Legenda o troch kamenoch
cast prva - Linwe










Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Pavel Sekerak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2021)
Pavel Sekerak
O knihe
	Pokoj mierumilovnych obyvatelov dediny Algar narusi vpad cudzieho vojska. Nieco hladaju. Nikto vsak netusi co to je. Nikto okrem jedineho z nich. Iba Lonor, miestny saman, to vie. No ako sa ukaze, nie je to jedine tajomstvo, co pred ostatnymi ukryva.

	Pocas tohto necakaneho utoku unesie skupina vojakov male dievca. Jej odvazna sestra je rozhodnuta zachranit ju za kazdu cenu a vydava sa na nebezpecnu vypravu, pocas ktorej zisti, ze moze zachranit viac nez len jeden ludsky zivot.









Obsah
Legenda o troch kamenoch	1
O knihe	2
Unos	4
Povery	6
Rozhodnutie	8
Prve kroky	10
Neznama krajina	12
Priznanie	14
Navrat Thondora	16
Jama	18
Kamen	21
Prepadnutie	23
Starec a mesiac	25
V zajati	27
Znovuzrodenie rytiera	28
Vyslobodenie	30
Prvy boj	35
Konecne spolu	39
Bludenie	41
Prievoznik	43
Po boji	45
Sazar	47
U modreho draka	51
Eimmu	52
Kilead	53
Po rokoch	56
Pomsta	57
Na uteku	59
Necakane stretnutie	61
Vizia	63
Cesta do Aylalonu	64
Plan	66
Navrat domov	68
Druhy boj	71
Vyvoleny	74
Sen o ladovej princeznej	75
Unos
Slnko uz bolo vysoko a jeho luce ako sipy prenikali do husteho lesa. Linwe kracala dalej, hoci sa jej uz neraz podlomili kolena. Neustale sa cez rameno obzerala spat. Odhodlanie a unava sa v nej prelinali a striedavo ziskavali navrch. Je to uz predsa len niekolko dni. co opustila svoju rodnu dedinu. 
„Na chvilu si oddychnem...“ 
Usadila sa v tieni velkeho duba a hlava jej pomaly klesala az spocinula na makkej trave. Zaspala. Za zatvorenymi ocami videla obrazy spomienok. Radostne tance na oslavach, dievcata ovencene kvetmi, hrdych lovcov vracajucich sa z lesa. Mudrych starcov citajucich legendy pri vecernom ohni... Keby len mohla vratit cas... Keby sa nic z toho, co za posledne dni prezila, nestalo... Keby bolo opat vsetko ako predtym... Hravala by sa so sestrami na lukach. Pocuvala spev vtakov, hladela na tajomne zapady slnka. Ale to je uz minulost. Teraz je sama uprostred neznamej krajiny, vystrasena a unavena. 
Vsetko sa zmenilo, ked dedinu Algar napadli bojovnici z krajiny za Bielou horou. Vysoki svalnati muzi v tazkom brneni krizovali krajinu a kamkolvek sa vydali, strach isiel pred nimi. Bojovali azda s kazdym narodom v znamom svete a ich vypravy vzdy zanechali len ohen a plac. S nikym nemali zlutovanie. Zabijanie im sposobovalo rovnaku radost ako ostatnym posobi dobre odvedena praca. Nemali ziadnych spojencov, bojovali proti vsetkym mestam a narodom. Proti vsetkym okrem jedneho. Nikto netusil preco az doteraz zili s Algarmi v mieri. Iba starejsi poznali to tajomstvo. Ale nik sa ich na to nepytal. Nebol dovod, ved vsetko bolo v poriadku. Az doteraz. 
Ako slnko zapadalo za hory, z lesa bolo pocut dupot stoviek muzov. Cim boli blizsie, tym silnejsi hluk sa ozyval z lesa. Algari nemali hradby, ani veze, dokonca ani zbrane. Zili jednoduchy zivot, neboli chamtivi, mali len to, co im dala priroda navokol. Nikdy s nikym nebojovali. Bolo to proti ich viere. Nebolo to prvykrat co videli tuto obavanu armadu. Zakazdym, ked tieto temne vojska prechadzali ich dedinou, mali z toho neprijemny pocit. Linwe sa pozerala cez okno ako armada vchadza do dediny. Myslela si, ze len prejdu skrz a budu pokracovat dalej, tak ako to urobili uz niekolkokrat v minulosti. Lenze tentokrat sa ich pochod zastavil pred chramom. Skripanie brnenia utichlo a bolo pocut tazky dych unavenych koni. 
„Lonor! Vyjdi von!“ raznym hlasom zvolal ich velitel.
Nik mu neodpovedal.
„Pocujes ma?! Neskusaj moju trpezlivost!“ zacal naliehat.
Zosadol z kona a zem zadunela pod jeho nohami. Rozhodnym krokom kracal ku dveram chramu. Vtom sa dvere otvorili a z pritmia sa vynorila postava starca odeteho do tmaveho plasta s kapucnou. Jeho dlhe biele vlasy viali v teplom vecernom vetre a zakryvali mu sklonenu tvar. Hoci bol uz stary, telo mal silne a pohlad priamy. Zodvihol hlavu a gestom pozval velitela do vnutra. 
„Dnes nemam chut pocuvat tvoje mudre reci!“ - odmietol velitel jeho pozvanie. 
„Daj mi to, na com sme sa dohodli! Nechces snad, aby tvoju dedinu stihol osud Aylalonu...“ - povedal Nidas a s pohrdavym smiechom sa obratil tvarou ku vojakom. 
Ti sa tiez zacali hlasno smiat, cerili zuby a udierali mecmi o stity. 
„Este sme ho nenasli, potrebujeme viac casu.“ - snazil sa starec upokojit situaciu - „Thondor sa ho uz mesiace snazi najst, ale nemam o nom vobec ziadne nove spravy...“
„Tvoje vyhovorky ma nezaujimaju.“ - zreval Nidas. Schytil starca za odev na hrudi a pritiahol si ho ku sebe tak blizko, ze sa ich tvare takmer dotykali.
„Mali sme dohodu a ty si ju porusil.“
„Pockaj do najblizsieho splnu, Thondor sa dovtedy isto vrati aj s Modrou hviezdou!“ - prosil ho Lonor o zhovievavost a zo vsetkych sil sa snazil zadrzat dych aby sa vyhol hnusnemu hnilobnemu zapachu, co vychadzal z Nidasovych ust.
„Toto je tvoja posledna moznost! Ale nemysli si ze to necham len tak!“ - vyhrazal sa Nidas a odsotil Lonora, ze sa takmer ocitol na zemi. Aj ked sa trochu zapotacal, jeho drevena palica mu nedovolila spadnut. 
Potom velitel vyskocil na svojho cierneho kona a vydal sa smerom odkial prisiel. Armada krvilacnych zabijakov ho s nevolou nasledovala. Tak sa tesili, ze budu moct opat plienit, a nakoniec z toho nic nebolo. Dedinu vsak hned neopustili. Nidas rozkazal svojim vojakom, aby vypalili aspon niekolko domov. Ich pochodne v okamihu nemilosrdne dopadli na drevene pribytky algarov. Plamene sa rychlo sirili a dedinu osvetlila cervenooranzova ziara. Nidasovym vojskom sa rozliehal skodoradostny smiech, zatial co sa ohnive jazyky odrazali v ich po krvi baziacich ociach. Ludia rychlo vybehli von, aby sa nenadychali stiplaveho dymu a zachranili si zivot. Plakali a kricali od strachu o svoj majetok a o svojich blizkych. Aj dom, v ktorom zila Linwe a jej sestry sa ocitol v plamenoch. Na zem padali kusy horiacej strechy a dym sa valil von cez okna a skary. Linwe so sestrami bezala v strachu smerom ku chramu, kde sa chceli ukryt, pretoze ten stal daleko od obydli a plamene ho nezachvatili. Vojaci sa im vsak postavili do cesty a obklucili ich. Velitel surovo schytil Nidwen, najmladsiu z nich, a vytiahol ju na svojho kona. 
„Tuto si beriem, Lonor! Ak mi do najblizsieho splnu nedonesies Modru hviezdu, zomrie!“
Nidwen kricala zo vsetkych sil, ale jej detsky hlasok v tom zmatku a hluku takmer nebolo pocut. Snazila sa vymanit z Nidasovho zovretia, mykala sebou, hryzla a kopala, ale proti hrubej sile dobre ziveneho a vycviceneho zabijaka nemala vobec ziadnu sancu. Cely dav zurivych bojovnikov, ocividne spokojnych s tym co sa tu odohralo, sa vydal naspat za Bielu horu. Do hradu bez krala, do krajiny bez zivota. Hovori sa, ze je to krajina tak temna, ze aj slnko ju po oblohe zdaleka obchadza a vyhyba sa jej.
„Nidwen! Nidwen!“ - kricala zufala Linwe a rozbehla sa za sestrou.
Bojovnik, ktory bol ku nej najblizsie, ju vsak silnym uderom odsotil a ona dopadla tvrdo na zem. Uz sa nezmohla na nic, iba sa cez slzy pozerala ako jej malu sestru odvadzaju prec. Bola vystrasena, zmatena a nahnevana. Vobec nechapala co sa to deje. Vlastne tomu nerozumel nikto okrem Lonora. Ten jediny vedel, preco sem tito barbari vtrhli. Jedine on poznal dovod ich sialeneho besnenia. Vojsko sa vzdalovalo, dupot bojovnikov a ich koni pomaly utichal, az sa nakoniec celkom stratil v tmavom lese. 
Povery
„Uz len par vedier vody a bude vsetko uhasene.“ - povzbudzovali sa ludia navzajom. Paniku vystriedala vzajomna pomoc a ticho, v ktorom bolo pocut nevyslovene otazky. Pohlady vsetkych algarov sa upierali na Lonora. Nereagoval na ne. Podal Linwe ruku, aby mohla vstat, objal ju, a potom starec i dievca spolocne vosli do chramu.
„Musime ist za nimi, Lonor! Musime Nidwen zachranit!“ - naliehala Linwe a jej oci boli plne slz. Tak velmi chcela bezat za sestrou, ale vedela, ze je uplne bezmocna. Zufalstvo a beznadej pomaly naplnali jej mysel. Sama predsa nezmoze nic proti takej presile... 
„A co je ta Modra hviezda? Preco je pre nich taka dolezita?“ - snazila sa pochopit slova velitela. 
„Pod sem, vysvetlim ti to“ – povedal starec a usadil sa na zem uprostred chramu. Potom prikryl vystrasene dievca svojim plastom a tichym hlasom prehovoril:
„Existuje stara legenda, podla ktorej sa jedneho dna zisli traja najmocnejsi magovia aby si odovzdavali vedomosti o kuzlach a magickych predmetoch. Boli to Derius z kraja za Bielou horou, Osim z Aylalonu a Garthon z krajiny Sazar. Stretnutie bolo pokojne ako obycajne, az do chvile, ked Osim vytiahol z vrecuska nadherny drahokam. Bol modry ako nebo a ziaril ako hviezdy.“
„Modra hviezda.“ zasepkala si Linwe sama pre seba. 
„No nebol to len obycajny kamen. Ma vraj magicku moc. Ten, kto ho vlastni, vraj nikdy neumrie. Vsetci carodejnici dobre vedeli, aky je ten kamen ziadany. Prilis mnoho ludi uz padlo za obet v bojoch o jeho ziskanie. Osim aj Derius mali v umysle ho znicit. Ale Garthon… Garthon zatuzil po jeho moci a vidina nesmrtelnosti mu zaslepila oci. Vytrhol Osimovi kamen z ruky a obidvoch carodejnikov zabil. Odvtedy ho uz vraj videli iba raz, ked hladal na juhu prievoznika cez rieku. Hovori sa, ze sa celkom pomiatol a zije v jaskyni niekde v lesoch Eimmu. Od chvile, co sa o tej legende dozvedel Nidas, snazi sa ho zo vsetkych sil najst. Bol uz v mnohych krajinach a nevahal pouzit svoje vojsko, len aby sa dozvedel nieco o Modrej hviezde. Zastrasoval, vypaloval, vydieral... Ked niekde neuspel, dal rozkaz svojim vojakom, aby osadu vypalili. V opevnenych mestach take stastie nemal. Spravidla to koncilo nezmyselnym bojom, po ktorom sa, vidiac ako mu klesa pocet vojakov, stiahol naspat do svojho hradu, aby sa zregenerovali a pripravili na dalsiu vypravu. Myslienka, ze by sa mohol vdaka Modrej hviezde stat najmocnejsim vladcom sveta mu neda spavat. Tuzi po nej celou svojou bytostou a nezastavi sa pred nicim, kym ju neziska. Nie je to tak davno, co mu nejaky vestec nahovoril, ze je kamen v Aylalone. Prisiel tam s celym svojim vojskom a obratili dedinu hore nohami. Ale o Modrej hviezde sa aj tak nic nedozvedel. Nakoniec vo svojej zurivosti celu dedinu vypalil. Mozno si o tom pocula, niektorych, co unikli, sme ukryli medzi nami. A pred niekolkymi mesiacmi prisiel Nidas aj sem. Podarilo sa mi ho prehovorit, aby sa nad nami zlutoval. Slubil som, ze mu pomozem ten kamen najst ak nas necha na pokoji. Poslal som teda Thondora do Eimmu, aby Modru hviezdu nasiel. Aj ked ja neverim, ze ma nadprirodzenu moc. Vies, je to iba kamen. Tie pribehy su len povery. Napriek tomu som dufal, ze sa mu to podari, ze ten kamen najde a my tak unikneme Nidasovmu hnevu. Skutocne som tomu veril. Thondor bol uz odmalicka iny. Vidi cestu, tam kde ziadna nie je, pocuva stromy a vie citat v ich listoch. Je nebojacny a na druhych mu zalezi viac ako na sebe. Aj ked je pravda, ze to vobec nedava najavo. Uz mal byt davno naspat a ja stale nemam o nom vobec ziadne spravy. Mam obavy, ci sa mu nieco zle nestalo…“
Tvar Linwe znehybnela prekvapenim, necakala, ze to bude az take zle. Kvoli nejakemu blbemu kamenu, kvoli nejakej povere, zomieraju ludia po celom svete. Keby tak mali zbrane, alebo aspon opevnenie ako maju mesta, mozno by sa ubranili. Alebo by mohli vytvorit spojenectvo s dalsimi dedinami a mestami a spolocne Nidasa porazit. Ale takto? Takto ich osud zavisi na nejakom kameni, ktory mozno ani neexistuje.
„Co budeme teraz robit? Ak im ten kamen nedame, vratia sa a vsetkych nas zabiju! Ako sa im ubranime? Ked ani mocnejsie narody ako sme my im neodolali... a moja Nidwen? Moja mala Nidwen, co len s nou bude...?“ 
Rozhodnutie
Slzy ako hrachy sa kotulali Linwe po licach. Odhodila plast a rozbehla sa ku dveram. Nemohla uverit, ze to vsetko je len kvoli nejakemu kamienku... Ako moze mat nejaky kamen vacsiu cenu nez zivot? Bola zufala, bezmocna a plna hnevu i strachu zaroven. Nemohla to predsa nechat len tak. Uz sa rozhodla! 
Dobehla domov, kde jej starsia sestra Aelien spolu s matkou davali do poriadku pribytok poznaceny poziarom. 
„Co to robite?! Vy ste nevideli co sa stalo?! Ako mozete teraz upratovat?! To je vam uplne jedno co s nou bude?!“ - kricala Linwe plna hnevu, a jej odhodlanie bolo coraz vacsie.
„Co zmozeme proti takejto armade? My nevieme bojovat a nemame ani ziadne zbrane! Ak sa o nieco pokusime, Nidas nas vsetkych zabije. Musime verit, ze sa Thondor vrati, aj s tym po co sem ten zloduch prisiel, a Nidwen nam vydaju. Nemozeme urobit nic viac...“
Linwe sa vymanila zo zovretia placucej matky a zamierila do svojej izby. Bola kompletne znicena, cela jej vrchna cast bola ohorena a ta spodna na tom nebola o moc lepsie. Lepkave cierne sadze a voda pokryvali takmer vsetko v izbe. Ked vosla dnu, ucitila stiplavy puch spaleneho dreva. Sklonila sa a zacala hladat nieco pod postelou.
„Tu je to!“ 
V rukach drzala luk a vak, v ktorom bolo niekolko sipov. Nikto nevedel o tom, ze tajne pozorovala muzov pri love. Odkukala od nich techniku strelby a aj to, ako si vyrobit luk a sipy. Postupne sa naucila narabat s lukom a dokonca celkom sama ulovila aj niekolko zvierat. Tie niekedy nepozorovane doniesla do chramu a potom sa len pousmievala, ked sa v dedine zacalo hovorit o zazrakoch. 
Este raz natiahla ruku pod postel a vytiahla odtial opasok. Bola to jedina vec, ktora jej zostala po otcovi. Na opasku bolo pripevnene puzdro s dykou. Otec ju casto pouzival pri love a jej cepel bola vzdy dokonale ostra.
Aelien s matkou stali vo dverach a nezmohli sa na slovo. Zda sa, ze Linwe nepoznali az tak dobre ako si mysleli. Krehke dievca sa pred ich ocami menilo na bojovnicku. Odrazu pred nimi stala v nohaviciach, ktore si sama usila zo zvieracich kozi. Vyzbrojena a neustupna.
„Ked nikto iny, ja pojdem! Privediem Nidwen naspat!“
Podisla ku dveram, ale sestra s matkou sa jej postavili do cesty.
„Nikam nepojdes! Nemozeme prist este aj o teba! A vobec, co to ma znamenat, odkial mas vsetky tie veci?“ 
„Musim mami, nezastavis ma! Musim ist za nou!“
„Nerob to! Zajmu aj teba a nebudu mat s tebou zlutovanie...“
Tvrdohlave dievca sa presmyklo pomedzi placuce zeny a jej kroky opat smerovali do chramu. Casto tam chodievala. Citila sa tam dobre, rada si citala knihy, ktorych tam bolo neurekom. Nebyvalo zvykom, aby sa dievcata zaujimali o pribehy, ale Linwe ocividne nebolo obycajne dievca. Nechcela stravit zivot vykonavanim rovnakych veci kazdy den. Hoci tiez tuzila po rodine a detoch, teraz este nie, teraz chcela zit a pochopit zivot. Skusit vsetko, co ponuka. Ziadne pravidla neboli dost zavazujuce. Ziadny trest nebol dost prisny. Hoci mala rada rozne oslavy, tance ci ritualy, chcela ich aj pochopit a nielen bezmyslienkovite vykonavat. Ak bolo nieco zakazane, musela to vyskusat, musela zistit a porozumiet tomu, preco to tak je. Neraz sa kvoli tomu ocitla v problemoch, nastastie si s nimi vzdy dokazala poradit. Bola mudrejsia a silnejsia ako jej rovesnicky. V strelbe z luku by porazila hociktoreho z lovcov. Ale nic z toho nedavala najavo. Vsetko si nechavala pre seba a v ociach ostatnych bola aj nadalej len obycajnym veselym dievcatom. 
Tejto noci sa ale vsetko zmenilo. Teraz kraca do chramu a slzy z jej tvare su uz prec. 
V chramovej kniznici sa dobre vyznala a polahky nasla zvazok s mapami. Vlozila si ho do tasky prevesenej cez rameno. Lonor ju chvilu ticho pozoroval. 
„Myslis si, ze si na to dostatocne pripravena?!“ - ozval sa necakane.
„To urcite som!“ - presviedcala Linwe samu seba - „Nedopustim, aby jej ublizili!“
„O tom nehovorim!“ - povedal Lonor s tajnostkarskym vyrazom v tvari - „Videl som ta v lese...“
Linwe sa zacudovala. Myslela si, ze davala dobry pozor na to, aby ju pri love nikto nespozoroval.
„Obcas sa musis pozriet aj hore.“
Az vtedy si uvedomila, ze Lonor ma vo zvyku meditovat v korunach stromov.
„Som pripravena!“ - nenechala sa zneistit - „A dokazem to! Privediem Nidwen naspat!“
„Nie! Nie si pripravena!“ - oponoval.
„Som pripravena! Cely rok som trenovala. Trafim aika zo sto krokov a kracam tak potichu, ze ich mozem ulovit hoci aj holymi rukami!“
„Ale nie si pripravena na cestu!“ - poodhalil plast a podal jej nadobu s jedlom.
„Ach Lonor, ty jediny mi rozumies...“ - objala stareho muza, ktory bol pre nu takmer ako otec. Casto si ku nemu chodila po radu, alebo sa len tak porozpravat. Fascinovali ju vsetky tie pribehy o predkoch, legendy plne magie a hrdinov. Lonor poznal naspamat takmer kazdy z nich. A vedel ich prerozpravat takym sposobom, akoby ich sam prezil. 
„Bojim sa, velmi sa bojim! Ale nie len o sestru, ale o nas vsetkych. Co s nami len bude, ak sa Thondor vcas nevrati? Nesmu jej ublizit! To nedovolim! Nezastavi ma tma, ani horuca ziara slnka, ani stovka vojakov, ci nejaky carodejnik...“ - dodavala si odvahu.
„Pojdem s tebou, ale na svitani sa budem musiet vratit, ludia ma tu potrebuju. Aj oni maju kopec otazok a ja budem mat co vysvetlovat. Navyse mam sluzbu v chrame, a tak ich nemozem sklamat. Nie po tom, co sa dnes stalo. Nemozem ist s tebou az za Bielu horu, ale prevediem ta aspon na druhu stranu lesa. Odtial, moja mala, uz budes musiet ist sama.“ 
S pohladom plnym otcovskej dovery vstal, prehodil cez seba svoj plast a chopil sa svojej palice.
Prve kroky
Uprostred noci nepozorovane opustili dedinu a vydali sa do tmaveho lesa. Pochodne zapalili az vtedy, ked si boli isti, ze ich svetlo nikto z dediny nezazrie. Casto sa v tomto lese hravala a dobre ho pozna aj zo svojich vyprav. Ale teraz, zahaleny do tmy, bol pre nu uplne cudzi. Odvsadial sa ozyvali podivne zvuky, praskanie konarov a suchot v krovi. Niekedy nevedela odhadnut, ci to bolo daleko, alebo je cosi len na dotyk od nich. Zrazu si za krikmi vsimla niekolko parov oci. Isli rovnakym smerom ako oni dvaja. Nahle sa ich pohlady stretli, a nezname tvory sa okamzite stratili v krovinach. Mozno to boli aikovia. Su to na pohlad krasne zvierata, s jemnou kozusinou a podmanivym vyrazom v tvari. Ale mali by sa mat pred nimi na pozore. Aikovia su zakerni a dokazu ulovit i korist, ktora je ovela vacsia, nez oni sami. Aj ked v tomto lese ich uz vela neostalo. Casto sa chytili do pasci pytliakov zo severu, alebo ich ulovili muzi z dediny. Ich maso je totiz velmi chutne. Hoci sa naucili vyhybat sa ludom, treba byt ostrazity, jeden nikdy nevie…
Svetlo pochodni osvetlovalo len malu cast chodnika, ale zatial to celkom stacilo. Starec a dievca kracali dalej nocnym lesom. Pre Linwe to bolo poprvykrat co bola v lese po zotmeni. Nebala sa. Jej myslienky patrili sestre. Tolko sa spolu navystrajali... Raz, ked boli mladsie, vzali Aelien jej oblubenu postavicku a ukryli ju. Sestre povedali, ze videli priseru z lesa ako ju odniesla v zuboch prec. Aelien ju isla hladat, a takmer sa v lese stratila. Veru, poriadne ich za to otec vyhresil. Niekolko dni potom museli robit vsetku pracu za Aelien ony dve. Alebo ked pocas meditacie starejsich vbehli s krikom do chramu, oblecene v strasidelnych maskach... Este teraz vidi ich prekvapene pohlady.
„Co je to za veselu vec, na ktoru myslis?“ - spytal sa Lonor.
Nemohol si nevsimnut zasneneho pohladu a usmevu, ktory mala Linwe v tvari, aj ked ona o tom asi sotva tusila.
„Myslim na Nidwen. Pamatas si, ked sme ako male, prezlecene za prisery, vtrhli do chramu pocas meditacie?“
Lonor neodpovedal, ale na tvari sa mu objavil rovnaky usmev ako mala Linwe. Co by si asi tak pomyslel nahodny okoloiduci, keby ich teraz videl? Stary muz a dievca, kracajuci tmavym lesom uprostred noci s podivnym usmevom a nepritomnym vyrazom v tvari.
Preslo niekolko hodin a dostali sa do casti lesa, ktoru Linwe nepoznala. Zisli z chodnika a kazdym krokom si vytvarali vlastny. Les sa upokojil a utichol aj sramot v krovi. Cely svet akoby zaspal. Lenze Linwe a Lonor boli este plni sil. Nastastie! Teren zacal stupat a pribudalo krovia. Najst si v nom cesticku bolo coraz tazsie a to ich oberalo o sily aj o cas. 
„Neboj sa, uz to sme skoro tam.“ - povzbudzoval ju Lonor
„Kde to je tam?“ - opytala sa Linwe, pretoze v tej tme takmer nic nevidela.
„Na vrchole hory predsa! Tam sa moja cesta skonci, ale ty budes pokracovat dalej. Ak sa budes drzat mojich rad, obides Bielu horu a ku Nidasovmu hradu sa dostanes od vychodu. Tam nemaju takmer ziadne straze.“
„Si si tym isty?“
Lonorove mlcanie ju moc neuspokojilo. Ale ked sa obzrela za seba, pochopila preco neodpoveda. Brada sa mu zamotala do krikov. Nervozne sa pokusal vyslobodit zo zovretia konarov plnych ostrych trnov. Mykal sebou ako ryba na suchu a nieco si hundral popod nos. 
„Upokoj sa! Ved pockaj, nehyb sa!“ - napominala ho Linwe, zatial co mu rozpletala zamotane fuzy. Uz to nebol starec. V okamihu sa z neho stal jej mladsi brat. Starostlivo a opatrne odmotala aj tie posledne. 
„A je to!“ usmiala sa Linwe. - „Tak ako je to s tymi strazami?“
„Od vychodu nevedie ku hradu ziadna cesta. Je tam iba les a vysoke skaly. Nidas si mysli, ze tadial sa do hradu nikto nedostane. Ale v tych skalach je strbina, cez nu sa dostanes dnu do pivnic hradu.“
„Ako to vies? To neznie moc bezpecne. Ak to vies ty, moze o nej vediet aj niekto iny.“
„Bol som tam. Nidas ma zajal a uvaznil. Myslel si o mne, ze som carodejnik. Zatvoril ma do cely a vypocuval. Snazil sa odo mna ziskat informacie o tom drahokame. Darmo som mu vysvetloval, ze o Modrej hviezde nic neviem, a ze ja ziadny carodej nie som. Neveril mi. Mozno je to preto ako vyzeram...“ - Lonor sklonil svoj pohlad k brade.
„Musim si tu bradu ostrihat, su s nou same problemy.“ - zamrmlal a vybral z nej este zopar zbludilych trnov. 
„Neskor v noci, ked straze zaspali, podarilo sa mi preklznut cez uvolnene mreze a skryl som sa v pivnici. Bolo to zvlastne. Stale som mal pocit, akoby tam od niekade vial vietor. Tak som isiel v protismere a nasiel som malu trhlinu v skale. Nebola velka, ale stacila na to, aby tadial presiel starec v nudzi. Ked ma rano nenasli v cele, utvrdil sa Nidas vo svojom presvedceni.“ 
„Ako si mozes byt taky isty, ze tu skaru neobjavili? Mozno je uz davno zamurovana.“
„Urcite o nej nevedia.“
„Preco si to myslis?“
„Nidas stale veri, ze som carodej.“
„A nie si?“
„Keby som bol, myslis, ze by som si tou jeho armadou neporadil? Zoslal by som na nich taku kliatbu, ze by sa uz nikomu na oci neukazovali, nie to este aby niekoho napadli…“
„Hmm, to znie logicky…“
„Som iba ubohy starcek…“
„Tak pockat, nechcem sa ta nijako dotknut, ale kolko ty mas vlastne rokov?“
„To radsej nechci vediet, zlatko.“ - usmieval sa Lonor popod fuz.
Linwe sa s takouto odpovedou uspokojila. Nemala v umysle vyzvedat, hoci byva niekedy az neprijemne zvedava. Teraz jej staci, ze tu nie je sama, ze ma aspon na tento kusok cesty pri sebe oporu a blizkeho cloveka. Je to predsa uplne jedno akym tazkym obdobim clovek v zivote prechadza, pokial je nablizku clovek, ktoremu sa da doverovat, vsetko ide lahsie.
Neznama krajina
Este chvilu kracali hustym porastom strmo nahor. Potom sa Lonor s Linwe rozlucil a odisiel naspat do dediny. Unavena dalej pokracovala sama hmlistym lesom. Rozvazne ukladala svoje chodidla na orosenu travu. Rano bolo uz blizko ked sa dostala na vrchol kopca. No bola este tma, tak sa rozhodla pockat do svitania pod skalnym previsom. 
Ako sa blizil vychod slnka, obloha bola coraz jasnejsia a pred Linwe sa zacala postupne odkryvat neznama krajina. Bola obrovska. Kam len dovidela, vsade boli iba lesy a na severe sa tycila majestatna Biela hora. Sneh z jej vrcholu nemizne ani pocas najvacsich letnych horucav. Preto jej dali take meno. Vzrusenie a nadsenie z dobrodruzstva ju pomaly opustalo a coraz viac si uvedomovala, ze odteraz je to uz len na nej. Cokolvek tam na nu caka, bude to musiet zvladnut sama. Naspat sa vratit nemoze. Nie bez svojej sestry!
Pozorne si prezerala krajinu pod nohami. 
„Neboj sa sestricka, uz idem za tebou. Nebude to dlho trvat a opat sa uvidime!“
Zotrela si slzy, co sa jej objavili na tvari, zhlboka sa nadychla a vykrocila. Nastastie svah na tejto strane nebol az taky prikry. Opatrne zostupovala z vrcholu hory do nekonecneho lesa. Cim vyssie bolo slnko na oblohe, tym hustejsi a tajomnejsi bol les, ktorym sa predierala. 
„Co zleho som ti urobila, ze si ma poslal prave tadialto?“ - lamentovala Linwe a hnevala sa na Lonora. Akoby som nemohla ist po chodniku... - pomyslela si a opat sa jej na tvari objavil ten tajomny usmev. 
Cely den sa predierala krovinami a mala pocit, akoby presla iba zopar metrov. Vsetko tam vyzeralo rovnako. Kriaky napravo, kriaky nalavo. Len co sa vynorila z jednej hustiny, uz bola pred nou dalsia. Chvilami sa jej zmocnila uzkost. Vobec si nebola ista ci kraca spravnym smerom. Vsade okolo nej boli naoko rovnake kriky a rovnake stromy. Putovanie tymto lesom bolo veru riadne vycerpavajuce. Nakoniec si unavena, dezorientovana a ospala nasla miesto vhodne na odpocinok. Takto si to veru vobec nepredstavovala, brodit sa hustinami rychlostou slimaka. Musi byt predsa i nejaka jednoduchsia cesta!
Tak jej napadlo, ze vylezie na strom a rozhliadne sa po okoli, aby vedela kadial ma pokracovat. V lezeni bola fakt dobra! Odmalicka bola velmi hbita a rada po vsetkom lozila. Zacalo to doma, lezenim po nabytku, neskor ju lakalo podkrovie, ale nepohrdla ani stromami. Vyuzivala to najma na pozorovanie mladych muzov pri loveckom vycviku. Tam niekde su korene jej tuzby robit chlapcenske veci ako je lov ci strelba z luku. Za okamih uz bola na strome a s obratnostou vevericky skakala z jedneho konara na druhy. Nakoniec vyliezla az na vrchol stromu a poobzerala sa na vsetky svetove strany. Vsade kam dovidela boli stromy, dalsie stromy a za nimi opat stromy. Len na severe z nich vycnievala Biela hora. Aj o nej uz pocula mnoho legiend. V jej utrobach je vraj zlozita siet jaskynnych systemov, ktore obyvaju zvlastne bytosti. Zo svojich jaskyn vraj nikdy nevychadzaju a o tom, ci existuju sa vedu dlhe diskusie. No nenasiel sa nik, kto by mal odvahu vstupit do tychto neprebadanych koncin a overit co z legiend sa skutocne zaklada na pravde. Podla opisov zachovanych v starych kronikach vyzeraju ako ludia, teda az na par drobnosti. Ich telo pokryva svetla pokozka, ovela svetlejsia ako ta ludska. Dalsim rozdielom je farba vlasov. Vsetky tieto bytosti maju svetle vlasy. Bez rozdielu. Musi to tak byt uz po niekolko generacii co maju vsetci muzi i zeny z tejto rasy iba svetle, takmer biele, vlasy. Oci tychto stvoreni su o malicko vacsie nez ludske a ich zrenicky maju nezriedka i neobycajne farby. Nakoniec usi. Podobne ako to byva u elfov, aj usi jaskynnych bytosti su spicate. Pravdepodobne mali niekedy v davnej minulosti spolocnych predkov. To sa Linwe uz v knihach nedocitala. O tom, ze existuju, je len kratka zmienka pri opise bojov o vladu nad Bielou horou. Podla nej podlahli silnym a nebojacnym rytierom zo severovychodu a uchylili sa do jaskyn. Vchod strazili vojaci ale ked ani po mesiaci z jaskyne nikto nevysiel, usudili, ze zrejme v nej vsetci zahynuli od hladu. Druha verzia pribehu, ta co sa siri ustnym podanim, hovori, ze v jaskyni nasli zdroj zivota a ziju v nej dodnes.
Priznanie
Zatial co Linwe spoznavala neznamu krajinu, Lonor zvolal vsetkych obyvatelov Algaru do chramu. V urcenu dobu uz bola chramova sien zaplnena takmer do posledneho miesta. Pred tym, nez zacal hovorit, poobzeral si Lonor dobre znamy interier chramu. No dnes mu pripadal akosi zvlastne iny. Lavice mali dnes este krajsiu hnedu ako inokedy a vitraze okien… Zdalo sa mu, akoby niektore z nich videl prvykrat. Ked sa pokochal krasnym vybavenim budovy, pohladom na zaplnene chramove lavice sa uistil, ze nikto nechyba. Potom vystupil pred ostatnych starsich a prehovoril:
„Dnes som vas nezvolal, aby som vam cital poucenia z knih po nasich predkoch. Ani preto, aby sme konali obete a meditovali nad dovodom tych hroznych veci, ktore sa stali. Zvolal som vas vsetkych, aby som vas poziadal o odpustenie.“ 
V chrame sa rozliehal sum, ktory sprevadzal nechapave pohlady algarov. Dokonca aj ostatni starsi povstali a uprene hladeli na Lonora. Nechapali co to ten chlap hovori. Taketo nieco rozhodne necakali.
„Co to ma znamenat?“ - opytal sa prekvapene jeden z nich. 
„To ja za to mozem...“ - pokracoval Lonor - „...ja nesiem zodpovednost za to, co sa stalo. Veril som, ze ked budeme dodrziavat nase zasady, staneme sa lepsimi ludmi a zlo nas bude obchadzat. Ze sa nebudeme bat a budeme svetlom nadeje pre ostatne narody. Veril som, ze nasa krasna dedina bude miestom odpocinku pre utrapenych a nasa pokora a cistota zmeni kazdeho, kto sem vkroci. Ale mylil som sa. Svet nefunguje podla nasich pravidiel. Ma svoje vlastne. A tie sa, zda sa, nezmenia. To my sme ti, co sa musia zmenit!“
„O com to, prosim ta, hovoris?!“ - okrikol ho jeden zo starsich.
„Vratia sa! Pridu necakane a budu rozhodnuti nas vyhubit! A co urobime my?! Budeme verit, ze sa nad nami zlutuju? Alebo sa pripravime a budeme im celit!?“
Sienou sa ozyval sum a pritomni len neveriacky hladeli na Lonora.
„Nidas sa nezastavi pred nicim, az kym nedosiahne to co chce! Budeme iba cakat na ich mece?! Budeme iba cakat na ich pochodne?! Ja sa uz nemozem dalej pozerat na to, ako vypaluje jednu dedinu za druhou, zatial co my sa zabavame a meditujeme...“
„Ty si sa pomiatol, Lonor! Ako mozes vyslovit nieco take? Vari uz nemas uctu ku tym, co prisli na toto miesto. Ku nasim predkom, ktori sem prisli pred davnymi casmi a zanechali nam mudrosti zivota? “ 
„Nic ti nebudu platne mudrosti zivota, ked budes mrtvy!“ - skepticky odvrkol Lonor.
Vsetci v chrame boli rozruseni a neskryvali svoje prekvapenie. To predsa nemoze byt Lonor! Takehoto ho nepoznaju...
„Musime sa pripravit na boj!“ - zvolal Lonor a uprel svoj pohlad na zhromazdeny dav. Prezeral si tvare pritomnych muzov. Hladel im priamo do oci, skumal ako sa zatvaria.
„Ty si sa zblaznil! Nikto z nas predsa nevie bojovat! Ved ani len zbrane nemame...“ - vykrikol dalsi zo starsich.
„Vybudujeme si opevnenie, vyrobime zbrane a naucime sa bojovat! Inak sem Nidas pride aj so svojou armadou a vsetkych nas pozabija!“ - obratil Lonor svoj pohlad ku starsim: „Tentokrat to musime vziat do vlastnych ruk! My sami sa musime vzopriet zlu a porazit ho.“ 
„Cela nasa spolocnost a nasa bytie je postavene na viere v zivot v mieri a ty chces vyrabat zbrane?! Chces aby sme zanechali vsetko cim sme?! Nemozem uverit, ze take nieco pocujem prave z tvojich ust! Kam sa podelo vsetko tvoje ucenie o...?“
„Jedine ak sa naucime bojovat, mame sancu na zivot v mieri!“ - prerusil Lonor starejsieho.
Potom sa postavil celom k davu a pokracoval: „Mozete ist domov a verit, ze som sa pomiatol, alebo mozete ist so mnou a spolu sa pripravime na boj, ktory nas istotne neminie. Nidas sa vrati a bude este zurivejsi ako doteraz. Nehovorim to preto, aby som vas vystrasil. Hovorim vam to preto, aby sme tu nezahynuli. Alebo vam snad toto miesto za to nestoji? Nestoji vam za to vas zivot?!“ 
Este raz si Lonor pozrel zhromazdeny dav prisnym pohladom a odisiel. Sepot v chrame ustal. Nikto neprehovoril ani slovo. Takmer bolo pocut prach ktory sa vznasal v lucoch svetla prenikajucich do vnutra cez pestrofarebne skla. Dokonca aj ostatni starejsi ostali ticho sediet na svojich miestach. Niektori s otvorenymi ustami. Nakoniec jeden z nich vstal a predsa len prehovoril.
„To, co tu Lonor hovoril, nemozno brat na lahku vahu. Ak je situacia skutocne tak zavazna, budeme musiet ucinit nejake rozhodnutie. Rada starsich celu tuto vec preskuma a zajtra o tomto case sa tu opat vsetci zideme...“ 
Na to sa zo stoliciek zodvihli aj ostatni starsi a spolocne odisli z chramu. Ludia ostali v rozpakoch a zhovarali sa medzi sebou o tom, co sa prave pred ich zrakmi odohralo. To sa im snad iba zda. Musi to byt sen! Nie je predsa mozne, aby ten, ktory bol najvacsim zastancom zivota bez zbrani, ich zrazu vyzyval ku vytvoreniu armady. To nebude len tak. Nieco za tym bude. Nieco viac, nez to, co tu dnes videli. Nieco viac, nez to, co vcera zazili. Ale vsetko im je zatial skryte. Mozu sa iba domnievat, mozu iba hadat. 


