Par - Ty














Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Pavel Sekerak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2020)
110101

O knihe
Boli ste niekedy v situacii, ze ste nevedeli ci mozete verit vlastnym ociam? V situacii, ked sa okolo vas deje tolko absurdnych veci, a vy neviete co si o tom vsetkom mate mysliet? Mlady grafik Allen Dobrovsky to zazil na vlastnej kozi. Moment, ked v pristave uvidel ako jeho kolegovia vynasaju z firemneho auta nehybne telo muza, bol iba zaciatok pribehu s necakanym koncom. Poviedka opisuje jeden neobycajny den kolegov z reklamnej agentury, na ktory urcite len tak nezabudnu.

Par – ty
Vracali sme sa vlakom z vystavy vo Frankfurte. Netusim preco sme nesli lietadlom, ako ostatni. Myslim si, ze to bude sefovym strachom z vysok. Zazil raz velmi neprijemne turbulencie pocas letu a odvtedy sa presuva vyhradne po zemi. Aby toho nebolo malo pravidelne pozera serial Letecke katastrofy. Zda sa, ze sa boji nie len o seba ale aj o nas, preto nas poslal vlakom. Mne to vsak nijako neprekazalo. Moderna vlakova suprava sa blizila do polovice svojej nocnej jazdy. Sedadla boli pohodlne, cesta ubiehala rychlo a kupe sme mali len pre nas dvoch. Bol som nesmierne poteseny, ked som sa dozvedel, ze sef vybral na tuto obchodnu cestu mna s Teenou. Ani nie tak kvoli vystave, ako kvoli tomu, ze som mohol byt s Teenou konecne osamote. Pozorovat ju, ako sa plna nadsenia, ladne pohybuje po vystavisku vo svojom vkusnom kostyme bol pre mna najvacsi zazitok z celej vystavy. Teda len do chvile ked ju, unavenu, premohol spanok. Jej povabne telo sa pozvolne posuvalo dolu po sedadle az kym jej hlava nespocinula na mojom pleci. Citil som ako ma hreje jej pomaly dych. Ktovie o com sa jej snivalo, ked sa natocila smerom ku mne a polozila mi ruku na hrud… Pre istotu som poodhalil jej dlhe kucerave vlasy, aby som sa presvedcil, ci naozaj spi. Pod ciernymi kucerami sa ukryvala spokojna tvar spiacej kolegyne. Pozeral by som sa na nu celu vecnost. Zelal som si, aby to uz takto ostalo. Aby zastal cas. Aby tento okamih trval naveky.

Lenze netrval! Ako vzdy! Ako vsetko, co som si kedy zelal… Ten prekliaty budik opat nemilosrdne prerusil moj sen. Schytil som ho a celou silou ho hodil o stenu. Bolo po vsetkom. Po sne aj po budiku. To bol tento mesiac uz treti. Chlapik v hodinarstve ma uz asi zacne podozrievat, ze vyrabam bomby alebo co, ked si pridem kupit dalsi. Ach, ako ja nenavidim rana. Zakazdym je to rovnake. Vytrhnuty zo sna, z tych krasnych svetov, kde je vsetko dokonale, ocitam sa v studenej realite, ktorej vladcom je stres. Neviditelna ruka posuva rucicky na hodinach vpred rychlostou, ktorej nedokazem konkurovat. Neviem cim to je, ze chodim stale neskoro. Bude to najskor zakrivenim casopriestoru. Cas je vskutku zvlastny. Mam pocit, ze sa s nami zahrava. Robi z pritomnosti minulost a z buducnosti pritomnost. A co minulost? Z tej sa stavaju len riadky v novinach ci historickych knihach. Alebo to bude osud! To on mi kladie polena pod nohy! Nech sa akokolvek snazim, malokedy sa mi podari prist do prace, ci kamkolvek inam, nacas. Ani dnes som sa tomu nevyhol. Aj ked som urcite ziskal par sekund k dobru tym, ze som sa neobtazoval hladanim paru rovnakych ponoziek. I dolu schodmi som isiel rychlejsie, lebo som ich bral po dva. No cim som starsi, tym menej rozumiem veciam, ktore sa okolo mna deju. A coraz menej rozumiem ludom. Vobec nechapem ich pohnutky ku niektorym cinom. Neviem co vedie cloveka ku tomu, ze odboci vlavo aj ked dal smerovku doprava. Nerozumiem tomu, preco niekto z nicoho nic zabrzdi na prazdnej vozovke a potom vystartuje rychlostou blazna. A uz vobec nechapem „kapucinov“, co sa so sklonenymi hlavami a bielymi kablami trciacimi z usi premavaju z jednej strany cesty na druhu, bez toho aby sa pozreli, ci sa neblizi nejake auto. A tak… Za polhodinu jazdy som vycerpal svoj denny limit stresu. Odteraz bude vsetko dalsie uz nad ramec unosnosti. Neostala mi ziadna rezerva na protivnych klientov ani na vecne nespokojneho sefa.

„Allen!“ - privital ma sef tradicnym poklepanim ukazovaka na sklo svojich rolexiek.

„Zase nejaka babicka na schodoch, alebo smutny mokry pes?“ - snazil sa to trochu odlahcit.

„Prepac Ed. Dnes to boli iba hlupaci za volantom...“ - ospravedlnoval som sa.

„Je to uz tvoj piaty neskory prichod tento tyzden. Ale nic si z toho nerob, ja ti to nepocitam...“ - chichunal sa Ed a vobec mu nevadilo, ze on je jediny, kto sa na tom smeje.

Spokojny so svojim vykonom, zavrel za sebou dvere riaditelskej kancelarie a ja som sa konecne usadil za stol. Neboli sme len reklamna agentura, boli sme skor graficke ci dizajnove studio. Wolf Studio. Nazvane podla majitela firmy Eduarda Vlceka. Venovali sme sa najma navrhovaniu internetovych stranok a firemnej identity, tlacene veci sme robili len okrajovo.

Nasa tvoriva dielna, ako sme ju s oblubou nazyvali, dychala svetlom. V priestrannej miestnosti plnej okien boli po stranach po dva pisacie stoly, pod ktorymi sa ukryvali vysoko vykonne pocitace. Kazdemu z nich dominoval velky sirokouhly monitor a hromada vselijakych pokreslenych ci popisanych papierov. Neraz boli pokrcene. To boli takzvane „recyklovane myslienky“. Napady, ktore skoncili v kosi, ale dostali druhu sancu. Dva stoly boli vsak odlisne od ostatnych.

Na jednom z nich bol kvetinac s nevelkou rastlinou. Jej nazov si uz nepamatam, aj ked mi ho Teena dozaista aspon patkrat hovorila. Spravne, je to jej stol, jej kvetina. Ma rada vsetko co je krasne a tiez je i velmi starostliva. Nepoznam nikoho tak dobrosrdecneho, ako je ona. Neustale sa usmieva a siri okolo seba pozitivnu energiu a dobru naladu. Oproti jej stolu je ten moj ako vytrhnuty z kroniky temna. Neobsahuje nic, co by nesuviselo s pracou. Zo vsetkych sil sa snazim na nom udrziavat az „sterilny“ poriadok. Nieze by som bol tak uzkostlivo cistotny, len nechcem aby sa Teena musela divat na taky chlievik. Ked si nestiham upratat, aspon to vsetko zo stola zhrniem do jeho najvacsej zasuvky. Na tu sa mozem vzdy spolahnut. Zakazdym v nej najdem to, co prave potrebujem. Veru, neraz mi zachranila krk, ked som narychlo potreboval nieco, coho sa mozem chytit, alebo tym aspon odviest pozornost od nedokoncenej prace.

