Po stopach
-
Dobrodruzstvo v dzungli



Maria Furmanova







Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Maria Furmanova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2015)
110111
OBSAH
OBSAH	2
O knihe	3
PROLOG	4
1. kapitola - MIZERNY DEN	11
2. kapitola - POZVANKA	15
3. kapitola - ZNOVA SPOLU	24
4. kapitola - ZAHADNY OSTROV	34
5. kapitola - ODLET	41
6. kapitola - SPRAVNE LIETADLO	53
7. kapitola - LET	70
8. kapitola - OVOCNE PRIVITANIE	78
9. kapitola - PRVE STRETNUTIE	84
10. kapitola - „SLEDUJ SIPKY !“	89
12. kapitola - ZVLASTNA PRAVDA	105
13. kapitola - HLAVA LEMURA	113
14. kapitola - VYLET	127
15. kapitola - CESTA DO HLBIN	140
16. kapitola - ZACHRANNA AKCIA	157
17. kapitola - MARIANNA RIESI DALEJ	164
18. kapitola - TEN, KTO RIADI	179
19. kapitola - ON	194
20. kapitola - NAVRAT DO DEDINY	198
21. kapitola - VYSVETLENIE	219
22. kapitola - ZAHADA VYRIESENA, NO DOMOV NEJDEME	228
23. kapitola - MARIANNA JE PREC	234
24. kapitola - SAMO A TORNADO	240
25. kapitola - TAJOMSTVO SEVERNEJ CASTI	250
26. kapitola - TORNADOVO TAJOMSTVO	258
27. kapitola - NAPIS Z OHNA	264
28. kapitola - NAVSTEVA RODICOV	277
29. kapitola - SMOLA	287
30. kapitola - VZACNE RADY	307
31. kapitola - MAMA A OTEC	319
32. kapitola - KOMPLIKACIA	329
33. kapitola - SNEH V DZUNGLI	345
34. kapitola - S MASKOU DOLE	360
35. kapitola - PRIVESOK	378
36. kapitola - HLADA SA RODINA	383
37. kapitola - OSUDOVE STRETNUTIA	401
38. kapitola - DEDINA	420
39. kapitola - SPOLU	428
40. kapitola - LIETADLO	439
EPILOG	452

O knihe
Mesto Nipap je az neobycajne pokojne a tiche. Nic sa tam nedeje. Prave to na nom nenavidi Marianna Murfanova. Tuzi po dobrodruzstve a to sa jej nakoniec splni. Nahodou sa dostane na jeden z prekrasnych ostrovov. Tam pomaha domorodcom s ich problemami a pritom pritahuje dalsie. V prirodou vytvorenych prastarych tuneloch nahodou najdu zlaty zvitok, o ktory prejavi zaujem aj Lemur, obluda s ludskym telom a hlavou lemura. Okrem neho sa tam uplnou nahodou objavi aj nebezpecny zlocinec. Marianna sa aj napriek tomu snazi zistit, aky vyznam ma zvitok a tiez zvlastne denniky, ktore nedokaze rozlustit. Nahodou zisti, ze clovek, ktoreho roky povazovala za svojho ucitela chemie, je niekto ovela zahadnejsi a len uplnou nahodou sa dostane do problemov. Lenze... boli to vsetko iba nahody?


PROLOG
Bolo nesmierne chladne rano. Vsetky auta v meste mali na sklach namrazu. Studeny vietor fukal zo severu a ohybal kmene stromov, z ktorych opadavalo farebne listie. Slnko este ani nestihlo poriadne vyjst, uz ho zakryvali sive mraky. 
Na prazdnom mestskom letisku sa nic nehybalo. Odrazu sa ozval hukot a z nicoho-nic tam pristalo mensie nakladne lietadlo. Nebolo vobec nicim zaujimave. Prave naopak. Posobilo staro, lacno a vyzeralo ako tisic dalsich. 
Vystupil z neho maly muz. Tvar mu scasti zakryval klobuk a cez hnedu koselu mal prehodene sako. Stal ticho a rozhliadal sa okolo. Ked nikoho v blizkosti nevidel, oprel sa chrbtom o stroj a cakal.
O niekolko minut sa spoza rohu vynorili tiene a nakoniec aj dve postavy. Dvaja vysoki muzi kracali smerom k lietadlu. Ani jeden z nich neprehovoril, len napredovali. 
Hned, ako ich maly muz pri lietadle zazrel, spozornel.
„Mate dost uhlia?“ obratil sa na jedneho z prichadzajucich.
On sa ostrazito poobzeral, no neodpovedal.
„Ste Ivan?“ opytal sa maly muz priamo.
„Podla toho, kto sa to pyta.“ odpovedal vyssi a premeral si ho. 
Maly muz sa usmial, no len na chvilu. Potom zas nahodil vaznu tvar. „Vyborne, uz som sa zacinal bat, ze nepridete.“
„Ako vidite, prisli sme. Povedzte nam, kto ste a co chcete.“
„Svoje meno vam prezradit nemozem. Nepotrebujete ho vediet.“ Aj maly muz sa poobzeral. „Poviem vam len to, ze organizacia, pre ktoru pracujem si vas vybrala. Mate vyborne vysledky, obaja. Chceme vam preto ponuknut pracu.“
Vysoky muz zamyslene pozrel na kolegu. „Co mame robit?“
„Uvidite.“
Druhy z muzov spytavo pozrel na lietadlo. „Suvisi to s tymto?“
„Ano.“ uskrnul sa maly muz. „Viete pilotovat lietadlo?“
„Podla toho, co presne od nas chcete.“
Maly muz sa pobavene zasmial a pokrutil hlavou. „Je to vasa praca. Ja od vas nic nechcem.“
„Ale mate pre nas instrukcie. Tak hovorte.“ netrpezlivo podupkaval nohou prvy. 
„Dobre. Pojdete na ostrov. Je od mesta vzdialeny necelych devatsto kilometrov. Tam sa nachadzaju velke zasoby niecoho, s cim sa nelegalne obchoduje. Musite prist na to, co je to a kto to ma pod palcom.“
„Ako presne?“
„Na to mate prist vy. Musite vsak donasat spravy a byt v neustalom kontakte.“
„S kym?“
Maly muz si ich premeral s prizmurenymi ocami. „Nemam rad taketo vtipy.“ Potom sa odmlcal. „Uz dnes tam budete.“ pokracoval po dlhsom tichu a podal vyssiemu zalepenu obalku. „Tu su doklady a kluce.“
Este raz si ich premeral, pozrel na lietadlo a bez dalsieho slova sa otocil na pate. Zmizol behom niekolkych sekund. Dvaja muzi zostali ticho stat na pristavacej ploche a zizali na lietadlo.
„Uzasny zaciatok.“ poznamenal prvy a otvoril dvere lietadla.
„Ivan, co to robis?“ nechapal druhy.
„Ideme, nie? Praca caka.“
„Si si isty? Nerad by som sa do niecoho namocil. Ten... tamten nevyzeral velmi doveryhodne. Ani nevieme jeho meno.“
„Neboj sa... mam plan.“
„Aky?“
„Uvidis, nasadaj.“ Ivan si sadol na miesto druheho pilota a pockal, kym si jeho spolocnik nastupi.
„To mam akoze riadit ja?“
„Hej. To zvladnes, neboj sa.“
Muz nakoniec prikyvol a zapol motory. Postlacal skoro vsetky packy a gombiky, potom potiahol kormidlo k sebe a lietadlo s hukotom vzlietlo. Ivan medzitym roztrhol obalku a roztriedil papiere, ktore mu dal maly muz. 
„Peter, pozri. Mapa.“ zamaval kusom papiera.
On nervozne klopkal prstami po kormidle. „Skvele, tak ju roztvor a naviguj.“
Ivan rozvinul mapu a polozil ju pred seba. Vyzerala ako nova, akurat, ze na nej bola cervenou fixkou nakreslena ciara. Cesta z letiska na jeden z ostrovov. Ibaze nevedel pri takomto svetle precitat jeho nazov. 
Leteli dlho a v pochmurnej atmosfere. Peter sa sustredil a Ivan bud studoval papiere alebo rozmyslal a pohraval sa pri tom s priveskom na krku. Az ked presli dve hodiny, pred nimi sa spoza mrakov vynorilo suostrovie s piatimi malickymi ostrovcekmi, leziacimi uprostred oceanu.
„Hura.“ sucho poznamenal Ivan a poskladal mapu.
Lietadlo sklopilo nos, pomaly kleslo a pristalo na piesku. Peter vypol motory a vydychol si.
„Len sa netes,“ zasmial sa Ivan, „takto budes lietat este dlho.“
„Preco?“ 
„Lebo mam plan. Ja sa vclenim k tym paserakom a ty sa zahras na objavitela.“
„Co?“
„V tych papieroch sa pise, ze tu ziju nejaky domorodci. No este nestretli moderneho cloveka. Pojdes do ich dediny, zatvaris sa prekvapene, ze ich vidis a povies, ze potrebujes ovocie alebo nieco take. Zaclenis sa medzi nich, budu ta mat radi a budes vozit ovocie do mesta.“
„Skvely plan, naozaj.“ zasmial sa Peter ironicky.
„Nieco sa ti nepaci?“
„Ty si myslis, ze uveria? Podla mna nie su az taki hlupi.“ Peter pochybovacne nadvihol obocie.
„Musia uverit. Nieco si vymysli. Ja si idem obzriet ostrov. Keby nieco, mas vysielacku.“
Peter chtiac-nechtiac prikyvol a vystupil z lietadla. Ivan tiez vystupil, no najprv odlozil papiere. Naraz zavreli dvere, ktore hnusne zaskripali. Poobzerali sa. 
Plaz, na ktorej pristali, bola ticha. Vyzerala ako vystrihnuta z pohladnice. Takmer biely piesok, azurove sumiace more a listy palm vlniace sa vo vetre. Ani dzungla vsak nevyzerala hrozivo.
„Pozri, tam je chodnicek.“ ukazal prstom Peter.
„Fajn. Ja idem pozdlz plaze, ty do dzungle.“ rozhodol Ivan a pohol sa dopredu. „Davaj pozor.“
Peter pozrel pred seba. Bol tam uzky chodnicek, ktory viedol kamsi do stredu ostrova. Nemal co stratit. Presiel cez piesok, az dosiel do tiena. Odhrnul si listie spred tvare a opatrne stupil na tvrdu udupanu zem.
Chodnicek bol uzky a klukaty, no dobre udrziavany. Netrvalo dlho a bol uplne obklopeny zelenou. Obrovske paprade, liany, kriky a nadherne vonajuce kvety. Iba skoda, ze tam bolo tolko hmyzu.
O par minut sa pred nim zjavila mala lucka, na ktorej boli drevene stoly a stolicky. Najprv nechapal, co robia vsetky tie veci uprostred dzungle, no potom si vsimol nadherne velke jazero.
Nestihol sa vsak nan pozerat dlho, pretoze v krovi oproti cosi zasustalo. Peter sa hned strhol a ostrazito sa obzeral.
„Je tu niekto?“ zakrical a jeho hlas sa rozliehal okolo.
„Ja.“ ozval sa sebaisty detsky hlasok.
Nato z krovia vystupil maly chlapec. Nemohol mat viac ako sest. 
„Kto si?“ cudoval sa Peter.
„A ty si kto?“
„Ja som Peter. Tesi ma.“ predstavil sa.
„A co tu robis?“ premeral si ho chlapec.
„Priletel som.“
„Ty vies lietat?“ dieta udivene vyvalilo oci.
On prekvapene pokrutil hlavou. „Nie, neviem. Ako sa volas?“
Chlapec sa hrdo vzpriamil. „Tornado.“
„Zvlastne meno... Byvas tu niekde? Alebo si sa stratil?“
„Tam je nasa dedina. Byvam tam s ockom.“ kyvol hlavou.
„Naozaj? Ukazes mi kde?“
Chlapcek prikyvol a rozbehol sa doprava. Za listim bol schovany dalsi chodnicek. Bol vsak lepsie ukryty ako ten predtym. 
Peter utekal za dietatom a nevsimal si nic okolo seba. Po niekolkych metroch sa konecne chodnik skoncil a chlapec sa predral listim. Ocitli sa v dedine. Vsade naokolo stali domy z dreva a so slamenou strechou.
Tornado sa veselo usmial na Petra. „Tu byvam.“
On sa poobzeral a zbadal aj par ludi. Chvilu nevedel, co povedat, no nakoniec sa spamatal.
„Mate tu aj nejakeho vodcu?“
„Hej. Moj ocko je vodca.“
Peter prekvapene pozrel na Tornada. Zeby mal az take stastie? 
„Zavedies ma k nemu?“
On prikyvol a zas sa rozbehol. Kluckoval pomedzi domy a vyhybal sa ludom. Peter ho nasledoval, ale uz pomalsie. Nezdalo sa mu vhodne, aby behal za malym chlapcom uprostred dediny.
Ako tak isiel, dedincania si ho zacali vsimat. Na prvy pohlad to naozaj boli iba nejaki primitivni ludia. Saty mali z tenkej a zrejme rucne robenej latky. Ich pokozka bola o cosi tmavsia a aj vlasy mali tmave. Vsetky zeny v nich mal kvety alebo rozne ine ozdoby. Vsimol si tiez jeden podstatny detail. Boli bosi. Cosi si vystrasene sepkali a premeriavali si ho.
Tornado ho nakoniec doviedol do stredu dediny, kde stal velky dom, asi najvacsi zo vsetkych. 
„Ocko, niekto tu je!“ otvoril dvere a zakrical do domu.
Peter sa obzeral a cakal, kym vodca pride. Netrvalo to dlho. Hned zacul buchnutie dveri a kroky na drevenej podlahe.
„Co si hovoril?“ 
Z domu vysiel stredne vysoky muz, zrejme o trochu mladsi, ako Peter. Zvedavo pozrel na syna, no ked zbadal Petra, zostal nehybne stat.
„Nebojte sa,“ prihovoril sa mu Peter a milo sa usmial, „volam sa Peter. Letel som nad vasim ostrovom a...“
Vodca nanho zvedavo pozrel. Peter vsak nevedel, co by si mal vymysliet.
„Doslo mi palivo. Nevedeli by ste mi pomoct?“
„Oci, oci, ten ujo vie lietat.“ veselo poskakoval Tornado okolo otca.
„Pocul som. Co keby si sa isiel hrat?“ odbil ho vodca. 
Chlapec prikyvol a vbehol do domu. Vodca sa zas obratil na Petra. „Leteli ste?“
„Lietadlom.“ objasnil a zas sa usmial. 
„Aha,“ nadvihol obocie, „a ja vam mam pomoct?“
„No... ste vodca, nie?“
„To som, ale o tych vasich veciach nemam ani ponatia. Doteraz sme na nasom ostrove nikoho takeho nemali.“
„To znamena, ze som prvy, kto sem prisiel?“ Peter predstieral prekvapenie a obzrel sa.
„Ano.“
„Vidim, ze mate vela ovocia. Co keby ste mi nejake dali?“
Vodca sa nanho uprene zahladel. „Preco?“
„Pokusim sa opravit motor.“ az ho prekvapilo, aku hlupost vymyslel.
Lenze ten clovek zrejme nemal ani ponatia o technike. „Ak chcete a pomoze vam to, pokojne.“ 
Kyvol na skupinku chlapov. Ti prisli k nim a zvedavo si obzerali Petra.
„Tento clovek priletel lietadlom, ale zrejme sa mu pokazilo. Chce teda trochu nasho ovocia.“
„Preco by sme vam mali pomahat?“ ozval sa jeden z muzov a postavil sa vedla vodcu.
Peter si ho premeral a prekrizil ruky. „Lebo potrebujem pomoc.“
„Tak si ju chodte hladat inde.“
„Ovofrit,“ oslovil ho vodca, „mali by sme pomoct.“
„Len preto, ze si vodca este nemusis o vsetkom rozhodovat. Aj my ostatny, by sme sa radi vyjadrili.“
„Nemate sa k comu. Ak niekto potrebuje pomoc, s radostou pomozeme.“
„Naozaj?“
„Ano.“ Vodca si ho uz nevsimal a pozrel na Petra. „Dame vam ovocie, ale potom nas nechate.“
Peter chvilu rozmyslal, no aj tak prikyvol. „Budem na plazi. Myslim, ze zapadne odtial.“
Vodca tiez prikyvol a spolu s dedincanmi isiel hlbsie do dediny. Peter sa otocil a smeroval k chodniku, ktorym prisiel. Snazil sa vyhybat dedincanom a zvedavym pohladom. Cestou ho vsak nieco chytilo z ruku. Najprv sa zlakol, no potom si uvedomil, ze je to Tornado.
„Co ty tu?“
„Idem s tebou.“ veselo odpovedal chlapec.
„Preco? Nebude sa tvoj otec hnevat?“
„Mozno, ale chcem vidiet, ako lietas.“
„Lenze ja nelietam. Neviem lietat. Na lietanie mam stroj. Lietadlo.“
„Neverim ti. Chcem vidiet, ako lietas.“
„Hovorim ti, ze neviem lietat.“
„Chcem vidiet, ako lietas!“ Tornado sa zatvaril tvrdohlavo.
„Ty si teda decko.“ vzdychol Peter a pevnejsie ho chytil. 
Spolu presli k stolom a odtial na plaz. Pri lietadle uz cakal Ivan.
„No, co? Nasiel si dedinu?“
Peter podvihol ruku, za ktoru ho Tornado drzal a odmietal pustit.
„Fajn, ja som nasiel tych paserakov. Su uplne na severe. Uz aj mam napad.“
„Ten som mal aj ja. Povedal som im, ze mi doslo palivo a vypytal som si ovocie.“
„Dost... neoriginalne.“ nadvihol obocie Ivan.
„Co by si robil, keby na teba vsetci zizali a dospeli ludia by netusili, co je to lietadlo?“
„Neviem, este som sa do takej situacie nedostal.“
„Tak vidis.“ zavrcal Peter. „Ak si mudrejsi, mal si ist ty.“
„Nechaj to tak, dobre?“
„Dobre.“ 
Ivan prikyvol a pozrel na Tornada. „A toto je kto?“
„To je Tornado. Vodcov syn.“
Ivan sa zasmial. Potom pozrel na kraj dzungle. Tam sa spoza listia vynoril vodca s muzmi, ktori niesli plachtu s ovocim. Prisli az k nim a zlozili ovocie do piesku.
„Tu mate. Vezmite si to a nechajte nas.“ premeral si ich.
„Dakujeme. Hned odlietame.“ usmial sa Ivan a nalozil ovocie do lietadla. 
Peter sa zatial trochu pohrabal v motore, aby vzbudil dojem, ze to opravil a potom pozrel na vodcu.
„Pomohli ste nam. Ale stale neviem vase meno.“
Vodca mu uprene pozrel do oci. Zrejme rozmyslal. „Artbub.“ povedal po chvili. „Volam sa Artbub.“
„Dakujeme vam, vodca Artbub.“
„Nemate za co. Radi sme vam pomohli.“
Peter prikyvol a nasadol do lietadla. Ivan ho nasledoval a zavrel za sebou dvere.
„Tak,“ zacal, ked ich uz nemohli pocut, „teraz uz len splnit ulohu a vratit sa domov. Zistime, preco je tento ostrov taky zaujimavy.“ 

1. kapitola - MIZERNY DEN
Bolo sedem hodin, ked zazvonil budik. Strasne otravny zvuk sa ozyval po celom sidlisku. To sa vsak len v domceku na kraji mesta zacal novy, zaujimavy den. 
„Ked som vosla do kuchyne, cela rodina uz bola na nohach. Sadla som si za stol, a ked zacal kazdodenny ranny zmatok, pokojne som jedla svoju oblubenu bananovu kasu so susenymi bananikmi. V nasej rodine je to uplne normalne.
Otec nikdy nestiha, tak ako ja, a preto vzdy hlada kravatu, opasok alebo dokonca prezentacne grafy.
Mama je zas zatazena na dokonalu desiatu a obed, takze mi kazde rano dava lekcie zdravej vyzivy. No najlepsia cast dna je, ked zostanem v dome sama. 
Len co mama zabuchne dvere, mam konecne pokoj. Napriklad dnes som si otvorila svoju skolsku tasku, dala som si dnu desiatu a vytiahla som z vrecka mobil.
Velmi casto ho nepouzivam, preto ho niekedy niekde zabudnem. Lenze rodicia chcu, aby som ho mala pri sebe. Vraj, ked mi budu musiet zavolat. Je to proste nevyhnutnost doby, ale ja to volam inak. Zavislost ludi. 
Pozrela som na ten svoj a povzdychla som si. Potom som vsak napisala spravu kamaratovi Samovi. Nerada chodim do skoly sama a kedze autobus som uz tak, ako vzdy zmeskala, spytala som sa ho, ci ma nepocka. Chodi do skoly s otcom autom a navyse byva len o par domov nizsie. Ved preco by ma nevzali? 
Aj ked... Vacsinou som velmi otravna a nie vsetci rodicia mojich priatelov to maju radi. A mozno aj pre to, ze obcas som aj drza.
Chvilku som pockala, no ked mi neodpovedal, odlozila som mobil do tasky. Dojedla som ranajky a letmo som pozrela na hodinky. Bolo uz pol osmej. 
Nestihala som do skoly! Ako obycajne. Odpratala som misku zo stola a chytila som tasku. Potom som vybehla z domu rychlejsie ako vevericka po troch kavach a utekala som cez mesto. 
Nase mesto Nipap. Nie je velke, ale dostat sa z jedneho konca na druhy bez autobusu je dost namahave aj pre dobre udrziavaneho sportovca. No a moje nohy zacnu protestovat stale na tom istom mieste. Tesne pred nasou brankou. Po par krizovatkach som uz uplne hotova. 
Tak o desat minut som uz z dialky videla branu, ktoru neznasam. Velka budova tyciaca sa hned pri hlavnej ceste. Moja „uzasna“ skola.
Obrovska svetlohneda stavba v strede mesta, navyse s priamym vyhladom na ulicu. Brana, dvakrat vyssia ako ja, je zvrchu natreta honosnym ciernym lakom, ktory sa lupe spolu so starym. Dvadsat malickych a hlavne starych kominov, z ktorych sa pouziva len jeden, kopec holubov a kamerovy system spred patdesiatich rokov. Co viac si priat? 
Dobehla som k nej a hned som vedela, ze som zase prisla ako posledna. Ved preco nie? Prebehla som skolskym dvorom, ani som si nevsimala, co sa deje okolo mna. Holuby, pokojne zobajuce suchy chlieb, zacali so zdesenym vyrazom ustupovat a odlietat nabok.
Rychlim krokom som dosla az ku vchodovym dveram. Chytila som klucku, potiahla som nou, no dvere sa ani nepohli. 
Skola bola zamknuta. Priam uzasne! Dvere sa zamykaju, aby sa nejaki ziaci alebo niekto iny nedostal cez vyucovanie bez dovolenia von alebo dnu. 
Znova som pozrela na hodinky. Este chvilu som tam bezmocne stala, nakukovala som cez okna, mavala som do kamery a asi tisickrat som zvonila, no potom som to vzdala a rozbehla som sa za skolu.
Stal tam maly domcek, v ktorom byval skolnik. Bol to stary, ale velmi laskavy dedko. Vedela som, ze tu pracuje uz dost dlho na to, aby vedel, ze ziaci ako ja potrebuju skoro kazde rano otvorit dvere. 
No nanestastie tam prave dnes nebol. Dnes, ked mame ako prvu hodinu biologiu. Ucitelka je dost prisna a netoleruje moje neskore prichody, tak ako ostatny.
Buchala som na jeho krehke dvere tak silno, az sa zakolisali a skoro spadli. Ale aj tak nikto neotvaral.
„Ale, ale, ale... zas neskoro?“ zasycal za mnou zlovestny hlas, az som nadskocila.
Obzrela som sa a na moje nemile prekvapenie za mnou stal profesor Moknesky. 
Bol to asi moj najneoblubenejsi ucitel. Ani neviem preco. To on sa ku mne stale spraval odmerane a drzo. A ako on ku mne, tak aj ja k nemu. 
No ani jeho vyzor nebol velmi typicky na ucitela. Hnedo-cierne vlasy dlhe po plecia vacsinou stiahnute v cope, vysoka postava a hnede oci. Hladel na mna so zlovestnym usmevom. 
„Ja-ja som len chcela pozdravit nasho skolnika. Nemusite sa bat.“ zahabkala som.
„Aha.“ povedal, no teraz uz sa neusmieval. „Myslim, ze vsetkym ziakom je jasne, ze po zaciatku vyucovania sa nemaju tulat mimo skoly, teda okrem teba!“
„Dobre rano, pan profesor.“ povedal vzdialenejsi hlas. 
Bol to hlas skolnika, ktory sa odniekial vynoril. Konecne. „Nemate teraz hodinu?“ 
„Ano mam, ale isiel som okolo a vsimol som si, ze tuto slecna Murfanova zas meska do skoly.“
„Och, to nie, ona ma len prisla pozdravit, ako kazdy den. Nemusite sa obavat.“
„Ja sa neobavam o vas kazdodenny pozdrav, ale o jej vzdelanie.“
„Tak o to sa ozaj nemusite bat.“ milo sa na mna usmial.
„Chcete tym povedat, ze to, ze vymeska hodinu je podla vas normalne?“
„Nie, ale nechajme to tak.“
Profesor chcel nieco namietnut, no skolnik sa otocil ku mne. Nestihol ale nic povedat, pretoze Moknesky ho chytil za plecia a otocil k sebe.
Skolnik si premeral s nadvihnutym obocim. „To ze vam toto dievca nie je sympaticke, neznamena, ze ju budete prenasledovat.“
Profesor zlostne zavrcal a premeral si ma. Ja som len nemo hladela na ich hadku a neopovazila som sa ani pipnut. Asi prvykrat v zivote.
„A ako vidim, tak ste tiez teraz prisli a to ste ucitel.“
„To ale neznamena, ze ma mate ignorovat. Ja som tu ten, kto vychovava tie deti. Myslite si, ze je to len tak?“
„Samozrejme, ze nie. Vsetci vidime, ako sa to podpisalo na vasom zdravy.“ Skolnik na mna pozrel kutikom oka a uskrnul sa. „To vsak nic nemeni na tom, ze chodite neskoro.“
„Preco sa vlastne starate do mojich veci?“
„Lebo vy sa starate do tych mojich.“
„Tak prepacte, no ide mi len o...“ pozrel na mna a premeral si ma. „Len o dobro ziakov.“ 
„Ak myslite.“
„Myslim.“ Potom sa otocil ku mne a povedal: „Este sme neskoncili.“ Nato sa zvrtol a odisiel. 
„Dakujem vam.“ povedala som skolnikovi, ked bol Moknesky uz dost daleko. Az teraz som si vsimla, ze v jednej ruke drzal zahradne noznice. 
„Bol som strihat kriky, tam vzadu.“ povedal a ukazal na husty porast pri plote, na druhej strane skolskeho dvora. „Uz niekolko dni neprsalo a je hrozne sucho.“
„Viete ja...“ zacala som, no on hned pochopil, co chcem.
„Neboj sa. Este stihnes na prvu hodinu. Ta haka nas trochu zdrzala, ale to nic.“ 
Iba som prikyvla a nasledovala ho po dokonale pokosenom travniku spat ku dveram. Vysli sme po malych kamennych schodikoch a on mi otvoril dvere. Nato som nenapadne vklzla dnu a este raz sa mu podakovala. 
Na chodbe nebol nikto, iba kamerovy system, co znaci nikto. Takze si ma v podstate nikto nevsimol.
Presla som k najblizsiemu oknu a zacala som hladat prezuvky v taske. Polozila som si ju na parapetnu dosku, no len co som sa zacala hrabat medzi haraburdami, zrak mi padol na skolnikov domcek, ktory bolo teraz dobre vidno.
Skolnik stal otoceny chrbtom a rozpraval sa s profesorom Mokneskym. Obaja sa usmievali od ucha k uchu a skolnik veselo prikyvoval.
Nevychadzala som z udivu. Usta sa mi dokonca same otvorili. Pozorovala som ich este asi minutu, no potom profesor zdvihol pohlad a bludil nim po oknach.
Ja som sa instinktivne uhla, ale mala som pocit, ze ma predsa len videl. Radsej som sa zohla a presla popod okno. Ani mi nenapadlo otocit sa alebo znovu vykuknut.
Chytro som sa prezula, topanky som prehodila do satne a utekala som cez chodby tak, aby som sa, pre istotu, vyhla kameram.
Nakoniec som vosla do triedy, akoby nic a sadla som si na svoje miesto. Ucitelka prave koncila pokus s nejakymi kamenmi a hoci si uz mohla zvyknut, ze meskam, aj tak to patricne okomentovala. 
Zosity a knihy som si vybrala z tasky, a dalej som nevenovala pozornost tomu, aka som podla ucitelky nezodpovedna, drza, a tak podobne. 
Ani pohlady spoluziakov ma nezaujimali. Nech si myslia, co chcu. V skole som nastastie mala aj svoju oblubenu knihu. Stale nieco citam a hlavne v skole. Podla mna je to lepsie, ako len tak cumiet na stenu. No samozrejme, nie vsetci ucitelia pre to maju pochopenie. Tejto ucitelke to vsak nevadi. 
Nieco mi vsak stale nedalo pokoja. Zacala som rozmyslat o tom, co sa stalo. Nakoniec som si ale povedala, ze sa tym prestanem trapit, a ze to nie je moja vec. Otocila som teda stranu v knihe a pokracovala som v citani.“
Takto mi opisovala moja dobra kamaratka Marianna den, ktory zacal novu kapitolu v jej zivote. 
Marianna je skoro obycajne strnastrocne dievca, ktore doteraz zilo nicim neruseny zivot s rodinou a priatelmi v meste Nipap. Nikdy nestiha, nema rada skolu a navyse je niekedy az privelmi sebavedoma a drza. 
Teda ma skoro nicim neruseny zivot. Ked bola mladsia, mala spolu s piatimi priatelmi patraciu skupinu. Vyriesili sice len jeden velky pripad, ale male deti potesi aj nieco take. 
Kedze zaciatok tohto dna bol ako-tak normalny, musi asi pokracovat trochu zaujimavejsie. 
Hoci Marianna cestou domov rozmyslala o tom, kam asi tak pojdu tento rok na letnu dovolenku, nejaka ta myslienka jej stale zaskocila k profesorovi a skolnikovi. Doslova ju to zozieralo. A aj by ju to nakoniec zozralo, keby cirou nahodou nenasla listok s prosbou o pomoc od isteho Tornada, ktory ju velmi zaskocil a pomohol jej zistit, v com je naozaj dobra. 

2. kapitola - POZVANKA
Ked sa v Nipape skonci skola, ulice su vzdy plne. Marianna so svojou najlepsou kamaratkou Emou a jej mladsou sestrou Emiliou isli domov zo skoly. Ona im, samozrejme, povedala o tom, co sa rano stalo. 
„Ten hlupy ucitel bol iba v nespravny cas na nespravnom mieste. A skolnik vas pocul, tak pribehol. Nie je v tom nic zvlastne,“ okomentovala Ema a zas si uhladila rovne a vecne strapate vlasy. 
Isli po ulici preplnenej ludmi, ponahlajucimi sa domov a na autobusy. Prave sa chystali prejst cez cestu, ked Marianna zbadala za rohom postavu. Bola cela oblecena v ciernom a pozerala na nich hnedymi ocami, ktore priam ziarili. 
Hned potiahla Emu za rukav. Ona sa pozrela tym smerom a zatvarila sa nechapavo.
„Co sa deje?“
Marianna este raz nepatrne pozrela na druhu stranu ulice. Postava tam stala a pozorne si ich premeriavala. Pozrela jej do oci a zazdalo sa jej, ze ich uz niekde videla. 
„Nevidis tu postavu?“ obratila sa septom k Eme.
Ona nenapadne otocila hlavou, akoby si len odhodila vlasy na druhu stranu. Pozrela tym smerom a teraz ju uz konecne uvidela. Vysoka postava, cela v ciernom a s kapucnou na hlave, na nich upierala pohlad.
Ema nepatrne pokyvala hlavou a rukou naznacila, ze pobezia k nej. Marianna prikyvla a premerala si okolie. 
Obe chytili Emiliu za ruky a ani nepockali na zelenu, uz sa rozbehli cez cestu plnu aut. Tie trubili, brzdili, nespokojni vodici kricali, no ony si nic nevsimali. 
Az ked dobehli na chodnik, postava si uvedomila, ze zrejme bezia k nej. Otocila sa a rozbehla sa do tmavej ulicky.
Dievcata presli na druhu stranu ulice a radsej sa ani neobzerali. Chytro utekali dalej tmavymi ulickami, ktore ich doviedli, az na uplny kraj mesta. Ocitli sa pri poslednom bloku bytoviek a tam zastali. 
Obzerali sa okolo seba a odrazu si na zemi vsimli stopy v blate. Zacinali pri nich a viedli az k otvorenemu vchodu do jamy s nepatrnym rebrikom, visiacim na jednom boku. Marianna si blizsie pozrela stopy.
„Co povies?“ opytala sa Emy.
„Ten tunel nie je dobre skryty.“
„Myslim tie stopy. A ako vies, ze to je tunel?“
„Neviem, myslim si to. Co ine by to bolo?“
„Nejaka sachta, kanal alebo vchod do pivnic?“
„Mozno, ale to nevylucuje, ze je to tunel.“
„Co by robil tunel v meste?“
„Neviem.“ Ema mykla plecami.
Marianna sa zamyslene zahladela na rebrik. „Ak by to aj bol tunel, musi o nom niekto vediet.“
„Minule som citala jednu knihu...“ zacala Ema.
„Skvele... a o com? Ako ma vyzerat tunel? Co to citas?“
„Ha, ha, ha... velmi smiesne.“
„Ale teraz naozaj, Ema. Co je toto? Niekto by mohol zakopnut alebo nebodaj spadnut.“
„Lenze co s tym mame my?“
„Nic, ale...“ 
„Tak vidis.“ rozhodila rukami. Potom pozrela na zem. „A tie stopy, pani vseveduca?“ 
„To ti naozaj neviem povedat. Mala by si sa spytat Barbie.“
„To je dobry napad, skoda, ze tu nie je.“ 
Marianna zo skolskej tasky vytiahla kus cisteho papiera. Polozila ho na stopu a presla po nom rukou. Potom papier zdvihla zo zeme a prezrela si ho. Na jeho snehobielom povrchu ostal odtlacok blata v tvare stopy. Nebol sice dokonaly, ale vyzeral dobre. 
„Skvele.“
„Papier? To nemyslis vazne. Co si zo stredoveku?“
„A co mam podla teba spravit? Vyrezat kus zeme a odniest jej ho?“
„Fotak nepozname? Staci stlacit jedno tlacidlo a mas to. Sme v dvadsiatom prvom storoci.“ vyvratila ocami Ema.
„No a...? Aj keby bolo neviem ake storocie. Vies, ze neuznavam modrene blbosti.“
„Fotoaparaty mali uz pred sto rokmi.“
„Ale nie v mobiloch.“
Ema si jej poznamky nevsimala a spravila pre istotu par fotiek. Marianna zatial odlozila papier do tasky a spolu s Emou naraz pozreli na dieru. Okolo sice nebolo vidiet nikoho, no byvali tu ludia a mohli sa hocikedy objavit.
Ani jedna vsak nevedela, co robit. Maju ist dnu alebo zostat vonku? Nedostanu sa do problemov? Ema s Emiliou pozreli na Mariannu. 
„Ty si videla tu postavu, ty si sa za nou rozbehla, ty si to nasla, tak teraz ty rozhodni, co teraz spravime.“ 
Marianna sa poobzerala okolo, ci ich nahodou niekto nevidi a nakoniec sa bez slova postavila na rebrik. Zliezala pomaly a po jednej priecke, pretoze bol mierne hrdzavy. 
Eme a Emilii nezostavalo nic ine, iba ju nasledovat. Narovnali si vaky na chrbtoch a tiez zliezli dolu do tmy.
Tunel sa im zdal trochu zvlastny, uz ked polozili nohy na hlinu. Bola v nom tma ako v hrobe a niekde za rohom kvapkala voda. No cim isli dalej, tym viac svetla v nom bolo. Vsetky tri naraz zdvihli hlavy. Nad nimi boli po strope rozvesane svietidla s dost nekvalitnymi ziarovkami.
„Nieco tu nesedi.“ vyhlasila Ema. „Nikdy som o nom nepocula, ani ho nevidela a pritom vyzera ako novy.“
„Len tak vyzera.“ odporovala jej Marianna. 
„Co tym myslis?“
„Podla mna je minimalne sto rokov stary.“
„Podla teba? A co si ty? Kritik tunelov?“
„Nie, ale pozri na tie tramy. Take som videla na fotkach zo starych americkych bani. A navyse tie ziarovky...“
„No a? Mozno chceli len napodobnit ten styl.“
„To si citala v tej knihe o tuneloch?“
Ema zastala a dala ruky vbok. „Preco musis mat pravdu iba ty?“
„Neviem, jednoducho je to tak.“
„Super. A preco sa vlastne vlacime za tou divnou postavou? Zrejme to bol len nejaky... tulak, ktory sa zlakol a tu niekde prespava a byva. Vies, co by nam mohol spravit?“
„Neboj sa. Urcite to tak nie je.“
„Preco si si taka ista? Tak kto to teda je?“
„To neviem a chcem to zistit. Preco by potom utekal?“
„Zlakol sa ta... Ja by som tiez bezala kade lahsie, keby si sa na mna tak vyrutila.“
„Fajn, mozno som to trochu prehnala, ale aj tak nemal dovod utekat.“
„Jasne...“
„Psst!“ zahriakla ich odrazu Emilia.
„Co je?“
„Nieco som pocula. Nejake kroky.“
Marianna a Ema stichli a nacuvali. Okrem tej divnej kvapkajucej vody vsak nic nepoculi. Mozno len sem-tam beziaceho potkana.
„Si si ista, ze to boli kroky? Pocas nasej hadky si mohla pocut cokolvek.“ uskrnula sa Marianna a pozrela na Emu.
„Dakujem ti pekne.“
„Nie, naozaj som nieco pocula.“ trvala na svojom Emilia.
Marianna sa chystala nieco namietnut, no vtedy to zacula aj ona. Kroky, ktore clapkali vo vode na zemi sa od nich vzdalovali. 
„Pocujem to.“ zasepkala a zacala naslapovat co najtichsie.
Pozorne pocuvali a poslusne sledovali postavu po podzemnych tuneloch. Prechadzali sa este par minut, a potom kroky zmizli. 
„Kam teraz?“ strachovala sa Emilia.
„Stale rovno. Mozno niekde najdeme vychod.“ ubezpecovala ju Marianna. 
„Kiezby,“ zastonala Ema, „mam uz uplne znicene topanky.“
„To prezijes.“
„Bojim sa, ze nie.“
Marianna sa nepatrne pousmiala a pokracovala dalej. Presli este niekolko metrov a za najblizsim rohom zbadali na zemi kruh svetla.
„Vychod!“ radostne nadskocila Emilia.
„Idem posledna.“ zahlasila Marianna a pustila pred seba Emu s Emiliou. 
Zacali sa pomaly splhat hore, no tento rebrik bol iny, ako ten predtym. Priecky boli niecim zarastene a hrozne lepkavo-smyklave. Dievcatam sa ani nechcelo dotykat sa ho. Liezli vsak dalej a uz boli skoro v polovici. 
Zrazu za sebou zaculi tie iste captave kroky. Nalakali sa a snazili sa co najrychlejsie dostat prec. Nohy sa im ale smykali a Marianna sa neudrzala. Stratila rovnovahu, priecka sa jej vysmykla z ruk a dopadla na zem ako vrece zemiakov.
„Marianna, si cela?!“ 
„Hej, som. Vak stlmil pad. Nastastie.“
Marianna sa narovnala, sadla si a musela sa pousmiat na svojej nesikovnosti.
Ked vsak otocila hlavu a pozrela do ulicky, usmev jej zamrzol na tvari. Na uplnom konci stala tmava postava a premeriavala si ju. Marianna zostala bez pohnutia a len na nu zizala. Srdce sa jej rozbuchalo ako o zivot. Videla pred sebou sceny z filmov a asi milion sposobov, ako sa mohla ta situacia skoncit. 
„Marianna, deje sa nieco?“ Emin hlas ju konecne prebral a pozrela sa hore. Obe jej kamaratky uz vysli von.
„Nie, nic, uz idem.“ 
Otocila hlavou, ze sa este raz pozrie na neznamu postavu, no nikto tam uz nebol. Trochu ju to vystrasilo, no bola rada.
Postavila sa teda a znovu zacala splhat po rebriku. Uspesne sa jej to podarilo a konecne vypadla z toho tmaveho a divneho tunela.
Vysvihla sa von a zistila, ze sa ocitli na malej lucke, ktoru od mesta delili iba dva rady stromov. Trava bola po kolena a nezdalo sa, ze by po nej niekto presiel. Nikde ani stopy po nejakom cloveku. Poobzerali sa a v dialke pod nimi zbadali Mariannin dom. 
Vsetky tri boli velmi prekvapene. Prave presli napriec celym mestom a netrvalo im to viac ako desat minut. 
„Toto je naozaj divne. Zacinam mat z tej postavy zvlastny pocit.“ prehodila Ema.
„Videla som ju.“ ticho poznamenala Marianna.
„Kde?!“
„Dolu v tuneli. Stala na konci ulicky, ktorou sme prisli.“
„Uzasne. Marianna, ja mam taky pocit, ze si sa zas do niecoho namocila.“
„Ja? Vy ste v tom snad so mnou, nie?“
Ema razne pokrutila hlavou. „Nie! Nepotrebujem problemy. O par dni sa konci skola a ja chcem prezit prazdniny.“
„Ved ich prezijes. Spolu so mnou.“
„Vyborna predstava... Fakt.“ 
„Nehadajte sa,“ prerusila ich Emilia, „mali by sme uz ist domov.“ 
„Aspon jeden rozumny navrh.“ pochvalila ju Ema.
„Podte ku mne, dame si ovocny dzus a zistime nieco viac.“
„Ty a to tvoje ovocie...“ zasmiala sa Ema, no o chvilu zas zvaznela. „Pockaj, ako viac?“
„No o tych tuneloch, a tak...“
Ema nesuhlasne pokyvala hlavou, no uz nic nepovedala. Chytila sestru za ruku a spolu s Mariannou vykrocili po uzkom polnom chodnicku spat do mesta.
Ona a jej sestra sa vzdy nechali zatiahnut do Marianninych „dobrodruzstiev“. Takze sa tiez nemohli povazovat za normalne. Hoci Ema mala o trochu viac zdraveho rozumu a tiez zdraveho usudku. Mozno.
Mariannina rodina byvala v dome, narozdiel od vacsiny ludi v meste, ktori samozrejme byvali v panelakoch. Dom mal dve poschodia, svetlozelenu farbu a vchadzalo sa don po chodnicku, okolo ktoreho boli prekrasne kvety vsetkych farieb. 
Dievcata po nom s lahkostou precupkali a Marianna zazvonila na zvoncek vedla dveri. Otvorit im prisla jej mama.
„Zas si si zabudla kluce?“ 
Ona sa iba usmiala a tahala dievcata hore schodmi. Uplne zabudla, ze nejake kluce vobec ma.
„Pockaj, Marianna,“ zakrical na nu z kuchyne jej otec, „chces tri pohare jablkoveho alebo jahodoveho dzusu?!“
Marianna zastala a z polovice schodov mu kricala spat: „Radsej pomarancovy!“
Pan Murfan si len povzdychol a o chvilku jej uz podaval podnos s tromi poharmi pomarancoveho dzusu. Ona sa usmiala, podakovala mu a rozbehla sa hore za kamaratkami.
Jej izba bola na poschodi. Bola mensia, so stvorcovym podorysom, no stacila jej. Mala tam postel, satnik, pisaci stol a este niekolko policiek na knihy. 
Velmi rada citala a najradsej take knihy, v ktorych bola nejaka zahada, ktoru samozrejme vyriesila skor, ako dosla na koniec.
Ona a jej priatelia si tiez zalozili patraciu skupinu, ako ju nazvali, no nevydrzala dlho. Po par rokoch sa rozpadla, pretoze nemali co robit. Nipap bol az velmi pokojne mesto. 
Polozila podnos s poharmi na stol a zavrela dvere. Emilia s Emou si medzitym sadli na postel a vzali si pohare. 
Ona sa k nim prave isla pridat, no odrazu do izby cez otvorene okno dopadol kamen. Vsetky od strachu zmeraveli. 
„A uz to tu mas. Zacne to divnymi ludmi, pokracuje spravami a zasifrovanymi odkazmi a zahada je tu.“ zhodnotila situaciu Ema. 
„Vidim, ze pozorne citas.“ zasmiala sa Marianna a vykukla z okna, cez ktore kamen priletel. 
Nevidela nikoho, dokonca ani vrabca, tak sa stiahla naspat. Klakla si na kolena a bez toho, aby sa dotkla kamena, si ho obzerala. Ema a Emilia tiez vstali a pribehli k nej. 
Bol to stredne velky sedy kamen a na nom priam svietil nalepeny listok. Dokonca by bola odprisahala, ze taky uz kdesi videla. Ema ho zdvihla a podala jej ho. 
Marianna listok odlepila a otvorila. Na zem z neho vypadol este dalsi poskladany papierik. Zdvihla ho teda a zacala ho citat. 
Mila Marianna, ja a cely nas ostrov potrebujeme tvoju pomoc. Nezalezi na tom, ci ma poznas alebo nie. Zaloz si skupinu a ocakavame ta na ostrove lemurov. Pamataj, je iba jeden taky. Nesklam ma. 
Tornado.
Bolo to uhladne, no trochu roztrasene pismo. Listok bol presne poskladany a papier uhladne odstrihnuty. 
Potom pozrela na vacsi kus spravy. Ked ho roztvorila, drzala v ruke jeden velky harok papiera. Podobalo sa to na prihlasku do nejakeho tabora. Na druhej strane bolo nieco podobne, lenze toto bola objednavka na pobyt v hoteli.
Marianna s prekvapenym vyrazom pozrela na Emu a podala jej papiere. Spolu si ich este chvilku obzerali. Vzadu na malom papieriku bolo napisane uz iba Marianino meno. 
Potom preskumali aj kamen. Lepiaca paska vsak bola uhladne odstrihnuta a papierik presne poskladany. 
„Coze ?“ nechapavo vyvalila oci Ema.
„Tu je tvoja zahada.“ oznamila jej veselo.
„Skvele. Naozaj. Ja som ti to hovorila.“ 
„Ja viem.“
„Aku skupinu si zalozis?“ pipla Emilia.
„Ja a zalozim? Ved zalozeni uz sme. A navyse, kto povedal, ze s tym chcem mat nieco spolocne.“
„Kto? No predsa ty. Si za kazdu srandu, nie?“
„Toto je podla teba sranda?“ nadvihla obocie Marianna.
„Co ine by to bolo? Hadam si nemyslis, ze je to skutocne.“ zasmiala sa Ema.
„Preco nie?“
„Lebo je to nezmysel! Zahada, navyse na nejakom ostrove a ten Tornado... Kto ma dnes take meno?“
„Ten, kto nam poslal tento... kamen, chce, aby...“
„Poslal? Skoro ti rozbil okno! Marianna, nebud hlupa.“ 
„Nie som hlupa, len chcem zistit, kto mi skoro rozbil okno.“
Ema na nu uprela svoje zelene, miestami modre oci.
„A ten ostrov? Ako sa tam chces dostat, ked ani nevies, kde to „tam“ je?“
„Zacneme tym. Ostrovom lemurov. Musi to byt dolezite, ked je to tam napisane.“
„To myslis vazne?“ vzdychla Ema.
„Slubujem, ze ak nic nenajdeme, prestanem s tym.“ usmiala sa na nu Marianna a zatocila sa na stolicke.
„Fajn, beriem tvoje slovo. Este potrebujes „skupinu“.“ prstami naznacila uvodzovky. 
„To sme predsa my siesti! Tak, ako predtym. Boli sme skvely tim. Ty, ja, Samo, Barbie, Edy a Danny.“ 
„A co ja?“ spytala sa nahnevane Emilia. 
„No, ty si predsa velmi mala, nie?“ 
„A to povedal kto?!“ 
Marianna pozrela na Emu. „Tak dobre. Ty budes plostica.“ 
„Coze budem?“ spytal sa nechapavo. 
„Plostica. Je to maly pristroj, ktorym sa odpocuvaju rozhovory.“
„A ja som si myslela, ze je to ten taky chrobak.“ zachichotala sa Ema. 
Marianna len prevratila ocami. Emilia medzitym stastne poskakovala po posteli. „Kedy to povieme tym styrom?“ 
„Styrom?“ nechapala Ema.
„Styrom.“ zasmiala sa Marianna, „My dve to uz vieme, podotykam dve a aj tvoja sestra si to prepocitala, takze...“
„Jasne, jasne, nie som hlupa.“ prerusila ju kamaratka a nahnevane do nej hodila vankus.
„Vankusova vojna.“ zaradovala sa Emilia a hned chytila dalsi, no Marianna ju zastavila.
„Teraz nie, dobre? Mali by ste ist. Stretneme sa zajtra po skole na ihrisku.“ 
„Preco na ihrisku? To rovno mozeme ostat v skole.“
„Prave preto. Na ihrisku je, ako vies, po obede vela deti. Stratime sa v dave.“
„Fajn, zas si vyhrala.“ nahnevane si premerala kamaratku. Potom vsak pozrela na hodinky. „My uz teraz naozaj musime ist, tak ako si povedala. Mali sme prist domov hned po skole.“ 
Marianna s Emiliou vstali a Ema vzala skolske tasky. Vysli von z izby a zisli dolu po schodoch. Marianna ich odprevadila az ku dveram.
„Uvidime sa zajtra.“ otocila sa Ema a objala kamaratku.
„Majte sa.“ Marianna im este raz zo schodov zamavala, a potom zavrela dvere.

3. kapitola - ZNOVA SPOLU
Pred spanim si Marianna este raz precitala list. 
Mila Marianna, ja a cely nas ostrov potrebujeme tvoju pomoc. Nezalezi na tom, ci ma poznas alebo nie. Zaloz si skupinu a ocakavame ta na ostrove lemurov. Pamataj, je iba jeden taky. Nesklam ma. Tornado
„Ako ma vlastne nasiel?“ spytala sa sama seba, ked docitala. 
Zacala o tom premyslat a uvazovala tak dlho, az nakoniec zaspala.
V noci sa jej snival velmi cudny sen. Ocitla sa na nejakom divnom mieste, kde bola velmi husta hmla. Bola taka nepriehladna, ze si zacala mysliet, ze nema koniec. Stala na tvrdej udupanej zemi. Otocila sa okolo vlastnej osi. Nikde nic. Ani tien, ani svetielko, ani vlas. Pokusila sa prejst par krokov, no akoby sa ani nehybala. Stale kruzila dookola.
Z hmly zrazu pocula hlas: ,, Cakame ta. Nesklam ma.“
Obzrela sa okolo seba a hladala toho, kto jej to hovori.
„Nehladaj ma tu, ale na mieste, kde by si to necakala.“
Dosiroka otvorila usta a vyvalila oci. Zacala kricat do hmly, ze nerozumela, no nikto jej uz neodpovedal. 
Pred nou sa ale zjavili akesi predmety. Najprv sa hmla pred nou vytvarovala do akejsi chatrce, z ktorej prave vysiel starec, potom sa zvirila a vytvorila maly dreveny privesok v tvare akejsi masky. Po par sekundach sa aj ta rozplynula a namiesto nej Marianna uvidela nadhernu nausnicu s velkou bielou ruzou. Za nou sa zacala crtat nejaka mapa s farebnymi ciarkami.
„Sny su mocne, draha. Nepodcenuj ich.“ zahromzil hlas.
Marianna pokrutila hlavou a vystrasene sa obzerala. Skoro sa rozplakala, no odrazu otvorila oci. Precitla zo sna a zistila, ze ja doma, vo svojej posteli. 
Cela vystrasena sa hodnu chvilu presviedcala, ze to bol iba sen. Mala vsak velmi siny pocit, ze to tak nie je. Sama pre seba si stale opakoval, ze uz viac nezaspi. Ale hned ako zavrela oci, zaspala. 
Rano ju zobudil prenikavy zvuk budika. Kedze si myslela, ze je este skoro, neponahlala sa. Vstala z postele, natiahla sa po budik, aby ho vypla, ale ked pozrela na jeho rucicky zostala ako kamenna socha. 
Znova nestihala! Vyskocila z postele, obliekla sa, nahadzala si veci do tasky a s jablkom v ruke vybehla z domu. Zadychcana dobehla pred skolsku branu, prebehla nou, no skola bola zas zatvorena. Ako obycajne.
Znovu teda zasla za skolnikom, ktory ju pozval na caj. 
„Len pod, aj tak je uz koniec skolskeho roka.“ 
„Nie, naozaj nemozem. Mam hodinu s profesorom Mokneskym a...“
„Trvam na tom!“
„Nemozem.“
Ona stale krutila hlavou a nesuhlasila, no nakoniec ju skolnik uprosil a vosla dnu. 
Domcek bol utulny a maly. Prvykrat bola dnu a zdalo sa jej, ze zvonku je vacsi. Uprostred stal okruhly stol, na ktorom boli polozene dve salky, tanier s kolacikmi a kanvica s cajom. Vsetko vyzeralo tak, akoby ju skolnik cakal.
„Cakali ste ma?“ opytala sa opatrne. 
„Sadni si.“ 
„Ale ja som sa pytala, ci...“
„Sadni si.“
„No vlastne, viete ja nemala by som, teda vy...“ 
„Volaj ma Simon.“ 
Ona sa iba usmiala a uplne zabudla, co chcela povedat.
O niekolko minut na dvere niekto zaklopal. Simon isiel otvorit. Uz bol skoro pri dverach, ked sa samy od seba rozleteli a on zostal zaseknuty za nimi.
V dverach sa akoby zazrakom objavila postava profesora Mokneskeho. Marianna onemela od strachu. Profesor sa priblizil a jeho oci od zlosti svietili.
„Takze tu si!“ 
„Ja som ju pozval na caj.“ ozval sa pokojny Simonov hlas spoza dveri.
„A nema byt slecna Murfanova nahodou na mojej hodine?“ 
„Ale, pan profesor, ved dnes sa uz neuci.“ 
„Na mojich hodinach chemie sa uci. A vedzte, ze o tomto bude vediet riaditel.“
„Ale, nehovorte.“
„Slecna Murfanova, mate minutu na to, aby ste sa dostavili do triedy.“ 
Nahnevane zaganil na Mariannu, otocil sa a zabuchol za sebou dvere.
„Preco mi neda pokoj?“ vzdychla smutne.
„Mozno mu pripominas mamu.“
„Co? Koho?“
„Vies, tvoji rodicia a profesor spolu chodili do skoly. On a tvoj otec boli najlepsi priatelia. A obaja na spolocne neznasali tvoju mamu. Nevedela si o tom?“
„Uhadli ste. Nevedela.“
Skolnik prikyvol. „Pamatam si to. Odvtedy, co sa prvykrat tvoja mama objavila v ich triede jej nedali pokoj. Najprv boli hviezdy oni dvaja, ale ked prisla... Bola lepsia ako obaja dokopy. Preto si vzali do hlavy, ze jej to nedaruju. Stale ju sledovali a robili jej neprijemnosti. A aj ona ich samozrejme nemala rada. Bola velmi dobra v chemii, tak ako ty.“
„Ja? To kto vam povedal?!“ vyprskla od smiechu, no ked na nu skolnik pozrel, hned zvaznela. „Teda, chcela som povedat, ze ja len ledva pochopim o com to ten ucitel hovori.“
„To nevylucuje, ze si dobra.“
„Co? Nie som dobra. To viem urcite a potvrdil by vam to aj Moknesky...“
„Mozno to len nevidis. Len musis zistit, co ta naozaj bavi a comu sa chces venovat.“
„Este mam cas, nie?“
Skolnik mykol plecami. „No mohla by si sa rozhodnut co najskor.“
„Neviem. Myslim, ze to este chvilu pocka.“
„Si naozaj uprimna. A navyse aj mudra a bystra. Nechces byt nieco ako detektivka?“
„Nie...“
„Naozaj?“
Marianna nanho pozerala s dosiroka otvorenymi ocami. Rychlost a tema tohto dialogu ju zacala znepokojovat. Navyse, ako to, ze jej mama nepovedala, ze pozna ucitela a hlavne skolnika? A co sa to tu vlastne deje? 
„Moznoze,“ dodal Simon, „sa s tebou chce profesor porozpravat.“
„Na to ste zas ako prisli?“ Marianna nadvihla obocie.
„Pozri sa von.“ kyvol k oknu.
Ona sa pozrela von oknom. Profesor sa prechadzal po chodniku, kopal do kamienkov a pozeral do okna, priamo na nu. 
„No viete, ja uz radsej pojdem.“ povedala stroho a podisla ku dveram.
„Dobre, ale daj si pozor.“ 
„Na co presne?“
„Na zlych ludi, ale hlavne davaj pozor na seba, nech sa ti nic cez prazdniny nestane.“
Marianna otvorila usta, ze nieco povie, no hlas ju nechcel pocuvat. Zaklapla ich teda naspat a len sa usmiala. Potom si vzala tasku a vybehla z domceka.
Doslova letela po chodniku. Ked uz bola necele tri metre za profesorom, spomalila na chodzu. 
„Takze predsa len ides na hodinu?“ povedal, ani sa neobzrel.
„Ja iba... Prepacte.“
„Ospravedlnujes sa mi? Za co?“ obratil sa.
„No, ani neviem. Za to, ze som nesla na hodinu...“
„Nie je treba. Tu vonku je ovela krajsie.“
„Ak myslite.“ Marianna sa poobzerala dookola a hladala niekoho, kto by ju zachranil.
„Nemas rada chemiu?“ ozval sa odrazu profesor.
„No... nemyslim si, ze ju budem potrebovat.“ priznala uprimne.
„A co budes potrebovat?“
Marianna chvilku rozmyslala. Odpovedat mu „neviem“ by zrejme nebolo najlepsie.
„Tak vidis,“ zasmial sa Moknesky, ked zostala ticho, „este nevies. Lenze chemia sa ti zide vzdy.“
„Napriklad?“
„Co ja viem... dokonca aj dobry detektiv ju potrebuje.“
Na chvilu sa odmlcal a pozrel jej do oci tak hlboko, az sa nalakala. Nepacilo sa jej ako vsetci dookola spominali detektivov.
„No...“ nevedela co povedat. Nachvilu sa odmlcala, potom si vsak vybavila vcerajsok. „Dohodli ste sa so skolnikom?“
„Preco myslis?“
„Len tak. Videla som vas, ako sa rozpravate, ked som prechadzala po chodbe.“
„Viem, a musim ti povedat, ze nic horsie, ako skryt sa, si vymysliet nemohla.“ pozrel na nu.
„Prosim?“
„Nabuduce sa radsej otoc, akoze nic, alebo pokracuj dalej v chodzi. Skryt sa je naozaj velmi napadne.“
Marianna nadvihla obocie, no uz sa radsej nic nepytala. Potom jej vsak prisla na um este jedna otazka. Tieto jeho reci boli velmi zvlastne.
„Prepacte, pan profesor, ale nemate teraz hodinu?“ 
„To je sice pravda, no ziaci si aspon vydychnu.“ 
Ona prikyvla a zasmiala sa. 
„Nestalo sa ti vcera nieco zvlastne?“ opytal sa odrazu Moknesky.
„Zvlastne v zmysle...?“
„Co ja viem... napriklad nieco, co sa ti v bezne dni nestava.“
Marianna si ho premerala a podozrievavo nadvihla obocie. Rozmyslala, ci o tom profesor nevie, alebo sa snazi byt az taky napadny. Ale ako tak nanho pozerala, zistila, ze velmi dobre vie, co robi.
„Nie, nic. Preco vas to vobec zaujima?“
„Len tak... Rozmyslam.“
„O com?!“
„O divnych veciach, ktore sa stavaju obycajnym dievcatam.“
Marianna zas otvorila usta a zmohla sa len na „aha“. Profesor na to nic nepovedal, iba sa nepatrne usmial.
„Uz vies ako stravis prazdniny?“ 
Ona sa chvilu rozpacito obzerala okolo seba a rozmyslala, co by mohlo profesora odputat od temy prazdniny, no nic nenasla. 
Vsimla si vsak privesok na jeho krku. Bolo to male srdiecko z naozaj divneho materialu. Bol podobne sfarbeny ako striebro, no nemal ten lesk.
„Ano, viem.“
Profesor na nu spytavo pozrel, no nic nepovedal. Zrejme sa mu zdalo, ze opytat sa ako, je uz naozaj vrchol. 
Marianna bola rada, ze sa nepyta a vyuzila chvilku ticha na zmenu temy. „Nechceli by ste prist k nam na navstevu? Co keby ste sa to pokusili vyriesit s mojou mamou?“ 
Moknesky si ju zvedavo prezeral. „Si si ista?“
„Ano, moja mama ma rada vsetko dokonale a dobre. Rada to urovna.“
„Mam taky pocit, ze to co sa stalo sa len tak nurovna.“
„Aspon to skuste.“
„Tak dobre.“ suhlasil napokon.
„To je skvele! Dohodnem sa s nou na zajtra.“
Akurat, ked povedala posledne slovo zazvonilo, tak jej profesor nestihol odpovedat.
„Uz by si mala ist. Nezmeskaj dalsiu hodinu.“
Ona prikyvla a rozbehla sa po travniku smerom ku skole. Este raz sa otocila a pozrela na profesora. Potom otvorila dvere, ktore boli na jej prekvapenie otvorene. Vosla dnu do vstupnej haly a nechapajuc, co sa deje, presla chodbu. 
Ked vosla do triedy, prisla k nej Ema. Potiahla ju za ruku a odviedla do kuta. 
„Kde si, prosim ta, doteraz bola? Moknesky neprisiel na hodinu. No teda prisiel, vsetkych si premeral a potom odisiel.“
„Neboj sa, viem to.“
Ema prizmurila oci a dlho na nu pozerala. „Hladal ta, co? Preco ti ten chlap neda pokoj?” 
„To ti poviem potom.“ 
Posuchala si ruku, za ktoru ju Ema tahala a sadla si na svoje miesto. Ona za nou len nechapavo pozerala. 
Po hodine Marianna vzala Emu ku skrini v rohu triedy a povedala jej vsetko, co sa stalo, vratane toho, ze pozvala profesora k nim domov.
„Co ti nacisto preskocilo?!“ 
„Nie, chcem iba aby sa s mamou zmierili.“ 
„Ak by som ta nepoznala, tak poviem, ze je to skvely napad a si strasne mila. Lenze ja ta poznam a viem, ze ty nerobis veci, len preto, ze by to bolo mile.“
„Dobre a ja zas viem, ze sa niekto nemoze zmenit za pat minut. Bud hral divadielko cely rok, alebo teraz. Odrazu bol mily a vobec ma neurazal.“
„Nechaj to tak. O par dni si na to ani nespomenies.“
„Ak ma poznas naozaj dobre, tak vies, ze ja veci nikdy nenecham len tak, lezat.“
„A nenapadlo ti, ze tvoja mama ho u vas nebude chciet?“ 
„Neodbocila si trochu od temy?“
„Nie, len sa mi uz nechce pocuvat, ako si posadnuta jednym sprostym ucitelom.“
„Ale mne to neda pokoj. Dnesok je naozaj...“
„Dlhy? Aj ja si myslim. Mohli nam zrusit aspon poslednu hodinu.“
„Ema, ak nechces, tak sa nemusis starat do toho, co robim. Ale odkedy som dostala ten listok, deju sa naozaj divne veci.“
„Napriklad...“
„To nemyslis vazne?! Teraz ti tu desat minut rozpravam, co sa dnes rano stalo a ty...“
„Divnou vecou nazyvas to, ze sa k tebe prihovori ucitel?“
„Nie! Teda mozno, ale...“
„To skor ty si divna! Uz ti naozaj sibe. Vidis tie svoje zahady aj tam, kde nie su.“
„Mysli si co chces. Zistim, preco sa profesor tak rychlo zmenil.“
„Je to taky problem?“ rozhodila rukami Ema.
„Ano.“
„A co si mu povedala?“ 
„Co?“
„To si mu len tak navrhla, ci by neprisiel k vam a on povedal, ze hej?“
„No a? Ved on a otec boli najlepsi priatelia.“
„Tak tento detail si mi zabudla spomenut.“ Ema nadvihla obocie.
„Prepac.“
„To je jedno. Radsej mysli na to, co povies ostatnym. Naozaj si myslis, ze povedat: „Zavolala som vas, pretoze mi nejaky neviem kto hodil do okna kamen.“ alebo nieco take je dobry napad?“
„Hej, planujem povedat nieco take. A ty by si mala mysliet na to, ci si zavolala vsetkych.“
„Neboj sa.“
„Bojim sa. Uz dlhsie som nevidela Sama.“
„Je v pohode. Len sa teraz vsetci spravaju nejako divne. Tak ako ty.“
„Prestan s tym.“ zamracila sa Marianna. 
Ema sa zatvarila urazene a sadla si na svoje miesto. Marianna to nakoniec nechala tak a naozaj zacala rozmyslat, co povie priatelom, ktorych zavolala na ihrisko.
Po skole, ked sa vsetci rozutekali na obed sa ti, ktorych Ema zavolala, sa stretli. Vsetci Mariannini priatelia. Samo, Danny, Edy, Barbie a Ema s Emiliou.
„Takze zacneme pekne od zaciatku.“ rozhliadla sa. „Ako uz asi viete, zavolala som vas, aby sme obnovili nasu staru skupinu. Preto chcem, aby ste ma chvilku pocuvali.“ 
„Este jedna otazka.“ prihlasil sa Danny.
„Aka?“
„Toto si nam poslala ty?“ zdvihol ruku a ukazal jej papier zlozeny na polovicu, na ktorom bolo jeho meno a nejaky text.
„Nie, nic som neposielala. Co to je?“
„Neviem, ale vsetci co sme tu, sme to dnes rano nasli v schranke.“
„A co je tam napisane?“
„Neviem. Preto sa pytam.“
„Nevies?“
„Ja taketo sifry citat neviem.“
„Co?“ Marianna vyvalila oci.
„Myslis si, ze si vymyslam?!“
„Nie, jasne, ze nie. Len sa cudujem.“
Marianna zacudovane pozrela na Emu. „Nic si mi nepovedala.“ 
„Bola si taka zaujata profesorom, ze si mi nedala prilezitost.“
„Stale iba ja.“ prevratila ocami.
Nato sa obratila k ostatnym a premerala si ich. Potom sa rozhliadla okolo.
„Podme na lavicky. Nebudeme tu stat uprostred ihriska.“ navrhla.
Ked ostatny prikyvli, vybrali sa na druhu stranu k drevenym lavickam. Stali v tieni velkych lip, takze tam bol prijemny tien, ktory bol v takom horucom dni velmi vitany.
Vsetci si posadali, len Marianna zostala stat pred nimi. Chvilku rozmyslala, ako zacat, no nakoniec im vyrozpravala vsetko, co sa jej stalo. 
„Dobre,“ tleskla rukami, ked skoncila, „teraz znovu otvaram nasu patraciu skupinu. Rozdelime sa do dvojic: ja a Samo, Ema a Danny, Barbie a Edy.“ 
Pozrela na ostatnych. Tvarili sa dost zmatene. No aj tak im rozdala male zapisniky, kde si mali znacit vsetko, co sa dozvedia.
„Len je tu jeden problem.“ ozval sa Samo. „Kde je zahada?“
„Pocuval si to, co som tu pred chvilou rozpravala?“ zvolala Marianna rozculene.
„Ano, ale ja v tom nejaku zahadu nevidim.“
„Niekto chce, aby sme mu prisli pomoct.“
„Fakt a kam mame akoze prist? Podla mna je to dost hlupe.“
„Aj ked to nevyzera najlepsie, bude to sranda, uvidis.“
„Povedal kto?“
„Ja, dokonca aj Ema a navyse moja intuicia.“
„O, aha, tak ta sa na scene uz dlho neobjavila.“ zasmial sa. „Myslim tu tvoju intuiciu.“
„Smiesne.“ poznamenala Marianna sucho.
„Nie, naozaj. Chces, aby si ludia mysleli, ze nam uplne preskocilo?“
„To akoze preco?“
„Lebo sa budeme snazit najst niekoho, kto ti hodil do okna kamen a poziadal ta o pomoc.“
„Nevedela som, ze je to nelegalne. Prepac mi to.“
Jej ironicky ton hlasu Sama este viac vytocil.
„Tak si rob co chces. Nasi rodicia aj tak nebudu suhlasit.“
„Kto povedal, ze im to povieme?“ opytala sa Marianna a sadla si vedla na volnu lavicku.
„Ja.“ neustupne zahlasil Samo.
„Aha, tak vela stastia.“
„Dakujem.“
Ona prevratila ocami a prestala si ho vsimat. Zas sa postavila a pozrela na ostatnych.
„Co vy na to?“
„Ideme s tebou.“ vyhlasil Danny.
„Hej, aj tak sme nemali co na plane cez prazdniny.“ prisvedcil Edy.
„Bude to zabava.“ povzbudzujuco sa usmiala Barbie.
Ema si premerala ostatnych. „Tak fajn, moze byt.“
Marianna sa vitazne usmiala na Sama. On pokrutil hlavou a uprene sa hladel na strom za nou.
„Takze“ zacala po chvili, „Emina skupina pojde do kniznice a vyhlada informacie o tom ostrove lemurov. Edyho skupina zisti u jeho otca, kto je Tornado a skupina pod mojim vedenim mi pomoze.“
Dokoncila a premerala si vsetkych este raz. „O pol piatej u mna. A este, Danny, dal by si mi ten papierik?“
On jej ho ochotne podal a Marianna si ho prezrela.
Obycajny papier poskladany a odstrihnuty na konci. Na jednej poskladanej strane bolo cosi napisane. Otvorila ho a zaskocilo ju nahusto popisane vnutro. No usporiadanie pismen nedavalo ziaden zmysel. A este nieco bolo na tom liste divne. Pismena boli sice na celej strane, ale boli akoby v skupinkach. 
Tri alebo styri boli pri sebe, potom medzera, a tak dalsie a dalsie.
„Na, nechaj si aj nase. Su nam vlastne nanic.“ prerusil jej skumanie Samo a podal jej styri dalsie papiere.
Ona si ich vzala a polozila spolu do tasky. „Tomu sa budem venovat potom. Teraz sa ide riesit.“
Skupiny sa pomaly rozisli po meste a ona so Samom isli rovno k nej domov. Skolsku tasku mala na pleci a rozmyslala, ako sa dostanu na ten zahadny ostrov. Skoro celu cestu sa tym zaoberala.
„Nevadi.“ povedala si sama pre seba. „Zistim to.“
„Zistis co?“ nadvihol obocie Samo a hodil supu z pomaranca na travnik vedla.
„Samo!“ Marianna zastala. „Okamzite to zober.“
On na nu prekvapene pozrel. „Je to pomaranc, rozlozi sa.“
„Tak tento mozno o sto rokov, pretoze je v nom tolko chemikalii, ze by sa z neho dali vydestilovat dve flase.“
Samo sa zasmial a nakoniec zdvihol supku. „Vies o tom, ze si velmi vtipna.“ poznamenal ironicky.
„Hej, viem.“ 
„Tak co chces zistit?“ odhodil pomaranc do kosa.
„Hm... Aha, ano. Ako sa dostat na ten ostrov.“ rozhliadla sa Marianna a rychlo prebehla cez cestu.
Samo ju bleskovo nasledoval. „To je naozaj dobra otazka.“
„To naozaj je.“
„Esteze mas to svoje kreativne myslenie.“ doberal si ju.
Ona ho silno drgla do ruky. „Smiesne, naozaj. Lenze ty mas zas logicke myslenie, tak sa tak netes. Rozmyslat a kombinovat napady budes totiz ty.“

4. kapitola - ZAHADNY OSTROV
Emina skupina isla najprv do kniznice. Odstavili bicykle pri brane, zhodili si z chrbtov skolske tasky, polozili ich k bicyklom a vybehli po schodoch. Travnik bol prave pokoseny a vona travy sa miesala s aromou pestrofarebnych kvetov. 
„Ema, si si ista, ze nechavat tasky len tak, pri bicykloch je rozumne?“ obzeral sa Danny.
„Kto by uz len tak kradol ucebnice? To by musel byt naozaj hlupy clovek. To radsej ukradnem bicykel.“ mavla rukou Ema.
„Ale aj tak...“
„Danny, vzal by si si niekedy skolsku tasku plnu knih valajucu sa na zemi?“
„Ja nie, ale...“ 
„Tak vidis, neblaboc a pod. Marianna na nas caka.“
Chudakovi Dannymu neostavalo teda nic ine, iba posluchnut. Otvoril velke dubove dvere a Ema bez vyzvania vosla.
„Dobry den.“ pozdravila knihovnicku.
„Dobry den, deti. Potrebujete nieco?“ 
Sluzbu mala mlada zena, ktora vyzerala velmi ochotne a milo. Neustale sa usmievala, tukala nieco do pocitaca a pohmkavala si pri tom nejaku pesnicku. 
„Mozeme si pozicat nejake knihy?“ spytal sa Danny, vytiahol preukaz a podal jej ho. 
Ona ho od neho s usmevom vzala a prikyvla. Poznala ho, pretoze jeho mama tiez pracovala v kniznici. Casto jej pomahal a bol tam pomaly castejsie ako doma.
Knihovnicka sa vratila spat k svojej praci a nechala ich, nech si vezmu, co chcu. Obaja presli k radom polic. Danny isiel vpravo a Ema vlavo.
„Myslis, ze nieco najdeme?“ spytal sa jej.
Ema iba pokrcila plecami a hladala dalej.
Prechadzali popri roznych kategoriach, oddeleniach, hladali, obracali knihy a citali nazvy. Po patnastich minutach ich to uz prestavalo bavit. Nakoniec obaja unavene klesli do kresiel v strede obrovskej miestnosti. 
Boli velke, makke a velmi pohodlne, takze sa im ani po piatich minutach oddychu nechcelo vstat. Az sa nakoniec Ema postavila ako prva.
„Nesmieme Mariannu sklamat!“ 
„Sklamat? Uz aj teba to tak chytilo?“ nadvihol obocie Danny.
„Spolieha na nas!“
„Jasne, uz len na teba sa da spolahnut. Nic v zlom.“
„Chapem.“ urazene sa znovu zvalila do kresla.
Vtom prisla knihovnicka. Tlacila pred sebou vozik plny knih.
„Danny, pomozes mi poukladat tieto vratene knihy?“ 
On pozrel na Emu. Ked prikyvla, spolu sa postavili a zacali ukladat. Bolo uz tristvrte na styri, ked sa Danny prehrabaval v poslednej kope neulozenych knih a nahodou nasiel knihu s nazvom: Velka encyklopedia zvierat.
„To je ono!“ vykrikol na celu kniznicu. „Ema pod sem!“
„Pssst!“ ozvala sa spoza pultu knihovnicka. 
„Och prepacte.“ zacervenal sa. 
Ema k nemu pribehla a pozrela na knihu. „V tomto nenajdes nic, ved to je...“ 
„Viem, co to je. Ale mame hladat ostrov lemurov. A lemur je, ak si dobre pamatam, zviera. Toto je encyklopedia zvierat. Uz ti zapina?“
„Myslim, ze hej. Nie som si ista. Preco sa ma vsetci vypytujete, ci mi zapina?“
„Lebo si ako vygumovana. Lemur je zviera! Najdeme ho v knihe a zistime, kde zije. To bude ten ostrov lemurov.“
„To je uzasny napad!“
„Vdaka.“ otvoril knihu a zacal v nej listovat, no nic nenasiel. 
„Ved sa pozri do obsahu. Tam su predsa vsetky kapitoly, nie?“ otravene navrhla Ema. 
Danny sa chytro pozrel na poslednu stranu a hned navrchu mu do oci udrel riadok LEMUR OCKATY...... str. 123.
Nalistoval teda tu stranu a spolu s Emou precitali prvy odsek:
„Lemur Ockaty je endemit. Vyskytuje sa len na jedinom mieste na zemi. Ak by ste ho chceli vidiet, museli by ste ist az do jeho rodnej dzungle na ostrove Malawi. Tento ostrov sa nachadza v suostrovi Dlha Diasen, v ktorom sa tiez nachadza velmi vyhladavany rekreacny ostrov Mili-zum a niekolko dalsich malych ostrovov.“ 
„Skvele!“ potesila sa Ema. „Ideme na ostrov Malawi. Zapis to a o chvilu pojdeme k Marianne.“ 
Medzitym Edyho skupina zhanala informacie o Tornadovi. Kedze jeho otec pracoval na Nipapskej policajnej stanici, mali to o nieco lahsie. 
„Ahoj, oci!“ vykrikol Edy, ked vosiel do dveri. „Potrebovali by sme zistit, kto je Tornado.“ 
Policajny riaditel na nich chvilu prekvapene hladel a spamataval sa z ich necakaneho prepadu, no potom kyvol rukou, aby prisli blizsie.
„Je to pre Mariannu, vsak?“ klepol prstami po stole.
Obaja naraz prikyvli. 
„Dobre teda. Co potrebujete?“
„My...“ zacal Edy, no Barbie mu skocila do reci. 
„Nechaj hovorit mna, dobre? Potrebujeme vypatrat niekoho s menom Tornado.“ 
Riaditel chvilku skumal nejake papiere. „Dobre a ako sa to vola?“ 
„Tornado!“
„Naozaj divne meno.“ zas mavol rukou, teraz smerom k jednemu z policajtov. 
Ten natukal do pocitaca meno a zavolal ich. Na obrazovke svietil len velky cerveny napis, ktory im oznamoval, ze program nic nenasiel.
„Zrejme nie je odtial.“ skonstatoval Edyho otec.
„A nevedel by si vypatrat niekoho aj mimo mesta?“ opytal sa ho syn.
„Toto je okolie celeho okresu, viac nevieme ani my.“ 
„A co tak medzi hladanymi osobami?“ navrhla Barbie.
„Je to zlocinec?“ zhrozene vyvalil oci riaditel.
„Nevieme, ale snazime sa to zistit.“
Policajt nieco napisal a potom znovu zadal meno. No bezvysledne. Na obrazovke sa zjavilo to, co predtym.
„To je ozaj skoda. Ale ja tak dakujeme.“ milo sa usmiala Barbie.
„A co to vlastne vystrajate?“ zaujimalo Edyho otca.
„Marianna riesi dalsi pripad. Znova sme sa dali dokopy.“
Policajti sa usmiali, ale nikto uz nic nepovedal. Zrejme mali dost svojej prace a nemali cas zaoberat sa takymi hlupostami. 
Barbie a Edy sa rozlucili a pohli smerom k dveram. 
Edy otvoril a nechal Barbie vyjst prvu. Az ked boli pred budovou, zaradil sa vedla nej a pozrel sa na hodinky. Potom pozrel na nu, zas na hodinky a znova na nu.
„Co take strasne si uvidel na tych hodinkach?“ zasmiala sa.
„Uz bude pol piatej. Musime sa ponahlat!“
„Mame cas. Ved vies, ze Ema nikdy nechodi presne.“
„Ale aj tak by sme si mohli pohnut.“
„Znicim si topanky. A to nehovorim o vlasoch, nechtoch a o tom, aka budem spotena. Je strasne horuco.“
„Co ta mam odniest az k Marianne?“
„No... to by bolo super.“
„Len zartujem. Pod, ponahlame sa.“
Obehol ju a pridal do kroku. Ona najprv len zazerala na jeho chrbat, ale potom zrychlila a dobehla ho. Prechadzali po chodnikoch a spolu kracali po Nipape az k Marianninmu domu. 
Zatial, co ostatny hladali informacie, ktore im Marianna nakazala zistit, ona so Samom zhanala veci na cestu a neustale sa hadali.
„Co to robis?!“ okrikla ho.
„Nebudem predsa rozmyslat hladny.“
„To bol moj obed.“
„Ty si neobedovala?“
„Nie a ako tak pozeram, asi ani nebudem.“
„Tak vidis. Ani ja som neobedoval. A navyse... Neuskodi ti to.“
Marianna zostala sediet s otvorenymi ustami a krutila hlavou.
„Tak ma dobre pocuvaj. Si v mojom dome a v mojej izbe. Nebudes ma tu svojvolne urazat a vyzierat! Je ti to jasne?“
„Mam si pytat povolenie?“ nadvihol obocie a odhryzol z chleba.
„Napriklad.“
„A povolia by si mi to?“
„Mozno ano. Teda vlastne nie!“
„Tak co tu na mna kricis?! Aj tak by si mi to nakoniec dovolila.“
Sedel na jej posteli a pochutnaval si na oblozenych chlebikoch, ktore jej vytiahol z tasky.
„Ale ved ty si mal obed.“ otocila sa odrazu na stolicke.
„Aky?“
„Ten chemicky pomaranc.“
„To nebol obed.“ pokrutil hlavou. „Najedla si sa uz niekedy z pomaranca?“
„Vies, ze hej.“
„Tak ja este nie.“
Marianna len prevratila ocami a otocila sa spat k stolu. Prehrabavala sa v suplikoch a cosi hladala.
„Podal by si mi ten vak?“ spytala sa, ani sa neotocila.
„Ktory?“
„Mam len jeden.“
„No to je dobre, ze mas len jeden, ale kde je?“
„Pod postelou.“
„Pockaj, len dojem.“ zamlaskal a pohodlnejsie sa oprel.
„Ty si ale...“ zavrcala.
Samo sa konecne postavil, no Marianna uz stihla vytiahnut vak sama. 
„Dakujem ti za nic.“
„Mas za co.“ siroko sa usmial.
Ona sa nanho len kyslo usmiala. „Jasne.“ 
O malu chvilu niekto zazvonil pri vchodovych dverach. Marianna zisla dolu otvorit a ked sa vratila naspat priviedla so sebou Barbie a Edyho. Nepresla vsak ani minuta a vo dverach sa zjavila Ema s Dannym. 
„Konecne, uz som sa zacinal bat, ze vas niekde privalila polica s knihami.“ ironicky poznamenal Samo a poutieral si ruky do servitky, ktorou boli zabalene Mariannine chlebicky.
„Smiesne, naozaj. Lenze my sme na rozdiel od teba nieco robili. Ako vidim, ty si sa iba nepchaval.“ odpovedala mu Ema.
„No a? Ja budem vymyslat, co spravime s tym, co ste vy nasli.“
„Jasne... Uz iba ty.“
„Ano, ja. Mam ovela lepsie kolieska v hlave.“
„Lenze ty ich tam mas viac, ako je potrebne. Preto si taky...“ 
„Mudry, sikovny?“
„Nie, ani jedno z toho. Ale nepoviem ti, co si o tebe myslim, pretoze je tu velmi vela ludi.“
Samo sa zasmial a potiahol Emu za ruku. Ona neudrzala rovnovahu a s vykrikom dopadla na postel vedla neho. Obaja sa rozosmiali a pridali sa k nim aj Danny, Edy a Barbie.
Iba Marianna na nich pozerala s nadvihnutym obocim. Nespominala si, ze by si boli az taky blizki. A uz vobec nechapala, preco maju taku dobru naladu.
Nechala to vsak tak a sadla si za stol. Otocila sa na stolicke k priatelom a premerala si ich. Oni si posadali na stolceky, az na Emu, ktora zostala sediet na posteli vedla Sama. 
„Naozaj dufam, ze ste nieco nasli.“ prehovorila Marianna. 
Vsetci prikyvli, no ako prva zacala Ema. 
„Ja a Danny sme v kniznici nasli nieco, o to tajomnom ostrove lemurov. Pockaj chvilku musim to najst.“ 
Zacala sa prehrabavat v taske. Po chvili sa pozrela na Dannyho. „Ty mas ten zapisnik?“
„Nie.“ 
„Tak kde potom je?“ 
„Pokoj, nemusis sa hned hnevat.“ 
„Ja sa nehnevam. Jednoducho sa mi nepaci, ze riesime tu vec. Zda sa mi to take... divne.“
„Ale no... je to predsa len sranda. Tak hovor, co ste zistili?“ vyzvala ju Marianna. 
„No, takze. Lemury su endemity, zijuce na ostrove Malawi. Ten lezi v suostrovi Dlha Diasen a je susedom ostrova Mili-zum.“
Danny sa zasmial. „To presne bolo v tej knihe, co este si chcela povedat?“
„Nic. Len ze je to ostrov Malawi.“ urazene zamrmlala Ema. 
Marianna az vyskocila zo stolicky. „Ostrov Malawi! Jasne, vedela som, ze o tych lemuroch som niekde pocula.“
„Tak a co s tym teraz?“ postavil sa Samo a hodil pokrcenu servitku do kosa.
„Letime na ostrov, nie?“ 
„Coze! A ako asi?“ nadvihla obocie Ema.
„Lietadlom, zeby...“
„Uplne si sa zblaznila?! To, ze vieme, kde je ten ostrov lemurov este neznamena, ze tam musime hned ist. Ved mame este skolu a nasi rodicia...“
„Ak si dobre pamatam, skola sa nam zajtra konci a to s rodicmi vyriesime neskor. Co ste zistili o tom Tornadovi?“
„Vobec nic.“ smutne povedal Edy. „Asi pouziva falosne meno, alebo nie je z nasho mesta.“
„Pocuval si, co teraz hovorila Ema?“ prekrizila ruky Marianna.
„Jasne. Lenze vtedy sme to nevedeli.“
„Dobre, len hovorim, ze ten, kto nas ziada o pomoc nas vola na ten ostrov Malawi. Takze predpokladajme, ze aj on je odtial.“
„Ano, preto mame taky problem dostat sa tam.“ skonstatoval Samo a zas sa zvalil na postel. 
Marianna nadvihla obocie, no nechala to tak. Zrejme sa jej nechcelo hadat na kazdej hluposti.
„Fajn, takze sme logicky prisli na to, ze ten Tornado bud zije alebo zil na Malawi.“ zhrnula to Ema.
„Skvela uvaha.“ zasmial sa Danny. „Marianna, preco si sa to vobec pytala?“
„Len tak, ci na nieco nahodou nenarazili.“
„Nenarazili sme, ani nahodou.“ pohotovo odpovedal Edy.
„Nevadi. Tak, teraz sa musime dohodnut, kedy letime.“ premerala si Marianna priatelov. 
„A co rodicia? Sme deti, nemozeme len tak odist.“ upozornila Ema.
„Vsetko vybavim. Nechajte mi cas do zajtra.“
„Ako povies.“ prikyvla rychlo, co sa Marianne nepacilo. Az velmi lahko sa dala presvedcit.
„Vecer vam zavolam.“ zahlasila nakoniec.
„Tym nas akoze vyhadzujes?“ nadvihol obocie Samo.
„No, je uz neskoro, co poviete? Dojedol si predsa. A teba by som vyhodila aj cez zatvorene okno.“
„Zrejme sa ti pokazili hodinky, pretoze je naozaj strasne neskoro,“ zahlasil ironicky. „ale ako povies. Tak my uz pojdeme.“
Vzal si veci a vysiel von. Ostatny ho jeden po druhom nasledovali z izby a Marianna ich odprevadila pred vchodove dvere.
„Zajtra v skole sa dohodneme. Dovtedy nieco vymyslim.“ 
Zakyvala im, dosiroka sa usmiala a zavrela dvere. Potom vysla naspat do svojej izby a sadla si za pisaci stol, na ktorom mala pocitac.

5. kapitola - ODLET
Cely vecer hladala Marianna na internete lety na ostrov Mili-zum. Svoj plan, ako sa dostat na ostrov mala hotovy za desat minut. Stacilo sa jej pozriet na ten papier, ktory pristal v jej izbe. Nieco si nacmarala do zapisnika a potom si sadla k pocitacu. 
Nasla len nakladne lietadlo, ktore jedine letelo na ostrov tento tyzden. Sezona sa totiz zacina az ten buduci.
Sedela za stolom a rozmyslala. Ak by sa jej aj podarilo, museli by zaplatit lietadlo. A aj kopu inych veci. Navyse, co urobia s rodicmi?
Nakoniec len tak hladela von oknom a zdalo sa jej, ze sa tam nieco pohlo. No zrejme uz bola taka unavena, ze sa jej to iba snivalo. Unavene si pretrela oci. Potom sa rozhodla, ze najlepsie bude zavolat Eme.
Ona jej vzdy pomohla. Bola to predsa najlepsia kamaratka. Urcite nejako pochopi, ze musia presvedcit rodicov, vkradnut sa na lietadlo a naozajstnym zazrakom sa dostat na Malawi. 
Zdvihla sluchadlo a vytocila cislo. U Emy vsak podvihla jej mama. 
„Ano, tu je Voklicka. Zelate si?“ 
„Dobry vecer. Ja som iba chcela vediet, ci Ema uz spi.“
„Nie, este nespi. Mam ti ju zavolat?“
Mariannu takmer premohla jej ironicka stranka, ale ovladla sa.
„To by bolo od vas mile.“ povedala nakoniec. 
Musela samozrejme chvilu pockat, kym Ema prisla k telefonu. 
„Marianna? Co sa deje tak neskoro?“ 
„Nic, len som ti chcela povedat, ze to lietadlo asi nebude mozne.“
„To si mi chcela povedat iba toto?“
„No hej.“
„Zavolas o pol desiatej vecer a povies mi len, ze si nenasla lietadlo? Co sa tvoj mozog ulozil do usporneho rezimu?!“ zvolala Ema nahnevane.
„Preco si taka nervozna? Chcela som ti to povedat ako prvej.“
„Fajn, fajn. Takze to znamena, ze sa nikam nejde?“
„Neviem, nieco vymyslim.“ vzdychla Marianna.
„Nechaj to tak. Ako mam asi podla teba vysvetlit rodicom, ze potrebujem odist na zabudnuty ostrov?“ 
„Nic nevysvetluj! Nepovedz ani slovo. Ja vsetko zariadim.“ 
Vtom zazvonil zvoncek pri vchodovych dverach. 
„Uz musim koncit. Maj sa. Zavolam neskor.“ 
Marianna sa rozlucila a hodila sluchadlo na stol. Lahla si do postele a tvarila sa, ze spi. 
Hoci uz bolo neskoro, jej otec isiel otvorit. Zisiel dolu schodmi a odomkol. No pred dverami nikto nebol. Ked ich uz skoro zatvoril, vsimol si obalku, ktora lezala na zemi. Bolo na nej napisane Mariannino meno a adresa.
„Marianna to je pre teba!“ zakrical. „Viem, ze nespis.“
Ona sa vzpriamila a snazila sa vymotat spod prikryvok tak rychlo, az spadla z postele. Co najrychlejsie sa vsak postavila a vybehla z izby. Bola strasne zvedava, kto to je.
Lenze ked prisla ku dveram, nikto tam nebol. Jej otec jej len podal list. Citila sa trochu sklamana, ale aj toto jej postacilo.
„Oci,“ zacala nevinne, ked si vsimla ze otec ma dobru naladu, „pozvala som na navstevu profesora Mokneskeho.“
Pan Murfan, ktory prave pil caj ho cely vyplul na zem.
„Co si urobila?!“
„Pozvala som ho na caj.“
Jej otec pozrel na koberec pred nim, teraz cely mokry s velkou skvrnou a uskrnul sa. „Budeme plut spolu.“
„Oci...“
„Preco si ho vlastne pozvala?“
„Chcela som, aby sa porozpraval s mamou.“
„Ved tvoja mama ho neznasa!“ Potom si vsak uvedomil, co povedal. „Teda...“
„Neboj sa, ja vsetko viem.“ 
Polozil salku, teraz uz bez caju na skrinku a vycitavo pozrel na dceru. „A ty si ho zrejme pozvala aby sa zmieril s mamou.“
Marianna suhlasne prikyvla.
„Preco?“
„Lebo...“ zacala, no odrazu nevedela, co povedat, „len tak.“
„Vies, niektory ludia si proste nesadnu. A to je pripad tvojej mami a profesora.“
„No tak dobre. Pojdem za nim a poviem, ze spolu pojdete niekam na kavu.“
Pan Murfan prikyvol, ale potom sa zarazil. „Co?“
„No, ty sa s nim predsa chces porozpravat, nie?“
„Mozno, uz dlho som ho nevidel. No nemusis nam dohadovat schodzky. Co si moja sekretarka?“
„To nie, ale chcem, aby mi vratil vsetky knihy! Vybavis to, ze?“
Milo sa usmiala a nechala otca stat na chodbe a nechapavo za nou pozerat. Vysla hore do svojej izby, sadla si za stol a zacala si prezerat obalku. 
Bola stredne velka, s jej menom vpredu a vo vnutri bol poskladany papier. List ako kazdy iny.
Nebola na nej vsak znamka ani spiatocna adresa. Zrejme ju niekto doniesol ku dveram a ani sa neobtazoval ist na postu. Zeby chcel dat nieco narychlo vediet?
Marianna sa rozhodla, ze ju otvori. Nechtami opatrne odlepovala okraje. Vyzerali ako keby ich niekto iba nedavno zalepil. Vobec neboli zarovno a ani nejako uhladne zalepene. 
Dnu, ako predpokladala, bol poskladany list. Tiez krivo zohnuty a navyse bol jeden jeho okraj aj nerovnomerne odtrhnuty. Rychlo ho vsak otvorila a zacala citat.
Draha Marianna,
viem, ze ti to mozno pripada ako vtip, no naozaj potrebujeme pomoc. Zajtra o pol osmej rano na letisku vas bude cakat lietadlo a moj priatel. Nemusite prist, ale verim ti. Tornado.
Bol to rovnaky rukopis ako na obalke, no nezhodoval sa s pismom na listocku, ktory dostala. 
„Takze to nema na svedomi jeden clovek.“ zamumlala. „Bud ich je viac alebo ma tu niekto taha za nos.“ 
Potom si vsak spomenula na tie papiere, ktore jej dali priatelia. Vytiahla ich z tasky a zoradila. 
Vyzerali skoro rovnako. To iste pismo, pismena v skupinkach a na celej strane. Na kazdom liste vsak boli ine skupinky. Zoradila ich podla velkosti a zistila, ze na Dannyho liste su najvacsie a na Samovom su uz len samotne pismena, rozhadzane sem-tam. Bol to vsak rovnaky styl pisma, ako na liste, ktory prisiel dnes.
Rychlo vstala, pobalila nejake veci, zobrala listy, mobil a zavolala Edymu. 
Ked zdvihol, ani nepozdravila a spustila: „Pocuvaj, zavolaj vsetkym a povedz im, ze zajtra sa po skole stretneme a spustime moj plan. Nech si zacnu balit veci na cestu. Ja som uz na ceste k tebe. Keby sa pytali preco, povedz, ze vsetko vysvetlim, ked sa stretneme. Budem sa ponahlat. A tiez zavolaj Sama, nech pride teraz hned k tebe. Ahoj!“ 
Marianna zlozila, no Edy stal s mobilom v ruke ako priklincovany. Az po niekolkych minutach, ked sa konecne prebral, zacal vytacat cisla kamaratov, aby im oznamil, co mu povedala. 
O par minut neskor k nemu Marianna dorazila a Samo ju tam uz cakal. Spolu s Edym tusil, ze sa nieco stane alebo sa uz stalo. Ona zatial vylozila na stol list a par dalsich papierov.
„Co to je?“ spytal sa Samo. 
„To je list od Tornada, o ktorom vam chcem povedat a tiez potrebujem pomoc.“
„Neviem, co chces robit a nechcem sa do toho miesat.“
„Ako som uz spominala Edymu, dnes rozbehneme moj plan a zajtra sa k nam pridaju aj ostatny.“ 
„Tomu Tornadovi sa nejako zapacilo pisat ti listy.“ ohrnul nos Samo. 
„Ako to suvisi s nasim problemom?“ nadvihla obocie Marianna.
„My mame problem? To je pre mna novinka.“
„Teraz uz my mame problem.“ 
„Ja nemam problemy. To ty stale nejake pritahujes.“
Samo je Mariannin priatel uz od styroch rokov. Stale, ked sa do niecoho namocila, pomohol jej a vytiahol ju z toho. No a pred nejakym tym rokom sa ich priatelstvo trochu zmenilo. Aspon z jeho strany. 
„Velmi smiesne.“ poznamenala.
„Nemalo to byt smiesne. To je cista pravda.“ 
„Prestante vy dvaja!“ oboril sa na nich Edy. „Marianna, povedz o svojom plane a uvidime, ci ti budeme vediet pomoct. Ja sa urcite chcem zucastnit tejto zahady.“ 
„Dobre, pocuvajte ma. Pise, ze zajtra mame byt o pol osmej na letisku pripraveny. Posle po nas priatela, ktory nas k nemu zavezie. A tu sa zacina moj plan. Pojdeme zajtra na letisko, ale nie, aby sme sa odviezli.“
„Naco teda?“ 
„Ved uvidis, ked vsetko klapne, tak mozno uz pozajtra budeme letiet na nas zahadny ostrov.“
„Ale ved si povedala, ze...“
„Viem, co som povedala. Vsetko sa dozvies.“
„Ale ako to lietadlo spozname?“ 
„Kolko myslis ze bude o pol osmej rano na letisku lietadiel?“ mrzuto poznamenal Samo.
„Malo?“ hadal Edy.
„Presne. Takze sa musime presmyknut cez dieru v plote.“ prikyvla Marianna.
„Fajn. A to budete akoze spat tu?“ 
„Ak ti to nevadi, neprisla som sa sem vyspat. To mozem zatial aj doma. Mozno pridem, ked to nevyjde, pretoze ma nasi vyrazia.“
Samo pozrel na papiere na stole. „Co to je?“
„Toto su moje poznamky a tiez ine papiere. Som tu preto, lebo potrebujem este nieco urobit, a preto som zavolala aj teba, Samo.“ 
Edy prikyvol a pozorne pocuval Mariannin plan. Ked skoncila s vysvetlovanim obaja prikyvovali. 
„Naozaj skvely napad, ako oklamat nasich rodicov. Ale myslis, ze na to skocia?“ pochybovacne na nu pozrel Samo.
„Tvoji urcite.“ uskrnula sa.
„Hej!“
„Ty urazas mna, ja teba.“
„Psst. Nasi spia a nevedia o vas dvoch. Ak sa zobudia, tak nielen ty budes na ulici.“ zasepkal Edy.
„Co si odrazu taky pesimisticky. Neboj sa, videla som a pocula som uz o vela podvodoch a vsetky bezchybne vysli.“ 
„Kde si ich videla?“
„Vies co, stala som na namesti a presli okolo mna! Najprv jeden podvod, potom druhy, tak treti... Ten mal mimochodom pekny klobuk.“
„Fajn, fajn. Uz sa nic nepytam.“ zdvihol ruky Edy.
„Dobre, to som rada. Urcite to vyjde.“
„No ako myslis, ale zrejme to bude len plytvanie casom.“ prehodil Samo, akoby len tak.
„Nechces sa zapojit do dalsieho dobrodruzstva?“ 
„Jasne, ze nechcem.“ 
„Samo.“
„Chcem.“
„Fajn. Zacinam plan ostrov Malawi.“
Obaja prikyvli a zacali sa potichu zakradat Edyho domom az k pracovni jeho otca. Pomaly otvoril dvere a vsetci traja vklzli dnu.
Celu noc az do rana Marianna, Edy a Samo cosi chystali. Tesne nad ranom vysli z pracovne a v rukach niesli sest zalepenych obalok, a este ine papiere. 
„Takze,“ zasepkala Marianna, ked uz boli bezpecne von z domu, „ja idem akoze domov. Edy, ty pojdes na postu a povies, ze tie obalky musia prist hned teraz. Nech ich nikam neodkladaju, ale rovno dorucia. Samo, no a ty ma pockas, a spolocne pojdeme na letisko, porozpravat sa s tym Tornadovym priatelom. Som naozaj zvedava, co povie.“
„Naozaj tomu veris?“ pochybovacne prekrizil ruky Samo.
„Comu?“
„Tomuto vsetkemu! Ved ten clovek je uplne cudzi. A ty s nim chces niekam letiet.“
„Ved mam teba.“ usmiala sa. „Nic sa mi nestane. Bude to dobre.“ 
Obaja prikyvli a kazdy zamieril svojim smerom. Edy na mestsku postu a Samo s Mariannou k nej domov.
Stacilo im prejst len par metrov, pretoze Edy byval dost blizko. 
Marianna usudila, ze nebude moct vojst hlavnymi dverami, pretoze budu zamknute a navyse by hluk zobudil jej rodicov. Preto sa rozhodla pre vchod cislo dva.
Spolu so Samom prebehli cez kamennu cesticku, potom cez zahon ruzi, o ktory sa velmi dokladne starala jej mama a nakoniec prebehli okolo niekolkych sekvoji. 
Kedze dokonale poznala zvyky svojich rodicov, vedela, ze kazdu noc nechavaju otvorene jedno z okien. Poradie sa striedalo kazdy tyzden a prave dnes bolo otvorene v kuchyni.
„Pockaj ma pred domom. Akoze si po mna prisiel a ideme...“ 
Zamyslela sa. Nenapadlo jej nic, cim by sa mohla vyhovorit u rodicov.
„Ideme do skoly skor.“ jednoducho ju doplnil Samo.
Marianna sa zasmiala. „To je jedna z tych veci, ktore mi nasi nikdy neuveria.“
„Neboj sa, nieco si vymyslim. Ty len chod a nestracaj cas. Je presne...“ pozrel sa na hodinky, „pol siedmej. Mas najviac patnast minut ani o sekundu viac, jasne?“
„Fajn, tak ja idem. Pockat, nemam tuto operaciu viest ja?“
„Nie, chod.“ 
Pomaly otvorila okno, tak aby cezen presla a jednu nohu polozila na parapetnu dosku. Rukami sa o nu zaprela a vytiahla hore. Ticho ako muska zoskocila na drevenu podlahu a okno naspat privrela.
Ocitla sa v ich levandulovo fialovej kuchyni. Bol to napad jej mami namalovat ju na tuto farbu. Za denneho svetla vyzerala celkom pekne.
„Marianna.“ zacula za sebou prekvapeny hlas.
Rychlo sa otocila a papiere v ruke schovala za chrbat.
„Ahoj, mami.“ 
„Co to tu stvaras, ved je este len pol siedmej. Ty vacsinou vstavas az sedem dvadsat.“
„Pri velkom stasti.“ zamrmlala si popod nos a usmiala sa na mamu. „Ja... dohodla som sa so Samom, ze spolu pojdeme.“
„Kam?“
Marianna sa snazila nieco vymysliet, no nevedela si na nic spomenut.
„No, ja cakam.“ 
Mama si prekrizila ruky a zrejme bola rozhodnuta, ze ju nikam nepusti.
„Ideme skor do skoly.“
„O pol siedmej rano? Ved skola sa otvara az o siedmej. Naco by si isla o pol hodinu skor?“
Na to uz mala Marianna pripravenu odpoved.
„Jedna spoluziacka mala doniest velku kyticu pre triednu, no je chora a byva az na druhom konci mesta. Tak sme sa so Samom dohodli, ze k nej po tu kyticu pojdeme a donesieme ju do skoly za nu.“
Jej mama len vyvalovala oci. Nie dost, ze jej dcera vstala skoro rano, ale este ide dobrovolne a peso na druhy koniec mesta po kyticu.
„A si si ista, ze tam pojdes peso? Nemam ta tam odviest autom?“
„Nie!“ vykrikla rychlo.
„Ako?!“ pani Murfanova nadvihla obocie.
„Nie. Pojdem peso spolu so Samom, ak dovolis. O chvilu by tu mal byt.“ 
„No tak dobre, chodte, ale nikam inam. Len k tej spoluziacke a do skoly.“
Marianna silno objala mamu. „Dakujem ti.“
Vybehla z kuchyne a zamierila rovno do svojej izby. Otvorila dvere, vosla dnu a poobzerala sa. Vzala si skolsku tasku, skontrolovala, co v nej ma a hodila ju ku dveram. Papiere, co drzala v ruke polozila na stol a zacala sa hrabat v suplikoch. 
Hladala obrovske samolepky v tvare pismen, ktore jej kedysi dala jej ucitelka. V prvych rocnikoch sa pouzivali ako pomocka pre deti, ktore sa ucili citat. 
Tieto vsak boli ine ako ostatne. Boli to samolepky, ktore sa mozu nalepit a odlepit kolkokrat chcete, no aj tak zostali neposkodene.
Ked ich konecne vyhrabala spod kopy nepotrebnych starych zositov, vysypala ich z obalky a prepocitala. Z kazdeho pismena mala dve verzie inej farby. 
Po piatich minutach mala to, co chcela a spokojne sa usmievala. Pismena zaradom poskladala do obalky a vopchala ich do vaku, ktory planovala tajne dostat z domu. Zvysne papiere hodila na stol, z ktoreho si vzala este noznice, lepidlo a par dalsich veci. 
Vak zazipsovala a vlozila do skoro prazdnej skolskej tasky, ktora nadobudla vzhlad nafuknutej bubliny.
‘Len aby si to mama nevsimla.’ prosikala v duchu.
Potom prisla k oknu a otvorila ho dokoran. Vyklonila sa von, aby videla na prijazdovu cestu. Tam uz za krikom cakal Samo na jej signal.
Zapiskala najprv raz, potom dvakrat a hned nato znova raz. Samo vyliezol z ukrytu a pozrel na Mariannu. Ona prikyvla a zmizla v okne. Vzala si skolsku tasku a vysla z izby.
Zbehla po schodoch najrychlejsie, ako vedela a isla sa este napit do kuchyne. Vzala si zo skrinky pohar, naliala si vodu a prave vtedy, ked si isla odpit, Samo zazvonil pred dverami. Rychlo do seba naliala cely obsah pohara a polozila ho na stol.
„Idem!“ zakricala na mamu a presla okolo stola.
Ona ju vsak predbehla a otvorila dvere.
„Dobre rano.“ pozdravil Samo mierne zmateny.
Pozrel na Mariannu, ktora stala hned za mamou. Ona kyvala hlavou, aby nevzbudil pozornost.
„Takze idete.“ podpichla ho pani Murfanova.
„No, hej ideme. Skola sa zacina skor, aby sme mohli skor skoncit.“
„A kedy sa zacina?“
„Tak... stvrt na osem.“
„Ako potom stihnete ist aj po tu kyticu na druhu stranu mesta?“
„Kyticu?“ 
Samo sa nechapavo pozrel na Mariannu.
„Ano, kyticu.“ prikyvla Marianna, akoby nic a predrala sa von. 
„Kyticu?“ znovu zopakoval Samo.
„Tu kyticu, o ktorej sme sa vcera rozpravali. Neverim, ze si zabudol!“ 
Samo konecne pochopil, o co jej ide a zacal spolupracovat.
„Aha! Tu kyticu. Mas pravdu, uplne som zabudol. Tak to by sme sa mali naozaj ponahlat.“
„Tak sa maj, mami, teraz uz naozaj musime ist.“
Pani Murfanova prikyvla a zamavala detom na cestu. Oni jej obaja odkyvali a celou cestou za roh sa usmievali. Len co jej vsak zmizli z dohladu, zastali. 
„Musime si naozaj pohnut. Zdrzali sme sa viac, ako bolo naplanovane. Je sest patdesiat. Mame len styridsat minut.“
Marianna sa zamyslela. „Poznam jednu skratku do mesta.“ 
„Tak ved. Musime si pohnut.“ 
Rozbehla sa smerom k luke, na ktorej vysli s Emou a Emiliou z tunela. Planovala ho pouzit, ako skratku na letisko.
Samo bol celu cestu ticho. Aj ked im to zabralo len par minut, Marianna mala pocit, ze ich sprevadza divne ticho.
„Tu je to.“ rukou hladala na zemi nieco, cim by otvorila poklop.
„Si si ista, ze je to tu?“ 
„Som si stopercentne ista. Tu niekde to bolo.“ 
Samo sa rozhliadol okolo a skumal, ci nenajde nieco nezvycajne. Vtom sa za nimi v hustom krovi sipok a trniek cosi pohlo.
„Co to bolo?“ zdvihla hlavu Marianna.
„Neviem, asi len nejaka vevericka alebo co. Skus hladat rychlejsie.“ 
„Mam to!“ vykrikla po chvili.
„Super.“
Marianna nadvihla tazky poklop a Samo spolu s nou zliezol dolu po rebriku. 
„Vies iste, ze je to bezpecne?“ obaval sa. 
„Stopercentne.“
Na tuto odpoved cakal. Pohol sa dopredu a rukami hladal oporne body v tme. Ked vsak presli za roh uz tam vobec nebola tma. 
„Na to, ze to je podzemny tunel, je tu nejako vela svetla.“ 
„Je to divne, to musim uznat, no teraz nemame cas skumat to.“ pokrutila hlavou Marianna a kracala dalej. 
„Naozaj, mne sa to nezda.“
Najprv kracali rychlim krokom, potom zrychlili na beh.
„Nepamatam si, ze by ten tunel bol taky dlhy.“ Marianna po chvili zastala.
„Ako sa tu ten tunel vlastne vzal?“ obzeral sa Samo.
„Myslis, ze ja viem? Ja som len sledovala ako don vosla nejaka cierna postava. Nic viac.“ 
„Tak to je super, stratili sme sa pod zemou a mame menej ako tridsat minut.“
Marianna na to nic nepovedala a zacala rukami ohmatavat stenu.
„Co to robis?“ 
„Ani neviem, asi sa snazim nieco najst. Vo filmoch to niekedy funguje. Vacsinou najdu napis, alebo nieco podobne, co ich dostane von.“
„Lenze my nie sme vo filme.“ zavrcal Samo.
Ona ho vsak nepocuvala. Dalej ohmatavala stenu a posuvala sa smerom dopredu. Ruka sa jej plynule klzala po hladkej hline, az kym nenarazila na akusi tabulku.
„Tu nieco je.“ zastala a aj druhou rukou hmatala na stene.
Samo sa k nej postavil a tiez si hned vsimol leskly povrch v hline.
„Je to obruseny kamen. Zrejme nejaka tabulka.“
„Otvor moj vak a vyber z neho baterku.“
„Ty mas baterku?“ zacudoval sa.
„Jasne, ze mam baterku. Myslis si, ze by som isla niekam bez zakladneho vybavenia?“
„Zakladne vybavenie? A to je prosim ta co?“
„No baterka, notes, magnetofon a este par dalsich potrebnych veci.“
Samo len neveriacky krutil hlavou. „Ako ti len toto napadlo?“ 
„Nezabudni, ze sme uz raz pripad riesili.“ pripomenula a zobrala si od neho baterku. 
Posvietila si na tabulu. Ako predpokladala, bol to vylesteny a vyhladeny kamen, na ktorom bola podzemna mapa ich mesta. Boli na nej vyznacene ulice, namestia a dokonca aj par budov.
„Teraz sme priamo pod hlavnou cestou pri nasej skole.“ Marianna nahlas studovala mapu a prstom ukazovala na malu bodku, ktora znacila ich miesto.
„Na letisko je to este cez dve ulice severne, potom na vychod a nakoniec zabocit doprava.“
„No super. Som zvedavy, ci je to naozaj tak. Ak nie, mame problem.“
„Nezabudaj, ze ho mame uz vyse desat hodin.“
„Co?“
„Ten problem.“
„Aha, jasne. Zabudol som.“
Marianna na to uz nic nepovedala. Obzrela sa dookola a prebehla baterkou po stenach.
„Chyba tu svetlo.“
„To si si vsimla az teraz?“
„Myslim tym, ze tu nie su tie lampy ci co to je. Ked sme boli s Emou boli na strope.“
Samo len pokrutil hlavou. „Ideme nie? Musime stihnut toho Tornadovho priatela.“
„Odrazu?“
„Hej, takze dve ulice severne, odbocit na vychod a potom doprava. Pamatam si.“ prikyvol Samo a vzal vak. 
Naraz vykrocili a kracali podla mapy. Po desiatich minutach pred sebou zbadali kruh svetla na zemi. Tak ako predtym, bol to vychod.
„Slava. Uz som sa zacal bat, ze sme sa stratili.“ zvolal Samo. 
Pribehol k rebriku a zacal sa po nom stverat hore. Marianna ho chvilku sledovala a nieco jej nesedelo. 
Preco boli vychody a vchody stale otvorene, ked prisli? Cakal ich tam niekto?
„Marianna, co sa deje?“ zavolal na nu zvrchu Samo.
„Ale nic.“ pokrutila hlavou a nasledovala ho. 
Hned, ako vysli von, ocitli sa tesne pri plote v zadnej casti letiska.
„No a teraz sa este musime dostat cez plot a preletiet k tomu lietadlu.“
„Neboj sa, Edy mi povedal, kde v plote je diera.“
„Skvele a nepovedal ti nahodou, ako sa dostat k lietadlu tak, aby nas nikto nevidel?“
Marianna sa rozhliadla okolo a vzala od Sama vak. „Pod, pohladame tu dieru, a potom sa uvidi, co dalej.“
Zakradali sa popri plote a ocami ho skumali. Nemuseli vsak chodit daleko. Presli len niekolko metrov, ked konecne zbadali dieru, akurat pre vacsieho psa.
„Tu to je.“ potichu ukazala Marianna. 
Najprv na druhu stranu prepchali vak, a potom preliezli. Marianna sa stvornozky odplazila dalej a cakala, kym Samo neprejde k nej.
„To by sme mali, este zistim, kolko mame casu.“ pozrel na hodinky a nadvihol obocie.
„Mame pat minut. Musime si pohnut.“
„Stihneme to, neboj sa. Nikto tu nie je. Mozeme rychlo prebehnut a nevsimnu si nas.“
Samo sa postavil a pomohol na nohy aj Marianne. Obidvaja sa oprasili a rychlo sa rozbehli za najblizsiu budovu. Odtial pozorovali, ci niekto nejde. Ked uz boli pripraveny prebehnut k dalsiemu skladu, spoza rohu sa vynorili dvaja muzi.
Samo bez rozmyslania chytil Mariannu za ruku a tahal ju dnu cez pootvorene dvere. Ako prve zbadali kopu zeleza, tak sa za nu schovali.
Ticho cupeli a cakali, co muzi spravia. Obaja vosli dnu a dbali na to, aby ich nikto nevidel. Nato zavreli dvere a znemoznili im cestu von.
„No to je skvele.“ sepkal Samo.
Marianna mu neodpovedala a pomedzi kusy zhrdzaveneho zeleza sledovala muzov. Pozorne ich si obzrela a na jednom z nich sa jej zdalo nieco povedome. 
Obaja chvilku len tak stali, potom prisli blizsie. Bola tam vsak tma ako vo vreci, preto jeden rozsvietil svetlo.
„Co to robis? Chces aby nas videli?“ vyprskol ten druhy.
„Neboj sa, nikto tu nie je. Ani ziva dusa.“ odpovedal ten, ktory zasvietil.
„No a co, ale moze sem prist nejaky pilot alebo niekto.“
„Peter, prestan! Nebudem tu stat v tme a hladat ta!“
Prvy muz bol znacne nahnevany a Marianna hned spoznala jeho hlas, na ktory by nikdy nezabudla.
Bol to profesor Moknesky.

