PARADOXNA DESIATA MUZA Mrtvy basnik Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Mrtvy basnik Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2021) Mrtvy basnik O knihe Paradoxna desiata muza je naplnena basnami a vyrokmi, ktore prinasaju pohlad niekoho viac nez len autorov. Pri poezii predsa nie je dolezite len to, co nou mysli autor. Kniha prinasa ulomky kazdodenneho zivota a jeho dilem trosku inak. Obsah PARADOXNA DESIATA MUZA 1 O knihe 2 Obsah 3 Paradoxna desiata muza 5 Chameleoni kardigan 6 Nasa derniera, posledna 7 Cudzinci metrovej stanice 8 Vsetko? Co vsetko? 9 Miniatury chyb 10 Nedosiahnutelna tuzba 11 Sedem hriesnikov 12 Tvoja a moja mysel 13 Nie je Slnko narcisticke? 14 „Ak sa nepoddame“ 15 Rytier z rozpravky 16 Trne sa napili mojej krvi 17 Utopia? 18 Malickosti nebo poznacujuce 19 Privesok na klucoch 20 Kresba lesnej vily na betone 21 Beznadejny romantik 22 Pukliny, ktore nestali ani cent 23 Maliar so zlatistymi kucerami 24 Zazrela anjela. Teba. 25 Slova srdcami hviezd zabudnute 26 Nesmie byt najdene 27 Jeho krasa 28 Dycham so zovretym hrdlom 29 Ako vysvetlit farby v palete? 30 Zamilovat sa do nespravneho… 31 Ako zo Shakespearovskeho pera 32 Havrany 33 Odtiene vcerajsich spomienok 34 Styria sediaci v hluku noci 35 5 stadii truchlenia 36 Vona prazenych kavovych zrn 37 Len sa zda byt bezcitna 38 Bezec 39 Nepatril mi, ani kusocek 40 Clovek a dokazy jeho bytia 41 Ukradnuta omrvinka polnoci 42 Junove luce, prilis vznesene 43 Chut jahod na perach 44 Odisiel bez rozlucky 45 Nieco viac ako na prvy pohlad 46 Nemusel odist, odpustila by som 47 Cudzinec z nekonecnosti vesmiru 48 Na nocnom stoliku byva polozena ta najkrajsia 49 Krasa hviezd 50 Mal si si ma nechat v rezerve 51 Ach, kiez by len slzicka 52 Chladna strana postele, kedysi patriaca Tebe 53 Rozplac ma, Adonis, prosim 54 Chcela zit, nie snivat 55 Moja najdrahsia Venusa 56 Dovody, preco Vam zlomili srdce 57 Schovavas svoje triky? 58 Slepota hviezd mi sladko nasepkava 59 Neznamy majitel slov 60 Najnevinnejsia forma ludskej interakcie 62 Byt len milenkou vlastneho milenca 63 Sladkasty vystaveny plod 64 Kysla chut citronovej stavy na perach 65 Zobudit sa vo florenskom rane 66 Milostne listy pisane v bielych perinach 67 Zrkadielko, zrkadielko 68 Paradoxna desiata muza Myslienok mam v hlave prilis vela, vulgarnych i jemnych, ako prvy hlt ponukam Vam horky, vsak umierneny, melancholicky dusok, sladku drogu zlomeneho srdca, ponukam Vam kusok samej seba, to umelci robia, a ti, ktori rozhodnu sa vypit pohar do dna, vyckat si i na odpornu chut zhniteho ovocia zo sadu mojho jazyka, ste vitani pri hanobeni mojich rozhodnuti, pocukrujem Vam zivot obrazom dievcatka, ktore vyrastlo v protagonistu Byrona. Chameleoni kardigan Telo som si kardiganom zahalit pokusila, prepliest s mojou pokozkou, ktora si pamata ako som Ti ho kedysi ukradla, pre vonu rynucu sa z jeho teraz hnisajucich ran, pre nadej, ze si pren prides. Este stale si premietame Tvoj prepozicany polyesterovy smiech z noci, kedy tulali sme sa svetom, mysleli sme, ze pre Teba znamenal to, v co som dufala, vtedy, uz iba predchadzajuca kapitola, mal si ju prestudovanu, skopirovanu vo vrecku pretkanom karminovou. V siluetach z ulice Tvoje oci badat mohol, s vysmechom sediacim v lozi s kralovskym vyhladom slabinu nasej lasky nasli. Vo februari, ked sa ma nan a na cerven mojich lic pytali, nedockavostou sme trpeli, predstava ako stojis za oknom, ktore by si poznat nemal, pripraveny vystrasit ma, po mysli behala, mohli sme prebdiet i celu noc, cakat pokial slzy zatrblietali sa, kolko som chcela, neukazal si sa, aby si badal moje telo snaziace sa este stale zahalit kardiganom, ktoreho si sa tak bezmyslienkovite zriekol. Nasa derniera, posledna Pokusili sme sa este stale pocitit odcudzene veci, ktore pobehuju v kutiku oka, na okraji srdca, este stale hravali svetu predstavenie, nase plagiatorske veldielo pokrytcov z paperia, po nocnych skuskach v zrkadle, nechtiac nazerali si do oci, badali len osamele dusicky, ktorym nieco chyba. Dotyky na ulici, ktore v scenari podciarknute boli, poznamky na okraji stranok, sposob, akym sme prevalovali nase mena na perach, navodom boli presladene recicky tancujucich obrazcov, sposob, akym sledovali sme okolie, reakcie prizerania sa, nasa kritika akoby z rannych novin, klamstva nasich slov nam to nedali, dobehli nas v tie rana, ked sme naproti seba sedeli, za ruku a nami tahali sme to prilis dlho, motyliky vo vnutri su uz davno mrtve, pohravali sme sa s iskrami, kvoli nasej hre spomienky na ich pomale vyhasinanie vychladli. Cudzinci metrovej stanice Badam ich v tienoch dopadajucich na moju tvar cez otvorene okno po polnoci, ked nacuvam ich mudrostiam ukradnutym zo stranok magazinov, utapam sa v myslienkach, ktore akoby i mne v ulomkoch patrili, ich obrysy v salke nasepkavaju mi napady, ako to dopadne, neviditelne prsty obtierajuce sa o moje pery, ti, pre ktorych mozno usmevu vlastneho vzdala by som sa, plakala i storocia. Prosti cudzinci, ktorych krasa bola sotva povodom z nebies, pripominali plagat hudobnej skupiny, ale ktorej? povedala som ich obrazom tajomstva aj sny dni predo mnou, i tych, ktore sa stali spomienkami, akoby boli mojimi milencami, najslabsie stranky svojej duse ukazala, to sa vsak nedozvedia, moje sladke utrpenie, naveky. Male deti z ihriska za bytovkou, ktore sa este stracaju v svete prilis velkom, s oblohou prilis vysoko, aby na hviezdy dociahli, tak preco ich vidia pred ocami… a Mliecnu cestu, po ktorej sa vydaju, v dialke sa im zda, svoje city jedine obrazku v knizke ponukat budu, naplaste na zlomene srdiecka v zasuvkach v detskych izbach zostanu. – – – Slova si nevyberam ja, to oni si vyberaju mna. – – – Vsetko? Co vsetko? Oh smutok, ako hrda by som mala byt k zbaveniu sa tazoby, co potrebujem obetovat k uniku pred nechtami zaryvajucimi sa do srdca, chcel by si nieco viac nez chut mojich bolestivych vykrikov a slz, tak vrav, hovor, prosim, uz nadalej nedokazem hadat z Tvojho hladu. – – – Slova, ako nenavidim Vas zvuk, ako Vas zhanam, ked Vas nie je dost. – – – Zdala sa mi prekrasna ako priestor medzi hviezdami. – – – Narodilo sa neme do sveta slepych. – – – Miniatury chyb Kazde rano, v ktorom sa prebudzam, pocujem sepoty slov, zriem ich v prepletenych prstoch na stole, v zlatistych lucoch prvych dychov dusi, ze dufat som nemala, preco este nezacal si sudit, dusit sa vlastnou krasou, ligotanie sa v mojom obdive by Ti malo dopomoct dost, ved ako polahky robieval si to medzi mojimi dverami, plastovymi slubmi, pred