Pár - Ty






















Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

GKBN

Pavel Sekerák

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2020)

110101


O knihe

Boli ste niekedy v situácii, že ste nevedeli či môžete veriť vlastným očiam? V situácii, keď sa okolo vás deje toľko absurdných vecí, a vy neviete čo si o tom všetkom máte myslieť? Mladý grafik Allen Dobrovský to zažil na vlastnej koži. Moment, keď v prístave uvidel ako jeho kolegovia vynášajú z firemného auta nehybné telo muža, bol iba začiatok príbehu s nečakaným koncom. Poviedka opisuje jeden neobyčajný deň kolegov z reklamnej agentúry, na ktorý určite len tak nezabudnú.


Pár – ty

Vracali sme sa vlakom z výstavy vo Frankfurte. Netuším prečo sme nešli lietadlom, ako ostatní. Myslím si, že to bude šéfovým strachom z výšok. Zažil raz veľmi nepríjemné turbulencie počas letu a odvtedy sa presúva výhradne po zemi. Aby toho nebolo málo pravidelné pozerá seriál Letecké katastrofy. Zdá sa, že sa bojí nie len o seba ale aj o nás, preto nás poslal vlakom. Mne to však nijako neprekážalo. Moderná vlaková súprava sa blížila do polovice svojej nočnej jazdy. Sedadlá boli pohodlné, cesta ubiehala rýchlo a kupé sme mali len pre nás dvoch. Bol som nesmierne potešený, keď som sa dozvedel, že šéf vybral na túto obchodnú cestu mňa s Teenou. Ani nie tak kvôli výstave, ako kvôli tomu, že som mohol byť s Teenou konečne osamote. Pozorovať ju, ako sa plná nadšenia, ladne pohybuje po výstavisku vo svojom vkusnom kostýme bol pre mňa najväčší zážitok z celej výstavy. Teda len do chvíle keď ju, unavenú, premohol spánok. Jej pôvabné telo sa pozvoľne posúvalo dolu po sedadle až kým jej hlava nespočinula na mojom pleci. Cítil som ako ma hreje jej pomalý dych. Ktovie o čom sa jej snívalo, keď sa natočila smerom ku mne a položila mi ruku na hruď… Pre istotu som poodhalil jej dlhé kučeravé vlasy, aby som sa presvedčil, či naozaj spí. Pod čiernymi kučerami sa ukrývala spokojná tvár spiacej kolegyne. Pozeral by som sa na ňu celú večnosť. Želal som si, aby to už takto ostalo. Aby zastal čas. Aby tento okamih trval naveky.


Lenže netrval! Ako vždy! Ako všetko, čo som si kedy želal… Ten prekliaty budík opäť nemilosrdne prerušil môj sen. Schytil som ho a celou silou ho hodil o stenu. Bolo po všetkom. Po sne aj po budíku. To bol tento mesiac už tretí. Chlapík v hodinárstve ma už asi začne podozrievať, že vyrábam bomby alebo čo, keď si prídem kúpiť ďalší. Ach, ako ja nenávidím rána. Zakaždým je to rovnaké. Vytrhnutý zo sna, z tých krásnych svetov, kde je všetko dokonalé, ocitám sa v studenej realite, ktorej vládcom je stres. Neviditeľná ruka posúva ručičky na hodinách vpred rýchlosťou, ktorej nedokážem konkurovať. Neviem čím to je, že chodím stále neskoro. Bude to najskôr zakrivením časopriestoru. Čas je vskutku zvláštny. Mám pocit, že sa s nami zahráva. Robí z prítomnosti minulosť a z budúcnosti prítomnosť. A čo minulosť? Z tej sa stávajú len riadky v novinách či historických knihách. Alebo to bude osud! To on mi kladie polená pod nohy! Nech sa akokoľvek snažím, málokedy sa mi podarí prísť do práce, či kamkoľvek inam, načas. Ani dnes som sa tomu nevyhol. Aj keď som určite získal pár sekúnd k dobru tým, že som sa neobťažoval hľadaním páru rovnakých ponožiek. I dolu schodmi som išiel rýchlejšie, lebo som ich bral po dva. No čím som starší, tým menej rozumiem veciam, ktoré sa okolo mňa dejú. A čoraz menej rozumiem ľuďom. Vôbec nechápem ich pohnútky ku niektorým činom. Neviem čo vedie človeka ku tomu, že odbočí vľavo aj keď dal smerovku doprava. Nerozumiem tomu, prečo niekto z ničoho nič zabrzdí na prázdnej vozovke a potom vyštartuje rýchlosťou blázna. A už vôbec nechápem „kapucínov“, čo sa so sklonenými hlavami a bielymi káblami trčiacimi z uší premávajú z jednej strany cesty na druhú, bez toho aby sa pozreli, či sa neblíži nejaké auto. A tak… Za polhodinu jazdy som vyčerpal svoj denný limit stresu. Odteraz bude všetko ďalšie už nad rámec únosnosti. Neostala mi žiadna rezerva na protivných klientov ani na večne nespokojného šéfa.


„Allen!“ - privítal ma šéf tradičným poklepaním ukazováka na sklo svojich rolexiek.


„Zase nejaká babička na schodoch, alebo smutný mokrý pes?“ - snažil sa to trochu odľahčiť.


„Prepáč Ed. Dnes to boli iba hlupáci za volantom...“ - ospravedlňoval som sa.


„Je to už tvoj piaty neskorý príchod tento týždeň. Ale nič si z toho nerob, ja ti to nepočítam...“ - chichúňal sa Ed a vôbec mu nevadilo, že on je jediný, kto sa na tom smeje.



Spokojný so svojim výkonom, zavrel za sebou dvere riaditeľskej kancelárie a ja som sa konečne usadil za stôl. Neboli sme len reklamná agentúra, boli sme skôr grafické či dizajnové štúdio. Wolf Studio. Nazvané podľa majiteľa firmy Eduarda Vlčeka. Venovali sme sa najmä navrhovaniu internetových stránok a firemnej identity, tlačené veci sme robili len okrajovo.


Naša tvorivá dielňa, ako sme ju s obľubou nazývali, dýchala svetlom. V priestrannej miestnosti plnej okien boli po stranách po dva písacie stoly, pod ktorými sa ukrývali vysoko výkonné počítače. Každému z nich dominoval veľký širokouhlý monitor a hromada všelijakých pokreslených či popísaných papierov. Neraz boli pokrčené. To boli takzvané „recyklované myšlienky“. Nápady, ktoré skončili v koši, ale dostali druhú šancu. Dva stoly boli však odlišné od ostatných.


Na jednom z nich bol kvetináč s neveľkou rastlinou. Jej názov si už nepamätám, aj keď mi ho Teena dozaista aspoň päťkrát hovorila. Správne, je to jej stôl, jej kvetina. Má rada všetko čo je krásne a tiež je i veľmi starostlivá. Nepoznám nikoho tak dobrosrdečného, ako je ona. Neustále sa usmieva a šíri okolo seba pozitívnu energiu a dobrú náladu. Oproti jej stolu je ten môj ako vytrhnutý z kroniky temna. Neobsahuje nič, čo by nesúviselo s prácou. Zo všetkých síl sa snažím na ňom udržiavať až „sterilný“ poriadok. Nieže by som bol tak úzkostlivo čistotný, len nechcem aby sa Teena musela dívať na taký chlievik. Keď si nestíham upratať, aspoň to všetko zo stola zhrniem do jeho najväčšej zásuvky. Na tú sa môžem vždy spoľahnúť. Zakaždým v nej nájdem to, čo práve potrebujem. Veru, neraz mi zachránila krk, keď som narýchlo potreboval niečo, čoho sa môžem chytiť, alebo tým aspoň odviesť pozornosť od nedokončenej práce.


