SIANOV OSUD
Prekliatie temnych elfov
Prva kniha









Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Druhe (2020)
001100
O knihe
	Dobrodruzny roman z fantasy prostredia, ktory je plny zrady a magie. Prvy diel serie Prekliatie temnych elfov sa zacina dlho po tom, co sa temni elfovia oddelili od svojich bratov, ktori stale veria v harmoniu. Jaskyne a najroznejsie podzemne priestory su pre hrdy narod pohodlnym, i ked jednoduchym domovom. Vsetko sa zmeni po tom, co ziskaju moznost zapojit sa do konfliktu na povrchu. Ktoru stranu konfliktu medzi ludmi a elfmi si vyberu?

	Narod temnych elfov nie je mierumilovny. Poznaju tajomnu destruktivnu magiu a aj ked nie su jednotni, pre inych su znacnou hrozbou. Sian, nacelnikov syn, je obdareny nezvycajnou inteligenciou, ale zatial nema ziadne realne skusenosti. Mlada cernoknaznicka Varena je jeho opakom a rozhodne nepatri medzi tych, ktorych sa oplati provokovat. Kam ich osud dovedie? A ako ovplyvni zivot uplne vsetkych na celom svete rozbitie jednej nadoby?




Obsah
SIANOV OSUD	1
O knihe	2
Mapa	4
1. kapitola – Harmonia je loz	5
2. kapitola – hubova farma	14
3. kapitola – Varenina tuzba	25
4. kapitola – Stretnutie	29
5. kapitola – Kadlo	40
6. kapitola – Jeden bude zit	49
7. kapitola – Vsetci pocuju jeho hlas	58
8. kapitola – Obeta	62
9. kapitola – Dcera Arowe	71
10. kapitola – Vladkyna zla	82
Pokracovanie	87
Mapa
1. kapitola – Harmonia je loz

	Harmonia je loz. Nie je dolezite, kolkokrat je to napisane na stenach areny. Ani to, ze to musia vediet aj ti najmladsi a aj v spanku. Harmonia je loz a vsetky ostatne pravdy patria pod tuto pravdu. Pretoze harmonia je loz. Neexistuje, nema zmysel a nema miesto v svete, ktory bude uz coskoro vyzerat uplne inak.

	Sian, mlady temny elf, sa len znepokojene pozera na jedneho z tych starsich, mudrejsich. Pocuva to, co sa mu zda velmi hlupe a otrepane. Harmonia je loz. Tak nech je. Zivot ide dalej. Co je to ta harmonia? A co je to ta loz?

	Vonku moze byt krasny, slnecny den, sprijemnovany motylmi a spevom vtakov. V jaskynnom systeme je vsetko stale rovnake. Skaly vyzeraju pochmurne a tvare obyvatelov tiez. Namiesto lucov z Arowe su len horiace fakle a ich svetlo nestaci na pokrytie velkych sieni. Krajina hlbok, tienov a agresivneho ticha. Krajina temnych elfov je darom i prekliatim. Darom pre tych, ktori vyhladavaju samotu, tmu a stalu teplotu po cely rok. Prekliatim pre vsetkych ostatnych.

„Povedz mi prvu pravdu,“ vyzyva Siana jeden z bojovnikov.
„Harmonia je loz.“
„Vyborne.“

	Bojovnik odchadza. Ziadna emocia. Zaujem sa nedostavil. Harmonia je loz a tam to konci aj zacina. Kazdy den odznova. Aj v svete, kde striedanie dna a noci neznamena vobec nic. Pocul, co chcel pocut a Sian povedal len to, co uz pocul privela krat. Harmonia je loz. Tu sa to tak hovori a je jedno, co si kto o tom mysli.

	Po chvili prichadza iny bojovnik. Pyta sa na tu istu vec a dostava tu istu odpoved. Odchadza, tak ako ten pred nim. Cele sa to opakuje neustale, ako hlupa mantra. Tato je vsak prehlasena za prvy bod, nech uz je to prvy bod cohokolvek. Prve pravidlo, prvy zakon, jasna jednotka. Harmonia je loz a ci bude dnes nieco pod zub alebo ci sa nezruti strecha jaskyne, to je druhorade.

	Dnesok ale nie je rovnaky den, ako tie predtym. Vratil sa Daerryl a tak moze zacat priprava na skutocny zivot. Pod tym si kazdy predstavi nieco ine. Kazdopadne Daerryl nie je ako ostatni vojaci. Vlastne nikdy ani nebol. Bojovnik, ktory bojuje nielen mecom, ale aj hlavou. Jeden z tych, co poznaju skutocnu hodnotu zivota, i ked ten zivot prave konci.

	Netreba rozkazy. Vsetci mladi, co sa dostavili, vidia na vlastne oci odhodlanie a skusenost. Cerstve rany vedla tych starych a v ociach ziara, aka nikdy nevyhasne. Daerryl dava rukou znamenie, aby sa vsetci posadili. Sian je medzi prvymi, kto si sada na jednoduche lavice z kamena a zvieracich kozi.

„Povedz mi, bojovnik. Ako sa volas?“
„Sian. Syn Tarena.“
„Co si myslis o harmonii?“

	Vsade sa rozhostilo ticho. Harmonia je loz, to vie kazdy. Ale Daerryl nie je niekto, kto chce kratku odpoved, nad ktorou sa nerozmysla.

„Harmonia je loz.“
„Ano, to je. A co je to harmonia?“
„Uz som povedal.“
„Aky je vyznam slova harmonia? Co to znamena?“
„Loz.“

	Sian odpoveda a vyzera to tak, ze velky ucitel nie je spokojny. Vypocul si to, co je vsade napisane a co musia vsetci vediet. Nevidel vsak uvazovanie. Preco je to prave tak?

„Preco je to tak?“
„Ja neviem,“ odpoveda buduci bojovnik a s napatim caka na Daerrylovu reakciu.
„Vie to niekto?“

	Ticho. Okrem Siana je na laviciach dalsich sest mladikov. Nikto z nich nedava vysvetlenie. Nikto z nich nema tu silu zariadit, aby bol Daerryl spokojny.

„V boji potrebuje prezit. Postavit sa tam, kde je vase miesto a vydat zo seba maximum. Ochranit to, na com vam zalezi, alebo dobyt mesto ci hrad. Vtedy je dolezitejsie poznat svoj mec ako poznat prvu pravdu. V boji netreba uvazovat nad tym, ci je harmonia loz, alebo nie. Mimo boja je potrebne byt na boj pripraveny. Rozmyslajte nad tym, kym je cas. Nie vtedy, ked bude treba odrazat utoky nepriatela.“
„Preco sa nas to stale niekto pyta?“
„Vyborne,“ skuseny bojovnik chvali Siana, „toto je dobra otazka. Nasou dnesnou ulohou je zistit na nu odpoved. Nie je dolezite, ako dlho to bude trvat. Hlavne je, aby sme sa do toho pustili a aby sme nieco dosiahli.“

	V priestore nepocut vobec nic. Vsetci, co tu nemali co hladat, su prec. Ostava len sedem mladikov a hrdina. Dnes sa nebojuje mecom, ale hlavou.

„Podme na to inak. Co je to loz?“
„Nepravda. Klamstvo.“
„Dobre. Kedy pouzivame loz?“
„Ked chceme nieco ziskat.“

	Sian je suverenne najaktivnejsi. Snazi sa nieco priucit. Daerrylovi pripomina o nieco starsiu Eludiu. Ta vsak bola vzdy viac ludska, nez mudra. Ak sa da o temnych elfoch nieco take povedat.

„Ak klameme vtedy, ked chceme nieco ziskat, potom su lzi nebezpecne a mozu zradit. Dolezite je, ze klamat je zle. Ale ten, kto klame, nemusi byt zly. Pretoze aj ti, co klamu, su sucastou harmonie. Vyrovnanosti. Ak harmonia je loz, tak aj vyrovnanost je loz a my nie sme ako ostatni. Mozeme byt lepsi, ale aj horsi.“
„Nerozumiem. Ako sa to mysli?“
„Dobre, zacnem inak. Kto prisiel s harmoniou? Kto hlasi, ze harmonia je vsade a vsetci sme jej sucastou?“

	Ticho. Ziadny hlas.

„Myslim si, ze ucit vas bojovat je zbytocne. Rozidte sa do svojich domovov.“

	Mladi bojovnici sa zdvihaju. Vedia, ze ich caka praca a vobec sa na nu netesia. Prisli, aby sa nieco naucili, aby boli este silnejsi. A namiesto toho sa maju rozprchnut. Prisli zbytocne.

	Sian ostava ako jediny na mieste. V ruke ma noz. Prekrasny predmet, darcek od otca. Ostry a vykladany malickymi zelenymi kamienkami.

„Preco nejdes s ostatnymi?“
„Pretoze ak pojdem s nimi, budem ako oni. Ja chcem byt ako ty.“
„Ak chces byt ako velky bojovnik, tak sa spravaj ako velky bojovnik.“
„A aky je velky bojovnik?“
„Rozhodny. To je dolezite.“

	Daerryl si sada hned vedla Siana a berie si do ruk jeho noz.

„Dokonala praca. Povedz mi, ako by si ho pouzil?“
„Takto. Tu ho chytim a urobim toto. Moj protivnik bude na zemi. Nasledne urobim toto. Videl som, ako sa to robi.“
„Mas zbran a vies ju pouzit. Ale povedz mi, vies, kedy ju skutocne mas a kedy nemas pouzit? Vies, kedy je spravne odtat hlavu a kedy nechat porazeneho nepriatela ist?“
„To nie je dolezite. Dolezite je prezit.“
„Chces prezit? Ak pouzijes noz proti priatelom, vypomsti sa ti to.“
„Ale ja ho pouzijem proti mojim nepriatelom. Viem ho pouzit a chcem byt pripraveny na vsetko.“
„Maly bojovnik chce urobit z nepriatela mrtvolu. Velky bojovnik chce urobit z nepriatela svojho priatela.“
„Nikdy nebudem mat tolko mudrosti, co ty.“
„Nikdy nehovor nikdy. Mozno sa raz vsetko obrati a ty budes ucit mna rozmyslat a bojovat.“

	Daerryl podava noz a Sian si ho znovu berie. Prezera si ho z kazdej strany, ako keby ho nikdy nevidel. Skusa ostrie a pri nespravnom pohybe si zarezava do prsta.

„Povedz mi, Sian, co by si povedal sam sebe, keby si bol teraz na mojom mieste?“
„Asi by som sa vyhresil, ze si nedavam pozor.“
„Krvacas, uz si potrestany a budes si to pamatat. Spolu s tym si zapamatas aj nieco dalsie.“
„Ako je to s harmoniou? Ako je to naozaj?“
„Lesni elfovia vytvorili svoj system, svoj nazor na fungovanie sveta. Vsetko dobre i zle je sucastou harmonie. Vsetci patria do jednej velkej harmonie. Do jednej skupiny. Tam, kde je svetlo, je aj tma. Tam, kde je pravda, je aj loz. Vsetko spolu suvisi, zapada do rovnice. Tomuto veria lesni elfovia. A to je pre nas neprijatelne. Preto sa vsade hovori, ze harmonia je loz. Bez ohladu na to, ci je to pravda alebo nie, my to nechceme.“
„Ale preco nie? To sme az tak velmi ini?“
„Ano, sme ini. Uz je to tak. Dobre riesenie, tvrdohlavost, cokolvek. Uz to nikto nezmeni.“
„Ja to zmenim.“
„Ak to zmenis, tak sa dostanes na moje miesto. Pretoze ten, co to zmenil naposledy, som bol prave ja.“

	Daerryl vytahuje dlhy, ale zaroven lahucky mec, ktory nosieva so sebou. Podava ho mlademu bojovnikovi. Ten si ho prezera, ale uz si dava pozor. Nechce sa porezat. Radsej ten mec preskuma menej, len aby mu netiekla krv.

„Nebojis sa, ze ho proti tebe pouzijem?“ Pyta sa syn nacelnika.
„Bal by som sa, keby si mal na to dovod. Ale myslim si, ze nemas. Neurobis to.“
„Ale co ak by som to urobil?“
„Tak by som sa branil. Ty mas mec, ja skusenosti. Vyhral by som. Porazil by som ta.“
„Bez meca?“
„Ja mec mam. V tvojich rukach. Ostava mi len zmocnit sa ho. Viem, ako sa to da urobit a nemam sa vobec coho bat.“

	Sian zobral mec pevne do ruk a svihol s nim. Trafil Daerryla a poskrabal ho na ruke. Vzapati polozil mec na krk slavneho bojovnika.

„Ak si chcel na mna urobit dojem, urobil si ho. Budem ta ucit.“
„Mozno cas na ucenie vyprchal. Mna caka zivot a teba smrt. Mec je silnejsi ako dlhe reci.“
„Dolezitejsie ako mec je ruka, ktora ho drzi. Aj tupy noz sa moze zmenit vo vrazdiaci nastroj, ak ho vies spravne pouzit.“
„Ruka sa da odseknut. Mec ostane.“ Z mladeho bojovnika vyzaruje tmavofialova aura, typicka pre tych temnych elfov, ktorym rozhodnost skutocne nechyba.
„Ak ale niekto odtne ruku tebe, bude ti ten mec nanic.“

	Prekvapeny Sian vracia mec. Na dnes staci. Ma nad cim premyslat. Pozna svoje miesto a je hrdy na to, kam sa dostal. Uz teraz je lepsi, ako ostatni. To vzdy chcel. Byt najlepsi. Expert vo vsetkom, legenda este pocas svojho zivota. Bojovnik v prvej linii, ktori drvi nepriatelov. Obranca, ktory bude hrdo stat na bojovom poli, aj ked su vsetci ostatni skoseni.

„Chcem vediet pravdu. Preco sme odisli? Preco uz lesni elfovia nie su nasi priatelia?“

	Daerryl rozmysla. Moze mu povedat nieco z mudrosti, ktoru nazbieral v rannom veku ci na bojovom poli. Ale nerobi to. Zvazuje moznosti a zaroven sklamanie, ze sa len jeden ziak skutocne zaujima o svet.

„Neviem, ci je cas na to, aby som ti hovoril tento pribeh. Stalo sa to. Je to minulost. Priatelstva zanikli a vznikli dva odlisne narody. Je to davno.“
„Je to davno pre mna. Ja som vtedy nezil. Ty ano. Viem, ze si to pamatas. Bol si pri tom.“
„Preco to tak velmi chces pocut?“
„Pretoze nechcem kazdy den hovorit, ze harmonia je loz bez toho, aby som tomu rozumel.“
„Dobre teda, pocuvaj. Rozpoviem ti to.“

	Daerryl sa pohodlne usadza. Vsetky tie spomienky su stale zive. Harmonia. Zrada. Boj o moc. Hladanie co najmensieho zla v konflikte, ktory priniesol iba zlo. Rozmysla tiez nad tym, kolko pravdy da do pribehu. Moze Sianovi verit?

„Kedysi...“

	Prve slovo preslo do ticha. Trvalo cas, kym sa Daerryl znovu rozhovoril.

„Kedysi sme boli jeden narod. Verili sme v to iste, zili sme vsetci spolu. Boli sme vladcami lesov, stavali sme mesta a opevnenia. Nas svet bol krasny a vsade na hraniciach bol mier.“
„Ake to bolo?“
„Ked nikomu nic nechyba a kazdy sa venoval spevu a tancu? Alebo ked sme namiesto bojov stavali a vysledkom boli najkrajsie mesta, ake tu kedy stali? V case hojnosti je vsetkeho dost, az toho zacne byt malo.“
„Nerozumiem. Co sa stalo?“
„Ak postavis mesto pre pattisic obyvatelov, nikto nebude spokojny, ak ich tam zrazu bude desattisic. Vtedy su tri moznosti. Trpiet dalej, odist, alebo zabit polovicu.“
„Alebo postavit nove obydlia.“
„To sem neplet. Niekedy sa to jednoducho neda, alebo sa to aspon nestiha.“
„Spravny bojovnik nehladi na straty a neuteka.“
„Nemas pravdu. Spravny bojovnik je hlavne spravny v svojom vnutri, nie v tom, ako pouziva mec.“
„Zabili ste polovicu, alebo nie?“
„Samozrejme, ze nie. Pravdepodobne si velmi dlho v jaskyniach. Zahmlieva ti to myslenie. Na dnes stacilo. Rozmyslaj nad tym, co to znamena byt bojovnikom. Ake to je, mat zodpovednost a uvedomovat si, co tvoje ciny urobia. Nie len dnes, ale aj zajtra. Aj za cas, ked uz ty nebudes kracat po svete.“

	Daerryl sa zodvihol a bez dalsich slov sa vydal do svojich komnat. Nepocuval dalsie otazky od Siana. Nechal ho sameho. Jeho jazvami pokryta postava sa zanedlho stratila Sianovi z oci.

	Samotny Sian nevie, co si mysliet. Nevedel, kam by mali smerovat jeho kroky. Co podniknut. Je najlepsi, ale to nestaci. Skoncil tak, ako ostatni, len sa dozvedel nieco viac. O lesnych elfoch vedel len z rozpravania inych. Nezazil odlucenie a v temnote jaskyne sa narodil. Teraz nevie, ci je spravne to jedine, co pozna. Nema dobrych priatelov, ani ziadny specialny talent si na nom nikto nevsimol. Napriek tomu chce byt najlepsi. Cely jeho zivot je o prespavani v baraku a dennej praci na hubovej farme.

	Je tazke povedat, co presne si moze mysliet Daerryl. Pravdepodobne je jednoducho rad, ze sa konecne objavil niekto, kto chce byt skutocne najlepsi a dava do toho vela snahy. Nikdy si netriedil ostatnych podla titulov ci podla toho, kto boli jeho ci jej rodicia. Sian ho zaujal. Mlady temny elf s neprirodzene svetlou pokozkou este aj medzi temnymi elfmi.

2. kapitola – hubova farma

	Ak by sa niekto z povrchu dostal na hubovu farmu temnych elfov, asi by sa velmi cudoval. Obrovske huby pokryvaju velke uzemie a temni elfovia z nich pravidelne odsekavaju casti macetami. Praca nie je narocna a nikto ju nepovazuje za ponizujucu. Denny rezim pracovnikov je rozdeleny na niekolko casti. Na zaciatku dna sa pripravia vsetky nastroje, hlavne macety a voziky. Niekto by ich skor oznacil za bedne z kolesami. Neskor pride na rad druha cinnost, ktora je pre cudzincov este viac prekvapujuca. Obrovske biele huby sa polievaju krvou.

	Sian pracuje na hubovej farme uz druhy mesiac. Stale rovnaka praca mu vadi, tak ako kazdemu inemu. Aj tak vsak v nej chce byt najlepsi. Pre mladych je to nielen praca, ktora pre ostatnych znamena velku cast jedalnicka, ale aj moznost na precvicenie si prace so zbranami. Aj to najdolezitejsie. Vytrvalost. Kazdy dokaze zobrat ostry predmet a seknut s nim do huby, ktora postupne dorasta. Robit to vsak cele hodiny nie je nic pre slabych. Predovsetkym v spolocnosti, ktora potrebuje vojakov.

„Ako bolo na tom posedeni?“

	Otaca sa, nech odpovie tej malickej slecne, ktora si ani neda namahu trochu sa presunut a pozera sa mu na chrbat. Vyzera, ako trochu vacsie dieta, ale uz teraz z nej ide strach. Moze mat o hlavu menej od Siana, od Daerryla mozno aj o dve. Ziadny usmev, len prisna tvar. Posledneho, kto sa pytal na jej usmev, nasli v dalekych tuneloch. Ako sa tam dostal, to je dodnes zahada.

