Ria Mruškovičová
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Poézia dnešnej doby, kde hrá hlavnú úlohu láska, ktorá je liekom pre celý svet. V každej jednej básni nájdete kúsok seba, svoje životné udalosti a skúsenosti. Križovatky ciest, ktoré vás zavedú tam, kde je to pre vás najlepšie.
Zbierku Gemini napísala poetka a hudobníčka Ria Mruškovičová zo Smoleníc.
Hlaď ma jemne po vlasoch,
nech zabudnem na chvíľu,
že sa nachádzame v systéme
viem, nevyvedieš ma z omylu,
ale skúsiš ma aspoň oživiť.
Prstami rozohráš tóny duše,
aby hrala zladene do hudby
nech nie je pre ňu vľúdny
život, čo žijem v nej, skromne.
Vieš, že to nie je len o mne
je to o nás, si náš dirigent.
Možno mám len strach,
že sa rozladím a ty odídeš,
nebudeš viac hrať v mojich vlasoch
a ja sa budem len strácať v časoch,
keď žili sme tu a len teraz
a životné tóny, hrali pre nás.
Je ticho, tak naháňajúce strach,
a ty len sedíš, tak kamenno,
bez dychu a tepov srdca.
Tak už ma pusti, nedrž v náručí,
čo človeka bolí a zároveň poučí,
aj mňa bolí a veľmi umára,
pichá, páli ako jarná pŕhľava.
Je hluk, naháňajúci strach
ja len sedím, tak pokojne
kolobehy životov mihajú sa,
ostala mi z nich len skepsa,
tak už pusti, nedrž, čo už nejestvuje.
Hompáľam sa, predsa detsky,
aj keď vo svete bláznov - dospelých
modriny z pádov, k rastu vpred, prospeli.
Mám úsmev na perách, v jarných vánkoch,
slnečných ránach a sladkých spánkoch.
Rastieme, ako čerstva tráva pokosená,
nachádzame s úžasom, ako ihlu v kope sena
rodíme sa, z kvapiek dažďových.
Čo zasejeme, budeme na ďalšie dni žať,
máme šancu na začiatky, skúsme milovať.
V jarných vánkoch, cesty vlakom,
s nimi rachot, staré príbehové koľajnice,
tváre mihajú sa, veselé, či smutné, ako učebnice.
Ja len hompáľam sa , predsa už dospelácky,
keby sa dal život, prežívať zas ľahko - detsky.
Stekám ti po hrudi, ako ranná rosa po liste,
tancujem bosá, po tvojich ramenách pevných,
nie som ničia, som len svoja, zrodená z Božstva,
tvoje otázky kričia, akože to z toho množstva,
čo medzi nami pretrváva, sedí na tróne,
neskús ma lámať, neskús dýchať moje vône.
Nevlastni ma, prosím, láska predsa je,
nemusíme prisahať si, ani rodiť nádeje,
energia večná, čo preteká srdcami vzájomne,
nepotrebuje papiere, podpisy, sprisahanosť,
chce len nás a šťastných, nech spolu sme radosť.
Nech sme spolu jedno, čo vysiela vibrácie,
bunka spásy a čistoty, z krásy nech si žije.
Žiadne nútenie, ani okovy na naše nohy bosé,
Milujme sa dňom každým, čo narodí sa v ranej rose.
Kiežby som vedela vyčítať z oblakov,
čo sa tiahnu cez Smolenice ďalej krajinou,
či sme Ty a Ja nastálo, alebo Ja raz za iným
a Ty raz s vetrom, pôjdeš rýchlo za inou.
Nik z nás nevie, netuší, kradmo si želá,
to uvidí osud, veď láska ešte nedospela.
Možno mi budeš nosiť naveky kvety,
a ja ti po večeroch žehliť naškrobené košele,
možno sa budeme preklínať a blázniť
a do svitania prichádzať ticho s odpustením.