televiziou pod dekami. Popis, coho vsetkeho som sa dopustila, citu a ci hlasku prosiaceho o lasku, kiez by aspon jedno navratilo iskry Tvojim zlatistym slovam, budem bludit cez chabu nahrasku ukradnutu mojej malickosti, vzal si si ju, milovat po akt zobudenia sa vedla cudzinca, aby Tvoju tvar od spomienok z perin oslobodila som. Sam oslepujuci pohlad cez prsty mi stacil, v zrkadle budem obdivovat to, co kedysi bolo moje, nechcene a napriek, miestami si ma mozno i miloval, ako ja Teba. Nedosiahnutelna tuzba Ako tuzim po Tvojom jazyku ochutnavajucom moje meno, po Tvojich ociach v nocnom sere, po Tvojej neznosti skoreho rana, po Tvojom spodnom pradle skrtiacom moje telo. Prahnem po dotyku niecoho comu nerozumies, po tajomstvach nasich mysli, tiel, po slovach, ktorymi by realita stala sa ochudobnena o moju malickost. Nase pery sa bozkali len raz, Tvojou chutou som sa pochvalila i priatelom, pod perinou, pri mojej osamelej hre, je krasnou spomienkou, chcem Tvoj balzam na nocnom stoliku, i ked som vdacna za zobudzanie sa sama. Pretoze... Bojim sa, nanestastie, nechcem Tvoje citiace cosi viac, sama nebudem si ista ci to, co citim ja, bude dost. Sedem hriesnikov Sedem hriesnikov smejucich sa s bohmi, pycha schopna opisat pocit moct Ta milovat, slepe lakomstvo v smiesnych dovodoch, preco nepustit Ta, skryvajuca sa zavist vo venovani kusku Teba postave vedla mna, vznasajuci sa hnev v pohlade uprenom na povrazku ovinutom okolo Tvojich prstov, smilstvo v pohladoch opatovanych v nedohladne, na druhej strane spalne, Tvojimi rukami sposobene predstierane obzerstvo, lenivost, ked odbehnes s ocakavanim mojho nasledovania, uchovajte svoje hriechy v zahrade plnej zvadnutych kvetov, slova zostanu umlcane a to, ze sama hriesnikom stala som sa, aby vraj ten „bozsky raj“ Tvojho tienu letmo som zahliadla. Tvoja a moja mysel Raz za cas, ked doznie uder polnoci skryvajuci sa pod mojimi vieckami, potknem sa o neho, o crtajuce sa obrazy na bielych stenach mojej izby, o svetlo Mesiaca odrazajuce sa od vyhasinajucich sepotov, na polnocnej nostalgickej prechadzke napriec mojimi tuzbami, zamilujem sa, bezhlavo, no iba ja. V rymoch piesni zamilovanych, ktorym moje zufale srdce v tuzbe po milencovi nacuva, nostalgickemu hlasu, ktorym opisujem vyjavy na mojej pokozke a ich bolest, badam tvar, vsak mojej malickosti neznamou zostava, nahradzam ju venovanim a hlasom, ze jeho mysel patrila mi, mojej myslienke, ked sa slova na papieri, pri pisani lubostnych riadkov objavovali. A potom pride bez varovania, ten pocit neistoty, sebatryznenia, nezbada ma, ak jeho oci nepobozkaju realitu ako prvu, nikdy nepomiluje, ci meno nezasepka, prisnil sa mi, ked nedokazala som zaspat, spolu s dotykom jeho prstov, pripomenul sa, ako vyplod fantazie agonickeho srdca, tou naveky zostane, vsak mohla by som s nou zotrvat, byt stastna? Otazku polozila som tichu, lucu poulicnej lampy. Nie je Slnko narcisticke? Slnko, nenavidim, neviem zniest sposob, akym mi pripominas kazdy den, v kvapkach roztaveneho svitu, mozem citit stastie, avsak svet, a ci ja? drzi retaze prilis pevne, noc, jedine co smiem vidiet, ked ma opustas vo vnutri vlastnej bolesti a tak samu. S Tebou zasnubena, i tak premyslam, tapam, ako dlho este postavat v Tvojom svetle, kolko svitu treba prehltnut, ako dlho sa natahovat za dotykom Tvojim, aby som bola opat niekym. S Tebou zasnubena, i tak sustrediac sa na tlkot duse, ako chcem, aby stisil sa, zmlkol, skryva vsetky zahady, sama stavajuca sa prachom hviezd, pre mna, nemozny zachytit. Slnko, spasa a vykupenie pre kazdeho, nie mna. Nenavidim, neviem zniest sposob, akym rozjasnujes den, zamatova samota, to je to, co si. „Ak sa nepoddame“ Dve tela. Jedno lezalo pod nenasytnym pohladom ako zvysky, o ktore sa trhali cajky toho jedneho rana na plazi, druhe stahovalo prsty okolo leziaceho, bezmocneho, akoby bolo ruckami prveho bicykla, pripravovalo si triky, ktore ho naucili kedysi zvuky zo spalne o jednej v noci, a videa, ktore pozeralo ked si myslelo, ze nikto ho nevidi, predstavovalo si ako lezi pod nim, s prosbou v ociach zapichnutych v stene, uspokojovalo sa nad myslienkou, ako nebude moct pozriet sa, laske do oci znova. Rytier z rozpravky Pripominal mi ho, vysnivanu ideu na vytrhnutych strankach z detskych knih, ukryte pod vankusom, pred svetom, mozno ukradol by mi srdce sladkym sepotom, ktorym obdivoval by ma ako Afroditu z obrazov, o ktorych snival, obkreslujucimi bozkami presvedcil by ma o vlastnej sladkej chuti, ktora by sa nechcela vzdat jeho jazyku. Trne sa napili mojej krvi To bolo ciste oslepujuce caro rysov, ktore ma zhltlo, len pre nevedomost mysle, len pre moje osamele srdce, ako ono tuzilo po tom neznamom pocite. Netusil kam uteka, i tak pridala som sa bez zavahania, zlomenu farbicku, smutnu, sebecku farbicku, len kvoli prosbe, ci hlasku v hlave vymenila som za celu svoju paletu, cervenou stuhou obviazala ju, premenila ho v umenie, sotva prazdnym platnom bol. Popichala som sa, na trnoch okolo srdca, ked poziadal ma, aby som mu ho ukradla, tak velmi bola moja laska slepa, ak laskou nazvat sa mohla… Utopia? Sen zdal sa mi, o utopii mojich priani, utkanej z niecich dlani, ich vrucnych dotykov, objati, blizkosti, z vone ich lasky, ako lezim v ich naruci na posteli, na par momentov vecnosti, v okamihu sekundy, schopna badat jej nekonecnost. Malickosti nebo poznacujuce Obloha nikdy nebola tak seda, nahnevana, pre ich pohlady prekrasna, rovnako ako maliar, ktoremu patrila, citili sa akoby ich obdivovala, sama bola majstrovskym dielom, sama nikdy nemohla mat to co Vy dvaja. Oblaky tazke od slz, pod nimi sa citili stastne, navzajom sa milovali a jemne, tak jemne dotyky, sladke usmevy, lepiace sa premocene kabaty, pohlady z dialky, poobednajsie bozky, vzajomne milostne listy ich lasku poznacili rovnako ako ziarlivost oblohy. Privesok na klucoch Postavas pri drese, s jazvickou na rukave, i s poharom sarlatovej tekutiny v ruke, farbu rovnaku ma s kvapkou, ktora jej po nechtoch stekala, ked Ti ich do srdca, vravel si, L E N zaryla. Zabudli ste mu to povedat, ze? Povedat chlapcovi bez toho zjazveneho srdca. Nevie o tom, vsak? Rozbite hodiny na stene, ktore davno polnoc odbili, odrazaju Tvoju tvar zbrazdenu vraskami starosti nevedomosti, vyryte polozenymi otazkami, stratenymi odpovedami kde dalsiu noc travi, v koho naruci, komu dovolila povazovat ju za svojho vazna, sputat ju bielymi perinami, komu sa okrem Teba v myslienkach prehrabovala, ako knihou, ktorej stranky natrhla. To ona mu ho vytrhla. Tvar poznacena vraskami