Partia














Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Eva Kara Pifkova
O knihe

Partia je fantasy pribeh z rovnakeho prostredia ako Prekliatie temnych elfov ci trilogia Pozehnanie. Vo svete, kde je stale kvoli zvlastnemu rozhodnutiu ovela viac muzov ako zien sa zacina pribeh cervenej magyne. Ta musi opustit svoje samo-studium a vysetrit vrazdu svojej byvalej ucitelky.



Partia vsak nie je ziadna detektivka, skor epicke putovanie stale neznamejsou krajinou. Putovanie je komplikovane nelogickymi cinmi bohyne Eraniel, ktora ma svoj vlastny, casto zlozity nazor na fungovanie sveta a na napravanie krivd. Spoznajte partiu ludi, ktorych pocet neustale kolisa. Zacitajte sa do knihy plnej nestalej magie, ktoru nikto neovlada skutocne dokonalo. Alebo ano?

S korekciami a vybornymi radami pomohli: Brona Zelena, Simona Vojteckova a Peter Stec. Vdaka nim ma pribeh hlavu a patu, namiesto dvoch hlav a troch piet :)
Obsah
Partia	1
O knihe	2
1. kapitola: Airanin odchod	4
2. kapitola: Bren a ohnivy pohar	6
3. kapitola: Cardama	11
4. kapitola: Blizky hostinec	15
5. kapitola: Povodny plan	20
6. kapitola: Plamen	24
7. kapitola: Liecitelka	25
8. kapitola: Rozhovor	27
9. kapitola: Nova nadej	31
10. kapitola: Kone	35
11. kapitola: Zly pocit	37
12. kapitola: Teoria	45
13. kapitola: Cesta za Celenom	47
14. kapitola: Bledy koren z Azoye	50
15. kapitola: Obavani	54
16. kapitola: Spor?	58
17. kapitola: Ako funguje magia?	62
18. kapitola: Cesta na juh	68
19. kapitola: Druha dedina	74
20. kapitola: Hostina	79
21. kapitola: Zrodenie Liady	83
22. kapitola: Josac a elfovia	89
23. kapitola: Privelmi ocividna skuska	92
24. kapitola: Kara rozdeluje skupinu	97
25. kapitola: Cesta k zapadnej vezi	100
26. kapitola: Skutocna potreba	103
27. kapitola: Splnena uloha?	106
28. kapitola: Potok	108
29. kapitola: Prepadnutie	112
30. kapitola: Stol	115
31. kapitola: Mantikory z Azoye	118
32. kapitola: Na zivot a na smrt	120
33. kapitola: Do vychodnej veze	122
34. kapitola: Navsteva	126
35. kapitola: Maly ostrov pred Azoyou	129
36. kapitola: Rano	135
37. kapitola: Konfrontacia	137
38. kapitola: Airanin prichod	141
39. kapitola: Marekil	146
40. kapitola: Epilog	150
1. kapitola: Airanin odchod
Kara vstava z postele. Silna a skusena cervena magyna nepotrebuje ziadne kremene na to, aby pripravila vodu na ranny caj. Moze vycarovat ohen a zapalit tych niekolko drievok, ktore su na to prichystane, ale uz davno vyuziva inu metodu. Nadobu s vodou uklada na jednoduchu trojnozku a nasledne sa jej dotyka dlanami. Kazdy den sa stara o Airanu, ktora ju toho tak vela naucila.

Dnesny den je vsak iny, ako tie predosle. Popamati berie noz a nahrieva ho v svojich rukach. Z bochniku chleba sa rychlo stavaju hrianky. Maslo je ulozene vedla Airaninej postele a ide k maslu pomaly a potichu, aby ju nezobudila. Je rano a chce jej dopriat este trochu spanku.

Odrazu ju vobec nezaujima maslo, ale samotna Airana. Jej tvar je uplne bleda a prikryvka je sfarbena jej krvou. Kara rychlo odstranuje prikryvku a vidi rany, z ktorych jej priatelka vykrvacala. Pocita ich a okamzite uvazuje, kto to mohol urobit. I to, kde by teraz mohol byt utocnik. Hlada noz, ale nevidi ho. Ziadna samovrazda. Airana bola zavrazdena v spanku. Na chvilu ju prepadla hroza, ale vie, ze panika nic nevyriesi. Nema jej ako pomoct. Jedine, co moze, je najst jej vraha.

Prehladava stopy. Rano, ake nikdy nikomu nepriala. Nadava, ze sa nikdy neucila umenie stopovania. Hlada nieco, co jej moze pomoct, ale po chvili to vzdava a nebohej Airane zatvara oci. Tak rada by vratila cas.

„Kto ti to urobil? A preco? Prisaham, ze ak by som nespala a niekoho by som uvidela, tak by som ho spalila na popol! Nemala si nepriatelov, nikomu si neublizila, tak preco? A preco isiel niekto po tebe a nie po mne? Moja postel je v izbe, ktora je blizsie pri dverach. Iba ak by niekto isiel oknom. Preverim to!“

Okno vyzera byt v poriadku. Dvere vsak boli vypacene zvonku. Niekto si spravil svoj vchod a nepotreboval na to kluc. Klasicke vypacenie. Nech pouzil cokolvek, zobral to so sebou. Kara si uz zacala mysliet, ci jej nahodou nemohla zobrat zivot ona sama. Poskodenie dveri tuto myslienku uplne zhadzuje zo stola.

„Kto by isiel po tebe a nie po mne? O tebe vedia, ze si neskodna. Nechapem to! Airana z minulosti a Airana, ktora prisla o vsetko a potrebuje niekoho kto sa o nu stara je obrovsky rozdiel. Je zname, ze uz nekuzli a nic si nepamata. Preco ju nenecha niekto pokojne odist na vecny odpocinok?“

Cervena magyna si berie hrianku, len tak bez masla, a ide k svojmu konu. Dobre vie, kde bol uviazany. Namiesto toho vsak nasla nieco celkom ine. Krvavy ludsky zub. Vlastne dva. K tomu samozrejme krv. Nech uz bol v noci na navsteve ktokolvek, tak odisiel aj s konom. Kara nema na vyber, musi sa pripravit na cestu a zistit, co sa skutocne stalo.
2. kapitola: Bren a ohnivy pohar
Kara uvazuje nad dalsimi krokmi. Tak rada by vsetko objasnila, dokazala a potrestala by toho, kto je zodpovedny za smrt. Zvykla si uz od cias, ked este sluzila v cervenych legiach, ze je na vsetko sama. Vtedy bola jedna zo styridsiatich ludi, teraz je sama a pre mnohych je legendou. Legendy obvykle dokazu a vedia vsetko. Ale ona nevie a nepovazuje sa za niekoho skutocne unikatneho. Nikdy ani nebude. Vzdy, ked premysla nad clovekom, ktory vedel vsetko, tak si pomysli na Airanu.

„Co by urobila na mojom mieste? Predmet… zobrala by nejaky predmet a zistila by nieco nove. Ale aky? Co takto zub?“

Kara berie do ruk jeden z vybitych zubov a poriadne si ho prezera. Pre nu su to len zuby, ale pre niekoho by to mohla byt dobra stopa. Vyzeraju ako ludske. Sklada svoje vysvetlenie, o ktorom ale pochybuje.

„Ten niekto prisiel peso. Zabil Airanu a odisiel na mojom koni. Kon sa vzpieral a vyrazil mu zuby. Tak by mal ten vrah utiect a nechat kona na pokoji, ale kon tu nie je. Airana by ho nasla. Alebo Juhas. Kde je Juhas? Ak je niekde na blizku, moze mi pomoct.“

Kara vie vyuzivat rozlicne ohnive kuzla, ale nenapada jej ziadne vhodne kuzlo z celeho jej repertoaru, ktore by teraz pomohlo. Ohniva magia je uzitocnejsia pri boji ako pri hladani a nema ju tak ako vyuzit. Caka ju cesta. Je este len rano, ale uz kraca tak rychlo ako vie, do najblizsieho sidla. Do Emalie, cerveneho mesta. Hlavne mesto uzemia, ktore kedysi ovladal rod Laskerov a este predtym uzemie vznesenych lesnych elfov. 

Cesta je rovna, ale daleka. Svojimi mladymi nohami kraca po kvalitnej ceste z jednoduchych kamennych blokov. Niekedy uz od rana po nej prechadzaju ludia i kociare. Teraz vsak zatial nevidi nikoho. Prechadza popri starom dube, kde vidi statneho muza, ktory lezi na stite. Sama nevie, co ju to napadlo, ale pozrela sa mu na zuby. Niekolko ich chyba a cervena magyna hned ziskava podozrenie.

„Kto si a preco tu lezis?“
„Mas vodu?“
„Mam vodu. Ale preco by som ti ju mala dat?“
„Keby som ja mal vodu a ty by si ju potrebovala, tak by som ti pomohol.“
„To je stara a lacna fraza. Preco si nezabehnes k rieke?“
„Kvoli tomuto.“

Vojak ukazuje ranu na bruchu. Dokaze ju dobre skryt a aj ked nemusi byt hlboka, moze byt bez osetrenia nebezpecna.

„Dohodneme sa. Ja ti pomozem a ty mi povies vsetko, co chcem vediet. Ale ak ma podrazis, spalim ta na popol.“
„Aj to je lacna fraza, ale suhlasim. Nijako ta neohrozujem a nemam ziadne zle umysly. Hlavne mi pomoz, prosim.“

Kara podava svoju cestovnu flasu s vodou a vidi, ako smadny vojak pije uplne vsetko.

„Kto ti to urobil?“
„Poviem ti to a ty ma nezabijes, plati?“
„Plati.“
„Dezertoval som z cervenej legie. Nechcel som zabijat inych ludi. Nechcel som palit dediny. Bodli ma a cakali, ze zomriem. Hral som mrtveho. Toto nie je jedina rana.“
„Mas priatelov v cervenych legiach?“
„Len Juhasa.“
„Toho stopara?“
„Vie stopovat, ale hlavne je to duelista.“
„Pocula som o tom a hlavne ho tiez poznam. Teraz ma dobre pocuvaj. Vypalim ti ranu a zozeniem pomoc, bude to boliet. Rozumies?“
„Je zvlastne, ze teraz hovoris o vypalovani rany a este pred chvilou si ma chcela spalit na popol. Urob, co mozes. Predpokladam, ze ma chces osetrit ohnom, nie skratit moj zivot.“
„Mohla som to lepsie povedat, to mas pravdu.“
„Ja sa bolesti nebojim. Len smrti.“
„Si odvazny.“
„Hlavne nemam co stratit. Urob, co musis.“

Kara postupne spaluje zapalene casti rany. Jedna precizne a jemne. Vojak trpi, ale krici ovela menej, ako cakala.

„Ako ta dostanem do mesta? Nezodvihnem ta.“
„Mna nemusis dvihat.“
„Ale to predsa nemozes prejst po vlastnych.“
„Stale mi niekto hovori, co nemozem. Uz ma to nebavi. Podme. A ako sa volas?“
„Kara.“
„Ta Kara, ktora zachranila svet, cervena magyna?“
„Ked to povies takto, tak to znie velkolepo. Juhas ti o mne hovoril?“
„To si pis, ze hovoril. Dufam, ze ho este neobesili.“
„Neobesili? O com to hovoris? A kto? Trochu konkretnejsie, ak mozes.“
„Neviem, kedy si ho videla naposledy. Trochu mu preskocilo. Nemysli mu to. Narobil si nepriatelov a priatelov od seba odhanal.“
„A ty si kto?“
„Ak ti poviem, ze si nepamatam svoje meno, tak mi to uveris? Je to tou hrcou na hlave. Tie najstarsie veci si nepamatam. Obcas mi niekto povie, ze som blbec, ale ja si len jednoducho nieco nepamatam.“
„Ako ti hovoria ostatni? Alebo ako ti mozem hovorit?“
„Bren.“
„Volas sa Bren?“
„Nepocuvala si ma. Nevolam sa tak. Tak sa volal kamarat, kvoli ktoremu mam tu hrcu na hlave. Mal to schytat on, schytal som to ja. Jeho meno si pamatam a moje nie. Nie je to ironia? Zobral som si to meno pre seba. Ked sa niekto pyta kto som, tak som Bren. A ked sa niekto pyta, ktory Bren, tak poviem, ze ten druhy. Volaj ma Bren. Tesi ma, Kara. A trochu pridajme do kroku, nemusis mat so mnou tolke zlutovanie.“
„Urcite to zvladnes?“
„Osetrila si ma dobre, nemaj strach. Aj ten prvy Bren by bol na teba hrdy.“

Kara a Bren sa hybu pomaly a len co Kara narazila na potok, nabrala trochu vody do ohniveho pohara.

„Co to je?“
„Voda.“
„Ja viem, ze voda. Ale v com je ta voda?“
„Vy nemate pohare?“
„Nie take, co vyzeraju ako ohen.“
„Viem z ohna cokolvek vytvorit. Ten pohar tu bude len kym budem nan mysliet. Potom sa strati. Je z ohna, ale nepopalis sa. Je pevny ako keramika. Pi.“
„Si skutocna magyna.“
„A ty si skutocne smadny, tak pi! Ja si zatial zoberiem aj do flase.“

Bren si pyta dalsi pohar s vodou a je na nom vidno, ze je mu lepsie. Cesta je to este daleka, ale na Karu a jej noveho kamarata sa usmialo stastie. Ich smerom prave ide voz, ktory vedie dalsi muz. Klasicky chlap v zltohnedej koseli, ktora ma par dier tu a tam. Posobi unavene. Kym chlap vyzera na obycajneho sedliaka, ide na novom, krasnom voze, ktory vyzera byt z kvalitneho dreva a zeleza, ale zaroven ma rucne malovane ozdoby. Voz, aky by mohol mat skor slachtic, nez niekto z chatrce.

„Zoberies nas, prosim? Hladame dobreho cloveka, co nam pomoze.“
„Dobreho cloveka? Pche! Teraz su zle casy. Musim ist na trh a nieco predat. Nechcem, aby ma niekto rusil a nieco dokazil.“
„Nic nedokazime. A ja mam peniaze.“
„Tak to je ina vec. Chces zviest? Tak si naskoc a dohodneme sa.“

Kara velmi dobre vidi, ze muz nesie jedno dievcatko. Mimo voza ju nevidno, tak je mala. Schovava sa na voze uplne vzadu, na troche sena a objima svoje vlastne kolena. Na voze sa po prichode Kary a Brena pocet osob zdvojnasobuje. Bren, Kara a muz s dievcatkom, vsetci idu rovnakym smerom. Cervena magyna rozmysla. Nieco jej tu nesedi.

„Ides na trh, ale nic nenesies. Co ides predat? Alebo ides nieco kupit?“

Muz neodpoveda. Kare sa vsak spajaju suvislosti dohromady. Ten muz nema peniaze, nic nenakupi. A naco by isiel s vozom len tak? Vyzera byt chudobny a utrapeny, ale ma novy voz. Nie taky, ako by cakala od sedliaka.

Bren si vsima dievcatko. Je uplne vystrasene, ale nie je skrutene do klbka. Lezi s roztiahnutymi rukami. Pozera sa na neho so svojimi zvedavymi ocami.

„Ako sa volas, dievca?“

Dievca neodpoveda. A kocis tiez nie. Obidvaja su ticho. Dva kone, ktore tahaju voz, idu stale rovnakym tempom smerom k trhovisku v Emalii. Dievca vsak po chvili bez slova vstava a uklada svoju ruku na Brena. Z jej ruk vychadza slaba ziara. Zameriava sa na jedno miesto a potom na dalsie a na dalsie. Kara to sleduje a cuduje sa.

„Zastan. Pocujes? Zastan!“ Vola na kocisa.
„Co sa deje?“
„To dievca. Ty ho chces predat na trhu?“

Muz nieco hundre, ale nie je mu dobre rozumiet.

„Zaplatim dvojnasobok. Teraz hned. Beriem ju.“
„Nechcem ju predat. Ona je tribut. Ak ju neodovzdam, cela moja rodina za to zaplati. Taka je dohoda a ja ju len plnim.“
„Ty si o tom nerozhodol?“
„Nie. Ona o vsetkom vie a budu sa k nej spravat dobre.“
„Kto sa k nej bude spravat dobre? Ja ju tam doprovodim.“
„V to pripade si vystupte, obaja! No tak, vystup si. Dam ti naspat tie mince, co si mi dala. Nechcem problemy.“
„Urobime to inak. Normalne ju tam doprav. Aj s nami. Nic sa nemeni a budeme tu ticho.“

Kocis pokracuje v jazde a kone pocuvaju kazdy jeho prikaz.

3. kapitola: Cardama

Kara s Brenom vystupuju z voza a dakuju kocisovi za odvoz. Su na trochu inom mieste, ako povodne chceli byt, ale obidvaja poznaju mesto velmi dobre. Zaujima ich vsak osud mladeho dievcatka, ktore kocis nesie jednemu z obchodnikov.

„Este raz mi povedz tvoj plan, Kara.“
„Je to jednoduche. Vsimla som si, ze nesie to dievcatko obchodnikovi s ludmi. Ten ju jednoducho preda. Komukolvek. Napriklad aj mne. Jednoducho ju kupime. No povedz, necitis sa lepsie po tom, co s tebou urobila?“
„Citim a ovela. Ma kuzelne ruky. Citim sa silnejsi.“
„Tak vies, na co ju potrebujeme. Dokaze uzdravovat. Mozno i nieco viac. To je mimoriadne cenne. A za par minci je moja.“
„Ako sa s nou porozpravas? Bola stale ticho.“
„Musi existovat sposob.“

Kocis zvazuje dievca a vlecie ju k malemu podiu, kde uz na neho caka otrokar. O mlade, chude dievca je ocividny zaujem a jeden z kupujucich si ju chce ukradnut. Taha ju za nohu, ale od kocisa dostava palicou poriadne po chrbte. Kocis ju vlecie az do ruk otrokara a podava mu svoj koniec povrazu. Niekolko vojakov, ktorych si otrokar dobre plati, sa zatial stara o poriadok.

Kocisova praca konci. Podava ruku otrokarovi a odchadza. Nechce sa pozerat na to, co bude nasledovat. Pri ceste naspat cez dav ludi, ktori sa za kratky cas poriadny zahustil, uz nemusi pouzivat palicu. Odovzdava tiez voz s konmi jednemu z otrokarovych vojakov a vydava sa na dlhu cestu domov. Dievcatko zatial nutia, aby sa postavilo na male podium a otrokar osobne ju nuti, aby sa krutila a bola dobre viditelna z kazdej strany. Na Karu to posobi zvlastne mimoriadne preto, ze otrokarove pohyby posobia uplne prirodzene. Hnusi sa jej obchod s otrokmi a hnusia sa jej ludia, ktori inych ludi jednoducho kupia a predaju, ako keby to bolo vrece zemiakov.

„Beriem tu dejsa!“ Krici jeden z kupujucich .
„E mo dejsa. E cosa!“ Odpoveda mu dievcatko a vsetci kupujuci su prekvapeni. Ma detsky hlasok, ale nechyba jej odvaha.
„Joj a potrestam!“

Kara je prekvapena, ale Bren nie. Narozdiel od magyne vie, co sa tu deje. Okamzite sa to snazi Kare vysvetlit.

„Ten chlap hovori zmesou beznej reci a cardami. Ta malicka hovori cardamou. Skoro nikto tomu nerozumie mimo takychto trhov.“
„Tak pockat, o cardame neviem takmer nic, iba si pamatam, ze slovo dejsa znamena otrokyna.“
„Ja poznam cardamu. Nieco z toho.“
„To sa hodi, tvoje znalosti vyuzijeme. Ta dievcina musi byt nasa. Nesmie ju kupit niekto iny. Povedz, ze ju kupujes ty.“

Najvaznejsi zaujemca necaka na viac ponuk. Okamzite vyraza k obchodnikovi aj so svojim poriadne tazkym mescom. Kare je jasne, ze pri sebe tolko penazi nema a nemoze ponuknut lepsiu cenu.

„Hej ty, pocuvaj ma sem! Tuto chcem ja. Zober si inu.“ Nahnevana Kara reaguje na tento krok.
„Drz hubu, dosa! Ak nemas mince, tak sa pakuj!“
„Drz hubu? A ak ti tu tvoju rozkopeme a spalime na popol, tak co urobis?“
„Zasmejem sa. Viem, kto si. Ona patri mne. Moj pan ma rad velmi mlade a ty proti tomu neurobis nic.“
„Vyzyvam ta na pretlacanie. Ty a ja. Kto vyhra, ten ju kupi.“
„Ako som hovoril, viem kto si. Mas nejaku vyhodu, inak by si do toho nesla. Nejdem nic riskovat a beriem dejsa k jej novemu panovi. Urcite by si mi chcela spalit ruku. Na mna nie si dost chytra. A s tym lomizelezom sa pretahovat uz vobec nechcem. Toto je trh. Ak nemas peniaze, tak mas smolu. Tu carovat nesmies.“
„Mozem, kde chcem a kolko chcem.“
„Vazne? Pozri sa okolo seba!“

Okolo Kary sa zatial rozmiestnili bojovnici s kusami a s ocelovymi bicmi z Buginie. Privela na to, aby mohla nieco urobit a navyse su prilis blizko.

„Nema to cenu, Kara. Podme prec.“
„Ako sa povie v tom divnom jazyku, ze si po nu pridem?“
„Neda sa to celkom prelozit. Ten jazyk funguje zvlastne. Ale asi najblizsie bude e sodaca ej.“
„E sodaca ej! E sodaca ej!“

Pre kupca je uplne jasne, ze cervena magyna sa nechce vzdat toho dievcatka. Uvedomuje si, ze spolocne so svojou bandou i s vojakmi otrokara ma vyraznu pocetnu prevahu a tak si dovoli vydat rozkaz, aby niekto dievcatko pleskol bicom. Jeden z nich urobi krok vpred, rozhodne prikyvne a presnou ranou bicom dievcatko nemilosrdne slahne do praveho ramena. To zastonalo od bolesti.

„Este ceknes, dosa, a dostane dalsiu ranu. A nielen ona, ale aj ty a ten silny dos po tvojej strane s tym nic neurobi.“
„Uz sa neuvidime.“

Kara odchadza a za peknym celom jej vznika otrasna myslienka. Nieco, co chce skusit. Jej vlastne kuzlo. Len musi pockat, kym odidu vsetci ti chlapi s kusami a bicmi. Jej plan tak bude jednoduchsi a rozhodne menej nebezpecny.

„Do hostinca. Hned!“
„Poznam cestu. A co si das?“
„To je tak hlupa otazka. Navrhnem ti lepsiu. Skus sa opytat preco.“ 
„Brzdi, Kara. Nespoznavam ta. A to ta ani dobre nepoznam. Tak teda preco do hostinca?“
„Potrebujem priestor na sustredenie a nebyt na ociach. Moment. Nieco sa deje. Nieco pocujem v hlave. Bren, ona mi nieco hovori. Myslienkou, na dialku. Co v tom divnom jazyku znamena mec?“
„Mec je dakujem. Ale moze to znamenat aj rozumiem, ak davas povel. Ziadna suvislost so zbranou do ruky.“
„Rychlo sa stratme.“
„Povies mi, co chystas?“
„Este nie. Povedz mi, co robi ten chlap.“
„Nechces sa pozriet sama?“
„Nie, rozrusilo by ma to. Povedz, mi co robi.“
„Kupuje par mladych zien. Musi mat naozaj vela penazi.“
„Kolko ma zubov?“
„Ako to mam do slaka vediet?“
„Ona by mala vediet. Posleme jej spravu. Len este neviem ako. A hlavne neviem tu jej rec.“
„A co sa chces spytat? Prosim ta, zistis mi, kolko ma ten arogantny hnup zubov a posles mi to priamo do hlavy?“
„Sialene?“
„Pri niekom beznom ano. Pri tebe ani nie.“

4. kapitola: Blizky hostinec

„Rum. Tekvicovy. Dvakrat.“

Barman nalieva a Bren sa len prekvapene diva.

„To myslis vazne? Fakt chces toto objednat?“
„Uz je objednane. Platim to ja, nie ty. Tak nefrfli a pi.“
„Pocul som, ze je to neskutocne silne. To nie je pre teba.“
„Potrebujem nieco silne. Na kuzlo. Trstina, tekvica a dobra bolest hlavy, to prave chcem.“
„Si zvlastna.“
„Zvlastna? Tak sleduj! Dame si ohnive oko!“
„To je dalsi napoj?“
„Prichadza bolest hlavy. Velmi silna. A priamo z teba. Sleduj.“

Kara kuzli jedno z novych kuziel. Trocha alkoholu a vela jej nadania. Mala ohniva gulocka sa jej vznasa okolo dlane a po chvili velmi rychlo odchadza z hostinca cez malu dieru v uz davno opravovanych dverach. Gulocka putuje, zatial co je Kara v akomsi tranze, len jemne pohybuje rukou. Bren je prekvapeny, ale je rad, ze je pri nej. Teraz, ked ma ovela viac sil, vdaka Kare aj tomu dievcatku. Po chvili sa Kara prebudza z tranzu.

„Je ich strnast. Ma dvanast vojakov a zastupcu.“
„Kto?“
„Ten kupec.“
„Preco mi to hovoris?“
„Kolkych dokazes zabit?“
„Coze? Co je to za otazku? Kara, ty neuvazujes uplne racionalne. Podme to poriadne prebrat. Pokojne, postupne, s rozvahou. Dobre?“
„Zomrie.“
„Kazdy niekedy zomrie. Nemyslim si, ze vsetkemu rozumiem, ale jednu vec viem. Beries to osobne. To dievcatko. Niekoho ti pripomina. Budem hadat, spoznala si sa v nej. Alebo si v nej spoznala Airanu. No tak. Pocuvas ma? Kara, hras sa so zivotmi ako s fazulkami.“
„Co znamena mo-nodes osatam?“
„Nieco ako nocny utek.“
„Potom je najvyssi cas sa poriadne vyspat.“
„Chces byt pri tom, ako sa pokusi utiect? A ako sa jej to ma podarit ked je tak dobre strazena? Mysli trochu.“
„Nie len to. Chcem spalit na popol vsetkych, co jej v tom budu branit.“
„Hras sa na ochrankynu zien. Pozabijas vela chlapov, aby si zachranila dievcatko, ktore sa dostane zanedlho do dalsej slamastiky? Je vynimocna, to ano, ale este toho o nej vela nevieme.“
„Ty by si to nerobil?“
„Nie, nerobil.“
„Potom je dobre, ze nie si ako ja.“
„Kazdopadne sa upokoj, dobre? Mne to dievcatko velmi pomohlo. Chcem jej pomoct. Teraz ale potrebujes odpocivat. Ty aj ja.“ Bren chyta Karu za ruku. Mozno preto, ze sa boji, ze niekam utecie a urobi nejaku velku hlupost.

Kara je nepokojna, vstava a chce nervozne chodit sem a tam, ale brani jej v tom silna ruka. Bren vie, ze musi nieco urobit. Ma napad. Stavia sa a zvysenym hlasom sa otaca na vsetkych chlapov v hostinci a vynucuje si tak ich pozornost. Dobre vie, preco to robi.

„Chlapi! Je tu nejaky silny chlap? Niekto, kto dokaze v pretlacani rukou porazit mna alebo moju kamaratku?“
„Ja!“ Zdvihol sa jeden z miestnych silnych muzov so sedivymi chlpmi na rukach.
„A koho si vyberies?“
„Ju.“
„Tak to musis poriadne stavit. Urobime stavku. Vsetci. Kto vyhra, tento silny muz alebo moja kamaratka, ktora dnes este nemala ranajky?“
„Kolko mas? Mna moji priatelia radi zalozia, vsak chlapi!“
„Spocitame to. Moment… Dvadsat, dvadsat… osem. Dvadsatosem medenych.“ 
„Dobre. Chlapi, ja mam desat, dorovnajte. Kazdemu vratim mince po vyhre!“

Kara, jemne rozospato, sa pozera na Brena. Tekvicovy rum jej ubral sil.

„Bren? Co to robis?“
„Plnim kapsu.“
„Ty ju plnis? A ked o vsetko prideme?“
„Ukaz to svoje kuzlo na pretlacanie. Ten na trhu ho pozna, ale tito ludia nie.“
„Zase je to na mne. No dobre, tak mi ukaz, ktory to je.“
„Ten, co si sada oproti tebe.“
„Tak som pripravena, podme na to.“

Kara posobi malatne, ale s touto disciplinou ma svoje skusenosti. Vsetko, co potrebuje, je jedine hrejive kuzlo. Poriadne hrejive. Dava svoju ruku pevne na stol a po tlesknuti rozhodcu, co robi vacsinou i aktualne barman, sa zacina pretlacanie. Podla ocakavania ma chlap prevahu. Kara mu poriadne nahrieva ruku, ale aj tak to nestaci. Magyna prehrava.

„Si odvazna, ze si do toho isla.“
„Ako si to dokazal? Ako si ma mohol porazit?“
„Necitim bolest. Na rukach nie. Kazdopadne su tvoje mince teraz moje. Neznamena to vsak, ze sme nepriatelia. Len by tvoj priatel mal vacsiu sancu ako ty. Ale poriadne si mi spalila ruku, to musim uznat.“
„Bren ti vysvetli, preco som to robila.“ Kara odchadza od stola a ide na vzduch. Chce premyslat.
„Pockaj Kara, kam ides?“
„Premyslat.“
„Chcela si premyslat v hostinci a teraz chces premyslat mimo hostinca?“
„Potrebujem vzduch, strasne ma boli ruka a prvykrat som prehrala. Nechaj ma a vysvetluj co chces. Idem na vzduch.“

Chlap so sivymi chlpmi na rukach len kyva rukou a popija tekvicovy rum z pohara, ktory tu nechala Kara.

„Tak… preco?“
„Bol som zraneny, ale jedno male dievcatko mi len tak, dotykom, zahojilo rany. Magyni na nej velmi zalezi. Chcela ju kupit, predavali ju ako mladu otrokynu, ale prisiel tam chlap s poriadnou tlupou a plnymi mescami minci.“
„Takze ona chce niekoho zachranit? Ak je pravda, co tvrdis, potom ma velku cenu. Pre kazdeho. Kolko ludi ma zranenia z bojov? Alebo jednoducho potrebuju jej dar?“
„Pridas sa k nam?“
„Aj ja chcem malicku. Moju dceru. Niekto mi ju odvliekol, kym som ja tazko drel na poli. Nema ziadne specialne schopnosti, ale pre mna je najdolezitejsia. Slubil som, ze ju najdem. Nikoho uz nema.“
„Som Bren. Ako sa volas?“
„Celen.“
„Odkial si vedel, co dokaze?“
„Vyzera ako magyna z cervenej legie.“
„Bol si niekedy v legii?“
„Pche, vyhovoril som sa, ze neviem dobre chodit. Krival som pred tymi hodnotiacimi panakmi. Nikdy by som tam nevstupil.“
„Ja som tam vstupit musel, ale vystupil som. Nepacilo sa mi, co odo mna vyzadovali. Zo zaciatku to bolo rozumne, ale potom to bola hlupost za hlupostou Vzoprel som sa a tak ma chceli zabit. Prezil som len preto, ze tiez znesiem dost vela bolesti a hral som mrtveho. Ty mozno necitis nic, ja citim. Ale znesiem.“
„A kto je ta tvoja kamoska?“
„Kara.“
„Ak je skutocne Kara, tak nechcem peniaze. Radsej budem po jej boku.“
„Potom ma dvoch ochrancov, ale stale tazku ulohu pred sebou.“
„Ako sa ma Airana?“ Pyta sa Celen.
„Poznas aj Airanu?“
„Ano, poznam.“
„Nedavno ju zabili. Kara sa snazi najst vraha.“
„S tym pomozem. Povedz mi co vies. Alebo nech mi to povie ona. Kde je?“
„Isla von. Hadam neurobila nejaku hlupost.“
„Uvidime.“

Dvojica vychadza z hostinca a vidia cervenu magynu, ako sedi na pni stromu.

„Lepsie? Toto je Celen, uz sme sa trochu zoznamili. A chce ti pomoct. Tak ako ja.“
„Tesi ma.“
„Tak… co sa deje?“ Pyta sa dalej Bren.
„Som slaba. Myslela som si, ze nieco taketo jasne vyhram. Vzdy som to vyhravala. Teraz som ale prehrala. Ak dokazem prehrat v niecom takom jednoduchom ako pretlacanie, tak co by som robila vo velkom konflikte, kde ide o vela?“
„Spalovala by si vsetkych na popol.“
„Nespalila si ani Celena. Ale pozri na jeho ruku, je poriadne obhorena. Teraz by sa mu hodilo to dievcatko. Dostaneme ho.“
„A ako? Ak sa ma v noci to dievcatko pokusit o utek a presunu ho niekam prec, alebo zabiju, tak potom co? Ani neviem, kto ho kupil.“
„Mozno ja budem vediet. Popis mi ho, co najpresnejsie.“ Odpoveda jej Celen.
„Stale som myslela, ze ho spalim na popol, ale bolo ich vela. Teraz mam pocit, ze to jednoducho nezvladnem.“
„Mozno nemusis nikoho zabijat. Mozes ju kupit. Tak ako si povodne chcela. Alebo jednoducho uchmatnut.“
„Este mozem realizovat to, co mi napadlo ako prve. Mam plan, ktory nemusi vyjst a preto nad nim tak rozmyslam.“

5. kapitola: Povodny plan
Noc prichadza pomaly, ale vzdy sa dostavi. Kupec, ktory si nedavno kupil niekolko zien, je na ceste na zapad, az do vzdialeneho Aringoldu. S peniazmi sa presuva lahsie ako bez nich a vyuziva fakt, ze za predmestim Emalie je specialny dom pre obchodnikov s otrokmi. Pri prijemnej posteli byva casto male vazenie na kluc. Tak moze obchodnik a jeho ochranka pokojne spat, kym otroci nemozu uniknut.

Dievcatko vie, kde sa nachadza a co vsetko mu hrozi. Citi vsak, ze ten muz, ktoremu pomohla s ranami, jej pomoze. On a ta zena, ktora vie prijat jej slova. Nevedela vsak, ze bude v zamknutom vazeni, odkial sa sama nikdy nedostane. Ziadny nocny utek nebude. Sama je prekvapena, ze vsetky zeny, ktore su tam s nou, len lezia. Spia alebo nariekaju, kym ona posiela svojou myslou novu spravu v cardame.

„Bren, co je to nonamen?“
„Neviem.“
„Ako nevies?“
„Neviem vsetky slova, ten jazyk poznam len zakladne.“
„A co by to mohlo byt, aspon priblizne?“
„Neviem. Ale asi nic dobre. Vies jej poslat spravu?“
„Neviem.“
„Mozno ta to nauci.“
„Ja tiez neviem,“ pridava sa Celen, „ale za mna by to mohla byt nejaka komplikacia. Kvoli comu inemu by posielala spravu?
„Mozno sa nemoze pohnut.“
„A vies zamerat, odkial to posiela? Ci z vychodu, zo zapadu...?“
„Neviem. Ale podme na to logicky. Niekto kupi otrokov v Emalii. Kam by s nimi mohol ist? Keby do Lanisportu, tak by to nedavalo zmysel, vsak tam su tiez velke trhy. Skor niekde na zapad, k Aringoldu. Keby som ja bola otrokar a chcela by som prespat pri tejto ceste, napadlo by mi len jedno miesto. Podme priamo na zapad. Ak je tam, kde si myslim, tak ju dozenieme. Je to nedaleko.“

Zatial co Kara diktuje smer, uvazuje nad Emaliou. Preco ide za jednym konkretnym dievcatkom, ked su tie trhy tak plne a popularne? Mozno je tam niekto s este vacsim talentom. Este viac uvazuje nad tym, co by mala urobit s kupcom. Ten vlastne neurobil nic zle. Alebo aspon nic, co by ho odlisovalo od inych kupcov. Moze ho zabit, ale moze ho aj nezabit? A moze to byt ako s fazulkami, ktore spominal Bren? Co by jej mohlo priniest, keby sa ten clovek dal na jej stranu? Alebo ak by prezradil vsetko, co by kedy chcela vediet? Nebolo by to lepsie riesenie?

Bren zatial uvazuje nad tym, k comu sa to vlastne zaviazal. Pomaha hrdinke robit hrdinske ciny, ale co ma spolocne vrazda Airany a to dievcatko? Vobec nic? Alebo naopak, nieco vynimocne?

Celen pomaha s peniazmi. Zaplatil koc s konom. Nic tak luxusne, ako mal kocis, ktory niesol tu mladucku liecitelku. Nikto sa vsak nestazuje.

„Tam!“ Kara ukazuje na samostatny dom v dialke, v ktorom sa prave svieti.
„Aky mas plan?“
„Priblizit sa.“
„Je ich sestnast, my sme traja. A navyse nemozes vsetko zapalit, lebo zhoria aj ti, ktori nechces aby zomreli.“
„Bez vodcu nebudu bojovat. Pojdem tam. Sama. Spalim ho.“
„To ta prezradi. Ti s kusami ta zabiju.“
„Stale ovladam obranne ohnive kuzla.“
„Prides tam, ubranis sa, vsetkych pozabijas a ides prec. To znie privelmi jednoducho. Neviem nic o kuzlach, ale pochybujem, ze sa budes moct dostatocne sustredit.“
„Mas lepsi napad?“
„Ak je vo vazeni, tak by stacilo otvorit mreze.“
„To je vsetko vo vnutri. Musim prejst cez dvere. Vazenie je ako mala miestnost vo vnutri inej miestnosti.“
„Zatial. Uvazuj nad tym, Kara.“
„Mam to!“
„Mas… co?“
„Bren, uvazuj. Bolo ich sestnast na trhu. Bude ich aj teraz urcite sestnast? Viem cez ohnive oko zistit, kolko ich realne je.“

Kara si sada na zem a dostava sa do tranzu. Vylietava z nej male svetielko a rychlo leti priamo k domu. Vsetko je dobre utesnene, tak sa pomocou ohniveho oka pozera dnu aspon cez okna. Vidi siestich chlapov a styri zeny. Vsetci v jednej miestnosti. Dievcatko je zamknute v cele spolu s dvomi zenami. Stvrta je na velkej posteli a muzi jej neumoznuju uniknut. Zapasi s nimi, tak ako dokaze, ale nie je jej to velmi platne. Ostavaju jej len oci pre plac a telo jej pokryvaju cerstve rany.

„Mali by sme okamzite vyrazit.“
„Preco?“
„Su tam siesti. A styri otrokyne. Jednu znasilnuju. To dievca mi teraz nieco mi hovori. Co je to cejm?“
„Ohen, plamen, take nieco.“
„Asi si vsimla moje ohnive oko. Musime nieco spravit.“
„Stale ich je viac. A co by sme mali urobit? Ty si silna magyna, ale ja som vojak bez zbrane a Celen je… co vlastne si?“
„Stopar a duelista.“
„Poznas Juhasa?“
„Poznal som. Zabili ho.“ Odpoveda Celen a Kara s Brenom su z toho zdeseni.
„Co sa stalo?“
„Pocul som, ze za nim niekto poslal vraha. Nasli ho v jeho dome, zavrazdeneho. Pred dvomi alebo tromi dnami.“
„Presne ako Airana. Kto to bol?“
„Neviem, nebol som tam. Ani neviem, kde bol jeho dom. Dobre som ho nepoznal. Som vela v hostinci a dopocujem sa tam veci. Rozne dolezite informacie sa skryvaju casto v dlhych a nezaujimavych klebetach.“
„Niekto zaplati a poriadne. A mam velmi jednoduchy napad. Dokonca tak jednoduchy, az je to uplne hlupe.“
„Aky?“
„Ten kupec ma videl s Brenom na trhu. Takze Bren ostane tu a pride na signal. Ty, Celen, ma dostanes do vnutra. Kupil si ma a chces sa so mnou ubytovat. Takze ma hodia do cely, spolu s ostatnymi otrokynami.“
„To je hlupe, na to neskoci. Vie, ako vyzeras.“
„To je fakt. Tak… co urobime?“
„S tym ti neporadim. Jednoducho sa to neda. Privelka sanca, ze sa nam nieco stane. A stat sa nam moze cokolvek a co potom spravime, do Eludie?“
„Zavolame Eraniel.“
„Ona je mytus.“
„To rozhodne nie je. Budem na nu mysliet, mozno pride.“
„Nebolo by lepsie pockat, kym vsetci zaspia? Nebudu ocakavat utok, nebudu mat nikoho na hliadke.“
„A ak by mali, tak jedneho zneskodnime jednoducho. Ale musime nieco urobit. Jednu zo zien tam znasilnuju. Potom nasleduju ostatne. Musime tomu zabranit. Mam este jeden napad, ale nemusi vyjst. Sledujte.“
6. kapitola: Plamen
Cely dom sa z nicoho nic ocita v plamenoch. Kazdy, kto moze, sa snazi vyjst von hlavnymi dverami. Muzi utekaju tak rychlo, ako len vedia a nevsimaju si nic podozrive. Vsetci, az na jedneho.

