koniec Pavel Sekerak Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Pavel Sekerak Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2019) 010001 Obsah koniec 1 Obsah 2 Oblaky 3 Voda 4 Lenosenie 5 Sami 6 Domov 7 Nalezne 8 Sputany 9 Jedina 10 Nekonecna 11 Nadherna 12 Sen 13 Najdes 14 :-) 15 Nevyrovna 16 Kto 17 Nezabrani 18 Ridicak 19 Na dne 20 Nerob to! 21 Vrah 22 V rose 23 Rezonancie 24 Nestaci 25 Nehodiace sa skrtnite! 26 Pes 27 Boh vie 28 Hladanie 29 Koniec 30 Oblaky Lezime na koberci z travy, spojeni malickami ruk. Sledujem oblaky nad nami, a pocuvam tvojho srdca zvuk. Na jeden z nich prstom ukazes, divas sa ako meni tvar. Pozornost mojich oci ziskala, narozdiel od neho, tvoja tvar. Skumam ju velmi pozorne, vsetky jamky a zahyby. Verdikt znie: Je to nesporne, je uplne cela bez chyby. Voda Vytvoril som ta z tuzby a snov, jedinecnu medzi vsetkymi. V nich ta stretavam znovu, spolocne s tvormi nocnymi. Z oblakov na mna padaju, atomy vodika a kyslika. Neviem co tu hladaju, asi mi nieco unika. Pointa bodu, nehybneho v case. Tak vitam vodu, s otazkou v hlase. Bude to pribeh, co skonci stastne? Dufam, ze ano, inak tu zhasnem. Lenosenie Spis, taka krasna, aj silueta tvojho tela. Snis ako spolocne, hladame nasho stvoritela. Nechcem uz o tebe snivat, chcem radsej snivat s tebou. Chcem s tebou byvat, spolocne hladat nebo. Chcem, aby sme vsetko, co boli, nabok odlozili. A cely den spolu, iba stastne lenosili. Sami Ked si blizko mna, cely svet sa niekam pominie. Ostane len tvoja vona a usmev. Domov Som tu pre teba cely cas. Cely cas ta strazim. Aby som, ked pride mraz, tvoje srdce chranil. Citim ta pri mne. Si pri mne celkom blizko. Vinni nevinne, ked slnko je uz nizko. Ked som s tebou, tak sa citim doma. Domov je to, co je medzi nami dvoma. Nalezne Nasiel som lasku. Niekto ju stratil. No neviem komu, by som ju vratil. Tak si ju necham, bude len moja. Nechapem preco, sa lasky boja. Vdaka nej poznam, ze este zijem. Nehlada slova, ci vyssi prijem. Mne staci malo, jej ruka v mojej dlani. Nic viac nam netreba, iba byt milovani. Sputany Mam hlavu v nebi, ale nohy stale na zemi. Neobycajne je, ako sme spolu spriazneni. Citim sa obcas strateny, vo svojich pocitov mozaike. Som tvojou laskou sputany, ako vo zvieracej kazajke. Pomaly mi dochadza, ze asi musim zomriet, aby som sa mohol, do tvojich oci pozriet. Jedina Uvaznila si moje srdce v nadeji, odteraz tlcie len pre teba. Mrzne v ladovo chladnom zaveji, len dotyk, nic viac mu netreba. Neopustaj ma, nenechaj ma sameho. Bez teba som tu strateny. Ved dobre vies, ze pre mna si, jedina zena na Zemi. Nekonecna Povedz, kde mas odlozene kridla. Prezrad, kde ich skryvas. Povedz, kam si mi vecer zmizla. Odhal mi o com snivas. Laska, nemlc prosim, zabija ma ticho v sluchadle. Pocity, co v sebe nosim, nevidiet na fotkach ani v zrkadle. Ak budem smiet, tak ti dam, bozk za kazdu hviezdu na nebi. Milujem ta nekonecne. Bez datumu spotreby. Nadherna Cela si nadherna, moja milovana. Niet na tebe vady. Podaj