„Podla ocakavania.“
„To je dobre. Ostanes tu naveky.“
„Ty musis byt hnusna, vsak?“

	Varena nikdy nemala hlavu na to, aby bola k ostatnym zdvorila. Ziadne slusne vychovanie. Zaujima ju jedine moc. Ak ju raz bude mat, bude jej to malo. Vzdy bude chciet mat viac.

„Ale aspon tu namiesto teba nebudem pracovat. Nezavidim ti.“
„Preco nie? Stalo sa nieco?“
„Som prilis cenna na toto miesto. Potrebuju ma inde. Toto je pre tych, co chcu pracovat rukami a ohanat sa. Pre mna je prichystane ine miesto.“
„A kam ides? Povedz mi, co si zas urobila? Bola si tu jeden den.“
„To sa dozvies, budes o tom pocuvat este dlho.“

	Varena nereagovala na dalsie otazky. Otocila sa a odisla. Ziadna emocia, nic. Ako keby sa chcela pred kazdym vytahovat. Sianovi to neda. Rozmysla, co asi tak mohla urobit. Nenapada mu nic. Zaroven si ju nevie predstavit s macetou. Osekavanie tvrdych hub nie je praca pre nu.

	Teraz ma dve moznosti. Pracovat cely den a spytat sa to az na konci, alebo ist za niekym. Na farme pracuje prave teraz mozno desat temnych elfov. To uplne staci. Rozhoduje sa pre druhu moznost.

„Hej! Co spravila ta mala?“
„Ty si to este nepocul?!“

	Sian sa spytal jedneho z dalsich pracovnikov a ten sa zacal smiat. Ako keby to bola najsmiesnejsia vec, aku kedy videl.

„Nie. Co sa stalo?“
„Skusala sekat hubu s macetou, ale velmi jej to neslo. Tak ju ocarovala, ani neviem ako, a vybuchla jej v ruke.“
„To je… zvlastne.“
„Uz som si myslel, ze povies, ze sa to stava. Ale uznaj, toto sa len tak nestane!“

	Obidvaja sa smeju, a zatial co ten druhy sa vracia k praci, Sian nad tym rozmysla. Magia a huby. Ak by niekto dokazal nasekat huby magiou, nemuselo by tu tolko elfov pracovat. Uplne by stacil jeden dobry carodejnik.

	Nie vsetci elfovia maju nejake magicke nadanie. Iste, aj ti bez nadania sa mozu s dlhym treningom naucit pouzivat tie najzakladnejsie kuzla, aspon s minimalnou silou. Ti, co sa narodia s talentom, dokazu po spravnom vycviku velke veci. Sian by sa radsej ucil magiu ako nejake zarucene pravdy o harmonii a o dalsich veciach.

	Na chvilu prerusuje svoju pracu a uklada macetu na zem. Sustredi sa. Pokusa sa silou svojej mysle zdvihnut predmet. Prinutit macetu robit presne to, co si bude zelat. Vo svojom vnutri sa pokusa o nieco, co nerobil este nikdy. Nepolavuje v sustredeni a kontroluje svoj dych, aby co najviac jeho vnutornej sily posobilo na macetu.

„Co to robis?“
„Snazim sa ocarovat macetu. Nech robi to, co chcem ja.“
„Nevymyslaj sprostosti. Inak budu ti hore hladni a ked su hladni, tak je zle.“
„Nechaj ma este chvilu. Ja to dokazem.“
„No urcite.“ Posmieva sa mu jeden z pracovnikov a presuva voz smerom ku skladu.

	Ma chut zvolat na celu jaskynu, ze to dokazal. Zasluzi si uznanie, vyznamenanie, uplne vsetko. Ale nemoze. Maceta sa nehybe. Velka snaha nema ziadne vysledky. Neostava mu nic ine, ako pustit sa znovu do prace.

„Skus to znovu,“ prihovori sa mu Daerryl. Presne ten, ktory s nim stravil vcera trochu casu pri treningu.
„Co mam skusit?“
„Chcel si ocarovat tu macetu. Vyskusaj to este raz.“
„Nefunguje to.“
„Predved mi to.“

	Sian poklada macetu na zem a uplne rovnako ako predtym sa ju pokusa zodvihnut. Ziadny vysledok.

„Stale si myslis, ze sa to neda?“
„Nie, to si nemyslim. Myslim si, ze sa to da, len to ja nedokazem.“
„Ustup od nej.“

	Daerryl sa magicky zmocnuje macety a zdviha ju do vysky svojich oci. Jemne prechadza po jej ostri prstom a ostrie sa zafarbuje na cerveno. Nie je to krv, skor akysi ohen, ktory sa zmocnuje zeleznej zbrane. Chvilu sa hra s macetou, len aby ukazal prekvapenemu Sianovi jedno z kuziel.

„Povedz jej, co ma urobit.“
„Coze? Ako to myslis?“
„Zodvihol som ju. Prekonal som magicky odpor predmetu. Teraz je v mojej moci. Moze vsak plnit aj tvoje rozkazy. Prikaz jej, aby kusok huby odsekla.“

	Sian sa vsemozne snazi diktovat predmetu svoju volu, ale akakolvek jeho snaha ide nazmar. Smutne sa prizera svojmu sklamaniu.

„Nemusis byt smutny. Mas dostatok trpezlivosti, len ju musis odhalit. Kuzla su skutocne. Teraz sleduj.“

	Daerryl pouziva dalsie kuzlo a maceta leti ako sip. Odsekava kus huby z takej vysky, k akej sa nikto zo zeme nedostane. A dalsi. Kusy hub padaju na zem ako male meteority. Ini by sa pohli z miesta. Snazili by sa niekde ukryt, aby ich tazke kusy padajuce z vysky netrafili do hlavy. Ale Sian nie. Ostava na mieste a sleduje, aku preciznu pracu vykonava maceta. Aj ked ju vedie neviditelna predlzena ruka.

„Vies, preco tu nestoji jeden silny carodejnik, ktory by kuzlami osekaval huby?“
„Pretoze by sa rychlo unavil.“
„Vyborne! Skvela odpoved! A preco este?“
„To neviem.“
„Pozri sa okolo seba. Pozri sa a zamysli sa.“

	Na farme su obrovske huby, ktore osekavaju pracovnici s macetami. V porovnani s hubami vyzeraju ako mravce. Su tak malicki. Predsa vsak urobia za zmenu obrovsky kus prace. Denne pracuju na dve zmeny a casto pretekaju v tom, kto naplni viac vozikov.

„Pre nich. Oni by prisli o pracu. Nudili by sa.“
„A keby nemali pracu a nudili by sa, co by sa s nimi stalo?“
„Stagnovali by. Nezlepsovali by sa.“
„Myslim si, ze toto uz viac nie je miesto pre teba. Tak, ako som odtialto presunul Varenu, presuniem aj teba.“
„Ty si dal prikaz na to, aby ju presunuli?“
„Ano. A vies preco? Porozmyslaj. Mas cas.“

	Sian premysla nad Varenou. Je to pravda, ze znicila macetu? Teraz ked vidi, co ocarovana maceta dokaze, sa necuduje.

„Asi kazdy, koho poznam, by povedal, ze je na tuto pracu slaba. Nevhodna.“
„A co si myslis ty?“
„Myslim si, ze inde bude jej uplatnenie omnoho lepsie.“
„Teraz sa pozri do rohu jaskyne. Presne tam. Vidis tu hubu, ktora je trochu nazltla? Niekto z nej odsekol celu tretinu. Urcite vies kto.“
„Ako sa jej to podarilo?“
„Nie je dolezitejsie to, ze pre ostatnych je len hlupana, co znicila macetu? Maciet mame dost. Kuzla su neskutocne silne, ak ich vies pouzit. Az bude vojna, velmi sa hodi niekto, kto zosle smrtelne kuzla na nepriatelsku armadu. Nemyslis?“

	Vojna. Tolko sa o vojnach uz povedalo. Napriek tomu, ze je na celom uzemi temnych elfov mier. Inde bojuju. O zem, hrady, strategicky dolezite body a cokolvek, co ma nejaku cenu. Vsetci poznaju, co dokazu ti, co prejdu dlhym a narocnym vycvikom. Aj uplne novi branci vedia, co to znamena neustupovat a drzat liniu. Nech sa deje cokolvek, rozkaz sa musi splnit. Sian to ma pred sebou. Vyuzivanie zbrani, osedlanie jasterov, ovladanie zakladnej magie. K tomu taktika. Naucit sa silne a slabe stranky kazdej zbrane, kazdej skupiny bojovnikov, kazdeho terenu. Vyuzit pocasie, moralku, dehydrataciu. Vsetko. Teoreticky. Po vycviku to nebude ziadny med lizat. Ak treba chranit hranice, tak sa budu chranit.

„Kedysi davno, este za cias, co patril cely tento priestor trpaslikom, som velil piatim najlepsim ziakom, akych som kedy mal. Dokazali rozsekat kazdeho. Vzajomne si vykryvali slabiny. Boli ako piati bratia, ktori si dokonale rozumeju. Neviem, ci si si vsimol, ale pri kamennom schodisku, ktore sem vedie, su napisane ich mena.“
„Co sa s nimi stalo? Ziju este?“
„Vsetci piati videli, ze prehravame bitku. Rozhodli sa, ze budu kryt ustup. Chceli dopriat cas tym z nas, ktori boli tazko raneni a snazili sa stiahnut. Zachranili aj moj zivot.“

	Starsi bojovnik ukazal jednu z ran. S odstupom vekov sa zmenila na nevyraznu jazvu. Kedysi ho bodnutie kopijou skoro stalo zivot. Zachranili ho az v tabore a este dlhu dobu nezvieral v ruke ziadnu zbran.

„Co sa stalo? Zatlacili nepriatela?“
„Hovori sa, ze aj ten, co nevie narabat s mecom, moze mecom zomriet. To urcite poznas.“
„Ale oni vedeli.“
„To ano. Ale kazdy, nech je akykolvek dobry v niecom, ma slabe miesto. Alebo existuje sposob, ako sa niekoho zbavit velmi necestnym, ale efektivnym sposobom. Neexistuje dokonala obrana.“
„Povedz mi. Povedz mi, co sa s nimi stalo.“
„Trpaslici sa nemohli cez nich dostat k nasim ustupujucim. Tak doniesli tazku balistu, na strelu pridali horlavinu a zapalili. Trafili vsetkych pat bojovnikov. Nevedeli ich premoct v cestnom boji, tak si pomohli. Oslavovali svoje vitazstvo a my sme len s vypatim vsetkych sil odrazili ich posledny utok. Ako vidis, teraz je toto uzemie nase a po trpaslikoch nie je ani stopy.“
„Kde je ta balista?“
„Neviem. Asi je davno znicena.“
„To je obrovska skoda. Dala by sa vyborne pouzit.“

	Tentoraz je Daerryl prekvapeny inteligenciou svojho ziaka. Co ma v plane?

„Balista by mohla vyborne fungovat prave tu. Na huby. Staci dobre vystrelit a ak sa pouzije spravne, moze sa vyuzit na stinanie tych casti hub, ku ktorym sa nikto s macetou nedostane.“
„Potom budu pracovnici a buduci vojaci bez prace a bez vycviku. To je to iste, ako keby sa o to starali carodejnici.“
„Nie celkom. Staci minimum zamestnanych a nejake nepohyblive balisty. Vyuzilo by sa to vtedy, ak by islo do tuheho a do bitky by bolo potrebne nasadit vsetkych bojovnikov, bez ohladu na vek. A samozrejme aj vsetkych, ktori vedia carovat.“
„Necudujem sa, ze prave ty si syn nacelnika klanu. Hovoris mudro. Vsetko by malo aj svoje nevyhody, ale velmi sa mi paci, ako rozmyslas.“

	Sian si premeriava celu jaskynnu miestnost a rozmysla, kde by bolo najlepsie postavit balisty. Tiez to, ake by mali byt velke. Toto premyslanie je pre neho ovela putavejsie, ako sekat macetou a polievat huby krvou.

	Polievanie hub krvou ma svoju pricinu. Suvisi s vojnou, zajatcami i s trestom pre tych, ktori si privelmi pohnevali nacelnikov. Biele, podzemne huby, nerastu len tak z nicoho. Prave krv ich rast vyrazne urychluje. Chutovo sa na hubach vacsinou vobec neda postrehnut, ze boli v minulosti zaliate krvou. Uz male mnozstvo krvi sposobi, ze huba, ktora by bezne uzivila jedneho elfa, dokaze uzivit bez problemov piatich. Niektori to este stale povazuju za zazrak alebo za dosledok posobenia Herdana, boha temnoty. Pre inych je to jednoducha vymena, ktora sa oplati kazdemu.

	Samozrejme, krv treba zohnat. Nikto z temnych elfov neda cast svojej krvi len tak, preto prichadzaju na rad vojnovi zajatci alebo ti, co sa nehodia na ziadnu pracu pre komunitu. Netreba sa cudovat, ze hubam sa najviac dari pocas vojen. Predovsetkym pocas tych, v ktorych ide o obyvatelov ovela viac, ako o uzemie.

	Huby vsak nikdy neboli jedinou castou potravy. Temni elfovia oblubuju v podstate vsetko. Z vlastnych zdrojov su to okrem hub hlavne biele, slepe ryby, ktore plavaju v podzemnych riekach. Samozrejmostou je obchod s civilizaciami na povrchu, ale neraz sa stalo, ze sa huby museli jest jedine s hubami. Vydrzat na takejto strave sa da, ale moralke to privelmi nepomaha.

„Blizi sa vojna?“ Spytal sa znenazdajky Sian.
„Vojna sa vzdy blizi. Kedy vypukne a proti komu, to neviem. Mozem len spekulovat, tak ako vsetci ostatni.“
„Myslim si, ze momentalne mame dost krvi.“
„Vojny nie su len o hubach. Na tvojom mieste by som bol rad, ze je mier.“
„Preco by som mal byt rad?“

	Daerryl sa pozorne pozera na mladeho bojovnika. Nevie, co ocakavat. Mudru myslienku? Uplnu sprostost? Alebo je lepsie neocakavat vobec nic? V kazdom pripade si mysli, ze si Sian nebude vojnu idealizovat.

„Povedz mi, ty by si isiel do vojny len tak? Alebo by si ju rozputal?“
„Porazili sme vsetkych v podzemi. Hrady trpaslikov mame v rukach my. Trolovia sa k nam neodvazia priblizit. Ti, ktori sa do nasho sveta nejako dostanu, tu vacsinou najdu len smrt.“
„Vitazstva za cenu velkych obeti.“
„Aj vdaka obetiam sme tak silni, ako este nikdy.“
„Samozrejme, sme silni a organizovani. Ale sila kazdeho naroda moze rychlo upadnut. Nas klan mozno bol prvy, ale nie je najsilnejsi. Za nasimi hranicami mozu byt nepriatelia, ktori nas lahko premozu. Mozeme byt radi, ze o nas nevedia vsetci.“
„Zapojil by som sa do velkej vojny na povrchu.“
„Preco? Sian, si v podzemi, v bezpeci. Preco by si chcel ist s armadou na povrch?“
„Zapojil by som sa do vojny. Nasiel by som si nepriatelov i spojencov a vybojoval by som pre nas nove uzemie. Staral by som sa o to, aby aliancia, ktorej by som velil ja, ovladla vsetko.“
„A co sa stane, az vsetkych porazis? Vratis sa domov?“
„Nie, budem vladnut svetu.“
„Vladnut neznamena len radovat sa. Znamena to zodpovednost. Starat sa o poriadok, utlmovat konflikty medzi tymi, ktori spolu nevedia a nikdy nebudu vediet vychadzat.“
„To nie je problem, to je jednoduche.“
„Myslim si, ze o fungovani spolocnosti nevies vela. Mozno by si mal prestat pracovat na farme a ziskat zaujem na vlade v nasom klane.“
„Alebo mam uz dost teorie a potrebujem dobry mec a nepriatelov, ktori mi prinesu slavu.“
„Hovori sa, ze legendy su legendami az po smrti. Keby si bol v niektorom velkom meste na povrchu, videl by si sochy. Nadherne sochy mladych, talentovanych bojovnikov. Mnohi su mladi nie preto, ze by ich chceli sochari skraslovat. Je to preto, ze naozaj vela z nich sa nedozilo viac ako niekolko rokov. Mnohi nemali deti. Dokonca tam boli aj taki, ktori este nepocitili lasku. Historia je plna bojovnikov, ktori zabili desiatky nepriatelov, ale este ani nevedeli, co to znamena priatelstvo. Povedz mi, ak by si teraz mal velenie armady a vedel by si, ze vsetci tvoji bojovnici su dokonalo vytrenovani a vyzbrojeni, co by si urobil?“
„Vtrhol by som k trolom a vsetkych by som ich vyvrazdil.“
„A potom? Co by si urobil?“
„Nasiel by som trpaslikov. Tych, co este ziju, niekde v dalekych tuneloch. Podrobil by som si ich. Pracovali by pre mna ako otroci a vsetky ich dielne a hrady by patrili mne.“
„Dobre. Ako by si pokracoval?“
„Prenikol by som na povrch. Nasiel by som vsetkych, ktori by sa mi stavali na odpor a znicil by som ich. Bolo by mi jedno, ci by to bolo vo velkych sienach alebo na otvorenom poli, ake poznam len z rozpravani. Nemali by sancu.“
„Znicil by si lesnych elfov a vsetkych. Kazdu rasu, kazdy kmen, uplne vsetkych. Co by si urobil potom?“
„Vsetko by som prebudoval tak, aby sa mi to pacilo. Postaral by som sa o to, aby bolo vsetko perfektne.“
„Tak to mam pre teba novinku. Neporazis vsetkych a nic nebude perfektne. Tam, kde prides s mecom, zomru tvoji najlepsi priatelia. Namiesto velkych oslav budu velke pohreby a tvoji bojovnici budu zomierat smadom v pustach, v mociaroch ich znicia choroby, ktore tu nepoznaju. Budu sa stazovat. Budu slabnut a bez ohladu na to, ako velmi budes chciet, aby isli dalej, sa vobec nepohnu. Nebudes legenda, ale tyran. Ini dobyju vsetko, co si v mieri mal. Co urobis potom?“
„Co by si urobil ty?“
„Preco sa pytas na moj nazor?“
„Pretoze si myslis, ze by som zlyhal.“
„Myslim si, ze s takym cielom by zlyhal ktokolvek. Ale niekedy nahoda zmeni vsetko. Aj dokladna vojenska priprava.“
„Oddnes uz nebudem na hubovej farme. Nic mi nedava. Nech tu pracuje niekto iny.“
„Vzdavas sa? Je pre teba tato praca narocna?“
„Nevzdavam sa. Ale stve ma, ze tato praca pre mna nie je dost narocna. Nikam nevedie.“
„A ako chces skoncit? Poprosis otca, aby ta preradil?“
„Nebudem prosit. Alebo pojdem tam, kde skutocne patrim dobrovolne, alebo ho k tomu donutim.“
„Rob, ako myslis.“

	Daerryl dohovoril. Znovu odchadza, ale tentokrat ho Sian nenecha len tak odist. Predbieha ho a stavia sa mu celom.

„Chcem pravdu.“

	Slavny bojovnik sa len zasmial. Aku pravdu? Povie mu, ze harmonia je loz? Alebo nejaku inu, predpisanu pravdu? Nakoniec sa rozhodne, ze ho nebude zbytocne provokovat.

„Pravdu o com?“
„Bude vojna? Poznas vsetkych velitelov. Chystaju vojnu?“
„Ak poviem, ze ano?“
„Nezahravaj sa so mnou. Ano, alebo nie?“
„Musis sa naucit trpezlivost.“
„Povedz mi to, teraz hned!“

	Daerryl nepotrebuje vela casu na rozhodnutie. Mladika jednoduchym chmatom omracuje presnou ranou do krku. Nasledne ide svojou cestou. Po niekolkych metroch sa zastavuje a nahlas sa pyta omraceneho Siana.

