Ivan Nosál
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
Autor obálky |
Čo zvyknete porábať v nedeľu nadránom? Tí mladší sa možno len začínajú orientovať po prehýrenej noci, starší si vychutnávajú spánok bez očakávanej budíkovej hrozby a niektorým sa z polosna začínajú vynárať rôzne obrazy, prepojenia, rýmy, skrátka, pociťujú prílev invencie. Autorovi tejto zbierky bolo ľúto nevyužiť prichádzajúce nápady, a snažil sa rýchlo škriabať po papierikoch verše, ktoré sa vynárali z hladiny mozgovej kôry, a boli pripravené stratiť sa do nenávratna, ak sa rýchlo nezapíšu. Autorova rodinka sa spočiatku nestačila diviť, kam stále odbieha (do kuchyne), líha si, a opäť vstáva a buntoší. Našťastie, alebo na nešťastie, ranné nápady postupne prestali chodiť podľa kalendára. Tie nápady prichádzali pod vplyvom počutých príbehov, mnohé boli inšpirované hudbou a aktuálnou náladou.
Báseň Priznávam bola jedna z prvých. Hrdina príbehu a jeho rodina si prežili faktické peklo. Tie verše o sebe si prečítal ešte vo väzení. Keď báseň dočítala jeho mama, zaliali ju slzy. Našťastie, rodinné trápenie skončilo, z mladíka sa stáva nový človek.
Kto má chuť si pri čítaní zaspievať, môže si spomenúť na melódiu Scarborough Fair a použiť slová básne Neúprosný čas. Kto má rád Jesennú lásku od Mekyho Žbirku, môže si pospevovať báseň Všeliek. Ďalšou piesňou je V tieni líp, ktorá bola inšpirovaná slávnou Let it be, v podaní The Beatles.
Autor je veľkým fanúšikom The Beatles. Dielka Sen s Beatles a V samote to len podčiarkujú. Autor si želá, aby to nebolo jeho posledné verejné prepojenie so slávnou štvoricou.
Čitateľom prajeme, aby im čítanie a prípadne spev, chutili. K životu patrí láska, zrada, smiech aj smútok. Tieto ingrediencie nájdete aj V nedeľu nadránom.
Priznávam, že som bol slepý,
zamotal som sa tam ixkrát,
vyvleč ma, prosím, z tých sietí,
ukáž mi východ z bludiska.
Vnímal som ťa tupou mysľou,
nerozumel žiadnym slovám,
rodinné striebro preč mizlo
a tak to šlo zas a znova.
Chlapčenské sny naše hravé,
ktoré sme túžili zažiť,
sa neskôr dusili v tráve,
ťažko nám začalo snežiť.
S kamošmi som bol od mala,
skúšali sme to, čo prišlo,
Ich zrada mnou zamávala,
o slobodu všetkým išlo.
Čas od času zvony bijú,
opäť sa vrhli do extáz.
Slobodní chlapci nežijú,
po tele mi dnes behá mráz.
Piaty rok so svojou celou,
zabúdam aj na biely prach.
Povedať by sa mi chcelo:
„Mama, už o mňa nemaj strach!“
Priznávam, že som bol hluchý,
nechcel som počuť tvoj hlas.
Slzovod máš dávno suchý,
s pokorou prídem domov, raz.
Naše svetlo ťaží tieň.
Dusí všetko, čo je v nás.
Kvôli chmáram v noci bdiem,
dlhé dni ťa neviem nájsť.
Tlačím vagón výčitiek,
dávno zišiel z koľají.
Nevera je zradný liek,
pichá do sŕdc boľavých.
Kto bol dobrý, kto bol zlý?
Kto sa prvý nechal zmiasť?
Kto ten uzol rozuzlí?
Muselo to až sem zájsť?
Trpkosť dá sa čítať z očí,
ak zostanú túžby plané.
Pred pohľadom zvykla bočiť,
aby skryla kvapky slané.
Večne snila len o princoch,
čo hľadia z fotiek na stenách.
V samote, v rakve bez klincov,
zostala sama, stratená.
Sama sedela pri stole,
z okna svadby vídala,
nadšený dav pri kostole.
