Juliin zoznam Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Ladislav Mrena Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Druhe (2023) Ladislav Mrena O knihe Juliin zoznam je dielo, ktore sa moze zaradit do psychologickeho romanu alebo hororu. Hovori zvlastny pribeh mladej zeny, ktora je obvinena zo zlocinov. Dolezita postava je tiez Patrik, ktory na zaklade hypnozy ziskava cenne a mimoriadne prekvapive informacie o jej minulosti. Zaujima ho jeho pacientka, predovsetkym jeho druhe ja, ktore v diele tiez vystupuje s vlastnymi nazormi. Aky je vyznam zoznamu? Kto je Julia? A ako sa pribeh zamota? Ukaze sa jeho zaver, alebo bude dalej pokracovat? „Minulost vyzera ako burkou bicovana pustatina, zivot je marnost a buducnost len cestou k smrti.“ Mark Twain Juliin zoznam Doktor Patrik luskol prstami a Ann znehybnela. Jej tvar obledla a ostala bez vyrazu. Nie ako pred tym, ked cela ustrachana vosla do ordinacie. Stalo sa to len pred asi pol hodinou, no teraz bola na nepoznanie ina. Pery boli tesne pri sebe a bez naznaku cervene. Lica vpadnute dovnutra, s vyraznymi vraskami a cervenymi fliacikmi, ako ma muchotravka. Mejkap akoby uplne zmizol. Mozno tam ani pred tym nebol, to Patrik naisto nevedel, no bol si isty, ze ak aj hej, tak si ho nevsimol. Pred chvilou bola krasna, priam nadherna. Teraz, po lusknuti, z nej ostala len troska vyplavena z prederaveneho clnu na piescitu plaz. Oci zostali zazmurene a len jemne mrkali a udavali tempo taktu pre klaviristu, ktory hral prave solo. Tym klaviristom sa v tejto sekunde stal Patrik. Zahlbil sa do kozeneho kresla a povedal: „Ann, pocujes ma?“ „Ano, pocujem.“ Ozval sa z jej hrdla tichy hlasok. Znel pokojne a rozvazne. Trochu sa pomrvila na gauci a lepsie vystrela nohy. Tie sa vzpruzili, akoby sa nahle postavila na pevnu zem. Ale telo ostalo lezat. Jej mysel zacala bludit v neurcitych priestoroch minulosti. „Teraz sa ta budem pytat na nejake veci, a ty mi budes odpovedat, dobre?“ „Dobre.“ Odvetila Ann pohotovo. „Pripominam ti, ze si v bezpeci, a hocikedy, ked sa budes citit ohrozena, alebo v neprijemnej situacii, mozes sa prebrat. Staci, ked len budes chciet. Rozumies?“ „Rozumiem.“ Ann zamrkala prudsie ocami a jej dych sa ustalil. Bujna hrud sa jej pomaly dvihala hore a dolu. Spod velkeho vystrihu na Patrika vykukali dve velke, gulate prsia. Este aj ked lezala, vyzerali tak pevno. Jeho zasneny pohlad na ne na chvilu zabludil. Pooblizoval by si jej ich, co? Vravelo mu jeho druhe Ja chlipne. „Povedz mi Ann, co vidis? Kde si?“ Ann stiahla obocie prudko k sebe, ako by zaostrovala na daleky bod. Jej mysel sa nachadzala niekde uprostred spomienok. „Nic nevidim. Vsade vokol mna je tma.“ Oznamila. Vtom sa strhla a pretriasla. Jej telom presla triaska a oboma rukami sa silno objala na hrudi, aby sa chranila pred nahlou zimou, ktoru pocitila. „Je tu strasna zima.“ Povedala trochu ustrachanym hlasom s klepotanim od chladu. Zacala si triet ramena, aby sa zohriala. Nohy sa jej prekrizili tak, ako dame v spolocnosti, ktora caka na obsadenu toaletu. Patrik sa oprel laktami do kolien a pozorne sledoval jej zmeny stavu. Neustale mal na pamati, ze vo chvili ohrozenia jej dusevneho ci telesneho zdravia, ju musi co najskor prebrat. Najlepsie ihned. A uz sa to zacalo. „Skus opisat blizsie miesto, v ktorom sa nachadzas.“ „Vsade je tma. Som niekde vonku, lebo citim zavan chladneho vzduchu. Ale nic nevidim. Nie je tu ziadne svetlo.“ Ann naciahla ruky prudko pred seba. Patrik sa strhol z kresla a skoro vyskocil na rovne nohy. Necakal tak nahly pohyb. Trochu ho to vystrasilo. Zacal sa citit neisto. Ann hmatala pred sebou vo vzduchu s otvorenymi dlanami a roztiahnutymi prstami. Snazila sa niecoho dotknut, niecoho chytit, co by snad spoznala. „...citim silny zavan vetra. Je strasne chladny. Ano, fuka tu vietor. Som slabo oblecena. Obliekala som sa narychlo. Mam na sebe len tenku vesticku a jeansove nohavice, ktore som si narychlo natiahla este doma, pri odchode.“ „Citis este nieco, okrem vetra?“ spytal sa rychlo Patrik. Annine nozdry zacali poskakovat. Vetrila. „Ano citim. Nieco este citim.“ „A co to je, Ann? Co citis?“ Patrik si rychlo vzal do ruky poznamkovy blok s cistym bielym papierom a malym logom spolocnosti v dolnom rohu, ktory ho vyrabal. Vzal ho zo stola, aj s ciernym perom, ktore lezalo na dnesnych novinach. Zacal zapisovat vsetko, co Ann povedala a opisala. Keby bol vedel, ze su to jeho posledne riadky, bol by urcite napisal aspon list svojim dvom dceram a manzelke. No to Patrik v tejto chvili este nemohol tusit. „Citim nejaku cudnu vonu...“ pokracovala Ann. „akoby pach alebo nieco take.“ „Je to prijemna vona alebo prave naopak neprijemna?“ „Neprijemna. A velmi!“ zvysila hlas, ako by to chcela zdoraznit. Na jej tvari Patrik jasne zazrel nechut. Mracila sa a zatinala zuby, no ruky stale nepolozila. Drzala ich vystrete a hmatkala v prazdne pred sebou. Zrazu jej pohyb zastal a ruky sa niecoho dotkli. „Citim nieco tvrde, nieco je predo mnou.“ „Co to je Ann? Opis tu vec.“ Ann sa pohmyrila a prsty na dlaniach jej kmitali v jemnom tempe. „Ma to tvrdy povrch s mnozstvom skar, ktore ma skrabu na dlaniach. Je to strom!“ Vyhlasila vitazoslavne. „Urcite je to strom.