Stromy nesú nebo

Emma Tomková





















Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

GKBN

Emma Tomková

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2020)

111001

O knihe

Poetické momentky s využitím stavebného princípu synestézie a oxymora, miestami predvedenie schopnosti ozvláštnene sa pozerať, inokedy je prítomný aj autentický ľudský pocit.




Tak ako sa človek necíti neustále rovnako sa prizrieš na moje myšlienkovo rozhádzané básne, vcítiš sa do okamihu ich písania a uvidíš pestrofarebnosť môjho zmyslu pre život.



Obsah

Stromy nesú nebo 1

O knihe 2

Obsah 3

~ T(y)voj Nezmysel ~ 4

~ Pomalá tma ~ 38

~ (Ne)viditeľný (si) ~ 40

~ Podvečer ~ 41

~ Keď chýba slnko ~ 42

~ Tebe, večné dieťa (svojich rodičov) ~ 65

~ Para – normálnosť - digma ~ 84

~ O živote, bez neho ~ 93

~ Trocha (seba)klamu ~ 120

~ T(y)voj Nezmysel ~


Snívam tvojím zrakom, aby moja myseľ bola voľná
Bodlo by mi tvoje pohladenie láska, splývam slovne s mojimi myšlienkami


~


Odliepaš si masku z tváre

Večerný rituál

Ligoce sa ti na dlaniach

Od cenných pľuvancov doby

A nabúraných myšlienok

Na tvoj umelý úsmev

Ako muchy, ktoré letia svetom

Možno ti len niesli správu

O zajtrajšej apokalypse

Tvojich modrých očí


~


Vyrezávaš mi do rúk

Sekundy samoty

Pľujem ti nahotu

Na hrudník

Dunenie mi rezonuje v ušiach

Raz nám budú odchody ukradnuté


~


Voniaš mnou

Zanechávaš stopy,

Aby som našla

Správnu cestu

Pre seba

A teba?

