MESACNA DYKA













Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2021)
Stanislav Hoferek
O knihe
Temne a kratke fantasy bez uzasnych hrdinov a uplne kladnych postav. Pribeh je zameranu na zlodejku Eli, ktora sa nahodou i z donutenia zamotava do pribehu plnom magie. Co dokaze a co naopak nedokaze? A je to skutocne ona, kto ovlada jej ruky a jej myslenie? Pribeh o Eli a mesacnej dyke sa odohrava 7 generacii po udalostiach Prekliatia temnych elfov.


Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja v ceste a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel.








Obsah
MESACNA DYKA	1
O knihe	2
1. kapitola: Spinave ruky	4
2. kapitola: Chlebodarca	5
3. kapitola: Matka nikoho	6
4. kapitola: Zbrojnica	7
5. kapitola: Pomsta	8
6. kapitola: Balicek	9
7. kapitola: Prva obet	10
8. kapitola: Mentor	11
9. kapitola: Voz	12
10. kapitola: Uloha	13
11. kapitola: Mlyn	14
12. kapitola: Pribeh Eludie	15
13. kapitola: Mesacna dyka	16
14. kapitola: Saty	17
15. kapitola: Eludia?	18
16. kapitola: Sama	19
17. kapitola: Symfonia	20
18. kapitola: Rodina	21
19. kapitola: Kde je ohen a dym?	22
20. kapitola: Cesta do kniznice	23
21. kapitola: Amulet	24
22. kapitola: Necakany zvrat	25
23. kapitola: Chlad	26
24. kapitola: Tuzba	27
25. kapitola: Straze	28
26. kapitola: Stretnutie	29
27. kapitola: Magyna	30
28. kapitola: Uloha	31
29. kapitola: Nelutostna poprava	32
30. kapitola: Zrada	33
Epilog	34
1. kapitola: Spinave ruky

Eli sa pozera na svoje spinave ruky. Rukavice su dotrhane. Vcera islo do tuheho. Ziadne hrdinske ciny ani nic, co by niekto zapisal do velkych knih. Jednoduchy utek pred presilou.

Tak vcera, ako i predvcerom. Nepravidelny zarobok sprevadza prenasledovanie so zeleznou pravidelnostou. Staci naplnit brucho, zahnat zimu a znovu a znovu prekonavat vlastny strach.

Hovori sa, ze kazda praca je v prvom rade pracou, nie zabavou. To iste sa da povedat aj o ludoch, ktori nemaju ziadne klasicke pracovne navyky. Aj oni musia jest, i ked ich praca nie je povazovana za cestnu, spravnu ci umelecku. Aj zlodej potrebuje chlieb, vodu ci miesto, kde moze spat a pritom nemrznut.

Eli nepatri k tym, co by hovorili o svojom zivote pred publikom. Jej osud zdielaju viaceri. Mesto sa plni ludmi s ohromnym majetkom i s tymi, ktori nemaju vobec nic a ziju len z toho, co ziskaju. Akymkolvek sposobom. Smutnou specialitou Eli je to, ze nema nikoho. Nikto nebude pocuvat, co sa stalo, ani po com tuzi. Je tak neznamou, pre ktoru su zname vsetky bocne ulicky.

Posledny ulovok je kusok slaniny. Dobra, chutna, plna energie. Samozrejme, ze by chutila este lepsie s dobrym chlebom a jemne prepecena a posypana korenim. Niekedy vsak nejde o luxus, ale o prezitie.

Ked sa povie zlodejka, mnohym napadne krasne dievca s dykou, paskou cez oko a rychlymi nohami, ktore vie preskakovat cez prekazky a utekat rychlejsie ako straze. Tato predstava pre Eli neplati. Casy, ked bola najrychlejsia, su prec. Taktiez je jej rychlost skor o skusenostiach ako o bezchybnom tele, ktore aj tak dobre pozna zranenia a hlad. Do toho predsudky, ze kto kradne je automaticky zly, pochybny clovek, ktory nepozna cest a poriadok. Kazdy ma nieco, comu veri a ludia mozu mat akekolvek oblecenie, no niekedy sa zachovaju uplne rovnako.

2. kapitola: Chlebodarca

Zlodej nemoze byt stale len zlodejom. Tak, ako bojovnik nemoze byt stale bojovnikom. Ovela lepsie slovo je pozostaly. Ten, kto prezil a stale chce zit, napriek najroznejsim prekazkam a problemom. Eli kradne, ale vie, ze nemoze byt stale na ociach. Potrebuje aj nieco ine, ako cakat na to, ze potiahne mincu niekomu, kto sa prave nepozera.

Okrem inych prac pomaha v mlyne. Jednak by ju tam nikto nehladal, co je ohromna vyhoda, a jednak sa moze lahsie dostat ku chlebu. Vsetko to zacalo uz davno, ked bola nizsia a ohybnejsia. Podarilo sa jej ukradnut z mlyna vrece muky. Nevedela, co s nim, tak sa rozhodla ukradnuty tovar vratit. Za maly poplatok. Vyslo jej to. Mlynar dobre vie, co sa stalo, ale velka laskavost z jeho strany pomohla obidvom. On ziskal naspat cennu muku na predaj a pecenie chleba, kedze mlyn ma aj svoju malu pekarnicku. A ona, Eli, ziskala obcasnu strechu nad hlavou ci kusky chleba za rozne cinnosti.

Eli ma svojho chlebodarcu, ale za kazdy chlebik sa plati. Aj ked nie su ziadne peniaze alebo nic cenne. Mlynarova zena uz nezije a dvaja lahsie pohnu s tazkym mlynskym kolesom.

Praca v mlyne je vsak este ovela narocnejsia, ako by sa na prvy pohlad mohla zdat. Eli ma okrem ineho aj velmi zvlastnu ulohu. Chranit mlyn aj s pekarnou a skladom pred ostatnymi, ktori su ako ona – ale este viac hladni a zufali.

Nie vzdy sa to podari. Navyse ju ani mlynar nechce mat casto na ociach. Najma preto, ze mu v mlyne nie je velmi uzitocna. Nevie citat a pisat, tazke veci neudvihne a vobec sa do mlynarskej prace nerozumie. Utahuje si z nej, ze vie skor kradnut ako mliet. A ona mu musi dat casto za pravdu.
3. kapitola: Matka nikoho

Existuju aj horsie oslovenia pre zenu ako zlodejka. Omnoho horsie. Najroznejsie urazky od najroznejsich ludi su na beznom poriadku. Nikto ju vsak neoslovuje matkou nikoho. Asi by to bolo velmi caste pomenovanie pre mnoho zien. Mor, vojny, hlad ci veci, o ktorych sa nehovori. To vsetko sposobuje, ze zeny placu nad mrtvymi telami svojich deti. Zlodejom moze byt ktokolvek, v kazdom veku, pohlavi ci v akejkolvek oblasti, kde nie su moznosti na lepsi zivot.

Eli nechodi na miesta, kde jej syn zomrel hladom a zimou. Nemoze si dovolit chodit na hlavne namestie prilis casto. Moze len nadavat na svet, ktory nemoze zmenit, aj ked ten svet dokonalo sformoval jej osobnost do toho, cim je dnes. A cim bude az do konca svojich dni.

Dnes ma plan. Pocula, ze do mesta pride niekto dolezity, az z Aringoldu. Niekto, koho budu vitat vsetci velki pani aj s vojakmi. Ak bude vela vojakov na namesti, inde ich bude menej. Je to proste.

V juznej casti mesta je velka zbrojnica. Lokalnou zvlastnostou je urumi. Zbran, ktoru Eli nikdy nepouzila, ale mohla by ju vyniest mimo mesta a niekomu predat. Alebo dokonca predat v okrajovej casti mesta, kde by za to dal niekto aspon nieco. Cokolvek. Urumi je zvlastna zbran, ktora by sa dala opisat aj ako ocelovy bic. Nevie, ako presne funguje, ale vie, ze tych par ulupenych zbrani si pri troche stastia nikto nevsimne.

4. kapitola: Zbrojnica

Dostat sa k zbrojnici nie je problem. Horsie je dostat sa az do skladu a zobrat nieco so sebou. Pani nie su hlupi a je im jasne, ze tak dolezite miesto musi byt chranene. Zolia jej nepomoze. Zabili ju. Ani Estasa. Eli videla jej zohavene telo s klinom v lavej ruke. Lokalna ukazka toho, co pre panov znamenaju zlodeji. Telo upevnene o vysoku drevenu konstrukciu jedinym silnym klinom. Neda sa ujst. Len trpiet.

Je sama. Nie je tu nikto, kto by odputal pozornost. Ani nikto, kto by sa pustil so strazami do boja, ak by to bolo nutne. Ma len svoje dve ruky a chrbat, ktory je prehnuty od spania na tvrdej zemi a od ran bicom. Klasickym, nie ocelovym. Tu sa dodrziavaju tradicie.

Eli planuje svoj utok. Pockat, kym odide viac strazcov. Nevie dobre pocitat, ale je ich vela. Keron nikdy nenecha zbrojnicu nestrazenu, ani keby na mesto niekto utocil. Prave s Keronom, miestnym lordom, ma Eli specialny problem. Da sa skor povedat niekolko problemov. Keron si uziva bicovanie inych ludi a najradsej bicuje on sam. Vecne neprijemny chlap v jej veku, ktory chce dosiahnut poriadok za kazdu cenu. Nechce pocuvat od obchodnikov, ze neradi chodia do tohto mesta prave kvoli roznym zlodejom. Je toho nazoru, ze ak niekto kradne alebo napriklad pasuje, tak ma skoncit prikovany na dreve o lavu ruku. Kedysi stacila dlan, ale teraz je to uz skor vecou celej ruky. Silne krvacanie z dlane bez moznosti kvalitneho osetrenia je vsak taktiez smrtelne. Robi to na vystrahu ostatnym a na to, co pouziva pri vladnuti rad. Strach. Nie strach z nepoznaneho, ale z toho, co si uz nejeden clovek pamata velmi dobre. Konecne sa pocet strazcov znizuje. Odchadzaju. Toto je jej chvila a dalsia tu tak rychlo nebude. Navyse je jej jasne, ze ak uspeje, tak bude viac lovcov odmien, ktori za dva medenaky donesu to, co z tela ostalo, ku Keronovi do palaca.

Rychla akcia sa zacina. Rychlo, ale takmer nehlucne sa dostava cez plot, ktoreho riadnu opravu niekto zanedbal a tak nevyzera velmi pevne. Prelieza zabranu a schovava sa v blizkom kriku. Od napatia nedycha. Co urobi ten jeden s kratkym mecom? Rozbehne sa? Bude sa pozerat tymto smerom? Zavola ostatnych? Alebo vobec nic a da sa zmiznut bez toho, aby si ktokolvek vsimol zmenu?