“ „Su tam aj ine stromy? Je ich tam viac Ann?“ „Neviem. Je tu tma a ine zatial nevidim. Odchadzam od neho a pomaly kracam dalej. Pod nohami mam blato. Viem to, lebo sa mi topanky trochu zabaraju. Citit tu vlhko a stale intenzivnejsi pach. Je citit odvsadial. Nerobi mi dobre na zaludok a zacina ma boliet hlava. Nie velmi, ale je to neprijemne.“ „Povedz mi Ann, vies kde si? Vies kam kracas?“ Spytal sa trochu uzkostlivo Patrik. Uvedomoval si, ze jeho otazky by nemali byt priamociare, lebo ju mozu natolko rozrusit, ze by mohla upadnut do bezvedomia. Alebo by nastupil tak silny pocit strachu a beznadeje, ze by ju bolo tazke prebrat spat. No jeho otazky boli coraz presnejsie. Na chvilu ako by zabudal na to, co ho ucili na univerzite a coho sa neustale drzal. Jeho zvedavost voci pacientke Ann bola coraz silnejsia. „Som v lese za mestom. Prisla som sem vykonat nevyhnutnu vec. A teraz som bola za stromami, aby som sa vycikala. Uz som to skoro nevydrzala. Este si zapinam nohavice, ako sa vraciam spat. Trochu som si ich ocikala na spodku, pri topankach. No vobec mi to nevadi.“ „A Ann, preco si isla do toho lesa? Co je ta nevyhnutna vec, ktoru musis vykonat?“ Patrik zacal naliehat. Jeho zvedavost naberala na obratkach. „Musela som zalozit ohen, aby som ich spalila!“ „Co spalila Ann? Co si spalila?“ Patrik zacal byt trochu vydeseny. Tusil nieco strasne. Pero v ruke sa mu mierne triaslo. No stale vsetko zapisoval. Zacal si uvedomovat vaznost slov, ktore vychadzali z ust Ann. Ann, ktora bola v inom, hlbokom stave. „Spalila som tela ludi!“ Patrikovi vypadlo pero z ruky. Zajakal sa a vyskocil z gauca na rovne nohy. Automaticky ustupil od nehybne leziacej Ann do rohu miestnosti. Ruka mu spocinula na ustach, aby nevykrikol. Vyplasene oci mu skoro vyliezli z jamok, ako sa vyduli. „To nie! To nie!“ Vydralo sa z neho po dlhych 5 minutach sebaovladania a krcoviteho dychania. Bol bledy ako stena na nemocnicnom lozku a v tej chvili si bol isty, ze sa tam dostane. Rovno na psychiatriu s kazajkou. Co to ta zenska povedala? To snad nemyslela vazne! Toto je v prdeli, kamarat. Zavolaj policiu. Ihned! Volaj teraz! Nie, este nie. Akoze nie, kurva! Co si nepocul, co povedala? Ta zenska je vrah. Dobre vies, ze hypnoza nikdy neklame. A ak sa to nestalo v jej minulom zivote, ale v tomto, tak jej miesto je v cele smrti. Ved zabila ludi a spalila ich na kope v nejakom skurvenom lese. Aj tak nie. Este nie. Nechcem hned vyvodzovat zavery. Ty si asi uplne zosalel kamos! Ved ta vrahyna ti lezi v tvojej ordinacii rovno pred nosom, a moze sa hocikedy zobudit. To, kurva, dobre vies! Viem to, sakra, viem. Ale mysli, do riti! Mohol by som to napravit, chapes? Ved je v hlbokej hypnoze. Mozem jej naservirovat post hypnoticku sugesciu. Mozem jej zadat hocico, aby vykonala po prebudeni, to dobre vies. Nadelim jej taku vec, ze sa z toho ta mrcha poserie. No este predtym sa s nou trochu pohram v sugescii. Aj tak by som volal policiu. Co ak sa este predtym zobudi? Co potom, Patrik? Patrik vobec nemyslel na to, ze by volal policiu. Mal pocit, ze ma este cas. Ze je dost casu na to, aby prinutil tuto zensku pykat za svoje hriechy. Cely zivot cakal na takuto sancu a teraz mu spadla sama od seba rovno do lona. Konecne sa moze stat hrdinom. Nemoze si to predsa nechat len tak ujst. Podarilo sa mu potlacit strach, brnenie v zaludku pomaly slablo. Hladel neustale na Annine krasne nehybne telo. Na chvilu si ju predstavil, ako ju mrda zozadu. Jej vrieskanie pri orgazme a velke prsia hompalajuce sa pri vasnivom pribijani. Jej nadherna vagina je cela len jeho. Mal trochu strach z tejto zeny, ktora pred nim odkryvala hrozostrasne tajomstva, no citil aj nehoraznu fyzicku pritazlivost. Vedel to hned, ako ju zbadal sediet v cakarni. Tak smutnu a ustrachanu zenu, ktora hladala spasu v naruci doktora. Bola to mrcha a mozno vrahyna, o tom nebolo pochyb, ale nehorazne ho pritahovala. S tym Patrik nemohol nic robit. Pristupil znovu spat k nej a pokojne si sadol na svoje miesto. Nohu prelozil cez nohu a zdvihol zo zeme spadnute pero. Poklepal si nim na brade a pokracoval kde prestal. „Ann. Kde si teraz?“ Ann sa hned ozvala. Vobec netusila, co sa premava v Patrikovej hlave. „Prisla som spat. Spat k ohnu. Stojim teraz pred nim a usmievam sa na obrovske jazyky plamenov, ktore slahaju k tmavemu nebu. Je mi fajn. Velmi fajn.“ Je ti fajn, co, ty suka? Spalila si svoje obete a teraz ti je fajn. To je uzasne! Ale no. Tisil Patrik svoju rozhorucenu mysel. Vsetko je pod kontrolou. Vsetko zvladnem, neboj sa. „Ann. Odpovedz mi teraz uplne presne, na co sa ta spytam, dobre?“ „Samozrejme“ „Vies, preco si tie tela spalila?“ „Musela som. Musela som, lebo by mohli zistit, co som urobila. A to som nechcela.“ Ako inak. Este by ta nahodou nebodaj zavreli ci zabili. „Mas na mysli policiu?“ „Ano. V poslednej dobe mi bola dost v patach. Neviem ako zistili, ze by som to mohla byt ja. Mozno od mojej susedky Neevlovej. Ta vzdy cucha naokolo a vsetko musi vediet, co sa deje v baraku. Stara hlupana blba!