Možno mi raz budeš mužom, čo sľúbi tak vážne veci,
možno Ti budem raz manželkou, čo ich splní.
Budeme naozaj? Budeme možno?
Míňajú sa dni, ako oblaky na nebi,
raz vyjde slnko, raz strhne sa búrka
a len Pán Boh na nás spoza žmurká,
zalamuje ruky a chytá sa za hlavu.
Či ľudia zlatí, máte myseľ zdravú?
Nevnímate krásu sveta, plačete do vankúša
pritom pozrieť z okna, stačí len vyskúšať.
Mysle spia, nevnímajú, sú zahalené,
vnímame celkom vyzreto, až keď zostarneme,
vôňa kvetov, poľa, zapadajúce slnko,
tak málo stačí ,ale MYSLE SPIA, nepoznajú svet
krásu všedných dní, nahradil nám internet.
Zvonia na 19-tu hodinu, v októbrovom chlade,
ručičky sa veselo naháňajú jedna za druhou,
čas beží, deň vystrieda noc s pukotom v krbe
a telá nám jemne objíma nedeľa.
Listy ožltli, ticho prezliekajú šat
znovu, ako vždy na tisíc krát
my si prezliekame masky, bez ohľadu na počasie.
Ročné obdobia sú nám ukradnuté,
ukradnutý čas, i ukradnuté ručičky hodín,
Na čom vlastne záleží? Na vetre, čo bozkáva líca?
Na kvapkách dažďa, čo bubnujú po večeroch?
Na preplakaných vankúšoch, na prelome života?
Hľadáme zmysle, áno celkom prirodzene
hoc jedno je, aké sú to, hlavne aby boli,
aby sme zapadli do davu, aby sme sa nemačkali
mali plné vrecká, plné hlavy a doma všetky stoly
Aby zabudli sme, že strata ozajstného zmyslu, bolí....
Vyzliekam zo seba kabát spoločnosti,
ten špinavý kabát všedných dní,
najedená som do sýtosti ľudu,
veci boli tak, aj budú.
Prijímam skutočnosť a precitám,
na čo odpovede niet, na to sa nepýtam.
Utečiem raz, viem dobre kam,
na miesta, ktoré odovzdám spomienkam
do čistoty duše, do čistoty myslí,
všetky myšlienky, prudko srdce stisli.
Všetko dobre viem, i tak mám v duši horko,
pľujem na matrix, vyhlasujem doživotný bojkot!
Nikdy nehovor NIKDY a nikdy nehovor NAVŽDY
slová s úmyslom LÁSKY, aj s úmyslom VRAŽDY,
dávaj si pozor, čo vyslovia ústa,
slová sú nabitá zbraň, čo tíško strelí
sľubujem Ti, že nič nás predsa nerozdelí
A rozdelí predsa, čas neúprosný
prídeme o vieru, dôveru, o sny.
Slová a slová, slová a slová
na sľuby, na tie právo kto má?
Jazyk, on potajomky hlúpo sa viaže,
ale on niekedy viazané splniť nedokáže.
Dávaj si pozor, čo vravíš a šepkáš,
skús si na pravdovravnosť zvykať,
aby si nemusel za slová PYKAŤ!
V opojení ranných myšlienok,
keď odchádzajú sny a s nimi ilúzie,
keď odišla noc a slnko ich zmyje,
nový deň už klope a otvára si vráta
počíta koľko sĺz, bola asi strata.
Skáčem šípku do samoty, nie je tu nik
iba myseľ do nahoty, ten slávny podvodník,
čo opantá človečinu a zahryzne, vždy vie kam
tú včerajšiu ilúzií špinu, zo seba si vyzliekam.
Počúvam hru vetra, ako brnká do listov
do tohto vtáci, štebocú si svoje
ja som nadšená týmto koncertom, teším sa.