okamihov, ked vracia sa s klamstvom v ociach a jedom na perach, stala sa svedkom, nevravis nic, nekricis, len slepo nechavas sa unasat cez dalsiu noc plnu samoty a otazky, preco si pre vlastne hry Teba vybrala. A nosi ho na retiazke, na klucoch, nech sa obucha este viac. Kresba lesnej vily na betone Ukradla svet pohybmi, akymi sa prebudzajucim kvetinam v uliciach vyhybala, ako vila narodena v hlbkach lesa, ktory mu ju ukazat nechcel, zlyhal, svet ju klamstvom pred hladisko popostrcil, sedel v nom i on, kto mu posepka, ze je z neho znechutena, s jej slnecnymi bozkami na tvari, prstami zltymi od pupavy, nadejou medzi nimi, kradla ho sposobom, akym preskakovala cez sedive luky, tie v snoch ozdobovala kvetmi, ktore svoju krasu na jej saty darovali, pripominala mu caro spomienok na pikniky uprostred zabudnutej cistinky. Nevinnu hru medzi sebou mali, ak vyhrala, mal prislubovat, tancovat i naveky bude smiet. Nevinnu hru medzi sebou mali, ak vyhral, mala ho vziat na miesto, kde farba jej oci poznala domov. Beznadejny romantik Zavrtas sa do knih, bez kuska zo srdca, ktore, ako si ludia sepocu, je prilis spate so snami, s vylisovanou ruzou medzi strankami, o ktorych vravia, ze su pre dievcata s hlavami v oblakoch. Chcel si len zahliadnut to co svet nepozna, ich milostne deje a stastne konce, aby si si pripomenul so slzou v ociach, Tvojmu tienu medzi slovami by mu ju hadam niekto utrel. Spolu s malym zelanim dusiacim sa v hrudi, stale predieral si sa cez ulice, pripominajuci krehku kvetinku, ku ktorej sa tak nikto nesprava, hladal si toho, ktory by Tvoju lasku prijal, aspon kutikom oka pozornost venoval, brazdiaci zakutiami synaveho mestecka, zapisoval si si opisy bocnych uliciek, obkresloval si oblaky na svojich rukach, niekedy v kavovych skvrnach na svetri a s vlastnou ubohostou hadal sa, ktora, ako som zapocula v stebote holubic, sepkala Ti dovody, preco noveho puciku nedockas sa. Pukliny, ktore nestali ani cent Povedzte, aku podobu ma tentokrat, ten najkrajsi vo Vasich ociach, postavajuc obdelac medzi tienmi? Vase male tajomstvo, ktore sa nim aj stalo. Nechali Ta pozadu, s Tvojim lacnym sladkym parfumom na krku, chutou zivota na jazyku, ceresnovym balzamom na perach, pretoze im najviac chutil, cigaretovym dymom vo vlasoch, cakajuc s bublinkovymi zvukmi sveta a pre Teba sladko chutiacim vzduchom, nikdy nedostanes meno, akoby by Ti davno patrilo ine, nikdy nezastihnes to, ktorym si dne vecer prva krasna puklina. Hlavou otocene ku zemi, kedysi z chumacikov vaty, oci zatvarajuce sa od surovej unavy, predtym prilis nasiroko, nadejne otvorene, naozaj si sa stratilo, skutocnu bolest okusilo, nevedeli ako Ta varovat, ini boli za ich nevedomost vdacni, druha krasna puklina. Slzy, sepkajuce Ti ich sladku melodiu, Tvoju krasu zvyraznili, chciet upokojit zmatok v hrudi, kleslo na kolena, jeho prosba nepovsimnuta visela vo vzduchu, tretou, poslednou a najkrajsou puklinou stala sa. Maliar so zlatistymi kucerami Mohol vyobrazit slova s bolestou, hnevom a agoniou, jemnostou lasky, na platnach ich rozotieral vlastnymi slzami, ukazat nevinnost mysle a sviezost dotyku, zachytit dych v jednoduchom vyjave na perletovom podklade. Prave on, anjel ukryty v hlucnom dave, bol moj oblubeny druh medu, ktoreho kvapky lepili jeho kucery, jedine on vravieval ahoj akoby hovoril zbohom, jedine on ukryval sa v riadkoch bez pismen. – – – Je slnecnym svitom ukryvajucim sa za vrstvami oblakov. – – – Najhorsia vec na zamilovani, nevedomost do okamihu, ked Ti ten druhy zlomi srdce. – – – Zazrela anjela. Teba. Pisal list na rozlucku, genius s troskou sarkazmu o tom, ze on jediny, v okamzikoch, kedy boli ostatne veci az bolestne neznesitelne, rozmazane, mal tvary, farbu, formu, zmysel, vlastne bytie nekompatibilne si bolo s jednoduchostou pohybu po vesmire, argumenty dochadzali, slabol protirecenim. Pisal list na rozlucku a pero svedcilo ako svedok jeho zmatenia, klzalo sa v ladnej vlnke atramentu, mimo svoj biely svet, ked ruka prevratila pohar cudne pachnuceho vina, chutilo po horkych mandliach s cukrom, rozpilo posledny vykrik jeho myslienok, za zvukov klavira suseda v depresiach. Pero plne spomienok na jeho prebdene noci, pamata si ako posledne, vanu plnu vody, ktoru zakalilo vlastnou krvou… A potom, klaviristu so smutnymi ocami, obdivoval minulost mrtvoly, ktorej pach zaviedol ho cez sklom vytapetovane okno, ku hnijucemu masu s mrtvolne synavou pletou, krvavou perou. Slova srdcami hviezd zabudnute Ani dotyky potrebne neboli, sice potulovali sa po rozume, bali sa momentu cerstveho a krehkeho, mohol ho roztriestit i ten najnepatrnejsi pohyb cudzich ruk oproti sebe, i tak dychtili po poznani ich vyznamu, hlad chciet uhasinat medzerou vzduchoprazdna medzi ich tajomstvami, neme prosby unikajuce peram medzi zriedkavym tichom, jedina striezliva myslienka, vsimli si jej obaja, vzajomny slub, ktory v snoch vzlykaju, pokusili sa ju i povesit do vzduchu, no i na spickach nedokazu ju dat dost vysoko, slova, najlepsim klamstvom su, najsladsim jedom, najkrajsim opojenim, vykupu v nich svoje tela a hltavymi duskami zadrhnu, opisu nimi luce dopadajuce na ich saty v rohu miestnosti, i koncatiny prepletene rymami basnikov s krvavymi perami, s nimi cakaju na den, v ktory utecu, stratia sa a najdu. – – – Zivot je zahadou i pre jeho stvoritela. – – – Nesmie byt najdene Izba, ktora zdala sa byt so vsetkym nabytkom tak prazdna, staval sa z nej raj v dialke, spolu s vonou stranok knih na policiach, vrzgajucich pod tarchou ich mudrych slov, so zacervenanymi licami a rukami vo vreckach tych, ktori sa akosi so vsetkymi citia tak osameli, chciet sa drzat za ruky. Pytali si dalsich dvadsatstyri hodin a flasu zabudnutia casu, na ktoreho pritomnost pozabudnut tuzili, vraj sposob ako sa dostat na miesto, kde by vietor spieval jeho piesne a oni nacuvat mohli. Rady skryvali sa za rohy, aby nebolo vidiet ich cez zaprasene okenne vyplne, obdivovali diela namalovane v ludskych tvarach, motali sa ulickami, ba nesmelo kracali vopred, s ulohou vpisanou do srdca, a obdelac spievali mi balady a zamilovane pribehy, s nestastnym koncom, ktory nas vraj nemusel cakat. … Pripominal by si mi domov daleko od domova. – – – Nevedel, zabudol. Nedotkol sa, ublizil a ako velmi. Nemiloval, ja ano. – – – Jeho krasa Jeho krasa ako kusok basne napisanej zlomenym zlatym perom, od zabudnuteho, talentovaneho umelca, narodeneho niekde v nezname, smiem ju anjelskou nazvat jedine. – – – Kazde slovo zlomeneho srdca je to najkrajsie ticho, ake mozeme zapocut. – – – Myslim si, ze ludia su akosi zaseknuti medzi tym, kym su, kym chcu byt a kym by mali byt. – – – Dycham so zovretym hrdlom Nikdy sa nikto nedozvie, co udialo sa v to julove poobedie, medzi nasimi lepiacimi sa telami, tajne chvile za zatvorenymi dverami, ktore sepotali: „Ochutnaj ma a sepni co i len slovko o mojej krase.