Básne vybrala Renáta Montmartre Bogdáni
|
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
K zostaveniu reprezentatívneho výberu poézie Greenie knižnice ma motivovala audio zbierka básní A legszebb magyar szerelmes VERSEK. Táto zbierka bola prekvapivo osviežujúca práve v tom, že každú báseň vybrali od iného autora a pridelili inému recitátorovi.
Do výberu som zaradila všetkých 18 autorov, ktorých v sekcii Poézia máme. Čitateľovi sa dostáva pestrá zmes básní dlhších aj kratších, ľúbostných aj spoločenských, drsných aj romantických. Najplodnejšou autorkou knižnice je Mária Nováková s 27 zbierkami a najsľubnejšou zase Maja Jakúbeková, ktorá má u nás síce len jedinú zbierku básní, no jej talent oslovil aj porotcov autorskej súťaže Pars Poetry, ktorí ju zaradili do užšieho výberu.
Výber poézie z Greenie knižnice 1
#Potulný / Maja Jackobs Jakúbeková 4
Maestrovi / Renáta Montmartre Bogdáni 5
Sociálne siete / Stanislav Hoferek 6
Bez vlastníka, či majiteľa / Ria Mruškovičová 7
Režisér hororu, jenž měl být sen / Jan Indrák 8
Advertisement / Pavel Sekerák 10
Diaľnica cez lúku plnú kvetov / Mária Nováková 11
Zajtra / Zuzana Balašovová Donátová 13
Povieš slovo a stvoríš náhodu / Daniel Kaločay 14
Keď to robí / Henrich Hanušovský 17
Ležíš vedľa mojej kože
dýcha ťa
potápa sa v nemom Anonyme
nevnímaš
zatvorenú dlaň
požičiavaš sa mi
Som vlastník, nie nájomca
Si cestovateľ bez batožiny
vďačný aj za hlt svetla
teplo si nepýtaš
však rád by si si jedno prenajal
zaplatiť môžeš
len sebou
...
O to nemám najmenší záujem.
Mlč
Miluj ma
Mimovoľne
Maľuj
Modré Madony
Módne momenty
Mŕtve monumenty
Memento Mori
mimo morí
Morduj Morenu
Maskulínnu
Medznú
Mosti
Medzi myšlienkami
Manipuluj minútami
Mystifikuj mokré múry
Mená
Mestá
Mulice
Mekku, Myrhu, márnice
Mysli mysľou mecenáša
Mrhaj mocou Modrofúza
medového motúza
Maj ma
Mimo
Mileniek
naMotaných Marťaniek
Modifikuj metafory
Milovník metriky
Mandant monetiky
Miláčik Moloch
Mrazivým
Mlčaním maskuj
Málo uMu
Máme svoje sociálne siete
sme sociálne prípady
je to farebnejšie, viete
ako čumieť do záhrady
Kto s kým a za koľko lajkov
Démon súhlasu znovu súhlasí
ani kapitán s veľkou vlajkou
dnes vraj nepôjde do basy
Tam by bol bez publika
bez národných ovečiek
blbne fyzika i genetika
hlavne že alkohol je liek
Dnes pozerám na reklamy
pod piatimi sú Fejsbúky
zväčšuje sa objem slamy
zavŕtava sa do hĺbky
Bacha, voľakde jednotka
jasné, Unicef lotéria
predstavivosť moja, krotká
tam už hľadala úchyla
Sme správcami svojej plochy
kým pod nohami tečie svet
nehybne čakáme, ako sochy
na svet, ktorý nevidieť
Stekám ti po hrudi, ako ranná rosa po liste,
tancujem bosá, po tvojich ramenách pevných,
nie som ničia, som len svoja, zrodená z Božstva,
tvoje otázky kričia, akože to z toho množstva,
čo medzi nami pretrváva, sedí na tróne,
neskús ma lámať, neskús dýchať moje vône.
Nevlastni ma, prosím, láska predsa je,
nemusíme prisahať si, ani rodiť nádeje,
energia večná, čo preteká srdcami vzájomne,
nepotrebuje papiere, podpisy, sprisahanosť,
chce len nás a šťastných, nech spolu sme radosť.
Nech sme spolu jedno, čo vysiela vibrácie,
bunka spásy a čistoty, z krásy nech si žije.
