Pozehnanie s mesacnou dykou













Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Eva Kara Pifkova
O knihe

Spoznajte svet potulnej modrej magyne, ktora potrebuje i nepotrebuje pomoc ostatnych. Zistite viac o tajomnej mesacnej dyke, ktora meni svet uz po niekolko ludskych generacii. Taktiez mozete spoznat sposoby, ako nalozit so svojim talentom v svete plnom krutosti a skusok.


Kniha je pokracovanim dvoch odlisnych knih z rovnakeho sveta. Pozehnania, kde sa dvojica mladych ludi dostala do zlozitej situacie v epickom fantasy svete, a Mesacnej dyky. Co vsetko maju tieto knihy spolocne? A ako velmi je pozehnanie skutocne pozehnanim?
Obsah
Pozehnanie s mesacnou dykou	1
O knihe	2
1. kapitola: Neskutocne dlhy zivot	4
2. kapitola: Stara podoba	6
3. kapitola: Eli	9
4. kapitola: Hostinec u troch zlych sestier	12
5. kapitola: Trojity duel	16
6. kapitola: Nazor na pozehnanie	19
7. kapitola: Monna, expertka na filozofiu zivota a smrti	22
8. kapitola: Hrdina	26
9. kapitola: Airanina volba	31
10. kapitola: Strach z koni	34
11. kapitola: Besnenie	40
12. kapitola: Airana v nebezpecenstve	43
13. kapitola: Tichy, bleda a unesena	50
1. kapitola: Neskutocne dlhy zivot
Airana sa tesi z noveho tela. Teraz je rychla, ohybna a hlavne ina. Vitana zmena. Pritom prave zmena je to, co ju najviac vystihuje. Zmena za zmenou. Niektore zeny si zmenia odev aj trikrat pocas vecera, ine si prefarbia vlasy, vymenia partnera v posteli ci na sene a este uplne ine daju do polievky viac vody ako obycajne, aby bolo v hrnci aspon nieco. Airana je ina. Prisla na svet ako uplne obycajne dievca, ale s talentom. To bol iny svet, menej komplikovany ako ten, ktory akurat zije.

Boli to casy, ked hrozba zurganov bola uz davno rozprasena a uz si to skoro nikto ani nepamatal. Po celej risi existovalo mnozstvo ludi bez domova z rozlicnych pricin. Vrahovia, zlodejky a najroznejsi vyvrheli boli asi vsade a navzajom si kradli to, co ukradli niekomu inemu. Kto prisiel o vsetko, stal sa jednym z nich. Alebo sa stal obetou jedneho z najvacsich nepriatelov ludstva. Hladu. Bol to cas epidemii a este pred Bitkou pri Sivom vrchu aj velkych armad, ktore nikto nemohol poriadne zaplatit.

V mestecku nedaleko Marelovej veze sa jedna mlada magyna ucila kuzlit. Tu sa ukazal jej prvy talent. Vyzna sa do predmetov. Medene, zlate, akekolvek. Idealne ak maju nieco, co magovia a hlavne cernoknaznici nazyvaju magicky potencial. Latky, ktore sa daju ovladat kuzlami lahsie, ako tie ostatne. Casto vobec nejde o detaily zdobenia, ale o to, co obsahuju, z coho boli vyrobene.

Teraz Airana len tak odpociva v kupelnej miestnosti hradu a mysli na svoje prve kuzlo. Nasla uplne obycajnu lyzicu, ktora ju okamzite uchvatila. Bola draha, strieborna. A ona vycitila, ze je to iny kov, ako vsade naokolo. Zobrala ju do pravej ruky a zavrela oci. Postupne sa cela lyzica dostala az do lavej ruky bez toho, aby ktoroukolvek rukou pohla. Len silou myslienok. Cele kuzlo bolo pomale, lahko narusitelne, ale dokazala viac, ako kedy dokaze ktokolvek bez magickeho nadania. Vedela, ze chce viac. Nechcela oddych, chcela neustale zlepsenia. Chcela zmenu. Este v ten isty cas, zatial co jej mama stahovala kralika, sa naucila presuvat z ruky do ruky lyzicu takou rychlostou, ze by to prekvapilo aj velkych kuzelnikov. Jej mama nasledne schovala tu lyzicu a Airana okamzite vedela, kam ju schovala. Ako keby s tou lyzicou bola spojena neviditelnym putom. Naucila sa ju presunut aj na vacsiu vzdialenost priamo do ruky a znovu ju dat kuzlom na rovnake miesto s obdivuhodnou presnostou a to so zatvorenymi ocami. Z lyzice urobila svoju prvu strelu. Fascinovali ju kovy. Zlato, striebro, med. Cokolvek s potencialom. So zlatom sa tak casto nestretavala, ale v chramoch Eraniel, nech uz boli kdekolvek, nemohla obsediet. Tolko medi! Uvazovala, co vsetko by mohla urobit. Med vsak nema rovnake vlastnosti, neda sa tak dobre ovladat ako striebro, ale je jej na svete viac.

Bola mozno vo veku plnom odvravania, medzi detstvom a dospelostou, ked ukradla svoj prvy vzacny predmet. Stary a velmi cenny medeny amulet, zasvateny Eraniel. Citila ochranne kuzlo, ktore nevedela prekonat. Nedokazala sa dostat do predmetu. To ju vsak rozhodne nezastavilo a pustila sa do spoznavania ochrannych kuziel i do toho, ako cez ochranu prejst. Vyzaduje to uplne ine sustredenie a aj nieco, co by sa dalo nazvat presvedcenim. Dokladnym studiom bolo pre nu vsetko coraz lahsie.

Jej detstvo vsak nikdy nebolo idealne. Pre nezhody s lokalnymi cernoknaznikmi musela odist. Ziadny velkolepy utek, skor presvedcenie, ze nepotrebuje nikoho. Vsetko, co potrebuje, uz vie. Alebo sa to rychlo nauci. Keby tak vedela, ako velmi sa myli. Vtedy vsak bol iny svet.

Este nieco bolo ine. Kuse. Vtedajsie modely boli pomalsie a slabsie ako tie, ktore sa pouzivaju v sucasnosti. Ani sa tak dobre nenatahovali. Stale vsak bolo dost ludi s kusami a s lukmi, ktori chranili cokolvek s velkou hodnotou. Vratane chramu Eraniel, ktory ukryval vela vzacnej medi. Airana bola nutena opustit chram s rukami nad hlavou. Len co sa zacali zatvarat dvere, vyuzila vsetku svoju koncentrovanu moc a presunula vzacny amulet z oltaru az do svojej ruky. Na prekvapenie vsetkych, aj pre nu. Dokazala to. Musela vsak utekat pred tymi, ktori dostali jasny pokyn. Strielat. Zneskodnit magicku zlodejku.

Vybrala si nezaujimave mesto, Buginiu. Tu chcela vymenit drahy amulet za nieco strieborne a za jedlo a miesto na odpocinok. Utaborila sa pri studni a len tak, z akejsi opatrnosti, amulet zahrabala. Urobila dobre.

Jeden z carodejnikov v Marelovej vezi vytvoril velmi zvlastne kuzlo, ktore zhmotnilo Herdana. Aspon cast jeho osobnosti. Do formy strasneho ducha s ludskym hlasom. Duch si z nejakeho dovodu vybral mlade dievca, ktore donutil, aby mu sluzilo. Potom dalsie a znovu dalsie, az kym sa nahodou nedozvedel o dievcati pri studni s amuletom. Nechcel ju na svoju stranu, chcel ju zabit. Citil v nej nie poslusneho otroka, ale silneho protivnika. Pravdepodobne si pomyslel, ze to dievca ma obrovsky dar a talent a jednoducho nemoze zit.

Airana vytusila jeho prichod a rychlo na seba dala ochranne kuzlo, ktore ucinkovalo az privelmi dobre. Kym sa nan sustredi, duch k nej nemoze. Jedine ked zaspi. Ani vtedy sa jej vsak nemoze dotknut a akokolvek jej ublizit. Skusal proti nej pouzit jedno zo svojich dievcat, ale neuspesne. Potom znovu a znovu, stale s rovnakym vysledkom. Mlada magyna sa naucila ovladat predmety, zamienat sa s inymi ludmi a dokonca sa dopocula o legendarnom Herdanovom chakrame. Rozhodla sa, ze vytvori jeho presnu kopiu. Remeselne zrucnosti jej vsak vzdy chybali a po mnohych pokusoch to sama vzdala.

2. kapitola: Stara podoba
Airana nadalej ostava v kupeloch, ale uz nechce mat to telo, ktore ma. Uz bola cimkolvek, aj mladym synom pisara aj straznikom. Teraz chce byt znovu sama sebou. Zena, akych je vela. Ziadna neuveritelna krasa alebo charizma. Mozno je to jej dar a mozno nie, kazdopadne vie napodobnit skoro hocikoho, ale ked je v svojej kozi tak si ju nikto nevsima. To plati celkom dobre aj po pozehnani, ktore sposobilo, ze zeny su vyhladavany tovar. Magyna sa vsak vie zamaskovat za niekoho ineho a ti, co nahanaju zenu, po chvili nahanaju starca alebo chlapceka. Dobry trik, uzitocny a niekedy aj zabavny.

Na tomto zivote je vsak najzaujimavejsia smrt. Pravidelna, niekedy neprijemna a vzdy nevyhnutna, ak nechce starnut tak ako vsetci ostatni. Vzdy si pri tom povie frazu, ktoru pozna naspamat. Len tak, pre seba. Niekedy nehlucne a v duchu a inokedy, ked sa dobre osviezi vinom, tak aj nahlas.

„Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja v ceste a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel.“

Uvazuje nad svojim cielom. Chce byt bohata, slavna, vecne mlada a vlastne vsetko, co uz je, alebo niekedy bola. Do kupelnej miestnosti znovu niekto vstupuje a na jej prekvapenie to nie je nikto iny ako kralovna Marlena, len v uplne inom tele. V tele mladsom, ako je povodne telo Airany. Kralovna ju okamzite oslovuje.

„Povedz mi, co mas teraz za lubom? Na com sa prave teraz zabavas?“
„Videla si vazenie? Si tam ty a straznik. Bozkavate sa. Zvlastne, co povies?“
„Preco straznik? Preco nie ten novy, co sa stara o kone a smrdi, ako keby sa nikdy nekupal ani jeho stary otec?“
„Si paradne zlomyselna, moja kralovna!“
„To mi lichoti. A teraz by som si priala velmi zvlastne kuzlo. Chcem, aby si tych dvoch niekde predala za poriadne vysoku cenu. Tu si potom rozdelime.“
„Mas z niekoho z nich strach?“
„Ten mlady je prilis mudry, ta mlada je zase nejaka divna. Neviem. Nezda sa mi. A na Lanu ma zly vplyv. Normalne mam pocit, ze cochvila mi zacne Lana odvravat. Co mam potom s nou urobit?“
„Hlavne nerob take hluposti, ako to s vinom. Skoro to nevyslo.“
„To sa netrap. Hlavne mi povedz, ako dlho budem este mlada. Toto telo sa mi paci. Kozy su mensie, ale tie boky a stehna su uzasne. Vzdy som take chcela mat.“
„Chces mat nieco, co ti nepatri, na vecne veky?“
„Chcem viac ako len to. Vzdy chcem viac.“
„Potom tie deti budu patrit mne. Ziadne delenie.“
„To nie je fer. Navyse, este nie kazdy veri, ze som ta… ako sa volala? Ale to je fuk. Aj tak ma tie mena nezaujimaju.“
„Tvoje skutocne telo je vo vazeni. To ti nevadi?“
„A malo by mi to vadit?“

Kralovna sa smeje a aj Airana pripusta, ze je uplne svihnuta. Niezeby na to nebola zvyknuta.

„Nechapem, preco si vlastne stale menis podobu. Ako straznik si vyzerala uplne nenapadne. Ja som ti to uplne uverila.“
„Menim, lebo mozem a chcem. Nemozem byt stale taka ista, to by bola nuda. Stale vyzerat rovnako.“
„Odkedy ta poznam, vobec si sa nezmenila. Vyzeras stale rovnako. Ako to robis?“
„Jem vela zeleniny.“

Teraz sa smeje okrem kralovnej aj magyna. Ich plan vysiel, aj ked to celu dobu nebol ich plan. Teraz je kralovna mlada, ma hosti vo vazeni, kde s nimi moze robit co chce a moze ich pokojne predat za najvyssiu cenu. Uz len dat pozor na krala a na Lanu s Ingou, aby neurobili nieco necakane.

„Vies, co sa mi na tebe paci? Vies carovat, ale nevies vladnut. Ja viem vladnut a neviem carovat.“
„Mozno chcem vladnut, ale kral sa mi nepaci.“
„Ani mne, nikdy sa mi nepacil, ale je to kral. Kde su krali, tam je pohodlie. A ja nechcem makat na poli a ani nahanat chlapov, aby si vyprazdnili… vsak vies co.“
„A co ak ja budem vladnut? Mozno by som to vyskusala.“
„Jasne, predstavis sa ako krasna princeznicka z krajiny kdesi za siedmimi horami a nikomu to nebude napadne.“
„Zato ty tu chodis v inom tele a uvazujes, kto ti pomoze a kto nie. A kto ta spozna a kto nie. Marlena. Alebo ti mam povedat Monna?“
„Volaj ma ako chces, aj tak budes robit to, co chcem ja. A ja sa postaram, aby si sa nenudila. Vzdy sa da nieco vymysliet.“
„Si si velmi ista, ze ti budem vecne verna.“
„Keby som prikazala prehladat tvoju izbu, boli by sme tie najvacsie nepriatelky.“
„Ale nie dlho, kralovna. Nie dlho.“
„Mas pravdu. Dala by som ta do vazenia a hotovo.“
„Odtial by som sa dostala. Ale vies, co by bolo uzasne? Vsetkym by som vysvetlila, ze ta nikto nepotrebuje. Kralovna tu uz jedna je, z Lany bude raz druha. Hostia tu ostanu a mozno mi da niekto lepsie ponuky ako ty. Takze vsetko bude fungovat bez teba lepsie ako s tebou.“
„To len zartujes.“
„Daj mi vsetky poklady, co mas. Vsetko, co vlastnis. A ja to budem povazovat za zart. Ale viem aj viac, ako hovorit zarty.“
„To je vydieranie!“
„Ano, to je. A to, co je vo vazeni, je laska. Tebe z nej vela neostalo.“
„Mna maju vsetci radi.“
„Ano? Povedz mi meno co i len jedneho cloveka, ktory by ta mal skutocne rad, aj keby vedel o tebe vsetko. Pocuvam.“

Kralovna stichla. Dobre si uvedomila svoju situaciu. Len sa zda, ze ma vsetko v rukach, ale proti svojej magyni, ktora vlastne ani nie je tak celkom jej magynou, je uplne bezmocna.