Naproti cez ulicku ma svoje pracovisko Olee. Ten na poriadok nehladi vobec. Casto byva kvoli tomu tercom Edovej kritiky. No zatial mu to sefko toleruje, pretoze Oliver je vyborny grafik a ma skvele napady. Asi je to poznavacie znamenie vsetkych umelcov, akasi bipolarita. Su veci, v ktorych vynikaju a ostatni len s uznanlivym prikyvovanim udivene hladia ako je mozne, ze dokazu take cosi vytvorit. A potom je tu ta druha, temna, stranka tychto vynimocnych ludi. V Oliverovom pripade je to jeho sklon k neporiadku a skodoradost. Tu si uziva casto, lebo svojimi schopnostami nas vsetkych vysoko presahuje a neraz nam to dava i pocitit. Hovorime si, ze sme sa ho za ten cas, co spolu pracujeme, uz naucili brat takeho aky je, ale zakazdym to boli. Svoje ustipacne poznamky mieri spravidla velmi presne. Najviac si to odnasa Rose, lebo sedi hned oproti nemu.

Rose je zo vsetkych z nas najstarsia. Nikto sa jej vsak neodvazi opytat kolko ma rokov. Nepatri sa to a v skutocnosti to ani nikoho nezaujima. Ramik s fotkou svojej macky, polozeny hned vedla monitora, uz aj tak mnohe naznacuje. A tiez aj samotne meno. Ved kto by dal v dnesnej dobe svojej dcere meno Rozalia? Ma rada poriadok. Vo vsetkom. Delit sa o zivotny priestor s Oliverom je tak pre nu mimoriadne tazke.
Napriek tomu, ze je kazdy z nas uplne iny ako vsetci ostatni, naucili sme sa spolu pracovat a dalo by sa povedat, ze spolu aj dobre vychadzame. Teda aspon naoko. Okrem nas, ktori pracujeme hlavne mozgovymi zavitmi a koncekmi prstov, patria do nasho timu este styria borci starajuci sa o vyrobu, distribuciu a realizaciu nasich navrhov.

„Ludia, neviete kam isiel Rocky? Auto tu nie je a nedviha mi mobil...“ - hromzil Ed spoza pootvorenych dveri svojej kancelarie.

Traja z nas len pokrcili ramenami a Olee ani nezaregistroval nejaku otazku. Klasika, Rocky si opat riesi svoje veci v pracovnom case. Naivne si mysli, ze mu niekto skoci na vyhovorky typu: Nebol signal. Vybil sa mi mobil. Nemal som zapnute zvuky... Ocakavam, ze sef mu uz dalej nebude tolerovat prevazanie roznych veci svojim kamaratom na firemnom aute. Najma ked to robi takymto sposobom.

„Tak ako? Odpovie mi niekto?!“ - zjavila sa pred nami nervozna stihla postava s papiermi v ruke a so zamracenym pohladom si nas premeriavala.

„Nevieme. A nedurdi sa, odpovedali sme ti. Nepocul si, ako sme kyvali hlavami?“ - doberala si ho Teena.

„Ha, ha… Vtipne.“ - posteklil sa akoze pod pazuchou. Kysly vyraz v Edovej chudej tvari prezradzal, ze zjavne nema naladu na fory. Ostatne, to on nema takmer nikdy, pokial nie je prave on tym, co nejaky vtip hovori. Este raz sa rozhliadol po miestnosti, akoby hladal toho dvojmetroveho chlapa skryteho za kvetinacom.

„Ale teraz vazne, fakt neviete kde je? Potrebujem ho. Dovezu nam konecne ten novy stroj, co som objednal este v lete. Mohol som tusit, ze to tym idiotom bude trvat az do Vianoc, ked sa tolko ostiepkali. Treba ho zlozit a preniest do haly. Potrebujem na to aspon styroch chlapov.“

„Ved nas je predsa dost.“ - skocil mu do reci Olee a vystruhal jednu zo svojich oblubenych „kulturistickych“ poz.

Oliho postava sa zaraduje do kategorie musia vaha. Napriek tomu vsak nikdy nevahal vyuzit akukolvek prilezitost, pri ktorej by mohol poukazat na to, ze uz dva mesiace chodi pravidelne do posilnovne. Nebolo to na nom vidiet, aj ked sa to snazil zvyraznit tym, ze nosil o cislo mensie tricka a na stole mu nikdy nechybal pohar s nejakym nechutnym ruzovym napojom. My sme teda ziadnu zmenu nepostrehli, no Olee sa na seba ocividne pozeral inymi ocami.

Ed dobre vedel, ze Harry, Rockyho partak na smene, nie je prilis vhodny typ na tazku fyzicku pracu a ani nikto z nas. Preto tak zufalo zhana Rockyho. Je o hlavu vyssi nez my ostatni a sily ma za dvoch, mozno i za troch. Aj ked nepatri medzi najinteligentnejsich ludi a ma i kopec zlozvykov, ked je potrebna fyzicka sila, je vzdy Edovou prvou volbou.

„Pockat, nehovoril vcera nieco o dovolenke? Matne si spominam, ze som nieco take zapocula, ked sme sa vracali z obeda...“ - povedala Teena len tak mimochodom. Bola totiz plne sustredena na malicek, ktory si prave lakovala.

Nelepila si tie umeliny, co sa dnes nosia. V niektorych veciach bola staro…, chcem povedat trosku konzervativna. Tym bola vynimocna, na nic sa nehrala, po nikom neopakovala. Nebola z tych, co sa snazia zo vsetkych sil na seba upozornit a putat pozornost vystrednym oblecenim ci mejkapom. Jej sa darilo ziskat si pozornost ludi celkom spontanne.

„Dovolenka hovoris?“ - pozrel sa Ed na Teenu prekvapene. „Hmmm, nespominam si, ze by som mu nejaku podpisoval...“ - uz siahal po svojom vreckovom notese, aby si to skontroloval.

„Alebo to bola vypoved? Uz si to fakt nepamatam...“ - poopravila ciernovlaska svoje predosle tvrdenie.

„To nemyslis vazne!“ - skrikol Ed nahnevane. „Ty si lakujes nechty na nohach v praci!?“ - hromzil a tvar mu uplne scervenala. Slova o vypovedi kolegu boli v tomto momente ocividne nepodstatne.

„Nebud taky! Musim sa predsa citit pohodlne a byt v pohode ak mam nieco vytvorit.“ - oponovala mu s usmevom.

