POSLEDNY MARASKEN















Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Pavel Sekerak
O knihe
	Kontinent Karien je plny pribehov. Odohrava sa tu Prekliatie temnych elfov, ako i pribehy Mesacna dyka ci Pozehnanie. Posledny Marasken rozprava o jednotlivych rodoch a ich myslienkach na vladu po tom, co sa temni elfovia dostali do zabudnutia. Ludske rody, suzovane vojnami, morom a najroznejsou nevrazivostou, chcu ovladat vsetkych ostatnych a idu na to najroznejsimi cestami.


Tri generacie po udalostiach Prekliatia temnych elfov a styri generacie pred Mesacnou dykou sa odohrava pribeh, ktory rozvija lore celeho kontinentu. Spoznajte svet z pohladu Maraskenov, Lesienov, Miawenov a Laskerov. Zacitajte sa do aliancii i cistej nenavisti, ktoru moze este viac skomplikovat bohyna vsetkeho dobreho, ktora aktualne na nic dobre nema ani pomyslenie.





Obsah
POSLEDNY MARASKEN	1
O knihe	2
Mapa	4
Marasken	5
1. kapitola – Starena	5
2. kapitola – Korunovacia	7
3. kapitola – Do Eludie!	10
4. kapitola – Genius	12
Lesien	18
5. kapitola – Zabudnute dejiny	18
6. kapitola – Lesien a denna dyka	19
7. kapitola – Ranny caj	21
8. kapitola – Masaker	22
Miawen	25
9. kapitola – Prva cast planu	25
10. kapitola – Prorok	25
11. kapitola – Spolupraca	27
12. kapitola – Previazanie rodov	29
Lasker	31
13. kapitola – Nic nez pravda	31
14. kapitola – Emalia	32
15. kapitola – Komplikacia	33
16. kapitola – Genianov pribeh	36
Marasken	39
17. kapitola – Hairon Marasken mladsi	39
18. kapitola – Poklad na dne studne	40
19. kapitola – Ramus	43
20. kapitola – Absolutna moc	44
Epilog	45
Mapa
					Mapa kralovstiev ludi a byvale uzemia elfov, ktore su z vacsej casti pod ludskou nadvladou.
Marasken
1. kapitola – Starena
Niekedy je najtazsie vysporiadat sa s tym, co je neprirodzene. Neprijemne veci, ktore sa nemali nikdy stat, ale stavaju sa. Udalosti, na ktore sa nikto nepripravuje, no predsa je potrebne, aby sa pri nich nikto nezlozil a pokracoval dalej. Prekonat problem a sustredit sa na dalsi.
Smrt je najvacsi nepriatel. Pre niekoho cesta vpred a nova prilezitost. Umrtie Hairona Maraskena je udalost, ktoru si prial len malokto. Najhorsie celu tuto udalost nesie jeho druhy syn, ktory sa rozhodol, ze bude sam. Dost sa naplakal pri jeho bolestiach a teraz chce byt daleko od ludi.
Celu rodinu Maraskenov postihuje nestastie. Mor, ktory zobral sily ci samotny zivot rolnikom, sa dostal aj do kralovskej rodiny. Hairon Marasken je mrtvy, styria z jeho siestich synov tiez a jedina dcera lezi na posteli, kde jej sluzobnictvo zotiera pot z cela. Nie je iste, ci zomrie dnes, zajtra alebo az o niekolko dni. V miestnosti, kde sa kona posledna rozlucka, sa vsetci divaju striedavo na Haironove telo a na pekne zdobenu podlahu.
Reingard, najstarsi zijuci syn, neoblubuje vsetky tie smutocne hostiny. Uz sa nimi prejedol. Po tak masivnej epidemii prestava rozumiet zmyslu okazalych pohrebov. Jeden pohreb za druhym a ostava len malo tych, co sa tesia zo zivota. Preto je sam. Ziadny sluhovia, priatelia ci rodina. Len on. Prechadza sa po dobre udrziavanej ceste pri rieke, ktorou prechadzal uz mnohokrat. Je pekny letny den a nebyt nestastnych udalosti, hrali by sa tu deti a na hlavne trhovisko by smeroval najnovsi tovar z celej rise. Teraz je tu uplne ticho a pokoj.
Uvedomuje si, ze teraz bude on panom rise. Dobre vie, ze vladnut v obdobi radosti je uplne ine ako v dobe smutku. Aj preto si teraz neskusa korunu, ale prezera miesta, kde sa kedysi hravali deti. Buducnost naroda je na roznych pohreboch, pripadne pracuje na poliach namiesto zosnulych dospelych.
Na konci prechadzky nachadza inu zivu dusu. Starenu, ktora sa pozera na rieku. Prichadza k nej blizsie.
„Co tu robite? Chcete prejst cez rieku?“
„Ach, dobry muz. Rada by som, ale most je daleko. Tu je brod, chodievala som tade, ked som bola mlada.“
„Tu nie je brod. Voda je tu rychla a divoka. Brod je dlhu cestu na sever. Az za mostom.“
„Potrebujem prejst, ale sama to nezvladnem. Pomozete mi prejst?“
„To mozem, ale budete cela mokra.“
Muz v najlepsich rokoch jemne chytil starenu a po malom boji s prudom ju previedol cez rieku. Velmi sa cudoval, ze rieka, ktora bola pri pohlade z brehu rychla, sa postupne menila na pomaly tecuci, pokojny tok. Dokonca mal pocit, ze hladina klesla.
„Dufam, ze teraz bude vase putovanie bez problemov.“
„Povedzte mi, moj pane, preco ste mi pomohli?“
„Na svete je vela zla. Vela ludi zomrelo v bolestiach. My, co sme prezili sa k sebe musime spravat so srdcom. Musime byt dobri aj na neznamych, ked nam nasich znamych casto predcasne zobrala smrt.“
„Ste slachetny. Povedzte mi, co vam mozem dat?“
„Nerozumiem.“
„Vy ste pomohli mne. Ako mozem pomoct ja vam, ked je na svete tolko zla?“
„Neviem, ci mi mozete dat nieco, co by som chcel.“
„Vzdy sa nieco najde.“
„Neviem, ci mozem od vas nieco prijat. Nepoznam vas a myslim, ze ani vy nepoznate mna.“
„Dobre vas poznam. Ste Reingard Marasken. Viem, ze ste novy pan celeho kralovstva Maraskenov i to, ze vas maly syn je chory a hrozi mu smrt.“
„Nechcem, aby zomrel.“
Starena, ktora sa doteraz jemne usmievala a bola vdacna za pomoc, sa zacina tvarit vazne. Podobne ako vsetci starsi ludia, ktori chcu povedat nejake dolezite ponaucenie.
„To bude mojim darom. Vas syn nezomrie.“
„Kto ste, ked dokazete nieco take zariadit?“ Pyta sa prekvapeny Reingard.
„Mam mnoho tvari a mnoho mien. To najznamejsie je vo vasich piesnach pre deti, modlitbach a povestiach.“
Muz premysla. Kto to je? Kto je ta starena? Je to obycajna starena, alebo niekto iny? A kto je vo vsetkych piesnach?
Nieco sa chce spytat. Ma otazky. More otazok, aj ked pomohol jednej starsej dame prejst cez obycajnu rieku. Znovu je vsak sam. Starena zmizla a je mu jasne, ze neodisla po svojich. V hre su cary, ktorym nerozumie.
2. kapitola – Korunovacia
Reingard dobre vie, co musi urobit. Cesta cez rieku opacnym smerom je pomalsia a namahavejsia. Nevie si to vysvetlit, ale prud vody ho viac taha a aj kamene na dne rieky su viac klzke a nebezpecnejsie. Najvyssi pan je uplne mokry a zacina sa na nom prejavovat unava.
Jeho prva zastavka je chram. Obrovska a krasna budova z uslachtileho mramoru a zdobena medenymi ornamentami. Maraskeni maju radi med a na ich chrame to vidno. Chram je zasvateny Eraniel, tak ako mnohe dalsie. Toto je vsak jediny, v ktorom je jej postava vytvarovana z cistej medi. Socha je pravidelne udrziavana a len najpozornejsie oko si vsimne, ze je tu uz dlhu dobu.
Kraca pomedzi lud, ktory vita noveho pana. Vela dobrej nalady vsak nemaju. Predsa len, kazdy z nich prisiel o niekoho blizkeho a teraz prisli aj o krala.
Marasken je najvyznamnejsi rod v celej ludskej risi, a tak sa casto hlava rodu spomina ako kral ludi ci kral Maraskenov. Tituly vsak nie su to, po co si Reingard ide. Okrem povinnych formalit a pozehnania si vyzaduje odpoved. Aj preto ide za tym najpovolanejsim. Velknaz najvacsieho chramu ma este jednu zaujimavu funkciu. Okrem nabozenskej funkcie je tiez spravcom najvacsej kniznice v Aringolde.
„Rad ta vidim, priatelu.“
„Aj ja teba. Nie je to tak davno, co si tu naposledy prisiel hladat rozumy zo starych knih. A teraz si kral. Teraz ty rozhodujes, o com sa bude pisat.“
„Prepac, nemam naladu na zarty.“
„Kazdopadne ta tu vitam a chram je ti plne k dispozicii. Ako vidis, pripravy na korunovaciu su v plnom prude.“
„Ked som isiel sem, stala sa zvlastna vec. Vonku som stretol starenu. Pri rieke. Chcela, aby som ju dostal na druhu stranu a ja som to urobil. Potom sa stalo nieco neuveritelne.“
„Zmokol si.“
„Ramus, chvilu nezartuj. Toto je dolezite. Ta starena zmizla. Vyparila sa. Podakovala, spomenula rozne piesne a dala mi absurdne pozehnanie.“
„Medena socha je dnes stastna.“
„To je dalsia absurdita.“
„A prave absurdity hybu svetom, Reingard. Bez nich by som bol bez prace a nedostal by som sa k tomu najlepsiemu vinu na svete. Stavim sa, ze kdekolvek odtialto az po Lanisport nikto nema pristup k lepsiemu vinu, ako ja.“
„Neviem, ci mi rozumies. Myslim, ze ide o cary.“
„Chces cary? Poviem ti jedno kuzlo. Kedysi davno som pomohol starene cez rieku. Dostal som pozehnanie, ze sa budem tesit z kazdeho dna. Neviem, ci to uplne presne pasuje na situaciu. Ani mne sa nechce vzdy vstavat z postele, ale som stastny? Som. Poriadne sa pozri na tu sochu. Dotkni sa jej.“
„To je sucast obradu?“
„No… moze byt. Ty si teraz kral. Vlastne pockat, budes nim az o chvilu.“
Reingard a Ramus su stari priatelia. Ramus je o nieco starsi, ale o to viac ma detskej naivity a statnickeho nadhladu, aj ked je velknaz. Velky dospely a velke dieta. Idealna kombinacia v case neistoty. Navyse je jeden z mala skutocnych priatelov, ktory je stale zdravy, silny a po pohari dobreho cerveneho vina aj necakane genialny.
Korunovacia zacina. Vidno, ze novy kral je zamysleny. Sam ma pocit, ze o vlade a o kralovstve nevie vsetko. Ma poradcov a zenu. Napriek tomu ho tazia vsetky tragedie, ktore sa stali, i tie, ktore sa stat mozu, a je velmi tazke sa na ne pripravit.
Mnozstvo zucastnenych musi cakat pred chramom. Lavice su beznadejne obsadene a cez velke okna vchadza poludnajsie slnko. Vsade sa lesknu drobne ozdoby, pricom niektore z nich nepochadzaju z rise ludi. Dominantou je obrovsky a uplne novy tron pre krala a kralovnu. Ma zvlastny tvar. V podstate ide o dvojkreslo, ktore sa da volne otacat. Kralovna ma vyhlad na mur, zatial co kral vidi pred sebou lud v bohato zdobenych laviciach. Po chvili sa kreslo otaca. Ide o symboliku, ktora sa dostala do zvykov Maraskenov uz davno a nikto nevie presne kedy. Ma ukazovat krala a kralovnu v najlepsom svetle. Ked sa nepozera kral, pozera sa kralovna a naopak. Spolu vidia vsetko a vedia, kde je potrebne zakrocit.
V chrame sa nachadza aj druha kralovna, manzelka zosnuleho Hairona Maraskena. Okrem rozlicnych knazov, generalov, sluhov a cestnych hosti je tam este jeden dolezity clovek. Reingardov syn, ktory ma meno po svojom starom otcovi, Hairon. Manzelka stareho krala je tak babickou mladeho Hairona, ktory sa zatial sustreduje na to, aby si uzil oslavu. Este nechape, co sa prave teraz deje. Vo formalnom obleceni sa citi nepohodlne a radsej by sa hral vonku. Tak rad by si nasiel uplne normalnych kamaratov a nahanal sa s nimi.
Mlady Hairon nema rad velke siene, dlhe ceremonie a vlastne ani dlhe vysedavanie. Sleduje, ako sa otaca tron a usmieva sa na svoju mamu, ktora na neho hladi s nefalsovanou laskou. Ona vie, na co mysli. Matky to vzdy vedia a tie, ktore maju na starosti rod ci cele kralovstvo, musia dobre poznat vsetkych vo svojej rodine.
Reingardova korunovacia prebieha bez problemov. Sam novy kral sa snazi neurobit ziadny problem a zariadit, aby vsetko islo hladko. Vie, ze ho caka vela prace. S cim zacne? Co vsetko ukryvaju pergameny, ktore ma prichystane jeho priatel Ramus?
Jedna vec ho desi zo vsetkeho najviac. Chudoba. Privela ludi prislo o vsetko a pri hladani noveho zivota vo velkych mestach zaplnilo ulice. Vypukli choroby a muzi, zeny i deti zacali padat ako muchy. Privela obyvatelov a primalo obilia, lekarov, cistej vody a nadeje. Ti, co nedokazali akymkolvek cestnym sposobom nasytit svoje rodiny, zahodili motyky a vytvorili si primitivne, ale ucinne zbrane. Sekery, kopije alebo cokolvek, co mohli urobit a udvihnut.
V chrame je ticho. Dusiva atmosfera, ktora sa vobec nehodi na oslavu noveho krala. Ramus ma v plane vsetkych utisit, ale momentalne to nie je potrebne. Dviha svoje ruky na znamenie toho, ze chce nieco povedat. Vacsina zucastnenych hosti mu venuje pozornost.
