Pozehnanie Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2021) Eva Kara Pifkova O knihe Pozehnanie, priamo z najvyssich miest. Po masivnej bitke pri Sivom vrchu sa zmenilo naozaj vselico. Obrovske straty na zivote priniesli zaujimave pozehnanie. Z piatich deti sa narodia styria chlapci a len jedno dievca. To sposobi zvlastnosti v celom svete. Pre koho je to pozehnanie a pre koho prekliatie? Kto bude kde chybat a co bude znamenat bohatstvo a sloboda v tomto svete? A bude moct spolu byt dvojica mladych ludi, alebo sa to jednoducho pre meniacu sa spolocnost neoplati? Dokaze obycajny syn pisara a jeho na prvy pohlad obycajna priatelka zazit aj nieco ine ako prenasledovanie? Pribeh s tymto menom sa zacina 7 generacii po pribehu nesucom meno Mesacna dyka a 14 generacii po udalostiach z romanovej serie Prekliatie temnych elfov. Obsah Pozehnanie 1 O knihe 2 1. kapitola: Boh 4 2. kapitola: Sluzba 7 3. kapitola: Kadarov novy pan 9 4. kapitola: Lana 11 5. kapitola: Zena so zenou rozhoduju o zene 15 6. kapitola: Sklad kapusty 18 7. kapitola: Dobrovolne nasilu 20 8. kapitola: Kralovna 24 9. kapitola: Vino 26 10. kapitola: Panika 29 11. kapitola: Syn pisara 31 12. kapitola: Rozhovor vo vazeni 33 13. kapitola: Ponizenie 35 14. kapitola: Straznik 37 15. kapitola: Posedenie na Slnku 38 16. kapitola: Mladik a kralovna 40 1. kapitola: Boh Dvojica mladych ludi odpociva pod starym dubom, nedaleko od dediny. Len oni dvaja. Drzia sa za ruky a sedia tak, aby mohli pri najblizsom sume rychlo vstat a utekat prec. Vedia, ze ich nemoze nikto vidiet, pretoze nasledky by boli katastrofalne pre obidvoch. Zvlast Monna ma strach. Je tym netypickym clenom spolocnosti, ktory je tak na okraji, ako i v centre diania. Zvlastna kombinacia pre mladych, zatial co pre starsich je to nieco uplne bezne. Mozno by to bolo nieco celkom obycajne aj pre nu, nebyt jej talentu a priatelov. Alebo skor jedneho jedineho priatela, s ktorym sa drzi za ruku, hoci mimoriadne riskuje. Monna je zena. A byt zenou je pozehnanim i prekliatim. Vzhladom na jedno konkretne pozehnanie je vsak byt zenou v podstate jedno prekliatie za druhym. A ako to uz byva, kym nieco vacsine vyhovuje, tak sa s tym nic nemeni. Kto by sa stale staval proti vacsine? Kadar, ktory sa snazi byt Monne co najblizsie, zneuzil svoje postavenie. Ako syn pisara vie citat, ale i hladat skryte myslienky medzi riadkami. Pozna pribehy a najroznejsie zapisy, a to nielen to, co je uplne verejne. Cely jeho otec, i ked o otca prisiel uz davno. Vojna. Ako to uz byva. A v svete muzov je vojna dalsim prekliatim i pozehnanim zaroven. „Napadlo ti, Monna, ake to muselo byt kedysi?“ „Co konkretne myslis?“ „Ake to bolo pred pozehnanim? Predtym, ako sa vsetko zmenilo?“ „Myslim na to casto. A som rada, ze sa mam s kym o tom porozpravat. Stale mam strach.“ „Strach je dolezity, lebo tam, kde je strach, nie je potrebna pravda. A je lahsie sirit strach ako hovorit pravdu.“ „Ty to mas lepsie, ked si muz. Keby som sa aj ja narodila ako muz, mohla by som robit tolko veci. Mala by som ovela viac moznosti. Ale som co som.“ „Keby si bola muz, tak by to nebol ideal. Nemohla by si si najst zenu, lebo vsetky su uz davno obsadene. Uz niekomu patria a ty s tym nic neurobis. A aj keby si robila nemozne, musela by si byt s ludmi, ktorym nerozumies, len preto, aby bolo vsetko v poriadku, podla zakonov.“ „Povedz mi este raz o tom pozehnani. Prosim.“ „Ako chces. Ale co chces pocut? Je to velmi jednoduche. Boh zahlasil, ze z piatich deti budu styria chlapci. Svet bude mat viac majstrov, bojovnikov a viac ludi, ktori dokazu pracovat.“ „Aj zeny mozu pracovat.“ „Ano, mozu. Ale nemozu pracovat na tom, na com sami chcu. Ani bojovat.“ „Ale ja mam dve ruky.“ „To viem. Ale su ludia, ktori to este stale nevedia, nevidia alebo nedokazu pochopit.“ „Preco styria z piatich?“ „To neviem. Ale viem, ze troch z piatich caka samota. To je velke cislo.“ „Nemam rada toho Boha. Nemam a nikdy nebudem mat.“ „Ani ja. Ale snazim sa ho pochopit. Rozmyslal som nad tym a prisiel som na nieco zaujimave.“ „Na co?“ „Cital som o bitke pri Sivom brode. Najkrvavejsia bitka v dejinach. Kniha, na ktorej pracoval moj otec. Zapisoval co mu ini diktovali, tak to moze byt trochu prehnane. Ohromne armady zo severu sa zrazili s najvacsou armadou z juhu. Znie to zvlastne, dokonca som uvazoval, ci to nie je cele vymyslene. Kazdopadne, ak je pravda co je v textoch, ze z miliona bojovnikov na kazdej strane ostalo len par jednotlivcov, ktori zaspali v plnej zbroji na bojisku od vycerpania a do rana pomreli, tak to bol velky uder pre vsetkych. Pre cele ludstvo.“ „Zomreli vojaci. To sa vo vojnach stava.“ „Ale zomreli nielen ti, ktori od detstva vedeli ovladat mec. Po vojne chybali remeselnici, stavbari, rybari aj vsetci, co pracuju na poliach ci v baniach. Chybali drobni obchodnici, slachtici ci vzdelani ucitelia. Skratka muzi. Padlo privela muzov a ostalo privela vdov. Podla zapisov sa objavil Boh a zahlasil, ze bojovnici padli hrdinskou smrtou a vsetci pojdu do lepsich miest. Vsimol si, ze skoro ziadni muzi neostali a rozhodol sa, ze udeli vsetkym pozehnanie. Styri z piatich deti budu niest muzske pohlavie a ked znovu pridu vojny, ostane dost muzov na to, aby mohlo ludstvo prezit.“ „Co si o tom myslis ty?“ „Do vojny idu vsetci. Ak ma jedna armada milion, tak aj druha musi mat milion vojakov, aby mohla zvitazit. A ak jedna armada povola vsetkych, druha musi urobit to iste. Inak prehra. A je jedno, kolko je muzov, kym sa nenajde dost tych, ktori nezahlasia, ze je aj ine riesenie. Kedysi davno riesili diplomaciu zeny, ale teraz to tak nie je. Asi je jednoduchsie zohnat vela chlapov ako pocuvat jednu rozumnu zenu.“ „Kadar, moj milovany. Ja som tak rada, ze ta mam. O tomto vsetkom som tak nepremyslala, ale som rada, ze viem pravdu.“ „Nie celu pravdu. Ani ja neviem celu pravdu, Monna. Ale jedno viem. Kazde pozehnanie sa moze zmenit na prekliatie. Pozri sa na nas dvoch. Ty sa zanedlho vydavas za niekoho, koho si este ani nevidela. Ja ostanem sam a budem sa musiet zucastnit na praci s ludmi, ktorych nechapem, a budem musiet bojovat za nieco, comu chapem este menej.“ Kym sa dvojica rozprava, prichadza k nim starsi clovek, Kadarov pribuzny, ktory ma tu najzvlastnejsiu ulohu na svete. Jeho ulohou je strazit mravy u zien a muzov v mladom veku. Davat pozor na to, aby nesli proti systemu, nic nezakonne nevymyslali a aby boli schopni posluchat kazdy rozkaz. Ziadna hrozba, dobre vie o ich romaniku. Ale aj on musi byt ostrazity. Keby niekto videl, ze nerobi spravne svoju ulohu, dostal by velky trest. „Kadar, mam zlu spravu. Prichadzaju. Rychlo sa schovajte. Idu rytieri, je ich aspon sest.“ „Dakujem, Ventul. Ale kde sa tu mozem schovat? Myslis, ze budu vsetko prehladavat?“ „Urcite. Monna, ty sa skus ukryt za krabicami s kapustou. Ale rychlo! Kadar, ty bud pri mne, budeme sa ucit sermovat. Vzdy sa hodi mat pri sebe zbran, ked nevies, co sa moze stat.“ „Najskor ju schovame. Nastastie nie je ziadny obor a zmesti sa aj do mensich priestorov.“ „Dakujem, Kadar. Este nezabudni spomenut, ze mam obycajne hnede vlasy, ktore nie su vobec zaujimave.“ „A krasne ocka, ktorymi budes nakukat spoza kapusty. Podme, rychlo!“ Monna uteka, ale snazi sa pri tom robit co najmenej hlbokych stop. Kadar jej pomaha schovat sa a presuva kapustu tak, aby sa za nu mohol schovat jeden clovek. Nezdrziava sa nicim a namiesto bozku ide rychlo po treningovy mec. 2. kapitola: Sluzba Kadar ukazuje svoje umenie prace s treningovym mecom. Jeho pribuzni su mozno trochu viac ludski ako zvysok, ale v tychto casoch ani on sam nevie, co vsetko moze ocakavat. „To je nam prekvapenie, vitam vas tu.“ Rytieri zoskakuju z koni a len malo si vsimaju starsieho cloveka, drziaceho mec. Viac, ako on, ich zaujima chlapec. „Ty si Kadar, vsak?“ „Som. A ucim sa narabat s mecom. Uz mi to aj celkom ide.“ „Moj pan ta chce mat pri sebe.“ „A to si mam zbalit veci a ist? Moj vycvik nie je dokonceny a je toho este vela, co neviem.“ „Ides okamzite!“ Velitel rytierov vytahuje povrazy a uz nechce pocut ani slovo. Nepomaha nic, ani krik ci pokus o aktivnu obranu s treningovym mecom. Ventul sa brani, ale nedokaze odrazat taku presilu a pada na zem. Kadar, ktory nikdy nebol bojovnik, sa snazi zo vsetkych sil, ale rychlo ho zvazuju do mocnych povrazov a odnasaju cvalom prec z tohto miesta. „Preco ste ho zabili? Nic vam neurobil. Ani ja som vam nic neurobil. Tak preco?