„Zbabelci, je to len trik. Ten ohen nie je skutocny! Co to nevidite?“

Krici, ale nikto ho nepocuva. Vsetci unikaju z domu. Ziadne popaleniny, problemy s dychanim, nikde ziadny dym. O to viac prekvapene sa pozeraju na cervenu magynu.

„Lahko som vas dostala z domu, jednoduchym kuzlom. Ovladam vsak aj nieco ovela silnejsie, mozem vas premenit na jemny popol, ktory vietor roznesie po udoliach. Nemam vsak dovod ublizovat vam. Vlastne mam. Ale chcem len vasho vodcu. Odidte a nic sa vam nestane.“
„Nemam strach!“ Prehovoril jeden z chlapov.
„Ani oblecenie.“

Kara zosiela kuzlo, ktore spaluje cele jeho oblecenie, ale kozu mu nechava.

„Teraz to mozem vymenit. Dam kuzlo, ktore sa postara o tvoje maso a vsetko ostatne necha na pokoji. A nemusim ani na tebe, mozem to vyskusat na niekom z tvojich priatelov. Nehraj sa na hrdinu a jednoducho vypadni.“

Kara vstupuje do plamenov, ktore su len jej zakladnou iluziou. Je nahnevana, ale zaroven zvedava. Nema strach po tom, co sa zbavila nie velmi spolahlivych pomocnikov toho doleziteho cloveka. Vstupuje do miestnosti s vazenim, no okrem zien za mrezami a jednej priviazanej o postel nevidi nikoho. Male okno pri posteli, na opacnom konci miestnosti od vazenia, je otvorene dokoran. Kara rychlo vysuva svoju hlavu z okna, aby videla, kadial zloduch unika. Straca vsak vedomie a pomaly vypadava z okna. 

7. kapitola: Liecitelka
Bren po chvili ticha vstupuje do miestnosti. Berie si zbran od neschopnej ochranky a Celen ho nasleduje. Dvaja mocni chlapi sa cuduju, ze medzi zenami nevidia Karu ani toho, koho chce ta cervena magyna dostat. Celen ju nachadza pod oknom, spadnutu. Rychlo ide po nu, zatial co Bren odvazuje sputanu zenu.

„Kde su kluce od mrezi?“
„Neviem. Asi ich zobral so sebou.“

Bren sa pokusa otvorit mreze nasilim, co vyzera ako hlupa myslienka. Hrdzave zelezo je vsak viac ohybne, ako sa zda. Zvlast posobenim jeho silnych ruk. Postupne jedna zena za druhou unika, no za cenu skriabancov.

Celen poklada Karu na postel a to tak rovno, ako sa len da.

„Pocuj, toto by asi mala citit, co povies?“

Bren sa pozera na Karu, konkretne na jej krk. Hlboko v krku ma vrhaciu hviezdicu. Je krasne zdobena, s vyraznymi hrotmi, ale napriek tomu z magyne vyteka len minimum krvi.

„Neprezije to.“
„Sme tu, aby sme pomohli tej malej. Tej co lieci. Povedz jej, nech nieco robi.“
„Asi… nebudem musiet.“

Male dievcatko sa priblizuje ku Kare a privoniava k rane. Okamzite sa vzdaluje.

„Co citis?“
„Cedaj somcej.“
„Cedaj je nieco silne, mocne… co je somcej?“
„Somcej.“
„Ukaz. Myslis… ze je to jed? Otravene?“
„Bren, ak je to otrava, tak je to nieco, co zahustuje krv. Prekliate krysy z Marelovej veze.“
„Ako to vies?“
„Cestujem. Ak ju malicka nezachrani, tak zomrie.“
„Pocujes, malicka? Zachran ju. Si nasa jedina nadej. Zachranila ta, teraz zachran ty ju.“

Vyzera to tak, ze dievcatko premysla. Zvazuje. Robi rychle pohyby, no za nimi sa nehybe vobec. Neustale robi dookola to iste.

„Ta. Ta. Cedaj ta.“
„Nieco… silne. Strach? Bolest? Neistota? Ja ti nerozumiem.“

Po chvili sa dotyka cela Kary svojim vlastnym celom a ostava tak. Tichu chvilu strieda zachvat, ktory po chvili pominie.

„Spytaj sa jej, ci je v poriadku.“ Hovori Celen.
„Spytaj sa ty. Ja mam pocit, ze ak som niekedy vedel nieco z cardami, tak som toho pozabudal celkom vela.“
„Len sa jej spytaj, ci je v poriadku. To je vsetko.“

Dievcatko sa po chvili pozrie priamo na nich a hovori jedine slovo - ano. V klasickom, beznom jazyku. Rovnake hlasivky vydavaju trochu iny ton. Po tom, co sa znovu pozrie na Karu, si dievcatko radsej sada na postel. Musi si uvedomit, co sa vlastne stalo. Vsetci su zarazeni, aj zeny, ktore nemaju kam odist. Dievcatko pomaly vytahuje hviezdicu z tela magyne a hadze ju o stenu.

„Som zmateny. Vies nasu rec, alebo nie?“
„Nasu viem. Cardamu neviem. A preco som v tomto tele, to celkom neviem. Pravdepodobne dielo tej… no do Eludie!“
„Kara?“
„Som Kara. A myslim, ze ta, ktorej meno ani len neviem, sa za mna obetovala.“
„Zachranili sme ju zbytocne?“
„Pozri sa okolo seba. Kolko ludi dnes dostalo druhu sancu?“

8. kapitola: Rozhovor
Postupne odchadzaju vsetky zeny. Chcu byt od tohto hrozneho miesta co najdalej. Nechcu byt na blizku miestnosti, ktora sluzi ako klietka. Mozno nevedia, kde chcu byt, alebo ako sa tam dostanu, ale skusaju svoje stastie. Vacsinou odchadzaju mlcky. Vacsina ani nepodakovala.

Spolu so zenami sa na prekvapenie Kary i Brena pobera i Celen.

„Kam ides?“ Pyta sa ho Bren.
„Povedz mi, preco by som tu mal byt? Za koho mam bojovat, komu mam zvysovat slavu? Som samotar. Pridal som sa, no teraz odchadzam.“
„Odchadzas kvoli Kare?“
„Kvoli nej som aj prisiel. Ale pozri sa. Prisla o svoju moc. Teraz je dievcatko, ktore niekto unesie. Ak ju chces chranit, tak ju chran. Ja chcem byt sam, alebo s niekym, kto ma prevysuje. Ako ma prevysuje ona? Je slaba, carovat nevie, prisla o vsetko co ju robilo vynimocnym clovekom.“
„Pre mna je vynimocna.“
„Tebe zachranila zivot, mne nie. Este aj ja som jej presiel cez rozum a to bola plne pri sile. Pozri sa, Bren. Ja sa nejdem hrat na hrdinu, ochrancu slabych ani na neviem koho. Idem dalej. Ja ju nepotrebujem a kedze nema ani co robit, tak naco by som ju potreboval ja? Ty si spravny chlap, postaraj sa o nu, ak chces.“
„Spolu sme silnejsi.“
„A co chces dosiahnut? Napravit vsetky krivdy sveta?“

Bren sa pozera na Karu, ktora vsak mlci.

„Povedz mu nieco.“
„Dakujem ti, Celen. Dakujem, ze si sa pridal k nam. Prajem ti stastie na tvojich cestach a nech sa vyhnes nebezpecenstvam a nech mas dlhy, bohaty a krasny zivot.“
„Nechces ma spalit na popol za to, ze celu tu vasu partiu opustam?“
„Nechcem. Ale dufam, ze najdem niekoho z polovice tak zaujimaveho ako si ty. Ak to bude co i len trochu mozne, najdem tvoju dcerku.“
„Prepac, ale tomu neverim.“

Celen odchadza a zatvara za sebou stare, jemne sprachnivene dvere.

„Bren, preco nejdes s nim?“
„Zachranila si ma.“
„Zachranila som, ale aj ty mna. Sme si vyrovnani. Teraz, ak chces, mozes odist. Dam ti peniaze ako podakovanie.“
„Nechcem peniaze. Chcem nieco viac. Vyuzit to, kym som, na robenie dobra. Mozem ta opustit, ale neopustim ta. Tak ako si ty neopustila mna. Alebo chces teraz ty mna opustit? Pojdem tam, kde pojdes ty. Neopustim ta. Ak chces nieco dosiahnut, potrebujes tim. Ako cervenu legiu. Aj to je tim.“
„To je nieco ine.“
„Ani nie. Vojaci a ti, ktorych vojaci potrebuju. Alebo inak, ti ktori potrebuju vojakov su s vojakmi. Ako chlieb a maslo. Preto to funguje.“
„Ty si opustil cervene legie, ja tiez.“
„Teraz je cas ist dalej. Podme. Nech si Celen robi co chce.“
„Ty si roztiahol mreze a pomohol si vsetkym von. Si uzasny.“
„Nebyt teba, tak by som tu nebol. Alebo by som bol mrtvy.“
„Co tvoja rodina?“
„Nemyslim na rodinu. Znie to zvlastne. Uz dlho som sam. Choroby, vojny, vzdialenosti. A hadky. Pamatam si hadky a nepamatam si pekne slova. Vedel som, ze musim byt silny, ale nikto nie je dost silny v niektorych dolezitych momentoch. A navyse ta moja pamat nie je idealna.“
„Sme v zvlastnej situacii. Ty si silny chlap, vies bojovat, ovladas beznu rec i cardamu. Ale co ja?“
„Ty mas odvahu, to nateraz staci, Kara. A mas meno. Len teraz ti nebude skoro nikto verit, ked nevies robit vsetky tie ohnive kuzla. Alebo ano?“
„Ako sa povie v cardame slovo nadej?“
„Nemam tusenie. Vidis to, moja cardama je beznadejna. Chces sa naucit tento jazyk?“
„Preco nie?“
„Mozno sa znovu naucis vsetky tie kuzla, ktore si vedela. A aj nove. Kto vie? Predved mi nieco.“

Kara vstava. Vidno, ze nohy nie su jej a uz obycajne statie na mieste je narocnejsie, ako sa zda. Vykonava jednoduchy pohyb rukami, ale vobec nic sa nedeje. Skusa dalsie a dalsie kuzla, ale nic sa nedeje. Vobec nic.

„Preco to nejde?“
„Neviem, nemam to v krvi.“
„Temni elfovia mali kuzla v krvi. Mozno aj ludia. Napada ti to, co myslim?“
„Co myslis?“
„Vypi krv. Tej… vlastne teba. Uvidis, co to urobi.“
„Nebudem pit ludsku krv, nech je kohokolvek.“
„Ale no tak. Ked sa porezes na prste, co urobis? Oliznes ju. Je to jednoduche.“
„Ty chces, aby som pila krv z mojho stareho, mrtveho tela?“
„Z tela, ktore dokaze vycarovat najroznejsie ohnive kuzla? Kara, uvazuj. Co mozes ziskat a co stratit? Uz nikdy nebudes mat takuto prilezitost. Alebo vies co? Napijem sa ja. Rad by som vedel ohnive kuzla.“
„To nebude fungovat.“
„Aj kuzla musia nejako fungovat. Vsak uvidime.“

Kara sa odvracia. Vobec sa jej nepaci, ze niekto povazuje za spravne pit jej krv, aby jej bol viac podobny. Aby sa naucil to, co vedela ona. Povazuje to za odporne.

„Vydrz! Stoj! Okamzite prestan!“
„Co sa deje?“
„Zabili ma jedom, nepamatas? Vypluj, co sa da!“

Bren nema na vyber. Kazdopadne po chvili mu zacina byt zle. Dostava omnoho mensiu davku ako Kara.

„Ako sa citis?“
„Slaby.“
„Kazdy je niekedy slaby. Nemusi pit ani jed. A na nieco som prisla.“
„Na co?“
„To, ze nemozem carovat, moze byt sposobene tou hviezdicou. Este neviem ako. Ale hlavne, uvazuj. Kto chce nicit najroznejsich magov? No predsa ten, kto sa sam venuje tomu istemu a nechce konkurenciu. Cesty magie su zlozite, ale mozem to vysvetlit. V skratke vsak plati, ze ak su piati lepsi ako ty a tych piatich zabijes, zrazu mas prve miesto.“
„To nevysvetluje Juhasa a zda sa mi to byt hlupe.“
„Ale je to mozne.“
„Ina cervena magyna ta chce zabit?“
„Mozno ano. Kto vie? Musime na to prist. A tato…“

Kara mysli na hviezdicu, a ta sa jej dostava takmer do ruk. Levituje jej nad otvorenou dlanou, ako keby bola kdesi uviazana neviditelnym lankom.

„Ako si to spravila?“
„Ja neviem, ale myslim si, ze ju mozem ovladat.“

Kara sa fyzicky nedotyka hviezdice, ale rychlym pohybom ju hadze tak rychlo, ze sa v dverach objavuje uplne nova diera.

„Nemala by sa hviezdica zaseknut v dreve?“
„Mala. Ale ja som ju nehodila. Ja som ju… premiestnila. Tazko to vysvetlim, ked tomu sama nechapem.“
„Toto je dobre premiestnovanie, vsak letela ako z balisty.“

9. kapitola: Nova nadej
Kara odchadza, spolu s Brenom, z jednoducheho domu pre otrokarov a ich obete. Dom si obcas niekto prenajme, ale aktualne je po ich odchode uplne prazdny. Je dalsie rano, ovela slnecnejsie ako to predtym, a ranna rosa na trave vyzera uchvatne.

Bren je velmi zvedavy na hviezdicu, ktora sa nezapichla do dveri pri hode, ale je kdesi vonku v trave. Zacina prehladavat travu, ked tu pocuje tiche stonanie. Od vojakov ma kratky, jemne zahnuty mec a mohutny stit, ale nemysli si, ze nieco z tohto bude potrebovat.

„Kto si? Neboj sa, neublizim ti.“ Hovori smerom k zene, ktora sa pravdepodobne doteraz skryvala. Jej roztrhane saty a strach v ociach hovoria za vsetko. Je to ta ista zena, ktoru oslobodzoval.

Neprichadza ziadna odpoved. Skusi iny hlas a jednoduche gesto lavou rukou, ktorym naznacuje, ze nechce ublizit.

„E nosej. So nosej. Asi ani Cardame nerozumies.“
„Skusim to ja,“ hovori Kara a prichadza blizsie.

Na rozdiel od Brena posobi Kara, zvlast v tele dievcatka, uplne neskodne. Sada si vedla zeny, ktora je vyssia a starsia od aktualneho Karinho tela a utiera jej slzy.

„Mna sa nemusis bat. Chlapi su hrozni, ale ja nie som chlap. Nikdy by som ti neublizila. Pretoze si tu ostala, tak predpokladam, ze nemas kam ist. Je to pravda?“
„Ano.“
„Mali by sme nieco zjest. Mam hlad a ty urcite tiez.“
„Nemam hlad.“
„To ti neverim. Kazdy ma hlad.“
„Ja nie.“
„Tak vies co? Potom ani ja nie som hladna. Do Eludie aj s hladom, podme radsej niekde do tepla. Viem, kde sa da zohnat vyborna jablcna stava. Dostala som na nu chut. Pod so mnou. Budes v bezpeci, daleko od tohto miesta.“
„Nemozem.“
„Tak ty nemozes. V tom pripade ti pomozeme. Bren, zober ju. Trochu ju prenesieme.“

Bren sa priblizuje k zene, aby si ju prehodil cez rameno. Ta vsak na neho vytasi mec. Rovnaky, aky si zobral aj Bren od miestnych vojakov.

„Aj ja mam taky mec. Na svoju ochranu. Viem sa pred tebou branit.“ Hovori Bren.
„Ona nie.“
„Myslis? Je sikovnejsia, ako by si mnohi pomysleli. Mieris jej na krk, ale co sa stane, ked ju zabijes? Chce ti pomoct. Ona i ja. Takych ludi chces zabijat?“
„Neverim ani jednemu z vas.“
„Preco nie?“
„Nikomu neverim.“
„To je na tebe. Kazdopadne nechcem, aby sa jej nieco stalo. Zhrnme si to. Prisli sme sem niekoho zachranit. Cele sa to pokazilo, ale vsetci zli su mrtvi alebo niekde na uteku. My sme tu zostali. Pozname cestu a ta, na ktoru mieris zbran, pozna silne kuzla a ma mnohych priatelov. Keby chcela, tak ta zabije alebo preda, ale to nechce.“
„Uz dost. Dajte mi pokoj!“

Kara je rada, ze sa s tou zenou rozprava Bren. Moze sa sustredit. Skusa niektore ohnive kuzla, ale ziadne nefunguju. Jedno kuzlo vsak funguje. Kratky mec, ktory ma v ruke ta zena, zacina mrznut. Siri sa z neho ohromny chlad a mec je coraz tazsi, odkedy na nom narastaju cencule.

„Ako si to dokazala?“
„To este neviem. Ale viem ti ublizit. Nemam to vsak dovod urobit, lebo presne viem, kto si.“
„Nic o mne nevies.“
„Zlodejka alebo prostitutka. Pravidelne bita. Odinakial. Si velmi chuda, trpis dlhodobym hladom. A ak by som ti dala dolu saty, nasla by som rany hlavne tam, kde ich nie je kvoli obleceniu vidiet. Si tyrana. Ak by som si mala tipnut, odkial si, tak Zeleny ostrov alebo Lanisport. Neveris nikomu, lebo ta podviedol niekto, na kom ti velmi zalezalo.“
„V nicom si sa netrafila.“
„To znamena, ze som clovek. Som omylna, tak ako vsetci. A chcem ti pomoct. To by si mala vidiet.“
„Skor si klamarka a niekomu si ukradla knihu kuziel.“
„Podla niekoho som legenda.“ Hovori Kara a jemne sa usmeje.

Kara dava pokyn Brenovi, aby odlozil zbrane. Zmrazeny mec podava vedla nich na travu. Tak, aby sa k nim ta zena jednoducho nedostala.

„Som Kara. Ohniva magyna, povodne z cervenej legie. Ako vies, vyuzila som ohen na to, aby som vsetkych tych prasivcov dostala von. Mrzi ma, ze ten ich vodca usiel. Dokonca ma zabil otravenou hviezdicou. Ale som stale tu, len v inom tele. Znie to jednoducho, co povies?“
„On je tvoj otec?“
„Skor priatel. Zachranila som ho a on ma zachranuje. Mal moznost odist, ked som zoslabla, ale neodisiel. Je to verny priatel. A ovlada cardamu. Bren, pod blizsie. A usmej sa.“
„Preco mi vy dvaja pomahate?“
„Pretoze byt sam je nafigu. Navyse je spravne sa o niekoho postarat. Kedysi sa starali o mna a teraz, ked som velka, sa staram ja o inych.“
„Si mensia ako ja.“
„Ironia je sucast zivota. Ak chces vela ironie a hlavne bezpecie, tak pod s nami. Za krasnymi dobrodruzstvami.“
„Ako to myslis?“
„Myslim to tak, ze ked najdeme dalsiu zenu, ktoru niekto znasilnuje, tak jej pomozeme. Jednoduche. Ale najskor nam povedz nieco o sebe. Ako sa volas?“
„Volaj ma Eli.“
„Dobre Eli, a odkial si?“
„Najdlhsie som robila prostitutku v Lanisporte. Kde som sa narodila, to sama neviem.“
„Ale nebojis sa zdvihnut mec.“
„Zdvihnut a pouzit su dve rozne veci.“
„Zivot je plny veci, ktore sa mozes naucit. Tak pod s nami. Mas nejakych pribuznych?“
„Nie, nemam. Zacala som to robit az po tom, co som ostala celkom sama a nemala som inu moznost. Radsej by som bola s rodinou, keby som nejaku mala.“
„Pod, nieco vymyslime. Moj dom je nedaleko. Aj ked bez koni to bude chvilu trvat.“
„Viem, kde mozeme kone zohnat. Podte za mnou.“

Kara, Bren a Eli prehladavaju okolie a jedia zbytky, ktore tu nechali vojaci a ich vodca. Bren chce zobrat hviezdicu, ale kym ju hlada, Eli ju uz drzi v ruke. Chce mu ukazat tuto zbran, no hviezdica sa rychlo dostava z jej ruky az do ruk Kary.

„Ako si to urobila?“ Pytaju sa nechapavo Eli a Bren zaroven.
10. kapitola: Kone
Kara sa hra s hviezdicou. Este nedavno ju tato zbran obrala o zivot, ale teraz ma tuzbu skumat ju. Citi, ze nieco taketo uz videla. Mala, lahka hviezdica z uslachtileho kovu. Dobre si uvedomuje, co sa s nou ako s clovekom stava a preco jej zrazu viac zalezi na takomto predmete. Pred ostatnymi vsak o tom nechce hovorit.

„Nie je to ironia? Pozeras sa na vrazednu zbran, ktora ta zabila. A teraz ju nechces pustit z ruky.“ Hovori Bren.
„Ironia je, ze nieco tak male ma tak obrovsku magicku kapacitu.“
„Uz nie si ohniva magyna, si nieco ine. Je to tak, Kara?“
„Neviem presne, co teraz som.“
„Ja si myslim, ze je to jasne. Predmety, lad, hovoris tu o magickych kapacitach. Vlastne si Airana.“
„Nie som Airana.“
„Samozrejme, ze nie. Vsak ta nieco zmenilo len pred chvilou.“
„Na druhu stranu, ak sa priblizujem Airane, tak ju lepsie pomstim.“

Eli pocuva tuto dvojicu, ako sa rozpravaju o kuzlach a najroznejsich ludoch. A o pomste. Chce ich zaviest ku konom, nech sa rychlejsie dostanu tam, kde budu chciet.

„Eli, ako si to myslela s tymi konmi?“
„Jednoducho. Viem, kde sa chovaju kone pre cervene legie.“
„Takze ty chces ukradnut kone od cervenych legii? Uvedomujes si, ze je to zly napad? Ja som bola ich cervena magyna, Bren od nich zdrhol a ty este chces, aby sme im kradli kone?“
„Chces sa dostat tam kde chces a rychlo, alebo nie?“
„Neviem ci prave toto je dobry sposob. Eli, ty chces kradnut kone. Preco si ich nechces pozicat ci kupit?“
„Ked maju kone tak su bohati a tri kone im chybat nebudu.“
„To je sprostost. Keby aj chybali, nemozes ich len tak ukradnut.“
„Najskor sa tam dostanme, az potom budeme uvazovat co dalej.“
„Eli, si tu najkratsie a uz chces rozkazovat. Este pred chvilou si nikomu nedoverovala.“
„Ak chces moju doveru, tak musis doverovat aj ty mne.“

Dlha cesta ubieha pomaly. Trojica putuje cez luky a nizke kopce. Ani mala cast putovania nie je po spevnenej ceste. Eli sa zatial vypytuje. Na kuzla, na to, co sa stalo s Airanou i na to, co Karu trapi najviac zo vsetkeho. O sebe vsak hovori velmi malo.

„Pozrite sa, tam su stajne. Su nechranene.“ Hovori Eli.
„Ide k nim len jedna cesta. Vsade su neprestupne skaly. Vyzera to skor ako pevnost.“ Odpoveda jej Bren.
„Nezmysel. Postavili to takto, aby sa chranili pred silnym vetrom, ktory tadialto casto veje.“
„Ako tam chces preklznut? Mozu mat strelcov kdekolvek.“
„Kto by uz len prisiel kradnut kone? Okrem nas? A od cervenej legie?“
„Chod prva, ked si tak velmi veris.“

Eli sa pomaly zakrada. Podlieza branu a kryje sa za stromami ci budovami. Je nenapadna. Po chvili sa dostava az priamo do stajne. Podla jej velkosti by tam mohlo byt pokojne aj styridsat koni. Cervene legie pritom kone nevyuzivaju, s vynimkou jazdeckej legie.

„Nie je tam nejako dlho?“ Pyta sa Bren.
„Za mna je. Nic nepocujem, ziadny poplach. Nikto sa nikam nezenie.“
„Za mna je to podozrive. Alebo ju chytili, alebo nam nepovedala pravdu. Co teraz caka, ze ju pojdeme zachranit?“
„Mozno by sme mali.“
„Teraz by sa hodilo to tvoje ohnive kuzlo, nech vidis vsetko, co chces. To ohnive oko.“
„Nezvladnem to.“
„Len to skus.“
„Uz som aj skusala. Je to zvlastne, ale presne viem, co mam urobit. Nic vsak nejde, nefunguje. Vsetky ohnive kuzla si pytaju nieco, co nemam. Neviem to spravne vysvetlit.“
„Mozno sa len malo snazis, Kara.“
„Ver mi, snazim sa vela, ale nejde to. To je ako keby od teba niekto chcel, aby si bol expert na zbran, ktoru mas v ruke prvykrat.“

11. kapitola: Zly pocit

Kara caka, spolu s Brenom. Rozpravaju sa, ale dostatocne potichu na to, aby si ich nikto nevsimol. Ukryvaju sa v dobrej skrysi, za hromadou kamenov. Vedia, ze idealna skrysa to nie je, ale tu ich nikto hladat pravdepodobne nebude.

„Nemam z toho dobry pocit. Dokonca mam z toho skutocne zly pocit.“ Hovori Bren.
„Myslis, ze nas zapredala?“
„Skor si myslim, ze jej nieco nevyslo. Uvazuj. Ak by vsetko islo dobre, tak je tu davno aj s konmi. Bud chce urobit nieco zle nam, alebo urobil niekto nieco zle jej. Kazdopadne by sme tu nemali ostavat.“
„Co navrhujes?“
„Nemozes to tam dat do plamenov? Nie do skutocnych, ale len ten… efekt?“
„Nemozem. Neviem to.“
„To si nemohla zabudnut.“
„Ako som uz vravela, nezabudla som to. Mozem to aj niekoho naucit, ale sama to nedokazem.“
„To je dost neprakticke. Vies naucit nieco, co sama nevies predviest.“
„Dobre hovoris, Bren. Vies, ako sa citim? Ako niekto, kto dokaze hodit sekeru takou silou, ze prejde cez mur, ale prisiel o obidve ruky.“
„Ale vies nove veci. Mas nieco ako iny par ruk. Na to nezabudaj. Ked spominas hadzanie, co takto urobit skutocny poziar? Hodit na slamu zapalene polienko?“
„To je tazka sprostost. Bren, co by sme s tym dosiahli? Splasili by sa kone, nic by sme neziskali a este by sme boli za hlupych banditov.“
„Ak nie sme banditi ani nic podobne, tak sa nemusime bat a mozeme ist dalej. Namiesto toho, aby sme sa tu schovavali. No nie je tak? Nieco sa stalo a mali by sme to preverit.“
„Aj ked mas blby pocit?“
„Prave preto, ze mam blby pocit.“

Cesta od hromady kamenov k samotnej stajni sa zda byt nekonecna. Kara neustale pozoruje okolie a ubezpecuje sa, ze ich nikto nesleduje. Zatial co Bren je nadseny, ze sa moze poriadne rozhybat. Dlhe cakanie si nikdy neoblubil a vzdy daval prednost akcii. Budova sa so skracujucou vzdialenostou zvacsuje, ale nepocut nic ine, ako obcasne erdzanie koni, ktore sluzia ci budu sluzit cervenym legiam.

Kara si vsima kovadlinu, ktora je polozena v malej dielni, ktoru nikto nestrazi. Z nejakeho dovodu ju laka. Citi z nej mnozstvo kovu, ale aj nieco ine. Skusa ju zdvihnut, kym je od nej stale este niekolko krokov. Na jej pocudovanie to ide relativne jednoducho. Teraz je jej uz uplne jasne, co sa s nou deje. Premiena sa na modru magynu. Na predmetarku. Kvoli tomu dievcatku, kvoli Airane alebo comukolvek inemu.

Citi vsetky podkovy, klince, dokonca vsetky kovove ozdoby na konoch. Nevie, ci je to nieco ine ako Airanin dar, ale vsetky tie informacie naraz su pre nu velke susto.

„Si v poriadku, Kara?“
„Kov… vela kovu. Ku vsetkemu ma to taha. Mam pocit, ze citam kazdy klinec, ako keby to bola hruba kniha s malickymi pismenami.“
„Zastav a mysli na kovy, ktore sa dotykaju ludi. Citis nieco?“
„Citim retaz. Okolo Eli. A citim… nieco ma spolocne ta podkova a taky zvlastny predmet. Neviem to popisat.“
„Skus nabrat nejake klince. Mozno ich pouzijes ako vrhaciu zbran.“

Kara tak robi. Jednoduchym kuzlom k sebe laka vsetko kovove. Este aj kovadlina sa k nej trochu priblizuje, a to sa na nu nesustredi. Najroznejsie zelezne piliny sa jej zacinaju krutit okolo ruk, ako keby to boli naramky.

Nikde na pozemku nie su ziadni ludia. Kara pomaly vstupuje dovnutra, kde nachadza sputanu Eli. Priblizuje sa k nej, spolu s Brenom. Zrazu vsak nemozu prist az priamo k nej.

„Co sa deje?“ Pyta sa Bren.
„Nieco vyskusam.“

Kara skusa jedno z kuziel, ktore jej napadlo v hlave. Vyuziva svoje kuzelne nadanie a posiela kusky kovovych pilin a klincov do vsetkych smerov, ale tak, aby netrafila Eli alebo Brena. Na jej prekvapenie narazaju kusky kovov na postavu, ktora bola doteraz uplne ticho a nebolo ju mozne vidiet. Kovove srapnely jej vytvaraju ranky na hrudi i na rukach.

„Kto si? Ukaz sa!“
„Tak dost!“ Skrikne doteraz neviditelna postava a bucha stale neviditelnou palicou do zeme.

Vsetky zvysne kusky kovov padaju na zem. Karina schopnost carovat a udrziavat cary bola nalomena. Kara chce nieco povedat, ale pocuje len uplne ticho. Ziadna ticha noc v opustenej chalupe, ale uplne ine, priamo magicke ticho. Pred sebou vsak vidi muza s palicou, ktory bol doteraz neviditelny.

„Kto si myslite, ze ste? Ste zlodeji?“

Kara, Bren ci Eli mu na to nedokazu odpovedat.

V tom Bren sviznym hmatom berie palicu a hadze ju Kare. Ta znovu udiera do zeme.

„Pekna zbran, ma zaujimave vyuzitie. Citila som, ze je tu nieco nezvycajne. Kusok z toho modreho kamienka je na kovadline. Neviem, co je zac, ale asi viem, co dokaze.“
„Vrat mi ju.“
„Mozno ti ju vratim. Teraz mi povedz, co si zac.“
„Nepoviem ti nic.“
„Tak sleduj. Retaze su zaujimave, ked vies s kazdym jednym clankom robit co len chces bez toho, aby si sa ho dotykal.“
„To nesmies!“
„Preco by som nemohla? Bren, pomoz nasej kamaratke z retazi. Ja sa postaram o tohto… no tak, co si zac?“
„Som strazca.“
„Strazca coho?“
„To ti musi stacit.“
„Fajn. Ja som magyna. To sme sa daleko nedostali.“
„Ty mi nerozumies. Strazim toto miesto pred zlom. Moja palica je kuzelna, dokaze bojovat proti carodejnikom.“
„Tvoja palica je kuzelna a Ty si nezaujimavy? To znie zaujimavo. Tak to sa mi tvoja palica paci.“
„Nevies, co dokaze urobit.“
„Ver mi, pridem na to i sama.“
„Staci sa stat neviditelnym a ujdem ti.“
„Keby si mohol, uz by si to spravil. Takze nemozes. Mam taku teoriu. Tato palica rusi kuzla. Moje i tvoje. Takze moze zrusit aj tvoju neviditelnost.“
„Tak uz ma pusti.“
„Mozno nam budes uzitocny. Pridas sa k nam?“

Kara sa rozhoduje pre priatelsky pristup. Nenapadnym pohybom ruky naznacuje vsetkym, aby sa posadili.

„Potrestaj ho!“ Krici Eli a s opovrhnutim sa pozera na muza, ktory ju tu vaznil.
„Najskor si vypocujme o nom nieco viac. Pocuvajme, potom sudme.“
„Ale on ma tu vaznil.“
„Vaznili ta aj predtym. A urcite aj mnohokrat predtym. Asi bez dobreho vysvetlenia. Teraz si to vysvetlenie vypocujeme. Pekne od zaciatku.“
„Nemam povinnost povedat vam vobec nic,“ odpoveda muz.
„Dam ti otazku. Co by si urobil, keby som vyuzila moju magicku silu a ocarovala by som par klincov tak, aby z teba urobili ozdobu na stene? Taktiez by som mohla pouzit par podkov, ako zataz. Je ich tu celkom dost. Pod kolkymi sa uplne zlomis? Alebo zeby som ti dala tu kovadlinu na krk?“
„Co chces dosiahnut tymi vyhrazkami?“
„Nazvime to spoznavanie. Chcem zistit, ci sa nam hodis do partie alebo nie. A myslim teraz ty, nie tvoja palica. Tu beriem tak ci tak.“
„Vyjadrujes sa ako Airana. Asi je pravda, co sa vravi o modrych magyniach.“
„Ty poznas Airanu? A modre magyne?“
„Pridam sa k vam, ak ta to zaujima. Ale ziadne klince, podkovy a kovadliny.“
„V poriadku, odo mna nepojdu. S Brenom asi tiez nemas spor.“

Len co toto Kara dopovedala, Eli tomu muzovi vpalila poriadnu facku. Zacala ho bit, ale vyzera to tak, ze sa proti nej dokaze branit i bez palice.

„Kde su vsetky straze? A vsetci, co sa starali o kone? Velka stajna a sme tu len my?“ Pyta sa Bren.
„Nikto tu nie je, ale neviem preco. Ale moze to suvisiet s tym, ze tu nie je ani vela koni a za stajnou je masovy hrob.“
„Masovy hrob?“
„Ano.“
„Prezrime to.“

Ak nieco vyzera naozaj hrozne, tak su to nahadzane ludske tela, jedno cez druhe. Ziadna jama, len hromada tiel. V brneniach i bez nich. Vsetky tvare su blede. Niektore oci ostali otvorene, ine nie.

„Vyzera to tak, ze ich sem niekto nanosil.“
„Na mna nepozeraj, nemam s tym nic spolocne.“
„Tolko mrtvych. Musel ich pozabijat niekto velmi silny, alebo s velkou vyhodou. Napriklad s neviditelnostou.“
„Magyna, ja o tom naozaj nic neviem. Len som to tu nasiel.“
„Eli, ty si co myslis?“
„Neverim mu.“
„A ty, Bren?“
„Neviem, ako moze niekto pozabijat vsetkych. Nevidim ziadne sipy. Ako keby kazdy z nich dostal poriadnu ranu do hlavy. Niektori su uskrteni. Nasledne ich musel niekto presunut sem. Niekto, kto ma velku silu alebo vela casu.“
„Dokazy su jasne. Teraz ta dovedieme k vrchnemu velitelovi Cervenych legii. Co mu povies?“ Pyta sa Kara.
„Lezi medzi nimi. Tiez som sa cudoval. Co robi najvyssi velitel prave tu? Potom mi to doslo. Ako vrchny velitel musi byt niekedy na cestach, potrebuje na to dobreho kona. Zastavil sa tu. Nasiel som aj jeho kona, je tu uviazany. Takze musel prist, zoskocit z neho, dat sa s niekym do reci a potom niekto vsetkych pozabijal.“
„Stale si to mohol byt ty.“
„Keby som nieco take spravil, chcel by som byt odtialto co najdalej. Ale ostal som tu. Navyse je tu voda a nemam kam ist.“
„Ako sa volas?“
„Josac.“
„Nikdy som o tebe nepocula. Som Kara, toto je Bren a Eli.“
„Ja som nikdy nepocul o tebe, ale budem si ta pamatat.“
„Poslednych desat rokov som sa starala o Airanu, hned po tom, co som zachranila svet. Znie to velmi zvlastne, co povies?“
„Kde je teraz?“
„Zabili ju. Niekto ju podrezal v spanku.“
„Airana je mrtva? Kto to mohol urobit? Mas moju vdaku, ze si sa o nu starala. Co si pamatam tak nepotrebovala nikoho, kto by na nu daval pozor. Kde je jej dyka?“
„Len teraz si sa dozvedel, ze sa jej nieco stalo a uz chces jej dyku? Ta je znicena.“
„Tiez som ju poznal,“ pridava sa do rozhovoru Bren, „ale o tebe som nepocul. Vies o dyke. O nej urcite nevedeli vsetci, teda ak je to ta dyka, co si myslim. Ty mas svoju zbran od Airany, alebo nie?“
„Prisiel som si opravit zbran. Moja povodna palica sa rozlomila a tak som si urobil tuto. Je jednoducha, lahka a dobre sa s nou bojuje. Skutocna sila ale nie je v dreve alebo zeleze, ale v tomto drahokame.“

Josac ukazuje dolnu cast palice. Na jej spodku je maly drahokam, ktory jemne svieti na modro. Je skutocne drobny, ale dostat ho do palice alebo vynat ho sa nezda byt jednoduche.

„Josac, odkial mas ten kamienok?“ Pyta sa Bren.
„Z trhu. Predavali ho temni elfovia z Azoye.“
„Kupil si ho?“
„Ukradol som ho. Myslel som si, ze ma velku cenu.“
„Tiez by som ho ukradla,“ zapaja sa tentokrat Eli. „Vyzera cenne, ci uz nieco dokaze alebo nie. Niekedy sa mi aj podarilo ukradnut podobny kamienok a znovu ho inde predat, ale niekedy ma chytili a vsetko mi zobrali a este ma zmlatili. Teba nechytili.“
„Mozno je to tym, ze nie som az tak nenapadny, ale viem byt neviditelny. Ak mam byt uprimny, mal som stastie. Vyuzil som bitku na trhu. Mna si nikto nevsimal. Neviditelnost je z tej palice. Neviem to dobre popisat, ako to funguje. To by Airana zvladla okamzite. Viem len to, ze ked chcem byt neviditelny, musim kradnut kuzla. Znie to sialene, viem.“
„Hovoris, ze Airana by tomu rozumela? Pozriem sa na to,“ hovori Kara a berie si palicu s kamienkom do ruk.

Chvilu sa dotyka kamienku a potom odchadza o par metrov. Potrebuje rozmyslat. Ostatni sa zatial rozpravaju. Bren navrhuje, aby isli odtialto co najdalej a zobrali si kone. Vsetci idu ku konom, ale nevedia najst Karu. Volaju na nu, ale neprichadza ziadna odpoved.