Naproti cez uličku má svoje pracovisko Olee. Ten na poriadok nehľadí vôbec. Často býva kvôli tomu terčom Edovej kritiky. No zatiaľ mu to šéfko toleruje, pretože Oliver je výborný grafik a má skvelé nápady. Asi je to poznávacie znamenie všetkých umelcov, akási bipolarita. Sú veci, v ktorých vynikajú a ostatní len s uznanlivým prikyvovaním udivene hľadia ako je možné, že dokážu také čosi vytvoriť. A potom je tu tá druhá, temná, stránka týchto výnimočných ľudí. V Oliverovom prípade je to jeho sklon k neporiadku a škodoradosť. Tú si užíva často, lebo svojimi schopnosťami nás všetkých vysoko presahuje a neraz nám to dáva i pocítiť. Hovoríme si, že sme sa ho za ten čas, čo spolu pracujeme, už naučili brať takého aký je, ale zakaždým to bolí. Svoje uštipačné poznámky mieri spravidla veľmi presne. Najviac si to odnáša Rose, lebo sedí hneď oproti nemu.


Rose je zo všetkých z nás najstaršia. Nikto sa jej však neodváži opýtať koľko má rokov. Nepatrí sa to a v skutočnosti to ani nikoho nezaujíma. Rámik s fotkou svojej mačky, položený hneď vedľa monitora, už aj tak mnohé naznačuje. A tiež aj samotné meno. Veď kto by dal v dnešnej dobe svojej dcére meno Rozália? Má rada poriadok. Vo všetkom. Deliť sa o životný priestor s Oliverom je tak pre ňu mimoriadne ťažké.

Napriek tomu, že je každý z nás úplne iný ako všetci ostatní, naučili sme sa spolu pracovať a dalo by sa povedať, že spolu aj dobre vychádzame. Teda aspoň naoko. Okrem nás, ktorí pracujeme hlavne mozgovými závitmi a končekmi prstov, patria do nášho tímu ešte štyria borci starajúci sa o výrobu, distribúciu a realizáciu našich návrhov.


„Ľudia, neviete kam išiel Rocky? Auto tu nie je a nedvíha mi mobil...“ - hromžil Ed spoza pootvorených dverí svojej kancelárie.


Traja z nás len pokrčili ramenami a Olee ani nezaregistroval nejakú otázku. Klasika, Rocky si opäť rieši svoje veci v pracovnom čase. Naivne si myslí, že mu niekto skočí na výhovorky typu: Nebol signál. Vybil sa mi mobil. Nemal som zapnuté zvuky... Očakávam, že šéf mu už ďalej nebude tolerovať prevážanie rôznych vecí svojim kamarátom na firemnom aute. Najmä keď to robí takýmto spôsobom.


„Tak ako? Odpovie mi niekto?!“ - zjavila sa pred nami nervózna štíhla postava s papiermi v ruke a so zamračeným pohľadom si nás premeriavala.


„Nevieme. A nedurdi sa, odpovedali sme ti. Nepočul si, ako sme kývali hlavami?“ - doberala si ho Teena.


„Ha, ha… Vtipné.“ - pošteklil sa akože pod pazuchou. Kyslý výraz v Edovej chudej tvári prezrádzal, že zjavne nemá náladu na fóry. Ostatne, to on nemá takmer nikdy, pokiaľ nie je práve on tým, čo nejaký vtip hovorí. Ešte raz sa rozhliadol po miestnosti, akoby hľadal toho dvojmetrového chlapa skrytého za kvetináčom.


„Ale teraz vážne, fakt neviete kde je? Potrebujem ho. Dovezú nám konečne ten nový stroj, čo som objednal ešte v lete. Mohol som tušiť, že to tým idiotom bude trvať až do Vianoc, keď sa toľko oštiepkali. Treba ho zložiť a preniesť do haly. Potrebujem na to aspoň štyroch chlapov.“


„Veď nás je predsa dosť.“ - skočil mu do reči Olee a vystrúhal jednu zo svojich obľúbených „kulturistických“ póz.


Oliho postava sa zaraďuje do kategórie mušia váha. Napriek tomu však nikdy neváhal využiť akúkoľvek príležitosť, pri ktorej by mohol poukázať na to, že už dva mesiace chodí pravidelne do posilňovne. Nebolo to na ňom vidieť, aj keď sa to snažil zvýrazniť tým, že nosil o číslo menšie tričká a na stole mu nikdy nechýbal pohár s nejakým nechutným ružovým nápojom. My sme teda žiadnu zmenu nepostrehli, no Olee sa na seba očividne pozeral inými očami.


Ed dobre vedel, že Harry, Rockyho parťák na smene, nie je príliš vhodný typ na ťažkú fyzickú prácu a ani nikto z nás. Preto tak zúfalo zháňa Rockyho. Je o hlavu vyšší než my ostatní a sily má za dvoch, možno i za troch. Aj keď nepatrí medzi najinteligentnejších ľudí a má i kopec zlozvykov, keď je potrebná fyzická sila, je vždy Edovou prvou voľbou.


„Počkať, nehovoril včera niečo o dovolenke? Matne si spomínam, že som niečo také započula, keď sme sa vracali z obeda...“ - povedala Teena len tak mimochodom. Bola totiž plne sústredená na malíček, ktorý si práve lakovala.


Nelepila si tie umeliny, čo sa dnes nosia. V niektorých veciach bola staro…, chcem povedať trošku konzervatívna. Tým bola výnimočná, na nič sa nehrala, po nikom neopakovala. Nebola z tých, čo sa snažia zo všetkých síl na seba upozorniť a pútať pozornosť výstredným oblečením či mejkapom. Jej sa darilo získať si pozornosť ľudí celkom spontánne.


„Dovolenka hovoríš?“ - pozrel sa Ed na Teenu prekvapene. „Hmmm, nespomínam si, že by som mu nejakú podpisoval...“ - už siahal po svojom vreckovom notese, aby si to skontroloval.


„Alebo to bola výpoveď? Už si to fakt nepamätám...“ - poopravila čiernovláska svoje predošlé tvrdenie.


„To nemyslíš vážne!“ - skríkol Ed nahnevane. „Ty si lakuješ nechty na nohách v práci!?“ - hromžil a tvár mu úplne sčervenala. Slová o výpovedi kolegu boli v tomto momente očividne nepodstatné.


„Nebuď taký! Musím sa predsa cítiť pohodlne a byť v pohode ak mám niečo vytvoriť.“ - oponovala mu s úsmevom.


Ed len mávol rukou, hlasito vydýchol a znovu sa stratil za dverami svojej kancelárie. Silná rana, ktorá sa ozvala po tom, čo dvere s obrovskou razanciou narazili do zárubne, bola znamením, že je všetko v poriadku. Toto je Ed ako ho poznáme. Pokračovali sme teda ďalej v nič nero… v práci.