Nepustím zo zovretia

Zatras mnou

A spievaj mi o úteku


~


Cítim ťa

Cez dierky,

Ktoré si mi vyrobil

Na vrchu nádoby,

V ktorej ma chováš

Ľúbim ťa očami

A ty

Ma kŕmiš svetom

Ak ti utečiem

Pochopím

Prečo sa kvety otáčajú

Za slnkom


~


Svojím pohľadom

Ti topím oči

Strácajú farbu

Zakrývam si ústa

A šepocem ti mnou

Povolenie,

Aby si mi ich mohol

Znova dokresliť


~


Kúšeš mi do pery,

Aby som počula

Svoje stonavé myšlienky

Tvoj hlas vo mne

Bubnuje

Znič ma

Snáď nemám dôležitosť


~


Nepočujem tlkot

Tvojho ja

Neskrývaj sa

Dokážem cítiť

Tvoje potreby

Zahodím svoj zrak

A budem dýchať

Tvoju prítomnosť


~


Vyzlečiem ťa

Z kože človeka

A vdýchnem

Ti do tváre narcizmus

Ten tvoj

S ktorým si tak stotožnený


~


Hráš môjmu vnútru,

Aby tancovalo

Striedaš výšiny

A nechávaš ma padať

Roklinami

Kým si rátaš perie

Na svojich

Falošných krídlach


~


Vypĺňam ti medzery medzi prstami

Svojím dotykom

Vydychujem podstatu

A ty si ju chytáš do pohára,

Aby ti ľahko mohla ujsť


~


Robíš rovnaké veci

Naruby

Oproti mne

Vyťukávam ti

Znelku úsmevu,

Aby si nakreslil žiaru

Nášho súhvezdia

Spomienky sa nakopili

A čas mu už na tvár

Stihol nakresliť starobu

Nádej, že ju ešte uvidí

Zmizla

S poslednou

Lyžičkou horúceho vývaru

Ich spoločné noty

Dozneli


~


Vyzliekaš ma

Z hnevu

Obklopuješ láskou

Voláš ma do sveta

Nevinných

V tebe vždy nájdem zmysel


~


S ľahkosťou sa rozplývam

V tvojom pohľade

Dráždi a núti ma

Neprestávať

Upadávať v tebe

Nepusť ma

Ukradol si si ma

Navždy


~


Nebolia ťa krídla

Neustále mi lietaš po rozume

Už mám z teba

Zodreté myšlienky

Zosadni

A kúp si nové tenisky

Na cestu k mojim tajomstvám

Počkaj ma


~


Nútiš ma vracať sa

Do minulosti

Aj keď vieš,

Že radšej pozerám dopredu

Vplietaš mi do myšlienok

Históriu

Aby som sa mohla

Poučiť

Vyťahuješ mi dych

Priamo v momente,

Keď po ňom lapem

Dusíš ma vlastnými slovami

A učíš pádom na cestách

Počítaš so mnou

Kameňmi-roky

Skryté v (ne)ľudskom šťastí


~


Dážď sa vpíjal

Do našich zovretých rúk

Rok

Nám do nich

Vkreslil dôveru

Čas stvrdol


~


Pri poslednom výdychu

Dotýkam sa ti jazykom

Nosa

Cítim na ňom chlad

Šumu, ktorý stíchol

Zaviaž mi oči čiernou,

Aby som lepšie videla

Ticho


~


Hľadám poslednú nezábudku,

Ktorá mi ťa pripomenie

Tvárou k slnku

Hádžem tiene za seba

Pretnime naše cesty

Opäť v jednu


~


Zoberiem ti z jazyka

Chuť mojich pier

Podaruj mi nádej

Na nový začiatok

Pripomeniem ti,

Že ja som ty

Spolu pôjdeme navštíviť

Ďalší deň

Len tak

Medzi dvoma dlaňami


~


Aj keď

Stíchne posledný hlas

Vyschne posledná kvapka vody na tvári

Prestane kričať krása prírody

Prsty na klavíri dohrajú sonátu

Ty budeš stále

Mojou odvrátenou stranou Mesiaca


~


Stupídnosť

Infantilizmus tvojho pohľadu

Trháš mi myšlienky

Ako vtákom perie

A brániš nám lietať

Moja senzibilita ťa núti

Ubližovať


~


Poznačil si ma hudbou

Tichými výkrikmi

S dychom lesa

Ukradol moju pozornosť

Dlhými prechádzkami do večnosti


~


Ľudstvo mi ťa ukradlo

Spod hviezdnej oblohy

Už ma nebudeš sýtiť slobodou

Výkrikom do neznámych hôr mi ťa pripomína

Iskra ohňa

Ktorá ničila

Tvoju utečeneckú gitaru


~


Tvoje chaotické myšlienky

Usporadúvam do letokruhov

Pre teba

Vždy sa to točí rovnako

Intenzívne

Mám závrat, keď sa snažíš

Nájsť v nesprávnych vetách

Prenasleduješ smrť

Odpúšťam ti,

Lebo nevieš, čo činíš


~


Ponárať sa do ľútosti

Utápať sa v známej vode

S nádejou veriť v nemožné

Roztrhať posledné úsmevy

A pomaly ich lepiť

Do tmy


~


K rozlúčke so starým dňom

Ma donútil nonsens v tvojich očiach

Utopené slová, ktoré si na mňa cez ne lial

Neboli darom pred dúhou

Aj slnko býva unavené

Nakreslím ti moje city

Odkiaľ som to všetko vedela

Náhody sú, ale nie sú náhodné


~


Vystúp trochu nižšie

Nevieš sa naladiť

Trafíš ma zmyselne

Na tejto úrovni,

Z ktorej by som ťa zhodila

Znova o čosi vyššie


~


Svoje názory splietaš

Ako syntetiku

Nalákaš ma

A pridusíš

Svojím umelým

TY


~


Bol si pre mňa obalom

Vďaka mojej zrelosti

Tvoja vitálnosť rástla so mnou

Hlbšie sme sa do seba ponorili

A zabudli, že melódie skrz nás tiekli

Opačným smerom

Cestou k poznaniu

Sme urobili tanečnú otočku s výskokom

Bližšie ku kráľovstvu

A znova sme s úsmevom zmenili smer


~


Pocit prázdnoty

Preplňujú tvoje

Klamlivé slová

Odstrkuješ ma láskou

Predstieraš to

Si spomienka


~


Ukradnem si

Tvoj úsmev,

Pre svoje osobné potešenie


~


Zabudni

Farbu mojich očí

Podaruj môj hlas

Vtákom

Budem s nimi

Nemo spievať

Tebe

Pod oknami,

Aby si ma nepoznal


~


Boli sme svoji

Predtým, než sme existovali

Stvorení pre podstatu

Koniec


~ Pomalá tma ~


Zobudila som sa mŕtva.


Pomaly sa mi rozplývala hmla pred očami. Bola som rozospatá, no taktiež už bol čas vstať. V popolníku dohorievala cigareta a dym ma pomaly vtláčal späť do izby, rozplýval sa a dráždil mi oči. Otvorila som okno, ovial ma studený závan, ktorý sa mi tak rád pohrával s mojimi dlhými čiernymi vlasmi. Padali mi do tváre a zakrývali moje tmavohnedé oči. Rodičia mi stále hovorievali, „že si takto kazím zrak.“ Hlavným dôvodom, bolo spojenie s nimi. Cez neviditeľno. Nikdy mi neverili, že sú tu pri mne, ovládajú môj život a rozhodnutia, hrajú sa so mnou, skrývajú pred okolitým svetom.