Navrat Thondora
Linwe uz dalej nepokracovala, rozhodla sa, ze prenocuje na tomto mieste. Jej unavene telo by ju uz dalej nevladalo niest. Sediac pri ohni myslela na Nidwen a spominala na ich spolocne zazitky. Viecka jej pomaly klesli, ale usi pozorne pocuvali. Kazde prasknutie, kazdy suchot v krikoch... 
Dalsi den vyrazila na cestu len chvilu po vychode slnka. Opat bola plna sil a odhodlania. Les sa jej uz nezdal taky nevludny ako vcera. Bol pre nu tajomne krasny a priatelsky. Polahky nachadzala cesticky v krovinach, a aj tych krovin bolo coraz menej. Cim dalej isla, tym viac sa zacal podobat na les aky pozna z domova. Na ten, ktory bol jej utociskom, ked bola smutna. Na ten, v ktorom sa s Nidwen hravala. Ten, ktory bol jej tichym spovednikom v casoch zlych aj dobrych. Dokonca sa jej zdalo akoby boli niektore zakutia uplne rovnake. Bola sama v neznamej krajine, ktora jej tak velmi pripominala domov. Tam sa znovu zisli vsetci starejsi a obyvatelia Algaru, aby sa rozhodli ako dalej...
Lonor stal tentokrat bokom. Pod kapucnou sa na sklonenej hlave ukryvala smutna tvar. Nebol to on, kto sa ma dnes rozhodnut. On sa uz rozhodol. Teraz len mlcky pocuval ako starejsi prehovaraju k vystrasenemu ludu a bol coraz viac nepokojny. Ani oni totiz neboli prilis jednotni v nazoroch. Spolahnut sa na vieru, alebo na seba samych? I ludia to vnimali kazdy po svojom. Kazdy chcel nieco povedat, az sa nakoniec zdalo, ze hovoria vsetci naraz. Uprostred tejto vravy sa zrazu otvorili tazke dvere chramu a dnu preniklo jasne denne svetlo. Lud stichol a pohlady vsetkych smerovali ku dveram. Zo svetla vystupovala nejasna silueta muza. Vysoka urastena postava so sirokymi ramenami pomaly kracala smerom ku starejsim. Ked sa dvere zatvorili, ludia v nej neisto rozpoznavali znamu tvar.
„Thondor?“ 
„Ano, je to on!“ 
„Thondor!“ 
„Pozrite Thondor sa vratil!“ - ozyvalo sa zo vsetkych stran.
Chram sa naplnil nadsenim a bol plny ocakavania.
Thondor sa neobzrel ani napravo ani nalavo a zamieril priamo ku Lonorovi. Zdalo sa, ze vytiahol nieco z kapsy a podal to svojmu priatelovi.
„Je to ona?“ - opytal sa Lonor posepky.
Pootvoril vrecusko a uvidel nadherny drahokam. Bol velky ako zovreta past maleho chlapca a svetlo sa v nom menilo na duhu.
„Toto je Mocny Mesiac! Jeden z troch...”
“Ako si ku nemu prisiel?” - opytal sa zvedavo Lonor.
“Vyhral som ho v jednej krcme v Sazare. Dlho som patral po tom, ako ze ho to volaju... Po Garthonovi. Ale toho panaka nie a nie objavit. Akoby sa bol pod zem prepadol. Ej veru vyhladlo mi po takej dlhej ceste. Uz som si potreboval niekde zlozit hnaty aj do zaludka niecoho tepleho. Nuz teda, vosiel som do prveho hostinca, o ktory som zakopol. Kym som na jedlo cakal, zacul som ako sa taki chlapici mrnavi o volajakom turnaji silakov rozpravaju. Usi som poriadne nastrazil ked dosla rec na to, ze hlavna cena je nejaky drahokam. Tak som sa i ja do toho turnaja prihlasil. Ved co ak by... Pomyslel som si... Mec svoj som dal ako zapisne. Poviem ti, nebolo to med lizat. Veru nechybalo vela, a bol by som sa vratil odtial bez meca. Mozno i bez ruky...” - povedal Thondor a zacal sa smiat z plneho hrdla. 
Ale ostatnym moc do smiechu nebolo. Ked si to Thondor uvedomil, opytal sa Lonora, co sa deje. Ten mu v skratke porozpraval, co sa stalo a aj o svojich obavach, ze sa Nidas vrati. Potom sa otocil smerom ku zhromazdenym a prehovoril:
„Ludia Algaru, nebojte sa! Pocas mojich ciest som navstivil mnohe miesta a vela z nich bolo spustosenych po najazdoch Nidasovych vojsk. Videl som dediny, po ktorych neostalo takmer nic. Ludi vojnou vselijako dokalicenych. Bezbrannost a strach bolo citit po celej krajine. Ale teraz sa uz nemusite bat! Nikto si netrufne napadnut narod, ktory chrani Mocny Mesiac!“ 
Vzal do ruk kamen a zodvihol nad hlavu tak aby ho vsetci videli. 
Slnecne luce cez neho prenikali a naplnili chram svetlom a nadejou. A tu si so sebou odniesli domov, presvedceni, ze im uz nic nehrozi. Len jeden z nich si tym nebol az taky isty...
Zavrety v kniznici, celu noc skumal Lonor rukopisy algarskych predkov. Hladal v nich akukolvek zmienku o Mocnom Mesiaci a dalsich dvoch kamenoch. Nerozumel tomu ako by ich mohol nejaky kamen ochranit pred vojnou. Neveril v magicku moc kamenov, ani v Mocny Mesiac, ani v Modru hviezdu. Ak by to bola pravda, Garthon by isto uz vyuzil jej silu a neskryval by sa niekde v lesoch. Nedavalo to zmysel. 

Jama
Dva dni putovala Linwe cez les. Dufala, ze ma uz za sebou aspon polovicu cesty. Napriek tomu vo svojom usili rozhodne nepolavila. Citila, ze je kazdym krokom blizsie ku Nidwen. Co nevidiet by mala dojst na kraj lesa a uvidiet odtial skalne bralo, na ktorom je Nidasov hrad. Ked sa zotmelo, pokracovala dalej za svetla pochodne. Nakoniec ju predsa len premohla unava, a tak sa utaborila. Noc bola az nezvycajne pokojna, nepocula praskanie vetiev, ani suchotanie v krovi. Linwe tomu neprikladala nejaky vyznam. Bola taka unavena, ze takmer okamzite zaspala. 

Z travy uz zmizla takmer vsetka rosa, ked sa Linwe zobudila. Rychlo vsetko zbalila a vyrazila za Nidwen. Jej kroky boli dnes dlhsie nez obycajne. Nahlila sa za svojou sestrou. Velmi ju tuzila vidiet a radsej si ani nepredstavovala, co vsetko asi jej sestra v tom nepriatelskom prostredi preziva. Po nejakom case vsak zacala byt nepokojna. Pocula nieco, co znelo ako buracajuca divoka rieka. Ale tu predsa ziadna byt nema! Iba take male potociky... pomyslela si. Isla za tym zvukom, aby sa presvedcila, ze je to naozaj tak. Stala na brehu sirokej rieky, aku este v zivote nevidela. Ako je to mozne? Isla som predsa presne podla Lonorovych pokynov. O ziadnej velkej rieke mi nehovoril! Vtom si spomenula na mapy, ktore vzala z chramovej kniznice. Vybrala najvacsiu z nich. Prechadzala po nej prstom a snazila sa prist na to, kde sa teraz nachadza. Tieto mapy neboli velmi podrobne. Algari sa prilis nezaujimali o to, co sa okolo nich nachadza. Mnohi z nich v zivote neopustili rodnu dedinu. Aj napriek tomu to stacilo na zistenie, ze vychodne od Algaru je len jedna taka obrovska rieka – Vale. Pretekala takmer celou krajinou, ktora bola na mape zobrazena. Vsimla si, ze ku Nidasovmu hradu sa dostane ked pojde proti jej prudu. Takze mala zrazu jasno v tom, kadial povedu jej dalsie kroky. A bola aj celkom rada, ze vidi konecne nieco ine nez stromy a kriky. Cesta po brehu bola omnoho prijemnejsia, nez predieranie sa hustinami. Toto mi Lonor zatajil! - pousmiala sa – Ved ja mu to vsetko spocitam, ked sa vratim. uz rozmyslala nad tym, co mu zase vyvedie ako „odmenu“ za to, ze ju poslal tou trnitou cestou, ked ist tadialto bolo ovela jednoduchsie. Kym nezapadlo slnko tomu tak aj skutocne bolo. Nechcela preto zastavovat, rozhodla sa, ze pojde aj v noci. Vsade bolo ticho, len obcas mala pocit, akoby ju niekto pozoroval. No ked sa otocila, nevidela ani nepocula nic podozrive. To je len strach, Linwe. Nic tam nie je... Upokojovala samu seba. Ale pre istotu, uhasila pochoden v rieke a dalej kracala len za svitu mesiaca. Bala sa. Aj ked si to nechcela pripustit, mala strach. Rozbusilo sa jej srdce a zrychlila krok. o chvilu si uvedomila, ze uz nekraca, ale bezi. Pred cim to vlastne uteka? Zastala, aby sa rozhliadla okolo seba. Nalavo temny les. Napravo tiez temny les. A medzi nimi sa ako strieborna stuha vlnila mohutna rieka. v jej vlnach sa odrazal svit mesiaca. Obzrela sa za seba. Vratit sa nemoze, musi ist dalej. Presla len zopar krokov, ked sa odniekial ozvalo volanie o pomoc. 
„Pomoc! Je tam niekto? Prosim pomozte mi!“ - znelo vystrasene volanie.
Ale Linwe nikoho nevidela - „Kde si? Kto si?“
„Pomoc, spadol som do jamy! Neviem sa odtialto dostat!“ 
Ten hlas prichadzal z lesa na druhom brehu a neustale naliehal. Linwe bola bezradna. Chcela tomu uboziakovi pomoct, ale prud rieky bol prilis silny na to, aby ho preplavala. 
„Je mi to luto, nejde to! Nedostanem sa ku tebe!“ - zakricala smerom ku druhemu brehu.
„Most!“
„Coze?“
„Most! Je tam most!“ - odpovedal.
„Ano, uz ho vidim! Vydrz, hned som tam!“
Rozbehla sa proti prudu a matne obrysy mosta, ktory videla z dialky, naberal coraz jasnejsie kontury. Aj ked mostom by to nazval len malokto. Tych par prehnitych dosiek pripevnenych na lanach by sme mohli nazvat nanajvys lavkou, ale mostom urcite nie. Opatrne vkrocila na prvu z nich a pevne sa drzala lan po stranach. D nedoverou kladla jednu nohu pred druhu a citila ako sa tato chaba lavka vlni s kazdym jej pohybom. Dolu, pod jej nohami, buracal mohutny prud rieky. Narazal do ostrych skal, a hluk rozbitych vln nemilosrdne pripominal kazdemu, aky osud ho caka ak urobi na moste chybu. Snazila sa na to nemysliet a divala sa priamo pred seba. uz bola takmer na druhej strane, ale az tam zistila, ze niekolko poslednych dosiek chyba. Postavila sa teda obidvomi nohami na lano vlavo a pomaly sa posuvala smerom ku brehu. Lana sa nahle zakolisali, akoby niekto dalsi vstupil na lavku. Linwe otocila hlavu, aby sa pozrela, co sa deje, ale vtom stratila rovnovahu. Posmykla sa a v zmatku sa pustila horneho lana. V okamihu uvidela samu seba ako pada do studenej rozburenej rieky. Nastastie sa v poslednej chvili zachytila rukou o spodne lano. Most sa poriadne rozhojdal. Niekolko dalsich dosiek sa z neho uvolnilo a spadlo do rozburenej rieky. Tam sa ich zmocnil silny prud a roztriestil ich o skaly. Linwe sa drzala pevne. Podarilo sa jej uchopit lano aj druhou rukou a z poslednych sil preruckovat az na breh. Cela roztrasena sa este uistila, ze na moste nik dalsi nie je, a vbehla do lesa, odkial bolo pocut to naliehave volanie o pomoc.
„Halo, kde si? Uz som tu, pomozem ti!“ 
„Tu som, dole v jame, mam zranenu nohu...“
„Vydrz, som blizko...“ 
Presla len zopar krokov a uvidela hlboku jamu. Na jej dne bolo male stvorenie. Nebolo vyssie ako sestrocne dieta, tvar vsak malo zvraskavenu ako starec. Odev sa podobal tomu aky nosili zbrojnosi Nidasovho vojska, bol vsak ovela ovela mensi. Zeleny, na hrudi presivany, stiahnuty opaskom s kapsickou a puzdrom, v ktorom bol zasunuty miniaturny mec ci dyka. Spod kratkeho plasta s kapucnou sa na Linwe pozeral par velkych prosiacich oci.
„Kto si?“ - opytala sa zvedavo Linwe. Pocula uz o takychto bytostiach, ale este nikdy ziadnu nevidela.
„Zeq. Tak ma volaju. Spadol som do tejto jamy, ked som si hladal nieco pod zub, a neviem sa odtialto dostat...“
Linwe si jamu pozorne prezrela. Jej steny boli strme a hladke, nebolo divu ze sa mu nepodarilo odtial vysplhat.
„Asi to je nejaka pasca.“ - povedala.
„Pasca, ci nie, to je jedno, len ma uz odtialto vytiahni!“ - naliehal Zeq. 
„Pockaj chvilu, pohladam nieco, cim by som ta vytiahla.“ - povedala Linwe a pohladom uz hladala v okoli co najdlhsi konar.
„Nepockam!“ - odvrkol nervozne Zeq. 
Linwe sa nahla sa cez okraj jamy, aby sa uistila ze pocuje dobre. Prisnym zamracenym pohladom sa pozrela na toho maleho skriatka. Slova neboli potrebne.
„Neboj sa, pockam, nikam nepojdem!“ - opravil svoju odpoved Zeq, ked uvidel jej prisny pohlad. 
„Ved kam by som asi tak mohol ist...:“ - zahundral si sam pre seba.
Za okamih sa vedla neho objavil dlhy konar, dostatocne silny, aby sa po nom vysplhal hore. 
„A ty si kto, krasna pani? Kde sa tu beries? Navyse takto v noci...“ - opytal sa Zeq, ked uz stal nohami pevne na zemi.
„Ja som Linwe. Prichadzam z Algaru a som na ceste za svojou sestrou, ktoru uniesol Nidas. Potrebujem sa dostat do hradu za Bielou horou. Skor nez sa jej nieco stane...“ 
„Sama?! V noci?! Tu?!“ - povedal Zeq prekvapene.
„Vsetci ostatni sa boja, ze...“ - nestihla dopovedat.
„Odkial ze to si? Algar? Algar, Algar... uz viem! Uz som o tom mieste pocul. Vylucene! Ty nemozes byt z Algaru! Odkial teda si?“ 
„Nemozem? Preco by som nemohla?“ - zacudovala sa Linwe.
„Algari nemaju zbrane! a ty mas dokonca dve!“ 
„Mylis sa Zeq, my mame zbrane! Ale pouzivame ich iba na lov zveri. Aby sme nakrmili svoje rodiny. Nie sme ako ostatni, co medzi sebou neustale bojuju.“ 
Zeq tomu aj tak nemohol uverit a pozeral sa na Linwe s nedoverou. Vsimla si jeho prizmureny pohlad, a spytala sa:
„A ty si odkial, kde je tvoj domov? Ako to, ze si tu sam? Kam teraz pojdes?“
„No predsa s tebou. Nemozes ist predsa sama v noci cez les! Potrebujes niekoho, kto ta ochrani.“
Linwe mala co robit aby nevybuchla smiechom: „Ty ma ochranis?“ - spytala sa a premeriavala si pohladom toto male stvorenie. 