„Ktorá sa to dnes vydala?“
Sny ukryla do vankúša
aj so slzami v páperí.
Slnko perie povysúša,
no mokne keď sa zvečerí.
Princov z fotiek už nespozná,
zostali jej chvíle clivé.
Cesta späť už nie je možná,
čierne vlasy sú dnes sivé.
Nerozplače oči dačie,
keď naposledy zastená.
Jesť si pýta zopár mačiek
a klinec fotka nástenná.
Nikto sa na nič nepýtal,
keď tú dámu niesli z izby.
Nikto nepíše epitaf:
„Žila osud slečny Rigby.“
Z rádia znie
song obohraný.
Dávno ty vieš,
hodí sa k nám.
Tvoj parfum je
už vyvetraný.
Povie mi tieň,
prečo som sám?
Zostal mi len
zánovný klavír.
Zostal mi sen,
vrátiš sa, snáď.
Tíško je tieň,
ktorému vravím,
chcem zvrátiť dej,
nech ťa tu mám.
Málokto vie,
za čo ti vďačím.
Za milý smiech
a sladkosť úst.
Iba ja viem,
čo srdce ráči.
Oživiť tieň
ach, Bože, skús!
Dávno zapadlo prachom,
keď môj svet za niečo stál.
Vtedy bol si mi bratom,
vtedy nič by som nevzdal.
Je preč môj verný priateľ,
potom čo raz povedal:
„O tej, po ktorej prahneš,
sa zlé veci dozvedám.“
Oči mámené láskou
nevideli, čo mali.
Vidieť ho na sto kúskov
si moje oči priali.
Dávno mi zmrzli slzy,
sťa sklenený veľký hrach.
Samota ma dnu dusí
viacej ako čierny prach.
Dávno jej spadla maska,
zhasla žiara polárna.
Dávno povädla láska.
Hluchý som, keď volá ma.
V srdci mám prázdne miesta.
Prázdnym mestom sa motám.
Keď večer bije šiesta,
ovláda ma samota.
Usmej sa aspoň raz,
ako si zvykla predtým.
Skonči už prednes fráz,
stále si mi všetkým.
Usmej sa ešte raz,
prestaň baliť kufre.
Úsmevom zmierni mráz,
úsmev vie slzy utrieť.
Skončime tie hádky,
občas boli husté.
Veď život je krátky,
usmej sa a usteľ.
Dopraj mi len nádych
a dotyk pier chladných.
Kašlime na pády,
sprav ku mne krok ladný.
Po láske sme hladní,
bez nej opustení.
Vypočuť ma zvládni,
skús to s odpustením.
Nie je nik bez viny,
nájdime nás samých.
Spolu dvojjediní
bdejme do dôb ranných.
Usmej sa aspoň raz,
ako si zvykla predtým.
Úsmevom zmierni mráz,
stále si mi všetkým.
Tieň sa plazí ako had,
z tvojho srdca razí chlad.
Démon vytuší korisť
v tvojom pláne sa rozísť.
Niekto vie pokaziť ťah,
ktorým by dal iný mat.
Niekto vie pokaziť vzťah
a s ním všetko, čo mal rád.
Ťažko by som uniesol,
keby som mal takto prísť
aj o srdcové eso,
chcel som dohrať skvelý list.
Pravá láska nie je hra,
ani hudba z čiernych nôt.
Môžeš ju ľahko prehrať,
ak nehráš jak o život.
Zas končí sa flám,
som s gitarou sám,
jej posledný tón
mal patriť nám dvom.
Tón v tvojom hlase,
dnes falošne znel,
všetko je pasé,
je preč, čo som chcel.
Blíži sa ráno,
ja stále ti hrám,
premáham spánok,
dnes nechcem spať sám.
Snáď sa zobudíš,
veď máš vlastný um,
nech zas nezblúdiš,
čuj zvonenie strún.
Gitara stará
tak nežne kvíli,
o mňa sa stará,
v takejto chvíli.
Zas končí sa flám,
som s gitarou sám,
jej posledný tón
mal patriť nám dvom.
Neviem veľký rébus vylúštiť,
s rozumom som na mŕtvom bode.
Cítim sa ako zblúdenec v púšti,
aj keď si ma poslala k vode.