Vstala som. Niečo bolo neobvyklé ako každodenne. Pomalými krokmi som sa priblížila k veľkým dreveným dverám, ktoré som tak milovala a mojej izbe dodávali strašidelný nádych. Chytila som sa kľučky, bola vlhká. Ruka sa mi rýchlo zošmykla. Odtlačila som dvere, ktoré ma hlasitým vŕzganím prekvapili a svetlo spoza nich ma ovalilo. Príliš veľa svetla. Neznášam svetlo. „Nieeeee!“ nahlas som vykríkla. „Vedela som to, že to raz príde“ zamrmlala som si. „Prečo dnes?“ Rozbehla som sa po úzkej chodbe, ktorá viedla na našu veľkú záhradu. Neboli tam, neboli nikde. Moji rodiča. Prišli si po nich. Rozpršalo sa. Voda mi pomaly stekala po tvári, chytala som kvapky dažďa do úst. Tak ako vždy, keď prší. Ľahla som si na zem. Vydychovala som horúci vzduch, ktorý vo vetre formoval nesymetrické tvary. „Prečo prichádzate?“ kričala som nahlas. Do očí sa mi tisli slzy, ktoré boli mojím vykúpením v momentálnej situácii. „ Raz sa to malo stať, videla som to vo vízii, no dnes? Dnes ešte nemal byť ten deň.“ Temnota ma pomaly pohlcovala, no ja som si bezradne ležala v bahne pred domom a dážď ma pomaly vyzliekal zo suchého.


Zaspala som. Prebudila som sa náhle, rýchlo, no zároveň bolestivo a pomaly. Tma sa už pomaly šírila po celej záhrade, zahalila stromy, potok. Nastalo ticho. Ovial ma studený vánok. „Sú tu! Sú blízko!“ preľakala som sa. Výskokom som sa preborila cez hustejšie bahno, ktoré sa stihlo vytvoriť počas môjho hlbokého spánku. Utiekla som do domu. Stále som bola sama. „Ste tu?“ opýtala som. Ticho sa pomaly šírilo, bubienky mi rezonovali nečakaným pokojom. „Nikto tu nie je!“ odvetila som si. Mala som pocit, že si tu celý čas vediem sama monológ, ale schizofrenik som tiež nebola. „Neklam si!“ strelila som si facku. „Veď ste tu!“ Hlasitým buchotom sa za mnou zavreli dvere. Roztrieskalo sa sklo na všetkým okrem mojich do izby. Veď jediné ony, nemali sklo, načo by aj. Mohla by som sa na nich poraniť. Vykrvácať. Znova som sa rozutekala.


Vykopla som dvere do mojej izby. Nočné svetielko ešte stále svietilo a dodávalo mojej izbe normálny vzhľad. Dostala som nával zlosti. „Prečo ma tu rodičia nechali samú? Ako mi to mohli urobiť?“ vrieskala som. Strhla som všetky fotky zo steny, potrhala ich a pomaly pálila na malilinké kúsočky. Zahodila som spomienky na nich, keďže ma tu s NIMI nechali len tak napospas osudu. Bezočivo. Tresli dvere. „Teraz sú tu, konečne si po mňa došli“ povýšenecky som sa pousmiala. Dym z horiacich fotografií som vdychovala pasívne, pomaly a jednoducho. Vždy som vedela, že to ich priláka až dnu, ku mne. Zhodila som svetlo z nočného stolíka. To sa rozletelo, žiarovka praskla tma. Moja tma.

Pošúchala som si moje hnedé oči. Zaspaté hnedé oči. Odsunula som si vlasy z tváre a vyplazila jazyk. Takto som neustále skúšala chuť vzduchu. Bolo chladno. Vzala som denník, ktorý som mala ukrytý pod mojím veľkým čiernym vankúšom. Zasvietila som si baterkou a vpísala ďalší údaj. „Nespájaj sa s nimi, keď sú tak blízko!“ Vždy mi to rodičia opakovali. Nikdy mi neverili, že ONI sú moja druhá rodina a nie tá moja adoptívna bezočivá matka, spolu s jej priateľom, ktorý sa hrá na môjho otca. Fotky pomaly dohorievali a v izbe nastala tma.


„Kristen! Kristen prestaň vrieskať! Títo pracovníci si s tebou dajú už konečne rady. Nie ako ja!“ kričala mama a potiahla si zo svojej Marsky, ktorá jej tak ničila pľúca. Výdychom si užívala každučkú chvíľu. Nemusela sa nad ničím zamýšľať. Nádych, výdych. „Nie mama!“ pľuvla som je do tváre.

