Emma Tomková
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Poetické momentky s využitím stavebného princípu synestézie a oxymora, miestami predvedenie schopnosti ozvláštnene sa pozerať, inokedy je prítomný aj autentický ľudský pocit.
Tak ako sa človek necíti neustále rovnako sa prizrieš na moje myšlienkovo rozhádzané básne, vcítiš sa do okamihu ich písania a uvidíš pestrofarebnosť môjho zmyslu pre život.
Snívam tvojím zrakom, aby moja myseľ bola
voľná
Bodlo by mi tvoje pohladenie láska, splývam slovne
s mojimi myšlienkami
Odliepaš si masku z tváre
Večerný rituál
Ligoce sa ti na dlaniach
Od cenných pľuvancov doby
A nabúraných myšlienok
Na tvoj umelý úsmev
Ako muchy, ktoré letia svetom
Možno ti len niesli správu
O zajtrajšej apokalypse
Tvojich modrých očí
Vyrezávaš mi do rúk
Sekundy samoty
Pľujem ti nahotu
Na hrudník
Dunenie mi rezonuje v ušiach
Raz nám budú odchody ukradnuté
Voniaš mnou
Zanechávaš stopy,
Aby som našla
Správnu cestu
Pre seba
A teba?
Nepustím zo zovretia
Zatras mnou
A spievaj mi o úteku
Cítim ťa
Cez dierky,
Ktoré si mi vyrobil
Na vrchu nádoby,
V ktorej ma chováš
Ľúbim ťa očami
A ty
Ma kŕmiš svetom
Ak ti utečiem
Pochopím
Prečo sa kvety otáčajú
Za slnkom
Svojím pohľadom
Ti topím oči
Strácajú farbu
Zakrývam si ústa
A šepocem ti mnou
Povolenie,
Aby si mi ich mohol
Znova dokresliť
Kúšeš mi do pery,
Aby som počula
Svoje stonavé myšlienky
Tvoj hlas vo mne
Bubnuje
Znič ma
Snáď nemám dôležitosť
Nepočujem tlkot
Tvojho ja
Neskrývaj sa
Dokážem cítiť
Tvoje potreby
Zahodím svoj zrak
A budem dýchať
Tvoju prítomnosť
Vyzlečiem ťa
Z kože človeka
A vdýchnem
Ti do tváre narcizmus
Ten tvoj
S ktorým si tak stotožnený
Hráš môjmu vnútru,
Aby tancovalo
Striedaš výšiny
A nechávaš ma padať
Roklinami
Kým si rátaš perie
Na svojich
Falošných krídlach
Vypĺňam ti medzery medzi prstami
Svojím dotykom
Vydychujem podstatu
A ty si ju chytáš do pohára,
Aby ti ľahko mohla ujsť
Robíš rovnaké veci
Naruby
Oproti mne
Vyťukávam ti
Znelku úsmevu,
Aby si nakreslil žiaru
Nášho súhvezdia
Spomienky sa nakopili
A čas mu už na tvár
Stihol nakresliť starobu
Nádej, že ju ešte uvidí
Zmizla
S poslednou
Lyžičkou horúceho vývaru
Ich spoločné noty
Dozneli
Vyzliekaš ma
Z hnevu
Obklopuješ láskou
Voláš ma do sveta
Nevinných
V tebe vždy nájdem zmysel
S ľahkosťou sa rozplývam
V tvojom pohľade
Dráždi a núti ma
Neprestávať
Upadávať v tebe
Nepusť ma
Ukradol si si ma
Navždy
Nebolia ťa krídla
Neustále mi lietaš po rozume
Už mám z teba
Zodreté myšlienky
Zosadni
A kúp si nové tenisky
Na cestu k mojim tajomstvám
Počkaj ma
Nútiš ma vracať sa
Do minulosti
Aj keď vieš,
Že radšej pozerám dopredu
Vplietaš mi do myšlienok
Históriu
Aby som sa mohla
Poučiť
Vyťahuješ mi dych
Priamo v momente,
Keď po ňom lapem
Dusíš ma vlastnými slovami
A učíš pádom na cestách
Počítaš so mnou
Kameňmi-roky
Skryté v (ne)ľudskom šťastí
Dážď sa vpíjal
Do našich zovretých rúk
Rok
Nám do nich
Vkreslil dôveru
Čas stvrdol
Pri poslednom výdychu
Dotýkam sa ti jazykom
