Len krasne spomienky













Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Peter Stec
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Peter Stec/Taisiia Stupak
O knihe
	Len krasne spomienky je dobrodruznou knihou, hovoriacom o pataliach Ronaldsa, cloveka, ktory stratil pamat a ktory zistujuc, ze sa mu deju zvlastne veci a ze ho prenasleduju akisi zlocinci, vezme zakon do vlastnych ruk. Na svojej ceste sa zoznami s Emou, blaznivou kraskou, s ktorou zazije nejednu, zivot ohrozujucu udalost. Velmi sa zblizia a navzajom si pomozu zbavit sa svojho strachu. Proti nim stoji Kaspars, nebezpecny vodca skupiny zlocincov, ktory im ide po krku. Je vsak na Ronaldsovi, aby zistil, preto po nom Kaspars ide a co vykonal este predtym, nez stratil pamat. Nakoniec to nebudu tak krasne spomienky...
























Obsah
Len krasne spomienky	1
O knihe	2
1. kapitola	4
2. kapitola	10
3. kapitola	19
4. kapitola	26
5. kapitola	36
6. kapitola	40
7. kapitola	50
8. kapitola	68
9. kapitola	73
10. kapitola	77
11. kapitola	85
12. kapitola	90
13. kapitola	92
14. kapitola	97
15. kapitola	118
16. kapitola	126
17. kapitola	134
18. kapitola	140
19. kapitola	145
20. kapitola	154

1. kapitola

	Posadil som sa. Dych a tep sa zrychlili, ocne zrenice sa rozsirili a krv valila sa v zilach ako horuca lava. Premkol ma strach a paplon som v momente odkopol dvomi sviznymi kopancami, akoby to bol seriovy vrah. Zase cudne miesto. Pozriem sa na svoje telo, co to mam na sebe? Obleceny som do bieleho, makkeho frote pyzama. Stale tazko dychajuc, hodil som okom do vsetkych kutoch miestnosti. Kde to, docerta, som? Odkryty a sokovany sedim na akomsi lezadle v divnej, bielej miestnosti. Vsetko odete dobiela, akoby vsetok nabytok pokryvala vrstva snehu. No, nabytok... Vlastne jedna skatula, mozno sa da do nej schovat a ujst pred tymto bielym strasiakom. Pokojne na zemi lezali studene kachlicky a mriezka, vpisana do vsetkych medzier medzi biele tabulky keramiky, davala celej podlahe prekliatu symetriu. Potom sa tu nachadzali len same biele drobnosti, nocny stolik po mojej lavici, po pravici taky isty pre dalsiu postel. Tu som si sprv ani nevsimol, ze je tam. Snazil som sa upokojit a premyslat. Siahol som si rukou na hrud. Srdce busi, akoby chcelo z hrude vyskocit. Tazko sa da takto rozmyslat, ked pocujes tlkot vlastneho srdca a svoj dych a vsetko navokol teba mlci ani ryba. Myslienky mam, no su nespravne a nezmyselne. Preco som tu? A co je toto za izbu? Nic sa nedozvies, ked nezacnes konat, hovorim si. 

	A tak prestal som s namahanim svojej defektnej hlavy. Chcem vstat a ist. Ale nebude to take lahke. Kolena som mal ani z pudingu, tak som sa aspon pridrziaval o postel. Napokon som sa postavil. V mojich slabych nohach som este zacitil zname vibracie z akehosi zleho sna, potom prestali. Tazko som dychal. Obklopeny bielou farbou som len tak stal pri posteli. Bosymi nohami som sa kratko nato pomalicky posunul k dveram. Tazkopadne stisnuc klucku som vykukol von. Aj za tymi bielymi dvermi bol biely svet. Dlha biela chodba, lemujuca sa pozdlz mojich dveri, biela podlaha, na strope biele stvorcove svetla a v nich svietiace ziarovky. Aspon tie svietili slabozlto. Len co som sa stihol zoznamit s tymto prostredim, vsimol si ma jeden muz, zvrtol sa a zacal sa priblizovat k mojim dveram. BUM! Akoby ma z tej dialky tresol s kamenom po hlave. Ta zacala hrozne, sialene boliet. Dam ju do dlane. Moja hlava bez minulosti mi radi: „Utec!“ Dnes sa na tom smejem, no sprvoti to tak smiesne nebolo. Zrak mi padol na toho muza a potom naspat na velky obdlznik vysoko v stene v izbe. Dnes to cele vnimam ako jeden virus, ktory sa mi votrel do mozgu, dvomi prikazmi chcel zo mna spravit mrtvolu, v tom lepsom pripade kaliku. A ja hlupak, naletel som, bez rozmyslania, bez prehodnotenia tlacim klucku… ale nie, neurobim to! Je to predsa vysoko, podo mnou len sivy asfaltovy koberec. Z tej vysky som dostal zavrat a sklatil som sa do izby ako vrece zemiakov. Vtom otvorili sa dvere a stal tam ten muz. 
„Neblaznite, clovece, co ste to dostali za napad!“ 
Zociac bezpecnu podlahu som konecne ziskal rovnovahu a istotu. Neviem, co sa ma to tak zmocnilo. 
„Volam sa Lauris a som doktor. Nechcem vam ublizit, pomozem vam.“ 
„Skutocne?“ 
Len na to som sa zmohol. A ten clovek je co zac? Biely je od hlavy po paty, mal cudnu, skrcenu postavu, bol nizky a nie prilis pri sebe, taky priemerny. Tvar sa okruhlila, na nej svietili dve prenikave modre oci, maly nos, pod nim sa schovavali pery, tie ale boli druhorade oproti krasnym, udrziavanym pieskovym fuzikom. Kratke vlasy sa mu strieborne beleli ako jeho plast. Nevyzeral v nom vsak velmi vierohodne. Len ci na mne nerobi nejake pokusy?
 „Ako sa volate?“ opytal sa ma pokojnym hlasom. Co ma byt toto za otazku? Na co mu to bude? Ale ked to chce vediet... docerta, ale naozaj! Ako sa volam? Lovil som v pamati, ale nic neprichadzalo.
„Neviem“ vyhrklo zo mna. Snazil som sa prist tomu na koren, ale nenapadalo mi ziadne meno, nebodaj priezvisko. Ani len neviem, v ktorom state ci meste som.
„Viete, preco ste tu?“ opytal sa ten muz, doktor.
„Ja neviem, neviem ani kde som to.“
„Zatvorte okno. Odporom na nic nepridete. Poviem vam vsetko, ale nie tu, pojdeme von, dobre?“

	Voviedol ma von medzi bielych ludi, do toho bieleho sveta, k bielym schodom. Ked je tu vsetko tak biele, az mam pocit, ze zosaliem. To sa ti maliari isli ozaj pretrhnut! Zase ma zabolela hlava. Rukou som si ju pridrziaval. Myslou mi pohynalo mnoho otazok, mozno je od nich taka tazka. Chodba nebola dlha, len mi bolo na tych kachlickach zima. Bose nohy trpeli. Pri schodisku stala akasi skrinka, doktor ju otvoril a vybral z nej papuce. Aleluja, aspon nieco, co nie je biele! Z tych obycajnych sytomodrych, dovolil by som si povedat, kralovsky modrych, tepluckych papuc akoby vyzarovala jemna symfonia pohody a neuveritelnej makkosti. A hned sa mi dole schodmi kracalo vedla doktora lepsie. Prisli sme k malej spolocenskej miestnosti. Urcite sa tu prijimaju navstevy. I ked bola nevelka, tislo sa v nej vela ludi, viaceri v bielych nemocnicnych plastoch. Vydlazdena podlaha hnedymi dlazdicami s pieskovym motivom mi dali uz iny pocit. Istejsi. Doktor stisol klucku na presklenych dverach do kaviarne. Vosli sme dnu. Niektori sa pozreli nasim smerom, ale hned to nechali a pokracovali vo svojich rozhovoroch. Posadil ma na chladnu, kovovu stolicku. Myklo so mnou. I ten chladny kov ma moze popalit. Mal som na sebe frote, no bola mi zima. Vzal som teda podusku z prazdnej vedlajsej stolicky a plnohodnotne som si na nu sadol. 

	Doktor sa na chvilu niekam stratil, no cochvila bol tu a ponukol mi caj z maty. Mal som ho rad, pomyslel som si, ked som si prvy raz chlipol. Ziadny iny caj nema taku prenikavu vonu a chut. Jeho prichut mi bola teraz ale cimsi povedoma. Aspon nieco. Plny ocakavania som srkal ten caj zo salky, vychutnaval si ho a uprene sa dival na oproti sediaceho doktora. Jeho tvar sa zmenila na ustarostenu. Z jeho sumernej, pokojnej tvare uz nevyzarovali prijemne myslienky. Mal tak neusporiadane veci, co mi chcel povedat, ze nevedel, odkial zacat.
„Volate sa Ronalds Kirss, ste z Daugavpilsu a mate 31 rokov. 
„Som Lotys?“
„Ano.“
„A preco potom hovorime rusky?“
„Zvolil som si rustinu, lebo som si nebol isty, ci si pamatate na lotystinu a mozno neviete, ze najviac Rusov v Lotyssku je tuna. Zareagovali ste na nu dobre a to je fajn.“
„A preco si na nic nepamatam?“
„Amnezia.“
„Preco?“
„Pokusili ste sa spachat samovrazdu.“

	COZE? Bol som na tom naozaj tak zle, ze som si myslel, ze vziat si zivot by bol najlepsi napad? Nikdy by som si nepomyslel, ze si cosi taketo vypocujem! Tak to je snad zazrak, ze tu som. A zrazu sa mi akoby vyplo periferne videnie. Akoby zrazu doktor sedel odo mna na patdesiat metrov. Zamrazilo ma. Chvilu som sedel ako prilepeny, nevydal zo seba ani hlasku, ani zvuk. Musim si spomenut na veci, co boli a prist na koren tomu, preco som sa rozhodol, tak, ako som sa rozhodol. Keby to nebolo tak stokilove... Stale som sa snazil vratit do dob minulych, no bol som ako robot, ktory si pamata mozno tolko, ako dazdovka v zemi. Kasle na minulost, nech bola akakolvek. Nekladie otazky typu kto a preco ho vyrobil. Nema pamat na veci, ktore sa udiali pred jeho vyhotovenim. Nech je to akokolvek, ci moja minulost bola taka, ci onaka, musim o nej vediet stoj co stoj. Nie som predsa robot. Nove fakty o minulosti mi len pomozu pochopit sucasnost. I ked to bude boliet. Boliet! Nuz ale tak mi napadlo, ze ked som sa pokusil vziat si zivot, podarilo sa mi i zranit sa? To predsa boli, ci nie? Reflexivne som si siahol na celo, no nic som nenahmatal.
„Nie som zraneny?“
„Ste celkom fit. Je to uz dlho, co ste tu.“ poznamenal doktor a usiel mi pohladom. Vedel som, ze toho sa najviac obaval. Bud mi klame, alebo mi cosi chce zamlcat. Kolko casu som stravil na tejto poondiatej bielej klinike kdesi v zapadakove? Jednoznacne som pochopil jeho gesto. A tuto otazku z mojich ust urcite ocakaval: „Ako dlho som tu?“ 
Doktor sa pomrvil na stolicke, trochu vahal, mozno ratal. Alebo len mi chcel nieco zatajit?
„Tri mesiace.“ vyslo z neho. 

	V tej chvili ma tie slova nemilosrdne zasiahli rovno do srdca. Zase mi vyplo periferne videnie. Tak to je teda so mnou vazne. Som ja vazne taky idiot, ze som si chcel takto skomplikovat zivot? Chcem ja vlastne vediet o mojej minulosti? Je to naozaj potrebne hrabat sa v troch mesiacoch, co som bol v umelom spanku? To by som teda skor bol radsej, keby sa mi ten pokus i podaril... Fuj, prestan takto rozmyslat! Nuz ale co mam robit, som uz zufaly. Len zle spravy. Ked som sa trochu spamatal, spytal som sa ho: „Skutocne?“
„Je to fakt, pan Kirss. Stalo sa to asi tak pred tromi, ci styrmi mesiacmi, vo februari, ste sa rozhodli, ze z daugavpilskeho Mostu jednoty, Vien?bas tilts, skocite priamo do rieky. Bol vtedy vcelku teply mesiac, Daugava nebola zamrznuta ako obvykle.“
„Takto dlho som tu lezal len pre jeden skok?“
„Vlastne nie,“, pokracoval doktor, „jedno si nevieme vysvetlit. Amnezia je vysledkom silneho uderu do hlavy. Ale nevieme si to vysvetlit. Mozno ste sa posmykli a udreli hlavu o most. Nemali ste vobec sil plavat. Clovek, co vas vytiahol tvrdil, ze vas uz videl mrtveho, lebo vraj ste stratili vela krvi a napili sa vela vody. Ale my sme stale verili v zazrak. Ten sa stal tu v daugavpilskej klinike. Tri dni ste spali, potom ste upadli do hlbokej komy. Vycakavali sme dlho, no zobudili ste sa. Mozgova cinnost bola stale na vysokej urovni, co je sam o sebe velky zazrak. A ze vydrzala taku dlhu dobu. Pred polhodinou to s vami vyzeralo najlepsie, vase zivotne funkcie sa vzkriesili. Preto sme vas odpojili a cakali, kedy sa zobudite. Prepacte, ze som nebol pri vas, pan Kirss, prisiel naliehavy pripad, je to moja chyba.“

	Tento monolog bol jeden velky sok. Taky, ze som takmer omdlel, ale podlozil som si hlavu rukou. Neklame mi ten clovek? Mam mu doverovat? Taky labilny som v tej chvili bol, ze mi bolo jedno, ci to je pravda, alebo si len zo mna striela ako z M-16-tky. Aj tak z tych informacii mi bolo zle a dalsie fakty uz aj tak neprehltnem. Zase mi tresti v hlave. Je mi hrozne. Naoko som pobledol, no mozog sa mi takmer varil v hlave, plny cudnych a nezmyselnych myslienok.

	Doktor pobadal, ze som akosi zbledol, vstal zo stolicky a pomohol mi vstat. 
„Pan Kirss, pomozem vam do izby. Zajtra zavolam vasej susedke, sama sa ponukla, ze pride, aby si vas vyzdvihla. Dnes ste tu cely den na pozorovani. Po takej dlhej dobe je pre telo sok, ze sa krvny i telovy obeh opat zrychlili a tak prichadzaju nevolnosti. Inak ste telesne v poriadku. Ak by ste tu pobudli este mesiac, stratili by ste najzakladnejsie schopnosti: hovorit a chodit. Budte rad.“ 
Mne vsak bolo skutocne zle. Hlava vazila snad tonu a ako kamion zaradila vyssi prevodovy stupen a zacala sa tocit po celej miestnosti. Doktor ma chytil v podpazusi, caka, kedy prenesiem vahu, ale… padam. 
„Ja neviem chodit!“ najprv potichu, potom krikom snad na celu kliniku. Pacienti i doktori sediaci vokol, ma sledovali a urcite si pomysleli, ze som zrely pripad pre psychiatra, oddelenie samovrahovia. Pastami bucham po hnedych dlazdiciach s pieskovym vzorom. Nevladal som sa postavit a v dalsom takom bezvychodiskovom pokuse sa moje telo zase vyvalilo na podlahu, ako dlhe bolo. Pritom sa mi takmer podarilo zvalit cely okruhly stol. Doktor bol bleskurychly, ani neviem odkial, priniesol invalidny vozik a teperi sa so mnou na izbu. 
„Ja som kalika! Boze, preco si mi to urobil?“ jacal som. Ja sa uz na vlastne nohy nepostavim! Jacal som. Hlava bolela, praskne mi! Panikarim. Doktor sa ma snazil upokojit, no ja som sa coraz viac menil na hysterika. Az ked ma dosikoval do izby, pritom mi este nechtiac stupil na nohu, som sa upokojil. Ulozil ma do postele, prikryl ma paplonom. S nepricetnym pohladom, skoro opitym som napokon usnul. Aj ked bolo este rano. Predtym este vosli do jeho usi dve slova v cudzom jazyku: „Paldies jums, dakujem pekne.“
2. kapitola

	Pokojne som spal velmi kratucko. Potom som sa neustale prebudzal, prehadzoval z jednej strany na druhu, nedokazal som zavriet oci a v tej hlave mi bubnovalo aspon tisic hladnych domorodcov z Novej Guiney ritualnu piesen pri ziadani bohov o jedlo. Neskor som striedavo spal, striedavo snival, ale okolo obeda som si znova vyziadal lieky na spanie. Bolela ma hlava neustale. Az po tom, co mi ich odobril primar, som konecne tvrdo zaspal. A konecne to bol vyborny, vydatny spanok. 

	Zda sa mi? Sniva sa mi? Ocitol som sa na vzhladnej piesocnatej plazi. V dialke bolo pocut cajky, slnko zapadajuc vytvaralo nadhernu sceneriu, plnu zltej a prenikavej cervenej farby. More bolo v prilive a ziarivo sa od jeho hladiny odrazali posledne luce tepluckeho slnka. Luce sa mihali na vodnej hladine rychlo a svizne, staby male rybicky a vlnky vody si ich hravo podavali medzi sebou. Plaz ako z rozpravky, pomyslim si, len skoda, ze som tu sam. Poobzeral som sa po okoli. Vtom som zocil kohosi stojaceho na skalnom utese, ktory som v opise kratkozrako vynechal. More zanechalo na mne dojem, skalny utes az vtedy, ked som sa riadne poobzeral. Ten neznamy bol cely v bielom a daleko asi stoosemdesiat metrov. Nedate pokoj s tou bielou? Prizrel som sa lepsie a vidim, dlhe vlasy mu veju v prijemnom, teplom, podvecernom vanku. Je to nejaka dama. Otocena je k slnku, mna zatial nevidi. Utes je malicky, pojdem za nou. Pod bosymi nohami citim sypky piesok, za mnou sa jasne na piesku crtali moje slapaje. 

	Vysiel som po vapencovych schodoch na bralo a uz ju vidim priamo predo mnou. Je otocena chrbtom, zatial ma nevnima. Sleduje zapad a jej vlasy vlnia sa este viac vo vetre. Blizim sa, no spomalil som. Co mam povedat? Vobec nic nevnimala. Je to socha? Ale nebolo tomu tak. Otocila sa mi celom. To, co som videl ma takmer podlomilo a zapisalo sa mi hlboko, az na dno mojej cerstvo resetovanej pamate. Priam som spadol z kolien. Taku krasu moje oci snad este nikdy nevideli. Predo mnou stala zena z masa a kosti, no mal som pocit, ze je z cokolady a marcipanu. Postavou ma ohromila prv. Oci som valal na jej telo a nenasiel som nic, cim by ma neokuzlovala. Bola oblecena v dvojdielnom bielom vzdusnom akoby pyzamku, ale s nedlhym trickom na ramienka. Stihly driek, dlhe nohy a sladke ruky ma omracili zakazdym, co som sa na ne podival. Podisiel som este blizsie a pritom okusil ten pravy pozitok. Jej hriesne anjelsku tvaricku. Prekrasne tmave ocicka sa nezne trblietali, kym jej pery usmiali sa tajomne, ale i tak velkolepo. Uprostred pekny nostek, cely by som ho vybozkaval. Oci mala rovnakej farby, ako jej dlhe rovne, neposlusne vlasy, ktore z nej robili dracicu v anjelskom tele.
„Ahoj.“ nesmelo som sa pozdravil, stale hladiac jej do oci, hrajuce len pre mna vsetkymi farbami.
„Ahoj.“ odpovedala mi jemnym medovym hlasom. Ano, z cokolady, marcipanu a medu bola tato bytost, predo mnou stojaca zhotovena. Bol som z nej prec, bezmala som nevnimal, ci zijem, ci som mrtvy, ci len snivam. Bola tak roztomila, sarmantna, krehka, zvodna a este kopec ineho, tazko len vyslovitelneho. Roztapal som sa. A to veru nie zo slnka. To len svietilo priezracnym svetlom a kazalo vetru, nech ovieva jej vlasy. 
„Cakala som ta.“ prekvapuje ma. 
„Skutocne? Ale ja neviem, kto si.“ 
Mykla pohladom k slnku. 
„Hlavne ze ja ta poznam. A tak, ci onak, spoznas ma, ked to bude najnutnejsie.“ 

	Co trepe? Jej krasa teraz zanikla v tychto podivnych reciach. Ze najnutnejsie? Do skladacky jej reci nezapadol ani jeden dielik. 
„Kedy to bude?“ 
„To spoznas.“
Podisiel som blizsie k nej. Tvaril som sa, ze sa divam na slnko a nie na mojho anjela. 
„Mam ta brat vazne?“
Pozrela na mna. Nemohol som urobit to iste, to by som asi neodolal pokuseniu.
„Preco pochybujes?“
„Sny beriem vazne ako zivot na Mesiaci.“
„Ale Ronalds, to nie je sen!“
„Odkial vies moje meno?“ uz som sa musel pozriet jej smerom. Cosi nedavalo zmysel. 
„A preco to nie je sen? Ved spim, nie?“ Pozrel som radsej prec.
Zasmiala sa. Dobre, ze som to nevidel, asi by som sa isiel zblaznit. „Rony, Rony, kladies vela otazok.“
„Ale ved musim. Inak sa nic nedozviem.“
Neodpovedala mi, len sa usmiala. Asi.

	Chvilu sme sa pozerali na zapad slnka. Ponaral som sa do hlbokych dum, vychutnavajuc si vietor. Ale nedalo mi povedat, co si myslim.
„Si akasi pokojna.“
Opatovala mi pohlad a zamyslela sa. Cokolvek urobi, musim sa odvratit, aby som nepodlahol.
„Mala by som byt ina?“
„Nie... ale,“ jachtal som, „preco mam pocit, ze sa cosi nepekneho chysta?“
Nech urobila cokolvek, nevidel som to.
„Nuz, mozno mas pravdu, mozno nie.“

	Nastval som sa. Prudko som vstal, nechal ju tak a zvysil som hlas: „Ja viem, ze snivam, ty si len sen a chcem sa prebrat!“
Vstala. Pozrel som inam.
„Pozri sa na mna.“ povedala mi pokojnym hlasom, len co vstala a otocila sa ku mne celom.
Chtiac-nechtiac som sa pozrel do jej tvare. Mal som pocit, ze vybuchnem, ale snazil som sa to drzat v sebe.
„Preco si taky?“
„Pozri, slecna Neznama, ja spim a nevnimam, co mi hovoris. Si prilis zahadna a rozpravas v hadankach.“
„Pekny klucik.“
No pockat... 
„Pan Kirss?“ pootocil som sa. Stal tam lekar. Dievcina zmizla.
	Budim sa. Zase som v nemocnici na lozku. Preco ma budi ten doktor? Kolko som toho zas naspal? Dalsie tri mesiace? Akoby prejdeny kamionom som zbadal pri posteli po lavici doktora a este jedno dievca. Nebolo zo sna. Obaja sa usmievali, akoby ich za to boli platili. Len ja, uplne neviem, co ma byt toto za teater.
„Pan Kirss, toto je vasa susedka a znama, Ajna.“
Ach, tak!
„Da na vas pozor. Viac casu teraz stravite doma, aby ste sa rozpamatali. Sice ste boli velmi dlho v kome a my sme ocakavali poskodenie mozgu, no som rad, ze nase obavy sa nenaplnili a vy ste v plnej sile, i ked vas vystriham, aby ste sa este aspon tyzden setrili.“
Otocil sa k Ajne.
„Nastastie sa mu nic vazne nestalo, len si bude dlhsie rozpamatavat. Potrva to mozno tyzden. Dnes je druhy den, takze na prvy den buduceho tyzdna by sa amnezia mala stratit.“ 
Ajna len mlcky prikyvla.

	Ale teraz sa musim hladat v rozbehnutom zivote. Odkial mam zacat, co mam robit, co ma caka? Esteze mam pri sebe Ajnusku a priatelov! Musel som mat nejakych! Pravdupovediac som sa tesil, ked vypadnem z tejto nudnej kliniky. Von medzi ludi. Prezliekol som sa do civilu. To bola krasa! Dal som si modro-cervenu kockovanu koselu, ako vravela Ajna, hoci bola stara, stale bola na mne. A k tomu nohavice hodne Armaniho. To bola krasa. A este vylestene topanky. Citil som sa ako kral na krku s retiazkou, mozno zlatou, neviem. S klucom.

	Vysli sme z nemocnice. Doktor s Ajnou isli cely cas trosku vpredu a potichu debatovali. Ja som si az neskor vsimol, ze ma obchadzaju v rozhovoroch. Zeby hovoril Ajne taktiku, ako obnovit moju pamat? Ajna sa ma opytala, ci viem, ze je MS v hokeji. Povedal som, ze nie, ale vytusil som nieco: „Su tam nasi?“ 
Ajna vyznamne pozrela na doktora. 
„Su, pravdaze. Dnes hrame s Ceskom, dolezity zapas, ak vyhrame, mame postup.“ 
Zamyslel som sa. Nasi hokejisti su talentovani, staci nieco vymysliet a mozno nam to pomoze polozit ceskych hokejistov na lopatky. Aspon si to myslim.
„Nikdy som sa s nim nebavila o hokeji.“ stihla poseptat doktorovi. Ja som to pocul, ale nevedel, co to znamena. Cakal som, kedy prideme domov.

	Pred nemocnicou je mensie parkovisko. Ajna zaparkovala na kraji. Je to biele sestmiestne kombicko s asi dvojlitrovym dieselovym motorom. Ajna je pekna, dvadsatdevatrocna dievcina, vesela, strasne uvravena a mila. Celu cestu ma oboznamovala s mojou minulostou. Boli sme urcite dobri priatelia. Nastartovala a vyrazili sme. Vsade naokolo stromy a pomaly nic ine. Isli sme asi pol minuty, minali sme inu nemocnicu, specifikovanu na tuberkulozu, vravela Ajna. Po lotyssky som totiz zatial nevedel ani ceknut, nebodaj este citat. Ale uz mi pomaly zapinalo i v lotystine! Prudko sme zabocili na rovnu, dlhu cestu. To je ulica 18. novembra. Ajna ako spravna studentka historie mi urobila prednasku, ako to prebiehalo 18. novembra 1918, ked sme sa osamostatnili od Ruska. Pozeral som na oba strany dlhej ulice. Cintorin nemeckych i lotysskych vojakov, pamatnik, dalsi cintorin. Samy smutok. Odpudzujuce miesto. Jediny plus, co som si vsimol, boli kolajnice, hned vedla ulice, prave vyrazil krasny, farbeny, mensi vlacik nasim smerom. Presli sme len tri kilometre, ked sme dorazili k restauracii Sunrise a potom domov. Ajnuska zabocila dolava na vedlajsiu cestu a sme doma. Toto je ulica Klus? iela, na ktorej byvam. Hned prvy dom sprava, ten je moj. Ajna byva hned vedla. Blizko je vraj firma - preprava kamionmi. Nas dom sa honosne vynimal na ulici v porovnani s tymi ostatnymi. Bol trochu v americkom style, ale farba bola typicka lotysska. Slabofialova, nie taka vyrazna, skor slabo bordova. 

	„Tak a sme tu,“ nadhodila veselo Ajna. Bol som zaskoceny. Dom sice nebol velky, no interier bol prekrasny. Priestranne izby, obyvacka bola trochu rustikalna, ale inac priestranna a svetla. Ale ta staromodnost z nej ale pomaly vychadzala s prichadzajucimi plavajucimi podlahami a modernym televizorom. Je tu ten spica televizor, pohodlny gauc, na stene visiace obrazy boli umelecke diela. Krasny luster, kopa kvetin, najroznejsich farieb a arom. Kuchyna tiez stala za to. Pekna nova linka, velky kuchynsky stol s hackovanym prestieranim. Jednoducho cely byt cisty a nadherny. Pozrel som si este moju izbu. Musel som vystupit po drevenych schodoch v predsieni. Otvarajuc dvere som oproti zbadal moju prezlecenu postel s tromi vankusmi, pri nej stal nocny stolik s mojim neporiadkom a skrina na saty. Este v rohu pocitacovy stolik a otacacie kreslo.
„Ci to je byt?“
„Tvoj.“ tajuplne sa usmiala Ajna a vyzula sa.
„Ako to? M... moj?“
„Tak, tak!“ Ajna sa presunula do kuchyne, ja za nou ako maly pes. „Ale nechci vediet, ako to tu vyzeralo, ked si tu byval!“
„Preco?“

	Ajna si sadla k stolu, ja som stal pri dreze. „Poviem Ti to na rovinu, Ron. Trosicku si nezvladol, ked ti odisli rodicia a zviezol si sa.“
„Odisli?“
„No, zialbohu, navzdy.“
To je na huby s octom.
„Co sa im stalo?“
„Vracali sa z hlavneho mesta, obaja pracovali na vysokych postoch, casto neboli doma a kdesi len tu pri Krauji uz na konci cesty, si koniec mozes domysliet. Bural do nich opity vodic kamionu z Ruska.“
Oprel som sa o linku a uz naozaj som nevedel, kam s konopi. Ajna hned vstala prisla ku mne a polozila si ruky na moje plecia.
„Ron, viem, ze to boli, ale nie si sam. Mas tu mna!“
„Cenim si to Ajnus.“ pobozkal som ju na lice. „Mozno je to dobre, ze si na to nespominam. Ale ked to pride, bude som mnou zase zle...“
Objali sme sa.
„Kto to dal do poriadku?“ rychlo som zmenil temu predtym, nez si nahodou spomeniem na temnu minulost, ktora sa zatial nechcela ukazat.
„Trikrat hadaj.“
„Nebodaj ty.“ doberal som si ju.
Siroky usmev ju prezradil. Nieco kutrala v chlebniku.
Zacal som si obzerat ten poriadok. Vsade plavajuce podlahy, par jednoduchych kobercekov, krasne stoliky. Vosiel som do obyvacky. 
„Je to raj.“ vravel som si. „Toto je skutocny raj. Si skutocne anjel, poviem ti.“
Ajna mi doniesla par oblozenych chlebikov: „Chces aj saldskabsmaize, sladkokysly chlebicek?“
„Jasne, takuto pochutku som mal vzdy rad. Aspon na nieco som si spomenul. Viem lotyssky!“ Akoby ma treslo. 
„Saprotu beidzot, konecne rozumiem!“ 
Odvtedy som rozpraval len lotyssky! Toto bolo jedine, na co som si spomenul vlastne ihned. Na tu nasu skvelu lotystinu.
„Robis pokroky.“ poznamenala, hned tiez lotyssky, kym som zapol televizor. Potom este priniesla tacku oblozenych chlebikov, pivo Tervetes a saldskabsmaize. „Labu apet?ti, dobru chut!“ zazelala mi a sadla si vedla mna. Sladko som sa na nu pozrel. 
„Co sa tak divas?“ veselo sa usmiala.
„Vies, ze si uzasna?“
„Viem.“ predstierala povysenectvo.
„Ale nie, vazne. Tak vela si pre mna spravila.“
„Pre teba cokolvek!“
„Si zlata.“
„Dobre, uz tolko nekomplimentuj, ide hokej.“

	Dlho sa nic nedialo, len sme sedeli, jedli a pozerali hokej. Nasim sa dost nedarilo, premarnili dve presilovky a Cesi nam dali gol v presilovke 5 na 3! Esteze dal Indrasis vyrovnavajuci gol. Ale aj tak sme prehrali. V poslednej minute druhej casti dal gol do satne Hertl a boli sme nahrati. Potom sa uz len hokejisti hladali po lade, no nenasli sa a inkasovali sme este dva razy. Neviem, preco, ale zdal sa mi ten hokej akysi cudzi. Asi som ho v zivote takto nepozeral a urcite nie s Ajnou. Myslim tym, ze za normalnych okolnosti by som robil nieco ine. Ajna ako spravna fanaticka do hokeja rozhadzovala rukami, nadavala na obranu, na ceskych hokejistov, i na nasich a zhodnocovala situaciu. 
„Kam to pozeras, nevidis, ze ti nakorculoval sprava?“ hromzila nad nepodarenym protiutokom. A to ani nehovorim, ako prezivala tu presilovku: „Tak strielaj! No, videl si, ako vystrelil? Toto ma prejst do branky? Ani na dorazku to nestaci.“
	
	Vecer sme prehodili s Ajnou zopar slov. Ale i tak stale o sebe vela neviem. Doktor hovoril, ze to pride samo, tak dufam, ze sa nemylil. Mal som pracu. Kedze som vsak dlho chybal, vyhodili ma. 
„Pracoval si v cestovnej kancelarii v centre. Sama som tam zasla, asi tyzden pred tym, nez si sa prebral. Dost som sa hnevala, ze som ti tu robotu znova nevymodlikala, ale potom som si uvedomila, ze pri nasich zakonoch vela nezmozem. Popri tej robote si este vypomahal jednemu patdesiatnikovi. Bol si zamocnik. Ale on si nasiel tiez nahradu.“
„Ajna, si fakt poklad, teraz i tak potrebujem oddych. Nieco si uz najdem.“
Ajna posmutnela. Priplazil som sa k nej.
„Povedz, nieco ta trapi?“
Ajna len mlcky sedela na gauci a ani sa nepohla.
„Stve ma len to, ze vobec riesime celu tuto situaciu.“
Hned mi prislo na um, ze ona toto cele vlastne ani nemusela pre mna robit, ak by som neskocil do Daugavy. Zamyslel som sa.
„Ajnus, pozri, ja viem, ze som ti narobil problemy a viem, ze tie mesiace ti nevratim, ale ja zistim, preco sa to stalo.“
Usmiala. „Hovoris, akoby som bola tvoja frajerka.“
Ostal som prekvapeny: „A nie si?“
„Nie, Rony, nie,“ schuti sa zasmiala, „hoci nevravim, ze by si ten hriech nestal.“
„A ja som si myslel... “
„Hej, je mi to jasne.“ znova sa usmiala. „Ja mam snubenca.“
„Aha.“ teraz som posmutnel ja.
„Vies, Rony, pozname sa od detstva. Stale sme si boli nablizku. Zazili sme super veci, dokonca si ma raz zachranil, ked som nedavala pozor a dobre ze som nevypadla z vlaku!“
„Nevrav!“
„No, zachytil si ma v poslednej chvili. Bol natrieskany vlak ako neviem co, nemali sme ani kde sediet, tak sme stali pri dverach a to bol pomerne stary vlak. Zrazu sa v zakrute tie dvere otvorili, boli poruchove a ja som na zlomok sekundy pocitila, ze ozaj padam cez ne von. Ale ty si bol uzasne pohotovy. Vobec sa nepamatam, ako som mala blizko k tomu, aby som bola vypadla. Ale ty si mi vravel, ze to bolo ozaj o chlp. Naraz si sa zaprel a vtiahol ma dnu. Odvtedy sa vlakov ozaj bojim.“ 
Prekvapila ma tym. Takze som mozno nebol zly clovek. Len som nezvladol zivotnu situaciu. Ale to ma bude cakat znova!
„Uf, Ajna, vobec sa na to nepamatam.“
„Ale urobil si pre mna viac, ako „len“ zachranil zivot, tak som ti to vratila.“ 

	Rozpravali sme sa dlho, az do vecera. Ked som sa rozhodol, ze sa pokusim prehryzt cez zivot sam, ubezpecila ma, ze ju mozem prist kedykolvek otravovat. Vyprevadil som ju az k dveram jej domu, zazelali sme si dobru noc. A vkrocil som do svojho domu. Hm, tak som tu sam. Do postele som si lahol trochu omraceny novotami. Jedna otazka mi nedala spat: Kas esmu es, kto som? Ale i tak som nebol takmer vobec unaveny. Len tak by som na posteli zvladol stopatdesiat klikov. A uz som sa chcel pripravit, ale potom som to nechal. Rozpamatal som sa na sladke ziena z mojho sna. Kliky som hodil z postele, zakryl som sa a zacal upenlivo premyslat. Bol to vyplod mojej fantazie. Hoci ma to stve, akoby sa to stalo naozaj. Zahadna kraska, nesmiem sa nechat tebou opantat, nesmiem! Pamat mam deravu, ale o rozum ma neoberies! I ked mi neschadza z mysle jej tvar. Znamenal ten sen vobec nieco? Alebo mi iba zahrabalo? Vyzeral dost realne a zaroven fantasticky. Dajme tomu volny priebeh. Aky som mal vztah k rodicom?

3. kapitola

	Ocitol som sa v akomsi meste. Cudzom meste. Bolo puste a ciernobiele. Nikoho som nevidel. Len prazdne vyklady, stare kockove dlazdice, na viacerych miestach vyhadzane z ich miest, akoby si na nich niekto vybijal zlost. Kracam po tom pustom meste, divam sa do prazdnych vykladov. Ako tak kracam, zrazu niekde v dialke zacujem hudbu. Elektronicku. Obzeram sa, hladam miesto odkial to hra. Zbadam vo vyklade s nahymi figurinami radio. Bolo polorozpadnute. Hrala moja najoblubenejsia pesnicka od Otra Puse - Nakts vai r?ts. Chvilu som si pospevoval, ked tu znenazdajky v odraze od vykladnej skrine vidim kohosi za mnou. Otocim sa a dobre ze ma netrafil slak. Stal tam chlap, ale na hlave mal akusi skatulu. Prelakol som sa.
„Nemas ciste svedomie.“ odpovedal mi mechanicky.
Niekedy si v snoch uvedomujem, ze je to ozaj len sen a preto mi je i jedno, co urobim v tom sne.
Zacal som komunikaciu pohrdavo: „Odkial to moze vediet clovek so skatulou na hlave?“
„Ty ozaj nevies, preco ju mam na hlave?“
„Preco by ma to malo zaujimat?“
„Neodpovedaj mi na otazku otazkou.“ Jeho hlas vobec neznel tlmene. 
„Neznasam ludi, ktori si myslia, ze su nadradeni inym.“ 
„Ono ja vlastne nie som clovek.“ povedal a obomi rukami siahol na tu skatulu a slak ma isiel trafit este viac. Jeho hlava horela a namiesto nosa, dokonca i ust mal dve obrie oci, ktore v tej sekunde, ked som ich videl, podobali sa mi okam volskym. Neriesil som ani to, preco ta skatula z lepenky nezhorela, zacal som ozlomkrky utekat. On sa rozbehol za mnou. V rychlosti som zabocil do ulicky, beziac sa divam vzad, ci mam naskok. 

	Dari sa mi unikat. Este zo desat raz som zabocil a ked som si myslel, ze ho mam z krku, zrazu zatrasie sa zem, zatemni obloha, spusti sa burka. Bez dazda, bez bleskov. Len hrmelo a hrmelo. Najsilnejsie, ako mohlo. Hrom za hromom. Rachot neskutocny. Lakam sa a zakryvam si usi. Rachot je silnejsi a silnejsi... 

	Az ma striaslo. Zadychcany som sa posadil na postel. Vonku bola stale tma, len svietila ta protivna poulicna lampa zvonku a bol som ako vazen, lebo to svetlo prenikalo cez zaluzie a svietilo rovno mne do tvare. Cely spoteny som sa odkryl a stylom robota sa povyzliekal z kompletne mokreho pyzama. Vobec som nevidel, kam kracam, preto som si zapalil svetlo. Zamieril som ku skrini a okom Japonca sa na nu pozrel a otvoril ju. Vzal som si biele frote pyzamo a to frote... Ta nemocnica. Pochytila ma dalsia davka uzkosti. Spomenul som si na vsetko, co sa mi na tej klinike stalo. No, ale si ty ale debil! Ved mysli pozitivne! I ked som sa snazil vycarit na svojich perach usmev, zase som skamenel. A tak som zahodil osudne pyzamo spat a vybral si zo skrine stare zelene s kocurom Garfieldom vpredu.

	Tento sen mi dal riadne zabrat. Vysmadol som. V celom dome pokoj, rusil ho len obcasny praskot drevenych schodov, schadzajuc dole do kuchyne. Taketo tajomne tichucko ma upokojovalo. Kiezby taky pokoj vladol i v mojom vnutri! Snivaju sa mi cudne sny, az mi to je neprijemne. Kym su sny, zatial je to dobre, pomyslim si. Horsie to bude, ked sa zacnu nebodaj plnit... 

	Stale spim v ponozkach. Neviem preco. Vzdy, ked ich davam dole, stracam pocit istoty a spi sa mi ovela horsie. Ale spominam to len preto, ze som sa v nich vybral dole a smykalo sa mi jedna radost. Da sa citit oporu, ked nevies, ktory krok na schodoch bude tvoj posledny a potom sa budes kotulat po schodoch vselicim, len nie chodidlami? Asi tazko. Uz som dole, kde je kuchyna, vpravo, ci vlavo? Moje oci si zacali pomalicky zvykat na chabe svetlo, prenikajuce zvonka do domu. Som v priestrannej chodbe. Vpravo obyvacka, vlavo kuchyna. Esteze si to pamatam. Zahol som dolava, do kuchyne, palim svetlo. Podidem k linke vzal som hrncek, nacerpal si caj, vzal cukor a sadol som si k stolu a premyslam. To su kraviny, co sa mi snivaju! Snad je to so mnou vsetko v poriadku? Poriadne som sa vydesil. Chce sa mi vobec este spat? Vlastne ani nie. Bojim sa, ze sa mi zase premietnu take obludne kraviny.
„Ahoj.“ ozvalo sa odniekial z chodby.
Spozornel som, ale ostal som sediet. Sibe mi? Zrazu do kuchyne vojde Ajna. Ma na sebe slameny klobucik, zvodne tricko a ultra kratku sukienku. Takto som ju urcite v zivote nevidel.
„Ahoj, Ajna, co... co ty tu robis? Ako to, ze som nepocul kluce?“
„Ahoj, Ron, nuz asi si bol zamysleny.“
„Preboha, nie je ti v tom zima?“
„Ked to povie chlap, divim sa. On by svoju polovicku stale tak chcel vidiet.“ povedala a polozila klobuk na stol.
Zarazil som sa. Co to tara?
„Ronalds, co sa deje, nemozes spat?“
„Snivaju sa mi voloviny. Neda sa. A ty?“
„Nechce sa mi.“ zmyselne sa zatvarila.
„Nieco potrebujes?“ vstal som.
Ajna sa mi pozrela priamo do oci tak ohnivo, akoby mala vo mne prebudit spiaceho muza cinu.
„Preco sa tak divas?“
„Stves ma. Rada by som sa ti oddala.“
Nevedel som, co ma za lubom.
„Pockaj, neblazni, ved mas snubenca.“
„Noteikti, iste.“ zatvarila sa kyslo.
„To ti nevadi?“
„To by malo vadit jemu.“ a zacala sa priblizovat.
„Ajna, ja ta varujem!“
„Pred cim?“
„Neprajem si to.“
Znova nahodila zmyselny pohlad: „Tri mesiace som na to cakala. Nechci mi to vziat. Pritahujes ma ako nikdy predtym.“
„Ajna, vystriham ta, nemam dobru naladu.“
Ajna sa zastavila.
„Na to nebudes potrebovat ani stipku vedomia ani svedomia. Tuzim po tebe.“ 
Jemne a tajuplne sa usmiala, usla mi pohladom a dala si ruku pred usta. Potom sa este raz podivala do mojej tvare, poslala mi usmev nezny ako krehke okvetne listky cervenej ruze a potom povedala: „Naozaj si mi na to skocil?“
Odlahlo mi. „Ajna, preco mi to robis?“
„Neviem, asi som len vyplod tvojho mozgu.“ 

	A zrazu... Len co som na malu sekundicku mihol ocami prec a potom znova sa pokusil ziskat vysvetlenie, tak zmizla! Co sa to so mnou deje? Hulil som snad travu, ze sa mi zjavuju take obrazy, alebo co? Zrazu ma k stolicke priklincuje znama, silna bolest v hlave. Ostra a nekompromisna bolest mi roztocila hlavu. Ta snad raz detonuje! Predsa sa premozem, s dobrou slovnou zasobou na citoslovcia som vstal a z lekarnicky, schovanej v skrinke s liekmi, beriem mojho noveho priatela, Aspirin a buchol som ho do pripravenej salky s cistou vodou. Zacal sumiet. I v mojej siske akosi sumi. Skor niekto mi v nej sumi a robi neporiadok. Ako si mam toto vsetko vysvetlit? Divne sny a halucinacie! Budem musiet co mozno najrychlejsie vyhladat toho doktora. Snad mi to ujasni. Je to ten typ doktora, co ti rovno povie pravdu do oci, nech by ti malo byt akokolvek. Len aby na tu svoju prostorekost nedoplatil, lebo zatial to teda nie je celkom slastne prebudzanie do noveho sveta.

