SLEPA DOVERA Prekliatie temnych elfov Stvrta kniha Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Druhe (2020) 001100 O knihe Desive finale serie Prekliatie temnych elfov zacina v uplnej temnote. Pribeh stvrteho dielu je prepleteny s poznavanim kruteho sveta, kde vladne nenavist a nepochopenie. Coraz mensia skupina temnych elfov spoznava poslednu fazu putovania, v ktorom nie je nic iste. Namiesto silnych hrdinov nastupuju ti, ktori ostali a nevedia, ako dalej. Boh smrti a vsetkeho zleho ukazuje svoju stale viac zvratenu tvar. Existuje sposob, ako sa ho kompletne zbavit? Je mozne zit na mieste, kde kraluje smrt? A co vsetko dokaze Eludia, ktora sa necakane dostava do ulohy vodcu temnych elfov? Oplati sa jej slepo doverovat? Obsah SLEPA DOVERA 1 O knihe 2 Mapa 4 1. kapitola – Pocitanie padlych 5 2. kapitola – Neprijemne pocty 9 3. kapitola – Hola pravda 14 4. kapitola – Prebudenie 16 5. kapitola – Vysledok cesty 19 6. kapitola – Kruh 23 7. kapitola – Necakany vpad 27 8. kapitola – Este necakanejsi vpad 28 9. kapitola – Zem zatratenych 31 10. kapitola – Sultan 34 11. kapitola – Rada siedmych hviezd 37 12. kapitola – Finalne rozhodnutie 40 13. kapitola – List 42 14. kapitola – Druhy list 45 15. kapitola – Nove poslanie 49 16. kapitola – Klietka 51 17. kapitola – Dokonala vrazda 53 18. kapitola – Ona a ona 55 19. kapitola – Zachran svoj lud 58 20. kapitola – Prekliatie temnych elfov 61 Epilog 68 Doslov a podakovanie 69 Mapa 1. kapitola – Pocitanie padlych Niektore cinnosti su vacsinou velmi jednoduche. Napriklad pocitanie. Pocitat mrtvych, zachranovat zivych, nevykrvacat a nezblaznit sa – to uz take jednoduche nie je. Niekedy sa do zivota dostane udalost, ktora vsetko zmeni od zakladov. Zo silnych su slabi, zo zivych su mrtvi a niekedy aj uplne opacny extrem. Ti, ktori chceli ostat na mieste, chcu teraz odist prec. Kdekolvek. Do zasnubenej a vymyslenej zeme, kde vladne mier a pokoj. Dve veci, ktore temni elfovia poznali, i ked im uplne nerozumeli. Teraz si ich praju zo vsetkeho najviac. Eludia ma nateraz velenie. Nevie komu vsetkemu veli a ani to, kto vsetko ju uznava. Nepovazuje to za tu najdolezitejsiu vec na svete. Tak ako vsetci ostatni, i ona je nutena lucit sa s tymi, ktorych mala najradsej – a pouzivat casti ich oblecenia na zastavenie krvacania tym ostatnym. Nepozna mena tych, ktorym zachranuje zivot. A niektori z nich nepoznaju ju. Len kratko vedie temnych elfov z klanov Kalannar a Sordin k lepsim zajtrajskom. Nech bude zajtrajsok akykolvek, bude menej krvavy ako to, co sa stalo dnes. Teraz nie je obdobie na statistiky a dlhe uvahy. Aj ti, co su velmi unaveni, musia pomahat. Temni elfovia nemaju jedlo, liecive balzamy ci cokolvek, co by vyrazne pomohlo. Kazdy musi pouzivat len to, coho je dostatok. Latky z mrtvych civilistov, ostre zbrane a viera, ze vsetko bude znovu v poriadku. Na vyplachovanie ran maju len minimum vody. Turknut a mnohi dalsi chybaju. Oni takmer vzdy vedeli, co robit. Taktiez dokazali predchadzat uplne zbytocnym konfliktom. „Nebudem pomahat Sordinom. Oni nepomahaju nam!“ „Kto ti nepomaha? Uvedom sa!“ „On ma pravdu!“ „Nie, on ma pravdu!“ „Teraz je Kalannarka vo vedeni a to je uplna katastrofa. Vy mate mizernych velitelov.“ „Uz len u Sordinov je to to najlepsie, co len moze byt. Daj sa vypchat!“ Tieto a mnohe dalsie reci sa ozyvaju coraz castejsie a hlucnejsie. Eludia sa ich snazi ignorovat. Nechce zasahovat. Nakoniec vsak zasiahnut musi, hoci nerada. „Sme v tom spolu. Pokusme sa zachranit kazdeho. Je jedno z akeho je klanu, kto bol jeho alebo jej otcom a kto si mysli, ze ma nejaku vacsiu prioritu. Zachranujme, koho mozeme. V prvom rade tych, ktorych mozeme zachranit a ich zivot je v najvacsom nebezpecenstve.“ „Ma pravdu. Pomoz mi zdvihnut tento kamen, nech netlaci na moju nohu.“ „Pche. To neudvihnes taku skalku?“ „Pomozte mi niekto! Prosim!“ Eludia v momente zbehla k svojmu krajanovi, ktori si chce odhrnut kamen z nohy. Spolu ho zdvihaju, ale na konci nikto z nich nema radost. On je v soku, neuvedomuje si, co presne sa stalo, ale velitelka vidi jeho stav. Noha je kompletne rozdrvena. Nech urobi ktokolvek akykolvek zazrak, ten elf zomrie na vykrvacanie. Keby to aj prezil, co je skutocne nemozne, nikdy by uz nechodil. Rychlo sa mu straca posledna farba z tvare. Podlaha sa farbi jeho krvou, ktora tiekla coraz rychlejsie. Po kratkej chvili zacne vytekanie spomalovat a jeho tvar sa prestava hybat. Pre Eludiu je to silny zazitok. Videla mnoho zranenych i mrtvych. Zazila vojny, krvave suboje a najroznejsie nechutne pohlady. Toto je vsak asi najhorsie, co si mohla predstavit. Musi odvratit zrak. Nechce, nemala by a nepatri sa to. Ale musi. „Ako nas moze viest niekto, kto sa ani nemoze pozriet na krv?“ „Ty si ale sprosta hlava. Co keby si aj ty pomohol? Alebo sa bojis krvi?“ Neustale pocut rozne zbytocne hadky a dotahovania. Temni elfovia nie su jednotni. Ti, ktori boli zvyknuti, ze musia mlcat, si teraz beru slovo. Aj ked niekedy nemaju co povedat. Neustale davaju svoje osobne zaujmy pred zaujmy kolektivu. Poratat zivych je o to narocnejsie, ze niektori lezia v bolestiach niekde medzi zivotom a smrtou. Casto pod mnozstvom kamenov. Ini sa hadaju, niekoho osetruju alebo jednoducho vychadzaju von. Na cerstvy vzduch. Napriek tomu, ze mnohi zivi potrebuju pomoc, niekolko Sordinov sa rozhodlo vykopat mrtve telo Turknuta. Zosynchronizovali sa. Pomahal jeden druhemu a bolo im jedno, kto z nich je zraneni. Dali si jednu ulohu a pracovali na tom, az kym ju uplne nedokoncili. O to narocnejsie je ovladat tuto skupinu. Medzi Kalannarmi a Sordinmi nemusi byt nenavist, ale rozhodne je medzi nimi velmi vela nepochopenia. To je viac, ako len vyzva. Pod velenim Turknuta, Helany, Gerany, Sagrata a ostatnych nebol problem. Vsetci boli od Sordinov. Ale co ma robit ta, ktoru si priamo Turknut vybral, aby viedla vsetkych? Preco si vybral prave ju? Mal ine moznosti. Alebo nie? Varian je z klanu Sordin ten najvyraznejsi. Mozno nie je rodeny vodca, ale ma nieco, co je podla casti temnych elfov nevyhnutne pre vladu nad ostatnymi. Agresivitu. „Pocuvaj ma. Ty tam vzadu. Zober svojich Kalannarov a chod prec. My ta tu nepotrebujeme.“ „Prosim? Sme na tom spolocne. Vidim, ze ste vykopavali mrtveho vodcu namiesto toho, aby ste sa venovali svojim zranenym bratom.“ „Ty nevies, co je dolezite.“ „Zivot je dolezity. Ako sa volas?“ „Myslis si, ze vsetkemu rozumies. Nevies ani moje meno.“ „Povedzte mi niekto jeho meno. On je prilis zbabely na to, aby ho povedal.“ „Suka.“ Eludia sa rozhoduje, ci mu na to odpovie. Namiesto toho ide k dalsiemu zranenemu. Na niektorych vidno, k akemu klanu patria. Na inych nie. Ten, ktoremu sa snazi osetrit ranu na hrudniku, ju chraplavym hlasom prosi o smrt. Po chvili sa podobna situacia opakuje. Dva klany nie su to jedine, co sa hybe. Zurganov ovladal Turknut a nikto nevie, co presne budu robit. Odnasaju si hlbsie do jaskyn niekolko mrtvol. Su mali, ale je ich vela a spolupracuju lepsie ako temni elfovia. Prve skutocne nebezpecenstvo zacina priamo teraz. Varian vytahuje svoj mec. To, ze sa okolo Turknutovej mrtvoly zacinaju objavovat zurganmi je pre neho nepredstavitelne. Nestaci mu sekanie do vzduchu. To pre neho nema dostatocny efekt. Seka do jedneho, nasledne do druheho zurgana. Aj jeho najblizsi i uvedomuju, ze riskuju zbytocny konflikt s nepriatelom, ktoreho nemozu premoct. „Ustup. Nechaj im jeho telo.“ „Nikdy.“ „Nemozeme s nimi bojovat. Ohrozi to kazdeho. Mozu nas vsetkych pozabijat.“ „Turknut si zasluzi spravny postup. Jeho dusa nas o to ziada.“ Dalo sa ocakavat, ze aj medzi clenmi tohto prevazne podzemneho naroda pride ku konfliktom, ktore riesia nedolezite veci – ale zato ich velmi silno prezivaju. „O mrtvych len v dobrom, ale najskor musime zit.“ „Nemala by si velit. Velenie patri mne. Ja viem, co je spravne.“ „Preto nemozes velit. Neuvedomujes si, co je spravne a dobre pre vsetkych. Das prednost starym tradiciam pred prezitim.“ „Si neschopna, tak sa uz utis, lebo ti tu hnusnu hlavu odrezem a hodim zurganom.“ Spor medzi dvomi jednotlivcami narasta. Niektori, prevazne z rad Kalannarov, sa stavaju k Eludii. Sordini su v spore neutralni, pripadne su na Varianovej strane. Samozrejme je tu niekolko vynimiek. Cerstva velitelka sa rozhoduje pre velmi netypicky krok. Dava priestor konkurentovi, nech povie, co ma v plane. „Ak by som ti odovzdala velenie, co by si urobil? Kam by viedli tvoje kroky? Ake by si mal priority?“ „Ty mi nikdy nedas velenie a ja ti nebudem nic hovorit.“ „Dobre. Poviem teda ja. Najskor zachranme, koho mozeme. Potom si vyberieme novy domov, kde sa usadime. Ziskame to, po com tuzime. Naplnime svoj sen o domove. Pouzijeme na to diplomaciu, vojensku silu a hlavne sa budeme viest rozumom. Ked sme hladni, zaobstarame si jedlo. Ked bude treba spominat na mrtvych, tak na nich budeme spominat. V prvom rade sa vsak budeme drzat ich mudrosti a pokusime sa ich prekonat. Je nas malo. Tak ziskajme spojencov. Stanme sa niekym, koho budu ostatni respektovat.“ „Je nas malo a ty hovoris o respekte? A co mame robit s mrtvymi? Nechat ich na mieste, nech ich nieco zozerie?“ „Mas deti? Ak by si si mal vybrat medzi tym, ci mrtve dieta pochovas, alebo zive nakrmis, aby nezomrelo od hladu, tak co urobis? Ake je v tomto pripade spravne rozhodnutie?“ „To su ale hlupe otazky. Vymyslela si si nejake hluposti a teraz nam chces dokazat, ze ty jedina mas pravdu a vsetci ostatni sa mylia.“ „Nie. Hlupy si ty, ze na ne nedokazes alebo nevies odpovedat. Zmocnite sa ho.“ 2. kapitola – Neprijemne pocty „Sedemdestiat styri. To je vsetko. Muzi a zeny dohromady. Bojovnici i ti, co nevedia bojovat.“ „Bez teba, alebo si ratala aj seba?“ „Vratane mna.“ Eludia dokaze pocitat celkom rychlo, ale radsej by pocitala do vacsieho cisla. Temnych elfov bolo podla ludi vzdy velmi vela. Cele zastupy skvelo vyzbrojenych a vycvicenych bojovnikov a k tomu cernoknaznici, ktori znicia cokolvek len jednoduchou myslienkou. Samozrejme tomu ani oni nikdy realne neverili. Realita je vsak z pohladu temnych elfov ovela horsia. Momentalne tragicka. Varianovi nemoze verit. Mnohych nepozna a moze len typovat, ci sa na nich moze spolahnut. Na zemi a hlavne pod kamenmi je dostatok zbrani. Dost pre kazdeho bojovnika i pre kazdeho, kto nikdy nemal v ruke ziadnu zbran. Kto vsak nauci vsetkych narabat s tymito zbranami? Kazdopadne metody boja sa naucit daju, aspon v nejakej zakladnej miere. Kto sa vsak nauci carovat? Po zemi su aj vsetky veci, ktore si niesli so sebou clenovia Cierneho radu. Bez hlbsieho poznania su rozne kuzelne palicky zbytocne. Iba ak na predaj. Presne tato myslienka napadla Eludiu. Pozbierat vsetko, co ma nejaku hodnotu a predat to. Najst niekoho, kto to odkupi a vymeni za potraviny, pripadne za cestu lodou niekde do bezpecia. Sedemdesiatstyri osob potrebuje jedinu, trochu vacsiu lod. Vsetci sa sustreduju pred jaskynou. Arowe tak silno nesvieti, vsade vladne vecerne pritmie. Krajina napriek bliziacej sa noci poskytuje prijemny pohlad. Stromy, more, pobrezne piesky. To vsetko a mnohe dalsie sa v jaskyniach nenachadza. Uz na prvy pohlad vidno, ze nieco nie je v poriadku. Eludia, tak ako ostatni, bola pri rozhovoroch Turknuta a Agnesa. Teraz je Agnes mrtvy, spaleny bleskom takmer na nepoznanie. Viac ako crty tvare ho prezradza jeho velkost. Mierumilovny, priatelsky obor, musel zomriet ranou blesku. Okolie je v poriadku, ale jeho telo posobi, ako keby mocny carodejnik hodil blesk priamo do neho. Pri obrovi su traja carodejnici v uniformach Cierneho radu. Bez znamok zivota. Okolo nich je jedna suvisla stopa po krvi. Posledna postava je zo vsetkych najzvlastnejsia. Mlada zena, alebo skor este dievca. Bez strachu. Sedi na luxusnej drevenej stolicke a ma pri sebe debnu s exotickym ovocim. Niektore kusky su nacate a lietaju okolo neho muchy. Ju to, ocividne, netrapi. „Besia, co si myslis?“ „Pasca. Alebo nejaky trik. Nieco nevidime a ostava pred nami skryte.“ Eludia prebera to, co vidi, s jednou blizkou elfkou. Besia nema ziadne specialne postavenie v skupine. Alebo, lepsie povedane, nemala. Privela tych, ktori rozhodovali o vsetkych, zomrelo. Teraz prichadza rad na tych, ktori boli doteraz nepovsimnuti. V celej skupine temnych elfov je navyse po prvykrat viac zien ako muzov. „Chcem, aby si preskumala, co sa tam deje.“ „Nejdem.“ „Prosim?“ „Neber to ako odmietanie rozkazu. Ja len… vies… je tam nieco a nemala by som tam ist ja. Neviem ti to celkom vysvetlit.“ „Mas strach, to chapem. Povedz mi, Besia, co si o nej myslis? Ak dokazes nieco vycitat, tak mi to povedz. Akukolvek malickost. I to, co sa ti vobec nezda byt dolezite.“ „Je zvlastne, ze sa na take nieco pytas. Ty si velitelka a chces moj nazor?“ „Ano, chcem.“ „Citim z nej mladost, neskusenost a urcitu naivitu. Ale hlavne silu. Ohromnu a tazko ovladatelnu silu. Nieco jej silu dodava a ona sa jej podvolila.“ „Herdan?“ „Neviem. Mozno. Ale nechcem ist k nej blizsie.“ „Dobre, pojdem ja.“ Diskusiu medzi Eludiou a Besiou pocuva viac Arinov, ako si tieto dve mysleli. Cast si praje, aby isla tuto zvlastnu situaciu preskumat prave Eludia. Ostatni su ostro proti tomuto rozhodnutiu. Nechcu zas hladat nejakeho noveho velitela. Nechcu stale zmeny. Dobrovolne vsak nikto nejde na jej miesto. Ide teda sama. Ostatni sa drzia vzadu, alebo postupuju len velmi pomaly a opatrne. Prechadza popri Agnesovi. Opat zvlada len kratky pohlad a musi sa pozriet inde. „Co sa tu stalo? A kto si?“ „Si Varena?“ „Nie. Nie som. Odkial poznas Varenu?“ Salia na chvilu rozmysla. Teraz je na tajnej misii a nevie, co moze povedat. Rozmysla o Herdanovi a ten jej poradil, aby zmenila temu co najjednoduchsim sposobom. „Pocula som, ze je skvela s kuzlami.“ „Bola. Varena je mrtva. Napachala vela zla. Mala velke slovo, ale zistilo sa, ze jej nikdy nejde o dobro kolektivu.“ „Mozem sa k vam pridat?“ „Pockaj, nepoznam ta a nas lud si vela vytrpel. Preco by sme mali dovolit, aby si cestovala s nami?“ „Zabila som tych troch, ktori zabili toho obra.