Ani more smäd neuhasí,
od mojich sĺz zostalo slané.
Vlní sa ako tvoje vlasy
a všetko, čo máš Bohom dané.
Súvislosť je pre mňa skrytá,
o nás dvoch je to na román.
Teraz mi už v hlave svitá,
že je za tým kamoš Roman.
Vraj je to sním o niečom inom.
Preč je najdrahšie, čo mám.
Pomohol som božím mlynom,
tri týždne sa už lieči Roman.
Dôkazy jasné, súd bol v zhode,
poslal ma len k chlebu a vode.
To bol môj príbeh v skratke celý,
poviem rovno, čo vidím z cely.
Na ulici hrám
na šesťstrunný krám.
Piesňou poviem vám,
čo na srdci mám.
Cherchez la femme.
Za všetkým, to znám,
hľadať ženu mám.
Tieseň v hrudi mám,
pieseň smutnú hrám.
Cherchez la femme.
Žiaľom plávam sám
bez záchranných lán.
Môžem za to sám
a nešťastný flám.
Cherchez la femme.
Pre jednu z tých dám
do prachu padám.
Len fotku stískam,
už nechcem ísť sám.
Cherchez la femme.
Lesk na líci mám,
dnes zostal som sám.
Za jedinú z dám
aj svoj život dám.
Cherchez la femme.
Svet je plný fám,
ja pravdu hľadám.
Za každou z tých fám
hľadať ženu mám.
Cherchez la femme.
Chcem späť vrátiť čas,
zastaviť prúd z rias,
oživiť to zas,
čo usnulo v nás.
Cherchez la femme.
Tak ako Seina,
si neochvejná.
Viem, kvôli ženám,
už žiadnu nemám.
Cherchez la femme.
Poďme k Notre Damme,
bozk cestou ti dám,
starý zvonár nám
rozoznieva chrám.
Cherchez la femme.
Buď moja žena,
krásna, vysnená,
nech každý žehná,
čo patrí len nám.
Cherchez la femme.
Čo sa mi dnes zdá,
toho sa nevzdám.
Za všetkým, to znám,
hľadať ženu mám.
Cherchez la femme.
Si divná kométa,
letíš preč bez chvosta.
So mnou len zametáš,
som pilier bez mosta.
Dnes si ako skala
za pásom Kuipera.
Tak, čo si získala,
keď lásku upieraš?
Dnes si tak studená,
že by srdce zmrzlo.
Ty si mi súdená,
naučím ťa kúzlo.
Buď pekná kométa,
čo skrásnie pri slnku.
Prestaň ma odmietať,
zruš na čele vlnku.
Chcem ťa hneď preskúmať,
z líca zobrať vzorku.
Slzy skús rozgúľať,
daj slanú aj horkú.
Srdce mám plamenné,
nechcem byť askéta,
rozpálim kamene,
zažiar mi, kométa.
Poletím len s tebou
aj za Kuiperov pás,
rozžiarime nebo,
ak bude láska v nás.
Láska je krásny motýľ,
občas bojí sa búrok.
Láska je dobrý motív,
prečo mám zabiť smútok.
Láska je krásny motýľ,
možno sfarbený dúhou,
z čistej duše a hmoty
nežne hnetený túhou.
Už chcel by som lietať,
ochutnať nektár z kvetov
a s tebou plány splietať,
preletieť tisíc svetov.
Láska je krásny motýľ,
čo prežije aj jeseň.
S láskou mám dobrý motív
spievať ti túto pieseň.
Láska, prosím, objím ma
farebnými krídlami.
Všetko krásne začína,
to, čo je medzi nami.
Láska je svit všedných dní,
žiari, keď mesiac mlčí,
chladné póly roztopí,
prázdnota v srdci mučí.
Pamätám si večer letný,
keď som mal v duši tmavý svet.
Zacítil som pohľad letmý,
jej vôňu, krásu ako kvet.
Pamätám si večer letný
a náznak plachých rozpakov.
Premietajúc pohľad spätný,
skončilo to rozprávkou.
Ak chceš byť bohatý, nešetri láskou,
odpoveď na lásku nerieš otázkou.
