Pred(s)tieranie reality Milica Mikulová O knihe Žena a láska nikdy nemajú len jednu tvár, a básne Milice Mikulovej sú toho jasným dôkazom. Básne s voľnou štruktúrou a trochu drsným jazykom sú zložené bez príkras a obsahujú rozpory. Na plné ústa kričia, že to, čo v jednej chvíli existuje „s prívlastkom navždy“, môže v tej ďalšej zanechať len „puch v duši“. Nikdy však nenavádzajú, aby sme sa vzdali. Druhým a veľmi silným motívom zbierky je moderný človek a jeho život podobajúci sa divadelnému predstaveniu. Ako aj Shakespeare, aj my máme potrebu pýtať sa, či sa oplatí byť- bez ohľadu na rýchlosť doby. Hnus zo sveta a beznádej predsa nezmizli. Možno sa naozaj menia len storočia. Pre(d)stieranie reality teda rozpráva, čo všetko musí jeden v naoko dokonalom svete uhrať, len aby si každý týždeň mohol sadnúť k nedeľnému stolu. Hlavnou úlohou týchto veršov nie je zveličovať a šokovať. No keď cez ne prežijete, aký rozmer má vernosť, nahota alebo samota, možno sa neubránite husej koži. Teda, takmer určite. Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Milica Mikulová Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2014) 010001 Obsah Pred(s)tieranie reality 1 O knihe 2 Obsah 3 Do análu 4 Popol 5 Kyselina 6 Svoji 8 10 Kg múky 9 Plagáty 10 Vianočná 12 Neprezradiť! 13 Na dobu určitú 14 Každodenný chlieb 15 S venovaním 17 Epitaf 18 3.10. 19 Pre teba 20 Bez sĺz 21 Žiť je tak jednoduché 22 Taký si 23 Jednoduchý svet 24 Občas 25 Ovocie 26 Slaboch 27 S venovaním II 28 Italka 29 Nedeľa 30 Interaktívne 31 Rozprávka 32 Do análu Bezzubý život Hryzie aj ďasnami Do mäsa cvaká A doba je už raz taká Treba sa obrátiť za strakami Čo znášajú lesklé veci ... vlastne to robia už všetci Aj potkany a prasatá Čo je doma, to sa ráta Peniaze nie sú všetko Tak otvárajte vráta Ešte sú tu diamanty a zlato No poďme všetci rovno na to Kto nekradne nie je in Berie otec, berie syn Pije matka, pije Katka A spod zeme trčia pazúry Už ťahajú do pekelných ohňov nájomcov Všade vojna, hlad a des zúri Na MHD zástavke bežne spozoruješ honcov A nemáš chuť viac cestovať tým spojom Radšej viesť sa na vlečke s hnojom Veď vrana k vrane, výkal k výkalu Tak to má byť ... pekne do análu Popol Zmenilo sa na popol, čo bolo kedysi krásne Slepí, strapatí, nahí... Píšeme teraz básne O tom čo bolo, či skôr mohlo byť Bozkoch, túžbach, živote... A pri tom máme holú riť Schúlení v klbku pri plote Čakáme na svoj kus modrého z neba Dočkáme sa... holubieho šťastia Ale to nehodno natierať si na chleba I keď žalúdky sa niektorým už mastia Len otvoriť ústa Prehltnúť horkosť všedných dní Mizne životná úcta V duši odkaz „zabudni“ Kyselina Uzamknutá v sebe Čaká, až padne modré z neba Jej do rúk. Malichernosti sveta Rozdriapané nebo horké slzy roní Na zem bez romantiky. A statiky. Udupanej od koní S príchuťou umelého svetla A vetra Čo na víchor sa neraz mení Pršiplášť je samá diera Kyselina vypaľuje šarlátové písmeno do kože Nikde žiadna viera Každý s každým