PRETECHNIZOVANA Maria Novakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2015) 010001 O knihe Zijeme preto, aby sme sa cudovali. Mame dve moznosti. V modernom svete sa mozeme niecomu cudovat sa kazdy den, alebo sa uz nemusime cudovat vobec. Zmenili sme sa a pri nasom posune vpred sme niekedy mali o koliesko viac. Aby sme dnes mohli mat o jedno menej? Sedemnasta zbierka basni Marie Novakovej je kritickym pohladom na spolocnost, nase vytvory ci ciele. Dielo o hlave, s ktorou sa casti rozbiehame proti muru, ako i technike, vdaka ktorej dokazeme prekonat ten hrozny pocit, ze nedokazeme nic. Basnicky o stratenych iluziach, zahmlenych zajtrajskoch a o strachu z neznameho okolo nas i v nas samotnych. Obsah PRETECHNIZOVANA 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto uvodu 4 Pretechnizovana 5 Dusevny chaos 2.0 6 Ked budeme vsetci rovnaki 7 Stvoritelove instrukcie 8 Evolucne stadium 9 Hlavou proti muru 10 Dokonaly 11 Zmrzlinar 12 Kormidlo bez kapitana 13 17. November po rokoch 14 Nocna mora o vzniku zivota 15 O viere 16 Posledny den 17 Na konari 18 Expert na zivot 19 Vysvetlenie? 20 Skutocne zdola 21 Instinkt lovca 22 Poznate aj vy? 23 Namiesto uvodu Ked sa pokazi autopilot, treba bozkavat po starom, klasicky, alebo ohnivo, priviazani k wifi povrazom. Pretechnizovana Vstavame do celkom novej doby, ked je uz aj Jezisko digitalny, bezkontaktne platime za hroby, rychlo sme do nich poslani. Mame zlte a modre zuby, aby sme boli v kontakte, cez net vieme kto koho lubi, nic nerobime spontanne. Mame priatelov za vodou, nepozdravime sa susede, mame selfie s ciernou vdovou, na blogu mame svoje spovede. Vyberame mena bez diakritiky, palec hore namiesto usmevu, nejdeme tam kde nie je wifi, ideme online, ked je nam do revu. Na narodeniny stovka kvetov, cez kopirovanie a vkladanie, bez Gugla sa trapime s omeletou, digitalne ano a ludske nie. Dusevny chaos 2.0 Mam v hlave lasku, v plucach nikotin, na jazyku hlasku, telo plne modrin. V usiach Arch Enemy, na dusi same modriny, v srdci kriz dreveny, v zaludku muffiny. Mozem pisat co mam, alebo skor co mi chyba, poznamky si posielam, kde je v programe chyba? Pobili sa vsetky bity a bajty, nevysiel vysledok rovnice, chyba som ja, tak bud aj ty, nepoznam pozdrav na lice. Zapijam zmatok bublinami, az prasknu nervy o piatej, minove pole je medzi nami, a ty mas patent na objatie. Ked budeme vsetci rovnaki Ked budeme vsetci rovnaki, utopime sa v tej istej mlake, budeme mat Achillove paty, na tom istom mieste, rovnake. Budeme priemer v mnohom, kazdy bude vediet prazenicu, zaviazat snurky, dat zbohom, pridame si fotky na policu. Rovnake police a rovnake fotky, ani obraz v zrkadle sa nemeni, budeme klony, vsetci do bodky. Oko za oko, vytrhnute z dejin. Umenie rychlo zapadne prachom, koncert rovnakych pre rovnakych, kazdy bude kazdemu bratom, ako vojak v rade, vedla tych... Vlna depresii na celu planetu, a my s tym nevieme urobit nic, kazdy bude mat hlavu vymletu, kto nas zachrani? Rozum ci kriz? Stvoritelove instrukcie Poviem ti comu budes verit, kto bude veduci tvojho zivota, koho mozes vpustit do dveri, co musis, smies, co sa da. Limitujem tvoje moznosti, zakazem ti bocne chodnicky, viem, co ta kedy nazlosti, budes moj cloviecik malicky. Dam ti poradove cislo, zapisem ta do zoznamu, musis posluchat a rychlo, pre seba necham smotanu. Prislubim zivot po zivote, odmeny, ake nevidel svet, stratene pri inom plote, ktory nesmies uvidiet. Davaju mi rozne mena, dvojnohe ovce zo Zeme, som Boh, socha kamenna, zaroven Satan. Ver ci nie. Evolucne stadium Necitim sa byt clovek zrucny, rozumna som nikdy nebola, vzpriamene vidim dav hlucny, v ktorom byvam vzdy nesvoja. Nehodim sa do ziadnej tlupy, tento zivot som clovek sklamany, mozno novy druh, clovek hlupy, vyrastam sama, bez mamy. Mala hracka velkej evolucie, klopu na dvere, ze neplati, nechcem