„Tak co, pokazil ti uz dnes niekto tvoje plany?“

3. kapitola – Varenina tuzba

	Z hlavneho mesta klanu Osloboditelov vychadzaju poslovia. Ziadna specialna vybava, len kratke mece, maly balicek potravin a rychly jaster. Nie vsetkych jasterov pouzivaju temni elfovia na bojove ucely. Su medzi nimi take, ktore su mensie, ale o to viac vytrvale. Nemaju v laske boje a hluk, ale vyborne sa hodia na dorucovanie sprav. Momentalne nic nie je dolezitejsie ako rychlost.

	Ti, co vidia odchadzat rychlych poslov, sa sami seba pytaju, ci sa nieco deje. Nikto nema vysvetlenie. Vsetci vidia naliehave reakcie jazdcov. Okamzite sa vydat na cestu. Mozno treba celit neznamemu nebezpecenstvu, ktore sa blizi.

	Varena sa nachadza v malej nenapadnej komnate. V ruke ma jednu z knih, ktore jej nepatria. Tajne cita to, co ma byt urcene len vyvolenym. Tajomstva destruktivnej magie, zakerne kliatby alebo cokolvek, co sposobuje smrt alebo utrpenie. Jedy namiesto liekov, to je jej zivot a konicek.

„Pocujes to? Nieco sa deje.“ Varene sa prihovara jedna z jej rovesnicok, ktora pre nu obcas ukradne nejaku tu zakazanu knihu.
„Mam z toho radost. Mam taky dobry pocit.“
„Myslim si, ze nacelnik poslal poslov k inym klanom.“

	Varena nechce povedat svoje tajomstvo. Ani jej. Nikto nema tusenie, coho vsetkeho je schopna. Nema ziadne kamaratky, len obete. Nikto nechce byt v jej blizkosti. Ale co nedokaze bezna charizma, to dokazu kuzla. Manipulovat ostatnych, kuzlami vymazat pochybnosti a z najblizsich si robit sluhov, na tom nevidi Varena vobec nic zle. Kazdy niekomu sluzi, tak preco by nemal niekto sluzit prave jej?

„Kea, poloz vazu na stol.“

	Poslucha okamzite. Ziadne preco, ziadne rozmyslanie. Vaza sa ocita na stole. Varena skusa nove zaklinadlo. Zatial vie len zakladne vlastnosti a nazov. Stahovacia strela.

	Trocha sustredenia na vazu, a ta sa plni dosial neznamou energiou. Vaza vyzera, ako keby na stole tancovala. Potom to prichadza. Z celeho predmetu su stovky malych kuskov, ktore letia na kazdy smer. Niektore z nich by trafili Keu, keby to Varena dovolila. Ale nedovoli. Vsetky crepy sa len okamih pred dopadom zastavuju a ich smer sa obracia. Prazdno, v ktorom bola doteraz vaza, sa zacina plnit jej ulomkami. Vsetky maju svoje miesto a zapadaju ako do tej najlepsej skladacky. Kea je prekvapena a tesi sa z uspechu, zatial co carodejnicka neskryva pohrdanie nad kuzlom. Vsetko funguje, ale aj tak nie je spokojna. Vaza drzi pohromade len z akejsi zotrvacnosti a pri snahe chytit ju do ruky sa uplne rozpadava.

„Preco vyzeras nespokojne?“
„Chcem viac.“
„Ako mozes chciet viac?“
„Chod sa hrat na dvor. Bez!“

	Kea odchadza a nazlostena Varena uklada na stol dalsiu vazu. Kuzlom ju nici a znovu sklada do hromady. Aj ked sa snazi zvysit svoju magicku silu pri skladani, vysledna vaza je stale krehka. Nikomu nepovie, preco je pre nu tak dolezite, aby bol vysledok totozny s originalom. Alebo este lepsi. Je to vsak jej ciel. Dokazat nemozne a vyuzit to pre svoj prospech.

	Dobre vie o posloch. Aj o tom, ake posolstvo nesu a kam. Jej plan sa naplna, ale zatial to nechce nikomu povedat. Zvlast nie niekomu, kto by ju mohol z niecoho podozrievat. Vo svojom vnutri sa vsak tesi na ich navrat a na stretnutie jednotlivych delegatov.

„Kea! Kea!“ Varena vola na svoju pomocnicku a ta v momente prichadza.
„Co mozem pre teba urobit?“
„Chod domov a dones mi nejake vazy a pohare. Chod uz.“

	Kea poslusne prikyvne a uz zanedlho prechadza cez uzke ulicky. Varena zatial nici rozne drobne predmety. Stahovacia strela sa jedneho dna mozno stane jej oblubenym kuzlom, ale dnes to pravdepodobne nebude.

	Nie je nahoda, ze prave teraz skusa nove kuzla. Dozvedela sa o niektorych novinkach a stiahla sa, aby neputala pozornost. Potrebuje rozmyslat. Nech sa situacia vyvinie akokolvek, ona bude ta, ktora zosilnie – zatial co vsetci ostatni budu slabnut. Magia, intrigy, inteligencia a talent byt na spravnom mieste v spravnom case. Toto vsetko sposobilo, ze pozna udalosti, o ktorych nevie prakticky nikto. Vypukla vojna medzi ludmi a elfmi. Vojna, ktora moze zmenit vsetko v svete ludi, elfov i tych, co obyvaju priestory skryte pred Arowe.

	Varena ma magicke nadanie, rovnako ako jej matka. Ma vsak ine ciele, inu motivaciu. Jej matke stacilo nicenie. Fascinovala ju smrt. Nikdy vsak nechcela nikoho ovladnut. Nemala potrebu byt tou dolezitou a hlavne v poslednych rokoch ovela viac filozofovala, ako carovala. Varena nechce takto dopadnut a hlavne nejavi zaujem o dlhe myslienky o smrti. Smrt pride a to je vsetko. Pripadne sa odlozi alebo zazenie. Nema v laske myslienky o tom, ze zijeme zbytocne, ked aj tak zomrieme.

„Nasla som tieto. Dufam, ze budu stacit.“

	Kea uklada jednu z vaz na stol a ostatne na maly stolik vedla postele. Neocakava dakujem a rychlo sa presuva dalej od stola.

„Nema to cenu. Musim na to ist inak.“ Mlada carodejnicka hovori len tak pre seba.
„Co chces dosiahnut?“
„Rozbit ju a nanovo zostavit tak, aby to bolo idealne.“
„Raz sa ti to podari.“
„Ale mne nejde o vazy. Tie su na nic. Chcem donutit zive bytosti robit presne to, co chcem ja. Vo vhodnu chvilu ich odpalit a znovu poskladat. Zachovat vsetky spomienky. Musi to byt odporne bolestive.“
„Preco chces privolavat bolest?“
„Forma mucenia. Roztrham na kusky vsetkych. Koho budem potrebovat ziveho, toho ozivim. Je mi jedno, ci bude zit den alebo cele roky. Len aby mi vyzradil vsetko, co chcem vediet.“
„Myslim si, ze niekto by radsej zomrel, ako vyzradil nieco naozaj dolezite.“
„Zomriet moze. Ale po smrti bude dalsia bolest. Po dalsej smrti dalsia. Nikto nevydrzi vecne. Az ked budem vediet vsetko, dam moznost zomriet jeden posledny krat.“

	Kea zbledla. Napriek tomu, ze bola ocarovana a plnila kazde zelanie, pocitila strach. Strach o svoj zivot a o vsetko, co ma. Nemusi mat ziadne nadanie na kuzla, aby pochopila, ze za bielym celom Vareny sa len tak hemzia cierne myslienky. Uvedomila si, ze ta, co nici nadoby, moze znicit vsetko a vsetkych a nebude jej to luto.

„Postav sa sem. A nehyb sa.“
„Nepostavim! Nie! Prosim, nie, prosim...“
„Okamzite sa tam postav!“

	Varena zvysila silu svojho magickeho posobenia na Keu a donutila ju k poslusnosti. Predviedla kuzlo, ktore testovala zatial len na skle a keramike. Pre Varenu je to prvy test na niecom zivom. Mladej temnej elfke sa chcelo kricat, utekat, branit pastami, cokolvek. Ale nemohla vobec nic. Kuzlo jej zvazovalo ruky i myslenie. Nemohla ani len prosit o holy zivot.

	Po kratkej chvili si kuzelnicka vybrala nastupkynu za Keu. Uz pre nu ma aj prvu ulohu. Odpratat zmes popola a ulomkov kosti.

4. kapitola – Stretnutie

	Na dalsi den sa vratili poslovia, spolu so zastupcami vsetkych klanov temnych elfov. Sian a ostatni su z prveho klanu, nazyvaneho aj Kalannar, Osloboditelia. Povod mena je samozrejme spojeny s odtrhnutim od lesnych elfov. Kalannar su najstarsim klanom a vsetky ostatne klany vznikli po nezhodach medzi jednotlivcami. Poslovia zamierili k trom dalsim klanom, z ktorych kazdy v niecom vynika. Sordin v brutalnosti a vojenskom vycviku, zatial co Nymreth a Algebani sa viac zameriavaju na vyrobu a predaj zbrani, pripadne sa prenajimaju do cudzich armad.

	Vo velkej sieni sa okrem reprezentantov inych klanov a elit z radov Kalannaru nachadza este niekolko vojakov s dobrym vycvikom. Pre istotu. Nikto nediktuje pravidla obliekania ci stolovania, to nepatri k zivotu temnych elfov. Na jednoduchych i zdobenych stolickach hlasne diskutuje kazdy s kazdym.

	Sien je pokryta najroznejsimi vyjavmi a nabozenskymi textami. Vysoky strop je osvetleny faklami a v strede siene sa nachadza kvalitne spracovana mozaika, znazornujuca temneho elfa na velkom jasteri. Jazdec na mozaike ma v jednej ruke velku zahnutu sablu. Druha ruka mu chyba.

„Situacia je na zamyslenie. Nie sme vo vojne, aj ked sme na vojnu pripraveni. Na povrchu vznikol konflikt. Zastupcovia vsetkych klanov prisli do tejto siene a spolocne sa dohodneme na nasom postupe.“ Nacelnik Taren nehovori dlho a dobre na nom vidno skutocny zaujem.
„Co budeme robit? Ideme do boja, alebo nie?“ Ozyva sa Darken, nacelnik klanu Sordinov.
„Pre to sme sa tu stretli. Mame moznosti. Je na nas, co urobime.“

	Kratke obdobie ticha prerusuje hlasna vrava. Kazdy cez kazdeho vykrikuje, co si mysli. Argumenty, nenavistne komentare, vsetko v jednom. Niekto nenavidi ludi, niekto iny nenavidi lesnych elfov. Nejednotna je aj odpoved na otazku, ci sa vlastne do nejakej vojny pojde, alebo nie. Nic nezvycajne na stretnutiach temnych elfov. Vela reci a keby aspon niektori zavreli usta, poculi by, co hovoria ostatni.

„Tak dost!“ Daerryl trieska do zeme kladivom, az sa vsetky oci zahladia na neho. Typicky vojak. Ked chce, aby si ho niekto vsimol, tak to zariadi bleskovo. Netreba eleganciu, ked moze pouzit silu.
„Daerryl, co si ty myslis?“ Oslovil ho vladca najstarsieho klanu.
„Ludia su vo vojne s lesnymi elfmi. Myslim si, ze ide o dalsiu z vojen o hranice. Nechcu vyvrazdit celu populaciu tych druhych. Taketo vojny nemaju vela obeti a ani dlho netrvaju, aj ked sa samozrejme najdu vynimky. Obidva narody oslabnu v dosledku vojny. Mozno sa hranice ani neposunu a nikto nic neziska, iba strati. Myslim si, ze by sme ich mali nechat, nech sa zabijaju navzajom. Nepletme sa do toho. Aj my mame silu. Tak ju setrime. Udrime, ked to bude potrebne a naberajme silu, kym ini slabnu. Stretli sme sa, aby sme sa rozhodli jednotne. Navrhujem sledovat situaciu, ale nezasahovat. Utok na ludi by nam nepriniesol nic a utok na lesnych elfov by nam narobil len zbytocne problemy so zasobovanim z povrchu. Obchodujeme s kdekym, ale s lesnymi elfmi najviac.“
„Dobre slova, Daerryl. Ma niekto iny nazor?“
„Ja mam,“ zapojil sa Darken, velitel Sordinov.

	Len co sa prihlasil, uz bolo kazdemu jasne, co chce povedat. Darken ma velke slovo, ale ziadny typicky temny elf to nie je. Vlastne ma k svetlym elfom ovela blizsie, ako ktokolvek iny. Byvaly druid a diplomat, ktory nevie bojovat s chladnymi zbranami a viac ako destruktivna magia ho zaujima liecenie. Naozaj netypicke vlastnosti pre zivot v podzemi. Nikdy nemal ludi v laske.

„Radi si ho vypocujeme.“
„Ludia vyhraju. To je jednoduche. Tych zasranov je viac. Maju viac vojakov, viac materialnych zdrojov, este su tie svine schopne vypalit polovicu vsetkych lesov, len ak im to prinesie nejaku vyhodu. Na rovine elfov rozdupu a tam, kde su teraz svatyne, budu ich farmy. Viem, preco vznikla vojna. Ludia maju vyssiu porodnost. Ovela viac sa mnozia tie potvory a zas im zacina hrabat z toho, ze by si zasluzili viac priestoru. Elfovia su im v ceste, ale to je prekazka, cez ktoru sa vedia dostat. Co urobime? Budeme bojovat po boku ludi proti nasim pribuznym? Ak ano, neziskame nic a oni vsetko. Bez problemov nas nechaju podochnut v jaskyniach. Ak ale budeme bojovat po boku elfov, stale mame dost sily na to, aby sme ludi zahnali. Elfovia budu spolocne tahat za jeden povraz. Nasa a ich magia sa bude skvelo kombinovat. Ak budeme postupovat spolocne, mozeme obsadit niektore ich pysne mesta a donutit ich znovu normalne spolupracovat. Medzi lesnymi elfmi je mnoho takych, pre ktorych sme najblizsi spojenci. Sme ich bratia, ktori sa rozhodli odist a znovu pridu, ked bude ich sila potrebna. Navyse sme v jaskyniach a mozeme prejst na povrch a znovu spoznavat kulturu, od ktorej sa postupne odcudzujeme. Uplne zbytocne.“
„Dakujeme za tvoj nazor. Niekto dalsi?“

	Do diskusie sa zapajaju dalsi a dalsi. Ich odpovede su vsak celkom ine, ako v predoslych pripadoch. Ozyvaju sa frazy ako: „Prec so zradcami z lesa!“ alebo „Ich vojna, ich problem!“ Samozrejme sa opakuje, ze harmonia je loz i to, ze povinnostou temnych elfov je postavit sa proti tym svetlym. Rozne dovody, od nedavnych skriepok cez rozne ozbrojene konflikty. Odlisne kultury by nemali zit vedla seba a ti slabsi by sa mali podriadit silnejsim. Vacsina si mysli, ze doteraz sa prave oni, temni, museli stale prisposobovat. Vsetci schvaluju odchod od svojej krvi, tak preco by sa mali k nim vracat? A bojovat vo vojne na ich strane? Navyse vo vojne, ktora moze dopadnut katastrofalne?

„Sian, syn moj, co si ty myslis?“ Otec obratil pozornost na syna. Nezvycajny krok. Vacsinou sa vladcovia nepytaju svojich deti na nazor, minimalne nie v pritomnosti ostatnych.
„Myslim si, ze je dobre, ze sme sa tu stretli. Mali by sme vediet viac o nasich nepriateloch. Vieme, ze je vojna. Keby som bol velitelom klanu, chcel by som vediet o obidvoch stranach co najviac.“
„To je rozumne. Mame spravy od spehov a samozrejme mozeme ziskavat viac informacii, ale to zaberie cas. Vojna zacala a ak chceme nieco ziskat, mali by sme konat co najrychlejsie.“
„V takom pripade som za viac opatrnosti, aj keby to pre nas znamenalo mensi zisk.“

	Pritomni bojovnici si mladika vypoculi a zvazili jeho navrh. Po chvili sa vsak znovu objavili reci o tom, aki su ti elfovia, co ostali v lesoch, slabi. Sian bol rad, ze si ho vypoculi. Vlastne v take nieco ani nedufal. Daerryl si s respektom prezrel mladikovu tvar. Mysli si, ze jeho nedavne slova padli na urodnu podu. Nasledne si vypytal slovo.

„Nemali by sme bojovat proti lesnym elfom. Vo viacerych veciach s nimi nesuhlasime, ale to neznamena, ze je potrebne prejst do otvoreneho konfliktu. Potrebujeme ich pre obchod. Ak by sme my isli do vojny, boli by nasi najpravdepodobnejsi spojenci prave oni. Kto iny by sa nas bol schopny zastat? Trpaslici? Trolovia? Mnohi ludia o nas nikdy ani len nepoculi. Najlepsie by bolo cakat. A ak by niektora strana chcela nasu pomoc a prislubila by za to nieco, co ma skutocnu hodnotu, potom by som znovu otvoril tuto otazku.“
„Spravne, suhlasim. Ale nemyslim si, ze by sme mali zachovavat neutralitu. Ludia sa vsade siria ako plesen a ak ich teraz niekto nezastavi, bude zle.“ Darken reaguje na Daerrylov nazor a s pohrdanim sa pozera po vsetkych v miestnosti, ktori budu podla neho vzdy proti lesnym elfom.
„Ludia su silni. Chces sa zapojit do konfliktu, bojovat proti nim, i ked je velka sanca, ze prehras?“
„Su silni. A kedy bude dalsia prilezitost bojovat proti nim a mat dobrych spojencov na svojej strane? Alebo pojdeme proti nim, ked budu este silnejsi? Poznam lesnych elfov. Doteraz mam medzi nimi priatelov a je jedno, ci so vsetkym suhlasim, alebo nie.“

	Diskusia medzi Daerrylom a Darkenom pokracuje. Daerryl chce mier a vyckavat, Darken boj proti ludom. Vsetci ostatni chcu boj proti lesnym elfom. Az na niekolko vynimiek.

„Nikam to nevedie. Kazdy povedal svoj nazor, ale nepadla zhoda. Ostava hlasovanie. Hlasujte a na zaklade hlasov sa rozhodne kazdy klan zvlast, ako kaze tradicia,“ hovori velitel Kalannarov.
„Nesuhlasim!“ V Sianovi to vrie. Doteraz bol pokojny. Mohol povedat svoj nazor, ale cim viac sa zaujima o taktiku, tym viac nesuhlasi s tradiciami.
„Preco?“
„Su tu styri klany. Co ak sa niektore pridaju na jednu a ine na druhu stranu? Budeme bojovat proti sebe? Budeme sa zabijat?“
„Mame styri klany, nie jeden. Ak ma niekto iny nazor, tak nech ho ma.“

	Mlady bojovnik si mysli si, ze pozna jedinu spravnu odpoved. Bojuje castejsie s hubami ako s inymi bojovnikmi, ale ma pevny nazor.