6. kapitola - SPRAVNE LIETADLO
„Ako myslis.“ povrchne odpovedal profesorovi Petrov hlas.
Marianna len ticho stala a nevedela si vysvetlit, co tam robi jej profesor chemie.
„Pockame do tristvrte a potom odletime.“ upozornoval. Stal chrbtom k Marianne, preto mu nevidela do tvare.
„Ak chces pockat, tak cakaj. Ja mam cas odletu na pol. Nemienim tu ostat dlho.“
„Len chvilku vydrz. Ak dostala list, bude tu kazdu chvilu.“
„Dobre, dobre, len sa nezblazni. Aj tak si nemyslim, ze je to dobry napad. Co ak naozaj pride na to, co sa deje?“
„Nepride a keby aj, tak si to nebude vediet spojit.“
„Peter, hlada ju aj niekto iny. Co je zac?“
Odrazu Mariannu nieco potiahlo za rukav. Otocila sa a zistila, ze je to Samova ruka. Potiahol ju dalej od kopy zeleza a ukazal na pas svetla na podlahe. 
Svetlo prichadzalo z vonku. V kovovej stene skladu bola nepatrna diera, velka akurat pre jedneho.
Ona prikyvla a po spickach docupkala tesne k stene. Kedze mala tmave oblecenie, lahko splyvala s tmou medzi haraburdami. Pockala na Sama a az potom preliezla cez otvor. On ju okamzite nasledoval a spolu sa rozbehli co najdalej od tych dvoch muzov.
„Pocul si to?“ prekvapene vyhrkla Marianna, ked uz boli dost daleko od skladu.
„Jasne, kazde slovo. Ti dvaja nieco chystaju.“ prikyvol. 
„Nemyslim to. Pytala som sa, ci si spoznal, koho to bol hlas.“
„Nie. Myslis si, ze poznam nejakych gaunerov a zlodejov?“
„To mozno nie, ale ucitelov by si mohol. Jeden z tych hlasov totiz patril profesorovi Mokneskemu.“
„Naozaj? Nic som si nevsimol. Ale ako vidim, ty by si ho spoznala aj v trojtisicovom dave.“ zamrmlal ironicky.
„Mozes si odpustit tie hluposti?“
„Prepac, ale snazim sa nemysliet na to, co nas caka.“
„Tvaris sa, akoby si mal spravit...“ zlostne rozhodila rukami.
„Len sa nechcem zas namocit do nejakeho obrovskeho problemu. A aby si vedela, aj ja mam intuiciu a ta mi hovori, ze sa stane nieco zle.“
„Dobre, chapem. Budem na to mysliet. Co ale urobime teraz? Kolko je vlastne hodin?“
Samo sa pozrel na hodinky. „Pol a tri minuty.“
„Dokelu, ti dvaja nas zdrzali. Dufam, ze tam to lietadlo este bude.“
„Tak v to ja urcite neverim. Kde vlastne bude? Nevieme, kam ist.“ poobzeral sa.
Marianna na to nic nepovedala, iba sa zamyslela.
„Musime na to ist logicky. Kde by tak mohol pristat? Je to cudzie lietadlo, takze bude stat niekde v strede a zrejme priletel teraz a ide odletiet, preto bude na drahach odletu. No a vylucovacou metodou sme dostali odpoved.“
„Tak vies, ako sa dostat k tomu lietadlu alebo nie?“
„Podaj mi mapu, prosim ta.“ 
Samo sa chvilu hrabal vo vaku, az nakoniec vytiahol poskladanu mapu letiska, ktoru si vytlacili v pracovni Edyho otca. 
Marianna si ju vzala a rychlo rozlozila na asfaltom pokrytu zem. „Fajn, tu je ta diera, ktorou sme presli. Tu su tie dva sklady a zhruba tu teraz stojime. Takze je tu sest ploch. Tri su pristavacie a tri startovacie. Dve z tych startovacich su pre dopravne lietadla a tie nas zaujimaju, kedze ocakavam, ze nepride nejaky Boeing alebo luxusne sukromne lietadlo. 
Ostrov Malawi nie je velmi znami, ale udrziava si obchodne kontakty na vyvoz ovocia a dreva. Podla mna pride jedno z nakladnych lietadiel na prepravu tovaru. A preto, ze nie je od nas je tu uz len jedno miesto, kde moze stat.“
Prstom ukazala na plochu vyznacenu zltou farbou. Bolo tam velke C a vysvetlivka: startovacia draha/ cudzokrajne lietadla/ nakladne.
„Fiha, si dobra.“ zahvizdal Samo.
„Ja viem. Podme, mame malo casu. Musime najst plochu C.“
On prikyvol a poskladal mapu na malu kocku, ktoru vlozil naspat do vaku. Potom ju chytil za ruku a spolu sa rozbehli dopredu. Utekali popri hangaroch a skladoch. Minuli plochu A aj B a tesne pred tabulkou s pismenom C spomalili.
„Tu je to.“ 
„Dobre, to lietadlo by malo byt za tym hangarom.“
Marianna pustila jeho ruku a rozbehla sa smerom k vyznacenym ciaram. Prebehla popri kovovej stene a zabocila za roh. No len co pozrela pred seba, zostala stat ako priklincovana. O par sekund ju dobehol Samo. 
„Nie, to nie. To nemoze byt pravda.“ zasepkala smutne.
Pred nimi nebolo nic. Len prazdna plocha. 
„Nestihli sme to.“ 
Samo bol ticho a zrejme ho to az tak neprekvapilo.
„Podme domov. Aj tak je ta zahada len...“
„Neverim, ze ty to len tak vzdas!“ vykrikla.
„A co ine mam robit?“
„Neviem, mozno pomoct mi najst nejaku nahradu?“
„Naco? Ak nas na tom ostrove naozaj chcu, nemali odletiet.“
„A co rodicia?“
„Povieme im, ze je to len nejaka reklama alebo podvod a vyhodime to do kosa.“
„Samo!“
„Marianna. Nechaj to uz tak. Cele je to hlupost.“
„Ja viem.“ zhlboka sa nadychla, vydychla a spolu so Samom sa otocili na odchod. 
Zrazu vsak za sebou zaculi hukot motora. Bolo to vacsie nakladne lietadlo, ktore prave pristavalo na ploche C. Vyzeralo staro, lacno a ako tisic dalsich. Pilot ich hned zbadal a vypol motory. Vystupil z lietadla a pohol sa smerom k nim. 
Marianna sa tiez otocila a cela stastna kracala smerom k chlapovi, zatial co Samo len nemo zizla na lietadlo.
„Ja som Bongo. Tesi ma.“ predstavil sa pilot.
„Marianna. Aj mna tesi.“ usmiala sa Marianna a obratila sa na Sama.
On pochopil a tiez prisiel blizsie. 
„Samo.“ podal Bongovi ruku a pozrel na Mariannu.
Aj Bongo na nu pozrel. „Nemalo by vas byt viac?“
„No to by naozaj malo, lenze mi sme teraz neprisli odletiet.“
„Aha, tak naco ste teda prisli?“
Marianna si prezrela jeho tvar. Ten hlas uz niekde pocula.
„Vcera vecer sme dostali toto.“ odpovedala mu po chvili a vytiahla z vaku list, ktory jej poslal Tornado. „Vy zrejme viete, co to je.“
Bongo prikyvol a prekrizil si ruky. „A bolo tam napisane, ze dnes sa odlieta. Tak preco hovorite, ze nejdete?“ 
„Ale ved sme len deti. Nemozeme odist bez toho, aby to vedeli nasi rodicia.“ protestovala.
„Povedali ste to rodicom?“ Bongo zhrozene vyvalil oci.
„Nie, myslite si, ze som az taka hlupa. Mysleli by si, ze je to vymysel. No mam plan, ktory nas moze na ten vas ostrov dostat. Ale potrebujeme pomoc.“
Bongo sa zamyslel. Vedel, ze zrejme nebude mat na vyber.
„No dobre, tak hovor.“
Marianna mu vysvetlila cely svoj plan, ktory vymyslela spolu so Samom a Edym. On ju pozorne pocuval a cim dlhsie rozpravala, tym bol Bongo spokojnejsi. Nakoniec sa spokojne usmial a pritakal.
„Myslim, ze sme si vybrali tu spravnu.“
„To znamena, ze nam pomozete?“ zaradovala sa.
„Samozrejme. Na ostrove potrebujeme pomoc a ani ja sam by som nevymyslel nieco lepsie.“
Marianna sa usmiala. Bola rada, ze Bongo suhlasil a tesila sa z toho, ako vychvalil jej plan. Dala si dolu vak z pleca a pomaly vybrala velke nalepovacie pismena.
„Toto je moja oblubena cast.“ usmiala sa a vo vzduch zamavala nalepkami.
Bongo na nich podozrievavo pozrel. „Naozaj sa daju odlepit?“
„Jasne, ved vsetky nalepovacky sa dnes daju odlepit.“ 
„No len aby. Rozvazam ovocie a nechcem chodit s lietadlom, na ktorom je obrovsky pestrofarebny napis.“
Marianna sa zachichotala a premerala si lietadlo. Rozmyslala, ako rozmiestnit pismena a v akej vyske.
„Myslim, ze by som mal jeden napad.“ ozval sa Samo a Marianna sa otocila k nemu.
„Tak hovor.“
On jej presne popisal, kde ma byt co nalepene a ako to asi bude vyzerat. Marianna sa potesila, ze Samo ma take skvele napady. Na kusok papiera si vsetko zakreslovala a hned, ako dorozpraval, poslala Bonga po rebrik.
„Musime sa ponahlat. Rodicia by uz mali dostat listy a ak ide vsetko tak, ako ma, uz sa balia.“
Bongo sa zasmial a prilozil rebrik o trup lietadla.
„Asi takto?“
„Trochu dolava.“ kyvla rukou Marianna. 
„Tak?“
„Nie, trochu doprava.“
„Tak?“
„Skvele, presne tak.“
Samo sa vysplhal po rebriku, Bongo ho drzal a Marianna podavala pismena. O necelu polhodinku mali napis na lietadle hotovy. Vyzeralo to naozaj skvelo. Pestrofarebny napis Malawi-expres, ktory spolu vymysleli sa obzvlast vynimal na sivastom povrchu lietadla. Potom sa pustili do upravy interieru. 
Upravili debny s ovocim ako sedadla a prikryli ich makuckymi dekami, ktore nasli v jednom zo skladov.
„Myslis, ze by sme si ich mohli pozicat?“ zavahal Samo.
„Hej, ved ich vratime. Mozno.“ nedbalo odvrkla Marianna a venovala sa svojej praci.
Bongo sa zasmial a pozrel na nu. „Ty si ale...“
Marianna sa len usmiala a skocila este po dalsie deky. Potom ich pomohla Bongovi upravit na potrebnu velkost.
„Tak, to by sme mali.“ vzdychla napokon.
Samo pozrel na hodinky. Bolo tristvrte na desat. Uprava lietadla im trvala viac ako dve hodiny. Bongo sa postavil k Marianne a tiez si obzeral ich novovytvorene lietadlo.
„No neviem, neviem, ci to bude stacit.“
„Musime dufat, ze ano. Nanestastie, zatial neviem carovat.“
„To je naozaj skoda. Ale aj tak si myslim, ze nasmu ostrovu pomozes.“
„Aky mate vlastne problem?“ otocila sa k nemu a pozorne si ho premerala.
Bongo sa zamyslel. „Tuto vec prenecham Tornadovi. Myslim, ze sa na to tesi.“
„Kto vlastne ste?“
„Na otazky budem odpovedat neskor.“
„A ako ste nas nasli?“
Ked na to neodpovedal a pohol sa smerom k lietadlu, Marianna pochopila, ze sa uz na nic nema pytat. Isla teda za nim a vosla do lietadla. Tam Samo este doladoval posledne detaily. 
Obzrela sa dookola a vsimla si na sedadle vedla pilota ciernu mikinu a pristavaci listok. Bol na nom vcerajsi datum.
„Prisli ste vcera?“ naklonila sa, aby lepsie videla.
„Co?“ nechapal Bongo.
„Pytam sa, ci ste prisli vcera?“
„Nie, dnes nad ranom, preco?“ 
Vtom si vsimol, ako hladi na listok. Rychlo ho vzal do ruky a pokrcil. Ona to uz radsej dalej nerozoberala a prihovorila sa k Samovi.
„Mali by sme ist. O chvilu sa skola konci a my sa musime dostat aspon k budove.“
„Mas pravdu. Ten cas utiekol naozaj rychlo.“ prisvedcil.
„Vy ste dnes neboli v skole?“ zhrozil sa Bongo.
„Nie, boli sme tu... s vami... pamatate si?“
„Ano, jasne. Myslim tym, ze ste dnes mali byt este v skole?“
„No mali sme, ale neboli sme. Co na tom.“ zasmiala sa Marianna a potiahla Sama za ruku.
„Nevyzeras ako nejaka lajdacka. Skor ako...“
„Ako co?!“ zvysila hlas a naozaj ju zaujimalo, co povie.
„Ako vzorne dievcatko.“ dopovedal Bongo pokojne.
„Naozaj? Tak to ma nepoznate.“
„To ale nic nemeni na tom, ze ste vymeskali den v skole.“
„Ved sa to aj tak nepocita. A chcete, aby sme vam pomohli, nie?“ 
Samo napravil este poslednu deku a poobzeral sa. Marianna znovu prehovorila na Bonga.
„Cakajte nas az zajtra okolo osmej. Dnes nasi asi nebudu chciet odist.“
„V poriadku, aj ked sme uz mali byt par metrov od ostrova. Pockaju este jeden den.“
Ona sa usmiala a spolu so Samom vyliezli z lietadla. On zazipsoval vak a vylozil si ho na plece. Marianna este raz pozrela na Bonga a poriadne si ho premerala. On im obom zakyval a vratil sa spat na svoje sedadlo. 
Len co presli par metrov, zakvacila si ruku o Samovu a rezkym krokom ho tahala napriec pristavacimi plochami.
„Spomal trochu.“
„Dobre, ale az ked budeme za plotom.“ obzerala sa.
„Preco?“ 
„Aby nas nahodou nepocul.“
„Kto? Bongo? Ten je celkom fajn. Co ti zase vadi?“
„Klamal o tom, kedy prisiel.“
„Och, no a co? Ty sa snazis oklamat vsetkych nasich rodicov.“
„Ale to je nieco ine.“
„A v com?“
„To je jedno. Nechaj to tak, dobre?“
„Prepac. Tak co si tym myslela?“
„Neviem, ten jeho hlas, akoby som uz niekde pocula. A navyse pokrcil pristavaci listok. Tvrdil, ze prisiel dnes. Nie je to trochu zvlastne?“
„Mozno alebo ani nie. Aj ked ja by som cudziemu cloveku hned neveril.“
„Coze?“
„Nic o nom nevieme a uz s nim chceme odletiet niekam do sveta.“
„To je sice pravda. Ale...“ nevedela, co povedat. Bola to pravda. Chceli odist prec s uplne neznamym clovekom. „Vlastne nie. Nie je to pravda! Nechaj ho na pokoji. Aj ked ho nepozname, spriatelime sa. Ved ani mi dvaja sme neboli hned najlepsi priatelia.“
„To mas teda pravdu. Ak by som dopredu vedel o tvojej tvrdohlavosti a... hluposti, nikdy by som sa s tebou nedal dokopy.“
„Hej!“ Marianna ho silno stuchla laktom. No musela sa pousmiat. Lenze len co pozrela na Sama zacala sa rehotat a on s nou. Obaja sa smiali a rychlo kracali prec. Nemuseli uz hladat dieru, pretoze letisko uz bolo otvorene a ludia sa tam volne prechadzali.
Bez starosti opustili areal a ponahlali sa preplnenymi ulicami mesta ku skole. Hoci bola skoro v strede, cesta im zbehla velmi rychlo.
Samo tak, ako vzdy rozpraval svoje vtipy a Marianna sa smiala na celu ulicu. Takto to islo, az kym nedosli pred branu skoly. Samo prave dopovedal jeden z jeho najlepsich vtipov a Marianna vyprskla smiechom. 
Skoro sa az rozplakala, no trvalo to len do chvile, kym nestala zoci-voci profesorovi Mokneskemu a jej rodicom. 
„Marianna!“ prekvapene vykrikla jej mama.
„Mami.“ Marianna nevedela, co povedat.
„Co tu robis? Preco nie si dnu v skole? A...“ pozrela na Sama, o ktoreho sa opierala.
„Ja ti to vysvetlim.“ nenechala ju Marianna dopovedat a pustila Samovu ruku.
„To som zvedava.“ zalozila si jej mama ruky v bok.
„Tak my sa pojdeme porozpravat dnu.“ navrhol profesor a spolu s jej otcom vosli na skolsky dvor.
„Aj ja by som uz mal ist.“ ozval sa Samo a tiez chcel ist do skoly.
„Nie, nie ,nie. Vy dvaja mi teraz vysvetlite, kde ste boli a preco ste prisli pred skolu taki vysmiati, a navyse o desiatej, ked je uz vyucovanie zacate.“
„Vsetko ti vysvetlim.“ rychlo zacala Marianna. „Ak si sa pozerala do schranky, tak si urcite zistila, ze prisla taka obalka, v ktorej bola pozvanka na rekreacny pobyt na ostrov Mili-zum.“
„Odkial o tom vies?“ zacudovala sa jej mama. „No to je vlastne jedno, pretoze nikam nejdeme.“
„Co?! Preco?!“ 
„Ale prosim ta, je to len podvod. Chcu ta nalakat na tie svoje vecicky. Je to vidno uz na tom papieri, co prisiel.“
„Ts, no dovol. Sama som...“ odfrkla Marianna, no potom sa zarazila.
„Coze?“
„Nic, to ja len...“ koktala Marianna a vymyslala, co natarat mame. „Vies, je to tak, ze bola jedna taka sutaz, do ktorej sme sa zapojili a vyhrali sme cenu aj pre rodicov.“
„Sutaz?“
„No skor taky tabor.“ doplnil ju Samo.
„Presne tak. Je to taky tabor pre mladych detektivov. Cely rok sme riesili take mensie hadanky a za to sme vyhrali pozvanky do tabora a pobyt pre rodicov.“ spresnila Marianna.
Pani Murfanova nevychadzala z udivu. Neslo jej to sice dokopy, ale ako inak by jej dcera vedela, ze nieco take prislo postou?
„Tak to teda trocha meni situaciu. A kto este ide do toho tabora?“
„No ja, Samo, Edy, Ema, Barbie a Danny.“
„Takze stara znama partia.“ vyraz jej mamy nachvilku zmakol. „Este sa porozpravam s ostatnymi rodicmi.“ 
„Dobre, ale nerozmyslaj dlho. Odchod je zajtra.“ upozornila ju dcera.
„Uvidime, ci nejaky odchod bude.“
„Mami, prosim.“
„Marianna.“ razne ju zahriakla mama.
„Dobre, dobre. Tak my si ideme po to vysvedcenie.“
„A kde ste to teraz boli?“
„No, boli sme este dohodnut s veducou cas odletu. Prepac, ze som ti to nepovedala.“
Pani Murfanova pomaly prikyvla. „Potom sa o tom porozpravame. Teraz utekaj!“ 
Marianna prikyvla a so Samom sa rozbehla k dveram do skoly. Jej mama sa len s usmevom prizerala, ako jej dcera predbehla Sama a ako prva vbehla do skolskej budovy.
Tam bola teraz posledna prestavka. Obaja preleteli chodbou a zabocili do otvorenych dveri ich triedy. 
„Marianna,“ chytila ju Ema za ruku a tahala k ich lavici, „Edy mi nieco hovoril, no mal v tom taky zmatok, ze som ho radsej nepocuvala. Ze si vymyslela nieco, co je aspon trochu uveritelne?“
Marianna este skor ako Eme odpovedala, pozrela na Sama.
„Ty to povedz chlapcom, ja dievcatam.“
Potom sa otocila spat. 
„Vysvetluj.“ nedockavo preslapovala Ema.
„Pockaj, este zavolam Barbie.“
Marianna zakyvala na pekne, vysoke a plavovlase dievca v strede triedy. Ona hned spozorovala, ze na nu mava a pribehla k nim.
„Ahoj Marianna. Co sa deje?“ usmiala sa.
„Chcem ti nieco vysvetlit. Teda vam. Zajtra rano o osmej odchadzame na ostrov spolu s nasimi rodicmi.“
„Ako? Mam im povedat, ze ideme riesit zahadu?“ nechapala Barbie.
„Nie! Vcera vecer som bola so Samom u Edyho a vymysleli sme plan. Vsetkym sme poslali domov akoze letenky, poukazky, mapu ostrova Mili-zum a instrukcie tykajuce sa nasho tabora a ich dovolenky.“
„Pockaj chvilu,“ zastavila ju Ema, „mame tomu rozumiet tak, ze chces natarat nasim rodicom, ze ideme do tabora a oni idu na dovolenku?“ 
„V podstate aj hej.“ prikyvla Marianna.
„Ty nie si v poriadku.“
„Ale no tak, prave idem z letiska, kde som to dohodla aj s tym Tornadovym priatelom. Vola sa Bongo a je celkom fajn. Vsetko je uz vybavene, len staci, aby ste rodicov presvedcili, ze ste cely rok riesili hadanky a podobne, a teraz sa velmi tesite na tabor detektivov na ostrove. A nasa „veduca“, akoze ja, vybavila nieco aj pre rodicov. Volala som do hotela a rezervovala im tyzdnovy pobyt.“
Barbie bola cela natesena a suhlasila, no Ema len krutila hlavou.
„Myslis, ze rodicia su taky sprosty a uveria ti, ze ides do tabora pre mladych detektivov?!“
„Moja mama uverila. Nehovor mi, ze to nevidis. Nasi rodicia si aj tak myslia, ze sme male neschopne deti a nevieme nic urobit sami. Toto ich len potesi. Dovolenka zadarmo a este sa im aj niekto postara o deti, ktore budu mat vlastne stale pod nosom.“
„Lenze my sa potrebujeme dostat na Malawi. A ako to, ze zadarmo?“
„To sa vyriesi potom. Teraz len zbal kufre a zajtra o osmej na letisku na ploche C.“
„Marianna, znepokojuje ma slovko zadarmo.“ nedala sa odbit Ema.
„Hej, zadarmo. Vecer som pisala do hotela. Boli sme u Edyho a vyuzila som to. Pisala som v mene jeho otca. Ma dost znamosti a tak sa mi to podarilo na tyzden vybavit.“
„A Edy o tom vie?“ zhrozila sa Ema.
„Nie a ani mu to nehovor.“
„Marianna, budes mat problemy!“
„Nebudem, neboj sa. Vy sa len pripravte a zajtra vas cakam.“
Ema chtiac-nechtiac suhlasila a bez dalsieho slova si sadla na svoje miesto. Marianna tiez klesla na stolicku a unavene polozila hlavu na lavicu.
Posledna hodina v skole zbehla velmi rychlo. Vsetci ziaci dostali vysvedcenia a rozutekali sa na prazdniny. Len Marianna a Samo zostali v triede.
„Tak co na to Danny a... Edy o tom vlastne uz vedel.“ opytala sa Marianna.
„Podla Dannyho je to super napad. A co dievcata?“ odpovedal Samo a hral sa s nenafuknutym balonom.
„Ema mala trochu vyhrady, no nakoniec suhlasila.“
„Ani sa jej necudujem. Oponovat tebe to je v podstate nemozne.“
„Prestan! Preco si ku mne taky?“ pozrela nanho vycitavo.
„Lebo je to pravda.“ hodil balon do kosa a narovnal sa.
Marianna sa nakoniec usmiala a vzala si svoje hodnotenie v obale. Zasunula stolicku a pockala, kym jej otvoril dvere. Vysla z triedy ako prva, ale este raz sa otocila.
„Hadam ti nie je smutno. Ved o dva mesiace sme tu zas.“
„No tak to mas teda pravdu.“ uskrnula sa.
„Nanestastie.“
Samo zavrel dvere a spolu s nou vykrocil chodbou. Presli skolou, vysli na dvor a potom na ulicu. Spolu isli skoro az k Marianinmu domu. Par ulic pred tou jej sa s nou Samo rozlucil a slubil, ze ju bude informovat o sebe, Edym a Dannym. 
Marianna prikyvla a kracala dalej. Cestou mala taky zvlastny pocit. Nevedela presne, co to je, ale nebolo to dobre. Nastastie dosla az k branke do ich dvora. Tam na chvilu zastala a rozmyslala.
„Zamrzla si.“ okrikol ju hlas, ktory prichadzal od skalky. Bol to jej otec, ktory prave trhal burinu.
„Nie, len som rozmyslala.“ pokrutila hlavou.
„Nejdes sa zbalit?“
„Coze?“ 
„Ved to ty chces ist na ten tabor, ci nie?“
„To hej, ale naozaj ma pustite?“
„Ako ta pustime? Ved ideme spolu.“
„Vlastne mas pravdu.“ 
Ani si nestihla uvedomit otcov pobaveny pohlad a uz trielila rovno do svojej izby. Skolsku tasku pustila na zem a zo skrine vytiahla cestovnu. Napchala do nej kopku triciek, nohavic, dva svetre, tri pary topanok a aj nejaku kozmetiku. Tiez par mensich bateriek, magnetofony, zapisnik, farebne kriedy a este nejake dalsie veci.
Nakoniec zazipsovala tasku a zaplietla si vlasy do vrkoca. Vytiahla ju na chodbu a pokotulala dolu schodmi. 
„Som zbalena!“ zakricala dolu na mamu.
„Dobre, aj mi.“ odkricala jej spat. „Kedy sa odchadza?“ 
„Zajtra o pol osmej odchadzame na letisko!“ 
Nikto jej neodpovedal, tak zbehla po schodoch a vosla do obyvacky.
„Poculi ste ma?“ opytala sa rodicov, ktori uz teraz pozerali na televizor.
„Samozrejme.“ prikyvol otec.
„A co, ze ste sa tak rychlo rozhodli?“
„Vies, mozno ti to pride trochu smiesne, no presvedcil nas tvoj profesor.“
„Moknesky?“
„Uhm, zvlastne, nie?“
„Mas pravdu, nie.“ zasomrala si popod nos.
„Coze?“
„Mas pravdu. Co vam povedal?“
„Ze ked si sa snazila, tak by sme mali ist.“ odpovedala jej mama.
„Mami, to znamena, ze ste uz priatelia?“
„To sice nie, ale uz po nom nehadzem kvetinace.“
„Co?!“ Marianna zdesene vyvalila oci.
Pani Murfanova sa zachichotala a pozrela na manzela.
„Vies, tie nase hadky v skole boli len slaby odvar toho, co sa medzi nami stalo.“
„Myslis, zakladnu?“
„Aj. Vies, tvoj otec a on boli taky otravny, ze sme chodili aj na rovnake gymnazium a tiez na rovnaku vysoku.“
„Ale ved ty si ucitelka a oco je technik.“
„No, pedagogicku som vystudovala az potom. Aj ja mam diplom z techniky. A navyse vysoka nie je len jeden odbor.“
Marianna prekvapene hladela na mamu. Tolko veci o nej nevedela.
„Ale nehovor mi, ze profesor tiez studoval techniku.“
„Nie, on bol na...“ Mariannina mama sa zamyslela, no nevedela si spomenut. „Co tam studoval Ivan?“
„Neviem, ale ked sa najblizsie stretneme, spytam sa ho.“ odpovedal pan Murfan.
„Predpokladam, ze pedagogicku, ked je ucitel.“ zamrmlala som otravene.
„Nie, praveze nie.“ pokrutila hlavou jej mama.
„A to ti tak vadilo, ze ste boli na rovnakej skole?“ opytala sa Marianna po dlhsom tichu.
„Nie, to oni dvaja ma stale prenasledovali a s tvojim otcom som dokonca chodila na rovnake prednasky.“
„A to ti cele tie roky robili napriek?“
„Ano. Je to neuveritelne, no stale sme si zo seba utahovali.“
„Napriklad?“
„Napriklad som si raz na izbe nasla sliepku.“
Marianna sa musela zasmiat pri predstave, ako jej mama nahana sliepku po izbe.
„A co si s nou potom spravila?“
„Upiekla som si ju na veceru.“ zasmiala sa pani Murfanova.
„Mami, vies ako nemam rada, ked niekto takto zartuje o zvieratkach.“
„Vratila som ju do zoo, lepsie?“
Marianna sa uskrnula. „Uhm, a co tie kvetinace?“
„No, vies ako ti to... pocas skoly som mala niekolkych, povedzme uchadzacov o miesto mojho priatela a mozno buduceho manzela. A tvoj profesor bol jednym z nich.“
„Coze? Ty si na vyske chodila s mojim profesorom chemie?!“ Marianna otvorila usta dokoran.
„Ano. Bol taky uzasny a mudry a...“
„Ehm, ehm.“ ozval sa pan Murfan a s nadvihnutym obocim pozrel na zenu.
„A tak. No a napriek tomu, ze o tom tvoj otec nevedel, zmierili sme sa a zacali sme spolu chodit.“
„Oci, a ty si si to nevsimol?“
„Vies, ked som sa ukazal ja, tvarili sa, ze sa nic nedeje. Neznasali sa a ja hlupy som nemal najmensie podozrenie.“
„A potom?“
„Naozaj chces vediet, co bolo potom?“ prekvapene na nu pozrela pani Murfanova.
„Jasne, je to ako v nejakom romantickom filme.“
„Naozaj? Tak ti teda dopoviem ten nas „romanticky film“. Takto to islo par mesiacov a profesora pomaly prestavalo bavit pretvarovat sa. Tak sme sa dohodli, ze to tvojmu otcovi povieme. Stretli sme sa raz poobede v kniznici a vsetko sme mu vysvetlili.“
„A ja som to, ako dobry priatel pochopil.“ predbehol ju pan Murfan.
„To urcite.“ zasmiala sa pani Murfanova. „Nerozpraval si sa s nim a so mnou mesiac a pol.“
„Ale nakoniec som to pochopil.“
„Pockat,“ zastavila ich Marianna, „tak ked ste boli taky skvely par, preco tu dnes sedi otec a nie on?“
Obaja jej rodicia sa na seba pozreli a potom sa rozosmiali.
„Pre to, co ti idem teraz vysvetlit.“ obratila sa k nej jej mama.
„To som teda fakt zvedava.“
„Pocas skoly mi tvoj otec ani raz nenaznacil, ze by som sa mu nejako pacila alebo, ze by so mnou chcel nieco mat.“
„Tym „nieco mat“ myslis mna?“
Pani Murfanova sa zarazila a pozrela na dceru.
„Mami, to bol vtip.“ Marianna prevratila ocami.
„Aha. No, s profesorom sme boli spolu skoro rok a myslela som si, ze to so mnou mysli vazne.“
„Ale?“
„Ale prisla som na to, ze okrem mna to mysli vazne este s dalsimi dvoma priatelkami.“
„Co?!“
„Bol velmi oblubeny.“ pani Murfanova sa trpko zasmiala.
„Tak si ho nechala?“ hadala Marianna.
„A keby si videla ako. Spravila som scenu pred celou skolou.“
„Mami, toto by som si o tebe nikdy nepomyslela.“
„To si si myslela, ze si taka ziva a temperamentna po otcovi?“
„Nie. Nikdy som o tom nerozmyslala.“ uprimne jej odpovedala dcera.
„Tak teraz uz o tom vies.“
„A tie kvetinace?“
„Aha, ano. Zisla som dolu a stretla som ho na chodbe s tou dalsou. Zacal sa vykrucat a vysvetlovat mi nejake hluposti. Ja som ho ale nenechala dohovorit a pred vsetkymi som sa vykricala. On vsetko popieral, tak som zvysila hlas a nakoniec sa priznal.“
„Co ine mu zostavalo.“
„Ano. To ma ale este viac nastvalo, tak som z okna vzala kvetinac a hodila som ho po nom. On sa uhol, a tak nasledoval dalsi a dalsi... Asi to vyzeralo komicky, no odvtedy som s nim neprehovorila ani slovo.“
„Az dodnes.“
„No, to jedno ahoj a ahoj sa zrejme pocita.“
„To by som chcela vidiet. Musela to byt sranda.“
„Vies, ze bola. A potom musel pozametat hlinu a znovu posadit tie kvety.“
„On? Nie ty?“
„Nie. Nasu hadku videla aj riaditelka. Jej sa stalo nieco podobne, tak ma dokonale chapala. Moknesky doteraz nema rad kvety.“
Marianna sa zasmiala a pozrela na otca. Ten sa tiez usmieval a pozeral raz na svoju manzelku a raz na dceru. 
Ona sa nanho tiez usmiala, postavila sa a presla do kuchyne. Prekvapilo ju, ze tolko nevedela o svojich rodicoch. Momentalne vsak nemala cas zaoberat sa tym.
Vzala do ruky sluchadlo telefonu a vytocila Samovo cislo. Cakala zopar sekund, ale po niekolkych pipnutiach podvihol jeho otec.
„Je Samo doma?“ opytala sa milo. 
„Samozrejme, zavolam ho.“ 
Pockala, kym Samo pride a zatial rozmyslala o tom, co jej rodicia povedali. 
„Kto vola.“ ozvalo sa z telefonu. 
„Macko usko... To si uz naozaj taky prihluply? Jasne, ze ja. Marianna. Tak ako ide presviedcanie rodicov?“
„Skvele, nasi su uz zbaleny. Danny ich presvedcil len tak-tak a Edy sa bali.“
„Super, ja idem zavolat dievcatam. Neskor sa ti ozvem.“
„To si chcela len to?“ prekvapene sa opytal Samo.
„Mas s tym nejaky problem?“
„Nie, nie. Som rad, ze mi volas.“
„Fajn, tak zajtra. Maj sa.“
„Dobru noc.“
Pockala, kym Samo zlozi a potom zavolala Eme. Ta bola uz napoly zbalena a Emilia tiez. Neznela sice velmi nadsene, no rodicov presvedcila a to bolo hlavne. Hned nato zavolala aj Barbie. Ta tiez presviedcala rodicov. 
Marianna jej poradila, aby povedala, ze vsetci ostatny su uz zbaleny. Ona suhlasila a hned sa isla pobalit.
Spokojna s planom, ktory vymyslela, isla Marianna hore do svojej izby. Zapla pocitac a vytukala 'Ostrov Malawi'. 
Okamzite sa jej ukazali mapy, dodavky ovocia, no nic o ludoch, ktori tam ziju ani o objaveni ostrova. 
Cely vecer Marianna citala clanky o dodavani ovocia a obchodoch s Nipapom. Nenasla vsak nic potrebne. Potom si spomenula na tie divne podzemne tunely v ich meste. Zavrela teda stranky o ostrove a natukala ‘podzemne tunely v Nipape’. 
Najprv nasla iba take hluposti, no potom objavila jeden zaujimavy clanok. Bol to vytlacok z velmi starych mestskych novin. Pisalo sa v nom, ze pod mestom su stare tunely, ktore objavili zakladatelia mesta. Vraj su velmi stare a nevie sa, kto a preco ich vykopal. 
Nakoniec po dlhsom vahani vytukala aj ‘Ivan Moknesky’. Ked ale stlacila enter, neukazalo sa jej nic, iba prazdna strana. Hore sa zobrazil iba riadok o neuspesnom hladani. Dokonca ani to, ze uci na ich skole. Akoby niekto vsetko vymazal.
Ona nad tym len nadvihla obocie a prezerala dalej. Hladanie ju nakoniec tak unavilo, ze si isla rovno lahnut. Ani sa neprezliekla, len sa zvalila na postel, zavrela oci a zaspala.
Rano sa zobudila na prenikavy zvuk budika. Pozrela na hodinky a bolo sest hodin. Hoci si nepamatala, ze by nastavila budik, vstala a pretrela si oci. 
Kedze sa vecer neprezliekla bola rovno oblecena. Vypla pocitac, ustlala si postel a isla skontrolovat rodicov. Po spickach prebehla chodbu a nazrela do pootvorenej spalne. 
Obaja jej rodicia este spali. Rozhodla sa, ze ich nebude budit, tak len zavrela dvere a zisla dolu do kuchyne. Pripravila ranajky, nachystala kufre a cakala. Ked sa konecne zobudili, nestacili sa cudovat. 
Prekvapene si sadli ku stolu a naranajkovali sa. Marianna ich neustale pohanala a kontrolovala hodiny. 
Ked dojedli, obliekli sa a vychystani vysli z domu. Kufre nalozili do auta a Mariannin otec zamkol dvere.
„Oci, pohni si. Mame pol hodinu!“ kricala Marianna z auta.
Pan Murfan konecne nastupil a nastartoval. Auto sa pohlo a Marianna sledovala, ako sa jej dom zmensuje pred ocami. Cely rok sa tesila na dovolenku. Ziadna skola, ucitelia a hlavne ziadny tajomny profesor Moknesky. 
Na letisko im cesta ubehla celkom rychlo, vzhladom na to, aka bola dopravna situacia. O dvadsat minut uz vykladali veci z kufra auta. 
„Idem pohladat ostatnych.“ zahlasila Marianna a nechala rodicov. 
Ani sa neobzrela a rovno trielila na plochu C. Tam, presne na tom mieste ako vcera, stalo Bongovo lietadlo. On sedel v kabine a prave nieco riesil cez vysielacku. Mariannu si ani nevsimol. Preto prisla k lietadlu a zaklopala mu. Pozrel na nu a potom pokojne otvoril.
„Tak ako?“ 
„Nebol tu nahodou Samo?“ rozhliadla sa.
„Nie, dnes nie. Stratil sa ti?“ 
„Naozaj smiesne. O par minut pridu nasi. A ak pojde vsetko podla planu, tak najneskor o osmej letime. Hlavne sa nezabudnite tvarit veselo.“
„Ty mas cely zivot takto naplanovany?“ nadvihol obocie Bongo.
„Co? Ako to suvisi s temou odlet?“
„O tom hovorim. Mala by si nechat viac priestoru nahode.“
„Nahody neexistuju. Vsetko sa deje pre nieco. To je moja zivotna teoria.“ uskrnula sa Marianna.
„Dievca jedno.“ povzdychol si Bongo a pokrutil hlavou.
„Marianna, kam si zmizla?!“ zakrical za nou zrazu hlas jej otca.
„No super. To my teraz este chybalo.“ precedila cez usmev a zakyvala rodicom.
„Pokoj, vsetko bude fajn. Nic nemozes naplanovat presne.“
„To mozno nie, ale naplanujem aspon to, co sa da. Keby nieco, tak nasa veduca nas caka na ostrove.“
Jej rodicia uz boli nebezpecne blizko na to, aby sa s Bongom dohadovala. Tak sa len povzbudivo usmiala a otocila sa k nim. 
Spoza skladu sa v tej chvili vynorila Ema s Emiliou, Edym a Barbie spolocne s ich rodicmi. Nevyzerali velmi nadsene, no asponze sa dali presvedcit. Zamavala im a naznacila, aby prisli blizsie. Tesne za nimi isli aj Danny so Samom.
Ked uz stali pred lietadlom vsetci, Marianna sa postavila tak, aby ju videli. Odkaslala si a pozrela na Bonga. Ten bol zrejme trochu v rozpakoch, pretoze nevedel, ako zacat.
„Dobre rano.“ dostal zo seba a pozrel na Mariannu. Ta si chrbtom ruky prikryvala usta a druhou mu naznacovala, aby pokracoval.
„Volam sa Bongo a som z leteckej spolocnosti Malawi-expres. Prisiel som vas dopravit na ostrov Mili-zum. Veduca tabora sa ospravedlnuje, ale nemohla sa dostavit, pretoze mala este nejake povinnosti.“
„Takze bude cakat na ostrove? Rada by som sa s nou stretla.“ premerala si Bonga Emina mama.
„Samozrejme, tak mi to povedala uz vcera.“ primiesala sa do rozhovoru Marianna. „Co keby sme teraz nalozili batozinu?“
Rodicia prikyvli a zacali zaradom ukladat kufre do batozinoveho priestoru.
Marianna sa pomaly vzdialila od lietadla a svojich priatelov tahala za sebou. Zastali az na druhej strane plochy, kde boli pri obrubniku vysadene male kriky. 
„Nie je to vsetko skvele?“ zasmiala sa.
„Mozno,“ opatrne odpovedala Ema, „ale pre mna rozhodne nie. Nepaci sa mi cely tento vylet.“
Marianna prevratila ocami. „No tak...“
Ema uz len pokrutila hlavou, otocila sa a vracala sa spat k rodicom. Barbie, Edy a Danny sa povzbudivo usmiali a isli za nou.
Samo pozrel na Mariannu. „Si si ista, ze toto chces?“
„Co presne?“
„Problemy.“
„Nie, chcem zazit pekne prazdniny.“
Samo pozrel na lietadlo a nadvihol obocie. „Pekne? Na zabudnutom ostrove a s nejakou zahadou?“
„Hej.“ usmiala sa milo a pozrela na rodicov. „Ale vratme sa naspat k tomu, co sa deje teraz.“
„Dobre. Ja idem do lietadla a ty si rob, co chces.“ Samo na nu ani nepozrel a odkracal smerom k lietadlu.
Marianna len krutila hlavou. Bola presvedcena, ze to co robi, sa jej neskur oplati. Aj ked... Nikdy by sa jej ani nesnivalo, ze budu letiet na nejaky ostrov. Ta predstava bola sice uplne sialena, ale teraz aj trochu realnejsia. 

7. kapitola - LET
K rodicom sa Marianna vratila akurat, ked uz bolo vsetko nalozene.
„Mozeme nastupovat.“ vyhlasila a ukazala na otvorene dvere.
„Naozaj nas to vsetkych unesie?“ neisto si lietadlo obzerala Samova mama.
„Prosim vas, ked to unesie tisic kil ovocia, s par pasaziermi nebude problem.“ prehlasil Bongo.
„Chcete povedat, ze v tomto lietadle sa vozi ovocie?“ zaujimal sa pan Murfan.
„Nie, Bongo to myslel tak, ze lietadlo urobilo skusku najprv s ovocim, az potom viezlo ludi.“ zachranovala situaciu Marianna.
„Myslim, ze o lietadlach toho viem dost, no nieco take som este nepocul.“ pochybovacne nadvihol obocie Edyho otec.
„Minule som o tom citala clanok v ucebnici techniky.“ nedala sa Marianna.
„Ako teda myslis.“ 
Ostatny tiez nastupili a Bongo si spolu s nou vydychol. 
„Toto bolo tesne.“ obzerala si lietadlo.
„Prepac. Musim rozmyslat, co poviem.“
„To je v poriadku.“ 
„Mozeme vyrazit?“
Marianna sa usmiala a prikyvla. Premerala si okolie lietadla. Na jednom konci asfaltovej plochy zbadala pri krickoch strkovu vyzdobu. Pohla sa tym smerom a zastala tesne nad nou.
„Marianna, co to robis?“ nechapal Bongo, no ona si ho nevsimala. 
Vzala do ruky jeden z vacsich kamenov. Vyzeral rovnako ako ten, ktory jej pristal v izbe. Zamyslene si ho pohadzovala v ruke. Pomaly si v hlave zacala skladat hlavolam zaciatku zahady.
„Marianna!“ zakrical prekvapeny Bongo.
Ona zovrela kamen v ruke a s milym usmevom sa otocila. Nepatrne si vopchal kamen do vrecka. Potom sa vratila spat k lietadlu.
„Len sa mi nieco zazdalo.“ usmiala sa.
Bongo nadvihol obocie, no nic nepovedal. Obisiel lietadlo a tiez nastupil. 
Marianna sa tiez nenechala prosit a vosla dnu ako posledna. Zabuchla za sebou dvere a rozhliadla sa. Vsetci sa uz usadili a obzerali si vnutro lietadla.
„Su tu vsetci? Mozem nastartovat?“ opytal sa Bongo, ked si aj on sadol.
Ona spocitala vsetkych pritomnych. Na palube bolo dvanast rodicov a sedem deti, vratane nej.
„Sme tu vsetci. Myslim, ze mozete zapnut motory.“
Zacala si hladat miesto, kde by si sadla, no neostalo jej uz ziadne volne sedadlo. Nakoniec sa rozhodla, ze si sadne dopredu k Bongovi. 
Ten zatial pozapinal vselijake packy a lietadlo zacalo hucat. Pohlo sa dopredu a tesne pri konci drahy sa vznieslo do vzduchu. 
Vsetci citili ako sa odlepuju od zeme. Bongo ani nevedel, aki su vzruseni. Po prvy krat letia! Marianna az na chvilu prestala dychat. Takmer citila, ako ju neznamy ostrov vola. 
Predtym ako odleteli z Nipapskeho letiska si vsak stihla vsimnut nepatrnu postavicku pri sklade, vedla drahy. Bol to vysoky muz a pozoroval ich lietadlo. Hoci mu nevidela do tvare, bolo jej jasne, ze sa zrejme usmieva, pretoze veselo zdvihol ruku a zamaval.
Bongo nanho tiez pozeral a usmieval sa. Velmi nepatrne nadvihol polovicu ruky od kormidla na znak pozdravu. Prislo jej to zvlastne, a tak sa snazila prinutit ho, aby jej o tom povedal.
„Takze, tu tak lietate kazdy tyzden?“ zacala.
„Ale kdeze. Tak raz, dvakrat do mesiaca uplne staci.“
„Aha, a vy...“
„Tak pocuj, ziadne vy. Volaj ma Bongo.“ zasmial sa.
„Dobre, Bongo, lietas len tak, sam?“
„Nie, s lietadlom.“
Marianna nadvihla jedno obocie a prekrizila ruky. Nemala rada, ked jej nikto takto odpovedal.
„Fajn, prepac. Vacsinou ano. Ale su aj pripady, ze so mnou ide niekto z dediny.“
„A predpokladam, ze teraz si prisiel sam.“
„Vidis tu niekoho z dediny?“
„Nie.“
„Tak vidis.“
„Takze tie listocky od toho tvojho Tornada si mi posielal ty?“
Bongo sa zarazil a chvilu rozmyslal.
„No, ja cakam na odpoved.“
On vsak dalej mlcal a hladel dopredu.
„To je ten treti?“
Na tuto otazku sa otocil a uprel na nu svoje olivovozelene oci.
„Coze? Aky treti?“
„Ten, kto ti pomahal v Nipape.“
Bongo sa zas odmlcal a sledoval mraky pred sebou. 
„Halo, Bongo. Vola ta lietadlo.“ nedala mu pokoj.
„Jeden moj priatel.“ odpovedal stroho.
„Si z Nipapu?“
„Povedzme, ze z okolia.“
„Z okolia?“
„Blizko Nipapu som zil skoro dvadsat rokov.“
Teraz mlcala Marianna. Konecne prisla no to, kde pocula jeho hlas. To on sa na letisku rozpraval s Mokneskym. Lenze profesor oslovoval svojho spolocnika Peter, nie Bongo.
„Chces sa este nieco opytat alebo som uz uspesne ukoncil vysluch?“
„Porozmyslam.“ Marianna sa zas otocila dopredu a sledovala biele mraky, cez ktore prechadzali. Vtom si spomenula este na jednu vec. 
Nevedela vsak, ci sa opytat priamo alebo sa k odpovedi dopracovat postupne. „Napadla mi este jedna vec.“
„Tak sa pytaj.“
Chvilu vahala, no potom sa zhlboka nadychla a upriamila pohlad na Bonga.
„Preco si vcera klamal?“
„Ako to myslis?“
„Prisiel si pred dvoma dnami, nie vcera. Videla som listok.“
On na nu chvilku hladel. „Dobre, vyhrala si. Priletel som o den skor, aby som vylozil ovocie a mal som prikaz, nepovedat vam to.“
„Prikaz? Co je ten Tornado nejaky tvoj nadriadeny.“
„Vsetko sa dozvies, len vydrz.“
Marianna chvilu rozmyslala. „Neverim.“
„Comu?“ prekvapene si ju premeral Bongo.
„Tomu, ze si nam to nemal povedat.“
„Myslis, ze ti klamem?“
„Ano.“
„Preco by som to robil?“
„Lebo nieco tajis.“
Bongo neodpovedal a len pozeral pred seba na cestu. Ona ho chvilu pozorovala, no ked ju nadalej ignoroval, pozrela von oknom a radsej sa sustredila na svoj prvy let.
Leteli uz patnast minut a Marianne napadlo, ze skontroluje, co sa deje vzadu. Samo, Ema, Barbie, Danny, Edy a Emilia hrali karty, a ich rodicia sa bud rozpravali alebo pozerali von.
„Ako daleko je to na ostrov Malawi?“ spytala sa Bonga a sledovala, ci bude reagovat.
„No, podla toho, akou trasou letis.“ odpovedal nakoniec. „My letime najkratsou skratkou, preto len dvestosedemdesiatpat kilometrov. A navyse musime zastavit aj na Mili-zum.“
„Aha. To je pre teba len?“
„Letel som aj viac.“
„O tom nepochybujem. Takze budeme na ostrove tak okolo...“
„Po obede.“
„Fajn.“ prikyvla. Znepokojovalo ju to, ze sa Bongo vyhybal osobnym otazkam. To nebolo dobre znamenie. 
„A preco si mi vcera nepovedal, kedy prideme? Rodicia budu nervozny, ked zistia, ze tu budeme na obed sediet.“ dodala nervozne.
„Co sa to s tebou stalo?“ nadvihol obocie a ukosom na nu pozrel.
„So mnou? Nic, co by so mnou malo byt?“
„Odrazu si taka...“ rozhodil rukami a na chvilku pustil kormidlo. „Zvlastna.“
„Prepac, len som trochu napata z tohto vsetkeho. Este nikdy som neletela.“
Bongo sa nepatrne usmial. „Tak mysli na nieco ine.“
„Napriklad?“
„Neviem. V meste som nebol uz dlho, tak mi povedz nieco o Nipape.“
„Ako to, ze si uz dlho nebol v meste, ked tam chodis pravidelne kazdy mesiac?“ nechapala.
„No, ja... chcel som tym povedat, ze v meste nie som kazdy den a vacsinou sa zdrziavam len na letisku.“
„Tak dobre.“ 
Kym sa Marianna rozpravala s Bongom, presla hodina ako voda. Snazila sa nenapadne dozvediet, kto je Tornado a tiez nieco o jeho prichode na ostrov. No on bol velmi obozretny a nikdy jej nepovedal nieco, co nechcel. 
Zrazu vsak zaculi, ako okolo nich nieco zasvistalo. Bongo strhol kormidlo a lietadlo sa trochu myklo. 
„Co to bolo?“ prekvapene sa obzerala Marianna.
„Blesk.“
„Co?!“
„To je taka vec, ktora vznika pri burke.“ vysvetloval neochotne.
„Viem, co je to blesk! Len neviem, ako si si mohol nevsimnut, ze letime do burky.“
„Jasne, ze som si to vsimol.“
„A to si sa jej nemohol vyhnut?“
„Mohol.“
Marianna pokrutila hlavou. „Tak potom? Ved nas to moze trafit!“
„Nicoho sa neboj,“ potom pozrel dozadu na rodicov, „uz sa nemozeme otocit! Budeme musiet cez tu burku preletiet.“ 
„Zblaznili ste sa!“ okrikla ho Emina mama.
„Ale no tak,“ prihovorila sa jej pani Murfanova, „pilot vie, co ma robit. Lieta na ten ostrov pravidelne, vsakze?“
„Samozrejme,“ upokojovala vsetkych Marianna, „nic sa nedeje. Vsetko je v absolutnom poriadku.“
Vsetkych si premerala pohladom. Jej priatelia si ani nevsimli, ze sa nieco deje. Pokojne hrali karty a zabavali sa.
Coskoro zacalo lietadlom hadzat. Spustil sa silny lejak a vsade svistali blesky. Teraz uz bolo vsetkym jasne, ze sa dostali do stredu burky. Bolo pocut, ako vedla nich hrmi. Takto leteli viac ako hodinu. 
Odrazu nieco silno buchlo. Dievcata od strachu zvrieskli. Jeden z bleskov udrel do prednej casti ich lietadla. Okamzite sa z nej zacalo dymit.
„Nebojte, nic sa nestalo,“ upokojoval ich Bongo, „na ostrov to je uz len necela hodinka. Nemusite sa nicoho bat.“
Marianna vsak videla, ako kmita pohladom z vysielacky na dymiaci motor. Ked si ale vsimol, ako nanho pozera, upriamil pohlad dopredu a uz sa ani nepohol.
O niekolko minut burka zacala ustupovat. Lietadlo sa kolisalo zo strany na stranu, co vsetkych upokojilo. 
Marianna pozerala pred seba a cez predne sklo lietadla sledovala teraz uz pokojne more. Vlnilo sa a jeho modra farba sa cas od casu trochu zmenila, podla toho, ake bolo hlboke.
„Marianna!“ zavolal ju odrazu hlas zozadu.
Bol to jej otec. Najprv sa len obzrela, no ked zbadala, ze ju vola k nim, musela sa chtiac-nechtiac postavit. Trochu vahala, pretoze stracala rovnovahu, no nakoniec sa udrzala. Potom zamierila k zadnym sedadlam, kde sedeli jej rodicia.
„Co sa deje?“ usmiala sa veselo.
Pan Murfan pozrel na dceru. „Chcel som len vediet, ci si stale myslis, ze je to dobry napad.“
„Co tym myslis? Aky napad?“
„Ale, prosim ta, nehovor mi, ze to nebol tvoj napad.“
Marianna na chvilku zavahala. Zeby jej otec prisiel na to, ze si vsetko vymyslela?
„Moj napad?“
„Ano. Predsa to, prihlasit sa do toho tabora.“
„Aha, to. Jasne, ze to bol moj napad.“
„To? Na co ine si myslela?“ nadvihla obocie jej mama.
„Ja? Na nic. A co ty? Ako sa ti to pozdava?“ zahovarala rychlo.
Pan Murfan sa zasmial. „Je to vcelku zaujimave. Myslim, ze sa aj trochu tesim.“
„No vidis a o chvilu sme tam.“ Marianna sa tiez usmiala a odisla si sadnut. Prisla akurat vcas.
„Chces nieco vidiet?“ otocil sa k nej Bongo. 
„Jasne!“
Jednou rukou ukazal dopredu na malicku bodku na obzore.
„Tamto je suostrovie Dlha Diasen. O chvilu uz budeme na mieste.“
„To je skvele! Konecne. Mili-zum nas caka.“
Bongo prikyvol a cosi prepol. „Tam sa pozriem na lietadlo a hned vyrazime na Malawi.“
„Dobre, my zatial vybalime rodicov.“
O dvadsat minut uz boli priamo nad suostrovim. Vsetky ostrovy boli sopecneho povodu, no sopky uz boli dlhe roky necinne. 
Ked lietadlo zacalo klesat, naskytol sa im prekrasny pohlad na pestru prirodu ostrova. Vsetci pasazieri sa nemohli vynadivat. Nadherne piesocne plaze, husty zeleny prales a vysoka sopka uprostred ostrova. 
Bongo pomaly sklopil nos lietadla a pohodlne pristal na vyasfaltovanej pristavacej drahe na letisku.
„Vystupovat.“ zahlasil, len co vypol motory.
Vsetci sa postavili, oprasili sa a po jednom vykrocili von po zeleznych schodikoch. On isiel do prednej casti skontrolovat motory a Marianna so Samom zacali vykladat batozinu. Ked uz boli vsetky veci ich rodicov vonku, zatvorili batozinovy priestor.
„A vase veci?“ cudovala sa Emina mama.
„No my tu nezostaneme.“ pomaly priznala Marianna.
„Ako to?“ neveriaco vyvalovala oci pani Murfanova. „Kam pojdete?“
„Ten tabor je na ostrove Malawi. Vy o tom neviete? Ved to bolo napisane na tej pozvanke.“
„Naozaj? Nevsimla som si to.“
„Rodicia zostanu tu a detsky tabor je na vedlajsom ostrove.“
„Tak to nie! Chceme vas mat pekne pod dozorom.“
„Mami, ved budeme len o pat kilometrov dalej.“
Pani Murfanova nachvilku zavahala. „Si si ista?“
„Samozrejme, nasa veduca nam vsetko vysvetlila. Je to len pat kilometrov. Ani o meter viac.“
Rodicia sa zhrkli do jednej kopky a zacali sa radit. Marianna sa medzitym v duchu modlila, aby to vsetko vyslo.
„Tak dobre,“ prehovorila nakoniec Edyho mama, „ked ste nas sem dotiahli, tak preco nie?“
„Dakujeme.“ vykrikli vsetci naraz. 
„Ale,“ pokracovala pani Murfanova, „chceme od vas dostavat pravidelne spravy a aspon raz za nami pridete. A hoteli si pozriem tu pozvanku.“
Marianna zostala chvilu ticho, no potom prikyvla.
„Dobre. Nebojte sa. Prideme vas pozriet.“
Este raz sa rozlucili s rodicmi a zacali po jednom zas nastupovat do lietadla. Marianna odovzdala mame papier na rezervaciu, ktoru jej akoze dala veduca tabora. 
Potom im zamavala na rozlucku a tiez nastupila. Zavrela za sebou dvere a s usmevom sledovala, ako sa jej rodicia tesia na uzasnu dovolenku. 
Bongo bol uz tiez dnu. Bez slova zapol motory a lietadlo nastartovalo. Trochu sa rozbehlo po asfalte, no dost rychlo sa odlepilo od zeme. 
Marianna sledovala, ako sa z ich rodicov na letisku stavaju len rozmazane fliaciky, male bodky a nakoniec zmizli uplne.
„Skvele, tak toto vyslo. Teraz smer Malawi.“ zahlasil Bongo a nasmeroval lietadlo k tmavemu flaku na obzore. Akoby sa vznasal len tak na vode.
„Deje sa nieco?“ opytal sa Samo Marianny. Ona este stale stala pri dverach a hladela von. 
„Vies, ja iba rozmyslam, ci si naozaj nemal pravdu.“
Samo sa zasmial. „Ja a mat pravdu? Prosim ta.“
„Samo, ja to myslim naozaj.“ 
„Aj ja. Neboj sa.“
„Neviem, co tam budeme robit.“
„Nemusis nad nicim premyslat. Ty urcite budes skvela, ako vzdy a my ta budeme doplnat.“ 
Ona nanho pozrela, aby zistila, ci to mysli vazne. Nakoniec len pokrutila hlavou, usmiala sa a isla si sadnut k ostatnym. 
Uz len par minut ich delilo od stretnutia s Tornadom a ich novou zahadou. 
Bongo este cosi riesil cez vysielacku, no ked uvidel, ze ho Marianna pozoruje, polozil ju a bol radsej ticho. Ona si premerala jeho chrbat. Nieco sa jej na nom nepozdavalo. A nebol to len pocit.

8. kapitola - OVOCNE PRIVITANIE
Po kratkej prestavke na Mili-zum uz dlho neleteli. Nepreslo ani desat minut a Bongo im zahlasil, ze uz budu pristavat.
„To je tych pat kilometrov?“ zaujimalo Emu.
„No, vlastne na Malawi je to desat kilometrov vzdusnou ciarou.“ opravil ju Bongo.
„Kolko je hodin?“ opytal sa Edy. 
„Len chvilu po obede, ale nemusite sa bat. Dedincania vam urcite pripravili nejaky obed.“ 
Bongo potiahol kormidlo k sebe a deti zacitili, ako klesaju. Na prednom skle uz bolo cez mraky vidiet ostrov. Ale na pristavacej drahe bolo cosi zvlastne. Nebola to asfaltova cesta ani letisko, ale piesocna plaz. Svietili v nej pozapichavane horiace fakle v tvare X.
Ked ludia, co tam boli videli, ze lietadlo sa snazi pristat, zhasli fakle a povyberali ich z piesku. 
Stroj pomaly pristal a okolo dveri sa zhrkli ostrovania. Bolo hned vidno, ze Bongo medzi nich nepatri. Marianna si ho este raz premerala. Potom vsak prisla k dveram a chytila klucku.
„Ideme na to.“ pozrela na priatelov. 
„Spolu.“ zasmial sa Samo.
Aj on rukou stlacil klucku a dvere na lietadle sa dokoran otvorili. Rozvinuli sa kovove schodiky a Marianna vystupila ako prva. 
V duchu si opakovala pocet schodov a snazila sa nevnimat vsetky tie zvedave oci, ktore sa na nu upierali. Na chvilku vsak zdvihla pohlad, aby aspon odhadla, kolko ludi je na plazi. 
Skoro zakopla o jeden schod. Bolo ich ozaj vela. Esteze ju Samo stihol zachytit, inak by uz lezala dolu na zemi, rozcapena ako zaba.
„Dakujem.“ zasepkala.
„Nezabudaj. Spolu.“ 
Ked uz vsetci stali pevne v piesku, jeden z ostrovanov, zrejme ich vodca, sa im prihovoril.
„Vitame vas na nasom ostrove Malawi. Sme velmi radi, ze ste prisli, aby ste nam pomohli.“ 
Potom sa ich vsetkych presiel pohladom. Zastal az na konci radu, kde stala Marianna so Samom. 
„O, a ty budes zrejme Marianna.“ povedal a pristupil k nej. 
„Samozrejme,“ prehovorila a na jej vlastne prekvapenie mala hlas pevny a rozhodny, „ako ste na to prisli?“
Vodca sa zasmial. „Poznam, ked je niekto nadradeny.“
Vsetci Mariannini priatelia na nu pozreli. Ona vsak nespustala oci z muza. 
„Nebudete to mat na tomto ostrove lahke.“ povedal ticho a jeho oci sa zaleskli. 
„Co tym myslite?“
„Nas ostrov nie je obycajny. A ani ludia, ktori tu ziju. Nemysli si, ze vies, co ta tu caka.“ 
Marianna sa na neho len usmiala, no ked sa otocil, pozrela na Emu a s nadvihnutym obocim pokrutila hlavou. Ona jej vsak naznacila, aby isla dopredu. 
Ona tam chvilu len tak stala, no nakoniec obisla vsetkych priatelov a postavila sa na celo ich nepatrnej skupinky.
„Ak dovolite, teraz by sme sa presunuli do nasej dedinky, kde uz mame vsetko pripravene.“ znovu sa usmial vodca. 
„Dobre.“ Prikyvla.
Vodca sa pohol smerom k dzungli. Marianna na nic necakala a zaradila sa tesne za malu skupinku deti. Ponorena do vlastnych myslienok prechadzala s priatelmi cez rozpalenu plaz. 
Vsade okolo lezali musle a lastury. Bola to krasa, pozerat na more a pocuvat, ako sumi. Piesok bol nesmierne sypky, preto si museli vyzut topanky, v ktorych prisli. 
Ked dosli na koniec, vsetkych uz poriadne palili nohy. Sice sa im to najprv nezdalo, no presli riadny kus. Piesocna plaz sa razom zmenila na tvrdu a udupanu zem. Ta bola na rozdiel od piesku velmi studena. 
Marianna a jej priatelia si znovu obuli topanky. Barbie si vsimla, ze ostrovania nemaju na nohach nic obute. Chcela to patricne okomentovat, no ako tak pozerala okolo, radsej si zahryzla do jazyka. Nechcela nikoho urazit a hlavne nechcela problemy hned po prichode.
Cez dzunglu prechadzali po malom uzkom chodnicku medzi vysokymi palmami. Z konarov viseli liany, pestre kvety a sem-tam zbadali aj nejaku jastericku. 
Dievcata si obzerali okolie a chlapci sa zatial rozpravali a rozmyslali, co ich tu este caka.
Kracali priblizne pat minut, ked sa pred nimi spoza palm vynorila luka s obrovskym jazerom na konci, na ktorej boli kopy ovocia, na snurach rozvesane kvety a vela stastnych ostrovanov. 
Marianna pohladom prebehla po zastupe ludi. Pohlad jej zastal na konci radu, kde zbadala nieco divne. V tieni sa tam opierala o strom tmava postava a hladela na nu priam ziarivymi modrymi ocami. 
Ona si iba domyslela, ze to urcite bude ten zahadny Tornado. Nikto iny by to zrejme nemohol byt. Ked sa jeho pohlad stretol s tym jej, nemohla odtrhnut oci. Ta modra hlbka ju priam fascinovala. Bola to farba podobna tej, ktoru videla z lietadla na mori. 
Hladela mu do oci, kym ju Ema neodtiahla nabok. „Co sa to s tebou stalo?“ 
„Nerozumiem ti.“ povedala nepritomne.
„No, odkedy sme prisli, si nejaka cudna.“
„Nic sa mi nestalo, len ma zarazilo to, co povedal ten ich vodca. A neda mi pokoj otazka, odkial ma vlastne pozna ten... tamten.“
Ema na nu pozrela so zdvihnutym obocim. 
„A navyse aj tie modre oci.“ vzdychla.
„Ake modre oci?“
„Jeho modre oci.“ Marianna nepatrne mykla hlavou k Tornadovi. „Taku farbu som este nevidela.“
Ema sa tam pozrela a prevratila ocami.
„Len mi nehovor, ze ta vyvedu z miery dve modre oci.“
„A co ak hej...“
„Tak potom ty nie si Marianna.“
Ona sa len zasmiala a pokrutila hlavou. „Ty si ale...“
„Myslis, ze to bol dobry napad?“ nenechala ju dohovorit Ema.
„Neviem, vtedy sa mi to zdalo ako skvele dobrodruzstvo. Ale teraz... Sme na ostrove, niekde uprostred velkej vody s ludmi, o ktorych nevieme ani bu.“
Ema sa zaskerila. „Ale je to sranda, to musim uznat.“
„Ha, ha, ha. Cim skor musime zistit, o co tu ide a vratime sa domov.“
„Fajn, ale nezabudaj, ze je to tabor. Bav sa!“
„Ako povies.“
Obe sa zasmiali a pridali sa k ostatnym, ktory medzitym pocuvali vodcu dediny. Zrejme im hovoril len nieco nepodstatne, pretoze hned, ako sa k nim pridali, odmlcal sa a potom ich oficialne privital.
„Ked sme sa tu uz vsetci zisli, rad by som zacal. Vitam tu nasich priatelov z mesta Nipap, ktory nam prisli pomoct. Mimochodom volam sa Artbub. Som v tejto dedine vodca.“ 
Pocas tychto slov na sebe Marianna zacitila Tornadov pohlad. Aj ked sa ho snazila ignorovat, predsa sa na neho raz pozrela.
,Bude mat co vysvetlovat!, pomyslela si sama pre seba. ,A bude toho poriadne vela.,
Z jej myslienok ju vyrusil az krik ostrovanov. Hned jej bolo jasne, ze prihovor vodcu Artbuba skoncil. Ona nikdy nemala rada taketo veci. Viac sa jej pozdavalo heslo: Strucne a jasne.
Zrejme im vodca na konci povedal, ze sa mozu pustit do jedla, pretoze zeny zacali nosit na stoly plne nalozene misy. 
Hoci to bolo zvlastne jedlo Mariannu nezaujimalo. Mala toho pre dnesok akurat dost. Ked si pomyslela, kolko veci si navymyslala a ako oklamala rodicov, prislo jej zle. Za cely zivot tolko nenaklamala dokopy a odrazu vsetko za jeden den. 
Najprv si to ani nevsimla, pretoze bola hlupo zahladena do dobrodruzstva. Ale teraz, ked uz stala na ostrove plnom cudzich ludi, zacala lutovat, ze na to vobec pomyslela.
„Marianna, pod,“ napomenul ju Samo, „mali by sme ist. Pozvali nas k stolu.“
Ona prikyvla a spolu s priatelmi si isla sadnut. Po kratkom usadzani zistila, ze spolu s priatelmi sedia v strede. A kedze stoly boli poskladane do neceleho stvorca, prebehli nou viacere pohlady. 
Hoci to nebolo az take zle, Marianna si zaumienila, ze ked stretne toho, kto to vymyslel, nieco mu povie.
Nikomu inemu to ale neprekazalo. Vsetci sa veselo bavili, iba ona sedela ticho. Asi prvykrat v zivote. Odrazu sa jej nechcelo s nikym rozpravat a jej nalada klesla nizsie ako obycajne. 
Uprene pozerala do svojho prazdneho taniera a snazila sa vsetkych ignorovat. No jeden pohlad stale trval. 
Tornado sledoval kazdy jej pohyb. Asi tak desat minut sa jej darilo ignorovat ho, ale potom to uz nevydrzala a pozrela nanho. Premerala si ho a pozrela mu hlboko do jeho jasno-modrych oci.
Nejak jej nesedelo, ze to bol iba chlapec. Preco ich sem volal? Co od nej chce? Taketo otazky jej lietali hlavou cely cas. 
Musela vsak uznat, ze vyzeral celkom pekne. Mal kratke tmavohnede vlasy, peknu tvar, tmavu pokozku a bol aj dost vysoky. Ju vsak najviac zaujimalo, kolko ma rokov. Netipovala by mu viac ako sedemnast.
Tornado sa medzitym postavil a isiel k detom, ktore prave vyrabali nahrdelniky z kvetov. Cupol si k jednemu dievcatku a cosi jej sepkal. Potom kyvol hlavou k Mariannu a dievcatko prikyvlo.
Ked si sadol naspat, ocarujuco sa na nu usmial. Niekto ho ale vyrusil, takze sa na chvilu otocil. Ona nadvihla obocie, ale pre istotu sa nijak netvarila. 
O chvilu pred Mariannu polozili tanier s nakrajanym ovocim. Ona si podoprela hlavu a pozerala na ovocie. Vsetci ostrovania na nu prekvapene zazerali.
„Musis si nieco vziat, inak ich urazis.“ takmer necujne jej zasepkala Ema, sediaca vedla nej.
Marianna si obzrela misu. Nakrajane banany, mango, ananas, granatove jablko... Nevedela, co si vybrat.
Ked to uz trvalo velmi dlho, Ema sa milo usmiala na zenu, ktora tanier priniesla, vzala lyzicu a nebrala na Mariannin tanier z kazdeho ovocia trochu. 
Kucharka zobrala misu dalej, no cudne a nechapavo pozerala na Mariannu. Tornado, ktory ju cely cas pozoroval, sa neubranil usmevu. 
Ema si to vsak vsimla a prisne nanho pozrela. Potom sa obratila spat k Marianne. Nahnevane si ju premerala, pozrela jej hlboko do oci a posunula k nej tanier.
„Musis nieco zjest. Cely den si nic nejedla a navyse na tomto ostrove je vrcholne neslusne, ked odmietnes, co ti daju.“
„Ako to vies?“ nadvihla obocie Marianna.
„No, nielen ty si celu noc nieco zistovala. Ved som predsa zodpovedna za vyskumy, nie? A okrem toho sme si s Dannym v kniznici nasli knihy a zistili aj nieco o ostrovanoch a ich zvykoch. Nie vsetko je na internete.“ 
„Naozaj? To mi urcite musis porozpravat a zreferovat.“
„Fajn, ale teraz nieco zjedz.“ 
Marianna sa zasmiala. „Teraz nie som hladna, ale dakujem za varovanie.“
„Marianna, kam sa podela ta Marianna, ktora je sebavedoma, odhodlana a niekedy aj malicko drza?“
„Neviem, ale ked pride, dam ti vediet.“ uskrnula sa. 
„Fajn, tak jej odkaz, ze sa ma ponahlat.“
„Jasne.“
Ema chcela este nieco namietnut, no Marianna sa uz odvratila. Takto to islo dalsich pat minut. 
Odrazu ju nieco potiahlo za rukav. Obzrela sa a zbadala za sebou stat male dievcatko, ktore drzalo v rukach nahrdelnik z kvetov.
Najprv nechapala, co sa deje, ale potom pozrela na Tornada. Ten sa iba usmieval a pokrcil plecami. Ona sa tiez usmiala a zohla sa, aby jej dievcatko dalo kvety na krk. 
Ked uz mala nahrdelnik pevne nasadeny, pohladkala dievcatko po hlave a ono odbehlo spat ku kamaratkam. 
Mariannu vsak premohol velmi divny pocit. Vobec netusila, co to je. Akurat sa jej zlepsila nalada. Zacala sa mimovolne usmievat a dokonca aj cosi zjedla.
Okrem toho sa uz nic nezvycajne nestalo. Oslava sa skoncila neskoro. Ani si to nestihli uvedomit a pomaly sa stmievalo. Marianna, Ema, Barbie a Emilia pomahali zenam z ostrova upratat stoly. 
Chlapci zas pomohli vodcovi, nosit debny z lietadla do dediny. Ako zistili, bola hned za lukou. Od velkeho jazera ju delil iba nenapadny pas stromov. 
Ked tak prechadzali po luke a neskor aj dzunglou, vsimali si zvierata a rastliny. Priroda na ostrove bola ozaj prekrasna. A jazero otocene smerom na zapad dodavalo priam carovnu atmosferu.
Presli dalsim uzkym chodnickom pomedzi palmami a ocitli sa v dedine. Domy sa vobec nepodobali na tie ich, ktore mali v meste. Boli az velmi jednoduche. 
Mali iba jedno poschodie, zato vsak boli velmi priestranne a mali vela okien. Steny boli cele z dreva so slamenou strechou. 
Marianne a jej priatelia dostali vlastny domcek, ktory bol ako jediny na strome. A tiez mal ako jediny iba dve izby. Tu prvu si vzali chlapci a druhu dievcata.
Cela skupinka naraz pozrela hore. Smutne si povzdychli a zacali sa stverat hore. Kazdy so svojou batozinou. 
Az ked boli hore, vydychli si. Marianna otvorila dvere a vosla dnu ako prva. Jej priatelia ju nasledovali. Zlozil si veci k posteliam a posadali si. Dievcata v svojej izbe, chlapci tiez. 
Odrazu niekto zaklopal. Samo isiel otvorit. Vo dverach stal maly chlapec s listom v ruke. Podal mu ho a potom bez varovania odisiel. Samo zabuchol dvere a hodil list na stol. 
„Bol tu niekto?“ vykukla Ema spoza dveri ich izby.
„Nie, nikto. To bol iba vietor.“ okamzite zareagoval Samo.
„Naozaj?“
„Hej, zavri konecne tie dvere a chod spat.“ zavrcal otravene.
Ema nadvihla obocie, no radsej posluchla. Zastrcila sa spat do dievcenskej izby a zavrela dvere. Marianna, Barbie a Emilia na nu spytavo pozerali. 
„Vraj iba vietor.“
„Figu, urcite tu niekto bol. Pocula som to.“ protestovala Marianna a zvalila sa dozadu na svoju postel.
„Asi niekto nepodstatny, ked to Samo nechcel povedat.“
„Alebo ten... ako sa vola?“ uvazovala Barbie.
„Tornado? No urcite...“ pokrutila Marianna hlavou.
„Preco? Je na nom nieco divne.“ 
„To sotva.“ odfrkla, zlozila si z krku kvety a zabalila sa do makuckeho paplona. „Ale to je jedno. Ide sa spat.“
Este raz sa usmiala na kamaratky, potom natiahla ruku a zhasla svetlo.

9. kapitola - PRVE STRETNUTIE
Rano sa Marianna zobudila na hlasne buchnutie. Rychlo zo seba zhodila prikryvku, vystrela sa a nohy polozila na zem. Pretrela si oci a unavene zivla. 
Ked uz bola uplne bdela, vsimla si, ze vsetky ostatne postele su prazdne. Zasla sa este pozriet aj do chlapcenskej izby, no v domceku nikto nebol. 
„Kolko je asi hodin?“ spytala sa nahlas sama seba a sadla si na jednu z posteli. 
„Pol deviatej rano.“ odpovedal jej hlas vo dverach. 
Stal tam vysoky chalan so ziarivym usmevom a modrymi ocami. 
Marianna zaskocena odpovedou zabudla zatvorit usta. Poriadne si ho prezrela a dosla k zaveru, ze Tornado naozaj nemoze byt ovela starsi ako ona. 
„Deje sa nieco?“ opytal sa jej stale s usmevom.
Ona sa konecne prebrala a jej sebavedomie a drzost sa vratili.
„Okrem toho, ze som na ostrove uprostred oceana s kopou cudzich ludi, ani nie.“
„Aspon nemozes utiect.“ uskrnul sa.
„Ako vies?“ oci sa jej zaleskli a lisiacky sa usmiala.
„Myslim si.“
Pozorne si ho premerala. „Je mi jedno, ako si predstavujes nasu pomoc, spolunazivanie a spolupracu, ale musi ta upozornit, ze nerespektujem len tak hocikoho.“
Tornado sa tiez uskrnul a premeral si ju od hlavy az po paty.
„Dobre. Vidim, ze si naozaj dominantna osobnost. A viem dobre, ze nie s kazdym sa mozem hadat. Ale ak by si mala zaujem o moje nepodstatne vysvetlenie, cakam ta po ranajkach v dzungli vychodne od dediny. Nepochybujem, ze trafis.“
„Preco by som mala ist niekde do dzungle? Preco mi to nepovies tu?“
„Lebo su tu ludia, ktori by chceli vediet aj to, co nemusia.“
„Aha, fajn.“ prikyvla opatrne. „Poviem to ostatnym a uvidim, ci pojdu so...“
„Nie. Chcem, aby si prisla sama.“ zahlasil neoblomne.
„Chciet je pekna vlastnost.“
„Marianna.“
„Jej, ty vies moje meno... To je pekne.“
Tornado prevratil ocami a usmev mu zmizol z tvare. „Chcem s tebou rozpravat. Bez tvojich priatelov.“
Marianna nanho dlho uprene pozerala, no nakoniec suhlasila. 
„Fajn, ale len my vysvetlis, co odo mna chces a vratime sa spat.“
„Jasne, alebo cakas este nieco ine?“
„Nie! Si normalny?“
Letmo sa na nu usmial. 
Marianna si ho len premerala, obisla ho a zliezla po rebriku dolu. Skocila na travu a pozrela hore. 
Tornado sa opieral o zarubnu dveri a pozeral dolu. Ona sa rozhodla, ze ho zacne ignorovat a rozhliadla sa po dedine. Svojich priatelov zbadala pri jednom velkom pni uprostred dediny. Rozbehla sa teda k nim. 
„Ranna rozcvicka?“ ironicky sa spytala Ema, ked dobehla.
„Preco bezis? Nikam sa neponahlame, ranajky su az o desat minut.“ upokojoval ju Danny.
Marianna si cela zadychcana sadla na najblizsi pen. „Ja, vlastne neviem preco utekam.“
„Tak si skus spomenut.“ podpichol ju Samo.
„Uz viem,“ uskrnula sa odrazu, „chcela som zmiznut z jeho dohladu.“
„Cieho dohladu?“ 
„Tornadovho. Bol v nasej izbe, predstavte si a povedal mi, kolko je hodin. Potom odo mna chcel, aby sme sa po ranajkach stretli.“
„No tak pockaj, chces povedat, ze Tornado sa vlamal do nasej izby a povedal ti, kolko je hodin a ze sa chce stretnut?“ zvaznel Samo.
„Nie, nevlamal sa k nam. Stal vo dverach a usmieval sa, ale vlastne... Kto nechal dvere dokoran otvorene?“
Vsetci sa otocili smerom k Edymu.
„No, ja... asi som zabudol. Prepacte mi.“
„Nevadi,“ usmiala sa Barbie, „aj tak tu nie je nikto, kto by sa chcel dostat k nasim veciam.“
„Co ty vies?“ presviedcal ju Samo. „Nepozname tychto ludi a nevieme, co su zac.“
„Ale aj tak tu nie je nikto, kto by vyzeral ako zlodej alebo nieco podobne.“
„Mozno, ale nezabudaj, ze ticha voda brehy myje.“
„To si si akoze teraz spomenul na ucivo z druheho rocnika?“ zachichotala sa Ema.
„Nie. Mam pred sebou zivy priklad. Marianna je navonok tiche, vzorne dievcatko, ale v skutocnosti je to...“
„Dobre, dobre, nemusis tu na celu dedinu vykrikovat, co som. Pokazis mi moje maskovanie.“ prevratila ocami Marianna, no nenapadne sa usmiala.
„Nechajte to tak,“ prerusila ich Emilia, „ide sa na ranajky.“
Vsetci sa na nu prekvapene pozreli, akoby sa cudovali, co tam ona robi. Nakoniec vsak prikyvli a vybrali sa cestickou smerom k jazeru.
Hned ako dosli, posadali si za poukladane stoly a pockali na jedlo. Okrem zeny, ktora im ho priniesla, tam nikto iny nebol. Im to ale vobec neprekazalo.
Len co dojedli, odisli od stolov a isli do dediny. Tam sa nezdrziavali, iba cez nu presli a vratili sa do ich domceka. Ked uz konecne vsetci sedeli, Marianna si odkaslala.
„Tak, asi som vam uz spominala, ze sa so mnou chce Tornado stretnut.“
„Hej, spomenula si to.“ prisvedcila Barbie.
„Super. Chce sa stretnut po ranajkach, cize teraz, a navyse v dzungli. A este, aby som nezabudla, mam prist sama.“
„Mysli si, ze ta pustime do dzungle samu?! Len tak?“ Ema nevychadzala z udivu. 
„Ak si mysli, ze pojdes sama do dzungle, ked ho ani nepoznas, tak to sa myli.“ pozrel na nu Samo.
„Pojdem tam.“ rozhodla sa po dlhsom tichu Marianna.
„Ty si uz uplne prisla o rozum?!“ vykrikol Samo. „To, ze ti dal kvety a oboznamil ta s casom z neho este nerobi doveryhodneho.“
Pozrel na nahrdelnik z kvetov, leziaci na stole. Nastvane ho vzal do ruk a hodil ho o zem. „Videla si, ze sme si uz na prvy pohlad nesadli a ja to nemienim menit.“
„No tak. Ved to, ze ho nepoznas neznamena, ze...“
„Je taky ako sa zda. Namysleny a hlupy. To, ze na nas rodicia nedavaju pozor neznamena, ze musis hned stratit hlavu.“
Marianna prevratila ocami. „Samo. No tak.“
„Preco nie si ty ta rozumna? Tebe sa neda odporovat.“
Ona pozrela na stol. Vsimla si obalku, ktoru vcera vecer doniesol chlapec.
„Co to je?“
„Obalka.“ namrzene odpovedal Samo.
„To vidim. Ale co tu robi?“
„Lezi na stole.“
„Samo, prestan byt protivny!“ zavrcala.
„Vcera ju doniesol nejaky chlapec.“
„Aky chlapec?“
„Neviem. Nepoznam vsetkych sedliakov z ostrova po mene.“
„Samo!“
„Taky maly. Dal mi ju a potom zmizol.“ prevratil ocami.
„Zmizol?“
„Vyparil sa...“
„S...“
„Zliezol dolu po rebriku a odisiel domov. A uz sa prestan pytat!“
„Takze to bol ten vietor, co tu vcera klopal?“
„Hej, si velmi bystra. Mohla by si byt detektivka.“ poznamenal ustipacne.
„Samo. Nebud protivny. Usmej sa! Je prvy den tabora a my mame nadherne pocasie.“
Samo sa zatvaril kyslo a kopol do jej kvetoveho nahrdelnika. Ona sa zohla, pozbierala ho a isla si ho odlozit do tasky.
Ked sa vratila, nechtom opatrne otvorila obalku a vybrala listok, ktory bol dnu. Roztvorila ho a prebehla ocami.
„No skvele.“ 
„Co sa deje?“ nechapala Ema.
Marianna jej podala listok a ona si ho pozorne prestudovala. Ked skoncila, nadvihla obocie.
„Toto je dost divne.“ 
Podala papier Dannymu, on ho podal Samovi, ten Edymu, on ho podal Barbie a Barbie ho posunula Emilii. Nakoniec sa list dostal naspat k Marianne. Ona ho polozila na stol a este raz nan pozrela.
Bolo tam velkym tlacenym a dost neuhladnym pismom napisane: ODIDTE! VIACKRAT VAM TO NEZOPAKUJEM. NEPRAJEM SI, ABY STE SA TU MOTALI. DUCH SOPKY.
„Toto je uz ozaj smiesne.“ stroho zhodnotila Ema a pozrela na Mariannu.
„Stretnem sa s tym Tornadom a skusim z neho nieco dostat.“ 
„Ale ved tie jeho pravidla su smiesne.“ protestovala Ema.
„No a co. Budem nadalej hrat podla neho a on mi pekne-krasne vysvetli, co sa to tu deje.“
„Ale...“ namietol Samo, lenze Marianna uz bola rozhodnuta.
Z vaku si vzala tenky svetrik s velkymi vreckami a zbalila si par veci. Farebne kriedy a listy od Tornada.
„Naco ti to je?“ spytala sa Barbie.
„Uvidis, na nieco sa to urcite zide.“ 
„Pocujes ma? Ja som tu tiez a zrejme som jediny, komu na tebe zalezi!“ okrikol ju nastvany Samo.
Ona mu pozrela do oci. „Ja ta pocujem a som rada, ze ti na mne zalezi, ale nieco ma do tej dzungle taha.“
„Tahaju ta tam akurat listy od toho...!“ 
„Ehm, Samo, myslim, ze Marianna vie, co robi,“ ozval sa Danny, „ak si ona mysli, ze je potrebne ist tam, tak tam pojde. Je predsa sefka, nie?“
„Podme hlasovat.“ navrhla Ema. „Kto si mysli, ze Marianna nema ist k tomu, tomu, ako sa vola?“
„Tornado.“ pripomenula jej Barbie.
„Och, samozrejme. K tomu Hurikanovi?“
Zdvihla sa jedna ruka.
„Fajn, a kto si mysli, ze tam Marianna ma ist?“ 
Vsetci okrem Sama zdvihli ruku.
„Prehlasovali ta.“ vyhlasila Marianna a sibalsky sa usmiala. 
Samo sa len urazene pozrel na skupinku pred sebou a vysiel von. 
Este skor, ako odisli z domu, si Marianna ustlala postel a prezliekla sa. Namiesto veci, v ktorych spala, si obliekla svetlo-modre tricko a riflove kratasi. Zaplietla si vlasy do vrkoca, upevnila ho modrou gumkou a pre istotu si dela este aj tenku ciernu celenku. Vzala si aj ten svetrik s vreckami a vysla von.
„Je zvlastne, ze sa to tu vola ostrov lemurov a zatial sme nevideli ani jedneho.“ zamyslene prehodil Danny, ked prechadzali pomedzi domy. Vsetci iba ticho prikyvli. 
Tesne pred koncom dediny stretli Artbuba. On si ich premeral a obzvlast Mariannu. 
„Ideme sa poprechadzat po dzungli. Chceli by sme vidiet nejakeho lemura.“ odpovedala mu na nepolozenu otazku.
Artbubovi sa to velmi nepozdavalo, no radsej iba prikyvol a isiel dalej.
„Ideme?“ otocila sa k priatelom, len co zmizol z dohladu. 
„No, vies je to akesi cudne.“ priznala Barbie.
„Nebojte sa, mam plan.“ uistila ich Marianna a pohla sa smerom k dzungli.

10. kapitola - „SLEDUJ SIPKY !“
O chvilu uz vsetci stali pred obrovskou dzunglou. Okolo nich sa ozyvali zvuky sumiaceho papradia a spev vtakov. Listy palm viali vo vetre a kvety nadherne vonali. 
Po dlhsom tichu Marianna siahla do vrecka. Vybrala z neho balicek s farebnymi kriedami. Roztrhla obal a kazdemu podala jednu. 
„Tak, zacneme s mojim planom. Kazdy bude mat jednu farbu. Keby sme sa nahodou rozdelili, ako napriklad teraz, budete svoju cestu znacit farebnym krizikom. Zapamatajte si, kto ma aku farbu. Ja mam fialovu, Samo ma modru, Danny zelenu, Edy zltu, Ema oranzovu a Barbie cervenu. A nezabudnite, ze ich nesmiete stratit, stale ich majte pri sebe. Nikdy neviete, co sa stane.“ 
Potom sa otocila k Emilii a odtiahla ju trochu nabok. 
„Davaj pozor. Teraz idem hladat toho Tornada. Vy tu cakajte a ty hlavne sleduj dzunglu. Ak sa ti bude zdat, ze nieco nie je v poriadku, zavolaj ostatnych a pridte za mnou. Skor nechodte!“ Lisiacky usmiala a kutikom oka pozrela na Sama. „Zabav Sama, nech sa na mna nehneva.“ 
Emilia sa tiez usmiala a potriasla hlavou. „Jasne.“
Marianna sa potesila a otocila napat k ostatnym.
„Emilia vam povie kedy ist. Rozumieme si?“
„Eee, nie.“ pokrutil hlavou Samo.
„Co ti zas nie je jasne?“
„Preco za tebou nemozem ist, kedy sa mi zachce?“
„Lebo som povedala.“ 
„No a?“
„Kym si na tomto ostrove a v mojom tabore budes ma pocuvat. A ja ti hovorim, ze budes cakat, az ti Emilia povie. Jasne?“
„Jasne.“ Samo si ju namrzene premeral, potom prevratil ocami a sadol si na kamen, ktory bol najblizsie.
Marianna si ho uz viac nevsimala a otocila sa k dzungli. Podisla blizsie k listom papradia, jednou rukou ich odhrnula a este raz sa pozrela na priatelov. Vsetci okrem Sama na nu hladeli akoby s ocakavanim. Ona sa povzbudzujuco usmiala a konecne vstupila do dzungle.
Nebola si ale ista, ci je to ta prava cast dzungle. Lenze hned, ako sa jej priatelia stratili z dohladu, uvidela na zemi malu sipku smerujucu pred nu. 
„Takze sipky,“ zamrmlala si popod nos, „musim uznat, ze je to originalne.“
Nepatrne sa usmiala a este raz pozrela na sipku. Bola poskladana z kamienkov a ukazovala na vysliapanu cesticku pred nu. Isla teda tym smerom, no neustale ostrazito pozorovala okolie a usi mala nastrazene. 
Ako tak sla po cesticke narazila na dalsie sipky. Niektore boli popripinane na stromoch, ine vyrobene z listov, na zemi z kamienkov a z kvetov. Stale smerovali pred nu a viedli ju dopredu po cesticke. 
Presla uz niekolko metrov, ked si spomenula na kriedu. Hned ju vytiahla z vrecka a urobila nepatrnu znacku na prvy strom. Nezastavovala sa vsak nadlho. Stale iba presla okolo stromu a kriedu drzala v dlani tak, ako keby iba suchala dlanou o kmen. 
Snazila sa byt co najnenapadnejsia, pretoze mala taky divny pocit, ze ju niekto sleduje. Aj napriek podozreniu vsak sla dalej a na kazdy druhy strom nakreslila nepatrnu ciarku. 
Po asi desiatich minutach takejto chodze sa spoza palm vynorila cistinka. Tiekol cez nu potocik a bolo tam vela krasnych a farebnych kvetin. Marianna sa len uzasnuto obzerala okolo seba.
„Vedel som ze sa ti tu bude pacit.“ povedal odrazu hlas za nou. 
Ona sa tak zlakla, ze az nadskocila. Prvotny sok vsak netrval dlho a strach hned vystriedala zlost.
„Chces, aby som dostala infarkt alebo nieco podobne?!“
„Ty sa naozaj das tak lahko vystrasit? Myslel som, ze niekto, kto vraj stretol ducha, sa neboji nicoho.“ priblizoval sa k nej hlas.
Ona sa prudko otocila a na jej velke prekvapenie zostala stat priamo pred Tornadom. Delilo ju od neho iba par centimetrov. 
Posunula sa teda o kusok dozadu a premerala si ho. Bol vyssi len asi o desat centimetrov, takze nemala problem s tym, aby ho prebodla pohladom. Vsimla si vsak, ze jednu z ruk drzal za chrbtom.
„Preco si myslis, ze sa mi tu paci?“ opytala sa nakoniec.
„Co ja viem, zastala si a obzerala si sa, tak mi napadlo, ze sa ti tu celkom paci.“ 
„A ako vies, ze som si to tu neobzerala preto, aby som nasla lahku unikovu cestu alebo nieco podobne.“
Tornado stal a bez odpovede si ju prezeral. Ked Marianna zistila, ze neodpovie, polozila mu dalsiu otazku.
„Kto si?“
Pobavene sa zasmial. „Tornado. Myslel som, ze to vies.“
„Nemyslim to tak. Tvoje meno poznam. Ale neviem, odkial ma poznas ty.“
„To je trochu dlhsi pribeh.“
„To je len vyhovorka.“ nadvihla obocie.
Tornado sa zasmial a v ociach sa mu objavila mala iskricka. 
„Zrejme mam zacat od zaciatku.“
„No, mohol by si hovorit aj od konca alebo zacat v strede. Ako chces.“
Marianna nanho hladela tvrdymi ocami, no on sa len usmieval. Potom ukazal na maly kopcek nad potocikom. 
„Sadni si a ja ti vsetko vysvetlim.“
„Nie, dakujem.“ pokrutila hlavou.
„Budu ta boliet nohy.“
„Alebo budem mat spinavy zadok. Neviem, co si vybrat.“ prevratila ocami.
„A ak ti poviem, ze mam deku?“ 
Tornado konecne vytiahol ruku spoza chrbta a ukazal jej kus hrubsej latky, ktoru v nej drzal. Marianna nanho najprv prekvapene pozerala, no nakoniec prikyvla. Nechcelo sa jej len tak stat. 
Obaja sa teda pohli smerom k potoku. Ona pockala kym nepolozi deku na zem. Potom si pomaly a opatrne sadla na jeden z jej krajov. Ostrazito si vsak premeriavala okolie a sem-tam pozrela aj na Tornada.
On si sadol oproti nej a vzal si do ruk palicku, ktora lezala nedaleko na zemi. Zacal sa s nou hrat a v potoku robit male vlnky.
„Kolko mas rokov?“ opytala sa ho po chvili.
„Chces vediet, o kolko rokov som starsi alebo ta to naozaj zaujima?“ 
Marianna pozrela do potoka a nepatrne sa usmiala, ale potom nanho vazne pozrela. 
„Naozaj ma zaujima o kolko rokov si starsi.“
Tornado sa uskrnul a tiez pozrel do vody.
„Sestnast,“ povedal a  zdvihol pohlad, „cakala si nieco viac?“
„Nie, preco? Vyzeram tak?“ 
„Co ja viem. Asi nie.“
„Asi nie?“
„Nie, urcite tak nevyzeras.“ pokrutil hlavou.
„Fajn, ked sme si uz co-to objasnili, mozes zacat vysvetlovat.“ zasmiala sa. 
Zamyslene sa zahladela na Tornada, ako keby cakala, ze sa jej hned ospravedlni.
„Dobre, porozpravam ti, ako som sa ocitol v Nipape.“
„Aha, fajn.“ zarazila sa. „Zacni cim chces, ale chcem hlavne vediet, preco som tu a ako si ma nasiel.“
Tornado sa usmial a premeral si ju. 
„Pred niekolkymi tyzdnami prisla vlna zrazok od mora a ovociu na nasom ostrove sa nedarilo velmi dobre. Vodca rozhodol, ze ja a este zopar dalsich ludi mame ist s Bongom do mesta. Mali sme zistit, ako zabranit vode hromadit sa pri ovocnych stromoch a nicit korene.“
„Ved na to stacia uplne jednoduche odvodnovacie kanaly.“ zamrmlala Marianna viac-menej pre seba.
„Mozno, lenze nasa dedina nic take nepoznala.“ povedal vazne.
„Pockaj,“ na chvilku sa zamyslela, „tvrdis mi, ze pred niekolkymi tyzdnami...“
„Nechas ma dohovorit?“ prerusil ju Tornado. „To este nie je koniec.“
Marianna mlcala a rozhliadla sa okolo. Pozrela na nebo. Bolo nadherne modre, ani kusok mracika. Idealne pocasie.
„A dalej?“ opytala sa nakoniec.
„Dalej sme pocuvli a isli sme. Bongo nas zoznamil s jednym jeho priatelom a ten nam vsetko vysvetlil. Vyzna sa totiz v polnohospodarstve, a tak. Zostali sme v jeho sklenikoch niekolko dni, ale Bongo sa musel vratit. Letel spat na ostrov.“
„Zaujimavy pribeh a urcite by som sa s tebou rada porozpravala na tuto temu, ale mohol by si uz prejst k pointe?“ prerusila ho Marianna.
Tornado sa zasmial a premeral si ju. „Ako povies. Ked Bongo zas prisiel, povedal, ze ludia v dedine potrebuju pomoc. Vraj mam niekoho priviest. Tak sme sa s Bongom zacali dohadovat a pocul nas aj ten chlapik zo sklenikov. Povedal, ze v meste je jedno dievca, ktore dokaze vyriesit skoro vsetko. Poslal nas za tebou.“
Pozrel na Mariannu. Ona sa pobavene usmievala, no dala mu moznost este nieco dodat. Ked vsak nic nehovoril, pozrela mu hlboko do oci. 
„A ako si nasiel moj dom, ak sa smiem spytat?“ 
„No, musim priznat, ze neumyselne. Isiel som na letisko, ked ma zacal nahanat pes. Bol velky, chlpaty a zrejme nemal dobry den. Tak som sa rozbehol krizom cez cele mesto. Dostal som sa az do slepej ulicky, kde bol kovovy plot. Preskocil som ho a psa som tam nechal. 
Ani neviem ako a vymotal som sa uplne na konci mesta, kde som videl, ako ides zo skoly. Netusil som, ze si to ty, no zapacila si sa mi. Na postovej schranke som uvidel tvoje meno. Spolu s ostatnymi sme potom vymysleli plan, ako ta dostat na ostrov. Posielal som ti listky a dufal som, ze prides. Musel som vsak odist, a tak som poslal Bonga, aby vas priviezol. A stacilo uz iba cakat.“
Marianna sa stale usmievala, no teraz zlovestne. Uz isla nieco namietnut, ale Tornado znova zacal. 
„Takze polovica je uz za vami.“
„Polovica? Ako to myslis?“ 
„No, ved polovica ulohy.“
Ona sa na neho zamracila. Nadvihla obocie a premerala si Tornada od hlavy az po paty.
„Zavolali sme vas, lebo potrebujeme pomoc. Co si si myslela? Ze ste sem prisli len tak, na nejaky tabor?“ pokrutil hlavou.
Medzitym na druhej strane dzungle jej priatelia cakali a verili, ze ich nieco prinuti nasledovat Mariannu. Teda, hlavne Samo si to prial. Ostatny sedeli na kamenoch a pozerali na skupinku deti, hrajucich sa s kamienkami.
„Co sa stratila?“ obzeral sa Edy.
„Alebo lepsie povedane zabudla.“ poznamenala Barbie.
„Nie, ona nikdy nezabuda.“ nesuhlasil Samo mrzuto.
„Neprehanas to?“ ironicky sa ho spytal Danny.
On na neho iba nahnevane pozrel a uz sa o to nezaujimal.
„Ale no tak, ten Tornado, ci ako sa vola nevyzeral az tak zle.“ priznala Ema.
Danny na nu prekvapene pozrel. „On sa predsa snazi ziskat Mariannu, nie na teba.“ Vtom si uvedomil, co povedal. „Teda, ja... nemyslel som to tak.“
Samo vsak iba vstal a pousmial sa. „Len si povedal nahlas to, co si vsetci myslime. Mozno naozaj zabudla.“
Lenze Marianna nezabudla. Stale myslela len na to, ako dat priatelom vediet, ze maju prist za nou. Sedela na deke a pozerala na miesto, odkial prisla. Iba sa s Tornadom potrebovala porozpravat. 
„Ako vies o tom tabore?“ nechapala.
„Bongo mi povedal. Naozaj premyslene, ale ma to jednu chybu.“ Tornado sa uskrnul a kutikom oka na nu pozrel. Zrejme cakal, ako bude reagovat.
Marianna nadvihla obocie a otvorila ust, ze nieco povie, no nevedela zo seba dostat ani slovo. Prekvapilo ju, ze niekto nasiel chybu na jej dokonale premyslenom plane. 
„Aku... chybu?“ vykoktala nakoniec.
„Nemyslis si, ze poslat pozvanky v ten isty den, ako sa malo odist je trochu napadne?“
Marianna nanho iba zarazene hladela. Ako to, ze tento chalan, ktory zije na zabudnutom ostrove si vsimol nieco, co ona pokladala za nepodstatne.
„Ale ja, vlastne Edy, povedal na poste, ze ich nemaju odkladat, ale hned dorucit.“
„No a? Musia ich predsa oznacit. Tak sa to na poste robi.“
„Mozno, ale nasi rodicia si to asi nevsimli, pretoze sa dali velmi lahko presvedcit.“
Tornado prizmuril oci a konecne na nu pozrel.
„Nezda sa ti, ze az velmi lahko. Nevideli veducu, ani ziadne doklady a predsa odleteli v dost zle prestrojenom lietadle na ostrov a navyse nechali svoje deti odletiet prec.“
Mariannin sokovany pohlad sa zopakoval. S vyvalenymi ocami nanho hladela a nevedela, co ma povedat.
„Ty by si to urcite vymyslel lepsie, co?!“ prekrizila ruky.
„To nehovorim. Len je to privelmi napadne. Mohla si to este trochu zdokonalit.“
„Tak prepac, ze som sa ponahlala. Nepotrebujete nasu pomoc?“
„Potrebujeme. Ale mohla si sa snazit.“
„Snazit?! Mala som na to jeden den!“ rozhodila rukami. „Ale vlastne, preco sa rozculujem? Je to len obycajna hlupost.“
„Dobre, dobre. Neurazaj sa. Ale musim uznat, ze takyto napad by nedostal len tak hocikto.“
„Mozno.“ utrusila sucho.
„Ani som si nemyslel, ze Nipap je take krasne mesto.“
Mariannu az vystrelo. „Mozem sa ta na nieco opytat?“ uskrnula sa. „Preco klames?“
Tornado na nu zacudovane pozrel. „Tak prepac. Je to to najskaredsie mesto.“
Ona prevratila ocami. „Nemyslim to, ale ten tvoj vymysleny pribeh.“
„Myslis si, ze som si to vymyslel?“ uprene sa na nu zahladel.
„Nemyslim. Ja to viem.“
„Vies?“
„Ano. Po prve v Nipape si nikdy nebol a po druhe ty si tie listky neposielal. A len aby si vedel, moji rodicia mi veria a preto ma nechali odist.“
„Ked si to myslis... A ako si na to prisla?“
„Ta osoba, ktoru sme s Emou nahanali bola ovela vyssia a starsia ako ty. Hlavne vsak mala krasne hnede oci. Dalej, v blizkosti mesta nie su ziadne skleniky, pri nasom dome nie je ziadna schranka a uz vobec nie s mojim menom. A na letisku ta nemohol nahanat pes, pretoze psy v meste nie su dovolene. Ludia mozu chovat iba macky!“
„Nepacia sa ti moje oci?“ zamyslene si ju premeral.
„Co?!“
„Povedala si, ze hlavne je, ze ta osoba mala krasne hnede oci.“
„No a?“
„Nic, len tak. Este nikto mi nepovedal, ze sa mu moje oci nepacia.“
„Tak ja ti to poviem. Mas hrozne oci a ta modra je uplne priserna. Neda sa na ne pozerat. Normalne sa v nich mozes stratit.“
„Teda, tak to ma naozaj dostalo.“
Chvilu sa tvaril zhrozene, no potom sa dosiroka usmial a pobavene si ju premeriaval.
„Co je ti smiesne?“
„Nic, nic. A tie listky?“
„Ale prosim ta, to bolo najlahsie. Teraz, ked som dostala tvoj vyhrazny list, bolo to hned jasne.“
„O com to hovoris?“ nadvihol obocie. „V tom, ze som vo vasom meste nebol, mas pravdu, ale list som pisal ja.“
„Naozaj? A ako to, ze je na nich ine pismo, ako na tom liste, co som dostala teraz? A ako to, ze si mi zas poslal list. Nevies vymysliet nieco originalnejsie? Ved som dostala dva listy v meste a este dalsich pat.“
„Kolko? Ja... ja som ti nic neposlal. Ani teraz ani predtym. Len ten jediny list, v ktorom som ta ziadal o pomoc.“
„Tak co je potom toto?“ 
Marianna nahnevane vytiahla papieriky z vrecka a strcila ich Tornadovi do ruky. Bola to riadna kopa.
„To som nepisal.“ ohradila sa a podal jej ich spat.
„A kto mi to teda poslal? Duch sopky? Alebo niekto iny?“
„Neviem, ale ja s tym nic nemam. Preco by som nieco take posielal? Neviem, co znamenaju tieto skupinky pismen a ani vas odtialto nechcem vystvat. Potrebujem vasu pomoc.“
„To ti mam verit? Co tu na mna hras?!“
„Nic, naozaj!“ 
Tornado nevedel, co povedat. Takto si zrejme ich zaciatok nepredstavoval.
Marianna vsak nanho uz ani nepozrela. Vzala z potoka zopar vacsich kamenov a postavila sa. Zisla z kopceka a zamierila na stromy pred nou. Sedel tam krdel papagajov.
„Co to robis?“ nechapavo na nu pozrel Tornado. 
Ona si ho nevsimala a poriadne zamierila na najblizsieho papagaja, sediaceho na strome. Pevne sa postavila a celou silou hodila kamen. Podarilo sa jej to na prvy pokus.
Papagaj sa zlakol, zakrakal, zamaval kridlami a vyplasil tym par dalsich. O chvilu uz cela skupinka vtakov krakala a zmatene mavala kridlami. 
Ona zobrala dalsi kamen a hodila este raz. Teraz sa uz tak zlakli, ze naraz vzlietli a odleteli prec. Marianna sa vratila spat a sadla si na deku. Zvysne kamienky vratila do potoka a oprasila si ruky. Dufala, ze papagaje narobili taky hluk, ktory bolo pocut az do dediny. 
Potom pozrela na Tornada. Sedel na deke oproti nej a zamyslene si ju prezeral. 
„Mas nejaky problem?“ prekrizila ruky.
„Nie, nie. Len rozmyslam.“
„O com?“
Tornado na nu uprel pohlad a trochu naklonil hlavu.
„O mne?“
Ked zas neodpovedal, zasmiala sa a pokrutila hlavou. Nic uz vsak nepovedala a len nanho ticho pozerala.
Takto v tichu sedeli este niekolko minut. Ona na nieco cakala a on neustale rozmyslal. O chvilu sa Marianna naozaj dockala. Zacula ako v dzungli niekto krici.
V dedine sa zatial vsetci Marianini priatelia nudili. Po niekolkych minutach ich prestalo bavit pozeranie na hrajuce sa deti. Nemali sa uz ani o com rozpravat, iba tak sedeli a pozerali na stromy. 
Samo sa prechadzal sem a tam, a nervozne si nieco mumlal popod nos. Uz-uz chcel ist za Mariannou, ked odrazu z dzungle vyletel krdel papagajov. 
Emilia sa okamzite postavila a premerala si letiacich vtakov. 
„Mali by sme ist.“
„Myslis, ze par papagajov nam hovori, ze mame ist za Mariannou?“ nadvihol obocie Samo. 
„Myslim, ze ano. Podme.“
„Dobre, ideme.“ prikyvla Ema.
Barbie, Edy a Danny sa tiez postavili a vbehli spolu s Emou, Emiliou a Samom medzi listy do dzungle. Presli vsak iba par metrov, pretoze nevedeli, kam dalej. Hoci pred nimi bola vysliapana cesticka, neboli si isty, kam vedie. 
Poobzerali sa dookola, ci nahodou nenajdu znacky od Marianny, ale nic tam nebolo. Okolo nich po stromoch behali lemury, na konaroch sedeli pestrofarebne papagaje, ktore este stale krakali. Vsetkych to uz zacalo znervoznovat.
„Co je tamto fialove?“ spytala sa po chvili Emilia.
„Kde?“ obzerala sa Ema.
„Tam.“
Vsetci sa pozreli na strom oproti. Na kmeni bolo fialovou kriedou nakresleny nepatrny pasik.
„Mame to! Podte za mnou. Marianna na nas predsa len myslela.“ zakricala Ema a pohla sa po chodniku dopredu.
Vsetci sa rozbehli za nou a cestou sa predierali palmovymi listami. Vsade boli otravne komare, plno listov a na zemi kopa vystrkujucich korenov.
„Ten, kto vymyslel dzunglu sa musel velmi nudit.“ nastvane poznamenal Edy, ked zakopol o jeden z korenov. 
Samo len prevratil ocami a pridal do kroku. 
„Cim skor sa dostaneme von z tohto pralesa, tym skor najdeme Mariannu a tym skor pojdeme domov.“
„Ved sme este iba prisli. Nekaz nam tabor.“ zakricala cez plece Ema.
Samo sa do nej hned pustil a zacali sa hadat. Barbie, Edy a Danny ich prestali vnimat a radsej sa sustredili na cestu. Prekracovali korene, odhanali komare a odstrkovali listy. Cela skupinka rychlo napredovala.
Az na Emiliu. Ta si ani nevsimla, ze sa nieco deje. Tak velmi sa jej zapacil zvlastny pestrofarebny motylik, ktory letel vedla nej, ze odbocila z cesticky a rozbehla sa za nim.
Vobec jej nevadilo predierat sa hustym listim, ani ked sa jej do oci tisli otravne komare. Ten motyl stal za to. Takeho este nevidela. Mal obrovske pestrofarebne kridla, ktore sa nepatrne prekryvali s priesvitnymi a este jednym parom farebnych. 
Ako tak isla a listy sa pomaly stracali, zacala si uvedomovat, ze zisla z cesty. Zastala teda a obzerala sa okolo. Nespoznavala ani okolie a nevidela ani pamiatky po nejakom cloveku. 
„Halo!“ zakricala. „Je tu niekto?!“
Nikto sa neozyval. Zacala sa otacat okolo vlastnej osi. Dokonca aj ten krasny motylik odrazu zmizol. A ona zostala uprostred dzungle uplne sama. 
Nemohla ani tusit, ze niekolko desiatok metrov od nej utekali jej priatelia. Ti si na nu spomenuli, az ked bolo neskoro. 
„Kde je Emilia?!“ opytala sa zrazu Barbie. 
Ema sa otocila a zastala. „Neviem, nebola s tebou? Ved isla s vami.“
„Nie. Ja som bola s Edym a Dannym. Rozpravali sme sa.“
„Neverim, ze sa stratila! Emilia, Emilia!“ zakricala.
„Nestratila sa.“ utesoval Emu Samo a otravene sa obzeral. „Mozno iba zaostava. Nebola by predsa taka hlupa, aby jej napadlo, ze ma zist z chodnika.“
Ema sa zamracila, dala si ruky vbok a vyhrazne pozrela na Sama.
„Ved hovorim, ze by nebola taka hlupa... A navyse s tebou to nema nic.“ pokrutil hlavou.
„Ty naozaj vies, co povedat.“ skonstatovala Barbie.
„A ty si naozaj mila. Ja ju tu ako jediny utesujem.“
„Radsej vymysli, co spravime.“
„Ideme ju hladat.“ pohotovo zahlasila Ema.
„Najprv si najdi niekoho, kto bude hladat nas, ked sa stratime. Ideme k Marianne.“ zahlasil Samo.
„Naco?“
„Samo ma pravdu. Ten Tornado, ci ako sa vola, sa v dzungli vyzna lepsie.“ prisvedcil Edy.
„To by som v zivote nepovedal. Myslel som tym to, ze Marianna mozno nieco vymysli a...“
„Ideme k Marianne.“ zopakovala Barbie a ujala sa vedenia.
„Ale, ale...“ Ema sa chcela vratit, no Danny ju chytil za predlaktie a tahal dopredu za Samom a Edym.
Rozbehli sa este rychlejsie, ako predtym. Skoro ani nevideli kam bezia. Sledovali iba fialove pasiky, nakreslene na stromoch.
Marianna medzitym cakala na luke. Coraz castejsie sa pozerala na miesto odkial prisla. Tornado si ju uz teraz neprezeral skumavo, ale pobavene.
„To chces cely cas takto mlcat?“
„Cakam.“ zahlasila, ani nanho nepozrela. 
„Tvoji priatelia sem netrafia len tak lahko, ak cakas na nich.“ 
Ona nanho prekvapene pozrela. Az potom jej to doslo. Preto prisiel za nou.
„Tie sipky si znicil, co?“ prekrizila ruky.
„Mozno.“
„Preco?“
„To neviem.“
Marianna sa zasmiala a vycitavo nanho pozrela. „Kto si a ako si sa mi priplietol do zivota?“
Tornado na nu skumavo pozrel a odpoved si starostlivo premyslel v hlave. „Chces pocut pravdu?“
„Nie, nechcem. Klam mi aj nadalej! Naozaj ma to bavi.“ nahnevane rozhodila rukami. 
„Veris na nahody?“ 
Mariannu zarazila jeho otazka. „Ja?“
„No,“ Tornado sa zatvaril, ze niekoho hlada, „nikto iny tu nie je, takze ano, ty.“
„Neverim.“ povedala po dlhsej chvili ticha.
„Preco?“
„Neviem.“
„Naozaj? No, ani ja neverim na nahody.“
„Predpokladam, ze na to mas vysvetlenie.“ nadvihla obocie.
„Ako vies?“
„Tak si to povedal. Poznam to uz iba z tonu tvojho hlasu.“
Tornado sa zasmial a veselymi ocami si ju premeral. Nakoniec jej pozrel do oci. „Mam.“
„Tak hovor.“ Marianna sa pohodlne usadila a pozrela do potoka.
„Fajn. V nasej dedine sa vela veci dodrziava. Niekedy aj povery a vselijake legendy. V jednej z nich sa tvrdi, ze kedysi davno, ked nasi praotcovia prisli na ostrov, nasli tu domov velkeho carodejnika - darcu osudu. Ten ich prichod davno predpovedal a pripravil pre nich nieco na uvitanie. 
Stary dedincania vsak neverili, ze je carodejnik a odohnali ho od seba. On sa na nich nahneval a rozhodol sa, ze specati ich osud a dopredu im urci buducnost. Isiel teda do svojho domca, kde mal vsakovake zaklinadla a vycaroval nadhernu zenu. Dal jej meno Ewensige, co v nasom jazyku znamena nahoda.“
Tornado sa na chvilku odmlcal a pozrel na Mariannu.
Ona sledovala tecucu vodu, ale ked si uvedomila, ze nerozprava, pozrela nanho. „A dalej?“ 
„Hned ako ju carodejnik stvoril, zlost ho presla. Doslo mu, ze hlupi dedincania nemozu pochopit zlozite tajomstva magie. Ich osudy uz vsak specatil a nedalo sa s tym nic robit. Nakazal teda Ewensige, nech ide do dediny a varuje ludi pred nastrahami osudu.
Ona ho pocuvla a vybrala sa do dediny. Ludia ju tam privitali a prijali ju. Ked ich vsak zacala vystrihat pred osudom, zacali ju povazovat za pomatenu. Zamkli ju do jedneho z domov a davali na nu pozor.“
„Zaujimava... povest, ale preco mi ju rozpravas?“ prerusila ho Marianna.
Tornado naklonil hlavu do strany. „Dozvies sa. Mozem pokracovat?“
Marianna mykla plecami. „Ked ti to urobi radost.“
„Samozrejme.“ zasmial sa. „Takze. Dedincania strazili Ewensige vo dne, v noci. Po urcitom case sa ale zacali diat veci, ktore predpovedala a pred ktorymi ich varovala. Vtedy sa jej zacali bat. Mysleli si, ze to sa im chce pomstit za to, ze jej neverili. Dlho rozmyslali a nakoniec sa rozhodli, ze ju zabiju.
Lenze carodejnik o tom uz davno vedel a prisiel jej na pomoc. Vyslobodil ju a odviedol prec bez toho, aby o tom ludia vedeli. Potom si vzal vsetky cary a kuzla a odisiel prec. Daleko od ludi a od ich hlupeho zmyslania. 
Ked sa ludia rano zobudili, nasli dom prazdny. Prehladali ostrov a prilahle moria, no nic nenasli. Vzali si teda do hlavy, ze to bola nejaka carovna bytost, ktora sa teraz na nich hneva. 
Preto sa zacali bat a stale, ked sa im nieco prihodilo, tajne si medzi sebou suskali, ze je to vina Ewensige, cize nahody.“
Marianna ticho dopocuvala jeho rozpravanie a az ju mrzelo, ked skoncil. Rozpraval tak uzasne, ze uplne zabudla, o com sa to vlastne rozpravali.
„Ty tomu veris?“ opytala sa napokon.
„Jasne, ze nie. Su to len stare rozpravky. Kazdy predsa potrebuje nejake vysvetlenie. Nasi dedovia si vymysleli nadhernu zenu, ktora bola zodpovedna za vsetko, co sa im stalo.“ 
Nachvilu sa odmlcal a rozmyslal. Potom vsak pokracoval.
„Mozno mali v niecom pravdu. Nahodu podla nich poslal osud, aby ich varoval. Takze je to vlastne osud, kto ich varoval, nie Ewensige.“
Marianna sa ticho zasmiala. „Tvoji predkovia o tom asi velmi nerozmyslali. Narozdiel od teba.“
„To je asi pravda.“ pripustil a usmial sa.
„Takze, preco si sa ma to pytal?“
Tornado si ju premeral. „Len som chcel vediet, co si myslis o tom, ze si tu.“
„A podla teba? Myslis, ze to je nahoda?“ 
„Mozno a mozno nie. Urcite ale viem, ze na toto som cakal cely zivot.“
Mariannu to najprv zaskocilo, ale nestihla mu na to nic povedat, pretoze na luku spomedzi listia vybehli jej priatelia. Cely zadychcany na nu uz z daleka kricali nieco nezrozumitelne. 
Ona sa chytro postavila a rozbehla k nim. Tornado, ktory bol z ich necakaneho prichodu trochu v soku sa rozbehol hned za nou.
„Co sa deje? Preco tak kricite?“ nechapavo sa opytala Marianna, ked k nim pribehla. 
„Emilia sa stratila!“ vyhrkla Ema. „V dzungli!“
„Ako sa mohla stratit?!“ 
„Ja neviem. Zbadali sme fialovu znacku a predierali sme sa dzunglou. A ked som sa dohadala so Samom, uvedomila som si, ze so mnou nie je.“ 
„Neboj sa, najdeme ju.“ ozval sa Tornado, ktory stal hned za Mariannou.
„Ty sa radsej neozyvaj!“ nahnevane ho varoval Samo. 
„Samo, prestan!“ zahriakla ho Marianna. 
„Co je? Len preto, ze ta zavolal sem, sa Emilia stratila!“
„Jasne, vsetko kvoli nemu, vsak?“
„Ale, ale... Niekto tu presiel na druhu stranu. Dobre ste sa porozpravali?“
Marianna uz stracala trpezlivost. „Samo, teraz nie je cas na tvoje komplexy. Ideme hladat Emiliu! Nemoze behat sama po dzungli.“
Samo nenavistne pozrel na Tornada. On sa tiez netvaril bohvieako. Nasadil kamennu tvar a bez pohnutia si Sama premeriaval.
„Ideme.“ zahlasila Marianna este raz a pohla sa k dzungli. Chytila Emu za ruku a viedla ju co najviac dopredu.
„Musim sa s tebou porozpravat.“
„Dobre, ale najprv mi pomozes najst sestru. Ako som ju len mohla stratit?“
„Hlavne nezacni hystercit. Na to tu mame Sama. Co sa mu vlastne stalo?“
Ema sa pritisla blizsie k Marianne a zacala sepkat. „Ziarli, samozrejme. Na toho Hurikana.“
„Tornada.“
„To je jedno. Vietor jak vietor. Je to celkom sranda. Staci sa hlasnejsie nadychnut a uz po tebe vybehne.“
Marianna pokrutila hlavou. „Nerozumiem, preco je odrazu taky.“
„Naozaj?“ zasmiala sa Ema. „Podla mna v tom Monzunovi...“
„Tornadovi.“
„Hej, v nom, zrejme citi konkurenciu. Co ty vies.“
Obe cez plece nenapadne pozreli na mrzuteho Sama a museli sa zasmiat. Jeho to zrejme nastvalo, pretoze hned vyprskol.
„Co je vam smiesne?!“
„Nic, nic.“ odpovedala mu Ema este stale s usmevom.
„Ja...“ namosurene skrikol Samo, ale Danny ho chytil za rameno.
„Nechaj ich tak. Su to baby. Smeju sa vkuse. Upokoj sa uz konecne.“
Samo nanho zlostne pozrel, no uz nepovedal ani jedno slovo.
Tornado sa medzitym zaradil dopredu k Marianne a Eme.
„Isli ste iba po tom chodnicku?“ opytal sa Emy.
„Hej, predstav si.“ odvrkla drzo.
Nachvilu sa odmlcal a v hlave si predstavoval trasu, ktorou sem prisli.
„Mozno zabludila v listi alebo ju nieco zaujalo a zamotala sa medzi stromami.“
„Fajn, Vietor...“
„Tornado.“ opravil ju nahnevane.
„To je jedno. Je mi uplne ukradnute, co sa deje v tvojej hlave a ako rozmyslas. Ja nie som Marianna. Mna to ne-za-u-ji-ma! Najdi moju sestra a vsetko bude dobre. Ostatne si nechaj pre seba.“
Este raz nanho skaredo pozrela a potom sa pripojila k Dannymu.
„Co sa jej stalo?“ nechapavo za nou pozeral Tornado.
„Stratila sa jej sestra. Este sa pytas?“ mykla plecami Marianna. 
„Prepac, nemyslel som to tak. Povedala mi Vietor?“
„Hej, vola ta, ako jej pride na rozum. Meno Tornado je asi velmi... zlozite.“
„Ako jej pride na rozum? To je ako?“
„Moznun, Hurikan, Vietor... Este sa netrafila do spravneho mena.“
Tornado sa usmial, no nevyzeralo to velmi presvedcivo. „Jedno meno by si hadam mohla pamatat.“
Marianna sa milo usmiala, no mala taky divny pocit. Hadam sa len Tornado nenastval na Emu. To by nebol pave najlepsi zaciatok.
Emilia zatial bludila dzunglou medzi stromami a lianami. Zazdalo sa jej, ze okolo toho stromu uz presla. Aj ked, vsetky stromy su vlastne rovnake. Po niekolkych minutach nevladala viac behat, a tak si sadla na najblizsi pen. 
„Uz nikdy sa nedostanem z tejto dzungle.“ vzdychla. 
Odrazu zbadala nieco velmi zvlastne. Nedaleko nej sa cosi pohybovalo. Cosi drobne. Bola to skupinka velmi divnych zvierat. Tri velke a asi sedem alebo osem malickych. Najprv to vyzeralo ako jezko, no ked to vystrcilo hlavku, podobalo sa to skor na krtka.
Emilia vyvalila oci a klakla si na kolena. Trosku sa priblizila a obzrela si to divne zvieratko. Vpredu to malo dlhy a ruzovucky nufacik, male cierne ocka, ovalne tenke uska a za tym vsetkym sa vypinala hriva z ciernych a zltych pichliacov. Vlastne... niekolko ostnov bolo aj na chrbte zvieratka. Ani jedno z nich vsak nebolo vacsie ako dlan dospeleho cloveka.
Zrazu sa zvieratka zacali skryvat. Zaliezli do dier v zemi alebo sa ukryli za kamene. Emilia nechapala, co sa deje. 
Mala ale taky divny pocit. Nieco nebolo v poriadku. Pochopila to, az ked sa krovie za nou zacalo hybat.
„Je tam niekto?“ pipla vystrasene.
„R-r-r-r-r-r!“ odpovedalo jej krovie.
Zlakla sa a vyskocila. Nevedela, co robit.
„Emilia!“ ozval sa spoza nej hlas. Patril vodcovi dediny. „Co tu robis sama? Mohla si sa stratit.“
Chvilku len tak prekvapene stala. 
„Co mi na to povies?“
„Ja... som sa stratila.“ pripustila nakoniec.
„Tak pod za mnou. Dostanem ta k tvojim priatelom.“ vodca kyvol hlavou smerom za seba.
Emilia kutikom oka pozrela na krovie. Uz sa vobec nehybalo. Potom zas upriamila pohlad na Artbuba. Stal nad nou ako obrovsky stlp a vobec sa netvaril stastne, ze ju vidi. Preto radsej prikyvla a poslusne ho nasledovala.
Isli velmi rychlo a takmer sa musela rozbehnut, aby s nim udrzala krok. Minali stromy, chvilu sa predierali cez huste listy a nakoniec vysli na vysliapany chodnicek. Tam zastali. 
„Emilia!“ zacula odniekial hlas starsej sestry.
„Mali by ste na nu davat vacsi pozor.“ vodca potiahol Emiliu za ruku a postrcil ju smerom k Marianne. 
„Dakujeme. Nebojte sa. Uz sa nestrati.“ ubezpecila ho.
„To dufam. Toto nie je miesto na hranie. Dzungla je nebezpecna, neviete o nej nic.“ 
„Povedala som vam, ze sa to uz nestane.“ ohradila sa Marianna.
Vodca nadvihol obocie a pozrel na Tornada, ktory stal vedla Marianny. On nenapadne pokrcil plecami a mykol hlavou.
„Uz by som mal ist. Peknu prechadzku, slecna Marianna.“ rozlucil sa vodca a rychlo zmizol v krovi.
„To bolo co?“ obratil sa Marianna na Tornada.
On sa tvaril akoby nic. „To bol vodca, nevidela si ho vcera?“ 
„Nemyslim jeho. Co za pohlady ste si to vymienali?“
Tornado ignoroval jej otazku a otocil sa. „Ideme spat na luku. Chcem vam vysvetlit, preco ste sem prisli.“
„No konecne.“ okomentovala Ema a vzala sestru za ruku.
Cela skupinka spravila celom vzad a na cele s Tornadom sa vracala spat. Marianna so Samom isla ako posledna.
„Samo,“ zasepkala Marianna a potiahla ho za rukav, „pocul si ako ma vodca oslovil?“
On len prikyvol a aj nadalej sa tvaril urazene. Pridal do kroku a nechal Mariannu poslednu. Jej to vsak vyhovovalo, pretoze si potrebovala par veci premysliet.
O niekolko minut uz boli na luke. Rychlym krokom presli cez dzunglu vcelku rychlo. Potom Tornado spomalil. Palmy a tien nechali za sebou a kracali po horucom slnku. Prechadzali popri kvetinach do stredu luky k potociku, kde este stale lezala deka.
Marianna vsetkych obehla a postavila sa oproti Tornadovi.
„Tak, a teraz nam vsetko vysvetlis a chceme pocut pravdu. Tu pravu pravdu.“ 
„Dobre. Ak dovolis, zacnem teda od zaciatku.“
„To by si mohol.“ Marianna sa sucho zasmiala a prudko si sadla na deku.
„Neviem sice, o co sa jedna,“ zacala Ema, „ale aj nas by to zaujimalo.“
Tornado si prezrel celu skupinku. „Sadnite si.“

12. kapitola - ZVLASTNA PRAVDA
Emilia sa krcila pri svojej sestre. Ona a Ema este stale zazerali na Tornada. Jemu bol ich pohlad znacne neprijemny, no nevyjadroval sa k tomu. 
„Tak,“ zacala Marianna, ked uz boli vsetci na zemi, „mohol by si zacat vysvetlovat.“
„Fajn, co chcete pocut?“ rozhliadol sa.
„Preco si Mariannu, a potom aj nas zatiahol na toto zabudnute miesto?“ pohotovo odpovedal Samo.
„Lebo potrebujeme vasu pomoc.“ pohrdavo mu odfrkol Tornado.
„A to si nam nemohol povedat v dedine? Musel si nas zatiahnut doprostred dzungle?“
„Takze o tom hovoris. Chcel som sa s Mariannou iba porozpravat.“ 
„Ano, a o com takom? Vies co sa mohlo Emilii stat?“
„Stat? Bola v dzungli iba desat minut sama.“
„Ma jedenast. Som zvedavy, co by si robil, keby sa naozaj stratila. Hm?“ Samo uz stracal nervy.
„Isiel by som ju hladat, pochopitelne.“ Tornado prekrizil ruky.
„Hej, a keby sme ju nenasli?“
„To by sa nestalo.“ pokrutil hlavou Tornado. „Co ti vlastne vadi?“
„Na tebe alebo na tomto vsetkom?“
„Aj, aj.“
„Vsetko.“ Samo rozhodil rukami.
Tornado len prevratil ocami a pokrutil hlavou.
„Tak to by uz stacilo,“ zapojila sa do hadky Marianna, „chcem pocut druhu polovicu ulohy.“ 
„Akej ulohy?“ vzpriamila sa Ema.
„Nechces najprv pocut pravdu?“ 
„Chcem.“ prikyvla.
„Tak...“
„Tak hovor.“ nenechala ho dokoncit.
Vsetci na nich zacudovane pozreli, no Tornado zacal rozpravat.
„Ako chces. Tu je pravda. Ked som bol maly, zil v nasej dedine jeden muz, ktoreho vsetci volali Ovofrit, co v nasom jazyku znamena „strazca ovocia“. Mal na starosti pestovanie ovocia, vanilky a tiez vyrobu rumu. 
Raz na plazi pristalo lietadlo. Este nikdy pred tym sa nasi ludia nestretli s nikym, kto by nepochadzal z nasho alebo susedneho ostrova. Vodca a Ovofrit sa teda isli pozriet, co sa deje. 
Ked tam prisli, zistili, ze lietadlo musel nudzovo pristat, pretoze mu dosiel benzin. Pilotoval ho Bongo, ktory, ako nam povedal, mal za ulohu najst nove miesta na vyvoz ovocia. Pracoval pre nejake mesto a spolu s nim prisiel aj nejaky iny muz.“
„Kto bol ten muz?“ prerusila ho Marianna.
„Neviem, mal som mozno sest.“
„Skus ho aspon opisat, mozno ho pozname. Ved prisli z Nipapu, ci nie?“
„Naozaj neviem. Videl som ho iba raz. Potom uz neprisiel.“ protestoval.
Marianna zostala ticho, no nakoniec pokrutila hlavou. „To nevadi. Pokracuj.“ 
„Dobre. Prisli do dediny a poziadali nas o pomoc. My sme, samozrejme, ziadne palivo nemali. Poradili sme im, aby vyskusali dat do nadrze stavu z ovocia. Oni to vyskusali a nejakym zazrakom to fungovalo. Dali sme im ovocie a oni odleteli. 
Lenze o par dni sa lietadlo znovu vratilo. Ale uz v nom bol iba Bongo a ten povedal, ze by s nami mohol uzavriet dohodu. My by sme davali ovocie a on by nam z mesta mohol doniest to, co by sme chceli. 
Vodca suhlasil, a tak sme to skusili. Prebiehalo to celkom dobre a rozhodli sme sa, ze je to lepsie riesenie, ako keby sem mal prist kradnut zo stromov. Ale jednej osobe sa to nepacilo. 
Ovofrit nas prehovaral, aby sme sa vratili k staremu zivotu. Vraj nam modreny svet prinesie iba problemy. Nikto ho nepocuval. Dokonca ani vodca. 
A tak si vzal veci a povedal, ze sa raz vrati a pomsti za to, ze ho nepocuvame. Potom z dediny odisiel do dzungle a nikto ho uz nevidel. 
Niektori si myslia, ze odplaval na iny ostrov a iny, ze zabludil v dzungli. No jedno vieme naisto. Nikdy sa uz neukazal a jeho duch teraz strasi v sopke.“
„Tak pockaj,“ zastavila ho Marianna, „preco si to myslia?“ 
„Pretoze sopka, ktora spala tisic rokov sa nedavno prebudila.“ 
„Co,“ vybuchla od smiechu Ema, „to nam fakt chces nahovorit, ze v sopke strasi? No ja tomu urcite neverim.“
„Ema ma pravdu. Su to len dedinske klebety.“ prisvedcila Marianna.
„Lenze ten duch tam je. Verte mi.“ nedal sa Tornado.
„Ja verim iba faktom a tie ukazuju, ze zas klames! Nemusi niekto najprv zomriet, aby jeho duch strasil?“ zasmiala sa Ema.
„Nikto ho nevidel uz desat rokov a teda ani nevieme, ci este zije.“ premeral si ju Tornado.
Samo sa zaskeril. „Skvela teoria, Monzun. Ak niekoho nevidime viac ako desat rokov, je mrtvy. Ved preco nie?“
„Volam sa Tornado a nie je to len moj nazor.“
„Aha, Marianna, pozri, nasli sme dedinu, kde ta za desat rokov privedu do hrobu.“
„Samo, kontroluj sa.“ zasycala Marianna cez zatate zuby.
„Prosim ta, tento Uragan nevie ani kde je sever.“ povysenecky mavol rukou. 
„Nevolam sa U...“ 
„A navyse sme sem chodili uplne zbytocne.“ nenechal ho dokoncit Samo.
„Tak pocuvaj ma, ty namyslena opica,“ vykrikol Tornado a postavil sa, „nikto ta sem nevolal! Pokojne sa mozes zdvihnut a odkracat prec!“ 
„Nahneval som ta?“ Samo sa provokativne usmial a tiez sa postavil. Obaja na seba nenavistne zazerali, no Samo sa pri tom aj uskrnal. „Alebo ta len vytaca, ze mam pravdu?“
„Moj napad to nebol, jasne!“
„Pockaj,“ prerusila ich hadku Marianna, „ak to nebol tvoj napad, zavolat nas sem, tak preco si nas volal?“
„Nie, nemyslel som to tak. Len... poplietol sa mi jazyk. Nic viac.“ krutil hlavou Tornado.
„Poplietol? Alebo si len omylom povedal pravdu?!“ nedal mu pokoj Samo.
„Samo, to by uz ozaj stacilo! Ty si naozaj az taky... Vobec ti neprekaza, ako ta ludia vnimaju, ked sa tu takto spravas?“ oborila sa nanho Marianna a postavila sa medzi nich.
„Vy siesti ma poznate a okrem vas tu uz...“
„Uz nic nehovor.“ zdvihla ruku. „Nic. Koniec! Finito! Neviem, naco som ta sem brala. Si len obycajne...“
„No, co som? Hovor.“ prebodol ju Samo pohladom. 
„Hlupe, sebecke a nefukane decko!“
„Jasne a ty si uzasna, ze?!“
„Nehovorim, ze som uzasna, ale nespravam sa tak ako ty. Viem sa ovladat a urcite neziarlim. Neviem, na co sa tu hras, ale ak si sem prisiel iba preto, aby si niekoho urazal...“
„Vies preco som prisiel?! Lebo si to chcela. Moja najlepsia kamoska potrebovala pomoc a ja som sa snazil. Vedela si, ze sem nechcem ist, ale aj tak si ma prehovorila. Tak sa teraz nestazuj.“
„Lenze ja som volala toho Sama, ktoreho poznam uz niekolko rokov a nie tuto namyslenu a drzu opicu!“ 
Vsetci sa az prelakli, ked to Marianna vyslovila, no ani jeden z nich sa neodvazil pipnut. Samo na nu bez zmurknutia pozeral a premeriaval si ju. Najprv bol jeho pohlad nenavistny, potom vycitavy a nakoniec smutny.
„Tak toto si o mne myslis?“ opytal sa vycitavo.
„Hej, predstav si! Ako inak by som ta mala nazvat?“
„Aha, dobre, ze to viem. Pretoze ja som si myslel, ze sme najlepsi priatelia.“
Marianna prevratila ocami a vzdychla si. „Samo, to co...“
On ju ale nenechal dohovorit. Prudko sa otocil na pate a bez varovania rychlim krokom odisiel. Teraz sa vsetky pohlady upierali na Mariannu.
Ona pozrela na Tornada. Netvaril sa nijak, len na nu pozeral. Potom sa otocila k Eme. Ona kyvla hlavou smerom k odchadzajucemu Samovi.
„Hlupak.“ zasepkala Marianna nastvane a hned sa rozbehla za nim.
Dobehla ho az na polceste k dzungli, dost daleko od ostatnych.
„Samo, pockaj.“
On ani nezastal, dokonca sa ani neotocil.
„Samo, zastav, okamzite!“
„Co si ty? Nejaky moj osobny vodca?“ zakrical cez plece.
„Som veduca a nedovolim ti takto trucovat.“
„Aha, skvele...“
„Samo, pocuvaj ma. Viem, ze je to sialene a... trochu hlupe, ale sme tu. Tak preco im nepomoct?“
„Tebe stale nedochadza, o co sa snazi tamten?“
„Chce, aby sme pomohli jeho dedine.“
Samo konecne zastal a otocil sa k nej. „Nie, nechce.“
„Ale chce! Pocuvaj...“
„Tak nech vyklopi, co od nas potrebuje a nech nam nerozprava take hlupe rozpravky. Ovocie ako palivo... Ts, to akoze mysli vazne?“
„Mozno to znie divne, ale toto nie je velkomesto.“ poobzerala sa Marianna. „Je to maly ostrov uprostred velkej vody, ktory pred desiatimi rokmi prvykrat videl lietadlo.“
„No a?“
„A to. Su to jednoduchi ludia, ktori veria v najjednoduchsie vysvetlenie.“
„Prave preto by sme sa do nich nemali miesat.“
„Samo, prosim. Moja intuicia...“
„Dobre, prestan!“ zamaval rukami. „Zostanem, ale ak mi ten Uragan este raz povie nieco podobne, tak mu jednu vrazim.“
„Ako chces, len nerob nic unahlene a tvar sa menej nafucano.“ premeral si ho.
„Fajn.“ letmo sa usmial, obisiel ju a vracal sa po chodnicku spat k ostatnym. 
Marianne chvilu trvalo, kym sa dokazala znovu povzbudivo usmiat, potom sa aj ona otocila a ponahlala sa za Samom.
Ked sa vratili spat, nikto sa neozval. Znovu si sadli a Marianna pozrela na Tornada. Samo sa ani nepohol a urazene hladel do potoka.
„A ako si ma nasiel?“ opytala sa Marianna Tornada, akoby sa nic nestalo.
„No,“ zamyslel sa, „to je trochu dlhsi pribeh.“
„To je len obycajna vyhovorka.“ sucho protestovala Marianna. „Hovor.“
„Dobre, dobre. Rozpraval som sa o tom s Bongom a on sa ponukol, ze skusi nieco vymysliet. Raz ked sa vratil, povedal mi, ze nasiel niekoho, kto by nam vedel pomoct. Napisal som ti teda ten list a poslal ho po Bongovi. On ti ho uz len podstrcil.“
„Lenze, ja som v meste nenahanala Bonga, ale niekoho ineho.“
„Tak o tom nic neviem. Mozno niekoho poziadal lebo nemal cas. Co ja viem?“ mykol plecami.
„Mal by si to vediet.“ vycitala mu.
„Ak mozem poznamenat...“ zacal Samo.
„Nemozes!“ zavrcal Tornado.
„Tornado,“ nastvane nanho pozrela Marianna, „nechaj Sama dohovorit a on zas slubi, ze sa bude spravat slusne.“
„Fajn. Co si chcel poznamenat?“ neochotne ho oslovil Tornado. 
„Len to, ze podla mna je to az velmi jednoduche, primitivne a podozrive. To je vsetko.“ zavrcal Samo.
Tornado nanho pohrdavo pozrel, no nechal to tak. Marianna iba zamyslene hladela do tecucej vody. Po niekolkych sekundach zacala otacat hlavu k Tornadovi, ze sa este na nieco spyta, no vtom sa zem zatriasla a cosi zadunelo. 
Vsetci vyskocili na nohy a obzerali sa dookola. Odrazu zbadali, ako sa zo sopky za nimi vali husty sivy dym.
„Fiha,“ zasol Danny, „take nieco som este nikdy nevidel!“
„Zda sa, ako keby tam naozaj niekto bol!“ povedal Edy trocha zvlastnym hlasom.
Vsetci nanho nechapavo pozreli.
„Ale no tak. To, ze je sopka cinna, neznamena, ze tam strasi.“ protestovala Ema.
„Pomozeme vam.“ rozhodne povedala Marianna po chvili ticha.
„Marianna, tato sopka nemohla byt necinna. Mozno spala, ale...“
„A myslis, ze tym sa nieco riesi?“ odbila ju Marianna.
„Nie je to duch. Je to normalna zemska cinnost. Povrch zeme sa stale meni a sopky su normalne javy.“ Ema vysypala poucku z rukava.
„Mne je to jedno. Pomozeme im a bodka.“
Ema na nu prosebne pozrela, a potom ju chytila za rukav. „Mozem s tebou hovorit?“ 
Marianna iba prikyvla a spolu sa trocha odtiahli od skupinky. Potom na nu zvedavo pozrela, lebo vedela, co jej chce povedat.
„To fakt myslis vazne? Pomozeme mu?“ nechapala Ema.
„Potrebuju nasu pomoc, oni naozaj veria, ze je v sopke nieco zive.“ sepkala Marianna.
„Veria tomu, no jasne?! Ten, ani si nepamatam jeho meno, sa urcite nesnazi o nic dobre. Nieco take hlupe, ako tie jeho pribehy som este nepocula. A navyse sme medzi cudzimi ludmi.“ 
„To, ze mas slabu pamat si vyries neskor a to, ze sa ti nepacia jeho pribehy je tvoj problem. Pomozeme im. Hoci su to cudzi ludia, potrebuju pomoc. Musime dokazat, ze sa nemaju coho bat. Ktovie, co im kto narozpraval.“ Nepatrne sa obzrela. „A ked prideme z dzungle, odputas pozornost ostatnych a ja pojdem za Bongom.“
„Marianna, je to stara povedacka pre deti.“ krutila hlavou Ema. „Nejaky dedincan sa stratil v dzungli a jeho duch strasi v sopke. Nepocula si, akym stylom a tonom to povedal? Ako obycajnu rozpravku.“
„No a co? Ema, na tomto ostrove je nieco take... ine. To ma tu nuti zostat.“
„Len nehovor, ze...“
„Ano, moja intuicia. Prosim, zostaneme len chvilku.“
Ema neprestajne krutila hlavou, napokon vsak suhlasila. „Tak dobre.“
„A zamestnas ostatnych?“ opytala sa Marianna s nadejou v hlase.
„Mozno... porozmyslam.“
„Prosim.“
„Tak dobre.“ prikyvla.
„Dakujem.“ Marianna ju silno objala a este raz na nu pozrela. Povzbudivo sa usmiala a potom sa naraz otocili. 
Cela skupinka, vratane Tornada, na nich hladela s nadvihnutym obocim. 
„Co je?“ nechapala Ema.
„Tak, ked sme si uz vsetko vyjasnili, rada by som vedela vsetko o tom vasom probleme.“ otocila sa Marianna k Tornadovi.
Ked ale videla, ze nerozumel, dodala: „Myslim tie otrasy a dym zo sopky.“
„Aha,“ zamyslel sa Tornado, „no, myslim, ze sa to deje stale okolo obeda.“
„Fajn,“ ozvala sa Barbie, „a co ten Ovofrit?“
„On zmizol. Odisiel do dzungle a uz ho nikto nevidel.“
„A nemal rodinu alebo priatelov, ktory by ho hladali?“ zaujimalo Mariannu.
Tornado na nu uprene pozrel. „Jeho surodenci ho hladali neprestajne dva roky.“ stisil hlas. „Nikde sa neukazal.“
„To nie je mozne.“ pokrutila hlavou.
„Ale je.“ smutne sa usmial Tornado a pozrel do potoka. „Na tomto ostrove sa toho stalo vela.“
Marianna pochopila, ze sa o tom Tornadovi velmi nechce rozpravat. Pozrela na sopku a rozmyslala, ako by asi dedincanom povedala, ze v nej nestrasi.
„Podme uz,“ navrhol Edy, „o chvilku bude obed.“
Tornado sa zasmial. „To je dobry dovod.“
„To naozaj je.“ prikyvla Marianna. „Ideme. V dedine sa este porozpravame.“
Cela skupinka pozrela smerom k miestu, odkial prisli. Ema este poskladala deku a vrazila ju Tornadovi do narucia.
„Neviem, co si Marianne nahovoril, no na nas si davaj pozor.“ zasycala ticho. 
Tornado si vzal deku a premeral si Emu. „Neboj sa, nechystam sa spravit nic zle. Potrebujem iba, aby ste nam pomohli.“
„Ts, to mozes rozpravat vies komu. Nieco je tu velmi, velmi podozrive.“
On sa pobavene zasmial a postavil sa na celo skupinky. Kyvol rukou na ostatnych a zamieril po chodnicku, ktory viedol naspat do dediny. 
Cez dzunglu prechadzali pomaly a vsetci sa sustredili na cestu. Tornado vpredu odhrnal listy a konare a Marianna za nim sa neustale obzerala. Kontrolovala, ci sa nahodou niekto nezabudol alebo nestratil.
Odrazu nieco zaculi. Z dzungle po ich pravej strane vychadzali nejake zvuky. Najprv to znelo ako skrekot, potom akoby piskot a nakoniec ludsky krik. Bol to muzsky hlas a krical nieco v nezrozumitelnom jazyku.
Tornado okamzite zastal a pocuval. Aj Marianna spozornela. Nevedela rozoznat, co hlas krici, pretoze to bol skor suvisly zvuk, ale jedno rozumela. Bolo to meno. Naya.