	Pretrel som si oci, akoby som stale neveril, ze mi zmizla a pokyval som s hlavou. Chvilu sa mi pohlad kdesi zasekol, potom dlanou som prerusil tento cudesny kontakt a povedal si: „Ronalds, pomaly, ale isto ti zacina sibat.“ Hlava zrazu boliet prestala a zacitil som opojny pocit odchadzajucej bolesti. Len tak si prestane boliet, akoby sa jej to netykalo. „To bol povel?“ pomyslel som si. Asi som v strese. Ked ta preberu a ty zistis, ze si spal vyse troch mesiacov, je to ubijajuce. Horsie na tom cele je, ze ta hodia do pazurov akoby noveho zivota. Na tom by predsa este nebolo nic zle, ved kto by dnes nebral novy zaciatok, ak si uvedomi, ake chyby urobil. U mna to neplati. Zacnu sa mi vynarat spomienky. Najskor tie zle. Prave takato etapa ma teraz caka. Spociatku som si myslel, ze to spominanie bude sice tazke, no slastne. Ze budem stastny z kazdej spomienky... Z tychto dum ma vyrusilo nutkanie ist na toaletu. 

	Rano som vstal akoby zadkom. Na pleciach prebytocnych patdesiat kil, no chtiac-nechtiac, musel som vstat. Zaklopujuc protivny budik som sa predsa vysvihol na nohy a sup do papuc. So zalepenymi ocami smerujem k dveram. Doplatil som ale na svoje vlacne kroky. Pri otvarani dvier som zakopol o pocitacove kreslo a hlavou sa tresol o dvere. Vyletelo zo mna par drzych vulgarizmov v rustine, ktore zo zistnych dovodov teraz nema zmysel citovat. Sediac na studenej podlahe som si suchal raz hlavu a raz malicek, ktory si tej bolesti skutocne uzil. „Vdaka, buduca svokra, aspon si ma prebrala.“ poznamenal som krivajuc po schodoch do kuchyne. Zlata Ajna mi este i nakupila. Troska mi prislo luto tej vcerajsej noci, ked mi zarachotilo v tej kotrbe natolko, ze sa mi az predo mnou zjavila. Musim vyjst do mesta, predsa zijem v tretom najvacsom meste Lotysska, preboha! Ale najskor odbavim povinnu jazdu ku klinike. Chcem ist za tym doktorom, opytat sa ho, co mi to podal. Urcite to boli lieky. Nechcem mat podobne halucinacie castejsie! Hoci s odstupom casu sa mi vlastne ta nocna halucinacia celkom pacila, urcite by som bol i tak len sklamany. Jest mi velmi nechutilo, neviem ani preco. 

	Ranajkoval som po americky, kukuricne lupienky s mliekom. Az ked som polovicu misky odjedol, napadlo mi, ze takto som ranajkoval kazde rano. Hm, spomienky pomaly pridu. Len dufam, ze ked stretnem nejakych priatelov, nebudu mi klamat o minulosti. Ze mi povedia pravdu. Cim a kym som bol? Po kratkych a dnes vynimocne nechutnych ranajkach som zamieril ku klinike. Az cestou mi napadlo, ze som tie cerealie bezne jedol s vlaznym mliekom, nie studenym. Klinika nebola daleko. Asi tri minuty cesty autobusom. Ani neviem, ci mam auto alebo ci viem soferovat.

	„Prosim vas, neviete nahodou, kde by som nasiel doktora Igorenkovsa?“ spytal som sa na recepcii. 
„Doktor Igorenkovs ma dnes volno, ale videla som ho tu dnes. Asi je u seba.“ Ukazali mi, kde ho mam hladat. Esteze ma volno. Mozno tak relaxuje. Dlho som nehladal dvere do jeho pracovnej izby. Zaklopal som a cakal, kym sa nieco udeje. Sam mi prisiel otvorit. Zase som mohol podivat do jeho tvare. Najprv si ma premeral od hlavy az po paty a potom sa len usmial a vravel: „Zdravim, pan Kirss, co potrebujete?“
„Rad by som s vami prehodil zopar slov ohladom tej amnezie.“
„Dobre, ze ste prisli dnes, lebo inak by som nemal volno.“ 
Bolo vidiet, ze ma vida rad. Ukazal mi teda jeho, ja neviem, ordinaciu? Celkom slusna, len sakramentsky biela. 
„Co si date?“
„Peppern?jas t?ja, matovy caj.“
Usmial sa a ukazal na vodu v kanvici. „Pred chvilkou som si zalieval kavu, vody je este akurat na jednu salku caju. A viete co? Uplne mi pripominate moju dceru Lie. Vzdy tu mam pre nu pripraveny matovy caj.“
„Kolko ma rokov?“
„Minuly vikend mala dvadsat jeden.“
„Slusne. Takze oslava?“
„Mensia. Odmala ho zboznovala. Ten caj.“
Sadol si na stolicku. Presne, ako ked som o sebe nevedel nic. Pravda, nemam pyzamo... 
Chlipol som si z caju a zacal som: „Pan doktor, ked uz teraz zijem v reale, mam podivne sny a casto ma boli hlava.“
Porozmyslal.
„Je pravda, ze mi harasi?“
Necakal som dlho na odpoved.
„V prvych momentoch, co ste doma, sa mozu vyskytnut halucinacie, sposobene davkami istych latok, ktore sme vam podavali.“
„Boli silne?“
„Pozriem sa.“ povedal, a presiel k svojej kartoteke. „Viete, dost vela pacientov uziva silne lieky a moja pamat uz akosi nesluzi.“ Hrabal sa tam a napokon ma nasiel.
„Hm, no pravdupovediac, trosku ano.“ ukazal mi vypis, kde mal „krasopisne“ napisany nazov lieku, ktory mi nic nehovoril.
„Preco teda?“
„Ked sme vas priviedli na kliniku, boli ste v dost zlom stave. Urcite si na to nespominate, ale niekedy ste mali zablesky vedomia a stale ste opakovali, ze vas vsetko boli.“
„Vazne?“
„Niekedy sa to stava, ale i tak je to pomerne vzacne.“
„Takze to boli lieky proti bolesti?“
„Posobili priamo na vase vedomie. Potrebovali sme vas udrzat v umelom spanku, kvoli zotavovaniu. Tento liek sa tazsie vyplavuje z tela ako ine, ale i tak predpokladam, ze pozajtra ani nebudete vediet, ze sme vam nieco dali.“
„Nema to ine vedlajsie ucinky?“
„No ak si pamatam, boli uvedene halucinacie, nevolnosti, ospalost, migrena. Nieco ste pocitili z toho?“
„Praveze nic. Mozno migrenu.“ o halucinacii som zaklamal.
„Pozili ste na to nieco?“
„Sumivy aspirin.“
„To postacuje. Viete, ze v Anglicku je to dokonca vseliek? Oni ho rozpustaju vo vode, nech sa deje s clovekom cokolvek.“
„Vazne?“
„No, pospolity lud Britanie nie je az tak zdatny v podavani lekarskej pomoci a uz vobec nie lieciv. Kto by to povedal?“
„Takze bude vsetko v poriadku?“
„Iste. Ale ak by sa nieco zmenilo, pokojne pridte. Rad vas vidam. A nelamte si hlavu z nejakych navstevnych hodin alebo podobnych zalezitosti. Moje dvere su pre vas vzdy otvorene.“
„Dakujem, pan doktor. Ja vas tak isto rad vidam. Vsak som vas videl ako prveho!“
„Ste vazne vtipny clovek, poviem vam teda!“
„Nemam dovod vidiet svet ciernobielo.“

4. kapitola

	Vela som o vsetkom premyslal. Dost ma to vzalo. Dalsich snov sa uz popravde aj bojim. Nakoniec, ved nic neznamenali. Ani ta kraska, na ktorej tvar si uz neviem spomenut, uz nado mnou nebude mat moc. To bol ten krajsi pripad. To so ziadostivou Ajnou si radsej necham pre seba. Nie kvoli nej samotnej, ale kvoli tomu, ze vtedy som nespal. Hlupe lieky. No, ale tak je potom vsetko v poriadku a ulavi sa mi. Den som stravil v meste. Bol som na naobedovat, poobzerat muzea, bla bla bla... no tak, nalejme si cisteho vina! Co by som ja robil v muzeu? Siel som predsa do mesta! Mesto mi vobec nebolo povedome, co ma trochu desilo, ze som kdesi inde a napadalo ma, ze to znovu tie tabletky mi blokuju mysel? Uz ich neberiem, ale kym sa odplavia... 

	Na namesti bol akysi culy ruch. Poznate ruch centra mesta. Ako v kazdom vacsom meste v centre uz nikto nebyva, uz tu chodia ludia iba sat tu staromestsku atmosferu, dat si kavu, pizzu, poklebetit. V noci je tu ludoprazdno. Ved centrum mesta ma byt najkrajsie a najdrahsie! A nie, aby tu ktosi byval. Ma to byt vykladna skrina mesta. To plati i o Daugavpilse. Chvilu som sa len tak bezcielne prechadzal, nebolo bohvieake pocasie, tak som sa ani velmi nezdrzal. Akurat som sa zoznamil s jednou babou. Trochu som uz mal vypite, tak az teraz, s odstupom casu, viem, ze ma nebrala vazne a pochybujem, ze mi zavola. Dal som jej cislo na mobil. Ach, ten moj zivot! Co uz neviem si ten zivot uzivat? Stale nemam sajnu, co som robil, ako som zil. Mozno som nakoniec nebol vobec ani parketovy lev, ani lamac zenskych srdc, ani laskavy a inteligentny clovek, ale obycajny pijak. 

	Nic ma vlastne v tom meste ani nelakalo. Len pijatika. Sam som bol na akomsi filme. Kazdy tam mal partnerku, iba ja ako Forever Alone sa tam napchavam pukancami, padaju mi na zem a mlaskam tak, ze naokolo si vsetci odsadli, pokial mohli. Urcite citili, ako zo mna na sto svetelnych rokov razi palenka. Film bol nudny, mal som pocit, ze reziser sa tak nudil, ze pri nude si natocil film, aby sa pri nom unudil. Cely den bol proste jedna velka nuda. Snazil som sa zapadnut, no akosi nikde som nenachadzal miesto. V Daugavilpse som bol asi v piatich pamatihodnostiach, ktorych nazvy si uz nepamatam. Jednak moju neinteligentnu dusu nijak neopantali a jednak mi nepripomenuli nic. V meste som bol i v divadle. Nepustili ma vsak tam, lebo som nemal na sebe spravne oblecenie. No to urcite. No jednoducho: sam som strateny, ako moje meno na Googli. Tak som sa vratil domov a temer cely vecer som len sedel na priedomi a rozmyslal. Asi som nikomu nechybal, nikto o mna neprejavil zaujem a nebol som nikto. 

	Myslienky som mal tak cierne ako tus a mal som pocit, ze toto moze znamenat bud novy zaciatok, alebo jednoducho koniec. Skoncovat s tym vsetkym? Ak mi doktor vravel, ze som chcel spachat samovrazdu, nebolo to prave kvoli tomuto? Nevedel som sa najst v zivote a chcel som to ukoncit? Davalo by to zmysel. Uz som zacinal rozjimat nad co mozno najlepsou moznostou na zmarnenie. Obesit sa? Stravit to v mukach a cakat na smrt? Skocit pod vlak? To nie. Po prve, asi by som na to nemal zaludok, po druhe, nechcem, aby ludia kvoli mne meskali do prace a po tretie... hm... po tretie, nechcem byt Skokan roka. Paradox zivota: clovek skoci pod vlak, lebo nenachadza vychodisko. Nie, aby sa ludia pytali, preco mu nikto nepomohol, aby to neurobil, oni sa pytaju, preco akurat pod ten ich vlak. To si nemohol vybrat nocny spoj? A na toho neznameho chudaka nadavaju, ze sposobil meskanie vlaku. 

	Znova skoncit z mosta? Zda sa, ze na to som sa nejako namotivoval. Teraz som sa na to necitil. Tak co? Otravit sa? Tiez to je bezbolestne? Asi tazko. Zapliest sa do sparov mafie? Hm, to by celkom slo. Rusky predsa viem (a vtedy som si spomenul, ze moja mama pochadzala z celabinskej oblasti). Uzijem si peniaze, niekto ma zastreli a hotovo. To by sa dalo. Ale kde takeho mafiana zozeniem? Viem, ze su medzi nami, nikto o nich nevie, ale su tu. Koho kontaktovat? Alebo ako v pocitacovej hre, stat sa taxikarom a oni si ma najdu? Hm, ale ak mam ja niekoho zabit, urobil by som to? Ze nemam dovod vidiet svet ciernobielo? Huby s octom! 

	Stale som bol zamysleny, ked tu zrazu sa mi niekto pozdravi: „Ahoj, Rony!“
„Dobry den, kto ste?“
„Ved som to ja, Gustus, tvoj prizrak zo strednej!“ povedal mladik. Mal asi tiez tak ako ja, riedke blond vlasy, vysoke celo, modre oci a uzucky nos. Postavu mal vysportovanu, asi meter osemdesiat, vysoky urasteny chlap. I hlas sa zdal mohutny, basovy. Stacili tri pohlady od hlavy az po paty a mozog sa restartoval. „Iste, ze ta poznam, kto by ta nepoznal!“

	„Cisar Augustus“ bol mojim kamaratom od strednej. Styri roky sme stale sedeli v jednej lavici. Pamatam si ako dnes, ako sme vyrusovali. Po triede sme hadzali papieriky, robili skolsky rozhlas a prilezitostne potkynali okoloiducich. Gustus sa zalubil do jednej z dievcat, ked si v tretom rocniku sadla pred nas. Musel byt uz davno z nej paf, to bolo iste, len sa mi s tym zveril az vtedy. Pozoroval ju. Ale ona si ho nevsimala. V poslednom rocniku jej vraj vyznal lasku, ale ona uz davno mala frajera a on o tom nevedel. Tazko to stravil, ale prezil to, je tu, pamatam si to, a to je zaklad. Stale vyzeral ako vandrak, hoci sa o nom povravalo, ze ma bohatych rodicov. 

	Vybrali sme sa prejst na miesta, kam sme vraj bezne chodievali. Prisli sme na ulicu 4. l?nija, nedaleko od mojho domu. Gustus uplne v pohode prisiel k dveram odlahleho domceka a ocitol som sa v akomsi tretotriednom klube. Ktovie, ci vobec niekto o nom chyroval.
„Tu sme chodievali? Mas v tom jasno?“
„Isteze, nepamatas? Tu sme chodili zazit slastny stav opilosti a chodili pozerat na zeny.“ 

	Bar v zalostnejsom stave som este nevidel. Tato kutica, prepacte za vyraz, bola tmava zakurena sala o velkosti telocvicne s par pontonmi, na ktorych tancovali polonahe dievcata. Neboli to zeny. Ved ta celkom napravo zaiste nema ani sestnast. Aspon na to nevyzera. Vsetky dievcata tancovali na hudobne podfarbenie. Boli to rytmy priserne sialenej melodie. Ovijali sa okolo tyci a drazdili chlapov, baziacich po nich a vypulujucich na nich oci. Obcas letelo na provizorne podium zopar bankoviek. Eura sem, eura tam, pekne si na tom zarobili. Chlapi sa znacne bavili. Boli to silaci, niektori mali na hlavach kovbojsky klobuk a monterky. Vyzerali takto skombinovani komicky, ale keby som sa bol zasmial, bol by to moj posledny smiech. Oproti tomu vsetkemu stalo zopar osuchanych, drevenych stolov, stolicky boli este v horsom stave a svetlo ako za dusicky. Barovy pult ako za prvej svetovej a barove stolicky, len sadnes na nu a si na zemi. Plagaty boli vacsinou strhnute, a i tie, ktore tam este viseli, boli v zalostnom stave. Proste, totalna jama, do ktorej by nezavital ani zabludeny turista. Sadli sme si na tie barove stolicky, mozno pamatajuce si i Lenina. Nemal som z toho miesta dvakrat dobry pocit. Je vraj otvoreny az do neskoreho rana. To ma sokovalo najviac. To nie je bohvie co. Zeby boli Lotysi nejaki chlipnici, ze kaslu na to, ze by taky bar bol otvoreny len cez noc? Neviem, neviem.

	Pozerali sa na mna tak skumavo, akoby ma videli prvy raz. Zbadal som prichadzajuceho barmana. Ak ste videli rodinu Adamsovcov z roku 1964, toho komornika Larcha, to bol cisto ako on. Presnejsi opis neexistuje. Len ci to nebol on? Zase nepodareny opis.

	Gustus si objednal nejaky miesany napoj, 100% alkohol. Tak sa volal.
„Co si date?“ spytal sa komornik, vlastne barman, sam sa spletiem, hrubym, zlovestnym hlasom. 
„Moze byt jedno pivo.“ nemal som z toho miesta dvakrat dobry pocit, ale uz co, pivo na rozbeh bude fajn.
„Tak ako, starec? Ako dlho ta zavreli na tu kliniku?“
„Su tomu tri mesiace.“
„Vai tu joko, zartujes? Si zo mna robis vola?“
„Ale fakt.“
„Naco si im bol tak dlho?“
„Pozorovali ma, az kym som sa neprebudil.“
„Tak si to uzijeme.“

	Nuz a zacalo sa coro-moro. Konecne ta hanba vsetkych diskdzokejov pustila nieco rezkejsie a znamejsie a uz to zacalo. Ani sa poriadne na to nepamatam, zacali sme divoko tancovat, najskor bol parket uplne nas a potom sa k nam pridalo asi tridsat ludi, ani neviem, odkial poprichadzali. Divoko sme tancovali, bol to uplny freestyle, keby sme takto vyvadzali vonku na ulici, zavreli by nas na psychiatriu. Pocul som rozne: „Ten je ako z gumy.“ alebo, „Sibe mu?“ ale mne to bolo jedno. Pridali sa ku mne i dievcata, tak sme tancovali asi desat minut, jasne ze uz nie tak divoko. Potom uz DJ zase hral take kraviny, ze sa uz ani tancovat neoplatilo.
„Co je, nemam ti podat kyslikovu masku?“
„Kokos, nevladzem. Ale supa zabava.“
„Som ti vravel. To, ako ten bar vyzera si nevsimaj.“
Vydychoval som ale dost tazko... Neprehnal som to s tym pitim?
„Musim von.“

	Kombinacia frekvencii sialenej hudby, miesanej so zlym osvetlenim a este tym „diskotekovym plynom“, co prave pustil asi najhorsi DJ v dejinach, mi neurobili dobre. Predsa, musim sa setrit. A tak to nejde. Hlava zacal boliet ako na povel. Radsej som nasmeroval svoje kroky k vychodu. „Hej!“ zvolal Gustus. Cez barovy pult hodil barmanovi asi dvadsat eur a rozbehol sa za mnou s poharom v ruke. 
„No co je, co sa deje?“ dobehol ma este pred osarpanymi dverami. 
„Dajako mi zle. Ta moja hlava este nie je OK.“ 

	Pohladom som este raz presiel po tej kutici. Vsimol som si jednu kuceravu slecnu, tancujucu okolo zrdi. Mala na sebe nejake nie prave najkrajsie saty, drazdila nimi chlapov, ktori na nu cucali ako divi. Opatovala mi pohlad, usmiala sa a zmurkla. Ja som usiel pohladom na dvere a klucku, stisnuc ju. Na tych dverach som si vsimol otvaracie hodiny: Kazdy den, okrem soboty, od 22:00 do 8:00. Na mojich hodinkach bolo 23:41. 
„OK, chapem. Fakt skoda, ze si nezazil este viac ten bar. Je to fantasticky bar jak sip. Zajtra tam maju dovliect biliardovy stol.“
„Tancovat sa da vsade. Odkial ale vyhrabali takeho DJ Hanba?“
„Asi zo smetiaka.“ zasmiali sme sa. „Nevyzeras nejako zle, preco sme odisli?“
„Neboj, pokial mi pamat siaha, alkohol mi nerobil problemy.“
Usmial sa ako chory kon: „Chlastali sme i hodiny. Hlavne ty. Hadzal si do seba poldecaky ako Gagarin Kinedryl.“
„Ale stale nie som fit. Mam bolesti hlavy.“
„Ako dlho to este bude?“
„Doktor vravel, ze nie dlho uz.“
„Potom sa mi ozvi, keby sa ti chcelo. Lebo tuna chodia najvacsi borci z okolia. Joj, do boha, ta to silne.“ to smerovalo na ten pohar s drinkom. Zatvaril sa tak, ze by pri nom i mlieko skyslo.
„Povedz mi o mne nieco viac.“
„Co vravis?“
„Ja sa na nic nepamatam.“
„Ron,“, odfukol si Gustus, ked sme isli po Smiligu iela a potom uz spat na ulicu 18.novembra, „my sme na skolu kaslali, len ty si sa sem-tam naucil fyziku. V tom si vynikal, na ostatne predmety sme kaslali, ja hlavne, preto teraz nemam robotu a chodim sem. Sem sme chodili kazdy piatok, aby sme oslavili vikend. A teraz tu chodim sam. Priznam sa ti, mal som robotu. Robil som u jedneho zmatka niekde na stavbe, ale raz som prisiel nacengany ako vol a vyhodil ma, slak aby ho trafil. A inak ako vies, alkohol... “
„Hadam nie nieco viac... “
„Ta ty a zeny!“ zasmial sa Cisar.
„Co som mal so zenami?“
„Praveze nic!“ dalej sa rehlil.
„Nic?“
„No, balil si ich, to nemozem povedat, ale lahnut si nechcela ziadna.“ Rehlili sme sa spolu.
„To som bol v kuse tak nacengany?“
„Furt. A to si nevymyslam. Pockaj, skocim kupit cigarety do baru tu cez ulicu. Budeme hulit jak dakedy, ked nechces pit kvoli hlave.“
„Ako to... hulit?“
„Nevies, co je hulit? Fajcit, kurit, vypalovat pysky... “
„To mi je jasne. Ale ja som toto robil?“
„Je ti to cudne?“
„Dnes by som k tomu nepricuchol.“
„Ale trt. Raz si slahnes do pluc... a parada! Neboj sa, drogy sme neskusali, to je pre ludi este pod nami.“
„Nepamatam sa na to.“
„No vidis, raz si sluknes Marlboriek a hned si spomenies, za to ti rucim. No, idem po ne, nech si dame do nosa. Hej, este stale mas ten klucik?“
„Aky klucik?“
„No na krku.“
„Hej, a preco?“
„Ja len preto, ze je taky divny.“
Dopovedal a isiel tym smerom rovno cez cestu a na rohu ulice stala pumpa a pri nej ten kiosk.
„Slak to trafi, teraz na potvoru aut, jak hoven.“ hromzil Cisar. O pol minutu tam uz bol. 

	Sadol som si na lavicku pri zeleznicke a rozmyslal som, pohladom prechadzal po okoli. Tak predsa len som bol nocny vtak. Na perach sa mi hojdal zvlastny usmev. Uzival som si zivot. Tak ake problemy ma mozu cakat? Som spokojny. Toto som chcel. Najdem si robotu a piatky budeme flamovat. Super zivot, pomyslim si. Kaslem na tie tusove predstavy z vecera! Co najrychlejsie na to zabudnut! I ked teraz mi je z tych predstav trocha smiesne. 

	S namahou som si dal dole retiazku s klucikom. Retiazka bola zlata, tenka, ale neviem vobec, co maju vsetci s tym klucikom. Obzrel som si ho a prevraciam v ruke. Nie som zlatnik, to boli rodicia, ale nieco mi hovori, ze tento malinky klucik urcite je skor od kluciara, ci ako sa hovori tomu, co robi kluce, ako od zlatnika. Tie vruby i ta relativna hmotnost. Na zlaty klucik od zlatnika je velmi tazky. Mozno mi ho vyrobili rodicia. Mozno je to pamiatka na nich. Dali ho pozlatit a mam ho teraz pri sebe. Ajna mi hovorila, ze som ho nedal nikdy dole. 

	Mal som chut ist este do toho baru, lebo hlava uz prestala. Cisar vysiel spred stanku s cigaretami v ruke. Premavka sa znacne upokojila, cez ulicu prechadzalo coraz menej aut. Zrazu som zacul nejaky zvuk. Dakto turuje auto, pomyslim si. A bolo to auto. Vsimol som si ho, ako prichadza zlava. Obrovskou rychlostou sa rinulo rovno z lavej strany dlhociznej ulice. Kara prefrcala prec, letmo som sa za nou obzrel, nejaky sialenec na bielom Mercedese. Uhanal prec. Pozrel som na Augusta. „Ako na potvoru Marlborky dosli,“ krical cez ulicu. Uz mal dost vypite, trosku tackajuc sa snazil prejst na druhu stranu. Odrazu sa k nemu blizil akysi kamion.
„Hej, Cisar, pozor!“
„Co je?“
„Kamion!“
Takmer ho zrazila mliekarenska cisterna. Kamion zatrubil a natvrdo zabrzdil len tesne pred nim.
„Davaj pozor, boha ti!“ zrukol na neho vodic.
„Seriem na teba!“
„Ozran akysi, ja ta naucim chodit cez cestu!“
Cisar len mavol rukou a nechal vodica este pol minutu nadavat, kym sa nevzdialil.
„Videl si toho idiota? Takmer ma zrazil.“
„Ty si si v tam kupil este dajake poldeci, ze je tak?“
„No, mali nocnu zlavu!“
„No jasne. Ved o takom case ti takto nikto nic nepreda.“
„Poznam toho chlapka, vzdy mi nieco da. Ser na vsetko. Daj si.“

	Potichu sme si zapalili z Pall Mall a dost hodnu chvilu sme boli ticho, kym som sa nerozkaslal ako vyradena parna lokomotiva.
„Co ti, do boha?“
„Neviem, co mi liali do zil, ale dajako ma poludstili.“
„Isto ta ladovali tabletkami. Ved co vlastne ti doktori robia? Predpisu ti tabletky a tie su uplne na dva veci, lebo ta nevyliecia. Cital som, ze doktor by ti mal najprv predpisat nejaku alternativnu liecbu, kupel, alebo daco take, az tak tabletky. Ale furt sa to robi opacne. Az ked ta lieky nevyliecia, tak ta poslu do Gauje dychat cerstvy vzduch.“
„Co ti poviem. Tlacia furt tie iste kaleraby do hlavy.“
Uz mi zacali i tie cigarety smakovat, ked on tu zrazu: „Tu mas, na, aspon zo sest vezmi, ja uz musim ist.“
„Kde by si siel? Si sisi?“
„Ja som ti vobec nevravel, ze som zenaty.“
„Vela si vypil, bluznis.“
„Ani trochu. Mam zenu a dve deti.“
„Coze? To si kedy stihol?“
„Bude sa srat, ked nepridem do jednej.“
„Ta potom slahaj! Dikes za noc.“
„Coby, ved nic nebolo. Cau, keby daco volaj.“ povedal a podal mi listok s nacarbanym telefonnym cislom. Iste ho uz mal prichystany a cakal, kedy mi ho moze dat. Urcite ho mal pripraveny, keby chcel zbalit nejaku buchtu. Co ho je po tom, ze je zenaty. Vstal a pomaly tackajuc siel mojim smerom domov.

	Chcel som ostat este trochu. Nebola zima, bolo pekne. Sedel som na lavicke, obkolesovala ma samota, tma a pokoj. Mam teda stastie! Krasny zivot, ktory si uzivam plnymi duskami. Na to, ze nie som vyzorovo chlap typu Duke Nukem, som vraj balil zeny, len som sa pohrabal s tym alkoholom. Pride mi smiesno. Spominam si este na ten mozno nie celkom vydareny den v meste. Tam som tiez tu babu balil, ale tiez som taral voloviny, ktore si uz poriadne nepamatam, pochybujem, ze mi zavola. Ale aspon konecne o sebe nieco viem! 

	Pohladom len tak pretinam vsetko, co vidim. Je tu naozaj... docerta, to bolo co? Snad nejaka macka? Pocul som z krovia akysi zvuk zasustania, mihol som tam okom. Zase! Niekto tam je! Iste nejaka tulava macka tam v krovinach suchoce. Vstal som z lavicky a mierim ku kroviu, nazriem len tak letmo, pravda, vidim huby s octom, len tak zo zvedavosti. Zrazu to zasuchotalo este viac a zrazu sa ten ukryty postavil. Na moment som sa mu zahladel do oci. Je to chlap s kuklou na hlave! Dal sa na unik, mne to trochu srotovalo, ale napokon som sa rozbehol za nim a hned ma napadlo, ze ma sleduje. Vosiel do mna jed. Ani neviem, ci to bola intuicia, alebo co. Predsa to mohol byt iba nejaky bezdomovec, ktoreho som mozno vystrasil. Zeby mi podvedomie hovorilo, ze som nieco urobil a ten niekto ma kontroluje? Existuje milion pat moznosti, ako si to vylozit, a ze ma napadla iba ta jedna, prikladam nahode. Preskocil som ten plot jednym skokom ako tiger a smerujem po travniku za nim. Po ladnom skoku cez kolaje a po asi tridsiatich metrov som sa k nemu obratne prepracoval a zvalil ho na zem. Na to, kolko som toho dnes vypil, je to celkom vykon. Po kratkom boji na zemi som ho bombardoval otazkami: „Co odo mna chces? Co sliedis? Co si zac?“ Keby sa chcel rozpravat podobrotky, nebil by sa so mnou. Koleno som mal na jeho bruchu, tak som si ho pridrziaval, mal som ho na lopatkach. Rukou sa mi podarilo snat mu z tvare tu kuklu. Nikdy som toho cloveka nevidel. Mal okruhlu tvar, bol neoholeny a mal prenikavo zelene oci, maly nos a hrube pery, lepsi opis som uz nestihol, lebo som si jeho tvar ukladal do pamate a teda som prestal bojovat. Vyuzil to a umiestnil mi presne do tvare super presnu a super stiplavu vzduchom chladenu ranu pastou. Odhodilo ma to a on sa trochu nesikovne postavil a usiel.
„Ja si ta najdem a podrezem ta ako ovcu!“
Toto nebola ziadna predstava. Mal som v ruke jeho kuklu. 

5. kapitola
	
	V mojom vnutri bolo ako v dopravnej spicke. Tlak stupa, nervozita tiez. Tu hlavu asi odfaklim! Vzdy ked je zle, zacne ma boliet! Uz toho mam dost. Dost! Prestan o tom rozmyslat! Co ti to pomoze? Akosi je to cele kdesi v zadnej casti tela. Kto ma sleduje a co odo mna chce? Uz cely vecer o tom premyslam. Neviem na nic prist. Ani Ajna mi nic nevravela. Som asi v peknej kasi! Nic si nepamatam, takze neviem, co sa to teraz deje. Aby som pochopil minulost, budem sa chtiac-nechtiac vratit do minulosti, lebo nepochopim, co sa bude diat v buducnosti. Ale odkial ziskam informacie? Zatlacim nejako na Ajnu? No tak, kto ti teraz poradi? Stale mam pred sebou tvar toho individua, vedel by som ho identifikovat. Ale urcite on hra len malu bezvyznamnu rolu. Zrejme este niekto nad nim stoji. Ale kto? Kto by mi vedel povedat? Snad Cisar? Boze, rozmyslaj, na co mas ten mozog, na paradu? Rozmyslaj... No, vela toho ani o nom neviem, takze je mozne, ze sme sa niekedy v minulosti pochytili, alebo som mu nieco zavazne urobil... pockat, sam by to mi to mohol povedat, bol na totalku. Ajna? Hra to dievca na dve strany? Pockaj, Ronalds, neponahlaj sa, ty kujon! Mal by si toto cele riesit s chladnou hlavou a neobvinovat kazdeho naokolo! S tym ti pomoze nejaky vysetrovatel. Nechcem to riesit s nejakym radovym policajtom, potreboval by som fakt dobreho vysetrovatela, ktory by bol mozno len zopar rokov starsi odo mna, mozno toho trkvasa nejako oblafnem.

	Tak som sa vybral k jednej detektivnej spolocnosti, policajti mi prd pomozu. Ten trkvas je urcite niekde pri mne, o tom nepochybujem. Sto percent ma ten certov syn sleduje zopar tyzdnov, snad nie furt, odkedy som z nemocnice! A mozno i daval na mna pozor, kedy vyjdem z tej kliniky. Uvidime, co na to povie vysetrovatel, isto lepsia hlava ako ja. Ked som ta dorazil, prvemu cloveku, ktoreho som stretol, som naznacil, ze by som rad pomoc.
„K vasim sluzbam, pane.“
„Dobry den, potreboval by som trochu delikatnu pomoc.“
„O co ide?“
„Mam pocit, ze ma ktosi sleduje.“ 
Zatvaril sa, akoby som bol akysi schizofrenik, ale napokon ukazal na dlhu chodbu vlavo:„Adam Liepi?s, najdete ho na konci chodby vlavo. Ten urcite bude vediet, co s vami.“ Podakoval som sa a siel som ta. Zaklopal som na dvere jeho kancelarie. Otvorili sa dvere, stal v nej vysetrovatel. Vyzeral, akoby ma ocakaval, tak prudko otvoril dvere. Okruhla pokojna tvar, siroky nos, modre oci a mladistvy vzhlad boli prednosti jeho osobnosti. Kratke cierne vlasy vyzerali ako zrkadlo.
„Labdien, dobry den, som spravne u Adama Liepi?sa?“
„Labdien, tak je, potrebujete nieco?“
„Samozrejme, niekto ma sleduje.“
Zacudoval sa, ale i potesil: „Tak podte dovnutra.“

	Adamova kancelaria bola naozaj skvela. Nebola mala, ale zase ani nie taka, ze by v nej mohol hrat hokej. Pacila sa mi. Moderny pracovny stolik nalavo od dveri, na nom kopec, coby, hory papierov a pocitac. Ten nebolo, prisambohu, z tej kopy ani len vidiet! Za stolikom kreslo - i sam prezident by mu ho zavidel. Na stene mal aj nejake vlajocky z lodi a na prilahlej priecke visi falzifikat od Moneta. Aj ked budova nebola bohvieako vysoka, pohlad z obrovskeho okna stal za to.
Rukou mi ukazal, aby som sa posadil na pekne cierne kreslo. Sadol si do kresla a prihovoril sa mi: „Ako sa volate?“
„Kirss.“
„Tak vysvetlite mi tu vasu situaciu.“
Nadychol som sa: „Stalo sa to vcera, bol som pri pumpe na ulici 18.septembra, sadol som si na lavicku oproti, tam, ako su kolaje.“
„Aha. A co sa teda konkretne stalo?“
„Nuz, rozmyslal som sediac na lavicke a tu som cosi zacul nieco v krikoch. Macka, reku, zabludila a tam suchoce. Ale zasuchotalo este raz. Tak som vstal, obzriem si to maca. A zrazu z tych krikov sa postavil akysi muz v ciernom a hned sa rozbehol prec ku kolajam.“
„To je vsetko?“
„Nie, rozbehol som sa za nim. Dobehol som ho, i snal mu kuklu z hlavy, zvalil na travnik a snazil sa spacifikovat, branil sa a strelil mi jednu cez hubu.“
Uskrnul sa. „Viac neviete?“
„Ustavicne som sa pytal, co je zac, no nedozvedel som sa, schytal som jednu.“
„Ano, je to trochu vidiet. Urcite siel po vas?“
„Snad som sa ho mal i na to opytat?“ skusil som to s ironickym podtonom. Vstal, podisiel k oknu a zamyslene sa knisal na patach. Vstal som a urobil to iste. Hladeli sme vonku ako dvaja idioti.
„Poviem vam len jedno, zil som hyrivym zivotom a uz si presne nepamatam, co kto proti mne ma.“
Premeral si ma pozornym okom. „Nevyzerate na to.“ a zase okom mihol vonku.
„Ze nie? Takze si ma beriete?“
Premeral si ma zase. „Tykajme si, som Adam.“
„Ronalds.“
„Konecne v terene.“
„Ako to?“
„Dlho som nic nevysetroval, len zopar zbytocnosti. Pojdem s tebou von. Ked si nieco vsimnem, mozem si robit zaznamy.“
„Takze policajna ochrana?“
„Inkognito.“
„A to len tak?“
„Len tak.“
„Nic nie som dlzen?“
„To vybavime neskor.“
„Zaraza ma vasa otvorenost, inak by bolo kopu formularov a podobnych... “
„Kolega, tykame si.“ 

	Na akeho blazna som to natrafil? Usmial som sa. Nuz co, on je autorita. Vysli sme z budovy. Ja a sialenec v civile. Ktovie, ci a kedy mal naposledy uniformu? Este pred vychodom ma upozornil: „Nie som ziaden policajt, jasne, ani reci o tom.“
„Okej, ale co take sa ta mam pytat?“
„Vselico.“
Vysli sme von. Skor sa obavam, ze mam na krku sialenca a nie vysetrovatela.
„Tak, kam ideme?“

6. kapitola

	Sedel som na posteli vecer, svetlo zhasnute. Pozeral som len tak do neznama, ale pripomenul som si, ako som asi takto podobne sedel na zemi, ked ten zmatok ufrnkol. Asi mi na to prisli. Ani Adam nepomohol. Boli sme si dat pivo, flakali sme sa po meste, i rozisli a nic. Adam mi prislubil, ze mi pozrie na moju minulost, hadam nieco zisti. Zacina ma to dost znepokojovat. Koho by som tak zaujimal? Urcite som nemal len taky jednoduchy zivot. Nieco som urobil. Bud som niekomu nieco dlzen, alebo som niekoho nastval, proste pre nieco ma ten chlapik musel spehovat. Mozno stoji teraz pri okne a sleduje ma zase. Ani spat nedokazem, ked viem, ze ma niekto spehuje. Fuj, otrasny pocit! Keby som si aspon v hlave mohol poupratovat, stale sa mi v nej krutili dookola vsetky tie myslienky, ako prisady do polievky, takmer do prasknutia. Porazi s tym vsetkym! Nadaval som na seba, na toho zakukleneho! Keby som nestratil tu pamat, bolo by vsetko inak. Inak. Lepsie. Hned by som vedel, kam sa pozriet, komu doverovat a komu sa zverit. Svet sa, ako tak pozeram, rozbehol i bezo mna. A ja musim ten cas dokonale stihnut. Ale nejde mi to... Uz som nahnevany dost, ale chcem spat!

	Ocitol som sa na piesocnatej plazi. Sadol som si. Zrakom som prebehol po kamienkoch na plazi, zohol sa po jednom z nich a hodil do vody. Urobil par zabiek a napokon clupol do nekonecneho mora. Zacalo ma to vskutku bavit. Takto som ku dnu poslal zopar jeho kamaratov a rekord v pocte zabiek som nacmaral do piesku. Na nom sa majestatne rozvalovala cislica pat. Ale len co som sa otocil, najst cosi vacsie a okruhlejsie, uputalo moju pozornost za mnou. Vstal som teda a otocil som sa. Stala tam presne ta neznama z prveho sna! Vyschlo mi v hrdle a zacervenal sa. Chytal som stresy, ze to uvidi. Jej krasna tvaricka na mna najskor nepozerala. Nemohol som uprene hladiet do jej oci, nemohol som ju v duchu bozkavat na krehke pery a nemohol som pohladit jej nezne ramena. Ale len co ju otocil mojim smerom, zas a znova pohladila moju dusu. A najskor som si to nestihol blizsie vsimnut, ale teraz som si to potvrdil. Jej oci podobali sa ociam levice. Nielen ich tvarom. Citil som z nich, ze i ked je to krehke dievca, raz ma moze nemilo prekvapit. A presne to mi nedavalo pocit istoty. Nesmies podlahnut, Ronalds! Nedaj sa! 
Snazil som sa pouzit moj Ronalds Style: „Cau, zlato.“ 
I cez tu teraz meravu tvar bola nadherna. Vietor sa jej pohraval s vlasmi, ktore obcas musela skrotit. I jej mimika a gesta boli tak rozkosne a naruzive, ze som mal chut zvalit ju na ten piesok a vasnivo bozkat. Ako mozem odolavat, ked este o tom hovorim? Ticho!
„Ahoj, co tu robis?“
„Skor sa pytam ja, zlato.“ vravel som a priblizoval sa k nej.
„Mal by si vediet.“
Pozrel som do neba. „Neviem si spomenut, zabudla si?“
„Tak sa snaz.“
„Pomoz mi.“ 

	Moj hlas zaznel tak divne, tak zachripnuto. Asi som vzdy tak trochu mimo z jej nadhery. Ani Ronalds Style nepomohol. Lahko si odkaslala. Aj ten kasel bol tak pekny a dostojny. Pacilo sa mi na nej vsetko. Uplne vsetko. Bol som uneseny. Chcela nieco povedat, zrazu zacala otvarat usta, nieco mi hovorila, ale akoby medzi nas dali protihlukovu stenu.
„Pockaj, akosi nerozumiem, nepocujem ta!“
Otocil som sa, nestoji niekto za mnou a robi mi zle? Pozriem spat. Chcem sa rozbehnut k nej, ale nejde to, taha ma to kdesi dozadu a chcem i kricat, ale tiez nemozem... Zdvihol sa vietor... 

