Milica Mikulová
Žena a láska nikdy nemajú len jednu tvár, a básne Milice Mikulovej sú toho jasným dôkazom. Básne s voľnou štruktúrou a trochu drsným jazykom sú zložené bez príkras a obsahujú rozpory. Na plné ústa kričia, že to, čo v jednej chvíli existuje „s prívlastkom navždy“, môže v tej ďalšej zanechať len „puch v duši“. Nikdy však nenavádzajú, aby sme sa vzdali.
Druhým a veľmi silným motívom zbierky je moderný človek a jeho život podobajúci sa divadelnému predstaveniu. Ako aj Shakespeare, aj my máme potrebu pýtať sa, či sa oplatí byť- bez ohľadu na rýchlosť doby. Hnus zo sveta a beznádej predsa nezmizli. Možno sa naozaj menia len storočia. Pre(d)stieranie reality teda rozpráva, čo všetko musí jeden v naoko dokonalom svete uhrať, len aby si každý týždeň mohol sadnúť k nedeľnému stolu. Hlavnou úlohou týchto veršov nie je zveličovať a šokovať. No keď cez ne prežijete, aký rozmer má vernosť, nahota alebo samota, možno sa neubránite husej koži. Teda, takmer určite.
|
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Bezzubý život
Hryzie aj ďasnami
Do mäsa cvaká
A doba je už raz taká
Treba sa obrátiť za strakami
Čo znášajú lesklé veci
... vlastne to robia už všetci
Aj potkany a prasatá
Čo je doma, to sa ráta
Peniaze nie sú všetko
Tak otvárajte vráta
Ešte sú tu diamanty a zlato
No poďme všetci rovno na to
Kto nekradne nie je in
Berie otec, berie syn
Pije matka, pije Katka
A spod zeme trčia pazúry
Už ťahajú do pekelných ohňov nájomcov
Všade vojna, hlad a des zúri
Na MHD zástavke bežne spozoruješ honcov
A nemáš chuť viac cestovať tým spojom
Radšej viesť sa na vlečke s hnojom
Veď vrana k vrane, výkal k výkalu
Tak to má byť
... pekne do análu
Zmenilo sa na popol,
čo bolo kedysi krásne
Slepí, strapatí, nahí...
Píšeme teraz básne
O tom čo bolo, či skôr mohlo byť
Bozkoch, túžbach, živote...
A pri tom máme holú riť
Schúlení v klbku pri plote
Čakáme na svoj kus modrého z neba
Dočkáme sa... holubieho šťastia
Ale to nehodno natierať si na chleba
I keď žalúdky sa niektorým už mastia
Len otvoriť ústa
Prehltnúť horkosť všedných dní
Mizne životná úcta
V duši odkaz „zabudni“
Uzamknutá v sebe
Čaká, až padne modré z neba
Jej do rúk.
Malichernosti sveta
Rozdriapané nebo horké slzy roní
Na zem bez romantiky.
A statiky.
Udupanej od koní
S príchuťou umelého svetla
A vetra
Čo na víchor sa neraz mení
Pršiplášť je samá diera
Kyselina vypaľuje šarlátové písmeno
do kože
Nikde žiadna viera
Každý s každým na nože
Ha, tak poďme si spievať
(texty o láske)
Žiť vo fantázií
Lepšie...
si nalievať?
Promile veľa zmení
I keď len do času
No netreba viac
Dolievať čašu
Čakať
Zavíjať na mesiac
Ale
Hlavne
Otvoriť dlane
Čo ak to modré z neba,
predsa len do nich raz
... spadne
V záchvate hnusu, hnisu a humusu
Okúsil chuť prekliateho ovocia
Z nebeskej záhrady
Úplne bez rozmyslu
Vrhol sa do záhuby
Všedných rán
S ňou
/a predsa sám/
S noblesou anorektickej modelky
Živorí
Čumí do telky
Robí večere, obedy, raňajky
Žerie tabletky
Kupuje mu pivo
Už sú svoji
/už ho má/
Akosi bez taktiky a statiky
Opisujúc prihlúple praktiky
Kopulujúcich
Zíva.