„To znamena, ze vsetci pomrieme! Ak nebudeme jednotni tak, ako su ludia alebo lesni elfovia, lahko nas nasi nepriatelia znicia. Ak niekto napadne jeden z nasich klanov, ostatni nepridu na pomoc? Budeme sa od seba stale viac odlisovat? Odisli sme od nasich pokrvnych bratov, lebo mame ine nazory. Teraz sa budeme stale delit, az bude kazdy sam? Myslel som, ze chceme byt silni, a nie nejednotni a slabi. Keby sa delili na nejake skupinky trpaslici ci trolovia, bolo by po nich.“
„A ako by si to riesil? Tradiciu nemozes porusit. Sme volne zoskupenie klanov. Nevedie nas ziadny jednotlivec. Je to tak dlho a funguje to.“
„Lebo mame mier. Vo vojne to nebude fungovat. Zjednotme sa. Vsetci pod jednou zastavou. Pod jednym panovnikom.“
„A kto bude ten panovnik?“
„O tom mozeme hlasovat.“

	Vsetci su uzasnuti. Mladik dava rozumy. Hovori mudro, ale naco posluchat mladika? A kto by chcel len tak odovzdat vsetku svoju moc do ruk niekoho ineho? Kazdy klan si svoje uzemie dobyl a v malych vojnach obhajil. Klany maju rozne zamerania, idealy, v podstate vsetko. Urobit z nich jeden silny narod je narocne a hlavne je len malokto presvedceny, ze treba nieco menit. Aktualny stav je dobry a starsi su presvedceni, ze mladi tomu nerozumeju.

„Ak to ten mlady mysli vazne, tak nech daju ostatne klany vsetko co maju mne a ja sa o to postaram. Pojdeme do vojny, budeme slavit vitazstva a zaroven budem plne respektovat, ze kazdy klan je trochu iny.“ Nacelnik Sordinov a priatel lesnych elfov kandiduje na titul nacelnika vsetkych klanov. A tak je vsetkym hlavne na posmech.
„Ak by si nebol nacelnikom ty, kto by bol pre teba dostatocne dobry?“
„Ha! Nikto, samozrejme!“
„Potom by si nemohol byt dobrym vladcom. Nikoho neakceptujes.“
„Ty si hlupe dieta. Nemas tu co robit. Toto nie je miesto pre deti. Chod sa hrat.“
„Som mlady, nezaslepeny hlupostami. Ty nikomu neveris. Patris k lesnym elfom, ci uz si medzi nami, alebo nie. To nie je problem. Ak ale nenavidis ludi, no nie si ochotny obetovat svoju poziciu pre zjednotenie temnych elfov, prinesies len zahubu. Teba nebudem nasledovat a myslim si, ze ostatni tiez nie.“
„Vylucujem ta odtialto. Vypadni.“
„Ak chces byt velitelom vsetkych temnych elfov, tak chcem byt aj ja. Myslim si, ze viem, co potrebujeme.“

	Spor medzi Sianom a Darkenom je rychlo preruseny. Kazdopadne ich diskusia padla na urodnu podu. Prvykrat v historii od oddelenia roznych klanov je mozne, ze budu pracovat spolocne.

„Kazdy klan je iny. To tu odznelo. Daerryl, co si ty myslis? Poznas mnohych z nas. Co by sa podla teba stalo, keby sa nase klany zjednotili?“ Znovu sa zapojil Taren a jednoduchymi gestami sa pokusil tlmit vasne, ktorymi boli priestory uplne preplnene.
„Osobne si myslim, ze by to znamenalo velke zvysenie nasej sily. Boli by sme efektivnejsi v boji. Mozno by to bol dobry krok k tomu, aby sme vytvorili skutocne silnu risu. Kazdopadne by sa takato novina rychlo dostala k nasim protivnikom. Pre ludi i lesnych elfov sme len niekolko nespolupracujucich klanov. Vedia, ze ak by na nas zautocili, nase klany by sa aspon ciastocne zjednotili. Mozno to aj preto nechcu urobit. Pre nich nie sme hrozba. Opakujem, nie sme hrozba. Ak sa ale staneme hrozbou, budu pripraveni. Teraz nie sme a mame moznost prekvapit. Ale mame aj moznost budovat svoju risu najlepsie, ako vieme. Ak sa zjednotime, nebude to len vacsia armada a celkova sila. Bok po boku budu stat i ti, ktori sa navzajom nerespektuju. Moze to narobit problemy. Rozhodne je to risk. Ak chceme vystupovat ako jeden narod, mali by sme si vlastne urcit, kto sme a kym chceme byt. Zatial sme totiz len styri klany, ktore odisli od nasich pribuznych. Nie sme nieco, co by budilo strach. Nemame ani len meno. Co sme pre ostatnych? Obavani bojovnici a carodejnici, silne dobyvacne vojsko, alebo skupina elfov, ktora sa ukryla pred Arowe?“
„Nemame meno. Tak sa pomenujme. To je jednoduche. Kto je za to, aby sme sa pomenovali? Mozeme byt silny celok ci federacia kmenov, ale nemyslim si, ze sa mame oslovovat ako temni elfovia. To, ze zijeme v temnotach, predsa neznamena, ze mame temne myslienky. Mozeme si dat meno z davnych jazykov. Nieco, co nas charakterizuje a ukazuje svetu, ze sme jeho sucastou.“
„Nie kazdemu sa bude pacit nove meno. Navyse zmenit meno len tak moze znamenat problemy. Kazdopadne ak to moze pomoct, tak preco nie?“ Tarenovi sa myslienka pozdava.

	Nove meno. Nove myslienky. Nove potreby pre novy vek. Napriek tomu je na mieste vela starych tvari. Mnohi chcu uz len pokoj. Povedat si svoj nazor, kym su v presile, ale nerobit nic, co by mohlo znamenat zhorsenie situacie. Vsetci ziju a to je dolezite. Ostatni nech si robia co chcu, ale nech daju obyvatelom jaskyn pokoj.

„Arin! Arini!“ Po chvili sa znovu ozval Sian. „Navrhujem, aby sme boli Arini. Tak to bolo v davnych spisoch a zaroven je to kratke a silne.“
„My nie sme Arini. Arini boli jednotlivci, ktori odisli od elfov a ukazali sa ako bezohladni hlupaci.“ Daerryl pouca nacelnikovho syna.
„Nie sme to my? To meno ma respekt. Navyse sme tiez odisli. Sme hlupaci? Ak budeme bojovat medzi sebou, tak ano. Ak nevyuzijeme sance, ktore nam zivot da, tak znovu ano.“
„Mozeme sa tak volat, preco nie. Ale moze to sposobit naozajstny zmatok.“
„Tak dajme lepsi nazov, ak niekto ma dobry navrh. Hlasujme.“

	Sian je mladik, ale nie je mu cudzie prezentovat svoje nazory. Ohuruje ostatnych. Jeho vystupovanie je odvazne a vidno, ze si veri. Taky by mal byt velitel. V prvom rade rozhodny. Ziadna vahava troska. Bojovnici vsetkych klanov naraz hovoria svoje nazory a ako vzdy, aj teraz je nacelnik Sordinov najhlucnejsi.

„Zbytocne tu uvazujeme o mene. Poslime vojakov na boj proti ludom. To je dolezite. Nic nie je dolezitejsie. Podme vsetci a ak je niekto lenivy a sprosty, nech si ostane tu. Ti, co za nieco stoja, pojdu bojovat po boku elfov proti ludom.“
„Pojdeme do boja vsetci, alebo nikto. Nech sa rozhodneme akokolvek, budeme pripraveni.“ Sian ma odvahu napominat Darkena. Syn nacelnika sa hada s nacelnikom ineho kmena, comu sa ostatni nacelnici len prizeraju. Nechapave pohlady su vsade a ak niekto nieco nechape, tak to je prave Darken.
„Ty nemas co navrhovat. Nevies o zivote ani hovno. Si dieta.“
„Ty si len mrtvola.“

	Syn nacelnika je prekvapeny. Tie slova nepovedal, ani nemyslel. Napriek tomu sa jeho usta hybali. Citil kazdy pohyb, kazde pismeno, ale nebol to on, kto konal.

	Doteraz nikym nevidena postava sa priblizuje o nieco blizsie. Zena. Mlada, ale rozhodne nie ziadne mile dievcatko, ktore sa tesi na novu hracku. Vyzaruje z nej tmava aura, ako keby bola vyslankynou samotnej smrti. Jedna z tych, ktora nehlada kompromisy a pohne dejinami bez toho, aby si od niekoho pytala povolenie.

„Tento muz zomrie.“

	Napriek tomu, ze jej prichod vzbudil pozornost, vsetci sa znovu pozerali na Darkena. Vyslovila kratke zaklinadlo a telo toho, kto doteraz hovoril, sa rozpadlo na male kusky. Z nacelnika klanu Sordinov boli len male kusky, ktore sa od seba neustale vzdalovali, aby sa nasledne znovu dostali na svoje povodne miesto. Namiesto ziveho Darkena sa objavila len jeho krehka socha, z ktorej rychlo vytekala krv. Po chvili sa cele telo zrutilo na zem.

	Ticho. Nikto nikdy taketo kuzlo nevidel. Namiesto hovoriaceho tvora je len maso na podlahe v roztrhanych satach.

„Co su to za cary?“ Sian ako prvy prekonal ticho, ktore sposobila nahla smrt.
„Boh smrti je nas najblizsi spojenec. Nie elfovia. Kto chce zit a brat zivoty, ten sa musi podriadit jeho a mojej voli.“ Varena berie svoje slova smrtelne vazne.
„Straze. Zatknite ju.“
„Kto sa ma dotkne, umrie!“

	Jeden zo strazcov sa dotkol Vareny. Vysoky strazca sa ocita okamzite na zemi a druhy od nej radsej ustupuje. Pohlad na odhodlanu Varenu je strasny a dve umrtia pocas predstavenia su aj u tych najbojovnejsich ras velmi vynimocne.

	Taren poziadal gestom svojho syna, aby sa posadil. Sam sa priblizil k carodejnici.

„Povedz mi, co navrhujes?“
„Napadnut vsetkych. Znicit kuzlami tych, co sa postavia na odpor. Rozdrvit kazdeho, kto bude tak hlupy, aby sa nam pokusil ublizit.“
„My proti vsetkym? Proti vojenskej a materialnej presile? Proti tym, ktori by nam dali pokoj?“
„Len hlupak pojde s mecom proti presile. Rozumny jedinec spali nepriatelov na prach a vytiahne mece proti zbytkom ich armad. Ludia ani lesni elfovia nepoznaju Herdanovu silu. Boh smrti a temnoty chce smrt a temnotu. Ak mu ju doprajeme, on nam dopraje silu a vitazstva.“
„Boj na viacerych frontoch je hlupy napad. Nemozeme ist do boja len tak, bez pripravy.“
„Vy, bojovnici, bojujte. Zabijajte a umierajte, ako to robite vzdy. Ja vam donesiem vitazstvo.“

	Napriek tomu, ze je Varena nizsia ako vsetci na zhromazdeni, rychlo si vybudovala respekt. Kazdy bojovnik tuzi po vitazstve, ale nie kazdy sa o to pokusi s rovnakymi nastrojmi. Sam nacelnik klanu sa pusta do debaty so zenou, ktoru nikto nepozna. Zajtra sa to moze vsetko zmenit. Alebo este dnes.

„To je velmi odvazne tvrdenie. Nikto nemoze slubovat veci, ktore nemoze naplnit.“
„Teraz tu dvaja vydychli naposledy. Ich sila je moja. Ak by som chcela, mohla by som zabit dalsich a dalsich. Celu tuto miestnost mozu pohltit plamene.“
„Si mlada, tak ako Sian. Nebola si pozvana, ale aj tak chcem tvoj nazor. Keby sme mali bojovat len proti jednemu z tychto dvoch narodov, proti komu by si isla bojovat?“
„To je jasne. Proti elfom. Znicime ich a nasledne budeme tak silni, ze s Herdanovou pomocou spalime ludi na prach. Ich duse budu patrit mne.“
„Neprinasas zivot, iba smrt. Zivot nie je len o vojne. Navyse, tvoje kuzla nevedia liecit choroby ci zahnat hlad. Pocas vojny sposobis vela utrpenia. Co by si ale robila, keby bol vsade mier?“
„Mier je pre slabych. Silnym patri svet.“
„Neuvazena vojna nam nepomoze. Oslabi nas.“
„Hovoris ako jeden z lesnych elfov. Vsetci zoslabnu, tak je to v nejakej hlupej harmonii. Harmonia je loz. Chaos je pravda. Kto sa nam postavi, zhori. Kto bude chciet utiect, toho zabijeme. Mier bude, az budu vsetci nasi nepriatelia mrtvi. Ale...“

	Varena prerusuje vetu. Pozera sa na strop. Niekde tam je krajina, na ktoru svieti Arowe. Zdroj tepla a svetla. Jej nepriatel. Arini si vsimaju, ze zacina byt dezorientovana.

	Taren vyuziva situaciu a ziada od jedneho z bojovnikov puta. Sam ich dava mladej carodejnici. Nechce riskovat. Uz teraz zabila dva zivoty.

	Daerryl ma na to svoj nazor a namiesto od mnohych inych si zachovava vlastnu hlavu.

„Mali by sme sa jej zbavit. Bude lepsie, ked ju zabijeme. Som posledny, kto by za normalnych okolnosti navrhoval zabitie niekoho z nas, ale toto nie su normalne okolnosti. To dievca nie je ziadne bezne dievca. Spomina Herdana. Vidno na nej silny vplyv boha smrti.“
„Vies vysvetlit, co sa teraz stalo?“ Pyta sa Tarken.
„Mam len tusenie. Myslim si, ze v tele tej mladej zeny je akesi ohromne zlo. Neviem urcit, o co presne sa jedna, ale to, co urobila, ju vysililo. Bude znovu v poriadku. Ak ale sam Herdan dokaze cez nu ovplyvnovat dianie v nasom svete, budu sa diat strasne veci. A velmi skoro.“
„Herdan je vec viery. Kto chce, nech v neho veri. Nie vsetci vobec veria, ze existuje. Nemoze to byt nieco ine?“
„Herdan, alebo nieco ine. Kazdopadne nebezpecne.“

	Dvaja rozumni temni elfovia sa rozhoduju, co urobit s Varenou. Zabit ju? Nechat ju ist? Alebo ju nechat na pozorovanie?

„Dajte puta aj mne! Aj mne! Rychlo!“ Sian krici na ostatnych a sprava sa velmi neprirodzene. Ma krce a z oci mu tecu slzy.
„Doneste niekto puta!“
„Puta? Je to moj syn!“
„Tak spravme to co chce. Puta!“ Daeryll osobne dava mladikovi puta a ten este ukazuje svoje trasuce sa ruky.
„Vratil sa? Vratil sa jednoruky boh?
„Dufam, ze nie.“

	Temni elfovia sa zhodli, ze po tejto udalosti nebudu riesit malicherne spory. Kazdy klan vyberie svojho zastupcu, ktori dohodne vsetko dolezite z ostatnymi v niektorej mensej sale.

5. kapitola – Kadlo

	Zelena pevnost. Trojica malych vezi, opevnenie a brana. Vsetko postavene v elfskom style. Mala pevnost pri rieke je plna. V hlavnej sale sedi kapitan pevnosti so svojimi najblizsimi bojovnikmi a hostami. Niektore miesta su prazdne. Dvaja hostia su v obvazoch.

	Kreon, kapitan pevnosti, sa zdviha. Chce nieco povedat a tak by vsetci mali stichnut. Nedeje sa tak. Miestnost pripomina ul.

„Utiste sa,“ hovori jeden z rytierov. Jeho hlas zanika v hluku ostatnych.
„DRZTE HUBU!“ Kadlovi stacia dve slova na to, aby urobil poriadok.

	Uplne ticho po chvili prerusuje kapitan. Sam ma male zranenie a moze dakovat svojej helme, ze v boji nedopadol ovela horsie.

„Cely vychod je v nebezpecenstve. Napadli nas. Potrebujeme viac vojakov a pripravit nasu obranu. Musime sa postarat o zasobovanie vacsej armady a zariadit, aby sa elfovia nedostali cez most.“
„Ty si na nich zautocil. Tvoj rod, nie ten nas. Uz sme si zvykli. Vy urobite nieco hlupe a chcete od nas, aby sme vas zachranovali.“ Odpoveda Raahel z rodu Maraskenov z juhozapadu.
„My ich zem potrebujeme.“
„Aj oni svoju zem potrebuju.“
„Sme vo vojne. Potrebujeme mysliet vojensky, nie sa hadat medzi sebou.“
„Sme vo vojne. Lebo ste chceli vojnu. Nove uzemia. Ak chcete obetovat svojich vojakov, tak ich obetujte. Nasi sa na tomto sialenstve podielat nebudu.“

	Spor medzi jednotlivymi rodmi je v nejakej forme uz storocia. Jeden kral formalne ovlada celu risu. Lokalne rody sa navzajom neznasaju a dosiahnut nejaku spolupracu je vzdy velmi narocne. Rod Maraskenov z juhozapadu a Laskeri z vychodu nemaju skoro nic spolocne. Slovo si zas berie kapitan pevnosti.

„Potrebujeme vojakov. Zbrane, zasoby, vsetko. A slubujem, ze sa podelime o dobyte uzemia od elfov.“
„Si kapitan malej pevnosti. Nehovoris za cely svoj rod. Keby si aj hovoril za vsetkych, neveril by som ti. Do tejto pevnosti sa da uchylit mozno styridsat chlapov. Keby ju niekto chcel dobyt, tak ju dobyje.“
„Ani ty nehovoris za cely rod. Ale aj tak mas moznost poslat cast armady.“

	Kapitanova rec nepresvedcila nikoho. Nech sa snazi akokolvek, stoji pred nemoznou ulohou.

„Kadlo, si najskusenejsim bojovnikom. Co si o tom myslis?“
„Myslim si, ze ste malicki kohutikovia na obrovskej farme. Budete sa hadat o zrnieckach a zatial pride svorka vlkov a ti vsetkych roztrhaju na kusy. A pretoze su tu aj menej inteligentni jedinci, poviem to aj inak. Ak sa neviete dohodnut, tak vsetci pokapu. Ak sa dohodnut chcete, ale akosi vam to nejde, mal by vas niekto nahradit.“
„To su velmi drze slova.“
„Drzost nezachranuje zivoty. Rozum ano. Elfov nemam rad a niektorych ludi mam rad este menej. Podstatne je to, ze ak sa elfom nepostavime, rozbiju jednu nasu malu armadu za druhou, az neostane nikto, kto by proti nim pozdvihol zbran. Navrhujem vyuzit jeden fakt, ktory tu zatial nikto nespomenul.“
„Aky?“ Pyta sa zastupca Maraskenov.
„Nas je podstatne viac. Mame zbrane, skusenych vojakov, pozname nase uzemie. A nemusime uvazovat len nad tym, kto bude posielat kolko vojakov. Mozeme uvazovat nad niecim uplne inym, napriklad kto na elfov zautoci cez pevninu a kto cez more. Ak sa dohodneme, znicime elfov a budeme mat viac miesta. Alebo ich donutime, aby sa stiahli a zas bude mier. To je uz na vsetkych tych urodzenych lordoch, co si vyberu.“
„Zaujimavy nazor,“ hovori Kapitan. „Teraz je cas, aby sme si vypoculi, co nam chcu povedat samotni elfovia.“

	Vacsina saly nechape. Co s tym chce povedat. Ma plan? Alebo sa stalo nieco naozaj neobycajne?

„Straze, prineste nasho hosta.“

	Straze prinasaju osobu v retaziach. Pohybuje sa pokojne, ziadne prudke pohyby. Cez hlavu ma prehodene vrece. Nevidno ziadnu zbran, len prazdny tulec bez sipov.

„Na kolena. Klakni!“ Zareve niekto z radu.
„Neklaknem.“
„Pomozte mu s tym!“

	Zajatec si po silnom udere do noh klakol, ale pokusal sa postavit. Po druhom udere tuto snahu vzdal.

„Kto si?“
„Vy ma vsetci vidite, ale ja nemozem vidiet vas. Je to spravodlive?“
„Tu my rozhodujeme, co je spravodlive.“
„Potom neviete, co je to spravodlivost.“

	Kadlo vytahuje svoj mec a opatrne s nim dava prec vrece. Necuduje sa, co vidi. Ostatni vsak ano. Zajatec je mladik, mozno este chlapec. Spicate usi jasne ukazuju jeho povod a cerstve rany hovoria velmi vela o tom, ako sa k nemu spravali po zadrzani.