	Zrazu som sa ocitol v akomsi vlaku. Dival som sa von z okna. Za oknom zurila netradicna burka, akoby na zem padali obrovske meteory, slahajuce ohnive mraky dymu vsade vokol. Ledva som sa spamatal z toho, ze som chcel kricat a neslo mi to. Teraz som vstal a divam sa po vozni, kopec neznamych ludi a moja kraska tam nie je. Zrazu vlak zrychlil a burka neutichala. Odrazu cosi v dialke silno vybuchlo. Pozriem z okna. Z akychsi kopcov nalavo za zacala velkou rychlost rinut horuca lava. Vo vlaku nastal zmatok, ludia sa snazili vyskocit za jazdy, vlak pokracoval v ceste. Lava zahltila vsetko navokol a uzavrela cely vlak do zovretia, uz som citil, ako prenikla do vlaku, chcel som otvorit okno a vyliezt nim, ked tu sa mi ruka smykne a padam do lavy…
 
	Vstal som, zase sen! Tie tabletky by som najradsej splachol do zachoda. Uz ich neuzivam, ale len tak z principu! Vraj to uz nebude dlho trvat! Zrazu mi nieco prekaza na chrbte. Co to je? Vstal som a divam sa na to. Odkial sa mi to sem dostalo? Bola to nadobka, prikryta utierkou. Poznate ten stary trik? Nieco niekomu uvarite, ale ten dotycny pride neskor ako planoval, tak mu jednu porciu date do misky a zahalite utierkou. Aby pokrm ostal teply, date mu ho pod vankus. Vecer ma totiz navstivila Ajna, aby mi pripravila taketo prekvapenie. Prisiel som akurat vtedy, ked bola na odchode. Isty cas mala kluc od mojho domu. Vratila mi ich a nezabudla ma vystrihat, ze teraz som si gazdom ja sam. Nuz, co, ale ved byva hned vedla. 

	Zaspim este? Hned ako vstanem, vyberiem sa konecne na patracku. Opytam sa cosi este Ajny, pojdem i za Cisarom, zistim o existencii dalsich priatelov, ktori by mi vedeli pomoct a konecne to vyriesime. Tazko sa da spat s tym pocitom, ze stale vas niekto sleduje. Mozno si v niekde v podvedomi tvorim taketo sny, vychadzajuce zo stresu, ktory majstrovsky maskujem pred celym svetom. Priznam sa, mam obavy. Neviem o sebe vela a este mam na krku akychsi chlapikov, neviem, co som im urobil. A cely svet sa tvari, ze on nic, on muzikant. Tak idem na to. Zrazu ma v tychto dumach zase nieco vyrusilo. Tien v okne. Pozrel som von a tien sa presunul inam. Nemusel som dvakrat hadat, ze to je zase nejaky z tych neznamych. Hm, vlastne ja ani neviem, ci su viaceri... Vidite, asi naozaj chcem stat proti celemu svetu, ked si fantazirujem nepriatelov. Predsa len som ta siel a otvoril okno. Sedel na strome. Oci mam ako jastrab. Zocil ma a hned prchal. Ani som na neho nekrical, nic by mi nepovedal. Dobre, teraz ujde a o desat minut sa znova vrati. Urcite. Je to nanic. Rozmyslam, pohlad kdesi na hruske predo mnou. 

	Dobre, zapoj svoje myslienky, Ronalds! Zil som hyrivym sposobom zivota, ale podla Cisara som nezbalil ani jednu kost. Hral som v karty? Alebo som si od niekoho pozicial peniaze? Nie, to vylucujem, pretoze to by mi ten dotycny uz siel davno osobne povedat, za to dam krk. Tak co to je? Mam ja nieco, co je pre druheho nesmierne bohatstvo? Podsunul mi niekto nejaky vykonny mikrocip? Ronalds, maj rozum! Pozeras asi vela akcnych filmov! Ale co ak predsa? Zacina ma to desit. Ale jedna vec je na tom desivejsia: Preco ma sleduju spehovia? Pre niekoho pracuju, a preco ten ich boss nepride a nevybavi si to so mnou? Uf, mozno to je nieco vacsie, ako si myslim... Nuz, Ronalds, uz nemozes otalat. Toto neututlas pred svetom. Zoziera to len a len teba. Tak von s tym. Nemam rad veci nevyriesene.

	Zrazu som zacal citit zvlastne pichanie v oblasti brucha. Bolesti stale rastli, az som mal pocit, ze uz nestihnem na toaletu. Coraz viac to bolelo. Vstal som a s ohnutym chrbtom som sa pomaly plazil dole po schodoch. V tvari som mal bolestny vyraz. Sem-tam som si pomahal citoslovcami, kym som predsa len vosiel do okruhlej miestnosti. Takmer som tam zavyjal. Presedel som tam asi polhodinu, ked som nakoniec odtial vysiel a v kuchyni som si dal cosi pri zaludocnych problemoch. Iduc hore schodmi som si vycital, preco som jedol na veceru jahodovy jogurt.

	Rano som stale citil tlmene bolesti brucha, ale pri vstavani to zo mna opadlo. A hned si dohodnem schodzku s Adamom. Potom pojdem za Cisarom a mozno stihnem vecer i Ajnu. A tak som sa obliekol, zavolal Adamovi, dohovoril som mu, ze uz to nechcem natahovat, cim skor sa pohnem, tym lepsie. Napokon som sa rozhodol, ze najprv navstivim Ajnu, tak vybavim Adama.
	
	Otvoril mi jej snubenec.
„Dobry den, Ronalds, si uz doma?“
„Zdravicko. No uz hej. Konecne.“
„To som rad, ako sa mas?“
„No mam mensie problemy, potreboval by som hovorit s vami.“
„Tak pod dnu. Ospravedlnujem sa, mame tu trocha neporiadok, prave sme povstavali.“
„To nevadi, i ja nie som velmi poriadny.“
Lauris sa usmial.
„Ahoj, Rony!“
„Pekne rano, prajem.“
„Co ta k nam privadza?“
„Potreboval by som trosku poradit.“
„Iste.“ usmiala sa Ajna a venovala Laurisovi jeden bozk.
„Usad sa.“ ukazal mi rukou do obyvacky na kreslo.
Pekna obyvacka. Trochu stiesnena a i ten nabytok prezil uz i lepsie casy. Nechcem povedat, ze by bol rozbity. Novy nebol, ale leskol sa tak. I ta debna na serialy bola starsieho data, ale uputali ma v rohu rybicky v akvariu. Cosi podobne by sa i mne hodilo. Kto by ale tie potvorky krmil? Na stoliku pri okne som si vsimol ich spolocnu fotku. Su tam krasni.
„Krasna foto.“ poznamenal som len tak, kym sa rec rozhybala.
„To bolo v Gauji. Boli sme tam na mensej turistike. Tak o co ide?“ nadhodil Lauris.
Sadol som si: „Nemyslite si, ze som nejaky schizofrenik, nezda sa mi to, je to realne. Niekto ma sleduje.“
Obaja sa zhacili. „Coze?“

	V tu chvilu mi zrak padol von z okna. Desatina sekundy mi stacila, aby som v nom zaregistroval akehosi pajka, co ma sledoval. Prisiel mi vhod. Snazil som sa na neho nedivat.
„Pozrite sa do okna.“
Obaja na povel sa tam zahladeli. Vsimol si ich a usiel.
„Co to... ?“
Lauris vstal a siel ku oknu: „Vidim ho, bezi prec.“
Ajna sa ku mne nahla: „Co od teba chce?“
„To neviem.“
Lauris sa opytal: „Ako dlho si myslis, ze ta ma na muske?“
„Neviem. Vsimol som si ho prvy raz asi predvcerom, dokonca som ho chytil, a dal zopar po hube, ale premohol ma.“
„To sa musi riesit.“
„Riesim. Spojil som sa so sukromnym ockom, ale akosi mi na prisli.“
„A co mame riesit? Neuraz sa, ale co s tym mame my?“
„Lauris,“, oslovil som ho, „vies, ze som bol dlho na lozku a nic si nepamatam. Chcel som sa len opytat, ci ste si pred tou nehodou nieco na mne nahodou nevsimli.“
Zamysleli sa.
Ajna nadhodila: „Neviem, ci to pomoze, ale v tom case som mala pocit, ze sa casto stretavas s nejakym dievcatom.“
Zacinalo mi tam hore srotovat: „Viete, ide o to, ze ja som to dievca nevidel. Nepamatam si na to.“
„Zeby to dievca mi na niekoho donasalo? Okrem toho nic ste si nevsimli?“
„Ver mi, to dievca bude kluc. Nikdy predtym sme ju nevideli, je to naozaj len mozno tyzden pred tvojou nehodou, co sme ju zahliadli pred tvojim domom a dost dlho ste sa rozpravali.“
„Preco by sa mi ale schovavala?“
„Aha, ona je fuc?“
„Ano.“
„Mozno vie o tom, ze ta sleduju.“
„Co ked ta sleduje ona?“
Zmlkli. Na chvilu.
„Co ja viem?“ Lauris sa tvaril, akoby chcel vidiet do buducnosti, „kto bol ten clovek, ktoreho si dostal?“
„Taky maly, polmakaron.“
„No s tym ti neporadime, je mi to luto.“
„Dobre, ze si prisiel, keby nieco bolo, urcite ti dame vediet.“
„Byvame vedla seba, tak sa urcite poobzeram po okoli, ci niekoho nenajdem.“
„Dakujem vam, ste mili.“

	Dievca? Vari ta kraska, ktora sa mi prisnila? Tak preco odisla? Preco ju nevidam? Prisla za mnou niekedy za mnou do nemocnice? Alebo je to cele trocha mimo? Potvrdi mi to jedine Cisar alebo Adam.

	Podakoval som sa a odisiel. Kym dojdem na miesto urcenia, zastavil som sa v trafike po jedny zuvacky. Vsimol som si jedneho cloviecika. Mal nalepene fuzy trosku nakrivo. Ked som sa na neho po kratkej pauze pozrel znova, opravoval si ich. Za toto mi zaplatis! Nebolo pochyb, ze to je nejaky z tej bandy! Ale v podstate ma to i celkom ironicky upokojilo. Asi su to nejaki amateri. Mozno nebude potreba nejak vela rozumovej energie tychto sasov porazit.

	K podniku Parad?ze som sa dostal ani nie za pat minut. Je to dvojposchodova budova, pekna, vynovena. Otvoril som masivne, presklene drevene dvere a vosiel som do prijemne osvetlenej, priestrannej miestnosti. Napocital som asi strnast velkych okruhlych stolov z duboveho dreva. Vsade naokolo pobehovali casnici, obsluhujuci hosti. Tych bolo ako maku. A jeden z nich na mna kyva. Je to Adam.
„Vitaj, Rony!“
„Cau, Adam.“
„K? iet, ako zijes?“
„Snazim sa, ty?“
„Ujde to.“
„Potreba priviazat?“
„Co?“
„No ked to ujde.“

	Chvilu sme sa bavili, kym neprisiel ten spominany spred trafiky, ocami sme sa nasli. On rychlo uhol pohladom, sadol si pod palmu a roztiahol noviny. Stary trik, kamarat! 
„No co, pokrocil si v mojom pripade?“ opytal som sa ho. 
Podoprel si hlavu rukou. Bol ocividne hrozne unaveny: „Viem o tebe strasne malo. Len to, ze si bol dlho na lozku.“
„Hej, nehoda.“
„Ale pytal som sa toho Cisara, ako si mi vravel.“
„A co si zistil?“ a stale tam sedel. Asi si stale mysli, ze ho nevidim.
„Vravel mi, ze si predsa nabalil nejaku zensku. Ja som ti vravel, ze tam sa mas obracat. Niekomu sa to nepaci a ide po tebe.“
„To mi povedala i moja znama. Tak predsa.
„O co ide?“
„No o to nezname dievca.“
„Co si s nim mal, priznaj sa.“
„O to ide, ze som ju este nestretol od tej nehody. Nebol u mna ani ziaden boss. Davalo by to zmysel, ale nikoho som nevidel.“
„Tas ir d?vaini, to je divne. Nejake vysvetlenie to mat musi.“ Bavili sme sa dalej. Ked bol cas a uz asi pat minut tam sedel ten kujon, vstal som a povedal: „Pod.“
„Kam ideme?“
„Sadneme si tam.“ 

	Chcel som konecne urobit jeden razny krok. Neuverite, co ma v tej chvili napadlo. Namieril som si to prave k tej palme, kde sa schovaval za tymi novinami, mysliac si, ze som tak tupy, ze som ho nevidel pri tej trafike. Sadli sme si teda k nemu. Vedel, ze teraz by pritiahol na seba pozornost, keby teraz usiel. Predstieral som vesely pozdrav, on mi ho opatoval mrmlanim.
„Objednaj si nieco drahe, to je jedno co.“
Nechapavo sa na mna pozrel, ale posluchol a dali sme si po whisky.
Akoby na povel sme naraz odpluli. „Ako mydlova voda.“
„Sparglova polievka je oproti tomu lahodka.“
„Nemas rad sparglu?“
„Neznasam, je to hnus, obracia sa mi zaludok,“ vravel Adam a hladal nieco, co by mu neutralizovalo tu prichut alkoholu v ustach.
„Dame este po jednej? Klin sa klinom vybija.“
Speh nas pozoroval a srdce mal v ponozke, aby sa neprezradil, sem-tam na nas pozrel, ale tvaril sa, ze cita. Amater.

	Ked sme mali v sebe asi piaty poharik, zacalo nam uz i chutit a i troska sibat a motat jazyk. Davali sme si neslusne hadanky a pomaly sme prichadzali do nalady. Chlapik sa schoval do novin. Strhnem mu ich spolu s tymi fuzami! Uvidis.
„Vies, ako sa medzi sebou bavia hluchy a idiot?“
Adam sa dobre nezadusil: „Neviem, ako?“
„Co?“
„Ake co?“
„Co hovoris?“
Adam na mna hladel ako Vinetou na dedincana a potom mu doslo. Zacal sa chichotat, az nas vrchny upozornil.
Pili sme potom uz mlcky dalej.
„Nepime uz.“
„Ale kto to zaplati?“
Na to som cakal.
„On to zaplati!“ povedal som, strhol mu tie noviny a dival sa do tvare toho uzasne zamaskovaneho speha. Bol v soku, nevladal robit nic. Tak som sa nahol k nemu a strhol i tie fuziska.
Adam zdupnel.
„Kto to je?“
Bol ticho.
„Od rana ma spehuje a mysli si, ze ho nevidim.“
Hned na to sme sa vsetci postavili a budili sme mierny rozruch.
„Ber ho prec, ja to cvaknem. Tuto s kolegom sa vyrovname.“ povedal som uz mierne pripity a dychol som na neho. Zachvatil ho urcite odporny zapach z tej whisky. Zatvaril sa kyslo.
„Kde ho vypocujeme?“
„Nieco si uz najdeme. Es nevaru iet saj? st?vokl? uz policija, v takom stave nemozem na policiu. Este by si ktovie, co mysleli.“

	Vyviedli sme ho von. Mne to rychlo srotovalo, kam s nim? Nevadi, pojdeme ku mne domov.
„Kam ideme?“ opytal sa chyteny.
„To miesto uz poznas.“ precedil som cez zuby. A tu zrazu ani neviem ako a s presnostou strelca a sikovnostou mi do tvare smaril pohar s nedopitou whisky. Bol to neprijemny projektil. Zviezol som sa na zem a Adam so mnou. Jeden on bolesti, druhy od alkoholu. Neuspech sam o sebe. Ani som ho nevidel, ako usiel. Hoci som bol som zvyknuty na mensie mnozstvo krvi v alkohole, vstal som, az ked ma prebrali na dlazke, no nevladal som vstat.

7. kapitola

	Nechavam si mliet myslienky v hlave. Ako meliem, tak meliem, stale mi z toho vychadza nejaky neurcity polotovar. Nieco na tom bude. Tak musim hladat informacie o tej dievcine z inych zdrojov. Ten certov syn nam usiel a ja sa este stale mocem z toho, ako mi ublizil. Moja hlava nie je v dobrej kondicii. Este stale. Ale u koho by som teraz nasiel odpovede? Adam spomenul, ze sa rozpraval s Cisarom a ze ten mu nieco naznacil. Nuz, ale Adam teraz spi, rozvaleny a odkryty na posteli si cmula palec. Ach, tohto Bangladesana potrebujem ako ponorka stierace. Asi sa na to vykaslem a nejako mu naznacim, ze ho nepotrebujem. Ved co vlastne urobil? I toho trubiroha som temer chytil sam, on ho nespacifikoval a sa tu mi len opil. Asi to vyriesim i bez neho. Co by som platil takeho vysetrovatela?

	Mlyncek v hlave melie, melie a vychadza z neho nova predstava. Musim hned za Augustom. Hm, ale ked si tak spominam, jedine, co od neho mam, je ten skrceny papierik s jeho telefonnym cislom a sest cigariet. Zavolam mu. Uz ten alkohol ani necitim. Ale tak mi smrdi z ust, ze to asi nevydrzim.
„Halo, pri telefone Augustus Krauss.“
„Zdar, Cisar, potreboval by som chat, tu je Ronalds.“
„Cau, starec.“
„Hodime rec?“
„Kedy?“
„Co najskor. Kde si?“
„Blizko tvojho domu.“
„Ako na zavolanie. Mozes prist?“
„Samo.“ 
Vyborne, niekto, kto mi konecne pomoze. Cisar je sice v kuse nacengany, ale urcite to bol moj najblizsi kamarat. Netrvalo ani pat minut a uz som ho usadil oproti Adamovi, ktory sa konecne prebral, ale dival sa na mna ako bezdomovec na rezen.
„Gusto, nebudem natahovat, povedz mi, mal som priatelku?“
Uskrnul sa.
„Ved sme vsetci traja spolu nasavali!“
„Netaraj!“
„To vazne. Predstavil si mi ju asi pred... no davno, ale len tyzden pred tou nehodou. Volala sa Ema, celkom kost.“
„A kde sla?“
„Od tej nehody som ju nevidel.“
„To tak, musela ti nieco povedat.“
Gusto sa na mna nepritomne pozrel, potom sa ku mne nahol, akoby mi chcel nieco posepkat: „Myslim, ze zosalela.“
„Coze?“
„Asi den pred tou nehodou mi vravela, ze ju sleduju. Nechcela konkretizovat, ale... “
„To je gol! I mna sleduju!“
Nieco zasomral, potom sa pozrel na mna ako na danovaka: „I tebe sibe?“
„Nie, ale tuto Adam by mi mal pomoct, ale zda sa, ze mi je nanic.“
Adam sa zrazu prebral: „Preco?“
„Co si zatial vyriesil? Huby s octom.“
Sklopil zrak. Asi pochopil. Alebo mu iba prislo zle.
„Mam pocit, ze sla niekam na zapad. Ci rovno do Rigy, netusim, ale ani tu jej kamaratku som nevidel.“
„Koho zase?“
„Nespominas si? Ta kucerava kost, co vas dvoch dala dokopy. Myslim ze to bola Zina.“

	Postavil som sa a hlavu som mal v dlani. Na nic z toho si neviem spomenut! Akoby mi Gusto predkladal moj zivot na tanieri a dava mi i moznosti, kam mam ist, ale ja to nevnimam, neviem si spomenut.
„Gusto, si mi velmi pomohol. Ale neviem si na to spomenut.“
„Ani na nu? To si musis pamatat. Take dievca... “ No absolutne nic. Mne to nezapinalo.

	Odrazu niekto nahlivo zabuchal na dvere. Oboch ani nehlo, predsa, pan domaci som tu ja. Tak som rozruseny podisiel k dveram, odomkol a otvoril. Neuverite, koho som tam videl. Stal tam Lauris a pod pazuchou drzal akusi kotrbu. Ciu, este neviem. 
„Smieme na party?“ zacal veselo Lauris. Nevedel som co s nimi, tak som ich pustil dnu. Lauris je velky buchac, sotil tu kotrbu na gauc s takou silou, div ho neprevrhol. „Hej, uz druhy sa tu k mojmu interieru nesprava najkrajsie.“
„Kto prvy?“
„On.“ ukazal som na Adama. Oslintal mi gauc.
„Pardon, Ron. Ale vidis, koho ti tu nesiem?“

	Teraz som ho videl. Bol to ten trulo, ktoreho som videl u Laurisa a Ajny, ten, ktoreho som videl na strome a i ten, ktoremu som dal cez hubu. Ale nie vsetkych troch, to bol jeden clovek. Potlapkal som Laurisa po pleci: „Pekny ulovok.“ Gulas party, alebo chlapska jazda sa mohla zacat. Ja, Lauris, Adam, Augustus a trulo.
„Nemam vas ani cim ponuknut.“
„Nasiel som ho, ako sa potuloval okolo krikov okolo cesty.“
„Tak vsetko vyklop, nech tu nie sme donekonecna.“
Trulo vedel, ze nema vychodiska. Styria muzi sa na neho divali, akoby ho chceli zabit, tak co mal robit?
„I tak to uz boss vie, ze vy viete vsetko.“
„Huby s octom. Vela o tom este nevieme. Od zaciatku: Kto je boss?“

	Dlho ticho. Adam ho chytil pod krk ako Homer Simpson svojho syna a dost dlho nim maval ako vlajkou na prveho maja. Napokon sa vsetci sa na seba nahrnuli ako vrabce, bojujuce o kusok chleba. Zvysni dvaja sa ich snazili oddelit, ale neslo im to. Ja som stal nad nimi a ked sa mi zdalo, ze to prehanaju, zreval som: „Halo, tu nie ste na bojisku, tu ste u mna doma!“
Doslo im a upokojili sa.
„Boss sa vola Kaspars D?devi?s.“
„Kde je?“
„V base?“
„Preco?“
„Je to vypalnik.“
„A kto je Ema?“
„Jeho priatelka.“
„Preco ju i mna dal sledovat?“
„Vas preto, ze ste vedeli, ze je vypalnik a ju preto, aby mu neusla.“
„Preco by mu mala ujst?“
„Kvoli nej je v base. Ked by bol boss vysiel z basy, chcel jej to vratit i s urokmi.“
„Kde je teraz Ema?“
„Nie som si uplne isty, ale mame podozrenie, ze odisla do hlavneho mesta.“ Najvacsie mesto v Pobalti.
„Ako to, podozrenie?“
„Vsak usla. Predsa.“
„A preco si myslite, ze prave do Rigy?“
Mlcal.
Vstal som: „Tak, vazeni, nemam vela casu. Ked ju skoro nenajdem, tak ti vypalnici s tymto trulom pojdu po mne. Kas pirmais brauc, tas pirmais ma?, kto skor pride, ten skor melie.“
Sotva som to dopovedal a uz som otvaral usta na dalsie otazky trulovi a tu zrazu Adama vystrelo, akoby zjedol pravitko a divajuc von oknom zakrical: „Uz su tu!“
„Huby s octom!“ 
Adam vystartoval zo zeme tak prudko, az sa posmykol na koberci, ale udrzal balans a skrical: „Ronalds, slahaj prec!“
Tahal ma na poschodie. Pocul som, ako vyburili dvere a pytali sa Laurisa, kam som siel.
„Kam teraz, Ron?“
„Tam!“
Ukazal som na jedny dvere. Boli to dvere do „pivnice na poschodi“. Viem, divne, ale co mam robit, ked mam tak nestastne rieseny dom? Stavali ho Rusi. 

	Co najrychlejsie sme vosli dnu a zatial co Adam zhodil jednu vysoku policu, aby zatarasil dvere, ja som medzitym otvoril tu skrinu a polovicu tych starych siat som povyhadzoval. Adam sa na to pozrel: „Fiha, to vyzera ako vchod do Narnie.“
Zacali buchat na dvere.
Adama az striaslo.
„Boha, takmer som si... “
„Slahaj dnu.“
Ten vchod do Narnie neviedol do Narnie, ale do tunela. Museli sme sa spustit do tmavej chodby rebrikom, prejst asi dvadsat metrov a najst rovnaky rebrik a objavili by sme sa vo dvore akejsi spolocnosti pre kamionovu dopravu. Otec bol blazon z toho, zeby nas Sovieti cez studenu vojnu ostrelovali, tak vymyslel takyto tunel, teraz sa to hodilo. Adam teda vosiel ako prvy a ja za nim. Zavrel som skrinu i tie dvere a uz som sliapal po rebriku dole. „Nevidim ani tvoj zadok.“
„Len lez.“
Ked bol dole, nahmatal ma, aby sme sa nestratili.
„Adam, takmer si ma chytil za mojho... “
„Pardon,“ rozosmial sa.
„Nemysli si, ze som... “
„Len slahal dopredu, chytim sa ta a chod.“
Zliezol som a chytil sa jeho tricka.
Po asi minute sme to nasli. Bolo tu svetlo. Pozrel som hore. Je tam mriezkovany poklop a za nim sloboda.
„Myslis, ze nas sleduju?“
„Radsej uz chodme.“
„Ty prvy.“

	Tak som liezol a hore som uvolnil zapadku, aby som otvoril poklop a zmapoval situaciu. Nikde ani zivej duse.
„OK, leziem za tebou.“
„Svihaj.“ Tak sme vyliezli. Museli sme ist zohnuti, lebo mozno by nas zbadal i ten majitel. A on je strasne prudky. Tak sme preliezli vysoky plot. Este som mu pomahal, lebo sa zakvacil do pletiva. Pomaly sme sa blizili k mojmu domu, aby sme si obzreli situaciu boja. Vykukovali sme z rohu ulice.
„Spat nesmieme,“ potvrdil moje obavy Adam. Stali tam asi traja vysoki, mocni muzi v ciernom. Ti by z nas jednym prstom urobili kasu.
„Kurnik sopa!“
„Co?“
„Maju buchacky.“
„To sme kde, na Sicilii?“
„Tak co teraz?“
„Vylakame ich prec.“
„Ako?“

	Nedopovedal, ako sme sa tam krcili a divali sa smerom k mojmu domu, Adam sa zrazu potkol na mojej nohe, neviem, preco sa tam tak mrvil, ale odrazu uz lezal na asfalte. Co si myslite, ze nasledovalo?
„Tam su!“
A rozbehli sa za nami.

	Taky beh som uz davno neabsolvoval. Letmo som len schytil Adama za tricko, podarilo sa mi ho postavit a uz sme bezali. Vysli sme na tu dlhokansku ulicu 18.novembra. Bezali sme bezcielne, cestu sme kopirovali len chvilu, potom sme z nej zisli a vybrali sa po luke vedla nej, priamo popri jazeru. Otava bola vlhka a jemne bahnita. Kazdym mozno desiatym krokom som pocitil, ako sa mi otazievaju kroky. Adam bezal predo mnou, mal som pocit, ze on sa od toho bahna odraza. Podival som sa dozadu. Chlapi za mnou. Mali sme ale celkom slusny naskok. Bezali sme dalej. Neviem, ako dlho sme bezali. Mozno dve-tri minuty. Potom Adam zastavil. Prisiel som k nemu: „Co je?“
„Les.“
„Bojis sa?“ Pozrel som sa dozadu. Chlapi nas dohanali. 
„Nemame na vyber.“ Ten les som si ani nevsimol. Lotyssko je ploche ako tela modeliek a tak, ked ta tam nohy neprivedu, ani nevies, kde zijes.

	Behom sme vosli do riedkeho lesa. Len sme unikali. Nemali sme ziaden plan. Plan bol jednoduchy, dvojbodovy - utiect a schovat sa. Spat cesta neexistuje, lebo teraz sa v mojom dome budu nejaki vydriduchovia rozvalovat na mojom gauci! Adam ma pustil dopredu, pretoze tu nevedie ziadny turisticky chodnik, tak to tu tak vyzera. Sliapali sme do bahna, s rukami hore ako basketbalisti sme sa snazili nedostat palcivy bozk od zihlavy a kluckovali sme, hladajuc najrychlejsiu stopu ako pretekari v rychlych autach na pretekarskom okruhu v Bi?ernieki. Orientacny beh bez mapy, bez sance na vitazstvo a so smrtou v ociach.
„Kde sme?“ ukazal som mu, nech bude ticho a prikrcil som sa ku stromu.
Ticho.
Ticho.
Hadam sme sa ich striasli.
„Vidis ich?“
Nie.
Nie.
Ale pocujem.
Hovorili potichu.
Asi boli daleko.
„Kasleme na nich.“
„My ich najdeme! Skor ci neskor!“
„Oni uz nepridu.“
„Naco su ti?“
Kroky pomaly utichali.
Adam zrazu vstal a dost s nervami kopol do stromu, az sa zatriasol.
„Drbe ti?“
Chlapi nas zaculi a rozbehli sa smerom k nam.
„Ty si vazne na hlavu!“
„Neudrzal som emocie.“
„No a teraz aky mas plan? Mne sa uz nechce behat!“
„Podme trochu viac k nemocnici.“
„Preco?“
„Mam tam auto.“
„A co nepovies?“

	Ani nie sto metrov a uz nas tam cakala asfaltka a rozutekali sme sa k nemocnici. Chlapi vzadu trochu zaostali, asi volali motorizovanej jednotke. Ale preco? Vytusili, ze chceme ist autom?
„Hej, preco zaostavaju?“
„Su pomali, ha!“
„Ktore tvoje?“
„Ta Mazda hned pri kraji.“
A tak sme si rychlo sadli dovnutra, len co Adam, neviem odkial vzal kluc. Nevzal mi moj z krku?
„A ty si ticho ako vos pod chrastou.“
„Som zabudol, ze ho tu mam.“
Nastartoval a vyrazili sme.
„Kam?“
„Neviem. Spat.“
„Preco? Co ak vezmu auto a pojdu za nami?“ 
Zasmial sa. Isli sme dodrzujuc predpisy po ulici 18.novembra a pomaly sme sa blizili k mojmu domu. Az teraz som pocitil, ako ma vsetko boli.
„Zvladli sme to!“
„No dobre, ale co teraz?“
„Pockame. Mozno tvoj sused zavola policajtov.“
„Vsak ty si policajt.“
„Robil som ho sotva rok. A nemam mobil ani vysielacku.“
„Paneboze, co ty si za vysetrovatela!“
Ohrdol nos: „Ten najlepsi! Ale nemusis ma preto volat Boze.“
„Tak kam?“
„Natankovat.“

	Ani nedopovedal a uz zo zakruty pred mojim domom sa na nasu ulicu vyrinulo cierne auto a rovno na nas!
„Adam, nemas pocit, ze je potreba rychlo zdrhnut?“
„Drz sa.“ 
A v rychlosti stocil volantom tak ostro a zabrzdil tak prudko, ze som div nenarazil do palubnej dosky auta. 
„Vravel som ti, aby si sa drzal.“ 
Adam to sinul tak rychlo, ze som si myslel, ze ma kazdu chvilu zradi moje telo. Okolo oblasti Stropi sme presli tak rychlo, ako to len slo. Boli pomali. Ja s malou dusickou som sa len krcil na sedadle a cakal, kedy touto jazdou obaja zomrieme. Adam, jazyk von, sustredi sa na priam besnu jazdu. 
„Teraz uvidis trik, aky sa len tak nevidi. Uz su vzadu, uz ma nevidia, super.“ rychlo skontroloval situaciu v zrkadle.
„Ides na letisko Lociki?“
„Sibe ti? Podivaj sa.“
A devatdesiatstupnovu zakrutu presiel smykom ako v Top Gear!
„Takmer som to pustil do gati!“
„Nepoucuj ma stale, ako mam jazdit, slecna Daisy! Snad chces, aby nas chytili?“
„To nie.“ Asi tri minuty sme boli obaja ticho a len sme sedeli, Adam v ruke volant a pozvolna spomaloval.
„Su prec.“ poznamenal som. Srdce mi busilo ako zvon. A zrazu len chraplavy zvuk a... 
„Preco stojime?“
„Som ti vravel, ze by sme potrebovali natankovat.“
„Certa.“
Obaja sme vysli z auta. Este som kontroloval, ci nas nevidia, alebo nenahanaju. Adam zamkol.
„Docerta!“
„A teraz kam?“
„Musime napravo, tak sa dostaneme cez les do mesta.“
„Vidim, ze z teba nebude turista. Opacne do mesta.“
„Adam, si si isty?“
„Sto percent.“

	A vyrazili sme teda podla Adama spravnym smerom. Vsade len tie hlupe brezy a mesto nikde. Po dost dlhom bludeni, ked som si myslel, ze sme sa uz urcite odklonili kamsi do neznama, zacal Adam znova stracat pevnu podu pod nohami.
„Tak, kde je mesto?!“
„Pokoj, ideme dobre.“ chlacholil som ho, hoci sam som o tom nebol presvedceny.
„Ja tu nechcem stravit zivot!“
„Ved su to len stromy... “
„Ale co si myslis, ze tu stravime Leto s Katkou?“
„Budeme musiet ist dalej, niekde sa uz len vynorime. Aspon nas uz nikto nesleduje.“
„Ale to najprv musime natocit dalsi diel Ultimate Survival.“
Usmial som sa. To je hysterka.
„Ako to hovoris? Ani vo filmoch tak nefilozofuju ako ty.“

	Tak sme sa vybrali. Mlcky sme sa brodili hustinou ako niekde v prelese a aby som sa upokojil, zacal som pocitat mlaky na ceste. Adam bol vzadu. Sli sme turistickym krokom. Nic mi nedavalo zmysel. Hm, teraz by ale bolo celkom dobre, aby sme sa nejako dostali do hlavneho mesta. Ale ani neviem, kde to sme. Ale prvotny ciel bol vyjst z tohto lesa a ist priamo na vlak do Rigy.
„Mas pri sebe nejake peniazky?“
Adam sa zacal hrabat vo vrecku. „Hm, mam penazenku! Som si myslel, ze som ju nechal u teba na stole!“
„Vyborne, tak si aspon nestratil identitu. Kolko tam toho mas?“
„Asi stovku.“
„Super, ja nemam nic.“
Zastavil som. Vysli sme z lesa. No ale co teraz? Sme kdesi mimo. Len plocha krajina a nic. Zelene peklo.
Zastavili sme sa.
„Adam, co sa tak divas, akoby ti spadli hracky do kanalu? Snad sa nebojis, ze sme sa stratili?“ Adam len zasomral: „Ideme uz hodnu chvilu a ja som nic nepil.“
„No hura, lebo ani ja nic nemam. Musime sa niekam dostat.“
„Vidis tamtu vychodenu cesticku? Musi kamsi viest.“ Lenze neviedla. Len sme stale sli a sli. Hodnu chvilu. Poculi sme vlastne kroky a vlastny dych. Kracame a kracame. Nevediac kam. Po hodine takehoto chodenia prisla kriza.
„Sme kdesi Panbozkovi v zadku!“ zakrical Adam na lesy. Bolo mi jasne, ze sme asi vysli inam, ako sme chceli.
„Sklapni, Adam!“
„Co sa tolko certis?“ 
Stratil som nervy: „Ze preco sa tolko certim? Vidim, ze som si vybral asi toho najnemoznejsieho vysetrovatela, ktory mi vobec nepomaha, a on sa este bude pytat? Zistil si velke nic.“
„Tak sorry no.“ 
Dozral ma: „Ty povies len sorry no? Som myslel, ze ako spravny vysetrovatel mas nejake konexie, co ja viem, na chlpatych, alebo na informatorov, ci koho, nevyznam sa v tom.“
„Myslis, ze taky vysetrovatel ti da vsetko ako na tacke?“
„To som od teba nechcel. Chcel som len pomoc. Konat na vlastnu past nie je mudre. Preto som chcel pri sebe mat kohosi, kto sa vyzna v zakonoch a vie sa hrabat v policajnej praci. A inak, ja som ti vravel, ze ideme zlym smerom. Vraciame sa.“
„Tak je mi luto, nevraciame.“
Zrazu som zacul zvuk, ako ked niekto nabije kolt.
Adam sa zastavil.
„Prepac... “
„Boha, Adam, sibe ti?“
V strede zelenej puste som stal ja a zoci-voci Adam v ruke zvierajuci zbran.
„Mal som to vediet.“
„Teraz je neskoro.“
„Vsetko bolo prilis jednoduche.“
„Ale zaslo to daleko.“
„Ty paskuda, dobre si to na mna hral. A mal si ma priamo na tanieri. To ostatne bolo len cire divadlo.“
„Myslis si, ze som spal u teba na gauci? Zavolal som svojich.“
„Takze Adam Liepi?s je kde?“
„Vysetruje prepadnutie na svoju osobu.“
„Pekny figel, dostal si ma.“
„Dostanem ta nadobro.“
„A preco?“ 

	Zadychany na chvilu polozil zbran vedla tela. Obaja sme boli spoteni a este zacalo prazit slnko. Tusil, ze ho mam na haku. Co tam po nejakej buchacke? Navonok mi to bolo vsetko jedno, ale vnutri som bol roztraseny ako osika. Esteze ma nezradilo moje telo.
„Cela vec je uplne ina, Ron. Natarali ti kraviny.“
„Tak hovor.“
„Sadnime si.“
„V pohode.“ 
Citil som sa ako v nepodarenej americkej parodii.

	Boli sme v brezovom lese, na lotysske a i moje pomery akosi prehnane hlbokom a sadli sme si pod stromy. Kazdy sme sa opreli o ten svoj strom a divali sme sa zoci-voci. Mohli sme byt od seba tak na tri metre.
„V prvom rade sa volam M?ris a s Kasparsom a asi este siestimi kolegami mame taku partiu, poznas to, Kaspars je lider a ostatni mu pomahame.“
„Co take robite?“
„Poznas to, ked do mesta pride novy pajko a zalozi si restauraciu, alebo podobny kram. To je zlata bana! Vies, novy kapital! A kto by to nevyuzil? Partia okolo Kasparsa.“
„Takze falosna SBS?“
„Kdeze! My tu SBS v pohode budeme robit. Problem to nie je, ved v parte su chalani, ktori ta premozu mihnutim ruky. Len si nechavame zaplatit o trosku viac.“
„Ale myslim si, ze ste este ochranku nerobili.“
„Ale hej. Ti novi podnikavci chcu len pokoj. A dostanu ho, ak zaplatia kazdy mesiac aspon dvetisic, podla velkosti podniku.“
Hral som na neho, ze som s nim: „Slusny peniaz!“
„Len co ti poviem. Akosi sme ocakavali, ze kazdy to necha plavat a bude platit. A fungovalo to. Nepotrebovali sme ani hrubu silu. Pekne sme ziskavali peniazky.“
„Kedy sa to prelomilo?“
„Kaspars zacal chodit s Emou. To nam ostatnym vadilo. Na zaciatku sme si vraveli, ze ziadne vztahy clenov neakceptujeme, lebo by nas mohli podrazit, ale co, on je sef.“
„Zda sa, ze ale sef to dievca podcenil.“
„Ze ci! Bolo jej nejako podozrive, ze ho casto vidi s nami a ze bol zrazu tajnostkar. Jedneho dna si nahodne vypocula telefonat Kasparsa s nami. Vtedy sme mu hovorili, ze vies ako je ten podnik Parad?ze, kde sme boli... “
Prikyvol som.
„Tak tam presne sme chceli urobit mensiu raziu, pretoze nezaplatili uz pekne dlho.“
„Co urobila?“
„Vedela, ze by na seba upozornila, keby zavolala policiu. Akcia sa nepodarila, pretoze ona ten vecer zavolala do podniku, upozornila ich na nas. Dobre sa pripravili. Chceli sme ist, ked tam nikto nebude, ale oni vysli zozadu.“
Zacal som sa smiat.
„Ostatne, ako ste to mohli tusit?“
„Pravda, nesli sme vsetci. To by bolo podozrive.“
„A potom?“
„Kaspars a dvaja este sedia v base len za napadnutie a vyhrazanie. Hoci v podniku hovorili o vypalnikoch, nikto im to nedokazal, lebo si poriadne neviedli uctovnictvo.“
„Tak vas to zachranilo.“
„Len na zlomok okamihov. Potom sa zrazu objavili akesi fotografie, ako preberame uplatky, je to asi patdesiat fotiek, sme na nej vsetci... “
Zase som sa zacal smiat.
„Co sa v kuse smejes?“
„Ze to je vsetko OK, ale co s tym mam ja?“
„Dostanem sa k tomu.“

	A tak mi M?ris vravel, ze len co Kasparsa zbalili, tak Eme prislo trochu luto, ze ma tie fotky a najprv ich na policiu nechcela dat. Znamenalo by to minimalne desat rokov pre kazdeho jedneho, ak by ich chytili. Ale Kaspars si zaumienil, ze tie fotky musi dostat stoj co stoj, ale Ema nesuhlasila s tym. Chcela si ich nechat pre seba, trosku Kasparsa potrapit a ponatahovat.
„A co, schovala ich?“
„Raz sme ju temer dostali. Samozrejme, chceli sme jej ich zobrat, nuz ale vsimla si nas a rozbehla sa prec. Nahanali sme ju asi desat minut, kym sa nam nevysmykla. Nuz ale, ked sme ju nahanali, bezali sme okolo takych chlapikov, co nieco palili, asi suchu travu, alebo co. Tam sme stratili stopu a ked sme sa ich opytali, ci tu nevideli bezat jedno dievca, tak vraveli, ze ano. A ze im cosi hodila do ohna. Ked sme ohen zahasili, boli to tie fotky, uz boli nerozoznatelne.“
„A co s tym mam ja?“ moja tvar uz vyzerala ako jedna z tych, ktoru je vidiet v meme komiksoch.
„TY SI ROBIL TIE FOTKY!“

	Vyplestil som oci na neho ako na cudzinca: „Ties?m, vazne?“
„Es zv?ru, prisaham!“
„A vies ty co?“
„No?“
„Na nic z toho si nepamatam.“
„Co myslis, ze ti naletim na tu rozpravku?“
„Adam, ci kto si, neviem kto z vasej partie mi to urobil, ale som bol tri mesiace mimo. Som rad, ze zijem.“ 
Obaja sme sa postavili a Adam zase na mna vytasil tu pistol.
„Dlho to nebude.“
„Preco? Co tym ziskas? Fotky su znicene, tak chces znicit i fotografa?“
„Uz si nas i tak vsetkych videl. A inak, fotky nie su znicene.“
„Ved zhoreli... “
„Ale nie negativy.“ 

	Zamyslel som sa. Negativy? No pockat, takze to nebol len tak hocaky fotoaparat! Musel byt bud stary, ale nejaky profesionalny. Niektori fotografi hovoria, ze niet nad klasiku. Ale co ja som nejaky fotograf? Aha, asi vlastne ano... 
„Takze mi povies, kde su tie negativy?“
„Nevravel som ti, ze som stratil pamat?“ 
Podival sa nedovercivo na mna. Ak by sa dalo pohladom zabijat, mal by som v hlave dieru ako po extra silnom laseri.
„Takze mi to nepovies?“
„Ci ma zastrelis, ci nie, i tak sa to nedozvies.“
„Nerob si zo mna dobry den, tak som sa chystal na to, ze ta uz dostanem.“ 
Pokrcil som plecami. Snazil som sa ho mat v pazi.
„Nehras to na mna?“
„Ty si o tom nevedel?“
„Nic.“
„To tam mas informatorov! Keby ti nos z tvare ukradli, huby s octom by si vedel!“ zarehotal som sa.
Zamracil sa. Nie nadlho.
„Alebo vies co?“ zrazu vravel radostnejsim tonom, zalozil pistol spat, „zides sa mi zivy. Pojdeme do Rigy a najdeme Emu. Ona bude mozno tiez vediet a tebe sa vyjasni pamat.“
No to si myslis!
„Jednu vec si nemal: Ukazat mi tu pistol. Teraz ti neverim.“
„A co ako? Nevedel som, ze si tak v tej nemocnici vydul! A co mna potom, ze som ti ukazal zbran?“
Vystrel som sa a zatvaril sa ako Steven Seagal, ked mu ide o zivot. Teda nijako.
„Bojis sa v lese?“
A such ho prec!
A strela.
A netrafil.