Dopoludnie prebiehalo v štandardnom režime. Nejaké e-maily, pár telefonátov a nekonečné surfovanie po internete s cieľom nájsť tú pravú inšpiráciu, ten správny podnet. Naša práca bola už taká. Keď sa človek nasilu snaží niečo vymyslieť ide to len veľmi ťažko. Treba sa dostať do tej správnej nálady a pohody. Vtedy prichádzajú nové nápady a myšlienky dokonca v skupinkách. Každý z nás má svoj vlastný spôsob. Mne pomáha hudba. Pri jej počúvaní sa duchom vzdialim z telesného sveta do takého, kde je moja myseľ nespútaná, slobodná. Vtedy prichádzajú do mojej hlavy názvy, slogany, slovné hračky. Ale i predstavy o tom akým smerom sa uberať a ako bude finálny produkt nakoniec vyzerať. Rolujem databázami fotografií a obrázkov, kým ma nejaký nezaujme natoľko, že si vynúti moju pozornosť na dlhšie než zlomok sekundy. Je to ako skladať puzzle z ničoho, z dielikov, ktoré ešte nemám. To ma na tejto práci baví asi najviac, z ničoho vytvoriť niečo.


V našej tvorivej dielni je obyčajne ticho. Na mobilných telefónoch máme zapnutý tichý režim a na ušiach slúchadlá. Izolovaní od všetkých rušivých elementov vonkajšieho sveta hľadáme ten najlepší dizajn pre našich rozmaznaných klientov. Aj v dnešnej dobe, kedy sa mnoho vecí dá urobiť jednoducho a bezplatne prostredníctvom internetu, nemáme núdzu o dostatok práce. Mnohí naši klienti sú majitelia firiem, ktorí buď nemajú potrebné zručnosti, alebo sa im len jednoducho nechce. A tak svoju lenivosť maskujú tradičnou frázou: Nechám to na Vás, veď Vy ste predsa odborník. Aj keď je to úbohé a nemám to rád, musím priznať, že to má aj svoje výhody. Takíto ľudia nám potom do návrhov toľko nekecajú a uspokoja sa takmer s hocičím. I my hľadáme spôsoby ako si prácu čo najviac zjednodušiť. A tak sme im za to v skutočnosti vďační.


Nastal čas kŕmenia. Celá naša partička chodí na obed do blízkej reštaurácie. Varia tam výborne a aj keď je tam občas plno, nevadí nám to. Aspoň pár minút zo dňa trávime v skutočnom svete, medzi skutočnými ľuďmi.


„Dnes s vami nejdem,“ - ospravedlňoval sa Ed - „musím ešte niečo dokončiť. Ale ak by sa vám náhodou ozval Rocky, dajte mi vedieť. Za hodinu dovezú ten prekliaty stroj. Hádam sa dovtedy ukáže… Lebo ho roztrhnem ako hada! Už mi fakt pije krv...“


Potichu sme opustili pracovisko. Naštvaného šéfa sme tam nechali. Ako povedala Rose, ešte by nám kazil chuť do jedla. A to ona rozhodne riskovať nehodlá. Má svoje zásady. Jej dni majú presne nalinkovanú štruktúru a beda tomu, kto akýmkoľvek spôsobom naruší jej harmonogram.

Raz sme si z nej chceli vystreliť a presunuli sme jej všetky ikony z pracovnej plochy do jednej zložky. Ešte pred tým sme však urobili printscreen obrazovky a tento obrázok sme jej nastavili ako pozadie plochy. Nech klikala na akúkoľvek ikonu, nič sa nedialo. Nedávalo jej to zmysel. Snažila sa to vyriešiť ešte intenzívnejším klikaním. Pridala i zopár šťavnatých nadávok. Tvárili sme sa, že ani my si s tým nevieme poradiť. Bola zúfalá. Bola až taká zúfalá, že od samej bezmocnosti a hnevu rozbila klávesnicu, myš aj monitor. Nečakali sme, že to dôjde až tak ďaleko. Takúto sme ju dovtedy ešte nezažili. Zachovali sme si ľudskosť a na nové vybavenie sme sa jej poskladali. Aj keď sme jej vysvetlili, že to bol len žart, niečo sa v nej odvtedy zmenilo. Už nám nedôverovala tak ako predtým. Pravdupovediac, ani sa jej nečudujem. A odvtedy bývala počas obedov väčšinou ticho a do rozhovorov sa nezapájala.


„Allen, ako si na tom so stránkou pre ten penzión?“ - pýtal sa Harry počas toho ako si naberal polievku. „Včera som zase stretol toho panáčika a vypytoval sa ma na to.“


„Sakra, zabudol som!“ - moja odpoveď ho moc nepotešila.


Ale ani neprekvapila. Občas, teda v skutočnosti dosť často, sa mi stane, že na nejaký projekt zabudnem a pripomenie mi ho až nejaká náhodná udalosť. To je ten lepší prípad. Oveľa horšie je keď mi to pripomína klient niekoľko dní po dohodnutom termíne. Nebolo tomu tak vždy. Len poslednú dobu sa akosi nedokážem naplno sústrediť na prácu. To odvtedy, čo sa tajne spoza monitora pozerám na pár belasých očí.


„Dosť sa vyčerpával… Že jeho nezaujíma, koľko máme roboty ani to, že idú sviatky.“ - pokračoval mladík s jazvou na čele. „Bude ti volať… Podaj mi, prosím ťa, soľ...“


Vystrel ruku smerom ku mne. No nestihol som mu ju podať, pretože Olee ma predbehol.


„Wingardium leviosa!“ - vykríkol môj škodoradostný kolega a uchopil soľničku. Potom s ňou krúžil a poletoval nad stolom, až nakoniec pristála v Harryho ruke.


„Ty si pako, Oliver! Raz sa ti to nemusí vyplatiť.“ - upozorňoval ho Harry, ktorý získal svoju prezývku po tom, čo raz spadol z rebríka a rozbil si hlavu. Odvtedy má na čele jazvu. Krátku, zvislú. No aj tá postačila na to aby sa jeho nová prezývka v kolektíve uchytila.


„A čo urobíš? Pôjdeš ku Ollivanderovi po prútik?“ - posmieval sa Olee.

„Si ako malý! Fakt!“ - okríkla ho Teena. „Kedy konečne dospeješ?“


„Nikdy! Prečo by som to robil?“ - odpovedal Olee pohotovo.


„Mne je takto dobre. Keď sme boli deťmi, chceli sme byť dospelí čo najskôr. A teraz, keď sme dospelí, iba nariekame ako nám bolo dobre keď sme boli deťmi. Pozri sa na ľudí okolo seba. Každý sa mračí, všetci majú plnú hlavu starostí o živobytie, prácu, rodinu. A tí, ktorých peniaze a existenčné otázky netrápia, tí majú plné ruky práce s vymýšľaním všelijakých vecí, vďaka ktorým by boli obľúbení u tých, o ktorých ani oni sami nestoja. Načo je dobrá všetka tá povrchnosť a faloš? Ja budem radšej sám sebou. Radšej budem večným deckom ako by som mal byť jedným z nich.“ - povedal Olee a zahryzol sa do obrovského hamburgera.


