Pat minut po dvanastej Pavel Sekerak Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Pavel Sekerak Greenie kniznica CC–BY–NC–ND Prve (2021) Pavel Sekerak O knihe Pat minut po dvanastej sa malou pobockou banky v historickom centre mesta ozvalo niekolko hlasnych vystrelov. Tie odstartovali rychly sled udalosti, ktore sposobia, ze citatel tuto poviedku precita takpovediac na jeden nadych. Napinavy pribeh s kvapkou romantiky. Pre vsetkych, ktori radi oddychuju s knihou v ruke. Bez ohladu na to, ci je papierova, alebo digitalna. Pat minut po dvanastej Na displeji mobilu sa uz asi stvrtykrat za poslednych pat minut zjavila Jankina tvar. Usmieva sa, ale mne nie je velmi do smiechu. Kedy konecne pochopi, ze v praci nemozem telefonovat kedy sa mi zachce? Akoby nestacilo, ze na mna neustale naliehaju desiatky ludi na opacnej strane pultu. Kazdy odo mna nieco chce. A vsetci to chcu hned! Jeden potrebuje novy dom, dalsi zase neodkladne potrebuje k svojmu zivotu najnovsi model BMW. Ini chcu len prezit do dalsej vyplaty. Kazdy z nich ma svoje dovody, ale vsetci maju nieco spolocne. Priam az zufalo sa dozaduju splnenia svojich narokov a poziadaviek. Neustaly stres, natlak a bremeno zodpovednosti ma tlacia dolu k zemi. Mam pocit, ze uz ani nezijem. Neviem ako vonia slnko, ako hreje jeho teplo na licach. Kedy to bolo naposledy, co mi vietor svojou rukou postrapatil vlasy? Kazdy den sa tu lopotim snaziac sa urobit maximum pre inych. Ale co ja? Kto naplni moje potreby? Plazim sa pomedzi dni ako had pomedzi stebla suchej travy a dycham prach zvireny stadom nedockavych ludi. Najvyssi cas zmenit zamestnanie. Potrebujem viac cisteho vzduchu, viac slnka, viac pokoja. Lenze tento spinavy svet si kladie coraz vyssie naroky. A za vsetko treba platit. Nedava mi na vyber. Stal som sa otrokom zivota. Je vsak toto este zivot? Nezda sa mi. Je to len uboha forma existencie… Zatial co ja sa zamyslam nad smerom, ktorym sa toci zemegula, telefon vytrvalo zvoni dalej a podla pohybu pier klientky, usudzujem, ze nieco hovori. Vidim jej slova, ale nepocujem ich. Nahnevane gestikuluje, snazi sa na mna preniest zodpovednost za jej problemy. No mna, viac ako vyska splatok jej uveru, teraz zaujima, ci nie je zivot dlzny nieco mne. Povedal by som, ze je najvyssi cas dostat od zivota to, za co som si zaplatil. Doteraz som iba daval. „Martin, si v poriadku? Deje sa nieco?“ - pristupil ku mne zozadu kolega, lebo si vsimol, ze na poziadavky klientky prilis nereagujem. „Chlape, co je s tebou? Si nejako mimo!“ - pokracoval s uprimnym zaujmom. „Prepac Dave, necitim sa moc dobre…“ - odpovedal som, no mal som pocit, ze sa moje pery ani nehli. „Ak chces, dokoncim to...“ - ponukol sa a s nacvicenym usmevom vykrocil smerom ku netrpezlivej klientke. „Ak by si bol tej lasky…“ - povedal som potichu a jednou nohou som uz bol mimo svojho pracoviska. Presunul som sa mimo dosah zvedavych oci. Prec od hluku, zhonu a falosnych usmevov. Vosiel som do satne, kde som si schladil tvar studenou vodou. Pri pohlade do zrkadla som uz nevidel toho ambiciozneho mladika, co tam byval kedysi. Teraz tam bol iba odraz ustarostenej tvare, z ktorej sa vytratil vsetok zivot. Este chvilu som tam stal a pozoroval nenapadne pribudajuce vrasky. Moj dych sa spomalil. I vsetky moje pohyby, vratane tlkotu srdca. Sadol som si na stolicku a zamyslene hladel na skrinku oproti. „Potrebujem vypnut.“ - povedal som nahlas, aj ked tam nebol nik, kto by to pocul. „Vyborne! Teraz sa uz rozpravam i sam so sebou.“ - pokracoval som napriek vsetkemu. Zatial co som sa snazil pozbierat este posledne zvysky sil a pozitivnych myslienok, o poschodie nizsie Dave so svojim neobycajnym sarmom uspesne vybavoval jedneho klienta za druhym. Vzdy som obdivoval to s akym pokojom riesil i vypate situacie. Niet divu, ze prave on sa stal veducim nasej malej pobocky. Kazdy z klientov nasej banky od nas ocakava maximalne profesionalny a ustretovy pristup. A presne to aj dostane! David si ziskal priazen mnohych klientov najma svojim upravenym zovnajskom a pokojnym vystupovanim. Vedenie spolocnosti si zase vysoko cenilo, jeho rozvazne jednanie a schopnost pozerat sa na vsetko s nadhladom. No nie kazdemu to vyhovovalo. Uz od prveho momentu ako k nam Klara nastupila, bolo jasne, ze nema v umysle byt len obycajnym klientskym poradcom. Bola ocarujuca. Vdaka svojim povabnym krivkam, zvodne velkym ociam a gastanovym vlasom dlhym takmer po pas, mala takmer vsade otvorene dvere. Nebolo pochyb o tom, preco si Dave z uchadzacov o zamestnanie vybral prave ju. Uputala ho na prvy pohlad. Krasa vsak nie je vsetko. To uz coskoro dost krutym sposobom pocitil aj na vlastnej kozi. Ako sa dalo cakat, zamiloval sa do nej. Zial, netrvalo dlho a jeho ruzove okuliare sa zmenili na cierne, ked na firemnom vecierku pristihol svoju milovanu s riaditelom firmy v nazvime to dovernom okamihu. Bolo to pred siestimi tyzdnami. Atmosfera v praci je odvtedy mierne napata, ale Dave sa tvari akoby sa nic nedialo. Z toho, co sa medzi nimi stalo, je vsak verejne tajomstvo. A aj Klara sa zmenila. Odlozila masku mileho krasneho dievcatka a stala sa tym, cim v skutocnosti bola od pociatku, chladnym predatorom. Uzkostlivo sleduje a zaznamenava akekolvek, co i len