„Zisli sme sa tu, aby sme vzdali holt novemu kralovi. Ty, Reingard Marasken, syn Hairona Maraskena, si hodny svojho mena? Si bojovnik, ktory ochrani slabych? Si mudrc, ktory sa zachova mudro v tazkych casoch? Si svaty muz, ktory ochrani svoj lud pred hriechom? Povedies nas vsetkych k spase?“
„Ano.“
„Ach, keby aj tie povinne otazky mohli byt tak jednoduche. Kto si to ma pamatat. Naozaj.“
Hostia a predovsetkym kral si prezeraju spravcu kniznice, velknaza chramu a majitela dalsich titulov, ktori ma casto usmev na tvari. Teraz vsak nevidno len usmev.
„Niekedy staci strucna odpoved na dlhe otazky.“
„Problem nastava, ked tie otazky zacnu davat zmysel. Tak ako vtedy, ked toto vsetko niekto vymyslel. Postaras sa o nas? Ja ti drzim palce. Verim ti. Mas moju doveru. Nie je pred tebou ziadna lahka uloha. Nie je to prvykrat, co sa pytam tie iste otazky. Bol som pri inej korunovacii a skutocne spokojny velknaz by mal byt len na jednej.“
„Nemusime sa trapit tym, co bolo. Mam vladnut a to aj budem robit. Najlepsie, ako viem.“
Malokto si pamata Ramusa v takomto rozpolozeni. Nech je akykolvek, klamat nevie. Ukaze slabiny tam, kde su. Nic neskryva a rad podpori toho, kto si podporu zasluzi. Reingard posobi istejsie. Mozno je to cele len hra tychto dvoch priatelov a divadlo pre navstevnikov. Pripadne odkaz ostatnym rodom, ze Maraskeni su silni a vedia sa dobre postarat o svoje uzemie.
Ramus uklada malu, lahku korunu na hlavu noveho krala. Koruna je mensia ako u inych rodov, lebo symbolizuje dve protikladne pohlady na vladu. Kral musi byt lepsi ako ostatni, ale musi byt stale clovekom, nie bohom.
„Sadne ti. Alebo skor, sadne vam, moj pane. Pozdravte krala! Nech zije kral!“
V chrame sa zacina oslava a pocetne ruky dvihaju pohare s vinom. Vsade sa ozyva jednoduchy pokrik. Nech zije kral.
„Do Eludie, chyba tu pohar pre krala. Doneste pohar pre krala!“
Dita prichadza ku kralovi najrychlejsie a ponuka mu svoj pohar. Vino v nom nebolo, stihla ho vypit. Napriek tomu prinasa tato vecne komplikovana kralovna pohar ako prva a prefikane sa pozera kralovi priamo do oci.
„Dakujem za pohar. Ale ako vidim, je prazdny.“
„Je to pohar a to je dolezite. Zvysok vyriesia poddani.“
Dita dava pokyn a najblizsi sluzobnik s velkou sklenenou karafou prichadza blizsie a nalieva kralovi neriedene cervene vino. Stara sa o to, aby novy kral dalej pil. Ramusovi to prichadza podozrive, ale nechce proti nej intenzivne zasiahnut. Teraz nie. Je cas na oslavu a pre risu je dobre, ked su kral a kralovna vedla seba.
3. kapitola – Do Eludie!
Korunovacia sa konci. Vino je vypite, kolace su z velkej casti zjedene, vratane tych, ktore sa tak uplne nepodarili. Vacsina hosti uz odisla a sluzobnictvo musi odpratat tych, co to prehnali s pitim a nevedia sa pohnut. Dita odisla a kralovska garda, vybrana z tych najlepsich bojovnikov, riesi konflikty medzi uplne opitymi ludmi.
Ramus osobne fackuje krala. Bizarny pohlad. Spolu s pomocnikom nutia krala pit cistu vodu s par kvapkami tekutiny z velknazovych zasob.
„Do Eludie, ty si sa dobre doriadil. Tu zensku musime od teba odstavit. Je nebezpecna.“
„Co? Kto? Ja neviem.“
„Len pokojne. Napi sa vody. Tej je tu dost. Slubujem, ze ti neublizi.“
„Ale ja nechcem vodu.“
„Teraz som panom ja. Vodu chces. Ty ju potrebujes. Tak ma pekne posluchaj. Tvoje kralovstvo prave sutazi v piti vody. A ty nechces, aby to vyhrali Laskeri. Tak si poriadne daj!“
Zartujuci starsi muz, ktory dokaze skombinovat rozne napady pre dobro rise, ma zvlastne nutkanie. Je toho tak vela, co chce povedat a prebrat s Reingardom. Informacie, o ktorych sa nehovori inak ako medzi styrmi ocami.
„Pridam este par kvapiek. Len si daj. Uvidis, bude ti sice na vracanie, ale bude ti to palit. To je dolezite.“
Na prekvapenie Reingarda je voda s kvapkami zvlastnej svetlofialovej tekutiny coraz chutnejsia.
„Co sa stalo? A kde to vlastne som?“
„Tam kde predtym. A nic specialne sa nestalo, len si pil viac, ako znesies.“
„Na tieto chramy si nikdy nezvyknem.“
„To je v poriadku. Ani mne sa v chrame nepaci.“
„Ty tu pracujes.“
„Takze som aj teraz v praci. Ako jeden z mala. Ale platis ma dobre, tak sa nestazujem. Teraz ma dobre pocuvaj. Toto je dolezite. Sledujes? Tak sledujes?“
Velknaz dava kralovi facku z jednej i druhej strany. Vyzera to ako otcovske fackanie od niekoho, kto ma s fackovanim opitych ludi dostatok skusenosti.
„Nefackaj ma stale.“
„Dobre. Pocuvaj ma. Existuju pergameny, ktory by si mal vidiet. Skor, ako to povieme vsetkym.“
„Co sa tam pise?“
„Ja, Hairon Marasken, kral… a tak dalej, vsak to poznas… chcem od svojho nastupcu, aby sa postaral o panstvo Maraskenov, ochranoval slabych… a zvysok chyba.“
„Chyba?“
„Niekto to musel vytrhnut. Nie je to odrezane, ale odtrhnute.“
„Nemohlo to len odpadnut?“
„Nie, nemohlo. Existuje niekto, kto sa ti bude miesat do vlady. Niekto, kto nechce, aby si vedel celu pravdu.“
„Ty vies kto?“
„Neviem. Tusim, ale neviem. Ale viem jedno. Viem, co tam bolo povodne. Videl som ten pergamen uz predtym.“
„Tie pergameny by mali byt zapecatene.“
„Hadaj, kto je spravcom pecati? A ma skusenosti s citanim medzi riadkami?“
Ramus si vsima nieco zvlastne. Vsetci odisli. Su sami. Vie, ze straze su za dverami. Napriek tomu ma pocit, ze sa nieco stane. Zle, neprijemne tusenie.
„Straze! Straze!“
Styria bojovnici okamzite prichadzaju k Ramusovi. Vsetci tasia mece, ako keby museli zlikvidovat najomneho zabijaka.
„Co sa deje?“ Pyta sa kapitan kralovskej gardy.
„To neviem. Ale mam pocit, ze tuto noc sa niekto bude pokusat zabit nasho krala.“
„Kto by ho chcel zabit?“
„Vasou ulohou je zariadit, aby sa mu nic nestalo. A ano, aby sa nestalo nieco ani mne.“
„Toto je nejaka hra?“
„Floren, ty si u strazi uz dlho. Ako by si zabil krala?“
„Nic take som nikdy neplanoval.“
„To je dobre. To je velmi dobre. Ak to ale niekto mysli vazne, musi existovat sposob, ktory nam unikne.“
„Sme bojovnici. Ak sem niekto pride s mecom, tak cez nas neprejde. Nech zoberie akukolvek zbran, my mame dokladny trening. Mozem povolat dalsich chlapov. Mecov, sekier, palcatov ani inej zbrane sa netreba bat a lukostrelci strazia v blizkom okoli.“
„Existuju rafinovanejsie zbrane.“
„Ohen? Alebo nejaka choroba?“
„Co takto jed? A sakra...“
Ramus ovoniava tekutinu, ktoru kvapkal do vody pre krala. Flasticka vonia tak, ako si to vzdy pamatal. Kral pil rovnake vino, ako vsetci ostatni. Tekutinu na zahnanie opitosti a s tym suvisiacej bolesti hlavy vsak dostal len Reingard, nikto iny.
4. kapitola – Genius
Reingardovi tekutina pomaha. Nech uz bol alkohol akykolvek, je mu lepsie a znovu moze normalne mysliet. O to viac je prekvapeny, ze su clenovia kralovskej gardy v jeho bezprostrednej blizkosti a maju sa na pozore.
Prva noc je ina, aku si predstavoval. Predovsetkym pre jeho spolocnost. Jeho zena, nech je akakolvek, nie je pri nom. Dita Laskerova, dcera jedneho zo spojencov. Za to je pri nom Ramus, ktory studuje pergamen so zavetom. Aj ked je len tazko povedat, co dokaze zistit z odtrhnuteho pergamenu.
„Prisiel si na nieco?“
„Mozes ma volat genius.“
„A to preco?“
„Ty si kral, ja ti pomaham. Zatial co niekto iny ti chce skodit.“
„Ako to myslis, Ramus?“ Pyta sa zvedavy Reingard.
„Pozri sa. Je tu niekolko pergamenov. Kazdy je rovnakej velkosti. Ten najdolezitejsi je pisany najmensim pismom a dve tretiny su odtrhnute.“
„No dobre, ale co to znamena? Ty si bol vzdy na tie sifry.“
„Mensie pismo znamena viac textu. A tak tam nebudu zvycajne zdvorile frazy. Budu tam nazvy rodov, tajne vojenske pokyny ci mena ludi, na ktorych si treba davat velmi dobry pozor. Mozno odhalil, ze ti niekto vie a chce ublizit a treba ho odpratat, ale sam to uz nestihol. Alebo nema dokazy a vie, ze ty ich najdes.“
„Nikdy mi o takych veciach nehovoril.“
„Mozno mal na to dovod. Nikdy nemozes verit vsetkym. Ani najblizsim, ktory mozu mat prospech z tvojho neuspechu.“
V sprievode strazcov a Ramusa sa kral presuva do svojich osobnych komnat. Az teraz si uvedomuje, co vlada skutocne znamena. Uz nie je ten, koho si vsimne malokto. Musi byt silny, obklopeny svojimi priatelmi a nemoze sa nechat riadit strachom. Nikdy nemal rad ludi, hlavne vo velkych mnozstvach. Teraz je kral a ma svoje kralovstvo. Najvacsie, ale rozhodne nie jedine.
„Dobru noc, Ramus.“
„Spat nebudem, moj pane. Vela uloh a este viac veci, ktore sa mozu pokazit. Ale urob mi jednu radost, nedoveruj nikomu, kto bude od teba chciet raznu a velmi dolezitu akciu, ktora sa neda odkladat.“
„Ako mozes mat toto vsetko v hlave?“
„Nieco v hlave, nieco v zasuvkach a niekedy staci byt v spravnom case na spravnom mieste.“
Zatial, co sa dvaja muzi rozpravaju o dolezitych veciach, Dita kuje svoje plany. Je kralovna. Teraz je na nej, co bude robit. Podla pisanych i nepisanych pravidiel sa ma starat o krala a o lud svojej krajiny. Jej vysvetlenia su vsak vyrazne svojske. Je to jej kralovstvo a tak sa budu vsetci starat o nu. Jej spanok je plny planov, ako si udrzat svoju moc, nech sa stane s kralom cokolvek.
Dalsie rano zacina velka rada. Pat mudrych muzov v miestnosti zdobenej medenymi soskami. Jednotlivi specialisti na rozne odvetvia vlady, ktore spaja to najdolezitejsie – spravodlivost. Spravodlive vladnutie, tolerancia a vsetko, co je dolezite v risi Maraskenov. Kral ma svoje miesto pri okne, aby videl tak na vsetkych ostatnych, ako i von, mimo palac. Kral musi poznat kniznice a katakomby, ale aj polia a kasarne.
Kral spolu s Ramusom prichadzaju ako posledni. Ostatni uz cakaju a kazdy ma so sebou niekolko pergamenov. Uctive postavenie a uklonenie trva len chvilu.
„Vitam vas, moj pane. Mam pre vas niekolko napadov na zlepsenie kralovstva,“ zacina Kirus.
„Kral si bude priat najskor strucnu spravu o stave panstva Maraskenov,“ odpoveda mu Ramus.
„Ty si hovorcom krala?“
„Zatial mam strnast titulov. Tento patnasty by sa mi mohol aj celkom pacit.“
„Nech chce kral cokolvek, chcem to pocut od neho.“
Ramus sa s usmevom pozera na krala a ten, posmeleny i trochu zmateny, vstupuje do debaty. Zaroven gestom vyzyva velknaza a majitela dalsich titulov, aby sa posadil.
„Ramus ma pravdu. Rad si vypocujem napady na zlepsenie, ale najskor potrebujem vediet, ako na tom sme.“
„V prvom rade je potrebne zvysit nasu produkciu. Sedliaci musia viac pracovat. Obdobie hojnosti pominie a sypky nie su plne. Potrebujeme drevo na vystavbu a nedavne poziare nam narobili neprijemnosti. Ako kral musis okamzite urobit poriadok.“
„Sedliaci pracuju a ti, co to flakaju, budu potrestani. Co som videl, nas lud je pracovity.“
Kirus je znamy pre svoj priamy pristup. Aj preto je ministrom kralovstva a vsetkych vnutornych zalezitosti uz dlho. Poradca a znalec, ale len malokto ho moze nazvat priatelom.