Do kupelnej miestnosti postupne vbiehaju dalsi ludia, vratane Lany. Ta sa cuduje, pretoze tu zenu vedla kralovnej v tejto podobe este nikdy nevidela.

„Zlatko, dones nam nieco pod zub, este nieco preberame.“
„Kto si?“
„Vsak tvoja uzasna, mila a vtipna mamicka. Nieco nam dones.“
„Nevyzeras tak.“
„Aha… no… dnes si velmi vsimava. Tak staci, ked zmiznes, nemusis nic nosit. Chod uz. Bez.“

Lana odchadza. Zamyslena. A vsetci, co prisli s nou, si poriadne premeriavaju mlade dievca, ktore rozprava ako kralovna. A tiez magynu, ktoru tu vidaju pravidelne. Narozdiel od Lany, ktora je vacsinou niekde zatvorena.

3. kapitola: Eli
Kralovna si dava vsetko v hlave do poriadku. Zvazuje vsetky moznosti. Hrozby, prosby, najroznejsie kombinacie aj s velkymi ocami. Konecne prichadza ten moment, na ktore obidve cakaju. Marlena vyraza do slovneho utoku.

„Ty si ma zradila! Vyuzila si ma. Zasluzis si poriadne na tu tvoju magicku prdel a nie je vobec nic, co mi teraz mozes urobit. Toto su moji ludia a na moj jediny rozkaz ta okamzite…“

Airana vyuziva svoj dovtip a meni kralovnu z tela mladej zeny na novorodenca, ktory este nevie rozpravat. Odchadza a smeje sa na vsetkych tych tvarach, ktore vobec nerozumeju co sa stalo. Magyna postupuje k vazeniu a pozera sa na telo kralovnej a straznika. Az teraz si uvedomila, ze su stale v tejto podobe.

„Vy dvaja, vyrazame. Kralovna vas chce zabit. Ta skutocna kralovna, nie ty.“
„Kto si?“
„Chces vsetky mena a dlhe popisy, alebo vypadnut odtialto?“

Airana dava pokyn, aby prisli obidvaja co najblizsie k mrezi. Monna poslucha, zatial co Kadar nie. Rychlo sa dotyka Airany a aj ju meni na novorodenca. Rychlo ju dostava cez mrezu a vracia jej povodnu polohu. Monna je tak konecne znovu v tele Monny.

„Aj zo mna urobis takeho drobca?“
„Pod blizsie k mreziam.“
„Toto je urcite zlozite kuzlo a moze sa pokazit. Nemozes mi normalne otvorit?“
„To je pomalsie. Ale dobre, nech je po tvojom.“

Airana natahuje ruku a zavesene kluce na stene sa pomaly vydavaju k nej. Nasledne sa rozletia velkou rychlostou a jemne minu jej ruku a dopadnu do cely. Urobi ten pohyb znovu a znovu dopadaju kluce na zem. Zdviha ich normalne rukou a otvara celu.

„Co to malo byt?“ Pyta sa Kadar.
„Nejaka divna zliatina. Hlavne ze si vonku, no nie?“
„Kam nas chces presunut?“
„Do bezpecia.“
„Ty si ten straznik.“
„Aj to. Teraz ma vidite v normalnej podobe a chcem ist odtialto prec. Vy pojdete so mnou.“
„Ako mame vediet, ze nam chces dobre?“
„Kralovna vas chce pozabijat, vsetko sa jej v hlave domotalo. Mozete mi verit, nie som idealna spolocnost, ale viem, co chcem.“
„A co chces?“
„Toto.“

Magyna dviha ruku a okamzite pocut, ako sa neznamy predmet rychlo a hladko dostava do jej ruky. Monna je velmi zvedava, ale uvedomuje si, ze cas na otazky bude aj neskor. Napriek tomu sa na predmet nevie vynadivat.

„To je noz?“
„Skoro. Pod, tadialto.“
„Ukazes mi ho?“
„Nie.“
„Aspon na chvilu.“
„Nie.“
„Kadar, povedz jej, aby mi to ukazala.“
„Ukaz jej to, lebo neprestane.“
„Tak neprestane a necham ju tu,“ odpoveda magyna a ukazuje cestou. Predmetom svieti v temnych chodbach. Dost silno na to, aby bol dostatok svetla na rychlejsi presun chodbami. Zaroven sa stara aj o to, aby nebola privelmi napadna.

Trojica sa dostava prec, no na ich prekvapenie je zdvihnuty padaci most. Nemaju ako uniknut.

„Ty, chlapce, objim ma. Najsilnejsie, ako vies.“
„Coze?“ pyta sa Monna.
„Aj ty. No tak. Poriadne sa drzte.“

Airana ukazuje jedno zo svojich kuziel. Pevne drzi predmet a vyzera to tak, ako keby s nim vedela letiet. Je to vsak skor skok, ako lietanie. Kadar s Airanou su v sebe zakliesneni a tak preskakuju vodnu priekomu, ale nie je to ziadne hladke pristatie a len ledva sa dostavaju za okraj. Monna, ktora sa nedrzala tak pevne, pada do vodnej priekopy. Kadar jej okamzite podava ruku a vytahuje ju z vody.

„Mala by sa rychlo prezliect, v tych satach moze prechladnut.“
„Na to by som prisla aj sama, dakujem. Ale nemam do coho. Iba ak by si mala nahradne saty.“
„Nech sa paci, jedny nahradne saty. Budu ti dobre. Neboj sa.“
„Ty so sebou bezne nosis nahradne saty?“
„Preskakovanie vodnej priehrady som dokazila uz tolkokrat, ze to ani nepocitam.“
„Ale kde su tie saty? Hovoris o nich, ale nikde ich nevidim.“

Monna s Kadarom si az teraz vsimli, ze ta zvlastna zena ma nieco ako opasok. Nie je to vsak opasok, ale velmi temne a hlavne velmi tenke saty.

„Oblec si ich, zahreju ta.“
„Ako ma mozu zahriat? Zafuka vietor a vobec ma neochrani.“
„Vitaj v svete kuziel.

Teraz je zvedavy Kadar. Nie ani tak na saty, ktore si bude obliekat jeho mila, ale na ten predmet. Ten, ktory je pre Monnu tak dolezity a namiesto toho, aby si menila saty, nan stale ziza. Co je to? Kadar sa natahuje a berie predmet do ruky. Jemne s nim zatrasie a vsima si, ako Monna reaguje na kazdy pohyb. Ukaze Monne chrbat a ta sa konecne zacina prezliekat.

„Je to presne to, co myslim?“
„A co myslis?“ pyta sa Airana mladika.
„Mesacna dyka. Zbran mojej starej mamy.“
„Ako sa vola tvoja stara mama?“
„Eli. Z mesta Jas. Zem zatratenych.“
„Ajaj, potom ta sklamem. Poznala som tvoju babicku, ale dyka jej nikdy nepatrila. Je moja. A nie je do kazdej ruky.“
„A co by mi mohla urobit? Vyklbit rameno?“
„Napriklad. Chces to vyskusat? Vie ti aj odtrhnut ruku od tela, staci viac sustredenia a trochu hnevu. Mas stastie, ze sa na teba nehnevam.“

4. kapitola: Hostinec u troch zlych sestier
Trojica prechadza cez male mesto do jedneho z hostincov. Monnu velmi fascinuje jeho nazov. Hostinec u troch zlych sestier. Ten nazov sa jej zda byt natolko zvlastny, ze sa zrazu nevie sustredit na nic ine. 

Pre Kadara sa zda byt nerozumne, zastat tak blizko pri kralovnej, ale mlci. Monna vsak mlcat nemoze.

„Preco sa to vola Hostinec u troch zlych sestier?“
„Nasledok pozehnania. Vela chlapov, malo zien. A pre chlapa, ktory potrebuje zenu, je aj zla sestra zaujimavejsia ako nic. A tu najde priamo tri.“
„Naozaj?“
„Mozno ano. Ja som tu nikdy ziadnu zenu nevidela pracovat. Nechodim sem tak casto.“
„Klames.“
„Naozaj som tu nevidela pracovat ziadnu zenu.“
„Ale chodis sem casto.“
„Mozno len castejsie, ako si sama viem priznat. Mladenci, to co obvykle!“

Hostinec vyzera obycajne, tuctovo. Rovnake stoly a rovnake stolicky. Pravidelni navstevnici maju rovnaky odtien cervenej farby. Pri velkom pulte prinasa maly chlapec pohar s niecim, co pre neznalca nevyzera velmi vabne.

„Co je to?“
„Toto je Stastna oliva. Nikdy si to nemala?“
„Nie.“
„No pozri sa. Teraz o tebe neviem skoro nic.  Ked to dopijem, tak budem vediet vsetko.“
„Tomu predsa sama neveris.“
„Verim? Neverim? Teraz hlavne pijem, ostatne veci pockaju.“
„A co je to?“
„Nepoznas olivy alebo nepoznas stastie? Aha, si z daleka. Prepac. Zoberies olivy, zalejes ich silnym alkoholom a pridas klinceky.  Pre  netrenovanych je to nechutne,  pre trenovanych tiez, ale je ti z toho niekedy len trochu zle. Dokonca ti viem povedat epicky pribeh o tomto napoji. Niekomu padla oliva do chlastu. To je z velkej  historie tohto napoja asi tak vsetko.“
„Ako si myslela to, ze o mne budes vediet vsetko?“
„Jednoducho. Nieco mi rozpravaj a ked budes ticho, tak ta premenim na drobceka a necham tu.“
„Ty si musela byt dlho v kontakte s Marlenou, vsak?“
„Marlena je blazon. Ja mam moc. A dovolim si povedat, ze z nas som casto ta normalnejsia prave ja. Tak rozpravaj. Kto si, ako si sa tu dostala a preco travis tolko casu s tymto mladencom?“
„Volam sa Monna a mam ho rada. Preto som s nim.“
„A to vas nikto nechce oddelit? Ty si pekna mlada slecna, dokazala by si sa dobre predat. Bez urazky.“
„To mi stale niekto hovori. Pre kazdeho som len tovar ci produkt, nie ziva bytost. Nikoho nezaujima co dokazem, len to, kolko stojim a akemu kralovi budem sluzit.“
„Nie je to uzasne? Ked som bola ja mlada, skutocne mlada, tak kazda rovesnicka chcela princa. Ale neslo to, velka konkurencia. Teraz si ta vyberie rovno kral a este si po teba posle svoju druzinu, aby sa ti cestou nic nestalo.“
„Mna si vybrala kralovna, aby som bola kamaratkou pre jej dceru.“
„Lana je anjel, Marlena je diabol. A ty si v centre diania. Teraz mi povedz, co dokazes. Som zvedava.“
„Nic nedokazem. Nie som vobec zvlastna ci vynimocna.“
„Ale dokazes. A mozno mas vacsi dar ako ja. Mam pravdu?“
„Viem, ked niekto klame.“

Kadar s Monnou su prekvapeni, ked zistuju, ze Airana pocas rozhovoru skoncovala s prvym poharom a uz odpila polovicu aj z toho druheho. Ta je na chvilu ticho, len sa usmieva. Vyzera to tak, ze chce nieco povedat, ale to len vypluva kusky klincekov z ust.

Dievca ocakava, ze dostane nejaku specialnu radu od magyne, ale ta sa na nu len usmieva a jej pohyby su znacne ovplyvnene napojom. Namiesto magyne spozornieva Kadar.

„Mali by sme odist. Tu sme velmi napadni. Ona nas neochrani, ak by nas niekto napadol. Ledva sa postara sama o seba.“
„Nemozeme ju tu nechat.“
„Chces, aby nas niekto odtialto vzal? Len sa na nu pozri. Bude sa usmievat a my sme tu priamo na ociach.“
„Ona nam pomohla. Musime pomoct aj my jej. Verim jej.“
„Monna, si uzasna, ale zaroven naivna. Vela pije. To nie je dobry zaciatok. Chces dokaz? Uz teraz sa len usmieva. Neviem si ju predstavit v boji. Prisla do prveho hostinca, aby sa poriadne opila. Dobre vies, ze co povie alkoholik, to nemusi byt pravda a za chvilu si to ani nebude pamatat.“

Kadar este ani nedopovedal celu myslienku a uz je viac ako len prekvapeny. Spolu s Monnou sa pozeraju na Airanu, ktora je urazu uplne triezva. Podava svoj napoj a ten je v skutocnosti tvoreny len obycajnou vodou, olivami a klincekmi.

„Ty pijes kompot?“
„Ano, pijem kompot a viem zahrat opitu. A tak si mozem vypocut, kto z vas by ma tu nechal a kto by ma branil. Mne alkohol nechuti, aj ked niektore tie olivy su trochu nahnile a mozno tam bude nieco, co by tam byt nemalo. Ty, mlady muz, sa mi nepacis. A ty, Monna, sa mi naopak pacis.“
„To nemyslis vazne!“ Nahnevane  hovori Kadar.
„Myslim to vazne. A teraz sa pokojne spytaj Monny, ako vazne to myslim.“
„Teba viac zaujimaju zeny?“
„Ano. A teba tiez. Sme teraz sokovia, rivali, protihraci. Nazvi to ako chces. Ale neboj sa, ja jej neskrivim ani vlas a plne respektujem, ze ma rada teba, nie mna. Ja mozno viem carovat, ale ty si ju okuzlil inym sposobom. A vies co? Ukazem ti jedno pekne kuzlo. Dlho som ho netrenovala. Uvidime.“

Airana kradne z vedlajsieho stola ruzu, ktora je na stole uz velmi dlho. Kedysi to bola krasna, cervena ruza, zatial co teraz je to vyschnuty kvet bez zivota.

„Ty, mladenec… ako sa to vlastne volas?“
„Kadar.“
„Dobre Kadar. Co vidis?“
„Ruzu.“
„Nieco medzi ruzou a zdochlinou, ale ano. Teraz ju roztrhnem na polovice a dam do obidvoch tvojich ruk. Neboj sa, tie trne ti neublizia. Iba trochu.“

Airana dava kazdu polovicu kvetu do ruk Kadara a zaroven ho ziada, aby zovrel paste. Pohybuje nad nimi svojimi rukami a vyslovene si to uziva.