najmensie, zlyhania svojich kolegov. Jej ciel je jasny. Spochybnit Davida v ociach vedenia ako zodpovedneho veduceho a ziskat jeho miesto. Dokonca ho nahlasila za to, ze vraj nechcel prijat do zamestnania vozickara. On pritom len triezvo zhodnotil, ze prestavba pobocky, na taku kde je bezbarierove i zazemie, by bola prilis nakladna a v doterajsich podmienkach by nevedel zabezpecit takemuto cloveku moznost tu plnohodnotne pracovat. Stalo sa vsak to, co cakal len malokto. Namiesto toho, aby ho nejakym sposobom disciplinarne riesili, poskytlo vedenie firmy nasej pobocke stedry prispevok na rekonstrukciu. A tak mame teraz prerobenu budovu a dalsieho noveho kolegu. Klaru to poriadne nastvalo, ked sa o tom prispevku dozvedela. Nechcela dalsieho konkurenta v jej boji o sefovu stolicku. Napriek tomu, alebo mozno vdaka tomu, ze si s nou prilis nerozumel, Tomas medzi nas celkom dobre zapadol. Vsetko berie s humorom a to nam v poslednych tyzdnoch dost pomohlo. Najma mne. Svojimi vtipnymi poznamkami uspesne narusa moj kazdodenny bezutesny stereotyp, kvoli ktoremu sa vytraca moja radost zo zivota. To mi pripomenulo, ze uz v tej satni sedim prilis dlho. Som predsa len v praci. „Najvyssi cast sa vzchopit…“ - povedal som sam sebe a siahol po klucke od dveri. Vtom sa budovou ozvala desiva rana, ktoru sprevadzal splaseny krik ludi na prizemi. Apokalypticke jacanie, akoby islo o zivot. Vybehol som na chodbu, ale cestou dolu po schodoch som predsa len spomalil. Opatrne som nazrel spoza rohu. Predo mnou sa objavila scena ako z filmu. Styria ozbrojeni muzi hulakali po klientoch a mojich kolegoch. Z diery po vystrele este stale zo stropu dopadali na zem kusky omietky. Jeden z muzov svojim telom zablokoval vchod, aby sa nikto nedostal dnu, ani von. Dalsi dvaja so samopalmi namierenymi na ludi, davali pozor aby sa nikto ani nepohol. Posledny z nich si to namieril ku mojej priehradke, kde akurat Dave vybavoval starsieho pana. Cestou k nemu este rozstrielal bezpecnostne kamery. Postupne, jednu za druhou. Odstrcil deduska a pristupil pred Davida. Hlaven cierneho revolveru sa takmer dotykala jeho nosa. „Napln ju!“ - skrikol hrubym hlasom a pred kolegom pristala na pulte hneda kozena cestovna taska. „Pohni si! A ziadne blbosti, inak tu vsetci pokapete!“ „Samozrejme, ako si zelate. Ale keby ste prisli pred zaverecnou, mohli ste ziskat ovela viac…“ povedal Dave a prstom ukazal na cifernik nastennych hodin. Bolo pat minut po dvanastej. „No pozrime sa, mame tu pana vtipneho!“ - rozculil sa, az mu navrela zila na cele. Bolo ju vidiet dokonca aj cez masku. Dave sa tak snazil utocnika rozptylit, aby mohol spustit tichy alarm. Nenapadne parkrat stlacil domyselne ukryte tlacidlo a dufal, ze pomoc sa coskoro dostavi. „Uvidime, ci sa ti bude zdat vtipne aj toto!“ - necakane sa otocil a vystrelil na Klaru, stojacu opodial. Gulka presvistala miestnostou a zavrtala sa jej pod lave koleno. Vo vzduchu sa razom ocitli navrhy zmluv, co mala v rukach a utle ziena s bolestnym vykrikom dopadlo na dlazbu. Vsetky oci sa upierali na nu a skary medzi dlazdicami zacali vyplnat pramienky krvi. „Preco...!?“ - vykrikla Klara zvijajuca sa v bolestiach na dlazbe. „Ticho!“ - zreval opat mohutnym hlasom. „A ty si hluchy?! Povedal som: Napln tasku! Tak bude to?!“ „Samozrejme, pane, len ziadnu paniku…“ - vidiac, co sa stalo Klare, bez zbytocneho zdrzovania, ale so zdanlivo chladnou hlavou, vyberal Dave peniaze z jednotlivych pokladni a hadzal ich do pripravenej tasky. Tomas sa poza pult pomaly presuval ku Klare, aby jej pomohol osetrit ranu. Jeden z banditov si ho vsimol. „Co je to tam!? Nikto sa ani nepohne! Chces aj ty prist o nohu?!“ „To by som chcel vidiet…“ - zasomral si Tomas ticho popod nos. Ale nie dost potichu… „Sefe, aha tu je dalsi vtipalek… Postav sa! A ruky hore!“ - skrikol a namieril hlaven svojej zbrane na Tomasa. Ten bez zavahania zdvihol ruky nad hlavu, ale postavit sa, pochopitelne, nemohol. Od kolien nizsie ma totiz amputovane obidve nohy. Je to dosledok autonehody, ktoru sposobil on sam. Moze byt rad, ze ju prezil, lebo z jeho cierneho Firebirdu obmotaneho okolo stromu ho museli vystrihavat hasici. Vtedy mu doslo, ze nie je Michael Knight. Je zazrak, ze pri tej pekelnej jazde nikoho dalsieho nezranil, ci nebodaj horsie. Od toho momentu je z Tomasa iny clovek. Mohol by sa hnevat na seba, ci na cely svet. Vinit ho za krutu nespravodlivost a byt neustale zamraceny. Ale on sa rozhodol, ze tuto druhu sancu na zivot vyuzije lepsie. „Aj ty si hluchy?!“ - pytal sa dorazne ten, co na neho mieril. - „Co je toto za banku?!“ „Najlepsia banka v okrese.“ - nezdrzal sa Tomas. „Uz mam toho akurat dost!“ Lupic preskocil pult a ocitol sa na druhej strane, asi tak meter od Tomasa. Ked uvidel mladika sediaceho vo svojom invalidnom voziku, doslo mu preco nesplnil to, o co ho ziadal. „Ze vraj banka… Ved toto je hotova chranena dielna! Jeden hluchy, druhy na voziku…“ - posmieval sa a naramne si to uzival. Klara sa snazila nieco povedat, ale nebolo jej v tom zmatku rozumiet. Muz upriamil svoju pozornost na nu a pokracoval v posmeskoch. „Neboj malicka, aj ty budes mat takyto vozik! Ale ruzovy!