Nosa
Cítim na ňom chlad
Šumu, ktorý stíchol
Zaviaž mi oči čiernou,
Aby som lepšie videla
Ticho
Hľadám poslednú nezábudku,
Ktorá mi ťa pripomenie
Tvárou k slnku
Hádžem tiene za seba
Pretnime naše cesty
Opäť v jednu
Zoberiem ti z jazyka
Chuť mojich pier
Podaruj mi nádej
Na nový začiatok
Pripomeniem ti,
Že ja som ty
Spolu pôjdeme navštíviť
Ďalší deň
Len tak
Medzi dvoma dlaňami
Aj keď
Stíchne posledný hlas
Vyschne posledná kvapka vody na tvári
Prestane kričať krása prírody
Prsty na klavíri dohrajú sonátu
Ty budeš stále
Mojou odvrátenou stranou Mesiaca
Stupídnosť
Infantilizmus tvojho pohľadu
Trháš mi myšlienky
Ako vtákom perie
A brániš nám lietať
Moja senzibilita ťa núti
Ubližovať
Poznačil si ma hudbou
Tichými výkrikmi
S dychom lesa
Ukradol moju pozornosť
Dlhými prechádzkami do večnosti
Ľudstvo mi ťa ukradlo
Spod hviezdnej oblohy
Už ma nebudeš sýtiť slobodou
Výkrikom do neznámych hôr mi ťa pripomína
Iskra ohňa
Ktorá ničila
Tvoju utečeneckú gitaru
Tvoje chaotické myšlienky
Usporadúvam do letokruhov
Pre teba
Vždy sa to točí rovnako
Intenzívne
Mám závrat, keď sa snažíš
Nájsť v nesprávnych vetách
Prenasleduješ smrť
Odpúšťam ti,
Lebo nevieš, čo činíš
Ponárať sa do ľútosti
Utápať sa v známej vode
S nádejou veriť v nemožné
Roztrhať posledné úsmevy
A pomaly ich lepiť
Do tmy
K rozlúčke so starým dňom
Ma donútil nonsens v tvojich očiach
Utopené slová, ktoré si na mňa cez ne lial
Neboli darom pred dúhou
Aj slnko býva unavené
Nakreslím ti moje city
Odkiaľ som to všetko vedela
Náhody sú, ale nie sú náhodné
Vystúp trochu nižšie
Nevieš sa naladiť
Trafíš ma zmyselne
Na tejto úrovni,
Z ktorej by som ťa zhodila
Znova o čosi vyššie
Svoje názory splietaš
Ako syntetiku
Nalákaš ma
A pridusíš
Svojím umelým
TY
Bol si pre mňa obalom
Vďaka mojej zrelosti
Tvoja vitálnosť rástla so mnou
Hlbšie sme sa do seba ponorili
A zabudli, že melódie skrz nás tiekli
Opačným smerom
Cestou k poznaniu
Sme urobili tanečnú otočku s výskokom
Bližšie ku kráľovstvu
A znova sme s úsmevom zmenili smer
Pocit prázdnoty
Preplňujú tvoje
Klamlivé slová
Odstrkuješ ma láskou
Predstieraš to
Si spomienka
Ukradnem si
Tvoj úsmev,
Pre svoje osobné potešenie
Zabudni
Farbu mojich očí
Podaruj môj hlas
Vtákom
Budem s nimi
Nemo spievať
Tebe
Pod oknami,
Aby si ma nepoznal
Boli sme svoji
Predtým, než sme existovali
Stvorení pre podstatu
Koniec
Zobudila som sa mŕtva.
Pomaly sa mi rozplývala hmla pred očami. Bola som rozospatá, no taktiež už bol čas vstať. V popolníku dohorievala cigareta a dym ma pomaly vtláčal späť do izby, rozplýval sa a dráždil mi oči. Otvorila som okno, ovial ma studený závan, ktorý sa mi tak rád pohrával s mojimi dlhými čiernymi vlasmi. Padali mi do tváre a zakrývali moje tmavohnedé oči. Rodičia mi stále hovorievali, „že si takto kazím zrak.“ Hlavným dôvodom, bolo spojenie s nimi. Cez neviditeľno. Nikdy mi neverili, že sú tu pri mne, ovládajú môj život a rozhodnutia, hrajú sa so mnou, skrývajú pred okolitým svetom.