Biblicke indicie, len zivot, ktory sa vyplati. Najst si svoje miesto na podlahe, bojovat s vedrom o centimetre, vyhrala som prve kolo, ale... Co ak ma druhe ja odmietne? Neviem kym som a kym budem, ani ta evolucia to nevie presne, vysledku rovnice odpapulujem, som ponorka, pred sebou klesnem. Hlavou proti muru Niekedy staci trocha ucty, aby bol clovek clovekom, myslienka, ktora nepusti, tak ako nadych pod smrekom. Nemusia byt smreky a duby, na chvile, co nam beru dych, staci, ak nie sme celkom blbi, nebudme posledni z poslednych. Nielen Facebook je o priateloch, raz zistim, co to cele znamena, spomienky, co ako velmi bolelo, odchody znamych, plac bez ramena. Vravi sa, ze mame dve tvare, zijeme za maskou z titanu, nechrani srdce, makke a bolave, nevzlietnut, iba zosadnut. Hlavou proti muru bojujeme, asi len za dieru do sveta, za samotu, netuziacu po zmene, ktora si bolest hlavy pamata. Dokonaly Pozeram na vecerne Slnko, neviem, kde si ostal stat, vedel si bozkavat, lahunko, aj to, co je to mat rad. Dokonale upraveny, vonavy a taky sviezi, silny ochranca zeny, ktory prec nepobezi. Vidim ta pred ocami, ty ma citis dotykom, si ako z neba zoslany, kalich stastia hore dnom. Ten, co sa neboji prace, ktora vzdy slachti aj jeho, kladivo a nie matrace, mas problem? Zvladne ho! Neprisiel, falosny poplach, cakam na Godota ci Romea, do dvestodvadsat som kopla, bluznim, teraz poriadne vela. Zmrzlinar Debatujem so zmrzlinarom, dnesna tema: Zivot po zivote, co na to komar zabity snarom, s muchou utopenou v kompote? Zajtrajsia tema: Utecenci, utekam domov, nemam cas, preskocim ploty na kredenci, kto ich tam dal? Kto z vas? Potom globalne oteplovanie, ale len pekne pod dekou, vraj laska hreje, planie, Golfsky prud randi s raketou. Az znovu pride tema rodicov, diskoteky i preplakane noci, Komensky vravel skola hrou, anjeliky a kto ma koho v moci. Mozem versovat o vanilkovej, ale radsej budem o mame, o kazdej, ale hlavne o mojej, spomienky mam hlboko schovane. Kormidlo bez kapitana Citim sa ako kormidlo na lodi, ktora uz davno nema kapitana, pomaly sa po jazere brodi, boji sa mora, plavi sa sama. Niekedy chcem byt ovladana, prajem si trochu zmenit smer, spoznat more ci jazero z rana, vecer byt niekto, to mi ver! Ale mna nechytia pevne ruky, nepride nikto s kompasom, kysnem, ako pecivo z muky, sama so seba chora som. Mozem len pozerat do atlasov, snivat o krajinach mimo dosah, nemam odvahu, ani dar Pegasov, pred ostrymi klincami stojim bosa. Mozno raz chytim spravny vietor, ktory ma nehodi na skaliska, nie kontakt so zovretou pastou, ale ruka, co vedie a vystiska. 17. November po rokoch Stojime na kabloch, s napisom sloboda, uz je to tak, kamo, dnes je ina doba. Naco tie moznosti, ked sa zapredame, prirucky z ludskosti, komu dame? Mame? Utekame po svojich, zrazit vlak na stanici, lebo myslenie boli, uz je na inej polici. Odovzdame sa zlu, prilozime do ohna, lajkujeme vrazdu, hlupost je bezodna. Nechame si diktovat, aj pevne zviazat ruky, Stalinovi vinsovat, a tym, co nosia muky? Nocna mora o vzniku zivota Vyplnam svoj profil na Zemi. Podla smernice a vyhlasky, statistika mi kaze telo zeny, uz z toho sa citim na prasky. Prva otazka, homo ci hetero, rozmyslam a nedavam nic, a ja sa na to divam nesmelo, aku otazku este polozis? Zvolte si krasu na stupnici, len nos mam vyberat hodinu, aky dostanem? Po opici? alebo sa uz vsetky minu? Mam vybrat typ porov v pleti, vsetky mihalnice zvlast, som ako polotovar do smeti, chcem neviditelny plast. Zobudim sa z kruteho sna, tak rada, ze som sama sebou, ziva, co z toho ze nervozna, nocna mora na druhom z brehov. O viere Neviem na co sa zas hrame, asi znovu na stred vesmiru, denne citam bludy o islame, ako chcu vnucovat Sariu. Dookola tie iste tvare, bojovnici za xenofobiu, vsetko nove a nezname, nenavidme, sirme loz dusivu. Nech zadrhnu sa vsetci ini, kto