PLYSOVY VANKUS Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Ladislav Mrena Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Druhe (2023) Ladislav Mrena O knihe Zivot, co to vlastne je? Slovo na pat pismen, niekedy v nespocitatelnej cene a inokedy sa len tak ukonci, odhodi, prestane existovat. Plysovy vankus je kniha o zivote a smrti. O hodnote zivota i o halucinaciach (hlavne) z liekov. Psychologicka sonda do zivota, ktory nezaziva len Sebastian Cry, ale aj hocikto z nas. Len mozno menej extremne. V knihe mozno najst plysovy vankus, ako nieco, co sa do sveta dospelych tak celkom nehodi, aspon na prvy pohlad. Spomienka na nieco, co je davnou minulostou, no ovplyvnuje pritomnost i buducnost. Pribeh o Sebastianovi, druhom Sebastianovi, Ruth a Tatkovi Smolkovi na plysovom vankusi. „Minulost vyzera ako burkou bicovana pustatina, zivot je marnost a buducnost len cestou k smrti.“ Mark Twain Plysovy vankus Po hlavnej ceste z mesta Newcastle islo auto predpisanou rychlostou. Auto znacky Ford Focus RS s ciernou metalizou a miestnou poznavacou znackou neprekrocilo pocas uz polhodinovej cesty sedemdesiatku. Za volantom sedel muz menom Sebastian Cry. Jednu ruku mal na volante a druhu v stiahnutom okne. Bol horuci august, mozno jeden z najhorucejsich, ake Sebastian zazil a miestne radio hlasilo nieco podobne. Mal teplo rad, mozno ho priam miloval, no dnes bolo na cestach vskutku peklo. V radiu hrali znamu a pre Sebastiana otrepanu pesnicku Yellow Submarine od skupiny Beatles. Nic proti nim nemal, len vo svojom kratkom zivote ju pocul aspon tisickrat a dnes nebol ten pravy den na to, aby si ju vypocul znovu, tak preladil radio na inu stanicu rychlym pohybom ruky. Auto ani na sekundu nevybocilo zo svojho priameho smeru. V radiu sa ozval prijemny zensky hlas a hned po nom naskocila pesnicka Meds od skupiny Placebo. Tu mal Sebastian rad. Trochu dupol na plyn a na opustenej prasnej ceste sa zrazu citil byt kralom. Aj napriek zakazu riadit auto. Sebastian sa usmieval. Uz davno sa neusmieval. Dokonca do tohto momentu bol stale zamraceny a akoby uzamknuty vo svojej hlave v spleti myslienok. Uz si ani nepamatal, kedy to bolo naposledy, co sa z chuti zasmial. V poslednej dobe nemal na smiech vobec naladu. Citil sa ako v malej tmavej miestnosti bez najmensieho svetla a nadeje na unik. Akoby ani nezil. Pohmkaval si refren pesnicky a nohou dupal do rytmu. Jeho kratke gastanove vlasy mierne skackali v prude vetra. Uz bol na ceste od skoreho rana, ked slnko len lizalo okraje hor, no cesta bola skoro stale opustena. Miestami, ked minal benzinove pumpy, videl stat niekolko aut a ludi okolo nich. No to bolo asi vsetko. Nastopro to bolo tym, ze bola sobota. Vacsina ludi este spala alebo prave ranajkovala vo svojich domoch a bytoch po tazkom pracovnom tyzdni. Aj Sebastian mal tazky pracovny tyzden, no na oddych ani nepomyslel. Mal plan a ten musel doviezt do uspesneho konca. Niet cesty spat, opakoval mu vnutorny hlas stale. Sebastian to velmi dobre vedel. Ked sa z radia znova ozval zensky hlas, dostal chut na dalsiu cigaretu. Naslepo siahol na sedadlo spolujazdca a hned na prvy krat uchopil balicek dlhych cervenych Marlboriek. Presne vedel kde su, lebo podobny pohyb urobil za cely zivot snad tisickrat. Balicek cigariet maval vzdy na rovnakom mieste. Vzdy na sedadle spolujazdca, vzdy poruke. Sebastian bol tuhym fajciarom. Jeho pravidelna denna davka klincov do hrobu, ako ich sam nazyval, bola dvadsat az tridsat cigariet. Zalezalo aj od okolnosti a citoveho rozpolozenia. Ked bol v dobrej nalade a v dobrej spolocnosti, nevyfajcil vela cigariet, lebo ich nepotreboval. Ale ked bol v strese a depresii, ktore maval naozaj casto, nedokazal prestat fajcit. V tych chvilach bola pre neho jedinou oporou biela tycinka, s dymom na jednom konci a jeho malickostou na tom druhom. Uz si ani nespominal, kedy si zapalil uplne prvu v jeho zivote. Mozno ak by sa pohrabal v detskych myslienkach, ktore mal schovane niekde na dne pod plachtou, nasiel by tu, kde ukradol nebohemu otcovi prvu cigaretu a za domom si ju zapalil. Aspon jeho mysel predpokladala, ze to bol ten prvy kontakt s tabakovym priemyslom. Jeho otec zomrel, ked mal patnast. Zapalil si dalsiu cigaretu a vydychol prvy dym. Toto bola uz stvrta, odkedy nastupil do auta. Citil odlahcenie na dusi a sucho v ustach, ake mavaju hriesnici po spovedi. Vzdy to tak Sebastian citil, ked vdychoval prvy rakovinotvorny dym do pluc. Ak by veril v Boha, urcite by si pri kazdej tej chvili v sebe povedal: „A som vzkrieseny!“ No Sebastian v Boha neveril. Neveril v nic, co podla neho nemalo fyzicke zaklady a nie len predpoklady. Boh pre Sebastiana jednoducho neexistoval. Bodka. Prave minul informacnu znacku o vzdialenosti medzi mestami a najblizsej odbocke. Nedovidel na nu. Nestihol sice precitat kilometre ani nazov mesta, no presne vedel, ze sa blizi k miestu kde ma zist z hlavnej cesty. Vedel to, lebo to miesto presne poznal. Bol tam mnohokrat a vzdy sa tam rad vracal. To miesto malo pre Sebastiana magicku moc a pripominalo mu bezstarostne detske obdobie. Pokojnejsie miesto snad ani nepoznal. A tam mieril, aby dokoncil svoj plan. Aby spachal samovrazdu. Zazvonil mu zrazu mobil a hned na to zacitil vibracie z predneho vrecka nohavic, kde ho mal strceny. Uplne na neho zabudol. Chcel ho vypnut, vedel, ze je to dolezite aby sa mu nik nedovolal, no rano bol zahlbeny do mnozstva problemov, tak na to uplne zabudol. Nevedel co by mal urobit. Nemoze to len tak zdvihnut, ved doma zanechal list. Kasli na zvonenie! Ignoruj to a drz sa svojho planu. Ozvalo sa jeho druhe JA v utrobach jeho mysle. Mobil vyzvanal dalej svoju monotonnu melodiu, ktora nemala hlavu ani patu. Bola len hlasita. Donedavna mal Sebastian nastavenu na zvonenie jednu pesnicku. Doteraz nevedel jej nazov, no nepokladal to za dolezite. Za kratku dobu sa stala jeho oblubenou a casto si ju na cestach pustal. No ked maval zachvaty depresii, prave ta melodia ho nutila rozmyslat o zlych veciach. O samovrazde, kvoli ktorej sa aj teraz vybral prec. Kvoli ktorej si sadol za volant. Bal sa aj pozriet na displej, lebo vedel, ake meno tam zbada. Tvoja priatelka Ruth, vsak Sebastian? Ano, vedel to, alebo tusil, ze je to prave ona. Urcite uz nasla jeho list, zlozeny a pekne umiestneny na nocnom stoliku vedla jeho strieborneho prstena. Pohlad mu na chvilu zabludil na prazdny prstennik na pravej ruke, kde prsten chybal. Necitil sa dobre bez neho, akoby mu chybalo nieco z osobnosti. Precitala si ho a so slzami v ociach a hnevom na jazyku za uprimne a priame slova, ktore pouzil, drzi telefon pri uchu a caka na jeho zdvihnutie. No caka marne. Ja som ti vravel, ze nemas pouzivat tie nadavky. Na chvilu sa mu spomalil dych, ked vytahoval mobil z vrecka. To uz drzal volant druhou rukou. Nespustal pri tom oci z vozovky, i ked nikde v dialke ziadne auto nevidel ani nepocul, no jeho znizena vnimavost vplyvom tabletiek, co bral, mu moc nepomahala. Mobil mu vibroval v dlani. Uz mu melodia zacinala liezt na nervy. Mal sto chuti vyhodit mobil von otvorenym oknom na cestu a ani sa nepozriet, kto mu volal. Jednoducho vsetko zahodit za seba. Ved aj tak sa ide zabit, no nie? Tak preco by to nemohol urobit? Preco nie? Lebo ho este mozes potrebovat? Jeho druhe Ja malo znova pravdu. Ano, moze ho este potrebovat. Musi si ho nechat pre pripad, ze by sa znova vsetko pokaslalo a v poslednej chvili by musel cuvnut. Tak ako sa to uz raz stalo. No bol by rad, ak by teraz vsetko hladko sliapalo. Mrkol sa na displej mobilu a zrazu mu odlahlo. Odpadol z neho obrovsky balvan. Na displeji nebolo ziadne meno, bol tam zlaty zvoncek, co sa mykal zo strany na stranu. Nik mu nevolal. Bol to budik. „No do riti, ale som sa zlakol! Skoro som sa posral!