V tej chvíli sa všetky oči upieral na Oliho. Ešte aj Rose tam sedela ako obarená a s otvorenými ústami sa pozerala na svojho kolegu. Nemohli sme uveriť, že také niečo vyšlo práve z jeho úst. Kde sa to v ňom vzalo? - pýtali sme sa v duchu samých seba. Možno to bolo blížiacimi sa Vianocami. Možno len tým, že sme ho v skutočnosti moc dobre nepoznali. Prisťahoval sa sem z dediny na juhu. Je to veľký bavič, neustále kuje pikle a takmer všetko otočí na srandu. Lenže o ňom samom toho veľa nevieme.


„Janči, a kde máš parťáka? Ed ho zháňa už od rána.“ - opýtala sa Teena Harryho.


„Čo ja viem? Je mi to jedno. Mne sa nespovedá.“ - prehovoril s plnými ústami - „Ráno prišiel, zobral auto, že musí ísť niečo zariadiť a zmizol. Ed by ho mal konečne vyhodiť a zobrať niekoho iného. Dosť som sa už narobil za dvoch.“


Po obede sme sa najpomalším možným krokom presunuli späť do práce. Pravdou je, že prácou sme sa už príliš nevyčerpávali. Jediný, kto sa vyčerpával bol Ed. Po Rockym sa akoby zľahla zem. Nikto netušil, kam zmizol. Jasné, nebolo to prvýkrát, ale nikdy to netrvalo tak dlho. Naše autá nemali sledovacie zariadenia. Dôvera je prvý predpoklad ku spoločnému úspechu. To nám opakoval Ed takmer každý deň. No nemyslím si, že nejaké to GPS by malo byť prekážkou, a šéf to už teraz vidí tiež asi inak. Ani do fajrontu sa nám nepodarilo zistiť, kde Rocky je. Skúšali sme volať jeho kamošom, no nikto nič nevedel. A tak sme posledný pracovný deň pred vianočným voľnom ukončili bez neho. Podali sme si ruky, navzájom si zaželali pokojné sviatky a každý sa pobral svojou cestou.

Ponúkol som Teene, že ju odveziem domov. Ale i dnes ma zdvorilo odmietla. Dochádzala električkou. Obaja sme bývali na sídlisku na opačnom konci mesta. Cesta z bytu do práce trvala skoro hodinu, napriek tomu bolo častokrát výhodnejšie jazdiť električkou než autom. Hlavne pred sviatkami alebo po nich. Vtedy bývali ranné ale i večerné dopravné zápchy samozrejmosťou. Sám neviem čo ma viedlo k tomu, že som dnes išiel autom. No napodiv bola dnes premávka relatívne plynulá. Čakal by som húfy bláznov, čo na poslednú chvíľu nakupujú vianočné darčeky. No zdá sa, že tento rok bude hitom Vianoc plyšák z benzínky.


Počas čakania na zelenú som si spomenul na príhodu spred roka. Bolo to takto pred Vianocami a práce sme mali vyše hlavy. Ostávali sme tam niekedy i do polnoci. Dodnes podozrievam Teenu, že si vtedy niečo dala. Celý večer bola o čosi uvoľnenejšia než obyčajne. Široký úsmev odhaľoval jej dokonalé zuby, ktoré sa väčšinou ukrývali za jej úžasnými perami. V očiach mala iskričky ako mávajú deti pri vianočnom stromčeku, alebo dievčatá keď uvidia prsteň v dlani svojho milovaného. Musela prežívať niečo neobyčajné. A tiež neobyčajne tajné. Možno to bola nejaká veľmi dobrá správa, čo ju tak potešila. Ktovie… V ten večer sme na poslednú chvíľu dokončovali spoločný projekt pre jednu veľkú, váženú, spoločnosť. Museli sme to mať hotové, pretože sme nechceli tak dôležitého investora sklamať. Podarilo sa nám to, ale takmer sme nestihli polnočnú električku. Hoci mne by to teda vôbec neprekážalo. Kristínka je veľmi príjemná spoločníčka. Pokojne by som sa s ňou prešiel nočným mestom. Aj keby nám to malo trvať hodiny, aj keby som ju mal celú cestu niesť na rukách.


Už keď sme vychádzali z budovy a zamykali za sebou dvere, ozývalo sa ulicou charakteristické cinkanie prichádzajúcej električky. Najskôr sme počuli škrípanie kovových kolies, potom križovatku osvietili svetlá a vzápätí sme uvideli prichádzať starú bielo-červenú súpravu. Ku ostrovčeku sme to mali ešte niekoľko metrov, a tak ma Teena chytila za ruku a spoločne sme bežali na zastávku. Pripadal som si ako bláznivý zaľúbený tínedžer v piatok večer. Stihli sme to len tak tak. Tep aj dych sa nám zrýchlil a telá sa nám chveli vzrušením. Električka bola nezvyčajne plná na túto neskorú hodinu. Natlačili sme sa do uličky medzi ľudí, čo sa pravdepodobne vracali domov po dlhej smene v neďalekej fabrike. Všetci boli tichí, unavení a hlavy mali sklonené. Pochybujem, že vôbec na niečo mysleli. Len presúvali svoje opotrebované telá na povinný odpočinok, aby sa ako dobité baterky mohli zajtra opäť vložiť do stroja. Uprostred týchto zdanlivo nekonkrétnych jedincov stál mladý muž a žena. Akosi sme tam nezapadali. Narozdiel od ostatných spolucestujúcich, ktorí nám pripadali akoby boli mŕtvi, medzi nami to očividne žilo.


Zblízka som hľadel do jej priezračných nezábudkových očí. Kúrenie v električke už tradične nefungovalo a ja som cítil ako z jej tela sálalo teplo. Tiež sa mi pozerala do očí. Sústredene, intenzívne. Spontánne sme sa približovali k sebe navzájom. Tak blízko, že som rozpoznával detaily tvarov a farieb jednotlivých vlákien jej dúhovky. Pomaly sa ku mne približovala aj po tom čo sa jej oči už zavreli. Vzduch medzi nami bol nasiaknutý túžbou a naše pery delil od seba asi len menej ako centimeter. Neviem presne, pretože to už som mal oči zavreté aj ja. Okamih, po ktorom som túžil odkedy som ju prvýkrát uvidel, bol na dosah. Ale v tom prešla súprava cez jednu z výhybiek a so všetkými to myklo. Namiesto bozku sa ma dotkla svojim pekným mrňavým noštekom. Precitli sme. Odtiahla sa, začervenala a odvrátila odo mňa zrak. Dala si do uší slúchadlá a zvyšok cesty sa so zavretými očami iba vlnila v rytme hudby, ktorú počúvala. Ja som sa na ňu ďalej len mlčky pozeral. Nikdy sme o tom nehovorili a v práci sme si od seba držali zdvorilý odstup. Možno raz príde...


„Už je zelená, idiot! Alebo si pán želá inú farbu?!“ - ozývali sa spoza mňa nahnevané výkriky a hlasné trúbenie.


Zamával som ako gesto ospravedlnenia a pokračoval v ceste domov. Neponáhľal som sa, nikto ma tam nečakal, a tak som si povedal, že sa zastavím v prístave a trochu sa prejdem po brehu. Už sa stmievalo keď som konečne zaparkoval. Mám rád toto miesto. Je tu pokoj a dá sa tu uniknúť ruchu mesta. Ideálne na chvíle keď chce byť človek chvíľu sám a poupratovať si v hlavičke.