“ „Ty? Sama? A ako si to dokazala?“ „Viem byt rychla.“ „Preco si zasiahla? Poznala si niekoho z nich?“ Salia opatovne premysla. S ciernym nozom vie narabat lepsie ako s recou. „Nepacilo sa mi, ako idu traja na jedneho. Nastvala som sa.“ „Ti carodejnici maju rany spredu. Vsetky spredu na krku. To nevyzera, ako moment prekvapenia. Kto si?“ „Salia.“ „A kto si, naozaj? Kto ta naucil takto bojovat?“ „Sama som sa naucila.“ Eludia dava pokyn ostatnym, aby sa priblizili. Vsetci viac-menej ochotne prichadzaju. S vynimkou Besie. „Povedz mi, Salia, preco si tu? Tak naozaj. Slubil ti niekto pomstu? Ublizila ti Varena? Mne to mozes povedat. Aj nam mnohym ublizila.“ „Ty tomu nerozumies.“ „Herdan ti nieco slubil. Je to tak?“ „Povedal mi, ze Varena zije a teraz pouziva meno Eludia.“ „Varena je mrtva. Eludia som ja a mozes mi verit, za nikoho sa nevydavam. Ak ma chces zabit, tak konaj. Vsetkych ostatnych ale nechaj nazive.“ „Ty mi ponukas svoj zivot?“ „Mas obrovsky talent, ak si zabila troch carodejnikov. Musis byt v boji vyborna. Vsetci nasi bojovnici su mrtvi. Nikto sa ti nemoze rovnat v boji.“ „Preco sa ta elfka nepriblizuje? Ta vzadu?“ „Ma z teba zle tusenie. Odkedy jej Varena pozabijala rodinu. Je sirota. Citi zlo a citi ho aj z teba. Dokaz, ze v tebe zlo je – alebo dokaz, ze v tebe nie je a mozes sa pridat k nam. Ako nasa najlepsia bojovnicka.“ „To si musim premysliet.“ „Povedz Herdanovi, nech sa objavi. Viem, ze tu niekde je.“ Pred chvilou boli prekvapeni temni elfovia. Teraz je prekvapene ludske dievca. Po zabiti carodejnikov cakala na to, ze sa objavi nemilosrdny divoky kmen zabijakov z podzemia. Namiesto toho vidi dorananych chudakov, ktori sa opieraju jeden o druheho. Ich velitelka, alebo mozno len hovorkyna, je ludska a inteligentna. Co ale ma robit s Herdanom? On pre nu urobil velmi vela. Samozrejme, Herdan by nebol Herdanom, keby sa obcas neukazal a nedal by niektoru zbytocnu podmienku. Jeho duch sa znovu zobrazuje, nedaleko Eludie a Salie. „Mame pekny vecer. Vonku je tak prijemne, co povies?“ „Ake mas s nami plany? Co pre nas znovu chystas?“ Pyta sa Eludia. „Mam prekvapenie. Tentokrat krasne pozitivne. Myslel som si, ze velitelom bude Varian. Turknut to trochu netypicky zmenil. Tak moj plan nevysiel. Chcel som vyuzit Saliu, aby vas pozabijala. Jedneho za druhym. Ale zmenil som nazor. Ty si mi ho zmenila.“ „Ty si nas chcela pozabijat, jedneho za druhym?“ Pyta sa Eludia Salie. „On povedal, ze ty si Varena a ze vsetkych pozabijas.“ „Ty si mu to verila? Jemu nemozes verit.“ „On sa o mna stara. Naucil ma bojovat. Zabijat. Mam to, co potrebujem a idem si za svojou pomstou.“ „Varena je mrtva. Uz nikomu neublizi. Este aj Herdan ti povie, ze je mrtva.“ „Varena zije. Ale ma nove meno. Teraz sa vola Besia.“ Odpoveda Herdan. „Hlupost. Varena je mrtva a Besia urcite nie je ziadna cernoknaznicka.“ „Ale je. Tebe som presiel cez hlavu lahko. Lahsie ako komukolvek inemu. Besia nikdy nie je a nebola. Spoznali ste sa az pocas pochodu. Po tom, co Varena skutocne zomrela. Stacilo preniest vedomie a par ludi oklamat.“ „Coze? Neverim ti. Tebe sa neda verit. Nikdy nikomu nepomozes len tak. Vzdy mas plan, ako inym skodit.“ „Ano. Chcem, aby ste dokazali viac skodit vasim nepriatelom. Chcem akciu. Chcem vidiet temnych elfov ako vojensku silu, nie ako niekolko uslzenych chudakov na ceste do neznama. Jej sila sa vrati. Mozno nebude tak dominantna, ako ked mala moju moc, ale ty vies, kedy bude treba jej kuzla.“ „Varena je neovladatelna.“ „Ty si velitelka. Je to tvoja praca. A tvoja praca, ci uz dobra alebo nie, je moje potesenie.“ Herdan mizne a Eludia a Salia sa pozeraju na seba. Ani jedna z nich necakala nieco podobne. Predpokladaju, ze rozhovor s Herdanom nikto nepocuval. 3. kapitola – Hola pravda „Povedz mi pravdu. Celu pravdu. Nic nevynechaj. Volas sa Salia?“ „Hej. Uz som to povedala.“ „Odkial presne pochadzas?“ „Zo sadov. Na vychod od Aringoldu. Panstvo lorda Laskera.“ „Preco si odtial odisla?“ „Nechcem sa o tom rozpravat.“ „Povedz mi to. Viem, ze sa stalo nieco zle, ale neviem co. Potrebujem to vediet, aby som ta pochopila. Aby som vedela, kde mozem vyuzit tvoj talent najlepsie a co mozem urobit, aby si bola stastna.“ „Nikto by nemal spominat tie najhorsie veci zo svojho zivota. Ty si neprisla o najblizsich.“ „Prisla. Znovu a znovu a znovu. Najroznejsimi brutalnymi sposobmi. Dokonca viem, ze ti, ktori ostali pri mne, mozno dnes alebo zajtra skonaju a svet bude pre mna este osamelejsie miesto. Nevzdavam sa. Nevzdavaj sa ani ty. Povedz mi, prosim, co sa stalo.“ „Napadli nas… ti druhi elfovia. Svetlejsi. Potom prisla ona a s pozitkom nas vrazdila. Chcela zabit aj mna, ale podarilo sa mi… prepac, nemozem dalej.“ „To je dobre. To je v poriadku. Porozpravame sa neskor. Nesmies vsak nikomu z nas ublizit. Dobre?“ „Ani tomu, co ta chce zabit?“ Eludia okamzite vstava. Rychlo sa pozera na kazdeho temneho elfa. Najskor sa pozera na Besiu, ale ta sa ani nepohla. Varian je medzi svojimi a o niecom diskutuje a agresivne nieco naznacuje rukami. „On?“ „Ten nizsi. Vedla neho. Ten, co si teraz oblieka plast.“ „Ako to mozes vediet?“ „Citim to z neho. Neviem to celkom vysvetlit.“ Varian a styria dalsi sa rozpravaju v kruhu. Piati najsilnejsi Sordini. Kazdy z nich ma pri sebe minimalne jednu zbran a vie ju pouzit. Rozpravaju sa nenapadne, septaju a planuju nieco, co rozhodne nebude prijemne pre Eludiu. Ta hlada spojenca. Istotne, niekolko elfov sa k nej prida, budu ju chranit. Ale nikto, kto by sa tym piatim mohol postavit so zbranou v ruke. Rozhoduje sa pre nieco naozaj netypicke. Prichadza k nim a ziada Saliu, aby isla s nou. Jeden z elfov sa jej stavia do cesty a rychlo gestikuluje. „Besia s tebou chce hovorit. Teraz hned. Je to velmi dolezite.“ „Dobre.“ Vydava sa za Besiou, ktora ma len tazko popisatelny strach v ociach. Zrychluje svoje kroky, ale pre neznesitelnu bolest v chrbte musi zastat. Chce sa otocit, aby pochopila, co sa stalo. No pre cepel noza, ktory ma necakane zabodnuty skoro az v strede chrbtice to nedokaze. Utocnik z jej chrbta nesetrne vytahuje dyku, aby ju opat pouzil. Posledne, co Eludia vidi, je suboj dvoch postav a nasledne len rychle pohyby, ktore si nevie dobre vysvetlit. Pada na zem a nemoze robit vobec nic. 4. kapitola – Prebudenie Eludia sa prebudza v ohromnych bolestiach. Nevie, co sa stalo. Ani ako dlho bola mimo. Citi smutok, hnev a asi vsetky emocie, ake pozna. S pohybom to vsak nevyzera vobec dobre. Akukolvek cinnost, ktoru svojmu telu prikaze, doprevadza velka davka bolesti. „Citis bolest. To je dobre. Teraz odpocivaj.“ „K… kto… s… si?“ „Nepamatas sa na mna? Ale to je fuk. Teraz musis odpocivat.“ „S… su?“ „Ci su v poriadku? Kto? Ta ludska dievcina ich pozabijala. Aj Variana.“ „Sa...“ „Hlavne odpocivaj, dobre. To je jedine dolezite. Cast Arinov isla zhanat jedlo, ina sa stara o pohrebne ceremonie.“ „Be… Be...“ „Besia? Zavolam ti ju.“ Elf odchadza od ranenej Eludie a pred odchodom jej prezera ranu. Velitelka lezi na bruchu. Ma prerazene brnenie a posledna voda, aku mali k Arini k dispozicii, sa pouzila na cistenie rany. Z kuskov oblecenia, dlhych kopiji a dalsich veci jej zostrojili nosidla a zaniesli ju do Agnesovho domu. Nespomina sa, co sa stalo. Chcela s niekym hovorit. O niecom. A potom prisla ta bolest. Pred ocami ma len nepresne, nedokonale spomienky. „Vsetko ta boli? Budes v poriadku? Bala som sa. Tak strasne som sa bala. Povedz mi, co ta boli. Mozes chodit? Da sa ti rozpravat? Povedz nieco. Povedz!“ „Pre… pre...“ „Nerozumiem. Musis hlasnejsie. Pocuvam ta.“ „Pre...“ „Pre? Co je pre? Nemam z toho dobry pocit. Velmi ta dokalicili. Vedela som, ze sa to moze stat. Varian a ostatni. To si nemali dovolit. Keby ta neprekvapili, tak by si ich mohla vsetkych potrestat. Ale piati na jednu, to nie je spravne. To nie je dobre. To nie je...“ „Sa...“ „To nie je dobre. A do chrbta. Su to hlupi zbabelci. Dobre ze pomreli.“ „Sa...“ „Neviem co je Sa. Musis hlasnejsie.“ „Lia.“ „Co je Lia? Uz ti vobec nerozumiem. Chces toho, co tu bol? Alebo skusas nejake kuzlo?“ Eludii sa neda rozpravat. Keby mohla, tak by poslala Besiu prec a vypytala by si niekoho chapavejsieho. Ma otazky. Vela otazok. Tato jej vsak pravdepodobne neda tie odpovede, ktore potrebuje. „Idem po vodu, lebo… vsak vies. Pockaj tu.“ Eludia sa prevracia na druhy bok. Je to umorny proces a po kratkej chvili to musi vzdat. Sama nedokaze ani takuto jednoduchu cinnost. Najskor nedokazala velit tak, ako Turknut a ostatni. Teraz nevie ani svojmu telu prikazat nieco, co by mala byt pre kazdeho samozrejmost. Ma tu pockat. Co ine moze robit? V celom dome je tak sama. Takmer sama. Niekto si k nej priklada stolicku. On vidi ju, ale ona jeho nie a nemoze sa pretocit. „Ty vies, kto som.“ „He...“ „Ano. Vyborne, mala Eludia. A nielen to. Som tiez niekto, kto sem poslal Saliu az z velkej dialky, aby som skomplikoval osud temnych elfov. Nevedel som, ako to vsetko dopadne. Mala ta zabit. Namiesto toho ta zachranila. Ty si pod strechou a v bezpeci. Tvoji nepriatelia su mrtvi. Ona je vonku. Jej telo vyzera horsie ako to tvoje. Tu skoncila jej put. Ale neznamena to koniec tvojej pute.“ „A...“ „Ako to myslim? To sa pytas. Viem, ze prave toto sa pytas. Predstav si jednu krasnu situaciu. Vsetci ma beru ako boha smrti, nicenia a vsetkeho, co je podla tych jednoduchych zle. Tam, kde je smrt, je aj zivot. Tam, kde je hlad, je aj chlieb a pecene maso, ktore caka na hladnych.“ „A...“ „Ta ista otazka? Ako to myslim? Jednoducho. Mam pre teba dohodu. Taku, aku nemozes odmietnut a razne sa postaram, aby si ju neodmietla. Besia ti nepovedala, ze sice zijes, ale aj tak zomieras. Cast cepele sa dostala prilis hlboko. Niektore bylinky ti tlmia bolest a ciastocne liecia ranu, ale aj tak umieras. Mozem ti povedat, ako dlho budes este zit. Nie priblizne, ale presne. Na vecer dalsieho dna zomries a nie je tu nic, co by tvoji krajania mohli proti tomu urobit. Iba ak by ta zabili skor. Slubujem ti vsak, ze v tento cas sa k tebe nikto so zlym umyslom nedostane.“ „A...“ „Ako to myslis? Uz zase? Nie je slusne pytat sa trikrat tu istu otazku. Dohoda je jednoducha. Naucis sa bojovat. Naucis sa carovat a viest svoj lud. Budes vidiet do veci, do ktorych iny nevidia a budes mat odvahu, aku si nikdy nepoznala. Za malu cenu.“ „A...“ „No tak. Uz sa to nepytaj. Daj inu otazku. Akukolvek.“ „A...“ „To je lepsie. Na tuto otazku ti dam odpoved az vtedy, ked to sam uznam za vhodne. Teraz odpocivaj. Mozem ti hned vsetko vyliecit, ale chcem, aby si spoznala bolest. Musis vediet, co vsetko dokazes vydrzat, ked si k tomu prinutena. Ale dam ti jeden darcek. Maly darcek. Potom vacsi a nakoniec ten najvacsi dar. Pozri sa na mna.“ „Ja...“ „Ty nemozes? Ale mozes. Ja mozem!“ Herdan dviha Eludiu z nosidiel pomocou svojich kuziel a dlho sa jej pozera do oci. Dotyka sa jej hrdla i miesta na chrbte svojimi nezvycajne dlhymi rukami a ona citi rovnaku bolest, ale odrazu moze normalne rozpravat. „Dakujem za tento dar.“ „To je laskavost. Toto je dar.“ Herdan sa jej dotyka brucha a prenasa na nu cast svojej energie. Medzi jeho rukou a jej bruchom nastava nieco, co sa da len tazko popisat. Najjednoduchsie slovo, ktore ju napadlo, je tma. Koncentrovana, ocarovana a zvlastna tma. Nasledne zacne rozmyslat nad tym, co povedal pred chvilou. Tam, kde je smrt, je aj zivot. „Odpocivaj. Viem, hovori ti to kazdy. A stale ti to budu hovorit. Najskor naber sily, az potom padne cely svet k tvojim noham a ty ho budes musiet prisliapnut a rozdrvit.“ 5. kapitola – Vysledok cesty Dalsich pat smrti je pre temnych elfov tragicka udalost. Pat silnych chlapov bude chybat v nasledovnych dobrodruzstvach. Mozno neboli idealni, ale kazda strata moze a v tomto pripade aj bude boliet. Matematika je velmi jednoducha. Sedemdesiat styri minus pat. A jedna ludska obet k tomu. Niektori Arini prinasaju vodu, inym sa podarilo zohnat jedlo. V kazdom pripade ide o zakladne zasoby. Problem vsak zacina s velenim. Zatial co Eludia lezi v bolestiach, niekolko elfov a hlavne elfiek chce ostatnym diktovat, co robit. Vacsinou vsak maju na velenie este menej talentu ako Eludia. Ta moze pocuvat hadku za hadkou, ale nic nehovori. Nechce prezradit, ze jej Herdan vratil moznost hovorit. Je utrapena, smutna a hlavne prekvapena. Nevie, co prinesie buducnost. Ma strach z neznameho a pritom coraz lepsie pozna Herdana a jeho myslenie. Nechce tu skoncit. Tu nie. V podstate na rovnakom mieste ziskala vedenie. Nikam svoj lud nedoviedla. Postupne vyhlaskovala meno Salie a jej verni ju doniesli. Neprijemny pohlad. Mlada. Ovela mladsia od kohokolvek v skupine. Bledsia ako temni elfovia a zaroven vychudnuta. Na stale dievcenskych rukach su svaly, ktore nedavno ziskala. Okrem svalov na nej vidno aj nieco ine, este nedavnejsie. Pocetne rany. Skrabance i to, co ju zbavilo zivota. O Salii vela nevie. Vsimla si len to, ze bola oddana Herdanovi a neskor jej. Ako dokazala pozabijat piatich bojovnikov, to je pre vsetkych zahada. Bola v tom akasi zvlastna, vyssia moc? Nadanie? Alebo kliatba, ktora jej umoznila urobit velke veci za velku cenu? Nema moc, aby sa jej dotkla. Na slovne podakovanie musi cakat, kym vsetci odidu a bude v dome sama. Agnesov dom, ak sa to da nazvat jej domom, je jej sukromnou komnatou. Pre bolesti nemoze s cistou hlavou rozmyslat nad tolkymi vecami. Nevzdava sa, ale nema silu, aby isla dalej. Nie je to vsak Eludia, koho cesta tu konci. V podstate ide o prisernu oblast. V okruhu niekolkych krokov pozomierali temni elfovia vratane najvyssieho velitela. Taktiez tu svoju smrt nasli magovia z Marelovej veze a ich zabijaci. K tomu Agnes, Varian, Salia a pravdepodobne ona. Ostava jeden, kto ju dokaze pochopit a dokonalo chape. Ten, kto od nej moze chciet cokolvek a lahko ziska to, co si zaumieni. Za akukolvek cenu. K Eludii prichadza vystrasena Besia. „Uzdrav sa. Uzdrav sa, prosim. Potrebujeme ta.“ „Ja...“ „Ak mozes, vstan. Mam zly pocit. Nieco zle sa blizi.“ „C...