“ povedal si, aby sa upokojil. Budik mal nastaveny na deviatu rano, aby si nezabudol vziat tabletky. Uplne by na ne zabudol, ak by sa neozval ten otrasny budik. Rychlo vypol budik a hodil mobil na vedlajsie sedadlo. Bol strasne rad, ze mu nik nevolal. Otvoril priehradku na palubnej doske a chvilu sa v nej prehrabaval, kym nenahmatal dve male valcovite dozicky od liekov. Na jednom obale svietil velky cierny napis PAPAVERIN a na druhom cervenymi pismenami MELIPRAMIN. Boli to lieky na jeho insomniu a tazku depresiu. Insomnia bola jeho chorobnou nespavostou, ktorou zial trpel uz niekolko depresivnych rokov. Jeho mysel sa jednoducho jedneho dazdiveho dna rozhodla, ze proti nemu zacne vojnu a zacala prave takymto sposobom. Zo zaciatku mu to az tak nevadilo. Bol tomu aj trochu rad, pretoze ked si uvedomil, ze nevie spat, robil mnoho uzitocnych veci, ktore cez den nestihal. Dokoncoval pracovne ulohy a povinnosti na pocitaci, cital knihy na rozvoj osobnosti a venoval sa sebe samemu. Masturboval. V tej dobe este priatelku nemal, tak sa snazil vyburit klasickym sposobom, ako to robili otcovia vsetkych otcov. No po pol roku neustaleho bdenia sa zacali prve psychicke problemy a nespavost vyustila do celodennych depresii a nakoniec nenavisti voci sebe samemu. Zrazu sa prestal mat rad a vsetko, do coho sa pustil, kazil. Nenavidel vsetkych ludi, co cez den stretol a oni zato nenavideli jeho. Zivot sa mu rucal pred ocami ako domcek z kariet. Pravidelne navstevoval lekarov, psychologov a psychiatrov. Vsemozne sa mu snazili pomoct. Pre neho obcas az sarlatanskymi sposobmi. Absolvoval niekolkohodinove sedenia a nudne rozhovory s doktormi, ktori zacinali vetu vzdy slovami „Ako sa vam dnes dari“ alebo „Tak ako ste sa dnes vyspali?“. Pchali do neho rozne lieky, od neskodneho Noverilu, z ktoreho mu bolo vzdy na vracanie, cez anabolika a rozne prirodne sracky, az po silne amfetaminy na podporu mysle a triezveho uvazovania, ktore ho ale viac zabijali, ako pomahali. Svata pravda. Aj momentalne nejake bral. Melipramin bolo silne antidepresivum v krasnom zelenom potahu a este krajsim obalom. No bol silne navykovy a daval sa len v krajnych pripadoch. Po poziti znizoval rapidne vnimavost a rychle reakcie, kvoli ktoremu nemohol riadit auto. Alebo aspon by nemal. Papaverin bol zase opiovy alkaloid, ktory bol obsiahnuty aj v maku a pomahal mozgu niekedy vecer zaspat a vypnut. Obe lieky mu mali pomoct k tomu, aby sa citil lepsie a nepomyslal na vlastnu destrukciu. No odkedy sa poriadne nevyspal, nemyslel na nic ine. Ani sam nevedel, co vsetko by dal za to, aby mohol pokojne spavat kazdy vecer. Dal by za to aj zivot. Sebastian sa stal jednym z krajnych pripadov, preto mu tie lieky jeho doktor predpisal. No Sebastian sa nestazoval. Vedel, ze si na ne silne navykol, no bolo mu to jedno. Bral ich dennodenne ako lentilky v detstve s usmevom na tvari a pokojom v dusi. Pomahali mu aspon trochu zit ako normalne uvazujuci clovek a nemysliet na problemy, ktorych bolo stale viac a coraz vacsie. Sice spaval len raz do tyzdna a len dve ci tri hodinky, no vybuch depresii nemaval tak casto. Rychlym pohybom ruky otvoril obe skatulky, jednu po druhej a do ust si natriasol jednu tabletku z kazdej. Ostatne, aj s pozorne zavretym vieckom, hodil k mobilu na sedadlo. Na jazyku zacitil trpku chut a lieky sa pomaly zacinali rozpustat. Siahol pod sedadlo a vytiahol kvalitne cervene vino Don Perigion. Bola to jeho oblubena znacka. Mal schovanych zopar flasiek na sprijemnenie dobrodruznej cesty. Z flase bolo uz odpite a zatka len mierne drzala na svojom mieste. Polahky ju vytiahol. Len na chvilu nedrzal volant, ked si musel pomoct druhou rukou a auto sa vychylilo do protismeru. Hned strhol auto nazad. Poriadne si odpil a zapil lieky, kym sa stacili roztopit na jazyku. Uz si myslel, ze sa trpkej chuti nezbavi. Chutne polosladke vino mu urobilo dobre a po jednom dusku nasledovali dalsie, az kym prazdna flasa neskoncila rozbita na ceste za autom. No to uz zbadal odbocku. Spomalil a vysiel na polnu cestu skoro celu zarastenu bujnou travou. Sebastian sa znovu usmieval. Pomalym tempom a oboma rukami na volante prechadzal cez hrbolatu polnu cestu. Miestami to autom tak hadzalo, ze musel zabrzdit, aby si nerozbil hlavu o strop auta. Po okoli rastla burina vo vyske kolien, no on isiel po vysuchanych stopach aut. Vo vzduchu poletoval kadejaky hmyz a narazal do celneho skla, kde za sebou zanechaval uz len maly cierny fliacik. Odvsadial sa ozyval bzukot vciel a much. Cez stiahnute okno prenikala do auta zmes roznych voni a pachov prirody. Sebastianovi to vobec nevadilo a drzal sa len prikazaneho smeru jazdy vlastneho podvedomia. Ked sa polna cesta zacala stacat a v jednom bode pretinala suche kukuricove pole, siahol Sebastian po druhej flaske. Otvoril ju tak isto sikovne ako predoslu a rychlo hasil svoj smad. Po liekoch maval otrasne vyschnute usta a cudny pach z ust, ktoreho sa nikdy skutocne nevedel zbavit. Prebyval medzi coraz vacsmi pokazenymi zubami ako duch pod postelou. Mal velku radost, ze si urobil taketo zasoby vina. Tusil, ze mu sprijemnia posledny vylet prirodou a poslednu cestu jeho zivota autom. Ani len myslienka na samovrazdu mu nezabranila usmievat sa. Alebo aspon v tejto chvili, ked oslavoval spolu so svojim druhym Ja smrt - velkymi duskami kvalitneho vina. Ked kukuricne pole zanechaval za sebou, lezala uz druha rozbita flasa niekde v burine. Cesta k miestu sa mu zdala dlhsia, ako si ju pamatal z detstva. Od cesty to vyzeralo blizsie. No husto zarasteny lesik stal pred nim a pomaly sa priblizoval. Presne tam mal Sebastian namierene. Na miesto, kde sa ako dieta hraval so svojim otcom. Velmi dobre si spominal na posledny den, ked tu bol. Priamo v tom lesiku. Ta spomienka sa mu zasekla na pol ceste do ciernych utrob zabudnutia a kyvala na neho cervenou vlajkou. Tiez to bol jeden z horucich dni v