“ „Moj pan ta chce. To je vsetko. Niekto chce mlade slecinky, niekto junakov ako ty, co sa este nemusia casto holit. Budes ho posluchat a ja dostanem zaplatene.“ „Poznam mocnych ludi. Toto vam neprejde.“ „Mocnych ludi pozna kazdy. Ja sluzim este mocnejsim. Mas stastie, ze moj pan nechce, aby som ti ozdobil telo modrinami. Urcite ma s tebou nejake velkolepe plany. Budes pre neho nahy tancovat celu noc. Alebo nieco podobne. Mozno dostanes slobodu, az sa ta nabazi. Alebo ak zomrie. Kto vie?“ „To je nespravodlive.“ „Strnast zlatych za par minut prace. Mohlo by byt dvadsat. Ale je to strnast. Spravodlivost mozno neexistuje, ale radsej mat poloprazdny mesec ako fnukat od hladu.“ „Kam ma to nesiete? Kto je tvoj pan?“ „Moj pan je niekto, kto podobne ako ja nema rad vela otazok. Tak zmlkni, alebo ta zlozim z kona a budes pekne kracat za nim, kym ti tie tvoje tanecne nozicky budu stacit. Neviem na co ta chcu, ty nevyzeras ako bojovnik. Mozno skor ako sluha co nosi stit, ale nemoze byt velmi velky, aby ta neprevazil.“ Ostatni rytieri sa smeju a premeriavaju si mladika. Pre nich je to dalsi srandovny cloviecik, ktoreho donesu na hrad. Nic viac a nic menej. Monna je zhrozena. Kto ju moze hladat? Logicky jej napadla myslienka, ze v tom ma ruky jej manzel. Ten, ktoreho este nevidela. Chyba mu. Ako manzelka, trofej ci suvenir na ukazku pred ostatnymi. Je zalezena za kapustou v malej drevenej bude a celkom dobre pocuje ludsku rec, aj ked nie kazde slovo. Pocuje tiez zvuky boja. Kratkeho boja. Trva dlhu chvilu, kym sa konecne rozhodne vyjst. Zistuje vsak, ze to nie je tak jednoduche. Je zahadzana kapustou a akakolvek snaha dostat sa von je komplikovana jej mnozstvom. Ovela lahsie by sa s nou narabalo, keby bola na tej druhej strane dveri. Boji sa vsak, ze ju nikto nezachrani. Je to na nej, na nikom inom. Tmavy, uzky priestor je dokonalou skrysou, ale len kym sa z nej nechce niekto dostat von uplne sam. Mysli na Kadara. Zabili ho? Odvliekli ho? Zistili o nom nieco? Alebo v skutocnosti je uplne iny, ako si mysli? Co ak caka na nu tam vonku? Zacina uvazovat nad vsetkymi variantami. Mozno nie je najmudrejsia, ale napadlo ju, ze ak je vsetko v poriadku, tak by po nu uz niekto prisiel. Nieco sa stalo. Po dlhej chvili sa dostava cez poslednu hlavu kapusty a potichu otvara dvere. Su zatvorene, prisposobene na otvorenie len z vonkajsej strany. Uvedomuje si, ze su len dve moznosti. Cakat na zachranenie alebo zobrat cokolvek, co je po ruke a dostat sa von nasilim. Tiche to nebude a jednoduche uz vobec nie. Je sama, ale uvedomuje si, ze nikto nepride. Ziadna zachrana. Nikto nevie, ze je tu. Ani jej rodicia, ani jej novy manzel. Len Kadar a jeho znamy. Nikto z nich sa neblizi alebo ak sa blizi, tak to vobec nepocuje. 3. kapitola: Kadarov novy pan Jedna z viet v starych textoch sa znovu a znovu dostava do Kadarovej hlavy. Pamata si ju uplne presne, dokonca aj vsetky detaily pisma, ktorym bola zapisana. Na svete je viac panov v hradoch ako ludi, ktori by dali prednost ludskosti pred hradmi. Casto v tom hladal nove vyznamy. Teraz sa vezie na koni na hrad. Nie ako jazdec, ale ako sputane bremeno. Uvedomuje si, ze mu nic nie je. Nikto ho nezmlatil, len ho zviazali. Niekto si fakt potrpi na tom, aby bol neposkodeny. Mysli na najhorsie. Matematicky mu to lahko vychadza. Cim viac muzov, tym viac je takych, ktori sa rozhodnu, ze zeny nepotrebuju. Alebo to tak nie je? Co ak by sa porezal na tvari? Mohol by zo seba, z nejakeho vyhladavaneho tovaru, urobit nieco uplne obycajne, bez hodnoty. Rytieri ho jemne skladaju na drevene kreslo v prijimacej miestnosti. Prichadza skupina ludi. Na jeho prekvapenie prichadza kralovna, spolu s dalsimi kralovnami. Za nimi kral a dvorania, vratane ozbrojenej straze. „Ty si syn pisara?“ Ako prva sa ozyva kralovna, ktora je podla oblecenia tou najdolezitejsou v celom hrade. Pravdepodobne hlavna manzelka. Kadar ani nevie, kolko je tych kralovien, ale predpoklada aspon sest. „Ano, som. A tito rytieri zabili vzdelaneho cloveka, ktory sa staral o moju vychovu.“ „To ma nezaujima. Vyzlec sa.“ „Prosim?“ „Chcem vediet, ci som dobre kupila. Saty dolu.“ „Nedam si ich dolu. A nebudem nikomu sluzit.“ „Vyborne, mlady rebel. Odvedte ho ku mne.“ Rytieri ho znovu dvihaju, zatial co sa kral vobec k nicomu nevyjadruje. Flegmaticky odchadza tak nezaujaty, ako i prisiel. Komnata kralovnej je skutocne netypicka. Je neuveritelne tmava. Maly ohen v krbe nedodava dostatok svetla a jedine okno je uplne zakryte a prepusta len uplne minimum svetla. Rytieri ho ukladaju na luxusnu pohovku. Kralovna jednemu z nich berie kratky, bojovy noz. Ostavaju sami. „Povedz mi, si pisarov syn?“ „Nic ti nepoviem!“ „Vyborne, tak ta mozem mucit. Pekne budem z teba odrezavat maso, az kym nezacnes rozpravat. Dobre si premysli, co mi povies a co nepovies. Cim viac mi toho nechces povedat, o to bude viac zabavy. A ja sa bavim rada.“ „Preco si taka kruta? Nikdy som ta nevidel.“ „Tak on mi ide tykat. On si mysli, ze sme seberovni. Vyborne. Este mi povedz, ze nie si na predaj a porezes si tvaricku, aby si bol menej zaujimavy. Povedz mi to. A nechces priamo tento nozik?“ „Si blazniva.“ „Alebo som na tvojej strane a skusam ta. V skutocnosti som neskutocne dobra, mila a prijemna a chcem, aby si mi vladol do konca zivota. Ty budes ten statocny bojovnik a ja budem tvoja naivna princeznicka, ktora potrebuje tvoje pohrdanie.“ „Kto si? Ako sa volas?“ „Som tvoj sen, tvoja tuzba, tvoje vsetko. Co povies?“ „Poviem ze ti nikdy sluzit nebudem. Moment, tie slova. To o naivnej princeznicke. To je z knihy.“ „Hadaj kto tu knihu napisal.“ „Ty urcite nie. Zeny nepisu knihy.“ „Takze si syn pisara, ktory vsetko vie. A vies si poradit v tazkych situaciach na zaklade toho, ze vies viac ako uplne obycajni ludia. Mam pre teba dobru spravu, budes mi sluzit.“ „Nechcem ti sluzit. Cokolvek ine, len toto nie.“ „Vyborne. Takze budes. Bez naroku na plat. A teraz si pripraveny na hlavny bod vecera?“ „Ocakavas nie. Tak poviem ano. Som pripraveny.“ „Vyborne. Pockaj tu. Nikam neutekaj. Vlastne nemozes robit nic ine ako cakat. Mam tak rada, ked vsetko dokonalo vychadza.“ Kralovna odchadza a nieco krici. Kadar sa snazi dostat z povrazov, ale je to uplne marne. Vsima si, ako sa vracia kralovna spolu s dievcatom v jeho veku. „Lana, dievcatko moje, zariadila som dalsieho. Tych strnast zlatakov si u mna potom odpracujes, ale tym sa teraz netrap. Toto je syn pisara. Vie citat, pisat a pozna pribehy. Je mlady, celkom fesak a mam pocit, ze sa ma boji. A to som mu este nepovedala, ze som ta naucila stahovat jelena z koze. Aj toho stareho loveckeho psa, co uz nechcel behat. Pod k nemu blizsie. Nehryzie. A ak by hryzol, tu mas noz. Vies kde je srdce. Aj ako sa dokaze noz dostat k nemu cez rebra. Ako sme sa hrali minule. Tak pod k nemu.“ „Ano, mami.“ „A ty, mlady muz, skus na nu urobit dojem. Inak dopadnes ako ten minule. Zahrdusila som ho vlastnymi rukami. Nekladol velmi odpor ako ten predtym. Toho som musela najskor zhodit z hradieb a udusit az potom.“ „Urobim, co budem moct.“ „Tak sa tu majte. Necham vas. Lana, nezabudni na tie rebra. To je dolezite. A ked netrafis, vzdy sa to da skusit znovu. A znovu.“ 4. kapitola: Lana Lana je ina ako jej mama. Mozno aj preto, ze kazdy clovek na svete je iny ako jej mama. „Ahoj.“ „Ahoj.“ „Volas sa Lana, vsak? Rad ta poznavam.“ „Dakujem.“ „Viem, ze sa ta to uz asi niekto pytal, ale ked mas ten noz, mozem ta poprosit o oslobodenie?“ „To chce kazdy.“ „Kazdy chce uniknut. A asi ti kazdy prislubi vsetko na svete len za to, aby si ho vyslobodila. Je to tak?“ „Ano.“ „Tak sa skusim spytat ja teba. Co mas rada? Co tebe robi radost?“ „Rada pocuvam rozpravky.“ „Tvoja mama ti ich necita?“ „Nevie citat. A kral cita velmi pomaly.“ „Kto tu vlastne vladne, kralovna alebo kral?“ „Kralovna.“ „A ty by si chcela, aby vladol kto?“ „Ja… neviem. Som tu a nikto si ma nevsima.“ „Ako dlho si tu? Nechodis von?“ „Mama ma nepusti von.“ „Teraz by asi kazdy povedal, ze tvoja mama robi zle. Ale poviem ti tajomstvo. Len medzi mnou a tebou. Chrani ta. Mozno na to nejde idealne, ale ma ta rada. Tvari sa drsne, aby ti nikto neublizil. Neodpustila by si to.“ „Ona je naozaj drsna.“ „Budes taka aj ty, ked vyrasties?“ „Mama chce aby som bola ako ona. Ale neviem ci taka budem.“ „Chcela by si? Je to na tebe. Podme sa rozpravat. Cely den a celu noc. Je toho tolko, co si mozeme povedat navzajom. Ja sa naucim nieco nove od teba a ty odo mna. To je skutocne dolezite. Suhlasis?“ „Si iny ako ti, ktorych sem mama doniesla.“ „Som rad, ze som iny ako ten, koho uskrtila.