Len to, čo vieš splniť, sľúb!
A tú, čo smieš ľúbiť, ľúb!
Ak vieš ju ľúbiť, tak zahrň ju láskou,
odpoveď na lásku nerieš otázkou.
Len to, čo vieš splniť, sľúb!
Len tú, čo smieš ľúbiť, ľúb!
Pamätám si večer letný,
každý svrček chcel nám hrať.
Na meteor pohľad letmý
dovolil mi si ťa priať.
Pamätám si večer letný,
keď hľadal svoj osud chrúst.
Pocítil som príliv vzletný
po dotyku tvojich úst.
Ak si teraz sám,
bo šťastie je skúpe,
a niekto ho má,
že sa v ňom kúpe,
ak na dobu zlú
ťa spomienky trýznia,
skús zabudnúť,
len láska má význam.
Len láska zmysel má,
plachá či zmyselná.
Ak si teraz sám,
bo šťastie je skúpe,
a niekto ho má,
že sa v ňom kúpe,
ak nejaká z rán
hneď nezahojí sa,
môj recept ti dám,
ten netreba písať.
Len láska zmysel má,
plachá či zmyselná.
Ak si teraz sám,
bo šťastie je skúpe,
a niekto ho má,
že sa v ňom kúpe,
ak brzdí ťa strach,
že sa zas spáliš,
tak prekroč svoj prah,
nech zas zažiariš.
Len láska zmysel má,
plachá či zmyselná.
Ak si teraz sám,
bo šťastie je skúpe,
a niekto ho má,
že sa v ňom kúpe,
môžeš skončiť s tým,
ak chýba ti blízkosť,
vyleť za šťastím,
ak si príliš nízko.
Len láska zmysel má,
plachá či zmyselná.
V májovom vánku
nám voňajú lúky,
s kráskou sa usmievam,
stískame ruky.
Voňavé povetrie
káže byť smelý,
kam nás to privedie,
kam že to cieli?
Sme v tom až po uši,
možno sme slepí,
plávame po súši,
sme hriešne svätí.
V horúcom objatí
sme spálili noc,
sme láskou zajatí,
má veľkú moc.
Deň vzíde z popola
jak bájny Fénix.
Srdce mi plápolá
v blízkosti ženy.
Túžbou sme dosiahli
to čo sme chceli,
telá sme rozdali,
zostali celí.
V tichu iba dážď klope na rímsy,
okná vlhnú, ako tvoje oči.
Že v nich nájdem odpoveď, verím si,
a neváham do ich hĺbky skočiť.
Vlníš sa ako piesočné duny,
a rovnako si tak aj horúca.
Posteľ už skúša ladiť si struny,
keď dychtivé telá dotknú sa.
Dážď ustal, ale my nie sme suchí,
ešte hľadáme svoje tajomstvá,
aj recept na šťastie jednoduchý,
milovať, dávať a neprestať.
Miluj a dávaj, neprestávaj
vyznať sa denne tisíckrát.
Miluj a dávaj, neprestávaj
hovoriť denne mám ťa rád.
Za oknom hrkútajú holuby,
aj my si v perinách hrkútame.
Ak sa na vždy smrteľník zaľúbi,
milovať a žiť neprestane.
Chudák je s ňou bohatý.
Boháč je bez nej chudák,
závidí tým usmiatym,
nezávidia mu ľudia.
Nebuďme viac blázni,
život rýchlo preletí!
Čujte v tejto kázni,
aj tí s vlasmi z perletí!
Nebuďme viac blázni,
chvíle si nedajme vziať!
načúvajme kázni,
náš čas nikdy nejde vzad!
Nebuďme viac blázni,
ľúbme sa aj s chybami.
Nebuďme viac prázdni,
krásne je čuť: „Chýbaš mi.“
Niekedy sa blázni
do očí nám idú smiať.
Netreba sa zblázniť,
skúsme to s úsmevom brať.
Nebuďme viac bláznov,
ktorí vo dne snívajú.
Vieme o tom dávno,
ňou hľadaný hľadá ju.
Povedal mi jeden strýc,
čo už nevstal bez palíc:
„Ver, bude to dobré.“
Keď z líc steká potok sĺz,
slaný úsmev struhnúť skús,
snáď bude to dobré.