„Kam sla?“ Pyta sa Josac.
„Podla mna tu niekde je, ale neviditelna. Nieco skusa. A mozno ma len zly pocit. Alebo sa jej nieco stalo.“
„Neverim na zle pocity.“
„To by si mal.“
„Pssst, budte ticho. Nieco pocujem. Niekto je vonku.“ Usmernuje ich Eli.
„Kara?“
„Pssst. Schovajte sa. Rychlo a potichu.“

Do stajni vstupuje starec, ktory vedie oslika nalozeneho senom.
„Nikto ma nevita, ako vzdy. Ale musi ma niekto vidiet, aby nepovedali, ze som tu nebol. Kde ste vsetci?“

Bren, schovany za velkou skatulou, sa cuduje. Chce opustit tuto skrysu, vsak sa nema coho bat, ale Eli mu posunkami jasne radi, aby ostal na mieste.

„Hej, kde mas pana?“ Starec sa prihovara konovi, na ktorom jazdieval vrchny velitel Cervenej legie. „No tak, kde je? Stalo sa tu nieco? Alebo su vsetci vzadu?“

Brena napadlo, ci to nemoze byt Kara. Airana vedela menit podobu, mozno to vie teraz aj Kara. Stale vsak caka na instrukcie. Na Josaca vsak nedava pozor nikto a je mu zvlastne, ze sa tu len tak objavi starec. Neboji sa ukazat.

„Nikto tu nie je. Hladal som vodu a nasiel som len tuto prazdnu stajnu.“
„Teba som tu este nevidel. Kde su vsetci ostatni?“
„Su vonku, niekto ich povrazdil.“
„Netaraj somariny.“
„Pozri sa sam. Tu vonku, na hromade.“
„Som stary, ale nie hlupy. Nikto by tu nikoho nezabijal. Iba ak by… ale nie. Co sa tu stalo? To je strasne. Tolko tiel.“
„Kladol som si tu istu otazku, ked som sem prisiel. Kto to mohol urobit?“ Pyta sa Josac.
„Niekto, kto chce, aby Emalia padla. Je tu velitelov kon, musel tu na nich niekto pockat.“
„Emalia nie je vo vojne.“
„Si mlady. To, ze nie je vo vojne este neznamena, ze v nejakej nebude. Niekto zautoci vtedy, ked bude Emalia najmenej pripravena.“
„Kto si?“
„Len starec s oslikom, nesiem seno, kazdy druhy den. To je moja praca.“
„Kto tu bol pred dvomi dnami?“
„Piati chlapi, vsetkych poznam. Ziadni vojaci.“
„Takze vojaci prisli nedavno a niekto ich pozabijal.“
„Urcite za to moze niekto z carodejnikov z Marelovej veze. Tym sa neda verit.“
„Uz tu niekedy boli?“
„Mozno ano, mozno nie. Viem ja? Viem len to, ze kde je carodejnik, tam sa deju prazvlastne veci a to, co bolo bezne, sa meni na vzacne. Aj dovera medzi ludmi. Carodejnici prinasaju len zlo.“
„Preco ta nechali nazive?“
„Mna? Vsak ja som tu vobec nebol. Ani neviem, co sa stalo. Ale som svedok a ak to tak zamyslali, tak asi chceli, aby som vsade a vsetkym povedal, co strasne sa tu stalo. Vznikol by chaos. Ako som povedal, som stary, ale nie hlupy.“
„Alebo si ty sam carodejnik v prezleceni a mas plan, ktory chces dokoncit.“

Do stajne sa vracia Kara v tele mladej dievciny a mieri priamo k starcovi a Josacovi.

„On nie je carodejnik. Ale ma v niecom pravdu. Niekto chce, aby sa rozsirila panika. Niekto chce ublizit Cervenemu mestu.“
„Ty si carodejnica. Velmi mlada carodejnica.“
„Da sa to tak povedat. Jedna z tych dobrych.“
„Najskor arini, potom carodejnica, svet sa zblaznil.“
„Arini hovoris? Co vies o arinoch?“
„Stretol som arinov. Naozaj. Pytali sa ma kde najdem predmetarky.“
„Predmetarky?“
„Modre magyne vraj. Nikdy som o nikom takom nepocul. Neviem ani co by robili tak daleko od ich domova.“
„To je posledny kusok skladacky. Podte sem, vsetci. Nemusite sa ukryvat.“

Bren a Eli sa ukazuju, prichadzaju blizsie a zdravia starca, pred ktorym sa schovavali.

„Kde si bola?“ Pyta sa Bren.
„Musela som rozmyslat. Teraz mi to dava zmysel. Arini, vrazdy, modry kamienok, vsetko.“
„Nerozumiem. O com to hovoris? A stale mas ten zly pocit?“
„Musela som nad tym dlho uvazovat, ale stale mi chybalo nieco v skladacke. Pocuvajte moju teoriu.“

12. kapitola: Teoria
Kara si sada a vsetci si sadaju k nej, dokonca i starec. Su v kruhu, na lavickach, len starec si prisuva blizsie starucke kreslo, na ktore je zvyknuty.

„Povedzme… povedzme ze niekto z vas by chcel vladnut. Ale vladnut chce aj niekto dalsi. Vy mate prioritu.“
„Kam toto vedie?“
„Neprerusuj ma, Eli. Poviem to strucne a jasne.“
„Dobre.“
„Tak este raz. Chcete vladnut, ale vladnut chce aj niekto iny. Sok, rival, mladsi brat, zly stryko, vezir, ktokolvek. Niekto, kto bude vladnut, ak sa ta zbavi. Ale nemoze to urobit prilis napadne. Teraz sa stane nehoda a potrebujete pomoc. Ten niekto bude hrat slusneho, ale potichu sa postara, aby sa ti ziadna pomoc nedostala. Je to ako keby vas niekto otravil a niekto by sa postaral, aby zomrel kazdy, kto pozna protijed.“
„Niekto si da tu namahu, ze vyvrazduje bylinkarky? To je stupidne.“
„Ani nie. A nie bylinkarky, ale predmetarky. Modre magyne. Aj dalsich, ktori maju nieco spolocne s predmetmi. Takze nejde o jed, ale o nieco s predmetom. Napadlo mi to az po tom, co som pocula, ze ide o arinov. Airana o nich vedela. Ona sama bola na ostrove Azoya. Su trpezlivi, ale vynaliezavi a zloziti. V prvom rade su vsak taktiez zakerni. Ak tam prebieha boj o moc, tak moze prebiehat kdekolvek. Pre nich vzdialenost nie je prekazka.“
„Ak tu niekto hlada predmetarku a su to skutocne ti… to je jedno… tak mozno hladaju niekoho, kto im pomoze. Nemusia len vrazdit.“
„To je pravda. Najlepsie by bolo dostat sa na Azoyu a zistit o tom vsetko. Najst riesenie, nech zomrie co najmenej ludi.“
„Nemozeme riesit problemy niekoho, kto je tak daleko.“
„Isli sme ta zachranit, Eli. Vlastne nie, isli sme zachranit take dievcatko a to zahynulo, aby som ja mohla zit. A mohla pomoct tebe. Vsetko je to prepletene. A inak, nie si prva Eli, o ktorej som pocula. Ta druha tiez suvisela s predmetom.“
„Ale ja nemam nic spolocne s predmetmi.“
„To je fuk. Musime premysliet, co urobime.“

Ak bol doteraz kazdy prekvapeny, tak to najvacsie prekvapenie prichadza len teraz. Oslik, ktoreho viedol starec, sa premiena na zenu. A nie obycajnu. Pred dobrodruhmi stoji krasna a zaroven zarmutena Eraniel. Bohyna dobra, zien, porozumenia a mnohych dalsich veci si zobrala na seba podobu oslika.
„Eraniel?“
„Viem, co sa deje. Nechcem zasahovat. Nechcem byt ako Herdan. Ale aj tak som sa rozhodla, ze vam dam informacie. Chcem, aby hrdinstvo teba a ostatnych bolo odmenene.“
„Co sa, prosim, deje?“
„Vo vsetkych mestach su nepokoje. Aj v Zemi zatratenych. Skutocne ide o boj, kde sa vsetci dostavaju do konfliktu. Ludia, lesni elfovia, arini a ostatni. Mimoriadne nadany cernoknaznik nasiel sposob, ako neustale zvysovat svoju magicku silu. Zbiera energiu z utrpenia a pouziva predmety, ktore sposobuju nekonecne utrpenie na dusi. Moze to byt cokolvek. Preto arini a nielen oni hladaju predmetarky, ktore vedia pomoct. Lanisport je v plamenoch a Cierny rad vyuziva chaos. Ten cernoknaznik ziskava zlato tym, ze vydiera okrem ineho roznych otrokarov. Chce, aby mu co najviac ludi sluzilo. Chce byt ako Herdan, i ked je len z masa a kosti. Ty, Kara, si odhalila cast planu. Musis pokracovat dalej. Pomsti tych, ktori bojovali proti Herdanovi.“
„Pod s nami. Pomoz nam. Prenes nas tam, kde je to potrebne.“
„Uz teraz riskujem. Mam teraz smrtelne telo. Moje prave telo. On vie, ze moja dusa je silna a dokazem trpiet viac, ako ostatni. Nemozem riskovat. Dostal by prilis velku moc. Uz teraz vie, kde mozem byt.“
„Odid. Odid co najdalej.“
„Nemam na vyber. Kara, Bren, Celen, Eli, Josac, je to na vas.“
„Celen? Co s tym ma Celen?“
„Potrebujes ho.“

Oslik sa straca. Jeho majitel sa cuduje. I tomu, co vravela Eraniel, ako i tomu, ze prisiel o oslika. Uvedomuje si, ze ten jeho skutocny oslik moze byt niekde inde. Ale i to, ze mozno mal cestou dlhy rozhovor s nehovoriacou bohynou.

Bren je taktiez prekvapeny. O Eraniel pocul len pribehy, teraz ju uvidel na vlastne oci. Napriek tomu rozmysla nad Eraniel ako nad niekym, nad bytostou, ktora nevratila Kare povodne telo a schopnosti. Ani sa na to nepozrela. Taktiez si uvedomuje, preco mu na tom tak zalezi a preco by sa Eraniel pytal prave na toto. Na Kare mu zalezi. Sam pred sebou to priznava, ale nechce to povedat nahlas.

13. kapitola: Cesta za Celenom
Eli si spomina na Lanisport. Mesto, kde stravila cast zivota, je v plamenoch. Aj ine miesta. Vsade je chaos a ona by sa mu rada vyhla, ale nema kam ist. Znovu oslovuje Karu.

„Kam pojdeme? Isla by som prec, az do Lanisportu, ale ak je v plamenoch… tak kam? Kde je bezpecne?“
„Spominala Celena. Zoberme kone a podme za nim.“
„Kto je Celen?“
„Uz si ho asi videla. Ked zistil, ze som slabsia ako predtym, tak sa na mna vykaslal, zatial co Bren zostal.“
„Naco nam je niekto taky?“
„Eli, do Eludie! Teraz si hovorila, ze chces ist niekde prec… do bezpecia. Si rovnaka ako on. A ak nie si, tak pod s nami. Eraniel tvrdi, ze ho potrebujeme.“
„Aka je jeho schopnost?“
„Neciti bolest a vela si o sebe mysli.“
„Naco ti je?“
„Naco je kazdy z nas? Nikto z nas nie je perfektny, ale spolu sme silnejsi, mozeme toho viac dokazat. A to zistime, az budeme na mieste. Na kone!“

Kym Airana by sa koni bala, pre Karu a ostatnych to vobec nie je problem. Starec si ide svojou cestou, zatial co magyna, vojak a dve nove posily sa pridavaju.

Kara premysla nad jej povodnym planom. Zistit, co sa stalo Airane. Teraz su v tom rozlicni ludia s roznymi cielmi a tuzbami. Jediny, komu veri, je ona sama. Pripadne Bren. Premysla nad Eli, ktora moze byt uzitocna, ale este sa neukazala ako niekto naozaj potrebny. A Josac moze byt ten spravny chlap, ale zaroven moze kazdeho ohrozit. Predovsetkym ju. Kara uvazuje, ako si moze udrzat ich lojalitu, pripadne ako ju posilnit. Taktiez premysla nad Eraniel. Musela drzat ochrannu ruku nad Airanou. Napriek tomu Airana zomrela. Oslovuje Brena, len co sa vsetci dostali k hostincu a Josac sa zacal starat o to, aby kone nikam neusli.

„Bren? Povedz mi nieco.“
„Co take?“
„Airana velmi pomohla bohyni Eraniel. Urcite ju za to bohyna chranila, drzala nazive. Preco dopustila, aby zomrela?“
„Ako to mam vediet?“
„Mas ine myslenie. Mozno ti napadne nieco, co by nikdy nenapadlo mna.“
„Povedz mi, co robila v poslednom case?“
„Vlastne nic. Bola u mna doma. Starala som sa o nu a rozpravala som sa s nou. Necarovala.“
„Zatial co ty si studovala co sa dalo, kuzlila si, stavala si sa coraz silnejsou, zatial co ona uz len slabla. Kto z vas je cennejsi?“
„Airana.“
„Urcite? Ja si myslim, ze nie. Mozno tym, ze Airana odisla, sa tvoja uloha zvacsila. Mozno je to zlomovy moment v tvojom zivote. Premyslaj. Dala ti dovod pokracovat, zlepsovat sa. Ako keby chcela, aby si nebola opatrovatelka, ale nieco viac. Legenda. Hrdinka. Cokolvek.“
„Asi mas pravdu.“
„Kara, si coraz silnejsia, ale neuvazujes nad tym, co dokazes.“

Eli otvara dvere do hostinca. Je v nej plno a okamzite ju zacinaju palit oci. Niekto pri dverach fajci nieco ovela silnejsie ako bezny tabak. Tak, ako rychlo vosla, sa dala na cestu von.

„Si v poriadku?“ Pyta sa jej Josac.
„Neda sa tam dychat a palia ma oci.“
„Trocha tabaku este nikoho nezabilo.“
„Toto nie je tabak. Skus ist dovnutra sam.“

Josac vstupuje a ostatni za nim tiez. Po chvili vsetci traja vychadzaju, kedze sa Kara zacina priserne dusit.

„Co to je, do Eludie?“ Pyta sa Eli, ktora to stale znasa lepsie ako Kara.
„Neviem.“ Odpovedaju naraz Josac s Brenom.
„Podme prec.“ 

Eli rovno odchadza, zatial co Kara ma velky problem s dychanim. Cervenie. Dychanie sa jej dostava do poriadku len pomaly.

„Kvoli tomuto sme tim. Pomahame si,“ prehovoril Bren a jediny, kto na neho zareagoval, je Kara. Usmieva sa, teda ak nahodou nekasle.
„Bren? Co tu hladas?“ Pyta sa chlap, ktory akurat vychadza z hostinca. Ma so sebou velku fajku, plnu pachnucej zmesi.
„Hladam… Celen, teba hladam. Mali by sme spolu hodit rec.“
„Teraz nie. Keby videl niekto tieto dve zeny, tak skoncia zle. Pockaj, tieto poznam. Tu znasilnili a tu… okamzite odid. Stretneme sa vecer na sutoku. Rychlo ich ber prec!“

Celen sa vracia dovnutra a nieco hovori inym chlapom, ktori tiez chcu ist von. Bren nesie prec Karu, ktora je v tele dievcatka lahka ako male vrecko s mukou. Josac s Eli kracaju za nim.

„Ideme k sutoku.“
„Nie je to pasca?“ Pyta sa ho Josac.
„Celen povedal, ze sa tam vecer mame stretnut. Vecer bude zanedlho. Tak tam prideme a ak tam nejaka pasca je, mame cas, aby sme sa pripravili.“
„Naskocme na kone. Budeme tam skor.“

Eli sa pozera smerom ku konom a vidi, ako ich niektori chlapi odvazuju a tahaju prec.

„Ak chceme naspat svoje kone, budeme musiet bojovat.“

Vsetci sa pozeraju na Karu, ktora vyzera lepsie, ale rozhodne nie je v ziadnej bojovej nalade. 

„Preco ju ten chlap neudal? Dostal by zaplatene.“
„Mozno vie nieco, co my nie, Eli.“
„Bren, ty sa o nu krasne staras, je u teba ako v bavlnke. Ale ak je taka silna, mala by sa starat ona o nas vsetkych, nie ty o nu.“
„Chces nas opustit len preto, ze teraz nevyzera dobre?“
„Nie, to nie. Neopustam. Ale mam strach.“
„Strach je prirodzeny.“
„Pocujte,“ zapaja sa Josac, „nevie niekto, co to bolo za dym? Co to fajcili?“
„Neviem.“
„Tiez neviem.“
„A ty, Kara?“
„Neviem a naozaj na to nechcem mysliet.“
14. kapitola: Bledy koren z Azoye
Kara caka na sutoku dvoch blizkych riek, niekolko stoviek metrov na vychod od hostinca. Pekne miesto, kde by mohol travit cas ktokolvek. Stromy, voda a nieco, co by sa dalo nazvat miniaturnou plazou s drobnymi kamienkami. Sutok dvoch riek nedaleko Emalie nie je len vlievanie jednej do druhej, skor je to male jazero. Zaroven je to miesto, ktore pozna skoro kazdy, ale nikto ho nenavstevuje. Maly vodopad dotvara atmosferu pokojneho miesta. V minulosti tu ktosi postavil lavicky, z ktorych ostali len dosky.

Hovori sa, ze toto miesto je prekliate. Z najroznejsich dovodov. Baje a legendy mozu mat v sebe nieco pravdive. Kazdopadne pre tych, ktori sa nenechaju lahko oklamat, su to skutocne len nezmysly. Ked sa povie sutok, kazdemu z okolia napadne toto miesto. Dokonca aj tym, ktori nevedia meno ani jednej z riecok.

Zvlast specificke miesto je to pre Josaca, ktory tu kedysi stravil niekolko noci v ramci magickeho treningu. Naucil sa vyuzivat svoju vnutornu silu vdaka svojej ucitelke, ktora mu chyba podobne ako Kare. Pred ostatnymi vsak nehovori vobec nic.

Vecer prichadza dvojica, ktora je minimalne z polovice prekvapenim pre Karu a ostatnych. Prichadza Celen a vedie za ruku zenu, ktora ma obviazane oci tmavou latkou. Kara instinktivne berie do ruk hviezdicu, ale po chvili ju znovu schovava. Neciti nebezpecenstvo. Kara poruca ostatnym, aby si vsetci sadli a skutocne si vsetci sadaju do kruhu, aby kazdy dobre videl na kazdeho.

„Celen, kto je to?“
„Moja sladka dcerka. Liada, toto je Kara, o ktorej som ti hovoril.“
„Ona je mensia ako ja. Preco je mensia ako ja?“ Pyta sa Liada, ktora skutocne vyzera byt vyssia a starsia ako Kara v svojom aktualnom tele.
„To ti moze povedat aj sama. Ale najskor to najdolezitejsie. Stali sa veci, ktore musite vediet.“

Celen sa snazi pohodlne posadit, ako keby islo o velmi dlhy, narocny pribeh. Jeho dcerka s previazanymi ocami sa zatial pozera na kazdeho. Chce nieco povedat, ale Celen ju utisuje. Dava najavo, ze to, co chce povedat, je mimoriadne dolezite.

„Dnes rano prisiel niekto, koho som necakal. Nikto ho necakal. Arin, priamo z Azoye. Arin… temny elf. Dlhe usi, bleda tvar, hovoril nejake nezmysly, ale hlavne doniesol nieco, za co si vypytal len casu s vodou. Nie pohar, ale velku casu a naraz to vsetko vypil a odisiel. Naklad bol to, co ste citili. Bledy koren, silna fajkova travina, aka sa tu neda kupit. Ma obrovsku cenu. A on ju doniesol len tak, vymenou za vodu. Nechcel ziadne zlato, otrokov, kone ani nic. Len tu vodu. Vsetci sme boli nadseni a kazdy, kto mal fajku, si ju pekne vyumyval a pridal tam tuto novu zmes. Asi som jediny, kto si vsimol, ze ide o nieco ine ako o zvlastny dar. Napadlo mi, ze to bude mat nejaky zvlastny ucinok. Ma dobru chut, je to kvalita, ale celkovo mi nieco nehralo. Napadlo mi, ze si to zapalim len raz a budem sledovat, co to robi s tymi, co budu fajcit ovela viac ako ja. Na nic som neprisiel. A toto je skutocne zaujimave. Ja si myslim, ze sa nic nestalo, lebo tam nebol nikto, na koho by to mohlo mat silny efekt, ktory si niekto zela.“
„Aky efekt?“
„Ty, Kara, si sa zacala dusit. Ostatni nie.“
„Aj ja som sa dusila, ale nie az tak silno ako Kara,“ pripomina Eli.
„Napadlo mi, ze je to v svojej podstate zbran. Darovali nam nieco, co nas nejako omami, prinuti posluchat novych panov alebo nieco podobne. To ale nie je mozne vediet za kratky cas, ak sa to nestretne s niekym, pre koho je to presne urcene. Videl som, ze je s Karou zle, ale uvidel som, ze tento efekt ma tiez na Liadu. Tiez je jej z toho zle.“
„Takze to posobi len na zeny?“
„To neviem. Viem len to, ze to suvisi s magiou. Niekto s magickymi schopnostami je… ako sa to povie… vyradeny z hry? Uz mi rozumiete?“
„Niekto doniesol napln do fajky, ktora skodi kuzelnikom.“
„Presne tak.“
„Nic v zlom, ale to je fakt kravina,“ miesa sa do toho Bren. „Mohli by rovno zabijat carodejnikov a hotovo, to by bolo jednoduchsie.“
„Uvazuj. Bledy koren znemoznuje sustredenie sa na kuzla, s vynimkou tych, ktori su nan zvyknuti. Dava to vyhodu arinom alebo tym, ktori su na tom uz velmi dlho a zvykli si. Je to jedna z moznosti, ako oslabit niekoho ako je Kara. Alebo Liada.“
„Nehladal si svoju dceru nahodou?“
„To je ta este sialenejsia vec. Ked som bol na vzduchu a fajcil som tu novu zmes, tak som si myslel, ze mam vidiny. Videl som uplne krotkeho oslika, ako prichadza ku mne. Zo psiny som sa ho spytal, ci chce mrkvu a on mi dievcenskym hlasom povedal, ze vymeni mrkvu za Liadu. Odkial vie ten oslik o mojej dcere? A ako je mozne, ze oslik rozprava? Nesnivalo sa mi to, ale nic sialenejsie si neviem predstavit. Samozrejme som dal tomu oslikovi mrkvu a uvidel som zrazu pred sebou Eraniel a moju sladku Liadu. Nevedel som, kam sa skor pozriet. Liada mala cez oci tento tmavy kus latky. Poziadala ma, aby som jej ho nedaval dole, pretoze uz teraz vidi az prilis dobre. Mala oblecenie sluzky v kuchyni. Myslel som chvilu len na to, ze som neskutocne stastny, ze ju vidim, vsetko ostatne bolo v ten moment nepodstatne.“
„Ako moze niekto vidiet az prilis dobre, ked ma previazane oci latkou?“ Pyta sa Bren.
„Ty si Bren. Si odvazny a verny. Si priatel. Veris v to, ze svet raz bude spravodlivy a vsetci si zasluzia stastie. Vidim vsetkych. Vidim dovnutra. Vidim aj bohynu Eraniel.“
„A co v nej vidis?“ Podozrievavo sa pyta Kara.
„Strach, odhodlanie a vela utrpenia, na ktore musi stale mysliet. Potrebuje pomoc. Teraz potrebuje, aby niekto bojoval za nu.“

Kara sa s udivom pozera na Liadu. Vyzera ako bezne dievca z kuchyne, ale niekedy si rukou chrani oci pred silnym svetlom, i ked ma cez ne kus latky. Pre Karu je to o to zvlastnejsie, ze je vecer a slnko nesvieti. Zacina ju zaujimat, ake oci sa skutocne nachadzaju pod tmavou latkou.

„Liada, mam na teba otazku.“ Pyta sa Kara.
„Chces vediet, komu mozes naozaj verit. Eli nepoznas dobre, Josaca tiez nie a Celen ta uz raz opustil, ked si ho potrebovala.“
„Chcela som vediet, ci mi vies nieco povedat o tomto tele. Nie je moje povodne a neviem, komu patrilo.“
„Teraz je tvoje. To je jedine, co vidim. Vidim len teba.“
„Vidis len mna, ale videla si ma aj niekedy predtym?“
„Nie.“
„Tak nevies, ako velmi ma ovplyvnilo to, ze mam ine telo.“
„Uz nikdy nebudes ovladat ohnive kuzla. Preto budem rada, ak sa ich naucim od teba. Nechcem, aby boli zabudnute.“
„Zabili ma hviezdicou. Prislo take dievca so schopnostou uzdravovat a namiesto toho, aby ma uzdravila, si so mnou vymenilo telo. Vyzerala som inak a chcem vediet, ci mozem nieco urobit pre to dievca, ktore za mna obetovalo svoj zivot.“
„Ak sa niekto pre teba obetoval, tak ti veril. To je jedine, co viem.“

Celenove zistenia a tiez to, co hovori Liada, su mimoriadne pre Brena zaujimave a chce sa dozvediet viac. Po chvili vsak prestava pocuvat. Zistuje, ze tu tato partia nie je sama.

„Celen, cakas este niekoho?“
„Nie.“
„Potom tu mame nevitanu spolocnost.“

Bren dviha svoj stit a pozera sa, kto sa ukaze. Kara si zatial pripravuje jedno zo svojich novych kuziel. Skutocne nie su sami a pomaly sa k nim blizi aspon dvadsiatka rozne vyzbrojenych vyvrhelov spolocnosti so zbranami.

„Utecte, ja ich zabavim. Utekajte!“ Vola na ostatnych Eli.
„Mame hviezdicu.“
„Eli ma pravdu,“ sepka potichu Liada. „Vedia o tebe a znemoznia ti kuzlenie. Musime ujst, okamzite.“
„Pockaj, ako to myslis?“
„Vidim veci, ktore su ostatnym skryte. Maju so sebou palice s modrymi kamienkami, podobne tej ktoru ma Josac. Znemoznia ti kuzlenie. Utec.“

Nikto nechce Eli opustit. Eli trva na svojom a namiesto pripravy na boj venuje chvilu tichej modlitbe k Eraniel. Nepozera sa, kolko prichadza najroznejsich hrdlorezov. Mysli si, ze jej cas nastal a tu je koniec jej pute plnej utrpenia.

Najblizsi z votrelcov prichadza az k Eli a mieri jej na krk ostepom. Ta sa vsak stava neviditelnou. Jeden uder palice s modrym kamienkom o zem okamzite rusi neviditelnost.

„Najdite ostatnych! Tato pojde s nami!“
„Nepojdem. Modlila som sa k Eraniel a ona vie, ze budem v poriadku.“
„To su blaboly!“
„Nie su.“

Eli sa znovu stava neviditelnou a rychlo a potichu sa presuva prec. Opatovne udery palic o zem tentokrat nerusia ziadne kuzla. Hrdlorezi si prezeraju palice zo spodnej strany a z kazdej kusok chyba, ako keby z nich niekto kusok odlomil.

„Cary! Cary su to! Na nich!“ Krici velitel zbojnikov, ale rychlo pada na zem po tom, co mu cez hrudnik prelieta malicka kovova hviezdica. Vrhacia zbran si nachadza dalsiu a dalsiu obet, az ich ostala menej ako tretina.

Celen a Bren vybehli z ukrytu a pustili sa do boja, zatial co posledneho, ktory sa branil, zabila ostepom neviditelna zena.

15. kapitola: Obavani
Sutok dvoch malych riek je miestom pokoja. Predovsetkym pred bitkou a po bitke. Nikto z Karinej skupiny nema ziadne zranenie. Mozno je to vsetko len nahoda. Nikto nerobi zapisy o pocte zabitych a nikto nema potrebu chvastat sa pred ostatnymi. Vsetci prezili a to je dolezite.

Kazdopadne je vsak najviac mrtvych prostrednictvom rychlo letiacej hviezdice. Presna rana, jedna za druhou. Zbran, proti ktorej sa neda adekvatne branit. Kara dobre predpokladala, ze modre kamienky mozu rychlo zmenit pana. Nevie, z akeho su presne materialu, ale maju podobne magicke vlastnosti ako vzacne kovy. O to viac ju prekvapuje, ako rychlo sa dokazala zbran proti kuzlam dostat do ruk kuzelnika.

„Ako si to vsetko dokazala?“ Pyta sa Josac.
„Skor ako si to dokazal ty. Myslela som si, ze vies urobit neviditelneho len seba. Ty si urobil Eli neviditelnou. To bolo uzasne.“ Kontruje mu Kara.
„Nie, ja nie. Momentalne sa neviem zviditelnit ani ja sam. Bol to niekto iny.“
„A kto?“
„Povedal by som, ze ty. Dokazala si ziskat tie modre kamienky pocas jedneho kuzla, druhym kuzlom si to tu premenila na bitunok a tretim si urobila Eli neviditelnu a to dvakrat.“
„Chces mi odprisahat, ze s tou neviditelnostou nemas nic spolocne?“
„Mozno si len myslela na to, ze by som to mal urobit. Mne to ani nenapadlo. Mas silny dar a myslim si, ze stale silnejsi.“
„Liada, ty vidis vsetko. Co si videla a co si myslis?“
„Tvoja sila sa stava tvojim prekliatim.“

Modra magyna sa na nu pozera a vobec nevnima nazor Celena, ze niekedy jeho dcera hovori v hadankach. Rozmysla nad prekliatim. Este nedavno tu bolo Herdanovo pozehnanie, ktore ovplyvnuje vsetkych. Co ak teraz prislo prekliatie, ktore je urcene len pre nu? A ake prekliatie?

Kara si vsima este jeden detail. Z palic chyba len malicky kusok. Dost maly na to, aby si to nikto nevsimol az kym nebude prilis neskoro. Kamienok a malicky kusok drievka sa oddelili od palic uplne nehlucne. Hotove umelecke dielo, ak sa to da takto popisat. Uvedomuje si, ze nieco nie je v poriadku. A Liada to vie. Kara vie, co presne Liada vie bez toho, aby sa jej pytala.

„Si svoj tien a tvoje svetlo sa meni v temnotu.“
„Prosim? Liada, co tym myslis?“
„Tvoja buducnost nemoze byt plna minulosti.“
„Myslim, ze ta chapem. Chces povedat, ze naberam silu. Bez toho, aby som nieco specialne robila. Menim sa na niekoho ineho. Mozno budem uplne inym clovekom s inymi cielmi a tuzbami a odkazujes na to, ze som vzdy chcela byt ako Airana, ale mozno som uz teraz silnejsia ako ona kedy bola. A to som modrou magynou len chvilu a dokonca nechtiac.“
„Rohy tvojej sudnosti potrebuju skusku.“
„Dobre, tu sa mi hodi preklad. Kto toto pochopil?“

Nastava minuta uplneho ticha. Prerusuje ho Eli.

„Rohy sudnosti. Vsetkych si pozabijala tou zbranou. Hviezdica.“
„Myslis si, ze cim viac ju budem pouzivat, tym budem silnejsia?“
„Alebo zakernejsia. Odovzdaj ju.“
„Pokojne ju odovzdam, ale musis vediet, ze ju od teba kedykolvek znovu ziskam.“
„Bren, zober ju a hod ju tak daleko, ako dokazes.“

Bren hadze hviezdicu do dialky takou silou, akou len dokaze.

„Uvedomujete si, ze sme prave prisli o nasu najlepsiu zbran?“
„Ty si nasa najlepsia zbran. Potrebujeme teba, nie hviezdicu.“

Vsetci sa pozeraju na Liadu, ktora prestala hovorit v hadankach ale povedala dolezitu myslienku. Kara jej musi dat za pravdu, len este doplna niekolko slov o dolezitosti kazdeho jednotlivca.

Chcela pomstit Airanu, uplne sama. Teraz je v sestclennej skupine, ktora si poradila s nebezpecenstvom bez jedineho zranenia.

„Mam jeden napad. Magicky. Vsimli ste si, ze kazdy pouziva tie modre kamienky na palici na rusenie kuziel? Co ak ten kamienok vobec nepotrebuje ziadnu palicu a vyzaduje len silnejsiu ranu o zem? Napriklad ho len prudsie hodit?“

Karin napad funguje. Kazdopadne Josac si berie svoju palicu, ktoru pouziva aj na opieranie. Partia aj vdaka Kare nabera na sile a uvedomuje si, ze je len otazkou casu, kedy sa tato skupina stane slavnou. Stale vsak prichadza otazka, kam ist.

Nastava pokojna noc pre vsetkych okrem Kary. Kazdy si nachadza miesto, kde si moze len tak lahnut. Mlada modra magyna vsak stale mysli na Airanu. Nemozu ju len tak predbehnut. Navyse bez studia. Nedava jej to logiku a zacina mat pocit, ze je len babkou niekoho ovela mocnejsieho. Stale tu nie je niekto, kto by jej mohol pomoct, kto by si ju skutocne dokazal vypocut aj bez slov. Potrebuje niekoho, kto vidi do jej vnutra.

Drzi hliadku, dobrovolne. Ovela viac ako na strazenie ostatnych mysli na to, kto skutocne strazi ju. Nechce byt niekym, proti komu sa budu musiet vsetci spajat. Nezela si byt tak silnou, aby nikoho nepotrebovala.

Existuju dva dalsie dovody, preco ostava hore. Prvym je hviezdica. Ma ju v ruke, aj ked ju dokazal Bren hodit velmi daleko. Dokazala ten nezivy predmet donutit, aby si nasiel cestu az do jej ruk. Nehlucne a nenapadne. Teraz je rad na nej. Chce vediet, ako daleko ju dokaze hodit. Skusa to. Viac ako sila svalov rozhoduje sila jej kuzla. Hviezdica leti omnoho dalej, ale pre tmu ju nie je mozne vidiet. Ostava len Karin pocit, ze leti az kdesi za kopce.

Druhy dovod jej dal starec, ktory sa rozpraval s oslikom. Ani nevedel, ze to bola skryta bohyna. Mozno by aj ona mohla mat niekoho, s kym sa moze rozpravat inak ako s ostatnymi. Skusa zaklinadlo, ktore sa nemohla nikde naucit, ale aj tak ho ma v hlave ulozene. Kuzlo je zlozite, vyzaduje mnozstvo sustredenia, ale ona ma teraz pokoj a cas.

Podarilo sa.

„Ahoj Kara.“
„A… hoj?“
„Vidim, ze tvoja sila rastie. Ovladas kuzla, ktore som neovladala ja. Neboj sa, ze ti to vsetko prejde cez hlavu. Pre ostatnych budes cvok, ak este nie si. Nie kazdy ziska v zivote skutocnu moc, ale mat ju je krasne. Ako ju pouzijes, to je na tebe. Kazdopadne si zivot uzivaj.“
„Ako je mozne, ze ovladam kuzla, ktore som sa nikdy neucila?“
„Nieco vedela ta mala, nieco si vedela ty, nieco si mozno pochytila odo mna. Pre niekoho je kuzlo aj to, ze po noci pride den a po dni pride noc. Co je to kuzlo? Mas talent, skratka mas na to a to je dolezite. Je niekto silnejsi ako ty? Ak sa s nim nestretnes teraz, ale az ked budes pripravena, tak je vsetko v poriadku. Potom ho spalis na popol.“
„Uz nemozem nikoho spalit na popol.“
„Si nieco ako ja, ale silnejsia. Dokazes niekoho znehybnit desiatimi sposobmi. Ak dokazes vyrobit ohen dvomi kremenmi alebo inym z desiatich sposobov, tak mozes z niekoho spravit krasnu kopku popola. Navyse mas pri sebe ohnivu magynu.“
„Koho? Liadu?“
„Nepytaj sa tak hlupo a nauc ju pouzivat ohnive strely. Ona to chce, ty to chces a bude vela popola. No nie je to parada?“

Celen pomaly vstava. Prebudilo ho meno jeho dcery.

„S kym sa rozpravas, Kara?“
„S nikym. To sa ti muselo zdat,“ zaklamala Kara.
„Mozno sa mi to zdalo a mozno nie. Pod spat, si unavena a hovoris zo sna. Vystriedam ta na hliadke.“
„Musim… premyslat. Chcem byt sama. Teraz tu hliadku potrebujem. Vrat sa k spanku. Neviem ti to vysvetlit inak ako… ze chcem byt teraz pri vedomi a sama.“

16. kapitola: Spor?
Po dlhej noci, predovsetkym pre Karu, prichadza rano. Nikto nepresuval mrtvoly, tak vsetci lezali od nich dalej. Ako daleko je vsak normalne spat od cerstvych mrtvol?

Celen je prvy na nohach. Je starsi, nepotrebuje tolko spat, ale hlavne jeho spanok nebol hlboky. Niekolkokrat sa zobudil, alebo ho skor zobudila Kara a jej zvlastne monology. Na druhej strane je Kara, ktoru chce Bren nechat, aby sa poriadne vyspala. Dobre si uvedomuje, kto ma aku zasluhu na porazeni vsetkych tych nepriatelov.

„Mali by sme sa rozhodnut, co urobime a kam pojdeme,“ zacina diskusiu Josac.
„Pockajme na Karu.“ Odpoveda mu Bren.
„Stale Kara. Je dolezita, ale nemoze byt vzdy ta najdolezitejsia.“
„Teraz je a nic na tom nezmenis.“
„Nemyslim to zle. Len chcem povedat, ze aj ostatni musia mat slovo.“
„Mas slovo. Hovor co chces. Ale ja sa odtialto nepohnem, kym sa Kara nezobudi.“
„Bude este dlho spat. Mali by sme rozhodnut bez nej, kam pojdeme.“

Bren zistuje, ze Josac a hlavne Celen si neuzili spanok tak ako ostatni a to prave kvoli Kare. Slovo si berie Celen.

„Spravime to takto. Kto si mysli, ze Kara ma o vsetkom vzdy rozhodovat, nech ide teraz k nej. Kto si mysli, ze by sme sa mali rozhodovat sami, nech ide ku mne.“

Josac ide k Celenovi, zatial co Bren ku Kare. Ostavaju dvaja.

Eli posobi rozospato, ale bez dlheho uvazovania a hlavne bez slova kraca a nasledne si sada k spiacej Kare. Karinina strana vyhrava a je na Liade, ci sa to vyrovna.

„Liada, pod sem,“ vola ju jej otec a Josac ju taktiez posmeluje.
„Idem.“

K prekvapeniu vsetkych sa Liada blizi k Josacovi a dotyka sa jeho cela. Nasledne sa presuva aj s Josacom na Karinu stranu.

„Co to je? Co to ma znamenat?“
„Duty a sprachniveny strom nie je spravnym ochrancom travy, ktora prezije krupobitie a ludsku nenavist.“
„Zase tie tvoje hadanky, dcerka?“
„Asi to viem prelozit,“ ozyva sa Eli. „Chce povedat, ze si zbytocny.“
„Potom nemusim byt v tejto smiesnej skupine. Liada, odchadzame.“

Celen sa dviha a berie Liadu za ruku. Proti silnemu chlapovi nema sancu. Po chvili sa vsak jej odpor zacina zvacsovat. Celen ma pocit, ako keby spolu s dcerkou mal tahat aj nejakeho chlapa. Nevidi Josaca a rychlo zacina chapat, co sa deje.

Eli sa snazi zobudit Karu, ale nedari sa jej to. Ide taktiez k Liade a drzi ju, aby ju Celen neodtiahol prec.