Ako som sa približoval k brehu, zdalo sa mi, že pri jednom z dokov vidím našu dodávku. To bude Rocky! - pomyslel som si a vydal sa smerom k nej. Bola to ona! Nepochybne! To Edove logo sa nedalo zameniť s ničím iným. Bol som asi tak 50 metrov od auta, keď sa prístavom ozvala ohlušujúca rana znejúca ako výstrel z pištole. Okamžite som sa skryl za betónový múrik po mojej pravici. Srdce sa mi rozbúšilo a telo sa mi triaslo strachom. Opatrne som nakukol ponad múrik. Úplne som stuhol pri pohľade na to, čo sa dialo potom. Nemohol som uveriť tomu čo vidím. Rocky a Maro, chalan z druhej smeny vo výrobe, niesli do haly niečo čo vyzeralo ako ľudské telo. Rýchlo som opäť zaliezol za múrik a trasúcimi sa rukami som hľadal po vreckách mobil. Netuším prečo je vždy až v tom poslednom vrecku čo skúsim. Našťastie Edove číslo som mal medzi poslednými volanými. Neviem či by som bol v takomto stave schopný listovať v telefónnom zozname.


„Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Voľbu opakujte neskôr.“ - ozvalo sa.

Toto sa mi nepáči. Zavolám Rockymu… Počkať, Rockymu nie… - bol som z tejto situácie celkom vykoľajený. Tak som zavolal Teene s nádejou, že ona bude vedieť, kde by som o tomto čase Eda zohnal. Nechcel som volať políciu, kým som nevedel o čo tu ide. Navyše sa povráva, že spolu niečo majú. I keď ja tomu vytrvalo odmietam uveriť.


„Ty si sa zbláznil! Pil si?!“ - zareagovala Teena, keď som jej povedal čo som práve videl. Neverila mi. Veď ako by aj mohla. To, že je Rocky v niektorých situáciách nepredvídateľný a že Maro býva tiež občas rýchly k činom a pomalý k rozmýšľaniu, to sme vedeli všetci. Lenže predstava, že by oni dvaja niekoho zabili, bola nad rámec toho čo sme považovali za možné. Keď sa sama presvedčila, že má Ed vypnutý telefón, čo on nikdy nerobí, vzbudilo to v nej nepokoj. Keďže zvedavosť je po kráse jej druhá najvýraznejšia vlastnosť dohodli sme sa, že po ňu prídem a pozrieme sa na to spoločne.


Za niekoľko minút sme sa už obidvaja krčili za betónovým múrikom v prístave. Auto tam ešte bolo a z haly prenikalo cez maličké okienka vonku jasné svetlo.


„Ešte tam sú. Sú dnu. Čo budeme robiť?“ - pýtala sa s obavami v hlase. „Nemali by sme zavolať policajtov? Ak je to tak ako hovoríš, čo tu my zmôžeme?“


Ako to dopovedala svetlo v hale zhaslo. Vonku vyšli dve postavy. Aj v takmer úplnej tme sme rozpoznali svojich dvoch kolegov z výroby. Marova charakteristická chôdza nosiča melónov bola nenapodobiteľná a Rocky takmer nikdy neskladal z hlavy svoju obľúbenú bielu placatú šiltovku. Zamkli za sebou kovové dvere haly, nasadli do auta a zmizli v tme.


„Ideme!“ - zavelil som a vydali sme sa smerom k hale.


Zakrádali sme sa ako zlodeji. Stále sme sa obzerali za seba a jedným okom sme kontrolovali príjazdovú cestu. Nepozorovane sme sa prikradli až na miesto, kde stála firemná dodávka. Inštinktívne sme stláčali kľučku a pokúšali sa otvoriť zamknuté dvere. Márne. Nič iné sa predsa ani čakať nedalo. Preto sme sa presunuli na bok haly, kde sa nachádzali malé okná. Boli príliš vysoko na to, aby sme cez ne mohli nazrieť dnu, a tak som zodvihol Teenu, nech sa pokúsi zistiť čo sa tam skrýva. Bezvýsledne. Nebolo vidieť nič. Iba tmu.


„Čo teraz?“ - opýtala sa, keď dopadla na zem po tom čo zoskočila z mojich pliec.


Ako sme tam tak stáli opretí o chladnú plechovú stenu haly, napadlo nám, že čo ak je ten mŕtvy muž náš šéf. To predsa nemôže byť náhoda, že celý deň hľadá Rockyho a potom sa zľahne zem aj po ňom. Brali sme to ako jasnú súvislosť. Aj keď sme z toho mali úzko v krku, rozhodli sme sa, že sa pre istotu pôjdeme pozrieť do firmy. Nech už sa deje čokoľvek.


Už z diaľky sme videli, že sa v práci svieti a to nás trochu upokojilo. Možno je Ed stále tu a ešte na niečom pracuje. Spokojní s týmto vysvetlením sme vošli dnu. Nebol to však šéf, koho sme našli vo vnútri.


„Harry?!“ - zvolali sme na neho prekvapene. - „Čo ty tu robíš?!“


„Ja? Jáá… Nič.“ - Odpovedal s vystrašeným výrazom v tvári. Obzeral sa okolo seba akoby hľadal nejakú škárku, kam by sa mohol pred nami ukryť, len aby nám nemusel nič vysvetľovať.


„No tak! Čo sa to tu deje?!“ - pritlačila na neho Teena. - „Kde je Ed?! Vieš o tom niečo?!“


„Dobre teda… Ale nesmiete to nikomu povedať.“ - rezignoval Harry. Sadol si na zem v šéfovej kancelári a roztraseným hlasom pokračoval. - „Niekto mi volal. Keď som prišiel domov z práce. Tri alebo štyrikrát. Myslel som si, že to je zase jeden z tých otravných prieskumov, tak som to nebral. Potom mi prišla esemeska. Vraj ak chcem vidieť ešte Eda živého mám ten hovor prijať. Nezdalo sa mi to ako vtip, a tak keď sa na displeji znovu objavilo to číslo, zodvihol som. Bol to nejaký chlap. Hovoril, že vraj Ed strkal svoj dlhý nos do vecí, do ktorých nemal a že za to musí teraz zaplatiť. Chcel 50 tisíc. Buď to dostane v hotovosti, alebo to Ed zaplatí krvou. Keď som mu povedal, že ja toľko peňazí nemám, poslal ma sem. Vraj tu, v jeho kancelárii nájdem koľko potrebujem. Samozrejme, nezabudol dodať, že sa o tom nesmie nik dozvedieť, a polícia už vôbec. Inak som ďalší v poradí. Ešte povedal, že sa mi ozve a zložil.“


Hľadeli sme na nášho vystrašeného kolegu a snažili sa nejako pridať tento kúsok do skladačky čo sa pred nami práve odkrývala.


„Nemohol byť to niekto známy? Nezdal sa ti ten hlas povedomý?“ - snažil som sa zistiť, či by to nemohol byť napríklad Rocky alebo Maro.


„Žartuješ?! Skoro som sa posral! Mal som pocit, že stojí za mnou a mieri mi devinou na moju plešatú hlavu. Netuším kto to bol, ale znel nebezpečne presvedčivo.“


„Päťdesiat tisíc. Odkiaľ by Ed zobral toľko peňazí? A keby ich aj mal, pochybujem, že budú ležať tu v niektorej zásuvke...“ - začal som sa už aj ja obzerať po možnom úkryte.