	Rozutekal som sa smerom este hlbsie do lesa. Schovat sa i tak nebolo kde, lebo vsade iba stromy, jedine upalovat, co to da. Musim ho striast! Zaznelo este zopar vystrelov. Docerta! Este v zivote po mne nikto nestrielal! Ale ako som videl jeho kondicku a porovnam s mojou, nedalo mi vela prace a bez nejakej epickej nahanacky krizom cez les som sa ho zbavil. Ja len bezim a bezim. Forrest Gump na zapase. Kluckujem pomedzi stromy, vyhybam sa zihlave obratne, akoby som bol z gumy. Hm, tri mesiace som lezal na lozku a este taku kondicku mam? Nebol som nahodou nejaky sportovec? Mozno som dvihal cinky v posilnovni. Pekny pocit. Stale som sa ho nezbavil, suchoce tam vzadu a suchoce. Kam sa schovam? Troska sa motkam po lese a v dialke vidim naznaky nejakej luky. Otvorene priestranstvo? Terc ako vysity. To nie. Vyliezt na strom? To by som musel byt brutalne dobre zamaskovany a byt uplne ticho. Schovat sa? Nie. Otocim sa kdesi inym smerom, mozno na sever, juh by som potreboval, juh! Ale teraz prec. Prec! Bezim zase. Vtaky si cvirikaju, netusia, aka drama sa pod nimi odohrava. A ja len bezim ani neviem kam, ale hadam nebudem bludit do kruhu a tento les musi mat niekde kraj. Co ale ten kraj je uz kdesi v Litve? Rozmyslaj, Ronalds, ak ides na sever, tak to si v kasi, lebo tam nic nie je a Litva je na juhu! Velmi rychla mysel mi moze pomoct teraz, ale som uplne vygumovany, na ziaden plan neviem prist. Stoj!
Pocujes ho?
Ides ako tank, striasol si sa ho, ci nie?
Cvirik, cvirik.

	Pocujem svoj vlastny dych, kvapky potu, tecuce mi po tricku az do zadku, a este tie protivne cvrcky. Ani vystrel, ani kroky, ani nic podozrive. Tak fajn! Ale co teraz? Som kdesi v prirode. Turistiku neznasam! Nic nevymeni lepsi pocit teraz ako tepla postel. No a hlavne, ked sa ti doma vyvaluju cudzinci. No, ale hadam Lauris ich odtial vyhnal. A ak nie on, tak aspon policajti. To urcite, mozno u mna uz nie su, ale teraz je domov velmi daleko a nemozem sa vratit, lebo... 
„Rony, ty sviniar!“
Bolo to v dialke. Tak este pozbierat criepky energie vo mne a podme na dalsi orientacny beh.

8. kapitola

	Idem po lese. Stale. Uz vyse troch hodin bludim po lese a lukach a mam fatamorgany. Toho za mnou som sa striasol. Ale teraz prezivam muky. Nahlas sa rozpravam sam so sebou, hadzem spadnute konare do kmenov stromov a kricim, ze chcem ist domov! Som unaveny, hladny a smadny. Necitim si nohy. Citil by som ich, keby som si ich vyzul. Ale este to protivne slnko zacalo este viac pripekat. Bundu, co som mal na sebe, som si prehodil na hlavu. A len som siel a siel. Idem po luke, tusiac, ze asi zomriem. Toto zelene peklo ma urcite zabije. Usta mam mierne pootvorene. Chcem si takto nasat do nich aspon trochu vlhkosti. Spulim usta, aby som si vytvoril sliny a aspon tie pil. Na hlad som prestal mysliet pred hodinou. Necitim hlad... nesmiem to teraz hovorit, lebo ho zacnem pocitovat! Zelene peklo sa nekonci. Ani neviem, kade ist. Len rovno.
Stale rovno.
A stale nic.
Dych je uz ako pokazena prevodovka na aute.
Nohy teraz nezastavim v pohybe, lebo inak zastavim a nepohnem sa uz nikdy.
A teraz co to?
Tak som predsa len zastavil.
Co to je?
Opustena chata?
Ak je opustena, nic tam nebude.
Mozno na prenocovanie?
Neblazni, pretri si oci.
Je vazne tam!
Rozbehol som sa tam.
Je to este daleko. Ale cim viac sa k nej blizim, tym su moje predpovede o zivej bytosti, v tejto uz to poviem na rovinu, chajde, coraz nizsie.

	Stojim pred nou. Tak tato chalupka uz zazila lepsie casy. Dvere rozbite akoby sekerou, okna bez skiel, strecha derava a uz pomaly siva. Ale aspon okolie stoji za to. Je tu taka cistinka, polkruh medzi stromami. Asi tu budem byvat, povedal som si veselo. Tak som sa rozhodol, ze to tu preskumam. Dvere zaskripali ako v horore. Preboha. Vela veci tu nebolo, vyzeralo to, akoby sa ktosi velmi rychlo vystahoval. Podlaha ci co to bolo, tiez drevena, no uplne mokra, vsade na nej same vlhkomilne cerviky a potvorky, jedina pohovka, mozno pamatajuca Lenina, a jedny dvere do provizornej kuchynky. Vsade bolo citit hnusny zapach mokreho dreva. Fuj, docerta. Pozriem na steny. Je tam na nich vidiet taku slabu sivu ciaru, tiahnucu sa po celej dlzke steny. Akoby to bolo pod vodou. Pod nohami sa mi to drevo rozpadava. Opatrne vojdem do miestnosti, ktora bola kedysi kuchynou. Nie je tu nic, len to drevo. A dalsie panty bez dveri ma voviedli do izby. Ten isty pohlad. Asi je pod touto chajdou nejako podozrivo vysoko podzemna voda. Viac poprsalo, zdvihla sa a tuto chalupu zbavila podnajomnikov. Ake smutne. Ale kde sa teraz zlozim? Na tom kresle? Budu ma pozierat komare a ine vlhkomilne chrobaky? To teda nie... No pockat, vlhkomilne? Voda, voda! Tu predsa musi byt voda! 

	Vystrelilo ma z tej chalupy, ako ked vlak vyjde z tunela. Zapocuvaj sa! ?dens, voda! Tak som sa rozbehol tym smerom, odkial som pocul zvuk tecucej vody. Bolo to asi stopatdesiat metrov za tym polkruhom lesa. Zvuk je coraz badatelnejsi. Prejdem cez kratucky les a tu, co to je? Voda, voda! Vsade voda! Mala riecka! Vyborne, teraz ma tato tekutina pre mna len cenu zlata, o nic mensiu! Podisiel som k nej, klakol si a hltavo som sa napil, ponoriac celu hlavu do nej. To je ulava! Ked som mal dost, zakrical som na lesy: „Dakujem!“ Vyzliekol som tricko, nechal ho lezat v trave a zacal sa umyvat. Nikdy predtym som si tak necenil vodu, ako teraz!

	Bol som uz cistucky ako Azurit, ked tu zrazu: „Hej, co tam robite?!“
Ja som mu zakrical: „Civilizacia!“ 
Prisiel ku mne. Stal na druhej strane riecky. Bol to chlapik s ruksakom, nizsej, zavalitej postavy, akiste nejaky polovnik, alebo polesny, co ja viem. Mat tak jeho topanky, nemusel by som tak kazdym krokom tak trpiet bolestou. Mal na sebe maskacove nohavice a krasny polovnicky klobuk. Dal ho dole. I v tvari bol mohutny, neholil sa snad asi mesiace, nos sa mu cervenel uprostred tvare a hladiac na mna ciernymi ocami mi hovori: „Co to za zmoknute kura?!“
„Dobry den, dobry clovek! Neviete, ako sa rad, ze vas vidim!“
„Nehovorte!“
„Stratil som sa v lese, bludim tu... “
„Podte za mnou.“ bez otalania mi vravel. Dobry clovek.

	Obul som sa, rychlo som na seba nasunul aromaticke ponozky a tie tenisky, bolo mi jedno, ze mam teraz vodu v topankach a chodi sa mi nanic, styrmi velkymi krokmi po kamenoch som bol na druhej strane a siel som za nim. Bol mlkvy. Iba sem-tam sa opytal, ako to, ze som sa objavil v tejto lokalite.
„Snad som uz v Litve?“
Zasmial sa.
„Nie, to nie. Odkial ste dosli?“
„Z Daugavpilsu.“
„Z mesta? Tak to je tu dobrych patnast kilometrov odtial.“
„Neblaznite.“
„Mozno dvanast, najmenej vsak desat.“ zrazu vybral z ruksaku nejake vrecko, ukazal mi ho, ako nejaku rybku v igelitke a hovori: „Date si spek?“
„Hoc i surovy.“ 

	Zadival som sa na ten spekacik ako lacny Rus na vyprazany rezen. Chlapik mi vybral este chleba a navrhol, aby sme si urobili ohen. Pristal som. Jeden spekacik som zjedol i bez chleba a potom som nasiel nejaku peknu palicu na razen a chlapik mi vravel, ze ju nepotrebujem, lebo obdalec je ohnisko a tam vraj su uz hotove razne. Tak sme tam sli. Nebolo to daleko. Mal pravdu. Bolo tam krasne ohnisko a blizko i siroka a dlha lavicka so stolom pod pristreskom. A na stole asi zo desat razni. Ale predsa som si urobil svoju. Chlapik mi pozical nozik a uz sme o desat minut jedli. Chutilo. V tom ruksaku mal snad celu kuchynu. Tri spekaciky s cibulou, horcicou a dokonca kecupom a chlebom, hm, tak to bola basta ako sa patri.
„Takze ste sa stratili?“
„Ono je to trochu zamotanejsie, ale to by ste mi neverili.“
„No jedno vam neverim.“
„Co?“
„Ze tento vylet bol planovany.“ Usmial som sa. Vsimol si moje tenisky, uz asi nepojazdne, ohrievat sa tri metre od ohna a ponozky som radsej vyhodil. Taku radioaktivnu bombu radsej ani do ohna nedavat, lebo vzblkne!
„To mate pravdu. Obleceny som len ako chodim doma a v teniskach chodievam von, ale nie do prirody.“
„Tak co vas vyhnalo sem?“
„Vravim vam, ze to mi neuverite.“

	Napokon ma prehovoril a vravel som mu to. Menil tvare ako ja polohy pri spanku. Raz bol zahlbeny do mojich reci, zaujal som ho, ale ked si pomyslel, ze to uz asi prehanam, tak ma pozastavil: „Takze to ani nebol Adam?“
„Nie.“
„Nieco takeho som cital v novinach. Nejakeho vysetrovatela udajne v meste napadli.“
„Hm, takze i v novinach to uz bolo.“
„Myslim, ze len chcel na vas posobit, ze to je on.“
„Mal som sa na to prist skor. Vobec mi nic nebolo podozrive.“
„Ach, viete, clovek vo vasom pripade vobec nevie, komu ma verit, komu nie.“
Asi mi to zhltol. Ale ved mu neklamem!
„Viete co, zacala sa hra, kedy uz nemam sajnu, kto je proti mne a kto so mnou.“
„No ja vam mozem poradit jedine,“, povedal, vybral zo zazracneho ruksaku mobilny telefon, „zavolajte, komu chcete, len sa poponahlajte, mam slabu bateriu.“
Potesil som sa.
„Vas mi sem niekto normalne zoslal.“
Usmial sa.
„Mate pekny klucik.“
„Vsetci mi to hovoria. A niekedy neviem preco.“
„To preto, lebo urcite nie je od zlatnika. Na to je velky, ale zase maly na otvorenie dveri. Klame vyzorom.“
„Vdaka.“

	Podal mi telefon a tak som si ho vzal a vytocil Ajnu. Nikto nema tak jednoduchu kombinaciu cisel telefonu ako ona. A jedine ona a Lauris mi teraz pomozu. Ak nehraju proti mne tiez. Ale, vsak, Rony, rozmyslaj pozitivne! Tito ludkovia su mojim spasenim.
A tak cakam, kym sa ozve.
„Prosim?“
„Ajna? Tu je Ronalds.“
„Ronalds? Kde si?“
„To prave neviem.“
Chlapik mi to prezradil.
„Som pri riecke L?ksne, tri kilometre od osady Obor?ni.“
Chvilu ticho.
„Kde, este raz?“
Zopakoval som to.
Chvilu akysi sramot a potom uz: „Lauris to nasiel na mape. A co tam robis?“
„To je nadlho. Mozete prist po mna?“
Chvilka ticha. „Ale jasne, pokojne, spolahni sa. Len si poziciame kamaratov dzip.“

9. kapitola

	Lauris smaril telefon.
„Docerta, zase nic.“
Ja, Lauris a Ajna sme boli na inspekcii u mne doma. Vsetko som tu mal rozhadzane, akoby mi tu vybuchla atomova bomba. Veci zo skrin lezali porozhadzovane na zemi, vsetky veci z satnika tiez a v kuchyni porozbijane taniere a jeden suplik nebol na mieste.
„Cosi hladali,“ nadhodila Ajna. Vedeli sme to vsetci, tak len smutne skonstatovala jasnu vec. Aby rec nestala.
„Co myslis, ze hladali?“ spytal sa Lauris.
Ocami som pretinal vsetky veci na zemi v kuchyni. 
„Moji zlati, teraz mam taky problem, ze akosi je kazdy proti mne. Dufam, ze vy ste so mnou.“
Obaja zhodne prikyvli ako macky, ked im ukazuju Whiskas.
„Vam mozem verit. Esteze tak. Ten Adam bol falosny.“
„Nehovor!“
„Tak je.“
Presunuli sme sa do obyvacky a vysvetlil som im danu situaciu. Hladali fotky, alebo aspon negativy, ktore sme s Emou asi kamsi ukryli, respektive mozno som ich ja sam ukryl... 
„Fotky?“
„Udajne som ich odfotil pri ich nelegalnej cinnosti. A teraz pojdu po tych negativoch, budu sa snazit vypacit ich odo mna... “
„Ale ty si to nepamatas, kam si ich dal.“
„Ani trochu. A ako sa pozeram, mozno ich nenasli ani oni.“
„Mozno. Nevies.“

	Tak sme len sedeli. Lauris s telefonom v ruke sa opat snazil dovolat M?rti?sovi do Rigy. U tohto chlapika by som mohol aspon prespat v Rige, kym by sa cosi uvolnilo. Lauris zase hodil telefon sklamane a nahnevane na gauc, odkial sa odrazil na zem. Zadny kryt odletel, i bateria opustila schranku mobilu a skoncila na pokrovci pod pracovnym stolikom.
„Milacik, co robis?!“
„Len nemam rad, ked M?rti?s drzi kluce od miesacky.“
„Ale ten telefon za to nemoze.“ povedala a zohla sa po tu baterku.
„Co budes teraz robit?“
„Jedine. Pojdem do Rigy. Chtiac-nechtiac. Potrebujem zistit, co je vo veci.“
„Ale ako najdes Emu?“
„Hm, to bude ta zlozitejsia faza... “
„Chcelo by to spolupracovat s tamojsou policiou. Urcite si vedu evidenciu ludi, co prisli do mesta.“
„Ale nevies, ci tam byva, alebo tam ma rodinu, vies.“
Zrazu sa ozvala Ajna, stale zohnuta pri tom stoliku: „Chlapi, nieco musite vidiet.“
Lauris ju spociatku nebral vazne: „Strasne rad sa pozeram na tvoju ritku!“

	Prisli sme k nej a obaja sme sa zohli pod ten stol. Chudak, odkedy som doma, este pokoj nemal. A tu zo spodnej strany stola cosi trcalo. Bolo to male, cierne, nepravidelneho tvaru.
„Co to, dopekla, je?“
„Nevies?“ v stiesnenom priestore som sa pozrel na Laurisa. Bolo mi jedno, ci sa zlaknu, ci nie, pastou som do toho udrel, az sa Lauris zlakol a buchol o dosku stola. Ajna bola, na moje prekvapenie, pokojna.
„Moja hlava!“
„Coho sa bojis?“
„Necakal som, ze to urobis.“
Ta mala cierna vec po mojom pravom haku sa oddelila od stola a spadla na zem. Ajna ju zdvihla.
„Plostica!“ zareval Lauris, akoby ho i toto prekvapilo.
Ajna nadhodila: „Myslim, ze tymto sa nas rozhovor konci.“
„Tak je. Moj dom je napichnuty.“

	Lauris okamzite pochopil. Z vrecka nohavic vybral akysi listok. Bola tam adresa. M?rti?sova. V tichosti mi ju podal. „Je jedno, ze neberie telefon. Nejako sa dohodnete.”
„Okej, vlak do hlavneho mesta ide 18:04, takze mali by sme ist.” Ajna sa zatvarila nepekne, Lauris to zase prepiskal. On sa len zadival na Ajnu a nahol sa nad nizky satnik, odtrhol odtial jeden list z poznamkoveho bloku, ktory tam lezal a podal mi dalsi papierik: „Odveziem ta na neskorsi autobus.”
Ajnina tvar sa rozjarila.
„Okej, idem na vlak v 18:04. Vezmem si nejake peniaze a pojdem.”
„Nejako ti tu poupratujem.”
„Bude stacit, ked zamknes. A dakujem za vsetko, ste mojou spasou!”

	Vysiel som hore do svojej izby. Nikdy som si nemyslel, ze to dotiahnem kdesi sem. Ze vo vlastnom dome nie som vitany. Urcite nejake mikrofony su i tu, tak sa zdrzim komentara a iba nahadzem nejake veci do kufra a idem smer Riga. Samozrejme, ze na ten vlak 18:04 nepojdem. Len som ich chcel zmiast, hadam to nebol trapny pokus. Beruc veci ani nie zo skrine, ale zo zeme, je tiez divny pocit. Popravde, trochu na premohol smutok. Chcelo sa mi plakat. Bezne svoje pocity nedavam najavo. Chcem posobit rozhodne a sebavedomo. A az teraz to na mna akosi dolahlo. Ako dobre som sa drzal v lese a pri konfrontacii s nepravym Adamom! A to mi islo o zivot. Musel som sa za tento cin pochvalit.

	Spoteny, zniceny a vnutorne rozhodeny, neviem, co mam robit. Fajn, nejako uniknem tymto amaterom a co potom? Budem v hlavnom meste a tam ako najdem Emu? Predsa nemozem o nej vediet tak malo! Cisar mi nevedel povedat jej priezvisko. Este spominal nejaku Zinu. Ani o nej vela nevedel. Tak, docerta, kto mi pomoze? Mozno ten falosny Adam. Ale kde ho hladat. Zmenil sa na lesneho muzika? Zartujem. Potom poznam este doktora, ale ani ten mi velmi nepomoze. I v telefone som hladal Emu. Ziadne take meno v adresari nemam. Moj telefon na pausal bol vypnuty vyse polroka. Takze som velmi nevyhral. Nejako ju musim najst! Jedine ta tajomna Ema mi vie povedat, co sa so mnou stalo. A mozno sa mi ju podari nejako prepasovat spat do Daugavpilsu. Je to cele akesi zamotane. Hm, ale ako tak premyslam, mozno v Rige najdem odpoved i na tu moju „nehodu“. Ci som vazne chcel spachat samovrazdu, alebo ako to naozaj bolo. 

	A tak som sa vychystal, dal som si sprchu a uz ani nie o polhodinu ma Lauris natlacil do svojho obrovskeho Peugeota 106 a vyrazili sme. Sli sme ani nie tri minuty, nemam nejako extra daleko na autobusovu stanicu. Ale istota je gulomet. Vystupili sme pred stanicou, rozlucili sme sa, kupil som si listok az do hlavneho mesta. Ja viem, vlak je pohodlnejsi a i lacnejsi, ale teraz je to vhodna alternativa a isto lepsie ako drotom do oka. Auto nemam. Dopadlo ako moji rodicia.
„Maj sa, Ronalds. Keby si potreboval poradit, mas na nas cislo.“
„Iste, Ajna. Som rad, ze aspon niekto stoji pri mne. Dakujem vam. Ani neviete, ako som rad, ze mi takto pomahate.“
Lauris ma potlapkal po ramene: „Vyries tie veci. Verim ti. Mas na to.“
„Vdaka, Lauris. Vela ste pre mna urobili. Cenim si to.“
A tak som nastupil na ten autobus a pomaly som sa vybral smer hlavne mesto.

10. kapitola

	Je asi devat hodin vecer. Spal som akoby na kamenoch kdesi pri tej chajde, kde som sa stratil pri mojom neplanovanom vylete. Radsej som mohol pockat este den a siel by som vlakom. Nuz, ale zda sa, ze som sa konecne vymanil spod ich kontroly. Tusim, ze ti trpaci budu i v Rige, hladajuc Emu, ale hadam sa im vyhnem. Upenlivo rozmyslam. Chcem prist na to, ako najdem to dievca. Od tej nehody som ju nevidel a nepamatam sa na nu. Jasne, pamatam sa nejake divoke sny. Bolo tam nejake dievca, to pripustam, ale potom som sa objavil kdesi vo vlaku a skoncil som v lave. Sproste tabletky! Alebo spomienky? Ale vsak v Lotyssku nemame sopky! Alebo keby som siel vlakom, tak by ma chytili? Ale co s tou mojou neznamou? Bola to Ema? Alebo mi siblo z tych tabletiek? Ktoho vie. Ludi v autobuse ako sardiniek v konzerve, kto skor prisiel, ten sedel, stastie, ze zacinal cestu priamo v Daugavpilse a tak som mohol sediet. Premyslal som dalej. Kam sa podejem, ak vystupim v Rige? Mame uz len par kilometrov do ciela. No, ale ked si tak vezmem, vela toho i tak neviem. Viem, len ze mam najst akusi Emu a nejake negativy. Citil som sa ako v pocitacovej hre. Az na to, ze to je realita. Tych amaterov som sa popravde ani nebal. Skor sa bojim pravdy. Co mi povie Ema... 

	V mojom bilancovani ma vyrusil moj pekne zniceny Samsung. Ten telefon snad prezije i mna. Asi pred rokom kdesi spadol. Nevidim na obrazovku, len ked pritlacim prst na obrazovku, tak sa trochu opravi obraz, ale potom nefunguje horny riadok klavesnice. Zadny kryt, schovavajuci baterku bol uz mierne prasknuty. Ale este stale funguje! Uz si musim kupit novy.
„Ano?“
„Labdien, dobry den, pan Kirss.“
„Labdien, s tym hovorim?“
„Tu je ministerstvo vnutra Lotysskej republiky, pri telefone hovorkyna ministra.“
„Co si zelate?“
A vtom sa ta hovorkyna ministra zacala strasne smiat. Ja som, samozrejme, nepochopil. Zeby si zo mna robili figle este i na ministerstve?
„Ty lama, to som ja, Ema. Daj si konecne to CLIP-ko.“
„Ema?!“ zvysil som hlas a s telefonom v ruke ma vystrelo so sedadla. A pocitil som sialenu bolest hlavy, lebo som sa buchol hore o ten batozinovy priestor, ci co to je. Takmer cely autobus na mna pozrel ako na narusitela. Pravda, len ti, co boli este hore, lebo viaceri spali.
„No a? Chcela som sa ti dovolat asi stokrat.“
„No... a... ja... i... idem... “
„Co sa deje?“
„Ja... som v autobuse... a idem do Rigy... “
„Coze, si tu?“
„Smerujem tam. Ja... ja som chcel... ist za tebou... “
„To si mily.“
„A kde vlastne si?“
„Ja? No predsa v Sarkandaugave, mam tu podnajom, nepamatas?“
„To je nadlho, Ema.“
„V poriadku.“
„Rigu nepoznam. Ja... som tu prisiel trochu sa porozpravat o tych fotkach.“
Bola chvilu ticho.
„Hm, ja som na to uz i zabudla.“
„Ako to myslis? Nic z toho nebude?“
„Popravde, by bolo dobre, keby sme tuto vec nejako obratne uzavreli. Ne mana c?ka, ne mana druva, to uz nie je moja starost.“ 
„Praveze sa to teba dost tyka. Stretnime sa a podebatujeme o tom.“
„Dobre.“
„Kde ta uvidim?“
Rozmyslala: „Budem ta cakat na autobusovej stanici. Este mas daleko?“
„Posledna tabula ukazovala 5 km.“
„Tak to tam budes skor.“
„Pockam ta. A co to CLIP-ko?“
„Dam si ho, najprv ale novy mobil.“
„Ale, coze, tak si sa prelakol, ze si ho hodil o stenu?“
„Neblazni.“
„Som tak trochu blazon, vies predsa.“
„Ono ti je to trosku viac, co ti chcem povedat.“
„V poriadku, ked vystupis z autobusu, len chod pekne do budovy stanice, pockaj tak 10 minut, ja som co nevidiet tam.“
A zlozila... 

	Ema, Emuska, myslel som si, ze teba v polmilionovej Rige nenajdem a ona mi sama pride priamo predo mna v den, ked dorazim do hlavneho mesta. Tak to je stastie ako hrom! Kto toto ocakaval? Ja teda urcite nie. Uz som mal pocit, ze v poslednom case som sa stal smoliarom. Ale teraz vystupim z autobusu, tak idem priamo do tajov tych fotiek a Emy. Konecne vypatram tie fotky a neviem, zbavim sa ich, alebo co s nimi? Ema mi asi povie, co s nimi zamysla. Ale ako vravela, uz na to zabudla a nie je to jej vec. Hm, takze asi ich policajtom nedala. Ako hovoril Adam, ze ich spalila? No nejaky figel v tom musi byt. Ci sa Ema spoliehala na to, ze sa to premlci? Alebo netusi, ze mam este negativy? Alebo sa ich jednoducho vzdala, aby mala pokoj? Hej, pokoj, kamarat, neklad si take otazky, teraz tu bude Ema. Ona urcite bude poznat odpovede.

	Konecne Riga. Mesto, kde to zije. Mesto, ktore dalo tvar Pobaltiu. Mesto, o ktore boli v minulosti tuhe boje kvoli pristavu. Dnes sa snad vyludnuje viac ako zvysok nasej krajiny. Vela ludi migruje prec, umrtnost u nas je sice nizka, ale plodnost este mensia... Bojim sa, ze za par liet tu nebude mat kto byvat... Vystupil som do svetlami osvietenej Rizskej autobusovej stanice. V tuto neskoru nocnu hodinu uz na stanici nebolo asi tolko ludi, kolko bezne, ale mne sa zdalo, ze je tu plno. Malo cestujem, to preto. Nemam predstavu o tom, kolko ludi moze autobusmi cestovat kade-tade. Na elektronickej nastenke boli informacie o odchodoch autobusov, ale vacsina vypisanych spojov premava az od stvrtej hodiny dalsieho dna. O siestej do Daugavpilsu? Nuz uvidime, co nam prezradi nasa slecna. Nasiel som najblizsie miesta na sedenie, polozil kufor vedla a hodil sa tam. Pane Jane, tri hodiny v autobuse nie je med lizat. Clovek je tak zmordovany ako po zapase s Ernestsom Gulbisom. A tak som si tazko odfukol a mlcky cakal na Emu. Po desiatich minutach sa mi uz oci zatvarali ako ta masozrava kvetina, ked chyta muchy, ked tu zrazu sa mi ktosi pozdravi. 
„Ema?“
„Cau, Ronalds.“ veselo sa mi pozdravila.

	Ech, tie lotysske devy! Ronalds, daj pozor, aby nezistila pohladom na tvoje nohavice, ze sa ti paci! Bola to krasna, vzrastom nizsia blondina s temer az bielymi, po pas dlhymi, jemne vlnitymi vlasmi, spica postavou, zmyslenou tvarou s gastanovymi ocami. Na usiach sa jej hompalali dnes moderne nausnice, dlhe modre pierka, vera, odfukla si ma ako to pierko! Narychlo poobliekana, mozno ani nenamalovana. Nevadi, vyzera uzasne!
„Co sa na mna tak pozeras? Akoby si ma prvy raz videl.“
„To... je prvy raz... “
„Neblazni, pod, pojdeme.“ a vzala ma za ruku, tahajuc k vychodu do stanice.
„Pockaj, ehm... kufor.“
„Ber a ideme.“

	A vyrazili sme. Bola uz pekna zima. Trosku sme si svihli, lebo Ema ma odchody elektriciek v hlave ako pocitac, takze sme ju nezmeskali, nastupili do prvej, ktora prisla a sla ani neviem kam. Bola prazdna.
„Tu mas.“ povedala a dala mi do ruky listok. Oznacil som si ho a uz sme vyrazili.
„Tak vitaj v Rige, Ronalds!“ veselo mi povedala a zmyselne sa usmiala.
„Vdaka.“
„Takze potrebujeme hodit rec o tych fotkach. No pocuj, ale ja som ich spalila.“
„Ved ja viem. Ale doma v Daugavpilse ma prenasledovali.“
„Aj teba?“
„No, presne.“
„Este stale nosis ten klucik?“
„Hej, stale.“
„Na co ho mas?“
„Na odomknutie tvojho srdca.“
Usmiala sa: „Tak mi povedz, co sa ti stalo.“

	Vypovedal som jej vsetko, co potrebovala vediet. Od toho, ako som sa zobudil, nic si nepamatajuc, az po okamih, kedy ma zradil cloviecik, ktoreho som volal Adam. Akurat sme vystupili, ked som jej dohovoril vsetko, co som jej povedat chcel. Pocuvala ma. Neskakala mi do reci. Len sa na mna uprene divala a cas od casu prikyvla. Nehovoril som jej asi nic nove. Sto percent si ona urcite „uzila“, ked i ju prenasledovali. 
„Este musime prejst par blokov do Sarkandaugavy. Ci ty mas kam ist?“
„Ja mam cislo na jedneho znameho mojej kamaratky v Daugavpilse.“
„Nevadi. Mozno za nim skocis zajtra. Teraz ta chcem pri sebe. Nevadi ti to?“
„Nie.“ Je trosku pojasena, to priznam. Taka temperamentna cholericka. Mozno odvazim sa povedat s chlapcenskymi genmi: „Pivo?“ ponukla mi, ked som si sadal u nej na gauc. 
Byva sama v jednom malickom jednoizbovom byte na prizemi. Veru, ani poriadkumilovna nebola. Pripadalo mi to ako u mna doma.
„To si nevsimaj. Mam tu slusny neporiadok. Nie som ako tie zeny z filmov.“
„To nevadi. Nemohla si vediet, ze ti pride navsteva.“
„A este taka vzacna.“ sladko sa usmiala. Potom sa schuti rozosmiala, „Vsak navsteva ako navsteva, stary znamy Ronalds.“
Trubka.
„Musis si pamatat na pojasenu Emu. Vsak pojasenejsieho cloveka u tomto meste nenajdes.“ tarala. Ale ani krajsieho... 
„Ako to, ze byvas sama?“
„Nikto ma nechce, hryziem, haha, nie, len... len tu byvam kvoli skole. Chodim na Stradin. V Daugavpilse i tak nemam rodinu. Tu hej, ale byvaju este v mensom ako ja.“
„Hm, to je dobra skola.“
„No... hej... no dobre, prikrocme k palcivej teme.“
„Dobre.“
„Tvoju verziu uz mam v hlave. Teraz pocuvaj ty moju: Kasparsa som spoznala, co ja viem, pred rokom? Rokom a pol? Tak nejako. Spociatku bol super, pozorny a mily. Mala som ho rada. Ale potom sa akosi zmenil. Nechodil na stretavky, bol coraz castejsie prec, kamsi telefonoval a stretaval sa s divnymi ludmi, vykravatkovani boli a vsetci kufriky. Vies a vidis, ze som aka som, nic nenecham lezat ladom,“ prerusila rychly tok slov a obzrela sa vokol seba, „teda okrem mojho neporiadku... “
„Mozem prerusit?“
„No?“
„Trosku pomalsie hovor, ledva ta rozumiem.“
Zasmiali sme sa.
„Hej, tak to mne sibe uz, vies, hehe, to mam v krvi, alebo co, alebo som sa v mladosti udrela o hlavu.“
Mna z nej asi... !
„Mame cas, pokoj, dychaj... “ podpichoval som ju.
„Dobre,“ usmiala sa, „tak sa pokusim no: Proste akosi sa zmenil.“
„Dobre, a co si urobila?“
„Jeden vecer som ho chcela prekvapit. Byvali sme vtedy spolu v Daugavpilse. Chcela som ho trocha pozlostit, aby sa uvolnil, ale potom som zacula jeho telefonat. A tak som len bola ticho a pocuvala:
-Jasne, kamos. Zober i buchacky, ale tie asi i tak nepouzijeme... Nie, na to sa vykasli... Bude to v pohode, uvidis... A co myslis, ze si to nechame len tak? Dlzia nam kopu prachov, tak co?!... Dobre, dnes pred zaverecnou pred Parad?ze... Nezabudni, pripomen aj ostatnym, ze ideme na akciu - “, zahrala to tak komicky so zmenenym hlasom, ze som sa temer zadusil tym pivom.
„Takze si ich informovala.“
„Ano, ako hovoris... Odkial to vies?“
„Predsa od falosneho Adama.“
„On ti to vycengal?“
„Myslel si, ze budem jeho zajatec, ale neratal s tym, ze mam amneziu. Myslel si, ze viem, kde su negativy.“
Zrazu spozornela a temer ju vystrelo.
„Negativy? Ty mas este negativy?“
„Teda asi hej.“

	Myslel som si, ze je vsetko v poriadku. Ema sa potesi, ze su negativy a pojdeme do toho spolu. Nas predsa nic nezlomi!
„Neznicime ich?“
„Preco?“
Ema zvaznela: „Ked som hadzala tie fotky do ohna, myslela som si, ze je to prec. Na vsetko sa zabudne a bude pokoj.“
„Fajn, ako teraz mam ich znicit?“
„To bude najlepsie. Najlepsie nechat to tak. Kaspars nas necha na pokoji.“
„Ved je v base.“
„Ja viem. Ale ked pred jeho chlapmi znicime tie negativy, tak budu spokojni my i oni.“
Vie, co rozprava?
Chytil som ju za ruku: „Ale ved dobre, ale ty ho nechas pokracovat v tom, co robi? Ze vydiera ludi?“ 
Chvilu mi pozerala do oci, ale potom odvratila pohlad. Premyslala a potom nadhodila: „Ale to nebude lahke, odovzdat to policii.“
„A kedy to bolo lahke? Bolo by to lahsie, keby sme ich spalili? A on potom pokojne okradne dalsich ludi?“
„A ako co?“
„A chces zaspavat s tym pocitom, ze si pomohla sebe a uskodila potencialnym obetiam? Ja teda nie.“

	Ema nebola nadsena. Urcite by chcela najradsej vycuvat. Kto vie, ako na nu polovali, ked mala fotky. Asi to nezvladla a znicila ich, aby mala pokoj. A teraz co ako? Zamyslel som sa. Povodne som to nechcel vobec vyslovit, ale videl som, ako som jej znicil naladu, tak som sa opytal: „Teba do toho zatahovat nebudem. Len by som chcel o sebe vediet viac. Aby som sa trosku lepsie orientoval v sebe. Mozno i nasiel tie negativy. Ty pri tom ani nemusis byt. Hladam iba odpovede na otazky, netykajuce sa ani tak tych fotiek, ale veci o mne samotnom. Lezal som na lozku tri mesiace a neviem o sebe takmer nic. A ani o tebe, Ema.“ 
Usmiala sa a velmi rychlo zabudla na zlu naladu. Menila sa kazdou sekundou, preboha, to je chaos, vobec sa v nej nevyznam!
„Vies, ako niekoho udrzat v napati?“
„Ako?“
„Poviem ti to zajtra.“
Cudo jedno.
„Ale vazne, musis byt velmi unaveny, radsej si lahni. Pokojne vyuzi i sprchu. Mas nejake veci na seba?“
„V kufri.“
„Parada. Necham ti dvadsat minut.“
„Nepovies mi nic?“
„Nacneme.“

	A tak mi hovorila o tom, ako sa Zina, jej priatelka, snazila zlepsit jej naladu po tom, ako sa jej Kaspars vyhrazal, po tej nevydarenej akcii v podniku Parad?ze. Ema totiz bola pri tom, ako Kasparsa zatykala policia. Stala pred podnikom. A tak jej Zina dohodila mna: statneho chlapa, ktory by ju vedel ochranit pred Kasparsom.

11. kapitola

	Nedokazal som spat. Prevracal som na posteli ako grilovane kura a nevedel si najst spravnu polohu na spanok. Raz mi vadila ruka, raz noha. Potom som sa ocitol v takej polohe, ze ma bolel chrbat. Ema ma upozornila, ze ten gauc je uz stary a vylezany. Ale napokon sa mi podarilo po dlhej, mucivej chvili, zaspat. Nie som zvyknuty len tak spat u cudzej zeny. To znelo trosku dvojzmyselne. Ale i tak som bol dost z autobusu unaveny natolko, ze som v pohode zaspal. Hoci v polohe na bruchu, inokedy zaspavam na pravom boku. Ale pri tej polohe som nevedel, co s rukami.

	Rano som sa zobudil podozrivo skoro a konecne bez nocnej mory. Snivala sa mi nejaka kravina, ze som lyzoval kdesi v Alpach a potom opijal s ruskymi turistami. Vstal som, div sa mi chrbat nerozlomil vo dvoje. Ale napokon som v poriadku vstal, pozeram na mobil: 6:41. Aj tak uz nezaspim. Viem to. Je to v mojom podvedomi. Vraj som takto vstaval do roboty. Venoval som mobilu este jeden pohlad. A prave vtedy zapipal a ukazal prazdnu bateriu. „Tak, co, kamarat, ty si tiez vybity ako ja?“ opytal som sa ho v duchu a vybral som sa po nabijacku. A v duchu uvazujem, tak fajn, Ronalds, dnes je na plane vyspovedat Emu a pekne sa od nej vsetko dozvediet. Ide mi o to, ze davalo by zmysel, ze ma Ema poziadala o zhotovenie tych fotiek. A co ta Zina? Znama? Neznama? Vykasli sa na to Ron, Ema nam to hadam povie. Ostatne, Ema do toho nemusi vobec zasiahnut. Hadam sa mi podarilo vymanit spod kontroly tych Kasparsovych typkov. Zatial som nevidel ani jedneho... 

	Ledva som to dopovedal a zrazu sa cosi pohlo na malickom balkone. Nestastne riesene balkony, sikovny chlapik ani nemusi od zeme velmi vyskocit, trochu lezenia a uz je na balkone. Schoval som sa tak, aby ma nevidel. Ale mal som ho priamo pred sebou. Bol to nizky chlapik v kozenej bunde a ciapke, natiahnutej takmer az na oci. Velmi dlho sa snazil odomknut balkonove dvere. Sramotil a sramotil. Vzdy, ked zasramotil trochu hlasnejsie, tak prestal a cakal asi pol minuty a znova sramotil. Nesika.

	Tak ho nastrasime. Tamto mam topanky, zidu sa mi, hoci som len v nocnej koseli, ale topanky sa mi zidu, keby mi chcel ujst, tak preskocim zabradlie a idem za nim. Smrdia ako pokazeny syr, este tu v byte je rano strasny, vydychany vzduch, ale predsa som ich obul, priblizil k dveram, pricom som si daval pozor, aby som sa neprezradil. Uz som bol uplne pri nich, ked tu zrazu povolila zapadka na tiez sikovne riesenych dverach a otvorili sa. A tak som sa na neho, doteraz prikrceny pri radiatore, vyrutil. Hrdlo sa mu zuzilo. Zachrcal a rukami sa snazil vyslobodit, metal so sebou, chcel sa dat na unik. Len som ho drzal obomi rukami za krk a uz-uz som ho chcel vtiahnut dnu a mozno mu jednu ustedrit vzduchom chladenu, ked chlapik vytiahol noz a nepekne ma porezal. Zjojkol som dost strasidelne, len tri sekundy potom vstala Ema z postele a pribehla k nam. Zdravou rukou som ho este bleskurychle chytil, lebo chlapik uz pomaly skakal z balkonu. Balkon bol vysoko od zeme asi na dva metre, viac nie. Chmatol som ho zdravou rukou a potom sa do hry dostala Ema. Neviem odkial sa jej v ruke objavila akasi velka baterka, aku pouzivaju turisti, ktori casto chodia do jaskyn, druhou rukou si ho hravo otocila smerom k sebe a tou baterkou ho ovalila tak silno, ze spadol na kachlicky balkonu, napodiv vsak nestratil vedomie, mne este jednu nasypal, a Emu tiez zranil nozom, trochu lahsie ako mna. Ema vsak zjajkla a chlapik sa nam vymkol a o sekundu uz zoskakoval z balkonu, mierne sa tackajuc bezal prec. Svet sa mu po tom buchnate baterkou este nerozsvietil naplno.