13. kapitola - HLAVA LEMURA
Tornado stal takmer bez dychania. Len pozeral tym smerom, odkial prichadzal krik.
„Tornado. Tornado,“ oslovila ho Marianna, „co to je?“
On neodpovedal. Ani na nu nepozrel.
„Tornado! Halo, co sa deje?“
„Naya.“ zasepkal.
„Kto je to? Co sa deje?“ Marianna ho jemne chytila za ruku.
Tornado zas neodpovedal. Zurivo odhrnul listy a obrovskymi krokmi sa rozbehol dzunglou. Ostatnych nechal stat na chodniku a nechapavo za nim pozerat.
„Tornado!“ vykrikla Marianna a roztrzito sa obzerala.
„Je to blazon.“ skonstatoval Samo.
„Ideme za nim.“
„Nie, podme do dediny.“
„Ja chcem vediet, co su to za zvuky.“ naliehala Marianna a uz sa aj ona predierala zelenou.
Samo len pokrutil hlavou a pohol sa za nou. Ostatny jej priatelia na seba chvilku nechapavo pozerali, ale potom si povedali, ze pojdu za nimi.
Marianna utekala dzunglou a snazila sa dobehnut Tornada. Cestu poznala, pretoze listy boli polamane alebo dokonca podupane.
Vobec jej neslo do hlavy, co sa to pred chvilou stalo. Netusila, preco ich tam Tornado nechal, ani co vydavalo tie zvuky.
Prebehla kus dzungle, ked sa odrazu listy skoncili a ona sa ocitla pri nejakom jazierku. Vsade naokolo boli velke kamene obrastene machom a listy bananovnikov. Pred sebou zbadala Tornada, ako stoji oproti velmi zvlastnemu stvoreniu. 
Malo to ludske telo, no hlavu lemura. Bolo to oblecene podobne, ako vsetci ostrovania, ale na ruke mu priam svietil vylesteny prsten s velkym kamenom. Tornado nan nieco krical zrejme vo svojom rodnom jazyku.
K Marianne dobehli aj jej priatelia. Zastali a vystrasene zizali na obludu.
Ta si ich najprv nevsimla. Vsetku pozornost sustredila na Tornada a na to, co krical.
On znel naozaj nahnevane a miestami az zufalo. Obluda len krutila hlavou a sialene sa smiala. Potom si ale vsimla Mariannu.
Aj Tornado sa obzrel. Vyzeral napalene a zaroven strasne smutne.
„Davajte si pozor!“ prehovorila obluda zvlastnym hlasom, ale ich recou. „Neplette sa do cesty duchovi sopky!“
Marianna sa chystala nieco povedat, no odrazu cosi za nimi strasne zadunelo. Akoby nieco vybuchlo. 
Vsetci, vratane nej, sa obzreli a pozorovali dzunglu. Ked uz bol znacny pokoj a nic dalsie sa nedialo, obratili sa znova k oblude. Ta tam vsak uz nebola.
Po mensom soku sa jeden po druhom zacali spamatavat.
„A toto malo byt co!?“ lapala po dychu Barbie. Vsetky oci zastali na Tornadovi.
On si pozorne obzeral listy okolo jazierka. 
„Tornado, kto to bol?“ opytala sa Marianna.
Ked neodpovedal, chytila ho za predlaktie a otocila k sebe.
„Co chces?!“ oboril sa na nu.
„Vysvetlenie!“ vykrikla prekvapene. „Nechapem, preco kricis.“
On uz zostal ticho, no vytrhol ruku z jej zovretia.
„Co bolo toto za stvorenie a kto je Naya?“
Pri tom mene sa Tornado strhol. Premeral si ju a potom pozrel aj na ostatnych.
„To nech vas netrapi. A ako si mohla pocut, bol to duch sopky.“
„A vysvetlenie?“
„Nemam.“ odpovedal stroho. „Netusim, co sa to tu deje. Neviem kto to bol, ale tiez by som to rad vedel.“
„Ale ved si sam povedal, ze je to duch sopky.“ nedala sa Marianna. „A pokial viem, tak v sopke strasi ten Ovofrit.“
„Tak naco si sa pytala, ked si vedela odpoved?!“ skrikol Tornado a obisiel ju.
Ona zostala prekvapene pozerat na jazierko. „Fajn.“ otocila sa pomaly. „Pojdeme do dediny a vsetko si vyjasnime.“
Tornado si ju len premeral a otocil sa na odchod. Vobec ho netrapilo, ci idu za nim. Ani len raz sa neotocil. Isiel stale dalej, az pokym im nezmizol z dohladu.
„Hovorim, nie je v poriadku.“ skonstatoval Samo.
„Co sa to tu deje?“ pokrutila hlavou Marianna.
„To neviem,“ zacala Ema, „ale viem, ze by sme sa mali vratit do dediny.“
Marianna sa poobzerala a nakoniec prikyvla. „Podme.“
Premerala si jazero aj listy okolo, potom sa otocila a pohla sa dopredu po vysliapanej cesticke.
Jej priatelia ju bez slova nasledovali. Nebolo im treba viac hovorit. Drzali sa jeden pri druhom a snazili sa co najrychlejsie dostat do dediny.
Vratili sa na stary chodnicek a po nom presli az k prvemu domu. Tam zastali.
„Co teraz?“ rozhliadla sa Ema.
„Idem pohladat Tornada.“ zahlasila Marianna.
„Je to blazon, Marianna,“ protestoval Samo, „ja odporucam zbalit si veci a utiect prec. To, co sa tu deje je naozaj divne.“
Marianna len prevratila ocami. 
„Pokojne chod.“ ozvala sa Ema. „My ta budeme cakat.“
„Nepojdete so mnou?“ prekvapene si ju premerala Marianna.
„Nie, iba by sme zavadzali. Hurikan sa najradsej rozprava s tebou.“
Danny, Edy a Barbie prikyvli. Samo len pokrutil hlavou a viac to uz neriesil. Odkracal smerom k domceku a ostatny ho tiez nasledovali.
Marianna sa poobzerala. Nevedela, kde by mala Tornada hladat. Vsetky domy boli skoro rovnake a navyse vobec netusila, co je zac.
Esteze islo okolo milo vyzerajuce dievca. Ona nevahala a zastavila ju.
„Ahoj. Nevedela by si mi povedat, kde najdem Tornada?“
Dievca zostalo len prekvapene stat.
„Nechcem ta otravovat, ale potrebujem sa s nim porozpravat.“ prosebne na nu pozrela Marianna.
Dievca sa otocilo a ukazalo na druhu stranu dediny k obrovskemu domu.
Marianna sa usmiala a prikyvla. „Dakujem.“
Dievca za nou len nechapavo pozeralo. Ona sa hned rozbehla tym smerom. Dobehla az k tomu velkemu domu. 
Odrazu zacula nejake hlasy. Hadali sa v domorodom jazyku a zrejme stali hned za rohom.
Ona sa zhlboka nadychla a tvarila sa, ze sa nic nedeje. Vysla spoza rohu a takmer do niekoho vrazila.
„Marianna.“ zahlasil vodca, akoby ho vobec neprekvapovalo, ze ju vidi. 
Bol tam aj Tornado. Stal oproti Artbubovi a zlostne nanho pozeral.
„Deje sa nieco?“ nasilu sa usmial vodca.
„No,“ Marianna prekrizila ruky a oboch si premerala, „ak neratam to, ze nas nechal uprostred dzungle, videli sme nejaku obludu a absolutne nechapem, co sa deje, ani nie.“
Vodca prikyvol. „Aha, tak.“
„Ano, tak.“ Potom sa otocila k Tornadovi. „Co sa to stalo?“
On neodpovedal.
„Co ta obluda povedala a kto je Naya?“ nedala mu pokoj Marianna.
Ked Artbub pocul to meno, vystrel sa a pozorne si Mariannu premeral. „Neboj sa, vsetko sa dozvies.“
Aj Tornado sa konecne prebral. „Pod za mnou.“
Marianna si ho premerala. Vobec nemala chut ist zas niekam do dzungle.
„Kam?“
Aj on si ju premeral. „Chcela si vediet, kto je Naya.“
„Tornado.“ ticho ho upozornil Artbub.
Marianna pozrela z jedneho na druheho. Nieco sa jej na ich spravani nezdalo.
„To hej, ale dnes uz do dzungle ist nechcem.“
„Fajn.“ Tornado mykol plecami a otocil sa na pate.
Vobec ho nespoznavala. Bol uplne iny ako ked jej rozpraval o nahode alebo ked vysvetloval. 
Nechapavo pozrela na Artbuba. 
„Mna sa nepytaj.“ ohradil sa stroho a aj on odisiel.
Marianna zostala stat uplne sama. Snazila sa zistit, co malo znamenat to divne stvorenie a aj Tornadovo spravanie. Oprela sa o stenu a zviezla sa dolu na zem.
Takto sedela a rozmyslala niekolko dlhych minut. Odrazu ale pocitila nieco na hlave. Bol to jeden z lemurov, ktory zoskocil z najblizsieho stromu rovno na jej hlavu. Jeho dlhy chvost kmital tam a sem a malymi labkami jej prehrabaval vlasy.
„Nechaj ma.“ Marianna sa ho snazila zhodit, ale on sa malymi ruckami drzal jej vlasov.
Potom sa stalo nieco zvlastne. Lemur zachytil jej celenku a vytiahol jej ju z vlasov.
„Daj mi to.“ snazila sa ho zachytit, lenze zvieratko bolo rychle a skor ako sa stihla spamatat, uz utekalo do dzungle.
Marianna sa bleskovo postavila a bezala za nim. Lemur ju viedol na juh cez huste bananovnikove listy. Potom sa ale dostal na chodnicek.
Ona ani nepozerala na cestu, len ho slepo prenasledovala. Zvieratko s celenkou v ruke utekalo po chodniku niekolko metrov. Az ked zas prisli listy, spomalilo. Vrhlo sa medzi ne a za ziadnu cenu nechcelo zastavit.
Marianna sa tiez zacala predierat listim. Nakoniec sa ocitla na volnom priestranstve. Pred nou bola nizka trava a na naj lezala jej cierna celenka.
„Konecne.“ vydychla si Marianna a obzerala sa po lemurovi. 
Nikde ho vsak nenasla. Zdalo sa jej to divne. Zodvihla celenku a poriadne sa rozhliadla. Odrazu mala velmi divny pocit. A hned aj zistila preco.
Stala na cintorine. Pred nou sa rozprestieral vacsi kus travnatej plochy, z ktorej trcali kusky skal. Neboli to vsak len tak nejake skaly. Boli to nahrobne kamene. 
Aj ked neboli dokonale poukladane, bol tam isty system. Tie stare sa od machu cele zelenali a tie novsie zatial len chytali farbu.
Marianna si zastrcila celenku do vlasov a obisla par kamenov.
Boli na nich vyryte nejake mena. Cas a mach ich ale tak znicili, ze sa dali len tazko precitat. Zaujal ju vsak jeden, ktory stal na kraji. Pred nim bol polozeny krasny a cerstvy kvet.
Opatrne sa k nemu presunula. Pomnik bol starsi, ale niekto sa on musel pravidelne starat, pretoze vyzeral dobre. Aj meno sa dalo precitat. Dalia.
Mariannu zaujal ten kvet. Vyzeral ako prave odtrhnuty. Niekto tu musel byt tesne pred nou.
Potom sa poobzerala. Kamene boli vacsinou velke a pekne vytesane. Niekolko metrov od nej ale stal aj jeden malicky. Presla k nemu a obzrela si ho.
Siahal jej asi len po kolena. Bol uplne zarasteny machom a aj trochu nakrivo. Z hrobu pred nim vsak nieco vyrastalo. Vyzeralo to ako maly vyhonok nejakej palmy.
Marianna sa opatrne priblizila a klakla si na jedno koleno. Vystrela ruku a jemne nou presla po machu. Trochu ho zosuchala a odhalila tak nejake pismena.
Nevedela ale presne urcit, co sa tam pise. Nahla sa teda este viac a trochu pritlacila. Z kamena odpadla gundza machu a konecne odkryla cely napis.
Marianna vystrasene odskocila. Stiahla ruku a rychlo cuvala, pokym nenarazila na dalsi nahrobok.
„Presne, Naya.“ zacula za sebou odrazu hlas.
Az nadskocila. Rychlo sa otocila a zbadala za sebou stat Tornada.
„Toto som ti chcel ukazat.“ prekrizil ruky. 
„Kto... kto to je?“ dostala zo seba nakoniec Marianna.
„Myslis, kto to bol?“ Tornado pozrel na kamen. „Bola to moja sestra.“
Marianna otvorila usta a pozerala raz nanho a raz na kamen.
„T-t-tvoja... sestra?“ koktala zaroven prekvapene aj vystrasene.
Tornado pomaly prikyvol. Pozrel na nu, potom sklopil zrak a pozeral na maly stromcek.
Marianna chvilku rozdychavala to prekvapene.
„Preco o nej hovorilo to... stvorenie? Co povedalo?“ prehovorila nakoniec Marianna.
Tornado vzdychol. „Neviem.“
„Ale vies. Rozumel si mu.“ odporovala mu. „Prosim, povedz mi to.“
„Naco?“
„Mame vam predsa pomoct.“
On chvilku rozmyslal. „Nie som si isty.“
„Ved preto si nas tu zavolal.“ Marianna pozrela do jeho smutnych oci. „Povedz mi o Nayi. Aj tebe to pomoze.“
Tornado si ju premeral. Nakoniec vsak prikyvol. „Dobre. Ale len preto, aby si mi uz konecne dala pokoj.“
Marianna sa povzbudivo usmiala. Tornado si sadol na zem a chrbtom sa oprel o kamen za sebou. Ona chvilku vahala, no spravila to iste. Obaja pozerali na malicky nahrobok.
„Bola to moja sestra. Zomrela, ked som mal styri a pol.“
„Preco?“ neovladla sa Marianna.
„Bola chora. Uz od narodenia. Tazko sa jej dychalo a nesmela robit nic, pri com by sa mohla unavit.“
Marianna chapavo prikyvla. 
„Ale ona rodicov nepocuvala. Behala po dedine, lozila po stromoch, nahanala lemury... Az sa raz v noci zacala dusit. Pamatam si to presne. Kazdy zvuk, kazdy pohyb.“
Tornado si hryzol spodnu peru a rychlo mihal ocami z jednej strany na druhu.
„Zobudilo ma, ked mama otvorila dvere. Bol som vo vedlajsej izbe. Pocul som aj Nayu, ale taketo veci sa jej stavali bezne. Vyliezol som z postele a isiel som sa pozriet. Ked som nakukol cez dvere, videl som, ze pri nej bol aj liecitel. To nevestilo nic dobre.
Naya lezala na posteli a rodicia sedeli pri nej. Mama ju drzala za ruku a otec nieco hovoril. Strasne som sa bal. Krcil som sa pri stene a triasol som sa.“
Marianna sa zahladela na kamen pred sebou. Celkom zivo si vedela tu scenu predstavit.
„Ani neviem, kolko to trvalo,“ pokracoval Tornado, „ale potom ma zbadala. Usmiala sa na mna, natiahla ruku a podavala mi nieco. Potom zavrela oci, ruka jej spadla na postel a mama zacala plakat.“
Tornadovi sklzla po lici mala slzicka. „Presne si pamatam ako ju otec utesoval, ako Nayu prezeral liecitel a ako sme pri nej vsetci traja sedeli celu noc a plakali.“ 
Marianna len tazko potlacila slzy. Doslova ich prehltla a opatrne polozila Tornadovi ruku na plece.
„To je dobre.“ zasepkala, ked videla ako mu z oci na travu padaju slzy.
On ticho prikyvol a chrbtom ruky si ich zlostne utrel. „Naucila ma vsetko, co vedela. Boli sme najlepsi priatelia. Mala ma velmi rada.“
„Bola od teba starsia?“ 
„Bola. Akurat o dva tyzdne mala mat osem.“ 
Marianna chapavo prikyvla. Pozrela na maly kamen. Tornadova sestra by teraz mala dvadsat rokov. Takto dlho ticho sedela a rozmyslala.
„Ta obluda kricala na mna.“ ozval sa po chvili Tornado.
„A co povedala?“
„Ze ak som ju mal naozaj rad, tak necham starych duchov na pokoji a poslem ta prec.“
Marianna nanho prekvapene pozrela. „Co tym myslel?“
„Neviem. Vykrical som mu, nech sa jej meno neopovazi viac vyslovit.“
„Stale tomu nerozumiem. Co mam vlastne ja spolocne s tym duchom?“
Tornado si ju premeral. „Zavolal som ta sem, aby si nasim ludom dokazala, ze v sopke nestrasi.“
Marianna sa zasmiala. „Ale ako si videl, asi to nie je tak celkom pravda.“
„Vsetko sa da logicky vysvetlit.“ pokrutil hlavou. „Pomoz mi zistit, kto to je, nech ho mozem za ten dnesok poriadne...“
„Dobre, dobre,“ prerusila ho Marianna, „chapem. A aj s mojimi priatelmi ti rada pomozem. Lenze co to ma toto vsetko znamenat?“
Tornado sa zamyslene zahladel pred seba. „Netusim.“
„Ako to, ze netusis?“ nechapala Marianna.
„Ja som vas sem mal iba zavolat. O nijakej oblude mi nikto nic nepovedal. Ludia v dedine sa boja. Su velmi povercivi.“
„Takze si tu obludu este nevidel?“
„Nie. To sa ti tu snazim vysvetlit. Deje sa nieco velmi zvlastne.“
Marianna sa rozhliadla. „Fajn. Podme do dediny a tam sa dohodneme.“
Tornado prikyvol, postavil sa a oprasil si nohavice od hliny. Marianna spravila to iste. 
„Musis mi presne vysvetlit, co sa to tu deje.“ pozrela nanho vazne, ked prechadzali pomedzi nahrobky.
„Ako chces.“ prikyvol ticho a viedol ju smerom k chodniku do dediny.
Ona ho poslusne nasledovala, pretoze sama by sa spat asi nedostala. Celu cestu boli obaja ticho. Vlastne si ani nemali co povedat. Marianna rozmyslala a ani by ju nenapadlo provokovat ho a Tornado jej nechcel uz nic vysvetlovat.
Po asi styroch minutach dosli do dediny. Tam dedincania vlacili kose s nejakymi listami, cosi susili na velkych sitach alebo nosili kokosove orechy na kopy.
„Pridte na obed.“ zastal Tornado a premeral si Mariannu. „Hadam tam trafite aj sami.“
Ona si ho pozorne prezrela. „Fajn.“
Prikyvol a uz sa chystal odist.
„Kde ta najdem?“ zastavila ho Marianna.
Prekvapene sa otocila nadvihol obocie. „Preco by si ma hladala?“
„Ak budem nieco potrebovat alebo...“ odmlcala sa, „len tak.“
Tornado sa pobavene zasmial. „Stale tu niekde budem. Podla mna, nebude problem spytat sa.“ 
Potom si ju este raz premeral, otocila sa a rychlo zmizol medzi domami. Marianna tam len tak stala a nechapavo za nim pozerala.
Nakoniec len pokrutila hlavou a ponahlala sa k svojim priatelom. Presla dedinou az k ich domceku na strome a vyskriabala sa hore. Rychlo otvorila dvere a vosla dnu.
„No konecne.“ zamrmlal Samo, ked ju zbadal.
„Co konecne?“ nechapala a zvalila sa na jednu postel.
„Konecne si sa uracila prist. Kde si bola?“
Marianna si sadla a premerala si priatelov. „Isla som si po vysvetlenie.“
„A dostala si ho?“ zaujimalo Emu.
„Dajme tomu.“ rozpacito mykla plecami.
„To znamena...?“
„Ze Tornado netusi co je to divne stvorenie zac a chce, aby sme mu to pomohli zistit.“
Samo povysenecky odfrkol. „Jasne, ved preco nie.“
„A co este ti povedal?“ premerala si ju Ema nevsimajuc si Sama.
„Mame prist na obed.“ stroho odpovedala Marianna.
Usmiala sa na priatelov, postavila sa a vosla do vedlajsej izby. Zatresla za sebou dvere a zas si sadla na postel.
Netrvalo vsak ani minutu a prisla za nou Ema. Tiez zavrela dvere a sadla si vedla nej.
„Co sa to tu deje?“ opytala sa po chvili ticha.
Marianna nestastne pokyvala hlavou. „Neviem.“
„Stale si myslis, ze je to dobry napad?“
„Nie! Bolo to to najhorsie, co mi mohlo napadnut. Preco ste ma nezastavili?!“
Ema sa zasmiala. „Ale no tak. Sme tu a uz s tym nic nenarobime. Budeme sa tvarit, ze im pomahame a mozno sa nam nieco podari.“
Marianna na nu pozrela. „Lenze je neviem, ako mam chytit nejaku obludu. Nikdy som to neskusala a popravde ani nechcem.“
„Ale vies,“ Eme sa zalesklo v ociach, „citala si kopec knih. Vies toho naozaj vela. Uz to len spojit a mas to. A navyse... mas nas. To nemal ani Adriana, ani nejaky iny detektiv.“
Marianna sa usmiala. „Fajn. Skusim to.“ 
Ema prikyvla a natiahla si strpnute ruky. „Co povedal ten Hurikan?“
„Nic take. Mame ist na obed.“ 
„Marianna, chcem vediet, co ti povedal o tej... o tom dievcati.“
„O Nayi?“ nadvihla obocie Marianna.
„Hej, o nej.“ suhlasila Ema. „Vies, ze nemam pamat na mena.“
Marianna sa zasmiala. „Viem, viem. No... bolo to zvlastne.“
„Ako zvlastne?“
Marianna sa zhlboka nadychla a podrobne porozpravala Eme, co sa jej stalo a co sa dozvedela. Nevynechala vobec nic.
„Co?!“ neveriaco krutila hlavou Ema. „Co mame my spolocne s jeho sestrou?“
„Nic. To len ta obluda.“ vysvetlovala Marianna. „Co mam urobit?“
„Tak po prve, zacni rozmyslat.“ poklopkala jej Ema po hlave. Nestihla vsak povedat nic dalsie, pretoze dvere sa otvorili.
„Neviem, ako vy, ale my ideme na obed.“ zahlasil Samo a obe si premeral. 
Marianna s Emou na seba pozreli a naraz prikyvli. Postavili sa z postele a vysli von z izby. Tam ich cakali ostatny. Danny, Edy, Barbie a Emilia sedeli na posteliach, no ked ich zbadali, postavili sa a po jednom zacali vychadzat von. 
Dolu sa bez slova zoradili a pomaly kracali dedinou smerom k jazeru a stolom. Cestou si obzerali dedincanov a dzunglu.
Hned ako dosli k stolom a posadali si, zacali ich obskakovat kucharky. Doniesli pred nich dve velke ryby, pecene na pomarancoch, kukuricnu kasu a aj nejaky ovocny salat.
Vyzeralo to velmi lakavo. Nabrali si zo vsetkeho trochu a Marianna na konci podakovala za vsetkych. Potom sa pokojne najedli. 
Pri stoloch boli skoro sami, az na skupinku ostrovanov. Ti sa ale rozpravali svojim jazykom, takze si ich nevsimali. Marianna si ich scasu-nacas premerala. 
Nieco sa jej na tomto ostrove nepacilo. Nieco nebolo tak, ako by malo byt. A to nieco v nej vyvolavalo taky zvlastny pocit.
Z jej uvazovania ju vytrhol az Samo. 
„Marianna, pocuvas nas?“
„Co?“ zmatene sa rozhliadla okolo.
„Hovorime o tom, co budeme robit po obede.“ oznamoval Edy.
„To je fajn.“ usmiala sa Marianna. „Co budeme robit?“
Samo si ju pobavene premeral. „Co by povedala veduca na to, keby sme sa tu trochu poobzerali?“
„No,“ zachichotala sa Barbie, „ja myslim, ze veduca sa o tom nedozvie, ak jej to nepovieme.“
Marianna s usmevom prikyvla. „Fajn. Podme. Aj tak nemame co robit. „Hladat“ tu obludu zacneme az zajtra.“
Vsetci ostatny prikyvli. Poskladali taniere na jednu kopu, zdvihli sa od stola a zas zamierili k dedine. Ked uz boli uprostred, pri velkom dome, zastali.
„Kam teraz?“ rozhliadol sa Danny.
„Podme rovno,“ navrhol Edy, „a uvidime, kde skoncime.“
„Len aby sem sa potom este nasli.“ nadvihla obocie Ema.
„Neboj sa, dam pozor.“ ubezpecila vsetkych Marianna.
Ema vsak nieco namietla, na co zareagoval Samo a uz sa strhla hadka. Marianna ich vsak nepocuvala. Zacitila na sebe cisi pohlad.
Otocila sa okolo vlastnej osi a hladala, kto na nu pozera. Nakoniec toho neznameho nasla. Opieral sa o stenu zhruba desat metrov od nich a pozorne si ju premeriaval. 
Bol to Tornado. Ked ho Marianna nasla, odrazil sa od steny a priblizil sa k nim. 
„Ako sa mas?“ Marianna sa snazila posobit milo.
On sa len chabo usmial. „Hladate nieco?“
„Chceli sme sa tu trochu poobzerat.“ priznala.
„Aha,“ prikyvol, „a co take by ste chceli vidiet?“
„Neviem, napriklad, ako sa zije v dzungli.“ 
„Ako chcete.“ Tornado si vsetkych premeral. Potom sa otocil na odchod. 
„Kam ides?“ opytala sa prekvapena Marianna.
„Domov.“ odpovedal a pomaly sa otacal k nej. „Preco ta to tak zaujima?“
„Ja,“ Marianna sa pokusila o mily usmev, „len som si myslela... ci by si nesiel s nami.“
Tornado si ju premeral s nadvihnutym obocim. „Preco?“
„Len t...“ zacala Marianna, ale Ema jej skocila do reci.
„Aby sme sa nestratili.“
On si ich obe pozorne premeral. Nakoniec vsak prikyvol. „Ako chcete. Ukazem vam nasu dedinu.“ 
Marianna sa veselo usmiala a prikyvla. Tornado si ju len premeral s kamennym vyrazom a zamieril na vychod.
„Podte.“
Ema zvedavo pozrela na Mariannu. „To je zmena. Uz sa mu odrazu nepacis?“
Ona za Tornadom len nechapavo hladela. Potom mykla plecami a nasledovala ostatnych.
Netusila, preco sa Tornado odrazu sprava tak odmerane. Zeby pre to, co o nom vie? Rozhodla sa vsak, ze ak tu maju ostat a pomoct im, budu spolu musiet vychadzat tak ci tak.
Pridala preto do kroku a dobehla veduceho Tornada.
„Mozem otazku?“ pipla ticho.
On si ju premeral, ale nakoniec prikyvol. 
„Spravila som ti nieco?“
Tornada ta otazka tak zaskocila, ze az zastal. „Co?“
Marianna pozrela na prekvapenych priatelov. „Pytala som sa, ci som ti nieco spravila?“
„Nie.“ pokrutil hlavou.
„Tak preco sa mi vyhybas?“ nedala mu pokoj.
Tornado nechapavo pokrutil hlavou. „Nevyhybam sa ti.“
„Aha,“ Marianna nadvihla obocie, „si si isty?“
On vzdychol a pretrel si oci. „Som trochu unaveny, dost nastvany a otec mi to neulahcuje. Len sa ti to zda.“
Marianna chapavo prikyvla. „Prepac.“
Tornado uz nic nepovedal, len vosiel medzi listy. Bol tam dalsi chodnik a viedol niekam na vychod. Bez slova ich po nom viedol niekolko minut. Potom sa pred nimi vynorila slnecna stran.
Bol to dlhokansky lan pody, ohradeny dzunglou zo vsetkych stran. Vacsinou tam bola rovina, no sem-tam sa ukazal aj malicky kopcek.
„Toto su nase polia a sady.“ ukazal rukou Tornado a kyvol k malemu policku.
Marianna a jej priatelia sa k nemu presunuli. Zo zeme tam vyrastali male stonky s trojbokymi listami a sem tam videli aj maly biely kvietok.
„Toto su sladke zemiaky.“ vysvetlil Tornado. „Popri kukurici tvoria zaklad nasej stravy.“
„Zaujimave.“ Edy si obzeral hriadky. „Ak ich vykopavate?“
Tornado prekrizil ruky a pozrel na zemiaky. „Motykou alebo rucne.“
Marianna prikyvovala a ticho pocuvala. Akurat sledovala jedno male dievcatko, ktore poskakovalo okolo mamy. Ta akurat do kosika zbierala zrelu kukuricu.
Dievcatko malo na sebe tenke saty a vlasy zapletene do vrkocov. V ruke drzala nejaku hracku a tahala mamu prec.
„Marianna,“ oslovil ju Tornado, „deje sa nieco?“
„Nie, preco?“ usmiala sa milo.
„Uz dost dlho sa k tebe prihovarame.“ nadvihol obocie Samo.
Ona len mykla plecami a ockom sibla zas na dievcatko a jej mamu. Tornado tam tiez pozrel.
„Co ta na nej tak zaujalo?“
Marianna nanho prekvapene pozrela. „Coze?“
„Pozeras na to dievcatko. Pytam sa, co ta tak zaujalo?“
„Neviem, ja som sa len tak obzerala.“
Tornado nadvihol obocie, no prikyvol. Potom sa otocil spat k ostatnym. 
„Takze ste videli sladke zemiaky, tamto je kukurica a tamtie vysoke rastliny s tym navrchu je cukrova trstina.“
„Vyrabate cukor?“ opytala sa Barbie, ked sa dostali pred trsy.
„Ano a aj rum.“ prisvedcil Tornado.
„Takze aj papier je domaci?“ nadvihla obocie Marianna.
Tornado si ju premeral a uskrnul sa. „Mozno ta to prekvapi, ale ano. Skoro vsetko si vyrabame sami.“
„Je dobre, ze si to priznal.“ prekrizila ruky Marianna.
Tornado pochopil a jeho uskrn sa zopakoval. „Tym by sme mohli zacat. Co povies?“
Ona prikyvla a obzrela sa. Jej priatelia na nich nechapavo pozerali. 
„Nebudem sa vam miesat do vasich sifrovanych rozhovorov, ale nechceme tu stat a len tak na vas pozerat.“ prekrizila ruky Ema.
Marianna sa zachichotala a poobzerala sa. „Neviem ako vy, ale ja by som si uz niekam sadla.“ 
„Co keby sme sa vratili?“ navrhla Barbie.
Ked nikto neprotestoval, otocili sa a zamierili spat do dediny. Tornado ich viedol spat po tej istej ceste. Obcas sa aj otocil, aby skontroloval, ci ho vsetci nasleduju.
Najviac sa vsak zaujimal o Mariannu. Pozorne ju sledoval a reagoval skoro na kazde jej slovo.
O niekolko minut dosli na zaciatok dediny. Zastali tesne pred prvym domom a cela skupinka pozrela na Mariannu.
„Co je?“ nechapala ich pohlady.
„Ty si veduca a urcujes program.“ mykol plecami Edy.
„Neviem ako vy, ale ja idem spat. Ani neviem preco, ale som strasne unavena.“
Ema nadvihla obocie a pozrela na ostatnych. „Dobre. My ideme na plaz.“
Marianna prikyvla a nechala priatelov odist s Tornadom. Potom zamierila k ich domceku. Prechadzala dedinou, sledovala ludi a rozmyslala nad tou obludou.
Rychlo sa vyskriabala hore po rebriku, vosla dnu a pevne za sebou zavrela dvere. Presla do dievcenskej izby, zvalila sa na postel a z Eminej tasky vytiahla kopu papierov. 
Boli to kopie stran z knih o ostrove a podobnych veciach. Chvilku si v kope listovala, no nic ju nezaujalo natolko, aby si to precitala cele. 
Nakoniec uz sa jej slova mihali pred ocami. Zhodila papiere z postele, hlavu pritlacila k vankusu a takto zaspala.
Rano sa zobudila na nejaky zvuk. Teda, keby vlastne bolo rano. Vonku bola este tma a nic nevyzeralo na to, ze by bol novy den.
Marianna si sadla a rozhliadla sa. Ema, Barbie a Emilia lezali v posteliach a pokojne spali. Zistila aj, ze niekto ju prikryl dekou a papiere polozil na stol.
Vystrcila nohy z postele, obula sa a priblizila sa k oknu. Mala taky divny pocit, ze ju prebudil nejaky zvuk odtial. Nebola si vsak ista.
Vykukla von a v tme ledva rozoznala obrysy domov. Potom pozrela na hodinky. Bolo pol piatej rano. Este raz pozrela von.
Zazdalo sa jej, ze pri jednom z domov uplne na kraji nieco zazrela. Nejaky tien alebo postavu.
Ticho sa poobzerala a precupkala od okna ku dveram. Ked sa uistila, ze vsetci tvrdo spia, pomaly ich otvorila a vyklzla von. Tak isto presla aj cez druhu izbu. Vonkajsie dvere jemne pribuchla a doslova sklzla po rebriku. 
Nebola si sice ista tym, co robi, ale nieco videla a chcela zistit, co to bolo.
Opatrne cupkala okolo domov a snazila sa posobit co najnenapadnejsie. A celkom sa jej to darilo. 
Ked dosla az k miestu, kde to nieco videla, spomalila. Ostrazito sa rozhliadala a premeriavala si okolie. Presla az k poslednemu domu a schovala sa za stenu. Z druhej strany prichadzali akesi hlasy.
„Ako si ma k komu mohol donutit?! Je skoro ako moj syn!“ pocula vycitavy hlas.
„A co som mal robit? Inac by neprisiel!“ odpovedal septom dalsi, neznamy muz.
„Prisiel. Nemusel si mu tak ublizit.“
„Tak si mi mal povedat, co mam robit! A navyse, bol si to ty.“
„Ako?!“ opytal sa tak ticho, ze ho Marianna ledva pocula. 
„Tie deti bude treba odviezt prec.“ ozval sa zas hlas a Marianna mala pocit, ze je to Artbub.
„To urcite nie.“ odporoval mu muz, v ktorom spoznala Bonga.
„Ale ano. Su to len problemy.“
„Ty nechapes?! Toto sme cely ten cas pripravovali.“
Chvilu bolo ticho. Marianna sa neodvazila ani nadychnut.
„Toto nie je dobre.“ zahlasil nakoniec Artbub.
„Dohodli sme sa, tak robte to, co mate. Nepotrva to dlho.“ Bongo sa potom otocil a nieco vybral z vrecka. „Na, toto im dajte. Ale davajte pozor!“ 
Marianna toho uz pocula dost. Pomaly sa presuvala popri stene a snazila sa posobit co najtichsie. Hned ako dosla na jej koniec, zvrtla sa a utekala prec.
Nevedela presne, kam bezi, ale snazila sa dostat co najdalej.
Ked uz prebehla dost velky kus dediny, otocila hlavu, aby skontrolovala okolie. Odrazu vsak do niekoho vrazila. Takmer spadla, lenze ten niekto ju pevne chytil za ruky a pomohol jej pevne sa postavit.
„Co ty tu?“

14. kapitola - VYLET
Marianna zdvihla hlavu. Pred nou stal Tornado a pozorne si ju premeriaval. V chabom svetle mesiaca sa mu vo vlasoch trblietali kvapocky vody jeho oci nadherne ziarili.
„Hm, preco tu tak pobehujes?“ zopakoval otazku.
„Ja...“ zacala Marianna, ale zasekla sa. Nevedela, co by mu mala povedat.
„Ty?“ nadvihol obocie.
Len mykla plecami a ustupila o par krokov.
„Nemala by si sa tu tak motat. A navyse sama.“
„Mam si najst nejakeho sprievodcu?“ nadvihla obocie.
Tornado sa uskrnul. „Nie, mas spat.“
„Naozaj? Nemyslim. Ja si mozem robit, co chcem.“
„O tom nepochybujem.“ zasmial sa Tornado. „Lenze nie tu.“
Marianna si ho premerala od hlavy az po paty. „Aky mas problem?“
„Ja? Nijaky.“ 
„Fajn.“ Marianna pokrcila plecami a otocila sa na odchod.
„Pockaj.“ zastavil ju Tornado. 
„Na co mam cakat?“ zastala.
„Rad by som vedel, co hodlas robit s tym Lemurom?“
Marianna prekvapene vyvalila oci. „Ja?“
„Si tu predsa na to, aby si to vyriesila.“
„Aha, jasne,“ zasmiala sa ironicky, „tak ja tu budem hladat nejake strasidlo a ty sa budes znudene pozerat?“
„Tak som to nemyslel.“ Chlacholil ju Tornado. „Len som chcel vediet, co planujes. A tiez by som ta chcel varovat, ze vodcovi sa vasa pritomnost nepaci.“
Marianna prikyvla. „To viem zistit aj sama. Ale ked ste si nas zavolali, budte spokojni. A k tomu Lemurovi... Dohodneme sa pri ranajkach.“
Tornado nadvihol obocie, ale nakoniec len ticho prikyvol. 
Marianna sa zas otocila a rychlym krokom kracala prec. Nemala najmensiu chut pokracovat v tomto rozhovore a navyse s nim.
Prebehla dedinou, az zastala pri rebriku veducom do ich domceka. Pozrela hore. Nejako sa jej nechcelo ist hore. Len tam tak stala a pozerala na domcek na strome. 
Tma pomaly mizla a na oblohe sa zacali objavovat svetle odtiene, co naznacovalo, ze slnko uz cochvila vyjde.
Nakoniec pozrela na hodinky. Rucicky ukazovali nieco vyse stvrt na sest.
Marianna sa rozhliadla. O chvilu aj tak vsetci vstanu, takze nemalo zmysle, ist si lahnut. A okrem toho nemala velmi co robit. Odrazu si ale spomenula na Bonga a na to, co hovoril Tornado.
Rozhodla sa teda, ze za nim zajde a opyta sa ho na jeho prichod. Este raz pozrela na domcek a otocila sa na pate. 
Domy v dedine boli vsetky uplne rovnake. Nebyt toho velkeho uprostred, uplne by sa domotala. 
Po niekolkych minutach bludenia sa vsak uspesne dostala na chodnik, ktory viedol k plazi. Teda... aspon si to myslela.
Az ked dosla k jazeru, potvrdilo sa jej to. Tam zabocila k dalsiemu chodniku smerom na plaz. 
Ako tak prechadzala dzunglou, zbadala krik nadhernych modrych kvetov a jeden z nich si odtrhla. Privonala k nemu a spomenula si, ze jej mama raz kupila podobny obrovsky ker. Snazila sa ho vtedy napchat do kufra ich maleho auta.
„Idu ti k ociam.“ ozval sa spoza nej Tornadov hlas.
Ona az nadskocila, no potom sa zasmiala. „Sledujes ma?“
„Nie.“ s usmevom pokrutil hlavou. „Len ta nechcem nechat samu v dzungli.“
„A to uz preco?“ otocila sa a premeriava si kvet.
Tornado mierne naklonil hlavu na jednu stranu. „Len tak. Aby si sa nestratila.“
„Ako si vedel, ze sem idem?“
Tornado neodpovedal. 
„Hm? Nieco som sa pytala.“ Marianna prekrizila ruky a nahnevane si ho premerala.
„Myslel som si.“ pokrcil plecami.
„Jasne,“ uskrnula sa, „takze, planujes ma sledovat az pokym sa nevratim do domu?“
Tornado nadvihol obocie. „Mozno.“
„Fajn. Tak tu pekne pockaj o niekolko minut sa vratim.“
„Preco ides za Bongom?“ opytal sa Tornado priamo a obisiel ju.
„Neidem.“ zapierala.
„Ale ides. Chcem vediet, preco.“
„Lebo sa s nim chcem porozpravat.“ odpovedala a pokusila sa ho obist.
Tornado sa zasmial, pokrutil hlavou a vratil ju spat. „Porozpravat?“
„Ano, o jeho prichode na ostrov.“ Marianna si ho nastvane premerala.
On sa len usmieval a stal jej v ceste. 
„Nechas ma uz prejst?“ zamrmlala nahnevane.
„Coze?“ tvaril sa, ze nerozumel.
„Neviem, co zistujes, ale ja nemam problem prejst aj cez teba.“
„Naozaj?“ usmev z tvare mu nezmizol, co Mariannu este viac nehnevalo.
„Ano, takto.“ pohla sa dopredu a vobec jej nevadilo, ze jej stoji v ceste.
Surovo ho odsotila z chodnika a obisla ho. Tornado sa na tom zatial dobre zabaval.
„Musim uznat, ze si naozaj... vynaliezava.“ zasmial sa.
„Hej? To som rada.“ odpovedala sucho, ani sa neotocila.
Tornado ju zas obehol a postavil sa jej do cesty.
Ona chtiac-nechtiac zastala a premerala si ho. „Ty mi naozaj nedas pokoj?!“ 
„Mas pravdu, nedam.“
„Co chces?“ Marianna prekrizila ruky a uz stracal trpezlivost.
„Len to, aby si si uvedomila, ze po cely cas, co ste tu na vas budem davat pozor.“
„Preco?“
Tornado sa zamyslel. „Prikazal mi to vodca. Po tom, co sa Emilia stratila, chce, aby sa uz nic nestalo.“
Marianna pomaly prikyvla. „Fajn. Lenze ja k Bongovi pojdem sama.“
„Naozaj?“ 
„Jezkove oci!“ nahnevane rozhodila rukami, pricom jej vypadol kvet. „Su tu dva chodniky, ktore vedu stale rovno. To hadam zvladnem!“
Tornado so sirokym usmevom prikyvol a zohol sa po kvet. Podal jej ho a pozrel jej hlboko do oci.
„Toto som chcel pocut.“ 
Marianna nanho pozrela s nadvihnutym obocim, no on odvratil pohlad. 
„Tak chod, ale prid cim skor. Bongo by mal byt pri lietadle. Hlavne sa nestrat.“ Este raz sa usmial, obisiel ju a stratil sa v dzungli. 
Marianna pozrela na miesto, kde zmizol a premyslala. Nebola si ista, co to malo znamenat. Preco ju nenecha na pokoji? 
Potom sa vsak otocila a pohla sa dopredu po cesticke. O par minut uz stala na nadhernej piesocnej plazi. Z dialky bolo vidiet velke lietadlo, ktorym prileteli. A tak ako povedal Tornado, bol tam aj Bongo. 
Marianna si vyzula topanky a rozbehla sa k nemu po presypajucom sa piesku. Zastala az tesne pri nom.
„Ahoj.“ pozdravila nevinne.
Bongo sa otocil a prekvapene na nu pozrel. „Ahoj.“
„Co robis?“ Marianna si premeral lietalo.
„Nic. Potrebujes nieco?“
Na chvilku sa zmyslela. „Vlastne aj hej. Chcem sa porozpravat.“
„So mnou?“ Bongo prekvapene nadvihol obocie.
„Preco nie?“
„Tak dobre. O com?“
Marianna si ho premerala. „O tvojom prichode na ostrov.“
„Aha,“ Bongo zvrastil celo, „to vobec nie je zaujimavy pribeh.“
„Ale je. Chcem vediet kto, s tebou prisiel na ostrov.“
On chvilu ticho rozmyslal a potom na nu pozrel.
„Nemyslim, ze je to take podstatne.“
„Je to dolezite, naozaj.“ nedala sa Marianna.
„Pre koho ako.“ pokrutil hlavou.
„Prosim, co ta to zabije?“
„Mozno.“ zamrmlal si popod nos a znova sa otocil k lietadlu.
Marianna sa vsak nevzdavala. „Tornado mi hovoril o Ovofritovi.“
„A?“
„A viem, ze ste prisli dvaja a vasa zamienka je naozaj hlupa.“
Bongo sa otocil a prebodol ju pohladom.
„Neprisiel si sem, pretoze si hladal ovocie, ze? Deje sa tu nieco ine.“
„Ale prisiel. Su tu najlepsie ananasy v celom okoli.“
„Jasne...“ vycitavo nanho pozrela a prekrizila si ruky. „Celu cestu si mi o sebe nepovedal ani bu. Tu si nahovoril Tornada, aby nas zavolal a teraz mi tiez nic nepovies. Vies si predstavit, aky mam z teba pocit?“
„Ivan.“ odpovedal Bongo po dlhsom tichu.
Marianne chvilu trvalo, kym pochopila, co prave povedal. „Fajn. Iba?“
„Chcela si meno, nie? Nic viac neviem. Poslali nas spolu.“ 
„Ale vies. Vidim to na tebe.“
Bongo prekrizil ruky a tvrdo na nu pozrel. „Nic – viac – neviem.“ odpovedal pomaly.
Ona pochopila, ze jej uz viac nepovie. Milo sa nanho usmiala, podakovala mu a rozbehla sa naspat do dediny. Chytro prebehla cez dzunglu a isla rovno do domceka. Kluckovala popri domoch a snazila sa vyhybat ostrovanom, ktori sa teraz v hojnom pocte pohybovali po dedine.
Vyskriabala sa hore po rebriku a vosla dnu. Jej priatelia este spali. Sadla si preto na postel a cakala, pokym sa zobudia. Ako tak sedela, rozmyslala nad vsetkym, co sa stalo.
Ak by vyhodila ten papierik do kosa aj s kamenom, nic z tohto by sa nastalo. A to by zrejme bolo lepsie. Nikdy by sa neocitli na vzdialenom ostrove, nezaplietli by sa s pradavnym duchom sopky. Len by sedeli doma, prezili by pokojne prazdniny a ona by sa o nic nemusela starat.
Taketo myslienky jej chodili hlavou, az kym sa nezobudila Ema. A kedze bol akurat cas na ranajky, zobudila aj ostatnych. 
Marianna sa obliekla, ucesala a potom vsetci spolocne vysli na ranajky. 
Cestou Marianna Eme porozpravala, co sa jej stalo.
„Uz som ti povedala, ze musis rozmyslat.“ zasepkala Ema. „Nieco na tomto ostrove nie je s kostolnym poriadkom.“
Marianna sa zasmiala. „To som si uz stihla vsimnut.“ 
„Hlavne nezabudaj, ako hovorila triedna: „Ak pouzijes hlavu, nic nebude tazke.““
„To dufam.“ 
Ema sa povzbudivo usmiala. „Neboj sa.“
Marianna len prikyvla a uz sa sustredila na cestu. 
Cela skupinka presla az k stolom, kde si sadli. Zeny z dediny im zas priniesli plne misy. Pomaly sa k nim zacali pridavat aj niektori dedincania.
Aj Tornado sa tam objavil. Prisiel tesne po Artbubovi. Chvilku len tak stal na konci stola, premeriaval si celu ich skupinku a neustale ockom zavadil o Mariannu.
„Pozrime ze, uz si zas stredobod zaujmu.“ Nenapadne zasepkala Ema Marianne.
Ona sa len chabo usmiala a lyzicou sa prehrabavala vo svojom tanieri.
Tornado si nakoniec sadol kusok od nich. Marianne vsak neuslo, ze to bolo hned vedla Artbuba. A tiez jej neuslo, ze pocas toho, ako tam sedeli ho vodca niekolkokrat oslovil a o niecom sa rozpravali. 
Ale co ju bolo do toho? Rychlo do seba nahadzala ovocny salat a pockala, kym dojedia aj jej priatelia. A pocas toho vymyslala, co spravia.
O niekolko minut uz vsetci dojedli. Tornado sa postavil od stola a prisiel k nim.
„Takze ako?“ premeral si ich.
„Mas problem, Hurikan?“ postavil sa pre neho Samo.
„Nie.“ Tornado prekrizil ruky a pozrel na Mariannu. „Takze...“
Ona sa poobzerala, oprela si ruky o stol a nakoniec nanho pozrela. 
„Co vy dvaja spolu mate?“ zlostne si ich premeral Samo.
„Neboj sa, zatial nic.“ uskrnul sa Tornado. „Ale dam ti vediet.“
Na jeho poznamke sa zasmiali vsetci okrem Sama a Marianny. Ona len prevratila ocami. 
„Vidim, ze ste v dobrej nalade.“ poznamenal odrazu chladny Artbubov hlas za nimi.
„Otec. Co sa stalo? Preco si taky vazny?“ pozrel nanho Tornado.
„Otec?!“ Ema si ich oboch prekvapene premerala.
Tornado si ju premeral. „Zabudol som vam to spomenut?“ 
„To si zabudol.“ aj Marianna nanho vycitavo pozrela. 
Teraz jej to uz davalo vacsi zmysel. To ako sa spraval a ako s vodcom rozpraval.
„Tak prepacte. Bolo toho vela. Toto je moj otec.“ kyvol hlavou k Artbubovi.
„Takze si vlastne syn vodcu.“ zhrnula Marianna.
Tornado pomaly prikyvol. „Logicky a teoreticky ano.“
„A prakticky?“
Tornado pozrel na otca. Obaja sa tvarili rovnako. Nasadili kamenny vyraz a ani jeden z nich neodpovedal.
Nakoniec si Artbub odkaslal. „Tak dobre, pekne sa bavte.“ 
Uz sa otocil a chystal sa odist, no Marianna sa postavila a zastavila ho.
„Ak o tom neviete, neprisli sme sa bavit.“ 
On sa otocil a s povrchnym vyrazom si ju premeral.
„Naozaj? Nevedel som.“ zas sa otocil, ale Marianna mu nedala pokoj.
„Ts...“
„Hovorila si nieco?“ premeral si ju.
Ona kutikom oka pozrela na priatelov. Tvarili sa trochu nechapavo a hlavne zmatene. 
„Hej, hovorila som nieco. Vlastne, hovorila som „ts“.“
„A co si tym chcela povedat?“
„Len to, ze ak ste nas sem pozvali, zrejme ste nieco chceli, nie?“
„Nie. Ja od vas nic nechcem. Vsetko to vymyslel ten...“ zarazil sa a pozrel na Tornada. „Tornado.“
„Len? Ste si isty?“ Marianna prizmurila oci a pozorne si ho premerala.
„Tak, mohli by sme ist.“ prerusil ich rozhovor Tornado.
Marianna ho vsak ignorovala. „Kto nas sem zavolal?“
„Nepocujes? Povedal som...“ urazene zacal Artbub, no ona ho nenechala dokoncit.
„Pomylili ste sa. Omylom ste skoro povedali pravdu. Tornado nas sem nepozval, vsak?“
„Pozval som vas.“ razne sa medzi nich postavil Tornado a prisne pozrel na otca. „Nechaj nas na pokoji, dobre? Venuj sa svojim povinnostiam.“
„Nestaraj sa o mna. Radsej im chod ukazat cestu k lietadlu.“
„Otec, chod, dobre?! Nechaj Mariannu a ostatnych! Nestaraj sa.“
Artbub zvrastil celo. „Ako sa to so mnou rozpravas? Nie si nejaky drzy?“
„Otec, prestan!“
„Tornado!“ Artbub sa chystal vykricat syna, no z nicoho nic sa zarazil a len tak odisiel. Este raz sa vsak otocil a nenavistne pozrel na Mariannu. „A este... prajem dobru chut.“
Ked uplne zmizol medzi listami, Tornado sa otocil k Marianne.
„Co sa stalo?“ zabodol do nej chladny pohlad.
„Teraz pojdeme k sopke.“ nevsimala si jeho otazku. „Rada by som sa tam pozrela.“
„Nikam sa nejde, kym nepovies, co je medzi tebou a mojim otcom!“ prikazal Tornado a tvrdo si ju premeral.
„Nic. Len sme si jednoducho nesadli.“ mykla plecami.
Tornado neodpovedal, dokonca sa ani nepohol.
„Tak fajn. Chces vediet preco?! Lebo je to podvodnik, klamar a ktovie co este. Bez urazky...“ 
On iba pokrutil hlavou a prevratil ocami. „Tak dobre. Koncim teraz tuto debatu. Vezmem ta k sopke, ak to povazujes za dolezite.“ 
Marianna urazene prikyvla. Potom pozrela na priatelov. Vsetci na nu pozerali s nadvihnutym obocim.
„Co je?“ nechapala.
Ema pokrutila hlavou ako prva. „Nic. Takze ideme k sopke? Ako je to daleko?“ otocila sa k Tornadovi.
„Mozno dve hodiny cesty.“
Barbie zufalo zastonala. „To myslis vazne?“
Tornado si ju bezfarebne premeral. „Hej.“
Ema pozrela na Mariannu. „Naco tam chces ist?“
„Chcem najst toho Lemura. Ak je to duch sopky, myslim, ze bude prave tam.“ 
Ona prikyvla. Potom sa otocila a pozrela na sestru. „Emilia, co keby si sa isla hrat.“
Jej mladsia sestra nadvihla obocie. „Mam jedenast, nie pat.“
„Ja viem, ale je to dlha cesta a ako ta poznam, nevladala by si.“ 
Emilia chvilku rozmyslala. 
„Podla mna je to dobry napad.“ usmiala sa Marianna. „Urcite si tu najdes nejakych kamaratov.“
„Tak fajn.“ vzdychla nakoniec a otocila sa na odchod. 
Ema prikyvla a pozrela na Tornada. 
„Tak pocuvaj ty, Hurikan...“ oborila sa na neho.
„Volam sa Tornado.“ opravil ju s predstieranym usmevom.
„Je mi uplne jedno, ako sa volas. Marianna nam povedala, ze chces nasu pomoc s tym zvieratom.“
„To je pravda.“ opatrne prikyvol a nespustal z nej oci.
„S tym problem nemame. Ale musis nam tu teraz odprisahat, ze len co chytime toho ducha nas Bongo zavezie spat.“
Tornado nadvihol obocie. „Ako chcete. Mne je uplne jedno, ci tu ostanete alebo pojdete prec.“ 
„Fajn. Som rada, ze sme si to ujasnili.“ 
Este chvilu na seba len tak ticho pozerali, az sa nakoniec ujala slova Marianna. 
„Podme, mame pred sebou dlhu cestu.“
Vsetci ticho prikyvli. Tornado sa otocil a kracal spat k dedine. Ostany sa postavili od stola, zasunuli stolicky a nasledovali ho.
Dedinou len tak prebehli. Nikde sa nezastavovali. Presli az k jej severnemu koncu. Tam Tornado odtisol bananovnikove listy a vosiel do dzungle. 
Marianna a jej priatelia isli poslusne za nim. Po niekolkych minutach odhrnania listov sa dostali na nepatrny a zarasteny chodnicek. 
„To si naozaj pamatas vsetky tieto chodniky?“ nadvihol obocie Danny.
„Hej.“ odsekol Tornado ani sa neotocil.
„Naozaj chces ist k sopke?“ otocil sa Edy k Marianne.
Ona zamyslene prikyvla. „Nielen k sopke, ale aj do sopky.“
„Do sopky?!“ Ema neverila vlastnym usiam.
„Marianna, nemyslim si, ze je to dobry napad?“ pokrutil hlavou Tornado a zastal.
„Podla mna by sme tam mali pozriet.“ nevinne sa nanho usmiala a pohla sa dopredu po zarastenom chodniku.
Tornado len vzdychol, pokrutil hlavou a rychlym krokom sa pohol za nou. Aj ostatny ju bez slova nasledovali. Potichu sa zaradili za Tornada, ktory teraz stal uplne vpredu a nechali sa viest k sopke.
„Tento chodnik asi musel byt kedysi velmi pekny. Co sa s nim stalo?“ prehodila Barbie po dlhsom tichu.
„Ludia prestali chodit do dzungle.“ odpovedal Tornado. „Takychto chodnikov je tu v dzungli plno. Lenze dnes sa uz nikomu nechce.“
Vsetci ticho pocuvali jeho vysvetlovanie a obzerali si dzunglu okolo seba. Na takomto mieste sa predsa neocitnete casto.
„Myslim, ze Ovofrit mal v niecom pravdu.“ zacal odrazu Tornado. „Niektore chodniky vedu na naozaj nadherne miesta.“
Marianna zvrastila celo. „Myslis, ze mal Ovofrit mal pravdu?“
„Marianna,“ prudko zastal a otocil sa, „nie som hlupy a velmi dobre viem kam mieris.“
„Naozaj nie si hlupy?“ podrypol ho Samo. 
„Nie, nie som. Nemam s tym strasidlom nic spolocne. A Ovofrit mal pravdu iba v tom, ze sa prestalo chodit do dzungle. Inak v nicom inom. Nechcem, aby nasa dedina zostala odrezana od ostatnych, ako niektory. Jasne?“
„Dobre, ved som sa len pytala, nic viac.“ nadvihla obocie Marianna a rozmyslal, co znamenala ta jeho podrazdena a prudka odpoved. A tiez ju zaujimalo, preco pouzil slovne spojenie „ako niektory“.
Nestihla nad tym ale rozmyslat dlho, pretoze ju Samo chytil za ruku a nenapadne odtiahol do krikov.
„Marianna, co to tu robime? Preco jednoducho nejdeme domov?“ zacal ticho.
„Som len zvedava, co sa to tu deje.“ odpovedala Marianna a rozhliadla sa.
„Je to uplna hlupost! Marianna...“
„Ty to neries! Si len na tabore. Trochu sa tu poobzerame, nieco zistime a pojdeme domov.“
Samo nakoniec len prikyvol. Nechcel sa s nou teraz hadat. 
Ked si uz nemali co povedat, vysli spomedzi listia a rozbehli sa po chodniku. Skupinku priatelov dobehli po niekolkych metroch. Zdalo sa, ze si vobec nevsimli, ze nachvilu zmizli. Pocuvali, ako im Tornado rozprava o zbere vanilky. 
Marianna vsak mala pocit, ze Tornado na nu stale kutikom oka zazera.
„Da sa do sopky nejako dostat?“ opytala sa, ked zacinala byt svojim tichom velmi podozriva.
„Asi je tam par jaskyn, preco?“ nedbalo odpovedal Tornado.
„Vies, rozmyslala som, ze by sme sa tam mohli ist pozriet.“ 
„Marianna, mas rozum?!“ zlostne zvysil hlas a otocil sa k nej. 
Ona zostala ticho, len nanho hladela.
„Je to strasne nebezpecne! Do tych jaskyn nikto nechodi!“
„Vies, mna vacsinou nezaujima, co robia ostatny.“ povedala nakoniec. 
„To je jedno! V tych jaskyniach su diery, trhliny, slepe ulicky. Ak sa tam stratis, nikto ta uz nenajde.“
„Preco hovoris v jednotnom cisle? Nemyslel si nahodou, ked sa tam my stratime a ked nas tam nikto nenajde?“
Tornado pokrutil hlavou. „Nie, nemyslel. Nechcem dalsie problemy.“
„Ak tam moze chodit strasidlo, tak my tiez.“ zacala zas Marianna po dlhsom tichu.
„Je mi jedno, co robi strasidlo! Do tych jaskyn sa nepojde!“
„To sa este uvidi.“ urazene ohrnula nos Marianna.
Tornado nadvihol obocie. „Ak chces byt cely cas taka, tak prosim. Ale dnu nepojdes.“
„Preco?“
„To som ti uz vysvetlil. Je to nebezpecne. Povedz mi, ako chces chodit po tuneloch, v ktorych si nikdy nebola a nestratit sa?“
Marianna si ho premerala. „To nechaj laskavo na mna.“
„Nenecham. Som za vas zodpovedny.“
„Jasne... Preco prave ty?“
„Lebo som vas sem zavolal a som najstarsi.“
„A tvoj otec ti nas hodil na krk, ze?“ doplnila ho nastvane. 
Tornado si pomaly premeral jej tvar. „Koncim tuto debatu. Uz sa s tebou nemienim dalej hadat.“
„Fajn.“ mykla plecami.
Tornado prikyvol, otocil sa a pokracoval dalej. Marianna namosurene sliapala za nim a jej priatelom neostavalo nic ine, iba ich nasledovat.
Takto ticho isli dzunglou nieco vyse hodinu. Tornado sa len sem-tam otocil, aby skontroloval pocet. 
„Je to este daleko?“ opytala sa Barbie z nicoho-nic.
„Pol hodinu.“ stroho odpovedal Tornado ani sa neotocil. 
Ona vzdychla a pozrela si na topanky. Boli cele od blata a listov. Aj v jej dlhych zlatych vlasoch sa zachytilo par listockov alebo kuskov zelene. 
Namosurene si ich zacala vyberat a pri tom si priala, aby sa toto tu cele uz konecne skoncilo. 
Preslo este niekolko minut, ked odrazu zahrmelo a cez tuhe listy palm a stromov na nich dopadli male kvapky.
„Dokelu.“ ticho vzdychol Tornado a otocil sa.
Nestihol vsak nic povedat, pretoze male kvapocky sa premenili na obrovske kvapky a ich pocet sa strojnasobil. 
„Co to je?!“ vykrikla Ema.
„To je dazd!“ odkrical jej Tornado pobavene. Potom ale zvaznel. „Musime sa vratit!“
Marianna pozrela hore. Cez koruny stromov padali obrovske kvapky rovno na nich. 
„Mate obdobie dazdov?“ zasmiala sa a utrela si vodu z oci.
„Aj hej. Tu v dzungli su taketo necakane dazde uplne normalne.“ prisvedcil Tornado.
„Neprejde to?“ 
Tornado pozrel do dzungle. „To asi tazko. Nikto nevie, ako dlho budu taketo prehanky trvat. Niekedy len par minut, ale niekedy prsi aj niekolko dni.“
„Tak fajn,“ prikyvla Marianna, „vratime sa naspat. K sopke mozeme ist aj zajtra.“
Cela skupinka spravila celom vzad a rychlym krokom sa vracali spat do dediny. Po niekolkych minutach boli vsetci do nitky premoceni.
„Aspon sme sa presli.“ snazila sa Marianna uzavriet temu. 
Nikto neodpovedal, len Barbie a Ema zafnukali. 
„Som mokra.“ stazovala sa Barbie. „Mam znicene vlasy, mokre saty a topanky od blata!“
Tornado len prevratil ocami. „Ak by si energiu, ktoru vynakladas na rozpravanie radsej presunula do noh, bola by si skor v dedine.“
Ona nahnevane prekrizila ruky, no uz sa neozvala. 
Tornado zas pridal do kroku. Vdaka jeho tempu sa skupinka o necelu hodinu ocitla v dedine. Bola prazdna a jej obyvatelia sa zrejme schovavali pred dazdom.
Tornado na chvilku zastal a otocil sa. „Mali by ste sa ist vysusit.“
Marianna ticho prikyvla.
„A ak neprestane na obed prsat, tak vam ho niekto prinesie.“
„Fajn.“ suhlasila Marianna. „Dakujeme.“ dodala po dlhsom rozmyslani. 
Tornado sa letmo usmial a pozrel hore na zatiahnutu a sedu oblohu.
„To je uzasne!“ dostala zo seba Marianna.
„Coze?“ zvedavo si ju premeral. 
„Je to uzasne. Tento dazd je taky... sviezi, cisty a...“
„Mokry!“ doplnila ju nahnevana Ema.
Marianna sa zasmiala a prikyvla. Tornado sa tiez usmial, no neprestajne na nu zamyslene hladel.
„Ehm,“ odkaslal si Samo, „mohli by sme ist.“
„Hej, podme.“ suhlasila Marianna, odhrnula si mokre vlasy z oci a pozrela na Tornada. „Budeme v domceku.“
„To dufam.“ prikyvol a bez varovania odisiel.
Marianna pozrela na priatelov a potom sa rychlo rozbehla k ich domceku na strome. Vysplhala sa po mokrom rebriku, otvorila dvere a pockala na ostatnych. 
Oni ju bleskovo nasledovali. Ked uz boli hore vsetci, Danny zatvoril dvere. Dnu nasli Emiliu, ako si prezera nejaku knihu.
„Aky bol vylet?“ zasmiala sa, ked videla, ako z nich kvapka voda.
„Osviezujuci.“ odpovedala Marianna a vosla do dievcenskej izby. 
Hned za nou sa tam nasackovali aj Barbie s Emou. Zatvorili dvere a prezliekli sa. Marianna sa rozhodla, ze bude najlepsie, ked zavesi kvapkajuce oblecenie na stolicku. Potom sa prezliekla do suchych siat, rozcesala si vlasy a  unavene si sadla na postel.
Aj chlapci sa prezliekli. Mokre saty zavesili a vysusili si vlasy. Akurat vtedy niekto zaklopal na dvere. Boli to dve zeny z dediny, ktore im priniesli obed.
Samo od nich vzal par misiek a polozil ich na stol. Danny medzitym zavolal dievcata. Spolu si v chlapcenskej izbe posadali na podlahu a najedli sa. 
Po obede sa rozhodli, ze si trochu oddychnu po tej dvojhodinovej ture v dzungli. Kazdy si ticho lahol do svojej postele a vobec netrvalo dlho, kym zaspali. 
Ked sa potom Marianna zobudila, bola uz skoro tma. Unavene si sadla a pozrela na hodinky. Bol akurat cas na veceru. A dokonca uz aj prestalo prsat. 
Po jednom zobudila svojich priatelov a vybrali sa k stolom na veceru. Cestou stretli len par dedincanov. Cela dedina vsak bola rozziarena. Namiesto lamp sa tam totiz ako verejne osvetlenie pouzivali fakle. Na kazdom domceku bola aspon jedna.
Marianne prislo divne, ze sa neboja o domy. Ona by ohen nedavala tak blizko k drevenej stene. Rozhodla sa, ze sa na to musi opytat Tornada.
Toho zbadala hned ako prisli k jazeru. Sedel pri stole vedla svojho otca a hral sa s mandarinkou.
Marianna si spolu s ostatnymi sadla na opacny koniec. Nabrala si trochu ovocneho salatu a ockom obcas nepatrne sibla k nemu.
Tornado si ich ale nevsimal. Kotulal mandarinku po stole, rozpraval sa s otcom, ale ani raz nepozrel ich smerom. Ked sa nakoniec zdvihol od stola, Marianna cakala, ze ich obide. Lenze on sa zastavil tesne za jej chrbtom. 
„Dohodneme sa pri ranajkach.“ oznamil a pozrel na jej chrbat. 
„Fajn.“ prikyvla ani sa neotocila.
Tornado pochopil, ze mu uz viac nepovie. Vsetkych zaradom presiel pohladom, otocil sa a odisiel prec.
Marianna len prevratila ocami a dojedla svoju veceru. Potom pockala, kym zjedia aj ostatny. Az ked mali do jedneho prazdne taniere, zdvihla sa a zasunula za sebou stolicku. Potom sa poobzerala a zamierila spat do dediny. 
Vsetko okolo bolo mokre. Listy, kvety aj trava. A tam kde mala byt hlina, bolo blato. 
Marianna sa snazila, co najrychlejsie dostat do domceka. Vysplhala sa po rebriku, otvorila dvere a vosla dnu. Ema, Emilia, Danny, Samo, Edy a Barbie isli tesne za nou.
Vsetci boli najedeni a unaveni. Preto bez nejakych zbytocnych reci zaliezli do posteli.
„Som rada, ze nie som jedina unavena.“ poznamenala Ema, ked pozrela na Mariannu.
„Na jeden den toho bolo akurat dost.“ Potom sa ale usmiala. „Ten dazd bol uzasny.“
„Hovoris to uz stvrtykrat a ja to pocuvat nebudem.“ mavla rukou Ema a otocila sa na druhu stranu.
Marianna sa zasmiala a pokrutila hlavou. Prikryla sa tenkou dekou, otocila sa k stene a zavrela oci. Zaspala takmer okamzite a ani si nevsimla, ze ich nieco spoza okna pozoruje.

15. kapitola - CESTA DO HLBIN
Rano sa vsetci zobudili celi strapati a oblecenie mali uplne pokrcene. Najprv to nechapali a chvilu im trvalo, kym si spomenuli, ze nie su doma, ale na ostrove Malawi.
„Samo, vstavaj! Zaspali sme!“ triasla nim Marianna.
„Co? O com to hovoris? Ved nejdeme do skoly.“
„Viem, ale uz je pol jedenastej. Presvihli sme ranajky.“
„Dobre, dobre. Pokoj.“
Marianna prevratila ocami. Nechala Sama dalej lezat a isla sa radsej upravit.
Z velkeho vaku vytiahla riflovu suknu, dlhu asi tak nad kolena s cervenym opaskom a sytocervene tricko na ramienka. Vlasy si precesala a ofinu na lavej strane si pripla dvoma sponkami. Kedze isli do podzemnych jaskyn, obula si namiesto slapiek hnede tenisky. Rozhodla sa, ze si pre istotu vezme aj dve male baterky.
Potom spolu s Emou vysla von z izby. Tam ich uz cakali obleceni a ucesani chlapci, zrejme v dobrej nalade. Mariannu to dost zarazilo.
„Ste veselsi ako vcera. Co tomu dopomohlo?“ 
„To nevieme.“ vyhybavo odpovedal Danny.
„Neverim,“ podozrievavo si ich premerala Marianna, „spravate sa velmi podozrivo. Samo, co je za tym?“
„Naozaj nic.“ pokrutil hlavou. „Len som si vzal do hlavy, ze ked uz sme na tom tabore, mali by sme sa tesit.“
Marianne sa to stale nepozdavalo, no Ema ju potiahla za ruku. Potom sa pozrela na ostatnych a otvorila dvere.
„Ideme na ranajky, nie?“
„Ak nam nejake nechali.“ pripomenul jej Edy.
„Sme predsa hostia, musime dostat ranajky.“
Marianna sa usmiala a prikyvla. „Ale ako som videla, Artbub by nas nechal bez jedla aj niekolko dni.“
„Dobre, dobre... Vieme, ze tu nemas najlepsie vztahy.“ Prevratila ocami Ema a vysla von.
Barbie, Edy a Danny ju okamzite nasledovali. Samo sa este poobzeral po izbe, pozrel na Mariannu a tiez vysiel von. Na jej velke prekvapenie, Emilia s nou zostala.
„Marianna...“ pipla.
„Ano?“
„Vies, vcera som zostala v dedine a spriatelila som sa s niekolkymi dievcatami.“
„To je super.“ potesila sa Marianna.
„A pytala som sa na toho Ovofrita a sopku.“
Marianna prikyvla. „A co si zistila?“
„Najprv mi nechceli nic povedat, ale zacala som s nimi vyrabat tie vecicky z kvetov a popritom som sa tak nenapadne vypytovala.“
„Skvele.“
„A dozvedela som sa aj nieco o sopke. Vraj sa prebudila uz skor, ale Artbub nic nerobil. Potom sa odrazu spamatal a rozsiril, ze tam strasi.“
„Velmi zaujimave.“ Marianna pozrela von oknom a zamyslela sa. „A nehovorili nic o tom Lemurovi?“
„Nie. Pytala som sa, ale oni nic take nevideli.“
„Fajn. Skus zistit este nieco.“ Marianna pomaly prikyvovala.
Emilia sa usmiala. „Dobre. Mozes sa spolahnut. Som tvoja osobna plistica.“
„A... pokus sa zistit este nieco o Tornadovi, plistica moja.“
Emilia sa na nu nachvilu zadivala a milo sa usmiala. „A chces to zistit preto, ze sa ti paci alebo to naozaj potrebujes?“
Marianna sa zasmiala a pokrutila hlavou.
„Naozaj to potrebujem zistit, pretoze sa mi tak trochu paci. Ale nikomu to nehovor. A hlavne nie sestre. Potom by to uz vedela cela dedina.“
Emilia prikyvla a vysla von. Marianna sa este rozhliadla a nasledovala ju. 
Ked uz boli vsetci konecne spolu, isli sa pozriet ku stolom, ci im niekto nahodou nenechal ovocne ranajky. Hoci o tom dost pochybovali, pretoze uz bolo nieco po jedenastej.
Na ich velke prekvapenie tam ale bolo niekolko dedincanov. Dokonca aj jedlo este mali. Vsetci si nalozili na taniere z kazdeho druhu ovocia nieco. Len Marianna si vzala iba zopar kuskov nakrajaneho ananasu a manga. Pomalicky a pokojne si zobkala a pohladom prechadzala po stromoch. 
Odrazu sa pri nich zjavil Artbub. 
„Ako prebieha vas tabor?“ otocil sa k Marianne.
„Uzasne.“ odpovedala sucho. „Preco sa pytate?“
„Iba tak.“
„Otec, nemas co robit, ved si mi povedal, ze musis nieco vybavit.“ prerusil ich Tornado, ktory sa odniekial vynoril.
„Ideme?“ pozrela nanho Marianna spytavo.
Tornado takmer nepatrne pokyval hlavou a potom pozrel na otca.
„Kam idete?“ zaujimal sa Artbub.
„Vies, otec, chceli sme ist do dzungle.“
„Do dzungle? Ved tam nie je nic zaujimave.“
„No, ja myslim, ze v dzungli je dost zaujimavych veci. Ale nemusite sa bat, my si nieco najdeme.“ prehodila Marianna a drzo nanho pozrela. 
„Mlada dama, mohla by si sa ku mne spravat tak, ako sa patri?“
„A ako sa patri?“ premerala si ho.
„Ak budes drza poslem ta prec!“ Artbub sa postavil oproti nej a jeho vyraz uz vobec nebol priatelsky.
„To je ale vyhrazka... Uzasna, naozaj. Normalne sa bojim.“ Marianna prekrizila ruky a postavila sa.
„Marianna, nechaj to tak. Ideme.“ chytil ju Tornado za plece, no ona ho striasla. 
„Ak by ti to nevadilo, teraz sa hadam tuto s tvojim oteckom.“
„Tak a staci! Bud sa budes spravat slusne alebo...“ vykrikol vodca.
„Alebo co? Vyhodite ma?“
Artbub sa musel velmi ovladnut, aby mu nepraskli nervy a nezacal kricat. „Mozno.“
Marianna sa tlmene zasmiala. „Len aby ste vedeli, mna sa len tak lahko nezbavite. Radila by som vam priznat sa.“ nadvihla obocie a premerala si ho. 
On najprv pozrel na nu, potom sa otocil k synovi.
„Otec...“ zvedavo nanho pozrel Tornado.
„Nemam sa k comu priznat.“ povedal nakoniec Artbub. 
„Ako chcete.“ otocila sa na pate a ani nanho nepozrela. 
Tornado este raz pozrel na otca a potom sa ponahlal za Mariannou.
„Marianna, pockaj.“ chytil ju za zapastie a zastavil.
„Co je?“
„Co je?! To by som sa mal pytat ja. Preco sa k otcovi tak spravas? Ved si bola nenormale drza. Toto by si nedovolil nikto.“
„Tak som bola prva, no a co?“ mykla plecami.
„Neprestanes?“ Tornadova pokojna nalada sa stratila.
Marianna nanho urazene pozrela a konecne sa jej podarilo vytrhnut si ruku z jeho zovretia.
„Mohla by si sa zacat ovladat. Tu nie si v meste. My mame urcite pravidla.“
„A ty si teraz co? Vychovny poradca, moj otec alebo co si?“
„Chcel by som, aby sme boli priatelia, no kym sa budes takto spravat budem iba niekto, kto na teba dava pozor.“
„Nemas dovod davat na mna pozor.“ oponovala mu.
„Ale mam. Budem na vas davat pozor, pokym budete na ostrove.“
„Fajn.“ mrzuto ohrnula nos.
„Tak, a teraz, ked sme uz vsetko vyriesili, mozeme vyrazit.“ prerusil ich prichadzajuci Samo.
Marianna si premerala Tornada a uz-uz mu chcela povedat, ze s nim nikam nejde, ale spomenula si na to, co jej povedala Emilia. Aj ona musi dostat nejake informacie.
„Jasne ideme. Nenechame si predsa ujst otras sopky priamo v jej vnutri.“ vyhlasila nakoniec.
„Myslis to vazne?“ nadvihol obocie Tornado.
„Nie, to hovorim len tak... Podme si sadnut niekde na kolacik a ten Lemur mozno pride za nami.“ prevratila ocami Marianna a otocila sa k svojim priatelom.
„Ja idem.“ oznamila Emilia a chystala sa odist.
„Kam ides?“ nechapala Ema.
„No, do dediny.“
„Naozaj... vlastne, preco?“
„Zostanem tu. Vcera som sa super bavila.“ mykla plecami a usmiala sa na Mariannu.
Ema od prekvapenia otvorila usta. „Marianna, povedz jej nieco.“
„Pekne sa bav. A nezabudni ist na obed.“ Marianna sa na Emiliu milo usmiala a venovala jej velavravny pohlad. 
„Rad by som sa vratil do vecere.“ prerusil ich Tornado.
„Neboj sa, mozno stihnes aj obed.“ drzo nanho pozrela Marianna a obisla ho. 
„Ide sa.“ zavelila nakoniec a pobrala sa smerom k dedine.
Tornado si len zozadu prezrel jej chrbat. Neostavalo mu ale nic ine, ako ist za nou. Nemohol ju nechat len tak behat po dzungli. 
Marianna sa velmi rychlo dostala do dediny. Vcerajsiu cestu si ako-tak pamatala, takze dosla az k poslednemu domu.
„Musim uznat, ze pamat mas dobru.“ skonstatoval Tornado, ked zastali.
„Viem.“ odpovedala stroho a premerala si listie. „Povedies nas, alebo mame trafit sami?“ 
„Samych vas v dzungli urcite nenecham.“
„Fajn.“ 
Tornado bez dalsieho slova presiel na celo skupinky a voviedol ich medzi listy. 
Netrvalo dlho a zas sa ocitli na zarastenom a zabudnutom chodniku. Prechadzali jeden po druhom a nikto nic nepovedal. Dokonca aj Marianna mrzuto mlcala. 
Netusili vsak, ze pomedzi listy sa nieco zakrada a tajne ich pozoruje.
Preslo uz par minut a Mariannu ticho prestalo bavit. Tornado pred nou bol vsak urazeny a s ostatnymi sa rozpravat nechcela.
„Tornado?“ ozvala sa nakoniec.
On pootocil hlavou a premeral si ju. „Co je?“
„Este stale sa hnevas?“ opytala sa opatrne.
„Ano. Ale som aj trochu sklamany.“
„Preco?“
„Lebo som si myslel, ze si ina.“
„Ina?“
„Ano. Mudra, mila... Lenze teraz vidim, ze to tak nie je.“
Marianna neverila vlastnym usiam. „Takze som ta sklamala, hej? Som drza a hlupa? Fajn. Myslela som, ze...“
„Ze co?“ spytavo nadvihol obocie.
„Teraz uz ani neviem. Chcela som pomoct, ale zda sa, ze to nema zmysel.“
Tornado sa zastavil a prudko otocil. „Tak pocuj. Ty si bola drza k otcovi a ku mne si sa nespravala o nic lepsie. Nemozem za to, ze mas problem s autoritou, ani za to, ze vas tu nikto nechce!“
Marianna stisla pery a zlostne si ho premerala. „Tak toto ja pocuvat nebudem. Odchadzam.“
Otocila sa na pate a predrala sa pomedzi priatelov. Mlcky sa rychlym krokom pohla spat k dedine.
„Okamzite zastav!“ krical za nou Tornado, no ona ho ignorovala.
Ocami sledovala iba chodnik. Na najblizsej zakrute vsak odbocila do dzungle. Presla pomedzi dve hrube palmy a zastala, az ked si bola ista, ze ju nie je vidno z chodnika. Rozhliadla sa a hladala nejaku skalu, na ktoru by si mohla sadnut.
Odrazu ju ciasi ruka chytila za rameno. Prisla uplne necakane a ona az nadskocila. Striasla ju zo seba a rychlo sa otocila. V duchu si predstavovala osoby, ktore by tam mohli stat. Artbub, Bongo, Samo, prinajhorsom ten Lemur... No nebol to ani jeden z nich. Stal tam Tornado.
„Co chces?“ zlostne sa nanho oborila.
„A co chces ty? Stratit sa v dzungli?“
„Mozno. Konecne by som mala pokoj.“
Tornado prevratil ocami. „Prisiel som sa ospravedlnit.“
„Naozaj? A zaco?“ opytala sa a neodpustila si ironicky ton.
„Za to, co som povedal. Viem, ze ste si s mojim otcom nesadli a nemate sa velmi v laske.“
Marianna ticho prikyvla.
„Chcem vediet preco.“
„Ved si to povedal. Nesadli sme si.“
„Marianna, viem, ze to nie je preto a ak chces, aby som bol k tebe uprimny, tak bud aj ty ku mne.“
Ona si prekrizila ruky a skumavo sa nanho zahladela. „Mam jeden navrh.“
Tornado chvilu rozmyslal. „Tak hovor.“
„Co keby sme si zahrali hru na otazky. Ja ti polozim otazku a ty na nu budes musiet pravdivo odpovedat. A tak isto aj ja.“
On dlhsie zvazoval jej navrh, no nakoniec prikyvol. „Dobre, ale ako mam vediet, ze hovoris pravdu?“
„To iste sa mozem opytat aj ja.“
Na chvilku sa odmlcal a prezeral si ju. Potom zas prikyvol. „Co ine mi zostava.“
„Fajn.“ letmo sa usmiala Marianna.
Tornado ukazal smerom k chodniku. „Mali by sme ist. Este pred sebou mame dlhu cestu.“
Spolu vysli spomedzi listov a ponahlali sa po chodniku spat k ostatnym. Oni boli tam, kde ich nechali. Bez slova na nich pozreli a cakali, kym sa zas pohnu. Nikto nechcel nic vysvetlit. Dokonca ani Samo.
Marianne to prislo divne, no radsej sa neozyvala. Kedze bol Tornado mal uz lepsiu naladu, zacal im rozpravat o povode ostrova. Cas im tak rychlo ubehol a ani si nevsimli, ze uz presli velky kus dzungle.
„O chvilku tam uz budeme.“ oznamil nakoniec Tornado.
„Chcem sa ta nieco opytat.“ prehodila Marianna, akoby len tak.
„A suvisi to so sopkou alebo so zahadou?“
„Nie.“ pokrutila hlavou a nenapadne sa obzrela.
„No tak sa pytaj.“
„Nebojite sa davat ohen k drevenym domom tak blizko?“
Tornado sa zasmial. „Ak narazas na tie fakle, tak moj napad to nebol. Otec chce silou-mocou dodrziavat tradicie. Nasi predkovia verili, ze ak bude fakla v noci zapalena pri dverach, duchovia sa budu bat a nevojdu dnu. Teraz je to uz len zvyk.“
„Bolo by treba dat par aj k sopke.“ zasmiala sa Marianna.
„Je to len zvyk.“ pokrutil hlavou Tornado.
„Chapem.“
Potom si spomenula na to, co jej povedala Emilia. „Povedal si, ze ludia v dedine sa boja.“
Tornado otocil hlavu a nechapavo na nu pozrel. „Ano...“
„Ale ako sa mozu bat, ked toho Lemura este ani nevideli?“
„Na co narazas?“
Marianna chvilku premyslala. „Logicky mi z toho vyplyva, ze ak nieco nevideli, nemozu sa toho bat.“
„Lenze oni sa neboja tej veci, ale sopky.“
„Sopky? Tak preco...“ 
„Pockaj chvilu,“ zastavila ju Barbie, „nepoculi ste nieco?“
Vsetci zastali a pocuvali. Zvuky v dzungli boli ozaj pestre. Sum listov, spievajuce vtaky kazdeho druhu, lemury, hmyz... no proste chaos.
„No, nieco ozaj pocujem,“ prehovoril ako prvy Samo, „ale to pocujem, odkedy sme vstupili do tejto dzungle.“
„A co take?“ zaujimal sa Edy.
„No tak mozes si vybrat. Vtaky, otravny hmyz, otravnych ludi...“ pozrel na Tornada.
„Nie, ja som naozaj pocula nieco zvlastne. Najprv kroky a potom nieco buchlo na zem.“ 
„Ale, ved tu predsa nestrasi.“ zasmial sa Samo. 
„Mozes s tym prestat.“ zahriakla ho Marianna a pozorne pocuvala. „Toto je dzungla a ak nas naozaj nieco sleduje, mame problem.“
Naznacila Tornadovi, aby pokracoval v chodzi a postavila sa k Barbie uplne dozadu. Pocuvala a snazila sa vnimat kazdy zvuk okolo. Aj tak nic zvlastne nepocula.
„Nic nepocujem, mozno to bol len lemur alebo nieco ine a uz to zmizlo. Su tu predsa aj vacsie zvierata, nie?“ pozrela na Tornada a ten prikyvol.
„Zdrziavaju sa iba v strede ostrova. A kedze tam ideme, nie je vylucene, ze nieco stretneme.“ otocil sa a viedol ich dalej k velkej sopke, tyciacej sa nad ich hlavami. „A su tu tiez fosy. Tie obcas zajdu aj do dediny.“
„Fo... co?“ nechapala Barbie.
„Fosy. Su to take stredne velke zvierata. Vyzeraju ako puma skrizena so psom. Ale nemusite sa bat, zeru len lemury alebo sliepky.“ vysvetloval Tornado. „Vacsinou sa schovavaju v dutych stromoch.“
Cela skupinka len ticho prikyvla a pohli sa dopredu. Vsetci vsak mali usi nastrazene a ostrazito sa obzerali. 
Asi o desat minut neskor uz konecne presli posledne listy a ocitli sa rovno pred sopkou. Zblizka bola o trochu vacsia, ako si ju predstavovali. Svah pred nimi prudko stupal. Bol zvacsa porasteny zelenou travou, ale cim ste isli vyssie, tym viac kamenov tam bolo.
Marianna sa postavila dopredu pred Tornada a premerala si priatelov. 
„Fajn, dotrepali sme sa k sopke, co je dobre. Teraz pojdeme dnu a...“
„Na tom sme sa este nedohodli.“ prerusil ju Tornado.
„Neviem ako ty, ale ja som sa so sebou dohodla. Ideme tam a bodka.“ 
„Ja nemam zaujem bludit v tisicrocnych tuneloch.“
„No a co? Ale ja tam chcem ist.“ Marianna sa zatvarila tvrdohlavo. 
Tornado este hodnu chvilu krutil hlavou, lenze ona sa ani nepohla. Neodbytne nanho hladela, az to nakoniec nevydrzal.
„Tak dobre! Vyhrala si, ale ak sa nieco stane...!“
„Neboj sa, co take by sa mohlo stat?“ maval rukou Marianna a snazila sa tvarit vazne.
„Ty to budes vysvetlovat otcovi.“ dokoncil Tornado.
„Fajn.“
Marianna pozrela k sopke. Svah mal len mensie hrbolceky, nikde nevidela ziadne jaskyne alebo nieco podobne.
„Vies, ako sa tam ide?“ otocila sa zas na Tornada.
„To by si mala vediet ty, ak tam chces ist.“ mykol plecami.
„No tak, Tornado, prosim.“ 
On prevratil ocami a pozrel hore. „Nechapem, preco to robim.“
Potom mavol rukou a zacal vystupovat hore. Marianna sa vitazne usmiala a rychlo ho nasledovala, aby si to nahodou nerozmyslel. 
Vysli niekolko metrov do kopca a Tornado zastal. Akurat tam zacinali z travy vyrastat neforemne kamene a skaly. On sa chvilku rozhliadal a nakoniec zahol dolava. Snazil sa ist co najrovnejsie. 
Zas presli niekolko metrov az zbadali v strmom svahu medzi kamenmi tmavy otvor.
„Tu mas cestu do sopky.“ ukazal Tornado a pozrel na Mariannu. 
„Super. Som zvedava, ako to tam vyzera.“
Tornado len prevratil ocami a prisiel blizsie k diere. 
„Vies aspon priblizne, kam to vedie?“ obzerala sa Ema.
„Netusim. Este som tu nebol.“ pokrutil hlavou. „Vsetko je tuto na pani veducej.“
Marianna sa letmo usmiala a z vrecka vytiahla malu baterku. Roztvorila ju a ona zasvietila. Potom ju otocila do tmaveho otvoru. 
Dnu sa mierne zvazoval nadol a viedol dovnutra svahu. Steny boli z velkej casti z hliny, no sem-tam sa zjavil aj kamen. Na zemi boli v hline roztrusene drobne ulomky kamenov, ale aj kusky vyvretej lavy.
„Ideme?“ otocila sa Marianna na priatelov.
„No...“ pochybovacne zacal Danny, „nie som si isty, ci je to bezpecne.“
„Co sa to s vami stalo?“
„Nic, len by sme sa este radi vratili domov.“ Ema prekrizila ruky a pozrela na dieru.
„Ale, Ema, kedy budes mat nebuduce prilezitost pozriet sa do sopky?“ pridal sa Edy.
„Neviem, dufam, ze nikdy.“ 
Marianna pozrela na priatelov. Ema s Dannym sa vobec netvarili nadsene. Narozdiel od nich, Edy a Samo vyzerali, ze ich ta sopka nesmierne laka.
„A ty?“ otocila sa k Barbie.
„Ja... neviem. Rozhodnite sa a ja sa k vam pridam.“ odpovedala.
Marianna sa zamyslela. Nechcela ich nutit ist s nou, ale chcela vidiet, co sa skryva v sopke. Potom dostala skvely napad.
„Tak, co keby sme sa rozdelili? Ema s Dannym zostanu tu, len pre istotu a my ostatny pojdeme.“
Vsetci chvilu zvazovali jej navrh.
„Tak dobre.“ prikyvla nakoniec Ema.
Marianna sa otocila a pozrela na Tornada.
„Mne je to jedno. Cim menej ludi, tym vacsia sanca, ze sa nikto nestrati.“ mykol plecami.
Ona prikyvla a obratila sa zas k Eme. „Mas hodinky?“ 
„Nie, nikdy nenosim take zbytocnosti.“ pokrutila hlavou.
„Tak ti Barbie jedny pozicia. Snaz sa ich nestratit.“
„Pokusim sa.“ vzala si od Barbie hodinky a zapla si ich na ruke. 
„Nastavme si ich rovnako.“ zahlasila Marianna. „Teraz je obed. Dajme tomu, ze sa stretneme o dve hodiny. Ak by sme sa dlho neukazovali, chodte niekoho pohladat.“
„A ako? Bojim sa, ze do dediny sami netrafime.“ premerala si ju Ema.
„To hovorim len tak. Urcite sa nic nestane.“ zasmiala sa Marianna.
Otocila sa k vchodu do sopky a posvietila si baterkou. Jednu nohu polozila na strk vo vnutri. Opatrne stupila aj druhou nohou.. Makka hlina sa pod jej vahou zosunula dolu a ona sa zosmykla dnu.
„Marianna, si v poriadku?!“ zakrical Tornado.
„Ano, len je to dost nestabilne! Davajte pozor!“ odkricala zospodu.
Tornado, Samo, Barbie a Edy sa jeden po druhom spustili za nou. Tiez sa smykli dolu a zastali az dva metre pod zemou.
„Ako sa dostaneme hore?“ obzeral sa Samo.
„To teraz neries. Ideme dnu.“ zahriakla ho Marianna.
„Dobre, dobre. Len som sa pytal.“
Marianna namierila baterku dopredu. Pred nimi sa crtal tmavy tunel, ktory akoby nemal koniec. Ako tak prechadzali, okolo nich zo stien obcas vytrcal nejaky kamen.
Marianna sla ako prva, za nou Tornado, Barbie, Edy a nakoniec Samo. Prechadzali opatrne a snazili sa nedotknut sa steny.
„Mne sa to nepaci.“ zastonala Barbie. „Znicim si vlasy a saty... a nechty!“
„Hovoril som vam, ze to nie je zabava.“ prehodil cez plece Tornado.
„Jasne, ty si hovoril vsetko.“ okomentoval Samo. 
„Mozete prestat?!“ nastvane sa otocila Marianna. „Musime davat pozor pod nohy.“
Obaja stichli a opatrne naslapovali. Marianna si pozorne prezerala steny. Cim isli dalej, tym viac sa menili kamene a hlina. Kamene boli porovite, cierne alebo hnede a bolo ich coraz viac. Hlina pod ich nohami tvrdla, az nakoniec skoro uplne zmizla.
Prechadzali uz dvadsat minut, ked Barbie zbadala, ze sa vo svetle baterky na stene nieco zalesklo. Zastala a blizsie si to prezrela. Bol to kamen ciernej farby, lenze bol nadherne hladky a leskly ako sklo. Opatrne ho ohmatala.
„Pozrite, aky pekny kamen.“ kyvla hlavou.
Marianna sa stihla len otocit a Barbie ho uz tahala zo steny. 
„Nerob to!“ vykrikol Tornado, ale uz bolo neskoro. 
Barbie drzala kamen v ruke a so zaujmom si ho prezerala. 
Odrazu cosi v stene zapraskalo. Najprv odtial vyletel iba oblacik prachu, no pomaly sa z nej zacala vysypavat hlina.
„Prec!“ skrikol Tornado, chytil Mariannu a Barbie a tahal ich dopredu.
Samo s Edy zas rychlo cuvali. Par sekund na to sa cely strop zrutil a tunel zavalili kamene a hlina. Tornado strhol dievcata k stene, aby sa vyhli kotulajucim sa kamenom. Vzduch bol plny prachu.
Marianna sa rozkaslala a oci ju stipali. Ked uz otrasy prestali, vytrela si oci od prachu, postavila sa a pozrela na kopu kamenia pred sebou. Uplne zatarasili vychod.
„Samo, Edy!“ zakricala.
Nikto neodpovedal. 
„Samo! Edy!“ 
Zufalo pozrela na Tornada s Barbie. Obaja sa postavili a premeriavali si kopu. Vsetci traja boli celi spinavi od hliny a prachu.
„Nic sa nestane...“ prikyvoval Tornado. „Musim uznat, ze mas naozaj stastie.“
„Prestan teraz zartovat! Kde su ti dvaja?!“ vrhla sa na kamene a po jednom ich odhadzovala. Na jednej strane sa jej podarilo vytvorit patcentimetrovy otvor.
„Samo, Edy!“ zakricala.
„Tu sme, neboj sa!“ ozval sa Samov hlas z druhej strany.
Marianna si vydychla. „To je dobre.“
„Co budeme robit?“ spytal sa Edy. 
„Musime sa odtialto dostat.“ prikazal Tornado. „Hned.“
„To sa ti lahko povie.“ poznamenala Marianna.
„No, lahko by sa mi to hovorilo, keby som vas nemal na starosti.“
„Odhrabeme tie kamene.“ navrhol Samo a pustil sa do odhadzovania.
Aj Marianna sa snazila prekopat na druhu stranu. Lenze to, co sa im podarilo dostat prec, zas zhora spadlo. Po piatich minutach mali opat len tu malu strbinku.
„Toto nikam nevedie.“ pokrutil hlavou Tornado. „Musime najst iny vychod.“
Marianna si klakla a pozrela cez dierku. Nevidela vobec nic. Na druhej strane bola tma ako vo vreci. Zdvihla zo zeme svoju este stale zasvietenu baterku a prestrcila ju na druhu stranu.
„Vratte sa spat.“ prikazala. „My najdeme novu cestu.“
„Bez svetla?“ zapochyboval Samo.
„Mam este jednu, o to sa ty neboj. Chodte rychlo spat a pockajte s Emou a Dannym. Hlavne sa nicoho nedotykajte.“
Chvilu bolo ticho.
„Tak dobre.“ prikyvol Samo. „Hlavne sa nestratte.“ 
Spolu s Edym sa postavili, oprasili si oblecenie a rychlym krokom sa vracali spat.
Marianna zas vytiahla z vrecka dalsiu baterku. Rozsvietila ju a namierila na Tornada s Barbie. 
„Co teraz?“
„Pojdeme hladat dalsi vychod.“ oznamil Tornado a pozrel do tunela.
Bol tmavy, nebezpecny a zdalo sa, ze nema koniec.
„Nebolo by predsa len lepsie odpratat tie kamene?“ pipla Barbie.
„Nie. Cely ten strop je naruseny. Mozeme byt radi, ze sa to nezrutilo cele. Odporucal by som, co najrychlejsie odist.“
Marianna pozrela na kamene. Naozaj vyzerali, ze sa uz-uz zosunu rovno na nich.
„Fajn. Ideme dalej.“ rozhodla a zasvietila pred seba. „A nikto,“ pozrela na Barbie, „sa nebude nicoho dotykat!“
Ona poslusne prikyvla a spolu s Tornadom ju nasledovali dovnutra sopky.
Samo a Edy medzitym hnali tunelom spat na povrch. Netrvalo im to ani pat minut a uz stali k pred vychodom. Hlina pod ich nohami sa ale presypala a oni sa nemohli vyskriabat hore.
„Ema, Danny!“ zakrical Samo.
V otvore sa okamzite zjavila Ema. 
„Co sa deje? Kde su ostatny?“
„Vytiahnite nas!“ mavol Edy a natiahol ruku.
Danny s Emou na seba pozreli. Danny si lahol na brucho, Ema ho chytila za celenky a mierne ho spustila ako nejake lano. On chytil Edyho za ruky a pomohol mu vytiahnut sa hore. To iste spravil aj so Samom.
Obaja si sadli do travy a snazili sa chytit dych. 
„Co sa stalo? Preco ste taki spinavi?“ vyzvedala Ema.
„Zavalilo tunel.“ oznamil Samo. 
Ema vyvalila oci a otvorila usta. „A-a-a...“
Aj Danny na nich prekvapene pozeral. „Kde su ostatny?“
„Zostali tam.“
Ema si sadla a usta si prikryla rukou. „Oni... oni su...“
„Nie, neboj sa!“ mavol rukou Samo. „Su v poriadku. Len ten idiot ich stiahol na opacnu stranu!“
„Kto?“ nerozumel Danny.
„Ten Tornado. Tahal ich dovnutra. My dvaja sme cuvali. Ale ten tunel je uplne zataraseny. Nedostanu sa von.“
„Co teraz?“ konecne prehovorila Ema.
„Povedali, ze pohladaju inu cestu.“ oznamil Edy.
„Ale aj tak by sme mali zohnat pomoc.“ vyhlasil Danny.
„Hej, a ako?“ zasmial sa Samo. 
„Pojdeme do dediny. Vodca uz nieco vymysli.“ navrhol Edy.
„Poznas cestu?“
„Nie, ale isli sme stale po tom chodniku. Nemoze to byt az take tazke.“ vstala Ema.
„Lenze cesta trva dve hodiny.“ dalej namietal Samo.
„Tak co chces robit?“ oborila sa nanho Ema. „Len tu tak sediet? Rozmyslaj trochu. Marianna, Hurikan a Barbie su zasypani v sopke!“
Samo pozrel na dieru, cez ktoru vysli. „Mas pravdu. Ideme.“
Vsetci styria sa postavili a rozbehli sa dolu svahom. Potom vleteli do dzungle cez listy bananovnikov a ocitli sa na cesticke do dediny.
Marianna, Tornado a Barbie zatial neuspesne bludili po sopke. Tunel akoby naozaj nemal koniec. Marianna isla ako prva, niesla baterku a ostrazito sa obzerala.
„Maju tieto tuneli vobec nejaky koniec?“
Tornado sa rozhliadol. „To dufam. Inak tam na nas budu cakat velmi dlho.“
„Oni necakaju.“ zasmiala sa Marianna.
„Coze?“
„Som si na dvesto percent ista, ze bezali do dediny.“
„Skvele,“ prevratil ocami, „otec vyleti z koze.“
Marianna sa zachichotala. „Viem si to predstavit.“
„Nie to nevies.“ ticho jej oponoval.
Ona ho nechcela rozculovat, tak len prikyvla a zostala ticho. Potom jej ale napadla este jedna otazka.
„Co si o mne myslis?“ zastala, otocila sa a nechala, nech si ju Tornado premera. 
„Aku oblast teba mas namysli?“ 
„Vseobecne.“
„Uprimne?“ naklonil hlavu.
„Ano, samozrejme.“ 
„No... Myslim si, ze si bystra, mudra, ale aj temperamentna a blazniva. Nikto sa s tebou nenudi.“
Ona nanho pozrela napoly prekvapene a napoly pobavene.
„To si o mne myslis? Toto si stihol zistit za dva dni?“
Tornado sa zasmial. „Neviem, co vies o mojom kmeni a o nasich ludoch, ale sme velmi senzitivni.“
„Aki?“ primiesala sa Barbie do rozhovoru.
„Senzitivni. Jednoducho, vedia nieco vycitit.“ vysvetlila Mariana.
„Aha.“
„Presne tak.“ suhlasil Tornado. „Hned ako som ta prvykrat uvidel, pomyslel som si, ze nebudes len take obycajne dievca.“ 
„Tak to vobec nemusis byt genius, aby si to o nej zistil.“ zasmiala sa Barbie. „Marianna vytvara uzasny a nezabudnutelny prvy dojem.“
„Ale no tak... Nie som predsa az taka zla.“ 
„Ale si.“ zachichotala sa Barbie. „Mohli by sme uz ist. Musim si umyt vlasy.“
Marianna s Tornadom sa zasmiali zas vykrocili dopredu. 
O par minut sa uzky tunel nastastie skoncil a oni sa ocitli v prazdnej jaskyni. Viselo v nej akurat par kvaplov a sem-tam sa povaloval nejaky kamen.
„Co spravime teraz?“ rozhliadla sa Barbie a spolu s Tornadom sa otocili k Marianne. 
Ona sa poobzerala po okoli. „Vela moznosti nemame. Vlastne nemame ziadnu.“
„Mozeme sa tu poobzerat.“ navrhol Tornado. „Mozno nieco najdeme.“
Marianna sa zatvarila pochybovacne, no prikyvla. Ona zacala prezerat jaskynu po pravej strane, Barbie sla na jej koniec a Tornado napravo.
„Nieco som nasla.“ zahlasila po chvili Barbie.
Obaja k nej okamzite pribehli. Ukazovala na uzky otvor uplne pri zemi. Marianna tam zasvietila s baterkou.
„Skvele, ale pochybujem, ze sa tam napcham.“ skonstatovala.
„Hlavne musime vediet, kam to vedie.“ zahlasil Tornado a pozrel na Barbie. „Skus sa pozriet.“
„Ja? Preco prave ja?!“ zhrozila sa 
„Lebo si najuzsia a nebudes mat problem vopchat sa tam.“ vysvetlila jej Marianna.
„Ale... znicim si vlasy.“
„Ak tu zostaneme trcat budu ti vlasy nanic!“ rozhodil rukami Tornado.
Marianna sa k nej nepatrne naklonila. „Radsej tam chod skor, ako zacne kricat.“ zasepkala.
Barbie pozrela na nervozneho Tornada. „Tak dobre. Ale chcem baterku.“
Marianna prikyvla a pockala, pokym si lahne. Podala jej rozsvietenu baterku a ona sa odplazila na druhu stranu.
„Je tu dalsi tunel!“ zakricala.
„Skus sa pozriet, kam vedie!“ navrhla Marianna. „Aby sme sa tam netrepali zbytocne!“
Barbie nahlas vzdychla, no pocuvala a plazila sa dopredu. Marianna sa medzitym prisunula blizsie k Tornadovi. V jaskyni teraz bola tma ako vo vreci.
„Co si jej sepkala?“ opytal sa po dlhsom tichu.
„Ze ta nema vytocit. Inac by tam nesla.“ uskrnula sa Marianna.
„Ty si teda naozaj dobra kamaratka.“ 
„Hej,“ jemne ho stuchla do ramena, „ak by som to nepovedala, stala by tu doteraz.“
Tornado sa zasmial. „Dobre, dobre. Pokoj.“
„Co ak nenajdeme cestu von?“ opytala sa odrazu Marianna.
Tornado vzdychol a jednou rukou ju zozadu objal. Mariannu to poriadne prekvapilo. Skoro od laku vykrikla. Ked ju ale pritisol k sebe, citila sa dobre. Bola rada, ze ju niekto drzi.
„Tak nas najdu.“ odpovedal na polozenu otazku.
„Dufajme.“
Marianna chvilu len tak hladela do tmy. Potom vsak vyuzila chvilu a rozhodla sa vypytovat.
„Ako dobre si poznal Ovofrita?“
„Ovofrita?“ Tornado zostal chvilu ticho. „Poznal som ho velmi dobre. Bol ako moj druhy otec. Naucil ma vsetko, co viem.“
„Preco si nepovedal, ze si prevzal jeho miesto?“ vyzvedala dalej.
„Odkial vies, ze som sa dostal na jeho miesto?“ nechapavo na nu pozrel.
„Viem si to zistit. Vraj si teraz ty strazca ovocia.“
„No a? Ja aj s Robom sa len starame o to, aby Bongo vzal tolko, kolko sme sa dohodli.“
„Takze Bonga tiez dobre poznas.“ nedala mu pokoj.
Tornado zavahal. „No... vlastne to ja som ho priviedol do dediny.“
„Ako to?“
„Ked prisiel po prvykrat, stretli sme sa pri jazere. Vzal som ho za otcom a ukazal mu, kde je dedina.“
„A on vedel, ze tvoj otec je vodca?“
„Nie, povedal som mu to az v dedine.“
Marianna zostala ticho a zacala rozmyslat. Ak sa s Bongom pozna dobre, urcite vie aj o jeho planoch. A Artbub je jeho otec. 
„Takze nemas najmensie podozrenie, ze s tym maju nieco spolocne?“ spytala sa nenutene.
„Ano, tak to myslim. A mojmu otcovi tiez verim.“ prikyvol vecne.
„A keby som ti povedala, ze sa mylis.“ 
„Marianna, prosim ta. Ja tiez neverim, ze je to duch, no verim mojim priatelom a rodine. Neklamal by som ti, zabudla si?“
Nastvane sa od neho odtiahla. „A mne neveris? Vcera som pocula tvojho otca a Bonga, ako sa o nas rozpravaju.“
„A to si mi chcela kedy povedat?!“ rozculene sa jej opytal.
„Neviem.“ mykla plecami.
„Pocuj, viem, ze otec k vam nie je najmilsi, ale on nema nic s tou... vecou.“
„Aha, takze ja si vymyslam?“ zamracila sa Marianna.
Ked na tuto otazku neodpovedal, rozhodla sa, ze sa uz nebude ozyvat. Oprela sa o stenu a sklzla dolu. Tornado si povzdychol a tiez to uz viac nerozoberal.
Po par minutach sa Barbie konecne vratila. Najprv vyhodila baterku a potom vyliezla aj ona.
„Je to dost uzky tunel, ale konci sa v ovela vacsej jaskyni.“ oznamovala nadsene.
„Fajn.“ stroho prikyvla Marianna.
Aj Tornado prikyvol.
Barbie si ich obidvoch premerala. „Co sa to s vami stalo? Pohadali ste sa?“
Ani jeden z nich neodpovedal.
„Viem, ze sa medzi vami nieco stalo.“ naliehala neprestajne.
„Myslel som si, ze sme priatelia.“ ozval sa po chvili Tornado.
„Ale?“ nechapala.
„Ale zistil som, ze nie sme.“
„Boli by sme, keby si sa prestal urazat.“ sucho oznamila Marianna.
„Nie, boli by sme, ak by si mi verila. Priatelia si doveruju.“
„Tak pocuj, nepovedala som ti to, pretoze...“
„Pretoze si sa bala, ze to vsetko vytaram ockovi, vsak?!“ prerusil ju Tornado.
„Hej, presne tak! Poznam ta len dva dni a nebudem ti vsetko vesat na nos.“
„Lenze toto sa tykalo mojho otca. Mohla si to aspon spomenut.“
Marianna iba prevratila ocami.
„Tak dobre,“ zasiahla Barbie, „co keby ste sa udobrili? Marianna ti slubi, ze nebude nic tajit a ty slubis, ze otcovi nic nepovies.“
Tornado si ju zamyslene premeral. „To znie celkom rozumne.“
„Ja viem.“ zachichotala sa. „Takze plati?“
„Neviem,“ Marianna sa postavila zo zeme, „ako mam vediet, ze to nepovie?“
„Asi tak ako ja, ze mi to povies.“ ohradil sa Tornado.
„Co ine mi ostava.“ vzdychla a natiahla k nemu ruku.
„Ako chces.“ Tornado jej ruku stisol a pozrel na Barbie. „Uz si spokojna?“
„Uz hej.“ usmiala sa.
„Fajn, tak teraz by sme mohli ist.“ navrhla Marianna. „Pojdem prva.“
Vzala si baterku, lahla si na zem a opatrne sa preplazila dierou. Na pocudovanie to slo hladko. Posunula sa este o kusok dalej a posvietila dopredu. Bol tam dalsi nekonecny tunel.
„Prosim, nech to teraz vyjde.“ zasepkala a pockala, kym k nej prilezu aj Tornado s Barbie.
O chvilku uz vsetci traja stali natesnany v tmavom tuneli. Nad hlavou nemali skoro ziadne miesto a ruky sa im obtierali o steny po bokoch. Uz to ale neboli take sypke steny. Tvoril ich hladky a studeny kamen.
„Tak podme. Hadam budeme mat stastie.“ vzdychla Marianna, zdvihla baterku vyssie a pohla sa dopredu.

16. kapitola - ZACHRANNA AKCIA
Ema, Danny, Samo a Edy sa ledva vliekli po chodniku. Celu pol hodinu bezali napriec dzunglou. Este stale vsak pred sebou mali velky kus cesty. 
„A ze sa nic nestane. Marianna a tie je plany!“ rozhorcovala sa Ema.
„To by nebola ona.“ vzdychol Samo a pridal do kroku. 
Aj ostatny zrychlili, no pokym dosli do dediny presla vyse pol hodina. Presli cez huste listy a ledva sa doplazili k vodcovmu domu.
Samo zaklopal na dvere. 
Po chvili poculi kroky na drevenej podlahe a vodca otvoril dvere. Najprv len tak stal a premeriaval si ich.
„Stalo sa nieco?“
„Ano, stalo.“ nastvane si ho premerala Ema. „Marianna, Barbie a vas syn su zasypani v sopke!“
Artbub si ju chvilu premeriaval. „Kde?“
„V sopke, co ste hluchy?!“
„Preco su tam?“
„Lebo sa nemozu dostat von! Zasypalo ich!“
Vodca si Emu premeral. „Preco tam isli?“
„A co ja viem!? Problem je v tom, ze sa nemozu dostat von.“
„Dobre, pojdem sa tam pozriet. Ale vy tu ostanete.“ povedal nakoniec.
Vsetci styria pomaly prikyvli. Vodca medzitym vysiel z domu a zavolal si jedneho z muzov, ktory tam nosili drevo. Nieco mu dlhsie hovoril, potom prikyvol a pozrel na Emu.
„Niekto z vas nas tam zavedie.“ prikazal.
„Pojdem ja.“ zahlasil Samo a pozrel na Emu. „A aj Ema.“
Artbub prikyvol a mavol rukou. „Tak podte.“
Ema sa otocila na Dannyho. „Pockajte nas s Emiliou v domceku.“
On prikyvol a spolu s Edym sa vybrali napriec dedinou k ich domu na strome. 
Samo s Emou sa zatial pripojili k vodcovi a dvom muzom, ktori sa tiez pridali. Artbub isiel ako prvy, odhrnal listy a udaval smer. Zas sa dostali az na chodnik veduci k sopke. Tam zrychlili. 
Eme sa zdalo, ze Artbub nie celkom pochopil, co sa deje. Mali by sa ponahlat!
Marianna takmer spadla. Uzky tunel sa skoncil a oni sa ocitli v obrovskej a priestrannej jaskyni. Ona si to ale vsimla az neskoro a skoro zakopla a vyvyseninu v kamennej podlahe.
Rychlo vsak nasla stratenu rovnovahu. Potom zastala a zdvihla baterku vyssie, aby osvetlila co najviac.
Naskytol sa im pohlad na prekrasnu jaskynu plnu kvaplov a malych jazierok.
„To je nadhera.“ vzdychla Barbie.
„Lenze to nam nepomoze.“ pokrutil hlavou Tornado a presiel par krokov dopredu. „Musime sa odtial dostat.“
„Pojdeme dalej a uvidime. Mozno sme na ceste von.“ povzbudivo sa usmiala Marianna.
„Len dufaj.“
Ona si uz nevsimala jeho poznamky a pohla sa dopredu. Jaskyna pred nimi bola naozaj obrovska. Vobec nedovideli na jej koniec.
Marianna prechadzala popri jazierkach a pozorne ich studovala. Voda v nich vyzerala kristalovo cista.
„Aj tak o mne nic nevies.“ povedala smerom k Tornadovi.
„To by som si nedovolil tvrdit.“ odpovedal zamyslene.
Marianna pokrutila hlavou a premerala si ho. „Mam dalsiu otazku.“
„No tak sa pytaj.“
„Co o mne vies a kto ti to povedal?“
„To su dve otazky, ale odpoviem ti. Viem o tebe dost a ten, kto mi to povedal, mi o tom zakazal hovorit.“
„Aha, takze mi nic dalsie nepovies?“ nadvihla obocie.
„Smola.“
Marianna prevratila ocami a zas sa venovala skumaniu jaskyne. Aj Barbie sa k nej pridala. Prechadzala okolo kvaplov a jazierok a veselo sa obzerala. 
Odrazu na zemi cosi zazrela. Vyzeralo to ako kusok kamena, z ktoreho niekto vytesal privesok.
„Aha,“ zohla sa a zdvihla ho, „tento kamienok vyzera ako privesok.“
Marianna len mavla rukou. „Len tak vyzera. Nerozoberaj teraz take hluposti.“
„Mozem si ho nechat?“ pozrela na Tornada.
„Pokojne,“ mykol plecami, „pochybujem, ze niekomu bude chybat.“
Barbie si vopchala kamienok do vrecka a isla dalej. 
Prechadzali napriec jaskynou skoro pat minut, az nakoniec dosli na koniec. Bolo tam velke jazero. Voda vobec nebola hlboka, len tak po kolena. 
„Co teraz?“ rozhliadla sa Marianna.
„Podme.“ Tornado kyvol hlavou dopredu.
„Ved je tam voda.“
„No a? Nie je hlboka. Aj tak nemame inu moznost.“
Marianna pozrela na Barbie. 
„Co uz?“ mykla plecami a jednou nohou stupila do jazierka. „Ta voda je ladova!“
„A co si cakala? Termalny pramen?“ zasmial sa Tornado.
Barbie nanho skaredo pozrela a stupila dnu aj druhou nohou. Aj Marianna opatrne vosla do vody. Bola naozaj studena. Lenze to bola jedina cesta von.
Trasucou rukou zdvihla baterku vyssie a posvietila pred nich. Par metrov pred nimi jazero prechadzalo do uzkej riecky medzi dvoma stenami. 
„Ideme.“ zahlasila Marianna a pomaly sa presuvala dopredu v ladovej vode. 
Tornado s Barbie isli tesne za nou. Ani to netrvalo dlho a uz boli na konci. Tam sa jazero zlievalo do riecky tecucej dalej.
„Bojim sa, ze neprejdeme.“ otocila sa Marianna.
„Neboj sa.“ ubezpecoval ju Tornado. „Podla mna je to dost siroke. Vyskusaj.“
Marianna pristupila k medzere. Opatrne spravila krok vpred. Medzera bola o trochu vacsia ako sirka jej ramien.
„Fajn, mozeme pokracovat.“ zakricala dozadu. 
„Hovoril som ti to.“ zasmial sa Tornado a vkrocil dnu za nou.
Aj Barbie ich nasledovala. Kracali uzkym tunelom niekolko metrov, ked sa Marianne zazdalo, ze strop je o nieco nizsie.
„Zmensuje sa nam priestor.“ zahlasila.
„Co tym myslis?“ nechapal Tornado.
Ona kyvla hlavou hore. „Strop sa zmensuje. Zda sa mi, ze cim ideme dalej, tym je nizsie.“
Tornado uz nic nepovedal, len ju posunul dopredu. Ona chtiac-nechtiac pokracovala, ale mala taky divny pocit. 
O par minut sa im uz hlavy dotykali kamena hore.
„Toto nie je dobre.“ zastonala Barbie.
„Tak budeme chodit po styroch. Je v tom nejaky problem?“ pokrutil hlavou Tornado a klakol si.
Obe dievcata spravili to iste. Najprv isli len kolenacky, no ako odhadla Marianna, cim isli dalej, tym bol strop nizsie. Potom polozili na zem aj ruky a nakoniec si museli lahnut a plazit sa.
„Mne sa to nepaci.“ stazovala sa Barbie. „Ziadna cesta von sa cestou nezmensuje.“
„Pocuj, toto je rieka. A tie vacsinou tecu von. Prinajhorsom sa zas dostaneme do nejakej jaskyne.“ vysvetloval Tornado. 
Vsetci traja boli celi mokri, bola im zima a kolena a lakte mali cele doskriabane. A navyse sa hladina riecky zacala zvysovat.
„Uz len trochu,“ ubezpecovala Marianna, „tam vpredu nieco vidim.“ 
Rychlo sa plazila dopredu a ruku s baterkou sa snazila drzat nad hladinou. Ked ale zistila, co je pred nimi, takmer jej ta baterka vypadla.
„Toto nemyslite vazne!“ zvolala.
„Co je?“ nechapal Tornado.
„Nikam sa nedostaneme! Pred nami je obrovska kopa kamenov.“
„To ale nie je mozne.“ odporoval. „Ta rieka tecie. Musi tam niekde byt nejaka dierka.“
„Mozno, ale je tu asi tona balvanov a ja ju neodtisnem.“ nastvane mu odpovedala.
„Ukaz sem. Posun sa co najviac k stene a otoc sa na bok.“
Marianna posluchla a chrbat pritisla k jednej zo stien. Ruky natiahla pred seba a dotkla sa kamenov. 
Tornado sa posuval dopredu a uplne vyplnil miesto, ktore pri nej zostalo. Boli pri sebe tak natlaceni, az sa Marianna zacinala bat o pevnost stien.
„Dobre,“ vydychol Tornado a pozrel priamo na nu, „na tri sa zaprieme a tie skaly vytlacime.“
Marianna len mihala pohladom z neho na kopu kamenov.
„Raz... dva... tri!“
Obaja naraz vlozili vsetku silu do ruk. Zapreli sa do kamenov, lenze tie sa nechceli pohnut. Nevzdali sa vsak tak rychlo. Vytlacali balvany von, az pokym jeden zvrchu naozaj nevypadol von.
„Slava!“ zaradovala sa Marianna.
Posunula sa viac dopredu a cez vytvorenu medzeru povyhadzovala von dalsie. O chvilku im uz do oci udrelo slnecne svetlo. 
Tornado sa k nej rychlo pridal a spolu mali kamene vyhadzane za par minut. Potom moli konecne vyjst na povrch.
Marianna sa zaprela rukami o skaly, aby sa mohla vytiahnut von. Potom podala ruku Tornadovi a Barbie. Vysli na denne svetlo, ktoreho dost ubudlo. Ale hoci uz bolo neskore popoludnie, stale bolo dost horuco.
To im prislo celkom vhod, pretoze boli do nitky premoceni. Lakte a kolena mali dokrvi poodierane a boli celi od hliny a prachu.
„Moje vlasy!“ zvolala Barbie, ked zbadala spinavy a mokry pramen svojich vlasov.
„Neboj sa, len co dojdes do dediny, umyjes sa.“ chlacholila ju Marianna.
„Tak to dufam.“ vyhlasila mrzuto.
Tornado sa zasmial a poobzeral sa. Aj Marianna si premerala okolie. Sedeli na zelenej trave a z diery, ktorou vyliezli, vytekal potocik. Boli zrejme na upati sopky, pretoze za nimi svah prudko stupal.
„Vies, kde sme?“ vyzvedala Marianna.
„Sme pod sopkou. A mam taky pocit, ze zapadne od miesta, kde sme vosli.“ vyhlasil Tornado a postavil sa.
Pomohol na nohy aj dievcatam a pozrel hore. Sopka sa nad nimi nebezpecne tycila.
„Mali by sme ist. Samo s Emou uz urcite v dedine vyvolali poplach.“ zasmiala sa Marianna.
„Myslis, ze tam uz dosli?“
„Myslim. Uz sa stmieva. Boli sme v tej sopke riadne dlho.“
Tornado prikyvol a mavol rukou. „Tak podte. Ideme sa im ukazat.“
Pohli sa dopredu a Tornado udaval smer. Prechadzali po skoro rovnej travnatej ploche a obchadzali pri tom sopku. 
O niekolko minut uz zaculi hlasy. Marianna sa rozbehla tym smerom. Mala vsak problem nezakopnut o vlastne nohy.
„... tam dnu.“ pocula Samov hlas.
„Na keru pamiatku ste tam isli?!“ krical vodca.
„Otec, pokoj.“ zvysil hlas Tornado, aby ho vodca pocul. dobehol Mariannu a spolu prisli az k skupinke pri diere.
Stal tam Samo, Ema, Artbub a dvaja muzi z dediny.
„Marianna!“ vykrikla Ema a okamzite sa jej vrhla okolo krku. Potom to iste spravila aj s Barbie.
Ostatni sa len nestihali cudovat.
„Ako ste sa dostali von?“ premeral si ich Samo.
„Myslel si si, ze tam budeme cakat do konca roka?“ odpovedal Tornado otazkou.
Artbub si ich po jednom premeral. „Ako to vyzerate?!“
„No... otec, presli sme napriec sopkou. Co si cakal?“
„Ze mas aspon kvapku rozumu!“ 
Tornado prekrizil ruky a pozorne sa zahladel na otca. „A?“
„A nechapem, ako si ich tam mohol zobrat! Nikto nepozna tie chodby a mali ste jedno velke stastie, ze ste dotial vysli zivi!“
„To bol moj napad.“ priznala Marianna.
Vodca so synom na nu pozreli. 
„Mozno, ale Tornado mal na vas davat pozor.“
„Preco by mal? My sme zodpovedni sami za seba.“ odporovala Marianna.
„Lebo pokial ste na tomto ostrove, sme za vas zodpovedni. Odteraz uz nechcem pocut ziadne namietky.“
Marianna si ho len odmerane premerala a pozrela na priatelov. Samo bol tiez od prachu, no nie az tak ako ona. Ema zas vyzerala nesmierne unavena.
„Mohli by sme sa vratit. Zacina sa stmievat a ja nemam chut behat v noci po dzungli.“ zahlasil nakoniec vodca a otocil sa.
Dvaja dedincania, ktori tam boli ho hned nasledovali. Tornado pozrel na Mariannu.
„Si v poriadku?“
„Vyzeram tak?“ zasmiala sa. 
On len ticho prikyvol a pozrel za otcom. „Podme. Nema zmysel teraz mu odporovat.“
Samo s Barbie ho posluchli a vykrocili za nim a jeho otcom. Ema s Mariannou vsak este chvilku pockali.
„Nic sa nestane...“ vycitavo zacala Ema.
„Nemala som to v plane! Nejako sa to zvrtlo.“
„A co si mala v plane?! Vies si predstavit, ako som sa o vas bala?“
„Viem a dakujem ti za to,“ usmiala sa Marianna, „chcela som len zistit nieco o tom Lemurovi.“
„V sopke?“
„Nie od neho.“ Marianna kyvla hlavou k odchadzajucej skupinke.
„A na co si prisla?“ premerala si ju Ema s nadvihnutym obocim.
„Ze v dedine este toho Lemura nevideli. Boja sa len pre to, ze im to Artbub povedal. A navyse mam taky...“ stisila hlas a prisla blizsie. „Taky divny pocit, ze tu niekto je.“
„Co tym myslis?“
„Neviem. Akoby ma neustale niekto sledoval.“
Ema sa hlasno zasmiala. „Prosim ta... To je smiesne. Len sa ti to zda.“
„Mozno.“ Marianna nakoniec prikyvla a poobzerala sa. „Mohli by sme ist za nimi.“
Obe sa naraz rozbehli dolu kopcom a zastali az za velkymi listami, tesne za Samom.
„Uz som sa bal, ze tam ostanete.“
„Neboj sa. Sopky mam na dnes naozaj dost.“ zasmiala sa Marianna. 
Do dediny sa dostali pomerne rychlo. Vodca na cele ich viedol roznymi skratkami, takze to netrvalo viac ako hodinu. Pomaly sa vsak stmievalo. Slnko zapadalo sa vrcholy stromov a v dedine zacali zapalovat ich „verejne osvetlenie“.
Marianna s priatelmi sa rozlucila s este stale nahnevanym vodcom a vybrali sa do svojho domceka. Tam nasli Dannyho, Edyho a Emiliu, ako hraju karty.
„Uz sme sa zacinali bat.“ skonstatoval Danny a premeral si Barbie s Mariannou. „Co sa vam stalo?“
„Vyliezli sme zo sopky.“ oznamila Marianna a vosla do dievcenskej izby. 
Spolu s Barbie hodili na zem potrhane saty a obliekli sa do novych a cistych. Barbie si okamzite bezala umyt vlasy, no Marianna si len lahla a zizala na strop.
„Nejdes si s nami zahrat?“ pricupkala k nej Emilia.
„Nie, dakujem. Ja idem akurat tak spat.“ 
Emilia prikyvla a potichu zatvorila dvere. Marianna sa zabalila do deky, otocila sa k stene a zacala rozmyslat. Bola vsak tak unavena, ze coskoro zaspala. Jedna vec jej ale stale nedala pokoj. Nieco sa jej na celom ich vylete zdalo velmi podozrive. 