Kamen
V davnych casoch, ked na mieste kde teraz stoji majestatny hrad Sazar, boli iba stromy a skalne bralo vystupujuce z rozburenej rieky, obyvali okolite lesy male bytosti. Skriatkovia, ako ich niektori nazyvali, travili vacsinu casu v jaskyniach a stolniach. Tam tazili rozne kovove rudy. Boli velmi zrucni a vytazeny material vedeli aj nalezite spracovat. Vyrabali z neho zbrane, brnenie a rozne nastroje, ktore potom vymienali na trhoviskach za jedlo, vino, latky, kozusiny, ci ine veci. Volny cas travili najma popijanim vina a hranim hier. 
Jedneho dna sa na brale usadila skupina ludi. Vyrubali vsetky stromy na plosine a urobili si tam pribytky. V lesoch bol dostatok zveri a rieka bola plna ryb. Postupne sem prichadzali dalsi a dalsi osadnici. Prisli sem cele rodiny, niektore aj s dobytkom. Nikto nevie odkial sa tu vzali a cim bolo toto miesto pre nich tak zaujimave, ze sa rozhodli pre zivot prave tu. Ich pritomnost sa vsak zdala byt pre skriatkov vyhodnou. Nemuseli chodit predavat svoje vyrobky tak daleko ako predtym. Obidve spolocenstva vedla seba pokojne nazivali dlhe roky. a ked sa zacal stavat hrad, mnohi zo skriatkov zanechali pracu v baniach a nechali sa najat ako robotnici na jeho stavbe. Praca to bola rovnako tazka a nebezpecna, ale boli na dennom svetle a dychali cerstvy vzduch. Nehovoriac o pohostinnosti, ktorou si ich novi susedia ziskali. Sazar, nedobytna pevnost a legenda medzi hradmi, bol v skutocnosti postaveny tvormi nie vacsimi ako ludske dieta. Z casti bol vytesany do skalneho masivu a zvysok tvorili vysoke kamenne hradby, ochranujuce nadvorie kde stal honosny palac, niekolko dalsich obytnych a hospodarskych budov a zopar vezi. Ku hradu viedla iba jedina pristupova cesta. Strazena viacerymi pozorovatelnami, klukatila sa v lese na vychod od hradu. Hlboku roklinu pred hradnou branou preklenul tazky padaci most. 
Ked bol hrad dokonceny, ti, co ho stavali, dostali povolenie byvat za jeho murmi. Vacsina skriatkov sa usadila v priamo v nom alebo pod hradbami. Ale cas a prilisna pohodlnost z nich spravili poskokov a zabavacov hradnych panov. Niektori sa stali miestnymi kovacmi. Pre skriatkov, co ostali nadalej pracovat v stolniach, nastali tazke casy. Bolo ich malo. Praca im isla pomaly a zdalo sa, akoby hora uz vydala vsetko svoje bohatstvo. Najst rudu bolo coraz tazsie a zacali mat obavy o nedostatok potravin pre svoje rodiny. A ked uz mali pocit, ze doslo k tomu najhorsiemu, prisla dalsia rana. Zaval. Ked sa v jednej z bani pokusali presekat kusom skaly, povolila jedna z podpier a strop sachty sa s buracanim zrutil a odrezal niekolko skriatkov od sveta. Este sa nestihol rozptylit prach, uz pribehli na pomoc dalsi, ktori sa nachadzali nedaleko vo vedlajsej chodbe. Odhadzovali jeden kamen za druhym, a nestarali sa o to, ci sa strop opat nezruti. Kricali na svojich priatelov, aby sa uistili, ze su nazive, lenze nik im neodpovedal. Odhadzovali sutinu vsetkym co mali po ruke, dokonca aj holymi rukami. Po chvili sa im podarilo urobit otvor, cez ktory prenikali luce svetla. To svetlo ale vychadzalo spoza zavalu! a ziarilo farbami duhy. Nemohli uverit vlastnym ociam. na kope hliny a kamenia sa trblietal krystal, aky este nikdy predtym nevideli. Omameni jeho krasou, chvilu mlcky stali a divali sa nan. Jeden zo skriatkov ho vzal do ruk a vtom zacal jas krystalu postupne slabnut, az prestal ziarit uplne. Stale to bol nadherny kamen, ale teraz bol akoby bez zivota. 
„Co to ma znamenat!? Co sa to s nim deje?“ - pytali sa jeden druheho. Odpovedou im bolo iba nechapave krutenie hlavou. 
„Vezmime ho ku Garthonovi, on bude vediet co je to za kuzlo.“ - navrhol jeden z nich.
Zabalili teda kamen do satky, vlozili ho do kozeneho vrecuska a vybrali sa do lesa za mudrym carodejom. 
Snad v tom najtemnejsom kute sazarskeho lesa stala nenapadna drevena chalupka. Clovek by povedal, ze patri niektoremu zo skriatkov. Zo vsetkych stran bola obrastena popinavymi rastlinami a dvere do nej by naslo neskusene oko iba tazko. Garthon si na spolocnost ocividne moc nepotrpel. Uz sa takmer zotmelo, ked skriatkovia konecne dorazili ku chalupke. Z komina pomaly stupal biely dym, a cez okno, teda ak to tak mozno vobec nazvat, uvideli vo vnutri zhrbenu postavu. 
„Chodte prec!“ - krical carodejnik spoza dveri mrzutym hlasom. 
„Nic nekupim! uz som vam to povedal minule! Nerozumiete tomu?! Nemam zaujem...“ 
Vsetci skriatkovia spravili krok dozadu, ked uvideli tmavu postavu ako sa na nich zahnala palicou. 
„Neprisli sme ti nic nukat, potrebujeme tvoju radu...“
„Ja rady nerozdavam!“
„Nechceme to zadarmo, zaplatime ti.“
„Ha! A cim by ste mi asi tak zaplatili? Zajacom?!“ - chichunal sa Garthon zlomyselne.
„Dobre, dobre... Tak sa pod aspon pozriet, taketo nieco si este nevidel!“ - pokusali sa skriatkovia prebudit Garthonovu zvedavost.
V domceku cosi zasramotilo a o chvilu sa vo dverach zjavila zhrbena postava, v dlhom ciernom plasti. Opierajuc sa o palicu vykrocil Garthon pred svoj pribytok a v jeho zvedavych ociach sa odrazal plamen horiaceho krbu. Polovicou tvare, ktoru mal osvetlenu sa obratil ku skriatkom: „Tak teda, ukazte, co to mate!“ 
Opatrne vytiahli starostlivo zabaleny krystal z vrecuska. 
„Kremen?!“ - pozeral Garthon nechapavo: „To ste sem prisli iba kvoli tomu aby ste mi ukazali kremen?! Robite si zo mna srandu?! Za to zaplatite...!“ 
Uz dvihal palicu nad hlavu a na perach mal slova zaklinadla, ked sa kamen znovu rozziaril a jeho jas naplnil miesto, na ktorom sa nachadzali. V bielej ziare pulzovali luce vo vsetkych farbach duhy. Trvalo to iba kratky okamih a potom kamen opat zhasol.
„Kde ste ho...? To predsa nie je...“ - zamrmlal nezrozumitelne Garthon, a stratil sa v utrobach svojho pribytku.
Akoby bez zmyslu bral do ruk rozne knihy a zvitky papiera. Rovnako rychlo ako ich vzal, ich hned aj odkladal. Az to vyzeralo, ze sa pri tom aj zapotil. 
„Tu je to!“ - mrmlal, zatial co prizerajuci sa skriatkovia, sa nezmohli na slovo. 
„Toto je ona!“ - hrdo vytiahol zapraseny zvazok z police. Stalo na nom: Legenda o troch kamenoch.
Prepadnutie
Zeq a Linwe kracali dalej proti prudu rieky. Mesiac im svietil na cestu a strach, ktory mala Linwe este pred chvilou, bol uz prec. 
„Tak, povies mi uz konecne odkial si?“ - spytala sa a vycitavo hladela na Zeqa, ktory sa stale vyhybal odpovedi.
„Zo Sazaru.“ - priznal sa konecne.
„Preco si tak daleko od domova? A sam...“ 
„Nebavilo ma to tam. Stale tie iste tvare. Uz ich poznam naspamat. Chcem spoznat ine kraje. Chcem ist co najdalej.“
„A to ti nechyba rodina? Priatelia?“
„Nemam rodinu, ani priatelov.“
„Ako to?“ 
„Som jedinacik, a moji rodicia uz boli stari...“
„To mi je luto.“
„To nemusi“
„Nemusi?“ - opytala sa Linwe prekvapene.
„Oni su uz na lepsom mieste ako je toto. Tak nam to aspon od malicka hovoria...“
„Aha.“ - prikyvla na suhlas. 
„Kde vsade si uz bol?“ - pokracovala zvedava Linwe.
„Este nikde. Len pred par dnami som vyrazil. Isiel som proti prudu rieky. Ale vzal som si malo jedla. Kusok od mosta taborila skupina muzov. Chcel som ich poziadat o kus chleba, ale ked ma zbadali, neviem preco, nahnevali sa a hodili ma do jamy. Tam som bol az kym si neprisla ty.“
„Chudacik, pockaj, tu v taske mam este nejaky chlieb aj ovocie. A zajtra si nieco ulovime.“ - ponukla sa Linwe.
Zeq prikyvol, ale nic nepovedal, to uz mal totiz plne usta. 

Linwe sa zahladela na sever. Tam niekde je mala Nidwen. Podvedome zrychlila krok a Zeq ju nasledoval. A mal veru co robit, aby jej stihal. Ani sa nenazdali a zacalo svitat.
Krajina sa opat menila. Husty les ustupoval, pribudalo coraz viac suchych listnatych stromov a krovin. Rozhodli sa to obist cez horu na severozapad od nich. Nevyzeralo to nijako narocne, ale strme stupanie bolo vycerpavajuce. Postupovali pomaly, a tak bola Linwe rada, ze sa im v noci podarilo prejst taky velku kus cesty. Na vrchole hory bola cistinka. Tam sa usadili, aby si upiekli zajaca, ktoreho sa Linwe podarilo cestou ulovit. Kym ho Zeq stahoval z koze, ona presla na skalny vystupok, aby sa rozhliadla. Pod jej nohami sa rozprestierala rovinata sucha krajina. na severozapade sa do oblakov tycila Biela hora a na vychod od nej, na mohutnom skalnom brale, stal hrad. Bola stastna. uz je tak blizko. Zajtra uvidi svoju malu sestru. Ale teraz si musi odpocinut a nabrat silu. Vratila sa ku Zeqovi a rozlozila ohen. 
„Teda, moc masa na nom nie je...“ - hundral Zeq, hladiac na opekajuceho sa zajaca. „Mala si ulovit nieco vacsie! Takto budem vecer zase hladny.“ 
„Ale Zeq, sam vidis, ake su tieto lesy skupe na zivot. Ked si taky mudry, chod a ulov nieco ty!“ - nedala sa Linwe.
„To si pis, ze pojdem! Ale az ked sa najem.“ - hundral Zeq dalej.
„To su vsetci skriatkovia takyto protivni?“ - podpichovala ho Linwe. 
Zeq neodpovedal. 
„Pocujes to? Nie sme tu sami!“ - zasepkal a vyplasene sa obzeral okolo seba. 
Mal pravdu. Z lesa sa vynorila skupina ozbrojenych muzov.
„Pozrime sa, koho to tu mame?! To je ten mrnavy zlodej! Chytte ho!“ - zakrical jeden z muzov a ostatni sa ku nemu okamzite rozbehli.
Zeq zmizol v lese a muzi bezali za nim. Vystrasena Linwe nevahala ani chvilu, schmatla svoje veci a utekala smerom ku hradu. Co su zac? A preco maju o Zeqa taky zaujem? Zlodej? Odpovede budu musiet pockat, teraz sa musi pozerat pod nohy. Idu vobec za nou? Nechcela to vediet. Chcela sa co najskor dostat prec od tych ludi. Ale preco sa vlastne boji? Preco pred nimi uteka? Ved si ju mozno ani nevsimli. Obzrela sa a za sebou uvidela dve postavy, beziace priamo za nou. Kluckovala pomedzi stromy, prekvapena, odkial sa v nej zobralo este tolko sily. Bez, bez! Nezastavuj sa! Neobzeraj sa! Povzbudzovala samu seba. Zdalo sa, ze to vzdali, ze su uz daleko. Beh sa zmenil na rychlu chodzu. Ale nezastavovala sa. Co ak su stale tam? Niekde blizko, len ich kvoli porastu nevidi. Musi im uniknut. Nezastavi sa, kym si nebude ista, ze su prec. Minuty sa zmenili na hodiny, ale zastavit sa nemala v umysle. Musi si byt uplne ista, ze je v bezpeci. Slnko uz bolo vysoko a jeho luce ako sipy prenikali do husteho lesa. Linwe kracala dalej, hoci sa jej uz neraz podlomili kolena. Neustale sa cez rameno obzerala spat. Odhodlanie a unava sa v nej prelinali a striedavo ziskavali navrch. Je to predsa len uz niekolko dni co opustila svoju rodnu dedinu. 
„Na chvilu si oddychnem...“ 
Usadila sa v tieni velkeho duba a hlava jej pomaly klesala az spocinula na makkej trave. Zaspala. Za zatvorenymi ocami videla obrazy spomienok. Radostne tance na oslavach, dievcata ovencene kvetmi, hrdych lovcov vracajucich sa z lesa. Mudrych starcov citajucich legendy pri vecernom ohni... 
Keby len mohla vratit cas... Keby sa nic z toho, co za posledne dni prezila, nestalo... 
Keby bolo opat vsetko ako predtym... Hravala by sa so sestrami na lukach. Pocuvala spev vtakov, hladela na tajomne zapady slnka. Ale to je uz minulost. Teraz je sama uprostred neznamej krajiny, vystrasena a unavena. Unika pred neznamymi muzmi a jej sestra je uvaznena za murmi Nidasovho hradu. 

Starec a mesiac
„To snad nie je mozne!“ - mrmlal si Lonor popod fuzy - „Nie je tu nic o Mocnom Mesiaci. Nic o magickych kamenoch! Nechapem, odkial sa vsetky tie legendy beru! Najskor to budu iba rozpravky....“
Listoval v knihach celu noc, ale nic o zazracnych kamenoch v nich nenasiel. Boli to iba pribehy, ktore rozpravali pocestni. Ale nieco na nich bolo. Kto im veril, ten mal nadej a vieru v dobro. Tak ako Thondor. Teraz veri, ze je neporazitelny. Ale co zmoze nejaky kamen? Nik z Algarov ziadny taky kamen predtym nevidel. Ani ziadny zazrak, alebo kuzlo. Vsetko to boli len pribehy inych narodov. Stali sa bud to davno, alebo niekde velmi daleko. A kto vie ci sa vobec stali? Lonor im neveril. Iba mu zamotali mysel. Teraz, ked sa musi sustredit na uplne ine veci. Treba sa pripravit na boj. Nidas urcite pride, ale priatelska navsteva to nebude. Ako sa mu ubrania, ked nikto z nich nevie bojovat? Nevie a ani nechce vediet. Najma odvtedy co Thondor doniesol ten kamen. Musi najst sposob, ako ich presvedcit. Inak Algar padne. A co ak nepadne? Co ak je to predsa len pravda? Vsetko to o kamenoch a ich sile... Stale to vrtalo Lonorovi hlavou. Nechce nechat nic na nahodu. Ale ako to zistit? Ako to overit, vyskusat? Vybalil kamen z vrecuska a dokladne si ho obzeral.
„Co si zac? Si naozaj taky mocny ako o tebe hovoria?“ - prehovoril Lonor ku kamenu, akoby cakal od neho odpoved.
Chvilami mal pocit, ze aj ten kamen sa pozera na neho. 
„No nic, vratim ta, kam patris...“ - opatrne, starostlivo zbalil Mocny Mesiac do vrecuska.
„Je najvyssi cas sa rozhybat.“ - povedal sam pre seba a vysiel von podopierajuc sa o svoju palicu. 
Slnko sa uz dvihalo nad obzor. Ludia este stale opravovali ponicene stavby, vsade bol culy ruch. Dym z kovacskej dielne stupal a v dialke bolo pocut ako sa sekery zatinaju do stromov. V tvarach ludi bola nadej. Ta jeho sa vsak neupierala na kamen, ale na mlade dievca kdesi v lese. Az ho to zaskocilo. Zrazu v tom nevidel az taky velky rozdiel. Co bolo viac blaznive? Verit v zazracny kamen, alebo verit, ze si mlade dievca poradi s celym Nidasovym vojskom? Zacal mat obavy ci sa predsa len neunahlil. 
Ach ja hlupy starec, ako som len mohol...? Ako som mohol poslat to ubohe dievca same do sveta? Ved nebola nikdy ani len v najblizsej osade. Poslal som ju na smrt. Samu proti celej armade... Co som to len vykonal? Lonora premohli pochybnosti. Ako sa teraz pozriem jej matke do oci? Pripravil som ju o dve dcery. 
„Hlavu hore, starcek!“ - ozvalo sa mu za chrbtom, a na pleci ucitil priatelske potlapkanie.
„Coze si taky skormuteny? Ci nevidis, ze je dnes novy den?“ - povzbudzoval ho Thondor.
„Som hlupak! Poslal som Linwe samu za Bielu horu, aby vyslobodila Nidwen zo zajatia.“ - povedal Lonor s tazkym povzdychom.
„Nicoho sa neboj! Privediem ich obidve! Ani sa nenazdas...“ - dusoval sa Thondor a zapiskal na prstoch.
Spoza chalupok pricvalal jeho kon a zastal priamo pred nim.
„Kamen mas?“ opytal sa Lonora, zatial co vyskakoval do sedla.
„Mam.“ 
„No vidis! Tak sa neboj!“ - zakrical Thondor, lebo medzitym sa dal s konom do cvalu. Ostala po nom iba prasna stopa stracajuca sa v lese za dedinou. 
„No pekne!“ - povzdychol si Lonor. 
Vycital si co urobil, nevedel sa s tym zmierit. Povazoval to za svoje najvacsie zlyhanie, za hriech, ktory si nevedel a ani nechcel odpustit. Teraz s tym bude musiet zit. Comu verit? Kamenu? Kniham? Sebe samemu? Vela otazok, ziadne uspokojive odpovede. Trapil sa, ale na lutost nebol cas. Nidas nebude cakat na to, kym sa bude citit lepsie. Pride, coskoro. Ak zastihne algarov nepripravenych, caka ich porazka. Porazka je slabe slovo. To bude masaker. A to predsa Lonor nesmie dopustit. Ako jeden zo starejsich ma za tuto dedinu zodpovednost. Nie je cas sa lutovat, je cas vziat veci pevne do ruk.
V zajati
„Pozrite sa na nu, aka je chutnucka! az mi je luto, ze to musim urobit...“ - ozyvalo sa v temnych a chladnych chodbach hradneho zalara. 
„Coze?!“ - nechapavo krutili hlavami strazcovia hladiac na svojho velitela.
„Robim si srandu... Tu mas! a nech sa ta podlaha ligoce!“ - s hrozivym gestom polozil velitel strazi drevene vedro s vodou a handru pred male dievca. - „Ak na tej podlahe neuvidim lesk mojho brnenia, tak si ma nepraj, malicka!“ - vyhrazal sa a smial sa az sa mu brnenie na bruchu natriasalo. 
Utle dievcatko malo co robit, aby zodvihlo vedro plne vody. Aj bez tych retazi na rukach a nohach by jej to islo tazko, ale takto? Takto je to pre Nidwen este vacsie utrpenie. Napriek odporu ku celemu tomuto miestu, schyti mokru handru a dosledne umyva kamenne dlazobne kocky na vazenskej chodbe. Nemoze inak. Tak ju to doma naucili. Nikdy nerobi nic polovicato. Netrva dlho a kolena aj dlane ma krvave od hrubych skal, z ktorych boli urobene vsetky podlahy v hrade.
„Hej, dievca! Pozri co robis!“ - okrikne ju jeden zo strazcov a prstom ukazuje na potociky krvi tecuce v skarach medzi dlazobnymi kockami.
„Mas tu zem vycistit, a nie tu robit este vacsi bordel!“ - krical ako zmyslov zbaveny.
„Prepacte. Prepacte, ja som...“ - nevedela co ma na to povedat.
„Rob to poriadne, inak pojdes do diery!“ - otocil hlavu a jeho pohlad smeroval na koniec dlhej tmavej chodby. Tam sa stracalo aj svetlo pochodni, pripevnenych k stenam.
„Do diery nie! Prosim. Ja si dam... Budem si... Dam to do poriadku. Len ma nedavajte do diery, prosim.“ - zobronila Nidwen. 
Nechcela stravit dalsi den a noc v diere. Tak tam volali najtemnejsiu a najchladnejsiu celu zo vsetkych. Malu studenu miestnost bez okien, bez postele, zavretu tazkymi drevenymi dverami vystuzenymi silnymi pasmi kovu. Tam zatvarali len tych najhorsich vaznov, vrahov, vzburencov, zradcov a vsetkych, ktori sa znepacili Nidasovi, vladcovi hradu. Aj Nidwen sa tam uz ocitla. Zavreli ju tam za to, ze Nidasa uhryzla, ked ju uniesol z Algaru. Po dni a noci stravenej v diere bolo jasne, ze bude pre nu lepsie nevzpierat sa a radsej posluchat. Aj ked to znamena, ze bude musiet robit to, co nechce, zapriet seba samu a snazit sa hlavne prezit. Preto teraz umyva podlahu vo vazeni, a mlcky znasa ponizovanie. Len aby sa vyhla diere. Odtrhla si kus latky zo siat a zaviazala si krvacajuce kolena. Bolelo to. Ale ani zdaleka nie tolko, ako boli odlucenie od milovanej rodiny. Netusi co s nou bude a citi sa beznadejne. Dobre vie, ze nie je v Algare nikto, kto by sa odvazil Nidasovi postavit. Ale co ta Modra hviezda, o ktorej hovoril Nidas? Jedine ta ju moze odtial dostat. To je jej posledna nadej.
Kym sa ona trapila, strazcovia popijali vino a robili si z nej posmesky.
„Takato by sa mi aj doma zisla. Skoda, ze tu uz s nami dlho nebude...“ - povedal jeden z nich a pozrel sa von cez malicke okno. 
„O dva dni bude spln. Posledny, ktory uvidis.“ - chichunal sa skodoradostne hladiac na male dievca.
Znovuzrodenie rytiera
Rychlo ako vietor, cvalal Thondor lesnou cestou za Bielu horu. Nidasov hrad bol z Algaru tak na tri dni jazdy na koni. Takouto rychlostou tam dorazi o jeden den skor. Snad este nebude neskoro, spln sa nezadrzatelne blizi. Lonor bol z toho vsetkeho nepokojny. Trapilo ho, ze nedokaze urobit nic, cim by zvratil tuto situaciu. Osud Nidwen a celeho Algaru bol teraz v rukach Thondora a Linwe. Navyse bol stale presvedceny, ze vojna je nevyhnutna. Pride bez ohladu na to, co si ostatni myslia a comu veria. Vydal sa preto domov. 
V zadnej izbe, kde nikto cudzi nechodil, stala v rohu objemna truhlica. Lonor ku nej pristupil, oprel svoju palicu o stenu a rychlym pohybom strhol plachtu, pod ktorou bola ukryta. Po celej miestnosti sa rozviril prach. Cez male okno prenikalo dnu slnecne svetlo a jeho luce mierili priamo na tajomnu truhlicu. z vrecka vytiahol dlho nepouzivany kluc a vlozil ho do zamku. Dvakrat s nim pootocil. V zamku cosi zahrkalo, ale napriek obavam sa odomkol. Aj Lonor sam bol prekvapeny, ze po tolkych rokoch vobec este funguje. Zamok odlozil nabok a truhlicu pomaly otvoril. Neveril, ze ku tomuto vobec niekedy dojde. Naklonil sa a zo dna truhlice vytiahol dlhy leskly kovovy predmet. Pevne ho uchopil a zdvihol do vysky oci. Svetlo prenikajuce dnu sa od neho odrazalo do stran. Prach sa usadil a v ziari slnecnych lucov stal stary muz pevne zvierajuci dlhy mec. 
Hadam si to este pamatam... Pomyslel si Lonor a urobil rychly vypad vpred, parkrat svihol mecom do stran, a potom krok vzad. Nebol to iba mec, co ukryval Lonor vo svojej truhlici, bolo tam okrem neho ukryte tajomstvo. Lonor sa v Algare nenarodil. Prisiel sem pred mnohymi rokmi. Nikomu nepovedal odkial je a preco prisiel prave sem. Ale svojou ludskostou a dobrou povahou si ziskal srdcia miestnych natolko, ze sa po rokoch stal jednym zo starejsich. Naucil sa ich historiu, ich zvyky, a prijal ich za svoje. Pribehy zo starych knih rozpraval tak precitene, akoby ich sam prezil. Vsetci sa tesili na letne slavnosti, ked ich po veceroch cital pri ohni. Bol odnepamati jednym z nich. Koho by napadlo, ze je to v skutocnosti rytier z kralovstva Kabron, z velkeho opevneneho mesta na severe. Jeho rodicia boli zabiti v jednej z mnohych nezmyselnych vojen, ktore vtedy prebiehali po celej krajine. A tak bol vychovavany, spolu s dalsimi sirotami, na kralovskom dvore. Vacsina osirelych chlapcov sa stala bojovnikmi krala a on nebol vynimkou. Bol skvely bojovnik. Bol taky dobry, ze sa stal velitelom kralovho vojska. A nebojoval len v obrannych bitkach, viedol aj tazenia na ziskanie novych uzemi. Jedneho dna dostal od krala prikaz obsadit malu mierumilovnu dedinu na severe. V mnohom sa podobala Algaru. Zili tam prosti ludia, nestarali sa o mocenske zaujmy, chceli len pokojne zit. Ked tam Lonor so svojim vojskom dorazil, bol tym, co videl, uplne ocareny. Vojna bola jeho sposobom zivota, jeho vasnou a jeho chlebom. Nevedel si predstavit zivot inak ako ho poznal doteraz. Neustale sa presuvanie z miesta na miesto, vzrusenie z boja a pocit hrdosti z vitazstva. Ti druhi, ti porazeni, ti boli v jeho ociach vzdy len menejcenne tvory, poslusne sa sklanajuce pred jeho mecom. Nepovazoval ich za seberovnych. Vysmieval sa ich zufalej snahe ubranit sa, ich nedokonalym zbraniam. Teraz sa ale nikto nebranil, nikto nekrical, ani ho neprosil o zlutovanie. Take nieco este nezazil. Zvysok jeho armady cakal na rozkaz, ale ten stale neprichadzal. Ked ku nemu pristupila zena s chlebom v dlaniach, zodvihol Lonor svoj mec vysoko nad hlavu. Hladela mu priamo do oci. Lonor sa na nu uprene pozeral. Stacil by jeden rychly pohyb, aby bola o hlavu kratsia. Ale on sa len dival. Cas sa zastavil. Zrazu si uvedomil krutu pravdu. Nie je rytier, bojovnik, ani hrdina. Je iba obycajny vrah. Preco by mal zabit tuto zenu, ktora pred neho predstupila s darom? Preco by mal nutit, tychto ludi, aby sa mu podriadili? A preco to vlastne robil doteraz? Skor nez si na to stihol odpovedat, pricvalal jeden z jeho vojakov a zotal tej zene hlavu. 
„Dokedy budes cakat? Nemame na to cely den...!“ - vykrikol a spolu s dalsimi vtrhli do dediny - „Vy vsetci ste odteraz poddani Ligarta z Kabronu, najmocnejsieho vladcu Severu. Poddajte sa dobrovolne, inak skoncite ako tato zena!“ 
Netrvalo dlho a uprostred dediny zaviala bielo-zlta vlajka kralovstva Kabron. 
Po navrate domov, si kral Ligart zavolal Lonora, aby mu vysvetlil, co sa tam stalo. Kral bol z jeho konania taky rozruseny, ze ho vobec nevypocul. 
„Za svoju neposlusnost budes pykat! Nedopustim, aby ktokolvek takto znevazoval moje rozkazy! Vzburu v nasom vojsku netolerujeme! Zajtra na poludnie budes o hlavu kratsi, aby bolo vsetkym jasne, ze moje rozkazy platia pre kazdeho!“ - gestom dal znamenie strazi - „Berte ho! Nemozem sa na neho uz viac pozerat!“ 
Lonora odviedli do zalara, kde mal preckat noc. Na druhy den, zvolali obyvatelov Kabronu na nadvorie hradu, kde mal byt popraveny. Zviazany, pod dohladom niekolkych strazcov kracal na miesto popravy a prezeral si pohlady pritomnych. Uz ich viac neuvidim – pomyslel si. Zastal pred velkym hranatym balvanom. Po jeho pravici uz cakal kat s nabrusenou sekerou. 
„Na kolena!“ - zreval jeden zo strazcov. 
Druhy sa ho chopil a pritlacil mu hlavu o kamen. Na to sa ku nemu sklonil a nieco mu zasepkal do ucha. Kat zodvihol sekeru vysoko nad hlavu, aby ukoncil jeho zivot. Zahnal sa a s velkou silou svihol nadol. Lonor stihol uskocit, uvolnil si ruky, zviazane len naoko a rozbehol sa ku konom, co stali nedaleko. Sekera dopadla tvrdym uderom na skalu. Este stale tu mal priatelov. Vysadol na jedneho z koni a namieril si to ku brane.
„Chytte ho! Nesmie utiect!“ - krical Ligart uplne sokovany, tym, co prave videl. 
Ale uz bolo neskoro. Ked vojaci vysadali na kone, aby ho chytili, bol Lonor uz za branou. Nikto to necakal. Ludia prekvapene pozerali jeden na druheho. V ociach niektorych sa vsak objavili aj slzy dojatia. I niektori zo straznikov ukryvali pod prilbou brnenia usmev. 
Takto unikol Lonor z Kabronu a dlhy cas sa ukryval v lesoch, az sa nakoniec dostal do Algaru, kde sa usadil. Svoje tajomstvo nechal zamknute v truhlici a zil zivotom obycajneho cloveka. Teraz, ked sa po dlhych rokoch opat chopil rukovate meca, ucitil, ze este stale je v nom sila bojovnika, a ze ju este bude potrebovat.