V samote duše, do nej sa ponorím
hladkám ju, čo treba, to dotvorím
vedieme monológy, čistíme smútky.
Sme samé, obe a predsa spolu,
žiadna vôňa ega, nehrá tu rolu.
Sme slobodné, každá má svoje slová,
ak niečo pokazí sa, opravíme znova.
V samote duše, tie radostné chvíle
keď som šťastná, čo si viac priať?
Nemajú vodu a Ty kričíš,
keď čo i len pomaly kvapká,
neďakuješ, že ťa ochladí, osvieži.
Nemajú jedlo, možno len sústo, ďakuj zaň človek, skús to - Ty zahadzuješ malé zbytky.
Pracujú ťažko, no žijú okamihom,
úsmev majú, napriek vplyvom,
Ty nadávaš z mäkkej voňavej postele
čakáš na piatky, soboty a nedele.
Hádame sa, raníme blízkych,
pritom sme všetci rovnako nízki,
neobjímame, slovo Ľúbim Ťa je neznáme,
až keď niečo stratíme, hodnotu spoznáme.
Žijeme včera, zajtra, za rok,
ale teraz, je predsa čas jediný,
kedy užívajme si života hodiny.
Zastavme sa, nadýchnime, krásne stíchnime
prijmime s pokorou poďakujme za svet,
aj tak jedného dňa vrátime sa všetci naspäť.
Vo vlasoch, splietaš mi výčitky
zo včera, čo klopú na príbytky,
našich spoločných nocí, posplietaných.
Skrývam sa v tebe pred svetom,
aby bolo ľahšie, odvracať pozornosť
aj tak vieš, ja viem, že som tu, ako hosť.
Hladíš pramienky, uvádzaš do pokušenia,
najprv ich ospevuješ vedmo, až do zotmenia
a s lietaním netopierov, hádžeš im otázky,
čo tam s láskou, o láske, bez lásky.
Dych minulých nocí a prach ciest,
s bolesťami duší a slzami stekajúcimi sklom,
rozotreté prstami detí, žien a clivoty mužov,
odneste ma preč, nechcem to vidieť, či počuť.
Chcem sa znovu budiť do sveta mieru,
znovu mať tú starú, ale dobre známu vieru.
Vieru v rána slnka a farieb dúhy,
naťahujem do neba prosebné stuhy.
Aj vietor sa hnevá zlosti, čo chrlí ľudstvo,
zametá s listami jesene, kvapkami dažďa,
je tu pusto, je tu vieme akosi krvilačne,
tak nech sa dobro s láskou šíriť začne.
Už sa ani rátať nedá, koľko ľudí priahne
za tým pachom peňazí, azda do pekla sa tiahne.
Aspoň keby sa hlupák plazil zodpovedne - sám
a neťahal nám do večnosti duše otcov, mám.
Potichu sa zobudiť do sveta, s novým vekom
a vidieť znovu stať sa z človeka - ČLOVEKOM.
Na čom záleží, v čom je podstata?
Čistota pobreží, krvavá odplata?
Svet sa zbláznil, je prirýchly, pribláznivý,
neviem sama, kde vzali sa, všetky tieto divy.
Ticho, tma, pokora, to je hudba tela,
preto z tohto života, do naha som onemela.
Tituly, kravaty, obleky, za chrbtom pištole,
viac v práci, za volantom sedíme ako doma pri stole,
lieky a úplatky, klamstvá a hádky,
zavreli nás čistých, do špinavej ohrádky.
Neverím, že sme ľudia, zostala len nádoba,
neviem nájsť slovo, na koho sa ľudstvo podobá.
Básne s číslom 22 na dne rybníka,
pýtajú si renesanciu a hľadajú vinníka,
zavrite ma, bičujte, pľujte do tváre,
som svoja a budem ňou, aj keby prišiel koniec sveta.
Raz príde ten mráz a s ním dohorí Posledná cigareta.
Ria
Mruškovičová – Gemini