17. kapitola - MARIANNA RIESI DALEJ
Rano sa vsetci zobudili v dobrej nalade. Poobliekali sa, ustlali si postele a vybrali sa na ranajky. Tam ich uz cakali plne misy ovocneho salatu a aj nejake varene kukurice.
„Co budeme robit dnes, pani veduca?“ otocil sa Samo k Marianne, ked si nabral ranajky.
„Uvidime, co nam tento ostrov prinesie.“ zasmiala sa.
„Ale uz ziadna sopka ani nic podobne.“ pohrozil a prehrabol vidlickou obsah taniera.
„Ako si prajes.“ prikyvla a tiez si vzala pribor.
Ked dojedli, ako na zavolanie sa tam zjavil Tornado. Artbuba zatial nebolo vidno, co bolo pre Mariannu len dobre.
„Ako?“ zastal pri nich Tornado.
„Celkom dobre.“ odpovedala Marianna. „Az na to, ze nevieme, co mame robit s tym Lemurom.“
„Mate mi ho pomoct najst.“
„Lenze ako? Videl si ho tu niekde?“
Tornado si ju zamyslene premeral. „Nie, ale urcite tu bude. Neviem, kto to je a chcem to zistit.“
„Si si isty, ze to nevies?“ premerala si ho Ema.
„Ano, som.“ odpovedal stroho.
„A tvoj otec? Tiez o tom nevie?“ pripojil sa Samo.
„Som si isty. Mojmu otcovi verim.“
„Lenze mi nie. Urcite o tom nieco vie. Tato dedina je taka mala, ze tu je jednoducho nemozne o niecom takom nevediet.“
„Hovorim ti, ze s tym nema nic spolocne.“ zvysil hlas Tornado.
„Jasne, asi tak, ako vedia slony lietat.“
Tornado nepokojne zavrcal, no uz nic nepovedal. Samo sa vsak povysenecky usmial a pozrel na Mariannu.
„Pocujes ho? Vraj s tym nic nema.“
„Ano, pocujem a neviem, preco to ty spochybnujes.“
„Ved si sama povedala, ze si ho pocula.“
Marianna mierne zbledla. Tornado si ju ostrazito premeral.
„Co?“
„Nic.“ pokrutila hlavou.
„Hovorila si, ze si ho nad ranom pocula rozpravat sa s Bongom.“
„Mozno, ale netvrdila som, ze ma nieco s tou vecou.“
Tornado si ju pozorne premeral. 
„Mohli by sme ist.“ zadvihol sa odrazu Edy od stola. 
Vsetci nanho prekvapene pozreli, no nikto nenamietal. Zasunuli za sebou stolicky a pohli sa smerom do dediny. 
„Tak dobre,“ zastal Tornado v strede dediny pri velkom dome, „ak sa niekam vyberiete, nezabudnite mi dat vediet.“
„Zabudneme.“ zamrmlal Samo, no Marianna jeho poznamku rychlo zahovorila.
„Neboj sa. Hlavne sa pohybuj tak, aby sme ta nasli.“
„Budem sa snazit.“ letmo sa usmial a odkracal prec.
Marianna sa poobzerala. „Asi bude lepsie, ak si najprv premyslime, co budeme robit. Podme hore.“ 
Vykrocila smerom k ich domceku a skupinka ju nasledovala. Az ked boli spat v izbe, otocila sa a k nim. 
„Tak... co budeme teraz robit?“
„Mali by sme hladat Lemura.“ poznamenala Barbie.
„To je dobry postreh.... Ale ako?“
Nikto neodpovedal. 
„No vidite.“ vzdychla Marianna.
„Co je toto?“ Edy, ktory stal vedla stola si vsimol, ze na nom je nieco polozene.
Marianna sa otocila a tiez to zbadala. Na stole lezal poskladany papier a pri nom jedna obalka. Vzala papier do ruky, premerala si ho a otvorila. Nebolo tam toho vela, len zopar riadkov. 
„Nasi predkovia sa kedysi bavili vymyslanim roznych slovnych hier a hadaniek. Preto, ak ma chcete najst, musite vyuzit vsetok svoj rozum. V obalke mate sest takychto hadaniek. Vylustite ich a najdete ma. Dobre sa bavte! Duch sopky.“ 
Marianna precitala odkaz nahlas. Potom pozrela na obalku. Opatrne ju vzala do ruky a odlepila. Dnu bolo sest poskladanych papierikov. Vysypala ich na stol a prehrabla rukou.
„No...“ zacal Samo, „uz mas, co si chcela?“
„Mozno.“ odpovedala neurcito.
Ema zobrala do ruky jeden z papierikov a roztvorila ho. Na zaciatku bolo cislo a potom nasledovala hadanka.
„Bez konca i bez zaciatku, a predsa nie je vecny.“ precitala a nadvihla obocie. „To co ma znamenat?“
„Je to hadanka.“ upozornila ju Marianna. „Musis sa nad tym zamysliet.“
„Mam taky pocit, ze kazdy ma jednu.“ vyhlasil Edy.
„Zrejme. Takze teraz si vsetci zoberu papierik!“
Po jednom si hadanky rozobrali, az nakoniec jedna ostala pre Mariannu. Ona rozlozila svoj papierik a prezrela si ho. Na zaciatku mala cislo styri. Potom nasledovala hadanka.
V noci hori, hori a nemozno ho zahasit.
Pozrela na ostatnych. Nechapavo hladeli na hadanky a prevracali ich v rukach. 
„Velmi zaujimave, ale mne sa nad tym rozmyslat nechce.“ zhodnotil nakoniec Samo a polozil papier na stol.
Marianna si prezrela jeho hadanku. 
Dva razy sa rodi, i lieta, i chodi.
„Samo, nehovor mi, ze nevies, co to je.“
On mykol plecami. „Odkial to mam vediet?“
„Ved je to jednoduche. Dajme tomu, ze je to zviera, ktore lieta a ked je male, chodi.“
„A co ja viem. Mne je jedno, co lieta, chodi... ci ako to tam je.“
„Je to motyl.“ odpovedala Barbie.
„Presne.“ prikyvla Marianna a polozila papierik na stol. „Co tu mame dalsie?“
„Skus moju.“ Edy k nej natiahol ruku.
„Aka cesta je bez prachu?“ precitala Marianna.
„Umyta.“ zahlasil Samo.
„Nerozpravaj hluposti.“ zahriakla ho Ema.
„Nieco na tom bude.“ zamyslela sa Marianna. „Cesta bez prachu... hm, no ja neviem. Skusime nieco ine.“
„Mam zem bez ludi, rieky bez vody, mesta bez domov, hory bez stromov.“ precitala Barbie.
„Svet po prichode mimozemstanov!“ prihlasil sa Samo.
„Tak teraz uz trepes hluposti.“ nastvane ho okrikla Ema. „Nemozes navrhnut nieco normalne?!“ 
„Pokoj,“ tisila ich Marianna, „su to len hlupe hadanky. Nic sa nedeje. Co je tu dalej?“
„V lete je obleceny, v zime nahy.“ odpovedal Danny.
„Tak toto je tiez jasne.“
„Je to strom, ze?“ pipla Emilia.
„Presne. Takze uz len musime vyriesit zvysne hadanky a najst toho Lemura.“
Samo prevratil ocami a pozrel von oknom. „Kasli na to. Zoberme si veci a podme domov.“
Marianna nanho skaredo pozrela a zhrabla vsetky papieriky. „Rob si, co chces.“ Rychlo a nastvane presla izbou. Schytila klucku, otvorila si dvere a bez nejakeho dalsieho slova zmizla v dievcenskej casti domu.
„Tak,“ tleskla Ema, „mame, co sme chceli.“
Edy, Barbie a Danny si len ticho obzerali steny. Samo mrzuto pozeral von z okna a Ema zlostne prehadzovala veci na stole.
Marianna si medzitym sadla na postel. Papieriky hodila vedla seba. Nemala dovod venovat sa im. Lenze bola strasne zvedava. Co sa na tom ostrove deje?
Nahnevane sa postavila a presla k stolu. Keby tak aspon mala nejake tusenie o co tu ide. Ale on nemala nic. Iba par hadaniek, lenivych priatelov, nahnevaneho syna vodcu a jedneho prerasteneho lemura. 
Nemotorne sa otocila a bokom buchla do stola. Trosku sa posunul do strany. Barbiina sperkovnicka zahrkala a vykotulal sa z nej jeden zlaty prstienok. Rychlo prebehol po stole a s cinknutim dopadol na drevenu podlahu. 
Marianna sa rychlo zohla a zdvihla ho. V ziari slnecnych lucov sa nadherne leskol. Chvilku ho len tak krutila medzi prstami. Vyzeral takmer obycajne nebyt malych a nepatrnych kamienkov. 
Sadla si za stol a uprene nan hladela. Spomenula si na jeden podstatny detail. Aj ta obluda mala prsten. Dokonca poriadne vylesteny. 
Odlozila prstienok do sperkovnicky a zas si sadla na postel. Prehrabla listky a vytiahla si ten Emin. 
Bez konca i bez zaciatku, a predsa nie je vecne. 
Vodca Artbub tiez nosil na ruke podobny prsten. Nieco jej nasepkavalo, ze to bude riesenie ich hadanky. Kruh predsa nema koniec ani zaciatok a netrva vecne. 
„Marianna,“ oslovil ju odrazu hlas od dveri, „Ema sa rozhodla, ze tu nebudeme len tak tvrdnut a pojdeme na plaz. Ides s nami?“
Marianna pozrela na Barbie opierajucu sa o dvere. „Nie. Nechce sa mi. Pokojne chodte.“
Ona na nu chvilu ticho pozerala, ale potom prikyvla a zavrela dvere. 
Marianna sedela na posteli az do chvile, pokym nepocula zatresnut vchodove dvere. Potom sa postavila a vosla do chlapcenskej izby. Bola celkom prazdna. Idealny cas na premyslanie.
Lenze jej sa nechcelo rozmyslat. Najradsej by si zas vzala nejaku dobru knihu a len tak by snivala. Nepotrebovala ziadne dobrodruzstvo zazit na vlastnej kozi. Stacilo jej uz len to, co sa okolo nej dialo.
Rozhodla sa preto, ze nebude sediet sama v prazdnom dome. Vysla von, zliezla dolu po rebriku a rozhliadla sa po dedine. Vsade sa hemzili ludia. 
Vobec nemala naplanovanu trasu. Isla len tak, ako ju nohy tahali. Prechadzala sa pomedzi domy a pozorovala dedincanov. Vacsinou to boli zeny. Okrem toho, ze sa starali o deti, stihali aj varit, prat a krmit dalsie zvierata. Odrazu odniekial vybehla sliepka a za nou sa hnal krdel deti.
Marianna rychlo uskocila na stranu. Presla ulickou medzi domami a zastala. Z jedneho domu vybehlo pat deti a radostne poskakovali okolo muza, ktory sa prave vratil. Bol cely mokry a spinavy a vyzeral dost unavene. No aj napriek tomu silno objal deti a zenu. V jednej ruke drzal zviera podobne bazantovi. Podal ho zene a ta ho stastne vyobjimala. 
„Nudis sa?“ ozval sa spoza nej hlas.
Rychlo sa otocila a zbadala Tornada, ako si ju pozorne premeriava. 
„Preco sa pytas?“
„Mal som taky pocit.“
Marianna sa zas otocila k rodine. Deti sa odbehli hrat, zatial co zena odprevadila unaveneho muza dnu do domu.
„Ten bazant bol zrejme ich obed, ze?“ pozrela na Tornada.
On sa zasmial. „Keby len to. Vies, tento muz sa prave vratil z lovu.“
„Oh, to je... mile. Jeho zena sa zrejme tesi.“ 
„Mozno z toho, ze sa vobec vratil.“ sucho poznamenal Tornado.
„Ale ved chytil tu morku, ci co to bolo.“ nechapavo namietla Marianna.
„Ty zrejme nerozumies.“
„To mas pravdu. Vysvetli mi to. Ako to, ze z toho nemali radost a preco bol taky mokry a spinavy?“
„Bol v dzungli lovit. Muzi z dediny sa striedaju. Niekedy su prec aj niekolko dni. Lenze v poslednom case mame vazny problem. Vsetky zvieratka, ktore sme lovili, zmizli.“
„Zmizli?“ Marianna prekvapene nadvihla obocie a oprela sa o stenu.
„Ano. Je to zvlastne, pretoze nasi predkovia ich lovili niekolko storoci a stale tu boli. Pred par mesiacmi ale zacali miznut. Najprv sa len skryvali, potom sa rozutekali a nikto nevie preco.“
„To je naozaj zahadne.“ uznala Marianna.
„Dzungla sa meni. Zvierata sa viac boja, rastliny a stromy schnu... Nic nie je tak, ako by malo byt.“
„Preco?“
„Nikto nevie.“ pokrutil hlavou. „Aj ked...“ uprene sa na nu zahladel.
„Co aj ked?“ nechapavo nadvihla obocie.
„Samani, ktori ziju osamote uprostred dzungle vedia pomoct. Vidia do buducnosti a poznaju kopu legiend a proroctiev.“
Marianna sa pobavene zasmiala. „Myslis, ze ja uverim nejakemu dedkovi, ktory odisiel do dzungle a popri tom ako fetuje nejake prirodne drogy, rozprava uplne hluposti?“
„Nie, to od teba necakam.“ odmerane si ju premeral. „Len som povedal, ako je na tom nasa dedina.“
„Fajn. Ja zas postupujem s hladanim Lemura.“ 
„To som rad. Daj vediet, ak ho nahodou najdes.“ Tornado sa otocil a kracal prec. 
Marianna si vzdychla a zviezla sa popri stene dolu na zem. Sadla si, oprela si hlavu a pozrela na domcek. Cez okno videla stastnu rodinu. Otec sedel v kresle a nieco rozpraval detom. Tie najmensie drzali v rukach jednoduche latkove babiky a hrali sa s nimi. Pohybovali nimi vo vzduchu a vrazali do seba. 
Mama zatial sklbala bazantoviteho vtaka. Vobec nebol velky a Marianna pochybovala, ze vystaci pre sedemclennu rodinu. 
Pozrela hore na nebo a rozmyslala. Nemohla za to, co sa tu dialo. Ona sa na tom ostrove ocitla iba... 
Zarazila sa a objala si pokrcene nohy. Ak podla nej nahody neexistovali, preco bola na zabudnutom ostrove?
Zavrela oci a rukou vytiahla spod tricka privesok na zlatej retiazke. Dali jej ho jej stari rodicia. Spomenula si aj na slova, ktore jej babka stale opakovala: „Dokazes vsetko na co si len spomenies, ale musis si verit.“
Dokazala by pomoct tymto dedincanom? Dokazala by vyriesit ich zahady? Dokazala by premoct sama seba a vyriesit to, co sa na tomto ostrove deje?
Nad tymito otazkami rozmyslala Marianna hodnu chvilu. Potom sa odhodlane postavila. 
Dokaze im pomoct! Musi si len verit. 
Vykrocila tym istym smerom, ktorym zmizol Tornado. Prechadzala pomedzi domy, az ho zbadala pri jednom z kurinov, ako pomaha chlapcom cvicit cierne stena.
To zacalo brechat, hned ako ju zazrelo. Chlapci a Tornado sa prekvapene otocili. Mali ostrovania si ju chvilku s udivom prezerali, akoby este nevideli nikoho cudzieho, ale Tornado sa len otravene otocil a upevnil stenatu obojok.
Marianna prisla opatrne blizsie. Cierny psik k nej tiez pricupkal a onuchaval ju. Ona natiahla ruku a pockala, kym si ju onucha. Potom vystrcil svoj maly jazycek a rychlo jej ju oblizal.
Tornado prekrizil ruky a nieco hlasno prikazal chlapcom v ich jazyku. Oni prikyvli, vzali stena a odbehli prec.
„Uz si nasla toho Lemura?“
„Nie.“ pokrutila hlavou.
„Tak co tu potom chces?“
Marianna vzdychla a prisla o krok blizsie. Tornado zas o krok cuvol.
„Len sa chcem ospravedlnit.“ zacala.
„Za co?“ opytal sa pobavene. Otocil sa a prstami prechadzal po kolikoch v plote.
„Za to, ako som sa spravala. Aj teraz, aj predtym. Bola som drza a tvarila som sa, ze som vsevediaca. Mrzi ma to.“
„To s tymi samanmi si naozaj prehnala.“
„To bola nahodou pravda.“ ohradila sa.
Tornado sa otocila nahnevane si ju premeriaval.
„Je to pravda. Tebe sa to mozno nezda, ale su to len hluposti. Nadychaju sa tych skodlivych vyparov a potom kvakaju dve na tri.“
„A sme tam, kde sme boli.“ vzdychol a prevratil ocami.
„Dobre, dobre... uz som ticho. Chcem ta len poziadat o pomoc.“ 
Tornado sa zasmial a rozhliadol sa. „Mna?“ opytal sa pobavene. „Naozaj?“
„Tak pocuvaj! Neviem, co mas proti mne, ale...“
„Ja proti tebe nic nemam!“ prerusil ju.
„Ale mas! A nerozumiem tomu. Najprv si mi nosil kvety a teraz sa mi vyhybas ako sa len da.“
„Nezmysel.“ pokrutil hlavou a vyhol sa jej pohladu.
Ona si ho zamyslene premeriavala. „Ide o to, co som zistila na tom cintorine?“
Tornado nadvihol obocie a pokrutil hlavou. „Nie.“
„Ale ano. Som si ista.“
„Nie, nie je to pre to.“
„Je to pre to. Viem to.“
Chvilu len kyval hlavou, no ona mu nedala pokoj. 
„Tak dobre!“ zastavil ju nakoniec. „Vyhrala si. Je to kvoli tomu.“
Marianna prikyvla. „Chapem, ze to, co si mi povedal je dost... osobne. Viem si predstavit, ako sa citis.“
„Nevies.“ pokrutil hlavou.
„Ale viem. To si bud isty.“ 
„Som si isty, ze ani len netusis, ake to je stratit niekoho takeho.“
„Myslis, ze u nas sa neumiera?!“ nahnevane rozhodila rukami.
„Nie, ale som si isty, ze netusis, co to znamena stratit surodenca!“
„Stav sa, ze viem!“
„Moznoze sa vies vcitit do takej situacie, ale pochybujem, ze si to niekedy zazila!“
„Jezkove oci, Tornado, to si myslis, ze si jediny komu umiera rodina?!“ zvolala nastvane.
„Coze?“ zarazene na nu pozrel. 
„Predstav si, ze nie. Aj ja viem, ake to je stratit surodenca! Kedysi davno som mala pat rokov a mala som aj brata!“ 
Len co si Marianna uvedomila, co povedala, prikryla si rukou usta. Tornado na nu hladel s vyvalenymi ocami.
„To myslis vazne?“ dostal zo seba po chvili.
Marianna si len drzala ruku na ustach a pomaly klesala na zem. Do oci sa jej tlacili slzy a nevladala sa nadychnut.
„Marianna,“ Tornado si klakol pred nu, „myslis to vazne?“
Ona spustila ruku a zas chytil zlaty privesok. Na jej krku bol zaveseny na tenkej zlatej retiazke. Male srdiecko, ktore sa akurat zmestilo do dlane malo vpredu hladky ruzovy kamen. 
Opatrne ho otvorila a odhalila dve fotky. Na jednej boli jej stari rodicia. Stastni a spolu. Z druhej fotografie sa usmievalo male babatko v modrej ciapocke. 
Tornado jej opatrne vytiahol srdiecko z ruk a pozrel na fotky. Ruka sa mu trochu triasla. Chvilu zamyslene pozeral na privesok a chvilu na fotky. Potom ho opatrne zacvakol a jemne pustil. 
Marianne sa zatial kotulali po licach slzy. „Viem velmi dobre, ake to je.“ zasepkala.
Tornado len ticho klacal oproti nej a skumavo si ju premeriaval.
„Mala som pat rokov a aj ked som nechapala, co sa deje, tesila som sa. Presne si pamatam, ako som celu noc s babkou cakala mamu, ked odisla. Bola som ich aj pozriet v nemocnici. V skolke som sa tesila, chcela som nakreslit babatku obrazky. A potom sa to stalo. Babatko ochorelo. Otec s babkou striedavo chodili do nemocnice. Akurat v ten den isla babka a mala sa spytat, ci by ma k nemu nepustili. A potom...“ Marianna prehltla vlnu slz. „Zazvonil telefon. Volali z nemocnice. Chlapcek zomrel.“
Tornado na nu ticho pozeral. Neodvazil sa ani pipnut.
Marianne chvilu trvalo, kym si uplne vysusila oci a uspesne si uvolnila nos. 
„Mrzi ma to.“ prehovoril nakoniec Tornado.
„Aj mna.“ usmiala sa smutne.
„Nie, ja to myslim vazne.“
„A ako inac by si to mal mysliet?“
„Tak ako vsetci okolo.“ podal jej ruku a pomohol jej vstat. „Povrchne.“
„Aha, to je skvela utecha.“ zalozila si privesok spat pod tricko.
„Vies, ako to myslim. A... mrzi ma aj to, co som pred chvilou povedal. Mas pravdu, nie som jediny, kto niekoho stratil. A pravda je, ze mi to este nikto nepovedal takto otvorene do oci.“
Marianna sa uskrnula. „Som rada, ze som bola prva.“ Potom k nemu vystrela ruku. „Priatelia?“
Tornado nou potriasol a usmial sa. „Priatelia.“
„Skoda, ze az po tom... vsetkom.“ 
On zahanbene sklopil zrak. „No... to bude moja vina. Prepac.“
„Potrebujem pomoc.“ rozhliadla sa odrazu Marianna. 
„Spominala si to. O co ide?“
„O tvoju kulturu.“ zasmiala sa. „Pod.“ mavla rukou a viedla ho dedinou, az k ich domceku. Cestou mu presne vysvetlila, co potrebuje.
„Hadanky? O tom som este nepocul.“ rozmyslal prekvapeny jej poziadavkou. „Nie som si isty, ci nejake poznam.“
„To nevadi. Si z tohto ostrova a vacsina z nich mi nedava zmysel.“ namietla Marianna a vysplhala sa hore po rebriku. 
Tornado ju nasledoval. Vosiel za nou do domceka a zavrel za sebou dvere. Marianna vbehla do vedlajsej izby a v ruke vyniesla hrst papierikov.
„Tu su. Je ich sest a mame k nim aj sprievodny list.“ Podala mu vacsi kus papiera. 
On ho preletel ocami a pozrel na papieriky. Po jednom si ich precital. Potom ich poukladal podla cisel za sebou.
„No...“ vydychol nakoniec, „je to zaujimave.“
„Trojku, patku a dvojku sme uz rozlustili. Este chybaju tri.“ informovala ho Marianna.
„Ako tak na to pozeram, zrejme vsetky tie slova spolu nejako suvisia. A tiez vam maju pomoct najst ho.“
„To je fajn, ze spolu suvisia, ale my ich nepozname.“
„To je vas jediny problem?“ nadvihol obocie.
Marianna uz nestihla odpovedat, pretoze sa dvere otvorili. Ema vosla dnu ako prva, za nou Samo. Obaja vsak zastali, ked zbadali Tornada.
„Tak nic,“ zahlasil Samo a otocila sa, „ja idem spat. Mozno zmizne, ak sa vratim neskor.“
Ema ho chytila za tricko a zadrzala. „Stoj, nikam nejdes!“ Potom pozrela na Mariannu. „Co sa to tu deje?“
„Pomaham vam hladat.“ ozval sa Tornado.
„Hej, a co keby si povedal svojmu milemu oteckovi, aby s tym strasenim prestal a hned by sa vsetko vyriesilo.“ 
„Myslel som, ze mas v sebe aspon trochu slusnosti.“ zavrcal Tornado. „Mojho otca nechaj na pokoji!“
„Hovori dedinska vykopavka?“ premeral si ho Samo.
„Myslis, ze ma tymi svojimi poznamkami vyprovokujes?“
„Mozno. Ale nieco ti poviem.“ 
„Pocuvam.“ Tornado prekrizil ruky a premeral si ho.
„Cely zivot trcis na tomto zabudnutom ostrove.“ rozhliadol sa Samo. „A pochybujem, ze sa dostanes aspon na Mili-zum. Je mi jedno, co vies, no zmier sa s tym, ze si len nejaky ostrovan, ktorych je tu viac ako sto.“
Tornado neodpovedal, iba si ho ticho premeriaval.
„Nebudem sa tu s tebou hadat. Je mi jedno, co si o mne myslis.“ povedal po chvili.
„Fajn, tak ti uz poviem len jedno.“
„Hej a co take?“
„Dufam, ze ked odtial odidem, uz nikdy nestretneme.“
„Tak v to dufam aj ja.“
„To by uz stacilo.“ zasiahla Marianna. „Samo sa upokoji a ty,“ pozrela na Tornada, „nebudes reagovat na jeho... hlupe poznamky.“ 
„Jasne.“ zamrmlal Tornado nastvane.
Ema odstupila odo dveri, aby mohli aj ostatny vojst dnu. Potom zavrela dvere. 
„Videli ste nieco zaujimave?“ zaujimala sa Marianna.
„Mali sme sa fajn, pokym sme sem neprisli.“ zabrucal Samo.
„A okrem toho?“ Marianna sa snazila jeho poznamky nebrat vazne.
„Nic zvlastne.“ odpovedala Barbie.
Tornado pozrel na poukladane papieriky. „Poviem vam odpovede.“
„Netreba. Nejake hlupe hadanky vieme vyriesit aj sami.“
„Tak povedz, aka cesta je bez prachu?“ uskrnul sa Tornado.
„Cista.“ drzo odpovedal Samo.
„Mozno aj ta, ale hlavne vodna cesta, cize rieka.“
Marianna zamyslene naklonila hlavu. „Vodna cesta? Ze mi to nenapadlo hned.“
„Tak dalej,“ Tornado sa zas otocila na Sama, „v noci hori, hori a nemozno ho zahasit. Co odpovies?“ 
Samo si ho nastvane premeral. „Neviem, ale viem, co bude horiet a horiet a nebudes to vediet zahasit.“
„Co take?“
„Tie litre benzinu z lietadla na streche tvojho domu.“
Tornado sa zasmial, no zlostne si ho premeral. „Mesiac. To je spravna odpoved.“
„To je skvele.“ usmiala sa Marianna a pokusila sa zmiernit napatie v izbe. „A to posledne?“
„Zem bez ludi, rieky bez vody, mesta bez domov a hory bez stromov?“
„Uhm.“ prikyvla a povzbudivo sa usmiala.
„Mapa.“ odpovedal Tornado sucho a nespustal oci zo Sama.
„Takze mame vsetko.“ potesila sa Barbie.
„Mapa, strom, motyl a vodna cesta, mesiac, prsten.“ zrekapitulovala Marianna. „Lenze, co s tym?“
„Ako tak na to pozeram, asi by sme to mali zoradit podla tych cisel.“ navrhla Ema.
„Fajn.“ Marianna vzala papieriky a poukladala ich podla cisel na zaciatku.
Dostala tak rad slov, ktore spolu nedavali ziaden zmysel. Mapa, strom, motyl a vodna cesta boli spolu na trojke, mesiac, prsten. 
„A teraz.“ ozvala sa Barbie.
„Podla tychto slov zrejme najdeme toho Lemura.“ uvazovala Marianna nahlas. „Mas mapu ostrova.“ 
Tornado si ju premeral. „Asi.“
„A mohla by som ju vidiet?“ 
„Ako chces. Skocim po nu.“ prikyvol a vysiel von z domu.
„Marianna,“ oslovil ju Samo, „ako to, ze len co odideme, zjavi sa on?!“
„Netusim. Ja to len...“ mykla plecami.
„Jasne.“
Marianna prevratila ocami. Pozrela na papieriky a urovnala ich. 
O chvilku sa vratil Tornado s mapou. Bola zvinuta do rolky. Papier uz zrejme mal svoj vek, pretoze bol mierne zazltnuty.
„Tak,“ rozvinula mapu na stol, „mapu mame, co je tam dalej?“
„Strom.“ odpovedal Edy.
Marianna si obzrela mapu. Bolo na nej vyznacenych par stromcekov, no pochybovala, ze to s tym nejako suvisi.
„Mate tu nejake... vyznamne stromy?“ otocila sa k Tornadovi.
„Vyznamne stromy?“
„Take, ktore v vasej kulture nieco znamenaju. Napriklad posvatne stromy.“ objasnila.
„Ani nie.“ mykol plecami.
Marianna vzdychla a pokrutila hlavou. „Tak fajn. Ideme dalej.“
„Motyl a vodna cesta.“ oznamila Barbie.
„Mozno ten strom suvisi s tymito dvoma.“ uvazoval Danny.
„Je to mozne, ale ako?“
„A co tak strom pri vodnej ceste v casti ostrova, kde hniezdia motyle?“ navrhol Tornado.
„Je tu taky?“ nadvihla obocie Marianna.
„Je. Presne tu.“ Ukazal prstom na jeden zo stromov na mape severovychodne od dediny nedaleko sopky.
„Dobre, to by sme mali. Vieme, ze Lemur je pri strome s motylmi. A co ten mesiac a prsten?“ rozhliadla sa Ema.
„Mesiac je v noci.“ zahlasil Edy.
Vsetci pritomni nadvihli obocie. 
„To je postreh hodny Nobelovej ceny.“ Samo prevratil ocami.
„Nie, mesiac vidime v noci. Mozno ten Lemur chce, aby sme prisli, ked bude svietit mesiac.“
Marianna prikyvla. „To je skvela myslienka. A celkom by to aj sedelo.“
„Takze Lemur bude cakat v noci pri strome s motylmi?“ Barbie nechapavo pokrutila hlavou.
„Nezabudaj na rieku.“ upozornil ju Samo.
„A prsten?“ Tornado zdvihol hadanku zo stola.
„Lemur ma prsten vodcu. Mozno naraza na to. Alebo...“ Marianna sa na chvilku odmlcala.
„Alebo?“
„Tvoj otec...“
„Mojho otca vynechaj. O nom sme sa uz rozpravali.“ zahlasil Tornado razne.
„Ale skusit by sme to mohli.“
„Co?“
„Viem, ze to bude zniet hlupo, ale... Vezmi otcovi prsten.“
„Marianna, to nielenze znie hlupo, to je hlupe!“ zasmial sa.
„Nie, pocuvaj,“ krutila hlavou, „urcite tu ta hadanka nie je len do poctu. Nieco to musi znamenat!“
„Nebudem nikomu nic brat! Ak chces, mozeme mu to povedat.“
„Jasne. A co ti povie? Ze si mas prestat vymyslat take hluposti? Ze je to nezmysel?“
Tornado neodpovedal. Polozil papierik na stol a presiel rukou po vsetkych.
„Fajn.“ prikyvla Marianna. „Hned ako sa zotmie, pojdeme k tomu stromu. Nechas mi mapu?“
Tornado pokrutil hlavou.
„A ako sa tam dostaneme?“
„Pojdem s vami.“
Ona len ticho prikyvla a skrutila stary papier. Podala mu ho a pozrela na hodinky. 
„Je obed. Dajme tomu, ze tak okolo siedmej vyrazime. Je to blizko pri sopke, takze cesta bude asi dlhsia.“
„Ako chces.“ prikyvol a vzal si mapu. Potom bez slova vysiel von.
„Si si ista, ze je to dobry napad? Tulat sa s nim v noci po dzungli?“ ozvala sa Ema.
„Sme na tabore a riesime zahadu. Patri to k tomu.“ vyhybavo mykla plecami Marianna a pozrela von oknom. „Uz sme tu pat dni. Dnes dostaneme toho Lemura!“
Zvysok dna stravili v domceku. Nesli ani na obed. Barbie si lakovala nechty, Ema, Emilia a chlapci hrali kartove hry a Marianna si upratovala veci.
Ked uz bol cas vecere, obliekli si svetre, pozhasinali sviecky a vysli von. Presunuli sa az k stolom, kde uz bola zrejme cela dedina. Aj vodca so synom tam sedeli.
Marianna kyvla hlavou a naznacila priatelom, ze si maju sadnut. Potom bez slova vzala misu so salatom a hodila si na tanier jednu naberacku.
Stoly sa pomaly vyprazdnovali, az tam nakoniec zostalo len niekolko ludi. Artbub sa zdvihol zo stolicky a prisiel az k Marianne.
„Ste tu uz piaty den.“ oznamil.
„Myslite si, ze to neviem?“ prehrabla sa v tanieri, ani nanho nepozrela.
„Ja si skor nie som isty, ci vies, preco ste tu.“
„To viem presne. Mame zistit, co to vystrajate a preco strasite ludi.“ odpovedala a konecne sa otocila.
„Pozor na jazyk! Tento ostrov bol pokojny a tichy, pokym ste neprisli. Prebudili ste ducha a ten zlikviduje vsetkych obyvatelov.“
„Ja mam ine informacie. Podla nich bol ten duch uz davno hore.“ usmiala sa milo. „A vraj ste za to zodpovedny.“ 
„Tak, a co je vela, to je vela!“ Artbubova ruka sa vymrstila do vzduchu a smerovala k Marianne.
„Otec! Dost!“ skrikol Tornado a pribehol k otcovi.
Vodcova ruka zastala par centimetrov od Marianninej hlavy. Ona by sa zvycajne uhla alebo sa snazila branit, no teraz len tak stala a usmievala sa na nanho.
„Vidim, ze nie ste ten typ, ktory sa zamysli a az potom nieco spravi. Vy to robite naopak.“
„Ty...!“ zreval vodca.
„Otec, pokoj. To...“ zacal Tornado, no Artbub ho nenechal dokoncit. 
„Ty sa ani neozyvaj! To ty si ich sem priviedol a vsetko si pokazil! A ze vraj moj syn! To urcite!“ 
Potom sa vsak zarazil a pozrel na Mariannu s Tornadom.
„O tom hovorim. Najprv nieco poviete a az potom sa zamyslite.“ zasmiala sa Marianna.
„Pokazil som?!“ neveriaco krutil hlavou Tornado. „Co som pokazil?! Otec, nehovor mi, ze mas s tou obludou nieco spolocne!“ 
„Ja? To v ziadnom pripade! Taketo veci ti urcite nahovorila ona!“ prstom ukazal na Mariannu a nahnevane sa mracil na syna.
„Tak, uz by sme mohli ist.“ usmiala sa Marianna a pozrela na priatelov. 
„Len si chodte. Dlho tu uz nebudete.“ zavrcal Artbub.
„Tym lepsie.“ usmiala sa este sirsie a pohla sa smerom k ceste do dediny.
Tornado si s otcom este vymenil nahnevany pohlad a bezal za nou. Dobehol ich az v dzungli.
„Chces ist k tomu stromu?“ ozval sa.
„Ak mi ukazes smer, tak ano. Rada by som tvojmu otcovi priviedla toho Lemura, nech je spokojny.“ prikyvla Marianna.
Rychlo sa dostali az do dediny, kde zastali. Tornado sa poobzeral a vzal si jednu faklu z vedlajsieho domu.
„Tak podme. Skor ako vyjde mesiac.“ zahlasil a vykrocil krizom pomedzi domy.
Marianna pozrela na priatelov a bleskovo ho nasledovala. Ruky si vopchala do vrecka a obzerala sa okolo. Do ruky jej hned padli dve baterky, ktore si pre istotu vzala so sebou. 
Tornado ich priviedol az ku kurinu. Z fakle na dome si odpalil svoju, odhrnul tuhe listy bananovnika a zmizol medzi nimi. 

18. kapitola - TEN, KTO RIADI
Dzungla bola pri nedostatku svetla este tmavsia, strasidelnejsia a hustejsia ako obycajne. Cez palmy este sem-tam presvitali nejake luce zapadajuceho slnka, no nestacilo to.
Tornado ich viedol po zarastenom chodniku prec od dediny. Horiacu faklu niesol pred sebou a osvetloval temny prales.
„Co spravime, ked prideme k stromu?“ opytal sa Edy.
„To je dobra otazka.“ pridal sa Tornado a otocil sa k Marianne. 
„Uvidime. Nieco mi nasepkava, ze sa nebudeme nudit.“ mykla plecami.
Dzunglou prechadzali niekolko desiatok minut. Uz si skoro nevideli pod nohy. Slnko bolo davno prec a mesiacu sa akosi nechcelo vyjst spoza listov palm. 
Nakoniec sa vsak dostali na miesto. Tornado odsunul posledne listy a vysli na mensiu cistinku. Pretekala nou rieka a nalavo od nej stal hruby strom. 
„Tak, sme tu.“ oznamil Tornado a rozhliadol sa.
Marianna vykrocila dopredu a presla az k rieke.
„To je dobre.“ prikyvla nakoniec.
„Ale kde je ten slubeny Lemur?“ nechapala Barbie.
„Myslis, ze len tak vylezie? My ho musime najst!“ zasmiala sa Marianna a otocila sa k priatelom.
„A ako?“ nadvihol obocie Samo. „Vyriesili sme tie hlupe hadanky. Co este chce?!“
„Od teba nic.“ 
„Len sa nezacnite hadat.“ zastavila ich Ema.
Marianna urazene pozrela na Sama. On jej pohlad ticho opatoval. Nato sa pohol smerom ku stromu. Aj ostatni sa rozprchli po cistinke.
„Chyba mi tu mesiac.“ ozvala sa odrazu Marianna. „Podla mna je to o tom.“
„A ako chces prinutit mesiac svietit?“ nadvihol obocie Edy.
„Nijak. Musime pockat.“
Barbie zasla az na druhy koniec cistinky. Tam sa na kameni cosi belelo. Prisla k tomu blizsie a zistila, ze je to papier.
„Aha, pozrite co som nasla!“ vzala ho do ruky a priniesla k priatelom.
„Ukaz.“ Marianna k nej natiahla ruku. 
Barbie jej podala papier. Ona si ho prezrela a roztvorila. Vobec nevyzeral byt novy. Bol zrejme rovnako stary ako mapa, pretoze mal rovnaky odtien zltej. Dnu bol maly nacrt s instrukciami.
„Mame polozit prsten na vyznaceny kamen, ked bude mesiac styridsatpat stupnov nad obzorom.“ precitala a pozrela na Tornada.
„Az na to, ze my nemame prsten.“ sucho zhodnotil Samo.
„Povedal kto?“ premeral si ho Tornado a vytiahol z vrecka prsten s velkym kamenom. Mal podobnu strukturu ako diamant.
„Vzal si ho otcovi?“ zacudovala sa Marianna.
„Nie tak celkom. Je sice otcov, ale o par mesiacov ho mam dostat ja.“
Marianna prikyvla a zas pozrela na papier. „Potom mame hladat obraz v kore. A ak ho najdeme, otvori sa nam cesta k... posledne slova neviem precitat. Je to tu odtrhnute.“ 
Tornado si vzal papier. Na spodnej stane naozaj chybal kus s dokoncenim vety. 
„Nevadi, zistime to.“ mavla rukou Ema. „Na aky kamen ho mame dat?“
„Vyznaceny.“ zopakovala Marianna.
Vsetci sa naraz rozhliadli. 
„Aha, tak vyznaceny. A cim?“ Edy si premeriaval kamene.
Marianna siahla do vrecka a vytiahla jednu z bateriek. Rozsvietila ju a premerala si kamene. 
„Ty mas baterku?“ vycitavo na nu pozrel Tornado.
„No... hej.“ usmiala sa rozpacito. „Preco?“
„Ja len ze, ak by si mi to povedala, netrepal by som so sebou ten ohen.“
„Moze sa zist.“ mykla plecami a svetlom presla po kamenoch pri vode.
Vyzerali uplne rovnako. Ani jeden nebol nejako zvlastny alebo iny. Potom prisla blizsie a po jednom ich obchadzala.
„Chces takto obist vsetky tu pritomne kamene?“ Samo nadvihol obocie.
„Mozno.“ odpovedala neurcito. 
„Pomozeme ti.“ navrhla Emilia a zacala ohmatavat jeden za druhym.
Po niekolkych minutach mali skontrolovane zrejme vsetky kamene v okruhu desiatich metrov. Nic nenasli.
„Ja koncim.“ zahlasil Samo a oprel sa o strom. 
Marianna si sadla na skalu, ktora k nej bola najblizsie. „Aj tak nemame mesiac.“ 
Odrazu cosi dopadlo na travu vedla stromu. Vsetci prestrasene nadskocili. Marianna sa okamzite postavila a namierila tam baterku. Aj Tornado spozornel.
Bol to obrovsky hnedy lemur. Mal mozno styridsat centimetrov, obrovske oci a kratky chvost. Pohyboval sa pomaly.
„Co tu robi ten lemur?“ nechapala Ema.
„Zrejme sme ho vyrusili.“ oznamil Tornado a postavil sa medzi Mariannu a lemra. 
On nanho pozrel velkymi ockami a zavrcal. Zrejme sa mu nepacilo, ze mu Tornado zatarasil cestu.
„Daj ho prec!“ zapistala Barbie, ked lemur zas zavrcal.
Tornado dupol nohou. Lemur trosku odskocil, no neodisiel. Len ho to viac nahnevalo. Zamaval chvostikom a postupoval dopredu.
„Nechaj ho.“ prikazala Marianna Tornadovi.
„Co?“
„Nech si ide, kam chce. My mu len zavadzame. Je to jeho kus dzungle.“
Tornado posluchol a spolu s Mariannou mu vycistili cestu k riecke. Lemur k nej rychlo pricupkal a napil sa. Potom si sadol na kamen a otocil sa k nim.
Velkymi ockami pozrel na Mariannu. Chvostom sibal z jednej strany na druhu a zvedovo naklonil hlavu.
„Pacis sa mu.“ oznamil Tornado.
„To vidim.“ sucho skonstatovala Marianna. 
Prisla az k lemurovi, klakla si pred kamen a naklonila sa dopredu. On si ju skumavo prebehol ockami. Odrazu vystrcil labku, zovrel jej vlasy a potiahol dolu. 
Mariannu necakany pohyb tak prekvapil, ze skoro vrazila hlavou do kamena. 
„Au, pust ma!“ 
Snazila sa vytrhnut si vlasy z lemurovej labky, no zvieral ju velmi pevne. Vsimla si vsak, ze na kameni je nieco vyryte. Uplne pri zemi sa crtali nejake obrazky. 
Tornado k nej hned pribehol a vytrhol jej vlasy lemurovi z labky. Potom ho buchol po chrbte a odplasil ho.
„Hlupe zviera.“ zamrmlala a pomohol jej postavit sa.
„Ani by som nepovedala.“ Marianna vzala baterku a preskumala spodok kamena. 
Naozaj tam boli povyryvane nejake znaky. Tiahli sa po celom jeho obvode. Dalsi riadok bol kusok nad tym prvym. A na vrchu objavila malu priehlbinku vyplnenu hlinou. Akurat na jeden prsten.
„Ten lemur to nasiel. Toto je ten oznaceny kamen.“ zasmiala sa.
Nechtom opatrne vybrala hlinu z priehlbinky. Tornado jej podal prsten a ona ho tam opatrne vlozila. Padol tam ako uliaty.
„Este mesiac a mame to.“ zaradovala sa Barbie.
„Mozno nam ho prinesie nejaky dalsi lemur.“ ironicky poznamenal Samo.
„Len si vtipkuj, ak ti to pomoze.“ zamrmlala Marianna a pozrela na nebo. „Kedy je mesiac v styridsatpat stupnovom uhle?“
„Okolo deviatej...“ hadal Tornado.
Pozrela na hodinky. Bolo par minut pred deviatou. Mraky sa zacali pomaly rozchadzat a okruhly mesiac vykukal spoza nich. 
O niekolko minut jeho svetlo zalialo celu cistinku, strom a rieku. Dopadal aj na prsten a kamen, ale nic sa nedialo. 
Odrazu sa mesiac o milimeter posunul. Svetlo trosku zmenilo uhol a preziarilo prsten. Kamen sa rozziaril a vrhal okolo seba nadherne farebne obrazce. 
Na hrubol strome sa zjavil odraz svetla z prstena. Mal okruhly tvar a vo vnutri bola akoby vyryta sova. Akoby niekto na koru premietal obraz. 
„Obraz v kore.“ ohromene oznamila Marianna. „Niekde na tom strome bude v kore sova.“
Mesiac sa zas posunul a vsetko zmizlo. Ziara prstena, farebne obrazce aj sova. Cela skupinka len ohromene stala a pozerali raz na prsten, raz na strom.
„Uz to zacina byt zaujimavejsie.“ pripustil Samo. 
„Podme hladat tu sovu.“ navrhla Ema a rozbehla sa k stromu.
Spolu s Edym, Barbie, Emiliou a Dannym zacala prehladavat strom centimeter po centimetri. Marianna zatial vytiahla prsten a podala ho Tornadovi.
„Co sa to tu deje?“
„Netusim.“ pokyval hlavou. „Moji predkovia verili v kopu veci a myslim, ze toto s nimi nejako suvisi.“
Ema ohmatavala jeden konar za druhym, Barbie s Edym zas prezerali koru.
„Tu nieco je!“ vykrikol odrazu Danny. Stal pri jednom z trciacich korenov.
Marianna k nemu rychlo pribehla. Na bocnej strane korena bola naozaj do dreva vyryta mala sovicka. Vedla korena zo zeme cosi vytrcalo. Presla po tom rukou a zistila, ze je to velmi stary povraz. 
„Naozaj tu nieco je.“ oznamila nakoniec. „Samo, pod sem.“
On s mrzutym zavrcanim prisiel blizsie. 
„Chyt to a potiahni.“ Marianna mu podala lano.
„Preco to nespravis sama?“
„Dnes si este nic nespravil.“ 
Samo len prevratil ocami a pevne zovrel povraz. Potom potiahol k sebe a vytrhol ho z udupanej zeme. Marianna sa zlakla, ze ho cele vytrhol, no lano zastalo pri kmeni stromu.
„Dalej to nejde.“ zahlasil a pustil lano na zem.
„Musi to nieco robit. Ukaz sem.“ Tornado pristupil k povrazu, zobral ho do ruky a silno potiahol. 
V strome nieco zapraskalo, puklo a na druhej strane sa odklopila cast kory. 
„Ten strom je duty?“ zacudovala sa Ema.
„Vyzera to tak.“ prikyvla Marianna, vzala baterku a pozrela do tmavej diery v strome. 
Jama nebola hlboka, no mohla mat aspon dva metre. Hlina na okrajoch bola pevna a podlaha bola tiez udupana.
„Ideme dnu?“ otocila sa na priatelov.
„Ja uz nikam nejdem.“ zahlasila Barbie. 
„To je pravda,“ pridala sa Ema, „po tom, co sa stalo v sopke nema zrejme nikto chut ist zas pod zem.“
Vsetci jednohlasne prikyvli. 
„Tak tam pojdem sama.“ zahlasila Marianna tvrdohlavo.
„To v ziadnom pripade!“ pokrutil hlavou Tornado. „Nikto nikam sam nepojde. Je to nebezpecne, moze sa nieco stat.“
„Tak pod so mnou.“ navrhla a zas posvietila do jamy.
Tornado si ju ticho premeriaval. Rozmyslal, co jej odpovie.
Samo prekrizil ruky a nahnevane nanho zazeral. Aj zvysny Mariannini priatelia upreli svoju pozornost na Tornada.
„Nie je to dobry napad.“ povedal nakoniec.
„A co je dobry napad?! Zavriet ten strom, vratit sa do dediny a ist spat?“ rozhodila rukami Marianna.
„Nehadajte sa.“ zastavila ich Emilia a prisla k diere. „Idem prva.“ Sadla si na okraj, spustila nohy a skor, ako ju stihla Marianna zachytit, skocila dolu.
„Emilia!“ vykrikla Ema a pribehla k jame. „Si normalna?!“
Nikto neodpovedal.
„Marianna, kde je? Preco sa neozyva?“ vystrasene chytila Mariannu za rukav a potiahla ju dolu.
„Emilia, si tam? Emilia!“ zakricala Marianna. 
Ticho. Dolu sa nepohlo ani zrnko prachu. Marianna vzala baterku a posvietila do tmy. Pod nimi nikto nebol. Len prazdna zem.
„Kam zmizla?“ nechapala Marianna a pozrela na Tornada. 
„Chod za nou!“ prikazala Ema.
„Preco ja?“
„Chcela si tam ist a navyse ja by som tam nevkrocila ani za svet. Pockam vas tu hore.“
Marianna pozrela na priatelov. Samo si sadol na vacsi kamen a mykol plecami.
„Nech sa ti paci. Mozes ist dnu.“
„Dakujem.“ prevratila ocami. Potom siahla do vrecka a vytiahla dalsiu baterku. Podala ju Eme a sadla si na kraj diery.
„Na co mi to je?“
„Aby ste tu nestali v tme.“ odpovedala a sklzla sa dolu. 
Nohami dopadla na tvrdu zem a takmer stratila rovnovahu. Baterkou si posvietila pred seba. Luc dopadol na uhladene steny a nekonecny tunel. Ustupila o par krokov dopredu, aby nezavadzala Tornadovi, ktory isiel za nou.
„Ak sa do rana nevratime, hladajte nas.“ zakricala hore na Emu.
„Marianna, nieco take ani nehovor!“ skrikla nahnevane. „Neopovaz sa zas stratit!“
Ona pozrela na Tornada a zasmiala sa. „Fajn.“
Potom zasvietila dopredu a vykrocila. Tornado ju nasledoval. Prechadzali tmavym tunelom, ktory akoby nemal konca. 
„Naozaj si myslis, ze Ovofrit zije a je ta obluda?“ opytal sa odrazu Tornado.
„Ako vies, ze si to myslim?“ otocila sa prekvapene.
„Povedz mi, co ine by si si myslela?“
Ona len mykla plecami. „A co si myslis ty?“
Neodpovedal, ale vedel, ze ona si vie jeho odpoved domysliet. Nielenze si myslel, ze Ovofrit zije. On to vedel na sto percent.
„Ja ale na teba mam jednu otazku.“ zacala po chvili Marianna.
„Aku?“
„Preco sa tak spravas k otcovi?“
Tornado si ju prekvapene premeral. „O com to hovoris?“
„Hovorim o tom, ako drzo sa s nim rozpravas a ako sa mu vyhybas.“
„To mi vytykas prave ty?“ nadvihol obocie.
„Lenze Artbub nie je moj otec. K tomu svojmu by som sa urcite takto nespravala.“
Na chvilu sa odmlcal a obzeral si steny, okolo ktorych prechadzali. „Nie je to jedno?“
Marianna sa obzerala. „Len som zvedava.“
Tornado sa len nasilu usmial a zas sledoval cestu pred nimi. 
Kracali este niekolko minut, az dosli na miesto, kde sa tunel koncil. Pred nimi bola stena a zem sa prudko zvazovala dolu. Na jednej strane do nej boli pozatlkane kovove priecky podobne rebriku.
„Dolu.“ usudila Marianna a zacala zliezat.
Tornado sa rozhliadol a nasledoval ju. „Kam zmizla ta mala?“
„Emilia? Netusim. Dufam, ze nie daleko.“
„Len dufaj. Tieto stare chodby su velmi nebezpecne. Ved vies.“ 
Marianna ticho prikyvla a zliezala. Po chvili sa vsak zasekla. 
„Tornado, ehm, dosiel mi rebrik.“ 
„Co?“ nechapal.
„Nemam tu uz ziadne dalsie priecky a podo mnou je len vzduch.“
Tornado pozrel dole. V tej tme nevidel vobec nic. „Zasviet.“
Marianna zapla baterku a posvietila pod seba. Dovidela na zem, ale bola prinajmensom dva metre pod nou.
„Skoc. Je to len o trochu vyssie ako predtym.“ prikazala Tornado.
„Ja...“
„Skoc!“
Marianna sa zhlboka nadychla a pustila sa. Dopadla na tvrdu zem, no teraz sa jej nohy podlomili a skoncila na kolenach. 
„Au.“ skonstatovala a odplazila sa prec.
Tornado dopadol vedla nej. Akurat s tym rozdielom, ze zostal na nohach a vobec nevyzeral, ze by to prenho bol problem.
„Si v poriadku?“ natiahol k nej ruku.
„Hej.“ odpovedala mrzuto, no dovolila, aby jej pomohol. „Ked Emiliu najdem, riadne jej...“ nedopovedala, pretoze ju prerusil vykrik. „Emilia!“
Vystrasene pozrela na Tornada. Par sekund stali obaja bez pohnutia, no potom sa rozbehli tmavou chodbou. Marianna niesla baterku a ledva sa stihla vyhybat akymsi kamenom, ktore boli po zemi.
„Stoj!“ zakrical odrazu dievcensky hlasok.
Marianna prudko zabrzdila, takze do nej Tornado vrazil.
„Co je?“
„Mam stat.“ pipla Marianna.
„Nechodte sem!“ zakricala odniekial Emilia.
„Preco?“ nechapala Marianna.
„Je to pasca! Prepadnes sa!“
„Kde si?“
„Tu dole!“ 
Marianna posvietila pred seba. Pred nimi bola obrovska a hlboka jama. V jej stenach boli pozapichavane hrube koly s hrotom na konci. Zem pri okrajoch bola sypka a poodlamovana. Emilia sa rukami drzala jedneho z kolov a visela nad jamou.
„Emilia!“ Marianna vykrikla a pohla sa dopredu.
Esteze ju Tornado chytil a potiahol spat, inac by aj ona skoncila v jame. Zem pod jej nohami sa zosypala dolu a hrudy narazali o koly.
Emilia sa zlakla a jedna ruka sa jej smykla. „Pomoc!“
Tornado si premeriaval tunel a jamu.
„Co spravime?“ vystrasene sa k nemu otocila Marianna.
„Najprv sa musime dostat na druhu stranu.“
Ustupil dozadu a rozbehol sa. Prudko sa odrazil od zeme a letel vzduchom. Nakoniec dopadol tesne za dieru. Stacilo len par centimetrov a skoncil by dolu.
„Teraz ty!“ prikazal Marianne.
„Ja tak daleko nedoskocim!“ zakricala a vystrasene pozerala na hroty.
„Nemozem ju vytiahnut, kym tu nie si!“ naliehal Tornado. „Chytim ta.“
Marianna si premerala jamu. Najprv mu na druhu stranu hodila baterku. Tornado ju polozil na zem a prisiel az ku kraju. Ona isla par krokov dozadu. Zhlboka sa nadychla a rozbehla sa. Tesne pred tym ako sa koncila pevna zem sa odrazila. Chvilu letela vzduchom, no vedela, ze nedoskoci az na druhy koniec.
Tornado vystrel ruky a ked bola dost blizko, silno ju chytil a jednym svihom vytiahol k sebe.
Marianna sa cela roztrasena oprela o stenu. „Fajn. Toto je poslednykrat, co som v nejakom tuneli.“
Tornado sa uskrnul, no pozrel dolu. Emilia sa uz drzala len na niekolkych prstoch. 
„Vytiahnem ju, ale budes ma istit.“
Marianna prikyvla a klakla si. Tornado si lahol na brucho a posunul sa nad dieru tak, ze skoro cely visel vo vzduchu. Sikovne sa vyhol niekolkym hrotom, no na Emiliu nedociahol.
„Musis mi podat ruku!“ 
Ona vystrasene natiahla volnu ruku. Dotkla sa ho prstami, no nestacilo to.
„Marianna, idem este nizsie.“
„Zartujes? Chces tam skoncit aj ty?“ Marianna ledva udrzala jeho clenky. 
Tornado pozrel na Emiliu. Vystrasene pozerala z neho na dno jamy.
„Podaj mi aj druhu ruku!“ rozkazal jej.
Ona horuckovito krutila hlavou. Zvierala hrot a ruka sa jej pomaly smykala.
„Emilia, podaj mi aj druhu ruku, inac spadnes!“
Visiace dievcatko zavzlykalo.
„Pomahas jej.“ ironicky poznamenala Marianna a zvierala jeho clenky.
„Povies mi, co ine mam robit?“ zavrcal podrazdene a snazil sa chytit Emiliinu ruku.
Odrazu sa zo stropu uvolnil kus hliny a spadol rovno na Emiliu. Jej sa smykli prsty a s vykrikom padala dolu. 
Tornado vsak nestratil duchapritomnost, sklzol este nizsie a v poslednej chvili ju zachytil. Ramenom ale narazil do jedneho z mensich kolikov.
Marianna sa poriadne zaprela a pomaly ich vytiahla spat na pevnu zem. Najprv Tornada a ten uz vytiahol Emiliu.
„Narazil si na hrot!“ zhrozila sa Marianna, ked videla, ze ma na ramene potrhane a krvave tricko.
„Je to len skrabanec.“ mavol rukou, no ona mu nedovolila postavit sa.
Vzala si baterku, opatrne poodtrhavala tricko a prezrela si „skrabanec“. Rana sice nebola velmi hlboka, ale nebol to ani skrabanec. A navyse z nej trcalo aj zopar triesok. Potom pozrela na Emiliu. Sedela na zemi a cela sa triasla.
„Asi si ten hrot zlomil.“ oznamila nakoniec.
„Preco myslis?“ zasmial sa a otocil hlavu, aby sa pozrel.
„Mas tam triesky. Treba ich vybrat.“
„To pocka. Musime najst cestu von.“ chystal sa vstat, ale ona ho iba pritlacila k zemi. 
„Sed a cakaj!“ 
Chytila baterku do lavej ruky, nastavila luc presne na ranu a pravou zacala vytahovat triesocky z koze. Najprv povytahovala tie vacsie. Tornado len rovno sedel a pozeral dopredu.
Potom presla na tie mensie, ktore uz vyberala nechtami. Snazila sa byt co najopatrnejsia, no obcas sa jej zatriasla ruka. Tornado sa mykol, ale zostal ticho. Ked konecne skoncila, mala prsty cele od krvi.
„Mohli by sme ist.“ navrhol Tornado a vstal.
Marianna pozrela na Emiliu. Prisla k nej a silno ju objala.
„Co ti to napadlo? Preco si usla?“
„Lebo by ste tu nesli. Samo by ta prehovoril.“ pipla.
Marianna pozrela na Tornada. Stal oproti nim a pozeral na Emiliu.
„Ale nemusela si utekat.“
„Musela! Keby ste ma nasli blizko, vratili by sme sa.“
„Teraz sa rozhodne nemame ako vratit.“ skonstatoval Tornado.
„Urcite je niekde pred nami vychod.“ povzbudivo sa usmiala Marianna. 
„Len dufaj.“ Tornado ich obisiel a vzal si baterku. „Ideme. Nechcem, aby isli za nami a spadli sem.“
Marianna zhrozene pozrela na jamu. To jej vobec nenapadlo. Ak sa nevratia do rana, ostatny ich pojde hladat. A tak ako ona, neuvidia pascu. 
Postavila sa a pomohla aj Emilii. Chytila ju za ruku a spolu dobehli Tornada. Pred nimi bol zas tmavy tunel, ktoreho koniec nevideli.
Nekracali vsak dlho. Asi dve minuty od jamy sa zem zacala zvazovat nadol. Nakoniec bola uz taka strma, ze im neostavalo nic ine, iba sa smykat.
Ked sa podlaha zas unormalnila, ocitli sa v sirsom tuneli. Tornado posvietil pred seba. Odrazu zastal a Marianna s Emiliou donho zozadu vrazili.
„Co je?“
„Dalsia pasca.“ oznamil.
Marianna sa postavila vedla neho. Pred nimi boli na zemi poukladane kachlicky s nejakymi divnymi znakmi. V jednom rade ich bolo pat a radov bolo sest.
„Fajn, a co s tym?“
„Zrejme mozeme stupit len na jednu v rade.“
„To je povzbudzujuce!“ sucho sa zasmiala Marianna. „Mame dvadsat percentnu sancu, ze neskoncime neviem kde.“
„Pokoj.“ Tornado baterkou prechadzal po stenach.
„Hladas poradie v akom mame skakat po tych kachlickach?“ podrypla ho.
„Nie, hladam hadanku.“ odpovedal.
„Hadanku? Naco ti je...“
„Nasla som ju!“ zakricala Emilia.
Tornado prisiel k miestu, na ktore ukazovala. Boli tam do steny vyryte styri riadky v podobnych znakoch, ako boli na kachlickach.
„Co sa tam pise?“ 
„Pacia sa jej nocne chmary, cez den drieme na konari.“ precital Tornado.
„To nahodou viem. Je to sova.“ zahlasila Marianna.
„To sice hej, len keby som vedel, ako sa povie v nasom jazyku.“
Emilia medzitym prisla k jednej kachlicke a polozila na nu nohu.
„Nerob to! Cele to spadne, ked stupis na zle pismeno!“ vykrikol Tornado.
Marianna sa k nej rychlo prihnala a potiahla ju dozadu. „Diktuj, na ktoru mame stupit!“ nariadila Tornadovi a pozrela pred seba. 
Tornado zamyslene pozrel na pismena. „Najprv skusaj. Prva v strede.“ 
Marianna s Emiliou prisla do stredu. Vystrcila nohu a jemne stupila na kachlicku. Ta zapraskala a vytvorila sa na nej puklina.
„Dobre, tak ta napravo.“ 
Marianna zas jemne stupila, no nic sa nestalo. Spolu s Emiliou pred sebou sa presunuli na pravu kachlicku.
„Teraz?“
„Teraz do stredu.“
Marianna sa obzrela. „Si si isty?“
„Skus.“ 
Polozila nohu na strednu a jemne zatlacila. Nic. Posunula tam Emiliu a pristupila k nej.
„Dolava!“ zakrical Tornado.
Marianna sa otestovala. Kachlicka drzala. Uz boli na tretom riadku a zem na druhej strane bola coraz blizsie.
„Do stredu!“ Tornado svietil baterkou a v hlave si skladal slovo.
Marianna s Emiliou postupovali dopredu. Uz ostavali len dva riadky.
„Do stredu!“
„Naozaj?“
„Ano, ver mi.“
Marianna si vzdychla a stupila na strednu kachlicku. Udrzala jej vahu, tak tam posunula aj Emiliu.
„A posledna! Do stredu!“
Emilia sa potesila a vykrocila.
„Teda, nie! Doprava!“ opravil sa Tornado, ale uz bolo neskoro.
Emilia skocila na strednu kachlicku a mala stastie, ze ju Marianna drzala za ruku. 
„Dokelu!“ zahromzil Tornado.
Marianna s Emiliou zostali nehybne stat. Vsetky nespravne kachlicky sa prepadli a nad nimi nieco praskalo.
„Bezte!“ zakrical.
Obe skocili na pravu kachlicku a potom rychlo na pevnu zem. On prebehol prvymi troma, no ked isiel skakat na stvrtu, zo stropu zacali padat kamene.
„Tornado!“ Marianna pribehla k teraz uz skoro prazdnej jame a natiahla k nemu ruku.
On rychlo prebehol po stvrtej a piatej. Siesta mu ale zmizla rovno pod nohami. Chytil sa vsak Marianninej ruky a vytiahol sa hore. 
Obaja si vydychli a pozreli na prazdny priestor za nimi.
„Zvladol si to.“ 
„Mna sa len tak rychlo nezbavis.“ zasmial sa a podal jej baterku.
Marianna sa tiez usmiala. Zdalo sa jej, ze ho ma o nieco radsej, ako ked vyrazili z dediny.
„Ideme. Do rana sa musime vratit k ostatnym a ktovie, kde sa ocitneme.“ zahlasil Tornado. Nechal ale Mariannu ist ako prvu.
Ona zasvietila pred seba a vykrocila dopredu. Tornado chytil Emiliu za ruku a spolu kracali za nou. Po niekolkych minutach dosli na koniec tunela. Cestu im zatarasila stena. Nebola vsak obycajna.
V strede mala dva kruhy. Jeden vo vnutri toho druheho. Boli rozdelene na mensie casti a v nich boli zas tie zvlastne pismena.
„Super. Dufam, ze vies, co sa tam pise.“ skonstatovala Marianna nastvane.
Tornado si premeral kruhy. „Toto su iba slova, ale tu,“ ukazal vedla na stenu, „tu su instrukcie.“
„A co pisu?“
„Ze mame stlacat slova v takom poradi, aby sme vecne opisali vlastnost sovy.“
„Vlastnost sovy? To je mudrost.“ uvazovala Marianna. „Lenze, ako mame nieco opisovat, ked netusim, co tam je?“
Tornado si bez slova premeriaval slova. Potom pustil Emiliu a prisiel k stene.
„Sviet mi sem!“ prikazal a dotkol sa jedneho slova. „Mudry...“ zatlacil cast kruhu do steny. On len zacvakol. Nic dalsie sa nestalo.
Tornado prikyvoval a isiel dalej. „Mlci...“ zas stlacil kusok kruhu. „Nehovori... ani.... ked... ho... zivot... mori...“
Potom presiel do mensieho kruhu. „Hlupemu zas... jazyk... blci... hovori viac... ako... mlci...“
Ked skoncil, vsetky zasunute casti za zas vysunuli a stena sa s hroznym skripotom a lamanim posunula do zeme.
„Skvele!“ pochvalila ho Marianna. Vzala Emiliu za ruku a spolu presli na druhu stranu steny.
Ocitli sa v priestrannej jaskyni. Zo stropu viseli kvaple a kde-tu bolo aj male jazierko. Uprostred jaskyne bol vyvyseny stupienok, na ktorom bolo nieco polozene.
Pustila Emiliu a vykrocila k tej veci. Bol to zvitok uzatvoreny v tvrdom a pozlatenom obale.
„Kde to sme?“ obzerala sa Emilia.
„Ja by som sa skor opytala, co je toto?“ zasmiala sa Marianna a pristupila k stupienku.
„To je to, co bolo na tom odtrhnutom kusku.“ oznamil Tornado a prisiel k nej.
„To je sice pekne, ale co to je? A hlavne... na co nam to je?“
Tornado pokrutil hlavou. Naklonil sa k tej veci, no nedotkol sa jej.
„Vezmime to a rychlo prec.“ zahlasila Marianna a natiahla sa po zvitok.
Tornado jej ale chytil ruku a odtiahol ju prec. „Nerob to.“
„Preco?“ nechapala.
Tornado ju aj Emiliu odtiahol na druhu stranu jaskyne. Potom vzal do ruky vacsi kamen a hodil ho do zvitku. Ten spadol na zem a zarincal. 
Odrazu cosi puklo a natrvalo ani sekundu a na miesto, kde predtym stala Marianna dopadol obrovsky kus skaly.
Ona len hladela s vyvalenymi ocami. „A-a-ako si to vedel?“
„Poznam svojich predkov.“ zasmial sa. „Ja by som spravil to iste.“
Rychlo prebehol jaskynou, zdvihol zvitok a prezrel si ho. Zo stropu sa vsak zacali uvolnovat dalsie kamene. Emilia az vykrikla, ked jeden dopadol tesne vedla nej.
„Tam je vychod!“ zakrical Tornado a ukazal na otvor v stene.
Marianna schytila Emiliu a rozbehla sa k nemu. Tornado kluckoval pomedzi padajuce kamene, ale nakoniec sa mu podarilo dostat sa tam v jednom kuse.
„Prec!“ zakrical a tahal Mariannu dnu.
Jej v tej rychlosti vypadla baterka z ruky. Chcela sa po nu vratit, ale Tornado ju odmietal pustit.
„To je jedno, o chvilu bude tunel plny kamenov!“
„Lenze vonku sa nedostaneme bez svetla!“ protestovala.
„Radsej bez svetla, ako zavaleni kamenmi!“ nesuhlasil.
Marianna to nakoniec vzdala a nasledovala ho. Bezali po tme a vobec nevedeli, kde su. Odrazu pred sebou uvideli slabe svetlo. Tornado este viac zrychlil a Marianna ledva stihala. 
Zo stropu vsak padali kamene. Snazili sa im vyhybat a ked uz boli skoro pri vychode, Marianna zakopla o jednu skalu a spadla. 
Priserne ju rozbolel clenok. Emilia hned zastala a zakricala na Tornada. On sa otocil a vzdychol. Rychlo sa vratil, zdvihol ju ako pierko a vybehol dopredu. Emilia bola tesne za nim. 
Stihli ujst akurat vcas. Par sekund na to, ako vybehli sa cely tunel zrutil. Neostala po nom ani pamiatka. Svah, z ktoreho vysli sa zosunul a mokra hlina pochovala zvysky, ktore z neho ostali.
Tornado polozil Mariannu na travu a unavene si sadol vedla nej. Zlaty zvitok polozil vedla nich. Aj Emilia si sadla. 
Trava vsak bola mokra. Aj vsetko okolo nich. Prsalo. A dost silno. Neboli vonku ani minutu a boli kompletne premoceni.
„V poriadku?“ opytal sa Tornado a pozrel na Marianninu nohu.
„To rozchodim.“ usmiala sa a pozrela si na clenok. Mala ho uz parkrat vyvrtnuty a to, ze si ho zranila, nebolo nic nezvycajne.
„Kde to sme?“ obzerala sa Emilia.
Tornado sa postavil a poobzeral. Nebolo toho vela vidno, pretoze mraky zakryvali mesiac. 
„Ste presne tam, kde mate byt.“ povedal hromovy hlas pred nimi.
Vsetci traja prekvapene pozreli pred seba. Pomedzi stromy k nim prichadzala tmava postava. Lemur.
„Nemohli ste byt hned na zaciatku?“ vycitala mu Marianna a pomaly sa postavila.
Lemur sa zasmial zvonivym hlasom. „Nie. Potreboval som, aby ste mi priniesli toto.“ ukazal na zvitok.
„Co je to?“ vyzvedal Tornado a vzal zvitok do ruky.
Lemur sa nanho zahladel. „To nepotrebujes vediet. Daj mi to!“
„Najprv chceme vediet, na co vam to je!“ Marianna sa tvrdohlavo postavila vedla Tornada.
„Daj mi to!“
„Nie!“
Lemur sa k nim priblizil. Husty dazd Marianne padal do oci a skoro poriadne nevidela.
„Daj mi to! Inak si to vezmem sam!“
„Skuste!“ zasmiala sa a vzala Tornadovi zvitok. Spravila par krokov dozadu.
„Decko!“ Lemur sa k nej rozbehol. Ona sa mu uhla a zasmiala sa.
To ho este viac nastvalo a surovo ju zdrapil za vlasy. Marianna zastonala a pokusila sa mu vytrhnut.
Tornado okamzite zareagoval. „Okamzite ju pust!“
„Najprv chcem ten zvitok!“ zreval Lemur.
„Najprv ju pustis!“ Tornado sa k nemu prihnal a jeho sila prekvapila aj Lemura.
Pustil jej vlasy a mal co robit, aby sa ubranil. Nakoniec ho vsak premohol a zas vystartoval k Marianne. Ona bola tak prekvapena Tornadovym spravanim, ze sa nestihla branit.
Lemur jej zvitok vytiahol z ruky a utekal prec. Rychlo spamatala a rozbehla sa za nim.
„Marianna, stoj.“ zastavil ju Tornado. „Nechaj ho. Je tma, prsi a navyse ani netusime, na co je ten zvitok.“
„To mi je jedno!“ zvolala nastvane. „Ten... hlupak nas vyuzil, aby sme mu nasli to, co potrebuje. A ked som sa uz dostala cez jamy, kamene, vase divne pismena a neviem co este, nenecham ho, zobrat ten zvitok!“
Nastvane sa rozbehla po blate a zmizla na cesticke, ktorou prisiel Lemur. Prekvapilo ju, ako rychlo bezi. Napredovala cez dzunglu a o chvilu uz zbadala Lemura. Ten pridal, ked ju zacul, no ona ho hravo dobehla a podkopla mu nohy. 
On spadol do blata. Marianna ho znehybnila a vzala si zvitok. 
„Nevytrepali sme to z jaskyne, aby nam to niekto vzal!“ zavrcala napalene.
Lemur sa ale pokusil branit. Potiahol jej nohu, takze stratila rovnovahu a aj ona spadla do blata. Nestratila vsak duchapritomnost a chytila ho za chlpatu hlavu. 
Lemur sa branil a maska mu pomaly sklzla z hlavy. Nakoniec zostala visiet v jej ruke a pred nou na zemi uz nelezala obluda, ale muz stredneho veku. Prekvapene pozeral z masky na Mariannu. 
Takto tam ticho sedeli na zemi, pokym nepribehol Tornado s Emiliou. Ked Tornado zbadal muz, zastal a len ho zvrchu sledoval.
„Marianna, rad by som ti predstavil Ovofrita.“ 

19. kapitola - ON 
Marianna sa zhnusene otrepala od blata. Tornado jej podal ruku a pomohol jej vstat. Neustale pri tom sledoval Ovofrita a reagoval na kazdy jeho pohyb.
Ona si ho zas premeriavala skumavo. Takze mala nakoniec pravdu. Pod gumenou maskou lemura sa naozaj skryval Ovofrit. Dokonca ju az prekvapilo, ako presne si ho dokazala v hlave vykreslit podla Tornadovho opisu.
Tmavohnede vlasy strednej dlzky, olivovozelene oci, oproti Artbubovi vyrazny nos a takmer neviditelne usi. Aj ked nepatril medzi najvyssich, bol skoro o jednu hlavu vyssi ako ona.
„Tak a teraz smer strom.“ zahlasila a stale zo seba zhadzovala blato.
„Kam?“ nechapal Ovofrit.
„Spat k ostatnym, pretoze nesmu vliezt do toho stromu.“
Tornado pockal, kym sa Ovofrit postavi a zacal udavat smer, pricom z neho nespustal oci.
O dvadsat minut sa uz konecne dostali k riecke a popri jej prude sa dostali az k stromu. Aj prsat uz prestalo. Pri strome ich vsak necakali len Mariannini priatelia, ale aj vodca a jedna starsia zena.
Len co ich zbadali, pribehli k nim. Ked ale uvideli Ovofrita, zastali v polovici kroku.
„Ovofrit?“ neveriaco si ho obzerala zena.
„To nie je mozne.“ krutil hlavou Artbub.
„Tu mate toho ducha sopky.“ zasmiala sa Marianna.
Artbub a zena na nu pozreli. Najprv si ju celu premerali, potom pozreli na Tornada s Emiliou.
„Toto je moja stara mama, Kamila.“ predstavil zenu Tornado. 
„Rada vas spoznavam.“ prihovorila sa jej Marianna a milo sa usmiala. 
Kamila sa tiez na chvilku usmiala, no hned zvaznela. Pozrela na Ovofrita a v jej ociach sa miesala radost s pohorsenim.
Aj Samo s Emou k nim prisli. Ema hned pribehla k Emilii a vyobjimala ju. Potom pozrela na Mariannu.
„Aj teba by som objala, ale nechcem byt od blata.“
„Co sa zas stalo?“ nechapal Samo. „Ako ste sa dostali von?“
„To je dlhy pribeh.“ zasmiala sa Marianna pozrela na zvitok v Tornadovej ruke.
„Aky dlhy pribeh? Ze si sa zas stratila? Hovoril som ti, ze nemas nikam ist! Ak by si ma pocuvala, boli by sme doma a nemuseli by sme tu behat v noci po dazdi, a...“ chvilku rozmyslal, co este povie.
Lenze skor ako stihol nieco vymysliet, Ema sa natiahla, odtrhla zo stromu, ktory bol najblizsie mensie mango a vopchala ho Samovi do otvorenych ust. 
„Ponaucenie, nikdy nemaj otvorene usta, ked nerozpravas.“ usmiala sa a pozrela na Mariannu. „Pokracuj.“
Ona s nadvihnutym obocim pozerala zo Sama na Emu. Samo vyplul mango a urazene pozrel na Emu.
„Ja som s vami skoncil!“ otocil sa a presiel na druhu stranu cistinky, kde si sadol na kamen.
Marianna pozrela na Artbuba. „Tak co, nejako sa netesite, ze sme vam vyriesili zahadu.“
„Som rad, samozrejme. A ako vodca som ti vdacny.“
„A ako vodca ste o tom urcite nic nevedeli, ze?“ doberala si ho.
„Marianna, ako ti to mam konecne vysvetlit?! Nic som o tom nevedel!“
„Je to pravda.“ priznal Ovofrit. „To ja a Bongo sme tu strasili a pripravili sme si to divadielko.“
„Ale preco?“ nechapala.
Ovofrit si ju len ticho premeriaval.
„Co nam k tomu povies?“ otocila sa k nemu Kamila. „Mas stastie, ze tu nie je tvoj otec. Ak by zistil, ze si sa pridal k tomu cudzincovi...“ 
„Pokoj.“ chlacholil ju Artbub.
„Prestan, dobre!“ zahriakla ho Kamila. „Ten tvoj pokoj vyhnal brata. Mal by si uz konecne vyhodit toho Bonga!“
„Brata?“ nechapavo ju prerusila Ema a pohladom prechadzala z Artbuba na Ovofrita.
„Nevedeli ste to?“ cudovala sa Kamila. „Obaja su moji synovia.“ Potom si ich oboch pozorne premerala. „Jeden horsi ako druhy.“
Artbub len pokrutil hlavou nechal mamu, nech sa porozprava s Ovofritom. Aj Marianna, Ema a Emilia sa vzdialili. Ema s Emiliou isli k Barbie, Edymu a Dannymu, no Marianna pozrela na Artbuba. 
Zdalo sa jej, ze sa ho dotklo to, co mu Kamila povedala. Stal pri brehu rieky a kopal do nej kamienky. Rozhodla sa, ze sa s nim porozprava.
„Nieco sa vam nepaci?“ 
Artbub na nu zvedavo pozrel.
„Zda sa, ze vas vytocilo, to co vam Kamila povedala.“
Vodca zas pokrutil hlavou. 
„Ako spravny vodca by ste mali povedat svoj nazor.“
„Mozno nechcem byt vodca.“ prehovoril ticho.
„Tak preco nim ste?“
„Lebo musim. Na to si zrejme nemyslela, vsak? Preco by si mala rozmyslat nad inymi moznostami?“
„Nezda sa, ze by sa vam to nejako velmi protivilo. Zdate sa skor spokojny.“ podrypla ho a cakala, co spravi.
„Je to iba zdanie.“ zasepkal, co ju trochu zaskocilo.
„Nemyslim.“ odvetila po chvili ticha. Snazila sa ho co najviac vyburcovat, aby konecne prezradil, co je za tymto vsetkym.
„Jasne, ty to vies! Si si ista. Stopercentne! Co ak ti poviem, ze si sa zmylila? Nie je vsetko tak, ako sa zda. To by si uz mohla vediet.“
„No, moznoze to viem. A viem este cosi. Je taka tma, ze vam skoro ani nevidim do tych sebeckych oci.“
„Naozaj ti pripadam az taky zly?“ zvolal zufalo.
Marianna neodpovedala, len si ho obzerala.
„Mozno to o mne nevies, ale nie som vodcom z vlastnej vole. S radostou by som sa tohto postu vzdal. Stale som zly?“
„Museli ste aspon nieco tusit. V takej malej dedine sa nic neutaji.“
„Mozem ti aj odprisahat, ze som nic netusil!“
Marianna si ho premerala. „Nenamahajte sa.“
Vodca uz zostal ticho. Ona sa otocila a prisla k priatelom. Aj oni boli trochu mokri, no nie tak ako ona, Emilia a Tornado. 
„Mohli by sme sa vratit do dediny.“ navrhla.
„Ano. Skor, ako mesiac zas zakryju mraky.“ prikyvla Ema.
Hned, ako to povedala, zacalo fukat a vietor privial obrovsky mrak, ktory uplne zatienil mesiac a zabranil preniknut mesacnemu svetlu.
„Skvele, Ema. Este povedz, ze pridu nejake pumy a zozeru nas tu.“ obratil sa k nej Samo.
„Nemame pumy.“ zahlasil Tornado, ktory prisiel blizsie..
„A co mate?“ obratil sa k nemu Samo.
„Fosy alebo dive psy.“ 
„Takze nas teoreticky nema co zozrat?“
„Hej. Mame stastie.“
Marianna len prevratila ocami a postavila sa na celo skupinky. Potom pozrela na Kamilu a Ovofrita.
„Mozeme vyrazit?“
„Este jedna drobnost.“ zastavil ju Artbub. „Asi by sme mali v dedine vysvetlit, ako sa tom odrazu zobral desat rokov strateny clovek.“
„No to budete musiet. Ste predsa vodca.“ ustipacne poznamenala Marianna a ostro nanho pozrela.
„Co mas stale proti mne?“
„Proti vam? Nic. Vobec nic.“ pokrutila hlavou.
„Staci,“ prerusil ich odrazu Tornado, „okamzite sa prestanete hadat!“
„A to preco?“ podrypla ho Marianna.
„Lebo som to povedal.“
„To ta mam akoze teraz pocuvat?“
„Mohla by si.“
Marianna si ho premerala. Rozhodla sa, ze si s nim nechce zas pokazit vztah, tak radsej iba prikyvla.
„Fajn, nebudem zasahovat do vasich veci. Zahada je vyriesena a mozeme ist domov. Alebo nie?“
„Samozrejme, ak chcete.“ prikyvol vodca.
Marianna si ho premerala napoly skumavym a napoly spytavym pohladom. „Dobre, este vam pomozem vsetko vysvetlit v dedine, samozrejme, s vasim dovolenim, a potom pojdeme.“
Ked vsetci suhlasili, Tornado sa ujal vedenia. Presiel cistinkou a zmizol na mieste, kde bol chodnik do dediny.
Marianne vsak stale nieco vrtalo v hlave. 
„Marianna, deje sa nieco?“ ustarostene na nu pozrel Samo.
„Nie, len mam taky pocit, ze nieco nie je v poriadku.“
„Prosim ta, ved zahadu sme vyriesili, co este chces?“
„Neviem, nieco mi tu nesedi.“
„To sa ti len zda. Si mokra a je pol jedenastej v noci. Uvidis, ze ta to zajtra prejde.“
Ona sa s nim nechcela hadat, tak len prikyvla. Neustale vsak pozerala na zlaty zvitok v Tornadovej ruke, ktory sa zaleskol, ked nan dopadol mesacny svit.

20. kapitola - NAVRAT DO DEDINY
Cestou cez dzunglu boli vsetci ticho. Dokonca aj Marianna. Bola tam tma ako vo vreci, preto isli len podla Tornadovej pamate. 
Tesne pred tym, ako vosli do dediny sa vsak Marianna otocila na pate a zastala. Jej pohlad zabludil k Ovofritovi, ktoreho ledva nasla. Ale aj v tej tme vyzeral dost napato. 
„Preco stojime?“ ozval sa spoza nej Tornadov hlas.
Vsetci na nu zvlastne pozreli. No ona tam iba stala a premyslala.
„Si v poriadku?“ spytal sa neodbytnym hlasom. 
„Och, ano som. Som v poriadku. Myslim.“ odpovedala mu nakoniec a otocila hlavu.
„Ideme?“ ozvala sa ticho Ema.
Marianna sa poobzerala okolo. Vsetci prikyvli, teda okrem Ovofrita. Ten vyzeral, ze sa rozhoduje, ci pojde alebo nie.
„Tak ma pocuvajte, musime si vymysliet nejaky plan. Naozaj nemozeme len tak prist do dediny s clovekom, ktory bol desat rokov strateny.“
Prezrela si vsetkych, a ked videla, ze nikto nenamieta zacala vysvetlovat.
„Nemyslim, ze by sme mali teraz nieco vysvetlovat. Sme unaveni a... nebol by to dobry napad.“
„Co teda navrhujes?“ premeral si ju Artbub.
„Jednoducho sa vsetci rozideme a zajtra rano pri ranajkach vratime vasho brata spat do dediny.“
„To je naozaj rychly plan.“ zasmial sa Ovofrit.
„Ak sa vam nepaci, vymyslite si svoj.“ mrzuto odpovedala Marianna.
„Len som povedal, ze je rychly, nic viac.“
„Dobre, dobre...“ prevratila ocami.
„Ja myslim, ze moze byt.“ suhlasil Tornado. „Ale kde bude dovtedy Ovofrit?“
Marianna sa nanho zahladela. „Si si isty, ze je to najdolezitejsi problem?“
On prebehol ocami po tvarach ostatnych. „Neviem. Ale mali by sme to vyriesit.“
„Fajn.“ prikyvla nakoniec a pozrela na Emu. „Vy si to tu rieste, ale ja sa idem umyt, prezliect a potom spat.“
Otocila sa na pate a zacala sa predierat listim. Jej priatelia zostali len nehybne stat.
„Ideme za nou?“ opytal sa Edy.
„Chodte, vyriesime to rano.“ prikyvol Artbub.
Samo, Ema, Danny, Barbie a Edy sa bez dalsieho slova pohli za Mariannou. Ked stichlo aj posledne praskanie vetviciek, Tornado sa otocil k otcovi.
„Je mi uplne jedno, co urobis, ale ja sa ti do toho miesat nebudem.“
„Tornado,“ zahriakla ho Kamila, „ako sa to rozpravas s otcom?“
On na nu len ticho pozeral a neodpovedal.
„Je to tvoj otec, tak si ho vaz. Vies velmi dobre, ze za vsetko moze ten Peter, ktory tu prisiel.“
„Viem, viem... Lenze to nie je moj problem. Vy ste to chceli, vy si to vyrieste.“
Artbub prevratil ocami. „Vies velmi dobre, ze som o tom nevedel.“
„No a co. Vies, co sa tej malej mohlo v tych jaskyniach stat? Ja nie som detska pestunka, aby som ich zachranoval v kazdej situacii.“
„Len sa nezblazni. Sam behas po dzungli a neraz si sa vratil obity ako prezrete mango.“
„Lenze o mna tu nejde! Vies, co sa im mohlo stat?!“
„Takze to dievca sa ti paci.“ zasmial sa vodca.
Tornado si premeral otca. „Do toho ta nic nie je.“
„Ako, ze ma do toho nic nie je?! Som tvoj otec.“
„No a co? Nestaraj sa.“
„Tornado!“ Kamila zvysila hlas, no on bol uz na odchode.
Este sa vsak otocil a pozrel na stryka. „Mozes spat u mna. Dnes nebudem doma.“
„Tornado, co to stvaras!“ hneval sa Artbub. „Kam ides? Okamzite sa vrat!“
On si ho ale nevsimal a predral sa krovim az do dediny. Vsetci uz spali, dokonca aj ohen na domoch bol pozhasinany. Jeho to vsak netrapilo. Ani otec ho nezaujimal. Nech si robi, co chce.
Marianna medzitym namrzene dosla az k hrubemu stromu, na ktorom bol postaveny ich maly domcek. Zdvihla hlavu a pozrela sa hore. 
„Marianna!“ zavolala Ema odrazu.
Ona len otocila hlavu a pozrela na nu. 
„Preco si nas nepockala?“
„Lebo som unavena a mam pocit, ze ak to blato nedam dole, bude mi zle.“
„Aha.“ Ema nadvihla obocie, no nevyjadrovala sa. „Tak pod hore.“
Marianna prikyvla a zacala sa splhat po rebriku. Ked uz bola na podlahe, otvorila dvere a vosla dnu. Vsetci jej priatelia ju nasledovali.
„Danny, zatvor.“ poprosila ho a rozhliadla sa.
Ema zas vosla do dievcenskej izby.
„Umy sa a pojdeme spat.“
Marianna prikyvla a tiez vosla do izby. Zavrela dvere, zvala si vodu, ktoru im doniesli dedincania a oplachla zo seba blato. Potom si obliekal ciste a suche saty. Ked uz bola hotova, zvalila sa na svoju postel a pozrela na Emu.
„Mam taky divny pocit.“
„To ta prejde.“ zasmiala sa Barbie. „Je len neskoro v noci.“
„Mna este nikdy nic nepreslo.“ zastonala Marianna.
„Naozaj?“ zasmial sa Samo. „Ani len auto?“
Barbie sa zamracila a nastvane zatresla dvere. „Uvidis, ze rano ti bude lepsie.“
„Ked myslis.“ Marianna pokrcila plecami a otocila sa na druhu stranu.
Aj Ema s Barbie a Emiliou rychlo naskakali do posteli. Zaspali hned, ako si lahli. Lenze Marianna nie.
Ona sa prehadzovala z jednej strany na druhu, ustielala si vankus aj postel, odkryvala sa, prikryvala, no nie a nie zaspat.
Nakoniec sa rozhodla, ze sa napije vody. Opatrne sa postavila, podisla k stolu a naliala si trochu studenej vody z dzbanu.
Vypila skoro tri pohare a pozrela na hodinky. Bolo par minut pred polnocou. Mesiac nadherne ziaril a svetlo dopadalo cez okno aj do ich izby. 
Tichucko sa presunula k oknu a vykukla von. Vsade bolo ticho a pokoj. Nikde ziadne svetlo ani pohyb. Len zvuky dzungle a sem-tam aj nejaky suchot na strome.
Bola to naozaj krasna noc. V dzungli sa dali vyborne pozorovat hviezdy. Ziadne svetla ani reflektory aut. Aj Marianna pozrela hore. 
Obloha bola tmavomodra a na nej svietili vacsie i mensie svetielka. Nevedela presne urcit suhvezdia, no bola si ista, ze su trosku ine ako u nich doma.
Potom ju vsak cosi vyrusilo. Pri jednom z domov zazrela pohybujuci sa tien. Netusila, co to bolo, ale bola si ista, ze nic dobre.
Rychlo, ale opatrne vybehla z izby, presla okolo chlapcenskych posteli a vysla von. Nevedela sice, co urobi, ale rozhodne sa jej nechcelo len tak sediet a pozerat.
Zliezla dole rebrikom a rozhliadla sa. Mesiac osvetloval krajinu okolo, takze videla pod nohy, lenze to nestacilo. Konare, listy a liany vytvarali na zemi rozne, miestami az strasidelne tiene.
Mariannu to vsak nezastavilo a opatrne naslapujuc sa pohla k domu, pri ktorom videla tu vec. Bol takmer na konci dediny. Od dzungle ho dedil len tenky dreveny plot.
Pomaly sa priblizila k stene a nakukla za roh. Stal tam kurin ohradeny nizkou ohradou. Sliepky zrejme pokojne spali vo vnutri, no okolo dvierok sa cosi motalo.
Na prvy pohlad to velmi pripominalo vacsiu macku. Ale len na prvy pohlad. Ked sa to zviera poriadne narovnalo malo skoro meter. Malo to obrovsky nufak, male okruhle uska a v mesacnom svetle aj svietiace ocka.
Zviera ju hned zacitilo a stuhlo. Uprelo na nu svoje ziarive oci a svihalo dlhokanskym chvostom. Zlostne vycerilo zuby a zavrcalo. 
Marianna len stala bez pohnutia a snazila sa nepanikarit. Naco sem len chodila? Teraz ju toto zviera roztrha.
„Marianna?“ ozvalo sa odrazu spoza nej.
Zviera sa vystrasene strhlo, preskocilo ohradu a zmizlo v dzungli. Aj ona sa prelakla. Rychlo sa otocila, aby zistila, kto to je.
„Co tu robis?“ Tornado stal niekolko metrov od nej. Bol otoceny tak, ze mu mesiac nesvietil do tvare, takze nevidela ako sa tvari.
„Videla som tu tu...“ vysvetlovala Marianna a ukazala ku kurinu.
„Fosu?“ doplnil.
„Asi hej. Toto bola fosa?“
„Hej, fosa. Chodi v noci a kradne nam sliepky. Ale neublizi ti. Zerie len lemury, vtaky, a tak podobne.“
Marianna si ho premerala. Nezdalo sa, zeby prave vybehol z postele. „Sledoval si ma?“
„Coze?!“ zasmial sa. „Nie, to urcite nie. Len som videl, ze sa tu nieco hybe.“
„Aha,“ prikyvla a az teraz si vsimla, ze v jednej ruke drzi palicu, „to mas na fosy?“
Tornado pozrel na palicu. „Hej, jasne.“ suhlasil po chvili. „Obcas to tu niekto pride skontrolovat.“
Marianna sa len rozpacito usmiala. Jeho odpoved jej neprisla velmi presvedciva. Cele toto jej prislo divne. A mala aj taky zvlastny pocit. A hoci si nechcela pripustit, ze sa ho boji, bola to tak trochu pravda.
„Co tu ale robis ty?“ opytal sa Tornado.
„Nemohla som zaspat a videla som tu fosu, tak som sa prisla pozriet.“ odpovedala pohotovo. 
„Nebola si nahodou unavena?“
„Mozno, ale nemozem zaspat.“ priznala. 
Tornado si ju zvedavo premeral. „Co budes teraz robit?“
„Neviem.“ mykla plecami.
„A...“ zavahal, „nesla by si sa prejst?“
Marianna nanho prekvapene pozrela. „Teraz?“
„Hej... ked uz nemozes zaspat.“
„A ty?“
„Co ja? Ja pojdem s tebou.“ zasmial sa. 
„Len ci nie si unaveny.“
„Ani nie. Povedal som otcovi, ze budem vonku. Svoju postel som pozical Ovofritovi.“
Marianna chapavo prikyvla. „Fajn.“
Tornado sa usmial a oprel palicu o stenu domu. „Ukazem ti nas ostrov.“
Pockal na nu a spolu presli dedinou. Zastali az tesne pred stromami a krikmi.
„Kam ideme?“ Marianna si podozrievavo premeriavala tmavu dzunglu.
„Idem ti ukazat ostrov Malawi.“ zasmial sa Tornado a vosiel do krikov.
Ona tam vsak zostala len tak stat. Obzrela sa, pozrela na domcek na strome a rozmyslala. Ma s nim ist? Nebude z toho problem? Veri mu vobec?
„Marianna,“ Tornado pred nou rozhrnul listie, „deje sa nieco?“
Neodpovedala, len pozerala na dedinu.
„Veris mi?“ natiahol k nej ruku.
„Coze?“ Marianna si ho prekvapene premerala.
„Veris mi?“ zopakoval a ruku drzal stale vystretu.
Ona chvilku premyslala. Strach ju pomaly opustal. Nakoniec sa jej zaiskrilo v ociach a prikyvla. Opatrne mu podala ruku. Veri mu.
„Vyborne,“ uskrnul sa a potiahol ju do listia, „skvely vyber.“
Ked sa predrali listim, ocitli sa uprostred stromov porastenych machom a obvesanych lianami. Tato cast dzungle bola ina, ako ta predtym.
„Je to tu ine.“ poznamenala ticho Marianna.
„Hej. Nikde to nie je rovnake. Na ostrove je asi sest druhov lesa.“ prisvedcil Tornado.
„Naozaj? A toto je aka cast?“
„Ako mozes vidiet, aj ked iba v mizernom svetle, stromy aj zem su obrastene machom. Cestou k sopke a k stromu sme prechadzali skutocnym dazdovym pralesom. Tu prsi o trochu menej.“
„To akoze niekde prsi a niekde nie? Ved toto je malicky ostrovcek.“ zasmiala sa.
„Mozno, ale vidis. Tu v tejto casti zije aj viac lemurov.“
„Lenze teraz ich asi neuvidime, nie?“
„Prave ze lemury su skor nocne zvierata. Az na niektore vynimky. Ale su tu aj ine zvierata.“
„Napriklad?“
„Plazy, zaby, vtaky... Vela druhov.“
Marianna sa rozhliadla. Cez stromy prenikalo viac svetla, no stale bola tma. „Nestratime sa?“
„Myslis si, ze by som sa stratil v dzungli?“ Tornado nadvihol obocie.
„Aspon raz si sa urcite stratil.“ nedala sa.
On sa usmial a rozmyslal, kedy sa stratil naposledy. „Lenze to bolo davno. Nemusis sa bat, vyrastal som tu. Ani ty sa predsa nestratis v tom vasom meste.“
„Mozno, lenze mesto je mesto.“
„Len preto, ze si tam vyrastla.“ 
Tornadove argumenty ju nakoniec priklincovali. Prikyvla teda a nechala ho, nech ju vedie.
Kracali po starom chodniku, ktory sa klukatil pomedzi stromy. Marianna si uz stihla vsimnut, ze im nad hlavami poskakuju lemury. Skakali z jedneho konara na druhy a chvosty viali za nimi. Ked na nu niektory pozrel, mohla priamo preskumat jeho zlte svietiace oci.
„Co vsetko vies o lemuroch?“ opytala sa, aby prerusila ticho.
„Vsetko.“ odpovedal s usmevom. 
„Tak mi o nich nieco povedz.“
Tornado pozrel hore, na behajuce zvieratka. „Fajn. Lemury su primaty, poloopice. Ziju na celom ostrove a takto pobehuju vacsinou v noci.“
„A cez den?“ prerusila ho.
„Cez den bud spia, alebo len tak sedia, odtrhavaju si listy, cesu si srst...“
„Cesu sa?“ Marianna sa zasmiala a tiez pozrela hore.
„Hej, niekolkokrat za den. Maju tiez priestorove videnie a dobry cuch.“
Dosli az k jednemu velkemu stromu. Tornado zastal a obzeral si ho.
„Videl si uz padat lemura?“ zaujimala sa Marianna.
„Nie, nikdy nespadnu. Maju v sebe taky zvlastny system. Ked pokrcia kolena a lakte, slachy im zovru prsty a prichytia sa o konar. Takto nemozu spadnut.“ vysvetlil.
„Odkial to vsetko vies?“
„Nas kmen ma tak dvetisic rokov. Nasi predkovia mali kopec casu.“ zasmial sa a chytil najnizsiu vetvu. „A tiez ich tak trochu studujem.“
Rychlo sa vyhupol hore a pevne sa postavil na hruby konar. Marianna len stala s vyvalenymi ocami.
„Aha... dufam, ze nemam ist za tebou.“
„Jasne, ze mas.“ uskrnul sa.
„Nie, nie, nie!“ razne pokrutila hlavou a trochu cuvla. „Ja neviem liezt po stromoch.“
„Skusala si to?“
„Hej a nedopadlo to najlepsie. Nikam nejdem.“
Tornado pokrutil hlavou a natiahol k nej ruku. „Toto je ine. Tieto stromy su urcene na lezenie.“
„Nie.“ razne pokyvala hlavou. „Neleziem po stromoch a mam suknu a...“
„Marianna,“ prerusil ju, „veris mi?“ Poriadne vystrel ruku a odhodlane na nu pozrel.
Najprv vahala, no ked si myslel, ze to zvladne, mohla by sa dat prehovorit. Ale len tentokrat. Nakoniec jemne prikyvla a pevne zovrela jeho ruku. 
Ani sa nemusela snazit, pretoze ju bez nejakych problemov vytiahol k sebe hore. Ona sa pevne postavila a pozrela nanho.
„Ideme vyssie.“ zahlasil a uz sa skriabal hore.
Marianna len pozerala, ako lahko a sikovne skakal z konara na konar, coraz vyssie. A hoci boli konare porastene machom, neboli skoro vobec smyklave. Aspon na zaciatku. Cim vsak bolo machu menej, tym boli vetvy mokrejsie a smyklavejsie.
Tornado vytahoval Mariannu za sebou, akoby bola len pierko a len malokedy ju nechal vyliezt samu. Ona mu ale bola vdacna, pretoze sa vobec netuzila skriabat po strome.
Po asi dvanastom zacali byt konare coraz tensie. Marianna sa obavala, ze sa nezmestia alebo ze drevo praskne, no skor ako stihla nieco povedat, ju Tornado chytil a tahal hore.
Lenze sa mu odrazu jedna noha smykla a Marianna s vykrikom letela dolu. Stihol ju vsak zachytit a nastastie ju nepustil.
„V pohode?“ opytal sa, ked uz bol pevne na vetve.
Marianna neodpovedala. Srdce jej silno busilo a nadychovala sa takmer bez prestavky. Visela patnast metrov nad zemou a on sa jej este pytal, ci je v poriadku.
„Marianna?“ rychlo ju vytiahol hore a posadil vedla seba.
„Naozaj si sa ma opytal, ci som v pohode?“ pipla roztrasene.
„Prepac, nechcel som. Budem davat vacsi pozor.“ ospravedlnoval sa.
„Pozor si mal davat od zaciatku! Asi by sme sa necitili velmi dobre, keby sme spadli z takej vysky.“ vycitavo nanho pozrela.
On sa tvaril naozaj ustarostene. „Prepac.“
Marianna sa striasla. Ked uz pominul prvotny sok, pozrela hore. „Chces ist este vyssie?“
„Neviem. Je tma a nie som si isty, ci je to dobry napad.“ priznal.
„Pokojne ma zober kam len chces. Ale snaz sa, aby som nezmenila nadmorsku vysku pocas niekolkych sekund.“ zasmiala sa.
Tornado sa tiez usmial a prikyvol. Pomohol jej postavit sa a premeral si konare. „Uz len trochu.“
Zas sa vysplhal hore a vytiahol ju vedla seba. Ona neprotestovala a pokojne sa obzerala. Takto to islo este par minut, az vysli na uplny vrchol stromu. Konare boli dost tenke. Zostavali len dva posledne. Aj listy skoro zmizli.
„Si si isty, ze nas to udrzi?“ opytala sa neisto, ked mu podavala ruku.
„No...“ premeral si konar, „dufajme.“
„Prestan.“ pleskla ho po ruke a zasmiala sa. „Ale chcem sa drzat stromu.“
„Jasne.“ uskrnul sa. S lahkostou ju vytiahol a posunul sa o kusok dalej, aby sa mohla chytit toho, co zostalo z kmena. Teraz to bol len konar, ktory sa tycil dohora.
„A co teraz?“ nechapala.
Tornado sa usmial a jednou rukou jej jemne dvihol bradu. Ona chvilu hladela nanho, potom konecne pozrela hore. 
Bola to nadhera! Zo stromu bol fantasticky vyhlad. Po tmavej oblohe boli porozhadzovane male aj velke blikajuce svetielka a mesiac priam ziaril. Hviezdy vytvarali obrazce a osvetlovali celu oblohu.
„Toto je cast mliecnej cesty.“ vysvetloval Tornado.
„Naozaj?“
„Hej, juzna obloha. Je tu suhvezdie Velkeho psa,“ ukazal prstom na skupinu hviezd, „aj Juzny kriz, to je to najsvetlejsie.“ 
Prstom ukazoval na hviezdy a veselo vysvetloval. „A toto je Lietajuca ryba.“ 
„Ryba?“ zasmiala sa Marianna.
„Ja som im nazvy nevymyslal.“ obranoval sa Tornado s usmevom.
„Co este tam vidis, pretoze ja vidim len kopu bodiek?“
„Napriklad toto je Zeriav a vidis tento pasik?“ natiahol ruku.
„Ano... ale tam nie je nic.“
„Ved prave. Vola sa to Priekopa. A vraj vedie k stredu Galaxie.“
Marianna sa nanho skumavo zahladela. „Ako to, ze vies toto vsetko?“
„Co tym myslis?“ rozpacito hladel okolo seba.
„Mna by ani vo sne nenapadlo, ze sa v noci na oblohe da tolko vidiet. A ty si to este aj pamatas.“ nadsene pokrutila hlavou.
Tornado len pokrcil plecami. 
„To je priam uzasne.“
„Naozaj?“ ukosom na nu pozrel.
„Jasne. Ako... mna by to nikdy nebavilo, ale ty o tom vies tak zanietene rozpravat.“
„A co by ta bavilo?“
Marianna zamyslene hladela na hviezdy. Nenasla nic, o com by vedela tak veselo a mudro rozpravat. Len pokrcila plecami.
„Nevies?“
„No... nie. Rada citam a dozvedam sa nove veci, ale nic take nemam.“
„O com by si sa dokazala rozpravat cele hodiny?“ premeral si ju.
Marianna sa zasmiala. „O nicom.“
„Naozaj?“
„Mozem sa s tebou bavit o hocicom, ale nie dlho.“
Tornado na nu chvilu zamyslene pozeral. „Si naozaj zvlastna.“
Ona sa len usmiala a zas pozrela na hviezdy. Bola to naozaj nadhera. Ako na nejakej fotke.
Potom ale zbadala nieco zvlastne. „Co je tamto?“ ukazala pred seba.
„To je majak na Mili-zum.“ vysvetlil Tornado.
„Majak?“
„Hej, v pristave. Vies, co je majak, vsak?“
Marianna ho buchla po pleci. „Co si o mne myslis?“ zasmiala sa. „Jasne, ze viem, co je majak.“
Obaja sa rozosmiali. Marianna odrazu uplne zabudla na svet dolu a aj na to v akej je vyske. Hladela len na nebo a snazila sa najst aspon jedno suhvezdie, ktore jej Tornado ukazoval.
Odrazu ponad nich preletela padajuca hviezda a zmizla za obzorom.
„Videl si to?“ natesila sa Marianna. 
„Padajuca hviezda,“ prikyvol Tornado, „alebo...“
„Meteor. Je to pomenovanie javu, ktory vznika pri prelete meteoridu zemskou atmosferou... Viem. Toto jedine si pamatam zo zemepisu.“ zasmiala sa.
Tornado na nu s usmevom pozrel. „Presne. Vraj si mozes nieco priat.“
„Aj to viem. Ale nesmiem to povedat.“ upozornila.
On prikyvol a postavil sa. „Ideme?“ natiahol k nej ruku.
„Kam?“
„Dalej. Ale ak chces ostat...“
„Nie,“ pokrutila hlavou a dovolila mu, aby ju vytiahol na nohy, „je to naozaj krasne, ale mozeme pokracovat v prehliadke.“
Tornado jej pomohol zist o konar nizsie a zoskocil vedla nej. Potom ju pomaly obisiel a postavil sa na jeho koniec.
Marianna nanho spytavo pozrela. „Co teraz?“
„Ideme dolu.“ zahlasil.
„Fajn.“ prikyvla opatrne.
„Podaj mi ruku.“
Neisto nanho pozrela.
„No tak, neboj sa.“ lisiacky sa usmial.
„Bojim sa, ked tak pozeram na ten tvoj usmev.“
„Marianna,“ zasmial sa a natiahol k nej ruku, „v...“
„Verim ti,“ predbehla ho, „ale toto je ine.“
„V com? Isla si so mnou uprostred noci do dzungle. Vyliezla si na najvyssi strom na ostrove, skoro si z neho spadla a toto je ine? Ani nevies, co chcem spravit.“
„Ved prave to.“ vzdychla, no jemne mu stisla ruku. 
On jej ju poriadne zovrel a trhnutim ju dostal tesne vedla seba. Pravou rukou ju chytil okolo pasa a lavou ju chytil za ruku.
„Nezatvaraj oci.“ prikazal ticho a spravil krok dopredu.
Mariannu premohol strasne zly pocit. Uz sa mu chcela vytrhnut, ale bolo neskoro. Stihla iba vykriknut. Tornado sa totiz posunul este viac dopredu a spolu s nou skocil dolu medzi konare. Ona ho pevne zvierala a modlila sa, aby sa jej to len snivalo.
Cele to vsak trvalo iba par sekund. Pokusala sa nezatvarat oci, tak ako jej to poradil Tornado. Okolo sa miesala zelena, cierna a svetlo mesiaca.
Odrazu chrbtom narazili do niecoho, co ich pevne zachytilo a stlmilo pad. Aj ked to bolo celkom makke, Marianne necakany naraz vyrazil dych. Snazila sa nezacat kricat a nerozplakat sa.
Tornado vedla nej sa len smial. To ju este viac vytacalo. Nemohla ho ale pustit. Cela sa triasla a dokonca aj roztrasene dychala.
„Tak co?“ opytal sa Tornado, ked mu konecne dovolila sadnut si.
Ona si sadla vedla neho a este stale sa triasla. „Si ty normalny?!“ vykrikla, ked sa jej vratil hlas.
„Preco?“ zasmial sa. 
„Mohol si mi aspon povedat, co chces urobit. Alebo mi povedat, ze tu dolu nieco je!“
„Skocila by si, keby som ti to povedal?“ opytal sa priamo.
„Jasne, ze nie?!“ rukami si objala pokrcene nohy.
Tornado vzdychol a prisunul sa k nej. „Prepac. Mal som ti to povedat.“
Marianna mu pozrela do oci. Vyzeral, ze mu to je naozaj luto. „Nevadi.“ usmiala sa. „Toto asi tak skoro nezazijem znova.“
Aj on sa usmial. Zrejme mu odlahlo, ked sa prestala hnevat.
„Co to je?“ rozhliadla sa Marianna, no v tme vela nezistila.
„Toto? Su to posplietane liany a aj kusy machu.“
„Zaujimave. Ako ti to napadlo?“ zvedavo si ho premerala.
„Nechcelo sa mi stale zliezat dolu, tak som si povedal, ze to vyskusam.“ pozrel hore.
„Kolko je to metrov?“
„Nieco cez tridsat. Gratulujem,“ zasmial sa, „prave si skocila z najvyssieho stromu na ostrove.“
„Dakujem,“ usmiala sa Marianna, „ale dufam, ze si to tak skoro nevyskusam znova.“
Tornado prikyvol a posunul sa ku okraju siete. Vystrcil nohy do vzduchu a skocil dolu. Aj Marianna ho nasledovala. Prekvapilo ju vsak, ako je vysoko.
„Neboj sa. Skoc. Chytim ta.“ zakrical Tornado a pozrel na nu.
„Nie,“ odkricala mu spat, „dopadnem na zem. Chod trosku nabok.“
On pocuvol a uhol sa. Marianna sa zhlboka nadychla a zoskocila dolu, nohami napred. Tvrdo dopadla na zem a kolena sa jej podlomili. Stihla ale natiahnut ruky, tak nespadla rovno na nos.
„V poriadku?“ pribehol k nej Tornado.
„Hej, len sa mi podlomili kolena. To je fajn.“ prikyvovala a zbierala sa zo zeme.
Potom pozrela na hodinky. Bolo uz pol tretej. Do vychodu slnka mali este cas.
„Slnko vychadza tak okolo siestej, ze?“ uistovala sa.
„Hej, priblizne. Ale este ti chcem vela ukazat. Nemysli teraz na rano.“ zasmial sa a chytil ju za ruku.
Ona pozrela na ich spojene ruky. Prislo jej to trochu zvlastne, no povedala si, ze na tomto ostrov nie je zvlastne nic.
Tornado si to vsak vsimol. „Prepac.“ okamzite ju pustil. „Ja som len...“
„To je v poriadku.“ usmiala sa a obzerala sa okolo.
„Ideme?“ opytal sa Tornado a prerusil trapne ticho.
„Jasne, uz som zvedava.“ prikyvla a nasledovala ho hlbsie do dzungle.
Kracali ticho a jeden vedla druheho. Marianne prislo ticho zvlastne, no nenapadalo ju nic, na co by sa opytala. Tornado zas nechcel byt dotieravy a vkuse jej vysvetlovat nieco o ostrove.
Po asi pol hodine sa teren zmenil. Hustu, machom obrastenu dzunglu vystriedali bambusove kroviny. Boli to bambusove tycky vycnievajuce zo zeme. Rastli husto pri sebe, no sem-tam sa dalo prejst.
„Bambus.“ zasla Marianna a dotkla sa jedneho.
„Hej, rastu na tejto strane ostrova. Drz sa tesne za mnou. Su tu mensie kopce z hliny a je aj tma.“ vysvetlil Tornado.
„Uhm.“ veselo prikyvla Marianna a dufala, ze to prinuti Tornada aspon sa usmiat.
Lenze on na nu ani nepozrel a zacal sa predierat bambusom. Ona ho rychlo nasledovala. 
„Co je to za zvitok?“ opytala sa odrazu.
„Neviem. Este som o tom s otcom nehovoril.“
„A kde je teraz?“
„Schoval som ho. Aj ked je Ovofrit moj stryko, neverim mu. Zajtra sa o tom porozpravame.“
Marianna uz len prikyvla a nasledovala ho. Obcas naozaj o nieco zakopla, no snazila sa posobit sebavedomo a hlavne pokojne. 
Ked vsak kopla uz do desiatej kopy hliny a ledva sa udrzala bambusu, nevydrzala to.
„Dokelu, niekde sa tu dolamem!“
„Marianna,“ otocila sa Tornado, „si v poriadku?“
„Ja, uplne.“ usmiala sa a zlostne kopla do hliny. „Nie zeby som nemala rada bambus, ale kedy to skonci?“
„O chvilu. Neboj sa.“
Marianna sa zas usmiala, no ked sa otocil, prevratila ocami. Kracali este tak desat minut, no bola coraz unavenejsia. Akoby isli do kopca.
„Tornado,“ zacala nevinne, „nechcem byt otravna, ale... kedy tam uz budeme?“
On sa zasmial a odhrnul posledne bambusove stebla. Ocitli sa na vysokom kopci, z ktoreho bol uzasny vyhlad. Pred nimi bolo mensie udolie, porastene iba travou a nizkymi kriakmi.
Nebolo to vsak len take obycajne udolie. Boli tam tri prekrasne jazera. 
„Vau,“ Marianne az spadla sanka, „to je nadhera.“
„Pockaj chvilku.“ Tornado pozrel hore.
Na oblohe bol mensi mrak, ktory branil mesacnym lucom. Ked ho ale vietor odfukol, na hladinu jazier dopadlo mesacne svetlo a nadherne ich rozziarilo. 
Jedno bolo tyrkysove, druhe svetlomodre a tretie malo odtien do fialova.
„Neverim, ze toto si nemal dohodnute.“ zasmiala sa Marianna a pozrela nanho.
„Mozno.“ aj Tornado sa usmial. „Chces aj vysvetlenie?“
„Jasne.“ prikyvla Marianna. „Pockaj, ake?“
„No, k tomu tu.“ kyvol hlavou k jazeram.
„Hej, jasne.“
„Su to jazera, ktore su pozostatkami vulkanickej cinnosti. Takzvane kraterove jazierka.“
„Len?“ Mariannu prekvapilo, ze skoncil tak skoro.
„Kazde ma inu farbu a obcas su pri nich aj horske pramene.“
Prislo jej divne, ze nic dalsie nehovori. Velmi rada ho pocuvala, pretoze vedel veci povedat tak zivo a aj farba jeho hlasu bola uzasna, najma ked o niecom rozpraval. 
„Su krasne.“ 
„Hej, to su.“ prikyvol. „Tamto tam je sopka z opacnej strany.“
Marianna sa rozhliadla. Velmi rada by isla dolu a obzrela si ich zblizka.
„Dolu asi nepojdeme, ze?“
„Nie,“ Tornado pokrutil hlavou, „je to daleko. Najmenej hodina a pol cesty. Plus dalsia hodina a pol naspat do dediny.“
Marianna pozrela na hodinky. Boli tri hodiny a desat minut. Do svitania by sa urcite nestihli vratit.
„Jasne.“ prikyvla chapavo. „Ale to nevadi. Ideme spat?“
Tornado pozrel k jazeram a potom na nu. „Ak chces.“
„Ja neviem. Ty udavas smer vyletu.“ zasmiala sa. 
Odrazu zacitila ako jej nieco taha a guzli vlasy. Steklilo ju to na chrbte aj na krku a uz to zacalo neprijemne tahat.
„Pomoc!“ vykrikla a striasla sa. „Daj to zo mna dolu!“
Tornado na nu nechapavo pozeral. „Co sa deje?“
„Daj to prec! Mam nieco na hlave!“ otocila sa a zaskucala.
On sa zasmial a vzal jej to divne stvorenie z vlasov.
„Chapem.“ zasmial sa.
„Co to bolo?“ Marianna sa az bala otocit.
„Neboj sa, len tento cierny pasazier.“
Pomaly sa otocila a pozrela na to, co drzal v rukach. Bola to akasi jasterica. Alebo skor plaz. Malo to dlhy chvost stoceny do peknej spiraly, na hlave nieco ako korunku a pohyblive oci.
Vystrasene to na nu pozeralo a rychlo zmenilo farbu zo zelenej na oranzovu.
„Chameleon!“ vykrikla Marianna a prisla blizsie. „Moje oblubene zvieratko.“
„Naozaj?“ cudoval sa Tornado a podal jej ho.
„Hej! Je uzasny! Maju dlhy lepkavy jazyk, dva prsty, pomocou ktorych sa udrzia na vetvach, stoceny chvost a oci nezavisle sa pohybujuce vsetkymi smermi.“ vychrlila nadsene.
„Lepsie by som to nepovedal.“ zasmial sa Tornado.
Marianna ho opatrne hladkala a ani netusila ako ju mohlo toto zvieratko tak rozrusit. Obycajne neobycajny plaz.
„Milujem chameleony.“ zasmiala sa a zdvihla zvieratko tak, aby mu videla do oci.
Chameleon krutil ocami a zas zmenil farbu na zltu.
„Je zvlastne, ze nemenia farbu preto, ze sa chcu ukryt.“ 
„Preco potom?“ nechapal Tornado.
„Vyjadruju svoje pocity, ako napriklad teraz. Boji sa ma, preto uz nie je oranzovy, ale zlty. Alebo komunikuju s inymi.“
Tornado uznanlivo kyval hlavou. „To som naozaj nevedel.“
„Vela ludi to nevie.“ prikyvla a premeriavala si chameleona.
„Pod, chcem ti este nieco ukazat. A musime prist nacas.“ zahlasil a otocil sa na odchod.
„A on?“ Marianna zdvihla chameleona do vzduchu.
„Pojde s nami a vysadime ho niekde v dzungli.“
„Super.“ zvyskla Marianna a pritisla ho k sebe.
Este raz si obzrela jazera a ten nadherny vyhlad. Potom sa otocila a nasledovala Tornada pomedzi bambusy. Cestou bolo zas ticho.
„Preco nic nehovoris?“ nevydrzala to nakoniec Marianna.
„Ja?“ cudoval sa Tornado.
„Hej. Preco si ticho?“
„Nechcem ta otravovat.“ priznal.
„Otravovat, preco? Rada sa dozviem nieco nove a navyse... ty ma neotravujes. Vedela by som ta pocuvat aj cely den.“
Najprv ju trochu prekvapilo, ze to vyslovila nahlas, ale stala si za tym.
„Naozaj?“
„Hovorila by som to, kedy ma to otravovalo?“
Tornado si ju premeral. „To asi nie.“
„Presne.“ prikyvla a pohladkala chameleona.
„Dobre, co chces pocut?“
„Nieco o ostrove.“
Tornado sa usmial a zacal jej rozpravat o podnebi a rastlinach na Malawi. Takto presli bambusom a zastali az tesne pred stromom.
„Poloz ho uz.“ prikazal Tornado. „Tu je to tak akurat. Nesmieme ho priniest blizko k dedine.“
Marianna prikyvla a pozrela na chameleona. Konecne bol zeleny a pevne sa drzal jej ruky.
„Maj sa.“ zdvihla ho pred seba. 
Potom ho polozila na jeden z konarov. Neodolala vsak a jemne ho pobozkala tesne nad nosnymi dierami. Zvieratko sa zlaklo a prudko zmenilo farbu na cervenu.
„Pacis sa mu.“ zasmial sa Tornado.
„Asi.“ vzdychla Marianna. „No nie je uzasny?“
Tornado si ho len premeral a prikyvol. 
„Ideme, nie? Chcel si este nieco.“ pripomenula mu Marianna.
On na nu zamyslene pozrel a potom prikyvol. Hoci vyzerala dost unavene, oci jej ziarili nadsenim.
„Podme.“ zavelil a podvedome ju chytil za ruku.
Marianna zas pozrela na ich spojene ruky, no teraz mala dobry pocit. Lenze Tornado ju rychlo pustil.
„Prepac, nechcel som.“ zamrmlal a rychlo vykrocil.
Ona chvilu premyslala a az potom sa za nim rozbehla.
„To je v poriadku.“ usmiala sa, ked ho dobehla a teraz ho ona chytila za ruku.
Tornado na nu zvedavo pozrel. Len sa usmiala a pozerala pod nohy. Pomaly prechadzali po machom zarastenych korenoch. 
O tristvrte hodinu uz stali na kraji dediny. Hoci este nebolo vidno, nebola uz ani tma. 
Marianna pozrela na hodinky. „Styri styridsatpat. Do vychodu slnka je skoro hodina.“
„Fajn, stihli sme.“ vydychol si Tornado.
„Co sme stihli?“ nechapala Marianna.
„Uvidis, pod za mnou.“ mavol rukou a vykrocil dopredu.
Marianna len pokrcila plecami a isla za nim.
Ked prechadzali dedinou ockom pozrela aj na domcek na strome. Vyzeral ticho a nic sa tam nehybalo. Idealne.
Spolu s Tornadom presla az k jeho domu. Nesiel vsak ku dveram, ale zabocil dozadu.
„Kam ideme?“ sepkala, aby nahodou niekoho nezobudila.
Tornado sa otocila a premeral si okolie. „Ja idem na chvilku domov. Pockaj ma pri tom kurine.“ 
Marianna nadvihla obocie, no prikyvla. Otocila sa na pate a odchadzala prec. Este sa stihla nenapadne otocit a videla akurat, ako Tornado vlieza do svojej izby cez okno. Uskrnula sa a kracala dalej.
Zacala hladat kurin. Vedela, ze bol niekde na kraji dediny, ale uz si nepamatala kde. Pat minut bludila hore-dolu, az to nakoniec nasla.
Postavila sa k ohradke a poslusne cakala. Obzerala si okolie, pocitala koliky v plote a uz si isla sadnut, ked ju niekto oslovil.
„Marianna.“ za nou stal Tornado.
Ale nebol sam. Vedla neho bol nejaky chlapec, ten, ktoreho videla aj predtym. Bol zrejme rovnako stary ako Tornado. 
„Toto je Robert.“ predstavil ho Tornado.
Marianna sa milo usmiala. „Tesi ma.“
„Aj mna.“ Robert sa tiez usmial. „Ideme?“
„Kam?“ oboch som si zvedavo premerala.
„Na rybacku.“ odpovedal Tornado.
„Co?“ nadvihla som obocie, co oboch rozosmialo.
„V nasej dedine sa nechovaju len sliepky, ale chodime aj na ryby.“ vysvetlil Tornado.
„Aha, to je zaujimave.“ 
Robert si Mariannu premeral od hlavy az po paty. „Si si isty, ze ma ist s nami?“
Tornado nanho pobavene pozrel. „Som si uplne isty.“ Pozrel na Mariannu. „Pod, lebo prideme neskoro.“
Ona sa usmiala a prisla k nim. Obaja boli od nej vyssi. Pripadala si trosku hlupo, no hodila ten pocit za hlavu. Spolu vykrocili dopredu a ona bola medzi nimi.
Presli dedinu, aj jazero a dzunglou sa dostali az na plaz. Piesok nebol vobec nahriaty, co bolo dobre, pretoze sa po nom dalo bez problemov chodit.
Na brehu uz cakali dalsi chalani, ale aj mladsi muzi. Bolo tam asi dvadsat lodiek s veslami a kose s rybarskymi sietami.
„Neboj sa, dnes nebudes jedina nova.“ poznamenal Robert, ked sa rozhliadol. 
Prisli az uplne k nim a obaja sa zacali vitat s ostatnymi. Marianna sa stiahla dozadu a ticho cakala. Ako sa tak rozhliadala, bola tam jedina baba, preto mala taky divny pocit, ze na nu vsetci pozeraju.
„A toto je Marianna.“ Tornado sa otocil dozadu a pozrel na nu. 
„To meno som uz niekde pocul.“ zasmial sa jeden z muzov a premeral si ju.
Ona sa rozpacito usmiala. „To som rada.“
„Ked uz sme vsetci, mohli by sme vyrazit.“ pripomenul muz a pozrel na ostatnych.
Tornado sa medzitym posunul k Marianne. „Co povies?“
„Na co?“
„Na rybolov.“
„Neviem, este som ho nevyskusala.“ zasmiala sa. „Ale nepaci sa mi, ako si ma tu vsetci obzeraju.“
„Neboj sa, prestanu.“ upokojoval ju Tornado. „Si len nova a...“
„A?“
„Zaujimava.“
„Fajn.“ prikyvla nakoniec.
Tornado ju potiahol za ruku. „Pod, budes v lodke s Robom.“
„Preco?“ nechapala.
„Len tak.“ mykol plecami, no nepodarilo sa mu skryt uskrn.
Marianna okamzite vedela, ze zas nieco chysta. Dufala len, ze to nebude ako na strome.
„Dobre teda.“ suhlasila a priblizila sa k lodke, pri ktorej stal Robert.
„Tornado mi ta hodil na krk?“ uskrnul sa.
Marianna sa usmiala, no nestihla odpovedat, pretoze Robovi do hlavy vrazila letiaca musla. Otocila sa a zbadala, ako sa Tornado usmieva.
„Nemaj blbe reci, Rob.“ upozornil ho prisne.
„Jasne.“ zamrmlal Robert a kyvol k lodke. „Sadaj.“
„Teraz?“ nechapala Marianna.
„No, mozes aj zajtra, ale...“
„Fajn, nic som nepovedala.“ Marianna nadvihla ruky a poslusne vliezla do dreveneho clna.
Nebola si uplne ista, ci sa s tymto da jazdit na vode a uz vobec nebola presvedcena o tom, ze to udrzi aj ju, aj Roba.
„Je to bezpecne?“ obzerala si lodku.
„Stopercentne.“ nepritomne odpovedal Robert a potlacil cln na vodu. Drzal ho, pokym mu voda nebola po kolena. „Zobrala by si to veslo?“
Marianna si pozrela pod nohy. „Toto?“ zdvihla nieco na sposob drevenej lopaty.
„Ano, presne to.“
„A co s tym?“
„Drz to a hlavne... drz sa.“ prikazal Rob a naskocil dnu. 
Lodka sa nebezpecne zakolisala a Marianna takmer vypadla.
„Si cela?“ opytal sa Robert, ked uz bola ako-tak pokojna.
„Hej, som.“ podala mu veslo a cakala, co sa bude diat.
Rob si ho vzal a zacal veslovat. Vsetky lodky sa dostali priblizne na jednu ciaru a spustili siete.
„Ryby blizsie nechodia.“ vysvetloval Rob, ked rozvinul siet. „Voda tu ma asi tak meter a pol, mozno trochu viac.“
„Je to dost daleko od brehu.“ cudovala sa Marianna.
„No tu je to tak. Niekolko metrov je plytka voda. Pokojne by si mohla vyskocit a chodit po svojich.“
Ona len prikyvla a hladala Tornada. Nikde ho vsak nevidela.
Vsetci naraz vyhodili siete. Rob ju este upevnil v lodke a pozrel na Mariannu. Nic vsak nepovedal, len pozeral. Chvilku na nu, no potom akoby za nu.
„Co je?“ nechapala.
Chcela sa otocit, aby zistila, na co tak pozera, ale uz bolo neskoro. Odrazu pocitila ladovu vlnu na svojom chrbte. Zozadu bola kompletne mokra.
„Tornado!“ vykrikla a nastvane sa otocila.
On sedel vo svojej lodke a siroko sa usmieval. V ruke drzal veslo a hladel na nu. 
Aj Marianna nastvane vytrhla Robovi z ruk veslo a tlaskla po vode. Vlna ospliechala Tornadovu lodku, aj ked nie takou silou, akou chcela.
On sa zasmial a vratil jej to. Dvakrat silnejsie. Aj Robert bol cely mokry.
„Hej vy dvaja. Mna z toho vynechajte.“ vytieral si vodu z oci.
Marianna sa rozhodla, ze toto Tornadovi nedaruje a postavila sa. To ale nemala robit. Robert ju uz isiel varovat, no neskoro.
Stratila rovnovahu a spadla rovno do mora. Ponorila sa az na dno a odtial sa odrazila na hladinu. Len co sa dostala na vzduch, rozkaslala sa. 
Vodu mala uplne vsade. V ociach, usiach, v nose a bola cela mokra.
„Nepovedal som ti, ze nemas vstavat?“ prekvapene si ju premeriaval Rob.
„Nie, nepovedal!“ zurila Marianna.
On sa najprv tvaril vazne, no pomalicky sa zacinal smiat. Aj Tornado sa uz chechtal.
„Co je vam smiesne?!“ 
„Nic.“ Tornado pokrutil hlavou. „Pod hore.“
Marianna sa prefikane usmiala a oboplavala Robovu lodku.
„Vytiahni ma.“ natiahla ruku k Tornadovi.
On jej ju s usmevom podal. Ona sa zasmiala a silno ho potiahla k sebe. Lodka ten napor nevydrzala a prevratila sa. Prekvapeny Tornado skoncil vo vode.
„To mas za ten smiech.“ uskrnula sa a odhrnula si mokru ofinu z cela.
Tornado len pokrutil hlavou. Potom zbadal, ze Robert sa na tom dobre zabava.
„A ty sa zas comu smejes?“ chytil jeho lodku a jednym sikovnym pohybom bola hore dnom.
Rob spoza nej vyplaval a necakane oboch ospliechal. Tornado mu to vratil a Marianna sa len smiala.
Po niekolkych minutach ich to uz prestalo bavit. Napravili lodky a vyskocili hore. Tornado pomohol aj Marianne a vzal ju k sebe.
Ona si zmykala vlasy a prezrela si svoje mokre oblecenie. „Som mokra.“ zastonala.
„Ale no tak. Ved sa o chvilu prezlecies.“
„Lenze mam mokre vlasy.“
Tornado si ju premeral. „Ved nie si ako Barbie.“
„Mozno nie, ale ako vysvetlim ostatnym, ze som sa zobudila a odrazu mam mokre vlasy?“ 
„Ty im nepovies, kde si bola?“ nadvihol obocie Rob.
„Si normalny?! Vies, co by mu Samo spravil, kedy sa to dozvedel.“ Marianna kyvla hlavou k Tornadovi.
„Nech si robi co chce. Je mi to jedno.“ mykol plecami Tornado a vzal veslo do ruk. 
„Rozhodne mu to nepoviem.“ pokrutila hlavou.
„Ako chces, tak sa pod vysusit.“ zacal veslovat. „Rob, povedz Sidovi, ze som uz isiel.“ zakrical Robovi.
On zdvihol ruku a prikyvol. Vylovil plavajucu siet a zas ju hodil do vody.
Tornado sa medzitym dostal az skoro k brehu. Vyskocil z lodky a odtiahol ju do piesku. Marianna z nej vyskocila a vzala do ruky svoje topanky, ktore zostali na brehu.
„Ideme?“ opytala sa. 
Tornado vzal jedno velke vedro, akysi uterak a prikyvol. „Podme.“
Opatrne ju chytil za ruku a viedol plazou az k dzungli. Ona bola nesmierne unavena a ledva sa vliekla. Ked dosli az k jazeru, pustil ju.
„Pockaj chvilku.“ poprosil a odisiel.
Mariannu to vobec nezaujimalo. Oci sa jej samy od seba zacali zatvarat. Odrazu na nu vsak dopadlo cosi tazke, ladove a... mokre.
„Tornado!“ zvrieskla a utierala si vodu, ktory jej stekala do oci.
On stal za nou a drzal v rukach teraz uz prazdne vedro.
„Co to bolo?! Nestaci ti, ze si ma okupal v mori?!“
„Prepac, ale potrebovala si sa umyt. Bola to slana voda, nezabudaj.“ Potom pozrel na jej unavene oci. „A potrebujes sa aj trochu prebrat. Je rano a musis vysvetlovat v dedine Ovofritov prichod.“
Marianna zastonala a vzala si od neho uterak. „Dakujem.“
„Pod, aspon trochu si pospis.“ zas ju chytil za ruku a viedol preco od jazera. 
Zaviedol ju az tesne k stromu v dedine, na ktorom mali domcek. 
„Zvladnes vyjst hore.“ premeral si ju. 
„Hej.“ prikyvla a unavene zazivala.
„Fajn, uvidime sa na ranajkach.“ pustil jej ruku a o krok cuvol.
Marianna sa usmiala a pozrela hore. Rebrik sa jej zdal nekonecny. Bola uplne mokra a navyse aj unavena. 
Jemne sa zachytila prevej priecky a splhala sa hore. Ked uz stala na drevenej podlahe, pozrela dolu na Tornada. On sa zospodu usmieval a vobec nevyzeral unaveny.
Otocila sa, otvorila dvere a opatrne vosla dnu. Nastastie este vsetci spali. Precupkala chlapcenskou izbou a preklzla cez otvorene dvere. 
Zatvorila ich, vyzliekla si mokre saty a obliekla si nove, ktore vyhrabala z vaku. Potom sa poobzerala. Vedela, ze Barbie ma specialny fen na vlasy. 
Nasla ho lezat na stole. Vzala ho, zapla a nehlucne si vysusila vlasy. Zopla si ich do pevneho uzla a lahla si do postele. Poprikryvala sa dekami, ktore nasla a takmer okamzite zaspala.

21. kapitola - VYSVETLENIE
Rano sa Ema zobudila velmi skoro. Slnko uz sice vyslo, no ostatny este tvrdo spali. Pozrela na Mariannu. Lezala na boku a vlasy mala v cope.
A pokial si Ema spravne pamatala, ona mala takto vlasy, len ked ich mala mokre. To jej ale nedavalo zmysle. Potom zbadala jej saty prevesene na stolicke. Bola pod nimi mala mlacka a este stale z nich padali kvapky.
Ema sa postavila a potriasla Mariannou. „Marianna, zobud sa. Marianna!“
Ona zavrcala a hlavu vsunula pod vankus.
„Marianna, no tak. Je rano.“ Ema jej nedala pokoj, az nakoniec otvorila oci.
„Co je?“ mrzuto si pretierala oci.
„Preco su tvoje veci mokre?“
„Umyvala som si vlasy a nejak sa mi to vysmyklo.“ zamrmlala a zas sa otocila.
Ema nadvihla obocie. „Vstan, je rano. Dnes oficialne ukoncime zahadu.“
„Musite mi to vsetci pripominat?“ Marianna zlostne odhodila deku a sadla si. 
„Kto ti to pripomina?“ nechapala Ema a tiez si sadla.
„Co?“ Marianna pokrutila hlavou. „Nikto.“
„Aha, nespala si?“
„Preco?“ 
„Videla si sa v zrkadle?“
Marianna nadvihla obocie. „Nie. Ja sa nepozeram do zrkadla len co vyskocim z postele.“
„Ale mala by si.“ Ema sa natiahla a podala jej zaramovane zrkadlo.
Ona ho podrzala pred sebou a zaostrila. Takmer ho pustila, ked sa zbadala. Oci mala cervene, pod nimi obrovske kruhy a uvolnene vlasy jej odstavali na vsetky strany.
„Jezkove oci.“ zhikla a dotkla sa lica.
Ema sa zasmiala. „Vyzeras, akoby si celu noc behala po dzungli.“
Marianna na nu prekvapene pozrela.
„To bol len vtip. Viem, ze je to uplne absurdne.“ upokojovala ju Ema, ked zbadala, ako na nu pozera.
„Hej, hej. Som len unavena. Celu noc som nespala.“ pousmiala sa Marianna a polozila zrkadlo na stol.
„Idem zobudit ostatnych.“ navrhla Ema. 
Marianna prikyvla a pozrela na hodinky. Bolo pol osmej. Vela toho teda nenaspala. Lenze... musela sa tvarit aspon trochu pri zmysloch.
Ked uz boli vsetci hore, zacali sa obliekat. Barbie ako obycajne vytiahla svoju kozmeticku tasticku a zacala sa malovat. Marianna si cesala vlasy a nestastne pozerala do zrkadla.
„Marianna,“ oslovila ju Barbie a podavala jej nejaku tubu, „tu mas.“
„Co je to?“ nechapala.
„Krem. Na tie oci. Aby si nevyzerala ako mrtvolka.“
Marianna sa zasmiala. „Nie, dakujem. A nevyzeram tak.“
„Marianna, vidim, ako pozeras do toho zrkadla. Uvidis, ze ti to pomoze.“
Barbie sa zdvihla zo stolicky a otvorila krem. Postavila sa pre Mariannu a nadvihla jej hlavu. „Zatvor oci.“
Ona vzdychla, ale pocuvla ju. Barbie jej rozotrela krem pod ocami a trochu aj na licach. Potom vzala puder a jemne jej poprasila celu tvar.
„To staci.“ zastavila ju Marianna a otvorila oci. 
„Este oci.“ prikazala Barbie. „Uz dlho som nikoho nemalovala.“
Marianna opatrne zavrela oci a cakala, co sa bude diat. Barbie si pritiahla celu tasku a pustla sa do licenia. Ked o par minut skoncila, spokojne si premeriavala svoj vytvor. Aj Marianna pozrela do zrkadla. Takmer sa nespoznala. Kruhy zmizli a oci jej nadherne vynikali. 
„Dakujem.“ usmiala sa na Barbie a vlasy si zrolovala.
„Co to robis?“ zhrozene ju okrikla Barbie.
„Ja...“ koktala Marianna, „cesem si vlasy?“
„Nechaj ich tak. Vyzera to dobre.“ vytiahla jej z ruky hreben a trochu postrapatila vlasy. 
„Ved su kucerave. Takto nemozem nikam ist.“ protestovala Marianna.
„Prestan.“ Barbie schovala hreben a premerala si ju. „Pod, ostatny uz cakaju.“
Marianna musela chtiac-nechtiac suhlasit a vysla z izby. Jej priatelia sedeli na posteliach a cakali.
„Mozeme ist.“ zahlasila.
Vsetci sa postavili a vysli von. Okrem Emy. Ta zostala a zvedavo si ju obzerala. 
„Takze saty, hej?“
„Coze?“ nechapala Marianna a pozrela na svoje modre letne saty.
„Ten Tornado ti uz uplne pocaroval.“ skonstatovala Ema a ukazala k dveram. „A pritom ho vobec nepoznas.“
Marianna uz isla namietnut, ale zahryzla si do jazyka. „Mozno mas pravdu.“
Ema len prikyvla a tiez vysla von. Marianna ju nasledovala. Zavrela dvere a zliezla dolu. Potom sa spolu s priatelmi vybrali k stolom na ranajky. Bola tam uz cela dedina.
Artbub s Tornadom na nich uz cakali. Obaja stali chrbtom k chodniku a premeriavali si dedincanov.
Marianna pozrela na priatelov. „Dobre rano.“ oslovila nakoniec Artbuba.
On sa prekvapene otocil. Najprv si ju poriadne premeral, az potom odpovedal. „Aj vam.“
Tornado si ju tiez zvedavo premeriaval. Nakoniec sa usmial a pokyval hlavou. „Dobre, dobre... To si vystihla.“
Marianna sa len usmiala a nemohla si nevsimnut, ze Samo bol riadne napaleny.
„Kde mate...“ rozhliadla sa, „brata?“ 
Artbub sa tiez rozhliadol. „Myslel som, ze nebude dobre dovliect ho len tak, bez prvotneho vysvetlenia. Caka tam, v krovi.“
„Tak to aby sme zacali.“ zapojila sa Ema.
Vodca prikyvol a ukazal k volnym miestam. „Chodte si sadnut.“
Mariannini priatelia vdacne prikyvli, ale ona zostala. Artbub si tiez isiel po svojom a nechal ju na chvilu samu s Tornadom.
„Takto by si mala chodit stale.“ usmial sa.
„Ako? Nacas? Aj ja si myslim.“ uskrnula sa.
„Nie, takato pekna.“
„Prestan!“ zahriakla ho prisne. „Vobec to nie je pravda. To len Barbie chcela, aby som nevyzerala ako mrtvolka.“
Tornado sa zasmial. „Ako?“
„Nespala som celu noc. Ked som sa rano pozrela do zrkadla, skoro mi vypadlo. A este si ma aj Ema doberala, ze vyzeram, akoby som celu noc behala po dzungli.“
„Ma skvely odhad.“ uskrnul sa, no potom zvaznel. „Takze si im to nepovedala?“
„Sibe ti?! Nie. A ani ty sa neopovaz prekecnut.“
Tornado prikyvol a pozrel smerom k stolom. Jej priatelia uz sedeli a zvedavo na nich hladeli. 
„Tak ja idem za tvojim otcom.“ zahlasila nakoniec Marianna.
„Dobre, ale ani jemu nic nehovor. Najma nie to, ze niekam chodim.“ poprosil ju.
„Fajn.“ prikyvla a rozhliadla sa.
Artbuba zbadala za vrchstolom. Rozpraval sa s Kamilou a netvaril sa velmi stastne. Pomaly prisla az k nemu a usmiala sa.
„Poviete im to vy alebo ja?“ opytala sa, ked Kamila odisla. 
„Ty. Naozaj musim uznat, ze mas ovela lepsie vodcovske schopnosti ako ja.“ vyhlasil Artbub.
„Ja si zas myslim, ze aj vy ste dobry vodca.“ nesuhlasila Marianna.
„Len preto, ze je ti luto to, co si mi povedala nemusis sa teraz tvarit, ze som neviem ako dobry.“ zasmial sa a pozrel na debatujucich ludi. „Stale som sa snazil, aby bolo vsetko perfektne, vsetci boli spokojni, kazdemu som vyhovel... A nakoniec som vyhnal vlastneho brata. Moj otec sa zo mna snazil urobit to, co nikdy nebudem.“ vzdychol.
„Vas otec?“ nechapala Marianna a cakala vysvetlenie.
„Ano, predchadzajuci vodca dediny. Chcel, aby som bol clovek, na ktoreho sa mozu dedincania spolahnut. Ja som na to ani nebol pripraveny. To Ovofrit mal byt vodca.“
„Tak preco nie je?“
„Tesne pred tym, ako otec zomrel, sa s nim pohadal a on ho, ako by ste to povedali vy, vydedil.“
„Aha. Ale ako to, ze vas vas otec pripravoval, ked sa rozhodol tesne pred tym ako...“ nedokoncila, ale vedela, ze pochopil.
„Rozhodol sa. Lenze ucil nas oboch rovnako. Obaja sme vedeli vsetko o ostrove, ucili sme sa, ako rozumiet ludom a podobne veci. Bol som prenho a pre dedinu len zalozny plan. Ak by sa Ovofritovi nahodou nieco stalo.“
„Takze to znamena, ze ste...“ Marianne prvykrat dosli slova.
Artbub sa smutne usmial. „Som tu iba preto, lebo potrebovali zaistit, ze po otcovi bude mat kto viest dedinu.“
Marianna sa rozpacito rozhliadla. „To je u vas bezne?“
„V nasej rodine. Rodicia musia mat aspon dvoch chlapcov.“
Artbub vyzeral dost skleslo, az ho Marianne prislo luto. Nevedela, co by bolo v takejto situacii vhodne povedat. „Ale Ovofritovi sa nic nestalo. Mohli ste sa vymenit.“
„Nie, to by neslo. Uz iba kvoli mame.“ pozrel na Kamilu.
„Takze ste sa stali vodcom a potom prisiel Bongo.“ zrekapitulovala Marianna. 
„Ano. Preto Ovofrit odisiel. Nemohol sa pozerat na to, ako len prikyvujem a na vsetko hovorim ano.“
„Takze Bongo je ten zly?“ nadvihla obocie Marianna.
Artbub chvilu rozmyslal. „Nie.“ pokrutil hlavou a pozrel na ludi. „Prosim, stiste sa!“
Ostrovania ho ale vobec nevnimali, len dalej debatovali a jedli. Marianna vsak vedela, ako uputal ich pozornost. 
„Ticho!“ vykrikla tak nahlas, ako len vedela. Vsetci sa este v tom momente zastali a vystrasene na nu pozerali. 
„Dakujem,“ usmiala sa na nich a pomaly sa otacala hlavu smerom k Artbubovi, „teraz prosim pocuvajte, co vam chce povedat vas vodca.“
Vsetci pozreli na Artbuba. 
„Teraz by som vam asi mal nieco povedat.“ zahlasil. „No... ja... viete, stalo sa, ze....“
Marianna si vzdychla a ujala sa slova. „Viete, vcera sa odohralo velmi vela veci a ja vam to tak trochu zhrniem. Ale asi vam budem musiet povedat celu pravdu. Ako iste viete, ja a moji priatelia sme sem prisli, lebo nas pozval Tornado. Pozval nas preto, lebo vasa spiaca sopka sa prebudila a vy ste sa jej bali. A my sme vam tu zahadu vyriesili. Chcem vam iba povedat, ze sa jej uz nemusite bat. Ani ducha sopky. Myslim, ze sa uz nikdy neukaze. Aspon dufam.“
Pri tejto vete vsetkym dedincanom viditelne odlahlo. Usmievali sa na Mariannu aj na jej priatelov.
„To vsak nie je vsetko, co vam chcem povedat. Prisli sme na to, kto je ta obluda, ktora vas tu strasila.“ 
Pozrela na kriky pri chodniku do dediny, ku ktorym bola teraz otocena celom. Pomaly z nich vysla tmava postava. 
Az ked Ovofrit vysiel z tiena, ostrovania spoznali, kto to je. Otvorili sa im usta a neveriacky nanho pozerali.
„Toto je vas strateny Ovofrit. On tu behal prezleceny, ako ten Lemur. Ale nebol sam.“
Prezrela si dedincanov a nebolo vobec tazke najst Bonga. Stal uplne vzadu, opieral sa o palmu a vobec sa netvaril nejako previnilo. Usmieval sa od ucha k uchu. Pozrela nanho a prislo jej zvlastne, ze z nej nespustal pohlad.
Na celej tej veci bolo cosi zvlastne. Preco sa Bongo tvaril tak veselo? Preco ich na to vobec nahovoril? Kto je to vobec? 
Dedincania to vsak neriesili tak, ako ona. Len neveriacky krutili hlavami a obzerali si jedneho po druhom. Vsetci zrejme rozmyslali, ako sa to mohlo stat. Po chvili zacali debatovat a vytvarat skupinky.
Ovofrit medzitym prisiel dopredu a postavil sa vedla brata a synovca. 
Dedincania konecne dosumeli a jeden starsi muz sa nakoniec postavil. „Mila slecna Marianna, som predseda nasej rady. Cela dedina sa zhodla na tom, ze to, co Ovofrit spravil, bolo zle.“ 
Potom pozrel sa na Artbuba, Ovofrita a nakoniec na Tornada.
„Ale nemyslime si, ze sa stalo nieco strasne. Dufame vsak, ze nam to poriadne vysvetli.“ 
Marianna sa na starca usmiala a obratila sa k Ovofritovi.
„Myslim, ze je cas, aby ste im vsetko vysvetlili.“ prehovorila nakoniec. „Takze vas nebudem rusit.“
Otocila sa na pate a rychlo sa presunula k svojim priatelom za stol. Ti uz mali na tanieroch ranajky.
„Skvele, vsak?“ usmiala sa Ema.
„Uzasne, naozaj. Ja som maximalne vystavena.“ zastonala Marianna a pozrela na svoju porciu.
„Marianna, no tak. Usmievaj sa.“
„Presne tak,“ prisvedcila Ema, „vyriesili sme zahadu.“
Marianna sa uz iba prikyvovala. Vlastne nikoho z nich poriadne nepocuvala. Sledovala ako si Artbub s Tornadom sadli a Ovofrit celej dedine zacal vysvetloval, kde bol. 
Nemohla si vsak nevsimnut, ako sa Tornado vyhyba otcovmu pohladu a snazi sa udrzat dost velky odstup.
„Marianna!“ Emilia ju zozadu objala.
Ona az nadskocila a mala problem potlacit vykrik. Potom sa vsak zmatene obzrela a pozrela na nu. „Emilia! Kde si sa tu vzala?“
„Myslela si si, ze sa uz nikdy neukazem?“
„Nie, prepac. Som len trochu unavena.“ Marianna pokrutila hlavou.
„Chces vediet, co som zistila?“
„Teraz?“
Emilia sa rozhliadla. „Hej, kym si rozpravala, stretla som par dievcat. Pod, skor ako to zabudnem.“
Marianna sa postavila a obe odisli trosku nabok od stolov. „Fajn, tak hovor. Pocuvam.“
„No takze...“ nedockavo zacala Emilia. „Tornado je synom vodcu, to vies. Ma len otca, o jeho mame tu nikto nehovori.“
„Preco?“ prerusila ju Marianna.
„Neviem, aj tie decka sa bali vyslovit iba to, ze niekedy existovala.“
Marianna zamyslene prikyvla. „Zaujimave a este nieco?“
„S vodcom sa nemaju velmi v laske. Vacsinou na seba kricia a pocut ich po celej dedine. Ale okrem toho ho tristvrtina dediny pocuva. Vraj viac ako Artbuba. Dokonca ho chceli aj parkrat zhodit, no Tornado im v tom zabranil.“ Emilia si premerala Tornada.
„To myslis vazne?“ sokovane si ju premerala Marianna.
„Tak mi to tie decka povedali. A mam taky pocit, ze je to pravda.“ odpovedala jej.
Marianna znovu pozrela na Tornada. Mal prekrizene ruky a tvrdo si premeriaval ludi okolo. Ale vcera jej taky vobec nepripadal.
„Este nieco?“ 
„No ani nie.“ pripustila Emilia. „Pytala som sa aj na tu zlatu vec, ale nikto o nicom takom ani nepocul.“
„Fajn, dakujem ti.“ usmiala sa Marianna.
Nieco jej vsak nedalo pokoj. Bolo to az velmi lahke. V ziadnej knihe nebol koniec zahady hned po par strankach.
Poobzerala sa dookola. Vsetci sa sustredili na pribeh sopky, no ona mala pocit, ze nieco nie je v poriadku. Akoby ju nieco z dzungle pozorovalo. Jej intuicia jej nasepkavala, ze sa este nieco deje a nemala by to prehliadnut.
Ked uz naozaj nemohla obsediet, postavila sa a rozhodla sa porozpravat s Tornadom. Priblizila sa k nemu a jemne ho potiahla za ruku.
„Mohla by som s tebou rozpravat?“ zasepkala prosebne.
„Jasne, deje sa nieco?“ ustarostene na nu pozrel a postavil sa.
Odbocili od stolov a zasli mierne do dzungle, aby nevyrusovali Ovofrita.
Marianne v hlave vybehavali rozne otazky a len ledva ich vedela potlacit. „No ani nie. Len sa mi nieco nezda. Nieco nie je v poriadku.“ zasepkala nakoniec tak, aby ju nikto iny nepocul.
„Co tym myslis?“ 
„Neviem, nezda sa ti to az velmi lahke?“
„Co?“
„Cela ta zahada.“ rozhodila rukami.
„Preco?“
„Ten zvitok mi neda pokoj. Preco to Ovofrit chcel?“
„To zistime. Nechame ho vysvetlit to v dedine a potom to vysvetli aj nam.“
„A co tvoj otec? Cely cas sa spraval, ako keby o tom vedel.“
Tornado sa obzrel. „Otec? Ten ma obcas take divne nalady. To, ze nieco chystal, sa ti urcite len zdalo.“
„Ale...“
„Kasli na to.“ prerusil ju uprostred vety. „Nic ine na ostrove nemame.“
„Naozaj?“
„Marianna, ja sice netusim, co sa vcera stalo, ale som si isty, ze sa to nejako vysvetli.“
„To dufam.“ zamrmlala mrzuto. Potom si to rozmyslela. „Mozem sa este nieco opytat?“
„Jasne.“
„Preco si mi nepovedal, ze mas pod palcom viac ako polovicu dediny?“
„To je absurdne.“ pokrutil hlavou Tornado. „Nic take sa nedeje.“
„Preco si mi to nepovedal?“ Marianna si neoblomne stala za svojim.
„Chces vediet preco?! Lebo to nie je tvoja vec!“ vyprskol nahnevane a jeho dobra nalada bola prec.
Marianna nanho ticho zazerala.
„Teraz sa nieco opytam ja.“ premeral si ju. „Preco sa ma to pytas?“
Ona zostala chvilu ticho a v hlave si formulovala odpoved. „Lebo chcem vediet, ci je to pravda.“
Teraz akoby onemel Tornado. 
„Takze je to pravda? Aj to, ze si sa pokusil zosadit otca?“ nadvihla obocie.
„Je to tvoja dalsia otazka?“
„Nie, ale mohol by si mi to vysvetlit.“
„Vysvetlit? A co? Nebolo to najstastnejsie obdobie mojho zivota. Nechal som sa nahovorit a zneuzil som to, ze ludia robili, co som im povedal. Ale uz taky nie som. Doslo mi, ze to bolo zle a zmenil som sa.“
„Aha,“ sucho poznamenala Marianna a zhlboka sa nadychla, „fajn.“
„Ak sme si uz vsetko vyjasnili, mohli by sme sa vratit.“ 
„Fajn.“ ona len prikyvla a nasledovala ho spat k stolom.
Presli listim a zas sa ocitli medzi dedincanmi. Tornado sa zas vratil k otcovi, no Marianna chcela ticho zmiznut do dediny.
Odrazu sa tam zjavila aj Ema.
„Kam si sa tak rozbehla?“ premerala si ju.
„Nikam.“ 
„Co ti povedal Hurikan?“
„Ale nic. Len som sa pytala na ten zvitok.“ vzdychla.
„Tak sa vrat naspat. Pretoze ak si si to nahodou nevsimla, z tvojho nahleho odchodu zostali vsetci pritomni dedincania doslova paf.“ 
„Ja neviem... Neda mi to pokoj. Podla mna to nie je koniec zahady.“ 
Ema sa zasmiala, no zamaskovala to ako kasel. „To nemyslis vazne! Ty si len hladas prilezitosti na to, aby sme ostali. Hadam si len nemyslis, ze...“
„Nie, nic si nemyslim! Len sa mi to cele nezda.“ mavla rukou Marianna.
„Ale no tak... Zmier sa s tym. Ovofrit predsa nemoze patrit k clenom nejakej mafie alebo niecoho takeho. Je to len dedincan. Zamysli sa.“
„Ale Bongo by mohol.“
„Prestan! Nic ine tu nie je.“
„Ty si vcera nebola v tych tuneloch. Bol to dokonale premysleny system.“
„Marianna! Ziadna dalsia zahada. Pozajtra pojdeme k rodicom a potom domov.“
Marianna to nakoniec vzdala. „Fajn.“
„Vyborne. Teraz sa so mnou vratis k stolu a budes sa usmievat.“ Ema ju chytila za ruku a tahala spat. 
Ona si smutne vzdychla, no neprotestovala. Presla az k svojmu miestu za stolom a premerala si svoj tanier. Uz nerozmyslala o Tornadovi, ani nanho nepozrela. Iba pocuvala Ovofritov hlas a myslela na rodicov. Ako sa asi maju? Co robia? A co by povedali na to, co sa tu deje?