„Počkať, ako by mohol niekto vedieť, že tie peniaze sú práve tu? Ja som tu každý deň a nezdá sa mi, že by som Eda videla s väčším množstvom peňazí. Veď nemáme ani pokladňu, nie to ešte trezor, alebo čo… To je divné. Celé je to nejaké divné...“ - zamyslela sa Teena.


„Každý deň nie. Nemôžeš vedieť čo sa tu deje cez víkendy...“ - prerušil som jej myšlienku.


„Ale choď! Máš príliš bujnú fantáziu!“ - nedala sa naša prostoreká kolegyňa.


„To je jedno. Musia tu byť! A ja ich musím nájsť, inak je po ňom. A možno aj po mne...“


Harry pokračoval v systematickom prehľadávaní skriniek v šéfovej kancelárii. Obyčajne sme do nej nevstupovali, bola to Edova „svätyňa“. Ešte aj návštevy prijímal v inej miestnosti. Doteraz mi to nepripadalo nijako zvláštne. Predpokladal som, že je to kvôli neporiadku, ktorý tam mal. No teraz to vo mne zapálilo plamienok podozrenia. Tak som sa pridal ku Harrymu a pomáhal mu s hľadaním. Ale ako to nájsť, keď ani nevieme čo hľadáme...?


„Skúsim to „na Monka“. - povedal som a vystrel ruky pred seba. Spojil som prsty k sebe, palce vystrel oproti nim do pravého uhla a začal som pohybmi napodobňovať toho slávneho seriálového detektíva.


„Už aj ty?! Čo ste sa dnes všetci načisto pomiatli?!“ - skríkla Teena stojaca pri dverách a len neveriacky krútila hlavou.


Chvíľu som sa len motal v kruhu, ale potom som nadobudol silný dojem, že mi tu niečo nesedí. V tej miestnosti bolo niečo čo tam nepatrilo. Bol to iba pocit, ale veľmi intenzívny. Začal som mu veriť. Sústredil som sa teda a pomaly som zrakom premeriaval všetky predmety v kancelárii. Skriňa, police, šanóny, hromady papierov, tlačiareň, počítač, telefón…


„To je ono! Mám to!“ - vykrikoval som so šťastným úškľabom na perách.

„Vážne?! Tak to som fakt zvedavá čo to je.“ - skepticky odvrkla Teena.


„Telefón!“ - odpovedal som a tvár mi žiarila šťastím akoby som našiel poklad hodný milióna.


„Telefón?!“ - čudovala sa.


„Telefón.“ - zopakoval som.


„Telefón?“ - pýtal sa Harry neveriacky.


„Čo to nechápete? Je to telefón!“ - opakoval som plný nadšenia.


Moji kolegovia sa striedavo pozerali na mňa a potom na seba navzájom. Pripadal som im ako blázon na úteku. Krútili hlavami a nerozumeli tomu, čo sa im snažím povedať.


„Aké má Ed číslo?“ - spýtal som sa ich.


„Nula, deväť, nula...“ - pohotovo zareagovala Teena.


„Nie! Nie mobil. Pevnú linku. Aké má číslo na pevnú linku?“ - upravil som otázku.


„To netuším. Každému dávam rovno mobil...“ - odpovedala s flegmatickým výrazom tváre.


„Však si pozri na vizitke!“ - dodal Harry.


„Presne! To je ono!“ - vzal som jednu zo šéfových vizitiek ležiacich na stole a podal ju mojim nechápavým kolegom, ktorí si ju pozorne prezerali.


„Nie je tu.“ - povedali súčasne a pozerali sa na mňa, ako sa hovorí, ako teliatka na nové vráta.


„Správne. Nie je. Ale telefón tu je!“ - víťazoslávne som nasmeroval ukazovák ku tradičnému telefónnemu aparátu na stole hneď vedľa monitora.


Naše oči sa až hypnoticky upierali na tento béžový prístroj. Mal som pocit, že sa v tej chvíli naň upierajú oči celého sveta. Natiahol som ruku, zodvihol slúchadlo a priložil si ho k uchu. Nebolo v ňom počuť charakteristický prerušovaný tón, nebolo v ňom počuť vôbec nič. Skontroloval som kábel. Bol pripojený správne. Možno bude vytiahnutý zo zásuvky v stene...

Kábel pokračoval dolu cez otvor v stole, ale ako sa ukázalo, nakoniec nikam neviedol. Bingo! To musí byť ono! Napätie rástlo. Vzal som telefón do rúk, aby som sa presvedčil, či mám naozaj pravdu. Bol ľahší než ten, čo som nedávno opravoval u starej mamy. Začal som sa obzerať po niečom, čím by sme ho otvorili. Harry správne vytušil môj zámer a podával mi svoj vreckový nožík. Štyri malé skrutky vzápätí ležali na stole. Nastal okamih pravdy. Odobral som spodný kryt prístroja a na stôl vypadla hrča namačkaných paťstoeuroviek. Zdalo sa, že sme Eda nepoznali tak dobre ako sme si mysleli. Stáli sme tam ako začarovaní. Nemohli sme rozdýchať, že je to pravda. Okamih prekvapenia a šoku z tohto nálezu vystriedal ďalší šok. Harryho mobil nečakane zazvonil.


„To je on! To je on!“ - skríkol Harry vyľakane.


„Kľud! Zdvihni a daj to nahlas!“ - usmernila ho Teena.


„Tak ako, fešák, máš už tie prachy?!“ - ozvalo sa z reproduktora.


„A a áno, áno mám...“ - nesmelo odpovedal Harry.


„Šikovný. Dones ich dnes o deviatej večer do prístavu. Mólo 7. Buď presný a príď sám. Žiadne podrazy, inak vieš čo bude nasledovať...“ - pohrozil hlas v telefóne a položil.


„To je za hodinu. To aby som pomaly šiel...“


„Počkaj!“ - zadržala ho Teena za košeľu - „To tam vážne chceš ísť? Veď ani nevieš kto to je… Mali by sme ísť na políciu...“


„Ani náhodou! Počula si čo povedal!“


„Tak pôjdeme s tebou! Alebo zavoláme niekoho… Prečo si myslíš, že sa tým všetko vyrieši? Myslíš, že ťa nechá nažive, keď sa s ním stretneš? To ťažko. Zabije Eda aj teba. A bude si užívať ľahko získané prachy.“


„Neviem čo mám robiť, ale nemôžem ho predsa nechať aby Eda zabil. Idem tam!“ - zahlásil Harry neoblomne a vyrazil v ústrety svojmu osudu.


Ja som tam s Teenou ešte chvíľu ostal a pokúšal sa to všetko pochopiť. Hlas toho vydierača nepatril Rockymu ani Marovi… Možno to, čo som videl v prístave, s týmto vôbec nesúvisí. Ale bola by to priveľká náhoda. Tak o čo tu teda ide? A hlavne komu? To mi vŕtalo v hlave celý večer. Musíme na to prísť. Musíme prísť na spôsob ako pomôcť šéfovi a Harrymu.


„Ideme za ním!“ - zavelil som a Teena bez váhania súhlasila.


Nasadli sme do auta a vydali sa do ulíc veľkomesta. Odhliadnuc od toho čo sa dialo, bol to vskutku čarovný večer. Snehové vločky sa lenivo vznášali vo vzduchu. Trblietali sa vo svetle pouličných lámp lemujúcich úzke mestské uličky. Atmosféra priam romantická.