„Neboj sa,“ prihovara sa zajatcovi Kadlo. „Je tu vela dolezitych ludi, co v zivote nevideli elfa a aj tak ta chcu zabit.“
„To ma ma upokojit?“
„Ber to ako dobru spravu. Niektori sa k tebe snazia byt uprimni, nech sa deje cokolvek.“

	Kadlo sa vracia na svoje miesto a zacina sa nieco medzi vypocuvanim a tyranim.

„Preco ste na nas zautocili?“
„Vy ste zautocili na nas. Vacsinu mojej rodiny zabili vasi jazdci na konoch.“
„Kolkych ludi si zabil? Po kolkych si strielal z luku?“
„Neviem pouzivat luk.“
„Si elf. Vies pouzivat luk. A mas tulec so sipmi.“
„Nie vsetci z mojho naroda vedia a chcu bojovat. Tulec si poriadne pozrite. To nie je praca elfov. Je to vas tulec a dali mi ho pred vstupom do tejto saly.“
„Odvedte ho,“ hovori kapitan pevnosti a v pozadi pocut masove vykrikovanie suhlasu. Niektori pridavaju, ze ho treba zbicovat.

	Po odvleceni to znovu zacina vriet. Rod zo zapadu meni svoju retoriku. Uz nie su tak pokojni a odmietavi. Zacinaju citit sympatie k elfovi, ktoreho sem dovliekli.

„Ste banda neludskych hlupakov. Prepadnete nevinnych a chcete nasu pomoc, lebo sa zacali branit? Alebo sa este nezacali branit a chcete slavit triumf v boji s nepriatelom, ktory nemal ziadnu sancu? Moje odporucanie pre mojich panov je jednoduche. Neposkytneme ani vojakov, ani akukolvek pomoc.“
„Ste sraci a zbabelci. Chcete sa schovavat za nasimi uzemiami.“
„Vy ste sraci a zbabelci!“
„Nie my, ale vy! Vy! Ste sraci! Ste zbabelci!“
„DRZTE HUBY!“

	Kadlo znovu zasiahol. Mozno nie s takym elanom, ako predtym. Uvedomuje si, ze tu istu hlasku bude musiet pouzivat este vela krat.

„Vypoculi sme si tu kadeco. Dnes sa tu nedohodneme. Nechajme to na rano.“
„Kadlo, ty vies, ze si ta vazim,“ hovori zas kapitan pevnosti,“ ale kazda hodina, co tu stratime, moze oslabit nasu poziciu.“
„Menej ako kazda diskusia, ktora zmeni spojencov na nepriatelov. Ak sa ludia z vychodu a zapadu nevedia dohodnut, treba hladat spojencov inde.“

	Hadky medzi rodmi nie je mozne len tak zahnat. Zacali padat najroznejsie urazky. Zajaty elf vlastne ani nechapal, kam sa to dostal. Ludia sa hadaju navzajom a v podstate si ho ani nevsimaju.

„Nerozumiem vam.“ Kadlo zas vstupuje do diskusie a vytahuje svoj mec.
„Preco ten mec, Kadlo?“ Pyta sa ho kapitan pevnosti.
„Pri dvoch bandach sialencov sa necitim bezpecne. Pekne si podajte ruky, alebo sa pozabijajte. Dolezite je, aby ste prisli k nejakemu stanovisku. Vlastne, ani nie. Dolezite veci sa aj tak rozhodnu niekde inde. Tu sme v malej pevnosti a je na vas, ci sa tu dohodnete a prezijete, kym pridu posily, alebo nie. Ak chcete skapat, hadajte sa. Ak nechcete, tak si podajte ruky.“
„Kto si, ked mas pocit, ze vsetko vies?“
„Jediny, co prezil podobnu diskusiu pred sedemnastimi rokmi.“

	Do hlavnej hradnej siene prichadza rychly posol. Vyzera byt celkom vycerpany.

„Co sa stalo?“
„Elfovia. Zabili mi kona. A ja… ja...“
„Nesies spravu?“ Kapitan pevnosti prichadza k nemu blizsie.
„Mam dorucit...“

	Jedno dobre mierene bodnutie a pevnost je bez kapitana.

„Vrahovia! Poslali na nas vrahov!“

	Kadlo sa snazi vraha dolapit, ale ten je rychlejsi. Podrezava si hrdlo. Nikto proti tomu nemoze nic urobit. Na zem pada uz druha mrtvola. Dlhorocny rytier sa snazi rychlo prehladat mrtvolu.

„Zaujimave. Velmi zaujimave. Raahel, pozri sa na to.“
„Co si nasiel?“
„Vsak to. Nic. Nejaky chlap. Myslel som, ze teraz budu proti nam nieco skusat elfovia, ale toto je clovek. Ma pri sebe uplne obycajnu dyku, aku moze mat ktokolvek. Ziadne specialne znamenia. Vyzera ako hocikto z nas. Ale napriek tomu dokazal zabit cloveka a nasledne sam seba.“
„Preco by vrah zabil sam seba?“
„Urobil to rychlo. Musi ist o niekoho, kto ma vycvik. Ale nevahal spachat samovrazdu. To je trochu zvlastne.“
„Preco? Co moze niekoho viest k takemu cinu?“
„Vymleta hlava. Alebo nejaka velka odmena v posmrtnom zivote.“
„Na take hluposti nikto neveri.“
„Ale veri. A ma dovod robit to, co robi.“

	Na Kadla sa pozeraju ako na niekoho, kto ma vsetky tie vlastnosti, ktore su aktualne potrebne. A hlavne vie udrzat chladnu hlavu.

„Niekto chcel, aby zomrel ten… ako sa vlastne volal?“
„Kreon.“
„Tak si musi niekto mysliet, ze jeho smrtou sa nieco zmeni.“
„Mozno ano. To sa uz asi nedozvieme. Mali by sme sa dohodnut na rozumnom postupe.“
„Ten Kreon chcel, aby sme bojovali spolu. Takze ho museli zabit elfovia. Alebo niekto, koho si kupili.“

	Jeden z vojakov zatial vytahuje svoj mec a rukovatou posiela elfa k zemi. Nevsima si jeho bolest a pridava mu dalsiu ranu.

„Hej! Hej ty! Daj si facku. Alebo pockaj, jednu ti dam ja.“ Kadlo sa blizi k vojakovi a ten sice nejde k zemi, ale dobre si tu facku zapamata.

	Kadlo pomaha elfovi vstat a este mu aj donasa stolicku, aby sa posadil. Ten ostava stat a nerozumie, preco je ten clovek iny, ako ostatni.

	V hradnej sale je ticho. Vpad vraha, nebezpecenstvo na hraniciach a rozpory medzi jednotlivymi rodmi. To vsetko by malo sposobit mnohe hadky a dohady, ale ludia su ticho. Niektorym je podozrive, ze len co Kadlo vytasil svoj mec, tak sa nieco zacalo diat.

„Nemali by sme tu ostat.“
„Suhlasim,“ Raahel dava pokyn svojim chlapom, ze je najvyssi cas opustit toto miesto.

	Prvi vojaci opustaju pevnost. Nesu si svoje stity a zakladne veci a tesia sa, ze sa s tymto miestom rozlucia co najskor. Dlazdena cesta je dobre udrziavana a pesiaci i jazdci po nej prechadzaju smerom k hlavnej ceste.

„Jedna vec mi nejde do hlavy. Preco ste to tu trochu neprebudovali? Kolko rokov tu vladnete? Velky rod Laskerov a neviete prebudovat pevnost?“
„Sedemnast. A naco prebudovat pevnost, ked takto sluzi dobre?“
„Ty si akysi dobry priatel elfov, Kadlo. Nie si zradca?“
„Zradca nie. Ale hlas rozumu ano.“
„Tie ich cesticky su pekne, aj tie vezicky, ale treba im ukazat, ze toto uz nie je ich uzemie.“
„Ich uzemie. Docerta! Sakra!“

	Kadlo chytil prvy velky stit a vybehol von. Ani sa nenazdal, a uz sa do stitu zaryli dva sipy. Pred tym, ako zabuchol dvere, si mohol vsimnut polovicu ludskej armady, ako lezi na ceste. Niektori sa este hybu, ale on im nema ako pomoct.

„Co je? Co sa stalo?“
„Prisiel si o armadu. Vyzeraju, ako keby do nich niekto napichal spendliky. Dobre ze si nesiel s nimi. Preco si vlastne ostal?“
„Kadlo, ty ma z niecoho podozrievas? Co si sa pomiatol?“
„Len sa mi zda zaujimave, ze tvoji chlapi su mrtvi. To je tragedia. Je mi ich luto. Ale teraz ma dobre pocuvaj. Vy vsetci ma pocuvajte. Vsetci sem!“

	Kadlo strhava zo steny bielu zastavu. Je to uz davno, co ju mal v rukach. Mraci sa a rozmysla, co robit. Pevnost je mala a aj keby vsetci zobrali do ruky luky, nemali by proti vycvicenemu elfskemu vojsku sancu. 

„Mali by sme sa vzdat.“
„Tvoji chlapi nebudu bojovat?“
„Nie su to moji chlapi. Velitel je mrtvy. Ale nechcem, aby ti, co ostali, dopadli rovnako.“
„Ak zdvihnes bielu zastavu, tak to nebudu respektovat. Kral im vyhlasil vojnu a oni zabiju kazdeho, kto bude na ich uzemi. A toto bolo ich uzemie. Alebo nie? Vsak je to elfska pevnost.“
„Musime nieco urobit. Ak na nas vypalia salvu za salvou, tak nas pozabijaju ako muchy. Videl som tie mrtve tela. Elfov tu musi byt neskutocne vela.“
„Zabime toho zajatca.“
„Presne naopak. Pustime ho.“

	Kadlo prezera ranu od rukovate na hlave elfa.

„Si v poriadku?“
„Ako mam byt? Co si videl, ked si sa pozrel von?“
„Par dobrych chlapov ma v sebe sipy. Nie si moj vazen. Si slobodny. Mozes ist.“
„Ty ma chces pustit von? Po tom, co moj lud zabil tvojich bojovnikov?“
„Neboli to moji bojovnici a tato pevnost tiez nie je moja. Ty nie si moj nepriatel a chcem, aby si isiel. Chcem, aby si komukolvek za branou pevnosti povedal, ze chceme vyjednavat a opustime pevnost vymenou za bezpecny odchod.“
„Aku mam istotu, ze nas nepodrazite?“
„Nemam dovod. Poviem to na rovinu. Alebo tu zomrieme, alebo odideme. A este nieco.“
„Mas odkaz pre Anuen?“
„Povedz jej, ze viem, ku ktoremu elfskemu mestu sa bude za dva dni presuvat ludska armada.“
„Ty by si zradil svoj lud? Len pre svoj zivot?“
„Zelam si mier. Nie vojnu. Za akukolvek cenu.“

	Kadlo osobne otvara dvere zajatcovi. Nevsima si nazory niektorych vojakov, ze si zasluzi smrt. Oko za oko.

„Co budeme teraz robit?“ Pytaju sa radovi vojaci.
„Vy budete teraz cakat. Nevychadzat.“
„A ty?“
„Idem sa vyparadit. Dufam, ze nebude prsat.“

	Kadlo si berie velky stit, stale so zapichnutymi sipmi, a bielu zastavu. Vie, ze dnes nezomrie. Zaroven ma stale v pamati, co sa stalo pred sedemnastimi rokmi.

6. kapitola – Jeden bude zit

	Dazd. Kadlov strach sa stava skutocnostou. Silny dazd kropi vsetko v okoli a jednoducha biela zastava sa meni na kus rozmocenej handry. Bojovnik velmi dobre vie, co sa prave teraz odohrava v hlavach elfov. To, co v minulosti.

	Elfsky jazdec sa blizi k dveram pevnosti. Hned za nim nasleduju minimalne tri stovky lukostrelcov a sermiarov. Kadlo berie bielu zastavu na plece a odklada stit. Vsetci z pevnosti sa pozeraju na rytiera, ktory sa vydava celkom sam k presile.

„Teba poznam!“
„Aj ja teba poznam, priatelu. Mozeme sa porozpravat. V pevnosti su vojaci, ktori chcu ist domov. Pevnost je tvoja.“
„Len jeden bude zit.“
„Ti vojaci nie su hrozba. Su to skor sedliaci so zbranami ako profesionalna armada.“
„Sme vo vojne. Jeden bude zit a ostatni zomru. Ludia musia byt potrestani za vojnu a za utrpenie elfskeho ludu.“
„Jeden z nas dvoch. Pozname sa dlho. Urcite chces so mnou bojovat?“
„Nie, nie jeden z nas dvoch. Mozno by si ma porazil, ale viem, ze moja armada porazi tu tvoju. Jeden clovek prezije a ostatni budu zabiti. Take je elfske pravo a ty to poznas.“
„Pred sedemnastimi rokmi si pozadoval to iste a viem, ze to dokazes urobit. Napriek tomu ti navrhujem zmenu. Jeden clovek zomrie a ostatni odidu daleko odtialto a nebudu robit problemy.“
„Mam svoje rozkazy a nebudem ich menit. Teraz chod a povedz vsetkym v pevnosti, aby vysli von. Budu nasimi ostrostrelcami bezbolestne usmrteni.“
„Nie, to neurobim. Mozu zobrat luky a branit sa. Mozno vsetci zahynu, ale aj tvoj lud bude mat straty. Vyhneme sa tomu.“
„Kadlo, poznam ta a viem, co si urobil pre zachovanie mieru. Ale teraz je vojna. Budes zit, ale vsetci ostatni musia zomriet.“

	Napriek tomu, ze Kadlo presiel uz mnohymi bojmi, teraz mu neostava nic ine, ako cira beznadej. Polovica ludi zomrela uz teraz. Ma zomriet aj druha polovica. Ta, za ktoru ma zodpovednost ako prirodzeny zastupca velitela.

„Musim sa ta spytat. Vies nieco o vrahovi, co sa dostal do pevnosti? Zabil nasho velitela.“
„Neviem o nicom. Elf, ci clovek?“
„Clovek.“
„Nenajal som ziadneho vraha a neviem o nikom, kto by nieco take robil. To nie je vec elfov, ale ludi.“
„Vrah sa dostal k nam. Mozno sa dostane aj do vasho tabora. Nech sa deje cokolvek, musis mat oci na stopkach. Ten u nas nemal ziadne oznacenie, ale aj tak viem, o koho ide. Nepovedal som to v pevnosti. Myslim, ze to bol jeden z akolytov toho boha smrti.“
„Herdan? Myslis Herdana?“
„Je to velmi pravdepodobne.“
„Prived ludi z pevnosti. Budu zit. Ale kazdy z nich poputuje do inej casti ludskej rise s varovanim.“
„Dakujem. Si slachetny. Rucim ti za kazdeho jedneho, ze splni tuto ulohu. Mas moju vdaku. Vojaci z pevnosti zajali jedneho z vasich. Pomohol som mu.“
„Koho?“
„Neviem meno. Ale isiel priamo k vam.“
„Nikto neprisiel.“
„Ako neprisiel? Nasi ho zajali. Este mu dali aj ludsky tulec na sipy, len pre efekt. Bol som proti tomu. Mal by byt v bezpeci.“
„Mozno aj on patril medzi akolytov. Herdanovi stupenci su vsade. Dokonca zabili Anuen, nasu velitelku.“
„Anuen je mrtva?“

	Kadlo padol na kolena. Elfsky velitel mu dal ruku na plece a povedal mu, aby sa postavil.

„Co sa da robit? Este pred chvilou si chcel povrazdit vsetkych v pevnosti a teraz sa pytam na radu.“
„Zavolaj vsetkych bojovnikov z pevnosti. Vysvetlim im, co je potrebne urobit.“


	Kadlo sa vracia do pevnosti. Napriek tomu, co sa mu podarilo dohodnut, nema vobec dobru naladu. Uvitanie nie je vobec prijemne.

„Mame dohodu s velitelom elfov. Dozvedel som sa nieco o tom vrahovi, co tu bol. Aj o inych veciach. Musime rychlo konat.“
„Nevyjdem von.“
„Ani ja!“
„Neblbnite. Musime von. Docielil som, ze sa nikomu nic nestane. Ale musime ist teraz vsetci von. Velitel elfov ma dolezite informacie.“
„A ma armadu lukostrelcov.“
„Na toto nemame cas. Musime odist a vypocut si, co nam chcu povedat.“
„Si stary a myslis si, ze vsetkemu rozumies. Ak vyjdeme von, tak sme mrtvi. Ty si asi ich kamos. Pre teba su elfovia viac ako ludia. Zasluzis si zomriet!“

	Niektori vojaci sa postavili otvorene proti Kadlovi, zatial co ini sa chopili mecov a zoskupili sa vedla neho. Rytier nemal inu moznost. Musel siahnut po svojom meci.

„Nikto nemusi zomriet. Kazdy z nas moze zit. Opustime tuto pevnost. Mam slovo ich velitela, ze sa nikomu nic nestane.“
„Ty veris elfom viac ako komukolvek inemu! Je to zradca! Zradca! Na neho, chlapi!“

	Mece narazaju do stitov a v nevelkej pevnosti zuri boj. Na obidvoch stranach pribudaju mrtvoly a ti, co boli doteraz ticho, zurivo sekaju do svojich priatelov na opacnej strane. Darmo sa Kadlo snazi o zmier. Musi pouzivat mec a stit. Je v nevyhode.

„Zradca! Zradca!“ Vykrikuje jeden z odvaznych bojovnikov, ale v cestnom boji nema sancu.

	Kadlo nepocita, kolko jeho priatelov potrebuje pomoc a kolko mecov musi odrazat. Bojuje a riedi mnozstvo nepriatelov, s ktorymi si este pred chvilou dobre rozumel.

	Ostali dvaja. On a jeden z jeho skutocnych priatelov. A Kadlo sa neodvazuje vytiahnut mu z boku zaseknuty mec. Uteka von. K elfom.

	Neobtazuje sa nosenim stitu ci zastavy. Nezakryva skrabance a poskodene oblecenie.

„Napadli ma. Strasna bitka. Vsetci su mrtvi!“
„Vsetci?“
„Skoro vsetci. Jeden prezil. Potrebujem liecitela.“
„Urcite je tam len jeden? A urcite mu mozes garantovat bezpecnost? Nezradis nas?“
„Sakra. Ludia, elfovia, to je fuk. Preco ma stale mate za zradcu? Neviem, co sa deje. Fakt neviem. Ale ak mozes, pomoz.“
„Nepomozem. Tak to chce osud. Len jeden bude zit.“
„Vyser sa na osud a na pravidla. Dobry chlap tam umiera.“
„Tie pravidla maju svoj vyznam. Ostan, postarame sa o tvoje rany.“
„Ja mam skrabance. On ma v boku zaseknuty mec.“
„Dobre. Urobim, co ziadas. Teraz si sadni. Mam pre teba poslanie. Musis vsetkym povedat, co sa stalo. A ze elfovia nie su hrozba, ale Herdan.“

	Velitel skutocne poslal po zdravotnikov a spolu s malou skupinou bojovnikov ich poslal do pevnosti.

„Povedz mi o Anuen. Celu pravdu, bez prikras.“
„Urcite to chces pocut? Viem, ze medzi vami panovalo urcite priatelstvo.“
„Nic nevynechaj.“
„Tak teda dobre.“

	Elfsky velitel poslal vsetkych svojich bojovnikov do pevnosti, nech ju obsadia. Sam sa k nej vydal spolu s Kadlom a spolocne sa rozpravali.