Sníva
V bezpečí svojej nory
Snorí
Zháňa, naháňa démona doby
Ktorý
Tu bol, je, bude... stále.
V sále
Každodenných tanečných kreácií
Relácii
Na starej obrazovky televízora
V komore s 10 kg múky
A cestovín.
Z novín
Sa dočíta ako mu chcú všetci dobre
Žobre
Omrvinky zo stola šľachty
Práca šľachtí
A znova sa to všetko posralo
Celý svet má tuším hnačku
Čo bolo dobré sa zrútilo
V obchode kupujeme vo vreci mačku
A tvárime sa
... pri tom...
veselo
Veď,
Ak by sa nám
Niečo
Ešte
Nedajbože
Zachcelo
To máme hneď!!!
Na volebných plagátoch
To vidno
Čierne na bielom
V dokonalej štylistickej čistote tých viet
Kde sľubujú ti Európu
Ha!
Kašli ma na ňu,
Ber
Len celý svet!!
Potom,
s omrvinkami sa
neuspokoj
Kto žerie pri koryte
Nemusí byť nutne brav
že,
túžiš mať iba pokoj???
To niekomu inému si vrav!!!
Nič nie je viac
Než pár fialových papierov
V peňaženke
V banke účet prepchatý
Za lásku zaplatíš lacnej milenke
A čo, však si prachatý...
Svetielka zhasli
Koniec je jasný
Zavri oči i ty a zhasni
Snívaj sen vzácny
O svetovom miery
O čistom papieri
O láske bez otázok
Čo isto príde na nový rok
Je to tak krásne
Písať si básne
Zasnene hľadieť na svet
Akoby v ňom nenávisti viac niet
Len veriť že vše sa stane tak
Ako to znie vo všetkých PF-kách
Ešte pozrieť na vianočný stromček
Zapáliť päť posledných prskaviek
Zjesť všetko sladké zo stola
Nech sa (nielen) deti viac čerta neboja
Otvoriť okno, dýchať zamrznutý vzduch
Možno zmizne tak z duše ten hnusný puch
...
Svetielka zhasli,
No snáď nie navždy.
Milovať prízrak
Des a strach
Možno len za mak
Láska len prach
Nenávidieť realitu
Hnev a stisk
Ukrývať sa za debilitu
Fajčiť trávu v dave
Žiť krásne
Vzlykať sám práve
Písať básne
Cítiť všetko tajne
Že radi sa máme
Neprezradiť... hlavne
Miesto „zbohom“
ma pomiluj
To je vraj moderné
Chcené
Očakávané od rozchodu
Sex na rozlúčku
Zahoď obrúčku
A ži si svoj život
Sen
Do ktorého zrazu nepatrím
Vetrím
len
slobodu,
Dohodu.
O rozdelení spoločného majetku
Detí
Ako smetí
Zbúranie projektu
Zvaného spoločný život.
Vraj „nadosmrti“
Smrdí
Dnes sa uzatvárajú len zmluvy
Na dobu určitú
Som unavená životom
možno SMRŤOU, ktorá prišla
nie však ku mne
no už sa tu
... sakra zišla...
pre uvedomenie si
Večnosti.
Hútam nad tým zlomom
kedy sa to stalo
že ja chcela som tykať
práve JEJ!
Dnes
bez odvahy
plačem.
A ONA
zviedla Jeho!
Lákala
bezbolestnosťou,
klamala,
bez drzosti
že ho miluje.
Isto zvodne vrtela bokmi,
špúlila pery
stiahla brucho a vypla prsia.
Na záver,
s kúskom vražednej nehy,
Sekla!
Pri tom iba chcela,
túžila.
Celá sa vzrušením chvela
po horúcej mladej krvi.
Taká je JEJ láska.
