Renáta Montmartre Bogdáni
|
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Ako v básni, tak aj v próze. Viem, čo mi ide, viem, kde to kríva.
Viem, že moje básne nie sú najhoršie, no na druhej strane nie sú ani zďaleka geniálne. Viem že rytmus aj rým mi často len sekunduje, lebo na prvé miesto kladiem ideu.
Zbierky básní mi vyšli len v elektronickej podobe, s prózou mám väčšie plány. Tam sa to, aspoň doteraz, rysuje na knihu. Na román ani novelu sa necítim, no taká tá zbierka poviedok, tú by som zrejme dokázala zostaviť v typicky Renátkovskej kvalite.
A čo sa týka poézie, ostáva mi s ňou len koketovať. A v kútiku duše sa zmieriť s tým, že na výhru v literárnej súťaži to zrejme nebude.
A tak nemám toľko trpezlivosti so skladaním „rubikovej kocky básne“, ako Zuzka, ktorej každá báseň je sťa malý skvost. A už vôbec to nevidím na sonetový veniec, ktorý so svojou pevnou štruktúrou som videla doposiaľ len od Erika.
Renáta. B.
V tejto zbierke sa čitateľovi predostrie prierez môjho sveta. Nájde tu básne aj punkové texty piesní. Je to vlastne akási esencia od začiatkov mojej tvorby až po súčasnosť. Je v nej odkaz na moju milovanú záhradu, na lásky a sklamania z nej, na depresie a nočné mory, čo ma kvária a aj na mnou už notoricky omieľanú problematiku závislostí, ktorá robí z ľudí nesvojprávne bábky.
Copyright: Renáta Bogdáni
Doslov: Stefan Ziegler
Rok vydania: 2019
Neprídem
v tridsať eurových teniskách
na tristo eurovom bicykli
a nevysolím
tri tisícky
za tepaný plot
popred
tridsať tisícovú chatu
Nebudem
sa biť do pŕs
a
nepozvem ťa na večeru
do Ufa nad Bratislavu
Mám len seba, tvrdú hlavu
mäkké srdce, krutú pravdu
Desiatky obrazov
a stovky kníh
tisíce veršov
v tichu sa rodiacich
....
Neverte básnikom, nemajú nič. Len krvavé srdce, na dlani gýč.
Bol raz jeden veľký pán,
na meno sa nepýtaj !
Čo priateľstvo si kupoval
na názor sa ťa nepýtal...
Celé dni pil, vo veľkom snil a hodoval.
Aj svet sa mu klonil, bol mocný kráľ.
Bol raz jeden veľký pán,
no odkiaľ, to sa nepýtaj !
Čo detičky obľuboval,
no teba sa to netýka !
Všetko, čo chcel, si proste vzal a bolo fajn.
Tak v lunaparku žil náš mocný kráľ.
Bol raz jeden veľký pán,
no kam šiel sa nepýtaj !
Raz choroba ho premohla,
no tej ten peniaz nechýba.
Tak darmo chcel, aj on trpel, jak chudoba.
Len náhrobný kameň vraví: hľa bol raz kráľ !
V smrti sme si rovní: veľkí – malí, mocní-slabí, princezné aj Popolušky.
Najprv bola vina,
Od nej sa odvíja
Každučičká bolesť
vnorená do vína.
Bývala som milá,
Než si porozbíjal
Moje sny v tvoj dotyk,
Zrúcal si dominá.
Vinná je nevina,
Nevinná je vina.
Vinná aj nevinná
Je tá kvapka vína.
Keď ťa už nevídam,
Aj slnce zhasína.
Skrotená som líška
Bez teba stratím sa.
Črepiny ne-lásky,
Na prach sme rozbili,
Načo všetky hádky,
Veď sme sa hodili.
Vinná je nevina,
Nevinná je vina.
Vinná aj nevinná
Je tá kvapka vína.
Stále je tu chyba,
Prázdnota ubíja.