Zistuje, ze nie je sama. Viac zlodejov a roznych ludi, ktori vidia prilezitost, sa zhromazduje okolo zbrojnice. Muzi a zeny, vacsinou v jednoduchom, tmavom obleceni, ktori nemusia cakat na noc. Nikto nechce bojovat so strazami, kym ostatni budu plienit. Straze vsak vsetkych nemozu pochytat. Prichadza cas na rozhodnutie. Ktore zufalstvo vyhra nad tym druhym? Eli nie je ziadny vodca a rozhodne sa nechce nechat chytit. Robi to, co ostatni, ale aj tak ocakava dobry vysledok.

5. kapitola: Pomsta

Pasca je dobra vtedy, ked je dobra navnada. Toto je zakladne pravidlo, ktore poznaju tak zlodeji, ako i ti, ktori si chcu uchranit majetok. Sklad zbrani, malo strazcov a velka hodnota, ktora sa da lahko odniest. 

Lenze tam, kde sa zmestia zbrane, sa zmestia aj strelci s kusami, ktori dostali jasne rozkazy. Nikto sa do skladu nesmie dostat. Dokonale prekvapenie pre tych, ktori hladaju rychly zarobok. Sipy z kusi vsak nie su jedinym nebezpecenstvom. Dalsie straze sa na dohovoreny signal objavuju okolo zbrojnice. Muzi su vyzbrojeni kratkymi mecmi a bolami, ktore dokazu zamotat a na chvilu spomalit akehokolvek cloveka, vratane neozbrojenych zlodejov.

Eli dobre pocuje narek tych, ktori sa nedokazali dostatocne rychlo schovat. Niektorych pozna, dokonca uz dlho, ale teraz nie je cas na lucenie. Kazdemu ide o zivot. Berie do ruk stit, ktory je pre nu dost lahky a zaroven pevny. Nevie vsak kam ist. Vidi presilu a tiez to, ako sa ta presila sprava k chytenym zlodejom. Nevie, ci je lepsie zomriet, alebo nechat sa chytit. Keron nebude mat zlutovanie a rad sa pochvali, kolkych zlodejov pozabijal ci utyral v priebehu jedineho dna.

Azena sa rozhoduje, ci podnikne zufaly utok. Berie do ruky jeden z ocelovych bicov a triafa najblizsieho strazcu. Potom dalsieho a dalsieho. Je sikovna a rychla, nemysli na vlastne zranenia. Po chvili ale musi zastavit. Z brucha a z pleca jej trci sip z kuse a lapa po dychu.

Ak Eli v niecom vynika, tak je to schopnost schovat sa. Nehlucne zaliezt na nenapadne miesto a ticho cakat, co sa bude diat. Nema inu moznost, ale najst dobre miesto nie je lahke. Aj s vychudnutou postavou je narocne najst nieco, za co sa da skryt. Navyse vsade je zelezo a to dobre siri zvuk.

Skusa si lahnut do niecoho, co by mohlo byt pokladnicou. Stredne velka truhlica, v ktorej je trocha sena a akysi balicek zaviazany povrazkom. Eli vchadza dnu a zatvara za sebou veko tak, aby mohla dychat. Zacina ta najmenej prijemna cinnost. Dlhe cakanie v uplnej tichosti. Len ona, ticho a strach.

6. kapitola: Balicek

Smrt. To je teraz to uplne najobycajnejsie slovo. Smrt v roznych podobach, ktora zobrala zivot nasilim. Styria mrtvi strazcovia a o nieco viac ako patnast zlodejov, ktori sa nevratia do diery, z ktorej prisli. Jednoduche pocitanie pre niekoho, kto povazuje ludi za cisla. Pocet dobrych mrtvych a pocet zlych mrtvych. Vsetko na jednu vahu.

Eli caka. Snazi sa ziskat co najviac informacii svojim dobrym sluchom. Pocuje hlas strazcov, ako hladaju zivych. I tych, ktori nariekaju nad zivotmi priatelov. Vsetci su ludia. Aj ti najmenej spravodlivi a najviac kruti su stale ludmi. Rovnako ako ona. Nema pomyslenie na jedlo alebo vodu. Ma strach, nad ktorym sa kazdy okamih snazi definitivne zvitazit. Ale nejde to. Tak rada by bola prec. Daleko od tych, ktori ju chcu najst. Nema sa cim branit. Zo zvedavosti potichu otvara biely balicek. Je precizne zabaleny do najmensich detailov. Nevyzera to ako praca kohokolvek z mesta. Vo vnutri nachadza skutocny poklad.

Dlha, zahnuta dyka, ju k sebe puta zahadnou energiou. Vyzera, ako keby ju niekto vytvoril z tych najkvalitnejsich materialov prave dnes. Nadherna, priamo az desivo nadherna zbran. Dotyka sa jej a ma pocit, ze ju pozna cely zivot. Ako keby s nou vyrastala a bola vytvorena specialne pre nu. V uplnej tme slabo svieti, ale len vtedy, ked si to Eli zela. Len pomysli na to, co chce a dyka sa okamzite meni. Mozno dost na to, aby svietila ako lesny poziar.

Zda sa jej, ze sa pri nej objavuje zvlastna postava. Niekto obleceny uplne v ciernom, bez tvare. Ma neprijemny, ale predsa zdvorily a chapajuci hlas.

„Vyborne, Eludia. Tato zbran je odteraz tvoja.“
„Kto si? Co odo mna chces?“
„Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja v ceste a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel.“
„Aky ciel? Ja nikomu nechcem ublizit. Chcem len zit.“
„Kazdy chce zit, ale nie kazdy si to zasluzi. Eludia, tento strazca bude tvojou prvou obetou.“

Hlas sa odmlcal a Eli ma ovela viac otazok, ako odpovedi. Vie vsak, ze dyku do ziadneho balicku nebude davat a ze ju pouzije, ak to bude potrebne.

7. kapitola: Prva obet

Zlodejka nevie, kto bol ten clovek v ciernom. Ani to, ci to vobec bol clovek. Ma strach a vsetko sa jej zda byt temnejsie ako kedykolvek predtym. Instinktivne berie do ruky novu dyku a ta na jej povel zacina svietit dost silno na to, aby jej svetlo prekonalo okolitu temnotu. Stale je v truhlici. Mysli si, ze ju nikto nevidi.

„Tu je jedna! Mam ju! Chlapi, nasiel som zlode…“

Strazca pada na zem. Eli je prekvapena, ako ho mohla tak dokonalo trafit. Jediny uder okamzite zastavil srdce az privelmi jednoducho. Vylieza z truhlice. Prezera ranu a neprestava sa cudovat. V tele je dokonalo rovna rana. Dyka presla tak cez brnenie, ako i cez kosti.

Vie, ze tu nemoze ostat. Okamzite sa dava na utek cez okno. Pocuje, ako sa blizia straze, ked tu sa zacina odohravat znovu nieco necakane. Hlasy nesilneju, ale slabnu. Po chvili si uvedomuje dovod. Je rychla. Sialene rychla. Kazdy jej pohyb je iny ako kedykolvek doteraz a mohla by predbehnut aj jazdca na najrychlejsom koni. Nie je zadychana a jedine, co ma, je vyborny pocit. Mesacnu dyku ma pevne v ruke. Moze za to ta dyka? Dostala sa tak hlboko a predsa… na nej nie je ziadna krv! Ako je to mozne? Kam ta krv zmizla?

Pred zlodejkou sa ukazuje ta ista postava. Cierna latka, cernejsia ako najhlbsia noc, zakryva urcite nieco hrozne. Postava ju oslovuje.

„Ako sa citis, Eludia?“
„Nie som Eludia. Som Eli. Len Eli.“
„Tvoji rodicia ti dali meno Eludia, ale nikto ta tak nevolal. To je dobre. Velmi dobre. Teraz spoznaju tvoju skutocnu moc.“
„Hovoris o mne, ale ja neviem kto si ty. Co skryvas pod tou latkou?“
„Ukryvam mudrost a poznanie. Nesiem pravdu a viem odlisit lasku a nenavist. To je moja uloha na tomto svete. Ukazat zivot a ukazat smrt.“
„Si nejaky carodejnik?“
„Carodejnik vie vycarovat kvety a zdvihnut pierko zo zeme. Ja viem zdvihnut hory, vystavat imperia a spalit stary les na prach, ked je to nevyhnutne.“
8. kapitola: Mentor

Eli si mysli, ze ta postava rychlo zmizne. Tak ako predtym. Ona bude mat otazky, ale nedostane odpovede. Namiesto jasnej a zrozumitelnej pravdy budu tajomstva, nad ktorymi bude musiet premyslat. Potom niekto povie, ze si mala tu alebo hentu cinnost lepsie premysliet. Stale len myslenie a vsetko to, co sa neda naplanovat.

„Mas otazku. Mas vela otazok. Pytaj sa dieta moje.“
„Nie som tvoje dieta. A vobec, kto si? Ako sa volas?“
„Eludia, ako som ti uz naznacil, moje meno nie je dolezite. Dolezity je tvoj ciel. Mas dostatok sily a odvahy?“
„Sily a odvahy na co?“
„Na vsetko. Na vsetko, co bude potrebne a co bude v tom momente spravne. Na momentoch zalezi, aj na zivote a na tom, ako chuti kazda smrt.“
„Hovoris v hadankach. Preco nehovoris normalne? Ja som Eli, som zlodejka a som rada, ze som nazive. A teraz mi povedz, kto si ty.“
„Som odpoved na vsetky otazky.“
„To mi nepomaha.“
„Pritom som ten, kto ti moze kedykolvek pomoct. Spravim to, co chces. Co naozaj chces.“
„Zabi niekoho a poviem ti moje meno.“
„Mam niekoho zabit, aby som dostala odpoved na jednoduchu otazku?“
„Ak je odpoved dolezita a tvoja tuzba po smrti tiez, budeme vyborne vychadzat.“
„Co ta dyka? Komu patri?“
„Tomu, kto ma odvahu. Teraz je tvoja. Je to nastroj, tak ako si ty mojim nastrojom a mojim potesenim, ked sa rozhodnes spravne.“
„Potom mam jedno prianie. Vypadni!“
„Ako chces. Kazdopadne mi budes sluzit a nikdy sa ma tak celkom nezbavis.“

Duch odchadza a Eli nevie, co si ma mysliet. A hlavne, kam ma ist? Moze sa vratit na miesto, ktore nazyvala domovom? A co ak by vyuzila to, co nasla v tom balicku na nieco naozaj velkolepe? Co ak sa Buginia zmeni na lepsie miesto a ona bude hrdinkou?