„Neviem, kto vyhlasil vojnu a preco. Cely konflikt je pre mna logicky, ale trochu aj zahada. Kazdopadne Anuen nieco videla. Ako vies, mala vidiny. Videla, co sa odohravalo v inych koncinach sveta. Nevedela to dobre ovladat, ale videla to. Bol som vtedy pri nej. Hovorila, ze videla malu podzemnu miestnost. V tej miestnosti bol on. Herdan. A bol uvazneny. Legendy hovori, ze jeho sila sa vrati, ked niekto znici jeho dusu a znovu ju spoji do hromady. Neviem, ci prave dusa je spravny preklad davnych textov. Ale urcite sa nieco musi znicit a znovu spojit v jeden celok. Ta dusa alebo co to je bola ukryta v nejakej nadobe. Ver mi, prastary jazyk elfov, ktorym uz davno nehovorime, sa len velmi tazko interpretuje. Nieco sa stalo a on sa vratil. Potom sa nieco stalo vo velkej podzemnej sale s jeho podobiznou. Odrazu sa podrezala. Nevedel som, co sa deje. Rozpravala a zrazu vytiahla noz a ukoncila svoj zivot.“
„Podzemne saly? Kto by uz len zil v podzemi? Trpaslikov ste rozprasili, nie?“
„My nie. Ale bojim sa, ze viem, kto ano. Blizi sa pohroma.“
„Ako mozeme toho Herdana porazit? A on je vlastne skutocny? U nas ho niekedy spomenieme len vtedy, ked chceme trochu postrasit male deti.“

	Elfsky velitel rozmysla. Kadlove slova ho prinutili poriadne premysliet akykolvek krok. Ako ho porazit? Ako porazit niekoho, kto ma silu urobit rozne strasne veci a konecne sa vratil?

„Ak sa vratil, tak je skutocny. A moze pocut aj to, co si teraz hovorime.“
„Nech sa v podzemi deje cokolvek, musi to skoncit. Videl som, co sa stalo v pevnosti. A co sa stalo Anuen. Sakra, Anuen. Co sa s nou stalo? Pochovali ste ju?“
„Hovorila, ze nejake dievca od temnych pouziva silnu magiu. Prisilnu na jej mlade telo. To je posledne, co povedala. Potom vytiahla noz.“
„Vsetko je to hrozne a vlastne mi to ani nedava zmysel. Ani vojna, ani Anuen. Nieco sa istotne deje. Ak ten boh pozabija vsetkych, ktori pre mna nieco znamenaju, tak nech si ma nepraje!“
„Herdana nemozes porazit.“
„Ja nie. Ale niekto istotne ano. Predsa len, niekto ho musel natlacit do tej nadoby, ci nie?“
„Jeho priamo nie.“
„Tak ho tam sam natlacim, ked sa mi dostane do ruk.“

	Liecitel prichadza s neradostnou spravou. Vsetci okrem Kadla su mrtvi. Najroznejsie bojove zranenia sposobili, ze ostal celkom sam. Elfovia odpratavaju mrtvoly vojakov, ktori sa povrazdili navzajom.

	Rytier nema ziadne vyrazne zranenia. Moze za to vdacit roznym okolnostiam, od dokladneho vycviku cez stit, ktori je momentalne suci skor na vyhodenie ako na opravu. Vsade je obraz skazy, ktoru by mohla sposobit nadprirodzena sila, dodavajuca kazdemu nevidanu zurivost.

„Poznas moje meno, ale ja tvoje nie. Mozno mi uz pamat zlyhava.“
„Aimar.“
„Tak Aimar, povedz mi viac o tom Herdanovi. Co mozeme cakat? Ako ho zneskodnit?“
„Nikto presne nevie. Stalo sa to uz davno a sam toho neviem vela. Aj nas lud vela zabudol a ti, co o nom vedeli vela, tu uz nie su. Su to vsetko temne veci a my o takych veciach neradi hovorime.“
„Ja viem, ze je to hajzel. A ty vies viac ako ja. Tak mi povedz co vies a ja urobim co budem moct, aby som pomstil...“

	Kadlo sa pozera na niektorych priatelov, ktorych stale vynasaju z pevnosti. Potrebuje chvilu, tak ako vsetci velitelia vo velkych bitkach pri pohlade na obrovske straty.

„Ako som uz povedal, vela toho neviem. Najdem niekoho, kto mi povie viac. Mojou ulohou bolo ziskat spat tuto pevnost.“
„Najdeme. Pojdem s tebou.“
„Sme vo vojne. Zabili by ta. Ostan v risi ludi.“
„V risi ludi mi nikto neda odpovede. Navyse si lahko povedia, ze som zradca. Uz preto, ze poznam par elfov a akymsi zazrakom som jediny nazive.“
„Tak zvolaj svojich vernych a povedz im, co vies.“
„To nemam ako. Vela z nich odnasaju tvoji chlapi. A nic neviem. Co by som povedal? Zly boh z davnej minulosti ide robit nieco zle. Neviem co, neviem ako ho zastavit a par elfov, co som stretol, tiez nic nevie.“

	K dvojici sa vracia liecitel. Kraca velmi rychlo a naliehavo. Je mu jedno, ci ho pocuje aj Kadlo, alebo nie. Obracia sa na Aimara a vidno na nom vyrazne napatie.

„Ake su rozkazy?“
„Zatial ziadne. Zistime, ci sa sem niekto neblizi.“
„A on?“
„On nikam neutecie. Mozno nam povie zaujimave detaily o armade ludi.“
„Je to vojak. Ma brnenie a mec. Moze sa postavit proti nam.“
„Mec si pokojne zober,“ hovori Kadlo, „ale nemyslim si, ze som tvojim nepriatelom.“
„Ludsky rytier by nikdy neodlozil svoj mec.“
„Tak si ma zadefinuj nejako inak. Viem robit s mecom a nech uz ide o akykolvek konflikt, viem, ze v nom este zahram svoju ulohu.“

	Elfska pevnost je plne v rukach elfov. Na inych miestach hranice prebiehaju boje. Ide o vojnu o uzemia, ktore kedysi patrili predovsetkym elfom. Kadlo zvazuje moznosti. Prezradi nieco o planoch, ktore pozna? A je vlastne vazen, alebo priatel?

„Potrebujem tvoj nazor na nieco,“ Aimar zacina dalsiu diskusiu.
„Ano?“
„Myslis, ze Herdan a tato vojna ma nejaku suvislost?“
„Toho Boha nepoznam. Nie som na svete tak dlho, aby som ho mohol poznat. Ale nejednu vojnu zacala ludska chamtivost. Zabijanie a Boh smrti ma podla mna suvislost.“
„Ti z nas, ktori maju k nemu blizsie, su prave v podzemi. Je im blizka tak temnota, ako i vedenie vojen a krvave ritualy.“
„Elfovia a jaskyne? Elfovia a krvave ritualy?“
„Ano.“
„Zda sa mi to trochu… pritiahnute za vlasy. Neviem, ci mi rozumies.“
„Odisli od nas. Ich pohlad na harmoniu je velmi zlozity. Ako som uz povedal, k Herdanovi mali vzdy najblizsie.“
„Ospravedln ma, ak budem hovorit trochu viac od srdca, ale ak je Boh smrti a vsetkych tych zlych veci, nebude aj nejaky opak? Boh dobra, zivota a tak podobne?“
„Je to zlozite.“
„Ako zlozite? Je tu nejaky nadprirodzeny… co to vlastne je? A proti nemu musi byt nejaka protivaha. Tak to uz chodi. Tak je to aj v tej vasej harmonii.“
„Vsetko je sucastou harmonie. Dobro i zlo. Biela i cierna.“
„Ale ten Herdan nie. A vasi podzemni kamosi tiez nie.“
„Cesta rovnovahy je zlozita a je narocne to vsetko vysvetlit tak, aby ste tomu vy, ludia, porozumeli.“
„Tak inak. Podme k niekomu, kto to vysvetli zmysluplne. Ak by sa proti tomu Herdanovi spojili vsetci, ktori vedia nieco o tych divnych veciach, tak by sme sa ho mohli zbavit, alebo nie?“
„Tvoje otazky ti nezodpoviem ja. Ale povedz mi, u ludi nie su vyznavaci Herdana?“
„Oficialne nie. Ale po pravde sa obcas najdu akolyti, ktori su verny jemu alebo nejakemu pomatencovi, ktori si mysli, ze celej tej ducharine rozumie. Neviem ako je tu vo vsetkych rodoch, ale u nas su prenasledovani a muceni. Ked sa proti nim postavi armada, tak nemaju sancu a masovo umieraju pod nasimi mecmi. Po niekolkych mesiacoch sa znovu namnozia. Niekomu prisilno zasvieti slniecko na hlavu a uz hucka tych najhlupejsich proti nam.“
„Arowe ma pozitivnu moc. Tam, kde svieti, sa dari zivotu.“
„Ak je niekto velmi vela na slnku, dostane upal. S upalom prichadzaju velmi zle napady. Skratka sa obcas niekto zblazni. Mame domy, aby sme sa schovali tak pred dazdom, ako i pred slnkom. A vy tiez.“

7. kapitola – Vsetci pocuju jeho hlas

	Sian protestuje. Nie je to tak davno, co si jeho nazor vazili ostatni. Teraz je zas za nepodstatneho drobca. Ma pocit, ze vsetky dolezite veci sa mu znovu vyhybaju. Sleduje debatu tych, ktori maju s vojnami bohate skusenosti.

	Prevladol nazor, ze ak moze Herdan nejako ovplyvnovat dianie v tomto svete, je potrebne sa ho zbavit. Za kazdu cenu prekazit jeho plany. Nie vsetci vsak maju to iste myslenie a su aj taki, ktori daju prednost Herdanovi pred cimkolvek a kymkolvek.

	Daerryl navrhuje zavolat vsetkych dolezitych cernoknaznikov a samanov. Na prekvapenie vacsiny Arinov su niektori jednotlivci proti.

„Preco nechcete, aby sem prisli ti, co vedia o tejto oblasti najviac?“
„Herdan nas povedie, doda nam silu!“

	Zatial, co ini si myslia svoje, Daerryl tasi svoju sablu.

„Ako ti doda temny Boh silu, ked tu budes lezat mrtvy?“
„Postara sa o mna. Budem nesmrtelny a budem jeho nastroj skazy. Budem bojovnik proti vsetkym Herdanovym nepriatelom.“

	Skuseny bojovnik seka jedneho z fanatikov a ten rychlo pada na podlahu. Nemal sancu proti rychlej ruke drziacej zbran.

„Kde je Herdan? Zavolaj ho, nech ti pomoze.“
„Ide, uz ide. Vidim ho.“
„Ale my nie. Ake ma plany? Povedz mi to! Rychlo mi to povedz!“
„Vsetci pocuju jeho hlas. Vola nas do boja.“

	Daerryl seka znovu a ukoncuje zivot temneho elfa, ktory tak velmi miluje Herdana. Uz pocul tie iste slova a videl ich mnohokrat zapisane. Vsetci pocuju jeho hlas. Vola nas do boja.

„Musel si ho zabit?“ Pyta sa Sian.
„Musel. Neviem, ako presne to v tomto pripade funguje, ale myslim si, ze sa im uz neda pomoct.“
„Poznal si ho predtym?“
„Poznal. Nikdy nebol nijako ocareny Herdanom. Nieco sa muselo zmenit.“
„Preco nie je v retaziach, tak ako Varena?“

	Daerryl odchadza a gestom naznacuje Sianovi, aby ho nasledoval. Spolu idu k Varene, ktora je v rohu miestnosti zviazana a strazena siestimi bojovnikmi.

„To kuzlo, ktore si predviedla, je naozaj narocne. Si sikovna. Na hubovej farme som videl, ze dokazes uzasne veci.“
„Kazdy je dobry v niecom inom.“
„Co keby si nam skusila pomoct? O Herdanovi vies naozaj vela.“
„Daj mi prec puta a rada poviem, co viem.“

	Sian sa sklana k mladej carodejnici, aby jej dal prec puta. Nemozna alebo takmer nemozna uloha, kedze ma na rukach puta aj on sam. Daerryl mu naznacuje, aby pockal.

„Sian, daj mi dole tie puta. Urob to. Je to dolezite. Potom ti to vysvetlim.“
„Aj ja ich mam a dobrovolne. Si nebezpecna.“
„Ty tomu nerozumies.“
„Varena, vies kuzlit. Poznas kuzla.“
„Poznam niekolko kuziel, ale nie som nebezpecna.“
„Si mu plne oddana, alebo nie?“
„Som oddana iba sebe. A ak mi da niekto silu na splnenie mojich cielov, tak som mu vdacna.“

	Daerryl poklada svoju sablu na jej krk. Varena sa nebrani, ale odpoveda tak, ako by odpovedala kedykolvek.

„Vsetci pocuju jeho hlas,“ hovori Daerryl.
„Ja som ho pocula, ale nechcem, aby mi niekto vravel, co mam robit. Ak je to silny Boh, tak budem silnejsia od neho a ja mu budem prikazovat, nie on mne.“
„Co mozeme urobit, aby Herdan nemohol ovladat dalsich elfov?“
„Nic.“
„Urcite sa nieco da.“
„Kazdemu podrezat hrdlo.“
„Preco ta Herdan uz neovlada?“
„A ja viem? Asi som prilis silna proti nemu.“
„Alebo mas imunitu.“

	Zatial, co sa Daerryl a Sian rozpravaju s Varenou, v miestnosti sa niekolko bojovnikov pripravuje na boj. Dalsi z temnych elfov sa zacina spravat zvlastne. Rychlo mu davaju puta. Nasleduje dalsi a dalsi a nie je dost put. Zacina sa ozyvat Herdanove meno. Vsetci beru do ruk zbrane a ti, co su bez zbrani, rozoberaju nabytok, aby si z noh stoliciek urobili jednoduche zbrane.

„Zastavte to sialenstvo! Zastavte to!“ Daerryl vykrikuje, ale zatial co cast si ho vobec nevsima, druha cast musi odrazat utoky.
„Nieco sa stalo.“
„Nieco? Vstupil do nich Herdan. To sa stalo. Mali by sme zmiznut, kym si nevsimnu, ze tu sme.“
„Mam napad. Oslepme vsetkych. Alebo inak vsetkych spomalme alebo zviazme.“
„To chces ako urobit? Nemas sancu.“
„Ja nie,“ hovori Sian a pozera sa na Varenu.

	Jeden z fanatikov sa priblizuje k skupine, ale Daerryl ho rychlo zneskodnuje odseknutim ruky drziacej zbran. Ani to nestaci a bojovnik, ktory sa dostal do ruk Herdanovej magie, pada po dobre mierenych seknutiach na zem.

„Dokazes to?“ Sian a skuseny hrdina sa zaroven pytaju carodejnice.
„Neviem. Mozno. Dajte mi cas.“
„Obavam sa, ze cas nemame.“

	Sian berie mec mrtveho elfa a snazi sa premysliet plan uteku. Bitka medzi Arinmi konci. Fanatikov je coraz viac a ti, co bojovali pred chvilou na jednej strane, sa dostavaju na druhu stranu.

„Tam za tym balvanom je vychod.“
„Ten je uzky. Tadial neprejdem.“
„Ked prejdem ja, prejdes aj ty. Toto si zober a utekaj.“
„Preco? Uz jeden mec mam.“
„Ber ho a utekaj. Okamzite! Vypadni!“

8. kapitola – Obeta

	Sian uteka s Varenou po boku. Vie, ze by sa nemal pozerat nazad, ale svojimi ocami dobre vidi obraz skazy. Ten, ktory sa ho snazil nieco naucit, bojuje s obrovskou presilou. Nechce vidiet vsetkych, ktori prisli na zhromazdenie a teraz su z nich otroci Boha smrti. Ani tych, ktori su mrtvi na podlahe. Ale vidi ich. A je uplne bezbranny.

„Tadialto, neobzeraj sa!“
„Co sa to deje? Co?“
„Pytaj sa neskor, teraz mizneme. Rychlo!“

	Jeden z Arinov sa dostava k balvanu skor ako Sian s Varenou. Krvaca, ma v boku noz, ale nehlada pomoc. Vykrikuje Herdanovo meno a nebyt destruktivnej magie carodejnice, predstavoval by vazne nebezpecenstvo.

„Teraz ma pocuvaj. Za balvanom je uzka chodba. Ak chces zit, musis nou prejst co najrychlejsie.“
„Ale co Daerryl? A co moj otec? Vratme sa.“
„Fajn. Chod zdochnut. Nechaj sa zabit ty male soplave decko, ale ak zdochnes, tak sa zvysi sanca, ze zdochnem aj ja. Tak pridaj!“

	Varena pouziva dalsie kuzlo a nici vchod do uzkej chodby. S vchodom mizne aj zdroj svetla. Zacina uplna tma. Ziadne osvetlenie, len ciernota.

„Ako je to daleko?“
„Nikdy som tadialto nesla. Ale ty si nacelnikov syn, ty by si mal vediet.“
„Odkial? Tiez som tu nikdy nebol.“
„Skratka podme rovno. Dufam, ze nemas ziadne hlupe otazky.“
„Preco mi dal svoj mec?“
„A uz je to tu. Lebo vedel, ze mrtvemu je nanic. Ty ho nejako vyuzijes. Teraz ti napadne nejaka mudra myslienka, ktora vsetko vyriesi. Nieco mudre.“
„Myslim, ze...“
„Tak si to mysli potichu.“

	V jaskyniach temnych elfov sa casto skryvaju rozne uzke chodby. Sluzia na rychlu prepravu osob ci sprav, ako sucast opevnenia ci napriklad unikovy system v pripade vojny. Ked si oci Arinov zvyknu na uplnu tmu, su schopni vidiet zakladne kontury. Nepotrebuju slnko ani mesacne svetlo na tie najzakladnejsie cinnosti, ako ist rovno.

„Co vies o Herdanovi?“
„Nie je to jedno?“
„Nie, to nie je jedno. Povedz mi vsetko, co vies.“
„Je to Boh smrti. Demon z davnych cias. Nema rad lesnych elfov ani ludi. A nas si celkom oblubil.“
„Preco? Preco ma blizsie k nam ako k tym pod Arowe?“
„Mozno nema rad Arowe. Iste je len to, ze vsetci pod povrchom nezomru.“
„Preco?“
„Ja ti to mam hovorit? Ty si syn nacelnika.“
„A co?“
„Ty by si nechal svoj oblubeny narod vyhynut?“
„Urcite nie. Svojmu narodu by som neublizoval.“
„Ale je to Boh smrti, nie kovac alebo pekar. Nezabudaj na to.“

	Sian kraca a potichu rozmysla. Monotonny tunel, ktory je v niektorych miestach naozaj velmi uzky, mu znemoznuje dostat sa v uvahach skutocne do hlbky. Cesta ide neustale hore a dole a casto udiera hlavou do stropu. Nizsia Varena s tym nema problem.

	Uvazuje, preco je on v poriadku. Preco sa nic nestalo jemu, ale tolkym ostatnym. Preco? Co ten Herdan vlastne chce?

„Vojny boli aj vtedy, ked o nom nikto nepocul. Aj umieranie na vsetky choroby, zranenia a ostatne veci.“
„Ano.“
„Povies mi len ano?“
„Co chces pocut? Nie?“
„Preco sa o nom hovori, ze je to Boh smrti? Ma nieco spolocne so smrtou. Mozno ju chce alebo potrebuje. Nic o nom nevieme, len to, ze to nie je kovac alebo pekar. To si povedala sama.“
„Ano, povedala. Ale neviem, kam smerujes.“
„Ak je to nejaky demon alebo cokolvek, bude sa dat s nim rozpravat. My si vypocujeme, co chce, a ak to splnime, da nam pokoj.“
„Mozno.“
„Ako mame vediet, co vlastne chce?“
„Nevies citat znamenia. Nemas schopnosti, ktori maju lepsi od teba. Tak sa hraj na maleho princa alebo velkeho vojaka, lebo tam je tvoje miestecko, Sian.“
„Urcite si neziskal aj teba?“
„Ziadneho chlapa nepotrebujem. A akehosi zlosyna, ktori vrazdi tak neelegantne ako on uz vobec nie.“
„Ide z teba strach.“
„Zaujimave, strach citim skor z teba.“

	Sian si zela odpovede. Ani nevie, na ktore vsetky otazky nema odpoved. Nevie, co sa deje na najroznejsich miestach sveta, i ked ho to velmi zaujima. Vie len to, co sa deje v jednom tmavom tuneli.