Neprijímam koniec,
Ja stále začínam.
Vinná je nevina,
Nevinná je vina.
Vinná aj nevinná
Je tá kvapka vína.
Keď ťa už nevídam,
Aj slnce zhasína.
Skrotená som líška
Bez teba stratím sa.
Sladké slová, vraj iba pre teba. Poet ich rozsieva, kade chodieva.
Medové rečičky – návnada pre ryby.
Pochybuj, premýšľaj, kto je tu bez viny ?
Aký máš strom?
Čo je plodom tvojho života?
Kvitneš plne, či len razom
padneš do blata?
Možno si aj bonsaj vzácny
skvostne stavaný
stále vkusne ostrihaný
magnet na dámy
Možno v kľude na vidieku
ticho nasávaš
Jutovina ladí oku
a si krása krás !
Ale predsa je tu možnosť
že si stratený
Že si rástol nadivoko
bez opatery
A darmo ti naložili
mešce peňazí
Pomaly sa roztratili
-jesenné listy !
Opustený ostal si sám
v kraji bez svetla
lesk a bieda kurtizán
ťa podviedla
Skromné plody nič nestoja
Odraz mladosti
Si len prázdne torzo stroja
- Zbierka kostí
Sníval si o krajšom svete
o láske a kráse
no len drobné ostali ti
pár výhonkov básne
Neverte básnikom, opijú vás sladkým slovom.
O kráse, o láske, vzbudia vo vás vášne.
Sladkými slovami hladia stehná, ňadrá, vnady.
Poet nespútaný je na posteli nahý !
Spomínam každý deň,
plačem nad Tebou,
straší ma vlastný tieň
v krajine tieňov.
V bolestiach rodím svet,
akého ešte niet.
Bez lásky, bez hostí,
bez štipky radosti.
Jak víchor kvílim
a neutícham.
A v tejto chvíli
je každý z nás sám.
Žíznime po láske,
po čerstvom chlebe,
po sne čo necháme
schované v sebe.
Sýtym závidíme
trpiac hladom.
Plačeme ticho
v chlade na dedine
Medové motúze ! Básnik vie, ako vám ich ťahať pod fúzy.
Aby ste uverili vo vlastnú výnimočnosť.
Venuje vám báseň, napíše pieseň, vkradne sa do srdca a odchádza ako obyčajný zlodej snov...
Útlak je balvanom stále ťažším.
Znášaš, no zárezy počítaš si.
Kvapka za kvapkou plní pohár,
Až raz ukážeš brutálnu tvár.
...brutálnosť v nás...
Besnenie.
Začína sa
Besnenie.
Nič mi nepripomínaj,
Ešte nie!
Zákerná brutalita,
Besnenie.
Víťazí tvoja pýcha,
Besnenie.
Pokračuje
Besnenie.
Hlboko nezvažuje
Besnenie.
Odtrhnutí z reťaze
Všetci sme.
...
Nie si od barbarov lepší ničím,
Ak už nič nestaviaš, všetko ničíš.
Už slza za slzou plní pohár,
V zrkadle stráca sa brutálna tvár.
...nezmysel náš...
Besnenie.
Začína sa
Besnenie.
Nič mi nepripomínaj,
Ešte nie!
Zákerná brutalita,
Besnenie.
Víťazí tvoja pýcha,
Besnenie.
Pokračuje
Besnenie.
Hlboko nezvažuje
Besnenie.
Odtrhnutí z reťaze
Všetci sme.
Toto som písala ako text piesne. A Bláznov tiež. No sú to také tie nárezy, punkové bláznenie nespútanej duše. Kde sa môže ľudská myseľ slobodnejšie vybúriť, ak nie vo svete hudby a fantázie ?
Blázni, šialení, sú tu všetci grázli.
Vreckári, zlodeji, tu sa všetci našli.
Piatok zbližuje, pivo sa kupuje.