“ „Nepoznala som ho dobre ale povedal mi, ze mal dievca. Este povedal ze radsej zomrie, ako keby mal zit s tym, ze ju uz nikdy neuvidi.“ „Tomu sa hovori laska. Poznas lasku?“ „Moja mama vravi, ze tam, kde je laska, je aj strach.“ „Strach je vsade. A vsade su aj ludia, ktori sa boja. Potom su aj ludia, ktori prekonali strach a pomahaju inym bojovat so strachom.“ „Poznas lasku?“ „Ano, poznam lasku. Ale neviem o nej vsetko. Ucim sa, co to znamena milovat. Mozno to nikdy nebudem vediet, ale je spravne s tym zacat.“ „Moja mama si mysli, ze pre mna najde idealneho muza.“ „Mozno najde a mozno nie. A aky by mal byt idealny muz podla teba?“ „To mi nikdy nepovedala.“ „Mozno to ani sama nevie. Alebo to vie, ale este ti to nepovedala. Povie ti to neskor. Mozes sa jej spytat. A potom dobre premysli, ci s nou uplne suhlasis. Pre kazdeho to moze byt nieco ine.“ „Dobre, ze mame to pozehnanie.“ „Myslis to, ze je ovela viac muzov ako zien? Vazne si myslis, ze si pozehnana ty alebo ja?“ „Ano.“ „A preco si myslis, ze je to dobre, Lana?“ „Pretoze si raz niekto vsimne aj mna.“ „To by si vsimali stale, len o tebe ani nevedia, lebo si tu ukryta. Tvoja mama je opatrna a dostane k tebe muza len vtedy, ked to ona sama chce. A zviazaneho.“ „Dala mi noz, aby som bola v bezpeci.“ „Si v bezpeci. Ja ti neublizim. Ale noz sa da pouzit na viac veci. Nielen na vrazdenie. Vies, na co vsetko sa da pouzit takyto noz?“ „Neviem.“ „S takymto nozom mozes nielen zabijat, ale aj ochranovat zivot. Mozes s nim postavit jednoduchy pristresok, ked budes sama v lese a pride dazd. Alebo ked budes chciet spravodlivo rozdelit chlieb medzi hladnych ludi. Taktiez sa ti hodi, ked budes chciet vycistit ranu. Keby si bola na opustenom ostrove, pomohol by ti prezit.“ „Preco toho vies tak vela o nozi?“ „Pretoze viem aj o laske. A poznam pribehy. Aj viem, co to znamena sloboda.“ „Co je to sloboda?“ „Sloboda je, ked mozes robit co chces. Ale nemala by si nikomu ublizovat. Preto je sloboda cenna a dolezita, ale da sa niekomu odobrat. Ten niekto je potom niekde zviazany, uvazneny a smutny.“ „Ty si smutny? Mne sa nezda, ze by si bol smutny. To ja som smutna. Kazdy den.“ „Podme hrat hru. O tom, co nas robi smutnymi. A potom jeden druhemu urobime radost. Suhlasis?“ „Nikto sa ma na to nepytal.“ „Vsetko je niekedy prvykrat. Prva laska, prva praca, prva vojenska vyprava i prvy utek z domu, kde sa to uz neda vydrzat.“ „Neviem utekat.“ „Ak chces, naucim ta to.“ „Preco by si to robil?“ „Len tak. Nic za to nechcem. Ak chces, naucim ta utekat. To sa ti v zivote hodi. Prekonavat prekazky i prekonavat sama seba. Je to jednoduche, ale casto potrebujes niekoho, kto ti s tym zo zaciatku pomoze. A potom mozes ty pomahat ostatnym.“ „Co by si urobil, keby som ta pustila?“ „Poskrabal by som sa.“ „A to teraz nemozes?“ „Nemozem. Teraz je to trochu problem. A neboj sa, neutiekol by som od teba.“ „Preco nie?“ „To je jednoduche. Ja by som sa daleko nedostal, lebo urcite su vsade straze. A ty by si sa nemala s kym rozpravat.“ „Skoro ma nepoznas.“ „Tak mi dovol spoznat ta. A mas nejake kamaratky?“ „Nemam.“ „A chcela by si mat?“ „Dievcata nemavaju kamaratky.“ „Ale mavaju.“ „Tak mi mama nejaku donesie alebo kupi.“ „Niekedy je najlepsie nikoho nedonasat a nekupovat. Len tak spoznat. Tak, aby nikto nevlastnil nikoho.“ „Teraz vlastnim teba a keby som chcela, tak mi mama znovu donesie niekoho ineho.“ „Poznam jedno velmi dobre dievca. Boli by ste kamaratky. A mozes ju aj vlastnit, ak ti to urobi radost. Uz teraz je slubena jednemu lordovi. Ale nechce s nim byt. Ukryva sa pred nim. Mohla by byt tvoja i moja kamaratka zaroven. Ja by som bol stastny a nechcel by som odchadzat, ty by si mala kamaratku i kamarata, alebo co sa to so mnou stane, a ona by bola s ludmi, s ktorymi si bude lepsie rozumiet ako so starymi lordami.“ „Naozaj by si mi doniesol kamaratku?“ „Naozaj. A rad. Ale musime sa poponahlat.“ 5. kapitola: Zena so zenou rozhoduju o zene Po niekolkych hodinach prichadza kralovna a je viac ako prekvapena. Mlady muz je vyslobodeny, ale nikam neuteka. Noz je len tak polozeny na stole a dvojica lezi vedla seba. Obaja su obleceni a vyzeraju, ako keby ich premohla unava. „Lana, Lanka, Lanicka, ide tvoja mamicka. Zdriemla si si?“ „Este nechcem vstavat.“ „To vidim. Tak ako, hodime ho selmam ci utopime?“ „Nechcem aby si mu ublizila. Je dobry a mily. Nikdy som takeho chlapca nevidela.“ „Vsetci su na zaciatku dobri a mili. A potom to zacne. Vsetci chlapi su rovnaki. Vyuzije ta a ujde prec.“ „Neusiel.“ „Je to syn pisara. Je mudry. Vie, ze by sa daleko nedostal. Ale to ti urcite nepovedal.“ „Povedal mi to, mama. Verim mu.“ „Dievcatko moje, a ci si rozum potratila? Jeden je prilis zly, druhy je prilis dobry. Vzdy je v tom nieco, co nevidis. Urcite ti slubil nieco, co ti nemoze splnit.“ „Slubil mi kamaratku.“ „Kamaratky su drahe. A celkovo dievcata zdrazeli. Niektori obchodnici fakt nevedia, co pytat. Zlato za take krive skarede a strapate stvorenia veru nedam. To by nebola dobra partia pre teba.“ „On myslel naozajstnu, nekupenu.“ „Tak bohaty nie je, inak by kupil a hotovo. V tychto casoch je to jednoduchsie. Aj rychlejsie. Ten mladik sa teraz tvari, ze spi. Daj mu vankus na hlavu, chvilu pockaj a uvidis, ze to len hra.“ „On ju ma rad. Chce byt s nou a nechce, aby isla k cudziemu staremu lordovi.“ „Takze by chcel, aby tu bola. Takze on bude s nou a ty budes sama. Oni si budu uzivat a tebe sa pridu vyzalovat, ked sa pohadaju. Typicke.“ „Pomozme mu. Aj jej.“ „Zlaticko, toto naozaj chces?“ „Ano. Prosim ta.“ „To nevyznelo ako uprimna prosba. Mala by si byt presvedcivejsia. Skusime to zajtra, dobre?“ „Nie. Pomozme im. Hned. Chcem, aby si pre mna nieco urobila a okamzite.“ „Dobre, len tu nekric. Zobud ho.“ Lana opatrne budi Kadara, ktory zjavne nebol na makkej posteli uz dlhu dobu. Hladi ho po vlasoch a on postupne vstava. Je prekvapeny, ze v miestnosti je aj kralovna a netaji sa tym, ze ma pred nou respekt a strach. „Tak hlupacik, pocula som, ze mas kamaratku. Aj ked nie si bohaty.“ „Mam. Ale nechcem, aby sa jej nieco stalo.“ „Je pekna? Kolko by odhadom mohla stat na trhu s otrokynami? Nema zjazvenu tvar, tucne boky alebo krive nohy? Obzrie sa za nou kazdy chlap, alebo len ten, ktory dlho nevidel zenu? Hovor!“ „Neviem, co mam povedat. Nechcem aby sa nieco stalo. Ani jej a ani mne.“ „Prosim ta, vyzeram ako niekto, kto by mohol niekomu len tak ublizit?“ „No…“ „Co no?“ „Aj ano.“ „Tak ty si uprimny. Dobre, dost bolo reci. Navrhujem dohodu. Dovedies ju sem. Moja mala bude mat kamosku a vsetci budete moct veselo behat po svete. Ale ked sa Lane narodia deti obidvoch pohlavi, tu svoju kamosku opustis a predame ju. To si samozrejme povieme len tak, medzi nami. Co povies?“ Kadar je mimoriadne prekvapeny. Aj tym, ze je to skutocne dobra ponuka za tychto okolnosti, ako i tym, ze kralovna chce rovno vnucata. To by znamenalo, ze by musel byt tiez vsade s Lanou, nie s Monnou. A Monna by tak bola viac sluzka ako kamaratka. Boli by vsak spolu. On by mal dve dievcata, zatial co vacsina chlapcov nema ziadne. Prichadza vsak velmi jednoduchy problem. Pre neho je to vyhodne, vlastne i pre Monnu a pre Lanu, ale ako to moze vsetko Monne vysvetlit? A co ak sa zamiluje do Lany a Monna bude dobra kamaratka do konca zivota? Cim dlhsie nad tym uvazuje, tym viac si mysli, ze je to dobry napad. „Suhlasim. Ale musime ju najst.“ „Poslem tam rytierov.“ „Nie, to prosim nie. Ja viem, kde sa ukryva. Pojdem ja.“ „Ty len tak utecies.“ „Neuteciem. Ak mozem zariadit bezpecie pre moju kamaratku, tak to urobim.“ „Uz som sa bala, ze mas nieco proti mojim rytierom.“ „Zabili mojho priatela.“ „Takze ta tvoja kamaratka je nedaleko od miesta, kde som ich poslala. Vyborne, znovu to vsetko prehladaju. A pridam svojich najlepsich stoparov. Ako sa vola?“ Kadar uvazuje, co povedat. Nema ziadnu doveru k tym rytierom a dobre vie, co urobili jemu a jeho priatelovi. Do diskusie vstupila Lana: „Jeho kamaratka je ukryta v malom sklade kapusty, odkial sa neda dobre dostat.“ „Poslem teda rytierov. Vy sa pekne vyspite, rozpravajte sa a ak urobi niekto z vas nieco, co sa mi nebude pacit, dopadne zle.“ Kralovna odchadza a dvojica ostava sama. Kadar sa pyta, preco Lana vsetko vyzradila. Ta mu hovori, ze je to najlepsi sposob, ako si ziskat priazen jej mamy. A uz sa tesi na novu kamaratku. 