„Moj pane, Kirus ma co povedat, ale to najdolezitejsie sa neodohrava na nasom uzemi. Mame vo svete falosnych priatelov i otvorenych nepriatelov. Sme najsilnejsie kralovstvo, ale proti spojenym silam ostatnych nemame sancu. Laskeri su nebezpecni. Naposledy boli nasimi priatelmi uz davno. Kedy sme bojovali na tej istej strane? Ked sme bojovali proti elfom? Kolko generacii to bolo dozadu? A co Ovendall? Su to zradcovia. My sme im posielali potraviny a ked im to bolo malo, rabovali nase uzemie. Nove rody, ktore okupuju vychod kontinentu, neuznavaju nasu nadvladu. Si ochranca rise ludi a ak pride otvoreny konflikt, co spravime? Kto bude bojovat na nasej strane a chranit nas lud?“
„Mas vela myslienok. Kto si?“
„Naurus. Radim ti, nerob ziadne unahlene kroky. Treba rozvahu. Tvoja uloha bude narocna a zlozita. Nesmies dopustit, aby si niekto myslel, ze sme slabi. Vysoka politika a diplomacia je o zastrasovani, o domnelej sile. Nemame rytierov na vsetky vojenske vypravy.“
„Ramus, co si myslis ty? Co by sme mali robit?“
„Usmievat sa. Strasidelnych predpovedi mame kolko len chces. Naplnil by som nimi tie najhrubsie knihy v kniznici. Najgenialnejsie riesenie je byt pripraveny na vsetko a zaroven ostat clovekom. Ostat sam sebou a byt odvaznym, nie sprostym. Nemusis byt hrdinom, ale musis byt spravodlivym kralom, ktory bude ochranovat svoj lud a nie ho zdierat.“
„Dobre sa to pocuva. Mudri ludia kde sa len pozriem. Vsetci poznaju aktualne problemy a ja, kral, mam rozhodovat o veciach, ktorym nerozumiem. Chcem mier, pokoj, blahobyt a vsetko potrebne, ale neviem ako to dosiahnut.“
„Ak si myslis, ze my ano, tak je to len dobre. Niekedy tomu verime aj my.“
„Hlasujme. Hlasujme, co by sme mali urobit ako prve. Neviem pravidla tejto rady, ani inych veci, ale ak mozeme urobit svet lepsim uz v tomto okamihu, tak to urobme.“
Vsetci traja sa na krala pozeraju s udivom. To, co prave povedal, mu nik nenasepkal. Minimalne nie priamo.
„Musime sa pripravit. Sedliakov musime motivovat, aby zacali viac makat,“ tvrdi Kirus.
„Musime vela veci, ale najdolezitejsie je neurobit nieco hlupe. Cely svet sa pozera. Podla mna nie je dobre ukazat vlastnemu kralovstvu, ze si krutym kralom. Ale to nie je moja parketa. Ak vsak budeme silni a mudri, vsimnu si to aj ostatni. Ak nie, tak si to vsimnu este rychlejsie.“ Naurus hovori podla krala rozumnejsie a menej prudko.
„Co takto vypocut si poslov z inych krajin? S tym by bolo dobre zacat. Cakaju pred dverami.“
„Urobime, co mozeme. Kirus a Naurus, suhlasite?“
Obidvaja suhlasia. Vsetci styria najsilnejsi muzi sa zhoduju na prvom kroku. Ich suhlas nebude vecny, ale aj kratka zhoda je vitana. Ramus dava pokyn strazam, ze sa prve stretnutie konci. Kirus odchadza, zatial co Naurus este na chvilu ostava.
„Aj ty ma ides sprevadzat?“
„Varovat. Je tu nieco, co by si mal vediet.“
„Ramus, nechas nas?“
„Ramus moze ostat. On vie to, co musis vediet aj ty.“
„O co ide?“
„Viem byt strucny, ale pocuvaj ma dobre. Nebudem to opakovat.“
„O co ide?“
„Kirus a Dita chcu tvoj tron.“
„Dita je kralovna.“
„Ano, je. Ale kralovna chce ineho krala.“
Reingard nerozumie. Vyzera to tak, ze vsetci ho chcu presvedcit, ze Dita je nebezpecna. Na jednej strane je to logicke. Dita je zlozita, prchka a nie je jeho prvou zenou. Jeho povodna zena, s ktorou ma syna, zomrela v strasnych bolestiach. Druha zena je krajsia, mudrejsia a ovela viac sa vyzna v politike, ale postrada to najdolezitejsie. Ludskost.
Podla ocakavania idu stretnutia s poslami z inych krajin relativne dobre. Bezne reci o vzajomnej pomoci a prosperite, o hospodarskych planoch, pripravovanych obchodnych trasach a o rozsireni choroby. Tato cast je vzdy najsmutnejsia a vsetci sa pri tom naucili neklamat, ale hovorit co najpresnejsie udaje. Pochopili, ze len spolocne mozu bojovat proti takemuto zlu.
Stretnutie s poslom z rodu Laskerov je vsak v niecom ine. Reingard ma pocit, ze ho tento muz skuma, odhaduje crty jeho osobnosti a buduce akcie. Rozprava jasne, kratkymi vetami a nasledne prechadza na zlozite a malo pouzivane vyrazy. Kral to vyhodnocuje ako snahu zmiast ho. Nerozumie tomu a nechce hrat tuto hru.
„Este jedna vec je dolezita. Vase lodstvo je pripravene, takze drevo zo vsetkych lesov patri nam.“
„Aj vy mate lode. Navyse lode potrebuju udrzbu a nase domy tiez.“
„S lesmi na hraniciach s inymi rodmi si robte co chcete. Na spolocnej hranici su lesy, ktore budeme obhospodarovat my.“
„Ramus, co si o tom myslis?“
Velknaz uvazuje a chce povedat nieco razne a provokativne, ale zdrziava sa. Neukazuje ziadnu emociu a to na tak veselom cloveku nie je dobre znamenie.
„Preberieme to a dame vediet nasu definitivnu odpoved rodu Laskerov.“ Hovori Reingard.
„Uvahy o definitivnych odpovediach si nechajte. My si nechame lesy.“
„My si nechame vasu psenicu, vase rieky a jazera a vsetky bane na podzemne poklady.“
„To nemozete mysliet vazne. Vy, Maraskeni, ste blazni.“
„Mame na vasu psenicu rovnaky narok ako vy na nase lesy.“
„Odovzdam tuto informaciu mojim panom a garantujem vam, ze vasa drzost bude znama po vsetkych ludskych kralovstvach.“
Ramus nevie, co robit. Jeho kral teraz urobil velmi hlupy krok. Vyprovokovat Laskerov znamena zaciatok konfliktu. Laskeri su drsni a radi hladaju spojencov na to, aby dostali to, co chcu. Cim dlhsie bude prebiehat konflikt, tym viac sucasnych spojencov sa premeni na otvorenych nepriatelov.
Vsetci odisli a Ramus a Reingard ostavaju sami. Ani jeden z nich nema dobru naladu a predovsetkym novy kral ma silny pocit, ze pokazi cokolvek, na co siahne. Konflikt ci otvorene vyvrazdovanie je to posledne, co oslabena zem potrebuje.
„Jedno si zapamataj. Nikdy nebudes popularny u vsetkych. Niektorych nepriatelov neporazis. Mozes vsak svojich nepriatelov oslabit a zmenit na priatelov.“
„Choroba, hadky, otcova smrt a bliziace sa boje. To vsetko ma caka a ty tu hovoris o popularite? Co odporucas? Docital si sa nieco v tych svojich knihach?“
„Niekedy je najlepsi priamy pristup.“
„Aky?“
„Mas vacsiu armadu ako Laskeri. Mas viac spojencov ako oni. Skutocnych spojencov. Ich hlavne mesto je nedaleko. Dobi ho.“
„Zautocit na Laskerov?“
„Nebudu to cakat a ty sa ukazes ako odvazny a silny vodca.“
„Prepac, ale to nespravim. To je hlupe. To je tak strasne hlupe. Nechcem vojnu.“
„Tu nechce nikto. Ale aj tak chce kazdy vitazstvo.“
„Dita Laskerova je moja zena. Nemozem bojovat proti Laskerom.“
„A ty si prave presiel skuskou,“ hovori s usmevom Ramus.
„Skuskou? Ty si to nemyslel vazne? Chcel si vediet, ako zareagujem?“
„Vlastne som to vedel dopredu. To vies, asi som naozaj genius. A chce to vino.“
Lesien
5. kapitola – Zabudnute dejiny
Svet ovladaju dva velmi mocne rody. Marasken na zapade, Lasker na vychode. Tu vsak ziadne zoznamy nekoncia, ale zacinaju. Staci len dlho kracat a z Aringoldu sa dostane na uplne ine panstvo.
Lesien je jeden z najmladsich rodov a nie vsetci ich vlastne uznavaju. Preco by aj mali? Jeden z malych rodov na juhu, ktory sa dostal cez bratovrazedne boje k znicenemu uzemiu. Marelova veza uz nie je to slavne mesto carodejnikov, ake kedysi bolo. Stale vsak dopadlo lepsie ako Marelov sud. Najvacsi masaker znamej historie, kde krv tiekla potokom a kde za den zomrelo viac ludi, ako bezne zomiera v dlhych vojnach. Marelov sud je miesto, ktore by mohlo byt aj tisickrat prekliate a nezmenilo by sa. Totalna skaza. Derave strechy, ktore nema kto opravit. Znicene dielne, trhoviska, pristavy. Vsetko. Je len tazke najst ziveho cloveka. Teraz je to raj pre potkanov a akukolvek haved. Napriek tomu je to druhe najvacsie mesto celej Marelovej zeme.
Zasolena poda nema skoro ziadne vynosy a z velkeho dedicstva neostalo takmer nic. Je to sedem generacii, co sa po Marelovej zemi prehanali elitni carodejnici a zabijaci, clenovia Ciernej rady a Ciernej ruky. Odvtedy tu vladne beznadej a nejeden clovek neustale opakuje to, co pocut asi v kazdom kralovstve: Do Eludie aj s tymto zivotom!
Spojena armada Laskerov a Mareskenov ochranila Aringold a dalsie mesta na zapade, zatial co juh kompletne padol. Nespocitatelne hordy zurganov doslova roztrhali vacsinu obyvatelov. Vacsina tych, ktori padli v Marelovom sude, tam v nejakej podobe stale lezi na ulici. Zurgani nejedia kosti, vsetko ostatne vsak ano. Marelov sud tak dostal nove meno, ktore je spomienkou na tieto udalosti. Udolie kosti. Nie mesto, pretoze v meste je zivo. Hovori sa, ze kto prejde do stredu mesta a vrati sa, nebude zit dlho. Choroby, vsadepritomne plesne a vsetko, co carodejnici pouzili proti zurganom, sa stretava na jedinom mieste.
Z Marelovej zeme ostalo len malo ludi. Vacsina sa odstahovala do okolia Aringoldu, pripadne ich niektory iny rod nasilim odtiahol a donutil pracovat. Tie skupiny, ktore ostali, sa dostali do konfliktu. Kazdy mal iny nazor, ako navratit prosperitu. Vzajomne vylucujuce moznosti nikam neviedli a k moci sa dostalo nasilie.
Rod Lesien nie je najmudrejsi alebo najsikovnejsi. Nie su ani najviac odvazni. V jednom vsak vynikaju. Ich dominantnym crtom je bezohladnost. Dobre vedia, ze nemaju co stratit, ale cakat dlho na ciastocne zlepsenie sa im tiez nechce. Lesieni su otrokari. Plany dava dohromady ich kral, ktory ma uplnu autoritu a neustale zvysujucu sa moc. Laskeri a ostatni si ich nevsimaju, ale to sa moze rychlo zmenit.
„Pane, dorazili tri lode.“
„Vyborne. Nasich hosti okamzite zabite.“
„Ako rozkazete.“
Teoder Lesien je v svojej podstate najvyznamnejsi vladca sveta. Nema silnu armadu, ani velky vplyv, ale ma informacie a vie ich sikovne pouzivat. Vie, koho oslovit, co ziskat a proti komu to pouzit.
Vyslal svojich vyslancov hlboko do Zeme zatratenych a prislubil kazdemu, kto nastupi na jeho lode, dostatok urodnej pody. Sam nevie o magii nic, ale zohnal ludi, ktori vedia o tajomstvach nekromancie najviac. Buduje si novu armadu, aku svet nevidel. Zastupy mrtvych, ktori pocuvaju na slovo. Splnia kazdy rozkaz, nepotrebuju jedlo a urobia cokolvek bude potrebne i bez zbrani. Staci ziskat ludi a premenit ich na poslusnych bojovnikov. Tri lode novych nemrtvych sluzobnikov predstavuju znacnu silu.
Ide o test. Malu skusku. Kral z rodu Lesienov ma svoj velky ciel a toto je nevyhnutny krok, ktory ho dostane k vytuzenej nadvlade nad vsetkymi o nieco blizsie. Skutocny ciel je ozivenie vsetkych z celeho Marelovho sudu. K tomu vsetci, co padli v nedavnych vojnach a niekolko lzi, ktore mu maju zabezpecit, ze vsetko pojde hladko.
Pred kralom je niekolko velkych vyziev, ale stale je viazany aj beznymi potrebami kralovstva. Musi zariadit, aby jeho lud nehladoval a aby vsetci jeho hostia, ktori ovladaju zakazane druhy magie, nepresli k niekomu inemu. Ako to vsak spravit v znicenej krajine s minimom pracujuceho obyvatelstva?
Pomohla mu v tom velmi jednoducha nahoda. Stacilo byt na spravnom mieste v spravnom case. Jeho mala kralovska garda sa zapaja do konfliktov a zachranila tak dolezitych Maraskenov, ako i Laskerov ci napriklad vladcov z mesta Jas. Z malych darov, ktore nikoho nic nestali, sa stali obrovske prudy cennosti. Sam Teoder sa zastal v roznych konfliktoch tej strany, ktora dokazala lepsie zaplatit. Jeho osobna ochranna jednotka sa tak zmenila na elitnych zabijakov, tak ako za davnych dob.
Lesieni sa zbavili posledneho krala Maraskenov a ten, ktory je na trone len kratko, doteraz o nicom nevie.
6. kapitola – Lesien a denna dyka
Lesieni su v svete malo znami, co vsak nie je ich nevyhoda. Ide prave o ich velky ciel. Skryt sa, byt nenapadni. Nechat ostatnych, nech sa upodozrievaju navzajom. Tych niekolko jednotlivcov, ktori prichadzaju do Marelovej veze, sa vracaju so spravami, ze od miestnych rodov nehrozi ziadne nebezpecenstvo. Dokonca mnohi ani nikdy nepoculi, ze nejaky rod Lesienov existuje.