Na každej zábave divo sa tancuje.
Blázni,
Grázli,
Skazení
Na zemi,
Všetci sa tu našli.
Kamarátime sa, kým spolu pijeme.
Ožerieme sa a hneď sa bijeme.
Piatok treba piť, bez toho to nejde.
V sobotu opica, tá už dáko prejde.
Blázni,
Grázli,
Skazení
Na zemi,
Všetci sa tu našli.
Nikto sa nebojí alkoholu, trávy.
Mladý máš žalúdok, veď to dáko strávi.
Aj dievky núkame, nech si dajú s nami.
Veď to zostane iba medzi nami.
Blázni,
Grázli,
Skazení
Na zemi,
Všetci sa tu našli.
Delí nás polka
republiky
Skade je toľká
pachuť viny ?
Samota trpí
odcudzením
a vtáky v tŕní
padnú k zemi
Ty fajčíš
Camelky
Ja vláčim
karamelky
V samote
stratené
holúbä...
Blaznieme
len spíme jemne
A sme v úplne odlišnom svete. Vo svete virtuálnych básnikov, ktorými prekvitajú básnické portály. S ohňostrojom komplimentov a lajkov. Sladké zaláskovanie aj odláskovanie bez toho, aby sa človek odhalil spoza monitora.
Prekážky máme
iba v hlave
Načo je spoveď
ak nie práve
na odblokovanie
bariér ?
Zastavme čas
a očisťme priestor
od balastu v nás
Len nájdime miesto
kde vieme byť
šťastní zas
Doznel už krik a plač
A už len mrazí nás.
Zachránení sú už zachránení
A stratení navždy stratení.
Nával snehu neprežil,
A možno nikdy nežil.
Možno mi len veľa sľúbil,
No nikdy ma neľúbil.
Postávam nad prázdnym hrobom.
Ticho šepkám moje Zbohom.
Pochoval ho svet pod snehom,
Kat, čo nie je mojím svetom.
Už neviem, či naozaj žil.
Či neboli to len prázdne lži.
A čo so mnou ? Či ja žijem?
Alebo zaživa hnijem?
Tá lavína drieme v nás
A padne vždy: zas a zas a zas a zas.........
Zlovestné je
Meno moje
Mordad
Vraždím neviniatka
Mordujem priania
Potrat
Nie som anjel života
lež smrti
Ja vás zaznamenám
živí ste či mŕtvi
Duše vám pozbieram
iní vás súdiť budú
či zaslúžite večné zatratenie
či uniknete nášmu súdu
Mňa nespoznáte
veď mením tváre !
Krídla mi nedotrháte
Dorastú mi ďalšie stále.
Na pohrebe
panovníka
panna obeta
Na loďke
je podávaná
ako večera
Na biely šat nevinnosti
krv sa prúdom valí
Tak sa mladosť s ním zasnúbi
v krajine Valhally
Všetky oči ma už pália
Moja dýka pannu sťala !
Jej krv mi na rukách schne
Viac rečami hovorím
Vždy len jedno komolím:
Odpusťte
zo zla je až banalita
zatemnená myseľ kmitá
plné obrátky
z lások ostáva škrupina
celuxová hatlanina
pán nedokonalý
zaseknutá ručná brzda
gumy horia
a sneh vŕzga
v salóne mi gély dajú
prsty zlatom ovešajú
na čele brázdy
botox skrášli
vlasy dolepia
prsia nafúknu
len dušu nechajú
tisícročnú
ideme vlastnou cestou
nerumádzgaj
pri mne nestoj
ako soľný stĺp
keď nie spolu
tak aj osve
keď niet z čoho
aj tak poďme
neplávam so zdochlinami
ber ma celú
aj s chybami
deravými ponožkami
ideme len vlastnou cestou
bo nemáme
voľný priestor
medzi nami - milencami
ostýchavo
romanticky
zaslepenosť
fanatičky
vzýva nebesá
prepotená
až do nitky
neopúšťam
nádej nikdy
spásne
klamem sa
dráždim hada bosou
nohou
prišľapujem vtáka
ústa mám jak vráta !