Znova ma zobrala na psychiatriu.


~ (Ne)viditeľný (si) ~


Skús utkať v tme za svetlom, ktoré nevidíš. Skrývať sa pred tichom, zapadnúť do davu ľudí. Nastal čas odletu do čierneho sveta plného neznámych možností. No i tak sa snažil pochopiť čaro tajomna tam hore. Vzlietnutý on, medzi čiernom a hviezdami. Pomaly sa strácal v tom tichu v nadoblačne. Dotykmi ničoho rozpoznával spojitosti. Len tak lietal niekde mimo reality. Stratil sa v myšlienkach, objavoval nový svet. Chuť ničoho bola teda obzvlášť priateľská. Najradšej by ostal v tejto dimenzii natrvalo. Vo svojej fantázii. Opatrne sklonil zrak, vytiahol paličku, otvoril dvere knižnice. Držal Vesmír v braillovom písme a krokom sa stratil v tme.


~ Podvečer ~


Večer sa pomaly roztekal po mačacích hlavách tichého námestia. Sedel tam ako každú noc a skrýval sa pred tichom. Čakal ma? Nemo som pozorovala jeho každovečerný výraz tváre, tie dlhé čierne vlasy s ktorými sa tak rád pohrával vietor si odsúval z čela a kládol za uši. Pôsobil flegmaticky, svojsky, ale nesmierne príťažlivo. Z koženej tašky vytiahol zväzok strán, skicov, pár mu ich vypadlo a ochutnalo čaro studeného mesta. Pomalými čiarami obdaroval nahý papier slovami a obrazmi. Nevšimol si ma ani raz. On bol totiž mojou večernou múzou na myšlienky skryté v novej básni, jeden chladný ....