Ed len mavol rukou, hlasito vydychol a znovu sa stratil za dverami svojej kancelarie. Silna rana, ktora sa ozvala po tom, co dvere s obrovskou razanciou narazili do zarubne, bola znamenim, ze je vsetko v poriadku. Toto je Ed ako ho pozname. Pokracovali sme teda dalej v nic nero… v praci.
Dopoludnie prebiehalo v standardnom rezime. Nejake e-maily, par telefonatov a nekonecne surfovanie po internete s cielom najst tu pravu inspiraciu, ten spravny podnet. Nasa praca bola uz taka. Ked sa clovek nasilu snazi nieco vymysliet ide to len velmi tazko. Treba sa dostat do tej spravnej nalady a pohody. Vtedy prichadzaju nove napady a myslienky dokonca v skupinkach. Kazdy z nas ma svoj vlastny sposob. Mne pomaha hudba. Pri jej pocuvani sa duchom vzdialim z telesneho sveta do takeho, kde je moja mysel nesputana, slobodna. Vtedy prichadzaju do mojej hlavy nazvy, slogany, slovne hracky. Ale i predstavy o tom akym smerom sa uberat a ako bude finalny produkt nakoniec vyzerat. Rolujem databazami fotografii a obrazkov, kym ma nejaky nezaujme natolko, ze si vynuti moju pozornost na dlhsie nez zlomok sekundy. Je to ako skladat puzzle z nicoho, z dielikov, ktore este nemam. To ma na tejto praci bavi asi najviac, z nicoho vytvorit nieco.

V nasej tvorivej dielni je obycajne ticho. Na mobilnych telefonoch mame zapnuty tichy rezim a na usiach sluchadla. Izolovani od vsetkych rusivych elementov vonkajsieho sveta hladame ten najlepsi dizajn pre nasich rozmaznanych klientov. Aj v dnesnej dobe, kedy sa mnoho veci da urobit jednoducho a bezplatne prostrednictvom internetu, nemame nudzu o dostatok prace. Mnohi nasi klienti su majitelia firiem, ktori bud nemaju potrebne zrucnosti, alebo sa im len jednoducho nechce. A tak svoju lenivost maskuju tradicnou frazou: Necham to na Vas, ved Vy ste predsa odbornik. Aj ked je to ubohe a nemam to rad, musim priznat, ze to ma aj svoje vyhody. Takito ludia nam potom do navrhov tolko nekecaju a uspokoja sa takmer s hocicim. I my hladame sposoby ako si pracu co najviac zjednodusit. A tak sme im za to v skutocnosti vdacni.

Nastal cas krmenia. Cela nasa particka chodi na obed do blizkej restauracie. Varia tam vyborne a aj ked je tam obcas plno, nevadi nam to. Aspon par minut zo dna travime v skutocnom svete, medzi skutocnymi ludmi.

„Dnes s vami nejdem,“ - ospravedlnoval sa Ed - „musim este nieco dokoncit. Ale ak by sa vam nahodou ozval Rocky, dajte mi vediet. Za hodinu dovezu ten prekliaty stroj. Hadam sa dovtedy ukaze… Lebo ho roztrhnem ako hada! Uz mi fakt pije krv...“

Potichu sme opustili pracovisko. Nastvaneho sefa sme tam nechali. Ako povedala Rose, este by nam kazil chut do jedla. A to ona rozhodne riskovat nehodla. Ma svoje zasady. Jej dni maju presne nalinkovanu strukturu a beda tomu, kto akymkolvek sposobom narusi jej harmonogram.
Raz sme si z nej chceli vystrelit a presunuli sme jej vsetky ikony z pracovnej plochy do jednej zlozky. Este pred tym sme vsak urobili printscreen obrazovky a tento obrazok sme jej nastavili ako pozadie plochy. Nech klikala na akukolvek ikonu, nic sa nedialo. Nedavalo jej to zmysel. Snazila sa to vyriesit este intenzivnejsim klikanim. Pridala i zopar stavnatych nadavok. Tvarili sme sa, ze ani my si s tym nevieme poradit. Bola zufala. Bola az taka zufala, ze od samej bezmocnosti a hnevu rozbila klavesnicu, mys aj monitor. Necakali sme, ze to dojde az tak daleko. Takuto sme ju dovtedy este nezazili. Zachovali sme si ludskost a na nove vybavenie sme sa jej poskladali. Aj ked sme jej vysvetlili, ze to bol len zart, nieco sa v nej odvtedy zmenilo. Uz nam nedoverovala tak ako predtym. Pravdupovediac, ani sa jej necudujem. A odvtedy byvala pocas obedov vacsinou ticho a do rozhovorov sa nezapajala.

„Allen, ako si na tom so strankou pre ten penzion?“ - pytal sa Harry pocas toho ako si naberal polievku. „Vcera som zase stretol toho panacika a vypytoval sa ma na to.“

„Sakra, zabudol som!“ - moja odpoved ho moc nepotesila.

Ale ani neprekvapila. Obcas, teda v skutocnosti dost casto, sa mi stane, ze na nejaky projekt zabudnem a pripomenie mi ho az nejaka nahodna udalost. To je ten lepsi pripad. Ovela horsie je ked mi to pripomina klient niekolko dni po dohodnutom termine. Nebolo tomu tak vzdy. Len poslednu dobu sa akosi nedokazem naplno sustredit na pracu. To odvtedy, co sa tajne spoza monitora pozeram na par belasych oci.

„Dost sa vycerpaval… Ze jeho nezaujima, kolko mame roboty ani to, ze idu sviatky.“ - pokracoval mladik s jazvou na cele. „Bude ti volat… Podaj mi, prosim ta, sol...“

Vystrel ruku smerom ku mne. No nestihol som mu ju podat, pretoze Olee ma predbehol.

„Wingardium leviosa!“ - vykrikol moj skodoradostny kolega a uchopil solnicku. Potom s nou kruzil a poletoval nad stolom, az nakoniec pristala v Harryho ruke.

„Ty si pako, Oliver! Raz sa ti to nemusi vyplatit.“ - upozornoval ho Harry, ktory ziskal svoju prezyvku po tom, co raz spadol z rebrika a rozbil si hlavu. Odvtedy ma na cele jazvu. Kratku, zvislu. No aj ta postacila na to aby sa jeho nova prezyvka v kolektive uchytila.

„A co urobis? Pojdes ku Ollivanderovi po prutik?“ - posmieval sa Olee.
„Si ako maly! Fakt!“ - okrikla ho Teena. „Kedy konecne dospejes?“

„Nikdy! Preco by som to robil?“ - odpovedal Olee pohotovo.

„Mne je takto dobre. Ked sme boli detmi, chceli sme byt dospeli co najskor. A teraz, ked sme dospeli, iba nariekame ako nam bolo dobre ked sme boli detmi. Pozri sa na ludi okolo seba. Kazdy sa mraci, vsetci maju plnu hlavu starosti o zivobytie, pracu, rodinu. A ti, ktorych peniaze a existencne otazky netrapia, ti maju plne ruky prace s vymyslanim vselijakych veci, vdaka ktorym by boli oblubeni u tych, o ktorych ani oni sami nestoja. Naco je dobra vsetka ta povrchnost a falos? Ja budem radsej sam sebou. Radsej budem vecnym deckom ako by som mal byt jednym z nich.“ - povedal Olee a zahryzol sa do obrovskeho hamburgera.