“ „Ukoj svoj smad po mojej pokozke.“ Dlho a narocne sme sa snazili byt od seba, a tak v osamelej izbe na konci zabudnuteho mesta, ktoru zarezervoval si, ked hltala som nase vzdychy plne vzlykov slasti, zacal si moje vnutro objavovat dvoma prstami. Zvuky nasej vasne, jej ukojenia, rynuli sa spoza zatvorenych dveri, kde pred svetom ukryt snazili sme sa, a prekryvali sa s notami zufalej melodie doplnajucej medzery, ked slova tazko spoza pier tiekli, dole krkom a medzi nase tela vsetko so vsetkym zvedavym sa stalo, ked sme obklopeni nicim a viac nez zelanim na jazyku zostali, prestali pocitat sekundy. Tajomstvo styroch stien, vzdy chutne, teple a chutiace ako Ty. – – – Raz zacnu slzne kanaliky krvacat od vsetkych tych slz, ktore ich zodrali. – – – Ako vysvetlit farby v palete? A ponad vychod Mesiaca, sepotanie vdacneho srdca na dne prazdnej salky, so skvrnami od kavy, pripomina mi, jednoducha farba v palete, nedokazala by opisat jeho krasu, ako by to bolo nutne. Zamilovat sa do nespravneho… Najbolestivejsia vec podpisujuca sa na srdci, sediet vedla niekoho, poddavat sa jeho letmym dotykom, i tak vediet, vzdy bude patrit niekomu inemu, hocikomu len nie Tebe, venovat mu noc plnu slz, napriek tomu sledovat ho odist, stratit sa ako detska spomienka. Ako zo Shakespearovskeho pera Bezala som s rukou natiahnutou, aby letmo ukradnut spomienku mohla som, spomienku ako obzerala som sa za nimi, spomienku zo spicky jazyku, ako sedavali v zadnych laviciach, obklopeni vlastnymi spomienkami, so spojenymi, prepletenymi rukami, s cigaretami schovanymi vo vacku pre pripad pripomenutia si dychu. Vedla seba lezali, v okovach mesacnych snov, skryvali sa pod perinami, pred ocami casu, modlili sa, akoby ich pribehy boli vopred predurcene ku tragedii, prosili o ich nepredurcenost. Akoby vystrihnuty obrazok z knihy, pripominali pribeh zakazanej lasky, v style Montaguea a Capuletovej, pripominali ako vyzera ta laska z knih v mojej hlave. Dnes, pripominaju mi este stale, este len dievcatko som, ktorej pribeh nedopadne ako si predstavovalo. Havrany Mesto duchov hymnu zo zvukov domov osvojilo si, bzucia! A havrany sa smeju, kra, kra, kra. Na mne? Kiez by. Lietaju ponad nasimi hlavami, slzy tlacia sa im do oci, zlietavaju sa a ovievaju svojimi kridlami nase spotene tvare v novembri, ulavit nam chcu aspon trosicku pri nahliacom sa zostupe. Piesok sa sype, voda tecie, nie ako v rozpravke, prichadzame a odchadzame, pozname koniec, nie ako v rozpravke, stopari umieraju pri ceste, havrany na hostinu uz letia. A pokial nas nepochova lavina zbytocnych fraz, odnaucenie sa plakat, pokial neprestaneme pozorovat fazy Mesiaca, kym neprideme na to, ze uz sotva existujeme, havrany cakat budu spolu so svojimi zobakmi prahnucimi po krvi. Odtiene vcerajsich spomienok Ked z Vasej lasky zostane len opis na strankach vcerajsich novin, vinu v nebi ozdobenej hviezdami hladat budete, farbami semienko zialu, ktore sa vysadilo prvym bozkom, ziarit zacne, farbami, ktore pozna az prilis, perfektne. Farbou mora pred burkou, ako odtien, ktory si privlastnili zarosene okna, ako atrament, ktory Vas schova navzdy tam, kde sa nikto uz nedostane. Farbou zlatistej rannej hviezdy, ako kvet, ktory vylisovala, k Tvojmu pismu prilepila, na kusok papiera, stoji tam jedina veta. Farbou perletovej pokozky anjela, ako periny, pod ktorymi tajomstva Vasej lasky este stale ukryvate, ako cipka, ktorou jej telo zahalilo sa, ked Tvojim stalo sa, nelutovalo, stale nie. Mala by? Styria sediaci v hluku noci Vytvarovani v bolesti, hneve, radosti na dne pohara v jantarovej tekutiny, na ch pretrhanych strankach pokrytych popolom, do nich vyryte horiace hviezdy, nerozumeli slovam, ktore vpisali do starych kozenych dennikov, vraj rozplakali mnohych, vsetkych, ktori do ich riadkov nazreli, v srdci ich nosievali, predsa poeti, tak si vraveli, nemohli citit. V obrazcoch umierajucich oci povesenych zo steny, stojacich s rukami roztiahnutymi popri tele, uvaznenych vnutri slov jednoduchej knihy z mesta prilis hlasnom na porozumenie, prilis tichom na povsimnutie, tak ch obdivujeme. – – – Sposobil mi tri rany. Prva sa hoji, druha krvaca, z tretej umieram. – – – Mozno som ta najdokonalejsia kniha, avsak napisana v mrtvom jazyku. – – – 5 stadii truchlenia Popieranie. Druhu stranu postele uz davno zalial chlad jej prazdnoty, prstami uhladzoval latku, v ktorej citil jej pokozku, zil v dnoch, kedy sa stretavali na rohu ulice, neotacal sa, neobzeral pre utechu na niekoho perach. Hnev. Cesticku medzi crepinami jej tepu na zemi hladal, zo sarlatovych kvapiek jej tvar opat skladal, v nedelne rana ho na jazyku svrbievala trpka chut ziarlivosti, tisic stranok vyletelo z okna ako krdel holubic. Vyjednavanie. Prestrel pre dvoch, naproti sebe posunul horucu salku, namiesto novin, pohlad uprel do zakazanych stranok, vzdal by sa i ticha po burke, ak by sa dozvedel navstevne hodiny neba, ved existuju, nie? Depresia. Medzi stenami skreslenymi cez krystaliky truchlenia, strach pocitil a jej chut, ach, i zvuk smiechu, takmer vysmykli sa mu pomedzi prsty, ktore zvierali otazku, musi jeho vnutro drasat do agonie? Koniec neprichadza. Prijatie. S rukou na srdci a myslienkou pri boku, zaspaval so zabudnutymi slzami a pootvorenym srdcom, pohladom bludiacim medzerami v oblakoch, kde nelutovala svoj posledny bozk. Vona prazenych kavovych zrn Chcem s Tebou spat. Nemyslim mat sex, ale spanok, spat spolu. Ukryt sa pod prikryvkami, uskrtit sa nimi, uz by som konecne mohla. V mojej normalne osamelej posteli, s mojou dlanou na Tvojej dvihajucej sa hrudi, dvihajucej sa, a Tvojou rukou v mojich vlasoch, s otvorenym oknom, aby sa miestnost naplnila sviezim studenym vzduchom a my si museli navzajom kradnut teplo. rebra prepletajuce sa, popalene srdcia, nahe srdcia dotykajuce sa. Ziadne slova, len ospale stastne ticho. Len sa zda byt bezcitna Vytvorena zo zakrvaveneho skla, predrazenej spolocnosti a noci, ta, ktorej cierne kvapky korunu na hlave vytvaraju, znie ako zatratena delikatesa, nikdy sa neotacaj uprostred aktu, neopustaj ju s jej diamantmi, vytrhne Tvoju ubohu dusu, vypluvne do oblubeneho pohara, z ktoreho sampanske rada pijava, skazenosti ludskosti odda sa. Prizerat hviezdam pre nu umierajucim sa bude, kedysi