„Kto vie najviac o tom Herdanovi?“
„Herdan. Jednoducha odpoved.“
„Myslim to vazne.“
„Aj ja to myslim vazne.“
„Nie su na svete nejake knazky, ktore o nom vedia viac? Alebo nie je niekde nejaky ucenec, ktori prestudoval stare knihy a vie dat jasne odpovede?“
„Urcite ich par zomrelo.“
„Ak je to Boh smrti, mal by nechat nazive co najviac tych, ktori su mu najblizsi.“
„Takze ideme k nejakej jeho knazke a ta na nas hodi take kuzla, ze sa nebudes moct ani zacat cudovat. Spalia ta na prach.“
„Nespalia, ked si so mnou.“
„Presne tak. Najskor spalia na prach mna, lebo predstavujem hrozbu. Az potom teba.“
„Ak by sme nasli taku, ktora by bola na nasej strane a vsetko by o nom vedela, idealne ak by ho dokazala znicit, tak by to bolo uzasne.“
„A nerealne. Ale ty si nedas povedat. Zas prides s niecim mimoriadne inteligentnym a mimoriadne nerealnym.“
„Najdeme jednu, ty ju ocarujes a zistime, co vie.“
„Ak to bude skutocne jeho knazka, tak bude strasne ale fakt strasne blba. Totalne zmanipulovana.“
„Preco si taka negativna?“
„Chcu ma zabit ti, ktorych som poznala a jediny, kto ma zabit nechce, je uplne k nicomu. Cudujes sa?“

	V tmavom tuneli sa zacina ukazovat svetlo. Nenapadne, tlmene svetlo ukazuje jeden z vychodov. Cesta von. Sian zastavuje a snazi sa zapocuvat sa. Nepocuje nic. Ma pocit, ze to ticho za prekazkou je este tichsie, ako cokolvek v tuneli.

„Skusime prejst?“
„Skusme,“ odpoveda Varena a pripravuje jedno z bojovych kuziel.

	Sian otvara dvere, ak sa to da tak nazvat. Kusy dreva a zeleza su pevne zatlacene smerom k tunelu, ako keby sa z miestnosti chcel niekto dostat za akukolvek cenu. Na dlazke su tela. Bojovnici v plnej zbroji i ti, ktori sa na bojovnikov vobec neponasaju. Vsetci mrtvi a roztrhani, ako keby ich neznama prisera hryzla a nasledne trieskala o zem. Strasny pohlad.
	Sian sa snazi pozerat prec, ale skaza je vsade. Na stene je krvou napisane Herdanove meno. Varena nema problem pri pohlade na mrtvoly. Sklana sa a obidve ruky ponara do krvi.

„Co to robis?“
„Uvidis. Vsak uvidis.“
„Nejake kuzlo?“
„Samozrejme, ze kuzlo. Hadam nie si tak sprosty, ze by si si myslel nieco ine.“

	Varena sucha zakrvavene ruky o seba a nasledne nabera viac krvi do dlani a dava si ju na lica. Mlady temny elf sa na nu diva s opovrhnutim a zvedavostou zaroven.

„Pozri sa do tychto dlani. Co vidis?“
„Vidim krv.“
„Spravne.“
„To je vsetko? Si uplne svihnuta!“
„Vsetko pre teba. A teraz sa divaj.“

	Pred Varenou sa ukazuje obraz nedavnej minulosti. Kuzlo ukazuje tu istu miestnost, v ktorej sa nachadza, ale vsetci su zivi. Zartuju, rozpravaju sa, ostria si svoje zbrane. V tom jeden z nich vstava a zacne sa ohanat svojim mecom s takou zurivostou, ze je len velmi narocne i pre celu skupinu odrazat jeho utoky. Potom dalsi a dalsi. Postupne sa vsetci povrazdili. Ziadna prisera, ale uplna zurivost bojovnikov. Ten, co ostal ako posledny, rozrezaval tela a drvil lebky tazkym kamenom. Po chvili ho zurivost presla a zdesene sa pozeral po ostatnych. Uvedomil si, ze mnohi padli jeho rukami. Rozhodol sa, ze sam sebe zoberie zivot ako poslednemu. Plakal, ale nie od svojej bolesti.

„Co to bolo?“
„Herdanove zverstva.“
„To je mi jasne, ale co je toto? Co to ma znamenat?“
„Ze ma rad smrt? Idealne epicku zabijacku.“
„Ale nie. Myslim ten zaver. Herdan nad nim stratil moc?“
„Mozno ano. Ale skor si myslim, ze vedel, ze si siahne na zivot. Chcel toho bojovnika mucit pohladom na ostatnych.“
„Neznasam ho. NEZNASAM HERDANA!“
„Ale musis uznat, ze ma styl.“
„Myslim, ze viem, kde sme. Tato miestnost je nedaleko zbrojnice. Odtial sa da lahko dostat dalej.“
„Mas napad, kam ist?“
„Mozno na povrch, k Arowe.“
„Ty si nebol na povrchu, ja ano. Ver mi, tam nemame ziadnych spojencov. Vsetci nas budu chciet zabit. Hlavne teraz, ked je vojna.“
„Zabit nas chcu aj tu.“

	V nevelkej miestnosti sa zacina ozyvat hluk. Sian ani Varena nevedia presne, odkial pochadza, ale znie to ako zvuk boja.

„Stale mas strach? Mas plne gate?“
„To ani nahodou!“
„Tak podme do zbrojnice. Myslim, ze odtial ide zvuk.“
„Mas pravdu. Mozeme zvratit aspon jednu bitku.“
„Drz sa za mnou.“
„Mam dobry mec a nemam strach z boja. Ver mi, neustupim.“
„Drz hubu a ustup mi z cesty. Skus mi kryt chrbat.“

	Hluk sa blizi a pocut narazy zbrani o stity i bojovy rev. Carodejnica pripravuje svoje kuzla, ale znovu zbytocne. Pred dvojicou sa ukazuje sestica skusenych bojovnikov. Kazdy z nich ma zbran od krvi a nahlas vydychuje po boji. Dalsi su na zemi.

„Harmonia je loz,“ zdravi ich Sian a oni mu rovnako odpovedaju.

„Aj na Vas sa vrhli?“
„Vrhli, ale odrazili sme ich. Uz piaty utok.“
„Vy siesti?“
„Bolo nas desat. Ty! Odkial to mas? Odkial mas ten mec?“
„Dal mi ho Daerryl. Posledna vec, ktoru stihol. Potom zobral moj mec a pustil sa proti presile.“
„Daerryl je mrtvy? My sme ho chceli najst!“

	Zatial, co vsetci smutia a obvazuju si zranenia, Varena pouziva svoje kuzlo. Vodcu tych, co prezili, zdviha do vzduchu. Ten vobec nechape jej pocinanie.

„Co robis? Preskocilo ti?“
„Preco Daerryla?“
„Mec. Potrebujeme jeho mec.“
„Preco by som ti mala verit?“
„Ver si comu chces, len ma daj dolu! Chlapi!“

	Medzi carodejnicu a ostatnych sa rychlo presuva Sian aj so spominanym mecom.

„Pockajte, ona je sice zvlastna, ale vie, co robi.“
„To urcite. Si s prekliatymi. Na neho!“
„Varena, pusti ho!“

	Na pocudovanie vsetkych a hlavne mladeho princa robi Varena dalsi neocakavany skutok. Magicky presuva velitela k sebe, pricom sa stale nedotyka podlahy. Nasledne ho kuzlom odhadzuje priamo na ostatnych bojovnikov.

„Preco si to urobila? Su na nasej strane.“
„Omyl. Teraz su na mojej strane. Ziskala som si respekt.“
„To robis vsetko len kvoli respektu?“
„Ach, Sian. Musis sa este velmi vela ucit.“

	Sian vyzyva vsetkych, aby si sadli a prebrali, co sa deje. Vsetko, co suvisi s Herdanom, vojnou na povrchu i to najdolezitejsie. Kam dalej ist.

„Som Malek. Mam na starosti vyrobu a distribuciu zbrani. Som priatel Daerryla i samotneho Tarena. Vy dvaja ste kto?“
„Sian, syn Tarena. Bohuzial aj on je mrtvy.“
„A ty, dievca?“
„Varena. Moji rodicia nie su dolezity. Teraz k mecu. Co je zac?“
„Je to mec, ktory patril Eraniel, dcery Arowe. Ta zbran ma svoju historiu.“
„Eraniel? Ta nepodstatna komicka postavicka z legiend?“
„Dcera Arowe nikdy nebola ziadna komicka postavicka. Jej sila je skutocna.“
„Vsak zomrela pred ani neviem akymi vekmi.“
„Jej mec nie.“
„Sian, ty nesies babsky mec?“

	Skupina sa dalej rozprava. Malek je presvedceny, ze ten mec ma nejake specialne schopnosti, ale jeho silu nechape.

„Prisli ste cez tunel?“ Pyta sa dalsi z Arinov.
„Ano, z hlavnej saly.“
„Nevideli ste moju dceru? Je jedina, co mi ostala.“
„Ako sa vola?“ Pyta sa Varena.
„Kea.“
„Je mrtva.“

	Carodejnica nerobi ziadnu dramu ohladne smrti dievcata a berie si do ruky mec, ktory patril Daerrylovi. Ocakava, ze sa nic nestane. Myli sa.

	Ocel zacina svietit na svetlozlto. Netypicka farba pre podzemie. Svieti ako desiatky pochodni a dodava nadej. Dokonca i temnym elfom. Varena nedokaze nic z toho vysvetlit, ale citi sa byt silna. Velmi silna. Schopna vsetkeho.

„Cela ziaris.“
„Ja nie, to ten mec.“
„Este pred chvilou si vravela, ze je to babsky mec.“

	Varena sa na neho pozrie s urcitym pohrdanim, ako je to u nej celkom bezne. Uklada mec na stenu jaskyne a ta ako keby pomaly ustupovala pred novym svetlom.

„A to som si myslel, ze nic strasidelnejsie ako Herdan ani nemoze existovat.“
„Rada budem vyzerat strasidelne este velmi dlhu dobu.“

9. kapitola – Dcera Arowe

	Stary, nie velmi udrziavany chram, sa tiahne do vysky. Ako keby bol zamerom stavitelov dostat ho az k nebesiam. Vysoke stlpy su pevne, i ked zdobenie pieskovcom je uz davno prec. V strede sa nachadza kruhovy oltar. Na nom sa nachadza kratky napis, iba jedine slovo: Arowe. Umenie elfov, ludi a vsetkych ostatnych bolo v case vystavby na vrchole.

	Kadlo, Aimar a niekolko lukostrelcov. Vsetci su pri chrame. Kadlo sa chce k nemu este viac priblizit, ale velitel elfov ho zastavuje.

„Preco sme tu? Pekna budova, ale preco je tak rozpadnuta?“
„Toto je chram Eraniel.“
„Pekne meno pre chram.“
„To nie je meno chramu. To je bozstvo, ktoremu je chram zasvateny.“
„Budem hadat. Bozstvo, ktore nema v laske Herdana.“
„Ano.“
„A teraz sa tu objavi nejaky knaz a zabije Herdana.“
„Nie, to nie. Ale ziskame tu odpovede.“

	Elf ponara svoje ruky do maleho jazierka s priezracnou vodou. Kadlo si je isty, ze to nie je len voda, ale nieco viac.

„Umyvas si ruky?“
„Nie. Toto je posvatna voda, zasvatena Eraniel. Umozni mi pochopit suvislosti.“
„Myslel som, ze ti to da nejake specialne schopnosti a ono to len povie par mudrosti? Preco to nerobite casto?“
„Je zakazane ponorit svoje ruky do tychto posvatnych vod.“
„Preco to robis?“
„Kvoli Herdanovi, samozrejme. V zaujme vsetkeho ziveho a spravneho nemam na vyber.“
„U nas sa hovori, ze vzdy mas na vyber. I ked len z dvoch velmi zlych moznosti.“

	Aimar nechava svoje ruky vo vode a nehybe sa. Vyzera, ako keby spal alebo bol nejako ocarovany. Cely jeho sprievod mlci a ocakava vysledok.

„Co si sa dozvedel?“ Pyta sa Kadlo po chvili.
„Ani tieto vody nevedia vsetko.“
„To, ze vie vasa voda aspon nieco, je skutocne zaujimave. Nasa dokaze akurat hasit poziar a smad.“
„Pockaj tu a nedotykaj sa vody v chrame.“

	Ubieha cas a coraz podrazdenejsi rytier sa pohrava so svojim mecom. Radsej by sekal jedneho nepriatela za druhym, nez cakal, co porozprava akasi priezracna tekutina.

„Co si sa dozvedel?“
„Toto je chram Eraniel. Herdan sem nemoze. Tu je jeho sila najmensia.“
„Fajn. Rozsirme chram a kazdeho dostanme co najblizsie. Herdan to vzda a vrati sa tam, odkial prisiel.“
„On sem nemoze a vie, ze toto miesto pre neho predstavuje urcite nebezpecenstvo. Pokusi sa ho znicit.“
„Blizi sa niekto, kto by mohol znicit toto miesto?“

	Kadlo nedostava odpoved. Aimar a ostatni prechadzaju do svojho jazyka a stavaju sa do bojovej formacie. Nikoho nevidi, ale elfske oci sleduju nieco nezname, co sa neustale blizi.

„Co vidis?“
„Jazdci. Jazdci na jasteroch.“
„Jasteroch? To co je?“
„Vsak uvidis. Blizia sa. Je ich dvanast a su vycerpani.“
„Elfovia maju velmi dobre oci. To je nespravodlive. Zijete dlhsie, z luku strielate lepsie, aj ta vasa architektura je krajsia. Ale ten zrak! Co by som zan dal.“
„Nevidel by si len uzitocne a pekne veci, ale aj viac zla a beznadeje.“
„Ocakavame problem?“
„Su to temni elfovia. Teraz by si ich mal mat moznost vidiet aj ty.“
„Moj zrak nie je to, co byval. Staci dostat parkrat do hlavy a vela veci sa zmeni. Obvykle k horsiemu. Popis mi ich.“
„Nikoho z nich nepoznam. Su bledi, v lahkych brneniach. Nemyslim si, ze by mali nejake zbrane na dialku. Jasterov by som ale urcite nepodcenoval.“
„Nedostanu nejaky sibnuty napad? Nieco ako hura clovek, zabijeme ho?“
„Neviem.“
„Ani ta voda nevie?“
„Niekedy si velmi drzi, clovece.“
„Schovavat sa nemusim, aj tak ma uz museli vidiet.“
„To si nie som isty. Ich oci nie su zvyknute na Arowe.“

	Ku chramu sa blizi skupina temnych elfov. Vsetci vyzeraju vycerpane a niektori z nich su zraneni. Niektore jastery vyzeraju, ako keby sa zucastnili bojov a nemal ich kto osetrit. Jazdci aj ich zvierata vyzeraju ako z uplne ineho sveta. Farebne ani akokolvek inak sa tu nehodia. Ktokolvek iny by sa snazil byt nenapadny, Cierne saty na sviezej trave vyzeraju prapodivne.

„Mame strielat?“ Pyta sa jeden z elfov svojho velitela.
„Pripravte sa! Nasadte sipy!“

	Jazdci zastavili. Mozno zo soku, alebo je to nejaka symbolika. Pre Kadla to moze znamenat len jedno. Su schopni uvazovat. Keby to boli Herdanovi sluzobnici, tak by sa rutili dalej. Jasteri nervozne hybu svojimi nohami a drzia poziciu, i ked najradsej by nasli nejaky tien.

„Tito nie su pod vplyvom boha smrti.“
„To je myslim dobra sprava.“
„Vypocujeme si ich. ZLOZTE LUKY!“

	Temni elfovia sa znovu dali do pochodu a jeden z nich sa zaradil dopredu. Vyzera rovnako ako vsetci ostatni, az na jednu malickost. V ruke drzi zlomenu jazdecku kopiju. Rovnako ako vsetci je bledi, ale trochu menej ako ostatni.

„Preco je menej bledy ako ti druhi?“
„Predpokladam, ze je castejsie pod Arowe. Alebo sa k nim pridal nedavno.“
„Mojim mecom viem rozseknut chlapa. No dobre, ak by som viac cvicil a mal lepsi mec. Ale neviem, co by som robil s nasranym jasterom.“
„Aj oni su sucast harmonie.“
„Vsetko je o tej vasej harmonii. Vsetci pomru a ten jeden, ktory zazrakom prezije, bude viest dlhe uvahy o harmonii. A nikto mu nebude oponovat.“
„Ostan tu.“

	Len malo ludi ma moznost vidiet stretnutie elfov a temnych elfov. Maju podobnu vysku i niektore telesne crty, ale uz z dialky vidno rozdiely. Ine oblecenie, ina vyzbroj, farba pokozky i hlas. Rozdiely sa daju dalej menovat, ale viac udivuje to, ze sa tieto rasy vobec stretavaju. Nie su presnym opakom, maju spolocne crty – ale maju dovody na to, aby sa vyrazne nestretavali.

„Zdravim Vas v chrame Eraniel, dcery Arowe. Oddychnite si u nasej bohyne.“ Ainir zacina rozhovor a dava si pozor, aby nepovedal nieco nevhodne.
„Je to aj nasa bohyna. Nielen Vasa.“
„Aj vy ste sucastou harmonie.“
„Harmonia je loz. Dolezita je sila. Ta nas sem sprevadza.“
„Aka sila Vas dostala az na toto miesto?“
„Nas cernoknaznik videl s pomocou krvavej magie toto miesto. Prisli sme ho chranit.“
„Pred kym? My nepredstavujeme ziadnu hrozbu.“
„Vy nie. Ludia ano. Blizi sa obrovska armada ludi. Herdan im dal ulohu. Znicit toto miesto. Znesvatit ho.“
„Toto je posvatne miesto. Herdan sem nemoze.“
„Jeho sluzobnici ano.“

	Temny elf hovori razne a sebavedomo, napriek zraneniam. Prezera si stavbu, zatial co jeho krajania aj so zvieratami sa dostavaju do tiena. Zoskakuje z jastera a jeho jaster nasleduje ostatnych.

„Co sa stalo? Preco tie zranenia?“
„Herdan. V podzemi zuria boje. Brat proti bratovi. Kazdy bojuje za temneho boha alebo proti nemu. Mnohi nasi velitelia su mrtvi. Niektori padli rukou tych, ktorym len pred chvilou zachranili zivot v najtvrdsom boji.“
„Aj na povrchu je jeho sila znacna. Posiela vrahov a vytvara rozne konflikty medzi elfmi i ludmi.“
„Vieme o vojne, ktoru vediete.“
„Na koho ste strane?“
„To je jedno. Kazdy klan sa aj tak rozhodne zvlast. My musime hlavne chranit svoj lud pred nami samotnymi.“

	Kadlo sa snazi nemiesat do rozhovoru, ale rad si vypocuje novinky. Temnych elfov pozna z rozpravania a nazivo ich videl len velmi malo a aj to bolo davno. Lesni elfovia mu boli vzdy milsi. Pocuva fascinujuce rozpravanie o magii, bojoch v podzemnych sienach i o vsetkych tych hrozach, ktore sposobil boh smrti. Citi sa byt zbytocny. Nepatri sem. Nema ziadne spravy o svojich krajanoch. S vynimkou tej, ktora je naozaj zla. Armada ludi ide nieco znicit. V mene toho, kto pacha stale dalsie zlo.