“ Ann si zhlboka vydychla, ako by potlacala hnev, co sa pomaly driapal cez jej pokojnu mysel von. Patrik ju neprerusoval. Snazil sa o jej plynule rozpravanie. Jeho hlas by v nej mohol vzbudit tiez nejake slabe podozrenie, a potom by sa rychlo prebudila. Este pred jeho velkym finale, ktore nesmie pokazit. „Tak som zobrala vsetky tri tela z bytu. Uz nemohli byt ulozene v chladiacom boxe. Bolo to prilis riskantne. Rozhodla som sa, ze ich do jedneho spalim. Boli naozaj tazke, aj ked uz boli v kuskoch. Doteraz ma boli plece, ako som ich vlacila do auta.“ „Ann, si tam uz dlho? V tom lese?“ „Ano. Uz asi dve hodiny. Presne to neviem, lebo mobil som si nechala v aute, kym som tela hadzala na kopu. A je vypnuty, aby mi nahodou nikto nevolal. Vobec som si nemyslela, ze tela tak dlho horia. Este, ze som tak daleko od mesta a nikde nablizku nie su domy. Uz by ma inak davno objavili a zabasli. No tu pri ohni je fajn. Nie je tu tak chladno ako inde, dalej od ohna. Ako ked som bola cikat. Tu je fajn.“ „A vobec ti nevadi ten smrad, ktory si mi pred chvilou opisovala?“ „Nie. Uz nie. Zo zaciatku to bolo neznesitelne. Ano bolo. Ale teraz je to uz celkom fajn. Uz mi to neprekaza. A vobec ma uz ani neboli z toho hlava tak, ako na zaciatku, ked som ich zapalila.“ Patrik nemal slov. Jej slova ho coraz viac zranovali. Bolo strasne pre neho pocuvat a tvarit sa pokojne, ked jeho pacientka, vrahyna, opisuje ohen, ktory spaluje zabite ludske tela. Az citil ten zapach ludskeho masa v miestnosti. Akoby niekto zrazu zavrel ventilacku a tucet potkanov podochlo v dierach za tenkou papierovou stenou. Podochlo a kvasilo niekolko hodin, kym sa zapach dostal k jeho citlivym nosnym dierkam. Patrik v zaludku zacal pocitovat zle mrvenie. Bol to adrenalin, ktory v nom stupal, alebo zla predtucha? To netusil ani on, ani jeho druhe ja. Vedel vsak, ze sa necitil dobre. Pocitoval coraz castejsiu slabost v rukach. Jeho mysel zacinala byt nesustredena. Jeho mysel bludila po priestoroch, ktore by ho zachranili z tejto situacie. I ked ziadnu pomoc zatial nepotreboval. No ten pocit tu bol. A nesiel odstranit. „Ann. Poznala si osobne tych ludi?“ Tejto odpovede sa Patrik trochu bal. Ani sam nevedel preco. „Samozrejme, pan Doktor....“ Ani nepohla obocim. Ani len naznak nejakeho sucitu ci utrpenia. Poznala ich osobne a vobec to tu kurvu netrapi. Vsimol si si? Ano, zial vsimol. „...samozrejme, ze som ich poznala. Nezabijala by som niekoho koho nepoznam. Taka mrcha nie som. Tak napriklad pan Henwort bol domovnikom v starej stvrti, kde som byvala este pred tym. Bol tym typickym starym clovekom s metlou v ruke, ktory vsade bol a vsetko videl. Myslel si, ze ked bojoval v oboch svetovych vojnach, tak je najmudrejsim clovekom pod slnkom. Mylil sa. Mala som ho vcelku rada. Kym nezacal byt moc dotieravym a prilis usmievavym. Nikto by sa, podla mna, nemal len tak nad niekoho vyvysovat a mysliet si, ze je lepsi ako ostatni. Ze vzdy dosiahne, co chce. Ze pred nim nie su zatvorene dvere do ziadneho bytu. Musela som ho vyviest z omylu. Jednoducho som musela. Keby som to neurobila, coskoro by znasilnil niektoru dievcinu z vedlajsieho vchodu, na ktore sa vzdy dival potajomky z pivnice. Potajomky z tmy.“ „A Ann, a...“ Patrikovi sa roztriasol hlas pri jej chladnom rozpravani o obeti jej krvaveho vycinania. Na chvilu zastal. Zhlboka sa nadychol a uz pokojnejsim tonom pokracoval. „Ako si zabila pana...“ Mrkol rychlo pohladom do svojich poznamok, kde mal naskriabane traslavym pismom: prva obet tejto kurvy je pan Henwort!!! A dodal. „...Henworta?“ „Zavolala som si ho k sebe do bytu. Vedela som, ze po mne ide. On isiel vlastne po kazdej zenskej, ktora by mu ochotne rozkrocila nohy a vyfajcila ovisnuteho vtaka. Zavolala som si ho k sebe na pohar vina. Samozrejme, ze to hned prijal a o desat minut uz klopal pri mojich dverach so starou kyticou v ruke. Usmieval sa ako vsetci ti stari, ktori naposledy navstivia bordel a su stastni, ze sa im postavi. Aspon na chvilu. Viem to, lebo som to videla v telke na jednom kanali. Vsetci su taki. Ozrani hnusni. Tak som mu naliala cervene vino a pripili sme si. Stiahol ho velmi rychlo. Ani som ho nutit nemusela. Potom vypil aj druhe a hned aj tretie. Ked mal uz trochu vypite, zacal sa na mna liepat. Fuj! Pachol ako v octe namacana cibula. Mozno to mal taky parfem, no podla mna sa prilis casto neumyval. Jeho fuzy ma zacali skriabat na krku, ked sa ma snazil bozkavat, a ruky nechceli dat pokoj. Tak som vzala kuchynsky noz na maso, ked sa nepozeral, a prerezala mu krk. To ste mali vidiet, ako sa jeho pohlad zrazu zmenil. Chrcal a plieskal rukami ako zmrzacene male maca. Dlho nekrvacal. Po chvili bolo po panovi Henwortovi. Viete, ze ked lezal na zemi, uz bez zivota, s vykrutenymi ocami nahor, mi pripadal milsi, ako ked zil? Bolo to pre mna celkom vtipne sa tak na neho divat. Citila som sa vtedy fajn. Len mi narobil kopu spiny na dlazke v kuchyni. Takze, potom som cely den len upratovala ako zblaznena. To bolo bordelu.“ Vzdychla si. A mame jej priznanie. Teraz to povedala. Zabila ho kuchynskym nozom v kuchyni. Volaj policiu Patrik, nech ju zasiju aspon na jedno storocie. Domahalo sa cinov Patrikovo druhe ja. No Patrikov jazyk vyschol. Mlcal ako stary vypileny pen. Hroza mu behala po chrbte a klopkala na branu s nazvom „strach v ociach“. Po chvili sa konecne prebral zo snenia a mozog sa znova nastartoval. „To bola tvoja prva obet, Ann?“ „Ano doktor. Prva.