na nože Ha, tak poďme si spievať (texty o láske) Žiť vo fantázií Lepšie... si nalievať? Promile veľa zmení I keď len do času No netreba viac Dolievať čašu Čakať Zavíjať na mesiac Ale Hlavne Otvoriť dlane Čo ak to modré z neba, predsa len do nich raz ... spadne Svoji V záchvate hnusu, hnisu a humusu Okúsil chuť prekliateho ovocia Z nebeskej záhrady Úplne bez rozmyslu Vrhol sa do záhuby Všedných rán S ňou /a predsa sám/ S noblesou anorektickej modelky Živorí Čumí do telky Robí večere, obedy, raňajky Žerie tabletky Kupuje mu pivo Už sú svoji /už ho má/ 10 Kg múky Akosi bez taktiky a statiky Opisujúc prihlúple praktiky Kopulujúcich Zíva. Sníva V bezpečí svojej nory Snorí Zháňa, naháňa démona doby Ktorý Tu bol, je, bude... stále. V sále Každodenných tanečných kreácií Relácii Na starej obrazovky televízora V komore s 10 kg múky A cestovín. Z novín Sa dočíta ako mu chcú všetci dobre Žobre Omrvinky zo stola šľachty Práca šľachtí Plagáty A znova sa to všetko posralo Celý svet má tuším hnačku Čo bolo dobré sa zrútilo V obchode kupujeme vo vreci mačku A tvárime sa ... pri tom... veselo Veď, Ak by sa nám Niečo Ešte Nedajbože Zachcelo To máme hneď!!! Na volebných plagátoch To vidno Čierne na bielom V dokonalej štylistickej čistote tých viet Kde sľubujú ti Európu Ha! Kašli ma na ňu, Ber Len celý svet!! Potom, s omrvinkami sa neuspokoj Kto žerie pri koryte Nemusí byť nutne brav že, túžiš mať iba pokoj??? To niekomu inému si vrav!!! Nič nie je viac Než pár fialových papierov V peňaženke V banke účet prepchatý Za lásku zaplatíš lacnej milenke A čo, však si prachatý... Vianočná Svetielka zhasli Koniec je jasný Zavri oči i ty a zhasni Snívaj sen vzácny O svetovom miery O čistom papieri O láske bez otázok Čo isto príde na nový rok Je to tak krásne Písať si básne Zasnene hľadieť na svet Akoby v ňom nenávisti viac niet Len veriť že vše sa stane tak Ako to znie vo všetkých PF-kách Ešte pozrieť na vianočný stromček Zapáliť päť posledných prskaviek Zjesť všetko sladké zo stola Nech sa (nielen) deti viac čerta neboja Otvoriť okno, dýchať zamrznutý vzduch Možno zmizne tak z duše ten hnusný puch ... Svetielka zhasli, No snáď nie navždy. Neprezradiť! Milovať prízrak Des a strach Možno len za mak Láska len prach Nenávidieť realitu Hnev a stisk Ukrývať sa za debilitu Fajčiť trávu v dave Žiť krásne Vzlykať sám práve Písať básne Cítiť všetko tajne Že radi sa máme Neprezradiť... hlavne Na dobu určitú Miesto „zbohom“ ma pomiluj To je vraj moderné Chcené Očakávané od rozchodu Sex na rozlúčku Zahoď obrúčku A ži si svoj život Sen Do ktorého zrazu nepatrím Vetrím len slobodu, Dohodu. O rozdelení spoločného majetku Detí Ako smetí Zbúranie projektu Zvaného spoločný život. Vraj „nadosmrti“ Smrdí Dnes sa uzatvárajú len zmluvy Na dobu určitú Každodenný chlieb Som unavená životom možno SMRŤOU, ktorá prišla nie však ku mne no už sa tu ... sakra zišla... pre uvedomenie si Večnosti. Hútam nad tým zlomom kedy sa to stalo že ja chcela