V tej chvili sa vsetky oci upieral na Oliho. Este aj Rose tam sedela ako obarena a s otvorenymi ustami sa pozerala na svojho kolegu. Nemohli sme uverit, ze take nieco vyslo prave z jeho ust. Kde sa to v nom vzalo? - pytali sme sa v duchu samych seba. Mozno to bolo bliziacimi sa Vianocami. Mozno len tym, ze sme ho v skutocnosti moc dobre nepoznali. Pristahoval sa sem z dediny na juhu. Je to velky bavic, neustale kuje pikle a takmer vsetko otoci na srandu. Lenze o nom samom toho vela nevieme.

„Janci, a kde mas partaka? Ed ho zhana uz od rana.“ - opytala sa Teena Harryho.

„Co ja viem? Je mi to jedno. Mne sa nespoveda.“ - prehovoril s plnymi ustami - „Rano prisiel, zobral auto, ze musi ist nieco zariadit a zmizol. Ed by ho mal konecne vyhodit a zobrat niekoho ineho. Dost som sa uz narobil za dvoch.“

Po obede sme sa najpomalsim moznym krokom presunuli spat do prace. Pravdou je, ze pracou sme sa uz prilis nevycerpavali. Jediny, kto sa vycerpaval bol Ed. Po Rockym sa akoby zlahla zem. Nikto netusil, kam zmizol. Jasne, nebolo to prvykrat, ale nikdy to netrvalo tak dlho. Nase auta nemali sledovacie zariadenia. Dovera je prvy predpoklad ku spolocnemu uspechu. To nam opakoval Ed takmer kazdy den. No nemyslim si, ze nejake to GPS by malo byt prekazkou, a sef to uz teraz vidi tiez asi inak. Ani do fajrontu sa nam nepodarilo zistit, kde Rocky je. Skusali sme volat jeho kamosom, no nikto nic nevedel. A tak sme posledny pracovny den pred vianocnym volnom ukoncili bez neho. Podali sme si ruky, navzajom si zazelali pokojne sviatky a kazdy sa pobral svojou cestou.
Ponukol som Teene, ze ju odveziem domov. Ale i dnes ma zdvorilo odmietla. Dochadzala elektrickou. Obaja sme byvali na sidlisku na opacnom konci mesta. Cesta z bytu do prace trvala skoro hodinu, napriek tomu bolo castokrat vyhodnejsie jazdit elektrickou nez autom. Hlavne pred sviatkami alebo po nich. Vtedy byvali ranne ale i vecerne dopravne zapchy samozrejmostou. Sam neviem co ma viedlo k tomu, ze som dnes isiel autom. No napodiv bola dnes premavka relativne plynula. Cakal by som hufy blaznov, co na poslednu chvilu nakupuju vianocne darceky. No zda sa, ze tento rok bude hitom Vianoc plysak z benzinky.

Pocas cakania na zelenu som si spomenul na prihodu spred roka. Bolo to takto pred Vianocami a prace sme mali vyse hlavy. Ostavali sme tam niekedy i do polnoci. Dodnes podozrievam Teenu, ze si vtedy nieco dala. Cely vecer bola o cosi uvolnenejsia nez obycajne. Siroky usmev odhaloval jej dokonale zuby, ktore sa vacsinou ukryvali za jej uzasnymi perami. V ociach mala iskricky ako mavaju deti pri vianocnom stromceku, alebo dievcata ked uvidia prsten v dlani svojho milovaneho. Musela prezivat nieco neobycajne. A tiez neobycajne tajne. Mozno to bola nejaka velmi dobra sprava, co ju tak potesila. Ktovie… V ten vecer sme na poslednu chvilu dokoncovali spolocny projekt pre jednu velku, vazenu, spolocnost. Museli sme to mat hotove, pretoze sme nechceli tak doleziteho investora sklamat. Podarilo sa nam to, ale takmer sme nestihli polnocnu elektricku. Hoci mne by to teda vobec neprekazalo. Kristinka je velmi prijemna spolocnicka. Pokojne by som sa s nou presiel nocnym mestom. Aj keby nam to malo trvat hodiny, aj keby som ju mal celu cestu niest na rukach.

Uz ked sme vychadzali z budovy a zamykali za sebou dvere, ozyvalo sa ulicou charakteristicke cinkanie prichadzajucej elektricky. Najskor sme poculi skripanie kovovych kolies, potom krizovatku osvietili svetla a vzapati sme uvideli prichadzat staru bielo-cervenu supravu. Ku ostrovceku sme to mali este niekolko metrov, a tak ma Teena chytila za ruku a spolocne sme bezali na zastavku. Pripadal som si ako blaznivy zalubeny tinedzer v piatok vecer. Stihli sme to len tak tak. Tep aj dych sa nam zrychlil a tela sa nam chveli vzrusenim. Elektricka bola nezvycajne plna na tuto neskoru hodinu. Natlacili sme sa do ulicky medzi ludi, co sa pravdepodobne vracali domov po dlhej smene v nedalekej fabrike. Vsetci boli tichi, unaveni a hlavy mali sklonene. Pochybujem, ze vobec na nieco mysleli. Len presuvali svoje opotrebovane tela na povinny odpocinok, aby sa ako dobite baterky mohli zajtra opat vlozit do stroja. Uprostred tychto zdanlivo nekonkretnych jedincov stal mlady muz a zena. Akosi sme tam nezapadali. Narozdiel od ostatnych spolucestujucich, ktori nam pripadali akoby boli mrtvi, medzi nami to ocividne zilo.

Zblizka som hladel do jej priezracnych nezabudkovych oci. Kurenie v elektricke uz tradicne nefungovalo a ja som citil ako z jej tela salalo teplo. Tiez sa mi pozerala do oci. Sustredene, intenzivne. Spontanne sme sa priblizovali k sebe navzajom. Tak blizko, ze som rozpoznaval detaily tvarov a farieb jednotlivych vlakien jej duhovky. Pomaly sa ku mne priblizovala aj po tom co sa jej oci uz zavreli. Vzduch medzi nami bol nasiaknuty tuzbou a nase pery delil od seba asi len menej ako centimeter. Neviem presne, pretoze to uz som mal oci zavrete aj ja. Okamih, po ktorom som tuzil odkedy som ju prvykrat uvidel, bol na dosah. Ale v tom presla suprava cez jednu z vyhybiek a so vsetkymi to myklo. Namiesto bozku sa ma dotkla svojim peknym mrnavym nostekom. Precitli sme. Odtiahla sa, zacervenala a odvratila odo mna zrak. Dala si do usi sluchadla a zvysok cesty sa so zavretymi ocami iba vlnila v rytme hudby, ktoru pocuvala. Ja som sa na nu dalej len mlcky pozeral. Nikdy sme o tom nehovorili a v praci sme si od seba drzali zdvorily odstup. Mozno raz pride...

„Uz je zelena, idiot! Alebo si pan zela inu farbu?!“ - ozyvali sa spoza mna nahnevane vykriky a hlasne trubenie.

Zamaval som ako gesto ospravedlnenia a pokracoval v ceste domov. Neponahlal som sa, nikto ma tam necakal, a tak som si povedal, ze sa zastavim v pristave a trochu sa prejdem po brehu. Uz sa stmievalo ked som konecne zaparkoval. Mam rad toto miesto. Je tu pokoj a da sa tu uniknut ruchu mesta. Idealne na chvile ked chce byt clovek chvilu sam a poupratovat si v hlavicke.