“ A usmiala sa. Usmiala sa, ako by stala na luke plnej kvetov a vonala fialky, ktore si prilozila k nosu. Usmiala sa, ako by stala na zeleznicnej stanici plnej ludi a spoznala medzi nimi svojho mileho. No nebolo tomu tak. V hypnoze stala Ann pred obrovskou vatrou hlboko v lese. Stala a usmievala sa na plamene, ktore spalovali na cierny uhol cloveka menom pan Henwort. Jeho telo lezalo niekde uprostred tej kopy mrtvol. Vedela to, lebo hladela priamo na jeho ovisajucu ruku s naramkovymi hodinkami znacky Casio, ktorych rucicky sa roztavili do ciernej hmoty a sklicko praskalo. Ann sa usmievala, lebo vedela, ze boli jeho. Bolo jej fajn. Patrik s hrozou hladel na jej prirodzeny usmev. V zaludku sa mu tvorili zaludocne stavy, ktore mykali celym jeho telom ako nasrdene decko s babikou. No bol len na zaciatku rozpravania, to Patrik vedel. A tak isto vedel, ze si to musi vypocut az do konca. Aby mohol potom vypovedat na policii, ked bude vsetkemu koniec. Ale v tejto chvili sa mu zdalo, ze je to este ukrutne daleko. Niekde na druhej polovici zemegule, kde slnko davno zapadlo a noc sa siri ulicami. Vtom mu skrsla myslienka a natiahol sa za pisacim stolom. Vysunul zasuvku a spod kopy papierov vytiahol maly cierny diktafon. Skontroloval, ci je v nom paska a spustil nahravanie. Pristroj opatrne polozil na stol vedla seba. V tomto okamihu sa mu sebavedomie trochu vratilo. Este, ze si nan spomenul. „Kto bola tvoja druha obet, Ann?“ „Druha obet? Nepamatam si jej meno presne. Predstavovala sa mi, ale zial, zabudla som, ako sa volala. No bola naozaj pekna.“ „Takze, to bola zena?“ „Samozrejme. Velmi pekna.“ „Skus si teraz spomenut, ako sa to stalo a kde si ju stretla, dobre?“ Naliehal Patrik. „Stretla som ju na stanici. Cakala som na metro, ktorym chodim domov, a ona tam bola tiez. Bola noc, a mala som za sebou narocny den v praci. Same papierovacky, a tak. Koncila som neskoro, ked vo firme uz nik nebol. Iba vratnik Louis. Metro dlho neprichadzalo, a tak som si sadla na lavicku vedla nej. Uz vtedy som si vsimla, ze je nadmieru krasna. Nevadilo mi to, pretoze ma zeny nepritahuju, len som nad tym trochu zasla. Onedlho ohlasili, ze metro ma meskanie, kvoli technickym porucham na trati, a nepride tak skoro. To ma dost nahnevalo. Ona sa ma snazila ukludnit a navrhla mi salku kavy v kaviarni na stanici. Prijala som a sadli sme si. Objednali sme si obe ciernu turecku kavu. Obe s dvojitou davkou cukru. Zaujimave, ze toto si pamatam, ale jej meno, ktore vtedy zasvistalo vzduchom, nie.“ Zasmiala sa a posuchala si celo. Patrik vedel, ze tuho premysla. Neprerusoval ju. „Trochu sme klebetili. Kava bola chutna a atmosfera v kaviarni prijemna. Po chvili som aj zabudla, ze vlastne cakame na metro. Citila som sa fajn. Rozpravali sme sa o chlapoch, o robote, o malych aj velkych problemoch. Bolo mi s nou naozaj fajn a citila som sa zrazu ako s dobrou kamaratkou, ktoru poznam minimalne par rokov. Vedela zaujimavo rozpravat a aj pocuvat moje prihody. No zrazu, v jednom momente, myslim, ze to bolo pocas toho, ako sa snazila odo mna vypacit moje hobby, som si povedala, ze ju zabijem. Neviem preco. Zdala sa mi zo zaciatku super, no nechcela prestat. Zrazu chcela vsetko vediet, a to nie je dobre. Nemoze predsa odo mna chciet osobne informacie, no nie? Tak som ju zabila.“ „Kde sa to stalo Ann?“ „Ked prislo uz konecne to metro a zhodou okolnosti sme obe vystupili na rovnakych staniciach, napadlo ju, ze sa pozrie, kde byvam. Vobec netusim, ako jej nieco take mohlo napadnut, v tej skurvene krasnej hlavicke. Mozno bola velmi osamela, lebo ju mala chlpatu ci plnu vredov, to neviem. No nieco sa mi na nej nezdalo uz od zaciatku. Prehnany usmev a sproste kecy, ktore ma dostavali do hrobu. Myslela som, ze ju umlatim uz tam, na tom chodniku plechovym vrchnakom od smetiaku. No, pockala som si. Prechadzali sme prave tmavsou castou ulic, ked som si nahmatala noz v kabelke. Vzdy ho nosim so sebou pre pripad nudze. Bodla som ju najprv do chrbta. Celu cepel. Vosiel ako do jablkoveho kolaciku. Potom rychlo, aby nevrieskala, som jej prerezala hrtan. Parkrat zachrcala a skonala. Musela zomriet, doktor. Musela, lebo ludia ako ona by nemali behat po uliciach len tak, bez ohlasenia. Mali by nosit velke tabule, zavesene na krku, s napisom Nechce sa mi zastavit huba, a preto ma nenavidia! Nezasluzila si zit, ked sa takto vtiera niekomu do zivota. Nemala ziadnu hrdost slecny ci panej. Toto sa fakt nerobi.“ „Co si urobila potom, Ann?“ „Potom? Previazala som ju tenkym lanom a zabalila do cierneho igelitu na smeti. Aj to nosim stale so sebou. Zena v tychto koncinach musi mysliet na vsetko, pan Doktor. Tahala som ju k sebe. Nastastie, som byvala uz len niekolko blokov odtial a ulice boli naozaj mrtve. Nikto nic nevidel. Aspon som v to dufala v tej chvili. V tych nocnych hodinach uz v tej stvrti byva ticho. Je tam par starobincov a zvacsa same starsie pary, ktore skoro chodia spat. Preto som si tam aj vybrala byt. Aby som mala pokoj a ticho. Doma, tak ako pana Henworta, som ju dala do boxu. A bola ticho.