ľúbim ostrov
nadivoko
bez pozlátka
lži sa vrátia..
vidím biele myši
krysy
slzu v oku vraha
milovať mi bránia
sfetovaný tuhne
v kúte
psychopat a muky kruté
chystá iba
pravda
právd
Máme všetko
čo sme chceli
len toho niet
kto sa s nami
o kus tepla podelí
Máme mäso
chlieb a mlieko
a koláč sa nepripiekol
Len tie rany
na duši
zlatá faloš v nás dusí
Máme veľa
No nedáme
Do úst biednych
stratených
V zlatej klietke si lietame
A raj nie je na zemi
Toto všetko
pivo, víno
vyteká nám
z nosa, úst
Na to peklo
vlastnou vinou
nedokážem zabudnúť
My sme mäso
krv a mlieko
Pripečení kmášu telo
naše, lež sa nedarí
zliepať rany slinami
Hystéria
prejedania
prevracia nám žalúdky
Averzia ide z chleba
z mäsa, krvi
aj ľudí
Steká všetko
pivo, víno
po brade aj po stole
-*-*-
Ako krásne by sa žilo
mať útechu v kostole
Prestanem sa trápiť
Vážne
A prestanem písať
Básne
V prestrojení neprepadnem
O polnoci
Pumy
Žiadne
Prestanem budovať meno
Čo znelo
Tak osamelo
Nevzývam viac Boha Jeho-
Va sa
Nepodobá
Na akvarel
Čisté Nebo
Previažem si
Oči nehou
V zákutí záhrady
zápasí záhradník
s pátosom kráľa
Zástena mátoží
Máme síl viac než dní
kým príde spása
Zástupy mávajú
nástupu kráľa
Strácame zásluhy
kráčajúc na hrad
Prázdnymi bránami
vchádzame zrána
Rúcame zábrany
plápolá sláva
Kráľovná v zázemí
nádvoriu máva
Spálená súzvukom
krásy sa stráca
Malými vrátkami
vchádza k nám láska
Záletník vráť sa mi
v zátiší prázdna
Prečo pravda
páchne potom ?
Prečo plačem ?
Čo ťa po tom ?
Prečo klame
ryba na dne
ohnivého jazera?
Presso chladne
misy prázdne
a pravdu
nám
netreba
A nadíde deň
Príval sa zastaví
Bez duše bdiem
Nad troskami
Skráti sa tieň
Tulák sa zastaví
A ja neviem
Prečo Boh troška mi
Neuvoľní sen
Príkro sa valiaci
Zo škár aj dier
Invázia myší
Strácame sa v šedi
asfaltovo bledí
omietnutí popolom
Z koláča si neodlom !
Zahaľ ruky
nohy, dlane
aj tvár, nech nik
nezrie na ne
Strácame sa v spleti
sietí
čo prezradia nám len deti
Šupiny obrastú tváre
sila básní
neustále
horí
teplou
žiarovkou
stretnime sa
nanovo
Láska
nie je povinná
Nenanútiš
Nepokradneš
Nepožiadaš manželku blížneho
svojho
Láskanie
na stole plnom vína
Nenútene
Nemé tiene
Požehnané dobrodenie
Sladké semä
Láskaj
ma len ak to cítiš
že ma musíš
nútiť
kradnúť
v depresii neupadnúť
Požiadaj ma o kus času
čaj o piatej
morskú riasu
Miluj srdcom
abo nijak
lebo v láske
som
vždy
vinná
Žijú to isté –
nie je to
to isté
Cítia to isté
nie je to
to isté
Jednu nosíš na rukách
druhú pochovávaš
Kriste
Dvaja
vidia to isté
ne neopíšu
nenakreslia
nezrkadlia
So srdcom na tácke
nepredstavia
odrezanú hlavu
Salome
Dve mysle
nie také isté
i keď nezištne
skáču si v reč
Hádajúc sa na hladine
s vlastným odrazom
márnosti
Ty voľná
ja viazaná
učesaná
strapatá
Ty snívaš
ja blúznim
na príťaž
zablúdim
Ty hore
ja dole
nad nami
rozpálené
zore
Ty bledá
ja tmavá
vieš
to sa stáva
že rovnaká cesta
inam nás vedie
rovnaké gestá
inak zasnené
Lomcuje mnou sila básne
Čo ňou je
a čo len márne
skladá slová do klbka ?