„Preco ma tvoj otrok mec?“ Pyta sa velitel temnych elfov a zlovestne sa pozera na Kadla.
„Nie som nikoho otrok. Som bojovnik. Postavil som sa proti Herdanovi a urobim to znovu.“
„Si clovek. Ludia pridu a ty predsa nebudes bojovat proti svojim.“
„Robim to cely zivot a ver mi, s tymto mecom viem narabat.“
„Mozes byt Herdanov spion. Kto vie, ake informacie si mu poskytol.“
„Pozri sa. Ja nepoznam teba. Ty nepoznas mna. Tak si o mne mysli co chces, ale ja povazujem toho boha za ciste zlo a chcem s nim skoncovat. V pevnosti, kde som zil, postupne vsetci pomreli jeho zasluhou.“
„Poznas ludskeho generala, ktory zautoci na tento chram?“
„Doteraz som nevedel ani to, ze nejaky takyto chram existuje. Ani o Herdanovi som donedavna nepocul, iba rozpravky. Ani o temnych elfoch.“
„Vasa rasa by si mala poriadne prehlbovat vedomosti.“
„Niekto musi byt aj sprosty a starat sa o mnozenie viac ako o myty a dejiny.“
„Teba si zapamatam.“
„Som Kadlo. Rytier. A ty?“
„Nase mena nie su dolezite. Dolezity je zivot.“
„Vy mate k Herdanovi najblizsie. Nemala by byt pre Vas najdolezitejsia smrt?“
„Jeho smrt. Mame k nemu najblizsie a tak nam ublizil viac, ako komukolvek inemu.“

	Kadlovi to neda. Je tu vela veci, ktorym nerozumie a zdaju sa mu tak velmi vzdialene tomu, co povazuje cely zivot za realne. Odrazu su tu bohovia, nezname rasy a vela ludi, ktori sa nespravaju ako ludia.

„Preco toto miesto? Preco tu Herdan nema svoju moc?“
„Vsade ma svoju moc, ale toto nie je jeho uzemie. Tu vladnu bohovia slabych elfov a ludi.“
„Ak sa nepletiem, tak mame vsetci rovnakeho nepriatela. Tak si takto nehovorme. Vsetci sme bez chyby a to je dolezite.“
„Ludia su velmi zvlastni.“
„Co s tym Herdanom? Aimar, povedz nam o tom nieco.“
„U nas pozname legendy, ze jeho dusa bola ulozena do nadoby. Ak je to dusa. To su velmi davne texty a nemusia byt spravne prelozene.“
„Nikto nevie, v com bola jeho dusa ulozena. Ale mam istotu, ze je spat. Len uplny blazon by ho vypustil umyselne,“ hovori velitel temnych elfov.

	Kadlo sa len cuduje, ze sa s nim rozpravaju obidve skupiny elfov. Jednym vyhlasili ludia vojnu a o druhych ludstvo v podstate ani nevie.

„Dajte hlavy dokopy. Poznate toho darebaka lepsie ako ja. Skodi kazdemu. Tak najdite sposob, ako ho poslat do certa.“
„To si predstavujes velmi jednoducho.“
„Musi sa to dat. Inak bude zle.“
„Tak navrhni nejake jednoduche riesenie, clovek,“ odpoveda mu pohrdavo bojovnik so svetlou pokozkou.
„Ak sa nejako vyslobodil, tak ho mozno aj znovu uvaznit. Alebo ho presvedcit, aby bol ten dobry a vsetko by bolo fajn.“
„Chces presvedcit boha smrti, aby robil presne to, co chces ty? Si blazon.“
„Blazon mozno. Ale mrtvola nie. Co Arowe alebo Eraniel?“

	Ainir berie Kadla za ruku a ukazuje mu rytinu na chrame. Obrazok, zobrazujuci boj medzi dvomi nesmrtelnymi silami. Napravo od obrazku je pismo, ktore nedokaze precitat.

„Co sa tu pise?“
„Ten text je velmi stary a ako vidis, casti chybaju. Zacina to… ten, kto vladne temnote… alebo noci. Jedno z toho. Ma zbran z… to neprecitam. Ovladanie mysle. Arowe a porazka zla. Nieco s vodou.“
„S touto vodou?“
„To nemam ako vediet. Potom je tu dyka do srdca Eraniel.“
„Eraniel je mrtva?“
„Samozrejme. Aj pre nas je to velmi davno.“
„Ako zomrela?“
„Po pravde ani nevieme, ci vobec zila. To su vsetko legendy. Nikto z nas si to nepamata. Hovori sa, ze islo o nejaku dohodu. Neviem, kto to cele vykonal. Herdan bol prekliaty a vsetci, co stali proti nemu, mrtvi. S vynimkou Arowe, Arowe je vysoko nad nami a Eraniel je tu podla legiend pochovana.“
„Dobre, podme na to logicky. U nas su niektori slachtici velmi naviazany na rozne rodokmene, stare listiny o povode toho ci hentoho bezvyznamneho muzika s titulom a tak podobne. Nieco som sa o tom naucil. Som rytier a ako uz vies, nemam najlepsi zrak. Ale niekedy uvidim suvislosti, ktore inym unikaju. Kto je otcom Eraniel?“
„Herdan.“
„Takze Herdan a Arowe sa kedysi lubili?“
„Nie. Herdan nikdy nepoznal lasku. Muselo ist o brutalne znasilnenie po mnohych bitkach.“
„Takze Arowe si toho musela vela vytrpiet. Vedela o tom Eraniel?“
„Urcite si nieco domyslela, ked vyrastala bez matky v jeho zajati.“
„Takze mame tu velmi negativnu postavu. Pankharta ktory mlati matku i dceru. Chapem zatial spravne?“
„Ked Eraniel dospela, tak bil aj jej vnucku. A mozno aj dalsie veci.“
„Eraniel mala deti?“
„Hovori sa, ze elfovia su jej detmi. Mala sto deti, ale len jedno sa zrodilo z lasky.“
„To dieta nebolo s Herdanom, vsak?“
„Nie, to nebolo.“
„A bolo ine, ako ostatne?“
„Z toho dietata vyrastol bojovnik. Silny a spravodlivy. Ale vela o nom nepoviem. Nech sa uz stalo cokolvek, bolo to velmi davno. Z tvojho pohladu by to bolo tak vela ludskych generacii, ze uz by boli aj tie najdolezitejsie fakty uplne prekrutene.“
„Male zhrnutie. Sme pri hrobke, chrame alebo co to je. Bajnej bytosti, ktora poznala spravanie toho zaporaka.“
„To sme.“
„Ale nejdu mi do hlavy dve veci. Co sa stalo s tymi dalsimi detmi a preco sem Herdan nemoze?“
„Eraniel bola najsilnejsia carodejnica v dejinach. Jej sila bola ohromna, ale i tak nemohla znicit Herdana. Napriek tomu vsetkemu, co si vytrpela, dokazala ochranit svoje deti tak dobre, ako sa len dalo. Aby jej deti nemali strach z nikoho a nicoho na svete.“
„To sa jej tak uplne nepodarilo, vsak?“
„Veru nie. Eraniel je mrtva a Herdan zivy. Chce, aby sme aj my zomreli, alebo sa stali jeho otrokmi.“
„Ako ziska moc? Ako zariadi, aby bol silnejsi? Kazdy by chcel byt stale silnejsi a silnejsi a ked zisti, ako to moze urobit, tak tu moznost vyuzije. Ak nie je uplne padnuty na hlavu.“
„To je otazka skor na toho...“

	Ainir pohrdavo ukazuje na temneho elfa, ktory sa usadil za jeden zo stlpcov. Vidno, ze pozna Arowe, ale rad sa vyhne silnemu svetlu, ktore poskytuje. Prezera si rany a diery v lahkom brneni. Vyzera, ako keby uvazoval nad svojimi krokmi. Co by mohol urobit lepsie, aby sa vsetko to, co ma rad, zachovalo a nepadlo do ruk Herdana. Ani nikoho podobneho.

	Kadlo ide za nim a rozhodne z neho nema strach.

„Trochu ta obdivujem. Chces chranit nieco, co je daleko od Vasho uzemia. To si zasluzi respekt.“
„Hranice su hranice. Ked je ich potrebne prekrocit, tak ich prekrocime.“
„Pre mna su hranice hlavne vecou vlajociek a roznych listin, kde je napisane, komu co patri. Vsetko z toho sa moze zmenit zo dna na den, alebo to zmeni jediny prejazd co i len malej armady. Ainir mi povedal pribeh o Arowe a Eraniel a ak chcete chranit toto miesto, rad s tym pomozem.“
„Myslis si, ze odolas vsetkym, co chcu toto miesto znicit? Odolas ocarovanym bojovnikom, ktori sa na teba hrnu a ani si neuvedomuju, co robia?“
„Sila zvyku. U nas staci par flias alkoholu a nikto nevie, co robi.“
„Mas rad mier, dobru naladu, prechadzky pod Arowe a vsetko, co patri k tvojmu mlademu zivotu. My sme zvyknuty na vojny, nenavist a neistotu. Ak si slaby, zomries. Ak si silny a v nespravny cas na nespravnom mieste, zomries.“
„Nesluzis Herdanovi. Preco je to tak? Preco si ta nevybral, aby si bojoval za neho?“
„Vybral i moju smrt. A ja som si vybral tu jeho.“
„Kto z temnych elfov zije? S kym sa da pocitat do dalsich bitiek proti Herdanovi?“
„Daerryl je mrtvy, Taren tiez. Darken tak isto. Co viem, tak mnoho vodcov je mrtvych. Nas cernoknaznik to vycital z krvnej magie.“
„Musi byt niekto.“
„Sian, Tarenov syn.“
„Je mi luto Vasich strat. Daerryla som poznal len minimalne, o ostatnych som nikdy nepocul. Ak ale padli rukou Herdana a jeho kuziel, zasluzia si uctivu pamiatku a krvavu pomstu.“
„Paci sa mi, ako hovoris. A zaroven viem, ze ako rytier z rodu Laskerov mi klamat nebudes.“
„Ako vies, z akeho som rodu?“
„Pozname dva rody ludi. Ti, co su aspon trochu rozumni, a tych, ktori si myslia, ze su na svete sami.“
„Ako ta mam oslovovat? Mne hovoria Kadlo.“
„Saaren.“
„Ainir, Saaren, vsetci lesni i temni elfovia, podte sem.“

	Kadlo povolava vsetkych zucastnenych. Aby zbytocne neprovokoval temnych elfov, ide az k nim. Vsetkych presviedca, aby sa posadili do kruhu.

„Sme jedna rodina. Ci uz mame dlhe usi, alebo nie. Ci sme z blizka, alebo zdaleka. Ak je toto miesto naozaj vyznamne, tak ho ubranime. Zozenme tolko elfov a temnych elfov, kolko sa da. Ja sa postaram o ludi. Takych, ktorym je mozne vysvetlit situaciu. Pripravime silnu obranu a ak sa tu objavi Herdan, velmi rad ho prebodnem mecom. Alebo cimkolvek, co bude poruke. Spolu sme silni. A mozeme byt este silnejsi.“
„Naozaj si myslis, ze pride nejaka pomoc? Kto by prisiel?“

10. kapitola – Vladkyna zla

	Pred Sianom, Varenou a ostatnymi v zbrojnici sa ukazuje postava zahalena v jednoduchej ciernej latke. Ma postavu mladej, krasnej zeny s rysavymi vlasmi, ale pripomina viac temneho elfa ako cloveka.

„Sian, som tu pre teba.“
„Kto si? A ako...“

	Nacelnikov syn ani nedopovedal vetu, a uz tu neznamu krasku sekla Varena so ziarivym mecom.

„Sian, som tu pre teba.“
„Je to nejaky prelud. Nesmie sa ta dotknut!“

	Varena seka do toho stvorenia znovu a znovu, ale vsetky seknutia prechadzaju skrz. Ako keby tam bol len vzduch.

„Sian, som tu pre teba.“
„Co odo mna chces? Kto si?“
„Mam mnoho mien a mnoho tvari.“

	Varena pouziva jedno zo svojich kuziel, ale ani tie nemaju ziadny vplyv. Kym Sian kladie otazky, ona chce tu postavu znicit, nech je to ktokolvek.

„Si Herdan.“
„Ano, aj to je moje meno. Mam ich viac, omnoho viac. A som tu pre teba.“
„Preco si nedas svoju povodnu podobu?“
„Mam mnoho povodnych podob. Aj uplne novych. Pozri sa na tuto.“

	Rysava slecna zmizla a objavila sa dalsia Varena. Uplne rovnaka v kazdom detaile.

„To nie je fer! Zabijem ta! Zabijem ta!“ Vykrikuje Varena.
„Vyzeram rovnako ako ona, ale lahko nas odlisis. Ja prinasam zivot, kym ona smrt.“
„Ak ma chces nejako presvedcit, aby som bol na tvojej strane, tak je tvoja snaha marna. Nikdy ti nebudem pomahat.“ Sian ma strach, ale snazi sa ho co najlepsie skryt. Neskryva vsak svoje odhodlanie.
„Jeden z Vas zomrie. On, alebo ona? Vyzerate spolu tak rozkosne.“
„Ak mas tu moc, tak by bola Varena uz davno mrtva. Si len duch, co hovori nezmysly.“
„Ako myslis. Mas rad dramu a ja tiez. Najskor sa zbavime divakov.“

	Malek a jeho druzina zdvihaju svoje zbrane a v mene boha smrti si ich vrazaju do srdca. Jeden za druhym, bez akehokolvek rozmyslania. Mlady bojovnik a carodejnica su znovu sami a obidvom nahla smrt ostatnych vybila dych. Vidia skazu a bezmocnost.

„Vlastne som si to rozmyslel,“ hovori Herdan a znovu meni svoju podobu. Tentokrat si vybera Daerryla. Boh smrti kuzlom zdviha vsetky zbrane a mieri ich na krk jednemu i druhemu.
„Musel si to urobit?“
„Musel, nemusel. To je jedno. Tych par dusi neurobi ziadny rozdiel. Vy dvaja vsak ano. Tebe, Sian, venujem celu moju armadu. A tebe, Varena, venujem vsetku moju kuzelnu moc.“
„Preco by si to robil? Neverim ti.“
„Zato ja tebe ano. A velmi dobre viem, ako to dopadne. Kedykolvek si tieto dary vezmem spat. Splnte moje ulohy a ja Vam necham moju silu a ako maly bonus k tomu ziskate nesmrtelnost.“
„To su hluposti. Nikto nie je nesmrtelny a ty by si sa nikdy so svojou silou nepodelil.“
„To povedal kto? Elfovia na povrchu? Slabi ludia? Znicte ich vsetkych do jedneho a neobmedzena sila je vasa.“
„To nespravim!“

	Sianovi jeden z mecov oholil cast vlasov na lavej strane. Iny mec sa zastavil len kusocek od  krku.

„Radsej budem sluzit Herdanovi a uzivat si jeho silu, ako zdobit podlahu.“ Prehovori zrazu Varena a uctivo sa uklana Herdanovi.
„Nemozes mu verit.“
„Chces zit, alebo nie?“
„Radsej zomriem, ako keby som mal vyvrazdovat cele narody.“

	Varena viac nepotrebuje. Dviha mec, ktory sa od Daerryla a Siana dostal az k nej a jedinym seknutim posiela Sianovu hlavu na podlahu. Ani sa na neho nepozrie. Tato kapitola pre nu skoncila a zacina nova, temnejsia a hrozivejsia. Ta, ku ktorej sa prikloni len jeden z tisicov a nasledne dokaze velke veci. Strasne, ale velke.

„Sian bol slaby, ja som silna.“
„Si silnejsia, ako som dufal. Sledujem tvoje kroky a ty poznas moje myslienky. Vies, co je spravne.“
„Spravne? Nespravne? Viem, co chcem a neuhnem pred tym. To je jedine dolezite.“
„A ja zhanam niekoho, kto ma rad destruktivnu magiu a zaroven sa neboji ani prace s mecom. Vstan. Budes mojou volou a mojim hnevom. A nebudes sama. Tito ti posluzia dobre. Ostatni ta pockaju pri ceste na povrch. Zahal Arowe temnotou a ved svojich sluzobnikov k vitazstvam!“

	Sian, Malek a vsetci ostatni znovu vstavaju. Mrtvoly maju v telach mece, casto im chybaju koncatiny ci hlava, ale nic necitia. Cakaju na rozkazy a netrpezliva Varena uz vie, ako ich pouzije.

	Carodejnica dava svoje ruky opatovne do krvi. Ziskava silu, ktoru vzdy chcela a vidi veci, ktore jej boli doteraz skryte. Vidi vsetkych temnych elfov, ktori ostali nazive. V skutocnosti su takmer vsetci v poriadku a cely konflikt sa odohral len v jej blizkosti. Desat tisic bojovnikov potrebuje niekoho, kto im bude davat rozkazy. Bojovnici s mecmi i s kratkymi kusami, jasteri s najlepsim treningom, cernoknaznici s dokoncenym vzdelanim v oblasti, ktora je pre temnych elfov tak dolezita – kliatby a destruktivna magia. A vidi tiez tie male skupinky, ktore sa postavili proti Herdanovi. Su ako male kusky krvavych hub, ktore vypadli z vozikov a nikto ich nechce.

„Nebudem ti hovorit, ako sa dostat na povrch. Ty poznas cestu.“
„Nechcem ist na povrch. Nie som ako ty. Viem, kto je mojou najvacsou hrozbou.“

	Varena pouziva jedno z novych kuziel. Ducha toho, kto jej len pred chvilou dal moc, chyta do magickej pasce. Ziadna vaza, ale nieco, co vydrzi viac. Presuva ho do svojho tela. Ona bude jeho vazenim a az ked zahynie, dostane sa von. Namiesto boha len hlas, ktory moze kedykolvek uplne umlcat. Zaroven hlas, ktory jej nikdy nebude nasepkavat, aby sa krotila. Bude v nej sirit nenavist a tuzbu vitazit. Nad kymkolvek, na akomkolvek bojisku a bez lutosti.

„Neviem, ci chcem byt nadalej Varena. Hodilo by sa mi nove meno. Nieco, coho sa budu bat aj ti, ku ktorym som sa este nedostala.“
„Za toto zaplatis. Budes pykat!“

	Varena utisila svoj novy vnutorny hlas a pozrela sa na ozivenych bojovnikov, ktori stratili aj poslednu telesnu farbu. Nariaduje Sianovi, aby sa hodil o zem a ten to okamzite robi. Nariaduje mu to znovu a znovu a on sa vzdy postavi a dopada na zem.

„Myslim si, ze teba nepotrebujem. Mrtvolky v boji nepotrebujem a za ziva si sa dal na nieco pouzit. Teraz ma budes len rusit pri praci. Praca. Aby som nezabudla. Najvyssi cas prikazat mojim vernym, aby rozsekali tych, co mi chcu vzdorovat. Alebo ze by ich zacali upalovat? Smrt mecom je rychla. Prilis rychla.“

	Varena zatvara oci a pomocou kuziel vydava rozkazy. Na inych miestach sveta vedu ludia a elfovia nezmyselnu vojnu a rataju mrtvych, ktorych cisla su stale v desiatkach alebo stovkach. To sa moze zmenit uz coskoro.

Pokracovanie

	Pokracovanie pribehu je k dispozicii v dalsich knihach. Priame pokracovanie, Spalene mosty, najdete v Greenie kniznici. Mozete sa tesit na nove postavy, ako i pokracovanie pribehu postav z tejto knihy.

Greenie kniznica: http://greenie.elist.sk