Vstala som. Niečo bolo neobvyklé ako každodenne. Pomalými krokmi som sa priblížila k veľkým dreveným dverám, ktoré som tak milovala a mojej izbe dodávali strašidelný nádych. Chytila som sa kľučky, bola vlhká. Ruka sa mi rýchlo zošmykla. Odtlačila som dvere, ktoré ma hlasitým vŕzganím prekvapili a svetlo spoza nich ma ovalilo. Príliš veľa svetla. Neznášam svetlo. „Nieeeee!“ nahlas som vykríkla. „Vedela som to, že to raz príde“ zamrmlala som si. „Prečo dnes?“ Rozbehla som sa po úzkej chodbe, ktorá viedla na našu veľkú záhradu. Neboli tam, neboli nikde. Moji rodiča. Prišli si po nich. Rozpršalo sa. Voda mi pomaly stekala po tvári, chytala som kvapky dažďa do úst. Tak ako vždy, keď prší. Ľahla som si na zem. Vydychovala som horúci vzduch, ktorý vo vetre formoval nesymetrické tvary. „Prečo prichádzate?“ kričala som nahlas. Do očí sa mi tisli slzy, ktoré boli mojím vykúpením v momentálnej situácii. „ Raz sa to malo stať, videla som to vo vízii, no dnes? Dnes ešte nemal byť ten deň.“ Temnota ma pomaly pohlcovala, no ja som si bezradne ležala v bahne pred domom a dážď ma pomaly vyzliekal zo suchého.
Zaspala som. Prebudila som sa náhle, rýchlo, no zároveň bolestivo a pomaly. Tma sa už pomaly šírila po celej záhrade, zahalila stromy, potok. Nastalo ticho. Ovial ma studený vánok. „Sú tu! Sú blízko!“ preľakala som sa. Výskokom som sa preborila cez hustejšie bahno, ktoré sa stihlo vytvoriť počas môjho hlbokého spánku. Utiekla som do domu. Stále som bola sama. „Ste tu?“ opýtala som. Ticho sa pomaly šírilo, bubienky mi rezonovali nečakaným pokojom. „Nikto tu nie je!“ odvetila som si. Mala som pocit, že si tu celý čas vediem sama monológ, ale schizofrenik som tiež nebola. „Neklam si!“ strelila som si facku. „Veď ste tu!“ Hlasitým buchotom sa za mnou zavreli dvere. Roztrieskalo sa sklo na všetkým okrem mojich do izby. Veď jediné ony, nemali sklo, načo by aj. Mohla by som sa na nich poraniť. Vykrvácať. Znova som sa rozutekala.
Vykopla som dvere do mojej izby. Nočné svetielko ešte stále svietilo a dodávalo mojej izbe normálny vzhľad. Dostala som nával zlosti. „Prečo ma tu rodičia nechali samú? Ako mi to mohli urobiť?“ vrieskala som. Strhla som všetky fotky zo steny, potrhala ich a pomaly pálila na malilinké kúsočky. Zahodila som spomienky na nich, keďže ma tu s NIMI nechali len tak napospas osudu. Bezočivo. Tresli dvere. „Teraz sú tu, konečne si po mňa došli“ povýšenecky som sa pousmiala. Dym z horiacich fotografií som vdychovala pasívne, pomaly a jednoducho. Vždy som vedela, že to ich priláka až dnu, ku mne. Zhodila som svetlo z nočného stolíka. To sa rozletelo, žiarovka praskla tma. Moja tma.
Pošúchala som si moje hnedé oči. Zaspaté hnedé oči. Odsunula som si vlasy z tváre a vyplazila jazyk. Takto som neustále skúšala chuť vzduchu. Bolo chladno. Vzala som denník, ktorý som mala ukrytý pod mojím veľkým čiernym vankúšom. Zasvietila som si baterkou a vpísala ďalší údaj. „Nespájaj sa s nimi, keď sú tak blízko!“ Vždy mi to rodičia opakovali. Nikdy mi neverili, že ONI sú moja druhá rodina a nie tá moja adoptívna bezočivá matka, spolu s jej priateľom, ktorý sa hrá na môjho otca. Fotky pomaly dohorievali a v izbe nastala tma.
„Kristen! Kristen prestaň vrieskať! Títo pracovníci si s tebou dajú už konečne rady. Nie ako ja!“ kričala mama a potiahla si zo svojej Marsky, ktorá jej tak ničila pľúca. Výdychom si užívala každučkú chvíľu. Nemusela sa nad ničím zamýšľať. Nádych, výdych. „Nie mama!“ pľuvla som je do tváre.
Znova ma zobrala na psychiatriu.