pre slepy zaciatok krvacala ako nevinne dieta, s baletnymi crievickami a cervenym ruzom ukradnutym od mamy, nevyrazna ruzicka zomrela objavenim svojich trnou, nevinnost zabudnuta, jej strach, jej zbran. – – – Sebavedomost je pre tych, ktori sa ukryvaju vo svetle. Pravda, a ci nie? – – – Bezec Zo slz vytvorene prekazky, vytvarajuce pre neho put z udolia zapecateneho pod zhavym Slnkom, jeho vyhasnute oci uz nedovidia, za horizont od vycerpania, uz sa naucil prizerat tajomstvam lzi a za nezlomne masky. Hrud zmacana sarlatovou krvou plechovych ludi zdajucich sa byt zivi, a ci patriaca unavenemu bezcovi? Tulal sa s jeho vytrhnutym srdcom, vraj lepsie pochopi pocitom. Hanky poprhlene od zihlavy, jemny dotyk bolesti. Beh, to davno uz nie je len cesta za sladkastou chutou cukru v ranach na dlaniach, zapocata niecim viac. co zazries v predposlednom vydychu. Na mieste, kde padol na kolena, dych ustal, plac naplnil ticho. Nepatril mi, ani kusocek Jeho srdce nebolo osamele, i ked mohlo sa mi tak zdat, mysel akosi obalamutena tym vyjavom z dialky stala sa. Jeho usmev objavil ten moj, patril mojej malickosti za dverami izby, sepkal komplimenty mojim licam, v kazdej strbine medzi oblakmi. Jeho oci poznala som naspamat, z papierovych vyjavov, mapy k nim som inym prepoziciavala, i tym, ktori ich od inych nosili v zadnom vrecku.. Jeho krivky cudzie neboli mi, atramentom obkreslovala som ich denne, prstami crtala vo vzduchu, bozkami z dialky obdaruvala. Clovek a dokazy jeho bytia Zil mnoho pribehov prerobenych v sny, vyrobeny z ich pokusenia a zabudnutych slov, vsetky trhliny snaziace sa byt zosite roztrhnutou nitou, tie sa stali jeho, nasimi dokazmi, stal tam a bol druhou moznostou od samotneho zaciatku. Nemozno sa ho zbavit, ako veci, ktorej obrysy nevysmykuju sa spomienkam, prilis vela z chyb, ktore si pamatat musime boli vysite do jeho alabastrovej pokozky modrastou ihlou, bol domovom, ktoreho sa bojime Len z principu bytia vlastnikom sladkej aromy cerstvej nevinnosti sa stal, vzduchu naplneneho vonou cerstvo napeceneho chlebu, jedine pripomienky labyrintu, na lutovanie vcerajsku a zajtrajsku. Kazde rano, otacajuc sa k hviezde, ako zatratena slnecnica, obdivujuc ich so vsetkymi tymi tichymi zvukmi, ked obrazok z magazinu pripichol si k srdcu, drzime ho pevne pri tele, ako vankus alebo niecie telo toho, kto nas ,,miluje’’. Ukradnuta omrvinka polnoci Ten vecer sa stali pre mna povedomou zahadou, jazdy pod polnocnym mesiacom, za mestom a jeho branami, kedy chcela som ukradnut kusok raja, smietku domova, schovat ju do vlastneho sna, s rukou vo vetre, ktory buracal snami odrazov v zrkadle. Tie casy, vzdy mi akosi po spomienkach a cerstvom chlebe vonali, a slobode, ponukali mozno istotu unikoveho planu, ked sa nam pluca cernastou vodou naplnit mali, pri opijani sa mesacnym svitom. Tak jednoducho ocitnut sa v aute plnom nadeje, kde tajomstva tuzieb unikali a my s nimi, nikdy sme tak celkom nepochopili, princip, akym sme ich este stale ziskavali, kusky malickosti som sa snazila poskladat, ktore som ukradla na rohu, neznamym krokom na ulici, buriacim sa hlasom v srdci. Jazda konci, ticho nastava, tep chcel by prestat boliet svet, no sladkasta stopa vlastneho kroku, chut krasy, ktora obdarovala nasu tvare, nevyplna medzeru, ktoru po sebe zanechali, tak prosim, za tych, ktori ukradli sladkost spomedzi ryh v pokozke, dychajme znova. Junove luce, prilis vznesene Krasu v letnom rane, v pramienku svitu stekajucom po tvari, vidiet v hanblivych zacervenanych licach jahodoveho Slnka vychadzajuceho spoza viecok, mohla som ju badat, pozorovat z dialky, kedy zdala sa byt jemnejsia, krajsia, realnejsia, ale chcela som ju citit, dotykat sa, ochutnat. Chtic po tej chuti pripominal mi ruzove zapady v byte, jemny dotyk na srdci citila som v nevymyslenych spomienkach na prekvapenie, ktore si mi prichystal mesiacikom grapefruitu, vo vanku rozvanajucom jeho medene ranne kucierky, v okuseni surovej chute jeho oblubenej piesne, riadkoch napisanych vtacim spevom a kvapke jeho potu, ktory vzdy akosi chutil po niecom chorobne sladkom, to bolo caro letneho rana, vzdychov jeho dychu, bez zmyslenych bozkov a dotykov. – – – Sta slzy stekajuce po jej rukach, zaslubila sa zialu, i tak, dovol jej po Tebe siahnut posledny raz, pred odchodom do domu vedla. – – – Chut jahod na perach Rano a jeho krute pripomienky pridu, prebudza sa z omamenia nim zabudnutych snov, trpezlivo caka na prichod klamarov, raz mi nahovorila, ze po mede chutia. Potrebovala ich, nebola pripravena celit im. Ludia vravia doteraz, nikdy neodkracaju ako ktosi utekajuci pred dazdom, ani ich lzi este sladsie, ktore z ust sypu sa im ako vzdychy, ktore pre nich neznamenaju nic viac nez sepotanie vetra v burke, natolko im na nej zalezi… Obsadili rolu jej ukojenia, ked odisiel, zanechavajuc ju za sebou s trblietajucimi sa slzami, v naruci scukornatenym medom preliatymi jahodami, zalepoval jej usta, ked sa do nich zahryzla. Mozno si kutikom oka nevsimol, ak sa porezala, krvacala, a tak, stala a stratila sa pre poznanie monstier, ktorym slepo nukala chut jej pier za cenu prilis nizku. – – – Oblaky zacali plakat spolu so mnou, v ten den, ked som na parapete sedela, ukazali mi ich slzy ako som im ja dovolila zriet tie moje. – – – Odisiel bez rozlucky Citim sa sta bludiaca postava v pusti, pripomina Tvoje mlcanie, kracam hladajuc sposob, akym k Tebe dostat sa smiem, jednoduche to nie je, priznavam, bolest prednejsou sa stava, nez sloboda s pozlatkom, ak smiem vidiet Tvoju siluetu este raz do dna, kedy nebudem badat ani to cokolvek v Tvojich ociach, az vtedy a ani o minutu skor budem moct najst Tvoju stratenu vonu vo vankusi, stratit sa v zahrade vlastneho srdca, v nenapisanych riadkoch bez slov mojho milenca. Nieco viac ako na prvy pohlad Tuzby behajuce za ocnymi vieckami, tie patria tym najtajnejsim slovam, ktore ani srdce nevie sformulovat, nik si nestihne nevsimnut ich nezvycajnej krasy, stvorenia bez srdc, sice nic viac nez zrnko piesku, neukojitelna chamtivost po nej prahla, BEZ SRDC, nanestastie, tato odpoved im nestacila, ani nareky agonie a prosby neobmakcili ich prazdne sluby, smiech bol pocut ako vykriky, vidiet ako vidiny sladkych leptajucich pier. ci zriet ich rozhorcene iskricky pomaly zhasinat dychmi. jazyk pomaly sa staval branou zakazanych, neznych myslienok, opatrne!, utopenie neznamenalo slobodu duse, popostrcili samych seba na okraj priepasti, konflikt nekonecny. Nemusel odist, odpustila by som Ukryval si sa v necitatelnych slovach, dychtil po moznosti uteku pred pocitom strachu, pomedzi vysoke stromy, cez les plneho noci s niekym, koho tvar Ta nezaujima, kyslik, ktory mal byt chceny, nahradil si ho Ty - pre nu potrebny. „Prosim, miluj ma.