám nebesá dajú večný život,“ zarecitoval s určitou vážnosťou povinnú formulku vyšší chlapík a zažal zápalku. So slzami v očiach ju predsa len hodil do jaskyne a nečakal, kým sa rozhorí oheň, veľmi pomaly sa vliekli späť cestou, odkiaľ prišli. Končí sa jedna slávna éra. Príde ďalšia? Dočkáme sa ďalších návštevníkov z inej planéty, ktorí budú rovnako priateľskí ako títo? Daj i tejto planéte dlhý život a ľuďom na nej.

Mesiac čaká

„To áno, isteže,“ neustále bol Antonio Borlini zhovievavý, „viem si to predstaviť. Ale to viete, existujú isté záležitosti, ktoré ja proste nedokážem ovplyvniť. Pokiaľ som bol vybraný ja, tak nevidím dôvod...“ Nedopovedal, pretože Rudolf Schulz, vysoký päťdesiatnik, na ktorého by nikdy neurobil dojem ani pes, plávajúci v bazéne so zmrzlinovým kornútikom, balansujúcim mu na čumáku, sa čertil ako nikdy.

„O to mi predsa nejde, mladý pán, ale vedzte, že ja mám omnoho viac skúseností ako vy, viem viac a prečo teda neletím na Mesiac ja?“ Antonio mal s mužom, veľmi neobľúbeným astroteoretikom, pomerne veľa trpezlivosti. Ako kapitán jej bude musieť mať za celú posádku. Vysvetliť mu, že on bol vybraný vedením a že je jednoducho nesprávnou osobou, ktorej adresuje tieto slová, bolo márne.

„Fyzické testy na to ste už podstúpili?“ vzdychol si, snažiac sa vyzerať, akoby ho to zaujímalo.

„Ja vám to dokážem!“ rozčertil sa a odhodlane odpochodoval z jeho pracovne. Už aby to bolo, pomyslel si Antonio, zhlboka si vydychujúc, keď sa konečne zbavil nepríjemného a zaťatého vedca, ktorého v mladom kolektíve v Schweizeriche Universumsinsititute volali Naleštená plešina. Vždy sa nevedeli dohodnúť, čo na ňu používa, keď sa mu tak leskne. Ale zase, v mladosti holdoval vzpieraniu, preto sa je s ním neradno zahrávať. Nie je dokonca vylúčené, žeby neurobil i tie fyzické testy, ale keď sa prezident SUI rozhodol vziať mladú štvorčlennú posádku k Mesiaci, už sa na tom pramálo zmení. A vlastne, načo by bol na Mesiaci astroteoretik? I tak by zrejme dostal inú prácu, na akej bežne pracuje.

Sám ani nechcel letieť do vesmíru a zrazu je kapitánom lode Helvetica. Iba preukázal najlepšiu zručnosť s 3D tlačiarňou, ktorú vezmú na Mesiac so sebou. Ale veľmi dobre zvládol i tie osobnostné testy, ktoré z neho urobili kapitána. Na 28 rokov sa na kapitánstvo necítil, ale keď bol vybraný, okamžite začal študovať, ako byť čo najlepším vodcom takejto skupiny, ďaleko od Zeme. Nebude to mať jednoduché – toto je totižto prvý riadený let z kozmodrómu v Lucerne. Predtým SUI vyslala prvé družice, monitorujúce prašnosť zemskej atmosféry. Ale po dlhých rokoch výskumoch a nápade americkej NASA sa preukázal ich švajčiarsky zmysel pre presnosť a inovácie. Američania práve budujú na Mesiaci základňu. Antonio si nevedel presne spomenúť, kde pristáli, ale vraj neďaleko od miesta, kde sa pred vyše osemdesiatimi rokmi už dostali. Hladil sa na brade, dívajúc sa na stenu a hlboko premýšľajúc. Cíti sa priveľmi nepripravený na takúto misiu. Celý týždeň absolvoval s kolegami náročnú prípravu, všetko klapalo ako švajčiarske hodinky. Ale čo keď sa náhodou niečo pokazí? Päťdesiat dní v kozme predsa nie je tých istých päťdesiat na Zemi. Zase je ponorený do vlastných myšlienok. To sa mu posledné dni stávalo pomerne bežne. Nikdy pred tými testami nezažíval podobné stavy. Človek sa cíti dobre iba vo svojom prirodzenom svete a každý iný mu je cudzí. Pod pojmom „prirodzený svet“ sa tým myslí planéta Zem. Po úspešných testoch síce víťazstvo oslávil, ale hneď na druhý deň vytriezvel, keď zistil, koľko povinností ako kapitán bude mať.

Často premýšľajúc bol myšlienkami v roku 2033. Američania znova pristáli na Mesiaci. Či reálne, či nie, Tonio príliš neriešil. Ale ak by aj, predsa len neutajili, čo sa tam dialo, za predpokladu úspešného pristátia. Nebralo sa to ako veľký úspech, veď je to len zopakovanie toho, čo sa stalo pred šesťdesiatimi rokmi. Tak to ľudia ani veľmi neprežívali. Päťčlenná posádka prežila na Mesiaci rovné tri mesiace. Za úlohu mali vybudovať mesačnú vesmírnu stanicu. Ale misia bola neúspešná. Po vyše troch rokoch vyplávali na povrch informácie, že sa tam vraj všetci zbláznili a dali si dole helmy mimo rakety. Technológia za tridsať a pol miliardy dolárov ostala na Mesiaci temer nepoškodená. Nechceli sa vzdať a už rok na to vybudovali akýsi modul, ktorým sa chceli dopraviť naspäť a opraviť raketu. Modul stál vyše sedemnásť miliárd, ale sedem dní pred štartom došla správa, že na Mesiac dopadol veľký asteroid a nechtiac asi sedem kilometrov od miesta pristátia. Celkovo sa dá povedať, že buď to celé bola fraška, alebo to bol od nich priveľký amaterizmus. Vraj nie sme schopní pristáť na Mesiaci. Vraj sa to nedá. Nikdy sa nebude dať. Je to trochu samovražedná...

Z toku myšlienok ho vyrušilo zaklopanie na dvere. Zaseknutý pohľad na stenu hneď opadol a Tonio s nepokojom v hlase povolil vstup osobe do jeho pracovne. Bol to Giorad Winter, mal 33 rokov a bol najstarším členom posádky. Jeho hlavnou činnosťou bude starať sa o chod rakety, bol to vyspelý fyzik, ktorý o rakete vedel všetko a vypočítal dráhu letu i s presnými kritickými rýchlosťami. Je to hlavný pilot na Helvetice.

„Nie, oklam ma,“ vysoký modrooký blondiak nikdy nestrácal zmysel pre humor.

„To je len pocit, lebo zajtra štartujeme. Rovnaký pocit si mal, keď sme k ISS pripájali našu družicu. A dopadlo to výborne.“

„Celkom iné? Nebuď smiešny, je to bežná rutina,“ Giorad opäť zveličil.

„Vieš, že on vystúpi na povrch. A môže tam byť veľmi dlho. Vieš predsa, že je synom slávneho Ahmeda Xhakhu.“

Giorad ostal jemne v pomykove a oznámil kapitánovi, že sa mu Bledar akosi nezdá.

„Ale áno. Zdá sa mi podivný. Veľa nenarozpráva, a keď sa ho čokoľvek opýtam, reaguje pomerne prudko, zdá sa mi, akoby ho boli proti jeho vôli vybrali na túto misiu.“

Toni sa zamyslel. Nevie, či ho Giorad neťahá za nos. Ale veď načo by mu podstrčili kohokoľvek na túto misiu? Toni ho predsa pozná, spolu trénovali v Mohavskej púšti. A prečo mu to Giorad hovorí tak neskoro?

„To viem. Preto je tak kvalitne pripravený. Asi nepoznáš vojakov. Veľa nenarozprávajú, ale makajú. Ktovie, čo si prežil na balkánskom fronte, preto sa nespráva tak, ako my ostatní. Ber ho s rezervou. A odkedy to z neho cítiš?“

„Veď práve dva týždne, to je doba, kedy sa dozvedel, že letí s nami. Klasika, má možno jednoducho nervy pred štartom. Bolo mu to povedané trocha neskoro, uznávam. To sa predsa deje. Ty vari nie si nervózny?“

Giorad mu ešte zopakoval, ako je na tom loď. Uviedol: „Najnáročnejšou misiou nebude vôbec ani zďaleka pristáť na Mesiaci, ani spustenie 3D tlačiarne, ale prežiť tých bláznivých 50 dní. Zásoby potravín máme síce na 80 dní, ale to je fakticky tona navyše a paliva máme tak akurát. Najhoršie však bude, že 3D tlačiareň potrebuje „švajčiarske lepidlo“ ktoré práve teraz tankujú do fliaš na lodi a ešte sme nestihli vyskúšať, či bude tlačiareň pracovať aj v menšej gravitácii, než na Zemi. Blbé na tom je to, že 3D tlačiareň so všetkými komponentmi je potreba zapojiť už počas letu, aby sme sa presvedčili, či sú všetky spoje dokonalé. A vieš, že na breakdance v lodi nie je miesto, takže budeme musieť to nejako v týchto náročných podmienkach vydržať.“

„Všetko po starom. Včera vyskúšal somnifer a tiež i recyklátor. Tá mašinka za priaznivého predpokladu dokáže naše zásoby z 80 dní predĺžiť na rovných 100.“

„Isté riziko tam samozrejme je. Ale pamätaj, že budeme vo vesmíre a nie v Grand Hoteli. Niektoré veci sa dajú recyklovať i viac ráz. Avšak vrecúšok na obsah našich žalúdkov máme obmedzené množstvo.“

Toni sa uškrnul. „To nevadí. Celá misia bude trvať okolo tých 50 dní.“

„Mám generátor elektriny novej generácie, má paliva na 30 dní plnej prevádzky, spáli necelý liter za 4 hodiny.“

„Inak, tá tlačiareň včera trochu hnevala, nechcela fungovať. Je to sakramentská mašina, ktorá si bude fungovať, kedy a ako chce. Keď v tom bude pokračovať... “

Toni si to ani nechcel predstaviť. Takto by sa let predĺžil a bol by problém. Keď človek letí do vesmíru, minimálne v tejto dobe, číhajú na neho problémy na každom rohu.

„Mám. Máme vytvoriť celkovo deväťdesiat konštrukcií, väčších, či menších. Ak by to malo ísť na sto percent a nepretržite, tak môj odhad je asi 20 dní.“

„Možno. Ale podľa včerajška usudzujem, že pokiaľ bude štrajkovať, bude problém.“

Vtom zazvonili Gioradove hodinky, pričom zavibrovali a to tak, že sa Giorad zľakol. „Tie hodinky z duše nenávidím!“ uľavil si a pozrel sa na displej. „Toni, potrebujú ma inžinieri na treťom poschodí, ideš so mnou?“

Toni si však hlasno zívol a tak Giorad nežiadal od Toniho žiadne ďalšie slová. Iba sa ospravedlnil, vyšiel z dverí a nechal Toniho samého v jeho dočasnej pracovni. Nakoniec bol Toni celkom rád, že sa pri ňom zastavil Giorad, napriek tomu, že si výslovne žiadal, aby ho dnes nikto nerušil. Určite však Gioradova návšteva bola o podstatne lepšia než tá predchádzajúca Schultzova. Potreboval si poriadne oddýchnuť a to dokázal len vtedy, keď si dal na uši slúchadlá a počúval svoju obľúbenú hudbu. Nie zriedka mu v ušiach hrala i relaxačná hudba, ktorá sa dostala do módy. Odkedy lekári zaradili stres medzi civilizačné choroby vyššieho stupňa a syndróm vyhorenia ohrozuje v priemere dvoch ľudí z dvadsiatich, lekári začali predpisovať ľuďom pokoj a viacerí sú tak závislí na hudbe, že začali počúvať veľmi upokojujúcu hudbu, ktorá sa stala významným artiklom aj v populárnej hudbe. Ľuďom sa akosi prejedli bláznivé rytmy novodobej popovej hudby a nie raz sa i v správach často objavovali informácie o stúpajúcich číslach násilností a podráždeného správania, spôsobeného neznesiteľnými podmienkami v práci, do základov zničenej rodiny a dezinformáciami v masmédiách. Sám už prežil ľahší stupeň syndrómu vyhorenia. Nebyť rýchlej pomoci, veru nič dobré by ho už v tomto živote nečakalo. Stála však pri ňom celá rodina a tak sa z toho dostal. Mával neznesiteľné depresie, ktorými dosť desil svoje okolie, jeho mozog odmietal odpovedať i na jednoduché otázky. Dá sa povedať, že jeho mozog pomaly degeneroval. Vďaka psychológom sa však nedostal na nižšiu rozumovú úroveň ako zopár jeho priateľov. Syndróm vyhorenia je silnejší, než kedykoľvek predtým a postihuje viac ľudí ako diabetes. Je zaujímavé, stále si myslel Toni, že chceme ideálnu civilizáciu, ktorá nebude trpieť žiadnymi chorobami, chceme zemiaky, ktoré sú odolné voči chorobám a plesniam a keď také dostaneme, nechceme ich, pretože sa dozvieme, že sú zdraviu škodlivé. Pravdepodobne prírodu asi nijako neobľstíme. Môžeme sa tváriť, že sme pánmi tvorstva a že dokážeme prírodu ošudiť v náš prospech. Ale to je ako to zvláštne nemecké slovo: Verschlimmbesserung = vytvoriť vylepšenie, ktoré prispieva k zhoršeniu situácie. Nech sa snažíme vylepšovať čo a ako chceme, vždy sa objaví problém kdesi inde. Vždy to skazíme a asi si budeme musieť zvykať, že svet sa netočí pre nás a že asi nikdy nezvládneme ovplyvniť planétu tak, aby to vyhovelo každej živej bytosti. To sa ani nedá.

Ale Toni radšej prestal myslieť, dívať sa na veci filozofickými očami. Však i tak, načo sa tým zaoberať, keď viem, že sám nič nezmôžem? Nechal preto premýšľanie tak a radšej za započúval do tónov relaxačnej hudby. Tá ho vždy dokázala upokojiť pred akoukoľvek náročnou prekážkou. A odkedy ju má predpísanú doktorom, počúva ju pravidelne a cíti, že sa má naozaj výborne. Aj keď už cíti, že ju už možno nepotrebuje, lebo má pocit, že už vie plnohodnotne ovládať stres. Je si istý, že je teraz pripravený. Na všetko. Nič ho nemôže zdolať. Myslím, že som silnejší, než kedykoľvek predtým, upokojoval sa Toni, pochybujem, že sa niečo cestou k Mesiacu pokazí. Všetko som osobne kontroloval. Viackrát. Nič sa nestane, bude to ťažká, ale nádherná jazda smerom k našej obežnici. Už sa tešil. Motivácia. Motivácia. Je to tu. Som pripravený čeliť všetkému. Teraz to neboli nesmelé myšlienky vystrašeného a depresiami poznačeného Toniho. Oddával sa cieľu misie. Vyjde to.

Štart

Bledara privítal nový Solaris Hover 18M, ktorý ešte minulý rok bol len prototypom magneticky nadnášaného autobusu. Nový magnetický asfalt, ktorý sa aktivuje iba a len pohybom autobusu nad ním, zatiaľ v Lucerne funguje iba na pár plných linkách. Autobus má v sebe zabudované čipy, ktoré vysielajú šifrovaný magnetický signál, ktorý asfalt zachytí a nadnáša ho. Autobus sa vznáša vo výške asi dvadsať centimetrov, no ak je potreba, vodič dá pokyn, signál sa zmení a autobus klesne, ak potrebuje nastúpiť nejaký dôchodca, na ktorého Švajčiari pracujú, čo sa dá, ktorý si stále myslí, že jeho dôchodok je nízky. V Berne a Zürichu už boli i protesty za zvýšenie dôchodkov. Jeho kamarát si z nich vystrelil, hovoril mu, že ak by zobral jednému zubnú protézu, pokojne by nimi dohrýzol tri štvrtiny všetkých protestujúcich.

Vošiel dnu, ale nesadol si. Vypestoval si taký zvyk, že pokiaľ má pred sebou pomerne krátku cestu, načo by si sadal. I keď je autobus prázdny, radšej si postojí. Už dnes je totižto štart misie lode Helvetica a on bude benjamínom na palube. Dostávali priestor všemožní ľudia, ale on hravo pokoril všetkých presne ako predpokladal. Nevie o vesmíre takmer nič, ale vie sa v nulovej gravitácii pohybovať pomerne hladko a pri testoch vo vode dokázal priam nemožné, keď na atrape lodi v bazéne dosahoval ideálne časy pri pretekoch a všetkých jednoznačne porazil. Je práve tým, ktorý bude veľmi často von mimo lode, opravovať to, čo počítač sám nedokáže. Je výborné, že ho v autobuse nikto nepozná. Nerád púta pozornosť a ani teraz sa netváril nijako dôležito, keď sa z displeja obrazovky, visiacej zo stropu autobusu práve ukazovali obrázky lode Helvetica. Je tak majestátna, pomyslel si Bledar, keď sa podíval na obrázky. Mala tvar vysokej klasickej štíhlej rakety a len modul pre posádku zaberal možno 100 metrov, čo je zatiaľ absolútny rekord, bola lakovaná dočervena a skvele sa na nej vynímal i biely rovnostranný kríž. Asi polovica obyvateľov však navrhla, aby tam dokreslili i zelený polmesiac. Bledar si však o tom myslí svoje. Pošahanci.

Autobus sa pohol a on zacítil jemnú zotrvačnú silu a už sa viezol smerom k okraju mesta, práve k Inštitútu. Je pomerne ďaleko od mesta. Ľudia si zvykajú bývať od hluku a boja sa prípadnej škody na majetku, keby loď vybuchla. Ha, že vybuchla! Bledar sa iba uškrnul a sám v tej sekunde netušil, čo ho to vlastne napadlo. Vari chce, aby loď stroskotala pri štarte? To zrejme nie. Hoci by to bola rana pre celosvetovú misiu na Mesiac a dlho by sa potom nepripravovala žiadna misia takéhoto rozsahu, Bledar to akosi nepociťoval. Vo svojom živote sa dostal na hranu toľko ráz, že prítomnosť nebezpečenstva ho už nemala ako ohroziť. Napriek iba dvadsiatim štyrom rokom zažil viac, než dosť. Nerád sa síce v spomienkach vracal do starých čias, kedy nebolo všetko s kostolným poriadkom a mal čo robiť, aby si zachránil holý život. Bol však rád, že poletí.

Autobus bol kdesi v polovici cesty, keď pristúpil vysoký blondiak, ktorý vyzeral vcelku priemerne. Vysoká, nie príliš atletická postava ani nevyzerala byť pripravená na vesmírne podmienky. Ale opak bol pravdou. Hlavný technik Gilles Kindischi sa pozdravil s Bledarom a ďalej sa nerozprávali. Vo Švajčiarsku môže byť inkognito ktokoľvek, bežne i politici dochádzajú mestskou hromadnou dopravou do práce, a ak si ich ľudia všimnú, nechajú ho tak. Politik, či nejaká známa osobnosť predsa nie je nadčlovek. V niektorých krajinách je to vcelku možné a úplne bežné. Európa sa naprosto zmenila oproti minulým dekádam dvadsiateho prvého storočia. Odkedy si Francúzsko a Nemecko osvojilo používanie zeleného polmesiaca na svojich štátnych zástavách, je hlavne Gilles veľmi nasrdený a každú chvíľu pripravený zasiahnuť. Ako zarytý kresťan sa sám označoval za islamofóba a keď mu nebolo umožnené šíriť vieru a poznanie starých dobrých čias desiatych rokoch tohto storočia a odkedy mu vo Francúzsku hrozia trestom smrti, emigroval do Švajčiarska. Využil znalosť nemčiny a francúzštiny a ufrnkol z rodného Belfortu najskôr do La-Chaux-de-Fonds, kde v miestnej prvej vesmírnej technickej škole na svete sa vyučil za vesmírneho inžiniera a hneď na to ho pozvali do SUI do Lucernu. Už i to sám považoval za priveľkú náhodu, ale uveril, že je jednoducho dobrý. V Lucerne ho privítal pán s nápadne dlhou bradou, ktorý sa však k nemu správal vcelku normálne. Gilles hneď tušil, koľko bije. Všetci sú najprv takíto, keď ich je málo, na všetko nadávajú, že im sú upierané základné práva a slobody a keď ich tu bude vyše štvrtina, už sa tu budú rozťahovať, takto Gilles vždy uvažuje o podobných „podozrivých“ ľuďoch. A keďže Gilles vedel, že je Bledar Albánec, veľmi sa spolu nerozprávali. Kiežby on vedel, vždy si pomyslel Bledar, keď zbadal, aký je voči nemu Gilles chladný. Bledar sa však iba usmial a Gillesa to ešte viac znervózňovalo. Kiežby som radšej na tú misiu nebol nikdy pristúpil, pomyslel si Gilles. S týmto Albáncom vydržať päťdesiat dní, to bude kríž! Vlastne áno, kríž je to správne slovo!

Ani tentoraz veľmi nerozprávali. Iba občas prehodili zopár bežných slov o počasí a o tom, ako sa pripravovali na štart. Obaja vedeli, že si nesmú liezť na nervy už na Zemi, lebo hore vo vesmíre toľko dní... Bledar si pomyslel, že keď sa pohádajú, tak sa človek vo vesmíre proste len tak niekam nezamkne. Nemá sa veľmi kde schovať. Gilles si však predstavoval argumenty, hlavne náboženského smeru, ktoré by mu priamo do očí flusol. Ako je smutné, že sa obaja vôbec nepoznajú! Bledar sa vždy v jeho prítomnosť proste musel usmiať. Keby on tak vedel, hm, keby tak všetci vedeli. Nechcel si však kaziť zábavku. Svoju šou spustí, keď bude čas.

„Počuj, Bledar,“ predsa len prerušil mlčanie Gilles, „viem, že teraz na to nie je správny čas, ale vedz, že musíme držať spolu ako tím.“

Bledara to jemne vyviedlo z miery, no s chladnou tvárou odpovedal: „Niečo mi ušlo? Sme predsa v tíme, to je jasné.“

„Nó, ja len tak, že vieš, sme všetci mladí a hádky na lodi by nám veľmi nepomohli.“

Gilles sa nikdy nemohol ovládať, keď išlo o náboženstvo. „Najskôr limonádové rečičky a potom výbuch v Berne, ja vás poznám.“

Gilles práve negoval všetko, čo hovoril. Bledar mu nechal čas, kým si to uvedomí a potom len začul: „Prepáč, ale i tak vieš, že si za tým stojím.“

Práve v autobuse ohlásili konečnú. Už boli v autobuse temer sami a tak sa ich rozhovor mohol ubrať smerom k misii. „Netuším, ako chceme s tou kraksňou pristáť,“ povzdychol si Gilles, ukazujúc z okna autobusu na raketu, ktorá sa vynímala asi šesťsto metrov pred nimi do dychberúcej výšky.

„Veru že i povedal. Ale sám hovorí, že na takýto manéver nemá. Možno ani nepristaneme.“

„Tak žiaľ, musíme. Nemôžeme predsa spotrebovať palivo na to, aby sme sa vznášali nad pevninou a všetky veci nejako po lane transportovali na povrch.“

„Gilles mi hovoril, že táto raketa by mala pristáť vodorovne. Uvedomuješ si, že to je nemožné?“

„Je to trochu sci-fi.“ Spolu s otváraním dverí na autobuse Bledar skonštatoval: „Musíme iba veriť.“

Obaja teraz už mlčky si prešli cestou k Inštitútu. Pravda, administratívne budovy boli v centre, ale tu sa nachádza vedecko-technické centrum a samozrejme, štartovacia rampa. Bola síce len jedna, ale na švajčiarsky stále pomerne malý vesmírny program to celkom postačovalo. Tak ako v posledné týždne, všade panoval skôr zhon a mnoho ľudí pobehovalo kade-tade. Toto je prvý pilotovaný let do vesmíru SUI a ten tlak je obrovský. Švajčiari nemali poňatia ako pripraviť letcov, kozmonautov, posmešne vo Švajčiarsku nazývaných „Sternfliegern“, na misiu, hoci bola temer zovšadiaľ počuť angličtina a amerických pomocníkov bola v Inštitúte vyše tretina zo všetkých ľudí.

Len čo vošli do budovy, očakával ich nižší pán, ktorý ich pozdravil a povedal, že už ich čakajú na poslednej tlačovke pred štartom. Poďakovali a smerom do zasadačky stretli i Tonia s Gioradom. Svoju povinnosť si odbili. Prezradili všetko, čo sa prezradiť mohlo, čiže sa verejnosť i tak nič prevratného nedozvedela. Povinná mediálna procedúra síce nikoho veľmi nebavila, tak sa toho ujal hlavne kapitán Toni, na ktorého mali novinári najviac otázok. Toni to zvládol bravúrne. Všetky pokusy redaktorov o získanie bližších informácií, ktoré boli na listine „utajené“, dokázal zahrať do autu veľmi strohými odpoveďami, ktoré už všetci počuli, iba to povedal slovami, ktoré z jeho úst ešte nevyšli. Dokázal excelentne nájsť tie správne slová a preskočiť všetky polená, ktoré mu novinári hádzali pod nohy alebo skôr pod stoličku, na ktorej sedel. Sám sa často uchýlil až k poetickým prejavom, ktoré médiá upokojili a presvedčili ich, že Tonio dáva do svojej práce celú dušu.

„Misia je prvá svojho druhu. V spolupráci s americkou NASA sa pokúsime dobiť Mesiac a našim cieľom je za pomoci 3D tlačiarne postaviť deväťdesiatdielny komplex, ktorý bude vybavený americkou technikou, najmä umelým vodným kolobehom. Pokiaľ sa táto naša časť misie podarí, hneď za nami vyštartuje pripravená americká loď Centaurus, ktorej posádka vymení pohodlie svojej lode za tvrdú prácu pri skladaní základe Moon1 našej výroby a pokúsia sa tam prežiť celý mesiac. Až vtedy môžeme prehlásiť, že misia bola úspešná.“

Ako jednoducho Toni vysvetlil priebeh celej misie! Tonia sa však hneď jeden redaktor z Washington Postu opýtal na americkú rolu v misii po postavení Moon1. Toni, aj temer celý Inštitút presne vedel odpovede, avšak práve takáto informácia bola skôr utajovaná pred verejnosťou. Toni z tejto šlamastiky znova geniálne vykročil, keď povedal: „Našou misiou je spojazdniť 3D tlačiareň v mesačných podmienkach, postaviť kusy Moon1 a keď sa bude dať, vrátiť sa.“ usmial sa. Niektorí jeho vesmírny žart pochopili, iní si ho vyložili znova tak, či nehrozí pri návrat na Zem podobná katastrofa ako pri ra

„Povedzme, že éra raketoplánov je už dávno zketopláne Columbia na počiatku milénia. a nami. Naši vedci skonštruovali niečo, čo s hrdosťou môžeme označiť za kozmickú loď. Nie je to teda len raketa s množstvom paliva a chabou konštrukciou. Helvetica dokáže štartovať kolmo, ale i vodorovne. Tým sa hlavne odlišuje od všetkých predchádzajúcich letov do vesmíru, pretože nepotrebuje až také množstvo energie na štart motorov. Extra pevné materiály a nanotechnológie spravili z tejto lode skvost, na ktorý môže byť ľudstvo právom hrdé!“

Konferencia sa skončila úžasne. Napriek tomu, že značnú časť publika Toni oklamal. Helvetica bola palivom priam prepchaná. Všetci však boli spokojní a televízie z celého sveta už ponúkali prvé obrázky astronautov, ktorí sa lúčia so Zemou a nastupujú do rakety. Sen je splnený. Raketa, ako si ju predstavovali už prví ľudia, ktorí s obdivom a obavami hľadeli do vesmíru a premýšľali, ako by vyzeral prvý kozmický koráb, stojí pred nimi. V tejto chvíli sa každý človek musí cítiť pyšne. Áno, toto dokázali postaviť šikovné ľudské ruky a toto dokázali pretvoriť ľudské hlavy v dokonalosť. Už nič nestojí v ceste lodi Helvetica v tom, aby sa vydala do hlbín vesmíru a urobila prvý naozaj veľký krok v dobývaní vesmíru. Preváža techniku a ľudí, ktorí postavia z mesačných hornín prvú ozajstnú základňu na Mesiaci. 3D tlačiareň švajčiarskeho typu je bezpochyby zázrak storočia. Toni, spoločne s Gillesom ju vylepšili tak, že vstupom pre ňu je hologram nákresu a teleskopickou a do rôznych uhlov nakloniteľnou tryskou, odkiaľ do tlačiarne bude vchádzať drť, je možné vytvoriť aj metrové kusy modelu. Je to model 3D tlačiarne, ktorú síce bude musieť človek stále obsluhovať, ale môže do nej zasahovať a programovať ako sa mu zapáči. Tým môže človek manipulovať už s vytvoreným, ešte nedokončeným polotovarom, posunúť ho, ukotviť a tlačiareň opäť spustiť, nie je teda veľmi obmedzená, čo sa týka veľkosti výrobku, skôr jeho hmotnosťou. Aj keď s príliš objemným kusom sa už narába horšie. Naboku je tlačiareň spojená s ďalším prístrojom a vrtákom ohybnou gumenou priehľadnou hrubou hadicou, ktorá zabezpečí transport vyťaženej mesačnej horniny do malého drviča, pripojeného k tlačiarni. Drvič túto vyťaženú horninu premelie a zmení v jemný piesok. Z pripojenej fľaše si tlačiareň príkazom vezme potrebné množstvo takzvaného „švajčiarskeho lepidla“, ktorý použijú na zlepenie drti. Samotný vrták má vlastnú malú nádobku na vyťaženú horninu. Tam sa dostáva pomocou vrtáka, ktorý jednak rozbíja horninu pod sebou a jednak svojim rotačným pohybom a lopatkami na jeho bokoch, dvíha horninu nahor do zásobníka. Keď je zásobník na 80% plný, počítač ho otvorí smerom von a hadicou sa dostane do 3D tlačiarne. Pomerne jednoduchá záležitosť, ktorá ale nemusí celkom dobre fungovať. Predsa len nie je celkom domyslený systém, ako horninu dopraviť do tlačiarne, určitý mechanizmus nosia v lodi, ale pokiaľ to bude možné, použijú iba silu gravitácie Mesiaca.

Posledné zamávanie médiám a Inštitútu a už sa do lode zbierajú štyria odvážni astronauti a asi sedem technikov, ktorí ich pripravia na štart. Takýto servis pri odlete z Mesiaca mať nebudú. Budú si musieť na to vystačiť sami. S vodorovným štartom nebudú až také značné problémy, Giorad si to už vyskúšal. V testoch mal však problém s atrapou lode vodorovne pristáť. Vyšlo mu to až na sedemnásty pokus, aj to ju vážne poškodil a trénovať mohol až o týždeň, kým ju opravili. Ani potom to nebola žiadna sláva. Tri razy síce úspešne pristál, ale potom s ňou havaroval tak, že už ju technici radšej nedávali ani opraviť. Atrapa mala však ani nie desať metrov a tento kolos je vyše sto metrov vysoký. Giorad je však typom človeka, ktorý by pokojne rozbil i pol zemegule, len preto, aby dal pozemšťanom novú Zem. A teraz, keď si zasadol k riadiacim pákam a celému panelu gombíkov, vedel, že píše novú históriu kozmických letov.

Je pomerne zaujímavé, že v dnešnej dobe, kedy je možné naprogramovať fakticky všetko hlasom, je v lodi stále značné množstvo tlačidiel a obrazoviek. Pri temer tragédii lode Alliance americkej NASA, kedy všetky pokyny pre posádku mali byť vyslovené hlasom a nie zadané do dnes už nemodernej klávesnice a zastaranými tlačidlami a prepínačmi, sa však konštruktéri uchýlili radšej k starožitnostiam, hoci to znamenalo hmotnosť navyše. Našťastie sa nikomu z päťčlennej posádky pred tromi rokmi nič nestalo. Počítač totiž nedokázal rozoznávať niektoré slová a tým temer nasmeroval loď pod zlým uhlom pri pristávaní. Našťastie posádka zareagovala rýchlo a privolala si o jedno hasičské auto na dráhu naviac, v prípade žeby loď vzbĺkla. Loď začala horieť len asi tri kilometre nad zemou, takže tú najzložitejšiu časť už mala za sebou, napriek tomu na ňu museli striekať množstvo vody a to ešte z veľkej diaľky, pretože plášť lode sa zahrial na vyše tisíc stupňov. Ak by sa toto stalo v stratosfére, mohli by sme o posádke hovoriť v minulom čase. Dnes sa však tragédia neočakávala. Všetko prebiehalo hladko, i technici sa neveľmi zdržiavali, pretože loď prešla už vyše desiatimi kontrolami, všetkými v dnešný deň.

„Helvetica, kurz jedna, sedem, jedna, palivo jedna dva dvanásť delta, čakám na povolenie, náklon sedem, osem.“

„SUI, rozumiem, Helvetica. Životné podmienky sú pripravené, potvrdzujem palivo jedna dva dvanásť delta, povolenie udelí veliteľstvo, náklon sedem, osem.“

Technici opustili loď a poslední dvaja hermeticky uzavreli dvere na lodi, pričom ešte asi pol minúty ich ešte snímali kamery z každého kúta planéty, ako kontrolujú všetky mechanizmy a potvrdili uzatvorenie dverí. Všetkých technikov pred raketou čakala dodávka. Keď do nej nastúpili i poslední dvaja, dala sa do pohybu a všetci s napätím očakávali vzlet rakety. Gioradovi padol zrak na zvláštny žltý gombík napravo od svojej ruky. Gombík bol ukrytý pod nerozbitným sklom, ktorý sa dal odomknúť pomocou kľúča, ktorý mal kdesi v kombinéze. V strese pred štartom, napriek plnej koncentrácii, celkom zabudol jeho funkciu. Len čo sa do vysielačky ozval veliteľ a odpočítaval sekundy od momentu, kedy nastane zážih, celá posádka sa pripravila na extrémne preťaženie, Bledar zatvoril oči, Tonio pozorne sledoval každý Gioradov pohyb, veď všetko musí potom zaprotokolovať, Gilles sa snažil nájsť si dobrú polohu na ležanie a Giorad stlačil tlačidlo štartu. Pocítili obrovskú silu, ktorá ich má čochvíľa vyhodiť do vesmíru. Cítili, ako je tá obrovská sila tlmená rampou, loď už-už chce vyštartovať, teplota motorov sa blíži kritickej hodnote a práve nastáva najzložitejšia časť: rampa sa uvoľňuje a loď môže do vesmíru. Posádka zacíti vyše šesť gé, nemôžu sa vôbec pohnúť, iba čakajú, čo sa s nimi stane. Už vyštartovali a letia do kozmu!