“ - smial sa, az sa mu natriasalo brucho. „Co vam sibe? Ved sme sa predsa…“ - nestihla dopovedat, pretoze ju prerusil dalsi vystrel z pistole. Mlcky som pozoroval tuto zvratenu situaciu. Dufal som, ze si ma nevsimli a hlasny tlkot srdca som sa snazil prerusit intenzivnym rozmyslanim o tom, co dalej. Musim rychlo nieco urobit, inak tu Klara vykrvaca. Dave si daval s balenim penazi nacas. Ocividne dufal, ze tichy alarm uz zburcoval policiu a muzi zakona su nepochybne na ceste ku nim. Lenze ja som si tym nebol taky isty. Matne si spominam, ze pri tej nedavnej rekonstrukcii museli kabel ticheho alarmu prerusit. Mali v umysle dokoncit to tento tyzden. Kto by to bol cakal, ze ho budeme potrebovat skor? Kto by cakal, ze ho vobec niekedy pouzijeme...? Co najtichsie som sa vratil spat do satne. Chcel som zavolat policiu a zachranku, ale moj telefon ostal dole. Aj pevna linka je iba tam. „Tak moment! A kde do pekla je strazna sluzba?!“ - uvedomil som si, ze som tam nevidel ani jedneho zo sekuritakov. To mi hlava nebrala. Bol sice cas obeda, ale nemozu predsa nechat banku bez dozoru! Ze by ich lupici tak bleskovo a potichu zneskodnili sa mi zdalo malo pravdepodobne. Su to predsa len vytrenovani chlapi, nie ako ti obezni stari straznici v supermarkete! Vtedy mi docvaklo, ze v miestnosti pre SBS je urcite telefon a navyse budem mat odtial, vdaka kameram, dobry prehlad o situacii. Lenze je to v suterene. Vytahom som ist nemohol, to by isto neostalo bez povsimnutia a schodisko vedie priamo do haly ku tym ozbrojencom. Nejako som sa tam vsak musel dostat. Vyzul som si topanky, aby som sa pohyboval co najtichsie a opatrne som zisiel dolu schodmi. Nenapadne som nazrel do haly. Klienti sedeli pohromade pod oknom a kazdy z nich poslusne odovzdaval muzovi v ciernom vsetku hotovost, sperky i mobily. Klara nadalej lezala na podlahe. Z vyrazu jej tvare bolo jasne, ze nesmierne trpi. Zufalo si stlacala nohu nad ranou, aby aspon trochu spomalila krvacanie. Kusok od nich bol Tomas stale s rukami nad hlavou a pistolou pritlacenou k celu. Zdalo sa, ze Dave uz konecne naplnil tu bezodnu kozenu tasku a toto utrpenie coskoro pominie. Aj ked to trvalo len par rychlych minut, zdalo sa akoby sa cas vobec neposuval vpred. Pocas toho ako Dave podaval lupicovi tasku, opat zazvonil moj mobil. „A co ma byt, kurva, toto?!“ „Prepacte, to je moja zena. Mal by som to zdvihnut, aby sa o mna nebala, uz som mal byt totiz doma… Poznate to, zeny…“ - zaimprovizoval Dave. Oblial ma studeny pot, ked kolega prikladal moj telefon k uchu. Nedokazal som si predstavit ako sa chce z tohto vykrutit. „Ahoj, zlaticko, neboj sa! Uz som na ceste domov, vsetko je v poriadku…“ - povedal Dave presvedcivo, pritom nenapadne stlmil hlasitost sluchadla, aby Janku nebolo vobec pocut. „Ano, samozrejme… Coze? Mam aj tie skrutky na policiu. Teda na policu. Prepac, musim uz koncit. Aj ja ta lubim. Pa pa.“ Tak toto je koniec! - pomyslel som si. Teraz ho urcite zastreli. A potom aj vsetkych ostatnych. Nebol som daleko od pravdy. Vytrhol Davidovi telefon z ruky a hodil ho o zem tak silno, ze sa rozpadol na styri kusy. Predny a zadny kryt sa rozbili okamzite a bateria sa oddelila od tela. Pre istotu mu ustedril este jednu ranu z pistole. Vzapati nou udrel Davida s takou razanciou, ze tiez skoncil na podlahe. Nastastie nie na styri kusy. Utocnik dal pokyvanim hlavy pokyn svojmu partakovi, a ten mojho bezvladneho kolegu odtiahol k ostatnym ku oknu. Co najdalej od vstupnych dveri. Skoncili tam aj Tomas a Klara. Nikto sa uz nepokusil vzdorovat a riskovat zranenie ci zivot. Lupeznici sa dali na odchod. Cestou k vychodu este porozhadzovali co bolo v dosahu a podpalili niekolko zakladacov i stojany s reklamnymi letakmi. Akonahle zmizli vonku za vchodovymi dverami, poculi sme kvilenie pneumatik a tupy naraz. Nasledne sa pistanie gum ozvalo opat. Tentokrat z inej strany. Potom znovu nastalo ticho. Ludia tiesniaci sa v rohu miestnosti, zacali nesmelo dvihat svoje sklonene hlavy a obzerali sa okolo seba. Vahavo sa presviedcali ci su uz utocnici prec. Vsetci pomaly vstavali. Nevsimajuc si horiaci ohen, ktory nepozorovane naberal na sile, vsetci okrem troch vybehli smerom ku dveram. Tam sa ich cesta skoncila, pretoze vchod do banky bol zataraseny nakladnym autom. Rozbehli sa preto ku najblizsiemu oknu a vsetkym, co bolo po ruke, zufalo udierali do sklenenych tabul. Lenze okna boli vyrobene zo specialneho nepriestrelneho skla, nebolo mozne ho len tak rozbit stolickou ani spinkovacom. Sledoval som ich len kutikom oka, pretoze moje kroky smerovali ku kolegom, ktori boli este stale v rohu miestnosti. Dave lezal v bezvedomi oprety o stenu, Klara v sebe dusila bolest, ktoru jej sposobovala rana po gulke a Tomas sa ju snazil utesit. Pribehol som ku nim. „Kde do pekla si bol?!“ - kricala na mna Klara. - „Nevidis co sa tu deje?!“ „To jsi o moc prisel, ze si tu s nama nebYl.“ - povedal Tomas, pricom kladol doraz na to, aby hodnoverne napodobnil hlasku zo stareho ceskoslovenskeho filmu. Nevnimal som ich, odtrhol som Klare zo siat pas latky a silno som jej nou stiahol nohu nad ranou. Muselo to priserne boliet, lebo spustila taky krik, ze aj ti ludia pri vchode prestali mlatit do skla a s otvorenymi ustami na nas pozerali. Ale zabralo to, krvacanie ustupilo. „Nic sa nedeje! Takto hulakala uz ked sa narodila.