Neviditeľný

Pavel Sekerák





















Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

GKBN

Pavel Sekerák

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2020)

110001



Obsah

Neviditeľný 1

Obsah 2

Noc je mojím svetlom 3

Porazený 4

Odovzdaný 5

Nedotknuteľný 6

Tváre-nie 7

Šťastie 8

Nehybný 9

Som 10

Kosti 11

Víc 12

Kos 13

Západ slnka na Kľaku 15

Eliške 16

Rovnica 17

Len kvôli nádeji 18

Ozvena 19

Na kolenách 20

Au! 21

Súmrak 22

Na pláži 23

Neslušný návrh 24

Zvony 25

Horúčka 26

Neviditeľný 27

Noc je mojím svetlom

Opäť sa v noci mestom túlam,

nemajúc cieľ ani úmysel.

V odrazoch kaluží skúmam...

Má život zmysel, či nezmysel?



Kamkoľvek sa pozriem,

sú iba prázdne ulice.

Zmietam sa ako červík,

na konci božej udice.



Synefrín, taurín, kofeín.

Traja králi z východu.

Udržia ma na nohách,

až kým dôjdem k podchodu.



Na jeho schodoch spočiniem,

v objatí špinavých stien.

Dúfam, že to tak ostane,

že nepríde ďalší deň.



Noc je mojim svetlom,

bdenie je môj spánok.

Úsvit pripomína

pachuť poštových známok.

Porazený

Podlomené kolená,

telo bezvládne klesá k zemi.

Vo víťazstvo som veril,

padám však porazený.



Zaťaté zvyšky zubov,

zvuk praskajúcich kostí.

Ostrá i tupá bolesť,

krvou zaliate vnútornosti.



Rozmazané videnie,

spolu so zvukom mizne.

Už som iba tieňom,

vlastnej podobizne.



Pocity proti pocitom,

bojovali všetkými zbraňami.

Je koniec, zima a tma.

Všetko je konečne za nami.



Končí otváracia doba,

otvorených rán.

V krvavých rukách,

svoje srdce mám.



Odovzdaný

vo svetle tmy

stojím pred tebou

zahalený

do priehľadnej nahoty



ale ty stále nemáš dosť

a vyzliekaš ma ďalej



z mojich rýmov

z mojich myšlienok

z nevyslovených túžob



v trasúcich rukách

na podnose z túžob

podávam ti ich

všetky do jednej



bez obalu

bez pridaných farbív

bez iracionálneho strachu



Nedotknuteľný

šiješ moju dušu

rozbitú

na milión ostrých fragmentov

všetko čo si želám

je opäť začať veriť



asi sa príliš skoro vzdávam

a možno len potrebujem

trochu viacej času

opäť vidieť slnko

tam, kde iní vidia tmu



zlomený do temnoty kričím

nik nepočuje moje volanie

len mesiac čo neuzrie ráno

v ktorom krídla vtákov

dažďom nedotknuté

tieňom zakrývajú prázdne námestia



v snoch smelo a bez obáv

prekračujem hranice

s úsvitom sa strácam

a naďalej ostávam

nedotknuteľný

Tváre-nie

Nosíme masky,

cez ústa pásky

a slová falošné,

ako úsmev predavačky.



Neustále v pokušení,

aj keď mimo podozrení,

skúšame nemožné

a tvárime sa dospelácky.



Šťastie

Možno som čakal príliš dlho.

Počítal dni a noci na prstoch.

Šťastie únavou neusnulo,

vidím ho iba sem-tam v snoch.



Úspešne skrýva predo mnou,

tvár aj celé svoje telo.

Môže prísť ku mne bez obáv,

keby len trochu chcelo.

Nehybný

Som nehybným bodom v čase,

nehybným bodom v priestore,

farebná bodka v čiernej mase,

robot z budúcnosti v kláštore.



Nenávidel som samotu,

trápil pre ne-záujem.

Čím viac ľudí spoznávam,

tým viac samotu milujem.



Som

zamlčaný podmet vo vete,

pravda neskrytá vo víne,

dych, ktorým odfúkneš púpavu.



