Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
Autor obálky |
Som zrkadlom i svedomím. Svojim i vaším, ak mi dovolíte pripomenúť si ho. Som každou ľudskou vlastnosťou i jej odporcom. Som paradoxom. Všetkým, čo potrebuje byť povedané i tichom. Som Zbierkou neduhov. Rovnako ako vy. A každý jeden naberá silu len dovtedy, kým ho kŕmime. Keď prestaneme kŕmiť neduh, môže byť už pekne vypasený. Tolerovaný, prípadne podporovaný spoločnosťou, sa môže stať dokonca nebezpečným. A keďže v mojom prípade trpia emócie priam morbídnou obezitou, odniesli si to slová. Občas v rýmoch, občas mi zdrhli len tak. Navoľno. Snáď si v ňom (ne)nájdete ten svoj. A ak áno, nasaďte mu diétu, kým nie je neskoro. Ten môj sa už teraz totiž pokúša zožrať mňa.
Obsah
Nezabudli nezábudky
počas zimy na sirôtky?
Nezmizla im z očí, z mysle,
dôležitosť?
V hrubom čísle
čistej mzdy podstata žitia?
V holograme využitia,
množstvách farieb papierov,
nestratili z výberov
čosi drahšie?
Vedia vlastnú cenu?
Kúpia späť,
čo dali za „odmenu“?
Paradox tých,
čo pokoj hľadajú
prepadnúc nepokojom.
Skeptikov,
ktorí vieru skúmajú
teleskopom.
Lúč za príbojom schováva sa,
vo vĺn hlbinách spred zraku
ustarostených, zvráskavených
čiel strážcov majáku.
Údivom spútanú držia ma,
aby som neutiekla.
Som povedome neznáma.
Z provy som s penou stiekla
s prvým slnečným výbojom,
pri prvom rozvidnení.
Čajka si more neodriekne
pre život na prameni.
Keď milióny sebectiev
neznesú jedno tvoje.
Očakávania bez zrkadiel.
Dýchanie cez prístroje
prehluší vykričané ticho.
Zásobník na náboje
trasie sa vo výrečnom – „Nič.“
Zo smetí leskne sa
rozbitá noblesa.
Zbytočný gýč.
Prechádzal sa stereotyp nevedomý,
s nedôverou presvedčený
vkročil medzi domy.
Odvráteným zrakom,
poprúc každý fakt,
urážkou nám vytkli
zaprášený takt.
Vo fascikloch kolkovaných žiadostí
rešpekt hnije,
kým sa ozvú známosti,
dávno odpadnutých
z chvosta morálke.
Chrbtová kosť
vydražená v obálke.
Na dobrú noc
strčia do úst lízatko
svedomiu.
Lži spievajú mu presladko.
Z výhovoriek stávajú sa zakrátko
tvrdé drogy.
Hajaj – búvaj, dieťatko.
Za rohom si v tieni zrada z výhody
kalkuluje, koho zhodí do vody.
A čo slušnosť?
Kráča skrz svet s rúškom.
Neozbrojená ani obuškom.
Vranie pero
k rozlietaným vlasom
ozvenu mi nesie
s tvojim hlasom.
Vraj ťa trhám,
ani kontext z celku.
Nevidíš ma.
Kompasu na strelku
pozornosť prikladáš zaujato,
kým sa v chladnej noci
dusím blatom.
Snáď raz odpustí nám
vzácny čas,
že vždy inam hľadel
jeden z nás.
Dusiac sa krištáľmi
prázdnych rečí,
utierajúc pretečené poháre
strihám stehy na perách,
aby som ich zošila späť.
Trestaná zrakom a myšlienkami,
s jazykom rozhryzeným na wafľu,
srdcom vrieskajúcim v hrudnej klietke,
vnímajúc každodenné absurdity
tvorcov mienky môjho ja,
dávam im za pravdu
v otázke dôležitosti vlastnej existencie.
Snažiac sa spievať sopke uspávanku,
chytám balans na okraji.
Ticho. Žlč. Pompeje.