Existuje na to jednoduche vysvetlenie. Kombinacia silno halucinogennych bylin, neznamych magickych ritualov a pohostinnosti dokaze domotat hlavu asi kazdemu. Pre tych, ktori sa nemusia vracat, existuju este dve moznosti. Otroctvo alebo smrt.
Jeden z nemnohych, ale zato efektivnych vynalezov, su specialne zbrane. Casto sa im hovori aj denna dyka. Nemaju ju vsetci, len ti najelitnejsi zabijaci a kral. Jej uloha je jasna, ale prevedenie je velmi netypicke. Pocas dna je dyka uplne priehladna. Smrtelna a neviditelna. Staci ju preniest na to spravne miesto a v noci pouzit, alebo este lepsie, pouzit ju cez den. Treba len najst vhodny ciel.
Panstvo Miawenov by bolo idealne, az na jednu malickost. U nich nie su ziadne spory o moc a ich vladca urobi presne to, co si Lesieni zmyslia. Aj tak vsak musia byt pripraveni, pretoze ich cas este neprisiel.
Lesieni nie su hlupi. Dobre vedia, ze boj proti vsetkym nevyhraju. Ak nebudu opatrni, pridu o vsetko.
„Seren, ake su najnovsie spravy na severe?“ Kral sa pyta svojho najblizsieho spolupracovnika, ktoreho si vybral uz davno. Hlavny radca rozmysla presne ako on a tiez dobre vie, coho sa najviac boja jeho protivnici.
„Podla ocakavania. Rod Maraskenov slabne, zatial co Laskeri silneju. Ocakavaju velmi dobru urodu a zvysili produkciu zbrani. Uz dnes su podla mna Laskeri silnejsi, keby prislo k priamym bojom.“
„Preco vyrabaju zbrane, ked nie su vo vojne?“
„Moj osobny odhad je, ze chcu vyzbrojit kazdeho, kto by sa po ich boku postavil proti Maraskenom. Predpokladam, ze to budu hrat na strach. Maraskeni ustupia a Laskeri ziskaju nove uzemia bez boja. Mozno dokonca zjednotia vacsinu rodov pod jednu zastavu.“
„Proti tomu mozeme nieco urobit.“
„Neviem, ci by sme mali,“ odpoveda mu radca.
Teoder uvazuje. Zasiahnut, alebo nezasiahnut? Ma cely rod ostat skryty a nechat konkurenta este viac vyrast, alebo sa vystavit riziku a pokusit sa o nieco zlepsit svoju poziciu?
„Myslim, ze je cas na jednu malu politicku hru. Vladnut budu Miaweni. Ti su neskodni.“
„Myslis, ze sa Laskeri a Maraskeni budu klanat niekomu slabsiemu?“
„Ti, ktorych nepozabijame, to urobia.“
„Neviem, ci sme na to pripraveni.“
„Nie sme. Oni tiez nie. Ale budeme jednat cez niekoho druheho. O niekom viem. Ty tiez.“
„Ona je podla mna neschopna, moj pane. Mali by sme to este zvazit.“
„Preco povazujes jej neschopnost za nevyhodu?“
Kral Lesien okamzite pripravuje vsetko potrebne. Vie, ze sa budu diat zvlastne veci, v ktorych budu mat najvacsie slovo informacie.
7. kapitola – Ranny caj
„Vies, co je tvoja uloha, synu,“ hovori Teoder Lesien svojmu najstarsiemu synovi.
„Nemam strach,“ zasepta syn svojmu otcovi.
„Tichy a odvazny. Tak to ma byt. Ako vidis, moj caj je pripraveny.“
Syn dava znamenie svojmu otcovi a ten zdviha svoj pohar. Akcia sa zacina.
Ethan Lesien je napriek nizkemu veku skuseny bojovnik. Boj je jeho zivot a akakolvek moznost zapojit sa do bitky je pre neho vitana. Pozna svoju ulohu. Jednoduchu, barbarsku a naviazanu na nove sposoby zivota, nie na vladnutie podla tradicii.
Mladik vstupuje do areny. Spolu s nim desiati sedliaci s vidlami. Nahi, hladni, bez akehokolvek vojenskeho vycviku. Nejde o to, kto vyhra. Vitaz je dopredu jasny a ak by to dopadlo inak, islo by o tragediu. Ethan musi pobit vsetkych sedliakov skor, ako jeho otec vypije caj.
Ziadne hudobne nastroje, spevaci a zabavaci. Len mala arena, jedenast ludi a zatvorena brana. Nikto nemoze uniknut.
Kral ochutnava caj a jeho syn uteka k najblizsiemu cloveku, ktory ani poriadne nevie, co ma robit. Rychlo pada po uplne presnom bodnuti. Sedliaci sa nestavaju do ziadnej formacie, ani neutocia so svojimi vidlami. Utekaju do najvzdialenejsich kutov areny.
Ak predsa len vidno nejaku snahu, zurivy Ethan znici kazdeho. Pud sebazachovy je u kazdeho cloveka na podobnej urovni, ako strach. Nemaju sa kedy rozhodovat. Ethan je ako demon z davnych cias, ktory miluje krv a ktoreho bojove umenie sa da len velmi tazko napodobnit.
„Sklamal si ma, synu! Si pomaly!“
Ethan nie je nadseny. Desiati sedliaci na jedneho. Zomrelo ich len osem.
„Prilis rychlo pijes.“
„Nie synu, to ty pomaly bojujes.“
„Co s tymi dvomi?“
„To je na tebe. Si bojovnik, alebo nie? Ty rozhodni, mlady muz.“
Ethan berie do ruk vidly a hadze ich do jedneho zo sedliakov. S dalsimi vidlami to iste opakuje.
„Preco si ich zabil?“
„Nemam rad nedokoncene ulohy. Ty chces mrtvych pre svoje cary.“
„Pod sem. Mam pre teba ulohu. Ovela tazsiu, aj ked si ani tuto nezvladol.“
„Nasypem ti do neho nieco na uspanie.“
„Mna nic neuspi, synu.“
Ethan pristupuje blizsie k svojmu otcovi a vytahuje svoju dennu dyku. Dva udery. Obidva mimo srdce.
„Preco?“
„Tvrdis, ze som pomaly. Umries pomalou smrtou.“
Kral pada na zem a jeho syn si sam uklada korunu na hlavu. Ziadne velke ceremonie. Teraz je kralom on.
Kazdy vedel o jeho sporoch s otcom, ale nebolo to nic vazne. Mladicka nerozvaznost. Len malokto vie, kym je Ethan v skutocnosti. Je pravoplatnym synom, jeho meno je prave a vsetko ostatne je v poriadku, ale jeho mysel je velmi vzdialena mysli ostatnych.
Ethan je bojovnik. Kruty, nemilosrdny, mysliaci na zvysenie svojej sily za kazdu cenu. Ziadny recnik a myslitel. Nebol taky vzdy. Aj ked vzdy tuzil po slave, neskutocny vztah k nasiliu sa prebudil po jednej bitke. Ziadne armady proti armadam, len niekolko jednotlivcov proti jednemu.
Niektori ludia potrebuju dostat poriadne cez hubu, znovu a znovu, len aby sa v zivote nasli. Niekolkych z tych, co ho zmlatili, uz nikto nikdy nenasiel. Vysledok tvrdej vychovy v svete, kde je tolerancia ci ludskost len slovo.
8. kapitola – Masaker
Ethan sa nerozhoduje, co bude robit. Okamzite kona. Prve, co chce urobit, je zavrazdit vsetkych, ktori budu proti jeho vlade namietat. Vsetkych starych radcov, pomocnikov a patolizacov.
Nejde mu o titul, ani o armadu tych, co budu pre neho zabijat. Vsetko chce urobit sam. Ostatni ho budu posluchat, alebo dopadnu rovnako ako Teoder.
Napriek tomu, ze su obyvatelia Marelovej zeme prekvapeni z nahlej zmeny panovnika, neprotestuju. Vedia, co sa moze stat a pravdepodobne aj stane. Vacsina prisaha vernost Ethanovi. Ostatni sa marne schovavaju. Jeden za druhym sa dostavaju na kolena. Ti viac odvazni a menej inteligentni koncia na zemi bez moznosti postavit sa. Krutost Ethanovych ludi je zarucena tym najjednoduchsim sposobom. Len ti najkrutejsi a najsurovejsi maju pristup k vysokym poziciam.
„Zacina novy poriadok. Sme slabi. Budeme silni.“
To je jeho nazor i prihovor pred tymi, ktori si ho prisli vypocut. Nic viac. Co presne znamenaju tie slova, to si musia vsetci domysliet. Marelova veza je zubozena a nikto v nej ani necaka, ze sa vsetko zmeni k lepsiemu behom chvile.
„Pan Ethan, pan Ethan. Co budeme robit?“ Pyta sa hlavny radca, ktoreho nechal zit.
„To, co radil moj otec.“
„On vzdy chcel najnovsie spravy. Laskeri pripravuju zbrane. Vela zbrani.“
„To ma nezaujima.“
„Nerozumiem, pane. Vas nezaujimaju zbrane?“
„Naco bude niekomu ovela viac zbrani ako ruk?“
„To ako myslis? Co chces urobit?“
Ethan zurivo trieska dverami. Ide prec. Nechce dlhe rozhodovanie. Nechce vela informacii. V tom sa lisi od otca.
Lesieni sa podla neho privelmi zameriavaju na sever. Ovela zaujimavejsi je juh. Bohate mesta plne ludi. Oazy plne zivota v pusti. Kontinent Karien je pre Ethana pust a Zem zatratenych je to spravne miesto. Nielen pre obchod s otrokmi, ale aj ako zdroj slobodnych ludi, ktori mu budu sluzit. Alebo zomru. Staci si len vytipovat mensie mesto a premenit ho na koloniu. S nozom na krku sa lahko dohaduju priatelstva. Tento plan vymysla Ethan uz cestou do pristavu. Horuca hlava nechce zastavit, stale musi nieco riesit. Zaroven si vybera, kto bude viest rod Lesien v jeho nepritomnosti, len chvilu po smrti Teodera.
Problem vznika v pristave. Skupina pod vedenim carodejnikov sa dozvedela o vrazde Teodera Lesiena jeho synom. Proti Ethanovi a jeho malej armade stoji sik magicky nadanych ludi s palickami a niekolkymi bojovnikmi, ktori sa stavaju pred nich. Cisla nie su vyrovnane, ale novemu kralovi na takych veciach nezalezi.
„Nemozes prejst. Zabil si vlastneho otca! Takemu sluzit nebudem!“
„Je nas viac.“
„Viac coho? Kto z vas vie carovat? A chces bojovat proti vlastnym? Chces kazdeho zradit, Ethan?“
„Som tvoj kral.“
„Tvoj otec bol moj kral. Ty nie si. Aj ked mas narok na korunu, nemas autoritu a ja nemam povinnost posluchat to, co si vymyslis.“
„Potom ta nepotrebujem.“
Ziadne dalsie slova. Malo osidlena oblast je kvoli dykam este viac vyludnena. Ethan v pristave sposobuje masaker. Sam je nezraneny, ale jeho improvizovana armada sa viditelne zmensila. Tela carodejnikov a kralovskej gardy sa nikomu zo zijucich nechce odpratavat.
„Bolo ti to treba?“ Kral sa pyta bezvladneho tela. Kvoli utoku prisiel tiez o tych, ktori maju najviac skusenosti s navigaciou po mori. To ho vsak nemoze odradit. Veri, ze lud jeho otca bude plnit nove rozkazy rychlo a bez reptania. Carodejnici, ktori cakali na krala a chceli ho zastavit, su len prvou skupinou, ktora mu skrizila cestu.
Miawen
9. kapitola – Prva cast planu
Rod Miawenov je skutocnym unikatom. Casto sa mu hovori ako o najmensom z malych rodov. Cele ich fungovanie je zavisle na Maraskenoch a v malom mnozstve aj na inych rodoch. Male hlavne mesto, okolo neho bezvyznamne mestecka a k tomu par uplne obycajnych ludi, ktori maju so strachom mnozstvo skusenosti.
Pokial ide o situaciu, ta sa uz dlho nezmenila. Krajina znicena zurganmi sa pocas siedmych generacii obnovila len ciastocne. Ti, co tu stale ziju, maju coraz viac odlisne ciele. Niektori sa snazia jednoducho prezit, zatial co ini si poriadne poplietli historiu s roznymi nezmyslami.
Vodcovia sa u Miawenov volia. Par slachticov si vyberie krala spomedzi seba vzdy, ked sa tomu predtym nieco stane. Vysledkom tak nie su ziadne dynastie, len cely rad ludi, ktori maju skusenosti a snazia sa udrzat rod na nejakej rozumnej urovni. Posledny clovek, ktory sa skutocne volal Miawen, je davno mrtvy. Z rodinneho mena sa tak stal titul. Aktualny Miawen je tak niekto, kto sa takto nikdy nevolal a nie je ani jeho vzdialena rodina.
Maren Miawen je popularny, ak sa to da tak povedat. Plni to, co od neho chcu obcania i vodcovia nedalekych kralovstiev. To je asi vsetko, co sa da o nom povedat. Nerobi nic, co by sa neocakavalo. Jeho panovanie je tak sice nudne, ale trocha stability celemu regionu pomaha.
Maren je zaroven najznamejsi Miawen. To sa vsak zanedlho zmeni, ak vyjde plan, ktory sa pripravuje uz dlhu dobu. Cely plan sa dokoncuje a ma sa zacat uz coskoro. Rod pripravuje vsetko, co je potrebne pre zaciatok noveho, velmi netypickeho tazenia. 
Zatial, co Ramus dobre sluzi svojmu panovi, mlademu Maraskenovi, jeho bratranec je uplne iny. Ziadny velknaz a rozhodne nie niekto, kto ma prebytok empatie. Ma vsak nieco, co nema nikto iny na svete. Chut ovladnut svet bez jedineho vystrelu, seknutia a zabitia. Samozrejme, ucel svati prostriedky a kazda cesta k splneniu ciela sa da urychlit humannym ci nehumannym sposobom.
10. kapitola – Prorok
Zean sa narodil u Maraskenov. Jedinacik, syn uplne obycajnych rodicov, ktori ho mali ovela neskor, ako je zvykom. Aj preto bol medzi nim a jeho rodicmi obrovsky vekovy rozdiel. Ked mu obidvaja zomreli, bol este maly chlapec. Jediny, kto mu ostal, je bratranec, ktory sa dostal na vyslnie.