6. kapitola: Sklad kapusty Najzvlastnejsie vazenie je to, ktore nechces opustit, lebo nemas kam ist. Mozno i takato myslienka sa odohrava v hlave Monny. Postupne, krok za krokom, sa dostava zo skladu. Kam vsak pojde, ked z neho vykroci? Neocakava, ze sa stretne s Kadarom. Nieco sa stalo, nieco zle, a ona ani nevie, ci chce vidiet tu skazu. Len co sa konecne dostava von, uteka k miestu, kde by mal byt Kadar aj so svojim priatelom. Uteka tak rychlo, ako vie, ale nachadza len mrtveho starsieho cloveka. Ziadne znamky zivota a pri nom dva drevene mece. „Kto to mohol urobit? Kde je Kadar? Co mam robit? Co mam robit? CO MAM ROBIT?“ Pyta sa sama seba. Nikto jej neodpoveda. Nie je ziadna hrdinka a nema kam ist. Ak ju najdu, pojde k manzelovi. Alebo nieco horsie. Mohla by si zobrat mec. Nikdy ho nepouzila, nevie s nim zaobchadzat. Ale Kadar si ho bral. Mozno nie tak z vlastneho rozumu, ale z akejsi ucty ku Kadarovi si jeden z mecov berie. Vie, ze sa s nim neubrani, ale mozno najde niekoho, kto ochrani ju. S tymto mecom. Hovori si, ze je to hlupe a naivne. A s najvacsou pravdepodobnostou aj je. Monna si vsima stopy koni. Je ich viac a nie su z toho smeru, kde by hladala hrad svojho manzela. Uz je jeho majetok, ci sa jej to paci alebo nie. Kto by vsak prisiel kvoli starsiemu cloveku? A naco im je Kadar? Ona sa ide vydavat, nie on. Pocuje kone. Blizi sa niekto. Kam sa schova? Napada ju jedine miesto. Znovu do skladu. Ale tak, aby mohla z neho kedykolvek odist. Nejde to. Dvere sa daju pohodlne zatvorit len z vonkajsej strany. Rychlo vstupuje dnu a snazi sa ich drzat z vnutornej strany, celkom nehlucne. „Chlapi, prehladajte cokolvek, co aspon trochu pripomina sklad alebo pivnicu. Listicka sa skamaratila s kapustou. Lov zacina!“ Monna si uvedomuje, ze ten najlepsi ukryt sa moze lahko zmenit na najhorsi ukryt. Pocuje muzov, ktori ju hladaju. I toho, kto ide priamo k dveram. „Kapitan, tu niekto je. Drzi dvere.“ „Tak sa tej listicke pozrieme na zubok!“ „Neujde nam!“ Monna drzi dvere zo vsetkych sil, ale proti sile niekolkych chlapov je to primalo. „Co sme to tu nasli. Poprosim si dve hlavky kapusty. Alebo tri. A jednu listicku.“ „Nechajte ma!“ „To vies, prisli sme sem, aby sme ta nechali ist. My sa teraz poberieme do svojich domovov a urobime polievku z tej kapusty. Kazdu ti vyvazime zlatom.“ „Klames.“ „Myslis?“ „Viem.“ „Pocujete chlapi? Ona vie. Je to mudra liska. Tak si ju odvediem a bude mi hovorit rozpravky!“ Kazdy vie, ze si tato banda rytierov robi len posmesky. Monna to vsak vie predsa len o nieco lepsie ako ostatni. Ma dar. Dar, ktory je zaroven prekliatim, ale rozhodne uzitocnym. „Moj pan mi nariadil, ze ta mozem doniest v akomkolvek stave, listicka. Vies, co to znamena?“ „Nemas pana. Nemozes ma doniest v akomkolvek stave a vies, ze nie som ziadna liska.“ „Tak ty si myslis, ze klamem?“ „Viem to.“ „Som tu, lebo mi niekto povedal, ze sa ukryvas za kapustou. Tak co, klamem?“ Monna mlci. Je nahnevana a smutna zaroven. 7. kapitola: Dobrovolne nasilu Pred kralovnu predstupuje Monna. Nie je zviazana, ale kapitan ju pevne drzi, aby nikam neodisla. Je sklamana a ani nevie, co moze ocakavat. Mlci. „Nebude ta spovedat kral, ale priamo ja. Si obvinena zo skryvania sa za kapustou. Za to je smrt ukamenovanim. Mas stastie, ze si nebola skryta za mrkvou, to by bola smrt nabodnutim na kol tak, aby si nemohla vykrvacat z dolezitych organov. Pomala smrt, ale vies ake je dnes tazke zohnat cloveka, ktory to dokaze urobit uplne spravne?“ „Nikomu si nic neurobila.“ „Zaujimave tvrdenie. To je mozne, ale tvoj priatel dostal dobry napad. Budes mi sluzit. A nie len mne. Ten napad sa mi paci, je jednoducho vyborny.“ Monna tusi, ze sa nieco deje a tiez to, ze skutocne bude musiet niekomu sluzit. „Sluzim cely zivot.“ „Vyborne, tak to budeme skvelo vychadzat. Ale najskor povinna kupel. Aj s vonavkami. Odmietnutie sa tresta smrtou, tentokrat utopenim vo vode. S vonavkami.“ Straze okamzite beru so sebou Monnu a tej je jasne, ze v skutocnosti nejdu do kupelnych miestnosti. Alebo ano? Kto by uz topil niekoho, kto sa nechce okupat? A hlavne kto prikaze novym sluhom kompletne poumyvanie namiesto uvodneho rozhovoru alebo okamziteho zapojenia sa do prace? Jeden z pracovnikov kupelov prinasa vozicek s uterakom a malymi flastickami. Podava ho Monne a odchadza. Prekvapene dievca si prezera kupelnu miestnost. Nikdy nevidela nieco tak ciste a vonave. V kupeloch su tri mensie bazeny. V kazdom je ina teplota vody. Hned ich skusa nohou a cuduje sa este viac. Privoniava k flastickam a nikdy nic podobne necitila. Najvacsie prekvapenie je vsak to, ze je tu skoro sama. Par starsich muzov si ju nevsima a rozpravaju sa na lavicke, pricom maju svoje nohy v bazene s najteplejsou vodou. Muz, ktory jej doniesol vozicek, niekam zaliezol. Na dverach je pismo, ktore nevie precitat. Snazi sa otvorit dvere, ale neuspesne. Vyzera to tak, ze tu nejaky cas ostane. Od kralovnej ma prikaz okupat sa, tak to jednoducho urobi. Dava si dolu saty a pomaly vlieza do bazena so studenou vodou. Je prekvapena, ze ti muzi si ju vobec nevsimaju. Dobre vie, ze na svete je ovela viac muzov ako zien a muzi sa budu pozerat za kazdou zenou, nech uz vyzera akokolvek. Vie, ze nie je skareda, ale prvykrat v zivote si ju nikto nevsima. Na jej prekvapenie sa aspon na chvilu citi dobre. Lezi naha vo vonavom kupeli a moze mysliet na cokolvek. Nemusi driet na poli, odhanat napadnikov a posluchat prikazy, nech uz su od hocikoho. Napriek tomu plni asi najprijemnejsi prikaz. Kupe sa. Teraz je tu len ona, prijemny kupel a oslobodzujuce ticho. Hovori si, ze mozno je to hra. Niekto na nu nieco skusa. Musi byt ostrazita. Ak nieco nechce jej manzel, tak kto? A kde je do pekla Kadar? Nechal ju tu? Aku lest pouzil, ze moze byt tu v kupeloch, zatial co on je niekde uplne inde? A ako sa dostal od smrti svojho priatela k tomuto? Otvaraju sa dvere a prichadza dalsie dievca. Tentokrat si sama nesie svoj vozicek. Prichadza az k Monne, ktora sa aspon rukami zahaluje. „Neboj sa. Posiela ma mama.“ „Kto je tvoja mama?“ „Kralovna. Chce, aby si bola moja kamaratka.“ „Nepoznam ta. Ani ju. A kde je Kadar?“ „Je v mojej izbe. Mama trvala aby som isla za tebou sama.“ „Tvoja mama chce, aby som ho nevidela? Preco?“ „Ja neviem.“ „Mas pravdu. Nevies. Prisla si mi nejako ublizit? Je toto sucast nejakeho planu?“ „Nie. Len chcela, aby sme sa rozpravali.“ Monna sa pozera na dievca, potom na tych panov, ktori sa vobec nepozeraju ich smerom a znovu na dievca. Vyzera byt vystrasene. „Ty si niekomu povedala o kapuste?“ „Ano.“ „Nemala si ziadny zly umysel?“ „Len som chcela kamaratku. Rozpraval o tebe ten chlapec. Mne napadlo, ze ak budete spolu a mozem pomoct k tomu, aby vas nikto nerozdeloval, tak to urobim.“ „Takze ty si dobra, tvoja mama je dobra, Kadar je dobry a vsetci si tu pomahame, len tak?“ „Vlastne ano.“ „Chcela si sa rozpravat. Tak sa pytaj. Ale chcem vidiet Kadara.“ Lana odchadza k starsim panom a nieco im hovori. Ti si beru svoje uteraky a odchadzaju dverami prec. „Mas nejaku specialnu moc, ked vies len tak niekoho presvedcit, aby odisiel?“ „Nemam. Ale mam radsej teplejsiu vodu.“ Lana si dava dole svoje oblecenie a vstupuje do tepleho bazenu. Monna ju nasleduje. Zistuje, ze tepla voda je nieco uzasne. Doteraz v ziadnej teplej vode neplavala. Dokonca aj vonia inak. „Ako si sa spoznala s Kadarom?“ „Doniesla ho ku mne moja mama. Bol zviazany. A dala mi noz, aby som ho zabila, ak by robil problemy.“ „Prerezala si povrazy?“ „Hned nie. Az po dlhom rozhovore. Bol mily a uprimny, rada som pocuvala jeho hlas. Pustila som ho, az ked som zistila, ze nie je ako ostatni. Moja mama ho nezabije a ja budem mat kamarata. A kamaratku. Ale sama este dobre neviem, co vsetko to znamena. Ani co bude s mojou mamou, ked zomrie.“ „Ako to myslis s tvojou mamou?“ „Ona zomiera. Je velmi chora. Nie je to na nej vidiet, pretoze to dokaze dobre zamaskovat. Vedia to len jej najblizsi. Az sa to stane, tak si kral vyberie inu zenu za svoju hlavnu manzelku. Dufam, ze Ingu. Inga nemoze mat deti.“ „Takze ty nie si len take obycajne dievca, ty tu vyuzivas vsetko, co len mozes v svoj prospech a nikto to nevidi.“ „Zatial ani Kadar nie. Ale ty ano.“ „Tvoj plan je neprist o vsetko, az sa tvojej mame nieco stane?“ „Kadar bude muzsky potomok, ja budem kralovna len ak sa ukazem ovela schopnejsia, ako vsetky ostatne.“ „Ale to nedokazes.“ „S tvojou pomocou mozno ano.“ „Teraz si hovorila, ze chces podporit nejaku Ingu.“ „Ona je jedina, s ktorou sa da rozpravat. Jedina, ktora ma ma rada.“ „Ostatne ta nenavidia?“ „Ano.