“ To vraj sepotala spod jej pier, akoby si mal opustit teply byt na poslednom poschodi, s kufrom plnym snov, anjelskych atramentovych myslienok, spomienok v rymoch stvorenia v bielych perinach. S jej nadejou v lasku a Teba, prosim, klam ju este den, mozno dlhsie, aby jej slzy smrtelnosti nepatrili. Cudzinec z nekonecnosti vesmiru Kazdy den cudzinec sedel so svojimi myslienkami v parku na lavicke, potulny cestujuci, ktory si kupil moje stastie, pan hviezd v jeho ociach a casu vpisaneho do koze, lahko kracajuc cez dalsi vecer, ukazal mi nieco viac nez jednorazove bozky utapajuce sa v hmle, nez tulanie sa od dveri ku dveram, byt niecim viac ako dievcatom z rohu mesta v niekoho srdci, nad ranom sediace na gauci, sledujuc nebo pod jej nohami, byt niecim, co zacnu vyfarbovat i zavrete oci. – – – Verziu mna, ktoru by sa mali pokusat milovat, ta s mojim zamracenim pri premyslani, s mudrymi slovami medzi perami, tu s naplastou na srdci. – – – Na nocnom stoliku byva polozena ta najkrajsia Fotografia este stale lezi na rovnakom mieste, spomienka, ktoru nenavidim, splneny sen, obkolesoval ju prach ako prikryvka dieta, pod ktorou sa ukryva, mnoho noci stravila som bdenim, mojimi spolocnikmi stali sa slzy, ronila som ich len pre Teba, chcenie po zabudnuti Tvojej tvare, usmevu, pre ktory som padla, oci, v ktorych som sa utopila mysliac si, ze v nich bdel moj ukryvajuci sa odraz, snazim sa nesepkat Tvoje meno zo snov, nevidiet Ta v kazdom kroku. Zamilovala som sa. A fotografia, ktora je tam kde sam polozil si ju, ta vysmieva sa, vraj ako som to dopustila, aby zlomil si ma. Ako vsetky predo mnou. Stala sa mojim pokusitlom. Krasa hviezd Nocna obloha plna hviezd, obdivovana od zaciatku bola kazdou z nich, ako vytvor nezrozrumitelna, ako obraz, ktory nepochopia, ony same zrkadla nemali, oci inych zaujate, vlastnu krasu badat by mohli, vlastne lica so stopami pieh, ktore by rovnako obdivovali bez snahy o pochopenie, prestat vyckavat mohli na noc, kedy by sa obloha pozrela naspat na ne, stratit slova. – – – Stanme sa dobrodruzstvami, nie dobrodruhmi. – – – Na vecernom stretnuti samovrahov, prezivsich zlomenych srdc, ktori sa rozhodli znova zamilovat sa, povedzte nam vsetkym o pocite byt liekom pre zdraveho. – – – Vec, preco som sa citila akoby ta, ktora nepatri do vlastneho sveta, nestal si pri mojom boku, ked som hlavou pootocila. – – – Mal si si ma nechat v rezerve Z bezpecia poznaneho, pred usvitom rana ukoristil si si ma, slnecne luce sputane v okovach snov boli, bal si sa ich, a ako velmi, tiesen crtala sa v Tvojej tvari, viac nez v sere zahady som Ta nepoznala, len stal si obdelac a sepkal, tak opatrne az som sa bala duniveho zvuku vlastneho dychu, Tvoje jemne konceky prstov pisuce listy o mojej krase, som necitila v mojej blizkosti, nenechal si ma vidiet Ta v jasnejsom svetle nez blikajuca poulicna lampa, kde na opojenie snov, dotykov zlakaval si ma. Myslienka spod tarchy Tvojich ruk, moj jediny ideal, dovod, preco za Tebou tapam doteraz, za niekym, koho vnutro nikdy nezazriem, rozplynul by sa, a napriek moznosti povedat zbohom, ticho by panovalo, zostalo, ja tiez, vybrala by som Tvoje stastie, nie moje. – – – Prehovorila, nevediac chut jeho spalenej duse. Rozhodla, nevediac pravdu spoza lzi. Utiekla, nevediac, ze jej srdce zlomit nechcel. – – – Nikdy nevies co sa stane zajtra, tak ako mozes hovorit o niecom, co ma sancu stat sa pozajtra? – – – Bojime sa padu, i tak sa predklaname. – – – Ach, kiez by len slzicka Tryzni sa, kazdy den, kvoli pocitu byt milovana, o ktory bola ukratena, premaha sa, s iskrami lietajucimi zo zmorenych oci, objavit sposob ako prilepit k sebe sylaby, dala by nimi vediet jednoduchym pohybom tak nevinnych pier, ze je v poriadku po Tvojich konciacich naveky, ako by to malo byt. Opisala by, ako velmi Tvoj tien nechyba jej, ani tie sladke sluby, klamlive sepoty, rozpravkove sny vyfarbene pastelkami, ktore ukryval si na dne vreciek, zadovazil vo vypredaji. Nepocituje Tvoj nedostatok, no srdce po ulave stale prahne. Kiez by niekto tusil ako sedi pred oknom a pozera do diale, so slzickou na kraji parapety, bada tvar v crtajucich sa obrysoch s prosbou o lasku, niekoho kto by chcel porozumiet jej pohladu plnemu nadeje a prstom obkreslujucim crepiny srdca, ktore sa Ti vraj vysmyklo pomedzi prsty… Vysmyklo? – – – V mojej poblaznenej, svetom opitej hlave, rozpamatavam si kvapku matne, mohlo byt okolo tretej hodiny rannej, zamilovala som sa do tvare v televizii, do hlasu v radiu, akoby ma rozum varoval. – – – Chladna strana postele, kedysi patriaca Tebe Chyba mi tepla naruc, ktoru poznal moj pocit bezpecia, horuci dych na mojom krku, ked som zaspavala, premrhane sekundy plne bozkov a bozkov, chybaju mi kroky v byte, lahka vona cudzincovej lasky, ktora sa stratila, mozno mi chyba krasna loz, ktora, ako sa ukazalo, bola tu po cely cas, a mozno pocit, ze sa tocime spolu s planetou, chyba mi den, kedy by Ta nic neprinutilo neodist. – – – Ako zle na tom musi nasa existencia byt, ked sa boji zivota, ale i smrti? – – – Rozplac ma, Adonis, prosim Neuvedomujes si?, ze sa uz ani nadychovat nestaci ako za Tebou pobehuje a snazi pochopit po com o chvilku prahnut budes, ze zela si niekedy, aby pocit milovania Ta prischol zabudnutiu. Zajtra to uz nebude ona, kto je dost, mozno bude truchlit nad nepatrnou zmenou po Tvojom odchode, vela veci hodi napriek jedinej farebnej stene, porcelanovu vazu plnu pachnucich kvetov Tvojho ospravedlnenia, zamilovany okamih len pre ramcek, ci pohar leptajuceho sirupu, ktory tak milujes, snazit sa svoje pocity schladit bude, vodou ladovou ako Tvoje srdce, ako zimne more, avsak, v ten vecer, pri dopade na pokozku, ihlicky brazdiace pory budu vriet, malickost ohna udusajuceho prepudrovanu buducnost. Zacne rozmyslat ako sa to stalo, bude to Tebou, nie? Zacne rozmyslat nad obrazom podobnom dobremu koncu. A pravdepodobne raz, ked nastane spravny cas a hviezdy budu akoby z astrologickej prirucky, opat sa budete moct stretnut, vsak len ako cudzinci, ktori sa navzajom poznaju az prilis dobre, pre vlastne nestastie a medzi nimi nic viac ako rozhovor zo zdvorilosti, s poloprazdnymi salkami kavy. Chcela zit, nie snivat Obdivovala som ju. Ocami poletovala pomedzi oblakmi jemnej ruzovkastej farby, ladila k rumencu, ktory bozkal jej lica, spajala ich do najrozlicnejsich a najneuveritelnejsich