Jak fakľa, čo nevzbĺkla
Ako nemo predať vášne
nech na papieri nezhasne ?
Čo je veľa
a čo málo ?
Nech vieš že to
za to stálo
Postav dom
a zasaď strom
kvet za oknom
pod ním záhon
Domov je ticho
teplých stien
praskot ohňa
bzukot včiel
Domov je krik, nemý plač
prázdne hniezdo
suchý chlieb
Raz prestanem
hľadieť priamo
dýky slnka púšťať na dno
rozpálenej dúhovky
hľadieť na hnus
špinu sveta
odkvitnutie
peklo leta
lebo slnko spáli trávu
zhorí les
zanechá pachuť
...
Raz prestanem
počúvať vás
hlasy nenásytných
tvorcov právd
falošnej cudnosti
a diletantných rád
tu v tôni podsvetia
neradno
sa obzerať
...
A prestanem písať, čítať,
z podzemia sa k vám ozývať
spovedať sa
radiť pánom
čo si lesk kradnú neprávom
Nehovor mi
ako ti chutí
rozviaže jazyk
premaže smútky
Povedz aj B
ak bolí hlava
žalúdok, pečeň
úd, čo nevstáva
aký si chorý
ako len ležíš
neschopný činu
ako sa tackáš
aký je bordel
na "mieste činu"
Veď priznaj,
ako si vypil
alpu pod paplónom
červený olej
potiahol
omylom
Potom sa ukáž
keď už doriháš
keď kvôli lietaniu
nie si môj, ani náš
Pomaly pozmývam
tvoju pečeň z dlážky
Zomrel z chorobnosti
Život je raz krátky !
Písať básne je terapia. Aj terapia. Keď čítam básne od Renáty, tak mám pocit, že dokonca aj úspešná terapia. Asi pre ľahkosť, ktorou sa mi prihovárajú. Nikdy nemám pocit, že by nad ňou jej emócie a zážitky získavali prevahu. Jej spôsob vyjadrovania je priamy, bez zbytočných kudrliniek a zložitých obrazov. Sú priame. Preto – predpokladám – osloví najmä tých, ktorí sami bojujú s nie ľahkými životnými podmienkami a zložitými životnými situáciami. Pretože práve takto a toto potrebujú počuť. Nepotrebujú počuť niekoho, kto podlieha a narieka, ale niekoho, kto ešte stále dokáže byť nad vecou. Potrebujú počuť bojovníčku tak so sociálnymi podmienkami ako aj s vráskami, ktoré jej kreslia do básní osobné vzťahové problémy.
Poetické „lapsusy“ – s ktorou sa autorka v úvode vyrovnáva so zbytočnou prísnosťou – sú väčšinou funkčné a nepôsobia deštruktívne. Naopak, aj v básňach je cítiť zmysel Renáty pre reportáž a schopnosť presne vyjadriť atmosféru, v ktorej vznikli. Básne nevyvolávajú žiadne pochybnosti o tom, čo chce autorka sprostredkovať. Vďaka tomu má táto zbierka šancu osloviť širšie spektrum čitateľov – skúsených čitateľov poézie, aj tých menej skúsených.
Stefan Ziegler
Renáta
Montmartre Bogdáni – Neverte básnikom