lete. Mal mozno osem alebo devat rokov, to presne nevedel, no presne si pamatal na vysoke stromy naokolo. Obrovske stromy, co siahali az k oblakom. Stveral sa kolenacky na vrch kopca, kadial viedla stara zeleznicna trat. Velke sivocierne kamene, ktore boli posiate kopcom, sa mu zabodavali do noh a dlani. Ked sa konecne dostal na vrchol, bol na komplet spinavy a dorezany. Ako dieta meral nie viac ako meter, takze z toho kopca mal uzasny vyhlad na krajinu posiatu zelenou. Bol mestskym chlapcom a do tej doby videl skoro same panelaky, takze ten pohlad ho nadchol. Fascinovalo ho vsetko navokol. Mnozstvo stromov, cez koruny ktorych tazko prenikalo slnko, zhrdzavena zeleznicna trat s mnozstvom skrabancov po vlakoch, ktore rozpravali svoje vlastne historky, ticho prehlusovane len obcasnym vrzgotom konarov a bzucanim vciel. Citil sa ako v rozpravke. Akoby zrazu bol na tisicky kilometrov vzdialeny od domova. A pritom to bolo len na kusok. Ked spominal na tie casy, slzy sa mu tlacili do oci. I cez prizmurene oci videl pred sebou otca v plnej jeho krase a typickom postoji, ktory mal len on. Ruky v prednych vreckach jeansovych nohavic a pohladom zapichnutym niekam do neznamych miest. Alebo si to aspon Sebastian myslel. Tuzil ho znovu vidiet. Objat ho a povedat mu, ze ho ma nadovsetko rad a nikdy ho uz nechce stratit. Vzdy, ked na neho myslel, mu bolo do placu. Mohol sa nadovsetko branit a byt aj najsilnejsim clovekom na svete, no spomienka na neboheho otca ho zakazdym rozcitila ako babu. Sebastian potichu plakal. Polna cesta sa stocila do lesika medzi vysoke stromy. Na jej hlinenom povrchu sa objavili strkovite kamene. Stromy, zvacsa duby a buky s kosatymi korunami, pozakryvali oblohu a slnko. Z jasneho dna sa zrazu akoby stal podvecer s mnozstvom tajuplnych tienov za kazdym rohom. Motor auta hlasito pretrhaval ticho tak, az sa okolite vtaky vyplasili a radsej odleteli prec. V lese nikoho nebolo, okrem osamoteneho auta, ktore pomalym tempom slo za svojim cielom. Vona vzduchu sa zmenila. Uz nebolo citit zmes voni kvetov a burin, ale skor chlad a vlhkost zelenych machov, co obrastli kmene stromov. Cas akoby tu pod stromami neexistoval. Akoby postal. Autoradio zrazu zachrapcalo. Namiesto pomalej pesnicky, ktora nemala akoby konca, sa ozvalo puknutie a nasledne potom sumenie. Sebastian presne vedel, co to znamena. Bol mimo signalu. Sebastianov pohlad bludil medzi stromami a hladal idealne miesto na samovrazdu. Znelo to komicky, ked si tu vetu este raz zopakoval v mysli. Bol uz dost daleko od civilizacie a neustaleho mestskeho ruchu, ktory mu v poslednej dobe stale liezol na nervy. No aj tak nechcel zastat len tak v strede cesty. To sa mu nezdalo idealne. Nie podla predstav. Ak mal zomriet, tak nech je to aspon pekne miesto, myslel si. Popri hladani zacal znovu ladit radiove stanice. Zvacsa pocul len chrcanie a sumenie, akoby vsetky radia sveta zrazu zmizli a prestali vysielat, no vtom sa ozval muzsky hlas, co prave hlasil pocasie na cely kraj. „Vyborne. Aspon nebudem zomierat neinformovany. Mozno sa mi to este zide v pekle?!“ To urcite. Ved peklo neexistuje, tak netaraj nezmysly. Hlas v radiu hlasil velmi pekne a teple dni aj do buducna s minimalnym mnozstvom zrazok a aj to len vo vyssich polohach. Sebastian si nebol isty, ci sa nachadza v nizsich alebo vyssich. No najrozumnejsie riesenie mu pripadalo, ze je momentalne niekde v strede. Vtom jeho zrak spozornel. Zazrel medzi stromami nejaky ligotavy predmet, na ktorom sa odrazalo slnko. Nebol si celkom isty, co to je. Ako sa auto priblizovalo, jeho zrak sa vyjasnil. Bola to poznavacia znacka. Konkretne vystrazny trojuholnik, upozornujuci na zeleznicne priecestie s rampami. Ziadne take na blizku Sebastian nevidel. Musel sa zasmiat. Hned postal pod zhrdzavenou znackou ciastocne obrastenou machom. Potom odstavil auto tesne pred nou a vypol motor. Zrazu nastalo ticho. „Perfektne!“ Na samovrazdu. Vystupil z auta a nechal otvorene dvere, aby pocul tichy hlas radia. Vzal si so sebou cigarety a jednu si hned zapalil. Ked vydychoval dym, citil sa uzasne. Slnecne luce skoro vobec neprenikali cez stromy a tak pod korunami vladla uzasna temna atmosfera. Sebastian si na chvilu pripadal ako v divadle, kde tuto scenu pripravili herci a on je jedinym divakom. Listok bol mozno drahy, no uz teraz vedel, ze to bude stat za to. Oprel sa o auto a prekrizene nohy vystrel ako v skutocnom divadle. Pomaly vdychoval dusok po dusku z cigarety a uz teraz sa tesil na dalsiu. Ked dofajcil prvu, ktorej este horuci spak lezal v trave, zapalil si hned druhu. Popritom si spomenul na mobil a rychlo ho vypol, aby sa ani nahodou neozval. Prave vtedy radio hlasilo presny cas. Bolo desat hodin rano miestneho casu. Celkom pekny cas na rannu vychadzku do lesa. K tretej cigarete si Sebastian vzal aj dalsie tabletky. Znova po jednej z kazdej krabicky. Pre istotu, aby sa jeho dobra nalada casom nevytratila a nenastupila dalsia zo strasnych depresii. Tretia cigareta uz nechutila tak ako prva, no este stale mu poskytovala odlahcujuci pocit na dusi. Ako vrahovi pri spovedi, preletelo mu hlavou. Alebo Satanovi nad vriacim kotlom dusi, no nie? Fajcil cigaretu a myslel pri tom na jeho prvy pokus o samovrazdu, ktory nevysiel. Stalo sa to asi pred pol rokom vo firme, v ktorej pracoval ako administrativny pracovnik. Nieco ako sekretarka, len v muzskom podani a bez vystrihu, aspon mu to tak pripadalo. Same papierovacky a nezmyselne tukanie do pocitaca. Potom faxovanie a znovu tlacenie a nasledne odosielanie vytlacenych ci prefaxovanych dokumentov. Jednoducho to bola hroza, aspon pre neho. Ale niektori jeho byvali kolegovia sa nikdy nestazovali a so svojou pracou sekretarky boli nadmieru spokojni. On tam len trpel. Jeho depresia sa kazdym dnom v praci prehlbovala. Smutne a pesimisticke monotonne dni s neustalou tendenciou opakovania sa nemali nikdy konca. Najprv rozmyslal o skoku z vrchneho poschodia, no potom si uvedomil, ze o podobnom scenari uz niekde pocul a tak sa rozhodol pre lano. Nejakym zahadnym sposobom ho fascinovala predstava, ze ho kolegovia najdu visiet obeseneho na lustri vo vlastnej kancelarii. Tak si na druhy den, ked sa rano znovu prebudil do sveta problemov a s dalsou davkou depresii na pleciach, kupil lano v miestnom darcekovom obchode za strasnych patdesiat libier. Narazil nan uplnou nahodou, ked vyberal darcek pre priatelku k jej meninam, Ruth. Na jej meniny nakoniec zabudol a nedostala nic. Lano bolo namornicke, aspon jemu ako laikovi tak pripadalo, zviazane uz do vopred vytvorenej slucky. Ze vraj darcek, pomyslel si v tej chvili. Po kratkej hadke s predavackou, ktora bola este aj stara, a tie Sebastian priam nenavidel, si odniesol z obchodu cerstve lano a pobral sa do roboty. Vo svojej kancelarii za dobre zavretymi dverami na siestom poschodi, uvazoval