“ - snazil sa Tomas „upokojit“ dav. Pozornost som upriamil na sefa leziaceho vedla. Z najblizsieho stolika som zobral pohar s vodou a vylial mu ho na tvar. Potom som mu ustedril zopar dobre mienenych. „No tak, Dave… Preber sa! Pocujes ma?!“ - zufalo som triasol jeho telom. Nereagoval, ale dychal, a to bolo dobre znamenie. Rozopol som mu koselu, ulozil ho na zem a zaklonil mu hlavu, aby sa mu lepsie dychalo. Spokojny so sebou natiahol som ruku k najblizsiemu telefonu a prilozil si k uchu sluchadlo. Prst som uz mal na klavesnici, ale v sluchadle bolo ticho. Ziadny signal. „Musime zavolat pomoc! Mate mobil?“ - obratil som sa s naliehavou prosbou na svojich kolegov. „Je v kabelke…“ - povedala Klara a ukazala na stol, ktory prave stravovali plamene. „A ty?“ - spytal som sa Tomasa. „Ja mobil nepouzivam, ved vies…“ - smutne pokrutil hlavou. „Tak fajn. Idem dolu, esbeeskari by mali mat nezavislu pevnu linku. Zavolam odtial. Davaj na neho pozor!“ - poveril som Klaru a mieril ku schodom. „A co ten ohen?!“ - krical za mnou Tomas. „Uhas ho!“ - odpovedal som mu uz z chodby. Miestnost pre SBS bola v tom najtemnejsom kute budovy. Zadychany som spotenou dlanou stlacil klucku dveri s ciernobielym logom. Boli zamknute. A co som vlastne cakal? Kacicky? V duchu som si nadaval do idiotov, zatial co som sa obzeral okolo seba a pohladom hladal nejaky nastroj, ktory by mi pomohol otvorit tie prekliate dvere. Chodba bola uplne prazdna. Nebolo tam nic pouzitelne, preto som sa rozbehol a vrazil do dveri telom. Bez vysledku. Teda ak nepocitam ukrutnu bolest ramena, ktoru mi ten naraz sposobil. Vtom som si spomenul, ze vo vedlajsej miestnosti maju robotnici zlozene naradie. „Bingo!“ - vykrikol som a v ruke som zvieral pomerne velke tazke kladivo. Po niekolkych uderoch som sa konecne dostal dnu. Po straznikoch tu nebolo ani stopy. Okamzite som zavolal vsetky zachranne zlozky a vratil sa spat ku kolegom. Prekvapilo ma, ked som ich nasiel v rovnakom stave ako som ich zanechal. Ohen medzitym silnel a rozdelil miestnost na dve polovice. My, zamestnanci, sme sa nachadzali nalavo od dveri a vsetci klienti boli na druhej strane. Halu zacal plnit husty dym. Dychalo sa coraz tazsie. Bolo nevyhnutne zlikvidovat plamene. „Preco si ten ohen neuhasil?!“ - zuril som. „Na kazdom stlpe je predsa hasiaci pristroj!“ - zamracene som zazrel na Tomasa. „Ziadne tam nie su!“ - prstom ukazoval na prazdne drziaky na stlpoch. „Hasiace pristroje chybaju, poziarne hlasice nie su zapojene, tichy alarm nefunguje! Co to bolo za rekonstrukciu? Kto tu firmu vyberal?!“ - hromzil som. „David.“ - odpovedal Tomas, aj ked ja som v skutocnosti ziadnu odpoved neocakaval. „Musime odtialto cim skor vypadnut!“ - naliehal som. Bolo nebezpecne, zdrziavat sa tam. Najvyssi cas opustit toto peklo. Zodvihol som Klaru, posadil ju Tomasovi na kolena a roztlacil som ich smerom k zazemiu. Dave bol stale v bezvedomi, neostavalo mi nic ine, len ho vlastnorucne odniest k vytahu. Tomas tam uz cakal. „Chodte do suterenu a vyjdite zadnym vchodom! Karticku mas? Hned pridem za vami. Len co vyvediem to stado oviec…“ Prikyvol a ja som sa vratil do haly. Pri pohlade na neutichajuce plamene a coraz hustejsi dym, naplnili moju mysel obavy. Potreboval som sa co najrychlejsie dostat cez plamene na druhu stranu pobocky a vyviest ludi uvaznenych za nimi. Dufal som, ze su este v poriadku. Nebola by to pre nasu banku najlepsia reklama ak by sa na titulkach zajtrajsich novin objavili slogany: Masaker v banke! Pri poziari pobocky zaziva zhorelo desat ludi. Ani pomysliet… Obzeral som sa okolo seba a hladal sposob, ako sa k nim dostat. Spomenul som si na nasu upratovacku. V jej kumbale bude urcite nejake vedro. No cakali ma tam len dalsie zamknute dvere. Rozbehol som sa oproti nim a celou silou do nich vrazil. Kedze to neboli bezpecnostne dvere, ale len obycajne vostinove, v momente som sa ocitol medzi metlami, mopmi a handrami visiacimi na stene oproti. Z vrchnej police na mna s rachotom dopadlo niekolko cistiacich prostriedkov a kadejake haraburdy. Ostru bolest ramena som takmer necitil pre tu euforiu a radost, ktora ma naplnila, ked som pod vylevkou zbadal dve plastove vedra. Nikdy by som nepovedal, ze sa niekedy budem tesit z toho, ze sa pozeram na vedro. Nuz, zivot je plny prekvapeni. Naplnil som ich vodou a vybral miesto, ktore bolo plamenmi zasiahnute najmenej. Tam zacnem s hasenim. - hovoril som si. No kym som tam dosiel, polovicu vody som rozlial cestou. Este dvakrat ci trikrat som cyklus opakoval, kym sa mi podarilo uhasit ulicku, ktorou mohli klienti prejst. „Podte, podte rychlo! Dlho to nevydrzi!“ - krical som na nich naliehavo a snazil sa vznikajuce plamene udusit sefovym kabatom. Pomohlo to. Vystraseni ludia sa vzchopili a jeden po druhom presli na nasu stranu. Za pulty, ktorym sa ohen zatial vyhybal. Podarilo sa to takmer vsetkym. Ako posledna tam ostala jedna postarsia pani. Ale bola prilis pomala a ohen jej prehradil cestu do bezpecia. Nechapem preco jej ostatni, co tam s nou boli, nepomohli. To sme uz naozaj taki sebecki a bezohladni?! „Vodu! Doneste rychlo vodu!