9. kapitola: Voz

Nikto nemoze ostat na svojom mieste nekonecne dlho. Eli to vie lepsie ako mnohi ostatni. Kto ostane na jednom mieste, toho chytia. Musi sa presuvat a musi sa tiez najest. Konecne zacina byt hladna, ale kde zozenie jedlo? Vsade je jedlo strazene a aj ked je teraz ovela menej zlodejov, nikto neda to, co napiekol ci zozbieral len tak hocikomu. Nieto este zlodejke.

Jedna z otazok, ktore ma, je tiez na meno. Kto je ten duch? A kto je ona? Je Eli alebo Eludia? Preco by sa mala volat uplne inak, ako ju volaju ostatni? Nikdy o takom mene nepocula. A ked uz ma tu krasnu dyku, co s nou urobi? Pride k prvemu vozu s cennostami a hned jej vsetko vydaju? To urcite nie. Na druhej strane je to jedna z tych hluposti, ktoru uz davno nerobila.

V duchu si hovori, ze by to chcelo len uplne obycajne stastie. Nic viac. Nateraz jej ostava len jednoduchy navrat v nadeji, ze si toho nikto nevsimne. 

Eli nevie, ci je to vysledkom stasteny alebo len uplna nahoda, ale medzi nou a mestom ide po ceste voz tahany konom. Vo voze je niekto, kto namiesto riadenia oddychuje. Eli si ako prve mysli, ze ma vyborne vycvicene kone. Z voza vsak vycnieva nehybna, bleda ruka. Zlodejka okamzite uteka k vozu a zastavuje kona. Vybera dyku pre pripad, ze by to bol vsetko len trik a musela sa branit. Ako rychlo zistuje, dyku skutocne potrebuje. Starsi sedliak vezie obilie, ale uz sa s nim na ziadny trh nedostane. V hrudi ma sip, ktory si podla vsetkeho chcel vytiahnut. Eli okamzite prezera okolie, ci je strelec stale na blizku. Nikoho nevidi.

„Pomoz mi. Prosim.“
„Ako ti mozem pomoct? Nic nemam.“
„Mas dyku. Pomoz mi od trapenia.“

Eli na chvilu nevie, co ma povedat. Moze splnit toto zelanie, ale zrazu sa jej to protivi. Nechce zabit cloveka, aj ked ju o to ten clovek ziada. Zaroven by to nebolo prvykrat, co niekoho zabila, aby mohla prezit. Moze to urobit aj neurobit. Znovu sa pri nej objavuje postava v ciernom.

„Poponahlaj sa. Za chvilu umrie v bolestiach a ty nebudes mat ziadnu smrt.“
„Neviem, kto si ty… ty jeden duch. Ale ak je toto tvoja praca, tak nic nechcem. Daj mi pokoj!“
„Premeskala si svoju moznost. Teraz sa ho dotknem. A vidis to, uz je mrtvy. Nemozes ho zabit.“
10. kapitola: Uloha

Eli neveriacky pozera na tmavu postavu. Ten niekto sa len tak dotkne ziveho cloveka a okamzite sa jeho zivot konci. Ziadna sekera, ziadny specialny uder. Len jednoduchy dotyk. Ani nevie, ci ma ta postava vobec prsty, ale priblizenie k zivemu cloveku okamzite ukoncilo akekolvek trapenie.

„Ty… ty si kto? Alebo co vlastne si?“
„Som odpoved. Ale ty nechces nikoho zabit, tak naozaj nechces vediet, kto som.“
„Keby som ho zabila, tak by si hovoril so mnou normalnejsie? Bez tych hlupych hadaniek a tak? Narovinu?“
„Nad tym mozes premyslat. Nepresla si testom. Zober si z toho, co chces. Tento mrtvy pre mna nema cenu, ked je mrtvy. Tebe mozno zachuti. Viem, ze mas hlad.“
„Nebudem nikoho jest! Nie som zviera!“
„To, bohuzial, nie si. Zviera je tazsie ovladat ako ludi.“
„Coze?“

Tmava postava znovu odchadza. Eli je sama a zmatena. Krajina v okoli mesta je pre nu znama len ciastocne, ovela viac sa vyzna v rodnom meste, do ktoreho sa musi vratit, ak chce prezit. Mysli na to, ako Keron a ostatni pani oslavuju svoje vitazstvo a spolu s oblubenym bravcovym na palickach si pochutnava na tych najlepsich vinach, az z okolia Aringoldu.

Nevie, ako dlho bude mat pokoj od tej tmavej postavy. Ani ci je to priatel, alebo nepriatel. Eli je presvedcena, ze neprezila to nocne rabovanie nahodou. Ani ta nadherna dyka nie je ziadna nahoda. Preco vsak ona? Preco je nazive, zatial co ostatni su ukrizovani ci spaleni? A co su vsetky tie hadanky? Ma niekoho zabit? Alebo sa ma stat najomnou vrahynou, ktora bude plnit prikazy niekoho, koho ani nepozna? Zlodejka, vrahyna a clovek na vsetko necestne, ktory putuje za odpovedami? Dobre vie, ze spanok nie je odpoved na vsetky otazky, ale potrebuje ho stale viac. Najst vhodny strom, za ktorym moze skryt svoje drobne telo, nie je problem.

Ale… kto je Eludia? A preco ju niekto takto oslovuje? A preco by si mal niekto prave ju, Eli, zamienat s nejakou Eludiou? Vsak to je uplne cudzie meno a znie ovela vznesenejsie, nez obycajna Eli, akych je vo vsetkych mestach od Buginie po Lanisport urcite velmi vela. Existuje jednoduchy sposob, ako to zistit. Ist do kniznice a precitat vsetky knihy v nej. Len keby vedela pisat. Eli ma strach, ze by to trvalo do konca jej zivota. Nenaucila sa citat a tak rychlo sa to ani nenauci.
11. kapitola: Mlyn

Je skore rano. Slnko vykuka do oblokov a ti, co su bez domova, si uzivaju prve luce. Noc sa konci, zacina sa den. Nie pre kazdeho je to dobra sprava, ale vacsina je rada. Noc patri zlodejom, co je dobra sprava pre vsetkych okrem spominanych zlodejov a zlodejickov. Pre Eli, ktora sa rozhodla prespat v mlyne, je rano tiez zaciatkom povinnosti. Mlynar je jediny clovek, ktoremu moze povedat takmer vsetko. Na pomocne prace vsak vobec nemysli. Vie, ze mlynar vie citat. Niekedy mu pride kusok pergamenu a on vzdy vie, co presne sa na nom pise.

„Tu si, Eli? Pomoz mi s tym kolesom, krize ma bolia.“
„Pomozem, ale mam na teba obrovsku prosbu.“
„Aku? Vies, ze ti nemozem dat peniaze. Obchody nejdu a zvysila sa cena psenice z juznych zemi.“
„Naucis ma citat?“
„Chces sa naucit citat a pisat? Preco takto nahle?“
„Staci citat a ani nemusia byt vsetky pismena.“
„Eli, co si urobila? Vies, ze mne to mozes povedat.“
„Niekto ma vola Eludia. Neviem, preco prave Eludia. Som Eli.“
„Urcite Eludia? Nemylis si to s inym menom?“
„Som si ista.“
„Pomoz mi s tym kolesom a poviem ti pribeh. Ale je to smutny pribeh. Pribeh Eludie a jej cesty.“
„Je v tom pribehu aj niekto vynimocny?“
„Ako vynimocny?“
„Niekto, kto vie rychlo zmiznut. Cely v ciernom a zakerny. Niekto, kto hovori v hadankach a ma kuzelnu moc ako carodejnik.“
„Myslim, ze ty ten pribeh poznas. Preco sa vlastne pytas?“
„Pretoze mam strach. Skutocny strach.“

Eli prestava rozpravat a len si sada na zem. Je zvyknuta na drsny svet, ale plakat ju vacsinou nikto nevidi. Mlynar vidi, ze mu drobna zlodejka nepomaha s kolesom a rozmysla, co robit. Povedat pribeh tak, ako ho poznal on? Alebo ju poslat za niekym, kto ten pribeh pozna lepsie? Ale kto by chcel zlodejke hovorit pribehy? Kto okrem inych zlodejov? Mlynar tiez dobre vie, ze Eli je jemu zaviazana za vsetko, co pre nu robi. On jej nic nedlzi a navyse mu tato zlodejka nepomaha so vsetkym.
12. kapitola: Pribeh Eludie

Eli je u mlynara, smutna a zamyslena. Pozera sa do zeme, ked na jej prekvapenie donasa mlynar vrecia s obilim. Na niektorych vreciach je trocha krvi.

„Odkial mas tie vrecia?“
„Doniesol ich Gergo, vraj nasiel voz s obilim a dal mi na to dobru cenu, nech sa ho zbavi.“
„Nebola tam aj mrtvola?“
„Mne doniesol pred chvilou sest vriec, ziadne mrtvoly.“
„Patrilo to takemu sedliakovi. Niekto ho skoro zabil a ziadal ma, aby som s nim skoncovala.“
„Aky sedliak? Taky so slamenymi vlasmi? Taky starsi?“
„Ano.“
„To bol dobracisko od kosti. Neverim, ze by mu niekto ublizoval. Urcite s tym nic nemas? Neublizila si mu?“
„Nie. Ja… len som ho nasla. Zastavila som kona a prihovoril sa mi ten duch. Chcel, aby som ho zabila. Ten duch… vies… bojim sa.“
„Aj ja sa bojim, nic take by sa nemalo stavat. Aspon mame obilie za dobru cenu. Pomoz mi ho poprekladat a rozhybeme koleso.“
„Najskor Eludia. A ten duch. Nic nespravim, kym sa nedozviem pravdu.“
„Ach. Neviem o tom vela, tak pocuvaj dobre. Kedysi davno boli na vychode konflikty. Ludia, elfovia a vsetci bojovali vo vojnach. Neviem, kto vsetky tie boje vyhral, ale viem, ze jednu skupinu elfov viedla Eludia. Kazdy vravel, ze bola skrz-naskrz zla, ale ja tomu neverim. Dostala sa k moci tak, ze niekto pozabijal vsetkych dolezitejsich od nej. A mala nieco spolocne s Herdanom. Ten ju ovladal a zneuzival a ona sa snazila branit jeho vplyvu, ale casto nemala na vyber. Este viem, ze jej zivot nejako nadvazoval na utok zurganov a ze az rytieri nasej rise zastavili tuto hrozbu. Velmi vela ludi a nielen ludi zomrelo v tychto casoch.“
„Kto je Herdan? A preco ma ten duch volal Eludia?“
„Herdan je Boh vsetkeho zleho. Smrti, rozkladu, utrpenia, vojen a vsetkeho, co si vies predstavit. Neviem, ako velmi je realny, ja na take veci neverim. Dufam, ze nikto taky nikdy nebol. Ani nie je. O bohoch ti poviem len to, ze ak existuju, tak sa im neda verit. Herdan je podla povesti akykolvek, ale casto chodil po svete v ciernom a roznasal utrpenie.“
„Vedel nieco o dykach? A Eludia?“
„Mas vela otazok. Naozaj ta to tak velmi zaujima? Su aj veselsie pribehy. Nasla si nejaku dyku?“
13. kapitola: Mesacna dyka

Eli ukazuje mlynarovi dyku, ktoru nasla v zbrojnici. Opatrne ju podava, ale nerada sa s nou luci co i len na okamih. Podava ju tak, ze sama drzi cepel. Mlynar si ju skumavo chyta do ruk a neprichadza k udivu.