~ Keď chýba slnko ~


Kritizuj ostrým pohľadom tmu a jej tiene, potom nikdy nenájdeš zdroj
svetla


~


Poďme si čmárať

Prstom po oblohe

Maľovať súhvezdia

Utekať lesmi

Zahodiť šatstvo

A len tak

Utekať za vlkmi


~


Zavýjaš rytmus

Bezhviezdnej oblohy

Zosielaš viac tieňov,

Aby si ma rýchlejšie

Pohltil

Rátaš svoje slová

Vyfukuješ ich vetru

Chceš mi preniknúť

Do tela


~


Keď som veľká

Mám zákaz chodiť naboso

Spávať v náručí hviezd

Naháňať sa za dymom

Z kradnutých večerov

S priateľmi

Chcem byť veľká,

Aby som to všetko mohla


~


Kreslím si do očí

Zabudnuté slová

A ty stojíš nepoznaný

V tmavom kúte

Odbíjaš ma

Kľučkuješ

Odíď do iného rána

Sen


~


Cestujem

Spolu s mesiacom

A hviezdam ukazujem

Ako po páde

Opäť vzlietnuť na nebo

Prifúknem dúhe

Posledné farby

Rada

Si upravujem

Svoje sny


~


Steká ti pot

Po chladnom tele

Tlejúca svieca

Mi páli ruky

Kryjem ju

Zvolávam čiernu

Noc je tvorivá,

Keď iba svetlo presvitá

Cez stromy


~


Chcem ťa ochutnať

Nechať sa osvietiť tmou

Zaspávať v kriku

Hviezd

Zo snov postaviť

Nový deň

Chcem


~


Vždy

Mi daruješ nový deň

A večer ma znova necháš

Blúdiť cestami

Dones mi ešte trochu

Teba

Veď ty si môj

Nebeský kráľ


~


Keď kráčam po mačacích hlavách

Už tichého námestia

Chytám posledné

Kvapky slnka do dlaní

A počítam lúče,

Ktoré zostali

Stratená verím,

Že sa lastovičky vrátia

Skôr


~


Skrývam sa

Za rohom

Čakám

Kým ťa postupne

Zahalím tmou

Ukradnem ti dych

A vpijem sa

Do tvojho zrelého úsmevu


~


Keď chýba slnko

Nechávaš ma utekať

Tmavými uličkami

Bosú

Prenasledovanú

Iba spomienkami

Pomaly

Mi rozčešeš vlasy

Namokro


~


Keď zaspím

Pýtam sa anjelov

Aké je to

Spať medzi hviezdami

Ako sa píšu sny

A prečo smúti nebo

Nedočkavo čakám na odpoveď

Aj keď viem

Že sa ju dozviem

Až keď budem s nimi

Opäť lietať

Medzi oblakmi


~


Zaspávaš

Ja ti pletiem

Silu hviezd

Do korienkov tvojich vlasov

Tvoje oči

Plačú (s)nami


~


Noc ma už stihla skryť

Do tónov mojej gitary

Nádej malého dieťaťa,

Že neodíde mizla

S odviatym vetrom

Vždy som túžila

Dýchať s nocou


~


Hľadaj ma

Skrytú v oblakoch

Odviatu snami

Len tak

Z únavy


~


Kráčam

Zabudnutým mestom

Stotožňujem sa s tichom

Vo svetle lampy

Sa pred tebou skrývam

A verím,

Že ma opäť nájdeš

Ako noc

Spúšťam sa po lane

Mojich nenaplnených želaní

Viažem uzol

Ako slová

Chytám do dlaní

Padajúce hviezdy

A neželám si nič/všetko


~


Ležím na nočnej oblohe

Navôkol všetko

Kvôli mne stíchlo

Spájam prstami

Hviezdne brány

Prijímam ich za svoje

Aj keď vedú


~


K tvojej mliečnej dráhe

Noc ma skrýva

Prerážam tónmi z mojej gitary

A verím

Že nikdy neodídeme


~


Kričí mi vnútro

Roztiahnem ruky

Dýcham nosom a stojím blízko smrti

Oblizujem si prsty, aby som ti vedela povedať,

S ktorým prúdom vetra

Vzlietnem do neba

Pošlem moje sny

Do ďalšieho rána


~


Hviezdy vzrástli do nočnej podoby

Čakám na čas,

Ktorý mešká


~


Vyjem s vlkmi

Vysoko v nebi

Spúšťame naše prosby

Hmlou do neznáma

Kradneme noci zmysel


~


Poď

Ukážem ti chodník

Ku hviezdam

Ako svietia

Padajú

Živú vo svojom svete

Vesmíru

Presne tam pochopíme

Zmysel


~ Tebe, večné dieťa (svojich rodičov) ~


Detské oči nazerajú do neba, naše rovno


~


V horúcich letných dňoch

Vysedávam s tebou

Na kopci

Dnes máš vábivý mliečny účes

(roky sa preukázali)

Pomaly si ťa vychutnám

Roztopenú

Lyžičkou
(čokoládka)


~


S nádejou trhám lupienky margarét

Ľúbi? Neľúbi?

Vietor ich odfúkol

K tebe

Zjem jahodu

A privítam ťa

Letne


~


Mami

Darujem ti

Posledné nezrelé slnko

V púpave

Budeš mi s ňou

Do vlasov zapletať

Dospelosť

Zabudneme na koláče

Upečené na pieskovisku

Prifúknime si

Kus môjho detstva

Kým úplne neodkvitne


~


Tati

Obletúvaš ma

Ako motýľ

S láskou mi daruješ krídla

Aj v chladných septembrových dňoch

Mi ukážeš

Letné slnko

V mojich očiach

Spolu sa usmejeme

Do sveta


~


Tam hore

Pozri

Vravieval otec,

Keď som nechápala

Zmysel môjho narodenia

Vraj k šťastiu potrebujeme

35 vecí

A TY SI JEDNOU Z NICH (niekedy stačí tak málo a aj v tom kamennom svete nájdeš kus neba)


~


Nestačí mi

Teplé kakao

Od teba

Hneď zrána

Pletiem si vlasy,

Aby som sa ti páčila

Znova

Zohrej mi ruky

neobyčajne


~


Keď ti opäť rozkvitne

Nový rôčik na tvári

Spolu objímame spomienky

Pozrieme rovnakým smerom

Rozveselíme smutné poobedia

Budeme mladšie

Babi

Kráčajme jednou cestou

Ruka v ruke


~


V chladné decembrové večery

Visíme vo hviezdach

Pletieme nové koledy

A sypeme z neba

Nehu

Skryté pod perinou

Lúštime sny


~


Odfúknem ti roky

Posuniem ručičky hodín

Dozadu

Aby si tu bola

Navždy


~


Aj keď majú

Tvoje modré oči

Občas zlý deň

A vlasy

Si už stihli obliecť belobu

Stále si štrikuješ vlastný svet


~


Som (rada)