Vyslobodenie
Nastalo rano. Pridlho spala Linwe ukryta pod dubom. Pomaly otvara oci a vzapati ich kvoli ostremu svetlu zavrie. Cosi vsak slnecne luce zatieni a ona sa moze konecne rozhliadnut okolo seba. 
„No, uz bolo nacase!“ - ozval sa spoza stromu muzsky hlas. 
Linwe intuitivne siahla po dyke, ale nebola tam. 
„Hladas toto?“ - opytal sa jej mlady muz drziac v ruke dyku jej otca. 
„Mna sa nemusis bat, neublizim ti. Keby som chcel, urobil by som to uz v noci. Ako sa volas? Ja som Langon.“ - prihovaral sa jej neznamy mladik. 
„Ja... Ja... Ja som Linwe...“ - odpovedala, zatial co sa snazila nahmatat aspon nejaky konar alebo kamen, ktory by po nom hodila, ak by to bolo potrebne. 
„Co tu robis?“ - opytala sa a poriadne si tohto cudzinca prezerala. 
Nebol ovela vyssi od nej a urcite nebol o mnoho starsi. Jeho tmave strapate vlasy mu padali do cela. Spod nich sa sem-tam ukazali tmavohnede oci. V hustej brade mal zapletene styri kratke vrkoce. Uprostred tvare mal pomerne velky a trochu spicaty nos. a usi mu trosku odstavali. Nevyzeral ako muzi v Algare. Ale urcite to nebol ziadny tulak. Odev mal kvalitny a cisty. Na boku v puzdre mal velky tazky mec. Mozno bol v tej skupine muzov, ktora ich prepadla vcera na obed. Ale nebola si tym ista. Udialo sa to tak rychlo a necakane, ze nemala cas si utocnikov lepsie obzriet.
„Davam na teba pozor. Vari nevies, ze su v tychto lesoch zbojnici? Keby ta tu nasli, nedopadla by si dobre.“ - povedal cudzinec, podavajuc jej dyku - „Mala by si byt opatrnejsia!“
„Kto si a co tu robis?“ - spytala sa Linwe.
„To same som sa ta chcel opytat ja. Toto nie je vhodne miesto na prechadzky pre slecny.“ 
„Nie som na prechadzke! Potrebujem sa dostat do tamtoho hradu.“

Prosim ta, naco by si tam chodila? Okrem vagabundov a ruin tam nic nie je.“
„Ale je! Je tam moja sestra. Uniesli ju a bojim sa, ze jej ublizia.“
„A to ju chces odtial dostat sama? Teda, odvaha ti nechyba!“ - pokyval hlavou na znak uznania. „Ja ta tam odprevadim. Nemozes predsa len tak prist sama do Nidasovho hradu. Co cakas, ze ich poprosis, a sestru ti vydaju? To ich asi moc dobre nepoznas. Navyse aj tieto lesy su plne vselijakej havede. A nemyslim tym len zvierata. To si tu skutocne sama?“ - Langon neveriacky krutil hlavou a obzeral sa okolo seba, ci nezazrie nieco podozrive. 
„No, bol so mnou jeden skriatok, ale vcera nas prepadli. Mne sa podarilo utiect, ale jeho asi chytili...“
„Skriatok, hovoris…?“ - skocil jej Langon so reci - „Ako ten skriatok vyzeral?“ 
„No, bol maly ako dieta...“ - rukou ukazala asi tak po pas. 
„To je jasne, ze bol maly, ked je to skriatok.“ - prerusil ju Langon nedockavo - „Nebolo na nom nieco zvlastne?“
„Vlastne ano, z jedneho ucha mal akoby trochu odhryznute...“ - nestihla viac povedat, pretoze ju opat prerusil.
„Ten vsivak! Ked sa mi dostane do ruk…!“
„Hovoril, ze sa vola Zeq a je zo Sazaru...“
„Ten mrnavy zlodej, nech si ma nezela, ked ho najdem...“
Mrnavy zlodej - ano, uz to pocula. Rovnako na neho kricali ti zo vcera. 
„Tak ty ho poznas?“
„Radsej by som ho nepoznal. Asi neexistuje podlejsie stvorenie ako je on. Je to klamar a zlodej! Pred niekolkymi rokmi vykopali jeho predkovia zvlastny kamen. Podla starej legendy, ten kto ho vlastni, nebude mat nikdy nedostatok. A bude to urcite pravda, pretoze u nas v Sazare sme mali vzdy hojnost potravy aj ostatnych surovin, pokial bol kamen v hrade. Jedneho dna sa vsak tomuto zlosynovi podarilo oklamat strazcov a kamen ukradol. Kratko na to postihla nase zahrady nejaka skaza. Rastliny nevydavali urodu a zvierata umierali. Ani rieka uz neprekypovala hojnostou ryb tak ako dovtedy. Musim ho najst a navratit kamen spat do Sazaru, inak je s nami koniec.“
„Hovori sa v tej legende aj o inych neobycajnych kamenoch?“ - pytala sa Linwe dufajuc, ze sa dozvie nieco aj o Modrej hviezde.
„Poviem ti to cestou.“ - povedal Langon a priviedol svojho kona, ktory bol uviazany nedaleko.
Linwe bola rada, ze nebude musiet ist dalej pesi, to by tam urcite nestihla prist do splnu mesiaca. A uz sa ani nebala. Langon sa jej zdal doveryhodny, navyse ju zaujimali tie legendy, o ktorych hovoril. Vysadli teda na kona a spolocne sa vydali smerom ku Nidasovmu hradu. V nom cakalo male dievca na svoj osud. 
Uz sa zmrakalo, ked dorazili pod skalne bralo, na ktorom stal polorozpadnuty hrad. Linwe pohladom hladala strbinu v skale, o ktorej hovoril Lonor. Nasla ju! Ale bola dost vysoko. To ju vsak nijako neodradilo a hned zacala liezt hore strmym svahom. v lezeni bola fakt dobra!
„Pockaj, dievca! Tadial sa tam nedostanes!“ - obaval sa Langon. 
„Neboj, dostanem.“ - odpovedala, a ani sa neobzrela za seba.
Necakala na to, ci ju bude Langon nasledovat, alebo nie. Bola konecne tak blizko svojej sestry. Naplnilo ju vzrusenie a adrenalin jej dodaval silu. Teraz ju uz nemoze nic zastavit. Langon iba pokrutil hlavou a vydal sa za tym tvrdohlavym dievciskom. V tom case sa uz ku hradu zo zapadu blizil aj Thondor. Ked uvidel branu, zosadol z kona a nechal ho ukryteho za stromami. Opatrne sa priblizoval popod horu k prvej vezi. Prikrceny sa pomedzi kriaky dostal az ku hradbam. Ohne na veziach, ani pochodne pri brane ho uz v tejto tme nemohli odhalit. Ale co teraz? Ako si chce poradit s tolkymi strazami? Na chvilu sa zamyslel. Potom vzal do ruky pomerne velky kamen a prehodil ho ponad mur na nadvorie za branou. Ten dopadol s rachotom na nejaky stanok. Takto tam hodil este zopar sutrov, co vyvolalo zmatok, na ktory sa prisli pozriet aj strazcovia spred brany. A presne na toto sa Thondor spoliehal. Vyuzil moment, ked nebol pred branou ani jeden zo strazcov, vzal pochoden a hodil ju na voz so slamou stojaci kusok odtial. Ohen sa zacal rychlo sirit a za hradbami nastala panika. Kazdy, kto bol nablizku, pribehol a snazil sa ohen uhasit. Medzitym pribehlo niekolko dalsich vojakov a zacali prehladavat okolie brany, aby zistili, kto to ma na svedomi. Ale Thondor bol uz vo vnutri a cakal ukryty na nadvori. Zvedavi vazenski strazcovia sa tiez isli pozriet co sa tam deje. Chodba v zalari ostala nestrazena. Ked sa Linwe podarilo, dostat cez tu uzku strbinu dnu, nebol vo vazenskych chodbach ani jeden strazca. Vosla dnu a Langon ju nasledoval. 
„A teraz kadial?“ - pytal sa.
„Lonor mi hovoril, ze je to tymto smerom.“ - povedala Linwe a ukazala na temnu chodbu.
„Tak bez, ja ostanem tu, ak by sa straze vratili.“ - povedal Langon a vytiahol svoj velky mec, pripraveny poratat sa s kazdym, kto by sa mu postavil do cesty.
Dlhu tmavu chodbu lemovali z oboch stran vazenske cely. Linwe kracala coraz hlbsie do utrob vazenskych chodieb a cez mreze nazerala do kazdej z nich v nadeji, ze uvidi svoju sestru. Ale vsetky cely boli prazdne. Uz ich neostavalo vela, koniec chodby sa blizil. Nidwen vsak nebola ani v jednej z ciel. Prisla na koniec chodby. Boli tam dvere. Tazke drevene dvere, zamknute velkym kovovym zamkom. To je jej posledna moznost.
„Nidwen!? Nidwen, si tam?“ - opytala sa opatrne.
„Linwe, si to ty? Linwe pomoz mi.“ - kricalo dievca na druhej strane a obidve zufalo lomcovali dverami v snahe vytrhnut ich z pantov. Bolo to marne. 
„Vydrz sestricka! Idem po pomoc...“ - upokojovala ju Linwe a rozbehla sa za Langonom. 
„Nie. Nechod prec! Nenechavaj ma tu!“ - kricala s placom mala Nidwen. Bala sa, ze sa jej sestra uz nevrati. Spln je uz zajtra, a to bude jej koniec.
„Nasla som ju! Je tam, za dverami na konci chodby. Pomoz mi, prosim. Pomoz mi ju vyslobodit.“ - prosila Langona so slzami v ociach. 
Nevahal ani chvilku a bezal spolu s Linwe ku diere.
„Ustup nabok!“ - usmernil ju a s velkou silou svihol mecom po zamku. 
Ten sa rozpadol na kusky. Obrovske dvere sa odierali o vlhku kamennu podlahu, nakoniec ich stacilo len trosku pootvorit. Cez maly otvor z diery vybehlo utle dievca a s placom sa vrhlo Linwe do narucia. 
„Podte, musime odtialto zmiznut!“ - prerusil Langon ich vytuzene objatie. 
Drziac sa za ruky prisli ku trhline v skale a obidve dievcata sa nou dostali von. 
„Hej ty! Co tu chces!?“ - zrevali strazcovia, ktori sa prave vratili z nadvoria a uvideli v chodbe stat Langona. 
Necakali na jeho odpoved. Vytasili mece a obaja sa na neho vrhli. Langona to nijako neprekvapilo, bol pripraveny a umne odrazal ich utoky. Aj ked sa zdalo, ze ustupuje, nebolo to tak. To sa len snazil odlakat ich od trhliny v skale, aby si nevsimli unikajuce dievcata. Stacilo mu na to par svihov a jednemu zo strazcov vyrazil mec z ruky. 
„Tak podte!“ - provokoval ich a postupoval smerom k nadvoriu. Ked sa blizil ku vchodu z nadvoria, vtrhol do chodby Thondor.
Rychlym pohladom zhodnotil situaciu a pridal sa ku Langonovi. Ten vobec nechapal co sa to deje. Odkial sa tu vzal tento tu a co tu robi? Thondor vyuzil svoje skusenosti z vyprav a odzbrojil druheho zo strazcov. Sotil ho na zem a vzal mu jeho mec. Prilozil mu k hrdlu obidva mece, zbiehali sa a otvarali ako noznice. 
„Kde je to dievca?“ - Zreval na strazcu svojim mohutnym hlasom. „Pocujes ma?! Kde je to male dievca z Algaru?!“ 
„Zjedol som ju na obed.“ - posmieval sa mu strazca. Akoby ani nevnimal, ze mu ide o zivot. Thondor pritlacil a cepele mecov sa mu zarezali do koze na krku.
„Ako myslis, najdem si ju sam...“ povedal plny hnevu a doslova odstrihol straznikovi hlavu. Vstal a vydal sa smerom ku celam.
„Tam nie su!“ - upozornil ho Langon, ktory este stale bojoval s dalsim strazcom.
Prekvapeny Thondor sa otocil, zozadu pristupil ku strazcovi, ktoremu sa podarilo pritlacit Langona ku stene. Pravackou ho udrel do hlavy a ten sa s kovovym hukotom zvalil na zem.
„Tak, kde teda su?!“ 
„Poviem ti to, len ma uz pusti!“ - prosil Langon, snaziaci dostat sa s pevneho zovretia netrpezliveho cudzinca. „Zblaznil si sa?! To chces pozabijat uplne vsetkych?“ - pokracoval, ked sa uz mohol zhlboka nadychnut. „Nie je tu. Obidve su uz prec, usli.“
„Ako to myslis obidve?“ - nechapal Thondor.
„Ta mala a jej sestra predsa!“
„Linwe?“
„Ano, ta. Usli cez dieru v skale“ - a ukazal na nevelku trhlinu kusok od nich.
Thondor tam okamzite pribehol, ale skara bola pre neho prilis uzka, ledva cez nu prepchal nohu.
„Do kelu!“ - hromzil bezmocne Thondor a buchal pastou do steny.
„Urcite su uz dole pod hradom. Mam tam kona...“ 
Viac uz Langon povedat nestihol, pretoze do chodby voslo niekolko vojakov hladajucich toho, co zalozil poziar pri brane. 
„Tak tu ste!“ - vykrikli a so zdvihnutymi mecmi sa rozbehli priamo ku nim. Strhla sa bitka. Votrelci museli celit znacnej presile. Vsade bol zmatok, rincanie mecov a pokrikovanie. Boj sa presunul na nadvorie. Ohen bol uz uhaseny, a tak bola vsade tma a dym. Do bitky na nadvori sa pridali dalsi vojaci. Cim viac vojakov sa do bitky zapajalo, tym bol zmatok vacsi. Thondor rozdaval udery pastami vsade naokolo a Langon ledva stihal odrazat utoky mecom. Na okamih zahliadol branu. Stale bola otvorena. Mimikou tvare dal znamenie Thondorovi, ktory spravne vytusil jeho umysel. Obaja sa prikrcili k zemi a rychlo sa preplazili pomedzi nohy vojakov az za nich. Kym oni nechapavo krutili hlavami a hladali votrelcov uprostred seba, ti uz boli pri brane a bezali do bezpecia. Za branou sa na sekundu zastavili.
„A teraz kam?“ - spytali sa naraz.
„Dolava!“ - vykrikol Thondor.
„Doprava! - vykrikol Langon sucasne s nim.
Tak na seba iba pozreli a kazdy z nich sa rozbehol na inu stranu. Medzitym si Nidasovi vojaci uvedomili co sa stalo a vyrutili sa s krikom ku brane. Tam uz nebolo ani nohy. 
Prvy boj
Odety do roky nepouzivaneho odevu, vyzbrojeny svojim starym mecom, kracal Lonor cez dedinu do chramu. Ti, co ho v dedine uvideli, ho ani nespoznali. V chrame sa este naposledy snazil presvedcit starejsich, ze je nevyhnutne ucit sa bojovat. Ale i tentokrat ostal nepochopeny. Chodil teda od domu k domu a snazil sa ziskat na svoju stranu co najviac bojaschopnych muzov. Asi tri tucty muzov sa ku nemu pridali, a spolocne navstivili miestneho kovaca, ktory uz predtym slubil Lonorovi pomoc. Ako keby uvideli ducha, tak hladeli na niekolko pripravenych mecov. Komu sa neusiel mec, dostal dyku a luk. Potom odisli do lesa, kde im Lonor ukazal zaklady boja s mecom. Trenovali proti sebe navzajom, ale dobre im posluzili aj vsadepritomne stromy, ktore pouzivali ako terce. Zatial co tito sa ucili bojovat, ina skupina muzov a aj niekolko zien, stavala okolo dediny drevene oplotenie, z ktoreho smerom von trcali ostre koly. Celu dedinu naplnil ruch priprav a ocakavanie Nidasovho utoku. Stale sa vsak nasli niektori, co odmietali co i len pomysliet na to, ze by mali bojovat. Neverili, ze ku tomu vobec dojde. A starejsi ich v tom podporovali. Lonor si ale myslel svoje, a na starejsich vobec nebral ohlad. Za pat dni urobili poriadny kus prace. Dokonca uz mali rozdelene sluzby v pozorovatelniach. Aj ked bol Lonor s pokrokom svojich ziakov spokojny, dobre vedel, ze v pripade utoku vacsieho vojska, tato hrstka nema sancu. Dufal, ze sa Thondorovi podarilo Nidwen oslobodit, alebo mozno aj odstranit Nidasa. To by im celu situaciu vyrazne ulahcilo. 
Na svitani siesteho dna sa z lesa vynorila mohutna postava, priblizujuca sa na koni velkou rychlostou. Bol to Thondor unikajuci pred Nidasovym vojskom. Ked uvidel palisady a drevene pozorovatelne pri vstupe do dediny, zastal a zamyslel sa, ci je vobec na spravnom mieste. Spomalil a ked prisiel blizsie, spoznal medzi straznikmi zname tvare. 
„Co sa to tu deje? Som tu spravne, v Algare?“ - pytal sa kamaratov, ktori mu otvorili narychlo urobenu drevenu branu.
„Si doma, kamarat.“ - povedal, jeden z nich a pridrzal kona, aby mohol Thondor zosadnut. „Dufam, ze mas pre nas dobre spravy. Lonor sa na teba spolieha...“
„Kde je? Musim s nim hovorit!“ - naliehavo ho prerusil Thondor.
No neznelo to moc upokojujuco. 
„Kde by bol? Este spi.“ 
Bez vahania vtrhol do Lonorovho domu.
„Vstavaj, starec, zle je!“ 
„Co, co, co je? Co sa stalo?!“ - zakoktal este neprebudeny muz.
„Su prec! Obidve!“ - povedal Thondor a zatriasol s Lonorom tak, ze sa hned prebral.
„Prec? Ako to prec? Kde prec?“ - pytal sa nechapavo.
„Usli z hradu. Linwe a aj Nidwen. Obidve utiekli cez nejaku dieru v skale, ci co…“
To mu znelo povedome. Posadil sa na postel, spokojny, ze mu jeho plan vysiel.
„Stary, budeme potrebovat ten suter, co som doniesol. Urcite idu sem, cela ta nanichodna cvarga. Len o fuz som im unikol. Tak na poludnie budu tu! Kde je ten kamen?“ - naliehal Thondor.
„Idu sem?! Musime sa pripravit!“ - povedal Lonor, zatial co sa obliekal.
„Co sa chces pripravovat? Daj sem kamen! Ked uvidia Mocny Mesiac, pustia do gati a nechaju nas na pokoji.“
„O tom pochybujem…“ - odvrkol Lonor. „Tu ho mas, ale zazraky necakaj...“ - podal vrecusko s kamenom nedockavemu Thondorovi a odisiel skontrolovat drevene hradby.
Zvolal vsetkych vycvicenych muzov, aby sa pripravili branit Algar. Pridali sa ku nim aj niekolki dalsi. Zenam prikazal, aby sa aj s detmi zabarikadovali v chrame. Vsetci boli napati, nevedeli co maju ocakavat. Niektori verili v zazracnu moc kamena, ini sa obavali, ze pridu o svojich blizkych ba mozno aj o svoj zivot. Je skutocne ten kamen taky mocny ako sa o nom hovori? Odpoved na tuto otazku sa dozvedia uz coskoro. Slnko este nebolo ani v polovici svojej cesty po oblohe, ked ku hradbam dobehol jeden z algarov, ktory bol na predsunutej hliadke.
„Uz idu, uz idu! Su ich stovky!“ - krical a hlas sa mu pri tom triasol. 
Viacerym z algarov sa chveli kolena, ked to poculi.
„Nebojte sa! Netrufnu si na nas!“ - upokojoval ich Thondor.
„Za to vam rucim! Teda, on vam za to ruci!“ - usmial sa a ukazal na kamen, ktory pevne zvieral v dlani.
Kto mohol, pribehol ku hradbam a dufajuc, ze ma pravdu, hladel do lesa. 
Prichadzaju. Hukot brnenia a dupot kopyt je coraz zretelnejsi.
„Tam su! Vidim ich!“ - vykrikol jeden z nich a ukazal smerom, kde sa cesta zataca a straca v lese.
Pomedzi stromy bolo vidiet odlesky brnenia. Trblietali sa ako supiny ryb v cirej vode. Armada sa vyrutila spoza zakruty ako strieborno-seda lavina. Vo zvirenom prachu sa crtali tazko rozpoznatelne obrysy koni a jazdcov na nich sediacich. Prihnali sa so zdvihnutymi mecmi a s jedinym umyslom. Nidas bol opat v ich cele. Ked uvideli drevene hradby, ktore tu este nedavno neboli, spomalili. Nidas sa zacal smiat z plnych pluc a s pohrdanim jemu vlastnym.
„Lonor! Ty uboziak! Toto nas ma akoze zastavit?!“ - krical tak silno, ze to museli pocut aj ludia ukryti v chrame.
„No, dalo sa to od teba cakat, ty lisiak stary! Vzdy si mal zmysel pre humor...“ - smial sa Nidas este viac ako na zaciatku a jeho vojaci sa k nemu pridavali jeden za druhym. 
„Vrat sa tam, odkial si prisiel! Inak to bude tvoj koniec!“ - zvolal Thondor, stojaci na vezi pri brane.
Nidas sa na neho pozrel a zbadal, ze vo zdvihnutej pravici drzi nejaky kamen.
„Nie je to nahodou Modra hviezda?! Moja Modra hviezda?!“ 
„Nie, nie je! Toto je...“
„...to je nasa Modra hviezda!“ - skocil Lonor Thondorovi do reci. 
Ten sa cudoval, co to ma znamenat, ale Lonor mu naznacil, aby to nechal na neho.
„Mame Modru hviezdu, ktoru si tak dlho hladal. Vrat nam dievca, ktore si uniesol a hviezda bude tvoja!“ - navrhoval Lonor.
„Mas smolu, starcek! Spln bol uz vcera, dievca je mrtve!“ - zaklamal Nidas netusiac nic o tom, ze Lonor uz vie o jej uteku.
„Tak potom nasa dohoda neplati.“ - oponoval Lonor.
„Prave naopak! Ja som dohodu dodrzal. Mal si mi ten kamen doniest do splnu, inak dievca zomrie. Tak znela dohoda. A teraz mi daj, co mi patri. Neviem preco s tebou vobec vyjednavam...“ - povedal Nidas a dal svojim vojakom pokyn k utoku.
„Na nich! a nikoho nesetrite!“
So zbesilym revom a vytasenymi mecmi sa Nidasovi vojaci rozbehli ku opevneniu. Spoza neho sa vznieslo do vzduchu niekolko sipov a kopiji. Zopar vojakov ostalo po zasahu lezat na zemi v bolestiach, ale nikto si ich nevsimal. Ostatni pokracovali ku hradbam bez ohladu na to, ze oblohu zatienila dalsia davka od lukostrelcov. Udierali mecmi do palisad a na rad prisli aj obrovske sekery. Neboli pripraveni na obliehanie, ale ich zurivost bola velka a coskoro sa zacalo narychlo postavene opevnenie rucat. Vpravo od brany sa im podarilo presekat niekolko palisad a votrelci sa tlacili cez otvor do vnutra. Alagari dostali prilezitost ukazat, co sa stihli za tak kratky cas naucit a sekali votrelcov hlava-nehlava. Uz ich pri diere bola celkom pekna kopa. Vtom vsak dostala rozhodujuci uder brana, ktora sa zvalila do vnutra. Nidasove vojsko sa uz nedalo zastavit. Vtrhli do Algaru a vo velkej presile sa pustili do neskusenych muzov. Zo vsetkych sil sa snazili algari odolat a parkrat to vyzeralo, ze maju prevahu. Ale iba dovtedy, kym sa cez branu nedostali dalsi vojaci. Aj Thondor s Lonorom obetavo branili Algar bok po boku, ale presila votrelcov ich zahnala az do stredu dediny.
„Nechapem to! Ako je to mozne?! Mal nas predsa ochranit...“ - stihol sa postazovat Thondor, zatial co odrazal utoky vojakov. 
„Ziadne zazracne kamene neexistuju!“ - odvetil Lonor a ako bodku za vetou zotal jednemu z vojakov hlavu. 
Videl vsak, ze toto je nad ich sily. Boj neustaval a zem bola nasiaknuta krvou padlych. Do Algaru prudili stale dalsi a dalsi vojaci, zatial co algarov ubudalo. Musel to nejako ukoncit. 
„Nidas! Vzdavame sa!“ - vykrikol Lonor a opat tym prekvapil nielen Thondora, ktoremu nenapadne zobral kamen z vrecka.
„Dost uz! Vzdavame sa!“ - vykrikol este raz zo vsetkych sil, aby prekrical rev vojakov a rincanie mecov. Vyskocil na skalu uprostred dediny a zdvihol nad hlavu Mocny mesiac.
„Je tvoja! Modra hviezda! Je tvoja, Nidas!“ - zufalo krical, len aby sa toto vsetko uz skoncilo - „Vezmi si ju a nechaj nas na pokoji!“
„To si pis, ze si ju vezmem!“ - ozvalo sa spoza neho.
Otocil sa a uskocil, aby sa vyhol Nidasovmu mecu, ktory sa zjavil pred jeho tvarou. Spadol na zem a ked sa pokusal vstat, jeden z vojakov mu stupil na jeho dlhu bradu. Neznesitelna bolest ho prinutila prikrcit sa, vtom dostal ranu kolenom rovno do tvare. Prekliata brada! - pomyslel si, ked sa zvijal v bolestiach. Opat sa pokusal postavit, ale bol dezorientovany. Vsetko sa krutilo a bolo rozmazane. Nevidel na jedno oko a tackal sa ako opilec po polnoci. No iba dovtedy, kym ho niekto neudrel zozadu pod kolena. To vyuzil Nidas, ktory ho schytil za vlasy. Lonor teraz pred nim klacal v bolestiach.
„Tak vidis starcek! So mnou sa neoplati zahravat! Daj sem ten kamen a ja odidem! Ja totiz, narozdiel od teba, drzim slovo!“ - povedal so zatatymi zubami velitel vojska.
„Vez... vezmi si ho.“ - odpovedal Lonor a ruky sa mu triasli ked podaval Nidasovi kamen, o ktorom ho presviedcal, ze je to Modra hviezda. 
„Co to ma znamenat?! Ved nie je vobec modry!“ - cudoval sa Nidas.
„Je modry. Sam som ho videl...“
„Ano videl, ale uz neuvidis!“ - posmieval sa Nidas muzovi, ktory prave prisiel o oko.
„...jedine carodej ho moze ozivit, az vtedy vyda modre svetlo.“ - zaklamal Lonor. 
„Hmm, takze carodej. Ale to by ten carodej musel najprv vidiet...“ - zosmiesnoval Nidas uz aj tak dost pokoreneho muza.
„Zohnal som si kamen, zozeniem si aj carodeja, ale nie takehoto kripla.“ - povedal a odsotil Lonora na zaprasenu cestu.
„Chlapi! Ideme! s tymito sme skoncili!“ - zavelil na odchod.
„Uz tu aj tak nie je koho kantrit...“ - zhodnotil Nidas ked sa poobzeral okolo seba.
Az ked boli za branou a usadil sa rozvireny prach, bolo vidiet, ze z bojujucich algarov neprezil takmer nikto. Ti, co prezili, boli doranani a krvavi. Jedine Thondor bol akoby nedotknuty. Po chvili vysli z chramu zeny a s placom hladali svojich muzov. Lonor este stale lezal v bezvedomi na ceste, kde sa hlina miesala s jeho krvou. Vsetkych zivych odnasali ku starejsim na osetrenie. Teraz uz bolo jasne, ze ich ich viera v dobro neochranila, a ani ziadny zazracny kamen. Boli zmateni. Citili, ze su odkazani len sami na seba. A v skutocnosti aj vzdy boli. Od toho dna sa Algar zmenil. Nie je uz viac takym miestom ako byval. Uz tu nepocut smiech deti, ani piesne zalubenych. Vlastne tam uz nepocut takmer nic. Ludia nevychadzaju zo svojich pribytkov ak nemusia, a hovoria takmer vylucne posepky. Maju strach. Vedia, ze ak ich opat niekto napadne, neubrania sa. Citia sa bezmocni a oklamani. Uz ich nevidiet, ako sa prechadzaju po dedine, spokojni, zijuci v harmonii s prirodou. Vidiet len smutne siluety postav kracajucich do chramu. Tu starci, skloneni v tichej meditacii, este udrziavaju plamienok nadeje. Hladaju mudrost a rady v starych rukopisoch, zatial co ostatni sa opatrne snazia navratit ku beznemu zivotu.