„Myslis, ze je ocarovana? Ten duch povedal, ze tato zbran ma meno Mesacna dyka.“
„Ak chces vediet viac o chlebe, spytaj sa pekara. Ak chces vediet viac o caroch, spytaj sa carodejnika. To urcite poznas. Ale necudoval by som sa.“
„Preco?“
„Je nadherna. Urcite cenna. Za taku by sa dalo kupit vela.“
„Ako vela? Jedlo na kolko?“
„Jedlo? Za takyto poklad si kupis mozno mesto, nie len jedlo. Odkial ju mas?“
„Zo zbrojnice. Musela som sa skryt. Tato bola v takej truhlici a pekne zabalena.“
„Teraz ma dobre pocuvaj, Eli. Toto je dolezite. Ktokolvek ju vlastni, ten ju bude hladat. Dostane sa k nej, aj keby to mala byt ta posledna vec na svete. S nou ani bez nej nie si v bezpeci.“
„Tak si ju radsej necham. Ochranim sa s nou lepsie ako bez nej.“
„Ty vies bojovat s dykou?“
„Viem. Som zlodejka, viem otvarat zamky a viem byt rychla, ked chcem. Toto je vsak nieco uplne ine. Mam pocit, ze dokazem vsetko. Vsade sa dostanem, prejdem cez akukolvek prekazku a nikto mi nebude stat v ceste.“
„Zaujimave, co hovoris. Existuje kniha, ktora sa vola uplne rovnako.“
„Ako? Co myslis?“
„Kniha s nazvom Prejdem cez akukolvek prekazku a nikto mi nebude stat v ceste.“
„O com je ta kniha?“
„O vzacnych zbraniach. Kuzelne mece a ine zbrane. Mozno tam bude aj nieco o tej dyke, co mas v ruke.“
„Nemam tu knihu. Neviem citat. Ani neviem kde zacat.“
„Sikovna zlodejka, ktora nevie kde zacat? Ale poviem ti, kde zacat. Pri kolese. Podme.“

Eli je stastna. Konecne odpovede. Aspon niektore. Od mlynara, nie od tajomneho ducha, ktoreho motivaciu nepozna. Moze to byt Herdan? A hlavne, co ma teraz robit s dykou a so zivotom? Berie do ruk dyku a druhou chce pohnut kolesom. A to sa zacina krutit, hoci s nim sama pohla jedinou rukou.
14. kapitola: Saty

Zlodejov a kniznice vacsinou nespaja vobec nic. Bezny zlodej vacsinou hlada nieco ine ako knihy a kniznice nie su miesto plne klasickych pokladov. Minimalne pre tych, ktori sa namiesto citania museli ucit nieco uplne ine. Napriklad prezit na drsnej ulici.

Buginia ma jedinu kniznicu, kde sa daju citat najroznejsie knihy. Samozrejme, vstup nie je zadarmo a tak sa v nej stretavaju hlavne ti najbohatsi, ktori zaroven tuzia po vyssom vzdelani. Tu sa prave spaja svet zlodejov a kniznic. Zlodeji radi navstivia bohate domy, zatial co je ich majitel v kniznici alebo na podobnom mieste.

Eli rozmysla, co urobi. Ma nazov knihy a hrubu predstavu, co hlada. Sama to ale nenajde. A kto by jej pomohol? Mala by na to ist rozumne. Ukradnut vsetky knihy by nebolo dobre riesenie. Ako ale zisti, ktoru presne potrebuje? Nemoze sa zahrat na vzdelanu pani, ktora hlada jej oblubenu knihu. Na to nema sposoby a hlavne oblecenie. Iba ak…

Caka na noc a dostava sa do jedneho z domov. Vie, kto tam byva. Aj to, ze v nom ziju tiez zeny, ktore nosia krasne saty. Jednoducha uloha. Zvlast ked sa rozchyrilo, ze vdaka Keronovmu planu z mesta zmizlo mnozstvo zlodejov. Rychlo prechadza cez stresne okno, odkial sa da dobre dostat z vedlajsieho domu. Nie je otvorene, ale to nie je velkym problemom. V miestnosti spi jedna zo zien, pravdepodobne najstarsia dcera. Jej spanok je hlboky a jemne chrapanie je hlucnejsie ako stopy Eli po drevenej podlahe. Vo velkej skrini je mnozstvo siat. Zlodejka ich prezera a nevychadza z udivu. Ani jej nenapadlo, ze obliect niektore musi byt mimoriadne narocne. Nevie, ktore ma zobrat. Zelene? Modre? Tie s pasikmi? Vzdy chodila v jednoduchych satach. Alebo tieto. Kozene, priliehave, so sivym plastom. To bude ono. Svieti si dykou, ale nezela si privela svetla, aby nikoho neprebudila.

Samozrejme, mnozstvo oblecenia drzi na tyci v skrini hlavne silou vole. Jeden neopatrny pohyb a vsetko pada na zem. Eli okamzite berie tyc a barikaduje s nou dvere. Nasledne ide k mladej zene, ktora sa prebudza, a uklada jej dyku na krk.

„Ticho! Nechcem ti ublizit! Ja len potrebujem saty. Bud potichu a hned odidem.“
„Zober si tie kozene. Ten korzet. Hodi sa ti. Ja ho neobleciem.“
„Ty… mi pomahas? Dakujem ti. Som ti zaviazana. Ako sa volas?“
„Eludia. Ale teraz by si mala ist. Zobudi sa otec a ublizi ti. Chod rychlo. A zober aj ten sivy plast.“
„Dakujem. Ja som Eli. Splatim ti to. Uvidis.“
15. kapitola: Eludia?

Eli uteka cez rovnake okno a v ruke drzi korzet a plast. Nepouziva dyku na svietenie, aby bola co najmenej napadna. Rychlo zdolava prekazky a tesi sa. Konecne ma na tvari usmev.

Ziadny usmev vsak netrva dlho. Pocuje, ako ta zena otvara okno a krici na nu. Vola jej smerom a krici slova ako zlodej ci vrah. Eli nerozumie. Teraz bola taka mila a pomohla jej, no zrazu ju prezradza? Preco? Co sa v nej tak rychlo zmenilo? Eli pocuva, ako ta zena vykrikuje same neprijemne veci. Vraj ju chcela zabit zlodejka Eli. A ukradla tie najlepsie saty, ktore ma najradsej. Tak ako to je?

Nema cas rozmyslat. Uteka tak rychlo a zaroven tak nenapadne, ako vie. Najskor bezpecie, az potom skumanie siat. Ak ich vobec pouzije. Co ak narazi na tu zenu? Posledne, co chce, je nahanacka so strazcami. Pripadne mucenie a smrt.

Neda jej vsak to meno. Eludia. Preco dopekla Eludia? Robi si z nej dobry den? Vsak jej pomahala ta zena. Alebo sa tak naozaj vola? Ona Eli, ta druha Eludia. Do toho duch, ktory vsetko dopletie a vysledkom je jeden velky neporiadok. Tak rada by sa vratila a v pokoji sa porozpravala s niekym, kto jej da normalne odpovede a zaroven zariadi, aby mala od vsetkych pokoj.

Nocna nahanacka ma este jednu neprijemnost. Hovori sa, ze Keron ma svojich ludi vsade. Vsetko vidia a vsetko pocuju. Cele mesto sa dozvie, ze este ostalo par zlodejov. Aj to, odkial a kam utekali. To rozhodne nie je dobre pre niekoho, kto chce byt ukryty pred nebezpecenstvom odhalenia. Samozrejme, ze zajtra chce v tychto satach navstivit kniznicu. Ak su to vlastne dobre saty do kniznice. Eli sa boji, ze bude este viac napadna ako doteraz.

„Stoj! Za tymto domom je chlap, co ta chce zabit. Pouzi dyku.“

Eli sa rychlo pozrie, kto na nu hovori. Je to znamy hlas. Znovu ten duch. Nema cas mu odpovedat. Dyku vsak berie pevne do ruk a z nejakeho dovodu vie, ze teraz musi byt pripravena. Mozno jej ten duch dodava odvahu.

Pokracuje obozretne dalej a skutocne sa pred nou skryval chlap s malou sekerkou. Zahnal sa na nu, bez akehokolvek varovania. Eli vsak bola rychlejsia. Mesacna dyka mu rychlo vzala zivot. Presna trefa do krku. Instinktivne alebo z ineho dovodu sa postavila tak, aby na novych satach nebola ani stopa po krvi. Vytahuje z krvavej rany dyku a cuduje sa. Nie je na nej ani kvapka, i ked ma stare saty posiate kvapkami krvi.
16. kapitola: Sama

Zlodejka prichadza k mlynu. Ma saty, ale i dalsiu zaujimavu skusenost s duchom. Kto je ta postava? Moze to byt ten, o kom hovoril mlynar? Stale je noc a nema v plane mlynara rusit. Najvyssi cas ist spat a dufat, ze si ju nikto nevsimol.

Len chvilu po tom, co si lahla na nie velmi pohodlne lozko zo slamy a plachiet, pocuje zvuk. Je to ovela hlucnejsie ako jej pohyb. Predpoklada skupinu. Pozera cez male okienko a vidi minimalne styroch ludi, ako sa nahlas rozpravaju. Dvaja z nich maju horiace fakle.

Eli velmi rychlo dochadza, co sa deje. Keronova iniciativa. Nikto nemoze pomahat zlodejom. Ziadne prespavanie, ziadne peniaze za rozne drobne sluzby. Ziadne vynimky, kompromisy ci prejavy ludskosti. Niekto ju musel sledovat az sem.