Napriek tomu sa rozhodol, ze nebude pracovat v chrame ci v kniznici. Mal rad vedomosti trochu inym sposobom. Veda ho zaujimala len ak islo o ovladanie ludi a nove sposoby, ako niekoho otravit. Zean sa neustale radikalizoval, az sa dostal na nemilost Maraskenov a musel utiect. Utiekol tym najjednoduchsim sposobom. Zaplatil cloveku, ktory ho dostal na sever. Nasledne ho zmlatil a dal si zalezat, aby poznal jeho meno. Urobil niekolko dalsich spinavosti a zanedlho o tom vedel kazdy. Ako bonus vsade rozhlasoval, ze ho na to naviedol Ramus. Tieto lzi mu nevysli a coskoro ho kazdy povazoval len za hlupaka a taraja. Ktokolvek, s vynimkou Lesienov. Aj tam sa po case nepohodol a presunul sa k Miawenom. Pravdepodobne si myslel, ze byt blizsie k Maraskenom znamena byt viac v bezpeci.
Teraz je Zean utecenec a zaroven clovek, ktory sa Miawenom vyborne hodi. Niekto, kto vie, ako fanaticka nabozenska viera funguje. Ako ju rozsirit a ako zariadit, aby kazdy robil presne to, co je potrebne.
„Zvladnes to?“ Pyta sa Maren. 
„Zvladnem. Ale par veci potrebujem. Napriklad palac.“ Odpoveda mu Zean.
„Preco palac? A kto si myslis, ze ti ho postavi?“ 
„Postaci mi palac Miawenov. Je to zrucanina, ale aj tak mi bude stacit.“
„Nedam ti moje sidlo.“
„Viem, ze nie. Ale viem aj to, ze si ho mozem jednoducho vziat.“
Zean vytahuje noz a rychlo sa zbavuje Marena. Jeho verni, o ktorych doteraz nikto nikdy nepocul, sa vrhaju na straze. Po chvili sa cela budova stava skutocnym palacom Zeana a jeho ludi.
Novy prorok prekvapuje. Je dva kroky pred tymi, ktori chceli pouzit jeho schopnosti proti niekomu inemu. Znamena to tiez novy start pre cloveka, od ktoreho sa da ocakavat vsetko.
„Dost!“
Zean dava pokyn svojim priaznivcom, aby okamzite prestali so zabijanim nevinnych ludi.
„No tak, len pomaly. Netreba tolko nasilia. Je tu cas na mier. Na lasku, priatelstvo a toleranciu. Toto vsetko caka kazdeho, kto sa k nam prida. Pamatajte na to a ti, co na to zabudnu, budu ukamenovani.“
Viera, ktoru zacina sirit novy prorok, je plna protikladov. Hovori o zivote, ale preferuje smrt. Vazi si zeny, ale tvrdi, ze vladnut im ma muz. Hlavna myslienka je mimoriadne jednoducha. Eludia, ktoru oznacuju mnohi za najdemonickejsiu bytost, sa vrati. Jedine vsetci ludia spolocne dokazu vytvorit dostatocnu silu na to, aby ju definitivne odohnali. To tiez znamena, ze kazdy clovek je potrebny vo finalnom boji a ti, ktori su verni, by sa mali mnozit viac ako neveriaci.
Prve skupiny fanatikov sa pridavaju nie pre to, ze by vedeli nieco o Eludii. Zo zaciatku islo hlavne o jednoduchych, lahko manipulativnych ludi, ktorych si Zean ziskal niekolkymi jednoduchymi klamstvami. Povedal im, ze su vynimocni, a oni mu to uverili. Povedal im, ze prave oni musia bojovat za jedinu pravdu, vecne svetlo a dalsie veci a oni rabovali domy tych, ktori nenavideli ich noveho vodcu.
„Teraz ma prosim dobre pocuvajte. Eludia ziskala rod Ovendallov. Cely velky rod je teraz pod jej kontrolou. Musime ich vratit k harmonii. Musime sa postarat o to, aby im Eludia neublizovala, aj keby to bolo to posledne, co urobime.“
Zean nema protivnikov v diskusiach. Nikto proti nemu neprotestuje a nedava neprijemne otazky. Vsetky odpovede su znakom suhlasu a uplneho podriadenia. Kde sa objavi, tam ho pocuvaju na slovo, nech hovori cokolvek. A hlavne, nech robi cokolvek.
Kazdopadne je velmi zvlastne, co sa deje a hlavne ako rychlo sa vsetko odohrava. Len nedavno zacala snaha Miawenov o ziskanie vacsieho miesta na svete a uz je cely rod v rukach cloveka, ktory je nestabilny a robi si co chce. Jeho postup je rychly a pocet jeho priaznivcov sa neustale zvysuje.
Napriek tomu celkovy pocet obyvatelov v panstve Miawenov klesa coraz rychlejsie. Ti, ktori sa stavaju na odpor, vacsinou nestihnu utiect prec. Jedine on, velky prorok, vie tajomstvo. Dokonca niekolko tajomstiev.
Zean samozrejme nie je hlupak a dobre vie, kto vladne svetu. Samozrejme sa zameriava na panstvo, v ktorom posobi. Panstvo Miawenov je pod vladou rodu rovnakeho mena, ale tiez pod ciastocnou vladou inych rodov. Predovsetkym Maraskenov a Lesienov.
Kym Maraskeni su velkym cielom, Lesieni su slabym rodom. Vedia vsak byt dobrym prvym kuskom v skladacke. Prvy rod, ktory sa prida na stranu svetla proti temnote. Staci ziskavat spojencov a zbavovat sa nepriatelov postupne, jedneho za druhym.
Ovendall je dobry ciel. Su daleko, ale tiez ide o jeden z mensich rodov, velmi ovplyvneny silnym rodom. V tomto pripade Laskerov. Ak sa podari vsetkych presvedcit, ze maly rod je nepriatel, tak to dokaze urobit divy. Boj desiatich proti jednemu je jednoduchy, korist je ista a v mene viery sa kazdy hlupak bude bit do krvi.
Zean ma vsak protivnika. Svojho bratranca a kazdeho, kto s nim spolupracuje.
11. kapitola – Spolupraca
Dvaja ludia sa rychlo dostavaju k plnej moci v juhozapadnej casti Karienu. Miaweni sa dostavaju pod kontrolu proroka Zeana, ktory slubuje a nuti verit. Lesieni su zas pod narastajucim vplyvom Ethana Lesiena. Dvaja sialenci a obaja su nestali, prchki a velmi vzdialeni od vsetkych idealov.
Pochopitelne, ich suboj by bol krvavy a este viac by vyludnil dve chudobne a velmi znicene panstva, kde je problem ziskat trochu obilia. Ich spojenectvo vsak dokaze urobit uplne zazraky, spojit dve odlisne male rise do vojenskej aliancie, s ktorou by sa dalo pocitat.
Ethan nema specialne diplomaticke nadanie a informacia, ze sa akysi Zean stava duchovnym lidrom vedlajsieho panstva, ho velmi nezaujala. Predsa len, veri skor v seba a v silu zbrani, nez v silu presvedcenia. Je to o to zvlastnejsie, ze je bojovnik z rodu, kde je tak vela cernoknaznikov.
Pre Zeana je vsak risa Lesienov velmi vhodnym tercom pre propagandu. Dostat svoju vieru do tejto oblasti je vsak velmi narocne. Lesieni nemaju velku populaciu, cestnu siet, obrovske pristavy ani nic, co by urychlilo sirenie noviniek. Neznamena to, ze sa tu nebude sirit nova viera. Ta si najde cestu, ale moze narazit na obrovsky problem. Na pravdu. Zean riskuje, ze u Lesienov, potomkov davnych a mocnych carodejnikov, budu vediet pravdu o Eludii.
Stretnutie na hraniciach je velmi jednoduche na dosiahnutie, ale komplikuje to nedisciplinovana povaha Ethana a jeho najblizsich. Pozvanie je poslane, ale pri uprimnej snahe len z jednej strany je spolupraca velmi malo pravdepodobna. Ktokolvek z Lesienov je len poddany noveho vladcu, ktory si cokolvek rozmysli v okamihu.
„Ake su teraz plany?“ Pyta sa Lagos, jeden zo Zeanovych najvernejsich.
„Upravime vieru. Zahlasime, ze Ethan je vyvolenym bojovnikom. To on potrebuje silu od vsetkych veriacich, aby mohol porazit Eludiu.“
„Ethan? Preco prave on?“
„Je to bojovnik. On nemusi vela hovorit ani mysliet. On musi bojovat. Za nieco, co len chce. To je na nom. Ak ale zahlasime, ze on je ten vynimocny, vyvoleny a vsetko k tomu, spravime z neho nasho spojenca. My budeme vyberat, co si o nom budu mysliet. Este k tomu urobime divadlo. Posleme na neho zenu, ktora sa ho pokusi zabit. On ju premoze. Bude mat so sebou odkaz, ktory este premyslime. Zahrame to tak, ze bude akysi tien Eludie. Jedna cast Eludie. On bude jednu otrokynu za druhou zabijat a Maraskeni, Laskeri a vsetci ostatni az po Lanisport tomu budu verit.“
„Co ak odhali, ze to riadime my?“
„Tak sa s nim stretneme a rozhodneme sa, co bude dalej.“
Zean okamzite spusta tento plan. Vybera dievca, ktore donutia, aby sa naucila bit. Dufa, ze bude so zakladnym treningom co najskor hotova. Fyzicka sila nie je jedine, co jej chce dat. Musi ju pripravit predovsetkym psychicky. To je jeho specialita.
Jeho praca tu vsak nekonci. Vie, ako funguje viera. Musi byt pevna, neomylna, dobre premyslena – ale zaroven musi byt co najviac zaujimava pre tych, ktori dokazu sirit vieru dalej. Nepotrebuje tisice knazov, ak sa kazdy presvedceni moze stat knazom. Musi pracovat na neustalom vylepsovani. Musi mat pripravene odpovede na otazky, ktore pridu v buducnosti.
Je cas ukazat svojho najlepsieho spojenca. Cloveka, ktory nema meno, minimalne ziadne z tych mien nie je prave. Zean ho oslovoval ako svojho priatela, ale ani jeho najblizsi o nom nevedeli viac. Jedna jedina vec je ista. To, ze tento neznamy ovlada prastaru magiu, ktora sa dnes uz neda vystopovat ani napodobnit. Dokonca nikto ani nevie, aku odmenu mu Zean slubil za jeho sluzby.
Nech si o kuzlach mysli kto chce, co chce, dostat Ramusove deti do zajatia v rekordne kratkom case je majstrovske dielo. Zvlast, ked cesta do Aringoldu trva dlho aj na tom najrychlejsom koni. Vysvetlenie je jednoduche, ale skutocne spracovanie planu je mimoriadne narocne. Zean a jeho priatel su jedini, ktori vedia, preco Ramusovi dvaja synovia opustili vsetko, nasadli na kone a vydali sa bez jedla a vody k svojim nepriatelom. Stretnutie synov hlavneho nepriatela a bojovnikov novej viery na hraniciach sa udeje skor, ako akekolvek stretnutie s Ethanom Lesienom.
Zean vie, co s nimi urobi, az sem dorazia. Samozrejme zacal s tymto planom uz skor. O to zaujimavejsie bude vyvrcholenie jeho snahy.
12. kapitola – Previazanie rodov
Zean ma dalsi tromf. Rychlo ziskava vplyv aj nad dalsimi clenmi Miawenov. Nepotrebuje na to vieru, staci ukazat moc. Schopnost ovladat ostatnych, ktora dokaze rychlo narastat po prekonani potrebnej hranice. Kazdy chce byt na vitaznej strane. Je mu jedno, ze ti, ktori mu zacinaju prejavovat svoju naklonnost, nie su veriaci. Nemusia vsetci verit. Staci, aby vsetci posluchali.
Omnoho zaujimavejsie to zacina vyzerat u Maraskenov. V najjuznejsich castiach dochadza k diskusiam, ci sa treba pridat k novej viere, alebo nie. Tam, kde bolo ticho, je teraz sanca. Sanca, ktora sa da jednoducho zosilnit. Staci presvedcit tych, ktori tam pridu robit poriadok.
Zacina ho prekvapovat, ako rychlo sa jeho ucenie siri. Dostava chyry o tom, co sa deje vo vzdialenych krajinach. A on vie, co dokaze urobit. Prichadza so zaujimavou myslienkou. Staci vybrat mesto a prehlasit ho za posvatne. Kto by uz nechcel byt v centre viery, ktora bojuje proti Eludii? Preco by ti najlepsi remeselnici, rolnici ci vojaci mali byt v rukach ostatnych, ked mozu sluzit viere a povazovat tento zivot za stastny?
V panstve Maraskenov sa udiali dve zaujimave udalosti, ktore necakal. Lauda Maraskenova, posledna zijuca dcera Reingarda Maraskena, zomiera na mor. Jej trapenie je na konci a nikto jej nedokaze pomoct. Alebo ano? Dita Laskerova, nech je akakolvek, sa nakazila. Mor dokaze dokoncit jeho dielo a prave vyliecenim moru moze vzniknut este vacsi respekt.
Existuje velmi dobry dovod, preco je mor najviac rozsireny u Maraskenov a Laskerov. Vlastne niekolko dovodov. Velke mesta, vela obchodnych ciest, v niektorych oblastiach velmi slaba hygiena a tiez fakt, ze cela nakaza pochadza z juhu. Z oblasti, ktore ovela lepsie poznaju Miaweni, Lesieni a ostatni, ktori obchoduju s mestami zo Zeme Zatratenych a z Azoye.
Temni elfovia z Azoye poznaju tajomstva moru a vedia ho liecit, i ked nie so stopercentnou uspesnostou. Vacsina tych, ku ktorym pride pomoc vcas, prezije. Ako dat dohromady liecitelov z tajomnej rasy a umierajucich, ktori su od nich velmi daleko?
Logickou volbou je magia. Premiestnit vsetkych tam, kde je potrebne. Ako vsak dostat niekoho na co najvacsiu vzdialenost za kratky cas a zaroven nevzbudit podozrenie?
Zeanovi pomaha viera a mala spolupraca niektorych sikovnych ludi od Lesienov. Ti maju vsade svojich zabijakov a spionov. Zistit presnu polohu najblizsieho sikovneho liecitela na uzemi Maraskenov je zrazu ovela lahsie.