Ak ťa kvári ťažký sen,
ráno zrušíš stridží snem,
a bude to dobré.
Ak máš v práci riadny sklz,
refrén si v nej spievať skús:
„Snáď bude to dobré.“
Ak už je to na motúz,
krk refrénom štekliť skús:
„Snáď bude to dobré.“
Keď pocítiš veľký chlad,
mysli na tých, čo máš rád,
a bude to dobré.
Ak si šťastie skrýva tvár,
dýchaj, ako nič sa tvár,
snáď bude to dobré.
Chceš byť s lepším zarovno,
Ale je to na „Oh, no!“?
Raz bude to dobré.
Ak zas niekto zvýši tón,
pusť „jedným dnu, druhým von“,
a bude to dobré.
Ak sa cítiš zbytočný,
môžeš byť výnimočný.
Raz bude to dobré.
Ak sa ti dnes nechce vstať,
snaž sa život neprespať,
a bude to dobré.
Prestaňme sa stále hnať,
šťastie je byť s niekým rád,
a to je tak dobré!
Detstva obrazy zvestujú nám
vrúcne odkazy otcov a mám.
Vráť sa ešte k nám, čas radostný!
Sudca čas je k nám neúprosný.
Kde sú tie miesta, čo som mal rád?
Vrátiť sa niet kam, môj kamarát.
Snívali sme tam naivné sny.
Sudca čas je k nám neúprosný.
Kde sú dievčatá, čo som mal rád?
Žiadne nečakaj, môj kamarát.
Kde je jediná, čo som ľúbil?
Iný hrdina raj jej sľúbil.
Kde je to vínko, čo sme pili?
By sme sa týmto potešili.
Už sa zdajú nám bradaté sny,
sudca čas je k nám neúprosný.
Stíchli plamienky otcov a mám,
krásne spomienky blikajú nám.
Vráť sa ešte k nám, čas radostný!
Sudca čas je k nám neúprosný.
Keď sa potím v dusne letnom,
chcem byť aspoň chvíľu leknom.
Splynúť v slnečnom odraze
na Monetovom obraze.
Chcel by som byť anjelikom,
nosiť zvesti na freskách.
Možno by aj niekto zvykol
v chráme tíško zatlieskať.
Chcem byť členom nočnej hliadky,
fakľou pretnúť šerosvit.
Prežiť život hoc aj krátky,
ak v ňom vzplanie veľký cit.
Chcel by som byť makom v kvete,
čo mal Van Gogh v záhrade.
Žiť a rásť vo vlastnom svete,
nevedieť nič o zrade.
Chcem nájsť dcéry Leukippove,
nemám sa z čoho odraziť.
Rubens mi už nič nepovie,
kričia len jeho obrazy.
Som len synom márnotratným,
vrátil som sa s pokorou.
Čo som stratil, sa nevráti,
otec, si mi oporou.
Vidím ťa nádhernú oproti ísť,
k očnému kontaktu nech boh dá prísť.
Zdáme sa obaja tak nesmelí,
pohľad cudzí sme krížiť nesmeli.
Čo povieš pohľadom, som neistý,
v napätí čakám, či v nás zaiskrí.
Stojíme v centre veľkého tresku,
malé súhvezdie veľkého lesku.
Chvíľu sme ešte oproti stáli,
a ďalšie ráno sme spolu vstali.
Žiarime v spojení plus a mínus,
chcem ťa ráno, aj navečer k vínu.
Zdieľame fotóny plachých lások,
vieme odpovedať bez otázok.
Každý chce objaviť vesmír vlastný,
spolu v ňom žiť, snívať a byť šťastný.
Prisnil sa mi zvláštny sen,
že som s Beatles strávil deň.
Ponúkol sa Ringo Starr,
že mi zahrá bez gitár.
John vystrčil z auta tvár
kto chce, môže Drive my car.
Kúpil mi Ticket To Ride,
z plaču som sa začal smiať.
Bol to jeden Hard Day's Night
George mi zahral Inner Light.
Paul sa vrátil z Penny Lane,
zastihol ho hustý Rain.
Vyslobodil ho z barín
Ringo s Yellow Submarine.