“ - krical som zurivym tonom na ostatnych a ukazoval na prazdne vedra. Zastavili sa a pozerali na mna ako teliatka na nove vrata. Boli uz v bezpeci, co tam po nejakej starene, aj tak to uz ma za par.. Nehladiac na starku, rozbehli sa k vytahu a cestou vrazali jeden do druheho. Hanbil som sa. Tak velmi som sa hanbil, ze som rovnaky zivocisny druh s tymito tu. „Vydrzte pani, ja Vam pomozem!“ - upokojoval som ju, ale ona nevydala hlaska. Nebol som si isty, ci este zije. Srdce sa mi rozbusilo a posilneny hnevom, adrenalinom a ktoviecim este, skocil som rovno do plamenov, co ma od nej delili. Bolo to divne, ale necitil som, zeby sa ma plamene vobec dotkli. Zastal som takmer pri nej. Lezala na zemi vedla svojej palice. Vzal som ju a prebehol naspat. Bola neobycajne krehka a taka akoby nevyvazena. Odniesol som ju az na chodbu, kde som ju polozil na zem a rukami uhasil male plamienky stravujuce jej paperove vlasy. Kutikom oka som zazrel tu tlupu arogantnych idiotov zbesilo stlacajucich tlacidlo na privolanie vytahu. Vtom sa ozvalo neprijemne kovove skripanie. Vytah sa zasekol. Bol som taky nahnevany, ze som sa na tom iba v duchu zasmial. Maju co si zasluzia, idioti... - prebehlo mi myslou. To som vsak netusil, ze v nom este stale boli traja moji kolegovia. „Preboha! Co sa to deje?!“ - zviskla prestrasena Klara ked sa vytah necakane zastavil este pred prichodom do suterenu. Celkom spontanne sa celou silou pritisla ku Tomasovi. Pevne, ale s citelnou davkou nehy, ju zovrel vo svojom naruci, aby nespadla. Pritom on sam mal co robit, lebo jeho vozik pri dopade podskocil. Svetlo v kabinke parkrat zablikalo az nakoniec uplne zhaslo. Tomas citil ako sa jej teple telo chveje strachom. Uvolnil zovretie a vzapati si ju opat privinul k sebe. Tentokrat to uz ale bolo celkom ine objatie. Aj Klara si to uvedomovala a poddala sa tomu. Mozno za to moze tato napata situacia, ktora zenie emocie az na samu hranicu. Mozno v tom bolo nieco ine. Nech to uz bolo akokolvek, ani jeden z nich sa tomu nebranil. Ani vtedy, ked v tme nepoculi nic ine ako zrychleny dych toho druheho. Ani vtedy, ked sa ich chvejuce sa pery spojili. Zatial co ju Tomas lavou rukou drzal, aby nespadla z vozika, pravou ju pohladil po chrbte. Myslim, ze vtedy sa to stalo. Ze prave vtedy sa v Klare nieco zmenilo. Polozila sa do laskaveho objatia svojho kolegu a vsetok strach akoby zazrakom pominul. Citila sa v bezpeci. Vychutnavala si to, pretoze nic take doteraz nezazila. Idylka vsak netrvala prilis dlho. Zrazu sa v kabinke rozsvietilo svetlo. V jednom momente, v jednom jedinom bode sa stretli pohlady troch parov oci. Dave sa po naraze prebral a nemohol uverit tomu co teraz pred sebou vidi. Chvilu mu trvalo kym si uvedomil kde sa vobec nachadza. Spoznaval steny firemneho vytahu, ale netusil ako sa sem dostal, ani preco tu je. Nehovoriac o azda najnepravdepodobnejsej romantickej scene, ktora sa odohravala priamo pred jeho ocami. V jeho vnutri nastala explozia pocitov a myslienkovych pochodov. Miesalo sa v nich rozcarovanie, bolest, sklamanie, zavist, ale hlavne sok. Este stale mal pred ocami scenku z firemneho vecierku. O co tu ide? Je Tomas jej dalsou obetou? Ale ved tymto predsa nemoze nic ziskat! Nehodilo sa mu to ku Klare, ktoru po tom vsetkom co mu sposobila, povazoval za chladnu vypocitavu mrchu. Alebo je to inak? - pytal sa sameho seba. Bol Tomas jej milencom uz od pociatku a preto sa ho sem Klara snazila dostat? Preto snad nahlasila vedeniu ten Tomasov prvy neuspesny pracovny pohovor? A toleroval by vsetky jej zalety? Nic z toho, co mu virilo hlavou, mu nedavalo zmysel. Stal oprety v rohu vytahovej kabinky a nechapavo s otvorenymi ustami sa pozeral na svoju byvalu milenku v naruci imobilneho kolegu. V tom samom okamihu, ked sa rozsvietilo svetlo, stretli sa aj pohlady Tomasa a Klary. Uvedomujuc si Davidovu pritomnost, odtiahli sa od seba. „Prepac… Nemal som…“ - zacal sa ospravedlnovat. Mal pocit, ze prekrocil hranicu, ze iba vyuzil situaciu. Aj ked sa mu Klara pacila od prveho momentu co ju uvidel, nevedel si predstavit, ze by sa mohlo stat nieco taketo. Teda, v skutocnosti si to predstavit vedel. A aj si to predstavoval. Casto o nej snival a napisal jej niekolko basni, aj ked si hovoril, ze jej zrak ich nikdy neuzrie. Od tej autonehody sa na mnoho veci dival inak. Vo vsetko sa snazil vidiet to dobre. A tiez vo vsetkych. Klara nebola vynimkou. Napriek vsetkemu co videl v praci, napriek tomu ako sa spravala ku Davidovi a aku zakernu hru proti nemu rozohrala, neprestaval dufat, ze aj v jej vnutri sa skryva dobro. Aj ked je zrejme velmi hlboko. Uprimne v to veril a seba sameho presviedcal, ze to nema nic spolocne s tym, ze ju tajne miluje. Ved kto by sa do nej nezamiloval? Do tej nadhernej tvare, do tych zvodnych oci, do tych nekonecne dlhych vlasov… „Ale mal. Dakujem.