“ „Nerozumiem ti. Neviem co sa blizi, ale mam strach. Naozaj sa bojim.“ „Pod blizsie,“ ziada ju Eludia. Besia ju poslucha. „Ty mozes hovorit?“ „Len malo. Nikomu to nehovor. Co citis?“ „Ju. Tu dievcinu. Citim, ako je jej srdce chladne.“ „Zomrela. Zachranila ma.“ „Nemyslim si, ze zomrela.“ Eludia nerozumie. Salia nie je mrtva? Toto nie je koniec jej cesty? Snazi sa za nou natiahnut ruku, ale nedokaze to. „Prines mi ju blizsie.“ „Dobre. Je… velmi lahka. Ale bojim sa. Bojim sa jej.“ „Neboj sa a posluchni ma.“ Besia dviha nehybne telo a prinasa ju co najblizsie k Eludii. Ta sa na nu chvilu pozera, ale vobec nic sa nedeje. Jej telo je v dokatovanom stave a na obleceni ma zaschnutu krv. „Dones mi vodu.“ „Dobre.“ Eludia sa na chvilu zbavila svojej sluzobnicky. Rozhodla sa dychnut na Saliu. Tak silno, ako to v svojom stave dokaze. Hladi jej riedke vlasy a pozoruje, ze sa nedeje vobec nic. Jej oci ostavaju zatvorene. Je tu este jedna vec, ktoru chce skusit. Dotyka sa svojho brucha a nasledne tu ruku uklada na jej telo. Velitelka neveri vlastnym ociam a Besia, ktora sa zatial vracia s vodou, tiez nie. Instinktivne sa chysta zakricat a privolat ostatnych, ale nemrtva ruka zakryva Besii usta. „Teraz ma dobre pocuvaj. Nikomu nic nepovies. Nikomu. Rozumies? Ani jedno slovo.“ „Co si urobila? Ako sa… co sa to deje?“ „Tam, kde je zivot, je aj smrt. Tam, kde je smrt...“ „Nedovolim, aby si robila taketo veci. Ti, co zomru, si zasluhuju pokoj.“ „Ti, co zomru?“ Nemrtva Salia dava cierny noz na krk Besie. Nema vlastne uvazovanie, ale akykolvek plan plni do posledneho detailu. Plne zavisi na Eludii. Besia sa pokusa kricat, ale Salia jej akukolvek snahu okamzite tlmi. Keby jej to Eludia prikazala, tak urobi kratky proces. Cierny noz sa nehybe. Drzi ho neuveritelne silna ruka, ktora je uplne chladna a neprijemne zapacha. „Mas dve moznosti. Urobis presne to, co poviem. Odteraz az do konca svojho zivota.“ „Aka je druha moznost?“ „Smrt. Tvoje teplo na chvilu zasyti moj vnutorny chlad. Rychla smrt, ale neviem, ci bude pre teba bezbolestna.“ „Eludia! Co sa deje? Nechaj ma. Pusti ma. Prosim. PROSIM!“ „Si prilis hlucna. Pod blizsie.“ Besia zacina tusit, ze je v pasci. Moze si predstavit cely svoj zivot a vsetky konce, ktore sa mohli dostavit. Nikdy vsak nemyslela na toto. Silne zovretie jej znemoznuje akukolvek akciu. Nemoze robit nic, len s otvorenymi ocami sledovat bliziaci koniec. Nepoznane utrpenie je stale blizsie a pre Besiu ostava jedina otazka, na ktoru nikdy nedostane odpoved. 6. kapitola – Kruh Hlad nie je nenavist. Ani zlo, pomyleny osud ci nieco, co si vymyslel niekto mocny niekde daleko. Hlad je hlad. A kto ho ma, ten je pohanany prirodnymi zakonitostami, aby ho zahnal. Hlad pre nedostatok jedla. Hlad po vedomostiach. Alebo to, co pripravilo Besiu o zivot. Eludia je velka nadej pre temnych elfov. Ukazala sa ako najvhodnejsia z tych, co ostali. Na druhej strane, ak prestane byt sama sebou, pre ostatnych to bude znamenat jedine. Predtym by sa postupne zotavovala a zistovala by, ako sa dari ostatnym. Co robia a ake maju plany. Snazila by sa najst tie najlepsie a najmenej bolestive riesenia pre stale mensiu skupinu temnych elfov. Ale teraz? Krik bolo pocut aj vonku. Styria elfovia sa ponahlaju k Eludii. Vedeli, ze najblizsie jej bola Besia a teraz poculi jej hlas. Ich prekvapenie je naozaj znacne. Velitelka nesedi, ale stoji. Vyzera byt plna sil. Mozno sa viac mraci, ako doteraz. Velkou premenou vsak presli dalsie dve postavy. Besia je doslova vycicana zo zivota. Namiesto elfky je len zbierka kosti a koze na podlahe. Je skrutena, ako keby dostala krc do celeho tela. Je chorobne bleda a len ti, co ju dobre poznali, ju vedia spravne identifikovat. Lepsiu farbu nema ani Salia. Ludske dievca, ktore stoji dokonalo rovno a vobec sa nehybe. Ziadne dychanie ani emocie. Jednotvarne stoji na mieste so zatvorenymi ocami, ako keby to bola vycarovana bytost, ktora caka na rozkazy. „Co sa tu stalo? Si v poriadku?“ „V najlepsom. Vyrazme odtialto.“ „Co ony? Co sa privodilo? Nejake kuzla?“ „Mam moc, ktoru som doteraz nepoznala.“ „Herdanova moc. Je z teba cernoknaznicka? Vies kuzlit, alebo si Herdanovi slubila vsetko na svete?“ Teraz ma moznost ukazat, kym je. Kym je v svojej podstate, v skutocnosti. Je stale Eludia, alebo je Herdan? Kto kontroluje vsetky myslienky a kto kona? Moze pomysliet na smrt tychto elfov a Salia by nepotrebovala ziadne presviedcanie. Alebo urobi nieco ine? Ubezpeci, ze je vsetko v poriadku a pocas oddychu sa nieco zmenilo? Ale co? A ako? Moze klamat. O comkolvek. Moze hovorit kompletnu pravdu. Aj ked sama nevie, coho je schopna. Potrebuje cas. Aj vysvetlenie pre vsetko dolezite. „Kazdy z nas je prekliaty. Podme na vzduch. Je cas na akciu.“ „Tvoja praca? Prekliala si niekoho?“ „Ako sa volas?“ „Derion.“ „Z akeho klanu?“ „Sordin.“ „Uz nie si z klanu Sordin. V tomto momente koncia klany. Zacina buducnost. Salia, ostan. Ideme von.“ To, ze sa velitelka znovu ukazala, je zaujimava novinka. Vsetci ti, co ju videli oddychovat po zraneni, ju vidia v plnej sile. Zbiehaju sa. Niektori su daleko, vacsinou na love. Velka vacsina sa vsak pozorne diva na Eludiu. „Musim vam povedat dve dolezite veci.“ „Si uplne v poriadku?“ „Ano, som. Toto je dolezite, pozorne pocuvajte. Sme z roznych miest a roznych kultur. Vsetky tie kultury nas rozdeluju. Sordin, Kalannar, Algebani, Nymreth. To vsetko patri minulosti. Vsetci sme Arini. Vsetci sme temni elfovia. Sme bojovnici, dobyvatelia, remeselnici. Sme vsetko, co mozeme byt a chceme byt. Sme panmi nasich zivotov. Dost bolo utrpenia a strachu. Dost bolo zbytocnych smrti a hlupych planov. Kto pred nas postavi mur, toho spalime a vsetky mury znicime, aj keby sme mali ist proti nim pastami. Dobijeme vsetky mesta, ktore sa nevzdaju a zotrocime si kazdeho, koho budeme chciet za otroka. Odteraz nie su Sordini. Tu konci kazdy Kalannar. Toto je novy poriadok. Zabudnime na delenia. Odteraz su len dve skupiny. Arini a mrtvoly.“ „Chces zabit kazdeho, kto sa bude povazovat za Sordina ci Kalannara?“ „Osobne, verejne a bez vahania.“ „Sme tulaci, prilezitostni lovci a vsetko mozne, len nie armada.“ „Zatial nie. Zmeni sa to skor, ako si to ktokolvek uvedomi.“ „Kto nas bude ucit vsetko to, co nevieme?“ Darion je zvedavy. Doteraz bol ticho, ale uz nemoze dlhsie mlcat. Casto pozoroval Eludiu, ked lezala. Drzal sa blizko Sagrata, ktoreho obdivoval. Teraz nevie, kym je. Kritikom? Tym, kto ma pravdu? „Ja. A hned. Kazdy z nas je schopny menit cely svet a nikdy nie je neskoro.“ „Srsi z teba optimizmus. Hovoris razne o veciach, ktore nemas ako ovplyvnit. Urcite si v poriadku? A co je ta druha dolezita vec?“ „Zeleny ostrov. Je tam vojna. Ostrovania su napadnuti carodejnikmi z Marelovej zeme. Cierny rad tam zabija kazdeho, kto sa nevzda.“ „Co mame s nimi? Mnohi o Zelenom ostrove nikdy nepoculi. Nikoho tam nepozname a ani dobre nevieme, kde ten ostrov je. Okrem toho sa nemozeme postavit skutocnej armade profesionalnych zabijakov a carodejnikov. Mozeme byt radi, ze nas nepozabijali. To nas bolo ovela viac. Mali sme svojich vojakov.“ „Teraz mate mna.“ „Aj vtedy si tu bola. Zosilnela si tak, ze vsetko vyriesis len silou vole?“ „Teraz ta nezabijem. Necham ta nazive. Budes mojou pravou rukou.“ „Nezabijes? Ake zabijanie? Uplne ti preskocilo?“ „Nie. Nepreskocilo mi. Ale nie som to, co som bola.“ Eludia nezmurka, nema ziadny strach. Rozhodne je nieco inak. Pre ostatnych je to zahada. Alebo sa zblaznila, alebo sa stalo nieco velmi zvlastne a desive. Vsetkym vratane Dariona je jasne, ze len jedna bytost moze kedykolvek zvysit silu jednotlivca na uplne novu, desivu uroven. O to desivejsie je nove dielo. Zbiera zo zeme kamene. Nikto nechape preco. Uklada ich do zvlastneho ornamentu na zemi. Kruh, ktory je tvoreny patnastimi kamenmi, vyzera uplne obycajne. „Kto vstupi do tohto kruhu, ten sa stane velkym bojovnikom a cernoknaznikom.“ „A ti, co to neurobia?“ „Zomru.“ „Je to len kruh.“ „Ty si len jeden z mnohych. Chces byt nieco viac? Chces byt silnejsi ako trolovia? Odolnejsi ako trpaslici? Chces vediet kuzlit lepsie ako skuseni cernoknaznici?“ „Za aku cenu?“ „Cena nie je dolezita. Dolezity je vysledok.“ „Mna zaujima cena.“ „Vstupim prva.“ Eludia ako prva stupa do kruhu. Stale vsetko vyzera ako uplne obycajne kamene. „Sebe by si neublizila.“ „Myslis?“ Kuzla temnych elfov su roznorode. Destruktivne blesky, rozne kliatby a pozehnania, ohnive gule. Cokolvek. Eludia vsak pouziva nieco, co nikdy nikto z temnych elfov nerobil. Vsetky zbrane, ktore su rozhadzane po zemi alebo v rukach Arinov, sa dostavaju k jej noham. Obrovskou rychlostou, ale tesne pred velitelkou letiace zbrane zastavuju a postupne sa ukladaju na zem. „Ako si to urobila?“ „Viem zobrat zbrane. Viem kazdemu jednemu z vas vytiahnut srdce z hrude a urobit si z nich kopu. Kazdy z vas ma dve moznosti. Jedna je mudra, druha nie.“ Darion je posledny zo skupiny, kto vstupuje do kruhu. Vsetci idu bez reptania, vratanie Salie. Nie je to len kruh. Teraz uz nie. 7. kapitola – Necakany vpad Obyvatelia Zeleneho ostrova su v svojej podstate uplne normalni ludia, ktori si zvykli na svoj domov. Lovia ryby, stavaju nove domy, sleduju nadhernu oblohu a radi snivaju. Co vsetko sa ukryva za oceanom? Ake mesta su za nespocitatelnym mnozstvom vln? Ake bohatstva su ukryte na miestach, kde je takmer nemozne doplavit sa? Ladova zatoka, hlavne mesto Zeleneho ostrova, nepozna lad. Pozna vsak obdobia bez vlady. Najvyssim vladcom je zaroven ten, kto vedie namorne vypravy. Dlho sa tak ocita mimo hlavneho diania. Na jednej strane to moze byt problem. Na strane druhej sa vsak zivot obyvatelov meni len velmi pomaly. Na velke zmeny nie je dovod. Vysledkom je ostrov malomestiakov, kde v dedinach pozna kazdy kazdeho. V samotnej Ladovej zatoke to ale neplati. Kayla je mrtva. Zatial o tom na ostrove nikto nevie. Kazdopadne ziadna lod s novymi spravami sa neocitla v pristave. Iste, viac ludi by malo zaujem o poziciu hlavneho velitela s dvomi ci dokonca tromi titulmi. Kayla je pre obyvatelov ostrova cisarovna, pre namornikov kapitanka a pre okolity svet piratka. Co najviac prevazuje, na to ma kazdy svoj nazor. Pre obyvatelov je to, ze nemaju vrchnu velitelku, zlou spravou. Predovsetkym pre najvacsi problem, aky kedy zastihol ostrov. Novu vlnu nepriatelov. Len tazko porovnavat Ladovu zatoku a Marelovu vezu. Pristavne mesto plne jednoduchsich ludi a tmave palace carodejnikov a zabijakov. Jedno je vsak spolocne. Na obidvoch miestach su armady Cierneho radu. V Marelovej vezi su doma, zatial co tu, na ostrove, sa zacinaju citit ako doma. Mozu robit co chcu a narychlo sformovane siky ostrovanov proti nim nemaju sancu. Rybarske osady su opustene. Vsetci obyvatelia ostrova sa zhromazduju pred Ladovou zatokou s jedinou tuzbou. Znovu ziskat hlavne mesto, ktore velmi rychlo padlo. Aj ked je ostrovanov viac, proti vojenskej prevahe, najsilnejsim znamym kuzlam a nemilosrdnym zabijakom je nemozne zvitazit. Po kratkom prvom i druhom boji sa ta cast obyvatelov ostrova, ktora prezila, rozprchla do nizkych kopcov v strede tejto malej krajiny. Ich osud nie je lahky. Ti, ktori sa rozhodli bojovat az do konca, su na hlavnom namesti. Uloha tych, ktori besnenie prezili, je jednoducha. Odpratat mrtvoly. 8. kapitola – Este necakanejsi vpad Niekolko rodin z rozlicnych kutov ostrova sa presuva k Zermaku, najvyssiemu kopcu Zeleneho ostrova. Je to nebezpecna put. Pod kopcom su jaskyne, ktore su prilezitostne navstevovane. Miesta urcene k modlitbam a obcasnym oslavam sa teraz maju stat novym domovom. Pri Zermaku je potok s cistou vodou, relativne bezpecie pred vetrom a niekolko jaskyn, ale chyba tu nieco, co je pre vsetkych na ostrove dolezite. More. Ziadny rybolov ani zvuk vln, ktore narazaju na skaliska. Na malej luke medzi kopcami si vsimaju zvlastny ukaz. Nieco, co nikto nikdy nevidel. Kamene spod zeme sa sami vytrhavaju a kruzia vo vyske vysokeho cloveka. Nasledne sa ukladaju na zem do tvaru kruhu. „Co to je?“ Pytaju sa deti svojich mam. Tie len neveriacky hladia a nevedia dat svojim detom odpoved. „Neviem. Mozno znamenie od Eraniel.“ „Co nam hovori?“ „Vydrz. Sama neviem. Asi kuzlo.“ Len co to jedna z matiek povedala, vsetci sa zhrozili. Dobre vedia, kto zosiela kuzla. Cierny rad. Nech ide o kohokolvek, strach z nepoznaneho je na mieste. Z kruhu zacinaju vychadzat postavy. Oblecene v tmavom, s bledymi tvarami a dlhymi usami. Nikto z ostrova, alebo minimalne nikto z tejto skupiny o nich nepocul. Nevyzeraju ako ludia z Lanisportu, ani ako z Cierneho radu. Nemaju crty ako ti, co pochadzaju zo Zeme zatratenych. Eludia vedie temnych elfov a podobne ako vsetci ostatni, aj ona zo zaujmom sleduje, kde sa dostala. Je prekvapena, ze kuzlo uplne fungovalo. Pri vychode z podzemia si bola so vsetkym ista. Teraz je to ine. „Vzdavame sa. Neublizujte nam.“ Ozyvaju sa ostrovania, ktorych prichod cudzincov zaskocil. „Kde… presne sme?“ „Ste na Zelenom ostrove. My vam neublizime.“ „Neublizime vam. Mame tu dolezitu ulohu a urcite mame mnozstvo veci spolocnych.“ V obidvoch taboroch su zeny. Vela zien. Muzi padli vo vojnach. Odlisnych, ale mozno rovnako brutalnych. „Ak dovolite, kto ste?