„Teraz podaj lavu ruku mne a pravu ruku Monne. Otvor ju, neboj sa.“

Na jeho prekvapenie sa v lavej ruke nachadza prach a spina, vratane trochy svojej krvi, ktora mu tecie kvoli jednemu z trnov. Monne podava pravu ruku, z ktorej vypadava krasny cerveny kvet ruze, ovela vacsi ako bol v povodnej rastline.

„Ako si to dokazala?“
„To si necham pre seba, mlady muz. Teraz vas necham chvilu osamote. Neobjednavajte si napoj cislo sest.“
„Co je v nom?“
„Malo oliv a vela alkoholu. Este to by nam tu tak chybalo. A neda si niekto kompot?“

5. kapitola: Trojity duel
Airana vychadza von a cestou si natlaca tabak do fajky. Nepotrebuje ho casto, ale pomaha jej to premyslat. Vzdy so sebou nosi fajku, trochu tabaku a mesacnu dyku, ktoru sa naucila pouzivat aj ako zapalovac. Staci nou len pod spravnym uhlom prejst po fajke a tabak v nej okamzite zacina horiet. Dnes ma v plane rozmyslat nad jednoduchou ulohou. Co s tymi dvomi?

„Hej! Ty pojdes so mnou!“ Krici po nej jeden z miestnych hrdlorezov.
„Teda, ty mas ale sebavedomie. Preco by som to mala urobit?“
„Mam tu svojich chlapov. A ty si zena. Nemas sancu utiect!“
„A preco by som mala utekat? Ty mi niecim hrozis? Maximalne tak od teba chytim nejaku chorobu. Ty si sa davno neumyval, vsak nie?“
„Dost!“

Hrdlorez krici na magynu svojim mohutnym hlasom, vytahuje noz a vrha sa na modru magynu. Ta ani nemusi skusat kuzlo na ovladnutie toho hrdzaveho noza, staci jej hodit svoju ultimatnu zbran, ktora ma uz teraz plnu energiu. Trafila ho do srdca a sposobila mu okamzitu smrt. Ziadne finalne slova pred smrtou, len spadnutie na zem.

Airana vsak citi nieco zaujimave. Z jeho mesca. Vobec nerozumie, odkial mohol mat tento vagabund striebornu mincu, ale jednoduchym kuzlom mu berie cely mesec a vysypa si mince na dlan. Strieborna, dve medene a sedem obycajnych plieskov s minimalnou hodnotou.

„Ona ho okradla! Je to zlodejka!“ Krici na nu dalsi chlap, ktory si vsimol mesec v jej rukach.
„Chcel ma zabit, padol mojou rukou. Uz je mu to na nic. Ak chces mince, pokojne ti dam tie o ktore nemam zaujem.“
„Vies ty vobec, kto som?“
„Nie, ale presne preto som sa sem dostavila, aby som si to vypocula. Kto, prosim, si? Alebo kto ste? Ja som len obycajna zena a nemam dostatocne vzdelanie.“
„Ja som tu najlepsi bojovnik, nikto ma neporazi. A ty si ma prave urazila.“
„Fajn. Tu mas par minci, pre najvacsieho bojovnika. Ja sa idem pred tebou schovat, lebo sa ta velmi bojim.“

Airana vracia mesec mrtvole, nechava si len cenne mince. Pokojne odchadza. Rev hrdloreza, ktory teraz lezi na zemi, vsak prilakal dalsich ludi, vratane Monny a Kadara. Su zvedavi, co sa deje. Navyse sa Monna neciti dostatocne v bezpeci vedla Kadara, ked je na blizku niekto ovela mocnejsi ako on.

„Ten chlap hovoril pravdu, necitila som z neho loz. Asi je naozaj najlepsim bojovnikom.“
„Dobre, Monna. Co navrhujes? Utekat prec?“
„Ja… neviem.“
„Ja viem,“ zamiesal sa do rozhovoru Kadar. „Ak ho porazis, budes mat obrovsky respekt.“
„Moja mesacna dyka momentalne nemusi zabijat. Takze radsej nabuduce. Podme prec. Vy ste si nieco dali pod zub?“
„Ako by sme mohli mysliet na jedlo, ked je tu nebezpecenstvo?“
„Keby som nejedla vzdy, ked citim nebezpecenstvo, tak by som bola stihla ako prutik.“

Zatial co sa trojica rozprava, hostinec oziva. Sprava o smrti sa rychlo rozmaha a ti, co pri sebe niekde v topanke nemaju noz, si beru noze priamo z hostinca. Pracovnici sa snazia situaciu upokojit, ale vyzera to na velky konflikt, ktory ma len niekolko rieseni.

Tu uz aj Airana mimoriadne spozornuje. Rychlo sa pobera prec a Kadar s Monnou idu za nou ako kacatka za svojou mamou. Situacia sa vsak neskutocne rychlo zamotava a niekolko chlapov sa stavia k jedinej brane. Nemozu odist len tak. Hrozi strasne krviprelievanie.

„Duel! Duel! Jeden na jedneho!“

Kadar si spomenul na nieco zo starej knihy. Uz ani nevie ktorej. Ked niekto chce duel, ma ho dostat. To je jednoduche pravo. Vyhodne, ked je mala skupina proti obrovskej presile.

„Duel, hovoris? Prijimam. Vy traja proti nam trom. Jeden na jedneho. A ja si beriem teba. Sest bojovnikov, sest nozov. A ja si vyberam teba!“
„Duel znamena jeden na jedneho. Jeden od nas, jeden od vas.“
„Ste traja a ste cudzinci. My sme tu doma! Arnia, Bertano, ku mne!“

Airana si dobre uvedomuje, co sa deje. Ona si s jednym poradi, ale co ti dvaja? A hlavne, co s Monnou? Ake ma ona sance? A co Kadar? Je to muz, mozno ma skusenosti s bojom, ale premoze toho najlepsieho? To urcite nie. Ani neuvazuje nad tym, s kym bude bojovat ona sama. Pride jej to nedolezite.
Na duel sa pripravilo velke miesto priamo vo vnutri hostinca. Vsetci, s vynimkou trojic na obidvoch stranach a obsluhy, ktora rezignovala, upravuju priestor. Stolicky idu do rohov a nasledne ti najsilnejsi vytlacaju tych slabsich z miestnosti von, aby si dobre uzili duel. Ten najlepsi bojovnik, ktory sa medzi tym predstavil ako Arni, si vybera svoj noz. Arni, Arnia a Bertano. Mimoriadne podobne mena pre dvoch ludi, ktori sa na seba este aj podobaju. Zubov maju asi rovnako, aj postavu, ale ich pohlavie sa lisi. Pre Monnu je zvlastne, ze na duelovy suboj zavolaju aj zenu. Vobec sa na nu nepodoba a este aj v porovnani s Kadarom vyzera ovela viac chlapsky. Bertano sa stavia proti Airane a vyzera z tej trojice ako najlahsi super. Proti vystrasenej Monne sa stavia Arnia a proti Kadarovi ich vodca, Arni. Vsetko je pripravene.

Podla ocakavania, Airana pouziva svoju mesacnu dyku. Ta leti mimoriadne rychlo vzduchom a prelietava tak cez Bertana ako i cez Arniho. Presiel okamih a uz to nie su traja na troch, ale traja na jedneho. Kadar sa stavia pred Monnu, aby ju ochranil.

Arnia namiesto uznania porazky vykrikuje ako zmyslov zbavena a nevie, na koho sa vrhnut. Vsetko sa v nej lame a hnev a smutok v nej bojuju o prevahu. Nakoniec hadze svoj noz po Airane, ale ta ho magicky posle k zemi. Na velke prekvapenie k nej okamzite vyskakuje Kadar a dava jej silny uder pastou do nosa. Arnia pada na zem a dostala by dalsi uder, keby si to Kadar nerozmyslel. Pozera na nu svojimi nahnevanymi ocami, ale to je vlastne vsetko.

„Vzdaj sa, si mlada a mas zivot pred sebou. Vzdaj sa!“
„Toto je duel na zivot a na smrt.“
„Fajn. Tak hraj mrtvu a nas nechaj na pokoji. Podte, ideme prec!“

Trojica opusta hostinec a prekvapena straz brany ich nechava prejst.

„Zabili Arniho! Aj Bertana! Moj Arni! Moj Arni! Zabijem ju! Este tuto noc zomrie!“ Arnia miesa hrozby s prosbami a snazi sa presvedcit ostatnych, aby pozabijali tych troch, ktori odchadzaju. Nikto ju vsak nepocuva a neberie vazne.

Popri tom je stale vystrasena Monna uplne ticho, zatial co Kadar ma zo vsetkeho dobry dojem. Postavil sa zlu, aj ked nie je ziadny vzneseny rytier. Ochranil Monnu a ma na svojej strane niekoho s ohromnou mocou. Aj ked vobec nevie dokedy.

Z narastajucej dialky pocuju vyhrazky od Arnie. Ta tvrdi, ze tu carodejnicu zabije. Znovu a znovu. Modra magyna je jedina, ktora si z jej slov vobec nic nerobi.
6. kapitola: Nazor na pozehnanie
Vecer si trojica liha do travy. Pre Airanu nie je problem pripravit ohen. Monna s Kadarom zbieraju kamene na ohradenie ohniska a kusky dreva.

„Ako si to dokazala?“ Pyta sa Kadar Airany.
„Co?“
„Ako si zabila tych dvoch? Videl som len to, ze ta zbran vyletela od teba a hned sa aj vratila.“
„Ma plnu energiu.“
„Ako moze mat dyka plnu energiu? O com to hovoris?“
„Predstav si mesacnu dyku ako vedro. Ked je prazdne, tak nemozes hasit svoj dom, nemas v nom vodu. Ked je plne vody a lial by si do neho dalsiu vodu, tak by sa tam neudrzala. Vyliala by sa von.“
„O com hovoris? Ako moze byt dyka ako vedro?“
„Urcite je na to aj lepsi priklad. Ale tento sa mi paci. Mesacna dyka zbiera zivoty. Vies s nou zachranit cloveka, na ktorom ti zalezi. Musis jej vsak dat energiu tym, ze zabijas inych. Je to dost cierna magia a radsej nad tym velmi nepremyslaj a nechaj to na mna.“
„Zaujima ma to. Co mozem urobit, ak by sa nieco stalo Monne?“
„Ist dalej, najst si niekoho ineho. Urobit jej pekny pohreb a napisat smutocnu rec.“
„Ale ak chcem, aby zila? Ako pouzit dyku?“
„Mam ta rada. Sice nie tak ako Monnu, ale mam. A radim ti, na tuto zbran nesiahaj.“
„Dobre.“
„Chod radsej skontrolovat svoju lasku, ci sa niekde nestratila.“

Kadar ide hladat Monnu. Uvazuje nad tym, co mu Airana povedala. O dyke. Energia, cierna magia, vracanie zivota. Zabijanie. Tieto slova mu neustale chodia po rozume. Viac ako hladanie Monny. A to ju ma rad. Ani nepocuva zvuky prirody a neustale pocuje tie slova. Navyse si Airana praje, aby sa k tej dyke nepriblizoval. Je to nastroj na zachranu zivotov, tak preco by sa nemal priblizovat?

Medzitym sa vratila Monna s drievkami a pyta sa Airany, ci nevidela Kadara. Naraz Airane a Monne napadlo, ze je asi nieco zle. Vypatrat ho vsak nie je problem, kedze si slova o ciernej magii a vsetkom ostatnom hovori uz nie len v hlave, ale ich aj vyslovuje.

„Nevies, co s nim je?“
„Neviem vsetko, ale asi ta ma rad.“
„Rad?“
„Nechci odo mna vysvetlenie co to znamena mat rad, Monna. Mozno si mysli, ze sa ti nieco stane a chce ta chranit. Aj tam v hostinci ta chranil.“

Airana s Monnou tahaju Kadara k ohnu. Je bledy a ma spotene celo. Nevyzera byt v poriadku, aj ked nema ziadne zranenie. Stale si opakuje niektore slova.

„Asi viem, co sa deje. To, co jeho babicke. Vplyva na neho mesacna dyka. Na niekoho ma jednoducho horsi vplyv, ako na inych. Mozno to maju v rodine.“
„To je ta zbran, ktorou si hadzala?“
„Ano, to je ona. Teraz si poriadne vysus tie saty, ak este nevyschli. Stale ich nesies. Rozumej, tie moje nahradne saty budem chciet spat.“
„Ty by si sa vedela uplne vzdat tej dyky?“
„Ano.“
„Nevedela by si sa jej vzdat. Citim to.“
„Zase tie tvoje pocity. Ja tvrdim ze ano, ty tvrdis ze nie. Teraz ju urcite nebudem davat niekde nabok, nechcem aby si ju Kadar zobral a urobil s nou nejaku hlupost. A navyse ani neviem, ci viac vplyva na muzov alebo na zeny. Muzov je viac a vzdy sa mi ju snazil ukradnut muz. To pozehnanie je fakt zvlastne.“
„Co si myslis o pozehnani? Skutocne, co si myslis?“
„A ides kontrolovat, ci si to myslim naozaj a ci ti neklamem?“
„Samozrejme.“ 
„Myslim, ze to pozehnanie je zlo. Je to prekliatie, utrpenie a najroznejsie prisernosti. Je to elegantny sposob, ako zmenit cely Karien aj so Zemou zatratenych na bojisko. Este jedno ti poviem, comu verim v hlbke mojho srdca. Vojna premiena hrdinov na mrtvoly a manzelky na vdovy.“
„To niekomu robi radost?“
„Urcite. Niekomu, kto by mal byt zatvoreny. Alebo je zatvoreny uz privelmi dlho a len toto mu robi radost.“
„Nechapem, ako moze niekto mat rad vojny.“
„Tak ako ja nechapem, ako moze niekto nenavidiet mier. Ale to je tiez akasi specialita ludskeho druhu. A nielen ludskeho.“

Kadarovi zacina byt lepsie a vsetci traja travia noc rozhovorom a nasledne spankom. Arowe uz davno nesvieti a ohen odhana nocny chlad. 

Okolo spiacej trojice sa rychlo rozostavuje tucet najroznejsich hrdlorezov. Vyzera to tak, ze Arnia presvedcila niekolko jej vernych k zufalemu a podlemu cinu. Vidno, ze praca v noci im nie je cudzia. Pomaly a potichu prichadza s nozom a zabodava ho Airane do chrbta. Bodnutie okamzite prebudza Kadara a ten sa do Arnie pusta pastami. Najskor agresivne pastami a nasledne berie mesacnu dyku a podrezava nocnej utocnicke hrdlo. Vsima si ostatnych, ale ti sa davaju na utek.