Kto je vsak natolko hlupy, ze len tak pride zabit mlynara ci podpalit mu mlyn? To je hlupost z akehokolvek pohladu. Co ma vsak Eli robit? Postavit sa proti styrom chlapom? Alebo pockat, kym ich bude este viac? V tom jej to dochadza. Mozno ide o niekoho, kto za to dostane dobre zaplatene. Praca za zlataky. Ziadna ludskost ci logika nie je potrebna. Ak ma zhoriet mlyn, tak zhori mlyn. Nie je jediny v celom kralovstve. A ak ho niekto moze znicit, tak ho moze aj niekto uplne iny postavit.

Nie je vsak cas na dlhe uvazovanie. Stvorica prichadza blizsie a zapaluje dreveny mlyn na viacerych miestach. Jeden z nich nesie amforu. Eli nema cas zistovat, ci je tam olej alebo alkohol. Berie dyku a vychadza z mlynu. Vie, ze bude mat ovela vacsiu sancu, ked sa tito votrelci rozdelia. Ponahla sa, kym je moment prekvapenia na jej strane.

Eli nie je ziadna bojovnicka a ako zlodejka rozhodne nie je zvyknuta postavit sa niekomu celom. Par banditov neocakava, ze bude niekto cakat, kym sa rozdelia a pouzije dyku na jedneho za druhym. Zvlast taku, ktora sa da az neuveritelne ucinne hadzat.

Tmave ulice su pre nu domovom, tak ako blizke okolie mlyna. Zufaly clovek robi zufale ciny. Nikto vsak nie je zufalejsi, ako zaplatena banda hlupakov, ktora zabije mlynara, ale nikdy za to nedostane ziadnu odmenu. Ani ziadny krasny hrob.

17. kapitola: Symfonia

Posledny z lacnych zabijakov pada na zem. Ani nevedel, ze skoncil tak ako vsetci ostatni z jeho skupiny. Splnil svoju ulohu. Mlyn hori, mlynar je v svojej posteli a uz sa z nej nikdy nezobudi. Pred Eli vsak ten zabijak utiect nedokazal. Zlodejka sa znovu objavuje znama postava.

„Vidis tu krasnu symfoniu? Ten tanec radosti a zivota?“
„Symfoniu? Tanec? Co odo mna vlastne chces? Si blazon, uplny cvok!“
„Pod so mnou, Eludia.“
„Nie som Eludia!“
„Povedal som, ze si. Tak si. Je mi jedno, co si myslis.“

	Duch sa dotyka zlodejky a obidvaja sa okamzite ocitaju vedla mlynarovej postele. Vidno jeho ruku, ktorou sa pokusal zastavit vytekajucu krv z hrudnika.

„Tak Eludia, tancuj! Tancuj!“
„Co?“
„Pouzi na neho svoju dyku.“
„Vsak je mrtvy, ty cierna obluda!“
„To je docasne. Nezaujimave malichernosti ta nemozu zastavit.“
„Smrt je malichernost?“
„To aj zivot. Smrt je krasna, ale tu si este pocka. Pouzi tu dyku, Eludia.“
„Ale ako?“
„Zabila si styroch. Tak daj tomuto zivot. Netvar sa, ze si to nikdy nerobila.“
„Vobec ti nerozumiem. A ked si taky odbornik, urob to ty.“
„Ako chces.“

	Duch berie mesacnu dyku do ruky a celou silou nou boda priamo do rany. Eli len nechapavo pozera, ako sa rana zaceluje, mizne krv a vsetky znamky bodnutia s nou.

„On bude zit? Mlynar bude zit?“
„Ty si mu dala zivot. Poslem k tebe par blaznov aj nabuduce, nech sa nenudis. Nemusis dakovat.“
18. kapitola: Rodina

Eli sa prestava cudovat a vsetky tie zvlastnosti zacina brat ako nieco uplne normalne. Zabija a zachranuje. Len tak. Vsetko pre jeden predmet a jedneho ducha. Nevie, ci sa ma smiat alebo brat vsetko vazne. Mrtvola pred nou oziva, co je uplne neprirodzene. Duch jej tvrdi, ze je to uplne normalne a clovek si na to rychlo zvykne. Ako prisiel, tak i odisiel. Eli a mlynar su sami.

„Si v poriadku? Ako sa citis?“
„Ako keby ma niekto bodol do srdca. Ale dycham. Nerozumiem tomu.“
„Ta dyka. Neviem ako, ale… je naozaj carovna. Urcite aj prekliata.“
„Preco by bola prekliata, ked dava zivot?“
„Musela som zabit styroch. Potom mi ten duch ukazal, ako ta zachranit. Sama uz nicomu neverim a neviem, co si mam mysliet. Som obycajna zena na ulici, ziadna carodejnica.“
„Odteraz nie si. Prijimam ta za svoju dceru, Eli. Zachranila si ma. Som ti velmi vdacny. Moj domov je teraz i tvojim domovom. Povedz mi, co este mozem pre teba urobit?“
„Dakujem. To je viac, ako by som si kedy mohla priat. Ale stale nerozumiem tomu, co sa dialo v poslednych dnoch. Chcem vediet viac o tej dyke, nech viem, co mozem ocakavat.“
„Podme teda do kniznice. Najdeme ti vhodne saty.“
„Saty uz mam. Budem nosit tie. Darovala mi ich taka mlada zena. Potom sa ale zblaznila a volala na mna straze.“
„Aka mlada?“
„Eludia.“
„Kapitanova dcera?“
„Neviem. Asi. Ten treti dom, tam za riekou.“
„Ak ma pocit, ze si tie saty ukradla, tak si ich mozes kupit. Dam ti peniaze.“
„Nechcem tvoje peniaze. Viem, ze to znie velmi zvlastne. Od zlodejky. Aj keby som zaplatila, pre takych ludi nie som nikym.“
„Tak ich vrat.“
„Este ich potrebujem. Pre tu kniznicu.“
„Ukaz mi ich a nieco vymyslime. Pomoz mi vstat, dievka moja. Dnes nebudeme pracovat, len si otvorime vino a vsetko na svete pocka. Aj mlynar potrebuje niekedy odpocinok.“
„Pod, pomozem ti s kolesom. To je to najmenej, co mozem pre teba urobit. Ale bojim sa. Najskor musime zistit, co zhorelo a co nie. Zapalili mlyn a chceli ta zabit. Mozu sa vratit. Vzdy sa vracaju.“
19. kapitola: Kde je ohen a dym?

Eli sa rada rozprava s mlynarom, ale vie, ze horiaci mlyn nie je to najlepsie miesto. Chce co najskor zacat hasit, ale nikde nevidi ohen alebo dym. Vsetko, co horelo, je len trochu tmavsie. Ziadne vypary, nic. Pritom ide o drevenu stavbu, ktora by mohla zhoriet do tla. Preco vsak nikde nie je dym?

Taktiez nikto neprichadza s vedrami s vodou. Vyzera to, ako keby bolo vsetko v poriadku, aj ked bola budova v plamenoch. Rozmysla, ci aj s tymto moze mat suvis dyka. Ako ale suvisi zbran a hasenie? Aj za toto moze duch?

Prehladava vsetky miestnosti a nikde nic nehori. Vsetko je v poriadku. Ten duch sa neukazuje a tak sa vracia k mlynarovi, ktory je coraz viac pri sile. Zvlastne na niekoho, kto bol pred chvilou mrtvy.

„Nic nehori. Vsetko je uhasene, ziadne skody.“
„Ty si sikovna. Ani som nevedel ze nieco hori. Zapalil to ten, kto ma zabil?“
„On, ale neviem kto to uhasil. Ohen na viacerych miestach len tak zmizol.“
„Urcite si to nehasila ty? Ani nikto iny?“
„Urcite. Mozno dalsi zazrak. Alebo praca tej dyky. Naozaj neviem, co vsetko dokaze a ako ju pouzit.“
„Podme do kniznice. Oblec sa. Pojdeme tam okamzite a najdeme nejake odpovede.“

Po tom, co obycajna zlodejka zabila styroch ludi, sa jej zivot znovu meni. Vyzera mladsie, citi sa lepsie a nejakym zahadnym sposobom sa lahko riesia problemy. Stale to nie je lahky zivot, ale je to prijemna zmena.

K mlynu prichadza obchodnik s obilim. Dohadovanie ceny vsak tentokrat nerobi mlynar, ale Eli. A velmi uspesne. Nielen ze dosiahla dobru cenu, ale este aj povykladala obilie ovela rychlejsie, ako by to robil mlynar ci ktokolvek v meste. 

„Dnes si same prekvapenie.“
„Mali by sme cestou do kniznice prist k starej studni.“
„Preco? Uz ju nikto nepouziva. Nie je tam voda.“
„Mali by sme tam ist a nie kvoli vode. Ver mi v tomto. Sice neviem, co robim, ale som o tom presvedcena.“
20. kapitola: Cesta do kniznice

Dostat sa z mlyna do mesta nie je narocne. Da sa tam dostat peso, na koni ci dokonca doplavat. Ani jedna z tychto ciest vsak nie je bezpecna po tom, co sa stalo v mlyne. Co ak ich niekto uvidi? Kazdopadne pre mlynara je to najbezpecnejsie miesto po boku zlodejky. Aj ked to znie zvlastne.

Eli vie chodit rychlo, ale ide len tak, aby jej starsi mlynar stacil. Cestou sa rozpravaju.

„Preco ta kazdy vola jednoducho mlynar? Ake je vlastne tvoje krstne meno?“
„Som sam. Kazdy ma vola podla toho, co robim a uz som si zvykol. Samozrejme mam meno, ale je velmi netypicke.“
„Ake meno ti dali rodicia?“
„Dali mi meno Vajtar. Vies, co to je?“
„Nie.“
„Vajtar je nazov zbrane zo Zeleneho ostrova. Az za Lanisportom na vychode.“
„Preto vies tak vela o zbraniach?“
„Nepovedal by som, ze viem vela. A viac z citania ako z osobnych skusenosti. Nechcela si ist k tej starej studni?“
„Ideme tam. Toto je skratka. Pod tou borovicou je tajny tunel.“
„Tvoja praca?“
„Moja nie. Ale straze to tam nepoznaju.“

Cesta cez tunel je nepohodlna, ale na pocudovanie velmi rychla. Namiesto dlhej obchadzky sa da prejst okolo vysokej skaly, za ktorou je okrem ineho i stara studna.