Yesterday vrátiť musím,
diamant leští Lucy.
George bol v kúte chvíľu sám
a brnkal Here Comes The Sun.
A v tom sne prišla chvíľa,
hrať vo štvorici Real Love.
Twist and Shout dali s revom,
no stíchli s Nórskym drevom.
Nahor zdvihli pohľady,
keď som si prial Ob-La-Di.
Moje prsty v mixéri
privodili Misery.
Neviem, či sa dali žuť,
bolesť stíšila Hey Jude.
Precitol som, kam idú?
Už mi znie len Love Me Do.
Slnko sa k obzoru blíži,
lúče násobí odrazom.
Tiene brál pomaly dĺži,
more je živým obrazom.
Z vĺn sa siréna vynára,
z jej kriviek lapám po dychu.
Zmáha ma túžba, priznávam,
pohľadom kričím potichu.
Trblietavé dlhé vlasy,
snáď, chcela celú noc česať.
Stál som tam hodinu, asi,
možno aj hodinu desať.
Zdá sa, že už ma čakala,
sediac na skale mi máva.
Do hlbín ma nalákala.
Nám, so srdcom, sa to stáva.
Márne lapám po dychu,
vťahuje ma pod jednu z vĺn.
Pohľadom kričím potichu,
hladinou presvitá spln.
Si nahá, si svätá.
Poloboh, položena.
Všetka krása sveta
do perín položená.
Keď hladím tie miesta,
dotýkam sa neba.
Byť s tebou je fiesta,
viac sa dodať nedá.
Keď robili sme prvé kroky,
na nohách sme boli nesmelí.
Stáli sme tam nahí v tieni líp.
Keď s pádmi prišli prvé šoky,
padať sme viac nechceli.
Liečiť sme sa mohli v tieni líp.
V tieni líp, v tieni líp,
V tieni líp, v tieni líp.
Liečiť sme sa mohli v tieni líp.
Keď ubiehali detské roky,
život javil sa nám veselý.
Svet sme mali v dlani v tieni líp.
Keď zvádzali nás dievčie boky,
ešte sme boli dosť nesmelí.
Snívali sme o nich v tieni líp.
V tieni líp, v tieni líp,
V tieni líp, v tieni líp.
Snívali sme o nich v tieni líp.
V tieni líp, v tieni líp,
V tieni líp, v tieni líp.
Snívali sme o nich v tieni líp.
V tieni líp, v tieni líp,
V tieni líp, v tieni líp.
Snívali sme o nich v tieni líp.
V tieni líp raz nám šancu dali,
svetlom lámp sme už pohŕdali,
naše pery sa túžili zísť.
Keď chladné noci lístie sňali,
v objatí sme sa radi hriali,
životom sme spolu chceli ísť.
Chceli ísť, chceli ísť,
Chceli ísť, chceli ísť.
Životom sme spolu chceli ísť.
Dnes čítame v letokruhoch,
ako sa to môže z veľkých kníh,
niet viac detských úloh v tieni líp.
Na pňoch tu sedia naše deti,
na nich vidieť ako čas letí.
Ako šíp čas letí v tieni líp.
V tieni líp, v tieni líp,
V tieni líp, v tieni líp.
Ako šíp čas letí v tieni líp.
V tieni líp, v tieni líp,
V tieni líp, v tieni líp.
Ako šíp čas letí v tieni líp.
V tieni líp, v tieni líp,
V tieni líp, v tieni líp.
Ako šíp čas letí v tieni líp.
Hudba: Let it be – The Beatles
Autori hudby: John Lennon / Paul McCartney
Text: Ivan Nosál 2022
Pozn.: Ak si popri čítaní zároveň prehrávate originál Let it be, vynechajte čítanie/spievanie 3. slohy.
Láska je svetlo všedných dní,
žiari aj keď mesiac mlčí.
Studené póly roztopí,
prázdnota v srdci nás mučí.
Chudák je s láskou bohatý,
boháč bez lásky je chudák.
Závidí ľuďom usmiatym,
nezávidia mu to ľudia.
Láska je ako oceán
s flotilou vysnených lodí.
Breh je ďaleko ak si sám,
vo fľaši niet kvapky vody.
