Kvety beznádeje Mária Nováková Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Mária Nováková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2021) Pavel Sekerák O knihe Prvá zbierka Márie Novákovej, vydaná po približne troch rokoch od básnickej zbierky Čierny sneh, je temná, smutná a až príliš realistická. Desať básní hovorí o osamelosti či beznádeji, ako i plánoch na skvelú budúcnosť, ktoré stroskotali už v minulosti. Nastúpte na svoju cestu do neznáma, ktoré bol nútený aspoň čiastočne spoznať každý z nás. Poézia je zmesou reality a snov, pričom zakódované vnútorné myšlienky sa často nehodia ani jedného z týchto prostredí. Aj to je možnou úlohou poézie – vypísať sa z problémov, na ktoré neexistuje riešenie. Obsah Kvety beznádeje 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto úvodu 4 Spánok smutných čerešní 5 Malý krok do prázdnoty 6 Letná 7 Lístok do neznáma 8 Opačná a moderne staromódna 9 Nedostatočne romantická 10 Blázni 11 Kvety beznádeje 12 Priveľmi dospelá, priveľmi pohrebná 13 Vianočne sebestačná 14 Namiesto úvodu Sme pánmi celého vesmíru lenže ten vesmír nepatrí nám upáľme aj dnes dobrú vílu priblíži nás dnes to ku hviezdam? Spánok smutných čerešní Spánok smutných čerešní znovu zapadá prachom máloktorú naozaj poteší život na svete... akom? Nedospelé mladé ženy niekde nazvané dievčatá túžia po úskaliach zmeny z blata znovu do blata. Minuté sú staré túžby realita ich zabila život zrazu nie je pružný dovi, dopo, spasiba. Krutý svet a letáčiky vraj nádherná budúcnosť alebo návrat do reality kde je láska minulosť. Peniaze vraj vládnu svetom aj svetom ľudí čo ich nemajú trhajú im budúcnosť guľometom hlavne nech o tom nespievajú. Malý krok do prázdnoty Dnes sa rýchlo učíme čo nič nevedieť znamená len ležať niekde pri klíme ktorá nami nie je poctená. Smerujeme do prázdnoty všetko zaujímavé je za nami osoby a obsadenia z hmoty ktorú niekto zaženie novinami. Sme králi svojich kráľovstiev v ktorých nechce nikto žiť deathmetal a ani gospel nevie našim ušiam očariť. Nasledujeme nové trendy ako už nebyť človekom nebyť po múdrostiach smädný ale stále ziapať po niekom. Dokazujeme kto má aké fajly ukazujeme prstom na jednotku a to sme sa kedysi veľmi báli že nestretneme podobnú osôbku. Letná Vivaldi mal svoje leto my zas letné lásky lúky plné krásnych kvetov alergény pre botasky Veľké myšlienky neboli máme však krásne spomienky na dotyk, ktorý nebolí malí sme a či priveľkí? Dotyky pier, ruka v ruke jedna melódia pre dvoch ľudí dlane nie sú vôbec suché keď dvojica spolu blúdi Všetci vyhrávajú každý deň žiadne prehry nie sú v hre krásne dni a s nimi sen je to všetko skutočné Prichádza leto a svet je iný ale aj ten iný svet má koniec skôr skončia prázdniny skončí sa čas prenádherných slovies Lístok do neznáma Lístok do neznáma spiatočný nie je nutný keď len ďalšia dráma je ako voda v studni Lístok za celú výplatu k tomu požičané groše na cestu nenápadnú s cieľom dostať sa z kože Do kože sa nezmestíme na to sme veľkí páni dnes radšej iných viníme za život nepodstatný Poznáme len chuť odísť do krajín, ktoré nepoznáme zmiznúť a zanechať plody chamtivosti a "máme na saláme" Bude to veľmi dlhá cesta odísť od ľudskosti už vieme len či vieme aj prestáť to, že sa už nemilujeme Opačná a moderne