	Ema hnusne zahresila. Necakal som, ze v slovniku takejto dievciny su taketo slova, ale stale ma presviedcala, ze ona urcite nie je z tych krehkych, sladkych dievcat, hoci vyzera ako najkrehkejsie a najneznejsie stvorenie v tomto meste. Podival som sa na nu, ci to hnusne slovo myslela vazne. Usmiala sa na sekundu, potom uz znova zmenila tvar na nazlostenu a potom o par sekund na ustarostenu. Je premenliva ako pocasie. Ale vidiet, ze silu ma.
„Neverim, ze tento chlapik tu chcel peniaze.“
„Videla som toho sarlatana uz. To on ma nahanal s kolegami, vtedy, kedy som hodila tie fotky do ohna. Videl totiz, ako si ich v skole pozeram. Rozmyslala som, ci ich dam policii, alebo nie. Uvideli ma a rozbehli sa ku mne. Nechcela som sa im dat za lacno. A tak som zacala bezat i ja. Potom mi doslo, ze to asi nema cenu a vidiac ten ohen, hodila som to tam.“
„A tak nas nasli.“
„To mi ta bol cert dlzen.“
„Vdaka.“ sarkasticky som poznamenal.
„Nemas za co,“ tiez s davkou sarkazmu dodala a odfukla si ofinu spred oka. „Ukaz mi tu ranu.“

	Ranu som mal krizom cez dlan na pravej ruke. Ema inkasovala len mensiu ranu, ale na ruke su vsetky nebezpecne. A tak sme zavreli balkonove dvere. Neodhodlal som sa na unik. Topanky mi boli na dve veci. Zdravou rukou som otvoril balkonove okno v obyvacke, nech sa tu vyvetra dusny vzduch a potom sme sa navzajom osetrovali. Ema mi obviazala ruku, bolelo to ako svina a Eme som tiez osetril ranu na lavom predlakti. Ale obviazal som ju trochu nesikovne. Este si to napravila a zacala nahlas uvazovat: „Nemyslim, si, ze nas cakaju pekne chvile teraz. Je toho este vela co ti povedat a hadam poviem nieco, co ti osviezi pamat a mozno najdes odpovede na otazky, po ktore si prisiel.“

	Ema sa ani nehnevala, ze som ju vystavil nebezpecenstvu. A pristala i na to, ze mi rozpovie, co o mne vie. Zacala pekne od zaciatku svoju verziu: „Som Ema, obycajne dievca, ktore spravilo tu chybu, ze sa zalubilo do toho Kasparsa. Ale ked on bol spociatku fajn chlapik, ale potom sa stalo, co som ti hovorila a ja som to nemohla nechat tak. Pri zadrziavani som bola tam. Bola som rada, ze budem mat od neho pokoj. Predsa ti vsetci su tulpasovia, vyzeraju na obrov a bitkarov, vo fyzickom kontakte vela sanci nemam, zmlatili by ma skrz-naskrz, ale niektori ledva do pat vedia naratat. Takze sa ich vobec nebojim. Ani ty sa ich neboj. Raz som ho bola v base navstivit. Odvtedy som tam nebola. Narozpraval mi kraviny, vyhrazal sa mi, ze za to zaplatim. Ale vtedy som bola este naivka a brala som si to prilis vazne. Tyzden som sa citila pod psa a kamaratka sa na mna nemohla viacej divat, tak ma pozvala do podniku, volal sa Parad?ze, alebo tak nejako... “
„Ten je predsa v Daugavpilse.“
„Fakt?“ zamyslela sa, prekrutila s ocami a pokracovala: „Tak potom som ti klamala vcera. Nemam tu nikoho. Som tiez z Daugavpilsu a tu som len na tri tyzdne na praxi. Hadam ti to nevadi, ze som luharka.“
Drzte ma, prosim... !
„A rodina? Mam len otca. Ale prepadol alkoholu, potom, co mi zomrela mama. Odvtedy som ho nevidela. Je po nom vyhlasene patranie uz vyse roka. Minule leto som nebola na brigade, otocila som celu krajinu hore nohami a jednoducho sa vyparil, co ja viem.“
„Nejako ta to netrapi.“
„Naucila som sa vzdorovat takymto situaciam. Kedysi mi z toho pekne sibalo. Dnes sice tiez, ale to je uz len zlomok.“
Odfukol som si.
„Ja viem, i dnes som niekedy neznesitelna. A klamarka.“
„Na tom na vsak nic nezmeni. Az taka velka loz to nebola.“
„Chcela som machrovat.“
To je trotlica.
„No a pokracujem: Tam si bol, zhodou okolnosti i ty... “
„Ziadna zhoda okolnosti, viem, ze som to tam casto obracal.“
„Zina si vsimla na tebe hlavne toto,“ povedala a koncekmi prstov mi siahla na bicepsy a zacudovane odvetila: „ale mal si ich tvrdsie!“
„Bol som dlho v nemocnici a odvtedy som necvicil.“
„Aj tak to mas super vytvarovane.“
„Preco tolko odbocujes?“
„Pane, prepacte!“
Ironia z nej buble ako lava zo sopky.

	„A tak si povedala, ze ma da dokopy s prvym chlapom, ktoreho uvidi a o ktorom si mysli, ze by sa hodil ku mne. Popravde, najskor som nebola jej vyberom nadsena, ale po prvom stretnuti si ma presvedcil o opaku.“
„Zaujimave, kamarat mi hovoril, ze som nevedel balit zeny.“
„To bolo najkrajsie na tebe. Hovorila som v hadankach na to, ze ma treba ochranit a ty si si vymyslat zmyselne hluposti, potil si sa, ako si sa snazil. Ale bol si fajn. A odvtedy si ma pozyval nielen do Parad?ze, ale i do inych podnikov, blaznili sa v parku, boli v cirkuse, kupali sme sa v Daugave, co by sa nemalo, ale mali sme to na haku. Potom to zistili Kasparsovi mechanici a hned mu dali avizo. A tak si ta vystihli a hodili z mosta do Daugavy. Nevies, co som prezivala, ked som sa to dozvedela. Ale dostala som avizo, ze budes v poriadku. A teraz si tu!“ Klucove svedectvo! Toto bola prava pricina mojej amnezy. 
„Opili ta, co bolo extra tazke, lebo si im vzdoroval ako Nemec na Oktoberfeste, ale podarilo sa im to.“
„Ale preco?“
„Zverila som sa ti, ze sa mi ten moj byvaly akosi nepozdava, len co si mi ukazal svoju peknu zbierku fotoaparatov.“
„Fiha.“ co ine som mohol povedat? Mrazilo ma, lebo som vobec nic z toho netusil a proste jedno dievca, na ktore si tiez nepamatam, mi to tu vyklada teraz, akoby nic.
„Doplo?“
„Nie, pokracuj.“
Usmiala sa. Ako krasne sa vie usmiat! Vichrica krasna...
„A vravel si mi, ze by si bol schopny urobit zopar fotiek, tak, aby to nikto nevidel. Smiali sme sa, lebo som si myslela, ze si tajny agent.“
Usmiali sme sa.
„Nezartuj, vies, ze teraz musim brat do uvahy, vsetko, co povies. Moze to byt pravda.“
„Ale mozes si mysliet, ze ta zavadzam, ze mi zase prehodilo kable v mozgu.“ sibalsky na mna pozrela a naciahla sa na stolik po nausnice s pierkami. 
„A kde mam ja tu moju zbierku?“
Zahladela sa este prekvapenejsie: „Si ju nevidel, odkedy si sa vratil z nemocnice?“
„Nie, nevidel.“

	Zamyslela sa a sklopila oci. Radsej som sa tvaril, ze ju nevidim, lebo sa mi zdala az prilis krasna. Vstal som a pokusal sa to nejako uhrat: „Asi pojdem spat do Daugavpilsu. Nie je pravdepodobne, zeby som tu zbierku mal tu v Rige.“
„Snad ma tu nenechas?“
„Predsa si tu na praxi.“
„To ano, ale este som nic nevybavila. A nic sa nestane, ked ja na prax i vykaslem. Vonku je teplo a ja by som tu trcala iba tak a skola az o dva mesiace ci kolko. Tak co, beries ma?“
„A co skusky?“
„O mesiac. A i tak musim prec, lebo ma asi porazi z tohto podnajmu.“

12. kapitola

	Viezli sme sa v Eminom staruckom Mercedese, ktory vraj vyhral jej otec kedysi, podla jej slov, v dobe triasu. Ema nevydrzala dlho soferovat, po hodine bola ustata a tak sme sa zastavili v Aizkraukle natankovat a doplnit tiez ha dve o v nasich telach. Sli sme po starej ceste A6, lebo ostatne cesty su dost ponicene a plne. A6 renovovali len nedavno, a nerobili to tym sposobom, ktory kedysi koloval po internete. Proste len udupali suchy asfalt na diery a bolo. Vraj sa dlho neohriali na svojom fleku cestarov a okamzite ich primator vyhodil. Ale to som zabocil prilis daleko od temy. Ema spi na sedadle spolujazdca, napravo stale len a len Daugava a lesy, ziadne kopce nehladajte. Ked sme vysli z Krustpils novadu a videl som odbocku na Jaunisilavas, bolo mi jasne, ze sme uz blizko obce L?vani a ze sa blizime do ciela. Verne s nami prudila voda v Daugave a sli sme priamo do Daugavpilsu. Hodil som spokojne okom na spiacu Emu. Jej to slusi, nech robi cokolvek. Ale uvedomil som si pritom jednu vec: Sice ju velmi nepoznam a neviem presne, coho je schopna, ale viem, ze teraz, ked som jej znova pripomenul tie nestastne negativy, tak som ju vystavil nebezpecenstvu. A teraz zavisi i odo mna. Musim si to priznat, ale teraz ju mam na starosti. Hm, ale i tak lepsie, ako by som mal davat pozor na toho, co sa vidaval za Adama. Ten mi velmi nepomohol, skor som mu pomahal ja sam. Desilo ma to, co ma este caka, ale bol som celkom spokojny, ze to tak pekne dopadlo. Ema sa ani nehneva, ze som ju vystavil tomuto nebezpecenstvu. Zatial je volna, kym si nevybavi nejaku brigadu, alebo co planuje. Skola jej zacne asi az v septembri, co je este pekne daleko. 

	Nuz, ale co budem robit ja? Vratim sa spat do mojho domu po tom vsetkom? Ked sa to skonci, akym smerom sa pohne moj novy zivot? Nieco sa mi vybavuje, ale stale som tupy ako ceruzka. Ema mi nieco naznacila a celkom to dava rozum, pasuje to vsetko do seba. Ked Ema zalarmovala pracovnikov v Parad?ze a videla zatykanie Kasparsa, asi jej ten ktovieako vynadal, aj za nim bola vo vazeni, tiez sa Kaspars musel certit a Emina kamaratka Zina si povedala, ze Ema teraz potrebuje nejaku oporu, tak vybrala mna a ked som sa Eme priznal, ze zbieram fotoaparaty a mozno ze som nenapadny, ked kohosi fotim, tak mi navrhla, ci by som jej neurobil laskavost. Pofotil som, co sa dalo, dal jej vyvolane fotky, film pekne ukryl a len cakal, co sa udeje. Ema bola asi na vazkach, mozno naozaj si este nebola ista, ci prezradi i tych, co usli zatknutiu. A napokon sa toho zbavila a myslela si, ze mame pokoj. Oni sa asi este neviem ako dozvedeli, ze mam negativy a mozno si ich chceli odo mna vypacit. Hm, ale preco by ma potom hodili do Daugavy? Toto mi este uslo a musim sa k tomu dostat. Ale ked ma dalej sledovali a otravovali i ked som sa zobudil, tak potom ich asi nemaju. A chcu ich znicit. Takze nieco mi stale este unika, ale uz je temer cele puzzle hotove. Navsteva mojej zbierky by mi mala osviezit pamat. Hadam to bude Ema vediet, kde to mam, pretoze doma o nicom takom neviem... teda asi neviem, ale nemam potuchy, kde v dome by som ukryval zbierku fotoaparatov. Predsa tie nestrcim len tak do... vrecka?

	A vtedy mi to doslo! Spomienky prisli hned teraz v tejto chvili a v licach som ocervenel od radosti a priam az besnoty, ked mi to doslo. I doktor hovoril, ze mozno tie spomienky pridu tak necakane, az onemiem. Ja som sice neonemel, ale zato som zabudol brzdit, ked som dosiel do L?vani, a nasledok slabeho, respektive mozno neexistujuceho ABS v Eminom mercedese, bol dlhokansky smyk a temer som nezaletel s nim do krasneho dreveneho dvojpodlazneho domceka s cislom 296. Na to, ze mozem urobit peknu skodu som prisiel az tesne po smyku. Krutil som s volantom, no ten debil sa ani nepohol. Horuckovito som s nim hybal a ked stale nepocuval, stlacil som brzdovy pedal a ten velmi neochotne az po vyse tridsiatich metroch zastavil auto, uz pred brzdenim som mal uz auto pod kontrolou a netlacil som na plyn. Ema sa zobudila a divila sa, co to robim s tym autom.
„Kde ti dali vodicak? Mal si snad za ucitela Stevieho Wondera?“
Podival som sa na nu s neslychanou radostou v tvari.
Premerala si ma ospalo ocami a precedila: „Uz to nehul.“
„Nie, Ema, spomenul som si na tie fotaky!“ Ema sa najskor zatvarila, ze co jej rusim sladke sny, riesila skor, ze sa zakvacila s dekou o nejaku smiesnu paku pri sedadle, ale potom sa jej tvar tiez rozjasnila a potom sme az do Daugavpilsu cestovali vysmiati, ako holandski dochadzajuci rano v autobuse.

13. kapitola

	Tu to je. Zahol som do bocnej ceste v lokalite Stropi, asi 4 kilometre od Daugavpilsu a mozno iba dva od mojho bydliska.
„Co tu je?“
„Su tu nejake jednoduche domceky. Ked nasi rodicia este nezbohatli na obchodoch s drahokamami, tak byvali tu.“ ukazal som na asi najstarsi dom v tejto lokalite. Bol trochu dalej od vsetkych ostatnych a vyzeral, ako by tu nebyval niekto uz vyse tridsat rokov. Fasada bola uplne znicena, strecha v zalostnom stave, ale okna boli nerozbite. Tento domcek stal dost od ruky a vlastne ani neviem, ako som si mohol spomenut na taketo miesto. Casto som sem chodieval este so starymi rodicmi, ktori byvali tiez obdalec. Ale ich dom uz roky nestoji. Mal uz narusenu statiku a dali ho zburat pred niekolkymi rokmi. Spomenul som si, ze som na to buranie dival. Teraz mi je to luto.
	
	Ema si myslela, ze potrebujem trochu casu a ze si budem chciet obzriet tieto priestory, tak len mlcky stala opreta o auto. Podival som sa na nu. Seklo jej to este aj teraz. Ako filmova hviezda.
„Pod so mnou.“
„Myslela som, ze... “
„Len pod.“

	A tak sme vkrocili dnu. Kto by tu zamykal? Tu bola kedysi predsien. Pamatam si celkom presne detaily, ked som kedysi tu hraval, pretoze tato predsien bola velmi velka a tento dnes uz cierny koberec tu bol len a len pre mna, aby som svojimi modelmi aut neposkodil drevenu podlahu. Viaze sa mi tu s tymto domom nespocetne mnozstvo spomienok. Dnes sme kracali cez tuto podlahu najoparenejsie, ako sa dalo, lebo kazdym krokom nebezpecne prastala, az som mal pocit, ze sa prepadneme. A teraz sme v kuchyni. Na sporaku stal hrniec. Kedysi krasny keramicky hrniec s vyobrazenou maslou. Stol bol celkom zniceny, ktovie, kto tu kedysi prebyval, pretoze sa vsade valalo kopec smetia. Radsej som siel odtial prec co najrychlejsie. Predstava, ze toto ostalo z kuchyne, kde som dostaval moju oblubenu hrachovu polievku a kde som ako maly fagan robil domace ulohy, ma ubijala. Ani som radsej nesiel na poschodie. Nechcem to tam vidiet, len som zabocil spat do predsiene a do druhych dveri: do obyvacky. Tiez zatuchnute a spustosene. Avsak, to, co ma zaujalo, tam i bolo. Zda sa, ze moja zbierka tu ostala pekne zakonzervovana. Ale ak je ta zbierka tu, tak to znamena, ze som mozno kdesi tu schoval tie negativy, ci nie? A bolo mi vazne tak lahostajne, divat sa na tuto pohromu?

	V rohu stala velka almara. Neznicena, trochu zvonku zafulana, ale cela, takmer taka, aku si ju pamatam. Kedysi sa hovoril taky starsi nemiestny vtip, ako sa dve zeny rozpravaju o svojom intimnom zivote a jedna sa pyta druhej na jej vztah s jej muzom. Odpovie jej, ze akoby na nu spadla velka skrina s malym klucikom. Napadlo ma teda, ze tu je presne odpoved na hadanku s mojou retiazkou a klucikom.
„Emuska, stary otec, ked umieral, dal mi kluc od tejto skrine. Ma tento specialny zamok, co i vypacit ide tazko, lebo stary otec ako vyborny zamocnik, sam tento zamok vytvoril a pysil sa tym, ze je ho sperhakom nemozne vypacit. A otec navrhol, aby sme vytvorili presnu zlatu kopiu toho kluca. Vyskusali sme to, zapasoval a dal mi ho na retiazku. Odvtedy ho nosim so sebou. Mam ho vyse dvadsat rokov. Po tej nehode som nevedel, preco je tak dolezity, a teraz to viem.“
Ema sa zatvarila smutne: „Takze moje srdce neodomknes.“
„Na to jestvuje iny kluc.“ a nesmelo som ju pobozkal na lice. Netrufal som si zatial na viac.
Ocervenela.
S namahou mi pomohla dat dole retiazku a uz som strcil kluc dnu. Skrina sa otvarala netradicne: „Dvakrat doprava, zasunut hlbsie, raz dolava, este hlbsie a raz doprava.“

	Zvuk zapadky. Divali sme sa na nadherne a neporusene polovnicke zbrane, overaly a klobuky. Boli prekrasne, hoci ja polovnik nie som, pre stareho otca mali obrovsku cenu. Za akymsi drahym norkovym kozuchom, zrejme mojej starej mamy, bola jedna temer neviditelna priehradka. Medzitym si nadsena Ema vzala jeden klobuk a dala si ho na hlavu. Vyzerala smiesne, lebo si vzala trochu vacsi. Uvidel som to a vybral pre nu zo zabavy nejaky krajsi a mensi. Tento jej sadol. Prava polovnicka. Tym jej lisiackym pozam nikdy neodolam. Ani v tomto klobuku. Z tej priehradky som vzal skatulu. Otvoril som ju. Ema priam poskocila. Boli tu este mensie skatulky a kozene puzdra, temer vsetky s napisom MINOX. Vybral som jednu sivu a otvoril ju. Boli tam dve puzdra. V jednom neoznacenom boli filmy, snurka na zavesenie kamery na krk a ta druha bola tiez z tvrdeho dreva s oznacenim MINOX CLUB. Otvoril som ju. A uz je tu na dennom svetle.
„Pozri.“ 
Ukazal som jej podlhovastu kameru v „rizskej“ modrej farbe. 
„Krasny MINOX EC 8x11, vyrobeny v roku 1988, toto je limitovana edicia. Vyrobenych bolo iba 111 kusov, velmi cenny, myslim, ze dnes by stal okolo 1200 eur, neprehanam. V tejto je zase typ BL 8x11 z roku 1972, neuveris, ale tento typ mal i nabijatelnu baterku, len neviem, ci je povodna, ci nebola nahodou prerabana. Tieto dve su zase novsie EC z roku 1995, najmensie modely. Ale tento je milacik. Minox OEM Classic Collection Leica F. Vyzera ako obycajny fotoaparat, ale pozri, aky je malicky.“ Nastavila mi dlan a polozil som jej tento fotoaparat do nej. Na dlzku bol presne taky, ako jej dlan. Bola nadsena. 
„Robila krasne fotografie. Preto je taka cenna. Vacsinu fotiek som robil s nou. Skoda, ze ale vsetko zhorelo pri poziari nasho noveho domu, kde byvam teraz. Uz je to zopar rokov.“ Zosmutnela.
„Ale prva fotka, ktoru s nou urobim bude tvoja. Je tam cisty film.“
Sibalsky sa pozrela na mna, potom sa s tou malickou kamerkou zacal hrat a bola unesena malickou sosovkou vo vnutri objektivu. „Kedysi som bol mechanik a pozri sa, co som vytvoril.“
Zjojkla.
„Tieto fotoaparaty nemali blesk?
„Ale mali. Takyto. Len ti chcem ukazat, ze raz sa mi presne takyto rozbil. Hneval som sa na seba, ale napokon, ked som sa pozrel na tie crepiny, tak som si ziskal nejake dalsie crepiny z inych fotoaparatov a s kamaratom optikom poskladali presnu funkcnu kopiu.“ 
Zmlkol som a ukazal jej posledny kusok mojej zbierky: puzdierka o velkosti mozno decimeter. Prvy kozeny cierny s akousi sponou navrchu a dve ine, podobne s gulockami, ktore do seba pekne zapadnu, podobne vidat na starsich puzdrach na okuliare, a este jeden krasny cierny so zipsom a ozdobnymi gulockami na bezci: tri mensie a jedna vacsia: v tejto sa nachadza najvzacnejsi kusok: Minox Riga. Ved na puzdre je zlatym pismom napisane VEF MINOX RIGA LATVIA. 
„To znamena Valsts elektrotehnisk? fabrika, Statna elektrotechnicka fabrika. Je z roku 1940. Nadherny kusok. Mam este i tuto smiesnu zltu skatulku.“ 
Stalo na nej: 2 filmas, 100 exp. a v strednom ciernom zvislom pruhu bol emblem firmy. Do nej sa davali dva devatmilimetrove filmy.
„Toto ma vlastne nastartovalo, aby som zacal zbierat tieto skvosty.“
Ema bola dlho ticho. Trocha jej toho vsetkeho bolo luto. Ze som mal bohate detstvo a ze teraz mam... aspon tieto veci.
„Zivot je taky, aky je. My sme herci a on je niekedy kruty reziser. Sama o tom nieco viem. Myslim, ze si mal super detstvo. To moje az take nebolo.“
„Minulost my uz nezmenime, hoci nas bude prenasledovat do konca zivota, ale povedzme si na rovinu: Nech to bolo, ako bolo, my sme tu dnes a mame moznost nieco z minulosti predsa len vymazat.“ 
A tu smiesnu kovovu skatulku este z druhej svetovej vojny som jemne otvoril a bol tam len jediny film: s inkriminovanymi negativami!
„To si robis... “
„Nerobim. Mam to tu. Patdesiat kvalitnych snimok tych trkvasov. V jednej tej skatuli je este zo patdesiat prazdnych filmov na vsetky fotoaparaty, ale presne si pamatam, ze som to dal sem.“
Este som to pohladom proti svetlu z okna skontroloval. Je to ono.
„Mal som vsak este jeden pekny kusok. Podobny, ako ta Leica, ale trosku vacsi. S nim som robil tie fotky, ale oni mi ho asi vzali.“ Ale hned, len co som to dopovedal, mal som pocit, ze pocujem prichadzat nejake auto. S pohladom von oknom som zistil jednu nepeknu vec.
„Nasli nas!“
Ale ako, doriti?!

	Ema zbledla. Tipujem, ze sa skor bala o tu skatulu, ako o seba. Vzal som ju a ukazal na Leicu, aby ju vzala. Ema vzala Leicu, ja film v skatulke a ostatnu skatulu som dal naspat a narychlo precizne zamkol.
„Ale kam teraz?“
Vsimol som si, ze vystupili traja a jeden ostal pri aute.
Ema hned vzala stolicku. Chytil som ju za ruku: „Blaznis?“
„Na ovalenie aspon jedneho bude stacit.“
Rozmyslal som len sekundu.
„Vezmi radsej toto,“ ukazal som do rohu, stala tam rovnaka stolicka, avsak len s tromi nohami. Ta stvrta vypadla. Ema teda vzala tu stvrtu nohu, ktora lezala tesne vedla stolicky.
„Len ho nezabi.“

	Vosli dnu cez dvere. Ja som na zemi nasiel akesi platno, ze mu ho dame na hlavu. Hned vosiel jeden do dveri. Ema ho poriadne tresla, ani som mu nestihol na hlavu hodit platno, smaril som ho na toho druheho. Zjacal mozno na toho tretieho. Prvy uz odpocival na dlazke, zobudi sa, az ked bude po vsetkom. Dostal sa z toho platna, vysiel na mna s nozom. Ja neozbrojeny. Rutil sa na mna, najskor ma minul, uhol som sa sikovne. Druhy raz sa uz nemylil a trafil ma do pleca. Podival som sa nan.

	„Za toto zaplatis.“ Vystartoval po mne, ja som len z celej sily dupol do podlahy tak, ze sa stara, sprachnivena drevena podlaha v tomto mieste celkom roztriestila, rychlo som dal nohu prec a on sa zasuchotal az po pas dnu do nej. Kedysi tam bola pivnica. Pod jeho vahou sa zvacsila jama a temer do nej zhucal, drzal sa podlahy, ale bol strasne nemotorny a tazky, nevedel sa vyslobodit a zapadol do pasce. Opatrne som opustil toto inkriminovane miesto, lebo nebezpecne prastalo a mohli sme i my zapadnut. Ledva sme vysli von a uz sa na nas vyrutil i ten treti s akymsi pacidlom a mna prekvapil velmi silnym buchnatom priamo do brucha. Vychadzali sme z dveri a ocakaval nas tam. Pred ocami sa mi zahmlilo a padol som na zem ako podtaty. Dalej si toho vela nepamatam... 

14. kapitola

	Prebral som sa na moje velke prekvapenie doma. Ked som vstal, vsetko ma zacalo boliet ako po bitke s vlkom. S bolestou som vstaval, a keby som mal napisat vsetky citoslovcia, ktore som pouzil, z tohto pribehu by ste nemali nic. Nahmatal som si plece. Bolo oblepene. Co to, dopekla? Snad sa to dobre skoncilo. Vstal som z pohovky, skor by som mohol povedat, ze ma z nej vystrelo.
„Ema? Ema, si tu?“
„Jasne,“ ozyvala sa z kuchyne. Dobehol som tam. Sklucene sedela pri stole pri caji.
„Ty... ty si... “
„V hlave sa mi zapol zachranarsky mod.“
Tomu neverim! Snad sa nam podarilo zachranit i ten film! Ano, je tu! Otvorena cierno-zlta kovova skatulka s filmom. Asi si ich prezerala.
„To sa ti ako podarilo?“
„Ten chutny maly fotak ma tvoj blesk. Ked ten idiot chcel ist po mne, tak som naprazdno zacvakla s bleskom rovno jemu pred oci.“
Zasmial som sa.
„Snad neoslepol.“
„Len som ho omracila a dala som mu ranu tym pacidlom. Mozno tam este lezi doteraz.“
„Aby som sa ta zacal bat, ty bitkarka!“
„Priznam sa, ze mam kurz sebaobrany.“
„No neprisiel by som na to. Fakt si Zina myslela, ze ma potrebujes?“
Zasmiala sa.
Precitol som: „Si pokladik.“

	Vstala a podisla ku mne. Tak blizko pri sebe sme zatial pocas nasho spolocneho dobrodruzstva este neboli. Prvy raz som pocitoval akusi silu, ktora ma k nej neustale tahala. Akoby sme nadvazovali akysi mimotelovy kontakt. Nieco, co sa nepovie slovami, co sa nimi ani neopise. Uz sme obaja mysleli na to iste, stale sa priblizovali a nechali unasat vasnou, ked tu nas vyrusil moj Samsung. Podskocil som, akoby som uvidel priseru a zodvihol ho. Ema posmutnela.
„Prosim?“
„Tu Cisar.“
„Zdar, co je kamarat?“
„Mam problem. Chytil som jedneho z tych chlapikov, co ta prenasleduju.“
„Si dobry.“
„Vravel som ti to. Ale kamo, on ti je nejaky vysinuty. Mam pocit, ze sa zblaznil. Vies co, bol by som rad, keby si tu bol, lebo je coraz nepokojnejsi, a ak neprestane hystercit, prisamvacku do neho strelim jednu uspavacku na medveda!“
„A mas taku?“
„Zozeniem.“
„Dobre, kde si?“
„No kde asi? Tam, kde sa kona vsetko podstatne.“
Samozrejme, ze ide o Parad?ze.
„Jasne. A svihni si. Nemam na to cely den.“
Skoncil hovor.
„O co ide?“
„Cisar chytil dalsieho blazna, co ma sledoval. Je v Parad?ze. Mozno bude mat asi i nieco o tvojom byvalom. A potom zajdeme k policajtom. Dame im to a bude pokoj.“
„Ale neviem, ci by to bolo najspravnejsie. Myslis, ze o co som sa pokusala, ked som ta zo Stropi viezla v aute? Len som presla okolo policajtov a spoznala som dvoch chlapikov od Kasparsa.“
„Ako je to mozne? Ti su snad vsade.“
„Bojim sa, ze je v tom predsa len nieco viac.“
„A co take?“
„Ze sa spolcil s mafiou.“
To ani s kuskom humoru by som nepovedal.
„Nezartuj, moja.“
„To nezartujem. Teraz nie. Kto sa zapletie do mafie, vies, co ho caka. Skor, ci neskor.“
„Preboha, nie sme na Sicilii.“
„Bude to este horsie.“
„A co si myslis?“
„Teraz by to chcelo oboznamit policiu, ale mimo mesta. Kde ich nepoznaju.“
„Musime predsa do Parad?ze.“
„Tak im zavolaj.“
Stal som tri sekundy ako socha.
„Ty si hlava,“ a ustedril som jej dalsi vrucny bozk. Ema uz nemohla skryvat rumenec. 

	Hned som vzal telefon a zavolal rovno na policajnu stanicu. Eme som vravel: „Ked nemoze ist Mohamed k hore, pojde hora za Mohamedom.“
A netrvalo dlho a uz sa mi ohlasili.
„Halo, tu je Ronalds Kirss, Klus? iela 8, Daugavpils. Potrebujem mensiu pomoc.“
„O co ide, prosim?“
„Mam iste fotografie, ktore by vam boli velmi prospesne. Ide o negativy ludi z organizacie isteho Kasparsa D?devi?sa.“
„Znama firma. Mozete sa zastavit na akejkolvek policajnej stanici v meste.“
„Prave o to ide. Z obavy o vlastnu bezpecnost by som nerad riskoval ist na policiu. Mohli by ste na mnou udanu adresu poslat prislusnikov policajneho zboru, aby si tieto fotografie vyzdvihli?“
„Nemame s tym problem. Len ako si overime, ze sa nejedna o plany poplach? Viete, ze vam v takomto pripade hrozi i pobyt za mrezami.“
„Viem, o com hovorim, sam som tieto fotky robil a su predmetom zaujmu tejto organizacie.“
„Potrebujete policajnu ochranu?“
„To nie. Len by som sa rad ubezpecil, ze tento pripad dostane povolana osoba a nie falosny vysetrovatel...“

	Mne az teraz trklo, ze moj dom bol napichnuty... Vsetko, co hovorim, uz asi tito chlapci vedia. Oblial ma studeny pot a zacali sa mi triast ruky. Zmlkol som a chcel som skoncit hovor... 
„Pan Kirss, ste este tam?“
„S... som. Ja... som teraz zistil, ze... ze mi odpocuvali dom... “
„Nemajte obavu. Prave som dostal som spis, ktory sa vztahuje na vasu adresu. Citam tu, ze policajti vycistili dom od vsetkych mikrofonov z iniciativy vasich susedov.“
„Vazne?“
„Je to tak. Takze vas uz nikto neodpocuva. Riesime to ako precin voci neznamemu pachatelovi.“
„Dobre, vdaka. Neviete, ako sa mi ulavilo.“ Bolo mi horuco, bol som ako v tlakovom hrnci.
„Posleme vam dvoch prislusnikov zboru, ktori sa vam budu legitimovat.“

	Podakoval som sa a skoncil rozhovor. Ale musel som si hned sadnut do kresla. Bolo mi tak horuco, ze som mal pocit, ze sa mi z hlavy vypari mozog. Nenapadlo ta to, ty idiot, idiot, idiot! Len stastie som teraz mal. Keby tu tie mikrofony ostali, bol by som nahrany ako kvalitne CD so slagrami Dainisa Porgantsa. Ema to spozorovala. I jej odlahlo. Ja som v tom momente neprisiel na nic lepsie, ako si sypat popol na hlavu a spustil som monolog, ktory siel zo mna ako cestoviny z strojceka: „Ema, povedz mi, co sa to so mnou deje? Zabudam na trivialne veci, ked sme boli spolu v ohrozeni, tak to si bola skor ty, co to vsetko vyriesila, a este si ma za nohu tahala do auta, len aby sme odtial zmizli. A vraj ja mam chranit teba. Co som za chlapa?“ 
Ema sa uskrnula. Vedela sice, ze cosi na tom pravdy je, ale plne ma chapala: „Ronalds, ber sa s rezervou. Dlho si bol na lozku, nie si celkom pri sile a i hlava potrebuje cas, aby si odpocinula. Bud v pohode. Usmej sa. Mozno pride okamih, kedy bude potreba zachranit i mna.“ zmurkla. 

	Ani nevedela v ten okamih, aku pravdu ma. Citil som sa dost zle. Vsetko sice vypalilo v pohode, ale citil som, ze som to dal s odretymi usami. Bez Emy by som to urcite nedokazal. Vlastne, Ema to dala celkom sama. Priznam to, pohorel som ako chlap. A to ma stvalo.

	Netrvalo dlho a ktosi zazvonil pri dverach. Siel som ta. Cez priezor som zbadal policajtov, tak som im otvoril.
„Ronalds Kirss?“
„Tak je. Podte dnu prosim.“
Nechcel som ich zdrziavat. Len som im chcel dat ten film. Urcite maju cosi na praci. „Sme od policie. Som Adam Raskins a toto je kolega Rudolfs L?cavnieks.“
„Vyborne.“ Ukazali mi preukazy.
„Vy urcite mate este moznost, ako vyvolat stare filmy, ze je tak?“
„Iste. Vsetko je zariadene. Kolko je to snimok?“
„Je to patdesiat snimok, mozete si ich prezriet aspon cez svetlo.“
Podal som im tie snimky. Policajt Raskins si ich premeriaval cez okna v predsieni.
„Myslim, ze toto naozaj zavari tymto chlapikom.“
„Ved vam vravim. “
„Ale pochopte, toto sa neututla. Ak mate ich, ako sa povie „na krku“, tak sme vam k dispozicii, pan Kirss.“
„Je to absolutne v poriadku. Myslim, ze vam to nebude robit problem vyhlasit po nich patranie. Pokial viem, tak viaceri z nich mesto zatial neopustili. Videl som potulovat sa v okoli.“
„Tym lepsie. Dakujeme.“
Dal film kolegovi a uz o necelu minutu ufujazdili na aute.
„A mame pokoj.“ zahlasila Ema.

	Zase mi zazvonil telefon. Bol to Gusto.
„Tak kde si?“
„Uz ako by som tam bol.“
„Idem s tebou,“ povedala Ema odniekial z kupelne. Asi sa davala dokopy po tej akcii. Ma tam otvoreny kufor s jej vecami, co zamysla?
„Co ti kvapka na karbid?“
„A co by som tu robila? Predsa chcem vediet, co sa bude teraz diat.“
„To hej, ale co ak by... “
„Co?“
Nechcel som jej to povedat. Citil by som sa uplne mizerne. Teraz viem, ze som to mal povedat.
„Tak pod.“

	Mal som vsak stale velmi nepekny pocit, ze sa nieco chysta. Ze sa zmraka. Ale Eme som nic nevravel. Az teraz viem, ze som ju do toho nemal tahat. Vlastne, ona ma mala iba nasmerovat a dalej to uz nemala riesit. Ale vlastne, uz len to, ze som k nej ten vecer prisiel, som ju do toho zaplietol. Ale verim jej. Hoci mam zly pocit, ze mi klame, ze mi klame Gusto, ze mi klamu policajti... Pocuvas sa, ty vobec? Ano, vravel som, ze neviem, kto je so mnou a kto proti tebe, ale zase nerob si zbytocne nepriatelov zo vsetkych! Hadam nie si v tom sam! 

	Otocil som sa a Ema prave vychadzala z kupelne. Takmer mi padla sanka. Na sebe ma tmavomodre dzinsy, tenke biele tricko v takmer neviditelnej zelenej s peknym hackovanym vystrihom v kosostvorcovom style. Vlasy mala stylove. Len na koncoch mierne kucerave. A jej tvar stale ako obrazok. Ani by v podstate ten make-up nepotrebovala. Ale ked som sa lepsie zahladel, tak ho ani vela nepouzila. V tej zelenej je uzasne sarmantna. (Zase slaby opis... ach... )
„Po... povies... povies mi, co kujes?“
„Pacim sa ti?“
Jezkove oci a ako! Pierko moje krasne!
„Si slnko mojho zivota.“
„Neprehanaj!“
„Podme, Pierko.“
„Preco Pierko?“

	K podniku Parad?ze sme sa dostali ani nie za pat minut. Otvoril som drevene dvere a vosli sme do prijemne osvetlenej, priestrannej miestnosti. Napocital som asi strnast velkych okruhlych stolov z duboveho dreva. Vsade naokolo pobehovali casnici, obsluhujuci hosti. Tych bolo ako maku. Esteze sa v restauracii nemohlo fajcit. Vsade je kopec ludi. Panovala tu vyborna atmosfera, do nej hrala barova hudba a ludia sa ticho rozpravali. Snad tu nie je nejaka svadba?! Ale videl som, ze nieco tu musi byt, mozno nejaka oslava. Kdesi blizko mali stol a na nom bola torta. Mozno narodeniny? Nie, potom by sme tu nemohli vstupit. Skor podnikovy slavnostny obed. Znie to zvlastne, ale po mojom dokladnom pozorovani som zistil, ze to je pracovne stretnutie. Boli tam akisi Japonci a hovorilo sa tam anglicky a stale si podavali akesi spisy a vo velkom rokovali, kym im nepriniesli obed. Netusili, ze sa stanu svedkami najmasovejsej a najdivokejsej, najkrvavejsej bitky v dejinach... prehanam. Tak to zacalo, ale priebeh bol viac nez komicky. 
Zrazu strelba.
Vsetci na zemi.
„Kirss!!!“
To kto?
Ema bola vystrasena. Priplazil som sa k nej a spolu sme sa preplazili k stolu. Zbural som ho a polozil tak, aby sme mali krytie. Paneboze, co sa tu deje? Vsetci prilepeni na podlahe a je pocut kvilenie ludi.
„Kirss, vyjdi von, ty smrad!“
Ema sa pozrela na mna vydesena snad este viac.
Podnik uz vyzeral akoby po nom presiel obrneny transporter. Stale palili.
„Falosny Adam, co chces?!“ zakrical som na neho, akoby ma cez ten rachot malo byt pocut. Stale som nemal prehlad, odkial strielaju, pretoze projektily sa odrazali z kazdej strany, mal som taky pocit.
Prestali. Zda sa, ze nikoho netrafili. Hovorim – amateri!
Drzal som Emu ako kliest, lebo sa mi mykala a nechcel som, aby ju trafili.
„Tvoj krk!“
„Ale preco tu a teraz? Je tu plno nevinnych ludi.“
Chvilu vahal a potom nepripraveny vystekol: „Ked len dnes mi dosli buchacky.“

	Idiot vystavil kopu ludi nebezpecenstvu. Letmo, kym nestrielali, som si obzrel situaciu. Nastastie, nikto nebol raneny. Vsetci ticho lezali bruchom dole a cakali vystresovani, co sa udeje.
„Sa pocuvas?“
„Dosli mi dnes buchacky. Co ako? Chcem ta proste odbavit.“ hlas mi znel akoby nebol pri zmysloch.
„A co Gusto?“
„Prinutili sme ho, aby ti povedal tie kraviny do telefonu a tesne potom, co ti zavolal druhy raz, prisli henti sikmooki.“ 

	Len tak z toho nevyjdeme. Su traja. Adam a este dvaja, obaja aspon 300 kil, vyraz majstrov sveta. Ale jedno poviem, ze az tolko zbrani nemaju. Stali dnu. Jeden pri dverach, druhy trochu bokom a Adam ani nie desat metrov odo mna.
„Ak naratam do desat, tak vylezies a pojdes s nami.“
Ema pomaly chytala zachvat. Vedel, som co urobit. Uz mi tolko raz slo o krk, ze uz som nemal srdce v krku ako kedysi. Naraz som vstal, ako by ma vystrelo. Ema ma dobre nezlozila na zem, ako sa oblapala mojej lavej nohy. Ti dvaja uz-uz chceli strielat, ale Adam im dal pokyn, aby tak nerobili.
„Tak pod!“ drazdil som kobru bosou nohou.
Eme som naznacil pokrutenim nohy a septom, aby ma vyzula. Divi sa.
„Tak a pokojne odtial vylez a pod s nami.“ 

	Lavou rukou, ktoru spoza stola nevidel, som jej ukazal, aby mi dala tu botasku. Podala mi ju. A ja sa v tom momente zohol v chrbtici dozadu, co pochopili, ze nieco kujem, vo vzduchu som si prehodil botasku do pravej a hodil som ju priamo do Adama. No to by ste neverili! Rychlo som sa schoval pod stol. Strelci vobec nereagovali. Na taku vzdialenost by ma proste odbachli, o tom nieto pochyb. A zacul som policajne sireny.

	Oko mi padlo na akehosi casnika na zemi. Posepkal mi: „Bezte vzad!“ Kryl som Emu a vysli sme zadnym vchodom. Adam lezal na dlazke. V ksichte mal vygravirovany odtlacok mojej topanky. Ti dvaja sa napodiv, nerozbehli ku mne, ale k nemu. 
„Sefe, ste v poriadku?“ povedal jeden s vyrazne ruskym prizvukom. Druhy z nich sa ho pokusal postavit, ale Adam neudrzal balans a preklopil sa priamo na toho ozrutneho Rusa. Odvrkol mu, aby sa o neho nestaral a rozbehol sa za nami. Vo dverach nudzoveho vychodu sa zhacil a este raz pozrel do miestnosti. S karhavym pohladom pozrel na tych dvoch: “Vy debili, hned za mnou!“ V podniku bol uz pokoj.