Skús utkať v tme za svetlom, ktoré nevidíš. Skrývať sa pred tichom, zapadnúť do davu ľudí. Nastal čas odletu do čierneho sveta plného neznámych možností. No i tak sa snažil pochopiť čaro tajomna tam hore. Vzlietnutý on, medzi čiernom a hviezdami. Pomaly sa strácal v tom tichu v nadoblačne. Dotykmi ničoho rozpoznával spojitosti. Len tak lietal niekde mimo reality. Stratil sa v myšlienkach, objavoval nový svet. Chuť ničoho bola teda obzvlášť priateľská. Najradšej by ostal v tejto dimenzii natrvalo. Vo svojej fantázii. Opatrne sklonil zrak, vytiahol paličku, otvoril dvere knižnice. Držal Vesmír v braillovom písme a krokom sa stratil v tme.
Večer sa pomaly roztekal po mačacích hlavách tichého námestia. Sedel tam ako každú noc a skrýval sa pred tichom. Čakal ma? Nemo som pozorovala jeho každovečerný výraz tváre, tie dlhé čierne vlasy s ktorými sa tak rád pohrával vietor si odsúval z čela a kládol za uši. Pôsobil flegmaticky, svojsky, ale nesmierne príťažlivo. Z koženej tašky vytiahol zväzok strán, skicov, pár mu ich vypadlo a ochutnalo čaro studeného mesta. Pomalými čiarami obdaroval nahý papier slovami a obrazmi. Nevšimol si ma ani raz. On bol totiž mojou večernou múzou na myšlienky skryté v novej básni, jeden chladný ....
Kritizuj ostrým pohľadom tmu a jej
tiene, potom nikdy nenájdeš zdroj
svetla
Poďme si čmárať
Prstom po oblohe
Maľovať súhvezdia
Utekať lesmi
Zahodiť šatstvo
A len tak
Utekať za vlkmi
Zavýjaš rytmus
Bezhviezdnej oblohy
Zosielaš viac tieňov,
Aby si ma rýchlejšie
Pohltil
Rátaš svoje slová
Vyfukuješ ich vetru
Chceš mi preniknúť
Do tela
Keď som veľká
Mám zákaz chodiť naboso
Spávať v náručí hviezd
Naháňať sa za dymom
Z kradnutých večerov
S priateľmi
Chcem byť veľká,
Aby som to všetko mohla
Kreslím si do očí
Zabudnuté slová
A ty stojíš nepoznaný
V tmavom kúte
Odbíjaš ma
Kľučkuješ
Odíď do iného rána
Sen
Cestujem
Spolu s mesiacom
A hviezdam ukazujem
Ako po páde
Opäť vzlietnuť na nebo
Prifúknem dúhe
Posledné farby
Rada
Si upravujem
Svoje sny
Steká ti pot
Po chladnom tele
Tlejúca svieca
Mi páli ruky
Kryjem ju
Zvolávam čiernu
Noc je tvorivá,
Keď iba svetlo presvitá
Cez stromy
Chcem ťa ochutnať
Nechať sa osvietiť tmou
Zaspávať v kriku
Hviezd
Zo snov postaviť
Nový deň
Chcem
Vždy
Mi daruješ nový deň
A večer ma znova necháš
Blúdiť cestami
Dones mi ešte trochu
Teba
Veď ty si môj
Nebeský kráľ
Keď kráčam po mačacích hlavách
Už tichého námestia
Chytám posledné
Kvapky slnka do dlaní
A počítam lúče,
Ktoré zostali
Stratená verím,
Že sa lastovičky vrátia
Skôr
Skrývam sa
Za rohom
Čakám
Kým ťa postupne
Zahalím tmou
Ukradnem ti dych
A vpijem sa
Do tvojho zrelého úsmevu
Keď chýba slnko
Nechávaš ma utekať
Tmavými uličkami
Bosú
Prenasledovanú
Iba spomienkami
Pomaly
Mi rozčešeš vlasy
Namokro
Keď zaspím
Pýtam sa anjelov
Aké je to
Spať medzi hviezdami
Ako sa píšu sny
A prečo smúti nebo
Nedočkavo čakám na odpoveď
Aj keď viem
Že sa ju dozviem
Až keď budem s nimi
Opäť lietať
Medzi oblakmi
Zaspávaš
Ja ti pletiem
Silu hviezd
Do korienkov tvojich vlasov