lano na luster. Na stole mu pri tom stali kopy na seba nahromadenych papierov a dokumentov, ktore cakali na vybavenie. Niektore tam stali uz tyzdne a strasili ho kazdy den, co tam vkrocil. Sebastianove vlastne problemy sa tiez kopili, no v jeho mysli. Stres z hroznej prace, neustale sa stupnujuce depresie, navyky na tabletky a abstaky po ich vynechani, nechut zit a dychat a konecna nenavist k ludom a k sebe samemu. To vsetko ho nutilo premyslat nad samovrazdou ako vychodiskom z jeho bezvyznamneho zivota. Nechcelo sa mu uz neustale riesit tie problemy a jedinou odpovedou na vsetky otazky bola smrt. Nic len smrt. Tma, ciernota a koniec vsetkeho. Tak si uviazal lano. Dobre si pamatal na ten ranny vyhlad z okna jeho kancelarie, ked mal slucku pretiahnutu cez hlavu a smelo vykrocil zo stolicky do vzduchu. Vonku bolo krasne a slnko sa prave dralo spoza temnych oblakov von. Ozvala sa rana ako z dela a luster aj s castou stropu skoncil spolu s nim na podlahe. Podarilo sa mu ho odtrhnut. Ked ho jeho kolegovia objavili, lezal na zemi a tvar mu zalievali slzy smutku. Nie preto, ze sa mu to nepodarilo, ale preto, lebo bol tak blizko k sneniu, tak blizko k smrti a vykupeniu zo strasneho bdenia. A v mysli sa mu objavila krasna spomienka, ktoru si casto prehraval. Spomienka na noc s plysovym vankusom. Ako dieta dostal od rodicov na jedny narodeniny modry plysovy vankus s velkym Tatkom Smolkom na rube. Hned sa do neho zamiloval a vzdy musel byt pri nom, ked vecer zaspaval. Bez neho jednoducho nevedel zaspat. Bal sa, ze by ho strasili nocne mory, ak by ho nemal pod hlavou a necitil jeho teply plysovy povrch na licach. Bal sa, ze by od strachu nezaspal. To bola spomienka, ktoru si uchoval a nikdy na nu nezabudol. Vzdy sa k nej rad vracal, lebo ten plysovy vankus mu poskytoval istotu, ze zaspi. A ako lezal vtedy na zemi v strede kancelarie, zahadzany omietkou zo stropu, plakal, lebo svoj plysovy vankus uz nemal. No vtedy si v sebe povedal, ze sa o samovrazdu este pokusi. A stalo sa. Teraz stal oprety o auto s dalsou cigaretou v ustach, a uzival si posledne duska tak kratkeho zivota. Ked dofajcil aj tu cigaretu a v zaludku pocitil miernu bolest, siahol po dalsej flaske vina. Tentoraz bieleho. Usudil, ze si musi vyrovnat hladinu kyselin v zaludku. Pre istotu hodil do seba aj dve dalsie tabletky. Po niekolkych duskoch silneho ale dobreho vina sa mu svet pomaly zacal tocit. To bola chvila, aby dokoncil to, co zacal. Vedel, ze ak by pokracoval v piti, nedokazal by vsetko urobit spravne a pravdepodobne by sa na druhy den prebudil s opicou na zadnom sedadle auta. Flasu na cas odlozil na strechu auta a tackavo sa vybral k zadnemu kufru. Alkohol mu veselo prudil krvou a ucinky tabletiek vymyvali pomaly mozog. Otvoril kufor a vybral z neho dlhu rurkovitu hadicu z gumoveho plastu a ciernu izolacnu pasku. Vsetko si vopred pripravil a hodil do auta este minulu noc. Jeden koniec hadice vopchal do zasmradeneho vyfuku auta. Hadica tam presne zasadla. Potom ju nahrubo opaskoval izolacnou paskou, aby sa nepohla a nevytvorila sa ziadna skara. Druhy koniec dlhej hadice vopchal cez okno spolujazdca dnu. Taktiez ju pripaskoval, aby drzala na svojom mieste. Ked po chvili skoncil s pracou, vratil sa k vinu a pomaly ho dopil. Prazdnu flasu hodil do auta. Ta pri hrdle praskla, no nerozbila sa. Nasadol si naspat k volantu a zabuchol dvere. Okno uplne zavrel a aj druhe, ako to len sirka hadice dovolovala. Z maleho otvoru nad oknom sa na neho divala duta hadica svojim nehybnym okom. Pripominala mu hada, co caka na rychly a smrtiaci utok. Sebastiana neustale tocilo. Nevedel, ci to bolo z toho mnozstva vina, cigariet ci tabletiek, no bolo mu to uplne jedno. Boli to posledne chvile jeho zivota, tak preco si nich nevychutnat naplno a na kolotoci? Jasne, kamarat moj. Vsetko bez obav. Dame my zivotu na frak, nie? Musel sa usmiat. Narazka jeho druheho Ja mu nedala. Dufal len, ze vsetko utesnil tak, ako mal. Naozaj nechcel zazit druhe fiasko so smrtou. To by mu kleslo rapidne sebavedomie. Naciahol sa za klucmi v zapalovani, naslepo ich nahmatal. Videl rozmazane a ucinky Melipraminu a Papaverinu sa zacinali rychlo stupnovat. Nastartoval. Motor sa ozyval s velkym klepanim pod kapotou. Zaradil neutral a rucnu brzdu. Nebezpecny plyn z vyfuku zacal prudit hadicou a dostaval sa do auta, kde sedel Sebastian. Ten typicky smrad prudil malym zatuchlym priestorom a pomaly naplnal auto, centimeter po centimetri. Zatial sa vonku premaval teply vanok a roznasal cerstvy lesny vzduch po okoli. Sebastian sa snazil naladit radio, pretoze to neustale chrapcanie v pozadi za hlasom z radia mu uz liezlo na nervy. Jemne stacal gombikom do strany s uchom prilepenym na radiu. Hlas z radia sa zacinal pomaly stracat a chrapcanie stupnovalo a zvysovalo na intenzite. Tak sa radsej snazil vratit spat, no to miesto nenachadzal. Vsade bolo pocut len to neustale chrapcanie, ktore mu tak strasne pripominalo ich stary ciernobiely televizor z detstva. Ten tiez nic ine nedokazal, len chytat vlny z obrovskych dialok v podobe ciernych a bielych mravcov a sprevadzat ich neustalu vojnu chrapcavymi zvukmi. Akoby si vsetky mravce naraz lamali koncatiny. To chrapcanie z radia bolo rovnake. Zacinal zurit a v hneve krutil gombikom coraz agresivnejsie. V jednej chvili, ked uz bol s nervami v koncoch a zrak mal uplne zahmleny, preskakoval vsetky stanice naraz. Krutil gombikom od nulovej stanice az po poslednu a nazad. Striedajuce hlasy nestihali dopovedat vlastne slova, ked ich prehlusilo chrapcanie a napokon svoj vlastny hlas uz v inej vete a mozno teme. Sebastian citil zrazu obrovsky hnev voci radiu a vsetkym ludom, co v nich pracovali. Vedel, ze je to blbost, no ta myslienka bola ukryta niekde vzadu jeho mysle. Nieco mu vravelo, ze nie je v poriadku. Ze zapracovali zase vedlajsie ucinky tabletiek, no ta informacia o stave jeho mysle ci vedomi ho vobec nezaujimala. Podla neho bol len trochu opity, mozno viac ako trochu, ale to bolo vsetko pochopitelne a normalne. Podobne stavy uz mnohokrat zazil a vedel, ze sa coskoro stratia a on pri plnom vedomi bude zase vdychovat plnymi duskami plyn z vyfuku. Pre istotu, aby nenastal kolaps jeho mysle a vybuch depresie, ktoru by v tejto chvili urcite neustal, si nasypal dalsie tabletky rovno do ust. Uz neratal, kolko ich bolo. Uz nedokazal ani ratat. Jeho hlava sa tocila a mysel lietala okolo neho v podobe cerveneho balonu s napisom Sebastian Cry a jeho zvysky. Plapolala, akoby nafukana heliom, a pomaly zastala tesne pred jeho orlim nosom. Hladel s prizmurenymi ocami cez priesvitnu stenu balonu rovno do svojej mysle. Zretelne videl, ako sa tam toci dymovy vzduch, co za cely zivot do seba nadychal. Az teraz si uvedomil, ze vsetok zostal v nom. „To som vobec nic z neho nevyfukol?