“ Eludia dava pokyn Darionovi, aby bol hovorcom. Sama sa vzdaluje od ostatnych. Potrebuje premyslat. Je v cudzej krajine a ani nevie preco. Nic tu nepozna. To, ze tu ma dolezitu ulohu, je jej vymysel. Snazi sa spravat zodpovedne a ludsky. Tak, ako to od nej kazdy ocakava. Plne ovlada svoje telo i mysel, co bolo pred kratkou chvilou ine. Uz jej nikto nenasepkava. Nepocuje hlas, ktory je tak tichy, ze ho pocuje len ona. Zaroven jej ten hlas ublizoval. Vravel veci, ktore sa jej nepacia. Diktoval jej volu. Herdan. Urcite Herdan. Napriek tomu je prekvapena, ze sa vzdialila od ostatnych. Nova skupina. Potencionalni priatelia. Konecne niekto, kto ich nechce zabit. A ona ide prec. Rozmyslat, vsimat si detaily… alebo je v tom nieco ine? Kto jej povedal, aby sa vzdialila? Iny hlas? Alebo robi odteraz vsetko skor, ako zacne rozmyslat? Pozera sa dookola. Je priblizne v strede ostrova a vo velkej vyske. Vidi Zermak a ine vrchy. Taktiez vidi pobrezie. Na viacerych stranach. Arowe dodava pekny den a vsade je prijemna teplota. Pre Arinov nieco netypicke, vsak pochadzaju z jaskyn. Napriek tomu sa im tu paci. Eludia ma mozno o nieco lepsi zrak ako ostatni, ale nevie preco. Vidi do velkych dialok. Narodila sa na povrchu, ale vacsinu zivota prezila v jaskyniach. Uvazuje, co sa mohlo stat. Pamata si svoje slova, ked pripravovala kruh. Musel to byt Herdan. Nie je uplne presvedcena, ci prave teraz pocuje iny hlas, alebo nie. Dostava napad. Zahladi sa na najvacsie mesto, ake uvidi. Skusi z toho nieco vycitat. Neobjavila by sa tu aj s ostatnymi kvoli kopcom. Vysledkom je vsak zdesenie. Velke, pristavne mesto, je v plamenoch. Vidno husty, tmavy dym. Nie je to daleko a nevidi kazdy detail, ale mohla by odprisahat, ze husty dym a ta skupina ludi ma svoju spojitost. Su to utecenci. Rovnako ako temni elfovia, ktorym veli. Mozno ju sem privolal niekto, kto chce prave tymto ludom pomoct. Ale kto? Kto chce konat dobro a zastavat sa slabsich a ma na to kuzelnu moc? Prerusuje svoje myslienky a uteka k ostatnym. Vidi, ako sa temni elfovia a ludia rozpravaju a vymienaju si zazitky. Vidia, ako sa Eludia vracia. Ma jedinu myslienku a nenecha sa zastavit alebo spomalit. „Co sa stalo? Na co si prisla?“ Pyta sa jej Darion. „Eraniel. Eraniel nas sem poslala. Zistila nasu situaciu a povedala si, ze mi jedini mozeme pomoct tymto ludom. Nieco sa deje a neviem presne co. To nam mozu povedat tito ludia. Ale sme tu preto, aby sme im pomohli. Ak sa o nas zaujima Eraniel, tak je nazive. Kym...“ „Kym ju Herdan nezabije?“ „Presne tak. Neviem, kolko mame casu.“ „A tvoje schopnosti? Vies pouzivat kuzla?“ „Uvidime.“ Eludia natahuje ruku a snazi sa zoslat jednoduche kuzlo. Vie presne, ako sa to robi. Nieco alebo niekto jej nadiktoval do hlavy vsetky mozne zaklinadla a cely postup, ako ich efektivne zosielat. Pred tym kruhom. Na jej zdesenie okamzite zistuje, kde je problem. Vie, co presne ma robit, ale nema tu moc. Nie je to v nej. Citi, ze jej na zosielanie kuziel nieco chyba. „Neviem carovat. Neviem ani ako je mozne, ze ten kruh fungoval. Bojim sa, ze s kuzlami uz vobec nepomozem.“ „Ale vies viest. Tak nas ved.“ Eludii robi radost, ak jej niekto povie, ze vie viest. Zaroven je rada, ze je v inom prostredi. Moze robit nieco zmysluplne. Radost ju vsak zacina opustat. Dozveda sa, co sa tu stalo. Cierny rad vie lepsie kuzlit, ako ktokolvek iny. Cierna ruka je silnejsia, ako jej mala skupina. Ona ma zakladny vycvik, ale ostatni nie. Ak by cela skupina temnych elfov prisla az k Ladovej zatoke, cakala by na nich jedine smrt. Napriek tomu si mysli, ze by prave tam mala ist. Navyse nie je celkom presvedcena, ci Eraniel zije. Mozno je to vsetko Herdanova praca. Ten sa teraz moze sustredit na niekoho ineho a potom sa vrati, co osud Arinov este viac skomplikuje. 9. kapitola – Zem zatratenych Opisovat Zem zatratenych je vzdy narocne. Ako presne popisat krajinu, ktoru malokto pozna? A ako popisat miesto, ktore je tak obrovske, ze pravdepodobne nikto nevie, kde konci? A kde zacina? Zem paliaceho slnka, mohutnych riek, zelenych plani i obrovska plocha piesku. Bohate mesta, ktore ziju a prosperuju z obchodu, su od seba vzdialene. Tie, ktore su najblizsie ku Karienu, hlavnemu kontinentu, su na pobrezi velkej puste. Ta je tak obrovska, ze ma na nu vlastne pomenovanie asi kazde mesto i kazda mala komunita v niektorej oaze. Ani kontinent nevola kazdy rovnako. Pre obyvatelov Karienu alebo Zeleneho ostrova ide o neznamu, divoku a horucu planinu. Nepoznaju cely kontinent, len male useky na severe, kam sa da dostat lodou. Na druhej strane je Zem zatratenych dolezity obchodny partner pre niektore mesta na znamejsom kontinente. Med, tropicke ovocie, kukurica, pevne drevo na luky a bojove lode, toto vsetko pochadza zo Zeme zatratenych. Maloco z toho je priamo z pobrezia. Karavany prechadzaju cez pust a aj ked sa niekedy strati cast tovaru, stale je to tak vyhodne, ze prave obchodnici ovladaju velku cast severu kontinentu. Capetia, ako niektori miestni nazyvaju Zem zatratenych, ma svoje pomenovanie z velmi zvlastneho dovodu. Jedno z miest na pobrezi obchodovalo cez namorny obchod este skor, ako v inych miestach sveta zacali ludia ci ine rasy zbierat korienky. Toto mesto ma niekolko zaujimavosti. Okrem ineho i to, ze len minimum ludi dokaze citat. Povodne meno sa tak postupne menilo, zjednodusovalo. Podla davnych pribehov ho zalozili elfovia, ktori sa sem dostali na zaklade neznamej magie, pri hladani novych foriem zivota. Pomenovali ho Vasnadagorriana. Nazov sa, pochopitelne, zacal skracovat este za cias, co tu niekolko elfov ostalo. Pre coraz castejsich ludi bol nazov prilis dlhy a komplikovany. Dnes sa mesto najcastejsie nazyva Vesna. Je to trochu skomolene, ale pre jednoduchych namornikov i nobilitu to uplne postacuje. Z Vesny sa da doplavit do niektorych inych miest na pobrezi, na Zeleny ostrov ci na Azoyu. Samozrejme, ze z Vesny nie su len obchodnici, ale aj rozni prieskumnici. Kam sa az dostali, to casto nie je zname. Niektore moria su totiz prilis zradne a chytit silnu burku v strede oceanu moze byt katastrofou. Navyse su miestni namornici dost povercivy a daju prednost kratsim plavbam v miestach, kde to poznaju. Do Kalanajky, relativne blizkeho mesta, do Ladovej zatoky ci Lanisportu. O Karion sa zaujimaju len malo a nepoznaju tamojsiu politiku, kulturu ci miestne jazyky. Niekedy nevedia, kto su Laskeri a kto Maraskeni alebo iny vyznamny rod. Netreba im to vsak mat za zle. Staci im doviest tovar na Azoyu, kde sa da predat i kupit asi vsetko. Vratane otrokov. V ich jazyku Capetov. Capet je otrok, vyhnanec alebo cokolvek, co je podla urodzenych ludi nieco menej. Prave otrokarstvo je pre Capetianov, bez ohladu na mesto, mimoriadne dolezite. Predat ludi z divokych oblasti kontinentu nie je problem. O spolahlivych otrokov je vzdy zaujem. Nespolahlivi otroci, hlavne zeny, maju tiez svoje vyuzitie. Napriek castym vzburam je v mestach ako je Vesna stale vela otrokov. Ich prava su minimalne, s jednou vynimkou. Ktokolvek moze urobit z otroka sluhu, zo sluhu slobodneho pracovnika a z nich clena svojej rodiny. Je to trochu komplikovane, ale ak ma niekto znamosti a peniaze, tak sa moze tento proces urychlit. Pre velky pocet otrokov ci sluhov je cely kontinent znamy ako Zem zatratenych. Samozrejme tu mozno najst slobodnych. Vela slobodnych. Zatratenych, alebo lepsie povedane zotrocenych, sa tu nachadza omnoho viac. Kalanajka je na rozdiel od Vesny skor mensie mesto. Nema silny pristav a v okoli ani kvalitnu podu. Ma vsak to, co je pre mnohych najdolezitejsie. Armadu. Tisice bojovnikov, ktori sa najimaju do inych armad za zold. Bojovnici skuseni v boji s vrhacimi ostepmi a kratkymi mecmi. Netreba sa cudovat, ze prave v tomto meste nie je problem najat armadu. Po tom, co vyschla poda a rybolov bol stale menej ziskovy, sa o zmensujuce mesto rozhorela nejedna vojna. Ti, ktori tieto boje prezili, pozabijali miestnych slachticov a sami sa ujali vedenia. Tam, kde boli kedysi zahrady a polia, su dnes manufaktury na spracovavanie kovov a cviciska. Kalanajka tak obnovila svoj strateny vplyv a znovu sa stala obchodnym partnerom. Skutocny klenot, minimalne pokial ide o architekturu a vyzdobu, predstavuje mesto Jas. Kratucky nazov sa pre toto velkomesto hodi. Tvori ho krasny piesok, nepostradatelne mnozstvo zltych vlajok a najroznejsie ornamenty v svetlych farbach. Mesto ma vodovod, kanalizaciu, plne sypky a krasne parky, cez ktore preteka voda. Povodne elfske mesto, podobne ako Vesna, sa elfskeho vplyvu rychlo zbavilo. Povodne meno si nikto nepamata. Ked sa vsak povie Jas, kazdemu napadne bohatstvo. Ulice su plne fontan, i ked ide o mesto na okraji puste. Vona kvetov je vsade tam, kde sa stretavaju dolezitejsie ulice, ktore su majstrovsky naplanovane a udrziavane. V hlavnom parku, znamom aj ako Park nadeje, je najvacsia socha Eraniel na celom znamom svete. Podobne ako ine mesta v Zemi zatratenych, aj Jas casto obchoduje. Ma tiez svoju stalu armadu, ktoru casto pouziva na chytanie najroznejsich banditov, ktori sa chcu zmocnit bohatstva obyvatelov tohto mesta. Neda sa hovorit o hlavnom meste. Kazde je samostatne. Jas je vsak zo vsetkych najsilnejsie, pokial ide o ekonomiku a pocet obyvatelov. Ma tiez najzaujimavejsiu vladu. Na cele Jasu je sultan, ktory moze byt kymkolvek z ludu. Musi vsak ovladat viac jazykov, ukazovat svoju ludsku stranku a razne reagovat na nove vyzvy. Je to o to zaujimavejsie, ze to nuti mladych, aby si rozsirovali vzdelanie a rozne crty svojich osobnosti. Kazdy z nich ma nadej stat sa sultanom. Jas je tak miesto, kde maju okrem roznych obchodnikov velke miesto aj umelci. Hraci na rozne nastroje, filozofi, alchymisti… v podstate vsetko, co vie cloveku napadnut. Jas je spolu s Aringoldom najvacsim znamym mestom. Ovladaju ho ludia a co je zvlastne, len malokedy najdete v Jase cudzinca. Cestovat do tohto mesta je narocne, ale da sa to. Miestni vsak nemaju cudzich vo velkej oblube a najviac im vadia obyvatelia Zeleneho ostrova. Bohaci a pirati, ti spolu nikdy nebudu idealne vychadzat. Sultan je vecne zvedavy a ma vela otazok. Niekedy, ked nikto z ucenych nevie spravnu odpoved na svoju otazku, zacne vlastny vyskum. Aj tymto je vzorom pre mladych. Pomocou svojich spionov a zhovorcivych namornikov sa casto dozveda o pohybe lodi superov a kona okamzite. Za zvlastne a pritom velmi uzitocne bolo najatie armady z Kalanajky. Nie na boj, ale na kopanie novych zavlazovacich kanalov pre polnohospodarstvo. To prinieslo vlnu nevole, ale ovela vacsia uroda na novych rok sa ukazala ako velmi ziadana. Predaje polnohospodarskych plodin sposobuju, ze aj ti chudobnejsi maju dost penazi na vzdelanie. Zaznamy ale nehovoria nic o vojenskych tazeniach Jasu alebo o obrane tohto mesta proti velkym armadam. 10. kapitola – Sultan Kazde zoskupenie ludi ma nejakeho vodcu. Ci uz je to kral, nejaka vladnuca rodina alebo dokonca cisarovna, ich uloha je priblizne rovnaka. Viest ostatnych k pokroku, ochranit ich a zabranovat najroznejsim problemom. Samozrejme sa da na to ist roznymi sposobmi a kym niekde vladne jedine tvrda ruka, inde si vladcovia nechavaju radit od celej rady mudrych ludi. Tak je to napriklad v meste Jas, jednom z pobreznych miest Zeme zatratenych. Jas je bohate mesto a jeho vladca je pravdepodobne najmocnejsim muzom na svete. Vie si dovolit veci, ktore si nemozu dovolit Maraskeni. Ma mesto, ktore je v porovnani s ostatnymi takmer dokonale. Taktiez ma spojencov, namornu a vojensku flotilu a nieco, co si nevazia uplne vsetci. Mudrost. Ked sa ho v skole pytali, aky je rozdiel medzi mudrostou a inteligenciou, tak na to odpovedal velmi jednoducho. Vtedy nebol ziadny sultan, ale uplne obycajny chlapec, ktoremu sa zacal menit zivot az neskor. Povedal, ze mudrost maju ti, ktori poznaju knihy a vsetky velke pribehy v nich. Inteligenciu maju ti, ktori vedia citat medzi riadkami a vedia vytvarat vlastne pribehy. Tato odpoved dnes zdobi jednu z bran mesta Jas. Tu, ktora vedie do hlbokej puste. Pri brane je studna a sluha, ktory ponuka vodu kazdemu, kto prichadza z velkej dialky. Aktualny sultan ma niekolko mien. Svoje klasicke, chlapcenske meno, niekolko titulov a samozrejme slovo sultan. Ma moznost skratenia mena a tuto sluzbu vyuzil. Uz nejaky cas sa nevola Sultan Borah Hatim Nasar Vzneseny mierotvorca, ale Bo. Dve pismena. Samozrejme strpi aj oslovenie Sultan Bo. Nikdy neobluboval dlhe mena a ked sa v sestnastich stal sultanom, urobil nieco, co doteraz nikto z jeho predchodcov neurobil. Prestahoval sa z palaca do domu, ktory si sam postavil. Odmietol klasickych patnast manzeliek, na ktore ma narok, a najal si tri otrokyne. Po kratkom case ich povysil na clenov svojej rodiny. Na otazku, ci ma Bo vobec zaujem o zakladanie novej dynastie, odpovedal az necakane pravdivo. Nemoze mat deti. Nie vsetci vedia, ako toto cele vzniklo. Napriek tomu si ho kazdy jeden clovek v meste Jas vazi. Jediny krat viedol vojnu, a aj to proti nedalekej dedine. Ziadny vyrovnany suboj by to nemohol byt a on tam ani nesiel s celou armadou. Rozhodol sa, ze vyriesi spor medzi dvomi bratmi. Rovnako stare dvojicky sa na smrt nenavideli. Bo tak rozhodol, ze bude vladnut ten, kto je vo vladnuti lepsi. Jeden to odmietol, druhy to prijal. Dal do retazi obidvoch a nechal ich takto desat dni, len na vode. Po desiatich dnoch dal kazdemu vladu nad castou mesta Jas. Kym jeden sa snazil pomstit sultanovi a svojmu bratovi za vsetko, co mu sposobili, ten druhy sa rozhodol presunut trznicu na lepsie miesto a vybudovat cestu, ktora zrychluje pristup do centra mesta. Sultan nasledne vratil toho hlupejsieho do dediny a dal mu vladu, zatial co druhemu dal na starosti tu cast mesta, kde chvilu posobil. Nemal tak pod sebou dvesto ludi, ale dvesto tisic ludi. Bo sa v starych knihach docital o Marelovi. O roznych krutych veciach, ktore vytvoril. Docital sa tiez o Luccusovi a dalsich a rozhodol sa, ze on neprejde na taketo myslenie. Vazil si ludi, ktori boli sice strasni, ale v niektorych veciach genialni. Odmietol ich vsak povysovat na bohov. Sultan len malokedy opusta mesto a nikdy nebol na Kariene. Formou listou vsak spoznal niektorych vplyvnych ludi a prislusnikov inych narodov. Oblubil si listy s Anuen, Thragom, Kaylou a mnohymi dalsimi. Vzdy sa snazi byt zdvorily a uprimny, aj keby to mohlo kratkodobo ublizit mestu Jas. Pre toto mesto vsak robi vsetko a najviac ho zaujima jeho dlhodobe dobro. Zameriava sa na splnitelne plany. Existuju dve veci, ktore v meste Jas nie su. Chramy a kuzelnici. Dokonca z toho isteho dovodu. Bo a vsetci sultani pred nim vedeli, ako Herdan miluje zasypavanie chramami. Postavit chram tak znamena pripravit pre boha smrti a nicenia jeho oblubenu zbran. Taktiez sa nikto v celom meste nevenuje magii, aby Herdan nezneuzil ich moc pre svoje ciele. Aj do Zeme zatratenych sa dostali spravy o tom, ze Herdan je znovu v centre diania. Miestni vedia jeho meno, ale nezaujimaju sa o neho. Snazia sa ignorovat, ze sa vratil. Vsetci ho vsak poznaju len z rozpravania. Nikto zivy nie je svedkom jeho besnenia. Az na jednu vynimku. Pred niekolkymi dnami prechadzala cez Jas skupina carodejnikov z Marelovej veze. Sultan ich vdacne privital a poziadal ich, aby predviedli nejake zaujimave kuzla. Jedno z kuziel dopadlo trochu inak, ako sa cakalo. Bo poziadal carodejnikov, aby mu doniesli niekoho z pevniny. Niekoho z tych, s ktorymi si pisal. Carodejnici skusali svoje kuzla, ale vacsinou ani spolocne nemali dost energie na to, aby niekoho doniesli. Jedno kuzlo sa podarilo. V Jase sa objavilo mrtve telo rytiera Kadla. Slavneho bojovnika, ktory zomrel prave pri tom, co Herdan zasypal chram. Presunut mrtve telo je ovela jednoduchsie, ako ziskat dostatok energie na manipulovanie so zivym telom. „Preboha, co sa stalo?