22. kapitola - ZAHADA VYRIESENA, NO DOMOV NEJDEME
Ked Ovofrit konecne vsetkym vysvetlil, co sa stalo, bol uz skoro obed. Cela dedina sedela za velkymi stolmi a tesila sa, ze sa vratil jeden jej clen. 
Marianna a jej priatelia si dali obed a Artbub im ponukol, ci by na ostrove nezostali este niekolko dni.
„Ostante, prosim.“ prosil Mariannu. „Este ste poriadne nevideli ostrov.“
Ona pozrela na svojich priatelov. Bola suce pravda, ze ona uz co-to videla, ale oni este nie. Ked nikto nemal namietky, suhlasila. „Tak dobre. Ostaneme este jeden alebo dva dni.“
„To je uzasne.“ ozval sa Tornado spoza svojho otca a usmial sa na nu.
Ona sa tiez letmo usmiala a pozrela na Artbuba. On rychlo zmenil temu.
„Podte, pomozete mi poskladat stoly. Sice je uz dost neskoro, no pochybujem, ze teraz mate nieco ine na praci.“
„Predstavte si, ze mame. A vy tiez.“ premerala si ho Marianna. 
„A co take?“ nechapal.
„Spolu s bratom by ste nam moli vysvetlit, co znamenal vcerajsok.“
Artbub na nu ticho pozeral. Potom zdvihol zrak a hladal brata. Aj Marianna sa otocila. Ovofrita nasla, ako sa rozprava s nejakou zenou. 
Artbub nanho hladel, pokym sa neotocil a kyvol hlavou smerom k nim. Brat ho zrejme pochopil, pretoze prisiel blizsie.
„Deje sa nieco?“
„Chcem vysvetlenie.“ zahlasila Marianna.
„Ake?“
„Co to vcera malo znamenat? Preco ste nas poslali do tej jaskyne a na co je ten zvitok?“
Ovofrit sa rozhliadol. Asi nechcel, aby ich poculi dedincania.
„To ti nemozem vysvetlit.“
„Aha.“ nadvihla obocie a pozrela na Tornada.
„Preco to nemozes povedat?“ pozrel na Ovofrita. „Otec, co sa to deje?“
Artbub pokrutil hlavou. „Netusim a nezaujima ma to.“
„Nezaujima vas to?! Ved ste vodca.“ prekvapene zvolala Marianna.
„Nie je to moja vec.“
„Vsetko, co sa deje na tomto ostrove sa vas tyka. Ste vodca a mate mat prehlad!“
On zas pokrutil hlavou a pozrel na brata. Ten si vsetkych premeral a bez slova odisiel.
„To nemyslite vazne! Co to ma byt?!“ rozhorcene za nim pozerala Marianna.
Tornado sa rozhliadol okolo seba. „Mas pravdu, musi sa to predsa nejako vysvetlit.“
„Vysvetli, nebojte sa.“ uistil ich Artbub. „Nechajte ho. On to vysvetli.“
„Jasne, uz to vidim.“ sucho poznamenala Marianna a sledovala listie na opacnej strane jazera. Zazdalo sa jej, ze tam niekoho zazrela.
„Deje sa nieco?“ chytil ju Samo za plece. Ona sa strhla a pozrela nanho.
„Nie, ja som len... rozmyslala.“
„Takze,“ zacal zas Artbub, „pomohli by ste nam s tymi stolmi?“
Marianna si ho bezfarebne premerala. „Viete, som trochu unavena. Ale ostatny vam s radostou pomozu.“
Samo, Ema a Tornado nadvihli obocie, no po tom, co na nich pozrela, len prikyvli.
„Tak ja idem do dediny. Najdete ma v domceku.“ 
„Pockaj este,“ zastavil ju vodca, „zasla by si k jazeru a priniesla by si to vedro?“
Marianna chvilku vahala, ale nakoniec suhlasila. Pomalym krokom sa vliekla k jazeru. Ked tam uz stala a dvihala vedro, vsimla si, ako krasne sa v jazere odraza okolie. 
Pozerala na sopku, tyciacu sa pred nou, na odlesky slnka v jazere, listy palm, liany a rozmyslala, preco ju to tak tahalo na tento ostrov.
Odrazu sa paprad na druhom konci jazera pohla. Marianna sa az strhla. Zazrela tam tmavu postavu a jej ligotave oci. Upierali sa na nu a pritahovali ju ako magnet. Takmer bez nadychnutia hladela na tie hypnotizujuce oci a snazila sa prist na to, kto to je a co tam robi.
„Marianna.“ 
Ciasi ruka ju odrazu chytila za plece. Ona sa tak zlakla, ze az nadskocila. Otocila sa a zistila, ze je to Samo. Este raz sa vsak chcela pozriet na tie oci, no nic tam nebolo. Okrem sumiacich listov a hustych krikov. Ani znamky po niecom zivom.
„Zase nieco hladas?“ opytal sa jej Samo.
„Co je?“
„Mala si priniest vedro. Vodca nanho caka.“
„A co hori?!“ podrazdene nadvihla vedro, do polovice naplnene vodou.
„Daj to sem a chod uz do dediny. Vidim, ze si sa asi dobre nevyspala.“
„To si uhadol.“ prevratila ocami a pustila vedro na zem.
To s hukotom dopadlo a skoro sa prevratilo. Ju to vsak nezaujimalo. Nastvane presla okolo stolov a zahla na cesticku medzi palmami.
Celou cestou sa obzerala okolo seba. Najprv hladala stopy niecoho divneho, no napokon to vzdala. Bola uz taka unavena, ze ledva videla pred seba.
Rozhodla sa, ze zajtra si podrobne pozrie prirodu. Ked riesili zahadu, nemali cas skumat tie nadherne kvety a zvierata behajuce po stromoch. A ani s Tornadom nevidela vsetko. 
Mala pocit, ze na strome pred nou sa cosi pohlo. Zrejme to bol lemur. Alebo nie?
No ona bola myslienkami niekde uplne inde. Teraz uz myslela iba na postavu v listi a na to, co Ovofrit povedal. Ten zlaty zvitok jej nedal pokoj.
„Marianna, mas chvilu?“ ozval sa spoza nej nejaky hlas.
„Samozrejme.“ vzdychla, a ked sa otocila, zistila, ze za nou stoji akasi zena. Marianna si ju premerala a vsimla si, ze je zrejme rovnako stara ako vodca.
„Som Tornadova teta. Lisa.“ 
„Tesi ma. Ste zrejme Artbubova sestra.“ nechtiac vyslovila svoju uvahu nahlas.
Lisa sa zasmiala. „Mas pravdu, som.“
Marianna prikyvla a letmo sa usmiala. 
„Chcela by som sa s tebou porozpravat.“ premerala si ju Lisa. 
Marianna prikyvla, otocila sa a spolu vykrocili po malom chodnicku veducom do dediny.
„Ste od Artbuba starsia?“ opytala sa po chvili ticha Marianna.
„Co myslis ty?“ Lisa sa milo usmiala.
Marianna sa na nu uprene zahladela. „Myslim, ze hej.“ 
„Tak to mas pravdu. Som od Artbuba starsia. Ale Ovofrit je najstarsi.“
„Preco sa stal vodcom Artbub a nie vy?“
„Pretoze som zena. Nemozem zastavat taku dolezitu funkciu.“ kyslo sa zasmiala. „A nemusis mi vykat. Volaj ma jednoducho Lisa.“
„Dobre, ako chces. Mozem sa este nieco spytat?“
„Jasne.“
„Je mozne, aby tu zili aj iny ludia? Nejaka ina dedina?“
Lisa chvilu rozmyslala, no potom sa usmiala. „Nie, kdeze. My sme na tomto ostrove jedina dedina. Preco?“
„Len som tak rozmyslala, ze tu naozaj nie je vela ludi.“ 
„Pravda, o tom sa vlastne s tebou chcem rozpravat. Uz som si mohla vsimnut, ze sa Tornadovi pacis. A aj on sa paci tebe.“ 
„No... nenazvala by som to tak.“
Lisa sa zasmiala a pozrela Marianne do oci. „Chces mi tvrdit, ze to tak nie je?“
„Ja... neviem.“ mykla plecami. 
„Musis Tornada trochu pochopit.“ pokracovala Lisa.
„Co presne tym myslis?“
„No, len to, ze Tornado nie je ten typ, co by sa len tak prizeral a nechal ostatnych, nech si robia, co chcu.“
„Narazate tym na Artbuba?“
„Nie, len ti vysvetlujem iste veci. Preto sa niekedy sprava tak, ako sa sprava.“
„A ako presne sa sprava?“
„No, niekedy je trochu hruby, az tak velmi nechape, co chces povedat, ide si za svojim, a tak podobne.“
„Chapem.“ Marianna prikyvla a usmiala sa.
„A tiez viem, ze s bratmi nemas najlepsi vztah.“
„A aky s nimi mam mat vztah, ked ten prvy sa tvari, ze sa ho nic netyka a ten druhy nemieni vysvetlit ani preco nas nahnal do starej, pascami preplnenej jaskyne!“
Lisa sa zasmiala. „Pokoj. Snaz sa ich pochopit. Artbub je uz raz taky. A Ovofrit... nuz, je toho nanho privela.“
Marianna prevratila ocami, no uz zostala ticho. 
Lisa odrazu zastala. „Prepac, ale zabudla som si nieco. Musim sa vratit.“
„To nevadi.“ Marianna sa k nej otocila. „Pokojne chod. Do dediny dojdem aj sama.“
Ona sa usmiala, otocila sa a bez dalsieho slova sa vracala spat. Marianna sa za nou pozrela, a vtedy si spomenula, co chcela este povedat. Lenze ona uz medzicasom zmizla za velkymi listami, ktore zakryvali chodnik k jazeru.
Tak iba mykla plecami a pomaly sa pohla smerom k dedine. Uz skoro dosla k vstupu do dediny, ked ju zase niekto vyrusil. 
„Si v poriadku?“ ozval sa spoza nej Samov hlas.
„Samo, chces aby sa mi nieco stalo?!“ vyprskla.
„Nie, preco?“
„Len tak, lebo sa zakradas a strasis ma!“
Chvilu na nu pozeral. „Prepac. Len som sa chcel uistit, ze sa ti cestou nic nestalo.“
„A to uz preco?“ 
„Vyzerala si unavene. Poslala ma Ema.“ 
Marianna len prikyvla. Odrazu sa jej nechcelo ist do domceka. 
„Tak ides?“
„No... chcela som sa este trochu poprechadzat.“ 
Samo nadvihol obocie, no nechal ju tak a pohol sa dopredu. Ked zmizol za najblizsou zakrutou, Marianna vzdychla. 
Rozhliadla sa okolo. Potom sa zamyslela a pre istotu sa este raz obzrela, ci niekto nie je nablizku. Ked bol vzduch cisty, odbocila z chodnika a vybrala sa len tak medzi stromy. Prechadzala sa v dzungli asi dalsich desat minut. Pokoj a ticho ju neskutocne upokojovali. 
Po chvili sa jej zazdalo, ze ju znovu nieco spoza stromu pozoruje. Otocila sa tak rychlo, az ju zabolela hlava. Odrazu nieco zasustalo aj za nou. Znova sa otocila a upriamila zrak tym smerom. Vtedy to nieco, co stalo za stromom zmizlo medzi velkymi listami. 
„Kto je tam?!“ zvolala.
Ked jej nikto neodpovedal, rozbehla sa za sustiacimi krokmi. Utekala cez dzunglu ani nevedela, kde je. Zdalo sa jej, ze sa cim viac vzdaluje od dediny. Nevidela nic, len listy a koru stromov. Nakoniec uz bola taka unavena, ze sa ledva drzala na nohach, zastala a obzerala sa okolo.
„Kde je Tornado teraz, ked ho naozaj potrebujem?“ smutne povzdychla a sadla si na najblizsiu skalu.
Niekolko minut tam iba tak sedela a obzerala sa okolo. To nieco, co ju sledovalo uz davno zmizlo v obrovskej dzungli, z ktorej ona nepoznala cestu.
Aj tak vsak mala pocit, ze jej vsetci dedincania nieco taja. A ak nie vsetci tak aspon niektori.
„Nebudem tu predsa sediet ako nejake vystrasene dievcatko. Musim najst jeden z tych tajnych chodnikov.“ povzbudila sa a vstala. 
Vykrocila dopredu a nikde sa nezastavovala. Rozbehla sa, kluckovala medzi stromami a zakopavala o skaly. Bezala dlho a pritom sa jej zdalo, ako keby stala na jednom mieste. Vsade same listy, stromy, liany. 
Ked sa nakoniec zastavila, uz bolo neskoro. Slnko nebolo vidno pomedzi huste koruny a zacalo sa stmievat. Unavena si nakoniec sadla na zem. Nevedela, co ma robit. Po tvari sa jej sklzla mala slzicka. No hned si ju utrela a postavila sa.
„Musim tu predsa nieco najst.“ postavila sa, no neurobila ani styri kroky a hlavou vrazila do velkeho a drsneho stromu.
Pred ocami mala len smuhy a farebne bodky. „Au, dufam, ze tam nebudem mat modrinu. Keby to videl Samo alebo Tornado, tak by som nemohla vyjst z domu tri dni.“ 
Pri pomysleni na to sa Marianna trochu usmiala. Chytila sa stromu a zacala sa obzerat okolo. Drzala si celo a nevedela, co ma robit. Takto presla niekolko krokov a zazdalo sa jej, ze vidi akesi svetlo. Pomaly cupkala k dalsiemu stromu a stale pozerala tym smerom.
„No skvele, nielenze som stratena v tejto dzungli, este mam aj halucinacie.“
Ale cim dlhsie na to pozerala, tym viac sa jej zdalo, ze je naozaj skutocne. Este chvilu tam stala a rozmyslala, ci je to svetielko ozajstne. 
Nakoniec sa rozhodla, ze sa tam pojde pozriet a pomaly vykrocila dopredu. Prechadzala okolo stromov a prstami sa dotykala ich hrubej kory. 
Uz mala to svetlo skoro na dosah, ked nepozorne stupila na malu vetvicku. Ta pod jej nohou praskla. Hned ako sa to stalo, nieco v listi zasumelo a svetlo zhaslo.
„Nie! To nemoze byt pravda! Som taka hlupa tava!“ 
Sklzla sa dolu a smutne si oprela hlavu o kmen stromu.
„Trochu si oddychnem.“ pomyslela si a zivla. „Ved tu aj tak nikto nie je a o niekolko hodin bude uplna tma.“
Este raz sa pozrela tym smerom, kde predtym bolo svetlo a potom uz konecne zavrela oci. Podarilo sa jej zaspat velmi rychlo. 
Aj ked sa jej na chvilu zdalo, ze niekto krici jej meno, bola taka unavena, ze si z toho nic nerobila. Ved kto by teraz uprostred dzungle krical jej meno?
To bola posledna vec, ktoru si Marianna z dobrodruzstva v dzungli pamatala.

23. kapitola - MARIANNA JE PREC
Samo sa ani neobzrel za Mariannou a isiel rovno do dediny. Preletel nou a ponahlal sa k ich domceku na strome. Vyliezol po rebriku, vosiel dnu a zavrel za sebou dvere. Na posteliach uz sedela Ema s Emiliou a Barbie.
„Stretol si Mariannu?“ Barbie naklonila hlavu. 
Samo nadvihol obocie a premeral si ju. Potom pozrel na Emu. „Hej. Nevies kam mohla teraz ist? Otocila sa a vratila sa do dzungle.“
„A ja to mam vediet? Je to len na nej kam pojde.“ Ema sa postavila a pozrela von oknom.
„Ale neboj sa,“ povzbudila ju Barbie, „urcite isla pomoct tomu jej Hurikanovi. Ved si nevidela, ako ho ma rada.“
Pri tejto vete Samo prevratil ocami. „Ts, urcite jej nieco povedal a teraz ide sama po tom chodniku naspat k jazeru.“ 
„Nemyslim, ze isla za nim.“ zapochybovala Ema.
„Ako to mozes vediet?“
„Viem to. Mali by sme ist za nou. Nenechame ju len tak tulat sa po dzungli.“
„Ved len nedavno bol obed. Vrati sa.“ upokojoval ich Edy.
Samo len prevratil ocami a zvalil sa na postel. Danny medzitym vytiahol karty a spolu s ostatnymi zacali hrat zlozitu hru.
Presla hodina, dve, tri az ich to nakoniec prestalo bavit a Marianna stale neprichadzala. Ema nepokojne pozerala von, Samo sa prechadzal hore-dolu. 
„Uz bude sest hodin,“ zastonala Ema, „kde je tak dlho?“
„Teraz by sme za nou konecne mali ist.“ zavrcal Samo. 
Pozrel na Barbie a Emu. Ony najprv vahali, no nakoniec prikyvli.
„A co ja?“ tenkym hlaskom sa spytala Emilia.
„No, a co keby si tu ostala, keby sa Marianna nahodou vratila a my by sme ju nestretli. Co ty na to?“ 
„Dobre, to by bolo celkom fajn.“ Emilia zazivala.
Ema potom pozrela na Dannyho a Edyho. „Najprv zacnime hladat v dedine a ak sa neobjavi, tak pojdeme za vodcom.“
„Urcite sa niekde objavi.“ zamyslela sa Barbie a vytiahla si zrkadielko a spiralu.
„Teraz sa ides malovat? Ved ta nikto neuvidi, vonku bude o chvilu tma ako vo vreci.“
„No a? Len pre to, ze je tma mam byt nenamalovana?“
Ema nadvihla obocie, no nechala ju, nech si robi, co chce.
„Ema,“ Samo sa k nej postavil a spytavo na nu pozrel, „stalo sa nieco Marianne?“
„Co tym myslis?“ nechapavo pokrutila hlavou.
„Ma nejaky problem s Hurikanom?“
„Preco sa pytas?“ vyhybavo otocila hlavu.
„Takze ma.“ skonstatoval Samo. „Nevies, co jej spravil?“
„Nic. Naozaj.“
„Tak potom? Co sa stalo?“
„Len je trochu unavena.“
„Neverim. Urcite sa jej nieco stalo.“
„Tak sa jej spytaj! Ked mi neveris...“
Potom pozrela na Barbie. Kyvla hlavou a pohla sa dopredu. Ona odlozila to, co mala v rukach a nasledovala ju. Samo tam este chvilku stal, no nakoniec aj on vysiel von. 
Spolu zliezli dolu a rozbehli sa po znamej ceste rovno k jazeru. 
„Bojim sa, ze sa jej nieco stalo.“ rozhliadol sa Samo.
„Len nehovor take veci.“ jujkla Barbie. 
„Ano urcite sa nic nestalo, iba zrejme zas zabudla kolko je hodin.“ povzbudivo sa usmiala Ema.
„Len dufaj.“ zamrmlal si Samo popod nos a obzrel sa.
Isli rychlo a o par minut uz mali cestu skoro za sebou. Ked im zostavalo iba niekolko metrov, odrazu sa pred nimi spoza listov vynorili Artbub, Lisa a Ovofrit.
„Idete naspat k jazeru?“ premeral si ich vodca.
„No, ano,“ priznala Ema, „hladame Mariannu. Nevideli ste ju?“
„Marianna uz davno odisla,“ vysvetlovala im Lisa, „isla som s nou.“
„Ano viem. Ale potom niekam zmizla. Isla tymto smerom.“ 
„Pri jazere urcite nie je.“ odporoval jej Artbub.
„A neviete, kde je Tornado?“ opytala sa ho Barbie.
„Je doma. On tiez uz davno odisiel.“
„To vam tak verim.“ zasomral Samo a so zlostou obisiel Atrbuba.
„Samo, ja naozaj neviem, kde je Marianna. To mi mozes verit.“ otocil sa k nemu, ale on ho ignoroval.
Ema sa smutne usmiala a nenapadne potiahla Barbie za ruku.
„Vieme, ze s Mariannou nemate nic spolocne...“
„Nie vsetci.“ prerusil ju namosureny Samo.
Zatala zuby, no nerusene pokracovala. „Vieme, ze s tym nemate nic spolocne, no chceme ju este pre istotu pohladat.“
Ovofrit nadvihol obocie, ale Artbub sa tvaril chladne.
„Dufajme, ze nezasla daleko. Uz je neskoro.“ povedal akoby nic, ani sa na nich nepozrel, iba si odkaslal a odisiel.
„Prepacte mu to,“ ospravedlnovala ho Lisa, „bolo toho dnes na neho privela.“ Potom sa na nich usmiala a tiez spolu s Ovofritom odisla.
Ema s Barbie dosli k Samovi, ktory ich uz cakal pri dalsom strome.
„Konecne odisli. Nemozem sa dockat, kedy odtial vypadneme.“ zasmial sa.
„Ty si fakt taky tupy alebo co je s tebou?!“ rozhodila rukami Ema. „Snazime sa s ostrovanmi dobre vychadzat, ale ty... Mozes byt osobitny, vsak? Taky arogantny a sebecky a, a...“
Prevratila ocami, ked videla, ze sa na tom Samo zabava. Uplne jej dosli slova. „Podme ju pohladat skor, ako bude taka tma, ze si neuvidime ani na nohy.“ dodala nakoniec sucho a uz nanho ani nepozrela.
„Ema ma pravdu,“ pozrela nanho Barbie, „si sebecky a myslis iba na seba. A viem aj, co ta na tomto ostrove tak stve.“
„No co take?“ premeral si ju a s usmevom sa odrazil od stromu.
„To, ze Marianna nevenuje vsetku pozornost tebe, ale Tornadovi. To ta stve! Ziarlis!“ 
Samo sa uz neusmieval, no stale bol ticho. Bez slova sa otocil a pokracoval v ceste. Barbie si len vzdychla, pokrutila hlavou a rozbehla sa za nim a Emou.
Ked dosli k jazeru, uz sa zacalo stmievat. Ledva si videli pod nohy. Ema rozdala baterky a rozdelili sa. Samo a Barbie hladali pri jazere a ona chodila pomedzi stromy hned na zaciatku dzungle. 
O niekolko minut sa znova stretli pri chodnicku do dediny.
„Nic a co ty?“ opytal sa Samo s nadejou v hlase.
„Ani stopy po Marianne, ani po nikom inom.“ zahlasila Ema.
„Tak co budeme teraz robit?“ rozhliadla sa Barbie.
„Nic. Pojdeme do domceka, a ked sa nevrati do hodiny, tak najdeme Tornada.“ 
„A si si tym ista?“ neveriaco krutil hlavou Samo.
„Ano som. Nepomozeme Marianne tak, ze sa tu po noci budeme tulat. Pojdeme do domceka a pockame.“ 
Rychlim krokom sa pohla smerom k dedine. Ostatny ju bez slova nasledovali. Prechadzali pomedzi stromy, kriky, ktore sa nebezpecne hybali, visiace liany a cim viac sa priblizovali k dedine, tym viac lemurov skakalo po vetvach. O par minut dosli k domcekom, kde vsade viseli zapalene fakle.
„Toto ma asi vazne byt verejne osvetlenie.“ ironicky poznamenal Samo.
„Hej, je to cosi take.“ priznal za nimi Lisin hlas. „Uz ste nasli Mariannu?“
„Este nie. Neukazala sa tu?“ Ema pokrutila hlavou.
„Nie, nevidela som ju. Ale mozno sla rovno do domu.“ povzbudivo sa usmiala a bez dalsieho slova odisla.
Ema za nou nechapavo pozrela. „Kto to vlastne je?“
„Zrejme rodina.“ skonstatovala Barbie.
„Cia?“
„No nasa asi nie.“ prevratil ocami Samo. „Tipujem, ze Tornadova. Nevidela si, ako isla s Artbubom a Ovofritom?“
„Preto nemusi byt rodina.“
„A co ine by bola?“
„Vlastne, je to jedno. Hlavne musime najst Mariannu.“
„Iste je s tym jej Hurikanom.“ hneval sa Samo.
„Mozno, ale podme sa pozriet, ci nemala pravdu. Mozno je naozaj uz v dome a my tu behame hore-dolu ako sprosti.“ 
Presli cez rozziarenu dedinu a vysplhali sa po rebriku. Otvorili dvere a vosli dnu. Tam bola iba Emilia, Danny a Edy.
„Nasli ste ju?“ vyskocila Emilia z postele. 
„Nebola tu?“ poobzerala sa Barbie.
„Nie.“ pokrutil hlavou Edy.
„No to je skvele!“ rozhodila rukami Ema a sadla si na postel. „Nepovie nam, kam ide, strati sa a my ju mame po noci hladat?“ 
„Sme jej priatelia, aj ona by to spravila, keby sme sa my stratili.“ povzbudzoval ju Danny.
„A co ak sa nestratila. Co ak je iba s tym Monzunom? Alebo niekde rozmysla? Urcite sa nic nestalo.“ upokojoval ju Samo.
„A co ak nie? Ved ty sam si hovoril, ze sa muselo nieco stat.“ nahnevane mu odfrkla Ema.
„Pockame este trochu a ked sa neukaze, tak pojdeme za Artbubom, a pojdeme ju hladat. Dobre?“ upokojoval ich Edy.
Vsetci prikyvli a posadali si na postele. Cakali a cakali skoro hodinu, ked to uz Samo nevydrzal.
„Neviem ako vy, ale ja idem za vodcom a potom idem hladat Mariannu.“ 
„Pockaj,“ postavila sa Ema a chytila ho za ruku, „najprv sa teplo oblecieme a az potom pojdeme dolu.“ Obzrela sa okolo a uvidela, ze jej sestra uz spi. „Teda vsetci okrem Emilie.“ 
Zasepkala este par pokynov a hodila Samovi sveter. Nato sa vsetci poobliekali a zliezli po rebriku. 
Hned sa rozbehli k najvacsiemu z domov, ktory stal v strede dediny. Zaklopali na dvere a cakali.
Otvorit im prisiel Tornado. „Co tu robite?“ opytal sa zmatene.
„Si prekvapeny?“ uskrnul sa Samo.
„Nemali by ste uz spat?“
„To bolo naozaj velmi smiesne a teraz nam povedz, kde je!“
„Kde je kto?“ nechapavo sa ho spytal Tornado a ustupil o krok dozadu.
„Kde je Marianna? Nevieme ju najst. Isla sa prejst a nevratila sa.“ 
Na Tornadovej tvari sa zjavil zmateny vyraz. „Ja neviem kde je.“
„Pohadali ste sa?“ primiesala sa do rozhovoru Ema.
Tornado si ju premeral. „Nie, preco?“
„Tak nam ju pomoz najst.“
Tornado pozrel na Sama, potom si prezrel ostatnych a nakoniec Emu.
„Otec, Marianna je prec!“ prudko sa obratil.
„Ved sa vrati!“ znudene mu odkrical Artbub.
„Preco myslite, ze to doteraz neurobila?!“ Ema sa posunula o krok blizsie k dveram.
„Neviem, nepokusam sa rozmyslat ako to dievca.“ Artbub sa zjavil vo dverach a premeral si ich.
„Otec, co ti zas je? Ved nedavno si bol...“
„Nedavno mi na dvere uprostred noci neklopali nejake decka.“
„Aj tak si nespal.“ nedal sa Tornado.
„Ale chcel som.“
„To je jedno,“ pokrutil nakoniec hlavou, „ja idem s nimi.“
„A dovolil ti to niekto?“ Artbub vysiel von. Najprv si premeral deti, potom si prezrel okolie.
„Je tma ako vo vreci. Nema ani baterku a sama sa tula niekde po ostrove. Nepotrebujem povolenie na to, aby som isiel hladat priatelku.“ protestoval Tornado.
„Ved tu uz nestrasi.“ vodca rozhodil rukami a vytrhol synovi z ruky faklu, ktoru si vzal.
Ema nevedela, co na to vsetko povedat. Preto hladala pomoc u Sama.
„Pocujte, bud pojdete s nami alebo ju pojdeme hladat iba mi.“ povedala nakoniec.
„Otec, ja idem. Urcite isla do dzungle a teraz nevie najst cestu spat.“ vzdorovito zasycal Tornado a vysiel von.
Artbub si premeral celu skupinku a nakoniec uprel pohlad na syna. Potom vsak odvratil pohlad a nepatrne prikyvol. „Rob si co chces, ale nestrat aj ich.“
„Neboj sa.“
Ich pohlady sa zas stretli a obaja sa na seba mracili.
„Podte,“ zavelil Tornado po chvili a rozdal im fakle, „najdeme ju.“
Venoval otcovi este kratky nahnevany pohlad, vytrhol mu z ruk faklu, ktoru mu zobral a zatvoril dvere. Potom sa rozbehol k jednej horiacej a zapalil si svoju. Postupne od nej odpalil vsetky a pozrel na Emu.
„Najdem ju. Nemusite sa bat.“ 

24. kapitola - SAMO A TORNADO
Tornado presiel k jednemu z domov oproti. Zaklopal na dvere, a ked nikto neodpovedal, tak ich otvoril. Dnu boli asi vsetci chlapci z dediny a pomedzi nich aj nejake dievcata. Zrejme mali nejake stretnutie alebo cosi take. 
Presiel k chalanovi, ktory sedel v strede a chvilu mu nieco sepkal a vysvetloval. Zdalo sa, ze nakoniec pochopil, pretoze kyvol na ostatnych. Oni sa hned postavili a nasledovali ho ku dveram. 
„Tornado mi vysvetlil co sa vam stalo.“ oslovil chlapec ich skupinku a obzvlast Emu. 
„To sme radi.“ odvetila sucho.
„Volam sa Robert. Kedze ste vy pomohli nam, tak vam to teraz oplatime. Pomozeme najst Mariannu.“
Ema si ho obzrela a nakoniec sa nanho aj milo usmiala. Crtami sa podobal na Tornada, no namiesto ziarivo modrych oci mal zemito hnede, skoro az cierne a vlasy mal o trochu svetlejsie.
„Dakujeme za pomoc, ale nemyslim si, ze Marianna zasla tak daleko, aby ju musela hladat cela dedina.“
Robert jej neodpovedal a hladel na nu pobavenym vyrazom. Kyvol chlapcom, aby isli von, pohladali si fakle a pockali ho.
Aj Ema sa otocila k svojim priatelom a dala im par pokynov.
„Pocujte, ten Hurikan si zrejme neda rozkazovat. Lenze mi Mariannu pozname najlepsie. Preto bude kazdy v jednej skupinke s dedincanmi a bude ich kontrolovat. Je to jasne?“
Nikto nenamietal, tak este dodala. „Chodte von a ja sa dohodnem s Hurikanom a Robertom.“
„Budem s tebou,“ tvrdohlavo zastal Samo, „ved aj oni su dvaja.“ 
Ema chcela namietnut, ale uvedomila si, ze to nema zmysel. „Tak dobre, ale nebudes kricat, protestovat, tlct a bit. Jasne?“ 
„Dobre, ako chces.“
„Mozem sa na teba spolahnut?“
„Jasne.“ prevratil ocami a spolu s Emou sa naraz otocili. 
Zamierili rovno k Tornadovi a Robertovi, ktori davali pokyny dedinskym chlapcom.
„Tie decka si myslia, ze Mariannu poznaju najlepsie a maju pravdu,“ pripustil Tornado, „ale to neznamena, ze budete skakat ako oni chcu. My pozname tuto dzunglu najlepsie, jasne?“ 
„Dobre, ved mi sa s tebou nehadame.“ ozval sa odrazu spoza neho Emin hlas.
Tornado trochu scervenel, ale pomaly a s pokojnym usmevom sa otocil. Robert a Samo len tazko potlacili smiech. 
Ema vsak stala vzpriamene. Nepohla ani svalom, ani sa neusmiala. Nahnevane zazerala na Tornada, ktory na nu bezfarebne pozeral. Potom sa skaredo pozrela aj na Roberta stojaceho vedla neho.
„Takze vy takto, hej?“ precedila cez zuby s pohrdanim v hlase a ocami ich striedavo prebodavala. Potom sa otocila k Samovi, ktory sa uvolnene uskrnal.
„A ty sa co smejes? Uz si zabudol, preco tu sme?! Tak hovor, ty si tu ten hlavy, teda hned po Marianne. Neviem, na co cakas! Tak si rozkazuj!“
Prudko sa otocila na pate a urazene vybehla von do tmy.
„Co sa jej stalo?“ nechapavo nadvihol obocie Robert.
„Neviem, zrejme sa iba boji o Mariannu. A je aj dost unavena.“ uistil ho Samo a potom sa otocil k Tornadovi.
„Musime si pohnut, ak je Marianna naozaj stratena v dzungli. Hoci nepochybujem, ze nespanikarila mohla ist velmi daleko, na to je dost zvedava."
Tornado pozrel na Roberta prekvapenym a vystrasenym pohladom. „A nevies, ako daleko by mohla zajst?“ 
„Ale ved ju poznate. Pokym si nedolame obe nohy alebo neomdlie, tak bude ist dalej. Ju nezastavi nic.“ odpovedal mu s usmevom Samo, ale premeriaval si ho blciacimi ocami.
Tornado nanho tiez ticho zazeral, ale on sa ani nesnazil svoj hnev skryvat.
„Hej? A vies co? Mozno by sa nic nestalo, keby si si dal na svoju frajerku lepsi pozor.“ 
Samo len otvoril usta, no nevydal ani hlaska. Odrazu sa vsak vrhol smerom k Tornadovi a pred sebou tasil zovretu past. 
„Neopovaz sa urazat ani ju, ani mna!“ 
Strhol Tornada na zem, pricom mu jednu vrazil. Robert na nic necakal a hned sa snazil Sama odtiahnut od Tornada, ktory lezal na chrbte a ani sa nepokusal branit.
„Uz viem, preco ta nechce,“ skonstatoval a drzal si pri tom narazenu sanku, „pretoze sa nevies ovladat.“
Samo sa nanho znovu pokusil vrhnut, ale Robert ho pevne chytil za ruky.
„Iba preto, ze si starsi sa, mi nemozes len tak vyhrazat a ona to vie. Preto nechce ani teba.“
Na chvilku sa odmlcal, no ked Tornado neodpovedal, pokracoval. „Myslis, ze som nikdy nepocul, ako sa rozpravate. Ona ta nechce. Nie je hlupa, vidi, aky si naozaj.“ uskrnul sa a dalej bojoval s Robertom, ktory ho drzal najpevnejsie ako vedel.
„Rozhodne som lepsi ako ty.“ 
„Jasne. Neviem, ako si ju nasiel, ako si nasiel nas vsetkych a preco si nas vobec zavolal, ale uz sa nemoze dockat, kedy odtialto vypadneme. Z tohto zapadnuteho a hlupeho ostrova!“ 
Tornado sa konecne poriadne postavil a upriamil pohlad na Sama. Potom sa pozrel na Roberta a lisiacky sa usmial.
„Pusti tuto pana veduceho, nech si to s nim vybavim rucne strucne.“ 
Robert na neho pozrel uplne vazne. „Zblaznil si sa?! Ved mu ublizis. Tor, prosim ta, premyslaj. Ak sa to dozvie tvoj otec bude zurit, a ak sa to dozvedia jeho priatelia...“
„Rob, nieco som povedal!“ zahriakol ho Tornado v polovici vety. „Ak je taky odvazny, tak je to pre neho hracka, nie?“ 
Samolubo sa usmial a pozrel na Sama. Obaja boli skoro rovnako stavani, ibaze Tornado bol o par centimetrov vyssi.
„Pusti ma, nech dam tomuto nafukancovi poriadnu priucku!“ rozkazal Samo Robertovi a konecne sa mu podarilo uvolnit z jeho zovretia.
Tornado sa podozrivo pokojne usmial a odstupil dalej, takze medzi nimi vznikol asi metrovy odstup. 
Robert sa posunul k stene, aby nezavadzal a prevratil ocami. Vedel totiz, aky je Tornado silny a prefikany.
„Rob, nechces nas odstartovat? Bijeme sa dovtedy, kym sa jeden nevzda. Vsetko jasne?“
Samo prikyvol a pozorne si Tornada premeral. On sa len pokojne prizeral a cakal, kym Samo zautoci ako prvy. 
On sa nanho odrazu vrhol a snazil sa ho strhnut na zem. Tornado ho odsotil a pritom ho zhodil. Hlava mu zozadu buchla o podlahu. 
Bleskurychle sa vsak postavil, no nestihol sa uhnut, a tak ho Tornado kopol do nohy. On mu vsak nohu chytil a pokusil sa ho zhodit a narusit jeho rovnovahu. 
Tornado sa zakolisal, no nakoniec sa udrzal a odkopol Samovu ruku. Ten sa svizne postavil a pokusil sa Tornadovi vratit aspon kopanec do nohy. On sa ale iba uhol, a tak Samo kopol do vzduchu. Tornado sa uskrnul a vzapati zautocil.
Hodil sa na Sama a pritlacil ho k zemi. Hoci sa ho snazil zo seba zhodit, Tornado bol prenho velmi tazky. Zatial ho len drzal za ruky, aby mu neublizil. On sa vykrucal a sebavedomo sa usmieval.
„Nestacilo uz, musime predsa hladat Mariannu.“ navrhol mu Tornado a nespustal z neho oci.
Samo vyuzil chvilku jeho nepozornosti, kopol ho do chrbta a odsotil vedla seba. Vrhol sa nanho a zacal ho celou silou mlatit. Tornado sa ho sice snazil zhodit, ale on sa ho drzal ako kliest. 
„Tak co,“ teraz sa usmieval Samo, „uz mas dost? Mariannu si si uz stihol ziskat svojimi recickami, ale ja sa oklamat nenecham. Viem, ze chces nieco dosiahnut, a ze si nas nezavolal pre tu sopku! Teraz uz chapem, co tym Marianna myslela, ked hovorila, ze jej nieco nesedi.“
Tornado si Sama nevsimal a otocil hlavu k Robertovi. On rychlo pribehol k Samovi a snazil sa ho odtiahnut.
„Prestan! Este sa nevzdal, pokracujem.“ odsotil ho Samo.
„Ved mu na to nedavas moznost!“ 
Samo sa na chvilu zastavil a to Tornado vyuzil vo svoj prospech. Vykruti mu ruku a teraz ho on zacal tlct. Robert iba pokrutil hlavou a zase zacal naliehat.
„Tornado, nechaj ho. Ved ti dokopy nic neurobil. Si ovela silnejsi!“
„Nepocul si ho? Este sa nevzdal!“ uskrnul sa a dalej bojoval so Samovou rukou.
Odrazu sa z cista-jasna dnu vrutili Ema s Barbie. Ked ale uvideli scenu, ktora sa pred nimi odohrava, zastali v polovici kroku. Usta sa im samy otvorili a len vyvalovali oci.
Tornado okamzite polozil ruku a zliezol zo Sama. 
„To co ma znamenat?“ ledva zo seba dostala Barbie. 
Samo sa pomaly postavil a rukou si zapchaval nos, z ktoreho mu neustale kvapkala krv. 
„Ty si fakt taky sprosty, ze si sa nechal stlct tymto Hurikanom!“ vybuchla odrazu Ema a rychlymi krokmi sa rozbehla smerom k Samovi. 
Ten rychlo cuval dozadu a hladal pomoc u Barbie a Roberta. On si to vsimol, rozhodne priskocil k Eme a pevne ju chytil.
„Pusti ma, ty, ty, ty...“ zacala ho tlct a snazila sa mu vysmyknut, „nezastavil si ich a len tak si tu stal!“ Potom sa obratila smerom na Tornada. „Musel si ho stlct ako, ako... proste musel si tak zbit!“ 
„Ja som to nechcel, on ma vyprovokoval.“ s potlacanym usmevom na nu nevinne pozrel Tornado.
„To hovor vies komu!“
„Hovorim to tebe. On si zacal.“ 
„Jasne... je lahke teraz zvalit na niekoho vinu. Ale kto chcel, aby som si to s tebou vybavil rucne strucne?“ Samo sa zamracil a skaredo pritom pozrel na Emu. „A ty si nemohla prist trochu neskor?“ 
„Keby som prisla o trochu neskor, tak ta tu zabije! Aspon raz si priznaj, ze sa ti nejaka vec vymkla spod kontroly!“ urazene nanho nakricala a obratila sa spat k Tornadovi.
„On si zacal.“ 
„Jasne, jasne... prestan s tym. A pis si, ze sa to dozvie Marianna. O vas oboch! Ze jeden je nerozumny, hlupy somar,“ zasycala a pri tom sa skaredo pozrel na Sama, „a druhy nafukany, rozmaznany a sebecky hlupak.“ pri tychto slovach venovala dlhy a povysenecky pohlad Tornadovi.
„Naozaj? A ty si co? Panovacna, povysenecka a drza?“ premeral si ju Tornado.
„Takto mozes urazat akurat tie sliepky, ktore tu behaju.“ pozrela nanho napalene.
Samo najprv otvoril usta a nechapavo si ich premeriaval.
„Myslim sliepky ako sliepky.“ spresnila Ema.
„Dobre, pokoj,“ prerusila ich Barbie, „musime najst Mariannu, takze sa rozdelime.“
Pozrela na Roberta a Tornada. Ked prikyvli pozrela na Sama.
„Ty s nami asi nepojdes, vsak?“ 
„Coze, ako to, ze nepojdem!? Ja budem tuto spolu s panom dokonalym!“ urazene pozrel na Barbie, ale potom od nej vdacne prijal servitku a utrel si nos od krvi, ktora mu este stale tiekla.
„No, myslim, ze to, ze sa ti stratila frajerka nie je moja chyba. Takze nemusim byt pod tvojou kontrolou.“ ironicky poznamenal Tornado, no zarazil sa. Pozrel na Emu a Barbie.
„Ja som to tak nemyslel, ja iba...“ zacal, ale Ema mu nedala prilezitost dokoncit, rychlymi krokmi k nemu docupkala. Zhlboka sa nadychla, vydychla a venovala mu skaredy pohlad.
„Skoda, ze tu nie je Marianna, aby pocula, aky v skutocnosti si. To, ze sa pretvarujes je len znak toho, ze si slaboch a nevies povedat pravdu.“ poznamenal potichu a svihom hlavy mu koncekmi vlasov vo vrkoci presla po lici. „Takze ak nema nikto namietky ideme hladat Mariannu. A Samo, pokojne mozes davat pozor na tohto tu.“ 
Samo sa usmial a spolu s Tornadom a Robertom pred sebou, a dievcatami za sebou vypochodoval z domceka. Vonku ich uz cakali vsetci chlapci z dediny a aj zvysok Marianninych priatelov.
„Co sa ti stalo?“ zhrozil sa Danny, ked zbadal Sama.
„Nie je to az take zle, nie?“
„To nie, ale nepovedal si...“ zacal, ale Tornado ho prerusil. 
„Teraz ty hadzes vinu na mna, vsak? Ale kto sa chcel bit? Ja teda nie.“ 
„Po prve o tebe nic nehovorim a po druhe, ty si ma chcel stlct, nie ja! A navyse ti len vraciam laskavost.“ 
„Vy ste sa pobili?“ prerusil ich Edy a premeriaval si jedneho po druhom.
„To je uz jedno,“ razne ukoncil temu Ema, „musime sa ponahlat. Ktovie, kde je teraz Marianna.“
„Ma pravdu,“ pridala sa k nej Barbie, „musime ist. Rychlo!“ 
„Moji priatelia sa uz rozdelili.“ zahlasil Robert a premeral si Emu.
„Dobre, takze ja pojdem s prvou skupinkou, Samo s druhou, a tak dalej. Keby nieco, dame si vediet, jasne?“ 
Vsetci prikyvli a suhlasili, tak im uz nic nebranilo v tom, aby isli hladat stratenu Mariannu. Ema s Robertom a ich skupinkou isli na severovychod. Barbie isla na zapad, Danny na juh, Edy na vychod, no a Samo s Tornadom isli na sever.
Prechadzali dzunglou, svietili aj pod popadane kmene stromov, prezerali vsetky kriky a papradia, no nikde nenasli ani bzuciaci hmyz. 
Po Marianne nebolo ani stopy. Uz hladali skoro dve hodiny, ked odrazu Samo nieco zazrel. Chytil Tornada za rameno a potriasol nim.
„Pozri, tam sa nieco pohlo.“ dodal s nadejou v hlase.
„Ale, ved to bol iba lemur. Zase.“ Tornado znudene potiahol ruku naspat k sebe.
„Nie, to nie je na strome, ale tam pri tom kameni, pozri.“ nedal mu pokoj Samo.
„Je to daleko a je to nejake zviera. Fosa alebo lemur. Ved je to desat metrov odtial!“ 
„Je mi jedno, co si myslis ty, ja sa tam idem pozriet!“
Samo sa pohol sa smerom k tej veci.
„Ty fakt nie si normalny!“ vzdychol Tornado a naznacil zvysnym trom chlapcom, aby ho nasledovali.
Presli par metrov a medzi stromami sa zacala pri kameni crtat leziaca postava.
„Marianna!“ vykrikol Samo a rozbehol sa tym smerom.
Tornado sa tiez rozbehol, ale pomalsie. Samo sa co najrychlejsie predieral nizkymi, ale hustymi krikmi smerom k postave. Necele dva metre pred nou vsak prudko zastal a ani sa nepohol. Tornado s chlapcami ho dobehli a skoro donho vrazili.
„No, co je? Tak velmi si sa chcel presvedcit, ze tu nic nie je? Mal som pravdu.“ Tornado este ani nedohovoril a nieco pred nim zacalo vrcat. „Nemusis sa spravat ako pes.“ zasmial sa a pretlacil sa cez listie rovno vedla Sama.
„Lenze to som nebol ja. To boli ony.“ pozrel na Tornada a zdesene ukazoval pred seba.
On sa tam tiez pozrel a hned zistil, co vydavalo tie divne zvuky. Na zemi pri kameni naozaj lezala Marianna, no nebola sama. Okolo nej bolo asi pat obrovskych psov. 
Jeden jej olizoval ruku, dvaja jej onuchavali vlasy a zvysni sedeli pred nou a cerili na chlapcov snehobiele zuby.
„Mame problem.“ skonstatoval Tornado chlapcom dozadu a ani sa pri tom nepohol.
„Nehybte sa, su to dive psy, velke a nebezpecne.“ varoval ich jeden z chlapcov. „Ale nechapem, co tu robia.“
„Co tym myslis?“ takmer necujne sa opytal Samo.
„Nebyvaju na nasej strane.“ vysvetloval Tornado. „Este som ich nevidel tak blizko.“
„Nie sme az tak blizko,“ skonstatoval chlapec, „len sa pozri na tie stromy. Musime byt daleko na severe.“
„Skvele, a ako sa dostaneme k Marianne?“ precedil Samo cez zuby.
„Skor, ako odtial Mariannu dostaneme?“ opravil ho Tornado.
Psy na nich zacali este viac vrcat a cerit tesaky, akoby vedeli, o com sa rozpravaju. Jeden z nich sa dokonca postavil.
„Nieco sa im nepaci.“ zasepkal Tornado.
„Skor niekto.“ zachichotal sa Samo.
Tornado tiez zavrcal a pozrel psovi rovno do oci. On zabrechal a pohol sa dopredu.
„Nepozeraj sa nan!“ potiahol ho Samo. „Berie to ako vyzvu k boju. Aj ked by to bol asi velmi vyrovnany suboj.“
„Fakt smiesne.“ prevratil ocami Tornado a pozrel na Mariannu.
Lezala na zemi pokojne a vobec netusila, co sa okolo nej deje. Asi sa jej ani len nesnivalo, ze ju chrani svorka divych psov.
Samo sa poobzeral a potom si premeral psy. Boli hnedo-sivi a ich kozuchy pripominali skor zniceny koberec. Usi mali nerovnomerne a oci sa im divo leskli. Z ust im vychadzalo zlostne vrcanie a jazyky mali skoro vyplazene.
Nakoniec sa rozhodol, ze uz nebude dalej cakat a spravil krok vpred.
Pes, ktory stal na strazi zacal divo brechat a hned sa k nemu pridali aj ostatni.
„Co blaznis, chces, aby ta roztrhali?“ okrikol ho Tornado a potiahol ho naspat k sebe.
Psy stichli a znovu sa vratili na svoje miesta.
„To tu naozaj chces len tak stat a cakat, kym odidu?“ neveriaco zasepkal Samo.
„Nie, ale musime najprv vymysliet, co spravime. Nenechame sa predsa len tak zozrat.“ 
„Aha, tak ty vymyslaj a ja idem pomoct Marianne. Peknu meditaciu nad tymto velmi tazkym a neriesitelnym problemom.“ 
„No tak tam chod, nastvi tych psov a nech zozeru aj ju aj teba!“
„Si velmi mily. Dakujem za doveru.“
„Doverovat tebe? To radsej skocim zo skaly.“
„Tak chod, nech sa ti paci. Dufam, ze budes mysliet na mna.“
„To urcite.“
„Som rad.“ Samo chcel znovu vykrocit dopredu, no Tornado ho chytil za sveter a silno potiahol dozadu. 
On stratil rovnovahu a spadol na chrbat. „A toto bolo na co dobre?!“ 
Tornado len pokrutil hlavou a pomohol mu vstat. „Mas snad lepsi napad?“
„Ako ma zastavit? Hej.“
„Nie, myslim ako sa dat zozrat.“
„Ako sa dat zozrat? Pockaj porozmyslam... ano. Prides k psovi, kopnes don a este ho aj potiahnes za chvost. To je uplne zarucene zozratie.“
„Ha, ha, ha. Ale no tak, zamysli sa.“ 
„Ja sa mam zamysliet?!“
„Ano, ty.“
„Tak dobre. No, je nas pat a tych psov je tiez pat. Sme jeden na jedneho.“
„Lenze su to psy!“
„Tak si predstav, ze su to jelene alebo... co ja viem, hrochy.“
„Hrochy? Ved jeden by nas dokazal rozmetat ako kolky.“
„Fajn, tak mravce. Su to obrovske mravce a ty ich chces zasliapnut.“
„Nie su to mravce a ja ich nechcem zasliapnut.“
„Ty si naozaj... Fajn. Su to dive, besne psy. Je to lepsie?“
„Konecne si povedal nieco, s cim mozem suhlasit.“
Psy toto divadielko zaujalo a sledovali, ako sa Samo s Tornadom hadaju. Prvi dvaja sa dokonca postavili a chceli prist k nim. Lenze ked spravili prvy krok, zastali. Zdvihli hlavy a akoby nieco pocuvali. Vrteli chvostmi ako male steniatka a zacali sa obzerat.
„Co sa im stalo?“ nadvihol obocie Samo a premeriaval si psy od lab az po spicky usi.
„Paci sa im ako pekne sa s mnou hadas.“ zasmial sa Tornado. 
Psy zacali slintat a vyplazovat jazyky. Este raz sa poobzerali, pozreli na Mariannu, onuchali ju a potom sa rozbehli prec. Jeden za druhym mizli v listi oproti chlapcom. 
„Toto bolo divne.“ skonstatoval Tornado.
Samo vsak necakal, priskocil k Marianne a odhrnul jej vlasy z tvare.
„Spi.“ sepol Tornadovi, ked prisiel aj on.
„Neviem.“ klakol si vedla nej.
„Ja som sa ta nepytal. Ja ti to oznamujem.“
„A ja ti zase oznamujem, ze sa asi udrela do hlavy.“ odstrcil ho a rukou presiel po Marianninom cele.
„Niekto by mal ist do dediny. Potom pockame, kym pride pomoc a nejako ju odnesieme.“ navrhol Samo a teraz on odstrcil Tornada.
„Nie. Nemozeme na nich cakat. Kym by nas nasli bolo by aj rano a Marianne sa mohlo stat nieco vazne. Musime ju odniest hned.“
Samo otvoril usta, ze bude protestovat, no po chvili ich zavrel.
„Tazko sa mi to hovori, ale mas pravdu. Marianna nemoze pockat. Ako ju odnesieme?“ 
„My?“ Tornado si ho pobavene premeral.
„Tym chces povedat, ze ju odnesies ty sam?“
„A co ju chces niest ako vrece zemiakov? Ja za hlavu a ty za nohy?“
„Nie, ale ty sam ju neunesies.“ 
„No, moznoze unesiem.“ zamyslel sa a jemne nadvihol Marianne hlavu. 
Jednu ruku jej podlozil pod kolena a druhou jej podopieral chrbat. Opatrne ju zdvihol do vzduchu a Samo jej napravil ruky a hlavu.
„Ideme?“ pozrel nanho. „Chod predo mnou a odhrnaj z cesty tie listy.“
On prikyvol a rychlim krokom presiel k chlapcom a prikazal im, aby rychlo isli do dediny a povedali to Artbubovi. Oni prikyvli a rozbehli sa prec.
Ked o dvadsat minut prisli do dediny, uz ich vsetci cakali. Dokonca aj rozospaty Artbub a Lisa. Ema okamzite pribehla k Tornadovi a ustarostene pozrela na Mariannu.
„Bude v poriadku.“ upokojoval ju Tornado, no ona nanho iba ticho pozrela.
„Dobra praca,“ povedal po chvili Artbub, „ale teraz nas nechajte nech sa o nu postarame. Nas liecitel sa na nu pozrie a pockame, kym sa zobudi.“ 
Potom sa otocil k Eme a ostatnym. „A vy si chodte tiez oddychnut.“
„Nie, pockame.“ tvrdohlavo namietala.
„Teraz!“ trval na svojom vodca. 
Ema si vzdychla a pomaly sa otocila. Zamierila smerom k ich domceku a Samo s Dannym ju hned nasledovali. Potom sa k nim pridali aj Edy a Barbie. 
Neochotne vysli hore po rebriku a sli si rovno lahnut. Nikto nic nepovedal, pretoze Emilia uz spala, ale aj preto, lebo nevedeli, co maju povedat. Tak si len ticho lahli do posteli a okamzite zaspali. Aspon na par hodin.

25. kapitola - TAJOMSTVO SEVERNEJ CASTI
Hned ako Marianna otvorila oci, zalialo ju silne svetlo. Slnko uz muselo byt vysoko. Nadvihla sa a sadla si. Az teraz zistila, ze lezi na niecom makkom. A navyse uz nebola v dzungli. 
Ocitla sa v dome, ktory bol podobny tomu, co im pripravili dedincania. No tento bol predsa trochu iny. Izba, v ktorej sa nachadzala, mala okruhly tvar a nebolo v nej skoro nic. Stala tam iba postel, na ktorej zrejme spala a mala policka s nejakymi vecami a flastickami. 
Hoci tam bolo okno, Marianna nic poriadne nevidela. Pred ocami sa jej mihali farebne hviezdicky. Zrazu ju zabolela hlava a spomenula si, ako si ju v dzungli narazila. Chytila sa na tom mieste, ale zistila, ze tam ma obvaz, namoceny v niecom studenom.
Chvilu len tak sedela na posteli a rozmyslala, ako sa sem asi dostala. Potom sa pokusila postavit. Lenze vsetko ju bolelo. 
'Nemozem tu predsa iba tak zostat lezat.' pomyslela si a zatala zuby.
Chytila sa okraja postele a pomaly sa nadvihla. Hoci ju boleli nohy aj hlava, nesadla si, pretoze chcela vediet, kde je a kto ju sem doniesol. 
Malymi krokmi presla ku dveram, ktore boli nalavo od postele. Hned uvidela, ze su trosicku odchylene. Prilozila k nim hlavu a pocuvala, co sa deje.
„Skoro to nasla. A tie psy to len potvrdzuju.“ pocula spoza dveri neznami hlas muza. 
„Davaj na nu lepsi pozor. Zvedavost moze byt velmi nebezpecna. Hlavne na nasom ostrove.“ povedal Artbub.
„Hej, hej, viem to,“ priznal Tornadov hlas, „ale nemozem s nou byt vsade. A ten jej priatel...“ 
Tornado sa odmlcal a Marianna si domyslela, co chcel povedat.
„Co predo mnou tajite?“ zasepkala si sama pre seba a uplne pokojne, ako keby nic nepocula, otvorila dvere.
Len co vstupila vsetky tvare sa otocili k nej. Bol tam Artbub, Tornado a nejaky starec. Tornado sa na nu usmial a pozrel na jej obviazanu hlavu.
„Nasa spiaca princezna sa uz zobudila.“ veselo poznamenal starec.
„Kedy si vstala?“ opytal sa jej Artbub.
„Teraz, preco?“ milo sa usmiala.
„Len tak.“ odpovedal zanho Tornado a varovne pozrel na otca. „Ako sa mas? Je ti uz lepsie?“
„Ja...“ zacala, no zakrutilo sa jej v hlave. 
Tornado jej podal stolicku, no ona odmietla.
„Co zo vcerajsej noci si pamatas?“ opytal sa jej starec.
Marianna nanho pozrela a ked neodpovedala, dodal. „Och, prepac mi. Zabudol som sa predstavit. Ja som v tejto dedine liecitel. Volam sa Skender.“ 
„Tesi ma,“ usmiala sa Marianna, „ale nerozumiem, preco by som si mala nieco pamatat. Stalo sa vcera nieco, co by som si mala pamatat?“
Milo sa usmiala a premerala si vsetkych. Ak oni pred nou nieco taja, tak preco by nemohla aj ona.
„Nepamatas si na svoj vecerny vylet do dzungle?“ opytal sa Artbub.
„Vylet? Ja som len sledovala nejake zviera.“
Na chvilku olutovala, ze im to tak bezhlavo vytarala, no neustale sa usmievala.
Tornado a Artbub sa na seba ticho pozerali.
„Co keby si to povedala este raz a od zaciatku.“ navrhol jej Skender. „Ako si sa do tej dzungle dostala?“
„Ved som vam uz povedala, ze som sledovala nejake zviera.“ trochu podrazdene zopakovala Marianna.
„Ake zviera? Videla si ho?“
„Nie,“ odpovedala a pocitila, ako ju zabolelo v hlave, no snazila sa to zakryt, „bolo to v listi a ja som to sledovala do dzungle. Ale tam sa mi stratilo a ja som zabludila. Kde som vlastne bola?“
„Na mieste, kde si nemala byt.“ stroho odpovedal Artbub.
„Otec, prestan.“ Tornado zvysil hlas, no Artbub si nenechal rozkazovat.
„Nie, ty prestan, Tornado. Vies, co sa jej mohlo stat? A to vsetko kvoli tebe. Bola az v severnej casti a...“ Artbub sa zarazil a pozrel na Mariannu.
Tu nahnevalo, ze sa hadali, ako keby tam nebola a tiez chcela vediet nieco viac o tej severnej casti.
„Dakujem, ze na mna nemyslite, ale rada by som vedela, co take by sa mohlo stat a co predo mnou tajite!?“
Artbub zlostne pozrel na Tornada, ten pozrel na Skendera, ale vsetci traja boli ticho.
„Takze mi to nepoviete.“ zvysila hlas Marianna. 
Artbuba to nahnevalo, no nic nepovedal. Skender sa tvaril, ze sa nic nestalo a pustil sa do ukladania flasticiek naspat na policu. Tornado sa len rozpacito obzeral.
Ona si ich vsetkych premerala. „Dobre, ako chcete.“ 
Nahnevane si strhla obvaz z hlavy a rychlym krokom vysla von. Tornado sa este raz pozrel na otca a hned vybehol za nou.
„Marianna, pockaj!“ zakrical, no ona ho ignorovala.
Ked sa ani neobzrela, Tornado sa rozbehol smerom k nej a o par sekund ju uz drzal za ruku.
„Prosim pockaj,“ pritiahol ju blizsie, no ona sa mu snazila vytrhnut, „iba sme sa o teba bali, nic viac.“ 
„Hej, a co tie reci?“ vzdychla Marianna.
„To nic nie je. Len si nieco namyslas.“
„Tak ako stale, ze?!“
Pokorne na nu pozrel. „Nemyslel som to tak.“
„Myslis ty vobec nieco tak, ako to povies?“
„Marianna, nic tam nie je.“
„Ale je!“ skrikla cela napalena a vytrhla sa z jeho zovretia. „Nieco predo mnou vsetci tajite! A potvrdili ste mi to, ked ste mlcali a nevedeli ste, co povedat! Tak mi nehovor, ze to nic nie je!“
Tornado vzdychol a pokrutil hlavou. „Chces naozaj vediet, co je v severnej casti?“
Marianna spozornela a prestala tahat ruku z jeho zovretia.
„No, co tam je?“ opytala sa a pritom mu pozrela hlboko do oci.
„Je tam bazina a mociar. Na kazdom mieste sa to tam prepada.“
Ona nanho iba ticho pozerala. Nezdalo sa jej, ze by jej to len tak povedal. 
„Uz chapes preco sme sa bali? Keby si vcera dosla az tam, stalo by sa nieco zle, ver mi.“
„A mozem ti verit?“ nedovercivo trhla rukou a konecne ju uvolnila.
„Neveris mi?“ 
„Tak preco mi to tvoj otec nepovedal hned?“ 
„No, zrejme si myslel,“ poskrabal sa po hlave Tornado a odkaslal si, „ze by si tam hned chcela ist.“
„A nemozem?“ 
„Samozrejme, ze nemozes!“ pokrutil hlavou. 
„Ale...“ 
„Ziadne ale! Nikto tam nechodi, nechodil a ani nepojde. To je pravidlo.“
Marianna chcela zas namietnut, no uvedomila si, ze to nema zmysel. „Dobre, ako chces. Povedal ti uz nieco Ovofrit?“ 
„Nie.“ priznal. „Cely vecer som donho hucal, ale nic nepovedal.“
„A zvitok?“
„Pokym mi to nevysvetli, bude u mna.“
Marianna prikyvla a rozhliadla sa po dedine. „Kde su ostatny?“ 
„Su vo vasom domceku, robili si o teba starosti.“
„Ved su to moji priatelia.“ zasmiala sa a obzrela sa. Nedala jej vsak pokoj jedna otazka. „Ako ste ma vlastne nasli?“
„Chlapci z dediny, tvoji priatelia a este niekolko ludi prehladalo celu dzunglu.“ Vyhybavo odpovedal, co sa jej nepacilo.
„A ty si s nimi nebol?“
„Bol, nebol... Nie je to jedno?“ mykol plecami.
„Nie, nie je. Co je to odrazu s tebou?“
Tornado si ju premeral a rozpacito uhol pohladom. Marianna si spomenula na rozhovor s Lisou a prinutila sa milo usmiat.
„Kto ma nasiel?“ nedala mu pokoj.
„Pravdu povediac stalo sa to tak rychlo, ze si..“
„Tornado! Kto?“
„Samo.“ zahladel sa na nu.
„Naozaj? Nechce sa mi verit, ze by si to len tak priznal.“
„Tak vidis. Ja uz pojdem. Vydiskutuj si to s nim.“
Marianna zostala stat a so zamyslenymi ocami pozerala za nim. Vtedy ju znova zacala boliet hlava. Uz lutovala, ze si z nej strhla ten studeny obvaz. Polozila si ruku na celo a zistila, ze hori. Vzdychla si a uz sa chcela vratit naspat k Skenderovi, ked sa jej niekto prihovoril.
„Boli ta hlava?“ spytala sa osoba a Marianna spoznala Lisin hlas.
Otocila sa k nej a snazila sa usmiat a povedat jej, ze to nic nie je, no iba prikyvla.
„Mam bylinu, po ktorej ti bude lepsie, pod so mnou.“ navrhla. 
Marianna sa milo usmiala a nasledovala ju. Lisa ju viedla dedinou, az k svojmu domceku. Bol to klasicky dom, rovnaky ako vsetky v dedine. A nebolo az take velke prekvapenie, ze stal nedaleko vodcovho. 
Lisa pomaly otvorila dvere a ukazala Marianne, ze ma vojst. Ona poslusne prekrocila prah a poobzerala sa dookola. 
Domcek bol maly, no utulny. V prvej izbe stal stol, stolicky a rozne dalsie skrinky. Bud boli plne ovocia, flasticiek alebo nejakych inych veci, ktore Marianna nevedela nikam zaradit. Bolo tam aj kovove sito, na ktorom boli poukladane cierne struky.
„Sadni si.“ Lisa jej ponukla stolicku a ona ju vdacne prijala. 
Sadla si, ruky polozila na stol a nakoniec zlozila aj hlavu. Na chvilku zavrela oci a hlboko sa nadychla.
Lisa medzitym z jednej flasticky vybrala ususenu a nasekanu bylinku, a trochu nasypala do pekneho dreveneho pohara. Bol z jedneho vydlabaneho kusu dreva, s nadhernymi rytinami a vypalenymi kresbami. 
„Nadherny pohar.“ poznamenala Marianna a pootocila hlavu.
„Paci sa ti? Je to nas tradicny vyrobok.“
„Naozaj? Uzasne. Vzdy sa mi pacili taketo vecicky.“
„Vecicky?“
„Prepac. Boli ma hlava.“
„To je v poriadku. Niekedy ta to mozem naucit.“
Marianna konecne zdvihla hlavu a uz ju len ticho pozorovala.
„Co je toto?“ opytala sa po chvili a kyvla hlavou k situ.
Lisa sa otocila a pozrela na struky. „To? Toto je vanilka.“
„Pestujete vanilku?“ 
„Len ju zbieram. Rastie sama od seba. V dzungli.“
Marianna sa postavila a vzala do ruky jednu tobolku. „Susis ju?“
„Hm? Ano. Ja ju susim. Ale su aj ine sposoby.“
„Ake?“
„Vysvetlim ti to niekedy inokedy. Trva to dlho a navyse... boli ta hlava.“
Marianna prikyvla a zas si sadla. Vtedy si spomenula, co sa vcera zabudla opytat. Nevedela vsak, ako ma zacat. 
„Lisa,“ dostala zo seba nakoniec, „vcera, ked sme sa rozpravali, som sa ta chcela na nieco opytat, ale zabudla som. Teraz som si na to spomenula a...“ 
„Rada by si sa ma na to spytala. V poriadku, pytaj sa.“
Polozila pred nu salku s pariacim cajom a sadla si oproti nej.
„No, chcela som sa opytat dve otazky. Ta prva je, co vies o severnej casti a preco ma tam Tornado s Artbubom nechcu pustit?“ 
„Tak tato otazka je naozaj jednoducha. Neviem nic. Artbub nikomu nic nepovedal. Ved preco by aj mal? Iba tam celej dedine zakazal chodit. Moze si robit co chce a my do toho nesmieme zasahovat.“
„Zakazal? A to akoze teraz? Myslela som, ze je to dlhodoba tradicia.“ nadvihla obocie Marianna.
„Nechodili sme tam a ani nasi predkovia. Ale az pred niekolkymi rokmi Artbub vydal prisny zakaz. A ti, ktori vedia, co tam je, su ticho.“ 
„Pred niekolkymi rokmi? Kedy presne?“
„Co ja viem... devat-desat rokov dozadu.“
„Naozaj?“ Mariannu odpoved zaskocila.
„A ta druha otazka?“ pozrela na nu Lisa.
„No... Druha otazka je trochu zlozitejsia. Chcela som sa to najprv spytat Tornada, ale myslim, ze by mi neodpovedal. Nie je ten typ.“ zacala, ale Lisa ju prerusila.
„Neda ti pokoj nasa rodina, vsak?“ 
Marianna na nu pozrela, no potom prikyvla.
„Vies, naozaj by som ti to rada porozpravala, lebo ako si si mozno vsimla, nemam priatelky, s ktorymi by som si sadla k caju a klebetila cely den. A ver mi, je to naozaj tazke. 
Lenze ja nemozem. Skus sa to predsa len spytat Tornada. Aspon zistis, ci je k tebe naozaj uprimny. Navyse to bola moja sestra. Teda... no, ano. Bola a aj pre mna je to dost... tazke. Ja... ja naozaj nemozem, prepac.“
„V poriadku, chapem,“ usmiala sa na nu Marianna a rychlo dopila caj, „asi mas pravdu. Ale ak mi to nepovie, pridem zase.“
Este raz Lise podakovala a potom vybehla z domu. No nesla za Tornadom. Isla do ich maleho domceka na strome, aby sa o nu jej priatelia nebali. A navyse si chcela overit, ci jej Tornado hovoril pravdu. Vysplhala sa po rebriku a vyhupla sa na podlahu. Potom opatrne otvorila dvere.
„Marianna!“ privital ju zborovy vykrik. 
Emilia sa jej hned hodila okolo pasu a nechcela ju pustit. 
„Konecne si sa uracila prist.“ prevratil ocami Samo a sadol si na postel.
„Dakujem, ze si ma nasiel.“ usmiala sa nanho, naco sa vzpriamil a neveriacky na nu pozrel.
„Ten... teda Tornado ti to povedal?“ 
„Ano.“ 
„To je od neho... ehm, naozaj... mile.“ zhodnotil otravene.
„Som rada, ze ste na mna mysleli a isli ste ma hladat.“ zacala po dlhsom tichu Marianna a konecne sadla.
„To je v poriadku,“ prehodila Ema, akoby len tak, „ty by si zvolala polku sveta, keby si nas nevidela dve hodiny.“
„Povedal ti Tornado aj o tom, kto ta nasiel pred nami?“ zvedavo si ju obzrel Samo.
„Pred vami?“ nechapavo si ho premeriavala Marianna.
„Nieco nam uslo? O tom si nam nepovedal.“ vycitala mu Ema.
„Zabudol som. Prepac.“ Potom pozrel na Mariannu. „Ked sme ta nasli spat na zemi, bolo pri tebe pat psov. Boli velke, chlpate a zrejme divoke. Strazili ta a nedovolili nam priblizit sa.“
„Tak ako ste ma dostali do dediny?“
„Velmi zaujimavo. Zacali sme sa s Hurikanom hadat a im sa to zrejme pacilo. Mimochodom, povedal, ze rad skoci zo skaly a bude s radostou mysliet na mna.“
„Samo!“
„Dobre, dobre. No, hadali sme sa tam a ony nas pozorovali. Potom nieco zaculi a zutekali.“
Marianna a Ema nanho pozerali s otvorenymi ustami.
„Tak o tom sa rozpravali.“ prikyvla Marianna.
„Co?“ nadvihol obocie Samo.
„Ale nic. A to utiekli len tak?“
„Presne. Najprv pocuvali a potom utiekli.“
„Kam, ktorym smerom?“ 
„Neviem, pockaj. Musim si vybavit mapu. My sme isli z dediny na sever a ony utekali... tym smerom, cize asi na sever.“
„Zaujimave.“ Marianna sa nepatrne usmiala a pozrela von oknom. 
Na jednom z konarov sedel lemur a zazeral na nu svojimi svietiacimi ockami. Vtom si vsak vsimla aj nieco ine.
Po malej cesticke sa prec z dediny niekto zakradal. Postava mierila na vychod a pokial si Marianna dobre pamatala, bol tam zraz.
Pozrela opat dnu na svojich priatelov, ktory sa teraz rozpravali o tom, ako pojdu domov.
„Musim sa ist pozriet este na jednu vec,“ prerusila ich rozhovor, „keby som sa nevratila o tri hodiny, tak ma, prosim znovu zacnite hladat.“
Hned ako dokoncila vetu rychlim krokom presla ku dveram a postavila sa na prvu priecku rebrika.
„Pockaj,“ chytil ju Samo za rameno, „povedz kam ides, inak ta nepustim.“
„Idem len nieco zistit.“ razne mu odpovedala a odstrcila ho dozadu.
„No mam taky pocit, ze to si isla aj vcera.“
„A teraz ti nieco poviem ja. Nemusis sa o mna tak starat. Zvladnem to aj sama.“ 
„Kedy uz prestanes patrat sama za seba a pripojis sa do timu?!“ 
Ona na to nic nepovedala. Pozrela mu do oci a rychlo liezla dolu rebrikom, aby ju nikto nestihol zastavit. Zoskocila na zem a co najrychlejsie sa rozbehla po tom istom chodnicku, ako ta postava. Az ked dobehla za prve stromy, spomalila. 
„Ako si mozu mysliet, ze patram sama za seba?“ nahnevane si mrmlala popod nos a rychlim krokom prenasledovala postavu. 
Predierala sa hustym listim a lianami. Chodnik bol uplne zarasteny. Skoro vobec na nom nebolo poznat, ze po nom niekto presiel. 
O asi pol hodine zastala a poobzerala sa. Nikde nic nevidela, nikde sa nic nepohlo. Ani osoba, dokonca ani ine zviera. Ked sa uz zacinala bat, ze sa zase stratila, zacula hukot vody.
Nesmierne sa potesila a rozbehla sa dopredu. Najprv jej napadlo, ze to bude potok. No ako tak isla, sum silnel a bola si ista, ze to nie je potok, ale rieka. Potom zacali stromy rednut. 
Marianne sa to zdalo divne, a tak spomalila. Prisla az na okraj dzungle. Bola dost daleko od dediny. A vtedy zistila, co vydavalo ten sum. Cesticka a postava ju doviedli az k zrazu na vychode ostrova.

26. kapitola - TORNADOVO TAJOMSTVO
Prikrcila sa za kriky a opatrne sa rozhliadala dookola. Tesne pri okraji zrazu sedel Tornado a hadzal kamienky do rozbureneho mora. Vyzeral velmi zamysleny. Kamienky bral zo zeme vedla seba pomaly a automaticky, a tak isto ich hadzal do vody.
Marianna sa mu chcela prihovorit, no netusila ako. Pomalicky sa postavila a zacala sa predierat pomedzi kricky.
„Sledovala si ma?“ opytal sa jej odrazu, ani sa neotocil.
„Ako si vedel, ze som to ja?“ 
„No, to je jednoduche,“ konecne sa otocil, „ak by to bol otec, necakal by na nic, a ak by to bol niekto z dediny, neodvazil by sa vyjst von.“
„Naozaj mas v dedine az taku autoritu, ze sa ta boja?“
„Je to smutne, ale ano.“
„Smutne? Podla mna je to ukazkove.“
„Ako pre koho. Pre teba zrejme samozrejmost. Tvoji priatelia ta pocuvaju na slovo a veria ti aj rodicia. Si na tom rovnako, nie?“
„Ani nie. To len preto, ze...“ nevedela, ako to vysvetlit. Pre nu naozaj bola samozrejmost, ze ju vsetci pocuvali. 
„Nepovies nikomu, ze sem chodim, vsak?“ premeral si ju Tornado.
Ona len prikyvla a sadla si vedla neho na skalnatu zem. Nohy si, tak ako aj on, spustila dolu, takze jej viseli nad morom. 
Potom pozrela dolu na ostre skaly, trciace z mora. Vlny do nich narazali a rozbijali sa, co vydavalo ten sum a hluk. No len co sa trochu viac nahla do prazdna, zalapala po dychu a zatocilo sa jej v hlave.
Tornado ju vsak silno chytil za rameno a potiahol ju naspat k sebe. „Nevedel som, ze sa bojis vysok.“ skonstatoval a pustil jej ruku.
„Doteraz som to nevedela ani ja.“
On sa zasmial a vzal si hrst dalsich kamienkov. Marianna sa tiez usmiala a radsej si nohy vytiahla naspat hore.
„Nesledovala som ta.“ 
„Sledovala, ale to mi nevadi. Vlastne som chcel byt s tebou chvilku sam.“ hodil dolu posledny kamienok a otocil sa k nej.
„Nezostaneme dlho.“ Marianna sa snazila nevsimat si ho a odvratila sa.
„Ale o tom s tebou teraz nehovorim.“ chytil ju za ruku, no ona si ju vytrhla.
„Ale ja sa o tom s tebou chcem rozpravat a navyse som sa s nimi este aj pohadala.“
„Preco ste sa pohadali?“ 
„To nepochopis.“
„Ale pochopim, co si myslis, ze som sa nikdy s nikym nepohadal?“
Marianna stisla pery. „To mozno ano, ale urcite nie pre taku sprostost ako ja.“
„Hej? Na Roba som sa raz nahneval tak, ze sme sa nerozpravali tri tyzdne.“ 
„Preco?“ 
„Ked sme boli deti, hrali sme hru s ovocim a on nasiel o jeden ananas viac ako ja.“
Marianna vyprskla smiechom a takmer znovu spadla z utesu. Nastastie ju Tornado zas chytil za rameno a potiahol naspat.
„Pre istotu ma uz nerozosmievaj.“ vzpriamila sa a pozrela nanho.
On sa na nu usmial. Potom pozrel sa na more. Slnko sice este nezapadalo, no uz klesalo smerom k moru.
„Mozem sa ta nieco opytat?“ prehovorila Marianna ticho.
Pozrel na nu a zahladel sa jej do oci. Potom skoro nepatrne prikyvol.
„Vies, ja vlastne neviem, ako zacat. Chcela som sa ta to spytat skor, no nemala som dost odvahy.“ 
„Musi to byt nieco hrozne, ked si na to ty nemala dost odvahy.“
„Co tym myslis?“
„Nic, ja som len myslel, ze take dievca ako ty ma odvahu na vsetko.“ vysvetloval nepodarene.
„Co si si myslel?!“ nadvihla obocie. 
„Nechap to zle, ale ja som to myslel tak, ze si prekonala aj vacsinu chalanov. Nic ine, naozaj.“
„Si si isty?“ 
„Ano, ozaj. Nie som dobry v rozpravani a uz vobec neviem ako sa rozpravat s dievcatom.“ trochu smutne vzdychol, no Marianna sa uskrnula.
„Fajn, chapem.“
Na chvilu stichli. Tornado si prezeral jej tvar. Potom nazbieral odvahu a sa ozval. „Mozeme zas hrat hru na otazky?“
Marianna nanho pozrela trochu prekvapene, ale nakoniec prikyvla. „Ak chces.“
„Dobre, tak teraz zacnem ja.“
„Dobre.“
„Moja prva otazka. Mas niekoho?“
Pozrela nanho s dosiroka otvorenymi ocami. „Ak vsetky otazky budu taketo, tak ja koncim.“
„Nie, neboj sa. Len mi odpovedz. Prosim. Ja som ti stale povedal pravdu.“
„Nemam. Ak neratas Sama.“
„Neratam, neboj sa.“ zasmial sa.
„Teraz ja. Ako to, ze si ma hladal spolu so Samom?“
Tornado sa zasmial a pozrel na more. „Chcel na mna davat pozor.“
„Preco?“ 
„Dalsia otazka?“
„Nie, podotazka.“ 
„Ved vies aky je Samo. A navyse vcera bol dvakrat taky.“
„Chapem.“ aj Marianna sa zasmiala.
„Dobre, dalsia otazka. Preco nejes?“
„Nejem?“ Marianna nanho prekvapene pozrela. „To nemyslis vazne! Vcera som sa neponukla iba preto, ze som bola unavena.“
„A den pred tym?“
„Tvoja dalsia otazka?“
„Nie, podotazka.“ uskrnul sa a vzal si do ruky kamienok.
„Jem normalne. Nejako sa neprepchavam, a tak mi to vyhovuje.“
Tornado nadvihol obocie, no prikyvol. „Fajn, ides.“
Marianna sa obzrela, aby sa uistila, ze ich nikto nesleduje. 
Stale jej nieco nesedelo. Nieco tu nebolo v poriadku. Neustale na sebe citila ciesi oci.
„Neboj sa. Tu nikto nie je.“ Tornado sa letmo usmial a pozrel na nu. 
„Ako vies?“ nedala sa.
„Nikto o tom chodniku nevie.“
„Si si isty?“
„Som, neboj sa.“
Marianna sa nadychla a pomaly vydychla. „Dobre. Chcela som sa ta spytat dve veci. Mozem?“
„Jasne.“
„Prva je preco si si vybral prave mna a ta druha, k...“
Marianna vsak nestihla dokoncit slovo, pretoze sa z dzungle ozval hlas truby a hned za nim lesny roh. Tornado sa okamzite vzpriamil a postavil sa.
„Dopovies mi to v dedine. Teraz musime ist.“ povedal vazne a chytil jej ruku. Podvihol ju jednym tahom, akoby bola len taska peria a tahal ju prec od zrazu.
„Kam ideme? Co to ma znamenat?“ sokovana Marianna nevedela, co robit.
„Potom ti vsetko vysvetlim.“ odsekol razne Tornado a dalej ju tahal prec.
Ona ho nepoznavala. Ved pred piatimi sekundami bol mily, usmiaty a citlivy. Teraz ju celou silou tahal cez krovie, listy a liany, slova akoby hovoril len nasilu cez zuby a na jeho tvari nebola ani stopa po usmeve.
„Nie, povies mi to teraz, inak sa nepohnem!“ 
„Marianna, prosim ta. Pod a ja ti to vysvetlim hned, ako prideme.“
„Prideme kam?“ 
„Prideme do dediny, staci? Uz som ti to povedal.“ 
„Nie nestaci a netahaj mi ruku! Boli to!“ kricala na neho najhlasnejsie, ako len vedela a v jej ociach sa miesala zlost so strachom.
„Musim sa ponahlat. Takze pod!“ prebodol ju pohladom a silno ju tahal napriec dzunglou. 
Cim viac Marianna tahala ruku, tym viac jej ju Tornado zvieral. Po patnastich minutach boja nakoniec dosli na kraj dediny, no ani tam ju Tornado nepustil. Tahal ju proti jej voli, az k Artbubovi, Ovofritovi a jej priatelom.
„Kde ste boli? Bali sme sa o vas.“ prihovoril sa im Ovofrit vycitavo, no ked pozrel na strapatu Mariannu s listami vo vlasoch, ktorej Tornado este stale drzal ruku, zarazil sa.
„Co sa stalo?“ prekvapene sa opytal Artbub.
„To by som sa mal spytat ja,“ Tornado nadvihol obocie, „zvolal si poplach alebo nie?“ 
„Co?“
„Otec, toto bol varovny signal a znacil, ze sa nieco hrozne stalo alebo ze niekto zomrel. Zapamataj si to uz! A nehovor mi, ze si zvolal poplach len tak!“
„Nie je to jedno?“ Artbub mavol rukou.
„Nie je! Tahal som sa cez celu dzunglu a ty mi povies, ze sa nic nestalo?!“
„Ehm, ehm.“ nastvane sa ozvala Marianna.
Tornado sa obzrel a az teraz si uvedomil, ze ju zabudol pustit. Ona sa mu vytrhla a posuchala si ruku. Mala ju celu cervenu a na zapasti sa jej zacinala tvorit modrina.
„To si jej urobil ty?“ zdesene zasepkala Emilia.
Tornado pozrel na Marianninu ruku a potom jej pozrel do oci. No ona nanho vrhla len kratky pohlad plny zlosti a odporu a urazene sa odvratila.
„Smiem sa na to pozriet?“ opytal sa znova s neznostou v hlase. Chytil jej ruku a chcel sa pozriet zblizka, ale ona ju prudko potiahla k sebe.
„Chces podrobne vidiet ako si jej ublizil? Nestacilo ti?“ vyprskol Samo a podisiel k Marianne. 
Jednou rukou ju automaticky odsunul a druhu drzal pevne zovretu v pasti.
„Nezakopali sme uz vojnovu sekeru?“ Tornado sa snazil vyriesit vsetko bez konfliktu, no Samo mal iny nazor.
„Mozno sme ju zakopali. No a co? Ja ju pokojne pojdem vykopat.“
„To by stacilo.“ vmiesal sa Artbub do ich hadky.
„Nestarajte sa do nasich veci.“ zahriakol ho Samo.
„Pokial ja viem, tak ste na mojom uzemi a tu sa pocuvaju moje rozkazy. Je ti to jasne?“
„Jedine, co mi je teraz jasne je to, ze vas syncek ublizil mojej priatelke a este aj to, ze len co tu skoncime, tak odchadzame!“
„Ja som jej nechcel ublizit. Ona sa vzpierala, varoval som ju.“ branil sa Tornado.
„Aha, tak ty si ju varoval. To je nieco celkom ine.“ posmesne ho podpichol Samo. „A co si jej povedal? Pojdes so mnou, inac ti odtrhnem ruku?“
„Tak to by stacilo,“ vybuchol Tornado a zahnal sa po nom, no minul, „snazil som sa to s tebou vyriesit podobrom, no ty si rovnako hlupy a zataty ako ona!“ 
Vtom sa zarazil a pozrel na Mariannu. Stala s otvorenymi ustami a jej oci razom zmenili vyraz. Uz ich nemala tvrde a prisne, ale prekvapene a dotknute.
„Ty si myslis, ze som hlupa a zatata?“ 
„Tak som to nemyslel. Prepac, ja som len vybuchol, on ma nastval a...“
„Co si o mne este myslis, ha!?“ nenechala ho dohovorit.
„Nic! Povedal som to len preto, ze...“
„Takze ty si nic nemyslis?!“
„Nechala by si ma prosim ta dohovorit?! Chcem len povedat, ze si urcite nemyslim, ze si hlupa. Jasne?“
„Zahovarat vie kazdy.“ prehodil Samo, akoby nic.
„S tebou sa nerozpravam! Len pockaj na...“
„Na to, ked pojdem sam tmavou ulickou, aby si si ma mohol pockat? Nie dakujem.“
„Nechate ma aspon raz dohovorit!“ vyprskol Tornado. 
„Chlapci to by uz stacilo.“ upozornil ich Artbub.
„Ticho!“ odsekli obaja naraz a dalej do seba rypali.
„Ticho!“ zopakovala Marianna o nieco hlasnejsie a nasmerovala to na nich dvoch.
Obaja okamzite zmlkli a uprene na nu pozerali. Samo plny hnevu a Tornado smutnymi psimi ocami.
„Je mi jedno, ako velmi sa vy dvaja neznasate. Teraz zistime, co sa stalo a potom odtial odideme.“
Oboch si meravo premerala a obratila sa na Artbuba. „Ak som pochopila spravne, zvolali ste poplach, preco?“ 
„Ty im chces este aj pomahat?“ zdesene vyvalil oci Samo.
„Slubila som to. Neda sa nic robit. Ale mas pravdu, len co tu zahadu vyriesime, letime domov.“ 
Pri tychto slovach ostro ocami prebodla Tornada. Ten sa zatvaril, akoby ho ten zasah naozaj bolel. Ona sa vsak nevedela ubranit pocitu, ze to na nu hra. Tie jeho nahle zmeny nalady, vybuchy zlosti a spomenula si aj na to, ako sa pozeral na dedincanov vtedy, ked prisli s Ovofritom. Tvrdo a odmerane. 
Mozno ma Samo naozaj pravdu. Mozno je Tornado iba hlupak, ktory sa pred nou hra na uzasneho, lebo nevie, co od radosti. 
Z jej rozmyslania ju vyrusil az Artbub. „Ano, ja som zvolal poplach. Nieco sa stalo a ty by si to obzvlast mala vidiet.“ 
„Ja, preco?“ rozhliadla sa.
„Uvidis.“
Vodca sa otocil na pate a pohol sa smerom hlbsie do dediny. Marianna ho bleskovo nasledovala. Este stale bola dost zvedava na to, aby videla, co sa deje. Len co sa pohla, Samo ju lavou rukou zozadu objal a zladil s nou krok. Nasledovali ich aj Ovofrit s jej dalsimi piatimi priatelmi. 
Tornado tam zostal len tak stat a pozeral, ako sa Samo usmieva na Mariannu. Nieco mu hovorilo, ze ju zas stratil. Stacila na to jedna cesta cez dzunglu.

27. kapitola - NAPIS Z OHNA
Ema s Emiliou zastali. Pred nimi na mieste, kde predtym stali male dedinske domceky, boli teraz uz iba trosky a popol. Niektore miesta este horeli.
„Co sa tu stalo?!“ zdesene vykrikol Tornado, ktory este ani nedosiel na miesto. Predral sa dopredu a pozrel na otca.
„Obluda nas varuje. Nechce, aby sa Marianna starala do jej veci.“
„Co je to za nezmysel?“ nechapala Ema a postavila sa oproti Tornadovi s Artbubom. „Ako mozete vediet, ze nas obluda nechce vo svojich veciach? Uz sa mi to prestava pacit.“
„A ako mame vediet, ze ste to nespravili vy?“ podozrievavo si Artbuba premerala Barbie.
„My? A preco by sme to asi tak robili? Nicit si vlastnu dedinu.“ branil Tornado svojho otca.
„Neviem, ci mi nieco uslo, ale o akej oblude to hovorite?“ pozrela Marianna na Emu a potom na Artbuba a Tornada.
„No vies, dnes rano, ked si este spala, prisla do dediny obluda a vystrasila par ludi.“ odpovedala jej Ema.
„Obluda? Ved tu sme uz odhalili, nie? Bol to Ovofrit.“
„To ano, lenze toto bola taka ista obluda ako bol Ovofrit, ale nebol to Ovofrit.“ vysvetloval jej Artbub.
„Takze mi hovorite, ze sa tu objavila kopia vasej obludy a strasi ludi, nici domy s Ovofritovou maskou?“
„No az na to, ze moju masku Artbub spali, tak ano.“ prikyvol Ovofrit.
Marianna pozrela na vodcu. On rychlo kmital pohladom zo zeme na stromy za nimi.
„Naozaj? Mohlo sa stat, ze uplne nezhorela a niekto ju zobral, a chcel si z nas trochu vystrelit.“ nadvihla obocie a zas pozrela na jeho brata.
„Marianna, mi sme tu obludu videli a nevyzerala ani trochu smiesne a veselo.“ upozornila ju Ema.
Ona zostala nehybne stat. Mala pravdu. Naozaj sa tu deje este nieco a vsetky tie divne veci s tym suvisia. A navyse zas mala pocit, ze na sebe citi nieci pohlad.
„Viem co si teraz asi myslis, no nie je to podvod. Naozaj potrebujeme vasu pomoc este pri jednej oblude.“ ticho ju poprosil Artbub.
„Marianna, nieco sme povedali.“ upozornil ju Samo tak nahlas, aby ho pocul aj Tornado s Artbubom.
„Povedala som, ze im pomozeme. Nie to, ze im pomozeme len s jednou zahadou.“
„Je v tom vobec nejaky rozdiel?“
„Je. A mala som pravdu. Nieco tu naozaj nie je v poriadku. A vy ste mi neverili.“ premerala si priatelov vitaznym pohladom.
„No a co? Ved pravdu mas stale.“
„Mozno, ale tu sa nieco deje.“ 
„Ale ved sme mali odist. Sama si povedala, ze sa nevies dockat, kedy odtialto odletime.“
„Viem, ale nie je nova zahada lepsia?“
„Mas pravdu... nie je.“ 
„Dobre, dobre,“ vstupila do rozhovoru Ema, „rano je mudrejsie vecera. Dnes to uz nechame tak, a zajtra zacneme vsetko pozorne skumat. Moze byt?“
Marianna na nu pozrela trochu urazene, no aj trochu prekvapene. „To uz je vecer? Ja som este neranajkovala.“
„Hej, uz je vecer a jeden den sme uplne premrhali.“ zavrcal Samo.
„Premrhali? Mali ste sa tvarit, ze ste na vylete.“
„A ako, ked sme nemali veducu?“
„Normalne.“
„Toto by ste si mohli vyriesit potom,“ prerusil ich Artbub, „tak pomozete nam alebo nie?“
„Pomozeme, ale mam podmienku,“ Marianna sa otocila smerom k Tornadovi, „nikto tu nesmie s nicim pohnut. Ani so zrnkom prachu.“
„Ako si prajes.“ usmial sa na nu, no ona nepohla ani chlpom. On pochopil a otocil sa k tej spusti.
„Mali by sme ist dnu.“ navrhol Samo a potiahol Mariannu za ruku.
„Pockat,“ zarazila sa odrazu a pozrela na Artbuba, „povedali ste, ze obluda nechce mna vo svojich veciach. Ako to viete?“
Vodca pozrel na brata, potom na trosky a zas na nu. „Naozaj to chces vediet?“
„Ano, naozaj.“ prikyvla.
„Tak pod za mnou.“
Artbub sa otocil a kracal prec pomedzi domy. Marianna najprv vahala, no nakoniec sa rozbehla za nim. Ani sa neobzerala, pretoze si bola ista, ze ju jej priatelia nasleduju.
Vodca ju doviedol az na kraj dediny, kde zacinali huste listy papradia. Ona zastala a nechapala, co jej chce ukazat. On pozrel za nu a akoby na nieco cakal.
Marianna sa tiez obzrela a zarazilo ju, ze za nou nikto nie je. Uz sa isla opytat Artbuba, kde su vsetci. No ked sa otocila, nikto tam nebol. Zas.
„Artbub, kde ste?“ opytala sa pochybovacne.
Nikto neodpovedal, tak sa chystala na odchod. Odrazu sa v krovi zjavila ruka a chytila ju za zapastie. Silno ju zovrela a potiahla do husteho papradia.
Marianne sa do oci tlacili drobne musky, o tvar sa jej obtierali listy a skoro si vyvrtla clenok o tie trciace korene. Lenze ruka ju drzala pevne a tahala ju dopredu, akoby bola len pierko.
Bola si uplne ista, ze je to Artbub. Lenze nevidela viac ako desat centimetrov pred seba. Nastastie sa listy konecne skoncili a ocitla sa na malinkej lucke. Mala tvar kruhu a len okolo styroch metrov. Nalavo od Marianny stalo nieco ako vyhliadkova veza. Bola cela z dreva, s rebrikom, pospajana zelenymi lianami. 
„Pod sem.“ Artbub kyvol hlavou a pohol sa k vezi.
Marianna ho bez namietok pocuvla a postavila sa k rebriku. Vodca ukazal rukou hore a chytil jednu stranu rebrika. Ona prikyvla a zacala sa splhat. Stupala pomaly z jednej priecky na druhu a davala si pozor, aby sa jej nahodou nesmykla noha a nekopla Artbuba do hlavy. Toto by uz naozaj nemusela.
Len co sa vyhupla na podlahu, doslova vyskocila na nohy a posunula sa nabok, aby vodcovi nezavadzala. On tiez vysiel hore a pozdravil dvoch muzov, ktori tam stali.
„Marianna, toto je nasa rozhladna.“ oznamil jej.
Ona sa usmiala a rozhliadla sa. Vsade okolo boli obrovske palmove listy, liany a nadherne kvety. Strana, z ktorej viedol rebrik dolu, bola uzatvorena. No oproti nim bolo obrovske okno. Mariannu akurat prekvapilo, ze bolo zasklene. Dalo sa sice otvarat, a bolo aj teraz, no bolo tam sklo.
„Mame vyhlad na plaz, dedinu a vacsiu cast dzungle.“ vysvetlil Artbub a pozrel von.
Marianna sa tiez priblizila k oknu a vykukla. Videla Bongovo lietadlo, domy v dedine a dokonca aj jej priatelov stojacich tam, kde ich nechala.
„Nevidia nas.“ ubezpecil ju Artbub, ked sa k nemu spytavo otocila.
„Preco to tu mate?“
„Chcem vediet, co sa na ostrove deje.“
„Tak preco ste otoceny iba tym smerom? Preco nepozerate, ci niekto nechodi do severnej casti?“
Vodcu zrejme jej otazka zaskocila, pretoze bol dlho ticho. 
„Neodpoviete mi?“
„Nikto tam nechodi, nemusime to strazit.“
„Mozno preto by ste to mali strazit. Vedia, ze sa tam nepozerate.“
„Lenze ludia nevedia, ze je to tu. Nikto okrem mna a chlapov, ktori sa tu striedaju, o tomto nevie.“
Marianna nadvihla obocie. „Spehujete ludi?“
„Nie! To urcite nie.“
„Ste si isty? Sledujete dedincanov bez ich dovolenia a vedomia. Ja by som to nazvala spehovanim.“
„Je to pre ich bezpecnost. Musim vediet, co sa deje a ak by sa roztrubilo, ze tu je tato rozhladna...“ vodca sa vsak zarazil.
„Tak co?“ Marianna si prekrizila ruky a pohlad uprela na Artbuba.
„Nikomu to nesmies povedat. Prosim ta o to.“ zasepkal po chvili.
Marianna zostala ticho a premyslala. Uplne chapala, ze ak je vodca, potrebuje vediet, co sa na jeho ostrove deje. No neslo jej do hlavy, co tajne sa deje na tomto ostrove a ako sa mu vobec podarilo skryt takuto obrovsku vezu.
„Nechceli ste mi nieco ukazat?“ pozrela na vodcu a rozhliadla sa.
On bol chvilku ticho, no nakoniec prikyvol. Podisiel k oknu a ukazal na miesto, kde boli spalene domy. Marianna sa postavila vedla neho a pozrela tym smerom.
Najprv si nic nevsimla, videla iba svojich priatelov, dedincanov a trosky, ale ked sa postavila na Artbubovo miesto, zostala len sokovane stat.
Teraz videla trosky domov z trochu inej perspektivy. Niektore miesta este doharali a cmudili. Ju vsak zaujalo nieco ine. Domy boli doslova rozdupane na prach, ale uprostred tych trosiek bolo z obhorenych kusov poskladane slovo. Marianna.
„To je co?“ zhikla a cuvla dozadu.
„No to je tvoje meno, vytvorene z trosiek domov.“
„To vidim! Ale co to ma znamenat?!“
Artbub sa otocil a pozrel na nu. „Neviem. Potrebujem, aby ste mi to pomohli zistit.“
Marianna presla krok dopredu a zas si obzrela svoje meno poskladane z obhorenych driev. Kazde pismeno bolo rovne, precizne napisane a vsetky boli rovnako velke. Navyse bol napis otoceny smerom k nej. To sa jej zdalo naozaj divne.
Kutikom oka pozrela na Artbuba. Obzeral si ju zozadu a nepohol ani chlpom. 
„Fajn, nikomu to nepoviem a pridem na to, co sa tu deje.“ otocila sa nakoniec a este raz si prezrela miestnost. Teraz v nej stal iba jeden ostrovan, ktory sa chrbtom opieral o stenu.
„Dobre. To som rad. Tak pod uz.“
„A moji priatelia uz videli ten... napis?“
„Nie, a ani neuvidia.“
„Preco? Ved...“
„Nikto nevie a ani nebude vediet, ze tato veza tu stoji. Nesmies to prezradit.“
Marianna mu pozrela do oci a v hlave sa jej skladali otazky. Co tu tak poctivo sledujete? Co este odo mna chcete? Vie o tom Tornado?
„Nesmies to nikomu povedat.“ este raz zdoraznil Artbub a obratil sa k rebriku.
„Vie o tom Tornado?“
Vodca sa otocil a premeral si ju od hlavy po paty. „Nie, nevie. Bude o tom vediet, az ked bude vodcom.“
„Chapem, ale preco ste to ukazali mne?“ 
„Lebo sa ta to tyka a hlavne preto, ze to mas vyriesit.“
Marianna nanho chvilku ticho hladela. Potom jej to vsak nedalo a musela sa opytat. „Nemate s tym nic spolocne?“
„Nie! Pravda ze nie! Co si o mne zas myslis?“ smutne na nu pozrel.
„Len sa pytam. Kto vsetko vie o tomto tu?“
Artbub sa obzrel, akoby mal pocit, ze ho niekto sleduje. Nic tam vsak nebolo, a tak sa mohol pokojne otocit.
„Len ja a styria alebo piati chlapi, ktori sa tu striedaju.“
„Neviete ich presny pocet?“
„Viem,“ otocil sa k muzovi za nimi, „kolko vas presne je?“
„Boli sme piati, ale teraz sme len styria.“ odpovedal a pozrel z vodcu na Mariannu.
„Uz ste len styria? Tomu sa da ako rozumiet?“ nadvihla obocie Marianna.
„Jeden z nas odisiel s Bongom do mesta.“
„A?“
„A nevratil sa. Vraj sa mu tam zapacilo.“
Marianna prikyvla a este raz pozrela na svoje meno poskladane z trosiek domov dedincanov, ktori v nich teraz hladali aspon nieco, co nezhorelo.
„Co bude s ludmi, ktorym zhoreli domy?“ otocila sa po chvili s otazkou na Artbuba.
On pozrel von a potom na nu. „Chces pocut pravdu?“ vzdychol nakoniec.
Marianna prikyvla. Nevedela preco, ale zdalo sa jej, ze jej vztah s Artbubom sa zmenil. Uz pre nu nebol iba zly a hlupy vodca alebo iba Tornadov otec. Teraz to bol clovek, ktory potrebuje pomoc a veri jej.
„Neviem. Vobec neviem, co s nimi bude. Netusim.“ priznal ticho a zas pozrel von. 
„To myslite vazne?“ Marianna nadvihla obocie.
Artbub prikyvol, ani neodtrhol zrak od trosiek.
„Vidim, ze naozaj potrebujete pomoc,“ zacala zas, „a ja vam rada pomozem, ale potrebujem vediet, co o tom viete. Hocico, na co si spomeniete.“
Vodca sa zamyslel a konecne na nu pozrel. „Neviem o nic viac ako ty. Naozaj.“
„Fajn,“ prikyvla a spravila par krokov k rebriku, „ludi, co nemaju kde byvat by ste mohli aspon na niekolko dni ubytovat v nejakom spolocnom dome, ak nejaky mate.“
Artbubovi az zasvietili oci. „To je vynikajuci napad! Uzasny. Hned idem vsetko pripravit.“ 
Obisiel Mariannu a doslova zbehol po rebriku dolu. Ona zostala stat a s nadvihnutym obocim za nim hladela. Potom sa vsak rozhodla, ze nebude len tak stat. 
Pozdravila muzovi, ktory bol prave na strazi a tiez zliezla dolu. Tam ju cakal Artbub. Stal pri krovi, ktorym prisli.
Marianna sa nanho usmiala a presla okolo neho. Plynule vosla do krovia a stratila sa medzi listami. Vodca ju nasledoval a spolu presli az na kraj dediny. Ona sa vsak nezastavila a pokracovala dalej az k miestu, kde ju cakali priatelia.
„Fajn, ze si sa uracila prist.“ otravene prehodil Samo, ked ju zbadal. 
Marianna si to nevsimala a postavila sa vedla Emy. Na jej velke prekvapenie tam este stale bol Tornado. Stal tam oproti nej a zvedavymi ocami si ju premeriaval.
„Kde ste boli?“ prerusil nakoniec ticho.
Marianna si ho chladnymi ocami premerala. „Teba do toho nic.“
„A nam to povies?“ vyzvedala Ema.
„No... nemozem.“
„Preco?“
„Poviem vam to potom.“ ukosom pozrela na Artbuba, ktory pokrutil hlavou. 
„Ako chces,“ nadvihol obocie Samo a tiez pozrel na vodcu, „mohli by sme ist. O chvilu uz bude tma.“
„Ano, uz idem. Chodte dopredu, dobehnem vas.“ usmiala sa a spravila krok k Tornadovi.
Samo chcel nieco namietat, no Danny ho chytil sa rameno a kyvol hlavou smerom k domceku. On chtiac-nechtiac prikyvol a otocil sa na odchod. Nasledovala ho Barbie, Danny, Edy a aj Emilia s Emou, ktora este stihla Marianne venovat vystrazny pohlad. Ona pockala, kym vsetci odidu a uprene sa zahladela na Tornada. 
„Nechces mi nieco vysvetlit?“ nadvihla obocie a prekrizila ruky.
„V prvom rade sa ti chcem ospravedlnit za to, ako som ta vliekol. Ale vlastne aj ano. Musel som sa ponahlat a nechcel som ta nechat na tom zraze. Myslel som, ze sa stalo nieco ozaj vazne. Ani mi nenapadlo, ze otec vyvola poplach len tak. Este raz mi to prepac.“
„Fajn, a teraz ti nieco poviem ja. Len aby si vedel, naozaj sa stalo nieco vazne. Alebo sa ti zda, ze to, ze niekolko ludi nema kde byvat je len nieco nepodstatne? Aha, prepac, zabudla som. Ty sa predsa takymito vecami nezaoberas.“
„Marianna, mohla by si prestat?“
„Nie!“ vyprskla. „Ide o teba! Ty si mi skoro vykrutil ruku, ty si ma sem zavolal. Ty si za toto vsetko zodpovedny!“
„Za co som zodpovedny? Pocuj, neviem, co ti otec nahovoril, ale...“
„Nic mi nenahovoril. Viem, co vidim.“
„A co vidis?“
„To, ze niekto nici dedinu a to iba kvoli mne.“
„To nie je pravda! Neopovaz sa tomu uverit.“
„Lenze je to pravda. Videla som.“
„Co si videla? Co ti otec ukazal?!“
Marianna chvilu ticho pozerala na palmu za Tornadom. 
„Marianna, co ti otec ukazal?!“ naliehal neodbytne. 
Ona este chvilku stala bez pohnutia, no potom mu pozrela rovno do oci. „Nemozem. Slubila som to.“
Tornado sa zhlboka nadychol a pozrel za nu na trosky domov. „Preco?“
„Lebo to tvoj otec chcel.“
„No a? Odkedy ho ty pocuvas?“
„Neviem. A co keby si mi ty povedal nieco o severnej casti?“
„Uz som ti povedal...“
„Rozpravky? Ziadne mociare tam nie su, ze?“
Tornado stal ticho a tvrdo si ju premeriaval.
„No, ja cakam na odpoved.“
„Ja jednoducho...“ zacal rozpacito, no zarazil sa, „nemozem.“
Marianna pozrela na tmavomodre nebo a chabo sa usmiala.
„Fajn, aspon vies, ako sa citim. Porozpravame sa zajtra.“
„Ako chces.“
„V tom pripade, ja uz pojdem, aby sa o mna Samo nebal.“ 
Chcela sa otocit, ale Tornado ju chytil za rameno.
„Pockaj este. Naozaj som ti nechcel ublizit. Viem, ze sa pozname len chvilu a to nestaci. Ale aj tak chcem, aby si vedela, ze si prve dievca, na ktorom mi naozaj zalezi.“
Ju to trochu zaskocilo, no nestratila chladnu hlavu. „Mas pravdu, pozname sa len chvilu, a tak by to malo aj zostat. Vyriesim tuto zahadu a odidem niekolko desiatok kilometrov odtial. Uz sa potom zrejme nikdy neuvidime. A na Samovi mi ozaj zalezi. Pozname sa uz od skolky. Ma ma naozaj rad.“
„A ty jeho?“ prerusil jej rozpravanie Tornado.
„Ja jeho? Jasne, ze ho mam rada.“ odpovedala po chvili, nie velmi presvedcivo. 
„Aha, si si ista? Nepovedala si to velmi nadsene.“ 
„Samozrejme, ze som si ista! Ty mas urcite tiez niekoho, kto ta ma rad. Vies kolko dievcat z dediny po tebe pokukuje.“
„Ak narazas na...“
„Na nikoho nenarazam! Prestanes s tym?“
„Tak co potom?“
„Myslis si, ze to nevidim? Kolkokrat prejdes dedinou, tolkokrat sa za tebou otocia a usmeju. Nie som jedina na svete.“ 
„Pre mna si. Jedine dievca, ktore ma chape a nepozera sa na mna iba ako na vodcovho syna.“ 
Marianna uz nepovedala nic, pretoze ju to nesmierne potesilo a aj jej to lichotilo, no rozhodla sa, ze mu to neda najavo. Nech o nu este chvilu bojuje.
„Mylis sa, nie so jedina.“ otocila sa a chcela odkracat prec, no Tornado ju zastavil.
„Preco to robis?“ 
„Vysvetlila som ti to.“ zasepkala, aby nepoznal, ze sa jej chveje hlas.
Tornado vzdychol a pokrutil hlavou. „Nie.“
Marianne uz dochadzala trpezlivost. „Uz naozaj pojdem. Slnko uz zapadlo a o chvilu bude uplna tma.“
Otocila sa a kracala smerom k domceku. Ani raz sa nezastavila dokonca sa ani neotocila. Teraz si uz vobec neboli ista, ze to bol dobry napad. 
Hoci bola stastna, ze niekomu stoji za take usilie, nebola si ista, ci po tomto rozhovore o nu bude mat Tornado este zaujme. Rozhodla sa vsak, ze nad tym nebude rozmyslat a necha sa prekvapit.
Skoro behom preletela dedinu. Okolo nej si vsetci dedincania zacali pred domami zapalovat fakle. Minala ich a vobec ju nezaujimalo, aki su vystraseni a smutni. Dokonca ju uz ani nezaujimalo, co sa stalo s tymi, ktorym zhoreli domy. 
Ked uz bolo skoro na mieste, kde stal ich domcek, zavrela oci a rozmyslala, co povie priatelom. Slubila im predsa, ze im vsetko vysvetli. Lenze slubila aj Artbubovi, ze o tom nikomu nepovie.
Vtom do nej spredu vrazila nejaka osoba. Marianna spadla na zem a ledva zadrzala vykrik.
„Nevies davat pozor! Co vobec robis o takom case sama vonku?“ zaburacal hromovy hlas nad nou.
„Prepacte, ja... vraciam sa domov.“ tichym hlasom sa ospravedlnovala.
Osoba jej pomohla vstat a ona sa hned pozrela, do koho tak nesikovne vrazila. Na jej velke prekvapenie to bol Ovofrit.
„Marianna,“ zvolal prekvapene, „nevedel som, ze si to ty. Prepac mi to.“
„To nevadi.“ chabo sa usmiala a snazila sa ho obist. „Mala som davat vacsi pozor.“ 
„Marianna, si v poriadku?“ ozval sa spoza nej Samov hlas.
Ona sa rychlo otocila. „Co tu robis?“
„Isiel som ta hladat. Vies, pre istotu.“ podisiel k nej blizsie a povzbudivo sa usmial. 
To bola jeho vlastnost cislo jeden. Aj v uplne bezradnych situaciach bol optimista. Niekedy to sice bolo dost otravne, no prave toto potrebovala. 
„Tak ja vas teda necham,“ pripomenul svoju pritomnost Ovofrit, „ale nebudte dlho vonku. Dzungla je nebezpecna a to najma v noci.“ Nato sa pohol dopredu a stratil sa v tme.
„Takze si ma isiel hladat len tak? Pre istotu?“ pozrela Marianna zas na Sama. 
„Hej. Ked si dlhsie nechodila, zacal som sa o teba bat. Tak som isiel k tym troskam a ten ostrovan mi povedal, ze si pred chvilou odisla.“ 
„Tornado tam este bol?“ septom sa spytala Marianna.
„No... Sedel na kusoch dreva a pozeral do blba. Ked som k nemu prisiel a spytal sa ho, kde si, ozaj smutne na mna pozrel a povedal, ze si uz odisla. Neviem sice, co si mu povedala, ale vyzeral dost znicene. Gratulujem.“
Marianne sa po lici skotulala slza. A potom dalsia a dalsia. Hoci chcela, nemohla to zastavit.
„Mohla si ho trochu setrit, pretoze zajtra chces patrat dalej a myslim, ze ho budeme potrebovat, ale... Marianna, co sa deje? Ty places?“ zarazil sa a chytil ju za ruky.
Ona si rychlo a zlostne utrela mokre lice a trpko sa zasmiala. „Nie, to nic. Mas pravdu, mohla som byt trochu ohladuplnejsia.“ 
Samo sa konecne prebral zo soku a prezrel si jej tvar, ktora vdaka plamenom fakle mierne ziarila. Oci mala vsak stale vlhke a sem-tam z nich vypadla slzicka.
„Spravil ti nieco?“
Marianna pokrutila hlavou a potiahla nosom. 
„Spravil som ja nieco?“ 
Ona iba ticho stala a pozerala sa do tmy. Potom este raz potiahla nosom, pretrela si oci a otocila hlavu k Samovi. „Mali by sme ist. Ovofrit vedel, preco nas varoval. V noci je to ozaj strasidelne.“
„Ako chces.“ prikyvol Samo a podozrievavo na nu pozrel. No pohol sa dopredu. 
Marianna ho nasledovala. Netrvalo dlho, kym dosli k rebriku, ktory bol ich jedinou cestou do domu na strome.
„Chod prva.“ Samo kyvol rukou hore.
„Nie, ty chod.“ namietala Marianna a kedze Samo vedel, aka je tvrdohlava, zacal sa splhat hore. 
Ona sa este poobzerala, pretoze mala pocit, ze ju niekto sleduje. Uz odkedy sa vratila s Artbubom mala ten pocit.
Nakoniec si vsak povedala, ze to necha tak a chytila sa rebrika. Pomaly liezla az do polovice, kde sa zastavila. Obzrela sa a pozrela na zvysky domov na druhom konci dediny.
„Na co pozeras?“ ozval sa Samov hlas nad nou.
„Neviem, na nic.“ bezducho mu odpovedala.
Este raz si pozorne premerala ruiny a zacala sa znova splhat. Vlastne vedela, na co pozera. Snazila sa najst Tornada alebo aspon naznak toho, ze tam este je.
Len co vysla hore, do oci jej udrelo silne svetlo. Pri kazdej posteli boli po dve sviecky a na stole zapalena nocna lampa.
„Mate oslavu svetla?“ obzerala sa Marianna okolo seba.
„Nie, pokracujeme v patrani, zatial co ty behas po tme s tym Hurikanom.“ postavila sa Ema, len co ju uvidela.
Marianna podisla k stoliku a pozorne si prezrela veci, ktore na nom boli. Kamienky, odtlacok stopy, papiere s jej poznamkami, kriedy, pera a dost omrviniek.
„To su tiez dokazy?“ pochybovacne ukazala prstom na drobny kusok chleba.
„Nie, to je Edyho vecera.“ skonstatovala Barbie a zosypala odrobinky na zem.
„Tak, na co ste prisli?“ dala ruky vbok a usmiala sa na priatelov.
„Ak to mam povedat objektivne,“ zacal Danny, „tak dokopy na nic.“
„Aha, to nam naozaj pomoze.“ 
V tej chvili vonku cosi hlasno buchlo. Marianna rychlo pribehla k oknu. Vsade bol husty a stiplavy dym, takze nevidela skoro nic. Vsimla si ale, ako nejaka osoba bezi smerom k dzungli. 
„Co sa deje?“ postavil sa k nej Samo a ostrym pohladom si premeriaval dedinu z vysky.
Ona nepovedala ani slovo a hladala dalsie postavy, ktore by naznacovali, co sa stalo. No nikde sa nemihol ani komar.
„Nieco sa stalo.“ skonstatovala nakoniec.
„Ale prosim ta...“ 
„A co ten dym?“
„Asi sa zas niekomu nieco pripieklo.“ odpovedal jej Edy.
„Nieco sa pripieklo? A zase? O com to tu hovorite?“
„No, ze niekomu sa zas nieco pripieklo.“ usmial sa Samo.
„Napriklad strecha alebo dom.“ doplnil ho Danny.
„Len si zartujte!“ prevratila ocami a zas pozrela von.
„Ale no... neber si to tak osobne. Uz s tebou vobec nie je sranda. Ked sme sem prisli, smiala si sa.“ oprel sa Samo o stenu.
„Smejem sa len na tom, co je smiesne. A toto nie je. Vy to asi fakt nechapete. Tym ubohym ludom zhoreli domy a to len nasou vinou.“
„Nasou vinou?“ 
„Ano, nasou.“
„Prosim ta, ved este pred niekolkymi dnami sme ani netusili, ze takyto ostrov existuje a uz kvoli nam horia domy?“ zasmial sa Samo.
„Tak vidis. Uz horia. A ti ludia teraz nemaju kde byvat.“
„Ale preco kvoli nam?“
„A co si myslis, ze vzblkli len tak, sami od seba? Alebo si nebodaj ostrovania povedali 'pocujte nemame si za co postavit domy, no tak strasne sa nudime, ze ich mozeme podpalit'?!“ 
„To nie, ale ved to nie su ziadni moderni alebo opatrni ludia. Su to sedliaci, ktori namiesto verejneho osvetlenia pouzivaju fakle. Urcite to bolo tak, ze niekto nechal ohen len tak a chytil sa kus slamy. Dalej uz ani netreba hovorit.“
„Ty si naozaj myslis, ze neviem o co ti ide?“ 
„Mne? Nehnevaj sa, ale zacinas byt naozaj divna.“
Na to uz Marianna nepovedala nic. Zlostne nanho pozrela a otocila sa spat ku oknu. Odrazu stuhla.
„Samo, pod sa sem pozriet!“
„Idem. Odrazu sa uz so mnou bavis?“ pritisol sa k nej. Vykukol z okna, aby lepsie videl, co mu chce ukazat. Po chvili ho ale smiech presiel.
„Tak toto musite vidiet.“ zahlasil a uhol sa.
Vsetci sa naskladali k oknu. Najprv nechapali, co take dolezite im chcu Samo s Mariannou ukazat, no potom to zbadali. Prekvapene nadvihli obocie a s otvorenymi ustami pozerali pred seba.
„Ema,“ ozvala sa po chvili Marianna, „chod zavolat Artbuba. Hned!“
Ema prikyvla a rozbehla sa k rebriku. 
„Pojdem s tebou.“ rozhodne vyhlasil Danny a uz liezol dolu aj on.
Len co zoskocili, tak sa svorne rozbehli k velkemu domu uprostred dediny. Zaklopali na dvere a cakali. Ked nikto neotvaral, Danny zaklopal este raz a silnejsie. Teraz sa uz dvere otvorili a stal v nich sam vodca Artbub.
„Snazite sa vylomit dvere?“ opytal sa otravene a ospalo.
„Nie, ale mame nieco, na co by ste sa mali ist pozriet.“ vyhrkla Ema a doslova ho vytiahla z domu.
„Otec, co sa deje?“ vo dverach sa objavil aj Tornado.
„Mame jednu vec, ktora nepocka. Je to dost vazne.“ odpovedal mu Danny.
„A o co ide?“ opytal sa Artbub este stale otravene.
„Ide hlavne o cas, lebo to moze hocikedy zmiznut.“
Tornado si ich pozorne premeral. Potom prikyvol a tiez vysiel z domu. „Mali by sme tam ist, otec. Ak Marianna tvrdi, ze je to dolezite, tak ideme.“ 
Nato vzal faklu a spolu s Emou a Dannym sa rychlo rozbehli k ich domceku. Artbub siel pomaly za nim. 
Tesne pri domceku spomalili a Tornado starostlivo vlozil faklu do stojana na strome. Uistil sa, ze je pevne zalozena a az potom chytil rebrik. 
Zacal splhat hore a priecky bral skoro po dvoch. Ema s Dannym ho bleskovo nasledovali. Rychlo sa vysplhali hore a ocitli sa na dlazke domceka. 
Prva sla Ema, za nou Danny a az potom Tornado. Len co otvorili dvere, Marianna ich zbadala a potesila sa. Ale ked vosiel aj Tornado, nechapala, co tam on robi.
„Co tu robis ty? Poslala som po vodcu, nie po teba.“
„Otec je uz na ceste. Ja som sa ponahlal. Chcela si mu nieco ukazat, nie?“
Ona bez slova prikyvla a ukazala na okno. „Pozri sa von.“
Tornado sa na nu usmial a vykukol z okna. Len co tak urobil, usmev z tvare mu zmizol a v ociach mu zasvietili iskricky.
„Co to ma byt!?“ 
„Nas sa nepytaj. Skor by sme sa to mali pytat mi.“ zavrcal Samo a premeral si ho od hlavy po paty.
Vtedy vosiel dnu aj Artbub. Tornado sa k nemu hned prihnal a bez slova mu pevne zovrel ruku. Potom ho odtiahol k oknu a kyvol hlavou.
„Otec, co to ma znamenat!?“ zasycal, len co ho pustil.
Artbub pozrel von a zdesene vyvalil oci. Dalsich pat domov bolo uplne znicenych a to nebolo vsetko. Na ich horiacich troskach svietil napis z ohna, ktory tak husto dymil.
„Chodte prec, inak takto skonci cela dedina. Posledne varovanie!“

28. kapitola - NAVSTEVA RODICOV
Marianna na chvilku zaspala az nad ranom. V noci totiz nemohla ani len zazmurit oci. Ako velmi chcela, stale ked ich zatvorila, videla ohnivy napis a Tornada, ako sa na nu usmieva.
Ich zahada uz nebola len nevinne patranie. Cim isli dalej, tym viac veci sa zacalo objasnovat. Nielenze mala problem s Tornadom, ale este sa im aj niekto vyhrazal. A navyse aj tie hadky so Samom a jeho tvrdohlavost. Cas sa im kratil, no okrem problemom nemali nic.
Z toho premyslania ju rozbolela hlava. Potrebovala aspon na jeden den vypnut a dobit si baterky. Otocila sa teda na chrbat a sadla si. Pomyslela si, ze ked sa prejde len tak, dookola po izbe, bude jej lepsie. 
Postavila sa a obula si ruzove slapky s hviezdickami, ktore zrejme patrili Barbie. Zacala sa prechadzat hore-dolu, no nepomahalo to. Prave naopak. 
Cim viac prechadzala ocami po spiacich priateloch, tym viac myslela na obludu a ich problemy. Nikdy by jej ani nenapadlo, ze by sa niekedy zaplietla do niecoho takeho.
Nakoniec sa rozhodla, ze pojde von. Zo stolicky stiahla hruby modry sveter, ktory si Samo nechal v ich izbe a nesikovne si ho obliekla. Nebrala si so sebou nic, ani len ceruzku. Tichucko precupkala dievcenskou izbou a este raz sa uistila, ze vsetci spia. Opatrne odchylila dvere a rovnako ticho prebehla aj medzi chlapcenskymi postelami.
Otvorila dvere, otocila sa, postavila sa na prvu priecku rebrika a zliezla dolu. Jemne zoskocila na zem a porozhliadala sa. Dlho rozmyslala, kam asi tak pojde. 
„Ani ty nemozes spat?“ ozval sa spoza nej tichy hlas, az jej presli zimomriavky po chrbte.
Obratila sa a ocitla sa rovno pred Tornadom.
„Co chces?“ opytala sa odmerane a ani nanho nepozrela.
„Preco si taka? Co keby sme sa dohodli, ze sa vcera nic nestalo a zabudli by sme na to, hm?“ usmial sa na nu a oci sa mu rozziarili.
„Zabudli?! Ty nie si normalny. Ved prave vcera sa udialo vsetko podstatne. A vies coho sa nemozem zbavit? Pocitu, ze na mna stale hras divadielko a nechces mi ukazat svoju pravu tvar.“
„Pravu tvar? Co tym myslis?“
„Ty vies velmi dobre. Mam na teba jednu otazku. Preco si sa nechal nahovorit od Bonga, aby si nas sem zavolal?“
„Potrebovali sme pomoc.“
„Prestan klamat! Mam taky pocit, ze ani jeden z nas nie je taky hlupy, aby tomu uveril. Tak este raz, preco si nas zavolal?“
Tornado na nu hladel bez slova.
„Fajn, ako chces. Tak mi to nehovor.“ Marianna sa otocila a rychlo rozmyslala kam pojde, len aby od neho utiekla, no zastavil ju.
„Zmenme temu. Preco nie si dnu?“
„Neodpovedal si mi, tak nebudem ani ja tebe.“
Tornado sa zasmial a pustil jej rameno. „Ako chces. Ale ja ta budem pocuvat.“
„Myslis si, ze potrebujem, aby ma niekto pocuval?“
„Myslim, ze hej.“
Chvilku nanho ticho hladela, no potom ju premohol naval pocitov a uplne vsetko mu vykecala.
„Zistila som, ze toto nase detinske patranie sa zmenilo na ozajstnu zahadu. Presne tak sa to zacina. Vyhrazkami. Potom nasleduje par strasidelnych veci a skutocna zahada je na svete. Samo mal asi pravdu. Mali by sme to nechat tak a zavolat policiu alebo skutocnych detektivov.“
„Ziadny detektivi alebo nejaka policia nie su lepsi ako ty. Si mudra, bystra, sikovna... Co viac sme si mohli priat?“
Marianna nevedela, cim by mu oponovala. Hoci bola nesmierne tvrdohlava, nechcelo sa jej vcasne zrana hadat. Ved preco by sa aj mala? Len pokyvala hlavou na znak nesuhlasu a bez dalsieho gesta alebo slova sa znovu otocila.
„Dobre pockaj,“ zastavil ju Tornado a rukou ju zas chytil za plece. „porozpravajme sa o tom.“
„Preco?“
„Lebo sme priatelia a chcem ti pomoct.“
„Naozaj? Si si isty, ze sme priatelia? Vcera si mi neviem ako sluboval, ze mi uz na vsetko pravdivo odpovies a dnes...“
Tornado si ju premeral a zamyslenymi ocami jej bludil po tvari.
„Odpovedal som ti. Preco by som to mal opakovat?“
„Nemas sa opakovat! Mas mi povedat pravdu.“
„Pravda je, ze... ani sam neviem preco.“ 
„Naozaj?“
„Ano. Netusim preco som sa dal prehovorit.“
Marianna nanho pochybovacne pozrela.
„Neveris mi? Ale ak by sa predsa len rozhodla, ze mi veris, tak sa podme prejst a vsetko si vysvetlime. Len sa prosim ta neurazaj.“
Ona chvilu vahala, no nakoniec prikyvla. Nemala co stratit. Nic mu nepovie a aj tak sa nechcela prechadzat dzunglou sama.
Tak spolu s Tornadom zamierili na plaz. Cestou mu obozretne porozpravala o tom, ze nevie, co ma robit. A tiez, ze ju velmi boli hlava.
„Pomohol by som ti, keby som vedel ako. O tychto veciach nemam ani paru.“
„To si myslis, ze ja mam?“ zahundrala si popod nos, no neuvedomila si, ze on to pocuje.
„Takze o rieseni problemov nevies vobec nic?“
Marianna sa rozpacito rozhliadla. „No, tak, ako to povedat... Nie. K tej prvej „zahade“,“ prstami naznacila uvodzovky, „som sa dostala uplnou...“ Odrazu sa vsak zasekla.
„Dufam, ze sa nechystas povedat nahodou.“ zamracil sa Tornado.
„Nie, to by mi ani nahodou nenapadlo.“ uskrnula sa.
Tornado sa zasmial a pokrutil hlavou. „Ako to teda bolo?“
„Naozaj to chces pocut?“
„Hej. Podla mna je dost zaujimave pocuvat tvoje prihody.“
Ona stisla pery, no prikyvla. „Dobre teda. V nasom meste bola pred niekolkymi rokmi stara budova, ktoru mali zburat. Bolo to divadlo, v ktorom kedysi vystupoval kuzelnik Dindy. Zacal uz velmi davno, este v patdesiatych rokoch. Vtedy mal skoro osemnast. Privyrabal si ukazovanim a predvadzanim roznych trikov na ulici. 
Raz okolo neho prechadzal isty muz a vsimol si jeho talent. Ako sa neskor zistilo, bol to manazer. Zavolal ho do divadla a chcel ho ukazat svojim kolegom. Aj tym sa Dindy zapacil a navrhli mu, aby zacal vystupovat v ich divadle. 
Najprv bol neznamym a novym, ale po case si ziskal obdiv viacerych svojich kolegov a samozrejme aj vela ludi. Zacal vystupovat vo velkom a predvadzat obrovske triky, ktore nevedel nikto pochopit. Potreboval cim dalej, tym viac zvlastnejsich rekvizit. Napokon sa vedenie rozhodlo, ze mu da postavit vlastne divadlo so vsetkymi rekvizitami, ktore potrebuje. 
Po dokonceni bola budova velkolepa. Obrovska, krasne namalovana. Kazdy chcel vidiet velkeho carodejnika a jeho vystupenie. No potom, ked prisla nova doba, zahadne vystupenia uz stratili svoje tajomstvo a Dindy sa nevedel prisposobit poziadavkam divakov. Mal uz vyse sestdesiat. 
A tak zacalo jeho divadlo chatrat a on sa nadobro stratil. Neodpovedal na ziadne listy, neozyval sa ani svojim priatelom. Jednoducho zmizol. 
Divadlo dali po case prezriet, no nenasli ani jeho, ani nic ine, co by naznacovalo, ze tam niekto zije. Budovu uzavreli a dufali, ze ju bude chciet niekto kupit. Ked sa ale nikto nenasiel, chceli dat divadlo zburat. 
Lenze zacali sa tam diat divne veci. Vsetci si mysleli, alebo aspon dufali, ze to je len stary Dindy. No nikto nemal dokaz a vsetci sa, samozrejme, bali ist dnu. Preto sa hladal niekto, kto bude mat dost odvahy na to, aby zistil, co sa dnu deje. 
Tak sme ja s Emou dali dokopy skupinku priatelov a zacali sme take male patranie. Samo bol ten najodvaznejsi, Ema s Dannym pracovali na vyskume a zaznamoch, Barbie bola najlepsia na hladanie podozrivych nerovnosti a Edy, ten bol taky tululum. No teda hned po tom, ako celu zahadu rozriesil.“
Tornado sa zasmial a to prinutilo Mariannu aspon k nepatrnemu usmevu.
„Este si nepovedala, co si robila ty?“ milo sa usmial a strhol z krika okolo ktoreho prechadzali ruzovy kvet ibisteka. 
„Ja? Ja som bola mozog, organizator. Oni vlastne vsetko robili sami. Ja som len vymyslala plany a oni ich plnili. Bez nich by som nic nedokazala.“
„Ale ani oni bez teba.“
Marianna chvilu ticho premyslala a v hlave sa jej vybavovali chvile, ked boli ako skupina naozaj stastni. No odvtedy, co im prisiel list od Tornada si nevedela spomenut ani na jednu. 
Samo mal asi nakoniec pravdu. Ich priatelstvo sa pomaly straca a to iba pre jej tvrdohlavost a hlupost.
„Myslim, ze som prave prisla na to, preco sa nam nic nedari. Dakujem ti.“ usmiala sa nakoniec. 
Tornado nepovedal ani slovo, a tak pokracovala v rozpravani pribehu.
„Po par dnoch sme prisli na to, ako kuzelnik Dindy strasi ostatnych. Vyuzival svoje triky a rekvizity z divadla. Ked sme ho odhalili, priznal, ze to robil len pre to, ze nechcel, aby mu divadlo vzali. 
Isli sme za riaditelom a povedali sme mu to. On sa s Dindym dohodol a ponukol mu, ze moze v starej budove otvorit muzeum kuzelnickych pomocok. To sa mu pacilo, a tak sa dohodli. Obaja nam podakovali a tym to skoncilo. Nic viac.“
Tornado dopocuval dokonca a potom sa lisiacky usmial. „Ale niecim musis vynikat, ak nam ta odporucili.“
„Jasne... Moknesky sa ku mne celych osem rokov spraval... ani neviem, ako to mam nazvat a v posledny den som bola odrazu super. Az tak, ze ma poslal na zabudnuty ostrov.“ 
Rozhorcene sa zhlboka nadychla, ked si uvedomila, co prave Tornadovi vytarala.
„Odkial vies, kto nam o tebe povedal?“ zamyslene si ju prezrel.
„Takze je to pravda? Bol to Moknesky?“
Tornado neodpovedal, ale ani nenamietal, takze to zrejme bolo tak, ako si myslela.
„Viem, ze to asi tak nevyzera, ale my naozaj potrebujeme tvoju pomoc.“ zacal po chvili ticha.
„Naozaj? Neverim ti, ale mozes ma skusit presvedcit.“
„Fajn, tak to skusim. Videla si vcera ten napis, nie?“
Marianna sa na chvilu zamyslela. Nezdalo sa jej, zeby mu Artbub ukazal to jej meno. No nebola si ista.
„Aky napis?“
„Ty sa este pytas?! Ved ten, ktory vcera niekto vytvoril na troskach tych domov.“
Teraz si uz naozaj nebola ista. „A co ja s tym mam?“
Tornado na chvilu zastal. Vyzeral byt nesmierne prekvapeny. „Ved to s tebou suvisi.“
Marianna tiez zastala a uz sa ho chcela opytat, kedy mu to otec ukazal, no on pokracoval dalej.
„Niekto sa vam, teda nam vyhraza a ty tvrdis, ze s tym nic nemas?“
„Aha, toto. Jasne, ze s tym nieco mam.“
On zostal stat len tak, bez pohnutia. Najprv na nu hladel prekvapene, no potom jeho oci nadobudli podozrievavy podton.
„Toto? Co ine si myslela?“
„Nic, len som trochu ospala. Celu noc som nemohla ani len zatvorit oci.“
„Nezatlkaj. Viem, ze za tym nieco je.“
„Nic, naozaj! Len som... Nechaj tak.“
„Marianna, mne mozes verit. Ak nieco vies...“
„Nic neviem!“ vykrikla, no potom si vzdychla. „Nemozem ti to povedat. Prepac.“
„Ako to, ze nemozes? Musis. Pomozem ti.“
„Tornado, ja nemozem. Slubila som to. A ja svoje sluby plnim.“
Tornado sa poobzeral a vycitavo na nu pozrel. „Preco si mi o niecom takom nepovedala?“
„Pre to. Chcel by si vediet o co ide.“
On uz nic nepovedal. Pohol sa dopredu a ani sa neobzrel. Marianna tam este chvilku stala, no nakoniec ho nasledovala. Pobehla dopredu a zladila svoj krok z jeho. 
„Ak nie dedina, tak ja ta potrebujem.“ vzdychol Tornado, cim prerusil ticho.
„Ty?“ prekvapene nanho pozrela Marianna.
„Ja.“
„Preco? Naco?“
„To ti teraz nemozem po...“
„Stop, stop! Ani nepokracuj. Nemozes mi to povedat, nevies, nechces... toto pocuvat nebudem.“
„Lenze ty mi hovoris toto iste. Predstav si!“
„Lenze ja ti to naozaj nemozem povedat! Ale ty iba zatlkas.“
Tornado na nu chvilu pozeral, potom vsak pokrutil hlavou. „Poviem ti to, ale nie tu a teraz.“
„Hej a kedy sa mi to uracis povedat?“
„Ked ti budem uplne doverovat.“
„Takze ty mi musis uplne doverovat? To je pre mna novinka.“
„Ty tiez nevytaras vsetko hned prvemu hlupakovi, ktory ide okolo.“
Marianna si ho premerala s kamennym vyrazom v ociach. „Prvemu hlupakovi?“
„Nie, pockaj, takto som to nemyslel...“
„Vies, co je tvoj problem!? Ze takmer vobec nemyslis. Alebo myslis na nieco a povies nieco uplne ine.“
„Dovolis mi povedat ti to este raz?“
„Nie. Smola.“
„Marianna...“
„Smola. Uz som od teba pocula dost. Radsej pojdem.“ otocila sa na odchod, no tajne dufala, ze ju zastavi.
„Pockaj. Len mi odpovedz na jednu otazku.“
„Aku?“ Marianna sa v duchu zaradovala a konecne zistila, ze tento chalan ju len tak odist nenecha. 
„Je nieco, co by ta presvedcilo, aby si tu zostala este trochu dlhsie?“
„Mozno, preco?“
„Chcem vediet, co mam spravit.“
„Naozaj? Ja momentalne riesim to, co budem robit ja. Nasim o chvilu vyprsi cas pobytu na ostrove a my sa budeme musiet vratit. Nemozem tu predsa zostat. Aj tak sa o nas rodicia uz dost boja.“
„Ak je problem len v tom tak, poznam niekolkych ludi, ktori by mohli pobyt v hoteli predlzit. A ak chces, Bongo ta za rodicmi odvezie, aby si im ukazala, ze si ziva a zdrava.“
Marianna nad jeho navrhom zacala rozmyslat. Ak by ich rodicom predlzili dovolenku, len by ich to potesilo, a ak by im nahovorila, aka je tu v ich „tabore“ sranda, urcite by ostali.
„Fajn,“ prikyvla nakoniec, „dnes ideme na navstevu k nasim.“
„Dobre, dohodnute.“ potesil sa Tornado.
„Nemam k tomu co viac povedat.“ 
„Marianna, ja naozaj chcem byt tvoj priatel.“ vzdychol Tornado a pozrel jej hlboko do oci.
Ona sa zhlboka nadychla a vydychla. Potom sa poobzerala. Palmy a huste papradove kriky uz zacali rednut, co bolo znakom toho, ze sa blizia k plazi. 
Po chvili sa pozrela na hodinky. Bolo len pol siestej a riadna zima. Ked rozpravala ani si to neuvedomovala, no teraz sa zacala triast.
Pozrela na Tornada. On si obzeral kriky a paprade.
Ako tak nanho pozerala ani nevedela, co sa jej na nom vlastne paci. Aj ked jedno vedela. Jeho oci boli krasne. Ta modra ju uplne dostala. Ako najcistejsie more. A ked sa do nich pozrela, zacala sa topit v tej nadhernej hlbke. Neboli take vsedne ako oci jej spoluziakov alebo niekoho ineho, koho v meste stretla. Boli jednoducho nadherne a vynimocne. Prezerala si ho ale asi prilis dlho, pretoze na nu nechapavo pozrel.
„Deje sa nieco?“ 
„Nie, ja len... nic.“
„Preco mi to nepovies? Viem, ze sa nieco deje, nie som az taky hlupy.“
„Len ci ti nie je zima.“ letmo pozrela na jeho tenke tricko s kratkym rukavom.
„Zima? Nie, preco?“ 
„Len tak, lebo je pol siestej, vonku je asi desat stupnov a prechadzas sa dzunglou.“
„Si naozaj vtipna.“ usmial sa, no cim dlhsie na nu pozeral, tym viac mu zacalo dochadzat, ze to nie je vtip. 
„Tebe je asi dost zima, co?“
Marianna sa najprv ani nepohla a rozmyslala, co odpovie. Potom ale vzdychla a prikyvla. „Tak trochu. Aj ked mam na sebe Samov hruby sveter, Barbiine slapky, kratke dzinsove sortky... ved preco nie?“
Tornado na to nic nepovedal, iba sa usmial a kracal dalej. Cestou prechadzali okolo pestrofarebnych kvetov a celou dzunglou sa rozliehali hlasy papagajov a vtakov, ktori sa zrejme zobudili pri vychode slnka. 
Marianna sa odrazu citila taka volna. Takto by si vedela predstavit svoj buduci zivot. Zit si niekde na ostrove, o nic sa nemusiet starat. Ziadne moderne hluposti, ziadni otravni ludia. Len sum mora na plazi, cerstvy vzduch, skrekot papagajov a kopa zdraveho ovocia.
„Je tu naozaj krasne.“ 
Tornado za nepatrne usmial a prikyvol. „To mas pravdu. Aj ked som nebol nikde inde, ti, ktori sem prisli, tvrdili, ze je to nadhera.“
„Ti, ktori prisli? Bolo ich viac?“ Mariannu znova rozbolela hlava.
„Hej, ved si sa rozpravala s Bongom, alebo nie?“
„Rozpravala, ale povedal mi len o prof..., teba o Ivanovi Mokneskom. Nic ine. Vies este o niecom?“
Tornado sa na chvilu zamyslel, no neodpovedal jej. Presli poslednym parom listia a ocitli si na prazdnej piesocnej plazi.
„Kde je lietadlo?“ nechapavo sa obzerala Marianna.
„No, vies, vybral som inu cestu, pretoze pri lietadle je Bongo a...“
„A...?“ 
„A tak. Myslel som, ze nechces na zahadu ani len pomysliet.“
„V tom mas sice pravdu, ale chcela som s Bongom dohodnut nas vylet na Mili-zum.“
„Na to mas este cas.“ 
„Nechcem ta urazit, ale nemas pravdu.“
Tornado sa zasmial a prikyvol. „Zas si to ty.“
Marianna sa usmiala a obzrela si plaz lepsie. Bola este krajsia ako ta, na ktorej pred niekolkymi dnami pristali. Piesok bol zltsi s nadhernym zlatym leskom, vsade sa povalovali muslicky, more nadherne hucalo a pofukoval mierny vetrik.
Zrazu cosi v listi vedla nich zasumelo. Marianna rychlo otocila hlavu, no videla len kyvajuce sa listy.
„Co to bolo?“
„To? Asi len nejaky lemur alebo vtak, alebo fosa. Nemas sa coho bat.“ Tornado sa tam ani nepozrel a snazil sa odputat jej pozornost. „Nechcela by si predsa len ist za Bongom?“
Marianna nanho zacudovane pozrela. „Pred chvilou si hovoril nieco ine.“
„Ja viem, co som hovoril, len... spomenul som si, ze otec odo mna chcel, aby som mu pomohol. Ukazem ti cestu a pridem hned, ako budem moct. Co ty na to?“
„Nebudem ti kazit tvoje plany. Ak chces.“ premerala si ho kamennou tvarou.
„Fajn, takze pojdes stale rovno, az kym nedojdes k palmam. Tie delia tuto plaz od tej, na ktorej je lietadlo. Snaz sa tamade prejst co najrovnejsie, aj ked tam je potok a niekolko spadnutych stromov. Ked sa odtial vymoces a vyjdes na plaz, lietadlo by si uz mala uvidiet. Bongo tam je skoro stale a mozno tam najdes aj niekoho z dediny.“
Marianna pozorne pocuvala jeho vysvetlovanie a trasu si ukladala v hlave. „Fajn, dufam, ze trafim.“
„Neboj sa. Som si isty, ze ano.“
Marianna si ho premerala. „Chod uz. Nech tvoj otec dlho necaka.“
Tornado sa este raz usmial a zmizol v dzungli. Ani ju neprekvapilo, ze presne na tom mieste, kde predtym sumelo listie. A tiez pochybovala, ze si na nieco odrazu spomenul. Zrejme to bolo nejake tajne znamenie alebo nieco take. No verila, ze jej to nakoniec aj tak povie. 
Isla teda po plazi stale rovno a znovu zacala obdivovat krasu mora. Doteraz ho videla len na obrazkoch. Rozmyslala, ako sa asi maju jej rodicia a ako bezstarostne si uzivaju vymyslenu dovolenku, zatial co ona sa tu trapi nad jednou hlupou zahadou. Pri tejto predstave sa musela pousmiat.
Kracala uz dost dlho a hoci piesok nebol az taky horuci, nebavilo ju brodit sa v nom. Rozhodla sa teda, ze bude pokracovat v dzungli. Ved predsa, ked pojde stale rovno, nemoze sa stratit.
Ocistila si nohy od piesku, obula si slapky a zacala sa predierat cez huste listy papradia a visiace liany. Priam sa presekavala krikmi a rozmyslala, co povie Bongovi. 
„Jednoducho mu poviem, ze chcem, aby nas na chvilu odviezol k rodicom, a potom naspat. Nie je to az take tazke.“ rozmyslala nahlas.
Bola uz skoro pri tych palmach, o ktorych jej hovoril Tornado, ked zacula v dialke hlasy. Najprv nevedela, co robit, no potom jej akysi hlasok v hlave prikazal, aby sa schovala a bola ticho.
Hlasy sa nebezpecne priblizovali a Marianna sa zacala bat, ze ju uvidia. Zasla teda este hlbsie do listia, no tak, aby mala vyhlad na toho, kto prichadzal.
„Len mi povedz, co si o nej myslis.“ povedal jeden z hlasov.
„Co ja viem... Mas pravdu, ze je mila, vtipna, pekna a navyse aj bystra.“
„Len?“
„Nie. Vie si tiez vela domysliet a spojit si niektore veci. Ved si videl, ako rychlo odhalila Ovofrita.“
„Lenze teraz mame uplne iny problem. Toto nie je Ovofrit.“
„Ano, ale co ak sa jej bude zdat, ze s tym mas nieco spolocne?“
„Veri mi a ja jej tiez.“
„A ako to suvisi s tym, ci sa ti paci?“
„Ty si tuto temu zacal tak sa nevyhovaraj.“ upozornil prvy hlas a boli uz tak blizko, ze ich oboch mohla vidiet.
Ten druhy bol Robert, Tornadov priatel z dediny a ten prvy hlas bol, na jej velke prekvapenie sam Tornado. Isli pomaly a o niecom sa vazne rozpravali.
„Nehovor mi, ze si sa do nej nebuchol na prvy pohlad.“ zacal Robert.
Tornado bol chvilu ticho a rozmyslal, co povie. „Najprv som nevedel, co cakat. Nikdy pred tym som ju nevidel. To Bongo vsetko dohodol spolu s tym svojim partakom. Nevedel som, ako si ju mam predstavovat. V zivote som nevidel nikoho z cudzincov. No ked prisla...“
„Co tym myslis?“ 
„Dlhe hnede vlasy, sivomodre oci, upreny pohlad, priam carovny usmev. A nie je hlupa. Take dievca by sme v dedine potrebovali.“
„Ako vodcovu zenu, vsak?“ zasmial sa Robert a Tornado donho buchol.
„Prestan!“
„Lenze ja to myslim vazne. Keby mal tvoj otec taku zenu...“
Marianna ich pocuvala a nevedela, co si o tom ma mysliet. 
„Otec je mi ukradnuty.“
„Vies, ze ju uz nikdy neuvidis po tom, co odide.“
„Ved mozem odist s Bongom a zostat tam, v tom ich meste.“
Robert sa hlasno a pobavene zasmial. „Ty a zit vo velkom meste? Uplne si sa zblaznil?“
„A preco nie? Naucim sa nieco robit, najdem si pracu a hlavne si najdem Mariannu.“
„Ty si sa docista pomiatol! Nedaj sa vysmiat! Vodca ta nikdy nepusti a aj keby si usiel, v takom modernom meste nemas sancu zapadnut.“
„Nechaj to tak. Nebudem ti na nos vesat svoje plany.“
„Tvoje plany? Si vodcov syn. Ked ti tvoj otec odovzda vedenie, tak budes musiet sediet na zadku na tomto ostrove.“
„Otec je mi uplne ukradnuty! Uz som ti to raz povedal. Odkedy zmizla mama, sprava sa ku mne, ako keby som bol len nejake domace zvieratko. Sadni, zostan... Uz mam tych jeho rozkazov az po krk!“
„Neber to tak. Ma ta urcite velmi rad. Len sa boji, ze ta tiez strati. Ver mi.“
Tornado len pokrutil hlavou a isiel dalej. Robert ho nasledoval, no uz nepovedal nic dalsie. 
Marianna pockala, kym uplne nezmiznu z dohladu a potom vyliezla spomedzi krikov. Chvilku rozmyslala, co to malo znamenat, no ked pozrela na hodinky, rozhodla sa, ze to necha na inokedy. 
Bolo uz sedem hodin a ona mala pred sebou este polovicu cesty. Pre istotu sa poobzerala dookola, ci nahodou niekto nejde a rozbehla sa dopredu. 
Chvilu jej trvalo, kym nasla spravnu cestu a kym presla cez potok, no nakoniec sa vynorila na plazi a pred sebou zbadala velke lietadlo, lesknuce sa vo vychadzajucom slnku.