Rychlo sa pozera na ranu, ktoru dostala Airana. Nevie, ci je alebo nie je smrtelna, ale znacne krvacanie chce zastavit. Ako vsak zastavi krvacanie dykou? Spaja si, co mu hovorila. O ciernej magii. Zabil niekoho, moze vdaka tomu niekoho dalsieho zachranit? A dyka ma vela energie. Ako ju vyuzit?

Za normalnych okolnosti by to nikdy nerobil, ale teraz mu cudzi hlas hovori, co presne ma robit. Pozera sa na Monnu a ta stale spi. Musi to byt iny hlas. Ale koho? Pocuva instrukcie a vymiena noz v rane za mesacnu dyku. Nasledne ju pomaly vytahuje a na jeho prekvapenie sa rana rychlo hoji a uzatvara. Dyka pritom svieti ako mesiac a posobi, ako keby dodavala nadej, ze vsetko bude v poriadku. Zvlastny pocit, priamo az mrazivy.

Airana sa prebudza a rychlo si uvedomuje, co sa stalo. Objima Kadara a so slzami v ociach mu dakuje. A to mala doteraz radsej Monnu, ktora to tentokrat uplne prespala.

„Si v poriadku?“
„Ano. Ano, som. Dakujem. Ako si vedel, co presne musis robit?“
„Povedal mi to nejaky hlas. Myslel som, ze tvoj.“
„Moj nie. Aj ta dyka ma hlas. Poviem ti o nej, co len budes chciet. To je to najmenej, co mozem pre teba urobit. Ja, Airana, ti slubujem, ze ti poviem vsetko co viem.“
„Vies, kolko ma teraz energie?“
„Pockaj, pozriem sa. Nie dost na to, aby znovu darovala zivot.“
„Ako to vies? Vsak teraz som s nou zabil cloveka.“
„Vedro, ktore je plne, uz viac naplnit nemozes. Vacsinou musis zabit dvoch ludi, aby si mohol zachranit jedneho. Je to v prvom rade zbran, nie tvoj priatel. Musis si to uvedomit. Zbran vzdy ostava zbranou a je dolezite, kto ju drzi a ako s nou kona. Pamataj na to, inak prides tak o hlavu, ako i o srdce. Vziat zivot je niekedy prilis tazke a niekedy prilis lahke. Vsetkych nezachranis.“
7. kapitola: Monna, expertka na filozofiu zivota a smrti
Monna rano vstava ako prva. Pretiera si oci a nie je uplne presvedcena, ci dobre vidi. Airana ma v obleceni na chrbte dieru a krvave skvrny. Rychlo sa k nej zohyna a neveri vlastnym ociam. Pokozka vyzera byt neporusena.

Rychlo budi magynu i Kadara. Hlavne s Airanou trasie a ta sa pomaly zobudza.

„Vstavaj! Si asi zranena! Na chrbte!“
„Uz nie som. Vysvetlim ti vsetko, ale este ma nechaj spat.“
„Ako nie si?“
„Ja jej to vysvetlim. Nechaj to na mna.“ Hovori Kadar a naznacuje Monne aby si spolu sadli trochu dalej, aby sa magyna mohla vyspat.
„Co sa v noci stalo?“
„Prepadli nas. Ty si spala. Ta mala banditka ju chcela zabit, ale ja som ju zachranil. S mesacnou dykou.“
„Ako zachranil? Nic tam nema, ani skrabanec! Kadar, vies dobre, ze mne nemozes klamat.“
„Preto to ani nerobim. Zachranil som ju. Naozaj, prisaham. Tato dyka je viac ako obycajna zbran. Ked ma dost energie, vie vratit zivot. Urcite toho dokaze ovela viac, ale do toho sa vyzna Airana viac ako ja. Ta banditka ju prebodla a ked som potom dal do rany tuto dyku, rana sa okamzite zacelila.“
„Verim ti, ale nechapem to. Preco by zbran zachranovala? Proti otvorenym ranam su lieky, obvazy a celkovo medicina, nie dyka.“
„Toto su kuzla. Nie je to nic, co sa da  rozumom vysvetlit.“
„Ale ak nie je energia, uz nikoho nemoze zachranit? Uz je to len zbran?“
„Mam teoriu. Myslim si, ze dava zivot, ale na to bude musiet zivot aj brat. Musi najskor niekoho zabit. Ak niekoho nezabijeme, nebudeme ju moct pouzit na liecenie.“

Monna si uvedomuje, co to znamena. Tu je jasna ciara medzi tym, co je spravne a medzi tym, co spravne nie je. Zabit, zachranit, zabit, zachranit. To nie je moc urcena pre cloveka. To je skor moc urcena pre boha smrti a utrpenia, ako pre niekoho, kto chce konat len dobro.

„Mam strach. Cely zivot sa bojim, ze ma niekde predaju, zneuziju alebo donutia k comukolvek, co nechcem. A teraz mam byt pri tejto dyke? Napadlo ti, ze ak bude treba zachranit niekoho z nas, tak moze byt jeden z nas aj obetou? Zabijes ma, aby si zachranil tu… ako sa vola?“
„Airana.“
„Tak Airana. Zabil by si ju, aby si zachranil mna? Zabil by si Airanu, aby si zachranil mna? Nehovor mi, ze by to bola tazka volba. Na toto musis mysliet dopredu.“
„Kde sa to v tebe berie? Mame moznost niekoho zachranit a ty vidis este aj v zachrane v prvom rade smrt.“
„Neviem nic o kuzlach, ale zabit cloveka nikdy nie je ziadne pekne kuzlo. A v realnom svete, tak isto ako aj vo svete plnom kuziel, sa vzdy musi nieco aj nepodarit. Napadlo ti to?“
„Co teraz myslis?“
„Mozno preto som tu, aby som sa na to pozerala inak ako ty. Zabit niekoho je zle, nech uz ide o cokolvek. Chces pomoct? Mozes urobit viac zla. Chces napravit zlo a mozes urobit vacsie zlo. S niektorymi vecami by sme sa vobec nemali zahravat.“
„Pockaj, spomal. Mohol by som ju zachranit, aj keby som tu z hostinca nezabil.“
„Ty si ju zabil?“
„A kto iny? Airana sa nemohla branit a ty si spala.“
„Takze si vrah.“
„Nikoho som nechcel zabit. Nemal som na vyber. Odtiahol som telo.“
„Vies teraz niekomu vratit zivot?“
„Airana vravela, ze je v tej dyke malo energie.“
„Takze musis niekoho zabit. Mozem to byt ja alebo ona. Ale mozes to byt aj ty. Co ak sa ta pokusim zabit?“

Kadar sa zacina potit. Necakal takuto diskusiu. Ma pocit, ze obranuje nielen seba, ale i dyku. Pred Monnou, ktoru pozna uz dlho, ale zrazu je vsetko uplne inak.

„Nespoznavam ta. Nieco je s tebou zle.“
„Uistujem ta, ze so mnou nic nie je. Len nechcem byt pri vrahoch, ktori dostali do ruk velku moc a mozu rozhodovat o inych zivotoch.“
„Ja nechcem nikoho zabijat a nechcem tu dyku pouzivat. Nie som bojovnik.“
„Daj ju sem. Skor, ako niekomu ublizis.“
„Naco by ti bola?“
„U mna bude v bezpeci.“

Airana zdesene vstava. Pocuva, co sa deje. Vie, ze musi zasiahnut. Okamzite. Vyuziva jedno zo svojich kuziel a mesacna dyka rychlo leti do jej ruky. Kadar aj Monna neskryvaju prekvapenie.

„Ta zbran je nebezpecna! Mozes nas vsetkych znicit!“
„Moze. Dievca, dobre ma pocuvaj. Kadar mi zachranil zivot a ak budem musiet niekomu z vas zobrat zivot, tak to budes ty. Vela filozofujes a privelmi to rozoberas.“
„Musis vediet, ze ta zbran je nasa zahuba. My nemozeme zabijat ludi, aby niekto mohol zit.“
„Dobre, tak budeme zabijat uplne inymi zbranami, aby si ty bola stastna a spokojna. Uz je to lepsie? A nebudeme nikoho ozivovat. Budeme zit dlhsie, ked pozabijame kazdeho, kto by nam mohol ublizit. Co povies?“
„Ja… ja…“
„Ano, ty.“
„Nepamatam sa, co bolo pred chvilou. Nieco sa dialo, ale neviem co.“
„To nech ti povie tento mladenec. Ja idem nieco ulovit.“

Airana ostava a Monna je uplne zaskocena. Posledne minuty sa jej v hlave poriadne domiesali. Kadar jej opakuje jej slova a Monna potvrdzuje, ze tie slova su jej, ale ako keby jej niektore myslienky niekto nasepkaval. Niekto, alebo nieco.

„Nechajme dyku Airane, ma s nou najviac skusenosti.“
„Suhlasim. Ale stale neviem, ci chcem, aby si niekoho zabil kvoli mne.“
„Ak to bude mozne, zachranim ta. Vzdy. S dykou alebo bez nej, Monna.“
„Pri tom rozhovore si mi neklamal, vsak?“
„Nikdy ti neklamem, vies o tom.“
„Len teraz si to neviem overit.“
„Nemusis stale vsetko overovat. Musis hlavne zit.“

Kadar chce byt na chvilu len so svojimi myslienkami. Pocul myslienky od Monny, ci uz boli jej alebo nie. Aj od Airany. Kolko ludi ale musela Airana pozabijat? Ked hovorila o vedre, kolkokrat bolo to vedro vyprazdnovane a kolkokrat bolo plnene? A koho vsetkeho dokaze pozabijat? Koho bude chranit a preco? Je skutocne lepsia ako Marlena, alebo ma len vsetko lepsie premyslene? A ktora chora hlava skutocne vymyslela tu zbran? Nemohol to byt niekto, kto dal dohromady aj to pozehnanie? Jedno i druhe rozhoduje o zivote a o smrti. Jedno i druhe moze dat obrovsku vyhodu tomu, kto chape prilezitosti lepsie ako ostatni.

Spomina si na stary, velmi stary pribeh. Na lodi, starej ale dobre udrziavanej frigate, bolo malo jedla. Vacsina ludi sa nepoznala navzajom. Dolezity bol naklad, nie ludia. Tak kazdy dostal malicky pridel jedla. Vysledkom boli hadky i vzajomne zabijanie. Nakoniec ich ostalo tak malo, ze im tie zbytky jedla uplne vystacili az do vzdialeneho pristavu.

„Diabolska matematika.“
„Co?“
„To bola kniha. Diabolska matematika. Bolo to o lodi. Dali menej jedla, vacsina sa pozabijala a ostatnym stacilo jedlo po zvysok cesty. Ma to nieco s tou dykou. Je tam spojenie. Neviem ake, neviem to vysvetlit.“
„Kto to napisal?“
„Nejaky Nadreh.“
„Toho nepoznam.“
„Ani ja. Ale ako zabezpecis, aby nikto nezabil teba, ked sa vrazdia vsetci navzajom?“
„To je tazka otazka.“
„Musis mat vyhodu. Lepsich spojencov, lepsie umiestnenie, mensiu unavu, lepsie zbrane. To je ono.“
„Co ono?“
„Ak chces prezit nieco, co pravdepodobne neprezijes, musis mat pri sebe niekoho, kto ta privedie spat. Do rise zivych.“
„Nestalo sa ti nic? Teraz ty privelmi filozofujes.“
„Spominam si na knihu a myslim, ze som na nieco prisiel. Airana poznala moju babicku. Zije dlho. Musi jej niekto alebo nieco pomahat. Co ak zabija ludi, aby si udrzala mladost? Uvazuj. Ak vie nieco zachranit zivot, mozno ho vie aj predlzit. Ale za aku cenu? Ludske telo starne a ak to dokaze magia zvratit, alebo uplne zastavit, tak v tom musi byt hacik.“
„Co tym chces povedat?“
„Mozno nas zabije, ked bude chciet znovu omladnut. Len sa na nu pozri, je v idealnom veku. Teba povazuje za prilis mladu, ale keby chcela, tak by vyzerala mladsie ako ty.“
„Uz s tym prestan. Ja viem, ze si mudry a precital si knihy, ale zacinas byt posadnuty.“
„Mas pravdu. Podme zistit, ci nieco ulovila. Alebo mozeme nieco ulovit aj my.“

Je pekne rano, prilis pekne na take pochmurne myslienky. Monna si vsima mrtve telo, ale nic nekomentuje. Teraz chce byt ticho. Mysli na ludi, od ktorych je daleko a ku ktorym sa nemoze dostat. Aj na to, ze jej mily je coraz menej chlapec a coraz viac bojovnik a myslitel. Casy, ked sa s nim chcela jednoducho nahanat alebo hrat na schovavacku su prec. Teraz su v svete, kde sa musi schovavat, lebo je brana ako trofej. Jej ochranca sa meni a vobec nevie, ako dopadne tato premena.
8. kapitola: Hrdina
Kadar si vsima zvuk. Nieco sa blizi. Airana to vsak nebude, iba ak by sa muzskym hlasom rozpravala sama so sebou. Dava pokyn Monne, aby sa schovala. Vytahuje zaroven noz, ktory nedavno pouzila Arnia.

Nikde vsak nie je vhodne miesto na schovanie. Ziadny husty porast, velke skaly, nic. Len otvorena plocha. Jedine logicke miesto je les, no odtial idu tie hlasy. V tom ho napada, ze mozno su len na nespravnom mieste v nespravnom case a nikto nejde po nich. Moze sa vsak lahko mylit.

Po chvili vidno skupinu ludi, ako sprevadzaju zajatca. Ten je od nich nizsi a je utlejsej postavy. Nema ziadne brnenie, zatial co banditi maju na sebe brnenia z tvrdenej koze. Monna si vsima, ze su akurat na nenapadnej cesticke, kde je viac udupana trava ako inde. Spolu sa tak pokusaju dostat niekde inde, ale lahko ich spozorovala ta vacsia skupina.

„Hej, kto je tam! Priatel, ci nepriatel?“
„Priatel.“
„Zle heslo. Chlapi, pochytajte ich!“

Trojica chlapov sa ponahla za dvojicou mladych ludi, ktori nemaju sancu utiect. Kadar sa znovu stavia pred Monnu, aby ju uchranil, ale proti presile nema velku sancu. Ocakava prebodnutie mecom, ale na jeho prekvapenie ho vsak nikto nezabija a po udere do hlavy mohutnou palicou straca vedomie. Monnu jednoducho chytaju a nesu k svojmu velitelovi.