“ Ale ano, Sebastian. Ten vyfuknuty dym je predsa tu! Vlastnou rukou ukazal na priestor v aute. Cele auto bolo zaplnene hustym sivym dymom z cigariet. Bolo ho tolko, ze si nevidel zrazu na ruky. Vyplasene hladel na to zjavenie, akoby uzrel ducha v bielom plasti. Dostal strach, ze sa udusi. Studeny pot mu cicerkom zacal stekat po cele az k brade. Splasene maval rukami pred sebou a marne sa snazil dym odpratat. Dymu akoby pribudalo. Viril a tocil sa okolo Sebastiana ako morska panna s nekalymi umyslami. Zrazu zalapal po dychu. Dym sa mu dostaval cez nosne dierky a usta do tela ako plyn z vyfuku do auta. Musel sa napit, zrazu sa musel napit. Rychlo hladal dalsiu flasku vina, aby zahasil rozpaleny jazyk v ustach. Z nicoho nic zacal palit ako rozzeravena platnicka v krbe. Flasu nahmatal pri sedadle spolujazdca a rychlo si nalial vino do ust. Ozvalo sa zasycanie a z otvorenych ust sa vyvalil kudol cierneho dymu. Neprestaval pit a lial do seba vsetko vino takym prudom, ze ho nestihal hltat a valilo sa von z jeho ust po brade. Vtom si uvedomil, ze je to len halucinacia a otvoril oci. Uvedomil si, ze este stale sedi prikrceny pri autoradiu a ladi stanice. Otriasol sa a pomykal hlavou. Bol strasne rad, ze to nebola skutocnost. Citil skutocny strach a to mu nahanalo hrozu. Vyrovnal sa na sedadle a pohodlne sa oprel. Zabolela ho hlava. Vedel, ze je to vplyvom kombinacie vina a tabletiek. Prehnal to, urcite to prehnal. Musis zostat pri vedomi, Sebastian, pocujes ma? Musis zostat pri plnom vedomi, inak zosalies. „Jasne, ja viem, kurva!“ Chrapcanie sa stale ozyvalo z radia. Sebastian don kopol spickou nohy. Zrazu naskocila stanica a ozvala sa hlasita pesnicka. Bol to zensky hlas, patriaci Tine Turner. Spevacke na dochodku. Nevedel si presne spomenut na nazov skladby, no bol si isty, ze ju uz velakrat pocul. Urcite ju poznal, no mozog mu vypovedaval a nedokazal normalne rozmyslat. Inokedy, ak by nebol v tejto situacii, nafetovany tabletkami a obklopeny smradom z vyfukovych plynov, by si urcite hned spomenul. Maval dobru pamat, skoro skvelu, no v tejto chvili mu tie dni pripadali ako davno stratene a zabudnute. Akoby nikdy neexistovala ina skutocnost ako tento moment, ked je tesne pred smrtou. Hlas spevacky bol tak cisty ako samotny kristal. Ziadne chrapcanie ani ine rusive zvuky nebolo pocut. Stratili sa a Sebastian dufal, ze ich uz nikdy pocut nebude. Bol na seba hrdy, ze jednym silnym kopancom vyriesil problem s autoradiom. No spevacka priam kricala. Akoby sedela na zadnom sedadle a vytahovala vysoke tony jemu pri uchu. Urcite sa ti kopancom podarilo nahodit hlasitost na maximum. Sebastian zacal hladat ten spravny gombik. Bal sa dotknut radia, aby nepokazil stanicu. Jeho zrak bol mizerny. Radio akoby malo vlastne dvojicky ci trojicky hned vedla seba. „Ktory gombik by to tak mohol byt?“ Naraz videl asi styri spravne, ktore sa pomaly pohybovali v kruhu a striedali svoje miesta. Aj Sebastian sa pohyboval, ale len ukazovakom. Ked sa odhodlal na jeden, zavrel oci a potocil s nim. Ozval sa krik. To bola spevacka z radia, ktorej hlas nabral zrazu na vyske. Sebastian nahodou potocil gombikom do zleho smeru a este pridal na hlasitosti. Spev bol tak silny, ze prehlusil vsetko v okoli auta a vyplasil vtaky i zver. Rychlo stlacal a tocil vsetkymi gombikmi naraz, no nic nepomahalo. Vzdal to a rychlo sa uchylil na zadne sedadlo s dlanami na usiach a kolenami pri brade. „Prosiiim, nie!“ Krical. Vtom nastalo ticho. Najprv si Sebastian myslel, ze ohluchol. Ze jeho mysel zavrela vsetky brany a otvorene okna a otocila tabulku s napisom Zatvorene. No ked zdvihol hlavu, uzrel zenu. Na sedadle spolujazdca sedela mlada zena a usmievala sa na neho. Jej dlhe blond vlasy jej zakryvali plecia. Cez naspulene a zmyselne pery sa na neho divali krasne biele zuby. Akou zubnou pastou si ich asi tak cisti? Typoval by som Colgate. Bola nadmieru krasna a sedela priamo v aute pred nim. Bolo to neuveritelne a ani trochu skutocne. V tej chvili si Sebastian uvedomil, ze to ona vypla radio. No vedel aj to, ze je to len dalsia z halucinacii. Ale akoby mu to nevadilo. Necitil strach ani napatie v zaludku, citil sa dobre. Ako po poriadnej davke kokainu z bruska nahej zeny. Takej, aka bola pred nim. Chcel si tu chvilu co najviac uzit. Ved mohla byt aj poslednou, pomyslel si. Mozno si jeho mysel uvedomila, ze skutocne umiera a pripravila mu nadherny odchod zo sveta. Dakujem ti, mysel moja. Snad ti to raz budem moct odplatit. Zena sa nahla pod sedadlo a vytiahla este nedopitu flasku cerveneho vina a rozliala ho do sklenenych poharov, ktore drzala v ruke. Boli dva. Jeden pre neho a druhy pre nu. Potom plny pohar podala Sebastianovi. Pocas toho sa na neho stale usmievala a nespustala z neho oci. Mala ich prenikavo zelene a plne zivota. Sebastian rychlo vypil svoje vino, skoro na jeden hlt, a odhodil pohar do kuta auta. Blondinka sa len viac usmiala a vyrovnala si chrbat. Az vtedy si vsimol, ze bola uplne naha. Zrazu mu do oci padli velke okruhle prsia s malymi hnedymi bradavkami uprostred. Jeho penis sa potesil a hned zacal vstavat z postele. Najprv len pomaly po kuskoch, aby si rychlym pohybom neublizil, no potom vyskocil akoby na rovne nohy a stal pripraveny na akciu. Rolak z koze sa mu rychlo pretiahol cez hlavu a skoncil na pleciach. Ked aj ona dopila svoje vino, polozila pohar na riadiacu dosku a presunula svoje nahe telo dozadu vedla Sebastiana. Toto je najkrajsia halucinacia, aku som kedy mal, a dufam, ze nikdy neskonci. Blondinka cely cas nepovedala ani slovko, no jej spotene a krasne opalene telo vravelo vsetko za nu. Sebastianov pohlad sa zapichol do jej prirodzenia. Mala ho krasne oholene a pripravene na suloz. Aspon si to myslel. Chcel sa uz po nej vrhnut a vrazit do nej svoj stoporeny ud, no kraska ho predbehla. Vrhla sa mu na zips v rozkroku a pomaly stiahla nohavice. Objavili sa modre boxerky so Smolkami. Vsetci akoby splaseni, behali po ich hribovej dedine a prehnane sa skerili. Asi dielo tiez nafetovaneho maliara. Na kratky moment videl znova pred sebou plysovy vankus, no vzapati sa hned stratil. Trochu detske, ale ma to svoje kuzlo, to sa neboj. Rukou jemne zasla pod ne a vytiahla stvrdnuty penis, ktory bol na pokraji prasknutia. Podisla blizsie a vlozila si ho do ust. Najprv zalud, potom pomaly az po koren a naspat. Takto pokracovala a stale zrychlovala tempo, az kym nebol Sebastian v siedmom nebi. Bol to uzasny pocit a patricne si ho uzival. Tak takyto oralny sex som este nezazil. A to mam priatelku, ktora sa uz neraz o to snazila, aj ked z donutenia. No zakazdym to skoncilo zle. Niekedy davno si Sebastian myslel, ze je to zalezitost, ktoru dokaze robit kazda zenska. Nieco ako porod. No rychlo sa musel vyviest z omylu. Zakratko zistil, ze existuju zeny, co sa to nikdy nenaucia robit a jeho priatelka bola presne