Kráteru nik nenosí kvety.
Hoc by vybuchla právom.
Neónové korálky
blikli zvyšku morálky.
Potrhané pančuchy
ťukajú si na sluchy.
Skotúľané gombíky,
brušká prstov z mimiky
lúštia písmo brailovo.
Skončia, začnú nanovo.
Pardon.
Vedľa vás cíti
ľudská bytosť.
Azda len neruší
vašu dôležitosť?
Prac sa!
Čert ber tvoje emócie!
Priestor i pre mňa
primalý je.
Moje sa sotva pomestia.
Žeňte ju z môjho predmestia!
Nechápavé chápadlo z peny
s melódiou vo vzduch sa mení.
On v priestor,
ona v ticho.
Plytký odlesk nás pichol
prázdnotou do oka.
Kým moment ďalšej myšlienke
doprial byť hlboká.
V bdelej kóme.
Bubline medzi životom
a smrťou.
Dýchaš.
Hýbeš sa na zotrvačnosť.
Automatické bezmyšlienkovité
úkony dennej rutiny
vytŕhajú ťa z koreňov,
následne sadiac ťa späť.
V záchvate paniky.
V špirále hypnotizéra.
Cudzie vôle
zúrivým záchvatom
rozhýčkaného dieťaťa,
vyjadria nespokojnosť,
že tvoju naoko bezduchú schránku
už čiasi ( v porovnaní s tou ich
omnoho menej podstatná,
priam nadbytočná,
no zato príšerne nepohodlná)
vôľa obýva.
Tá tvoja.
Ako dlho trvá jedno dosť?
Hviezdy svetlo na lupeňoch ruží
po čerstvosti rannej rosy túži.
Slnka lúče vykúpané v rieke
snívajú o zamatovej štreke,
ktorou kráča Mesiac v letnej noci.
Morská panna, suchozemský pocit.
Vločka snehu tanec
v zrnkách piesku žiada,
búrka zaspať v tichu,
mráz nech mu vyhráva
ako drozdia hitparáda.
Jemný vánok by rád
kmene poprehýbal.
No a človek?
Všetko.
Nič si nevie vážiť.
Vždy mu čosi chýba.
Pieskový palác na pláži
len hviezdne nebo postráži.
V chlade kamenného domca
logika buble z hrnca.
Na otvorenom plameni,
opatrnosť sa premení
v zamrežované bezpečie.
Nakoniec z oboch utečieš.
Na hraniciach extrémov,
vrastená do zeme,
vykrikuje mĺkvota.
Tiež nič nepovieme.
Šialenstvo si príborom
krája mozgu časti,
predhadzuje netvorom,
letmo, bez účasti,
že pochyby vzali do rúk opraty.
Paranoja ráta život na straty.
Pavučina rozmláteného zrkadla
prikovala mi buľvy k prasklinám
vymaľovaným krvou kvapkajúcou z hánok,
s prímesou črepín, ktoré zabudli prinášať šťastie.
Červeň rozliata po dlážke
ani hysterický rehot
vo veľavýznamnom tichu,
pripomína mi iróniu rutiny.
Znepokojená vlastným pokojom,
odozerám šepkárom z pier
rovnakú pieseň, od iného interpreta.
Autenticita odrazu dosiahla vrchol.
Dobre známy scenár
vyškiera sa v pozmenenej scéne.
Ďalšiu hru už však neodohrám.
Hoc pol sveta by tlieskalo.
Hviezdy mlčia,
keď v rozhovore
s holubmi vítam
šero skoré.
Vánok hladinu chvíle čerí,
drozdy štebocú v podvečeri
o relativite času.
Kým sa mi zmysly pasú,
svieca zas o deň klesla.
Predsa nezložím veslá.
Vysypané hviezdne konštelácie,
spojené v nesprávne korelácie,
pousmiali sa nad kvocientom
všetkých pozemských „inteligentov“.
Fantázia je bezpečie,
kým do sveta neutečie,
odetá rúchom fanatizmu.