Ako som sa priblizoval k brehu, zdalo sa mi, ze pri jednom z dokov vidim nasu dodavku. To bude Rocky! - pomyslel som si a vydal sa smerom k nej. Bola to ona! Nepochybne! To Edove logo sa nedalo zamenit s nicim inym. Bol som asi tak 50 metrov od auta, ked sa pristavom ozvala ohlusujuca rana znejuca ako vystrel z pistole. Okamzite som sa skryl za betonovy murik po mojej pravici. Srdce sa mi rozbusilo a telo sa mi triaslo strachom. Opatrne som nakukol ponad murik. Uplne som stuhol pri pohlade na to, co sa dialo potom. Nemohol som uverit tomu co vidim. Rocky a Maro, chalan z druhej smeny vo vyrobe, niesli do haly nieco co vyzeralo ako ludske telo. Rychlo som opat zaliezol za murik a trasucimi sa rukami som hladal po vreckach mobil. Netusim preco je vzdy az v tom poslednom vrecku co skusim. Nastastie Edove cislo som mal medzi poslednymi volanymi. Neviem ci by som bol v takomto stave schopny listovat v telefonnom zozname.

„Cislo, ktore volate, je momentalne nedostupne. Volbu opakujte neskor.“ - ozvalo sa.
Toto sa mi nepaci. Zavolam Rockymu… Pockat, Rockymu nie… - bol som z tejto situacie celkom vykolajeny. Tak som zavolal Teene s nadejou, ze ona bude vediet, kde by som o tomto case Eda zohnal. Nechcel som volat policiu, kym som nevedel o co tu ide. Navyse sa povrava, ze spolu nieco maju. I ked ja tomu vytrvalo odmietam uverit.

„Ty si sa zblaznil! Pil si?!“ - zareagovala Teena, ked som jej povedal co som prave videl. Neverila mi. Ved ako by aj mohla. To, ze je Rocky v niektorych situaciach nepredvidatelny a ze Maro byva tiez obcas rychly k cinom a pomaly k rozmyslaniu, to sme vedeli vsetci. Lenze predstava, ze by oni dvaja niekoho zabili, bola nad ramec toho co sme povazovali za mozne. Ked sa sama presvedcila, ze ma Ed vypnuty telefon, co on nikdy nerobi, vzbudilo to v nej nepokoj. Kedze zvedavost je po krase jej druha najvyraznejsia vlastnost dohodli sme sa, ze po nu pridem a pozrieme sa na to spolocne.

Za niekolko minut sme sa uz obidvaja krcili za betonovym murikom v pristave. Auto tam este bolo a z haly prenikalo cez malicke okienka vonku jasne svetlo.

„Este tam su. Su dnu. Co budeme robit?“ - pytala sa s obavami v hlase. „Nemali by sme zavolat policajtov? Ak je to tak ako hovoris, co tu my zmozeme?“

Ako to dopovedala svetlo v hale zhaslo. Vonku vysli dve postavy. Aj v takmer uplnej tme sme rozpoznali svojich dvoch kolegov z vyroby. Marova charakteristicka chodza nosica melonov bola nenapodobitelna a Rocky takmer nikdy neskladal z hlavy svoju oblubenu bielu placatu siltovku. Zamkli za sebou kovove dvere haly, nasadli do auta a zmizli v tme.

„Ideme!“ - zavelil som a vydali sme sa smerom k hale.

Zakradali sme sa ako zlodeji. Stale sme sa obzerali za seba a jednym okom sme kontrolovali prijazdovu cestu. Nepozorovane sme sa prikradli az na miesto, kde stala firemna dodavka. Instinktivne sme stlacali klucku a pokusali sa otvorit zamknute dvere. Marne. Nic ine sa predsa ani cakat nedalo. Preto sme sa presunuli na bok haly, kde sa nachadzali male okna. Boli prilis vysoko na to, aby sme cez ne mohli nazriet dnu, a tak som zodvihol Teenu, nech sa pokusi zistit co sa tam skryva. Bezvysledne. Nebolo vidiet nic. Iba tmu.

„Co teraz?“ - opytala sa, ked dopadla na zem po tom co zoskocila z mojich pliec.

Ako sme tam tak stali opreti o chladnu plechovu stenu haly, napadlo nam, ze co ak je ten mrtvy muz nas sef. To predsa nemoze byt nahoda, ze cely den hlada Rockyho a potom sa zlahne zem aj po nom. Brali sme to ako jasnu suvislost. Aj ked sme z toho mali uzko v krku, rozhodli sme sa, ze sa pre istotu pojdeme pozriet do firmy. Nech uz sa deje cokolvek.

Uz z dialky sme videli, ze sa v praci svieti a to nas trochu upokojilo. Mozno je Ed stale tu a este na niecom pracuje. Spokojni s tymto vysvetlenim sme vosli dnu. Nebol to vsak sef, koho sme nasli vo vnutri.

„Harry?!“ - zvolali sme na neho prekvapene. - „Co ty tu robis?!“

„Ja? Jaa… Nic.“ - Odpovedal s vystrasenym vyrazom v tvari. Obzeral sa okolo seba akoby hladal nejaku skarku, kam by sa mohol pred nami ukryt, len aby nam nemusel nic vysvetlovat.

„No tak! Co sa to tu deje?!“ - pritlacila na neho Teena. - „Kde je Ed?! Vies o tom nieco?!“

„Dobre teda… Ale nesmiete to nikomu povedat.“ - rezignoval Harry. Sadol si na zem v sefovej kancelari a roztrasenym hlasom pokracoval. - „Niekto mi volal. Ked som prisiel domov z prace. Tri alebo styrikrat. Myslel som si, ze to je zase jeden z tych otravnych prieskumov, tak som to nebral. Potom mi prisla esemeska. Vraj ak chcem vidiet este Eda ziveho mam ten hovor prijat. Nezdalo sa mi to ako vtip, a tak ked sa na displeji znovu objavilo to cislo, zodvihol som. Bol to nejaky chlap. Hovoril, ze vraj Ed strkal svoj dlhy nos do veci, do ktorych nemal a ze za to musi teraz zaplatit. Chcel 50 tisic. Bud to dostane v hotovosti, alebo to Ed zaplati krvou. Ked som mu povedal, ze ja tolko penazi nemam, poslal ma sem. Vraj tu, v jeho kancelarii najdem kolko potrebujem. Samozrejme, nezabudol dodat, ze sa o tom nesmie nik dozvediet, a policia uz vobec. Inak som dalsi v poradi. Este povedal, ze sa mi ozve a zlozil.“

Hladeli sme na nasho vystraseneho kolegu a snazili sa nejako pridat tento kusok  do skladacky co sa pred nami prave odkryvala.

„Nemohol byt to niekto znamy? Nezdal sa ti ten hlas povedomy?“ - snazil som sa zistit, ci by to nemohol byt napriklad Rocky alebo Maro.

„Zartujes?! Skoro som sa posral! Mal som pocit, ze stoji za mnou a mieri mi devinou na moju plesatu hlavu. Netusim kto to bol, ale znel nebezpecne presvedcivo.“

„Patdesiat tisic. Odkial by Ed zobral tolko penazi? A keby ich aj mal, pochybujem, ze budu lezat tu v niektorej zasuvke...“ - zacal som sa uz aj ja obzerat po moznom ukryte.

