NEVERIM Maria Novakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2016) 010001 O knihe Cely nas zivot je o paskach. Pracujeme, niekedy i drieme na to, aby nas ta vyplatna aspon trochu potesila. A ked chcem za nieco bojovat, tak si dame pasky ci pasiky. Este sa ani nestihneme zamysliet nad sebou a nad tymi druhymi, a uz sme v prvej linii. S paskou cez oci ideme vpred a svoje konanie podkladame historiou, ktoru nepozname. Vysledok? Nenavidime, lebo sa nam nechce milovat. Netolerujeme, lebo sa nam nechce spoznavat. Nenapredujeme, lebo ti, ktori sa potkli pred nami, su nasi vysneni zachrancovia a my ich nemame co prekonavat. Obsah NEVERIM 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto uvodu 4 Laboratorna mys 5 Inou optikou 6 Lesne vily do plynu! 7 Plavba po mori 8 Maraton dotykov 9 Vecerny dazd 10 Vecerne myslienky 11 Nadavas na vsetko 12 Trpezlivost ruze prinasa 13 Sumracna prechadzka 14 Neverim 15 Piesen placucich tienov 16 Ostrovy nikoho 17 Ako v tridsiatom osmom 18 Namiesto uvodu Neverim v to, co nie je, je to tak tazke pochopit? Nerozumiem, kam svet speje. Vymenime vsetko za holu… nit? Laboratorna mys Dnes vecer mavam na macky, ludia sa mi odrazu zhnusili, stale len hluposti na plne otacky, nepatrim k stadu hlucnej presily. Mozno som len seda myska, alebo ta, co zije v labaku, niekedy neviem seba vystat, poslem sa dalej. Vo vlaku. Asi preto su mi blizsie macky, macka a mys, to bude hra, nie fnukom, aky je zivot tazky, vsetci sme nejaka konzerva. Ziadne slavne pomenovania, ziadny hrdina, level dvesto, len kvety, bez polievania, ktore zabudaju na detstvo. Opieram sa o zeleny plot, teraz je zivy asi ako ja, zivotom bita do driemot, som laboratorna a spokojna. Inou optikou Neviem mat dve tvare, a uz vobec nie desat, zlava nepoviem nic prave, tomu, koho chcem vesat. Nebudem dojimat k slzam, ani plakat na objednavku, som aka som, niekedy drza, nemam talent na pretvarku. Nedokazem kupit priatelstvo, ani lasku neziskam cez seky, prekonam to, co je na skok, ale nepreplavam velke rieky. Neocakavaj odo mna nemozne, sama neviem, co vsetko splnim, aj v noci som ako po nocnej, ale aj vtedy po niecom tuzim. Asi mam velmi odlisnu optiku, mam ine zaostrenie na kazdeho, placem a kricim, aj ked potichu, s jednou tvarou, ale z viac brehov. Lesne vily do plynu! Biela rasa, biely den, tvoj zivot je velka loz, inym chystas pochoden, dalsie klamstvo si priloz. Hovoris o bezpecnosti, nasilie ju neprizenie, miluju ta, ludia prosti, ktori nepoznaju umenie. Mas svojich ludi vo vlaku, budu zas dobytcie vagony? Sprchovat generaciu plachu, nevies citit tak ako oni? Nechces ist ludskym smerom, len po Auschwitz-Birkenau, denne onanovat nad Hitlerom, ukazovat sa svojim, ako pav. V skutocnosti nemas konicky, priatelia ta s laskou opustili, ostala nenavist, dve krabicky, posles do plynu lesne vily? Plavba po mori Zivot je ako plavba po mori, ocakavat pokoj a pride burka, aj tvoja lod v pristave postoji, neraz na teba opravar zmurka. Ziadna lod nebola postavena, na to, aby bola v pristave, potrebuje dychat, ako zena, vychutnavat si vsetko nestale. Niekedy treba plavat po vetre, nechat zivot plynut v pokoji, akceptovat, co je posvatne, ale aj ukazat, kto sa neboji. Kazda vlna je dobrodruzstvo, na jej konci byva vzrusenie, ten, kto nechce taketo susto, dovod zit od seba odozenie. Aj dnes sa plavim vo vodach, ktore nikto nedal do mapy, bludim v kruhu, zas a znova, nevadi mi, ze je prekliaty. Maraton dotykov Len jeden malicky dotyk, jedno krasne poblaznenie, za odmenu, dobry bodik, ktory nas ku sebe zenie. Vysnivana blizkost citov, naruc, ktora pocka rada, laska pospajana nitou, mila, vobec sa nehada. Niekedy nam staci malo, jediny kusok skladacky, chceme vediet, co ostalo, ake nas cakaju prekazky. Kto nema nic, iba nulu, praje si aspon malicko, dostane to, tak chce druhu, sancu, pusu, ruku na tricko. Poznam dotyky vzdialene, maraton za kratke objatie, podniknut ho, prispiet k zmene? Alebo su tuzby cloveka prekliate? Vecerny dazd Pozeram sa na kvapky, ako si tecu po okne, nechavaju svoje labky, vytvaraju dielo spolocne. Jedna ide za druhou, tak sa to viacej oplati, rozmyslaju nad duhou, tancuju spolu v objati. Je lahke rozbit okno, ah chcete pocut dazd, zafarbit skvrnou ropnou, alebo krvou z vrazd. Ziadna krv nebude, stacia mi slzy dazdive, sama so sebou na sude, spokojna, ze som nazive. Z cely uvidim slobodu, za nou vecerny dazd, poznam krajinu povodu, raz zistis, co znamenas. Vecerne myslienky Niekedy chybaju slova, emocie