Ešte sa parí
z Jeho tela
-otvorila sa cela
ľudského ducha.
A SMRŤ opäť dostala
svoj každodenný
chleba.
ROZKOŠ ju púta k povrchu zeme
No prečo ju všetci tak zúfalo chceme
... tvrdí, že po nej netúži
vlastne ŇOU človek človeku ublíži
No stále sa zmieta v kŕči
Kričí, stoná, možno len chrčí
Nerozoznáš viac jej slová
Kto sa bojí, nech sa schová
A nebojuje zbytočne
s démonom
Nakoniec všetci skončíme v pekle
Je ťažké rozoznať čo je dobrom a čo zlom
(ak sa to vôbec dá)
Keď veci sú také pekné
Lákajú sladkou vôňou vína
Opájajú
No čia to bude vina??
Až prebudí sa s orgazmom v tvári
Bez chuti žiť TO,
o čom vraví...
V modrých očiach sa skrýva
... jediná jej vina
Že milovala a chcela pohnúť svetom
No šťastie jej z vlaku kýva
(ostáva stále tá iná)
Nikdy nebude pre neho svetlom
Ničota ju požiera zvnútra
Darmo sa pýši svojim dokonalým telom
Duša kríva, Smutná, Bez života
... snorí po kútoch
Živorí
Za náprstok nehy
čo zmaže ten smútok
V slzách rečie
„mám všetko“
No v studenom mramory
Epitaf vyrytý
-prach je-
všetko hovorí
Spomienky mi víria v hlave
Už je to šesť mesiacov
A ja na to myslím stále
Ako si sa ku mne pritisol
Najkrajší bozk mi pery tvoje dali
Po lícach sa slzy kotúľali
A ja som vedela, že na veky ťa budem milovať
Celým srdcom. Dušou. Bytosťou.
Tak, ako len môže syna
... ľúbiť jeho mať
Bež!
Nestagnuj
Veď vieš
Ak zaspíš na diaľnici
Umrieš
Pod kolesami doby
Pôrodnice
Opustené hroby
Márnosť nad márnosť
Stoj!
Bosý
Na púšti citov a snov
Bezbranný
Plačúci tvor
Človek
Imitácia živej sily
Óóó aký si milý
Pri sviečkach zapálených za zosnulých
Smoklíš
A ďakuješ
Že ty nie si jeden z nich
... budeš
V spleti vlastnej úprimnosti sa stratil v samote
Dúfajúc...
v nežnosti danej osoby hľadí na odraz v káve
V nahote
Svojej čiernej duše... sníva práve
O šťastí
za siedmimi horami
O nej
s roztiahnutými nohami
o daždi pokoja
Raz sa tie túžby ukoja!
Svet príde o jedného básnika
Či klauna
Klasika
Bez sĺz
Potkni sa a spadni
na vlhkú zem ľahni
a snívaj
vyleť nad stromy
zabuchni dvere komory
a ži
vzdychaj a objímaj
silno drž, spomínaj
a miluj
zavri oči
svet sa ďalej točí
mri
Hľadáš koniec sveta
leta
kyslého vzduchu
v bruchu
nicotnej prázdnoty
v duši
byť milým
sa sluší
zamilovaný
(ako deti)
kvety
zvädnuté od prebytku vody
zdochnutý
ako statické schody
v dobe eskalátoru...
Bez milostnej predohry
ejakuloval do prázdnoty
svoje myšlienky
s chuťou dokončiť sa...
/ťa/
nenabažil sa ešte krivdou deň
snívaš len
zahryzol do zhnitého jablka
zabudneš...
raz
bez utešujúcich fráz
budeš sama sebou
už nie jeho
nevšedne jednoduchý svet
funguje miliardy liet
s dokonalosťou
hodín /biologických/...
„ťik ťak“
Sem tam sa prichytíš ako
smoklíš do vankúša.
Len tak.