„Pockat, ako by mohol niekto vediet, ze tie peniaze su prave tu? Ja som tu kazdy den a nezda sa mi, ze by som Eda videla s vacsim mnozstvom penazi. Ved nemame ani pokladnu, nie to este trezor, alebo co… To je divne. Cele je to nejake divne...“ - zamyslela sa Teena.

„Kazdy den nie. Nemozes vediet co sa tu deje cez vikendy...“ - prerusil som jej myslienku.

„Ale chod! Mas prilis bujnu fantaziu!“ - nedala sa nasa prostoreka kolegyna.

„To je jedno. Musia tu byt! A ja ich musim najst, inak je po nom. A mozno aj po mne...“

Harry pokracoval v systematickom prehladavani skriniek v sefovej kancelarii. Obycajne sme do nej nevstupovali, bola to Edova „svatyna“. Este aj navstevy prijimal v inej miestnosti. Doteraz mi to nepripadalo nijako zvlastne. Predpokladal som, ze je to kvoli neporiadku, ktory tam mal. No teraz to vo mne zapalilo plamienok podozrenia. Tak som sa pridal ku Harrymu a pomahal mu s hladanim. Ale ako to najst, ked ani nevieme co hladame...?

„Skusim to „na Monka“. - povedal som a vystrel ruky pred seba. Spojil som prsty k sebe, palce vystrel oproti nim do praveho uhla a zacal som pohybmi napodobnovat toho slavneho serialoveho detektiva.

„Uz aj ty?! Co ste sa dnes vsetci nacisto pomiatli?!“ - skrikla Teena stojaca pri dverach a len neveriacky krutila hlavou.

Chvilu som sa len motal v kruhu, ale potom som nadobudol silny dojem, ze mi tu nieco nesedi. V tej miestnosti bolo nieco co tam nepatrilo. Bol to iba pocit, ale velmi intenzivny. Zacal som mu verit. Sustredil som sa teda a pomaly som zrakom premeriaval vsetky predmety v kancelarii. Skrina, police, sanony, hromady papierov, tlaciaren, pocitac, telefon…

„To je ono! Mam to!“ - vykrikoval som so stastnym usklabom na perach.
„Vazne?! Tak to som fakt zvedava co to je.“ - skepticky odvrkla Teena.

„Telefon!“ - odpovedal som a tvar mi ziarila stastim akoby som nasiel poklad hodny miliona.

„Telefon?!“ - cudovala sa.

„Telefon.“ - zopakoval som.

„Telefon?“ - pytal sa Harry neveriacky.

„Co to nechapete? Je to telefon!“ - opakoval som plny nadsenia.

Moji kolegovia sa striedavo pozerali na mna a potom na seba navzajom. Pripadal som im ako blazon na uteku. Krutili hlavami a nerozumeli tomu, co sa im snazim povedat.

„Ake ma Ed cislo?“ - spytal som sa ich.

„Nula, devat, nula...“ - pohotovo zareagovala Teena.

„Nie! Nie mobil. Pevnu linku. Ake ma cislo na pevnu linku?“ - upravil som otazku.

„To netusim. Kazdemu davam rovno mobil...“ - odpovedala s flegmatickym vyrazom tvare.

„Vsak si pozri na vizitke!“ - dodal Harry.

„Presne! To je ono!“ - vzal som jednu zo sefovych vizitiek leziacich na stole a podal ju mojim nechapavym kolegom, ktori si ju pozorne prezerali.

„Nie je tu.“ - povedali sucasne a pozerali sa na mna, ako sa hovori, ako teliatka na nove vrata.

„Spravne. Nie je. Ale telefon tu je!“ - vitazoslavne som nasmeroval ukazovak ku tradicnemu telefonnemu aparatu na stole hned vedla monitora.

Nase oci sa az hypnoticky upierali na tento bezovy pristroj. Mal som pocit, ze sa v tej chvili nan upieraju oci celeho sveta. Natiahol som ruku, zodvihol sluchadlo a prilozil si ho k uchu. Nebolo v nom pocut charakteristicky prerusovany ton, nebolo v nom pocut vobec nic. Skontroloval som kabel. Bol pripojeny spravne. Mozno bude vytiahnuty zo zasuvky v stene...
Kabel pokracoval dolu cez otvor v stole, ale ako sa ukazalo, nakoniec nikam neviedol. Bingo! To musi byt ono! Napatie rastlo. Vzal som telefon do ruk, aby som sa presvedcil, ci mam naozaj pravdu. Bol lahsi nez ten, co som nedavno opravoval u starej mamy. Zacal som sa obzerat po niecom, cim by sme ho otvorili. Harry spravne vytusil moj zamer a podaval mi svoj vreckovy nozik. Styri male skrutky vzapati lezali na stole. Nastal okamih pravdy. Odobral som spodny kryt pristroja a na stol vypadla hrca namackanych patstoeuroviek. Zdalo sa, ze sme Eda nepoznali tak dobre ako sme si mysleli. Stali sme tam ako zacarovani. Nemohli sme rozdychat, ze je to pravda. Okamih prekvapenia a soku z tohto nalezu vystriedal dalsi sok. Harryho mobil necakane zazvonil.

„To je on! To je on!“ - skrikol Harry vylakane.

„Klud! Zdvihni a daj to nahlas!“ - usmernila ho Teena.

„Tak ako, fesak, mas uz tie prachy?!“ - ozvalo sa z reproduktora.

„A a ano, ano mam...“ - nesmelo odpovedal Harry.

„Sikovny. Dones ich dnes o deviatej vecer do pristavu. Molo 7. Bud presny a prid sam. Ziadne podrazy, inak vies co bude nasledovat...“ - pohrozil hlas v telefone a polozil.

„To je za hodinu. To aby som pomaly siel...“

„Pockaj!“ - zadrzala ho Teena za koselu - „To tam vazne chces ist? Ved ani nevies kto to je… Mali by sme ist na policiu...“

„Ani nahodou! Pocula si co povedal!“

„Tak pojdeme s tebou! Alebo zavolame niekoho… Preco si myslis, ze sa tym vsetko vyriesi? Myslis, ze ta necha nazive, ked sa s nim stretnes? To tazko. Zabije Eda aj teba. A bude si uzivat lahko ziskane prachy.“

„Neviem co mam robit, ale nemozem ho predsa nechat aby Eda zabil. Idem tam!“ - zahlasil Harry neoblomne a vyrazil v ustrety svojmu osudu.

Ja som tam s Teenou este chvilu ostal a pokusal sa to vsetko pochopit. Hlas toho vydieraca nepatril Rockymu ani Marovi… Mozno to, co som videl v pristave, s tymto vobec nesuvisi. Ale bola by to privelka nahoda. Tak o co tu teda ide? A hlavne komu? To mi vrtalo v hlave cely vecer. Musime na to prist. Musime prist na sposob ako pomoct sefovi a Harrymu.

„Ideme za nim!“ - zavelil som a Teena bez vahania suhlasila.

Nasadli sme do auta a vydali sa do ulic velkomesta. Odhliadnuc od toho co sa dialo, bol to vskutku carovny vecer. Snehove vlocky sa lenivo vznasali vo vzduchu. Trblietali sa vo svetle poulicnych lamp lemujucich uzke mestske ulicky. Atmosfera priam romanticka.