„Už dlhšie sa ťa chcem niečo opýtať...“ - prerušila Teena ticho v aute. „Prečo Allen?“


„Prosím?“ - opýtal som sa. Nie preto, že by som nepočul, alebo nerozumel otázke, ale preto aby som získal čas zakryť svoje rozpaky.


„Prečo ti dali rodičia takéto meno?“ - preformulovala otázku.


„No, vieš, moji rodičia, na rozdiel od ostatných, vždy chceli mať dcéru. Mamina po nej túžila tak veľmi, že si už aj meno vybrala. Snívala o malej Alenke. A ja som jej to prekazil...“ - pokrčil som ramenami a usmial sa na moju spolucestujúcu.


„Fíha, to som netušila.“ - neskrývala svoje prekvapenie. „Muselo to byť pre teba ťažké. Nechovala sa ku tebe… inak?“


„Ako to myslíš, inak?“


„Sú vraj matky, ktoré sa v podobných prípadoch na svoje dieťa hnevajú, odvrhnú ho, alebo i také čo potom obliekajú chlapcov do dievčenských šiat a podobne.“


„Nie, moja mamina nebola taká šialená...“


„Nemyslela som to tak, prepáč. Nechcela som sa ťa dotknúť.“ - ospravedlňovala sa a aj v tej tme som videl, že sa červená.


„Hmmm, keď tak nad tým uvažujem, asi to v nej predsa len niečo zanechalo. Málokedy sa usmievala, no ako malý som tomu nejaký význam neprikladal. Hovoril som si, že dospeláci sú už raz takí, že majú veľa starostí. Ale mohlo to byť aj inak. Ktovie, možno jediná jej starosť bolo sklamanie, z toho, že nemá dcéru.“


Nič nepovedala, len položila svoju dlaň na moju a mlčky sa usmievala. Tým bolo povedané všetko. Blížili sme sa k prístavu z opačnej strany. Zvedaví na to, čo sa bude diať, kráčali sme pomaly k mólu 7. Tu už to nebola žiadna romantika. Vystriedala ju tma, zima a husté sneženie. Vietor nám krutým spôsobom vháňal ostré snehové vločky priamo do očí. Išli sme takmer naslepo. Prikrčení, uzimení, ale odhodlaní zistiť kde je zakopaný pes. Len horko ťažko sme pred sebou rozpoznávali rozmazané tvary lodí a budov. Jediné, čo sme videli cez prižmúrené viečka bola scéna z prístavu akoby ju namaľoval Monet. Pripadal som si, že som postavou v jeho obraze. Okamih poskladaný z neostrých sivých škvŕn dopĺňala nesmelá hra svetiel pouličných lámp, z ktorých fungovala len každá druhá. Na moment sme sa ukryli do zátišia medzi dva sklady a ticho sme odtiaľ pozorovali toto divadlo. Striasli sme zo seba naviaty mokrý sneh a dýchali si do premrznutých dlaní. Neuveriteľné ako sa za tak krátky okamih počasie zmení.


Zatiaľ čo sme čakali kým vietor ustane, prešla popred nás ženská postava nesúca v ruke čosi čo vyzeralo ako fľaša vína. Často tu prespávajú bezdomovci, opustené sklady a nepoužívané polorozpadnuté budovy im poskytujú aspoň aké také útočisko a ochranu pred nepriazňou počasia či osudu. Aj keď viacerých z nich našiel osud práve v týchto miestach. Len nedávno tu našli chlapíka zmrznutého na kosť. Krutý je osud k týmto ľuďom. Jasné, sú špinaví, páchnu všetkým možným a mnohí z nich prežívajú len na takzvanej tekutej strave. Ale neboli takí odjakživa. Počas mojich potuliek po brehu som mal možnosť spoznať ich aj z inej stránky. Väčšinou sú to len zúfalí a sklamaní ľudia. Nemajú nikoho, kto by o nich stál a stratili vieru v čokoľvek pozitívne. Viacerí z nich sú skôr obeťou doby, než nejakí kriminálnici.


Napríklad veselý Tommy, ako ho tu všetci volajú. Mal normálny život, s priateľkou si kúpili v centre byt na hypotéku. Žili si ako králi. Obaja mali dobrú prácu a okrem hypotéky takmer žiadne výdavky. Veľa času strávili cestovaním po svete. Ale iba dovtedy, kým Tommy vážne neochorel. Pol roka strávil striedavo doma alebo v nemocnici. Keď sa úspory minuli, minula sa aj láska jeho drahej a on ostal na všetko sám. Bez príjmu, bez možnosti sa zamestnať, bez ženy, bez nádeje na zmenu. Netrvalo dlho a banka mu zobrala byt, ktorým ručil. Doplatil na to akým spôsobom žil počas obdobia keď mal všetko čo chcel. Nemal priateľov, mal iba pár akože kamarátov, ktorí o neho stáli len pokiaľ im platil drinky. Vtedy mu to nevadilo. Toto „uznanie“ mu celkom stačilo. Nepotreboval priateľov, potreboval byť niekto, potreboval byť uznávaný a obdivovaný. Nakoniec prišiel úplne o všetko. O všetko okrem spomienok. Ostal sám a ulica sa stala jeho novým domovom. Často ho možno vídať na nábreží, ako sediac na lavičke rozpráva okoloidúcim veselé historky zo svojich ciest po svete. Za menší poplatok, prirodzene.


Ale táto pani nepatrila do ich partičky. Nikdy predtým som ju tu nevidel. Dokonca ani nevyzerala nejako zanedbane, narozdiel od bežných obyvateľov prístavu. Napriek tomu som mal pocit, že ju odniekiaľ poznám. Vykukol som spoza rohu, aby som sa na ňu ešte raz pozrel. Pomedzi padajúce vločky som videl ako smeruje ku hale kde sme videli Rockyho. Vzal som Teenu za ruku, doslova som ju vytrhol, a nasledovali sme tú mystickú pani. Dvere haly sa otvorili a temnotu večera zrazu pretínal ostrý lúč žltého svetla. Tá dáma s fľašou vína vkročila dnu. Muž, ktorý jej otvoril, vystúpil von pred dvere a rozhliadol sa do strán, akoby sa chcel presvedčiť, že tam nik ďalší nie je. Prikrčili sme sa a skryli za zaparkované auto. Počkali sme kým ten strážca vyhodnotil situáciu ako bezpečnú a vošiel dnu za tetou. Oči sme mali snáď aj vzadu keď sme sa blížili ku dverám. Čím bližšie k nim sme boli, tým väčší strach sa nás zmocňoval. Ale okrem neho sme pociťovali aj podivné a lákavé vzrušenie z odhaľovania neznámeho. Chvejivé napätie, vďaka ktorému sme všetky obavy, či už racionálne, alebo nie, úspešne ignorovali. Pritisnutí ku tenkej plechovej stene, snažili sme sa zachytiť útržky rozhovoru, čo sa odohrával len kúsok od nás.


„Sú tu už všetci?!“ - ráznym tónom sa odpovede dožadoval ženský hlas. Pravdepodobne patril onej moletnej dáme.


„Ešte treba zbaliť dvoch. Rocky sa o to postará. Jeho metódy sú presvedčivé...“ - chichúňal sa neznámy muž ako zmyslov zbavený.


„Povedal zbaliť či zabiť?“ - pýtal som sa pošepky svojej kolegyne.