Žiadne nútenie, ani okovy na naše nohy bosé,
Milujme sa dňom každým, čo narodí sa v ranej rose.
Mám Tvoji duši na hedvábném provázku
Dost času na vše, žádný však na lásku
Chceš moji pozornost, chceš si mě získat?
Tak zkus chvíli tančit, jak já budu pískat!
Jsi z toho smutná a chceš moji podporu?
Vždyť stále jsi oděna ve cvičebním úboru!
Budu s tebou cvičit, a Ty zakusíš pohanu
Pokaždé, když vezmu si Tvé tělo po ránu
Topíš se v rybníce, kde nevidíš břehy
Žij se mnou životem, jenž prost bude něhy
Chtěla jsi nebe, však peklu jsi blíže
studí Tě železné vězeňské mříže
Celu mohla bys opustit, však cestu ven nevidíš
Prodala jsi důstojnost a ani se nestydíš
Jsi mojí milenkou, kuchařkou, fickou
Dříve měla jsi charakter, nyní stáváš se nickou
Točíš se v kruhu, a nevíš jak ven
Jsem režisér hororu, jenž měl být sen
Ve svém těle z plátků růže,
cítím jenom bolest,
trny rostou místo kůže,
místo nohou stonek.
Každý krok je utrpení,
trny místo maček mám,
po ledu teď nekloužu se,
avšak tělo jak fakír mám.
Proč mám tělo samý osten,
proč mne hlava bolí,
kdo ví, avšak to vám řeknu,
na kompost se hodím.
A to bych tak k praktičnosti na závěr vám řekla,
není snadné býti růží, radši lilií bych byla.
Error 404.
Love not found.
Trying to find something more.
My dreams got drowned.
One heart for sale.
They wrote in the ad.
What if I fail?
I feel something bad.
Rozliate sny,
čierny asfalt,
len ty. A my.
Život a kat.
Staviaš cesty,
cez kvetiny,
presný kompas,
naše viny.
Diaľnica je,
dokončená,
náhliť sa smie,
žiadna zmena.
Žiadny úsmev,
bez priateľov,
znovu blúznim,
len hlad. A lov.
Ja dnes nespím,
nežijem tu, vážne nie,
olovnatý benzín,
vonia ako ľalie.
Smútok zaklopal na dvere
a ja som sa zabudla cez kukátko pozrieť.
A otvorila som mu,
celú ma opantal...
Vydrapil srdce a miesto neho prázdnotu nechal.
Odkopol všetku snahu, sny a potrebu dúfania.
Slzy už z očí nevládzu páchať samovraždu,
hlasivky inteligentné slová vydávať,
ruky by najradšej vlasy začali vytrhávať.
A nohy?
Utiekli by najradšej preč,
bez tela,
srdca,
hlavy,
duše…
Rozum nechápe čo sa to deje,
žalúdok hlási, že mu nejako zle je.
Voda už nevie odkiaľ by vystrekla.
A krv?
Tá sa prechádza po tele,
a nič ju neserie.
Podstata bytia sa niekde vytratila,
už nevládzem vzdorovať.
Asi to spravím.
Otvorím okno
a dám posledný bozk asfaltu.
Nik si to neuvedomuje,
že len pár rokov tu žije.
Včera, dnes koľko ľudí zomrelo?
„Vieš to?“
Určite viacej ako sa narodilo.
Krivka sa zväčšuje,
vrah vraha nezabije.
Nikto nie je bez viny,
tak sa napi – daj si ocot vinný.
Stretneme sa zajtra, dnes nemám čas,
zahundre si často nie jeden z nás.
Slová každodenné verné obyčaje,
veci stále vraj normálne,
zvykli sme si na ne.
Až nás postretne nečakané,
rútime sa slzou z kopca.
Čo bolo tak samozrejmé,
ticho rozozvučí srdce zvonca.
Dnes je dnes, zajtra je už iné,
rozkvitla vráska, človek sa rodí, hynie…
V nahote osamelej chvíle,
sa zamatové sny priestorom túlajú,
len, oči sa v očiach, hľadajú…
povieš slovo a stvoríš náhodu,
tá v dôsledku vyslovených slov,
stáva sa, už iba realitou…
tak prichádzame o svoje sny…
vravíme slová a vytvárame (ne)náhody.