„Helvetica, kurz jedna, sedem, jedna, palivo v poriadku, teplota motorov v norme, náklon sedem, osem.“

„SUI, rozumiem, Helvetica. Skontrolujte čidlá.“ Giorad postískal vyše dvadsať tlačidiel, ktoré vcelku umne umiestnili pri sebe a sám si dal pozor, aby pri štarte mal tieto tlačidlá na dosah. Hneď zahlásil späť do vysielačky: „Helvetica, kurz jedna, sedem, nula, palivo stále v poriadku, teplota motorov v norme, náklon sedem, jedna.“

Bledar nemal poňatia, o čom vlastne točia. Vedel, že kontrolujú všetku techniku a zdá sa, že je všetko v poriadku. Hneď by dali vedieť, keby sa niečo kazilo. Posádka však bola vcelku uvoľnená, avšak veľmi fyzicky napätá. Sily gé boli extra silné, ani pri autohavárii by snáď takého silné preťaženia neboli kedy zacítili. A keby aj, možno na jednu sekundu, na viac nie. Pri štarte a za stáleho burácania motorov za ich chrbtami však ukazovateľ ukazoval stále priaznivé hodnoty, ktoré opakovala riadiaca veža a tým upokojovala posádku... akoby to zo Zeme poznali.

„SUI, aké máte preťaženie?“ Giorad stále s problémami otočil hlavu, pohol rukou smerom k počítaču a s námahou sa preklikal cez tri tlačidlá, kým sa na obrazovke neukázala hodnota 5,3. Také gé bolo samo o sebe pomerne nízke, keď pri testoch dosahovali i okolo osem gé. I tak pre človeka to bolo príliš, nosiť so sebou päť ráz väčšiu váhu, na to je potreba mnoho sily. Preto už SUI uistilo Giorada, že všetky telemetrické údaje fungujú ako majú a tak mohol Giorad opäť uvoľniť ruku a cítiť, ako čoraz viac stráca na hmotnosti. SUI opätovne aktualizovalo informácie, hlavne sklon a palivo. Helvetica už vyšla do otvoreného kozmu a pomaly začala manéver smerom k Mesiaci. Sila gé pomaly ustupovala. Tonimu sa však zdalo, že to bolo nekonečné. Trasu letu mali presne vypočítanú a tak nemuseli robiť žiadne korekcie. Napriek tomu, trvalo niečo vyše siedmich minút, než sa motory vypli a oni mohli zažiť stav mikrogravitácie. Palivo ešte bude potrebné na pristávanie na Zemi a v prípade núdze i pre 3D tlačiareň, aj keď nemali presne pripravený plán, ako ju odčerpať z trysiek motora.

Kto je pánom na lodi

„Ako sa cítite, vážení?“ Tonio bol v dobrej nálade a schytil ceruzu, aby si mohol poznačiť informácie o letu.

„Veľmi uspokojivo,“ odvetil s podobným entuziazmom pilot lode Giorad Winter. Bledar sa taktiež nesťažoval, avšak Gilles bol mierne rozrušený.

„V poriadku,“ neochotne prisvedčil Tonio. Vedel, že loď nemá ani jedinú poruchu, odkedy vyštartovali, ale vedel, že istota je to, čo všetci potrebujú. Aj posádka Toniho potrebuje. Pre prípad, žeby klesla morálka.

„Nuž, priatelia, Gilles si našiel prácu, a čo my? Bledar je potrebný až na Mesiaci, Giorad správne vypočítal kolíznu dráhu Mesiaca, takže za necelý týždeň tam sme, pretože sme pomerne neskoro vypli motory, ale i s vyššou rýchlosťou tam doletíme.“

„Výborne. Takže Giorad si oddýchne v pilotnej kabíne. Nepredpokladá sa nič zvláštne, ale keby niečo, si plne pripravený čokoľvek vyriešiť. Urob si tam pohodlie a ja s Bledarom ideme pozrieť tú tlačiareň.“

Obaja prisvedčili a Toni upozornil Bledara, aby doplachtili do miestnosti 3A a aby si dal pozor na to, aby niekde nevrazil hlavou. Musí naučiť Bledara pracovať na tej mašine, hoci si ju Bledar už skúsil, Toni vedel, prečo to robí. Toto sú iné podmienky ako na Zemi. Preklepne si ho a uvidí. Ostal celkom v nemom úžase, keď si všimol, ako ľahko sa Bledar odrazil od steny a vyše dvojnásobnou rýchlosťou ako on a bez nejakej nechcenej rotácie sa presúval k miestnosti. Ostal prekvapený, pretože Bledar neudal do svojej karty nič o predchádzajúcich pobytoch vo vesmíre, ale zatiaľ si zahryzol do jazyka. Nie je správne nejako upodozrievať posádku takto na začiatku misie, keď sú ich vzťahy ešte stále krehké. Hoci sa navonok nijako neukazoval ich vnútorný nepokoj, ten ale určite prežívali všetci. Alebo iba Toni? Hlavou mu preblesklo, že v týchto podmienkach je značne ťažké uvažovať. Je už teraz pomerne ďaleko od Zeme a možno práve tá diaľka ten pocit v sebe znásobuje. Predsa tu im nikto nepomôže, ak sa, nedajbože, niečo stane. Ale prečo o tom rozmýšľa? Zrazu mu nepríde divné, že astronauti zažívajú niekedy takýto stres.

Tonimu trvalo niečo vyše dvoch minút, než sa s Bledarom stretli pri miestnosti 3A. Bledar ešte musel Toniho podržať, pretože v nulovej gravitácii je pohyb zložitý, často dostane človek nechcenú rotáciu a tiež i nevie, kde je podlaha a kde strop, takže vo vlastnom sebaklame sa sám otočí zlým smerom a mozog túto informáciu proste začne považovať za zmätočnú.

„To neviem, kapitán, pomerne dlho budeme mať normálnu gravitáciu, teda vlastne mesačnú.“

Toni vedel pomerne rýchlo zabudnúť na vlastné pochybnosti, ktoré nadobudol pozorovaním Bledara. Nie je to dobré pre misiu.

„Nuž, pripravoval som sa v Mohavskej púšti, nemám žiadne záväzky a k tomu mi je cieľ misie ďaleko ukradnutý.“

Bledar sa len otočil k nemu a s úsmevom odvetil: „Ja som tu si prišiel vyskúšať pobyt a prácu vo vesmíre, to som ti predsa povedal.“

„To zaiste,“ zavrčal neochotne Toni, „ale myslel som si, že máš o tú misiu záujem.“

Ďaleko lepšie misie? Vari vie ten chalan, čo hovorí? „Blázniš? Veď toto je zatiaľ najväčšia misia, na akú sa človek odhodlal!“ Otvoril dvere na miestnosti a povedal mu, aby šiel dnu. Hneď ho nasledoval.

„Tipujem si, že už o desať rokov budeme na Marse. A o ďalších desať kdesi pri Jupiteri.“

„Viem, že sme vo vesmíre, ale ostaň s tými myšlienkami radšej pri zemi.“

Bledar sa usmial: „Je zaujímavé, že tento frazeologizmus tu naberá celkom iný rozmer.“

„Pravda. Nechápem však, čo chceš vidieť na takom Jupiteri. Veď je to jeden plynný obor so šesťdesiatpäťnásobne väčšou gravitačnou silou než Zem, žiadna pozemská sonda sa nepriblížila ani na smiešnych tristo kilometrov od neho. Čo tam čakáš, monolit?“

Bledar sa znova usmial: „Je fajn, že máš takú dobrú náladu, teším sa s tebou. Vieš, ale okrem Mesiaca nie je v tomto sektore vesmíru nič. Možno Jupiterove mesiace majú niečo do seba, možno sa odtiaľ bude dať čosi ťažiť.“

„Teba to vari neláka?“ Toni musel priznať, že pokiaľ sa ponoril hlbšie do svojich fantázií, rád by preskúmal všetko, čo môže.

Toni sa však zamračil. Ten chudák vidí všetko v ružových okuliaroch. Asi nemá šajnu o tom, čím všetkým si museli prejsť všetci tí ľudia, ktorí pripravovali túto misiu. On si myslí, že o rok sa z ničoho nič postaví ďalšia, lepšia raketa a naberú smer Mars. Chlapec je v tomto celkom laik. Ale veď on pochopí, keď bude musieť tú tlačiareň obsluhovať.

„Ako syna geológa som myslel, že ťa táto tlačiareň bude viac zaujímať,“ povedal Tonio, keď vošli dnu a našli v miestnosti tlačiareň, ešte v rozobratom stave.

„Poviem ti, že toto je ozaj mašinka!“ neskrýval údiv Bledar. „Takýto stroj je ozajstnou revolúciou.“

„Amíci toho navymýšľajú,“ uľavil si Toni. Narážal na ten vyše ročný súboj s americkou stranou. NASA totiž vehementne presadzovala len svoje stroje a svoju posádku, to, že Helvetica mohla byť vôbec postavená, je číry zázrak vyjednávania, lobovania a prísľubov. Toto obdobie je však už za nimi a teraz ich čaká pomerne náročná úloha: všetky súčiastky poskladať do seba a poriadne pripevniť. Čo nie je dobre prilepené alebo prišraubované, ani v nulovej gravitácii nie je spojené.

Začali. Tlačiareň sama o sebe nemala až tak veľa dielov, aby sa astronauti príliš nenarobili, ale i tak museli dať pozor, aby niečo nerozbili. To, že teraz vážia asi kilo, neznamená, že ich zrýchlenie je tiež rozpočítané na to jediné kilo. Pri odlepovaní súčiastok je potreba byť dôkladný a vybalenú časť nespustiť z ruky. Bledar medzitým doplachtil o dva metre ďalej a vybral ešte špeciálnu lepiacu pásku, ktorou utesnia spoje. Najprv rozmotali hadicu, skontrolovali, či v nej nie je diera, potom opatrne vzali drvič a vrtáky. A ani tá špeciálna páska podľa všetkého, nefunguje úplne dobre. Bledar musel obmotať drvič hornín a rúry vyše päťdesiatkrát, než sa konečne uzavreli spoje špeciálnou pištoľou so „švajčiarskym lepidlom“, zázrakom dnešnej doby a nanotechnológií. Prekvapilo ich však množstvo vecí, ktoré sa im zvýšili. Toni ho však upokojil, že väčšina z nich sú náhradné diely alebo komponenty, bez ktorých sa tlačiareň v prípade poruchy zaobíde. A tak sa Bledar len letmo pozrel do škatule s týmito zvyškami a vybral si z nich malú sivú handričku, kde bol zabalený veľmi malý čip.

„Načo je nám taký čip?“ opýtal sa Toniho, pričom sú tú handričku stihol hodiť do vrecka na nohaviciach.

Toni sa zatváril neurčito: „Toto? To patrí sem,“ a ukázal na inú tubičku, ktorú otvoril. „Daj mi ju sem, môžem tú pamäť rovno dať sem dovnútra.“

„Celá tlačiareň je programovaná v ariane. Jej veľkou nevýhodou je, že žerie veľa pamäte.“

„Určite väčší bez tej pamäte. Strácala by výkon a my by potrebovali viac paliva a to veru nechceme.“

Toni nainštaloval pamäť do centrálnej jednotky, pričom ešte zopár ráz zahrešil, lebo sa mu zdalo, že čip nie je vyrobený presne na mieru, ako vyžadoval, a zapojil ju do tlačiarne. „Hodina H,“ povedal Tonio a prvý raz ju zapol. Na obrazovke sa objavilo logo SUI a oboch oblialo šťastie. Tlačiareň je pripravená.

Medzitým Giorad ešte raz skontroloval efemeridy a spokojne si upil z fľašky. Skôr teda vysŕkal sladkú tekutinu, ktorá bola jej obsahom. Pilotovanie lode nebola až taká fuška ako si myslel. Gro jeho práce je štart, pristátie, štart a pristátie. Už nemyslel na to, ako sa mu nedarilo v tréningu na Zemi. Štvrtina roboty za mnou, pomyslel si, už by to chcelo iba nejakú muziku. Pri tejto myšlienke sa jemne usmial. Nakoniec, toto hranie sa na astronautov nie je až tak zlé. Nikto z nás nemá ani len tridsaťpäť rokov, ale všetkých nás poslali do vesmíru ako nejakých pionierov. Američania boli zhrození, keď zistili, koho to tí Švajčiari chcú poslať do kozmu miesto ich skúsenej posádky. Všetci museli vykonať ešte nejaké testy pred zrakmi NASA. Doteraz si pamätá ich pohŕdavé pohľady na začiatku a uznanlivé na konci testov. Napokon však pristali a zmenili plány tak, že švajčiarska posádka pôjde prvá, vyrobí tie súčiastky a Američania ich zložia. Majú ťažšiu robotu než my, pomyslel si, my to vyrobíme tu na lodi, necháme to tu a potom prídu Amíci a oni budú musieť tie súčasti zmontovať v gravitačnom poli Mesiaca a v skafandroch. Nezávidí im. Ale Američania pôvodne chceli tú misiu iba pre seba. Švajčiari sa ponúkli, že im poskytnú stroj, ktorý to dokáže a Američania teda tomu prispôsobili misiu a už je rukáv v rukáve.

„Kamarát, musím ti povedať, že mám stále zlý pocit, že všetci zahynieme.“ Giorada to jemne zneistilo, ale vedel si domyslieť, že Gilles je zrejme pod vplyvom faktu, že je tak ďaleko od Zeme. Astronaut sa často správa v kozme trocha inak ako na Zemi.

„Si blázon? Nemôžeš podozrievať ľudí len kvôli tomu, že je inej viery alebo čo.“

„Hm, asi máš pravdu. Všetko beriem veľmi senzitívne, však vieš. Alebo ma proste iba desí použitie toalety v kozme.“ Giorad sa uškrnul. Konečne Gilles vtipkuje. Ale i tak je ho potreba ešte vyspovedať ohľadom práce, aby nemal čas premýšľať o svojich problémoch.

„Funkčný. Má šesť vôní, každý si môže vybrať. Nezabúdajme, že by vždy niekto mal ostať hore. Bdenie počítačom je síce možné, ale to smie nastaviť jedine Tonio.“

„Funguje. Skúsil som ho. Pol litra mlieka a zrazu mám vyše štyri litre síce menej kvalitného, ale stále pitného mlieka. Netuším však, koľko ráz ho budem môcť recyklovať, môj predpoklad je okolo štyri razy. Na piaty raz už bude nechutné.“

„Tak hádam, že ho nebude potreba až toľkokrát recyklovať. A myslíš si, že je vôbec teraz potreba zaľahnúť do mrazničky? Potrvá to týždeň. Hádam toľko zvládneme.“

„Tu nie sme na Zemi, tu nedostaneš priestor niekde si nakúpiť. My síce nie sme misiou, ktorá by viedla hádam na koniec slnečnej sústavy, ale predsa, budeme dlho mimo a nepríde za nami zásobovacia loď. Američania prídu až vtedy, keď my budeme na odchode a bude skôr zázrak, keď sa stretneme, iba ak počkáme a vďaka obmedzeným zásobám vzduchu to pôjde sťažka.“

„Ja osobne asi ani nepôjdem do dobrovoľnej kómy, iba ak to bude nevyhnutné. Tie kraksne tu máme iba kvôli posádke lode Charger III.“

„Charger III si vybral proste zlý deň. Už je to štyri roky, čo blúdia kdesi medzi Marsom a Jupiterom. Sedemsto kilometrov odchýlka a nechytili obežnú dráhu Marsu.“

„Ale kvôli nim vraj „pre istotu“ tu musíme mať tie mrazničky. To ma štve, neviem prečo kvôli takej nehode sme sa i my museli pripravovať na také podmienky. To sme radšej mohli poslať robotov miesto ľudí.“

„Neboj sa, čítal som, že do pätnástich rokov už bude možná prvá bezpilotná misia na Mesiac.“

„Stačí, že príde ďalšia finančná kríza a termín sa predĺži o tri roky.“

„No, možno, je to trochu optimistické, priznávam.“ Giorad držal v ruke fľašku, z ktorej si upíjal šťavy. Ale často ju púšťal z ruky. Nevedel sa vynadívať, že fľaša nepadá k zemi, veľmi sa mu to páčilo.

„Je to sladké, takže na chvíľu to zaženie hlad, ale nie je to nič extra. Možno po týždni iba tohto by ti prišlo zle. Ale máme ešte zásoby akýchsi keksov, toho mlieka, fazule a ešte nám pribalili akési super trvanlivé jedlo z armády. Plus to, čím nás vybavila NASA.“

„Nechaj si ho,“ odvrkol Gilles. Nie raz pri skúškach toho jedla mu ešte na Zemi prišlo nevoľno.

Chvíľu sa ešte bavili, kým nepriplachtili Toni a Bledar. Všetko prebehlo hladko, stroj je zmontovaný a pripravený. Toni s Bledarom ho vyskúšali, vzali si asi kilogram vážiacu skalu, podľa Bledara granodiorit, a stroj síce nefungoval úplne, ako by mal v nulovej gravitácii, ale motor mu k tomu dopomohol a Toni ukázal v priesvitnom obale veľmi jemný prášok. Hlavne Giorad bol priam nadšený výsledkom.

„Toto síce trvalo vyše päť minút, ale v gravitačnom poli Mesiaci pokojne i štyri sekundy.“

„Samozrejme, toto nie je hotové. Máme tri plné fľašky „švajčiarskeho lepidla“, takže jeho zmiešaním s týmto práškom granodioritu vznikne pevná hmota, ktorú už 3D tlačiareň spracuje. Hádam. Ale pokiaľ sme to otestovali, tak všetko funguje, ako má,“ dodal Bledar.

„Nechaj to na mňa,“ usmial sa Giorad. Bledar sa zatváril neurčito. Giorad si všimol výraz jeho tváre a dodal: „Ja mám k dispozícii niečo, čomu ja hovorím podvozok. Sú to také malé... “

„... podstavce, a veruže malé nie sú, veď vážia asi štvrtinu našej lode,“ rýchlo doplnil Toni. Medzitým sa presunuli späť do riadiacej časti.

„Presne tak. A keď to nevyjde, nevadí, vezmú nás Američania. Môžeme sa tu ešte ako-tak zdržať, ak budeme mať dostatok šťastia, poprípade, keď oni to všetko dajú dokopy, tak možno sa tu i zabývame,“ podporil ho Gilles.

„To zaiste nie. Sto dní by nám malo jedlo vydržať, čo je vskutku dosť. Ja mám starosť iba o palivo,“ začal Toni.

„Tak je pravda, že tento stroj ho žerie dosť, spálil som o päť percent viac, než by som mal podľa plánu, ale ukazovateľ ukazuje stále normu a keď sa preklikám cez palubný počítač,“ hneď to začal i ukazovať posádke, „tak stále ukazuje, že ešte budeme mať sedem percent paliva, keď dorazíme na Zem. Brzdenie na Mesiaci a zážih z Mesiaca nám vezmú ešte viac paliva, než zo Zeme. Ja si myslím, že som schopný ušetriť asi desať percent paliva pri ideálnych podmienkach, pri pristávaní na Zemi, takže je možné, že i keď bude palubák ukazovať kritické hodnoty pri návrate, myslím, že ho dokážem oklamať a pristáť i s menším množstvom paliva, alebo pristaneme na vode.“

„Nejde o to, ale skôr, či vieme potom i odletieť. Prípadne, či to palivo, ktoré so sebou stále vezieme, neexploduje,“ zamiešal sa do toho Bledar.

„Potrebujeme teraz všetci trochu oddychu,“ navrhol Toni. „Niet momentálne čo robiť, ale vždy jeden z nás bude mať dvojhodinovú službu. Na neho bude prepnutý kanál i na Zem, keby niečo chceli. Budeme sa striedať a ja si vezmem prvú dvojhodinovku a kto bude mať službu potom, príde za mnou o dve hodiny a vystrieda ma. V poriadku?“ Všetci súhlasili. Najviac Gilles, pretože bol vybraný až ako posledný po Gioradovi a Bledarovi.

Všetko sa zdalo byť idylické. Občas ešte museli skorigovať správnu dráhu letu, práve kvôli vyššej rýchlosti a väčšom množstve paliva, ktoré sa spotrebovalo, ale to boli možno posledné korekcie dráhy. Teraz už smerujú k Mesiacu.

Voyager

Toni Borlini, kapitán lode Helvetica na svojej ceste na Mesiac ešte nezakopol a nič tomu ani nenasvedčovalo, žeby mal. Pár dní od štartu sa síce toho veľa nezmenilo, ale všetko mal pod kontrolou. Každé dve hodiny mu museli zvyšní traja členovia posádky hlásiť temer všetko, čo sa s loďou robí. Hoci v rakete nebolo veľa miesta, Giorad kontroloval každé korekcie pohybu lode a jej stav, Bledar veľa cvičil, aby sa udržal v kondícii a Gilles od kontroly mechaniky a elektroniky na lodi sa staral i o výživu svojich kolegov. Všetko ako po masle. Giorad k tomu ešte komunikoval so Zemou, dostával inštrukcie a Toni nahlasoval všetko, čo si zapísal do notesa, naspať do lucernskej základne. Dozvedeli sa, že tam na Zemi sú už očakávaní ako hrdinovia, nech sa stane čokoľvek, na čo však Toni zareagoval veľmi chladným a vyrovnaným hlasom, že sa ešte ani zďaleka nepriblížili polovici cieľov misie. Toni sa choval veľmi profesionálne a nedával veľmi priestor žiadnym omylom v pochopení jeho slov na Zemi. Hovoril jasne, stručne a zreteľne.

Bledarovi stále v hlave vŕtala myšlienka o Anomálii. Američania už asi pred piatimi rokmi objavili akúsi anomáliu, ktorú radi označujú veľkým začiatočným písmenom. Vraj o nej už vedeli dlhšie, ale nejako sa jej bližšie nevenovali. Je veľká asi iba niečo vyše kilometra a nachádza sa asi vo vzdialenosti sedemsto astronomických jednotiek od Zeme. Vo vesmírnom meradle je to porovnanie také, ako dva temer sa dotýkajúce biliardové gule na stole o ploche rovnajúcej sa ploche Zeme. Údajne namerali zvýšené hodnoty temnej energie práve v tejto oblasti, čo nie je nijak udivujúce, pretože temná hmota vo všeobecnosti vo vesmíre prevažuje nad „bielou“ hmotou. Iba percentuálny pomer medzi obomi hmotami je anomáliou voči okolitému priestoru. Dalo by sa to tak krásne preskúmať. Chcel by tam ísť. Káže mu to jeho neskrotná túžba dostať sa von z gravitačného pôsobenia Slnka. Zaujíma ho hlavne dôvod, prečo je Anomália tak tichá. Nenašlo sa žiadne žiarenie ani žiadne cudzie teleso v jej okolí. Iba je vesmír v tomto bode výrazne chudobnejší o bielu energiu. Napriek tomu, že tieto správy zasiahli svet už pred piatimi rokmi, každý si to rád vzal do úst. Existovali na to rôzne názory, niektorí sa nebáli o Anomálii hovoriť ako o bráne do paralelného vesmíru. Bledar vždy iba dodal – A do ktorého? –, pretože dnes existuje vyše dvadsať pohľadov na paralelné vesmíry a napodiv sa navzájom nevylučujú. Mal o nej len sporadické informácie a hmlistú predstavu, ale vraj nikto okrem NASA o nej nevie zhola nič. Najviac ho hnevalo, že na palube nemajú prístroje, ktorými by ju skúmali. Je však pre nás hrozitánsky ďaleko, vždy sa upokojoval touto myšlienkou, ani za môj život sa tam nedostaneme. Táto myšlienka ho však neupokojila tak, ako pôvodne chcel a tak si radšej spomenul na vec vo svojom náprsnom vrecúšku na košeli. Zľahka tú vecičku nahmatal a cítil sa už oveľa lepšie. Mal tam amulet pre šťastie.

Gilles by sa rád stretol vo vesmíre s Bohom a rád by upevnil svoju vieru v dobro, a to hlavne v spojení s Bledarom. Nikdy by moslimovi neveril. Tu si však pripadal bližšie k Bohu a vedel, že jeho viera ho pred ním uchráni. Vie však, že sám k nemu musí nejako nájsť cestu a v tom najideálnejšom prípade, ukázať mu porozumenie a lásku k Bohu, ktorú tam v islame zrejme nemá. Čosi si o islame čítal, ale dostával tak protichodné informácie, že sa štúdiu islamu radšej prestal venovať. Boh mi hovorí, aby som si otvoril dušu všetkým, bez ohľadu na ich vyznanie, ale ako, keď sa bojím? A čo keď sa prestanem báť? Prestanú i predsudky? Som dostatočne otvorený? To sú otázky, na ktoré si chce tu v týchto nadpozemských výšinách zodpovedať. Stále má však dosť práce na to, aby o tom mohol premýšľať. Giorad to na druhú stranu neprežíval vôbec. Jemu síce stále vŕtalo v hlave, ako s týmto korábom pristane a či bude mať vôbec dostatok energie a paliva na odlet z Mesiaca, ale v konečnom dôsledku to príliš neriešil. Jeho mladícka nerozvážnosť by bola jedinou prekážkou stať sa pilotom lode, ale keďže sa dokázal sústrediť ako nikto iný v skúškach, to miesto dostal.

Giorad bol unavený ako nikdy. Nielen že sa s Bledarom striedali v cvičení, keďže miesta v rakete napriek jej veľkosti nie je naviac, ale ešte aj ten prázdny, čierny priestor v oknách rakety mu nedával veľmi veľa možností na zabavenie. Ostatne, okná. Táto loď okná prakticky nemala. Na vonkajšom plášti síce vyhradili konštruktéri miesto pre okná, ale iba pre pocit posádky. Miesto nich posiali plášť lode na miestach, kde by mali byť okná, svetlocitlivými prístrojmi, ktoré boli napojené na obrazovky vo vnútri lode. Mali teda nádherný pohľad na vesmír a pritom nepotrebovali žiadne sklo, ktoré by pri vesmírnych podmienkach asi nebolo možné ochrániť pred prasklinami a posádku pred následnou kompresiou vzduchu. Všetci vedeli, že je to len „okenná ilúzia“, no musia si na to zvyknúť. S Tonim ešte vysielali naživo pre televízie na Zemi, podali informácie o svojej misii. Netrvalo to ani dvadsať minút.

Giorad si síce myslel, že ich prvotný plán umiestniť kameru, ktorá by snímala život astronautov sa stane realitou, ale napokon priznal, žeby sa zrejme ani on sám dobre necítil ako za kormidlom Helvetice, ale ako účastník veľmi drahej televíznej reality šou. A táto misia má obrovský rozmer, ale Švajčiari si vylobovali i zvýšené súkromie posádky. Američania už vraj budú sledovaní ako laboratórne myši. Už teraz mu bolo posádky ľúto. Ale veď Američania si už na to určite zvykli, NSA ich má ako na tácke od narodenia.

Pomaly zaspával. Vedel, že musí iba kontrolovať efemeridy a poprípade i ďalšie veci, na ktoré si už ani nechcel spomínať, chcel už spať. Veď počítač ohlási každú chybu hlasným pípaním. Skontroloval ešte raz efemeridy, sklon antény, pomocou ktorej komunikovali so Zemou a so spokojnosťou si dal dole slúchadlá, pretože sa už dlho zo Zeme neozývali. Stále otravujú, pomyslel si Giorad, nedajú pokoj človekovi, keď sa mu už žiada spať. Pred odložením slúchadiel ešte oznámil vedeniu misie na Zemi, že prepája komunikáciu na Bledara, ktorý by v prípade núdze prišiel za ním a spolu by riešili vzniknuté problémy. Zem to potvrdila, odvtedy je ticho.

Toni a Gilles už spokojne spali, Gilles zaspal celkom ľahko, keďže sa unavil pri riešení zatiaľ jediného problému na tejto lodi – zaseknutých dverí. Hoci sa vystatoval, že ho oprava nebude stáť viac než polhodinu jeho života, nakoniec sa s nimi musel zaoberať vyše štyroch hodín a do opravy nakoniec privolal i celú posádku, ktorá však o problém nejavila veľký záujem, okrem Bledara, ktorý s nim tie nešťastné dvere opravoval.

„Zasraté dvere!“ hromžil Gilles nad dverami a pritom mal pocit, že vyskočí z kože.

„Gilles, hlavne pokoj, keď si roztržitý, padajú ti veci z ruky,“ podpichol ho Bledar. „To sa ti povie, keď ty tu plachtíš ako plachetnica a ja mám problémy sa udržať na jednom mieste. Čerta, kdeže mám popruhy?“

Bledar sa iba potmehúdsky usmial a ukázal Gillesovi na popruhy, ktoré mu viseli z kombinézy. Gilles tentoraz zahrešil ešte horšie. Po tejto pre Gillesa „škandalóznej oprave dverí“ si napokon aspoň ako-tak začali rozumieť s Bledarom, aj keď pri oprave vyzerali skôr ako Pat a Mat, napokon dvere zdarne opravili a Toni ich pochválil, že sa tak dôsledne venovali činnosti, ktorá je pre túto misiu dočista zbytočná. Bledar to síce vzal trocha ofenzívne, ale Toni ho čičíkal so slovami: „Pokiaľ ťa zaujala oprava dverí, viem, že dokážeš opraviť i problémy väčšie.“ A objasnil im i to, že i tie tieto dvere sú dôležité. Za nimi sa schovávala 3D tlačiareň a to by bol problém, keby sa omeškali čo i len o tie štyri hodiny. „A ty si vravel, že je to úplne zbytočné,“ čertil sa Gilles, „nehovor, prosím ťa tak v hádankách.“

„Pôvodne to bolo myslené ako podpichovanie,“ usmial sa Toni, „som rád, že moja posádka je dôsledná i vo vyjadrovaní sa kapitána.“ Keď odplával preč, Gilles a Bledar sa na seba pozreli a obaja si navzájom ukázali známe gesto – poklepanie si ukazovákom pravej ruky na čelo. Obaja sa zasmiali a celkom zabudli na ten trapas v autobuse.

Giorad sa stále nevedel zbaviť ukrutnej chuti na čo možno najkvalitnejší spánok v týchto podmienkach. Bledar príde o vyše desať minút a bude držať stráž nad loďou a prepne núdzovú komunikáciu späť na Toniho. Švajčiari si dali záležať na tom, aby nebol kozmonaut unavený a hoci túto celú misiu by pokojne zvládla i dvojčlenná posádka, no po týždni by si pravdepodobne liezla na nervy a bola by neustále unavená. Ale Giorad cíti, že sa potrebuje kvalitne vyspať, veď je hore už temer celý deň. Hoci sa ďalších desať minút všelijako mrvil a pokúsil sa nájsť si čo možno najlepšiu polohu na aký-taký spánok, napriek únave však spánok akosi neprichádzal a čoraz viac mu začala chýbať jeho posteľ, ktorá je však teraz na stotisíce kilometrov ďaleko. Ešte že príde Bledar a on si nakoniec bude môcť trochu zdriemnuť. Len čo na to pomyslel, už nečujne k nemu doplachtil. Bledar si však myslel, že už spí, ale Giorad sa mu pozdravil a povedal, že ho v tej tme videl.

„Ty máš oči,“ pochválil ho Bledar a zasadol si na miesto kopilota. „Ako to ide?“ spýtal sa.

„Nič moc. Mesiac je v nove, takže nevidíme nič, ale čochvíľa budeš pozerať ako teľa na nové vráta, ako veľmi sa zväčší. Ešte tri dni a sme tam.“

„Žiaľ, Mesiac až doteraz nebol fakticky ničím zaujímavý a začiatok tohto storočia vôbec letom do vesmíru neprial. Však vieš, čo je hlavným cieľom americkej misie?“

„Omyl.“ Gioradovi pomáhalo, že sa rozprával s Bledarom. Mal zatvorené oči a rozprával. Keď sa unaví rozprávaním so zatvorenými očami, jednoduchšie zaspí. „Myslíš si, že tú 3D tlačiareň si necháme? Američania ju kúpili, my Švajčiari máme len patent. My tú 3D tlačiareň musíme nechať na Mesiaci, lebo keď sa Amíkom podarí postaviť tie základne, ako budú čerpať ďalšie materiály? No pomocou našej tlačiarne.“

„A to ako nikto od nás neostane s Američanmi, keby potrebovali pomoc?“ udivil sa Bledar.

„Spočiatku sa o tom uvažovalo, ale nakoniec dal Toni školenie i dvom z nich, aby to zvládli i sami, vieš. My tam priletíme, postavíme kostru tých základní a ideme naspäť.“

„Veď Američania ani nepoletia, keď im oznámime, že nebodaj tlačiareň nefunguje. Hoci podľa našich výpočtov by mala, ale nevieš, čo sa tam môže pokaziť, s čím sme nerátali. A ináč oni budú tlačiť len menšie veci, nie takéto veľké, ako my. A to ešte podľa projektov.“

„To bude zaberačka, lebo to je hlavne moja úloha, tlačenie tak veľkých kusov, že je tak?“

„Správne. Ty si sa ukázal ako najlepšie fyzicky zdatný v gravitácii podobnej Mesiacu, takže ty si bol vybraný ako hlavný „tvorca“ tých častí. Gilles a Toni ti budú asistovať z lode, ale ja tiež musím von pomôcť ti s inštaláciou 3D tlačiarne.“

„Super, už som si myslel, že si to sám naprogramujem, strčím vrták do zeme a sám poposúvam tie diabolské páky. “

„Dáme ti dačo. Nejaká tyč sa určite tu na lodi nájde.“ Giorad si schuti zazíval a mlel potom ešte vyše desať minút. Bledar však vedel a sám i počul, že čím Giorad viac rozprával, tým väčšie pauzy robil medzi slovami a potom už i samotné slová v jeho vetných konštrukciách strácali zmysel. Znak toho, že bude spať spánkom spravodlivých, pomyslel si Bledar a sám nebol nadšený tým, že odteraz má on na kontrole loď. V tých kreslách sa mu ale sedelo príjemne a určite nemusel použiť „mrazáky na ľudské telo“, ako sám označoval komory pre uchovávanie telesných funkcií – hibernátory. Na lodi panuje dosť veľká nevôľa voči nim. Sú však povinnou výbavou a to musia rešpektovať.

Ešte tri bláznivé dni. Nič významné sa nestalo, táto posádka má momentálne oddych – teda až do chvíle, kým nebude potreba pristáť a potom začať pracovať na tých súčiastkach. Bledar sa však usmial sám pre seba. Giorad ho už nevidel, však spí. Ale o bezpečnosť lode je postarané. Pristane, musí. Podarí sa to. Stále má však vnútorný nepokoj. Má pocit, že s touto posádkou nebude rozumná reč, keď dôjde na lámanie chleba. Cíti sa previnilo, ale sebavedomo súčasne. Táto misia nebude mať konkurenciu. On to zariadi. A vari, nie je jedno, že sa to Zem nedozvie? Ešte raz sa zamrvil na kresle a už vyťahuje to čosi z náprsného vrecka na košeli, starostlivo zazipsovanej. Už ma to tam štve, pomyslel si Bledar, stále mi to tam levituje a ja mám pocit, ako by ma to čertovské zariadenie nabádalo k tomuto činu. Zapoj ma, zapoj ma, temer až počul volanie integrovaných obvodov v ňom. Vyzerá to ako starý flash disk, ktorý je dnes v múzeu starých médií na prenos súborov. Je však vo veľmi zachovalom kovovom dizajne, ktorý by inak veľmi budil pozornosť na tejto palube. No však mu ho aj chceli vziať, ale keď kontrolórov presvedčil, že ide o prázdny flash disk svojho otca a že ho má pre šťastie, kontrolóri hneď poľavili a ešte mu vybavili i výnimku.