“ Byva v stvrti so starobincami - mrtvoly v boxoch!!! Poznacil si Patrik pocas pocuvania. Neveriacky krutil hlavou nad sialenou myslou zeny vrahyne a jej krasnym telom. Nechapal, ako len mohlo tuto osobu napadnut nieco take strasne a ohavne. Ako mohla spravit taky kruty cin a rozpravat to tak prirodzene, ako by rozpravala o zbierani hribov v lese. Naisto vedel, ze pod tymto krasnym telom sa skryva bestia. Strasne stvorenie, bez stipky lutosti a ludskosti. Ze, vraj, si nezasluzi zit, ked sa vtiera niekomu do zivota. Taka blbost! Ako to len mohla povedat? „Ann. Povies mi presnejsie, kde sa nachadza tvoj byt?“ Jasne. Dobry napad. Vytiahnime z tej slapky vsetky informacie. Ann v zapore pomykala hlavou. „Nie, nechcem!“ Pery drzala silno stisnute, ako by sa bala, ze prehovoria bez jej vedomia. Bolo vidiet, ze s tou otazkou bojuje. Ze cast jej mysle by aj chcela odpovedat, no Ann jej nedovoli. Vsetkymi silami sa voci tomu branila. A ocividne vyhravala. Takto to nepojde, kamo. Nedostanes to z nej tak lahko. Pozri, ako sa brani. Ale, nejako to ist musi. „Ann. Prenesieme sa teraz dalej v case. K dalsej udalosti. Mozes volne kracat, ked chces. Mozes si sadnut, ked chces.“ Oprel sa do kresla a ruky vzajomne prekrizene polozil na kolena. „Kde sa nachadzas?“ Ann sa pohmyrila a prudko sa posadila. Oci sa zabodli do Patrikovej tvare. Stuhol. Ladova triaska mu prebehla telom. Necakal taky prudky pohyb, aky urobila Ann. Hladel do jej otvorenych oci a ona hladela presne na neho. Ale, nevnimala ho. Nevnimala vobec nic z reality. Nic z okolia. To pre nu nejestvovalo. Len minulost, v ktorej bola zahlbena uz hodnu chvilu. Jej tvar zrazu zmenila vyraz. V jemnom usmeve, ktory jej hniezdil v kutiku ust, sa nieco pokazilo. Usmev sklesol a vystriedala ho nahla uzkost. Ako by dostala tenisovou loptickou do tvare. Mykla hlavou a zahladela sa do rohu izby. Jej pohlad mieril na vysoku tuju v hnedom crepniku, ktora tam stala. Bol to Patrikov kvet. No Ann ho nevidela. Nie naozaj. Ona videla nieco ine. Nieco co ju vyplasilo a zobralo usmev z tvare. Potom sa postavila. Vystrela svoje dlhe a krasne nohy v sukni. Chvilu stala s rukami vbok ako v pionierskom tabore. Hned nato vykrocila za tujou. Zastala tesne pred nou, akoby ju citila, a nieco uporne sledovala na zemi. Co tam, sakra, vidis, ty kurva? Co ta tak vystrasilo? „Ann. Kde sa nachadzas?“ „Som doma.“ Zaznel jej hlas pridusene. „Stojim na balkone mojho bytu a sledujem suseda z osmicky. Je to pan Roberts. Robi uctovnika pre jednu vyznamnu firmu. Neviem ktoru, ale je mi to jedno. Pan Roberts stoji pri policajnom aute, ktore pred chvilou zastalo na ulici. Cez stiahnute predne okienko nieco vysvetluje policajtovi. Vobec sa mi to nepaci. Ani trochu. Mozno...,mozno nieco tusi. Bojim sa, ze sa rozpravaju o mne. Ze na nieco prisiel. Mozno ma pocul, kto vie? Ale to si nemyslim, ved som bola dost opatrna. Presne tak ako ma to ucila matka. Nech je jej zem lahka...“ No super! Nabozna vrahyna, co vsetok talent zdedila po svojej nebohej matke. Toto sme tu este nemali! Kto vie, akeho ma este otca. Ze by Hannibal Lecter? „Mam z toho vsetkeho zmiesane pocity. Musim nieco urobit. Rychlo. Ak by to bola pravda, a pan Roberts nieco vie, som v srackach. Musim ho zastavit, kym je este cas. Ak vobec nejaky je.“ Ann sa vratila na svoje miesto pri pohovke, ale nesadla si. Nieco hladala vo vzduchu. Rukami smatrala a prehadzovala. Patrik ju v tichosti sledoval. Potom, ked ten predmet nasla, si ho chvilu obzerala. Asi ho hladkala. Tak nejako to Patrikovi pripadalo. Znova sa mykla, az poskocila. Rychlo schovala neviditelny predmet za opasok na chrbte. Presla miestnostou ku dveram a otvorila ich. Neviditelne. „Dobry den pan Roberts.“ Veselo sa pozdravila. Patrik pochopil, ze jej najskor zaklopal pri dverach. Asi na vyzvedy. „Nech sa paci, podte kludne dalej. Nie, nemusite sa vyzuvat, aj tak som chcela upratovat.“ Presla pomalym raznym krokom nazad. Vrtela pri tom zadkom ako skusena modelka na parizskom mole. O co ti ide ty chudera? Co mas za lubom? Dalsiu obet? „Prosim posadte sa, pan Roberts.“ Elegantne ukazala na Patrikovu pohovku a posadila sa tiez. Nohy prelozila cez seba a ruky oprela jemne do kolien. Tvarila sa teraz ako neviniatko. Ako male, dvanastrocne dievcatko, ktore netusi, ze piesok sa nehadze do topanok kamaratok. Patrik pozorne sledoval celu scenu a nezabudal kontrolovat diktafon. Mal stale na pamati, ze sa Ann moze hocikedy prebrat z hypnozy, a zmarit tak jeho plany. Preto pristupoval velmi opatrne a snazil sa jej nebranit v konani. „Policia? Aka policia?“ Zatvarila sa prekvapene. Ako keby pred chvilou nestala na balkone. „Nikoho som nevidela. Viete, vacsinu casu travim v robote, a doma som naozaj zriedkavo. Aj toto je vynimocna prilezitost, ze som doma. A co sa vlastne stalo, ze tu bola?“ „Aha, aha.“ Prikyvovala suhlasne Ann. „A hladaju niekoho konkretneho? Vedia vlastne co sa stalo?“ „Takze nevedia. Rozumiem.“ „Niekto zmizol? A kto? Pan Roberts?“ Znova sa hrala na ulohu herecky a predstavovala pekne umenie. „Domovnik? Pan Henworth? A to sa ako mohlo stat? To je strasne. Uplne priserne.“ Ake divadlo. To snad nie je mozne. Hra sa tu na neviniatko, ktore o nicom nevie, a pri tom spalila vsetky tela v lese. Mrcha skurvena! Jej tvar zasla nad ako by novou informaciou. Tuto scenu si urcite precvicovala pred zrkadlom, pomyslel si Patrik. Bola dokonala. To prekvapenie v ociach. Slzy na krajicku a uzas v hlase. Hociktory profesionalny detektiv by jej to zozral v tejto chvili aj s navijakom. „To vobec netusim pan Roberts. Nie. Ja som nikoho nevidela. Ako som vravela, velmi casto doma nebyvam. Takze, taketo veci mi ujdu.