tvarov, ako to deti na kusku papiera robia s realitou, ako to robievala s komentarmi k jej pocukrovanym peram, zalepenym prstom, nesmela prehovorit pravdu, vraj, prajem pekny den, nic viac, asi omylom zasepkala cosi v zneni: ,, Nechapes, ze mi mozes urobit cokolvek?’’, v ociach jej vidiet zaciatok hviezd a v krku koniec kazdej z nich, krasu tancovat na pokraji slz, ktore ukryvala v latke honostnych siat, ich nechutna slanost kaziaca pachut jej sladkeho nektaru mladosti, stala som sa zmatenym obdivovatelom stavy, ktora jej tiekla po prstoch pri zahryznuti do broskyne, pralinkovej cokolady zdobiacej kutiky jej pier, prebytocnych sperkov driapajucich jej cipku, toho, ako obdivovala svet, ktory ju zlomil. Milujem ju. Moja najdrahsia Venusa I ten nejnepatrnejsi zlomok zdraveho rozumu mi bol odcudzeny, popadol ma pocit hlbokeho znechutenia, bol mnou objaveny ako sa skryva hlboko v utrobach srdca, porozumeli sme snad vasni a chticu a laske a zrade a lziam, prazdnym precukrovanym slovam, vsak vyzerajucim delikatne, ingrediencie pre pripravu barikady medzi stastim a zlomenym srdcom? Napriek neskusenosti vieme. Napriek poznaniu nechame preklznut. Tuzime po tak male. bielej trblietajucej sa lzi, vsak na tejto uz zalezi. Nieco tak dychberuce, i my si musime vsimnut tej nepravosti. Cudzinec privlastnujuci jedine veci, ktore mozu nefalsovane patrit iba mne. Objavi sa uprostred noci so stopou po ruzi, prilis tmavom pre nase pery. Vankus premienajuci sa v sklenene slzy. Smutne tmavo- atramentove slova vpisane do pokozky potrhanych papierov. Farebne saty pozabudnute v zadnej casti skrine, spolu so stastnymi spomienkami. Jazvy zostali a zabudli sme na ne. No pre druhych, dovodom su naveky. Netusim, co sa moze ukryvat za rohom v dialke, vsak nikdy sama sebe nedovolim byt tou, ktoru si zvolia na den a ci noc, byt sama do konca prijatelnejsie sa stalo, nez zostat zlomena na dne ich zivota. Ach, ta ironia. Dovody, preco Vam zlomili srdce Vyskriabany krasopisom, podpis na Vasom srdci, usmev, hlt caju uprostred decembru, ktorym pocitite vlastnu busiacu mysel, slova, ktore zapocuje mysliace srdce, basnilo o niecom, co len ono citit smie, farizej nesuci sa na zlatom podnose, zabudnute nieco medzi steblami jarnej travy, bozk, a od toho momentu vsetko na co si dokazete spomenut, len zvuk oci a farba ich hlasu, zvysok dna, kedy ste sa stretli, den ako zo sna, Moment, sna? rozpamatavate si len velmi umorne, mozete sa snazit prebdiet i polnoc a pytat horkosladkeho milovanie sa, ci Vam ta ignoracia za to bude stat. Schovavas svoje triky? Predstavovala som si, ze mi zamota prsty do vlasov, sepne ako velmi ma chce, nechal ma stat v tanecnej sale, nech slzy zmacaju mi golier, v ociach mu bolo vidiet, ze zlo, je napriek kazdej veci, zvadzajuce, pomaly valcik utichol spolu so: ,,Smiem prosit?’’ a rukou odtahujucou od tvare. Preletel cez tu noc ako vrana, ktoru zahliadla som na oblohe. Uz ma hladil len mojimi prstami, ukryval sa na ich koncekoch, vzdychal spolu s mojimi vzdychmi, tak i dychal, vabila som ho vsetkym chutnym, pozemskym. Jeho obrysy boli opantajucimi pre moje zmysly, chutny ako hriech, diabol, duch, rozhodnutie hodne lutovania, ale jeho oci tmave, plne vyzvy, ktora donutila triast i morok kosti, ktorou som sa nemohla nechat zastrasit od pier sfarbenymi mojou krvou. Jeho oci tmavymi, preco nie so zlatymi kucerami? Odety vo farbe nevinnosti, ale jej vrucnost mi v tej chvili bola ukradnuta. Ved clovek obcas potrebuje dobre klise. – – – V ludoch hladam len to dobre. Hladat kazdu jednu zlu malickost by bolo viac nez primitivne, plytko myselne a predovsetkym, zdlhave. – – – Slepota hviezd mi sladko nasepkava Bez chlapce, profesor zivota, bez cez oblohu, k mostu veducemu k boju s monstrami, k historii, ktora je prologom, ale, co sa povazuje za historiu? bez chlapce a skus sa neobzriet, pouc sa z Orfeovej chyby, let ako vtacik divy, hmkajuci zabudnutu melodiu si, chvastaj sa svetom do oci Tvojich milovanych, svetom, ktory si im ukradol, slovami, ktore si sepkas medzi tlkotom srdca zniceneho neznym pohladom, bez za novym, po tom dychtis, bez, ale davaj pozor na to co drieme v tme pod prikryvkami, bez pokial si nebudes isty, kam sa podel vsetok kyslik, bez s poznatkom, ze cista biela je len mytus, bez ako v zabudnutej hre babky. – – – Jazvy - rany na cely zivot. – – – No nehanbim sa za seba, to nikdy. Za ludi nerespektujucich kym som. – – – Odisiel prilis skoro, a za nim, tiahnuca sa stopa jeho vone a dotyku stale drziaceho sa vo mne, akoby vcerajsok este bol. – – – Neznamy majitel slov Zamilovala som sa, do dnesneho dna mata ma to po snoch, kiezby pre dovod nervozity z mnozstva stastia, kiezby kvoli usmevu, ktory by som Ti odcudzila, pre jemnost, tuzim ju mat medzi prstami, Tvoje oci, kde sa stracam a pritom poznam adresu domova, ich fotografia vsak zapadla pod postel v malej izbe plnej tajomstiev, bojim sa, zamilovala som sa, do Teba, viac nez som cakala, i ked nedotkla som sa Ta sposobom milenca, omamne neprepadla peram anjela, slastne nezavrcala do zatylku, zamilovala do Tvojho zaspavajuce tela, ktore v sere este badat nebudem spoznala vsak by som Ta len podla sposobu, akym dychas, poctu uderov srdca mojho medzi krokmi, ktorymi zdobis svet, i z hrobu citila by som vlastny zial nad Tvojou slzou. Bojim sa prezradit Ti, si moj oblubeny dovod k strate spanku, co ak ma nepresvedcis, ze sme si Vas len nevymysleli na odohnanie chticu? Pamataj si, ze to, co pre mna znamenas je zahadou, ktorej sa bojim, bojim sa, ze sa citim akoby v nebi nad obzorom, bojim sa, pretoze viem, krasa hviezd v Tvojich ociach potrebuje pozornost, ktora vyrasta z mojej esencie zivota, bojim sa, ale priznavam sa opat odznova milujem Ta ako Mesiac bude naveky milovat Zem. – – – Co ak je pozemsky zivot nasim vazenim? A nevravim to kvoli maratonu Pana Robota. – – – Byt tak clovekom, ktory je muzou. – – – Moja hlava vravi - bezcitna, moja srdce narieka - hlupucka, naivna, i tak milujem oboma, a tak vela. – – – Aky je zmysel tejto knihy, ci mojho denniku, mojich zamilovanych rukopisov, ak ich niekto neobjavi o niekolko storoci neskor a nezamiluje sa do mrtveho ja? Akoby som asi tak vyzerala v ich hlave? Dennych snoch? – – – Najnevinnejsia forma ludskej interakcie Porovnavanie velkosti ruk, ktore sa prepletu v intimite. Ich zdvihnutie k peram vyckavajucich na ich spolocny kontakt. Volne sa navzajom drziace, polozene v lone. Dve paradoxne textury. Chladne prsty v objati horucich dlani. Ich platonicke smilnenie. Palce kmitanim zmapovavajuce