Stále sa však rozhodoval, či je to to správne riešenie danej situácie. O výsledku bol skalopevne presvedčený, vedel, že sa nič nepokazí. Veď to už zažil. Ale otázka, či je to vôbec morálne pre ostatných? Síce si s nimi nevybudoval príliš veľké priateľstvo, aby ho ich nečakaná strata nijak nemohla ovplyvniť, za tých pár dní sa niečo stalo. Posádka sa stmelila a toto mu teraz prišlo ako jeden veľký kopanec do ich zadkov. Nuž ale Bledar vedel, že pre nič za nič tu nie je, i keď vedel, že sa chalani tvrdo pripravovali na túto misiu, a bolo mu ich tak trochu ľúto. Chvíľu ešte zápasil sám so sebou a už i jemu samému sa zdalo, že to veľmi naťahuje, keď tu sa nakoniec odhodlal a nahol sa k hlavnému panelu. Po zasunutí flash disku do jedného z jeho portov sa rozblikalo malé zelené LED svietidlo na ňom. Bledar ho v panike rýchlo vlastnou rukou prikryl. V tme to blikalo naozaj veľmi silno. Čo na neho položím, aby tak neblikal, rýchlo rozmýšľal. S jednou rukou na palubnom počítači sa len sťažka sklonil k vrecku na pravom stehne od nohavíc, ktoré rýchlo odzipsoval a potom pohol nohou dohora. Z vrecka sa k nemu zdola približovala akási malá sivá handrička. Aha, tak na to som ju vzal!

Chvíľami kontroloval, či je všetko v najlepšom poriadku a už sa ten flash disk po vykonaní svojej činnosti vypol po asi desiatich minútach zúfalého naliehania naň, nech už to má za sebou, čo ak sa Giorad zobudí. Sám teraz vedel, že je vinný. Teraz už niet cesty späť. Možno už nikto z nás nikdy Zem neuvidí. Ale čičíkal sa tým, že je všetko zariadené presne podľa plánu. Ale potom sa ho zmocnili ešte čudnejšie pocity. Raz bol spokojný s tým, čo urobil a o minútu na to už by najradšej bol pretočil čas naspäť, aby sa to celé nestalo. Stále to celkovo nevnímal. A čo na to posádka, keď jej oznámi nové skutočnosti? Budeme sa v nulovej gravitácii biť? Vyhral by som bez problémov, ale chcem vari vyhrať? Nechcem vyzerať ako nejaký násilník a už vôbec nechcem mať na svedomí zranenie niekoho z posádky. Už prepol komunikáciu so Zemou na Toniho. To by nebol dobrý krok, keby to nebol urobil. Možno by sa prezradil a boli by ešte väčšie problémy. Teraz mu už víria v hlave myšlienky, ako prežiť túto cestu, ktorú svojim konaním predĺžil.

Nasledujúce dni opäť všetko fungovalo, ako malo. Bledar s Gioradom sa ďalej striedali v cvičení. Bledar ale myslel na to, že cvičenie je im vlastne nanič, ale držal sa plánu. No takto, nanič nie je, lebo tým, že zažívajú stav mikrogravitácie už dlhšiu dobu, svaly nepracujú tak, ako pri zemskej gravitácii, kedy sú plne v pohybe a stále v kondícii. Tu sa nohami iba odrážajú a necítia svoju hmotnosť. Týmto pomalým procesom im svaly ochabujú podobne ako neplavcovi, ktorý sa učí plávať na výcviku, je vyše dvoch hodín v bazéne a potom z neho vystúpi. Cíti, že mu nohy už tak dobre neslúžia, ale ten pocit po minúte opadne po prvých krokoch. Vo vode je nadľahčovaný a podobne je to i vo vesmíre. Najväčším problémom je tak ochabovanie svalstva a tiež i rednutie kostí, ktoré tiež v stave mikrogravitácie zažívajú neprirodzený stav, ktorým sa telo bráni a prispôsobuje sa.

S jedlom problémy zatiaľ neboli. Odvykli si síce jesť tak veľké porcie ako na Zemi, ale jedlo bolo dostatočne výživné, takže i po malej dávke čohosi amorfného sa cítili pomerne svieži a najedení. Hoci najviac na jedlo sa sťažoval Gilles, jedol zo všetkých najmenej. Sám povedal, že je už tak zvyknutý, na čo mu kolegovia odvetili, že je to na ňom i vidieť. Mal najnižšie BMI spomedzi všetkých pasažierov Helvetice.

Loď bola vo výbornom stave, žiadne väčšie opravy sa nekonali, teda s výnimkou dverí, ktoré však robili problémy už na Zemi a keď sa ukázalo, že ide o konštrukčnú poruchu, nebol už čas vyrobiť nové dvere, ani ich už vymeniť. Počítače stále pracovali na plné obrátky. Najčastejšie sa kontroloval motor a palivo v rakete, ale nemenej dôležité bolo riadenie životných funkcií posádky. Ukázalo sa, že na lodi sú umiestnené kyslíkové prístroje v prípade núdze. Vzduch v rakete bol ťažký, no dýchateľný. Prístroje pracovali na stálom prísune vzduchu a čistili ho. Na palube sa nachádzala vetracia šachta a zachytávač nečistôt, ktorý sa automaticky vyprázdňoval tým, že nečistoty jednoducho zomlel na veľmi maličké časti, ktoré neublížia žiadnej mechanike a tieto splodiny nasával do motora. Bledarov strach o motor stlmil Toni, keď mu povedal, že tie nečistoty sú tak malé a horľavé, že sa do motora dostane len popol z nich, pretože všetko zhorí veľmi skoro a samotný popol je teda rozprášený vo vesmíre. Bolo by príliš nákladné vymýšľať iný systém odvetrania.

Bledar pri stráži o pár dní neskôr, potom, čo opäť nechal Giorada tárať, až kým nezaspal, úpenlivo premýšľal o svojich ďalších krokoch. Ako veľký to bude problém, keď sa to posádka dozvie? Ako zareagujú a ako na to zareagujem ja? Stále nevedel slovami popísať, ako im to vysvetlí. Má im nahovoriť, že už tam bol? Budú ho považovať za blázna a vyhodia ho z lode. No, to možno neurobia, ale Gillesovi by to asi nebolo potrebné dvakrát hovoriť. Každopádne, môže im byť nápomocný. Hoci v inom zmysle, ale môže takto prevziať kapitánstvo on. Teraz sa snažil vrátiť do svojich spomienok.

Mal presne osemnásť, kedy musel bojovať za albánsky národný front, keď tiahli proti Srbsku. Sám však v tom období vedel, že je to vopred prehratá partia. Čakal, že sa Kosovčania pridajú k Albánsku, ale práve naopak, otočili proti nim zbraň, tak isto i Bosniaci. Strávil v kosovskom zajateckom tábore tri týždne, kým neušiel a na úteku nezastrelil troch Kosovčanov. Trpel hladom ako nikdy predtým, našťastie vďaka znalosti jazyka a svojim zdrojom, dostával o čosi väčšie porcie jedla než ostatní a niečo menej telesných trestov a práce ako ostatní. Zháňal im kontraband a cigarety, často vyobchodoval i nejaký ten alkohol. Kosovčania sa totiž držali svojho hesla: Byť triezvy vo vojne znamená smrť. A pokojne by pre fľašku rakije alebo vína dali i samopal plný nábojov. Veď vďaka alkoholu sa vlastne dostal vonku. Po masakri v Prištine ušiel, a to tak, že sa ukázal až v Tirane a vďaka svojim novým kontaktom dostal dovolenku, ktorá sa mu nakoniec predĺžila až na koniec vojny. Život sa mu ale razantne zmenil po tom, čo jeho otec našiel najväčší diamant, aký bol kedy nájdený na celej Zemi. Otcovi sa ale podarilo utajiť jeho veľkosť, hmotnosť, ba i jeho tvar, alebo iné parametre. Vedel, že s brazílskou výpravou ho našli na nedávno odhalenom neznámom vŕšku v džungli. Vlastne, kedysi tam džungľa bola. Brazílčania síce konečne dostali rozum a sčasti svoje pralesy obnovili, ale miesto nich odkryli ďalšie pralesy. Na nových pozemkoch chceli vybudovať nové mesto a tak pozvali archeológov, aby to celé preskúmali. Jeho otec bol na akomsi výskume vo Venezuele a hneď sa k archeológom pridal. Chcel preskúmať pôdne zloženie pralesa. Nuž a tak ho tam akosi našli. Stále je to zahalené veľkým tajomstvom, ktoré ani Bledar nepoznal.

Temer náhle po tomto objave sa však tak rapídne zhoršila kvalita ovzdušia na celom americkom kontinente, že Brazília zakázala stavbu tohto mesta a nariadilo ochranu pralesov. Stále síce nemala hybné páky na to, aby si ktokoľvek mohol stínať stromy nezákonne, ale tentokrát bola neúprosná a dokonca lesy strážila zbraňami, takže len málokto sa dostal k tejto nelegálnej činnosti. Už vtedy bol najveternejší rok v Brazílii a tiež i rok s najväčšími teplotnými výkyvmi. Zopár živočíchov nenávratne vyhynulo. Túto situáciu vystihol jeho otec v práci - Klimatické zmeny v Južnej Amerike v období rokoch 2000 až 2030 s výhľadom do roku 2050 - ako „odstrašujúci príklad modernej postindustriálnej doby, neuvedomujúcou si závažnosť svojich činov, ktoré nezvratným spôsobom menia krajinnú sféru Zeme v neprospech civilizácie a ktorý by mal viesť k uvedomovaniu formovania neoekologického svetonázoru v rámci udržania trvalo udržateľného rozvoja.“

Mal prečítané temer všetky otcove práce. Otec bol veľmi znalý juhoalbánsky geograf, ktorý však veľmi rád fušoval do remesla i iným vedným odborom, často archeológii. Najpodrobnejšie opísal antropozeme, rozdelil ich na šesť kategórií podľa chemických látok, ktoré boli človekom pridané do pôdy. Tiež navrhol spôsob, ako kontaminované pôdy rekultivovať, nasadením špeciálnych mikroorganizmov, neschopných delenia, vyvinutých v laboratóriách, ktoré sa živili odpadovými látkami bez prístupu kyslíku. Keď tieto baktérie odčerpali z pôdy všetky škodlivé látky, hneď ich premiestnili na iné miesto. To, ako hubili tie organizmy a ako vlastne tie látky dostali z pôdy, však nevedel. Či na úkor pôdy zničili vodu? Určite na to voľajaký spôsob mali. Skôr si myslel, že to boli rozkladače, ktoré tieto jedovaté látky rozložili na voľné radikály, ktoré sa mohli zlučovať možno tak s vodou a spôsobili by feralitizáciu pôdy, oglejenie alebo jej hrdzavenie. To bol jeho názor, ktorý by určite i nedoštudovaný pedológ zmietol zo stola, ale Bledar si to nijak nemohol overiť.

Otec sa tiež venoval problémom alternatívnych zdrojov energie. Tým fušoval do remesla energetikom. Navrhol precízny informačný systém územia s vypočítanými hodnotami využitia územia pre alternatívne zdroje energie, ktorý bol tak komplexný a tak presný, že podľa neho sa i dnes plánujú stavby veterných a solárnych elektrární. Otec bol veľký človek, pomyslel si Bledar, vôbec som sa na neho nepodal. Síce on sám vyštudoval geologickú strednú školu a skončil s vyznamenaním, hneď po škole sa však politická situácia na Balkáne opäť, tak ako niekoľko ráz v minulosti, vyhrotila a tak musel narukovať. Sen o vysokej škole sa rozplynul, miesto toho jedol prach, strieľal po všetkom živom, trpel ako kôň v zajateckom tábore, ani teraz celkom nechápal, ako sa odtiaľ vôbec dostal. Teraz sabotoval misiu v prospech vyššej moci. Prišlo mu zo seba zle. Mal som byť silnejší a odmietnuť to spraviť. Prečo sa len rozhodol takto? Prečo ich počúvol? Teraz je to celkom jedno. Musím byť silný a obhájiť sa pred kolegami. Aj keď to celé nedáva zmysel. A tak čo iné ostávalo? Prerušiť spojenie so Zemou a stlačiť to veľké červené tlačidlo celkom vpravo hore: POPLACH.

Zmena plánov

Hviezdna cesta

Giorad sa prebudil a prv ho napadlo, že to Bledar stlačil nedopatrením, ale keď Bledar vstával z kresla a vybral sa smerom k chodbe, ukázal mu, aby šiel s ním. Kým prestrašený Giorad vstal a priplachtil za ním, už ho všetci traja čakali, pripravený vypočuť si Bledara. Bledar sprvoti cítil, že mu ide srdce vyskočiť z hrude, ale upokojil sa a tiež i posádku, že sa nič vážne nestalo. Gilles však zavrčal a spýtal sa, prečo je teda spustený poplach.

„Priatelia, asi o tri hodiny by sme mali začať prípravné manévre k zachyteniu obežnej dráhy Mesiaca.“

Toni však zahučal: „Blázniš? Však je ešte na tisícky kilometrov ďaleko!“

Bledar si odkašľal: „No neviem, ako ste študovali dráhu letu, ale my sme tam už mali byť.“

„Ako to? Všetko sme merali, počítač predsa ukazuje stále správne hodnoty, niekoľko ráz sme našu dráhu prerátali i so Zemou!“

„Žiaľ, niekde sa stala chyba. Nie sme tam a zrejme sa tam ani nedostaneme.“

„Už ti neporadia. Signál sa k nim dostane za polhodinu a my sme to už prešvihli.“

„Prečo? Však so Zeme nám hádam vypočítajú presnú kolíznu dráhu s čímkoľvek, čo bude nablízku!“

„Čo by sme ti neverili?“ znova sa opýtal Gilles a pomaly menil farbu na červenú.

Toni však vystúpil proti nemu. „Bledar, pokiaľ nevieš, kapitánom lode som stále ja. Ja ako jediný dávam príkazy takého charakteru. A ako kapitán musím vedieť, čo sa s nami stalo.“

Bledar vedel, že k takejto situácii dôjde. Snažil sa však nezmeniť svoju rétoriku. „Obávam sa, že si momentálne stratil svoju kapitánsku pozíciu.“

V lodi narastalo napätie. Toni bol však stále pokojný. „Povedz mi ten dôvod, prečo ma zbavuješ velenia.“

Bledar nerozmýšľajúc, hneď vyštekol: „Ušlo ti, že som abortoval misiu.“

Toni teraz stratil všetku duchaprítomnosť a ostatní boli tak v šoku, že sotva dýchali. „Keď ma budete počúvať, nikomu sa nič nestane a zažijete niečo neuveriteľné. Nechcel som vám to povedať pred misiou, ostatne, ani som nemohol. Považovali by ste ma za blázna a ja by som vám nemohol ukázať nové objavy, ktoré sú pred nami. Ostaňte pokojní, nerobte blbosti a choďte všetci do mrazákov, ja pôjdem s vami.“

„Blázon! Podívajte sa, kam až tú svoju bláznivú šaríju priviedol ten moslim zasratý!“ nevydržal Gilles a Toni mal čo robiť, aby ho udržal pri sebe.

„Bláznami budete, ak nepôjdete do mrazákov. Svoje vysvetlenie dostanete.“

Toni zavelil na ústup. Mal však plán, ako ho obľstiť. Ešteže ho to napadlo. Giorad pochopil Toniho pohľad a zrejme tiež niečo šípil. Gilles stále bláznil a vykrikoval: „Ty moslimský idiot! Sabotujete všetko! Do lietadiel dávate bomby, narážate s dodávkami do ľudí a ešte vám nie je málo? Už sabotujete i vesmírne lety? Chcete, aby sa i Marťania modlili k vášmu prašivému Alahovi? Tak gratulujem, vyšlo vám to!“

Toni sa ocitol na Zemi. V nejakej krčme. Pozrel sa na ľudí vôkol seba. Nikoho však nepoznal. Podozrievavo sa díval na všetky strany. Len sťažka sa hýbal. Je to sen, lucidný sen, pomyslel si. Podíval sa všade naokolo. Akýže detailný je tento sen: pri ruke mal čerstvo natočené tmavé pivo Křešovice – Nesice, áno, presne toto dokázal prečítať za etikete. Vzal krígeľ s pivom a upil si. Je výborné, pochvaľoval si. Čakal, čo sa deje. Zdalo sa mu, že ľudia si ho vôbec nevšímajú a že majú zvláštnu reč. To nie je ruština, aj keď tak znie. Alebo žeby som bol na Sibíri, keď tu majú všetci tak šikmé oči? Alebo v Kazachstane? Je to jedno. Uvedomoval si však, že toto je sen a preto sám si v tomto sne môže robiť, čo chce. To je čaro lucidného sna. Ešte raz sa podíval na pivo. Už zmenilo názov na Zlatý Almiras. Upokojil sa, že to je sen a tak vstal a vyšiel z krčmy. Pre ňou bol uviazaný pes, pri ktorom stála futuristicky vyzerajúca motorka, dizajnovo veľmi krásna s hladkými líniami. Očami prebodol psa. Ten na neho prehovoril ľudskou rečou: „Nerob prudké pohyby, lebo sa naštvem.“ Podivil sa, ale viac pohľadov mu už nevenoval. Znenazdajky sa však pri ňom objavila akási slečna. Toni by dal ruku do ohňa, že ju nikdy nevidel.

Chvíľu ho zvádzala pohľadom, ale keď si všimla, že jej Toni nevenuje pozornosť, zmenila rétoriku: „Vidím, že si na lucidné sny pripravený.“

„Áno, pokiaľ sa príliš nechám čímkoľvek vzrušiť, vstanem temer okamžite.“

„Veľmi dobre. Myslím, že je čas, aby som ti to teda celé vysvetlila. Tvoji kolegovia také šťastie nemajú. Tí sa to musia naučiť.“

Teraz by Toni určite tipoval, že sa znova čosi zmení. Jej tvár... zase je iná. Možno o niečo krajšia. Ale nemalo by zmysel opisovať jej tvár, keď sa v tom zobudí. Medzitým sa ale znova zmenilo prostredie. Ocitol sa pred akousi budovou s otvorenými dverami, ktorá sa vnútri podobala viacpodlažnému parkovisku.

„Bledara som si vybrala schválne. Myslím, že svoju úlohu splnil.“ Toni mlčal. Nesmie sa veľa pýtať, rýchlo sa všetko zmení.

„Vieš, ide o to, že tá Anomália je reálna vec. Vybudovala ju moja civilizácia. Najskôr sama pre seba, aby sme sa rýchlejšie vedeli presúvať z planéty na planétu, ale keď sme zistili, že existujete i vy, tak sme si povedali, prečo nekontaktovať niekoho z vás, aby vás sem poslal?“

Ľudia, celkom iní, ako v krčme začali pobehovať z dverí do dverí, ako v nejakej zlej komédii. A Toni sa ani nepýtal, prečo sa tam z ničoho nič objavilo toľko dverí. Akonáhle sa podíval iným smerom, stále sa niečo menilo.

„Sme vyspelá civilizácia a ponúkame vám pomoc. Ak prejdete Anomáliou, ocitnete sa na jednej z našich planét. Možno ma tam stretneš.“

„Prečo nám chcete pomôcť?“ vyhŕkol Toni a už zo zvyku otočil hlavou k slečne. Znova bola iná. Zmenila si šaty a znova i tvár. Boli v niečej kancelárii, z ktorého bolo vidieť dve dubajské veže A a B.

Toni jej dal za pravdu. Tie dubajské mrakodrapy ho priťahovali svojim hladkým vzhľadom a už roky sa chcel podívať na ne v reálnom svete.

„Nehľadáte kontakt s mimozemskými civilizáciami už nejak dlho? A nechcete ho vari už teraz? Keď sa tak dívam na vašu loď, je mi vás až ľúto, ale na druhej strane vás i obdivujem, že máte odvahu vôbec v tejto rakve kamsi do vesmíru.“

Toni teraz cítil, akoby sa mu čosi dostávalo pod kožu, nebolo to príjemné. A po prvý raz sa v tomto sne bál. Aj toho, že sa prebudí a nedozvie sa nič bližšie.

„Toni, vieš, že toto je sen, ale ja som reálna. Vieš, bolo náročné vymyslieť nejaký spôsob, ako vás kontaktovať.“

„Netáraj, však sa so mnou normálne rozprávaš. Myslel som si, že kontakt nenadviažeme takto ľahko.“

„Aha, ty si si myslel, že máš do činenia s čímsi ako Solaris? No, sčasti máš pravdu, ale to by ste nám nerozumeli. Ovplyvniť Bledara bolo jednoduchšie.“

Už pomaly cítil, že sa mu rozmazáva obraz. Mrakodrapy mizli. Dievčina ho chytila za ruku. „Pomaly musím ísť.“

Objala ho. „Ešte ti poviem to, že sa na teba a na tvojich kolegov teším. Aj pre mňa to bude stretnutie po rokoch s kýmsi novým.“

Toni cítil, že má dievča rád. Objatiu sa nebránil, aj keď vedel, že to by ho ľahko prebudilo. „Nechoď.“

Posledné jej slová už nejak zanikali v pomalom prebúdzaní sa. Jej ruku však stále cítil. Nechcel sa prebrať. Čosi mu ešte hovorila, ale už ju nerozumel, tratila sa mu pred očami. Teraz ešte vo sne videl sám seba so zatvorenými očami, akosi si drží pravú ruku. Stále však cítil jej dotyk. „Maj sa, teším sa na teba.“ nehlučne prehovoril, pričom sám ešte svoje slová počul s určitým oneskorením, akoby s ozvenou. Ešte raz sa rozlúčil a pustil sa jej.

Otvoril oči. „Poď von, Toni, kým je čas.“ povedal mu Gilles. Neprítomne otvoril oči. „Tak vstaň, prosím ťa.“ Kolená mal ako z pudingu. Vstal a pretrel si oči. Giorad sa na neho škeril spoza riadiaceho panelu: „Nehovor, že i ty si mal zvláštny sen.“

Gilles otvoril ústa, ale predbehol ho Toni: „Poviem ti. Gillesovi môžem udeliť výnimku. Mám prístup i k pre vás utajeným funkciám lodi. Vedel som spustiť načasovanie zmrazenia zdnu kapsuly, kým sa dalo. Gillesovi som skrátil čas o minútu, aby vyšiel z kapsuly, prebral nás a Bledarovi jeho pobyt v kapsule cez terminál predĺžil. Myslel si, blázon, že nás okabáti!“

Gilles len súhlasne prikývol. Toni sa vyšvihol na nohy. Cítil však jemnú slabosť v kolenách. Asi to bol pre neho šok, ale nesnažil sa ho nijak ukázať a tak pobavene, aby odľahčil situáciu podotkol: „Netušil som, že vesmírne šialenstvo dokáže byť tak nepríjemné.“

„Ja som bol niekde v akomsi divadle, kde boli čosi ako neviditeľní herci, lebo diváci im tlieskali, dívali sa na nich, ale ja som žiadnych nevidel. A potom prišiel nejaký vyhadzovač, že ma vyhodí, keď si tých hercov nepredstavím. Hádal som sa s ním, kým ma nevyhodil a vonku mi tam rozprával o tom, že Bledar vie viac, než my, že preletíme Anomáliou a na druhom konci bude nejaká nová civilizácia.“

„No, to nie, ale zrejme obaja sme sa v ňom s niekým rozprávali a povedal nám temer to isté.“

Toni im vyrozprával ten sen a hneď i Gilles ten svoj. „Ja som stál v nejakej odpadovej rúre, či čo, všade smrad, ale mne sa to potom menilo, raz som bol v mojom meste, potom kde na zelenej lúke... “

„No i mne sa to menilo. Z toho divadla sme šli kamsi do múzea, kde boli čudné obrazy a potom na púšti.“

„Ja len rozmýšľam, či to je vôbec možné. Nevedel Bledar tiež o nejakej skrytej funkcii lode?“

Gilles zavrtel hlavou, že by nemal. „Hm, tak nič, začína to byť čudné. Zavolám Zem. Hádam je toto len sen a my sa z toho preberieme, lebo keď je to pravda, sme v kaši.“

Chvíľu bolo ticho. Toni ho napokon prerušil: „Tak stále neviem, či si z nás ten blázon nerobí dobrý deň, preto musíme kontaktovať ľudí na Zemi.“

Toni si vyžiadal mikrofón a Gilles mu ho podal s tým, že bude chvíľu trvať, kým sa ozvú. Teda, pokiaľ palubný počítač neblázni. „Helvetica 1, Toni Borlini pri mikrofóne, príjem. Hlásenie 0153: Podozrenie na vesmírne šialenstvo, opakujem podozrenie na vesmírne šialenstvo. Doteraz sme leteli bez problémov, ale o 00:34,12 lodného času bol na našej lodi spustený bez zjavného dôvodu červený poplach našim kolegom Bledarom Xhakhom. Prejavoval známky šialenstva, hovoril nezmysly, že schválne abortoval misiu, opakujem, abortoval misiu. Nariadil nám vojsť do kryokapsúl, pričom javil známky, že by použil i násilie, hoci nám sľuboval, že sa nič nestane, pokiaľ ho budeme počúvať. Našťastie, vďaka výnimke, ktorú som včas udelil nášmu kolegovi, Gillesovi Kindischimu, sme sa dostali z kryokapsúl v prípade nebezpečenstva, pričom Bledara sme nechali vo svojej kapsule a predĺžili sme mu čas, dokedy tam ostane. Možno je to zbytočné hlásiť, ale uvedieme i skutočnosť, že sme všetci zažili podivné sny, ktoré sme zažili všetci, výsledkom ktorých sme sa dozvedeli, že pravdepodobne letíme k Anomálii a že na druhom jej konci nás má čakať mimozemská planéta, opakujem, mimozemská planéta. Zdôrazňujem, že sme mali rozličné sny, ale s podobným koncom. Nevieme si túto situáciu vysvetliť. Žiadam o prepočítanie nášho kurzu, poprípade telemetricky zistite stav nášho lodného počítača a vedzte, že čakáme ďalšie inštrukcie. Opakujem: traja kozmonauti pre vedomí, jeden v kryokapsule, nevieme, kde sme, nie sme si istí ani správnosťou údajov na našom lodnom počítači. Poponáhľajte sa s odpoveďou. Helvetica 1, koniec.“

Veru, nadšenia bolo veľa pred začiatkom tejto misie, ale teraz to vyzerá zle-nedobre. Posádka si nie je istá ničím a nikým. Keď Toni dokomunikoval, mal pocit, že tieto pocity zdieľa so svojimi kolegami.

„Vedel som, že ten Bledar niečo také spraví. A vy ste mi neverili,“ nadhodil nesmelo Gilles.

„Myslel som si, že si škatuľkuješ ľudí podľa vyznania,“ podpichol Giorad.

„Veru že i škatuľkujem,“ prekvapil ho Gilles, „veriť moslimovi je ako veriť krokodílovi, že nezaklapne svoju čeľusť, keď mu dáš celú ruku do papule.“

„Veru že nepreháňam. Oni sú takí. Ešte to i verejne hovoria. Viera im dovolí zapierať a klamať, ak je to v Alahovom mene. Potom sa to ako zapieranie a klamanie nepočíta. To je blbosť! Myslíš, že prečo odjakživa kresťania s nimi bojujú? Lebo zaspali dobu! Neviem, koľko križiackych výprav proti nim bolo, ale nebolo ich toľko, koľko moslimáckych proti nám. A stále nám ich vytýkajú, akoby to bolo najväčšie zlo, ktoré kresťania spravili. Stanovujú si svoje pravidlá, ktorých sa držia i v zahraničí a čudujú sa, prečo ich nikto nemá rád. Je to ako tvoj starý kamarát, ktorý sa stal ožranom, poprosí ťa o pomoc, ukáže ti, že nič nemá, tak ho ubytuješ u seba a on sa začne mať pri tebe dobre, začne zas chlastať, spí s tvojou ženou, posiela tvoje deti do obchodu po cigarety, ští mimo záchodovú misu. Ty mu to prv odpúšťaš, ale keď sa na neho naštveš a povieš mu, že tu nie je doma, aby vypadol, ešte ťa zbije, zažaluje a súd vyhrá.“

„Môžeš. Nech je trebárs i Ind, alebo Afroameričan, mne je to šuma fuk, ale moslim, to nie.“

Toni to už nevydržal: „Hej, ty si predsa do papierov neuviedol, že máš nejaké predsudky pred ľuďmi. Nechovaj sa tak.“

„Ja nie som rasista, ani nikto taký. Ale mám niečo naštudované. Moslimovia a trebárs i Židia si myslia, že oni sú vyvolení národ. Len oni a nikto iní. Im to toleruješ, ale mne nie?“

Giorad radšej zamával rukami a povedal: „No, myslím, že túto debatu by sme mali skončiť. Musíme riešiť podstatnejšie veci. Ja osobne si myslím, že Bledar to neurobil ani pre Aláha, ani z roztopaše. Myslím, že existujú len dve možnosti: buď je chorý a šiblo mu z tejto misie alebo z nás, veď to sa kozmonautom často stáva, alebo v tom horšom prípade mal pravdu a my naozaj smerujeme k Anomálii a k inej civilizácii.“

Toni si iba vzdychol: „Ak sa zistí, že Bledar je v najlepšej fyzickej a psychickej kondícii, asi vyskočím z lode.“

Strata kontroly

Gilles, už pokojnejší, nadhodil: „Ak je to teda tak, že má pravdu, ako sa tam vlastne dostaneme? Blízko to veru nie je.“

„Myslím, že keď tie sny vyvolala tá civilizácia, pokiaľ sú tie informácie zo sna pravdivé, tak samotná civilizácia by to mala zariadiť.“ uvažoval Toni.

Giorad zvýšil hlas: „Neblázni! Ako môžeš posudzovať, že veci, ktoré sa ti prisnili, sú pravdivé?“

Toni sa však nedal vyviesť z miery: „To neviem. Ale dejú sa tu veci, ktorým zatiaľ nerozumieme. Prisnili sa nám sny, všetkým. Boli odlišné, ale všetci sme sa z nich dozvedeli to isté.“

Giorad sa otočil na Gillesa: „Skontroloval si, prosím ťa, tie kryokomory? Nedal nám tam Bledar nejaký plyn, ktorý by nám mohol spôsobiť halucinácie?“

Gilles pokrčil plecami. „Žiaľ, nemáme tu žiaden detektor. Môžem sa iba pozrieť, či nebola vymenená, alebo inak modifikovaná nádrž pre somnifer.“

„V poriadku, šéfe,“ bol rád, že má aspoň nejakú robotu. Po týchto čudesných udalostiach nie je dobré stáť so založenými rukami.

„Je pravda,“ začal Giorad, „že tie sny vôbec nezapadajú do kontextu ničoho. Lebo Bledarove správanie by sme ako-tak dokázali pochopiť, ale toto sa dá vysvetliť jedine tým, že Bledar niečo osobne menil. Buď nám dal dačo do jedla, alebo do somniferu.“

Toni sa zamyslel. Pokiaľ je Bledar chorý a oni ho preberú, je dosť veľká šanca, že sa situácia nepekne zvrtne. Pokiaľ je však zdravý, bude nápomocný.

„Myslím, že teraz je potreba iba počkať na správu zo Zeme. Opravia nám počítač, zistia, kde sme, vyrátajú nám kolíznu dráhu s čímkoľvek vo vesmíre, aj keď viem, že je to len malá šanca a pokiaľ aj niekde pristaneme, dlhšie ako 80 dní neprežijeme.“

„Podľa počítača. Ja osobne si myslím, že i to je príliš optimistický predpoklad. Sme v kozme dva týždne, 80 mínus 14 ti dáva 66 dní. Neviem však, či je v tom výpočte započítaný i recyklovaný materiál. Apropo, keď sme už pri tom, poď k počítaču.“

Obaja pristúpili k terminálu. Bol to počítač, vysoký ako oni, mozog celej lode. Charger III mal mozog dvakrát tak veľký a tiež im zahaproval. Terminál ukazoval tvrdohlavo svoju vypočítanú dráhu a keď aj Giorad klikal a vyberal akékoľvek možnosti, terminál stále oznamoval, že všetko ide podľa plánu.

„Podľa terminálu sme mali už chystať manéver zachytenia obežnej dráhy. Ukazuje, že súčasnou rýchlosťou je potreba ísť ešte 4 hodiny, aby sme sa dostali na obežnú dráhu Mesiaca.“

„To by ale znamenalo, že by sme mali mať Mesiac temer ako na dlani. Ale on je reálne dosť ďalej.“

„Veď práve, že tie zaujímavé veci sa ešte len dejú,“ poznamenal Giorad a upozornil Toniho na radikálne sa znižujúci interval, pretože terminál za desať minút neukazoval, že súčasnou rýchlosťou je potreba ísť 3 hodiny a 50 minút, ale iba 3 hodiny a 20 minút.

„Momentálne to nevieme ukorigovať. Pokiaľ sú údaje na termináli správne, tak ideme konštantnou rýchlosťou bližšie k Mesiacu, ale naša rýchlosť je príliš vysoká, aby nás Mesiac zachytil na jeho obežnú dráhu. Pravdepodobne nám ešte nejakú rýchlosť udelí a vystrelí nás medzi hviezdy.“

„Žiaľ, brzdiť tiež nemôžeme. V kozme nejestvujú žiadne brzdné sily. Jedinou našou záchranou by bolo nejako otočiť loď a brzdiť so zapnutými motormi.“

Giorad sa zamyslel: „Je to možné, ale obávam sa, že je neskoro. Potreboval by si plný zážih, aby si znížil našu rýchlosť.“

„Tak veľa času nám neostáva. Skúsim to ešte prepočítať, ale na manéver predpovedám, je potreba asi dve hodiny. Takže jediná možnosť je počkať na správu zo Zeme a pokiaľ nám to navrhnú tiež, tak hneď musíme ísť na to.“

Úpenlivo premýšľali. Helvetica nie je stavaná na takúto záťaž: pokiaľ by sa niečo stalo, plášť lode by praskol a zrejme by nastala kompresia, ktorú by neprežili bez skafandrov. A naviac, stále majú na palube palivo. Ale nakoniec, toto je asi jediné riešenie. Toni hneď klikal v termináli, vypočítaval dráhu, ktorú mu sám počítač i pekne vykreslil v grafe.

„Aha, je to možné. Tu sú inštrukcie,“ povedal Toni a nechal si ich vytlačiť na hárok papiera.