Konecne spolu
Ked dievcata zliezli strme hradne bralo, povedali si, ze je zbytocne cakat na Langona. Rozhodli sa, ze pojdu same, ved Linwe predsa uz cestu pozna. Vysadli na Langonovho kona a vydali sa na juh, cim skor prec z tohto hrozneho miesta. Mesiac bol takmer v splne. Jeho svit polahky prenikal cez koruny suchych stromov, takze videli az na koniec udolia. Teraz musia prekonat horu na zapade, potom zamieria ku rieke a pojdu po prude. Linwe drzala opraty velmi zrucne a citlivo naznacovala, ktorym smerom ma kon cvalat. Mala Nidwen sa k nej pritisla a drzala sa jej celou svojou silou. Jednak preto, aby nespadla, ale aj preto, ze po tych utrapach, ktore prezila vo vazeni, je konecne so svojou sestrou. Teraz sa jej uz len tak nepusti. Isli bez zastavenia a ked dorazili na kraj hory, mesacny svit prave striedali prve slnecne luce. Cele stuhnute a unavene si sadli na orosenu travu. Ked Linwe vyberala z tasky jedlo, uvedomila si, ze im to na cestu do Algaru nevystaci. Snad sa jej podari nieco ulovit v lese, alebo chytit v rieke zopar ryb. Oddych bol kratky, nechcela riskovat, ze ich najdu vojaci. Isto sa ich vydali hladat. Hore strmym kopcom kracala Linwe pesi a Nidwen vsetko pozorovala zo sedla. Pomaly zacala Linwe rozpoznavat detaily krajiny. Ved len predvcerom taborila so Zeqom nedaleko odtial. Premohli ju obavy. Co ak su ti muzi, ktori ich vcera prepadli este tam? Alebo niekde nablizku. A kde je Zeq? Urcite ho chytili a dostal riadnu priucku, ak nie nieco horsie. Vahala. Nevedela sa rozhodnut kadial budu pokracovat. Za kazdu cenu sa chcela vyhnut tym banditom. Sama by im utiekla, ale teraz je najdolezitejsie ochranit Nidwen a bezpecne sa vratit domov. A to co najskor. Nazrela preto do mapy a zacala hladat inu cestu.
Sme asi niekde tu. - pomyslela si a ukazovala prstom na miesto na mape. 
Rozhodnut sa nebolo jednoduche, vobec tuto krajinu nepoznala. Zdalo sa, ze je jedno ktorym smerom pojdu. Nikde si nemoze byt ista, ze ich tam nieco neprijemne neprekvapi. Chcela sa vyhnut miestu, kde ju prepadli a cesta cez Bielu horu by bola velmi narocna. Takze jej nakoniec neostalo vela moznosti.

„Pojdeme tadialto!“ - povedala a jej pohlad smeroval na vychod. „Obideme tento kopec a dostaneme sa blizsie ku rieke. Tam sa nam uz pojde dobre. Urcite ovela lepsie ako cez Bielu horu.“
A tak obisli kopec z vychodnej strany a pomaly schadzali dolu ku rieke. Tu to uz bolo znovu zelene, vyprahnutu krajinu nechali daleko za sebou. Linwe sa tu citila ovela pokojnejsie. A aj Nidwen sa tu pacilo. Pripominalo jej to domov. Uz sa nevie dockat, kedy bude moct znovu objat mamicku a Aelien. Putovali popri rieke az sa dalsi den predpoludnim dostali ku mostu, kde sa Linwe stretla so Zeqom. Za denneho svetla sa jej toto miesto nezdalo tak desive ako v noci. Na okamih ju premohla zvedavost a chcela sa ist pozriet na tu jamu, z ktorej ho vytiahla. Stacil jej vsak jediny pohlad na rozpadnutu lavku a bolo po zvedavosti. Pokracovali dalej a cestu si kratili spevom. Ked sa podvecer utaborili, rozpovedala Linwe svojej sestre pribeh troch kamenov.
„Cestou za tebou mi Langon povedal ako to bolo s tymi nestastnymi kamenmi, pre ktore sa vsetci biju hlava-nehlava. Kedysi davno zili v lesoch nedaleko Sazaru taki mali tvorovia – skriatkovia. Vyzeraju ako ludia, ale su mensi. Este mensi ako ty.“ - usmiala sa Linwe a postrapatila svojej sestre vlasy.
„No a tito skriatkovia, kedze boli mali, tazili v baniach zeleznu rudu a ine suroviny. Raz objavili pocas tazby neobycajny kamen. Ziaril ako lampas, dokonca este jasnejsie. Nevedeli co s nim maju robit a mali z neho aj trosku strach. Tak ho odniesli ku carodejnikovi Garthonovi. Ten nemohol uverit vlastnym ociam. O takomto kameni cital v starej legende. Myslel si, ze je to iba vymysleny pribeh, tak ako tie, ktore ti rozprava mamina pred spanim. Legenda o troch kamenoch. Tak sa to volalo. Pisalo sa v nej o mocnom carodejnikovi z Kileadu na severe. Citil, ze sa jeho dni kratia, ale nemal ziadneho ucna, ktoremu by odovzdal vsetky svoje skusenosti. Svoju silu vlozil do troch kamenov. Ten, kto ich ziska, stane sa neporazitelnym, bohatym a nesmrtelnym. Neskor si uvedomil, ze by to nemuselo dopadnut dobre ak by sa dostali do nespravnych ruk. Preto ich kuzlom ukryl na troch neznamych miestach. A dal im mena Mocny Mesiac, Slnko Severu a Modra Hviezda. Bolo to uz davno. Mnohi z tych, co sa ich snazili najst, zahynuli alebo sa pomiatli. Jeden z nich, Slnko Severu, bol prave tym kamenom, ktory nasli skriatkovia zo Sazaru. Kym bol v hrade, mali vraj hojnost vsetkeho, az kym ho jeden zly skriatok neukradol...“ - vtom si vsimla, ze Nidwen uz zaspala. 
Pre nu to bola len dalsia rozpravka. - usmiala sa Linwe a prilozila drevo do ohna. 

Bludenie
Dievcata pokracovali dalej popri rieke aj dalsi den. 
„Jej, to je krasne! Pozri sa, Linwe! Nikdy som taketo kvety nevidela.“ - jasala Nidwen, ked sa pred nimi zjavila luka posiata nadhernymi modrymi kvetinami.
Ale Linwe z toho vesela nebola. Tuto luku si vobec nepamata. uz sme asi prilis daleko. Celu cestu predtym brehy rieky lemovali stromy. Kde sa tu vzalo toto? Mali sme odbocit skor… Zamyslene hladela na Nidwen poskakujucu medzi kvetami. Mali by sme ist cez les, dalej od rieky, takto sa domov nedostaneme. 
„Pod, Nidwen, pojdeme tadialto!“ - schmatla trosku nervozne svoju sestru a vysadila ju na kona. Pritom sa na kriku zachytil Nidwen kusok siat a ostal tam visiet. 
„Nevadi, usijeme nove.“ - upokojovala ju Linwe, ked si vsimla, ze Nidwen na nu pozera cez dieru v satach. 
Zamierili domov, na zapad. Presli krizom cez luku a vosli do lesa. Aj ked si Linwe nebola celkom ista, ci idu spravnym smerom, cosi vo vnutri jej hovorilo, aby sa v ziadnom pripade nevracala ku rieke. Dufala, ze v sedle im cesta ubehne rychlejsie. Znepokojilo ju, ked ani po dalsom dni putovania nerozpoznavala zname rysy krajiny. uz by predsa mali byt aspon na upati, hory nedaleko od Algaru. Namiesto toho, je vsade len rovina. Les, sem-tam nejaka cistinka, a opat les. Kazdy strom vyzera rovnako ako vsetky ostatne okolo neho. Aj Nidwen uz bola nesvoja.
„Je to este daleko? Kedy tam uz budeme?“ - pytala sa coraz castejsie.
Bolo to vycerpavajuce, mali pocit, akoby sa ani nepohli z miesta. Namiesto hory spoza stromov opat presvitalo svetlo. Dalsia luka, za ktorou budu zase len stromy a nic viac… - povzdychla si Linwe. Nemylila sa. Bola to luka. Rovnako ako ta vcerajsia, i tato bola plna modrych kvetov. Spoza nej bolo pocut zblnkotanie rieky. To predsa nie je mozne… Zdalo sa jej to povedome, ale nepravdepodobne. Az kym neprisli ku kroviu, na ktorom visel kusok zltej latky…
„Chodime v kruhu! Preto sa mi zda vsetko rovnake. To ten les… Hned sa mi zdal nejaky cudny. Co je toto za divne miesto?“
Nevedela ako to ma Nidwen vysvetlit, sama tomu nerozumela.
„Zlaticko, zabludili sme. Pojdeme este kusok popri rieke...“
„A nehovorila si…?“
„Ja viem co som hovorila! Ale sama vidis, ze tadial cesta nevedie. Pojdeme popri rieke, niekde prenocujeme a rano sa rozhodneme co dalej. Vies predsa ako sa hovori: Rano je mudrejsie vecerat.“ - snazila sa Linwe odlahcit situaciu.
A podarilo sa jej to. S usmevom kracali po prude rieky dufajuc, ze najdu cestu prec z tejto neobycajnej krajiny. Tiene sa im predlzovali coraz viac, az nakoniec zmizli a splynuli s tmou. Slnko zapadlo a ony este stale nenasli vhodne miesto na prenocovanie. 
„Toto vyzera dobre! Tu prespime!“ - povedala Linwe a ukazala na jaskynu kusok od brehu. 
V jaskyni bolo chladno. Preto sa dievcata potesili, ked sa Linwe po mnohych neuspesnych pokusoch konecne podarilo zapalit ohen. V jeho ziari zbadali, ze jaskyna je omnoho hlbsia, nez si mysleli. Podisli niekolko krokov smerom hlbsie do jaskyne, ale na jej koniec aj tak nedovideli. Ked Nidwen zaspala, vytiahla Linwe stare mapy a snazila sa zistit kde prave su. Viecka sa jej zatvorili skor ako by na to prisla. Uprostred noci ju prebudil akysi hluk a muzske hlasy. Instinktivne siahla po dyke. Obzrela sa okolo seba. Nidwen spala na zemi vedla nej a v ohnisku este slabo tlelo poslednych par uhlikov. Rychlo ich uhasila a svoj pohlad sustredila na rieku. Z jaskyne bol na nu dobry vyhlad. Aj napriek tomu, ze pred nou rastlo niekolko stromov. Hlasy a neurcity hluk boli coraz blizsie. Takmer zabudla dychat a hladela na vodnu hladinu. Zo severu sa po rieke plavila mala drevena lod. Bola to skor vacsia plt nez mala lod. Vpredu i vzadu bola osvetlena faklami a na jej palube sa viezli nejaki muzi. Niektori sedeli, ini lezali a par z nich sa nervozne prechadzalo. Ked sa priblizili natolko, aby mohla vidiet viac ako len obrysy postav, zbadala na palube drevenu klietku. Bola v nej schulena nevelka postava s kapucnou na hlave. Mala pocit, ze takuto siluetu uz niekde videla. Dokonca nedavno! Pristupila blizsie k okraju jaskyne. Chcela sa presvedcit, ci je v tej klietke Zeq. Vtom stupila na uvolnenu skalu a ta sa dokotulala az do vody. Muzi okamzite spozorneli a uprene pozerali smerom k jaskyni. Linwe sa rychlo ukryla dnu a pritisla ku stene.
„Hej, ty tam! Vylez, a nic sa ti nestane!“ - vykrikol jeden z nich a Linwe mala pocit, ze sa jej pozera priamo do oci.
„Upokoj sa, nikto tam nieje!“ - povedal druhy. „Bol to urcite aik, alebo nejake ine zviera.“ 
Ano, urcite je to on - pomyslela si Linwe. Ten hlas predsa pozna. Uz ho raz pocula. Bol to jeden z muzov, co ich prepadli na kopci nedaleko Nidasovho hradu. 
„Co tam tak cumis, nic tam nie je!“ - opakoval, zatial co lod pomaly preplavala okolo jaskyne. 
Druhy z muzov cely cas uprene hladel na vchod do jaskyne. Ked sa lod stratila v tme, Linwe si vydychla a vsetko napatie z nej opadlo, hoci ruky sa jej este chvilu triasli. 
Videl ma! Urcite ma videl. Hovorila si v duchu, ked sa vracala k nic netusiacej sestre. Sadla si ku nej, a do rana nezazmurila oka. 

Prievoznik
S prvymi lucmi sa lesom rozoznel spev vtakov. Sestry nestracali cas a vydali sa na cestu. Chcu byt co najskor doma. Netusia vsak, kadial sa tam dostanu. Urcite zasli uz ovela dalej ako bola Linwe sama. Musia sa odputat od rieky a ist na zapad. Inak sa domov nedostanu. To bolo jasne. Ale ten podivny les a luka s modrymi kvetmi ich celkom zmiatli a zneistili. Ako najst tu spravnu cestu? Rieka sa z divokej riavy zmenila na siroky pokojny tok a na druhom brehu z nej vystupoval vysoky skalny masiv. Stacala sa na zapad a potom zase na vychod. Jej hladina bola taka siroka, ze sa podobala jazeru. 
„Co je to tam hore?“ - pytala sa Nidwen hladiac na vysoke bralo. Na nom sa v poludnajsom svetle odrazal lesk kovovych striech vezi akehosi hradu. 
„To bude Sazar.“ - povedala Linwe - „presne takto mi ho Langon opisoval. Sme uz prilis daleko...“
Uvedomujuc si, ze uz nemaju ziadne jedlo a od domova su dalej ako si mysleli, zacala Linwe uvazovat nad tym, ze sa pokusia dostat na druhu stranu. Mohli by poprosit tunajsich ludi o pomoc a tiez o jedlo na cestu. Rieka bola ale prilis siroka a hlboka na to, aby ju preplavali. Na blizku nebol ani ziadny brod. v dialke vsak zbadala na brehu malu chalupku. Z komina stupal dym a kusok od nej bola priviazana lodka. Snad tam najdu pomoc. Bolo to este hodny kus cesty. uz sa stmievalo, ked ku nej dorazili. Nevyzerala ako domy, v ktorych zili ludia v Algare. Nizke kamenne steny boli ukryte pod slamenou strechou. Ta sa takmer dotykala zeme. Cez malicke okna presvitalo oranzove svetlo. Kona priviazali o plot a zabuchali na dvere. Nikto sa neozyval, ale podla sramotu, ktory bolo pocut, bolo jasne, ze sa niekto vo vnutri, predsa len, nachadza. 
„Ved uz idem… Co hori!?“ - zabrucal hrubym hlasom ktosi spoza dveri, ked Linwe po tretikrat zaklopala.
Dvere sa otvorili. V pritmi bolo sotva rozoznat obrysy mohutnej postavy. Az ked spravil dalsi krok, mohli sa dievcata pozriet tomuto obrovi do tvare. Vysoky bol ako hora a postavou pripominal sud vina. Premeriavali si ho pohladom od hlavy po paty a naspat. Postoj mal pevny, ocividne s nim len tak nieco nepohne. Ruky dlhe a dlane mal ako lopaty. Otrhany odev takmer nebolo vidiet pod dlhou ciernou kuceravou bradou. To, co prevysovalo na brade, na hlave zase chybalo. A aj ked nemal vyberane sposoby, uz na prvy pohlad bolo jasne, ze je to dobrak. To pre tie oci. Tie hlboke hnede oci o nom vsetko prezradili.
„Dobry vecer, pane!“ - zacala Linwe opatrne - „Prepacte, ze Vas rusime. Ja a moja sestra sme na ceste do Sazaru. Rieka je tu moc siroka a vsimla som si, ze tu mate priviazanu lodku. Boli by ste taky dobry a previezli nas na druhu stranu?“
Muz si stazka vzdychol a poskrabal sa za krkom a rukou si presiel po plesine. Pozrel na svoju lod, potom na tie dve utle postavicky, prosiace o prevoz. 
„Aby bolo jasne, malicka...“ - prehovoril svojim hrubym hlasom tak hlasno, ze sa az stromy otriasali. - „na to som predsa tu! Azda si myslis, ze som nejaky rybar, alebo co?! Kde tu vidis siete, ha?“ 
Sestry sa na seba pozreli a s ulavou si vydychli.
„Odkedy sa zacal tento hrad stavat, vozili moji predkovia na druhu stranu material, panov i chudakov. A dnes to nie je inak! Siroko daleko ineho prievoznika niet. Len ja, Argus Malicky som jediny, kto vas tam moze previezt.“ - vyslovil s hrdostou jemu vlastnou a utrel si z fuzov penu od piva. 
 Malicky teda nie je. - chichunala sa Linwe v mysli.
„Ale budete musiet pockat do rana. Po zotmeni uz nikoho nevozim, ani keby to bol sam Langon.“ 
„Langon? Toho poznam.“ - zaziarila Linwe. Vzapati vsak sklopila pohlad, ked si uvedomila, ze mu vzali kona a jeho sameho nechali napospas Nidasovi.
„Veru, kto vie, kde teraz je? Ci hrdusi nejakych lotrov, co sa tu v lesoch skryvaju, alebo sa len tak po krajine tula…?“ - ospevoval ho Argus hladiac daleko na sever.
„Hlada nejakeho skriatka, myslim...“ - povedala Linwe nesmelo.
„He! Skriatka?!“ - vysmial ju Argus - „Ved toho zloducha priviezli dnes rano. Sam som ho videl, ked ho vykladali v klietke na druhom brehu. Ten veru dostane, co si zasluzi! Takto sa svojmu panovi za jeho dobro odvdacit...“
„Viem, ten kamen...“ - prerusila ho neopatrne.
„Ano, kamen! Hovorili, ze ho ten drobec nema a nechce prezradit kam ho ukryl. Ved oni to z neho dostanu. Maju svoje sposoby.“ Obratil svoj pohlad hore k Sazaru. „Pocujes?! Dostanu to z teba!“ - hromzil Argus hroziac zdvihnutou pastou namierenou k hradu. 
„No, nebudeme tu hadam do rana postavat! Idem si uz lahnut a vy chodte tiez.“ - povedal obor a v ruke uz drzal dvere.
„Ale my...“ - obratila sa ku nemu Linwe s prosebnym pohladom.
„Samozrejme. Podte dalej. Ale moc si od toho neslubujte.“ - pootvoril dvere, aby mohli dievcata vojst.
„Ty chces naozaj…?“ - pytala sa Nidwen posepky.
„Nemame na vyber. A neboj sa, cosi vo vnutri mi hovori, ze nie je zly.“ - opat upokojovala Linwe svoju malu sestru.
Vosli do skromneho pribytku prievoznika. Pulzujuce svetlo ohna osvetlovalo len jeho malu cast. 
„Tu sa mozete zlozit.“ - povedal a ukazal na malu tmavu miestnost. 
Pod oknom bola postel. Zdala sa im primala pre takehoto obra. Vedla nej sa nachadzal regal s knihami a uprostred bol maly stolik bez obrusu. Stal na nom svietnik s tromi svieckami a nedocitana kniha. Ich hostitel mal zrejme v citani velku zalubu. Knihy boli vsade kam sa pozreli. 
„O com su vsetky tie knihy?“ - opytala sa zvedava Nidwen.
„A vies, ze ani neviem? Nie su moje. Nechal ich tu len nedavno jeden kupec, alebo co to bolo zac. Chcel previezt do Sazaru a nemal cim zaplatit. Tak mi nechal vsetky tieto knihy. Zacal som jednu citat...“ - ukazal na tu otvorenu leziacu na stole - „ale vobec som nerozumel o com je. Su v nej same divne slova. a ziadne obrazky...“ 
Po boji
Den po boji sa Lonor prebral zo spanku. V momente si uvedomil, ze nieco nie je v poriadku. Ze vsetko vyzera akosi inak. Roztrasenou rukou sa marne pokusal nahmatat si lave oko. Chcel kricat a vyskocit z postele, ale ostra bolest ho prinutila ostat este lezat. Sede a nejasne su jeho spomienky na udalosti poslednych dni. 
„Pokojne, len ostan lezat...“ - povedal jeden zo starejsich.
Zatial co ho jednou rukou opatrne tlacil k posteli, druhou mu zotieral pot z cela. Namocil handricku v studenej vode a presiel nou po horucej tvari.
„Vydrz kamarat! Dostanes sa z toho!“ - upokojoval ho a opat namocil handricku vo vode. 
V rohu miestnosti visel nad ohnom maly kotlik. Zena starejsieho v nom pripravovala akysi odvar z byliniek. Kvetinova vona coskoro naplnila cely dom. Takto vonia nadej. Lonor znovu upadol do spanku, ale starejsi so zenou ho neprestali opatrovat. Rana v okoli oka sa mu dobre hojila, a tak mu ju namiesto latkoveho obvazu prikryli paskou z hnedej koze. 
Na dalsi den ich po prebudeni poziadal, aby mu ostrihali bradu. Aj tuto necakanu poziadavku splnili bez zbytocneho vypytovania sa. Lonor silnel a aj mysel mal coraz cistejsiu. Usporiadal si myslienky a na poludnie vyhladal Thondora. 
„Mam pre teba dalsiu ulohu...“ - isiel rovno na vec.
„Ta posledna ma stala par mesiacov zivota, a pozri sa aky vysledok to prinieslo!“ - ukazal Thondor rozhorcene na znicene domy a neporiadok vsade naokolo.
„Musis ist do Kileadu!“
„A nie si nejaky bezocivy?! Mas na to sice ciastocne pravo,“ - posmieval trochu nevhodne, hladiac pritom na kozenu pasku cez oko - „ale vari nevies, ze je to len semeniste vrahov a vagabundov? Naco by som tam asi tak isiel? Nechat sa zabit?“
„Musis ich varovat. Pred Nidasom.“
„Ta rana do hlavy bola silnejsia, nez som si myslel...“
„Prestan uz a pocuvaj! Nidas bude hladat nejakeho carodejnika. Urcite pojde do Kileadu za Agfeusom. Siroko-daleko tu ziadny iny nie je.“
„A co ma po nom…?“ - viac uz mladik nestihol povedat, lebo prave dostal po hlave starcovou palicou.
„Au! Dobre, uz som ticho...“ - slubil Thondor drziac si pre istotu obe ruky nad hlavou.
„Pojdes do Kileadu a vyhladas Agfeusa! Je to moj priatel. Viackrat mi pomohol, najma ked som usiel z Kabronu. Musis ho varovat pred Nidasom. Je na teba spolahnutie a tvoj kon je najrychlejsi zo vsetkych, polahky ich predbehnes.“
„Ze vahas, starec...“ 
„Zbal sa a nestracaj cas! Je to dolezite.“
Lonor dal potom Thondorovi presne pokyny a isiel si lahnut, bolest sa opat prihlasila o slovo.
Po niekolkych dnoch smutku sa ludia v dedine pustili do oprav a upratovania. Pomaly sa do Algraru vracal zivot. Zit sa predsa musi. Aj ked smutok bolo vidiet v kazdej tvari. Musia to prekonat. Musia nechat minulost, aj ked bolestivu, daleko za sebou upriet svoj pohlad na zajtrajsok. Ale o tom, aky bude, sa rozhoduje uz dnes.