“ „Samozrejme. Hned vam prinesiem pohar vody.“ Povedala Ann milo a vstala z miesta. Pohla sa prec miestnostou, ale neodisla uplne. Zastala kdesi pred vchodom. Otocila sa. Teraz hladela znova na Patrika. Cize na chrbat pana Robertsa, ktoreho posadila na to iste miesto. Zacala sa skerit. Usmev zmizol ako jarny sneh a vystriedal ho hnev. Celo sa mracilo. Potichu sa prikradla ku kreslu. Vytiahla spoza chrbta neviditelny predmet a namierila nim na Patrikovu hlavu. Rovno medzi oci. Patrik rychlo pochopil, ze v ruke drzi pistol. Hladel jej do oci a ona zase jemu. Na kratku chvilu uplne zabudol, ze ho nevnima a strhol sa v nahlom strachu o svoj zivot. Mal pred sebou priamy prenos vrazdy. Uvedomil si vzapati a vyjachtal zo seba. „Nieee!“ Annou prudko myklo. Vtom sa Patrik zlakol, ze sa preberie. Ze to posral na celej ciare. Ze je vsetkemu koniec. Ona si na nic nebude pamatat a s usmevom na tvari odide domov, aby vecer zabila niekoho dalsieho. A on v depresiach, ze tomu nezabranil, sa bude bat ist na policiu. Dokonca ani skurvene telefonne cislo nevytoci a neohlasi to. No to sa dialo len v jeho predstavach. Ann sa neprebrala. Myklo ju, lebo potiahla spust. Bola to strasna predstava, ked si to Patrik uvedomil. Zabila dalsieho. Bez lutosti. A odzadu. Nemal slov. Nevedel, ako reagovat. Vobec si rano nemyslel, ked vstaval zo svojej postele, ze sa na jeho pohovku v pracovni posadi vrahyna najvyssieho kalibru. Ze sa mu takto prevrati cely svet za jeden kratky okamih. Preco som ja, magor, vlastne bral tuto zensku dnu? Mal som ju poslat do riti. Ake by bolo vsetko krasne a jednoduche. To si nemohol vopred vediet, ze co sa z nej vykluje. To nevedel nikto. Zrazu Anna skocila na Patrika. Preletela vzduchom ako skuseny jumper a prevrhla sa na zem spolu s nim. Patrik priam vykrikol ako baba, ked sa ocitol v jej pazuroch. Ta kurva sa prebrala. Ta kurva je hore. Chce nas zabit! Kricalo jeho Ja. Ann sa prekotulala na zem. Patrik sa zo zeme rychlo postavil a chcel rychlo ujst prec, aby sa zachranil. Rozbehol sa k dveram so strachom v ociach. No ked zastal, zbadal, ze Ann nieco robi. Lezala, ako by na niekom, a skrtila ho oboma rukami. Na krku jej vystupila hruba zila v zapale boja. Pane Boze, skrtila pana Robertsa! On to prezil. Ten chudak prezil strelu do hlavy! No, dlho zit nebude, pomyslel si Patrik. S hrozou hladel na vrazdu, ktora sa odohravala v jeho kancelarii. Akoby pri tom sam bol. V jej byte. V predstavach videl pana Robertsa, ako bojuje o zivot. Z prestrelenej hlavy mu rychlo vyteka krv na podlahu. Pred ocami sa mu zatemnieva a uz priam vidi svetlo na konci tunela. No z poslednych sil sa este snazi prezit. A ked nie prezit, tak aspon poslat toto strasne zenske stvorenie do pekla. Nevydava ani hlasok, pretoze Annine prekvapivo silne ruky mu pevne zovieraju krk. Jeho telo sa trepoce ako ryba na suchu. Pomaly prestava bojovat a zmieri sa s osudom. Ann ho nadalej skrti. Nepusta ho. Chce mat istotu. Zabija neviditelneho muza na podlahe. Jej ruky su ako velke kovove klieste. Take jemne a predsa tolko sily. Pan Roberts umiera. Jeho ruky ovisnu a telo je bezvladne. Oci sa prevracaju nahor, akoby k bohu. Vtedy Ann polavi. Pusta jeho uz zmodrany krk a vitazoslavne zalomi rukami vbok nad jeho telom. „Fuj! Uz som si myslela, ze nikdy neskapes.“ Ked Ann uz hodnu chvilu akoby umyvala podlahu od krvi, Patrik sedel schuleny v rohu miestnosti. Kolena mal tesne pri sebe a rukami ich objimal. Jeho pohlad mieril niekam do neznama. Stale videl pred sebou trasuce sa telo pana Robertsa. Videl, ako umiera pod Anninymi rukami. Videl a nechapal. Aj ked sa mu to odohralo len vo fantazii, mal z toho priserny pocit. Citil sa, ako by bol svedkom priamej vrazdy. A mozno aj bol, vravel si. Ked Ann doupratovala, posadila sa na postel, ako by cakala na dalsie rozkazy. Vzchop sa clovece. Si ako male decko. Vstavaj a konaj! Povzbudzovalo Patrika jeho druhe Ja. Patrik si utrel slzy, co mu vyskakovali z krajov, a posadil sa nazad do kresla. Rovno pred Ann. Hladel na nu s odporom, aky este necitil nikdy k nikomu. Uz davno nebola v jeho ociach tou krasnou zenskou, ktoru by rad pretiahol. To by som si radsej odhryzol vtaka! Nadisiel cas, aby vypatral zvysne detaily o potvore, a zakoncil tento priserny den. Pohladom prebehol po diktafone. Uistil sa, ze stale nahrava. Pasky je dost, ako aj casu. Cas ukazat, co dokazem ja. Vravel si Patrik. Zdvihol zo zeme svoj zapisnik, aj s perom, a precital si v duchu poslednu poznamku. Mrtvy uctovnik!!! Kurva znovu zabija. Obet pan Roberts - sused. Musi zomriet - Samovrazda!!!!!!! Musi zomriet, musi zomriet! Vravel si dookola, ako nejaku detsku riekanku. Presne to musi. Jednoznacne. Musi zomriet. Musi skapat, bracek! Ano. Musi. Patrikovi skrsla myslienka. Skvela myslienka, tym si bol isty. Vedel, ze ju nemoze len tak prebrat a poslat na nu policiu. Urcite by unikla, podla toho, ake mala stastie doteraz. To nemohol dopustit, za ziadnych okolnosti. V jeho rukach bol osud ludi, nic netusiacich obeti. Mozno