Napriek tomu musi byt opatrny. Namiesto toho, aby si bol isty sam sebou a svojimi schopnostami, sa snazi aj s pomocou Lesienov odhalit akehokolvek protivnika. Skor alebo neskor sa niekto musi ukazat.
Dostava sa k nemu aj informacia, co si o nom a o jeho novej viere myslia temni elfovia z Azoye. Nie su nadseni a rozhodne nemaju strach z Eludie. Je vsak velmi nepravdepodobne, ze by sa z pusteho ostrova vypravili az k hraniciam jeho novej rise a urobili vazny problem. Nech sa na to novy vodca pozrie akokolvek, problem z juhu povazuje za malo pravdepodobny. O severe a vychode sa nic take neda povedat. Ani medzi tymi, ktorymi je teraz obklopeny.
Zean dava prikaz na vybudovanie noveho mesta a vyzyva vsetkych, aby sa modlili za vsetkych stavitelov z celeho sveta, ktory prisli prilozit ruku k dielu. Nove mesto ziskava nazov Carania. Carania pochadza z davnych jazykov a znamena miesto, kde su ti najodvaznejsi. Odvaha je nutna a pre Zeana znamena odvaha a statocnost ovela viac, ako mudrost ci kriticke myslenie.
Carania, uplne nove mesto, mozno nikdy nebude dolezitejsie ako Aringold. Dostat sa na druhe miesto v rekordne kratkom case a docielit, ze sa este aj vsetci v Aringolde budu modlit smerom k Caranii, vsak rozhodne nie je na zahodenie.
Lasker
13. kapitola – Nic nez pravda
Rod Laskerov je jasna dvojka. Druhy najsilnejsi rod, ktory ma druhe najvacsie slovo. V niecom su vsak jasna jednotka. Laskeri maju najvacsie uzemie. Vsetci na vychod od Aringoldu su momentalne v ich sfere vplyvu. Zem znicena vojnami a zabrana od elfov a vsetkych ostatnych je v ociach ludi divocinou. Ohromna rozloha, ktora sa postupne premiena z lesov na polia a nove mesta.
Je jedno, kto tvrdi, ze Laskeri su len cislom dva. Este jedna generacia pokojneho osidlovania a uz ich takto nikto nebude oslovovat. Laskeri maju armadu, coraz viac miest, rozvijajuce sa remesla a nieco, co Maraskeni nemaju. Miesto, kam mozu rast. Len blazon by povedal, ze tento rod dosiahol vsetko co kedy chcel.
Pod vedenim rozlicnych vodcov sa sila postupne zvysovala, ale az teraz sa blizi skutocna revolucia. Maju vsetky predpoklady na to, aby mohli vynikat. 
Noveho vodcu maju Maraskeni, Miaweni, Lesieni a vlastne vsetci. Ci uz kvoli nasilnym umrtiam alebo ako dosledok chorob, ktore zastihli kazdeho. Epidemia dokaze znicit vsetky plany skor ako nezmyselne vojny. Mazan Lasker je najblizsi pribuzny byvaleho krala. Napriek tomu nie je ani len mladsi. V casoch, ked deti nemaju svoje deti a premaha ich choroba, prichadza moznost pre starsich, stale zdravych a skusenych.
Mazan je respektovany a spravodlivy. Doteraz pracoval ako hlavny poradca, ktoreho ma kazdy vladca. Teraz konecne prisiel jeho cas a to vo veku, ked sa kazdy vladca uz vazne zamysla nad vlastnou smrtou. Mazan je stary, ale schopny a skuseny. Nepotrebuje vsak ziadneho radcu. Veri sam sebe, v svoje schopnosti. Co je zvlastnejsie, ma pravdu. A ma ju casto.
„Povedz mi, kto ta sem posiela?“ Pyta sa jedneho z potulnych kazatelov, ktori sa v coraz castejsej miere presuvaju po uzemi Laskerov.
„Prinasam pravdu a to je dolezite. Pravdu o Eludii. Aj o tom, ze my vsetci musime verit a bojovat proti zlu.“
„Suhlasim s tebou. Sir dalej svoje ucenie s mojim pozehnanim.“
„Dakujem, pane.“
Mazan vie velmi dobre rozlisit pravdu a loz. To, s cim sa teraz stretava, vyhodnocuje ako pravdu. Ti kazatelia naozaj veria tomu, co hlasaju. Takychto ludi je len tazke prehovorit na nieco ine, ale ich naivitu je mozne zneuzit na iny ciel.
Po chvili vsak meni svoj nazor. Prikazuje svojim ludom, aby zhromazdili vsetkych kazatelov. Ma pre nich zaujimavu spravu. Omnoho zaujimavejsiu, ako by mohli od neho ocakavat.
14. kapitola – Emalia
Emalia je jedno z najvacsich miest na svete. Mensie od Aringoldu, ale to vobec nie je na skodu. U Laskerov sa hlavne mesto casto meni, pretoze coraz viac ludi prenika na vychod, na byvale uzemie elfov. Hlavne mesto cestuje spolu s nimi, smerom od zapadu k vychod. Nachadza sa tak priblizne v strede rise, ale stale blizsie k Aringoldu nez k poslednemu mysu pobrezia. Emalia je silne, dobre opevnene mesto. Kedysi mala pevnost, znama svojimi statocnymi rytiermi. 
Mazan dobre vie, ze umiestnenie je vyhodne. Vsetkym ostatnym radil, aby sa prave toto mesto stalo sidlom dvora, kultury a remesiel. Posledne, co chce, je poklesnutie urovne mesta a celeho rodu v prospech novej viery z Caranie. Zvolava stretnutie a jeho verni rychlo zhromazduju vsetkych, ktori maju s novou vierou nieco spolocne.
Hlavna sala, urcena na velke zhromazdenia, je plna. Zastupcovia novej viery sa nedobrovolne stretavaju s tymi, ktori veria v nieco uplne ine. Emalia je centrom pre vymenu poznatkov medzi severom a juhom i vychodom a zapadom. Skutocne centrum, ktoreho potencial este narastie. V sale je samozrejme pritomny Mazan, ktory vystupuje zo zaciatku v ulohe ticheho pozorovatela. Pocuva od presvedcenych Laskerov a Miawenov o Eludii a velkom poslani. Dobre sleduje kazdeho recnika a hlada informacie, ktore su dobre skryte. Nakoniec si pyta slovo aj on.
„Hovorite o Eludii, ale neviete o nej pravdu. Pocuvate cloveka, ktory hlada suvislosti v pribehoch a legendach, ale neoverujete si, co vam hovori. O Eludii mate poznatky len z jednej strany. Kto je Eludia? Je to demon? Je to hrdinka? Je to neschopna, slaba zena, ktora pohla dejinami? Je to vrahyna? Kto to vie povedat s uplnou istotou? A kto z vas si skutocne mysli, ze skutocnou vierou sa da porazit niekto taky, ako je ona?“
„Eludia je demon a my bojujeme proti jej zlu.“
„Kto videl Eludiu? Kto? A kto pozna jej znalosti? Zean to nie je. Zean vyuzil svoje schopnosti, aby si ziskal na svoju stranu kazdeho z vas. On vsak nema viac informacii, ako vy. Ma len svoje lzi a vie, ako ich moze vyuzit.“
„On nie je klamar.“
„Dokaz mi to. Dokaz to, ak to dokazes.“
„Nemas ziadne dokazy, ze je klamar.“
„Mam dokazy. A hned niekolko ich mozem doniest.“
Mazan dava znamenie. Jeho pomocnici prinasaju vozik, na ktorom je nieco zakryte hrubou plachtou. Prichadza blizsie a zhadzuje plachtu na zem.
„Podte blizsie. Len podte. Ti, ktori ma poznaju vedia, ze ja neklamem. Co vidite?“
„Mrtvolu.“
„Ano, je to mrtvola. Toto je mrtve telo Eludie. Poslednej hrdinky podzemnych temnych elfov. Zradili ju. Zabili ju. Chcela zachranit svoj lud, ale padla. Zabili ju vlastni. Toto je ta, o ktorej tvrdite, ze je nejaky demon. Su to dolamane kosti, ktore som dal doviest od nasich priatelov z Azoye. Od tych, ktori sa postavili proti nej a zabili ju davno pred tym, ako sa vas vodca narodil.“
„To moze byt akakolvek mrtvola.“
„Moze? Ano, mohla by. Ale tie kosti su naozaj zenske, naozaj od temnej elfky, naozaj z Azoye a co je dolezite, su o tom zaznamy. Mozete si prezriet kazdy detail a uvidite, ze pravdu mam v tomto pripade ja.“
„Cela mrtvola je len na to, aby si ohrozil nasu vieru.“
„Dobra viera sa neboji a je zalozena na pravde. Pravda je v skutocnosti uplne ina. Eludia bojovala proti tym, ktori si vas chcu zotrocit aj teraz. Nebojme sa jej, ale dokoncime jej dielo. Ukazme Miawenom a Lesienom, ze ich pravdy nie su pravdami a ich ciele su ine, ako by mali byt.“
Mazan postupne ziskava vsetkych tych, co kazu novu vieru, na svoju stranu. Ziskava cennych spojencov. Ludia s nadanim sirit dalej jednu vieru dokazu sirit aj inu. Novsiu, modernejsiu a vyrobenu za inym ucelom.
Poslanie je pritom uplne jednoduche. Nechce od nich nic ine, nez presne obratenie viery naruby. Hlavne miesto viery tak nebude Carania, ale Emalia. Najdolezitejsim rodom nebudu slabi Miaweni, ale silni a stale silnejsi Laskeri. A hlavne, Eludia nebola demon, ale hrdinka svojho naroda, ktora bola zradena. Vsetkych veriacich ohuruje pravdou a dokazmi. Eludiu dobre poznaju v Ladovej zatoke na Zelenom ostrove a v Lanisporte. Obidve tieto miesta teraz patria Laskerom. Tak, ako cast ludi, ktori doteraz verili v Zeanovu vieru. Tych je vsak ovela viac a maju silny naskok pred cimkolvek, co da Mazan dohromady.
15. kapitola – Komplikacia
Najnovsia viera, potvrdena dokazmi a pravdivymi spomienkami elfov zo Zeleneho ostrova, nabera na sile. V porovnani so Zeanovym ucenim je vsak nova viera menej rozsirena. Snaha Laskerov je velka, ale kym presvedcia jedneho veriaceho, Zean ziska desiatich dalsich. Darmo sa bude budovat nova viera aj s dokazmi, ktore predcia cokolvek od konkurencie, ak je starsie ucenie ovela viac sirene.
Pomer sa da lahko zmenit vtedy, ked kazdy prechadza k novsiemu a nikto sa nevracia. Nech sa Zean snazi akokolvek, svojich byvalych nasledovatelov nedokaze presvedcit. Ostava tak jednoducha potreba. Vrazda. Vrazda Zeana a vrazda Mazana. Ktora bude skor? Kto vyhra v boji dvoch presvedceni, pricom kazde hlasa lasku a chce odstranit konkurenta za akychkolvek okolnosti? Aj keby islo o opakovane ukamenovanie?
Hovori sa, ze kde sa dvaja biju, treti vitazi. Niekedy je to samozrejme naopak. Uzemie Laskerov, Miawenov, Maraskenov, Lesienov i Ovendallov sa meni na bojisko. Nova viera, este novsia viera a ti, co vieru nemaju, sa navzajom nechapu a ani nechcu pochopit. Do toho epidemia, ktora posiela k zemi ludi zo vsetkych taborov bez rozdielu.
Akekolvek plany sa daju skomplikovat na maximum vtedy, ked sa do hry zapoji niekto dalsi. Nikto iny ako samotna nepochopitelna Eraniel. Bohyna vsetkeho dobreho, ktora uz nema tuzbu konat dobro. Taktiez najsilnejsia bytost, ktora dokaze robit velke veci, ale nerobi vobec nic. Vecne tyrana, zabijana a mucena patronka ludi, elfov a vsetkych ostatnych, ktora sa po vacsinu casu skryva a vyhladava samotu.
Po vsetkych risach sa viac ako o Eraniel hovori o nakaze, ktora si berie dalsie a dalsie zivoty. Jeden z kazatelov doniesol nakazu az na Mazanov dvor, elitne bojove lodstvo sustredene v Lanisporte umiera v bolestiach a Aringold ma vsade cierne zastavy. Eraniel vsak posiela znamenie, ktore dokazu citat len ti najlepsi z najlepsich. K Mazanovi sa dostava posol z Aringoldu, ktory okrem sprav o smrti dolezitych ludi a zhorsenom stave Dity Laskerovej prinasa tiez informaciu od Ramusa. Ten sa s Mazanom dobre pozna a tito dvaja muzi spolu celkom dobre vychadzaju. Od neho vie, ze Eraniel skutocne prisla na tento svet.
Dita Laskerova zatial skuma, co dokaze vybavit priamo v Aringolde. Manzelka Reingarda v svojej podstate ani nevie, co by mala robit. Zdravie jej sluzi coraz menej a akekolvek plany na ovladnutie kralovstva su v troskach. K jej posteli prichadzaju kazatelia a hovoria jej o viere, ktoru ma nasledovat. Pocuje o Eludii, ale zaujimaju ju uplne ine mena.
„Uz prestan s tymi bachorkami a dones mi flasu. Nieco silne. Pocujes?“
„Odpovedou na tvoje trapenie je viera, nie alkohol.“
„Nejde mi o alkohol. Ide mi o flasu. Flasou sa dobre reze a teba by som rezala a rezala, az kym by si konecne nesklapol!“
Muz odchadza a prichadza zena. Nema v ruke ziadnu knihu a ani nic nehovori. Je v jednoduchom, hnedom obleceni a bez slova si sada vedla Dity na jej postel.
„Ty si kto? Co chces?“
„Pod, je cas.“
„Cas na co? Co chces? Nenut ma, aby som sa opakovala. Vies, ake je to neprijemne? Halo, odpovies mi?“
Cudzia zena sa Dity dotyka na krku a choroba okamzite mizne. Liecitel, ktory sa vracia k lozku, vidi nieco nezvycajne. Ta druha zena hned po dotyku mizne. Ziadny utek, okamzite sa straca ako para po nadvihnuti pokrievky.