“ - usmiala sa Klara a oprela sa o svojho kolegu. Prave zazila cosi podobne ako on, ked vrazil do stromu. Blizkost smrti cloveka zasiahne. Zrazu si uvedomi skutocnu hodnotu veci a rebricek hodnot sa dramaticky zmeni. Myslim, ze prave to sa dialo. Vraj v nudzi spoznas priatela. Klara mala pocit, ze prave nasla ovela viac ako len kolegu ci priatela. Dave dostal dalsiu ranu. Akoby toho nebolo malo… Zdalo sa mu, ze si uvedomuje, ze toto nie je nic z toho co si predstavoval. Nadobudal pocit, ze je to skutocne. Taketo nieco si zelal. O takomto objati snival, ale pocas ich kratkeho vztahu s Klarou nikdy nevidel v jej ociach to co v nich vidi teraz. Pochopitelne, pacil sa jej, mal silne vysportovane telo, ktore decentne ukryval pod vkusnym znackovym oblecenim. A aj v spalni si celkom rozumeli. Ale az teraz si uvedomil, ze to nikdy nebola laska. Nikdy tam nebol tento pohlad… Po kratkej chvili seba – lutosti sa nakoniec spamatal a opat sa chopil ulohy, ktora mu isla najlepsie. Znovu sa stal sefom pobocky. „Viem, ze sa vam tu paci, ale ja by som uz radsej isiel.“ - s humorom prekonal vsetky svoje myslienky. Pristupil ku dveram, nieco stlacil a silnymi rukami roztiahol kovove dvere vytahu. Zistil, ze su asi tak tridsat centimetrov nad miestom, kde by mal vytah zastat. To stacilo. Otvor bol dostatocne velky na to, aby tadial bezpecne vysli von. Ako prvy vysiel Dave. Potom pomohol vystupit zranenej Klare. Az sa mu trochu roztriasli ruky, ked mu za pomoc uprimne podakovala. To bola u nej novinka. Asi to chvilu potrva kym si na novu Klaru zvykne... Ako posledny sa z kovovej krabice dostal Tomas, ktory Davidovi najskor podal vozik a potom mu dovolil, aby ho vzal a preniesol don. Prave vo chvili ked uz boli vsetci pokope v bezpeci obsluznej chodby v suterene, prirutili sa ku nim vydeseni klienti. Niektori z nich mali ciastocne obhorene saty, ale vacsinou boli len trochu zafulani a dezorientovani. Tomas pohotovo otvoril zamestnaneckou kartou dvere do zadneho dvora budovy, v ktorej pobocka sidlila a vsetci sa co najrychlejsie presunuli von na cerstvy vzduch. Posadali a polihali si do travy. Inokedy spinavy vzduch mesta dnes chutil vynimocne osviezujuco. Nevedeli sa ho nabazit. Dave si vsak vsimol, ze ktosi chyba. Uistil sa, su vsetci v poriadku a vbehol naspat. „Martin! Martin, si tu?!“ - ozyvalo sa zazemim naliehave volanie. Nebolo treba odpovedat. O par sekund som ho uvidel ako bezi po schodisku smerom ku mne do haly. Vobec sa mi nedarilo prebrat tu staru pani k vedomiu. V tom zmatku som si ani nevsimol, ze uz nedycha. Napriek tomu som vo svojej snahe pokracoval. Dave ma odsotil nabok. Videl, ze som uz vysileny a nedostatok kyslika so mnou tiez spravil svoje. Jednoznacnym gestom mi naznacil, aby som isiel co najrychlejsie za ostatnymi von na vzduch. Motala sa mi hlava a cestou som mal pocit, ze cele schodisko aj chodba sa hybu a vlnia ako v nejakej kreslenej rozpravke. Ako v obraze od Daliho. Mal som obrovske stastie, ze sa po mna Dave vratil. To som si vsak vtedy vobec neuvedomoval. Starka uz tolko stastia nemala. Sef ju vyniesol von a pokusil sa ju ozivit, ale bolo to marne. Nedalo sa jej pomoct, bolo prilis neskoro. Doplatila na svoj vysoky vek a aroganciu sebeckych spoluobcanov. Az ked Dave vzdal aj posledny pokus, az vtedy sme zaculi sireny prichadzajucich zachrannych zloziek. Zial, ani oni to uz nedokazali zmenit. Sedel som otraseny na travniku a vsetko pred sebou som vnimal akoby spomalene. Muzi i zeny v roznofarebnych uniformach sa predo mnou mihotali bez zjavnej koordinacie. Ktosi na mna prehovoril. Netusim ci to bol hasic, ci zachranar. Mohol to byt pokojne aj zahradnik. Vsetci boli rozmazani. Vnimal som, ze otvara usta, ale ziadne slova som nepocul. Zakratko jedine, co som videl, bola tma na druhej strane viecok. Nemam vobec predstavu co vsetko sa potom so mnou dialo. Pamatam si, ze prve co som uvidel, ked som otvoril oci, bola pavucina v rohu nemocnicnej izby. Ako druhe v poradi to boli hadicky veduce z mojej ruky niekam prec. Okamzite som odvratil zrak. Neznasam pohlad na krv, ani na podobne veci. Nemozem na take veci ani len pomysliet. Zakazdym citim taky neprijemny pocit. Ten moment, ked ihla striekacky prenikne do mojej zily… Cele moje telo sa snazi vypudit to chladne, neprirodzene cudzie teleso. Strach z otravy krvi sa vo mne zhmotnuje do fyzickych pocitov, do fyzickych prejavov. Do fyzickeho odporu. Najradsej by som si vytrhol z tela vsetky tie ihly a hadicky. Vedomie, ze to nie je mozne, ze to nie je spravne, vo mne vyvolava dalsi vnutorny boj. V momente mam na rukach husiu kozu a moj dych sa zrychlil. Do miestnosti vbehla vyplasena zdravotna sestra. „Co je? Co sa deje?“ - pytala sa, ked uvidela blikajuce hodnoty na pristrojoch. „Nic. Vobec nic.“ - upokojoval som ju a odvracal zrak od infuzie. „Ahaaa. Mame tu dalsieho skutocneho chlapa!“ - posmievala sa. Trochu ma upokojilo, ked som si uvedomil, ze nie som jediny. No co, nemozem za to. Ja som sa takto nerozhodol. Je mi to jednoducho neprijemne. A to je cele. Nic viac, nic menej. Cez otvorene dvere som si vsimol, ze sa po chodbach pohybuju policajti. „Budu vas vypocuvat. Vsetkych.“ - povedala a pritom si cosi zapisovala. Nechapem ako to tie zeny robia. Maju snad oci vsade?! Pripadalo mi to tak, ze dokonca poznaju co si clovek mysli. V duchu som krutil hlavou nad ich neobycajnymi schopnostami vsetko vidiet a vsetko pocut. Aj toto urcite videla. Hoci som si daval velky pozor, aby na mne nebolo nic poznat. „Nemajte strach, dnes Vas nebudu otravovat. Prezili ste traumatizujuci zazitok, tak sme im to nedovolili.“ - opat sa usmiala, ale tentokrat nie tak posmesne. „Dakujem. A…“ - nestihol som dokoncit. „Ano, aj ona pride zajtra. A teraz si oddychnite, mate za sebou tazky den.