„Prestante vsetci! Okamzite!“ Ozyva sa Bren.
„Ides sa k nim pridat aj ty?“
„Mozem to spravit, ale vsetci by mali vediet to, ze ak sa rozhadame, budeme lahsim cielom. Musime spolupracovat, aj ak mame ine nazory. Potrebujeme kazdeho jedneho z nas.“
„A ty budes dvojka v tejto skupine? Vecny zastupca?“
„Je mi jedno, ci som dvojka, trojka alebo kto, kym ma cela tato partia zmysel a ciel. Nechces aj ty byt nieco viac?“
„Nieco viac? A co take? Smely obranca dievcatka?“
„Presne tak. Smely obranca magyne, ktora nema vo svete obdobu. Sila a magia su ako chlieb a maslo, patria k sebe. Chlieb bez masla funguje, aj maslo bez chleba, ale oddelene – to nie je ono.“
„Nepovies nic, co ma donuti k nejakej vecnej vernosti.“

Do sporu dvoch muzov casto zasiahne zena. Cela partia je o zenach. O zene, ktora spi. O zene, ktora je najdenou i stratenou dcerou a tiez o zene, ktora pracovala ako prostitutka a urobi vsetko co dokaze, aby sa tato partia nerozpadla a mohla pokracovat dalej.

Eli taha Celena niekde prec, ale nie az tak velmi daleko. Mimo dohlad ostatnych. Kazdemu je jasne, preco to robi, aj ked na to nema ani trochu naladu. Eli je rozhodne najstarsia, ale zaroven si uvedomuje, ze je zo vsetkych ta bez akychkolvek specialnych, dychvyrazajucich schopnosti.

Ostava Bren, ktory opakovane dokazuje svoju lojalitu. Nenapadne sa dotyka Kary, ktora vsak stale spi. Nema nic proti tomu, aby si trochu pospala, ale zacina mat podozrenie. Berie jeden z modrych kamienkov a hadze ho o zem, blizko miesta, kde spi Kara. Ta sa v momente prebudza.

„Co… co sa stalo?“
„Je rano a zobudila si sa,“ odpoveda jej Bren.
„To vidim, ale preco sa na mna pozerate ako na zjavenie?“
„Spala si dlho. Az dokym som nehodil kamienok o zem.“
„Zvlastne. Ten kamienok ma zobudil? Tak to musela byt dobra rana.“
„Alebo ta niekto ocaroval a toto zrusilo kuzlo. Niekto z nas.“

Josac okamzite berie do ruk svoju palicu, ale vobec nevie, proti komu ju pouzit. Taktiez Kara by mohla nieco vymysliet, ale nevie, kto moze byt jej nepriatel. Taktiez nevie, ci je Brenova domnienka skutocne len domnienkou, alebo holym faktom.

„Liada, co vidis?“
„Vidim prave zobudenu magynu.“
„Vidis aj nieco viac? Nieco, co nevidia ostatni?“
„Momentalne nie, nevidim.“
„Daj si dole tu satku.“
„To nepomoze. Moj vnutorny zrak je silnejsi ako ten, ktory ma kazdy z vas.“
„Preco potom nosis satku cez oci?“
„Bez nej by som mala privela informacii. Videla by som viac, ako by som dokazala pochopit. Je to moje prekliatie.“ Vysvetluje Kare Liada.
„Mnohi starsi ludia nadavaju, ze uz maju slabe oci. Ty mas prilis silne oci a preto nosis vsade tu satku? Ziadam ta o uplnu uprimnost. Chces mi ty alebo Celen ublizit nejakym sposobom?“
„Za mna ti mozem povedat, ze sa nemusis bat. Celenove myslienky su predo mnou casto skryte. Je ako zatvorena kniha, o ktorej viem, ze je dobra, ale neviem ju precitat.“
„Dakujem ti za uprimnost. A kde vlastne Celen je?“
„Je s nim Eli.“ Odpoveda Kare Bren. „Chce ho presvedcit, aby ostal. Svojim telom. Je ti oddana, tak ako ja. Celen raz odisiel a mozno odide aj teraz. To je v rukach Eli. Je nahnevany, ze v celej partii mas to najdolezitejsie postavenie, dokonca i ked spis.“
„Ak ma dokaze niekto tak lahko uspat, tak sa necitim ako ta najdolezitejsia.“
„Ako ta moze niekto uspat? A ako vlastne ta magia funguje? Viem narabat so stitom, viem stat vo formacii ci utocit tam, kde je potrebne zdvihnut mec a ukazat silu. O kuzlach neviem nic.“
„Poviem ti, co viem,“ odpoveda Kara a zapija ranny smad vodou z nadoby, ktoru ma so sebou.

17. kapitola: Ako funguje magia?
Kara si sada na jeden z padnutych stromov. Strom ma korene vysoko nad zemou, ako keby ho niekto si silou obra vytrhol zo zeme a len tak pohodil. Zub casu sa na nom podpisal, ale stale je dost pevny na sedenie.

Obcas sa niekto pyta Kary alebo inej magyne, ako funguje magia a vsetky tie cary. Niekedy neznami ludia, inokedy priatelia. Pretoze sa posledne roky starala o Airanu a o knihy, vela priatelov nema. Napriek tomu je teraz doslova obklopena priatelmi.

„Vysvetlit magiu skutocne dobre je zlozite. Ale je to podobne, ako ked kreslis dom alebo sermujes s mecom. Ucis sa, zlepsujes sa. Nieco dosiahnes rychlo, nieco ine nedosiahnes nikdy. Ak by si sa pytal, co je najdolezitejsie pre carodejnika, tak by som povedala ze nadanie, vedomosti a vytrvalost. Ale nie je to len rovnica. Zosielat kuzla dokaze kazdy inak, tak ako mozu dvaja chlapi inak narabat s mecom. Kto je zvyknuty na rovny mec, ten sa postupne nauci bojovat aj so zahnutou sablou a naopak. Podobne je to s kuzlami. Predstav si… alebo si to ani nemusime predstavovat. Liada, pod blizsie. Naucim ta jednoduche ohnive kuzlo.“
„Ano?“
„Ako prve si overim, ci mas kuzlenie v sebe. Ci to mas v krvi, v tvojom kode zivota.“
„Viem, ze mam. Vidim to v sebe, ale neviem to pouzit.“
„Zvlastne, ja v tebe nic necitim. Povedala by som, ze ty a cary nejdete dohromady. Zvlastne sa to hovori a este zvlastnejsie vysvetluje, ale prisahala by som, ze ty nemas ziadne nadanie na kuzla. Citim to z Josaca, ale z teba nie. Ani z Brena.“
„To mam potom po otcovi. Neciti bolest, ani ine veci. Niekedy je uplne necitlivy na najroznejsie veci a niektori ludia si ho nevedia dobre zaradit. Ani jeho, ani mna.“
„Druha vec, po kode zivota alebo kode magie, ako sa to niekedy spomina, je talent. Niekto dokaze vytvorit s vyuzitim rovnakeho usilia silnejsie kuzlo. Vie kuzlit efektivnejsie.“
„Nemusis mi v dvoch vetach hovorit to iste.“
„Nemusim, ale takto som sa to ucila ja a viem, ze sa opakujem, ale opakovanie je matka mudrosti, to si nepocula? Ale podme dalej. Ti najlepsi kuzelnici dokazu posielat narocne a vycerpavajuce kuzla bez toho, aby v nich robili chyby a este ich aj presne zamieria. Mna vybrali do cervenej legie, lebo mam talent. Uz neviem, ako to zistili, ale je mozne nespravne odhadnut talent, aky clovek ma. Samozrejme to vie odhadovat niekto lepsie a niekto horsie.“
„Neviem, ci mam talent.“
„Kazdy ma talent na nieco ine. Kazdopadne dalej potrebujes vedomosti, hlavne pri ohnivych kuzlach. Manipulovat s ohnom je zradne a nebezpecne, ale na druhu stranu su niektore ohnive kuzla skutocne jednoduche. Este dve veci ovplyvnuju kuzlenie. Zasoba kuzelnej energie je u kazdeho ina. Niekto dokaze zoslat desat narocnych kuziel, zatial co niekto iny iba jedno. Posledna, piata vec, je pre mnohych neznama. Existuje nieco specialne, nieco extra.“
„Takze na kuzlenie potrebujes mat svoj kod zivota, talent, vedomosti, zasobu a nieco navyse?“
„Presne tak. Ja viem ine kuzla teraz, ako ked som bola cervena magyna. Mam ine telo, iny kod zivota, zatial co vedomosti mam rovnake.“
„Mas aj rovnaky talent, ked mas ine telo?“
„To sa tazko povie. Mala som talent na ohnive kuzla, neviem aky presne je moj talent v sucasnosti. V com konkretne som dobra. Niekedy je tiez sila kuzla jednoducho o stasti a o najroznejsich veciach, ktore nevies ovplyvnit.“
„Patri tam aj presvedcenie?“
„Ake presvedcenie?“
„Zosles silnejsie kuzlo ked chranis niekoho, na kom ti zalezi? Alebo ked branis vlastny dom?“
„Niekedy ano, niekedy nie. Magia je o skumani a stale o nej nikto nevie vsetko. Viem len to, ze v Marelovej zemi je mnozstvo najroznejsich ludi, ktori skumaju magiu uz po generacie a prisli na veci, ktore si nechavaju pre seba.“
„Odkial to vies? Nie je to len povera?“
„Kazdy to vie. Ber to ako fakt.“
„Ako zoslem ohnive kuzlo?“
„Klucom je pochopenie, co to vlastne ohen je, cim je specificky. Musis chapat, ze ohen je dobry sluha, ale zly pan. Ja som citila ohen ako prirodzene telesne teplo. Ako keby si mohla svoje teplo zo sameho vnutra vytiahnut z rukava a pouzit ho bez toho, aby si sa sama zranila. Tak, ako ked strielas z luku a vytahujes sip z tulca. Kazde ohnive kuzlo je ako tvoja dalsia ruka, s ktorou mozes robit, co len chces, ale nikdy to nebude idealne na prvykrat. Liada, skus zapalit tieto vetvicky. Je tu suche drevo, zapal ho.“
„Ako?“
„Mysli na to, ze sa tvoja tretia ruka dotyka tych vetviciek a nasledne opusta tvoje telo.“
„To sa ti vsetko lahko povie.“
„Stale necitim z teba ziadnu magicku energiu.“
„Asi ju nemam.“
„Ona tvrdila, ze sa dokazes naucit ohnive kuzla.“
„Kto to tvrdil? Eli? Eraniel?“
„Predsa Airana.“
„Nepoznam ju.“
„Ach. Samozrejme, ze nepoznas. Zabudni na to, nebudem ta ucit ohnive kuzla. Neda sa to.“
„Ja sa nevzdavam. Nevzdavaj to ani ty, prosim.“

Liada ziada Karu, aby pokracovala. Vysledkom je mnozstvo teorie, ale ziadne plamene. Kara by najradsej ukazala niektore ohnive kuzla, ale nedokaze to. Aj tie najprimitivnejsie kuzla, o ktorych vie uplne vsetko, su pre nu vzdialene.

„Preco nemozes zosielat ohnive kuzla? Aky je to pocit?“
„Je to… ako keby si chcela prejst niekolko krokov cez lavu. Vies chodit, vies kam mas ist, ale nemozes. Nikde nie je ziadny most, ziadna nadej, ziadna cesta. Vies vsetko, co potrebujes, ale dobre vidis, ze sa to neda. Je to krute. Podobne krute, ako ked matka pride o dieta, ktore niekto odnasa prec. Moze byt od neho dvadsat, desat ci pat krokov, ale cez mnohych vojakov neprejde, aj ked sa o to pokusa a nevsima si rany a bolest, aj ked telo pada dolu do spiny. Mozno je to trochu prehnane, ale skutocne takyto pocit mam teraz ja.

K skupine sa vracia Celen a Eli. On sa usmieva, ona nie.

„Dievcatko nam dospinkalo, to je nahodicka,“ posmesne trepol Celen.
„Ucila som Liadu ohnive kuzla.“
„Ty? Ty, co nevies kuzlit a si slabsia ako obycajna zapalka?“
„Skusim ti odpovedat tak, ako obcas odpoveda Liada. V hadankach. Ladovec ma dutu hlavu.“
„Coze?“

Kara sa dotyka Celenovho ramena a okolo celej jeho postavy sa vytvara silny lad. Uz po chvili vyzera ako velka, ladova socha, ktora ma vo svojom vnutri cloveka. Lad umyselne nepokryva tvar.

„To nie je fer! Preco si mi to urobila?!“ Zlosti sa Celen. 
„Liada ta dokaze rozmrazit. Vlastne nedokaze. Uvidime, ci najde v sebe silu a hlavne volu na to, aby ti pomohla.“
„Eli ma presvedcila, aby som ostal pri tebe. Toto je odmena?“
„Dnes bude teply den a ty mas uplne zadarmo poriadne osviezenie.“
„Rovno ma zabi, nech je po vsetkom.“
„Mam lepsi napad. Donutim ta lepsie starat sa o Liadu. Potrebuje ta. Vsetci ta potrebujeme.“

Popri diskusii prichadza Josac s velmi jednoduchym, priam primitivnym napadom. Mozno Liadine schopnosti v oblasti magie nieco potlaca a to potlacanie na nu reaguje viac, ako na inych. Berie svoju palicu a modraste kamienky a ide prec. Po patdesiatich krokoch ziskava Kara pocit, ze aj Liada ma vhodny kod zivota na kuzlenie, ale pre blizkost kamienkov ho nebolo mozne rozoznat. Kara otvorene hovori, ze Liada pravdepodobne nikdy nevykuzli nic, o com by sa v buducnosti pisalo vo velkych pribehoch.

Prve kuzlo, ktore sa Liada uci, su teple ruky. Ziadne ohne a nic, co by bolo priamo nebezpecne, ale aj toto malo sa da pouzit na urychlenie rozmrzania Celena.

„Pomoz mu, Kara. Daj prec ten lad. Prosim.“
„Urobim to. Pre teba. Ale len preto, ze si sa naucila to najdolezitejsie kuzelne slovicko. Len neviem, ci sa z toho Celen pouci. Teraz, ked sme vsetci pokope, tak by sme mali zistit co dalej. Ma niekto napad?“

Ako prvy prichadza pred ostatnych Josac. Mozno preto, ze este pred chvilou chcel odist, ked videl, ze Kara nevstava.

„Zistime, co vieme. Teda… zhrnme to. Dajme vsetky fakty dohromady.“
„Vieme, ze niekto zabija najroznejsich ludi s magickym nadanim. Taktiez vieme, ze sa nieco deje na ostrove Azoya a ze kazdy jednotlivec je zranitelny. Este vieme, ze ma pred nim respekt aj samotna Eraniel a ze vsetko riadi niekto mimoriadne mocny, komu vyhovuje chaos.“ Sumarizuje Kara.
„Tak teraz fakt neviem, co urobime.“ Josac sklapa hlavu a prenechava priestor ostatnym.
„Najodvaznejsie je vypravit sa na miesto, kde je najviac nebezpecenstva. Na Azoyu, alebo niekde do Marelovej zeme a urobit nieco tam, len este neviem co. Pravdepodobne konfrontovat toho, kto to ma vsetko na starosti. Zvlast, kym nema uplnu moc. Ak by niekto mal uplnu moc, preco by sa staral o tak vzdialene krajiny?“ Vyjadruje sa Bren.
„Za mna je to jasne. Vypocujte ma,“ hovori Eli a stava si na velky kamen, aby bola vyssia.“
„Ano?“
„Ak tu ostaneme a neurobime nic, tak budeme nicim. Sme zaujimavi, lebo sme spolu a tiez preto, lebo mame moznost nieco urobit. Mozeme my byt tou zmenou. Niekto chce zabit Karu, Josaca a Liadu, len tak. Neurobime proti tomu nic? A cim sme bez nich? Nech sa rozhodneme akokolvek, nerobit nic nie je dobre riesenie. Musime ist dalej a davat na seba pozor, pomahat si. Ja som tu najslabsia, najmenej zaujimava a neviem co vsetko dohromady, ale viem, ze mozem a hlavne chcem byt uzitocna. Dajte mi sancu. Dajme si sancu vsetci navzajom. Na ostrove niekde strasne daleko sa deje nieco zle, tak tam podme urobit poriadok. Zatial nevieme nic, dozvedme sa viac. Mozno urobime ovela viac, ako si teraz vieme predstavit. A mozno nam bude cely svet vdacny a povedia si, ze to je ta partia hrdinov, ktori nieco urobili, zatial co sa vsetci ukryli do svojich pohodlnych domov s velkymi pieckami a neurobili vobec nic. Nas ciel je daleko? Najdime skratku. Nas nepriatel je silny? Budme silnejsi, alebo ho oslabme. Alebo obidvoje. Hlavne vyrazme. Nikto nebude opustat ostatnych.“ 

Kara suhlasi a okamzite vyraza na juh. Bren ju okamzite nasleduje a postupne ju nasleduju vsetci. Niektori su zvedavi, ini nie. Eli sa smeje, ako niekto v buducnosti prekruti dejiny a k skutocnym veciam pribudnu niekedy uplne nezmyselne pribehy, ktore sa dobre pocuvaju a postupne sa zmenia na rozpravky pre deti na dobru noc.

„Kam presne ideme?“
„Na Azoyu.“
„Ako sa tam mame dostat, ked nemame lod?“
„Nepojdeme lodou.“

Kara je pevne rozhodnuta a Eli sa na nu pozera ako na blazna. Ziadne hlasovanie, kam a preco pojdu. Jednoducho sa ide, lebo to zas jeden clovek rozhodol. Eli sa rozhoduje, ci bude ticho a poslusne pojde, alebo bude klast otazky a podryvat Karu, ktorej sa tak silno zastava.

Rozhoduje sa, ze na to pojde inteligentne. Aspon sa jej to zda ako dobry napad.

„Som rada, ze si zvolila tu najlepsiu cestu.“
„Dakujem.“
„Len neviem, co vsetko nas caka.“
„Viem, co chces pocut. Mali by sme hlasovat, rozhodovat sa, zvazovat vsetky moznosti. Citim, ze je potreba ist tou najrychlejsou cestou a z dohadovania som unavena.“
„Kazdy je niekedy unaveny.“

Kara sa pozera za seba, ako keby sa chcela ubezpecit, ze ma spolu s Eli dostatocny naskok pred ostatnymi.

„Mam strach a nie je dobre, aby ho na mne vsetci videli. Preto teraz konam. Viem, ze lojalita ku mne nie je perfektna a nemyslim si, ze sa hodim na to, aby som vsetkych viedla do este vacsej neistoty. Niekto to vsak robit musi.“
„Mali by sme si doplnit zasoby.“
„To by sme mali.“

18. kapitola: Cesta na juh
Cesta na juh zacina pokojne. Jasne vybrany smer, dobre udrziavana cesta a pekna priroda. Vsade je ticho, s vynimkou spevavcov na vysokych stromoch, ktore su v priamom kontraste s mimoriadne nizkou travou, ktora tu prevlada. Nizka trava je nasledkom nedostatku vlahy. Poblizku sa nenachadza ziadna velka rieka, ziadne jazero, oceany su daleko a z takej dialky sa len malokedy presunie viac ako par malych oblakov.

Najviac diskutuje Bren s Liadou. Podporuje ju, nachadza rozne slova na povzbudenie a nasiel si cas a chut aj na pretlacanie. Kuzlo, v ktorom Kara vynikala, je v rukach Liady slabe. Sestica sa postupne zmenila na tri dvojice, a to aj preto, aby Josac neovplyvnoval magicke schopnosti Liady.

Tretia dvojica je pre Karu najvacsia zahada. Chlap, ktory vie byt neviditelny a chlap, ktoreho lojalita je premenliva, to nie je dobra kombinacia. Magyna ma stale v hlave, ze podla Eraniel je Celen dolezity, zatial co Liadu vobec nespomenula. 

Postupne sa vsetci siesti dostavaju k dedine, ktora nesie zvlastne meno. Je napisane na obrovskej drevenej doske, ktora je umiestnena v takej vyske, aby pod doskou bez problemov presli jazdci na konoch i cele vozy.

„Eli, vies to precitat?“
„Neviem.“
„Pockame tu na ostatnych. Mozno to bude vediet precitat Bren.“

Na Karine prekvapenie vidi Bren napis uz z dialky a dava pokyn Kare, aby sa vratila. Vsetci sa tak vracaju k Brenovi.

„To je nejaky zvlastny text, ty to vies precitat?“
„Je to pisana cardama.“
„Co sa tam pise?“
„To sa trochu tazko vysvetluje, moze to mat viac vyznamov. Varovanie pred… prekliatim, chorobou, nieco take. Doslova nieco ako pozor, choroba alebo kliatba.“
„Nieco mi na tom nesedi,“ hovori Kara.
„Mne nesedi, ze by sme mali zhanat potraviny na mieste, ktore je prekliate alebo zamorene. To, co potrebujeme, by sme mali hladat niekde inde. Mame hlad, ale toto by sme mali poriadne premysliet.“
„Kde inde? Ak vies o nejakej dalsej dedine, tak budem rada. Hlasujme. Nakupime co potrebujeme tu, alebo pojdeme inde a budeme dlhsie o hlade.“

Celen chce ist inde a Josac s nim suhlasi. Vlastne vsetci chcu ist inde, vratane Kary.

„Stale mi to nesedi. Ako by ste odlakali od seba zlodejov alebo kohokolvek? Napisali by ste take velke varovanie. Mozno tam nie je vobec nic, len tam nemaju radi cudzincov.“
„Ak tam nemaju radi cudzincov, tak je to o dovod viac, aby sme sa tomu miestu vyhli.“
„Isla by som tam, pokojne aj sama. Nech zistim, co sa tam deje v skutocnosti.“
„Nevies cardamu.“
„Si si isty, ze je to nevyhoda?“
„Ale co budeme robit, ak ochories? Alebo budes prekliata?“
„Prekliati sa nebojim.“
„Pojdem ja. Som nenapadnejsia,“ hlasi sa Eli.
„Prepac, ale ak ta chytia, tak ti poriadne ublizia.“
„Lenze mna nechytia. Navyse sa Josac moze postarat o to, aby som bola neviditelna.“
„To je pravda. Tak to teda poriadne prezri,“ hovori Kara.
„To je hlupost. Ak ju spravim neviditelnou, stale moze na nu padnut nejake prekliatie. Alebo dostane chorobu, ktora sa rozsiri k nam. Neurobim ju neviditelnou,“ prezentuje svoju myslienku Josac.
„Vlastne mas pravdu. Ktokolvek, kto by sa tam vybral, by mohol ohrozit vsetkych ostatnych, uplne neumyselne. Pojdeme inde. Dalej na juh.“

Kara sleduje, ako ostatnym odlahlo. Je si vedoma, ze stale nevyuzila schopnosti Liady. Nechce ju vsak priamo nutit do niecoho, co by jej bolo neprijemne. Nie pred ostatnymi. Po chvili ju sukromne oslovuje.

„Vidis tam nieco zvlastne?“
„Ako to myslis?“
„Zastavili sme pred branou. Vsimla si si nieco?“
„Vsetci boli poukryvani v svojich domoch, alebo tam vobec neboli.“
„Nevidela si ani zivu dusu?“
„Ak tam niekto je, tak je dobre ukryty.“
„Potom je dobre, ze ideme dalej.“
„Preco si o tom presvedcena?“
„Ziadni ludia znamena ziadne jedlo na trhu. A tiez sanca, ze ti, co tam zili, skutocne zomreli na nejaku chorobu. Budme odtial co najdalej.“

Kara si dobre uvedomuje, ze ona sama by tam mohla ist, ale nejde jej len o jej zivot. V stavke je toho teraz viac. Aj ludia, na ktorych sa moze spolahnut.

Sledovat cestu nie je narocne. Stale na juh. Staci najst inu dedinu, alebo pokojne nejaky trh mimo dediny. Alebo jednoducho farmara s vozikom, ktory sa na nejaky trh ponahla.

Cesta neustale pokracuje, ale na nizkej trave vidno nieco nove, no v prvom rade strasne. Sipy trciace z mrtvych tiel, rozhadzane zbrane so zaschnutou krvou a k tomu pohrebne ticho, narusane len vtakmi, pre ktore su zdochliny hostinou.

Liada pocita tela, zatial co Celen prehladava mrtvoly. Kazdej sa pozera do vrecak.

„Mrtvol sa nebojis, ale dediny s napisom ano?“
„Dedinu s napisom budem skumat dlhsie ako tychto par tiel.“
„Skor tu za nic neplatis.“
„Pochopila si to, mudra magyna. Prezri tych vzadu.“

Eli sa zapaja do prehladavania, spolu s Brenom. Jedine Kara s Liadou ostavaju v pozore.

„Citim, ze niekto prezil. Ale je daleko.“
„Myslim si, ze sme v nebezpecenstve.“
„Sme na otvorenom priestranstve, Liada. Nemame sa kam ukryt.“
„Vidim niekoho na tamtom kopci.“
„Ale asi nevidis, ci je to priatel alebo nepriatel, vsak? V nasej situacii mozeme ocakavat skor nepriatelov, ale aj tak som zvedava, co vidis.“
„Sipy. Letia sem.“
„Kryte sa!“

Kara jednoduchym kuzlom presuva velky a tazky stit pred seba a Liadu. Obidve sa zan celkom dobre mozu schovat. Bren a Celen sa tiez schovavaju za stity. Klasicke stity cervenej legie su pevne a odolne, i ked pre niekoho tazke. 

Predovsetkym pre Eli, ktora sa snazi niekde schovat, ale nebola schovana ked prisla prva salva sipov. Ani jeden sip sa nedostal nebezpecne blizko. Eli ma ohromne stastie, ze pre nepriatela nie je hlavnym cielom.

„Vies, kto to je, Liada? Mam ich pozabijat, alebo nechat zit?“
„Neviem. Aaaaaa! To je bolest!“
„Zasiahli ta?“
„Moje oci! Moje oci!“
„Drz sa dole. Nieco vymyslim. Ani sa nepohni, rozumies?“

Kara k sebe presuva dalsi stit a pozorne sleduje odpalene sipy. Snazi sa ich obratit pocas letu, alebo aspon zrazit ich k zemi skor, ako sa priblizia k cielu. Cim viac sa sustredi, tym viac sa jej to dari. Niektore sipy sa vracaju k strelcom, ktori nic take necakaju. Kara sa priblizuje. Stit ju chrani a ona zneskodnuje vacsinu sipov, az nie je vo vzduchu ani jeden sip. Nech to uz bol ktokolvek, dal sa na utek.

Bren si prezera sipy. Nie su to sipy, s akymi sa bezne stretaval. Su odlisne, precizne tvarovane. Vyzeraju ako elfske. Medzi mrtvolami je vela tychto sipov a tiez niekolko mrtvych elfov. Vyzera to na bitku medzi cervenou legiou a lesnymi elfmi.

Celen sa pozera na Eli. Lezi, ale popri tom sa pohybuje. Alebo niekto pohybuje s nou. Ide k nej a jasne vidi krv. Dva sipy ju tesne minuli, ale jeden ju trafil uplne presne. Straca ohromne mnozstvo krvi a uz pred chvilou stratila vedomie.

„Josac, preco si to urobil?“
„Co som urobil?“
„Zneviditelnil si sa.“
„Aby ma nenasli sipy. Eli je zranena, neprezije to.“
„Mal si ju zneviditelnit, tak ako predtym.“
„Nenapadlo mi to.“
„Alebo si ju zabil sam. Nenapadne. Kazdy sa kryl a ty si mohol robit, co si len chcel.“
„Si blazon! Nikoho som nezabil! Schoval som sa a ked som videl, ze prestali lietat sipy, tak som si vsimol krv a pobehol som k nej.“
„Aby si ju zabil.“
„Toto uz nemozes mysliet vazne!“

Josac ma s Celenom prudku vymenu nazorov, zatial co Bren opatrne a stale so stitom v ruke prichadza k Eli a jednoduchym pohybom jej zatvara oci. Neprijemny pohlad pre kazdeho.

Kara sa ubezpecuje, ze Liada je v poriadku a uteka k zene, ktorej skrz krcnu tepnu preletel majstrovsky pripraveny a vystreleny sip.

„Pochovame ju?“ Pyta sa Bren.
„Moja cast ju chce pochovat, zatial co ta druha chce spravodlivost a vysvetlenie.“ Odpoveda mu Kara.
„Stavim sa, ze spravodlivost chce ta tvoja cast, s ktorou si si tak dobre hodila rec v noci. A spravodlivost nielen na elfoch, ale aj na niekom z nas.“ Vstupuje do diskusie Celen.
„Vzdavam sa vedenia celej tejto skupiny a za noveho velitela s okamzitou platnostou menujem Brena. Ma moju plnu doveru.“
„Preco to robis?“ Pyta sa prekvapeny Bren.
„Keby som sa lepsie sustredila, zachranila by som kazdeho. Poznam kuzla, viem ako ich pouzit. Teraz viem, ze som mohla dat aj pred Eli silny stit, alebo pred nu postavit cokolvek, co by ju ochranilo. Citim to tak, ze nemam na to, aby som vas viedla.“
„Budem viest. Ale co budes robit ty?“
„Pochovavat. Nateraz pochovavat, ale slubujem, ze nabuduce budem jednat odlisne.“

Josac, Kara i Liada uznavaju Brenovu autoritu. Eli k tomu nic povedat nemoze a Celen je tentokrat radsej ticho.

„Liada, ako su na tom tvoje oci?“
„Neviem, co sa stalo, ale je to prec.“
„Niekto z tej skupiny, ktora na nas zautocila, vyrusil tvoju krehku… rovnovahu?“
„Asi mas pravdu,“ hovori Liada a prezera bojisko, ci najde nieco, co by sa dalo pouzit ako krompac alebo lopata.

19. kapitola: Druha dedina
Bren sa stava novym velitelom a pomaha s pochovavanim. Poda nie je tak tvrda, ako sa zda a s pomocou mecov sa dari vykopat jamu. Liada si uvedomuje, ze Bren uz musel robit nieco podobne v minulosti a ma v tom prax. Vojak, ktory vie bojovat i pochovavat, teraz musi viest. Rovnaky smer, priamo na juh. Podla vzoru Kary, ktora je pre neho stale velitelkou.

Ziadny dlhy pohreb sa nekona. Par slov o Eli, par slov o Eraniel, ktora je stale povazovana za ochrankynu zivota a zien a jeden mec polozeny na zemine, ktorou bolo prikryte telo. Celen si pri zmienke o Eraniel odplul a pridal par tazko zrozumitelnych slov. Mozno preto, aby na pohrebe nepadali zname nadavky, zvolil par nestandardnych a menej znamych.

Partia putuje na juh. Vedie ju Bren spolu s Celenom. Sam toto poradie vymyslel, aby mohol na neho osobne dohliadat. Za nim Celenova dcera, modra magyna a celkom vzadu Josac. Dobre vie, ze na konci by mal byt niekto silny, ale nechce, aby sa Kare nieco stalo a hlavne nechce, aby sa tajne vytratila.

Za malym vrchom sa nachadza dalsia dedina. Je obkolesena poliami a tesne pred nou je nieco, co pripomina fialovu zahradu. Bren si hned mysli, ze ide o nejaku specialnu zeleninu. Emalia je stale najblizsie vyznamnejsie mesto, ale nic taketo nikdy nevidel na trhoch v Emalii.

Dedina ma jednoduche oplotenie a nad vchodom je uplne rovnaky napis v cardame. Varovanie, kliatba ci prekliatie.

„Bren, keby sme isli vtedy do tej dediny, tak by sme sa najedli a nikto by na nas necakal.“
„Teraz je tu druha dedina a mozeme sa rozhodnut inak,“ odpoveda mu Bren.
„Podme tam.“
„Veru, podme. Liada, vidis tam niekoho?“

Len co sa Bren dopocul, ze nikde nie je ani zivej duse, rozhodol sa spolu s ostatnymi vstupit do dediny. Prechadzaju pomedzi jednoduche domy, casto z dreva a hliny. Dostavaju sa k studni, kde na ich prekvapenie stale nikto nie je. Ani ziva dusa.

„Josac, nevidis nikoho? Co povies na maly neviditelny prieskum?“
„Dobre, idem na to.“
„Pockame ta tu, pri studni.“

Bren je prekvapeny. Preco by boli dve dediny uplne prazdne? Iba ak… ak by vedeli o bitke. Kto sa dozvie, ze je velmi blizko bojovej linie, logicky uteka. Prezera dedinu, ale nevidi na nej nic zaujimave. Vsima si Karu, ako skuma jeden z domov, ktory je pre neho nedolezity. Mozno s vynimkou toho, ze je on oprety rebrik.

„Kara, vidis niekoho?“
„Airanu.“ Odpoveda sebaisto Kara a ani chvilu nerozmysla nad odpovedou.
„Teraz vazne. Nevtipkuj.“
„Vidim ju pri tom svetlom dome s rebrikom.“
„Nikto tam nie je.“
„Viem, ze tam nie je, ale… je tam.“
„Liada, vidis tam niekoho?“
„Nevidim.“
„Tak vidis. Nic tam nie je a urcite tam nie je Airana. Ale vies co? Podme to prezriet.“

Kara vedie. Ide uplne jasne. Berie rebrik a chce s nim pohnut, ale je na nu prilis tazky. Stary dreveny rebrik asi skutocne nie je urceny na to, aby ho presuvalo dievca.

„Ukaz. Kam s tym rebrikom? Kam ho chces dat?“
„K tomuto muru. Musime ist hore.“

Bren presuva rebrik a Kara po nom rychlo splha hore. Josac, ktory sa akurat vratil z obhliadky, ju nasleduje. Na konci rebrika sa nachadza vchod do miestnosti, ktora sluzi ako skladisko. Rebrik je umyselne tazky, aby bolo v noci pocut, ze s nim niekto manipuluje. Je to poistka proti zlodejom. Kara po chvili vynasa von strapce hrozna a tmavy chlieb. K tomu susenu sunku a par jablk.

„Nikoho si tam nestretla?“
„Vsetci su prec. Musela ich vyhnat vojna. Nikde nie su ziadne mrtvoly.“
„A Airana?“
„Chcela mi len ukazat toto miesto. Vedela, ze mame hlad.“
„Stratila sa?“
„Samozrejme. Teraz ju nepotrebujem.“
„Nepotrebujes, alebo my nepotrebujeme?“

Brenova otazka Karu zarazila a chvilu rozmysla, co na to odpovedat, a ci sa na to da vobec nieco odpovedat. Kazdopadne sa pusta do jablk, tak ako ostatni.

„Nevie Airana o tom, co sa tu deje? Teda ci naozaj vsetci odisli pred vojnou, alebo je tu nejake prekliatie? Alebo choroba?“
„Nepytala som sa a myslim si, ze to nevie.“

Pre ostatnych, hlavne pre Celena, ide o zvlastne divadlo. Airana tu je a zaroven nie je. Kara to nema v hlave v poriadku a nateraz mlci. Kazdopadne je rad, ze je zbavena velenia, i ked necakal, ze sa ho vzda tak rychlo.

Liada sa priblizuje k Celenovi a otvara na neho svoje oci, aj ked ich cez latku vobec nevidno.

„Co sa deje?“
„Niekto nas sleduje.“
„Nejaka magyna?“
„Nie, magyna nie. Elf s lukom.“
„Kde ho vidis?“
„Za tou borovicou. Ty ho nebudes vidiet.“
„Sleduj ho a nahlas mi akukolvek zmenu.“

Celen berie do ruky mec a pozera sa smerom k borovici. Novinku sa rychlo dozvedaju vsetci ostatni. Bren okamzite dviha svoj stit a ukazuje ostatnym, kam sa maju schovat. Vsetci sa schovavaju, s vynimkou Liady, ktora na chvilu prestava reagovat. Celen ju rychlo presuva do bezpecia.

„Co sa to zase deje? Kara vidi niekoho, kto tu nie je. Liada vidi niekoho, koho by nemala vidiet. Elfovia, ktori po nas strielali, teraz vidia nas. Do Eludie!“ Stazuje sa Josac.
„Potrebuju nasu pomoc,“ hovori potichu Liada.
„Aku pomoc?“
„Aj oni su hladni a chcu nas poziadat o potraviny.“
„Zabili Eli, nic nedostanu.“

Napriek tomu, ze veli Bren, sa vsetci pozeraju na Karu, ako keby ocakavali, ze z nej vypadne mudra a dolezita myslienka.

„Som s Josacom, nic im nedame!“ Hovori pre zmenu velmi nahlas Celen a dava si zalezat, aby to elfske usi poculi na vacsiu vzdialenost.
„Tentokrat sa k vam pridam aj ja, nemali na nas utocit. Mohli z dialky vidiet, ze pre nich nie sme hrozba.“ Zapaja sa Bren. Je rozhodnute nadpolovicnou vacsinou. Slovo si berie Kara.
„Liada, ako vies, ze potrebuju potraviny?“
„Povedali mi to.“
„Ako ti to povedali?“
„Neviem, niekto mi to ako keby posuskal do hlavy. Odpovedala som myslienkou, ze sa musime o tom porozpravat.“
„Kto je tvoja mama?“
„Prosim?“
„Nieco si overujem. Odpovedz mi. Zaujimaju ma tvoje schopnosti a myslim, ze ich nemas po Celenovi. Urcite po niekom inom. Logicky mi napadlo, ze nieco si ziskala od svojej matky.“
„Co je to za blbu otazku? To tu netahaj,“ napomina obidve Celen.
„Kym nam to nepovie jeden z vas, tak bude tvoj hlas neplatny.“
„Tak bude neplatny. Bude remiza. Nepomozeme im.“
„Existuje sposob, ako to zistit.“
„Je moja dcera, to je dolezite!“

Kara si obzera Liadu z kazdej strany. Je od nej nizsia, kedze je magyna stale v tele dievcatka.

„Vyzlec sa.“
„Prosim?“
„Ziadam ta, aby si sa pred nami vyzliekla.“
„Preco?“
„Pre tvoje dobro. Ver mi. Veris mi?
„Nesmies! Si moja dcera a pred nikym sa nebudes vyzliekat kym to ja nedovolim!“ Krici na Liadu jej otec.
„Tvoj otec pred tebou nieco taji. Chcem zistit co a teraz je spravna chvila, aby si vedela pravdu. Chces vediet pravdu?“

Josac sa stavia na Karinu stranu a spolu s Brenom drzi Celena, aby neurobil nejaku velku hlupost. Liada sa sama vyzlieka. Hanbi sa, ale nikto jej nedava dolu saty nasilim. Kara si ju poriadne prezera. Liada je mlada, saty sluzky v kuchyni sa jej velmi nehodia a vyzera ako uplne ktorakolvek zena, az na niekolko malickosti, ktore saty skryvali. Jej telo je belsie, ako jej dlane ci tvar. Na bruchu ma niekolko vyrytych obrazcov a pokozka je na dotyk odlisna ako ludska. Da sa to vsimnut na rukach, ale na bruchu je to vyraznejsi rozdiel.

„Celen, chces jej povedat pravdu ty, alebo to mam urobit ja?“
„Je moja dcera a ja som sa o nu staral, az kym mi ju nevzali.“
„Liada, chces pocut pravdu? Celu pravdu? Upozornujem, ze ta moze sokovat.“
„Cely zivot neviem, kto som.“
„Si mlada zena s latkou na ociach, ktora vidi velmi dobre. Vies toho viac. Nuz, pocuvaj.“


20. kapitola: Hostina
Kara sama oblieka Liadu a ubezpecuje ju, ze vsetko je v poriadku. Predstavuje si, ze ju obliekaju ine ruky, nie tie jej.

„Je trochu zvlastne vysvetlit, co vlastne si zac. Kazdopadne si vynimocna. Si clovek, z velkej casti. Si tiez elfka a taktiez nieco, co neviem rozoznat ci pomenovat. Niekto ako ty by vlastne nemal existovat.“

Na prekvapenie vsetkych si dava Kara silnu facku. Pozera na Josaca, ale ten len ticho stoji a pozera sa, tak ako vsetci ostatni.