staromódna Tentoraz bez vďaky neďakujem vám pekne bez slnka, len mraky dúfam, že vás nestretnem Štátom krásne prikázaná irónia katastrofa na počkanie zoberte si lístok, moja milá skôr, než hystéria vzplanie Lístok pre dospelú do detského kútika nesmelú, tak veru je tam voodoo bábika! Mladneme všetci vítame najnovší mor Nevieme? Že či! Človek je mysliaci tvor Chceme sa vyplakať na každom ramene Šťastenu odlákať Dunaj však nechceme Nedostatočne romantická Moje a aj tvoje sny vo spoločnom objatí ale ty si nervózny zas si pustil do gatí Namiesto spoločných básní tragédia na pokračovanie keď už chrápeš, aspoň zhasni inak zas uvidíš, čo sa stane! Ja chcem nežné pohladenie ty vstávaš päť tridsať osem víkend možno, cez týždeň nie žiadne zlatko, no tak, poď sem! Citovo sme sa celkom odcudzili spím vedľa molekúl osamelosti smútok sa k zas nám rýchlo šíri verila som, že si dobrák od kosti Len sila zvyku, či už padla? Máme svoj vlastný Múr nárekov? Stiekli tie sny do umývadla? Už z teba neviem byť namäkko? Blázni Máme byť ticho, keď nás trápi že nemá nikto z nás čo povedať potom sú hluční len tí trápni ako v lete vianočná koleda Rozum na plné obrátky naše pery sú nehybné v mene otca, ducha, matky všetkých, čo sú v tom nevinne Dnešný svet nie je o nevinnosti tak ľahko sa ukazuje prstom šampión nerovnosti sa zhostí vlády ešte aj nad našim smutnom Máme šašov v každom odtieni aj čiernejších ako temná noc aj hnedá a červená raz zozelení zavoláme vlastný rozum na pomoc? Počkáme, kým vonku na terase tí, ktorých hlupáci volili podpália naše nádeje... zase zatiaľ čo sme slzy ronili Kvety beznádeje Nesiem ti kvety beznádeje odtrhnuté, dnes boli na rade pre človeka, ktorý sa smeje práci ľuďom v tej tajnej záhrade Záhrada plná zvláštnych kvetov kvety na podporenie zvracania i tie, ktoré za každou vetou pridávajú slová čo nám bránia Bránia nám povedať pravdu tak podporujú klamstvá od hlúpych tvrdia, že každého zavrú ku kvetom jedovatým na dotyk Kvety nie sú tak jedovaté ako slová niektorých ľudí ktorí popri všetkej tej vate vedia v nenávisti zablúdiť Dnes ti nesiem len jeden kvietok ale mám ich celú záhradu každý jeden už dobre vie to beznádej k slovnému základu Priveľmi dospelá, priveľmi pohrebná Slzy, žalmy na programe dávne pravdy láska k mame Spomienky a fantázie každý rok, v presnom poradí pre človeka, čo už nežije nie je nikto kto ho nahradí Navštevujem stále hroby len spomienky a kamene dokedy? Do akej doby? Je to len samé trápenie? Nechcem žiť len pre minulosť ani pre jej podmienky žijem s láskou, nie je to dosť? nie je žiaľ už dosť veľký? Spomínam si v každej izbe netreba žiadny cintorín aké sme si boli blízke nechcem dať popol do kvetín... Vianočne sebestačná Znovu slávim Vianočné sviatky zvláštny pocit, bez slávy život sa nehrá, je vratký osamelých nikdy nechváli Mám tak veľa prázdnych tanierov nemá kto zdvihnúť kapustnicu aj toto robí ženu ženou čakať a dúfať aj v mŕtvicu Darčeky pre jednu osobu netreba červenú stuhu len rovinu, veľmi osobnú kde netreba priestor pre druhú Dnes tu nie sú druhé duše nikto nezvoní pri dverách sneh padá medzi vankúše strecha prianí je slamená Krásne priania sú stále také isté zdajú sa byť osobnostne vzdialené vidím nádej? Aspoň trochu hmliste? Hlava nie je na žiadnom ramene