„Vyborne. Mame troch. Kde je ten mladik? Zabudli ste ho tam? Vy dvaja, berte ho. Vsetkych odnesieme. Pohyb!“

Sedem bytosti pohromade je uz dost znacna skupina. Styria banditi, Kadar v bezvedomi, Monna a jeden uplne neznamy cudzinec. Monna uvazuje, ci ten cudzinec nemoze byt Airana. Preco by sa vsak nechala chytit? A preco by dovolila, aby boli vsetci pochytani? Je to specialny plan, alebo to nie je Airana? A co ak ich pride zachranit, ale uz budu vsetci niekde prec?

„Arni nam dobre zaplati. Hlavne za tu zenu. Konecne poriadny ulovok. Uz dlho lovim ludi, ale len malokedy ulovim zenu. Vsetky su pozatvarane v palacoch alebo co.“
„Alebo sa ti vyhybaju, ked ta zacitia.“ Odpoveda mu jeden zo zbojnikov a vsetci sa zacinaju smiat. Vsetci s vynimkou Monny, ktora si az teraz uvedomuje, ako velmi zapachaju vsetci tito chlapi.
„Podla mna dostaneme devat medenakov, mozno aj striebornak. Pekna je, mozno aj nieco k striebornaku.“
„Hlavne si ju nenechaj pre seba, ako tu, co ta nakazila.“
„Nepripominaj mi to stale! Vzdy, ked si jednu uchmatnem, tak mi to pripomenies.“
„Lenze ty chytis zenu dvakrat za rok, tak sa necuduj ze ti to hovorim!“

Banda sa znovu smeje a Monna vyhodnocuje vety. Neklamu, naozaj idu za Arnim. A naozaj su to lovci ludi. Co vsak moze ona sama urobit? Pozera sa na toho cudzinca. Nizsia postava, zahalena, ale ma ine usi ako ludia. Je to clovek? Nemoze ho len tak oslovit, poculi by to vsetci ostatni. 

Nasledne sa znovu pozera na Kadara, ktory je stale v bezvedomi. Co moze urobit? V tom dostava napad. Moze im povedat, ze Arni je mrtvy. Uverili by jej? Co by sa zmenilo? Budu sa pytat, kto ho zabil. Ako odpovie? Moze nejako pouzit mrtvolu Arnie?

„Hej, malicka, aku mas cenu? Urcite ta uz niekto ponukal. Odhadujem ta na striebornak.“
„Mam cenu ako polovica Aringoldu.“
„Mlada je vtipna. Tak a povedz mi, ked polovica Aringoldu, tak lava ci prava?“
„Polovica lavej a polovica pravej. Tam, kde su bohati ludia. Nie tam, kde su len chudaci.“
„Pacis sa mi, mozno ta nepredam. Len ta kazdu noc poziciam niekomu, kto ma penazi dost a nevie co s nimi.“
„Mam velky dar. A ten by sa ti dobre hodil pri vyjednavaniach. Aj pri inych veciach. Ale ak budem spat s muzom, pridem o tento dar.“
„Aky je to dar?“

Velitel si berie Monnu k sebe. Uz nechce, aby ju v povrazoch sprevadzal niekto iny. Odteraz to bude on. V porovnani s Monnou je obrovsky a rozhodne silnejsi.

„Predvediem ti, co dokazem. Povedz mi klamstvo. Hned niekolko. Cokolvek ti napadne.“
„Ja ti nemusim nic hovorit.“
„Potom sa nedozvies, co dokazem.“
„Predam ta Arnimu, ten mi vzdy dobre zaplati.“
„To nie je pravda. Vzdy ti dobre nezaplati a dobre to vies.“
„Poznam cloveka v Aringolde, ktory mi da viac ako Arni.“
„Nepoznas.“
„Ako to mozes vediet?“
„Rozoznam loz od pravdy. Viem, kedy ta chce niekto podviest. Aj to, ze chces ty podviest niekoho ineho. Je rozumne mat ma na svojej strane.“
„Si nejaka carodejnica alebo co?“
„Mozno ano, mozno nie. A ten mladik je este lepsi. Dokaze citat a pisat, pozna pribehy. Obidvaja mame hodnotu a ked nas predas, o tuto hodnotu prides. Dostanes len par minci.“
„Nie si tak mudra, ako si myslis. Teraz viem, ako vas mozem predat. Dostanem este viac.“
„Dostanes viac minci. Komu nas predas? Kralovnej Marlene?“
„To je napad. Chlapi, do hradu. Vtipna kralovna chce vtipnu hracku!“

Monne je stale zvlastne, ze ten cudzinec nepovedal ani slovo. Teraz o nom moze zistit viac. Vdaka tomu, ze vie, ci bandita klame.

„Kto je ten cudzinec?“
„Nejaky elfik. Zatulany. Tiez je na predaj.“
„Kolko za neho dostanete?“
„Zial, je to chlap. Nie vela.“
„Marlena kupi aj jeho.“
„Ty ju poznas?“
„Ano, poznam. A jej dceru tiez.“
„Ona nema dceru.“
„Ma, a je to ta najkrajsia bytost na svete. Pacila by sa ti. Nikoho nema. Je ozaj krasna.“
„Ak je taka krasna, preco ju neukazuje na verejnosti?“ Bandita je prekvapeny stale viac a viac.
„Je to taktika. Chce najst vhodneho mladeho muza. Toho, ktoreho nesiete. Citanie a pisanie je brane ako podmienka.“
„Hej ty, elfik. Vies pisat a citat? Rozumies vobec, co ti hovorim?“ Vodca banditov oslovuje elfa, ktory vsak len mlci a nehovori vobec nic.

Pre mlade dievca su len zle rozhodnutia. Kam pojde? Nemala by ist ani do Aringoldu, ani ku kralovnej a uz vobec nie do hostinca. Kazdopadne este aj kralovna je lepsie riesenie ako to, kde by ju cakala len smrt. Kralovna ju uvaznila, aj si s nou vymenila telo. Vdaka Airane. Prave na to mysli. Airana jej pomoze. Aj Kadarovi. Pozna sa s kralovnou. Ale kralovna s Airanou uz nevychadzaju tak dobre. Preco by isla Airana ku kralovnej? A vobec, co ak jej bude lepsie uplne niekde inde?

Kadar sa pomaly prebudza. Ked ho banditi vidia, pustaju ho na zem. Vsetci si mozu oddychnut. Velitel dava pokyn na utaborenie a dovoluje Monne, aby hovorila s Kadarom.

„Co sa stalo? Strasne ma boli hlava.“
„Doteraz si bol v bezvedomi. Poriadne ta prastili do hlavy.“
„Kde to sme?“
„Mali nas doniest do hostinca, ale presvedcila som ich, aby nas doniesli ku Marlene. Je to lepsie ako prist o hlavu.“
„Skamaratila si sa s nimi? Aj s tym elfskym komunikatorom?“
„Komunikatorom? O com hovoris?“
„Ten elf. Je komunikator. Tak sa hovori. Maly chlapec, ktory nevie rozpravat, ale vie posielat vsetky svoje myslienky na velku vzdialenost. Dokaze aj komunikovat s niekym s rovnakou schopnostou.“
„S inym elfom?“
„Pravdepodobne. Mozno mu rozumie aj Airana, kto vie?“
„On to vie.“ Odpoveda Monna a mysli si, ze moze nejako prepojit svoju schopnost so schopnostou toho maleho elfskeho chlapca.

Pomaly prichadza k zajatcovi. Potichu, aby ju nikto nepocul. Banditi zatial oddychuju a posedavaju na kamenoch. Jeden z nich sa stara o ohen.

„Ty ma rozumies? Rozumies mi. Vyborne. Posielas teraz signal nejakej magyni? Nie. A komu? Iny chlapec ta pocuva? Nie? A niekto z tvojho ludu? Ano? To som rada. Vies aj odpovede od nich? Nevies? Vysielas, ale nic nevies od ostatnych. Co vzdialenost? Pridu si po teba? Ano? A stihnu to skor, ako sa dostaneme do hradu? Nie? A ked ich zdrzime?“

Monna dava pokyn Kadarovi, aby prisiel blizsie. Vsetko mu rozprava. Kadar ho ziada, aby poslal spravu najblizsej magyni, bez ohladu na to, ci pride nejaka odpoved. Sprava je jednoducha, odvlacaju ich do hradu. Velitelovi zbojnikov sa nieco nepozdava a trojicu od seba oddeluje. Nechce, aby mu nejako presli cez rozum.
9. kapitola: Airanina volba
Hovori sa, ze informacie znamenaju moc. Kto vela vie, ten sa vsade dostane. Vsetko su to jasne, dobre pochopitelne myslienky, ktore vsak nemusia byt vzdy pravdive. Zvlast vtedy, ked sa stane nieco skutocne neocakavane.

Airana moze vidiet nebezpecenstva, ale kto sa im vyhyba, aj ten sa s nimi moze stretnut. Pri ceste lesikom hlada nieco, co moze ulovit alebo zozbierat. Dobre schovana pasca jej vsak okamzite uvaznuje nohu. Krici, ale nikto ju nepocuje. V bolestiach sa snazi dostat nohu do bezpecia, ale nejde to. Aj s pomocou kuziel je to nemozne, kedze sa pre ohromnu bolest nemoze vobec sustredit.

„Hej! Tu je niekto! Niekto v pasci!“

K magyni sa priblizuje dvojica. Ani ich velmi nevnima. Vidi len to, ze su coraz blizsie.

„Pojdes s nami. Garmen, ty si silnejsi. Uvolni jej nohu.“
„Dobre.“
„No tak, Garmen. Pridaj. Chlap ako hora a nevie si poradit s kusom zeleza. Daj to sem.“

Zatial, co sa pri nej zastavila tato dvojica, magyna uvazuje nad mesacnou dykou. Moze ju pouzit na obidvoch. Ale nie hned, najskor chce mat volnu nohu. Teraz by chcela mat Monnin dar, aby vedela zistit, kto su skutocne zac. Vyzeraju rovnako ako vsetci ostatni. Banditi, zlodeji, ludia bez domova. Hocikto. Ziadne drahe saty. Ten vyssi, Garmen, nesie palcat. Taky, ktory sa pouziva proti niekomu v silnej kovovej zbroji. Niekedy sa mu tiez hovori otvarac.

„Co ste zac?“
„Ja som obycajny putnik, z viery svatej Eludie. Moj priatel toho vela nenahovori.“
„Viera svatej Eludie? Tak ja som svata? Vyborne.“
„Ty nie si Eludia.“
„Ale som. Teraz uz pouzivam ine meno, ale tak ma pomenovali pri narodeni.“
„Viac zien sa narodilo a dostalo toto meno, ale nikdy som nepocul o nikom, kto by si ho chcel zmenit. Je to svate meno.“
„No ked myslis. Meno ako meno. Dolezite je, ze nie sme nepriatelia.“
„Priprav sa, toto bude boliet. Eludia, daj mi silu.“

Mimoriadne prekvapena Airana, predtym Eludia, sleduje zneskodnovanie pasce. Silny chlap s nou ledva pohne, ale ovela slabsi a menej vitalny mnich, alebo co to vlastne je, po kratkej modlitbe dokaze otvorit pascu a vybrat zranenu nohu.

„Eludia ti asi nedava aj dar liecenia, alebo ano?“
„Kazdy clovek ma iny dar. Ja mam silu. Moj brat dokaze vidiet v nocnej tme rovnako ako pocas dna.“
„Vyborne, ste skupina talentovanych ludi. O nohu sa vsak musim postarat sama.“

Airana vytahuje mesacnu dyku a jemne s nou prechadza po zranenej nohe. Energia staci na uplne zotavenie, ale na nic ine. Vsetko co je v mesacnej dyke je uplne vyuzite. Jasne svetlo pocas liecenia prekvapuje tak mnicha, ako i jeho pomocnika.

„To… je mesacna dyka. Urcite je to ona.“
„Ano, je. Co o nej viete?“
„Vtedajsia hlava nasho radu ju vymenila za zlato. Mohli sme postavit nas chram a starat sa o chorych a zranenych. Mohli sme zit v modlitbach a byt v bezpeci pred kymkolvek, kto by nam mohol ublizit.“
„Kto vam dal tak vela zlata?“
„Kreon z Buginie.“
„To par veci vysvetluje. Rada navstivim vas rad, ale moji priatelia su v nebezpecenstve. Viem, ze moja noha vyzera lepsie, ale necitim sa na dlhu chodzu.“
„Budeme radi, ak nas navstivis. Mame kone. Nas rad je nedaleko. Kam sa potrebujes dostat? Kde su tvoji priatelia?“
„To neviem. A ani neviem, ako to mozem zistit.“
„Vzdy existuje sposob. Tomu verim. A nie som sam, vsak Garmen?“
„On toho naozaj vela nenahovori.“
„Pozna len jedno slovo. Slovo dobre. A aj to povie len vtedy, ked chce. Niekedy je ticho cele dni. Dnes uz prehovoril.“
„Velmi dakujem, ze mi chcete pomoct, ale ja nemam rada kone. Aby som bola presna, kone nemaju v laske mna.“
„S tym vie pomoct Garmen. Vie o konoch vsetko a najde pre teba toho najlepsieho. Len nam prosim slub, ze prides za nami. Aj s dykou.“
„Slubujem. Tak teda podme.“

Airana mala moznost vidiet, ze niekolko banditov odnasa Monnu a Kadara. Nemohla vsak proti tomu nic urobit. Teraz ma moznost. Najskor musi navstivit stajne. Dobre si uvedomuje, ze pravdepodobne nebudu vsetci z toho nabozenskeho spolocenstva tak priatelski, ako tito dvaja.

Cesta mozno nie je daleka, ale ide cez zlozity teren. Mociare, ziadna cesta, moznost narazit na dalsiu pascu. Mnich hovori, ze existuje ina, bezpecnejsia cesta, ale ta vedie velkou obklukou.

Ako prvy ide Garmen. Zvlastny clovek. Silny, tichy, nevyrazny. Airana si pri pohlade na neho vzdy spomenie na deti, ktore nikto nema rad a tak sa tulaju po prirode a po mestach.