otcovia rodin, mozno matky deti. Ma na to schopnosti. Vie presne, ako to urobit, kde zatlacit. Robil to uz viackrat. Samozrejme, ze nikdy neslo o zivot, ale skor o nepatrne malichernosti. Umytie ruk, ihned po prebrati sa z hypnozy. Osoba v pomysleni, a nic netusiaca, si isla umyt ruky, lebo mala pocit, ze to musi urobit. Ze su spinave. Ale, v skutocnosti neboli. Bol to Patrikov tah zatlacenia. Hypnoticky tah. Zatlacil na spravnom mieste v mysli cloveka a ona vykonala presne tu cinnost, ktoru od nej vyzadoval. Hypnoza je neuveritelna. Je to ako carovanie. Ak povie spravne zaklinadlo, stane sa kuzlo. Vravel si Patrik. Zrazu z neho uzkost opadla ako zaschnuta hlina. Mal diabolsky plan a skeril sa na neho ako spravca satanovho kolotocu. Zrazu mu bolo fajn. „Ann, pocujes ma?“ „Ano doktor. Pocujem Vas jasne a zretelne.“ Jej tvar sa otocila za hlasom ako hlavka slnecnice za slnkom. „Kde si teraz? Si doma vo svojom byte?“ „Ano som doma.“ „Oddychujem.“ Po hnusnej vrazde, co? Pockaj, ved ja ti dam, ty slapka! „Ann, co si urobila s mrtvym telom?“ „Box. Pan Roberts je v boxe. Medzi ostatnymi. Ale, nie nadlho. Nieco vytusili, a tak sa musim zbavit tiel. Najskor ich asi spalim niekde na dalekom odlahlom mieste.“ Ano, to uz vieme, Ann. V lese. Vtedy Patrikovi prisla na um dalsia skvela myslienka. „Ann. Mas tam niekde postu? Dostala si nejaku v poslednej dobe?“ Patrik dufal v kladnu odpoved. Zamyslela sa. „Hm. Vlastne aj ano.“ Povedala vitazoslavne. „Jednu tu iste mam. Dostala som pohladnicu od kamaratky Suzie. Zo suostrovia Maledivy. Myslim, ze minuly tyzden. Naozaj ma potesila. Chcela som tam tento rok ist aj ja, ale nejako mi to nevyslo kvoli nevyhnutnym povinnostiam. Mam ju odlozenu niekde na policke v obyvacke. Aspon tak si to pamatam.“ Na jej tvari sa zracil usmev. „Skus ju pohladat, Ann. Najdi tu pohladnicu, prosim ta.“ „Dobre.“ Zase sa prudko postavila. Jej pohyby boli naozaj rychle. Patrika to trochu znepokojovalo a zaroven desilo. Nemohol tusit, coho je este schopna, ked sa naserie. Mal z toho hrozu. A v tej chvili stale netusil, ze aj mal mat z coho. Ann presla par krokov a zastala. Hladala pohladnicu na imaginarnej policke. „Mam ju. Aha.“ Zahladela sa na nu. Patrik predpokladal, ze sa diva na fotku na jej rube. Urcite tam boli ostrovy vykreslene ako krasne modre s cirou vodou, bielou plazou, neustalym teplom a palmami v pozadi. Vsetky tie obrazky poznal naspamat. Kolovali totiz internetom. Ann sa usmievala ako male dievcatko s fotkou vlastnej rodiny. V tej kratkej chvili vobec nevyzerala ako vrahyna troch obeti. Az to Patrika zarazalo. „Ann, na druhej strane pohladnice je vselico pisane, vsak?“ „Ano, samozrejme. Ako na kazdej pohladnici. Je tu text od Suzie. Pise mi, ze sa ma vynikajuco. Ze byva v nejakom super hoteli pri plazi s bazenom a prijemnym personalom. A, ze vraj, sa tam zoznamila s nejakym peknym eleganom z plaze. Ze je strasne pekny a mily k nej. Uau. Dobre.“ „Ann, je tam pisana aj adresa dorucenia vsak?“ „Ano je. Hned tu vedla.“ Povedala potichu. „Precitaj mi ju prosim ta.“ Jasne. Ale kurva, toto nevyjde, kamarat. Neverim tomu. Pride na to. Annine celo sa zamracilo. Krasne tvarovane obocie ako by splynulo jednou pomyslenou ciarou. Patrik netrpezlivo cakal na jej slova. Dufal, ze mu to vyjde. Ze sa zabudne a odrapoce svoju adresu. To by ju mal. Mal by dolezitu informaciu pre policiu. Keby nahodou nieco nevyslo s jeho planom. Dolezity zachytny bod, aby ju usvedcili, ked ju chytia. Urcite by v tom byte nasli nejake dokazy. V tom si bol isty. Pero v ruke drzal pevne, tesne nad zapisnikom. Bol odhodlany si adresu rychlo zapisat. Diktafon tiez sliapal ako blazon. No jeho mala kazeta sa pomaly naplnala. To si ale Patrik nevsimol. „Slecna J. A. Riperspoorova, 24 Jolly road, Green Ville stat....“ Vtom sa ako by spamatala co robi a stichla. A mame ta, ty kurva. Skapes v najhorucejsom pekle a Satan si na tvojom chrbte bude prazit klobasky. Patrik si adresu rychlo nacmaral do zapisniku. V tejto chvili musel konat velmi rychlo. Annine prebratie bolo uz pomaly tu a on to vedel. Bol to risk, pretoze sa mohla ihned prebrat. Zazila totiz teraz situaciu, ktora jej bola nanutena a to zvacsa osobu preberie. Mal len niekolko minut, mozno sekund kym sa tak stane. „Ann, teraz pozorne pocuvaj moje slova.“ Hovoril Patrik rozrusenym hlasom pricom hladal svoj mobil vo vrecku nohavic. Nenachadzal ho. Niekde mu musel vypadnut. „Mozes si lahnut naspat na miesto. Miestnost, v ktorej si bola doteraz tam uz nebude a ty sa ocitnes na krasnom mieste. Si na luke plnej kvetov a krasnych voni. V pozadi hra sladka melodia a tebe sa z toho chce spat.“ Ann uz lezala bez slovka na pohovke. Ruky mala polozene tesne vedla svojho tela a oci privrete. Hlbokymi duskami vdychovala vonu kvetov, ktore jej vnutil Patrik. „Ann, ja budem teraz ratat od pat do jedna. Budem ti vraviet rozne veci, ktore si zapamatas po prebudeni, dobre?“ „Ano rozumiem.“ Povedala vyrovnanym hlasom. „Veci, ktore ti poviem, si nie len zapamatas, ale ich aj ihned po prebrati urobis. Urobis ich, lebo ich chces urobit. Chcela si to urobit uz davno, ale nemala si na to dostatok sil. Uz ti dlho lezia v mysli a ine vychodisko z tejto situacie nevidis. Preto si ma vlastne aj navstivila, aby som ti v tom pomohol. A ja ti teraz vravim, ze ich urobis bez vahania a automaticky.