„Uz dlhsie sa ta chcem nieco opytat...“ - prerusila Teena ticho v aute. „Preco Allen?“

„Prosim?“ - opytal som sa. Nie preto, ze by som nepocul, alebo nerozumel otazke, ale preto aby som ziskal cas zakryt svoje rozpaky.

„Preco ti dali rodicia taketo meno?“ - preformulovala otazku.

„No, vies, moji rodicia, na rozdiel od ostatnych, vzdy chceli mat dceru. Mamina po nej tuzila tak velmi, ze si uz aj meno vybrala. Snivala o malej Alenke. A ja som jej to prekazil...“ - pokrcil som ramenami a usmial sa na moju spolucestujucu.

„Fiha, to som netusila.“ - neskryvala svoje prekvapenie. „Muselo to byt pre teba tazke. Nechovala sa ku tebe… inak?“

„Ako to myslis, inak?“

„Su vraj matky, ktore sa v podobnych pripadoch na svoje dieta hnevaju, odvrhnu ho, alebo i take co potom obliekaju chlapcov do dievcenskych siat a podobne.“

„Nie, moja mamina nebola taka sialena...“

„Nemyslela som to tak, prepac. Nechcela som sa ta dotknut.“ - ospravedlnovala sa a aj v tej tme som videl, ze sa cervena.

„Hmmm, ked tak nad tym uvazujem, asi to v nej predsa len nieco zanechalo. Malokedy sa usmievala, no ako maly som tomu nejaky vyznam neprikladal. Hovoril som si, ze dospelaci su uz raz taki, ze maju vela starosti. Ale mohlo to byt aj inak. Ktovie, mozno jedina jej starost bolo sklamanie, z toho, ze nema dceru.“

Nic nepovedala, len polozila svoju dlan na moju a mlcky sa usmievala. Tym bolo povedane vsetko. Blizili sme sa k pristavu z opacnej strany. Zvedavi na to, co sa bude diat, kracali sme pomaly k molu 7. Tu uz to nebola ziadna romantika. Vystriedala ju tma, zima a huste snezenie. Vietor nam krutym sposobom vhanal ostre snehove vlocky priamo do oci. Isli sme takmer naslepo. Prikrceni, uzimeni, ale odhodlani zistit kde je zakopany pes. Len horko tazko sme pred sebou rozpoznavali rozmazane tvary lodi a budov. Jedine, co sme videli cez prizmurene viecka bola scena z pristavu akoby ju namaloval Monet. Pripadal som si, ze som postavou v jeho obraze. Okamih poskladany z neostrych sivych skvrn doplnala nesmela hra svetiel poulicnych lamp, z ktorych fungovala len kazda druha. Na moment sme sa ukryli do zatisia medzi dva sklady a ticho sme odtial pozorovali toto divadlo. Striasli sme zo seba naviaty mokry sneh a dychali si do premrznutych dlani. Neuveritelne ako sa za tak kratky okamih pocasie zmeni.

Zatial co sme cakali kym vietor ustane, presla popred nas zenska postava nesuca v ruke cosi co vyzeralo ako flasa vina. Casto tu prespavaju bezdomovci, opustene sklady a nepouzivane polorozpadnute budovy im poskytuju aspon ake take utocisko a ochranu pred nepriaznou pocasia ci osudu. Aj ked viacerych z nich nasiel osud prave v tychto miestach. Len nedavno tu nasli chlapika zmrznuteho na kost. Kruty je osud k tymto ludom. Jasne, su spinavi, pachnu vsetkym moznym a mnohi z nich prezivaju len na takzvanej tekutej strave. Ale neboli taki odjakziva. Pocas mojich potuliek po brehu som mal moznost spoznat ich aj z inej stranky. Vacsinou su to len zufali a sklamani ludia. Nemaju nikoho, kto by o nich stal a stratili vieru  v cokolvek pozitivne. Viaceri z nich su skor obetou doby, nez nejaki kriminalnici.

Napriklad vesely Tommy, ako ho tu vsetci volaju. Mal normalny zivot, s priatelkou si kupili v centre byt na hypoteku. Zili si ako krali. Obaja mali dobru pracu a okrem hypoteky takmer ziadne vydavky. Vela casu stravili cestovanim po svete. Ale iba dovtedy, kym Tommy vazne neochorel. Pol roka stravil striedavo doma alebo v nemocnici. Ked sa uspory minuli, minula sa aj laska jeho drahej a on ostal na vsetko sam. Bez prijmu, bez moznosti sa zamestnat, bez zeny, bez nadeje na zmenu. Netrvalo dlho a banka mu zobrala byt, ktorym rucil. Doplatil na to akym sposobom zil pocas obdobia ked mal vsetko co chcel. Nemal priatelov, mal iba par akoze kamaratov, ktori o neho stali len pokial im platil drinky. Vtedy mu to nevadilo. Toto „uznanie“ mu celkom stacilo. Nepotreboval priatelov, potreboval byt niekto, potreboval byt uznavany a obdivovany. Nakoniec prisiel uplne o vsetko. O vsetko okrem spomienok. Ostal sam a ulica sa stala jeho novym domovom. Casto ho mozno vidat na nabrezi, ako sediac na lavicke rozprava okoloiducim vesele historky zo svojich ciest po svete. Za mensi poplatok, prirodzene.

Ale tato pani nepatrila do ich particky. Nikdy predtym som ju tu nevidel. Dokonca ani nevyzerala nejako zanedbane, narozdiel od beznych obyvatelov pristavu. Napriek tomu som mal pocit, ze ju odniekial poznam. Vykukol som spoza rohu, aby som sa na nu este raz pozrel. Pomedzi padajuce vlocky som videl ako smeruje ku hale kde sme videli Rockyho. Vzal som Teenu za ruku, doslova som ju vytrhol, a nasledovali sme tu mysticku pani. Dvere haly sa otvorili a temnotu vecera zrazu pretinal ostry luc zlteho svetla. Ta dama s flasou vina vkrocila dnu. Muz, ktory jej otvoril, vystupil von pred dvere a rozhliadol sa do stran, akoby sa chcel presvedcit, ze tam nik dalsi nie je. Prikrcili sme sa a skryli za zaparkovane auto. Pockali sme kym ten strazca vyhodnotil situaciu ako bezpecnu a vosiel dnu za tetou. Oci sme mali snad aj vzadu ked sme sa blizili ku dveram. Cim blizsie k nim sme boli, tym vacsi strach sa nas zmocnoval. Ale okrem neho sme pocitovali aj podivne a lakave vzrusenie z odhalovania neznameho. Chvejive napatie, vdaka ktoremu sme vsetky obavy, ci uz racionalne, alebo nie, uspesne ignorovali. Pritisnuti ku tenkej plechovej stene, snazili sme sa zachytit utrzky rozhovoru, co sa odohraval len kusok od nas.

„Su tu uz vsetci?!“ - raznym tonom sa odpovede dozadoval zensky hlas. Pravdepodobne patril onej moletnej dame.

„Este treba zbalit dvoch. Rocky sa o to postara. Jeho metody su presvedcive...“ - chichunal sa neznamy muz ako zmyslov zbaveny.

„Povedal zbalit ci zabit?“ - pytal som sa posepky svojej kolegyne.