Tvoje oči
Plačú (s)nami
Noc ma už stihla skryť
Do tónov mojej gitary
Nádej malého dieťaťa,
Že neodíde mizla
S odviatym vetrom
Vždy som túžila
Dýchať s nocou
Hľadaj ma
Skrytú v oblakoch
Odviatu snami
Len tak
Z únavy
Kráčam
Zabudnutým mestom
Stotožňujem sa s tichom
Vo svetle lampy
Sa pred tebou skrývam
A verím,
Že ma opäť nájdeš
Ako noc
Spúšťam sa po lane
Mojich nenaplnených želaní
Viažem uzol
Ako slová
Chytám do dlaní
Padajúce hviezdy
A neželám si nič/všetko
Ležím na nočnej oblohe
Navôkol všetko
Kvôli mne stíchlo
Spájam prstami
Hviezdne brány
Prijímam ich za svoje
Aj keď vedú
K tvojej mliečnej dráhe
Noc ma skrýva
Prerážam tónmi z mojej gitary
A verím
Že nikdy neodídeme
Kričí mi vnútro
Roztiahnem ruky
Dýcham nosom a stojím blízko smrti
Oblizujem si prsty, aby som ti vedela povedať,
S ktorým prúdom vetra
Vzlietnem do neba
Pošlem moje sny
Do ďalšieho rána
Hviezdy vzrástli do nočnej podoby
Čakám na čas,
Ktorý mešká
Vyjem s vlkmi
Vysoko v nebi
Spúšťame naše prosby
Hmlou do neznáma
Kradneme noci zmysel
Poď
Ukážem ti chodník
Ku hviezdam
Ako svietia
Padajú
Živú vo svojom svete
Vesmíru
Presne tam pochopíme
Zmysel
Detské oči nazerajú do neba, naše rovno
V horúcich letných dňoch
Vysedávam s tebou
Na kopci
Dnes máš vábivý mliečny účes
(roky sa preukázali)
Pomaly si ťa vychutnám
Roztopenú
Lyžičkou
(čokoládka)
S nádejou trhám lupienky margarét
Ľúbi? Neľúbi?
Vietor ich odfúkol
K tebe
Zjem jahodu
A privítam ťa
Letne
Mami
Darujem ti
Posledné nezrelé slnko
V púpave
Budeš mi s ňou
Do vlasov zapletať
Dospelosť
Zabudneme na koláče
Upečené na pieskovisku
Prifúknime si
Kus môjho detstva
Kým úplne neodkvitne
Tati
Obletúvaš ma
Ako motýľ
S láskou mi daruješ krídla
Aj v chladných septembrových dňoch
Mi ukážeš
Letné slnko
V mojich očiach
Spolu sa usmejeme
Do sveta
Tam hore
Pozri
Vravieval otec,
Keď som nechápala
Zmysel môjho narodenia
Vraj k šťastiu potrebujeme
35 vecí
A TY SI JEDNOU Z NICH (niekedy stačí tak málo a aj v tom kamennom svete nájdeš kus neba)
Nestačí mi
Teplé kakao
Od teba
Hneď zrána
Pletiem si vlasy,
Aby som sa ti páčila
Znova
Zohrej mi ruky
neobyčajne
Keď ti opäť rozkvitne
Nový rôčik na tvári
Spolu objímame spomienky
Pozrieme rovnakým smerom
Rozveselíme smutné poobedia
Budeme mladšie
Babi
Kráčajme jednou cestou
Ruka v ruke
V chladné decembrové večery
Visíme vo hviezdach
Pletieme nové koledy
A sypeme z neba
Nehu
Skryté pod perinou
Lúštime sny
Odfúknem ti roky
Posuniem ručičky hodín
Dozadu
Aby si tu bola
Navždy
Aj keď majú
Tvoje modré oči
Občas zlý deň
A vlasy
Si už stihli obliecť belobu
Stále si štrikuješ vlastný svet
Som (rada)
Jeho súčasťou
Môj nepriateľ lenivosti
Farebných snov
Neustále riadi moje kroky
Kontroluje plány
Napomínam ho
Ďalej si kričí po svojom
Tik-Tak
Lietam
Lebo som ukradla krídla
Motýlej princeznej
Hnevá sa
Že sa nemôže dotýkať
Kvetov na lúke
Zatvára kalichy
Plače rosu
Ešte raz
Si pozriem nebo
A vrátim úsmev
Na jej tvár
Vypadávate mi z rúk
Lepíte sa na nos
Červenám sa
Chladím si jazyk
Ste moje malé tanečnice