“ Pyta sa Bo. „Pravdepodobne zasypanie. Herdanova praca. Alebo praca niekoho, kto je pod jeho vplyvom.“ „Viete ho ozivit?“ „My nie. Tuzil si ho lepsie spoznat a tak ho spoznavaj.“ Carodejnici odisli a Bo pripravil maly, nenapadny pohreb. Je rad, ze sa dozvedel pravdu. Zasypavanie a spravy o Herdanovi ho vobec netesia. Moze byt znepokojeny, taktiez sa moze venovat smutku a roznym meditaciam. Alebo zacat konat. Este v ten isty den vyplavali rychle clny z Jasu na rozne strany s touto novinou. V kazdom clne je list, ktory napisal on osobne. Chce, aby sa co najviac ludi dozvedelo o tejto tragedii. 11. kapitola – Rada siedmych hviezd Ak dokaze sultan nieco dobre, tak rozsirovat svoju mudrost a skusenosti. Tieto dary su vsak specialne v tom, ze sa da o ne podelit. Ma svojich poradcov na vsetko, co sa deje v meste. To moze mat samozrejme akakolvek samosprava. Omnoho zaujimavejsia je vsak Rada siedmych hviezd. Ta ma minimalny vplyv na chod mesta. Je to vsak skupina, ktora pomaha sultanovi so zahranicnou politikou. Len malokedy sa objavia siedmi radcovia v jednej miestnosti. Casto niekto chyba, aby ziskal novinky z casto velmi odlahlych oblasti. Teraz je ich pat. Kazdy ma na starosti inu oblast zaujmov. Je tu temny elf z Azoye, zastupca trolov, ludi z okolia Aringoldu ci Ladovej zatoky a svetly elf z ich hornatej domoviny. Zastupca zo zapadnej casti Capetie chyba a ten, kto je z vychodnej casti, lezi v nemocnici s tropickou horuckou. To, ze spolu vychadzaju lesny a temny elf, nie je ziadna nahoda alebo kuzlo. Je to hlavna poziadavka. Ten, kto nenavidi niekoho z inej oblasti, nemoze pracovat pre sultana. Svetli i temni elfovia tak maju rozumne zastupenie. Sultan prichadza a pyta sa na zdravie vsetkych zucastnenych. Dozveda sa o tropickej horucke jedneho zo svojich poradcov. Nehneva sa. Prave naopak. Vie, ze ho moze navstivit a ak by to bolo trochu mozne, tak by tu bol. „Pocul som neradostne spravy. Herdan je spat. Den, ktoreho sme sa tak bali. Pocul som od vas varovania a tie ma desili. Teraz mame dalsie dovody bat sa.“ „Mesto Jas nebolo nikdy stredobodom jeho zaujmu. Ma ine ciele,“ odpoveda lesny elf. „Ake ciele?“ „Niektori nasi bojovnici nim boli ocareni. Robili presne to, co chcel. Existuje vojna medzi ludmi a elfmi a sam Herdan sa stara o to, aby tato nezmyselna vojna pokracovala. Ocaroval ludi, aby zabijali elfov. To iste urobil s nami. Nemozeme proti tomu nic robit. Elfovia skor alebo neskor stratia vacsinu svojich uzemi a ludia budu mat obrovske straty.“ „Co vravis, moze byt pravda. Otazne je, ci s tym mozeme urobit nieco prave my.“ „Pocul som, ze v risi ludi sa pripravuju nove armady, ktore maju len jediny ciel. Vyvrazdit vsetkych, ktori sa postavia tymto armadam.“ „Prosim reakciu z Aringoldu.“ Elf si sada a poradca, ktory ma na starosti velku cast vzdialenych panstiev Maraskenov, Laskerov, Miawenov, Ovendallov a dalsich vstava. Nema na sebe ziadny usmev. Ide o vysokeho muza, ktory neustale nad niecim premysla. „Situacia je vazna. To je pravda. Dokonca som sa dopocul, ze ma ist o poslednu vojnu medzi ludmi a elfmi. Skutocne sa pripravuje silna invazia. Nejde mi len o vojenske riesenie. Je za tym viac. Detaily, ktore nie kazdy postrehne. Tak napriklad Eraniel. Vsade je Herdan alebo Nadreh a hovori o tom, ze Eraniel vsetkych zradila. Ktokolvek, kto sa stavia za Eraniel, je zradca a musi zomriet. Najskor mi napadlo, ze ide o spor medzi Herdanom a stale mrtvou Eraniel. Potom mi napadlo, ze najviac miluju Eraniel lesni elfovia. Nasledne som sa pozrel z okna a uvidel som sochu Eraniel tu, v meste Jas. Najvacsia socha Eraniel. Je len otazkou casu, kym sa nieco dovtipia nasi protivnici. Nejde o boj ludi a elfov. Ide o boj pre Herdanovo potesenie.“ „Nemozeme sa postavit proti vsetkym ludom z Karienu. A urcite maju aj ludia na tom kontinente svoje sympatie k Eraniel, ktore nedokaze prekryt Herdan svojou temnotou.“ „Nejde o sympatie. Ide o zivot. Je logicke, ze ti najjednoduchsi sa pridaju na stranu silnejsich a nerozmyslaju pri tom, kto ma a kto nema pravdu. Ak sa vsak vsetci Herdanom oblbnuti ludia doplavia az sem, ako ich zastavime?“ Sultan sa pozera na prazdne sedadla pre svojich poradcov pre Zem zatratenych. Je dojaty. Po dlhom case hrozi nebezpecenstvo a on nemoze vediet, s kym na tomto kontinente moze ratat. Ako sa zachova Vesna? A ako sa zachova Kalanajka? „Ste moji poradcovia pre zahranicne zalezitosti. Napriek tomu nevieme ani to, co by sa dialo v nasom meste, keby sme skutocne celili hrozbe. Na svete je dost vojen a ak je to mozne, budujme mier. Mam vsak pocit, ze mier nebude trvat vecne. Musime byt pripraveni.“ „Mam spravu, ktora bude pre vas velmi zaujimava,“ zapaja sa vyslanec, ktory ma na starosti oblast velkych jaskyn. „Sem s nou.“ „Zurgani. Vsade. Ti, co boli pod povrchom, su kompletne alebo minimalne vyrazne vyhladeni zurganmi.“ „Zurganmi? Ti nie su realna hrozba.“ Zatial co niektori o zurganoch nikdy nepoculi, pre ostatnych ide o desivu spravu. Ak sa tie jaskynne prisery zobudili a vybrali sa zabijat, tak sa proti nim nikto nemoze postavit. Temny elf ich pozna a ma z nich strach. Lesny elf je oboznameny s tym, ze niekolko jeho prieskumnikov velmi rychlo zomrelo po tom, co sa dostali do podzemia. Invazia zurganov znamena nielen smrt tym, ktori sa vypravia do podzemia na vypravu. Ide hlavne o vrazdenie tych, ktori povazuju jaskyne za svoj domov. A to je velmi zla volba tak pre trolov, ako i trpaslikov a vsetkych ostatnych. Zvlast pre temneho elfa z Azoye ide o nieco skutocne strasne. Jeho pribuzni, ktori ostavaju v jaskyniach, su mrtvi. Vsetci. Sanca, ze to niekto prezil, je minimalna. Musel by v tom byt Herdan. Vsetky tieto narody uznavaju Eraniel, v jednej alebo druhej forme. Pre vsetkych ide o vyznamnu postavu. Ak su trpaslici a vsetci ostatni pozabijani, tak je znovu mensia sanca, ze sa proti Herdanovi podari nieco urobit. „Tu je moje rozhodnutie. Zoberte si najrychlejsie clny a zistite co najviac. Co sa stalo, preco sa to stalo a co mozeme s tym urobit.“ „Sultan, to nie je dobry napad. Snazime sa byt nenapadni, nemiesat sa do zivotov tych, co su na Kariene. Nechceme, aby sa Herdan dostal az sem.“ „Ten sa dostane kdekolvek. Dokonca som si isty, ze s nami ma plany. Take, ake sa nikomu pacit nebudu.“ 12. kapitola – Finalne rozhodnutie Sultan nemusi cakat na navrat svojich poradcov pre zahranicnu politiku. Zatial, co nastupuju do rychlych clnov, do Jasu prichadza posol zo Zeleneho ostrova. Ziada o rychle prijatie u sultana a straze mesta ho pustaju dalej. Oblecenie, prizvuk a vsetko ostatne zapada do profilu. Ostatne, mesta v Zemi zatratenych su tak daleko od seba, ze najvacsie mesto na Zelenom ostrove je skoro najblizsie sidlo od Jasu. Posol podava list sultanovi a ten okamzite cita. Strucne informacie o tom, co sa deje na najznamejsom a najvacsom ostrove. Prepadnutie Ciernym radom sa dalo ocakavat. Bo vie velmi dobre, ze kde sa dvaja biju, treti vitazi. Vojna medzi risou ludi a elfmi je tu uz dlho a silny Cierny rad sa nepridal na ziadnu stranu. Maju armadu, silne kuzla a neustalu snahu o rozsirenie vlastneho vplyvu. V porovnani s Marelovou vezou je Ladova zahrada slabuckym hracom. „Dakujem ti za tuto informaciu. Potrebujem prejst jednotlive moznosti. Ostan u nas, si mojim hostom.“ „Musim sa co najskor vratit. Kym stale zije niekto z nas. Proti takej presile nemame ziadnu sancu.“ „Rozumiem ti, ale nemozem ohrozit toto mesto. Jeho bezpecnost a blahobyt je moja hlavna zodpovednost.“ „Este je tu nieco.“ „Ano?“ „Toto.“ Posol berie do ruk schovanu dyku a vrha sa na sultana. Z nicoho nic. Sultanovi ochrancovia su prilis daleko a nedokazu dostatocne rychlo zasiahnut. Iste, vedia zadrzat utocnika a zneskodnit utocnika, ale rany v energickom sultanovi to nezaceli. „Preco si to urobil?“ Pyta sa jeden zo strazcov. „Potrebujeme pomoc teraz. Nie hlupe vyhovorky. Kedysi ste nam slubili pomoc a dlhe cakanie je hlupost.“ „Zabil si jedineho cloveka, ktory vam vedel pomoct. Uvedomujes si to? Zabil si uzasneho, velkeho muza. Teraz vam nikto nepomoze. Nikto z celej Capetie vam, ostrovanom, nepomoze. Ste strateni pre vasu vlastnu hlupost.“ „Aj tak by ste nikdy nepomohli.“ „Josuf, daj ho do zalara. Ja musim okamzite oznamit, co sa stalo. Zajtra ho budeme sudit.“ Velitel strazi sa este raz priblizuje k mrtvemu telu sultana. Nepozna sposob, ako ho zachranit. Rany su prilis dobre cielene a hlboke. Musel zomriet v priebehu jedineho kratkeho okamihu. „Pochybujem, ze by toto bola praca nejakeho posla. Skor to vyzera na pracu elitneho zabijaka.“ „Co mame robit?“ „Rozneste tuto novinu a poriadne toho pankharta prehladajte. Cim viac o nom zistime, tym lepsie.“ Velitel si poriadne prezera zbran. Klasicka, obycajna dyka. Taka, aka sa moze bezne pouzivat na Zelenom ostrove. Ziadne specialne znacky, ornamenty a dokonca ziadne elegantne vyvazenie. Len dyka, aku moze mat so sebou ktokolvek. Vojaci prehladali cln, ktory patril tomu poslovi. Ani v clne a ani vo vreckach mu nenasli nic specialne. Maju na to len jedno vysvetlenie. 13. kapitola – List Temni elfovia pod velenim Eludie nemaju spravy o tom, co vsetko sa deje vo vzdialenejsom okoli. Nevedia, co sa deje na hraniciach rise ludi a elfov. Taktiez nic nevedia o novych udalostiach v Zemi zatratenych. Jedine, o com maju prehlad, je dianie v tejto casti Zeleneho ostrova. Dostali sa sem kuzlom z pevniny. Ako sa vsak dostanu prec? A aka je ich realna uloha? Cesta temnych elfov sa neustale meni. Najskor jaskyne, potom postupne privykanie na svetlo od Arowe a teraz ostrov. Dediny, v ktorych ostali povodni obyvatelia. Uz vsak nepracuju na seba, ale na novych panov. Ti menej poslusni su spaleni na popol, pripadne hodeni do improvizovanych zalarov. Nikto nevie, co sa s nimi bude diat. Eludia rozmysla nad planmi pre seba i ostatnych. Nema armadu, ale skor smutiaci sprievod, ktory pocituje hlad a beznadej. Nikto jej nehovori, co ma robit. Sama vsak nevie, kam pojdu jej dalsie kroky a co sa stane. Nateraz nedoslo k ziadnemu konfliktu. Akekolvek boje prebiehaju medzi povodnymi ostrovanmi a carodejnikmi. Nerovny, neferovy boj. Nikto neslavi ziadne moralne vitazstva a pre zabijakov nepredstavuju rolnici a namornici ziadne nebezpecenstvo. Arini maju svoju tajnu zbran. Nemrtvu Saliu. Silnu, rychlu a odhodlanu urobit cokolvek bez akehokolvek uvazovania. Nie je vhodna pre dlhe rozhovory, kedze nepovie ani slovo. Zdrziava sa nedaleko Eludie a bez problemov nosi na hlave kusy latky, ktore jej z velkej casti zakryvaju tvar. Darion pri pochode nachadza nejaky list. Je v krasnej obalke, zdobeny cervenou stuhou. Na pecati je meno Eludia. Nerozumie a okamzite list zanasa k velitelke. Ta je este viac prekvapena, ako on. List od nejakej inej Eludie? Alebo je to nieco urcene pre nu? Zahada. A hlavne, co moze robit takyto list v zelenej trave? Netrpezlivo otvara obalku a cuduje sa nad obsahom. Na bezchybnom papieri je napisana jedina veta tym najkrajsim rukopisom. V liste je napisane: Dnes zomrie Kletaya. Sprievod zastavuje a Eludia sa okamzite pyta, ci je tu nejaka Kletaya. Hlasi sa jedna z vdov. Nicim nevynika oproti ostatnym. Je skor nizka, smutna a rovnako vycerpana, ako vsetci ostatni. Dobre ju nikto nepozna a ak mala doteraz nejake rozhovory, tak jedine s tymi, ktore su v rovnakej situacii. Teraz sa jej meno spomina nahlas. Za vedenia Saarena ci Turknuta nebola nicim zaujimava. „Pod blizsie. Bud pri mne.“ „Dobre. Som prekvapena, ze si na mna niekto spomenul,“ hovori Kletaya. „Nebudem ti klamat a ver mi, je to pre mna rovnake prekvapenie, ako pre teba. Nasli sme list. Tu v trave. Pise sa v nom nieco neprijemne.“ „Nerozumiem, co to ma so mnou.“ „Spomina sa tam tvoje meno. Musis byt pri mne. Neviem, co sa bude diat, ale hrozi ti nebezpecenstvo.“ „Nebojim sa.“ Kletaya ukazuje dyku, ktoru nesie so sebou. Ukoristena od bojovnikov Ciernej ruky. „Tu dyku si poziciam, dobre?“ „Preco? Ako sa budem branit?“ „To nechaj na nas. Daj mi prosim ta tu dyku.“ Starsia zena neochotne vydava dyku do ruk velitelky. Neciti sa velmi bezpecne a nerozumie, preco musela vydat svoju zbran. Iste, nevie s nou bojovat a nemoze sa na nu niekto spolahnut, ak by islo do tuheho. Tu dyku, ktora sa jej vobec nepaci, vsak z nejakeho dovodu potrebuje. Pre Arinov sa deju v poslednom case velke zmeny. Meni ich to. Zvykaju si na Arowe, na dlhe pochody, inu stravu a predovsetkym na otvoreny priestor. Uz to nie je chodba, ktora vedie cez temnotu. Da sa ist kamkolvek. „Darion, nerozumiem tomu,“ hovori potichu velitelka, aby to pocul len on. „Nikto tomu nerozumie.“ „Keby to bolo od Herdana, nebolo by to take pekne tvarovane. Preco by pouzival este aj tu cervenu stuhu?“ „Preco stuha? To je nepodstatne. Urcite je to Herdan. Chce chaos. Nahodne si niekoho vyberie a bude strasit.“ „Preco by si vybral ju? Preco nie mna?“ „Ty si dolezita. S tebou ma plany. Ale co s ostatnymi? Co so mnou? Pre neho neexistuje ziadne poslanie. Len hlupe vtipy, na ktorych sa smeje iba on.“ „V tom mas pravdu. Mozno by bol z teba dobry velitel.