Nepocul som to uplne jasne, lebo plechove steny a strecha haly hlucne rezonovali zakazdym ked sa do nich oprel vecerny vietor. Zvuky strasidelnejsie ako vo filmoch od Hitchcocka. Aj ked to nebolo vidiet, som si isty, ze sme mali obaja husiu kozu. Na okamih sa vietor utisil. V tom sa celou halou ozvala ohlusujuca rana. Znela akoby na beton z vysokej vysky dopadlo niekolko tazkych kovovych tyci. Steny haly sa otriasli a z tmavych otvorov pod strechou vyletel krdel vylakanych vtakov, co tam hladali utocisko pred zimou. Teena od strachu vykrikla a zovrela ma v objati. Vzapati sa odtiahla, pretoze si uvedomila, ze ten vykrik urcite poculi aj ti grazli vo vnutri. Darmo si teraz zakryvala rukou usta, z vnutra sa ozyval suchot a kroky smerujuce ku dveram. Klucka sa pohla smerom nadol. Okamzite sme sa rozbehli prec od dveri a namierili si to do uzkej ulicky medzi budovami. Obzrel som sa. Oslepeny ostrym svetlom som videl siluetu muza beziaceho za nami. Prekracovali sme vselijaky bordel a rozhadzane krabice s neidentifikovatelnymi vecami. Norili sme sa coraz hlbsie do skary medzi skladmi dufajuc, ze nas v tej tme nenajde. Vosiel do ulicky za nami a snazil sa nas najst. Vystretym ukazovakom pritisnutym k ustam som daval Teene znamenie, aby sa snazila byt co najtichsie. Citil som ako jeho pohlad systematicky skuma priestor a pomaly postupuje ku nam. Boli sme uz takmer na konci. Dalej sa ist nedalo, pretoze priechod bol zavaleny hromadou stavebneho odpadu ci sutin. Uz sme sa nemohli ani pohnut, tak sme ticho dufali, ze to ten chlapik vzda. Este par krokov a uz by nas mal. Spoza primrznutych papierovych skatul sme ho nedockavo pozorovali. Zrejme nadobudol pocit, ze tam nie sme, lebo sa ku nam otocil chrbtom a chystal sa odist. No vyhrate sme este nemali. Celou ulickou sa ozvalo prenikave zvonenie mojho mobilu. Tak to je nas koniec! - pomyslel som si. Siahol som rukou do vrecka, aby som stisil zvuk, no uvedomoval som si, ze je uz neskoro. Kutikom oka som zazrel na displeji meno volajuceho. Rocky! Nebol cas zamyslat sa nad tym co sa deje, rozzureny chlap mieril priamo ku nam. Tentokrat to vyzeralo tak, ze ho uz nic nezastavi. Vykrikoval po nas zmesou podivneho tunajsieho dialektu a expresivnych pomenovani pohlavnych organov. Asi tak pat krokov od nas zazvonil mobil aj jemu. Vedomy si toho, ze odtialto nevedie ina cesta, hovor prijal.

„Teraz nie, idiot! Riesim tu nejaku skodnu. Zase robim robotu za teba!“ - hulakal do telefonu.

„Okamzite prid sem, nech to mozeme ukoncit!“ - raznym sposobom zakoncil telefonat, potom obratil svoju pozornost smerom k nam dvom.

„Neublizujte nam, len sme isli okolo.“ - snazil som sa ho obmakcit. Bal som sa, ze dopadneme ako ten chlapik co ho vylozili z dodavky.

„To ti tak budem verit! Ze si len isiel okolo… Zdvihni prdel a vylez odtial! Ty aj ta tvoja krasavica!“ - uskrnal sa a svietil mi mobilom priamo do tvare.

Neostavalo nam nic ine, len so zdvihnutymi rukami nasledovat to svetlo.
Pred budovou uz cakala mierne zaoblena postava. Skor ako by sme si ju stihli obzriet, navliekla nam na hlavy vrecia na odpadky. Nase prosby o zlutovanie nezaberali. Napriek zufalym narekom nam dali nasilim ruky za chrbat a stiahli ich plastovou stahovacou paskou. Potom nas dotlacili do vnutra a posadili na stolicky chrbtom k sebe. Poculi sme ako sa posepky na niecom dohovaraju, ale vobec im nebolo rozumiet. Bezmocne sme cakali na svoj osud.

„Allen...“ - zasepkala Teena nesmelo. „Asi sa to teraz moc nehodi, ale vies co som si tento rok na Vianoce zelala?“

„Co take?“ - odpovedal som otazkou.

„Aby sme boli par, ty a ja...“ - odvetila smutne a ja som ucitil ako sa jej teple, trochu spotene, chvejuce sa prsty dotykaju mojich.

Zrazu pred budovou zapistali gumy prudko brzdiaceho auta. Kvilenie vystriedalo buchnutie dveri a dupot, ktory bol coraz hlasnejsi, az kym sa nezastavil pri nas dvoch. Naraz vsetky svetla v hale zhasli. V uplnej tme a tichu nam niekto zlozil vrecia z hlavy, ruky nam vsak nechal sputane. Myslel som, ze prave prezivame posledne momenty nasich zivotov. V mysli sa mi premietali nahodne obrazy toho, co som doteraz zazil, poprepletane s obrazmi vsetkeho, co zazit len tuzim. Zaujimave, co vsetko sa skryva v ludskej mysli a ani o tom nevie. Zrazu sa da na vsetko nazerat aj z ineho uhlu pohladu. Videl som cas, ktory som premarnil. Videl som aj cas, ktory mi nebude nikdy dopriaty. A uprostred toho vsetkeho som videl tvar kuceraveho dievcata s nebickovymi ocami. Toho, ktore place a trasie sa strachom len par centimetrov odo mna. Srdce sa vo mne vzpinalo akoby chcelo vyskocit von z hrude. Nemohol som to predsa nechat len tak. Nahle som sa postavil a skrikol tak hlasno, ze sa to ozyvalo celou halou.

„Stacilo! Co od nas chcete?! Kto ste?! Mna mozete zabit, ale ju nechajte ist!“

Ked som to dopovedal, budovu zaplnil potlesk a smiech. Svetla sa rozsvietili a okolo nas stali nasi kolegovia. Boli tu uplne vsetci. Nechybali ani Harry, Rocky, ci nas sef Ed, ktoreho som uz pokladal za mrtveho.

„Co to ma znamenat?!“ - skrikol som na nich nahnevane.

„To vsetko Rose.“ - ujal sa slova Ed.

„To ona prisla za mnou s prosbou o pomoc s jej napadom na pomstu za ten monitor. Ved vy dobre viete… Vymyslela ako sem pod roznymi zamienkami dostat kazdeho z vas. Lenze vy dvaja ste nam to svojou zvedavostou takmer prekazili. Videl si nas, ked sme to tu pripravovali, tak sme nas plan museli mierne modifikovat, aby nedoslo k jeho odhaleniu. Ale nakoniec nam to vyslo nad ocakavania. Nuz, a kedze je teraz vase skore uz vyrovnane, nic nam nebrani bavit sa. Nech sa party zacne!“ - zvolal Ed a z reproduktorov na konci haly sa spustila rytmicka tanecna hudba.