Dita vstava z postele s novou energiou. Tazku perinu odhadzuje, ako keby nic nevazila. Rozbieha sa a odchadza cez zatvorene sklenene okno. Vyskakuje bez strachu ako niekto, kto cely zivot nerobi nic ine. Pre liecitela nieco neuveritelne a pre vsetkych, co boli akurat na namesti, je to este viac podozrive. Chora, bleda a nie privelmi usomrana Dita sa zdviha a prechadza sa po namesti. Panicky, ktore sa od prekvapenia nepohli z miesta, tato nova Laskerova uplne ignoruje. Doslovne. Nikoho neobchadza a ide tou najkratsou cestou a nema problem niekoho odtlacit z jej cesty. Nikto nevie, kam presne ide. S nikym nekomunikuje, neodpoveda na otazky. Nema vobec ziadny vyraz v tvari. Po chvili sa tato nova bytost ukazuje v este inom svetle. Cela zacina ziarit, ale nie je to svetlo, ktore by prinasalo nadej. Skor zdesenie.
* * * * *
Mazan navrhuje a sam aj schvaluje velmi zvlastny krok. Vsetkych rytierov, vsetky pomocne zbory a kazdeho, kto je vo vojenskej sluzbe, chce naucit kritickemu mysleniu. Chce, aby bojovnici nevedeli len bojovat, ale aj preco bojovat a co docielit. Jeho cielom je zvysit stav armady a zaroven si viac podriadit armadu svojmu vplyvu. V svojej podstate chce vyclenit cast obyvatelstva, ktora bude mysliet viac ako myslela doteraz a zaroven bude poslusne plnit rozkazy.
Laskeri nechcu ist do vojny. Predsa len, maju obrovske uzemie, ktore je malo obyvane. Na tej obrovskej ploche maju poklady, ktore stale z casti nepoznaju a nemusia tak plienit ostatnych. Zaroven je vsak velka rozloha a relativne male mnozstvo obyvatelov dost dobrym cielom pre vsetkych malych najazdnikov, ktori nerataju s tym, ze proti nim niekto posle profesionalnu armadu.
Nic nemoze byt horsie ako prist o nieco, s cim ratas. Pravdepodobne prave nad tymto aktualne Mazan uvazuje. Samozrejme sa zameriava aj na ekonomiku, vieru a zahranicnu politiku. Obranu si vybral za aktualne dolezity bod a po tom, co pride ku konfliktu s rodmi na juhozapade, ju bude potrebovat este viac. Mysli dopredu a vie, ze sa nieco stane.
Je tu vsak niekto, kto patri do rodu Laskerov, ale neusiluje o tron. Divoky muz, ktory dokaze veci nevidane. Bojovnik, ktory nikdy nebol sucastou ziadnej armady a nebojuje ani za cest, ani za zlato ci pozemky. Clovek, ktory nechce byt kralom ani generalom a v svojej podstate existuje uplnou nahodou.

16. kapitola – Genianov pribeh
Vsetko sa zacalo po najroznejsich malych vojnach, o ktorych vedia ti, ktori v nich zomreli, zatial co ostatni ich preckali v svojich opevnenych hradoch. Vojny medzi rozlicnymi malymi rodmi na uzemi, ktore teraz patri Laskerom, si vyziadali zivoty a nikomu nepomohli. Ti, co boli hladni, boli hladni nadalej. Alebo umreli niektorym z bezohladnych sposobov.
Dieta, ktore utieklo pocas rabovania dediny do lesa, sa cele triaslo. Kedysi drahe a kvalitne saty sa rozpadali a povodnu farbu by zistil len malokto. Bez zbrane a bez znalosti jazyka sa toto dieta dostalo do lesa, do ktoreho nikto nechodil. Ziadne kvalitne drevo ani zver, ktora by sa dala lovit. Nic, len nizke a slabe stromy, ktore boli vinou castych silnych vetrov z velkej casti na zemi, niekedy aj s korenmi.
Meno si nikto nepamata. Ani ziadne specifikacie. Skratka zatulane dieta, ktore videlo viac utrpenia, ako uvidia dospeli za cely zivot. Nechcelo sa pozerat na umyselne mrzacenie a na zapalovanie striech domov, v ktorych predtym zili kamarati s rodicmi.
Postupom casu sa dieta zacalo menit na divoku zenu, ktora nepoznala ludsku rec. Poznala vsak ludi a vedela sa dostat k zakladnym nastrojom a zbraniam. Lovila male, slepe ryby a zbierala huby a korienky. Pohybovala sa po dvoch i po styroch, ako kedy, a vedela rychlo splhat po skalach a po stromoch.
V case, ked sa dievcata v dedine vydavaju, prisla dalsia vojna. Tam, kde su boje proti obrovskej presile, sa vacsina ludi zachova rovnako. Utecie, ak je to aspon trochu mozne. Najlepsie tam, kde nikto nechodi. Mlada zena bola prekvapena a proti putnikom agresivna, ale nechcela sa dostat do konfliktu s velkou skupinou. Jedine, co jej ostalo, bol utek este hlbsie do lesov. To sa vsak ukazalo ako velmi hlupe riesenie. Ako prenikala dalej, narazila na zvlastnu skupinu. Nevedela, kto je to, ale vyzeralo to tak, ze jej chcu pomoct.
Dostala sa do elfskej dediny, dobre skrytej a harmonickej. Elfovia vedeli o okolitom svete a obcas obchodovali s ludmi, ale do konfliktov sa nemiesali. Divoku zenu pohostili a umoznili jej usadenie. Nerozpravala, dobre s elfmi nevychadzala, ale bola vdacna a spokojna.
Nic dobre vsak nema dlhe trvanie. Tuto malu skupinu nasli potulne armady, ktore sa pokusili obklucit ine armady. Kazdy rod mal svojich vojakov a boje prebiehali tak na rovinach, ako i v lesoch.
Mala skupina elfov, ktora zila v harmonii s prirodou, nemala sancu. Elfovia boli pozabijani a ich zeny dopadli este horsie. Podobne ako elfky, aj tato divoka zena sa stala obetou nevychovanych muzov a presla si peklom.
Ostala vsak nazive a zistila, ze nosi dieta. Nevedela, co ma robit. Od rodicov nevedela nic o ziadnej priprave na materstvo a svojho syna porodila hlboko v lese.
Tu sa jej zivot obratil. Nasli ju dalsi bojovnici, teraz vsak priamo z rodu Laskerov. Dali jej najest a spravali sa k nej podobne ako predtym elfovia. Doviedli ju na jablkovy sad, kde sa velmi postupne zacala ucit ludsku rec. Zaroven vsak ucila svojho syna lovit, liezt po skalach a vsetko ostatne, co sa pracne naucila ona sama.
Genian, ako ho ludia nazvali, bol iny ako vsetci ostatni. Viac divoky, smely a silny. Matka sa o neho starala inak, ako sa ostatne matky staraju o svoje deti a mlady Genian uz v mladom veku dokazal utekat rychlejsie ako dospeli. Naucil sa bojovat s palicou a neskor aj so sekerou a dalsimi zbranami. Kombinoval to najlepsie od Laskerov a od svojej matky.
Najviac ho zaujimal les a celkovo divocina. Ludom nerozumel a ked pocul o vojnach, tak sa rozhodol, ze sa ziadnej nezucastni. Vyhladaval samotu. Ucil sa branit a ochranovat slabsich, ale nikdy sa nenaucil zit v ziadnom meste.
Ked sa Mazan dopocul o jeho sile, rozhodol sa, ze ho chce vidiet na vlastnej kozi. Nechcel ho pouzit ako zbran, ale chcel sa od neho ucit. Po smrti matky sa Genian dostal do armady ako stopar a sprievodca po lesnych cestach.
Tu sa jeho zivot zacal menit viac, ako sam ocakaval. Oddelil sa od skupiny a prehladaval cestu pred nimi, ci sa neblizi nebezpecenstvo. V lese nasiel divoku zenu, podobnu jeho matke, ale mladsiu. Nevedel, co ma robit. Ta zena musela mat podobny osud, ale nepoznala ludsku rec. Navrhol jej, aby isla s nim, ale ta to zle pochopila.
Genian nemal inu moznost. Musel s nou bojovat. Tu prvykrat prehral a ta neznama zena ho porazila. Vzdaval sa, ale nebolo mu to nic platne. Zobrala najhrubsi konar, aky nasla, a pridusila ho s nim k zemi. Genian vsak nebol mrtvy dlho a ona ho znovu priviedla k zivotu. Nikdy mu nepovedala ako a on sa ani velmi nepytal.
Rozhodol sa, ze opusti armadu a bude zit hlboko v lesoch, ked tu prisla sprava od Mazana. Genian najskor odmietol. Jeho nova zena vsak prestala javit zaujem o cely zivot v lese a vyziadala si, ze chce vidiet svet.
Mazan rad privital obidvoch na svojom dvore a staral sa o ich vyucbu. Ziskal tak dvoch ludi, ktori su silni, verni a vedia si poradit v roznych situaciach. Dokonali priatelia a tiez dokonala osobna straz, predovsetkym daleko od palacov.
* * * * *
Najdolezitejsi dovod, preco sa Mazan zaujima o najroznejsie, casto protikladne skupiny, je zahranicna politika. Laskeri nechcu byt ziadnou pomyslenou dvojkou. Chcu byt tymi, s ktorymi sa pocita. Preco prijimaju ucencov z inych krajin a zaroven sa pokusaju o tolerantne vychadzanie s kazdym?
Odpoved vidno vsade po svete. Ak ma byt Emalia vacsie mesto ako Aringold, musi byt plne obchodnikov a vsetkych ostatnych ludi z celeho sveta. Laskeri umoznuju elfom, temnym elfom a dalsim rasam volne cestovat a ucia sa od nich. Prirodzena vymena vedomosti a zlepsovanie stavov. Aj ked sa o nieco podobne pokusa vacsina rodov, len malokto ma skutocne konexie od vychodu na zapad a od severu na juh. Sam Mazan bol niekolkokrat na Zelenom ostrove a to aj davno predtym, ako ziskal nejaku zaujimavu poziciu u Laskerov.
Nejde vsak len o vojenskych spojencov. Sila niektorych z nich je prakticky nulova, zatial co Laskeri maju rytierov, lodstvo, tazku pechotu, obliehacie stroje a vlastne vsetko. Da sa povedat, ze nikoho nepotrebuju, ale pod Mazanovym vedenim chcu viest ostatnych. Okrem ineho to znamena tiez to, ze ak sa z akejkolvek strany priblizi nebezpecenstvo, budu o tom vediet co najskor.
Marasken
17. kapitola – Hairon Marasken mladsi
Mlady Hairon sedi na schode pri studni. Uziva si, ze nie je pod nikoho dohladom. Je sam. Mozno ma tuto vlastnost po Reingardovi. Otec ako syn, kazdy chce byt sam a mat pokoj. Ziadne vecierky, svadby, pohreby a dalsie pohreby. Len tak si sedi a je rad, ze je zdravy a ze svieti slnko. Pri studni je prijemny chlad a chlapec pozoruje mravcov, ako sa pohybuju po kamennych blokoch na zemi.
Zdviha sa a pozera sa na studnu. Uplne klasicka studna s vedrom na pevnom lane. Hairona nezaujimaju vojny a uzemia, ale tato studna. Berie kamienok, ktory ma pri nohe, a hadze ho do studne. Caka, co sa stane. Nic sa vsak nedeje. Zazrak? Moze to skusit s vacsim kamenom. Alebo to poriadne preskuma sam. Mysli si, ze to bude najlepsie. Navyse, tam ho ta ukricana Dita neuvidi.
Chyta lano do svojich malych ruk a taha zan tak silno, ako dokaze. Chce prist blizsie a nepozera sa pod nohy. Naopak, pozera sa po okoli, ci nikto nie je na blizku. Po chvili straca stabilitu.
* * * * *
Dita posobi inak, ako predtym. Stale je bezociva a ma mnozstvo negativnych vlastnosti, ale nieco je ine. Ostatni by si to vsimli aj keby nepreletela cez sklo a tak zvlastne nesvetielkovala.
„Dita, co sa ti stalo? Si… v poriadku?“ Pyta sa jej Reingard.
„Dnes budeme odsudzovat vrahov, zlodejov a nasilnikov.“
„Aj to je na programe, ale neodpovedala si mi. Si v poriadku?“
„Viac, ako v poriadku ty maly, pateticky kral.“
„Dita, co sa deje? Mne to mozes povedat.“
„Ak ma naozaj lubis, tak zacnime s tymi popravami. Musime zacat tak, aby si nas pamatali.“
„To si zapamataju, ale neviem, ci v dobrom.“
„Nasledne mi urobis muzskeho potomka.“
„Nehovori sa to naopak? Nemas ho ty dat mne? Ty si zena, ja som muz. A jedneho chlapca mam, Hairona.“
„Ten je na dne studne. Treba niekoho sikovnejsieho.“
„Coze? O com rozpravas?“
„Presvedc sa sam a ak mam pravdu, zacneme s popravami. Aj tie menej zavazne zlociny.“
„A ak nemas?“
„Tak sa vzdam koruny a aj zivota. Znie to lakavo, co povies?“
„Sme par. Ja som kral, ty si kralovna. Tvrdis, ze nase dieta je v studni a hovoris o tom, ako sa vzdas vsetkeho.“
„Tvoje dieta. Nie nase. Tvoje. Splodil si ho ty a ta mala skareda sedliacka s predkusom. Nie ja.“
„Nerozumiem ti. Co sa s tebou deje? Co sa stalo? Okamzite zavolam straze a dam vsetko do poriadku.“
„A co im povies? Ktoru studnu maju prehladat? Mas vela studni.“
„Ktoru?“
„Tu na starom namesti, kde uz nie je voda. Tam pri tom starom zrusenom hostinci.“
„Straze! Straze! Okamzite sa vydajte k tomu staremu zrusenemu hostincu a prehladajte studnu. Je to rozkaz. Zoberte si povrazy.“
„Mudry krok. Teraz mi uz veris?“
„Nie.“
18. kapitola – Poklad na dne studne
Straze okamzite potvrdzuju to, coho sa Reingard najviac obaval. Jeho syn sa nachadza v studni. Uplne dolu. Rozmyslaju, ako ho dostat z takej hlbky. Najjednoduchsie riesenie by bolo pouzit dlhe lano, ale ziadne dlhe lano nemaju k dispozicii. Navyse su prekvapeni z toho, co vidia.