“ - naznacila mi, aby som sa pokusil zaspat a zavrela za sebou dvere. Ako by som mohol spat?! V hlave sa mi vsetko pomiesalo. Myslel som na vsetko naraz. V mysli sa mi premietali obrazy dnesneho poludnia v praci. Dival som sa na ne ako na film a znovu som prezival vsetky tie hrozne situacie. Myslel som na Janku, ktora mi urcite volala najmenej milionkrat. Myslel som na tych sebeckych zbabelcov, ktori nechali umriet starku v plamenoch. Na svojich kolegov, ktori to prezili len so stastim. A sucasne som rozmyslal nad zahadnym siestym zmyslom zien. Nakoniec som predsa len zaspal. Na druhy den ma skutocne navstivili policajni vysetrovatelia a na vsetko sa vypytovali. Svedomito som im odpovedal a snazil som sa nic nevynechat. No neviem ci im to bolo na nieco dobre. Odo mna sa toho moc nedozvedeli. Ved ani ja sam som nevedel co vsetko sa tam udialo. Ale boli zdvorili, podakovali a nezabudli mi pripomenut, ze ak by som si spomenul na cokolvek dalsie z toho dna, nech ich nevaham kontaktovat. Prisla aj Janka. Ta si uz predstavila niekolko roznych scenarov, ktore sa mohli odohrat po tom, co dotelefonovala s Davidom. Je mila, tak velmi sa o mna bala. Bala sa o mna dokonca ovela skor. Este pred tym ako som do banky nastupil. Stale mi hovorila, ze to nie je bezpecna praca. Nie je ani dobre platena. Chuda, musela strpiet to, ze som jej pripomienky nebral do uvahy. Videl som v tejto praci prilezitost. Veril som, ze to bude trosku iny level ako pracovat v pokladni supermarketu. No jedno sa jej musi uznat. Nakoniec v tom naozaj az taky dramaticky rozdiel nebol. Kazdopadne po par dnoch to uz bolo aj tak bezpredmetne. Po nedavnych udalostiach sa vedenie banky rozhodlo nasu pobocku definitivne zatvorit. Ked mi skonci peenka s najvacsou pravdepodobnostou ma caka vypoved. Predtym mi, ako to obvykle zvyknu robit, pravdepodobne ponuknu miesto v inej pobocke. Spravidla minimalne sto kilometrov od mojho bydliska, aby ma ani nahodou nenapadlo uvazovat o tom, ze by som ju prijal. Tak to robili vsade. Preslo niekolko tyzdnov, pocas ktorych sa v tlaci sem-tam objavila aj nejaka sprava o poziari v banke. O lupicoch sa v nich nepisalo takmer ani slovo, zrejme preto, ze usli a uz ich nikto nevidel. Teraz si uzivaju nakradnute peniaze niekde na Bahamach. - hovoril som si. Okrem ineho, hasici zistili vazne pochybenia pri rekonstrukcii, co ma nijako neprekvapilo, kedze som ich zazil na vlastnej kozi. Pokusal som sa skontaktovat aj s kolegami, ale moc sa mi to nedarilo. Bud mali obsadene, alebo vypnuty mobil. A potom naopak, vzdy mi volali, ked som nemal telefon pri sebe, alebo som bol na nejakom vysetreni. Jednoducho nam nebolo sudene. Nakoniec mi po par dnoch prisla sprava, ze Klara organizuje stretnutie kolegov. Chce sa s nami stretnut na poludnie v areali banky a vraj nam chce nieco povedat. Janka nebola moc naklonena tomu, aby som tam isiel, neustale opakovala, ze z toho nema dobry pocit, ale ja som jednoducho musel. Nielen kvoli zvedavosti. Chcel som sa konecne stretnut so svojimi kolegami a po dlhom case s nimi prehodit zopar slov. Urcite si budeme mat co povedat. Kedze bola moja draha v tom case v praci, nemohla mi nijako zabranit ist na avizovane stretnutie. Najskor som si vycital, ze som jej to hovoril, pretoze sa bude znovu o mna bat, ale viem, ze to nakoniec pochopi. Stretli sme sa v zahrade na zadnom dvore banky. Ked som prisiel, Dave tam uz cakal a ako obvykle pisal nieco na mobile. Pat minut po dvanastej sa konecne objavila aj Klara. Decentne nalicena, s novym ucesom a prekvapivo sama sa v priliehavych kratkych satach priblizila ku nam dvom. Obaja sme sa najprv pozreli na jej dokonale nohy. Za jazvu po gulke sa ocividne nehanbila. Az potom sme venovali pozornost jej samotnej. Zvitali sme sa a mohli sme ju zacat zasypavat otazkami. „Co noha? Este boli? A kde je Tomas? Snad sa mu nieco nestalo…“ - vyzvedal Dave starostlivo. „Este sa obcas pripomenie…“ - odpovedala, ale Dave jej skocil do reci. „Coze? Kde je?! Hadam ste sa nerozisli?“ „Noha.“ - povedala a pozrela sa na jazvu. „Noha?“ - pytal sa Dave nechapavo a tiez sa na nu zapozeral. „Noha.“ - prikyvla Klara. „Noha.“ - zopakoval Dave, ale nevyzeral, ze by sa mu rozsvietila nad hlavou ziarovka. „Noha. Noha sa este obcas ozve.“ - dodala s usmevom. „Noha. Jasne, nie som predsa blby.“ - konecne mu doslo. „Vacsinou ani nevnimam, ze je nieco inak. Ale obcas citim bolest akoby sa to stalo prave teraz. Zakazdym mi to pripomenie…“ - zamyslela sa a nedokoncila myslienku. „A kde je ten Tomas? Nevies? Uz cakame len na neho…“ - zmenil som temu, pretoze Klarina tvar bola zrazu smutna. „Mal by sa tu zjavit kazdu chvilu. Hovoril, ze si ide este po nieco do auta.“ - odpovedala a otocila sa smerom ku brane. Vsetci sme sa otocili tym smerom. A akoby to bolo nacasovane, prave v tej chvili sa branicka otvorila a do zahrady vosiel mlady muz na invalidnom voziku. Parkrat svizne zabral rukami a razom bol pri nas. „Tak a sme opat pohromade, cela nasa ohniva smena...“ - takto sa Dave snazil naznacit, aby nas Klara viac nenapinala a povedala nam dovod tohto stretnutia. „Ano. Dakujem. Takze, mame pre vas s Tominom prekvapenie.