neskryvaju dojatie. Aj sloha a slovna zasoba, vyriesi to jedno objatie? Myslime na niekoho, ked nam doslo mlieko, alebo len mile slovo, sa privelmi vlieklo. Aj na pracu sa nadava, lepsie, ked su dvaja, kazdy podla svojho prava. A to maju obidvaja. Spolu zmeskat autobus, pozerat priserne filmy, vykricat sa z celych pluc, potom sa pritulit v pritmi. Pre mna je tu len samota, vankuse a svet za roletami, ziadny partner sa tu nemota, ostavam, so svojimi snami. Nadavas na vsetko Nadavas na peklo, tak mrznes v nebi. Si tam sam, celkom, studeny a bledy. Nadavas na nebo, vraj chces byt v raji, preco? Znovu lebo? Tak sa to nepodari. Nadavas na raj, pre tazky pristup, este sa hadaj, pre realitu prisnu. Nadavas na realitu, vraj nerozumie snom, lasku meni na pouzitu, miesto slavikov je hrom. Nadavas na sny, ako sa zle snivaju, nenadavaj. Zhasni. Najdes vrbu butlavu? Trpezlivost ruze prinasa Trpezlivost ruze prinasa, padame do tej istej jamy, mas trne? Tak prihlas sa! Aj tu a teraz bud s nami. Spolu cakajme na zazrak, nepohnime sa, ani prstom, urobme z kazdeho snu vrak, kracajme po svete pustom. Dalsia pust svetu pristane, budeme ju prosit o vodu, nikdy nam nenaplni dlane, pre biely den. A ciernu vdovu. Budeme cakat pekne spolu, zbijeme tych, co nestoja v rade, nepustime ich k slavnostnemu stolu. dnes slavime horku ceresnu na zrade. Potom pojdeme predavat nase trne, zvlastne, ze ich vobec nikto nepyta, musime ich nosit, na tazkej korune, nasa rychla cesta do prazdneho koryta. Sumracna prechadzka Ruka sa dotyka ruky, nadychy su spolocne, uplne rovnako sme hluchi, hladame slnko na nocnej. Odchadza a my mavame, zelame si dobru noc, v ktoru nespime a hrame, na city, krajsie od Vianoc. Svetlo mizne, ide tma, a ja sa jej nebojim, s tebou je noc hra, a ja v domceku nestojim. Hadzeme zabky do mora, nevidime lety a pady, pocujeme, ktora je dobra, ako nehlasne vodopady. Hra nam tvoje silne srdce, moj dych je pocutelny, minuty celych zivotov suce, ty si prvy i posledny. Neverim Neverim, ze lajky liecia rakovinu, ani na to, ze nas strazia anjeli, modlitba mi nezazenie slinu, spoznavat svet, trochu sa posmelit. Rada dostanem slzy pod koberec, aj ked viem, ze tam nebudu naveky, neverim sama sebe, nie som herec, prepac, nie si mi blizky, ale daleky. Neverim, ze moj hlas bude vypocuty, na listocku vytiahnem cislo milion, nebudem pocuvat, ci je niekto hluchy, radsej ako po vieru pojdem na pivo. Neverim, ze sme pod ochrannou rukou, v spravach je smrti viac, ako sa cakalo, mame tu prehravat s realitou krutou, dakovat Bohu za to? Tak za malo. Nechcem neistu vstupenku do neba, mam plnit prikazy a prisny zakaz zit, pretoze John Doe povedal, ze netreba, najvyssi cas zo seba tarchu viery zmyt. Piesen placucich tienov Sama okupujem lavicku, pozeram na tiene ludi, na fesakov v uzkom tricku, ktorych svet velmi nenudi. Vidim dievcata s kabelkami, ake si nemozem dovolit, mozem? Ale nechce sa mi, cely mesiac len vodu pit. Potom sa pozriem na seba, nic zvlastne, stale ta ista, bojim sa niekedy i nebat, zblaznila som sa, docista. Som stratena v jednej izbe, zlaty kluc je na inom podlazi, nemam k tomu ako prispiet, niekedy ani zit nestaci. Az uvidite dievca na lavicke, ako sa pozera na poludnajsie tiene, nie je v citovej dopravnej spicke, stuchnite ju, nech viete, ci len drieme. Ostrovy nikoho Myslim na ostrovy nikoho, kde nikto nie je sam, a predsa vsetci, co z toho, sama tam stale prilietam. Citim tam bozky nenavisti, plac ludi co plakat nevedia, aj on je vsak stale taky isty, tona lzi na posteli z paperia. Nikdy nie je krasna obloha, vzdy sa mraci na nas dazd, zahali ma len pravda hola, plavat musi vediet kazdy z nas. Nevazim svoje sny a fantazie, nemam odvahu hladat odvahu, viem a citim, ze tu nieco hnije, sme deti puste, cakame na vlahu. Dnes prsia iluzie, uhybam sa tazko, pripijam na utopenie v hadkach, ked boli sme pre druheho hrackou, boli sme len ty, len ja a nas strach. Ako v tridsiatom osmom Vsade citam o zidoch, ako v tridsiatom osmom, o ich nature a cinoch, asi som na svete sprostom. Moda ukazovat prstom, prehrabavat v sukromi, nenavidiet, kazdym sustom, stale pocuvam, ze to oni. Spolu nesadime stromy, ale spolu setrime na tanky, aby bol mier? Co ste, chori? Nechcem ist do vasej smotanky. Nezaujima ma vase predurcenie, ktore vam dal jeden z vas, spory o ludi, cistotu a uzemie? odidte prec, kym je cas. Viem, co pride po tridsiatom osmom, vraj slavny rok, tridsiaty deviaty, pechota, tanky, ludia pod mostom, nikto nevyhral, vsetci dostali do laty.