Rozum vystaví exorcizmu
a zo súcitu chorobu,
medikamentmi do hrobu,
poženie svinským krokom.
Zbabelci pred útokom
s radosťou mýlia davy.
Panika hlási správy
o zhmotnení oxymoronu.
Pamäť vložená do dronu
odlieta v zabudnutie.
Vyjadrí sa každé hnutie.
Tou istou skladbou dokola
vzkriesi prázdne frázy z popola.
Tolerancia zla cestu
dláždi k pietnemu miestu.
Navlhnuté mihalnice,
mrzí počmárané líce.
Priezračnosť nám odrazy,
predhadzuje. Z námrazy
vystrúhať chcem
sochu z ľadu.
Čas predávaš,
bez dokladu.
Kým nám život uniká
na krídlach kolibríka.
Ostane nám zakrátko
prázdny obal. Pozlátko.
Nebudem tvojim – „Nesmieš!“
Maňuška na povrázku.
Neprávom diktát prestrieš,
zavraždíš sebalásku.
Zakaždým keď mi sirôtka
skrz betón v snahe vzklíči,
rozdupeš celú záhradu,
hromžiac, ký ďas ju ničí.
Darmo raz ľútosť budeš liať
v tmou hrdúsené kvety.
Slnka lúč ani burina,
kradneš si do palety.
Svetlo, hoc obťažuje ťa
rovnako ako život,
odcudzíš. Cudzie znevážiš.
K vlastnému prívetivo.
Život je prednáška
v sieni selektívne hluchých,
kde každý zbystrí pozornosť,
až keď nastane ticho.
Zosivel hluk,
stíšili sa hlasy.
Načiahnuté ruky,
prísľub spásy,
hľadajú. Ťa.
Útočisko v dave.
Vzduch objali.
Láska na poprave,
s pokorou sa držiac,
cestu hľadá.
Pochopenie.
Horká čokoláda
tečie prasklinami
v našich dušiach.
Blokované slová
miznú v ušiach.
Neprejdú skrz múry našich veží,
hoc deravými strechami sneží,
na fatamorgány nášho bezpečia.
Démoni sa na samotke neliečia.
Na náhrobky sypeš ruží lupene
spopolnenou empatiou kropené.
Slzy ani diamanty v prachu.
Racio uniká bahnom strachu,
že sa staneš ďalším sudcom – katom.
Presvedčenie nevylúpneš dlátom.
Rátam kvapky na skle.
Všetky straty.
Nevyleziem veru za opraty.
Nevpletaj mi kvety do vrkoča,
keď ma s nimi neskôr zhodíš z koča.
Viečka prikryli svet.
Podvečer na výlet
vylákal farby z dúhy.
Trhane kresliac šmuhy,
okrídlená myš bez zraku
matne tuší roh činžiaku.
Čírou nocou sa perie,
sovích strážcov prederie.
S ľudskými snami v pazúroch
trhajú tiene na múroch.
Z lampášov kradnú svetlo,
aby nás nepoplietlo.
Prebúdzam sa, hoc nesvitá.
Vyplašená, že opitá
tma sa vtackala v myšlienky.
Čo ak zhasne všetky plamienky?
Popraskali bublinky.
Bezbranné mydliny
krehké čiary rozlámu
v zrkadle hladiny.
Vosk kvapôčkou pečatí
súcit, vyplavený
z rozochvených plamienkov.
Svet je pokazený.
Sprivatizované chyby,
držiac unavené pardóny,
predierajú sa cez preplnené,
uponáhľané peróny
ľudského záujmu o vlastnú osobu.
Skúmajú, či nás privádza do hrobu,
čoho sme sami súčasťou.
Azda len chaos pozorujúc
svorne letíme priepasťou.
Sýkorka, učupená v čakárni
ordinácie tvojej pozornosti,
trhá si pierka
z trepotajúcej sa hrude.
Akoby chcela oklamať čas.
Akoby sa túžila prezobať sa
až k vlastnému srdcu.
Vietor kradne každú myšlienku
a premieňa ju v mrholenie slov,
povytŕhaných z kontextu.