pokozku, ktora ukryva klby. Nervoznym potom k sebe prilepene. Ruky polozene na stole, pri polnocnej hostine. Ci tajne hry pod nim. Prsty jemne obtierajuce sa pri chodzi. Ich potreba citit sa pri vyvrcholeni. Kradnutie si sperkov. Spolocny utek pred dazdom. Slepe, dychtive hladanie ruky taktiez nespiacej osamote. Byt len milenkou vlastneho milenca Nespokojne, trpke slova plietli sa s obrazom bluznivca, preto to bol dokonaly na rozdiel od navratu pod teplu prikryvku, milovala tu ideu dostatocne pre klamanie, len aby bola vyuzita, vladla mozno vlastnym iluziam, v Tvojej sklenenej pracovni, v jej mysli pod pohladom kritickym, skryvaju sa hanlive fotografie a obrusky zlepene lepkavou bielou i cervenou, tou, ktora jej nikdy nepristala, v supliku na zamok, aby nik iny nevidel ich, spolu s nimi skryvas tam i jej srdce, obvazy sa Ti kupovat nechce, robis ju tajomstvom i medzi jej kolenami, podviedla s Tebou, so zvyskami, svet, Ty ju so stadom babik, objala Ta vlastnymi popraskanymi perami, pytala sa, ci boli Tvoje oci vzdy tak hladne, nedokazala si tak uplne spomenut neopatovanie orgazmu a venovanie ho druhej, neziskala krvavocerveny vankusik na zaspavanie, len hodiny noci snaziacich sa zabudnut na jej falosnu nadvladu, rana s Tebou na prahu dveri hodinoveho motela. – – – Ak chce prist, nech pride. Ak zostane, nech zostane. Ak odide, nech Ti aspon zlomi srdce. – – – Sladkasty vystaveny plod Snazi sa ani nemrkat, este by zmeskala akysi detail tvare v kutiku oka, nic by ju neprinutilo neodist? Len nemy, hluchy, slepy pozorne nacuva tomuto pribehu, vec, ze vo svetle su vzdy stopy po bolesti, kazdy vankus pretkany slzami jeho majitela, pretkany zvukmi, ktore utiekli pomedzi prsty pevne zovretymi cez ich branu. Hrudny kos raz za cas oslabne pod tarchou jeho vlastnych chyb, nezalezi ako velmi sa snazime, casom to najkrajsie utecie, zacne si romanik s osobou, ktoru preklinat vtedy budeme chciet vo snoch. – – – Prizeram sa svetu zo slonovinovej veze mojho poznatku, vidim ludi, ziadnu ludskost. – – – Kysla chut citronovej stavy na perach Ponahlala a potkynala som sa v uliciach cudzieho mesta, v uliciach zbiehajucich sa na preplnenej piazzi, ukrytej pod divokymi farebnymi plachtami stankov poulicnych predavacov, cez ich sum nepocut moju minulost, vyblednute detske spomienky, v mysli nahanali ma sta nymfy na luke, v lucoch Mesiaca a po za ne. Vpijala som sa do macacich obitych hlav, na ktore dopadali tazke nohy, strbin medzi nimi. Cudzie nezname hlasy sa stali mojou rodinou. Miesta, ktore lakaju zbludile nohy. Kde pokochat sa sperkami na mahagonovych podstavcoch alabastrovej farby? Akoby Snehulienka v sklenenej rakvy. Slnecne luce by ich obdaruvali svojimi bozkami, iskry odrazajuce sa od drahych kamenov by sa i mne v ociach mihli. No poloha kazdeho miesta z mojich predstav je mi neznama. Matne vynara sa az pri mojej bludivej ceste napriec tymi neznamymi ulicami. Kedysi. Po kazdom kroku, mesto stava sa menej a menej cudzim. Strach z jeho tajomstiev este vzdy bubloce v utrobach mojho hrudnika. A predsa. Fascinuje ma sposob akym jeho ulice dychaju rovnako ako ich krivky, ryhy vytvarovane ludskymi rukami. I Slnko sklana sa a obdivuje tu krasu, pomaha mojmu zvedavemu clovieciku. Vo vzduchu citit pomarance a citrony, ktorych farba je sytejsia nez intenzita azuroveho neba bez jedineho oblacika. A v dialke. Tam uzrela som ruiny budovy, po ktorej moje vnutro tuzilo. Zobudit sa vo florenskom rane Zavrela som tie preklinane telesne oci, naokolo nebolo ticho, cez pootvorene okna nacuvala som zvukom sveta, jemne tony jeho chaosu, miesali sa sta farby na palete restauratora s vraskou medzi obocim, prepletali a vytvarali symfoniu, ktora pripominala pocit spevu klavira pri valciku v honosnej tanecnej sale, klebety holubic na kamennych rimsach, hlas ranneho slnecneho vetra, ktory v uliciach cochral vlasy bezmennych, ktory prebiehal pomedzi starobyle konstrukcie ozdobnych fasad, ktory i moju leziacu postavu potesil svojou navstevou, bez pozvania, no bola som za neho vdacna, ked mi pokozku obdarovaval intimnymi bozkami, chcela som sa pred nimi skryt, odhalene casti opat prekryt snehovo bielou perinou, z chcenia ochranit si posledne kusky nevinnosti detskych vcerajskov. A spolu s mileneckymi bozkami s nim prichadzali i sladkaste podtony cerstvych stavnatych mandariniek, pomarancov a zlatisteho medu, ktoremu na povrchu tvorila sa vrstvicka krystalikov, to vsetko priniesol vietor spleteny spolu s pramienkami nerozpoznavania rozdielov medzi realitou a predstavou, zamilovanim sa do sna. Milostne listy pisane v bielych perinach Prestali nacuvat obavam okupujucim rozhodnutia, vylievali sa kopke zazltnuteho papiera, pili portske z jednej porcelanovej salky s uskom nasmerovanym ku srdcu, opijali sa, na dovtedy odopieranych, zakazanych plodoch, lasku zakupili v zabudnutom starozitnictve na konci ulice, ta dodavala spalni nadych rozpravky, druhu stranu postele im neokusoval chlad predoslej noci, osamotenia, v opojeni sa koncatiny pevne spali, akoby sa bali, ze po spickach by sa dakde vytratili, a nenasli cestu spat, prepletene prsty, chladne kovove prstene vytvarajuce kotras na rozhorucenej pokozke, jemne vzdychy dopadajuce na zatylky, tvarou zaborene do prepotenych perin, vdychovanie vone, sta potreba, novy neznamy cit, ktoreho sa bali, akoby deti, mohli pocut jeho zobudzanie sa, dychtivo cakali, v mysli hadali farbu jeho oci. Prve vrcholenie, ste vyvrcholenie, vsetky sladke, ak milujeme. – – – Uvedomenie si, ze vsetko bol iba sen sa vstrebava do porov pokozky, pohrava sa so stebotom hodin oznamujucich polnoc. Predstavy su prilis dokonale pre realitu, preto sa jej tak strania. – – – Zrkadielko, zrkadielko Dokonaly odraz, dokonala realita, spolocnost nasepkava, nech som sama sebou, ale nie! Nie tak! Sledujem svoje lica pospinene slzami, niekde som citala, casty plac dusu zabija, existuje len vyradovanie z vyrobnej linky, krvilacny sum anjelov len bzuci vo mne, hlava kruti sa, nedokazem byt prirovnavana ku vadnemu kusu! Odmietam byt nadalej krmena pupocnou snurou, zhanobenym svetom, pokrivenym ideologiou pijavic. snad to vidi i niekto iny nez moja malickost, a i ked s hlavou kdesi v horskom plese, este stale som vydesena ukazat im cervene stopy po boji, ktore vytrcaju z cipky zahalujuc moje boky, jazvy, ktore mi ona linka sposobila, nie je to jej vina. Moja vlastna, nezoskocila som pre strach z rozpadnutia sa na kusocky, medzi ktorymi by nasli kovove srdiecko cinoveho vojacika. – – – Snivam tak vela, padam tak tvrdo. – – –