29. kapitola - SMOLA
Uz z dialky spoznala Bonga, ako cisti predne sklo. Ked vsak isla blizsie, spoznavala aj dalsie postavy. Bol tam Artbub, Ovofrit a Tornado s Robom. Vsetci piati si ju vsimli, az ked bola necelych dvadsat metrov od nich.
„Uz som sa zacinal bat. Kde si bola?“ prihovoril sa jej Tornado.
„Mala som trochu problem s orientaciou. Obisla som potok a nevedela som, kam dalej.“ zaklamala a milo sa nanho usmiala.
On trochu zapochyboval, no usmev jej opatoval a pozrel na Roba. Ten len prevratil ocami. Artbub s Ovofritom na nich nechapavo pozerali.
„Uz asi viete, ake mam plany do buducnosti.“ prihovorila sa im Marianna. 
„Ak myslis to, ze tu ostanete este par dni a pojdete na Mili-zum, tak to sa mi uz donieslo.“ premeral si ju vodca.
„To som rada. Tak to znamena, ze suhlasite?“
„Ja ci suhlasim? Ty si mozes robit co chces. Teda aspon podla mna. Nestaram sa do toho.“
„Aha. Co tak odrazu?“ 
„Neviem, co tym myslis. Teraz sme uz na jednej strane. Rob, ako uznas za vhodne.“
„Tak preco ste odrazu taky protivny ako predtym? Ak sme na jednej strane. Myslela som, ze sme priatelia.“
Artbub sa zarazil, no vedel, co tym Marianna mysli. „To sa ma pytas pre to, ze chces vediet, ci si to priznam alebo naozaj nevies?“
„Velmi som vas nepochopila, no naozaj neviem.“
„Nic proti tebe nemam, ani proti nikomu inemu. Jasne?“
„Dobre, ja sa s vami nehadam. Len chcem vediet, preco sa ku mne tak spravate.“
„Neviem, prepac. Mam toho vyse hlavu.“
Marianna si ho premerala. „A ste si isty, ze to nesuvisi s tymi znicenymi domami?“
Vodca na nu pozrel, pricom si hryzol vrchnu peru. „Vies predsa, ze som ti velmi vdacny.“
„Vsetci sme.“ pridal sa Bongo a Marianna nanho podozrievavo pozrela.
„Naozaj?“
„Naozaj. Co keby sme sa vratili k povodnej teme.“ navrhol Artbub. 
„Fajn, takze... Nevadi vam to ani ako vodcovi? Myslim ten vylet na ostrov k rodicom.“
„Otcovi to nevadi. Prejdime k dalsiemu bodu.“ predbehol Tornado Artbuba.
„Ak ti to neprekaza, rad by som sa k tomu vyjadril. A navyse sa nerozprava s tebou, ale so mnou.“ napomenul ho otec a prisne nanho pozrel.
„Otec, povedal som, ze ideme dalej. Je ti to predsa jedno.“
„Ale teraz ti hovorim, ze sa k tomu chcem vyjadrit, tak ma nechaj.“
„Nikto nepotrebuje vediet tvoj nazor. Tak nezdrzuj.“
„Tornado! Ako si mozes nieco take dovolit? Som tvoj otec, tak ma respektuj. Teraz bud ticho, pocuvaj ma a neprerusuj!“
Tornado sa urazene otocil a prekrizil ruky.
„Nechajme to tak.“ navrhla Marianna.
„Ma pravdu, Artbub, nikto nechce dalsiu hadku.“ primiesal sa do rozhovoru Ovofrit.
„Co keby sme teraz vyriesili cas odchodu?“
„Pokojne aj hned.“ oznamil Bongo a odlozil utierku.
„Dobre, tak po ranajkach. Poviem to ostatnym a mozeme vyrazit.“
„A este, kedy sa vratite?“ podotkol vodca.
„Nezdrzime sa dlho. Len povieme rodicom, ze nam je tu fajn a vratime sa naspat.“
„V poriadku.“ odsuhlasil a na syna ani nepozrel. „Idete len vy siedmi alebo aj niekto iny?“
„Idem aj ja, otec.“ urazene odfrkol Tornado.
„Kto ti to dovolil?“
„Ja.“
„Lenze ja nie. Nikam nejdes.“
„Ale idem. Nemozes ma tu drzat, iba preto, ze ty si nemohol odist ani z dediny.“
„Ako sa...“
„A este nieco. Necakaj, ze tu zostanem natrvalo.“
Artbub na to uz nic nepovedal, len si vsetkych premeral a otocil sa na odchod. Ovofrit sa usmial a nasledoval brata. Aj Robert sa rozlucil a pred tym este varovne pozrel na Tornada.
Na plazi nakoniec zostala len Marianna, Tornado a Bongo pri lietadle.
„Tak po ranajkach.“ kyvol po chvili Bongo a vosiel do lietadla.
„Fajn.“ Marianna sa usmiala. Tiez sa otocila a zberala sa na odchod.
Presla az ku koncu plaze k prvym palmam, ked ju konecne dobehol Tornado.
„Len som si s nim nieco dohodol.“ dodal na vysvetlenie.
„Tak ako si isiel pomahat otcovi?“ poznamenala ustipacne, no hned to olutovala.
„Bol som pri otcovi. Naozaj. Co si tym chcela povedat?“
Marianna mlcala a napredovala po chodnicku. Tornado z nej nespustal pohlad.
„Kde si bola pred tym, ako si dosla k lietadlu?“
„Na ceste. Trochu som zabludila v dzungli.“
„Tak co znamenala ta poznamka?“
„Nic, ja som len... Proste nic.“
Tornado pokrutil hlavou a zastal. „Nepohnem sa odtial, kym mi nepovies pravdu.“
„Prestan, hovorim ti pravdu.“
„Neverim. Ta poznamka musela nieco znamenat.“
„Tak si tu stoj, pretoze to naozaj nic neznamena.“ 
Marianna sa tvarila akoze odchadza a zasla za najblizsiu zakrutu. Chvilu pockala a ked sa nic nedialo, isla este dalej. Sadla si na zem a cakala. Pat minut, desat minut, patnast minut a stale nic. Nikto neprichadzal.
Vratila sa teda naspat a nasla Tornada stat tak, ako ho nechala. Ani sa nepohol, len ked ju uvidel, prekrizil ruky.
„Musim uznat, ze mas vydrz. A si aj dost tvrdohlavy na to, aby si tu stal cely den, no ja tolko casu nemam.“
„Tak mi povedz pravdu. Kde si bola?“
„Nikde, jasne. Len ti jednoducho neverim. Vosiel si do dzungle presne na tom istom mieste, kde niekto predtym bol. A povedal si to tak nedoveryhodne, ze by ti neuverila ani Emilia. Staci?“
„Dobre, uznavam. Nesiel som rovno za otcom. Najprv som sa snazil prist na to, kto nas sledoval. Az potom som isiel do dediny. Ale ked som dosiel, otec mi oznamil, ze ma uz nepotrebuje. Tak som sa otocila a vracal som sa naspat za tebou. Cestou som stretol Roba, a tak sme prisli spolu.“
„To je vsetko?“ 
„Ano, a ty?“
„Nesla som po plazi, pretoze sa mi dost zle islo po piesku, tak som sa rozhodla, ze pojdem po okraji dzungle. Predierala som sa a trochu som zabludila.“
Tornado sa jej zahladel hlboko do oci. Nakoniec sa vzdal a uznal, ze ma pravdu.
„Dobre, teraz podme do dediny na ranajky, uz je velmi vela hodin.“ 
Obaja sa rychlim krokom prehnali po uzkom chodnicku a co nevidiac stali pred jednym z dedinskych domov. 
Dedina vsak bola nezvycajne ticha a prazdna. Dokonca ani papagaje nekrakali na stromoch.
„Co sa deje?“ nechapala Marianna.
„To neviem, ale urcite nieco zle.“
Obaja sa rychlo vybrali k domceku na strome. Prechadzali popri otvorenych dverach, rozbitych nadobach a sem-tam aj horiacich kopok dreva.
„Stalo sa nieco velmi zle.“ zhrozila sa Marianna. 
„Nemysli hned na najhorsie.“ napomenul ju Tornado.
„Ja nemyslim, ja to citim. Citim, ze tu nie je nieco v poriadku.“
Dosli az k rebriku a chytro sa po nom vysplhali. Najprv Marianna, potom Tornado. Nestacili vsak ani poriadne vyjst hore a uz videli, ze su otvorene dvere.
„Toto nie je dobre!“ zastonala Marianna.
Vysvihla sa na podlahu a rychlo sa postavila. Tornado ju hned nasledoval. Ona uzasnuta s nasiroko otvorenymi ocami vosla do chlapcenskej izby. Vsetko tam bolo porozhadzovane a porozbijane. Stolicky, lampy, dokonca aj okna.
„Neverim.“ vzdychla a rychlo utekala do dievcenskej izby.
Tam to bolo na vlas rovnake. Saty povyhadzovane z tasiek, stolicky a lampy rozbite.
„Hovorila som ti to! Nieco sa stalo. Mali sme sa viac ponahlat.“ 
„Len sa upokoj.“ chlacholil ju Tornado a chytil ju za rameno.
Ona ale jeho ruku striasla a pokrutila hlavou. „Ten „duch“ tu bol a ja som sa zatial prechadzala po plazi. Je to moja chyba.“
„Nie je. Nemohla si vediet, ze pride prave teraz.“
„To sice nie, ale nemala som s tebou nikam chodit.“
„Nie je to tvoja vina.“
„Ale je! Stale ked sme spolu, veci sa len kazia.“
Tornado na to nic nepovedal a isiel do vedlajsej izby.
„Ale kde su vsetci?“ polozila otazku a dufala, ze dostane odpoved.
Pozrela von z okna a zdalo sa jej, ze vo vodcovom dome niekoho vidi. Bezala hned za Tornadom a pritiahla ho k oknu.
„Aha, tam, niekto je.“
Tornado pozrel do svojho okna a tiez zbadal pohybujucu sa postavu.
„Rychlo a potichu.“ prikazal a zacal zliezat rebrik.
Marianna ho nasledovala a o chvilku uz obaja vchadzali do Artbubovho domu. Tornado jemne odtisol dvere a spolu vklzli dnu.
„Do mojej izby.“ zasepkal a potiahol Mariannu za ruku.
Potichu sa blizili k dveram, spoza ktorych sa ozyvali dva hlasy. Prvy bol hruby a bezpochyby patril oblude. Druhy bol vsak jemny a zrejme patril nejakemu dievcatu.
„Co ak sa vratia? Vodcov syn a to dievca tam neboli.“
„Odkial to vies?“ zavrcala obluda.
„Nevidela som ich. Vratili sa len traja.“
„Tak si na nich pockam.“ 
„Nemusis cakat! Prisiel som a aj s tym dievcatom.“ otvoril dvere Tornado.
Dnu stalo dievca, asi take stare ako Marianna aj s postavou Lemura. Naozaj vyzeral ako Ovofrit. Az na to, ze bol o par centimetrov vyssi a na ruke nemal prsten.
Obaja sa zatvarili prekvapene, ked ich uvideli, no nestratili duchapritomnost. Dievca sa rychlo otocilo a vyskocilo z okna, a obluda sa prefikane usmiala.
„Ja si to s nim vybavim. Ty bez za nou!“ prikazal Tornado a Marianna bez rozmyslania obisla obludu a tiez skocila. 
Okno nebolo viac ako pol metra nad zemou takze s tym nebol ziaden problem. Problem bol skor dobehnut to dievca. Mala mensi naskok a zrejme sa tu dobre vyznala.
Marianna nasledovala jej stopy pomedzi stromy do dzungle a tam po vysliapanom chodnicku. Hoci sa najprv zdalo, ze ju nedobehne, predsa len sa jej to podarilo.
Uz mala skoro na dosah jeden z jej rukavov, ked sa z nicoho nic potkla o trciaci koren a spadla. Stihla vsak zachytit beziacu za jej dlhe vlasy, ktore mala az po pas a stiahla ju so sebou.
Dievca zakricalo od bolesti a snazilo sa uvolnit Mariannino zovretie.
„Kto si?“ nedala sa zadychana Marianna.
„Skor kto si ty? Ja na tento ostrov patrim, zatial co ty si len nejaka chudera z mesta.“ skodoradostne sa usmiala vysklbla si vlasy z Marianinej ruky.
Rychlo sa postavila a utiekla prec do dzungle. Zaskocena Marianna klacala na zemi a rozmyslala, co to malo znamenat.
Po niekolkych minutach sa konecne dostala zo soku a postavila sa. Oprasila si spinave kolena a uz sa chystala odist, ked zbadala na zemi cosi leskle.
Zdvihla to a zistila, ze to je naramok. To dievca ho zrejme stratilo, ked ju zachytila. Skumala ho a dokladne si ho prezrela. Nebol strieborny, no bol podobnej farby. Mal sest priveskov a kazdy bol iny. Prvy sa podobal na delfina, druhy na kvet ibisteka, treti na slnko, stvrty bol kruh so sipom uprostred, piaty kluc a siesty vyzeral ako palma.
Ten naramok nebol nicim zvlastny, no Mariannu zaujal. 
„Si v poriadku? Kde je?“ vystrasil ju hlas zozadu.
Bol to Tornado, ktory vyzeral byt celkom cely. Mal len drobne skrabance a z nosa mu, samozrejme, tiekla krv.
„Co sa ti stalo? Vyzeras ako po bitke so Samom.“
„Toto bolo rozhodne horsie. Ta obluda sa vie bit.“
„Naozaj? To by som chcela vidiet. Neverim, ze si sa nim dal stlct.“
Tornado sa rozpacito obzeral. „Neodhadol som ho.“
„Nevadi, hlavne ze si cely.“
„Pockaj, odkial vies o tej bitke?“
Marianna mykla plecami. „Ema mi povedala.“
Tornado zostal ticho a cakal, ze povie este nieco. Ona sa len rozpacito poobzerala.
„To dievca mi uslo, no stratilo toto.“ strcila mu naramok do ruky. 
On si ho prezrel a potom jej ho vratil naspat. „Neviem, co to je. To budeme riesit potom. Teraz musime zistit, kde su vsetci.“
Marianna prikyvla a spolu sa pobrali naspat do dediny. Prechadzali od domu k domu, no nikde nebolo ani nohy. Ona si ale vsimla porozhadzovane fakle a kusy niecoho cierneho na zemi.
„Zvlastne. To je uhlie. A je ho tu dost. Tie hrudky vyzeraju, ako keby boli z nejakej stolne.“
„To tazko, my na ostrove uhlie nielenze netazime ale ani nemame.“ pochyboval Tornado.
„Ved hovorim, ze je to zvlastne.“
Presli skoro celu dedinu, no nikde nikoho nenasli. Dokonca ani pri jazere a pri stoloch.
„Kde mozu byt? Cela dedina sa predsa nemohla vyparit.“
„A vies, ze mohla.“ zamyslene ju prerusil Tornado.
„Ako?“
„Mame tu jednu jaskynu. Nasi predkovia ju pouzivali na schovavanie pred velkymi vlnami a silnym vetrom.“
„Vies kde to je?“ opytala sa Marianna s nadejou v hlase. 
„Myslim, ze hej. Jeden z chodnickov tam urcite vedie.“
„Lenze tu je tych chodnickov vyse dvadsat a nemame cas skusat vsetky!“
Tornado sa poobzeral. „Otec ma jednu mapku ostrova, kde ma vsetko podrobne zapisane. Pouzival ju dedo.“
„Super, tak po nu skoc a ja ta tu pockam. Zatial skusim nieco vymysliet.“
Marianna sa vybrala smerom ku koncu dediny a Tornado bezal co najrychlejsie do svojho domu. Obaja nieco hladali.
Marianna sa snazila najst aspon na jednom strome farebny krizik. Verila, ze Ema alebo Samo si na nu spomenuli a oznacili cestu. No aj ked hladala pozorne, ako len velmi chcela, nic nenasla.
O par minut sa vratil Tornado a drzal zrolovany kus papiera. Poobzeral sa a nakoniec si klakol k najblizsiemu pnu. Potom kyvol na Mariannu a rozvinul mapu. 
Boli na nej farebne vyznacene cesty pomedzi stromy. Niektore sa pretinali, ine sa rozchadzali. Na boku bola kazda farba vysvetlena a zaznamenana. 
No za sopkou uz nic nebolo. Druha polovica ostrova akoby neexistovala.
„Preco sa tu chodniky koncia? Vas ostrov je predsa ovalny. Nekonci sa hned za sopkou.“
„Mozno mas pravdu, ale pre nas sa konci. Dalej nikto nebol ani ist nesmie.“
„Preco?“
„To by ti musel povedat otec.“
„Ale...“
„Ziadne ale. Su to davne pravidla a nesmu sa porusit.“
Marianna uz zostala ticho a prezerala si ciary na mape. Tornado zase prehladaval legendu.
„Tu to je. Modry chodnik od jazera vedie k jaskyni.“
„Tak podme, co tu tak sedime?“ 
Tornado prikyvol a zroloval mapu. Upevnil ju snurkou a odlozil do jedneho z domov.
„Je to Robov dom.“ vysvetlil a kyvol smerom k jazeru. „Ide sa.“
Obaja rychlim krokom obisli jazero a v dzungli na opacnej strane brehu naozaj nasli zabudnutu cesticku. Bola dost uzka, takze museli ist jeden po druhom. Prva isla Marianna, hned za nou Tornado.
Najprv len rychlo kracali, no v druhej polovici sa uz rozbehli. Odhrnali si spred nosa listie a visiace liany, a skoro nevnimali svet okolo seba. Naraz vsak Marianna zastala.
„Co sa deje?“
„Pozri.“ ukazala na kmen nedalekeho stromu. Svietil na nom zeleny krizik. „Boli tu. Ideme spravne.“
„No ani by som nepovedal.“ kyvol hlavou Tornado. 
Pozeral sa na dalsi strom, ktory nebol vedla chodnika. Tiez na nom bol nakresleny krizik. Teraz vsak modry. 
„Preco nesli po cesticke?“ cudovala sa Marianna a obzerala si stromy dookola.
Tornado sa tiez poobzeral. „Aha,“ ukazal na opacnu stranu, kde bol na strome oranzovy krizik. „tu nie je nieco v poriadku.“
„Zas.“
„Suhlasim.“ prisvedcil Tornado a pozeral na cerveny znak na strome vedla.
„Bud sa rozdelili a kazdy isiel inym smerom alebo tu z nas niekto robi hlupakov.“
„Ale co ak sa naozaj rozdelili?“ namietal Tornado.
„To by nespravili. Moja intuicia mi hovori, ze tu nieco nesedi. Podme dalej po ceste, ktorou sme isli k jaskyni. Potom sa uvidi, ci sa mame vratit alebo nie.“
Tornado prikyvol a znovu sa rozbehli po zarastenom chodnicku dopredu. Cesta im trvala uz len kratko. Ako zistili, boli len dvadsat metrov od jaskyne. Teda ak by tam nejaka jaskyna bola. 
Pred nimi sa tycila len hola stena obrovskej skaly, ktora bola zrejme z vacsej casti pod zemou. Bola obrastena tahavymi kvetmi a behalo po nej par jastericiek.
„Je tu naozaj nadherna priroda, no kde je jaskyna?“ pochybovacne sa obzerala Marianna.
„Bola tu. Este nedavno tu bola jaskyna.“ obzeral sa Tornado.
„No ale teraz tu po nej nie je ani pamiatka. Jaskyne predsa nemiznu. Aj ked na tomto ostrove je zrejme mozne vsetko.“
Tornado prisiel ku kamennej stene a obzeral si ju z blizka. Marianna sa k nemu tiez pridala, no nenasli ani priehlbinku.
„Ked si povedal nedavno, myslel si tym...“
„Par rokov.“
„Presnejsie.“
„Neviem desat, jedenast...“
„Aha.“ 
„Mali sme ist po tych krizikoch.“ zavrcal nakoniec Tornado a pastou buchol do skaly. Ta zadunela, ako keby buchol do kusu plechu.
„Sklapacie dvere.“ vyskocila Marianna a zacala hladat spinac v stene. 
Tornado zase zatlacal vsetky kamene do zeme, ci nahodou jeden neotvori jaskynu.
Po desiatich minutach hladania sa vsak vzdali. Ani jeden kamen v okoli dvere neotvoril a ani na stene nebol ziaden spinac.
Obaja si sklamane sadli na zem a nevedeli, co robit. Vtom si Marianna vsimla tenku nitku konciacu pri jej nohach. Vzala ju do ruky a potiahla nou. Bola vsak pevna a napnuta.
„Pozri,“ zatriasla Tornadovou rukou, „nitka len tak pohodena na zemi uprostred dzungle. Nezda sa ti to podozrive?“
„Velmi.“ usmial sa a pomohol jej vstat.
Ona chytila nitku a isla podla nej. Chvilu im trvalo, kym obisli skalu a ocitli sa na jej druhom konci. Tam sa nitka akoby stracala v uplne zarastenej stene. Tornado sa priblizil a dotkol sa lian a kvetov, ktore tam rastli. Jeho ruka sa vsak ponorila do zelene a objavila sa na druhom konci steny.
„Tu je ten vchod!“
„A co ak je to len nejaka pasca. Na Lemura.“ pochybovacne si Marianna obzrela stenu.
„A ak nie? Ako to chces zistit?“
„Neviem, mozno by sme mohli...“
„Je to vchod. Je len zamaskovany.“ Tornado vytiahol ruku a chytil nou Mariannu. 
„Ja neviem.“
„Ideme.“
„Spolu?“
„Kto vie, co sa tam skryva.“ zazartoval a vykrocil dopredu.
Ona ho nasledovala. Spolu presli cez visiace rastliny. Hned ako prisli par krokov, ocitli sa skoro v uplnej tme.
„Nemas niekde vo vrecku tu svoju baterku?“ vyzvedal Tornado a rukou hladal stenu.
„Nie, na prechadzku pri vychode slnka baterku nenosim.“ 
„To je naozaj skoda.“
„Hej, ozaj strasna.“
Obaja sa este stale drzali za ruky a malymi krocikmi sa posuvali dopredu. Takto kracali asi patnast minut, potom Marianna zastala.
„Co sa deje?“ nechapal Tornado zmuriac do tmy.
„Necitis to?“
„Podla toho co.“
„Prestan!“ Marianna ho so smiechom buchla do ramena.
„Tak povedz, co mas na mysli.“
„Vzduch. Je tu taky jemny vanok. Niekde tu musi byt vychod alebo nieco take.“
Tornado sa obzeral a zamyslel sa. Chystal sa nieco povedat, no Marianna sa pohla dopredu.
„Stoj!“ vykrikol a silno ju chytil z predlaktie.
Ona prave v tej chvili preniesla vahu na pravu nohu, ktorou vykrocila. Samozrejme si myslela, ze jej noha pevne dopadne na zem. Lenze mylila sa. 
Ziadna zem tam nebola. Pod jej nohou bol iba vzduch. Okamzite stratila rovnovahu. Ak by ju Tornado nechytil za ruku, spadla by dolu. Takto zostala aspon visiet vo vzduchu a on spadol na brucho.
„Tornado!“ zvrieskla vystrasene a snazila sa nahmatat nieco, coho by sa mohla chytit.
„Neboj sa! Pomozem ti. Len sa velmi nemykaj!“ 
Tornado sa zaprel a snazil sa ju vytiahnut spat k sebe, no velmi mu to neslo. Ani nie preto, ze by bola tazka, ale preto, ze sa mu smykalo. Zem bola hladka, klzka a vlhka. Sam mal problem udrzat sa.
„Tornado!“
„Neboj sa. Vsetko bude v poriadku.“
Este raz zatal zuby a silno potiahol. Marianna uz skoro dociahla druhou rukou na okraj, uz polozila jeden prst na drsny kamen, ked to s nou odrazu sadlo o trochu nizsie. Tornadovi sa posunula ruka, ktorou sa drzal a skoro spadol tiez. 
„Tornado!“
„Nedokazem to. Velmi sa smyka.“
„To nevadi. Nejako sa uz odtial dostanem.“
Tornado ju vsak nepocuval. „Ak by som aspon videl ako daleko si. Lenze je tu velmi velka tma. Naco sme sem isli!?“
Marianna ho pevnejsie chytila a z jeho hlasu zacitila, ze zacina prepadat zlosti a nervozite.
„To je v poriadku. Dostanem sa hore.“ zacala ho utesovat. 
„Hej a ako? Ja ta uz dlho neudrzim!“
„Nevadi. Vymyslim nieco. Pockaj.“
„Ale ponahlaj sa!“
Marianna zapla svoj mozog a zacala horuckovito uvazovat. V jednom filme videla, ako hlavny hrdina vytiahol priatela z podobnej situacie. Len si presne nevedela vybavit, akym sposobom. Potom volnou rukou nahmatala stenu a pozrela hore. Zdalo sa jej, ze odniekial prichadza svetlo, pretoze vedela rozoznat Tornada a zazrela aj lesk jeho oci.
„Mam to!“ zakricala po chvili.
„No konecne. Hovor.“ zastonal.
„Udrzis sa bez drzania?“
„Neviem, dost sa tu smyka.“
„Skus. Ja sa ta chytim aj druhou rukou, ty mi podas svoju, trosku ma rozhombes, aby som nohami dopadla na stenu a pokusim sa vystverat.“
„Si si ista, ze je to dobry napad? Ak sa ti to nepodari a smyknem sa, budeme dolu obaja.“
„Viem, musis byt rychly a presny.“
„Fajn, takze mi hovor, co mam robit.“ Tornado ju trosku povytiahol a cakal na jej pokyny.
„Ja sa chytim aj druhou rukou a ked poviem „teraz“, rozhombes ma a podas mi druhu ruku.“
„Fajn.“
Marianna sa zhlboka nadychla a aj druhou rukou pevne zovrela tu jeho. Potom vydychla a este raz sa hlboko nadychla.
„Teraz!“
Tornado silno hodil rukou dopredu, potom dopredu a este raz dopredu. Tiez sa hlboko nadychol, zaprel sa a pustil sa okraja skaly.
Marianna okamzite zovrela jeho ruku a nohami silno dopadla na kamennu stenu. Tornado na nic necakal a potiahol ju hore. Ona pevne zvierala jeho ruky a nohami sa zapierala. 
Nakoniec sa im to podarilo. Ona sa jednou nohou postavila na hranu kamena a vysvihla sa hore. Tornado konecne poriadne vydychol a vycerpane si sadol. Ona sa mu okamzite hodila okolo krku cela roztrasena.
„Tornado.“
„Neboj sa. Vsetko je v poriadku.“ zasepkal a upokojujuco ju hladil najprv po chrbte a potom aj po vlasoch.
„Nepustil si ma.“
„Jasne,“ zasmial sa, „myslela si si, ze by som ta pustil?“
„Ved si ma skoro neudrzal. Mohol si spadnut aj ty.“
„No a? Nikdy by som ta nepustil.“ 
Marianna uz nic nepovedala, len sa ho pevne drzala. Cela sa triasla a slzy mala naozaj na krajicku. Tornado bol na rozdiel od nej uplne pokojny a pevnymi rukami ju pomaly hladkal po chrbte.
„Ako si vedel, ze to tam je?“
„Ten prievan, ktory si spominala.“ kyvol hlavou.
„Co s nim?“
„Bongo mi raz hovoril o vyrovnavani tlaku, alebo nieco take.“
„Ako to, ze o tom neviem?“ zasmiala sa nakoniec Marianna a konecne ho pustila.
„Neviem, mohla by si si to nastudovat.“
Ona sa zasmiala. „Dakujem, ze si ma nepustil.“
„To by spravil kazdy.“
„Nie, nespravil. Bol by si prekvapeny.“ pokrutila hlavou.
Tornado sa zasmial, no potom zvaznel a postavil sa. Vyzeral akoby nieco pocuval. Marianna sa tiez postavila a obzrela sa.
„Kam teraz pojdeme?“
„Skocime.“ nepritomne jej odpovedal.
„Co?! Zblaznil si sa?“
„Nie, nie, pocuvaj.“ otocil sa k nej a chytil ju za predlaktie.
Ona sa zapocuvala, no nic nepocula. „Co je?“
„Nepocujes to?“
„Nie.“
„Tam dolu je voda. Takto sa dostaneme do jaskyne.“
„Nie, nie, nie! Pred chvilou si ma odtial vytiahol. Neexistuje, aby som tam dobrovolne skocila. To sa radsej vratim do dediny a pockam tam.“
„Neboj sa. Som si isty, ze tam je voda.“
„No a? Aj keby tam na mna cakal neviem kto, neskocila by som. Co ak to je len nejaka riecka?“
„Nie je. Ver mi.“
Marianna krutila hlavou z jednej strany na druhu a pomaly ustupovala dozadu.
„Marianna, prosim. Tam dolu je jaskyna, kde sa teraz vsetci schovavaju.“
„Ved raz musia vyjst.“
„Prosim, skocime spolu.“
„Nie!“
„Marianna.“ prosebne na nu pozrel.
Ona chvilu ticho premyslala. Nemali inu moznost. Museli bud skocit, alebo sa vratit spat. Odrazu za nimi cosi buchlo.
„Marianna, pod!“
„Nie, ja nejdem. Ani nevidim, kam skacem. Co ak su tam nejake kamene?“
„Prosim, zrejme sem niekto ide. Ver mi. Nepustim ta, slubujem.“
Marianna nanho chvilku hladela, no ked zas cosi buchlo, prikyvla. Pevne mu zovrela ruku a postavila sa oproti nemu na uplny kraj.
„Raz.“ zacal Tornado.
„Dva.“ zasepkala Marianna. 
„Tri.“ vyslovili naraz a spolu skocili dolu.
Vobec nevedeli, aka je jama hlboka. Leteli vzduchom priblizne dvadsat sekund a potom odrazu dopadli do rozbureneho toku podzemnej rieky.
Najprv sa uplne ponorili a vlny ich hadzali zo strany na stranu. Marianna tuho zvierala Tornadovu ruku, no nedokazala sa vynorit. On jej vsak pomohol a vytiahol ju nad hladinu.
„V poriadku?“ snazil sa prekricat hukot vody.
Marianna iba pokrutila hlavou. Snazila sa drzat hlavu nad vodou, no velmi sa jej to nedarilo. Nohami narazala o skaly a silny prud ju tahal dopredu. Netrvalo to vsak dlho, pretoze po niekolkych metroch zacala rieka prudko klesat.
„Tornado, toto sa mi vobec nepaci!“ zakricala nanho, no zrejme ju nepocul.
Prud vody vsak naberal na rychlosti a vlny boli coraz vacsie. 
„Marianna, drz sa. Toto sa mi vobec nepaci!“ otocil sa k nej Tornado a potom pozrel pred seba.
Ona len vystrasene prikyvla. Snazila sa co najviac upokojit a uz sa jej to skoro darilo, ked sa odrazu, z cista-jasna zjavil velky vodopad.
„Tornado!“
On sa vsak nestihol ani otocit a uz sa rutili plnou rychlostou dolu. Voda bola vsade okolo nich. Pad ale netrval viac ako desat sekund. Dopadli do obrovskeho a hlbokeho podzemneho jazera.
Marianna sa vnorila ako obrovska gula a padla skoro az na dno. Nestihla sa vsak dostatocne nadychnut, preto spanikarila. Zacala prudko kopat nohami a mavat rukami. Kedze nebola dobry plavec iba stratila silu. 
Vystrasene hladela okolo seba a hladala Tornada. Odrazu sa voda okolo nej sfarbila docervena. Na chvilu sa zastavila a premyslala, co je to. Nakoniec dosla k zaveru, ze to urcite bude krv. Nebola si vsak vedoma toho, ze by bola zranena.
Uz vsak nemala vzduch. Snazila sa rozmyslat a spomenut si aspon na zaklady plavania, no akosi jej to neslo. Zacala teda sustredene striedat kopanie noh s mavanim ruk. Najprv sa nic nedialo. Potom vsak zacala stupat vyssie a vyssie, az konecne vynorila hlavu nad vodu a zhlboka sa nadychla. Ale kedze mala v nose vodu, trochu sa rozkaslala.
Ani si vsak nevsimla a zacala sa posuvat smerom k brehu. Vobec sa nepokusala plavat, len sa nehybne nechala unasat vodou.
O chvilku uz bola blizko pri brehu, takze sa mohla postavit na dno. To bolo tvorene z drobneho strku a jemneho piesku. 
Tarbavo sa postavila a snazila sa dostat z jazera. Ked sa jej to podarilo, vliekla sa co najdalej od vody. Nakoniec si sadla na zem a zacala si zmykat vlasy.
Potom si vsak spomenula na Tornada. Nevidela ho odkedy spadli do jazera. A ta krv musela byt jeho.
„Tornado!“ postavila sa na podlamujuce sa nohy. „Tornado, kde si?!“
Rychlo pribehla k okraju jazera a vystrasene si prezerala hladinu.
„Tornado, nezartuj! Skoro vobec neviem plavat!“
Presla o kusok doprava a znovu sa rozhliadla.
„Vynor sa, prosim!“
Chodila hore-dolu okolo brehu a bezradne sa rozhliadala. Nevedela, co robit. Nemohla sa len tak vybrat do stredu jazera a ponorit sa. Uz by odtial nevysla. Po dvoch priam nekonecnych minutach sa jej uz tlacili slzy do oci. 
Smutne si sadla na jeden z kamenov a pozrela hore na vodopad a strop jaskyne. Ani si neuvedomila, kolko je tam odrazu svetla. Ovela viac ako v tych podzemnych tuneloch. Odniekial presvitalo a dokonca nadobudalo aj modrastu farbu.
Odrazu sa hladina zachvela a vynoril sa Tornado. Voda okolo neho hned scervenala. Najprv sa trochu hybal, no potom zostal len nehybne lezat na hladine.
„Tornado!“ Marianna sa bleskovo postavila a rozbehla sa krizom cez vodu rovno k nemu.
Nastastie uz bol v dost plytkej vode. Opatrne ho otocila a zozadu ho chytila po pazuchami. Jemne ho vytiahla z vody a tahala, az kym si nebola ista, ze su dost daleko. Tam ho polozila a rychlo si k nemu klakla.
„Tornado, co ti je? Preber sa! Tornado!“
Jemne nim potriasla a prosebne nanho pozrela. On ticho zavrcal a pomaly otvoril oci.
„Aleluja! Uz som sa bala, ze sa ti nieco stalo.“
Tornado jej vsak neodpovedal, len pomaly zmurkal a hladel na strop.
„Si v poriadku?“ Marianna sa nad neho nahla a pozrela mu do oci.
On slabo prikyvol a otocil hlavu doprava. Snazil sa nadvihnut sa aspon do polosedu, no priserne ho bolela hlava.
„Pockaj, pomozem ti.“ polozila mu ruku pod hlavu a nadvihla mu ju. Potom vzala okruhly a hladky kamen a pouzila ho ako vankus.
Tornado sa chabo usmial, no vzapati ticho zastonal. Pravou rukou si prikryl lave predlaktie a trochu sa pomrvil.
Marianna si okamzite vsimla, ze odtial sa mu vali vsetka ta krv. Klakla si na tu stranu tak, aby mala dost svetla a snazila sa odtisnut Tornadovu ruku.
„Pusti, pozriem sa ti na to.“
„Nie, to nic nie je. Nechaj tak. Mali by sme ist.“
„Tornado prestan! Nemozes sa ani postavit. Pusti tu ruku a ja ti to osetrim.“
„Si si ista, ze vies ako na to?“
„Jasne. Chodila som na kruzky prvej pomoci. Celych sest rokov.“
Tornado len ticho prikyvol a trasucu sa pravu ruku polozil na brucho.
Marianna tak mala priamy vyhlad na obrovsku reznu ranu na predlakti. Bola cela spinava od piesku vo vode a krv z nej tiekla jedna radost.
„Co si porobil?“ 
„Cestou som narazil na par kamenov.“ zasmial sa ticho.
„To nie je smiesne! Ved mozes vykrvacat. Sme niekolko metrov pod zemou, v nejakej jaskyni a ani nevieme ako sa dostat von!“
„Len nezacni hystercit.“
„Nehystercim! Len sa o teba bojim!“
„Nehovorila si nahodou, ze mas kurz prvej pomoci? Tak by si mi mohla pomoct.“
„Jasne, prepac.“
Marianna zacala prehladavat svoje vrecka. Najprv na premocenom svetri, potom na sortkach. 
„Co hladas?“
„Servitky, alebo nieco podobne.“
Po chvili sa jej podarilo najst to, co hladala. Na uplnom dne svetra nakoniec nasla balicek s dvoma vreckovkami. Chytro sa postavila a bezala naspat k jazeru. Tam namocila jednu z vreckoviek a druhu polozila na najblizsi kamen. Potom sa vratila k Tornadovi.
„Tak, teraz ti to ocistim. Nachvilku takto zdvihni ruku a nepohni sa.“
On ju posluchol a zatal zuby. Marianna si pritiahla ruku viac k sebe a vlhkou utierkou jemne pretierala okolie rany. Ked uz zmyla vsetok piesok, odbehla vycistit utierku. 
Tornado poslusne drzal ruku a pozorne ju sledoval. Ona sa vratila s vycistenou vreckovkou a tentokrat mu zacala cistit ranu. 
„Neboj sa vycistim ti to, potom ti tam dam nieco save a obviazem to neviem cim.“
„Nemusis mi to tak podrobne vysvetlovat.“
„Musim! Po prve ma to upokojuje a po druhe je to sila zvyku.“
„Fajn, tak mi rozpravaj, o com len chces.“
Marianna mu ruku polozila na brucho a zas isla k jazeru. Mokru servitku polozila na zem a z kamena si vzala tu suchu. Potom sa k nemu zas vratila. Roztvorila vreckovku a jemne mu ju polozila na ranu. 
„Tak, a co tam dat teraz?“ rozhliadla sa okolo. 
„Neviem, mozno tu nieco najdes.“ zasmial sa konecne si sadol. 
Marianna sa poobzerala, aj ked pochybovala, ze by v podzemnej jaskyni nasla nejaku latku.
„Mozno by som o niecom vedela.“ prehovorila nakoniec zamyslene. 
„No...“
„Ja mam tenke tricko a este aj sveter. Aj ked som trochu premocena mohla by som tricko natrhat a...“
„A? To nemozes mysliet vazne.“
„Mam ta nechat vykrvacat?“
„Nie, ale...“ 
„Ziadne ale. Pockaj chvilku, prezleciem sa.“
Uz mu nedovolila nic namietnut a vyhliadla si tmavy kutik, v ktorom by ju nebolo vidno. Rychlim krokom tam pribehla a zacala vysuvat ruky z rukavov svetra. Cela sa z neho vyvliekla a hodila ho na zem. Potom si vyzliekla aj tenke a do nitky premocene tricko. Ostrazito sa obzerala a rychlo si zas navliekla sveter. Tricko si vzala do ruk a skrutila ho ako handru. Voda z neho odkvapkala a ona konecne vysla z tmy.
„Takze ty si to myslela vazne.“ skonstatoval Tornado, ked zbadal tricko v jej ruke. 
„Jasne. Co si si myslel, ze len zartujem?“
„Nie. Neviem, co som si myslel.“
„Fajn, tak drz.“
Klakla si vedla neho, sadla si na paty a roztrhla tricko na polovicu.
„Si normalna?“ nadvihol obocie.
„Poprosila by som ta, aby si nekomentoval.“
Tricko rozdelila este na par casti a potom mu zacala obvazovat ruku. Najprv prilozila kusok, ktorym prekryla ranu a zvysne obtacala okolo ako obvaz. Ked skoncila, konecne poriadne vydychla.
„Tak...“
„Dakujem.“ vdacne sa na nu usmial a pridrzal si ruku.
„Boli ta este nieco? Alebo skor, narazil si cestou este na nejake ine kamene?“
„Nie, myslim, ze nie.“
„Fajn, ale ked zistim, ze si mi nieco nepovedal...“
„Naozaj.“
Marianna si ho pozorne premerala a nakoniec prikyvla. „Verim ti.“
„To som rad.“
„Teraz este zistit, ako sa dostat von.“ rozhliadla sa.
„Dobra otazka. Niekde tu urcite bude vychod, alebo aspon nejaka diera.“
„Ziadne niekde tu bude. Musi tu byt! Hore sa nam nepodari dostat, ani keby sme vedeli lietat.“
„Zase si hystericka?“
„Neviem, asi hej. Je mi to jedno. Vobec sme sem nemali skakat. Mali sme sa vratit!“
„S tym uz nic nespravis. Pomozes mi postavit sa?“
„Nie, kym nezistim, kde je vychod. Nebudem ta predsa zdvihat, aby si mohol len tak stat. Mas zranenu ruku.“
„No a? Ovplyvnuje to nejako moje nohy alebo nieco podobne?“
„Hej. Idem sa pozriet a o chvilku som naspat.“
„Nie, pockaj, idem s tebou!“ Tornado sa pravou rukou zaprel do zeme a snazil sa zdvihnut.
„Zostan! Hned som tu. Potom slubujem, ze ti pomozem.“ Bez dalsieho slova sa otocila a zamierila smerom prec od jazera. Cim dalej isla, tym viac sa jej zdalo, ze svetla ubuda. Chodba vsak pokracovala dalej.
Marianna sa otocila a rozbehla sa spat k Tornadovi. Prudko pri nom zabrzdila, no na klzkom strku nedokazala udrzat rovnovahu, a tak sa posmykla. Najprv sa zakolisala, potom padla na chrbat hned vedla neho.
„Marianna, nic sa ti nestalo?!“
„Nie, nie. Som v pohode. Len neviem, ci sa este udrzim na nohach.“ rozosmiala sa a posuchala si odrete dlane.
„Naozaj by sme mali ist.“
„Hej, zistila som, ze je tam sice tma ako vo vreci, ale chodba pokracuje dalej.“
„Fajn, takze ideme.“ Tornado k nej natiahol ruku a ona mu pomohla vstat.
Potom ho podoprela a pomalicky sa vzdalovali od jazera. Takto isli par minut, no nakoniec si uz zas nevideli ani na koniec nosa. Odrazu Tornado zastavil. „Mam taky divny pocit, toto som uz zazil.“
„Prestan, pojdeme dalej a niekde tu musi byt vychod.“
„Jasne, lenze ktovie kolko metrov alebo mozno kilometrov.“
„Co si odrazu taky pesimisticky?“
„A ty si odrazu taka optimistka.“
„To som stale. Lenze ja sa chcem dostat von!“
„Aj ja! Ale nechcem, aby sme zas niekde spadli.“
„Spadli? To si myslis, ze tu je este nejake dalsie prekvapenie?“
„Mozno. Aj tu, aj v sopke su jaskyne vytvorene prirodou a nikto nevie, co v nich vlastne je.“ 
Marianna sa zatvarila urazene a spravila krok vpred. Zakopla vsak o nejake tenke lanko.
„Co to...“ nestihla dopovedat, pretoze spoza ich chrbta sa vynorila pevna siet a tlacila ich dopredu. 
„Bez.“ vykrikla a potiahla Tornada tak silno, ze skoro spadol.
Nebolo mu to treba hovorit dvakrat. Hned sa za nou rozbehol do tmy. Obaja rukami smatrali pred sebou, aby nahodou do niecoho nenarazili. Utekali, nevediac kam asi pat minut, ked Tornado zastal a chytil Mariannu za ruku.
„Ja... ja uz nevladzem.“ 
„Pod, musime sa odtial dostat.“
„Marianna, ja naozaj nevladzem.“
Ona prikyvla. „Fajn, tak chvilku pockame.“
„Dakujem.“
Zostali stat uprostred temnej chodby a snazili sa vydychat.
„Co to vlastne bolo?“ prehovoril nakoniec Tornado.
„Zakopla som o nastrazene lanko a spustila som nejaku pascu.“
Tornado sa pobavene zasmial. „Teraz uz viem, ze aj ty sa niekedy chytis do pasce.“
„Dakujem ti velmi pekne.“
„Nemas za co.“ 
„Dobre, pod dalej. Mozno tu je vychod. Este aspon chvilku.“
Ked neodpovedal, Marianna si domyslela, ze zrejme suhlasi. Chytila sa teda steny, ktoru nasla v tme a druhou rukou zovrela Tornadovu zdravu ruku.
„Tak spolu?“ snazila sa mu pozriet do oci, ale nenasla ani jeho tvar.
„Spolu.“
Naraz vykrocili dopredu, no ich nohy sa nedotkli zeme. Namiesto toho padali dolu do tmy a ani nevedeli, co sa stalo. Pred nimi bol totiz koniec cesticky a dalsia diera.
Leteli vzduchom az Marianna ako prva narazila ramenom na nieco tvrde, co stlmilo jej pad. Z ramena jej hned vystrelila ostra bolest.
„Au.“ 
Ani sa nestihla spamatat, uz na nej pristal Tornado. 
Trochu ju pripucil a vyrazil jej dych, no neutrpela ziadne ine vazne zranenie.
„Prepac.“ dostal zo seba, len co z nej zliezol.
„To nevadi. Ty si v por...“ nestihla dopovedat roztrasenym hlasom, pretoze siet, do ktorej spadli sa zdvihla a uzavrela ich dnu. 
Viseli v nej ako gulocky vo vrecku. Siet sa s nimi posuvala stale dopredu a okolie sa pomaly osvetlovalo. Zistili, ze su v nevelkej jaskyni, na konci ktorej boli zapalene fakle a stalo tam niekolko postav.
Marianine oci si ledva stihli zvyknut na to svetlo okrikol ju akysi hla: „Marianna! Tornado!“
Ani jeden z nich netusil, co sa deje. Siet s trhnutim zastala, a potom ich bez varovania vysypala na zem.
„Au.“ znovu zastonala Marianna.
„Si v poriadku?“ opytal sa jej niekto a podal jej ruku.
„Uhm, som. Skoro v poriadku.“
„To je super, pretoze este stale ta potrebujeme.“
Marianna konecne spoznala ludi, ktori stali vedla nej. Boli to jej priatelia a spolu s nimi aj dedincania.
„Otec, co to malo znamenat?!“ neveriaco krutil hlavou Tornado a drzal si zranenu ruku. Cez obvazy mu zacali presvitat machule krvi.
„Tornado! Nehyb s tym!“ vykrikla Marianna a rychlo k nemu pribehla.
„Mysleli sme, ze ste z tych ludi, ktori napadli nasu dedinu.“ bezmyslienkovite zacal Artbub, no odrazu sa zarazil. „Tornado, pre vsetky moria, to co mas s rukou?!“
„Vies, otec, tvoj premysleny sposob, akym sme sa tu dostali ma tak trochu porezal.“
„Tak trochu?! Ved v tej ruke mas obrovsku dieru!“
„Hej? Zvlastne, pretoze ja som si to nevsimol. A nemozem za to!“
„Jasne, ze nie,“ primiesala sa Marianna do ich hadky, „to sa vyriesi potom. Teraz nas odtial nejako dostante.“ 
„Samozrejme.“
Marianna sa postavila k svojim priatelom. Ema ju hned vyobjimala a Barbie s Emiliou tiez. Danny a Edy sa len usmiali, a Samo sa na nu nahnevane mracil.
„Kam si to rano zmizla? Mysleli sme, ze ta uniesol ten chlapik v obleku z lemura.“
„Prepacte, nechcela som vas vystrasit. Len som nemohla spat, tak som sa isla prejst.“
„Jasne a len tak nahodou si stretla jeho, vsak?“ kyvol hlavou na Tornada.
„Ak poviem ano, nebudes mi verit, ze?“
„Uhadla si.“
Ema vyhrazne pozrela na Sama a potiahla Mariannu dalej.
„Nevsimaj si ho, je len trochu napaty. Vlastne vsetci sme. Dedinu prepadla skupina maskovanych ludi a doslova nas odtial vyhnali. A tiez sme zistili, ze s Lemurom spolupracuje aj jedno dievca.“
„Viem, uz som mala tu cest zoznamit sa s nou.“ odfrkla Marianna.
„Ako to myslis?“
„S Tornadom sme ich prekvapili v dedine a trochu som ju ponahanala po dzungli. Chytila som ju za vlasy a ona stratila toto.“ ukazala Eme naramok, ktory teraz mala na lavej ruke.
„Krasny doplnok. A tie privesky...“
„To je teraz nepodstatne. Povedal vam uz Artbub, co chceme urobit?“
„Nie, nikto nam nic nepovedal.“ odpovedal jej Danny, ktory spolu s ostatnymi prisiel blizsie.
„Dnes rano som si uvedomila, ze coskoro musime odist. Ale zahada nie je vyriesena. Preto predlzime rodicom dovolenku.“
„To je sice pekne, no ako sa to dozvedia?“ prerusil ju Samo.
„No od nas. Pojdeme navstivit rodicov.“

30. kapitola - VZACNE RADY
„To nemyslis vazne!“ zhrozila sa Ema.
„Ved tu chceme ostat, nie ist domov.“ zapojila sa Barbie.
„Kto ako...“ prevratil ocami Samo.
„Ved prave o to ide,“ vysvetlovala im Marianna, „povieme rodicom, ze sa tabor trochu predlzil a ked uvidia, ze sme tu stastni, budu spokojni a nechaju nas.“
„Si si ista?“ opytala sa Ema. „Nemyslim, ze by sme sa tu citili nejako velmi dobre.“
„Nebojte sa, vsetko dopadne dobre. Tornado tam niekoho pozna a vybavi dlhsi pobyt na ostrove.“
„No ked myslis.“ pohrdavo ukoncil debatu Samo.
Marianna nanho nahnevane pozrela, no uz to nerozoberala. Otocila sa k Artbubovi a Ovofritovi.
„Co sa v dedine stalo?“
„Len co sme s Artbubom prisli do dediny vbehli tam akisi ludia v maskach a s ohnom v rukach. Ani sme sa nestihli spamatat a museli sme ujst. Tuto jaskynu pouzivame uz dlhsie ako ukryt. Posledne som ju vsak trochu vylepsil. Mal som more casu.“ zreferoval Ovofrit.
„Hej videli sme... Najprv stena, ktora tam nie je, potom som Tornadovi skoro odtrhla ruku, pretoze som visela nad neviem kolko metrovou dierou, boli sme nuteni skocit do doslova dravej rieky, spadli sme z obrovskeho vodopadu do este vacsieho jazera, skoro som sa utopila, Tornado cestou stretol par kamenov, a aby toho nebolo malo, spustili sme pascu, spadli do siete a viseli sme ako zemiaky vo vreci. Takze musim uznat, ze ste to naozaj premysleli!“
Marianna to vychrlila rychlo a skoro bez nadychnutia. Vsetci naokolo, okrem Tornada, na nu pozerali s vyvalenymi ocami.
„To je moj sveter?“ Samo nakoniec prerusil ticho.
„Hej je. Mas s tym problem?“
„Nie, len ci by si mi ho nedala.“
„Je mokry.“
„No a? Tak si ho daj dolu, nie?“
Marianna pozrela na Tornada. „To nepojde.“
„Preco?“
„Lebo pod nim nic nemam.“
„Ako to? Vzala si si len moj sveter?“
„Nie, ale...“
„Marianna,“ prerusil ju Edy a prezeral si Tornadovu obviazanu ruku, „nie je to tvoje tricko?“
„No...“
„Marianna! Si ty normalna?“ zhrozila sa Ema.
„Potrebovala som obvaz.“
„Tak si sa vyzliekla a roztrhala si tricko?“
„No... krajne riesenie.“
„Takze si sa pred nim vyzliekla, a ako vidim hned mu je lepsie.“ zahundral Samo.
„Samo, prestan! Nebol si tam. Tak sa laskavo nevyjadruj!“
„Dobre ze som tam nebol, lebo by tento tu skoncil na dne toho jazera.“
„Ved skoro aj skoncil! A aj ja. Pomohol mi dostat sa nad vodu. Mala som ho nechat len tak s rozrezanou rukou?“
„Jasne, prepac. Zabudol som, ze ty musis pomahat za kazdu cenu.“ prevratil ocami Samo.
„Nepomaham za kazdu cenu. Pomaham svojim priatelom. A Tornado je jednym z nich.“
„Lenze ty by si pomohla hocikomu. To by si jednoducho nebola ty.“ 
Marianna dala ruky vbok. „Po prve, neviem, co tu teraz splietas a po druhe, pomahat ludom je dobra vlastnost. Ale ze sa ti cudujem. Ty si taky sebecky, ze si o tom asi vobec nepocul!“
„Naozaj smiesne... Co keby sme si teraz vyjasnili, co budeme robit?“
Marianna nadvihla obocie. „Vyjasnili? Najprv odtial vypadneme, potom ideme k rodicom. Je na tom nieco nejasne?“
„A ani sa neopytas, ci s tym suhlasime?“
„Suhlasite?“ otocila sa k priatelom. „Nikto neprotireci, takze asi hej. Ideme.“
„Marianna,“ oslovila ju Ema, „este jedna vec.“
„Aka?“
„Nase kriedy. Nechali sme ich na stole.“
Marianna si ju zamyslene prezerala. „Nemate ich so sebou?“
„Nie, zabudli sme.“
„Lenze ja som nasla farebne kriziky na stromoch.“ 
„Co?“ cudovala sa Barbie.
„Zrejme ich vzalo to dievca.“
Ema prikyvla a spolu s ostatnymi sa znovu pripojili k skupine debatujucich ostrovanov.
„Mali by sme sa vratit.“ navrhla Kamila a pozrela na Artbuba s Ovofritom.
„Ideme.“ prikyvli obaja naraz a isli zvolat vsetkych na jednu kopu.
Ked uz boli vsetci dedincania pokope a mohli vyrazit, Tornado Mariannu zavolal dozadu.
„Ako ti je?“ pozrela na jeho ruku.
„Fajn, celkom. Dakujem, ze si mi pomohla.“
„To nic nebolo. Ty si ma vylovil z jazera.“
„Ako vies, ze som to bol ja?“
Ona prevratila ocami. „A kto iny by to bol? Skriatok z jazera?“
„Mozno... Co si myslis o tom, co sa v dedine stalo?“
„Neviem.“
„Staci mi jednoduche vysvetlenie.“
„Jednoduche? Mam taky pocit, ze toto uz nie je len taka detska hra ako predtym. Vypalovanie dedin a ohrozovanie ludi patri medzi dost vazne priestupky.“
Tornado na nu skumavo pozrel a premyslal. „Musis zacat rozmyslat menej mestsky a viac prakticky.“
„Co?“
„Mala by si rozmyslat viac prakticky. Tu ziadne predpisane zakony neplatia. Skus sa viac riadit srdcom a robit to, co povazujes za spravne, nie logicke.“
„To mam akoze robit nelogicke rozhodnutia?“
„No napriklad. Niekedy je cit a intuicia viac, ako vsetky rozumy dokopy.“
„Ja viem. Ved prave to ma sem doviedlo... Tak nehovor, ze nerozmyslam nelogicky.“
„Super, tak skus pokracovat.“
„Bavi ta robit mi taketo prednasky?“ pohorsene nanho pozrela.
„Hej.“ zasmial sa nakoniec a objal ju okolo pliec.
Marianna sa usmiala a chcela sa ho este nieco spytat, no vyrusil ju hlas spredu.
„Marianna!“ Ema jej zakyvala a naznacila, aby prisla k nej. 
Ona pozrela na Tornada a este raz sa usmiala. Potom sa pretisla pomedzi dav a zaradila sa k Eme.
„Myslela som, ze s nim nechces mat nic spolocne. S Hurikanom.“
„Vola sa Tornado a nepovedala som, ze s nim nechcem nieco mat.“
„A chces?“
„Nie!“ prekvapene vykrikla Marianna, az sa niekolko ludi otocilo. Hned sa zacervenala a ospravedlnila.
„Naozaj, pretoze toto divadielko tak nevyzeralo.“ Ema kyvla hlavou dozadu.
„Divadielko? O com to hovoris?“
„Tu rucicka, tam rucicka. A navyse je jeho ruka zabalena v tvojom roztrhanom tricku.“
„Nic medzi nami nie je, sme len priatelia. Pomohla som mu a to by si spravila aj ty. Nemozem za to, ze ta Samo presvedcil svojou ziarlivostou.“
„A nemyslis, ze ziarli pravom?“
„Nie, nemyslim. On nema preco ziarlit. Nechodim s nim a ani som nikdy nechodila.“
„Ako myslis.“
Marianna jej uz neodpovedala len sa chabo usmiala a dobehla ostatnych priatelov. Barbie, Emilia a Edy sa veselo bavili, a Danny so Samom boli neobvykle ticho.
„Deje sa nieco?“ nedalo Marianne a obratila sa k Samovi.
„Dejes sa ty a ten tvoj...“ pohrdavo pozrel na Tornada.
„Nezacinaj aj ty, prosim ta o to.“
„Ts.“ odfrkol a ani na nu nepozrel.
„Samo, prosim ta, chcem len vyriesit to, co sa tu deje. Potom pojdeme domov a za par tyzdnov sa na toto tu zabudne.“
„Iste...“
„Samo.“
„Dobre, dobre, ako chces.“
„Usmej sa.“
Samo sa zatvaril kyslo a pokusil sa o usmev. Vsetkych to rozosmialo a dokonca aj Mariannu. 
Ovofrit s Artbubom viedli skupinu spletou podzemnych a jaskynnych chodieb. Motali sa akoby stale dookola, no po necelej stvrthodinke jeden z nich stlacil kamen, odkryl kovovy kryt a vysli na denne svetlo. Uz bol davno cas obeda. 
Marianna s Emou boli celu cestu ticho, len sa tak obzerali a rozmyslali. Edy s Barbie a Emiliou hrali nejaku divnu a zlozitu hru, ktoru ani jedna z nich nechapala a Samo s Dannym sa rozpravali s akymisi chlapcami z dediny. Takto im cesta dzunglou rychlo ubehla. O niekolko minut uz stali uprostred dediny.
„Konecne sme vsetci pokope.“ vzdychla Ema a pozrela na priatelov.
„Ste, ale obluda este stale beha po dzungli.“ ozval sa spoza nich Artbub.
Marianna sa k nemu otocila a pozrela mu do oci. „Nieco sa vas opytam a neskusajte mi neodpovedat.“
„Ako?“ nechapal vodca.
„Mate jej odpovedat na otazku.“ prehodila Ema, akoby nic.
„Aha,“ zamyslel sa Artbub, „tak dobre, pytaj sa.“
„Co je na druhej strane ostrova, v severnej casti?“
„Tornado ti to uz povedal, nie? Mociare, baziny... prepada sa to tam na kazdom kroku.“
„Tak preco to potom nemate na mape?“
„Na akej mape?“ 
„Tej, co mate doma a je na nej len polovica ostrova.“
„Tej mape...“ prikyvol Artbub, no ocami hladal Tornada.
„Presne.“
„Nikto tam nechodi, tak to nemam ani na mape. Je to az taky problem?“
„Viem, ze nam nieco tajite.“ prestala stracat cas a presla rovno k veci.
„Tajim? Co by som ti tajil? Doverujem ti.“
„Viem, kedy mi ludia klamu a pri vas je to obzvlast lahke.“
„To nie je pravda. Ja sa...“
„Chapem, ze ak chcete byt vodca, musite dat jasne najavo, ze s niecim nesuhlasite a ze svojich nepriatelov chcete odstrasit, ale praktizujte to inde. My sa vam snazime pomoct.“
Artbub bol chvilu ticho, no potom vzdal hadku. „Ak ti naozaj nieco tajim, tak mi povedz, co.“
Teraz mlcala Marianna.
„Tak vidis, sama nevies. Neviem, kto je ta obluda a ako sa tu vobec vzala a mozem ti odprisahat, ze netusim ani o severnej casti.“
Uz sa chystal odist, ked ho Marianna zastavila.
„Niekto tam je, vsak?“
Artbub sa neotocil len zastal. „Uz som ti raz povedal, ze o tom nic neviem.“
„Viete.“
„Nic neviem! Nasi predkovia tam nechodili uz patsto rokov! Ako ti to mam povedat?“
Mariannu trochu prekvapilo, ako na nu zvysil hlas, no nenechala sa vyviest z rovnovahy. „Stacilo by normalnym hlasom a ludskou recou.“
„Lenze ja nic neviem!“
„Ako myslite.“ 
Teraz sa ona otocila na pate a chystala sa odist. No vrazila rovno do Tornada.
„Zase otcovi neveris?“ opytal sa sklamane.
Marianna nanho len pozrela a obisla ho. Pripojila sa k Eme a ostatnym, a spolu vyliezli hore po rebriku rovno do ich rozhadzanej izby.
„Tu to ale vyzera.“ zalomila rukami Barbie, ked uvidela neporiadok.
„A v nasej je to take iste.“ upozornila ju Marianna.
„Neostava nam nic ine len zacat upratovat.“ okomentoval ich situaciu Samo.
Vsetci zborovo prikyvli a spolu sa pustili do upratovania. Chlapci vo svojej izbe a dievcata tiez. O necelu polhodinku uz v izbach vyzeralo ako predtym. Bolo nieco po jednej a dievcata sa zacali obliekat k rodicom.
„Som rada, ze ich konecne uvidim.“ otocila sa Ema k Marianne.
„Ja sa tiez tesim.“
Marianna si obliekla nove tricko, tentokrat svetlozelene a tenke cierne leginy. Vzala si aj trochu volnejsi cierny svetrik s gombikmi a na nohy si obula zelene poltopanky. Do vreciek si vlozila aj svoju malu baterku, len tak pre istotu. 
Ich kriedy sa naozaj nenasli, a tak sa len utvrdila jej teoria, ze si ich vzalo to dievca. Este si upravila vlasy a spolu s ostatnymi dievcatami pockali chlapcov. 
Potom zisli dolu, poobzerali sa okolo a cakali, co sa bude diat dalej.
„Podte k lietadlu, o chvilu odlietame.“ informoval ich Bongov hlas za nimi.
„Super, uz ideme.“ otocila sa k nemu Marianna.
Spolu s Bongom tam stali aj Artbub, Lisa a Tornado. Ani jeden z nich nevyzeral velmi nadsene.
„Tak ideme.“ oznamil Tornado a pripojil sa k Marianne.
Ona na neho vycitavo pozrela a dalej sa venovala len Bongovi.
„Len tam prideme, pozdravime rodicov a vratime sa.“
„Preco hovoris to „len“?“ nechapal.
„Lebo sa nechcem zdrziavat. A nechcem, aby nas rodicia prekukli.“
„Ty im to nepovies?“
„Zblaznil si sa? Ideme tam a napat.“
„Ako chces, je to len par kilometrov.“
Marianna sa usmiala a pohla sa dopredu smerom k chodnicku na plaz. Jej priatelia ju nasledovali a s nimi aj Bongo a Tornado.
Po par minutach chodze ju vsak nieco v listoch papradia uputalo. Hybalo sa az prilis. Prisla blizsie a nechala ostatnych bez povsimnutia pokracovat v ceste. Presla cez zopar listov az sa ocitla uprostred stromov a visiacich lian. 
„Je zvlastne ako sa da v dzungli lahko stratit, vsak?“ vystrasil ju hlas za nou.
„Co chces?“ 
„Nenecham ta znovu sa stratit.“ bol to Tornado, ktory sa zrejme rozhodol strazit ju na kazdom kroku.
„Neboj sa, nepojdem do tych mociarov na severe. Nemusis ma sledovat, len preto, aby sa tvoj otecko nebal.“
„Preco si myslis, ze to robim kvoli otcovi?“
„A nerobis?“ odpovedala otazkou.
„Chcem len zabranit tomu, aby si sa znovu stratila. To s tymi psami si naozaj nechcem zopakovat.“
„Ani sa ma nespytas, preco som sem prisla?“
„Viem, ze sa ti nieco nepozdava a v tom mas pravdu. To dievca sa tu vzalo len tak, odniekial, a obluda tiez. Ale mozno su to len domorodci z vedlajsieho ostrova.“
„Toto ti nataral tvoj otec?“ prekvapene si ho premerala.
„Ano, preco?“
„Lebo je to prvotriedna sprostost! Naozaj tomu veris? Tym jeho recickam? Vie s tebou dokonale manipulovat. Aj ked v ostatnych veciach je dost neschopny. Robis len to, co chce.“
„Je to moj otec a ja ho respektujem. A nerobim len to co chce.“
„Aha, naozaj?“
„Nie som ako ty.“
„Myslis si, ze nerespektujem svojich rodicov?“
„Nie, je len hovorim, ze je to moj otec nech je aky je.“
„Lenze nieco taji. Ty to nevidis?“
„Co by uz len tak tajil? Mozno sa ti to len zda. Nie je lahke s nim vychadzat odkedy... proste nie je to lahke.“
„Tak mi povedz, co odo mna chces. Zahadu si si uz vyriesil, nie? Su to len susedia z vedlajsieho ostrova a nemame problem.“ rozhodila rukami.
„Musis byt taka protivna?“
„Prepac, ale mam to vo zvyku!“
Vtom kriky nalavo nahlas zasumeli. Obaja sa strhli a pozreli tym smerom.
„Aj toto sa ti zda normalne?“
„Psst!“ zahriakol ju Tornado a ticho pristupil k listom.
Prudko ich odhrnul, no nikto tam nebol. V tej istej chvili sa pohli aj kriky na opacnej strane. Tornado k nim zas pristupil, ale teraz rychlejsie a zacal ich prehladavat. No listie sa hybalo aj pred nimi, za nimi a striedavo z jednej strany na druhu.
„Pockaj,“ chytila ho Marianna za ruku, „hra sa s tebou. Stoj a ticho pozeraj.“
Obaja zostali ticho stat a pozorovali kriky. Po asi dvoch minutach listie spomalilo a nakoniec sa prestalo hybat uplne. 
Marianna sa poobzerala dookola a vsimla si, ze na jednom zo stromov bolo nieco nakreslene. Prisla blizsie a zistila, ze je to obrazok nakresleny na kore jej fialovou kriedou. Bola to palma podobna tej, co visela na naramku.
Tornado k nej tiez prisiel a obzeral si strom zo vsetkych stran.
„Je tu.“ zasepkala Marianna skoro necujne.
On prikyvol a ostrazito si prezeral okolie. Nic sa uz nepohlo. Ani listok.
„No asi tu nikto nie je. Podme.“ skonstatovala Marianna najhlasnejsie, ako vedela a potiahla Tornada za ruku.
„Co to robis?“
„Pssst! Snazim sa ju vylakat von.“ zasycala.
Tornado prikyvol a spolu s Mariannou sa pobral na odchod. Cestou ocami priam prepaloval listy papradia okolo. Dosli par metrov dalej, aby mali dobry vyhlad na strom s palmou a schovali sa.
„Myslis, ze je az taka hlupa?“ sepkal Tornado a nespustal oci zo stromu.
„Nemyslim, ja to viem.“
Po necelej minute krovie zasumelo a spomedzi stromov vyslo dlhovlase dievca. Obzrela sa dookola a vytiahla kriedu. Nakreslila nou nieco pod tu palmu a znovu zmizla.
„Pod rychlo za nou!“ prikazala Marianna a rozbehla sa k stromu.
Ani nepozrela na obrazky, len bezala dalej. Neobzerala sa, nesledovala svet okolo seba, iba utekala za tym zahadnym dievcatom. Preskakovala kmene stromov, obchadzala pne a strhavala liany, len aby ju nestratila. 
„Marianna!“
Tornado za nou ledva dobehol. Ona sa otocila, ze mu nieco povie, no cosi sa za nou pohlo.
„Pozor!“ odrazu ju chytil za ruku a strhol na zem. 
Marianna dopadla tak tvrdo, ze to az buchlo. Tornado jej stale zvieral ruku a tiez cupel na zemi.
„Co... co to...“
„Ona a toto.“ Tornado kyvol hlavou smerom ku krikom za nou a potom ukazal na strom pred nimi. 
Bol v nom zabodnuty sip s akymsi papierikom. Mal ozdobne vyrezavanie a na konci nieco farebne.
„Stavim sa, ze to je dalsia vystraha.“ postavila sa Marianna a vytiahla hrot z kory. Potom si vzala listok, roztvorila ho a nahlas precitala. Tornado sa postavil vedla nej a pocuval.
„Ak si myslis, ze sa ti zas budem vyhrazat, mylis sa. Toto je len mala rada. Daj si na mna pozor, pretoze ak si so mnou nieco zacnes, vyjde ta to draho. Pozor na ducha sopky!“
„Ts, to akoze hovori mne?“ obzerala si papier. 
Tornado si ho vzal a este raz precital. Potom ho podal naspat Marianne a poobzeral sa. „Vratme sa. Hned.“
„Deje sa nieco?“ Marianna nanho znepokojene pozrela. Toto zdedil po svojom otcovi. Takto prudko menil nalady, len ked sa nieco dialo.
„Nie, len na nas uz urcite cakaju.“
„Neklam, co je?“ uprene sa nanho zahladela.
„Nic, podme.“
Tornado sa otocil na pate a isiel naspat presne tou istou cestou, akou sem prisli. Marianne nezostalo nic ine, ako ho nasledovat.
„Poznas ju?“ prerusila ticho, ked uz boli tesne pri pokreslenom strome.
„Nezacinaj, prosim ta.“
„Povedal si mi, ze sa mam riadit podla citu a intuicie, a ta mi teraz hovori, ze o tom nieco vies.“
„To nemyslis vazne!“
„Rada by som.“
Tornado uz nic nepovedal, len zastal a pozrel na strom vedla. Bola na nom fialova palma a pod nou cerveny ohen, ktory akoby horel pod palmou.
„Dufam, ze ti nemusim vysvetlovat, co tym myslela.“
„Co?“
„Tie obrazky.“
„Aha, no ako tak na to pozeram a ked zoberiem do uvahy aj ten odkaz a to, kto to kreslil, tak to fialove budem asi ja a ohen ona?“
„Presne a nie len to. Palma je pre nas bezny strom, ako si si urcite vsimla a tym ti chcela naznacit, ze si len obycajna a vsedna. A ten ohen je vyhrazka. Ten papierik to len potvrdil.“
Marianna chvilu studovala obrazok a potom sa presibane usmiala. „Ak som taka vsedna a obycajna, tak preco sa o mna tak zaujima?“
„To sa jej mozes opytat neskor.“
„Neboj sa, opytam sa jej to.“
Obaja sa naraz otocili a spolu prisli az k chodniku smerujucemu na plaz. 
„Musime sa ponahlat.“ zahlasil Tornado nakoniec.
Marianna prikyvla a ticho ho nasledovala. Potom jej vsak zrak padol na jeho zranenu ruku. Mal ju poriadne obviazanu cistym obvazom.
„Mas novy obvaz.“
„Toto? No, hej.“
„Co si spravil s mojim trickom?“
„Skender ho asi vyhodil. Chces ho naspat?“
„Nie, netreba. Zasil ti tu ruku?“
„Ako vies?“
„Je to uplne logicke.“ mykla plecami.
Tornado sa len zasmial a prikyvol. Kracali ticho a dost rychlo. Ked sa uz Marianne zacalo zdat to ticho otupne, zacala rozmyslat, co by sa mohla opytat bez toho, aby vyvolala dalsiu hadku. 
Po niekolkych minutach sa uz chystala otocit a nieco sa ho spytat, no stromy zredli a oni sa ocitli na plazi. Uz z dialky videli lietadlo a ich priatelov ako stoja pri Bongovi a uprene na nich pozeraju.
„Az sa bojim prist blizsie.“ uskrnul sa Tornado a pozrel na Mariannu. 
Ona pochopila, o com hovori a tiez sa nepatrne usmiala. „Staci si len predstavit Samov vyraz a je mi smiesne.“
„Je to tvoj priatel, nemala by si byt k nemu taka zla.“
„Je to len moj kamarat a nie som k nemu zla. To on sa sprava ako maly.“
Tornado sa usmial a pokrutil hlavou. Rychlo presli po piesku a zastali az pri lietadle.
„Co je ti smiesne?! Cakame tu uz nejaky ten cas a nikomu to nepride ako sranda.“ vyprskol Samo.
On si ho premeral, no neprestal sa usmievat. „Ako vies, ze mi je na smiech to, ze tu stojite?“
„A z coho ineho by si sa smial?“
„Z toho, ako skvele vyzeras, ked si nastvany?“ 
„To je naozaj velmi smiesne.“ 
„Staci!“ razne zakrocil Bongo. „Nasadat do lietadla a ide sa.“
Samo este raz nahnevane pozrel na Tornada a vyliezol po schodikoch. Danny, Edy, Barbie a Emilia ho bez slova nasledovali.
Tornado vystruhal poslednu grimasu na Samov chrbat a sadol si na miesto druheho pilota. Marianna sa tiez chystala nastupit, no Ema ju chytila za ruku a zastavila ju.
„Kde si zas bola?“ 
„Priplietlo sa mi do cesty to dievca.“
„Ake? Ta dlhovlaska?“
„Uhm, a nechala mi aj „cennu“ radu.“
Podala Eme papierik aj so sipom. Ona si ho prezrela a precitala si odkaz.
„Je naozaj divna. Ale to cudo je mi povedome.“
„Cudo?“
„Ten sip, ci co to je. Videla som to na jednom obrazku.“
„Naozaj, kde?“
„Doma som si nieco zistovala o ostrove a niekde mi to vybehlo. Ked sa vratime od rodicov, ukazem ti to. Mam tie papiere v taske.“ 
„Fajn, budem rada. A aby som nezabudla... nakreslila mi aj obrazok, no nie je mila?“ 
„Obrazok?“ Ema nadvihla obocie.
„Hej, na strome. Mojou kriedou palmu a cervenou ohen pod nou.“
„Tvojou kriedou? Musela nas riadne spehovat.“
„Mala som taky pocit, no nikto mi neveril.“ prekrizila ruky Marianna. 
Ema len prevratila ocami a prezrela si ju skumavymi ocami.
„Ako vysvetlis nasim, ze s nami prisiel aj Tornado?“
Marianna nepatrne vrhla pohlad na Tornada rozpravajuceho sa s Bongom. „Je to nas taborovy veduci.“
Ema sa hlasno rozosmiala a premerala si Tornada. „Skoda, ze o tom nevie.“
„Ha, ha, ha, naozaj smiesne. Ale teraz naozaj.“
„Prepac, len mi to po tom vsetkom prislo take...“
„Chcete tu len tak stat alebo ideme!?“ prerusil ich rozhovor Bongo.
„Ideme!“ odkricala mu Marianna a ani nanho nepozrela.
„Keby nieco, tak ma podporis. Je to nas taborovy veduci a poslala ho miesto seba hlavna veduca tabora. Ta, o ktorej rodicia vedia. A tiez vybavi dlhsi pobyt. Len co to dohodne, tak odlietame.“
„Fajn.“ suhlasila Ema a vrhla na nu dlhy vycitavy pohlad.
Marianna sa usmiala a obe naraz vosli dnu. Ema zatvorila dvere a sadla si k Dannymu na volnu debnu. Marianna sa kolenacky presunula k Bongovi a oznamila mu, ze su pripraveny na odchod. On nastartoval motory a lietadlo mohlo vzlietnut.
„Ak ti mozem poradit, tak si sadni. Vzlietnutie bude trochu hadzat!“ zakrical jej cez huciace motory.
„Tolko vzacnych rad za jeden den!“ ironicky poznamenala a pozrela na Tornada. Ten len krutil hlavou a nepatrne sa usmieval.
Neostavalo jej teda nic ine, len si sadnut k Samovi. On a ostatny jej priatelia zatial zacali rozoberat, ako bude stretnutie s rodicmi vyzerat.
„Co myslis ty?“ opytala sa jej Emilia, ked si k nim prisadla.
„Nechavam sa prekvapit. Urcite to bude viac ako zaujimave.“ 
„To teda bude.“ poznamenal Samo a vrhol na nu vycitavy pohlad.
„Nechaj to teraz tak,“ napomenula ho Ema, „a usmievaj sa. Ideme k rodicom!“

31. kapitola - MAMA A OTEC
Lietadlo letelo len par minut a uz bolo z dialky vidiet plaz na ostrove. Nebola vsak taka opustena ako ta na Malawi. Vsade pobehovali ludia, hrali sa tam deti, dokonca aj psy mali svoje vyhradene miesto.
Marianna vstala a postavila sa za Tornada. „Keby sa nasi pytali kto si, tak im povedz, ze ta namiesto seba poslala veduca tabora.“
„Coze?“ 
„Ze patris k taboru!“
Tornado sa najprv zatvaril prekvapene, no nakoniec suhlasil. Nic ine mu ani neostavalo.
„Musime si prebrat plan.“ zacala po chvili Marianna.
„Plan?“
„Teda, poviem ti, co budes robit.“
„Aha, od planu som sa dostal az k plneniu prikazov?“ zasmial sa Tornado a pozrel dozadu.
„Co najrychlejsie povies niekomu, neviem komu, aby predlzil rodicom pobyt asi tak o...“
„Dva dni!“ prerusil jej uvahu Samo.
„Nie, tyzden bude stacit?“
„Tyzden!? Co myslis, ze ta obluda sa bude skryvat tak dlho?“ 
Marianna sa tvarila, ze Samove pripomienky nepocuje a cakala na Tornadovu odpoved.
„Bude, aj tak tvoji priatelia nechcu zostavat velmi dlho.“ pozrel dozadu a premeral si urazene sa tvariaceho Sama. On nanho tiez zazeral nebezpecnym pohladom.
Ked lietadlo zacalo klesat, vsetci uz boli poriadne nervozni.
„Nezabudnite, o zahade ani slovo.“ napomenula ich Marianna a zhlboka sa nadychla. 
Bongo pristal na asfaltovej ploche nedaleko od hlavneho hotela. Vypol motory, otvoril dvere a zahlasil, ze mozu vystupovat.
„Budem vas tu cakat. Nemusite sa ponahlat.“
„Dobre,“ vzdychla Marianna a nasilu sa usmiala, „ideme a nezabudnite sa tvarit stastne.“
Vystupili z lietadla a pobrali sa smerom k hotelu. Marianna pockala na Tornada a spolu s Emou nasledovali ostatnych.
„My najdeme rodicov a ty zariadis ostatne.“
„Prestan to uz dokola rozoberat. Ani ja, ani Ema nechceme stale pocuvat, co ma kto urobit. Ak nieco nevyjde, tak budeme improvizovat.“
Ema sa zachichotala, ale Marianna stale nieco v hlave prepocitavala. „Ja neviem, ci viem improvizovat.“
„Vies, aj ked musim uznat, ze tvoj zlozvyk vsetko si naplanovat je hrozny.“
„To hovoris mne?“
Tornado sa akoze rozhliadol okolo a mykol plecami. „Nikoho ineho tu nevidim a Eme to urcite hovorit nemusim. Nie je taka zatata a tvrdohlava ako ty.“
„To ako myslis?!“ zasmiala sa Marianna, no nebezpecne nanho pozrela.
Takymto tempom dosli az na recepciu hotela. Vsetci traja sa smiali na Tornadovych vtipoch a nevsimali si ludi, ktori na nich nechapavo hladeli.
„Ehm, ehm...“ ozval sa pred nimi Samov hlas.
„Tak co? Ako rodicia?“ opytala sa ho Marianna a nevedela sa prestat usmievat.
„Idu dolu.“
„Skvele. Tak uz len... teda pockame.“
Tornado sa na nu usmial, ale vzapati otocil hlavu, pretoze na schodoch sa ozval buchot. Schadzalo po nich dolu zaradom sest parov. Len co ich rodicia uvideli, mamy sa rozbehli a otcovia pridali do kroku.
K Marianne pribehla jej mama a silno ju objala. Ona dosiroka otvorila oci a pozrela na otca. Ten sa veselo usmieval a obzeral si ju.
„Mami, ved ma rozpucis. Pust ma uz.“
Ked ju jej mama konecne pustila, opravila si saty a poobzerala sa po vstupnej hale. Reakcie rodicov boli vacsinou rovnake. Vsetkych ich vyobjimali a usmievali sa od ucha k uchu.
„Preco ste prisli tak skoro? Nemali ste byt v tabore?“ zaujimalo Marianninu mamu.
„No my sme sa vam len prisli ukazat, ze sme zivi a zdravi.“
„Aha, a ta vasa veduca prisla s vami? Radi by sme sa s nou porozpravali.“ pridal sa Edyho otec.
Marianna sa rozpacito usmiala a pozrela na Tornada. „No vlastne, nie.“
„Ako to?“
„Ale poslala za seba nahradu.“ dodala rychlo a zozadu postrcila Tornada dopredu. „Toto je Tornado a zastupuje nasu veducu. Teraz je on taborovy veduci. Dava na nas pozor, a tak...“
Vsetci rodicia upriamili pozornost na Tornada a premerali si ho od hlavy po paty. Potom znova pozreli na Mariannu.
„A nemozeme tej veducej aspon zavolat?“ vyzvedala Emina mama.
Mariannu to zaskocilo, pretoze neocakavala taketo otazky.
„Ona so sebou nema mobil.“ bleskovo odpovedal Samo.
„Nema?“ rodicia nevedeli vyjst z udivu.
„No je to tabor pre mladych detektivov a tento rok sa riesi zahada ducha v sopke.“ Ked videl, ze nepochopili, dodal: „Akoze na ostrove strasi a my mame zistit kto to je, a tak podobne.“
„Ano,“ pridala sa Ema, „kazdy den najdeme nove stopy a patranie nam ide od ruky.“
„Keby to tak bola pravda.“ zasepkala Marianna Tornadovi. On sa uskrnul a pobavene na nu pozrel. Jej rodicia si to vsimli a s nadvihnutym obocim si ich premeriavali, no zostali ticho.
„A ked zistime, co sa za tym skryva, tak budeme akoze vyskoleni mladi detektivi.“ dodala Barbie.
Vsetci rodicia prikyvli a zdalo sa, ze pochopili.
„Tak jej odkazte, aby nabuduce prisla aj ona.“ pripomenula Dannyho mama.
Marianna sa na nu milo usmiala a pritakala. „Nezabudneme. Tornado musi teraz este nieco vybavit a my zatial budeme s vami, ale nezdrzime sa dlho. Musime sa vratit.“
„Ale my sme mysleli, ze ked ste uz tu, tak ostanete dlhsie.“ smutne zasomrala Mariannina mama.
„Mami, ved s vami sme cely zivot. Nemozeme ist ani na par dni do tabora?“
Po Marianninej nahnevanej otazke uz nikto nic nepovedal, a tak sa Tornado rozhodol, ze je najlepsi cas zmiznut. Oznamil, ze ide vybavit svoje veci a nechal Mariannu s jej priatelmi a rodicmi ticho stat pred recepciou.
„Neideme inde?“ nedbalo prehodil Edy, ked okolo nich presiel uz siedmy clovek, ktory si ich zvedavo obzeral.
„Podme na terasu, je tam ovela viac miesta.“ navrhla pani Murfanova.
Vsetci devatnasti sa presunuli cez velke kridlove dvere na slnkom vyhriatu terasu. Tam si posadali ku stolom a zacali sa rozpravat.
Vsetci rodicia chceli vediet, ako sa mali, co jedli, ci sa teplo obliekali, kedy chodili spat a podobne veci. Deti im samozrejme vsetko povedali, az na casti so zahadou a ostrovanmi.
Marianna a jej rodicia sedeli pri poslednom stole, pri zabradli a preto mali skvely vyhlad na vstup do hotela a dvor s parkoviskom pod nimi. 
Boli tam odparkovane rozne velke auta, ale tiez tam postavalo zopar ludi. Medzi nimi Marianna spoznala aj Tornada. Rozpraval sa s chlapcom a nejakym mladym muzom. Zrejme sa poznali, pretoze sa bezstarostne rozpravali a smiali.
„Na co pozeras?“ zaujimal sa jej otec.
„Nie je to ten vas veduci?“ spytala sa pani Murfanova, ked zistila, na co jej dcera pozera.
„Tornado? Asi hej.“
„Nemal ist vybavit nieco dolezite?“
„Tiez tomu nerozumiem,“ zacala nahlas rozmyslat Marianna, no potom sa zarazila, „teda chcem povedat, ze sa asi len stretol s nejakym svojim znamym.“
„Aha.“ prikyvol pan Murfan a podozrievavo prizmurenymi ocami si premeral dceru.
„Co je?“
„Ja len, ze sa mi to nejako nezda.“
„Nezda? Ako to myslis?“
„Nevymyslela si si ten tabor, vsak?“
Marianna nanho pozrela s otvorenymi ustami, no hned ich zatvorila, pretoze nechcela vsetko pokazit. „Nie, jasne ze nie. Ved ako by som mohla ja vybavit hotel, lietadlo a vsetky tie veci uplne sama...“ hlasno sa zasmiala, ale jej rodicom to neprislo ani trochu smiesne.
„Teraz, ked nad tym tak rozmyslam, aj mne sa zda, ze tu nieco nesedi.“ pridala sa pani Murfanova.
„Mame to jednoducho v rodine, co uz.“ zasomrala si Marianna popod nos.
„Co?“ 
„Nic, nic... len konstatujem.“
Obaja rodicia si ju premerali a nedovercivo zazreli na Tornada. „Mozes nam tu teraz slubit, ze vsetko je v poriadku a nic zle sa nestane?“
Marianna chvilu hladala podporu u priatelov, no nakoniec suhlasila. „Vsetko je v poriadku a nic zle sa nestane.“
Vtedy ako na zavolanie prisiel casnik a nieco sa pytal. Marianna ho vsak nepocuvala. Hladela na Tornada stojaceho na parkovisku a nieco ju nutilo neodtrhnut zrak. 
On zrejme na sebe pocitil jej pohlad, pretoze sa otocil a chvilu mu trvalo, kym ju nasiel. Ked sa ich pohlady stretli, Marianna mala taky zvlastny pocit. Dokonca sa na nu usmial este krajsie ako obycajne.
Takto na seba pozerali, az kym ich nevyrusilo prichadzajuce auto. Marianna sa este raz usmiala a potom sa zas venovala rodicom. 
Ale ked na nich pozrela, uz sa vobec nemracili, ani sa netvarili pochybovacne. Usmievali sa na nu chapavym usmevom, az sa ich zlakla.
„Deje sa nieco? Nepozeram na vas minutu a uplne zmenite naladu.“
„Takze takto to je.“ pozrela na nu jej mama.
„A... ja... ja neviem, o com to hovorite.“
Obaja sa zasmiali a pobavene pozreli na svoju dceru.
„Vies o tom, ze si cervena ako paradajka?“ so smiechom ju upozornil otec.
„Co.... ja...“ koktala Marianna a podvedome si prilozila dlane k licam.
„Neboj sa, je to uplne normalne.“ upokojovala ju mama.
„Ja stale neviem, o com to hovorite.“ 
„No myslim, ze si sa nam na tom tabore nielen naucila ako riesit zahady, ale si sa zalubila.“
„Ja, co? Nie, nie, nie. To nie je tak, ako to...“
„Vyzera? Ver mi, vieme o tom svoje.“ zasmial sa pan Murfan a pozrel na manzelku.
Marianna bola tak zaskocena reakciou rodicov, ze uplne stratila rec.
„Ale na to mas este dost casu, nemyslis?“ zacala znovu pani Murfanova.
„A... a ja, ja...“
„Najprv skola az potom si mozes niekoho najst.“
„Tak pockat!“ prebrala sa odrazu Marianna. „Raz som sa nanho usmiala a uz s nim akoze chodim? A ako to, ze mi musis diktovat uplne vsetko?! Mozem si najst priatela, kedy budem sama chciet!“
„To, ze ti nieco prikazujem ta hned prebralo, co?“
„A len aby ste vedeli, vobec sa mi nepaci a je to len veduci z tabora. Skoro sa nepozname a asi sa uz ani neuvidime.“
„Dobre, ved mi sa s tebou nehadame.“ upokojoval ju otec.
Marianna len prevratila ocami a znovu pozrela dolu. Tornado tam vsak uz nebol. Dost ju to prekvapilo, no po tom ako zareagovali jej rodicia na jeden usmev ju uz asi nic neohlo dostatocne prekvapit.
Otocila sa, ze povie rodicom, kedy sa zas uvidia, no okrem nich tam odrazu bol aj Tornado. Usmieval sa a jeho modre oci nadherne ziarili.
Marianna zostala sediet s otvorenymi ustami a nadvihnutym obocim. „Ako si sa sem dostal?“ hlesla, no hned to olutovala. Jej otazka vyznela velmi divne.
„No, vysiel som po schodoch a potom som presiel dverami.“ nedal sa zaskocit Tornado.
„Och nie, ja som tym len myslela, ci si uz vybavil, co si chcel.“
Tornado prikyvol a zasmial sa. Marianna sa uz chystala vstat a ist prec od stola, no jej rodicia ju zastavili.
„Kam ides? Vsetci sa este rozpravaju, sadni. A tvoj priatel nech si sadne tiez.“
„Mami, je to taborovy veduci a ani jeden z nas si nechce sadnut.“
„Ale ved ja si rad sadnem a spoznam tvojich rodicov.“
„Tornado.“ varovne precedila Marianna cez zuby a snazila sa ho odtlacit od stola.
„Marianna.“ zasepkal Tornado a uprene jej pozrel do oci.
Ona si vzdychla a nechala ho nech si sadne vedla. Tak aspon mala rodicov pod kontrolou.
„Tak,“ zacal jej otec, len co si sadli, „povedz nam nieco o sebe. Nech ta aj mi lepsie spozname.“
„Oci, prestan.“ zahriakla ho Marianna.
„Nie, to je v poriadku.“ zasmial sa Tornado. „Ako uz viete, volam sa Tornado a pochadzam z ostrova Malawi.“ 
„To znamena, ze si sa tam narodil?“
„Ano, aj.“ odpovedal. Ked vsak videl, ze nepochopili, vysvetlil im to. „Narodil som sa tam a doteraz tam aj zijem.“
„Takze vlastne povodny obyvatel tychto krasnych ostrovov.“
„Da sa to tak povedat.“
„Kam chodis do skoly? Nemyslim, ze mate skolu na ostrove, vsak?“
„Oci!“
Tornado sa zas usmial, no nechal Mariannu tak. „Mate pravdu, nechodil som do skoly. Nieco ma naucil otec a nieco ucitel v dedine.“
„Chapem, ale ako si sa dostal k praci taboroveho veduceho? Mas vobec osemnast?“
Marianna to uz nevydrzala a musela skocit otcovi do reci. „Neviete, kde je voda? Zacinam byt strasne smadna.“
Pan Murfan sa natiahol dozadu a podal dcere pohar s vodou bez toho, aby na nu co i len pozrel. Vsetku pozornost venoval len Tornadovi.
„Zas mate pravdu. Nemam osemnast, len sestnast. A k tej praci. No...“ nenapadne pozrel na Mariannu a hladal podporu.
Ona ho vsak ignorovala a skumala dno svojho pohara.
„Tu pracu som chcel dobrovolne. Mam rad deti a bavi ma to. Kazdy rok niekto iny, pridu novi clenovia...“
Ked si Marianna predstavila Tornada, ako diriguje male deticky v tabore, zabehla jej voda, ktoru prave prehltala. Zacala sa dusit a hlasno kaslat. 
Jej rodicia na nu len prekvapene hladeli, no Tornado nestratil duchapritomnost a zacal ju buchat po chrbte. Po chvili sa jej kasel utisil a ona sa znova napila.
„Si v poriadku?“ ustarostene sa zaujimal Tornado a nalial jej dalsi pohar. 
Ona mu ho vytrhla z ruky a vypila na jeden hlt. „Nenechajte sa rusit! Nic mi nie je.“ odsekla podrazdene a znovu si obzerala pohar.
„Tak si to zhrnieme. Mas sestnast a si taborovy veduci mojej dcery.“
„Asi ano.“ neisto prikyvol Tornado.
„To asi travis vela casu s Mariannou, vsak?“
Tornado nadvihol obocie, no poslusne odpovedal. „Ano, skoro cely den. Viete, je to napln mojej prace.“
„Chapem.“
Mariannu to uz prestalo bavit a zacala hladat pomoc u priatelov. Samo, Danny, Edy, Barbie a Emilia boli zahlbeny do rozhovoru s rodicmi. Len Ema stala a nalievala si dzus do pohara. 
Marianna z nej nespustala zrak a cakala, kedy sa otoci. O par sekund naozaj pootocila hlavu a ich pohlady sa stretli. Marianna ju priam prebodavala prosebnym pohladom. Ema samozrejme pochopila a nepatrne prikyvla.
Marianne odlahlo, ze sa uz nebude citit trapne, ked zachytil otcovu poslednu otazku. Teda, bolo to skor varovanie.
„Vies, neviem, ako to povedat, ale vsimol som si ako pozeras na moju dceru a chcem ta len upozornit, ze ma na taketo vztahy este kopec casu. Vyzeras ako rozumny chlapec a dufam, ze si mi porozumel.“
Obaja, aj Tornado, aj Marianna, zostali sediet s vyvalenymi ocami. Tornada to zrejme zaskocilo a nevedel, co povedat. Marianna uz chcela otcovi vynadat, ako si vobec dovoluje nieco take povedat, ked odrazu nieco buchlo.
Ema predstieranou nahodou zhodila pohar a tvarila sa, ze nevie, co robit. Marianna sa postavila a obisla Tornadovu stolicku.
„Kam sa chystas? Uprostred rozhovoru.“ zastavil ju otec.
„Idem pomoct Eme poutierat tu mlaku.“
„Nie, to utru upratovacky, ty si pekne sadnes a dokoncime rozhovor.“
„Dobre, ale vezmem si zo stola pohar vody. Som nejaka smadna.“
„Ale ved pohar mas na stole a je skoro plny.“
Marianne uz dosli napady, a tak len zahlasila. „Proste tam idem. Vy si robte, co chcete.“
Otocila sa na pate a co najrychlejsie sa presunula k Eme. Odtiahla ju za najblizsi roh a vdacne ju objala. „Dakujem, dakujem, dakujem, dakujem.“ 
„Za co? Ved som len vyliala dzus.“
„Pomohla si mi zmiznut od rodicov. Zatiahli Tornada do rozhovoru a zacalo tam byt az velmi...“
„Dusno?“
„Nieco take. Ale ja som ho varovala. Teraz nech odpoveda na tie dotierave otazky sam.“
Ema sa musela zasmiat, ked si predstavila ako Mariannini rodicia vypocuvaju Tornada.
„Podme sa prejst po plazi.“ navrhla Marianna, ked si vsimla, ze jej otec vstava od stola.
„Plaz je daleko.“
„Tak sa proste len podme prejst a to rychlo.“ schmatla Emu za ruku a tahala ju az dolu na parkovisko. 
Cezen presli nenapadne popri autach, aby ich rodicia z terasy nezahliadli.
„Neviem, preco utekas. Bol to tvoj napad, prist sem.“
„Moj napad?! Ja som sem chcela prist len na pat minut. To vy ste sa zacali rozpravat.“
„Nemas rada rozhovory?“ 
Marianna sa zamyslela nad jej otazkou. Teraz ani nevedela, co jej prekaza. Ci to, ze z nej jej rodicia spravili male decko alebo to, ze sa Tornado rozprava s jej rodicmi. 
„Stve ta to, ze?“
„Co?“ Marianna sa k nej nechapavo otocila.
„No to, ze sa ti paci.“
„Kto?“
„Tornado predsa. A nehovor, ze to nie je pravda. Vsetci vidime, ako nanho pozeras. Dokonca aj Samo sa s tym skoro zmieril.“
„Ja sa na to momentalne snazim zabudnut, ak ti to neprekaza.“
„Tak o com si chcela hovorit?“
„Musime tajne ist do severnej casti a preskumat ju. To dievca tam chodi tiez. Musi tam nieco byt.“
Ema zastala a prisne pozrela na Mariannu. „Ako by si sa citila, keby si mi nieco zakazala a ja by som ta ignorovala?“
„Viem kam mieris, ale citim, ze bez toho, aby sme sa tam isli pozriet, zahadu nevyriesime.“
„A ako sa tam asi chces dostat? Tornado ta na Artbubov prikaz nespusti z oci.“
„Viem, no my tam pojdeme tajne a navyse v noci. Vykradneme sa von a len sa pozrieme.“
Ema neodpovedala, len sa otocila a vracala sa spat k hotelu. Marianna zostala na ulici uplne sama. Nedaleko od nej stala mala lavicka. Po chvili uvazovania sa rozhodla, ze si na nu sadne.
Rozmyslala, ako prist na to, kto sa skryva pod maskou obludy. Nieco sa jej na celej tej veci nezdalo. Hlavne to, preco sa to vobec deje. Preco ten niekto strasi v dedine? Aky problem ma s nou a jej priatelmi? Co zle spravili? Ako do toho zapada zlaty zvitok?
V jej uvazovani ju vsak vyrusil hlucik ukricanych deti prechadzajucich okolo. Zdvihla zrak a prezrela si ich. Prechadzali necele tri metre od nej. 
Boli to male deti, ale bolo na nich nieco divne. Prisli akoby odniekial. Tiez sa jej zazdalo, ze cesta sa nejako vyprazdnila. Ziadne bicykle ani ludia. Pred chvilou tu bola priam husta premavka. A teraz len papierik vo vzduchu.
Odrazu zacula na asfalte klopkanie opatkov. Pozrela sa tym smerom a zbadala krasne dlhovlase dievca. Mala na sebe fialove saty, vysoke topanky a samolubo sa usmievala.
„Ty.“ zasycala Marianna. 
Postavila sa, aby ju mohla dobehnut, keby zacala utekat, no ona len stala uprostred prazdnej cesty a usmievala sa.
Vtom niekto Mariannu zozadu chytil a zakryl jej usta rukou. Jej vsak vobec nenapadlo kricat. Zacala sa trhat a pokusala sa vytrhnut z jeho zovretia. Zahryzla mu do ruky a celou silou mu stupila na nohu. 
Utocnik zareval od bolesti a Marianne sa podarilo zhodit ho zo seba. Rychlo sa vzdialila z jeho dosahu a otocila sa. Pozrela nanho, aby zistila, kto je to. Bol to mlady chalan, nemohol mat viac ako dvadsat. Nestracala vsak cas a rozbehla sa smerom k hotelu najrychlejsie ako vedela.
„Na co cakas!? Bez za nou!“ okrikovalo dievca utocnika.
Necakala vsak, kym sa postavi zo zeme a utekala za Mariannou sama. Na to ake vysoke mala topanky, napredovala vcelku rychlo. 
Marianna uz bola skoro na parkovisku, ked sa pred nou scista-jasna zjavilo cierne terenne auto a zablokovalo jej cestu. Vystupili z neho dvaja vysoky muzi a nebezpecne na nu zazerali.
„To je ona! Chytte ju!“ kricalo dievca za nou a Marianna nevedela, co spravi.
Vsimla si, ze medzi dvoma palmami je nepatrny chodnicek. Dvaja chlapi sa k nej zacali priblizovat. Ona bezala rovno k nim, no nespomalila. 
V poslednej chvili zabocila do dzungle a nechala prekvapenych nepriatelov stat a pozerat za nou.
„Vy hlupaci! Je to len male dievca! Svihom za nou!“ doliehal k nej krik dlhovlasky.
Utekala najrychlejsie, ako vedela a snazila sa najst cestu k hotelu. Po niekolkych minutach dobehla na koniec dzungle. Pred nou bola cesta a plno ludi. Ona sa potesila, ze sa medzi nimi strati a rozbehla sa k najblizsiemu stanku na noviny.
„Prepacte, neviete, ako by som sa dostala k hlavnemu hotelu?“ zadychcane oslovila predavaca.
Ten sa vsak ani neotocil.
„Halo, pane, mohli by ste mi aspon povedat, kde som?“ naliehala dalej.
Predavac sa pomaly otocil a pozrel jej do oci. Marianna si ho tiez premerala. Nebol nejako velmi vyrazny, no prisahala by, ze ho uz niekde videla. Aspon sa jej to zdalo.
„Kam by si to chcela ist?“ opytal sa chladne a vzal do ruky zbran. Namieril ju na Mariannu a nebezpecne sa zaskeril.
Ona s vyvalenymi ocami cuvala dozadu. Co sa to okolo nej deje? Zdalo sa jej, akoby bola postava z nepodareneho kriminalneho filmu. Prenasledovanie, zbrane, nahanacky...
„Stoj!“ upozornil ju muz a odistil zbran.
Marianna na nic necakala a rozbehla sa kluckujuc pomedzi ludi. Za sebou pocula vystrely a krik ludi, no rozhodla sa, ze sa za ziadnu cenu neobzrie. Ocami nervozne hladala miesto, kde by sa mohla schovat. Odrazu zacula, ako niekto krici jej meno.
„Marianna, pod sem! Marianna!“
Zistila, ze na nu mava starcek z jednej drevenej budky. Zrejme to bola kuchyna alebo nieco podobne, no nemala cas riesit podrobnosti.
Ani nepozrela na starca a vbehla dnu. On zavrel dvere, ale neotocil sa k nej. Kedze dnu bola velka tma, nevedela zistit, kto jej je neznamy zachranca. 
„Dakujem vam, zachranili ste ma.“ Potom jej to vsak nedalo a musela sa opytat. „Ale odkial viete moje me...“ nestihla dopovedat, pretoze sa starec otocil a nestriekal jej do tvare nejaky sprej.
Parkrat sa nadychla, potom sa jej zatocila hlava a chtiac-nechtiac zavrela oci.