„Terminál vyrátal, že bude trvať približne sedemdesiat minút, kým dosiahneme náklon 90°. Ďalších asi šesťdesiat sedem na náklon 180°. Potom by sme mali napáliť plný výkon na necelých sedem minút, aby sme sa dostali pod únikovú rýchlosť 2,379 km/s.“

„Potom je však treba plný výkon na rýchlosť pod 1,5 km/s na obežnú dráhu Mesiaca.“

„Presne tak. Zrejme sa zdržíme na obežnej dráhe asi deň, kým sa z tejto pozície dostaneme na pristávaciu polohu a tak na pristátie.“

Prerušilo ich pípanie. Terminál už ukazoval príliš vysokú rýchlosť. Obaja sa na seba pozreli. „Teraz, alebo nikdy.“

„Helvetica 1, tu SUI. Dôležitá správa: opakujem, dôležitá správa: Zaznamenali sme markantnú odchýlku od vašej pozície. Nemôžeme skontrolovať váš lodný počítač, ale anténa terminálu je v poriadku, preto vám vieme povedať, že váš terminál funguje správne. Preto sa pokúste o obrat 101, opakujem, pokúste sa o obrat 101. Vyžiadajte si inštrukcie z terminálu pri obrate 101. Pokiaľ sa vám obrat 101 nepodarí, urobte obrat 200A a abortujte misiu. Momentálne vám odporúčame nechať kolegu Xhakhu v kryokomore. Každopádne, pravidelne kontrolujte jeho životné funkcie. Urobili ste, čo ste mohli. To, či ide o vesmírne šialenstvo sa dozvieme, až keď ho osobne prehliadneme na Zemi. Ohľadom snov, neexistuje žiadna obdobná známa funkcia ani vlastnosť prístrojov lode, ktorá by váš stav vyvolala. Pokiaľ je to možné, skontrolujte súčasný vzduch vo vašej lodi a kryokomorách. Môže byť opotrebovaný, preto ho skúste prefiltrovať. Opakujem: markantná neodvrátiteľná odchýlka od predpokladanej dráhy, pokúste sa buď o manéver 101 alebo 200A, monitorujte kolegu Xhakhu a skontrolujte si i vzduch na lodi. Ozvite sa, keď sa úspešne podarí vykonať jeden z obratov. SUI, koniec.“

„Nuž, som z toho zarazený, ako vidly do hnoja,“ pokúsil sa odľahčiť situáciu Giorad. Toni vycítil, že sa mu tieto slová nepočúvali dobre. Asi mal pocit, že tieto slová sú tie najneutrálnejšie možné, aké mohli povedať. V preklade by to mohlo znieť ako banálny problém, ale keď sa Toni pozrel na výkres, ktorý mu vyšiel z terminálu, zistil, že v pravom hornom rohu je napísané: Obrat 101. Neškodný Obrat 101, ktorý znamená vystavenie posádky extrémne veľkej šanci na kompresiu a výbuch paliva.

„Ja tiež, ale neboj sa. Tá správa nás nemala nijako zneistiť, nechceli vyvolať paniku. Určite tam dole nemôžu správať a obhrýzajú si nechty, čo sa s nami deje.“

„Snáď máš pravdu. Ale to s tými snami berú dosť povrchne. Vraj si máme vyvetrať. Čo sme na Zemi?“

„Asi si myslia, že sa uvoľnili nejaké látky do vzduchu a že sme sa toho nadýchali. Vidíš, taká možnosť ma ani nenapadla.“

Kým Toni cez terminál nastavil vyšší výkon ventilátorov, vrátil sa Gilles. „Priatelia, Bledar nám nedal nič ani do kávy, ani do krykomôr.“

„Že je všetko v norme. Vzduch je opotrebovaný, ale dýchateľný a v poriadku a tiež i v kryokomore. Somnifer je v poriadku, na palube máme rýchlotest krvi, ktorý ukázal, že som zdravý a vzduch je tiež relatívne čistý.“

Toni mrkol na Giorada. Buď sa bojí pravdy, alebo ju jednoducho nechce prijať. Sám však v zlomku sekundy priznal, že nie je pripravený na stretnutie s cudzím druhom. Či už je alebo nie je antropomorfný, necíti sa ako veľvyslanec planéty Zem.

„Myslím, že sme v kaši, tak či onak a teraz už asi i tak Bledarov stav nemôžeme otestovať. Gilles, počul si hlásenie?“

„Samozrejme, idem sa na neho pozrieť,“ poslúchol a minimálne sa tváril, že už sa na Bledara nehnevá. Asi pochopil, že je chorý. Možno všetkých moslimov považuje za chorých. A tak sa môže aspoň na chvíľu cítiť nadradene. Nikdy to síce netestoval, mal totiž vypestovaný silný cit voči autoritám a tak sa nebúril, hoci jeho myšlienky nie raz hraničili s kacírstvom.

Toni premýšľal ako nikdy. Teraz je potrebný Giorad. Musí naviesť loď na nový kurz podľa údajov z terminálu a pravdepodobné, že všetci zahynú, pokiaľ sa loď pri tomto manévri rozpadne. Čo je im po skafandroch, keď kompresia vytlačí všetko z lode? Kým čímsi zapchajú prípadné diery v plášti, pokojne im môže do vesmíru spláchnuť všetky zásoby jedla a sú nahraní ako staré šlágre na digitálnych nosičoch. Už niečo pochytil z Gioradových vtipných prirovnaní.

Gilles ukázal obom kolegom palcom hore Bledarov stav a už všetci traja plachtili v nulovej gravitácii k hlavnému počítaču. Tam sa nachádzali dvierka k skafandrom, v tejto maličkej miestnôstke sa tisli štyri a jeden náhradný.

„Ostatne, prežili by sme i v kryokomore. Pokiaľ chceš, Gilles, môžeš tam ísť.“

„Viem, že toto je iná situácia, ale nemám chuť sa dobrovoľne zmrazovať.“

Trvalo vyše desať minút, kým si nejak navzájom pomohli navliecť sa do skafandrov. Toto bol nakoniec i tak menší problém ako na Zemi. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku, hovoril si Toni. Nedalo mu však nemyslieť na celú túto vec. Akáže vec! Na takéto čosi som ešte nepripravený! Možno i ostrieľanejší astronauti by mali s takouto situáciou problém. Stále sú však nažive a sú schopní logického uvažovania. Stále im loď, chvalabohu, funguje a tak sa o ten obrat 101 môžu pokúsiť. Pokiaľ by však nevyšiel, SUI navrhla iný obrat, ktorý fakticky znamená – čo najviac sa planéte priblížiť, akcelerovať a gravitácia Mesiaca by mala vystreliť loď na spiatočný let na Zem.

Giorad bol prvý, ktorý bol plne pripravený a v skafandri ešte zažartoval, ako inak, že sa udusí, pokiaľ si v ňom nechcene uľaví. Toni poznamenal, že sa v skafandri sa o dosť horšie sedí v kresle, ale spomenul si, že práve takto štartovali zo Zeme. Kiežby mohol byť v tú chvíľu späť na Zemi! Sladká pôda, plná živín, jediná, ktorá ťa uistí, že stojíš na správnej strane, nie kdesi na oblohe, ktorá ťa neudrží. Zem, ďaleko-preďaleko od nich, urobil chybu, že sa dal na túto dlhočiznú cestu, akoby nebolo dosť problémov, nebolo dosť... Toni cítil, že sa s ním čosi deje. Jeho hlava ho začala priveľmi bolieť a to Giorad až teraz začína manéver. Zahlásil: „Obrat 101. Momentálna rýchlosť osem uhlových sekúnd za sekundu a zvyšuje sa.“

Toni to ešte vnímal, ale mal pocit, že tam nepatrí. Akoby sa zabáral do kresla a všetko videl z pozície tretej osoby. Rozpačito sa rozhliada po kolegoch. Giorad trpezlivo riadi loď a každú zmenu hlási, Gilles kontroluje stav na termináli a hlási mu odchýlky a presný plán, pričom má pod palcom aj kompletný stav lode a on medzitým začína mať veľmi čudné pocity. Všetko sa mu zdá cudzie, akoby tu nikdy nepatril. Jeho hlava odmietala poslúchať. Čosi šípil. Vari nie je nám súdené pristáť a radovať sa zo života a nebyť vesmírnymi stroskotancami, ktorí ani netušia, do akých mimozemských vôd sa dostali? Vykopú snáď ešte poklad nádeje a vzkriesia plamienok ohnivý, čo cestu im ukáže? Toni opäť precitol. Už vie následok, ale nevie príčinu. Prečo sú jeho myšlienky zababrané od básnickej kriedy? To predsa nie je moja hlava! Shakespeare, odíď z mojej hlavy, chcem ju len pre seba! Odíď! Potrebujem byť pri svojich kolegoch, synoch Zeme...

Vtom to prišlo. Jeho zmysly mu zjavne dávali pocítiť, že sa deje čosi mimo jeho chápania. Nedokázal sa ani len pohnúť, mal pocit, akoby opustil telo a jeho myseľ blúdila po prázdnom priestore. Prečo ho však všetko tak bolí? Jeho myšlienky sa zobrazovali jedna cez druhú, znova mizli a jeho život sa nenávratne opakoval. Opäť sa videl, ako dostal svoj prvý model vesmírnej lode na Vianoce, len si nevšimol ten krikľavo zelený sveter na sebe. Znova precítil i svoju prvú lásku, Adriene. Ale toto predsa nie je jej tvár! Znova sa videl a cítil pocity, keď mu oznámili, že smeruje na Mesiac. Videl i Schultza, ale teraz veľmi priateľského a milého. A zase skok, videl sa, ako hrajú pouličný futbal s kamarátmi kedysi v ôsmej triede, tu však nevidel nič zásadného, žiadne zmeny, alebo falošné spomienky. Neuvedomoval si, čo sa s ním deje, ani ako dlho bol preč. Zažíval svoj život znova a znova, ale všetko bolo rozhádzané a nesprávne. Ani v časovej následnosti a často i nesprávne interpretované. Vynárali sa mu už i vymyslené predstavy, ktoré sa mu iba prisnili, alebo o ktorých iba premýšľal, aby si tak skrátil čakanie na spánok a noc čo noc si vymýšľal príbehy, aby zamestnal mozog a hral sa so všetkými farbami a umením a strácal slová, potom ich znovu našiel, celé, ale i rozkúskované na podlahe, kdesi v rodičovskom dome pred desiatimi rokmi...

Teraz už precitol, pokiaľ vedel, do prítomnosti. Šokovaný sa rýchlo posadil a kontroloval si telo. Pri prebúdzaní totiž cítil, akoby jeho telo opúšťali jeho nohy i ruky. Zistil, že sedí, áno, sedí. Sila, známa so Zeme, ho ťaží k podlahe, alebo stropu? Áno, vážne, ešte raz sa podíval vôkol seba. Našiel tam Giorada. Metala s ním triaška. Aj keď sa ho snažil Toni prebrať, nebol to spánok. Giorad sa prebral, až potom, čo ho nechal ležať a smeroval k Gillesovi, ktorý už tiež precitol. Z Toniho vyšla spŕška nadávok.

Len ťažko získaval späť sám seba. Ešte raz si na to celé spomenul a i jeho striasla zimnica.

Gilles mal problém vstať, ale napokon sa mu to podarilo, pričom sa teraz podivil, prečo nelevituje v priestore. Toni ho okríkol, nech sa urýchlene mrkne na ten terminál. Spamätal sa a priskočil k terminálu.

„Už som v pohode, nezomieram,“ usmial sa Giorad a Toni sa na chvíľu upokojil. Ten mizerný skafander je teraz ťažký ako na Zemi.

Giorad ťažko vstal a ešte si naprával skafander. „Však stojím na podlahe a cítim tiaž!“

Toni sa rýchlo postavil a zažil to isté. My sme na Zemi? Pomyslel si. Vari sa ten obrat podaril a pristáli na Zemi? Pokúsil sa zorientovať, ale napodiv mu to robilo pomerne veľké problémy. I Giorad pôvodne chcel k počítaču, ale vybral sa inde. Gilles neveriacky krútil hlavou, dívajúc sa na údaje z telemetrie.

„Zdá sa, že nemusíme mať skafandre, vzduch je tu v poriadku, ale všetky ostatné ukazovatele sú úplne zoškrtané.“

„Takto,“ ukázal Gilles na obrazovku terminálu. Klasický dvojosový pravouhlý graf, ktorý ukazoval rýchlosť lode v čase. Čiara však smerovala všemožnými smermi i mimo graf, akoby niekto doň čosi neslušné napísal a potom sa to snažil tou istou ceruzou poškrtať tak, aby to nikto nemohol identifikovať. Čmáranice, klikiháky a žiadne relevantné údaje. Gilles preklikával grafy pre všetky kľúčové ukazovatele. Všetky grafy vyzerali takto prečiarkané.

Dlho nikto nehovoril. Gilles si overil ešte tiaž v termináli. Poškrtaný graf. Všetky údaje totálne zmizli.

Giorad mal problémy udržať sa na nohách. Zadupal a zistil, že gravitácia je približne na úrovni jedného gé. Ale kde sú? Ako prvý sa z toho spamätal Toni a tackavo sa dostal k hlavnému panelu. Cez okná však videl... stále vesmír!

„Ja to proste nechápem!“ kričal Toni. „Čo sa deje? Nemal som štvorky z fyziky, viem predsa, že pokiaľ nevykonávame odstredivý pohyb, nemôže na našej lodi byť gravitácia, ani len jej ilúzia!“

Naozaj, pokiaľ sa všetci dostali k oknám, zistili, že sa voľajako pohybujú, ale určite nie tak, aby vyvolali umelú gravitáciu. Nikto ničomu nerozumel. Ani trochu. Všetko sa im vymykalo spod kontroly.

„Takže asi to vyzerá tak, že sme sa zbláznili buď my, alebo počítač.“

Gioradov hlas stále znel ako po štyroch pivách. „Alebo nebodaj okenná ilúzia.“

„No je pravda, že počítaču šiblo určite. Prečo by nám potom vydal takú nezmyselnú telemetriu? Podívajte sa na tie grafy, sú celé poškrtané. Všetko zapisovalo správne, ale potom podívaj sa – všetky grafy sú počmárané, akoby ich pokreslilo trojročné dieťa,“ pridal sa Toni.

„Neblázni Tonio, to by našu loď načisto zničilo. Aha, rýchlosť ukazuje maximum na hodnote vyše dvesto miliónov kilometrov za hodinu! Som hore ešte len päť minút, ale myslím, že sa mi mozog úplne prebral.“

„Keby sme ale naozaj dosiahli takú rýchlosť, pokojne by sa ti i roztavil.“

„No ale je možné, aby to naše telo prežilo, pokiaľ by to netrvalo viac, než sekundu?“

„Sekundu, či menej, nie. Aj ty vydržíš desatinu sekundy v kozmickom priestore bez skafandra? Desatina sekundy je niekedy strašne dlhý čas.“

Všetci sa znovu zamysleli. Zhodli sa na tom, že všetci zažili svoj rozkúskovaný život ešte raz, ale každý po svojom a určite nie v časovej následnosti. Nevedeli sa však dohodnúť na tom, ako dlho to prežívali. Väčšinou sa dohadovali na pár minútach, ale Giorad dokonca hovoril o roku, dvoch. Gilles sa zamyslel a dokonca sám naznačil, že prežil život niekoho celkom iného, pretože sa pamätal v týchto falošných spomienkach na položený kalendár na stole s letopočtom 2000.

„Neviem, ako je to možné, ale videl som znova starý televízor a v ňom vystupovala Jennifer Lopez ešte ako mladica na nejakom štadióne. Spievala nejakú pesničku, ktorú som počul možno raz v živote a keď som prepínal kanály v televízii, všetko vyzeralo tak predpotopne.“

„Ale čím si to vysvetľujete? Ja som mal napríklad tušenie, že sa niečo stane už predtým, než si začal obrat, Giorad.“

„No, že niečo so mnou nie je v poriadku. Moje myšlienky boli úplne rozhádzané a ja som premýšľal s básnickým pátosom. Viete, chalani, že tak ja nerozprávam. Variže som kedysi k vám takto prehovoril? Rozhadzoval som kedysi metafory ako poštár noviny v Amerike? A inak, Giorad, ten slávny obrat 101 sa nám podaril alebo sme už v zatratení vo vesmírnej ničote?“

Per aspera ad astra

Vonku je ukrutná zima. Je zrejme okolo päť hodín poobede a je tma ako v rohu, typický znak pre zimnú scenériu. Našťastie on je kdesi v akejsi bytovke, ktorú dôverne pozná z detstva. Díva sa z okna von, ale nič zvláštne nevidel. Svetlo mal zahasené. Mihol pohľadom na svoje vlastné ruky. Hm, stále päť prstov. Žeby som nikdy nebol letel na Helvetice? V tomto sne mám vlastne koľko rokov? Hneď ho i zamrazilo. Je toto sen? Mrkol očami vonku. Stále sa tam nič nezmenilo. Pozrel opäť na svojich päť prstov. Tak potom to asi sen nie je. Hodiny? Hodiny! Otočil sa smerom k miestnosti. Dobre ju poznal. Drahý koberec, ktorý síce mal už svoje odžité, ale stále vyzeral k svetu, v prostriedku miestnosti akýsi improvizovaný stolík, zložený z dvoch detských stoličiek a akejsi drevenej dosky. Takýto stolík si predsa postavili kedysi dávno so svojou sestrou! Mal okolo osem rokov, keď na tomto improvizovanom stolíku písal domáce úlohy. No veď jasné, že je taký nízky, človek si jednoducho buď sadol na zem alebo si k nemu kľakol. Nebol však pevný natoľko, aby na neho niečo dali. Nábytok v miestnosti mu však bol cudzí. Takého skrine vyšli z módy už vtedy, keď on bol malý. Obdobný nábytok si pamätá len veľmi matne u starých rodičov. Tmavé veľké skrine a ešte čosi, čo sa podobalo na akúsi truhlicu, nevedel presne zaradiť tento druh nábytku. Vedel však, že jeho dvere sa otvárajú zhora dole, podobne ako na elektrickej rúre, ale okrem perín sa tam pravdepodobne i tak nič iné nedávalo. Zaujal ho však zapnutý televízor. Veľký čierny CRT televízor, ktorý už nikto nemá, už asi ani v Afrike nie. Veľká škatuľa by možno odpovedala začiatku tohto storočia, aj to možno iba prvým piatim rokom, lebo neskôr sa ujali tenšie modely na trhu.

Tak moment... nehovoril Giorad niečo o roku 2000? Pokiaľ by to bola pravda, tak som sa presunul v čase. Všimol si nástenné hodiny. Aha, tak potom je to sen. Osem hodín večer. Klasický test – mrkol očami späť na stolík a potom na hodiny. Pol desiatej. Tak je to sen. Odľahlo mu, ale nie natoľko, ako očakával. Čo dávajú v televízii? Jennifer Lopez? Nie, beží tam akási bezmozgová televízna súťaž. Poriadne sa zahľadel na tých ľudí. Vyzerajú zvláštne. Nie žeby nevyzerali ako ľudia, ale ich oblečenie a účesy by tiež datoval okolo roku 2000. Ale prečo? Program sa však zmenil, len čo odvrátil pohľad a znova sa podíval na obrazovku televízie. Znie nejaká hudba. Túto pesničku počul, ale tiež je asi z toho istého desaťročia. Prečo tu je všetko tak staré? Lucidný sen by mal byť však celkom pomiešaný z rôznych období, nie len z jedného. Odpoveď však prišla skôr, než si to stačil uvedomiť. Pohľad na stolík znamenal zmenu. Už tam bola jediná stolička, na ktorej sedela neznáma slečna a dívala sa na televízor. Tentokrát to bol maličký televízor s čierno-bielou obrazovkou. Rozhodol sa, že sa bude dívať iba na dámu.

Pozrela sa na neho. Bola pekná, na hlave nesúca účes z roku 2000. „A vari sa niečo deje?“

„Áno. Ja viem, že opäť snívam. Opäť lucidne a opäť s tebou. To nemôže byť náhoda.“

Pohľad mal stále nasmerovaný na ňu. Nie je si istý, či ju už niekde nevidel. Nedbala na neho a stále sa dívala na televízor. To ho dožralo a to až natoľko, že zabudol, že je v lucidnom sne a že to by nemal robiť. Neviem ako, ale nejako vypnem túto starú kraksňu, ktorá teraz z ničoho nič zmenila farbu, povedal si. Vzal ovládač zo zeme, pričom si až neskôr uvedomil, že vlastne nevedel, že sa tam objavil vtedy, keď si ho tam zažiadal a hnevlivý sa snažil vypnúť televízor, ale v tom zmätku a zaťatých zubov nevedel rýchlo nahmatať tlačidlo napájania a tak jednoducho hodil ovládač do televízora. Asi sekundu sa díval na črepiny z teraz nemého televízora a svoju hlavu si dal do dlaní. Takto nie. Čo sa to s ním deje? Je to naozaj tak zlé? Hlava ho bolí do prasknutia.

Zase Shakespeare. Ale prečo tak básní, hovorí, premýšľa s prehnaným pátosom? Či vari na neho tak niečo pôsobí? A ako to, že i v tomto neznámom svete vie, čo sa stalo? Vari ten svet hviezd je pre človečinu tak nehostinným a pocit osamenia tak poburujúci, že nedokáže inak premýšľať? Cítil sa, akoby zjedol všetky knihy básnikov a zachcelo sa mu spievať, tancovať a v onú sekundu hneď do zatratenia padnúť, mdlieť a len čakať, čo sa stane. Prestaň, Tonio, prestaň! Dosť, azda nebudiť seba samého v zatratení... stoj, blázne! Toto musí skončiť. Pomoc zohnať, nestáť tu len tak.

Teraz už vedel, že blázni i v snoch. I v snoch vedel, že sa niečo deje. Znova a zas prežil svoj márny pokus o život. Ale teraz bol nahnevaný ani severokórejský vodca. Veru, teraz som už nie bázlivý, ale prisámbohu, naštvaný. Kto toto riadi? Vari nás niekto takto skúša, čo všetko kozmonaut vydrží alebo kieho? Znovu precitol a teraz sa radšej raz udrel do líca, aby zistil, že je znova na Helvetice. Tentoraz však bolesti boli temer neznesiteľné, nedokázal sa ani pohnúť a už vôbec nevedel ani len odhadnúť, kde sú jeho kolegovia. Musí vstať. Musí. Musí. Je to možné. Že na tom závisí život posádky. Toni úpenlivo a v bolestiach vstal, ale hneď ho tá zradná a falošná, vymyslená gravitácia podrazila v kolenách a on sa opäť musel nadýchať vzduchu. Rozkašľal sa však. Vzduch je temer nedýchateľný. Priplazil sa k stene lode a oprel sa o ňu. Začal však znovu cítiť niečo ešte horšie. Akoby mu svet pod nohami padal. V hlave cítil úplne prázdno, dokonca také, že jeho koordinačné schopnosti sa mohli rovnať mesačnému bábätku. Len čo sa pokúsil o jemný pohyb hlavy do strany, pocítil, akoby celé telo chcelo spadnúť a tak sa radšej pridržal steny. Ó, prekliate hviezdy, vari ma musíte takto mučiť? Kto zobudí mojich druhov, synov Zeme, spiacich v mrazivom objatí doteraz neznámeho pocitu, než samotný ja? Sklapnite, ústa prekliate, tieto pocity sú na svetelné roky od pocitov blaženosti, ku ktorým synovia Zeme hľadeli na oblohu!

Pokúsil sa ešte o jeden možno márny pokus, ale keď sa jeho pocit znovu zopakoval, radšej nechal klesnúť svoje telo na podlahu a s hlavybôľom sa postavil na štyri a s ťažkou hlavou sa začal plaziť po chladnej podlahe smerom k mrazničkám. Ó, ani len krajší a fantastickejší názov týmto odkladačom života nedali! Iba mraznička, akoby do nich dávali potraviny bezduché, nie synov Zeme, ľudí, ktorých uspia, zmrazia a znova rozmrazia v rozpuku života. Drž klapačku, Toni! Snažil sa jednu si streliť, čo sa mu i podarilo, ale zamávalo to jeho koordináciou ešte viac a v tej sekunde úplne pozabudol na to, že kryokomory nazval mrazničkami. I keď bol na štyroch ani pes, musel sa zastaviť. Keď sa konečne dostavil, kde potreboval, spomenul si, že počítač by mu mohol ponúknuť čerstvý vzduch do pľúc, ktorý by mu azda z týchto básnických metafor a pátosu bol pomohol. Radšej teda nezamieril doprava k počítačom, ale doľava k veľkej almare, ktorá sa otvárala otlačkom prsta kapitána. Len čo sa Toni k nej doplazil, musel sa nejako dostať hore. Oprel sa o dvere chrbtom a nohami sa vyšvihol hore. Takto opretý už pomaly získaval stratenú stabilitu a aj sa dostal k otváraču. Priložil prst a za sekundu sa dvere nehlučne odomkli. Toni, chtiac, nechtiac, musel znova na štyri, pretože ešte tie dvere musel otvoriť. Takže znova po nich skĺzol dole a teraz už sa mu podarilo otvoriť dvere a vzal si odtiaľ jednu masku s čistým kyslíkom a nerušene si pustil trochu do pľúc. Len čo si dal prvý dúšok tohto plynu, očné zreničky sa mu rozšírili a cítil, ako sa mu ten nahromadený tlak v hlave naraz uvoľnil. Zrazu sa ocitol instantne spotený a na čele mu vystúpili kropaje potu. Počúval svoj vlastný, čoraz rýchlejší a naliehavejší dych. Cítil pravidelnosť plnenia pľúc novým, životodarným kyslíkom. Prijímal ho cez milióny buniek znova a znova. Jeho dych, stále hlasnejší a nepokojnejší, nedával mu pokoj. Jeho hlavu zamestnávala jediná nepokojná myšlienka a jediný cieľ: Zistiť, čo sa tu dopekla, deje.

Hlavybôľ pomaly prestával a on sa konečne mohol postaviť a nebáť sa, že spadne. Racionálne začal uvažovať, do akej kaše sa to dopekla, dostali, a prečo mal takéto stavy. Vzal si masku so sebou, pričom stále vdychoval kyslík a podišiel k počítačom. Chvíľu do neho ťukal a len čo sa pozrel na ukazovateľ tlaku atmosféry, hneď mu bolo jasné, že tu niečo nesedí. Prečo je tu taký vysoký tlak? Jedna a pol atmosféry? To predsa nie je možné. Hneď zariadil, aby sa tlak vyrovnal pozemskému, aby nepotreboval kyslíkovú masku. Tento plyn totiž ešte bude potrebovať. Za jedenásť sekúnd sa tlak vyrovnal a on znova podišiel k terminálu a vypýtal si nové údaje. Išlo ho poraziť. Zase poškrtané grafy. Vyšlo z neho zo desať šťavnatých nadávok, kým terminálom opäť neupravil kvalitu vzduchu. Odložil masku, ešte raz zakašľal, ale cítil, že sa kvalita vzduchu pomaly upravuje a šiel sa podívať na kolegov. Záhadne neboli u neho, ale v miestnosti 3A. Obaja sa práve budili.

„Ľudkovia, mňa tieto stavy vôbec nebavia, neviem, ako ste na tom vy,“ povedal Toni, keď otvoril miestnosť a našiel ich tam. Pritom sa opieral o dvere, lebo si stále nevedel zvyknúť na tú falošnú gravitáciu. Giorad vyzeral ako v tranze. Temer nič nehovoril, jeho sklený pohľad napovedal, že ešte nie je celkom prebratý. Gilles už získaval stabilitu, pričom, keď sa chcel nadýchať vzduchu, zakuckal sa. „Giorad! Haló!“ pokúsil sa ho prebrať Toni. „Sme doma?“

„Ja neviem. Nemám potuchy. Už som si nie istý ničím a ani neviem, ako to zistiť.“

Toniho zamrazilo. Hneď sa ho spýtal, o čo ide. Keď mu Gilles pomohol vstať, presne Giorad pomenoval svoju novú schopnosť: „Ľudia, neviem, čí mozog mám, ale viem všetko o mimozemskom živote.“

„Blázne, vari ty, hlavný popierač všetkého živého vo vesmíre máš presnú znalosť vo všetkom živom?“

„Bez ohľadu na to, o akých molekulách sa bavíme, tak fakt, že vznik živých organizmov sa viaže na existenciu molekulových štruktúr, obmedzuje hľadanie života vo vesmíre na veľmi úzky interval teplôt okolo 300 Kelvinov. Aj pri krátkom zvýšení prostredia o 100 Kelvinov sa makromolekulové štruktúry rozpadávajú na samostatné a život zaniká. Vedzme však, že vo vesmíre je dlhodobá stabilita takýchto tepelných hodnôt viac než veľkou vzácnosťou. Vesmír je totiž bohatý na látky s vysokými teplotami a živý organizmus nemôže byť izolovaný v kozmickom priestore, pretože nevyhnutne potrebuje priestor na látkovú výmenu... “

Ďalej rozprával, pričom len občas zmenil smer svojho pohľadu. Akoby za neho rozprával niekto iný. Toniho znovu rozbolela hlava.

„Vari ja viem? Podívaj sa iba na mňa: som bezútešný Shakespeare, ale akousi záhadnou abilitou viem rozmýšľať ako predtým. Ibaže musím... vyberať slová, lebo moje vnútro chce von a…, “ odmlčal sa. Teraz mu bude ťažko viesť dialógy.

Toni mykol plecami. Gilles si iba vzdychol a šiel sa podívať na terminál. Nechal Giorada tárať o živote vo vesmíre a Toniho básniť. Vyžiadal si temer všetky relevantné údaje, ale nevedel, čo rozbiť skôr, aby sa upokojil po tom, čo dostal opäť poškrtané grafy.

„A s čím?“ pridal sa Giorad, keď sa spamätal zo svojho prvotného šoku.

Po asi desiatich minútach sa však jeho tvár zmenila skôr na ustarostenú. Napokon si len sadol doprostred miestnosti a ukázal obom, aby sa k nemu pridali.

„Čo teraz?“ snažil sa byť Giorad čo možno najľudskejší a nechcel prepadnúť svojej novej slabosti, ktorú si plne uvedomoval.

„Čo teraz?“ zopakoval Gilles otázku, no sám na ňu nevedel odpoveď. Zatiaľ sa u neho žiadna podobná príťaž ako u kolegov nevyskytla, ale to nevylučuje možnosť, žeby sa čosi vyskytlo i u neho. Ich pohľady ostali najskôr zaseknuté či už v strope alebo v podlahe, keď tu sa predsa len Gilles odhodlal zreferovať ich momentálnu situáciu: „Tak, priatelia. Musíme si zrekapitulovať, čo vieme, skôr než sa niečo stane.“

Vybral si z náprsného vrecka minidiktafón, aby v prípade, že nebudú racionálne uvažovať, mali aspoň niečo, od čoho sa môžu odraziť.

„Tak, zrejme sa nám nepodarilo spomaliť na žiadanú rýchlosť, ktorá by nám zabezpečila plynulý prechod na obežnú dráhu Mesiaca, z čoho vyplýva, že sme museli letieť medzi hviezdy. Presne to nám hlási terminál. Takže sa nepodaril ani jeden obrat a my sme pravdepodobne už kdesi za pásom asteroidov. Terminál je skeptický aj v otázke možného pristátia niekde inde. Vyrátal, že momentálne nemáme kolíznu dráhu so žiadnym objektom. Prirovnanie, že sme ako opustená bárka na mori je veľmi slabé. Vy sme vo vesmírnom mori tým najmenším planktónom. Tým by sme mohli potvrdiť i domnienku, že nás Bledar úmyselne postrčil, aby sme sa vyhli obežnej dráhe Mesiaca a smerovali priamo k anomálii. Ten je momentálne stále v kryokomore a mali by sme sa poradiť, čo s ním. Skontrolujem jeho stav, ale zrejme sa nijak nezmenil. Myslím si, že by sme ho mali rozmraziť, aby sme vedeli, čo sa to tu, dopekla, deje. Tie sny a tieto stavy nám totižto veľa nenapovedali. Grafy z terminálu sú síce celé poškrtané, ale vyžiadal som si informácie zo záložného média. Všetky efemeridy sú v poriadku, ale potom počítač na menej než sekundu zachytil možno dôležité správy. Potom sú jeho údaje nečitateľné. V okamihu prvého nárazu zachytil počítač prehriatie trysky všetkých motorov, čo spôsobilo zvýšenie rýchlosti, pri ktorých počítač na jednu desatinu sekundy detegoval zničenie lode a v tej ďalšej, zásah kompresiou. Zoznam jeho chybových hlášok je pestrý, z čoho usudzujem, že mal obavy zo samovznietenia motorov a že poletíme medzi hviezdy. Motory sú však momentálne v poriadku, aspoň ako ma chce o tom presvedčiť. Takže pokiaľ bol počítač v tej sekunde, kým sa stal prvý náraz, v poriadku, je možné, že tieto údaje sú relevantné. Rýchlosť, ktorou sme podľa počítača šli, je však nerelevantná: vyše stoosemdesiattisíc kilometrov za hodinu a to hneď v okamihu prvého nárazu. Tlak a ostatné prvky sa však, žiaľbohu, nezaznamenali. Veľmi podobne sú na tom efemeridy a ukazovatele pri druhom náraze. Opäť detegované prehriatie trysiek, zvýšenie rýchlosti na dvadsať percent rýchlosti svetla a podobne. Momentálne počítač ukazuje lodný čas 21:33,81 roku 2053. Z toho ani neviem vyrátať, aký čas je na Zemi. Buď je to v poriadku alebo mi šibe, ale sme v kozme dlhšie, než sme plánovali. Pokiaľ terminál neklame, i tak sme už za obežnou dráhou Marsu a dokonca i za pásom asteroidov. Všetko sa to zdá nereálne, ja viem, ale i teraz, priatelia, letíme rýchlosťou okolo dvadsaťsedemtisíc kilometrov za sekundu. Nevieme, či vôbec z takejto rýchlosti spomalíme. Ale to je už iná pesnička. Ukazovateľ paliva tiež z telemetrie ukazuje čudné hodnoty. Zrejme sme do niečoho vkročili, čo nám kompletne prevrátilo hodnoty v počítači. Každopádne vieme, že my sme takúto rýchlosť sami o sebe dosiahnuť nedokázali, nemáme na to palivo. A nieto ešte, aby sme pociťovali vôbec nejakú tiaž. To by sme sa museli otáčať okolo vlastnej osi, aby sme získali vnem gravitácie, ale terminál tvrdohlavo tvrdí, že nerolujeme. Ale jedno je isté: počítač sa zbláznil v okamihu, čo sme zacítili prvý náraz. Usudzujem, že nás náraz zrýchlil, aj keď neviem ako. Sedemdesiat tisíc gé, taká bola údajná maximálna hodnota preťaženia lode, čo znamená koniec, smrť, ende šlus. No preťaženie určite bolo masívne, pretože loď je vážne poškodená a z dôsledku vysokej rýchlosti je značne oslabená a zdeformovaná, ale takého vysoké preťaženie by spôsobilo zničenie lode a my by sme taktiež neprežili. Dejú sa tu celkom zvrátené veci a my stále nevieme, ako ďaleko od Zeme sme, pretože nevieme našu súčasnú polohu. Môžeme sa pokúsiť aspoň o simulácie letu, ale to je tiež obtiažne, lebo telemetria je buď kruto pravdivá, alebo nereálna. Žiaľ, aj keby sme všetky hodnoty opravili podľa nami známych matematických funkcií, veľa by sme z toho nevyčítali, pretože telemetria je nečitateľná a obsahuje zmätočné údaje i o čase, ktoré si prehadzoval, ako chcel. A momentálne sme už iba na mlieku, ktoré už chutí horšie ako kontaminovaná voda. Ja už ani neviem, čo mám navrhnúť. Hoci, pokiaľ sa tieto stavy budú opakovať a i mňa postihne niečo podobné, ako vás, tak potom nám asi neostáva nič iné, iba zobudiť Bledara... “

„Ten potmehúd! Zobudiť ho by si teraz neprial nikto z nás. Však on nás zaviedol do skazy.“

„To je síce pravda, ale myslím, že si bez neho asi neporadíme. Lebo keď sám hovoril, že to zažil, tak potom možno pozná všetko, čo sa to s nami deje.“

„Nemyslím si. Skôr si myslím, že si vymýšľa, lebo v našom najbližšom okolí sa nenachádza ani jedna hviezda ani s desaťnásobnou hmotnosťou Jupitera. Tá môže po gravitačnej kontrakcii dosiahnuť centrálnu teplotu okolo 240 000 Kelvinov a to predsa nestačí na proces spaľovania vodíka a hviezda degeneruje.“

„Planéty predsa nikdy nie sú osamotené, ale vznikli z gravitačnej kontrakcie protohviezdy, preto je planéta nevyhnutne obežnicou hviezdy.“

„Určite. Lebo ak by tá Anomália viedla čo i len niekoľko svetelných rokov od nás, doteraz by sme tam leteli. Naše telá veľmi rýchlo starnú.“

„Veru, telá synov Zeme sú veľmi zraniteľné, čoby jedinký náznak jemu neprirodzeného stavu a už sa cíti v nepohode a v tej nevydrží dlho. V nepriazni vesmíru a niektorých procesov veruže ani jedinkú sekundu.“

Gilles v tom okamihu pocítil čosi čudné. Začína sa báť. Naozaj báť. Teraz ho to priam ovládlo. Keď človek prežíva iba dobré veci, je s nimi spokojný a nikam sa neposúva. Ak však zažíva veci zlé, tiež sa nikam neposunie, lebo už neverí v nič, ani v seba. Ak striedavo zažíva jedno i druhé, vie, že žije. Že existuje. Že život nie je len čierny alebo iba biely. Avšak tu v Truhle, ako si premenoval sám pre seba Helveticu, sa asi žiadna pozitívna vec od vkročenia do anomálie nestala a preto má teraz znova takéto pocity. Už mu je to všetko jedno. Ale znova, zase iný pocit. Teraz zrejme ani nie je na Helvetice. Čo sa to deje? Hlasy k nemu prichádzali akoby cez tunel, akoby sa poriadne opil a na ušiach mal dve veľké špongie.