“ „Dobre“ „Ked otvoris oci, nebudes mysliet na nic ine, len na tu vec. Ale nic z nasho rozhovoru si pamatat nebudes. Vsetko vykonas podvedome. Rozumies?“ „Rozumiem.“ A zacina sa show! Patrik sa na chvilu citil ako v roli boha. Teraz nastal spravny okamih. Ma ju presne tam, kde ju chcel mat. Spustil pomaly monolog. „Ann. Urobila si vela zlych veci. Zabila si ludi. Mas z toho depresie, pretoze svoj cin lutujes. Si uplne na dne, a jedina vec ta moze vykupit z tohto utrpenia, ktore prezivas. Samovrazda. Myslela si na nu uz od zaciatku a pripada ti to ako dobry napad. Ako jedine vychodisko. Ako spasa pred diablom.“ Zhlboka si vydychol. „Ked naratam do jedna zobudis sa. Hned vstanes z postele a bez slov prejdes na balkon. Prides k zabradliu a vylezies nan. Pohlad dolu ti nebude nahanat strach, lebo ho uz nemas. Si so smrtou zmierena. Potom vyskocis a ukoncis svoje trapenie. Rozumies mi?“ „Ano. Vsetkemu rozumiem.“ „Pat.“ „Luka, na ktorej si bola, uz pomaly mizne.“ „Styri.“ „Zacinas sa preberat.“ Ann sa zacala hmyrit a mykat hlavou ako v zlych snoch. „Tri.“ „Si coraz viac prebrana.“ „Dva.“ „Uz si skoro celkom hore.“ „Jedna.“ Patrik luskol prstami. V tej chvili sa ozvalo aj ine cvaknutie, ktore vydal diktafon. Patrik si toho nevsimol. Bol prilis zaujaty. Na jeho prekvapenie, Ann neotvorila oci. Zostala nehybne lezat. Ze by zostala este tam? Stale je v hypnoze? Nieco sa muselo pokazit. Nieco asi dosral, vravel si. Co sa tu deje, kurva? To netusil. Vstal, aby sa pozrel zblizka. Annina tvar bola bez vyrazu. Vsetko nasvedcovalo tomu, ze je stale v hypnoze. Najskor asi nieco zle pochopila. „Kde si Ann?“ Spytal sa zvedavo. „Nevolajte ma uz Ann, doktor.“ Otvorila oci. „Som Julia.“ Prudko vyskocila z pohovky rovno na Patrika. Svojim telom ho zrazila k zemi. Tvarou na podlahu. Patrik od prekvapenia nestihol zareagovat. Dopadol na zem nosom. Z dierok mu vystrelila krv a pokropila drahy caluneny koberec pod nim. Bolest mu vystrelila cez nos do krku. Hlasno zakrical. No trvalo to len sekundu, pretoze Julia mu kolenami zalahla chrbat a usta zapchala vlastnou rukou. Snazil sa hryzt, snazil sa branit, ale ruky mal sputane jej telom. Nechapal, ako to tak rychlo dokazala. Myslou mu behalo tisic myslienok naraz. Kurva! Ta mrcha bola cely cas hore. Ta kurva ma oklamala. Cely cas sa pretvarovala, aby ma dostala. Skapem, skapem! Do riti, ja nechcem zomriet! Ja nechcem. Prosim, pomozte mi niekto. Prosim vas... Bedakal v mysli Patrik. No nik to nemohol pocut. Julia ho schmatla za vlasy a druhou rukou vytiahla ukryty noz spod opasku. Jeho dlha cepel sa zablysla v tom popoludnajsom svetle. To mal uz Patrik v ustach kusok latky, aby nekrical. Bola naozaj rychla a prekvapivo silna. Patrik v tej chvili vedel, ze si s nou nemal zahravat a lutoval toho. Lutoval vsetkeho. Modlil sa, aby dostal este sancu na zachranu. Modlil sa k bohu. No ten ho akoby nepocul. Noz pritisla k jeho jemnej kozi na krku. Patrik sa kmital. Videl smrt pred sebou. Videl jej cierny plast a dlhu kosu, ako nou mava. Skerila pritom zuby, ako ta mrtvolna hnusna lebka spod ciernej kapucne len vedela. Oci mu vyskakovali z jamiek. Pot a plac zaplavovali zrak. Julia bez vahania potiahla nozom a urobila dlhy a hlboky rez. Vyvalila sa husta krv. Najprv striekajuca, potom len vytekajuca. Miesto pod hlavou sa rychlo zafarbilo do cervena. Patrik chrcal ako upchaty odtok drezu. Niekolkokrat a potom poslednykrat vydychol zo seba zivot. Jeho oci zostali otvorene a plne strachu. Na akoby sklenenom bielku sa odrazala Juliina usmievava tvar. Niekolko minut mu drzala vykrutenu hlavu, aby krv co najskor vytiekla. O chvilu v nom nezostala ani kvapka. Konecne pustila jeho bezvladnu hlavu do kaluze a ustupila od tela. Vsetko prebehlo velmi rychlo a v tichosti. Julia postavala obdalec pri dverach a usmievala sa. Usmievala sa tak, ako pri kazdej vrazde. Tak ako to videl cely cas na jej tvari Patrik. Siahla si do vystrihu a vytiahla maly, dokladne zlozeny papierik. Potom vzala Patrikove pero, leziace pri mrtvom tele, a vyskrtla dalsie meno zo zoznamu. Z Juliinho zoznamu. Juliin zoznam Pan Henworth sr. Pan Roberts sr. Pan doktor W. J. Patrik senior. Pani Hemilsova Zlozeny papierik potom starostlivo odlozila naspat. „Tak mamicka a dalsi je mrtvy. Myslim, ze do konca tyzdna to bude vsetko dokonane a ty budes moct pokojne oddychovat. Nech ti je zem lahka.“ Zadivala sa na strop a pomodlila sa. No v skutocnosti sa pozerala do nebies. Tam, kde si myslela, ze sidli dusa jej matky. Jej milovanej mamicky. Toto vsetko robila pre nu. Aby mala uz konecne pokoj od ludi, ktory ju sledovali a neznasali. Ktory jej mamicke sposobili smrt, ktora Juliu tak zranila. „Je mi fajn.“ Usmiala sa Julia diabolsky a pohladila si lesknuce sa vlasy. Bolo osemnast hodin vecer a slnko prave zapadalo za smutnu krajinu. Jeho prenikave luce farbili jej pokozku na krasnu oranzovu. V tom svetle vyzerala ako bohyna krasy z kresleneho komiksu. Poutierany noz polozila na Patrikov stol a vysla dverami von, ako by sa nic nestalo. Dvere sa pomaly za nou zavreli. Dvere, na ktorych visela pribita menovka: Doktor W. J. Patrik Junior.