som tykať práve JEJ! Dnes bez odvahy plačem. A ONA zviedla Jeho! Lákala bezbolestnosťou, klamala, bez drzosti že ho miluje. Isto zvodne vrtela bokmi, špúlila pery stiahla brucho a vypla prsia. Na záver, s kúskom vražednej nehy, Sekla! Pri tom iba chcela, túžila. Celá sa vzrušením chvela po horúcej mladej krvi. Taká je JEJ láska. Ešte sa parí z Jeho tela -otvorila sa cela ľudského ducha. A SMRŤ opäť dostala svoj každodenný chleba. S venovaním ROZKOŠ ju púta k povrchu zeme No prečo ju všetci tak zúfalo chceme ... tvrdí, že po nej netúži vlastne ŇOU človek človeku ublíži No stále sa zmieta v kŕči Kričí, stoná, možno len chrčí Nerozoznáš viac jej slová Kto sa bojí, nech sa schová A nebojuje zbytočne s démonom Nakoniec všetci skončíme v pekle Je ťažké rozoznať čo je dobrom a čo zlom (ak sa to vôbec dá) Keď veci sú také pekné Lákajú sladkou vôňou vína Opájajú No čia to bude vina?? Až prebudí sa s orgazmom v tvári Bez chuti žiť TO, o čom vraví... Epitaf V modrých očiach sa skrýva ... jediná jej vina Že milovala a chcela pohnúť svetom No šťastie jej z vlaku kýva (ostáva stále tá iná) Nikdy nebude pre neho svetlom Ničota ju požiera zvnútra Darmo sa pýši svojim dokonalým telom Duša kríva, Smutná, Bez života ... snorí po kútoch Živorí Za náprstok nehy čo zmaže ten smútok V slzách rečie „mám všetko“ No v studenom mramory Epitaf vyrytý -prach je- všetko hovorí 3.10. Spomienky mi víria v hlave Už je to šesť mesiacov A ja na to myslím stále Ako si sa ku mne pritisol Najkrajší bozk mi pery tvoje dali Po lícach sa slzy kotúľali A ja som vedela, že na veky ťa budem milovať Celým srdcom. Dušou. Bytosťou. Tak, ako len môže syna ... ľúbiť jeho mať Pre teba Bež! Nestagnuj Veď vieš Ak zaspíš na diaľnici Umrieš Pod kolesami doby Pôrodnice Opustené hroby Márnosť nad márnosť Stoj! Bosý Na púšti citov a snov Bezbranný Plačúci tvor Človek Imitácia živej sily Óóó aký si milý Pri sviečkach zapálených za zosnulých Smoklíš A ďakuješ Že ty nie si jeden z nich ... budeš Bez sĺz V spleti vlastnej úprimnosti sa stratil v samote Dúfajúc... v nežnosti danej osoby hľadí na odraz v káve V nahote Svojej čiernej duše... sníva práve O šťastí za siedmimi horami O nej s roztiahnutými nohami o daždi pokoja Raz sa tie túžby ukoja! Svet príde o jedného básnika Či klauna Klasika Bez sĺz Žiť je tak jednoduché Potkni sa a spadni na vlhkú zem ľahni a snívaj vyleť nad stromy zabuchni dvere komory a ži vzdychaj a objímaj silno drž, spomínaj a miluj zavri oči svet sa ďalej točí mri Taký si Hľadáš koniec sveta leta kyslého vzduchu v bruchu nicotnej prázdnoty v duši byť milým sa sluší zamilovaný (ako deti) kvety zvädnuté od prebytku vody zdochnutý ako statické schody v dobe eskalátoru... Jednoduchý svet Bez milostnej predohry ejakuloval do prázdnoty svoje myšlienky s chuťou dokončiť sa... /ťa/ nenabažil sa ešte krivdou deň snívaš len zahryzol do zhnitého jablka zabudneš... raz bez utešujúcich fráz budeš sama sebou už nie jeho nevšedne jednoduchý