“ Monna pocula dost. Mozno nie je najchytrejsia, ale zacina povazovat Lanu za mimoriadne schopnu a nenapadnu zaroven. Rozhodla sa objat Lanu. Dve dievcata sa objimaju v bazene a nie je tu nikto, kto by sa na to mohol pozerat. „Povedz mi pravdu, Lana. Ty ma chces hlavne ako kamaratku, alebo ako niekoho, kto ti dovoli ziskat a udrzat si moc?“ „Ako kamaratku. Pretoze ak by som prisla o moc, ostala by som clovekom. Ale bola by som clovekom bez kamaratov. Som pridlho sama a radsej budem vonku s priatelmi ako stale v hrade a celkom sama.“ „Mne sa tu paci. Su tu kupele s teplou vodou a vsade je pohodlie.“ „Mna si tu nikto nevsima.“ „To by som okamzite brala. Mna si zase vsetci stale vsimaju. Je krasne byt chvilu nevsimana.“ „Este jednu vec by som od teba potrebovala, len sa bojim, ze je to velka prosba.“ „No to som zvedava.“ „Daj pozor na Kadara. Niekto mu bude chciet naozaj ublizit.“ „K tebe ho odvliekli nasilim. Myslis, ze sa nieco podobne bude opakovat?“ „Odvliekli ho sem, lebo sa o nom dopocula moja mama. Neviem odkial. Na hrade ziska kazdy svojich nepriatelov.“ „Chcem ho vidiet. Teraz hned!“ „Ostanme tu este chvilu. Mama mi sem zakazuje chodit. Nemam rada vsetky jej zakazy.“ 8. kapitola: Kralovna Zatial co sa Lana s Monnou rozpravaju v kupeloch, kral dava rozkazy. Dobre vie, co sa bude diat v najblizsich dnoch. Znovu sa ozval Boh. Ten jediny, ktoreho kazdy uctieva. Bytost so skutocnou mocou, ale nejasnymi myslienkami. Jeden z kralovych knazov nesie v rukach dolezite zvesti. Pergamen s pecatou pre samotneho krala. Rychlo ho otvara a sada si v zamysleni. V Aringolde su nepokoje a Boh si praje, aby kazdy miestny kral poslal svojich bojovnikov na ich umlcanie. Iste, mesto uz nie je to, co byvalo a najvacsiu slavu ma davno za sebou, ale akekolvek nepokoje v tomto starom meste mozu byt neprijemne. Skoro vsetky cesty, spajajuce vychod a zapad, tiahnu cez Aringold. Navyse nikde nezije viac ludi, ako v tomto meste, i ked pocet obyvatelov vytrvalo klesa. Pre kralovnu je to sanca. Vie, ze kral vojenske veci riesi osobne. Zatial vsak vie len to, ze prisiel knaz s pergamenom a aj to len nahodou, kedze uvidela, ako presiel cez branu a rychlo uviazal svojho kona. „Ake su novinky? Co sa stalo?“ „To co vzdy, Marlena, to co vzdy. Vojny, nepokoje. V Aringolde je znovu problem a ak sa nevyriesi, narobi to problemy aj u nas.“ „Co sa stalo? Choroba? Povstanie? Znovu sa im nepacia dane? Alebo vsetko spolocne? To by bolo najlepsie, lebo by si vsetko vyriesil naraz.“ „Ty si to predstavujes velmi jednoducho.“ „Chces povedat, ze vsetko na svete musi byt zlozite? Navrhujem moj jednoduchy postup. Nespokojencov popravit. Nespokojnych s popravami popravit tiez. Nikto potom nebude narusat tu krasnu harmoniu, ktoru vsade mame. Je to dostatocne jednoduche riesenie?“ „S tou smiesnou armadou, co mam ja pod svojou kontrolou, je to neuskutocnitelne a ani ti radsej nepoviem, ci to povazujem za hlupe.“ „Kazdy, kto sa postavi proti tebe, je tvoj nepriatel. Ked vsetci, tak vsetci. Niekde treba zacat. Nevravel si, ze mier bude vtedy, ked budu mrtvi vsetci tvoji nepriatelia a vsetci ich potomkovia?“ „Nevravel.“ „Prepac, tak to som si ta s niekym splietla.“ „Mas stastie, ze ta mam rad, Marlena. Tvoje bezocive spravanie by inych lahko vyprovokovalo. Co by si robila potom?“ „Celkom rada skrtim ludi, nejako by som sa vynasla.“ „Ake mas plany s tymi detmi, co si si zaobstarala?“ „Povrazdime spolu vsetky ostatne manzelky. Potom aj tu kucharku, ktora sa mi stale smeje a ja sa vzdy tvarim, ze to nevidim.“ „Myslis tu, ktora sa smeje stale, odkedy jej niekto znetvoril tvar?“ „Vidis, zlatko, sme prepojeni. Myslime na tie iste veci a na tych istych ludi. Ani nevies, ako som rada, ze som s tebou.“ „Viem, co chystas. Chces si az privelmi upevnit moc. Ak zomriem ja, chces vladnut ty. Ak zomries ty, tak chces, aby vladla tvoja rozkosna dcerka a nie niektora z mojich aktualnych manzeliek.“ „Pripravila som velky sud so silnym cervenym vinom. Kvapka ta nezabije, ale pohar by som neriskovala.“ „Ach tie tvoje zarty. Niekedy su naozaj nemiestne.“ „To vies, ze len zartujem. Som jednoducho taka.“ 9. kapitola: Vino Vecer pred cestou si dava kral s vojakmi typicky hojne pohostenie. Dobre zivene prasa je dokonalo opecene na razni. Pomocnici z kuchyne ho pomaly nakladaju na velky stol, kde ostrym sekacikom odrezavaju casti na jednotlive taniere. Jeden z pomocnikov nasledne pridava na kazdy tanier miestnu oblubenu syrovu omacku s bylinkami. Tazke jedlo na vecer je ako vzdy doplnene o tazke vino. Priamo kapitan rytierov prinasa ohromne velky sud s vinom. Spolu s ostatnymi ho uklada na stol, vedla prasata. Dvornemu vinarovi trva otvorenie o nieco dlhsie ako obycajne a dvorania spolu s vojakmi jasne davaju najavo svoje znepokojenie. „Vinar, nemam chut na vino. Dones nam pivo. Kazdemu bojovnikovi i kazdej zene pri stole nalievajte pivo.“ Vinar je prekvapeny, ale na kralovskom dvore sa uz stretol naozaj s cimkolvek. Pivo je pripravene v obrovskej mise a vinar spolu s pomocnikmi ho naberaju do cistych poharov specialnou naberackou. Vojakom pivo chuti, ale zeny su ovela viac navyknute na vino nez na chmelovy napoj. „Pite do syta. Na vitazstvo! NA VITAZSTVO!“ Kral spolu s kralovnou dvihaju svoje pohare s pivom a okamzite zacinaju pit. S vynimkou jednej kralovnej, vsetci vyprazdnuju svoje pohare. Pivo je chutne, tak ako vzdy, a to i pre ludi, ktori pivo nikdy nepili. Nie je tak horke ako obycajne. „Teraz mi to mozes povedat, zena. Otravila si vino?“ „Ja som nikde ziadny jed nedavala. Prisaham.“ „Tie tvoje vecne prisahy. Ale uz ta poznam. Viem, ze mas nieco za lubom, ale neviem co.“ Kym sa rozprava kral s kralovnou, obsluzny personal nesie pre vojakov dalsie pivo. Zachutilo im. Zenam jedno pivo stacilo. Nedospele deti nedostavaju alkohol a neprotestuju proti tomu. Uz si zvykli, ze vino a ostatny alkohol je pre dospelych a aj keby velmi prosili, nic by nedostali. Tak, ako nedostavaju tie najlepsie kusky masa. Najkvalitnejsia sunka ide kralovi a zvysok sa deli podla toho, kto je rychlejsi, viac hladny alebo jednoducho viac drzi. Kadar sa nemoze zucastnit hostiny a tak len nahlas premysla. Nad vsetkym. Najradsej by videl svoju Monnu, ale nemoze. Uvazuje vsak nad jej darom. Sam pre seba hovori, ze toto je pre nu idealne miesto. Hrad, bezpecie, vladcovia a slachtici. Vsade vela politiky, dohod a intrig. Idealne miesto pre niekoho, kto dokaze dobre pocuvat. Az prilis dobre pocuvat a zistovat, kde je skutocna pravda. Mozno jej talent nie je idealny v kazdej situacii, ale kto ju ma na svojej strane, ten moze byt najvacsim panom na hrade. Staci, aby tu bola dovera a cokolvek, co sa da pouzit na spravnom mieste a v spravny cas. Zatial, co Kadar premysla, najroznejsie panicky a hlavne kralovne si idu po vino. Vinar ho vdacne dava. Pri nom je dvadsat styri poharov s uz pripravenym vinom a vsetci obdivuju, ako dokazal tak rychlo a v takom zhone vsetko pripravit. „Mozem si dat?“ Vypytuje sa vinarov pomocnik, ale od vinara dostava po prstoch. „To je pre damy. Ty si dama? No povedz mi, si ty dama? Daj si pivo a neotravuj.“ Pomocnik so sklopenou hlavou ide k ohromnej mise a neslusne pije priamo z velkej naberacky. Kralovna Marlena si ide taktiez po vino a to ako uplne posledna. Vinar jej ponuka vino z pohara, ktory je schovany v zasuvke. Vracia sa k stolu a zdviha pohar k pripitku. „Damy, na nasich muzov, skvelych bojovnikov, ktori vyriesia nieco nepodstatne a znovu sa vratia k nam!“ Zeny piju a tazke cervene ich prijemne hreje z vnutra. Kazdy pohar sa rychlo vyprazdnuje. Na dvore jednoducho nie su zeny, ktore by si uzivali vino. Skor ho chcu rychlo dostat do seba, aby ich presiel zial. Vedia, ze nie vsetci sa z vypravy vratia. Ktora pride o dobreho muza a dostane nejakeho neprijemneho, ktoreho nebude moct manipulovat vo svoj prospech? Po chvili zacinaju vsetky zeny kaslat. Poriadne a rozhodne nezdravo. Vsetky, s vynimkou kralovnej Marleny. „Ty si dala nieco do vina!“ „Nie, nic som nedala. Sama to vino pijem!“ „Som presvedceny, ze v tom mas prsty ty. Ty jedna bosorka! Ak ktorakolvek zena zomrie na otravu, tak budes potrestana. Oko za oko, zub za zub, zivot za zivot!“ „Ja som nikomu nic nenalievala. Mozno tam vinarovi nieco kvaplo. Vinar, kde je vinar?“ Vsetci sa pustaju do hladania vinara. Ten sa vsak stratil. Je uplne prec. Nikto ho nevidi a to ho pred chvilou videl uplne kazdy. „Okamzite mi privedte Lanu. Je mi jedno kde je, s kym je a co robi. Nech sem okamzite pride! Straze!