Chytený do asociálnej siete,

uväznený v hranatej bubline,

opúšťajúci slnečnú sústavu.



Zapadám za horizont ticha,

objavím sa až v kvapke vody,

v tej, ktorá sa ti z líc odparí.



Som pointa čo neuniká,

ôsmy div živej prírody,

som chyba, ktorá sa podarí.



Kosti

V noci ku tebe prídem,

tak buď na mňa pripravená.

Zosilním frekvenčný príjem,

vymažem z kalendára mená.



Nedám si servítku pred ústa,

ani do vlasov sponky.

Na stenu nakreslím anjela,

polámem kvetom stonky.



Prídem zablatený a bosý,

oblečený do nevinnosti.

Musím to urobiť skôr,

než mi hlina zakryje kosti.

Víc

Neznám tě, však nejsme si cizí,

jedeme na stejné vlně.

Mé stopy v písku již brzy zmizí

a stratí se v nové duně.



Než se tak stane, chci ti říct,

jak hodně pro mne znamenáš,

každý den chci tě víc,

víc, než cokoli co uděláš.



Kos

Uprostřed cesty

stojí černý kos.

Nevnímaje vůbec,

že je celkem bos.



Nevnímá svět kolem,

jen upřeně hledí.

Barvy se mu slily

do klubka temné šedi.



Pár metrů od něj,

v pomalém pruhu,

je další jedinec

stejného druhu.



Hromádka černého peří.

Je to pořád on?

Tomu se těžko věří.

Utichl jeho zvon.



Prošel na druhou stranu

po duhovém mostě.

Budu raději mlčet.

Nechci mluvit sprostě.



Je mi ho líto, chudáka.

Toho druhého taky.

Stojí tam a dále hledí

jak stahují se mraky.



Smráká se nad nimi,

žijí na padesát procent.

Ve čtyři ráno více

neuslyším jejich koncert.



Auta se ženou kolem,

každý si svého hledí.

Hlavně, že se jim dobře

ve svých kárách sedí.



Nepovšimnut lidmi,

ve smutku tam stojí dál.

Tedy kolem osmé

uprostřed cesty stál.



Slunce se pohnulo,

k vrcholkům hor se blíží.

Něco je ve mně jinak.

Něco mě pořád tíží.



Na zpáteční cestě

má předtucha se potvrdila.

Životní cesta kosa

navždy se ukončila.



Západ slnka na Kľaku

Nebráňme slnku zapadnúť.

Kde nie je svetlo, nie sú žiadne tiene.

Musí to takto dopadnúť,

je to tak prirodzené.



Deň umiera za obzorom,

lúči sa s nami farbami.

Nesmúť za ním a pozri sa,

na tú nádheru nad nami.



Miliardy hviezd a túžob,

všetkých, čo ku nim vzhliadajú,

žiaria v tme a nedotknuté,

naše tajomstvá skrývajú.



Tajne si niečo zaželám,

keď bude z nich jedna padať,

aby si našla priateľa,

náruč, kde nebudeš sa báť.



Aby si na západy,

nehľadela sama.

A aby si o to viac,

milovala rána.



Eliške

Vyhrala si prvú cenu,

za najširší úsmev na Zemi,

za radosť tak prirodzenú,

že ostávame zahanbení.



Zabudli sme, že nás bavil,

život, keď sme boli deti.

Ale keď sa usmeješ,

slnko opäť svieti.



V momente sa rozostúpia,

starosti aj mraky.

A my opäť zatúžime,

trhať divé maky.



Rovnica

Za viečkami ukrývam sa,

pred najvyššou entitou.

Život je iba sen, zdá sa,

z ktorého som precitol.



Ani mŕtvy, ani živý,

niekde medzi čiarami,

upravujem algoritmy,

no nič nevychádza mi.



Nekonečná prázdnota,

na druhej strane rovnice.

A ja stále iba snívam,

že bozkávam ťa na líce.



Len kvôli nádeji

Už asi po stý krát,

možno sto desiaty,

pokúšam sa zdvihnúť z prachu.