svet funguje miliardy liet s dokonalosťou hodín /biologických/... „ťik ťak“ Občas Sem tam sa prichytíš ako smoklíš do vankúša. Len tak. Bez zjavnej príčiny ťa život tvrdo skúša A ty viac nezvládaš... ho chrúmať, troviť. Chceš cúvať. No zas sa len tak tmolíš! Bezo zmyslu. Po hrboľatej ceste niekde za mestom kde si vraj doma. Zrada... Necítiš pokoj rodinného krbu. Je príliš drahý na tvoj rozpočet. Pokrútiš len termostatom v rohu prázdnej izby vyslovíš pár hluchých, bezútešných viet /ktoré nik nepočuje/ Pri tom si sám tľapneš po pleci ... Tak kde je niekto??? Kde sú všetci?? Kde - si ty? Ovocie Z trucu sa pomiluje s iným Potom Z hnusu nad sebou samou Dávi na stôl svoje pokrútené túžby Pchá sa ovocím Často nedozretým Z vnútra však hnilým Pretĺka sa hustou tmou Vlastnej čiernej mysle Chlípnej A predsa tak čistej Ženskej /z polovice prirodzene mužskej/ Zhíkne Pri spomienke na včera Slaboch Stále oči zatvára pred hnusom tohto sveta ešte nezabudol ako trhal kvety na konci horúceho leta poháre vidí do pol plné i keď fľaša vyliata je na podlahe A červené víno ťažko vyčítať je z tváre veď úsmevy sú aj tak zväčša hrané V kuse sa len rehoce na prihlúplych svetských vtipoch Túži aby znova prišli Vianoce ÚBOHÝ SLABOCH Ignorujúc topiaci sa sneh čierny Zháňa dary ... pre nepotrebných S venovaním II V čiernom tam stála panensky čistá s kosou sa smiala že je si istá viac sa nebála budúcnosť hmlistá zo vzduchu sála viera v Krista Italka Sama v cudzej zemi ... v náručí (?) občas aj iskra ... preskočí bez nádejnej zmeny ... odľahčí pár viet úprimných ... zaskočí srdce roztrojených ... poskočí pri myšlienke zvrhlej ... zamračí sem tam i nohy ... rozkročí otázka ostáva, či raz to ... ukončí ??? Nedeľa Občas to tak býva Zvyčajne v nedeľu Že srdce zahníva Bez veľkého hnevu Len tak sa dívam Na tvoju košeľu Čo si vždy mával Keď čakal si návštevu Až prišla dáma A sadla ti na kolená Ja som tam stála Ako socha kamenná Nikto nenadával Veď bola... nedeľa Interaktívne Skrýva sa v interaktívnom svete S kartami v ruke Túži po srdci plnom skazy (čo vlastnil už) kričí po milosrdnej odvete ale vždy sa niečo skazí s radami pod jazykom vysloví pár otrávených viet s rozkošou zatĺka čo ukázal mu tento svet ako pošťatý chlapec v nových rifliach so sklopeným zrakom kráča ulicami bezmennými a obaja sú stále sami z pokrovej tváre nevyčítaš či spokojný je so zmenami Rozprávka V studenej nahote zabudnutá princezná špinavá od smogu mesta Žiaden bohatier ju nespozná Nejestvuje správna cesta Aj keď si zvolí menšie zlo nič sa nezmení Či nie je aj to preklínané peklo len obyčajný život v podzemí? Niet viac čoho sa báť Bubáci nejestvujú Ale ani o čo tu stáť Chyby sa netolerujú Princezné dávno nenosia šaty a princovia tátošov nesedlajú /sami nimi sú/ Krvou sa platí za (dobré) rady /čo aj tak nič neprinesú/ Tri oriešky nezostrelíš hocjakou kušou Kráska si nikdy nevezme zviera Srdcom už nik nehľadí Nakoniec aj nádej umiera A nikomu to nevadí (??)