Z beloby
Čas je šťastie
Prechádzajúce sa
Po chodníku záhrady
Obzerá si spiace stromy
Je neviditeľný
A predsa ho má každý dostatok
Mesiac sa odráža
Na hladine vody
Hrej ma rukami
Pri bielych bodkách
Padajúcich z neba
Za chvíľu s nimi odídeme
Nevedno kam
Vkrádaš sa
Do mojej hlavy
Ako zlodej,
Ktorý sa chystá zrušiť
Môj status
Nikdy sa ti to nepodatí
Heslo
Poznám iba ja
Tvoje meno
Pani,
Ktorá fúka na môj svet
Biele šťastie
Putuje svetom
A aj mráz oblieka
Do teplého štrikovaného svetra
Pošlem ti do neba koledy
Na anjelských krídlach
Vďaka za radosť
Zimná kráľovná
Zamysli si nad tým, čo tvorí tvoje okolie
Skĺzla si sa po mne
Uchytila
Objavila som v tebe
Nový svet
Vďaka
že ma vedieš správnou cestou
Viera
Stretla som ťa
Nečakane
V sychravom ráne
Pavučinových vločiek
Bol si ako biely závoj
Visiaci vo vetre
Od vtedy si pri mne
Môj anjel
Postrácané
Veľmi dôležité
Hľadali sme sa
Vo veršoch
Bestselleru
S nádejou na perách
Sme zostarli
V knihách
Slovne
Umierajúci svet
Stena medzi bielou a čiernou
Smrť si už vyberá
Svoju obeť
Svetlo zhasína
Naokolo smútok
V srdci prázdno
Bodka
Vpíjam sa do papiera
Roztečených slov
Svietim si cestou
Pri hľadaní myšlienok
Skúsim ich odfúknuť
Sú nepodstatné pri spánku
Rozpadáva sa mi chuť
Dňa na jazyku
Zatváram dvere
Pred nevydareným
Stereotypom
Vydýchnem pozostatky
24-hodinového kola
Do zabudnutia
Si vedomý
Živej smrti
Hviezdy, keď horí
Pre tvoju pozornosť
Ani náklonnosť Zeme
Nevyrovná tvoj priamy úmysel
Stať sa mojím skromným vesmírom
Skrývať sa pod hladinou
Slanej kvapaliny
A pozorovať svet
Zdola
Je niekedy omnoho lepšou voľbou
Ako byť nad vecou
Rozhranie dvoch výšin
Mierni pokojný stred,
V ktorom sa nachádzam
Poď
Naučím ťa v ňom lietať
Jedine to, čo máš v hlave ti zaručí to,
čo budeš mať v rukách
Tvoje oči utekajú po neznámych
schodoch
Došla zmena mena, kolobehu kapitol, roztrhaj tú knihu
ničoho
Roztrhať
Posledné nevyslovené
Tóny
Kradnúť sny iným
A zabíjať tie naše
Nenaplnené
S chuťou vypľuť hriech,
Ktorý nás všetkých láka
(Ne)zhrešiť
Vraj lietanie
Je rýchly pohyb
Vzduchom
Kto by nemiloval blankyt
Pohltí ťa domodra
Až k zemi
Si naivná
Odteraz
Ktosi?
Bude radšej bosý
Nejaké slovo
Odmietlo tvoj charakter
Požiera ťa
A ty aj tak naivne
Zazeráš po iných
Vetách
Stekajú nám kvapky
Po veciach
Čistého tela
Držíš ma
Nad hladinou
Neutopíš ma
Učil si
Ma plávať
Kĺžem
Po zamrznutých listoch
Svojej knihy
Hádam sa s písmenami
Milujem chuť
Fantázie
Keď mi už dýcha
Na krk jeseň
Vytiahnem zážitky
Spiace na papieri
Schúlim sa do ich
Zrelého obilia
A budem čakať
Na slnko
365 dní
Moje zodreté prsty
Dohrávajú
Posledný takt
Vreskot môjho vnútra
Skrýva tvoj úsmev
Ukradnem ti zmysel života
Vyhoď do vzduchu
Celok
Lebo ty ho už nemôžeš
Pevne držať
Nepatrí ti krása
(Ne)pochopeného
1939
Steblá vdychovali ničotu
Strniská sa pomalými krokmi
Zahaľovali
Do nemeckej pôdy
Skuvíňali a prosili o slobodu
Ľudia sa topili
V spomienkach na útek
Heil Hitler
Zavinutá
Keď na mňa padneš
Zhora
Neublížiš mi
Navštíviš môj svet
Chladom