“ „Tak to povedz nahlas.“ „Darion by bol dobry velitel. Ak by sa mi nieco stalo, chcem, aby ostatnych viedol on.“ Eludia povedala svoju myslienku hlasnejsie, aby to poculi viaceri. Neuvedomila si, co presne povedala. Ak by sa mi nieco stalo. Presne toto patri medzi vety, ktore nechce pocut niekto, kto hlada vo velitelke nejaku istotu. Niektorym to pripada, ako keby isla na svoju vlastnu popravu. Snazi sa nadhodit nejaku temu, aby sa zbavila hlupych, tazivych myslienok. Nesleduje dobre teren, ale uvedomuje si, ze prave teraz by si vsetci zasluzili aspon kratky odpocinok od vsetkeho toho zla, ktore je okolo nej. Sipka z kuse triafa Kletayu do hrdla. Dalsie sipky si rychlo hladaju ciel. Nikto nerozmysla nad listom. Snazia sa zachranit si svoj zivot a niekde sa schovat. Toto miesto je vsak pre pascu priamo stvorene. Ziadny unik. Mrtvu Kletayu triafaju dalsie sipky a to predovsetkym preto, ze ju Eludia pouziva ako stit. Spod jej tela nemoze poratat vsetkych strelcov. Vyhlad na svoj lud, ktory pada na zem, ju nuti byt uplne ticho. Snazi sa byt co najviac nenapadna. 14. kapitola – Druhy list Byt pod mrtvolou a pouzivat ju ako posledny stit je zle. Ked o vas vsetci vedia a nemate kam ujst, tak je to este horsie. Eludia nemusi byt najlepsia bojovnicka v okoli. Kazdy zabojuje o svoj zivot, ked ma moznost. Smrt je posledny nepriatel, ktory si pocka na kazdeho. Proti presile bojuje coraz menej temnych elfov – ak sa schovavanie ci velmi nepresna strelba da nazvat bojom. Presny pocet zivych sa da spocitat coraz lahsie. Rozdelenie na Sordinov a Kalannarov je uplne zbytocne. Viac sa hodi rozdelenie na tych, ktori su mrtvi a na tych, ktori cakaju na svoju nasilnu smrt. Aby toho nebolo malo, jeden specialny list sa z nicoho nic ocita priamo na tele Kletaye. Jedna zo sipiek ho upevnuje. Umysel? Velitelka Arinov si ho vsima, ale to posledne, co chce, je otvarat dalsi list. Povazuje ho za zlo. Dalsiu ranu od Herdana. Ako keby ich nebolo dost. Palba ustava. Eludia sa krci a trasie od strachu. Je nezranena. Jej psychika je vsak v katastrofalnom stave. Oci jej dobre sluzia a vidia, co sa deje. Mozno dostali ti z Marelovej veze dobry napad, ze dalsia strelba uz nic nevyriesi. Alebo im dosla municia. Po chvili zistuje, ze prave ta druha moznost je pravdiva. Ti, ktori doteraz pouzivali kuse, maju v rukach kratke mece. Prehladavaju tela a tam, kde vidia zivot, sa nespravaju ako bojovnici, ale ako kati. Bez emocii, klasicka napln prace. Prist, seknut a ist dalej. Darian necaka na smrt. Berie do ruky mec a najblizsieho vojaka prebodava. Bezi k dalsiemu, i ked mu z druhej ruky trci sipka a rychlo straca krv. Predvadza velkolepe bojove umenie, ktore je vsak po druhom zabiti ukoncene. Tento temny elf sa ukazal ako hrdina, ale proti velkej presile, ktoru nemoze nijako prekvapit, nema sancu. Jedna z elfiek, ktora ako zazrakom prezila, uteka k Eludii. „Zachran nas. Prosim. Zachran nas.“ „Chod prec. Prezradis moju polohu.“ „Preco to urobili? Preco?“ Najblizsi vojak ju moze zabit, ale nerobi to. Namiesto toho ju udiera do hlavy a nasledne jej viaze ruky. Eludia je neumyselne odhalena. „Kto je velitel?“ Pyta sa jeden z bojovnikov Ciernej ruky. Ziadna odozva. Nariaduje, aby jeho bojovnici zhromazdili vsetkych na jednu kopu. Beru so sebou aj Eludiu.. „Pytam sa naposledy. Kto je velitel?“ „Ja som,“ priznava tichym hlasom Eludia. „Vidim, ze si pouzila tu zenu ako stit. Posobive, ale marne.“ „Co s nami urobite?“ „Dostaneme za vas zaplatene. Co s vami bude robit kupec, to je mi jedno.“ „Kupec? To musi byt Herdan. Zneuzil vas, aby ste zabijali nevinnych.“ „Plati dobre.“ „To je jedine, co ta zaujima?“ Eludia sa pyta tak nahlas, ako to len dokaze. Jej hlas ma vsak blizsie k hlasu dievcata, ktore zmrzlo na kost, nez k hlasu statocnej bojovnicky. „Este ma zaujima tento list. Co sa v nom pise?“ „Nechcem vediet.“ „Ja ano.“ Ten, kto sa vypytuje Eludie, otvara list a dava ho pred oci jednej zo zadrzanych. Nuti ju citat. „Citaj!“ „Nemozem. Prosim, nenut ma.“ „Citaj, inak ti budem odrezavat koncatiny a neprestanem, kym to nedocitas.“ „Prosim.“ „Takze najskor nohy. Uz ich nebudes potrebovat.“ „Eludia zomrie.“ „Vyborne. Kto je Eludia?“ „Ona.“ Zena silno place a nedokaze ani len natiahnut ruku. Velitel bojovnikov sa pozrie na Eludiu. „Ty si Eludia? Tak to mas naozaj zly den.“ „Rozviaz mi ruky. Vyzyvam ta na suboj.“ „Ty mna? Nemas sancu. A navyse odmietam tvoju ponuku. Zomries tak, ako vsetci ostatni.“ „Nezomriem.“ „Este aj ten list tvrdi, ze zomries. Ale nie dnes. Si drza, tak budes pykat viac, ako ostatni. Zogan, odved ju… Zogan?“ Nejeden bojovnik v jeho blizkosti lezi na zemi s bodnou ranou. „Co sa to deje? Carodejnica! Co si to urobila?“ „Nic nerobim. Prisaham. Nie som ani ziadna carodejnica. Asi mas v svojich radach zradcu.“ Velitel sa dobre pozera na piatich svojich chlapov. Odrazu sa pusta do jedneho z nich. Mysli si, ze odhalil zradcu. Kratky suboj, ktory konci uplne necakane. On straca svoj mec, zatial co Eludia ma odrazu volne ruky. Povrazy, ktore ich sputavali, su prerezane. „Dost! Prestan!“ „Nic nerobim. Musis mat viac zradcov v svojom okoli.“ „Uz ti na to neskocim. Umries tu a teraz!“ Zahana sa na Eludiu, ale akosi mu vypadlo, ze v ruke nema mec. Berie si zbran od najblizsieho vojaka, ked tu zistuje, ze ten vojak akurat pada k zemi. „Okamzite prestan!“ „Vzdavas sa? Vsetci odhodte zbrane a poklaknite! Hned!“ „Nikdy.“ „Ako myslis.“ Pocas rozhovoru sa pocet vojakov stale zmensuje. Ostavaju len velitelia dvoch odlisnych skupin. „Vzdaj sa. Vzdaj sa teraz hned!“ Posledny zastupca Ciernej ruky sa vzdava. Bez zbrane klesa na kolena a prosi o milost. „Ukaz sa, Salia.“ Mlade, blede dievca sa v momente ukazuje. Je rychla, nemilosrdna a uplne oddana Eludii. Uz to nie je klasicky clovek, ale dar. Dar od boha smrti, ktory dokaze rozdavat smrt. Ziadne vyssie dobro, hodnotne ciele alebo vysledok niektorej mimoriadne zvratenej rovnice. Nastroj, ktory funguje bezchybne a s dykou alebo inou zbranou sposobuje rychlu smrt. „Dakujem ti, Salia. Zachranila si mna i tychto...“ Eludii dochadza dych. Tesi sa z necakaneho vitazstva, ale zaroven smuti. Tolko mrtvych. Sedem zivych. Sedem, vratane jej. Chce zbavit svojich krajanov povrazov, ale Salia ju v tejto cinnosti predbieha. Ako keby presne vedela, co ma robit. Ziadne otazky. „Kolko tvojich chlapov je nablizku? A preco ste vtrhli sem, na Zeleny ostrov?“ „Paci sa nam. Uz dlho. A kym su Laskeri a Maraskeni v konflikte s elfmi, mozeme robit co chceme.“ „Lenze obyvatelia tohto ostrova vas tu nechcu.“ „Ani my ich tu nechceme.“ „Salia, vies, co mas robit.“ Z Eludie sa vytracaju pre nu typicke vlastnosti a meni sa na niekoho ineho. Mozno si to nepripusta, ale z novej situacie ma zvratenu radost. Mala skupina cestuje rychlejsie ako velka a maju tajnu zbran, ktora sa o vsetko postara. Popri Darianovej mrtvole prechadza bez akychkolvek pocitov. Je rozhodnuta. Pozera na Saliu a ta robi presne to, co si Eludia mysli. Trha a seka list na tak malicke kusky, ze ich jemny vietor lahko odfukuje prec. 15. kapitola – Nove poslanie Eludia dobre vie, co teraz pride. Tolko smrti na jednom mieste a ona je bez zranenia. Mrtvi temni elfovia i ti, ktori sem prisli az z Marelovej veze. V relativne blizkom okoli mrtvi ostrovania. Smrt je vsade a zem je pokryta telami, z ktorych vyteka stale tepla krv. Dokonale miesto pre zvratene divadlo, v ktorom hra hlavnu ulohu Herdan. Ocakava, ze sa objavi. Priamo tu. Herdan povie svoje pocity, okomentuje nieco uplne zbytocne a prida k tomu nove vyzvy. Sluby a utrpenie, to je jeho vizitka. Stale sa vracia. Jeho ponuky sa neodmietaju. Na vsetkom zlom je malicko dobra. Teraz kazdy pozna kazdeho. Ako mala skupina su teraz Arini menej napadny. Tu vsak vsetko dobre konci a zacina smutny pohlad na realitu. Nulova buducnost. Nulova sila, ziadny pocit bezpecia. Definitivne cislo, ktore bude len klesat. Ziadny muzi, ziadne tehotenstva. Vdovy, ktore uz nemaju slzy na dalsi plac. Velitelka, ktora nema komu velit a nevie, kam ist a co robit. Eraniel im nepomoze a vsetci ostatni su tak daleko, ze nemaju ako pomoct. Kto vlastne patri z tych ostatnych k temnym elfom? To ani Eludia nemoze vediet. Udalosti v jaskyniach su pre nu coraz viac nezname. Konecne sa objavuje Herdan. Tmava postava, ako vzdy. „Toto chces? Po tomto si tak tuzil? Pozri sa okolo seba a povedz mi, ze toto ti robi potesenie!“ „Toto mi robi potesenie. A dnes zomries.“ „Prosim? Hej, kam ides?“ Boh smrti znovu zmizol. Objavil sa len na kratku chvilu. Co je jeho cielom? Do beznadejnej situacie priniest este viac beznadeje? „Podte vsetci ku mne. Podte.“ Eludia zvolava vsetkych a nemusi ani zvysovat hlas. „Mas plan?“ „Jeden ano. Verte mi, je to zly napad. Ale to je to najmenej, co mozem pre vas urobit.“ „Mam lepsi. Nedovolme Herdanovi, aby nas trapil. Zoberme si svoje zivoty.“ „Samovrazda nie je riesenie. Predovsetkym samovrazda vsetkych nevyriesi vobec nic.“ Eludia vie, co musi urobit. Slepo doverovat. Odovzdat sa. Dat tomu, kto ma nad jej zivotom plnu moc, uplne vsetko. Zacina sa modlit. Nie k Eraniel, ale k Herdanovi. Prosi ho, aby sa objavil. Dobre vie, co na neho zabera. Nemusi ho poznat tak dobre ako Gerana a nemusi byt tak silna, ako jej sestra alebo Turknut. Stale ma co ponuknut. Caka na jeho zjavenie, ale ten sa znovu neukazuje. Ziadny naznak. Mozno nemoze, lebo sa sustredi na nieco ine – alebo si vychutnava beznadej coraz mensej skupiny. Bez potravin a bez ciela by skupina Arinov dlho neprezila. Zvlast na nepriatelskom uzemi. Salia pozabijala cast dobyvacnej armady, ale vacsina je stale na ostrove. Zatial, co mala cast carodejnikov a zabijakov zomrela Saliinou chladnou rukou, temni elfovia sa uz povazuju za vyhynuty druh. „Nemozeme tu ostat. Pridu dalsi a urobia pre nas dalsiu pascu. Musime najst bezpecne miesto. A priatelov. Musi tu byt niekto, kto na nas nebude utocit a necha nas na pokoji.“ Velitelka si coraz silnejsie uvedomuje, ze vsetci ostatni idu za nou z jednoducheho dovodu. Nic ine im neostava. Nemaju ziadne moznosti. Vsetci prisli o vsetko. Nevedia o tom, ze clenovia Cierneho radu dobre vedia o udalostiach, ktore sa stali nedaleko Ladovej zatoky. Niekolko zien sprevadza mrtva bojovnicka a aj mrtve telo sa da obratit na prach ci rozstvrtit silnymi kuzlami. Eludia dava pokyn na presun, smerom k hlavnemu mestu ostrova. Uz z dialky vidno dym. 16. kapitola – Klietka Herdan sa pozera na utrpenie, ale nie je tak celkom necinny. Ma dalsi, hlupy a bezohladny plan. Okolo Eludie a ostatnych sa objavuju velke, kovove tyce. Spajaju sa a krizuju, az je z nich dokonala klietka. Vazenie, neprestupna ohrada. Dost velka pre mozno patdesiat osob. Pre temnych elfov a Saliu predstavuje klietka okamzite zdesenie. „Co to je? Co to ma znamenat?“ Pyta sa Kvaasa, jedna z mala elfiek, ktora je stale nazive. „Neviem. Asi Herdanova praca.“ „Preco nam to robi?“ „Nieco chce dosiahnut. Alebo je to test.“ „Test coho?“ „To este neviem. Ale viem, ze niekto z nas zomrie.“ Salia robi to, co Eludiu napadne. Pokusa sa z pasce vysekat a neunavne zapasi s tycami. Udiera tak rychlo, ze sa to neda ani dobre odsledovat. Tyce sa vsak vobec nehybu a akakolvek zbran je rychlo otupena. Nasledne sa pokusa prevliect cez male diery medzi tycami, ale aj napriek jej malym rozmerom ide o nemoznu ulohu. V klietke je svetlo, ale rozhodne nie tolko, co predtym. „Tereia, Kvaasa, skuste najst nejaku slabinu.“ „Co budes robit ty?“ „Uvazovat.“ Odkedy sa posledna z Kalannaru rozhodla ukoncit zivot bojovnika z Ciernej ruky, rozmysla inak. Viac, ako Herdan alebo ktokolvek, kto jej ublizil. Nechce hovorit vsetky svoje myslienky ostatnym. Vie, ze ona je ta vybrana. Aj to, ze dnes zomrie. Napriek tomu moze prekvapit. Dava prikaz Salii a ta zacina hrabat. Chce sa podhrabat pod tycami a urobit jednoduchy tunel smerom von. Zem je vsak prilis tvrda a akekolvek hrabanie v kamenitej zemine je velmi narocne. Nasledne sa dostava priamo az k tyciam a snazi sa ich od seba odtlacit. Napriek tomu, ze vdaka Herdanovej kliatbe ma omnoho viac sily, ako kedykolvek predtym, je tato uloha znovu nemozna. Tyce sa nehybu a klietka ostava pevna. „Co je to? Klietka? Kto to sem dal?“ Eludia pocuje tieto slova, ako ich niekto hovori v dialke. Ku klietke sa blizi armada Ciernej ruky. Kazdy z nich ma kratky mec a kusu. Idealnu zbran do tejto situacie. Z klietky sa neda ujst. Akakolvek namaha je marna. Ostava jedina moznost. Temna, zakerna a pre nezasvatenych nepochopitelna. Dobre vie, ze odpor proti prichadzajucej armade je zbytocny. Moze robit to, co pred chvilou. Pouzivat ostatnych ako stit. Tato taktika vsak nemusi fungovat vecne. Vysledkom by bol smrt vsetkych okrem nej, a aj to moze dopadnut uplne inak. A ak zomru, kto bude putovat spolu s nou? „Salia, vies, co musis urobit.“ Klietka sa meni na krvave predstavenie. Bestialne a rychle zaroven. 17. kapitola – Dokonala vrazda Eludia neprejavuje ziadnu emociu. Vsetci okolo nej su mrtvi. Klietka je posiata mrtvolami a jedna z nich ju poslucha na slovo. Akekolvek idealy idu stranou. Ostava len smrt. Sila a smrt. „Herdan, daj mi silu! Daj mi svoju silu!“ Vojaci Ciernej ruky sa pozeraju na elfku, ktora sa podla nich pomiatla. Vykrikuje nezmysly o bohu, o ktorom uz davno nikto nepocul. Je tam sama. Nenahana strach. Ovela nebezpecnejsie vyzera ludske dievca, ktora ma na bledej tvari a na handrach stopy krvi. „Ty! Ako si sa tam dostala?“ „Ty sa ma opovazujes oslovit?“ „Chlapi, strielajte! Je to nejaka carodejnica!“ Ani jedna sipka z kuse netriafa Eludiu. Mimoriadne rychla Salia zachytava vsetky sipky. Do jej nemrtveho tela padaju dalsie projektily z kusi, ale ju to nespomaluje. „Teraz je rad na mne. Vy vsetci zomriete.“ Eludia sa rozbieha a ma pocit, ze ju nic na svete nemoze zastavit. Doveruje novo ziskanej sile. Je silna a kovove tyce su k nej coraz blizsie. Na jej prekvapenie vsak nedokaze s tycami pohnut. Dala pokyn na bezcitne povrazdenie vsetkych ostatnych v klietke. Len pre to, aby ziskala priazen boha smrti. Znovu a znovu sa zapiera, ale proti kovovym tyciam je jednoducho slaba. „Co to robis? Akosi ti to nejde!