Koľkokrát ešte,

si rozbijem kolená o skaly?



Plazím sa ako had,

túžim sa nevrátiť,

na miesto čo má tú pachuť,

do sveta, v ktorom

strácame to, čo sme získali.



Len pre tú nádej opäť,

dvíham unavené hnáty,

len pre ňu sa ešte nevzdávam.



A vstanem znovu,

cieľ z očí nestratím,

v hlbinách seba spoznávam.



Ozvena

Raz, razz, razzz, razzz…

Ozýva sa hlas, hlass, hlasss…

A za nechtami mráz, mrázz, mrázzz,

štípe ako ďas, ďass, ďasss...



Snáď, snáď, snáď, snáď…

nebudem sa báť, báť, báť…

Na vrchole stáť, stáť, stáť…

A veselo sa smiať, smiať, smiať...



Zatiaľ však len blúdim tmou, tmou, tmou…

Aj keď mal by som byť teraz s ňou, s ňou, s ňou…

Uväznený som v podzemí, podzemí, podzemí…

Bez nároku odmeny, odmeny, odmeny...



Na kolenách

Prešli sme už každou cestou,

mysliac si, že vedú k cieľu.

Nemohli sme sa viacej mýliť…



Podám ti ruku ako gesto,

v ktorom opäť nájdeš vieru.

Kto chce ísť hore, musí sa najprv znížiť.



Až na tej úrovni,

až tam celkom na dne,

zistíš, že si to ty,

kto tvoje sny kradne.



Až na tej úrovni,

keď dýchaš prach zeme,

zistíš odpovede,

na všetko čo chceme.



Au!

Nebudem ti klamať,

bolí to jak sviňa.

Môžme sa len hádať,

čia to bola vina.



Dávam si dolu z čela kus omietky,

považoval som ťa za tú pravú.

Teraz len píšem krátke poviedky,

a o stenu si búcham hlavu.



Súmrak

Za súmraku klesá

teplota tvojich dotykov.

S každou ďalšou minútou

sú tvoje prsty chladnejšie.



V posledných lúčoch slnka

vidím čo cez deň mi uniklo.

V ich svetle sú tvoje

zreničky čoraz čistejšie.



Každá z nich v sebe skrýva vesmír

prenikám do nich hlbšie.

Tvoj dych sa zhmotnil do hmly

a tiene sú čoraz dlhšie.



Pohltí nás nekonečná tma

a zakryje našu nahotu.

Pretože je to láska,

čo navždy ukončí samotu.



Na pláži

Nepoznám dôvod, pre ktorý

nevnímam ostrú bolesť v hrudi.

Hoci je nad slnko jasnejšie,

že niečo nie je v poriadku.



Za sebou v piesku nechávam

rozmazané stopy krvi.

Bez sĺz je more čistejšie.

A slová uložené do riadku.



Neslušný návrh

Nevadilo by Vám ak sa vzdialime?

Myslíte od témy?

Nie, od spoločnosti.



Spočítame bublinky vo víne

a potom nesprávnou nohou

vkročíme do večnosti.



Zvony

Dvadsaťosem tónov

zahraných bez licencie.

Na srdciach ťažkých zvonov

vyryté indície.



Rozumie im každý,

navádzajú ťa na cestu.

Ich hlas sa bude šíriť

od mesta k ďalšiemu mestu.



Horúčka

Teplota môjho srdca

nebezpečne stúpla.

Bolo tesne po tom

ako si sa ho dotkla.



Trvalo to krátko

a ja teraz hľadám

čím zaplním miesto

po zmazaných fotkách.



Neviditeľný

Keď idem okolo teba

pripadám si ako duch.

Hľadíš priamo na mňa,

ale vidíš iba vzduch.



Tvoj pohľad mnou preniká,

akoby som tam nebol.

To som v tvojich očiach

tak hlboko klesol?



Povedz, prosím, čím to je,

že nevnímaš moju prítomnosť.

Pretože sa neraz cítim

ako nepozvaný hosť.