Povedzme si,
Že naozaj
Je ticho krajšie
Naháňaš ma tupým nožom
Pomedzi oceány
Dokým si nespálim
Ukradnuté topánky
Trasú sa mi pery
Skry ma
Pred zločinom proti ľudskosti
S červenými očami
Sa predieram hmlou
Pohlcuje mi oči
A vyzlieka ich zo suchoty
Bezočivo mi tlmí tep
Zomieram
Padajú a skrývajú
Opustené pozostatky
Jesennej úrody
Roztečú sa
Mi po horúcich dlaniach
Miznú s odviatou zimou
Aj tak mi zakazujú dýchať
Jarnú vôňu
Utekaj prázdnymi stopami
Oblep sa svetlom
Vyry svoj spev
Do kôry stromov
Tvoje ustráchané prsty
Cítia,
Že sa chceš vrátiť
Domov
Spev vtákov
Mi melodicky
Skracuje chuť
Vysloviť
Zbytočne odeté slová
V bezfarebnom
(Po)tichu
Filtruj múdrosť
Stotinovým prejavom
Môjho alterega
Zaduseného
Tvojím nechápavým pohľadom
Carpe Diem
Človek rozumný
Podaruj mi za hrsť snehu
Tvrdosť prírody ma nasýti viac
Ako tvoje tekuté oči,
Keď si poskladáš puzzle
S uvedomením,
Že ani voda nie
JE
Vždy
Rovnaká na tom istom mieste
Výkrik úniku
Lemoval pusté polia
Slzy sa žalostne topili
Na mojej tvári,
Ktorú obaľoval Mesiac
Kradol svetlo hviezdam,
Aby mi ukázal cestu
Domov spoznával
Cez obrazy
Prsty mu skĺzali už len
Po pamäti
Štíty vysokých vrchov
Sa strácali
A on sa učil
Dýchať domovinu
Znova
Zamŕzali mu slzy
Prekvapivo pomaly
Sa mu vrývali
Ako slová
Do bytia
Slovo
Ťahám ti ho z jazyka
Z posledných síl
Sa ho snažím skrotiť
Iba pre seba
Nakoniec som ti ukradla
Pointu
Z očí
Tajomne ma lákaš
Fantázia
Ale obklopila si ma mlčaním
Vdýchnem tvoj mrazivý bozk
Zostávam sama,
Ale medzi riadkami
Už cítim obrazy
Pomaly sa rozpadávaš
V lietajúcich kvapkách búrky
Hádžeš do povetria
Prázdne slová,
Ktoré sa možno
Niekde uchytia
Každému daruješ svoje chyby
Aj tak ťa opäť klame krivé zrkadlo
Čas sa ti skrýva
Pred očami
Nechce ťa naučiť
Svojmu tajomstvu
Ak ti raz utečie
Nenájdeš ho
Ani v svojich hodinkách
Naučia ťa ničiť,
Plakať, smútiť,
Zakopať svoje sny
Zväčšiť nebezpečenstvo rieky,
V ktorej plávaš
Druhí ti pošlú lano
A vytiahnu ťa na nohy
Pochopím ťa
Jedným nádychom
Kráčajme po vode
Hľadám ťa
V bezfarebnom zástupe
Ruží
Chodenie nie je
O nohách na zemi
Nauč sa byť
šťastná sama so sebou, stotožni sa s tebou, dozrej
Keby si
verila skutočn(osti)e, nikdy by si nebola naivná
Nájdeš jedine
tak čistého človeka, ako si ty sám, aby ste neskôr mohli spoločne
špiniť
Staň sa tým, načo si bol predurčený, nikto iný neprerazí
prekážky silnejšie ako ty
Pofidérne skrývajúca sa socha
Maľovaná temperovými výsledkami stromov
Som slobodný spoločník, zapaľujem iskru nádeje v tmavých nociach
Som štvaná otrokyňa, zvíjam sa od bolesti nepochopených krás voľných nádychov
Som JA, celý svet spieva o nás dokopy
Nepýtaj ma odpustenie, vhoď svoje problémy do vetra, zmetie ich a ty zabudneš
Na poznanie mojej osoby
Pofidérne skrývajúca sa socha
Rada by som ti povedala, ako sa mi páčiš, ale neviem to, rada by som povedala, čo je v tebe a čo je vo mne, ale nedokážem to a rada by som povedala, aká túžba pulzuje z mojich nocí a mojich dní. Namaľujem ti to. Temperami, tak pofidérne.