	„Budem mat krasnu spinavu ponozku.“ zahlasil som, ked sme unikali, akoby na tom teraz fakt zalezalo. Ema ani nemukla. Bola sokovana a bezala tak rychlo, ze by jej v rychlosti nestacil ani vystreleny saso z kanonu v manezi. Bezali sme celkom inym smerom, ako je moj dom, este si ho zase ohrozim! Behom sme zahli na Valkas iela a ked sme zistili, ze uz idu za nami, Ema zahla na Bauskas iela do prveho cinziaku. Ale nepodarilo sa jej otvorit dvere. Tlacila do nich, co to dalo, ale dvere nepovolili. 
„Mame problem, Houston!“ 
„Co teraz, Pierko?“ ironicky som poznamenal.
„Uz su nam za vyfukom!“ Zahresila. „No, co budes teraz robit, ha!“
„Pokoj, Pierko.“
A vytasil som sperhak.
„Zamestnany som bol ako zamocnik a tak trosku viem, ako funguju zamky.“
„Ved ty si celkom ako nejaky zlodej. Potajme fotis ludi, po vreckach nosis sperhaky a botasku hodis jednemu do tvare a mozno si mal pri tom zatvorene oci! A este po nas strielali!“
„Ja som vazne zamocnik,“ pozrel som na nu ako pes, ziadajuci svojho pana o vychadzku. Za desat sekund som to mal. Nie tak rychlo, aby si nas nevsimli. „To si vybrala dobru budovu, aby som este sliapal po schodoch!“ 
	
	Isla rychlejsie, lebo bola obuta, ja som bezal, co to dalo, ale mal som problemy udrzat balans. A tak, ak by tento pribeh bol sfilmovany a hral by ma vyborny herec, tak by ste videli, ako som siel. Ako idiot na klzisku bez jednej korcule. Pomaly nas dobiehali. Uz sme boli na najvyssom poschodi. Ema zastavila. Hore na strechu viedol rebrik a tam zamknute padajuce dvere stare ako republika so starymi, hrdzavymi zamkami.
„Nestihnes uz ich vysperhakovat.“
Ja som medzitym na niektorych zvedavcov, ktori vysli z vchodu, aby sa podivali, co za kovbojka sa to deje v ich panelaku, ukazoval, aby zatvorili dvere za sebou.
„Co teraz?“ Ema bola nabrusena a vysla na rebrik a silno busila do dveri plecom a jasne, ze jej nesli.
„Zlez.“
Ema sa divala za seba. Uz len jedno poschodie a su rovno pri nas!
„Svihaj. Davai.“

	Bolo to jednoduche. Chaby zamok. Vysli sme von a presne pred nimi sme ich zabuchli. Fu, nateraz sme im usli. Hadam im tie dvere nepojdu otvorit. Myslel som zle. Zamok bol ozaj chaby a oni ho tiez otvorili.
Konfrontacia.
„Aha, Ema!“
Ema lapala komplexy a hned sa schovala za mna.
„Kirss, vies, ze toto nemuselo dopadnut takto. Tuto Surco ti napravi uces. A Eme tiez.“
Ema sa doslova triasla. Moja, neboj sa! Co to do nej voslo? Doteraz bola uplne statocna, ale teraz by najradsej zaliezla kamsi, lenze kde na streche? Tak za mna. Vychodisko nebolo kam.
„Bodaj by ti deti do desat pocitat nevedeli!“
„Ou, niekto sa tu hneva.“
„Ema, pokoj,“ chlacholil som ju.
„Daj tie filmy.“
Robil som blba: „Ake?“
„Nerob zo mna idiota. Bavili sme sa o tom vtedy, ked si ma nechal v tom lese.“
„Kto tam chcel nechat koho?“
„Vtedy si bol sikovny a usiel si. Teraz neujdes. Povies nam, kde mas tie filmy a potom ta odstranime a Emu tiez.“
„Bodaj by ta chrome lienky dokopali!!“
Ema dalej perlila. Skrcena za mnou mi znova chytila teraz pre zmeu pravacku a dobre, ze mi este nou prudila krv, tak mi ju stlacila. Uz sme stali temer na kraji, ako sa oni priblizovali. Potom sa stalo, co necakal nikto. Ema ma pustila, zrazu prudko vstala, vsetkych nas to prekvapilo, Surco az pustil pistol na zem a bol zmateny, nevedel, ci ju ma zdvihnut. Ema sa len na sekundu podivala na vsetkych a potom pohlad nasmerovala kamsi do dialky. Nevedel som, co zamysla, no stacil jeden krok dopredu a tusil som to. Zrazu sa rozbehla zoci-voci prazdnemu priestoru pod nami. Jednoducho to bud chcela skoncit alebo chcela proste ujst. Ale kam? Sme na streche, mozno dvadsat metrov nad zemou. Sibe jej? Oblial ma pot, len co som to videl. Chlapi ostali prekvapeni, stali, akoby im prihorela omacka na spagety a len sa divali, ako ja so smrtou v ociach som skocil po Eme. Rozbehol som sa za nou, nastastie som bol rychlejsi a trochu surovo som ju odhodil smerom spat, ale vedel som, ze toto nemusi dopadnut dobre. Na bosej nohe mi smyklo a temer som pustil do nohavic, ked som na zlomok sekundy mal jednu nohu uz mimo strechy. Boli sme uz na kraji. Ona sa postavila a znovu chcela prelomit moju barieru, ale uz som ju drzal.

	„Tak kde je film? Skoncme tuto sou, i tak sa nezachranite. Neviem, co tu nacvicujete.“ Uz som bol dost vystraseny. Najma z Emy. Nieco mi tajila doteraz. Snazila sa mi vymanit z mojho zovretia, ale jej sila akosi nestacila teraz. Minule hentych sama dala, inak by mi uz urcite vylepila, teraz sa vsak motala ako ryba na suchu.
Surco nadhodil: „Azda tie filmy mas ty, Popoluska, nedoniesol ti princ crievicku?“
Rozrehotali sa. Mamlasi. Nemam botasku no.
Nedbali na Emu.
„Tak bude to, ty nagelovany pajac?“
„Pajac mozno som, ale moje vlasy gel este nevideli.“ snazil som sa uvolnit. Ema trochu povolila.
„Kde su filmy?!“
„Na bezpecnom mieste, kde ich nedostanete.“
„A pis si, ze ich dostaneme.“
„No len, pod, zastrel ma Adam, v lese ti to nevyslo, tak teraz mas sancu.“
„Vies, ze mi musis najprv povedat, kde su.“

	Dlha chvila napatia. Mozno sme tam stali nieco vyse minuty, ale moje podvedomie mi hovorilo, ze sme tam este dlhsie. Kto z koho. Surco nevydrzal a vystartoval po mne, ked tu Ema zase zaperlila: „Bodaj by ta gumena Anca podviedla!!!“
To sme teraz vybuchli vsetci, ktori rozumeli, pravda, okrem toho Rusa. Asi nepochopil. Ema mala asi nejaku zvlastnu a velmi nebezpecnu reakciu na prilisny stres. Dalsia situacia, volajuca po tom, aby nas vsetkych zavreli do blazinca. V zlomku sekundy som si zase predstavil, ze som nejakej nepodarenej parodii.
Adam sa tiez smial, ale potom hned stuhol a vravel: „Tak kde mas tie filmy?“ a odistil poistku na zbrani. Na rozdiel do Surca svoju pistol drzal pevne v ruke. Blizili sa k nam. No co som mal robit? Ti traja sa blizili.
„Bodaj by ti vtak ku zadku prirastol!!!!“
To sme uz nevydrzali sa rehotali sme sa vsetci. Adam a ten druhy sli do kolien, ja som sa uskrnal ako opity mesiac na hnoji. Surco stal ako skala a dival sa na nas, ci nam vsetkym pekne nehrabe. Ema len stala, triasla sa, bola mimo. Pre istotu som ju znova chytil. 

	Zrazu zacujem zahvizdanie. „Moment,“ prerusil som prud smiechu hentych a letmo som sa pozrel dole, stale som Emu nepustal. Toto je uz fakt na hlavu. Keby toto niekto sfilmoval, pomyslel by si, co za idiotsku situaciu ten reziser vymyslel. Temer som spadol z kolien. Priamo pod nami stal nakladiak a bol plny akychsi, ja neviem, perin, alebo plachiet, alebo co to bolo, bola toho plna korba. Nahoda? Desiatka ludi to cele zhrozena sledovala a akysi postarsi chlapik na nas hvizda a ukazuje, aby sme skocili. Sialenec. Trdlo. Zo siesteho poschodia na pomerne malu plochu nakladiaku. To som este mal vsetkych piatich pokope. Ale kto by snad mal v tejto situacii? Mieria na vas traja rehotajuci sa zurivci, citite, ze zivot vedla stojacej dievciny stoji na vlasku a ktosi vam dole dava moznost, ako skoncit zivot inak ako hore na streche v konfrontacii so strelnymi zbranami. Mozno skoncime rozplasteni na asfaltke a budu nas odtial zoskrabuvat, ale hodilo sa mi to a cim viac som sa tam pozeral, tym som mal viac odvahy. To „cim viac“ som myslel tri sekundove pohlady s prerusenim. Este som si stihol vsimnut, ze Adam na mna pozrel ako nahnevany Schumacher po nehode s Coulthardom v Spa v devatdesiatom osmom. Pri dalsom pohlade dole som videl, ze teraz nastala ta sanca, pretoze chlapik nastupoval do nakladiaku. Zrejme nechcel dat moznost tym trom. Ale co bolo este lepsie, uz dole stali ludia, drziac plachty na stlmenie nasho padu. Jeden nam ukazal este pohybom, ze pod plachtou je este nieco makke, asi si uvedomili, ze na nakladiak neskocime, tak to roztiahli von a naramne nam zvacsili pristavaciu plochu. 

	Pozrel som na Adama jasnozrivym okom: „Adam, ides si so mnou vybavit nahrobny kamen?“ ironicky som poznamenal na neho, bolo mi jedno, ze sa tam nevola. Prestali sa rehotat. Ema bola v agonii, nevnimala. Vzal som ju na ruky. Chudina, i taky nepritomny pohlad mala v ociach. A teraz naozaj, bez vahania... 

	Skocil som zo strechy, pricom som nepustal Emu z narucia a este mi i tak vyslo, ze padla na mna. Padli sme na makke. Vsetko sadlo do seba ako zadok na nocnik. Ludia nam pomohli z plachiet a vyzerali napati ako struny, ale zaroven boli dojati. V rychlosti som im podakoval za zachranu zivota, jeden postarsi, no celkom sviezi pan ma chlapacky pobuchal po ramene so slovami, ze on by neskocil, ani keby co bolo. Vodic na nas mavol a ukazal, aby sme vysli na korbu. Ja som vysiel prvy, som predsa nejaky chlap a Emu som vytiahol zo sil, ktore som vzal ani neviem odkial, lebo o sekundu, len co som sa uistil, ze je Ema nalodena, som sa zvalil na makke podusky v korbe a citil som, ako sa mi adrenalin odplavuje z tela.

	Ledva sme lezali zo pat sekund, uz neznamy v nakladiaku vystartoval. Nechali sme tych troch amaterov nadavat na streche. Chvilu sme lezali na zachrannej plachte, vsetok adrenalin splachol skok. Az neskor, uz v pohybe, som vlastne prisiel na to, ze to bola dost divoka vec, co sme urobili. Kedy a kde by ma napadla podobna vec? A inak, kto je ten agent zachranca? Najprv treba akosi prebudit Emu. Bola akoby v inom svete. Prihovaral som sa jej. Stale sa pozerala inam, bola vazne ako babika, myslim teraz na to, ze oci jej smerovali dopredu a nepohybovali sa. Zamaval som jej pred ocami rukou. Zmurkla. Ach, je fajn. Uz som sa chcel oddialit, ked zrazu: prask! 
„Au, Ema, co robis?“
„Sa pytam ja. Co si chcel urobit?“
Divil som sa ako vidiecan v meste.
„Vsak nic.“
„Nechutny si, vies o tom?“
„Pierko, ty si nic nepamatas?“
„A co ako?“
„Ako nas prepadli v bare a potom ako sme unikali tym trom?“
Uvazovala.
„Nie. A co tu potom robime na nejakych plachtach a my... my niekam ideme?“ nevyzeralo to, ako by si zo mna strielala.
„Nejako si sa zasekla, nevnimala si nic. Zoskocili sme dole z toho domu do makkeho a potom som ta nalodil do tohto nakladiaku.“
Skamenela.
Potom mi vylepila znovu.
„Nevymyslaj si!“
S Emou teda asi nieco nie je v poriadku. Zeby sa v strese dokazala doslova vypnut a naozaj nevnimat celkom nic?
„Au, Ema, co si jak... ?“
„Ty si vymyslas. A kam vlastne ideme? A s kym?“
„Neviem.“
„Este k tomu ani nevies s kym ideme?“
„Neviem, stali sme hen na streche a sofer toho nakladiaku maval rukami, zeby sme skocili dole. Odnekial dal dokopy ludi, ktory nam drzali plachtu ako hasici a proste sme skocili.“
Uz mi chcela vylepit znovu, ale teraz som jej ruku zachytil, uz som to ocakaval.
Vylepila mi lavou rukou.
„Ty si ma takto vystavil nebezpecenstvu? Bez opytania si ma vzal a len tak si skocil dole do cudzieho nakladiaku.“
„Vsak si sama chcela skocit.“
„Hej, a to ti ma kto uverit?“
„Fajn, mas pravdu, uz sa s tebou nebavim, ty ma len bijes.“
„Pardon.“ chutne sa usmiala. „Ale i tak neverim, ze si skocil i so mnou tu dole.“
„Vsak to nebude nic tak hrozne, chlapik vystupi z auta, predstavi sa a podakujeme sa mu za zachranu.“
Sli sme dalej.
Nedalo mi.
„Ty si vazne nic nepamatas?“
„Pockaj, spomenula som si, ako sme bezali a mne nesli otvorit dvere, bezali sme i v tom panelaku a vysli na strechu.“
„A potom? Pamatas si na tvoje nadavky?“
Zacudovane nadvihla obocie: „Preco?“
„Zvlastne si nadavala na tych troch. Sme sa isli popucit od smiechu.“
Ema si velmi hlboko vzdychla. „Dufala som, ze sa mi to uz nestane.“
„Co ako?“
„Som taka pacifistka no. Na tom vycviku sebaobrany sme preberali i obranu voci strelnymi zbraniam. A raz sa stalo, ze sme si raz mali vo dvojiciach precvicit, ako utocnikovi vykopnut zbran z ruky. Nemala som dvojicu, tak som cvicila s vyucujucim. On bol ale mierne zabudlivy, alebo na hlavu, ale predstav si, on ju mal nabitu a nechtiac vystrelil. Gulka ma minula o centimeter vraj iba. No bol to sok. Vyucujuci vraj potom sam odstupil, lebo nezniesol, ze si temer zastrelil ziacku. Vraj, ze uz vtedy som sa zo soku zasekla a nepamatam si, ako vraj klacal na kolenach pri mne a horlivo sa ospravedlnoval. Neskor som s tym bola i za cvokarom, ale myslis, ze ten nieco vyriesil? Tak odvtedy bojujem len s neletalnymi zbranami. Ako s tou baterkou.“
Mrazilo ma.
„Musim teda na teba davat velky pozor.“
„To musis. Ked je to o tych zeleznych monstrach, co boli vytvorene, aby nicili a zabijali, tak to sa len zaseknem a dam ruku do ohna, ze by som neurobila nic. Celkom nic. Len by som ostala stat... “
„To nie,“ skocil som jej do reci. „Snazis sa ujst.“
„Fakt?“
„Ved si sa rozbehla, ako by si chcela ujst, ale sme stali na streche.“
„A ty si ma zachranil?“
„To si pis. Ale ty si to nepamatas.“, usmial som sa. „A nieco proti tomu robis?“
„Zatial nic nepomohlo. Mna skrotis jedine tak, ze mi mieris buchackou na hlavu.“
„Dobre vediet, ked ta budem chciet tak, ako teraz.“
Trosku sa zhacila, no odpoved vysypala z rukava: „Tomu ver, ze vsetko, co so mnou potom urobis, si nebudem pamatat, takze si to uzi.“
„Si smiesna, Pierko. Ved vies, ze by som ani vo sne na teba nikdy nemieril zbranou. Nekad, nikdy. Ani vtedy, keby si ma nebodaj zradila.“
To znelo ako vyznanie lasky s nadychom nebezpecna.
„Aky romantik si zrazu.“

	Chlapik zastavil kdesi dost daleko od mesta. Odopol som nakladnu cast, ale akosi sme boli blizko a asi sme sa posadili na tensiu cast tej obludnej plachty a tak sme sa vykydli priamo na pieskom vysypanu cestu spolu s castou plachty. Vyzerali sme ako kanoisti na divokej vode pri prekonavani prekazky. Obaja sme sa vymotali z deky, mna este zozadu knokautoval akysi pruzinovy matrac. Eme som este musel pomoct, lebo sa jej tam zamotala noha. Po troche „tancovania“ ma Ema zase prekvapila dalsim zauchom. Uz som bol ale nazlosteny, suchal som si lice a opytal sa Emy: „To... toto bolo zase za co?“
A Ema poznamenala len tak od pol pleca: „To, ze sa ponahlas s odopinanim nakladneho priestoru ta neospravedlnuje robit hluposti.“
„Aku hlupost som urobil?“
„No trikrat hadaj.“
„No co?“
„Tvoja ruka.“
Pozrel som si na ruku. Istil som Emu, aby nespadla, ked sa snazila vyslobodit z tej plachty. No a ruka pristala na jej poprsi.
„Hups, prepac.“ dal som si ju vedla tela.

	A konecne sme mohli spoznat chlapika, co nas zachranil: Ci mi verite, ci nie, stal predo mnou Mairolds Z?bers! Presne tak, ten znamy spevak! Za tie roky sa prilis nezmenil. Ma stale takisto ziariacu ovalnu opalenu tvar, na nej mu svietia zelene oci, huste cierne obocie a udrziavane fuzy. A ze ani za tie roky ani nenabral sediny. Ho, ho, on a sediny? Kdeze! Stale ma upravene huste vlasy, ako predtym, ani si ich neskratil, stale su dlhe, no nepadaju mu az na plecia. Tento clovek sa stale dokladne staral o svoj zovnajsok, vlasy nevynimajuc. I tie frizury, co vystriedal! Dnes stavil na cierny chodnik a ostatok si zafarbil na blond. Prosto extravagantna osobka, stale svojim zovnajskom ziariaca. A je vskutku zaujimave, ze taku istu koselu mal i na koncerte v Liep?ji pred asi zhruba patnastimi rokmi. Mozno nova, ale je to ta ista biela kosela s cervenymi pasikmi, najviac sytymi pri golieri, ten je rozopnuty. To je jeho. 
„Majster Z?bers?!“
„Aky ze majster? Pre vas som len Majo.“ Potriasol sme si ruky ako stari priatelia. Ako gavalier a vecny playboy pobozkal Eme ruku a predstavil sa. „Je mi ctou poznat vas oboch.“
„To skor nam je ctou vas co i len vidiet.“
„Neprehanajte, prosim vas, pripadam si az velmi dolezito.“
„Tak, ako ze ste nas zachranili?“
„Mozete tusit, ze mal som s nimi tiez problemy. Vydierali ma. Ale ta zachrana bola trosku nahoda. Podte, pozhovarame sa na mojej chate. Pozyvam vas. A prosim, tykajte mi. Dodava mi to pocit, ze som mladsi.“ 

	A vazne, boli sme pomerne daleko od mesta. Vyzeralo to skor ako nejake mensie hospodarstvo. Pred nami bola jednoducha chata, ale trosku odrazajuca vyssi zivotny standard byvajuceho. Vpredu mal oku lahodiacu zahradu s tulipanmi a zahonmi kvetov, vpravo pestoval na mensom policku obilie. Vzadu bolo vidiet mastal s kravami, kozami a tiez i celkom slusny vybeh pre kone.
„Slusne auto.“
„Vytiahne 150. Prevodovka chrapci, radio nefunguje, a ked chcem nastartovat, musim do tej kraksne zozadu z celej sily kopnut,“ vzdy bol takto otvoreny ako vidiecky buran. No so sposobmi. Dnes urcite obchodnik. 
„Ja, ze niekto do vas bural.“
„To hovori vela ludi. Potahy su znicene a ako prevodovu paku mam palicu z vysavaca. Ale mam to auto rad. Dostal sa s nim az do Las Vegas.“
„Boli ste vo Vegas?“
„Len jeden den. Potom ma kvoli tomu autu vyhodili z herne. A ze ci je to auto slusne.“
„Co robite v Daugavpilse?“
„Oddychujem.“
„Ste tu sam?“
„Iste a najma inkognito.“
„Preco?“
„Oddych je cosi, co sa neda nahradit. Oddych od rodiny, od roboty a podniku. Ale co to taram, mame manzelsku krizu. V poslednom case sme na seba mali priserne malo casu a to sa nepekne odrazilo na rodine: zabudam na narodeniny mojich deti, na vyrocie sobasa a tiez sa nevenujem zene. Proste malickosti, ktore dotvaraju celok.“
„A riesite to takto?“
„Tykame si, slecna Ema.“
„Pardon,“ nezne sa usmiala.
„Ja viem, ze to nie je najlepsie riesenie,“ vosli sme dnu. Drevenica bola jednoducha. Ziadne zbytocnosti, skor si spevak potrpel na kulturu. Mal tu krasne keramicke taniere, drevene lyzice a vidiecky koberec. Na bohateho cloveka az prilis jednoduchy zivot. Predsa, nebyval tu, iba prebyval.
„Viete, ako to chodi. Clovek si prizna chybu a potrebuje cas na to, aby prehodnotil svoj zivot. Zivotne hodnoty. Viete, zasekli sme sa v rutine. Potrebujem hlavne uz menej pracovat ako kedysi.“
„To zaiste. Ale ty by si uz mal menej pracovat, predsa uz roky nespievas.“
„Ale som este producent a skladam hudbu pre moju hudobnu skupinu.“
„Aha.“
„Pamatam si na vase koncerty. Este si v kontakte so Vilkalnisom?“
„Som, ale uz sa vidame coraz menej, dal sa na dostihy, blazon.“
„Mal som asi sedem a vase hity som takmer hltal.“
„Ale za hranice sa to nepredalo.“
„To nevadi, ale urcite si bol dobry.“
„Teraz robim aj pre charitu. Tie matrace, podusky a vsakovake hracky posielam do Afriky. A mam i nejaky iny biznis, mam toho vzdy na praci vela.“
„Fiha.“
„No a idem si tak pomaly autom mestom, matrace a plachty nalozene a vidim, ze okolo jedneho panelaku je akosi vela ludi a kazdy ukazuje prstom hore. Ked som si vas vsimol, hned som auto pristavil blizsie.“
„To nikto nevolal policiu, hasicov?“
„Coby, ved ich bolo plne mesto. Ale kym by volaco vymysleli, co ja viem. Mozno este len teraz zizaju na strechu a skrabu sa na hlavach. Tak mi napadlo, ze by to predsa len bolo sialene, aby ste skocili rovno na korbu a tak som hned zamestnal ludi dole, nech vas zachytia. Ani neviem, co ma to vobec napadlo. Asi odkedy robim pre charitu, som nejako zmakol. Alebo mi chybalo dobrodruzstvo?“

	Zrazu zvonka prisiel akysi chlapik. Mal monterky, bagance a biele tielko. Kvapkalo z neho ako v ringu a v ruke mal vedro. Typicky pohlad na domaceho hospodara.
„Koho nam to cervy nesu?“
„Cervy?“
Majo poznamenal: „Ma problemy s recou.“
Predstavil nas mlademu Zemgusovi a povedal mu aby trochu ostal. Pristal. Zemgus nam hned zacal vykladat, ako Mairoldsa prinutilo ist sem a poverit ho zaobstaranim hospodarstva, kym tu nebude.
„Jedneho dna som pil kravu bez kofeinu, ked, tu prisiel nejaky reaktor od novin a... a hovoril mi, ze ci viem, ze farmu kupil tuto Mairolds. Poslal som ho k cervom, ale potom tento kovboj fakt prisiel a hovori, ze on mi len pride pomoct, vynovi mi to tu, ak sa stane podielovy majetnik. Pristal som, lebo som vedel, ze je hospodarstvo uz davno vyruinovane a pri vyhliadkovom lete Mairoldsovym vrtulnikom, co potom musel predat, mi ukazal, ze i zvacsi plochu.“
„Ja som to potreboval. Vymenili sme tu temer vsetko.“
„Je tu krasne. Ako u mna doma.“

	Prisiel druhy panko. Starsi mozno o dvadsat rokov odo mna. Tiez podobneho vyzoru ako Zemgus, ibaze tento bol cosi sirsi v pase. Predstavili sme sa. Volal sa Kristers a hned sme vedeli, ze spolu so Zemgusom tvoria komicku dvojicu.
„Zemgus, pamataj si, ze nikdy nehovor hop, kym sa nepozries, do coho si stupil... “
„Preco? Som zasvineny?“
„A ako.“
„U vsetkych cervov.“
Kristers sa velmi nezdrzal, len sa pozdravil a siel spat k osipanym a zavolal si spat kolegu.
„A zahynuli mysi od toho jedu, ktory som minule kupil?“
„Nezahynuli, ale tak fajn z toho stucneli, ze sa nevmestili do diery a macka ich pozrala... “
„Fajn, o problem menej.“
Tito chlapi su asi sibnuti!
„Kde mame to nove krmivo? Este nemam srot hotovy.“
„Vlozil som to do svine.“
„Tak ho vyber z tej skrine.“
Zemgus vybral krmivo a siel prec.
„Rozumeju si. Uz vie, co mysli.“
„Su to mozno nevzdelani a jednoduchi ludia, no velmi priatelski a v hospodarstve sa teda vyznaju, len co je pravda. Podas mi tu bundu? Je na tvojej stolicke. Uz je neskoro a zacina mi byt zima.“ 
Vobec si som tu bundu nevsimol. Bola rozvalena na operadle stolicky, na ktorej som sedel. Jeho oblubena bielo-cierna s norskym vzorom. Tak tu poznam tiez z toho koncertu. Ten chlap je trocha zvlastny!
„My sme na vojnovej nohe s Kasparsom uz dlho. Nas nevydieral, nemal preco. Ale ja som urobil zopar fotiek, kde som ich nachytal priamo pri preberani vypalneho a uplatkov.“
Majo si tazko odfukol.
„Z toho tie problemy.“
„Zaiste.“
„Bol som v obchode a prave som kladol do kosika, myslim mlieko pre moju macku, ked ma obstali a pytali sa na moju novu pobocku hudobnin v Daugavpilse.“
„Aha, ostatok uz viem. Ponukali ochranu. Ako SBS.“
„Takze dalej uz viete.“

15. kapitola

	Mairolds uz spal. Zemgus a Kristers sa tiez kamsi vytratili. Zrejme spia tiez. My sme boli uboleni a nevladni po divokom dni, ale len sme sedeli osamote pri ohni. Opekali sme si totiz spekaciky a henti traja zjedli ako za deviatich. Predsa domaci si ich viac zasluzili. Dru tu cely den. Nie su tu niekde na poli, kde prazi slnko, ale kde zase velmi fuka, a takto oslahanych vetrom tiez velmi nemoze neustale bavit vecne pendlovanie po hospodarstve niekedy v neprijemnom vetre a dazdi. Nam ostali len styri, tak som Eme nechal tri a ja si dal len jednu. Aj tak ich nezjedla.

	Bolo uz neskoro. Poculi sme cvrcky. Obloha bola plna hviezd. Ale velmi ma nelakalo praktizovat uranoskopiu s Emou. Ja som bol rad, ze ju mam pri sebe. Zamyslena sa hrala s raznom a kreslila si cosi do hliny. Bol som hladny ako vlk a z toku jej myslienok ju prebral zvuk mojho zaludka.
„Vela ti nezvysilo.“
„Coho?“
„Spekacikov. Vezmi si moje.“
„Dakujem, dam si. Zemgus mi ukazoval kraliky, bolo zaujimave sledovat, ako ich chyta.“
„Specialisti su ti dvaja.“
„Mne Kristers vravel - A pamataj si, Ronalds: Dobre sa obesit, to vylucuje moznost zle sa ozenit... – neviem, kde na tie jeho mudrosti chodi.“
„Ktovie, co si o nas pomyslel.“
„Preco?“
„Ci si nemyslel... “
„Neblazni.“
„Preco?“
„Azda si myslel, ze si moja… ?“
„To neviem, co si myslel.“
Bola zamyslena. A trochu smutna. Nieco ju trapilo.
„Pierko, dnes nie si vo svojej kozi.“
Podivala sa na mna s takym smutnym vyrazom, ze som mal pocit, ze sa rozplace.
„Vies, desi ma fakt, ze ten film je odovzdany, ale co teraz? Mozno im je policia v patach, ale oni mozu byt v patach nam. Prave teraz!“
„Preco takto hovoris? Kaspars je predsa vo vazeni a jeho ludia nam nic neurobia.“
„Nie, Ronalds, ide o to, ze sme mali stastie. Nie raz a nebolo ho malo. Mozno sme si ho uz vsetko vycerpali.“
„I tak by som nechcel byt v ich kozi po dnesku. Ozbrojeny prepad tu v Lotyssku? Uz budu na vsetkych stranach dennikov. Alebo ty si myslis, ze pojdu po nas? Len by sa prezradili. Ci nas unesu, alebo ktovie, co nam urobia, len by to im pritazilo. “
„Nepaci sa mi, ako hovoris.“
„Musime ratat so vsetkym moznym.“
„Ale nerada to pocuvam.“
„Vies, vsetko sme zvladli, lebo sme spolupracovali. Ked islo o film, islo skor o moju bezpecnost a ty si to vyriesila ako bohyna. Teraz uz film nechaj filmom. Ten uz len rozduchal to vsetko, co sa zacalo ked si spoznala Kasparsa.“
Zhacila sa.
„Nechces mi to teraz vycitat, ze nie?! Ze som to zacala ja.“
„Zacal to Kaspars, to je jasne. Skor ci neskor, dojde na psa mraz. Predsa srdcu nevyhovies.“
Vzdychla si. „Vlastne mas pravdu, cele som to zacala ja.“
„To si nepripustaj. Predsa si chcela pokojny zivot a on sa zacal divne spravat, a tak si chcela vediet preco. Ved vo vztahu by sme si mali byt otvoreni.“ Trochu som zaparal.
Bola ticho.
Nevedel som, co teraz.
Pritiahol som sa k nej a nesmelo ju objal.
Nebranila sa, ani mi nevylepila.
„Bude dobre, Ema. Uz sa tesim, kedy ta znova uvidim taku blaznivu, ako som ta videl v Rige.“

	Rano ma budi Ema plna energie.
„Vstavaj, Ronalds! Nechces pomoct chlapom s kosenim?“
„Ty cudo. Nechaj ma spat predsa, neblazni!“
Ale napokon vyhrala. Rukami vosla pod paplon a zacala ma steklit po bosych nohach. Jej hebkymi, ale studenymi rukami.
„Vysla si z mraznicky, Pierko?“
„Vonku fuka, akoby niekoho obesili.“
„A mam ist kosit? Vsetko nakosene mi odfukne.“
„Vymyslas.“

	Napokon som predsa len vstal a neochotne som pristal i na jej dalsiu poziadavku, aby som zasiel s nou do najblizsich potravin. Boli to malicke potraviny, samoobsluha. Bezne sem chodil i Majo a vsetci vedeli o nom. A to, ze vcera je naozaj vcera som sa mohol presvedcit na vlastne oci i usi. Ema bola zase blazniva. Celu cestu cosi tarala a nechodila, ona priam skakala vedla mna. Zase bola neposedna a stale zaparala. Dnes som ale vstal hore zadnou castou mojho tela, tak som jej narazky bral s nadhladom. Vosli sme do potravin. A hned ju tetka za pultom napomenula:
„Slecna, kosik!“
„Vari hryziem?“
Vzal som teda kosik ja. Pritom som tej tetke ukazal gesto, co malo v preklade znamenat, ze tej mojej spolocnicke trosku sibka a ja o tom cosi uz viem. Chapavo prikyvla. Ema vzala len to najnutnejsie, chlieb, maslo, vajicka, mlieko, jacmenne krupy a potom tam dala este nieco, co som nestihol ani zaregistrovat, lebo uz bola pri pokladni a cakala, kym vylozim tovar. Zaplatili sme a odisli. Cely den bol potom celkom fajn. Stravili sme ho prevazne pracou. Neviem, co tak Emu pochytilo hned rano. Ja som trochu pomohol Zemgusovi s kosbou. Mairolds a Kristers pracovali s drevom. Boli ale prilis tajnostkarski, nechceli mi nic povedat, co to majstruju. Kym sme pokosili, tak uz bol obed. Ema ako prava gazdinka uvarila jedlo zvane buksti?biezputra, jednoduche jedlo, je to zemiakova zeleninova krupicova kasa so zemiakmi a krupami. U Mairoldsa nasla slaninu a cibulu, tak sa rozhodla, ze toto jedlo sa priam pyta na tieto prisady. Z cibule a ktovie z coho este urobila skvelu omacku, len skoda, ze jej nebolo viac, vazne bola super. Ked sme prisli vsetci uveliceni a uvideli poriadok v kuchyni, uz nalozene jedlo do tanierov, nechceli sme verit, ze to stihla. Je to naozaj zlaticko.
„Mairolds, jedna vec mi stale vrta v hlave. Preco sli jeho ludia do Parad?ze? Predsa to tam kazdy pozna.“
„Ide asi o to, ze to kupil novy majitel a ten si neviedol dobre uctovnictvo. Tak to chceli vyuzit.“
„To mali potom neporiadok v slipoch?“ zamiesal sa do rozhovoru Zemgus.
„V com?“
„Hm... teda v spisoch, chcem povedat.“
„Vsetky financne transakcie sa musia spisat. Je to strasne pracne a nie kazdemu sa to chce. To je asi ten pripad.“
Hral sa so slamkou v pohari s ladovym cajom podla Emy. Miesal si v nom kocky ladu a citronovu stavu.
„Ale potom preco isli na nas so zbranami a to tam tak znicili?“
„Su to trasoritky. Konaju strasne pudovo a nerozmyslaju. I moj podnik znicili, zapalil mi ho, svine. Lenze ja som zistil, ako im prejst cez rozum. A nie je to nijak extra narocne.“
Eme sa rozjasnili oci. Jej nevinna anjelska tvaricka rozkvitla do jemneho zvodneho usmevu.
„Tak ako na nich?“ opytala sa.
„Maju IQ sumiacej travy. Uplne bude stacit, ak pojdete normalne domov a policia sa o nich postara. Nelamte si s nimi hlavu. Staci im len naznacit, ze po nich ide policia a zdupkaju prec.“
„To nemozes mysliet vazne?!“
„Nic nebolo jednoduchsie. Mne este dlhuju vyse sto tisic a vybavili sme si na sude splatkovy kalendar.“

	To sme nevydrzali. Mysleli sme si, ze sme sa dostali pod palbu mafie, alebo organizovaneho zlocinu a my sme naozaj len narazili na amaterov. Takze som mal pravdu.
„Ale vsak tie zbrane... “
„No hlupakovi daj zbran. Ale ak im uniknete, tak ste na tom velmi dobre. Pokojne vas oboch mozem odviest priamo pred policajnu stanicu. Budete mat konecne pokoj.“
Potesil som sa.
„Este sa rozlucim s Belaskom.“

	Eme sa zapacil Majov kon Belasok, on je povodne jeho zeny, preto to meno. Mairolds ma totiz svojho Diabla, o ktorom hovori len v superlativoch. A naozaj, je to rychly, dravy a velmi dobre stavany kon. Eme sa vsak paci skor neznejsi Belasok. Vecer jej Majo umoznil trochu zaklusat s nim. Ja som sa dival z okna, male cervene srdiecka mi trcali z usi, ked tu ma prekvapil mudrc Kristers.
„Co tu spehujes?“
„A vy sa divite? Pozrite na to.“
Ema sa ladne niesla na Belaskovi a mal som pocit, akoby sa narodila v sedle. Jej blond, az strieborne vlasy jej viali vo vetre a vsade navokol usmevom rozosievala okolo seba anjelsku auru.
„Ked nieco hladas, najdes vacsinou zvysene ceny. Ale ak to mas pred ocami, tak ich nezatvaraj.“
„Myslite, ze by som jej mal... “
„No to iste. Pozri na nu. Je fakt krasna. Vybral si si dobre.“
„To tak pozor. Len som za nou siel do hlavneho mesta, aby sme doriesili nejake veci.“
„Tak chod za nou znova. Ona to potrebuje.“
„Ste znalec.“
„Mat tak dvadsat rokov menej a je moja, to si pis, kamarat.“
„Tak zo zase nie!“

	Bol som z nej vazne prec. Uplne som stratil hlavu a moje myslienky zacali bludit v fantastickych predstavach. I teraz by som ju rad videl znova klusat na Belaskovi, ked tu sme poculi, ako prichadza nejake auto. 
„Prisla mi trava.“ vybehol von Mairolds. Trava? To znelo dvojzmyselne. Ale ved si tu moze vypestovat svoju vlastnu a krasnu a on si ju tu necha vozit. To auto bola biela dodavka na boku s logom firmy. Zabrzdilo a ozval sa rachot. Cosi z nej vypadlo. 
Sofer vystupil. „Nech to porazi!“ nadaval, len co vystupil z auta. Rolky s travou boli dlhsie, ako jeho nakladny priestor, preto mal otvorene dvere, a tak s jednym balom travy mu vypadla aj nejaka skatula pre ineho zakaznika. 
„Je tam kompletny set pre maliarov. Este dobre, ze nepadla tato,“ ukazal na mensiu, „v tej su dlazdice. Neviem, co by som povedal zakaznikovi, keby sa nahodou rozbili.“

	Chlapik odisiel s dodavkou. Zrejme mu uz padla. Bolo pat hodin vecer. Znova sme opekali. Spolu s Mairoldsom sme si pri ohni zaspievali ludovky a ako pridavok nejake uz nesmrtelne hity mojho detstva, ktore naspieval pred tolkymi rokmi. 
„Takychto dni mohlo byt viac.“ nadhodila Ema, ked sme znovu ostali sami. Chcelo sa mi spat, ale chcel som ostat hore iba kvoli Eme.
„To urcite. Mairolds si tu zije velmi dobre.“
„Mimo mesto je ten zivot urcite krajsi.“
„Co tam po blizkosti k skole, zamestnaniu, ked tu zijes v lone prirody a mas tu pokoj? No ty nevyzeras zrovna nadsene, co ti je?“
„Prirodu nemam celkom v laske po tom mojom neplanovanom vylete.“ Vysvetlil som Eme, co sa to stalo. Pochopila.
„Ale teraz ta predsa neposielam nikam.“
„Tak mam prirodu celkom rad.“ narazam na svoj orientacny zmysel, ktory mi bezne nepomaha.

	Chvilu sme len sedeli pri ohni. Zase som sa na nu dival. Praktizovala uranoskopiu. Vo vrecku som mal pierko. Rano pri vstavani mi vypadlo z vankusa. Bolo celkom velke, porovnatelne s tymi modrymi, ktore nosi.
„Aha, Velky voz.“
„A vidis tamtu hviezdu? Najvrchnejsiu, co tvori rucku?“
„No, co s nou?“
„Pozri sa lepsie.“
Isla si oci vyocit, no na nic neprisla. Medzitym som ju uz steklil.
„Jaj, co robis?“ prelakla sa.
„Len ta steklim.“
„Uf, ja myslela, ze nejaky potkan mi tu chodi, nerob mi to.“ usmiala sa. Slabnuci ohen ozaroval jej krasnu tvaricku, ktoru znovu s usmevom obratila k hviezdam. Vzal som pierko a jemnucko som ju znova steklil po lici. Nenamietala.
„No co je s tou hviezdou? Nic tam nevidim.“
„Arabi ju vyuzivali na skusku ostrosti zraku.“
Vycitavo na mna pozrela: „A to je na nej napisane, alebo co?“
„Nie, oni su pri sebe dva, ak si vsimnes.“
Znova tam hladela. Vobec jej nevadilo, ze som ju stale jemne steklil.
„No, tak som potom slepa, ja to nevidim.“
„Ani ja nie.“
„Co myslis, ako su od nas vzdialene hviezdy?“
„Na miliony svetelnych rokov.“
„To si ani neviem predstavit.“
„Astronomicke jednotky idu len tazko predstavit.“ nadhodil som.
„Vedel by si tak povedat, kolko je od nas slnko vzdialene?“
„Je to 130 milionov kilometrov, jedna astronomicka jednotka. Astronom by ti povedal, ze ak by cez den slnko naraz zhaslo, tak my by sme ho videli a citili este osem minut.“
„Osem svetelnych minut?“
Usmial som sa: „Presne tak.“
„Si astronom?“
„Mam rad fyziku. Kedysi som sa nim chcel stat. Aspon amaterskym pozorovatelom nocnej oblohy.“
Usmiala sa: „Pekna predstava. Vies, ze mnoho teliesok vo vesmire nesie meno po takychto pozorovateloch?“
„Ano, to viem. Ale ak by som tam hore nieco objavil, urcite by som to pomenoval po tebe.“
Zapyrila sa a pozrela mi do oci. Vedel som, ze som ju trafil Amorovym sipom: „Vazne?“
„Urcite. Dival by som sa tam kazdy vecer, ktory nebudeme spolu.“
Zasmiala sa: „Ty si tuto. Hovoris, akoby sme spolu chodili.“ 

	Nedbal som. Dalej som ju hladil pierkom a po dlhsej chvile ticha som zistil, ze spi. Uz som chcel to ticho prerusit dalsimi odami na jej osobu, i ked som mal mensiu basnicku chvilku. Napokon som ju vsak len opatrne vzal na ruky a odniesol do postele. Prikryl som ju. Cez okno na nu priamo svietil Mesiac. Moje sladke Pierko. Vysiel som von. Spat sa mi nechcelo. Temer okamzite, co som si zasadol na povodne miesto, mi prislo akosi nevolno. Citil som na hrudi nejaky tlak, ako pri potapani coraz hlbsie a hlbsie. Akoby som mal na sebe kamen, tlaciaci na hrudnu kost. Pozoroval som posledne iskricky dohasinajuceho ohna. Uz som ho nepotreboval. Zima nebola a Mesiac bol v splne. Bol som nuteny upenlivo premyslat. Je toto uz koniec? Pojdeme na policajnu stanicu, zazalujeme ich, poukazeme na fotky a bude? Znie to tak lakavo a vyzera to byt tak blizko, ze tomu sam neverim. Cakam stale nieco komplikovane. Akoby som tieto riadky pisal mikroceruzkou s poslednou tuhou a som nuteny pisat kolmo. Mam zly pocit. Este sa nieco zomelie. Teraz musim ochranit Emu stoj co stoj. Pojde do tuheho. 