mi ruku, hoci si naha, pojdeme do zahrady. Na vychod od Edenu, tam je dobra poda. Tam, pred tvarou Boha, cely sa ti oddam. Si tak vnutorne krasna, ako len anjel moze byt. Preto, aby si bola stastna, budem i s diablom superit. Dotkni sa ma kridlami, poodhal svoje vlasy. Anjel moj, cela si, odeta do krasy. Sen Vezmem ta do ruk opatrne, si vzacna a prilis krehka. U mna si mozes kridla zlozit, mam i nahradne pierka. A ked budes unavena, odpocin si na mojom pleci. Odloz co ta trapi, spinkaj a budu sa diat veci. Vynesiem ta k hviezdam v naruci, do Velkeho voza polozim. A potom, to ti viem zarucit, do kraja snov s tebou odletim. Usteliem ti na posteli z lucnych kvetov, farebnou duhou ta prikryjem. Rozochvela si moje srdce. Snad je to sen, ktory raz zazijem. Najdes Prikry sa mnou, ked budu noci chladne. Zahal sa do mojho tela. To co hladas, je az celkom na dne. V objati priatela. :-) Laska si pyta viac, ako len krasne pocity. Koniec je zaciatok, kde koncim ja, tam si ty. Za vsetko cim si ti dakujem, nadherna mila potvorka. Tri veci na tebe milujem: dvojbodka, pomlcka, zatvorka. Nevyrovna Prilis krasny vecer, na take tazke uvahy. Myslienky tazsie ako, ruka stolara z Oravy. Nez rozmyslat nad tym, ako sa to skonci, ja sa radsej zasnim, nad farbou tvojich oci. Vo vzorkovniku pocitam, odtiene farieb na stovky. Ziadna z nich sa nevyrovna, pigmentu tvojej duhovky. Kto Nemozem ta milovat, nesmiem po tebe tuzit. Kto ale rozhoduje, koho smiem, ci nesmiem lubit? Nezabrani Preco si smutna, zlaticko? Vari nevies, ze ta lubim? Poslem ti pusu na licko, a dalsich desat ti slubim. Nic mi nezabrani ta milovat. Aj ked to velmi boli. Z tej bolesti sa budem radovat, nech vo mne cela zhori. Budem sa tesit na okamih, ked ja zmeni sa na my, ked sa budeme smiet, rozpravat po milovani. Ridicak Delam si na vecer plany, ze ti budu delat pomysleni. I kdyz se trochu bojim, ze je to jenom vymysleny. Sleduju bublinky sektu, santici v pruhledny sklenicce. Ze prej mohl bych plavat s nima, odolam jejich nabidce. Poddat se jejich moci, to je mi vzdalene na mile. Nemam totiz ridicak, na perpetuum promile. Na dne Je tolko krasnych slov, ktore ti nesmiem povedat. A sny, co ostanu len snami. Minulost nas nuti, stale sa za nou obzerat. Buducnost zahrava sa s nami. A pritomnost mi zatial, pomedzi prsty unika. Nekompromisne a bezohladne. Berie si vsetko krasne a robi zo mna vinnika. Zatial co ja len tapem na dne. Nerob to! Nepokusaj sa ma objat! Je to privelke riziko. Co ak ta uz viac nepustim? Musi to takto ostat. Hoc som si na to nezvykol. Co bude dalej netusim. Na co mi je laska, ked ta nesmiem milovat? Ked smiem len beznadejne tuzit… Ked mozem len snivat a z dialky ta sledovat. Smutku do smrti sluzit... Vrah Farebne vecery, striedaju temne rana. Pekne sny vezme mi, tajomna cierna vrana. Odleti s nimi, za horizont skutocnosti. To, co mi zanecha, ma daleko od radosti. Navyse ma presviedca, ze si to vlastne uzivam, ked hladim vlasy samote a depresiu objimam. Opat dalsie