Láska je jabloň, čo kvitne
z jari voňavou belosťou.
Kto nemá srdce, ju vytne
a spáli svojou bolesťou.
Láska je vec čarovná,
nepoznám krajších kúziel.
Ak z nej dáš, tak ti dorovná,
zhmotní naše ilúzie.
Ľúbenie občas zabolí,
aj keď je láska všeliek.
Bez nej by sme tu neboli,
so ženou si muž stelie.
Lásku si ničím nekúpiš,
peniaze ju vedia zničiť.
Druhý raz do nej nevstúpiš,
nad jablkom zlý had syčí.
Rád by som sa trochu plietol
do toho, čo smie len vietor.
Chcem ti strapatiť kučery,
až kým sa jemne zošerí.
Neskôr, keď sa trochu zotmie,
slzu šťastia z líca zotriem.
Keď zahalí nás noc tmavá,
začne s nami všetko mávať.
Láska letí ako vánok,
láska je náš krásny stánok
plný strastí, radovánok,
ktoré zvyknú kradnúť spánok.
Naučím ťa lietať v sníčkoch,
navštívime hniezda v kríčkoch.
Pozdravíme orly zo skál,
aj tam by som ťa rád bozkal.
Možno v tieni veľkých krídiel
niečo krásne z vášne vzíde.
Rád by som ťa hladil vánkom,
keď nás spolu nájde ránko.
Stále núkaš na stret pery,
zakrývaná len páperím.
A kým začne v diaľke svitať,
ďalší let si budeš pýtať.
Večer zdá sa nudný, asi to vzdám,
na cestu z baru pohárik si dám.
Vtom v starých dverách zjavila sa kosť,
zmysly mi šepkajú: „Prvá akosť!“
Bola to láska na prvý pohľad,
city na mravy nebrali ohľad.
Barová hudba nám začala hrať
rockové balady, čo mám tak rád.
Chcel som ju lákať na vzdušné zámky,
s pokojom pýta sa: „Zbieraš známky?“
Cítil som sa jak učeň na praxi,
o chvíľu vonku kývla na taxík.
Do rána bez šiat, len v závojoch tmy,
splývali sme v jedno, boli sme my.
Z driemot ma vyviedlo buchnutie dvier.
Zostal tu parfum a sladkosť z jej pier.
V srdci som ho ukryl.
Život ma necukril.
Celý život slaný
cítim z každej rany.
Stresy ako čili
do pŕs útočili.
Pribudla mi raz-dva
v myokarde jazva.
Infarkt mám už tretí.
Ako ten čas letí!
Vrások mám už tucty.
Čitateľov úcty.
Koľko kolkov treba
na cestu do neba?
Bez okolkov zaplať
za každý hriech dvakrát.
Povedala: „Ombre,
podaj mi z tých sombrer!
Dnes to strašne pečie,
pot už zo mňa tečie.
Chcem ísť tam do tieňa,
šaty si obmieňať.“
Zašla za kaktusy.
„Seňorita, tak tu si!“
Večer hneď ožila,
keď víno požila.
Vrhla sa do samby,
chcel som s ňou len sám byť.
Hrajú piate mambo,
bojujem jak Rambo.
Vôbec nie je hanba,
čuť aj vidieť tangá.
Všetci vôkol stáli
seňority s mačom.
Kapela sa balí.
Ďakujeme hráčom!
Keď som bol paf do Eriky
od Dunajskej Lužnej,
zviedla ma do Ameriky,
iba do tej južnej.
Povedala, že som iný,
našpúlila peru,
vzniesli sme sa až do Limy,
to je niekde v Peru.
Natešená, že sme v Andách,
nahodila pončo,
hneď ma prešla všetka sranda,
nebolo to ončo.
Poď so mnou na Machu Picchu,
do Montevidea,
urobiť si selfie picture,
aj dáke videá.
V rádiu som začul sambu,
zaznela až z Ria.
Zvŕtal som ju ako mambu,
toto som si prial.
Dobre bolo v Amerike,
teda iba v južnej.
Dobre bolo pri Erike
od Dunajskej Lužnej.
Ivan Nosál – V nedeľu nadránom