„Vzdy bol takyto?“
„Nie, nebol vzdy. Bol tichsi, ale tak ako mnohi z nas i on prijal slub mlcania na jeden den. U neho sa to zmenilo na dlhsie, mozno naveky. Nie je to zly clovek a ma nadanie. Miluje zvierata.“
„Stretla som niekoho, kto ma neuveritelne nadanie. Vie zistit, ci hovoris pravdu alebo klames.“
„To je u nas bezne. Kazdy z nasho spolocenstva to ma.“
„Kazdy? To ste zvlastne spolocenstvo.“
„Verime v svatu Eludiu, ktora nam dava silu a dary, vymenou za dobre skutky, ktore pomahaju inym.“
„Ako reagujete, ked niekto zanadava? Do Eludie alebo tak?“
„Vypocujeme si ho.“
„Pocul si niekedy o dievcati menom Monna?“
„Nie, nepocul. To je ta, ktora ma nas dar?“
„Ano. A zaroven, kedze je zena, tak ju chce stale niekto predat.“
„Tomu rozumiem. K nam by nemohla ist, cez nase brany nesmie prejst ziadna zena.“
„Ziadna zena? Preco? Vsak ste viera Eludie a Eludia bola zena. Kam ma teraz vediete?“
„Do stajni. Tie su pred branou. Dostanes dobreho kona a ak chces, budem ta sprevadzat na tvojej ceste.“
„Ako je do Eludie mozne, ze nemoze vstupit zena? Kto spisal tie vase pravidla? Je to smiesne a hlupe.“
„Pomahame muzom i zenam vsade kde sme. U nas, v nasom rade, vsak nemozu byt. Prosim, respektuj toto rozhodnutie. To je jedine zelanie. A to, ze prides k nam, az pomozes inym.“
„K vam? Budem vam rozpravat o uzasnych veciach, ale musim pri tom stat pred branou?“
10. kapitola: Strach z koni
Kazdy sa boji niecoho. Niekto hadov, iny tazkych skusok a niekto uplne iny sa zas boji velkych vysok alebo vody. Aj silni a statocni rytieri maju strach. Aj zlodejky, pre ktore je kazdy ulovok dobrodruzstvom a kde sa kazda akcia moze mimoriadne pokazit.

Coho sa boja magovia? Casto toho isteho, co vsetci ostatni. Mag, ktory vie vsetko o ohnivych kuzlach, sa nemusi tak silno bat ohna ako ostatni. Zaroven si moze lepsie uvedomit, co vsetko ohen dokaze a akym silnym nastrojom je v nespravnych rukach.

Modra magyna nemusi mat velky strach z najroznejsich predmetov ci napriklad z chladu, ale aj ju moze zabit uplne obycajny noz. A tak ako ostatni, aj ona moze umrznut. Airana dobre pozna strach a okrem ineho sa v panstvach Laskerov a Maraskenov casto stretava s konmi. Zdomacnene, poslusne a dobre vychovane kone su vsak pre nu stale nebezpecenstvom. Neveri im, a ak sa to tak da povedat, kone neveria jej. Nikdy si ich neoblubila, nenaucila sa dobre jazdit a casto utrzila zranenie pri pade z kona.

„Takze si to ujasnime este raz. Poziciate mi toho najlepsieho kona, este ma budete aj sprevadzat a postarate sa o mna najlepsie ako viete, ale nepustite ma za branu?“
„Presne tak. Ctime si poriadok.“
„A ak by vam priamo Eludia povedala, ze to, co robite, je v niecom nespravne, zmenili by ste to?“
„Vieme, ze by sa to nikdy nestalo.“
„Uvidime. Ja mam pocit, ze Eludia sa vrati. A podakuje. Za vsetko. Viem, ze mozem zniet trochu nevdacne, ale som vdacna za to, co robite. Pre mna i pre ostatnych.“
„Dufam, ze ako modra magyna, ktora dokaze menit podobu samej seba a ostatnych, nedopustis ziadne narusenie nasho poriadku.“
„Teraz si mi celkom skazil plany!“ Magyna chce rozveselit doleziteho mnicha, ale on sa vobec nesmeje.

Airana si prezera stajnu. Neznasa vzduch v stajniach, tak ako asi vsetko, co s konmi nejako suvisi. Garmen jej ukazuje kone a vybera statnu kobylu, ktora ma chut vyrazit zo stajne a poriadne sa prebehnut.
„Nezhodi ma?“
„Dobre.“
„To znamena, ze ma zhodi, alebo nezhodi?“
„Dobre.“
„Budem to brat ako nezhodi.“
„Dobre. Dobre.“

	Airana si vsima, ze Garmen jej podava mrkvu. Odpoveda, ze nema chut, ale on ju stale ponuka a rukou ukazuje na kobylu. Neustale hovori to jedine slovo, ktore vie povedat. Po chvili pochopi, ze mrkva nie je pre nu, ale pre kobylu. Naozaj by mohla o konoch vediet aspon zaklad.

„Dohodneme sa, kobylka. Ja ti dam mrkvu a ty zo mna neurobis nepriatela na zivot a na smrt, plati?“

Airana rychlo dojeda misku s ryzou, ktoru jej ponuka Garmen a snazi sa jemne hladit kobylu. Nie je to vobec prijemne, z jej pohladu. Jednoducho ten pocit nema rada, zatial co kobyla jemne prikyvuje a tvari sa spokojne.

Garmen pomaha do sedla a kobyla nema problem ju udrzat. Problem je vsak jasny uz po kratkej chvili. Akakolvek jazda nepojde. Airana dostava svoj panicky strach a kobyla dobre citi, ze nieco nie je v poriadku. Garmen jej znovu pomaha zo sedla. Mozno by jej aj nieco povedal o aktualnych pocitoch kobyly a o tom, ze by to na druhy, treti alebo stvrty krat islo lepsie, ale hovori jej len jedine slovo. Dobre.

Takmer nemy mnich vedie za ruku Airanu k najsilnejsiemu konovi. Oproti tej kobyle je vyssi, mohutnejsi a vyzera byt aj silnejsi. Samotny pohlad na neho je pre Airanu uplne strasny, ale na jej prekvapenie na neho nasada Garmen ako prvy. Airanu dviha pred seba. Vyrazaju. Kon dokaze uniest obidvoch. Garmen je mimoriadne silny a inokedy slaby, z dovodov, ktore ani Airana nechape. Taktiez je pre kona pravdepodobne este lahsi, ako sa zda.

„Dobre.“
„Neviem, co myslis. Ale asi ciel. Poznas Hostinec u troch zlych sestier?“
„Dobre.“

Pre magynu je to ten najzvlastnejsi spolucestujuci. Garmen vie len jedno slovo a ani neprekypuje velkym mnozstvom emocii. Nerozumie mu. Pravdepodobne vsak vie, kde je spominany hostinec. Len tak pre seba si hovori, ako si tam nieco objedna. Na druhej strane, ak ho niekto pozna, ma to jednoduche. Staci, ak sa ho spytaju, ci chce pivo. Odpovie dobre.

Cesta je necakane rychla a prijemna. Dostat sa k Hostincu nie je problem. Kon vedeny skusenym jazdcom ide svizne, nespomaluju ho ziadne prekazky. Jeho tmava, takmer cierna hriva, veje vo vetre.

Az teraz si uvedomuje, ze ani nevie, ci je na spravnom mieste. Keby tak vedela zistit polohu tych dvoch. Pred hostincom jej Garmen pomaha z kona. Zoskakuje ako prvy a mozno len vdaka jeho talentu nezhodil ten kon Airanu na zem.

„Dakujem ti. Mozno tu je to, co hladam. Ale moze to byt aj inde. Ostan tu, prosim. Zanedlho sa vratim.“

Garmen mlci. Pre istotu sa ho pyta, ci dobre, a on to nasledne potvrdzuje. Airana vyzera spokojne. Pomaly vstupuje do hostinca. Nie v svojej beznej podobe, ale berie si na seba podobu kralovnej Marleny. Okamzite vzbudzuje pozornost. Predsa len, Marlenu z nejakeho dovodu videli vsetci a sanca, ze by sa len tak objavila prave tu, je prakticky nulova.

„Vsetci drzte huby, jej vysost je tu! Aj ty, negrcaj tam v rohu a pod zakyvat!“ Prednasa jeden zo stalych navstevnikov a stoji na stole, aby bol co najvyssi. Vdaka tomu je Airana v tele Marleny naozaj nizka.
„Tolko vysmiatych ludi je tu. Tolko optimizmu a radosti zo zivota. Mna si nevsimajte, hladam tu chlapca a dievca. Pocula som, ze tu boli. Aj so sprievodom. Neviete nahodou, co sa stalo? Musela som zabit toho, co mi vsetko vysvetloval. Hovoril tak strasne, strasne pomaly.“
„Kralovna a tu? U troch zlych sestier? A bez strazi? Kralovna ma vacsiu hodnotu ako nejake dievcatko.“
„Mam tu straze a par naozaj ostrych chlapov, ktori tu mozu vtrhnut. Jedine, co chcem, je par informacii. Takze boli tu? Co sa odohralo? Ale rychlo, nemam cely den!“
„Arni ich vyzval. Teraz je po nom.“
„Ach, Arni Arni… a potom bolo co? Urcite usli, ale nevratili sa sem? Neboli tu teraz?“
„Uz nie. Isli prec a nikto ich nevidel. Mozno isli do hradu.“
„To by bolo od nich nerozumne, ale mozne je vsetko. Uvidime.“
„Kralovna ide s nami pit! Co pijete, vase velicenstvo?“
„Tu nie je to, po com tuzi moje hrdlo. Vam vsak nech chuti co najdlhsie!“

Kralovna, alebo skor magyna v tele kralovnej, vychadza. Ide zrychlenym krokom. Vie, ze sa moze stat nieco nezvycajne a rozhodne neprijemne. Vobec sa nemyli. Kon je prec a Garmen lezi na zemi. Z niekolkych ran mu vyteka krv. Stopovanie v satach kralovnej posobi absurdne, ale prave teraz nie je cas na menenie podoby. Pre niekoho uz mozno nie je kralovna, ale nema na vyber. Musi najst tych, ktori to sposobili. Jej dyka ich potrebuje.

V mesacnej dyke nie je ziadna energia. Nemoze urobit nic, okrem jednoducheho svietenia. Dobre vie, co musi urobit. Koho vsak moze zabit a vziat mu jeho energiu? Nech uz zabil Garmena ktokolvek, da sa lahko vystopovat. Ma vsak na to cas? Konske stopy vedu presne smerom, odkial pricvalala. Chyta ju bezmocnost. Podobna, ako ta, ktoru zazivala Eli pred mnohymi rokmi.

Rychlo prichadza k mnichovi, ktori jej pomohol. Ukoncuje jeho zivot. Vysledkom je len male mnozstvo energie. Ako niekolko bobul pre cloveka, ktory dlho hladuje. Nechcela ho nechat zomriet. Vypocula si vsak posledne slovo tohto zvlastneho dobraka. Slovo dobre. Nech to uz znamenalo cokolvek, asi to nebol koniec, ktory ocakaval. Neskoncilo sa to pre neho dobre.

V momente, ked sa dostala trocha energie do dyky, pocuje hlas. Hlas dyky, ale trochu iny ako kedysi. Hovori o ceste do hradu, ku kralovnej. 

Airana veri hlasu a tiez ju napadlo, ze sa Monna bude snazit dostat tam. Kam inde by aj mohla? Mozno vyuzila to, co ma v hlave. Alebo co ma v hlave Kadar. Airana ma pred sebou cestu, ktora nie je zvlast dlha, ale moze byt nebezpecna. Je hladana tak ako modra magyna, i ako kralovna. Navyse tu nie je problem zabit nikoho.

Kraca s dykou a rozmysla, ci vlastne chce, aby sa jej niekto postavil do cesty. Zdravy rozum jej hovori, ze nie. Ten isty rozum jej vsak po kratkej chvili tvrdi, ze ano. Ona ma potrebu. Aj dyka ma potrebu. Bezpecie prichadza cez krvave obete.

Po chvili sa jej prianie plni, ale uplne inak, ako cakala. Do cesty sa jej stavia niekolko deti. Ti najstarsi su mladsi od Kadara, ovela mladsi.

„Chceme zlato. Daj nam zlato.“
„Tu mas moju jedinu medenu mincu. Teraz ma, prosim, nechaj prejst.“
„Kralovna ma viac minci.“
„Ja ze som kralovna? Len sa pozrite lepsie.“

Airana na chvilu uplne zabudla, ze bola stale v tele kralovnej. Teraz meni podobu na uplne jednoduchu zenu, ktora ma spinave saty a ruky znicene tazkou, namahanou pracou.
„Si alebo nie si kralovna?“
„Nie som. Naozaj nie som.“
„Mas mince?“
„Len tuto jednu. Zoberte si ju.“

Niekolko chlapcov sa dobre pozera na mincu. Medene uz videli, ale nie casto. Tesili sa. Vacsina sa postavila nabok.

„Ja som uz zabil jednu carodejnicu.“ Hovori uplne najmensi z nich.
„Aj ja som uz zabila carodejnicu.
„Zabijem aj teba.“
„Prosim, nerob to. Ja sa viem branit.“
„Mas viac minci.“
„Mam este jednu. Ale tu ti nemozem dat.“
„Daj mi vsetky. Hned! Inak ta zabijem.“
„Pokojne, mlady muz. Nikto nebude nikoho zabijat. Tu mas poslednu. Teraz uz musim ist.“

Udalosti sa menia uplne nepredvidatelne. Maly chlapec vytahuje noz a pusta sa do magyne. Nema na vyber. Hadze po nom mesacnu dyku. Potom po dalsom a po dalsom. Kryje sa, reze a boda. Vsetko sa meni na nieco, co sa da pomenovat jedinym slovom: Masaker. Zranena magyna ma okolo seba sedem mrtvych telicok.

Hlas dyky jej hovori nieco, comu spociatku nerozumie. Ten hlas to vsak opakuje. Chvali ju a povzbudzuje. Dyka ma plnu energiu, zatial co Airana, ktora ma len lahke zranenie na stehne, pada na kolena.

Pri pohlade na to, co sa stalo, je jej do placu. Toto si nikdy nepriala. Uklada mesacnu dyku na zem a nevie, co si ma pomysliet. Hlas dyky ju vsak neustale chvali a ziada od nej, aby vstala.

Po chvili prichadza dalsie dieta. Tentoraz dievcatko. Mozno este nikdy nevidelo krv. Ide k jednemu z chlapcov a mesacna dyka sa sama od seba zdviha a leti ohromnou rychlostou k tomu drobnemu stvoreniu. Zastavuje sa priamo pred jej nosom a dievcatko sa zohyna, aby jej uhlo z cesty. Dyka nasledne leti za Airanou a vleti jej priamo do ruky. Hlas dyky ju ziada, aby ozivila jedneho z malych chlapcov, ktory musi zit. Vedie Airanu neviditelnou silou az k nemu. Magyna sa jej potichu pyta, preco prave tento chlapec a nie nejaky iny. Dyka hovori nieco o osude.