Sazar
Od brehu viedla cez les ku hradu spevnena cesta s mnozstvom serpentin. Kazda zo zakrut sa zdala byt tou poslednou, ale bol to iba klam, az kym nevysli celkom hore na skalne bralo. Uzka cesta sa rozsirila a odhalila mohutne hradby Sazaru. V podhradi, pred nimi, stalo niekolko malych drevenych chalupok a niektore boli vyrazne mensie ako ostatne. Dievcatam pripadali take detske. Podobali sa na domcek, v ktorom sa ako male hravali. Postavil ho pre ne ich otec. Dospely clovek by sa do neho len tazko vosiel. Tieto domceky vsak neboli pre deti. Zili v nich skriatkovia. Boli sice mali, ale na deti sa vobec nepodobali. Zamracene pozerali na dievcata a nezrozumitelne si hundrali. Vsetci skriatkovia boli k ludom odjakziva nedovercivi. Tym boli znami siroko-daleko. Obrovska brana do hradu bola otvorena, straznici spali opodial, opreti o hradny mur. Nemali moc narocnu pracu. Ak by sa blizilo nejake nebezpecenstvo, skriatkovia by to zistili ako prvi a mali by dost casu prebrat sa zo spanku a zavriet branu. Tento varovny system fungoval spolahlivo. Vosli na prve nadvorie. Nalavo videli stajne, drevene pribytky pre poddanych a kasarne. Vpravo bolo trhovisko, kde si uz obchodnici zacali vybalovat tovar na vymenu ci na predaj. Za trhoviskom boli siroke kamenne schody veduce na druhe nadvorie. Spomedzi ostatnych kamennych stavieb, ktore tu boli, sa vymykal velky palac a niekolko vysokych vezi po stranach. Takto skoro rano, tu nebolo vidiet ani zivacka. Okolo palaca viedla cesta na najvyssie polozene miesto hradu. Masivnu nedobytnu citadelu oddelovala od zvysku hradu mohutna trhlina v skalnom masive, cez ktoru viedol tazky padaci most. Vedla neho tiez podriemkaval par strazcov. Len co sa dievcata priblizili blizsie ku mostu, zobudil ich brechot psov. 
„Hej, vy dve! Kam ste sa vybrali?!“ - skrikol na ne jeden zo strazcov este s prizmurenymi ocami. 
Od strachu akoby skameneli. 
„Hladame Langona, pane.“ - povedala Linwe tichym hlaskom.
„Nie je tu! Chodte prec!“ - odvrkol.
„Chceli sme ho poprosit o trochu jedla a vody na cestu domov...“ 
„Jedlo ani vodu zadarmo nedavame! Pan je prilis prisny. Kto nepracuje, ten nech ani neje! Tak to tu chodi.“
Bez zasob na niekolko dni sa na cestu domov vydat nemozu. To je jasne. Musia najst nejaky sposob ako ich ziskat.
„Prace sa nebojime.“ - osmelila sa Nidwen.
„Pre deti tu ziadna praca nie je! Alebo snad vies podkut kona?“ - rehotal sa pri pohlade na male dievca.
Videli, ze to nema zmysel. Zisli na prve nadvorie a pytali sa obchodnikov, ci by im nedali nejaku pracu. Vsetci boli rovnako „ochotni“ ako straznik pri moste. 
Na co sme sem vobec isli? Co som vlastne cakala? Ze ked nas uvidia, zahrnu nas jedlom a usmevmi? - pytala sa Linwe seba samej. 
„Pod! Tu uz neostanem ani minutu!“ - vzala svoju mladsiu sestru za ruku a tahala ju von za hradby. „Su taki sebecki a tak odrezani od ostatneho sveta, ze zabudli ako sa maju spravat k druhym ludom. Najdeme si jedlo same.“
A tak zisli dolu ku rieke. Vtom si Linwe uvedomila, ze uplne zabudla na Langonovho kona, ktoreho vecer nechali priviazaneho za Argusovou chalupou. Zavolali na prievoznika, a ten ich velmi ochotne previezol naspat. Bol rad, ze ma znovu spolocnost. Ani sa velmi nedivil, ked mu Linwe vyrozpravala s akym pristupom sa na hrade stretli. Iluzie o ludoch si prestal robit uz davno. Clovek sa pri tejto praci stretne s kadejakymi tvormi. Naucil sa, ze od ludi netreba nic ocakavat. A verit sa da len malocomu z toho, co hovoria. Kazdy sa snazi vyzerat v ociach druhych lepsi, nez v skutocnosti je. Ale najlepsi su vzdy vo svojich vlastnych ociach. Na to sa moze spolahnut. Chvastunov a klamarov nebude nikdy dost! - hovorieval. 
Dievcata sa podakovali za prevoz a namierili si to za chalupu. Ked tam vsak prisli, ostali stat ako obarene. Kon tam uz nebol.
„Hladas snad nieco, krasavica?“ - ozvalo sa spoza rohu.
Linwe presiel po tele studeny pot, ked si uvedomila, koho je to hlas. Odrazu sa pred nimi zjavil Langon sediaci na svojom koni.
„To som sa dockal peknej vdaky za svoju pomoc!“ - postazoval sa razne. 
„Ze ste ma tam nechali bojovat s Nidasovymi vojakmi je v poriadku. Ale ze mi vezmes kona a ujdes ktovie kam, to som teda fakt necakal...“
„Ja ti to...“ - pokusala sa Linwe dostat k slovu.
„A to som si o vas robil starosti. Myslel som si, ze ti vojaci objavili kona a odviedli ho do svojich stajni. A vas, ze chytili a najskor i zabili. Tak som sa pesi pretlkal cez lesy a hory, kym som sem dosiel, a co nevidim? Shamin, priviazany o plot! Zul travu a vyzeral celkom spokojne. Cudoval som sa ako sa sem dostal. Bezo mna sa obycajne nepohne ani na krok. Zradca jeden...!“ - nahol sa Langon, aby mu tuto vycitku mohol adresovat priamo do oci.
„Bali sme sa.“ - vyuzila Linwe tento okamih, aby sa dostala ku slovu. 
„Je mi to luto, prepac. Chcela som sa odtial co najrychlejsie dostat prec. Nerozmyslala som nad tym co robim. Mrzi ma to.“ - ospravedlnovala sa uprimne.
„Som hladny ako vlk.“ - povedal Langon a otocil sa smerom ku hradu. „Argus, Argus kde si? Prevez nas na druhu stranu!“ - zavelil.
„Samozrejme, pan moj, racte si nastupit.“ 
„A tieto dve damy vezmeme tiez.“ - ukazal na zahanbene sestry.
Radsej mu ani nepovedali, ze dnes uz v Sazare boli. Potichu si znovu nastupili na prievoz. Argus na ne iba priatelsky zmurkol. Na druhej strane Langon vysadil malu Nidwen na kona a on s Linwe popri nej kracali hore do hradu. Teraz tam bolo celkom zivo. Nadvoria sa zaplnali vselijakymi ludmi a kazdy z nich sa im uctivo zdravil. Dokonca aj ti nemozni straznici pri padacom moste. Presli cez most a vosli do citadely. Vo vnutri bola pekne vyzdobena. Zvonku vyzeral cely hrad taky chladny a surovy, ale vo vnutri bol celkom utulny. Na zemi boli pestre koberce, na stenach viseli obrazy kralov a kde-tu sa nachadzali vazy s cerstvo natrhanymi kvetmi. Bolo to akoby vstupili do ineho sveta. Uviedol ich do nadhernej velkej siene s pohodlnymi kreslami. Obrovske okna z casti zakryvali hodvabne zavesy. Steny lemovali masivne skrine plne knih a uprostred miestnosti bol mensi stolik. Akasi slecna im priniesla krcah s vodou.
„Posadte sa. Ja o chvilu pridem a potom si dame nieco pod zub.“ - povedal Langon a stratil sa za dverami do dalsej miestnosti. 
Sestry sa nevedeli vynadivat na vsetku tu nadheru okolo nich. Nic take este predtym nevideli. Ich pribytky su jednoduche. Iste, je v nich vsetko co potrebuju a kazda vec ma v nich svoje miesto. Tiez su utulne a pekne, ale toto im vyrazilo dych. Vsade bolo mnozstvo trblietavych predmetov, ktore zjavne nemali iny ucel, nez „len“ byt pekne. Vsetko bolo take velke a honosne. Linwe bola z toho v rozpakoch, ani nevedela, kde si ma zlozit kapsu a luk. Nehodilo sa to sem. 
Po chvili cakania prisla opat ta slecna, co im doniesla vodu, a poziadala ich, aby ju nasledovali. Cez velke dvojkridlove vstupili do miestnosti ktorej dominoval dlhy stol. Usadila ich na kraji stola blizsie ku dveram ktorymi vosli. Sama ostala stat pri dverach. Na stol zacali nosit vselijake jedla. Pecene, varene, sladke i slane. Dievcata sa uz nemohli dockat, kedy sa budu moct do nich pustit. Chceli ochutnat zo vsetkeho co pristalo na stole. 
„Prosim, povstante! Prichadza Jeho velicenstvo kral Langon, pan Sazaru.“ - hlasil muzsky hlas.
Dievcata stali s otvorenymi ustami. Do miestnosti vosiel Langon. Vyzeral uplne inak ako ho Linwe poznala. Jeho odev bol skutocnym umeleckym dielom, vlasy mal ucesane, vrkoce z brady boli prec a na hlave sa mu trblietala zlata koruna. Ked okolo nich prechadzal, mavol rukou, aby im naznacil, ze si uz mozu sadnut. Ony vsak nadalej stali a otacali hlavy smerom ku kralovi, ako ked sa niekto pozera na letiaci sip. Obisiel stol a sadol si za jeho vzdialenejsi koniec. 
„Tak, dievcata, prajem vam dobru chut.“ - povedal s usmevom na tvari a prisunul si ku sebe tanier s pecenym zajacom.
„Nepovedal si mi, ze si kral.“ - konstatovala Linwe vycitavo.
„Preco by som to robil? Zmenilo by sa tym nieco?“ - odpovedal Langon otazkou, tak ako bolo jeho zvykom.
„To asi nie, ale...“- nestihla dopovedat.
„Tak vidis! Nie je dovod sa tym chvalit.“ - prerusil ju kral a vyzeralo to, ze si to tajnostkarstvo celkom uzival.
„… ale povedat si mi to mohol!“ - zamracila sa na neho Linwe.
Po vydatnom obede sa presunuli na dolne nadvorie, kde si dievcata doplnili zasoby na cestu domov. Nechceli sa zdrziavat, a preto odmietli Langonovo pozvanie, aby ostali par dni v Sazare, kym sa celkom zotavia. Chceli byt cim skor doma, pri svojej rodine a pri svojich priateloch. No predtym nez odidu, musi vraj Langon vyriesit jednu neodkladnu zalezitost. Par vojakov dotiahlo na kamenne namestie vozik, na ktorom bolo cosi prikryte plachtou. Prisli ku nemu a Langon nervozne strhol plachtu z vozika. Pred zrakmi vsetkych sa objavila drevena klietka vazniaca malu bytost. Linwe okamzite spoznala, ze je to presne ta klietka, ktoru videla v noci na lodi. To bude Zeq… - pomyslela si. A nemylila sa. Klietkou lomcoval maly protivny skriatok, ktoremu nedavno pomohla dostat sa z jamy. 
„Tak tu si, ty darebak!“ - nesetril ho Langon.
„Kde je?! Ha?! Kam si ukryl ten kamen?! Hovor, lebo budes o hlavu kratsi! Alebo mam zacat tvojimi mrnavymi nozickami?“ - vyhrazal sa a mecom prechadzal tesne popred klietku sem a tam. 
„Ja nic nemam. Neviem co odo mna chcete...“ - branil sa skriatok.
„Tak ty nevies?! Tato cepel ti osviezi pamat!“ 
Vsunul mec medzi mreze drevenej klietky tak, ze jeho hrot sa takmer dotykal Zeqovho nosa.
„Hovorim, ze o nicom neviem! Dajte mi uz pokoj!“ - vykrikol Zeq a rychlym pohybom si prerezal lano, ktore mu zvazovalo ruky, o cepel meca. Zovrel ho z bokov dlanami a parkrat s nim svihol do stran tak silno, ze pretal dvojicu drevenych mrezi. To stacilo na to, aby sa v zlomku sekundy dostal von z klietky. Presmykol sa Langonovi pomedzi nohy a rozbehol sa ku brane. Ako bezal, obzrel sa za seba a vrazil do dievcat stojacich opodial. Vsetky ich nove zasoby boli okamzite rozhadzane po zemi. Zeq bezal ako o zivot a vdaka svojej vyske, ci skor malickosti, sa sikovne dostal cez straze, co sa mu postavili do cesty.
„To je snad sen! To nie mozne, ze nam zase usiel!“ - krical zufaly Langon. - „Rychlo, za nim! Daleko sa nedostane.“
Asi dve desiatky vojakov sa rozbehli za utecencom a Langon sa k nim chcel pridat. No ked videl sestry zbierajuce zasoby zo zeme, uvedomil si, ze este stale tu ma hosti.
„Prepacte, dievcata, musim ho chytit, je to pre nas dolezite. Vy mate pred sebou dlhu cestu. No nenecham vas ist pesi.“
Silno zapiskal. - „Shamin! Pod sem, ty zradca!“
„Dobre sa o neho starajte! Zda sa, ze si vas oblubil.“ - povedal ked podaval Linwe do ruk uzdu. 
Vysadil Nidwen do sedla a zdvorilo sa obidvom uklonil. - „Coskoro vas navstivim u vas v Algare, ale teraz uz musim ist. Odpustte...“
V okamihu sa stratil v lesoch Sazaru. 



U modreho draka
Ked zisli Linwe a Nidwen ku rieke, volali na Argusa, aby ich previezol. Ale po nom akoby sa zem zlahla. Neodpovedal a ani vidiet ho nebolo. Nechceli tam len tak stat a cakat. Bud sa vratia do Sazaru, alebo sa pokusia najst inu cestu. Prva moznost sa im velmi nepozdavala. A kedze cesta veduca cez les popri rieke bola pomerne siroka, vydali sa po nej smerom na juh. Kym boli v hrade, prichadzali odtial vozy s kupcami, takze tam urcite bude nejake mesto, ci osada. To ich naplnilo pokojom a vobec sa nebali, aj ked sa uz zvecerilo. S malymi prestavkami isli celu noc. Pokracovali aj dalsi den a hladali nejaky most alebo aspon brod, ktorym by sa dostali na druhu stranu. Neuspesne. Vcera tadialto prechadzal jeden voz za druhym, a dnes tu nestretli ani jedineho cloveka, ktoreho by sa mohli opytat. Rieka sa medzitym nenapadne stacala na zapad a slnko klesalo coraz blizsie ku hladine. Zacinali pocitovat unavu a vecer toho bolo dost uz aj na kona. Napriek tomu kracali dalej aj po zotmeni. Stastie stalo pri nich, pretoze zanedlho sa medzi stromami zatrblietalo male svetlo. Cesta ich priviedla na luku, kde stalo niekolko pristreskov pre kone a medzi nimi nevelky hostinec. 
Vecerny vietor rozkyval vyvesku s napisom „U modreho draka“. Shamina priviazali ku dalsim konom. Linwe vzala vedro a nabrala do neho vodu z rieky aby ho napojila. Nidwen mu zatial priniesla plne narucie slamy, co bola pod pristreskom vedla hostinca. Najskor obidve opatrne nazreli dnu cez okno. Veru, nebolo to prave najvhodnejsie miesto pre dve mlade dievcata. Hostinec bol plny kadejakych pocestnych. Boli to vacsinou obchodnici, a zahliadli medzi nimi aj takych, co vyzerali ako tulaci. Ale po niekolkych poharoch piva sa tieto rozdiely medzi nimi ocividne stracali. Vsetci hovorili rovnakou recou, akymsi pivnym dialektom. A pivo nebolo len v ich reci, bolo doslova vsade. Rozliate po stoloch i po podlahe. To vsak nevadilo, lebo krcmar sa dosledne staral o nepreruseny prisun tohoto peniveho tekuteho zlata. Zlatom bolo predovsetkym pre neho. Len vdaka nemu mal v pivnici schovanu plnu debnicku zlatych minci. A stale pribudali dalsie a dalsie. Ist dnu by nebol asi najlepsi napad, usudila Linwe, a tak sa rozhodli, ze sa tuto noc vyspia pod pristreskom na slame.
„Linwe, preco ideme tadialto? Preco sme nesli rovno domov? uz ma to nebavi, stale iba chodime a chodime...“ - stazovala sa Nidwen.
„Budeme tam uz coskoro, uvidis.“
„To mi hovoris kazdy den. Ale je to uz tyzden co sa iba pretlkame kade-tade. Ja uz chcem ist domov!“
„Zajtra prejdeme cez rieku a za dva ci tri dni budeme doma.“
„Dva-tri dni? Takto tam nedojdeme ani za dva-tri tyzdne!“ 
„Ale no tak. Robim co mozem...“
Linwe sa snazila upokojit svoju nedockavu sestru, no sama sebe v mysli kladla rovnake otazky. Musi najst cestu na druhu stranu co najskor. Riskuje prilis vela. A pritom ani nevie, comu a komu moze verit. Cely svet je poblazneny akymisi kamenmi. Tolko ludi uz kvoli tomu zahynulo. A zda sa, ze to nema konca. Kdekolvek pride, vsade pocuva iba o kamenoch. Bola by najradsej, keby ziadny z nich nikdy neexistoval. Ani ta hlupa legenda. Ludia sa kvoli tomu menia na zvierata a toto blaznovstvo sa ako choroba siri celou krajinou. 
Eimmu
Eimmu - krajina lesov. Krajina, o ktorej sa vselico povrava, ale len malokto vie co z toho je skutocne a co su iba vymysly. Vraj ten, kto do tychto lesov raz vstupi, ten sa odtial uz nikdy nevrati. Nenajdete v nej ziadne ludske mesta, iba jedna jedina veza stoji sama kdesi uprostred. Potoky su tam plne ryb a lesy plne zveri. Hovori sa, ze v nich ziju tajomne lesne bytosti s nadprirodzenymi schopnostami. Lesni, alebo tiez zeleni elfovia, ako ich niektori volaju. Su vysoki ako najvyssi z ludi, maju vacsinou hnede alebo zelene oci a dlhe rovne tmave vlasy, ktore ciastocne zakryvaju spicate usi. Ich pokozka je narozdiel od tej ludskej mierne nazelenala, preto to pomenovanie zeleni elfovia. Siria sa chyry o ich neobycajne velkej sile. No napriek tomu su vraj pokojnej povahy. Svoje terajsie uzemie si vydobyli v davnych vojnach a starostlivo si ho chrania. Nemaju ambiciu ziskavat pre seba dalsie uzemia. Eimmu je ich domov, citia sa tu dobre a len vynimocne zavitaju do sveta ludi. Vsade, kde sa objavia, ihned na seba uputaju nezelanu pozornost. Len preto, ze su ini, odlisni ako my. Aj to je jeden z dovodov, preco mnohi z nich nikdy neopustili svoj rodny kraj, svoje rodne mesto. Nikto vsak netusi, kde sa nachadza skryte mesto zelenych elfov. Niektori hovoria, ze ho nie je mozne najst, ludske oko ho neuvidi. Je to tou harmoniou. Tym dokonalym suzitim medzi lesom a ich obyvatelmi. Stali sa jedno s lesom, v ktorom zili. Preukazuju mu uctu a on ich na oplatku ukryva a chrani. Starucky, nedotknuty, tajomny les, presiaknuty spomienkami, obyvany tajomnou rasou elfov. Niekde tam, hlboko v Eimmu, sa ma ukryvat Garthon a legendarna Modra Hviezda. Kamen, na ktory sa upieraju oci celeho znameho sveta. Ten, ktory tak upenlivo hladaju vojska Nidasa spoza Bielej hory. Ten, ktory sa nepodarilo najst ani Thondorovi, najodvaznejsiemu z algarov. Starostlivo ukryty v rukach blazna, v moci zvrateneho carodejnika baziaceho po coraz vacsej sile. Ake su jeho umysly? To nikto netusi. Nikto ani nevie kde presne teraz Garthon zije. Vraj sa uplne zblaznil, utiahol do samoty a ukryl sa pred svetom. Niekde tam, v nezname, kuje svoje plany ako vyuzit neobycajnu silu Modrej Hviezdy.
Kilead
Daleko na severe, tri dni jazdy od Bielej hory, z vychodu chranena jazerom a zo severu Ohnivymi skalami, lezi pevnost Kilead. Sem sa utiekaju vsetci ti, ktorych uz vsade inde zavrhli, zlocinci a podivini, pravom ci nepravom prenasledovani. Za jej murmi zije aj mag Agfeus. Je jednym z mala carodejnikov v znamom svete. Nebojacny Thondor cvalal niekolko dni, len s nevyhnutnymi prestavkami, aby stihol dorazit do Kileadu skor ako Nidas. Podarilo sa mu to. Minal ich tak pol dna pred pevnostou. Presiel okolo nich cez les a potom sa vratil na siroku hlinenu cestu, ktora ho priviedla pred dvojicu straznych vezi. Cele boli postavene z cierneho kamena. Spomalil a krokom presiel pomedzi ne ku brane pevnosti. Bola otvorena a to sa mu zdalo dost podivne. Taka nedobytna pevnost a brana je otvorena! Nikde ziadna straz a ani na veziach nevidel ziadny pohyb. Zeby predsa len prisiel neskoro? Vstupil na nadvorie. Vyzeralo opustene, akoby tam uz dlho nikto nebol. Drevene okenice drziace na svojom mieste len silou vole, sa kyvali zo strany na stranu. Nieco mu ale hovorilo, ze tam nie je sam. Ked sa priblizil ku dalsim hradbam chraniacim vnutorne nadvorie, zapocul hlasy. Temnou kovovou branou sa dostal dnu. Skutocne, nebol tam sam. Boli tam vsetci. Vsetci obyvatelia pevnosti sa tlacili jeden na druheho s cielom ziskat co najlepsiu poziciu na sledovanie suboja v ich strede. Mlatili sa tam dvaja statni chlapi. Tabor fanusikov sa rozdeloval na dve priblizne rovnako pocetne skupiny. A fandili vskutku horlivo. Az tak, ze sa o chvilu strhla bitka aj medzi nimi. Zakratko sa uz mlatili takmer vsetci. Thondor to sledoval s odstupom a iba nechapavo krutil hlavou.
Ja som mu to hovoril, ze to nie je dobry napad. To medzi tymito blaznami ho mam hladat? Tu isto nebude. - pomyslel si a prihovoril sa jednemu, co akurat nikoho nebil.
„Nazdar, kamos! Povedz, kde najdem Agfeusa?“
„Koho?“ - zaskulil na neho dotycny a prilozil si ruku k uchu, aby v tom ramuse lepsie zachytil o co ide.
„Agfeusa, toho carodejnika. Kde ho najdem?“ - spytal sa Thondor zvysenym hlasom.
„Jaaaaj, tak ten...“ - nestihol dopovedat, nejaky „dobrak“ ho zo zadu jednou ranou skolil k zemi.
„Ty jeden...“ - pustil sa Thondor do utocnika. Ani nechcel a uz bol jednym z nich. Len co sa poratal s jednym, prisiel si po vyprask dalsi. Tlkol ich rad-radom hlava-nehlava. Ked ich asi tak tucet nahadzal na hromadu, vratil sa k tomu prvemu.
„Tak kde je ten Agfeus?! Hovor!“
„Ten cudak ma chatrc tam za hradbami.“ - ukazal smerom na sever, kde sa tycila temna sopecna hora.
No pekne! Ak ho este aj tito nazyvaju cudakom, tak to sa mam na co tesit… - usudil.
Pustil toho chlapa zo zovretia. Ten s buchotom dopadol na zem a do vzduchu sa zodvihol kudol cierneho prachu. Thondor vysiel cez hlavnu branu von z pevnosti a kracal okolo jej murov na sever. Pritom, hoci si to neuvedomoval, krutil hlavou. Videl uz vselijakych ludi, ale vzdy sa najde niekto, kto ho prekvapi. Nevedel, co za panacika ho caka v chalupe za hradbami. Ale po tom vsetkom to uz bolo aj tak jedno. 
Par desiatok metrov za severnou vezou Kileadu stal kamenny dom so zahradou. Byliny a kvety boli v ostrom kontraste s okolitymi ciernymi skalami. Z komina domu stupal dym, co bolo znamenim, ze je jeho obyvatel doma. Thondor nakukol cez okno, ale nikoho tam nevidel. Zastal predo dvermi a zdvihol ruku aby zaklopal. Urobil vsak iba pohyb do prazdna, pretoze sa dvere vopred same otvorili. 
„Vitaj, dobra dusa, a povedz co ta sem privadza.“ - ozvalo sa z miestnosti vo vnutri domu.
„Ako si mozes byt taky isty, ze som dobra dusa?!“ - pytal sa Thondor svojim mohutnym hlasom.
„Zlo nezvykne klopat.“ - znela pohotova odpoved. „Pod dalej!“
Vstupil do nevelkeho pribytku. Vsade, kam sa pozrel, sa povalovali podivne predmety, otvorene knihy, vselijake vetvicky a byliny. Muz sediaci v pohodlnom kresle odlozil knihu, ktora mu zakryvala tvar a postavil sa pred tohto velkeho cudzinca. Thondor si ho premeriaval pohladom a zo vsetkych sil sa snazil potlacit v sebe smiech. Nebol to len odev carodejnika, co mu pripadal tak smiesny, ale bol to cely tento clovek. O hlavu nizsia chuda postavicka bez vlasov, s kratkou, starostlivo upravovanou bradou, odeta do akehosi dlheho rucha s volnymi rukavmi.
„No, co!? Je to pohodlne...“ - argumentoval mag v dlhom plasti, ktory zakryval cosi podobajuce sa na zenske saty. 
Thondor zatal zuby, preglgol naprazdno a potom sa konecne predstavil. 
„Volam sa Thondor a prichadzam za tebou z Algaru. Tvoj priatel Lonor ma poslal, aby som ta varoval pred nebezpecenstvom. Od juhozapadu sa sem priblizuje vojsko...“
„Lonor?! Lonor, hovoris? Ten stary drak… Ako sa ma?“
„Mal sa uz aj lepsie. Nasu dedinu nedavno napadol Nidas od Bielej hory. Mnohych z nas pobili a su uz na onom svete, aj Lonor je dokaliceny, napoly slepy...“
„Napoly slepy? Ako moze byt niekto napoly slepy?“
„Tak, ze nema jedno oko. A neprerusuj ma furt, lebo zabudnem, preco som sem prisiel!“
„Ved hovor, hovor! Preco si prisiel?“
„Nidas ta hlada. Chce, aby si ozivil jeden z troch. Jeden z tych legendarnych kamenov. Nevieme, ci je ten kamen pravy, ale ak nie je, prides o hlavu. A Lonor tiez. Jeho vojsko tu bude tak za dve-tri hodiny. Musis sa skryt, alebo utiect! Alebo… Vlastne, rob co chces. Ulohu som splnil, porucam sa.“
„Kam by si chodil? Nechod nikam!“ - povedal Agfeus a chopil sa svojej palice. 
Namieril ju ku dveram a tie sa zabuchli Thondorovi priamo pred nosom.
„Vyzeras vycerpany. Mal by si sa najest. Co tam u vas jedavate? Mam tu klobasy, rebierka...“
Thondor sa bez zavahania otocil a obaja si sadli ku stolu. Jedli, pili a rozpravali sa. Uplne zabudli na hrozbu, ktora cihala za dverami. Ani sa nenazdali a okolo domu sa zotmelo. Nebolo to tym, ze by uz bol vecer, ale preto, ze ich obklucili Nidasovi vojaci. Tentokrat prisli bez svojho velitela. Neocakaval ziadne komplikacie, tak sa neunuval vycerpavat dlhou cestou a ostal vo svojom hrade. Zbalit nejakeho starca by predsa nemal byt problem. Vojaci vyrazili dvere domu a valili sa dnu ako lava z nedalekych sopiek. Thondora to prekvapilo a instinktivne siahol po meci, ale Agfeus bol ocividne nad vecou. Pozdvihol svoju palicu, nieco zakrical, a z krystalu vsadeneho v jej vrchole vysiel smerom ku vojakom luc prenikaveho bieleho svetla. Na kratku chvilu ich oslepil. Bolo to dost dlho na to, aby sa dvaja, teraz uz kamarati, dostali nepozorovane von. Luc svetla im robil cesticku aj pomedzi vojakov cakajucich pred domom. Vedla Thondorovho kona stal este jeden, ktoreho si predtym bud nevsimol, alebo tam jednoducho nebol. Vysadli do sediel a cvalali prec z Kileadu. 