“ Smeju sa jej vojaci z Marelovej veze a od smiechu ani nenabijaju svoje kuse. „Herdan sa postara o vasu smrt!“ „Iste. A kedy pride? Dnes? Zajtra?“ Salia vyzera ako ihelnicka. Z jej tela trcia sipky, ktore sa do nej zaborili pod roznymi uhlami. Spredu i zozadu. Stoji na mieste, nehybe sa. Nad nicim neuvazuje. Dokonca ani nepomaha Eludii, ktora prichadza o posledne kusky zdraveho rozumu. Vyckava, i ked nevie na co. Pre velitelku, alebo teraz uz jedinu temnu elfku, sa bojovnost meni na zdesenie. Vrazdenie ostatnych bolo zbytocne. Herdan pre nu nerobi nic. Len ju vyuzil pre svoje ciele. „Co chces, aby som urobila? Povedz mi, co chces? Povedz mi to! POVEDZ MI TO!“ Jej otazky su nezodpovedane. Pre vojakov je to divadlo a rozhodne sa neboja nikoho, kto je v klietke a bez strelnej zbrane. Maju viac moznosti. Zastrelit ju, odist, zavolat posily. Alebo dokonca pomoct jej von. Mozno by to dokazali. Je ich vela a mozu urobit viac, ako ktorykolvek jednotlivec. „Tak slecinka, co bude? Ty nemozes von a my nechceme dnu. Mozeme ta nechat skapat. Skoda sipov.“ „Herdan vas odmeni, ak ma pustite von.“ „Zase ten Herdan. My v neho neverime. Je to panak z minulosti. Ale mohli by sme si ta pekne zotrocit. Drhla by si nase podlahy, makala by si v kuchyni a v noci… by sme poriadne zistili, co si zac.“ „Salia, potrestaj ich! Zabi ich!“ Na jej prekvapenie sa doteraz poslusna Salia nepohla ani o krok. Ziadny pohyb. Vojaci zatial poslali posla po carodejnika z Ciernej ruky. Je len otazkou casu, kedy sem dorazi. V Ladovej zatoke je ich viac ako dost. „Vidim, ze kontrolujes nemrtvu. Niektori z nasich carodejnikov budu mat na nu vacsi vplyv ako ty. Uz teraz vaha. Vieme ju obratit proti tebe.“ „To nedovolim!“ „Nemozes proti tomu urobit vobec nic.“ „Si si tym isty?“ 18. kapitola – Ona a ona Nech uz bola Salia akakolvek, nikdy nerozmyslala nad tym, ze ju o posledne zbytky zivota pripravi prave Eludia. Ta, ktoru chranila a ktoru posluchala na slovo po jej premeneni na nemrtvu. Zaroven ta, ktora jej verila od zaciatku. Elfka jej odsekla hlavu a aj ked sa jej to nepodarilo na prvy krat, jej obet sa ani nepohla, az kym nepadla na zem. Pre vojakov je to este vacsie prekvapenie ako predtym. Uz to nie je elfka a nemrtva, ale len elfka, ktora odsekla nemrtvej hlavu. Len co padlo telo Salie na zem, ukazala sa dalsia postava. Duch v ciernom. Presne ten, ktoreho meno pred chvilou volala Eludia. Ukazuje sa hned vedla Eludie a vidno, ze jej nieco nasepkava. „Nemas koho zabit. Vsetci tvoji su mrtvi. Teraz su na rade oni.“ „Ako? Neviem sa k nim dostat.“ „Az ich zabijes, budes mat silu, aby si sa dostala odtialto prec.“ „Ako ich mam zabit? Som tu uvaznena.“ „Uvazni aj ty ich.“ Herdan mizne. Jeho styl. Objavit sa, vyvolat chaos a zmiznut. Vyzivat sa v neporiadku, kde ma svoje miesto zivot i smrt. V roznych pomeroch. Posledna z Arinov sa pokusa urovnat si svoje myslienky. Vsetky spomienky i nieco, co do nich rozhodne nepatri. Hlavu ma ako kotol, v ktorom sa vari nieco zvlastne a nebezpecne. Nevie, co vsetko sa jej mota v hlave a zacina jej silno piskat v usiach. Najroznejsie slova sa jej ukazuju v mysli a znovu miznu. S jednou jedinou vynimkou. Nenavist. Rozhoduje sa vyuzit jednu z jej novych schopnosti. Tuzi pretiahnut cez vsetky tie male otvory kazdeho jedneho vojaka pred klietkou. Citi, ako sa k nim priblizuje jej silna, neviditelna ruka. Potiahla. Mala armada sa meni na zmes masa a krvi, ktoru dostala brutalnou silou do vnutra klietky cez ocelove tyce. Nestihli nic povedat. Odrazu je sama. Nechape, co prave urobila, ale chape uplnu samotu. Ziadni elfovia. Aj to dievca jej zacina chybat. Ma na vyber mnozstvo zbrani, ale nevie, proti komu ich pouzit. Ani kam ist. Znovu prichadza k tyciam a snazi sa ich odtlacit od seba. Tentokrat to nie je namaha. Ohyba ich, ako keby to boli vetche drevene palicky. Dostava sa von a znovu je pod priamym slnkom Arowe. Silne svetlo je pre nu o nieco viac neprijemne ako na zaciatku dna. Citi, ze je ina. Vo vnutri sa meni. Pozna svoje meno, ma svoje myslienky, ale nie je to ona. Alebo je? Vo vnutri Eludie je suboj, ktory nemoze mat dvoch vitazov. Rozhoduje sa, kam ist. Do Ladovej zatoky? Do podzemia? Na sire more a skumat, co sa nachadza vo velkych dialkach? Najst kazdeho, kto kedy ublizil jej a ostatnym temnym elfom a pripravit strasnu pomstu? Ma oci, ktore vidia viac, ako kedykolvek predtym. Citi, ze sa vie rychlo pohybovat na akykolvek smer. Vie utekat, taktiez si vie vypocut vsetko, co sa odohrava i velmi daleko od nej. Ma ohromne mnozstvo moznosti a nevie, cim zacat. Citi sa ako maly chlapec v zbrojarni, ktory si nevie vybrat, s cim sa zacne hrat. Ktora smrtelna zbran bude novou hrackou? Vracia sa do klietky, priamo k Salii. Vracia jej hlavu na povodne miesto a nieco jej hovori do ucha. Kliatba? Lieciaca magia? Nikto nevie. Ani ona. Neovlada svoje schopnosti. Ma pocit, ze niektore jej ciny nerobi ona, ale niekto iny. Ci uz niekto, kto s nou zdiela telo, alebo niekto uplne cudzi. Cudzi a bezcitny. „Znovu mi budes sluzit.“ Salia znovu ziskava farbu. Nie taku, aku mala ako nemrtva. Meni sa na klasicke ludske dievca z jablkoveho sadu, ktory patri Laskerom. Okamzite sa dava na utek pred Eludiou. Chce byt od nej co najdalej. Neodpoveda na jej slova a snazi sa vyuzit svoju rychlost na co najlepsi utek. Uteka prec a po dlhom behu sa zastavuje, aby sa nadychla. Eludia stoji hned vedla nej. „Neutekaj. Musis si ma pamatat.“ „Pamatam. Dostala si sa sem nejakym kuzlom. Inak by si mi nestacila.“ Salia uteka dalej. Nevladze s dychom a znovu musi zastavit. Cela scena sa opakuje. Znovu a znovu. Uteka ohromnou rychlostou, ale je to celkom zbytocne. „Zlutuj sa. Prosim. Nikdy som ti neublizila.“ „Salia, ja ti nechcem ublizit.“ „Viem, kto si. Ziskal si ta Herdan. Ty teraz budes jeho pravou rukou. Tak ako Varena. Presne rovnako. Lenze ty vies, co sa jej stalo. Preto budes este viac kruta. Budes vrazdit a mucit ovela viac, ako ona. Myslis si, ze ak v tom budes dobra, tak sa ta Herdan nezbavi a nezoberie ti moc.“ „Ani nepoznam svoju moc. Ty si stala pri mne. Pomahala si mi,“ pripomina jej Eludia. „Nemohla som nic robit. Musela som ta posluchat na slovo.“ „Myslim pred tym, ako si sa stala nemrtvou. Zabili ta, lebo si ma chranila.“ „Teraz pred tebou nemozem ujst.“ „Nemusis utekat. Vojna skoncila. Teraz bude mier.“ „Nie, nebude.“ Mlade dievca je vycerpane a nevie, co robit. Sada si na kamen a place. Otaca sa Eludii chrbtom a ta sa ju pokusa upokojit. „Chces nieco vediet? Nasla som list, ktory tvrdil, ze dnes zomriem. Ten predosly list sa naplnil a urcite sa naplni aj tento. Nemam najmensi dovod ti ublizit. Ver mi.“ „Nemozem ti verit. Ani ty sama nemozes verit sebe. V tejto chvili to nie si ty.“ „Ako to, ze o tychto veciach tak vela vies?“ „Varena mi zabila priatelov i celu rodinu. Herdan ma ucil nenavidiet. Uz viem, ako svet funguje a aku ulohu ma kazdy z nas. Ty teraz budes plnit jeho volu. Ja uz nic nemozem robit. Moja uloha je zbytocna. Na mna caka uz len smrt. Co urobis ty, to je na tebe. Ak si to aspon z malej casti stale ty. Si Eludia, alebo nie?“ „Som. Samozrejme, ze som.“ „Niekoho ineho by si oklamala. Ale mna nie. Budem pred tebou utekat. Ak ma mas aspon trochu rada, nepojdes za mnou.“ „Musim ti vysvetlit, ze tvoja buducnost je so mnou zviazana. Budes po mojom boku a budes v bezpeci.“ „Po tvojom boku nebude v bezpeci nikto. Hlavne tvoja dusa. To, co z nej ostalo.“ 19. kapitola – Zachran svoj lud Nechava ju ist. Eludia, nech je akakolvek, potrebuje cas. Pocula o Varene. Kym celu skupinu viedol Turknut, prave Varena bola castou temou. Eludia casto pocuvala, co si o nej myslia ostatni. Predovsetkym Vyglaf bol z nej mimoriadne zdeseny. Netreba sa cudovat. Velka moc znamena, alebo by minimalne mala znamenat, konanie dobra. Vyuzivanie sily na nieco pozitivne, co pomoze ostatnym. Kto pozna a vie pouzivat magiu, moze tak nicit, ako i budovat. K comu sa viac priblizila Varena? A preco? Este aj po Turknutovej smrti tu boli taki, ktori si mysleli, ze Varena je najlepsia mozna velitelka. Mlade dievca, ktore dokaze naozaj cokolvek. Z akehokolvek dovodu. Niekto, kto sa neboji a urobi cokolvek pre potesenie Herdana. Temni elfovia maju prislovie: Kto sa chce podobat bohu smrti, ten musi rozosievat smrt. Poslednym spojencom smrti je ticho. Netreba sa cudovat, ze prave ticho. Po bitkach, v ktorych padaju bojovnici na zem, sa vsade ukazuje len nelutostne ticho. Najskor bojove pokriky, potom rev a plac umierajucich a nakoniec nic. Nemy ukazovatel dokonalej skazy. Aj Eludia o Varene casto uvazovala. Ako mohla ziskat taku silu? A ako ju vlastne vyuzila? Co nemala robit a co urobila dobre? Posledna z Arinov si uvedomuje aj vsetko to, co dala Varena dohromady. Ona sa postarala o to, aby Salia precestovala svet. Aj o boje medzi ludmi a elfmi. V podstate urobila cokolvek, aby rozsirovala konflikt. Napriek tomu nebola nikdy v Zemi zatratenych. Ani na mnohych dalsich miestach. Mohla urobit viac, ovela viac. Preco to neurobila? Mohla sluzit Herdanovi lepsie? Alebo uvazovala nad tym, ako ziskat viac moci, ako ma Herdan? Chcela sa zbavit jeho vplyvu? Alebo ho chcela prekonat a nahradit? Keby pozabijala vsetkych na celom svete, ziskala by vacsiu moc? Alebo by len dobre sluzila Herdanovi? Zacina pocut hlas. Nie je to hlas muza, ale zeny. Najskor mu vobec nerozumie, ale hlas sa stava zretelnejsim i viac unahlenym. „Zachran svoj lud. Zachran svoj lud. Zachran svoj lud. Zachran...“ Hlas sa opakuje. Hovori nieco stale dookola. Zachran svoj lud. Uvazuje, ako ho moze zachranit. Jej lud je mrtvy. A vobec, kto to hovori? Pripravuje Herdan pascu? Alebo jej nieco nedochadza? Chyba jej potrebny kusok v skladacke? „Co by robila Salia?“ Pyta sa len tak, sama seba. Neocakava ziadnu odpoved. Napriek tomu jej odpoveda ten isty hlas. „Chod za nou.“ Pre Eludiu to nepredstavuje ziadny problem. Objavuje sa pred Saliou, ktora sa akurat prelakla. „Neboj sa. Ani sa ta nedotknem. Potrebujem tvoj nazor. Porad mi.“ „Ja tebe? Ty vedies svoj lud, ale aj tak chces moj nazor? Stratila si svoju mudrost?“ „Hlas. Pocujem hlas. Hovori, aby som zachranila svoj lud.“ „Herdan si z teba utahuje. Ty si tak hlupa, ze si mu uverila? Co sa s tebou stalo?“ „Zensky hlas, nie muzsky. Nejaka zena chce, aby som pomohla svojmu ludu.“ „Neskoro. Vsetkych si povrazdila. Donutila si ma, aby som vsetkych zabila a potom si sa zbavila mna.“ „Ty mi nechces pomoct.“ „Tebe sa neda pomoct. Ty a cela vasa rasa ste skazeni. Herdan mal pravdu.“ „Vratim ta domov. Tam, odkial pochadzas.“ „Co za to chces?“ „Neviem, ci to pochopis. Mam silu, ale neviem, co mam robit. Nikdy som nebola ta najlepsia na velenie a to som nic specialne nedokazala. Ty si bola moja prava ruka. Teraz viem robit zazraky, ale ani neviem, preco ich robit. Neviem, co dosiahnut.“ „Dobre, verim ti. Si to ty. Ak si ides po rady, poradim ti, ale asi ti poviem len veci, ktore by si mala vediet ty sama.“ Eludia prichadza blizsie a pokusa sa Saliu objat. Ta sa zdraha, ale po chvili suhlasi. Vysoka elfka vyzera inak ako drobna Salia, ale niektore veci maju spolocne. „Vymenilo sa to,“ hovori Salia. „Co sa vymenilo?“ „Teraz ja som ta mudra a ty si ta silna. Bolo to naopak.“ „Kedy?“ „Nedavno. Nepamatas sa? Ty si vyuzivala moju rychlost, zatial co si viedla ostatnych.“ „V tom mas pravdu.“ „Urcite si v poriadku? Mam pocit, ze… sa menis. Neviem, nehlupnes nejako? Prepac, ak som sa ta dotkla, ale mam pocit, ze cim viac mas tej specialnej moci, tym menej si sama sebou.“ „Chces sa dostat domov? Povedz mi, kde presne ta mam zaniest.“ „Nikde nebudem viac v bezpeci, ako pri tebe.“ „Si si ista?“ „Nie. Ale mam pocit, ze je potrebne zachranit tvoj lud.“ „Moj lud?“ „Ano, tvoj. Porozpravaj mi o temnych elfoch. Vsetko, co ti napadne. A ja ti navrhnem, kam by sme mali co najrychlejsie ist?“ „Preco nechces ist domov?“ „Pretoze su aj dolezitejsie veci, ako nariekat nad smrtou a nosit jablka.“ 20. kapitola – Prekliatie temnych elfov Rychle cestovanie ma svoje vyhody. Na rozdiel od klasickej krvavej magie temnych elfov ci najroznejsim kuzlam, ktore poznaju ti najlepsi carodejnici z Marelovej veze, su schopnosti Eludie prakticky nelimitovane. Vie a moze sa dostat tam, kde len chce. Nikto nevie, aku presnu kontrolu ma nad nou Herdan. Iste je vsak to, ze znepriatelit si ju moze znamenat obrovsky problem. Jej prva zastavka vedie hlboko do jaskyn. Moze navstivit elfov, ktori nepoznaju svetlo Arowe. Omnoho viac, nez pocit domova, ju sklucuje beznadej. Rozsiahle miestnosti su plne mrtvych, ktorych tela nikto neodpratal. Zbrane su rozhadzane po podlahe a nejednu z nich zviera nehybna ruka. Neznamena to, ze by tu nikto nezil. Tu a tam mozno vidiet zurgana, ako si vybera vhodnu cestu. Tieto tvory su novymi vladcami podzemia. Pocetne, silne a tazko ovladatelne bytosti, ktore dokazu precislit a znicit akukolvek armadu. Zurgani sa premavaju v miestnostiach, kam mala vacsina Arinov vstup prisne zakazany. Zistit skutocne pocty zurganov je prakticky nemozne. Male, ale velmi rychle bytosti, pripominajuce skriatkov, sa pohybuju rychlo. Maju kridla a maju tu najvacsiu motivaciu – neustaly hlad. Eludia ich moze pohladit, ale samotna predstava sa jej vobec nepaci. Nech si prezera uzemie Kalannarov akokolvek, nevidi ziadneho Arina, ktory by dychal. O to viac ju prekvapuje pritomnost ludskych tiel alebo toho, co ostalo z lesnych elfov. Zatial co niektore mrtvoly maju na sebe rany od mecov a inych beznych zbrani, vacsina je uplne znetvorena zubami zurganov. Predstavuje si utrpenie, ake sa tu odohralo. „Ako sa tam dostali ludia?