Vidno, ze ju dlho nikto nepouziva. Kamene uz nie su vsetky na svojich miestach a kluku je potrebne vymenit.

„Chces skocit dolu? Alebo co je tvoj plan?“
„Nie. Ale vidis ten najvacsi kamen? Stavim sa, ze pod nim nieco bude.“
„Nieco si tam schovala? Alebo niekto z tvojich priatelov?“
„Viem len, ze je tam nieco hodnotne. Nic viac. Mozno mi to niekto nasepkal do ucha, kto vie?“
21. kapitola: Amulet

Stara studna ukryva maly, ale cenny poklad. Stary, medeny amulet je popisany pismenami. Eli ho podava mlynarovi.

„Niektore pismena vidno len slabo, ale myslim, ze sa tu spomina Eraniel.“
„Co je to?“ Pyta sa Eli.
„Skor kto je to. Davna bohyna. Vela o nej neviem.“
„Bola dobra alebo zla?“
„Ako to mam vediet? A hlavne, co to znamena byt dobry alebo nebyt dobry? Si zlodejka, tak si automaticky zla? Lebo zlodej je urcite nieco skor zle ako dobre.“
„Poznas zlych mlynarov?“
„Viem o jednom nepoctivom, ale ci je viac zly alebo dobry, to si netrufam povedat. Nepoznam ho tak dobre.“
„Su zlodeji, ktori okradnu slepeho a su taki, ktori slepemu donesu jedlo. Ja si teraz zoberiem tento amulet a viem, ze ho predam. Ale neviem, co urobim s peniazmi.“
„Ak je ten amulet medeny a spomina sa Eraniel, tak moze mat vysoku cenu. Ale musis na to najst dobreho kupca.“
„Hostinsky v Krcme u troch bratov. Isla by som priamo tam.“
„Poznas ho? Pocula si niekedy o nom?“
„Nie. Ale viem to. Jednoducho to viem.“

Pre mlynara je zvlastne, ze Eli len tak vie najroznejsie podrobnosti o ludoch a miestach, ktore vobec nepozna. O to viac, ze si je vsetkym ista. Nielen, ze vie nove informacie, ale este je o nich presvedcena.

Medeny amulet vyzera uplne obycajne. Davno ho niekto nemal v rukach. Bol schovany tak, aby ho nenasiel len tak hocikto.

„Retiazka je z ineho kovu. Musel to niekto spojit. Asi zlodej ukradol amulet a predal ho niekomu, kto tu retiazku dorobil.“
„Stale niekde hladas zlodejov. Mozno to bolo inak. Vyrobili amulet z medi a retiazku z ineho kovu. Som si ista, ze med a Eraniel nejako suvisi. Aj chramy Eraniel casto obsahuju med. Nepytaj sa ma, odkial to viem. Jednoducho to viem. Aj ked prisaham, ze som sa to nikdy neucila.“
22. kapitola: Necakany zvrat

Eli si prezera amulet, ked k nej znovu pristupuje cierny duch. Zlodejka je o to viac prekvapena, ked si vsimne, ako sa duch rozplyva. Namiesto hadaniek sa duch straca tak rychlo, ako sa objavil. Nova hra? Alebo varovanie?

„Videl si to? Videl si toho ducha?“
„Akeho ducha? Kde?“
„Bol tu len chvilu. Hned vedla mna!“
„Mne uz oci dobre nesluzia, ale ducha by som si urcite vsimol, keby tu bol.“

Instinktivne vybera mesacnu dyku, ci s tym nema nieco spolocne. Ta vyzera uplne rovnako ako kedykolvek. Skusa svietenie a to okamzite funguje, aj ked cez den nema specialne uplatnenie. Eli si mysli, ze je tu aj s mlynarom Vajtarom uplne sama, ale nemusi to byt pravda. Sama nevie, co si ma mysliet a ani to, co ju caka. Je mimo mesta, ale asi nikto nema dovod, aby sa motal v blizkosti starej studne.

„Vidis tam niekoho? Tam pri tom dube?“
„To nie je dub, Eli. A nikoho tam nevidim. Zas vidis duchov?“
„Mozno. Neviem. Naozaj neviem. Som zmatena.“
„Co ti hovori ten tvoj zahadny siesty zmysel?“
„Nic. A asi by som mala aj ja mlcat. Stale nieco vidim. Prisahala by som, ze pri tom strome niekto je. A ide sem.“
„Vidim len zelenu travu a modru oblohu.“
„Ja vidim na zelenej trave nieco modre. A mam tak pocit, ze to modre bude robit problemy. Mozno nejaky modry duch.“

Po case aj mlynar usudil, ze nieco ide k nim. Alebo skor k studni. Obaja sa rozhoduju, ze bude lepsie, ak pojdu k mestu. Lenze ta modra bytost prichadza presne z tej strany, kde je mesto. Mozno sa len minu a nic sa nedeje. Alebo sa pozdravia.

„Prepacte, hladam amulet, ktory som tu zakopala. Je medeny, s cinovou retiazkou.“
„Ako mozem vediet, ze patri tebe? Nasla som jeden amulet, bola som k nemu vedena a presne viem, komu ho predam. Patri mne.“
23. kapitola: Chlad

Ak nieco zlodeji nemaju v laske, tak je to chlad. Chladne noci a este chladnejsie rana, proti ktorym sa s prazdnym zaludkom a v otrhanom obleceni brani len velmi tazko. Teraz vsak spoznava uplne iny chlad. Eli sa nemoze pohnut a pripada si ako hromada ladu. Vajtar je na tom rovnako. Dva kusy ladu sa pozeraju, ako im neznama zena prehladava vrecka. Do ruk tejto neznamej sa dostava tak amulet, ako aj mesacna dyka.

„Pekna hracka. Vyzera ako prava. Viem, ze mi na to nieco chces povedat. Budes mat moznost, ked trochu rozmrznes. Neboj sa, na slnku to nebude dlho trvat.“

Vsade na svete sa spomina veta o zlodejovi, ktory krici, aby chytili zlodeja. Lenze Eli nemoze kricat, rozpravat a ani sa poriadne pohnut. Nemoze urobit vobec nic, len sa prizerat. Ta modra postava si berie co len chce. Eli ani nevie, co sa stalo. Vsetko bolo tak rychle. Asi sa jej len dotkla.

Vajtar jej tiez nemoze pomoct. Je rovnako prekvapeny ako Eli a je mu jasne, ze mimo rodneho mesta je asi tak bezpecne, ako v nom. Chladivy lad sa rozpusta pomaly a Eli sa sice nemoze pohnut, ale moze rozmyslat aspon na zakladnej urovni. Prepada ju zufalstvo. Po chvili sa znovu objavuje duch. Tmavy, rovnaky ako niekolkokrat predtym.

„Si ty uz len zlodejka. Nevies si postrazit to, na com ti zalezi. A teraz potrebujes to, co si doteraz nemala, aby si bola chytra. Chces byt zaujimava, ale bez tej dyky neznamenas vobec nic. Prisiel som ti povedat dve veci. Najskor ta lepsia. Tvoj najoblubenejsi mlynar sa uz nedostane z toho ladu. Jeho srdce to dlhe uvaznenie nerozchodi, ale tvoje ano. Teraz ta horsia sprava. Proti modrej magyni si uplne bezmocna. Je od teba lepsia vo vsetkom, ovlada veci, o ktorych si nikdy nepocula a nechala ta zit len preto, aby ta tyrala. Do konca zivota ti bude robit zo zivota peklo a tu nadhernu dyku si necha pre seba.“
„Pomoz mi.“
„Ja ti mam pomoct? Nevies kto som. Nevies kto je ona. Ale pytas pomoc. Mam lepsi napad. Budes mi sluzit a najdes sposob, ako sa jej zbavit a zoberies jej dyku. Aj ten amulet. Je to tvoj zivot a aj tvoj plan. Mozes sa preobliect za niekoho, komu da cokolvek na svete, len tak.“
„Existuje niekto taky?“
„Samozrejme, ze nie. Ale ked som vravel o tyrani, myslel som to vazne. Budes ju nenavidiet, budes jej zavidiet ale nemozes s tym nic urobit. Ona je silna, ty si slaba. A cim bude mat dlhsie tu dyku, tym budes ty slabsia a ona silnejsia. Prehrala si. Naco ti vlastne hovorim, ked ma uz nezaujimas?“
24. kapitola: Tuzba

Duch mal pravdu. Len co sa Eli dostala z ladovej pasce, pocitila samotu. Rovnaku, ako kedysi, ked nemala vobec nikoho. Jej priatel sa uz nikdy nezobudi. Vsetky ciele a plany, co mala, su v troskach, alebo v rukach niekoho ineho. Teraz vsak nerozmysla nad smrtou ci nad tym, aka bola kedysi osamela a smutna. Mysli na mesacnu dyku. Na nasepkavanie a na ohromnu silu, ktoru s nou citila. Eli sa citi byt prazdna, ale rozhorcena. Ma pocit, ze jej chyba cast tela a ze tuzba po mesacnej dyke je silnejsia ako smad, hlad ci unava.

„Musim ist za nou. Musim!“

Nevie kam ist. Dyka jej teraz neda ziadne odpovede a ani len spravne otazky. Teraz je to na nej. Na Eli. Na jej talente z dob, ked ziadnu dyku nemala a ukradla si jablko zo stanku, nikym nepozorovana. Teraz vsak nejde o jablka, ale o celu jej existenciu a dovod, preco je nazive.

Je slaba, pomala, zmatena a nahnevana. To nie su tie najlepsie podmienky na zaciatok dlhej cesty, ale nic ine nema. Len tuzbu a mizivu nadej. Hlavu presytenu nespravnou myslienkou, ktora potlaca vsetko ostatne.

Nechce vidiet ziadneho ducha a zaroven vie, ze ak sa jej niekto rozhodne ublizit, nebude sa moct branit. Musi vsak ist. Hladat riesenie aj tam, kde mozno ziadne neexistuje.

Po par krokoch, ktore jej odobrali mnozstvo sil, si sada na jeden z kamenov. Musi rozmyslat. Spomina, odkial ta zena isla a kam. Pojde jej po stopach. Amulet. Amulet sa da vymenit za peniaze. Dyka. Co s dykou? Ak sa jej chce zbavit, tak najskor v meste. V Buginii. Tam sa vie dostat a pomerne rychlo.

Nikde ziadny voz, musi ist peso. A ponahlat sa. Dufa, ze ju niekde uvidi, ale ani si ju velmi nepamata. Zena v modrom. Ani mala, ani velka. Taka ako uplne ktorakolvek osoba v Buginii ci v celej risi ludi. Podla cesty vsak prisla z mesta a ide znovu do mesta. Naozaj to tam musela zakopat ona. Preco by vsak niekto zakopaval amulet? A potom sa pon vracal?