“ Kral zaroven zlieva vsetko vino, co je na stole, do jedneho pohara. Nariaduje vojakom, aby Marlenu drzali. Popritom posiela dalsich ludi, aby co najskor privolali dvornych lekarov. Straze sa po chvili vracaju. Prinasaju dve dievcata, Lanu a Monnu, zakryte len uterakmi a stale mokre z kupela. „Lana, pi. Toto vino pripravila tvoja mamicka.“ „Ja nechcem pit vino.“ „Pi. Je to kralovsky rozkaz. Ten musis posluchnut. Poriadne, uplne do dna.“ „Nemam rada vino.“ „Damy na dvore ho maju radi. Pozri sa, ako vyzeraju. Co sa s nimi stane. Teraz uvidime, ci sa otravis aj ty. Marlena, sledujes to? Tak sledujes? Uvidime, co sa stane tvojej dcerenke, ked okusi tvoju medicinu!“ Kralovna Marlena mlci, co je pre nu naozaj zvlastne. Monna uvazuje, ci nieco povedat, ale vypocula si plan. Navyse chce byt co najviac nenapadna. Tak je taktiez ticho. Navyse sa boji, ze by jej tiez niekto mohol naliat otravene vino. Sleduje, ako Lana neochotne pije vino. „Tak Lana, ako sa citis?“ „Trochu sa mi toci hlava.“ „Nie je ti na vracanie?“ „Nie.“ „Doparoma aj s vinom! Odteraz ziadne vino, len pre istotu! Marlena, ty o tom nic nevies?“ „Neviem. Som prekvapena a nic som do vina nepridavala. Neviem co sa deje. A ako vidite, Lana je v poriadku. Len jej dajte niekto vodu.“ Monna pocuva a vsetko, na co prisla, si nechava pre seba. Co je vsak vsetkym malo zname, jeden mlady muz sa potichu dostal blizsie, aby mohol pocut, co sa deje. Tento mlady muz si spomenul na pribeh o troch bratoch. Pribeh bol velmi jednoduchy. Traja bratia boli neskutocne bohati a vyborni v boji s kazdou zbranou. Nikto ich nemohol porazit. Raz ich pozvali do hostinca. Najstarsi vypil dva pohare vina, najmladsi dva pohare piva a stredny z kazdeho po jednom. A prave ten stredny zomrel do hodiny a ostatni bratia, ktori mali velmi zvlastny pohlad na cest a rozne tradicie, sa prebodli navzajom. Bez stredneho brata nechcel ani jeden zit. Niekto to v Aringolde zapisal, ale vacsina ludi na to postupne zabudla. 10. kapitola: Panika V miestnosti prepuka panika. Muzi sa snazia zachranit zeny, ale vobec nevedia, co maju robit. Kasel sa u zien zhorsuje a Marlena, ktora je uplne v poriadku, so svojou typickou farbou hlasu upokojuje situaciu. Malokto ju vsak pocuva. Nastava uplny chaos. Kral je v poriadku, ale je mu velmi podozrive, ze vacsina jeho manzeliek je na tom zle. Marlena je pre neho hlavna podozriva a Inga, ktora je tiez v poriadku, sa snazi pomahat a donasa cistu vodu. „Marlena, co si tam dala?“ „Uz som ti vravela, kral moj, ze o tom nic neviem.“ „A preco je Inga v poriadku, spolu s tebou? Co sa stalo? Nieco si mi zatajila a ja na to pridem.“ Kral ide za Ingou a nariaduje jej, aby okamzite zastala a aby mu odpovedala na jeho otazky. Zaroven krici po strazach, aby Marlenu poriadne zviazali a odvliekli mu ju z oci. „Inga, povedz mi presne, co si robila teraz v poslednych minutach. Detailne.“ „Pila som vino. Iba to.“ „A predtym?“ „Len som tu sedela. Rozpravala som sa s ostatnymi.“ „Pila si vino a nic ti nie je. Pila si aj pivo?“ „Ja… neviem.“ „Tak ty mi hovoris, ze si nepamatas, ci si pila pivo? Tak to by som ta do toho mohol donutit a uvidime, ci ti bude zle.“ Rozhovor pocuva Lana i Monna. Zatial co Lana povazuje Ingu za priatelskeho cloveka a niekoho, kto je jej po mame uplne najblizsie, Monna si dobre uvedomuje kde je pravda. Aj to, co vsetko sa za pravdu len ukryva. Obidve maju rovnaky ciel. Ochranit kralovnu Marlenu i kralovnu Ingu, ale nemaju plan. Monna je pripravena na zaujimavy risk. Jej snaha je zufala, ale zda sa byt mimoriadne potrebna. Oslovuje krala: „Pane, viem ze ma nepoznate a nemate mi dovod verit, ale viem vam pomoct.“ „Neviem kto si, dievca, ale niekto otravil moje manzelky a ten niekto bude trpiet.“ „Vinar. On za to moze. Musel uniknut tak, aby ho nikto nevidel.“ „Straze, chytte aj tuto. Zviazte ju. Aj Lanu. Zviazte vsetky zeny, ktore vyzeraju zdravo a nie su ocividne otravene!“ Nestastny kral chodi hore a dole. Netrpezlivo caka na lekarov. Ti na jeho prekvapenie i prekvapenie vsetkych ostatnych vobec neprichadzaju. Panika sa rozrasta, zatial co tvare zien sa farbia do neprirodzenej sivej farby. Rozhodnutie dat dve dospele zeny a dve dievcata do put si vysvetluje ako spravne. Je to problem, ktory vyriesi neskor. Teraz je na rade otrava. Duma nad tym, ako sa to mohlo cele stat. Kadar ma zatial uplne iny plan. Vidi, co sa deje a namiesto toho, aby zostupil k ostatnym, len ticho pocuva a sleduje. Pocuje, ako sa niekto snazi dostat od toho miesta co najdalej. Je mu to podozrive. Zbiera odvahu a dava sa na hladanie neznameho. Nie je to tak davno, co bol sam lapeny a teraz sa rozhodol, ze niekoho lapi on sam. Zahalena postava nie je privelmi rychla. Navyse sa snazi urobit co najtichsie kroky. V tmavom plasti je vsak tato postava velmi napadna a lahko sa sleduje po chodbach. Tmavy plast je vyborny v kazdej situacii, ale dobre osvetlene chodby s horiacimi faklami hraju pestrymi, vacsinou svetlymi farbami. Kadar zrychluje a dohana cloveka, ktoreho sleduje. Chyta za ruku unikajuceho cloveka a okamzite ho zastavuje. Vyzera na starsieho muza. „Okamzite ma pusti.“ „Nepustim ta. Povedz mi, co si presne urobil.“ „Len to, co kralovna chcela. Som len nastroj, ona vsetko naplanovala.“ „Kralovna Marlena?“ „Kto iny?“ „To mi povedz ty. Povedz mi, ktora manzelka sa chce najviac zbavit Marleny a ja ta necham ist.“ „Len to?“ „Len to.“ „Orina. Kralovna Orina je jej najvacsi sok. A teraz ma pusti.“ „Dakujem. Ale daj si nieco nenapadnejsie na seba.“ Kadar pusta vinara a rychlo a nehlucne sa vracia na miesto, odkial doteraz vsetko sledoval. Je nenapadny a nikto ho nehlada. Vsetci hladaju vinara a jeho pripadnych komplicov. Mlady Kadar prichadza na miesto, z ktoreho sledoval hlavnu salu, ale nikde nevidi ani Lanu, ani Monnu a ani kralovnu. Ostava na mieste a rozmysla. Co bude robit? Uvedomuje si, ze zistil meno a moze tuto informaciu vyuzit, ale nevyuzije ju bez Lany. Alebo bez kralovnej. Ostava mu len sledovat, ako sa zhorsuje stav ostatnych zien. Kral je zatial cerveny od hnevu a stazuje sa, ze nikde nie su ti lekari, po ktorych poslal. „Kde su lekari? No tak, kde su? A cim ich to vlastne otravili, akym jedom? Doneste knihu s jedmi a niekoho, kto vie citat, docerta! Do Eludie aj s lekarmi!“ 11. kapitola: Syn pisara Prichadza Kadarova chvila. Okamzite zostupuje do hlavnej saly, kde sa podaval alkohol. Nikto nan uz nema chut. Vojaci ani vsetci ostatni nevedia, co sa deje a kto to vsetko sposobil. „Pane, som syn pisara. Rad precitam, co sa pise v knihach.“ „Akurat som vyslal posla po knihu. Ale musis citat rychlo.“ „To dokazem. Nevyznam sa do jedov, ale ak to bude v knihe, tak skusim najst, o aky jed ide.“ „Na to som myslel tiez. Ak je to jed, na ktory existuje protijed, mozeme moje manzelky zachranit. Len sa na ne pozri. Boli plne zivota a teraz umieraju. Kde su s tou knihou?“ „V Laninej izbe su knihy. Skusim ju najst tam.“ Kadar uteka do Laninej izby, kde bol aj doteraz a z ktorej moze lahko vidiet hlavnu salu. Je to zvlastne, ze ta, ktora je najmenej na ociach, je najblizsie k hlavnej sale. Prehladava knihy a samozrejme v jej dievcenskej izbe nevidi knihu s jedmi. Bol by prekvapeny, keby ju tu nasiel. Kazdopadne ma cas. Cas na premyslanie. Za kralom zatial prichadza skupina vojakov. Informuju ho, ze vsetci lekari nepridu, pretoze boli otraveni. Pravdepodobne tym istym jedom, lebo su uplne sivi. „Do Eludie! Niekto pozabijal tak moje manzelky, ako i lekarov! Kto? Do Eludie, kto to bol? Kto si dal tolko namahy? Zblaznim sa. Ziadna vyprava nikde nebude, nemozem zasahovat do cudzich veci, ked sa nieco tak strasne deje na mojom hrade! A kde je ta kniha? Nehovorte mi, ze niekto ukradol este aj knihu s jedmi! A kde je ten, co cita?“ „Tu som. Prehladal som tu malu kniznicu u Lany a nic som nenasiel.“ „Musi mat v tom prsty. Nie je ziadne ine vysvetlenie.“ „Vysvetlenie mozno existuje, pane.“ „Ako to myslis?“ „Ak je jed v piti, niekedy dostane spravny clovek nespravny pohar a naopak. Tak to tvrdili po tom bitke na Sivom vrchu, ked tych, co prezili boj, zabil jed. Chrabreho rytiera chceli otravit dvaja vrahovia a on vymenil pohare a prezil.“ „Co to hovoris?“ „Mozno sa to stalo aj tu. Som clovek z ludu, nepoznam vsetkych na hrade a pocul som, ze jedna z tvojich manzeliek nenavidi Marlenu. Pocul som o Orline, ale nikdy som ju nevidel a naozaj neviem, ako vyzera.“ „Tak to si jediny. Orlinu si kazdy pamata, lebo je presnym opakom Marleny. Je mierna, mila a ticha.“ „Alebo dokaze vyborne zakryvat to, aka je naozaj.“ „Len sa na nu pozri. Tu je. Otravena tak, ako vsetky ostatne. Chces ju pozdravit? Alebo zistit, ako to urobila?