„Si ty ale bosorka. Ovladas kuzla na fackovanie samej seba.“
„Nedala som facku sama sebe.“
„Vyzera to tak, ze dala.“
„Co keby som ti pridala trochu ladu, Celen?“

Kara sa vysmieva z Celena, ale je zvedava, kto jej v skutocnosti dal facku. Po chvili sa vracia k Liade.

„Privolaj ich. Nech pridu. Porozpravame sa. Bez zbrani a utocnych kuziel.“
„Hovoria, ze suhlasia a ziadaju jedlo.“
„Tak im jedlo dame. Aj odpovede. Alebo otazky. Zatial ti poviem to, co viem. Ak je Celen skutocne tvoj otec, tak je tvoja matka vynimocna. Mas na nu nejake spomienky?“
„Vobec nie.“
„To je skoda. Kazdopadne Celen by nam mohol povedat, ako sa vlastne stal tvojim otcom. Tak Celen, ako to bolo?“

Celen sice na chvilu ocividne spanikaril a v tvari trochu ocervenel, no rychlo spatne nadobudol kamenny vyraz v tvari.

„Nepoviem.“
„Je to dolezite. Povedz nam to, Celen.“
„Nie je to dolezite.“
„Ak to pre teba nie je dolezite, tak potom pre teba ani Liada nie je dolezita. Klames nam a klames vsetkym ostatnym. Mas moznost povedat, ako to cele vzniklo.“
„Lebo co? Budes ma mucit?“
„Mozem aj to. A mozem… pockaj.“
„Pockaj na co?“
„Bud chvilu ticho, nerozpravam sa s tebou.“

Toto je podivne uz aj Brenovi a ostatnym. Kara zacina nieco rozpravat, ale viditelne straca rozum. Prerokovava nieco s niekym, koho nikto nevidi.

„Tak co ti ten tvoj hlas hovori?“
„Pravdu. Taku, ktora teba uplne znemozni a ktora o tebe hovori velmi vela.“
„Nebojim sa.“
„Mas este jednu moznost. Rozpoviem vsetko, co mi hovori Airana teraz, pred tym, ako sem pridu elfovia. Alebo to rozpoviem az tu budu. Dobre si to premysli, ale nepremyslaj dlho.“
„Tak hovor. Alebo vies co? Poviem to ja. Spal som s elfkou. Bol som opity. Nic si nepamatam. Si spokojna? Nikto nas nevidel, tak co.“

Kym Celen arogantne odpoveda, Bren zdviha stit. Pocuje bliziacich sa elfov. Kara mu vsak pripomina, ze ziadne zbrane nie su potrebne. Postupne prichadza cela skupina. Dvadsat dva bojovnikov. Vsetci posobia unavene a viditelne ich trapi hlad. Nie su to ti elfovia z davnych knih, ktori si uzivali svoju nesmrtelnost v prekrasnych hajoch a venovali sa najroznejsim umeniam. Toto je skupina, ktora pripomina poulicnu bandu. Maju na sebe ludske saty a pouzivaju, s vynimkou velitelky, ludske zbrane. 

Ich tulce su zvacsa prazdne a brnenia potrebuju opravy. Niektori maju na sebe najroznejsie rany, ktore su sice dokladne obviazane, ale aj tak presakuju.

„Bren, si velitel, privitaj ich,“ pripomina mu Kara. Chce nieco povedat, ale postava po Karinom boku, ktora sa znenazdania objavuje, mu berie slova z ust.

Vedla Kary sa objavuje Airana, ale tentokrat zretelne a viditelne pre vsetkych. Josac je najviac prekvapeny a velmi sa tesi, no Kara mu jednoduchym gestom radi, aby nic nerobil a nepriblizoval sa.

Velitelka elfov, tak ako i vsetci ostatni su tiez prekvapeni, ale nevytahuju zbrane. Dve skupiny sa zhodne pozeraju viac na tuto novu bytost, ako na seba navzajom. Velitelka elfov sa ozyva ako prva.

„Bud nasim mierom a hojnostou.“
„Som tvojim mierom a hojnostou, ale som i nadej v temnote a zahanbena pravda v spinavom kute. Som...“ Odpoveda bytost s tvarou Airany.
„Do Eludie, dalsia co miluje tie hlupe hadanky.“ Prerusuje ju Celen.
„To je Eraniel, ty hlupak.“ Napomina ho Kara.
„Jasne a ja som dedic Laskerov, Maraskenov a vsetkych ostatnych. Som najvacsi bohac a najlepsi bojovnik.“ Utahuje si Celen. Nikto mu vsak nevenuje velku pozornost.
„Je cas na zivot, pravdu a hostinu. Zivot, ktory odisiel v tuto hodinu sa vrati. Pravda sa povie a vysvetli. Hostina pre tych, ktori hladuju a nemaju radost zo zivota.“

Eraniel tlesknutim meni svoju podobu na tu, ktora je bezna z jej obrazov. Tlieska znovu a cez branu prechadza Eli a niekolko elfov, ktorych Kara zabila svojimi kuzlami. Eraniel znovu tlieska a z bojovnikov a bojovnicok padaju obvazy a vsetky rany su zahojene.

„Pekne triky. Ostatnych lahko oklames, ale mna nie. Neverim ti.“
„Zivot za zivot, smrt za smrt, pravdu za pravdu. Utrpenie za utrpenie.“
„Hej, stacilo. Uz ti verim, dobre? Verim ti! Si Eraniel, mylil som sa, dobre?“
„Ty ma nemozes pochopit. Tak pocuvaj.“

Eraniel ukazuje na blizky strom a ten sa rychlo priblizuje, ako keby ho aj s korenmi vytrhol obor a znovu ho silno, ale zaroven jemne dostava do jamy, ktoru zatial svojou myslou pripravila. Privazuje Celena silnymi stuhami, ktore sa jej len tak objavili v rukach a natahuje mu usi na niekolkonasobnu velkost.

„Teraz budes pocut dobre, ale do svojej smrti uz neprehovoris.“

Bren so zatajenym dychom sleduje, co sa deje s Celenom a Eli, ktora sa vratila medzi zivych, sa stavia vedla neho. Podobne ako ostatni a elfovia.

„Toto je velke stretnutie. Teraz jedzte, pravda bude lepsie stravitelna pri plnom zaludku.“

Eraniel tlieska a vsade sa objavuju stoly s rybami, pecivom, zakuskami, ovocim a vsetkym, co sa da v celom Kariene ci Zemi zatratenych najst. Medovo skoricove kolace sa objavuju v kazdej ruke.

„Eraniel, vazim si, co robis. Povedz mi, prosim, preco si si na seba zobrala tvar Airany?“ Pyta sa Kara.
„Pretoze je vzorom. Tvojim, i mojim. Teraz jedz.“
„Bohyne maju vzor?“
„Bohyne maju vsetko, okrem potreby byt vzdy pochopene.“
21. kapitola: Zrodenie Liady
Elfovia s ludmi spolocne hoduju a Kara sa diva do oci kazdeho, koho umyselne alebo neumyselne zabila. Snazi sa najst slova na prepacenie, ale pre nu z neznameho dovodu nie su potrebne. Taktiez sa rozprava s Eli a pocuva, co sa jej stalo. Obidve si uvedomuju, ze Eli zije len pre to, ze si to Eraniel zela. Inak by bola mrtva a jej cesta by tu mala svoj koniec.

Jediny, kto si neuziva hostinu, je Celen. Nemoze sa pohnut, ale s tak natiahnutymi usami velmi dobre pocuva, o com sa vsetci rozpravaju. Chvalia jedlo, mier i to, ze su v bezpeci.

Eraniel si sadla na jednu z laviciek, ktore vycarovala, spolu s ostatnymi. Teraz vsak citi, ze nadisiel jej cas. Znovu tlieska a kazdemu sa v rukach objavuje pohar s cervenym vinom.

„Nebudem hovorit na zdravie, ale hovori sa, ze vo vine je pravda. Pime a pocuvajme. Poculi ste bohynu, teraz si vypocujete matku.“ Hovori Eraniel a z nicoho nic, ako to ma vo zvyku, odchadza. Dalsie tlesknutie a uz tu po nej neostava nic, okrem vina a plnych stolov. Celen je znovu slobodny a moze rozpravat a robit co len za chce. Kuzlo, ktore mu to znemoznovalo, prestava fungovat a on sa dostava do povodnej podoby.

Liada vstava z lavicky a dostava sa na stol, co je pre ludi i elfov neslusne. Teraz vsak nema zaujem o ziadne slova o slusnosti. Prezera si ludi i elfov. Snazi sa pozriet kazdemu az niekde do vnutra, ale nevidi to, co hlada. Jej usmev a radost okamzite miznu a sklamanie sa na nu lepi ako prepotene oblecenie.

Velitelka elfov nereaguje. Pozera sa, ale nerobi nic. Nikto nerobi nic. Vsetci cakaju, ze sa Eraniel vrati a vsetko vysvetli, ale ta sa nevracia. Taktiez elfsky chlapec s nadanim na komunikaciu na dialku je ticho a vobec nic nehovori.

„Pad.“

Z Liady vyslo jedno jedine slovo. Znovu sa chce dostat co najvyssie, aby mala dobry vyhlad, ale Bren ju berie a uklada si ju na ramena.

„Pamatam si pad. Moja jedina spomienka na mamu. Drzala ma v naruci a bola so mnou v lese. Bola skoro naha, vacsinu siat pouzila na to, aby ma zahalila. Kracala, ale citila nieco v nohe. Snazila sa to ignorovat, ale neslo to. Spadla a ja som padala. Od nej. To je vsetko. Pad. Hmlista spomienka, nic viac.“

Nikomu nie je do smiechu. Vsetci, co mali niekedy nejake zranenie, nan zacali v tu chvilu mysliet. Len jedina vsak zacala plakat.

Liada prichadza k nej blizsie. Nepoznava tie oci, tu vonu ani nic. Je to niekto uplne cudzi a sama je pre nu cudzia. Elfka, na ktoru sa pozera, je nizsia a ma jednu topanku inu ako druhu.

„Nespoznavam ta.“ Hovori Liada.
„Tiez ta nepoznam.“ Hovori elfka.
„Ale chcem ta spoznat cely zivot.“ Hovoria obidve sucasne.

Vsetci im nechavaju chvilu pre seba a niektori tiez zdvihaju pohar, na krasne stretnutie po rokoch.

„Ako je to s Celenom? Eraniel hovorila, ze namiesto pocuvania bohyne budeme pocuvat matku.“ Pyta sa Bren a striedavo sa pozera na rozviazaneho Celena a na matku s dcerou.
„Rozpoviem co viem, ale nehovori sa to lahko. Su veci, ktorym nerozumiem a su veci, ktore lutujem. Nelutujem vsak ani moment, co som bola… ake ti dali meno?“
„Liada.“
„Som Eludia. Ach, to je tak zvlastne, podavat prvykrat ruku svojej dcere.“
„Tak moment, ja som Eludia. Ale volaju ma Eli.“
„Aj ja som Eludia,“ hovori velitelka elfov.
„Do Eludie, tri Eludie pohromade,“ poznamenava Josac, len tak pre seba. Kara s Brenom ho vsak dobre pocuju.

Vsetci su ticho. Kazdy polozil pohar a na chvilu prestal jest, i ked nikto este uplne nenasytil svoj hlad.

„Pamatam si cestu. Zo Zeleneho ostrova, z Eludiinho mesta. Cez Ladovu Zatoku a Lanisport az do Aringoldu. Bola neskutocna zima a hmla. Moj kon uz nevladal a hladala som miesto, kde sa da zohriat. Zrazu som v dialke uvidela ohen. Cvalala som k nemu. Mala som pri sebe noz, ak by ma niekto napadol. Viditelnost sa este znizila, ked som si k ohnu natiahla ruky. Zapocula som rev. Divosi z lesa revali jeden cez druheho. Kon sa splasil a ja som sa ho snazila dohnat. Stupila som na pascu, ktoru tam niekto pripravil. Pocitila som prudku bolest, ale to nielen v nohe. Niekto totiz ku mne podisiel a udrel ma do chrbta. A potom znovu a znovu. Nevladala som, ale branila som sa, kym mi sily stacili. No proti takej presile som nemala sancu. Bili ma a skrtili, kym som stratila vedomie. Zobudila som sa pri ohni, zakryta kozusinou. Nemala som potuchy, kde som, ani kto ma zakryl. Prisiel muz, ktory ocividne nemal zabrany a povysenecky mi oznamil, ze ostatni isli na lov a on uz dlho nemal zenu. Povedala som mu, ze to radsej zahyniem, nez aby ma on zneuzil, a on mi na to odvetil, ze to je mu jedno. Chytil mi prave ten bolavy clenok, do ktoreho sa zahryzli zuby pasce a zvieral ho tak dlho, kym som ho nezacala prosit, aby s tym prestal. Musela som suhlasit, ze ma zneuzije. Zistil, ze nie som ludskeho rodu, ale bolo mu to jedno. Nemohla som nic urobit. Nasledne ma chytil za vlasy a doniesol do mesta, kde ma chcel predat na trhu. Bola som smadna, hladna a v soku. Kupci si ma vymienali a chvalili sa, ze maju elfku. So zranenou nohou, ale stale elfku. Dieta vo mne rastlo, tak ako i moje odhodlanie. Pokusila som sa o utek, ale zabili ma. Znovu som sa nadychla a uvidela som Eraniel v tej predoslej podobe a s dykou. Vytahovala ju zo mna a ja som ozila. Nechapala som to. Povedala, ze budem v bezpeci. Tak, ako prisla, tak i odisla. Neskor som priviedla na svet dceru. Ta, ktora ma zachranila dykou, vsak moju nohu nevyliecila. Mozno jej prioritou bolo nieco ine, to neviem. Som jej vsak vdacna. Moja dcerka sa stratila a mna nasli potulni lesni elfovia. Pridala som sa k nim.“
„Tento muz ta zneuzil v lese?“
„Nie, nebol to on. Tohto som nikdy nevidela. Ak ale vie, co sa stalo potom, tak si ho rada vypocujem.“

Celen by mozno aj chcel nieco povedat, ale mlci.

„Liada, co si pamatas?“
„Staral sa o mna, ale uniesli ma. Pracovala som ako sluzka, hlavne v kuchyni. Eraniel mu slubila, ze sa k nemu vratim, ak bude Karina partia drzat pohromade.“
„Potom je Eraniel skutocne nepochopitelna. A kto je Kara?“
„Ja som Kara.“
„Ty si Kara a mas svoju partiu? Si mladsia ako Liada.“
„Zdanie klame. Toto nie je moje povodne telo. Bola som ohniva magyna z cervenej legie a posledne roky som sa starala o Airanu. Presne o tu, ktora ta ozivila s dykou. Niekto ju nedavno zavrazdil a hladam jej vraha. Moji priatelia mi pomahaju, ale myslim, ze ide o nieco ovela vacsie. Som ziackou Airany, ja i Josac. Jedno meno spaja vsetkych. Jeden zaujimavy osud zaujimaveho cloveka.“
„Potom vieme, kto je Liada. Kto je skutocne Liada. Dcera elfky a cloveka, na ktoru musela ta dyka nieco preniest. Umyselne, alebo nie.“
„Dyka zmenila mnohe. Pod ku mne, Eludia. Pod. Teraz je cas na kuzla.“

Eludia, matka Liady, sa pomaly presuva ku Kare a sada si. Ta zatvara oci a okamzite sa jej vybavuje nieco, co vedelo dievcatko, v ktorom tele sa prave nachadza jej mysel. Eludia ma stale znacne poskodenu nohu, ale liecive schopnosti, ktore teraz Kara pouziva, zaberaju okamzite.

„Ako si to dokazala?“
„Aj toto telo je vynimocne a nechapem to. Mozno dalsia zvlastna hra od Eraniel.“
„Ak su toto ciny a tuzby Eraniel, potom budem jej sucastou. Nech je medzi ludmi a elfmi mier, ale ja sa uz nevzdialim od svojej dcery ani od nikoho, kto ju chrani a pomaha jej.“

Kara ma radost. Jej partia sa rozrasta o siedmeho clena. Cislo, v ake nedufala a hlavne sa lepsie ukazuje spolocna tuzba napredovat. Neusiluje vsak o vedenie a je presvedcena, ze Bren bude vsetkych viest lepsie.

Kym vsetci hoduju, Eli zhana vrecia na potraviny a postupne ich plni. O bohoch nevie nic, ale chce byt uzitocna. Vie, co sa teraz bude diat. Bude v pozadi. Elfska bojovnicka, talentovana magyna, dievca so zaujimavou historiou… vsetky maju v sebe nieco zaujimave. Nieco, co sa da dalej spoznavat. Jej sa nikdy nezjavi Eraniel a neda jej ziadny talent. 

Josac mysli na to iste. Zapadne, ale nie na celo skupiny. Skor na jej koniec. Neberie to vsak tak vazne, ako Eli.

„Ako by sme sa rozdelili?“ Pyta sa Eli Kary.
„Sme tu vsetci pohromade. Ako myslis to delenie?“
„Je nas sedem. Ako sa rozdelime na dve polovice, ked nas je sedem?“

Kara je prekvapena. Tesi sa, ze sa partia, ktoru zalozila, rozsirila na siedmich clenov a hned sa jedna z cleniek zaujima o delenie stale nie velkej skupiny.

„Teraz sa pytas len tak, pre seba? Alebo vies nieco, co ja neviem?“ Pyta sa Kara.
„Pre seba. Prepac, nemozem na to nemysliet.“
„To je dobra otazka. Bren, ty si vodca. Co myslis?“

Bren samozrejme pocuva diskusiu a ked ma odpovedat, ziada si cas na rozmyslenie. Po chvili sa rozhoduje pre jednoduchy vtip, alebo sa mu to zda byt vtipne a usmieva sa pri tom.

„Rozdelit sa na sedem skupin nie je tazke. Na to sa da odpovedat okamzite.“
„A na dve?“
„Myslis, ako… pojdeme cez jaskynu, popada par kamenov a my budeme odluceni od seba, a tak je treba urobit dva co najsilnejsie timy?“
„Ano.“
„Potom by kazdy tim chcel Karu. Je z nas najsilnejsia. Tim s Karou by mal len troch clenov, tim bez nej styroch.“
„To je zaujimave, ale kto by bol kde? Ako by si to poskladal?“

Brenovi sa tato logicka uloha paci, ale dobre si uvedomuje, co by rozdelenie znamenalo. Zvlast po tom, co by niekto zacal robit problemy, alebo by jednoducho prestala fungovat akakolvek komunikacia. Alebo ak by namiesto dobreho premyslenia odisiel niekto uplne nahodne.

„Nepremyslal som nad tym, ale ked je to tak dolezite, premyslime to. Kazdy z nas je v niecom vynimocny. Mam ku Kare blizko, ale keby sme boli spolu, druhy tim by bol bez velitela. Ale nieco mi napadlo. Celen asi nie je najoblubenejsi. Zvladnem ho ja alebo Kara. A mal by byt s Liadou. Ale aj Eludia by mala byt s Liadou. Takze jeden tim bude mat mna, Celena, Liadu a Eludiu. Druhy tim bude pozostavat z Kary, Josaca a z teba, Eli. Navyse dve Eludie, to treba rozdelit, aby sa to neplietlo.“
„Obidvaja silni muzi v jednom time a spolu s elfskou bojovnickou a s dievcatom, ktore vsetko vidi? Nie je to privelka sila?“
„Ak si neuvedomujes, co dokaze mimoriadne nadana magyna, ked je neviditelna, tak ano.“
„Ja som len do poctu.“
„Vies odvratit pozornost. A vies zdvihnut mec. Vies sa nadchnut a vies nas motivovat, ked chces. Nie si zbytocna.“
„Ale som najslabsia.“
„Pozri sa na kazdeho z nas. Na kazdeho. Kara prisla o vsetky svoje schopnosti, nevie vyuzit jedine ohnive kuzlo. Ja som skoro zomrel na vykrvacanie. Celenova jedina specialna vlastnost je jeho bezcitnost. Josac je zaujimavy len kvoli tomu, ze ma palicu, ktoru mu moze ktokolvek zobrat. Eludia doteraz nemohla poriadne chodit A Liada sama nevie, co dokaze a doteraz krajala zeleninu a upratovala v kuchyni ako posledna sluzka. Hovor mi nieco o najslabsich ci najobvyklejsich. Ty si presvedcila Celena, aby zostal. Ja by som to nedokazal.“
„Tym, ze som nastavila svoje telo?“
„Ja by som to nemohol pouzit. Ani Josac a ani Celen. A ani Kara ci Liada. Tie su na take veci este mlade.“
„Dakujem, hned sa citim lepsie. Teraz to myslim naozaj. Si spravny chlap, Bren. Vazim si ta.“
„Ak je este nieco, co trapi tvoju mysel, tak sem s tym.“

22. kapitola: Josac a elfovia
Zatial co Eli pripravuje zasoby a vedie diskusiu o moznom rozdeleni sa na dve skupiny, Josac si podrobne vsima elfov. Vzdy ho zaujimali. Zvlastny narod, ktoreho davne uzemia su zabrate ludmi. Pre Josaca je to vynimocna prilezitost. Doteraz ich stretol len velmi malo. Pamata si, co o nich hovorila Airana, ked sa od nej snazil naucit co najviac. Ich popisy spestrovala vtipkami, ale nehovorila vela mien.

Vsima si velitelku i toho chlapca, ktory ovlada komunikaciu na velku vzdialenost. Vie, ze ich uz mozno nikdy neuvidi, ale nieco ho k velitelke taha. Kuzlo, zvedavost alebo cokolvek. Dokaze rozoznat, ked na neho nieco posobi. Berie do ruk palicu a bucha s nou o zem. Nic sa nedeje, s vynimkou toho, ze si ho vsima viac ludi a hlavne elfov.

„Co to skusas?“ Pyta sa ho Eli.
„Len som zvedavy, ci su tu nejake cary. Nieco ma nuti, aby som isiel za tymi elfmi. Mozno aby som s nimi ostal. Ale viem, ze to nie je spravne. Ani ich nepoznam.“
„Taha ta to za niekym konkretnym?“
„Za nou,“ hovori Josac a ukazuje na velitelku. Ta si to vsima.

Velitelia u elfov vyzeraju podobne ako vsetci ostatni. Trochu ina vyzbroj, mozno viac skrabancov, ale inak je ich narocne odlisit. Rozpravaju sa s ostatnymi elfmi ako seberovni. Josac ide priamo k nej.

„Krasny luk.“
„Dakujem. Chces si ho vyskusat?“
„To mozem? Nikdy som sa strelbe z luku nevenoval.“
„Najskor ho musis napnut. Skus to.“

Josac sa pokusa napnut luk, ale je to uplne ine, ako by cakal. Ludske luky kladu odpor a na napnutie je potrebna sila. Tento luk je vsak mimoriadne zvlastny. Napina sa sam. Jednou rukou ho drzi, zatial co tetiva sa natahuje len myslienkou a priamo na nej sa objavuje novy sip. Velitelka tak nema ziadny tulec.

„Toto je neuveritelne. Kto vytvoril tak uzasnu zbran?“
„Na to sa tazko odpoveda. Kazdopadne je v nom tolko ludskej i elfskej magie, ze sa to zle vysvetluje. Nemozem ti ho nechat, tomu rozumies.“
„Samozrejme. V nic take som ani nedufal.“
„A co tvoja zbran?“
„Klasicka palica. Nie je nicim vynimocna a ked ju rozbijem, pripravim si novu. Vie rusit kuzla.“
„Mozem si ju vyskusat?“
„Samozrejme.“

Velitelka Eludia si berie do ruk Josacovu palicu a skusa nou mavat. Vyzera to tak, ako keby sa dokazala s nou kryt zo vsetkych stran a pri rychlych pohyboch palica len tak svisti vzduchom.

„Tvoja zbran by bola nebezpecnejsia, keby bola z kvalitnejsieho dreva.“
„Niekedy je z kvalitneho dreva. Podla toho, ake najdem a do ktoreho sa mi podari vlozit modre kamienky.“
„Tie kamienky su mocne. Vymenim tvoju palicu za moj luk.“

Vsetci, vratane Celena, ktory sa rychlo pridal k Josacovi, sa len prekvapene pozeraju. Uzasny luk na vymenu za obycajnu palicu? To znie ako velmi zvlastna ponuka.

„Moment, nemozem to prijat. Palica a ja sme uz nieco spolu presli. Sme spolu spojeni. Tvoj luk je cennejsi a neviem, co by som s nim dokazal, ale viem, ze tebe a tvojmu ludu by chybal. Moja palica toho az tak vela nezmoze. Mam ale dva modre kamene navyse. Darujem ti ich.“
„Vymenim ich. Povedz svoju cenu.“
„Neviem, co si priat. Viem len to, ze som so svojim zivotom spokojny.“
„Chcel by si sa k nam pridat?“
„Chcel by som, to je pravda, ale moje miesto je tu. Citim to tak, ze to, co dokazem, bude mat velky vyznam. Neviem kedy a neviem ako, ale viem, kto bude moju silu potrebovat a kto ju spravne vyuzije.“
„Myslis tvoju velitelku?“
„Ano, myslim.“
„Kazdy ma nejaky dar. Ja viem, ze zomrie.“
„Zomrie? Nedavno zomrela. Zomrie znovu?“
„Jej telo zomrie.“
„Nechcem, aby zomrela.“
„Zomrela jedna od vas a niekolki od nas. Ale su tu. Ti, co sa vrazdili, sa teraz rozpravaju. Zivot nie je o tom, co chces. Niektore veci neovplyvnis, ale je dolezite dalej kracat a bojovat. Eraniel za teba nevybojuje vsetky bitky, ale mozes mysliet na to, ze vidi, ked robis spravnu vec.“
„Preco si vlastne Eludia?“
„Viem, ze to meno je caste aj u ludi. Aj mate skratku, Eli. Mne ho dali rodicia z jednoducheho dovodu. Pacilo sa im toto meno. Tak, ako sa to pacilo rodicom Eludie, ktora viedla temnych elfov a mnohym pred nou. Asi sa pytas, ci mam nieco spolocne s tou druhou Eludiou, ktora pojde asi s vami. Alebo s vasou Eli.“
„Pocul som o inej, z Airaninho rozpravania. Zlodejka. Ziskala taku zvlastnu dyku a velmi ju to ovplyvnilo. Stratila svoju hlavu kvoli predmetu. Uz si to tak dobre nepamatam.“
„Preto musis strazit Karu, aby sa jej nestalo nieco podobne. Strazit neznamena byt stale na blizku, niekedy to znamena pocuvat. Mysli na to. Na co teraz myslis?“
„Myslim na to, ze mi budes chybat. Nech uz je ta druha Eludia akakolvek, urcite nie je tak skvela ako ty.“
„Viem, ze sa snazis byt mily a uprimny, ale my to berieme inak ako vy.“

Cas pokrocil a skupiny, ktore maju nabrane zasoby, sa oddeluju. Bren, Kara a vsetci ostatni vratane Josaca idu na juh, zatial co takmer vsetci elfovia zatial ostavaju.

„Mame Eludiu a nemame Eludiu. Svet je zvlastny!“ Hovori Josac len tak, sam pre seba, zatial co ho Eli presviedca, aby sa tolko nezdrzoval a nepozeral dozadu. Obidva volne modre kamienky ostali pri velitelke.

23. kapitola: Privelmi ocividna skuska
Cesta na juh pokracuje rychlo. Jedlo dodalo sily a kazdy nesie svoj podiel so sebou. Eli sa snazi vziat viac zasob, ale Bren ju okamzite kroti a hovori jej, ze to nie je ani trochu dobry napad.

Ak je niekto naozaj rad, tak je to Eludia. Nie je clovek, ale pri pohlade na Liadu a pri tom, ako sa s nou rozprava, srsi z nej cista ludskost a materinska laska. Len Celen trochu tazko nesie, ze ma daleko od toho, byt znova stredobodom pozornosti.

„Zas ma bolia oci.“
„Co sa deje?“ Pyta sa Eludia svojej dcery.
„Tam… tam vpredu. Neviem to pochopit.“

Eludia si dava ruku nad oci a snazi sa co najlepsie zistit, co celu partiu caka. Aj jej sa to zda byt zvlastne. To uz zacina byt podozrive vsetkym.

„Co sa deje? Co vidite?“ Pyta sa Bren.
„Liada je zmatena a ja sa vobec necudujem. Su tam dvaja ludia. Cakaju na nas. Nic nerobia, len sa pozeraju nasim smerom.“
„Tak su tam dvaja ludia. Nic nezvycajne.“
„Neviem, ci su dvaja.“
„Tak kolko ich je?“
„Ja vidim dvoch, ale Liada vidi nieco neuveritelne a bolia ju z toho oci.“

Eludia sa svojimi elfskymi ocami snazi co najviac pozerat do dialky. Chce zistit dolezite detaily a podelit sa o ne.

„Kara, toto bude nejake kuzlo. Ti dvaja vyzeraju byt rovnaki.“
„Mozno su to len bratia alebo dvojicky.“
„Urcite viac dvojicky ako bratia, ale myslim, ze nieco este viac.“

Eludia ako prva prichadza k dvom muzom, ktory pokojne stoja v pozore pri ceste.

„Potrebujeme vasu pomoc,“ hovoria obidvaja sucasne.
„Co sa stalo?“
„Vsetci su v ohrozeni a musite ist do veze.“

Tu sa uz zastavuju vsetci ostatni a Eludia sa pyta znovu.

„Vravite, ze potrebujete nasu pomoc a mame ist do veze. Kam?“
„Tam!“ Ukazuju obidvaja protikladnymi smermi. Prvy ukazuje priamo na zapad a druhy priamo na vychod.
„Vyborne, dva smery. Ktora veza je odtialto blizsie?“
„Obidve veze su rovnako vzdialene,“ odpovedaju obidvaja naraz.
„Je to podozrive. Co si o tom myslite?“
„Dvaja panaci tu robia divadlo,“ hovori Celen.
„Suhlasim s Celenom,“ hovori Kara, „ale nieco mi tu nesedi. Zistime viac. Ako je mozne, ze vyzeraju rovnako? Rovnaka vyska, tvar, rovnaka nemozna cervena kosela, rovnaky hlas. Rovnake naozaj vsetko. Chlapi, ako sa volate?“
„Mark,“ odpovedaju obidvaja sucasne.
„A nie je vam divne, ze vyzerate rovnako?“
„Nie.“
„Ste nejaka rodina?“
„Nie.“
„Takze vy vyzerate rovnako, mate spolocne uplne vsetko a vam to nie je zvlastne? Obidvaja tu na nas cakate, ale ani ste sa nedali navzajom do reci?“
„Nie.“
„Ktora veza je dolezitejsia?“
„Obidve su rovnako dolezite.“ Nech sa Kara pyta na cokolvek, obidvaja stale odpovedaju to iste a v uplne rovnakom case.
„Toto je skuska. Banda, sadnime si. Toto bude chvilu trvat.“
„Mozno nie.“ Zapaja sa Josac do debaty.

Chlap s palicou prichadza k obidvom a bucha palicou o zem. Rychlo si vsima, ze s tymi muzmi sa nic nedeje. Stoja na svojom mieste a ani ich nezaujima, ze im pri nohach niekto bucha s palicou.

„Kuzlo tu nie je, alebo aspon nie take, na ktore by stacili kamienky. Ide o nieco ine. Kto si moze dat namahu vytvorit dvoch uplne rovnakych ludi? Kto to vobec dokaze? Mozno tak Eraniel, alebo nejaky velmi silny carodejnik. Keby to boli ludia, tak sa rozpravaju navzajom a neodpovedaju stale naraz. Alebo by nas jednoducho presviedcali, ze ich problem je vacsi ako problem toho druheho. Toto skratka nie je ludske spravanie. Odlisme ich a zistime, kto od nas co chce a premyslime, ci to splnime alebo nie.“
„Vyborne Josac. Tak Mark co chce ist na zapad bude Zapadny Mark a ten druhy bude Vychodny Mark. Vyhovuje vam to takto?“ Pyta sa Kara.
„Ano,“ odpovedaju naraz obidvaja Markovia.
„Myslim, ze za toto moze Eraniel. Je to nejaka jej skuska.“ Hovori Josac.
„Odkial beries tu istotu?“ Zvedavo sa pyta Kara.
„Kvoli Eli. Zacala sa pytat na rozdelenie hned po tom, co sme stretli Eraniel. To nie je nahoda. Teraz su tu dve miesta, dva mozno uplne rovnake problemy a jednoducho vidim, ze sa ocakava nase rozdelenie. Markovia, co by ste povedali na to, keby sme vyriesili vsetko v jednej vezi a az potom by sme isli vyriesit ten druhy problem?“ Argumentuje Josac.
„Potom vsetci pri jednej z vezi zomru.“ Odpovedaju znovu obidvaja.
„Tak prosim, je to jasne. Niekto chce od nas rozdelenie. Tak sa rozdelme a mozno nas Eraniel este odmeni.“
„Mozno sa mylis, Josac,“ tvrdi Celen. „Uvazuj. Sme siedmi. Sme silni. Ak nas niekto rozdeli na polovice, tak nas lahsie znici. A nemusi ist po vsetkych. Staci ak si vyberie niekoho z nas, koho chce zabit alebo uniest. Napada ti niekto, kto by to mohol byt? Co takto Kara? Alebo Liada? Ak sa rozdelime a budeme od seba daleko, tak budeme slabsi a lahsie nam niekto ublizi. Alebo postve jednu cast proti druhej. Viem, ze v Marelovej zemi su mimoriadne silni a zlomyselni cernoknaznici a aj ked nejdeme priamo ich smerom, sme k nim aj tak stale blizsie.“
„Zistime, koho je to praca. Ci Eraniel, alebo niekoho, kto nam chce uskodit. Za mna jasne Eraniel, lebo ak by nam chcel niekto skutocne ublizit, tak by po nas hodil zakerne kliatby alebo nieco, s cim by nas spalil na popol. Kto dokaze vytvorit takychto dvoch, ten dokaze aj vytvorit blesk. Alebo nie?“
„Mozno nie. Mozno prave ten niekto dokaze vytvorit dvoch identickych ludi, ale nevie vytvorit blesk?“
„Dobry napad, Celen. Ale ako to zistime?“

Skupina so siedmimi clenmi sa radi a obidvaja muzi sa len pozeraju pred seba. Nic sa nemeni. Ziadne nove naliehanie ani nove informacie, len tak stoja.

„Tak dost,“ hlasi stary vojak, „cas na vojenske riesenie. Su rovnaki, chcu to iste. Mozeme mysliet inak ako bohyne a ludia, ktori ovladaju cary. Ak zomrie jeden, co sa stane s tym druhym?“
„Neverim, ze toto pocujem od teba, Bren. Ty si citlivy.“ Hovori mu Kara.
„Ale stale vojak. Tak schvalne. Jednemu odsekneme ruku, bude to druhemu vadit? Hej vy, Markovia, bude vam to vadit, ak ten druhy pride len tak o ruku?“
„Nie.“ Odpovedaju znovu obidvaja.
„Jasne, ze budu hovorit nie. Lebo na to tu su. Na odpovedanie. Na slova, nie na ciny. Kto ma noz?“

Eludia podava Brenovi svoj noz a ten jednemu robi malu ranku na palci. Nic sa nedeje. Z rany kvapka krv, ale z muza nejde ani hlaska.

„Pozrite,“ vsima si Liada. Zapadny Mark tiez krvaca. Z rovnakeho miesta, len z opacnej ruky.
„Tak tu to mate. Vojenske riesenie. Cernoknaznik by nestracal cas na taketo hluposti. Musel ich vytvorit niekto, kto vie o ludoch uplne vsetko a ma cas na vsetky tie detaily. Eraniel je za tymto a jednoducho nam dava ulohu. Markovia, teraz vas obideme a pojdeme na juh. Nepomozeme ani jednemu. Vadi vam to?“
„Ti ludia potrebuju vasu pomoc.“
„Hlasujme. Ja som za Eraniel. Kto je za nejakych cernoknaznikov, nech ide na stranu. Zvysok ku mne.“

Okamzite sa vsetci presuvaju k Brenovi.

„Ako by sme sa rozdelili? Je nas sedem. Ako sa rozdelime na dve polovice, ked nas je sedem?“

Liada si nemohla nevsimnut, ze presne rovnake slova Eli uz pouzila v dedine, kde sa rozpravali s elfmi. Dokonca si pamatala i jej ton a farbu hlasu, s akou ich vyslovila a s uzasom, ale i obavami zistila, ze teraz Eli na chlp presne napodobnila samu seba.

„Eli, to si uz hovorila. A stale nevieme, co sa tam bude diat. Ake je tam nebezpecenstvo.“
„Na obidve veze utoci po sedem zbojnikov. Sto ludi zomrie v kazdej vezi ak nepomozete.“
„Dakujem Markovia. Teraz sa niekam dostavame. Je nas sedem a mame naraz zvladnut siedmich na jednej i na druhej strane. Musime sa rozdelit.“
„Liada, to je pravda, ale nie je ti zvlastne, ze sa stovka tak velmi boji siedmich?“ Pyta sa Eli.
„Je to zvlastne.“
„Rozdelme sa, nestracajme cas. Ale ako presne sa rozdelime? Existuje niekolko moznosti. Alebo dvaja kapitani, ktori si budu postupne vyberat spomedzi ostatnych, alebo mozeme ist na zaklade rodinnych vazieb, alebo mozeme odhadnut silu kazdeho clena a vyberat tak, aby bol rozdiel medzi skupinami co najmensi.“
„Ty si nad tym uvazovala celu cestu?“
„Musim nad niecim porozmyslat.“
„Je aj stvrta moznost,“ ozyva sa Bren. „Rozhodnem ja. Kara premysla, vsetci premyslaju, ale ja mam velenie. Tak to rozdelim. Kara, Josac a Eli pojdu na zapad. Zvysok, vratane mna, na vychod. Kara? Ehm… Kara?“

Vsetci diskutuju, hovoria nahlas mena a smery, skusaju rozne moznosti, len Kara je pomimo hlavneho diania a pozera sa smerom na zapad. Tam niekde je veza, o ktorej nikdy v zivote nepocula a ktora ju teraz potrebuje. Premysla a konecne sa jej dari upratat si myslienky. Vracia sa k ostatnym a jednoduchym pohybom ruky si pyta slovo. Vsetci sa zacinaju sustredit na jej slova.

24. kapitola: Kara rozdeluje skupinu
Kara doteraz intenzivne premyslala nad delenim skupiny. Premyslela vsetky mozne dosledky a hlavne sa rozhodla, ze sa zameria priamo na Eraniel a na jej myslenie. Kazdy myslel na seba, aby bol v tej lepsej skupine, ale Kara sa rozhodla ist na to inak.

„Pocuvajte ma. Vsetci. Eraniel nam dala ulohu a my ju splnime tak, aby bola ona stastna. Je to pre jej potesenie. Myslime si o nej co chceme, ale toto je jej plan. Viem, ako rozmysla. Je tu napad s dvomi kapitanmi. Suhlasim. Eraniel by nechcela nejaku nespravodlivost. Zaroven by ani nechcela, aby ti silni rozhodovali o slabych. Nad tymto som teraz uvazovala. Ako urobit, aby silni nerozhodovali? Dajme rozhodovanie slabym. Eli, Liada, ste kapitanky.“
„Ja som uz rozhodol inak. A ak si dobre pamatas, mam teraz velenie, Kara.“
„A si dobry vodca, mas moju doveru, ale toto je uloha od Eraniel a ideme podla jej pravidiel. V inych veciach rozhodujme my, ale teraz nechajme rozhodovanie na Eli a na Liade. Su v boji najslabsie, aj ked maju nadanie a mozno prave teraz potrebuju trochu posmelit. Eli je starsia a slabsia, zacina. A Eli, neber to teraz tak, ze ta chcem urazit alebo nieco podobne. Chcem tu pred vsetkymi i pred Eraniel, ktora nas urcite pocuva, zahlasit, ze si dolezita a to je pre mna i pre vsetkych ostatnych skutocne dolezite. Eli, vyberas.“

Napriek tomu, ze Eli vela rozpravala o deleni, teraz nema slov. Celen jej do toho chce hovorit, ale Kara ho okamzite donutila drzat jazyk za zubami.