Jeho súčasťou


~


Môj nepriateľ lenivosti

Farebných snov

Neustále riadi moje kroky

Kontroluje plány

Napomínam ho

Ďalej si kričí po svojom

Tik-Tak


~


Lietam

Lebo som ukradla krídla

Motýlej princeznej

Hnevá sa

Že sa nemôže dotýkať

Kvetov na lúke

Zatvára kalichy

Plače rosu

Ešte raz

Si pozriem nebo

A vrátim úsmev

Na jej tvár


~


Vypadávate mi z rúk

Lepíte sa na nos

Červenám sa

Chladím si jazyk

Ste moje malé tanečnice

Z beloby


~


Čas je šťastie

Prechádzajúce sa

Po chodníku záhrady

Obzerá si spiace stromy

Je neviditeľný

A predsa ho má každý dostatok


~


Mesiac sa odráža

Na hladine vody

Hrej ma rukami

Pri bielych bodkách

Padajúcich z neba

Za chvíľu s nimi odídeme

Nevedno kam


~


Vkrádaš sa

Do mojej hlavy

Ako zlodej,

Ktorý sa chystá zrušiť

Môj status

Nikdy sa ti to nepodatí

Heslo

Poznám iba ja

Tvoje meno


~


Pani,

Ktorá fúka na môj svet

Biele šťastie

Putuje svetom

A aj mráz oblieka

Do teplého štrikovaného svetra

Pošlem ti do neba koledy

Na anjelských krídlach

Vďaka za radosť

Zimná kráľovná




~ Para – normálnosť - digma ~

Zamysli si nad tým, čo tvorí tvoje okolie


~


Skĺzla si sa po mne

Uchytila

Objavila som v tebe

Nový svet

Vďaka

že ma vedieš správnou cestou

Viera


~


Stretla som ťa

Nečakane

V sychravom ráne

Pavučinových vločiek

Bol si ako biely závoj

Visiaci vo vetre

Od vtedy si pri mne

Môj anjel


~


Postrácané

Veľmi dôležité

Hľadali sme sa

Vo veršoch

Bestselleru

S nádejou na perách

Sme zostarli

V knihách

Slovne


~


Umierajúci svet

Stena medzi bielou a čiernou

Smrť si už vyberá

Svoju obeť

Svetlo zhasína

Naokolo smútok

V srdci prázdno

Bodka


~


Vpíjam sa do papiera

Roztečených slov

Svietim si cestou

Pri hľadaní myšlienok

Skúsim ich odfúknuť

Sú nepodstatné pri spánku


~


Rozpadáva sa mi chuť

Dňa na jazyku

Zatváram dvere

Pred nevydareným

Stereotypom

Vydýchnem pozostatky

24-hodinového kola

Do zabudnutia


~


Si vedomý

Živej smrti

Hviezdy, keď horí

Pre tvoju pozornosť

Ani náklonnosť Zeme

Nevyrovná tvoj priamy úmysel

Stať sa mojím skromným vesmírom


~


Skrývať sa pod hladinou

Slanej kvapaliny

A pozorovať svet

Zdola

Je niekedy omnoho lepšou voľbou

Ako byť nad vecou

Rozhranie dvoch výšin

Mierni pokojný stred,

V ktorom sa nachádzam

Poď

Naučím ťa v ňom lietať


~ O živote, bez neho ~


Jedine to, čo máš v hlave ti zaručí to, čo budeš mať v rukách
Tvoje oči utekajú po neznámych schodoch
Došla zmena mena, kolobehu kapitol, roztrhaj tú knihu ničoho


~


Roztrhať

Posledné nevyslovené

Tóny

Kradnúť sny iným

A zabíjať tie naše

Nenaplnené

S chuťou vypľuť hriech,

Ktorý nás všetkých láka

(Ne)zhrešiť


~


Vraj lietanie

Je rýchly pohyb

Vzduchom

Kto by nemiloval blankyt

Pohltí ťa domodra

Až k zemi

Si naivná

Odteraz

Ktosi?