	Ale napokon ten pocit ustal a viac som sa tomu nevenoval. Zrazu som bol som unaveny, ale celkovo spokojny. Ukazalo sa, ze ti vsetci mechanici okolo Kasparsa su iba viac inteligentne opice, prekabatit ich teda nebude problem. Ale prilis som si ten den nad tym hlavu nelamal. Pracoval som temer cely den a pripadalo mi to celkom prirodzene. Celkom ma to bavilo. Neriesil som ziadne kazdodenne malickosti, ktore cloveku bezne skomplikuju zivot. Najlepsie je to neriesit. Uzil som si klusajucu Emu, celkom som sa prichytil, ako sa neviem na nic ine sustredit iba na to dievca, ktore mi prehadzalo priority v zivote. Co ja viem, co ma bude cakat nabuduce. Ale uz sme velmi blizko. Je to nadejne.

16. kapitola

	Rano sme uz boli celkom culi. Mali sme na plane opustit Mairoldsovo hospodarstvo a vybrat sa jeho autom na policiu a potom s pokojom Anglicanov domov. To by vsak znamenalo, ze... certa... ze stratim Emu. Zmierim sa s tym? Po tych pataliach, co som si s nou prezil? Budem to schopny uniest? Avsak co, som chlap a chlapsky sa k tomu i postavim. Je sice pravda, ze zeny ako Emka nerastu na stromoch, ale ved nie je jedina, ani posledna. A ktohovie, mozno ku mne vobec nic neciti. Nech si to kladiem ako chcem, stale by som radsej bol pri jej boku.

	Bola znova blazniva. Stale zartovala a smiala sa. Uz sme ale potrebovali vypadnut. Neslo tak celkom o to, zeby sme nejako chceli, tento vidiecky zivot zachutil nam obom, avsak boli sme stale v tom istom. Pravda, Mairold z povaly nieco vytiahol, ale boli skor nejake veci na zimu. Zisli sa hlavne pri robote vonku, pretoze stale fukalo a pocitovo bolo zima. Eme to vsak nevadilo. Ona si moze dat na seba obycajne vrece, plus by si este zo seba minimalne desat raz vystrelila a stale by jej to svedcalo. Mala na sebe Mairoldsovu kockovanu koselu z detstva a mna pri pohlade na jej poprsie priam mrazilo a tak som sa tam radsej nedival.
„Jezkove oci, Majo, to tam nemas nieco menej vyzyvave?“
„Robis si zo mna kona? Toto som nosil, ked som mal asi trinast.“
„Ale mne je to male a Ronalds na mna podozrivo hladi.“
Menil som farby ako semafor.
„Aha.“
Vsetko bolo samozrejme myslene pre odlahcenie situacie. Nakoniec jej vybral akesi hnedozelene tricko.
„Lepsie Rony?“ Citil som sa trapne. Ale ona sa iba smiala. Ako vzdy. A neprestala podpichovat. Stale zaparala a tarala. Ako zena. Vyspal som sa znova zle. Jednak sa mi znova vratil ten tlak na hrudi a jednak nie som zvyknuty spat na tychto drevenych posteliach a citim sa ako fakir. Vsetko ma na tych posteliach picha. Tak som ju znova nebral vazne. Nemam rad veci nedokoncene a ta vec s Kasparsom sa musi raz a navzdy uzavriet.

	„Co sa tvaris ako puding?“
„Daj mi pokoj.“
„Snad ti neuleteli vcely?“
Uz som sa zacal i potit. Akosi mi nebolo dobre. Zacal som mat zavrate. Ema si to vsimla.
„Fiha, potis sa ako prostitutka v kostole. Si v poriadku?“
Pozrel som na nu krivym okom a zaporne zakyval hlavou. Tie jej prirovnania!
„Nechces vodu alebo nieco?“
„Stacil by horcik.“
„Rozpustny? Taky mam.“
Nestihol ho priniest a zrazu v dialke som pocul akesi zvuky.
„Poculi ste to?“
„Co?“ opytala sa Ema.
„Znelo to ako auto.“
Podivali sme sa z okna. Z tej vysky sa mi zakrutila hlava a tak som sa drzal parapety.

	Dve auta prisli na prijazdovu cestu a vystupili z neho styria chlapi. V rukach mali automaticke zbrane a zdalo sa, ze na caj nejdu.
„Problem, problem!“
Rozbehol som sa za Mairoldsom dole. Ema za mnou.
„Co sa dopekla deje?“
Spustili palbu.
Prikrcili sme sa.
„Nasli ma.“
„Pekla.“
Ema sa znova zasekla.
„Hej! Tu v podlahe mam tajnu miestnost. Podme tu!“, krical Mairolds na nas za zvuku ohlusujucej a neprestavajucej palby. A naozaj. Rychlo odtiahol koberec a nasiel tam zelezne padajuce dvere. Tie by neprerazili.
„Bol to sklad, ale ten nevyuzivam roky. Je tu iba jedlo v konzervach, telefon tu ma slaby, ale dostacujuci signal a... “
„Co si vojak?“
„Z cias, kedy som sa ich bal.“
„Teraz sa vraj nebojis.“
„To na mna nepalili zo samopalov!“
„Sem pod, Ema, do toho ukrytu!“ kricim na Emu.
Divala sa na mna znovu tym sklenym pohladom.
„Nie, Ema, prosim, nie!“
A zase! Rychlo sa otocila a zacala bezat k zadnemu vychodu. Jeho drevenica ma dvoje dveri. Dalsie opatrenie proti Kasparsovi. Nahlivo ich otvorila a rozutekala sa smerom do lesa!
Mairolds dobre ze nespadol do svojho ukrytu.
„Nemozes ju nechat v lese. Oni ju tam najdu!“
„Ja viem, schovaj sa len ty, dam na ukryt koberec.“
„Daj si na seba pozor!“

	Posluchol, siel dole, zamkol sa dnu a ja som nohou narychlo zastrcil koberec naspat, ako bol. A ideme za Emou! No teraz zase takto reagovala! Tie zbrane ju uplne dokazu rozhodit tak, ze robi uplne naopak veci, ako jej clovek povie. A tak som musel za nou, uz som nepocul ziadnu strelbu, proste som zacal sprintovat za nou, kym mi zmizne z dohladu. Bola strasne rychla. Musel som pouzit fakt co mozno najviac sil, aby som ju dobehol. A to mi bolo este tak hrozne.
„Stoj, Pierko!“

	Nedbala, iba bezala. Este sa mi zdalo, ze som pomaly ako slimak a ona ide stale rychlejsie. No nevzdaval som to. Lotyssko je ploche, ale je potrebne, aby ste si v lese dali pozor na konare pod nohami. Obratne som ich preskakoval. Najhorsie na tom bolo, ze Ema kvoli tym konarom menila smer behu a tak som sa tak zamotal, ze som vobec nemal sajnu, kde sme. Dychal som ako kon na dostihoch. No konecne. I Ema ma svoje limity a zacala kluckovat, ale hlavne, spomalovat. Uz som ju mal na dosah.
„Stoj, moja!“
Stale bezala.
Nadychol som sa na posledny velky sprint a uz som bol tesne za nou, uz som sa nacahoval rukou na jej vejuce tricko. Sustredil som sa iba na to, ze ju zachytim. Okamih... Ah! Ozvalo sa zaprastanie a uz som nosom ryl zem a nohu som mal vytknutu. Zarycal som ako los, ked mu iny los kradne partnerku na parenie a uz som sa nepostavil.

	Mozno silny zvuk mojich hlasiviek, mozno pad, prinutil Emu zastavit. Otocila sa. Rychlo sa z toho spamatala a zase hnusne zahresila. „Nehovor mi, ze som sa zase zasekla. Dycham ako kacica s tuberkulozou.“
„No tipuj.“
A bezmocne som si sadol do travy.
„Co sa stalo?“
„Spadol som pri snahe ta znovu ozivit, moja.“
„Vies, kde sme?“
Bol som unaveny, doniceny, spoteny a zadychany. A mierne nasrdeny. „Neviem. Ja uz neviem nic.“
„Prepac. Zase som to pohnojila.“
„To si pis. Budeme tu zrat sisky a travu.“ snazil som sa odlahcit situaciu.

	Ema pochopila, ze za to nesie vinu ona. Nechala ma, nech sa trochu upokojim. Ja som hned, len co som to vyslovil, hned pochopil, ze certit sa teraz nema vyznam. Vstal som. Tazko sa mi chodilo, velmi tazko. Ledva som na tu pravacku stupil.
„Tak nic, Ema, co sa stalo, stalo sa. Teraz sa musime znovu dostat z toho lesa, lebo ma z neho porazi. Neznasam les, odkedy ma nahanal v nom ten falosny Adam.“
„Ved mas donicenu nohu.“
„To nic nie je. Pretrpim to.“

	A tak sme sli. Ja vpredu a Ema za mnou. Spoteny som bol ako krava a noha pri kazdom dotyku so zemskym povrchom bolela horsie ako krava. Nedbal som ani na Emu, mala dost nevhodnu obuv a dost ma nastvala dnes. A ona vlastne za to ani nemoze. To ta jej zvlastna diagnoza. Vobec som tomu nechapal. Stale sa chova podivne, ked je v blizkosti zbran. Minule na tej streche som ju musel drzat ako kliesta a dnes si znovu zmyslela, ze proste jednoducho utecie. A to ma dost nastvalo, nechcel som ju tam nechat, no musel som ist za nou a este som sa temer dochramal. Mairolds sa dufam schoval do svojho tajneho ukrytu. Auto mu uplne rozstrielali, ale mozno by sa dalo s nim dostat do mesta. Nuz, ale teraz musime spat. Presli sme iba par stovak metrov, tak hadam sa vratime znova spat. Ale uz to zacina byt vazne.
„Ronalds?“
„Ano, Pierko?“
„Mozeme zastavit?“
„Preco?“
Uz sedela na trave a zobuvala si topanky. Zamrazilo ma. V tom amoku, ked bezala, uplne sa zasekla a proste iba bezala, nevnimajuc, ze si nici nohy v nevhodnej obuvi. Chodidla mala celkom cervene a z pocetnych ran krvacala. Uz nevladala vobec ist. Biele topanky s krvavymi flakmi uz obut nemoze.
„Paneboze, Ema!“
Rozplakala sa. „Pre tu svoju neschopnost celit svojej fobii sa este dokalicim!“

	No co mi ostalo urobit? Dvaja dokaliceni. Musel som to urobit. Preniest zodpovednost za seba. I tak bolo dnes horuco, vyzliekol som si tricko, pokusal ho roztrhat na nejake pasy, aby som jej to aspon ledabolo osetril. Prava noha este ako-tak vyzerala, ale prsty na lavej si to odniesli najviac. Nemal som poruke nic. Z tricka som len odtrhol mensie kusky a pokusal sa jej to ocistit. Az teraz to pocitila a od bolesti kricala. Na dezinfekciu som nemal nic, tak som jej to len obviazal. Tricko mi vyslo tak akurat, este mi nieco zvysilo, dal som si to do vrecka na nohaviciach. No bolo to dost krute. Ema stale plakala. Objal som ju.
„Dostaneme sa ku Majovi. Ten nam pomoze. Tam sa o teba dokonale postaram.“

	Upokojila sa. Sadol som si pred nu a povedal jej, aby sa ma chytila, ze ju zoberiem na „kona“, ked nemoze kracat. Usmiala sa a po troske trapenia sa predsa len chytila zozadu o moje pleca a vyrazili sme.
„Nie som tazka?“ stale sa jej triasol hlas.
„Nie.“ 
Tazka nebola a nohu som trochu rozchodil, ale bolo to uplne trapenie.

	Kracal som po riedkom lese. Nie je predsa mozne, aby som sa nevratil na miesto, odkial sme vysli s Emou, ked sa vyberiem spat. Isli sme ticho. Po asi dvesto metroch som vsak zacal zavijat kazdym krokom. Ema ticho plakala. Vyvrtnuty mozno ten clenok nebol, ale bolel neskutocne. Ema mlcala, len zriedkakedy som ju pocul jemne vzdychat, nohy zacali boliet asi uz vyraznejsie. Moje ma vobec nenesu, ale nejako som to tiez predychal a prezil asi najvacsie muky v zivote. Ako na krizovej ceste. Napokon som Emu doniesol az pred Mairoldsovo hospodarstvo. Teda aspon to, co z neho ostalo. Ponicili tu vela veci. Auto bolo znicene, ale mozno by sme nastartovali. Mairolds nas uz cakal.
„Tak co?“
„Potrebujeme rychlo lekarnicku.“
Emu som zosadil na pripravenu stolicku na priedomi a Majo sa objavil s lekarnickou. Tak som zacal Emu osetrovat. Najprv som dal dole provizorne obvazy a ked som jej to zacal dezinfikovat, tak krikom by dokazala odplasit vsetky vtaky v okruhu piatich kilometrov. 
„Ako to, ze odisli?“
„Vy ste usli a ja som sa schoval. Len mi tu nechali zopar pozdravov a usli. Ale daleko neusli. V meste ich zhabu policajti. Videl som ich, ako ich zacali prenasledovat.“
„Konecne pozitivna sprava.“
„Ale ja si to vyprosim. Jeden idiot tu nechal zbran, tipujem, ze jeho odtlackov je tam plno, tak to vyuzijem na dalsi sud, zaplatia mi to. Aj som pofotil skody. Vsetko mi zaplatia.“
„To sme ako dlho sli?“
„Dobrych dvadsat minut, mozno viac.“
„Da sa nastartovat auto?“
„Da, ale je vazne poskodene. Do mesta hadam dojde.“
„To nevadi. Toto nebudem ani ja tolerovat. Uz nikdy viac. Ideme na policiu, len co dokoncim sanitarske prace.“ usmial som sa na Emku. Uz i ona sa zvladla usmiat. Nieco medzi nami preskocilo.

	Netrvalo dlho a Ema bola osetrena. Chodit mohla iba s bolestami. Vzal som ju na ruky a preniesol som ju do auta. Takymto rozstrielanym autom sme vsetci traja vosli do mesta, zasli sme na policiu. Kazdy na mna hladel ako na idiota, ked som Emu niesol na rukach. Akysi dostojnik ma, neviem odkial, spoznal a hned prikazal podriadenym, aby nas zaviedli do kancelarie sefa, na ktoreho som hned vybafol, nech ich konecne dostanu.
„Analyzou fotiek sme zistili pritomnost devatnastich osob, styroch sme mali uz vcera, ale len pred minutou som dostal avizo, ze po utoku na vas sme konecne ostatnych chytili.“
„Takze je konecne po vsetkom?“
„Zda sa, ze ano. Vsetci su uz v cele a zajtra ich caka sud.“
Ema si vydychla snad este viac, ako ked som odkladal lieciva. Mairolds hned priam do ruky natiskal fotoaparat sefovi policie.
„Toto mi urobili dnes na mojej farme.“
So zaujmom si preklikaval fotky v pamati.
„Nebojte sa, vsetko sa uhradi. Hadam ste poisteny.“
„Samozrejme.“

	Doriesili sme uz len malickosti a potom som Maja navigoval. Chcel som konecne domov.
„Dnes to bolo huste.“
„Hustejsie, nez by sa dalo ocakavat.“
„Ste obaja zniceni, tak sa dajte dokopy, vy holubky.“
„Vdaka Majo, za vsetko, co si pre nas urobil, sme ti zaviazani.“
Rozlucili sme sa a potom sme sa zvysok dna iba osetrovali a oddychovali.

17. kapitola

	Vecer sa Ema v kuchyni pri stole hrala s tou malou kamerou, ked som ju vyrusil.
„Pierko?“
„Ano?“
„Co mas v plane robit teraz?“
Umlcala sa. Zrejme tuho premyslala. Sadol som si.
„Po tom vsetkom, co sme spolu zazili to je tazko povedat.“
Otocil som sa ku nej. Chcel som sa teraz divat do jej oci, ale snazil som sa, aby si nevsimla trciace cervene srdiecka z mojich usi.
„V Rige som sa bola len schovat a brigadu som si ani nehladala. Byvala som v malom jednoizbovom byte a mala som obavy, co sa udeje, ked sa vratim do Daugavpilsu. Udiali sa divoke veci, mala som pocit, ze to neprezijeme, ale zvladli sme to. A teraz som nejaka cudna ja. Neviem, co teraz.“
„Ako to? Leto je stale este v rozpuku a do skoly predsa ides az koncom septembra. Tak co riesis?“
Zrejme som narazil na akusi palcivu temu.
„Vies, Ronalds, akosi sme si prirastli k srdcu.“
Skontroloval som si tep.
„Ja viem. Ale neviem, co na to povedat.“
Tvarili sme sa ako mladi na prvom rande. Hanblivo a previnilo.
„Nie, ide o ine. Ja by som chcela najst pomoc.“
„Ved na to tu mas mna.“
Usmiala sa.
„Myslim odbornu pomoc.“
Chapavo som prikyvol.
„Tato skusenost mi len ukazala, ako som na tom, vies. Mozno sa uz v zivote so zbranami nestretnem tak ako teraz, ale mam dojem, ze sa ta fobia moze rozvinut. Bojim sa takmer vsetkeho teraz. Napriklad i burky. Ked to poriadne tresne, tak ma premkne podobny strach. A nechcem, aby to bolo vzdy so mnou horsie a horsie.“
„Ja viem. Rob, co uznas za vhodne.“

	Zrazu sa postavila a znova zacala zvesela: „Viem, ze ti budem neskutocne chybat.“ a zapozovala ako modelka.
„Daj pozor, aby som ta nezjedol.“
Nedbala. 
„A co budes robit ty? Znova spehovat ludi?“
„Znova sa dam na zamocnika,“ ukazal som jej klucik. „isto lepsie ako drotom do oka,“ povedal som to tak vyznamne, ako by som jej oznamil, ze som pristal na Mesiaci.
„To urcite. To by som nechcela.“
„Uz mas dost tym, ze chodis ako Doktor House.“
„Je to uz v poriadku. Osetril si ma vazne profesionalne.“ Zase zapara.
„Predsa tu nechces ostat sam medzi styrmi stenami, rozvaleny na gauci a napchavajuc sa vysokokalorickymi jedlami, pozerajuc na televizor, kde nic aj tak nedavaju.“
„Ja som pri televizore vyrastal.“
„Mali by sme niekde vyrazit.“
„Obaja marodujeme. Sme radi, ze po tom vsetkom zijeme.“
Ema nie. Pojasena.
„Dufam, ze ma este odvezies na vlakovu.“ 
Vstala.
Posmutnel som.
„Nehraj to na mna!“
Neprestane.
„Ty si robis zabavu, ale vazne mi budes chybat.“ 
Uz som to nevydrzal. Musel som s tym von. Zvaznela. Znova iba na chvilku. 
Nahla sa ku mne: „A to si pis, ze i ty mne budes chybat. Ale vsak nejdem kamsi do neznama.“
„Ja viem. Ale ja ta potrebujem tu.“
Pochopila a znova to medzi nami zaihralo.
„Po tom, co som stratil pamat si ty to najkrajsie a najmilsie, co mi skrizilo cestu. Nieco k tebe citim... “

	Necakala ani minutu. Uskrnula sa. Akokolvek za zatvari, som z nej celkom prec! Umlcala ma asi tym najprijatelnejsim sposobom, ktory sa mi velmi pacil a vzrusoval ma. 
„Ja viem, co.“ 
Jemne ma postavila. Stal som pred nou, ked tu ma znenazdajky chytila za golier a zacala ma bozkavat! Myslel som si, ze si robi zarty, ale uz som sa ani ja neubranil citom a boli to krasne minuty plne vasnivych bozkov a neznych dotykov. Dotykam sa neba? Uz som bol trafeny Amorovym sipom. Nemal som ine vychodisko, iba sa odpratat na stol a pokracovali sme vo vasni dalej na stole! Uf! Co ju to napadlo? Ema vobec nie je hanblive a sladucke dievcatko z filmov, nech vyzera ako chce. Ked nieco citi, nieco si mysli, nedusi to v sebe. Je priama. V kazdom smere. Jej snad dvorenie velmi nedvori. Dnes akoby nemala cas. Vrhla sa na mna a hned sme splynuli v jedno telo a jednu dusu. Bozkavali sme sa vasnivo, stale viac a viac. Ema by snad nikdy nebola skoncila. Bola coraz rozpalenejsia. Ako uhlie v peci. Ihned mi davala dole koselu. Nedokazem pochopit, odkial ma tolko sily. Ja som sa k rozopinaniu jej bluzky nedostal. Vypomstili sa mi tieto moje slova. Nevravim, ze som si to neuzival, ale s bolestivou grimasou som vystrel ruky k jej ramenam. Ema na mna pozrela a chutne, nevinne sa usmiala. Moja neprirodzena poloha na stole a aj jej nezanedbatelna tiaz sposobili, ze som sa takmer ani nepohol, len sklzol po stole dole na zem a uz ani nevstal. Bolel ma tak chrbat, ako po pade z lesenia asi tak z dvoch metrov. Podala mi ruku a skusala ma zodvihnut, co sa ale nepodarilo. Napokon mi aspon prisunula stolicku, na ktoru som sa vyskriabal a drziac si chrbat, stale zasiahnuty Amorovym sipom, som na nu pozeral. Jednou rukou som sa opieral o operadlo, druhou som si podopieral chrbat. Ema mala rozstrapatene vlasy, no i tak bola neodolatelna. Maly pramienok bielivych vlasov jej stale padal do tvare.
„To bolo co?!“
„To je cosi ako to, co si mi chcel povedat?“
„Ema, ty si vazne sibnuta.“
„Povedz, ze sa ti to nepacilo.“
„To sa mi teda pacilo. Ale odkial sa v tebe berie tolko vasne?“
„Myslis, ze pri tvojom sexepile sa to da vydrzat?“
To si vazne robi... !
„Vidis, keby si ma takto nedobila, mohli sme pokracovat.“

	A bolo po romantike. Odkotulali sme sa do obyvacky. Ema si ma znovu posadila na gauc, ale teraz ma uz nijako neprekvapila dalsim utokom sprava. Usmiala sa, odhrnula si vlasy z tvare, posadila sa ku mne zozadu a zacala s masazou. Lenze clovek si nie je pri Eme nicim isty. Scasti masirovala, scasti zacala skrabat, scasti dobre, ze mi az pastou neprerazila chrbat.
„Sibe ti? Uz som dostatocne rozbity.“
„Nepamatas? Ano, sibe mi.“ 
Chvilami masirovala a znova tarala. Bolelo ma vsetko. Okrem nohy teraz mi dobila chrbat a este chce, aby som ju odviezol na vlakovu. Po tomto? Sialena. Ja som z nej celkom paf a nevyznam sa v nej. Takuto vasnivu som ju jakziv nezazil. Bolest chrbta mi dorazala i na mozog. Pokracovala v masazi a cosi kvakala. Smiala sa na vlastnych vtipoch. Ja som sa zmohol akurat tak na jednu vetu v tej bolestivej agonii, aby vypla ventilator a netarala do vetra. Vsetko ma bolelo, ale zaroven myslienka na toto blaznovstvo v kuchyni ma osviezovalo. Ale muselo to prist? A teraz, ked je na odchode? Ako na nu mam teraz zabudnut, ked na mna takto zautocila?
„Ema, vies, co si urobila?“
„Co take?“
„Teraz zostanes pri mne. Ty si snad myslis, ze po tom, co si urobila v kuchyni ta budem chciet pustit?“
Usmiala sa, ale nevidel som to. Dalej masirovala.
„Urobi ti to i ina.“
„Blazon. Si blazon. Uz ta nepocuvam.“ 
Robil som sa, ze si zapchavam usi.
„Vravela som, ze idem na liecenie.“
„Ale zase na druhy koniec republiky.“
„Ved nejdem donekonecna, ani dalej. Vsak si teraz zil bezo mna.“
„A boli to najhorsie momenty zivota.“
„Neprehanaj zase.“

	Snazila sa to odlahcit, ale ja som vedel, ze ked Emu teraz stratim, tak co potom? Zase ju budem hladat? Napokon, velmi nerad, nastartoval som jej Mercedes, ktory mi tu planuje nechat, lebo ona ho vraj nepotrebuje. Hovorim, ze je blazniva. Mozno si pon este pride. Ale este mi tu nechava spomienky na nu! Ci to robi schvalne, alebo nahodne, to fakt neviem, ale vychadza jej to, dostat ma od uzkych. Celu cestu tarala. No vydrzi to s nou clovek? Niekedy uz ale lezie pekne na nervy a nevsima si okolie, iba sa sustredi na vlastny slovny tok. A tak celu cestu som jej odpovedal dvojslovne – Ano, Nie – a naladu som mal pod psa. Na vlakovu stanicu to nemam daleko, ale to by trvalo, kym by sme sa s nasimi znicenymi nohami tam dokotulali. Sotva desat minut a uz som tazko vystupoval z auta. Ema je zahadna. Cely cas mala iba jeden kufor so sebou. Na zenu velmi malo. Este nieco na seba zdedila i po Mairoldsovi. Vosli sme dnu. Ema mala presne nastudovane odchody vlakov, prave sme prisli nieco vyse pat minut pred odchodom. Odprevadil som ju na nastupiste a tesne pred tym, ako nastupila, mi hovori:
„Ronalds, dakujem za vsetko, co si mi dal.“
„To skor musim podakovat ja. Urobila si toho tak vela.“
„Dost tych formalit.“ 
Pustila kufor a znova mi dala na lice jednu tepelne navadzanu strelu z jej pier.
„Ema, ty ma neustale vedies do pomykova, vies o tom?“
„Snad som ti nepoplietla hlavu.“
„Ako zena to vies najlepsie. A v tom najlepsom odchadzas.“
„Vratim sa, ty moj kocurik! Urcite pridem. Alebo prid ty s tym mojim dinosaurom. Podla toho, ako bude prebiehat moje liecenie.“
„Daj sa dokopy.“
„Dam, dam. Ahoj!“
Poslala mi vzdusny bozk.

	Mal som pocit, ze s nou odisla i velka cast mna. Vlak sa pomaly rozbiehal. Ema mi stale kyvala v okne a jej krasna tvaricka sa stale vzdalovala. Napokon, uz dost daleko, schovala sa do kupe.
A ja som ostal sam.
Znova.
Ako na potvoru, vecer a horuco ako v pekle, ale vo mne prsi. Asi som ju stratil. Po vsetkych tych pataliach. Je teda koniec. So zvesenou hlavou a krivou chodzou som sa stratil v stanici, dal si mineralku a nastupil do Eminho dinosaura - Mercedesa. 


18. kapitola

	Som sam. Uz vyse tyzden. Dal som sa dokopy. Poziadal som o novu pracu zamocnika a vyzera to celkom nadejne. Na pohovore mi vraveli, ze sa celkom hodim na tu pracu. Prisla nejaka firma a zaobera sa starozitnictvom. Ale pre istotu som si poziadal i o zamestnanie vo fabrike na automobily. No co mam robit? Prace dnes niet a ti, co ju maju, sa casto boja, ze ju stratia. Tak to byva vsade. Mne, obycajnemu clovekovi, co ostava? Vysokej skoly nemam a na pracu s vyssim zarobkom mozem zabudnut. Tak to je. Manualnej prace sa nebojim, iba ma skrie, ze to budu dni, kedy budem produktivny az-az. Od rana do vecera pri pase, na vyplatnej paske sotva seststo eur a pridem z prace zniceny ako po tripe v lese, ked ma nahanal falosny Adam. Len si na to spomeniem a uz si v duchu hovorim: Ronalds, fakt sa ti cely zivot neustale opakuje. Z toho mainstreamu mi asi slahne. Proste, neda sa len tak vystupit a robit si co chces. Tak kto tu hovori o slobode? No nic, nebudem zbytocne filozofovat, hoci by som sa rad rozhovoril o veciach, ktore ma v poslednych dnoch vytocili do nepricetnosti. Kto nema robotu ako ja a hlada si ju, tak mu prajem vela stastia. Najst si ju dnes je tazke.

	Tak som rozmyslal, sediac pri televizore. Davali same somariny, mal som pocit, ze cim ma clovek viac programov, tym viac prepina a nevie najst ten spravny program a vsade na neho utocia reklamy z kazdej strany. Ach, Ron, preco si taky pesimista? Preco ta tento svet nebavi? Casto sam sebe kladiem otazky, na ktore je iba jedina odpoved: EMA! To dievca, nech mi niekedy lezie na nervy svojimi recami, ale ked ju clovek trochu viac pozna a vie skrotit aspon na pat minut, tak vie byt nezna a cukrikova. Po tom vsetkom, co sme prezili, si proste odide. Ja som sice chlap, ale snad som ju tu mal drzat? Mozno si to iba namyslam, ze medzi nami presla iskra. Hoci s nou vasen tiez zatrepotala, ale ktohovie, co to sposobilo, ze to vyustilo do tej vasne na kuchynskom stole. Mal som uz i pochybnosti o jej cistote, priznam sa. Ja som sa nikdy sice tak vasnivo nebozkal s nikym, ale prislo mi, ze som totalny diletant. Jasne, chodila s Kasparsom, to viem, ale... ach, nech to bolo cokolvek, kaslat na to! Za tyzden mi ani raz nezavolala, ja som jej volal raz a ozval sa odkazovac. Mozno pri tej jej blaznivosti na mna celkom zabudla. Je to mozne. Ale kedy zabudnem ja? Mam znova skocit z mosta? Budem mat znova take stastie, alebo mi exploduje ta siva vec, ktoru mam v hlave?

	Zrazu niekto klope. Certa.
Idem k dveram. Otvorim ich: „Ano?“
V tom momente zaletela jedna vzduchom chladena priamo do nosa. Kto ma tu bije? Proste vo dverach som dostal ranu. Pripadalo mi to, ako by ma trafili dvere a nie ten neznamy. Ale hned v tom okamihu by mohli zo mna adrenalin pokojne tazit extremni sportovci, mal som ho na rozdavanie. Pokusil som sa tomu neznamemu vrazit, ale napokon to bola tak nepodarena rana, ze som ho ledva pohladil. Potom mi znova jednu taku prigniavil, ze som len letel vyse metra od neho a tresol hlavou o roh asi meter vysokej drevenej skrine s naradim v predsieni. Co tu tento Bangladesan chce? Sedel som na zemi a udivene som sledoval toho muza. Bol to vysoky, chudy, ciernovlasy kravatak. Vlasy nezakryvali jeho vysoke celo. Oci mal prekliato zelene, dlhy nos a male, hrube pery. Bol cely v obleku a na krku mu visela prekliato zelena kravata. Bangladesan to je, ale prekliato silny. Pekne som si udrel hlavu o roh skrinky. Zakrutila sa mi hlava, ale stale som bol pri vedomi. Hlava sa potom rozbehla na okruznu jazdu po predsieni a nechcela zastavit. Drzal som si ju v dlani, ale stale sa krutila a krutila. Nevladal som sa postavit. Zhlboka som zacal dychat, usta otvorene, aspon spolovice. Zacalo mi byt skutocne zle.

	Pribuchol dvere, podisiel ku mne, polozil zbran na stolik a klakol si. 
Tvaril sa falosne prekvapene: „Celkom pekny uder, to bolelo!“ a posmesky si suchal lice. Hned na to sa jeho tvar zmenila. 
„Ronalds, Ronalds. Nestastny clovek to je. Jeden velmi nestastny clovek. Hned ako sa mu stastena obrati celom, vzapati si to rozmysli, otoci sa chrbtom a este ho aj opluje!“
„Kto ste? Co tu robite?“
„Ty sa zmozes len na to?“ znela jeho odpoved. 
„Usiel som z basy. To preto som tu.“ 
Je to Kaspars! Zo soku ma zacalo boliet i brucho. Boze, ale ako!
„A co odo mna chces?“
Vitazoslavne prechadzal po predsieni. 
„Ja? Prisiel som si po pomstu a informacie.“
„Pomstu?“
„Tak je. Ta predsa chuti najlepsie. Nikto ti nekazal montovat sa do mojich obchodov, co ta bolo do toho, ake ksefty mam?“ 
Chcel som sa rozhovorit, ale napokon v poslednom moznom okamihu som sklapol usta. Neprezradim predsa, ze to chcela Ema. Este by jej snad ublizil! A vlastne... nevie to on uz nahodou?
„Jedine, zeby si bol niekto z policie, tajnej sluzby, zasranej mafie?! Vyklop to.“ 
Zacal byt nervozny. Akoby si myslel, ze ja som niekto nastrceny, aby som ho kontroloval, alebo konkuroval, alebo co?
„Som tajny.“
Zmlkol.
„KGB? Haritonovci, ruska mafia? Pardaugava?“
„Nepoviem.“
„Vies, ze ta budem bit dovtedy, kym to nevyklopis. A zacnem hned.“

	Zacal do mna trieskat, mlatit. Kazda rana bola silna a presne mierena. Inkasoval som rany vsade, do chrbta, do hlavy, do brucha. Vypluval som krv kazdou ranou, neviem uz, co mi vsetko robil, ale najhorsie boli kopance. Ohromnou silou vysavali so mna zivot a prestal az vtedy, ked som v nohe pocitil slabe chrapcanie. Kosti. Asi mi nejaku zlomil.
„Dost?“
Ledva som dychal. Toto nerozchodim. A tak som ho chcel mat z krku. Z poslednych sil som sa na neho nepekne pozrel. Bol som od krvi a spakruky som si utrel krv z pier hroziac mu: „Mna mozes... zmarnit, urob... urob co chces, ale oni ta i tak dostanu. Si pre nich nebezpecny, ked si... na slobode... vedia o tebe vsetko... budes sa musiet stale schovavat a nikde nebudes v bezpeci... to si zapamataj.“ 
Bolo super sledovat, ako sa meni v tvari, ako dostava zabrat psychicky. Este raz si celou silou posluzil na mne, ako odpoved na moje vymyslene slova. 
„Mala ryba.“ schuti si ulavil a siel prec. To sa mi pred ocami zahmlilo a mal som pocit, ze teraz uz zamdliem a koniec. Zabuchol dvere.

	Nemyslel som ani trochu na svoju zachranu. Bolo mi strasne a ledva som sa postavil. Ano, pravacku som mal znova pekne dochramanu, zlomenu urcite nie, lebo to by som neskutocne krical od bolesti, mozno iba trochu otriestenu. Za nim ist nemozem, iste je uz za horami, za dolami. Telefon som mal polozeny v obyvacke na stole. Takmer stvornozky som sa k nemu priplazil a vytocil Emu.
Nebrala to. Zase. Docerta, Ema, neblazni a zober to. Uz som od nervov chcel hodit telefon o stenu, ked sa ozvala.
„Ano?“ 
„Pierko?“
„Pri telefone. Ahoj Ronalds.“
„Pierko, si vo velkom nebezpecenstve.“
„Co sa deje?“
„Kaspars je volny.“
Ticho.
„Coze?“
„Usiel z vazenia.“
Zase jej zahresenie. „Co ti urobil?“
„Dobil ma jak psa. Ani som sa nemohol branit. Dam sa dokopy a ty ale musis daco urobit, utec, alebo nieco.“
„A co ty?“
„O mna sa neboj, on uz som mnou svojim sposobom hovoril. Nic som mu nepovedal, iba som ho naviedol na falosnu stopu.“
„Co si mu vravel?“
„Ze po nom ide mafia.“
„Hm, ani to si nemusel, on vie, ze to z mojej iniciativy siel sadnut.“
„Pekla.“
„On nevie, kde teraz momentalne byvam.“
„Bud opatrna, Pierko. A maj sa na pozore.“
„Dobre. Ale ty si zavolaj si pomoc, Ronalds!“
„Iste.“

	Teraz je Pierko v sakramentskom nebezpecenstve. A ja? Dobil ma ako dieta. Ani bit sa neviem! Co som ja za chlapa? Vstal som plny strachu a sebalutosti. Ta sa vsak za minutu zmenila na neskutocnu energiu. Zrazu ma uz nic nebolelo. Pomaly som hlavu otocil smerom k stoliku. Lezala tam Kasparsova zbran. Aha! Dalsi amater! Neopatrnost sa neodpusta. Skontroloval som zasobnik. Mal tam sedem nabojov. Stiahol som iba na poistku. Nedbal som na nikoho a na nic. Vlozil som ju do vrecka. 

	Vysiel som von. Ked si som ale vsimol, ze som vysiel len v ponozkach, zdupnel som. Na pate som sa otocil ako Michael Jackson a vosiel zase dnu. Tie osuchane si ale dat nemozem, vyzeraju, akoby som chodil po Sahare. Obul som sa a hor sa do dobrodruzstva. Natlacil som mu kaleraby, ze som tajny, tak ideme na to. A ziadne makke vyjadrenia! Zastavim ho sam! Posledny pohlad do bytu som venoval krvavym skvrnam na koberci. Este mi vyperie koberec!

19. kapitola

	Dal som sa dokopy. V nemocnici ma osetrili, nohu mam v poriadku, hoci pri kazdom kroku citim bolest. Je zima ako v Rusku a prsi. Mam na sebe dlhy kozeny kabat a predstavte si, mam este i klobuk a rukavice. Mam i slnecne okuliare, ale tie su mi teraz nanic. Strasne som zosurovel, odkedy ma dobil ten Bangladesan. Teraz tuzim po pomste ja osobne. A vyriadim si to s nim rucne - strucne. Bit sa predsa viem, len ma prekvapil. A tak som sa vybral do Rigy. Hadam tam budem skor ako on. Mozno uz Emu nasli. Nechcem si to pripustit. To nikdy.
Zrazu mi vibruje telefon vo vrecku.
„Prosim.“
„Kaspars.“
Temer som prehltol jazyk. Ale znova som sa zahral na noveho Ronaldsa: „Co chces, ty Bangladesan?“
„Davate si nejako nacas. Chcem cely vas gang rozprasit.“
„O to sa neboj, sme vsetci na ceste. Miesto, cas.“
„Stara priemyslova stvrt v Skujnieki v Rige.“
Hned som to povedal soferovi taxika. Nechcel som ist Emkinym mercedesom. Taxikar nadaval, ze menim ciel a vravel, ze urcite tam neprideme, lebo je tam rozbita cesta, ze pride iba po miesto, kde konci asfaltka. Dalej ide lesna cesta.
„V poriadku, dobre zaplatim vam nieco viac.“
Zamrmlal v kuronskom nareci a odviezol ma tam. 