Osem svetelných rokov

Tonimu začali slziť oči. Vedel, že toto znamená jediné – ďalší pocit bláznivého „básnického syndrómu“ ktorý si v týchto podmienkach nevie predstaviť. Čo to vlastne je? Nič iné mu neprišlo na um, iba jediná vec: Tu musí byť nejaká civilizácia, čo toto robí. Predsa nie je možné, aby... Šok. Jeho hlava! Znova vážila vyše tonu a nevedel, čo od bolesti. Zaťal zuby, nič nepomáhalo. Ľahnúť na zem, ruky na hlavu, nič. Vôbec nič. Bolesť však znova trvala iba chvíľu, necelých možno päť sekúnd, počas ktorých ho znova zamotalo a netušil, čo sa to vlastne s ním zase deje. Teraz však cítil niečo nové. Cítil... áno... cítil. Ležiac na zemi, nevedel sa ani pohnúť, iba mŕtvo ležal na podlahe a cítil. Cítil, že opúšťa svoje telo. Naozaj. Zrazu iba zatvoril oči a jeho myseľ zamestnávali veľmi čudné predstavy. Pračudné na to, aby ich dokázal vypovedať, nemali zmysel. Cítil, že jeho vlastné telo sa nachádza v inej dimenzii. Konečne ho všetko prestalo bolieť a tie predstavy... kosoštvorce, obrazy, meniace sa na iné rovinné, ale i priestorové útvary, niekedy až na bizarné lesklé mnohosteny a videl pred sebou len čosi biele ako mlieko, nestál na ničom, iba na bielom čomsi, nevedel nič, ani jeho mozog mu nedával v tej situácii žiadne nápady. Cítil sa ako vo sne, kde sa iba díva, čo vlastne robí, ale snaží sa, aby neprecitol. Alebo radšej precitnem? Cítil sa nahý. Ale bezbolestne nahý.

Jeho mozog však začal znovu pracovať a z toho podivného sna alebo pocitu, alebo vôbec čo to bolo, konečne precitol. Toni si však na nič z toho už zrejme nikdy nespomenie. Myšlienky na tento pocit sa mu hneď nenávratne zmazali z jeho pamäte. Jediné, čo si bude pamätať, je bolesť hlavy, pád na zem, zavretie očí a ich otvorenie, avšak bez bolesti. Čo ho ani nemalo prekvapiť bolo, že obdobne na tom boli i jeho kolegovia. Všetci precitli.

Gilles sa držal za hlavu a snažil sa čo najviac so svojou novozískanou záťažou bojovať: „Stal sa zo mňa slniečkár.“

„Áno. Ale bojujem s tým... “ zrejme chcel povedať čosi pejoratívne, ale jeho nová osobnosť tomu zabránila. Napokon sa akosi prebral a s úsmevom povedal. „Síce to štvrtí moju osobnosť, ale myslím, že i tak som obstal výborne a nejak ma to neobmedzuje v hľadaní pravdy.“

Hneď na to však zistil, že i to je veľmi nebezpečné, byť večným optimistom a dovoliť všetko všetkým. Dostal nápad, ktorý zavrhlo jeho staré ja. Zapáliť motory a ísť dopredu čo najrýchlejšie. Ako nový slniečkár chce každého zahrnúť nezištnou láskou, a je mu úplne jedno, či ten druhý nebude mať na neho pripravený nôž za chrbtom.

„Musím však podotknúť, že ma tieto stavy vôbec nebavia. Už chcem byť tam.“

O sekundu na to sa Gilles vyjavene pozrel na Toniho: „Vážne som to povedal?“

„Skús chvíľu držať jazyk za zubami. Lord Byron musí premýšľať,“ pokúsil sa Toni o žart i v tejto čudesnej situácii.

Tak si to vezmime: Sú traja. Tri zatiaľ boli i tie nárazy. Vedia následky, ale nie príčiny. Každý sa zrejme stal opakom toho, čo bol. Ale kvôli čomu sa to deje? Prečo v každej chvíli cíti, akoby mu malo srdce z hrude vyskočiť, alebo naopak, naplniť svoje chlopne novou krvou, poriadne ju rozprúdiť po celom jeho zúboženom tele? Takto sa teda veru, uvažovať nedá.

Toni, stále akoby mimo, sa mimovoľne pozrel na zem, kde ležal výkres, už niekoľko ráz skrčený, na ktorom sa vynímala schéma obratu 200A. „Giorad, nevieš presne, či sa vôkol nenachádza akýkoľvek hmotný objekt?“

„Nie. I ten najväčší meteorit však nie je natoľko hmotný, aby sme ho použili ako kozmický prak. Inak vedeli ste, že niektoré uhlíkové chondrity obsahujú až 7% organických látok?“

„Ty komunista, kto sa ťa na to pýtal? My chceme vedieť, či nie je nablízku niečo, k čomu nás navedieš, aby sme sa nebodaj mohli vrátiť, i keď si za tým stojím, že by stálo za to ísť sa s mimozemšťanmi trochu pri káve porozprávať.“

Toni zdúpnel. „Veru, to som si mohol myslieť! Niekto sa s nami hrá, zlatí moji súpútnici, ale prečo, pýtam sa prečo?“

„Hovoril som vám, že mi vymenili mozog. Viem niečo celkom iné, ako pôvodný Giorad.“

„A keď sa na to poriadne podívaš, spomenieš si na to, ty ruský špión?“

„Súpútnici moji, ja som stále kapitán, pokúsim sa o ten obrat ja sám, ale urobíme to takto, priatelia: Ja podám hlásenie, pokúsim sa nebyť opisný, vlastne naopak, byť čo najviac opisný a určím jedného dobrovoľníka, ktorý bude tri hodiny sledovať ten... prístroj, myslím terminál. Po svojej šichte zobudí druhého v poradí.“

Súhlasili. Ostatne, veľa možností im ani neostáva, v takomto rozpoložení im pomôžu jedine pomazané hlavy zo Zeme, ktoré ešte nestratili zdravý úsudok.„Helvetica 1, tu kapitán hviezdneho korábu, Toni Borlini, príjem. Upozornenie: Sme pod vplyvom neznámych nárazov, opakujem neznámych nárazov. Dejú sa s nami zvrátené veci. Nikto z posádky okrem Bledara Xhakhu, ktorý je stále v stave nevedomia, nemá zdravý úsudok. Mňa osobne to postihlo tak, že rozmýšľam a hovorím básnickými ústami, kolegu Giorada výmenou informácií, nedokáže si spomenúť na riadenie korábu, ale vie presne replikovať encyklopédiu mimozemského života. Kolega Gilles je podráždený a v každom z nás vidí chyby, pričom sám si o sebe myslí, že je korektný vo všetkých zmysloch. Opakujem: pocítili sme tri nárazy, nedokážeme identifikovať, o čo šlo. Vždy sme upadli do bezvedomia, snívali sa nám bláznivé sny a zakaždým nárazom jeden člen získal tú neznámu ťarchu na plecia. Pomôcť nám môže jedine Obrat 200A, alebo vy zo Zeme, pochopte, nedokážeme sa vplyvom tých nárazov poriadne sústrediť, mne to dáva veľmi zabrať, aby to, čo hovorím, ste i pochopili. Opakujem: neznáme nárazy, posádka, okrem spiaceho kolegu Xhakhu, vykazuje odlišné správanie. Pokiaľ obdržíte telemetriu, podívajte sa, prosím, na ňu. Helvetica 1 volá o pomoc, koniec.“

Hneď ako to Toni vypol, napadlo, ho, že sa už nič zlé nemôže stať, keď prebudia Bledara. Ostatne, možno vie niečo viac. Už si však Toni ani nechcel spomenúť na to, čo trepal, keď ich prinútil ísť do kryokomôr. Teraz už len nastane čas oddychu, pokiaľ sa o nejakom dá hovoriť, počkajú si na správy a možno sa im podarí nájsť čokoľvek v tomto nepriateľskom vesmíre, čo by im umožnil ten obrat urobiť. Zasadol ako prvý dobrovoľník, keďže sa do toho nikto iný nehrnul. Nariadil kolegom, aby si odpočinuli a sám si sadol k terminálu. Zamrazilo ho, keď si spomenul na film od Stanleyho Kubricka. Iste, vtedy sa na astronautov dívalo červené oko kamery Hala 9000. Pred ním je iba nemá obrazovka plná číslic a grafov a svietiaci nápis „Nenájdený objekt pre Obrat 200A“ a stále nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa to malo meniť. Toni sa ešte postavil, šiel sa podívať do pilotskej kabíny, či nie je niečo nové. Nie. Stále čierny vesmír. Aspoň nejaká planéta, hocičo by bolo naozaj prospešné. Na lodi neboli žiadne prístroje, ktoré by detegovali vesmír mimo sústavy Zem-Mesiac. Ešte raz beznádejne ťukal do gombíkov na pilotovej strane, ale počítač vytrvalo ukazoval „Bez astronavigácie“. Žiaľ, loď na to nebola pripravená. Ako to, rozčertil sa Toni, nebola pripravená?! Máme tu kryokomory, ale žiadnu poriadnu astronavigáciu? Nuž, zlé časy a trochu zvláštne nastavenie misie akosi na to nemysleli. Ostatne, utešoval sa Toni, keby sme sa chceli poriadne pripraviť na všetko, museli by sme mať vesmírnu loď veľkú asi ako jedno veľkomesto. My sme mali proste pristáť na Mesiaci, vykonať svoju prácu a vrátiť sa. Aj keď už to znie veľmi trúfalo, toto bola ich misia. Teraz sú kdesi v prázdnom vesmíre, odhodení ako odpad a pravdepodobne na nich čaká jediné: smrť. Pri tejto myšlienke sa Toni zhrozil. Prečo nám tu teda dali kryokomory, ale žiadnu astronavigáciu? Aby sme presne tieto stavy zažívali? Aby sme sa už nikdy nevrátili, ale svoj stav odlúčenia a úplnej beznádeje vydržali čo najdlhšie? Vari si niekto po nás príde? Keď letíme teraz takou bláznivou rýchlosťou, nikdy nás nedobehnú. Spomenul si na posádku lode Charger III. To je teda nanič! Zdieľame ich osud! Alebo sme vari narazili na vesmírny Bermudský trojuholník? Tu sa budú tratiť vesmírne lode? Alebo je tu vari nejaký priechod do alternatívneho vesmíru? Ono by to dávalo zmysel! Veď každý z nás sa úplne zmenil! Napadlo ho však, že zatiaľ nenastal žiaden štvrtý náraz, ktorý by azda zmenil i odpočívajúceho Bledara, aj keď si nebol istý, či počet nárazov odpovedá i počtu osobnostných zmien posádky.

Čas sa vliekol pomaly. Toni sa za ten čas prechádzal a snažil sa zistiť pôvod falošnej gravitácie. Terminál o tom mlčal. Ani kapitánsky mostík nič podozrivého nehlásil. Je to vari taký vesmír, kedy človek má gravitáciu všade inde, len nie na samotnom povrchu planéty? Žeby tu celkom inak fungovali fyzikálne zákony? Všetko je tu naopak, tak možno je to tak. Teda v tomto vesmíre zrejme všetko hmotné odpudzuje gravitáciu! Toni bol však o tom veľmi nepresvedčený, všetko to boli iba jeho domnienky. No však potom by fakticky neexistoval, lebo žiadna sila by nedržala pokope jeho telo. Už neveril nikomu a ničomu. Ani vlastným stovkám centimetrov kubickým vo vlastnej hlave. Iba dúfal a veril, že sa konečne niečo zmení. Ale ani po jeho druhej smene, kedy sa už všetci vystriedali a správa neprichádzala, nemohol veriť, že nemajú spojenie so Zemou. Žeby tá správa tak dlho putovala vesmírom? A potom čo sa stalo s časom? Ako sa zmenila Zem, pokým my tu bojujeme o holý život? Vari Zem ešte existuje? Hádam sme sa sami nezničili. Znamenalo by to, že sme jediní druhovia rodu homo v dosahu bohviekoľko svetelných rokov od pozície Zeme v Galaxii. A čo potom? Ak sa Zem aj ozve, je už tak ďaleko a spiatočná cesta by trvala tak dlho, že to posádka už ani nemusí prežiť. Alebo vari prežije a prejde cez tie isté nárazy? Sú tu vari akési vesmírne míny, ktoré potrestajú každého, kto sem priletí? Vari je tu niečo, čo je potreba chrániť? Kto by tu však čokoľvek ochraňoval, nie je tu nič, iba prázdny vesmír.

Toni si zrazu uvedomil, že svoju zvláštnu ťarchu už prestal nosiť. Ale ako to? Posledné moje myšlienky už boli bez metafor, hovorí si. Hlava už tiež bolí menej. 2053. Ako to, že lodný čas ukazuje takýto rok? Hnevá sa, že nemôže robiť nič iné, len si vyžiadať určité údaje o lodi z terminálu a skúsiť manuálne vypočítať, koľko času pravdepodobne prešlo, kým sú tu. Neriešil, prečo prestal hovoriť básnickým tónom. Napokon sa zamyslel a povedal si, že skontroluje kolegov. Možno i oni sú už konečne normálni.

„Priatelia! Vstávajte!“ prišiel ich zobudiť. Obaja ležali v kryokomore s vyklopeným vekom a spali.

„Overte si, či ste stále zasiahnutí tými čudnými indispozíciami. Ja mám pocit, že aspoň u mňa je to preč. A poďte mi pomôcť s výpočtami.“

Znel ako starý Toni. Obaja si to všimli a zatvárili sa na seba. Pokúsili sa o testovací rozhovor a hlavne Gillesovi odľahlo, keď si spomenul, ako častoval kolegov. „Ale keď nastane hybridná vojna, sme v keli.“

Giorad sa išiel najprv zoznámiť s riadením lode a prišiel na to, že si pomaly spomína, čo každý gombík robí. Toni bol potešený, ale oboch si zavolal k terminálu.

„Kolegovia. Mám pocit, že sme prechádzali čímsi ako nejakým mínovým poľom. Nechcite odo mňa vysvetlenie, pretože sám tomu nechcem veriť. Ale pravdepodobne sme to prekonali. Ale teraz by som rád vedel, prečo terminál ukazuje rok 2053.“

„No to áno. Ale nie je vám to podozrivé? Nechcite mi povedať, že sme už štyri roky v kozme so stálou rýchlosťou dvadsaťsedemtisíc kilometrov za sekundu!“

„Dobre, vypočítaj mi, koľko paliva by sme potrebovali na to, aby sme štyri roky šli takouto rýchlosťou v kozme, za predpokladu, že je konštantná.“

Nechal ho chvíľu rátať. Terminál na to nebol pripravený, nemal v sebe tento softvér, iba kalkulačku.

„No tak dva krát naša rýchlosť krát rýchlosť svetla... mínus naša rýchlosť krát rýchlosť svetla to dáva... ehm, počkaj, premením na nejakú zmysluplnú jednotku... “ a zakrútil hlavou.

Ale i keď Giorad to prerátal i na tretí raz, výsledky sa nelíšili viac než o desať-dvadsať ton.

„Rátal som s konverziou 0,008 kg na meter štvorcový, čo je rovný nukleárnej fúzii.“

„Inak, ak by ste chceli vedieť, stále máme, aspoň podľa terminálu, pätnásť ton paliva.“

„Za predpokladu, že sme šli rýchlosťou desať percent rýchlosti svetla štyri roky, dobre odmyslime si prvé týždne, akú vzdialenosť sme zdolali?“

Giorad rátal. Toni však takýchto príkladov riešil už toľko, že vedel odpoveď skôr, než to Giorad vyrátal. Zmýlil sa asi o jeden svetelný rok.

„Veru tak. A pravdepodobne, ak by si prerátal, aký čas je Zemi, vyšlo by ti, že možno odvtedy ubehlo vyše deväť rokov na Zemi.“

Nechal Giorada prelúskať sa zložitými vzorcami, kým mu neohlásil, že mal pravdu „Deväť celých sedem roka. Na Zemi je asi piateho júna 2058, zatiaľ čo tu je zrejme tretieho apríla 2053.“

„Ja sa iba pýtam: Nestalo sa toto i posádke Charger III? Lebo ak nie, tak sme zrejme najvzdialenejší ľudia od Zeme.“

„Tak Američania tiež nechytili podľa oficiálnej správy obežnú dráhu Marsu.“

„Nemyslím si, žeby sme sa nimi mali zaoberať. Ak sa im to i stalo, možno sú i tak na pokraji smrti, pretože ich loď nemá kryokomory. Nemyslím si, žeby to prežili,“ oponoval Gilles.

„Veď prečo nie? My sami ani nevieme, že sme už štyri roky v kozme. Pravda, nemajú kryokomory, ale pokiaľ sa udržujú v kondícii, možno ešte žijú a sú pred nami.“

Giorad však stratil súdnosť a vyhodil do vzduchu počmárané papiere a ceruzku. „Rozmýšľajte predsa! Je tu falošná gravitácia, sme ani nevieme ako, štyri roky v kozme a nikdy ničím sme v oblasti Mesiaca nezaznamenali žiadne anomálie! Ak by to bola i tá, o ktorej hovoril Bledar, tak sme ju už dávno prešli. Tá bola nejaký jeden svetelný rok od nás, či koľko. A tie nárazy boli určite dávno pred tým!“

Toni sa zamyslel: „No tak máme asi tri možnosti, ale nepáči sa mi z nich ani jedna: prvá je taká, že si proste počkáme, kým netrafíme nejakú planétu, alebo čokoľvek hmotné, aby sme vykonali ten obrat. Keďže nemáme astronavigáciu, lebo loď ju ostatne ani nepotrebuje, okrem navigácie v priestore Zem-Mesiac, je to synonymum čakania na smrť. Tu sme vo vesmíre a nie na diaľnici, kde vieš presne, kedy môžeš čakať ďalšie odpočívadlo. Druhá možnosť je preskúmať nám neznáme podmienky, napríklad gravitáciu, pokúsime sa nejak spraviť terminál a vyšleme správu na Zem, alebo jednoducho začneme ten obrat aj napriek rýchlosti, možno sa rozbijeme a zomrieme. A tá tretia je zobudiť Bledara.“

Gilles len trpko poznamenal: „Tak to sme na tom stále lepšie ako Charger III.“

Zavládlo však prekvapujúce ticho. Nikto nemal ani odvahu niečo navrhnúť. Ani jedna z týchto možností sa nikomu nepáčila a skôr to vyzeralo, akoby každý premýšľal nad nejakou ďalšou alternatívou. Nikto však na nič neprišiel. A ak áno, urobil tak iba vo svojej hlave.

„Jediný ostrý predmet, čo tu môžeš použiť na svoju obranu je akurát tak zošívačka.“

Zase klam!

Giorad zahlásil: „Obrat 101. Momentálna rýchlosť 0,08°/s a zvyšuje sa.“ Posádka tŕpne. Toni však stále nič podobné ako posledne, necíti. Vlastne, ani nevie, kedy sa o ten obrat pokúšali. Bol to rok, dva dozadu? Pokojne i štyri. Čas sa tu stal relatívnym pojmom. Častejšie však boli v akomsi spánku, ktorý si nikto nevie vysvetliť. Ako to, že sme spali mimo kabíny? Nechodili sme hádam kade-tade, alebo sme proste stratili pamäť? Toni si už nebol ničím istý. A bol už tak pomotaný a popletený, že to už ani nechcel riešiť. Posádka sa rozhodla, že Bledara nechajú ďalej spať. Sabotoval celú misiu, vedome sa o to pokúšal a zdá sa, že mu to i vyšlo. Toni si však začal myslieť, že by bolo práve vhodné Bledara prebudiť, aby zažíval tieto stavy s nimi a nie, aby si tam sladko odpočíval. Keď to navrhol, stretol sa s nevôľou posádky. Chtiac-nechtiac musel povoliť. Nie je autoritatívnym vodcom, hoci si vie presadiť svoje. Ale v tom okamihu bol rozpoltený natoľko, že radšej dal na svoju posádku. Voči Bledarovi tu viedla až príliš veľká antipatia. Možno by to však Bledar vedel lepšie. Napokon sa dohodli, že pokiaľ im obrat nevyjde, neostáva nič iné, iba ho prebrať. Aj keď nie je isté, či ten obrat vôbec prežijú.

Vtom však Giorad zhíkol, keď mu terminál hlasným pípaním čosi oznamoval. Hneď sa obrátil na Toniho. „Abortovať Obrat 101?“

„Terminál práve zahlásil blížiaci sa hmotný objekt, ktorý by sme mohli použiť pri Obrate 200A“.

Nič však nebolo ani len v dosahu lode. Nedalo sa presne zistiť, či sa terminál nezbláznil alebo či dáva relevantné údaje. Toni bol opäť na ihlách. Ak sa teraz rozhodne zle, bude to mať ďalekosiahly dopad na túto misiu.

„Terminál má nastavené hodnoty automaticky. Sám určuje, ktoré objekty sú vhodné pre tento obrat.“

„Nízka, kométa je takmer stacionárna. Čím sa ale bude blížiť Slnku alebo nejakej inej hviezde, tým bude rýchlejšia.“

„To je príliš málo. Musíme stále našu loď spomaliť. Pri tejto rýchlosti len preletíme okolo kométy a nič sa s nami nestane. V tom horšom prípade, ak sa k nej príliš priblížime, vystrelí nás ešte vyššou rýchlosťou. A celkom iným smerom.“

„A v tom najhoršom nás gravitácia rovno vcucne na povrch kométy,“ odvetil Gilles.

„Potrebujeme niečo väčšie. A tým niečo väčšie myslím menšiu hviezdu.“

„Veď vravím, letíme príliš rýchlo. Potrebujeme spomaliť a to tými našimi zotrvačníkmi na autíčku nespravíme ani za milión rokov.“

„V poriadku. Zvýšim rýchlosť náklonu na 0,50 °/s, ale to potrvá sedemnásť minút. Pripravte sa na preťaženie.“

Giorad majstrovsky zvládal ovládanie lode. Vedel, kedy a na ako dlho je potreba zapnúť motory a aký sklon je potreba nastaviť. Vedel, že lodi sa nie veľmi páči, keď sa motory zapínajú a vypínajú po určitom čase. Gilles poznamenal, že teraz to vyzerá, ako testovanie mechanizmu spreja proti poteniu. Jeden strek, čakám, ďalší strek a tak ďalej. Giorad striedavo takto spúšťal zážih a vypnutie motora, pričom Gilles mu neustále hlásil zmenu náklonu. Po vyše desiatich minútach však začali všetci cítiť čosi zvláštne.

„Falošná gravitácia prestáva pôsobiť, ale mám dojem, že keď dosiahneme vrchol, tak sa bude striedavo zosilňovať a zoslabovať, takže sa radšej pripútajme.“

Ešte stále neprišli na koreň tejto zvláštnej gravitácie. Nechápali ani trochu, prečo sa v týchto podmienkach vôbec ocitli v gravitačnom poli. Nikde navôkol žiadne hmotné teleso, celkom nič. A tiež i nezistili, či určitým spôsobom dokázali tú gravitáciu vyvolať. To by sa teoreticky mohlo podariť odstredivým pohybom lode, ktorá by takto simulovala gravitáciu. A teraz k čomusi takému malo prichádzať. Ale nikto nevedel nič presne. Všetky ich vedomosti z fyziky a astronómie im v tú chvíľu vyfučali z hlavy. Pre väčšinu to bol prvý štart vôbec do kozmu, takže sa nechávali opantať pocitmi. A ešte k tomu po všetkých tých patáliách sú vôbec radi, že žijú.

Už boli v strede svojho pohybu. Ich uhlová rýchlosť už bola značná a tak Giorad vypol motory. Teraz to nechá na zákone zachovania hybnosti. Teraz potrebujú počkať asi tak tri hodiny, kým sa loď otočí o 180°, aj keď tomu musí Giorad ešte trochu dopomôcť, pretože potom by sa takto otáčali donekonečna. Toto vedeli tí fiškusi predvídať! Keď sa navrhovala misia, tak navrhli i brzdné motory, keby sa niečo pokazilo, ale už sem nedali astronavigáciu, hromžil v duchu Gilles. Aj keď podľa jeho výpočtov vyplývalo, že i napriek tomuto brzdeniu pôjdu šialenou rýchlosťou, ale ak dajú plný výkon motorov až na doraz, tak spomaliť by rozhodne mali. Síce sa na spiatočnej ceste budú vliecť ako slimáci a podľa všetkého im bude trvať sedemnásť rokov, než sa aspoň trošku vzdialia od súčasnej polohy, ale to je presne čas životnosti tejto lode. Možno tu strávia celý život a na Zem sa vrátia dožiť si zopár rokov dôchodku. Toni sa sucho usmial, ale hneď krátko na to mu prišlo nevoľno od žalúdka. Predstava, že príde späť na Zem ako starec, vediac, že svoje najlepšie roky života strávil vo vesmíre a že sa musel zrieknuť všetkého, čo je na Zemi, bola príliš živá a príliš reálna. Ale vlastne nie. Však človek po tých sedemnástich rokoch vyjde z už nepoužiteľných kryokomôr a bude mať jedlo možno na týždeň. Takže ak sa vrátia na Zem, tak jedine ich bezduché telá možno i o tisíc rokov.

Tá diaľka je pre nepredstaviteľná. Toni si však v tomto stave, kedy kontroluje posádku, mohol dovoliť ešte jednu myšlienku: Moja rodina nikdy nebola nijak majetná a nepotrebovali sme časté cestovanie. Takže často sedával doma a necestoval. Pokiaľ by to mal porovnať so svojimi rovesníkmi, ktorí stihli dovolenkovať na všakovakých miestach planéty Zem, tak on opustil Švajčiarsko len raz, aj to asi iba desať kilometrov od hraníc. Ale teraz porazil všetkých svojich kamarátov na celej čiare. Cítil však ešte čosi iné. Zatiaľ vždy, keď sa niečo prevratné na tejto lodi stalo, on pri tom bol a rád vyzvedal, chcel vedieť a musel vedieť o všetkom. Teraz by najradšej zaliezol do myšacej diery a rád tam i ostal. Cíti sa ako malý päťročný chlapec, pozerajúci prvý raz v živote horor. Je to akoby rezignoval a sám ani neveril tomu, čo robí. Dosť ho to ubíjalo a len sťažka sa dokázal sústrediť.

Giorad však pociťoval čosi úplne iné. Je pravda, že pri pilotovaní tejto lode až tak človeka nie je potreba, ale i tak sú úkony, ktoré musí stále riešiť len a len človek. Často sa pri pilotovaní makety lode nechal unášať srdcom a preto i často s ňou búral. Giorad však teraz cítil, že jeho temperament je preč. Plne sa sústredil na svoju činnosť a teraz už neexistuje žiadna vec, ktorá by ho vyrušila. Gilles bol nervózny, ale tiež nie na takej úrovni, aby to trhalo jeho dušu na kúsky. Možno predsa by bol lepší nápad zobudiť Bledara, povedal si. Neuvedomoval si však, že práve on má voči nemu najväčšiu antipatiu. Zase všetci cítili iné pocity, než na aké sú zvyknutí v tejto situácii. Akoby na povel sa všetci na seba podozrievavo pozreli a túto informáciu si medzi sebou bez slova vymenili. Teraz sa zrejme zmení charakter nám všetkým a naraz. Naposledy pri tomto obrate sme zažili prvý náraz, ale tento môže byť superťažký a temer sa to už nebude dať zvládať.

Ich vzájomné puto sa prerušilo, keď sa rozozvučali sirény. Všetci sa hneď prebrali do pozoru.

Giorad hneď začal bláznivo tlačiť všakovaké gombíky. Celkom teraz vypol brzdiace motory. „Stále sme v pohybe, je potreba otočiť motory a spomaliť loď!“ kričí Gilles do vysielačky v skafandri.

A je koniec, pomyslel si Toni. V teraz silnejšej gravitácii sa mu s vypätím síl podarilo dostať k terminálu. Vie, že keď niečo nespraví, prídu o loď a ak to prežijú, bude to zázrak. Skafandre im síce umožnia to ako-tak prežiť, ale kozmonaut vo vesmíre bez lode je mŕtvy kozmonaut. Prehrýzol sa cez tie isté už nudné príkazy a vyžiadal si ďalšie dodatočné údaje. Nič prevratné sa nedozvedel. Loď sa však uberá do skazy.

„Všetky mechanizmy vypínam!“ To bolo posledné možné riešenie. Giorad všetko povypínal a asi po niečo vyše desiatich minútach sa to znova začalo normalizovať. Brzdiace motory sa však zmietajú na hranici životnosti. Giorad však podľa výpočtov na hlavnom počítači zistil, že majú stále relatívne udržateľnú dráhu, ale ak nechcú krúžiť dokola, musí brzdiace motory zapnúť asi až na doraz, na hranicu ich životnosti v presný čas. Zrejme to nevydržia a odpália sa, ale budú aspoň osožné na návrat domov.

Asi desať minút na to už boli všetky ukazovatele v norme. „Priatelia, nie je to s nami dobre. Ak za hodinu nespustíme brzdiace motory na plný výkon, máme dve možnosti: buď budeme krúžiť dokola ako na horskej dráhe, alebo si vyčkáme takto asi deň, kým to skúsime znova. Môj výpočet je taký, že motory na plný výkon pri ich súčasnej miere opotrebenia nepôjdu viac než osem minút. Spálime síce temer tri tony paliva, no budeme na akej-takej dráhe domov.“

„Nebláznite!“ prerušil ich Giorad. „Plášť to určite nevydrží! Zase sa zbytočne zahreje, povolí a môžeme si ustlať medzi hviezdami.“

Toni však prišiel konečne k sebe. Podíval sa Gioradovi do očí a odvetil mu: „A vari už nie sme medzi hviezdami? Radšej chcem umrieť, než vo večnosti stráviť tu, kde okrem nás niet živej duše. Blúdime tu štyri roky, čo myslíš, koľko ráz sme boli blízko smrti?“

Giorad nevedel, čo povedať. Toni síce vedel vždy, čo chce, ale nikdy prehnane neriskoval život svoj alebo posádky.

„Smrteľne. Myslíš, že ma to baví, večne tu byť medzi hviezdami úplne bezmocný?!“

„To veru nebaví nikoho,“ primiešal sa do toho Gilles, „ale vedz Toni, že tu sme vo vesmíre, ktorý nechápeme a nevieme, čo si môžeme a čo nemôžeme dovoliť.“

Toni sa cítil nesvoj. Už od rozkoše mu zrejme preskočilo. Klasické príznaky morskej choroby. Takto to nepôjde, pomyslel si Giorad, ešte toto nám tu ostávalo, aby sme v nepriateľskom vesmíre rozum potratili. Aj keď ono sa to už raz stalo. A ono to veru nie je tak ťažké. Pár týždňov odlúčenia a človeku, ako sa to ľudovo povie, zašibne v hlave. Toni sa však rýchlo upokojil. Svoju myšlienku však nie. Stále ho to hrýzlo. Nebudme poserovia, skúsme niečo šialené a keď to vyjde, sme hrdinovia a keď nie, tak sme mŕtvi hrdinovia. Stratíme tým niečo? Ach áno, svoje životy... ale už to Toniho vôbec nevzrušovalo. Cítil sa ako vojnový veterán, ktorý už bol na hranici prežitia aj tisíckrát a už si na to zvykol. Nebol to ten istý pocit a vedel, že jeho život možno už i tak nemá cenu zachraňovať. Veď aha, poslali sme správu na Zem a vôbec neprišla odpoveď. Buď ani tou diaľkou nepríde na Zem, lebo bude zle nasmerovaná, alebo odpoveď vôbec poslaná nebude, lebo sa ľudia už navzájom zničili. Možno ich táto misia už vôbec nezaujíma, lebo si našli nových ľudí, ktorí im zdarne tú všivavú základňu postavili a na nich sa na Zemi už zabudlo, alebo im kladú každoročne vence na hrob. Hrozné. Však my sme živí mŕtvi, pomyslel si Toni. Skutočnosť, že im každoročne venujú slávnostnú salvu, by bola viac než dobrá. Ale po čase sa na to i tak zabudne. Toni sa už smrti nebojí. Aspoň taký pocit mal. Pocit! Zamrazilo ho. Teraz sa nechal unášať pocitmi. A sám si pritom povedal, že nebude veriť ani svojmu mozgu!

„Tak ako Toni? Čo urobíme? Nemáme veľa času,“ náhlil ho Giorad a o sekundu na to zahlásil Gilles ešte horšiu správu: „Pokiaľ nám odídu motory, budeme totálne bez elektriny a tiež bez kyslíku, priatelia. Máme síce záložný zdroj, ale ten viac než týždeň nevydrží.“

Toni stále váhal. Riskovať, či neriskovať? Ale keď si to tak dáva do súvislosti, má nejakú inú možnosť? Manéver už začali a síce v ňom môžu ďalej pokračovať, ale nebude mať predstavu, či letia domov, alebo si iba spravili menší looping a sú opäť na tej istej ceste. Motory už kašlú z posledných síl a skôr či neskôr sa im už nebude obnovovať kyslík. Sprvoti to možno nebude až taký problém, ale potom sa vzduch stane ťažším a ťažším, až budú kašľať, dusiť sa a zomrú pomalou a bolestivou smrťou na nedostatok kyslíka.