Nepočul som to úplne jasne, lebo plechové steny a strecha haly hlučne rezonovali zakaždým keď sa do nich oprel večerný vietor. Zvuky strašidelnejšie ako vo filmoch od Hitchcocka. Aj keď to nebolo vidieť, som si istý, že sme mali obaja husiu kožu. Na okamih sa vietor utíšil. V tom sa celou halou ozvala ohlušujúca rana. Znela akoby na betón z vysokej výšky dopadlo niekoľko ťažkých kovových tyčí. Steny haly sa otriasli a z tmavých otvorov pod strechou vyletel kŕdeľ vyľakaných vtákov, čo tam hľadali útočisko pred zimou. Teena od strachu vykríkla a zovrela ma v objatí. Vzápätí sa odtiahla, pretože si uvedomila, že ten výkrik určite počuli aj tí grázli vo vnútri. Darmo si teraz zakrývala rukou ústa, z vnútra sa ozýval šuchot a kroky smerujúce ku dverám. Kľučka sa pohla smerom nadol. Okamžite sme sa rozbehli preč od dverí a namierili si to do úzkej uličky medzi budovami. Obzrel som sa. Oslepený ostrým svetlom som videl siluetu muža bežiaceho za nami. Prekračovali sme všelijaký bordel a rozhádzané krabice s neidentifikovateľnými vecami. Norili sme sa čoraz hlbšie do škáry medzi skladmi dúfajúc, že nás v tej tme nenájde. Vošiel do uličky za nami a snažil sa nás nájsť. Vystretým ukazovákom pritisnutým k ústam som dával Teene znamenie, aby sa snažila byť čo najtichšie. Cítil som ako jeho pohľad systematicky skúma priestor a pomaly postupuje ku nám. Boli sme už takmer na konci. Ďalej sa ísť nedalo, pretože priechod bol zavalený hromadou stavebného odpadu či sutín. Už sme sa nemohli ani pohnúť, tak sme ticho dúfali, že to ten chlapík vzdá. Ešte pár krokov a už by nás mal. Spoza primrznutých papierových škatúľ sme ho nedočkavo pozorovali. Zrejme nadobudol pocit, že tam nie sme, lebo sa ku nám otočil chrbtom a chystal sa odísť. No vyhraté sme ešte nemali. Celou uličkou sa ozvalo prenikavé zvonenie môjho mobilu. Tak to je náš koniec! - pomyslel som si. Siahol som rukou do vrecka, aby som stíšil zvuk, no uvedomoval som si, že je už neskoro. Kútikom oka som zazrel na displeji meno volajúceho. Rocky! Nebol čas zamýšľať sa nad tým čo sa deje, rozzúrený chlap mieril priamo ku nám. Tentokrát to vyzeralo tak, že ho už nič nezastaví. Vykrikoval po nás zmesou podivného tunajšieho dialektu a expresívnych pomenovaní pohlavných orgánov. Asi tak päť krokov od nás zazvonil mobil aj jemu. Vedomý si toho, že odtiaľto nevedie iná cesta, hovor prijal.


„Teraz nie, idiot! Riešim tu nejakú škodnú. Zase robím robotu za teba!“ - hulákal do telefónu.


„Okamžite príď sem, nech to môžeme ukončiť!“ - ráznym spôsobom zakončil telefonát, potom obrátil svoju pozornosť smerom k nám dvom.


„Neubližujte nám, len sme išli okolo.“ - snažil som sa ho obmäkčiť. Bál som sa, že dopadneme ako ten chlapík čo ho vyložili z dodávky.


„To ti tak budem veriť! Že si len išiel okolo… Zdvihni prdel a vylez odtiaľ! Ty aj tá tvoja krásavica!“ - uškŕňal sa a svietil mi mobilom priamo do tváre.


Neostávalo nám nič iné, len so zdvihnutými rukami nasledovať to svetlo.

Pred budovou už čakala mierne zaoblená postava. Skôr ako by sme si ju stihli obzrieť, navliekla nám na hlavy vrecia na odpadky. Naše prosby o zľutovanie nezaberali. Napriek zúfalým nárekom nám dali násilím ruky za chrbát a stiahli ich plastovou sťahovacou páskou. Potom nás dotlačili do vnútra a posadili na stoličky chrbtom k sebe. Počuli sme ako sa pošepky na niečom dohovárajú, ale vôbec im nebolo rozumieť. Bezmocne sme čakali na svoj osud.


„Allen...“ - zašepkala Teena nesmelo. „Asi sa to teraz moc nehodí, ale vieš čo som si tento rok na Vianoce želala?“


„Čo také?“ - odpovedal som otázkou.


„Aby sme boli pár, ty a ja...“ - odvetila smutne a ja som ucítil ako sa jej teplé, trochu spotené, chvejúce sa prsty dotýkajú mojich.


Zrazu pred budovou zapišťali gumy prudko brzdiaceho auta. Kvílenie vystriedalo buchnutie dverí a dupot, ktorý bol čoraz hlasnejší, až kým sa nezastavil pri nás dvoch. Naraz všetky svetlá v hale zhasli. V úplnej tme a tichu nám niekto zložil vrecia z hlavy, ruky nám však nechal spútané. Myslel som, že práve prežívame posledné momenty našich životov. V mysli sa mi premietali náhodné obrazy toho, čo som doteraz zažil, poprepletané s obrazmi všetkého, čo zažiť len túžim. Zaujímavé, čo všetko sa skrýva v ľudskej mysli a ani o tom nevie. Zrazu sa dá na všetko nazerať aj z iného uhlu pohľadu. Videl som čas, ktorý som premárnil. Videl som aj čas, ktorý mi nebude nikdy dopriaty. A uprostred toho všetkého som videl tvár kučeravého dievčaťa s nebíčkovými očami. Toho, ktoré plače a trasie sa strachom len pár centimetrov odo mňa. Srdce sa vo mne vzpínalo akoby chcelo vyskočiť von z hrude. Nemohol som to predsa nechať len tak. Náhle som sa postavil a skríkol tak hlasno, že sa to ozývalo celou halou.


„Stačilo! Čo od nás chcete?! Kto ste?! Mňa môžete zabiť, ale ju nechajte ísť!“


Keď som to dopovedal, budovu zaplnil potlesk a smiech. Svetlá sa rozsvietili a okolo nás stáli naši kolegovia. Boli tu úplne všetci. Nechýbali ani Harry, Rocky, či náš šéf Ed, ktorého som už pokladal za mŕtveho.


„Čo to má znamenať?!“ - skríkol som na nich nahnevane.


„To všetko Rose.“ - ujal sa slova Ed.


„To ona prišla za mnou s prosbou o pomoc s jej nápadom na pomstu za ten monitor. Veď vy dobre viete… Vymyslela ako sem pod rôznymi zámienkami dostať každého z vás. Lenže vy dvaja ste nám to svojou zvedavosťou takmer prekazili. Videl si nás, keď sme to tu pripravovali, tak sme náš plán museli mierne modifikovať, aby nedošlo k jeho odhaleniu. Ale nakoniec nám to vyšlo nad očakávania. Nuž, a keďže je teraz vaše skóre už vyrovnané, nič nám nebráni baviť sa. Nech sa párty začne!“ - zvolal Ed a z reproduktorov na konci haly sa spustila rytmická tanečná hudba.


Pavel Sekerák – Pár – Ty 19/19 Greenie knižnica, greenie.elist.sk