“ „Chcem, ale nepovie pravdu.“ „Nikomu nedoverujem viac ako jej. Ak nemas dokaz, tak ti nemozem verit. Ona je moja najlepsia manzelka a ty si len clovek z ludu, ako hovoris.“ „To je pravda, pane, ale kto nie je prvy, ten chce byt prvy. Nikto nechce byt posledny a ti, ktorym vyhovuje byt strateny v strede, je velmi malo. Skor alebo neskor sa to ukaze u kazdeho.“ „Straze, zviazte… alebo nie, neviazte nikoho. Ona neutecie.“ Orina nemoze rozpravat. Dusi sa. Svoje oci zameriava, ako len moze na krala a na toho mladika, ktory o nej hovori veci, ku ktorym sa nemoze vyjadrit. „Takze ty tvrdis, ze otravila sama seba?“ „Je to mozne. Poznam len pribeh z knih a neviem, co je pravda.“ „Potom je tu nieco, co mozes pre mna urobit. Zachran ju a budes bohaty. Ty aj tvoje dievca. A s Lanou si mozes robit co chces.“ S tymto Kadar ani trochu neratal. Vie skombinovat rozne mudrosti z knih a svoju inteligenciu, ale ani kral nie je tak hlupy, ako dufal. Nema vela moznosti. Vie, ze ju nezachrani, ani keby chcel. Ak by bola zachranena, vsetky jeho klamstva vyjdu na povrch. Ak by zomrela, bol by v bezpeci, ale nesplnil by prianie krala a nebol by bohaty a slobodny. Pre jeho zivot je lepsia smrt Oriny, aj ked mu ona nikdy nepomohla a ani neublizila. Mohla by sa o neho postarat lepsie ako Marlena. „Neviem, co robit. Nepoznam lekarske knihy a nie som lekar. Ale mali by sme nieco skusit.“ „A co?“ „Ostava len jedine. Zbavit ju utrpenia.“ „To mi napadlo tiez. Straze, viete co mate robit.“ Kral dava jasny rozkaz a dava ho hlasom rozhodneho generala. Dobre vie, co bude nasledovat. Rozhodnost sa zmeni na plac a potichu odchadza. Nechce, aby jeho plac poculi vojaci, ktori su na plac pri strate kamaratov v bitkach zvyknuti. Minimalne ti skusenejsi z nich. 12. kapitola: Rozhovor vo vazeni Stvorica zien je zviazana a umiestnena do nevelkej miestnosti vo vazeni. Ta je zaujimava maximalne tak podlahou, ktora bola nedavno menena. Jednoduche dlazdice su vhodnejsie na chodzu ako na to, aby na nich niekto lezal, sputany v povrazoch. „Preco stale povrazy?“ pyta sa Monna bez dlheho uvazovania. „Povrazy su fajn. Co mas proti povrazom? Vyvazila by som zlatom toho, kto ich vymyslel.“ odpoveda Marlena. „To je nejaka miestna tradicia?“ „Moja mama ich miluje,“ zapaja sa Lana, „dokonca aj mna pomenovala podla typu povrazu. Miluje povrazy a lana.“ „Dcerenka, na to nezabudni. Povrazy drzia rodinu pohromade. Hlavne, ked chce ist niekto podvecer do krcmy a ten druhy s tym nesuhlasi. Tak som rada, ze existuju povrazy. Neboj sa, vsetko dopadne dobre a vsetci v celom Kariene budu stastni.“ „Pri vsetkej ucte, kralovna, ale viem ze tomu neverite.“ „Monna ci ako sa to volas, fakt si myslis, ze vies, comu verim? Co ak verim, ze nas teraz niekto zachrani a vyslobodi?“ „Nie je to tak. Presne viem, co sa stalo. Ako je to s otravou.“ „Budem hadat: Si presvedcena, ze v tom mam prsty.“ „Vo vsetkom.“ „Preco som ja v poriadku a ostatne nie? Aj Inga je v poriadku, len sa na nu pozri. Tie ocka, usmev, ta chut do zivota!“ „Nikdy som nechcela byt sucastou tvojich hier,“ odpoveda pomaly a rozvazne Inga, „ani som nic nevedela dopredu. Nechcem mat nic spolocne s tym, co si vymyslela. Najradsej by som od teba odisla co najdalej.“ „Ale nemozes, lebo mame… povrazy. A tie nas drzia pohromade. V jednote je sila, co povies?“ „Toto nie je jednota. Jedine, co mame spolocne, je pobyt vo vazeni a sputanie.“ „Vazenie a povrazy, to nie je tak zla kombinacia. Ale radsej by som sputala par junakov, ako keby som mala byt sputana ja. Lana, zozen par junakov, nech nas oslobodia, aby sme ich mohli zviazat a zahrat sa s nimi.“ „Nikto tu nie je.“ „Tak to bola ta najmenej zabavna odpoved na celom svete. Musis sa este vela ucit. Nic sa neda robit, musime si pomoct sami. Kto tu ma noz alebo macetu? Ale no tak, to musim stale mysliet na vsetko ja? Kto sa mi dostane do cizmy, ten vyhrava maly nozik na povrazy a uzasnu cest vyslobodit ma!“ V skutocnosti je jedno, kto je najblizsie. V plazeni sa po zemi a v povrazoch jednoznacne vyhrava Monna. Je agilna a aj ked je cele to presuvanie sa az po noz v cizme narocne, s lavou rukou sa dostava az k rukovati. Napriek zelaniu kralovnej sa vsak mlada Monna pokusa v prvom rade prerezat povraz Lane. „Nespravna kralovska krv. Dievca blaznive, najdolezitejsia osoba som tu ja.“ „A ja som ta s nozom.“ „S mojim nozom! A uz nie na dlho!“ „Mas pravdu,“ odpoveda Monna a po prerezani povrazov podava noz Lane, ktora ma volne ruky. „Lana, tu som. Tvoja mamicka ta potrebuje. Dievcata, vy ste sa nejako dohodli, vsak? Jedna zachranuje druhu, druha prvu. A my skusene… nic?“ Monna znovu berie do ruk noz a prerezava povrazy, ktore drzia Ingu, najtichsiu zo stvorice. „Aj ja som tu. Nevidite ma?“ „Si. A aj budes. Postarala si sa o smrt ostatnych, len aby si mala vacsiu moc. Tak tu budes lezat pekne bezmocna.“ Marlena je prekvapena. Monna, ktoru dostala az na hrad, ju tu chce nechat. „Nemozes ma tu nechat. To mojim nozom si sa dostala z povrazov.“ „Nebyt teba, tak som s mojim priatelom daleko odtialto a este dalej od povrazov, ktore tak milujes.“ „Nikam sa nedostanes. Stale si vo vazeni so mnou.“ „Staci zavolat krala, tomu to vysvetlit a vsetko bude vyriesene.“ 13. kapitola: Ponizenie Kral a dvorania sa nevedia vynadivat. Vo vazeni je len jedina zena v povrazoch. Vsetky ostatne su vyslobodene a zhodne tvrdia to iste. „Marlena, co si to zase vyviedla. Veril som ti. A co mam teraz s tebou robit? Vsetky kralovne su mrtve. Okrem Ingy a teba. Ale ty uz nikdy nebudes kralovnou. Mas na vyber. Povodne zamestnanie, vykazanie alebo smrt. Si zodpovedna za smrt vsetkych ostatnych kralovien a mozes byt este rada, ze si nezabila aj niekoho dalsieho.“ „To nie je pravda. Vinar za to moze. Ja mam len stastie ze zijem.“ „Tak mi povedz, kde presne ho maju hladat straze.“ „Mam nieco lepsie. Ja si dam muzske saty a budem novy kral. Lana bude kralovna. Spolu budeme vladnut. Lana bude ta mudra, ja budem ta pekna a spolu dokazeme zazraky. Nikto nezomrie, zmizne hlad a vsetci na svete budu spokojni.“ „To je ta najvacsia hlupost, aku som od teba pocul. Marlena, ty si naozaj blazniva.“ „Vsetci, co nieco dokazali, boli povazovani za blaznov. A ja dokazem vsetko, len potrebujem splnit niekolko poziadaviek.“ „Otvorte celu. Dievcata a Inga mozu ist. Marlena tu bude az dokym nerozhodnem inak. Sputana.“ „To mi nemozes urobit.“ „Mozem a urobim. Este nieco. Inga bude nateraz mojou jedinou kralovnou. Lana bude odteraz jej dcerou. Aj tak mam pocit, ze ma na nu ovela lepsi vplyv ako ty.“ Kral neskryva svoje pohrdanie. Je nahnevany, ale hnev nie je jedine, co ho naplna. Chce byt vecny a spravodlivy, aj ked je to v niektorych pripadoch mimoriadne narocne. „Pane, ak mozem vediet, ake bolo jej povodne povolanie?“ pyta sa Monna. „Prostitutka. Zena na vsetko, ak mi rozumies.“ „Dostala sa odtial az na vrch, az k tebe.“ „Poznala ludi. Vsetkych. A poznali ju. Vsetci.“ „Tomu uplne nerozumiem.“ „To bud rada. Kazdopadne, mozno sa k svojmu povolaniu vrati, ale len v tejto cele.“ Vsetci ocakavaju, co povie Lana, dcera kralovnej Marleny a po novom uz dcera kralovnej Ingy. Minimalne dovtedy, kym sa neroznesu novinky medzi ostatnymi. Lana je vsak ticho. Az netypicky ticho. „Co si o tom myslis, Lana?“ „Nechcem tu byt. Chcem odtialto odist.“ „Dievcatko moje,“ ozyva sa Marlena, „zober ma so sebou. Toto nie je miesto pre mna.“ „Nemozem.“ Kral, Inga, dokonca aj Lana a vsetci co prisli s kralom odchadzaju. Pri sputanej Marlene je len Monna, ktorej sa nechce ist prec. Este nie. „Preco tu ostavas? Nevidis, co sa mi stalo? Co si mi sposobila?“ „Stale mam ten noz.“ „Na povrazy. Vyborne. Zacni tu na ruke.“ „Nechcem ta vyslobodit. Chcem ti dat ponuku. Velmi dobru.“ „Tak malicka ma pre mna ponuky. Tak pocuvam. Ach, ja uboha, poviazana a slaba, zmiluj sa.“ „Chces pocut, co ti chcem povedat, alebo nie?“ „Tak hovor.“ „Este raz sa zapleties do zivota mne, Kadarovi alebo komukolvek, na kom mi zalezi, a podrezem ta.“ „Macicka ma pazuriky. To sa mi paci.“ „Nie som macicka, ale viem zabit cloveka a nemam s tym problem. Viem, aky mas strach. Bojis sa smrti, opovrhnutia, dalsieho ponizenia. Aj toho, ze pre Lanu neznamenas vobec nic.“ „Ty vies vsetko. Gratulujem, malicka. A teraz sa chod hrat.“ Monna je teraz ten najviac prekvapeny clovek v celom Kariene. Vypocuvala vazna, zatial co teraz je sama vaznom. Z dovodu, ktoremu nechape, vidi svoje telo odchadzat. Dotyka sa vlastnych ruk. Citi, ze to nie su jej ruky. Ani jej tvar. Nieco sa zmenilo a nerozumie presne co. K cele prichadza jeden zo straznikov a pomaly sa dotyka vonkajsej casti mrezi. 