Je ľahké skratkou ísť a nepoznať komu náležíš
Mlado dospievam a preto ma nechápeš
Tmavé tiene mi pletú vlasy do spomienok
Ktosi čosi na nič sa nezmôžeš
Dýchaj, leť a ukradni si pramienok
Mojich nedokončených zvláštností
Slobodná a spútaná vetou
Tak voľný s vysokým poletom
On, dobre vie to,
Že nespútaná lietam svetom
Ukry sa mi v očiach a blúď
Po klzkých schodoch svetlých zajtrajškov
Smúť
Budem tvojou neznámou
Myšlienkou na konci jazyka
Malá labuť
Nepochopená
Uhýbajúca sa
Ľudským bremenám
Tak skry ma v tvojom sne, venovanom mne
Slobodná a spútaná slovom
Tak skrytá s objektívnym postojom
Ty, dobre vieš to,
Že ľúbiť ma smieš, preto
Snívam v končinách zabudnutá
S odviaym letom
Požičanými krídlami vtákov
Uzavretá pred nie tou
Vysvetlivkou poznania
Tak slobodná, ktoré lieta oblakmi
Blúdiaca povetrím
Utekám za tebou
Nespadni
Som vytvorená snami, nami
Je to ľahko skratkou ísť a nepoznať komu náležíš
Mlado dospievam a preto ma nechápeš
Doplietaš mi vrkoč zodpovednosti
Za teba a naše súvislosti
Ja sa nedospelá skrývam v rohu
Snáď raz si ma ukradneš
Zabúdam na svoju tvár
Počujem farby,
Ktorými som ľuďom maľovala úsmevy
Vidím zvuky,
Ktorými som ľuďom ukazovala ticho
Nakreslím X na zrkadlo
Aby som vedela
Kto som
(To)nekonečno
Ja som kráľ svojej zeme
Sám sebe pánom
Upletená z nočných vzdychov
Nehybných ľudí
Som zmätená, keď za sebou nechávaš
Lístočky skryté na stromoch
Som to ja, kto je na nich nakreslený
Utekám po tvojich stopách, až niekde
Do neznáma,
Aby sme sa mohli
Znovu spoločne narodiť
Vedome prežívam
Medzi tmavými alejami
Tam, kde je ľudsky mŕtvo
Divoké priestranstvá pre lov
Láskyplné v počúvaní
Mojich tichých úsmevov
Darovali mi masku
S čiernymi očami,
Aby som vedela
Ako Slnko (ne)svieti
Niekedy
Bez odpovede
Čakám
Po tvojom DOPYte
S nemým slovom
Na jazyku
Sa škrtnem
S vyhodeným papierom
Pocit
Zaujímavo-zvláštne
Neprecítene-nevyjadrená
V objatí štyroch stien
Pohltená listami kníh
Hodím do seba niečo,
Čo ma udrží pri živote
A pôjdem sa slano vyliať
Sedím (tu)
Rátam odviate myšlienky ľudí,
Ktorí už lietajú inými svetmi
Dýcham s vánkom
A moru kradnem slanosť
Ukáž mi
Tvoju hranicu
Zraniteľnosti
Ochutnaj ma
Pocíť môj svet
Zvnútra
Nepochopiteľný, nenájdený
Vášnivý
Preplnený pádmi s krídlami
Ukrytý v najtajnejšom odviatom boku
Ľudí
Svetský
Plný nádeje
Miluj ma
Na oplátku
Ním budeš kráčať tiež
Baví ma
Pomaly utekať
Výrečne mlčať
Plakať úsmevmi
Hľadať v škaredom
Krásne príbehy
Som tá najbohatšia
Ničnemajka
Slanou sladkosťou
Si spestrujem
Nočné dni
Chytám
Suché kvapky
Dažďa
Do dlaní
Aj tak sa mi napokon
Roztečú po tvári
Pomalou rýchlosťou
Si liečim
Žiale
Uteká
Strácam topánky
Zanechávam stopy
Aj tak rada rozjímam
A vyberám si cestu,
Ktorou sa pustím najbližšie
Búra do mňa vzduch
A ja sa strácam
V dave povzdychov
Počujem vlastné kvapky
Potu
Lomcuje mnou
Môj vlastný svet
(Po)letov
Vykúšem si dieru
Za nebom
Zlepím ti ruky
Dokopy,
Aby si mi nemohol zakrývať
Slnko
Muži plačú
Chytám ich slzy
Do džbánu
A polievam nimi kvety
Rady zástupov
Krás
Na ich pomyselné
Tváre
Človek, neprenasleduj smrť. Ďakuj, modli sa a v prvom rade sa teš, krása a láska je všade navôkol
Emma Tomková –
Stromy nesú nebo