takou. Zial. Radsej by sa pokusil urobit si to sam, ako jej znovu vlozit penis do otvorenych ust. No s tymto oralom sa to porovnat nedalo. Toto bola uplna slast. Bol to uzasny pocit, ktory mu tak dlho a strasne chybal. Aj uplne zabudol, ze je to len halucinacia, a ze pomaly zomiera. Zrazu blondinka prestala. Prave vo chvili, ked bol od vrcholu Everestu uz len kusok. Toto mi snad robis naschval! Penis drzala v dlani a usmievala sa. Prsia jej mierne poskocili. Mierny usmev prechadzal do sirokeho skeriveho a zacal odhalovat vsetky zuby. Aj tie, co boli doteraz skryte. Zrazu sa spod pier objavili dve dlhe ocne zuby, dlhe aspon tri centimetre. Zaleskli sa ako dve perly. Jej usmev rychlo presiel do strasneho usklabku. Sebastian vykrikol od hrozy a chcel sa vymanit z jej ruk, no uvedomil si, ze ona stale drzi jeho penis. Zacitil bolest, ked ho prudko stlacila. Vystrelila mu az do krku a cely strpol v krcoch. Taku bolest este nezazil, ak samozrejme neratal psychicku bodavu bolest v mysli. „Nie, nie, nie! Daj mi pokoj ty obluda!“ Zakrical. Kopal zurivo nohami a snazil sa ju trafit, no ona sa len smiala. Vtom prestala a povedala hlasom jeho priatelky Ruth: „Takze vravis, ze neviem robit oral?“ A vrhla sa mu zubami na penis. Zahryzla sa do jeho jemnej koze a Sebastian od bolesti odpadol. Vzapati sa prebral akoby z driemot. Este stale krical, no bol uz v aute sam. Po dravej blondinke nezostalo nic. Vsetko nasvedcovalo tomu, ze to nebola skutocnost. Aj nahly utlm bolesti bol toho dokazom. Penis mal Sebastian v poriadku, no pre istotu sa mrkol pod nohavice, aby sa presvedcil. Vsetko bolo na svojom mieste. Este bol vyplaseny z toho hlasu. Skoro by uplne zabudol na Ruth, ak by mu ju jeho mysel nepripomenula takymto morbidnym sposobom. Mal pocit, akoby tu s nim pred chvilou naozaj bola a svojim typickym hlasom k nemu prehovorila. Strasna predstava, pomyslel si. Ktovie, ci uz citala list, vrtalo mu hlavou. Jasne, ze ho uz citala. A teraz je na ceste sem v druhom aute, aby ti zabranila v samovrazde. „To urcite nie. Prestan!“ Alebo ma so sebou brokovnicu, aby ti trochu pomohla, pretoze ti to nejako trva. „Konci uz!“ V skutocnosti sedela v tom case Sebastianova priatelka Ruth na posteli a so slzami v ociach prave docitala list. Casto sa opakujuce slova ako samovrazda, smrt a nenavist k sebe samemu, ju donutili plakat. Triasla sa na celom tele a zmolila rozmoceny papier v rukach. Jej mysel bola v koncoch a kazdu chvilu mohla vypovedat. Zrazu nevedela co robit, kam ist, koho poziadat o pomoc. Jej zivot bol do tejto chvile krasny a plny radosti. Aspon si to myslela, no Sebastianove rychlo naskrabane slova ju presvedcili o opaku a otvorili oci. Vobec netusila, kde by mohol byt a ci je este nazive. V predstavach ho uz videla lezat na kraji dialnice s prestrelenou hlavou a mozgom v krikoch. Vtom sa odhodlana, ze ho pojde hladat, postavila na nohy, no zrak sa jej zahmlil a vzapati odpadla. Ked lezala v bezvedomi pri posteli, Sebastianove auto bolo uz na poli, zaplnene plynom z vyfuku. Hadica dobre drzala na mieste a ako sa tak na nu dival vedel, ze jeho koniec sa rychlo blizi. Smrad z plynu bolo citit odvsadial, z ktoreho ho palili oci a bolel zaludok. Mal za sebou dalsiu halucinaciu a nechcel uz ziadnu zazit. I ked nejako v podvedomi tusil, ze to nebude take jednoduche, ako si najprv myslel. Ano, odsedi si to tu a pekne zaspi. Nic strasne, nic morbidne. Snazila sa mu nahovorit opiom nadrogovana mysel. No v skutocnosti Sebastiana este cakala dlha a unavna smrt. Z radia sa ozvalo cvaknutie a ozval sa hlas, ktory prehovoril priamo na Sebastiana. Hlas znel strasne potichu, akoby ho Sebastian pocul z druheho konca tunelu. Bol to muzsky hlas a znel staro. „Sebastian. Vidim, ze si zivot zobral do vlastnych ruk a postavil si sa svojmu problemu zoci-voci, cha-cha.“ Jeho smiech znel pridusene a chraplavo, akoby cely zivot hulil a fajcil stovky cigariet denne. „Co do pekla chces? Takto sa pocasie nehlasi.“ Odvetil bez znamky prekvapenia, akoby ten hlas cely zivot poznal a sprevadzal ho depresivnym zivotom. Sebastianove oci uz nevideli realitu. Ich zahmleny pohlad, s napoly privretymi vieckami a krvavymi zilkami, co sa navzajom krizovali, videl len male svetielko na konci tunela, z ktoreho prichadzal aj neznamy hlas. „Chcem ti pomoct, ty kopa hovna so spakom cigarety na vrchu!“ „A preto mi nadavas? Ja pomoc nepotrebujem. Nevidis, ze si uzivam?“ „Nepochopil si ma dobre. Skus sa trochu koncentrovat tou castou mozgu, ktora nie je zasiahnuta halucinaciami z tabletiek a dobre ma znovu pocuvaj.“ Sebastian sa automaticky posadil na sedadle tak, ze mal tvar otocenu von bocnym oknom. Nevedel, preco to urobil, no jeho telo i mozog ho uz davno nepocuvali. Robili si, co sa im zachcelo. Riadili sa sami sebou. Jeho uz nepotrebovali. Zrazu sa stal nepotrebnou bunkou, co umierala, a tak ju telo pomaly vyplavovalo von. Ta skutocnost mu nahnala strach. Znovu, ako male dieta, zatuzil po svojom modrom plysovom vankusi. Kiezby ho znovu mal. „Chcem ti pomoct, aby si to uz mal rychlo za sebou. Aby si sa uz netrapil, lebo si ako ziva troska bez duse.“ „Ziadna novinka, stary hlas!“ „Ale este by som ti rad dal na vyber. Bud si vyberies smrt, alebo sa mozno zachranis a budes zit.“ „Coze? O com to tu kecas, kurva!“ Sebastiana myklo a otocil sa k celnemu sklu. Vo chvili, ked si oprel skoro bezvladne telo o volant, radio cvaklo druhykrat a hlas sa stratil. Uz nebol Sebastian v tuneli. Ocitol sa na nocnej dialnici iduc v protismere. Jeho auto bolo rozbehnute a tachometer ukazoval stodvadsat kilometrov za hodinu. Prvotny sok z prekvapenia, ked sa mu podarilo zaostrit na rychlo sa bliziace auta, prekonal velmi rychlo. Druhy sok nastal, ked zistil, ze auto stale nabera rychlost, no jeho noha na plyn netlaci. S vypatim vsetkych poslednych sil sa vzchopil, uchopil volant a tazko otvorenymi ocami uhybal autam na ceste. Bol na stvorprudovke. Silne svetla reflektorov a hlasite trubenie ho udrzovalo pri zmysloch. Trhal volantom zo strany na stranu, len aby nevrazil celne do niektoreho z aut. Osobne auta, kamiony i autobusy ho tesne minali a s hlasitym trubenim davali debilnemu vodicovi najavo svoju nespokojnost. Sebastian sa ocitol v bezprostrednom nebezpecenstve. Doslova citil horkastu pachut smrti na jazyku. Bezhlavo sa uhybal vozidlam a zvieral volant pevne v rukach ako jedinu spasu. Z radia zrazu zacala hrat neznama pesnicka. Najprv sa zdalo, ze to prichadza zvonka, z okolitych budov, co v rychlosti minal. No kazdym kilometrom sa stavala pesnicka zretelnejsou a zakratko ju bolo jasne pocut. Mala pomalu melodiu, aku pustaju pri smutocnych prilezitostiach. Bola dost tahava a na Sebastiana posobila strasne unavne. Oci, co doteraz ani nemrkli, odkedy sa ocitol na dialnici a ostrili na kazde bliziace sa vozidlo, zrazu prestali reagovat. Tazke viecka sa sklapali, akoby ich niekto tahal neviditelnym spagatom nadol. Zrak sa coraz castejsie zahmlieval a miestami Sebastian nevidel vobec nic, len ciernu skvrnu pred sebou. Ako narkoleptik pri nahlom zachvate spanku pocas nebezpecnej prace. Snazil sa s tym bojovat, ale jeho telo ho znova nechcelo pocuvat. Nemohol vobec nic robit, len sa tomu poddat a zmierit sa s osudom. Ved v najhorsom pripade zomries, no nie? Aj tak k tomu spejes a toto bude len urychlenim uz zacateho procesu. „Nie!