14. kapitola: Straznik Monna je v tele kralovnej Marleny a nachadza sa v cele. Je to pre nu zvlastne. Straznik, ktory ide okolo, sa na nu zvlastne pozera. Monna ocakava, ze ju oslovi. Ci uz jej menom, alebo menom kralovnej. Straznik vsak len hladi a po chvili ide prec. „Straznik, pusti ma.“ Vola vydesena Monna a pocuje, ze nehovori svojim prirodzenym hlasom. „Mozno ta pustim a mozno ta nepustim.“ „Vies, kto som?“ „Ano, viem. A nikto iny nevie, kto v skutocnosti si.“ „Ty si nejaky kuzelnik?“ „Mozno som a mozno nie som.“ „Hovoris v hadankach, tak urcite budes kuzelnik. Dostan ma von.“ „Mozem opakovat, ze ta mozno pustim a mozno nie.“ „Ako kralovna ti to prikazujem.“ „Lenze ty nie si kralovna. Si obycajne dievca.“ „Zavolaj mi Kadara.“ „Ty mi chces rozkazovat? Ziadneho Kadara nepoznam, ale kedze ho spominas, asi je to niekto, na kom ti velmi zalezi. To mozem lahko vyuzit.“ „Pracujes za peniaze.“ „Kazdy pracuje za peniaze a moc.“ Straznik odchadza. Ziadne rozlucenie, len strohy, jednoduchy odchod. Monna ostava sama a jedine, co moze, je drzat sa mrezi. Uvazuje o tom, kto v skutocnosti je ten straznik. Nepozna vsetky dolezite postavy na hrade, moze len predpokladat. Ako vsak niekto dostal jej vedomie do uplne ineho tela? A co sa stalo s jej telom? Je tam ona sama? Alebo je v druhom tele mysel kralovnej? Alebo su dve Monny? Ktora je ta prava a ktora je kopia? Tuto a mnohe dalsie otazky si kladie viac, ako tu najdolezitejsiu. Ako sa dostat von. Pocas uvazovania sa zacala zamyslat aj nad Kadarom. On ju pozna lepsie ako ostatni. Ostava jedinou nadejou. Co ak zisti, ze prava Monna je vo vazeni? Ako to zisti? A co urobi s tou myslou v tele jeho priatelky? 15. kapitola: Posedenie na Slnku Kral si sada do svojho pohodlneho kresla, ktore je na cerstvom vzduchu v malej zahrade. Okolo neho su dalsie kresla, i ked trochu mensie. Vsetky z nich su prazdne. Sleduje prirodu, vtaciky spievajuce svoje uplne obycajne melodie. Ma pocit, ze dnes ho uz nic neprekvapi. Vidi to nove dievca, ako sa rozprava so strazcami a nevenuje tomu velku pozornost. Ma este jeden pocit. Taky, ze kazdy vie presne co sa ma teraz robit, ale nikto mu nedava nic vediet. Je kral, ale vidi, ako jeho dolezitost klesa. Nikto si neprichadza po rozkazy ci po radu. Ani pochlebovaci nechcu vymenit svoje slova za nejaku vyhodu. V svojej podstate je sam. „Lana, dcerenka, pod ku mne.“ Kral vola na svoju dceru, ale ta prichadza k nemu len velmi pomaly, neisto. Sada si na zem, vedla kresiel. „Preco si nesadnes do kresla?“ „Ziadne nie je moje.“ „Ale to vies, ze je. Vyber si ktorekolvek. Alebo vies co? Vyber si najblizsie pri mne.“ Lana si sada a tvari sa, ze je pre nu to kreslo prilis velke. Neciti sa v nom pohodlne, alebo to minimalne dobre hra. „Rozpravaj.“ „Neviem co rozpravat.“ „To je jedno. Hlavne nieco rozpravaj. Aby nebolo ticho.“ „Bojim sa.“ „Nemas sa coho bat. Si doma.“ „Moj dom je moja izba. Mama ma neukazovala svetu. Citim sa neprijemne.“ „Ostan pri mne. Nikto iny mi nezostal.“ „Ostala Inga.“ „Teraz tvoj kral a hlavne tvoj otec chce, aby si bola pri nom. Rozpravaj sa so mnou, Lana. Sluzobnictvo pripravuje pohreb, kat si brusi sekeru a ja vobec neviem, co sa bude diat.“ „Vdaka mame mam novu kamaratku. Mama je vo vazeni a bude tam naveky.“ „To je hra osudu. Velmi zvlastna. Mala vsetko a nema nic. Tvoja matka je velmi zvlastna zena. Vsetky tie jej vtipky a uskoky. Nikdy si ju nikto nepomyli s inym clovekom, ani za tisic rokov.“ „Som rada, ze mam kamaratku.“ „A co robi ta tvoja kamaratka?“ „Rozprava sa so straznikom.“ „Povedal by som, ze s tebou si moze povedat viac ako so straznikom. Ale asi znovu niecomu nerozumiem. Svet je cely naruby. A co ten chlapec?“ „Je mily.“ „A sikovny. Takych potrebujeme. Mozno pozna niekoho, kto bude pre teba idealny.“ „Ja ho nepoznam a vidim, ze miluje Monnu a nie mna.“ „A co chces, aby som s tym prave ja urobil?“ „Neviem, asi nic.“ „Tvoja mama by dokazala uvrhnut do vazenia jedneho z dvojice, len aby ten druhy vymenil svoju lasku za niekoho ineho.“ Lana si vsima, ze Kadar, ktory bol pravdepodobne uz chvilu vedla nich, vsetko pocul a odchadza. „Pocul nas.“ „Kto? Ten chlapec? Nic tajne sme nerozpravali.“ „Ale on uteka prec. Ponahla sa.“ „Vsetci mladi sa niekam ponahlaju. Ty si mlada, ale stale niekde zalezena. Keby si bola viac von, poriadne by si sa ponahlala aj ty. Zavolam ho.“ Kral vola na straze, aby mu priviedli Kadara. Posluchaju ho. Mladik sa nebrani, ale je samozrejme prekvapeny, preco ho k sebe vola kral. „Mas naponahlo, mlady muz. Kam sa tak ponahlas?“ „Chcem si nieco overit. A je to surne.“ „V tom pripade dovol, aby som ti pomohol.“ „Nemate mi ako pomoct, vase velicenstvo, kym nezistim, kde je pravda.“ „Vobec neviem, o com hovoris.“ „O nej!“ Kadar ukazuje na dievca, ktore ma rad. Na Monnu. Pozera sa vsak na nu s pohrdanim, co si Lana okamzite vsima. „Co s nou?“ „Asi viem, co sa deje.“ Hovori Lana a sepka kralovi nieco do ucha. Zaroven dava signal Kadarovi, aby isiel tam, kde potrebuje. „Ako to myslis, Lana?“ Pyta sa kral. Lana mu vsetko este raz vysvetluje. Tak, aby ich nikto nepocul. 16. kapitola: Mladik a kralovna Kadar sa coraz lepsie orientuje v hrade. Rychlo sa dostava do vazenia, kde je uvaznena zena. „Povedz mi pravdu.“ „Aku pravdu?“ „O Aringolde. O tom, ktoremu si pomahala minule leto v predaji sperkov. Mas ho este rada?“ „Nikdy som v Aringolde nebola.“ „Prvou otazkou si presla. Teraz mi povedz, v ktorom meste si pomahala predavat sperky.“ „Ty mi neveris?“ „Zistujem, kto si. Kto naozaj si.“ „Som Monna. Kto by som mala byt?“ „Ako sa volaju tvoji rodicia?“ „Ak si myslis, ze si vtipny, tak sa mylis.“ „Povedz mi ako sa volaju tvoji rodicia a ja ta dostanem von.“ „Nepytal by si sa na takuto otazku, ale nieco ta trapi. Chces si jednoducho pohovorit. Tak si sadni, ja nikam neodidem. A vies co? Ty nie si Kadar. Ten by sa ma na nic taketo nepytal.“ „Takze priznavas, ze nie si Monna?“ „Priznavam, ze som Monna. Vidis ma? Som to ja. Ale ty nie si Kadar, tak ma nemozes poznat.“ „Keby si bola Monna, tak mi jednoducho povies meno svojich rodicov. Ale ty to nepovies. A vyhovuje ti, ze si tu uzamknuta. Tvoj plan je totiz uplne iny. Nieco mas za lubom. Vyzeras ako kralovna Marlena, rozpravas ako ona a nevies tie veci, ktore by Monna mala vediet.“ „Ale ja vyzeram ako Marlena, ale som Monna. A neviem, kto si ty. Povedz mi meno svojich rodicov. A povedz mi, odkial pochadza tvoj otec.“ „Som synom Ranina, pisara. Moja mama bola Ariena.“ „Nehovoris pravdu. Ariena bola moja mama. Kadar, si to naozaj ty?“ „Som. Co sa ti stalo? Preco si v tele kralovnej?“ „Straznik je nejaky carodejnik. Vymenil nas. Neviem ako.“ „Tvoje telo je vonku, rozprava sa so straznikmi.“ „Dostanes ma von?“ „Skusim. Mozno su tu niekde kluce.“ „Pochybujem. Kralovna sa urcite ubezpecila, ze sa nedostanem von tak jednoducho. Mozno bude v mojom veku naveky a ja budem naveky v zalari. A ta Lana bude na strane kralovnej.“ „Jedno mi povedz. Preco si mi nechcela povedat meno tvojich rodicov?“ „Bojim sa toho straznika alebo kto to vlastne je. Citim z toho cloveka zvlastnu energiu a chcela som si byt ista. Ak moze niekto vymenit mna za kralovnu, tak moze vymenit aj teba za niekoho uplne ineho.“ „Ten niekto je spojenec kralovnej. Alebo skor niekto, kto pre nu pracuje. A moze pracovat aj pre nas, ak ho k tomu nejako donutim alebo ho presvedcim.“ Zatial co sa dvojica rozprava, ten isty straznik prechadza okolo a pocuva, o com diskutuje Monna s Kadarom. Nasledne prechadza popri nich, ale nevsima si ich. Kadarovi je to podozrive, ale na nic necaka a okamzite ho oslovuje. „Vies nam pomoct? Urobime, co budes chciet. Pomoz nam. Prosim.“ „Len ty vies pomoct. Daj jej bozk z pravej lasky a okamzite nastane zmena. Pustim ta za nou.“ Straznik otvara mrezu a sleduje, ako sa Kadar okamzite vrha k Monne v tele kralovnej. Objima ju a dava jej krasny bozk. Skutocna zmena sa naozaj kona. Odrazu je Monna v tele kralovnej v objati s Kadarom v tele straznika. Niekto, kto ziskal mlade Kadarovo telo zatial zamkol jediny vchod a skodoradostne odchadza. Kadara ani Monnu nikdy nenapadlo, ze sa ocitnu spolu v cele. On vyzera inak, ona vyzera tiez inak a ich tela mozu byt skutocne kdekolvek a robit co len budu chciet. „Ten straznik klamal.“ „To viem teraz aj ja. Co budeme robit?“ Pyta sa Kadar a s pohybmi, na ktore nie je zvyknuty, sa snazi otvorit celu.