Vojna. Jednoduche riesenie. Ale co by robila zena vo vojne? Navyse nema ziadne brnenie a nevyzera na niekoho, kto vie narabat s mecom. Nieco vsak vie. Dokaze toho vela, aj ten duch sa jej boji. Eli sa rychlo dostava do svojho stareho ja. Zacina hladat suvislosti. Spaja si rozne veci. Mozno zle, ale vie, kde najde tu zenu. Nikdy ju nevidela, tak pojde tam, kde chodia navstevy z daleka.
25. kapitola: Straze

Hovori sa, ze najrychlejsie uteka ten, kto je zvyknuty na beh. Tak ako je najlepsie zvyknuty na hlad ten, kto sa stretava s hladom pravidelne. Hladna zlodejka vie, co chce. Aj kde najde to, co hlada. Srsi z nej istota, ktora je jej vlastna a ktora ju mnohokrat sklamala, ale vzdy sa postavila a isla dalej. Aj vtedy, ked by to niekto iny uz vzdal. Rozmysla nad dykou, ale inak, ako predtym. Preco ona? Preco sa nedostala ta dyka k niekomu inemu, k niektoremu princovi ci velkemu bojovnikovi? Princ ma svojho kona, svoje brnenie a svoju druzinu. Bojovnik ma svoju bojovu sekeru ci mec, o ktory sa stara. Ale zlodejka? Zlodejka ma len to, co najde. Co ukradne. A ak musi mat ostrie, ktore jej otvori dvere za slavou, bohatstvom alebo jednoducho pomoze zmiznut, tak je to prave dyka.

Ponahla sa. Rychlo poskakuje po kamenoch a vie chodit cez travu rychlejsie, ako mnohi ini. Modru magynu nema sancu chytit, ma urcite privelky naskok. Ale to, ze sa jej boji aj ten duch je pre zlodejku viac ako len zaujimave. Prechadza cez planiny v okoli mesta a rychlo sa dostava k jednej z bran. Je strazena dvomi strazcami. Co urobi? Stale ma na sebe pekne saty, korzet od tej mladej zeny, ktory si dozivotne pozicala.

„Pustite ma, prosim.“ Prihovara sa im Eli.
„Mame prikazy, nikto nemoze vstupit.“
„Nie som ziadna vrahyna alebo zlodejka, ale prichadzam z velkej dialky a mam hlad.“
„Kazdy ma hlad. A ak nie si posol z Aringoldu alebo niekto z kralovskej rodiny, tak neprejdes.“
„Som zo Zeme zatratenych. Z Jasu. A mam na starosti prejednanie obchodu. Ak ma nepustite, zariadim, aby sa Kreon postaral o vase prevelenie.“

Straze ju pustaju dnu, i ked s ocividnymi pochybnostami. Vidno na nej, ze na tie saty je prilis chuda a ovela viac by sa hodili dobre zivenej zene. Nedovolili sa vsak nazvat ju zlodejkou. Eli vyuzila svoju inteligenciu, alebo skor pamat. Pamata si, ze kedysi prisiel niekto az z Jasu, zo Zeme zatratenych. Sama netusi, kde sa co nachadza na svete, ale tentoraz sa jej herectvo oplatilo.

Uz prichadza len ta vacsia skuska. Co urobit s magynou? Zohnat si kus ostria a skusit ju podrezat? Alebo sa jej pekne pozdravit a sluzit jej? A co takto pokusit sa na nu zhodit celu strechu? Najjednoduchsie riesenie je niekedy take, ktore cloveku napadne az ovela neskor. Je zlodejka, tak moze jednoducho pockat na noc a znovu si ju vziat.

Najst magynu nie je problem. Eli ju nasla v hostinci a postupne sa za nou zakrada, ked sa rozhodla opustit hostinec. Ide priamo do Keronovho palaca. Tam, kde sa da dostat len velmi tazko.
26. kapitola: Stretnutie

„Pockaj! Pockaj, prosim!“ Vola Eli po magyni, len co sa dostane k nej aspon trochu blizko.
„Kto ma to prenasleduje?“
„Vypocuj ma, ja… teda…“
„Ano?“
„Potrebujem tu dyku. Je moja. Aj amulet.“
„Takto to vidis? A co urobis? Budes so mnou bojovat?“
„Budem, ak budem musiet! Dyka je moja!“
„Dobre, ber si ju.“

Eli nerozumie. Dostane dyku len tak? Neznama zena ju len tak da? Ona sa jej vzda, len aby ju mohol pouzivat niekto iny? Okamzite ju dostava do ruk, ale len co ju drzi ona sama, dyka okamzite pada k zemi, ako keby bola tazka ako cely svet. Rychlost padu je tak ohromna, ze si Eli okamzite vyklbila rameno. Navyse jej dopadla len kusocek od nohy. Ani si nechce predstavit, co by sa stalo, keby padala inak.

„Zober si ju, na co cakas?“ Pyta sa s posmeskom magyna.
„Je tazka. Snazim sa ju zdvihnut, ale neda sa to.“
„Tak si ju zoberiem ja.“

Magyna zdviha dyku, ako keby to bolo ocarovane pierko. Ani sa nezohne a uz leti priamo do jej ruky. Pohlad, ktory pripomina opovrhnutie, sa postupne meni na jemny usmev.

„Mas odvahu, ze si isla za mnou. Musis vediet, ze ti viem lahko ublizit. Ale aj tak si prisla. Chces sa pomstit za toho pana? Teraz si na neho ani nepomyslela. Chces len tu dyku. Naplna ta silou a strachom zaroven a vsetko ostatne ide bokom. Je to tak? Ano, vidim ze je.“
„Ja… neviem co povedat.“
„Spravim s tebou dohodu. Budes mi sluzit. Budes mojimi ocami a usami.“
„Dobre.“
„Ako dobre? A ani nevies, co ti ponuknem na oplatku? Alebo urobis vsetko, len aby si bola pri tej dyke co najblizsie? Teraz zas vidim, ze nevies co povedat. Pod za mnou, vidim, ze ta zmaha hlad. Ale moment, to nie je obycajny hlad. Si na tej dyke zavisla. Mozno je ocarovana este silnejsie ako sa zda.“
27. kapitola: Magyna

Ohen v jednej z krciem hori len velmi potichu a pomaly. Eli si ho nevsima. Ovela viac si vsima misku s figami, ktoru kupila ta magyna. Este radsej by sa divala na dyku, ale tu schovala ta zvlastna zena zaklinadlom na zneviditelnenie predmetu.

„Viem, ze mas odvahu. A hlad. Este viem, ze toto nie su tvoje saty, ze si dlho na ulici a ze si musela nejako preniknut cez straze. To je pekny vykon.“
„Ty si lepsia a tie straze robili svoju pracu mizerne.“
„Lepsia? Rozosmiala si ma. Je mi jedno, kto je lepsi a kto horsi. Aj to, kto to vsetko urcuje. Ty mas odvahu. Alebo si jednoducho stratila rozum. Pozri sa na ten ohen. Vidis ho? Urobim malu zmenu.“

Modra magyna presuva ohen z krbu na svoju ruku. Z jej ruky slahaju male plamienky. Okamzite si to vsimaju vsetci v celej krcme.

„Ja viem byt napadna. Viem zaujat. Ty si ta nenapadna, ktora sa dostane kdekolvek bez toho, aby si vzbudila privelku pozornost. Cim viac sa pozeraju na mna, tym menej sa pozeraju na teba. Nieco pre mna urobis. Sluzbicku. Ale nie dnes. Dnes budes bojovat so svojimi demonmi a zajtra uvidime, co dokazes.“
„Preco mi pomahas?“
„Pretoze viem to, co ty nevies. A ty vies to, co neviem ja. Mam svoj ciel a ty tiez.“
„Ale ja som len zlodejka, neviem carovat.“
„A ja som len magyna. Neviem sa niekde dostat nepozorovane. Ani utekat tak rychlo ako ty.“
„Kde si sa to vsetko naucila?“
„Chram Eraniel. Ale nenaucili ma to mury, naucili ma to ludia. Bola som vybrana, aby som dokazala to, co teraz viem. Ucila som sa zaklinadla a ich pouzitie, kym ty si sa ucila kradnut jablka a zhotovit si postel z toho, co si dokazala najst.“
„Ale aj tak si na mna dobra. Nikoho nemam.“
„Poviem ti tajomstvo. Tvoj priatel by zomrel v ten isty den. Ale jeho smrt by bola bolestivejsia.“
„Aj ja ti musim nieco povedat. Skryla si tu dyku. To je uzasne.“
„Je to zakladna magia.“
„Neskryla si vsak amulet. Potiahla som ho.“
„Myslela som, ze si upnuta na tu dyku. Prekvapila si ma. Nehnevam sa, prave naopak. Chvalim ta. Nedala som na neho pozor. Teraz mi ho vrat, stale ho potrebujem. Alebo chces poznat moj hnev?“
28. kapitola: Uloha

Eli vracia ukradnuty amulet. Vie, ze je to spravne. Nemoze okradat niekoho, komu neutecie a kto jej objednal jedlo. Zacina mysliet na priatelstvo. Na to, ze aj ona moze byt uzitocna. Magyna objednava dalsie jedlo a izbu na noc. Eli jej ponukla, ze jej najde miesto vonku, ale razne tuto moznost odmietla.

„Ty urcite nie si zvyknuta spavat na zemi.“
„A ty nie si zvyknuta na postel. Budes si musiet zvykat.“
„Uz som spala v posteli, ale je to davno.“
„A ja som spala na zemi. Tiez je to uz davno. Vidis, ake je to zvlastne? Alebo to zvlastne nie je?“

Izba je utulna. Ziadny vietor. Vsetko zle je za okenicami. Na stenach nie je nic, podobne ako na malom stoliku. Magyna si zapaluje fajku. Nepyta sa Eli, ci jej to vadi. Vidi, ze je rada, ked moze byt vo vnutri a nemusi hladovat.