Chlapec vola o pomoc. Reingard nechapavo kyva hlavou. Pad z takej vysky na kamene by mal kohokolvek okamzite zabit. Sanca, ze by to niekto prezil, je minimalna.
„Si v poriadku, Hairon? Nic sa ti nestalo?“ Vola na neho kral.
„Je tu tma. Bojim sa.“
„Nie si zraneny?“
„Nie. Ale chcem ist prec.“
„Len pockaj, nejako sa k tebe dostaneme.“
Kral posiela rychleho posla po dlhe lana, pevne rebriky alebo cokolvek, co sa da pouzit. Studna je velmi hlboka a az teraz si kral uvedomuje, ze je trochu zvlastne, ze v nej nie je voda. V ostatnych studniach, ktore su v podobnych alebo mensich hlbkach, predsa voda je.
„Ako si sa tam dostal?“
„Spadol som, neviem ako. Ja si vzdy davam pozor.“
„Ale aj tak si spadol. To nic, pomozeme ti.“
Reingard mozno nie je skuseny v mnohych veciach a nevyzna sa ani do medzinarodnej diplomacie, ani do vytahovania ludi zo studni, ale aj tak je mu nieco zvlastne. Ziskava jedno podozrenie za druhym. Vie, ze Hairon si dava pozor. Rozmysla, ci sa tam dostal nejako inak ako vlastnou chybou. Ci ho do studne niekto hodil. Ak by ho tam niekto hodil, tak by to bola vrazda, pretoze nikto by nemal takyto pad prezit. S tym by ani nikto neratal.
Okamzite posiela dalsieho posla po Ramusa, svojho dobreho priatela. Reingard si hovori len tak pre seba, ze Ramus ma odpoved na rozne tazke otazky. Zatial sa nestretol s nicim, na co by nemal odpoved. Obcas o nom zisti nieco, co necaka ci nerozumie a preto je velmi rad, ze je ten mudry muz na jeho strane.
Kym caka a rozprava sa so synom, dostava napad. 
„Nie si hladny?“
„Nie.“
„Ani smadny?“
„Nie som.“
Odpovede sa mu zdaju zvlastne. Niekto, kto spadne do studne, sa odtial logicky snazi dostat. Rozum mu funguje na plny vykon a z toho clovek vyhladne. Hairon vsak nie je hladny. Nerozumie preco. Postupne ziskava svoju teoriu, ktora by ho za inych okolnosti ani nenapadla. Ide o nejaku magiu? Ako to, ze Dita vedela, ze je v studni? Ako to, ze pri pade nezahynul? Ako to, ze je tak pokojny, nie je hladny a celkovo sa sprava tak zvlastne? Dalsi dovod, preco by chcel mat Ramusa pri sebe.
„Dita, ako si to vedela?“ pyta sa svojej manzelky.
„To si necham pre seba. Preco si ho este nevytiahol von?“
„Nemame tu dlhe lano. To, co bolo v studni, chyba.“
„Urcite ho uvolnil a ma ho dole v studni.“
„Odtial ho nedostaneme.“
„Povedal kto?“
„Povedal som ja. Nemame ako dostat lano zo dna studne na povrch!“
„Si kral, alebo slaboch? Reingard, mas tam syna. On tam ma lano. Dostan ho na povrch.“
„Ako to mam asi tak urobit?“
„Ty si kral. Ty to urob.“
„Nie je ziadna sanca. Poslal som posla po ine lano. Alebo rebrik. Mozno nieco vymysli Ramus. Uz som po neho poslal.“
„Kedy zacnes nieco riesit poriadne? Si na smiech.“
Dita kradne jednemu z kralovskych strazcov nadobu s vodou a okamzite z nej pije. Reingardovi je hned jasne, ze nieco je ine, ako sa ocakava. Kralovna sa nesprava ako kralovna.
„Niekedy ta nespoznavam.“
„Som kralovna, mozem pit kolko chcem a co chcem. Mas s tym problem?“
„Nie, toto mozes, len je to trochu zvlastne.“
„Ten vojak neumrie od smadu, ak ta to zaujima. Co urobis s tym krpcom?“
„Ako som povedal, cakam na lano.“
„Jedno tam je. Sleduj!“
Dita ide k studni a vola po Haironovi, aby jej hodil lano. Ten jej ho hadze. Za normalnych okolnosti by lano letelo len chvilu a znovu by dopadlo spat na chlapca. Hodene lano vsak leti a aj na chlapcovo prekvapenie sa ocita v rukach Dity.
„Velacteny kral, hladali ste lano?“
Vsetci su prekvapeni. Mozno najviac Hairon. Mlady chlapec je na dne studne a uvazuje si lano okolo trupu. Robi to automaticky, nikdy to nikde nevidel. Zacina splhat a splha rychlejsie, ako by to ktokolvek cakal. Neznama sila mu dava rychlost a vytrvalost. Po suchych stenach sa presuva s uplnou istotou. Zanedlho je vonku.
„Si… v poriadku? Viem, ze sa to stale pytam, ale nechapem, ako si mohol prezit ten pad. Ani to, ako si hodil lano tak vysoko.“
„Som v poriadku, ocko.“
„Citis sa inak, ako predtym? Je nieco ine?“
Chlapec neodpoveda. V porovnani so svojim otcom je uplne malicky, nemal by vediet chodit s uplnou stabilitou, ale on ukazuje neuveritelnu silu. Nema svaly, ktore by mal dospely muz s takymi schopnostami. Pricina musi byt uplne inde.
„Dita, povedz mi pravdu. Co sa deje s Haironom?“
„On je posledny Marasken.“
„Posledny? Co to znamena?“
„Znamena to, ze dnes zomries mojou rukou.“
Reingard klesa na kolena. Nuti ho do toho sila, ktorej nerozumie. Je rad, ze je jeho syn v poriadku. Uvedomuje si, aku ulohu ma v tejto hre. Zvlastna hra, v ktorej Dita dokaze cokolvek a on je slaby. Nikto ju nedokaze zastavit.
19. kapitola – Ramus
Vracaju sa poslovia, ktori mali doviest Ramusa. Namiesto Reingardovho dobreho priatela donasaju len list. Kusok Pergamenu s niekolkymi znakmi. Posol tvrdi, ze ten pergamen zobral zo stola. Pravdepodobne ho Ramus pisal v case, ked ho niekto zavrazdil. Ziadne stopy boja, bolo to rychle. Mozno niekto, koho poznal.
„Straze! Uvaznite Ditu. Okamzite! Zviazte jej ruky!“
Styria bojovnici sa okamzite pustaju do Dity, ale nikto sa jej nemoze dotknut. Ich ruky su odrazu slabe a nesikovne. Nedokazu jej ublizit. Chcu splnit povinnost od krala, ale otacaju sa a namiesto toho sputavaju nechapajuceho Reingarda. Dita samotna si berie do ruk dyku a jedinym rychlym pohybom sposobuje smrt. Vsetci, co to videli, zacali okamzite namietat a kricat, ale po chvili prestali. Dita nemusela ani pohnut rukou. Kazdopadne vrazdu si vychutnala.
„Zacina novy poriadok. Hairon bude vladnut svetu a ja budem po jeho boku.“
Mlady Hairon nemoze robit nic. Je prinuteny prizerat sa, ale nemoze sa ani pohnut. Sila, ktoru ziskal, ho znovu opusta.
Dita sa vracia do palaca a uz dobre vie, co urobi. Ma presny prehlad. Aj o veciach, ktore este len pripravuju jej nepriatelia. Teraz je ona v pozicii, aby si povedala, kto je a kto nie je jej nepriatel.
Cestou cita pergamen, ktory Ramus pisal, ale nedokazal dokoncit. Pise sa v nom, ze Dita je nepriatel. Smeje sa na tom a trha ho na male kusocky. Ten velknaz na to prisiel a zaplatil za to zivotom. Maraskeni su teraz v jej moci a vsetky ostatne rody budu sluzit Dite uz coskoro.
Jej ciel je vsak domyselnejsi, ako pouzivanie magie proti tym, ktori ju neovladaju. Prichadza k chramu Eraniel v Aringolde, k velkej kniznici a ku vsetkym dolezitym budovam.
„Stara mudrost skoncila. Nova mudrost prichadza na jej miesto.“
Nikto nechape tuto jej vetu. Mesto sa vsak ocita v plamenoch. Tak, ako velke mesta v minulosti, ktore znicili cudzie armady ci prirodne nestastia. Ziadne mesto v historii vsak nepadlo takto rychlo. Ludia sa snazia ukryt pred ohnom, ale priduseni dymom padaju na zem. Matky zakryvaju svoje deti do mokrych latok, ale aj po nich sa ohen siri bez spomalenia. Aringold sa meni na tu najvacsiu zeravu pahrebu, z ktorej sa neda uniknut. Nikto nekladie odpor a nikto nekladie otazky.
Namiesto tisicov ludi ostavaju len dvaja. Hairon a Dita.
20. kapitola – Absolutna moc
Moc Maraskenov je minimalne v Aringolde zlomena. Proti takej moci nemohli urobit vobec nic. Coskoro sa spravy o nestasti rychlo rozsiria. Spravy sa vsak budu rozchadzat v tom, kto sposobil poziar a vsetkych vyvrazdil.
Dita berie Hairona za ruku a bez namahy ho taha na najvyssiu, stale stojacu budovu. Veza vedla chramu Eraniel je nestabilna, ale tuto dvojicu stale udrzi.
„Pozri sa okolo seba. Co vidis?“
„Popol.“
„Popol a smrt. A vies, co vzide z popola?“
„Neviem.“
„Z popola vznikne novy zivot. Nove mesto, novy rod a novy lud. Ti budu mat nove ciele.“
Hairon neplace, aj ked ma na to tu najvacsiu chut. Ma na sebe detske oblecenie a nikdy nerozumel svetu dospelych. Teraz ani nevie, ci sa stale pozera na svet svojimi vlastnymi ocami. Ma pocit, ze to nie je on, kto riadi jeho ruky a jeho myslienky. Je len babkou v rukach niekoho ineho a nema energiu na to, aby vzdoroval.
„Hairon, ty si posledny Marasken. Vies, co to znamena?“
„Neviem.“
„Znamena to, ze nebudes mat vlastne deti. Nikto po tebe nezdedi titul. Nikdy sa nezamilujes a nikdy nezistis, co prinesie buducnost.“
„To nechcem.“
„Tu nejde o to, co chces. Ale teraz ti poviem, co sa stane. Vsetci, ktorych si miloval, su mrtvi a vsetci, ktorych sa dotknes, umru v bolestiach. Neublizi ti ohen ani zelezo, nezastavia ta sipy ani slana voda. Neumries od hladu alebo vycerpania.“
„Preco?“
„Tak som povedala a take je moje prianie. A teraz je svet v tvojich rukach. Ty si posledny Marasken.“
Dita mu dava silu. Viac, ako mal este pred chvilou. Taktiez viac, ako dokaze chapat a vyuzit.
Manzelka byvaleho krala a dolezita osoba od Laskerov i Maraskenov, bez slova mizne. Straca sa, az je celkom prec.
* * * * *
Obchodnik z Emalie sa zatial pozera na to, co ostalo z kedysi slavneho a velkeho mesta. Prehladava ruiny a vsima si mladeho chlapca. Pyta sa ho, co sa tu stalo a podava mu ruku. Nasledne pada mrtvy na zem. Posledne, co videl, je maly chlapec.
Situacia sa neskor opakuje, len s jedinym rozdielom. Hairon sa uz nechce nikoho dotykat a odchadza prec. Z ruin hlavneho mesta do jaskyn, kde ocakava, ze nikoho nenajde. Tu sa chlapec postupne premiena na muza a zacina si uvedomovat veci, ktore sposobila Dita. Casto sa mu o nej sniva, ale nevie, co ma robit. Nikto mu nemoze poradit a on nechce zit svoj zivot. Nema vsak na vyber.
Epilog
Nekonecna samota sa  dokaze zahrat s kazdym zivym tvorom. Hairon vacsinou lezi, sedi ci len tak sa sam prechadza. Nic mu nevyhovuje a vie, ze nemoze ukojit svoju zvedavost. Spomina si na studnu i na to, co hovorila Dita. Neustale sa mu to v hlave opakuje.
Pamata si na dyku, ktorou Dita zabila jeho otca. I na to, ze ta dyka je v niecom ina ako ktorakolvek dyka na svete.
Rozmysla nad vsetkym, co dostal. Nema hlad ani smad, mnozstvo veci, ktore kedysi poznal, zrazu nepozna. Nie je vsak pravda, ze by bol uplne sam. Po dlhych rokoch sa v jeho skrysi ukaze zvlastna postava. Duch, cely v ciernom, s ulisnym a neprijemnym hlasom. Niekto, koho sa neodvazi dotknut, aj ked ho k tomu nieco vedie.
„Hairon, som tvoj priatel. Pamataj si, som tvoj priatel, chcem ti pomoct. Vypocut ta, zbavit ta vsetkeho zleho.“
„Kto si?“
„Som tvoj priatel. Zalezi mi na tebe.“
„Nikdy som ta predtym nevidel.“
„Si jeden z mala, kto ma moze uvidiet.“
„Preco si prisiel?“
„Chcem, aby si niekoho zabil. Chcem, aby niekto padol tvojou rukou. Vsetko sa dozvies, az pride ten spravny cas.“
„Koho chces, aby som zabil? A preco?“
„Este to nemozes vediet. Este sa ten niekto nenarodil.“
Duch odchadza a Hairon je znovu sam. Nema chut niekomu ublizovat. Chce zit, tak ako vsetci ostatni, na ktorych nedokaze zabudnut ani cez dlhe odlucenie.
Po dlhom case nasiel sposob, ako zmenit aspon nieco. Odteraz on bude starnut, ale nebude starnut ten, kto ovlada dyku, ktora zabila jeho otca. A ten niekto bude moct ukoncit aj jeho zivot, az si to sam bude priat. Uvedomuje si, ake zvlastne je priat si svoju smrt, ale za ten cas sa o to pokusil a nic nebolo uspesne. Rozhodol sa vsak pre este jednu tazku, zlozitu obet. Uz nikdy neopusti jaskynu, nech sa deje cokolvek. Aj ked je posledny svojho rodu.