Po rokoch
„Agfeus, priatel moj, tak rad ta znovu vidim.“ - objatim vital Lonor vzacneho navstevnika. 
„Veru, dlho sme sa nevideli. Az prilis dlho, zda sa mi… Nejako sa to tu zmenilo. Tieto hradby si nepamatam. Ale je vela veci, ktore si nepamatam...“ - zasmial sa Agfeus sam na sebe a mavol rukou.
„Pod dalej, je toho vela co ti musim povedat.“ pozyval Lonor svojho stareho priatela.
„Neviem sa dockat. Ozaj, co dobre bude dnes k obedu?“ 
„Mam tu nejake huby, zeleninu, bylinky...“
„A maso? Nemas nejake maso? Dal by som si taky stavnaty kus diviny...“
„Mozno by som nasiel este nejakeho aika...“
„Vyborne, aika som uz davno nemal.“ - spokojny s ponukou vkrocil carodej do domu, kde byval Lonor. 
Thondor sa k nim pridal a za par minut cely dom naplnila vona peceneho masa a priatelskeho rozhovoru.
„Tak hovor! Co sa to tu deje? Kto ta to takto dokalicil?“
Lonor mu vyrozpraval vsetky najnovsie udalosti. Zdoraznil, ze uz ani tato dedina nie je tak pokojna ako kedysi.
Agfeus to so zaujmom pocuval. Uz pocas toho mu mysel pracovala na plne obratky, snazil sa vymysliet, ako s tymto vsetkym nalozi. Ako ukoncit toto nerozumne besnenie. Preberal to z kazdej strany, ale vysledok bol zakazdym rovnaky. Treba sa zbavit Nidasa. Ostava len vymysliet sposob. Bojovat proti jeho armade je nezmysel, su v presile, lahko by ich porazili. Dat mu co chce a dufat, ze potom uz bude vsetko dobre a da im pokoj, sa mu tiez nejavilo ako prilis dobry napad. Nidas sa nezastavi a bude ziadat stale viac a viac. Postupne vylucil este niekolko scenarov az nakoniec ostala iba jedna moznost. Pasca! Musia nejakym sposobom odlucit Nidasa od svojich vojakov. Ked bude sam, bude ovela zranitelnejsi. Agfeus v tom uz mal jasno, je to ich jedina sanca, ako sa bez zbytocnych obeti navzdy zbavit tohto zla v ludskej podobe.
Pomsta
„To nemyslis vazne! Ste uz nacisto vsetci neschopni?! To aby si clovek robil vsetko sam…!“ - rozculoval sa Nidas, ked mu oznamili, ze sa im Agfeusa nepodarilo zajat. 
„Nemali sme ziadnu sancu, moj pane, pouzil proti nam kuzla...“ - branil sa jeden z vojakov.
„Kuzla? Jakziv som ziadne kuzlo nevidel! Kazdy iba rozprava o nejakych kuzlach! Este aj ten prekliaty kamen je naisto iba kus sutra! Uz mi tie kuzla a kamene lezu na nervy! Kam sa ten starec podel? Viete aspon kam zmizol?!“ 
Nidasov rev sa ozyval celym hradom. Ale vojaci iba pozerali jeden na druheho. Bali sa prehovorit. Ved kto by aj chcel putat vodcovu pozornost, ked je v takomto rozpolozeni.
„Nikto?! Vy banda tupcov! Fakt ste totalne neschopni!“ - mavol znechutene rukou a usadil sa do svojho masivneho dreveneho kresla. Presiel si dlanou zhora nadol po tvari a zotrel kropaje potu. Hlboko si vzdychol, lavicou si podoprel bradu a zamyslel sa.
„Pan moj.“ - odvazil sa prekvapivo jeden z vojakov. „Bol tam s nim este jeden...“
„Este jeden? Este jeden kto? Dalsi carodejnik?“ - ozil Nidas zvedavostou.
„Nie, pan moj. Bol to ten velky algar. Ten, co nam zobral dievca.“ - odpovedal vojak a hlas sa mu chvel strachom.
„Velky algar, hovoris?“ - vyskocil Nidas zo svojho kresla a v momente hladel tomu roztrasenemu vojakovi zblizka do oci.
„Ano, pane. On to bol...“
„Thondor...“ - zasomral si Nidas sam pre seba. 
Obratil sa a zdvihnutou rukou dal vojakom pokyn.
„Pripravte kone! Pojdeme opat na navstevu ku mojmu priatelovi do Algaru. Ale tentokrat ich uz setrit nebudem!“ - zreval Nidas a mury hradu sa triasli ozvenou.
Nastal culy ruch a vsetci pobehovali sem a tam. Tazko by niekto uveril, ze vobec vedia co robia. Ale tak to uz za Bielou horou chodilo. Nemali ziadny system, ziadne pravidla. Jedine, co bolo dolezite, bolo slovo ich vladcu. A jeho vola sa mohla zmenit v kazdom okamihu. Nidas vladol pevnou rukou a strachom. Kazdy, kto sa mu postavil na odpor, skoncil v tom lepsom pripade v zalari. V tom horsom s mecom v hrudi, alebo bez hlavy.
Tato taktika bola mimoriadne ucinna. Disciplina a oddanost boli prvym predpokladom ku vytvoreniu uspesnej armady. Kazdy, kto chcel vstupit do Nidasovych oddielov smrti, musel najskor prejst narocnym vycvikom. Nejeden muz skoncil dokaliceny uz po zakladnom teste bojovych schopnosti. Nidas sa s nikym nemaznal. A na seba bol rovnako prisny ako na ostatnych. Aj tym si budoval u muzov coraz vacsi respekt. Nechcel od nic menej ako bol schopny dosiahnut on sam. V ich ociach tak bol ich idolom, ich hrdinom. Vacsinu jeho armady tvorili dezerteri, vzburenci a vyvrheli z ostatnych kralovstiev a opevnenych miest, individua bez buducnosti, zoldnieri. Jedine, co ich spajalo, bola nenavist a tuzba po pomste. Po pomste osudu. Mnohi z nich mali tazky zivotny osud, prisli o rodicov, alebo ich dokonca nikdy nepoznali. Nemali rodinu ani domov. Tu, mali konecne pocit, ze niekam patria. Aj ked to bolo stale o tom istom. Pokial prave niekde nebojovali, travili cas popijanim a tak to slo stale dookola. Pivo, boj, pivo, boj a zase pivo. Takto teraz vyzeral ich zivot. V case, ked sa nechali nalakat do sluzby Nidasovi, vyzeral zivot v tejto pevnosti uplne inak. Vladol tu prisny rezim s dorazom na bojovy vycvik.
Odkedy sa Nidas dopocul o tych kamenoch, o nicom inom nehovori, na nic ine nemysli. Uz nevedie boj za slobodu, ani za svoju zidealizovanu verziu pravdy. Teraz ho do boja taha chamtivost a tuzba po moci. Prechadzal nadvorim hradu, kde uz bola nastupena takmer cela jeho armada. Prisnym a sustredenym pohladom sa dival do tvari svojich vojakov. Nikdy nebol s pokojny s ich pripravenostou, ale teraz mu to bolo akosi jedno. Ani brvou nemihol, ked sa do zastupu konecne pridali posledni oneskorenci. Jeden z nich si este za behu obuval cizmu na lavej nohe. Nidas iba mlcky pokrutil hlavou a viac sa tym smerom nepozrel. Zastal pred prvym radom vojakov a obratil k nim svoju nespokojnu a zjazvenu tvar. Bez slova, gestom, vydal rozkaz. s dupotom a revom vyrazili vymazat Algar z mapy sveta.
Na uteku
„No ale pozrime sa… Co sa nam to tu ukryva?“ - vykrikol prekvapene jeden z pocestnych, ked rano uvidel pod pristreskom na slame dve male dievcata. 
Bradaty muz zavalitej postavy nevyzeral na obchodnika. Takto nejako si Linwe predstavovala lupeznikov, o ktorych jej mama citala, ked bola este mala. Jeho neupraveny zovnajsok vsak nebol nicim v porovnani so zapachom, ktory sa okolo neho siril. Pot, pivo a mozno i mesiace neumyta spina dohromady vytvarali tak odpudivy puch, ze tento chlap sa stipancov od bodaveho hmyzu urcite bat nemusi. 
„Hybajte sa pozriet!“ - mavol na svojich kumpanov, aby sa pred nimi pochvalil s tym co objavil.
Zrazu na dievcata hladelo pol tucta urastenych spinavych chlapov. Kazdy z nich bol iny. Jeden bol o hlavu vyssi ako vsetci ostatni, dalsi mal rysave vlasy, iny zase nemal takmer ziadne zuby. No vsetci vyzerali akoby ich jedna mater mala. Boli si taki podobni. Asi to bolo ich odpudzujucim dotrhanym odevom. A tym neuveritelnym zapachom.
„Co tu robite, malicka? Toto nie je vhodne miesto pre deti.“ - prehovoril ten bradaty. Bol to asi vodca tejto tlupy. Ostatni len naucene prikyvovali hlavami a prizerali sa ako sa tento nemotorny muz blizi ku pristresku natahujuc ruku k Linwe.
„Neboj sa ma, neublizim ti. Ja mam deti rad.“ - oblizal si hornu peru a zvysok jeho druziny sa nechutne zasmial.
„Nechajte nas, my uz ideme prec...“ - odpovedala prestrasena Linwe a pritisla ku sebe sestru a tasku so zasobami. 
„Kam by ste ste chodili? Postarame sa o vas.“ 
Priblizoval sa coraz viac a jeho kumpani tiez. Obklucila ich tlupa slizkych divochov. Nebolo uniku a dievcat sa zmocnila uzkost. Linwe prikryla sestre lavou rukou oci a pravu so vzpriamenou dlanou vystrela oproti tym barbarom.
„Nechajte nas na pokoji!“ - skrikla razne.
V tom ich vsetkych zasiahla akasi neviditelna sila vychadzajuca z jej dlane. Odhodila ich o niekolko metrov dozadu. Popadali ako hrusky a nemohli sa postavit na svoje buclate nohy. Metali sebou ako ryby na suchu, ale beznadejne. Ta zvlastna magicka sila ich stale tlacila k zemi. 
„Ako si...?“ - pytala sa udivena Nidwen.
„Ja... Ja neviem.“ 
„To bolo...“
„Ja viem, uzasne. Pod, musime odtialto zmiznut.“ 
Vzala Nidwen za ruku, vysadli na kona a v momente uz cvalali prec z tohto nebezpecneho miesta. Nebol cas zamyslat sa nad tym ako sa to stalo. Prvorade bolo dostat sa odtial co najrychlejsie niekam do bezpecia.
Cvalali po brehu rieky dalej na juh. Linwe sa z casu na cas obzrela do zadu, aby sa uistila, ze ich nikto nesleduje. Ked uz mala pocit, ze su dostatocne daleko, zvolnili. Konecne mala cas vstrebat vsetky tie silne emocie. Snazila sa porozumiet tomu kuzlu. Nerozumela odkial sa v nej vzala ta uzasna magicka sila. Pozerala sa na svoje dlane, akoby to chcela vycitat priamo z nich. Nidwen si to vsimla.
„Nevedela som, ze si kuzelnicka...“ - povedala s uprimnostou dietata.
„Ani ja nie, sestricka, ani ja...“ - odpovedala Linwe a opat si prezerala svoje dlane.
Prud rieky smeroval na zapad, blizsie k ich vytuzenemu domovu. Putovali takmer cely den a stale nenasli ziadny brod alebo most. Ked v podvecer uvideli trcat nad korunami stromov spicku drevenej straznej veze, spozorneli. Zosadli z kona a zisli z cesty do lesa. Pomaly sa priblizovali lesom a oci i usi mali nastrazene. Linwe, pre istotu s dykou v ruke, kracala ako prva. Nenapadne sa priblizili na miesto, odkial si mohla vezu lepsie obzriet a rozhodnut sa co dalej. Cesta sa pri nej rozdelovala. Jedna, siroka, pokracovala dalej po prude rieky a druha, ovela uzsia, viedla cez most na druhu stranu rieky. 
„Konecne!“ - vydychla si Linwe hladiac na stary most. 
Opatrne sa vynorili z lesa a Linwe nespustila oci z veze. Bola to skor pozorovatelna, nez veza tak ako si ju obycajne predstavujeme. Navyse bola spustnuta a prazdna. Zdalo sa, ze ju uz velmi dlho nikto nepouziva. No aj tak sa pre istotu pozorne rozhliadli nez vstupili na siroky kamenny most. Ten tiez uz cosi pamatal, ale v porovnani s tou drevenou lavkou, po ktorej isla naposledy, bol rozhodne omnoho bezpecnejsi. Nebol dovod vahat a zakratko uz boli na druhej strane coraz sirsej rieky. Cesta pokracovala do husteho lesa. Nebol cas na obavy co ich tam caka. Vysadli na kona a ponahlali sa domov. Este pred zotmenim dorazili ku zrucaninam nejakeho hradu. Dve kamenne veze pri vstupe na nadvorie boli na pohlad, akoby zazrakom, neporusene. Ale zvysok hradu bola uz len hromada sutin, ktoru obopinali posledne zvysky hradieb. 
„Tu prenocujeme.“ - rozhodla Linwe.

Necakane stretnutie
„Budeme tu v bezpeci. Mame strechu nad hlavou a ak by sa niekto blizil, polahky ho uvidime uz zdaleka.“ - konstatovala pocas toho, ako stupali strmym schodiskom celkom hore na vrchol jednej z vezi. Zdalo sa, ze to tocite schodisko nema konca. Poslednych par schodov presli s vyplazenymi jazykmi.
„Perfektne!“ - prehlasila spokojne Linwe, ked konecne zlozili veci na kamennu podlahu veze. 
Ustlali si co najdalej od schodov, tak aby na ne dobre videli. Linwe sa rozhliadla z okien na vsetky strany. Smerom na vychod, za riekou zazrela niekolko svetiel zo vzdialenych miest. Boli az prilis daleko na to, aby to v nej vzbudzovalo nejake obavy. na juhozapade sa kam len dovidela rozprestierali lesy. A za horou na severozapade bola jej rodna dedina. Nebolo ju vidiet, napriek tomu vedela, ze je prave tam. Citila to tak intenzivne. Ani nepostrehla, ze tam stoji uz hodnu chvilu s pohladom uprenym na hory a jej mala sestra uz medzitym zaspala. Prikryla ju a sadla si vedla nej opierajuc sa o vonkajsiu stenu veze. Dyku mala pre istotu na dosah ruky. Hladela na schody a hlava jej pomaly klesala az nakoniec zaspala hlbokym spankom. V snoch casto vidala samu seba oblecenu v ziarivo bielych satach presivanych striebornymi nitami. Vlasy, ktore zdobil ligotavy diadem, mavala ucesane na sto roznych sposobov. I teraz sa, ako nejaka princezna, prechadzala rozkvitnutymi zahradami s veselou piesnou na perach. Prave sa chystala privonat ku najvacsej z ruzi, ale ledva sa nad nu naklonila, cosi ju zo sna vyrusilo. Tiche, nenapadne kroky sa k nim blizili po takmer nekonecnom schodisku veze. Postavila sa pred sestru celom k schodisku a v pravej ruke pevne zvierala otcovu dyku. Kroky boli coraz blizsie, no stale nikoho nevidela. Naraz to nepatrne cupitanie utichlo. Stala pred schodiskom, pripravena ochranit seba i Nidwen. Cakala co sa bude diat. Sekundy sa zdali byt dlhe ako minuty a minuty trvali snad cele hodiny. Ticho naplnilo nielen jej vnutro, ale i celu vezu. Nebolo pocut nic. Ani sum stromov ci rieku tecucu za nimi. Nepocula ani dych svojej sestry, ani tlkot vlastneho srdca. Az do chvile, ked sa pracka na ramene jej tasky dotkla kamennej podlahy a zacinkala. Bleskovou otockou schmatla lupeznika pod krk a pritlacila ho ku stene. Uplne jednoducho, vlastne az prilis…
„Co to robis?! Neblazni! Pusti ma!“ - zasycal zlodej, s velkymi tazkostami lapajuc po dychu.
„Ty?!“ - skrikla Linwe prekvapene, neberuc pri tom ohlad na svoju spiacu sestru.
„Ty jeden!“ - zovrela, poriadne nahnevana, votrelca este silnejsie.
„To nevies prist normalne, ako clovek?!“
„Vlastne nie, nevie…“ - povedala sama pre seba.
„Mala by som ta hned teraz odviest k Langonovi. Vsade ta hladaju pre nejaky kamen! Pockat… Co tu vlastne chces? Co si hladal v mojej taske?!“
„Nic.“ - odvrkol, ale bolo jasne, ze za chrbtom cosi ukryva.
„Ukaz to! Daj to sem! Inak za seba nerucim!“ 
Zeq vyplestil na Linwe svoje neuprimne oci. Toto by od nej teda necakal. Bola fakt nastvana. Na neho i na cely tento svet posadnuty hlupymi kamenmi.
„Dobre, dobre. Len sa uz upokoj…“ - rezignoval po tom, co na svojom hrdle ucitil chladnu cepel dyky.
Spoza chrbta vytiahol carovny kamen zabaleny do kusu hnedej latky a trasucimi sa rukami ho podaval Linwe.
„No pekne!“ - zacudovala sa.
„Teraz uz chapem, preco ta kazdy hlada, preco ta nazyvaju zlodejom. Langon mi o tom povedal. Co ste sa naozaj vsetci zblaznili?! Naco ti je ten kamen?!“ - kricala. Nidwen sa zobudila sokovana obrazom, ktory sa jej zjavil pred ocami. Jej starsia sestra s dykou v ruke a maly skriatok, o akych pocula iba v rozpravkach. 
„Linwe, co to je?!“ - skrikla prekvapene a prstom ukazovala na to male stvorenie.
Zeq vyuzil moment, ked sa Linwe otocila k sestre a na okamih jej stisk polavil. Vyklzol z jej moci a stratil sa v utrobach veze. Na zemi po nom ostal lezat kamen, ktoreho pulzujuce svetlo nenapadne prenikalo cez dieru v latke, do ktorej bol zabaleny. 
Vizia
Tej noci spal Lonor velmi nepokojne. Prevaloval sa zo strany na stranu. Chvilu mu bolo horuco a vzapati neprijemna zima. Nevedel si usporiadat myslienky a okrem toho ho trapila aj bolest rany po oku. Aby toho nebolo malo, este aj ten mesiac nemilosrdne ziaril na bezoblacnej oblohe. Potreboval sa upokojit, tak si vzal plast a isiel sa von trochu prejst. Dufal, ze potom sa mu podari zaspat. Vysiel von a rozhliadol sa po dedine. Vsetci okrem neho a nocnych strazcov pokojne odpocivali vo svojich domovoch. Hladel na hviezdy, akoby z nich chcel nieco vycitat. Prisiel ku studni a nazrel do nej. Hlboko dole na pokojnej hladine svietil odraz mesiaca. Lonor vzal maly kamienok a pustil ho volnym padom do studne. Trafil mesiac presne do stredu. So zblnknutim sa scerila vodna hladina a rozochvela sa putavymi kruhovymi rezonanciami. Dival sa na ne sustredenym pohladom a potom sa to stalo. V mysli pocul neznamy hlas, ktory k nemu prehovaral jasnou a zrozumitelnou recou. Ked tri sa stanu jednym, vtedy sa vsetko skonci. Vtedy najmensi z vas povstane. Ten najmensi vas povedie. V jeho silu budete dufat. On vas povedie a obnovi rovnovahu. 
Na moment sa mu zatmelo pred ocami. Teda v jeho pripade skor pred okom. Ked opat prisiel k sebe, znovu sa pozrel dole do studne. Hladina bola znovu pokojna. Hodil tam este jeden kamienok. A potom dalsi. Ale tentokrat sa uz nic nestalo. Asi to bola nejaka halucinacia. Pomyslel si a vydal sa spat domov. Bol by to nechal tak, nebyt toho intenzivneho pocitu, ktory to v nom zanechalo. Citil, ze je to dolezite, ze to nie je iba tak. Mal pocit, ze to musel pocut. Akoby na tom zavisela ich buducnost. Dumal nad tym, co by to mohlo znamenat, ale na nic uspokojive neprisiel. Napriek tomu, ziskal akysi vnutorny pokoj a ked si znovu lahol do postele, zaspal pokojnym spankom. Vo sne sa mu pripominali slova, ktore pocul pri studni. Premenili sa na obraz v jeho mysli. Videl siluetu maleho nenapadneho chlapca, ktoru obklopovalo jasne svetlo. To svetlo vsak nebolo za nim, ale akoby vychadzalo priamo z neho. Z toho tajomneho dietata, co ma vsetko obnovit. 
Cesta do Aylalonu
„Co to je?“ - pytala sa Nidwen.
„To je ten kamen, ktory Langon hlada. Mali by sme mu ho zaniest“
„To v ziadnom pripade! Ja uz nikam nejdem! Chcem ist domov! Som unavena a chyba mi mama…“ - prekrizila si Nidwen ruky a vzdorovito si sadla na zem.
Linwe sa sklonila ku sestre a pohladila ju po vlasoch. Sucitila s nou. Aj ona ma uz dost tohto nekonecneho chodenia. No na druhej strane, citila aj urcitu zodpovednost. Teraz ma predsa ten kamen. Moze ho zaniest Langonovi a on ich istotne odprevadi domov, alebo im aspon poskytne nejaku druzinu na ochranu. Ani taky voz by nebol zly… Stala pred volbou. Ale ktore z rozhodnuti bude to spravne? Vydat sa najkratsou cestou domov, alebo ist naspat do Sazaru? Sediac na zemi, jednou rukou objimajuc unavene mladatko, rozmyslala nad tym, ako dalej. 
„Dobre teda. Vyspime sa a rano pojdeme domov.“
Nidwen sa rozziarili oci stastim.
„Mam ta rada.“ 
„Aj ja ta mam rada... Aj ja.“ - silno ju objala Linwe. 
„Najvyssi cas ist uz odtialto prec. Kto vie ako sa doma maju…?“ - zamyslela sa opat. Tentokrat myslela hlavne na mamu a Aelien. Tak rada by bola teraz doma pri nich. Spolu im bolo vzdy tak veselo…
Rano, kratko po vychode slnka, nazrela Linwe do mapy. Nevyzeralo to vobec zle. Pokial spravne identifikovala pevnost, v ktorej sa prave nachadzali, nedaleko od nich je Aylalon. Presnejsie to, co z neho po najazde Nidasovho vojska ostalo. Ale aj tak je to dobra sprava. Odtial je to do Algaru asi tak jeden den cesty. Tak si to aspon zo svojho detstva pamata. Parkrat tam boli s otcom na trhovisku. Kupil jej tam maleho dreveneho dracika. Hravala sa s nim kazdy den, az mu jedneho dna odpadlo kridlo. Ani vtedy ho nepustila z ruky. Pre nu to bol teraz maly chory dracik a potreboval, aby sa o neho niekto staral. Jedina moznost, ako sa k nemu mohol jej otec dostat, bolo pockat, kym mala Linwe zaspi. Presne to aj jej otec urobil. Pocas noci opravil drakovi zlomene kridlo a vratil jej ho do postele. Nikdy na to nezabudne. Posmelena spomienkami a tym, ze su uz tak blizko, zbalila vsetky veci a za par minut uz cvalali smerom k Aylalonu. Pocasie im prialo, cesta rychlo ubiehala a nalada sa im zlepsovala. Siroka cesta sa coraz viac zuzovala, nakoniec sa z nej stal uzky chodnik v hustom poraste. Zosadli preto z kona a isli pesi jedna za druhou. Shamin ich nasledoval. Zase tie hustiny. Ach, ako ich nenavidela. To nekonecne predieranie sa krikmi. Aspon sem-tam sa na chvilu rozostupili a tak si dievcata mohli vybrat z vlasov male konariky, co sa im do nich zachytili. Dolezite bolo nestratit smer. No Linwe citila, ze idu spravne. Pomedzi stromy rozpoznavala v dialke zname crty krajiny. 
Ako sa priblizovali k dedine, oblohu zahalili tmave mracna. Zo vsetkych svetovych stran sa zbiehali tazke mraky plne vody. Ked zmizol aj posledny kusok modrej oblohy, bolo jasne, ze dalej sa dnes nedostanu a budu musiet prenocovat tu. Z Aylalonu toho vela neostalo. Kde-tu boli rozpoznatelne zaklady stavieb jeho obyvatelov. Nadherny kamenny stlp, ktory byval ozdobou Aylalonu, lezal na zemi rozbity na kusy. Takmer ho uz nebolo vidiet, pretoze bol zarasteny vysokou travou. Zvysok dediny bol na tom podobne. Vsetko, co by mohlo pripominat, ze tu kedysi zili ludia, mizlo v divokom poraste. Len jedna mala veza, ci skor pozorovatelna, vynikala nad krovinami. Ta bude ich utociskom pred bliziacou sa burkou. Bolo par hodin po poludni, ale krajina sa zahalila do tmy, ktora viac pripominala noc ako den. Vietor, co sem prihnal oblaky, silnel a dievcata mali problem udrzat sa na nohach. Ochladilo sa. Cestou ku vezi preto pozbierali tolko sucheho dreva, kolko sa im zmestilo do ruk. O chvilu sa steny veze sfarbili do oranzova a zobrazili sa na nich vlniace sa tiene dievcat.
Ohen je dobry. Teraz bol ich najlepsim priatelom. Preslo niekolko hodin a dazd neustaval. Ani nevedeli, ci je este den alebo uz noc. Nebyt toho ohna, nevideli by si ani na koniec nosa. Tma, vytrvaly dazd a vichrica. Schulene pod plastom, sedeli pri ohni a vystierali k nemu ruky. Desive skucanie vetra znemoznovalo co i len pomyslenie na spanok. Z dier v muroch sa ozyvalo strasidelne piskanie. Stromy v okoli sa ohybali pod naporom vichrice a lamali vsetko, co nebolo dostatocne pruzne ci silne. Niekolko velkych suchych konarov s praskanim dopadlo z vysky na zem iba kusocek od nich. Temnu oblohu z casu na cas osvetlili zablesky jasneho bieleho svetla. Vsade sa ozyvalo mohutne hucanie hromu. Akoby sa stovky bojovych vozov rutilo udolim. Bez prestavky. Studeny dazd prenikal dnu cez deravu strechu rozpadnutej veze, v ktorej sa pri malom ohni zufalo snazili zohriat. 

„Kedy to uz prestane?! Nech to uz skonci! Je mi zima...“ - stazovala sa Nidwen.

„Uz coskoro, neboj. Zajtra uz budeme doma.“ - asi po sty krat ju Linwe utesovala.

Po dlhej chladnej noci konecne nastalo vytuzene rano. Vychod slnka bol ovela krajsi nez kedykolvek predtym. Az teraz si uvedomili, aka krasa sa okolo nich nachadza. Mokra trava sa trblietala rosou. Zdobili ju vselijake kvetiny a odvsadial sa ozyvalo bzucanie hmyzu. Zblnkot priezracnej vody v potoku im znel ako rajska hudba. Zhlboka sa nadychli a kochali tou nadherou. Svitanie vonalo nadejou. 

„Linwe! Linwe, pod uz!“ - Nidwen sa uz nemohla dockat. Tak velmi sa tesila.
Nestracali cas, vysadli na kona a cvalali domov. 