“ odvetil razne a strhol volant do strany. Jeho auto sa len tesne minulo s velkou hnedou dodavkou, ktora si ho neskoro vsimla. „Nie, lebo by som okrem seba zabil aj nevinneho cloveka. Niekoho za volantom druheho auta. Mozno aj spolucestujuceho a v najhorsom pripade aj deti, sediace vzadu. To nemozem pripustit!“ To mas pravdu kamarat! Na to by som aj zabudol. Sebastian mal pravdu. Bol o nej presvedceny. Predstava, ze by zavinil smrt nevinneho cloveka, co sa rychlo ponahla domov za svojou rodinou, ho trapila. Aj ked to bola len dalsia halucinacia v poradi, riskovat to nemohol. Tak strhol volant stale uhanajuceho auta prec z vozovky, rovno do oceloveho zabradlia, co lemovalo cestu. Zaskripali pneumatiky a auto preletelo zabradlim ako skrupinou z vajca. Stovky odlomenych kuskov z prednej masky Fordu a polamanych ocelovych utrzkov sa premiesalo vo vzduchu a odletelo na desiatky metrov. Rachot, co zaznel, bol ako ohlusujuci vystrel z tanku. Auto este kusok letelo vzduchom, kym dopadlo do priepasti, co sa nachadzala hned pod dialnicou. Sebastian sa ani nestihol nadychnut, ked sa auto zapichlo rovno do hrubeho stromu, co tam rastol sam ako kaktus na pusti. Predna cast auta az po sedadla sa roztala a objala kmen. Rincanie rozbiteho skla sa miesal so zvukom krcenia plechu na karoserii. Sebastian narazil hlavou o predne sklo a rozrezal si ju. Horuca krv vystrekla do vzduchu a pokropila kozeny interier, no to uz nebol pri vedomi. Vzduchom preletel aj balicek cigariet a mobilny telefon. Vtom z casti, kde sa pred tym nachadzal motor, vyslahol ohen a auto o chvilu na to skoncilo v plamenoch po ohlusujucom vybuchu. Cierny a kyslasto zapachajuci kudol dymu vyrazil do vzduchu a zaciernil oblohu. Vsetko sa to udialo v niekolkych rychlo za sebou iducich sekundach. Vysoke plamene ozarovali tmave porasty a rychlo spalovali vsetko vo vnutri vozidla. Aj telo Sebastiana Crya. Ohen sa uvelebil na jeho sirokom chrbte a vlasoch. Ozvalo sa zrazu zvonenie vychadzajuce z mobilu, co lezal zapadnuty pod sedadlom. Maly plamienok mu sedel na blikajucom displeji, ktory ukazoval meno Ruth. Jeho plastovy obal sa menil na ciernu tekutu masu, co zliezala akoby z koze. Mobil neustale zvonil a jeho rincanie sa nieslo plamenmi zaplnenym priestorom v aute. Po chvili sa dostal plamen az k hlavnym rozvodom a zvonenie prechadzalo do chrapcania. No vtedy, hocijako to bolo nemozne, sa ozval zaznamnik telefonu a ten prepol na automaticke nahravanie odkazu volajuceho. Ozval sa zensky hlas Ruth, skryty za neustalym chrapcanim a pukanim spojov. „Sebastian, si to ty? Sebastian, ozvi sa mi uz konecne! Neviem, kde si, ale mam o teba strasny strach. Bojim sa, ze si ublizis, tak ako si sa o to uz raz pokusil. Prosim ta, ak ma pocujes zdvihni mobil. Prosim, nerob nic neuvazene! Vsetko bude dobre, len sa musis rychlo vratit domov ku mne. Prosim ta, ozvi sa mi uz konecne! Sebastian, zdvihni to! Zdvihni to uz, kurva! Mysli na mna a neublizuj si. Nenechaj sa ovladat depresiou. Prosim!… “ Na kratku dobu sa mobil umlcal a bolo pocut len neustale praskanie. Uz sa zdalo, ze sa hlas navzdy stratil a mobil skonci roztaveny, ked sa znova ozval hlas Ruth. Tentoraz trhany a skoro vobec nepocutelny. No bolo jasne rozoznat dve slova: „...som tehotna!“ A spod displeja vyslahol dalsi plamen, ktory uz uplne roztavil telefon. Este sa vzduchom chvilu na to niesol spomaleny alarm auta, ked sa Sebastian zacal prebudzat. Pomaly otvaral tazke oci, co ho strasne palili od sucha. Nie plamene, ale tabletky, co do seba kazdu chvilu hadzal, ich vysusili. Znizila sa jeho tvorba slz, co bolo neklamnym znakom predavkovania sa Melipraminom. Ked sa mu oci podarilo otvorit tak, aby videl pred seba cez uzku skaru, zdvihol si hlavu, ktoru mal medzi kolenami ovisnutu. Oprel sa do kresla, ktore nemalo ani zamak naznaku po nejakom poziari a zhlboka si vydychol. Zacitil hnusny zapach v ustach, z ktoreho ho na chvilu naplo. Zaludok mal scvrknuty do tvaru ping-pongovej lopticky a lezal mu niekde medzi nosom a hrdlom. Aspon to tak citil. Ked sa zahmleny obraz v neustalom tociacom cykle trochu vyostril, uzrel pred sebou kopu zvratkov. V tej chvili sa mu kyslasty zapach dostal do nosnych dierok a znova ho naplo. Tentoraz zacitil zaludocne stavy uz na jazyku, ked sa otocili a spustili nazad do zaludka. „Fuj, do riti!“ Dostal zo seba. Jeho roztriestena mysel vnimala okolie, no nedokazala ho opisat. Nejako si uvedomoval, ze znova bolo vsetko len halucinacia z nadrogovania. Vedel to, ale nedokazal tomu prist na slova. Akoby sa stracali na ceste niekde medzi mozgom a jazykom. V skutocnosti bol jeho mozog do takej miery poskodeny predavkovanymi liekmi a smrtelnym plynom unikajucim cez hadicu do auta, ze zacal nicit vlastne bunky. Pod vplyvom liekov si myslel, ze bojuje proti nebezpecnym virusom, no vlastne zabijal vlastnu existenciu. Sebastian len stazka hybal koncatinami. Musel sa premahat a silno koncentrovat, aby nadvihol ruku a polozil ju na volant. Vtom si uvedomil, ze v aute nie je sam. Pomaly otocil zrak na vedlajsie sedadlo. Sedel tam cierny zuholnateny chlapik. Zhorene torzo cloveka. Kolena mal skrcene pri sebe na hrudi a v rukach zvieral vankus. Sebastianov plysovy vankus modrej farby a Tatkom Smolkom na rube. Hned vedel, ze je to jeho vankus z detstva, jeho dusevna opora. Cierna postava smrdela od spalenin a miestami sa z nej dymilo. Pach spaleneho ludskeho masa naplnil maly priestor auta velmi rychlo. Sebastianov zaludok sa znova dvihal a pomaly sa tahal nahor vytahovou sachtou k ustnemu otvoru. Mrtvy chlapik, ako ho v tej chvili Sebastianova mysel nazvala, hladel bez pohnutia pred seba, akoby von oknom. Sebastian sa nezmohol ani na slovo. Prekvapenie z pritomnosti tohto precudesneho chlapika striedalo rozhorcenie nad jeho plysovym vankusom, ktory patril len jemu. V tej chvili este nedokazal pochopit, ako sa k nemu dostal. „Je tu krasny vyhlad.“ Ozval sa zrazu mrtvy chlapik. „Uz viem, preco sme si vybrali toto miesto na samovrazdu, co povies?