„Mozem vybrat kohokolvek?“
„Okrem Liady. Zvladnes to.“
„Vyberiem si teba, Kara. Pod so mnou.“
„Preco si vyberas prave mna?“
„Si silna, si uzasna a veris mi a ja verim tebe.“

Liada nepotrebuje dlhy cas na premyslanie. Je milo prekvapena, ako ju nikto neodsudzuje. Kazdy ocakava, ze si vyberie niekoho z rodiny. Svoju matku, ktoru dlho nevidela a ktora sa tesi z kazdeho okamihu, alebo otca, ktory nie je jej skutocnym otcom, ale aj tak mu na nej zalezi.

„Vyberam si Karu.“
„Mna si uz vybrala Eli.“
„Vyberam si teba, lebo si mozem zobrat kohokolvek. Okrem Eli. A vyberam si teba. Pod do mojho timu.“
„Myslela som si, ze si vyberies Eludiu.“
„Ak to bude mozne, vyberiem si ju. Ale najskor si vyberam teba. Viem, co robim. A viem aj to, ze Eli nad tym bude premyslat, ale zoberie si teraz Brena.“
„Vidis nieco, co my nie?“
„Ano, vidim. A vyberam si ta.“

Prekvapena Kara sa presuva. Znovu vybera Eli.

„Vyberam Brena.“
„Dakujem, vazim si to.“
„Nie si zvedavy, preco si vyberam teba?“
„Potrebujes vodcu. Mna alebo Karu. Karu nemas. Som logicka moznost a hlavne budem rad s tebou v time a ochranim teba i ostatnych.“

Dvaja ludia v kazdom time. Zatial. Vybera Liada. Nehovori ziadne meno, ale namiesto toho podava svoju ruku elfke Eludii a ta jej ruku prijima. Spolocne sa presuvaju ku Kare. Nepotrebuju ziadne slova, ale tesia sa.

„Celen.“
„Preco chces mna a oddelujes ma od rodiny?“
„Mozem koho chcem.“
„Ale ja nechcem ist s tebou. Chcem ist s Liadou a Eludiou.“
„Vyberam si ta a pod teraz sem.“

Celen neochotne kraca k Eli a k Brenovi. Nechape toto rozhodnutie a berie to ako krivdu.

„Celen za Karu.“

Len niekolko slov a uz su vsetci stastni. Predovsetkym Celen. Liada si ho berie k sebe. Josac sa nasledne pridava k Eli.

„Tak sme rozdeleni. Vyrazme. Stretneme sa tu, na tomto mieste, len co bude splnena nasa uloha. Suhlasite? Neda sa to minut, je to krizovatka ciest.“ Pyta sa Eli.

Vsetci suhlasia. Delenie dopadlo podla Eli dobre. Nie vsak podla Josaca.

„Som navyse. Tiez rozumiem Eraniel, aspon trochu, a mal by som sa pridat nie k silnejsim, ale k slabsim. Eludia ma len dva sipy a noz, Celen je slabsi od Brena a Liada sa v kuzleni nemoze rovnat s Karou.
„Suhlasim,“ hovori Eli a je rada, ze cele delenie je na konci.

Zlodejka, magyna a bojovnik s velkym stitom idu smerom k zapadnej vezi. Markovia stoja na mieste, nic nerobia a nehovoria. Po chvili miznu, ako keby tu nikdy ani neboli. Nech ich uz vytvoril ktokolvek, teraz uz nie su potrebni.

25. kapitola: Cesta k zapadnej vezi
Traja clenovia zo siedmich sa presuvaju na zapad. Cesta vyzera byt priama, bez akychkolvek problemov. Male lesiky sa nachadzaju priamo v ceste a daju sa lahko obist. Kara premysla nad miestom, kde by sa dalo prenocovat. Luky s nizkou travou a lesiky, tam sa lahko vybera. Navyse by nemal byt problem s drevom na ohen.

„Dufam, ze najdes presne to, co hladas.“
„O com hovoris, Eli?“
„Ten, kto zabil Airanu, urobil tak vela zla. Ty ho dostanes. Teraz ti nejde o pomstu, ale o vyssie ciele. Najdes presne to, co hladas. Verim ti.“
„To je od teba pekne, ale chcela som najst niekoho, kto ho vystopuje. Teraz to uz nejde.“
„Ale pojde. Len k tomu nieco potrebujes. Neviem co.“
„Ukazala sa ti Eraniel? Chces mi nieco naznacit?“
„Nie, to nie. Len premyslam.“
„Na to, cim si sa zivila, vela premyslas.“
„Keby som nepremyslala, tak by som uz davno nezila.“

Bren v blizkom lesiku zbiera vhodne suche drevo na ohen, zatial co Eli zbiera kamene na ohnisko.

„Chyba ti to?“
„Co?“
„Tvoje ohnive kuzla a schopnosti. Mame drevo, ale nemame ohen.“
„Teraz by sa mi to hodilo. Jedna myslienka a mali by sme pekny ohnik. Vies urobit ohen?“
„Ja viem,“ hovori Bren.

Po kratkom buchani kremena o kremen sa niekolko iskier dostava priamo na drobne haluzky a ine kusky sucheho dreva. Slaby plamienok postupne nabera na sile.

„Myslim, ze Airana by bola na teba pysna,“ hovori Kare Bren.
„Preco?“
„Bola si malicka magyna v cervenej legii. Dievcatko, ktore sa naucilo par zaklinadiel. Teraz ides zachranit svet, urobit z neho lepsie miesto a to aj napriek tomu, ze su ti nanic kuzla, ktore si sa dlho ucila.“
„Kazde kuzlenie potrebuje sustredenie a vytrvalost.“
„Pozicaj mi mincu.“

Bren si berie od Kary jednoduchu, medenu mincu. Ukazuje ju Kare i Eli na svojej dlani a prepleta si ju medzi prstami. Po chvili minca zmizla.

„Ako si to urobil?“
„Viem vela veci. Nie som totiz Bren, len mam jeho podobu. Prisiel som sa pomstit.“
„Mna nenachytas,“ smeje sa Kara.
„Teba nie. Ale pozri sa na Eli, ako zbledla.“
„Fakt je bleda. Eli, zjedz nieco, nevidela som ta jest. A hlavne sa poriadne vyspi.“

Rano sa trojica zobudza na necakany zvuk. Nie su tu sami. Bren berie do ruk mec a stit. Zretelne vidi zbojnikov. Dvaja prehrabavaju veci a piati davaju pozor, ci niekto nevstane. V momente vstava a pridava sa k nemu Eli. Ma v ruke noz, este zo zasob v dedine.

„Na nich! Pobijeme ich!“ Vykrikuje jeden z lupeznikov a sustredi sa na Eli. Este stale je na svete ovela viac muzov ako zien a moze ju lahko predat. Bezi k nej.

Necakal vsak, ze Kara je tiez hore a len caka, kym sa zbojnici priblizia blizko k nej. Pre Karu je cas na vyskusanie ladoveho kuzla, ktore ju prave napadlo. Je nenapadne, ale mimoriadne ucinne. Aspon v jej mysli. Uvidi, aka je realita.

Sustredi sa na nohy. Vsetkym lupeznikom zamrzaju. Padaju do nizkej travy a vobec s nimi nemozu pohnut.

„Vase nohy tak trochu zmrzli. Teraz mam moznost zmrazit vasu krv v zilach a postarat sa, aby ste mali zily ako emental. Vykrvacate rychlo, ale bezbolestne to nebude. Alebo zariadim, aby sa vam krv zmrazila niekde inde. Mozem si vybrat, ake postihnutie vam sposobim. Ako to znie, pani?“
„Pusti nas.“
„Najskor informacie. Hladame siedmich muzov, ktori chcu zautocit na blizku vezu. Nie ste to vy?“
„Nie.“
„Vyborne. Tak nas k nim dovediete.“
„Ale my nevieme, o co ide. Len prechadzame a mame hlad.“
„Tak to si pomozeme navzajom. Vy nas nechate na pokoji a nikomu sa nic nestane. Trochu jedla mame, to nie je problem. A ktorym presne smerom je veza?“
„Tadial.“
„Asi nie je velmi vysoka, ked ju stale nevidno. No dobre, splnime nasu cast dohody.“

Kara pomaly, jemne, rozmrazuje nohy zbojnikov. Snazi sa to urobit tak, aby nikomu neublizila.

„Ty im veris, Kara?“
„Zrazila som ich na kolena. Alebo skor na brucho. Ak nieco vyskusaju, zopakujem to.“

Zbojnici si sadaju k ohnu a ohrievaju sa. Nevyzeraju byt zli, len zufali.

„Povedz mi, ty co im velis, vies nieco o nejakych vrazdach magov? Povrava sa nieco?“
„Nejaky podozrivy… oslovil tu Josaca, ci by dokazal zabit nejakych ludi s magickym nadanim. On ich vyciti. Ale odmietol to. Nepovedal mu ani slovo.“
„Potom je hrdina.“
„Hrdina bez jazyka, ale dobrak od kosti. Taky bledy chlap, vyzeral ako elf, ale aj tak inak. Strasne prisne sa tvaril. Taky, s akym je neradno sa zahravat.“
„Povedz mi co najviac.“
„Viem len toto. A ze v tej vezi je niekto, koho nema rad.“
„Potom je to vyjednavac, taktik. Ziadny bojovnik, ale niekto, kto ma radsej intrigy ako mec.“
„To nie je nic vynimocne. Nemam rad takych chlapov a Josac tiez nie. Nikto z nas.“
„Poznas viacerych ludi s menom Josac?“
„Daleko na juhu je to caste meno. Ale ineho nepoznam.“
„Dakujem ti.“

Eli neveri zbojnikom a drzi sa blizko pri Brenovi. Citi sa pri nom bezpecnejsie a vsima si Karu, ktora nema strach. Alebo ho mimoriadne dobre skryva. Trojica pokracuje smerom k vezi.
26. kapitola: Skutocna potreba
Trojica kraca k vezi, ktoru je vidno coraz lepsie. Ziadna obrovska stavba z pevneho kamena, niekto by ju mohol nazvat vacsou pozorovatelnou. Stavba je na pozorovatelnu nizka, na obrannu vezu malo pevna a aj ked ma branu, s pomocou rebrikov sa da lahko obliehat aj z inych stran, prave pre svoju nizku vysku.

„Toto je ta veza? Ako sa tam ma dostat cela stovka ludi? Alebo je to len nejaka radnica pre sto sedliakov z okolia? Za mna je to hromada skaredo poukladanych stromov. Alebo palisada, ktoru sa im nepodarilo urobit na prvy raz poriadne.“
„Vojensky si to vystihol presne, Bren. Kazdopadne potrebuju nasu pomoc.“
„Keby som sa mal vyjadrit presne, tak by som povedal, ze to miesto nema pre obrancu prakticky ziadnu vyhodu.“

Eli sa usmieva, zatial co Bren si vsima vsetky nedostatky a nedokonalosti konstrukcie. Za svoj zivot uz videl najroznejsie opevnenia, ale toto je pre neho zahadou. Niektore casti vyzeraju, ako keby boli postavene uz davno, zatial co ine su novsie. Niekto stavbu rozsiroval a vylepsoval, ale ten niekto nebol ziadny genius. Alebo to stavali samotni obyvatelia bez znalosti a skusenosti.

„Sme tu. Aky je teraz plan?“ Pyta sa Bren.
„Pamatas sa na to, co som hovorila o magii? Citim tu niekoho s magickym nadanim. Ju. Tam vzadu.“
„Tak je tu zase nejaka carodejnica?“
„Ma to zmysel. Zistime o nej nieco viac.“
„Eraniel ta doviedla k niekomu s magickym nadanim. K dalsej zene. To nie je nahoda.“

Zatial co sa Kara blizi, veza sa rychlo zaplna. Coraz viac ludi sa tlaci priamo na vezu. Nahana, alebo skor zahana ich tu niekolko jazdcov. Po nikomu nestrielaju, do nikoho nesekaju. Tlacia ich pred sebou ako ovce. Eli, Bren a ani Kara sa po chvili nemozu vobec hybat.

„Toto nie je veza, je to skor nieco ako ohrada,“ chce povedat Bren Kare, ale uvedomuje si, ze ho nemoze pocut. Privela ludi pohromade znamena aj vela hluku a bedakania.

Kara je vtesnana medzi vyssich ludi. Nevidi dobre, co sa deje. Stale je v tele dievcatka, ktore si s nou vymenilo telo i niektore schopnosti. Uvedomuje si, ze ma niekoho zachranit, ale je v pasci. Sklamala Eraniel.

Drevena konstrukcia je dostatocne pevna pre take mnozstvo ludi, ale po chvili zacina byt jasne, preco je cele toto miesto v prvom rade pascou. Niekolko chlapov na konoch prichadza az k ohnisku a zapaluju svoje sipy. V takej tlacenici nie je mozne zahasit ohen a dostat vsetkych do bezpecia.

„Pocuvajte ma! Musite odtialto odist! Nemozete tu zostat!“ Krici na vsetkych Bren, ale pocuju ho len ti najblizsi. Nemozu sa pohnut, nemaju kam. Niekolko dalsich stale prichadza na vezu, aj ked to vyzera byt to najhlupejsie mozne riesenie.

Eli sa straca v napore a Kara tak isto. Kazdopadne Eli nie je tak hlboko a pretoze je mala a nenapadna, dari sa jej postupne dostat na okraj. Cesta na par krokov sa jej zda byt nekonecna a je nutena podrazat ostatnych a vyskrabat sa uplne hore, cez ludi. Skace. Nie je to velka hlbka, ale skace jedina. Nikto si z nej neberie priklad. Berie palicu a snazi sa zastavit dalsich ludi, aby neliezli na vezu. Je vsak prilis slaba a hrozi, ze ju prud ludi stiahne spolu s ostatnymi.

Obchadza vezu. Chce najst sposob, ako vsetkych zachranit. Nema nic, co by sa dalo pouzit. Este aj o mec prisla kdesi v tlacenici. Nevidi Brena a uz vobec nevidi Karu. Vidi vsak zenu, ktora nieco robi. Je to nejake kuzlo? Kazdopadne sa vsetci blizia k tej neznamej zene, uplne bez rozmyslania. Ona je za toto zodpovedna?

Eli berie kamen a hadze ho po zene. Ta na chvilu prestava carovat a vsetci su prekvapeni, co tu robia. Kladu si otazky a uvedomuju si, ze sa tu neda dychat. Eli sa zohyba po dalsi kamen a znovu hadze. Niekolko zbojnikov k nej prichadza, ale len co sa jej dotykaju, menia sa na kusy ladu. Zlodejka berie jednemu z nich noz a hadze ho po carodejnici. Dobry zasah, kusok od srdca. Rychlo za nou natahuje ruku a aj carodejnica sa meni na lad. Kuzlo je zlomene.

Tak, ako sa ludia hrnuli na vezu, sa zacinaju hrnut z veze prec. Zbojnici, ktori to vidia, zapaluju vezu sipmi. Kazdy jeden posobi spust a suche drevo im vobec nevzdoruje. Bren je jeden z prvych, ktori zoskakuju a davaju sa do boja so zbojnikmi. Zrazu su zbojnici v ohromnej pocetnej nevyhode a ten, ktoremu to doslo, sa dava na utek. Nepohybuje sa vsak dostatocne rychlo na to, aby unikol pred Karinou vrhacou hviezdicou.

Obkluceni zbojnici sa pustaju do marneho boja proti vacsine, pricom minimalne jeden umiera po udere od Brena.

„Co to malo znamenat?“
„Niekto tu carodejnicu ocaroval.“ Poznamenava Kara a blizi sa k nej.

Po chvili sa carodejnica prebudza, zbavena ladu. Je bleda, smutna a hlavne zmatena.

„Kto ti to urobil?“
„Dcerenka moja. Dcerka moja.“
„Tvoja dcera ti to spravila?“
„Ty si moja dcerenka. Uz som nedufala, ze ta niekedy uvidim. Skoro mi puklo srdce, ked som pocula, ze ta odvazaju az do Emalie.“
„Nie som tvoja dcera. Ale stretla som ju. To sa tazko vysvetluje.“
„Si moja dcerenka.“
„Ako sa volam?“
„Co to skusas? Si to ty. Tvar, hlas, odvaha. Vsetko.“
„Vymenila som sa s dievcatom, ktore ovladalo len cardamu.“
„Myslela som si, ze si sa rychlo naucila aj beznu rec. Ak nie si moja dcera, kto si?“
„To ti porozpravam. Ale teraz povedz ty mne nieco dolezite. Ty si teraz pouzivala nejake kuzlo?“
„Povedal mi, ze ak urobim presne to, co chce, tak znovu uvidim tvar svojej dcery a budem ju moct drzat za ruku a rozpravat sa s nou.“
„Popis mi ho.“
„Temny elf. Ma velku psychicku silu. Presvedcil ma. A chcel…“
„Co chcel?“
„Aby som zabila vsetky deti, ktore maju magicke nadanie. Sam mi povedal, ktore to su. Donutil ma. Ovladal moje ruky a nemohla som robit vobec nic.“
„Teraz si v bezpeci. To je hlavne. Pocujes?“
„Nie som. Nasiel ma.“

Carodejnica sa hadze Kare okolo krku a objima ju tak silno, ako vie. Sama vsak rychlo mizne. Jej telo sa rozpada. Kara pozna tieto kuzla. Nesplneny slub, naviazany na zivot a smrt slabsieho.
27. kapitola: Splnena uloha?
Drevena veza sa postupne vyprazdnuje. Vsetci ludia z okolia, ktori tu boli kuzlom pritiahnuti, ako i Kara s Brenom a Eli, opustaju stavbu. Kara premysla nad svojim telom. Stale je v tele dievcata. Velka magyna v tele mladuckej zeny, ktora by este nemohla mat rodinu a za normalnych okolnosti by este ani nezacala ziadnu hadku s rodicmi.

„Spoznala si osobu, ktora ta priviedla na svet.“ Oslovuje Karu Bren.
„Mna nie. Toto dievca.“
„Aspon ciastocne teba. Zijes druhykrat, vdaka nej. Nic to s tebou nerobi?“
„Hlavne som zmatena. Dajme si dohromady fakty. Niekto to dievca niesol na trh. Tam bola predana a popri tom sme ju chceli zachranit, ale ona sa obetovala za mna, aby som prezila.“
„To si poriadne zhrnula. Navyse bola poslana na trh ako nejaky tribut ci poplatok. To je dost zvlastne.“
„Pocula som o niecom podobnom, ked som bola v Lanisporte,“ pridava sa Eli. „Od carodejnika chceli nejake kuzlo a on odmietol. Tak mu odvliekli zenu a deti a on ich znovu odmietol a tak ho zabili. Ked prisli za dalsim, tak ten dalsi spolupracoval. Viem len ze to riadil niekto z mora, z dalekych krajov. Viac neviem.“
„Eli ma pravdu.“ Hovori neznamy hlas a vsetci sa pozeraju na smer, odkial tento hlas prichadza.

Na pocudovanie vsetkych sa znovu objavuje Airana. Magyna, ktora sa starala o Karu a o ktoru sa neskor starala prave Kara. Jej telo je vzpriamene a prekrasne.

„Eraniel, si to ty?“
„Som. Ale teraz som sa rozhodla pre tuto podobu.“
„Preco? Mozes mat akukolvek podobu, aku len chces.“
„Je dovod, preco som si vybrala tuto podobu. Velmi dobry dovod. Sme v svete tvari, skutkov a hrdinov. Ten, co nic nerobi, straca tvar a za nic nestoji.“
„To je mudra veta, ale preco mi ju hovoris?“
„Hladas cloveka, ktory zabil Airanu. Utiekol. Aj teraz. Jeden z lupicov. Ale nezabil ju preto, ze by ju poznal a mal s nou spor. Len sa jeho mysel dala lahko podmanit. Hladala si vyrazene zuby a nasla si temnu, zlozitu a bezcitnu odnoz magie. Teraz mas volbu. Hladat pesiaka, ktoreho vina je len ciastocna, alebo stat sa prvou.“
„Prvou co?“
„To mi musis povedat ty. A nevies mi to povedat slovami. Som tu ako Airana, pretoze so sebou casto niesla nahradne saty. Tieto su pre teba. Teraz mi ukaz dlan.“

Kara ukazuje svoju dlan a Eraniel sa jej dotyka svojou dlanou. Zo zaciatku sa nic nedeje, ale postupne sa postava Airany rozplyva, az ju nie je vobec vidno. Tak zahadne, ako prisla, je i prec. Jedine, co ostava, su nove, fialove saty. Jednoduchy, ale velmi teply plast s kapucnou.

Kara sa chce podakovat, ale nemoze. Z ust jej nevychadza ziadna hlaska. Vola na Brena, ale sama nepocuje ziadne svoje slovo. Otvara usta, co si samozrejme Eli s Brenom vsimaju, ale nevedia, co im chce povedat. Na druhej strane je to uplne jasne. Nemoze rozpravat.

Bren nevie, co ma robit. Nechape, preco sa to stalo. Jeho prva myslienka sa meni na objatie. Objima Karu a vsima si, ako rastie. Ziskava svoju povodnu podobu. Presne taku, v akej ho zachranila a aku stratila pri snahe o zachranu dievcata.

„Eraniel by ti neublizila. Takto nie.“ Hovori s placom Bren. Nikdy ho nenapadlo, ze Kara pride o svoj hlas.
„Fialovy plast. Kara, oblec si ho.“

Kara si oblieka plast, ale s jej hlasom to nerobi nic. Eli si vsima par malickych pismen na chrbte a ukazuje ich Brenovi.

„Cardama.“
„Viem, ze je to cardama. Ale co sa tam pise?“
„Cejm. To znamena ohen.“

Kara vstava a dotyka sa drevenej konstrukcie vyprazdnenej veze. Drevo okamzite hltaju ohromne plamene, ovela silnejsie ako cakala. Pusta konstrukciu a znovu ju chyta. Drevena stavba, ktora za ten kratucky cas vyrazne scernala, je uplne uhasena a vytvara sa na nej jemna namraza.

„Si modra a cervena magyna naraz? To je skvele! Kara, ty si to dokazala! Dokazal to aj niekto pred tebou?“

Jej slova Bren ani Eli nepocuju. Reaguje pokrcenim pliec a ukazanim na smer, ktorym prisli.
28. kapitola: Potok
Eludia vedie. Mozno materinsky cit, alebo jednoduche realne bojove skusenosti jej hovoria, ze by mala byt vpredu. Cesta priamo na vychod, k vychodnej vezi, prebieha pokojne. Jej pohyby su vsak pre cloveka zvlastne. Niekedy kraca, niekedy bezi pomedzi stromy. Chvilu je na hlavnej ceste a nasledne je jedina, ktora sa jej nedrzi.

„Preco chodis tak zvlastne?“ Pyta sa jej Liada.
„Hladam pasce, skratky, najroznejsie nebezpecenstva. Sme styria, moze nas niekto prepadnut. Preto je dobre zistit informacie o nebezpecenstve co najskor.“
„Blizi sa nebezpecenstvo?“
„To sa blizi neustale. Je vsak na nas, ci sa budeme bat a ci nan budeme pripraveni. Zatial ziadne nebezpecenstvo nevidim a necitim, ale nemozem si byt uplne ista.“
„Snazis sa, aby mi nikto neublizil?“
„Aj to, Liada. Nechcem, aby ti ktokolvek coby len skrivil vlas na hlave.“

Stvorica sa blizi k malemu potoku. Potok nema ziadne spevnene brehy. Neposobi nebezpecne, ale zaroven je tento potok plny kamenov, ktore pokryvaju zelene riasy. Eludia nevkroci do vody a zohyba sa, aby si ju dobre prezrela. Blizi sa k nej rukou, ale nedotyka sa jej.

„Co sa deje?“ Pyta sa jej Josac.
„Ten potok by tu nemal byt. Cela tato oblast je sucha. Pozri sa aj na travu v tesnej blizkosti. Nieco tu nesedi.“
„Eraniel pripravuje nejaku hru?“
„Myslim si, ze Eraniel nie. Mozem sa vsak mylit. Preco by vsak cez suche udolie tiekla riecka, ktora tu predtym nebola? A pozri sa, voda ide vacsinou smerom dolu. Ty by si povedal ze z kopca. Tu to vsak neplati. Navyse tecie smerom od niziny do kopcov.“
„Nieco skusim.“

Josac udiera svojou palicou do zeme, ale nic sa nedeje. Ziadny vplyv.

„Mam napad. Pouzi tu tvoju palicu na to, aby si preskocil cez rieku. Poriadne sa rozbehni, zapichni ju do stredu a preskoc.“
„Bojim sa, ze to tato palica nezvladne. Moze sa zlomit.“
„Skusim to teda sama.“

Eludia sa pripravuje a rozbieha. Pri skoku zapichava palicu priblizne do stredu potoka. Na svoje i na prekvapenie vsetkych ostatnych naraza do neviditelnej steny a pada do vody. Rychlo z nej vychadza cela mokra a berie si palicu so sebou.

„Co sa stalo?“
„Ja neviem.“
„Ale ja viem,“ pridava sa Liada. „Toto nie je potok.“
„A co je to?“
„Teda je to potok. Ale je to aj hranica, mur, skala, cokolvek. Nieco, cez co nemozeme prejst.“
„Ak sa tam nedostaneme, nesplnime ulohu.“ Smutne hovori Eludia.
„Dievcata, robite z toho divadlo. Je to len potok. Staci ho prebrodit.“ Celen vyjadruje svoju myslienku.

Stary muz uvazuje, ci si ma alebo nema dat dole topanky. Pred potokom ma aj on trochu respekt po tom, co si vypocul zaujimavosti o nom od elfky. Videl, ako obratna bojovnicka spadla. Nakoniec to riesi jednoducho. V topankach jednoducho ide na najvacsi kamen a nasledne z neho skace na dalsi. Rychlo sa dostava na druhu stranu. Josac ho nasleduje a postupne preskakuje tak, aby si topanky namocil co najmenej. 

Liada sa pokusa ist v jeho stopach, ale na mazlavom kameni sa smyka a pada do vody. Josac ju rychlo chyta za ruku a vytahuje na druhom brehu. Posledna skace cez potok Eludia, ale znovu naraza do neviditelnej steny.

„Ten potok ta nema rad,“ smeje sa Celen od ucha k uchu.

Josac sa vracia a snazi sa preskakat az k Eludii a najst cestu, ako prejdu na druhu stranu obidvaja. Aj v tretom pokuse Eludiu zastavuje neviditelna stena, zatial co Josac prechadza ako cez akykolvek iny potok.

„Zamyslime sa. Toto je skuska. Tu zbrane nepomozu, na toto treba hlavu. Niekto nechce, aby Eludia presla.“
„Ten potok ju nema rad. Je to jasne.“
„Celen, ty si hlupak. Ten potok nie je len pohybujuca sa voda. Je to nejake kuzlo, ale moje kamienky na to nestacia.“
„Ani na Eranieline skusky nezaberali.“
„Preto si myslim, ze je to od Eraniel. Takze nasou ulohou je dostat Eludiu na druhu stranu. Postupne na to prideme. Liada, co ty? Vidis nieco nezvycajne? Nieco, co si Eludia nevsimla?“
„Nie, nevidim.“
„Podme na to logicky. Eludia neprejde. Cela Eludia? Alebo je niekde problem, ktory sposobuje, ze sa sem nemoze dostat?“
„A co ju chces, nakrajat? Si ty ale hlava, Josac.“
„Jasne, ze nie nakrajat. Ale s nozom zacnime. Hod mi, co mas pri sebe. Skus to hodit.“

Eludia berie do ruky svoj noz a hadze ho na druhu stranu tak, aby rozhodne nikomu neublizila. Taktiez jej luk a tulec s dvomi sipmi prekonava vodu bez namahy.

„Zbranami to nie je. V co si ina ako my?“
„Som zena. Elfka.“
„Liada je z polovice elfka a rozhodne je zena. Presla bez problemov, bez spomaleni.“
„Som bojovnicka.“
„Takych je viac. Nieco ine.“
„Nedoverovala som tomuto potoku od zaciatku, bola som podozrievava.“
„Tak skus prejst s tym, ze mu budes verit. Mysli si, ze je to len obycajna, rovna cesta.“
„To sa lahko povie.“
„Skus to.“

Eludia sa pokusa prejst, ale pada do vody. Sama sa snazi dostat na druhu stranu, ale nejde to. Ani ked ju taha Celen s Josacom. Nie a nie s nou pohnut.

„Asi mam napad,“ ozyva sa Liada.
„Aky?“ Odpoveda jej Celen, zatial co sa Eludia snazi vyzmykat si vlasy.
„Ak to urobila Eraniel, tak by mohla brat toto ako skusku.“
„To uz vieme. Dala sem potok kvoli skuske.“
„Myslim, ze je to nejaky mur. Eraniel bola dlho uvaznena v nejakom vazeni. Bola opakovane tyrana. Nemoze mat rada mury.“
„Jeden tu urobila, tak ich ma rada.“
„Preco mame mury? Preco ma mesto ci dom mury?“
„To je jasne. Aby sa tam nedostal niekto, kto tam nema co hladat. Eludia nema co hladat pri tej vezi. Je tam zbytocna. Ideme bez nej.“

Celen a Josac pokracuju. Beru si svoje zbrane a mieria na vychod. Jedine Liada ostava pri potoku. Podava svojej matke jej zbrane, ale vie, ze to je jedine, co moze urobit. Nasledne sa ponahla za dvojicou, aby ich dohnala. Viac ako na ulohu mysli na Eludiu. Nechce ju opustit, ale mysli si, ze toto je skuska od Eraniel. Opustit niekoho a doverovat, ze sa ona, znama bohyna, postara. Liada jej tak uplne nerozumie, tak ako vsetci ostatni. Vie vsak, ze cim skor sa skonci uloha, tym skor bude s nou. Teraz si vsak musi pohnut, pretoze Celen sa zenie rychlejsie ako Eludia a nevsima si vsetky detaily cesty.

Eludia si vsima svoje odchadzajuce dievcatko. Premysla, ako sa za nou dostat. Skusa tichu modlitbu k Eraniel, ale ta sa neobjavuje. Tak rada by isla s nou, aby ju ochranila. Snazi sa najst ostatnych elfov, ci nie su niekde na blizku, ale nevidi ich. Jedine, co vidi, je trojica postav, ktore mozu potrebovat jej pomoc a ona tam nebude.
29. kapitola: Prepadnutie
Vychodna veza je stale kdesi na vychode, zatial ju nikto nevidi. Liada vsak velmi dobre vidi, co trapi Josaca a Celena. A tiez svoju matku, ktora ostala pri potoku. Na vychod sa nepresuva ziadna ohromna sila. Styria proti siedmim, to nie je dobre cislo. Teraz su vsak len traja. Mlada zena s paskou cez oci, stary bojovnik, ktory nevychadza dobre s ostatnymi a chlapik, ktory vie nieco vymysliet, ale len malokto by ho povazoval za vyznamnu hrozbu.

Krajina za potokom vyzera uplne rovnako ako pred nim. Ziadna zmena. Vsade len velmi nizka trava, ktora rastie skoro vsade. Sem a tam su rozsypane ci rozhadzane sive kamene roznych velkosti. 

„Myslim si, ze sme sa nemali rozdelit.“
„Myslis teraz rozdelenie s Eludiou, alebo s Karou a Brenom?“
„Obidvoje.“
„Ak je to len skuska, tak ju zvladneme,“ ubezpecuje ju Josac.
„Bojim sa kamenov.“

Vsetci traja okamzite zastali. Muzi sa pozeraju na Liadu, ako keby prisla s mimoriadne prevratnou myslienkou.

„Ako to myslis, ze sa bojis kamenov?“
„Aj kamene su zbrane.“
„Vsetko sa da pouzit ako zbran. Tieto kamene uz davno nikto nepouzil vobec k nicomu. Nemusis sa ich bat.“
„Pche, boji sa kamenov.“ Hovori Celen, len tak sam pre seba, ale dost nahlas na to, aby to poculi vsetci traja.

Celen vedie, Josac a Liada idu za nim. Cesta je vsak pomala. Celen obcas povie nieco hlupe ci urazlive, alebo na chvilu zastavi, aby si sadol na niektory z kamenov. Pre mladsiu dvojicu je typicke trochu ine, nervoznejsie ticho. K tomu neustaly strach a nejasnost ohladne ulohy. Kazdopadne je Liada prva, ktora vidi vezu. Cierna, zlovestne vyzerajuca veza, je postavena z ohromnych kamenov. Mozno rovnakych, ake su na tychto rozsiahlych lukach, len su tmavsie. Lepsie ako vezu vidno dym, ktory z nej vychadza do velkej vysky.

„Co sa tam deje?“ Pyta sa Celen Liady.
„Neviem presne, ale je tam vela bolesti a utrpenia.“
„Neviem co tam ta Eraniel od nas chce, ale podme tam, nech to mame z krku.“
„Mali by sme si najst miesto, kde budeme spat.“
„Pojdeme cez noc.“
„Musime si odpocinut.“
„Preco? Ideme a hotovo. Ked sa ti chce spat tak spi. Nikto ta nepotrebuje.“
„Nejdeme, prespime na bezpecnom mieste a potrebujeme sa navzajom.“
„Potrebujeme sa? Je nas malo. Ty nevies bojovat a junak tiez nie. Sme ta ovela slabsia polovica. Jediny, kto tu vie bojovat, som ja. A ak Eraniel tak velmi veri v nas uspech, tak mi musi dat poriadnu vyhodu. Nejaku uplne perfektnu zbran.“
„Mali by sme sa vratit po Eludiu. Bez nej to nezvladneme.“
„Ale zvladneme.“
„Nevieme, co nas caka, ale styria mame urcite vyssiu sancu.“ Hovori Josac.

Prichadza noc a s nou aj hlasovanie. Celen chce ist dalej, zatial co Liada sa chce vratit. Josac chce ostat tu na mieste a preckat noc. Z dvoch dalsich moznosti sa vsak priklana skor k navratu nez k pokracovaniu k tmavej vezi na vychode, ktoru je vidno coraz menej.

„Celkom rad by som vedel, ako to ide tej druhej skupine. Ak narazia na nejakeho nepriatela, tak to zvladnu lepsie ako my. Kara pouzije svoje kuzla a Bren ostatnych porazi v boji. Znie to velmi jednoducho. U nas to nepojde.“ Hovori Josac.
„Ty vies byt neviditelny, to sa nam hodi.“ Odpoveda mu Liada.
„Skutocne silne kuzla by sa nam hodili viac.“
„Mozno je toto kuzlo tym najsilnejsim, ake si vies predstavit.“

Po najroznejsich diskusiach sa trojica rozhodla pre oddych a pokracovanie hned skoro rano. Zvlast pre Liadu je to tazke rozhodnutie, lebo uz je pevne presvedcena, ze s Celenom, ktory nie je jej pravy otec, ma naozaj malo spolocne. Spanok pre nikoho nie je ziadnym oslobodenim a kazdy mysli na niekoho ineho.

Ranne luce svietia na vsetkych troch, ale nejde o ziadne prijemne vstavanie. Liada je zviazana. Nemoze sa pohnut. Celen a Josac su na tom rovnako. Pre bandu vrahov a zlodejov bola spiaca trojica vybornym cielom. Liada si uvedomuje, ze ich vedu priamo k tej tmavej vezi. Cesta po vlastnych by vsak bola ovela prijemnejsia, keby nemala zviazane ruky za chrbtom. Oci ju palia a to ich ma zatvorene tak silno, ako to len dokaze. Josacovi zobrali palicu a tak sa nemoze zneviditelnit. V ziadnom pripade nema silu na to, aby sa dostal z povrazov. Rovnako je na tom Celen, az na jednu malickost. Jeho zviazanie nie je tak silne a ani sa nepokusa ujst.

„Nechajte nas ist. Prosim.“
„Pros kolko chces, malicka. Moj pan ti ukaze, kto je tu pan. Chlapi, to sa mi podarilo!“

Banda sa smeje a ten, ktory ma na starosti Liadu, ju nuti, aby kracala pred nim. Len co si mysli, ze mlada zena ide pomaly, slahne ju bicom. Nie silno, aby neznizil jej cenu, ak by ju chcel predat. Zaroven vsak dost silno na to, aby nemala silu odvravat.

„Vidim do teba. Viem, kto si. Viem, cim si presiel.“
„Ked tak dobre vidis do mna, tak ja sa pozriem na teba!“ Chlap berie svoj noz a prerezava jej saty. Po chvili jej saty z poslednej vole zakryvaju vacsinu postavy, zatial co chrbat ma holy.
„Viem ta ocarovat.“
„Uz by si to spravila, keby si to skutocne vedela.“

Liada sa pokusa o niektore kuzlo, o ktorych vie stale velmi malo. Nic sa jej vsak nedari, ani jednoduche kuzlo na zahrievanie ruk. Josac s tou jeho palicou je prilis blizko a navyse ju jeden z tych podliakov pouziva na opieranie.

„Ak chces mat na sebe nieco oblecene, tak uz drz hubu a krok.“

Dlha cesta sa zda byt nekonecna a na jej konci ju necaka ziadne krasne privitanie. Vsetci musia postupne prejst po padacom moste cez priekopu do tmavej veze. Su ocakavani.

30. kapitola: Stol
Hovori sa, ze neexistuje idealny hostitel ani idealne zaobchadzanie. To, s cim sa stretava Celen a ostatni, je vsak skutocne priserne a desive. Po vstupe do veze sa ukazuje, ze cela veza nie je velmi velka, ale ani nemusi byt. Je tu vsak nieco dolezitejsie ako mury. Nieco, co sa neda nazvat klasickou magiou. Veza je portal s dalsimi dvomi adresami.

Ich umiestnenie je nakreslene na mape. Prve umiestnenie ide priamo do Marelovej zeme. Do krajiny cernoknaznikov, nemilosrdnych zabijakov a hlavne ludi, ktori im sluzia ako sluhovia, otroci ci obete pre nove i stare magicke ritualy. Druhy vedie na ostrov.

Vo vnutri veze nie su len rozni hrdlorezi, ale aj spominani cernoknaznici a zabijaci. Nie je ich vela, ale rozhodne nepatria k tym, ktorych by chcel niekto za svojho nepriatela. V blizkosti portalu su vsak aj ine bytosti. Biele vlasy, velmi svetla plet a vyraz tvare, ktory ma s tym ludskym len velmi malo spolocne.

„Preco sme tu?“ Pyta sa Celen.
„Stol. Prineste obetny stol!“
„Ale ja nebudem ziadna obet. Spolupracujem, vsetko vam poviem.“
„Urcite?“
„Mame dohodu!“
„Menej magicky nadanych ludi, ako si slubil. Menej deti elfiek a ludi. Menej vsetkeho, co si nasluboval.“
„Ona je vynimocna, skutocne vynimocna. Jej potencial je ohromny.“
„Ty k nej nieco citis. Dobre, beriem na vedomie. Ale aj tak ides na stol, Celen!“

Josacovi i Liade sa tieto slova zle pocuvaju. Celen ich zradil. Cely cas mal uplne inu ulohu. Napriek tomu ho Eraniel chce v partii. Ani jednemu to nedava logiku.