„Ako sa volas?“ Pyta sa magyna a zatial, co fajci, naprava zlodejke rameno.
„Eli. Au! Co si to… kde si sa to naucila? Ty si… ty si...“
„Eludia.“
„Nie Eludia. Eli. Iba Eli.“
„Ja som Eludia. Zvlastne, niekto ta volal mojim menom?“
„V poslednom case mam pocit, ze je to coraz castejsie meno. Viem, ze bola nejaka z davnych pribehov. A viem aj to, ze sa tak volala zena, ktorej som ukradla tieto saty.“
„Pristanu ti, len musis pravidelne jest. Si utla ako cestovna palica.“
„Naozaj sa volas Eludia?“ Pyta sa zlodejka magyne, ktora je na tu otazku uz dobre zvyknuta.
„No naozaj. Co je na tom mene take zvlastne?“
„To meno znie tak magicky.“
„Na menach nie je nic magicke. Meno ako meno. Mne sa paci tvoje, Eli. A kazdy ma nejake meno. Aj Keron. Zajtra ho zabijes. A dobre viem, ze uz si zabila.“
„Mam zabit Kerona? Ako? A s cim? Co budes robit ty? Ani sa k nemu nemozem priblizit.“
„O to sa postaram ja. Poviem to tak priamo, ako len viem. Ak ho zabijeme, dostaneme vela zlata. Dost na to, aby sme mohli ist svojou cestou a nebat sa hladu a osamelosti do konca zivota.“
„Ale ja nie som dobra v zabijani. Nemam zbran, vycvik a asi to ani nemam v sebe.“
29. kapitola: Nelutostna poprava

Zvlastna dvojica. Zlodejka a magyna. Obidve vsak zdielaju jednu postel. Obidve su mensie ako bezny chlap a tak sa na jednu postel vojdu celkom pohodlne. Eludia vyuzila jedno zo svojich zahadnych kuziel a deka, ktora bola pre jednu osobu, je ovela vacsia. Lahko zakryva obidve zeny.

Eli premysla, ako moze zabit Kerona. Ma otvorene oci a pozera sa do stropu. Znovu a znovu si predstavuje mrtvolu v kaluzi krvi, nad ktorou bude ona. Vitaz. Alebo nie vitaz? Hrdina. Alebo nie hrdina? Eli je tiez prekvapena, ze na nu zazera duch. Ten, ktory zmizol, ked sa objavila ta modra magyna. Znovu sa objavuje a zlodejka sa velmi cuduje. Pocuva ho.

„Ona nie je tvoj priatel. Chce smrt, ale aj ona si zasluzi smrt. Neodpovedaj mi, vypocuj si ma do konca. Ma mesacnu dyku. Aj amulet. Budes bohata. Zradi ta, nebude ta potrebovat, ked splnis jej ciel. Musis jednat ako prva. Vytiahni amulet a tou  retiazkou ju musis udusit. Je ospala, ale ty mas teraz po jedle dost sil. Dokazes ju zabit. Potom chod za Keronom a povedz mu, ze sa ho tato magyna pokusila zbavit. Dyka ti povie tie spravne slova. Teraz ju zabi. Musis to urobit!“

Eli berie do ruk cinovu retiazku a pomaly, celkom nehlucne, ju poklada na krk. Nasledne tlaci z celej sily. Prekvapena Eludia sa zmieta a brani sa, ale vyzera to tak, ze Eli ma mnozstvo novej sily. Tlaci a hrdlo magyne rychlo meni farbu. Eli klaci svojej protivnicke na rukach, ako to videla na ulici. Popri skrteni sa obzera po miestnosti, ci je tu stale ten duch. Nie je. Vyzera to tak, ze prebudenie magyne ho donutilo ustupit.

Veri si. Este chvilocka a dokaze to. Pomsti sa a splni prianie toho ducha, ktory sa uz velmi tesi na jej smrt. Ona vyhra, duch vyhra, magyna prehra a potom prehra aj Keron. Vsetci jej nepriatelia prehraju.

Eludia neprestava bojovat, ale meni svoju taktiku. Nemusi bojovat tak, ako by bojovali ostatni, ked ovlada kuzla. Zlozite, silne kuzla, ktore vyzaduju dlhe sustredenie, ale i nieco uplne jednoduche. Zosiela kuzlo na dyku, ktora je polozena na stole. Odteraz funguje ako mimoriadne silny magnet a taha Eli daleko od nej, k stolu. Konecne sa moze nadychnut. Nemina svoj cas na reci, ale pridava dalsie kuzlo. To najjednoduchsie, ake si pamata. Dyka sa stava neuveritelne tazkou a stol, na ktorom je ulozena, sa lame pod tou ohromnou hmotnostou. Pevne drevo sa rozpada ako keby bolo uplne sprachnivene a niekto by do neho palil z kanonu. Dyka dokonca poskodzuje podlahu a Eli, doteraz silna, sa od nej nemoze pohnut. Obopina dyku v akomsi nepredstavitelnom klbku a nemoze sa pohnut. Nemoze sa tiez zbavit triesok, ktore sa jej zabodavaju do tela.
30. kapitola: Zrada

Len co sa Eludia konecne nadychne, je zmatena. Ta zlodejka, ktora sa jej dostala do cesty, nakoniec nebude tak uzitocna, ako si priala. 

„Preco si na mna zautocila? Preco si ma chcela zabit?“

Eludia sleduje, ako jej Eli nemoze odpovedat. Sila, ktora ju taha k dyke, jej drvi vsetky kosti v tele. Okamzite rusi kuzla a pomaly si sada na postel. Naznacuje Eli, aby urobila to iste. Zlodejka vsak namiesto toho berie do ruk dyku a mieri znovu k Eludii. Cestou sa vsak zastavuje. Nevie co ma robit. Ma v hlave nepopisatelny chaos a citi, ze cokolvek musi urobit, teraz to nedokaze. Vlastne nedokaze nic a aj tak jednoduche veci, ako posadenie sa, su zrazu mimoriadne tazke. Drzi dyku a caka, ale nevie na co.

„Mozem ta zabit. Skoncovat tvoje trapenie, ale ako vidis, povolila som kuzlo. Preco si ma chcela zabit? Ty si to mozno ani nechcela, ale niekto iny. Kto? Kto chce moju smrt? Odpovedz mi!“
„Ja… ja neviem. Nechcem. Ja…“
„Pusti tu dyku a sadni si. Alebo ta k tomu mam donutit kuzlom?“
„Ten duch. Sprevadza ma taky duch. Stale mi nieco radi. Nie vsetko sa mi paci. Dodava mi odvahu ale aj ma nuti do toho, co nechcem.“
„Herdanov duch, jednoducha projekcia. Zmizne, ked sa objavim?“
„Bol tu, ked si spala. To on… mi hovoril o amulete a retiazke. Povedal mi, ze budem bohata a mam povedat Keronovi, ze si ho chcela zabit.“
„Proti tomu duchovi pomoze jednoduche ochranne zaklinadlo, to si mi mohla povedat. Ak je na teba naviazany, nemala by si pouzivat tu dyku a mala by si ist odtialto co najdalej.“
„Neviem, co mam robit. Co mam robit? Povedz mi, prosim!“
„Spat.“
„Teraz nezaspim.“
„S tym ti pomozem. Kuzlom.“
„Nerozumiem ti, ale musim ti nieco povedat. Musim. Velmi ma mrzi, ze som sa na teba vrhla. Nemala som a nechcela som. Neviem, co mam robit a ako mozem prosit o tvoje odpustenie.“
„Tak, ze teraz zaspis. Az sa zobudis, budes sama sebou a tvoj novy zivot bude este zaujimavy.“
Epilog

Eludia dostava kuzlom zlodejku Eli do spanku a sama si ide este pospat. Hned dalsie rano zaplati dvojicu silnych chlapov, aby ju odniesli do pristavu. Zaplati cestu pre dve osoby az do Zeme zatratenych. Sama vsak vystupuje v juznej casti kontinentu a nastavuje kuzlo tak, aby sa Eli zobudila az po priplavani na iny kontinent. Nechava jej par minci, ale berie si dyku i amulet pre seba. 

Neuvazuje nad tym, co je a co nie je spravodlivost. Mysli si, ze ju uz neuvidi. Pre Eli ma vsak este jeden darcek. Ochranne kuzlo pred duchom. Aspon chvilu ju nebude moct najst. Eludia sa vracia domov, k svojej dcere, ktora bude jedneho dna tiez modrou magynou. Ak svet nezmeni dalsie prekliatie, pripadne jedno velmi netypicke pozehnanie.

Eludia je prekvapena a hlavne mimoriadne rozzurena. Jej dcera je mrtva. Vsetci koho poznali su mrtvi najroznejsimi sposobmi. Vacsina bola zasypana budovami, ktore doteraz pevne stali na svojich miestach. Rychlo sa uistila s kym ma do cinenia.

V rukach magyne je mesacna dyka uplne inym nastrojom ako v rukach zlodejky. Eludia zistila dve veci. Musi si verejne zmenit meno, aby nepravdy o tej druhej Eludii nepouzil niekto proti nej. A musi zabijat ludi. Vdaka dyke moze uplne inych ludi zachranovat a to je viac ako bezna magia. Uvedomuje si, ze je to ta najciernejsia magia, aku si vie predstavit. Vyuzivanie smrti a utrpenia na prinasanie zivota, nie vsak radosti. Kolkych zlych ludi musi zabit na zachranu jedneho dobreho? A kolkych dobrych bude musiet niekedy v buducnosti pozabijat, aby zachranila jedneho zleho, ktory jej neda inu moznost? Uvedomuje si, ze mohla dykou zabit Eli. Ziskat jej zivot a ulozit ho do dyky, ako do nejakej pokladnice. Ale neurobila to. Tomu duchovi by sa to pacilo. A mozno bude Eli jeho obetou, len co ochranne kuzlo uplne zmizne. Alebo ju pouzije proti nej.

Eludia otvara staru knihu s pribehmi. Pribeh o Eludii a o jej nemrtvej… co bola Salia pre Eludiu? Telesny strazca? Obranne monstrum? Nastroj na zabijanie vsetkych okolo? Alebo len zhoda najroznejsich nahod naviazana na vecnu Herdanovu nenavist? Uvedomuje si, ze z Eli mozno bude dalsia obet a ona proti tomu nemoze nic urobit. Uz sa ju raz pokusala zabit ta zlodejka a bola do toho nutena niekym inym, ale stale to bola ona. Co sa stane, ked ju do toho niekto donuti, ale uz to bude len nemysliaci tvor, s ktorym sa neda rozpravat?

Eludia odchadza. Dyka jej hovori, ze ma vidiet Bitku pri sivom vrchu. Ze to bude nieco nezvycajne a dolezite pre vsetkych. Bude ta bitka pozehnanim? Kolko muzov v nej zahynie? A preco jej dyka hovori, ze tam musi ist? Bude musiet zabijat, aby mohla niekoho zachranit? Alebo sa tam stretne s uplnym zlom a ona bude reprezentovat nejake slabe, nezaujimave dobro?