Bude radšej bosý


~


Nejaké slovo

Odmietlo tvoj charakter

Požiera ťa

A ty aj tak naivne

Zazeráš po iných

Vetách


~


Stekajú nám kvapky

Po veciach

Čistého tela

Držíš ma

Nad hladinou

Neutopíš ma

Učil si

Ma plávať


~


Kĺžem

Po zamrznutých listoch

Svojej knihy

Hádam sa s písmenami

Milujem chuť

Fantázie


~


Keď mi už dýcha

Na krk jeseň

Vytiahnem zážitky

Spiace na papieri

Schúlim sa do ich

Zrelého obilia

A budem čakať

Na slnko

365 dní


~


Moje zodreté prsty

Dohrávajú

Posledný takt

Vreskot môjho vnútra

Skrýva tvoj úsmev

Ukradnem ti zmysel života


~


Vyhoď do vzduchu

Celok

Lebo ty ho už nemôžeš

Pevne držať

Nepatrí ti krása

(Ne)pochopeného


~


1939

Steblá vdychovali ničotu

Strniská sa pomalými krokmi

Zahaľovali

Do nemeckej pôdy

Skuvíňali a prosili o slobodu

Ľudia sa topili

V spomienkach na útek

Heil Hitler


~


Zavinutá

Keď na mňa padneš

Zhora

Neublížiš mi

Navštíviš môj svet

Chladom

Povedzme si,

Že naozaj

Je ticho krajšie


~


Naháňaš ma tupým nožom

Pomedzi oceány

Dokým si nespálim

Ukradnuté topánky

Trasú sa mi pery

Skry ma

Pred zločinom proti ľudskosti


~


S červenými očami

Sa predieram hmlou

Pohlcuje mi oči

A vyzlieka ich zo suchoty

Bezočivo mi tlmí tep

Zomieram


~


Padajú a skrývajú

Opustené pozostatky

Jesennej úrody

Roztečú sa

Mi po horúcich dlaniach

Miznú s odviatou zimou

Aj tak mi zakazujú dýchať

Jarnú vôňu


~


Utekaj prázdnymi stopami

Oblep sa svetlom

Vyry svoj spev

Do kôry stromov

Tvoje ustráchané prsty

Cítia,

Že sa chceš vrátiť

Domov


~


Spev vtákov

Mi melodicky

Skracuje chuť

Vysloviť

Zbytočne odeté slová

V bezfarebnom

(Po)tichu


~


Filtruj múdrosť

Stotinovým prejavom

Môjho alterega

Zaduseného

Tvojím nechápavým pohľadom


~


Carpe Diem

Človek rozumný

Podaruj mi za hrsť snehu

Tvrdosť prírody ma nasýti viac

Ako tvoje tekuté oči,

Keď si poskladáš puzzle

S uvedomením,

Že ani voda nie

JE

Vždy

Rovnaká na tom istom mieste


~


Výkrik úniku

Lemoval pusté polia

Slzy sa žalostne topili

Na mojej tvári,

Ktorú obaľoval Mesiac

Kradol svetlo hviezdam,

Aby mi ukázal cestu


~


Domov spoznával

Cez obrazy

Prsty mu skĺzali už len

Po pamäti

Štíty vysokých vrchov

Sa strácali

A on sa učil

Dýchať domovinu

Znova


~


Zamŕzali mu slzy

Prekvapivo pomaly

Sa mu vrývali

Ako slová

Do bytia


~


Slovo

Ťahám ti ho z jazyka

Z posledných síl

Sa ho snažím skrotiť

Iba pre seba

Nakoniec som ti ukradla

Pointu

Z očí


~


Tajomne ma lákaš

Fantázia

Ale obklopila si ma mlčaním

Vdýchnem tvoj mrazivý bozk

Zostávam sama,

Ale medzi riadkami

Už cítim obrazy


~


Pomaly sa rozpadávaš

V lietajúcich kvapkách búrky

Hádžeš do povetria

Prázdne slová,

Ktoré sa možno

Niekde uchytia

Každému daruješ svoje chyby

Aj tak ťa opäť klame krivé zrkadlo


~


Čas sa ti skrýva

Pred očami

Nechce ťa naučiť

Svojmu tajomstvu

Ak ti raz utečie

Nenájdeš ho

Ani v svojich hodinkách


~


Naučia ťa ničiť,

Plakať, smútiť,

Zakopať svoje sny

Zväčšiť nebezpečenstvo rieky,

V ktorej plávaš

Druhí ti pošlú lano

A vytiahnu ťa na nohy


~


Pochopím ťa

Jedným nádychom

Kráčajme po vode

Hľadám ťa

V bezfarebnom zástupe

Ruží

Chodenie nie je

O nohách na zemi


~ Trocha (seba)klamu ~


Nauč sa byť šťastná sama so sebou, stotožni sa s tebou, dozrej
Keby si verila skutočn(osti)e, nikdy by si nebola naivná
Nájdeš jedine tak čistého človeka, ako si ty sám, aby ste neskôr mohli spoločne špiniť
Staň sa tým, načo si bol predurčený, nikto iný neprerazí prekážky silnejšie ako ty


~


Pofidérne skrývajúca sa socha

Maľovaná temperovými výsledkami stromov

Som slobodný spoločník, zapaľujem iskru nádeje v tmavých nociach

Som štvaná otrokyňa, zvíjam sa od bolesti nepochopených krás voľných nádychov

Som JA, celý svet spieva o nás dokopy

Nepýtaj ma odpustenie, vhoď svoje problémy do vetra, zmetie ich a ty zabudneš

Na poznanie mojej osoby

Pofidérne skrývajúca sa socha


~


Rada by som ti povedala, ako sa mi páčiš, ale neviem to, rada by som povedala, čo je v tebe a čo je vo mne, ale nedokážem to a rada by som povedala, aká túžba pulzuje z mojich nocí a mojich dní. Namaľujem ti to. Temperami, tak pofidérne.