Krvavé kvapky na lacnom linoleu
svedčia, hoci si odklepol
dávno pred dokazovaním.
Pulzujúci tlmený tlkot,
šmarený na prahu dverí ambulancie,
skúma ordinačné hodiny.
Korálky, matne sa lesknúce
v oslepujúcej žiare bzučiacich neónov,
kreslia po stenách príčiny úmrtí vtáčat,
bez zlyhania ostatných životných funkcií.
A ty?
V bezpečí vlastnej izolácie
rozdávaš recepty s razítkom
zákazu priblíženia.
Bežíš maratón
štrekou vlastných popieraní,
manévrujúc vôkol svojich lží.
Šľahaná víchricami tvojich rozmarov,
zmáčaná slzami odvahy autentickosti,
trasie sa citom pripútaná roztlieskavačka
na tribúne tvojej veľkorysosti,
vyčkávajúc,
či sa odparí skondenzovaný strach
nad tvojimi perami.
S výrazom štvaného zvieraťa
vzďaľuješ sa od cieľa.
Ignoruješ vzlyky svojho potenciálu.
Potkla ťa tvrdohlavosť.
Zabehlo ti pokrytectvo.
Pochovaný v sychravom stereotype,
navrávaš si dynamiku letného večera.
Roztlieskavačka chrčí cez zápal pľúc
všetky pravdy,
ktoré si nechcel počuť.
Stmieva sa.
Salva stíchla.
Chrčanie uletelo s gongolcami
k aurore borealis.
Absenciu slnečných lúčov
cítiš až za polárnej noci.
Prehry sú odpustené,
páska pretrhnutá,
v cieli prázdno.
V hazarde so šťastím
darovala ti všetky svoje žetóny.
Čo zostalo?
Stratené cesty,
zblúdené duše,
ľúta zadubenosť?
Spomienky na expirovaný čas?
A možno prísľub,
že vždy bude,
hoc viac nie je,
oplakávajúc tvoju poslednú
neodpustenú stratu
vlastného ja.
Dôvera sú prsty s medom,
v tlame šelmy pred obedom.
Objatím vlasov s hánkami.
Uzlom na zápästí.
Neznámy,
podtón rozosmiatych očí.
Si hračka. Tamagotchi.
S odtlačkom zubov na uchu
nechtami škriabeš predtuchu
blížiaceho sa výbuchu.
S dychom na krku na hluchú
hráš to, hoc všetky kontrolky
varujú pred dymom marlborky,
modriny tvojich bokov,
že znamenie otrokov
špakom vypália dlane,
v ktorých spíš.
Odovzdane.
Kostlivci v šatníku
hrkocú melódiu tvojho smiechu.
Na brehu vlastnej pochabosti,
prosiac vlnobitie o správu vo fľaši,
naveky zviazaná svojou tvrdohlavosťou
vysedím jamu, zapustím korene.
Nepohnem sa o milimeter.
Hra v kocky s osudom trvá večnosť.
Vietor mieša krv so slzami a pieskom.
Nechtami zopnutá látka doň šepoce dotazy.
Zjavíš sa skôr, než nesmrteľnosť?
Črty skreslené hladinou.
Jednoduchosť.
Každou hodinou
z dňa kyslík
v bublinách uniká.
Utopiť dal si slávika.
Z ligotu tekutých kryštálov
sčerené kruhy nastálo,
tetujú sa ti na viečka.
Sklené ozubené koliečka
zaškrípali, že priezračné
úmysly držíš v hrsti.
Kým iné vtáča nezačne
spievať ti proti srsti.
Keď ťa opustí ľahostajnosť,
daj vedieť nádeji.
Zázraky občas spôsobujú
zvrat v deji.
Chrlič sa usmial na anjela,
reč na jazyku zdrevenela.
Vôňou mokrého kamenia,
kvapôčky v dážď ťa premenia.
Žiarou pouličných svetiel
roj priezračných včiel letel.
Každá sekunda bliká,
kým vsiakne do trávnika.
Barbora
Galbavá – Zbierka Neduhov