Do jedinej vacsej miestnosti nesu sluzobnici maly, ale vysoky a tazky stol. Ukladaju ho priamo do stredu.

„Sadnite si.“
„Preco?“
„Pretoze ak si nesadnes, okamzite zomries ako prasiva mys.“

Vsetci, vratane Liady, si sadaju na stol. Ten je idealne velky pre jedneho cloveka, ale pre troch sa zda byt primaly. Dokonalo okruhly stol s uchytenim jedine v strede nie je uplne stabilny a vidno, ze ho nikto uz nejaky cas neopravoval.

„Co od nas chcete?“
„Nas pan je na ceste. Kto nebude na stole, az sem pride, ten pociti hnev a silne prekliatie celej duse.“
„Coze?“
„Spadnes zo stola, neudrzis sa na nom alebo ta niekto zhodi a umries pomalou a bolestivou smrtou.“

Liada sa mu snazi pozriet do oci. Ten, ktory jej hovori tieto slova, nie je clovek. Je to jeden z temnych elfov. Mozno z Azoye.

„Chcem vediet tvoje meno.“
„Chciet mozes.“
„Odpovedz mi.“
„Pche. Rada provokujes. Straze, zabite kohokolvek, kto zlezie alebo spadne zo stola.“

Straze, zlozene z ludi i temnych elfov, sa davaju do pozoru. Sleduju trojicu tak dobre, ako len mozu. Stol sa nemeni, ale pre Josaca, Liadu a hlavne Celena sa zda byt ovela mensi ako predtym. Najst si na nom dostatocne velke miesto je narocne.

„Sadni si mi na kolena,“ hovori Josac.
„Ziadne take, je to moja dcera.“
„Nie je. Takto ale usetrime miesto. Ty si sadni presne oproti mne, nech sa dotykame chrbtami. Tak usetrime najviac miesta.“
„Mal by si skor mysliet na to, ako nas odtialto dostat ty kuzelnik.“
„Nemam tu palicu. Bez nej sa neviem stratit.“
„Keby si sa stratil, tak sa hned pustia do ostatnych. Na to si nepomyslel ty bukova hlava?“

Cez portal prichadza dalsia postava. Niekto velmi dolezity, na zaklade toho, ze sa mu vsetci klanaju. Dalsi z tych, ktori nemaju vela vyrazov. Bledy, rozhodne nie sympaticky a nevidno mu na tvari ziadnu jazvu. Posobi mladsim dojmom ako vacsina ostatnych.

„Koho to tu mame? Dvoch nezaujimavych otrokov a jednu velmi specialnu slecnu.“
„Kto ti je otrok? Keby si tu nemal tolko chlapov, tak je po tebe!“
„Chces ma vyzvat k boji jedneho proti jednemu? Si odvazny otrok. Zomries skor, ako ostatni, ale tvoju smrt si neuzijem. Nech ta zabije, kto chce. Ona je vsak skutocny kusok.“
„Ak ma chces skumat, sadni si tu na moje miesto,“ oslovuje ho Liada.
„Prijimam.“

Temny elf, arin, jednoduchym kuzlom zhadzuje Celena zo stola a uprene sa diva na Josaca, ako keby mu chcel naznacit, aby mu isiel z cesty. Josac vsak nikam nejde a drzi Liadu, aby mu nespadla z kolien.

„Takze ty si jej ochranca? Ako ju chces ochranit pred silami, ktorym nerozumies?“
„Staci zabit toho, kto im rozumie.“
„Myslis si, ze si vtipny. Dievca si beriem a vy dvaja, vedla seba na stol. Vojaci, postarajte sa o nich.“

Liada neznamemu, ale mocnemu carodejnikovi podava svoju ruku. Na jej prekvapenie jej ruku odmieta a namiesto toho ju kuzlom dostava do spanku.

„Tieto mlade magyne sa nikdy nepoucia,“ hovori polohlasne vodca vsetkych zucastnenych ludi a temnych elfov a kraca s nou cez portal, ktory vedie az na vzdialeny ostrov Azoya.

Jeho zastupca, dalsi temny elf, sa osobne stara o to, aby sa Celen i Josac dotykali stola. Raz do neho silno udiera, aby sa este viac vykrivil a mal menej stability, ako doteraz. Obaja sa drzia.

„Drzite sa, vyborne. Len drzte. Kazdopadne neverim, ze vas sem prislo tak malo. Mozno je cas vyslat mantikory, nech sa trochu porozhliadnu.“

31. kapitola: Mantikory z Azoye
Hovori sa, ze na Azoyu patri len pat bytosti. Ludia, elfovia (temni elfovia, znami tiez ako arini), skorpiony, pustne levy a drave vtaky. V teorii sa nic nezmenilo. Uz niekolko generacii vsak temni elfovia na povrchu i pod povrchom skusaju donutit prirodu k poslusnosti. S pomocou narocnej a casto mimoriadne krvavej magie sa im v minulosti podarilo sklbit jedovate skorpiony, drave vtaky a hrde, no malicke pustne levy do jedinej bytosti. Prve pokusy dopadli samozrejme zle, ale ak je v niecom lud Azoye skutocne najlepsi, tak je to prave vytrvalost.

Tak vznikli prve mantikory. Nebezpecne, lietajuce a drave zvierata, ktorych mysel je dost silna na to, aby vzdorovala magii temnych elfov. Ti sa tak rozhodli, ze ich nebudu ovladat, ale budu s nimi spolupracovat. Poslusnost a vsetko, co vedia poskytnut, vymenou za maso. Ludske. Nie je ziadne tajomstvo, ze nechceni, nepredatelni otroci, idu za smiesny peniaz prave na Azoyu.

Mantikory su organizovane. Maju svojich lidrov a pesiakov a hlavne maju svoju hrdost. Ich pocet sa kratkodobo vyrazne zvysil, ked si uvedomili, ze mensie levy su pre ne tiez zaujimavy druh masa. Da sa tak povedat, ze levy nahradili mantikory a tie najsilnejsie z nich dokazu preletiet more z Azoye az na hlavnu pevninu, do Karienu.

Mantikory davaju prednost tienu pred silnym slnkom a svojimi mocnymi labami su schopne zvalit slabsi strom tak, aby im poskytoval viac tiena ako obvykle. Podobne ako levy ci temni elfovia, potrebuju vodu, ale potrebuju jej tak malo, ze dokazu lietat bez napitia sa mimoriadne dlho.

Priemerna mantikora je sivozlta, vysoka aj s kridlami ako nizsi clovek a aj ked je to dravec, nie vzdy je to na nej vidno. Telo leva, chvost skorpiona s bodcom a dve velke kridla, to vsetko vyzaduje mnozstvo energie. Tak ako pri comkolvek inom, aj tu sa do stvorenia zamiesala Eraniel. Darovala im hlas a moznost dorozumievat sa nielen navzajom, ale aj s ludmi a ludom podobnymi bytostami. Mantikory tak vedia vydavat hlasky a skladat z nich jednoduche slova. Dnes uz malokto vie, ze cardama, co je tak jazyk ako i abeceda, je mantikorami nielen pochopitelna, ale v nej dokazu aj rozpravat. Samozrejme to nie je jediny sposob komunikacie a navzajom sa dorozumievaju pomocou vlastnych zvukov. Slovo mantikora sa da v cardame ciastocne napisat a vyslovit ako mantoa, ale ovela viac sa na ich pomenovanie pouziva ich vlastne slovo, cacaa. Mantikory vystihuje okrem ineho aj to, ze nemaju rady, ked ich niekto prirovnava k levom, skorpionom, drakom alebo komukolvek inemu a su hrde na to, cim su. Hrdost je dar od Eraniel, jeden z tych menej typickych darov. Mantikory si vedia urobit rychly prehlad, kto je pre nich nosej, priatel, alebo mo-nosej, nepriatel. A nepriatelom mantikor casto neostava privela moznosti.

Jedna z vyslanych mantikor leti plnou rychlostou k novej rieke, kde vidi elfku. Z oblohy sa dostava az blizko k nej, elegantne pristava a skrabe sa labou pod kridlom. Ovoniava elfku Eludiu a sustredene sa jej pozera do oci. Mantikory nerobia rozdiel medzi temnymi a lesnymi elfami. Vonaju inak, vyzeraju inak, no s povodnymi elfami maju minimum skusenosti.

„Eraniel, si to ty?“ Pyta sa Eludia a na chvilu prestava stavat most ponad riecku.
„E cacaa. E cacaa.“ Odpoveda jej mantikora.
„Ahoj, Cacaa. Mas pekne meno. Si tu, aby si mi pomohla? Pomozes mi dostat sa na druhu stranu?“
„Soc dejmos cacaa?“
„Nerozumiem ti. Prepac, nepoznam ta a neviem ani ako ta mozem oslovit. Som Eludia, z lesneho ludu. Z vychodu. Poznam Lanisport, Zeleny ostrov a okolie. Tu som bola s niektorymi dalsimi elfmi a neskor ludmi. Potrebujem sa dostat na druhu stranu, ale nedari sa mi to. Chcem byt s mojou dcerou. Rozumies mi?“
„Dcea?“
„Ano. Tam na vychode. Vo vezi.“

Mantikora kraca blizsie a sklana kridla, aby mohla Eludia nasadnut. Ta si aj sada a mantikora, nenavyknuta na jazdca, pomaly vzlieta. V strede potoka pokracuje dalej, zatial co Eludiu neznama sila zhadzuje z jej chrbta. Lietajuca bytost pristava a s rozbehom preskakuje potok, ako keby to vobec nic nebolo.

„Nieco mi znemoznuje prejst. Nejaka magia. Niekto ma drzi od svojej dcery.“
„Dcea.“

Mantikora sa znovu sklana a umoznuje Eludii na nu nastupit. Ta tak aj robi, ale na jej prekvapenie sa mantikora nepresuva cez riecku, ale smeruje uplne inym smerom, priamo na juh. Len co naberie vysku, zacne sa menit vietor na rychly, ale teply vietor fukajuci zo severu priamo na juh. Vzdialenost od Celena a Josaca, ako i od Kary, sa rychlo zvacsuje a mantikora pri tak dobrom vetre vyuziva na let len minimum energie.

32. kapitola: Na zivot a na smrt
Bren nesie Karu na rukach. Nie preto, ze by nemohla chodit. Chce vsak vyuzit svoju silu na to, aby mohla Kara bez rusenia carovat narocne kuzlo, ktore ma fungovat na velku vzdialenost. Nefunguje to a Kara mu dava rukou pokyn, aby ju polozil. Skusa to znovu. Kuzlo, zname ako ohnive oko, vyuzila nedavno. Nie vsak na taku ohromnu vzdialenost. Kara sa tesi, ze dokaze vyuzivat najroznejsie kuzla a moze znovu byt v svojej povodnej podobe, ale cez jej najvacsiu snahu vidi cez oko len cast vzdialenosti. Nevidi ani dvojicu Markov, nie to este nieco za nimi.

„Budu v poriadku, ved su styria,“ hovori Eli, ale v tone jej hlasu sa da lahko rozoznat, ze tomu sama neveri.
„Nech sa deje cokolvek, odtialto im nepomozeme,“ odpoveda jej Bren.

Cesta je bezproblemova, ale dlha. Vsetkych navyse trapi, ze Kara nemoze rozpravat. Predovsetkym Eli si to uvedomuje aj z toho dovodu, ze ak sa stav nezmeni, bude velka magyna odkazana na pomoc niekoho dalsieho. Mozno niekoho tak obycajneho, ako je prave ona. Trojica kraca a aj ked sa o tom nerozpravaju navzajom, vsetci ocakavaju, ze sa niekde objavi Eraniel a znovu povie nieco mudre, zlozite ci minimalne mimo temu. Ta vsak nikde nie je a jedine, co mozu pouzivat, su ich vlastne nohy.

Prichadza tma a cas na oddych. Bren zaspava ako prvy, co je trochu nezvycajne. Nikto sa ho vsak na nic nepyta. Kara sa snazi zistit nejake nove informacie a dari sa jej to len ciastocne. Nasla miesto, kde stal Vychodny a Zapadny Mark. To miesto je opustene. Ani oni, ani niekto z druhej skupiny. Taktiez nic, co by mohlo znamenat nebezpecenstvo.

Kara si liha a Eli si liha k nej. Po chvili sa magyna budi na to, ze jej niekto lezi na nohe. Zobudza Eli a rukou jej dava pokyn, aby isla trochu dalej.

„Nevedela som, ze ti lezim na nohe. Preco si nic nepovedala? Jaj… prepac.“

Tentokrat ziadna nocna ci ranna navsteva, len mnozstvo neistoty, ktora zatienuje akekolvek uspechy. Kara sa rychlo a lahko postarala o prijemny ohen a hra sa s malymi plamienkami, ktore jej poskakuju medzi prstami za zvuku melodie, ktoru pocuje len ona.

Mysli na pribehy, ktore kedysi citala. Pribehy o drakoch a velkych bojovnikoch, ktori nepoznali strach. Taktiez najroznejsie kuzla, ktore sa zachovali len ciastocne a niektore z nich mozno nikdy nefungovali. Utrzky mudrosti davnych vekov, pred vojnami medzi ludmi a elfmi, pred zurganmi i pred tym, co niekolko dobrodruhov zalozilo Aringold. Tabor, z ktoreho sa stalo najvacsie mesto a neskor najvacsia ruina. Rozsiahle kniznice boli vybudovane a spalene a krali a ini monarchovia, ktori vladli obrovskym uzemiam, sa dostali do malickych hrobov.

Existuje kniha, ktoru nikdy neprecitala a to zo strachu. Vlastne to nie je ani kniha. Je to niekolko poznatkov a myslienok, ktore sa pripisuju davnej carodejnici z cias, ked temni elfovia utekali pred Herdanovym hnevom. Uvahy o niceni, o domyselnych sposoboch ako sa da sposobovat bolest a ako vyuzit silu v svoj prospech a dokonca vysavat energiu z tych, ktori su muceni. Viac bolesti a utrpenia, viac energie.

V spanku sa Kara stretava s Varenou. Magyna v najlepsich rokoch stretava blede arinske dievca narodene v podzemi. Hladia na seba. Nevedia, co vsetko dokaze ta druha. Kara vycarovava okolo seba mocny ladovy stit a okolo neho este jeden, ohnivy. Vyuziva vsetko, co dokaze, na svoju ochranu. Neutoci, ale chce si byt ista, ze nech Varena vyuzije cokolvek, tak to cez jej obranu neprejde. Varena po nej hadze jednoduchy blesk, ktory naraza do prveho stitu. Namiesto toho, aby skusila hodit dalsi blesk, alebo ine kuzlo, postupne zvacsuje silu blesku. Ten nemizne, ale nabera intenzitu a rozvetvuje sa. Jednotlive vetvy narazaju do ohniveho stitu z roznych stran a oslabuju ho, az sa ohnivy stit ruca. Blesk prechadza na ladovy stit, ale Varena sa aj tak rozhoduje na zmenu. Vsetky vetvy blesku sa znovu stacaju a ukazuju na ten isty bod. Rozpada sa tak ladovy stit, ako i cele Karino telo, za smiechu Vareny.

Kara sa prebudza a lapa po dychu. Zobudza to Eli, ktora ju objima. Magyna pocuje, ze jej Eli nieco hovori, ale je tak roztrasena, ze nemoze robit vobec nic.

„Pod blizsie k ohnu. Fuka silny vietor, mala by si byt v teple.“

Kara sa pokusa zaspat, ale prichadza dalsi sen. V kazdom sne je Varena, ako robi nieco priserne. Veci, ktore sa nestali a logicky ani nemohli stat sa jej ukazuju pred ocami. Kazde jej kuzlo je presne, zosilnene vecami, ktorym Kara nerozumie a popri utrpeni ostatnych prichadza usmev na tvari Vareny. Vidi suboj Vareny a Airany a ten prebieha velmi podobne. Airana skusa najroznejsie kuzla, neustale ich meni a snazi sa ziskat v magickom dueli vyhodu, dokonca sa snazi odskakovat a hadzat po Varene predmety ktore ma poruke. Ta sa vsak stale sustredi na jediny blesk, ktory moze tvarovat a ktorym moze zabit kohokolvek. Cvik robi majstra, ale Varena je viac ako majster a Airana sa pred nou dava na utek. Snazi sa kuzlami pred sebou nahromadit velke kamene a urobit z nich masivnu ladovu stenu, ktora sa vsak meni na mnozstvo malickych a poriadne vychladenych kamienkov. Uplne vycerpana Airana si berie podobu Vareny a ta skutocna ju svojim bleskom rozsekava na este mensie kusky ako tu ladovu stenu. Znovu s usmevom na tvari.
33. kapitola: Do vychodnej veze
Po dlhej ceste sa Kara dostava k miestu, kde bola este pred par dnami dvojica muzov. Ani jeden z nich nie je na mieste. Trojica sa zhoduje, ze nema zmysel ocakavat navrat druhej skupiny a bude lepsie ist im oproti. Prechadzaju stale rovnakou krajinou, ktora nema cim uputat.

Bren si vsima zvlastne stopy. Upozornuje na ne Karu, ale ta nestraca nic z odhodlania. Stale je pred nimi dlhe putovanie, ktore sa prerusuje len na chvilu, nech si kazdy na chvilu odpocinie.

„Ideme uz vecnost a ani nevieme presne, kde ta druha veza je. Mozno sa dostali do pasce a my sa dostaneme do tej istej pasce.“ Hovori Eli.
„To by nebolo tak zle. Kara by nas z nej dostala.“
„Druha skupina sa z pasce nedostala a to je v nej Josac, Celen a Eludia.“
„Nemusi to byt pasca. Navyse mozno odpocivaju a pridu neskor.“
„To nie je velmi uspokojive.“
„Kara, co tvoje ohnive kuzlo?“

Magyna si znovu pripravuje kuzlo a zosiela ho. Ohnive oko prezera krajinu pred nimi, ale stale nevidi vsetko. Je prilis daleko. Nieco vsak vidi. Ukoncuje kuzlo a chce to vysvetlit, ale nikto jej nerozumie. Kara berie kratky mec od Eli a kresli do suchej pody. Pre nizku travu to vidno vsak len velmi slabo.

„Co je to?“
„Ani ja neviem. Chcelo by to nieco lepsie na kreslenie.“
„Pozri! Pozri tam!“ Vola na Brena Eli a rychlo sa stavia za neho.

K trojici mieri zahadny tvor, akeho doteraz nikdy nikto z nich nevidel. Neleti privelmi vysoko. Nie je to ziadny vtak, ale nieco vacsie a pravdepodobne aj ovela silnejsie.

„Drak?“ Pyta sa Eli.
„Mozno. Najvyssi cas sa schovat. Ale kam?“
„Vsade je len nizka trava.“
„Mame Karu, ta nieco vymysli.“

Kara ma skutocne nieco za lubom. Ma k dispozicii ohromne mnozstvo kuziel. Tak velke, ze sa nevie rozhodnut. Mrazive kuzla, o ktorych nikdy nepocula, hned vedla najroznejsich ohnivych striel. Premysla, co urobi s tou bliziacou sa bytostou. Moze ju zostrelit silnym ohnivym kuzlom, ale moze ju tiez zmrazit ci urobit obidvoje naraz. Moze vlozit don akukolvek silu a navstevnika s kridlami moze v letku nakrajat ci prederavit malickymi ohnivymi strelami, ktore by naraz opustili jej ruky.

Tvor sa priblizil a magyna sa rozhoduje pre uplne odlisny pristup. V svojej mysli opusta kniznicu plnu kuziel a par krokmi sa priblizuje k letiacemu tvorovi.

„Kara, co robis?“

Kara naznacuje Brenovi a Eli, aby prisli blizsie. Zvlast Brenovi sa tento napad nepaci, ale sklada stit a dava si mec znovu za opasok. Kara sa tvorovi klania, comu ostatni nerozumeju.

„Teraz by bolo dobre, aby si hovorila. Nech vieme, aky mas plan.“ Hovori Eli, ale od Kary nedostala ziadnu odpoved. Namiesto toho prichadza zrozumitelna rec od tvora, alebo prinajmensom zrozumitelnejsia, ako cakali.
„Cacaa. E Coecaa. Ej?“

Kara dava rukou pokyn Brenovi, aby s tvorom komunikoval.

„A ako mam asi tak hovorit? Ani neviem co to je.“
„Ej de cardama?“ Pyta sa tvor.
„Ty vies hovorit cardamou? Ja… E Bren.“
„En?“
„No dajme tomu. So nosej… neviem co si zac. E Bren. Ona Kara. Ona Eli. Ako sa povie ona? Ale asi mi nerozumies.“
„Aa. I.“
„Teraz by sa hodil dobry prekladatel. Ja viem z cardamy len nieco. Cos Bren, Cosa Kara, Cosa Eli.“
„Co si to povedal vlastne?“ Pyta sa Eli.
„Povedal som, ze sme vsetci slobodni. Nie otroci. Neviem, co jej mam povedat. To by bola asi parketa skor pre Karu. Ale ta nehovori ziadnym jazykom, nie to este cardamou. Alebo ano?“

Na vsetkych prekvapenie Kara objima toho tvora a vyzera to tak, ze sa rozpravaju bez otvorenia ust i bez otvorenia oci. Bren k nim pristupuje blizsie, ale Eli ho zastavuje.

„Len pockaj.“
„Nevies, co sa stane.“
„Ani ty nie. Pockajme.“

Po chvili Kara opusta toto zvlastne spojenie a podava tvorovi kusok suseneho masa z batohu.

„No tak, co si sa dozvedela?“

Kara sa znovu pobera k tvorovi a nieco mu naznacuje. Zanedlho je velka plocha okolo nich vycistena od travy vdaka mocnym pazurom, ktore su na tuto cinnost az neskutocne efektivne. Kara si berie mec, aby zacala pisat do pody, ked v tom jej napada, ze na to moze pouzit uplne jednoduche kuzlo. Vobec nebolo potrebne rozryt zem. Moze pisat ohnive pismena len tak, do vzduchu. Tie sa stracaju az po tom, co ich vsetci precitali. Bren aj Kara nastastie vedia citat, co je hlavne v odlahlejsich castiach hlavneho kontinentu velky problem.

„TOTO JE MANTIKORA. VOLA SA COECAA. HLADA TU SVOJU DCERU. JE PRIATELSKA A DOLETELA ZDALEKA. VIE, ZE TU BOLA VODA, ALE UZ TU NIE JE. NEROZUMIE TOMU. VIE, KDE SU OSTATNI Z NASEJ SKUPINY. VO VYCHODNEJ VEZI JE PORTAL NA AZOYU. JE TAM AJ SILNY NEPRIATEL, KTOREHO NEPORAZIM.“
„Mali by sme sa vyhnut tej vezi. Ale Eraniel nas tam posiela. Musime tam ist.“ Hovori Eli.
„Mozno je aj sama Eraniel zaskocena. Alebo sme mali putovat v inom poradi, zastavit toho nepriatela skor, ako bude neskoro. Mali by sme sa dostat na Azoyu.“
„Ale co Josac a ostatni? Azda ich tam mame nechat?“ Pyta sa Eli.
„Mozno uz nie su nazive. Nikto z nich. Cela ta vychodna vetva pohorela. Ostali sme my traja. A tento okridleny lev, ak nam chce pomoct.“

Mantikora mozno neovlada vsetky slova v cardame ani v obecnej reci, ale len co pocula, ako ju Bren nazval okridlenym levom, tak po nom doslova vyletela a zrazila ho na zem. Zamierila na neho svojim dlhym bodakom, ale skor, ako sa nazdala, jej Bren cely chvost aj s bodakom odsekol mecom. Okamzite ho vzala do pazurov a zacala odnasat prec. Ten sa branil, tak ho znovu pustila. Z dost velkej vysky na to, aby mu pad zlomil par kosti.

Kara k nemu okamzite uteka a popri tom sleduje mantikoru, ako odlieta prec, na vychod.

Bren zavija od bolesti. Jeho stav je vazny. Okamzite skusa svoju liecivu silu, ktoru mala ako dievcatko, ale nefunguje to. Ma k dispozicii neurekom kuziel na nicenie, ale nic, co by dokazalo uzdravovat. Moze len sledovat, ako jeho zivotna sila vyteka otvorenymi ranami. Rychlo sa ich snazi co najviac upchat rukami, ale nestaci to. Nemusi vediet vsetko o ludskom tele, aby videla, ze niektore kosti su vyrazne posunute. Posledne Brenove slova nehovoria o nadeji, ani o dobrodruzstve. Popisuju bolest a utrpenie.

„Do Eludie!“ Hovori Eli a Kara jej jemne prikyvuje.

34. kapitola: Navsteva
Strazcovia veze vidia, ako sa k vezi priblizuje postava. Prichadza noc a tuto postavu nevedia dobre popisat. Nikto nezvoni na poplach, je to len jeden neocakavany host.

„Stoj! Co tu chces!“
„Chcem predat odkaz dvom vaznom, ktori su na stole.“
„Odkial vies o stole?“
„Viem mnohe, Tollan z Aringoldu. Aj o tebe, Mattas z Vychodnych vrchov.“
„Aky odkaz nesies?“
„Jeden z nich zomrie.“
„To uz vedia. Obrat sa a chod odkial si prisla.“
„Odidem a vy tiez, ale narozdiel odo mna opustite tento svet nasilnou smrtou.“
„Kto si! Chytte ju!“

Na zahalenu, podla hlasu zensku postavu, sa hrnu strazcovia s roznorodou vyzbrojou. Na ich prekvapenie sa jej a ani jej siat nemozu dotknut. Prechadza kam len chce a kto sa jej stavia do cesty, ten je odtlaceny nabok. Je jedno, kolko zbrani sa ti chlapi snazia pouzit, vsetky su uplne neucinne.

Zahalena postava prichadza az k Josacovi a Celenovi. Stol sa zmensil natolko, ze obidvaja musia stat. Cely stol pripomina skor malu stolicku. Ktokolvek moze toho druheho zhodit, ale spadol by spolu s nim.

„Liada nie je tvoja dcera. Josac nie je tvoj priatel. Na tomto mieste prichadza tvoja smrt.“
„Neviem kto si, ale nechces ma radsej zachranit?“
„Prinasam temnu stranku zivota a svetlu stranku smrti. Prinasam zrak tam, kde nie je vidno a slepotu tam, kde doteraz vsetci videli.“
„Radsej prines silu.“
„V poriadku. Tvoja sila, i cast mojej sily, ma novy ucel, noveho majitela a nove prianie, hodne tak zivota, ako i smrti.“

Zahalena postava berie Josacovu palicu. Udiera raz do kamenitej podlahy a cela polovica stola, na ktorej bol doteraz Celen, prestava existovat. Celen pada a straze, ktore vidia, ze proti zahalenej postave nemaju sancu, mu ustedruju niekolko ran. Zahalena postava udiera znovu a na podlahe sa objavuju dyky vsetkych tvarov a velkosti. Je ich tolko, ze kracanie po nich bez skutocne odolnej obuvi sa javi ako velmi zly napad. Vsetci su prekvapeni a vobec si nevsimaju, ze Josac zmizol. Niekto vsak dviha dyky a zapichuje ich do jedneho strazcu za druhym. Niekto rychly a neviditelny, vdaka magii ci pozehnaniu zahalenej postavy.

Po chvili nema kto vyhlasit poplach. Na zem pada posledny zo strazcov.

„Viem, kto si. Dakujem ti za pomoc.“
„Vies, kto som. Ale nemusia to vediet ostatni.“
„Musel Celen zomriet?“
„Nemusel. Mohol si zomriet ty a on by bol slavny, alebo v kritickom momente pomaly a vahavy. Vybrala som si teba.“
„Dakujem ti, Eraniel.“
„Preco si myslis, ze som Eraniel?“
„Hovoris v hadankach a mas silu, aku nema nikto iny.“

Zahalena postava si dava dolu plast. Tvar Kary, postava Kary a tiez pohyby, ktore su typicke pre Karu v jej klasickej podobe dospelej a mocnej magyne.

„Si dobra.“
„Ja viem.“
„Keby som nevedel kto si, tak by som si ta naozaj pomylil s Karou. Ale viem, ze si Eraniel.“
„Airana ta ucila dobre. A to je nieco, co mne prinasa radost.“
„Som rad, ze si prisla. Povedz mi, prosim, co sa teraz bude diat? Aky je tvoj plan?“
„Prisla som po teba. Urcite vies, ze Kara chcela vytvorit skupinu, ktora bude silnejsia ako jednotlivec. Partiu zalozenu na priatelstve a sile, na vykryvani slabosti a na to, aby sa ukazalo, ze takmer hocikto moze menit nieco k lepsiemu. Pochopila to. A ty to tiez zacinas chapat. Si jeden z najlepsich ziakov Airany a si dokaz, ze sila nie je viac ako slachetnost.“
„Nic slachetne som neurobil.“
„Dostal si na vyber. Zomries ty, alebo Celen. A ty sa pytas, ci naozaj musel zomriet. Netesis sa. Prezil si, a uz chces vediet, co bude dalej. Kde bude tvoje miesto, komu tvoj talent pomoze.“
„Zabijal som. Hned mi napadlo, ze su tu tie dyky na to, aby som zabijal ostatnych. Nerozmyslal som, ci je to spravne alebo nie.“
„Nemusis nad tym rozmyslat. Niekedy bohovia rozmyslaju velmi dlho a ludia konaju velmi rychlo. Niekedy je lepsie byt bohom a niekedy je lepsie byt clovekom.“
„Preco mi to cele hovoris?“
„Pretoze musis pochopit a porozumiet, ze nie vsetko ma svoju logiku. Nieco ju nemusi mat. Ale hlavne som na teba pysna.“
„Zabijal som tych, ktori sa nemohli branit.“
„Znovu ukazujes, ze som vybrala dobre. Tvoj protiklad by sa chvastal, ze zabil dvanastich. Bol by rad, ze to vsetko dokazal a tak rychlo. Neuvazoval by nad tym, ze mu niekto dal ohromnu vyhodu.“
„Kto je moj protiklad?“
„Niekto, koho neporazis. Sam nie.“

35. kapitola: Maly ostrov pred Azoyou
Eludia a Cacaa sa po dlhom vznasani nad morom dostavaju na malicky ostrov, nedaleko od Azoye. Vycerpana mantikora po chvili zaspava. Eludia je sama a vidi more. Vzdy mala rada more, poznala ho, ale toto more je ine. Voda je ina, aj plaze su ine ako na Zelenom ostrove.

Mysli na Liadu a predstavuje si, ze je pri nej. Zatvara oci. Na moment citi, ze tu nie je sama. Berie do ruk svoj noz, ale zistuje, ze ho nepotrebuje. Nie je sama, ale nie v nebezpeci. Natahuje ruku a dotyka sa latky, ktora zahaluje neznamu postavu.

„Si v bezpeci, nemusis sa bat.“
„Kto si?“
„Rychlo na to prides. Ale teraz je cas na rozhovor. Dlhy rozhovor.“
„Pytaj sa a odpoviem ti.“
„Ja nie som ta, co sa bude vela pytat. Prinesiem odpovede a tych, ktori chcu pocuvat.“

Postava odchadza rovnako zahadne, ako prisla. Eludia uz vie, kto je tou zahadnou postavou. Presuva sa o niekolko krokov na miesto, kde sa najlepsie zmesti skupina, ktora sa chce rozpravat a vidiet na seba navzajom.

Po chvili sa objavuje zahalena postava spolu s Josacom a znovu odchadza. Postupne takto donasa este Eli a Karu.

„Este jeden host.“

Eludia uvazuje, kto by mohol byt ten posledny host. Nevidi Brena a nevidi Celena. Co je pre nu najdolezitejsie, nevidi ani Liadu. To kratke cakanie je pre nu vecne.

Josac je velmi rad, ze vidi tak Karu, ako i Eli. Oslovuje ich, ale odpoveda mu len Eli. Eludia sedi stranou. Nikoho nevita, caka na Liadu. Alebo na nejake spravy.

Prichadza posledny host. Niekto, koho tu nikto necakal. Mantikora Coecaa sa dostava na rovnake miesto a okamzite sa pozera na Karu s nedoverou. Druha mantikora sa prebudza a pridava sa k ostatnym.

„Teraz sme tu vsetci,“ hovori tichym hlasom Eraniel.

Vsetci si uvedomuju, ze niekoho stratili. Kara prisla o lojalneho priatela Brena. Eludia prisla o dceru i o toho, kto sa o nu aspon udajne staral. Coecaa prisla o svoj chvost.

„Aky ma toto vsetko vyznam?“ Pyta sa Eli bohyne.
„Co tym presne myslis?“
„Kazdy o niekoho prisiel. Nic sme nedosiahli. Zazili sme blaznive dobrodruzstva, ktorym chyba koniec. Ani nevieme, co mame urobit. Vieme len to, ze zomreli ludia, ci uz sme za to mohli alebo nie. Ani nevieme, kto je ten, co vsetko riadi.“
„Josac to vie.“
„Viem len to, ze mam nejaky silny protiklad.“
„To staci. Na zvysok pridete sami. Pridem rano.“

Eraniel odchadza. Po jednoduchom tlesknuti je niekde mimo ostrova. Ostava Kara, Eli, Josac, Eludia a dve mantikory.

„Co ma zase toto znamenat?“ Pyta sa Eli. Automaticky sa pozera na Karu, ktora mlci. A mlcala by, aj keby mohla hovorit.
„Chce, aby sme na vsetko prisli sami. Urobila pre nas vela.“ Odpoveda Josac.
„Je nieco, o com neviem?“
„Pozabijala vsetkych strazcov v tej vezi. Isli sme tam s Celenom, Eludiou a Liadou. Prekvapili nas a premohli. Mucili nas.“
„Kde je Liada?“ Pyta sa Eludia.
„Pockaj, dopoviem to. Hned som pri nej.“
„Chcem to vediet teraz.“
„Niekde na ostrove Azoya.“
„Musime ju zachranit.“
„Eraniel pride rano. Pojdeme tam spolu.“
„Nie. Nepojdeme spolu. Nechcem, aby cakala. Nechcem sa prizerat, ako jej niekto ublizuje. Doniesla ma sem mantikora. Je unavena a odpociva. Ale je tu druha. Presvedcim ju, aby mi pomohla.“
„Nemozes ist sama do toho miesta. Pockaj, pomozeme ti. Aspon si vypocuj, co chcem povedat.“
„Ty nie si rodicom, ktory stratil dieta. Preto ta o nic neziadam. Nemam ziadne prosby na teba. Ale idem. S tebou alebo bez teba. Ak sa tam vies dostat, tak pod. Ty aj ostatni. Nemala som pri tom potoku opustit svoju dceru. Uz som raz letela na Azoyu, uplne sama. A aj by som na nej bola, keby ta vznesena bytost, ktora mi pomahala, nepotrebovala odpocinok.“

Eludiu nedokazu zastavit slova. Skusa to Josac aj Eli, ale neda si povedat. Mozno tiez veri v to, ze spolu su silnejsi, ale chce konat. Zo vsetkych utrzila najvacsiu stratu a teraz nechce byt generalom, ktory zvazuje vsetky moznosti. Chce byt vojakom v prvej linii, ktory ide dopredu silou svojich ruk a zbrani a nevidi vsetko, co sa deje nalavo ci napravo. Napriek tomu, ze elfovia su casto oznacovani za priatelsku rasu, teraz z nej srsi ciste nepriatelstvo.

Eludia prichadza k mantikoram, ktore su pri sebe a rozpravaju sa jazykom, ktoremu nikto okrem nich nerozumie. Nie je to cardama, ale rec mantikor, ktora pozostava z roznych sycani a inych zivocisnych zvukov.

Mladsia mantikora je unavena, zatial co starsia je viditelne nervozna a nechce, aby sa k nej ktokolvek priblizil. Eludia sa vsak priblizuje aj tak. Naliehavo, s priamou tuzbou odletiet okamzite, sa stretava s nedoverou. Mantikora bez chvostu by ho proti Eludii na vystrahu pouzila, ale nemoze. Namiesto toho ukazuje svoje pazury na mocnych labach.

„Stoj! Neurob nieco hlupe!“
„Kto si ty, aby si mi rozpraval o hlupych veciach?“ Pyta sa Eludia Josaca.
„Pridal som sa k vyprave na vychod, lebo som myslel, ze pomozem ochranit tvoju dceru. To bol moj ciel, moja jedina motivacia. A stale to chcem urobit. Len nam daj vsetkym sancu.“
„Ak ju niekto preniesol cez portal na Azoyu, tak kvoli ritualnej obete. Zabiju ju.“
„Alebo ju uz zabili. Ak by zila, Eraniel by ju doniesla sem. Bola by tu teraz s nami.“
„To nemozes vediet.“
„Mozem. Vsetci, co prezili, su tu. A ak Liada zije, tak je v maleri, z ktoreho ju sama nedostanes. Dostala by si sa do rovnakeho maleru a my by sme mali mensiu sancu to vsetko vyriesit bez teba. Toto ti hovorim ako priatel, aj ked sa az tak dobre nepozname.“

Vyzera to tak, ze Eludia prichadza k rozumu, ale stale sa pozera jednym smerom. Na Azoyu. Uvazuje, ci by sa tam dalo doplavat. Odtialto vyzera velky ostrov ako jednoducha ciara nad morskou hladinou.

„Mal by som dokoncit, co mam povedat. Tak pocuvajte. Eraniel mi povedala, ze existuje moj protiklad. Niekto velmi silny. Rozmyslal som nad tym a tiez nad prikladmi, ktore mi davala. Eraniel mi dala moznost vyuzit neviditelnost na hromadne zabijanie. Pozabijal som strazcov, ktori sa nemohli branit, ale nie som na to hrdy. Nepovazujem sa za hrdinu. Niekto by sa vsak za hrdinu povazoval. Niekto, proti komu ideme, i ked ani nevieme jeho meno.“
„Co navrhujes, Josac?“ Pyta sa Eludia.
„Dostaneme sa tam a skoncujeme s niekym, kto tam je. Zbavime svet tyrana.“
„Keby ho chcela Eraniel zabit, tak by to urobila. Chce nejake ine riesenie.“
„Mozno je ulohou niekoho nie zabit, ale zmenit. Zmenit k lepsiemu, dostat z neho nieco zle, aby ostalo len to lepsie.“

Kara pocuva, ale nic nehovori. Dviha sa a prechadza k mantikoram. Prezera si ich. Na svojej ruke vytvara sneh, ktory nasledne poklada mantikore na miesto, z ktoreho po odseknuti chvosta tecie krv. Jednoduche kuzlo, ktorym chce dosiahnut, aby mantikora nevykrvacala. Chce s nou komunikovat, ale nejde to. Mantikora by najradsej odletela, ale caka, kym si ta druha, mladsia mantikora, poriadne oddychne. Let naspat je dlhy, ovela dlhsi ako let na ostrov Azoya.

Momentalne tu nie je nikto, kto by dokazal komunikovat s mantikorami cardamou. Ani nikto, s kym by sa chceli tieto zahadne tvory rozpravat inym sposobom. Kara by rada vedela uzdravovat, ale tuto moznost nema. Prisla o moznost liecit a ziskala vacsie moznosti v niceni. V podobe dospelej magyne ma pristup k narocnym ohnivym a ladovym kuzlam, ale liecenia uz nie je schopna. Minimalne nie je mozne to ucinne liecenie, ako mala vo forme maleho dievcatka. Bez ohladu na snahu nerobia liecive kuzla vobec nic.

K mantikoram prichadza Eli a ponuka maly kusok masa zo zasob. Nie je to vela a zasoby su takmer vycerpane. Na jej prekvapenie vsak tento dar neprijimaju.