V záchvate hnusu, hnisu a humusu
Okúsil chuť prekliateho ovocia
Z nebeskej záhrady
Úplne bez rozmyslu
Vrhol sa do záhuby
Všedných rán
S ňou
/a predsa sám/
S noblesou anorektickej modelky
Živorí
čumí do telky
Robí večere, obedy, raňajky
Žerie tabletky
Kupuje mu pivo
Už sú svoji
/už ho má/
Nerieš ma!
S kým som spal včera.
Nerieš ma!
Aká je moja viera.
Nerieš ma!
Čo hovorím a píšem.
Nerieš ma!
Akú počúvam pieseň.
Nerieš ma!
Ako svoj život žijem.
Nerieš ma!
Keď sa pre svoje sny bijem.
Nerieš ma!
S kým sa stretávam.
Nerieš ma!
Keď sa nevzdávam.
Nerieš ma!
Nebudem ako väčšina.
Nerieš ma!
Prečo ostala mi plešina.
Milujem pohľad, keď to robí,
moju myseľ si úplne podrobí.
Keď sa hýbe, zadkom vrtí,
zábrany vo mne usmrtí,
myseľ ma opustí,
opasok ma priškrtí.
Chcem len jedno, je jasné o čo ide,
počkám chvíľu, ono to príde.
Chvíľu si vychutnávam,
dýchať prestávam,
chutiam sa oddávam,
odolávať nezvládam.
Všetkým čo robí, mi to len sťažuje,
žiaden krok dvakrát nezvažuje.
Všetko je prirodzené,
proste vrodené,
tajomne čarovné,
neuveriteľné.
Ničí vo mne mňa, stáva sa zo mňa zviera,
všetko iné vo mne umiera.
Začínam zúfať,
prestávam dúfať,
idem skúšať,
šťastie pokúšať.
Som pri nej, môžem cítiť jej dych,
a pár pocitov neopísateľných.
Chcem ju celú,
dievčinu zrelú.
Nedospelo dospelú,
nesmelo smelú.
Zrazu zneistela, ide po mne,
je to pravda, krásne to znie.
Nezaváham, nie,
nech ma zožerie.
Už to vo mne vrie,
zrejme to vie.
Prikladá do ohňa, tuším zhorím,
kým z nej šaty zhodím.
Už na to myslím,
robím, čo si zmyslím.
Všetko rozuzlím,
cestu zvolím.
Riadi sa podľa mňa, zrobí čo poviem,
jedine na mňa ju navediem.
Mám čo som mienil,
city jej som zmenil.
K srdcu jej zamieril,
s ničím iným sa nezmieril.
Nevyslovené vety
sú ako pred búrkou ticho.
Čakám, či spoja sa svety
So zatajeným dychom
Kto tvorí naše osudy?
A kedy budeme spolu?
Kameň hodený do vody
vždy klesne dolu...
Čítam Ti z ruky
Čo sa stane.
Láska bez záruky
Tak spojme dlane!
V kamennom stave
je moje srdce.
Ťaží ma v hrudi
ale skamenená láska
pri živote ma drží.
Udiera do kameňa
no kameň je tvrdý,
nepustí lásku na svet,
medzi ľudí.
Zohrievam srdce vo dne i v noci.
Nepustí ju kameň,
niet pomoci.
Ibaže by láska
zvonku kameň objala
a naň lásku zoslala.
Tým by sa láska s láskou spojila
a kameň na srdce navždy zmenila.
V deň, keď ma smrť zahalí do čierneho závoja,
neuvidíme sa už nikdy viac, láska moja.
Bude to deň, keď ma smrť vyslobodí od všetkého trápenia
a nebude vo mne ani kúsok smútenia,
zabudnem na všetky úskalia,
vypustím dušičku nad polia,
je mi to ľúto, priatelia.
Modré oči, blond vlasy,
to sú znaky jeho krásy.
Zuby malé, biele ako sneh,
svojím úsmevom zlomí aj plech.
Má veľkú chuť žiť,
ale aj sa biť.
Kvety mamke nosí,
rád trávu kosí.
Odvahy má dosti,
poláme ti kosti.
Taký je môj brat,
každého má veľmi rád.
Kolektív autorov – Výber poézie z
GK