Je ľahké skratkou ísť a nepoznať komu náležíš

Mlado dospievam a preto ma nechápeš

Tmavé tiene mi pletú vlasy do spomienok

Ktosi čosi na nič sa nezmôžeš

Dýchaj, leť a ukradni si pramienok

Mojich nedokončených zvláštností


~


Slobodná a spútaná vetou

Tak voľný s vysokým poletom

On, dobre vie to,

Že nespútaná lietam svetom


~


Ukry sa mi v očiach a blúď

Po klzkých schodoch svetlých zajtrajškov

Smúť

Budem tvojou neznámou

Myšlienkou na konci jazyka

Malá labuť

Nepochopená

Uhýbajúca sa

Ľudským bremenám

Tak skry ma v tvojom sne, venovanom mne


~


Slobodná a spútaná slovom

Tak skrytá s objektívnym postojom

Ty, dobre vieš to,

Že ľúbiť ma smieš, preto


~


Snívam v končinách zabudnutá

S odviaym letom

Požičanými krídlami vtákov

Uzavretá pred nie tou

Vysvetlivkou poznania


~


Tak slobodná, ktoré lieta oblakmi

Blúdiaca povetrím

Utekám za tebou

Nespadni

Som vytvorená snami, nami


~


Je to ľahko skratkou ísť a nepoznať komu náležíš

Mlado dospievam a preto ma nechápeš

Doplietaš mi vrkoč zodpovednosti

Za teba a naše súvislosti

Ja sa nedospelá skrývam v rohu

Snáď raz si ma ukradneš


~


Zabúdam na svoju tvár

Počujem farby,

Ktorými som ľuďom maľovala úsmevy

Vidím zvuky,

Ktorými som ľuďom ukazovala ticho

Nakreslím X na zrkadlo

Aby som vedela

Kto som

(To)nekonečno


~


Ja som kráľ svojej zeme

Sám sebe pánom

Upletená z nočných vzdychov

Nehybných ľudí


~


Som zmätená, keď za sebou nechávaš

Lístočky skryté na stromoch

Som to ja, kto je na nich nakreslený

Utekám po tvojich stopách, až niekde

Do neznáma,

Aby sme sa mohli

Znovu spoločne narodiť


~


Vedome prežívam

Medzi tmavými alejami

Tam, kde je ľudsky mŕtvo

Divoké priestranstvá pre lov

Láskyplné v počúvaní

Mojich tichých úsmevov

Darovali mi masku

S čiernymi očami,

Aby som vedela

Ako Slnko (ne)svieti


~


Niekedy

Bez odpovede

Čakám

Po tvojom DOPYte

S nemým slovom

Na jazyku

Sa škrtnem

S vyhodeným papierom


~


Pocit

Zaujímavo-zvláštne

Neprecítene-nevyjadrená

V objatí štyroch stien

Pohltená listami kníh

Hodím do seba niečo,

Čo ma udrží pri živote

A pôjdem sa slano vyliať


~


Sedím (tu)

Rátam odviate myšlienky ľudí,

Ktorí už lietajú inými svetmi

Dýcham s vánkom

A moru kradnem slanosť

Ukáž mi

Tvoju hranicu

Zraniteľnosti


~


Ochutnaj ma

Pocíť môj svet

Zvnútra

Nepochopiteľný, nenájdený

Vášnivý

Preplnený pádmi s krídlami

Ukrytý v najtajnejšom odviatom boku

Ľudí

Svetský

Plný nádeje

Miluj ma

Na oplátku

Ním budeš kráčať tiež


~


Baví ma

Pomaly utekať

Výrečne mlčať

Plakať úsmevmi

Hľadať v škaredom

Krásne príbehy

Som tá najbohatšia

Ničnemajka


~


Slanou sladkosťou

Si spestrujem

Nočné dni

Chytám

Suché kvapky

Dažďa

Do dlaní

Aj tak sa mi napokon

Roztečú po tvári

Pomalou rýchlosťou

Si liečim

Žiale


~


Uteká

Strácam topánky

Zanechávam stopy

Aj tak rada rozjímam

A vyberám si cestu,

Ktorou sa pustím najbližšie


~


Búra do mňa vzduch

A ja sa strácam

V dave povzdychov

Počujem vlastné kvapky

Potu

Lomcuje mnou

Môj vlastný svet

(Po)letov


~


Vykúšem si dieru

Za nebom

Zlepím ti ruky

Dokopy,

Aby si mi nemohol zakrývať

Slnko


~


Muži plačú

Chytám ich slzy

Do džbánu

A polievam nimi kvety

Rady zástupov

Krás

Na ich pomyselné

Tváre

Pre spomienku








Človek, neprenasleduj smrť. Ďakuj, modli sa a v prvom rade sa teš, krása a láska je všade navôkol 

Emma Tomková – Stromy nesú nebo 142/142 Greenie knižnica, greenie.elist.sk