“ Pyta sa sama seba a tak trochu ocakava, ze sa znovu ozve ten tichy, neznamy hlas. Caka vsak marne. Uzemie Sordinov je na tom podobne. Aj uzemia inych kmenov. Mrtve tela nikto neukladal na hromadu. Vsetci lezia presne tak, ako zomreli. I ked si zurgani mohli niektore telo o nieco odtiahnut. Kalannar, Sordin, Nymreth, Algebani… vsetko to patri do historie. Mrtve klany mrtveho naroda. S vynimkou Eludie. Temni elfovia nie su jediny narod, ktory naozaj masovo spoznal silu zurganov. Pravdepodobne skor, ako sa stali Arini ich hlavnym cielom, prepadli trpaslikov a trolov. Pri takych poctoch mohli napadnut obidva narody sucasne a vysledok nemohol vyzerat ani trochu inak. Velkolepe siene trpaslikov maju noveho majitela a ich mohutne brany, stavane na obranu proti velkej presile, nevydrzali vzdorovat vecne. Jediny tvor ostava bez akehokolvek skrabanca. Jediny znamy drak v celom Kariene. Vagoth Sedy, znamy aj ako Severny drak. Jeho pomenovanie je trochu zvlastne. O drakoch sa toho vela nevie. Kedysi davno ich silu vyuzil Herdan pre svoje ciele. Dalsie generacie vsak boli coraz viac imunne voci jeho kuzlam. On ich nezmienoval, smrtelnici na nich zaboudli a elfovia ich zacali povazovat za sucast niektorej zabudnutej legendy. Nebyt schopnosti, ktore od Herdana ziskala Eludia, by sa na tohto draka uplne zabudlo. Neboli to vsak len dary od boha smrti. Znovu sa ozyva tichy hlas, ktory jej hovori o tomto drakovi. Eludia k nemu pomaly prichadza. Nema strach, i ked doteraz videla len malych dracikov, ktori ju vzdy dokazali ocarit. Expertkou na draky vsak boli skor sestry Gerana a Helana z klanu Sordinov. Aj samotne sidlo Vagotha je ovela blizsie k uzemiu Sordinov nez ku komukolvek inemu. „Kto ku mne prichadza?“ „Volam sa Eludia.“ „Eludia? Nepoznam ziadnu Eludiu.“ „Som velitelkou temnych elfov.“ „Povedz mi, Eludia. Kolko temnych elfov vedies? A kam ich vedies?“ „Vsetci su mrtvi. Zabili ich vojny a zurgani.“ Drak naplno otvara svoje velke, zlte oci. „Ako mozes byt velitelkou temnych elfov, ked temni elfovia uz nie su?“ „Hladam ich. Hladam niekoho, kto je nazive.“ „Preco ich hladas tu?“ „Viem byt tam, kde chcem byt. Teraz som tu a hladam stopy.“ „Citim z teba temnu energiu. Ty mas silu od Herdana.“ „Chcem ju vyuzit, aby som zachranila svoj lud.“ „Tu nie je nikto z temnych elfov. Iba ty. Ale aj tak nieco citis. Povedz mi, co citis.“ „Citim pokoj. Pokoru. Nieco, co mi chyba a co potrebujem. Citim, ze prave tu mam byt a tu sa dozviem, co mam urobit.“ Vagoth Sivy sa priblizuje k Eludii. Ovoniava ju. Uvazuje. Premysla tak, ako uz velmi dlho nepremyslal. „Povedz mi, Eludia. Ak mas Herdanovu moc a tvojim krajanom ublizili zurgani, preco ich nezastavis? Preco ich nepozabijas?“ „Neviem, ako sa to robi. Este neviem, co vsetko dokazem a co nie.“ „Ty potrebujes ucitela?“ „Ano.“ „Len dve bytosti ta vedia naucit pouzivat nesmiernu moc.“ „Nauc ma to.“ „Preco chces, aby som ta to naucil?“ „Aby bol mier. Uz dost zivych bytosti zomrelo uplne zbytocne. Vojny nic nevyriesili a kde sa pozriem, vsade vidim len smrt.“ „Dala si zivot ludskemu dievcatu.“ „Ona ma zachranila a je spravne, ze som zachranila ja ju.“ „To dievca tiez sluzilo Herdanovi.“ „Vsetci sluzili Herdanovi.“ „Vsetci nie. Ja nie. Herdan je moj nepriatel.“ „Ty ho vies zastavit?“ „Nie. Neviem ho zastavit. Ale viem zariadit, aby vsetko nevidel. Viem schovat dobro v svete, kde je privela zla.“ „Ako to myslis?“ „Ukaz sa jej. Myslim, ze ti neublizi.“ Drak sa presuva na okraj svojej jaskyne. Ukazuje, ze v nej nie je sam. Eludia je mimoriadne prekvapena. Nikdy necakala, ze ju stretne. Teraz sa na seba pozeraju, tvarou v tvar. Eraniel, dcera Arowe, je krasne usmiata. Vdaka Vagothovi o nej Herdan nevie, inak by sa stala jeho obetou. „Viem, ze mas vela otazok. Poznam tvoje putovanie a vsetko zlo, na ktore si narazila. Poznam tvoje myslenie a je toho tak vela, co ti chcem povedat. Teraz vsak nemame vela casu na dlhe rozhovory a musis pomoct ty mne. Cakala som na teba. Pamataj, ze vo vsetkom zlom je trocha dobra. Pod, musim ti vysvetlit, co je potrebne urobit.“ „Ako mam vediet, ci si skutocne Eraniel? Mozno si len nejaky Herdanov prelud.“ „Herdan tu nema svoju silu. Neviem, ako ti mozem dokazat, ze nie som ziadnym preludom, ale mozem ti povedat, co teraz musis urobit. Je to nebezpecne a sama vela riskujem.“ „O co ide?“ „Chcem zadrzat zurganov. Zariadit, aby sa stiahli. Pohovorit si s nimi. To je ale problem, pretoze ak by to zistil Herdan, okamzite by ma zabil.“ „Ale co moj lud?“ „Stale existuju elfovia. Svetli elfovia prehravaju bitku na povrchu a ich bojovnici su uz skoro vsetci mrtvi. Zachran tych, co mozes. Na ostrove Azoya su temni elfovia, ktori tam prezivaju uz cele generacie. Obidve skupiny prenes na zeleny ostrov. Vidim, ze toto je pre teba dolezite. Urob to. Potom sa vsak hned vrat. Musime zastavit zurganov pred tym, ako ich Herdan posle na povrch, kde urobia ovela vacsi masaker ako v jaskyniach.“ „Povedz mi, ako si zomrela.“ „To ti vsetko poviem, ale teraz je potrebne nieco ine. Zachran svoj lud. Chod!“ „Preco nejdes so mnou?“ „Nemozem. Nielen vy mate svoje prekliatie.“ „Ake prekliatie?“ Pyta sa Eludia. * * * Eludia odchadza a aj ked ju Eraniel presviedca, aby sa ponahlala, neustale ju prenasleduje otazka. Ako je prekliata? Co vie o prekliati? A vlastne, ake prekliatie maju temni elfovia? Zacina si uvedomovat, ze sa s nou asi naozaj nieco deje. Salia mala pravdu. Hlupne. Snazi sa pochopit, o ake prekliatie ide. Vsak je vsetko v poriadku. Alebo nie? Ma silu vsetko napravit. Krok za krokom. Postupne. Najskor navstivit lesnych elfov. To by nemalo byt nic zvlastne. Eludia sa narodila na povrchu. Je starsia od Siana a vsetkych tych, ktorych nazyvali mladymi. Napriek tomu si nepamata ziadne priatelstva medzi lesnymi a temnymi elfmi. Na to bol expert skor Daerryl. Teraz je to na nej. Nikdy si neverila pri veleni vramci skupiny temnych elfov, ale ako ma diskutovat a nieco dosiahnut s lesnymi elfmi? A moze ocakavat priatelske alebo nepriatelske privitanie? Najst lesnych elfov nebolo nic narocne. Ohromna presila kombinovanych sil Laskerov, Maraskenov a ostatnych ludskych rodov zatlacila ostavajucich lesnych elfov az k Lanisportu. Su obkluceni, bez municie a bez jedla. Priserny pohlad. Krasne vyzdobena pevnost ukryva zranenych vojakov, o ktorych sa nema kto postarat. Starobyle duby horia, alebo boli ponicene strelami z katapultov. Lukostrelci su bez sipov a ich obranna magia neustale slabne. Maraskeni sa dohodli s divokymi kmenmi z dalekeho zapadu, znameho hlavne splhanim po skalach ci v tomto pripade pevnostiach. Prichod Eludie je skutocne necakany. Objavuje sa pred hlavnou branou, pred ocami tak ludi, ako i elfov. „Okamzite prestante bojovat!“ „Kto si?“ Pyta sa jej Elon Marasken, ktory je osobne pritomny na bojisku. „Som Eludia. Ja tu velim. Vy sa alebo stiahnete, alebo pocitite moj hnev.“ „Mas odvahu, ze si sa tu takto zjavila. Ale tato zem je odteraz nasa.“ „Suhlasim. Tieto lesy a kopce patria teraz vam, ludom. Ti elfovia, co prezili, si vsak nezasluzia smrt. Pojdu so mnou do velkej dialky a nebudu vam sposobovat problemy.“ „Hovoris v mene vsetkych elfov?“ „Vsetkych.“ Elon prerusuje utok a prekvapeni elfovia, ktori su aj tak bez municie, nerozumeju aktualnej udalosti. Preco sa objavila ta temna elfka pred hlavnou branou? Aj tak vyberaju niekolkych bojovnikov na rokovania. Eludia vycarovava obrovsky stol aj so stolickami. Vsetko z kvalitneho dreva. Pozyva k stolu zastupcov obidvoch stran. „Ako si toto vycarovala?“ „Teraz ma dobre pocuvaj. Mam moznost zachranit vsetkych elfov. Bojovnikov, ktori nie su hrozbou. Zeny a deti. Ak im dovolis, aby odisli so mnou, dam ti zlato, mier a moju osobnu vdaku. Ak nie, namiesto stola tu uvidis najvacsi ohen, aky tento svet kedy poznal a vsetci odtialto az po Aringold skoncia v plamenoch.“ „To su silne slova. Neverim, ze nieco take dokazes.“ „Tak si vyber akekolvek velke mesto v risi ludi, ktore kompletne zhori, ak si tak velmi prajes ukazku.“ „Myslim, ze taketo ukazky nebudu potrebne. Ak mas tu moc, odnes svoj lud do bezpecia. Je mi jedno, ci to zoberies ako laskavost alebo akokolvek, ale je to to spravne rozhodnutie.“ „Slubila som ti zlato.“ Eludia vstava a dotyka sa stola. Ten sa postupne, aj so stolickami, meni na ciste zlato. Pod novo ziskanou vahou sa zacina pomaly zabarat do malo pevnej zeminy. Vycarovat portal na Zeleny ostrov nie je problem. Teraz uz nie. Priblizne tristo lesnych elfov vyuziva pomoc, ktoru im poskytuje Eludia. Niekolko jednotlivcov tuto pomoc neprijima a vzdavaju sa ludom. Povazuju to za lepsie riesenie ako akukolvek spolupracu s temnymi elfmi. Len co sa ocitnu na Zelenom ostrove, Eludia ich bez slova opusta. Pre lesnych elfov je to vacsinou neznama krajina, i ked niektori z nich uz v davnej minulosti ostrov navstivili. * * * Druha zastavka je na ostrove Azoya. Nehostinna krajina takmer bez zivota sa jej ani trochu nepozdava. Domov drsnych, azoyskych elfov, ktori ziju len vdaka obchodu. Akekolvek mile uvitanie sa tu neda cakat. Eludia sa ukazuje v hlavnom meste ostrova, ktory obsahuje par jednoduchych chatrci a zemlaniek. Najvyssi palac je v podstate klasicke adobe z nepalenej hliny. Ocakava zastup elfov, ktori potrebuju zachranit. Nic take sa vsak nedeje. Horuci den jej robi nevolno, zatial co vsetci z Azoye na nu uplne kaslu. Niektori sa snazia nieco vypestovat v neurodnej pode, zatial co ini vyrabaju zbrane pre Maraskenov ci niektoreho vladcu zo Zeme zatratenych. Uvedomuje si, ze tito drsni elfovia v svojej podstate nic nepotrebuju. Maju presne to, na co su zvyknuti a nepocituju ziadne aktualne nebezpecenstvo. Chce nieco povedat, ale nevie co. Vie, co im chce ponuknut, ale ocakava odmietnutie. „Pozrite sa! Tam niekto je!“ „Kto to je? Vyzera ako jedna z nas, ale ma svetlu kozu. Jedna z podzemnych?“ „Asi hej. A pozrite si, ako je naobliekana. Asi je jej zima!“ Elfovia z Azoye sa zacinaju smiat. Nikto sa k Eludii nepriblizuje, ale nemaju z nej strach. Len sa im na nej nic nezda byt zaujimave. „Vsetci sem. Mam pre vas skvelu ponuku.“ „Tak si ju nechaj a vypadni.“ „Ponukam vam lepsiu zem. Lepsia poda, viac ryb, prijemnejsie prostredie.“ „Ako Azoya? Neverim!“ Rozhovor medzi velitelkou temnych elfov z podzemia a temnymi elfmi z Azoye nevedu nikam. Napriek tomu sa nevzdava. Dviha ruku a z nej vyteka prud cisteho zlata do jednoduchej nadoby. Fascinujuci obraz. „Mas zlato. My mame svoju zem. Nikoho tu nechceme.“ „Tam, kde mozeme ist, je viac zlata. Viac vsetkeho.“ „Nech je tam cokolvek. Toto je nas domov.“ „Uvidime. Tu je portal na Zeleny ostrov. Poculi ste o Zelenom ostrove?“ „Ty si pocula, ze toto je nas domov? Sme bojovnici z Azoye, nie zo Zeleneho ostrova.“ „V tom pripade je tento portal jedinou zachranou pre kazdeho z vas.“ Eludia otvara portal, na konci ktoreho vidno zelene luky z okolia Ladovej zatoky. Ukazuje lesnych elfov, ktori suhlasili s jej ponukou i krajinu, ktora by bola pre zivot z kazdeho pohladu lepsia ako Azoya. Tu vsak neprestava. Vyvolava obrovske vlny, ktore sa rychlo dostavaju vysoko nad beznu hladinu mora a beru domovy Azoycanov so sebou. Pridava dalsie a dalsie vlny, ktore nahanaju strach a nicia akykolvek majetok. Lode su nenavratne znicene a casto vyvrhnute hlboko do vnutrozemia ostrova. Eludia pripravuje dalsie vlny a ocakava, ze vsetci vyuziju jej moznosti a odidu na Zeleny ostrov. Opak je vsak pravdou. Ked neocakavala ziadne nebezpecenstvo, niekolko sipov a vrhacich nozov ju dostava na kolena. Smrtou Eludie sa konci aj kuzlo s obrovskymi vlnami. Taktiez portal na Zeleny ostrov prestava existovat. Epilog Eludia Zatratena. Eludia Prekliata. Eludia Temna. Tieto mena si pamata historia. Posledna velitelka naroda, ktory prestal existovat. Temni elfovia z Azoye boli z velkej casti vyhladeni obrovskymi vlnami, proti ktorym sa nedalo branit. Ta cast, ktora prezila, sa nemohla ubranit carodejnikom a zabijakom z Marelovej veze. Vsetci lesni elfovia, ktori sa dostali na Zeleny ostrov, sa po kratkom case dostali do konfliktu s rovnakym nepriatelom. Mala skupina nemala proti Ciernemu radu sancu a aj ked sa dlho branili, nedokazali sa v novom prostredi udrzat. Podobne skoncili ostatne narody. Po tom, co zurgani zabili kohokolvek v podzemi, ich Boh smrti poslal na povrch. Pod svetlom Arowe bol ich postup spomaleny a az vojska Maraskenov ich dokazali na cas zastavit. Pre ludi vsak islo o velke boje s obrovskymi stratami, v ktorych niektore rody prestali existovat. Obdobie po smrti Eludie nazvali velmi jednoducho: Doba temna. Ked sa velky bojovnik znovu zobudil zo svojho takmer nekonecneho spanku, nechapal, kam sa svet dostal. Vedel, kto je vinnikom a konecne sa rozhodol Herdana potrestat. Ten vsak presiel cez hlavu aj svojmu stvoritelovi a ukryl sa pred nim. Nikto nevie, ci sa Herdan niekedy v buducnosti vrati na tento svet, alebo nie. Eraniel sa zo zarmutku nevedela spamatat a upadla do hlbokych depresii, o ktorych neskor vzniklo niekolko velmi smutnych piesni… Doslov a podakovanie Prekliatie temnych elfov je pribeh, ktory by nikdy nevznikol bez Beaty Plucinskej, ktora pri mne stala od prvej po poslednu kapitolu. Jej rady, nazory a neustala motivacia zapricinili, ze sa poviedka o smelom a mladom temnom elfovi rozsirila na cely Sianov osud. Pribeh je kruty, nelutostny a zaroven novatorsky a progresivny, i ked casto prechadza cez Spalene mosty. Beata mi verila pri tom, ako sa hrdinovia dostavali cez jednotlive prekazky, ktore komplikovali Sen o domove. Po napisani tretieho dielu som zacal mysliet na prvy diel a na to, ako by vlastne mal zacat. Vznikla tak kniha, v ktorej som chcel prebrat Slova prvych bohov. Poslednym dielom je vyvrcholenie, ktore predstavuje novu velitelku. Stale slabsiu vojensku ci akukolvek inu silu temnych elfov strieda horor, v ktorom je dolezita Slepa dovera. Zaroven chcem podakovat Eve „Kara“ Pifkovej za nadherne obalky a Broni Zelenej za finalne vychytanie niektorych nepresnosti. V neposlednom rade chcem podakovat tiez vsetkym, ktori si kupili tlacenu knihu a podporili tak udrziavanie pribehu. Stanislav Hoferek Rada citam tvoje dielka, pretoze su tak odlisne od inych a rozsiruju mi obzor. A taktiez aj inspiruju, pretoze v nich nie je nic nemozne a dodavaju fantazii rozlet. Beata Plucinska