32. kapitola - KOMPLIKACIA
Ema sa vratila do hotela a nasla vsetkych tak, ako boli predtym, ked odchadzala. Sedeli na terase a bud sa rozpravali alebo sa smiali.
Pozrela na posledny stol, kde sedeli Mariannini rodica spolu s Tornadom. Bol zrejme najhlucnejsi. Pan Murfan s Tornadom sa zivo a veselo bavili a pani Murfanova sa smiala s nimi. No len co zbadala Emu, postavila sa a prisla k nej.
„Kde je Marianna?“
„Zostala sa este trochu prechadzat. Mala plnu hlavu.“
„Toho tabora alebo niecoho ineho?“
„Aj, aj. V poslednom case je trochu divna.“
Pani Murfanova prikyvla a usmiala sa. „Co mi vies povedat, o tom vasom veducom. Vyzera to byt rozumny a vtipny chlapec.“
Ema bola chvilu ticho a rozmyslala, co by povedala Marianna.
„Je mily. Mame naozaj stastie.“
„A co on a Marianna?“
„Nic medzi nimi nie je. Iba to tak vyzera.“
„Tak ako?“ pristupila k nim Emina mama.
„Mami, vies, ked sa Marianna vrati, budeme musiet odist.“
„Cakal som to. Ten tabor je pre vas ako stvoreny.“
Potom sa otocila k Marianninej mame. „Nechame deti odist alebo ich budeme zdrziavat najdlhsie, ako sa len bude dat?“
Obidve sa na seba lisiacky usmiali a pani Murfanova prikyvla. „Budeme zdrziavat.“
Ema nechala mamy nech sa zabavaju a zvolala vsetkych dokopy. 
„Marianna chce co najrychlejsie odist.“ 
Samo otravene pozrel na Emu. „Co este ti slecna dokonala povedala?“
„Preco sa k nej spravas tak, tak...?“
„Tak co? To ona ma pred nami tajnosti. S tym jej dedincanom.“
„Ak narazas na to, ze dnes prisla neskoro, tak na to mala dobry dovod.“
„Ano, a ty si jej to uverila?“
„Sme predsa priatelia, nemozes Mariannu nechat na pokoji?“ zastala sa jej Barbie.
„Tak co teda dnes robila v dzungli?“
„Zas stretla to dievca,“ oznamovala mu sucho Ema, „a tiez jej nechala odkaz. Verejne sa jej vyhrazala.“
„Naozaj? Cudujem sa, ze az teraz. Ja by som zacal ovela skor.“
„Samo.“
„Kde vlastne je? Nechcela odist co najskor?“ Danny sa rozhliadol dookola.
„Nezasli sme daleko, len par metrov od hotela na jednu ulicu. Ja som odisla a ona tam este chvilu ostala. Nemohla zajst daleko.“
„Zrejme len zabudla na cas, ako stale.“ povzbudivo sa usmial Edy.
„Fajn, tak ju podme hladat.“ navrhla Barbie.
„Ale co rodicia? Nemozeme ich len tak nechat a niekde odist.“ 
„Ja a Samo pojdeme pohladat Mariannu a ty s Dannym a Barbie zostanete tu. Bude s vami aj Emilia.“ organizovala Ema.
„A co ten ostrovan?“ kyvol hlavou Samo.
„Pojde s nami. Pozna tu niekolko ludi a moze sa nam hodit.“
Samo otvoril usta, ze nieco namietne, no potom ich len naprazdno zatvoril. Ema podisla k stolu, kde sedel Tornado a na chvilu ho zavolala.
„Ideme hladat Mariannu.“ zasepkala tak ticho, aby ju ani jeden z rodicov nepocul.
„Preco, stratila sa?!“
„Psst!“ zahriakla ho a potiahla dalej. „Zrejme nie, len sa nevratila z prechadzky. Ideme sa len pozriet, nic viac. Asi len zas zabudla, kolko je hodin.“
„Dobre idem s vami.“ pozrel na Marianninych rodicov a potom na Emu a Sama. 
Oni dvaja vysvetlili rodicom, ze sa idu len poprechadzat a ze Marianna ich caka za rohom. Rodicia napodiv bez nejakych otazok suhlasili a vsetci spolu s Edym a Barbie si sadli k jednemu stolu.
Ema, Samo a Tornado zatial zisli dolu na parkovisko a rychlim krokom isli k chodniku, kde Ema nechala Mariannu. Ked vsak dosli na to miesto, nasli len prazdnu lavicku.
„Tu som ju nechala stat.“
„Nepovedala nieco? Kam ide alebo cosi take?“ obzeral sa Tornado.
„Nie, len stala a rozmyslala.“
„O com?“
„Neviem, nevidim jej do hlavy.“
„Tak mi povedz, o com ste sa rozpravali skor, ako zmizla.“
Ema sa zamracila. „Tak po prve, ona nezmizla a po druhe to, o com sme sa bavili, je len medzi nami.“
„Tak aspon rozmyslaj, kam mohla ist. Nemozeme rodicom povedat, ze sa jednoducho stratila.“
„Ak by vedeli, co sa dialo poslednych par dni, vobec by ich to neprekvapilo.“ skonstatoval Samo a sadol si na lavicku. 
Tornado pozrel na Emu, ktora si tiez sadla. Ona pokrcila plecami a obzerala sa dookola. Pockali este par minut, no ked sa nikto neobjavil, rozhodli sa, ze sa este poobzeraju po okoli.
Medzitym sa Marianna zacala pomaly preberat. Sedela na drevenej stolicke a skoro vsade okolo nej bola tma. Usudila, ze to zrejme bude nejaky sklad. Boli tam na kopach naskladane drevene debny a hrozne vela prachu. A tiez tam nebola sama. 
Na pravej strane stalo to dievca, ktore sa motalo po dzungli, dvaja chlapi, co ju nahanali, tiez ten chalan, ktory ju napadol a este jeden muz. Toho vsak nikdy predtym nevidela. 
Bol celkom vysoky a zrejme tiez ostrovan, pretoze jeho crty sa napadne podobali Tornadovym. Hoci mal napadne hnede oci, jeho tvar bola celkom pekna.
„Cakal by som, ze ked si taka dobra, nedas sa nachytat na taky lacny trik.“ zacal, no Marianna mala problem zaostrit nanho.
„Co bolo v tom spreji?“
„Psylocybin a amanitin. Tieto prirodne latky vyuzivali nasi predkovia uz pred mnohymi rokmi.“ Potom sa sucho zasmial a premeral si ju. „Si naozaj sikovna, Marianna Murfanova.“
„Ten starec ste boli vy a sledovali ste ma, odkedy som prisla na Malawi.“ zahlasila Marianna.
„Pytas sa ma to?“
„Nie, ja konstatujem. Niekoho ako ste vy by som sa v zivote neopytala ani kolko je hodin!“
„Pol druhej a ano, bol som to ja. A tiez som ta dal sledovat. Taku hrozbu predsa nenecham behat len tak, bez dozoru.“
„Ako to myslite? Ja som pre vas hrozba?“
„Prestan tu hrat hlupu. Cely cas si sliedila na ostrove a hladala si nejake stopy.“ zapojila sa do rozhovoru dlhovlaska.
„Neviem, o com tu hovorite. Zavolali ma dedincania, pretoze im strasilo v sopke. Netusim, kto ste a co robite, a v ziadnom pripade som vam nechcela nic pokazit.“
„Kto ta poslal?“ ujal sa slova muz a pristupil blizsie.
Marianna si ho pozorne prezrela a chladne mu hladela do oci. „Nikto. Poziadali ma, aby som prisla.“
„Ako vidim, nieco ta len tak nerozhadze. A vies co? V tom sme si dost podobny. Ale ked stratim trpezlivost, viem byt velmi zly.“
„Aha, len aby ste vedeli, nesvieti vam jedna ziarovka. Tam, v tom lavom kute.“
„Si ozaj prefikana.“ muz prizmuril oci a hladil si bradu.
„A ako vidim, vy ste ozaj hlupy.“
Dievca sa zamracilo a chcelo ju okriknut, no muz zdvihol ruku a usmial sa.
Vtom niekto prudko otvoril dvere, ktore priserne zaskripali. 
„Sefe, mame problem.“
Muz sa otocil a vsetkych vyhnal von.
„A co ona?“ pohrdavo odfrklo dievca.
„Neutecie.“
Zavrel za sebou dvere a Marianna zostala sama uprostred velkeho skladu. Az teraz si vsimla, ze mala ruky vzadu cimsi zviazane. No ked nimi silno trhla, povraz povolil a spadol na zem.
„Co ma toto znamenat?“ zasepkala sama pre seba.
„Viem, ze ak by som ta priputal, podarilo by sa ti ujst, no nemas vela casu.“
Za nou v tieni stal chalan, ktory ju napadol. Zdal sa jej celkom uprimny a priatelsky, no nechcela uz spravit ziadnu chybu.
„Toto je nejaky trik? Nechas ma ist, aby si ten tvoj sefko mohol urobit lov na falosnu spionku?“
„Nie, som Bongov priatel. On ti vsetko vysvetli. Odkaz mu, ze palma narazila na ohen.“
„Co mu mam povedat?“
„Pocula si. Nezabudni na to.“
Marianna nadvihla obocie, no rozhodla sa verit mu. „Co je toto za miesto?“
Ked neodpovedal, pohla sa dopredu, kde nasla dlhy stol, na ktorom boli porozhadzovane papiere. Niektore boli v domorodom jazyku, no niektorym rozumela. 
„Rozhodnutie JPT-AH o ochrane lesov.“ citala a obchadzala stol. „Novy agent Kr...“ nestihla vsak docitat, pretoze za dverami sa ozvali kroky.
„Ja zadrzim chlapov a ty zatial utec!“ zakrical chlapec a rozbehol sa k dveram. „Tymto vchodom vyjdes a pojdes stale rovno, kym nenajdes cestu. Pojdes po nej v smere aut az sa dostanes k hotelu. Co najrychlejsie odlette. Zacnu ta hladat. A este jedna rada. Nikam nechod sama, len na to cakaju.“
Marianna si podrobne vypocula jeho rady a potom sa obzrela. Dvere sa zacali pomaly otvarat a hlasy sa priblizovali.
„Rychlo, utekaj najrychlejsie ako vies!“
Chalan pribehol k dveram a snazil sa ich zablokovat. Marianna sa k nemu otocila a chcela nieco povedat, no on na nu pozrel naliehavym pohladom. 
Este raz si obzrela sklad a potom zamierila ku dveram. Vybehla nimi von a uz sa ani raz neobzrela. Bezala cez dzunglu, pomedzi stromy a pomaly ani nevidela, kam ide. 
Ten sprej, co jej nastriekali do tvare este zrejme nevyprchal. Odrazu sa jej zatocilo v hlave, preto musela zastat. Lavou rukou sa pridrzala stromu a pretrela si oci. Skoro nevidela pred seba, no pocula hukot aut. Bola uz skoro pri ceste.
„Musim ist dalej.“ opakovala si sama pre seba a po malych krokoch sa presuvala k chodniku.
Zapocuvala sa do hukotu a zazdalo sa jej, ze pocuje krik chlapov a strelbu. Skusila sa rozbehnut, no podlomili sa jej kolena. Ledva sa doplazila k asfaltu. 
Na chodniku sa uz vsak musela pevne postavit, aby velmi nepritiahla pozornost. Najprv jej napadlo, ze by sa mohla rozbehnut k hotelu, no pri zhodnoteni jej terajsieho stavu dospela k zaveru, ze to nebude najlepsie. Preto si chcela zastavit auto a odviezt sa. Tak by si bola skoro ista, ze ju nedobehnu.
Postavila sa teda na obrubnik a pockala si, kym nepojde nejake auto. Hned ako sa za zakrutou zjavili reflektory, zacala sa milo usmievat a zamavala rukami. 
Maly cerveny Fiat spomalil a nakoniec aj zastavil. Soferovala ho naoko mila a usmiata slecna. Odparkovala auto tesne pri Marianne a stiahla okienko.
„Ahoj. Potrebujes odviest?“
Marianna sa snazila tvarit co najmilsie a hlavne pri zmysloch. „No hej, ak by ste mohli.“
„Ale prosim ta, volaj ma Tina. Tak nasadaj.“
Vytiahla okienko a ukazala Marianne dvere na druhej strane auta. Ona ho obisla a pockala, kym jej Tina otvori. Sadla si vedla nej a zapla si bezpecnostny pas.
„Kam to bude?“
„No, nejdes nahodou k hlavnemu hotelu?“
„Ano, potrebujes odviezt tam?“
„Hej a prosim ponahlaj sa.“
„Ako si zelas.“
Tina bleskovo nastartovala motor a odfrcala. Marianna akurat zazrela postavu mihnut sa v listi. Zrejme im nedojde, ze si stopla auto. Budu ju nahanat po ceste a ona bude uz davno v lietadle.
Na jej velke prekvapenie hotel bol az tri kilometre od miesta, kde vysla na chodnik. Tina sa na nic nepytala, len zaparkovala na parkovisku a usmiala sa.
„Dakujem velmi pekne. Ani nevies, ako si mi pomohla.“
„Ale, to nestoji za rec. Rada pomozem. Dufam, ze sa este stretneme.“
„Aj ja.“ Marianna jej este raz podakovala a vybehla z auta.
Hoci sa jej podlamovali kolena, trielila na terasu ako namydleny blesk. Na jej prekvapenie tam nikto nebol.
„Hladate niekoho?“ oslovil ju jeden z casnikov.
Ona sa bleskovo otocila a bola pripravena na necakany utok. Tento casnik bol ale naozaj zamestnanec hotela. V ruke drzal tacku s poharmi a milo sa usmieval.
„Ano,“ usmiala sa Marianna, „nedavno tu boli manzelske pary s detmi. Neviete, kam isli?“
„Zrejme su vo vstupnej hale. Odisli len pred chvilou.“
„Dakujem.“ 
Ani nanho poriadne nepozrela a utekala do vstupnej haly, na recepciu. A naozaj. Tak ako povedal casnik, v jednom z kutov na kozenych sedackach sedeli jej priatelia aj s rodicmi. Pribehla k nim a nedala im ziaden priestor na otazky.
„Musime ist! Hned teraz!“
„Marianna, kde si bola?“ Ema vstala a pozrela na nu.
„To poviem neskor, teraz sa musime do minuty presunut k lietadlu a odletiet.“
„Brzdi, dievca, brzdi. Najprv vsetko vysvetli.“ oslovil ju Edyho otec.
„Nie je cas! Okamzite!“
Vzala si tasku a pozrela na Emu. Jej priatelia ju nakoniec posluchli, rozlucili sa s rodicmi a spolu s Mariannou a Tornadom na cele vybehli von. 
Rodicom este raz zakyvali na rozlucku a obrovskou rychlostou mierili k lietadlu. Marianne sa vsak znovu zakrutilo v hlave a spadla na kolena. 
„Co sa deje?“ zdesene zastal Tornado.
„Vsetko poviem v lietadle, teraz co najrychlejsie prec.“
Samo jej pomohlo postavit sa a znovu rychlo bezali vpred. Zrazu za sebou zaculi hlasne hucanie motora. 
„Neobzerajte sa, iba bezte! Rychlo!“ Marianna uz naozaj nevladala, iba visela na Samovi. Len par metrov ich delilo od dveri lietadla, ked okolo jej hlavy presvistala gulka. 
„Strielaju po nas!“ zdesene vykrikla Barbie a smatrala po klucke.
„Dnu!“ prikazala Marianna a otvorila dvere druheho pilota. Este ani nevosla dnu, uz okrikla Bonga.
„Startuj, hned!“
„Nemozem. Musim pockat na povolanie na start!“
„Na nic necakaj a let! Strielaju po nas a ked si nepohneme, tak nam otvoria dvere a...“ nervozne sa obzrela a cela sa triasla.
Bongo pochopil a na nic necakal. Zapol vsetky gombiky a lietadlo sa pohlo dopredu. Potiahol kormidlo k sebe a stroj zacal stupat. Vzduchom preletelo este par guliek, no vsetky ich minuli. 
Marianna si konecne oprela hlavu o makke operadlo. Hlava sa jej znovu krutila a navyse este mala aj nieco s ocami. Uz nevidela nic iba farebne fliaciky. 
Tornado prisiel k sedadlu a polozil jej ruku na plece. „Teraz vsetko pomaly vysvetli.“
„Nemozem, prepac,“ dostala zo seba, „je mi naozaj zle. Nieco mi nastriekali do tvare. Nejaky psy... psylo... nieco.“
„Psylocybin?“ Tornado na nu pozrel. 
Ona nepatrne prikyvla.
„Je to dost zle,“ otocil sa a oznamil ostatnym, „je to druh prirodnej drogy. Musime ju co najrychlejsie dostat k liecitelovi. Potrebuje pomoc.“
Samo sa tiez postavil za nu a vazne pozrel na Tornada. „Je ten psy... nebezpecny?“
„Vo velkom mnozstve moze byt. No nemyslim, ze by sa toho nadychala vela. Nedosla by do hotela po vlastnych.“
Samo prikyvol a ustarostene pozrel na Mariannu.
„Nebojte sa, o chvilku sme na ostrove.“ upokojoval ich Bongo a tiez pozrel na dezorientovanu Mariannu.
„Ja... ja som v poriadku.“ koktala a pokusila sa vydvihnut vyssie. Ruky sa jej vsak podlomili a dopadla naspat.
„Nehyb sa, o chvilu budeme na ostrove.“
Pocas zvysnej cesty uz nikto nepovedal ani slovo. Ema pevne objimala Emiliu, ich dve drzal Danny, Edy s Barbie sa tiez tvarili pochmurne a vpredu Samo s Tornadom striedavo kontrolovali Mariannu.
Nakoniec sa vsak dockali a lietadlo pomaly a hladko pristalo v piesku. Na ich velke prekvapenie ich tam cakali Artbub s Ovofritom.
Tornado hned vybehol von a skor, ako pomohol Marianne vyjst, prikazal otcovi zavolat Skendera. Ovofrit sa hned pobral do dediny a Artbub s Tornadom a Samom vylozili Mariannu von.
„Marianna, vnimas ma? Pocujes ma?“ prihovaral sa jej Artbub, no marne.
Marianna uz nevladala ani otvorit usta.
„Ak ma pocujes, tak aspon jemne pohni hlavou.“ nevzdaval to vodca.
Ona vsak nevladala nic, len pocuvat. Ani otvorit oci, ani pohnut hlavou. Jej telo sa akoby odstrihlo od mozgu a nepocuvalo ju.
„Jed ju asi premohol. Aku velku davku dostala?“ zaujimal sa Artbub.
„Neviem, otec. Neviem ani, co sa stalo. Jednoducho prisla do hotela a donutila nas odletiet. Cestou sa nas snazili zastavit nejaky chlapi. Naozaj netusim co sa dnes stalo.“
„Chlapi hovoris, a ako vyzerali?“
„Neviem, nikto z nas sa neobzrel. Jednoducho sme naskakali do lietadla a zmizli sme.“
Artbub uz nepovedal nic a Marianna cakala, co sa bude diat. Odrazu ju chytili niecie ruky a niesli ju prec.
„Co to robis?!“ pocula Artbubov hlas.
„Nebudem sa pozerat na to, ako mi umiera pred ocami. Idem do dediny.“ zahlasil Tornado.
„Neblazni, ona neumiera.“
„Co vies. Mozno ano.“
„A ak nie?“
Tornado sa uz neozval a podla chladu, ktory odrazu Marianna pocitila, zistila, ze idu cez dzunglu. Niesol ju, az kym nedosli do dediny. Co najrychlejsie prebehol napriec nou a zamieril k domu na konci. Tam ho uz cakal Ovofrit spolu s liecitelom.
„Poloz ju sem.“ 
Tornado ho posluchol a zlozil Mariannu na makku postel. Napravil jej hlavu a odhrnul vlasy z tvare.
„Marianna.“
Ona vsak nereagovala na jeho oslovenie. Este raz na nu pozrel a nechal Skendera, nech robi svoju pracu. On jej prilozil studeny obvaz na celo a zapastia. Potom jej na chvilu nasilu otvoril oci, aby skontroloval jej vedomie. Ona si zatial prezrela miestnost. 
Bola to ta ista izba, v ktorej bola aj minule. No teraz v nej bolo viac svetla. Zavesy boli odtiahnute, a tak videla, kto je vedla nej. Okrem Tornada a Ovofrita tam stali Ema so Samom a aj Artbub.
„Bude v poriadku?“ zastonala Ema.
„Ano, to len adrenalin v krvi rozprudil jed rychlejsie ako zvycajne. Jej organizmus nie je zvyknuty na takyto druh latky. Vecer by uz mala byt v poriadku. Potrebuje si len oddychnut.“
„Kto to spravil?“ premeral si ju Samo.
„Niekto komu vadi vasa pritomnost.“ pridal sa Artbub.
„To hovorite vy?“
„Ale, no tak len ziadne hadky. Marianna potrebuje pokoj.“ zahromzil Skender a vysiel von. 
„Ak sa toto dozvedia rodicia, tak bude po vas.“ zamracil sa Samo na Tornada s Artbubom.
„My za nic nemozeme. To vy ste ju nechali samu na ulici.“
„Nebyt tej vasej sprostej prisery, nic z toho by sa nestalo.“
„Nic by sa nestalo, keby ste na nu davali lepsi pozor!“
„Nebudeme ju strazit na kazdom kroku! Moze si robit, co chce!“
„Ticho! Vsetci! Rozpravate o nej, akoby bola pes alebo macka. Marianna sa rozhodla sama, ze sa namoci do tychto divnych veci. Nijako si nepomahame.“ zahriakla ich Ema.
„Spravne, teraz vsetci von. Musi tu byt ticho a pokoj.“ Skender stal pred dverami a rukou ukazoval von.
Vsetci do jedneho pomaly vysli z izby. Tornado este raz pozrel na Mariannu. Lezala bez pohnutia, ani hrudnik sa jej skoro nedvihal. Potom Skedner zavrel dvere a ona zostala sama. 
Nemohla sa ani pohnut, ani otvorit oci. Len lezala na posteli a pozorne pocuvala. Aj ked mozno mala odpadnut alebo zaspat ona bola bdela a ziva. Ak by mohla vstat, urcite by sa vybrala na vylet do severnej casti ostrova. 
Mozno je to tak lepsie, pomyslela si a predstavila si toho zahadneho muza, ktory ju uniesol.
Bola si stopercentne ista, ze pochadza z jedneho z ostrovov. Jeho crty tvare boli az velmi napadne. Tiez si spomenula na vetu, ktoru mala odovzdat Bongovi a na tu divnu skratku. Ako to bolo? JPTF? Alebo JPAF? Nejako takto.
Rozmyslala uz niekolko minut, ked podlaha zavrzgala a dvere sa otvorili. Nachvilu si pomyslela, ze to je Tornado, pretoze kroky boli sebaiste a dupave, no styl chodze sa mu nepodobal. 
Osoba si prisunula stolicku od stola a sadla si. Marianna napato pocuvala a snazila sa zistit, kto to je.
Po dlhsej chvili ticha si osoba odkaslala a prihovorila sa jej. „Prepac mi to, Marianna.“
Bol to Artbub, ale jeho hlas neznel mocne a pevne. Prave naopak, bol tichy a slaby. „Viem, ze ma zrejme nepocujes, no nemam sa s kym porozpravat.“
Marianna s napatim cakala, co take jej chce velky vodca povedat.
„Mrzia ma vsetky tie veci, co sa stali. A tiez vsetko, co som spravil. Snazim sa len udrzat dedinu pokope. Obcas to jednoducho nezvladnem a vybuchnem.“
Odmlcal sa a Marianna zacala premyslat nad tym, preco jej to vobec hovori.
„A navyse aj Tornado zacina vymyslat svoje hluposti. Ale, ze sa cudujem... Mozno si o mne pomyslis, ze som konzervativny hlupak, no vychovavat takeho tvrdohlaveho a ambiciozneho syna sam, da riadne zabrat.“
Marianna sa v duchu usmiala a predstavila si vsetky Tornadove sialene napady. Na svojich rodicoch videla, ake je tazke vychovavat ju.
Vtom sa dvere znovu otvorili. Kroky vsak zastali a Marianna nic viac nepocula, iba ticho.
„Otec, co tu robis?“ opytal sa Tornadov hlas.
Artbub sa postavil a pozrel na syna. „Nemozem tu byt?“ jeho hlas bol znovu silny a jednoznacny.
„Nie, len sa pytam, co tu robis.“
Artbub nepovedal nic, len sa presunul ku dveram.
„Ty mi neodpovies?“
„Nemam preco.“
„Si moj otec, mas byt moj vzor. Ale ty zrejme nevies, co to je. Najradsej by si mal dokonale decko, ze? Aby si mal niekoho, kto ta bude na slovo pocuvat. Skoda, ze mama zmizla!“
„Tornado, prestan! Tuto temu sme uz skoncili.“
„Nie, ja som este neskoncil. Vyhybas sa mi a ignorujes vsetko, co je spojene so mnou. Keby si len videl Marianninych rodicov! Su mili, starostlivi a navyse sa zaujimaju o svoju dceru.“
„Tornado, nieco som povedal!“
„Ak si si nevsimol, tak aj ja tebe!“
„Preco ma porovnavas s niekym, kto je v uplne inej situacii?“
„Uplne inej?! Co na vychove takeho dietata moze byt tazke?“
„Keby si len vedel.“
Artbub vytvoril kratku chvilu ticha a az vtedy si Marianna uvedomila, ze tento rozhovor vlastne nema pocut. Pokusala sa co najrychlejsie zaspat alebo odpadnut, no bola na to velmi svieza.
„Vies v com je tvoj problem? Odkedy zmizla mama som pre teba nic!“
„Som tvoj otec, tak sa spravaj slusne!“
„Nie, slusne som sa spraval doteraz. Viem, ze nieco vies o tych ludoch, co tu pobehuju a vytvaraju problemy!“
„Nic o tom neviem! Myslis, ze by som chcel znicit dedinu, ktoru sa snazim budovat? Potom o mne nemas dobru mienku.“
„Otec, ja len chcem niekoho, kto by ma pochopil a pomohol mi.“
„Ja ta chapem, ale aj ty by si sa ku mne mohol spravat lepsie. Ked si bol maly, mal si ma rad.“
„Lebo som bol decko! Hlupe a nevsimave decko.“
„No mal som ta radsej.“
„Jasne, lebo som nenamietal a nevidel tvoje chyby, ze?“
„Toto pocuvat nebudem, porozpravame sa neskor.“
Artbub vysiel von a zatresol za sebou dvere. Tornado si sadol na stolicku a vlozil si hlavu do dlani.
Marianna sa chcela postavit alebo si k nemu sadnut a podporit ho, no mohla len bezmocne lezat a pocuvat.
„Zrejme si jedina komu na mne zalezi.“ vzdychol a chytil ju za ruku. „Alebo nie?“
Ona do nej vlozila vsetku svoju silu a jemne ju stisla.
„To som rad.“ zasmial sa a zovrel ju pevnejsie. „Neviem, ci to vies, ale si prva osoba, ktora ma ma skutocne rada. Viem, ze by som ti to mal povedat do oci a ked budes pri vedomi, no je to nesmierne tazke. Hned ako ta vidim, stratim vsetku odvahu, ktoru som si tak dlho zbieral a nezmozem sa na nic.“ 
Smutne vzdychol a pustil jej ruku. „Na mamu si nepamatam. Ale chcel by som, aby bola ako ty.“
Marianne ho v tej chvili prislo tak luto, ze ak by bola pri vedomi urcite by sa rozplakala. Znovu mu chcela stisnut ruku, no niekto otvoril dvere. 
„Neprebrala sa?“ ozval sa Skenderov hlas.
„Nie, ale mam pocit, ze sa pohla.“
Liecitel prisiel blizsie k nej a prilozil jej ruku na celo. Potom sa otocil, pristupil k policke s flastickami a vybral jednu. 
Trochu z nej nalial na kus obvazu a pristupil k Marianne. Obvaz s tekutinou jej jemne pritisol na nos a podrzal niekolko sekund. Ona zacala dychat preryvane a po nejakom case aj zakaslala.
„Prebera sa.“ oznamil Skender Tornadovi a trochu odtiahol obvaz.
Este raz zakaslala a potom otvorila oci. Najprv nevidela skoro nic, pretoze svetlo bolo prilis silne, no pomaly si zvykala. 
„Marianna!“ zaradoval sa Tornado a silo ju objal.
Ona sa usmiala, no kazdy pohyb svalom ju zabolel. Ked ju nakoniec pustil, pozrela na Skendera. „Co sa mi stalo?“
„Ak to mam povedat uplne presne, tak tvoj organizmus zreagoval s tymi latkami, ktore si vdychla.“
„Aha.“ Marianne sa zlomil hlas a premohla ju velka unava. Znovu zavrela oci, no tentokrat od unavy.
„Co sa deje?“ nechapal Tornado.
„Doteraz bola len akoby v nejakom tranze. Svaly boli napnute a nemohli sa pohnut. Teraz si musi oddychnut a vyspat sa.“
Tornado prikyvol a znovu si sadol. Teraz bol uz uplne ticho. Marianna ho vsak vobec nevnimala. Zaspala hned, ako zvrela oci. 
Medzitym jej priatelia dosli k domceku. Samo a Ema boli napaleni, ostatni vystraseni.
„Nebyt toho hlupeho Tornada, nic by sa nestalo!“ rozculoval sa Samo.
„Prestan, mozeme si za to samy. Sme hlupe decka, ktore sa zaplietli do niecoho nebezpecneho. Teraz uz viem, preco Marianna neodisla. Zistila to, co my az teraz.“
„Ja som na nic neprisiel. Ani teraz a pockaj... ani teraz!“
Ema prevratila ocami. „Vies, co si myslim? Toto divne divadielko sa zmenilo na nieco ine. To, ze po nas strielali znamena, ze sme sa k niecomu dostali.“
„My?! To Marianna! Ona nas stale zatiahne do takych veci, o akych sa nam ani len nesnivalo!“
„A nie je to super?!“
„Nie, prepac. Ja sa nechcem dat zastrelit!“
„Ved nas chceli len nastrasit. Objavili sme nieco, nieco...“
„Zle!“
„Nie! Zvlastne, dobrodruzne, napinave... Chapes?“
„O, ano. Uz citim, ako ma naplo.“
„Vies ty co?! Rozpravat sa s tebou nema zmysel. Uplne chapem, preco ta Marianna nechce.“
Samo uz nepovedal ani slovo a namrzene vyliezol po rebriku. Ema ho nasledovala a spolu otvorili dvere. Edy, Barbie, Danny a Emilia boli uz dnu. Ticho sedeli na posteliach v chlapcenskej izbe a skoro si ani nevsimli, ze prisli.
„Pocujte,“ zacala Ema a snazila sa uputat ich pozornost, „Marianna bude v poriadku a urcite najdeme tych ludi a posleme ich ktovie kam.“
„Ty ich chces hladat?“ nechapal Danny.
„Presne tomu som sa divil aj ja.“ prisadol si k nemu Samo.
„Vy to naozaj nevidite? Na tomto ostrove je toho ovela viac. Marianna prisla na to, ze tu nejde o sopku alebo nejaku blbu masku. Ti ludia su ozaj nebezpecni.“
„Necitala si velmi vela detektivok? Ved to, aby deti ako my odhalili nebezpecne gangy, paserakov a takychto typkov sa stava len v knihach.“
„Nie, ale nechajme to tak. Pockame na Mariannu a spolu to predebatujeme.“
Ema si tiez sadla na jednu z posteli a vzdychla. Nestihla vsak ani pozriet hore a niekto zaklopal. Vsetci pozerali jeden na druheho, no nikto nesiel otvorit. 
Ked vsak osoba zaklopala druhy raz, Ema sa postavila a lahkym krokom precupkala ku dveram. Este raz pozrela na Sama, potom otvorila. Na jej nemile prekvapenie tam stal Tornado.
„Viem, ze ma asi nevidite velmi radi, ale prisiel som vam povedat, ze Marianna sa zobudila.“
„Co?! Kedy?!“ Samo vyskocil na rovne nohy a prihnal sa k Eme.
„Pred chvilou, no zas zaspala.“
„A povedala nieco?“
„Nie, len sa opytala, co sa jej stalo?“
„To by mala povedat ona.“
Tornado nadvihol obocie, ale nic na to nepovedal. „Otec vam odkazuje, ze mate prist na obed.“
„Nemyslis si, ze na obed je uz trochu neskoro?“
„Nie. Este ste neobedovali a musite sa najest.“
„Myslis, ze od vas nieco chceme? Dajte nam uz konecne pokoj!“
„Viem, ze ma este stale obvinujes z toho, co sa stalo a je mi to jedno. Mysli si, co chces. Ale obedovat musite. Som predsa vas veduci a musim sa o vas postarat.“
„Nechcem od teba ani bakteriu a to plati pre vsetkych v tejto dedine. A s tym veducim mozes ist vies kde!“
„Hej viem, nemusis mi to vysvetlovat.“ chladne odfrkol a ladovo si premeral Sama.
„Tak, chlapci, to by mozno stacilo. Nechceme tu ziadnu dalsiu bitku.“ postavila sa medzi nich Ema.
„Udriet tohto tu? Naozaj si myslis, ze by som sa az tak znizil?“
„Myslis si, ze ked si z mesta, tak ti patri cely svet?“
„Nie, ale rozhodne nie som taky naivny a hlupy ako ty. A tiez sa viem spravat slusne k ostatnym ludom.“
„Ty? Cudujem sa, ze ti este nedali medailu.“
„No narozdiel od teba!“
„To by uz ozaj stacilo.“ Ema odstrcila Sama a zabranila mu priblizit sa k Tornadovi. „Prideme na obed. Mozno o chvilu. Mozes otcovi odkazat, ze sa s nim chcem porozpravat? Nech ma pocka.“
Tornado si ju premeral, no nakoniec suhlasil. Otocil sa na odchod a zliezol po rebriku. Ema zavrela dvere a zlostne pozrela na Sama.
„Ty sa fakt nevies ovladat?“
„Ja?! To ten...“
„Nehovor to. Nechcem pocut, co si o nom myslis. Ja mu verim a myslim, ze je celkom fajn.“
„Ty si sa uplne zblaznila?!“ postavil sa Danny.
„Viete, ako to myslim. Preco ho vlastne nemame radi? Preto, lebo Samo ziarli? Nic nam nespravil. Snazi sa byt mily, aj ked mi nanho kasleme.“
„Mily? Ja si pod pojmom mily predstavujem nieco ine.“ zasmial sa Samo.
„To ty si si zacal.“
„Nie, to on. Jednoducho prisiel a prebral mi dievca!“
Ema nadvihla obocie a uprene nanho hladela. „To preto, lebo si jej to nepovedal.“
Samo otvoril usta, ze nieco povie, ale Ema ho obisla a vosla do dievcenskej izby.
Nikto uz nic dalsie nepovedal, a tak zvysnych desat minut presedeli potichu. Ked Ema konecne vysla, boli uz skoro tri hodiny. 
Vsetci si obliekli svetre a rozhodli sa ist na neskory obed. Zisli dolu rebrikom a vybrali sa k stolom. Cestou vsak nikoho nestretli, dokonca ani hrajuce sa deti.
„Kam sa podeli?“ cudovala sa Ema. 
Prechadzali dedinou a prezerali si domy. Nikde nikto. Uz ich to zacalo znepokojovat, ked dosli do stredu dediny. Tam v dome, oproti vodcovmu, sa ozyvali hlasy.
Ema kyvla hlavou tym smerom a naznacila, aby tam isli. „Som zvedava, co je zas toto.“
Potichu prisli pred dvere a pocuvali.
„Nic sa nedeje. Nasi priatelia nam pomozu a najdu tych zlocincov.“ povedal niekto.
„Snivajte dalej.“ zahlasil Samo a otvoril dvere. 
Prekvapena Ema sa ho snazila zachytit, no neskoro. Vosiel do obrovskej miestnosti, kde boli v radoch usadeni dedincania. Uprostred kruhu bolo male, akoby podium, kde stal Tornado a za nim Artbub.
Vsetci boli prekvapeni, ze vidia Sama, no Tornado prizmuril oci a pozrel na Emu. Ona rozpacito pokrcila plecami a tiez vosla dnu.
„Prave sa tu rozpravame o tych divnych veciach, ktore sa pred casom stali.“ oznamil im Artbub a posunul syna dozadu.
„To sme radi,“ usmial sa Samo az velmi milo, „a povedal vam vas vodca, co sa dnes stalo nasej drahej priatelke a riesitelke vasich problemov?“
Prisiel az uplne dopredu a postavil sa pred Tornada. Potom sa otocil k ludom a z zvedavo si ich premeral.
„Ako som uz povedal nasi priatelia nam iste pomozu.“ predral sa Tornado spoza otca, ktory sa ho snazil udrzat zubami-nechtami.
„Nepocul si? Snivaj dalej!“ oboril sa nanho Samo.
„Nerobite to predsa kvoli mne, ale pre vsetkych.“ odvetil mu pokojne.
„Musim uznat, ze pretvarovat sa vies dokonale. Preco ludom neukazes, aky si naozaj? Mariannu si tiez uplne zblbol. Vsetci ti veria a ty hras divadielko ako tvoj podareny otecko!“
„To by stacilo!“ zasiahla Ema a prihnala sa dopredu. „Ospravedlnte ho, prosim. Nepreziva prave najlepsie obdobie.“
„Hovor za seba.“ odvrkol jej Samo. „Si rovnaka ako Marianna. Co na nom vsetci vidite? Je to obycajny klamar a hlupak. Uz dvakrat ma zbil, klame a Marianna ma od neho uz tiez zbierku modrin.“
„Samo!“ varovne ho potiahla Ema.
On jej ruku striasol a postavil sa bezprostredne pred neho.
„Tak co, Hurikan, ukazes svoju prvu tvar alebo budes hrat to smiesne divadielko a dokazes nam, ze si slaboch?“
Tornado na neho chvilu pozeral a potom mu jednu vrazil. Sama to vsak nezaskocilo, len sa usmieval. Hoci az spadol na zem a z pery mu tiekol pramienok krvi, tvaril sa spokojne. Nekrical, nenadaval, dokonca mu to ani nechcel vratit.
Naopak dedincania az stuhli. Nieco si nervozne suskali a pokukovali po Tornadovi.
„Volam sa Tornado, zapamataj si to konecne!“ pozrel na Sama, potom ho obisiel a zmizol.
„Uz mas co si chcel?!“ oborila sa Ema na Sama a mala problem, nekopnut ho.
„Ano, mam presne to, co som chcel.“ zaskeril sa.
„Musis byt taky...“
„Je mi jedno, co si o mne myslis. Hlavne, ze ten Monzun dostal to, co mu patri.“
„Vola sa Tornado a okamzite sa mu pojdes ospravedlnit.“
„Pocuj, neprevtelila sa do teba Marianna?“
„Samo, okamzite!“
„Ema, ved to ten hlupak si zacal.“ podporil ho Danny. „Si naozaj divna. Co sa s tebou porobilo?“ 
„So mnou? Skor co sa stalo s vami?“
Vsetci dedincania sa pomaly rozprchli, takze dnu ostali len Mariannini priatelia a Artbub.
„Bavi vas takto urazat mojho syna?“
„Hej, je to super sranda.“ zasmial sa Samo.
„Vies co, Samo, chod pekne na obed a ja sa zatial porozpravam s vodcom.“ zahriakla ho Ema a odtisla ku dveram.
On sa este raz otocil, venoval jej vycitavy pohlad a pobral sa k stolom. Spolu s nim odisli aj Edy, Barbie a Emilia. Danny ostal s Emou a obaja sa naraz otocili k Artbubovi.
„Co chcete? Neznicili ste toho uz dost?“
„My nic nenicime a toho tam si nevsimajte.“
„Ste si isty? Ja mam iny nazor. Ak vas Marianna nekroti, tak napadate vsetkych a vsetko.“
„Tak pozor!“ zhacila sa Ema a pozrela na vodcu. „My nie sme cvicene opice, ani nic podobne. Nikto nas nekroti a to, ako sa sprava Samo ste si zasluzili. Vy a vas syn naozaj hrate na obe strany!“
„Prisla si mi sem len robit prednasky?“
„Nie, prisla som sa vas opytat, co viete o ludoch, ktori napadli Mariannu.“
„Nic. A aj keby som vedel, tak ti to nepoviem.“
„My sa vam tu snazime pomahat! Halo! To, ze Marianna nie je pritomna, neznamena, ze sme vsetci odrovnani.“
Artbub na nu chvilu hladel a ticho si ju obzeral. „Aj tak si budete mysliet svoje. Budete si mysliet, ze klamem.“
„Nie, slubujem.“
„Tak dobre. Neviem o nic viac ako vy. Niekto sa vas snazi zastrasit a vyhnat prec.“
„Povedzte nam nieco, co nevieme.“ pridal sa Danny.
„To je vsetko.“
Vodca sa otocil na pate a bocnymi dverami vysiel von.
„Co myslis?“ nadvihla obocie Ema.
„Nieco vie a chce to povedat len Marianne.“ skonstatoval Danny.
„Ideme na obed?“
„Su tri, nie je uz trochu neskoro?“ 
Ema sa zasmiala a objala Dannyho okolo pliec. „Ale hladna som dost. Ide sa.“ 
Nakoniec aj oni vysli von z domu a zamierili ku stolom. Sladke ovocie im teraz pripadalo ako skvely napad. No ani len netusili, co sa chysta rovno pod ich nosom.

33. kapitola - SNEH V DZUNGLI
Marianna sa prebudila cela dolamana. Hlava ju strasne bolela a skoro nevidela. Ani sa nestihla zorientovat, uz ju niekto vyrusil.
„Som rad, ze si hore.“ ozval sa hlas spoza stola.
Bol to Tornado a pred nim na stole stali dva pohare s pariacim cajom. 
„Ja caje nepijem.“ odvetila mu milo a pozrela na pohar.
„Lenze tento nie je len tak nejaky. Je to domaci caj z...“
„Nie! Nehovor mi, co v nom je, lebo mi bude zle.“
Tornado pochopil a vstal zo stolicky. Usmial sa na Mariannu a sadol si k nej na postel. „Ako sa citis?“
Ona mu uz chcela odpovedat, ze teraz nechce nic rozoberat, no spomenula si na to, co vcera pocula.
„Lepsie, dakujem.“
„Nemusis sa pretvarovat. Bud ku mne uprimna. Alebo si aj ty myslis, ze som falosny klamar?“
„Nie, nie, to v ziadnom pripade. Kto si to o tebe mysli?“
„Ten tvoj kamos.“
„Samo?“
„No ked tak nad tym rozmyslam... Vlastne si to myslia vsetci.“
„Co? Kedy ti to povedali?“
„Povedali? To je slabe slovo. Ten pajac to na mna vykrical pred celou dedinou. A musim sa priznat, ze som ho...“
„Si ho...?“ nechapala.
„Vyprovokoval ma a ja som...“
„Si...?“
„No...“
Marianne uz dochadzala trpezlivost. „Povies mi to uz konecne?!“
„Jednu som mu vrazil. Pred celou dedinou.“
Ona otvorila usta a naprazdno ich zavrela. Hlas ju nechcel pocuvat. „Co si urobil?“
„Mrzi ma to. Viem, ze je to aj moja vina, ale on ma urazal a otca tiez.“
„Tak to znamena, ze ho musis zbit, vsak?! Myslela som si, ze aspon ty si rozumny a normalny.“
Tornado pokrutil hlavou a smutne na nu pozrel. Ona nanho ale hladela tvrdo a prisne.
„Mrzi ma to.“
„Aj mna.“ zlozila si z cela obvaz a sadla si vedla neho.
„Co zo vcerajska si pamatas?“
Marianna chvilu rozmyslala, co mu povedat. „Preco?“
„Len tak, ci si nieco pamatas.“
„Ak poviem, ze nie?“
„Tak si naozaj o nic neprisla.“
„A ak ano.“ oci sa jej podozrivo zaleskli a Tornado pochopil, ze si urcite nieco pamata.
„Co si pocula?“
„Vsetko.“ zasepkala a milo nanho pozrela. „To, co mi hovoril tvoj otec a aj to, co si mi povedal ty. A asi aj nieco, co som nemala.“
Tornado sa smutne usmial. „Zrejme by si bola rada, keby som ti to povedal do oci.“
„No... Aj hej.“
„Fajn, ale ten tvoj pohlad je priam hypnotizujuci.“
„Nemam sa na teba pozerat? Ale potom mi to nemozes povedat do oci.“
„Ja viem, viem... Vies... si najuzasnejsia osoba, aku som kedy stretol.“
„Zvlastne, ja si to...“ zacala Marianna s usmevom, no zrak jej padol na okno. Stal tam Samo a smutne na nu pozeral.
„Ja si to nemyslim.“ dokoncila a rychlo sa postavila. „Prepac.“
Skor ako stihol Tornado nieco povedat, vybehla von a ani sa neobzrela. Presla okolo Skendera bez povsimnutia a mierila rovno do domceka na strome. 
Ak by ju vsetko nebolelo, urcite by sa aj rozbehla. Len co dosla, vyskriabala sa hore po rebriku a otvorila dvere.
„Marianna.“ privital ju zborovy vykrik.
„Co tu robis?“ cudovala sa Ema a silno ju objala.
„Kde je Samo?“ 
„Tu som, preco?“ vynoril sa Samo z dievcenskej izby.
„Preco si to urobil?“ oborila sa nanho.
„Co? O com to tu rozpravas?“
„Spehoval si ma! Pred chvilou som ta videla pri okne.“
„Mna? Bol som tu cely cas.“
„Nie, videla som ta!“
„Zrejme ti este z hlavy nezmizla ta latka.“
„Viem, co som videla. Stal si tam a hladel si na mna tymi svojimi psimi ocami.“
„Psie oci uz nerobim nejaky ten cas. A Ema ti to moze dosvedcit. Cely cas som bol tu.“
„Naozaj, bol tu.“ prikyvla Barbie a spolu s nou aj Edy a Danny.
Marianna si smutne sadla na postel a prazdne pozrela na stenu. Ema varovne zaganila na Sama, no ten nechapavo pokrcil plecami.
„Marianna, stalo sa nieco?“
„Nie, len... nieco sa mi asi zdalo.“
„Sme radi, ze si sa uz zobudila.“
„To aj ja. Hned pojdem za vodcom a potom sa tajne vyberieme preskumat severnu cast.“ vychrlila.
„Myslela som si, ze to povies.“ zasmiala sa Ema.
„Viem, ze zrejeme nechcete mat s tou zahadou nic spolocne, ale ja...“
„Pockaj, povedala som, ze tam s tebou nejdeme. Ja len hovorim, ze som to vedela, a tak sme sa pripravili. Ty chod s vodcom vybavit to, co potrebujes a my zatial pockame.“
„Ste skveli.“
Marianna sa usmiala a rychlo vbehla do dievcenskej izby. Vytiahla svoj vak a vybrala z neho ciste tricko a kratku riflovu suknu. Zacala sa prezliekat a premyslala, co sa pred chvilou stalo.
Odrazu sa jej zazdalo, akoby niekto klopal. Nie na dvere do izby, ale na vonkajsie dvere. Stisila sa a prilozila ucho k dveram.
Pocula dva hlasy. Jeden bol Samov a ten druhy Tornadov.
„Je tu?“ opytal sa Tornadov hlas.
„Preco by som ti mal odpovedat? Vcera si mi skoro vybil zuby. Padaj!“
„Chcem len vediet, kde je.“
„Ani keby som to vedel, tak ti nepoviem.“
„Takze nevies?“
„Mozno viem, mozno nie. Vyber si.“
Tornado pokrutil hlavou a prezrel si izbu. „Ked ju uvidite, tak jej povedzte, ze tomu naozaj nerozumiem.“
„Stav sa, ze jej nic nepoviem.“
„Samo,“ varovala ho Ema a pozrela na Tornada, „dobre, ako chces. Povieme jej to. Teraz uz chod.“
Tornado prikyvol a otocil sa na odchod. Marianna pozorne pocuvala rozhovor spoza dveri, no nemala dost odvahy na to, aby otvorila a pozrela Tornadovi do oci.
Rychlo sa obliekla a vzala si do vrecka mikiny baterku. Nahodila spokojny usmev a otvorila dvere. V izbe vsak bol len Samo s Emou.
„Kam zmizli ostatny?“
„Isli dopredu. Nepocula si otvarat dvere?“ 
„Hej a aj niekto klopal, ale to bol Tornado, nie?“
Ema sa zatvarila prekvapene. „Co ten by tu robil?“
„Ved ma hladal. Rozpravali ste sa s nim. Otvorili ste mu dvere.“
„Dvere si otvoril Danny a rozpravali sme sa len medzi sebou. Ziaden Tornado tu nebol.“
„Ale ved som ho pocula.“ trvala Marianna na svojom.
„Nie, nebol tu.“
Ona uz nenachadzala argumenty. Pocula ho predsa, alebo nie? 
„To nic, zrejme to robi len ta vec, co mam este stale v hlave.“
„Zrejme.“ prisvedcila Ema stroho a usmiala sa.
„Tak ideme, nie?“
Ema aj Samo prikyvli a spolu zisli dolu. Marianna sa vybrala k vodcovmu domu a jej priatelia sa rozhodli, ze ju pockaju pri stoloch. 
Prechadzala popri domoch, dedincanoch a najnovsie aj vedla lemurov behajucich po zemi. Ked dosla k najvacsiemu domu v dedine, chystala sa zaklopat. Jej ruka sa skoro dotkla dveri, no zacula hlasy spoza domu.
Stal tam Artbub a oproti nemu Tornado. Zrejme sa znovu hadali, pretoze ani jeden z nich nevyzeral nejako velmi stastny.
„Uz som ti povedal, ze tuto temu nechame tak.“
„Otec, ty o nej nieco vies a nechces mi to povedat.“
„Neviem o nic viac ako ty.“
„Ak si myslis, ze zije tak mi to povedz rovno.“
„Keby zila, davno by nas nasla, jasne? Je mrtva, uz sa s tym zmier!“
Tornado sa na chvilu zhacil a neveriaco pozrel na otca. „Aspon nemusi zit s tebou. Necudujem sa, ze odisla.“
Teraz nanho Artbub pozrel neveriaco. „Co si to povedal?“
„Pocul si, mame je teraz zrejme ovela lepsie a necudujem sa, ze sa nevratila!“
Vodca to uz nevydrzal a udrel syna rovno do tvare. Tornado sice zostal stat, no podlomili sa mu kolena. 
„Uz dost! Neviem, kto ti hovori taketo nezmysly alebo ako si na to prisiel, ale staci! O tomto odteraz nepadne ani slovo. Stacilo!“
„Ak ty si otec, tak je budem morske prasiatko. Nechaj ma uz konecne na pokoji. Ty nie si moj otec!“
Artbub ho ignoroval a bez slova sa otocil. Ked vsak zbadal Mariannu, zarazil sa. Tornado na nu tiez pozrel, no v sekunde sa otocil a zmizol v dzungli.
Ona si ani neuvedomila, ze ma este stale otvorene usta a rozbehla sa za nim. Obisla prekvapeneho Artbuba a tiez sa stratila v listi.
Utekala najrychlejsie ako vedela, aby Tornada dobehla. Bol tam uzky, zanedbany chodnicek, no splyval s okolim. To ju dost spomalilo. Nakoniec vsak zbadala jeho tien za zakrutou. Pridala do kroku a zhlboka sa nadychla.
„Co chces?“ jeho otazka zaznela este skor, ako Marianna stihla zastat. 
„Ja...“
Otocil sa k nej a zastal. „Daj mi pokoj. Ak ma nechces vidiet, preco si sem isla?“
„Kto ti povedal, ze ta nechcem vidiet?“
„Kto, kto... no ved ty. Myslis, ze mi to nebolo hned jasne. Len si ma lutovala ako nejake steniatko.“
„To nie je pravda. To ako som sa k tebe spravala...“
„Nemusis mi to vysvetlovat. Bol som naivny hlupak. Samo mal pravdu.“
„Nie, Samo nas chce len rozostvat.“
„Tak sa mu to podarilo!“ rozhodil rukami.
„Tornado, ja naozaj neviem, co sa predtym stalo, ale ne...“
„Videla si moju hadku s otcom?“ prerusil ju.
„Ano, ale to teraz nie je...“
„Tak vies, ze v mojej rodine to nie je idealne.“
„Fajn, nechaj ma aspon raz dohovorit!“
„Povedz si, co chces. Aj tak mi je uz vsetko jedno.“
„Nechcela som ti ublizit, videla som Sama a vystrasila som sa. Samozrejme, ze ta mam rada a...“
„Viac mi nehovor. Nemusis sa na nic hrat. Vyjasnili sme si to. Ja pre teba nic neznamenam a teraz ani ty pre mna. Budem rad, ak zistis, co sa deje, ale nic viac odo mna odteraz necakaj.“
Marianna zostala zaskocene stat. „To nemyslis vazne? Ja som to tak nemyslela. Tu vec mam este stale v hlave a obcas...“
„Nechaj to tak. Prave preto, ze sa nevies pretvarovat, ked mas v sebe tu latku koncim.“
„Pocuvas, co hovoris? Je to uplne nezmyselne a je mi jedno, co ti povedal Samo, viem, ze si ma pred chvilou hladal a bola som tam.“
„Tak preco si sa neukazala?“
„Prezliekala som sa. Co som mala zahodit tricko a rozbehnut sa k tebe?“
Tornado na nu bezfarebne hladel. Nechcelo sa mu verit, ze by mu dokazala az tak klamat. „Nechaj ma. Chod prec!“
Marianna sa vzpriamila a smutne mu pozrela do oci. „Ako chces. Odteraz sme len dvaja ludia, co sa parkrat stretli.“
Otocila sa na pate a zmizla tak rychlo, ako prisla. Tornada nechala stat pri palme a nestastne za nou hladiet.
Naspat do dediny sa dostala rychlo, pretoze cestu uz poznala. Prebehla nou najrychlejsie, ako sa dalo a nikoho si nevsimala. Dosla az k stolom, kde ju uz cakali jej znudene vyzerajuci priatelia.
„To si za tym vodcom bola az v Nipape?“ zasmial sa Samo.
„Co?“ nepritomne odvetila Marianna. „Nie, len som sa trochu zdrzala.“
„Sama?“
„No nie, s tebou... S vodcom predsa.“
„Iba ty a on?“
„Aky mas problem?! Nestacilo ti uz?!“ pozrela nanho vrazednym pohladom.
Samo nadvihol obocie, no jeho oci sa na nu usmievali.
„Tak ideme alebo nie?“ prerusila ich Ema.
„Podme.“
Pohli sa dopredu. Obisli jazero a vybrali si chodnicek, ktory im ukazala Marianna.
„To dievca utekalo tadeto. Hlavne sa nesmieme stratit.“
Jeden po druhom vstupili medzi paprad a liany. Chodnicek nebol velky, no bol viditelnejsi ako ten, po ktorom Marianna pred chvilou isla. 
Samo siel ako prvy, za nim Marianna, Ema, Emilia, Barbie, Edy a nakoniec Danny. Kracali dlho a pomaly sa uz zacalo stmievat.
„Kolko je vlastne hodin?“ Marianna pozrela na hodinky. „Ani neviem, kedy som sa vlastne zobudila.“ 
„Tak to nie si sama.“ zasmial sa Samo.
„Ako to myslis?“
„Tiez neviem, kedy si sa zobudila.“
„Aha, to je skvele.“ prevratila ocami.
„Co sa zas stalo s tym Hurikanom?“
„Nic.“
„Je pol siestej.“ oznamila Ema, aby zastavila zle smerujucu debatu. „A zobudila si sa tak pred hodinkou a pol. Neviem sice kedy, ale nemohlo byt viac ako pol piatej.“
„Dakujem za informaciu. Mas mi este dat tie papiere.“
„Fajn, ked sa vratime.“
Marianna s usmevom prikyvla, no nepovedala uz nic dalsie. Isli este priblizne pol hodinu, kym nedosli na miesto, kde listy a huste papradie zacali rednut. 
„Blizime sa niekam.“ skonstatoval Samo a ujal sa vedenia. Marianna chcela razne protestovat, ale Ema ju zastavila.
„Nechaj ho tak. Nechce sa mi pocuvat jeho poznamky a pripomienky.“
Ona musela chtiac-nechtiac prikyvnut. Najlepsie bolo nechat Sama tak. Presli este par krokov a ocitli sa na nevelkej lucke. Nieco na nej vsak nebolo v poriadku. Bola cela akoby zasnezena. Trava bola biela a vietor obcas zviril maly biely oblacik.
„Co je toto?“ s velkou namahou zo seba dostala Marianna. 
Vtom vsak zbadala na druhej strane v listi mihnut sa postavu. 
„Je to len na odputanie pozornosti.“
„Ako to myslis?“
„To ta obluda, chce aby sme nepokracovali a skumali toto tu.“
„Co to teda je?“ 
„Neviem, nejaka umelina. Ale musime ist dalej. Uz sme blizko tej severnej casti.“
Cela skupinka sa opatrne presunula cez uzky, uz vysliapany chodnicek k miestu, kde bola postava. Nasli tam dalsi chodnik, no bol cimsi iny. Nebol zarasteny ani nepriechodny, ale pekne upraveny a vyrovnany.
„Uz sme velmi blizko.“ opravila sa Marianna.
Potichu a pomaly prechadzali okolo nadhernych krikov s pestrymi kvetmi.
„Co si hovorila vodcovi?“ vyzvedala Ema.
„Nic, preco?“ lahostajne odpovedala Marianna, no odrazu sa opravila. „Teda, ze sa ideme len trochu prejst.“
„Nebola si za nim, vsak?“ Ema prisla blizsie k Marianne, aby ich nikto iny nepocul.
„Bola som, len...“
„Len?“
„Len som zas pocula a videla nieco, co som nemala.“
„Co?“ nechapala.
„Tornado sa pohadal s Artbubom a ja som bola ocity svedok.“
„Aha, preto si prisla tak neskoro? Pockala si si na koniec hadky?“
„Nie! Nemam vo zvyku pocuvat cudzie rozhovory.“
„Aha. Tak potom?“
„Nechajme to tak.“ 
Marianna zrychlila krok a nechala Emu za sebou. Ona ju vsak dobehla a nedala jej pokoj. „Sme najlepsie priatelky. Hovorime si vsetko, nie?“
„Hovorili sme si. Lenze ty si sa spolu so Samom dohodla, ze mi budete klamat.“
„To, ze Tornado prisiel, sme ti naozaj zatajili, ale len pre tvoje dobro. Vyzerala si strasne.“
„Hej a co to pred tym? Alebo mi chces povedat, ze bol cely cas s vami?“
„Vtedy hej. Naozaj nikde nebol.“
„Ved som ho tam videla.“
„Zrejme to bol iba vyplod tvojej fantazie. Trapi ta, ze namiesto Sama sa venujes Tornadovi.“
„Tak po prve ja nemam ziadne vycitky svedomia, po druhe Samo je mi uplne ukradnuty a momentalne ho nemam velmi v laske, a po tretie... po prve a po druhe uplne staci.“
Ema sa zasmiala a pozrela kamaratke do oci. „Zaujimalo by ma, preco stale utekame pred tym strasiakom.“
„Neviem, tak sa to robi vo vsetkych filmoch.“
„Ano a nikdy som tych detektivov nechapala. Preco sa rovno nepostavia tej oblude, ak vedia, ze nie je skutocna, ale dookola utekaju a boja sa?“
„Co by si robila ty?“
„Postavila by som sa pred tu priseru a povedala jej do oci to, co si o nej myslim.“
„Myslis, ze by som to mala vyskusat?“
„Ako chces.“ mykla plecami.
„To teda ano. Ten chlap, co ma uniesol sa ma pytal, kto ma poslal.“
„Poslal? Ako to mysli? Ved nas pozvali dedincania.“ nechapavo sa obzerala Ema. 
„Neviem a tiez, ze som pre neho hrozba.“
„Kto to bol?“
„Urcite to bol ostrovan, ale inac netusim.“
„Ako vies?“
„Mal presne take crty ako To... teda dedincania.“
Ema si ju pozorne premerala. „Nastval ta?“
„Jasne, ved ma uniesol a priotravil.“
„Nemyslim ten tamten, ale Tornado.“
Marianna zostala chvilku ticho. „Nie, je to zlozitejsie.“ pokrutila hlavou.
„Hovor!“
„Tak dobre. Povedal mi, ze som prv...“
Marianna nestihla dokoncit vetu, pretoze sa pred nimi zjavila lemuria obluda.
„Bu.“ vykrikla a zrejem si myslela, ze ich to nejako vystrasi.
Marianna najprv pozrela na Emu. Ked prikyvla, nadvihla obocie a otocila sa k oblude.
„Aha... Aj nas tesi.“
„Naozaj sa ma nebojite?“ zadunel hromovy hlas.
„Nie. Preco?“
„Byt vami radsej si to premyslim.“
Marianna si ju prezrela od hlavy az po paty. „Nie.“
„A toto by vas presvedcilo?“ vytiahol pistol a namieril ju rovno na Mariannu.
Ona si ju obzrela a potom si prezrela aj obludu. Pozrela jej do oci, ktore jej bolo vidno spod masky. Dlhsie ich studovala, az konecne zistila, odkial ich pozna. „Nie.“
„Toto nemyslis vazne!“
Marianna sa len usmiala a priblizila sa k Lemurovi. Vzala si zbran do ruk, podrobne ju prestudovala a potom ju vratila spat. Obluda zaskocena jej konanim sa nezmohla ani na jedno slovo.
„Presvedcilo by nas to, keby to nebola hracka a navyse vyrobena v Cine.“
Ema vedla nej sa zachichotala a pozrela na Lemura. Ten nevychadzal z udivu.
„A len pre vasu informaciu, mali ste mi toho spreju nastriekat do tvare viac. Ako vidite, zrejme mi neuskodil.“
Skodoradostne sa usmiala a chystala sa obist priseru, no za nou zazrela niekoho, kto jej pripadal odniekial znamy. Nestihla si ho vsak pozorne obzriet, pretoze ju obluda zdrapila a vratila naspat.
„Vies, ako sa hovori takym ako si ty? Drze decko!“
„Aha, tak vy ste potom unosca, drogovy diler a aj kriminalnik.“
„Neprestanes?!“
„Nie.“ milo sa usmiala a cakala, ako oblude dojde trpezlivost.
„Si naozaj hrozna! Hlupa, drza...“
„Viem, som na to hrda.“
„Odidte odtial a nebudete mat problemy.“ varoval ich Lemur.
„Lenze my ich chceme mat. A ak si dobre pamatam, tak ste sa pytali, kto ma poslal. V Nipape pracujem pre policiu a posielam do vazenia takych ako ste vy. Sem ma poslali, aby som preklepla vasu nelegalnu cinnost.“
„Ak ta poslala policia musis vediet, aka nelegalna cinnost to je alebo to mas zistit?“ oblude sa zaleskli oci.
„Mala som to zistit, pretoze ste naozaj dobry, ale prisla som na to. Nelegalne tu tazite uhlie. Cierne. A k tomu este aj prechovavate zbrane a padli aj vyhrazky. To bude tak... desat, trinast, patnast rokov, ak nie viac.“
Oblude razom zamrzol usmev na tvari. Prisne pozrel na Mariannu, ktora sa teraz samolubo usmievala.
„Ako?“
„Mam svoje metody, som predsa najlepsia.“
„Co chces?“
„Chcem? Hadam ma nechcete podplatit?“
„Bud to alebo ta prinutim mlcat inak.“
„Pozor na jazyk. Toto bola dost jasna vyhrazka.“
Lemur uz nepovedal nic, len sa otocil a zmizol v hustej dzungli.
„Toto bolo divne.“ skonstatoval Samo.
„Vratime sa. Aj zajtra je den a navyse sa o nas zacnu bat. Uz len priznanie a mozeme zavolat tvojmu otcovi, Edy.“ otocila sa Marianna a slovne spojenie „tvojmu otcovi“ obzvlast zdoraznila.
„Mas pravdu, uz je skoro tma.“ pritakala Ema a spolu s ostatnymi sa pobrali naspat.
Ked uz boli znovu na lucke Marianna to nevydrzala a rozosmiala sa. „Videli ste jeho vyraz po tom, ako som ho odhalila?“ sepkala.
„Preco sepkas?“ nechapal Edy.
„Ak by nas nahodou sledoval. Hrame divadielko az do dediny, jasne.“
„Jasne.“
„Pockajte este chvilku. Pozrieme sa na tuto divnu vec.“
Marianna sa zohla a v ruke pomrvila bielu hmotu zo zeme. Bolo to nieco ako zmes bieleho prasku a gulocok polystyrenu. 
„Divne.“ skonstatovala Ema a tiez si trochu vzala do ruky. „Zaujimalo by ma, co je to za biely prasok.“
„Neviem, mna by zas zaujimalo, preco to tu je.“
„To zistime, neboj sa.“
„Hej, ale teraz by sme uz mali ist.“
Vsetci prikyvli, Samo v tichosti zapol Marianninu baterky a s ostatnymi sa vybral chodnickom spat k jazeru. Marianna este vytiahla vrecko a vzala trochu tej bielej veci na preskumanie.
Ponahlali sa, pretoze si vedeli predstavit, ako bude Tornado vyvadzat, ked sa coskoro neobjavia. Cesta im preto ubehla rychlo. Po chvili uz stali pri stoloch a odtial sa presunuli do dediny.
Prekvapilo ich vsak, ze sa v ich domceku svieti. Najma Ema s Mariannou sa znepokojili. Rychlo sa vysplhali po rebriku a vtrhli do izby. Dnu vsak nikto nebol, len odkaz na stole. Marianna si ho vzala do ruk a prebehla ocami.
„Smiesne.“ skonstatovala viac-menej pre seba.
„Co sa tam pise?“ potiahla ju Emilia za rukav.
„Je tu napisane: „Vsimol som si, ze ste neboli na veceri. Prosim prid za mnou hned, ako sa vratite. Tornado.“
„Co sa ti na tom zda smiesne?“ ustipacne ju podpichol Samo.
„Ale nic. Mala by som za nim ist, nech sa neboji.“
„Jasne, nech sa chudacik neboji. A na nas sa len tak vykasles. Ako vzdy.“
„A co este chces?“
„Vysvetlenie. Preco si vcera len tak odpadla?“
„Tak prepac, ze som si nepytala povolenie.“
„Marianna.“ napomenula ju Ema.
„Dobre, dobre... poviem vam, co sa stalo a az potom pojdem k Tornadovi.“
Vsetci si posadali na postele a Marianna zacala rozpravat. Podrobne im opisala, ako ju napadol ten chalan, z ktoreho sa nakoniec vyklul priatel, o tom ako na nu predavac namieril zbran a potom sa dala tak lahko nachytat. Nevynechala ani to v sklade a tiez stopovanie auta.
„To je tak vsetko.“
„Teda, to je riadne dobrodruzstvo.“ zasol Edy.
„No, mozno. Teraz ale pojdem za Tornadom.“
„Nezabudni sa vratit.“ ohrnul nos Samo.
„Nemusis sa bat.“
Vstala z postele, natiahla si mikinu a vysla von na cerstvy a chladny vzduch. Zliezla dolu po rebriku a vybrala sa k vodcovmu domu. 
Vsade okolo nej svietili zapalene fakle a hlasy vychadzajuce z domov zneli veselo. Presla az do stredu dediny a zastala tesne pred dverami do najvacsieho domu. 
Chystala sa zaklopat, no dvere sa samy otvorili. Rovno pred nou sa zjavil Tornado a len-len ze stihol zastavit.
„Co tu robis?“ zacudoval sa a prezrel si ju od hlavy po paty.
„Nechal si mi predsa ten odkaz, aby som prisla.“
„Ja?“
„No podpisal si sa pod to, takze myslim, ze ano.“
„Nic som ti nenechaval. Sme predsa len znamy. Nemam dovod starat sa o teba.“
„Aha, ten odkaz sa napisal sam, vsak?“
„Asi ano.“
Marianna nanho podozrievavo pozrela. On sa vsak jej pohladu vyhol a obisiel ju.
„Pockaj.“ zastavila ho a chytila za rukav.
Tornado sa otocil, ale ani na nu nepozrel.
„Ja... nemyslela som to tak. Videla som Sama a musela som si to s nim vysvetlit.“
„Je mi to jedno. My dvaja si predsa uz nemame co povedat.“
„Ty to naozaj nechapes?!“
„Ano, naozaj to nechapem. Nerozumiem tomu, co sa tu dnes deje a uz vobec netusim, preco sa na mna hnevas.“
„Ja na teba? To ty sa na mna nechces ani len pozriet.“
„Ved to chces. Aby som ti dal pokoj.“
„Nic take som nikdy nepovedala.“
„To mozno ano, ale napisala si to.“
„Co? Nie!“
„Myslis si, ze som si to vymyslel?“
„Neviem, ale ja som nic nepisala.“
Tornado jej konecne pozrel do oci a jeho svetlomodre oci do Marianny vliali pokoj a doveru.
„Ak si ty nic nepisal a ani ja nie, niekto nas musi vodit za nos. Kde si nasiel ten listok?“
„Na tvojom stole.“
„Mojom stole? Nevedela som, ze nejaky mam.“
„Myslim v tvojej izbe.“
„Bol si v mojej izbe?“
„Hej, no vies... chcel som sa ti ospravedlnit za to, co som povedal. Nikto neotvaral, tak som vosiel, pretoze som chcel zistit, ci si v poriadku. Nenasiel som ta, tak som ti chcel nechat aspon ospravedlnenie. Prisiel som k stolu a tam lezal popisany list papiera. Vsimol som si svoje meno, tak som zacal citat. Dozvedel som sa, ze som pre teba otravna a neprijemna osoba. Tak som odisiel prec.“
„Lenze ja som na svojom stole nic take nenasla. Bol tam len listok od teba. Vraj mam hned ako sa vratim prist za tebou.“
„Vratila si sa az teraz?“
„Nie, ale najprv som musela ostatnym vysvetlit, co sa vcera stalo.“
„Kde ste boli?“
„Na prechadzke.“
„Kde?“
„Na plazi.“
„Ty a kto?“
Marianna nadvihla obocie a prekrizila ruky. „Nehovoril si, ze sa uz o mna nestaras?“
Tornado si ju premeral a prikyvol. „Ako chces.“
„Nie, pockaj. Bola som so Samom, Emou, Dannym, Barbie, Edym a Emiliou.“
Tornado stisol pery a este raz si ju prezrel. „Neverim.“
„Coze?“
„Neverim, ze ste boli na plazi.“
„Kde inde by sme...“
„Boli ste v severnej casti, mam pravdu?“
Marianna naprazdno otvorila usta. „Ja... ako si na to prisiel?“
„Ty by si nikdy nesla iba na prechadzku po plazi.“
„Ved s tebou som bola.“
„Lenze to sa skoncilo ako uplna katastrofa. Napadla nas obluda, zabudla si?“
Obaja sa zasmiali. Po chvili ticha sa ako prva ozvala Marianna. „Mozem ti verit?“
„Neviem. Sme vobec priatelia?“
„Podla toho, ci si este stale myslis, ze ta pokladam za klamara a hlupaka.“
„A co na to ty?“
Marianna sa uskrnula. „No...“
„Marianna!“
„Nie, jasne, ze nie.“
„Naozaj?“
„Hej. Vtedy, ked si mi povedal, ze som podla teba najuzasnejsia osoba...“
„Viem, ze ma pokladas za naivneho, ale zabudni na to.“
„Lenze ja som ti chcela povedat, ze to citim rovnako. Uz to, ze si mal tu odvahu a poziadal si ma o pomoc ma dostalo. A tvoje oci su nadherne. Maju taku uzasnu iskru. S tebou sa citim bezpecne, uzasne, si vtipny, pozorny a vobec mi nevadi, ze mas sklony k tlceniu Sama. Ja osobne by som mu tiez jednu vrazila.“
Tornado sa na nu usmial a silno ju objal. Nadvihol ju a zatocil vo vzduchu. Marianne neostavalo nic ine, len sa smiat. Vlasy jej leteli na vsetky strany. Ked ju konecne polozil a pustil, ona objala jeho, pretoze sa ledva drzala na nohach.
„Prisla som na to, kto je obluda a preco sa tu objavuje.“ zasepkala mu do vlasov.
On sa hned vzpriamil a chytil ju za plecia. „Naozaj? Na to ti stacila jedna navsteva severu?“
„Hej a k tomu aj mily rozhovor s tym Lemurom.“
„Rozpravala si sa s duchom sopky?“
„No... som dobra, co?“
„To naozaj si. Len mi povedz, na co ste prisli. Kto je to? Mam ist po otca?
„Nie, neviem kto to je, ale...“
„Ale?! Ved si tvrdila, ze...“
„Ze ja viem, kto to je.“
„Je v tom nejaky rozdiel?“ nadvihol obocie.
„Ano. Nepoznam ho, ale ak by som ho videla, ukazem ti ho.“
„Tak zvolame dedinsku schodzu a ty si mozes vsetkych popozerat.“
„Pochybujem, ze to pomoze. Ale vlastne, preco nie? Mam im co povedat.“
Tornado prikyvol. „Fajn, hned zajtra rano ta cakam presne tu.“
„O kolkej?“
„Siedmej.“
Marianna sa usmiala a otocila sa na odchod.
„Uz ides?“
„A co ine mam robit?“ zasmiala sa a milo nanho pozrela.
„Myslel som, ze sa este porozpravame.“
„Samo sa bude bat.“
„No a?“
„Zajtra mame kopec casu.“
„Tak dobre, ale odprevadim ta.“
Pockala ho teda a spolu sa vybrali pomedzi rozsvietene domceky. Ked dosli az k rebriku domceka na strome, museli sa rozlucit. Este raz sa na seba usmiali a Tornado sa uz chystal odist, ked ho Marianna z nicoho nic chytila za ruku a pobozkala na lice.
„Dobru noc.“ zasepkala a s lisiackym usmevom sa vysplhala hore.
Tam sa este raz pozrela dolu na prekvapeneho Tornada a otvorila dvere.

34. kapitola - S MASKOU DOLE
Len co Marianna otvorila dvere, do zarubne vedla nej sa zapichol horiaci sip. 
„Samo!“ zakricala a zdesene nan hladela.
Samo vybehol pred dvere a tiez si vsimol horiacu vec. „Co to je?“
„Neviem, priletelo to sem.“
„Netreba ten ohen zahasit, aby sa nezapalil dom?“
„Tak, to je naozaj dobra otazka...“
„No, to teda je.“
„Bez po vodu, trubka!“ skricala nastvane.
„Aha, jasne.“
Samo zmizol dnu a o par sekund sa opat zjavil, aj s poharom vody. Vysplechol ho na drevenu stenu so sipom, ten zasycal a zhasol.
„Toto bolo divne.“
„To mas teda pravdu. Su vsetci dnu?“
„Hej a co ty, si v poriadku?“
Marianna prikyvla a pozrela na ohoreny sip. Vytiahla ho zo steny a pozorne si ho obzrela. Bol vcelku obycajny, pravdepodobne s typickymi vzormi domorodcov, vyrytymi tenkou ciarou, ktoru uz teraz nebolo vidno.
„Nas Lemur nam nechal dalsi pozdrav.“ okomentovala Marianna a vosla do izby.
O svetlo v nej naozaj nebola nudza, pretoze vsetky lampy a sviecky boli zapalene.
„Zas mame nejaku oslavu svetla?“
„Nie, len nechceme sediet v tme.“ odpovedal Danny.
„Ale ved na to staci jedna lampa.“
„Nam nie.“
Sadla si na postel vedla Emy a prezrela si priatelov. „Niekto tu bol, ked sme boli prec.“
„Ako to vies?“
„Ten niekto tu nechal spravu akoze od Tornada a aj akoze odo mna.“ 
„Od teba? A pre koho?“ nechapal Edy.
„Rozmyslaj trochu, Edy. Pre koho by asi tak Marianna mohla pisat spravy? Co ja viem... velkonocny zajacik by sa zrejme potesil.“ sucho poznamenal Samo.
„Prestan, len preto, ze nechodim s tebou, nemusis sa hned urazat.“ zamracila sa Marianna.
„Takze ty s nim chodis?“
„No... co?! Nie, jasne, ze nie. To som povedala len obrazne, aby som ti pripomenula, ze nechodim ani s tebou.“
„Aha, jasne. Chapem...“
Marianna si odkaslala a ukazala ostatnym sip. „Toto mi skoro zasiahlo vlasy.“
„Naozaj?“ Ema nadvihla obocie.
„Ano.“
„Teda, to by bol ale ohen.“ zasmial sa Danny, no hned sa zarazil. „Myslim tym to, ze mas krasne huste vlasy, a keby sa ti chytili, tak by to bolo...“
„Rozumiem... a naozaj dakujem.“
Edy a Barbie sa zachichotali, no Samo s Emou nanho pozreli prisne.
„To je v poriadku. Ozaj by to bola sranda.“ snazila sa Marianna pozdvihnut naladu.
„Nesmierna.“ prevratil ocami Samo.
„Co ti zase je? Ked sa nesmejem je zle, ked som stastna je zle. Ako sa mam tvarit, aby si bol spokojny?“
„Stacilo by, aby si nechala plavat toho Hurikana.“
„Este stale ho mas v zuboch?“
„Mam sa len tak pozerat na to, ako ti mota hlavu?“
„Vadi ti to? Lebo mne nie.“ Marianna namrzene prekrizila ruky.
„Ano, vadi mi to. Uvidis, ze ked odideme, budes za nim vyplakavat. Zabudni nanho hned teraz.“
„Tak ty mi budes urcovat, na koho mam zabudnut?“
„Ano, budem.“
„Odrazu ti nie som lahostajna?“
„Nikto nikdy pre mna nebol a nebude lepsi priatel ako ty. A k priatelstvu patri aj davat jeden na druheho pozor. Mozno to nevidis, pretoze si zalubena, ale on je len obycajny falosny hlupak. Vyuziva to, ze sa das tak lahko zmanipulovat.“
„Ja sa nikdy nedam lahko ovladat.“
„Lenze on vie, ako ta prinutit, aby si skocila aj z utesu. Nahovori ti, ze sa ti nic nestane a ty pokojne skocis, lebo mu veris.“
„Len zavidis, ze nie si stredobodom pozornosti!“
„Ako chces, ale ked naozaj prides na to, kto to je, spomen si, ze som ti to hovoril.“
Marianna sa postavila a bez dalsieho slova presla do dievcenskej izby. Zavrela za sebou dvere a postavila sa k oknu. Zon bolo vidno celu dedinu a dokonca aj vodcov dom. 
V Tornadovej izbe sa svietilo. On sedel v okne a pozeral hore na jasnu oblohu. Zrejme skumal hviezdy. Marianna nanho upriamila pohlad a cakala, co sa bude diat. 
Chvilu len tak sedel na parapete a hladel von, ked odrazu Artbub otvoril dvere. Tornado sa tak zlakol, ze az vypadol z okna vonku na travu.
Videla, ako sa postavil na nohy a zacal kricat na otca. Jeho rozhovor s otcom vsak sledovala iba kratko, pretoze ju uz zacali boliet nohy.
Sadla si preto na svoju postel a zacala upratovat veci, ked si vsimla na zemi stopy. Zacinali pri stene napravo od nej a koncili pri pisacom stole. Tam sa otocili a vratili sa k stene.
Vsimla si tiez, ze veci na stole nie su tak, ako ich nechala. Ceruzka lezala na zemi, papiere boli uplne porozhadzovane a sviecky prevratene.
Chcela ist zavolat Emu a Barbie, no odrazu sa kus podlahy nadvihol a zjavila sa tvar dievcata. Ked ju vsak zbadala, zaliezla naspat.
„Samo! Ema!“ zvrieskla Marianna a okamzite si klakla k tomu miestu.
Obaja sa hned zjavili v izbe a prekvapene na nu hladeli. 
„Deje sa nieco?“
„To dievca tu bolo!“
„Dievca? Tu? Kedy?“
„Teraz! Pomozte mi najst nieco na otvorenie podlahy.“
„Ty si sa uz uplne zblaznila!“ pokrutil hlavou Samo.
„Nie, naozaj tu bola.“
Konecne sa jej podarilo najst vycnelok. Stlacila ho a sklapacie dvere sa pomaly otvorili. 
„Baterku!“
Samo rychlo schmatol z postele baterku a hodil ju Marianne. Ona zasvietila do temnej diery v podlahe. Na jednej strane boli do steny navrtane kovove priecky rebrika.
„Ideme.“ zahlasila a ukazala na vak. „Berte si baterky.“
Ema so Samom si z jej vaku poslusne vzali baterky a spolu s nou opatrne zliezli dolu. Rebrik nebol dlhy, iba o trochu dlhsi ako ten vonku. Dolu vsetci rozsvietili svetlo a prezerali si tunel.
„Zrejme sme pod zemou.“ skonstatovala Ema.
„Skvele, tak podme najst to dievca.“
Rychlim krokom sa vybrali tunelom a pred seba svietili baterkami.
„Som naozaj zvedava, kde sme.“
„Ja by som bol radsej doma.“
„Samo, prestan!“
Po chvili sa vsak tunel koncil. Dosli az k miestu, kde sa rozvetvoval na tri dalsie, mensie cesty.
„Rozdelime sa.“
„Nie, to presne chcu. Nikto sa nebude delit.“ zatal sa Samo.
„Ale nenecham ju ujst len preto, ze sa nerozdelime.“
„Tak dobre, ale ak ta zas niekto unesie, napadne, zbije alebo nieco ine, budes si za to moct sama.“
„Dobre.“
Samo pokrutil hlavou a obzrel si vsetky tunely. „Ja idem tade.“ zasvietil na pravy tunel.
„Dobre, Ema pojde rovno a ja vlavo.“
„Ak ten tunel nebude mat koniec, tak sa vratime, jasne?“
„Ako chces.“
Nato sa kazdy vybral svojou cestou a ostrazito sa obzerali. Ema kracala rovno niekolko desiatok metrov, pretoze tunel nie a nie skoncit. 
Ked vsak konecne nasla stenu zistila, ze este nie je koniec. Pred nou sa zjavil dalsi rebrik. Vyliezla po nom hore, ale nevsimla si, ze nad nou nie je otvor a buchla si hlavu.
„Au. Preco to ti ludia postavili tak hlupo?“
Jednou rukou zacala ohmatavat strop nad hlavou a zistila, ze su to dvierka, poskladane z drevenych dosiek a so zeleznou kluckou.
Potlacila na nu a dvierka povolili. Otvorila ich smerom von a vyskriabala sa na pevnu zem.
Znovu zapla baterku a zistila, ze je v nejakej stolni. Vedla nej lezali pohodene krompace a motyky, na stenach viseli olejove lampase a pred nou na zemi koncili kolajnice.
„Co je zas toto?“ spytala sa sama seba.
Zrazu sa jej vsak zazdalo, ze v dialke za zakrutou sa mihlo svetlo. Vtedy sa rozhodla, ze nepojde dalej. Vratia sa sem vsetci spolu a dopodrobna to preskumaju. Vypla teda na chvilu baterku, zisla do polovice rebrika a zavrela za sebou dreveny poklop.
Marianna narozdiel od nej tolko stastia nemala. Hned po troch zakrutach sa jej tunel koncil slepou ulickou. Hoci neverila, ze by to bol koniec, nenasla ziadne automaticke otvaranie alebo nieco podobne. 
„Neverim.“ zastonala a obzrela sa.
Este chvilku skusala najst spinac na otvorenie dveri. Vtlacala do zeme kamene, stlacala stenu a preskumala vsetky zrnka prachu. Nic nenasla. Musela sa teda vratit naspat.
Samo bol asi najuspesnejsi. Aj ked sa jeho cesta skoncila najskor, narazil na zvlastne schody, ktore viedli kamsi dolu. Zisiel po nich a znovu sa ocitol v temnej a tmavej tme. Nie vsak nadlho. Po chvili narazil na drevene dvere, ktore boli mierne odchylene. 
Jemne ich otvoril a nakukol dnu. Za nimi sa nachadzalo tocite schodisko, ktore viedlo prudko nahor. Samo sice nevidel na jeho koniec, ale zacul ciesi hlasy. Rozhodol sa teda, ze pojde pomaly hore a preskuma to. 
Vypol baterku, jednou rukou sa chytil steny a zacal stupat hore. V hlave si pocital prejdene schody, aby vedel Marianne vsetko podrobne zreferovat. Pat, desat, patnast, dvadsat... Na dvadsattrojke sa ale zastavil, pretoze sa na zemi zjavilo svetlo a tiene.
Opatrne nazrel za roh a na jeho velke prekvapenie svetlo neprichadzalo spred neho, ale z vrchu. Presvitalo cez strbiny v podlahe. Nad nim v izbe sa svietilo a pohybovali sa tam nejake osoby. Samo sa pomaly popri stene smykal, aby bol priamo pod postavami.
„To nemyslis vazne!“ zacul z rozhovoru.
„Upokoj sa.“
„Nechcem sa upokojit, otec!“
„Pochop, robil som to iba kvoli tebe.“
„Kvoli mne? Klamal si vsetkym kvoli mne? Nechal si nicit dedinu kvoli mne? To je uzasne!“
„Tornado, prosim ta, upokoj sa. Otec to s tebou myslel dobre. Podla teba by bolo lepsie, keby prisli a vsetko tu rozmetali?“
„To, ze si moja teta este neznamena, ze ta musim pocuvat.“
„Ak vam to nevadi, ja mam dost naponahlo. Otec nechce cakat. Mam mu teda povedat, ze nesuhlasite?“
„Nie, suhlasime! Spravim vsetko, co bude v mojich silach.“
„Fajn, tak si skrotte tuto syna a zajtra vas caka na poludnie pri sopke!“
„Dobre, odkaz mu, ze tam budem.“
Podlaha nad Samom zavrzgala a cosi v hlave mu hovorilo, ze by mal co najrychlejsie odist. Otocil sa teda na pate a zbehol dolu schodmi. Len co stupli na posledny schod, nieco hore buchlo a ciesi nohy dopadli na pevnu hlinenu zem.
Co najrychlejsie zapol baterku a vystartoval dopredu. K razcestiu to nebolo daleko, no aj tak musel riadne zabrat, aby dievcatu usiel. Ona ho totiz zacula a rozbehla sa za nim. On uz z dialky zbadal Emu s Mariannou sediace pri stene.
„Vstante.“ sepkal, len co k nim dobehol.
„Co je?“ nechapala Marianna.
„Nahana ma to dievca.“
„To je super. Kde je?“
„Za mnou, rychlo aby nas nenasla. Vysvetlim potom.“
Chytil obe za ruky a potiahol ich za najblizsiu zakrutu. Marianna nenapadne vystrcila hlavu a sledovala, kam dievca pojde. Ona dobehla a rozhliadla sa okolo. Ked nenasla nic podozrive, zabocila do laveho tunelu.
Len co zmizla, Samo zapol baterku. Postavil sa oproti dievcatam a pozrel na Mariannu.
„Tak, najprv budem rozpravat ja.“ zacala po chvili.
„No...“
„Ideme za nou a je mi jedno, ci sa vam to bude pacit alebo nie.“
„Nepaci sa nam to a nikam nejdes.“ 
„Preco?“
„Lebo tam pojdeme spolu. Zajtra.“
Marianna si premerala Sama a aj Emu. Nakoniec prikyvla a otocila sa smerom spat k domceku. Pohla sa dopredu a spolu sa vracali naspat. Ticho dosli az ku kovovemu rebriku a jeden po druhom vyliezli hore. 
Poklop v podlahe zostal po ich rychlom odchode otvoreny, takze s tym nemali najmensi problem. 
Marianna, ktora isla posledna ho pribuchla a skontrolovala ostatnych. Edy, Barbie, Danny a Emilia nerusene hrali karty. Zrejme si ani nevsimli, ze niekto zmizol. Zavrela teda dvere a pozrela na priatelov.
„Nasli ste nieco?“
„Hej,“ zacala Ema, „isla som dlho, az kym som nedosla ku koncu. Tam som nasla rebrik a dostala som sa do nejakej bane. Zdalo sa mi, ze za rohom vidim svetlo, no nechcela som ist dalej.“
Marianna prikyvla. „Ja som nenasla nic, len slepu ulicku, no ked tam islo to dievca, zrejme je tam nejaky zlozitejsi mechanizmus otvarania dveri.“
„Neuverite, co som objavil ja,“ zacal nadsene Samo, „pred tym, ako ma zacala nahanat, som isiel schodmi dolu a tak hore. Ocitol som sa pod podlahou nejakeho domu. A teraz sa drzte. Bol tam Artbub, Lisa, to dievca a...“
„A?“
„Tornado.“
„To je smiesne.“ pokrutila hlavou Marianna.
„Naozaj. Bavili sa o nejakom stretnuti zajtra na poludnie pri sopke.“
„To sa ti len zdalo. Mozno to bol Ovofrit alebo niekto iny.“
„Fajn, len si mysli, co chces! Ja si nevymyslam.“ postavil sa z postele a otvoril dvere. Potom vysiel z izby a pridal sa k hraniu karat. 
Ema sa len smutne usmiala a tiez presla do vedlajsej izby. 
Marianna zostala znovu sama. Zacala upratovat stol, no po chvili ju to prestalo bavit. Postavila sa teda ku oknu a zaostrila na Tornadovo okno. Sedel na parapete a hladel na hviezdy.
„Smiesne. Nebol to on. Nemohol.“ skonstatovala sama pre seba.
Potom sa unavene zvalila na postel a takmer okamzite zaspala.
Rano sa zobudila prva. Ema, Emilia a Barbie este spali. Sadla si na postel a prezrela si izbu. Takmer hned si vsimla, ze na podlahe lezi maly zdrap papiera. 
Postavila sa, aby ho zdvihla, no do oci jej hned udrela situacia za oknom. Vonku pobehovali dedincania s vedrami vody a hasili horiaci dom.
Marianna sa zohla po papierik a potom hned pribehla k oknu. V dedine vladol hrozny chaos a Artbub s Tornadom, ktorych videla, mali problem utisit vystrasenych dedincanov.
Rozhodla sa, ze pojde zistit, co sa deje. Potichu otvorila dvere, precupkala chlapcenskou izbou a vysla von. Zliezla po rebriku a az vtedy si spomenula na papierik, ktory drzala v ruke.
Narovnala ho a precitala. Stalo tam: „Toto je naozaj posledne varovanie! P.S. Viem, ze si vcera bola v tuneli.“
„Hlupana.“ nastvane ho pokrcila a uz ho isla hodit na zem, ked si spomenula, ze je to vlastne dokaz. Vopchala si ho teda do vrecka a rozbehla sa k Tornadovi.
„Co sa deje?“ opytala sa, este ani nedobehla.
„Hori.“ odpovedal a po chvili sa aj otocil.
„Vsimla som si, ale co presne?“
„Trikrat hadaj a som si isty, ze uhadnes.“
Marianna mu pozrela do oci. „Ten velky dom, kde mala byt dedinska schodza?“
„Presne.“
„Toto sa uz konecne musi skoncit.“
Tornado si ju premeral. „To dievca zacina byt ozaj...“
„Ako vies, ze to bola ona?“
„Ved to ona nas cely cas pocuvala a ak to aj ona nezapalila, tak to aspon zistila.“
„Ako vies, ze nas stale spehovala?“
„Dozvedel som sa to.“
„Od nej?“
„Nie, jasne ze nie.“ pokrutil hlavou. „Ako ti to vobec napadlo?“
„Neviem. Ako si to zistil?“
„Stale ked zasumelo listie, videl som aspon jej vlas, ak nie ju.“
Mariana si ho premerala. „Preco si mi to potom nepovedal?“
„Nemozeme si to vybavit neskor? Hori tu!“
„Tak hasme ohen a rozpravajme sa.“
„Neviem robit viac veci naraz.“
„Skus.“ 
Vzala do ruky vedro s vodou a rozbehla sa k horiacemu domu. Zastala vsak, ked si vsimla ako dedincania leju vodu na dom. 
Bezhlavo jedno vedro za druhym na to iste miesto.
„Nechcela si hasit?“
„Chcela, ale ked vidim, ako tito ludia hasia ohen, neviem, ci sa mam z toho smiat alebo plakat nad domom, ktory sa ani nahodou nepodari zachranit.“
„O com to hovoris?“
„Takto ten dom nezahasite, ani keby ste sa potrhali.“
„Tak nam porad! Radi sa nieco priucime!“
Zakrical na otca a ten zastavil hemziacich sa ludi, ktori upriamili pozornost na nu.
„Dobre pocuvajte. Vsimla som si, ako lejete vodu. Nesmiete hasit stale to iste miesto. Ohen je aj tam, aj tam, aj tam.“ 
Ukazala rukou na najvacsie plamene a ostrovania poslusne sledovali jej gesta.
„Takze desat ludi bude hasit pravu cast, desat lavu a zvysok vnutro a strechu.“
Artbub prikyvol a hned zacal rozdelovat ulohy.
„O com si sa to chcela rozpravat?“ pozrel na nu Tornado.
„Neideme hasit?“
„Ulohy si uz rozdelila, co ine chces?“
„No dovol...“
„Dovolujem ti, co len chces.“
„Tak idem liat vodu na ten dreveny dom.“ uskrnula sa Marianna.
Tornado na nu vycitavo pozrel. „Nemozem za to, ze nestaviame budovy z tehal.“
„Dobre, dobre.“
Marianna sa uz aj rozbehla a celou silou vysplechla obsah svojho vedra na horiace dvere. Tie zasycali a otvorili sa. Plamen na nich sa zmensil, no nezhasol uplne. 
„Teraz ja.“
Tornado si vzal do ruk dalsie vedro a tiez celou silou polial dvere. Tie sice zhasli, no vyleteli z pantov a dopadli na podlahu v dome, kde znovu zacali horiet.
„To si tomu dal.“ zasmiala sa Marianna a vzala si vodu od dedincana.
Tornado nechapavo zizal na dieru, v ktorej pred chvilou stali dvere. „To mas pravdu. Radsej uz necham hasenie dveri na teba.“
Tiez si zobral vodu a spolu s Mariannou ju naraz vyliali na stenu. Pod jej vedenim a Artbubovymi rozkazmi sa im podarilo dom uhasit skor, ako sa stihol zosypat. Boli na nom sice velke skody, no zaklady sa nenarusili skoro vobec.
„A je to.“ Tornado sa usmial a nohou udupal posledny zeravy uhlik.
„To som rada. Moze zacat stretnutie.“
„Dobre, ale urcite nie tu. Presunieme sa k stolom.“
„Ako chcete, ja zatial pojdem zavolat alebo skor zobudit ostatnych.“
„Stretneme sa o pat minut pri jazere.“
Marianna sa usmiala a rychlim krokom sa pobrala naspat do domceka. Vysplhala sa hore rebrikom a otvorila dvere. Na jej velke prekvapenie tam uz cakali jej priatelia, obleceny a pripraveny odist.
„Uz ste hore?“
„Prekvapilo ta to?“ obvinujuco si ju premeral Samo.
„Nie, len ze som vas prave isla budit.“
„Kde si bola?“
„Horelo, tak som isla pomahat hasit.“
„Kto zas vyhorel? Pockaj... aha uz viem! Ten tvoj Hurikan!“
Marianna si ho uz vobec nevsimala a obratila sa k Eme. Vytiahla z vrecka pokrceny papierik a podala jej ho.
„Co je to?“ 
„To som nasla dnes na podlahe.“
Ona si ho vzala, vyrovnala a prebehla ho ocami. „Hlupana.“
„Presne to si myslim aj ja.“
„Priznal sa tvoj Hurikan?“ zaujimal sa Samo.
„O com to hovoris?“
„No o tom vcerajsku.“
„Samo, ja neviem, co si pocul, ale...“
„Preco nechces pochopit, ze je do toho zapleteny?!“
„Neviem.“ mykla plecami. „Teraz je dedinska schodza pri stoloch. Pokojne sa ho mozes opytat sam.“
„To si pis!“
Samo sa vyrutil z izby ako velka voda. Namrzene si sadol na postel a cakal, kym sa ostatny oblecu.
„Ideme, uz na nas cakaju.“ zahlasila po chvili Marianna.
Spolu s priatelmi zisla dolu a rychlim krokom dosla k jazeru za dve minuty. Bola tam uz skoro cela dedina, len niekto hlavny chybal. Nebol tam Tornado ani Artbub.
„Kde je pan hlavny?“ zavrcal Samo.
„Neviem, zrejme este neprisiel.“ odpovedala Marianna.
„To som si vsimol.“
„Tak preco sa pytas?“
„Ja som sa pytal kde je, nie, ci tu je.“
„Tak ti odpovedam, ze neviem kde je.“
„Ved dobre, nemusime sa hned hadat.“
„Stop! Stop, stop!“ zahriakla ich Ema. „Pocuvate sa?! Nie ste normalni!“
Marianna pozrela na Sama. On prikyvol a uz nepovedal ani jedno slovo. Ema si vzdychla a chytila Emiliu za ruku.
„Podme si sadnut. Ti dvaja sa tu casom musia objavit.“
Posadali si teda k stolu a spolu s ostatnymi dedincanmi cakali na vodcu so synom. Preslo pat minut, desat minut a stale nic. 
„Kde su tak dlho?“
Marianna pokrutila hlavou. „Neviem, ale zas mam ten divny pocit, ze to nieco...“
„Nesedi.“ predbehli ju Samo s Emou.
„Len si robte srandu. Radsej by sme sa mali postavit a ist sa pozriet, co sa deje.“
„My? Mne je uplne jedno, co sa s nim stalo. Nech ho pokojne prejde aj traktor.“
„Samo, postav sa a ideme!“
Marianna s Emou vstali od stolu a pozreli na Sama. Ten pozrel na Edyho a Barbie.
„My s Emiliou tu ostaneme, keby nahodou prisli.“
Samovi nakoniec neostavalo nic ine, ako posluchnut Mariannu a ist hladat Tornada. Pokojne presli az za zakrutu, kde ich uz od stolov nebolo vidno a potom sa rozbehli.
Ked dosli k Artbubovmu domu, Marianna sa neobtazovala ani zaklopat a vtrhla dnu. Nenasla vsak nic, iba prazdny dom. 
„Nie su tu.“
„Asi viem kde budu.“ rozjasnilo sa odrazu Samovi.
„Co? Ako vies, kde budu?“
„Vcera som pocul ako sa rozpravaju s tym dievcatom. S nejakym jej otcom sa dohodli na poludnie pri sopke.“
„Ale je len osem hodin rano.“
„Zrejme ich ten dom tak vytocil, ze sa chceli stretnut skor.“
„Nevymyslas si tak nahodou?“
„Nie, naozaj som ich pocul.“
Marianna nanho uprene hladela a premerala si ho. „Dobre, pojdeme k sopke a uvidime.“
Nato bez slova vysla z domu a stratila sa v listi za nim. Samo s Emou ju bezhlavo nasledovali. Predierali sa hustou dzunglou a nikde nevideli chodnik. 
„Si si ista, ze cesta vedie tadeto?“
„Nie, ale ved ideme k sopke. Je v strede ostrova a z dediny je to na sever.“
„Aha.“
Kracali uz dlhsie, ked listie, liany a papradie zacali rednut. Okolo nich za zacali objavovat najprv kamienky, potom kamene a nakoniec velke balvany.
„Sme blizko.“
„Marianna, co vlastne spravime, ked ich tam najdeme?“
„No, vyskocime z krovia, nieco povieme a potom budeme improvizovat.“
„Takze improvizovat? A to si myslis, ze len tak si nieco vieme vymysliet?“
„Hej, myslim si to.“
Samo prekvapene pozrel na Emu. Ta len pokrcila plecami a isla dalej. Takto sa predierali lianami a papradim este hodnu chvilu. Nakoniec dosli az na kraj dzungle, odkial videli na volny priestor popri sopke.
Samo uz chcel skonstatovat, ze tu naozaj nikto nie je, ked sa niekolko metrov od nich odhrnulo listie a na travu vysiel Artbub.
„Je sam.“ zasepkala Ema a prikrcila sa k Marianne.
„Neverim, ze by prisiel len tak, bez svedkov. Nie je az taky hlupy. Tornado sa urcite schovava niekde tam.“
Nato zasustalo papradie na druhej strane a vystupil z neho muz, ktory ju uniesol. Kracal hrdo a vzpriamene, na rozdiel od Artbuba, ktory posobil strasne zakriknuto a ustrachane.
„Prisiel si.“ zahrmel muz tak hlasno, ze Artbub az nadskocil.
„Co to malo znamenat?“ dostal zo seba nakoniec.
„Nechapem, o com to hovoris.“
„O tom dome, ktory dnes rano horel.“
„Chcel som len vidiet, ako viete spolupracovat. Musim uznat, ze dost mizerne. Nebyt tej vasej drahej pomocnice, tak z toho domu su len obhorene uhliky.“
Artbub pokrutila hlavou. „Dohodli sme sa, ze sa uz nic nicit nebude.“
„Lenze dohoda padla.“
„Ako to?“
„Okrem ineho sme sa dohodli aj na tom, ze posles prec tu detektivku aj s jej priatelmi. Lenze ona nas vcera pocuvala.“ 
„To nie je mozne!“
„Nasla ten tunel. A zrejme sa uz dostala aj do bani. Okamzite ju odtial odpraces, inak dedina zhori cela! Mam uz dost tych upozorneni! Bud zmizne alebo sa rozluc s dedinou!“
„Nemate pravo takto sa nam vyhrazat!“ z tiena za Artbubom sa vynoril Tornado.
„Mame, vy ste na nas poslali policiu a detektivku!“ objavilo sa za muzom dievca.
„Myslis Mariannu? Ona nema nic s policiou.“
„Ale mam!“ Marianna sa tiez vzpriamila a vpochodovala medzi nich.
Muz s Artbubom sa nestacili cudovat. Podobne aj dievca s Tornadom.
„Odkial ste sa tu vzali?“ obzeral sa Artbub.
„Nie je to jedno?“
Tornado sa otocil k Marianne a spytavo na nu pozrel. „Patris k policii?“
„To ti vysvetlim potom. A tiez si musime este nieco vyjasnit.“
„Ak by vam to neprekazalo, my sme tu viedli dost vazny rozhovor.“ prerusil ich muz.
„Naozaj? Ale nehovorte. Viete, ze aj toto je dost zavazne vyhrazanie? Toto bude dost dlhy spis.“
„O tomto hovorim! Zavolali ste policiu!“ vykriklo dievca.
„To by stacilo! Teraz vsetci zalezte tam, kde ste boli a vratte sa o desat minut!“ zahromzil muz.
„Oci, ved sa nestihne vratit domov.“ ustipacne poznamenalo dievca a pozrela na Mariannu.
Ona sa usmiala na Tornada a oci sa jej nebezpecne zaleskli. „Myslim, ze tato zahada je uz vyriesena. Skoncime to?“
On prikyvol a Marianna pozrela do krikov, kde sa stale krcili Samo a Emou. Nasla ocami Sama a kyvla hlavou smerom k dievcatu. On vysiel spomedzi krikov a s prefikanym usmevom sa priblizoval k nej. Dievca najprv nechapalo, co sa deje, no potom pochopilo.
„Este stale mam nieco vase, ak o tom neviete. Ale ked to chcete dostat spat, musite si ma chytit.“
Prudko sa otocila a rozbehla sa smerom k dzungli. Nikto na nic necakal a vsetci traja sa za nou naraz rozbehli. Samo sa pripojil k Tornadovi a na cele s Mariannou nahanali dievca.
Ona sa stratila medzi stromami. Marianna ju bezhlavo nasledovala. Chlapcom nezostavalo nic ine, ako ju sledovat a len-len ze nestratili jej stopu. Bezali dzunglou pomedzi liany, listy, stromy, stale dalej. 
„Najdem si ta!“ zakricala Marianna dopredu na miznuce pestre saty.
Dievca trochu spomalilo a otocilo hlavu. „Je to hra! A moze vyhrat len jeden!“
„Viem, prave preto som sem prisla! Prisla som vyhrat!“
Marianna necakane zrychlila a skoro ju dobehla. Uz mala v rukach jej vlasy, keby sa znovu nepotkla o koren a nestratila rychlost.
„Nauc sa behat!“ zasmiala sa dlhovlaska.
„A ty sa ostrihaj!“
Dobehli az k potociku a ked dievca spomalilo, aby ho preskocilo. Marianna ju dobehla a chytila za vlasy.
„Neoplati sa mat take vlasy.“ zasmiala sa a potiahla ju dozadu.
Ona jej zovrela ruku a snazila sa ju striast. Marianna sa vsak zaprela nohami do zeme a ruku drzala nesmierne pevne. Dievca to nakoniec vzdalo, no stale sa skodoradostne usmievala. Premerala si ju lisiackymi ocami.
„Mozno si ma chytila, no vyhrala som ja.“
Ona jej na to nestihla nic odpovedat, pretoze k nim pribehli Tornado s udychcanym Samom.
„Mame ta.“ zaradoval sa Samo a ledva dychal.
„Si v poriadku?“ pozrela nanho Marianna a na maly moment povolila zovretie.
Dievca to vyuzilo a vytiahlo si vlasy z jej ruky. Potom sa prefikane usmialo a pozrelo na Tornada.
„Tak co, povieme jej to?“ 
Marianna sa vzpriamila a zo zaciatku nechapala. Pozerala z jedneho na druheho, ale potom si to cele zacala spajat v hlave.
„Ja som Lesia, tesi ma.“ usmialo sa dievca a natiahla k nej ruku.
Ona vsak len nadvihla obocie a prebodla ju nahnevanym pohladom.
„Vies, trochu si mala aj pravdu. Naozaj ti nieco tajili. Bola som to ja.“ 
Lesia obisla Mariannu so Samom a postavila sa k Tornadovi. Samo este stale nechapavo pozeral ako na zjavenie, no Marianne uz bolo vsetko jasne.
„Ty si hnusny klamar! Cely cas si vedel, kto je za tym a preco tu beha ta obluda, dokonca si ju aj poznal a nechal si nas, nech tu zo seba robime hlupakov. Dokonca aj teraz. Nechal si nech po nas strielaju, hoci len hrackami, ale aj tak... Verila som ti! Aj ked som niekedy bola jedina, dufala som, ze si v tom nevinne!“ 
Uz nevedela, co povedat. Dokonca sa vyhybala aj Tornadovmu pohladu.
„Ja som v tom naozaj nevinne. Neviem, o com to hovori a poznam ju len od vcerajska. Naozaj!“
Lesia sa vsak nanho sladko usmiala a zavesila sa mu okolo krku.
„Ale no tak, Tornado, nemusis im uz klamat. Prisi na to naozaj brilantnym sposobom a patri im za to naozaj velky obdiv. Odhalili ste nas plan.“
Milo sa usmiala na Sama, no na Mariannu pozrela pohrdavo a vitazne. Tornado ju zo seba ale hned zhodil a premeral si ju nahnevanym pohladom.
„Nepoznam ta a neviem, o com to rozpravas! Ako ti to mam povedat?“
Ona sa vsak nanho chapavo usmiala a potom zazrela na Mariannu. „Ale no tak, Tornado. Viem, ze ju nechces sklamat a stratit, ale to, ze klames ti nepomaha.“
Marianna si oboch premerala ladovym pohladom a pozrela na Sama. Ten sa uz tvaril tak vitazne a nafukane. Zrejme to tiez pochopil.
„Pocuvaj svoju priatelku,“ prebodla Tornada ostrym pohladom, „nemusis mi klamat. Viem si vsak domysliet, co je medzi vami dvoma aj bez toho, aby si mi to musel specialne vysvetlovat. Chcem sa ta, ale spytat jednu vec. Ako dlho ste uz spolu?“
Tornado sa zatvaril zhrozene a chystal sa nieco namietnut, no Lesia ho chytro predbehla.
„Co ja viem, asi tak rok... a pol?“
„Co to trepes?! My dvaja sa pozname od vcera. Ako spolu mozeme chodit dva roky?“
„Alebo zeby dva?“ nedala sa vyrusit Lesia pri rozmyslani.
„Chapem, nemusis zatazovat svoj maly krasny mozocek.“ ustipacne ju podpichla Marianna.
Lesia jej uz chcela nieco protivne odvrknut, no odrazu sa milo usmiala a rozstrapatila Tornadovi vlasy. „Dufam, ze ti to nevadi. Vedela som, ze to pochopis.“
Marianna sa tiez usmiala, no vobec nie milo. „Jasne, ze mi to nevadi. Nebudem sa do vas montovat.“
Venovala Tornadovi este jeden dlhy pohlad plny sklamania, potom sa otocila na odchod a pozrela na Sama. Ten prikyvol a spolu s nou sa pobral malym vysliapanym chodnickom spat do dzungle. Ani jeden z nich sa uz neobzrel.
Ked za listim zmizol aj posledny vlasok, Lesia si vydychla.
„Toto islo celkom hladko. Aj ked si to nemusel hrat az tak presvedcivo.“
„O com to tu hovoris?! Preco si hrala to divadielko?“
„Zlatko, nehovor mi, ze ty naozaj o nicom nevies. Bol to len zart, nie?“
„Zlatko? A o com mam akoze vediet?“
Lesia nadvihla obocie a oprasila si svoje pestrofarebne saty. „Tvoj otec to predsa chcel. Chcel, aby sme hrali parik a vyhnali odtial tu chuderu z mesta. Chceme ju dostat prec, ty o tom nevies?“
„Moj otec? To ty a ten tvoj otec!“ 
Tornado sa konecne spamatal a rozbehol sa do dzungle. Predieral sa cez papradie a rozmyslal nad tym, co sa prave stalo. Utekal po zarastenom chodnicku smerom do dediny. Skratkou sa tam dostal este pred Mariannou a Samom. Najprv sa vsak rozhodol ist za otcom. 
Rychlym a raznym krokom preletel popri dedinskych domcekoch a skoro vyrazil dvere do toho svojho. Hned zacal prezerat izby. Porozhliadol sa uplne vsade a pritom hladal Artbuba.
„Otec, kde si?! Potrebujem sa s tebou hned porozpravat. Nieco mi musis vysvetlit!“
„Skor ty by si mal nieco vysvetlit.“ ozval sa Artbub z kuchyne.
„Co? Ja? Ty si prikazal tej, tej... proste jej, aby hrala moju frajerku?“
„Ano.“
„Preco? Kedy?“
„Lebo Marianna musi odist. Vcera vecer.“
Tornado nadvihol obocie.
„Len zaradom odpovedam na tvoje otazky.“
„Aha, tak mi odpovedz aj na tuto. Ako ta ten chlapik dokazal presvedcit, aby si Mariannu vyhnal?“
„Tornado, som vodca a musi mi ist hlavne o dobro vsetkych. Myslia si, ze je od policie alebo nejako tak a chcu znicit dedinu. Ak ju neposlem prec, nebude ani co riesit a ani kde byvat.“
„Tak sa tomu typkovi vyhrazaj aj ty! Povedz, ze my im podpalime to ich uhlie, ci co tam maju.“
„Lenze on nie je len nejaky dedincan, nechapes? Je zapleteny so svetovo hladanymi zlocincami, paserakmi a ktovie cim este.“
„Tak preto a tak boji policie!“
„Ano, uz to chapes? Neviem, kto mu to povedal, alebo co, ale nestrpi vo svojej blizkosti ani to slovo.“
„Ake? Policia? Otec, to je smiesne. Jednoducho poslime Bonga nech niekoho zalarmuje a vsetko bude vyriesene.“
„Ty si jednoducho nepoucitelny! Ta mestska policia mu nezabrani, aby nam znicil domy.“
„Tak mu v tom zabranime my!“
„Lenze nerozumies, ze my proti nemu nic nezmozeme?! Nedovoli nam ani podat mu ohen.“
„Je mi jedno, co si o sebe mysli ten hlupak, no ja si nenecham skakat po hlave!“
Tornado sa otocil a vysiel z domu. Artbub ho rychlo nasledoval a snazil sa ho zastavit.
„Kam ides?“
„Povedat tomu tam, co si o nom myslim.“
„Nie, zostan, Tornado, to nemozes!“
„Preco nie, lebo ty sa nikdy neodvazis ani nanho pozriet?!“
„Ano, preto!“
„Lenze ja nie som ako ty! Nenecham si len tak rozkazovat od niekoho, kto sa tu promenadoval v kostyme z lemura!“
„Tornado, upokoj sa!“
„Ja? To ty tu kricis!“
„Tornado!“
„Co je?! Nestaci ti, ze ta na slovo pocuva cela dedina?“
„Okrem teba!“
„Ja nebudem plnit tvoje zbabele prikazy!“
„Som tvoj otec a ty ma mas respektovat a pocuvat!“
„Nie, nebudem! Vsetci su nestastni len kvoli tebe. Dokonca ani mama sa nevratila.“
„To sem teraz nepatri!“
„Nevies spravit nic ine, ako posluchat na slovo. Ak sa objavi problem, zalezies niekam prec. Si nanic otec!“
„A ty nanic syn! Take tvrdohlave decko som este nevidel. Vies preco sa mama nevratila? Lebo to jednoducho neslo!“
Tornadov vyraz tvare razom skamenel. „Lenze ona sa aspon obetovala za niekoho ineho. To ty neurobis!“
„A myslis, ze to, ze vyzeram ako totalny zbabelec, robim len tak? Na rozdiel od teba rozmyslam. Skor ty by si sa mal zamysliet, co si kedy spravil pre niekoho ineho. Ak si spomenies, tak sa ozvi.“
Tornado chvilu rozmyslal a potom otcovi jednu vrazil. On sa zapotacal a chytil sa za sanku.
„Spomenul som si. Odvdacil som sa otcovi za jeho povzbudive slova.“
Venoval mu este jeden raneny pohlad a potom sa otocil. Zastal vsak, len co zbadal zdesene pohlady upierajuce sa nanho. Cela dedina sa zastavila a sledovala ich hadku. Na kraji skupinky zbadal este jedny oci. 
Marianna nanho hladela sklamane a dotknuto, vobec nie zdesene. Tornado jej smutne pozrel do oci, prezrel si dav pred sebou a rychlo presiel k papradiu, kde bol chodnicek k zrazu.
Len co sa stratil z dohladu dedincania sa vratili k povodnym cinnostiam. Marianna prisla k Artbubovi a pozrela na miesto, kde ho Tornado udrel. Zacinala sa mu tam tvorit velka cervena modrina.
„Budem v poriadku. Utekaj za nim a porozpravajte sa.“
„Nemame sa o com.“ odpovedala stroho.
„Pocuj, to ja som Lesii povedal, aby zahrala to divadielko. Tornado naozaj o nicom nevedel.“
„To vam mam verit?“
„Mohla by si. Alebo uz aj ty si myslis, ze som na nic?“
Marianna sa musela v duchu usmiat. Aky otec, taky syn.
„Dobre verim vam.“ prikyvla nakoniec.
„Tak bez za nim, aby nevyviedol nieco zle.“ nepatrne sa usmial a kyvol hlavou k chodniku. 
Marianna k nemu pomaly presla. Jemne odhrnula listie a pravou nohou vstupila do dzungle.

35. kapitola - PRIVESOK
Prechadzala pomedzi stromy a davala pozor, aby sa nestratila. Tak ako predtym, rastliny zacali rednut, co bol znak toho, ze ide spravne.
Dosla az k miestu, kde sa dzungla koncila a zacinal sa zraz. Nemusela sa ani schovavat za kriky, pretoze Tornado ju cakal. Stal k nej otoceny celom a s prekrizenymi rukami na nu pozeral.
„Poslal ta otec?“ opytal sa tvrdo.
„Mozno.“
„Tak si nerob starosti, som v pohode.“
„Ja sa nebojim o teba, ale o dedinu.“
„Na otca kaslem. Uz s nim nechcem mat nic spolocne. A dedina je mi tiez ukradnuta.“
„Videla som, ale preco?“ nechapala.
„To by si nepochopila.“
„Pochopila som ovela zlozitejsie veci. Naozaj si myslis, ze si neporadim s rodinnymi problemami?“
„Mas rada chemiu?“
„Co? To je uplne od veci.“
„Tak mas?“ naliehal.
„Nie. A navyse aj Moknesky... Nic to.“
„Aky predmet mas teda najradsej?“
„Ako to suvisi s temou rodina?“
„Len mi to povedz.“
Marianna sa zamyslela. „Co ja viem... Vytvarna, hudobna. Tiez sa mi paci slovencina, literatura... Nieco take.“
„Tak ti to vysvetlim takto. Poznas rozpravku o skaredom kacatku?“
„Ano, kto by ju nepoznal, ale nerozumiem s cim to...“
„Tak taka bola moja mama.“ nenechal ju dohovorit.
„Vlastne to nebola kacka, ale labut a...“ nevsimala si ho Marianna.
„Je mi jedno, ake zviera to bolo. Pokojne to moze byt aj hus.“
„Prirovnavas svoju mamu k husi?“
„Nie! K tej rozpravke. Nesadneme si? Uz teraz stracam podu pod nohami.“ vzdychol.
„Fajn, ako chces.“
Tornado si sadol na svoje miesto pri kraji zrazu, ale Marianna si radsej drzala dostatocny odstup.
„Tak ako to bolo s tou kackou?“
„Moja mama bola ako skarede kacatko.“
„A to znamena?“
„Prisla odniekial. Dedo, ktory bol vtedy vodca, ju nasiel na plazi pri svojej kazdodennej prechadzke. Vyplavilo ju more spolu s troskami nejakej lode.“
„Ona nebola odtial?“
„Nie, sama nevie, odkial prisla a kto je. Teda nevedela.“
„Prisla na to?“
„Nie. Zrejme zomrela.“ odpovedal sucho.
„To mi je luto... Zrejme?“
„Nikto nevie, co sa s nou stalo.“
Marianna sa zamyslela. „Zahadna osoba.“
„To hej, ale este som ti nedopovedal jej pribeh. Chces ho pocut, ci nie?“
„Jasne, chcem.“
„Takze, dedo si ju vzal k sebe, pomohol jej, dal jej domov. Otec mal sest a mama styri. Uz vtedy spolu vychadzali ako najlepsi priatelia. Vyrastali, ich priatelstvo rastlo, az sa nakoniec vzali. Otec sa stal vodcom, ona ucila v skole. Mala nezvycajny dar na jazyk a pristup k ludom.“
„Chapem, zo strateneho dievcatka sa stala vodcova zena.“
„Ano a nie kazdemu sa to pacilo. Starsi chceli dodrzat zvyky a nechceli dovolit, aby niekto, kto nema korene v dedine bol na tak vysokom mieste.“
„Nemala to v zivote lahke.“ prikyvla Marianna.
„Uhm, no nerobila z toho az taku velku dramu. Hoci bola nesmierne citliva, chapala ludi a vedela, ze ich to raz prejde.“
„Skvely pristup, ale co sa stalo, ze...“
„Ze tu nie je?“ vzdychol. „Bol som maly. Mal som mozno pat. Od mora prisla hrozna burka, dazd, vietor a more bolo rozburene. Prave v ten den boli oslavy letneho slnovratu. Konali sa na plazi, pri mori, kde bol dobry vyhlad na zapad slnka. 
Burka prisla tak necakane, ze sa ludia nestihli spamatat a boli v strede hurikanu.“
„Tie oslavy sa konaju pravidelne?“
„Konali sa. Pokym neprisla ta burka.“
Marianna prikyvla. „A potom?“
„Mama mala na starosti deti zo skoly. Ked sa to stalo, vzala ich a spolu s ostatnymi sa bezali ukryt do tej jaskyne, kde sme boli aj my. Vtedy vyzerala, samozrejme, inak, ale to je jedno. Po par minutach boli vsetci dnu. Aspon to tak vyzeralo. 
Mama si pre istotu este raz prepocitala deti a zistila, ze jej jedno chyba. Otec ju presviedcal, ze je niekde s rodicmi alebo sa zamotalo, no ona ho nepocuvala. Vybehla von do burky a hladala to dieta. Nakoniec ho nasla na plazi, ako sa krci a place. Utisila ho a chystala sa vratit. 
Odrazu prisla obrovska vlna. Dieta stihla este odsotit dalej, no ju zmietla prec.“
Marianna nevedela, co povedat. Len pozerala na more a bala sa pozriet Tornadovi do oci.
„Po burke, ked sa mama nevratila, otec ju isiel hladat. Nasiel vsak len uplakane dietatko, drziace toto.“
Otvoril zovretu past a ukazal jej zlatu retiazku s velkym srdcom. 
„Mrzi ma to.“ pozrela na retiazku a potom nanho.
„Nema ta co. Nie je to nikoho chyba. To len otec sa desat rokov obvinoval, ze mal ist s nou.“
„A ty? Nikoho si neobvinoval? Ani to dieta? Ved kvoli nemu ju...“
„Nie.“ pokrutil hlavou. „Viem, ze je to tazke uverit, ale nemohol som. To dieta bolo posledny clovek, ktory videl mamu.“
„Kto je to?“ opytala sa Marianna po dlhsom tichu.
Tornado sa zhlboka nadychol a teraz on pozrel na more.
„Tornado, kto je to?“
„Robert.“ priznal nakoniec.
Marianna zostala v nemom uzase. S otvorenymi ustami zizala na Tornada, ktory stale hladel na more.
„To... to... naozaj?“
„Je to take nepochopitelne?“
„Ano, to je. Ste najlepsi priatelia a kvoli nemu...“
„Nic sa nestalo kvoli nemu. Mama vedela, co robi. Rozhodla sa tak.“
„Lenze nemusela by...“
„Na cej si strane? Presviedcas ma, aby som znenavidel najlepsieho priatela.“
„Ale...“
„Nie, jednoducho to nechaj tak.“
Marianna uz mlcala, co bolo v jej pripade dost nezvycajny ukaz.
„Co je vo vnutri?“ nevydrzala po chvili ticha.
„Kde?“
„No v tom medailone.“
„Dnu? Nie je otvaraci.“
„Ale je. Je podobny ako moj. Vidis tu tenku ciarku, tu je prerusena. A tu zas klesa a znovu stupa.“
„Naozaj?“
„Ukaz sem.“ 
Natiahla k nemu otvorenu dlan a pozrela mu do oci. On chvilu vahal, no nakoniec jej ho podal.
Vzala si ho do ruk a pozorne ho prezrela. Potom jemne pozdlz zarezu potiahla nechtom, az kym nenasla uvolnene miesto. Trochu zatlacila, no napokon medailon povolil a otvoril sa na dve polovice.
„Mala si pravdu.“ zasol Tornado.
„Mam pravdu skoro vzdy.“ opatrne mu podala retiazku. 
Dnu bol malicky poskladany papierik a v zlate bol vyryty citat.
„Kvapka lasky je niekedy viac ako ocean rozumu.“ Tornado ho precital nahlas a potom pozrel na papierik.
„Mal by si si ho precitat.“
„Myslis? A co ak nie je pre mna?“
„Pre koho ineho by bol?“
„Napriklad pre otca.“
„Kto ti dal tu retiazku?“
„On.“
„Preco?“
„Nechapem tvoju otazku.“ nadvihol obocie.
„Preco ti ho dal? Preco si ho nenechal?“
„Mama to tak chcela. Aby som ju dostal ja.“
„Tak vidis. Vedela preco.“
Tornado sa usmial a rozprestrel papier. Bol ovela vacsi, ako sa na prvy pohlad zdal. Skoro cely harok papiera.
Prebehol ho ocami a Marianna ho pozorne pozorovala. Cim isiel ocami nizsie, tym viac mu cerveneli az sa z nich nakoniec vykotulali slzy.
Ked docital podal papier Marianne. Ona najprv nechapala, co chce, no potom pochopila.
„Nie, to nemozem. Su to tvoje veci a ja sa nechcem...“
„Aj tak si v mojom zivote viac nez dost. Precitany list ti neublizi.“
Neostavalo jej nic ine, ako vziat si list a precitat si ho. Zobrala ho teda do ruky a zacala citat.
Mily Tornado, chcela som, aby ti otec dal tento medailon, ak by som to nestihla ja. Zrejme sa pytas, preco som to napisala. Moj vnutorny pocit mi hovori, ze uz spolu dlho nebudeme. Asi sa len bojim, aby sa ti nestalo to, co mne. Nevedela som, kto boli moji rodicia a ani kam patrim. Neviem kto som. Ale jedno viem isto. Ludia v dedine ma prijali a to je hlavne. Vsetci su moja velka rodina a urcite to chapes. Lenze ty si skvely a mudry clovek. Artbub ta urcite vychoval dobre. Je to uzasny clovek, len ho musis pochopit. Ma to s nami tazke, tak si ho vaz. Dufam, ze budes na mna stale pamatat a nezabudnes ani na toto motto, podla ktoreho som sa riadila ja. Kedze sa tu nezmesti vsetko, co by som ti chcela povedat, dufam, ze sa niekedy stretneme. Lubim ta a nikdy na teba nezabudnem. Ani keby sa ti zdalo, ze je to inak. S laskou tvoja mama.
Marianna nadvihla zrak k Tornadovi a smutne sa usmiala. „Mala ta rada.“
„Viem.“ Tornado prikyvol a vzal si list spat. Poskladal ho do povodnej podoby a znovu vlozil do medailonu. 
„Mali by sme ist. Dedina a obed cakaju.“
Obaja spolu sa postavili a skor, ako stihol nieco dalsie povedat, Marianna ho silo objala.
„Ako si vedela, ze to potrebujem?“ zasmial sa a tiez ju pevne chytil.
„Jednoducho to viem.“

36. kapitola - HLADA SA RODINA
Tornado s Mariannou prisli do dediny tesne pred obedom. Obaja sa usmievali a uz mali ovela lepsiu naladu.
„Najprv pojdem za otcom.“ navrhol Tornado.
„Dobre a ja idem pohladat ostatnych.“ usmiala sa Marianna.
„Nie, ty ides so mnou. Ako moja psychicka podpora. Po tom, co som otcovi spravil, mi to asi len tak lahko neprejde. Ale ked tam budes ty, nebude kricat.“
Marianna vahala, no nakoniec prikyvla. „Dobre, ale potom hned na obed.“
„Ale no tak. Dufam, ze sa nehnevas za ten vystup s tym sialenym dievcatom?“
„Nie, tvoj otec mi to vysvetlil.“ pokrutila hlavou.
„To som rad.“
Spolu presli az k vodcovmu domu, ktory stal nedaleko. Ked prechadzali okolo, Marianna si v okne vsimla postavu.
Bol to Artbub sediaci za stolom. Lakte mal oprete o stol a hlavu v dlaniach. Skoro vobec sa nehybal a vyzeral dost skleslo. Vedla neho stala akasi flasa s tmavou tekutinou. 
Potiahla Tornada za rukav a hlavou ukazala na okno. On sa tam pozrel a tiez zbadal otca. 
„Idem sa mu cim skor ospravedlnit.“
Ona prikyvla a spolu sa poponahlali ku dveram. Tornado jemne stlacil klucku a odtisol dvere.
„Marianna, to si ty?“ zakrical Artbub.
Tornado na nu pozrel s nadvihnutym obocim, no ona len pokrcila pecami.
„Ano!“
„Pod dalej. Stale rovno a druhe dvere doprava.“
Marianna sa otocila k Tornadovi. „Pockaj tesne za dverami, ja zistim situaciu a potom ta zavolam.“
„Dobre, povedz mu aj o tej retiazke.“
„Nie, to je tvoja vec.“ razne pokrutila hlavou.
„Prosim. Ja mu to nedokazem povedat.“
„Ako chces, ale az ked tam budes sediet.“
„Dobre.“
Isla ako prva a rychlo precupkala chodbou. Vosla do druhych dveri napravo a nasla Artbuba sediet za stolom v kuchyni, tak ako videla cez okno.
„Deje sa nieco?“ pozrela na otvorenu flasu.
„Len som chcel vediet, co povedal Tornado. Sadni si.“
Vzala si stolicku a sadla si oproti nemu. Pozrela nanho, hoci sa vyhybal jej pohladu. Oci mal mierne cervene a obcas potiahol nosom.
„To je v poriadku.“ usmiala sa a chytila ho za ruku.
„Nie, nie je. Neviem, ako som vychoval svojho syna, ze ma na verejnosti zbil.“
Marianna pozrela na chodbu, kde spoza rohu vykukoval Tornado.
„On to tak nemyslel.“
„Co ti povedal?“
„Porozpraval mi o svojej mame.“
„Tusil som to. A co ti povedal? Ze som ju nechal ist do burky bez nejakej starosti? Alebo, ze som ju k tomu donutil?“
„Nie, povedal, aki ste boli priatelia a ako ste sa trapili ked...“
„Naozaj? Tak co take ti o mne este povedal?“
„Ze ho to mrzi.“
„Hej? Mne sa zda, ze je na to pysny a ze so mnou nechce mat nic spolocne.“
Marianna zas pozrela na flasu. „Co je to?“
Artbub zdvihol pohlad. „Rum. Domaci. Das si?“
„Nie, dakujem.“ pokrutila hlavou. „Nemali by ste pit.“
„A co ine mi ostava?“
„Mate vela moznosti.“
„Jasne. Az na to, ze moj jediny syn ma nenavidi, moja zena sa utopila v mori a dcera sa udusila.“
„To nie je pravda! Tornado vas ma rad.“ Marianna nanho smutne pozrela.
„Kiezby...“
Marianna znovu pozrela na Tornada a mykla hlavou. On pochopil a vosiel do izby. 
„Prepac mi to, otec.“
Artbub sa otocil a pozrel na syna. „Coze si sa tu ukazal?“
„Je mi to luto, naozaj. Nevazil som si ta a to vsetko, co pre mna robis. Nikdy som ti nepodakoval za to, kolkokrat si sa pre mna obetoval a ako si ma vychoval. Dakujem ti.“
Artbuba to dost prekvapilo, pretoze sa nezmohol ani na jedno slovo. Potom sa vsak postavil zo stolicky a objal syna. 
Marianna na nich stastne hladela a usmievala sa. Prisunula Tornadovi stolicku, aby si mohol sadnut.
„Teraz by sme mohli ist na obed, nie?“ Artbub si ich oboch premeral.
„Este trochu pockaj, otec. Musim ti nieco povedat.“
Pozrel na Mariannu a ona sa rozpacito usmiala. 
„Tornado by vam to povedal aj sam, lenze je to pre neho tazke.“
„Stalo sa nieco?“ Artbub si okamzite sadol a pozeral z jedneho na druheho.
„No aj hej.“
„Co?!“
„Ako sme sa tak rozpravali, tak mi Tornado ukazal tu retiazku a...“
„Spadla dolu zo zrazu?!“
„Otec, upokoj sa! Nic take sa nestalo.“ prisne nanho pozrel Tornado, no hned to olutoval.
„To nie, ale nieco som na nej nasla.“ pokracovala Marianna.
„Nasla? Nerozumiem.“
„Zistila som, ze je to jeden z tych medailonov, ktore sa otvaraju.“
„Otvaraju? To akoze sa da otvorit?“
„Ano a nieco tam bolo, ale to by vam mal povedat uz Tornado sam. A ja pojdem.“
Tornado naprazdno zaklapol usta a ani sa nepokusil Mariannu zadrzat. Ona sa postavila a zasunula stolicku.
„Uvidime sa na obede.“ este raz sa na oboch usmiala a potom vysla z izby. 
Nikde sa nezastavovala, len isla dopredu k ich domceku. Vysplhala sa po rebriku, otvorila dvere a vosla dnu. Tam na nu uz vsetci cakali. 
„Tak ako?“ zacal Samo. „O com takom dolezitom ste sa rozpravali s Hurikanom?“
„Ako vies, ze som bola s nim?“
„Kde inde by si bola?“ prevratil ocami.
Marianna jemne prikyvla. „Hovoril o svojej mame.“
„A co sa s nou stalo? Usla?“
„Samo, prestan! Nevies o tom nic, tak sa laskavo krot!“
„A ty vies?!“
„Ano, viem. Ale nic ti nepoviem!“
Sadla si na postel a ani nanho nepozrela.
„Marianna,“ oslovila ju Ema, „tak to povedz aspon nam. Umieram od zvedavosti.“
„Dobre, ale Samo nebude pocuvat.“
„Naozaj smiesne.“ prevratil ocami. „Tak prepac. Nemyslel som to tak.“
„Fajn, ale aj tak sa hnevam.“
Este chvilu sa mracila, no potom im dopodrobna vyrozpravala, co sa stalo a co jej Tornado povedal o svojej mame. Ked skoncila dokonca aj Samo nevychadzal z udivu.
„A to ti len tak oznamil, ze jeho mama sa utopila?“
„Samo!“
„Co? Je to predsa pravda, nie?“
„Hej, ale nemusis to povedat tak...“
„Priamo?“
„Nie, surovo.“
„Surovo, surovo... A ako to mam povedat?“
„Vies co, radsej nehovor nic!“
„Fajn, budem ticho.“
Marianna sa zhlboka nadychla a potom vydychla. „Dobre, ide sa na obed.“
„Ale co ten chlap a to dievca?“ strachoval sa Edy.
„To dievca sa vola Lesia a ten chlap je jej otec.“
„Naozaj?“ 
„Hej a vraj sme ich odhalili priam brilantnym sposobom, ts.“
„Nie je nejaka drza?“ zamracila sa Ema.
„Ale nie. Ona je len miestna, vies.“ ironicky sa zasmiala Marianna a pozrela na hodinky. „Nechajme si to na potom. Teraz ju uz naozaj cas na obed.“
Vsetci siedmi po jednom zliezli po rebriku a isli smerom ku stolom. Ked tam dosli, niektori dedincania uz jedli, ini odchadzali. Sadli si teda a aj oni zacali jest.
Po par minutach sa k nim pridali aj Tornado s Artbubom a niekolko chlapcov. Medzi nimi aj Robert. 
Marianna nanho cely cas zazerala, co neuslo Tornadovej pozornosti. Po obede ju pockal a odviedol nabok.
„Nepozeraj nanho tak.“
„Neviem, o com hovoris.“ odpovedala vyhybavo.
„Marianna, asi kazdy si vsimol, ako zazeras na Roba.“
„Vadi ti to?“
„Pravdu povediac aj hej.“
„Preco?“
„Lebo je to moj najlepsi priatel a za nic nemoze. Uz som ti povedal.“
„Ale keby robil to, co ostatny, tak...“
„To hovoris ty? Ty, ktora si stale ina a robis si veci po svojom?“
„Ano, ja.“
„Marianna.“
„Chces mi snad povedat, ze som niekedy niekoho ohrozila?“
„Ak ratas aj seba, tak ano.“
„Nie seba neratam a prestan mi tu robit kazne. To zvladnu aj moji priatelia.“
„Ale zrejme to nepomaha.“
Tornado sa zasmial a podal jej papierik. „Musim ist. Opravujeme dom, ktory zhorel.“ 
„Co to je?“
„Prehladal som knihovnicku a toto som nasiel.“
Marianna papier roztvorila a prezrela si ho. Boli na nom podobne znaky ako v jaskyni.
„Tak toto si urcite precitam.“ prevratila ocami a vycitavo si ho premerala.
„Mozno sa ti to podari.“ zasmial sa a podal jej este jednu knihu.
Marianna si ju obzrela. Nevyzerala byt stara, no nebola ani najnovsia.
„Slovnik.“ vysvetlil. „Mohla by si sa trochu priucit.“
„Mas slovnik domorodeho jazyka?“
„Dedo spisal vsetky zname slova. Skus sa na to aspon pozriet, brillo.“ usmial sa a otocil sa na odchod.
„Co to znamena?“ nechapala Marianna.
„Najdi si to.“ s usmevom kyvol na knizku. „Idem pomahat s domom. Ak chces mozete sa pridat.“
„Prideme, urcite.“ chabo sa usmiala a strcila zalozila si papier do knihy. Zrazu sa jej zazdalo, ze pocuje volanie o pomoc.
„Pocul si to?“ rozhliadla sa.
„Co ako?“ otocil sa Tornado.
„Akoby niekto volal.“
„Uz si z celej tej zahady pretazena. To sa ti len zda.“
„Asi ano. Chod uz, neprides predsa neskoro.“
Tornado si ju podozrievavo obzrel. „Dobre, ale nieze niekam pojdes. Nie sama.“
„Fajn.“ otocila sa a pomalym krokom odchadzala. 
Tornado len pokrcil plecami a ponahlal sa k otcovi. Kym ho uplne nestratila z dohladu isla pomaly, no akonahle zmizol, rozbehla sa ku krikom. Nieco urcite pocula a nebol to len vyplod jej fantazie.
Predrala sa nimi a pozorne pocuvala zvuky dzungle. Stala uplne ticho a az vtedy to zacula. Tiche volanie o pomoc. Rozhodla sa, ze zisti, co sa deje. Rozbehla sa teda dopredu za tym hlasom. 
Predierala sa hustou dzunglou, strhavala liany, sliapala po listoch a cim dalej isla, tym bol hlas jasnejsi.
Patril zrejme dievcatu a znel dost vystrasene. Marianna sa rozhodla, ze sa tam dostane aj keby mala vysekat polovicu lesa. Hlas bol stale hlasnejsi a hlasnejsi, az nakoniec akoby bol priamo pred nou. Prudko odhrnula listie a zistila, komu patri. Bola to Lesia. 
Pred Mariannou stal velky balvan obrasteny zelenou a pri jeho stene stale Lesia. Snazila sa k balvanu dostat co najblizsie, pretoze pred nou stala svorka divych psov a zlostne cerili tesaky.
To vsak nebolo vsetko. V tieni nalavo od kamena stala postava, ktorej sa nebezpecne leskli oci. Lesia uz nevolala o pomoc, len vystrasene hladela na psy. 
„Hej ty!“ skrikla odrazu Marianna a otocila sa k neznamej osobe. Ta sa zrejme zlakla, pretoze sa otocila a utiekla. 
Potom prisla blizsie ku psom. Jeden z nich si ju vsimol. Uz neceril zuby, ale vyplazoval jazyk, dokonca sa nechal aj pohladkat. Postupne sa k nemu pridali vsetky psy a Lesia si konecne vydychla.
„Necakala by som, ze mi pomozes.“ prehovorila ticho.
„Hlavne po tom, co si mi povedala.“ zasmiala sa Marianna.
„Tak preco si sem prisla?“
„Nevedela som, ze si to ty.“
„Ale ked si ma uz videla, mohla si odist.“
Marianna na nu pozrela. „Nie som az taka...“
„Chapem a dakujem. Aj ked tomu nerozumiem.“
„Niekedy je kvapka lasky viac ako ocean rozumu.“
„To stale hovori aj moja mama.“ usmiala sa Lesia.
Mariannu ta informacia zaskocila. Doteraz este nepocula o nikom, kto by to hovoril.
„Mas rada psy?“
„Zvierata vseobecne. Lepsie povedane.“ Marianna poskrabala psa medzi usami.
„Ja z nich mam panicky strach.“
„Vsimla som si. Kto to bol?“ rozhliadla sa.
„Kto?“
„Ten clovek, ktory tam stal. To on na teba postval tie psy?“
„Neviem, ja som nikoho nevidela. Uplne mi stacili ony.“
Marianna pozrela k stromom. „Pod si ich pohladkat.“
„Nie dakujem.“ Lesia pokrutila hlavou.
„Ved uz nehryzu.“
„Viem, ale nie.“
Odrazu vsetky psy naraz zdvihli hlavy a o par sekund uz utekali prec. Marianna si vsimla, ze na to miesto, kde predtym zmizla ta osoba.
„Uz by som mala ist.“ zahlasila napokon.
„Pockaj, ja... Nechcem zostat sama.“
„Tak si zavolaj jedneho z tych silakov tvojho otca. Toho sa zlakne aj medved, ktory mesiac nejedol a dva mesiace drzal dietu.“
„Nie, neznasam tych otcovych poskokov.“
„Mne sa zda, ze je to trochu inac.“
„Nepoznas ma.“ Lesia smutne sklopila oci.
„Ale ty mna ano, vsak. Za ten cas, co som tu, by si o mne mohla napisat aj knihu.“
„Nerobila som to, pretoze som chcela.“
„Hej? Ale mne sa zda, ze si sa pri tom dobre bavila. Inak myslis, ze vyzeram ako palma?“ Mariana dala ruky vbok.
„Nie, prepac, ale otec chcel...“
„Otec, otec, otec... Lenze ty si ma sledovala! Ty si robila tie veci!“
„Nevies, preco som to robila!“
„Viem. Lebo pomahas tomu nelegalnemu obchodu.“
„Nie, nechapes to. Ty nevies, ake je to mat za otca paseraka a gangstra.“ Lesia sa poobzerala, akoby cakala, ze jej otec odniekial vyskoci.
„Strasna sranda.“ Marianna prekrizila ruky.
Lesii uz bolo do placu. Zrejme nebola zvyknuta hadat sa z niekym takym, ako je Marianna.
„Nevies, ake to je. Cela dedina sa ho boji. Boja sa aj mna, aj mamy. Nikto nam nic nepovie, neodporuje nam. Nemam ziadnych skutocnych priatelov, len skutocnych nepriatelov.“
„Preco si nepovedala nie?“
„Neda sa to. Mojmu otcovi sa neda povedat nie. Nikto to nedokaze.“
„Ja som mu povedala nie. Niekolkokrat.“
„Lenze ty si ina. Si z mesta, sebavedoma, vtipna, stale vies, co povedat... Ale my, dedincania, nezmozeme nic.“
Marianna uz radsej zostala ticho. Aj ked by vedela vytknut este par veci, nechcela ju uplne dorazit. Uz teraz vyzerala tesne pred zrutenim.
„Mate tam vlastnu dedinu?“ opytala sa, aby prerusila ticho.
Lesia na nu pozrela a usmiala sa. „Hej, mame. Podobnu ako je Tornadova.“
„Preco si tu?“
„Sem chodim premyslat, plakat, a tak. Na druhej strane je potocik. Je to jedina cast dzungle, kde sa mi paci.“
Obisla balvan a Marianna ju nasledovala. Na druhej strane bola naozaj carovna sceneria. Tiekol tam kristalovo cisty potocik, nadherne kvety striedajuce sa so zelenymi lianami.
„Je tu ozaj krasne.“ uznala.
„Viem.“
Lesia si sadla na jeden z mensich kamenov. Marianna si sadla vedla nej a este raz si prezrela okolie. Najviac sa jej pacili jastericky, ktore boli akoby z gumy. 
„Viem, ze to odo mna vyznie naivne a hlupo, ale nebudeme priatelky?“ prerusila ticho Lesia.
Marianna chvilu rozmyslala. Spomenula si na chvile, ked ju toto dievca spehovalo a robilo jej napriek.
„Mas pravdu, znie to naivne a hlupo.“ povedala po chvili a pozrela na nu. 
Jej mily usmev zosmutnel a zacala si na prsty namotavat svoje dlhe vlasy. „No tak nic.“
„Ale mozeme uz nebyt nepriatelky.“ Marianna k nej natiahla ruku a Lesia nou potriasla.
„Dohodnute.“
Obe sa chvilu usmievali jedna na druhu, az kym nenastalo dlhe ticho.
„Hm, takze mate podobnu dedinu, ako je ta na juhu?“
„Vlastne aj hej. Ak sa to este da nazvat dedinou.“
„Mate aj podobne domy?“
„Vies, niekedy sme boli jedna dedina. Rozprestierala sa pozdlz celej plaze. Drevene domceky postavene na lahkych zakladoch. Potom vsak prisli vlny, zmietli domy a vodca sa rozhodlo, ze musia ist do dzungle. Vtedy sa ale dedina rozdelila na dva tabory. Jedni chceli ist na sever, kde boli vacsie kopce a lepsie skryse a druhi chceli zostat na juhu, pre dostatok ovocia.“
„Vacsinou to tak byva. Stale sa najde niekto, kto nie je spokojny.“ suhlasila Marianna.
„Mozno, neviem. Nestretavam sa velmi s ludmi a ani na dedinske schodze nechodim.“
„Preco? Nebudes potom vodkyna alebo nieco take?“
Lesia sa zasmiala. „Ani nevies, ako to znie smiesne. Urcite nie. Vodca bude moj brat alebo prinajhorsom moj manzel.“
„To len preto, ze si zena nemozes nic robit?“
„Su to nase zvyky. Aj keby som neviem ako chcela, stale budem len vodcova zena alebo len vodcova sestra.“
„To je nespravodlive.“
„Ako pre koho. Otec uz teraz skoli mozne, ako to on nazyva, moznosti pre moju buducnost.“
„U nas sa nieco take robilo pred dvesto rokmi.“
„Tak vidis... Aj tak nechcem nikoho viest, ani rozkazovat.“
„Preco?“
„Neviem to. Nie som ako Tornado.“
„Ked uz o tom hovoris, tak viem, ze vy dvaja nie ste spolu. Ale paci sa ti, nie?“ vzdychla Marianna.
„On? Kdeze, takychto tu beha kopa.“
„Naozaj?“ nechcelo sa jej verit.
„Ale tebe sa paci, vsak?“ zasmiala sa Lesia.
„Aj hej.“
„A co ten chalan, co prisiel s tebou?“
„Samo? On je len trosicku zaslepeny.“ usmiala sa Marianna.
„Takze nie ste spolu?“
„Nie, sme len dobri priatelia.“ Pozorne si prezrela Lesiu. „Paci sa ti?“
Ona mierne scervenala. „Vies... neviem, ako to povedat. Je taky iny. Nie ako vsetci v dedine.“
Marianne sa rozziarili oci. Presne to si myslela ona o Tornadovi.
„Ak chces, zoznamim vas.“
„Urobila by si to?“ opytala sa s nadejou v hlase.
„Jasne. Preco nie?“
Obe sa rozosmiali a Marianna citila ako sa medzi nimi splieta priatelstvo. Uz teraz vedela, ze si budu rozumiet.
„Fajn, zajtra prid k nam. Predstavim ti Sama a mozno aj ostatnych.“
„Skvele, tesim sa. Ale nebudem sa moct len tak promenadovat po dedine.“
Marianna sa na chvilu zamyslela. „Tak ja ta pockam, napriklad o pol jednej pri jazere.“
„Dobre. Mozes si byt ista, ze pridem.“
Marianna sa na nu usmievala a skumavo jej pozerala do oci.
„Deje sa nieco?“
„Nie, len som si o tebe nemyslela nic dobre. Ale teraz vidim, ze si urcite budeme rozumiet.“
„To som rada. Ja nemam ziadne kamaratky, s ktorymi by som si sadla, porozpravala sa, zasmiala sa...“
„Tak od teraz uz mas. Sme kamaratky.“
„Naozaj?!“
Marianna sa veselo zasmiala. „Uhm, je to zvlastne, ale Samo nas spojil.“
Lesia sa usmiala a vopchala ruku do vrecka. „Toto je myslim tvoje.“
Podala Marianne vsetky jej farebne kriedy. Ona si zas vyhrnula rukav a odopla si naramok.
„A toto tvoje. Stratila si to, ked som ta prvykrat chytila za vlasy.“
„Moj naramok! Ani nevies, ako mi odlahlo. Hladala som ho uz uplne vsade. Otec by ma asi zapucil, keby som ho stratila.“
„Je taky dolezity?“
„V nasej dedine ano. Dostava sa, ked sa niekto prvykrat prejavi. Su na nom veci, ktore ta charakterizuju.“
„Chapem, tradicia.“
„Nieco take.“ Potom pozrela na knihu, ktoru Marianna drzala v rukach. „Co to je?“
„Toto? Slovnik. Dal mi ho Tornado, aby som sa naucila aspon nejake slovicka.“
„Naozaj? Chces vediet nas jazyk?“
Marianna sa zamyslela. Asi by nebolo najlepsie hned jej vsetko vytarat. Jej otec bol predsa zlocinec, ktory ju chce dostat.
„Hej, nejako tak.“ usmiala sa. „Nevies nahodou, co je to brillo?“
Lesia si ju zamyslene premerala. „Kde si to pocula?“
„No... povedal to Tornado.“
„Komu?“
Marianna zacinala pochybovat, ci to este chce vediet. „Mne.“
Lesia sa milo usmiala. 
„Co to znamena?“
„Slniecko.“ odpovedala este stale s usmevom.
Marianna nevedela, co povedat. „Oh, to je... mile.“
Lesia si ju obzrela. „Rada by som sa este porozpravala, ale musim sa ponahlat. Otec nevie, ze som tu.“
„Dobre aj ja by som uz mala ist. Tak zajtra o pol jednej.“
Rozlucili sa a kazda isla svojou cestou. Lesia na sever a Marianna na juh. Hoci isla naspat po tom istom chodnicku, ktory si vysliapala, stale jej v ceste prekazalo listie.
Musela to vsak zvladnut a po dlhej snahe sa dostala az naspat k jazeru. Ani sa nezastavovala a prefrcala okolo stolov ako namydleny blesk. Ponahlala sa rovno do domceka a cakala, ako sa zatvari Samo, ked mu povie, ze nesla niekoho presne prenho. Uz skoro mala ruky na rebriku, ale odrazu sa pred nou zjavil Tornado.
„Ako?“
„Skvelo, mam kopu novej energie. Dovolis?“ pokusila sa ho obist, no on ju chytil za ramena a vratil na povodne miesto.
„Nezda sa, zeby si tu knihu otvorila.“
„Naozaj? Podla teba som slniecko?“ pozrela na rebrik.
„Mozno.“ Tornado z nej nespustal oci. „Kde si bola?“
„Pri jazere.“
„Naozaj? A kam utekas teraz?“
„Uz je dost sero. Idem sa dnu pozriet na ten slovnik.“ znovu sa ho pokusila obist, no on ju znovu vratil spat.
„Co sa to s tebou stalo?“
„Nic, som stastna.“
„Kde si bola?“
Marianna prevratila ocami. „Ak to uz musis vediet, tak som ju stretla.“
„Koho? Lesiu?“ Tornado si ju prekvapene premeral.
„Hej.“
„Ukaz sa. Mas vsetky vlasy, ziadne modriny... To si udierala iba ty?“
„Vies, ze si vtipny?“ poznamenala sucho a uz tretikrat sa snazila ho obist, ale neuspesne.
„Viem. Takze ako to je s Lesiou?“
„Vyjasnili sme si urcite veci a teraz su z nas priatelky.“
„Neverim, ze len tak.“ zvedavo si ju premeral.
„Co ak to nebolo len tak?“
„Tak hovor.“
„Preco by som mala?“
„Neviem... Rad by som vedel, co ta na nej tak ohurilo, ze ste priatelky.“
„Jednoducho som zmenila nazor. To sa obcas ludom stava.“
„Ludom, ale nie tebe.“
„A co som ja?“
„Ty? Ty si mara mma brillo.“ zasmial sa.
„Budes k tomu slovu pridavat dalsie, len aby som otvorila ten slovnik?“
„Mozno. Som zvedavy, co zistis.“
„Vies co, poviem ti to zajtra.“
„Dobre, o desiatej pri zraze.“
„Fajn.“
Konecne odstupil a dovolil Marianne vysplhat sa hore. Ona sa nanho zhora iba usmiala. Potom sa zhlboka nadychla a stlacila klucku. Dnu ju cakali zapalene vsetky lampy a sviecky.
„Este nie je vecer. Ani sa nestmieva.“
„Vieme, len sme poculi, ze uz ides, a tak sme ta chceli prekvapit.“ objala ju Emilia okolo pasa.
„Aha.“
„Hladal ta Hurikan.“ postavil sa Samo a zacal zhasinat lampy.
„Bol tu?“ 
„Ano, odisiel tesne pred tebou.“
„Fajn, to chcel len to?“
„Nie. Doniesol ti aj toto.“ podal jej zazltnuty papierik. 
Marianna si vzala papierik a sadla si na postel.
„Co je to za kniha?“ opytala sa Ema.
„Slovnik.“
„On ti dal slovnik?“
„Hej. Chce, aby som nieco vedela.“
Samo nadvihol obocie a sfukol sviecku. „Takze pan chce, aby si bola vzdelana.“
„Samo, prestan. Aj v tej jaskyni boli tie ich slova a ja som nerozumela ani bu.“
„A myslis, ze sa v najblizsie dobe zas do nejakej jaskyne dostanes?“
„To dufam, ze nie. Ale stat sa moze vsetko.“
Samo len mykol plecami a dalej zhasinal lampy. Ked uz boli vsetky zdroje svetla zhasnute, zacali sa hadat, co budu robit.
„Hrajme karty.“ navrhol Edy.
„Nie, toho uz mame dost.“ mavla rukou Ema.
„Co tak damu?“
„Mas sachovnicu a figurky?“
„Nemam, ale mozeme si ich vyrobit. Figurky budu kamienky a sachovnicu nakreslime.“
„Nevies nahodou cim? Nase kriedy zobrala ta ona... Ako sa vlastne vola?“ pozrel Samo na Mariannu.
„Lesia. A nieco som pri prechadzke nasla.“ vytiahla vsetky ich farebne kriedy z vrecka.
„Kde?“
„Lezali na zemi. Nie je to skvele?“
Danny si hned vzal svoju a na drevenu podlahu nakreslil sachovnicu. Edy zbehol dolu po kamienky a ostatny sa rozdelili do dvojic.
„Ja budem hrat s Emiliou.“ navrhla Ema a pritisla k sebe mladsiu sestru.
Takto sa zabavali, az pokym sa nezacalo stmievat. Akurat, ked Marianna vyhrala nad Samom, spomenuli si na veceru.
„Po veceri ta caka dalsia prehra.“ smiala sa a podpichovala Sama.
„Aspon hram podla pravidiel.“ zliezal dole po rebriku.
Na veceri nebol skoro nikto. Len zopar dedincanov. Ani Tornado, ani Artbub. Bol to uplne pokojny vecer. Teda skoro. 
„Ako to bolo s tym listkom?“ opytala sa Marianna, ked si nabrala zmes nasekaneho ovocia.
„Akym?“ nechapala Ema.
„S tym, co mi nechal Tornado. Nic nepovedal?“
„Nie. Vraj vies, co s tym. A aj ja to chcem.“
Marianna len ticho prikyvla. Rozmyslala nad tym vsetkym a jedla svoju porciu.
Ked sa vsetci postavili od stola, Marianna ich zaviedla spat do dediny. Vyliezli hore do domceka a rozmyslali, co si zahraju. Ona vsak otvorila dvere do dievcenskej izby.
„Nebudeme sa hrat.“
„Naozaj? Myslel som, ze sme na tabore.“ zasmial sa Samo.
„Ano, lenze teraz mame cast dna, ked budeme patrat.“
„A co?“
„Kto a preco nas zavolal.“
„Ved to bol Tornado.“ nechapavo si ju premerala Barbie.
„Lenze jemu to nahovoril Bongo. A chcem vediet, preco. Navyse sa tu potuloval aj Moknesky.“
„Kto?!“ zhrozila sa Ema.
„Ten chlapik, na ktoreho sme narazili na letisku a tiez nam kyval, ked sme odchadzali.“
„Fu, uz som sa zlakla, ze ten nas ucitel.“ 
„Hej, presne toho myslim. Ivan Moknesky.“
„Nas ucitel chemie? Uplne si sa zblaznila?!“ premeral si ju Samo.
„Je to on. A Bongo nie je len taky rozvazac ovocia. Pozna tych paserakov a tiez aj Mokneskeho. Nieco spolu chystaju.“
„No... ak by si chcela napisat knihu, mas super zapletku. Lenze toto je realita!“ otocila sa k nej Ema.
„Je to pravda!“ nedala sa Marianna.
„Jasne, z ucitela sa stane paserak uhlia.“
„Hej. Ale musime to este overit. Preto pojdeme do tej stolne, kde si bola vcera.“
„Myslis na konci toho tunela?“
„Presne tam.“
Samo na nu pochybovacne pozrel. Ona nedala priestor na dalsie namietky alebo otazky. Vosla do izby, vzala si z vaku baterku a klakla si na zem. 
Kedze vedela, kde je otvor v podlahe, trvalo jej to len chvilku. Emilia, Edy, Barbie a Danny len prekvapene vyvalovali oci.
„Co je toto?“ nechapal Edy.
„No diera v podlahe.“ otravene prehodil Samo.
„To vidim, ale preco je tu?“
„Neviem, ale mam taky pocit, ze sme tento domcek dostali prave pre to.“ poobzerala sa Marianna. 
„Tak ideme?“ Barbie si vzala baterku.
„Ty tam chces ist?“ zacudoval sa Edy.
„No, poznam Mariannu a viem, ze cim skor pojdeme, tym rychlejsie sa vratime. A ja si potrebujem este vyzehlit vlasy.“
„Teraz?“
„Nie, ked sa vratime.“
Edy pozrel na Mariannu a nadvihol obocie. Ona sa len usmiala a podala mu baterku. 
„Ja nikam nejdem.“ zahlasila odrazu Emilia.
„Co?“
„Som unavena. Lahnem si a pockam vas tu.“
„Nemozes ostat sama.“ protestovala Ema.
„Mam jedenast.“
„No a? Si medzi cudzimi ludmi a navyse uz je vecer. Niekto musi ostat.“
„Ja pokojne zostanem.“ prihlasil sa Danny. „Chces ostat aj ty?“
Ema pozrela na Mariannu.
„Pokojne zostan s Dannym. Aj tak je lepsie, ak nas bude menej.“
„Dobre.“ Ema hodila baterku na postel a sadla si.
Marianna, Samo, Edy a Barbie zacali pomaly zliezat rebrik. Poklop nechali otvoreny, aby sa mohli kedykolvek vratit. Ked zoskocili na studenu a udupanu zem, zapli baterky. Ich stredne silne svetlo aspon trochu osvetlilo hlinene steny.
„Je to tu strasidelne.“ zastonala Barbie.
„A co si cakala? Ze tu bude kvalitny chodnik, ruzove steny a cestou ti aj niekto spravi manikuru?“ otravene zavrcal Samo.
„Mozes prestat?!“ varovala ho Marianna. „Nikto tu nechce pocuvat tvoje, akoze vtipne poznamky.“ 
On na nu mrzuto pozrel, no uz sa neozval. Pohli sa dopredu a Marianna sa ujala vedenia. Zastali, az ked dosli na razcestie.
„Teraz rovno. A hlavne nezabudnite byt ticho.“
„My sme ticho. To ty tu stale nieco trepes.“ 
Marianna sa otocila a premerala si Sama. „Prestal by si s tymi svojimi poznamkami a aspon raz sklapol?!“
„Dobre, dobre... Len som konstatoval.“
„Tak bud ticho!“
Nato sa otocila a pohla sa smerom pred seba, do tunelu, v ktorom bola Ema. Isli priblizne dvadsat minut. Potom sa chodba po niekolkych zakrutach koncila. Pred nimi bol rebrik, podobny ako ten, po ktorom zisli dolu.
Marianna chytila prvu priecku a zacala splhat hore. Nespravila vsak taku chybu ako Ema a najprv si otvorila dvierka. Stlacila zeleznu klucku a silno zatlacila. Nejako to vsak neslo.
„Asi mame problem.“ skonstatovala nakoniec a zliezla dolu. 
„Ten mame, odkedy sme sem prisli.“
„Lenze teraz mame este jeden. Tie dvierka sa nedaju otvorit. Akoby boli niecim zablokovane.“
„Ukaz sem. Asi len nemas silu.“
Samo vyliezol po rebriku a chytil klucku oboma rukami. Nato silno zatlacil, az sa Marianna zlakla, ze tie dvierka vylomi. Oni vsak trosku povolili a vytvorila sa malinka strbina.
„Vidis, takto to treba robit.“
„Lenze to nemusis pokazit. Snaz sa byt trochu opatrnejsi.“
On len prevratil ocami a zas sa snazil otvorit. Takto to islo este niekolko minut, no nakoniec sa mu to podarilo. Dvierka sa otvorili natolko, ze ten obrovsky kamen, ktory na nich lezal, sa odtlacil nabok.
Samo zliezol dolu a nechal Mariannu ist prvu. Ona sa zas vystverala hore a opatrne vyliezla von. Baterku trochu stlmila a poobzerala sa okolo.
Ako im Ema povedala, ocitli sa v nejakej bani. Na zemi boli pohadzane krompace a motyky, a rovno pred nou koncili kolajnice. Steny boli podoprete drevenymi tramami a na nich na klincoch viseli olejove lampy. Tunel a kolajnice sa hned po niekolkych metroch zatacali do prudkej zakruty.
K Marianne sa postavili aj jej priatelia. Dvierka nechali pre kazdy pripad otvorene a pomalicky sa pohli vpred. Samo vsak najprv skontroloval, ci je vzduch cisty. Ked sa nic nikde nepohlo, zasli za zakrutu a sledovali kolajnice. Mali len jedu baterku vpredu a tu drzala Marianna. 
Isli takto uz par minut, ked odrazu zaculi hlasy. Spomalili tempo a zacali naslapovat este tichsie. Nakoniec za zakrutou zbadali svetlo.
Marianna zastala a pozrela na ostatnych. Potom vypla baterku a posunula sa tesne k stene. Nenapadne vystrcila hlavu spoza rohu a porozhliadla sa. 
Stali tam dve postavy. Dvaja muzi. Mali zapalenu jednu olejovu lampu a ticho stali. Zrejme na niekoho cakali. Ona si ich blizsie obzrela a v jednom z nich spoznala toho chalana, ktory ju napadol na Mili-zum. Potom pozrela na toho druheho. Nevedela zistit, kto to je, pokym sa neotocil. 
Vyvalila oci a neveriaco nanho hladela. Bol to naozaj jej profesor Moknesky. Vlasy mal v cope a bol cely v ciernom. Stal s prekrizenymi rukami a podupkaval si nohou.
Odrazu spoza dalsieho rohu vysiel Bongo. Kracal rychlo, ale ticho. Moknesky s chlapcom nanho pozreli.
„Kde si trcal tak dlho?“ oboril sa nanho Moknesky.
„Ty sa mozno vies pohybovat v tychto tuneloch, no mne to tak dobre nejde.“
„Tak si kup mapu.“
„Prestante sa hadat.“ prerusil ich chlapec a pozrel z jedneho na druheho.
„Ma pravdu, Ivan. Povedz rychlo, co odo mna chces a ja pojdem.“
„Chcem, aby si jej to povedal.“
„Komu?“
„No jej.“
Bongo zrejme pochopil, no pokyval hlavou. „To nie je dobry napad.“
„Preco?“
„Lebo o tom nemal nikto vediet.“
„Lenze sa to zmenilo.“
„Ivan, ja nikomu nic hovorit nebudem. Ak chces povedz jej to ty.“
Moknesky zostal chvilu ticho. Potom pomaly prikyvol. „Ako chces. Tak jej to poviem ja.“
„Ivan, toto nie je dobre!“ Bongo sa nervozne obzeral a premeriaval si okolie.
Moknesky sa chystal nieco namietnut, no pred nimi v tuneli sa ozvali kroky. Bongo necakal a rychlo sa bezal schovat. Rovno k nim!
Marianna sa bleskovo otocila a pohnala priatelov dozadu. Snazili sa byt co najtichsie a len-len, ze stihli zajst za stenu. Odtial uz nic nepoculi. 
Samo kyval hlavou smerom k dvierkam a ich unikovej ceste. Marianna najprv pozrela smerom k Bongovi, no potom prikyvla. Nepotrebovali uz dalsie problemy a hlavne nie s nejakymi paserakmi uhlia.
Ticho sa presunuli k otvoru a jeden po druhom rychlo zliezli dolu. Marianna isla ako posledna a najopatrnejsie ako vedela zatvorila dvierka. 
Potom sa co najrychlejsie vratili naspat do domceka. Otvor v podlahe bol stale otvoreny, takze nemali problem. Ema, Emilia a Danny uz zrejme spali, preto len ticho privreli kus podlahy spat na miesto a tiez si lahli do posteli. Ani im netrvalo dlho a zaspali.
Lenze Marianna nie. Cakala, kym ostatny zaspia, potom vytiahla svoju baterku, zvala si slovnik a papieriky a sadla si.
Vytiahla najprv papierik, ktory dostala ako prvy. Znaky na nom boli pisane ciernym atramentom.
„Super.“ vzdychla si zacala listovat v slovniku. 
Na zaciatku bola abeceda a vyslovnost. Musela uznat, ze oproti slovencine to bol ovela lahsi jazyk. Mal len dvadsatstyri znakov, ktore sa citali ako pismena normalnej abecedy.
Pozrela na papierik a zacala hladat prve slovo. Bolo to vcelku lahke, pretoze to bolo pismeno O. Lenze ako sa dozvedela, znamenalo to V.
Zapisala si to na cisty papier a pokracovala. Dalsie slovo bolo cova, co znamenalo jaskyna. Zas si to napisala. Takto presla cely odkaz. 
Nakoniec jej vyslo nieco podobne ako hadanka: O cova chota fosa sen ukwu. Aberto iri pasos nri e anpateta anya. Hai i na-achu este, kedu ter.
Co v preklade znamena: V jaskyni najdi fosu bez nohy. Prejdi desat krokov doprava a nevyvaluj oci. Tam najdes to, co potrebujes.
Ked s tym bola hotova, vzala si druhy papierik. Bolo k nemu pribalene aj Tornadovo vysvetlenie. 
„Toto som zistil o tej zlatej veci.“ precitala septom. „Nemohol si mi to dat v normalnom jazyku?!“
Nastvane sa oprela o stenu a zacala listovat v slovniku. Po pol hodine mala rozlusteny aj druhy text.
Cinco coils ebe, pero bula e ozo. So mgbe a combinando, enye sentido. Oghe seu nwere so selcion onye.
Pat zvitkov existuje, ale kazdy je iny. Len ked sa spoja, davaju zmysel. Otvorit ich moze len vybrana osoba.
Ani jeden z listkov jej nedaval zmysel. Povedala si teda, ze nad tym bude rozmyslat zajtra. Neodolala vsak a este raz nazrela do slovnika. Hladala slovo mara mma. 
Nakoniec ho naozaj nasla. Znamenalo to najkrajsie. Ona sa len ticho pousmiala a unavena si lahla do postele. 