„Prepac, dievcatko. Je mi to luto. Tak velmi luto. Pomozem mu, nemusis sa bat.“

Dievcatko mizne, ako keby to bola ranna hmla. Po chvili nie je ani stopy po nom, ale vsetky mrtve telicka ostavaju. Airana vracia zivot jednemu z chlapcov a ten, len co sa dozveda co sa deje, uteka prec. Mozno za mamou.

Airana instinktivne kontroluje mnozstvo energie. Ostava dostatok na zakladne vyuzitie, ale nie je jej dost na ozivenie dalsieho cloveka. Ani takto malickeho. Po masakri potrebuje zabijat a to robi nebezpecnu tak dyku, ako i Airanu.

Nemoze pokracovat na koni, musi ist peso. Ponahla sa, ale vie, ze stopy skor alebo neskor niekto odhali. Mozno ani nebude musiet. Staci, ked jej niekto znovu skrizi cestu. Osetruje si zranenia a nahlas nadava, vsetko za pochodu. A to este nevie, ako vysvetli tomu Radu, co sa vlastne stalo s ich clenom.

11. kapitola: Besnenie
Kadar uvazuje, aj ked ho neustale boli hlava z uderu. Nad elfmi. Ako je mozne, ze jeden z nich, velmi zranitelny, sa tak lahko dostal do ruk obycajnych banditov? Je to nejaky ich zamer, alebo obycajna nahoda? Alebo tych elfov, o ktorych cital a pocuval pribehy, nahradili uplne ine bytosti? Ked mysli na elfov, tak si spomenie na hrdych bojovnikov, perfektne ovladajucich boj, ktori s dokonalou disciplinou robia to, co je spravne.

„Monna, nevies zistit, ako blizko su jeho priatelia?“
„To uz som skusala. Su blizko, ale viac neviem. Je mozne, ze nas sleduju prave teraz.“
„Musime najst sposob, ako jasne dokazat, ze nie sme v ziadnom pripade priatelia tychto zbojnikov. V starych pripadoch bola cast elfov, prezyvanich temni elfovia alebo arini, ktorych logika bola velmi zvlastna a casto nerozlisovali medzi priatelmi a nepriatelmi.“
„On je jeden z nich?“
„Neviem. Ale ty to mozes zistit.“

Monna prichadza znovu k elfskemu komunikatorovi a pyta sa dalsie informacie. Nepocuje jeho slova, ale jej vnutorny hlas vie zistit pravdu a nepravdu. Nieco, co by nebolo uplne mozne pri beznych ludoch na dlhsiu komunikaciu, ale tu to zahadne funguje.

„Budu tu za chvilu, ponahlaju sa sem.“
„A je jeden z tych temnych?“
„Nie, nie je. Zistila som, ze aj ti druhi ziju, ale velmi daleko.“
„Vie nieco o Airane?“
„Nepytala som sa.“
„Spytaj sa.“

Skor, ako sa stihne cokolvek spytat, velitel zbojnikov si pomocou retaze dava Monnu blizsie k sebe. Dotyka sa jej mladeho tela a je mu uplne jedno, co si o tom Kadar mysli.

„Pusti ma!“
„Pusti ma, pusti ma… lebo co?“
„Viem svojim dotykom vyvolat trvalu neplodnost. Uz nikdy si so zenou poriadne neuzijes.“
„To su babske zvasty.“
„Myslis? Pozri sa na mojho mileho. Kralovna ho chce pre svoju dceru, aby sa len zhovarali. Nic viac. Na to ma vybraneho pre nu uplne ineho mladenca.“
„Takze ty si znicila zivot svojmu milemu?“
„Nechtiac. Tebe to mozem spravit umyselne.“
„Pche! Keby si chcela, tak to uz spravis. Vobec neverim tvojim reciam.“

Velitel berie Monnu k najblizsiemu stromu a privazuje ju retazou. Jeden z jeho skupiny mu v tom pomaha. Pretoze sa mlada zena intenzivne brani, pribieha este jeden.

Kadar ostava sam, len s jednym strazcom. Ten sa na neho pozera a dohliada, aby neurobil nieco necakane.

Mlady muz sa obzera po okoli. Keby tak mal mec alebo cokolvek, co moze pouzit. Ale nema. Skalu? Skor ako ju zoberie, ten unosca vytiahne svoj noz a pusti sa do neho. Co tak ta palica? Ta je daleko a nikdy take palice nepouzil v boji. Aj ked to vyzera byt jednoduche. Kazdopadne, ak teraz nic neurobi, bude to do smrti lutovat.

Co by teraz dal za mesacnu dyku. Mysli na nu, coraz viac. Zrazu na nu mysli ovela viac ako na Monnu. Slubuje dyke vsetko, co ho napadne. Bude nou zabijat, ked si to bude priat. Mladik zatvara oci a v jeho mysli je mesacna dyka, ako krasna a dokonala zbran, ktora k nemu nerozlucne patri. Ma svoje podmienky, pravidla a svoje vlastne tuzby, ktore mozu byt v rozpore s jeho tuzbami.

Zbran, ktoru ma v mysli, sa mu objavuje v rukach. Necaka na nic, nerozmysla nad tym, ako sa tu objavila. Kona. Zo styroch obchodnikov s ludmi su len traja. Teraz uz len dvaja. Kadar, ktory nikdy nebol bojovnik, je rychlejsi a silnejsi ako kedykolvek predtym. Udiera skor, ako by cakal a nekryje sa, pretoze banditi padaju k zemi a nezmozu sa ani na utek.

Neuvazuje nad poradim. Ide zaradom. Bez ohladu na to, kto co urobil jemu alebo Monne. Je to v jeho rukach a v jeho dyke. Aj posledny bandita konci na zemi a jeho dyka nema na sebe ani kvapku krvi. Nepozna vsetko, co ta dyka dokaze, ale vie, ze je plna energie. Hovori mu to. Jazykom, ktoremu odteraz rozumie.

Zdesena Monna sa na neho pozera, ale nehovori vobec nic. Je priviazana a v nemom uzase, zatial co sa Kadar pozera na kazdu stranu a hlada nejaky dalsi ciel svojho nesputaneho besnenia. Mesacna dyka ziari a dodava odvahu, ale nie zdravy rozum.
„Pomozes mi z tohto? Kadar? Laska moja, mozes ma odviazat? Pocujes ma?“

Mladik je v svojom svete. Je pripraveny na akekolvek nebezpecenstvo, ale vyzera to tak, ze teraz vobec nevie co ma robit. Ma v rukach ohromnu silu, ale v hlave zmatok. Pocuje hlasy, ktore sa v jeho hlave hadaju a on vobec nevie, co hovoria. Vidi rozmazane utrzky pochmurnej reality, ktora mu rozobera celu osobnost na male, nesurode kusky.

Monna sa zatial pomaly a bolestivo sama dostava z retaze, ktora ju spaja so stromom. Nevie presne, co robi, ale nema na vyber. Nikto jej nepomaha. Alebo jej niekto pomoze? Prestava volat na Kadara a ziada elfskeho chlapca, aby prisiel k nej blizsie a pomohol jej. Ten len zdviha svoje zviazane ruky. Napriek tomu sa postupne a pomaly presuva k stromu.

V polovici cesty zastavuje a hladi na zapad. Odtial prichadza skupina bojovnikov s dlhymi lukmi. Monna ich naratala o nieco viac ako desat, ale nemoze si byt uplne ista. Pochoduju vzpriamene, s urcitym odhodlanim. Predpoklada, ze sa rozbehnu k nej, ale nedeje sa to. Dodrziavaju tu istu rychlost, ako keby uz nemali sil a putovali niekolko dni i noci.

„Pomozte mi, prosim. Pomozte!“ Vola Monna, ale aj ked sa na nu niekolko bojovnikov pozrelo, nikto nejde priamo k nej. Namiesto toho sa sustredia na Kadara, ktory uz z vacsej vzdialenosti vyzera zmatene.

Po chvili jeden z elfov vytahuje noz a prerezava puta, ktore putaju ruky elfskeho chlapca. Nasledne ide k Monne a pomaha aj jej. Ostatni sa stavaju okolo mladika, ktory proti nicomu nenamieta.

„Dakujem, dakujem vam. Uniesli nas. Mna a mojho priatela. Aj tohto zajatca.“
„Aku zbran pouziva tvoj priatel?“
„Dyka, taka zvlastna. Nie je nasa.“
„V tom mas pravdu. Nie je vasa. Mala by byt hlboko zakopana a navzdy zabudnuta.“
„Zachranil ma. Prosim, neublizujte mu. Nechajte ma s nim hovorit. Mne neublizi.“ Monna postupne prechadza popri bojovnikoch k svojmu milemu a objima ho. Ma pravdu, neublizuje jej. Na druhej strane si ju vsak ani velmi nevsima. Po chvili pocuva od Kadara vetu, ktora je minimalne zvlastna a znie skutocne ako z ineho sveta.

„Neexistuje dobro a zlo. Su len ludia, ktori stoja v ceste a si len ty, kto po tej ceste kraca. Ty, mesacna dyka a tvoj ciel.“
12. kapitola: Airana v nebezpecenstve
Airana dobre vie, ako mozu byt elfovia nebezpecni. Zvlast, ked ich je malo a posilnuje ich zufalstvo. Spoznala niektorych z nich na Zelenom ostrove a je velmi prekvapena, ked ich vidi aj tu. Sleduje, ako vyslobodzuju Monnu i ako obkolesuju Kadara. Instinktivne siaha po mesacnej dyke, ale nemoze ju najst. Prehladava cele oblecenie a s urcitostou vie, ze by ju mala mat pri sebe. Vsak ju nedavno pouzila. Snazi sa ju najst svojimi myslienkami a nachadza ju. Nie na ceste, z ktorej prichadzala, ale pred sebou. Nedaleko tych elfov, v Kadarovej ruke. S plnou energiou.

Uvedomuje si nebezpecenstvo. Je ovela silnejsia s dykou ako bez nej, a to napriek tomu, ze vie kuzlit a ubranit sa mensej skupine. Aktualne nie je ziadna velmoc, len jedna nebezpecnejsia zena. Je bez dyky a citi sa prazdnejsie ako obycajne.

Pomaly sa priblizuje a vidi elfov, ako odchadzaju. Maju o jedneho clena viac, ale nie je to ani Monna, ani Kadar. 

„Mladez, co to malo znamenat? Nechate sa uniest, kvoli vam som spoznala novych priatelov a musela jazdit na koni. Toto sa robi?“
„Airana, pomoz nam. S Kadarom sa nieco deje.“
„Uz som povedala, ze som musela povrazdit male deti a z nejakeho dovodu je moja dyka v jeho rukach? No ukaz, pozriem sa na neho.“
„Co vidis?“
„Kadara a moju dyku, co by som mala vidiet?“
„Co sa s nim deje?“
„Keby som vedela, tak ti to poviem. Pockaj chvilu, nebud tak netrpezliva.“
„Ale ja ho lubim.“
„Dobre, tak ked ho lubis, tak ho nenastvi, stale ma mesacnu dyku. Musim ho poriadne prezriet.“

Airana uklada dlan na celo. Kadar je uplne chladny, ako keby bol pod kliatbou. Po chvili zacal opakovat vetu, ktoru uz pocula. O mesacnej dyke a cieli. Magyna mu odobera dyku a hadze ju nabok. Kadarov stav sa vsak nemeni.

„Co sa mu stalo?“
„Vidis tu dyku? Nie je na nej ziadna krv a to vsetkych skantril on sam. Vies, preco na nej nie je krv?“
„Neviem. Nevidela som ho zmyvat krv.“
„Krv sa na nu nelepi, ale lepia sa na nu najroznejsie tuzby, prosby a vlastne vsetko, co clovek ma a kus kamena nema. Pozri sa na neho. Vidis, ze mu nieco chyba. Pokusam sa prist na to, co to je.“
„Ale ako?“
„Co ako?“
„Ako zistis, co mu je?“
„Magicke predmety su moja oblast a ver mi, tuto dyku poznam dobre. Stale vsak o nej neviem vsetko.“
„A mas predpoklad?“
„Monna, ja mam vzdy nejaky predpoklad. Uvidime, ci aj tento je spravny. Teraz treba nieco zjest. Tebe, mne a jemu tiez.“
„Nemozem ho tu nechat.“
„Tomu rozumiem. A ja by som nemala ist na lov, lebo sa zase nechate uniest. Pod, mam napad. Predame par malickosti, ktore tu tito mili zbojnici ponechavali. Najeme sa do sytosti.“

Po chvili to vyzera na velmi zvlastnu skupinu. Dve zeny podopieraju mladeho muza, ktory moze pre niekoho pripominat opilca. 

„Mam teoriu, co je s nim.“
„Co sa mu stalo?“
„Ocitla sa u neho moja zbran. To nie je dobre.“
„Ako to myslis?“
„Uvazuj. Preco by niekto alebo nieco islo prec? Preco by sa niekto z tvojej dediny prestahoval do hlavneho mesta?“
„Mozno za lepsou pracou.“
„Presne tak. Lepsie podmienky. Kadar musel tej dyke nieco slubit. Nieco, co ta dyka naozaj chce. Preto sa aj dostala odo mna k nemu. Dal jej ponuku, ktora sa neodmieta. Nieco, co by niekto normalny nikdy neurobil alebo nechcel, iba ak by mal na to dobry dovod.“
„Stale nechapem.“
„Tak to skusim povedat inak. Strucne, jasne, jednoducho. Davas dobry pozor, Monna?“
„Ano.“
„Vymenil zbran za nieco, coho by sa nikto nechcel vzdat. Duse, svedomia, priatelky, cohokolvek.“
„Dusa je realna?“
„Na to ti presne neodpoviem, ale pozri sa, ako je na tom. A drz ho poriadne, vsak ho nesiem skoro celkom sama!“

Obidve zeny sa prehynaju a po chvili sa rozhoduju pre oddych. Monna je nestastna z poslednych udalosti, zatial co Airana si z toho vela nerobi.