„Pokračujeme v manévri. O dvadsať minút sa zapnú motory naplno a potom sa už len modlite k všetkým bohom, ktorých poznáte, aby nám osvetlil cestu domov. Ak to vyjde, verte mi priatelia, že nám toto na Zemi neuveria.“

„Zrejme nás ani nespoznajú a zastrelia preto, lebo si pomyslia, že sme mimozemšťania.“

„Aha. Nehovoril som vám? Loď je odrezaná od všetkej rádiokomunikácie.“

„Predsa pri tom alarme. V tom zmätku sme si to nevšimli. Ale teraz kontrolujem stav lode a hlási mi to celkom spálenú jednotku RA, ktorá za to zodpovedá. Máme síce náhradnú, ale v tomto stave ju asi nenainštalujem, pretože tie priestory vykazujú prehriatie. Aj skafander by mi zhorel.“

„Môžeme iba vysielať. Pokiaľ nevysadí i jednotka RB, tak to odhadujem na nie viac ako hodinu.“

Toni už veru nevedel, čo ani do tej vysielačky poslať. Núdzovú frekvenciu zapol Gilles už skôr, takže loď stále prenášala údaje, ale tie, ako sa mu to potvrdilo, ak by dorazili, správu by i tak neobdržali. Chvel sa temer na celom tele, keď si v skafandri zložil zabudovaný mikrofón pred ústa. Komu má tento odkaz venovať? Vie, komu? Má na Zemi niekoho, komu by to mohol snáď adresovať? Nie, nesmie zdržiavať. Odkaz musí poslať čo možno najskôr.

„Helvetica 1, Toni Borlini pri mikrofóne, príjem. Hlásenie... nemyslím si, že pre súčasný stav jestvuje vôbec nejaké označenie. Našou misiou bolo pomocou 3D tlačiarne vytlačiť prvú mesačnú kolónu na povrchu Mesiaca. Pokiaľ ste od nás obdržali predošlé správy, viete, že sme sa potýkali s problémami, ktoré sme nedokázali ovplyvniť. Je dosť možné, že ak by sme zasiahli, nič z toho by sa nestalo. Podľa našich výpočtoch sme už veľmi ďaleko za hranicami našej slnečnej sústavy. Doleteli sme trošičku ďalej, priznávam,“ musel si dovoliť jemný úsmev, „ale nemali sme to v pláne. Ehm... toto bude za dlhé obdobie asi posledná správa od nás, pretože sa pokúšame o náročný Obrat 101. Naša loď je v zlom stave, prehrieva sa a motory nám už dlho nepobežia. Ak sa nám i tento obrat podarí, nemusíme sa vrátiť živí. Sme príliš ďaleko od Zeme a našou jedinou možnosťou je odpočinúť si v kryokomorách, pretože biomotory nebudú dodávať toľko kyslíka, koľko by sme si vyžadovali. Môže nám ho vyrobiť iba do kryokomôr aj to obmedzené množstvo, a to také, aby sme prežili cestu domov. Situácia by bola potom veľmi zlá – naše pľúca by v pozemských podmienkach už nepracovali a bez prístrojov by sme zrejme neprežili. Jediná možnosť by boli umelé pľúca. Hádam sa ujali odvtedy, čo boli transplantované prvému človeku. Stále sme však pozitívne naladení, pevne veríme v náš návrat domov. I takto odkazujem rodinám posádky, že nám veľmi chýbate. Dúfam, že sa na nás nehneváte, že sme tak dlho preč, ale verte nám, že sa vrátime. A možno už vás nikdy neopustíme. Stále v našich srdciach, ľúbime vás.“

Toni sa temer rozplakal, keď vypínal mikrofón. Zrejme on nebol tá správna osoba, ktorá mala povedať posledné slová pozostalým na Zemi. Pozostalým, áno! Je vôbec nejaká možnosť návratu? Zrejme všetci o tom kyslíku vedia a to, čo povedal do mikrofónu je síce len špekulácia, ale žiaľ je dosť reálna možnosť, že sa domov vrátia už len telá bez kyslíku. Nebol vhodnou osobou na komunikovanie s blízkymi. Jeho pocity ostávali stále v ňom dlhé roky. A vlastne, komu by tak mohol adresovať svoje zbohom? Na Zemi i tak voči nikomu neprechovával silnejšie city. Niekedy mal pocit, že je citovo vyprahnutý, neschopný akéhokoľvek citu k človeku. Nie žeby bol zlý a nevrlý voči ľuďom, skôr chladný. Mal celkom iné priority ako stretávať sa ľuďmi, ktorí ho neraz sklamali. Nechýbali mu ľudia, chýbala mu Zem. Už si ani nepamätá na to, kedy posledný raz prešiel mestom alebo sa kochal modrou oblohou, alebo sal vôňu rozkvitnutých orgovánov. Tie celkom bežné veci, človeku tak prirodzené, sa stali jeho snom, v tomto vesmíre, kde je všetko rovnaké v každom smere a kde za jedinú chybu zaplatíš najvyššiu cenu.

„Ale uvedomujete si, ľudia, že ak toto prežijeme, čo bude s nami? Zachytia nás ľudia kdesi vo vesmíre alebo čo?“

„Tak naša loď bude neprestajne vysielať signál, tak hádam za ďalších sedem rokov ľudia prídu na to, čo sa s nami udialo.“

„Že je to nanič? V jednu chvíľu si myslíš, že všetko ustojíš a v druhú chvíľu si uvedomuješ, čo ti hrozí.“

„Neber to osobne, prosím ťa. Riskovať, či neriskovať, je to jedno. Sme priďaleko na to, aby sme sa vrátili živí a zdraví. Myslím, že nám to mohlo trknúť i skôr.“

Cítili, že sa loď pomaly rozpadá. Alarm sa znovu spustil. Už jedine Giorad sa pokúšal s tým niečo spraviť. Rýchlosť sa neznižovala, naopak, ešte sa zvýšila, ako i teplota plášťa. Asi minútu bojoval s loďou, snažil sa o dokončenie manévru, v ktorý sám ani neveril, pretože do dokončenia trvalo niečo vyše päťdesiat minút. Motory odišli, vzduch sa vyčerpal, na lodi vládol obrovský ruch. Zrejme povolil plášť. Nastala kompresia. Jediné, čo teraz videli, bolo len prázdno. Tma. Čierno. Čiernočierne nič.

Nový svet

Nechcel som zle

Záblesky vedomia? Čieho vedomia? Môjho? Ak môjho, prečo ho vôbec mám? A načo mi teraz vlastne je? Som naozaj v nirváne? A prečo sa toľko pýtam? Toni cítil akúsi paralýzu, obdobnú spánkovej. Mal pocit, že sa mu v hlave varí guláš so všetkými prísadami jeho vlastného života, ale i toho alternatívneho, do ktorého sa v snoch rád vracal. Nemohol sa však ani pohnúť. Nejak podvedome však vedel, že musí spraviť nejaký pohyb. Bude náročné oklamať mozog, ale pokúsi sa o to. Nechá doznieť zosobnené obrazy seba samého v tretej osobe pri prežitkoch dôb minulých, pasívne ich prijímať a sekundu na to hneď zabudnúť. Inak, dokážem zabúdať? Čo vlastne som, stále človek, alebo iba vedomie? Odpoveď na seba nedala dlho čakať. Čeľusť mal pootvorenú, čo sa často pri spánkovej paralýze deje. Obrazy prestali, precitol. Cítil jemné mravčenie po celom tele. Mal pocit, akoby po jeho tele chodila tisícka malých pavúkov. Oči si medzitým zvykli na akési podivné svetlo.

Aha, tak som predsa len mŕtvy a tí, čo hovorili, že duša je nesmrteľná, mali pravdu. Nakoniec možno prídem do raja a všetky útrapy sa razom skončia, odteraz si môžem užívať všetko to, čo som opustil na Zemi. Strašne mi chýba naša matička Zem, chcem ju opäť vidieť! Dlho sa však nič nedialo, to tlmené svetlo občas menilo svoju intenzitu, vyzeralo to, akoby sa niekto bol prechádzal v miestnosti, podobnej operačnej sále. Že je pod narkózou a už vie, že do pár sekúnd zaspí, ale stále v diaľke vníma svetlo z lámp a doktorov okolo seba. „Toni!“

Zdalo sa mi to, alebo ma niekto volal? Mohlo to byť niečo celkom iné. Majú vedomia stále mená? A ak áno, tak kto to bol? Vari sme všetci len vedomia, rozptýlené v nepriestore? Stretnem sa s Gillesom, Gioradom a Bledarom? Možno i s niekým iným? V to dúfam.

Nie, nemýlil sa, Naozaj ho niekto volá. Teraz to však znelo už akosi podozrivo čisto. Akoby to dotyčný stál priamo pri ňom. A vskutku, svetlo opäť zoslablo a všimol si akúsi postavu, skláňajúc sa nad ním. V tej sekunde sa chcel prebrať, ale paralýza bola mocnejšia než on. Chvíľami zinkasoval od neznámeho pár jemný zaúch z oboch strán, ale to ten dotyčný nechápe, že ním vládne pocit ochromenia. Až keď dostal jednu poriadnu výchovnú, vzduchom chladenú, striasol sa akoby šibnutím čarovného prútika do ďalšieho stavu. Videl veci, ale jeho mozog stále ostal akoby vypnutý. Všimol si Gillesovu tvár. Bol neoholený, ale inak vyzeral celkom pri sile. Letmo sa na Toniho usmial a povedal: „Vitaj, priateľu, v reále.“

Tonimu však trvalo asi desať sekúnd, kým prišiel k sebe. Vstal a všimol si, že celá posádka stojí okolo jeho kryokomory, Bledar má trochu pobavený výraz v tvári, Giorad je zachmúrený a pretína Toniho podozrievavým pohľadom, ale sám Toni cíti, že je Giorad len trochu nesvoj. Gilles sa pokúsil o úsmev, ale je mu vidieť až do žalúdka, že je to úsmev cez obavy. Toni si dosť nečakane zazíval a podíval sa na svoju posádku. Ešte nie celkom pri zmysloch z neho vyšlo len: „Čo sa deje?“

Giorad, stále mierne podráždený, prebodol Bledara ľadovým pohľadom. Gilles skontroloval údaje na kryokomore či je Toni v poriadku, skontroloval mu tep, priložením ruky k zápästiu, skontroloval očné zreničky a dokonca sa presvedčil, či mu funguje i kolenný reflex. Hlavne to svetielko v očiach Toniho prebralo. Gilles však vycítil, že sa niečo chystá. Tonimu sa rozšírili zreničky. Predzvesť šoku. Toni si uvedomil, že je zase na palube lode Helvetica a to ho privádzalo do šialenstva. Gilles ho rýchlo objal, ale nie tak celkom z lásky, skôr z dôvodu, aby veľmi rýchlo nevyštartoval po Bledarovi a chcel mu nebodaj nejako fyzicky ublížiť.

„Čo sa tu deje, vravím!“ skríkol Toni a snažil sa odstrčiť Gillesa. Ten sa zachoval viac než duchaprítomne.

„Upokoj sa. Čochvíľa sa to dozvieš, neboj sa,“ veľmi pokojne mu vravel Gilles.

Tonimu chvíľu trvalo, než zistil, že vzdorom nič nevyrieši. Obhliadol sa vôkol seba. Po problémoch s loďou ani chýru, ani slychu. Začína to nejako poriadne smrdieť. Toni, už pokojne sedel v kryokomore, veko vyzdvihnuté nahor. Sedel však len chvíľu. Rýchlo sa odtiaľ vyškriabal a pocítil zase tú falošnú gravitáciu. Tá ho už pekne iritovala! Kde to sme a čo sa s nami deje? Prečo sa ten Bledar usmieva ako mesiačik na hnoji a prečo som vlastne prežil tú obrovskú tragédiu, ktorá zasiahla našu loď... a vlastne, všetci to prežili...

„Vitaj Toni. Veľmi nerád, ale preberám velenie na tejto lodi. Hovoril som vám, že aj keď som abortoval misiu, urobil som to v záujme vyššej moci. Nič v zlom Toni, nie je to smerované nijak voči tebe, ani voči nikomu z posádky. Vážim si vás, ľudia. Ale viem, že nemáte poňatia, do čoho som vás to dostal a že chcete odo mňa vysvetlenie. Ja vám to vysvetlenie veľmi rád poskytnem, ale sľúbte mi, že kým nedorozprávam, nebudete mi klásť žiadne otázky. Dám vám priestor, aby ste sa pýtali. Tento monológ som si chystal dlho, ale napriek tomu, keď ma niekto preruší, neviem sa sústrediť a táram dve na tri. Dohoda?“

Všetci mlčky prikývli. Nikdy by nepovedali na to, že skôr mĺkvy Bledar bude mať takúto kadenciu slov a to hneď po tom, čo je každý zmätený a len pomaly prichádza k sebe. Gilles však vyzeral pomerne pokojný, narozdiel od Toniho a Giorada. Všetci sa však zadívali na Bledara. Ten trochu zneistel a vo svojom monológu často s kolegami neudržoval očný kontakt. Ale robil to z toho dôvodu, aby sa rozpamätal na svoj príhovor a nie, aby im vedome klamal.

„Ako to, že sme prežili a prečo som spravil to, čo som spravil, určite sa pýtate. Ja viem, spočiatku to bude znieť, akoby zo mňa hovorila šialenosť, ale verte mi, sám som si už myslel, že som vážne zošalel. Potvrdili sa mi však moje podozrenie, že som celkom zdravý, aj keď neviem, prečo som bol vybraný práve ja. Tak začnem. Ako viete, môj otec je Ahmed Xhakha, ktorý našiel jeden z najväčších diamantov na Zemi. Rád sa totiž vŕtal do práce archeológom. Do toho momentu bol môj život v podstate všedný. Užíval som si života, potom zase nie a tak, veď to poznáte. Zažil som si svoje, ale po tom diamante sa mi obrátil život naruby. A to nie z toho dôvodu, že sa môj otec stal akýmsi prominentom a bol vyhľadávaný v médiách a spoločnosti. Sám otec práve naopak prikladal nález diamantu náhode, aj keď mal akési podozrenie, že nie je niečo v poriadku. Objavil totiž stratografickú anomáliu, ktorá sa v okolí lokality nevyskytovala. Viete čo je to stratigrafická diskordancia? Stratigrafia sa venuje odhadu, ale i vypočítavaním a analýze veku hornín. Konkordantné vrstvy nájdete všade. Sú to vrstvy usadených hornín, o ktorých platí, že čím je väčšia ich hrúbka, tým sú staršie. Umožňuje to archeológom, geológom ale i paleontológom zistiť napríklad stav hornín spred miliónov rokov, zistiť klimatické podmienky daného obdobia a veľa ďalších vecí, často v nich nájdu skameneliny a podobne. Ale diskordantné vrstvy, tie už lákajú pozornosť geológov o čosi viac. Tam už čosi s vekom nadložných hornín čosi nesedí. Buď sú o veľký kus mladšie, alebo sú dokonca staršie. Nebudem vás tu teraz zahŕňať poučkami a tak, ale takúto diskordanciu môj otec našiel. A to veľmi čudnú. Zistil, že v tej lokalite všetko vekovo sedí, ale jedna vrstva je výrazne mladšia, než všetky ostatné. Na svoj vek mala byť o niečo málo viac ako dvadsať centimetrov vyššie. Čo však bolo ešte čudnejšie? Že nad ňou bola opäť vrstva staršia! A to dokonca na všetkých miestach. Predstavte si to ako stavebnicu s tromi kockami, položených na sebe. Vieme, že spodná je najstaršia a najvyššia je najmladšia, a stredná má vek medzi nimi. V prípade diskordancie je to prehodené, že je napríklad stredná kocka geologicky mladšia, než vrstva nad ňou. Vysvetlilo by sa to napríklad nejakou sopečnou erupciou, kedy mladšie horniny napríklad natiekli do akejsi škáry, vyplnili priestory a vytvorili tak mladšiu vrstvu. V tomto prípade však tieto inklúzie boli také špecifické, že to bolo tak, ak ostaneme pri tých kockách, tak si predstavte, že vyrežete stred tej vnútornej kocky. Vrstvy sú síce konkordantné, ale v strede je veľmi malý priestor, ktorý je výrazne mladší. Toto je výnimočná situácia. V prípade nejakých pozostatkov z dajky, prosím. Ale nikde v okolí sa sopečná činnosť nevyskytovala milióny rokov. A to je divné. Proste si to otec nevedel vysvetliť. Kopal, kopal a napokon ho tam našiel. Asi pol roka bádania však prinieslo jeho nečakaný záver: ten diamant o veľkosti pollitrovej fľaše na vodu nebol zo Zeme!“

Všetci ostali zaskočení a len veľmi ťažko sa bránili voľačo Bledarovi povedať: „Pravdaže som otcovi neveril. Však si blázon, hovoril som mu. On si však vykladal svoje, vraj vie, ako sa tam ten diamant dostal, ktorý by tam i tak nemal čo robiť, pretože v okolí nikdy nepôsobil vysoký tlak potrebný na stlačenie atómov uhlíka, pretože bol v malej hĺbke a v cudzích horninách. Vraj to majú za lubom nejakí mimozemšťania, ktorí kedysi prišli na inšpekciu na Zem, pozrieť sa, či sa planéta dobre vyvíja a keď zistili, že v tom čase ešte nebol na Zemi žiaden inteligentný život, tak vypálili veľmi silným laserom dosť veľkú dieru do vŕšku tak, aby sa tam diamant vošiel a preto tá čudná diskordancia. Horniny sú preto o to mladšie, hovoril mi, lebo vplyvom silného laseru sa zmenili na premenené horniny, ktoré jednak identifikujú diskordanciu a jednak vyplnili tú dieru po laseri až o tisíce rokov potom. Akoby vypálili tunel a v ňom vytvorili akúsi hrobku pre inteligentný život. Nemyslite si, že som mu to žral, jednostaj sme sa o tom hádali, bol som dosť skeptický. Potom sa však čosi výrazne zmenilo... “

Giorad začínal mať dojem, že Bledar sa dostáva k jadru veci a že i keď to má pripravené, nie si istý ani jedným slovom, čo na nich zapôsobí. Gilles zase šípil, že Bledarovi bude o tomto období veľmi ťažko hovoriť a sám bude teraz hľadať slová.

„Ľudia, začal som mať sny. Veľmi reálne a často sa opakujúce. Veľmi... ehm... často som sa budil spotený, niekedy i pomočený zo strachu. A nebolo to v útlom detstve, bolo to síce dávno pred štartom, ale medzitým už bol naplánovaný štart Chargera III. A môj otec im vtedy vypomáhal. Pýtal som sa ho, načo sa montuje ešte i k astrobiológom a astrofyzikom, ale on ma nepočúval, bol ako vymenený. Tie sny... boli... akoby vopred pripravené... akoby iba pre mňa, rozumiete? Proste to neboli sny... to bola... ehm... komunikácia s iným svetom... vážne... ja teraz nehovorím o DMT. Viem o tom, ale sám som to nikdy nebral, lebo som k tomu nemal prístup. Iba som si to zisťoval, ako to funguje... tu nejde o to, že si čosi šľahneš a si v delíriu... tu išlo o normálny bežný ľudský spánok. Často som sa bál zaspať a i keď ma premáhal spánok, odkladal som ho. Cítil som sa fakt zle. Občas som ťahal i štyri dni bez spánku, ale potom to bolo ešte krutejšie. Skúsim vám to... ehm... nejak opísať: stále som sa stretával s akoby bežnými ľuďmi, ktorí mi ale hovorili hrozné veci, ktoré ma zasahovali horšie, než by mi to povedal niekto osobne. Tie osoby viedli so mnou rozhovor na miestach, ktoré som poznal, ale predikovali moju budúcnosť, vedeli, že jedného dňa vyrazím k hviezdam, vedeli, že sa s nimi stretnem a čo bolo najhoršie, temer každý týždeň mi opakovali... inštrukcie... inštrukcie na to, ako by som mal prekaziť túto misiu.“

„Myslite si, čo chcete. Často som sa ich pýtal, čo sú zač, občas mi čosi naznačili, ale viac som sa nedozvedel. Vedeli však všetko... často som sa ich pýtal na udalosti v budúcnosti, oni mi to predikovali s presnosťou na sekundy... tak som na tikete vyhral tisíc frankov, lebo som si i stavil a dal som tipy na zápasy podľa nich. Všetko im vyšlo. Nebol som síce presvedčený úplne, ale potom... ma... vzali.. v... jednom sne... na... na... proste túto cestu. Povedali mi mená vás, posádky, predikovali všetko... Helveticu, ktorá bola v tom čase ešte len vo výstavbe, videl som jej priestory už vtedy vo sne... ešte len ste sa o to miesto uchádzali a nikdy predtým som vás nevidel, ale už som mal vás prečítaných... jednoducho mám dojem, že ma pripravili na to, aby som zvládol nimi predpovedanú budúcnosť, aby som vedel, aké kroky mám podniknúť na to, aby som bol vybraný ako člen posádky. Sami mi vraveli, že mi dokážu... ehm... upraviť telo na skúšku tak, aby som v tých podmienkach vydržal byť dlhšie pod vodou. Je teda pravda, že pri testoch vo vode som dosahoval najlepšie časy práve vďaka nim. Sám som totiž neveril, čo som vtedy pri tých testoch zo seba vynaložil. Stálo ma to však menej úsilia. Zrejme mi v tom pomohli oni... ale nemôžem to považovať za podraz alebo podvod, jednoducho to bolo takto nalinkované. V skratke som polrok pred misiou vedel o všetkom, čo sa udeje do tejto chvíle. Mal som splniť všetky body ich plánu. Takže už polrok dopredu som túto cestu absolvoval už asi tridsať ráz. Ale stále hľadám tie správne slová... Nemyslite si, že som sa proti tomu nebúril… za rok som bol u psychiatra asi pätnásť ráz. Predpísal mi i nejaké lieky, aj som ich brával, ale tá civilizácia... sama vravela, že je to úplne zbytočné. Aj keď ma nijak nepresvedčili, nemal som na výber, zžil som sa s nimi. Aj keď som sa im snažil vzdorovať, ich predikcie sa nemýlili. Občas som besnel zo zúfalstva, prečo sa toto stalo mne, čo som komu urobil a podobne. Sami ma presviedčali, že v diamante bol ukryté čosi, čo sa dotykom prebudilo a mala podľa všetkého prejsť na jeho objaviteľa, na môjho otca. Ale keď vyhodnotila, že sa otec na transplanetárnu cestu nehodí, vybrali si jeho pokrvného syna. Tá „esencia“ teda prešla na mňa a spravila zo mňa akúsi retranslačnú stanicu, akési spojenie našej civilizácie s tou ich. Ale nežiadajte ma, aby som vám to vysvetlil, lebo sám na to neviem prísť. Ale teraz ešte k jednej veci, ktorá si priam pýta odpoveď: Prečo sme ešte tu? Nezomreli sme náhodou? Nie, ľudia, sme živí a zdraví. Tá Civilizácia v určitom štádiu vývoja prišla na to, ako sa rýchlo pohybovať medzi planétami a vymyslela Transplanetárny tunel. Je to akoby tuba zavesená vo vesmíre, žiaľ i pre mňa neznámym spôsobom, ktorá funguje tak, že po vstupe lode to tunela, ktorý sme my nazývali Anomáliou, sa spustil mechanizmus gravitačných dier, ktorý jednak zakrivil časopriestor a jednak nám udelil bláznivú rýchlosť. Je to akoby loď plávala priestorom a zrazu ju návrat gravitačnej diery vystrelí do priestoru ako prak. Predstavte si vodu v pohári. Hodíte do nej guľôčku. Čo sa stane? Na malé okamihy sa guľôčka akoby zahryzne do vody, ohne jej hladinu, ktorá sa znova vyrovná, a čiastočky vody to vystrelí do vzduchu a znova sa vrátia. A teraz si to predstavte vo vesmíre. Naša voda je teraz časopriestor. Ľudkovia, naša rýchlosť bola viac než osemdesiat percent rýchlosti svetla! Je pravda, že naša loď na to nebola stavaná, ale Civilizácia to vopred zariadila. Tunel má zapuzdrenú bioochranu, ktorá sa spustí v prípade, že má loď biozložku, alebo že je jej posádka biogénna. Jednoducho preskúma naše potreby na prežitie a sama nás ochránila pred prípadnými problémami ako napríklad rýchlosťou, krehkosťou našej lode a gravitačnými posunmi. Takže ochránila nás i loď. Znie to hrozivo, sám som to trávil niekoľko mesiacov, ale nikto mi nevedel pomôcť. Najskôr som sa bál ísť k doktorovi, ale napokon som sa odhodlal, snažil som sa mu vykresliť moju situáciu čo možno najlepšie, ale buď ma nepochopil, alebo mi nevedel pomôcť. Ľudia, cítil som sa vážne zle, liečenie nepomáhalo a ja som proste tie báchorky, ktoré som počúval temer denne, prijal za pravdivé. Sú pravdivé. Hrozivo pravdivé.“

To nám doma neuveria

„To nám ako vážne chceš nahovoriť, že sme tu zavretí v lodi a nič sme nerobili? A čo ten čas medzi tým? Ako sme ťa zamkli a všetci traja boli hore?“ zlostil sa Toni.

„Nezamkli. To sú vaše falošné spomienky. Všetci štyria sme boli stále uzavretí v kryokomorách. Predsa na nás pôsobili také sily, o ktorých nemáme potuchy.“

„Pred chvíľou si vravel, že oni mali akési silové pole okolo našej lode, ktoré nás malo ochrániť!“ hneval sa Giorad.

„Tento transplanetárny most je veľmi starý, nemal v sebe takú technológiu.“

„A ako nám teda vysvetlíš tie naše spomienky? Dokonca spoločné?“ opýtal sa Gilles mierne.

„Pravdaže, aj keď to sú iba moje dohady, lebo oni mi to bližšie nešpecifikovali: pravdepodobne vás chceli zabaviť na takú dlhú dobu, čo sme tu.“

Bledar sa tiež pokúsil o úsmev, ale vyznel rozpačito. Toni však uvažoval, čo s ním. Žeby nás ťahal celý ten čas za nos? Teraz prídem k terminálu a keď sa mi tam ukáže, že budeme pristávať na Mesiaci, tak z neho spravím vyprážané kuracie rezne po albánsky. Giorad bol však rozrušený tak, ako si ho posádka nikdy nepamätala. Pokiaľ by tento rozhovor nikdy nebol vedený, asi by Giorad na Bledara zaútočil.

„No neviem, čo si pamätáte vy, ja snáď len to, že nám to poručili zo Zeme.“

„Ty sa nebojíš, že si ťa teraz podám? Mám sto chutí ťa zmlátiť,“ nahnevane cez zuby precedil Giorad.

„Ty si naozaj myslíš, že tento rozhovor vediem po prvý raz? Nezabúdaj, že viem na sekundy presne, čo sa s nami stane, až do momentu pristátia. Ani raz si ma za tých tridsať ráz nezmlátil.“

„Tak zažiješ premiéru,“ Giorad sa už chystal, ale Gilles mu v tom zabránil vetou: „Počuj, Bledar... “

„Nie, Gilles. Viem, presne, čo si všetci myslíte... Viem, že Toni chce práve zájsť k terminálu a zistiť, či nie sme náhodou pri Mesiaci, viem, že Giorad by ma i tak nezbil, pretože sa v živote nebil a nevie sa biť.“

Bledar čosi vytiahol z vrecka. Akési vrecko s korením. Hodil ho Tonimu do rúk. „Tie rezne na albánsky spôsob chcem s kari.“

Toni sa začudoval a zahanbil zároveň. Zase som asi v spánku a teraz čakám na to, kedy sa zobudím, však toto nie je možné...

Bledar mal však pripravenú odpoveď a nadýchol sa skôr, než Toni vetu dokončil. „Ja ich predsa nečítam, iba viem, čo bude nasledovať. Vari to nie je dostatočný dôkaz? Asi nie, viem, že si to myslíte všetci, nevadí, myslím, že o štyri minúty budete presvedčení všetci.“

„Takže my sme naozaj boli v prelude? Falošná gravitácia, tie čudné stavy a sny…,“ zamyslel sa nahlas Gilles. Giorad bol stále vo vytržení, mal zaťaté ruky v päsť, ale nezmohol sa na žiaden fyzický atak. Stále Bledarovi neveril. Však sám nevie, kde sme a prečo sa tu dialo a čo sa dialo. „To veru neviem, neviem, aké obrazy sa vám premietali, pretože mňa Civilizácia pripravila na prijatie.“

„Transplanetárny most dokáže automaticky pilotovať loď a to tak, že to ani nepocítime.“

Giorad tiež pochopil. Bledar tento rozhovor už viedol. Vie, čo posádka chce, nevie síce čítať myšlienky, ale už len to, že tieto rozhovory boli zrejme na chlp rovnaké a tak sa Bledar na ne pripravil. I tak ale nič nedávalo zmysel.

„Všetko dáva zmysel, Giorad. Ale ak chceš, pokojne sa môžeš usadiť do pilotského kresla a sledovať pristátie.“

Giorad ešte raz výhražne pohrozil Bledarovi rukou. Bledar sa už upokojil a bol i spokojný s tým, že sa konečne jeho trápenie končí. No veď už pristávame a teraz to bude už len pohodička. Aj keď neviem, čo bude nasledovať potom...

Toni to len ťažko vstrebával. S utrápeným výrazom sa pozrel na Bledara a sám už chcel, aby nemusel nič hovoriť a žiadal Bledara o vysvetlenie. Tým by sa mu to ešte viac potvrdilo. Bledar zareagoval, až keď Giorad neveriacky krútil hlavou v pilotskej kabíne. Gilles sa k nemu ochotne pridal.

„To ti veru neviem povedať, Toni. Ale vieme, že máme čo do činenia s naozaj vyspelou civilizáciou, keď dokážu predikovať čas. Ale tak ďaleko som sa nedostal, vôbec neviem, či poznajú celú históriu a budúcnosť vesmíru alebo iba niekoľko rokov dopredu. Ale aj keby vedeli všetko, asi by nám to nepovedali. Predsa, ak sa človek dozvie, kedy zomrie, stratí chuť vôbec žiť. Človek musí žiť v čiastočnej nevedomosti, lebo inak stráca chuť bojovať s vedomosťou. Neviem, či som to dobre povedal, ale čo nastane, ak bude ľudstvo všetko vedieť? Začne degenerovať. Už nie je čo vypátrať, čo zistiť, tak prečo sa ešte snažiť?“

Bledar ho už nechal dohovoriť a tváril sa, že premýšľa. „Možno o všetkom nevedia. Som si temer istý, že o všetkom nevedia. Prečo by nás potom pozývali? Aby sme ich nebodaj zachránili našou obmedzenosťou?“

„Možno potrebujú pomoc. Nejaký reštart civilizácie alebo niečo také.“

„Žiadna civilizácia nedôjde do takého štádia, aby vedela všetko. Vesmír je proste ohromne obrovský a život tak krátky.“

„Ale tam ďalej môžu byť hviezdy, ktoré sú staršie než naše Slnko a potom možno i tá civilizácia sa vyvíjala dlhšie než my.“

„Možné to je a matematicky vysoko pravdepodobné. Čo však nie je isté, je sám život. Pokiaľ sú podobní nám, tak neverím, že vedia všetko. Civilizácia, podobná nám by nepretrvala viac než tisíc rokov.“

„Myslím, súčasných ľudí. Ľudí, čo nevedia odpúšťať, nemajú štipku citu, nevedia humánne uvažovať. Doba na Zemi, v ktorej žijeme je príliš zhubná. Ľudia sa nenávidia už z princípu. Sme len ďalším druhom na Zemi a ešte k tomu sme od prírody drzí, nevychovaní, sebeckí, závistliví, márnotratní, leniví, pochlebovačskí a plní nenávisti, zloby, chamtivosti a krutosti.“

„To je pravda, človek je strašne zložitá osobnosť, ale nevidel by som to tak hrozivo.“

„Áno, nie je to hrozné, pretože bola tvoja výchova zrejme správna, ak tieto stavy, nám prirodzené, dokážeš odmietať. Ale priznaj si, že v stave vypätia to tiež nedokážeš vždy potlačiť. Niekedy, keď si veľmi nahnevaný, najradšej by si niekomu tak zo srdca ublížil, napľul mu do tváre alebo nebodaj trikrát prešiel autom.“

Napriek tomu, že Bledar vie, čo Toni urobí a pozná jeho nasledujúcu reakciu, tvári sa celkom normálne, akoby sa nič nedialo. Toni sa však necítil dobre. Akoby mu Bledar čítal myšlienky. Stačí byť ticho a on si ma prečíta. Je to hrozné, ako človek nedokáže mať súkromie ani vo svojej hlave.

„Čítal si Orwellovu 1984, takže vieš, že v tom príbehu bol najťažším zločinom ideozločin. Lenže to si neviem predstaviť v praxi. Ak by sme sa napríklad mali podobne správať, nikto by neprežil. Je temer fyziologicky nemožné nemyslieť. Človek je rebel od prírody, tu a tam vždy nejaké to pravidlo poruší. Či svojim činom, či myšlienkou. Ale predstav si priemerného človeka, dole na Zemi. Na jeho obmedzenosť. Na všetky jeho slabosti: tučné, nezdravé kontajnerové jedlá, na stovky gigabajtov porna, ktoré pozerá každý deň. Na jeho rozbitú váhu, ktorá to vzdala už pred rokmi, pretože neudržala gravitačnú silu toho tela nad sebou. Ale pozri i na druhého človeka – vypracovaného, štíhleho atléta, ktorý nemá žiaden svetonázor, je hlúpy ako vagón hrdzavých francuzákov, ktorý bez činiek, stotisícového bankového konta a skrine na oblečenie, ktorá zasahuje do dvoch časových pásem nevie prežiť.“

Toni sa chvíľami usmieval, ale vie, že je teraz je zbytočne Bledara zastavovať. On predsa vie, kedy ukončiť svoj monológ.

„Ale OK, nech si každý žije ako chce. Ja nemám právo nikoho odsudzovať. Základ všetkého je REŠPEKT. Mne sú ľudia väčšinou ukradnutí. Ale je mi ich ľúto. Ľudia sú proste slabosi. Veľmi prehnane reagujú na to, čo sa im páči, aj čo sa im nepáči. Myslíš, že taká civilizácia má šancu prežiť? Jediné tí, čo majú vysokú mieru sebaovládania to ako-tak zvládajú. Prehodia si to z pleca na plece a žijú si svoj život. Nikto im nehovorí, ako majú žiť. Teda okrem pravidiel slušného chovania, samozrejme.“

Toni sa však iba nesmelo usmial a vedel, čo teraz začne Bledar hovoriť. Bledar to vie i bez otázky.