Bez zjavnej príčiny ťa
život tvrdo skúša
A ty viac nezvládaš...
ho chrúmať, troviť.
Chceš cúvať.
No zas sa len tak tmolíš!
Bezo zmyslu.
Po hrboľatej ceste niekde za mestom
kde si vraj doma.
Zrada...
Necítiš pokoj rodinného krbu.
Je príliš drahý na tvoj rozpočet.
Pokrútiš len termostatom v rohu
prázdnej izby
vyslovíš pár hluchých, bezútešných viet
/ktoré nik nepočuje/
Pri tom si sám tľapneš po pleci
...
Tak kde je niekto???
Kde sú všetci??
Kde - si ty?
Z trucu sa pomiluje s iným
Potom
Z hnusu nad sebou samou
Dávi na stôl svoje pokrútené túžby
Pchá sa ovocím
Často nedozretým
Z vnútra však hnilým
Pretĺka sa hustou tmou
Vlastnej čiernej mysle
Chlípnej
A predsa tak čistej
Ženskej
/z polovice prirodzene mužskej/
Zhíkne
Pri spomienke na včera
Stále oči zatvára
pred hnusom tohto sveta
ešte nezabudol ako trhal kvety
na konci horúceho leta
poháre vidí do pol plné
i keď fľaša vyliata je na podlahe
A červené víno ťažko vyčítať je z tváre
veď úsmevy sú aj tak zväčša hrané
V kuse sa len rehoce
na prihlúplych svetských vtipoch
Túži aby znova prišli Vianoce
ÚBOHÝ SLABOCH
Ignorujúc topiaci sa sneh čierny
Zháňa dary
... pre nepotrebných
V čiernom tam stála
panensky čistá
s kosou sa smiala
že je si istá
viac sa nebála
budúcnosť hmlistá
zo vzduchu sála
viera v Krista
Sama v cudzej zemi
... v náručí (?)
občas aj iskra
... preskočí
bez nádejnej zmeny
... odľahčí
pár viet úprimných
... zaskočí
srdce roztrojených
... poskočí
pri myšlienke zvrhlej
... zamračí
sem tam i nohy
... rozkročí
otázka ostáva, či raz to
... ukončí
???
Občas to tak býva
Zvyčajne v nedeľu
Že srdce zahníva
Bez veľkého hnevu
Len tak sa dívam
Na tvoju košeľu
Čo si vždy mával
Keď čakal si návštevu
Až prišla dáma
A sadla ti na kolená
Ja som tam stála
Ako socha kamenná
Nikto nenadával
Veď bola... nedeľa
Skrýva sa v interaktívnom svete
S kartami v ruke
Túži po srdci plnom skazy
(čo vlastnil už)
kričí po milosrdnej odvete
ale vždy sa niečo skazí
s radami pod jazykom
vysloví pár otrávených viet
s rozkošou zatĺka
čo ukázal mu tento svet
ako pošťatý chlapec v nových rifliach
so sklopeným zrakom kráča ulicami
bezmennými
a obaja sú stále sami
z pokrovej tváre nevyčítaš
či spokojný je so zmenami
V studenej nahote
zabudnutá princezná
špinavá od smogu mesta
Žiaden bohatier ju nespozná
Nejestvuje správna cesta
Aj keď si zvolí menšie zlo
nič sa nezmení
Či nie je aj to preklínané peklo
len obyčajný život v podzemí?
Niet viac čoho sa báť
Bubáci nejestvujú
Ale ani o čo tu stáť
Chyby sa netolerujú
Princezné dávno nenosia šaty
a princovia tátošov nesedlajú
/sami nimi sú/
Krvou sa platí za (dobré) rady
/čo aj tak nič neprinesú/
Tri oriešky nezostrelíš hocjakou kušou
Kráska si nikdy nevezme zviera
Srdcom už nik nehľadí
Nakoniec aj nádej umiera
A nikomu to nevadí (??)
Milica
Mikulová – Predstieranie reality