“ Obratil sa k Sebastianovi a odhalil velku vypalenu dieru cez celust, kde bolo vidiet cely rad zltych zubov. Kusky masa sa odlepovali a vypadavali, ked pri rozpravani otvaral usta. Jazyk, cierny ako ropa, sa mierne pohyboval zo strany na stranu a vytlacal z ust miernu davku slin. Sebastian aj chcel nieco odvetit, no nestihal skladat slova do viet. Vobec nechapal situacii, v ktorej sa ocitol. Nechapal vobec nicomu, akoby zrazu netusil, co tu robi. Akoby sa mu vymazavali spomienky do tohto momentu. Chapal len, ze za vsetko mozu tabletky. „Jasne, nic nehovor. Chapem. Odchadza ti uz mozog. Alebo nam, bracek.“ Dotkol sa ukazovakom svojej hlavy. A v tom mieste sa mu prst prilepil o spalenu kozu. Ked rukou trhol, scerneny prst sa mu odtrhol a ostal visiet na hlave. Vyzeralo to trochu komicky, no Sebastianovi nebolo vobec do smiechu. Mrtvy chlapik si toho vobec nevsimol a pokracoval v rozpravani. Prst tam cely cas visel a hybal sa. „Vies, ked pouzijeme taketo svinstvo ako smrtelny plyn z auta na samovrazdu, nemozeme nic ine cakat. Mali sme mozno radsej pouzit nieco ucinnejsie a hlavne rychlejsie. Ano viem, je to bezbolestna smrt, no podla mna je to trapenie tak ci tak.“ Siahol si pravou rukou, kde mu chybal prst do maleho otvoru na hrudi. Trochu sa tam pohrabal a potom vytiahol obhoreny balicek Marlboriek. Cervenych silnych Marlboriek. Cast pismen sa este dala precitat celkom zretelne. Dokonca aj velky cierny napis na vrube Fajcenie zabija. Prilozil cigaretu k rozpalenemu miestu na tele, z ktoreho sa este stale dymilo a na spicke cigarety sa objavil maly ohnik. Potom si ju spokojne vlozil do deravych ust a zhlboka vdychoval dym, akoby sa nic nedialo. „Milujeme tento pocit vsak? Dal by som ti potiahnut, ale myslim si, ze si uz mal dost. Potom by si uz nedokazal vnimat nic. Takze tentokrat si ten pocit uzijem sam, dobre?“ Znova sa otocil na Sebastiana a na chvilu sa mu zahladel do oci. Tie jeho oci nemali farbu. Boli cele biele, bez znamky zivota. Sklenene oci mrtvoly. Ved akoby aj mohli, ked lezali v obhorenej ciernej hlave mrtveho chlapika. „Urcite ti beha hlavou otazka, kto vlastne som? Vsak?“ Sebastiana ta otazka trapila uz od zaciatku, ked zbadal mrtveho chlapika sediet vedla na sedadle. Pomaly sa mu skladala kusok po kusku, slovko po slovku. No spomalene reakcie umierajuceho mozgu nestacili na jej skompletizovanie uz na zaciatku. Otazka zostala rozptylena niekde medzi mozgovymi lalokmi. „Pokojne Sebastian. Mame este niekolko minut, kym budes este pri vedomi. Nemusis sa namahat rozmyslanim, viem, ze v tomto stadiu je to takmer nemozne. Aj tak viem, co sa chces zakazdym spytat, ved mame spolocnu hlavu, priatelu.“ Sebastian vyplestil oci na ciernu postavu tak, ako to len v jeho halucinaciami opantanej situacii islo. No po kratkom prekvapeni si aj tak uvedomil, ze to vlastne od zaciatku vedel. Tu odpoved mal skrytu cely cas v niektorom ciernom rohu mozgu a teraz na nu len posvietilo mierne svetlo vysvetlenia, co bludilo stratene chodbami. „Som tvoje druhe JA. Mozno lepsie, mozno rozumnejsie. Som jedina cast mozgu, ktora az do tejto doby zostala neposkodena tym svinstvom, co sme do seba hadzali. Melipraminom a Papaverinom.“ Cigareta mu neustale horela medzi zltymi zubami. Dym vyfukoval medzi vetami v malych oblacikoch a kruzkoch, ako sa mu zachcelo, ktore stupali k stropu a po dotyku sa rozpadavali na neviditelny pach. Sebastiana ten ukaz vacsmi zaujimal ako rozpravanie mrtveho chlapika, jeho druheho JA. Na chvilu sa choval ako male batola, opustene pred obchodom v cervenej bugine, s lizatkom v jednej ruke a zasnenym pohladom, do stupajuceho dymu z cigarety. Az mu ovisol jazyk a nadmerne mnozstvo slin mu stekalo na cierne tricko s napisom I love NY. Vobec si toho nevsimol. Jeho mozog tahal z poslednych sil, benzin sa minal a brzdove lanka trhali. Blizil sa koniec jeho existencie. Blizil sa koniec vsetkeho. „Nemame uz vela casu Sebastian. Mozno niekolko minut.“ Akonahle to dopovedal, radio sa preplo na stanicu, ktora vysielala konciacu sa neznamu diskusnu relaciu a v zavere sa moderator vrucne lucil s hostom. Sebastian nezaregistroval meno. Jeho sluch sa rapidne zhorsil a okrem septania cierneho kamarata a tichej hudby v radiu, co neustale hrala, pocul uz len hlasite piskanie. Chvilami si aj nahovaral, ze to prichadza rychlo iduci vlak a jeho auto stoji priamo na kolajniciach. Vtom z radia zachytil zaujimavu informaciu:„..a lucime sa s vami mili posluchaci, co sedite vo svojich autach, bud na ceste, alebo strateni niekde pod stromami a cakate na koniec. Dobra sprava. Uz to dlho nepotrva, to vam slubujem! Plynu je uz totiz dostatok na zabitie desiatok krav. Dakujem, ze ste nas pocuvali.“ Ozval sa slaby smiech moderatora a potom sa umlcal. Mrtvy chlapik naciahol ruku k Sebastianovi. Drzal v nej jeho modry plysovy vankus s Tatkom Smolkom a podaval mu ho. „Uz ho nebudem potrebovat, Sebastian. Strazil som ho dost dlho. Myslim si, ze je cas sa s nim rozlucit a zabudnut nan. Uz prisiel ten cas. Uz ho nepotrebujes, Sebastian.“ Sebastian sa smutne zahladel na usmievajuceho sa Tatka Smolka s cervenou capicou na hlave. Vzdy mu ten obrazok vycaroval usmev na detskej tvari, no tentoraz ho len zarmutil. Usmev Tatka Smolka zacal klesat. Jeho vyskerene usta sa zrazu premenili na smutne a oci plne radosti sa pomaly privreli. Sebastian jemne pohladkal plysovy povrch vankusa. Jeho oci sa znova zacali zavierat. Tentoraz uz naposledy. Hlava mu klesala a ruky ovisli. Narazil o volant a zostal v tej polohe. Nemal sil priecit sa. Este zacitil pod nohami chladny predmet a uchopil ho do ruk pod volantom. Bola to prasknuta flasa od vina. Ked si uvedomil, ze v nej este moze byt trochu vina, dostal nan strasnu chut. Obrovske sucho v ustach, co palilo na jazyku a hrdle ho nutilo premahat sa a vzchopit vsetky svoje sily. Rozhodol sa, ze sa naposledy napije. Posledny dusok pravdy. Ked flasu dvihal, narazil hrdlom o sedadlo a rozbil ju. V ruke mu zostala spodna cast flase s ostrymi hranami. Na dne zblnkotalo stuchnute biele vino. Zodvihol ho druhy raz a tentokrat si daval vacsi pozor. Mieril rovno k hrdlu. Chcel si cez otvory vo volante trafit do ust, lebo hlavu nedokazal zdvihnut, no zastreta a umierajuca mysel to nezvladla. Zrazu sa mu tri najdlhsie hroty zabodli rovno do hrdla. Presli tenkou kozou ako prst makkym snehom a krv vzapati vystrekla na volant. Ruka v momente odpadla k zemi. Silny prud krvavej omacky striekal do vsetkych stran a farbil vsetko na rubinovu cervenu. Zo Sebastiana sa vydralo len slabe zachrapcanie a zmlkol. Krv, najprv v silnom prude, no potom uz len v slabom v podobe malych potocikov, zalial cele tricko aj nohavice az k sportovym teniskam. V tej chvili bol Sebastian v aute uz sam. Radio hralo pomalu pesnicku New Born od skupiny Muse a hlasilo pol dvanastej, ked Sebastian Cry umrel. Auto bolo zaplnene plynom a smradom, co unikal von oknom do okolia. V rovnakom case ako Sebastian umrel, sa jeho priatelka Ruth prebrala z mdlob. Akoby ju niekto postrcil a prefackal. Nahle zle tusenie smrti jej privodilo znova slzy do oci a jej hlasity narek sa niesol izbou.