nie je nas je terorista, grafy spred rokov a bubliny, lebo rozum nechceme vystat. Vyhladame to zle, cierne bahno, zo samovrahov spravime moslimov, nasi hlupaci to zeru uz davno, netreba mysliet, rataj s posilou. Asi uz nikdy nechcem verit, odsudeniahodny stale sudia, ine sosky, obrazy a smery, pre mna su vsetci stale ludia. Posledny den Dnes zijem vraj posledny den, nikto mi to vsak nepotvrdi, co sa da? Co vsetko smiem? Ake na mna cakaju bludy? Asi treba dat vsetkym pusu, to by bolo vela cestovania, co mam, pisat po Fejsbuku, dockat sa odignorovania? Uz nestiham obehat svet, ani keby sa mi zrazu chcelo, iba k chladnicke a spat, na prazdno sa divat nesmelo. Za den sa nestanem misskou, nezaprajem svetovy mier, zacinam s myslienkou plytkou, ta raz skonci, tomu ver! Ziadne zanechane miliony, len basnicky v jednej mierke, zazitky? Len hlavu sklonit, stratit sa vo vlastnej kabelke. Na konari Sedim si na konari, ale nie je mi dobre, v nicom sa nedari, tak od rana somrem. Na chlapov a chlapcov, pre ktorych som vzduch, na tvrdost matracov, ja nie som dobrodruh. Potichu kricim pre seba, zabudam slova v rade, starnem, nedospievam, kazdy den po nalade. Neplacem nad Parizom, stacia slzy nad dusou, neohanam sa krizom, zas nebudem poslusnou. Zoberiem pilu so sebou, lepsie spoznam volny pad, na hlavu. A s akou nehou? Je to tak tazke, mat rad. Expert na zivot Nebudem expert na vsetko, ani mudrejsia od internetu, schovana za poviedkou, v mene dopadu ci doletu. Zariadit tvrdy pad na hubu, pre vsetkych obycajnych, nechcem sa divat na obludu, ktoru znenavidia za par dni. Radsej sa citim bezradna, v ruke netuzim mat bic, asi som iny druh blazna, a ty, clovek, zufaj a kric! Viem, ze kricat nedokazem, v zufani som na jednotku, netuzim byt sama v oaze, zakazat inym sa vody dotknut. Skratka nechcem vediet vsetko, byt mimo radu, celkom sama, strojcom stastia ci zmatkov, len aby bola nejaka drama. Vysvetlenie? Aj dnes pisem zlu poeziu, trapim myslienky versami, posielam spat tvorivost milu, nepisem medzi riadkami. Kamosia sa mi slovne druhy, na konci versov sa stretaju, hladaju zmysel, koniec duhy, v bubline slov az do varu. Utiekli mi vsetky metafory, nieco podobne metonymia, dobry vers? To je ktory? Utiekla mi skola do kina. Nerymujem o laske k vlasti, ani ine lasky nestretam, ty, citatel, pokojne zaspi, precitat to mozem tapetam. Mozno sa to zmeni vcas, pridam si nalepku normalna, ak to stihnem, tak len o vlas, alebo je to snaha marna? Skutocne zdola Lezim si na dne, noha cez nohu, brucho mam hladne, vobec nic v batohu. Pozeram hviezdy, na vsetko maju cas, vidim ich nie vzdy, vec ludi a ich tras. Myslela som nahlas, bude mi to osudne, ja nebudem patrac, ked padam do studne. Popijam dnesne menu, vodu a k tomu nic, nie som plna hnevu, som ticha, ako mys. Raz niekto hodi vedro, mozno ma vytiahne celu, alebo ma caka peklo, ked zlacnia vodu balenu. Instinkt lovca Mas instinkt lovca, rad lovis holubice, zacinas od konca, od poslednej cislice. Nechcem byt cislo, jedna v zozname, ako k tomu prislo? Na co sa to hrame? Nerozumies sam sebe, ako potom mozes mne? Si ako diery v chlebe, pre mysicky narocne. Navrhujem podat ruky, ty chces vykopat sekeru, nech ta pocuje i hluchy, s krvavou vlajkou mieru. Tuzim rano po objati, ty mi vracias do postele, trpezlivost sa vyplati, alebo je to zle cele? Poznate aj vy? Vidim dievca v autobuse, place, ked je jej svet zly, a ten je zly v jednom kuse, stale ponoreny do tmy. Bez lampasa a baterky, noc je pre nu stale noc, uteka do jednosmerky, aj po dialnici, po pomoc. Nikto jej vsak nepomoze, kabelka je slana uplne, ukryta v kozi mrozej, v ciernej noci ci pri splne. Niekedy place na klavesy, cez ktore pise spomienky, vymysly a vsetky stresy, tony basne nicia kamienky. Prestavam ju vidiet stale, ked pride jej zaverecna, jej kroky su vzdy pomale, nesie zrkadlo, tato slecna.