„Tak s tým na mňa nechoď. Nech som sa snažil akokoľvek, doliehal všemožnými spôsobmi, neprišiel som na to. Prečo ma vlastne kontaktovali? Vari je už ľudstvo pripravené na kontakt s inou civilizáciou? Čaká nás obrodenie? Alebo sa to nakoniec dostane do rúk konšpirátorom, ktorí povedia, že sa práve začína Nový svetový poriadok? To veru neviem. Ale máme dojem, že nič nechcú zadarmo.“

„A čo také by potrebovala Civilizácia od nás? Vari naučiť sa znova nenávidieť?“ Bledar sa asi teraz naozaj zamyslel: „Vidíš, nad tým som neuvažoval.“

„Vieš ty čo? Myslím, že by si nemal prepásť to, čo vidia naši kolegovia.“

Toni však k Bledarovi znovu zacítil akúsi nedôveru. Príde sem, oberie ma o kapitánstvo, hrá sa na boha a ešte sa správa, akoby si to tu podmanil a poučuje ma o živote. Bledar však na sebe nedal nič znať. Toni sa s akousi nevôľou doterigal do pilotnej kabíny. Skôr, než sa pozrel von, pozrel na svojich kolegov. Obaja civeli pred seba a neveriacimi očami sledovali ten prízrak, žiaľ ináč sa to ani nedalo pomenovať. Toni najprv presekával pohľadom striedavo Giorada a Gillesa a chcel sa pokúsiť o nejaký vtip, ale napokon mu oko padlo pred seba. To, čo videl, ho ohromilo a temer sa mu podlomili kolená. Zem 2.0. A tá sa obrovskou rýchlosťou, ktorú nikto necítil, míľovými krokmi blížila k nim. Bola prekrásna. Tmavomodrú farbu oceánu zakrývali kde-tu biele, ale dočervena ladené mraky atmosféry, kdesi tam v okolí rovníka bolo vidieť masívny hurikán s okom takým ako pol Európy. Tá pásmovitosť krajinnej sféry bola na nerozoznanie od zemskej, v okolí rovníka, ale i obratníkov sa zelenali masívne plochy dažďového lesa, ale kde-tu sa objavili i žlto sfarbené púšte a polopúšte s občasným prerušením oáz, ktoré mali tu oveľa väčšiu plochu. Stále sa k Zemi 2.0 blížili. Spoznávali pevninu. Bola členitá, nepravidelná, ale známe kontinenty nepoznávali. V pomere sa síce dá povedať, že je povrch vodnej a zemskej plochy podobný, ako na Zemi, ale výrazne iné boli ich obrysy. Najviac sa možno podobala Európa, ale v zemepisnej dĺžke Stredozemného mora sa rozprestieral kontinent, ktorý sa ťahal v juhovýchodnom smere a ktorý bol na svojom najzápadnejšom cípe poznačený akýmsi mohutným kráterom. Buď od asteroidu, alebo od sopečného výbuchu. Tento kráter, toľký ako štvrť Austrálie, ukrojil z pevniny hodný kus a kontinent tak nadobudol výzor práve nahryznutého keksu. Veľká časť impaktu však zasiahla i oceán a až keď sa ešte viac priblížili, všimli si veľkého množstva maličkých ostrovčekov v samotnom kráteri. Pravdepodobne sa tam udiali rôzne podmorské vrásnenia, ktoré dali do pohybu podmorskú časť riftu, ktorú vyzdvihlo na viacerých miestach nad oceán.

Dostávali sa do horných vrstiev atmosféry a začali badať jasnejšie obrysy pevniny. Boli však v takom šoku, že nevnímali, že nie sú na Zemi. To čakanie na Godota bolo desivé. Čo však prišlo Tonimu ešte desivejšie, bola akoby mozaika farebných pixelov, ktorú začali badať na pevnine. Všimli si pruhy a pásy poľnohospodárskej pôdy, cesty a cestičky pomedzi horstvá a tie pixle... čoraz viac sa to podobalo... na hotové pozemské mestá! Giorad nevládal zatvoriť od prekvapenia ústa. Ale až keď boli možno pár kilometrov nad povrchom tejto neznámej, no až priveľmi pozemsky vyzerajúcej planéty, videli, že s tými mestami nie je čosi v poriadku. Nebol tam život. Všetko to vyzeralo až priveľmi nehybné, vyzeralo to, akoby už stáročia sa nebol nikto prešiel po uliciach tých miest. Okázalé domy s veľmi zvláštnou architektúrou už z takej výšky vyzerali neobývané už minimálne storočie.

Ich loď sa však nečuje blížila k povrchu planéty. Sama od seba, akoby mala naprogramovanú akúsi umelú inteligenciu. Giorad ešte duchaprítomne položil ruky na tlačidlá a páku, ale hneď v ďalšej sekundy zistil, že je to zbytočné. Loď ich bezpečne naviedla na čosi ako pristávaciu zónu. Domy mizli, loď nečujne pristála ako nejaký vrtuľník. Giorad precitol. Na maličkú sekundu veril, že pristáli na Mesiaci. Však sme mali pristáť na Mesiaci, vari nie? Aha... Giorad sa len bezcieľne a temer bezmyšlienkovite pozrel na kolegov. Bol zmätený a sám netušil, či i jeho kolegovia zažívajú takéto mikrosekundové stavy. Z Gillesovej ani z Toniho tváre však nič také nevycítil. Bledar sa však tváril veľmi zvláštne. Obzeral sa vôkol pristávacej dráhy a veľmi nečujne si niečo mrmlal popod fúzy. Nezacítili jediný pohyb, žiadnu silu, ktorá by im čo i len naznačila, že pristáli. Giorad sa rýchlo podíval na stav lode. Bola v cukríkovom stave a ohlasovala, že pristála. So zúfalstvom v očiach a maličkou dušičkou sa pozrel na kapitána lode: Bledara. Ten trochu roztržito nadhodil: „Musíme počkať aspoň polhodiny, kým sa plášť lode ochladí aspoň na sto stupňov.“

Giorad však teraz chytil Bledara do pasce: „Nemysli si, že len ty vieš čítať myšlienky.“

Bledar sa na neho podíval ako pes, ktorý práve roztrhal vankúš a jeho pán ho pri tom nachytal.

Nastalo ticho. To prebralo Toniho a Gillesa, aby sa výhražne podívali na Bledara. Ten len zakoktal a povedal: „Tu sa všetky moje sny končili. Doteraz som mal nad vami prevahu, ale teraz som rovnako vymletý z tej situácie, ako vy, moji milí. Ja som nás mal doviesť sem, ďalej neviem ani bu.“

Toni zavzdychal. Konečne teraz nadišiel ten správny čas na hrdinstvo, pomyslel si: „V tom prípade som kapitánom lode opäť ja.“

Bol rád, že sa mu veci dostali znovu do rúk. Doteraz si nepripadal ako správny kapitán a viac ráz i zlyhal.

„Navrhujem, aby sme si vzali kyslíkové prístroje, niečo na jedenie cestou a vyšli von hneď, ako sa ochladí plášť lode.“

„Namietam. Toni, myslíš si, že sme sa zbláznili? Chceš hrať túto hru dokedy?“ rozčertil sa Giorad.

„Však loď pristala sama. Dokážeš sa jej teraz vzoprieť? A ak vzlietneš, kam chceš letieť?“

„Myslím, že Giorad chcel povedať len toľko, že by sme sa teraz nemali hrať na hrdinov a vyjsť von za každú cenu.“

„No jedno je isté: loď je síce vo výbornom stave, ale povedzte mi, čo tu budeme robiť? Máme tu síce všetko, čo budeme potrebovať, ale chce sa ti tu ostať? Umelo si predĺžiť život?“

Toni ukázal prstom von cez okná. „Tam je cesta. My už tú loď nezdvihneme a aj keby, máš poňatia, kam hodiť blinker? Ak existuje niečo, čo nám pomôže z tejto šlamastiky, je to tam vonku.“

„Ja si myslím, že to nebude tak zlé. Videli ste to? Polia, lúky lesy, rieky, domy? Táto planéta nemôže byť natoľko odlišná od Zeme. Neviem, či na nej prežijeme bez skafandrov, ale sú tu určite lepšie podmienky ako na Mesiaci.“

Toni začal rozmýšľať. Viac však o tom, čo ten Bledar ešte tají. Neverím mu ani za ten trt baraní, že mu Civilizácia zamlčala to najdôležitejšie: ako to on nazval Audienciu.

„No, zrejme tu na tej planéte by sme eventuálne mali čo jesť a čo piť, ale nevieme nič o tunajších organizmoch. Všetko môže byť pre nás jedovaté alebo nestráviteľné. Rieky môžu byť sladkovodné, ale nevieme, aké mikroorganizmy sú v nej a čo by nám spravili. Takže sa musíme správať tak ako na Mesiaci.“

„Áno, určite. Tu to vyzerá tak ako na Mesiaci. Nikdy nevieš, čo za obluda na teba vyskočí,“ začal hysterčiť Giorad. Toni sa len chladne na neho pozrel. Nepomáha mi ten chlap ani trochu.

„Giorad, vedz, že ak som mal pravdu, tak ťa nič nezje, lebo po prvé: v živote ťa nevidel a teda by ťa nemal považovať za korisť, po druhé, ak ho niečím nenaštveš, nezaútočí, po tretie, keď nás uvidí, bude skôr plachý, možno zvedavý a po štvrté, aj keby sa ťa pokúsil zjesť, zomrel by asi skôr než ty, lebo by ťa nestrávil.“

„Ale pohrýzť ma môže čokoľvek! A nevieš, či sa tieto zvieratá správajú takisto ako u nás na Zemi.“

Giorad je bojko, pomyslel si Toni. „Inak fajn, že si sa prihlásil ako strážca lode.“

„Keď my smelší pôjdeme von, tak niekto predsa musí ostať na lodi a trebárs nás navigovať, alebo jednoducho mať k dispozícii výbavu lode. Nikdy nevieš, kto by nám mohol loď čmajznúť.“

„Nie je to vylúčené. Apropo, Bledar, nemáš ani zdania, kam by sme sa mali vybrať?“

„No, spomínam si na toto miesto, áno, určite sme mali pristáť práve tu, ale v mojich snoch boli ľudia. Veľa ľudí, ktorí na nás čakali. Mávali nám a my im.“

„Mali sme sa tu zabývať, predstaviť im naše technológie. Oni to mali spraviť tiež a potom sme mali prísť na to, ako naše dva svety prepojiť.“

Toni však začal uvažovať: „Ale nezdá sa ti, že ťa trochu odrbali?“ Hra na vtipného Giorada sa mu začala páčiť a vyžíval sa vo svojom hrdinstve.

Bledara oblial studený pocit. „Ani na sekundu som neváhal o tom uvažovať. Všetko išlo presne podľa plánu, neurobili ani jednu jedinú chybičku, všetko som vedel dopredu predvídať, ako keby som bol sám jedným z nich.“

„No o jednej ich technológii viem. Oni dokážu ten čas spracovať tak, že pripravia dobu, do ktorej by ten čas mohli nahrať a svoju simuláciu spustia.“

„Teda, že majú nejako uchovaný čas ako v pohári a kedykoľvek ho môžu preliať do inej nádoby a tým ju ovplyvniť?“

„Aha. A čo ak ten pohár, do ktorého chceš ten sled udalostí naliať, je do polovice plný a je tam iný sled udalostí?“

Bledar nevedel odpovedať. Možno nechcel. Giorad ani nedýchal, ako úpenlivo čakal na to, čo Toni povie. „Je to len moja teória, ale čo ak sa práve toto stalo? Že tento sled udalostí nebol synchronizovaný s časom tu?“

„Neviem to,“ usmial sa Toni, „ale veľa som o tom čítal. Ak sme sa naozaj pohybovali rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla, čo je pre nás len ťažké pochopiť, čo sa s nami dialo, lebo vlastnými silami takúto rýchlosť vyvinúť nedokážeme, potom sme neprišli veľmi skoro? Sú vôbec na nás pripravení?“

„Lebo si zabudol na dilatáciu času, priateľ môj. Ak by bola táto planéta vzdialená od nás desať svetelných rokov a my by sme leteli celý čas rýchlosťou svetla k nej, prišli by sme tam síce na desať rokov, ale my sami, keďže ideme rýchlosťou svetla, máme spomalený čas a bude sa nám zdať, že sme sa tam dostali za sedem rokov, ale čas na oboch miestach miestach plynie rovnako.“

„Zjednodušene povedané: Ak je rok 2040 na Zemi a rok 2040 i na tejto planéte, tak na Zemi bude rok 2050 tu i doma, ale naša loď bude ukazovať, ja neviem 2047,“ pridal sa Gilles.

„Určite. Také, že ešte aj my ešte len spracúvame tieto informácie, sťažka tomu veríme... “

„Stále ešte neveríte?“ už skoro unavene sa opýtal Bledar. Chvíľu bolo ticho, ktoré prerušil znova Bledar. „Neviem, či toto nie je ich ďalší test. Lebo asi pripravili na mňa túto pascu. Odišli, aby ma preverili, či som schopný stále veriť im a zrejme chcú preveriť i vás, aby bolo jasné, že ste mi uverili. Asi o tú dôveru im celý čas ide.“

Bledar sa však stále zamýšľal, prečo na neho pripravili túto lesť. „Alebo zo mňa spravili totálneho somára a ja vás všetkých vystavil ohromnému riziku a možno sa už nevrátime domov.“

Posledné slová znali už veľmi skľúčene. Toni to vycítil a podišiel k Bledarovi. „Nech sa dialo, čo sa dialo, sme tu a teraz sa musíme popasovať s touto situáciou.“

„Sme kozmonauti, nie? Aj na Mesiaci by sa mohlo niečo pokaziť a boli by sme v nebezpečí. Jeden nikdy nevie. Ako kozmonauti sme s pocitom rizika sa už len hlásili na misiu. Každý vedel, že ak bude vybratý na túto misiu, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Hlavu hore, Bledar. Poď, ideme von z tejto archy.“

Nie veľmi mimozemský život

Toni si nemohol odpustiť uštipačnú poznámku, keď vychádzal z lode. Zarecitoval povinnú formulku, ktorú predniesol už Neil Armstrong pri zostupe na mesačný povrch. Hlavne Gilles sa tváril skôr otrávene. Bledar bol stále v napätí. Skontrolovali ešte komunikáciu s Gioradom z lode, ešte raz skontrolovali prívod kyslíku a tiež i ich skromné zásoby vody a jedla. Ešte pred výstupom sa stihli všetci do sýtosti najesť, aby im prázdne žalúdky nerobili problémy na ceste bohvie kam. Giorad osirel, ale necítil sa sám zavretý v hermeticky uzatvorenej lodi dvakrát bezpečnejšie ako jeho druhovia vonku. Našťastie mali dosť veľké zásoby i náplastí, tabletiek a medikamentov, Giorad si nechal iba minimálne zásoby, skôr si vzal pilulky proti úzkosti, ale ostatné nechal posádke.

Boli už vyše kilometer od lode. Okolie pristávacej plochy bolo silne v neudržiavanom stave. Pristáli na čomsi, čo pripomínalo svojou konzistenciou a farbou asfalt, ale budovy v okolí už narušil zub času. Skôr to vyzeralo, akoby pristáli v opustenej priemyselnej oblasti na Zemi. Všade sa váľali skaly, kamene a časti rozobratých sotva stojacich budov. Bolo možné len sťažka čokoľvek zistiť o tomto mieste. Gilles poznamenal, že toto miesto sa ponáša na Černobyľ na Ukrajine, pričom Toni ho zahriakol, aby radšej na to nemyslel, pretože v ich skafandroch sa nenachádzal žiadny Geigrov prístroj na meranie rádioaktivity. Skafander by však mal ich telá ochrániť pred akýmkoľvek žiarením. Stále však nezistili konzistenciu vzduchu – nepripadal by však iný, pretože atmosféra je tu tiež približne 1 gé, ale pre istotu boli stále oblečení v skafandroch. Hýbalo sa im síce ťažko, na Mesiaci by to bolo markantne jednoduchšie, ale minimálne sú z tréningov zvyknutí nosiť skafander i pri 1 gé. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Posádka sa temer každých desať minút chôdze zastavila, zmapovala terén a hlásila všetko Gioradovi.

„Opúšťame bývalú vesmírnu základňu a ideme do mesta. Odtiaľ vyzerá tiež veľmi neudržiavané. Mätie má tá obloha. Má skôr viac červený ako modrý nádych. Možno zvýšená prašnosť.“

„Ťažko odtiaľto určiť, koľko obyvateľov mohlo mať, ale určite bolo pomerne bohaté, vidíme zopár bizarne vyzerajúcich výškových budov, ktoré boli možno kedysi presklené. Niektoré budovy vyzerajú tak šialene, že neviem, či je fyzikálne možné takéto budovy postaviť. Ale tu možno platia trochu iné fyzikálne pravidlá.“

„Presne, ale tu majú veľmi amorfné tvary. My na Zemi aspoň máme zmysel pre vkus a niektoré budovy vyzerajú ako kukurica, iné sú oblúkovité, najčastejšie majú tvar hranolu so všelijakými doplnkami. Ale tieto budovy vyzerajú, akoby ich polámala nejaká Godzilla, alebo čo. Ideme bližšie a zistíme viac.“

Odpojil sa a Toni, Bledar a Gilles sa vydali po zrejme asfaltovej ceste do mesta. Všetko tu malo ale trochu iné farby. I tráva sa nejavila zelená, ale skôr svetlooranžová, pričom vyzerala pomerne zdravo. Je to možno spôsobené iným lomom slnečného svetla a pravdepodobne iným koeficientom rozptylu žiarenia. I tá hviezda, na ktorú sa díval cez tmavý priezor skafandra Gilles, sa nezdala väčšia, ako naše Slnko. Vyzerala ešte menšia.

„Vyzerá byť rovnako veľká, ale sme pri nej bližšie. Cez tmavý priezor sa javí viac v červenom spektre.“

„Myslím si, že ak je tá hviezda naozaj červená, tak je menšia ako naše Slnko a tým táto planéta musí byť pri nej bližšie, aby sa mohla vyvíjať civilizácia.“

„Také hviezdy ale spália svoje palivo omnoho neskôr, ako väčšie hviezdy.“

„Tak potom môžem vysloviť hypotézu, že tento život je starší, než náš.“

Bledara až zamrazilo. Z nepríjemných myšlienok ho dostal Toni. „A vieš určiť Bledar, ako staré sú tieto horniny?“

Bledar sa len usmial a zdvihol akýsi kameň do ruky. „Bežný silikát. Akýsi druh kremeňa. Tých odrôd je spústa, nie som exogeológ.“

Ani nestihol dopovedať a tu už Bledar vzal iný kameň a temer s úžasom ho pozoroval.

„Veľmi krásny svor. Ak by som ho mal k čomusi prirovnať, tak sa podobá Manhattanskému. Vidím tu biely ortoklas, šedý kremeň a tmavý biotit. Ale i mňa tie farby trochu mätú, biotit sa tu zdá o dosť tmavší,“ zahodil kamienok a našiel iný. „Nádhera. Krásny mramor. Malý, ale o to krajší. Tento však vyzerá, že má prímesy hematitu... “

Išli už vyše polhodiny. Mesto bolo už na dosah. Bledar si našiel výbornú zábavku v hľadaní kameňov a zisťoval ich petrografické zloženie. Väčšinu však zahodil a poznamenal, že keďže sa táto planéta dosť podobá Zemi, nemôže očakávať i úplne inšie horniny, než na Zemi. Našiel veľa premenených hornín. Vyslovil teóriu, že táto oblasť zrejme vznikla akousi regionálnou metamorfózou kedysi pred dvesto miliónmi rokov za pôsobenia vysokého tlaku a teploty. Nevedel však určiť, aký jav to spustil, ale navrhol teóriu impaktného meteoritu. „A ty si sa tu kde objavil?“ často sa takto kameňom prihováral a vzal biely kameň a prevracal ho v rukaviciach. „Vápenec. Skôr travertín. Čo tu ale robí?“

„Tak tento travertín je o dosť mladší, než tie predchádzajúce horniny, čo som našiel. Ak tu nebol nijako prinesený, niekde potom musí byť nejaký travertínový prameň s penovcom. A to už sa bavíme o zemských štvrtohorách. Možno je tu i podzemná jaskyňa. Ale jedno viem. Vyzerá to tak, že tu možno je i nejaká mladšia zlomová línia. Ale čo je možno lepšie – v blízkosti môže byť pitná voda.“

„Ale to len v prípade, že takých travertínov tu nájdem ešte trochu viac.“ Povzbudení dobrými správami sa dostali do mesta. Bolo im jasné, že nejaká voda tu asi bude, keď sa na tomto miesto vypína už len silueta niekdajšieho silného mesta, ale nechceli brať Bledarovi ťažko nadobudnutú dobrú náladu. Hviezda sa skryla za temer purpurové mraky a všetko nadobudlo až červený charakter. Domy na predmestí vyzerali možno rovnaké ako na Zemi, ale boli postavené z iných materiálov. Bledar odhadol, že títo ľudia už nepoužívali prírodné materiály. „Pozrite na túto budovu. Je zvláštne, aká krásne biela je, že ľudia?“

Bledar podišiel k jednému domu a na stenu vylial temer polovicu svojej fľašky s vodou. Voda sa vôbec nevsakovala do náteru.

„Skúsim to, no! Však len zastavím prísun vzduchu a na moment zistím, či sa to dá. Lebo mám pocit, že ja mám kyslík len na pár minút.“

Bledar zastavil prívod vzduchu, prudko sa rozkašľal, na moment znova zapol kyslík a potom pomaly vypínal, až kým si nezvykol.

„Ehm, no je to dosť náročné, cítim, že je dosť ťažký a je potreba viac vydychovať, ale myslím, že keď nám už žiaden kyslík neostane, tak tento by nám ublížiť nemal.“

„Tak počkaj, expert na to som ja,“ usmial sa Gilles a po vzoru Bledara sa tiež pokúsil nasať trochu mimozemského vzduchu. Tiež sa najprv rozkašľal a to až tak, že sa mu zahmlilo pred očami, ale potom len poznamenal, „Ten vzduch smrdí potom. A to veru nie mojim.“

„Okrem tých vtákov na oblohe nevidím ani živú dušu, tak čo riešite, demboši?“

„Si trdlo? Tie budovy sú síce opustené a trochu sa na nich podpísal zub času, ale život tu predsa je! Ani vtáky by sem neliezli, keby to tu bolo rádioaktívne.“

A temer sekundu na to započuli neznámy hrdelný zvuk týchto neznámych vtákov. Podobali sa na krížence pozemských lastovičiek a holubov, ale ani jeden z nich nebol ornitológ, takže sa do nich nerozumeli. Gilles ukázal smerom k mestu: „Tam som si všimol psa.“

Aj Toni si všimol psa. „Vážne vyzerá ako normálny pozemský pes. Nejaký kríženec, čierno oranžový.“

Obaja kolegovia sa na neho pozreli s obavami o jeho život, ale vedeli, ako nerád nosí skafander a všetko vyzerá tak, že ju vcelku dýchateľný vzduch. Odpojil si všetky prívody a Gilles mu pomohol vyzliecť sa. Nechal si len „kozmické topánky“ a biele tričko s logom SUI. Za ustavičného kašľa sa pokúsil o zopár cvikov.

„Fuj, ten vzduch je odporný. Je tu dosť teplo, nevidím ani jedného stromu, kde by sa dalo schovať.“

„Ani tlak nie je o veľa väčší, než na Zemi. Ja navrhujem, aby sme šli za psom. Kde je pes, tam býva i človek. Poväčšine.“

„Okej, YOLO,“ povedal Bledar a veľmi šikovne sa mu do minúty podarilo dostať sa zo skafandra bez cudzej pomoci. Rozkašľal sa ako tuhý fajčiar a s úsmevom dodal, že bude radšej vzduch jesť ako dýchať. Gilles si až tak netrúfol, mal vzduch ešte na desať minút, ale kým Toni prilákal psíka k sebe a pohladil ho po veľmi jemnej srsti, tak už bol bez skafandra i Gilles a Bledar si spravil z prvého domu útočisko, kde umiestnil všetky skafandre. Poznamenal, že domácnosť je na nerozoznanie od pozemskej, ibaže títo ľudia strašne milujú pastelové farby. Žiaden spotrebič už nefungoval a niektoré vraj ani Bledar nezistil, na čo sú. Ale keď našiel čosi ako vaflovač, mal pocit, že je naozaj ako doma.

„Tak čo, ty môj krásny psík? Kde máš pána, povedz mi? Máš strašne jemnú srsť. Kto sa o teba stará? Zavedieš nás k nemu? Nemám ti čo ponúknuť, neviem, či ješ také veci, čo máme. Ale dám ti napiť, chceš?“

Psík neodmietol a vrtiac chvostom mu vypil všetku vodu. Zavrtel chvostom a nasledoval posádku. Najskôr sa Toni rozhodol, že proste pôjdu ďalej a psík im možno ukáže cestu kam.

Šli po ceste, ktorá bola zrejme tiež pripravená pre tunajšie autá. Gilles, ako automobilový nadšenec začal uvažovať, ako vyzerajú tieto autá, ale počas celej cesty nenašli žiaden použiteľný automobil. Teda jeden jediný, ktorý mal svoje najlepšie časy už za sebou. Mal však pomerne moderné oblúkovité tvary, ale ťažko sa dalo na skorodovanej karosérii vidieť, kde mal motor a kde nápravy, bolo ťažko poškodené, havarované. Toni sa obzeral po stromoch, ktoré už v tejto štvrti ľudia vysadili. Dokonca ochutnal i nejaké ovocie. Vyzeralo to ako kríženec jablka a mandarínky, ktorý rástol na nízkych stromoch s červenou kôrou. Olúpal jedno „jablko“ a poznamenal, že je to celkom chutné ovocie, vraj to chutí ako mango. Hodil i psovi a ten si na tom tiež zamaškrtil. Bolo veľmi dužinaté a bez kôstok. „Toto ovocíčko nám môže čiastočne nahradiť vodu. Dobre to chutí.“

Toni však ďalej veselo kráčal s psíkom vedľa seba. Zrazu sa pred nimi objavila akási neznáma pohybujúca sa masa čohosi. Z diaľky to vyzeralo ako pohybujúci sa koberec kolmo na asfaltovú cestu. Keď podišli bližšie, zistili, že krížom cez cestu sa presúvali hady. Zrejme migrovali. Len veľmi málo druhov pozemských hadov migruje, ak vôbec nejaký. Tieto boli veľmi krátke, v dĺžke možno jedného metra s červenou kožou a čiernymi ornamentmi po bokoch. „Heš, hady hnusné!“ odháňal ich Toni. Psík však vôbec nechcel prejsť touto živou zátarasou a tak ho Toni vzal na ruky a opatrne ich prekračovali. Veľmi často ich však museli nohou odstrčiť, aby mohli voľne stúpiť. Gilles len poznamenal: „Chodíme po špičkách ako zlodeji.“

Všetci mali viac než dobrú náladu. Hadov bolo veľmi veľa. Trvalo im asi minútu, kým ich šťastne prekročili a ocitli sa na voľnej vozovke. Toni odhadol, že na šírku to mohlo byť i pätnásť metrov. Na Bledara jeden i vyliezol, ale Bledar ho odohnal tak, že mu holou rukou plesol po hlave. „Aha, krotiteľ divých hadov!“ podpichol ho Toni. „Úplný Pán hadov!“

Všetko sa zdalo až príliš jednoduché. Gilles však začínal mať podozrenia. Spomenul si, čo všetko sa stalo od momentu, kedy sa Bledar priznal, že abortoval misiu: zažili skupinovú halucináciu, prebrali sa, Bledar im čítal myšlienky, po pristátí už nebol taký frajer a teraz ako blázni dýchajú spotený mimozemský vzduch a všetko sa tak podobá na Zem, že im to ani čudné nepripadá. Okrem tých farieb je tu všetko všedné. Síce rozpadnuté a opustené, ale zrejme sa tu niečo stalo. Aký to však má súvis s tým, že tu nás mala čakať akási Civilizácia, niekoľko ráz vyspelejšia, ako my a čo tu nájdeme, sú opustené domy? Zrejme boli vyspelejší, pretože v domácnosti bežne používali nanotechnológie, ktoré tu zlacneli a zovšedneli. Čo tých ľudí prinútilo odísť? Dejú sa tu dosť zvláštne veci. Ale zatiaľ sa všetci tvárime, že je všetko v poriadku. Celá misia stráca zmysel. Robíme nelogické veci a nelogické veci na nám dejú.

Volal Giorad. Oznámil im, že začína chytať paniku a vzal si dve tabletky proti úzkosti. Má pocit, že dlho nevydrží v pohotovosti, pretože na liekoch je napísané, že spôsobujú ospalosť. Toni mu zreferoval viaceré nové poznatky a opisoval mu mesto. Reklám sa títo ľudia ale nezbavili. Gilles zdvihol zo zeme akýsi papier s nečitateľnými znakmi a obrázkom akého pracieho prášku, aspoň tak to on pomenoval. Všímali si okolie. Občas boli budovy úplne vyrabované a holé, inde sa našli ešte nejaké prístroje, ktoré už ani po dôkladnom obúchaní, ktoré Toni považuje za „univerzálny opravársky postup“ nejavili známky života. Elektrina tu zrejme bola, ale nikde nenašli žiadne káble. Zrejme ju prenášali bezdrôtovo. Názvy ulíc boli v rovnakom neznámom jazyku, ktorý nikto nevedel rozlúštiť.

„Vyzerá to tak, že sme kdesi blízko centra mesta. Vyzerá to tu ako v Detroite.“

„Áno, nejaké hodiny. Nemajú tu nejakú vežu, alebo nejaký iný ukazovateľ tamojšieho času?“

Všetci sa obzeral okolo seba. „Nič také tu zatiaľ nevidíme. Možno, keď sa dostaneme do samotného centra, budeme múdrejší.“

Neboli. Toto mesto nemalo centrum v tom pozemskom ponímaní. Na Zemi je to často oblasť s pešou zónou, nejakými najstaršími pamiatkami, ktoré vyčnievajú spomedzi nových budov, široké chodníky, parky a námestia. Tu nič. Stále obdobné budovy a žiadna známka akejsi zmeny. Pes však znenazdania zastal. Všetci zmĺkli.

Asi desať sekúnd sa pes orientoval a potom sa vybral vľavo do úzkej uličky. Posádka nemala na výber a smerovala za psom. V uličke to nebolo inšie, ale cítili, že to, po čom kráčajú, už nie je asfalt, ale niečo, čo sa skôr podobá pozemskej gume. Chvíľu si tak vykračujú, obzerajú sa vôkol seba ako turisti, keď tu zrazu pes zrýchlil a rozbehol sa uličkou o hodný kus ďalej a zastavil sa na križovatke. Všimli si, že tieto budovy už vyzerajú decentnejšie, sú viac do sivej farby a vyzerajú starobylejšie než ostatné. Žeby toto bolo centrum mesta?

„Nejaký hrad?“ opýtal sa Bledar. Nebol ďaleko od pravdy. Po vyše desiatich minútach si všimli v diaľke vysokú budovu. Pozemský starobylý hrad. Hrad! Staroveký hrad!

Pes sa rozbehol až k bráne hradu a tam ich poslušne čakal. „Kam sme sa to dostali?“

Hrad iba vyzeral, že je z kameňa. Toni rukou prešiel po murive. Toto má od kameňa ďaleko, poznamenal. Títo ľudia sú švihnutí, pomyslel si, dokážu simulovať prírodné materiály tak verne a oni postavia z neho veľkú nezmyselnú opachu ako tento hrad. Bledar si všimol, že v okolí hradu sú o dosť udržiavanejšie príbytky, ktoré označil termínom „lokajské“. Predpokladá, že v týchto budovách kedysi bývalo služobníctvo toho hradu.

„Čo ja viem, Bledar? A ako vlastne títo ľudia zistia, že sme prišli v mieri?“

Toni v duchu zahrešil. Ani na mimozemšťanoch sa nedá spoľahnúť, čo si neurobíš, to nemáš! Vyrušili ich šťavnaté nadávky od Gillesa. Hrešil a hrešil. Dosť nahlas.

Miesto vysvetlenia im podstrčil akýsi papier. Tiež zrejme reklamný. Bol písaný v angličtine!

„Pozývame vás na kráľovské... neviemčo, nejaký miestny novotvar angličtiny... príde i... neviemkto, možno kúzelník... udalosť sa bude konať... čísla nie sú arabské... príďte sa podívať na ukážku šermiarskych výkonov našich majstrov šermiarov. Tu dole píšu asi cenu vstupného, a že v cene je i nejaký... ehm, rezeň, alebo dačo také, občerstvenie a víno? No fíha.“

„Odkiaľ sa sem vzala angličtina? Však v meste boli tie úplne iné znaky.“

„Ale čo sa to tu, doboha, deje?“ vyštekol Toni. „S tebou sa ako v tých snoch rozprávali?“ obrátil sa na Bledara.

„No však nemecky. Však keby hovorili tou svojou hatlaninou, tak by som im zákonite asi nerozumel, však?“

„Tak čo tu, doriti, robí tento leták s tou pošahanou angličtinou?“ Toni sa zhlboka nadýchol a prišlo mu zvláštne, že teraz sa všetci správajú ako najväčší hrdinovia, pokojne si nadávajú, hovoria ako tínedžri a to možno len z toho dôvodu, že si nedokážu s touto situáciou poradiť.

„Ideme, chlapi. Mám toho už po krk. Chcem vedieť, čo sa tu doriti deje,“ a odhodil leták na zem.

Gilles a Bledar ho nasledovali. Prišli na štvorcové nádvorie. Tam Toni zreferoval situáciu Gioradovi, ktorého to hneď automaticky prebudilo a už sa nevedel dočkať momentu, kedy ich znova začuje. Pes sa teraz bez čakania vrútil do najväčšej budovy. Bol to veľkolepý kaštieľ, ktorý vyzeral ako nový. Tiež iste z nanotechnológií. Mramorová kresba so smaragdovým nádychom na stenách ich voviedla cez masívne dvojkrídlové dvere pravdepodobne do kráľovského paláca. Bol nádherne osvetlený, vyzeral obývaný. Nikde však stopy po elektrine. Strop bol totiž presklený a zrejme bol celý tento hrad schválne takto umiestnený, že vždy doň prenikalo dostatočné množstvo slnečného svetla. Všetkých ale premkol veľmi čudný pocit. Ich kroky sa ozývali po celej obrovskej komnate ako v kostole. A ako v kostole tu bola i príjemná zima. Gillesa až striaslo. Na stenách videli obrazy panovníkov. Naozaj to boli ľudia. Obliekali sa ale úplne inak, ako pozemšťania. Ich rúcho bolo zelené a plné všakovakých symbolov, nohavice mali prehnane kožušinové a veľmi široko zastrihané. Ich topánky boli viac „pozemské“. Všetko v tomto kaštieli bolo ladené viac do zelena. Všimli si krásny opracovaný zrejme krištáľový luster, vyzeral na nerozoznanie od akéhokoľvek pozemského.