„Mozem sa ta nieco spytat?“
„To je ta najhlupejsia otazka. Monna, dievcatko, skus dat lepsiu otazku.“
„Uz si niekedy prisla o niekoho blizkeho?“
„Precestovala som velku cast Karienu. Spoznala som najroznejsich ludi a nielen ludi. Zazila som dobrodruzstva, ake nikomu neprajem. A dokonca som jedneho casu mala robit kamaratku pre Lanu. Ver mi, ze som uz prisla o ludi, na ktorych mi zalezalo. Kadar je prvy, komu sa nieco stalo?“
„Vzdy sa mu nieco stane, ale ja ho lubim.“
„To je ironia celeho toho pozehnania. Viac muzov, ako zien. Napriek tomu musia muza niest dve zeny.“
„Kto skutocne prisiel s tym pozehnanim?“
„To nikto nevie. Mohol to byt hocikto. Dokonca to mozno nebol jeden clovek, ale cela skupina, ktora sa naucila nejako kombinovat svoje sily. Preco sa pytas?“
„Ja neviem. Asi len chcem prist na ine myslienky.“
„Vies ty co? Keby som zistila, kto to bol, asi by som ho presvedcila, ze je to zly napad a pekne by som ho poziadala, aby to vsetko vratil. A ak by to odmietol, tak by zahynul dykou a urobila by som to sama.“
„Co ak by sa to obratilo?“
„Monna, ty si genius. Vidis, toto mi nikdy nenapadlo. Ake by to bolo, keby bolo vsetko naopak. Namiesto mnozstva muzov by bolo mnozstvo zien. Muzov by tak bolo menej a teda aj menej vojakov, cernoknaznikov, ozranov a tak podobne. Boli by zeny, ktore by bojovali o vernost svojho partnera. Stavali by sa zvlastne extremy. Napriklad by dve zeny museli vlacit jedneho muza.“
„Ja si myslim, ze by boli zeny osamele a smutne.“
„To su uz teraz. Spomen si na Lanu. Ja som tiez osamela. Ako snehova vlocka na pusti. Asi mam napad. Odstup na chvilu. Toto sa ti pacit nebude.“

Monna odstupuje a Airana uklada Kadara do polosedu, s hlavou hore. Dotyka sa ho nezne rukami a postupne ho zaobaluje do ladu, ktory jej vychadza z dlani. Po chvili je s vynimkou hlavy cely v lade.

„Co robis?“
„Chcem ho trochu podchladit.“
„Preco?“
„Pocula si uz o tom, ze voda ma pamat? Je to kravina, voda nema ziadnu pamat, ale dokaze vyplavit vsetko mozne. Pochybujem, ze to… funguje to. Hybe sa.“
„Trasie sa, lebo je mu zima.“
„To znamena, ze jeho telo reaguje na lad. V najhorsom pripade ho potom pozohrievas.“
„Daj prec ten lad.“
„Poznas aj kuzelne slovicko prosim? Este chvilu pockaj.“
„Zabijes ho.“
„Nezabijem, neboj sa. Prave naopak, otuzovanie je zdrave. Len sa pozri, ako sa mu cervenaju licka.“
„Za chvilu zmodreju.“
„No dobre ty expertka. Teraz ho podme zohrievat. Viac tepla. No tak, na co cakas?“

Airana a Monna si lihaju vedla Kadara a zakryvaju sa Airaninmi nahradnymi satami.

„Je mi zima, naco si pouzila tolko toho ladu?“
„Pochopis, az budes starsia, dievcatko. Teraz nekecaj a hrej!“
„Neurobis ohen?“
„Neviem ohnive kuzla, nikdy mi nesli.“
„Nemusis vsetko robit kuzlami.“
„Zartujem. Mohla by som, ale len co pojdem po vetvicky, zase ta niekto unesie. Mame pozehnanie. Vela divnych muzov a vela zien, ktore si niekto len tak uchmatne.“
„Je mi zima.“
„Ty si otrava. Tak dobre. Tvoj mily naplnil dyku, tak si urobime trochu ohna.“

Airana berie do ruk dyku a ta zacina svietit, ale hlavne hriat. Vsetci traja maju pod satami teplejsie ako doteraz.

„Hej, vy tam!“ Ozyva sa neznamy hlas.
„Co je?“
„Chodte vylihovat do lesa, tadialto bude prechadzat kralovna.“
„Tak nech nam nieco donesie. Napriklad zakusky. Marlena ma vzdy viac bohatstva, ako sa patri.“
„Marlena je mrtva a kralovna Inga vas tu nemoze takto vidiet.“
„Marlena je mrtva? Co sa stalo?“

Airana vyzveda a to si myslela, ze ju uz nic neprekvapi. Muz, ktory ziada jej odchod, je uplne cudzi chlap. Vyzera ako niekto z hradu, ale nikdy ho nevidela.

„Ty si kto?“
„Som zo straze jej velicenstva.“
„Takze dobre poznas vsetkych blizkych kralovnej Marleny?“
„Samozrejme.“
„Neverim ti. Ani slovo.“

Airana sa pozera na Monnu a ta je na tom rovnako. Tiez mu vobec nic neveri.

„Povedz mi presne co sa stalo a ja ta necham ist. Inak zomries velmi rychlou alebo velmi pomalou smrtou, mozes si vybrat.“
„Ako sa opovazujes vyhrazat kapitanovi strazi?“
„Ty nie si kapitan strazi, to je ten  bradaty chlapik. Ako sa volas?“
„Nic ti nemusim hovorit. Okamzite vypadni, lebo…“

Airana sa dotyka jeho meca a ten sa premiena na lad.

„Lebo co? Prebodnes ma cenculom? To je samoznicujuci dokaz. Vedel by si to, keby si bol o trochu viac inteligentny.“
„Naozaj musite odist. Dobre vam radim. Nemoze vas tu vidiet. Zabije mna i vas.“
„Inga ide niekoho zabijat? Ta mierna, mila kralovna? Nebud smiesny a nechaj nas tak.“
„To nemozem. Dvihajte sa, lebo vas donutim, aj keby som to mal urobit pastami.“

Airana sa znovu pozera na Monnu, a ta jej hovori, ze tento clovek neustale klame.

„Klames, klames a znovu klames. Ale preco? Musi ti byt jasne, ze s hlupou lzou sa daleko nedostanes. Iba ak by si sa pomiatol. Kazdopadne mi to nesedi. Preco by niekto pomateny isiel prave za nami a s mecom v ruke?“
„Menom kralovnej Ingy a velmagyne Eludie ta vyzyvam, aby si sa okamzite vzdala a isla so mnou.“
„Ja som Eludia ty hlupy plechovy srac. Ale na hrade ma nikto nepozna pod tymto menom. Tak vies co? Vzdavame sa a ideme s tebou. Bude zabava.“

Airana vstava, ale ledva je v plnej vyske, uz na nu leti niekolko sipov z kazdej strany. Nemoze sa uhnut vsetkym a ten podvodnik jednoducho ustupuje o par krokov. Nie menej ako pat sipov sa dostava prekvapenej magyni do tela.

„Pozdrav od Marleny. Zdochni ty hlupa kuzelnicka, plietla si sa do nespravnych veci.“

Monna sa drzi co najviac pri zemi, aby si ju nevsimol ten chlap ci niekto zo strelcov. Az teraz si vsimla, kde boli lukostrelci poukryvani. Nemoze robit vobec nic, ale stava sa svedkom zvlastnej bitky. Po strelcoch i po tom podvodnikovi letia sipy. Strelci sa zabijaju navzajom?

Vyuziva to, ze si ju asi nikto vsimat nebude a snazi sa zobudit Kadara. On ako jediny vie, co ma robit s Airanou. Nedari sa jej vsak zobudit ho. Vie, ze musi nieco urobit, ale nevie presne co.

Po chvili vidi niekolkych strelcov, ako sa chcu zachranit utekom. V behu vsak padaju k zemi. Mozno ju klame zrak, ale vidi postavu, na ktoru uz po chvili zabudla. Maly chlapec sa pozera na nu a ukazuje na nu prstom. Maly chlapec s dlhymi elfskymi usami, ktoreho sprevadza skupina elitnych elfskych lukostrelcov.

Monna znovu vola o pomoc.

„Pod sem, pod sem.“ Vola na nu Airana.
„Co sa ti to stalo? Nikdy som…“
„Vyber sip a bodni do toho miesta dyku. Rychlo.“
„Ako to myslis?“
„Rychlo.“
„Neviem co mam robit a neviem prebudit Kadara.“
„Musis mi pomoct ty. Rozumies? Rychlo!“
„Ale ja neviem, co mam robit.“
„Sip. Tento. Von! Von!“ Airana krici od bolesti a jej slova je coraz tazsie rozumiet.
„Ale to ta bude boliet.“
„To je jedno a urob to. Hned!“

Monna  sa pokusa vytiahnut sip, ale len co zacala Airana kricat, okamzite toho nechala. Rev vsak na jej prekvapenie prebudil Kadara, ak sa to da povazovat za plne prebudenie. Kadar posobi omamene, ale nepotrebuje ziadne instrukcie. Berie do ruk dyku a vytahuje sip za sipom. Vobec si nevsima rev a stonanie. Do rany vklada dyku, znovu a znovu, ako keby ho k tomu viedla cudzia sila. Nic nehovori, nerobi nic navyse, ale to, co robi, je uplne presne. Zakryva Airanu a kontroluje dyku. Zas je v nej menej ako polovice energie.

„Ako si to dokazal? Ja by som to nedokazala, si uzasny!“ Monna sa snazi objat Kadara, ale ten ju jemne odsuva od seba a ani sa na nu nepozera. Airana stratila mnozstvo krvi, ktora je teraz vsade pod nou, ale vsetky rany ma zahojene a je ocividne v soku.

Monna si dava hlavu do dlani a nevie, co sa deje, co sa stalo a ani co sa moze stat v najblizsich okamihoch. Citi sa bezradna v boji s mnozstvom udalosti, ktore nemoze ovplyvnit.

13. kapitola: Tichy, bleda a unesena
Elfovia odchadzaju a ostava znama trojica. Nikto vsak nie je taky, ako este pred chvilou. Airana sa neciti dobre a akekolvek pohyby su pre nu narocne. Este stale je v soku zo straty krvi. Monna je v uplne inom soku, pretoze videla co dokaze jej mily a co teraz zrazu nedokaze. Je to prave Kadar, kto sa zmenil najviac.

Teraz to nie je ten mily a mudry mlady muz, ale niekto uplne iny. Clovek, ktory sedi, ale nic nerobi. Pozera pred seba bez zaujmu. Pripomina niekoho, kto sa uplne stratil v sirom svete a uz sa nepyta sam seba, kadial by mal ist a co robit. Z Kadara je clovek, ktory ma ruky a nohy, ale nevie, naco ich ma.

„Kadar, laska moja, co je s tebou? Pozri sa na mna. Pozri sa na mna, prosim.“

Kadar sa na Monnu skutocne chvilu pozera, ale bez slova si znovu vyrovnava hlavu a nerobi vobec nic. Monna ho hladi po chrbte a nerobi nic. Ked mu vsak vojde do vlasov, odhana ju, ako keby to bola mucha.

„Co sa stalo? Airana, co je s Kadarom?“
„Nedavaj mi take tazke otazky. Ja budem teraz chvilu vypluvat krv. To malo, co mi este ostalo.“
„Nerobi mi dobre pohlad na krv.“
„Aspon bud rada, ze ju mas v tele a nie mimo tela. Potrebujem oddychovat. Mas hliadku. Potom ma zobud.“
„Ja? Ale… aku hliadku? O com hovoris? Airana? Airana!“

Monna ju chce rychlo zobudit, ale nejde to. Stratila tak krv, ako i farbu. Rychlo si liha k nej a zakryva jej nahradnym oblecenim. Vola Kadara, aby sa pridal, ale ten nehovori vobec nic. Rychlo pred nim skryva dyku, aby neurobil nieco hrozne. Je jedina pri plnom vedomi, v neznamej krajine a citi sa bezradne. Vacsinou mala od niekoho instrukcie, ale teraz nema nic. Len priatela, ktory je uplne iny a magynu, ktorej nemoze vo vsetkom verit, ale hlavne ju teraz nemoze opustit.

Po chvili si spomenie na svoj dar. Co je pravda? Co nie je pravda? Airana povedala, ze bude vypluvat krv. Naozaj tomu verila, neklamala, ale krv zatial nevypluva. Co vsak s Kadarom? Co ak je jeho stav podobny ako s tym elfskym chlapcom? A co ak prave ti elfovia dokazu pomoct? Su to predsa len clenovia naroda, ktory uz presli obrovske vzdialenosti.

Monna uteka. Ziadna priprava, len zbesily beh. Chce zastihnut elfov, kym uplne odidu. Nepozera sa za seba a nemysli na tych, ktorych tam nechala lezat ci pozerat len tak pred seba. Uteka, co jej sily stacia a vobec nemysli na pripravu. Ak ich vsetkych dostihne, nebude vediet co povedat.

Po chvili behu straca dych. Nevladze. Nechce zastavovat, ale musi. Nevie, kolko uz prebehla, ale jej telo jej nedovoluje pokracovat. Ma dve moznosti. Pomaly kracat vpred, alebo ostat tu a poriadne sa rozdychat. Po elfoch ani stopy.

Prichadza este tazsie rozhodnutie. Pokracovat, alebo sa vratit? Neda sa jej dobre mysliet a ani nevie, aku vzdialenost vlastne ubehla. Len v svojich satach. Nema pri sebe vobec nic. Mesacnu dyku nechala pri Airane a ani si nevsimla, ze by sa jej mohla na zaciatku behu hodit na svietenie. Prichadza noc a ona je uplne sama a len zbezne si pamata, z ktoreho smeru sa sem dostala.

Pocuje hlas, ale nie je to hlas ziadnej znamej osoby. Nerozumie presne, co jej hovori. Pravdepodobne vsak chce, aby vstala. Prezera si toho cloveka a ma strach. Nizky chlap v dotrhanych satach ma zvlastne posunutu sanku. Z bezzubej papule vychadzaju dalsie, tazko popisatelne slova. Monna sa rozhoduje pre utek, ale nevie, kam ma ist. Utek jej znemoznuju hodene boly. Dobre vie, ze niektori lovci ludi tieto spojene, vrhacie gule oblubuju.

„Neublizuj mi, prosim. Moji priatelia su na blizku.“ Hovori Monna
„Nemapla.“ Vychadza z lovcu ludi.
„Nemam priatelov? Mam priatelov a mocnych, nechci aby sa dostali na tvoju stopu.“
„Nemapla.“ Opakuje lovec s rozbitou sankou a taha Monnu za sebou.

Dievca je dezorientovane a nevie, co ma robit. Nemoze mysliet na nic, ani na to, co by robil Kadar na jej mieste.