Plan
„Tak si to teda zhrnme...“ - ujal sa slova Agfeus. „Co je pre Nidasa v tejto chvili najdolezitejsie?“
„Ten kamen, pochopitelne.“ - odpovedal Lonor.
„Spravne. Ale co je to za kamen? Ten, ktory ste mu dali…“
„Mysli si, ze je to Modra Hviezda…“
„A je?“
„Cert vie, co je to za suter!“ - zapojil sa Thondor. „Ja uz neviem co si mam o tom mysliet. Kolko tych kamenov vlastne je?“
„Legenda hovori o troch.“
„Videl ich vobec niekto? Kto vlastne vie ako tie kamene vyzeraju? Ako si mozes byt isty, ze toto je ten a toto zase tamten?“ - znepokojoval sa Lonor.
„A o to presne ide. Nikto to nevie. Nikto dokonca nevie ci je to vobec pravda, vsetky tieto legendy… Kto sa ma v tom vyznat? Pustite ma na neho a urobim s tym chudakom kratky proces, kamen-nekamen…“ - dusoval sa Thondor a stiskal rukovat meca.
„Videl som…“ - odvrkol Lonor - „videl som ako si si s nim poradil…“
„Keby tam nemal stovku vojakov, co by ho kryli, to by si len videl…!“
„Radsej mi povedz nieco o tom kameni. Hovoril si, ze je to Mocny Mesiac, mali by ste byt teda nepremozitelni, ale nevyzera to tak…“ - poukazoval Agfeus na ten masaker, co sa tu pred par dnami odohral.
„Nechapem to. Museli ma v tej krcme oklamat, alebo co...“
„Ani ja neverim, ze je zazracny.“ - pritakal Lonor.
„Takze ja som riskoval zivot iba kvoli kremenu? Nasi bratia zomreli kvoli bezcennemu kusu kamena?!“ - hromzil Thondor.
„Tak sa zda… Ale Nidas o tom nevie. Je presvedceny, ze to co ma, je Modra Hviezda. a na to, aby ozila potrebuje kuzelnika.“ - zopakoval Lonor svoju teoriu. 
„V znamom kraji som ostal uz len ja a Garthon.“ 
„No a? Ako nam toto pomoze?!“ - pytal sa Thondor rozhorcene.
„Mali by sme sa na vsetky tieto rozpravky vykaslat. Zabijeme toho lumpa a bude pokoj.“ - vstal rozhodnuty ist za Bielu horu a ukoncit toto obdobie suzenia a strachu.
„Pockaj, mlady muz, nemusis nikam chodit. On sam pride za tebou a da ti prilezitost naplnit tvoje slova.“
„No hej, aj s tou svojou armadou…“
„Sme slabi a je nas malo. Dalsi utok uz neustojime…“ - obaval sa Lonor.
„Nebudete musiet.“
„Nebudeme musiet? To je co za blbost?! To bude tymi bylinkami.“ - odvrkol Thondor.
„Nidas chcel kamen, dostal kamen. Ak chce carodejnika, dajme mu carodejnika!“
Algari sa na seba divali a krutili hlavami. Nic take absurdne necakali. Dufali skor, ze im pomoze a nejakou magiou premoze Nidasove vojsko. Ale vzdat sa? Bez boja? Dat moc do ruk toho zlosyna? To im nedavalo zmysel. 
„Musi to byt takto. Jedine tak sa dostanem ku tomu kamenu natolko blizko, aby som mohol zistit ci je pravy.“
„Zosalel si?! Ved ta zabije!“ - strachoval sa Lonor.
„Ako vravim, bude to tymi bylinkami… Alebo to mozu byt este huby…“ - krutil hlavou Thondor.
„Nebojte sa, nezabije ma. Potrebuje ma ziveho.“ - upokojoval ich Agfeus.
„Ak je ten kamen pravy, mozem ho ozivit iba ja. Na Garthona zabudnite… a budem to teda ja, kto sa stane neporazitelnym. Nebude to Nidas, ani ten kamen samotny, bude to ten, kto ho privedie k zivotu.“
„Hmm, to dava zmysel…“
„A co ak nebude pravy?“
„Nieco mi hovori, ze to mam urobit.“
„Ale ako?
„Presne, ako ho chces ozivit?“
„To uz su tajomstva magie…“ - dodal Agfeus a zamysleny vysiel von do dediny.
Navrat domov
„Lonor! Lonor! Pozri kto prisiel!“ - krical ktosi tak hlasno, ze sa to ozyvalo celou dedinou. - „Vratila sa! Ona sa vratila!“ 
Zvedavy muz vysiel pred dom a uvidel ako sa ku nemu blizi nadherny biely kon. na jeho chrbte sedelo dlhovlase dievca. A za nim este jedno. Len trochu mensie. Dokazala to! Zachranila sestru a obidve sa zive a zdrave vratili do rodnej dediny. Prekvapene hladeli na drevene palisady obkolesujuce celu dedinu. Mnohe domy vyzerali inak ako pred ich odchodom. Ale nieco sa predsa len nezmenilo. Ludia povychadzali zo svojich domovov, aby ich privitali. Algar opat naplnili slzy. Tentokrat to vsak boli slzy dojatia a radosti. Dievcata zamierili rovno domov. 
Ked sa ich matka dopocula, ze sa vratili, zanechala rozrobenu pracu a vybehla im v slzach naproti. Nidwen zoskocila z kona priamo do jej narucia.
„Dievcatko moje, uz nikdy… Nikdy ta nespustim z oci…“ - pritulila si svoju najmladsiu.
Ani Linwe sa neubranila slzam, ked sa mohla konecne vystiskat s Aelien.
„Som taka rada, ze si spat.“
„Aj ja, sestricka, ani nevies ako.“
Okolo placucej rodiny sa zakratko zhromazdil dav ludi. Vsetci boli stastni a zaroven prekvapeni, ze sa im podarilo uniknut z ruk Nidasa. Keby tak vedeli, cim vsetkym si dievcata presli… Kazdy sa ich tuzil dotknut, potriast im rukou, ci objat tieto statocne sestry. Viaceri si mysleli, ze ich uz nikdy neuvidia. Mnoho noci preplakala ich matka mysliac na vsetko mozne co sa im mohlo prihodit. Najhorsia bola ta bolestiva sklucujuca bezmocnost. Nebolo vobec nic co by mohla urobit. Napriek tomu sa vytrvalo odmietala zmierit s myslienkou, ze svoje dcery uz nikdy neuvidi.
„Kde ste to boli, dievcatka moje? Tak velmi som sa o vas bala?“
Linwe vsak neodpovedala. V dave uvidela znamu siluetu stareho muza.
„Nidwen vam to povie. Musim nieco vybavit…“ - pohladila po hlave tu malicku.
V uzadi, mimo dojateho davu, zvitali sa stari priatelia. Maju si toho tolko co povedat.
„Lonor! Ako to vyzeras?“ - pytala sa Linwe a natiahla ruku k paske zakryvajucej zranene oko.
„A co to mas na sebe? Vyzeras ako nejaky bojovnik?“ - nemohla spustit oci z odevu, ktory v truhlici dlho cakal na svoju chvilu.
„Co sa tu stalo? Preco su vsade hradby?“ - kladla jednu otazku za druhou.
„Musim ti nieco povedat. Ale nie tu.“ - obzrela sa Linwe okolo seba.
Vosli do chramu, na svoje oblubene miesto.
„Myslim, ze nieco mam…“ - podala starcovi kamen, co sa skryval v jej taske.
„Neviem, ci ma nejaku moc, neviem ci je jeden z tych co vsetci hladaju. Ale stalo sa nieco zvlastne, co som si nevedela vysvetlit. Mam pocit, ze teraz tomu zacinam rozumiet.“ - rozpovedala sa Linwe.
„V jedno rano, ked sme prespali na slame za hostincom, chceli sa nas zmocnit nejaky banditi, alebo co to boli zac. Velmi som sa bala, ze nedokazem Nidwen ochranit. Vtedy som vystrela ku nim ruku a nejaka neviditelna sila ich vsetkych skolila k zemi. Bola to nejaka magia, ktorej som nerozumela. Ale neskor, dalsiu noc sa ukazalo, ze som mala pri sebe tento kamen. Nevedela som o tom. Dal mi ho do tasky jeden skriatok. Myslis, ze by na tom mohlo nieco byt?“
„Ukaz…“ - prezeral si Lonor dalsi z kamenov.
„Langon, kral Sazaru mi o nom hovoril. Vraj sa vola Slnko severu. Ten skriatok im ho ukradol. Vsade ho hladaju. Co budeme teraz robit?“
„Hmmm, to netusim. Ale myslim, ze viem, kto by nam mohol pomoct. Stary priatel Agfeus. On sa v tychto veciach vyzna…“ - povedal Lonor a neprestal pohladom skumat kamen, ktory sa mu dostal do ruk.
„Nikdy som o nom nepocula.“
„Ani si nemohla, dievcatko, ani si nemohla….“
„Ale kde ho budeme hladat? Vies, kde byva?“
„Je blizsie ako si myslis. Pod za mnou.“ - pousmial sa stary muz.
 Presunuli sa k Lonorovi domov. Thondor div nevyskocil z koze, ked Linwe uvidel.
„Linwe, taky som rad, ze ta vidim…“ - dievca sa takmer uplne stratilo v jeho naruci.
„A co Nidwen? Je tu aj Nidwen?“ - pytal sa nedockavo.
Linwe iba suhlasne prikyvla a usmiala sa.
Thondor ju opat zovrel do narucia.
„A kde je? Ako ste to dokazali?“ 
„To je dlhy pribeh…“
„Tak hovor, hovor!“ - naliehal.
„Neskor, neskor… Teraz je nieco dolezitejsie…“ - branila sa.
„Co moze byt dolezitejsie ako to, ze ste sa vratili? Zive a zdrave…“
„Toto!“ - prerusil ho Lonor, drziac v ruke nadherny kamen.
Vsetci stichli a uprene hladeli na slabe svetlo vychadzajuce z jeho vnutra.
„Zaujimave… Velmi zaujimave.“ - zapojil sa Agfeus.
„Spoznavas ho?!“ - pytal sa Lonor.
„Nie. Nikdy som ho nevidel.“
Ostatni sklamane pokrutili hlavami.
„Zaujimave…“ - pokracoval Agfeus.
„O com to hovoris, co je na nom take zaujimave?!“ - ozval sa razny Thondorov hlas.
„Nic.“ - bola carodejova odpoved.
„Nic?! Robis si z nas srandu?!“ - nezaprel Thondor svoju povahu.
„Nic.“ - pokojne odpovedal Agfeus.
„Ale teraz ma uz vazne stves!“
„Nechapem, co sa rozculujes?“ - branil sa utly muz.
„Lebo nam tu motas hlavy. Tak hovor, co je s tym kamenom?! Co je na nom take zaujimave?!“
„Nic.“ - s usmevom na tvari zopakoval carodejnik.
Vtom sa Thondor obratil smerom k Agfeusovi a pravicou ho zovrel pod krkom.
„Co blaznis?“ - zachrcal, ked ucitil jeho mocny stisk.
„Nehovoril som o tomto kameni, ale o tom mojom.“ - pokracoval, ked mohol opat dychat a prstom ukazal na svoju palicu.
Kamen do nej vsadeny vydaval rovnake pulzujuce svetlo ako ten, co priniesla Linwe.
Druhy boj
Boli by na tie kamene hladeli dodnes, nebyt nahleho ohlusujuceho rachotu, s akym sa rozleteli dvere na Lonorovej kuchyni. 
„Uz idu! Nidasove vojska idu!“ - udychcanym hlasom zvestoval posol neprijemnu spravu.
„Musime sa pripravit! Ukryte deti a zeny! Linwe, postaraj sa o to! A vy podte!“ - chopil sa Lonor ulohy velitela.
Euforiu radosti z navratu dievcat nahle vystriedal strach. Ale nebol cas bat sa, bolo sa treba pripravit na boj. Maju na to len par hodin. Muzi a chlapci, ktori dokazali udrzat mec, narychlo spevnuju palisady a zaujimaju svoje postavenie. Niekolko z nich vyslo pred branu s lanami v rukach. Natiahli ich krizom cez cestu a schovali pod listie. Kto nemal ziadnu zbran, priviezol si na voziku hrbu kamenov. Lovci pripravili svoje luky. Zeny a deti sa medzitym ukryli v chrame. Neostavalo im nic ine, len cakat. Bolo jasne, ze to pride a nebude mozne sa tomu vyhnut. Tentokrat bolo ich odhodlanie zvitazit, odhodlanie prezit, ovela silnejsie ako kedykolvek predtym. 
Blizili sa. Uz poznaju ako znie dupot kopyt bojovych koni rutiacich sa lesom. Nebolo to tak davno, ked ho poculi naposledy. Ale dnes su rozhodnuti sa nevzdat. Vzali si k srdcu Lonorove slova, pocitali s tym, ze ku tomu raz dojde. Aj ked to necakali az tak skoro. Je to tu. Nidasove vojsko bolo uz na dohlad. 
Ked sa jazdci priblizili do spravnej vzdialenosti, zatiahli muzi za lano, to sa naplo a ti, co boli vpredu, vo velkej rychlosti popadali na zem. Jazdci iduci za nimi do nich narazali a viaceri skoncili rozdupani kopytami vlastnych koni. Ti, ktori sa cez nich dostali, sa s este vacsou zurivostou hnali vpred. Nevsimli si preto dalsie lano, sikovne ukryte a napnute v tej spravnej chvili. Druha varka jazdcov skoncila na zemi. Ktori mohli sa postavili a bezali vpred po svojich. Skupina, co bola dalej vzadu, spomalila, chceli sa vyhnut nastrazenym lanam. a na to Algari cakali. Sekerami pretali nadpilene stromy, tie po dopade na cestu zabili dalsich Nidasovych vojakov. Zacali byt nepokojni, netusili ake nastrahy tu na nich cihaju. Postupovali teda opatrne. az prilis...
„Co je, vy banda uboziakov?! Hadam sa nebudete bat par sedliakov! Na nich!“ - skrikol Nidas a cvalal smerom k brane, minajuc zmrzacene tela svojich vojakov a ich koni.
Asi tretina vojska padla do pasci, co si Algari pripravili. Ostatni sa nezadrzatelne blizili ku brane. 
„Mna nezastavis, Lonor! Tvoju hlavu si povesim na stenu v mojom hrade a tvoje telo hodim krkavcom!“ - zastrasoval Nidas.
„To sa este uvidi…“ - odpovedal Lonor a mavol rukou na pokyn k strelbe.
Lukostrelci poslali sprsku sipov do zadnych radov Nidasovho vojska. Niekolkokrat. Tych, co sa im podarilo dostat sa blizsie ku palisadam, prekvapila davka letiacich kamenov. Algarska poda sa napila krvi votrelcov. Revali ako zvierata. Este viac ich to nabudilo a s obrovskym odhodlanim sa vrhli na hradby. Niektorym sa podarilo vyliezt hore. Tam zvadzali boj muza proti muzovi. Ranene a mrtve tela padali na obe strany. Po chrbtoch nehybnych sa votrelci coraz lahsie dostavali na hradby. Tam sa presuvali aj muzi Algaru, aby posilnili pozicie svojich bratov. Na moment ostala brana nechranena. Nidas to vyuzil a s pomocou niekolkych vojakov sa im podarilo branu rozbit. Lonor, Thondor a dalsi, vytrvalo branili svoju dedinu. Boli vsak coraz viac zatlacani do jej vnutra. Aj muzi z hradieb sa stiahli a teraz bojovali vsetci bok po boku.
„Agfeus, kde si? Urob nieco! Tak ako v Kileade…“ - krical Thondor, ale toho maleho muza nebolo nikde vidiet.
Nemohol tusit, ze Agfeus je v skutocnosti velky bojko. Nikdy nebojoval, vzdy sa len skryval, alebo utekal. Tak tomu bolo, zda sa, aj teraz. Sil ubudalo na oboch stranach a pre netrenovanych algarov nebolo lahke vydrzat taky tlak. Naraz ho Thondor predsa len zazrel ako sa skryva za drevenym sudom na vodu.
„Tak urob nieco! Si predsa mag, ci nie?!“ - skrikol na neho Thondor.
Agfeus sa predsa len vzchopil a pridal sa ku algarskym muzom. Rozdaval udery palicou, jeden za druhym…
„Kuzlo! Urob nejake kuzlo!“ - nabadal ho Thondor neoblomne.
„Ale ked ja…“ - mag dostal ranu mecom do hrude, zapotacal sa a skoncil na zemi.
„Tak toto je nas koniec…“ - povzdychol si Thondor.
„A moj novy zaciatok!“ - vykrikol Nidas, ktory sa z nicoho nic zjavil pred nim.
„Mam pocit, ze ste prisli o dalsieho carodejnika…“ - posmieval sa, zatial co rozdaval udery na vsetky strany.
„Este si nevyhral, ty cerv!“ - vrhol sa na neho Thondor zurivo ako nikdy predtym.
Cepele do seba narazali a virili okolo seba vzduch nasiaknuty krvou a potom. Zdalo sa, ze tento suboj nebude mat konca, ked Thondor zakopol o mrtve telo jedneho z algarov a skoncil na zemi. Nidas necakal ani chvilu a pritlacil ho svojou tazkou nohou. 
„Je koniec, chlapce!“ - Nidas zodvihol mec a s umyslom odseknut Thondorovi hlavu, svihol nim razne smerom nadol.
Lenze skor ako by sa jeho cepel zarezala do algarovho hrdla, narazila do prekazky. v ceste mu stala Agfeusova palica. 
„To nie je mozne!“ - povedal Nidas.
Nebolo. Nebol to Agfeus, kto drzal v rukach carodejnikovu palicu. Bol to maly chlapec. 
„Co?!“ - divil sa velitel.
Rozohnal sa s tym, ze to s chlapcom velmi rychlo skoncuje. On vsak pozdvihol palicu a ocitol sa v akejsi priehladnej guli, ktora Nidasov utok odrazila.
„Pozrime sa, ake prekvapenie…“ - uskrnal sa a neunavne sa pokusal chlapca zabit.
Neuspesne, zakazdym to skoncilo rovnako. Kazdy uder sa odrazil spat. Nidas otraseny a sklamany urobil par krokov dozadu. Chlapec to vyuzil, namieril na neho palicu a z kamena vsadeneho v jej vrchole vysiel luc magickej energie, ktory zasiahol Nidasa priamo do srdca. Stuhol ako kamenna socha, nasledne sa rozkyval a jeho tazke telo dopadlo na zem, kde sa roztriestilo na stovky malickych kuskov. Neostalo po nom nic nez prach. Ked to videli jeho poddani, vzali nohy na plecia a dali sa na ustup. Nechceli skoncit rovnako. Rincanie zbrani utichlo. Dvere chramu sa otvorili a kazdy v Algare sa nechapavo dival. Uprostred tiel mrtvych a ranenych stal maly chlapec s bielou palicou. 
Vyvoleny
Algari nemohli uverit tomu co vidia. Dokonca aj Thondor, ktory este stale lezal na zemi, s uzasom pozeral na dieta, co ukoncilo tuto vojnu. Lonor stal opodial. Ani on sa nezmohol na slovo. Ticho prerusil zensky krik.
„Jawen! Jawen, co tam robis?!“ - bezala ku nemu prestrasena matka.
„Tak som sa o teba bala, ked som ta nevidela v chrame…“
„Uz sa nemusis bat.“ - upokojoval ju chlapec a potom sa obratil celom ku ostatnym.
„Nikto sa uz nemusi bat!“ - zvolal a zodvihol palicu nad hlavu.
„Ako si…? To predsa…“ - hladala vhodne slova.
„Tak predsa je to pravda…“ - zahundral si Thondor popod nos.
Vsetci, ktori pochybovali o starych legendach, o moci ukrytej v kamenoch, teraz dostali dokaz, na ktory cakali. A najma Lonor. V mysli prehodnocoval vsetko co si o moci kamenov myslel. Teraz videl, co sposobi jeden z nich v rukach dietata. A ani si radsej nechcel predstavit, co by mohol sposobit v rukach zleho bojovnika, alebo carodejnika. Okrem toho mu hlavou vrtalo, preco prave Jawen… Cim je ten chlapec vynimocny? Je snad on tym chlapcom, ktoreho videl v studni? Skladal mozaiku z kuskov skladacky, ktore mal k dispozicii. Bolo mu jasne, ze niekolko dielikov este chyba. Ale to by nebol on, keby nechcel vsetko hned vyriesit. Ked tri sa stanu jednym, vtedy sa vsetko skonci. Vtedy najmensi z vas povstane. Ten najmensi vas povedie. v jeho silu budete dufat. On vas povedie a obnovi rovnovahu. Dobre si tie slova pamata. Ostava uz len zistit, co presne znamenaju.
Obzera sa okolo seba a vidi tu spust. Dufa, ze uz naposledy. Videl uz mnoho krvi, zazil mnoho bojov, ale az tu v Algare zistil aky je to pocit, prist o niekoho blizkeho. Zo vsetkych sil sa snazil tomu predist, ale osud mal svoje vlastne plany. Ostatne, to on ma vzdycky. Bez ohladu na ludske tuzby, na vsetky skutky, ktore vykonal. Ako zvrateny boh, meni cesty a zivoty ludi. Navyse sa zda, ze sa na tom dobre zabava. Nech uz je to akokolvek, Lonor sa nikdy nebal vyziev, ktore ho v zivote stretli. Ku vsetkemu sa staval celom, s chladnou hlavou a rozvahou. Ani tentokrat tomu nebolo inak. Hoci citil ukrutnu bolest a zial, nepoddaval sa tomu a zaujal miesto, ktore mu nalezi. Ihned vyslal niekolkych muzov, aby nasledovali utecencov a zistili tak, ci su algari skutocne v bezpeci. Potom sa naplno venoval organizovaniu vsetkych potrebnych prac, ktore bolo treba urobit. v prvom rade osetrit zranenych a pochovat vsetkych tych, ktori polozili zivot za svoje rodiny. Ale i pri tom vsetkom nespustal mysel a oci z chlapca... 

Sen o ladovej princeznej
Preslo niekolko dni, pach krvi a spalenych tiel nepriatelov sa uz rozptylil vo vetre. Jedine co ostalo, jedine co bolo citit vo vzduchu, bol smutok, ktory vrhal svoj chladny tien na radost z vitazstva. Malokto si ho uzil. Aj ked to bol bezpochyby klucovy moment, ktory rozhodol o buducnosti Algaru. Zivot v dedine sa pozvolna vracal do zauzivanych kolaji. Kazdy kto mohol, sa vratil k svojej praci. Linwe sa pridala ku zenam, ktore osetrovali ranenych. Thondor nasiel svoje uplatnenie v kovacskej dielni.
A Lonor sa stal najvyssim v Rade starsich. Odteraz to bol on, kto ukazoval algarom smer, kto sa staral o ich bezpecnost a vsetky ostatne potreby ludu. 

V jedno uprsane popoludnie sa na dverach jeho domu ozvalo nesmele klopanie. Prilis sa mu k dveram nechcelo, bolo to akurat v case jeho pravidelneho odpocinku. Predsa len uz nebol najmladsi… Zvedavost nakoniec zvitazila nad pohodlnostou a coskoro drzal v ruke klucku dveri.
„Kto tam je?“ - spytal sa, napriek tomu, ze to bezne nerobieva.
Mozno to bolo tym, ze mal na sebe iba spodny odev, cez ktory si narychlo prehodil svoj oblubeny plast. 
„To som ja, Jawen.“ - ozval sa spoza dveri hlas drobneho chlapca.
„Jawen? Coze je chlapce? Co ta ku mne privadza?“ - pytal sa Lonor zvedavo.
„Chcem Vam nieco povedat. Je to dolezite.“
„No, ked je to dolezite, pod teda dalej.“ - pootvoril dvere o cosi viac a ukazal mladikovi, kam si moze sadnut.
Jawen sa bojazlivo obzeral okolo seba, akoby sa chcel uistit ci su tam sami. Ocividne nestal o to, aby ich rozhovor pocul este niekto iny. Ked sa upokojil, nasiel si v kresle co najpohodlnejsiu polohu a konecne prehovoril.
„Mal som sen…“ - zacal vahavo. - „no nebol to len taky obycajny sen.“
„Ano? a aky bol?“
„Mal som pocit, akoby to ani nebol sen. Akoby to bolo skutocne.“
„To je predsa uplne normalne. Aj mne sa niekedy stava, ze sa mi sniva sen taky intenzivny, ze sa mi zda ako skutocny.“
„Ale mne sa to nezdalo. Naozaj to bolo skutocne.“ - znervoznel Jawen, cakal trochu viac dovery od vazeneho starejsieho.
„Preco si to myslis?“ - pytal sa Lonor neveriacky.
„Pre toto!“ - vystrel ruku a jeho otvorena dlan sa takmer dotykala starcovho nosa.
Bez jedineho slova civel stary muz na chlapcovu dlan, v ktorej mal do koze vryty symbol troch kosostvorcov. Najskor mu napadlo, ze to si predsa mohol urobit sam, ale rozhodol sa nebyt skepticky a pre zmenu sa pokusi verit. Vzal chlapcovu ruku do dlani a prstom prechadzal po tych znakoch. Citil ich relief. Teraz ho to uputalo este viac.
„Ako sa ti to stalo?“
„To v tom sne…“
„To chapem, ale ako? Co bolo v tom sne?“
„Bol som uprostred nejakej hory. Bola tam strasna zima a vsetko bolo biele. Chcel som sa odtial dostat prec, ale nikde nebol ziadny vychod. Krical som o pomoc. A po chvili ku mne prisla akasi zena. Vyzerala ako princezna. Mala na sebe biele saty a nieco ako perly, ale neboli to perly. Az neskor som pochopil, ze to bol lad.“ - na chvilu sa zamyslel, zovrel dlan v past a prilozil si ju na hrud.
„Co bolo dalej, pomohla ti?“
„Poznala moje meno a povedala mi – Neboj sa, Jawen, tu si v bezpeci. To ja som ta sem priviedla. Pytal som sa jej preco a ona mi odpovedala, ze ma pre mna dolezitu ulohu, ktoru nesmiem odmietnut.“
Lonora to tak zaujalo, ze sa ku chlapcovi naklanal, akoby ho chcel pocuvat i ocami.
„Pokracuj, pokracuj.“ - povzbudzoval ho.
„Vraj mam ist do Eimmu po Modru Hviezdu a doniest ju sem do Algaru. Hovoril som jej, ze to nezvladnem. Ale ona neustale opakovala, ze sa nemam bat. A ked som povedal, ze je to aj tak iba sen, urobila mi toto. Vraj Vy budete vediet co to znamena.“
Lonora tato informacia doslova posadila na zadok. Nastastie mal hned za sebou kreslo, inak by s istotou skoncil na podlahe.
„To su oni! To su tie tri kamene…“ - ukazoval na symbol v chlapcovej dlani.
„A povedala este nieco...“
Lonor sa nezmohol na slovo, len otvoril usta, z ktorych vysla nema otazka.
„Vraj musim ist hned a mam sa ponahlat, lebo inak nas vsetkych caka strasny osud.“
Chlapec zosmutnel a bolo na nom vidiet, ze toto bremeno je pre neho prilis tazke. Ma iba devat rokov, ako by mohol ist sam na opacny koniec znamej zeme a ziskat kamen od carodejnika, ktory sa uz roky ukryva pred svetom? Zosmutnel aj Lonor. Ved je to len par dni co sa do Algaru vratila Linwe zo strastiplnej cesty za svojou sestrou. Je to nejaka hra osudu? Skuska, kolko zvladnu? Kolko su ochotni obetovat...? Tazko sa mu to pocuvalo. A este tazsie bude urobit nejake rozhodnutie. Cela krajina sa spamatavala z vojny, ktoru doteraz nepoznali. Pocuvali o vojnach, citali o nich v knihach, ale doteraz sa im vyhybali. Caka ich snad dalsia? Este horsia? Ci dokonca uplne posledna? Je tento maly chlapec naozaj ich jedinou nadejou? Opat si spomenul na tu viziu pri studni. Spomenul si na chlapcov neobycajny zasah, ktory ukoncil Nidasovo besnenie. A zrazu do seba zacalo vsetko zapadat. Naraz vsetko davalo novy zmysel. Nechcel to urobit, ale citil, ze musi. Uz nemal ziadne pochybnosti. Toto predsa nemoze byt nahoda. Dival sa na to utle dieta a videl osud Algaru. Videl totalnu skazu sposobenu najazdmi cudzich vojsk z roznych kutov zeme. Postvanymi a podporovanymi zakernym carodejnikom, ktory uz mal byt davno mrtvy, ale sila kamena ho este drzala pri zivote. Potom uvidel aj iny obraz, ktory uz velmi dobre poznal. Bol v nom chlapec obklopeny jasnym bielym svetlom. Tentokrat vsak videl aj jeho tvar. Bola to presne ta tvar, na ktoru sa prave tak uprene pozeral. Tvar nevinneho dietata. Tvar Jawena, syna Ewina z Algaru. 

Druhy den rano, za usvitu, opusta Algar mlady chlapec v sprievode zdatneho bojovnika Thondora...