rande, so svojou vlastnou hlavou. Namiesto cesty hore, opat kracam nadol. Vsetky moje cesty, vedu k zatvorenym dveram. Marne hladam nieco, co uz davno nemam. Tak som sa stal vrahom a zabijam cas. Zatial co si zivot, robi srandu z nas. V rose ochladilo sa medzi nami mozem sa dotknut tvojho dychu ty chodis bosa kvetinami tak ako vila za usvitu nevidiet stopy tvojich chodidiel otlacene v rannej rose ja slepy som bol kym som nevidel tancovat tvoje nohy bose Rezonancie Ozvena kvapiek, ozyva sa v mojej dusi. V pravidelnych intervaloch, dopadaju do jazierka slz. Odraza sa od stien, prenika do mojich usi. Rezonuje vo vodnych kruhoch. Rezonuje mnou skrz naskrz. Obcasne zablesky svetla, zmenia sa na luce duhy. Stratia sa v tme jaskyne, skor nez dopadnu na hladinu. Odvtedy, co si ma stretla, nie som viac len „ten druhy“. Aj ked som asi na vine, nedaj mi bez lasky zahynut. Nestaci Kazdy sa chyta kormidla, mne nevadi byt len pasazier. Dobre viem, ze netreba, busit do zamknutych dvier. Vytvarame egocentricke svety, kde my sme stredom galaxie, zhasnute hviezdy a planety, na ktorych uz davno nik nezije. Jedine co po nas ostane, budu digitalne stopy. Jeden, dva riadky v matrike a mozno dake fotky… Nic z toho mi nestaci, za niecim viac sa obzeram. Verim, ze prach nie je to, kam sa pomaly poberam. Nehodiace sa skrtnite! Skrtnite si ma, na tento svet sa nehodim. Moct si tak vybrat, ci sa vobec narodim. Mozno by som sa na to..., alebo radsej do ineho sveta. Kde stalo by to za to, za bodkou bola by veta. Nemusi byt vsetko naopak, stacilo by trosicka. Sadnut si tak na oblak, sny vytahovat z kosicka. Na kridlach rannej zory, zletim ku tebe dolu. Pod prikryvkou z oblohy, budeme navzdy spolu. Pes Nic krajsie ako su tvoje oci, som nikdy predtym nevidel. Nikto ma vsak nevaroval, ze laska nehra podla pravidiel. Mal som to byt predsa ja, kto ta bude drzat v naruci. Aj ked som len stary pes, co sa novym kuskom nauci. Boh vie Na krizovatke nasich ciest, svieti dalsia cervena. A tak mame chvilu cas, zistit co to znamena. Preco je to prave teraz, preco sme tu, ty a ja. Slova, co som cital neraz, nam to mozno odhalia. I mna to mrzi, ze je to prave takto. Ze bludime v slepych ulickach. Boh vie, kto ti bude vraviet zlatko, a bozkavat jamky na lickach. Hladanie Hladam cestu za svetlom, niekam vonku z temnoty. Kladiem si mnoho otazok. Posledna je: Preco ty? Jedine svetlo, co som nasiel, je to na konci tunela. Do neho vsak vstupit moze, len dusa, ktora umrela. Ale ja som este zivy, teda aspon fyzicky. Z hriechu tuzby podozrivy, trochu melancholicky. Nebudem uz hladat dalej, a zatocim osudim. Kym je vo mne este nadej, kym sa zo snov zobudim. Koniec Nevladzem dalej, neunesiem tie tazke slova. Nevidim nadej, a tak len ticho stonam. Som vazen nadeje, v ktoru sa zdraham verit. Cim blizsie som k cielu, tym tazsie je nan mierit. Prichadza koniec, citim, ze je to tu. Nic nevie naplnit, tu bezodnu prazdnotu. Ci zakryt nahotu, ukoncit slepotu, prekricat hluchotu, vybielit ciernotu…