„Nevie niekto, preco nechcu maso?“
„Mozno su jednoducho hrde. Neprijmu ziadnu pomoc a vedia sa o seba postarat bez toho, aby im ktokolvek pomahal.“ Odpoveda jej Josac.
„A co s nimi urobime? Nechame ich tak, nech si odletia?“
„Nemozes im rozkazovat a bolo im ublizene. Neviem ci rozumeju, ze sme prisli o hodnotneho clena. A aj ked to nerad hovorim, stale nas mozu napadnut ci zozrat. Skor rozmyslam, ako bude vyzerat mantikora bez chvosta medzi ostatnymi. Ako ju budu brat. Ako mrzaka? Ako bojoveho hrdinu? Alebo ako vlastne?“
„Dokaze toto stvorenie prezit bez chvosta? Kara zastavuje krvacanie, ale bude to dlhodobo stacit? Neviem, co pre nich ten chvost znamena, ale ak by cloveku niekto odsekol polovicu ruky, tak na to zarucene zomrie.“
„Nemyslim si, ze zomrie. Ale nemam tusenie, co vsetko to pre nu znamena.“ Odpoveda Josac.

Cakanie na Eraniel je dlhe a po nejakom case je Kara mimoriadne znepokojena. Josac sa jej pyta, co ju trapi, na to Kara odpoveda ohnivymi pismenami vo vzduchu. Josac ich cita nahlas, aby im rozumela aj Eli, ktora sa citanie nikdy nikde neucila.

„TIETO MANTIKORY NAS MOHLI ZABIT ALEBO DAT SIGNAL OSTATNYM, ABY SA NA NAS PUSTILI. NEUROBILI TO. MYSLIM SI, ZE CHCU ZMENU, NAVZDY OPUSTIT PUSTU AZOYU A DOSTAT SA PREC. POTREBUJU NASU POMOC, ALE LEN CO JU DOSTANU, TAK SA PUSTIA PROTI NAM.“
„Tomu nemozes uplne verit. Vsak sa nic nedeje, len lietajuci lev prisiel o chvost. Aj tak ho nepotrebuju.“

Len co to Eli dopovedala, obidve mantikory rychlo vstali a uprene sa divali na nu. Okamzite zbledla tak byvala spolocnicka, ako aj vsetci, ktori ju cestou spoznali. Kara ju okamzite zastavuje, aby viac nehovorila a nechava hovorit Josaca.

„Ospravedlnujeme sa. V nasich koncinach nikto ako vy nie je. Sme z krajin, kde by sa vam mohlo pacit. Lesy, luky, potociky a krasna zelen a vona jarnych kvetov. Mozno mi nieco rozumiete, ale my nerozumieme dobre vam a chceme vas lepsie poznat.“

Mantikory sa stahuju, ale stale zazeraju. Bez slova cakaju, co sa bude diat. Josacovi sa tieto tvory zdaju byt uzasne.

„Som Josac. A viem, ze by som to mal vediet, ale ako daleko je Azoya?“
„Josac. Josac nosej?“
„Vlastne vy mi rozumiete. Aspon meno. Josac sa da napisat aj v cardame. Len skoda, ze ja cardamu neovladam. A este skoda, ze neviem pomoct s tym chvostom. Nikto nevie. Mozno len Eraniel. Ale viete co? Len co sa objavi Eraniel, poziadam ju o to. Mozno ma odmietne, mozno ma neodmietne. Ale toto je moje prianie.“
„Mec Josac.“ Odpoveda Josacovi mantikora bez chvosta.

Starsia z mantikor, ktora prisla o chvost, zacina dobre rozumiet celemu zoskupeniu. Nie je to clovek, ani elf, ale aj mantikory maju svoju hierarchiu, rozne potreby a hlavne nieco, co by ludia nazvali cest. Naznacuje Josacovi, aby prisiel blizsie a dotyka sa ho. Josac ma pocit, ze mu priamo do hlavy prichadzaju myslienky mantikory, ktore su teraz velmi lahko pochopitelne.

„Co si sa dozvedel?“ Pyta sa ho Eli.
„Hovori, ze ju mrzi to s Brenom. Vidim presne co sa stalo, aj ked som tam nebol. Je to velmi zvlastne. Mysli si, ze mala zastat a az prisilno zareagovala na to oznacenie, ktore jej povedal. Skratka si mysli, ze reagovala zbytocne agresivne na to, co brala ako urazku.“
„Nie sme s nimi nepriatelia, ale ublizili sme si.“
„To je pravda. Tak rad by som im to povedal.“

Josac sa pozera na mantikoru a uvazuje, ako jej to povedat. Ona vsak naznacuje, ze mu rozumie. Skupina ludi, Eludia a dve mantikory sa rozpravaju az do neskoreho vecera a neskor idu spat.

36. kapitola: Rano
Eraniel plni svoje slovo a vcasne rano prichadza na maly ostrov. Kraca pomedzi putnikmi celkom potichu a v zamysleni. Josac, ktory sa prebudil ako prvy, ocakaval, ze Eraniel nieco donesie v rukach. Nieco, po co mohla prist az rano. Nenesie vsak vobec nic.

„Eraniel, si to ty?“ Pyta sa jej Josac.
„Som. A ty, Josac, si to ty?“ Odpoveda Eraniel bez jedinej emocie.
„Ano, som to ja. Len neviem, preco sa ma na to pytas.“
„Ty sa pytas mna. Poznas inu Eraniel? Nie je to meno, ktore by niekto iny pouzival. Ludia ma volaju aj inymi menami.“
„Rodicia vyberaju meno pre svoje dieta. Mozu ju pomenovat po tebe.“
„To mozu, ale nerobia to. Tak ako nikto nema maleho Herdana. Mozeme sa rozpravat o menach, ale myslim si, ze to nie je tvoja uloha. Ani moja. Vlastne jedno meno ti musim povedat.“
„Ake?“
„M.“
„Em?“
„Iba M. Nie Em, len M.“
„Co je to za meno?“
„Tvoj protiklad.“
„To je naozaj kratke meno. Na to musi byt velmi dobry dovod, alebo je to len niekto, kto si svoje meno skratil.“
„Teraz sa vola M. Tak ako sa ty volas Josac. Ale meno nie je tak dolezite.“

Postupne vstavaju vsetci. Kara uz bola hore, zatial co Eli s Eludiou sa zobudili na rozhovor medzi Josacom a Eraniel.

„Musim sa ta nieco spytat,“ pokracuje Josac.
„Co take? Chces napravit chvost? Aby Coecaa vyzerala tak, ako predtym?“
„Ano, to by som si prial.“
„Nesplnim tvoju tuzbu.“

Josac, Eli a hlavne mantikory sa na bohynu pozeraju prekvapene. Eraniel sice kompletne zaceluje ranu, ale jasne dava najavo, ze nic nebude napravat a menit len tak.

„Kara dostala pozehnanie a prekliatie. Kazdy z vas. Ste pozehnani a prekliati. Aj M. Ma pozehnanie a prekliatie. Je na vas, co s nim spravite. A co spravi on s vami.“
„Ako to myslis? A kto je M?“ Pyta sa Eludia, ktora zaciatok rozhovoru nepostrehla.
„M je jeden z Arinov. Vrazdi deti, vratane tvojej dcery Liady. Teraz je bezbranny a rozospaty. Ak chces, mozem ho sem doniest. Bez strazi a daleko od jeho domova.“
„To je ten, kto ma na starosti vsetko to zlo?“
„Ano. A ma toho v plane viac, ako len vrazdy magicky nadanych bytosti. Chce povrazdit alebo premenit lesnych elfov a chce, aby sa trhy s ludmi rozsirili vsade. Chce nariadit hromadne znasilnenia, aby bolo viac chlapcov na obety a dievcat na obchodovanie na trhu a na pracu sexualnych otrokyn. Chce vziat vsetkym bytostiam slobodnu volu a z kazdej mantikory urobit len nosica, ktory bude posluchat. Chce spalovat lesy, aby sa viac podobali na pust na ostrove Azoya a navyse chce zit vecne, aby mohol vsetkym vladnut, ci sa im to bude pacit, alebo nie.“
„Dones ho sem.“
„Kuzelne slovicko, Eludia.“
„Hned!“
„Este nie. Teda, ty sa ako ponahlas. Ponukam ti riesenie, jednoduche a rychle. Ty sa ponahlas, nevychutnavas si ten okamih. Este sem privediem tvojich krajanov. Elfov, ktorych mas rada. Mnohym z nich M ublizil alebo ublizi. Ak ho nikto nezastavi.“

Eraniel vytvara kuzlo a na maly ostrov sa dostava cela druzina elfov, s ktorymi doteraz cestovala po svete. Su mimoriadne radi, ze ju vidia. Vsetci sa pozeraju na nu. S vynimkou velitelky, ktora sa pozera na Josaca. Po chvili su vsak zmateni. Nechapu, preco a ako sa sem dostali. Uz videli diela Eraniel, ale tentokrat ich presunula vsetkych, bez varovania a akehokolvek vysvetlenia.

„Uz ho prived. Prosim.“ Hovori Eludia a berie si do ruky svoj noz. Par slovami vysvetluje ostatnym elfom situaciu a ti ju nasleduju a kto nema noz, berie do ruky luk a sip.
„Musim ta ale varovat. Je silny. Preto mu pri prenose vsetku silu zoberiem. Nebude moct carovat, ani bojovat tvarou v tvar. Suhlasis?“
„Suhlasim.“
„Vyborne. Tu ho mas. A zviazem mu ruky, len tak pre istotu.“

37. kapitola: Konfrontacia
Na maly ostrov sa po chvili dostava aj jeden z temnych elfov. Ten, ktory si odniesol Liadu na Azoyu. Eraniel ho sem presuva bez akehokolvek suhlasu a zaroven sa stara o to, aby nebol hrozbou pre ostatnych. Mocny bojovnik a carodejnik je v obkluceni. Napriek tomu, ze je jasne rozospaty, sa pokusa vycarovat niektore z jeho kuziel, ale nedari sa mu to. Nieco ho blokuje, alebo skor niekto. Jeho ruky su zviazane a nema so sebou ziadnu zbran. Chce zakricat, ale nemoze.

„Teraz Eludia, pomsti sa!“

Elfka Eludia sa okamzite rozhoduje pre bodnutie, ale neznama sila ju zastavuje. Skusa to znovu, ale vysledok je rovnaky. Temny elf sa zda byt este bledsi ako zvycajne.

„Vravela si, ze sa nemoze branit.“
„On sa nebrani,“ odpoveda jej Eraniel.

Eludia je zmatena. Niekto, o kom doteraz nikdy nepocula, urobil ohromne mnozstvo zla. Veri tomu, bez rozmyslania, i ked niekto iny, menej zaujaty, by si to na jej mieste poriadne rozmyslel. Ma moznost ho zabit, dostat ho zo sveta zivych. Znicit ho akymkolvek sposobom. Rozhoduje sa ho uskrtit. Skusa, ci sa ho moze dotknut. Moze. Vsetku silu, co ma, dava do skrtenia. Darmo sa jej pokusa vytocit, bez ruk to nejde. A ani Josacovi sa to nedari.

Jej vlastny noz, ktory kvoli skrteniu hodila na zem, sa zdviha a mieri na jej hrdlo. Dobre vidi, ze je ocarovany, ale nezaujima ju to, ani ked jej noz vytvara malu ranku na krku.

„Prestan, daj dolu ten noz!“ Krici Eludia na Eraniel.
„S tvojim nozom nic nerobim. Ak hladas niekoho, kto je za to zodpovedny, pozri sa za seba.“

Eludia sa otaca a vidi Karu, ako ovlada noz. Magyna by mohla elfku kedykolvek zabit, keby chcela.

„Hovor! Povedz mi, preco ma chces zastavit!“
„Kara ti nic nepovie.“ Hovori Josac.
„Tak povedz ty.“
„Ty to nevidis? Eraniel ti dala moznosti. Mozes si vybrat, ako velmi mozes byt kruta. Eraniel nie je bohyna krutosti, alebo ano? A napriek tomu, ze si myslis ze vies, co je spravne, sa proti tebe niekto postavil. Kara nie je sama.“

Eli sa stavia medzi temneho elfa a Eludiu. Elfka ju chce odstrcit a lahko by sa jej to podarilo, keby ju neprisiel podrzat Josac a nasledne i Kara.

„Ste blazni. On urobil vsetko to zlo a vy ho chranite? Chcete ospravedlnit jeho ciny? A ty, Eraniel, kto skutocne si?“
„Nositelka pravdy.“
„Ak si nositelka pravdy, tak mi povedz pravdu. Hned teraz.“
„Zabi a zasluzis si pravdu. Nechas zit a zasluzis si len loz.“
„Zabi koho?“
„Ty vies koho.“
„Brania mi v ceste.“
„Tak im vysvetli, ze mas pravdu ty a nie oni. No tak, skus to. Povedz im, ze je spravne, ak velky bojovnik zasliapne mravca.“
„On nie je mravec.“
„Nie je to mravec. Je to len niekto, kto je teraz tak slaby, ze pre teba nie je ziadnou hrozbou a trasie sa, lebo sa boji. Chce bojovat o holy zivot, ale nie je mu to umoznene. Povedz mu, ze ta jeho osud nezaujima. Povedz mu to a pridaj, ze chces ist na jeho miesto. Chces byt kralovna alebo ktokolvek kdesi na vrchole. Chces davat rozkazy a je ti jedno, kto zomrie dnes a kto zajtra.“
„To nie je pravda.“
„V tom pripade si zoberiem Karu, Eli a Josaca do hrsti. Teraz ti nebudu branit.“

Trojica je prinutena odstupit par krokov neodolatelnou silou Eranielinej magie.

„Teraz ti nebrania. Urob, co chces urobit.“

K Eludii pristupuje velitelka elfov, nesuca rovnake meno.

„Nerob to. Eraniel nechce, aby niekto zomieral, aj ked je ten niekto zly.“
„Toto je vynimka a ja viem, co robim.“

Eludia zasadzuje smrtelny uder nozom. Pridava dalsi a dalsi. Nasledne berie do ruk krk toho nepriatelskeho bojovnika a skrti ho tak silno, ako dokaze. Tentokrat ju nikto nezastavuje. Kara nic nerobi, ani Josac. Dokonca ani velitelka elfov. Silny stisk ukoncuje zivot bytosti, ktora uz predtym dostala tri bodnutia do hrudniku.

M sa straca. Jeho telo sa zmensuje a meni. Namiesto niekoho, komu boli pripisane vsetky zlociny, skutocne vidi mrtvu Liadu. Pozera sa na svoju dceru, ktora nedycha a z ran jej vyteka krv coraz pomalsie, pretoze jej velka cast sa uz vpija do pody.

„Co si to spravila?“ Pyta sa jej velitelka. Eludia plna zialu zakryva dlanami svoju vlastnu tvar a okrem vzlyku z nej nevychadza nic ine.

Male mrtve telo vyzera neskodne a v tvari je mozne najst pohlad niekoho, kto prave zistil nieco mimoriadne neprijemne a sokujuce. Kuzla od Eraniel su pre smrtelnikov casto nepochopitelne a to, ze vymenila nenavideneho zloducha za milovanu dcerku, nikto necaka. Bohyna zien, pochopenia, ludskeho pristupu a mnohych dalsich vlastnosti a cnosti robi nieco, co ide priamo proti jej podstate. Cesty vyssich bytosti su zaludne a ani ti najvacsi znalci ich nemozu kompletne odhalit a pochopit.

„Eraniel, co si to urobila? Preco? PRECO?!“
„Hladala si smrt. Nasla si smrt. Teraz pride trest.“
„Smrt mojej dcery nie je dostatocny trest?“
„Vybrala si si smrt a Kara sa proti tebe postavila. Aj Josac a Eli. Oni si teraz budu vyberat zivot. Smrt tvojej dcery za zivot niekoho ineho.“
„To je hnusne a nespravodlive.“
„Nespravodlivost ma v sebe kazdy. Ludia byvajuci kdekolvek od opustenych ruin az po honosne palace, bohovia i ti, ktori pridu po nas. Eludia, ty nie si zla. Nie si moj nepriatel. Ani nikoho, kto tu teraz je. A vobec nejde o priucku. Po case vsak zistis, ze niektori su lepsi ako ini.“
„Ty mi ides hovorit o tom, kto ma aku cenu? Chces neustale vytvarat nove rozdiely?“
„Nemusim o tom hovorit. Staci sa pozriet na niekoho, kto ta prekonava.“

Eludia je nepokojna a nahnevana. Na toho zvlastneho tvora s menom M. Na Karu i na Eraniel. Mozno aj na elfov, ktori sa nepostavili na jej stranu. Ocita sa sama a utapa sa v svojom zufalstve.

„Stale chces niekoho zabit? Chces zabit toho niekoho s menom M?“
„Chcem ci nechcem, to je jedno. Uz je mi vsetko jedno.“
„Zobrala si zivot, zasluzis si uplnu pravdu. Nuz, pocuvaj. Pocuvajte vsetci.“

Eraniel presuva ohromny balvan a vyskakuje nan, ako keby to bol maly kamienok. Chce, aby ju vsetci dobre videli.

„M je nepriatel. Nie je to vsak ziadny vsemocny tvor. Je podobny, ako ktokolvek z vas. Len sa dal na cestu zla. Azoya je krute miesto a kazdy na nej chce mat moc, ak chce prezit. On sa nahodou dostal k uplnemu pokladu. K davno stratenej a nedavno opravenej knihe zaklinadiel od Vareny. Ano, od tej Vareny, ktora patrila spolu so Sianom a povodnou Eludiou k nadejam oslabeneho klanu temnych elfov. Varena vytvorila a znovu nasla strasne kuzla, ktore dokazu rozdrvit cokolvek, dokonca i dusu. Zistila, ze niektore jej obete moze uskladnit do knihy. Ocarovala ju ako schranku na duse, ktore si nasilim privlastnila. M sa k tomu dostal a rychlo zistil, ze to, co chce urobit, moze urobit aj niekto dalsi. Uvedomil si, ze kapacita schranky je obmedzena a najlepsie sa vyuzije po naplneni dusami magicky nadanych bytosti. Ochranila som Karu, zatial co mnohi dalsi take stastie nemali. Teraz je kniha plna. On ma maximalnu moc. A je na vas, kto ho porazi. V cestnom suboji. S kuzlami, zbranami a s cimkolvek. Ziadna pocetna vyhoda, len cestny duel.“
„Velmi dobre viem, koho chceme ozivit. My traja sme sa na tom zhodli.“ Hovori Josac.
„A je tym niekym Liada?“ Pyta sa Eludia.
„Nie.“

38. kapitola: Airanin prichod
Josac, Kara a Eli sa jasne zhoduju, kto bude vdaka Eraniel oziveny. Eludia si praje Liadu a to i za cenu, ze by isla do duelu so silnejsim protivnikom prave ona.

Ozivovanie vsak neprichadza tak, ako si mnohi predstavovali. Eraniel vyuziva svoje schopnosti jednoducho inak. Ziadne presunutie tela a vdychnutie duse. Namiesto toho sklada jednoduchu sochu, ktora postupne ziskava tvar a vyraz Airany. Pochopitelne je Kara mimoriadne rada, ze vidi svoju priatelku a ucitelku. Rovnako nadseny je Josac.

Eraniel odhaluje skutocnu postavu temneho elfa, ktory bol od smrti Liady ukryty vdaka jej kuzlu. Videl tak vsetko, ale bohyna mu neumoznila podniknut akukolvek akciu. M sleduje aj to, co sa deje s Airanou, jeho byvalou ucitelkou.

Airana sa znovu nadychla. Vyzera ako niekto, kto dlho spal a prebudza sa so silnym hlavybolom. Snazi sa spomenut na vsetkych, ale obklopuju ju aj ludia a elfovia, ktorych nikdy nevidela.

„Airana, si v poriadku?“
„Kto sa pyta? Ani neviem kto sa pyta a uz tu mam vysvetlovat ako mi je, do Eludie?“

Airana sa pozera tym smerom, odkial zacula hlas. Vidi pred sebou bohynu Eraniel.

„Neviem co tu robim, ako som sa sem dostala, aky je den a ani to, ci je tu oslava alebo pohreb. Ale viem, ze mam hlad.“
„Si v poriadku.“
„Tak to prrr, to zistim az sa najem.“
„M je tu. Aj Josac.“
„Este sa nepozabijali?“
„Obidvaja ta chcu pozdravit.“

Josac priatelskym gestom zdravi Airanu a podava jej ruku, zatial co M je ponechany na slnku so zviazanymi rukami a netvari sa nadsene.

„Nieco mi hovori, ze Josac bude vo vysvetlovani trochu lepsi. Tak vysvetluj, nech sa nieco dozviem.“

Josac vysvetluje Airane vsetko co vie, pekne podrobne. Airana je chapajuca, ale nic sa nepyta. Nechava Josaca rozpravat a sklada si veci, ktore este zatial nevie. Tato cinnost chvilu trva a Kara zatial pripravuje jednoduchym kuzlom ohen. Elfovia sa ukazuju ako vyborni rybari a cochvila je uz niekolko ryb na paliciach nad ohnom.

„Teraz ty, M. Povedz mi svoj pohlad, nech zistime, co s tebou. Eraniel, dovol mu hovorit.“ Eraniel ho zbavuje povrazov a dokonca mu vycarovava pohodlnu stolicku, mozno ako kompenzaciu za doterajsie utrpenie.
„Tebe nemam co povedat, zradkyna!“
„Ako som ta zradila? Kedy?“
„Ucila si ma len slabe kuzla. Nic skutocne silne. Nic pre skutocne nadanych a odvaznych.“
„Ucila som ta to, s cim sa dokazes ubranit. S cim dokazes utiect. Chcel si stale viac, ale cim viac chces, tym viac si musim byt ista, ze plne rozumies vsetkym nastraham a nebezpecenstvam. Nechcela som ta ucit kuzla, ktore nikto neovlada, pretoze ich mozes pouzit proti mne, proti sebe a proti komukolvek. Aj proti tym, na ktorych ti najviac zalezi.“
„Kaslem na to. Si nanic ucitelka.“
„Zvlastne. Varenina kniha zmizla v rovnaky vecer, ako si zmizol ty. Hovoris, ze som nanic ucitelka. Aky si ty ziak? Maly odvazlivec, ktory chce nieco nicit? Aj by som ti zatlieskala, ale je to pateticke a este stale mam hlad. A ked mam hlad, tak take ubohe blekotanie mi ide aj tak jednym uchom dnu a druhym von.“
„Chcem budovat. Novu risu, pre vsetkych.“
„Budovat nove nemusi znamenat znicit stare. Niekedy je lepsie zacat odznova, ale to nie je na tebe, aby si to ty sudil ci vobec pochopil. Moze to znamenat viac veci a nie vsetko nove je lepsie. Zobral si, co mi patri a vyuzil si to. Vysledkom je, ze ta vsetci nenavidia a bolo by po tebe, keby Kara nemala tak velky cit pre spravodlivost a taku velku schopnost narabat s predmetmi v tvojich rukach. Ani neviem, ako sa k tomu dostala. Len viem, ze je vacsi chlap ako ty. Aj ked… ale to nie je dolezite.“
„Kara je teraz aj cervena, aj modra magyna. Prisla vsak o hlas. Takze je nanic.“ Hovori M.
„To je malickost. Eli ju bude sprevadzat. Bude jej hlasom a Kara bude jej ohnom i ladom. Ale spat k teme. M, ty chces nieco budovat. A vybudoval si si povest velkeho bojovnika a carodejnika. Napriek tomu by ta mohla Eraniel kedykolvek zabit, hodit do oceanu alebo rozmetat kuzlami, o akych si nikdy nepocul. Teraz mas moznost. Porazit ma a ukazat, ze si sice miniaturny hrdina z neskutocne skaredeho ostrova, alebo jednoducho prehras a vsetko bude ako predtym.“
„Nemam z teba strach.“
„Vacsina ludi, ktorym som zobrala zivot, nemali strach. Ani tusenie, co dokazem. Povedz mi, co vsetko si urobil.“
„Tebe nebudem nic hovorit.“
„Preco nie? Ulavi sa ti, najdeme nove riesenia, vsetci budu stastni. Co povies?“
„Daj sa vypchat.“
„Eraniel, M hovori, ze je pripraveni na duel.“
„Nie som!“
„Airana je tvoj ucitel. Ked hovori, ze si pripraveny na duel, tak si.“ Odpoveda s usmevom Eraniel a znovu odcarovava pohodlnu stolicku.

Eraniel obidvoch protivnikov presuva na iny, blizky ostrov. Karu napada, ze by bolo najlepsie, keby Airana vedela o jej sne, v ktorom prehrala duel. Ale je neskoro. Ostava jej len pozorovat duel z velkej vzdialenosti.

M sa pripravuje. Sustreduje svoju silu a nechce nechat nic na nahodu. Uziva si, ze moze hovorit, plne hybat rukami a vsetko, co doteraz nemohol. Zatial vsak Eraniel blokuje kuzla. Jeho i Airany. Airana si pripravuje obranne kuzla, na ktore staci menej energie.

Eraniel ohlasuje zaciatok duelu na malickom ostrove. Airana si vycaruje ladovy stit a jednoduchymi strelami chce zastavit, idealne zmrazit supera. M stavia vsetko na jedinu kartu: Varenino kuzlo, koncentrovany retazovy blesk.

Triafa Airanu do stitu a neustale zvysuje jeho nicivu intenzitu. Dalsie a dalsie zosilnenie rozlame stit na malicke kusky a hned za nim i Airanino telo. M sa nemoze tesit z vitazstva, pretoze niekolko drobnych striel preslo skrz neho. Nemal ziadne kuzlo na obranu a proti tymto drobnym, ale pocetnym strelam nemal sancu. Pada na zem, kusok od Airany, ktorej telo sa da len tazko rozoznat. Vyzera, ako keby do nej aspon dvakrat trafil mohutny blesk.

„Odvezte ma tam.“ Krici Eludia na mantikory a jedna z nich ju berie na chrbat.

Eludia je tak po Eraniel prva, ktora vidi totalnu skazu vytvorenu silnymi kuzlami. Ziadny vitaz, len dvaja porazeni.

„Eraniel, urob nieco.“ Hovori Eludia.
„Nieco mozem urobit.“
„A co?“
„Odist.“
„Odist?“
„Ste mysliace bytosti, nemozete vsetci chciet, aby som myslela a konala za Vas.“
„Teraz nemozes odist. Musis nam povedat, co mame robit. Dufam, ze si toto nemyslela ani zo zartu.“
„Posluchaj Karu. Vyzna sa.“
„Airanin ziak zabil Airanu. Kara je slabsia od Airany.“
„To je tvoje presvedcenie, nie moje. Kazdopadne teraz mas svoju smrt. Tvoj nepriatel je mrtvy.“

Josac, ktory sledoval duel, nevie, co povedat. Toto necakal. Nevedel, ze niekto dokaze skutocne prejst cez Airanu a zit. Nerozumie tomu. Eli mu to vysvetluje tym najjednoduchsim sposobom. Ziak prerastol ucitela a spravny ucitel nemusi len viest. Moze vsak vychovat vodcu.

Eraniel definitivne odchadza a mantikory prinasaju mrtve tela k ostatnym. Krasna Airana je uskvarena, zatial co temny elf ma v tele diery.

„Co sa stane, ked na Azoyu dorazi sprava, ze je ich velitel mrtvy?“
„Najdu si ineho,“ odpoveda Josacovi velitelka.
„Niekoho este horsieho? Alebo budu dlho uvazovat, kto bude ten najlepsi?“
„To je ich vec. Sama neviem. Nikto nevie. A niekedy je najlepsi sposob sa do toho nemiesat. Su ini ako my. To, co je pre nas rozumne, moze byt pre inych hlupe a naopak. Mozno to uz coskoro zistime.“

Eraniel je prec. Ostavaju len dva sposoby, ako sa dostat na Azoyu. Plavat, alebo sa nechat zviest s pomocou mantikory. Kara skusa treti sposob. Vycari uzku, stredne dlhu lod z cisteho ohna. Sada si do nej a naznacuje ostatnym, aby sa pridali. Lod nema plachtu, ale dokaze byt nesena dopredu silou dvoch lietajucich mantikor.

„Preco musela zomriet?“ Pyta sa Josac Kary a ocakava, ze mu odpovie cez ohnive pismena. Ta vsak mlci a plne sa sustredi na to, aby sa ohniva lod na mori nerozpadla. Pre mnohych je neslychane, ze z ohna sa da vytvorit lod. Je to nieco ako iluzia. Ten ohen nepali, ale stale sa predstava ohnivej lode na mori zda ako vyjav z velmi zvlastneho sna. Zvlast elfovia sa boja kuzla, ktore moze kedykolvek prestat fungovat, ak Kara strati svoje sustredenie. Postupne vsak nastupuju po malych, ohnivych schodikoch.

39. kapitola: Marekil
More v okoli Azoye je zname svojou nestalou povahou. Burky nie su caste a na Azoyu prsi skutocne malo. Minimalne menej ako na ktorykolvek iny ostrov. Morske prudy su vsak casto zradne. Voda sa v nich toci a hlbka morskeho dna je zahadou pre vsetkych moreplavcov. Zo zapadu sa da doplavat na ostrov bez problemov, ale vychodna strana je skutocne nebezpecna.

Kara vedie s pomocou mantikor lod az k ostrovu tak dobre, ako to dokaze. Nestaci to vsak po tom, co sa ostrov skutocne priblizi. Karino sustredenie zmyva silny vietor a predovsetkym fakt, ze lod je kvoli silnemu vetru a prudom vychylena z povodnej trasy. Silnejuce morske viry sposobuju paniku posadky, ktora na takuto situaciu nie je vobec pripravena. Mantikory prestavaju tahat a pristavaju na lodi. Lod je tak plne v rukach prudenia a je este tazsie sa sustredit na ohnive kuzlo.

„Lod nebola dobry napad,“ hovori Eli Josacovi.
„Ale bola. Kara to zvladne. Je skvela.“
„Nezvladne to.“
„Nebud hlupa. Potrebuje od nas oporu, nie pocut, ze to nezvladne.“
„Eraniel nam pomoze.“
„Mozno. Keby chcela pomoct, tak je tu. Teraz je niekde inde, nikto nevie kde a co tam robi. Uz mi tie jej sposoby idu na nervy. Kara je clovek, tak ako Airana. Ma svoju logiku. Zatial co Eraniel je chaos. Nehovorim, ze je zla, ale mohla by skutocne ukazat, ze je dobra.“

Vedla Josaca sa nahle ukazuje Eraniel a jemne sa dotyka jeho ramena.

„Josac, som na teba hrda. Vsimas si moje nedostatky. To, co ty povazujes za nedostatky. Snazim sa zariadit, aby svet plynul. Svet nepotrebuje bohyne a bozske zazraky. Potrebuje uprimnych ludi a potrebuje nadej a strach. Ty davas nadej. To je pekne. Ja davam len zazraky. A ak sa nestane zazrak, tak Vam ziadny elf ci clovek nepomoze.“
„Mam strach.“
„Ja mam mantikory. Ostrov, kde je ich vela. Dost na to, aby odniesli kazdeho z tejto uzasnej ohnivej lode na Azoyu. Ale zavolam ich? Nezavolam ich? Povedz mi, co by si robil na mojom mieste?“
„Zavolal by som ich.“
„A ty, Eli?“
„Tiez by som ich zavolala.“ Hovori Eli.
„Ale ty si len clovek, bez akehokolvek nadania. Si tu zbytocna, nic nevies. Obcas povies nieco mudre, ale v skutocnosti nic neznamenas.“
„Mozno je na svete privela hrdinov a prilis malo takych, ktori beru slabo platenu pracu, zostarnu a zomru v zabudnuti.“
„To je hlupe.“
„Ano, je to z mojej hlavy.“
„Dobre Eli, mas moju vdaku. Ale nie moje mantikory.“
„Preco nas jednoducho nepresunies na Azoyu?“
„Preco som stvorila ludi, ked vsetko mozem sama?“
„Mam iny napad. Taky, aky ti nenapadol. Urob, aby sa tato lod plavila rychlejsie.“
„Urazas ma tym, ze tvrdis, ze mi to nenapadlo. Preto lod zastavi. Kara od unavy odpadne a kto vie plavat, ten bude mat velku vyhodu.“
„Nemozes tu nechat vsetkych zomriet.“
„A ak to urobim? Budes ma prosit? Na kolenach?“
„Budem si priat, kiez by sa nejakym sposobom vratila Airana a ABY TA POSLALA DO ELUDIE!!!“ Hovori Eli.
„Plati.“

Trojica si vsima, ze sa nieco deje, ale nevedia to dobre popisat. Dalsie z kuziel od vsemocnej a tazko pochopitelnej Eraniel.

Eli, Josac, Kara a na prekvapenie ostatnych aj Airana sa ocitaju v Karinom dome. Vsetko je presne take, ake to Kara nechala. S vynimkou vody na caj, ktora uplne vychladla.

„Moze mi niekto laskavo povedat, co sa stalo?“ Pyta sa Airana a Eli jej odpoveda.
„To… sa tazko vysvetluje. Povedala som Eraniel, ze si zelam nech sa vratis, aby si ju mohla poslat do Eludie.“
„Takze mna Eraniel ozivila? Uz zase? A co je s M?“
„Znovu ta ozivila. S M… zabili ste sa navzajom. Tvoje telo bolo spalene na popol. Teraz si tu.“
„To je zvlastne. Pocita niekto, kolkokrat som uz bola mrtva? To by chcelo knihu. Airanine smrte – alebo – Kolkokrat ma to uz vlastne zabili. A mala by mat dobre urobeny obsah, aby v tom bol poriadok. A hlavne dost prazdnych stranok, ktore sa este budu vyplnat.“

Kara nemoze nic povedat, tak ohnivymi pismenami kresli do vzduchu pismena o tom, ze je velmi rada, ze vidi Airanu. Josac je tiez stastny. Po chvili sa vsak zdviha a ide hlbsie do domu, v ktorom nikdy nebol.

„Toto som doniesol. Ani neviem preco. Mozno mi nahovorila samotna Eraniel, ze to mam doniest. Akasi kniha, alebo skor zapisky.“

Airana si prezera text. Su to jej cmaranice, najroznejsie poznatky. Medzi inymi slovami nachadza slovo Marekil.

„Marekil. Mam to.“
„Co to je?“ Pyta sa Josac.
„Skor kto to je. Je to meno. Vlastne mena. Tak sa volal jeden mudry chlapik na ostrove Azoya. Dal rovnake meno aj svojmu synovi. Hovori sa, ze starsi Marekil sa zblaznil a mladsi nechcel pouzivat jeho meno. Tak si ho chcel zmenit. Na nieco kratsie. Na M.“
„Takze M je nieco ako skratka z Marekil?“
„Ano.“
„A to je teraz dolezite?“
„Vsetko je dolezite. A vsetci su doleziti. A najviac zo vsetkych Eli. Ukecala bohynu vsetkych tych mudrych nezmyslov, ze ma zmysel, aby som zila. A ak tu budem a budem robit to, v com som dobra, alebo aspon nie uplne otrasna, tak svet bude zas o nieco menej potrebovat bohov a viac bude potrebovat dobrych ludi.“
„Ty chces nahradit bohynu?“
„Eraniel si niekde vala sunky. A to mozem aj ja. Kto sa prida?“

Airana, silna a mimoriadne talentovana magyna, je spat. Vdaka uplne obycajnej zene, ktora v nicom nikdy nevynikala. Taktiez aj vdaka dalsej magyni, ktora je teraz silnejsia ako samotna Airana. A vdaka vsetkym, ktori boli clenom partie vynimocnych hrdinov, z ktorych nemuseli byt vsetci hrdinovia.

„A co elfovia na tej ohnivej lodi? Co sa stane s lodou, ked tam uz nie je Kara?“ Pyta sa Josac.

Kara mlci a sklapa zrak, zatial co Airana sa usmieva. Nevie nic o ohnivej lodi, ale samotna ta predstava sa jej zda komicka a poriadne sa na nej zasmeje. Josac sa zacina o tom rozpravat s Eli a tiez s Karou, ktora znovu vypisuje svoje nazory do ohnivych pismen, zatial co Airana kraca par krokov pred Karin dom a dycha cerstvy vzduch. Slnko sa hra s jej vlasmi a pre nu teraz ziadne problemy sveta neexistuju.

40. kapitola: Epilog
Airana si uziva, ze je nazive. Natahuje svoje svaly a tesi sa, ze ma stale svoje krasne a povabne telo. O to viac ju tazia spomienky, ktore sa jej prave vynaraju v hlave. Este pred kratkym casom byvala spolu s Karou, ktora sa o nu starala. Airana ma ovela viac rokov ako ktokolvek iny, vdaka zacarovanej Mesacnej dyke, ale po jej zniceni zacala jej mysel rychlo starnut. Krasna, ale neschopna postarat sa sama o seba. Vie, ze toto sa moze stat a pravdepodobne aj stane. A vie tiez to, ze na Karu sa mohla spolahnut v minulosti a moze sa aj teraz. Kedysi bola Airana pre Karu ucitelkou, dnes je Kara silnejsia, ovlada viac najroznejsich kuziel a aj ked nevie uplne vsetko to, co ovlada Airana, je pre kazdeho vacsou hrozbou.

Eli sa dostava do zvlastnej pozicie. Stava sa velkou hrdinkou, tak ako predtym Airana a neskor Kara. A to nema ziadne magicke nadanie. Eraniel jej nedala moznost zosielat kuzla, ale fakt, ze sa byvala zlodejka, prostitutka a celkovo zena bez akejkolvek buducnosti dostane na rovnake zoznamy ako ti najvacsi hrdinovia, ktorych bude s odstupom casu poznat kazdy, je pre nu uzasne. Aj pre jej priatelov, o akych kedysi ani nesnivala.

Josac vsak neostava pri Airane, Kare a Eli. Nikto presne nevie jeho uceleny zamer, ale jedneho dna si zobral svoju palicu s modrymi kamienkami a zmizol. Airana sa ho pokusala vystopovat, ale dokazala len odhadnut, kam budu putovat jeho kroky. Vsimla si, ze niektore jej poznamky zmizli. Rychlo si domyslela, co by mohol byt jeho ciel. Tak ako M, celym menom Marekil, aj Josac mozno uveril spisom o mimoriadne silnej magii, ktore za sebou zanechala Varena. Po mnohych dnoch sa Kare podarilo cez jedno z jej oblubenych kuziel zistit jeho presnu polohu. Ostrov Azoya. Neviditelny mlady mag si berie to, co si mysli, ze zvladne.

Josac sa na prekvapenie vsetkych znovu objavil a stretol s Karou a ostatnymi. Nie preto, ze by chcel byt sucastou noveho dobrodruzstva. Chcel prerokovat jeho napad. Otocenie najsilnejsieho kuzla od Vareny. Zlozeny retazovy blesk, ktory by mal odlisny ucinok. Namiesto toho, aby sa prvy vyboj dostal do ciela a bol nasledne zosilnovany slabsimi vybojmi, by sa zacalo slabym vybojom. Nasledne by sila jednoducho rastla. Airana mu jasne naznacila, ze toto nie je ani trochu dobry napad, kedze kuzlo bude neustale silnejsie, zatial co ten, co ho zosiela, bude postupne slabnut a moze stratit akukolvek kontrolu a narobit poriadny neporiadok. Airana ho skusala presvedcit slovami a ked videla, ze to vobec nefunguje, chcela mu vsetky zapisky vziat. Josac vsak prvykrat od Azoye znovu vyuzil svoju neviditelnost a usiel prec. Uz nechce rady skusenejsich, chce len cas a miesto, kde ho nikto nebude rusit. Veri, ze on sam dokaze to, co nedokazali ti najnadanejsi cernoknaznici ci magovia, ktori sa v minulosti pokusali o nieco podobne.