“ - usmiala sa a podala svojmu drahemu ruku. Cakal som, ze teraz bude nasledovat oficialne oznamenie o zasnubeni sprevadzane sirokymi usmevmi a bozkami. Ale nestalo sa tak. To, co nasledovalo prekonalo nase ocakavania a nase pripravene gratulacie sme si museli nechat na neskor. Tomas uchopil ruku svojej vyvolenej a postavil sa z vozika. Nemohli sme uverit tomu co vidime. Ak by nas niekto udrel lopatou do tvare, vyzerali by sme asi uplne rovnako ako teraz. Takyto sok sme rozhodne necakali. Tomas si to naramne uzival a rehotal sa z plneho hrdla. Nadvihol nohavice, ktore ukryvali par modernych protez. Zatial co ja s Davidom sme na neho s uzasom civeli, pretoze nam pripadal ako Robocop, on a Klara sa isli rozpucit od smiechu. Po chvili sa uz zahradou ozyval smiech celej nasej particky. „Tomo, tie su fantasticke!“ - pochvalil Dave jeho upgrade. „Musia byt! Boli pekelne drahe.“ - odpovedal Tomas so zatatou pastou, akoby sa im vyhrazal. Este chvilu sme mu skladali komplimenty a obdivovali tuto novinku. Necakali sme, ze aj u nas je mozne dostat sa ku takymto protezam. Doba ocividne pokrocila. Nastastie. A tiez sme boli radi, ze sa nenaplnili nase povodne ocakavanie. Toto bolo ovela lepsie. Ovela. „Dave, mame este jednu prosbu.“ - obratil sa Tomas na sefa – „Myslis, ze by sme sa mohli ist pozriet dnu a urobit si tam spolocnu fotku na pamiatku?“ „Samozrejme.“ - odpovedal Dave bez najmensieho zavahania a uz vytahoval kluce. Cez zadne dvere sme vkrocili do budovy nasho niekdajsieho pracoviska. Naposledy sme sa chceli rozlucit s miestom, ktore zmenilo nase zivoty. Po schodisku sme presli hore do haly. Pach zhoreniny sa miesal s pachom vlhkych stien. Kde-tu boli este kaluze vody, ktora nestihla vyschnut. Vsetky steny boli od polovice nahor cierne a zvysky pultov i ostatneho vybavenie pokryval nanos ciernych sadzi. Divali sme sa na tu spust a niekedy s poriadnou davkou predstavivosti sme rozpoznavali zname miesta a predmety. Spomienky boli stale intenzivne, ale teraz uz neboleli. „Postavte sa sem!“ - ukazal Tomas na miesto pred pokladnou, teda pred tym co z nej zostalo. Nastavil samospust a kym sa rozsvietil blesk pochytali sme sa za plecia tak, ako to robievaju sportovci. Skoda len, ze sa muselo udiat nieco tak hrozne, aby sa z nas stal dokonaly tim. Cervena a po nej nasledoval zablesk sprevadzany charakteristickym cvaknutim uzavierky. Okamih, ktory skutocne stal za zvecnenie. Posledne dojemne objatia, posledne pevne stisky ruk. Nastal cas zatvorit za sebou dvere a rozlucit sa. Kazdeho z nas cakala jeho vlastna, nova cesta. A ako sa zdalo, Tomasa a Klaru cakala ich spolocna. Obisli sme budovu a este poslednykrat sme si boli pozriet jej historicke priecelie. Vchod do budovy bol este stale zadebneny doskami a steny pokryvali stopy po naraze dvoch nakladnych aut. Omietka na viacerych miestach chybala. Nehovoriac o unikatnej stukature. Ocividne chvilu potrva, kym budovu zrestauruju do jej povodnej podoby. Kym sme zvedavo a nostalgicky skumali fasadu jednej z dominantnych budov historickeho centra mesta, priblizilo sa ku nam policajne auto. Videl som ho prichadzat, ale nevenoval som tomu pozornost, hliadky tu teraz jazdia casto. Zastavilo kusok od nas. Dvaja uniformovani muzi zakona sa ku nam pokojnym krokom priblizili. Zastali. Jeden z nich drzal v ruke pripravene puta, ten druhy hlbokym hlasom prehovoril. „Klara Chovancova, zatykam Vas za spoluucast na lupeznom prepadnuti…“ - kym hovoril, jeho kolega sa razantne chopil nasej kolegyne a sputal jej ruky za chrbtom. „Hej! Co je?! Co to ma znamenat?! To bude nejaky omyl!“ - rozculoval sa Tomas a bol by sa do neho pustil keby som ho nasilu nezadrzal. „Prepacte... Je mi to luto… Nechcela som…“ - povedala tichym hlasom, ked so sklonenou hlavou nastupovala do policajneho auta. Nikto z nas nechapal co sa deje. Stali sme pred bankou a so zvesenymi rukami sa bezmocne divali ako sa auto s Klarou straca v ulickach centra. Ako sa neskor ukazalo, Klaru dobehla jej vlastna minulost. Bola to prave ona, kto zorganizoval prepad ich pobocky. Mal to byt jej dalsi pokus, ktorym chcela dosiahnut Davidove prepustenie. Malo to byt iba divadlo, lenze sa jej to vymklo z ruk. Ti chlapi mali len vystrasit ludi, vziat nejake peniaze a zmiznut. Klara im za to slubila stedru odmenu. Lenze oni hrali svoju vlastnu hru. Moze byt rada, ze to dopadlo takto, ze to odniesla iba noha. Kym ona bojovala v banke o zivot, jej kumpani zdrhali s peniazmi prec z mesta. No nedostali sa daleko. Rutili sa sialenou rychlostou cez obytnu zonu a to neostalo bez povsimnutia. Po niekolko kilometrovej nahanacke s policiou ich zastavil naraz do piliera mosta dialnicneho privadzaca. Spolujazdec bol mrtvy na mieste. Sofer zraneniam podlahol pocas prevozu do nemocnice. Ostatni to sice prezili, ale ich zranenia boli velmi vazne. Trvalo niekolko tyzdnov, kym sa dostali do takeho stavu, aby ich mohla policia vypocut. Nemali uz co stratit preto sa rozhodli s vysetrovatelmi spolupracovat a tak sa dozvedeli o Klare. Tym bol jej osud specateny. Teraz uz bolo jasne, ze na to, o com posledne tyzdne snivala, si bude musiet este nejaky cas pockat. Nastastie mala pri sebe Tomasa. On najlepsie vedel, ze clovek sa dokaze poucit zo svojich chyb, ze je mozne sa zmenit. Aj ked tato zmena niekedy prichadza az pat minut po dvanastej.