37. kapitola - OSUDOVE STRETNUTIA
Rano sa nezvycajne ako prva zobudila Ema. Prebudilo ju hlasne skrabanie a vrzganie. Zhodila zo seba paplon, sadla si a polootvorenymi ocami si premerala izbu.
Nakoniec nasla to, co vydavalo tie hrozne zvuky. Bol to maly lemur, ktory sedel na podlahe a brusil si o nu pazuriky.
„Mozes prestat, snazim sa tu spat.“ prihovorila sa mu.
Lemurik ju vsak ignoroval a dalej skrabkal podlahu. Ema si zas lahla a snazila sa ho nepocuvat, no nakoniec to vzdala a pribehla k Marianne.
„Marianna, Marianna! Vstavaj!“ zatriasla nou tak silno, ze skoro spadla z postele.
„Co sa deje? Hori? Ak nie, tak ma nerus.“
„Je tu votrelec a nechce zmiznut.“
„Tak ho vyhod!“ Marianna sa obratila na druhu stranu a hlavu si zakryla vankusom.
Ema pozrela na lemura. Nechcela ho len tak vyhodit vo oknom. Na stole zbadala neostruhanu ceruzku. Vzala ju a jemne podstrcila lemurovi. Hned, ako don buchla, zaujala ho a snazil sa ju zodvihnut tymi svojimi labkami.
„Tak, hraj sa, len uz neskriab do tej podlahy.“
Spokojna sama so sebou si nakoniec tiez lahla a za priam hroboveho ticha zaspala. Ale ticho netrvalo dlho. O chvilu niekto zaklopal na dvere. Ema sa so zlostou postavila a takmer vyrazila dvere.
„Tu sa neda spat!“
Presla chlapcenskou izbou, pootvorila dvere a uz sa chystala Tornadovi vynadat.
„Ahoj, mate prist na ranajky.“ pred dverami stal Robert a milo sa na nu usmieval.
Ema si ho prekvapene premerala. „Tak skoro?“
„Ako skoro? Ved je uz pol deviatej.“
„Co?! To naozaj?“
„Uhm.“ Robert sa zasmial a prezrel si ju poriadne. 
Aj ked mala zapleteny vrkoc, vlasy jej odstavali na vsetky smery.
„Ako vidim, nie si dlho hore. Zobudil som ta?“
„Nie, jasne, ze nie.“ Ema si trochu uhladila vlasy. „Myslis si, ze chodim spat so zapletenymi vlasmi? Len sme sa trochu... nezhodli.“
„Preto si strapata?“
„Dostala som vankusom do hlavy.“
Robert sice nadvihol obocie, no usmial sa. „Tak vas nebudem rusit. Pridte na ranajky.“
„Dobre.“ Ema sa tiez usmiala a uz isla zavriet dvere, ked ju odrazu zastavil.
„Pockaj, nechceli by ste potom prist k nam? Doobeda mame take dedinske stretnutie.“
Ema si ho premerala. „Ak mozeme...“
„Jasne, pokojne.“
„Fajn, prideme.“
Este raz sa na seba usmiali a potom Ema zavrela dvere. Otocila sa, ze pojde zobudit ostatnych, no nebolo treba. Vsetci uz boli hore.
„Pokecali ste si?“ s prekrizenymi rukami si ju premeriaval Danny.
„Nie, prisiel nas zavolat na ranajky, pretoze sme zaspali.“
„My? To Marianna stale vstava skoro.“ zasomral Samo.
„Tak prepac, ze som hned rano nesla za Tornadom...“ ozvala sa Marianna z dievcenskej izby.
„Dobre, dobre, nehadajte sa. Ideme na ranajky a potom nas pozvali na ich stretnutie.“ upokojovala ich Ema.
„Preco by sme mali ist?“
„Lebo som mu to povedala.“
„A suhlasila, pretoze...“ nechapal Samo.
„Pretoze som chcela byt slusna. Ale to ty nevies, co je.“
„Aha, fajn. Ale ja nikam nejdem.“
„Ale ides.“ Ema sa este odbehla ucesat a potom vsetci spolu isli na ranajky. 
Bolo tam viac ludi ako na veceri, ale stale nie dost. Zrejme prisli neskoro. Im to vsak nevadilo. Najedli sa a Marianna pozrela na hodinky. Bol najvyssi cas ist za Tornadom.
„Idem sa este na nieco pozriet.“ vyhlasila. „Vy chodte, necakajte ma. Pridem za vami.“
Samo si ju premeral. „Ale ze prides. Minule ked si povedala...“
„Viem, ale teraz naozaj pridem, slubujem.“
Este raz si ju premeral podozrievavym pohladom.
„Slubujem.“ zopakovala.
Nastvane odfrkol. Nakoniec ju predsa len musel nechat ist. Spolu s ostatnymi priatelmi isiel do stredu dediny, kde ich uz cakal Robert.
Marianna zatial prebehla okolo vodcovho domu a stratila sa medzi listim. Vykrocila po chodnicku, ale nezasla daleko. Za najblizsou zakrutou ju cakal Tornado.
„Tak co? Ako pokrocila tvoja vyucba jazyka?“
Ona nanho otravene pozrela. „Sedela som nad tym dve hodiny, brillo.“
Tornado sa zasmial a premeral si ju. „Takto ta mozem volat iba ja.“
„Ale nehovor.“
„A co tie listky?“
Marianna vytiahla z vrecka preklady a strcila mu ich do ruk. 
On pokyval hlavou. „Poctiva praca. Gratulujem.“
„Preco si mi to dal?“
„Chcela si predsa vediet nieco o tom zvitku. Toto som nasiel medzi starymi knihami. Po dedovi ich mame tucty.“
Marianna prikyvla. „Fajn, akurat, ze ani jednej veci nerozumiem.“
„Pravdu povediac, ani ja. Ale prideme na to.“ Tornado sa zasmial a pozrel na cesticku pred sebou. „Chcel som ti ukazat dalsie krasy ostrova.“
Marianne zaiskrili oci. „To je fajn. Ale hnevam sa, ze si ma donutil prekladat tie...“
„Styri vety?“ uskrnul sa.
„Hej.“ prekrizila ruky.
„Prepac, nemyslel som, ze to bude az taky problem.“
Marianna sa zhlboka nadychla. Vytacal ju jeho uskrn. Lenze, co s tym mala robit?
„Ideme?“ obisiel ju.
„Jasne.“ prikyvla nakoniec a nasledovala ho.
Tornado kracal po chodniku, no coskoro odbocil do dzungle. Zas sa zacal predierat pomedzi listy. Stromy naokolo boli porastene machom, na zemi rastli paprade a sem-tam visela aj nejaka liana.
„Kam presne ideme?“ neisto sa opytala Marianna a drzala sa tesne za nim.
„Uvidis.“ usmial sa tajomne a odtisol obrovsky bananovy list.
Marianna pokrcila plecami a poslusne kracala dalej. Zacala sledovat prirodu okolo seba. Po stromoch behali lemury a upierali na nich svoje zlte ocka.
„Su krasni.“ poznamenala Marianna, ked sa jej podarilo jedneho pohladkat.
„Hej. Su vcelku inteligentni.“ prisvedcil Tornado.
„Co o nich este vies?“ zaujimalo Mariannu.
„Preco sa pytas?“
„Len tak.“ usmiala sa.
Tornado sa uskrnul a pozrel pred seba. Potom zacal rozpravat. Podrobne jej zreferoval vsetko co vedel o ostrove, zvieratach a vsetkom, na co si spomenul.
Takto presli dost velku cast dzungle. Cim dalej isli, tym viac sa Marianne zacalo zdat, ze pocuje hukot vody.
„Pocujes to?“ prerusila Tornadov monolog.
„Nie. Co presne?“ pokrcil plecami.
„Ten zvuk. Vodu alebo co to je...“
Tornado sa zatvaril, ze pocuva a zas mykol plecami. „To nic nie je.“
Ani nezastavil, len pokracoval dalej. Marianna ho bez dalsieho slova nasledovala, no nieco sa jej nezdalo. Okolo nich sa pomaly zacali objavovat kamene. Aj listy mizli. Tuhe bananovniky vystriedalo len tenke papradie a zvlastne kry.
„Tornado, ja...“ zacala s obavami Marianna, no nestihla dopovedat.
On medzicasom zastal a dovolil jej postavit sa vedla neho. Stali na mensom utese. Pred nimi hucal nadherny vodopad a pod nimi bola tmavozelena dzungla rozdelena na dve polovice tenkou riekou.
„Wau.“ dostala zo seba nakoniec Marianna.
„Co povies?“ zasmial sa Tornado.
„Uzasne.“ 
„Vedel som, ze to povies. Toto je Azucrado mmiri. Cukrovy vodopad.“
„Cukrovy? To naozaj?“ Marianna nadvihla obocie.
„Hej, pozri na tu vodu, co pada dolu. Pena vytvara bielu farbu a nasim predkom pripominala cukor.“
„Krasne.“
Marianna pozrela dolu. Dzungla pod nimi vyzerala nadherne a aj rieka bola skvela. Priroda na Malawi sa jej zdala neprekonatelna.
„Ideme dolu?“ vyzvedal Tornado.
„To sa pytas ty mna?“
„Len sa pytam, ci suhlasis.“
Marianna pozrela na hodinky. „Stihneme to? Slubila som priatelom, ze pridem na tu schodzu.“
Tornado sa usmial a mavol rukou. „Jasne. Neboj sa.“
Spravil krok vzad a zabocil doprava. Marianna ho nasledovala, az pokym neprisli k menej strmemu zrazu. Pokryvali ho mach a drobna trava.
„Dufam, ze je ti jasne, ze ideme dolu.“ zasmial sa a pozrel na nu.
Ona neisto pozrela na svah. „Bojim sa opytat, ako sa tam dostaneme.“
Tornado si premeral okolie a vytiahol spoza hustych listov vydlabany kmen mensieho stromu.
„Co je to?“
„Tymto usetrime niekolko desiatok minut.“ 
Marianna sa zasmiala, no stale sa citila neisto. Kmen bol dreveny a svah bol pokryty mnozstvom kamenov.
„Neznici sa ten... strom, ked sa spustime dolu?“
„Nie, preco?“ Tornado nechapavo pozrel na kmen.
„A ked sa bude triet o tie kamene, nezacne horiet?“
„Nie, neboj sa.“
Marianna uz zostala ticho. Preco by sa s nim mala hadat? Ved azda vie, co robi. 
„Sadaj.“ vyzval ju.
Ona chvilu vahala, no nakoniec sa dala prehovorit a opatrne si sadla do vydlabaneho stromu. „Uz velmi dlho som sa nesankovala. A este nikdy na kamenoch.“ 
„Vsetko je raz prvykrat.“ zasmial sa a bez varovania potlacil kmen dopredu.
Marianna sa pevne chytila a on naskocil dnu. Rutili sa dolu svahom coraz rychlejsie. Kamene sa nebezpecne suchali o spodok, no kmen sa nastastie nerozpadol a vcelku zastal az dolu pri rieke.
Tornado z neho vyskocil ako prvy. Potom pomohol aj Marianne. Ona sa postavila na breh rieky a poobzerala sa.
„Tento ostrov je nadherny.“
„Ja viem.“ zasmial sa Tornado.
„Ako odtial mozes chciet odist?“ vzdychla Marianna, no hned to olutovala.
Tornado spozornel. „Nikdy som nepovedal, ze chcem odist.“
Ona hladela do vody a zaryto mlcala.
„Pocula si? Nikdy som to nepovedal.“ zopakoval.
„Ale povedal!“ nedala sa Marianna.
„Nie, nepovedal.“
„Ked si sa v dzungli rozpraval s Robom, povedal si to.“
Tornado si zrejme spomenul, pretoze prevratil ocami. „Bol som nahnevany na otca. Obcas nemyslim veci tak, ako ich poviem.“ Potom si ju premeral. „Odkial vies, o com sme sa bavili?“
Marianna si chvilku formulovala vetu v hlave. „Pocula som vas.“
„Ako si nas mohla pocut?“
„Fajn, poviem pravdu.“ vzdychla. „Bola som v krovi. Chcela som sa k lietadlu dostat dzunglou, ale stratila som sa. Pocula som, ze niekto ide, tak som sa schovala.“
„Co vsetko si pocula?“ opytal sa bezfarebne.
„No... neviem presne, kolko ste toho povedali a...“
„Marianna,“ zasmial sa Tornado, ked videl, ze je v rozpakoch, „ja sa nehnevam. Len chcem vediet, co si pocula.“
Ona nanho opatrne pozrela. Naozaj nevyzeral nehnevane. Lenze vedela aj, ako rychlo vie zmenit naladu.
„Ja... ani neviem. Hovoril si o mne, potom o otcovi a nakoniec o sebe.“
„A okrem toho si nic ine nepocula? Povedzme o mojej mame?“
„Len tolko, ze odkedy odisla sa k tebe otec sprava inak.“
Tornado prikyvol. „Fajn.“
Marianna sa poobzerala. Hukot vodopadu k nim dochadzal iba ako slabe sumenie. Rieka vsak jemne hucala. Bola naozaj nadherna. Voda v nej vyzerala kristalovo cista. Kamene boli obrastene zelenymi riasami a machom.
„Podme, chcem ti nieco ukazat.“ prerusil sum Tornado.
„Dobre.“ prikyvla Marianna a nasledovala ho proti prudu rieky.
Trvalo len niekolko minut, kym sa dostali k vodopadu. Zospodu bol este krajsi a vacsi. Dookola ich obklopovali steny z kamena obrastene zelenou a oni boli akoby v pasci. Pena a voda z vodopadu, ktora virila drobne kvapocky vo vzduchu boli v taky horuci den vitanym osviezenym.
„Je uzasne, co vsetko dokaze priroda vytvorit.“ zakricala Marianna, aby ju Tornado pocul. 
„To si este nevidela vsetko.“ zasmial sa a skocil na jeden z kamenov.
„Si normalny?! Ja tam nejdem.“ 
„Preco?“
„Lebo budem cela mokra. A po tom dobrodruzstve v jaskyniach nechcem vodu ani vidiet.“
Tornado sa zasmial a potiahol ju za ruku tak silno, ze ak nechcela spadnut do vody, musela stupit na jeden z kamenov.
„Neboj sa. Chcem len, aby si nieco videla.“ 
Marianna si obzrela vodu a kamene. Teraz jej bola len po clenky, no smerom k stredu rieky sa dno prehlbovalo. Ani skaly nevyzerali dvakrat bezpecne. Boli smyklave a mokre.
„Si si isty, ze je to bezpecne?“
„Rob to co ja a nic sa ti nestane.“ ubezpecil ju Tornado.
Nato neohrozene skocil na dalsi kamen. Marianna ho stale drzala za ruku a tiez sa posunula. Takto preskakali az celkom k padajucej vode.
„Tornado, kam to ideme!?“ kricala Marianna, no on ju ledva zacul.
„Coze?!“
„Kam to ideme!?“
Tornado jej zrejme nerozumel, pretoze neodpovedal. Presiel blizsie k brehu, az tesne ku kamennej stene vodopadu. Potom sa priblizil k vode a necakane v nej zmizol.
„Tornado?!“ Marianna zostala stat sama pred vodopadom.
Tornado zmizol vo vode a ona netusila, ci ma ist za nim alebo zostat tam, kde ju nechal. Obzerala sa okolo. Nikde ziadne zvierata, dokonca nenasla ani papagaje. Zacala byt nepokojna. Mala taky divny pocit, ze tam nie je sama.
Rychlo preskackala k vodopadu, obzrela sa a zhlboka sa nadychla. Potom aj ona zmizla vo vode. Ked otvorila oci, zistila, ze je v jaskyni. V strede sa tahalo jazero, ale po stranach sa dalo prejst po suchu.
Tornado sa opieral o stenu a cakal ju. „Uz som si myslel, ze neprides.“
„Preco si mi nepovedal, ze je tu jaskyna?!“ oborila sa nanho vycitavo.
„Lebo som vedel, ze aj tak prides. Na to si dost zvedava.“
„No dovol...“ urazene ohrnula nos.
Tornado si ju ale nevsimal. „Ako si uz zistila, za vodopadom je rozsiahla siet jaskyn. Tak ako v sopke a myslim, ze su po celom ostrove.“
„Myslis?“
„Nikto to doteraz nezistoval. Ja sa pokusam zistit, kam az vedu podzemne chodby.“
Marianna sa otocila okolo vlastnej osi. Zo stropu viseli kvaple a bolo tam dost chabe svetlo. Jaskyna vsak urcite pokracovala dalej dovnutra skaly.
Tornado podisiel k mensej strbine v stene a vytiahol odtial faklu spolu so zapalkami.
„Ako sa to sem dostalo?“ Marianna len vyvalovala oci.
„Doniesol som to sem.“ uskrnul sa a zapalil jednu zapalku. „Chodi sem pravidelne.“
„Preco?“
„Dozvies sa.“ konecne sa mu podarilo zapalit faklu a svetlo osvetlilo jaskynu. „Nas ostrov je velmi stary. Mozno vies, ze ludia sem prisli pred vyse dvetisic rokmi.“
Marianna prikyvla a nechala ho rozpravat.
„Tieto ostrovy,“ rozhodil rukami, „su sopecne. Ked sa sopky vynorili z mora, vytvorili vsetko. Nasi predkovia sem prisli az potom. Vyvinuli si svoju vlastnu kulturu a aj svoje dejiny.“
„Odkial to vsetko vies?“ nedalo jej nespytat sa.
„Od svojho deda.“
„Myslela som, ze si bol este maly, ked...“
Tornado pokrutil hlavou. „To mozno ano, ale potom som nasiel jeho zaznamy a denniky. Dedo skumal nasich predkov a aj ostrov. Presiel kazdy jeden centimeter a vsetko podrobne zreferoval. A tiez objavil toto.“
Marianna sa obzrela. Teraz bola jaskyna lepsie osvetlena. Tiahla sa dalej a dalej dovnutra. Voda v jazierku mala modrasty odtien a kvaple zas vytvarali na stenach tancujuce tiene.
„Preco to vsetko skumal?“ prerusila odrazu ticho.
„To sa snazim zistit. Som si isty, ze to nebolo len tak. Stale, ked mozem, pridem sem a citam tie denniky.“ priznal Tornado.
Marianna prikyvla. „Tvoj otec o tom vie?“
„Nie. Vies si predstavit, ze by sa to dozvedel?“
„Tak sa opytam inak. Vie o tomto este niekto?“
Tornado na nu zamyslene pozrel. „Nie. Nikomu som to nepovedal.“
Ona zas prikyvla. „Takze chodis skumat tisicrocne podzemne jaskyne celkom sam a nikto o tom nevie?“
„Presne.“
„Nebojis sa? Ak by si sa nahodou stratil, nenajdu ta.“
Tornado sa zasmial. „Nie, nebojim sa. Davam pozor. Stale som tu a zijem, to ti nestaci?“
„Staci, jasne. Ale preco si sem vzal mna?“
„Pod za mnou.“ zavelil a pohol sa dopredu. „Ked nas Ovofrit donutil najst ten zvitok, zas ma to zacalo zaujimat.“
Viedol Mariannu po uzkom pase suchej zeme. Potom jazero skoncilo a ocitli sa v uzsej chodbe. Bola velmi podobna tej v sopke, no bola aj v niecom ina. Steny boli hladke a opracovane. Jej sa dokonca zdalo, ze tvar chodby je skoro presny lomeny obluk. Potom dosli do obrovskej jaskyne. Bola okruhla a neviedla z nej ziadna dalsia cesta.
„Podrz.“ Tornado jej podal faklu a priblizil sa k jednej stene.
Odsunul nabok vrchny kamen a odhalil dieru v stene. Boli v nej zvitky zazltnuteho papiera a aj v kozi viazane knihy. Bolo ich tam asi dvadsat.
„Toto su denniky, ktore po sebe dedo nechal. Studujem ich, no zatial som sa dostal len po vseobecne veci.“
„A kolko ich je?“ Marianna prisla blizsie a posvietila do otvoru. 
Bol ovela vacsi, ako sa zdalo.
„Tridsatdva.“ smutne skonstatoval Tornado. „Teraz som niekde v polovici tretieho. Takymto tempom to docitaju mozno moje deti.“
„Prestan, ak chces pomozem ti.“ navrhla Marianna. „Ako si sa sem vlastne dostal?“
„Dedo nechal otcovi mapu. Jeho to samozrejme nezaujimalo. Raz som ju nasiel a doviedla ma az sem. Potom som zacal chodit po celom ostrove a objavoval som miesta, na ktore sa zabudlo.“
„Tvoj dedo bol naozaj zahadny.“ skonstatovala Marianna.
„Preco?“
„Nikto sa o to nezaujimal, vsetci zabudli na krasy ostrova. Len on nie. Spisal denniky, nechal mapu... za tym naozaj musi nieco byt.“
Zdvihla faklu vyssie, aby osvetlila co najvacsiu cast jaskyne. Steny boli hladke a ich casti sa farebne lisili. Po celom obvode jaskyne viedlo niekolko vodorovnych ciar.
Marianna sa otocila okolo vlastnej osi a pozorne ich studovala. Najspodnejsia bola mierne cervena a tie nad nou pomaly stracali farbu, az tesne nad stropom uplne vybledli.
„Jaskyna bola pod vodou, ze?“
„Preco myslis?“ cudoval sa Tornado.
„Vidis tie linky? Asi po tade bola voda. A steny su hladke.“
„Mozno pred tisic rokmi. Ale teraz... o nicom takom neviem.“ 
Marianna presla na druhu stranu. Cosi na tej stene bolo ine. 
„Kam ides?“ nechapal Tornado a kracal za nou.
Nasiel ju, ako s vyvalenymi ocami hladi na kamennu stenu. Boli na nej odtlacky ruk, zvlastne tvarovane postavy a tiez zvierata.
„Co to je?“ opytala sa Marianna a zastrcila si pramen vlasov za ucho.
Tornado len tak stal a nechapavo pozeral. „Netusim.“
Marianna vystrela ruku dotkla sa steny. „Stare nastenne malby. Vyzera to akoby prezili aj tu vodu, co tu bola.“
„Mali by sme byt opatrni.“ vzal od Marianny faklu a pozrel na denniky v stene. „Mozno sa o nich pise tam.“
Marianna ho vsak nepocuvala. Zaujali ju kresby. Na jednej bola zrejme rodina, ktora nad ohnom opekala akoby obrovskeho lemura.
Dalsi obrazok znazornoval lov na fosy. Bol tam huf fos a skupinka ludi s ostepmi a nozmi. 
Marianna si vsimla, ze jedna postavicka klaci. Vedla nej na zemi lezala fosa a nemala zadne nohy.
„Fosa bez nohy.“ zasepkala a dotkla sa malby.
„Co?“ nechapal Tornado.
„V jaskyni najdi fosu bez nohy.“ otocila sa k nemu Marianna. „To sa pise v tom textiku, ktori si mi dal.“
Vytiahla papierik z vrecka. „V jaskyni najdi fosu bez nohy. Prejdi desat krokov doprava,“ otocila sa na pravu stranu a pocitala desat krokov, „a nevyvaluj oci.“
Prezrela si stenu. Bol tam nakresleny velky strom a na nom kopa lemurov. Ten najvacsi pred nou bol naozaj fascinujuci. Akoby bol zivy. 
Presla po nom rukou. Prsty sa jej zastavili na velkych ociach. Vytrcali zo steny. 
„Nevyvaluj oci.“ zasmiala sa a pozrela na Tornada. 
Ten stal za nou a pozorne ju pozoroval.
Ona zatlacila lemurove oci do steny. Ony tam bez problemov zacvakli. Chvilku sa nic nedialo, no potom za priblizne vo vyske jej oci otvoril kus steny.
„Tam najdes to, co potrebujes.“ dokoncila a siahla dnu.
Vytiahla odtial malu kovovu skrinku. Bola pevne zatvorena a zrejme aj zamknuta. Poobzerala si ju zo vsetkych stran a podala ju Tornadovi.
On si ju tiez premeral. „Toto je velmi zvlastne.“
„Vrat ju.“ zahlasila Marianna.
„Co?“
„Lezala tu neviem ako dlho. Par dni jej neublizi. Najprv by sme mali zistit, o co ide.“
Tornado prikyvol a vratil skrinku dnu. Potom zatlacil kus steny spat. On zacvakol na miesto a lemurove oci sa zas vystrcili.
Marianna sa obratila a pozrela na zvitky. Opatrne precupkala az k nim a jeden vytiahla. Rozvinula ho a polozila na zem. Boli na nom znaky a par obrazkov.
„Ten vas jazyk...!“ zahromzila.
Tornado pozrel na pismena. „Tento je ale iny. Je velmi stary. Nasi predkovia nim hovorili velmi davno.“
„Vies co je tu napisane?“ vyzvedala Marianna.
„No...nie.“ priznal. „Nerozprava sa nim uz cele storocia.“
Marianna vzala dalsi zvitok. Bol presne taky isty. Same nezrozumitelne slova a obrazky. Aj ten dalsi a dalsi. Vsetkych dvanast, ktore tam boli.
„Odkial ich mal tvoj dedo?“ odkladala ich Marianna spat.
„Neviem. Urcite je to vsetko tam.“ Tornado ukazal na denniky. „Ale este som sa k tomu nedostal.“
Marianna sa postavila a premerala si ho. „Preco si ma sem vzal?“
On chvilu ticho rozmyslal. „Chcem, aby si mi pomohla.“ priznal. „Toto je dovod, preco som sa dal prehovorit Bongom. Chcem zistit, preco to prenho bolo take dolezite.“
Marianna pocuvala a nakoniec prikyvla. „Fajn. A co ostatny?“
„Kto?“
„No ved moji priatelia.“
Tornado pozrel na dieru v stene. „Zrejme im to chces povedat.“
„To by asi bolo najlepsie. Ale...“
„Co ale?“
Marianna si podvedome uhladila vlasy. „Ak nechces, tak im to nepoviem.“
„Lenze to by nebolo dobre. Zas by sa hnevali a ty... bola by si nestastna.“ Tornado zakryl denniky a zvitky tak, ako boli predtym a otocil sa k vychodu. „Takze suhlasis?“
Marianna kmitala ocami z nastennych odtlackov na denniky. „No, da sa povedat, ze nie som proti. Lenze ja tu uz nebudem dlho. Zahada sa vyriesila a my budeme musiet odist.“
Tornadove oci zosmutneli, no nedal to na sebe poznat. „Mozno, ale zatial si tu.“
Ona vzdychla. „Dobre teda. Kym som tu, budem ti pomahat.“
„Dobre,“ prikyvol, „uz asi pojdeme. Chcela si este niekam ist.“
„Hej, slubila som, ze pridem na to stretnutie.“
„Dobre, ako chces.“ Tornado este raz pozrel na stenu a potom vysiel von.
Marianna ho nasledovala. Spolu presli az k modrastemu jazierku. Tam Tornado zastal a pockal ju. Horiacu faklu medzitym ponoril do vody.
Jej sa to jeho ticho nezdalo. „Co sa deje?“
„Nic, preco?“ odpovedal stroho a zas skryl faklu.
„Tornado,“ vzdychla, „co sa deje? Povedala som nieco?“
On si ju premeral a pokrutil hlavou.
„Spravila som nieco?“ nedala mu pokoj.
„Nie.“
„Tak co sa deje? A nehovor, ze nic.“
„Chces pocut pravdu?“ nastvane kopol kamienok do vody. „Neviem. Neviem, co ma tak nastvalo. Zacalo to, ked si povedala, ze budes musiet odist.“
Marianna sa zasmiala a sucitne nanho pozrela. „Tornado.“
„Nie, takto na mna nepozeraj!“ vybuchol a rozhodil rukami. „Nepotrebujem, aby si ma lutovala!“
Trochu ju to zaskocilo, no sklopila zrak. „Prepac, nemyslela som to zle.“
On na nu uz ani nepozrel a pohol sa prec. Ona zostala sokovane stat a len za nim pozerala. Nebola si ista, ci je bezpecne byt pri nom, ked je v takomto stave.
Nakoniec sa vsak rozbehla za nim. Rychlo presla vodou a ocitla sa zas pred vodopadom uprostred dzungle. Lenze Tornado tam nebol.
„T-Tornado? Kde si?“ zvolala prekvapene.
Nikto neodpovedal. Prekvapenie zacala striedat panika a strach. 
„Tornado, toto nie je vtipne! Kde si?!“
Precupkala k brehu a poriadne sa rozhliadla. Nebol predsa prec dlho. Mozno mal naskok dve-tri minuty, ale viac nie. Kam len mohol zmiznut?
Marianna presla par krokov popri rieke. Teraz si uz nebola ista nicim. Vobec nechapala, co sa to okolo nej dialo. Tuho sa objala a zastala. 
Odrazu za sebou zacula splachot vody. Prudko sa obzrela a videla, ako sa k nej cez vodu prediera Tornado. Zastal az pri nej, no netvaril sa velmi stastne.
Ona si ho odmerane premerala a otocila hlavu.
„Co ti je?“ opytal sa mrzuto.
„Este sa pytaj...“ sucho sa zasmiala Marianna .
„Pytam sa, lebo neviem.“
„Tak ty nevies... to je ine, prepac.“ odvrkla ironicky.
„Ano, neviem.“
„Tak prepac. Neviem, co som ti spravila, ale prosim ta, aby si na to zabudol.“
Tornado si ju nechapavo premeral. „Co tym myslis?“
„To si spravil naschval? Chcel si ma vystrasit alebo co?“
„O com to, dokelu, hovoris?“
„Nechal si ma tu samu stat! Uprostred dzungle, pred vodopadom!“ vykrikla Marianna a ukazala zanho.
Tornado sa otocil a pozrel na vodopad. Potom si ju premeral. „Videl som tu niekoho. Rozbehol som sa za nim. Nechcel som ta tu nechat.“
„Jasne...“ Marianna prevratila ocami. 
„Naozaj.“
„Vies, co? Zober ma do dediny. Takychto vyletov mam akurat dost.“ zas za rukami objala a pozrela hore.
Tornado bez dalsieho slova prikyvol. Pohol sa smerom po prude rieky a Marianna ho nasledovala. Nesli velmi dlho a dostali sa na miesto, kde sa zacali objavovat pevne listy bananovnikov. 
Predierali sa nimi asi patnast minut. Obaja vsak boli ticho. Ked sa listy skoncili, Marianna uvidela prve domceky. Pridala do kroku a zladila ho s Tornadovym. Presli poloprazdnou dedinou a zastali az pri velkom dome v strede.
Prisli ku dveram, spoza ktorych sa ozyvali hlasy a smiech. Tornado otvoril a nechal Mariannu vojst ako prvu.
Dnu bolo dost miesta aj pre dva velke traktory. Vsetci, co tam boli sa bud rozpravali alebo hrali nejake zvlastne spolocenske hry. Neboli vsak pokope. Po celom dome boli roztrusene male skupinky. 
Marianna zbadala v strede svojich priatelov, ako sa rozpravaju s Robertom. Ema sedela hned vedla neho a usmievala sa od ucha k uchu. Oproti nim sedeli Samo s Dannym a az velmi napadne sa mracili.
Bez varovania sa pohla k nim a Tornada nechala stat pri dverach. Presla okolo niekolkych skupiniek, ale nie vsetci si ju vsimli. Dokonca ani jej priatelia nezaregistrovali jej prichod.
„Ehm, ehm.“ odkaslala si, no nezaculi ju, pretoze v tej chvili sa strhla vlna smiechu.
„Ehm, ehm!“
Tento raz Ema az nadskocila. „Marianna, prisla si.“
„A ako vidim, velmi som vam nechybala.“ zasmiala sa.
„Eme teraz zrejme nechyba nikto.“ urazene zamrmlal Danny.
„Je tu aj Tornado?“ zaujimal sa Robert.
„Niekde by tu mal byt.“ Marianna pokrcila plecami.
On prikyvol a usmial sa na Emu. Danny zlostne vydychol a stale nanho zazeral. Samo zas pokukoval na prichadzajuceho Tornada.
„Mozem si ta na chvilu pozicat?“ chytila Marianna Emu za ruku a zdvihla ju zo stolicky. Ona suhlasila a spolu presli az uplne k stene.
„On je uplne uzasny.“ zasepkala Ema.
„Myslis Rob?“
„Hej, on.“
„Jasne.“ zamrmlala Marianna. „Vsimla si si Dannyho?“
„Je presne ako Samo. Pozerat na nich je...“ zdvihla pohlad a pozrela na skupinku, „riadna sranda.“
„Nechcem ta prerusovat, ale chcela som ti nieco povedat.“
„No hovor.“
„Vcera som sa len neprechadzala. Stretla som aj Lesiu.“
„Akoze to dievca co...“ Ema nadvihla obocie.
„Ano to a rozpravali sme sa.“
Ema na nu nechapavo pozrela. Marianna jej ale vsetko vysvetlila a prezradila jej, co planuje urobit.
„To je skvele.“ zasmiala sa.
„Hlavne mu nic nehovor.“
„Jasne.“ usmiala sa na Mariannu a potom ju potiahla naspat k ostatnym. 
Tornado s Robom sa tiez rozpravali, no akonahle sa vratili, stichli.
„Mozem sa s tebou teraz porozpravat ja?“ otocil sa Tornado k Marianne.
Ona si ho premerala s kamennym vyrazom, no neodpovedala.
„Mozem?“ nedal sa odbit.
„Ak chces.“ Marianna sa umelo usmiala a s Tornadom sa odpojili od skupiny. 
On jej podal pohar s vodou a usmial sa. Ona len nadvihla obocie. Ked vsak nespustil ruku, vzala si ho a odpila si. 
Tornado vzdychol a pozrel na nu. „Hnevas sa, ze?“
Marianna sa nanho uprene zahladela a v hlave si formulovala vety. „Nie, ja sa nehnevam. To ty si sa neviem preco urazil a nechal si ma samu uprostred dzungle.“
„Vratil som sa.“
„To mas stastie! Neviem, co sa stalo v tej jaskyni, ale...“
„Na to zabudni.“ prerusil ju. „Nechaj to tak. Bola to moja vina. Zabudni.“
Marianna sa chabo usmiala a polozila pohar. „Fajn, ak povies.“
„Marianna...“ chytil ju Tornado za rameno, ale ona ho striasla.
„Nechaj ma. Nedotykaj sa ma! Naozaj ta bavi takto striedat nalady?! Si presne ako tvoj otec!“
Tornado na nu ticho zazeral.
„A mysli si co chces, ale ja ti to poviem! Mohol by si ma aspon varovat. Zo sekundy na sekundu zmenis naladu o stoosemdesiat stupnov. Co si mam akoze mysliet?!“
„Prepac.“ pipol ticho.
„Jasne, to je jedine, co povies. Ved na to zabudnem. Preco sa namahat? Ako by sa ti pacilo, keby som na teba odrazu zacala kricat?! A potom by som sa milo usmievala? Co by si si myslel?“
Tornado ju ticho pocuval. Nechcel ju prerusovat, pretoze bola znacne nastvana.
„A povies mi, co si mam mysliet ja? Mohol by si sa aspon trochu ovladat. Takto sa priatelia nespravaju!“ Marianna vydychla a pozrela na priatelov. 
Veselo sa bavili, zatial co jej bolo do placu. Tornado si ju zvedavo premeral. 
„Povedala si vsetko, co si chcela?“
Ona nanho nastvane pozrela. „Hej, ale ako vidim, tebe je to jedno.“
„Nie je, ver mi. Ale ja to neviem ovladat. Ako si povedala, mam to po otcovi.“
„Tak sa snaz.“ 
Tornado prikyvol a poobzeral sa. 
„Podme k ostatnym.“ navrhla Marianna po dlhsom tichu.
„Stretneme sa po obede?“ opytal sa ticho.
Ona si ho premerala. „Neviem. Uvidime.“
Tornado prikyvol a spolu sa vratili k ostatnym. Pridali si stolicky do kruhu a sadli si. Robert rozpraval nejake prihody, no Mariannu to nezaujimalo. Cakala len na to, kedy konecne odide. 
Nakoniec sa dockala. Prisiel cas obedu. K stolom isli vsetci spolu, hoci Tornado sa na chvilku odpojil. Jej to ale bolo jedno.
Najedli sa vcelku pokojne, len Marianna stale pozerala na hodinky. Ked konecne Samo dojedol, bolo uz skoro pol jednej. Naraz sa zdvihli od stola a chystali sa odist, ale Marianna vsetkych zastavila. 
„Pockajte chvilu.“
Samo sa zastavil a spolu s nim aj ostatni. „Co je?“
„Chcela by som vas s niekym zoznamit.“ oznamila Marianna.
„Naozaj?“
„Hej.“ prikyvla a vykrocila k jazeru. 
Dosli az k zaciatku dzungle a zastali. 
„O chvilu by tu mala byt.“ Marianna pozrela na hodinky. 
Vtedy listie zasustalo a v krovi sa zjavila postava. Cela skupinka napato cakala, no ked uvideli, kto prisiel, nechapali.
„Co tu robite?“ pred nimi stal Ovofrit a skumavo si ich prezeral.
„Len tak tu stojime a rozpravame sa.“ lahostajne odvetila Marianna.
„No, aj tak sa ponahlam. Tak si len pekne stojte a... robte, co chcete.“ nechal ich a ponahlal sa k dedine za stromami.
„Toto bol ten clovek, s ktorym...“ nechapavo sa obzeral Samo.
„Nie. Jasne, ze nie.“ Marianna pokrutila hlavou. „O chvilocku tu bude.“
Krovie sa znovu pohlo a tento raz z neho vysla spravna osoba. Lesia mala vlasy v cope a krasne zelene saty po kolena. Marianna sa na nu usmiala a pozrela na Sama. 
„Toto je Lesia.“
Vsetci Mariannini priatelia pozerali z jednej na druhu. 
„Vy dve ste... nehadate sa...“
„Hej, sme kamaratky. Chcela by som vas s nou zoznamit. Ked ju lepsie spoznate, je naozaj mila.“
„Toto ma teda dostalo.“ uzasnuto si ju premeriaval Edy.
„Viem.“ Marianna pozrela na Lesiu a aj ona sa usmiala. 
„Toto je Ema, Edy, Emilia, Barbie, Danny a Samo.
Lesia najprv natiahla ruku k Samovi. „Ja som Lesia.“
„Samo.“ stisol jej ruku. 
Takto podala ruku vsetkym. Ked ukoncili zoznamovanie, Marianna sa rozhliadla. Ema pochopila a oslovila priatelov.
„Mali by sme ist. Viete... slubila som vodcovi... ze mu pomozeme.“ 
Marianna prikyvla. Ema sa otocila na pate a kracala spat do dediny. Zvysni priatelia ju nasledovali.
„Fajn.“ Vydychla Marianna. Potom pozrela na Sama. „Myslela som si, ze by ste si rozumeli.“
„Coze?“ nechapal.
„A navyse si mysli, ze si mily.“ dodala.
„Naozaj?“ Samo nechapavo nadvihol obocie. 
„Hej, potrebujes sa s niekym porozpravat, aby si stale nemyslel na to, ako mi Tornado zneprijemnuje zivot.“ 
Lesia sa zasmiala a to prinutilo Sama aspon k malickemu usmevu.
„Tak ja idem. Tornado ma caka.“ Marianna sa zachichotala a otocila sa na odchod. Samo s Lesiou za nou chvilku hladeli, no potom sa pustili do reci.
Ona sa medzitym vratila k stolom. Este raz sa obzrela, aby sa uistila, ze Samo neuteka za nou. Ani vsak nestihla otocit hlavu spat, uz do niekoho vrazila.
„Dnes mame den, vraz do koho mozes?“ Tornado sa na nu milo usmieval. „Takze preto si sa tak ponahlala.“
„Na co narazas?“ odmerane otocila hlavu.
„Prosim ta, videl som, ako sa snazis dat Lesiu dokopy s tym tvojim kamosom.“
„Vola sa Samo a ano, snazim sa. Nemusi stale mysliet na to, ako ta sotit zo skaly.“ 
„Aha, tak preto.“ uznanlivo prikyvol.
„Nemusis byt vtipny.“ otravene si ho premerala.
„Ak si to prajes.“ pozorne si ju prezrel. „Takze toto vas dalo dokopy?“
„Aj hej, ale prisla som aj na to, ze mame rovnake nazory na niektore veci.“ odpovedala vyhybavo.
„Jasne. Tak teraz sa mozes so mnou ist prejst?“
Marianna zostala bez pohnutia. Len nanho hladela.
„Vsetko ti vysvetlim.“ naliehal.
„Fajn. Tak pod.“ prikyvla nakoniec.
On sa usmial, chytil ju za ruku a zaviedol ju na jeden z chodnikov. 
„Prepac mi moje spravanie. Naozaj ma mrzi, ako som sa k tebe spraval.“ zacal.
Marianna mu pozrela do oci. Videla v nich, ze ho to naozaj mrzi. 
„Dobre, dobre. Uz sa nehnevam. Ale slub mi, ze sa uz budes ovladat.“
„Slubujem.“ zasmial sa.
Aj Marianna sa usmiala. „Nieco mi napadlo.“
„Co?“
„Ovofrit.“
„A co s nim?“
„On o tom musi nieco vediet. Chcel predsa ten zvitok.“
„Lenze to som uz skusal. Hucal som donho dve hodiny vkuse a aj tak mi nic nepovedal.“
Marianna sa zamyslela. Hnevalo ju, ze nema veci pod kontrolou.
„Tak fajn, nieco vymyslime.“ usmiala sa nakoniec. Zvedovo pozrela na Tornada a zacala rozoberat temu, ktora jej tiez nedala pokoja. Jeho vysoke vzdelanie.
Prezradil jej, ze Bongo mu tajne nosil knihy a ucebnice, napriek nezaujmu jeho otca. Znelo to vcelku zaujimavo, no hlavne jeho rozpravanie sa skvelo pocuvalo. Prechadzali sa cele dve hodiny a ani si to nevsimli. Ked vsak uz tretikrat prisli na zaciatok chodnika, Marianna zazrela Sama. 
„Samo!“ vybehla z dzungle.
„Marianna, hladal som ta.“ hlesol.
„Preco?“
„Lesia uz musi ist a chcela ti este nieco povedat.“
„Aha, dobre. Kde je?“
„Pri jazere.“
Marianna sa usmiala a rozbehla sa k stolom. Lesia stala na kraji listia a stastne sa na nu usmievala.
„Dakujem ti.“
„Nemas za co.“ mavla rukou. „Ja dakujem tebe. Pomohla si Samovi zabudnut na mna a Tornada.“
„A tiez by som sa ti chcela podakovat za vcerajsok.“ zacala. „Nechcela by si vidiet nasu dedinu?“
„Tvojmu otcovi to nebude vadit? Ved som predsa verejna hrozba.“ uskrnula sa Marianna.
„Nie, povedala som mu o vcerajsku a tiez ti dakuje, pretoze vie, ako sa bojim psov.“
„Dobre, v tom pripade rada pojdem.“
„Fajn, tak ideme.“
„Teraz?“
„Hej, dufam, ze ti to nevadi.“
Marianna sa obzrela a rozmyslala nad Tornadom. Nakoniec sa vsak rozhodla, ze pojde. Ved on cestu z dzungle pozna.
Prikyvla, a tak sa Lesia otocila a zmizla v papradi. Ona ju nasledovala. Obe prechadzali po uzkom chodniku dalej na sever.
„Su tu sice aj nejake mociare, no tym sa zdaleka vyhneme. Ja uz dobrodruzstvo nepotrebujem.“
„Aj ja ho uz mam dost.“ prisvedcila Marianna.
Za dvadsatpat minut sa Lesinymi skratkami dostali az uplne na sever. Cim isli dalej, tym viac kopcovity zacal byt teren. Nakoniec vsak kopce skoncili. 
Pred nimi sa rozprestierali drevene domceky. Boli takmer na piesku plaze, od ktorej ju delil len tenky pas krikov a papradia.
„Toto je moja dedina.“ Lesia ukazala rukou na domceky a usmiala sa.

38. kapitola - DEDINA
„Vyzeraju zaujimavo.“ obzerala si Marianna domceky.
Zisli dolu do dediny a ona sa nestacila vynadivat. Hoci stavbou bola skoro rovnaka ako dedina na juhu, svetlo a vzduch boli uplne ine. Slnko netienili palmy a stromy. Priamo z domu sa mohli pozerat na more. Vo vzduchu bolo tiez citit morsku sol.
„Je to nadhera.“
„Viem, aj mne sa tu paci. Pod, poriadne ta predstavim otcovi.“ Lesia zrychlila krok a prefrcala okolo zvysnych domov. 
Ako Marianna cakala, ten jej otca bol najvacsi. A navyse bol oddeleny od ostatnych domov radom polmetrovych krikov.
Pred dverami stala akasi zena a zametala schody. Lesia k nej pribehla a objala ju.
„Toto je moja mama.“ predstavila ju Marianne.
„Tesi ma, ja som Marianna.“
„Aj mna tesi, volam sa Eliza.“ zena jej podala ruku, co bol zrejme ich zvyk.
„Tak tu mame nasu detektivku.“ spoza domu vysiel Lesiin otec, no tento raz sa neusmieval zlovestne, ale priatelsky. „Volam sa Zoran a som vodca v tejto dedine.“
Marianna mu podala ruku. „Tesi ma, ze ste na mna zmenili nazor.“
„Ak by si nepomohla mojej dcere, nezmenil by som ho.“ varoval ju bez stipky vtipu.
„Chapem.“ prikyvla Marianna.
„Moju zenu uz zrejme poznas.“ pristupil k Elize a objal ju okolo pliec. Potom pozrel za Mariannu a Lesiu. „A toto su moji priatelia a kolegovia.“
Marianna sa pomaly otocila, no skoro spadla na zadok. Pred nou medzi muzmi oblecenymi v ciernom stal profesor Moknesky. Takze mala nakoniec pravdu! Bol to paserak uhlia. A to vcera bola zrejme nejaka tajna schodza.
„Prof...“ zacala, no z jeho oci na nu akoby vyslahli plamene. „esia, vasho zamerania je urcte velmi tazka. Tesi ma.“
Otocila sa naspat k Zoranovi a milo sa usmiala. 
„Tak, nezajdes s Lesiou dnu na kolacik?“ navrhla jej Eliza.
„Mami.“ Lesia prevratila ocami.
„Co je? Urcite este nejedla domace kolace z ostrova Malawi.“
„To som teda naozaj nejedla.“ usmiala sa Marianna a snazila sa nepozerat dozadu.
„Tak len pod. Nechame chlapov pracovat.“
„To iste.“ precedila cez zuby.
Spolu s Lesiou a jej mamou vosla do ich domu. Bol len o trochu vacsi ako Tornadov, no lepsie zariadeny. Eliza ich obe zaviedla do kuchyne. 
Tam pri stole sedel ten chalan, ktory ju napadol a vcera sa stretol s Mokneskym. 
„Toto je moj brat Alex.“ predstavila ho Lesia.
Marianna sa usmiala. „Tesi ma.“
„Aj mna. Mama, ja uz pojdem.“
Alex sa postavil a premeral si Mariannu. Nakoniec sa usmial a vysiel von. 
Lesia len pokrcila plecami a ponukla jej stolicku. Ona si vdacne sadla a lepsie si obzrela izbu. Bola to normalna kuchyna, podobna na tu, ktoru maju doma. Vobec nie ako ta, ktoru mala doma Lisa.
Eliza vytiahla z rury kolac a nakrajala ho. Kazdej podala jeden kusok a sadla si oproti Marianne.
„Takze ty si z mesta?“ zacala a poriadne si ju prezrela od hlavy po paty.
„Ano, boli ste tam?“
„Neviem, myslim, ze nie.“
Marianna prikyvla a pozrela jej do oci. Mala ich nadherne modre. Priam hypnotizujuce. Az sa jej zazdalo, ze take oci uz niekde videla.
„Predpokladam, ze vy ste odtial.“
Eliza bola chvilu ticho a Lesia tiez nic nehovorila.
„Povedala som nieco zle?“ zlakla sa Marianna.
„Nie, nie... lenze neviem, ako ti to vysvetlit.“
„Mama nie je odtial. Vlastne nevieme, odkial je.“ priznala Lesia.
„Coze?“
„Otec ju nasiel na plazi.“
„Nasiel?“
„Prinieslo ma more. Nepamatam si, co sa stalo pred tym, ako ma Zoran nasiel. Nevedela som ani, ako sa volam. Dedincania mi dali meno Eliza.“
„Takze neviete, ake je vase prave meno a ani si nepamatate, kto ste?“ zreferovala Marianna.
„Bohuzial.“ priznala Eliza smutne.
Marianna sa zamyslela. „Uz je to dlho?“
„Odkedy som sem prisla?“
„Ano.“
„Tak jedenast, dvanast rokov.“
„Tak malo? Myslela som, ze Lesia...“
„To je dalsie tajomstvo. Ona a Alex nie su moje deti. Ich mama zomrela, ked boli mali.“
„A kolko mala, ked ste prisli?“
„Dva mozno tri roky.“
„A teraz mas?“ otocila sa s otazkou na Lesiu.
„Strnast.“
Marianna uz nic nepovedala, len si vzala vidlicku a zacala jest kolac.
„Je vyborny.“ zahlasila po chvili. „Toto je dedinsky recept?“
„Nie, vlastne je moj. Neviem odkial sa mi vzal v hlave, ale jednoducho tam je.“
„A to je dobre.“ usmiala sa na nu Marianna a dojedla zvysok.
Eliza sa este pytala na zivot v meste a na vcerajsok s Lesiou. Odrazu do kuchyne vbehol Zoran. 
„Eliza, kde si mi dala tie papiere, co boli na stole?!“
„Asi usli, ked aj na nich tak vrieskas.“
„Eliza!“
„Zoran, nenajdes ich tak, ze budes kricat.“ vzdorovala mu zena.
„Tak kde su? Chlapi vonku cakaju a ja nemam ten papier!“
„Najdi si ho.“
„Nebudem ho hladat, pretoze ty si mi ho niekam dala!“
„No tak sa chlapi asi nedockaju.“
„Preco musis byt taka zatata?“
„Som jednoducho taka. Nebudem pocuvat niekoho, kto si nevie najst veci, ktore niekam dal.“
Eliza ho uz prestala vnimat a obratila sa k dievcatam. Marianna pozrela na stol. Spod jej taniera cosi vytrcalo. Posunula ho trochu nabok a zistila, ze je to papier.
Zas na nom bola ta skratka. JPT-AH. Bol husto popisany drobnym pismom a v dolnom pravom rohu bol odtlacok peciatky spolu s podpisom. Nejaky Milan Nota.
„Tu je nejaky papier.“ zahlasila a podala ho Lesii.
Ona ho posunula otcovi. Zoran sa umelo usmial a podakoval jej. Potom sa otocil a vysiel z izby.
Marianna sa usmiala a pozrela na hodinky.
„Uz musim ist.“
„Tak skoro?“ cudovala sa Eliza.
„Tornado na mna caka. Ani som mu nepovedala, ze niekam idem.“
„Tornado? Pekne meno.“ Eliza sa zamyslela, no nebranila Marianne odist. „Prid aj nabuduce.“
„Urcite pridem.“ usmiala sa milo.
Lesia sa tiez postavila. „Idem ju odprevadit.“
„Nie, ty zostanes doma. Otec chcel, aby si mu s niecim pomohla.“ zahlasila Eliza.
„Ale...“
„Ziadne ale.“
„Neboj sa, ja trafim domov aj sama.“ uistila ju Marianna.
„Si si ista?“
„Pamatam si cestu. Naozaj.“
„Tak dobre.“
Marianna spolu s Elizou vysla z izby a presla chodbou az ku dveram.
„Dakujem za kolac. Bol skvely.“
Eliza sa usmiala a milo na nu pozrela. Zamavala jej na rozlucku a potom sa Marianna uz neobzerala. Presla okolo domcekov, ludi a nechala severnu dedinu za sebou.
Vydala sa presne po tom istom chodniku, ktorym prisli. Isla uz niekolko minut, ked ju odrazu niekto zozadu chytil. Jednou rukou jej prikryl usta a druhou ju tahal prec z chodnika. Ona sa mu snazila vysmyknut alebo mu stupit na nohu, no utocnik bol ostrazity. Potiahol ju do krovia a zastal.
„Marianna, pocuvaj ma. Teraz ta pustim, ale nebudes kricat a utekat.“
Ona otocila hlavu na stranu a zhodila zo seba jeho ruky. „Profesor Ivan Moknesky.“ poznamenala sucho.
„Pssst. Nechcem, aby nas niekto videl spolu.“ profesor si prilozil prst na usta.
„Co tu robite?“
„Som tu nasadeny ako policajna spojka.“
Marianna sa rozosmiala. „Chcete mi nahovorit, ze vy ste ten od policie?“
„Ano.“ prisvedcil vazne.
„Myslite si, ze vam verim?“
„Je pre teba uveritelnejsie, ze som sa stal paserakom uhlia?“
„Nie, verim, ze sa mi cele toto tu len sniva.“ rozhodila rukami.
„Marianna...“
„Preco ste ma sem nechali zavolat?“ nenechala ho dohovorit.
„O com to rozpravas?“ nechapal profesor.
„Vy ste porozpravali Artbubovi o mne a nakazali ste Bongovi, aby presvedcil Tornada.“
„Ako to vies?“
„Videla som vas vcera v tej stolni.“
„To ale neznamena, ze ja to riadim.“ oponoval.
„Vy ste nahovorili rodicov, vy ste povedali skolnikovi, aby mi povedal o mame. Chceli ste ich presvedcit a ja som ich k vam mala doviest. Vy ste sa pred nasim odchodom potulovali po letisku. Vy ste mi posielali tie listocky... To vsetko vy!“
„Dobre uznavam. Vsetko, co si povedala, je pravda. Ale nemal som na vyber.“ uznal nakoniec Moknesky.
„Jasne. Preco ja?!“ premerala si ho.
„Pre to. Nikto iny by na to neprisiel.“
„To urcite...“
„Marianna, pocuj. Odkaz Bongovi, ze zajtra o jedenastej.“
„Stale vam neverim.“
„Nevadi, chod za Bongom a zajtra sa v tej dedine neukazuj!“
„Preco by som vas mala pocuvat?“
„Vsetko ti vysvetlim. Len sa tu zajtra neukazuj.“
Ona si ho poriadne premerala a nemohla uverit tomu, co sa dialo. Na jeho krku ale zbadala zavesenu drobnu pistalku.
„Tie psy su vase, ze?“
Moknesky pozrel na pistalku. „Hej, davaju na teba pozor.“
„Tak to vy ste ma nasli v dzungli a aj vcera s Lesiou...“
„Ano, som rad, ze sme si to vyjasnili, ale uz chod.“
„Nie, pokym mi nepoviete, naco ma tu chcete a vsetko mi nevysvetlite.“
„Marianna, teraz nie! Chod za Bongom a zajtra sa tu neukazuj!“
Marianna si ho chladne premerala. Potom sa otocila a vysla znovu na chodnik. Profesor zostal stat v krovi. Odisla vsak prec a ani sa neobzrela.
„Toto je na mna uz privela.“ zasomrala si popod nos.
Presla vsak len par krokov a zastala. „A just tam zajtra pojdem.“ lisiacky sa usmiala.
Co najrychlejsie presla dzunglou, az sa dostala k jazeru. Nehladala Tornada, ani nikoho ineho. Isla rovno na plaz za Bongom. Utekala, co jej sily stacili, pokym sa jej pod nohami nepresypal piesok.
On stal pri svojom lietadle a nieco hovoril do vysielacky. Marianna si ho premerala. Patri k policii a ona mala iba drobne podozrenie. Iba drobne! 
„Bongo!“ zakricala.
On sa strhol a odlozil vysielacku. „Deje sa nieco?“
„Mam pre teba odkaz.“
„Na odkazy teraz nemam cas.“ odvetil a chystal sa otocit.
„Od Mokneskeho.“ dodala.
Bongo sa zarazil a premeral si ju. „Vies o tom?“
„Odchytil si ma v dzungli.“
„Aha.“ Bongo sa zahladel do dialky.
„Pred chvilou ma varoval, aby som sa zajtra neukazovala na severe.“
„A ten odkaz?“
„Odrazu uz mas cas?“ uskrnula sa.
„Marianna.“ 
„Mam ti odkazat, ze zajtra o jedenastej.“
„Dobre, dakujem ti.“
Chcela sa ho este nieco spytat, no spoza nej sa ozval Tornadov hlas. „Marianna, co tu robis?“
„Nic, len som sa tak prechadzala.“ otocila sa.
„Tak pod spat do dediny. Otec s tebou chce hovorit.“
Ona prikyvla a usmiala sa na Bonga. Potom sa rozbehla k Tornadovi.
„A ja sa chcem nieco spytat teba.“ usmiala sa, ked prechadzali dzunglou.
„No, pytaj sa.“
„Piekla tvoja mama kolace?“
Tornado sa zamyslel. „Neviem, nepamatam si. Preco?“
„Len sa tak pytam.“
„Ty si tym este viac posadnuta ako ja.“ zasmial sa.
„Nie som, len...“ 
„To je jedno.“
„A o com chce hovorit tvoj otec?“ vyzvedala Marianna.
„Neviem.“ Tornado len mykol plecami a zvysok cesty bol ticho.
Ked dosli do dediny, Marianna isla rovno k Artbubovi.
„Chceli ste nieco?“ opytala sa, ked ho nasla.
„Ano, rozmyslal som o tom chlapikovi zo severu. Mali by sme zavolat policiu.“ oznamil jej vodca.
„Nie, pockajme este jeden den.“ Marianna nesuhlasne pokrutila hlavou.
„Preco?“ nechapal.
„Neviem, nemusime sa nahlit.“
„Ako chces. A si si ista?“ Artbub si ju premeral a nadvihol obocie.
„Hej som.“ prikyvla.
„Ked myslis, ale nie som si isty, ci je to dobry napad.“
„To je vsetko, co ste chceli?“
„Ano, myslel som, ze to bude na dlhsie.“
„Tak vidite. Pockame este den a mozno sa to vyriesi samo.“
Venovala mu este jeden pohlad a potom vysla z domu. Zamierila rovno do ich domceka. Kedze sa medzicasom zacalo stmievat, v oknach sa, samozrejme, mihotalo svetlo sviecok. Vyliezla hore, otvorila dvere a rychlo vosla dnu.
„Takze...“ zacala a pozrela na Sama.
„Si uzasna, ona je uzasna. Dokonale si rozumieme.“
„Vedela som to.“ zaskerila sa.
„Dokonca mi uz ani nevadi Tornado.“
„Presne to som chcela.“ zasmiala sa na jeho zasnenom pohlade a pozrela na Emu. 
Hlavou kyvla smerom k dievcenskej izbe. Obe vosli dnu a kazda si sadla na jednu z posteli.
„Nasla som niekoho.“ zacala Marianna.
„Koho?“ nedockavo na nu pozrela Ema.
Ona jej porozpravala vsetko, co sa stalo v dedine a aj potom. Nakoniec sa s nou dohodla na jednoduchom plane.
„Myslis, ze to bude fungovat? A co ak to nie je ona?“ zneistela Ema.
„Ema, mame dve zeny. Jedna sa stratila, druha sa zahadne nasla. Jedna sa asi utopila, druhu vyplavilo more. Eliza si nic nepamata. A navyse... ma Tornadove oci. Musi to byt ona.“
Ema bola trochu neista, predsa len suhlasila. „Dobre teda. Ale ked to nevyjde, bude to tvoja zodpovednost.“ 
„Neboj sa. Vyjde to.“
Obidve sa potom vratili k ostatnym a vecer im znovu zbehol pri spolocenskych hrach.

39. kapitola - SPOLU
Rano sa Ema s Mariannou zobudili skoro sucasne. Obliekli sa, ucesali si vlasy a zobudili ostatnych.
„Je pol deviatej. Mame cas do jedenastej. Vtedy uz musime byt na plazi.“ pripomenula Marianna.
„Viem, ale co mam povedat?“ obzrela sa Ema.
„Co len chces.“
Vsetci spolu zisli dolu a pobrali sa k stolom na ranajky. Ked dojedli, uistili sa, ze ich nikto nevidi. Danny, Edy, Barbie, Emilia a Samo sice vedeli o ich plane, no oni mali pomahat Eme.
„Idem do tej dediny a najneskor do jedenastej budem tam.“ zahlasila Mariana a pozrela k jazeru.
„Davaj pozor. Ti ludia su naozaj nebezpecny.“ varoval ju Samo.
„Neboj sa.“ pohla sa smerom na sever a uz sa neobzerala.
Jej zvysny priatelia isli naspat do dediny na cele s Emou. 
Teraz uz Marianna cestu do severnej dediny poznala lepsie. Trvalo jej to len pol hodinu. Presla pomedzi domceky az dosla k Lesiinmu. Pred domom stal jej otec a dalsi chlapi, medzi nimi aj profesor.
„Dobry den.“ pozdravila Mariana. 
Moknesky sa az strhol, no nevydal ani hlaska. Zato Zoran sa poriadne vystrel a premeral si ju.
„Uvidime, ci bude dobry. Co tu chces?“
Aj Marianna ho prebehla pohladom. Zacala rozmyslat, ci prudke zmeny nalad nemaju nahodou dedincania v genoch. „Hladam Lesiu.“
„Preco?“
„Len tak. Povedala mi, ze mam dnes prist.“
Zoran zlostne zavrcal. „Pocuj, jedna vec je, ze si jej pomohla a dalsia je, preco si na tomto ostrove.“
„Nechapem, kam tym mierite.“ 
„Ak si myslis, ze ta budem pravidelne pustat do svojho domu a ze ta necham so svojou dcerou, tak si na omyle.“ Potom sa vsak usmial. „Jedine ak by si mi odprisahala, ze policii neprezradis ani slovo.“
Marianna sa zasmiala a pozrela na Mokneskeho. Ten mierne zbledol a pozorne ju sledoval. 
„Viete,“ zacala stale s usmevom, „ako by som to... Edyho otec je policajt, nie moj. Ja nemusim hovorit nic.“
Zoran sa na nu uprene zahladel. „Nikto z vas nic nepovie.“
„Aky ste si isty.“ uskrnula sa.
„Ano, som. Osobne sa o to postaram.“
„Jasne, vy, ktory ste tu chodili v kostyme z lemura a strasili ste ubohych ludi.“
„Ubohych?“ Zoran sa dunivo zasmial. „Tak to urcite. Ten ich nosic ovocia nie je len taky niktos. Mame ho na muske uz par mesiacov. A najnovsie so sebou stiahol aj vodcu a jeho syna.“
„Tornado ani len netusi o policii.“ branila ho Marianna.
„Ale chysta nieco ine na povel toho... ako sa to vola?“
Marianna pozrela na Mokneskeho. „Bongo.“
„Presne. Ti ludia, ktorych vidis ako ubohych a bezbrannych su v skutocnosti riadne presibani a vypocitavi.“
„To ako keby ste opisovali seba.“ zaskerila sa Marianna a nedala sa vyviest z miery.
Zoran nastvane prizmuril oci. „Uz som si mohol zvyknut, ze si nenormalne drza. Ale teba ten smiech prejde. Neodides z tohto ostrova.“
Marianna uz isla nieco namietnut, no zasiahol Moknesky.
„Zoran, mame plno prace. Nezdrzuj sa tu s nou.“
Zoran si je este raz s odporom premeral, no prikyvol. „Lesia je dnu.“ informoval ju a viac uz jej nevenoval pozornost.
Ona prikyvla, a ked prechadzala okolo profesora milo sa usmiala. On na nu pozrel vystrazne a nechapavo. Nechala ho vsak tak a vysla po schodoch. Otvorila dvere a vosla dnu.
„Eliza, Lesia!“ zakricala do domu.
Z dveri do kuchyne vykukla Elizina hlava. „Prisla si. Idem zavolat Lesiu. Pockaj v kuchyni.“
„Dobre.“ Marianna si sadla na to iste miesto, ako vcera a cakala. O chvilu uz bolo pocut dupot noh na schodoch.
„Marianna. Prisla si nejako skoro.“ usmiala sa Lesia.
„Viem, ale nieco som sa chcela opytat a porozpravat sa.“
„O com?“ sadla si k nej a pozrela na nu.
„Tak ja vas necham.“ Eliza sa chystala vyjst z dveri.
„Nie, pockajte. Vlastne sa to tyka toho, co ste mi vcera povedali.“ zastavila ju Marianna.
Eliza si tiez sadla a spolu s Lesiou cakala, co Marianna povie.
„Viete zaujalo ma...“ zacala, no potom pozrela na hodinky. Bolo prilis skoro. Nemohla vsetko pokazit pre svoju nedockavost. „Ten vas kolac. Naucili by ste ma ho piect?“
„Len toto?“ Eliza nadvihla obocie.
„Mozno aj nieco ine, ale hlavne ten kolac.“
„Dobre, naucim ta ho robit. Je to velmi jednoduche.“ odskocila si do skladu pre novu muku a nechala dievcata obliekat si zastery.
„Toto nie je to, o com si sa chcela rozpravat, ze?“ zasepkala Lesia.
„No... Hej, ale este nie je spravny cas?“ priznala Marianna.
„Co?“
Uz jej nestihla odpovedat, pretoze Eliza sa vratila s dvoma vreckami muky.
„Tak zacneme.“
Zacali miesat cesto a hoci Marianna zdrziavala, ako len vedela, kolac sa stihol este aj upiect. Kazdych pat minut kontrolovala cas a netrpezlivo podupavala nohou.
„Tak to je recept na moj kolac.“ usmiala sa Eliza a nakrajala ho.
„Skvele, som rada, ze viem o jeden recept viac.“ nepritomne sa usmiala Marianna.
„Mozeme kolace ochutnat.“
„Tesim sa.“ znovu pozrela na hodinky. Bolo uz stvrt na jedenast.
„Stale kontrolujes cas.“ poznamenala Eliza.
„Ano, nechcem nieco zmeskat.“ zasmiala sa.
„Co?“ nadvihla obocie Lesia.
„To, co pride teraz.“ pozrela na Elizu. „Neprisla som sme pre kolac. Poznam niekoho, kto vas pozna a vie, co bolo pred tym, ako vas nasiel vas terajsi muz.“
Elize vypadol tanier z ruky a rozbil sa na podlahe. „Poznas niekoho?“
„Ano.“
„Koho?“ zohla sa a zberala crepiny. „Hadam nie je z tej druhej dediny.“ 
Marianna zostala ticho. „On... Vie vam pomoct.“
Eliza razne pokrutila hlavou. „Nie, tam nesmie nikto chodit. Keby sa to dozvedel Zoran, tak...“
„Nedozvie sa to.“ razne ju prerusila Marianna.
„On sa dozvie vsetko. Vsade ma svojich ludi.“
„Prosim, verte mi. Nechcete vediet, kto ste?“
„Viem, kto som. Patrim sem.“
Marianna vzdychla. „Tak inak. Lesii na vas zalezi, vsak?“
„Ano, som jej ako mama.“
„Lenze aj inym ludom na vas zalezalo.“
Eliza neodpovedala, pretoze do kuchyne sa zas vrutil Zoran.
„Eliza, potrebujem, aby ste isli na hodinku von. O chvilu tu mame stretnutie.“
Tak preto o jedenastej, pomyslela si Marianna a uz vstavala zo stolicky. Profesor to mal vsetko dokonale premyslene. Lesia a Eliza tiez vstali a vsetky tri vysli von. Marianna ich obe odtiahla na plaz, aby ich nepocul Zoran a znovu zacala vysvetlovat.
„Teraz ma schodzu. Pojdeme na juh, stretnete sa s tym clovekom, porozpravate sa a vratite sa naspat.“
„Ja neviem, nie je to dobry napad.“
„Eliza, zamyslite sa. Nic tym nestratite, mozete len ziskat. Svoje spomienky.“
„Ja si myslim, ze by si to mala vyskusat, mami. Verim Marianne. Chcem ti pomoct.“ Lesia chytila mamu za ruku.
Eliza sa zamyslela, potom prikyvla. „Tak dobre, ale len na otocku. Tam a naspat, aby Zoran nic nezistil.“
„Skvele!“ Marianna pozrela na hodinky. Bolo pol jedenastej. Na to, aby sa dostavili, mali este trochu casu. „Ideme. Juh caka.“
Vsetky tri sa vybrali po plazi smerom dolu. Po desiatich metroch vsak plaz koncila a zacinala sa dzungla.
„Nevies nahodou, ako sa dostat na juznu plaz?“ pozrela Marianna na Lesiu.
„Viem, podte za mnou.“ prikyvla a ukazala rukou smerom k velkemu stromu.
Zabocili dolava, potom doprava, dolava, az kym Marianna uplne nestratila orientaciu. Vedela len to, ze sa nachadza niekde v dzungli. 
„Uz sme tu.“ zahlasila Lesia po necelej polhodine a odhrnula listie.
„No konecne. Uz som sa zacala bat, ze sme sa stratili.“ Marianna zbadala Bongovo lietadlo niekolko metrov od nich. „K tomu lietadlu.“ prikazala a vyzula si topanky.
Eliza s Lesiou sa tam rychlo presunuli. Z jeho druhej strany uz bolo pocut hlasy. Obisli ho a konecne boli na mieste. 
Cakal tam na nich Atrbub s Tornadom a Ema. Bongo zrejme isiel za Mokneskym, pretoze lietadlo bolo prazdne. 
„Marianna, co to ma znamenat? Co sa deje?“ nechapavo sa opytal Artbub, len co ju zbadal.
„Chcela by som vam niekoho predstavit.“ odstupila, aby sa mohla ukazat aj Eliza s Lesiou.
„Predstavit?“ Sanka mu odrazu padla. „Dalia.“ zasepkal. 
„Dalia? Aka Dalia? Ja som Eliza, tesi ma.“ natiahla k nemu ruku.
„Nie, nie... Si Dalia, moja zena.“ presviedcal ju.
Eliza si Artbuba nedovercivo prezrela a potom pozrela na Mariannu. „Tento clovek mi ma pomoct? Ja mam skor pocit, ze on potrebuje pomoc.“
„Eliza, aspon ho skus vypocut.“ prosila Marianna. Potom sa obratila k Artbubovi. „Toto je Eliza, aspon take meno jej dali v dedine, ked ju nasli. V dedine na severe. Vyplavilo ju tam more. Jej terajsi muz ju nasiel na plazi. Na vobec nic si nespomina.“
„Aha, chapem.“ prikyvol vodca. „Ja som Artbub a toto je moj syn Tornado. A ty si Dalia. Ked ta zmietla vlna zrejme si stratila pamat.“
„Zmietla ma vlna? Ako to myslite?“ Eliza si ho nechapavo premeriavala.
„Zachranovala si jedno dieta. Ucila si v skole.“
„Marianna, podme uz. Zoran sa bude hnevat.“ chytila ju za ruku a tahala prec.
Vtedy nad nimi preletela helikoptera a lietadlo. Zmizli za palmami a zrejme pristali na severnej plazi.
„Zoran sa uz hnevat nebude.“ uskrnula sa Marianna.
„Co to bolo?“
„Nic, pocuvaj. Viem, ze to mozno znie sialene a nepochopitelne, ale oni dvaja su tvoja minulost.“ ukazala na Tornada s Artbubom.
„Nie, nie su. Nepoznam ich.“ otocila sa na odchod, no Tornado ju chytil za ruku.
„Aspon si vezmite toto.“ otvoril dlan a podal jej retiazku s otvaracim srdieckom. Eliza si ju vzala a prezrela si ho.
„Je otvaracie.“
Hned vedela, ako otvorit medailon. Na piesok z neho vypadol zlozeny papierik. Eliza sa zohla, aby ho zdvihla, ale zrak jej padol na citat vyryty do zlata.
„Kvapka lasky je niekedy viac ako ocean rozumu. To stale hovorim ja.“ zasmiala sa.
Zodvihla papierik, rozlozila ho a zacala citat. Ako vsak citala, zacali sa jej podlamovat kolena a stracala rovnovahu.
„Tornado.“ zasepkala.
„Sadni si.“ navrhla jej Lesia a pomohla jej sadnut si na piesok.
„Ja si spominam, spominam si!“
Pred ocami sa jej odrazu zobrazila spomienka. Utekala dzunglou, bola cela premocena, dazd sialene lial a ona kricala len jedno meno. Robert. Nakoniec ho nasla, ako place na plazi. 
„Rob, neboj sa, uz som tu. Vsetko je v poriadku.“
Vzala dieta na ruky a chcela s nim utekat prec. Odrazu sa zdvihla silna vlna. Stiahla si z krku retiazku, vlozila ju dietatu do ruky a prikazala mu, aby ju nepustil. Potom ho co najsilnejsie postrcila dopredu a on sa odkotulal po kriky.
Ona vsak nemala take stastie. Vlna ju stiahla do mora. Kedze nevedela plavat, rychlo sa ponorila. Topila sa a ani sa nepokusala volat o pomoc, pretoze by ju nikto nepocul.
„Robert!“ otvorila znovu oci a zbadala pred sebou Lesiu.
„Mami, si v poriadku?“
„Spomenula som si na tu burku. Spomenula som si!“ Potom pozrela na vodcu. „Artbub!“ horko- tazko sa postavila a hned sa mu vrhla okolo krku.
On ju tiez silno zovrel a zdvihol do vzduchu. 
„Takze moja mama je vlastne tvoja mama?“ prihovorila sa Lesia Tornadovi.
„Vyzera to tak, ze hej.“
„Nebola nahoda, ze som sa sem dostala.“ zasmiala sa Marianna. 
„Aj ked toto tu sice nebol zamer.“ prikyvol Tornado.
Hned ako to dopovedal, spoza stromov vysiel Bongo s profesorom Mokneskym.
„Marianna.“ otvorila usta Ema, len co ich videla.
„Viem a vsetko nam vysvetlia.“ prikyvla Marianna.
Obaja sa medzitym priblizili a Moknesky na nu vycitavo pozrel. „Vysvetlis mi co si dnes robila v dedine?“
„Nemam vam co vysvetlovat.“ ohrnula nos. „No ak to musite vediet, bola som na navsteve.“
„Povedal som ti predsa, ze sa tam dnes nemas ukazovat. Preco si ma nepocuvla?“
„Vy ste ten, ktory sa pyta?! Ucitel chemie sa razom zmeni na clena tajnej policie. Nemam dovod vas pocuvat.“
„Je to trochu nepochopitelne, ale nebolo to razom.“ pokrutil Moknesky hlavou.
„Viem, zacalo to este pred desiatimi rokmi, ked ste akoze objavili ostrov.“ premerala si ho Marianna. „Neprisli ste sem pre ovocie, ale kvoli uhliu a jeho paserakom. Roky ste pracovali tajne, do nicoho ste nezasahovali. Potom sa zrejme nieco stalo a nemohli ste cakat. Potrebovali ste priznanie a dokazy. Preto ste zavolali nas, aby sme zabavili Zorana, kym nedostanete to, co ste potrebovali. Nahovorili ste Ovofrita, aby zacal strasit a Tornada, aby nas zavolal.“
Moknesky prikyvol a pozrel na prekvapenu Emu. Potom sa poobzeral po plazi a vsimol si Daliu.
„Eliza? Co ty tu robis?“
„Toto nie je Eliza, ale Dalia.“ objasnila mu Marianna.
„Dalia? Akoze tvoja Dalia?“ pozrel na Bongo na Artbuba.
„Ano, jeho Dalia.“
„Kto by to povedal, ze zo zeny velkeho paseraka sa stane tvoja zena.“ pokrutil Bongo hlavou.
„Marianna by to povedala.“ zasmial sa Artbub.
Moknesky sa zasmial. „To je pravda.“
Ona nanho len s odporom pozrela a dalej si ho uz nevsimala.
„Takze, ak tu uz nemate co robit, vratite sa domov?“ pozrela na Bonga.
On sa na chvilu zamyslel. „Nebol by som si taky isty. Zapacilo sa mi tu a vozit ovocie ma celkom bavi. Prezil som toho dost a mam taky pocit, ze uz starnem.“
„Takze ostavas?“ nadvihol obocie Tornado.
„Ano. Dobrodruzstiev uz stacilo. Len odveziem tuto byvaleho kolegu naspat.“
Artbub sa potesil, no Marianne sa to nezdalo. Neverila, ze sa Bongo odrazu rozhodol. Alebo by ho mala zacat volat Peter?
„Tak zostante aspon na obed.“ ozval sa vodca.
Bongo pozrel na Mokneskeho. „Som trochu hladny. A par hodin hore-dolu nam neublizi.“
Vsetci sa zasmiali a pomaly sa zberali na odchod do dediny.
„Ako vies, ze sa volam Dalia?“ obratila sa odrazu Dalia na Artbuba.
„Pamatam si to. Hadam nezabudnem, ako sa vola moja zena.“ zasmial sa vodca.
„Nie, myslim tym, kto mi dal to meno. Tvoj otec?“
„Nie.“
„Tak kto potom?“
„Tvoje meno sme sa dozvedeli z decky, ktoru more prinieslo s tebou. Bolo na nej napisane Dalia.“
„Decka? Naozaj?“
„Uhm, zrejme ti ju dali tvoji rodicia.“
Marianna pozrela na Tornada. Usmieval sa a hladel na nu ocami, v ktorych jasne videla, ze jej velmi dakuje. Dokazala najst jeho mamu za rekordne kratky cas. Bola naozaj dobra.
„Som rad, ze si tu.“ objal ju a zavrel oci.
„Aj ja som rada, ze som tu. Ale onedlho budem musiet ist.“ zasmiala sa a trochu odstupila.
„Vasi maju este tyzden.“
„To ano, ale o tyzden budem musiet odist.“
Tornado bol chvilu ticho. „Prestan mi kazit iluzie.“
„Prepac.“ zasmiala sa.
„V meste predsa budes len pokym neskoncis skolu a nepresvedcim ta, aby si prisla sem.“ zamyslene na nu pozrel.
„Ak by som sa tak rozhodla, nasi by ma...“
„Ta?“
„Nasli a odviedli naspat.“ vzdychla.
„Ale no tak. Skus aspon trochu pouzit fantaziu.“
Marianna sa obzrela. 
„Ale no tak. Pomohla si spojit nasu rodinu, po dvanastich rokoch si nasla mamu, o ktorej sme si mysleli, ze uz davno nie je... Co viac chces?“
„No vidis. To, co som tu mala urobit, som zrejme urobila. Teraz sa znovu vratim domov a zivot bude taky, ako predtym.“
„Ale...“
„Ziadne ale. Sme len dobri priatelia, ktori sa skvelo doplnaju.“
„Ako myslis.“
Marianna dala ruky vbok a nahnevane si ho prezrela. Potom sa vsak zas usmiala. „Ideme na obed? Uz som riadne hladna.“
„Tak podme. Vsimla si si, kedy ostatny odisli?“
„Oni odisli?“
„Tiez sa cudujem.“
Marianna sa rozhliadla po prazdnej plazi. Uz tam nebol ani Samo s Lesiou a ani Bongo s jej „oblubenym“ profesorom Mokneskym. 
Presli teda opustenym piesocnym pobrezim a dostali sa na chodnik veduci do dediny.
„Musime si pohnut, ved nam nic nenechaju. Tvoj obed zje tvoja mama a moj Moknesky.“
„Naozaj je to tvoj ucitel?“
„Hej, neuveritelne co? Ked sa to dozvedia rodicia a najma otec, tak ma prelozia na inu skolu.“
„Neboj sa. Bud sa to nedozvedia alebo im to bude jedno.“
„Nie, oni sa to dozvedia a nebude im to jedno.“
„Povies im to?“ nadvihol obocie.
„Az taka hlupa nie som, ale ked k nam pride na caj, tak mozno spomenie aj svoju druhu pracu.“
„Mozno a mozno nie.“
„Dobre, dobre. Nechajme to tak.“ Marianna pokrutila hlavou.
„Myslim, ze nieco pocujem.“
„Pockaj...“ Marianna sa tiez zapocuvala. „Naozaj, pocujem tvojho otca, ako nieco hovori.“
„Zrejme ma jeden zo svojich dlhych a nudnych prihovorov.“
„A spomenie aj mna?“
„Pockaj porozmyslam... o, ano. Prave ty si mamu priviedla naspat.“
„Lenze ja to nechcem. Co keby sme sa najedli az potom?“
Obaja sa znovu rozosmiali a usmev im pretrvaval az k dedine. Tam sa Tornado uistil, ze ich nikto nevidi a zmizol medzi listami. Marianna ho nasledovala a spolu sa ticho predierali az na miesto, kde mali obaja dobry vyhlad na stoly.
Artbub akurat spominal ako prisla Dalia na plaz a Mariannu to uz zacinalo nudit.
„Cudujem sa, ze ostatny nezaspali. Ja by som uz davno pilila drevo.“
„Necuduj sa. Maju trening.“
Obaja sa zasmiali, no potom zostali ticho, aby poculi o com sa rozprava. Chvilu bolo ticho a Marianna si uz zacinala mysliet, ze Artbubovi dosli slova, no bola to len dlhsia pauza.
„Dakujeme nasim priatelom z Nipapu.“ dokoncil a sadol si.
Dalia vsak zostala stat. Oci sa jej zvlastne leskli a ona pozerala do neznama.
„Dalia, zlato, deje sa nieco?“ Artbub sa postavil a pozrel na manzelku. Ona mu vsak neodpovedala.
„Dalia?“
Marianna citila, ze sa nieco deje, a tak vysla z krovia.
„Co sa stalo?“
Vsetci zostali zaskoceny jej nahlou pritomnostou. Tornado sa postavil vedla nej a pozrel na mamu.
„Tak co sa stalo, otec?“
„Neviem, jednoducho akoby zamrzla.“
„Pomozte jej sadnut si.“ Marianna pristupila blizsie a pozrela jej do oci. Bolo v nich zvlastne prazdno.
„Co sa jej mohlo stat?“ opytala sa sama seba. „Dalia, pocujete ma?“ 
Jemne jej zamavala rukou pred ocami. Ona vsak nereagovala. Potom odrazu prehovorila. Je hlas vsak znel automaticky a priskrtene.
„Najprv sme boli v Nipape, teraz ideme do Rebadova a vecer budeme na Mili-zum. Na niekoho ako ja, je to slusne, nemyslis?“
„O com to hovori?“ cudoval sa Artbub.
Marianna si v hlave este raz prehrala to, co povedala Dalia.
„Zrejme v nej slovo Nipap vyvolalo nieco ako tranz. Asi sa nachadza v jednej z jej starych spomienok.“
„Ale my sme nikdy nespominali Nipap a to druhe mesto... ani neviem ako sa vola.“
„Rebadov, nachadza sa kusok od Nipapu. Ma historicke centrum a ludia tam chodia, ani neviem naco.“
„Zrejme ho spominal ten paserak. Bola predsa jeho zena, nie?“ snazil sa pozdvihnut naladu Tornado.
No bol daleko od pravdy. Dalia si spomenula na nieco, co bolo pred Zoranom a este pred tym, ako sa dostala na Malawi. Spomenula si na svojich rodicov. Pred ocami sa jej odrazu zacal premietat obraz. 
Ona ako male dievcatko cupkala vedla urasteneho a dobre vyzerajuceho muza, ktory drzal za ruku nadhernu blondinu. Obaja sa o nieco zhovarali, ale Dalia s ruzovo-zelenou deckou v ruke ich nepocuvala. Stastne poskakovala vedla paru. No predsa len jednu vetu zacula. Jej otec akurat rozhadzoval rukami dookola a hovoril: „Najprv sme boli v Nipape, teraz ideme do Rebadova a vecer budeme na Mili-zum. Na niekoho s takym casovym sklzom ako ja, je to slusne, nemyslis?“
Potom pohladil dceru po hlave a povedal: „Moja mala Dalia bude to najstastnejsie dieta na svete. O to sa osobne postaram.“ 
Nato ju zdvihol na ruky a pozrel dcerke rovno do oci.
„Tato vec, ktoru mas na krku ti bude stale pripominat, ako sa mas spravat, aby si bola stastna, nech sa stane cokolvek.“
Muz ju nakoniec zlozil a pokracovali v prechadzke popri pobrezi.
Dalia sa zhlboka nadychla a zakaslala. Pretrela si oci a zistila, ze sa na nu upieraju desiatky oci.
„Dalia, co sa stalo?“ ustarostene na nu pozrel Artbub.
„Spomenula som si.“ zasepkala.
„Naco?“
„Bola som s otcom a mamou na prechadzke popri pobrezi. Isli sme na Mili-zum.“ 
„Poculi sme.“ 
„Co?“ nechapavo pozerala z manzela na syna.
„Hovorila si to. Rozpravala si z tranzu.“ vysvetlila Marianna a podala jej pohar vody. 
„Videla som rodicov. Mojich skutocnych rodicov.“ stale sepkala Dalia a oci sa jej naplnili slzami.
„Skvele, tak uz vies odkial pochadzas?“ vyzvedal Artbub.
„Nie, teraz viem toho este menej. Co sa stalo? Preco som bola v mori? Kde su?“
„To vyzera na dalsiu zahadu.“ nenapadne poznamenal Tornado.
Artbub spytavo pozrel na Mariannu. „Viem, ze ste tu uz o jednu zahadu dlhsie, ale toto je nieco uplne ine.“
„Neviem, ako sa rozhodnu moji priatelia. Zrejme nebudu suhlasit.“
„Co si sa zblaznila? Jasne, ze ideme. Tieto prazdniny su cim dalej, tym lepsie.“ ozval sa Samo.
„Suhlasime.“ pridala sa Ema a hovorila tym za vsetkych. „Ideme za dalsim dobrodruzstvom.“

40. kapitola - LIETADLO
„Marianna!“ 
Zborovy vykrik pretal vecerne ticho.
„To nemyslis vazne! Teraz, ked konecne najdeme poriadnu zahadu, ty nechces ist?“ neveriaco krutila hlavou Ema.
„Ja to beriem z toho praktickeho hladiska. Ak pojdeme hladat Dalininych rodicov, co povieme tym nasim?“
„Nie je to jedno?“ mavol rukou Samo.
„Nie je to jedno.“
„Marianna, ved s nami pojde Artbub, Bongo a aj profesor povedal, ze by isiel.“
„Tak po prve, to nic neriesi a po druhe, s nasim „profesorom“,“ rukami naznacila uvodzovky, „sa este porozpravam.“
„Neboj sa. Urcite to vysvetli.“
„Toho sa obavam.“
„No tak. Aspon o tom porozmyslaj.“ navrhla Barbie.
Marianna presla do dievcenskej izby, zavrela dvere a zvalila sa na postel. Nadnes mala rozmyslania akurat dost. Mrzuto si stiahla gumku z vlasov, vyzula si topanky a zahrabala sa pod perinu. Potom zavrela oci.
Rano ju prebudil nejaky pohyb vzduchu nad jej hlavou. Myslela si, ze je to len mucha, tak mavla rukou, aby ju odohnala. Namiesto muchy vsak trafila nieco zive a chlpate. 
Okamzite otvorila oci a zbadala nad sebou dalsie dve velke. Nalakala sa tak silno, ze vykrikla na celu dzunglu.
Samo a Danny sa okamzite zdvihli z posteli a utekali sa pozriet, co sa deje. Aj Tornado, ktory bol vonku rychlo pribehol a stveral sa po rebriku.
„Marianna, co sa deje?!“
Vsetci traja naraz vbehli do dievcenskej izby. Marianna sa konecne poriadne prebudila a zhodila zo svojej hrude tu chlpatu vec.
„Co je zas toto?!“ vykrikla.
„To je Gogo. Lemur.“ vysvetlil jej Tornado a vzal zviera na ruky.
„Ty si ho na mna polozil?!“
„Nie, prikazal som mu, aby isiel za tebou. Myslel som, ze mas dobry vztah k zvieratam, vseobecne.“
„Ano, ale nie k takym, ktore na mna vyvaluju oci hned, ako sa zobudim.“ zavrcala nastvane.
„Nemozem za to. Pacila si sa mu.“
„Ale teraz sa mu rozhodne paci menej.“ zasmial sa Samo a pohladkal Goga po hlave.
„Dobre, dobre. Mrzi ma to, Gogo.“ Marianna prevratila ocami a sadla si.
Tornado jej ho podal a zasmial sa. Lemur sa najprv bal jej ruky, lebo si myslel, ze ho znovu udrie. No nakoniec jej dovolil pohladkat ho.
„Preco si ho za mnou poslal?“
„Je cviceny a napadlo mi, ze by si si ho chcela nechat.“
„Ako, ze by som si ho zobrala? Domov? Prec z ostrova?“
„No...“
„Nasi ma vyhodia. Definitivne.“ nestastne pozrela zvieratku do jeho obrovskych oci. „A ak si ta vezmem, tak nas obidvoch.“
„Ale, neber to tak.“ zasmial sa Tornado.
„Zrejme naozaj pridem byvat sem.“
Tornado prevratil ocami. „Idete hladat maminych rodicov?“
„Neviem.“
„Ano ideme.“ doplnil Samo.
„A co nasi rodicia?“ premerala si ho.
„Nasi rodicia su na dovolenke. Tornado zariadi, aby tam boli este tyzden a my ideme za dobrodruzstvom.“
„Nie som si ista, ci je to dobry napad.“ Marianna vzala Goga popod labky a zdvihla ho do vzduchu. 
Zvieratko netusilo, co sa deje, tak len vystrasene vypulilo ocka.
„Tak co, Gogo, ideme alebo nie?“
Lemur sa vystrasene poobzeral a potom pokyval hlavickou.
„Vie aj odpovedat?“ Marianna pozrela na Tornada.
„Neviem. Ale ty ho dokazes naucit, co len chces.“
Zamyslene sa zahladela do stropu. „Este si to rozmyslim. Po ranajkach vam dam vediet.“
Tornado prikyvol a vysiel z izby. Aj Samo s Dannym isli vedla, aby sa Marianna mohla prezliect. 
Ema s Barbie uz boli davno vonku. Zrejme zase zaspala. Spod postele vytiahla vak a zacala sa v nom prehrabavat. Vybrala si modre saty a zvysok veci nahadzala naspat. Nevratila vsak vak pod postel, ale hodila ho na nu. Pobalila aj zvysne veci, ktore boli na stole.
„Bud dnes odideme za rodicmi alebo za zahadou. Co ty na to, Gogo?“
Zvieratko si ju vsak nevsimalo. V labkach sa snazilo ohnut ceruzku.
„Marianna, pod na ranajky!“ prisiel ju zavolat Danny.
„Uz idem!“ odkricala a vzdychla si.
Lemura nechala hrat sa s ceruzkou a vysla z izby. Zisla dolu rebrikom a ponahlala sa za ostatnymi.
Pri stoloch sedela zrejme cela dedina. Aj Artbub a Daliou. Sedeli vedla seba a pri nich sa stastne usmieval Tornado. Marianna si sadla k Eme a svojim priatelom. Pred nou stala misa s hroznom, a tak nevahala a nabrala si.
„To hrozno tam je len na efekt. Na ranajky je kolac.“ poznamenal Tornado, ktory sa postavil a niekam isiel.
„Nevadi, aj tak by len zavadzalo. Na kolac nemam chut.“
Zacala si pomaly odtrhavat jednu bobulku za druhou, zatial, co si jej priatelia naberali z kolaca.
„Naozaj nechces?“ opytala sa Ema.
„Nie, dakujem.“ milo sa usmiala a hodila si do ust dalsie hrozienko.
Ked vsetci dojedli Artbub sa zastavil pri Marianne. „Tak, rozhodla si sa?“
„Ano.“
„A smiem vediet ako?“
„Nesmiete.“
Na chvilku nadvihol obocie, no potom si vsimol jej pochmurny vyraz. „Ak nechces, nemusis nikam ist.“
„Mate pravdu, nechcem. Ale pojdem. Kvoli svojim priatelom a kvoli vam.“
Vodca sa stastne usmial. „Dakujem ti.“
„Najprv sa ale musim porozpravat s Mokneskym.“
„V poriadku. Rob co chces.“
Marianna sa chabo usmiala a prikyvla. Jej oblubeny profesor sa akurat zdvihal od stola. Ona donho zavrtala nahnevany pohlad a cakala, kym pride blizsie.
„A, Marianna. Ako sa dnes mame?“
„Mohli by ste si odpustit taketo hluposti?“ zavrcala podrazdene.
Profesor si ju premeral. „Trapi ta nieco?“
„Vela veci.“ zasmiala sa sucho. „Ale najviac vy.“
„Ja? Preco?“
Marianna sa obzrela. Okolo nich prechadzala skupinka dedincanov. Obaja sa na nich usmiali a pockali, kym nezmiznu.
„Pocujte, to, ze v sebe mate neviem kolko osobnosti, je mi ukradnute. A tiez vasa praca. Ale chcem vediet, aku ulohu v tom hram ja.“
Moknesky si ju chvilu premeriaval. „Ty si vyriesila ich problemy. Zastavila si dve obludy a nasla si aj vodcovu zenu.“
„Lenze vsetko bol vas vymysel.“ zavrcala Marianna. 
„Nie, nie, nie.“ profesor pokrutil hlavou. „Mozno ta prva vec. Ale to, co robil Zoran som neovplyvnoval a Daliu si tiez nasla sama.“
Marianna si ho vzdorovito premerala. „Co dalsie chystate, pan ucitel?“
Moknesky sa pobavene zasmial. „Ja co chystam?“
„Alebo to vsetko vas partak Peter?“
„Marianna.“ ticho ju upozornil profesor. „Pokoj. Hlavne sa nerozculuj.“
„Tak mi to vysvetlite!“
„Su iste veci, ktore ty nesmies vediet. Nie je to jednoducho tvoja vec.“
„Takze to, ze ste ma sem vytiahli, sledovali ste ma a ktovie co este, nie je moja vec?!“ Marianna zlostne zatala paste.
„Marianna, pocuvaj. Vsetko sa dozvies, ked pride spravny cas. Na svete je velmi vela tajomstiev a este viac zlych veci. Nemysli si, ze ked nieco vies, mozes dobyvat svet.“
Marianna si ho zamyslene premerala. „Viete o Tornadovom dedovi?“
Moknesky sa zahladel na palmu vedla nej a neodpovedal.
„Takze viete.“
„To, co viem alebo neviem, je len moja vec.“ ohradil sa profesor a zrejme sa pokusal ukoncit tuto temu.
„Sledovali ste ma pri vodopade?“ nevzdavala sa Marianna.
„Ak to uz musis vediet, vedel som o kazdom tvojom kroku.“
Marianna sa nanho skumavo zahladela. „Vy riadite tento ostrov.“
„Coze?“ nechapal.
„Vy to tu mate pod palcom. To nie Artbub a Zoran viedli dediny, ale vy. Myslite si, ze velky paserak uhlia a ktovie, co este bol, by sa len tak prechadzal po ostrove v maske Lemura? Alebo ze by nevzdelani ludia ako Ovofrit postavili v jaskyniach vsetky tie veci?“
Moknesky stal bez vyrazu. Zrejme to bol jeho nacviceny manever, ako sa vyhnut odpovedi.
„A este nieco vam poviem, „pan profesor“, ak si myslite, ze vam skocim na to, ze Bongo alebo lepsie povedane Peter, chce odist, tak sa mylite.“
„A ako myslis, ze to je?“
„To este neviem, ale pridem na to, na to berte jed.“ Potom sa uskrnula. „Ved preto som tu.“
„Nie, si tu preto, aby si nam pomohla. Nesnaz sa nam podkopavat nohy, pretoze by to nedopadlo najlepsie. Vies toho naozaj privela. Davaj pozor, na to co povies.“
Marianna sa zasmiala. „Ale, ale... Prisiel novy Zoran. Povedzte mi este, ze som verejna hrozba.“
Moknesky na nu vsak hladel s vaznou tvarou. „To nie je hrozba, ale varovanie. Postupne na vsetko prides sama. Ale su ludia, ktori to nechcu. Preto davaj pozor, komu veris.“
„A vam mozem verit?“ nadvihla obocie.
Profesora to zrejme zaskocilo. Prekrizil ruky a zvrchu na nu pozrel. „Preco sa pytas?“
„Lebo neviem ani, kto ste.“
„Som Ivan Moknesky, to ti zatial musi stacit. Ale davaj pozor. Tento svet nie je taky, ako sa zda.“
Marianna nie celkom pochopila, co tym chcel povedat. Len tak stala a pozerala nanho. On sa chabo usmial a uz sa nahlil na plaz.
Zostala teda stat pri jazere uplne sama. Vobec nemala dobry pocit z toho, co prave pocula. Vedela, ze Moknesky s Bongom vedia nieco, co nie je dobre. 
Rozhodla sa ale, ze nad tym bude premyslat niekde inde, nie celkom sama v dzungli. Preto sa otocila a vratila sa do domceka.
„No, ako si sa rozhodla?“ vyzvedal Samo.
Marianna nanho ticho hladela.
„Halo, zamrzla si?“
„Nie, prepac.“ pokrutila hlavou. „Len... nechaj tak.“
„Fajn. Tak ideme, ci nie?“
„Samo, myslis, ze by som vam vsetkym vedela povedat nie?“
„Ano.“ zasmial sa.
Marianna vzdychla a uskrnula sa. „Nie.“
„To znamena, ze ideme?“
„Ano.“
„Skvele!“ Ema sa vrhla na Mariannu sa silno ju objala. „Ideme si po dalsiu zahadu!“
Marianna sa prinutila k malemu usmevu. Nechala Emu tesit sa z vyletu a isla si vziat veci. Goga nasla tak, ako ho nechala. Stale sa pokusal o nieco s ceruzkou.
„Gogo, pod sem.“
Lemur jej okamzite venoval pozornost a priliezol na miesto, ktore mu ukazala.
„Sikovny. Myslim, ze si budeme rozumiet.“ zasmiala sa.
Pohladkala ho po hlave a otocila sa k stolu. Stale na nom bola hrba papierov. Vytiahla z tasky jeden obal a zacala ich pomaly triedit. 
Vacsina vsak bola Emina. Ofotene stranky z roznych knih a len malo obrazkov. Zacala ich preto ukladat na jednu kopku. Nevenovala im skoro ziadnu pozornost a len automaticky hadzala jeden na druhy. 
Ked uz mala vsetko poskladane a chystala sa dat papiere do obalu, zafukal cez okno trochu silnejsi vanok a celu kopu zhodil na zem.
„Dokelu!“ zavrcala Marianna. „Uz som to mala!“
Nahnevane sa zohla, aby ich pozbierala, no zaujal ju papier, ktory bol navrchu. Bol z nejakej starsej knihy, pretoze slova a pismo neboli najmodernejsie, no mal velmi zaujimavy nadpis: Zanik ostrovov Markez.
Vzala papier do ruky a pozorne si ho prezrela. Precitala si vsetko, co tam bolo napisane. Ked docitala, pozrela na druhu stranu. Bolo tam zopar obrazkov a Eminou rukou napisany nazov knihy.
Potom zbadala aj dalsi papier. Bol na nom obsah nejakej knihy. Opatrne ho zdvihla a prezrela. Bolo tam tridsatdva kapitol a kazda sa volala inak. Marianna pozrela na prve tri. Mali rovnaky nazov: Vseobecne poznatky. Akurat, ze boli ocislovane.
Odrazu sa dvere otvorili a dnu vosla Ema.
„Co robis?“
„Odkial mas tie knihy?“ vyzvedala Marianna.
„Z kniznice.“
„To viem, ale ako si ich nasla?“
„No... nebudes mi verit, ale akoby ony nasli mna.“ zasmiala sa Ema. „Hladala som nejake informacie a tieto knihy len tak lezali na stole.“
Marianna zamyslene prikyvla. „Idem na chvilku za Tornadom. Hned sa vratim.“
Postavila sa na nohy a doslova vybehla z izby. Preletela aj tou druhou a zliezla dolu po rebriku. Ani sa nerozhliadla a rozbehla sa k najvacsiemu domu uprostred dediny. 
Silno zabuchala na dvere, pricom tie dva papiere stale zvierala v ruke. Nedockavo podupkavala nohou a obzerala sa okolo.
Dvere otvoril Artbub. „Marianna, co ty tu?“
„Kde je Tornado?“ vychrlila nedockavo.
„Nie je tu. Niekam isiel.“
Marianna si zahryzla do pery. „Mate doma knihu...“ pozrela na zadnu stranu papiera, „mate knihu Ostrovny poklad?“
Artbub prekvapene nedvihol obocie. „Coze?“
„Mate tu knihu?!“ 
Vodca si ju podozrievavo premeral. „Neviem. Po otcovi mam nejake knihy, ale...“
„Mozem sa pozriet?“ nenechala ho dokoncit a vbehla dnu.
„Co sa zas deje?“ nechapal Artbub, no zaviedol ju do jednej zadnej izby, kde bola vysoka policka z knihami.
„Len potrebujem nieco zistit. Neskor vam vsetko vysvetlim.“ Marianna pozrela na kopu knih. „Takze nejake?“
„Nie je ich az tak vela.“ pokrcil plecami vodca.
„Dobre, dobre... Chcem len tu jednu knihu.“
Artbub prikyvol a spolu s nou prehladaval kniznicu. Po niekolkych dlhych minutach ju nakoniec nasli. Bola to nepatrna a zazltnuta knizka, zastrcena uplne vzadu.
„Skvele.“ vykrikla Marianna a vytrhla ju vodcovi z ruky.
Rychlo ju otvorila a nalistovala prve strany. Bol tam obsah knihy. Polozila ju na stol a vedla nej zlozila papiere, ktore drzala v ruke.
„Co je to?“ nechapal Artbub.
„Tieto papiere mam od Emy.“ vysvetlila Marianna, pricom neodtrhla zrak od knihy. 
Papier prilozila tesne ku knihe. Strany sa presne zhodovali. Teda, az na to, ze vo vodcovej knihe bolo nieco napisane.
„Ako si vedela, ze tu knihu mam?“
Marianna nanho konecne pozrela. „To je na dlhsie. Mozem si ju pozicat?“
Artbub len nemo pozeral a zrejme nicomu nechapal. 
„Vratim ju. Len si ju chcem pozicat.“ naliehala Marianna.
„Ako chces. Mne ju netreba. Ale vysvetlis mi to.“ prikyvol nakoniec vodca.
Marianna sa usmiala a tiez prikyvla. Zavrela knihu, vzala si papiere a rychlo vysla z domu. Rozbehla sa dedinou, az dosla na jej koniec.
„Kam teraz?“ zasepkala.
Vedela, ze Tornado bude pod vodopadom, pretoze ked mal cas, isiel tam. Lenze nevedela, ako sa tam ma dostat ona.
Otocila sa okolo vlastnej osi a obzerala sa. Vtom jej kniha vyklzla z ruky a spadla na zem. Roztvorila sa a zostala lezat chrbtom hore.
Marianna ju opatrne zdvihla a zatvorila. Na zemi vsak zostal akysi poskladany papierik. Zohla sa pon, no skor ako sa ho dotkla si vsimla este nieco. Vedla neho lezal nejaky stary kluc. Bol mierne zhrdzaveny, no kde-tu mal este strieborny odlesk.
Rychlo ho vzala do ruk spolu s papierom a pozorne si ho prezrela. Jeho povodna farba sa podobala privesku, ktory videla na krku profesora Mokneskeho a tiez na Lesiinom naramku.
Potom otvorila papierik. Bola na nom nakreslena mapa. Hoci bol papier zazltnuty, spoznala vodcov dom a na druhej strane nakresleny vodopad.
Schovala si teda klucik do vrecka a vybrala sa podla mapy. Prechadzala pomedzi stromy, no onedlho jej mapa kazala odbocit do dzungle. Tak ako ked isla s Tornadom.
Zas sa zacal predierat pomedzi listy. Stromy naokolo boli porastene machom, na zemi rastli paprade a sem-tam visela aj nejaka liana. Po stromoch behali lemury a zjavil sa aj otravny hmyz.
Kracala rychlo a snazila sa nestratit. Po asi dvadsiatich minutach zacula hukot. Az nadskocila, tak sa potesila. Rychlo sa rozbehla a ked sa predrala hustymi bananovnikmi, stala nad vodopadom.
Podla mapy malo byt napravo od nej schovane nieco, cim by sa dostala dolu. Nebola si vsak ista, ci tie sanky, ci co to bolo, nezobral Tornado.
Predsa len sa tam nakoniec isla pozriet. Presla na miesto, kde nebol az taky strmy zraz a v hustom krovi naozaj nasla drevene sanky.
Opatrne si na nich sadla, zadrzala dych, zavrela oci a odrazila sa. Pevne zvierala papiere a knihu, pricom sa snazila nespadnut. Sanky ju velmi rychlo zviezli dolu, no nespomalovali. Narazali do kamenov, az kym prudko nezastali vo vode.
Marianna vykrikla, no zostala sediet. „To bolo tesne.“
Ked ale sok presiel, na nic necakala a vyskocila hore. Rozbehla sa k vodopadu a nikde sa nezastavovala. Precupkala po kamenoch a presla vodou. 
V jaskyni bola este vacsia tma ako minule. Marianna opatrne postupovala dopredu a ledva nasla dieru, kde mala byt schovana Tornadova fakla. Lenze tam nebola.
To je utvrdilo v tom, ze je naozaj tu. Vytiahla z vrecka svoju jednoduchu baterku a rozsvietila ju. Presla az nakoniec jazierka a vosla do tunelu. 
Na jeho konci uz uvidela mihat sa svetlo fakle. Pridala do kroku a vypla baterku. 
Ked dosla do okruhlej jaskyne, nasla Tornada ako sedi na zemi a cita jeden z dennikov.
„Marianna.“ prekvapene zdvihol hlavu.
„Ahoj.“ usmiala sa a zadychcane si sadla vedla neho.
„Ako si sa sem dostala?“
„Mam mapu.“ zdvihla papierik.
„Odkial?“ Tornado sa vzpriamil a vzal si ho od nej.
Ona mu ho podala. „Nasla som ho v knihe.“ ukazala mu aj knihu, ktoru nasla unho doma.
On si ich s nadvihnutym obocim pozeral. „Ako si vedela, ze ju mame?“
„Videla som Emine papiere. Mala ich odkopirovane z kniznice. Najprv ma zaujal tento clanok,“ ukazala papier, „a potom som si vsimla tento.“
Otvorila knihu a prilozila k nej papier. „Zaujal ma pocet kapitol.“
„Tridsatdva.“ skonstatoval Tornado.
„Presne a tiez si pozri prve tri kapitoly.“
Tornado vzal papier a pozrel aj na knihu. „Vseobecne poznatky.“
„Presne. A o com boli prve tri denniky?“ mavla rukou Marianna.
Tornado otvoril usta. „On pisal denniky podla tej knihy?“
„Vyzera to tak.“ prikyvla.
On sa postavil a vytiahol jeden dennik zozadu. Otvoril ho, prelistoval a pozrel na Mariannu. „Cislo dvadsatjeden.“
Ona pozrela do obsahu. „Flora c. 3. Co je v denniku?“
„Pise sa tu o zvieratach.“ prikyvol Tornado.
„Fajn, takze vieme, ze tvoj dedo pisal podla knihy.“ vzdychla Marianna. „Ale preco?“
Tornado si zas sadol. „Ja neviem. Je mi to jedno.“
Marianna nanho prekvapene pozrela. „Ako... ako ze ti to je jedno?“
„Neviem. Doteraz som si myslel, ze ked na to pridem, zistim nieco, co... Proste, nudil som sa. Ale teraz, ked prisla mama, uz ani neviem, preco som to chcel.“
„Tak preco si sem dnes prisiel?“ nadvihla obocie.
„Myslel som si, ze dedo mozno nieco o mame zapisal.“
Marianna naklonila hlavu a zamyslene nanho pozrela. „To je dobry napad. Mohli by sme sa na to pozriet.“ uznala.
„To hej, lenze ty uz odchadzas.“ vzdychol Tornado.
„Po prve, ty ides so mnou a po druhe, pomozem ti aj keby som sa sem mala este vratit.“
„Preco?“ 
„Lebo si moj priatel. A navyse chcem vediet, co sa to tu deje.“ zasmiala sa Marianna.
„Dakujem.“ Tornado si vzal knihu a prelistoval ju.
Marianna pozrela na denniky este raz si premerala jaskynu. „Moknesky o tom vie.“
„Co?!“ 
„Vie o tvojom dedovi. Neviem odkial, ale nie je to jedina vec, o ktorej vie.“
Tornado sa zamracil. „Kto to, docerta, je?“
„Neviem.“ Marianna pokrutila hlavou. „Ale mienim to zistit.“
„Ako to, ze ten clovek tu bol tak dlho a nic sme nezistili?“
Marianna si zahryzla do pery. „Vies, neviem co je zac, ale viem, ze nie je taky nevinny, ako sa zda. Tvoja mama mozno nieco vie.“
„Mozno,“ prikyvol Tornado a pozberal denniky, „pod, odchadzame. Bongo uz urcite caka pri lietadle.“
„No a co? Dnes sa nikam nejde. Neodidem odtialto, pokym nezistim, co sa to tu deje. Ako to, ze vas ostrov ma tolko tajomstiev?“
„To naozaj neviem.“ zasmial sa Tornado a pomohol jej vstat.
„Ale ja to zistim.“ rozhodne prehlasila Marianna.
Potom mu pomohla poukladat denniky, vzala si svoje papiere a spolu vysli von. Tornado este zhasol faklu, odlozil ju a vyviedol Mariannu pred vodopad.
„Ako ich chces presvedcit, ze nikam nejdes?“
„Neviem, ale ja chcem zistit, co sa to deje.“
„To viem.“ prikyvol Tornado.
Prechadzali popri rieke a Marianna pozrela na oblohu. Bola nadherne modra, bez jedineho mracika. Povieval len jemny vanok. Bol to zrejme typicky den na ostrove.
„Tornado,“ zacala opatrne, „ja uz neviem, co robit.“
„Preco si to myslis?“ nadvihol obocie. 
„Lebo sa to vsetko tak zamotava. Z jednej hluposti su tri dalsie zahady.“
Tornado sa zasmial. „Neboj sa. To sa vyriesi.“
Ona len ticho prikyvla a vzdychla. Takto potichu kracali niekolko minut, az pokym nedosli k dedine. Akurat, ked vysli spoza listia, narazili na Marianinych priatelov.
„Marianna, kde si bola?“ nechapala Ema. „Hladali sme ta skoro vsade.“
„Prepacte, nieco som...“ pozrela na Tornada, „len sa mi nieco zazdalo.“
„Aha,“ Samo si ju pozorne premeral, „fajn. Hlavne, ze si zbalena. Bol tu Bongo a povedal, ze o chvilu sa odchadza.“
„No...“ Marianna pozrela na priatelov. „Nikam sa nejde. Aspon nie dnes.“
„Preco?!“ Ema a Samo naraz prekvapene vykrikli.
„Stacilo by vysvetlenie, je to dolezite, ale nemozem vam o tom povedat?“ usmiala sa Marianna.
„To teda rozhodne nie!“ krutila hlavou Ema. „Hovor!“
Marianna vzdychla a pozrela na Tornada. On mykol plecami a prezrel si okolie.
„Tak dobre. Ale nie tu.“ prikyvla Marianna a pozrela na domcek na strome. 
„Fajn.“ Ema prekrizila ruky a otocila sa na pate.
Ostatny ju nasledovali. Vysplhali sa hore po rebriku, vosli do domceka a Tornado zavrel dvere.
„Nikto iny o tom nesmie vediet.“ prikazala Marianna a sadla si.
Potom im vyrozpravala vsetko, co vedela o Mokneskom a Tornadovom dedovi. 
„Takze,“ zacala Ema, ked Marianna skoncila, „ak tomu dobre rozumiem, jeho dedo je dalsia zahada?“
Marianna vzdychla a pretrela si oci. „To skor tie denniky. Ale aj on.“
„Aha, a aky mas problem?“ pripojil sa Samo.
„Preco?“
„Lebo toto je uplne... hlupe. Vidis zahady vsade. Preto by sme mali cim skor odist.“
Marianna otvorila usta, ze bude protestovat, no naprazdno ich zaklapla.
„Je to pravda.“ nedal jej pokoj Samo. „Odchadzame.“
„Nechaj ju.“ zavrcal Tornado a odrazil sa od steny.
„Hej, hej, kamosko, nezakopali sme uz vojnovu sekeru?“
„Mozno, ale ja ju pojdem zas vykopat.“
Samo sa zaskeril a premeral si ho. „Fajn, aky mas zas problem?“
„Chcem, aby ste mi pomohli.“
„S cim zas? Ved uz hladame tvoju rodinu, pomahame tvojej dedine... Co este chces?!“
Marianna sa postavila a zamavala rukami. „Stop, stop!“
„Marianna?“
„Tak dobre,“ vzdychla, „ideme.“ 
„Co?!“ Tornado, Ema a Samo na nu naraz vyvalili oci.
„Ak vam robi taky problem zostat, nebudem vas nutit.“ 
Tornado si premeral celu izbu. „Vyhrali ste. Mozete sa tesit.“
Marianna vzdychla a pozrela nanho. „Vyriesime to potom. Vsetko po poriadku, ako ste povedali. Najprv Dalia, potom denniky.“
On sa nasilu usmial a vysiel von. Ema, Barbie a Emilia si isli vziat veci a chlapci na nu len tak pozerali. Ona pokrutila hlavou a vbehla do dievcenskej izby. Schmatla z postele svoj vak, ustlala ju a poobzerala sa.
„Tak niekedy nabuduce.“ zasepkala, vzala Goga a vysla z dievcenskej izby. „Mozeme ist.“
„Fajn.“ prikyvol Samo.
Marianna si obzrela aj tuto izbu. „Nebude vam smutno?“
„Jasne, ze hej. Ale ved tabor bude fungovat aj o rok, nie?“ obzeral sa Edy.
Marianna sa smutne usmiala. „Ak sa o tom dozvedia rodicia, tak nebude fungovat ziaden tabor, nielen tento.“
„Nemaju sa to ako dozvediet. My im to nepovieme a nikto iny o tom nevie.“ Ema sa povzbudivo usmiala. „Tak ideme. Bongo a lietadlo uz cakaju.“
Kazdy si svoje veci zniesol dolu. Marianna si este raz obzrela dedinu a smutne vzdychla.
„Neboj sa. Urcite sa sem este vratis.“ objal ju Samo okolo pliec.
„O tom nepochybujem. Len mi to bude trochu chybat.“ zasmiala sa.
Nato sa otocili a vydali sa na plaz. Spolu prechadzali dzunglou po uzkom chodnicku a vychutnavali si to krasne ticho. Pri lietadle ich uz cakali dedincania, Bongo, profesor Moknesky, Artbub, Tornado, Ovofrit, Lisa, Lesia a hlavne Dalia.
Ani sa nemuseli predierat cez dav, ludia sa im sami odstupovali. Prisli az tesne k lietadlu a nahadzali dnu svoje veci. Marianna tam polozil aj Goga, aby jej nezavadzal a postavila sa k Tornadovi. Medzitym sa Artbub otocil k Ovofritovi.
„Budes davat pozor na dedinu. Ako moj brat si odteraz vodca.“ zlozil si z prsta svoj prsten a podal mu ho.
„Nebojte sa, vsetko zvladneme.“ upokojovala ho Lisa.
Artbub prikyvol a zamaval na rozlucku dedincanom. Potom chytil Daliu za ruku a spolu vystupili po schodikoch do lietadla.
„Zmenila si nam zivoty Marianna Murfanova.“ zasmial sa Ovofrit a premeral si ju. „Dufam, ze sa este uvidime.“
„Aj ja dufam.“ usmiala sa.
Jej priatelia uz nastupili do lietadla a cakalo sa len na nu.
„Pod s nami.“ pozrela na Lesiu, stojacu vedla nej.
„Mozem?“ zavahala.
„Jasne. Nikoho ineho tu uz nemas. Iba Daliu.“ chytila ju za ruku a nastupili do lietadla. 
Marianna sa este raz obzrela a premerala si ludi za sebou. Videla ich natesene pohlady a presvedcila sama seba, ze sa sem musi vratit. Aspon kvoli tym stastnym dedincanom.
Slnko este nebolo vysoko, no pomaly vystupovalo na oblohu. Na hladine vytvaralo nadherne zlatiste odlesky. Mariannu vsak rozmyslala nad tym, co ju tieto prazdniny este caka.
Zatial vsak vedela len tolko, ze je v lietadle, ktore vsetko zacalo. Je v lietadle, ktore ju prinutilo klamat rodicov a vymysliet si tento vylet. Je v lietadle a to ju odvezie v ustrety dalsej kapitole v jej donedavna obycajnom zivote.

EPILOG
26. jula 1977
Mili-zum
Luxusna vyletna lod zastala pri mole. Pomaly z nej zacali vystupovat cestujuci. Ludia vychadzali a zoskupovali sa na plazi. 
Na vylete bola aj mlada rodina. Otec, mama a ich mala dcerka. Bol to pre nich naozaj dolezity den. 
Vysli na plaz a prechadzali sa popri mori. Muz nieco hovoril zene, dieta okolo nich veselo poskakovalo. Slnko uz zapadalo a vytvaralo nadherne odlesky na hladine mora. 

Noc 26.-27. jula 1977
Mili-zum
Nocnym vzduchom sa niesol hluk sireny. Vsade bolo plno ludi. Na plazi stali v skupinkach a cosi si vystrasene sepkali. Zachranne auta blikali a vyskoleny zachranari vytahovali clny. 
Mlada blondina uplne vpredu klacala na kolenach a hlasno plakala. Zrejme jej muz ju hladil po chrbte a utesoval ju. Obaja zufalo pozerali do tmy pred sebou, kde zacali blikat svetlomety clnov.
Starsi muz stal vedla nich a dvaja ostrovny policajti sa ho cosi pytali. On ich ale nevnimal a zaryto hladel do tmy. Aj zena nanho zacala kricat.
Vrieskala, mlatila muza, ktory ju drzal, len aby sa k starcovi dostala. Ked ju po par minutach zas premohla vlna placu, aj starec padol na kolena a oci mu naplnili slzy.

27. jula 1977
Malawi
Slnko este ani poriadne nevyslo a vodca dediny uz absolvoval svoju kazdodennu prechadzku okolo ostrova. Akurat ked sa chystal odist z plaze, cosi sa mu v piesku zalesklo.
Prisiel k tomu a zdvihol predmet do ruky. Bol to zlaty medailon v tvare srdca. Vodcovi najprv neslo do hlavy, co to tam robi, no potom zbadal na piesku lezat premocenu deku.
Cosi v nom ho nutilo prist blizsie. A hned aj zistil preco. Trochu dalej od neho lezalo male dievcatko. Vedla nej boli drevene trosky a tiez nejake rybarske siete.
Vodca k nej okamzite pribehol a otocil ju. Dievcatko, nastastie, dychalo. Bola vsak premocena ako mys. Vodca nou opatrne potriasol. 
Ona otvorila ocka a zmatene sa rozhliadla. Zacala volat na mamu a vystrasene pozrela na vodcu. On na chvilu prekvapene pozeral.
Nakoniec ju vzal do narucia, vzal aj jej decku, aj privesok a odniesol ju prec do dediny.