	Je to stara priemyselna oblast juzne od Rigy. Zopar firiem tu este ostalo, ale bolo to tu strasne rozptylene, ziaden priemyselny park, kazdy si kopal na svojom piesocku a pomaly o sebe mozno ani nevedeli. Bolo trochu smutne sledovat opustene sklady. Este aj tu sa to vyludnuje. Ach, moj ty boze, potrebovali by sme tu nieco, co by konecne zastavilo ten odliv nasincov do zahranicia. Ved tu o par rokov nebude mat kto zit! Len co zastavil a povedal mi cenu, vypulil som na neho oci, akoby som prehltol prehanadlo. 
„To si robite zo mna... ?“
„Menili ste ciel a este sme najazdili pat kilometrov iba sem. Tak co sa cudujete? Vraveli ste, ze mi dobre zaplatite.“ zvysoval hlas.
„Vy nerozumiete vtipom, tu mate.“ 
Dal som mu tych patnast eur. 
„Uz som sa bal, ze mate nieco docinenia s... “
„S kym, s cim?“
„No ja neviem, viete, v tychto oblastiach sa potuluju vselijaki, nechcem povedat, ze vy medzi ne patrite, nepoznam vas, ale iba hovorim, ze by ste si mali dat pozor.“
Trochu stracal pevnu podu pod nohami.
„Tak mi na rovinu povedzte: Vyzeram ako zlocinec?“
„Nie, n... nie, vobec nie.“
„Nie, ale vazne. Budte uprimny.“
Sklesol a najskor nechcel odpovedat a trosku som na odpoved cakal: „Popravde ano. Takto nahodeni su vacsinou vysoko postaveni ludia, a je jedno, ako sa dostali k peniazom. A to, ze ste tak dobity... “ uz to hovoril s peknou davkou strachu.
„Cenim si, ze ste to povedali. Chcel som to pocut.“
Myslel si, ze mu prilozim zbran k hlave. Vystupil som a podisiel k okienku. Bol uz ocividne vystraseny. Ale upokojil som ho. 
„Je to prestrojenie. Ako vidite, zbili ma. Idem si to s nimi vybavit. Bol to trochu zamer. Ale nechcel som vas vystrasit.“
Spadol mu kamen zo srdca a vydychol si. Podavam mu este pateurovku. 
„Za statocnost.“ 
Nechcel. Ale dal som mu ju. 
„Nie kazdy den vas obdaruje chlapik, co sa hra na mafiu.“
„Dajte im nakladacku.“

	Ked odisiel, mal som pocit, ze som to mozno trochu predtym prehnal s tym, ze som sa vystrojil prave takto. Mal som proste neskutocne nervy a chcel som vymazat tu pre mna potupnu chvilu, ked som dostal, ako sa hovori „na bendzo“. Mozno sa toto nemalo stat, aby som nestratil ten zapal, s ktorym som sem siel. Mozno sa to muselo stat, aby som si pripomenul, ze toto predsa nie si ty! Kazdopadne, teraz ideme na vec. Najdem toho Bangladesana a teraz on dostane na bendzo. Svoju partiu uz ma v base. Dufam, ze nepride nejaka nova. To by som nerozdychal. Ronalds, rozmyslaj pozitivne! Ma sice silu za desiatich, ale teraz som pripraveny ako nikdy. Mam i jeho zbran. Dufam, ze k tomu nepride, aby som ju musel pouzit, ale ak sa to stane, tak excelovat velmi nebudem. Idem smelym krokom, ale stale davam pozor. Je tu pusto. Prsi. Je pocasie pod psa. Fuka. Klobuk som si pevnejsie nasadil na hlavu. Super kabat. Nie je v nom zima a ochrani ma pred dazdom. Zbran som mal v pravom vrecku a prst pravej ruky na spusti, palec na poistke. Ocakavat sa dalo cokolvek. Blizil som sa cez opusteny sklad. Velmi opatrne. Ozval sa hrmot. Znelo to ako keby padla drevena doska na zem. A znelo to z vedlajsej budovy, mozno dvadsat metrov odo mna. Tak som ta siel. Pomaly a opatrne. Nazrel som dnu. Ticho. Len nieco, co bolo kedysi skladom. Drevene debny a vysoke police zo zeleza, respektive z jeho oxidov. Rozhadzane na zemi piliny, seno.
„Kaspars?“
„Ronalds?“
„Tak tu si. Vylez.“
„Co ti kvapka na karbid?“
„Kaspars, azda ti doslo, ze som ta vodil za nos.“
„To robis neustale.“
„Vdaka.“
Nas rozhovor sa dalej niesol v znameni ironickych poznamok a inotaji, ktore sa clovek pocas zivota nauci.
„Nechal si u mna zbran.“
„Aj tak s nou nevies narabat.“
„Vies, ale ako sa hovori: Ak mas v rukach kladivo, vsetko vyzera ako klinec.“
„To je stare. Inak to kladivo mam i ja.“
„Aha, tak pardon. Dufam, ze ta zatlciem do zeme a bude pokoj.“
„Nieco citim.“
„Samochvalu? Nie, zle citis. Je to odhodlanie.“
„Tak to v tom pripade volaj domov mame.“
„Kaspars, dajme veci na pravu mieru: Vies, ze mi o nic ine nejde, len aby si bol znova za mrezami za tvoje skutky.“
„Tebe sa kajat nebudem.“

	Stale sme boli jeden na jednom konci miestnosti a druhy na tom druhom. Bola tma. Bol som schovany, aby ma nahodou netrafil a jeho hlas tiez znel z toho isteho miesta, takze zatial mame cas.
„Mne sa nekajaj. Skor Eme.“
Ticho.
„Aha, Ema! No tak o nu tu ide? Som rad, ze sa konecne dostavame ku korenu veci.“ 
Tak toto uz znelo z ineho stanovista. Zacalo mi busit srdce. V tej tme sa zacina dostavat von, neviem, ci na druhej strane su tiez take dvojkridlove dvere, ako tu, ak nie, tak to by som ho mal mat pekne na muske.
„Ona to vsetko zacala. Vieme to obaja. Ty si jej pomahal. Viem to od nej. Ja ti tiez poviem jedno prislovie: Vsade sama konkurencia, clovek sa boji ist nieco potiahnut bez toho, aby sa strachoval, ze mu zatial niekto nevykradol byt... “
„Teraz to nechapem.“
„Ze niekto nemoze ist na akciu bez toho, aby ho niekto pri tom sledoval, alebo prezradil.“
„Aha. Tak potom preco si ma nedokoncil u mna doma? Nemal si na to gule? Sam si dobre vedel, ze JA som robil tie fotky. Inak visite mi este jeden Minox.“
„To ten amater M?ris. Vyzval ta na alkoholicky duel, ale zatial co ty si pil tvrde, on obycajnu vodu. Opil ta, myslel si, ze ked ti ukradne Minox, ktory si mal pri sebe, ze bude obsahovat i ten film. Ked ho dostal, chcel sa ta zbavit a hodil ta z mosta. Mal si i tak pod capicou.“ 
Teply vzduch mi vosiel az do nosa, ako pri poriadnej opici. Tak to ten falosny Adam mi ukradol Minox a mna hodil z mosta!
„Dobre, ale preco si ma nedostal, ked si prisiel za mnou?“
„To je prekvapenie.“

	Odrazu sa z tej tmy, do ktorej som hovoril, ozval zvuk nastartovania auta a velmi silny zvuk motora. Az potom zabuchnutie dvier auta. On si tam schoval snad auto? A bojim sa ja snad? Ved ked nastartuje auto, tak svietia jeho predne svetla. A tu som vysiel pred auto. Ruka vystrelila po zbrani, raz som vystrelil. Druhy raz. A treti raz. Uz bol rozbehnuty. Rychlo som mu uhol. Zistil som, ze ON ma to kladivo. Automaticku zbran, co vystreli dvesto nabojov za minutu. Hned pustil prvu davku. Certa! Auto to bolo rychle, akysi modry americky kabriolet. Kym sa na nom otocil, stihol som vystrelit este raz, ale zistil som, ze je to zbytocne. On sa hned vyrutil na mna s dalsou davkou. No co? Ja s par nabojmi, ktore on vystreli mihnutim oka este s autom? Tak som rychlo vosiel do jeho ukrytu a schoval sa tam.
Auto zabrzdilo a vystupil z auta. Samopal zo sebou a teraz krici na celu tmavu halu.
„Vylez, ze z teba narobim fasirku! Sposobil si mi tolko problemov! Ty i ta Ema!“ 
Bol som ticho. Co sa da teraz ocakavat? Jemne som sa posuval piad po piadi. Zistil som, ze tie velke police nie su celkom pri stene, ze je tam este dost miesta. Tak som sa tam premiestnoval, ked ma potom napadla celkom dobra vec, len co on znova taral cosi, ale potom povedal vetu, o ktorej si bol presvedceny, ze zaberie: „Ema je tu a caka na teba. Je niekde v tomto areali. Caka na smrt.“
Teraz som zahresil ja. Dostal ju! Docerta. Buchol som celou silou do regala predo mnou a ten po istom case s asi patdesiatimi skatulami s rachotom spadol. Za striel samopalu. Teraz som ho celkom dobre dostal. Bol totiz daleko od vychodu, ja blizsie a tak ho trochu odrezal od vychodu, skatule zapchali temer celu sirku nie velmi sirokej haly. Ale dlho mu netrvalo, kym sa dostal odtial, ani som mu nemohol vziat auto. Hned bol za mnou. Palil na mna. Stracal nervy.

	Bezal som, pokusal sa najst ukryt. Teraz pojdem do utoku ja. Pomedzi budovy som hladal rychlo cesty a ked som si vsimol, ze bezi za mnou, tak som sa schoval za roh jednej bielej budovy. Srdce som mal az v trenirkach. Idem urobit konecne nieco muzne. Oprety o stenu cakam, vydychujem a pripravujem svoju pravacku. Cim viac sa blizil, tym som mal viac roztrasene ruky a znizovala sa pravdepodobnost, ze ho trafim. Na sekundu som zavrel oci a skusil si spomenut, ako je vysoky, ze by som ho mohol prekvapit tak, ako on mna. Uz bol fakt za rohom. Risk je zisk! V rychlosti som znovu zabocil do jeho cesty. Na milisekundu som videl prekvapeny vyraz v tvari a potom uz len presna pravacka, nemusela byt silna, on bol rozbehnuty. Samopal mu vypadol z ruk a on letel tiez asi meter a priamo do akehosi prazdneho zlteho barelu. Ozval sa kovovy zvuk a on uz sedel na zemi a kontroloval si, ci mu netecie krv z nosa. Vzal som do ruk samopal. Zdal sa tazky.
„O co sa snazis?“ dostal som ho tym pohybom.
Stale sedel, stal som nad nim.
„Teraz sa karta obratila. Kde je Ema?“
„Ema? Je niekde tu.“
„Pytam sa este raz: Kde je Ema?“
„Co skusas? Ani len nevystrelis. Nemas na to.“
„Kde je Ema?!“

	Vstal. On, Kaspars. V smokingu a s ciernou kravatou. Vlasy mal kratke, cierne ako uhlie a jemne sa mu vlnili. Priezracnejsie zelene oci som snad nevidel. Mozno viem, preco Emu tak pritahoval. Urcite ju vabil i nimi, no urcite i postavou, moznom krasnymi vyrysovanymi „tehlickami.“ Iste, pod smoking som nic nevidel, ale jeho postava bola vysportovana, bol sice chudsi, no vyzeral chlapsky. Siahol si na kravatu a pozrel na mna: „Azda sa nehnevas, ze som si kvoli tebe vzal ciernu kravatu.“ 
Ani neviem, odkial sa vo mne vzalo tolko ironie. 
Bez stipky strachu som na neho srkol: „Hadam mas i cierne spodky.“
Bolo mu jasne, kam mierim. 
„Tak pod na ferovku!“
„Nestvi ma, lebo prisamvacku na zuvacku, ta tu budu zoskrabuvat z toho barelu.“
A sermoval som s tym samopalom.
„Pod, tak pod!“
A priblizoval sa. Teraz bud vystrelim, alebo ma dostane.
„No pod!!!“
„Kaspars!“
„Bojuj ako chlap!“
Verte, neverte, vystrelil som. Ale ozvalo sa iba cvaknutie. Zahresil som.
„Zbran ti je dve veci. Je prazdna.“ 

	A zrazu jeden kop a bol som bez zbrane. Vykopol mi ju. A potom to prislo. Dalsi kop, ale obranil som sa. Zacal sa tuhy boj. On mi pripadal ako typ, co radsej bojuje rukami, ako zbranou. Bol i lepsi. Hoci som sa dostatocne branil a odvracal som jeho utoky, sam som dal mozno jednu dve, aj to iba presvistali vzduchom a nic, on pomaly stupnoval a zrazal ma na kolena, padal som na zadok. Stale som sa vsak zdvihol. On po zbrani uz nesiel. Chcel sa bit. Znova dalsia rana mu vysla. Sadla presne na sanku, hned za nou druha a tretia a stvrta. Potom ja, dve rany, ale hned on na to mi pribil dve poriadne. Citim som, ze na neho nemam.
„Tak co?“ podpichoval.
„Mohol si ma dorazit uz doma. Preco si to neurobil?“ tiekla mi krv z nosa a bol som spinavy z neustalych padov.
„No, vymyslal si si. Vedel som, ze urcite nie si v mafii. Ale napadlo ma, ze by bolo celkom fajn zbavit sa vas oboch naraz. Vies ako... dve muchy jednou ranou.“ 

	Dalej sme bojovali. Stale som mal pocit, ze je kazdou ranou silnejsi. Ale i mne sa tiez podarilo ho prekabatit obrannym uskokom a potom som ho pastou omracil a kopol celkom slusne ako vo wrestlingu. Spadol.
Snazil sa tvarit prekvapene: „Fiha. To uz je nieco.“
Opustil som boxersky postoj a snazil sa mu precistit dusu. „Kaspars, povedz mi jedno: Kedy sa stava clovek zlocincom?“ 
Zamyslel sa sediac na zemi. Divna situacia. Casto sa v rieseni tejto patalie ocitam v situaciach, ktore nemaju racionalne vysvetlenie. Ze to este nikto nenatocil ako parodiu!
Zrazu sme sa zacali bavit ako priatelia. Ako sme k tomu sklzli, to fakt neviem.
„Clovek do toho spadne, ani nevie ako. Proste ma strasne nervy, ked vidi, ako sa okolo neho kradne... “
„Hmm, jasne. To snad stve kazdeho.“
„A ked z toho clovek nema nic?! Naco to je potom?“
Bol som zaskoceny. Co tara?
„Podla prislovia: Prisiel som, videl som, zavahal som a ukradol to niekto iny, sa nikam nedostanes. Ked sa chces mat dobre, musis trochu podvadzat. Nikto nie je svatec.“
„Ale mat sa dobre je siroky pojem.“
„Viem.“
Vstal.
„Vies, co som mal, nez som sa dal na cestu zlocinca? Hole nic! Ledva som si mohol dovolit nejake take topanky, ake mam teraz.“ Krasne cierne lakovane poltopanky. „Vsetko ma naucila ulica.“
„Mna teda nie. A naco su ti vlastne peniaze? Tie si so sebou do hrobu nevezmes.“
„Nijaka pevnost nie je taka silna, aby ju peniaze nedobyli.“
„Chapem. Uzit si a zdochnut.“
„Nie tak celkom. Vsade vidis same sracky. Tak kto nezatuzi mat sa dobre?“
„To boli casy, ked som vyrastal ja. Ja som sice z celkom majetnej rodiny, ale nikdy som po nicom netuzil, len si uchovat status, aky mam. “
„Tak co ty potom o tom vies? Nikdy si nebol nuteny jest zvysky a spat v mrazoch vonku.“
„Skoda, ze si nepamatam, ako som zil do toho momentu, ked ma henten zhodil do mora.“
„Tak ja ti to poviem: Flamoval si. Temer kazdu noc. A to si nevymyslam.“
„Bol som nanic clovek. Myslim, ze ta strata pamati, na ktoru som tisickrat nadaval, predsa len bola na nieco dobra. Vycistila mi mysel a mozem zacat odznova. Vies, dost ma ta skusenost s Emou a tebou zmenila. Nie som bez chyb, ale stale je tu priestor na to, aby som sa zlepsoval.“
„Taraniny.“
„Ja si nemyslim, ze si zly clovek, Kaspars. Len chces mat na svedomi ludske zivoty? Ako sa s tym vyrovnas?“
„Teraz uz nie je cesty spat. Chces ma predsa dostat za mreze.“
„Predsa sa mozeme dohodnut.“
„Nie, nic od teba nechcem. Znicil si mi gang. Na tom som lipol. Je to nieco, ako by som ja tebe vzal postel a mal by si spat na kamenoch.“
„Rozmyslaj.“
„Ja predsa tiez zacnem odznova. Len co vas dvoch dostanem do vecnych lovisk, tak si zmenim identitu a budem novy clovek. A z neho sa stane bohaty a vazeny clovek niekde na Kajmanskych ostrovoch.“
„Identitu budes mat novu, odstahujes sa tisic kilometrov odtial, dajme tomu, ze uniknes policii, ale co na to ty? Ty fakt si schopny niekomu siahnut na zivot?“
„Zivot je pes. A my sme jeho krekry.“
A dal mi jednu chladenu, po ktorej som dostal okno. Toto bolo nefer.

20. kapitola

	Zima. Hrozna zima.
„Ronalds?“
A tu zrazu sa ocitam v niekoho lone. Pomaly otvaram oci.
„Ema?“
„Och, tak predsa zijes!“
A pocastovala ma bozkom na lice. Ale hrozne sa triasla. Ma triasku, alebo co sa to s nou deje? Ale je zima! Pokusil som sa vstat. Ema ma pustila. Akosi nerada ma pustala. Vstal som a podival sa okolo seba. Bol som v uzavretej miestnosti. Cela bola biela a v nej neskutocna zima. Kdesi zo stropu vanul kompresor dnu cez sachtu studeny vzduch. Miestnost bola mala. Boli tu nejake skatule. Urcite ich preskumam. Vyzeralo to ako nejaky sklad, ktory Kaspars narychlo premenil na mraziarensky box. Dal som ruky pred usta a fukol do spojenych dlani, ked som zrazu zistil, ze mi zmizli rukavy. Pozrel som sa na seba. Skrikol som ako kohut tesne pred popravou. Mam na sebe iba trenky! Som bez siat, bez ponoziek! Podivam sa za seba na Emu. Ema tiez len v podprsenke a nohavickach. Iba sa jej na usiach priam vznasali jej neodmyslitelne nausnice. Dve dlhe modre pierka. A vsade zima! Snazila sa aspon troska skakat, aby si vyrobila teplo, ale mala velku triasku, drkotala zubami. Mne uz je tiez strasna zima! Skacem, fukam do dlani. 
„Co sa to dopekla deje?“
„Zavrel nas tu.“
„To si robis... “
„Nerobim. Skoncime tu, Ronalds. Zamkol ma tu, uz desat minut tu prudi studeny vzduch.“
Divam sa na nu.
„Co sa tak divas? Este i teraz ta napadaju odporne myslienky?“
„Paneboze, Ema, co to rozpravas?“
„Divas sa tak podozrivo. Hanbim sa, ze ma tak vidis.“
„Len ma napadlo, ci... “
„Nie, to teda nie!“
„Este som nedohovoril.“
„Ja viem, ty sa chces na mna obalit ako struhanka na rezen, ze si vytvorime teplo vlastnym telom.“
„Vidis, ty si hlava, to som sice nemyslel, ale nie zly napad.“ 
Dobra nalada, neopustaj ma.
„Ale preco?“
„Chces tu snad zamrznut?“
„Predlzime si trvanie nasich zivotov?“
Vazne som sa na nu pozrel, ale myslel som to trochu zo zartu: „Zavisi od toho vsetko.“
Pristala. „Len nekus.“

	Aby nevravela, ze som nemravny, sadla si predo mna, akoby do lona. Pritisol som si ju najtesnejsie, ako som mohol. Popravde, to by som chcel urobit kedykolvek a kdekolvek, lebo jej pritomnost je pre mna oslobodzujuca, ale za takychto podmienok je to extra zlozite. Sadol som si na zem. Rit ma tak bolela a teraz jej dam este studeny zabal, nepodakuje mi, ked z toho vyviazneme. A ona si sadla mi do lona a pritulila sa ku mne. Tak sa mi to pacilo, ale ona rychlo vstala, akoby ju boli vystrelili.
„Ja tu nechcem sediet a mrznut!“
Tak som nemohucne vstal a mihol okom na tie skatule. 
„Divala si sa tu?“
„No pravda. Su tam devatvoltove baterky, nejake handry na umyvanie riadu a potom este... “
„Na umyvanie riadu?“ zahorela vo mne iskierka nadeje.
„No drotenky.“
Necakal som a vrhol sa na skatule. Boli tu vsakovake bludy, asi poskodeny tovar, bola tu zemina pre kvety, v inej zase znicene, alebo nekompletne kozmeticke pripravky, proste vsakovaky humus. Bolo tu asi desat takto nahadzanych skatul. „Prva – zemina, kaslat, druha... “ kazdu som otvoril a prehodnotil, ci sa nam zide, „tu su nejake poskodene hrable, motyky, hm, co je v tretej?“ 
Nasiel som tam tie hubky na hrnce. Su z vlaknitej ocele. Toto potrebujem. Vybral som asi desat takych a hodil ich doprostred miestnosti. Ema najprv zacudovane pozrela, ale potom jej tiez cosi napadlo a trasuc sa od zimy sa zacala usmievat. Zrejme sa vo mne spustil nudzovy rezim. Prekutral som dalsie skatule. Nasiel som vatu. Bola pri kozmetike. Hodil som znacnu cast balikov k tym hubkam. Nakoniec som nasiel to najdolezitejsie: devatvoltove baterie. Bolo tam zo desat mensich skatuliek.
„Minimalne jedna musi este fungovat.“
Pre istotu som vzal vsetky.
„Divaj sa.“
Ema posluchla. Vzal som tu tkaninovu ocel, ci ako sa tomu nadava, presiel som po nom baterkou... nic... dalsou... nic... dalsou... a teraz konecne sa objavili ohnive iskricky. Samy o sebe su nanic, potrebujeme vatu, aby sa od nich chytila a tak by sme mali teplo. A tak som prilozil do toho vatu, jemne postrcil, chytila sa, trosku s problemami, asi bola mokra, tak pridam viac vaty. Za menej nez minutu sa rozhorel ohen.
„Fiha. Ty si poklad.“
„Mame ohnik.“
Ema sa teraz na mna zahladela ako do svojho obrazu v kupelni a ja som si len nad ohnom suchal ruky a rozmyslal, ako sa dostaneme z tejto slamastiky.
„Ronalds?“
„Ano?“
„Vies, ze tu mozeme skoncit?“
„Viem, a co?“
„Co podnikneme?“
„Kde je ten fukac zimy, Pierko?“
Ukazala na priezor vo vyske mozno dva metre v stene: „Je priamo za nim.“ 
	Priezor bol velky asi desat krat desat centimetrov a zamrezovany. Kompresor bol za nim, nie viac ako zopar centimetrov. Postavil som sa na jednu zo skatul, len co som si jednu pritiahol k sebe. Dost som zariskoval, ked som cucal priamo dnu. Taka zima z tej veci ide!
„Zahadzeme si?“ 
Vzal som baterku, co nefungovala a smaril som do toho priezoru. Odrazila sa od mreze. A uz letela dalsia. Schovali sme sa radsej za tie skatule. Kompresor mal vrtule, tak ak zapchame vrtulu, tak ho snad poskodime a nebude fukat studeny vzduch. Takto sme bezhlavo hadzali baterky dnu a vobec nic nevychadzalo. Podisli sme najblizsie, ako sme mohli, hadzali do mrezi baterky, nasli sme pri tej zemine i nejake vacsie kamienky, ale tie sa bud odrazili od vrtule, alebo rozdrobili.

	Po asi patnastich minutach sme uz len sedeli pri ohni a Eme tak napadlo, ci by sme to tu radsej nemohli zapalit, ale to by sme museli najst nejake slabe miesto v tejto miestnosti, ktora by zhorela ako prva a my sa mohli dostat von. Napad to nebol zly, ibaze sme boli v kamennej cele, tak by sa ohen siril iba tu v miestnosti a my by sme sa zadusili. 
„Pyromanka.“ usmial som sa na nu. Ohnik pomaly dohasinal. Prilozil som este vaty a srkol trochu vody po holeni, ohen sa neochotne rozhorel.
„No a co teraz planujes? Si nasa posledna nadej.“
Posledna nadej? Azda si nemysli, ze je koniec! To teda nie!
„Never tomu, ze tu ostaneme. Musi existovat cesta von.“
Zamyslela sa. Aka je krasna i vtedy! Snazil som sa na nu nedivat, lebo sama nema rada, ked sa na nu takto divam, asi si mysli, ze ju balim, alebo co, ale teraz by to bolo nevhodne. Hoci, ak by som ju z toho dostal, tak by mi bola konecne vdacna. Tak, ako som ja jej. Par raz ma zachranila... ved predsa i ja ju! A nie raz! Ron! Pocuvas sa vobec? Ved o to, kto koho kolkokrat zachranil, vobec nejde! Teraz nam tu ide o zivoty a ty tu rozmyslat, ako sa divat na super Emino telo, a ze si ju tymto unikom z tejto slamastiky dostanes! Jednoducho, teraz je jej zivot v mojich rukach a ide len o to, aby som ju zachranil a vlastne i seba. Mam povinnost sa odtialto dostat.
„Ema?“
„Ano?“
„Ako to prebiehalo?“
„Co ako?“
„No myslim to, ako ta sem dostal.“
Trosku som sa jej dotkol: „Preco?“
„Lebo tak ma napadlo... “ 

	Ledva som to dopovedal, a napadla ma este lepsia myslienka ako predtym. Toto musi fungovat, ak su moje vypocty v hlave spravne. Ale, krucinal, som ja ale zly v matematike! Rychlo som vstal od ohna, temer som sa vrhol na kolena pred dvere a zistil som, ze medzi podlahou a dvermi je celkom slusna skara. Prsty tam sice nevopcham, ale... pozrel som sa do klucovej dierky. Stary, velky zamok ako cert. Nebolo vidno na druhu stranu, takze kluc je tam.
„Co robis?“ to uz Ema stala direkt pri mne a skumala, co to robim. Znova som sa hrabal v skatuliach. Ema stala pri mne, ale ked jej bolo znovu zima, radsej podisla k ohnu. Droty, ani nic tomu podobne, som nenasiel, len nejaku zabudnutu ceruzku jednotku, vyzerala sice pouzito, hrot ako kol v plote, ale bola celkom dobre dlha. A teraz treba najst nieco lepkave a platno som tu niekde videl... aha, tu je, vyberiem ho zo skatule. Nic lepkave som vsak nenasiel. Hadam to bude stacit i bez toho. Platno som vzal trosku vacsie, boli tam narezane velke casti, tak som jedno zlozil, aby bolo mensie a povedal som Eme, aby to zasunula pod dvere tak, aby vacsia cast platna bola vonku z cely. Nedarilo sa jej to. Tak som napokon nasiel jeden celkom slusny kus, ktory nebolo potrebne ani ohynat. Strcil som to tam.
„Nemas zuvacku?“
„Nie.“
„Nevadi, tak mi len velmi ver.“
Temer ozelenela.

	Jemne som zasunul ceruzku do klucovej dierky, snazil som sa, aby som bol co najjemnejsi, aby kluc nepadol mimo platna. To by sme boli nahrati. Ema ma este pokarhala, ze si mam ten mierne vyplazeny jazyk, ako naznak sustredenia, odpustit. Ja som nedbal. Jemne som ceruzkou stuchal do kluca z druhej strany a celkom sa darilo. Kluc napokon temer bez zvuku dopadol na pripravene platno.
„Potiahni.“
Ema vzala opatrne celtovinu spod dveri a na nase mile prekvapenie tam lezal kluc! Ema mi zatlieskala a pocastovala ma milym bozkom na lice. Uz mi nebola zima.
„Odkial take vies?“ Som zamocnik predsa, Pierko!
„Cital som Troch patracov.“
Odomkol som dvere.
Teplo nam dalo cez hubu.
„To som netusila, ze to je az take teplo vonku.“

	Teraz sa musime temer nahi dostat domov. Ten fagan je uz urcite mozno i v zahranici, takze nam ufrnkol. Vybrali sme sa mapujuc okolo nas situaciu. Nemali sme tusenia, v ktorej casti objektu sme, tak sme sli rovno. Bud budeme musiet zohnat nejake saty, alebo sa proste nejako dostat do mojho domu, aby sme sa tam prezliekli. A tak som sa letmo obzrel. Nikde ani zivej duse.
„Takto nemozeme nikam.“
„Iste, ale kde teraz zozenieme veci na seba?“
Pozrela na mna vydesene ako ja na film s titulkami.
„No co sa tak divas? Myslis, ze by bol tak laskavy a nechal nam tu veci?“
„On vsak ocakaval, ze my sa odtial nedostaneme.“
Asi zo desat minut sme precesavali okolie, ked sme napokon nasli obdalec zalozeny ohen z akychsi starych tramov. Zrejme tu skoncili nase haby.
„Ved az taka zima nie je, Ema! Normalne pojdeme na autobus a zvezieme sa domov.“
„Si pil? Takto? Ty to mozno das, ale co ja?“
„Hanbis sa? Nemas za co.“
„Len si zo mna nestrielaj, prosim ta! Ja na takuto nahotu nie som zvyknuta.“
Zase som si ju premeral. Robim to rad. Ju to sice hneva, ale zvykla si uz.
„Zavolame si taxik.“
„Mas mobil?“
„Nie.“
„Budeme nahlas kricat: Taxiiiik! Taxiiik! Prid nas zachranit, ale hlavne sa nepytaj?!“
„Ema, ty si cislo.“ nedalo mi sa nahlas zasmiat a zrak mi padol na nejaku hromadku obdalec miesta, kde sme stali.
„Co to je?“
„Je mozne, ze sme si ich nevsimli?“
Nase saty. Boli schovane vnutri akejsi dlhej a hrubej priemyselnej rury. Spinave, ale aspon bola Ema spokojnejsia.
„Este ze tak.“ 

	Obliekli sme sa. Pockal som na nu a ked bola hotova, v navale stastia som ju objal. Vobec sa mi teraz nebranila. Dovolim si povedat, ze to chcela. Chvilu sme boli v objati, ked tu zrazu mi stuhol usmev na tvari. Ako som otvoril oci, videl som Kasparsa so zbranou v ruke. Mozno mal v rukach dokonca tu, ktoru si zabudol u mna. Mozno ma len skusal. Aj ked sa mi deju tak sialene veci…
Pustil som Emu a moj vyraz a l? maska Vreskot dal Eme vediet, ze zase nie je cosi v poriadku.
„Burinu nemozno vyhubit len tak.“ povedal uplne pokojne.
„Co tu este robis, preboha?“ otocila sa Ema a uz vazne tomu nechcela uverit.
„Chcel som vas oboch dostat do uzkych sofistikovane. Ale zda sa, ze tuto Ronaldsa akosi osvietilo a ako spravny chlap vyslobodit svoje vysnivane dievca z pazurov draka.“
„A ty mas basnicku chvilku?“ Uz som to nevydrzal a priblizoval som sa dost nabruseny na to, aby som vobec nevnimal, ze ma v rukach revolver.
„Stoj, lebo... “, stracal pevnu podu pod nohami.

	Zastavil som. V tvari som bol strasne nazlosteny a iste ho to vyplasilo. „..lebo ma zastrelis? To tak pod do mna! Zastrel ma! Uz si to chcel urobit kolko raz! Co ti v tom brani?“ Stale som daval pozor, aby bola Ema priamo za mnou, aby najprv trafil mna. Ona, ako ju poznam, bude „spoliehat“ na svoj problem. Utecie. A viem, ako rychlo vie utekat. Len aby sa nejako nezranila! Co teraz? Odstavit toho zmatka, alebo ochranit Emu? Hodil som pohlad na nu. Zatial drzala. Nehybne stala. Priblizoval som sa k nemu. On spatkoval. 
„Haha, boji sa ma ako pes burky, haha! Pozri na to Ema!“ Sermoval so zbranou a sam nevedel, co ma robit. Zrejme by snad asi nikdy nebol vystrelil. Hral sa na silneho. 
„Tak ma zastrel!“ uz som mu to prikazal. Doslova. On bol stale vyplaseny ako stredoskolak, ked ho vyvolaju k tabuli. Dva rychle kroky a bol som pri nom. Neviem, preco zrazu bol ako vymeneny.
Ema vykrikla: „Nie!“

	Zautocil som na neho, snazil sa ziskat zbran a odhodit ju. Nou by mi i tak neublizil, viac by ma zdemoloval pastami. Bojovali sme. Zachytil som, ze sa Ema k nam blizi. Uz som bol stopercentne odhodlany odstavit ho. Teraz naposledy. Tolko trampot, kolko mi urobil on a jeho partia vo mne urobila Zora Pomstitela. Urcite by som ho nezabil nijako, ani ja by som na to nemal zaludok. Stacilo by ho zbit a odviest za usi na policiu. Stale zvieral zbran v ruke dost nebezpecne. Ked ju ma odistenu a nahodou vystreli, tak to bude problem. Pri boji mu zrazu lavacka vystrelila a skor by som povedal, ze nahodne, pretoze ju nemal v past, mi trafil do oka. Bolest neskutocna. Tak sa ma zbavil, padol som na zem. Myslel som si, ze mi oko vypadne, taka to bola bolest. Zahodil zbran. Preto som si to skontroloval, ale i tak som bojoval iba jednym okom dalej, v boji som sa ho snazil rozhybat. Schvatil ma za golier a uz temer jedna letela znova do toho oka, ked dostal kolenom do... viete kam. Obaja sme padli. Zaujukal.
„To bola presna, juj a ako.“ zavrcal Kaspars.
„Sorry, kamarat, nestalo sa ti nic?“
„OK, bojujeme dalej.“

	Uz sme ani nevedeli, preco a kvoli comu, sa znova bijeme. Konecne som sa vzchopil. Bol som mu celkom vyrovnanym protivnikom. Dobre som sa kryl, ale casto ma prekvapil kopackou do stehien, tym vysokym som sa branil velmi dobre. Prekvapil som ho raz jednym utokom: sklonil som hlavu, nabral som mu do brucha a dal asi pat dost silnych pasti do brucha. Spadol. Zacudovane sa obzrel: „Toto celkom uslo.“
„Barani utok.“
„Velmi efektne. Ale medzitym si inkasoval do hlavy, nevadi?“
Az teraz som si uvedomil. Ujuj, ako som sa zatriasol.
„Koniec?“ to vyzeralo ako na akomsi treningu karate. Vyzeral, ze mi naozaj robi o mna starost. Same nepochopitelne veci. To sa deje naozaj, alebo si to iba namyslam?
„Nie, dalej.“
A dalsich pat minut celkom dobrej partie. Kryl som sa uplne najlepsie. Dokonca som ho temer zaskocil pri jeho kope s otockou. Efektne som sa prikrcil a keby som bol rychlejsi, mohol som ho i podkopnut. Ked som to chcel urobit, tak to uz bolo neskoro a priklincoval mi zvrchu a uz som znova lizal zem.
„Este?“
„Este.“

	Nedaval som mu dychat, moje utoky boli uz coraz presnejsie, hoci som bol uz dost zadychany. Stale mi nebolo jasne, preco sme znova tu. Preco sa znova tak taktne bijeme? Mohol ma predsa pokojne zastrelit a mal by pokoj. On nas vazne chce zabit? A co potom Ema? Mihol som na nu okom. Zo svojho miesta sa ani nepohla. My v zapale boja sme boli o asi pat metrov od miesta, kde sme sa stretli. Preco to tak robi? Je to uz predsa koniec. Ak vyhra on, ujde a zmeni identitu, alebo nas predtym znova da do nejakej pasce? Ak vyhram ja, vezmeme ho na policiu a ma po vtakoch, ako sa hovori. Alebo je v tom este nieco ine? To najabsurdnejsie to vsak este neprislo. Dalej bojujeme. Znova ma trafil. Je to uz coraz tazsie branit sa mu. Vytrvaly stale nie som. Avsak stale sa chlacholim, ze je to stale udrzatelne, na to, ze som bol tak dlho mimo. Okrem tej jednej situacie ma zatial neposlal na zem, keby tu zrazu odrazil moj utok laktom a bleskovo ma trafil do brady. Znova som na zemi.
Stale ma kontroloval:
„Este?“
„Este.“
Vstal som.
Vystrel.
Co to?

	Kaspars ostal zarazeny ako kol v zemi a ja som sa obratil s vycitkou na Emu. Predstavte si to: Ema drzi v ruke zbran, trasu sa jej ruky, zbran, prirodzene tiez, z nej sa dymi, place, Kaspars stoji ako socha Krista v Riu a ja padam na zem. Trafila ma do chrbta. Ale citil som bolest trochu nizsie: priamo na pravej polovici zadku.
Sklatil som sa na zem.
„Ty si ho trafila do riti!“
Pocul som ich rozhovor. Asi podisli ku mne, lebo som ich pocul zretelnejsie. Palilo ma tam neskutocne.
„Co si to urobila?“
„Ja... ja... “
„Nevrav, ze si ma chcela odstranit?!“ vrcal prekvapeny Kaspars.
„A... ja... som... ja neviem... “ plakala.
Podisiel ku mne a preberal ma: „Si okej?“
Nepreslo to, zo soku ma zacalo boliet brucho.
„Nikto by nebol, ked ma dieru v zadku.“
Naverimboha sa stalo cosi nevidane: Kaspars mi sam pomohol na nohy: „Mozes chodit?“
Pokusil som sa.
„Nie. Nepojde to.“
„Docerta.“
Tiekla mi odtial krv. Videl som ju na Kasparsovych rukach.
„Tak aspon volaj pomoc, Ema, nestoj tam takto, lebo o teba opriem bicykel.“ 

	Opieram sa o priemyselne hrube rury, teraz som pocitil, ze je to trosku vyssie, ako som si myslel. Ema mozno bojovala sama so sebou, ci prekonat svoj strach a vziat zbran do ruky, alebo to nechat na mna. A asi ked som prehraval, tak sa pokusila zasiahnut do nasho suboja. Avsak, akosi sa netrafila no, respektive, trafila rovno mna. Ale hoci som ja mozno prehral tento suboj a Ema sa netrafila, kam chcela, predsa len vyhrala sama nad sebou. Doteraz iba unikala zbraniam a teraz premohla svoj strach a napriek tomu, ze to nevyslo, nezutekala ako prv. Nechcel som ju nabadat, aby zvierala zbran castejsie a uz vobec nie proti mne, ale aspon sa ako-tak jej strach zmensil. Prekvapil ma Kaspars. Uz skor sa mi videlo, ze sa celkom zmieril s tym, ze som mu poslal jeho skupinu do basy, ved kopu spinavosti urobili za neho. On im vsak daval pokyny. Teraz sa ukazal, ze ani sam to mozno tak daleko nechcel zatiahnut. A ukazal sa ako clovek.
„Co teraz?“ povedala ticho Ema, len co zavolala pomoc mobilom, ktory jej dal Kaspars. Postavil sa a nechal Emu, aby ma postrazila. Zamysleny sa na nas pozrel a vstal: „Teraz uz niet cesty spat. Problem je uz len ten, ze tu bol vystrel.“
„Ale to ja.“ povedala previnilo Ema. Vzapati uz Kaspars neudrzal emocie a potom sme sa divali na neho rozohneneho ako dom v plamenoch. 
Zacal rozmetuvat rukami a nadaval: „Co si vy myslite, ze som vazne taky ostry a nenasytny po peniazoch, ako si myslite? Myslite si, ze to ja som chcel byt taky? Ze som bol ziarlivy na Emu a ze som ja chcel peniaze?“
„Hovoril si mi to.“ s namahou som vystekol.
„Ronalds, tebe nedoslo, ze ak by som ja bol ten hlavny sef, bol by som nelutostny a dal vas oboch hned zastrelit?“
Pokyval som hlavou. Radsej daco ako nic. A mal som pocit, ze mi tecie rit.
„Je pravda, ze som mal partiu idiotov, co si o sebe mysleli, ze su borci. Bol som na jej cele, lebo mi boli prideleni. My sme vsak boli iba a jedine podskupina, ktora mala vsetko vybavovat jednemu jedinemu clovekovi.“
Ema znovu zozelenela.
Mne to bolo jasne takmer v momente. Iba jeden clovek to mohol byt. Nech sa to zdalo akokolvek nemozne, ale takto to vychadzalo. Ten clovek mi osobne toho zamlcal dost toho na to, aby som ho vylucil z okruhu podozrivych. Ktosi, kto bol pri fingovanom telefonate, po odchode ktoreho ma nastrasil prvy raz jeden z Kasparsovych chlapov. Niekto, kto vyuzil, ze som sa vobec nepytal na pripad, ale na moju minulost a to mu robilo krytie. Niekto, kto nerad ukazuje svoju „bohatu“ stranku. Maskuje sa za biedneho pijaka. Rodinu urcite nema. Ved nemal obrucku. Ale nic nezistime, kym za Cisarom Augustusom nepojdeme sami.
Gestami sme sa s Kasparsom dorozumeli, vedeli sme, ze to nikto iny byt ani nemoze. Len Eme to nedoslo.
„Kto?“
„Cisar Augustus.“
Tvarila sa, ze ju to prekvapilo.
„Ale co ako ja teraz? Mam tam prist a... “
Kaspars ma len zahriakol: „Ty tu len ostan a vyckaj na pomoc! My pojdeme priamo k nemu a spacifikujeme ho.“
„Len tak?“
„Myslis, ze ma ochranku? Holu rit. Napochodujeme tam s policiou a bude.“ 
Mal som uz dost problemy rozpravat: „A to mi chces povedat, ze po tom vsetkom, co som prezil to bude tak jednoduche? Ze ma podrazil niekdajsi najlepsi kamarat?“
Kaspars sa na mna lutostivo pozrel: „Taky je svet. Je mi to luto.“ 
Uz boli na odchode, ked som este za nimi zakrical: „A kto ze ma to strelil? Co mam povedat?“
Vymenili si zopar slov. Nepocul som ich, drzal som si rukou vzadu chrbat a mal som pocit pri pohlade na zakrvavene rury pocit, ze vsetka krv uz odtiekla. 
Kaspars napokon povedal: „Povedz pravdu. Povedz, ze Ema konala v sebaobrane, ale netrafila.“
„A co ty?“
Pozrel sa na mna v otazkou v ociach.
„Co ty? Budes sediet?“
Neodpovedal.

	So zatvorenymi ocami som si daval dokopy vsetky udalosti. Ved tieto slova mi jasne ukazali smer, akym sa toto vsetko nakoniec bude odvijat. Musim sa mu za to podakovat. Prisiel k sebe. Chvalim ho za to. Zloduch nie je, to teda rozhodne nie. Len vykonaval iste ukony, na ktore ho Cisar nahovoril a podlahol im. Ak budem moct svedcit, tak urcite poviem cosi v zmysle ze len konal pod vyraznym vplyvom Cisara. Moja vypoved o tom, co mi teraz povedal Kaspars, urcite pomoze. Ked zistil, ze mam tuhy korienok, ze sa nevzdam za ziadnu cenu a ze vsemozne chranim Emu, mu urcite otvorilo oci. Mozno bol Augustus schopny ohrozit i Emu, na co Kaspars mozno mal namietky, ktore ale Cisar zmietol zo stola a prinutil Kasparsa spravat sa takto. Alebo sa Kaspars do toho velmi vzil. Skutocnost, ze sice po mne strielal, ale v bitkach sa spraval iba ako nejaky trener, ziadne povysenectvo, ani zbran v ruke, podvodne tahy, az na ten jeden. Ja som trochu podvadzat mohol a on mi to urcite i kolkokrat prepacil. Je to charakter, mozno trochu nalomeny, ale ak sa vymani spod kontroly Cisara a okrem posilneneho tela bude mysliet i viac hlavou, stane sa z neho dobry clovek. A Ema? Pri srdci ma hrial pocit, ze som ju ochranil. A to naozaj. Konecne som si sam sebe mohol povedat: Ano, Ron, teraz si sa konecne adekvatne zavdacil za to, ze ta Ema vysukala z niektorych problemov. Zachranil som jej zivot a tento pocit mi nikto nevezme. Pri tom zoskoku z panelaka som mal tie najhorsie predstavy. Nejako som ale zasiahol, ani dnes neviem ako. Akosi to prislo samo. Reflex. Mozno nieco viac. Aj keby mi na Eme pramalo zalezalo, zachranit cloveka v tejto situacii sa jednoducho musi. Myslim, ze Ema dostala tu spravnu lekciu, ako sa vyhnut fobiam. Celit im. Neutekat pred nimi. 

	Nechcem si to priznat, ale zalezi mi na nej akosi viac ako na sebe samom. Chcem, aby tu teraz so mnou bola! Mam ist za nou? Pokusil som sa vstat. Ostra bolest v chrbte mi vsak razantne oznamila, ze to bol sprosty napad. Neviem, cim to je, ale mam coraz vacsi a vacsi pocit, ze vsetko, co urobim, poviem, napisem, zavisi len a len od nej. Uz bez nej nevydrzim ani minutu. Prirastla mi k srdcu ako selest a neviem bez mojej mediciny dychat. No a Cisar? Nikdy to nebol velky myslitel, ani v skole sa nehrdil peniazmi. Bol to skor drzgros. Nedbal o seba a setril, kde sa dalo. Samozrejme, okrem pijatiky a cigariet. No to ho uz bolo! Ale zeby sa to v nom takto zmenilo? Ci som si vzdy vsimal iba tuto jeho stranku? Nepotreboval som, ci som nechcel vidiet jeho druhu stranku? Skor som to nevidel. Bol som i ja clovek s malym c a teraz, po tolkych mesiacoch, odkedy som mohol zit novy zivot, som vdacny tomu, ze ma ktosi (i toho cloveka si najdem a podakujem mu) vytiahol z vody, ze som to prezil a ze ma niekto zbavil tych starych zlych spomienok na stareho Ronaldsa.
„Ronalds?“
Otvoril som oci. Prekvapenie sa miesa s pocitom blazenosti a silnou bolestou v chrbte.
„Co tu robis, Pierko?“
Slzy sa jej kotulali po lici: „Nechcela som ta tu nechat sameho.“