„Haló? Je tu niekto?“ zakričal do mohutného ticha anglicky Bledar. Obaja jeho kolegovia to nečakali a až ich zamrazilo, ako jeho hlas znel hromovo s touto ozvenou. Dlho sa nikto nehlásil. „Prišli sme síce neohlásene, ale nie je slušné nechať návštevu dlho čakať.“

Toni však schladil Gillesa: „Však ani tu nik nie je. Aj psík kamsi odskočil.“

„No to určite. Pozri sa na tento hrad a všetko v ňom. Vyzerá to tu, ako by tu stále niekto býval. Podívaj na ten trón. Normálne si pripadám ako v kráľovskom paláci.“

Ozval sa odniekiaľ zboku veľmi zmyselný dievčenský hlas. Toni mal pocit, že si cvrkol do vesmírnych gatí. Gilles taký pocit nemal.

Jarmilka

Veľmi odovzdane sa hodila na trón a hodila jeden zaľúbený pohľad smerom k posádke. Napriek tomu Toni na dievčine videl, že sa neudržuje veľmi v kondícii a niečo ju trápi. Vlasy mal našuchorené ani tunajšie vrabce, napriek jemnému úsmevu Toni vedel, že jej oči hovoria čosi iné, len to nevedel rozlúštiť. Bledar jej nevenoval až toľko pozornosti, sám však nevedel prečo, jednoducho vedel, že tu ktosi bude a basta fidli. Gilles bol ňou uchvátený. Tiež si všimol akúsi vyčerpanosť, ktorá z dievčiny kričala. Mala možno dvadsaťpäť, aj keď Toni by jej tipoval tridsaťpäť. Jej dlhé ebenovočierne vlasy nutne potrebovali vyživiť, inak by ich nemala tak neupravené. O svoju krásnu tváričku so špicatým malým nosíkom sa zrejme starala, ale buď si nezvykla na rúž, alebo ho proste nepoužívala. Na sebe mala obyčajné biele tričko, ktoré ale dosť zvýrazňovalo jej poprsie, oblečené mala akési už jemne zafúľané pozemské džínsy s prekvapivo dievčenským strihom. Toni si nebol istý, či sú tu tiež džínsy tak rozšírené ako na Zemi. Na nohách sa jej hompáľali nemotorné, ale tiež pozemsky vyzerajúce čižmy, ktoré tiež nosia násťročné pozemšťanky, keď rebelujú, so širokým stredne vysokým opätkom, ktoré by dosiahli výšku sáry až nad kolená, ale táto rebelka mal vršky zohnuté, takže jej siahali len po kolená. Gillesovi sa náramne páčila, Tonimu tiež, možno bez tých hrozných čižiem, ktoré sa mu na vrstovníčkach nikdy nepáčili. Postrádali zmysel, ako vravieval. Čižmy nad kolená sú dobré, len keď ide človek na ryby a aj to si neberie tieto semišové, ale radšej gumené. Nikdy dievčenskej móde nerozumel. Ako si niektoré slečny môžu obuť čosi tak hrozného ako sú čižmy?

Dievča chvíľu váhalo, potom si na niečo spomenulo a zatvárilo sa zhrozene.

„Prepáčte mi, prosím vás môj výzor, priatelia, nečakala som návštevu.“

Bledar ako jediný, ktorý sa nenechal ovládnuť emóciami, zareagoval ako prvý. Predpokladal, že táto dievčina asi nemá nič spoločné s tunajším kráľovským rodom, i keď v zhone sa dievčina snažila upraviť si dlhé našuchorené vlasy do vznešenejšieho účesu, ktorý nepripomína práve vyliahnuté kuriatko so škrupinkou na hlave, napriek tomu sa poklonil a nevyviedol ho z miery ani nie príliš anglický prízvuk dievčaťa. Toni však už vedel, keď sa díval na ňu, že je z ňou ešte niečo v neporiadku: je unavená a nejaká utrápená.

Veľmi dievčensky a chutne sa dievčina usmiala a predstavila sa: „Som princezná Jarmila. Odkiaľ prichádza veľactená návšteva?“

Doboha, preblesklo naraz celej posádke hlavou. Toto a princezná? Ako sympatická určite je, ale toto násťročné dievča, ktoré stretneš na každom rohu každého mesta na Zemi je princezná?! Kde je ušľachtilosť? Spôsoby ale má. Slovné spojenie „veľactená návšteva“ nepoužíva len tak hocikto.

Toni a Gilles sa naraz pozreli na Bledara a naraz si pomysleli „čo to ten Bledar teraz vybafol“, ale dievča tie slová dostali do vytrženia. Mali pocit, že po nich skočí, ale predsa len sa zdržala väčších emócií, aj keď spočiatku vystrúhala najväčší úsmev na svete a zopäla ruky k nebu.

„Tak to nestrácajme čas, poďte, pozývam vás na nepripravenú kráľovskú hostinu!“

Dievča im zmyselne ukázalo, nech idú za ním, stratilo sa v bočných dverách, ktoré nechalo otvorené. Ešte všetci nevošli dnu a už ju počuli: „Je mi to hrozne ľúto, nemávam tu vôbec návštevy, snáď mi to odpustíte, veľactená návšteva z vesmírnych diaľav - prosím, usaďte sa, obslúžim vás, určite ste hladní.“

Kým pripravila na stôl všakovaké pochutiny, ktoré spoznávali len tak spolovice, Jarmila sa vypýtala na mená trochu mužov, ktorí ju navštívili. Ozrejmili jej, že majú ešte štvrtého člena posádky a tak na diaľku veselo pozdravila i Giorada, ktorý od prekvapenia omylom prehltol tretiu pilulku proti úzkosti. Celú. Inak ju vždy v zuboch rozmliaždil na menšie kúsky, pretože tí blázni farmaceuti navrhli tie tabletky tak veľké. Temer sa zadusil. Medzitým prišiel jej verný kamarát psík Tobi s ktorým sa chvíľu maznala, ale potom sa plne sústredila na svoju návštevu. Bledar začal konverzáciu veľmi strojene, na čo Jarmila hneď zareagovala, že na oslovenie princezná si veru nepotrpí a i tak vlastne „nie je komu vládnuť“, tak si narýchlo potykali, na čom nástojila.

„Tak teda, Jarmilka,“ začal nežne Toni, „môžeš mi teda vysvetliť, kam sme to vlastne prišli?“

„Pravdaže,“ vzdychla si. Gillesovi bolo jasné, že toto rozprávanie nebude veľmi radostné.

„V prvom rade vás všetkých vítam v kráľovstve Aurelia. Sme iba malým kráľovstvom, celú našu planétu pokrýva viac než 400 štátov... hm, vlastne pokrývalo. Názov našej planéty v angličtine znie niečo ako „Pozemie“ ale v našej reči je to „Aukarea“.

„Už tu raz niekto z planéty Zem raz pristál. Neverila som tým historkám, že ste rovnakí ako my,“ od hlavy po päty si ich obzrela s úsmevom. Ponúkla ich jedlom. Bola to šunka. Vynikajúca, Toni by ju prirovnal k morčacej. Tunajší chlieb robia veľmi chutný, Gilles tam zacítil kus lúčnych kvetov. Víno im ponúkla akési archívne, podľa jej slov si ho schovávala na túto príležitosť.

„Veľa si priamo z toho pristánia nepamätám, ale pobudli tu nejaký čas a posádku som dobre poznala.“

Po mene im hovorila o pozemšťanoch. O Archiemu O'Flynnovi, Škótovi, ktorý bol driečny ani tisíc aukarejských chlapcov, ktorý mal vždy poruke „baliace hlášky“ a ktorý sa nebál smrti, o Júlii Thompsonovej, tridsaťročnej žene, ktorá sa zadúšala, že nikdy viac už do rakety nenastúpi, o Matthewovi Sharpovi, ktorý napriek nízkemu veku ukazoval viac než obdivuhodné znalosti o nebeskej mechanike o Rusovi Šelivanovovi...

Tonimu spadol kus tunajšieho syra z úst. Jarmilka sa najprv zháčila, no potom sa svojským spôsobom dievčensky usmiala, ale hneď na to dostala pochybnosti. „Čo sa deje?“

Toni nevedel, kam s konopí. Na chvíľu ho „vyplo“ a len Bledar ho pošťuchol: „Tak, čo je Toni?“

Bledar a Gilles zmeraveli ako Toni. Gilles dokonca tak, že mu ostal v ruke chlieb so syrom na pol ceste do otvorených úst. Toni sa spamätal: „Takže ľudia z lode Charger III zo Zeme pristali tiež sem?“

„Áno,“ pritakala Jarmilka, „bolo to ale dosť dávno. Ako hovorím, nepamätám si ich pristátie tak dobre.“

„To je ťažko povedať. Človek by povedal, že to obdobie pretieklo ako voda a človek sa vlastne nič podstatné nedozvedel. Sami boli rovnako prekvapení ako vy. Hovorili mi, že tu vôbec pristáť nechceli.“

„A to ako?“ tvár sa jej rozžiarila tak krásne, že asi na sekundu Toni zabudol, že sa vlastne díva na mimozemšťanku.

„Našou misiou bolo pristáť na našej prirodzenej obežnici – Mesiaci. Je neobývaný, málo preskúmaný a tak ľudia chceli mať na Mesiaci vesmírnu stanicu. My sme mali pomocou jedného špeciálneho prístroja začať ťažbu hornín na Mesiaci a z týchto hornín vytvárať základy tejto základne.“

„Takže ste mali celkom inú misiu? Charger III vraj chcel pristáť na planéte zvanej Mars.“

„To veru chceli. Údajne sa im nepodarilo dostať sa na správnu obežnú dráhu, ktorú zle prepočítali a gravitácia Marsu ich vystrelila do voľného priestranstva.“

„Možno to znie čudne, ale áno. Navštevovali ma v mojich snoch a dávali mi pokyny, aby sme sem pristáli.“

Jarmilka si už bez úsmevu prezrela všetkých troch. „Keď sem prišli, nerozumeli sme si ani slovo. Ale ten Rus, Šelivanov, si rýchlo osvojil náš jazyk a navrhol, aby sme sa vzájomne naučili naše jazyky. Súhlasili sme. Naša monarchia bola v rozkvete. Mali sme sedem miliónov obyvateľov a pozemšťania nám priniesli veľa pozitívnej energie a radosti zo života. Technicky boli menej vyspelí než my, no priblížili nám viaceré vedecké smery, ktoré neboli u nás tak vyvinuté. Doteraz sme napríklad, napriek našej vyspelosti niečo ako aukarejský vesmírny program nikdy nezaložili. Naše výhľady do vesmíru sa obmedzovali na pozorovania hviezd a nikdy sme fyzicky nedosiahli ani na najbližšiu planétu. Všetky pokusy v minulosti boli márne. No, ale aby som nešla okolo horúcej kaše, tak poviem, že nám jednoducho prirástli k srdcu a veľmi sme si pomáhali. Neskôr však zmizli. Bez stopy. A s nimi začali hynúť i naši obyvatelia. Neviem si to vysvetliť, prečo sa to stalo.“

„Mám však pocit, že oni o tom vedeli hneď od momentu pristátia, že sa niečo také stane.“

„Všimla som si ich zmenu nálady. Posledné dni, čo si pamätám, sa už máločo ukazovali na verejnosti. Strácali chuť žiť, bolo vidieť, ako chradli. Pán Archie úplne stratil svoj lesk.“

„To nie, Gilles, boli tu dlho a nič sa nedialo. Ale tie týždne po ich zmiznutí... to bolo niečo... otrasné. Ľudia raz-radom zomierali a nikto nevedel prečo. Totálne zlyhanie orgánov. A to sa stávalo zdravým ľuďom. Bez akýchkoľvek príznakov.“

Nevedela odpovedať. „Jednoducho povedali slovo „apokalypsa“ a bolo to. Nevysvetlili nám, čo to je, ale zistili sme to. Nastal koniec sveta, ako by ste to povedali vy.“

„Videl si mesto? Je prázdne. Roky tam nik nebýva a už ani nebude. Všetko je opustené, všetci odišli... na večnosť.“ Jarmilke mala slzy na krajíčku.

„Ľudia, ja neviem. A myslite si, čo chcete, ale snažila som sa nájsť tiež ľudí, ktorí to prežili. Takto, ako som oblečená teraz, nechodím po hrade bežne. Pripravovala som sa na dlhý výlet.“

„Pravda. Ale nebola som nikdy priveľmi úspešná. Doteraz som našla len štyri izolované skupiny ľudí. Viacčlenné rodiny. Neviem prečo, ale v našej monarchii zostali len rodiny s viac ako siedmimi deťmi. Neviem, prečo je to tak. Ale i tá najbližšia skupina je od nás asi päťdesiat kilometrov.“

„Snažia sa prežiť. Niektorí už niečo stihli vyrabovať a sú spokojní, že sa starajú len o seba, sebci. Preto by som teraz rada opustila monarchiu a išla zisťovať, čo sa stalo s ľuďmi za hranicami. Potrebujem ale plne nabitú batériu a palivo. Auto viac než sto kilometrov asi neprejde. Už som sa začala baliť.“

„Áno mám, aj keď sa veľmi neosvedčili, ako inde v monarchii, aj keď sa k nám chystal investor zo zahraničia. Nestihol to.“

„Nevšimli ste si v meste hady? Teraz migrujú, pretože im tu čochvíľa bude zima. Sú tak jedovaté, že po uštipnutí máš asi hodinu, aby ti zabralo veľmi slabé sérum, ktoré už nejestvuje.“

„Ale popravde,“ sklesla Jarmilka zrazu, „prestávam veriť, že niekoho nájdem. Ani neviem, či sa to vôbec oplatí niekoho hľadať, lebo nie som až tak dobrodružný typ. Ale inak, zaujímalo by ma, Bledar, čo sa vlastne dialo s tou Civilizáciou?“

Bledar jej v skratke priblížil jeho pohnútky celkom vychýliť Helveticu zo svojej obežnej dráhy. Jarmilka zaujato počúvala a nezdalo sa jej, žeby mu nedôverovala. Bledar nevynechal jedinú podstatnú pasáž ich cesty, ako vedel presne, čo sa stane v budúcnosti, až do okamihu príletu. Medzitým sa pridali i kolegovia, aby jej priblížili, aké vidiny mali. Nemohli sa však zhodnúť na tom, ako dlho trvali a čo vlastne znamenali. Najviac Jarmilku zarazil transplanetárny tunel, ktorý vedie na túto planétu.

„Neviem, aké pohnútky má tá Civilizácia, ale prečo vlastne postavila ten tunel na prepoj našich dvoch planét?“

Jarmilka sa usmiala: „Ja? Kdeže. Boli sme technicky vyspelejší, ale aby sme predpovedali budúcnosť? To sa predsa nedá. Inak povedz mi, videl si niekedy tú vec, čo spôsobila zmenu správania tvojho otca?“

„Asi. Vysvetľujem si to tak, že zo mňa spravila nejaké médium alebo čo.“

Gilles sa nesmelo prihlásil o slovo: „Počujte, a keď sa teraz opýtam na Charger III, čo mi viete vydedukovať?“

Toni mal odpoveď pripravenú ako na tácke: „Zrejme tiež našli tú vec, z jedného člena posádky spravili médium, ten zámerne zmenil trajektóriu Chargera III a pristáli tu.“

Mal túto myšlienku už v hlave asi pár sekúnd, ale poriadne zapôsobila, až keď bola vyslovená. Všetkých, i samotného Toniho to šokovalo.

Toni sa podíval na Jarmilku. „Môžem ti niečo navrhnúť?“ Jarmilka pozorne počúvala a keď jej veselé oči spočinuli na ňom, zistil, že by ju najradšej zbalil. Až z toho zneistel. „Koľko miesta má tvoje auto?“

„A čo povieš na to, že sa zbalíme teraz a spolu vyrazíme k našej lodi? Dozásobíme sa a vyrazíme spolu?“

O niečo vyše polhodiny pozemského času už sedeli vo futuristicky vyzerajúcom aute. No, futuristické sa zdalo len pre Toniho, Gillesa a Bledara, Jarmilka také slovo nemala v slovníku. Vnútri však vyzeralo dosť pozemsky, čo sa Tonimu zdalo veľmi podozrivé, ale Gilles ho schladil tým, že sú to predsa ľudia ako oni a majú veľmi podobné, ak nie rovnaké nároky na priestor a pohodlie. Jarmilka pobalila rôzne stany, laná, lieky, i niečo, čo sa podobalo na zbrane, ale dôsledne naznačila, že ich nemá v úmysle použiť. Zopár kníh, dokonca i hračky pre deti a ďalšie dôležité materiály, ako i vysielačky. Auto sa najskôr s rachotom rozbehlo, no po necelom kilometri Jarmilka čosi stlačila na prístrojovej doske a auto znenazdajky stíchlo, ale stále sa hýbalo.

„Nikdy by som si nepomyslela,“ začala Jarmilka, „že niekedy vyrazím na cestu k vesmírnej lodi.“

Iba sa usmiali a Toni usmernil Jarmilku, aby zabočila mimo cesty von z mesta smerom na juhovýchod, čo ale Jarmilka nepochopila, keďže tu zrejme označovali svetové strany inými názvami, preto jej len ukázal prstom smer. Netrvalo dlho a Jarmilka spozorovala, že smerujú na vesmírnu základňu.

„No, áno. Táto vesmírna základňa je síce staršia než ja, ale viac, než len zopár umelých družíc sme tam hore nevyniesli, čo bola dosť škoda. Ale vy vravíte, že ste tu pristáli?“

„Áno, loď sa sama nejako rozhodla tu pristáť. Potvrdí ti to i náš ospalý pilot.“ Zasmiali sa. Gilles vedel, že jedine smiech a nadhľad pomôže v tejto zdanlivo neriešiteľnej situácii a preto radšej držal jazyk za zubami. Mal totiž zlý pocit, že všetko ide až príliš hladko.

Čo teraz?

„Vaša loď je krásna,“ poznamenala Jarmilka a v tvári bola rozžiarená ako priveľmi nadšená kreslená postavička. S úsmevom, odhaľujúcim zuby a rozkošne veselými zelenými očkami mihala očami po všetkom. Zaujímali ju všetky gombíky a tlačidlá, všetky obrazovky a všetky miestnosti. Trvalo dosť dlho, kým jej ukázali a vysvetlili princíp 3D tlačiarne. Napokon sa len dievčensky rozpačito usmiala a spomenula si, že predtým, než sa z povrchu tejto planéty pobralo toľko ľudí, sa presne takto ťažili horniny i na tejto planéte. Nezabudla pochváliť pozemských inžinierov, že prišli na zmenšeninu strojov, ktoré boli tu veľké ako dvadsaťtonové traktory na Zemi. Určite však boli o deväťdesiat percent účinnejšie, ako naše čudo, pomyslel si Toni. Sám síce okrajovo spolupracoval na vývoji tejto tlačiarne, hoci sa k tomu oficiálne nie veľmi rád priznával. Ukázali jej „švajčiarske lepidlo“ ktoré Jarmilka hneď nejak pomenovala a to takým slovom, ktoré nikto nevedel vysloviť. Zrejme i to už tu dávno poznali. Giorad pomaly spal a vôbec Jarmilke nevenoval pozornosť. Bol rád, že sa jeho súpútnici vrátili a aj keď by jej chcel venovať pozornosť, jeho tabletkami kŕmený, jemne popletený mozog mu hlásil jediné: musíš spať. Spať a spať. Toni mu pomohol z pilotského kresla a uložil ho do kryokomory. Giorad ešte medzi zuby precedil, aby mu nezatvárali veko, načo mu Toni odpovedal: „Len spi. Neboj, nezavriem ho.“

Gilles mal stále neblahý pocit, že nie je niečo v poriadku. Nedával to veľmi na sebe znať, ale Toni vedel, koľko bije.

Jarmilka s Bledarom sa hrabali v sklade a Jarmilka hľadala čokoľvek, čo by sa jej hodilo a bola viac než naradostená, keď zistila, že tu je generátor elektriny.

„Nejde mi to do hlavy. Viem, žeby som mal byť rád, že to takto dopadlo, ale ja sa pýtam, prečo to tak dopadlo? Nedáva to logiku.“

„Temer všetko! Ako je možné, že si napríklad nekládol väčší odpor Bledarovi, keď sme sa zatvorili v kryokomorách?“

Toni sa zamyslel. „No na to odpovedať neviem. Zrejme sme vtedy už boli v halucinácii. Ale čo je horšie, nikto okrem Bledara si nepamätá tú nehodu, kedy sme podľa neho prišli o kyslík.“

„A čo spoločné halucinácie? To mi nedáva vôbec, ale vôbec žiaden zmysel.“

„Tak žiaľ, ani sám o tom veľa neviem. Bol som totiž tiež priamym účastníkom týchto halucinácií. Možno by ti vedel povedať Bledar... “

„Áno, Bledar! Sám nevie, čo sme spoločne zažívali, ale čo robil on celý ten čas? Vari len nepremýšľal o nesmrteľnosti chrobáka.“

Nevedeli sa zhodnúť na viacerých veciach a polemizovali až dovtedy, kým neprišla stále rozjarená Jarmilka.

Toni ho zahriakol nepríjemným pohľadom, Gilles však pohľadom na kyslíkovú masku, ktorú si z rozmaru Jarmilka skúšala, začal opäť nechutne hrešiť. „Kristova mater na tyčke zavesená! A my sme naše skafandre nechali v tom dome!“

„Ale pokiaľ pôjdeme na cesty, môžeme sa tam znova zastaviť. Iba si potrebujem doplniť palivo a dobiť baterku,“ navrhla Jarmilka.

Bledar vedel, že si Jarmilka vzala nabíjačku na autobatériu, lebo si na ňu prv sadol v aute. Opýtal sa jej, či má nejakú šajnu, ako ju nabiť. Elektrina je síce tá istá, ale špecializácia generátora určite nie je dobíjať mimozemské auto.

„To, že som princezná, neznamená, že neviem nabiť autobatériu,“ predstierala, že sa hnevá. Bledar jej teda len posunkami ukázal, nech si poslúži. Upozornil ju však na to, že tak môže pokaziť i auto i generátor. Jarmilka sa chvíľu pozerala po popise, ktorý jej dal Bledar do ruky, tvárila sa, že všetkému rozumie, i keď bol v nemčine, pokrčila plecami, všetko svedomito ponapájala, postláčala zopár gombíkov a už sa batéria veselo nabíjala.

Kým sa batéria nabíjala a občas ju Jarmilka kontrolovala akýmsi neznámym meradlom, krátili si čas. Jarmilka im vypovedala históriu planéty v kocke. Podľa jej slov je planéta stará viac než desať miliárd rokov, pričom potvrdila Bledarove slová o hviezde v červenom spektre. O porovnaní s našim Slnkom však nemohla byť ani reč, i keď sama Jarmilka si bola celkom istá, že len červená hviezda dokáže svojim slabým jasom napojiť planétu životom. Bledar jej ozrejmil jeho planetárne znalosti na takej úrovni, že temer dievča zahanbil, keď jej vymenoval niekoľko desiatok dôležitých podmienok, ktoré musí planéta spĺňať, aby sa na nej mohol usídliť život. Nezabudol podotknúť, že to je len zlomok všetkých a vravel, že ani ľudia vlastne celkovo nevedia, koľko týchto podmienok je a či existuje život na planéte, bez jednej z týchto zložiek. Jarmilka však ďalej pokračovala veľmi stručne prehistóriou a históriou planéty. Veľmi sa podobala na pozemskú. I tu pred miliónmi rokov žili plazy a jaštery obrovských rozmerov a tiež sa tu obdobným spôsobom menili geologické obdobia. Tie najviac zaujali Bledara. Veľa sa vypytoval, ale veľmi skoro zistil, že Jarmilka nie je tá pravá, ktorá by mu jeho všetečné otázky dokázala odpovedať. Veľmi dobré znalosti však dievča ukázalo v antropológii, kedy sa s Bledarom dokázali zhodnúť v popise pravekých ľudí. Dokonca si bola Jarmilka istá, že na planéte sa „temer určite“ niekoľko ráz uskutočnilo zaľadnenie. Ďalej sa však dostala veľmi letmo k starobylým ríšam, opradeným historkami, až k súčasnosti. Opísala im svetovú vojnu a taktiež i obdobie svetového mieru, ktorý trvá doteraz. Sama však priznala, že napriek tomuto názvu sa i tak viedli vojny o územie a moc. Nie však v okolí tisíc kilometrov odtiaľ.

„Históriu máme podobnú. Je teda možné, že našu Zem tiež čaká takéto obdobie?“

„Nemyslím si. Dosiahli ste vývin mozgu ako my. Dosiahli ste robotizáciu ako my. Predbehli ste nás vo vesmírnom dobyvateľstve. Povedala by som hneď dvakrát. My sme vás predčili v nanotechnológiách. Neviem však, či som vôbec oprávnená povedať, kto z nás je vyspelejší. Však sa normálne bavíme bez predsudkov!“

„Ani mne to nejde do hlavy,“ nahlas sa zamyslel Toni. „Neviem však prísť na to, prečo sa stalo to, čo sa tu stalo.“

„Ja neviem. Proste sem pozemšťania pristáli, presne ako vy. Úplne nám prehodili naše zastaralé myslenie o vesmíre. Potom však naraz začali chradnúť, menej často sa ukazovať na verejnosti... A zvyšok viete.“

„To vieme. Ale vieš nám to nejako popísať? Viem, že je to zložité, ale vieš nám popísať, čo sa vlastne s ľuďmi stalo?“

„Takmer výlučne umierali v spánku. Človek sa ukladal na spánok s tým, že je možné, že sa už nepreberie.“

Strašná predstava, preblesklo všetkým v hlave. Jarmilka sa premohla a len sťažka opisovala to hrozné neznáme, ktoré nebolo ničím merateľné, nijak ukázané. Bolo to ako masívne umieranie ľudí bez príčiny. Ako po radiácii. Lenže radiácia by bola merateľná.

„Nikto nevedel, či je to vírus, či je to šíriteľné vzduchom, či krvou, nebodaj vtákmi. Proste ľudia odchádzali. Tí kompetentnejší dokonca hovorili o tom, že ani jeden človek nezomrel v bolestiach. Nikto sa nebudil v noci na ukrutné bolesti. Smrť prišla neočakávane a bezbolestne – ako a prečo, to nikto nevedel.“

Jarmilka len podotkla, že to možno ešte stále neskončilo a že prví ľudia takto po stovkách začali miznúť asi o sedem dní po zmiznutí posádky. Gilles temer stratil logický úsudok. Nedokázal ani ústa otvoriť.

„Ale prečo nechali mňa, neviem. Niektorí teoretici dokonca vyslovili myšlienku, že ľudia vlastne nezomreli, iba sa zbavili svojich tiel a že sú tu stále s nami.“

„Ezo čo? No netuším, ale že vraj nejakí duchovní začali hlásať po celom svete, že sme vlastne postúpili do vyššej spoločnosti. Kde nie sú telá a kde sú len duše.“ Veľmi ju nepočúvali. Jarmilka však tomu verila. V jej kultúre napriek vyššiemu technologickému pokroku sa stále zachovávala silná duchovná viera. Nedávalo im to žiaden zmysel.

Veľmi dlho sa rozprávali. Najprv o vážnych veciach, ale potom prišli na rad i trochu uvoľnenejšie témy. Bavili sa o kultúre, hudbe, umení a zábave. V tomto sa však oba kultúry dosť odlišovali. Toni sa Jarmilke snažil aspoň okom laika priblížiť kultúrne obdobia života človeka. Ako sa človek najskôr upieral k bohom, potom sa im otočil chrbtom a vznikal humanizmus, ako sa v zlých časoch znova priplazil k bohom a žiadal ich o skončenie tých časov – chcel žiť bez chorôb a vojen. Veľmi zhruba jej hovoril o jednotlivých fázach vývoji človeka. O zmene paradigiem. Než človek vôbec začal akceptovať svetonázor, že Zem je guľatá, sa museli zozbierať dostatočné množstvo dôkazov. Aj po ich zozbieraní a logickom uvažovaní to najprv človek odsudzoval, pretože to búralo jeho súčasnú paradigmu. Až keď boli dôkazy ničím neodvrátiteľné, musel priznať, že jeho paradigma je raz a navždy zbúraná a je potrebná nová. Ale ani tá veru dlho nevydržala. Prišli vedci a povedali, že Zem vlastne nie je guľa, pretože vo vesmíre na ňu pôsobia rôzne sily rôznymi smermi a ešte k tomu Zem nie je celistvá, je rozlámaná na tektonické platne a že rozdiely v zložení hornín tiež prispievajú k zmenám tvaru. Dohodnutým termínom geoid sa označuje reálny povrch Zeme. Opäť trvalo mnoho rokov, kým sa zozbieralo dostatok dôkazov, na ktoré stávajúca paradigma nestačila. Zdôraznil, že človek stále nenašiel odpovede na svoje otázky, preto si stanoví paradigmu, ktorá opisuje jeho svetonázor. Akúkoľvek otázku človek má, súčasná paradigma by ju mala vedieť zodpovedať. Po čase však vplyvom rozšírenia ľudského obzoru sa však objavia otázky, na ktoré paradigma odpoveď nemá. Paradigma však stále vydrží, až kým tých otázok nie je príliš veľa. Potom sa musí prepracovať. Jarmilka z toho správne usúdila, že ľudský vývoj nenastával postupne, ale až nahromadením skúseností a vedomostí, ktoré podnietili rozpad súčasnej paradigmy.

„Pokiaľ sa niekedy vrátime na Zem a toto im povieme, určite to nebude mať veľký vplyv na súčasnú paradigmu. Určite však rozpúta búrlivú diskusiu, ktorá môže viesť k ďalším vedomostiam, bude sa klásť ešte viac otázok a potom sa už môže niečo zmeniť. Ale to môže trvať aj jeden celý ľudský život.“

Tunajšie Slnko už pomaly zapadalo. Všetko bolo šialene červené, zdalo sa Tonimu. Len čo sa hviezda dostala za obzor, veľmi rýchlo sa zotmelo. Trvalo možno necelých pätnásť minút, kým bola úplná tma. Nebolo vidieť žiadnu obežnicu, pričom Jarmilka vravela, že majú tri obežnice, ale odtiaľ nebolo vidieť ani jednu voľným okom. Obzor bol chvíľu krvavočervený, potom sa zotmelo úplne. Ani najčernejšia noc na Zemi nebola tak čierna ako tu. Gilles iba podotkol, že ho to desí, ale Jarmilka ich upokojila tým, že okrem hadov sa niet čoho báť.

Ráno sa zobudil prvý Bledar. Zdalo sa mu, že spal podozrivo dlho. Nemal vôbec poňatia, koľko trvá noc a deň na tejto planéte, Jarmilka im to nepovedala. Pozrel sa preto na palubný čas. 08:23. Samozrejme, bol synchronizovaný s časom na Zemi a nesedel s tunajším. Vstal sa podíval sa z obrazovky pilotskej kabíny. Tento červený tón svetla, prichádzajúceho od tejto hviezdy, mu napovedal, že nie je na Zemi. Vstal trochu dezorientovaný a s miernym šokom. Nevedel sa z toho spamätať. Bolo toho proste veľa. Asi minútu len tupo pozeral pred seba, kým si uvedomil, čo sa vlastne s ním stalo. Nedokázal teraz nič vypovedať. Veru, toto som nečakal ani ja. Mal pocit, že jeho život už teraz naozaj stratil zmysel. Prečo sa to vlastne stalo nám všetkým? Búšilo mu srdce. Má vôbec on nejaké srdce? Prečo tak naivne počúval Civilizáciu? A vlastne, dalo sa tomu vôbec nejako zabrániť? Mohol som urobiť viac? Mohol som sa vzbúriť? Skončil by som možno na psychiatrii, ale to by ma možno zachránilo. Ale dalo by sa, ako by povedal Toni, premiešať dve nezávislé toky udalostí do jednej celkom novej? Či som však chcel, či nie, stále som bol nútený do toho. Svojej budúcnosti som neušiel. A teraz som do tejto situácie vystavil všetkých mojich kolegov. Budú to ochotní akceptovať?

Vstal a prešiel si mierne trasúcimi rukami po lícach. Len v trenírkach odšrauboval uzáver a vyšiel von. Bolo mu trocha zima a znovu sa rozkašľal. Ten vzduch je tu naozaj odporný. Smrdí potom veľkého orangutana. V rukách držal jeden z posledných zásob pozemských limonád. Uchlipol si z pollitrovky, čo mu dalo zabrať, lebo nedokázal prinútiť ruky v tom, aby sa konečne netriasli. Jeho nervozita však vystúpila do závratnej výšky, ani tú fľašu nedopil a s amokom ju šmaril o mimozemskú pôdu. V očiach sa mu zračila kombinácia hnevu a zúfalstva. Ako im to povedať bez toho, aby ma nezabili skôr, než Civilizácia? Dokážem im vysvetliť, že som nemohol uniknúť svojej budúcnosti? Ale ak je to tak, ako mocná je tá Civilizácia, keď dokáže čosi takéto monštruózne? Každopádne to dokáže a my nie sme schopní jej čeliť nijakými prostriedkami. Však narábajú s človekom, ako s bábikou! Až teraz si uvedomil, ako malí sme oproti Nim. Ako nič nezmôžeme. Zdanlivo ti dajú na výber, ale i tak vlastne vie, čo sa udeje. Ale aké to je? Vedieť, čo sa stane? Nebráni sa takto Civilizácia vlastnej záhube? Ak vie, ako dopadne, prečo vlastne robí to, čo robí? Nechce sa mu veriť, že nad nimi ešte existuje vyspelejšia Civilizácia, ktorá by si to vyžadovala. Nechcel si predstaviť, akých hrozných vecí by takáto Civilizácia bola schopná. Možno dokáže tvoriť vesmíry. Ako, to je mimo jeho chápanie. Musí si však uvedomiť, že teraz to bude boj s veternými mlynmi, pričom celá posádka planéty Zem by bola obyčajnými mravcami. Dostávajú sa do fázy, z ktorej niet úniku.

Udrel sa päsťou do hlavy. Rozmýšľaj! Dokážem čeliť tejto výzve? Čo ma láka viac z tých možností, čo mi ponúkla Civilizácia? Zo žiadnej však nevyviazneme, len čo je pravda. Vždy sa budeme cítiť porazení. Jediná možnosť, kedy by sme vyhrali, je prežiť posledných desať pozemských rokov na tejto planéte. Byť morálnym víťazom. V ostatnom prípade sa nám naskytujú nepreberné možnosti, ktoré sme schopní vnímať prostredníctvom Civilizácie. Ale večný život bez našich druhov by nás uvrhol do večného väzenia. Ale je možné, že nás Civilizácia toho príliš ľudského pocitu zbaví? Niekedy to urobím. Ale najprv celú situáciu oznámim kolegom. Žiadna odpoveď znamená kladná odpoveď. Ale myslím, že na tom sa zhodneme všetci. Určite sa s nimi poradím. Pozbieral všetky rozštiepené myšlienky a vrátil sa do lode. Nie, určite v tom Zem nebude sama.

Autor	Vydavateľ	Licencia	Vydanie	Autor obálky
Peter Štec	Greenie knižnica	CC-BY-NC-ND	Tretie (202 4 )	Peter Štec