Realitu tvoria tvoje sny Matus Alexander Lavrik Obsah Realitu tvoria tvoje sny 1 Obsah 2 O knihe 3 Prva cast 4 Prva kapitola – Nevitana navsteva 5 Druha kapitola – Detsky domov 8 Tretia kapitola - Nemocnica 10 Stvrta kapitola - Hajik Ticha 12 Piata kapitola - Plany poplach 15 Siesta kapitola - Trocha zabavy neuskodi! 18 Siedma kapitola - Mozne vysvetlenie? 20 Osma kapitola - Osudove stretnutie? 23 Deviata kapitola - Necakany host do domu 26 Desiata kapitola - Doverne rozhovory 29 Jedenasta kapitola - Ranne prebudenie 33 Dvanasta kapitola - Prve odhodlanie 35 Trinasta kapitola - Prekvapive odhalenie 37 Strnasta kapitola - Pozeraj viac okolo seba 40 Patnasta kapitola - Tvrdy uder 44 Sestnasta kapitola - Vianocna vecera 54 Sedemnasta kapitola - Konecny verdikt 60 Druha cast 65 Prva kapitola - Po siestich rokoch 66 Druha kapitola - Odstrcena 71 Tretia kapitola - Prvy den 77 Stvrta kapitola - Druhy den 83 Piata kapitola - Naozaj necakany podraz! 91 Siesta kapitola - Zahod vsetky starosti 100 Siedma kapitola - Sofia 109 Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Matus A. Lavrik Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Tretie (2016) 111001 O knihe Kazdy z nas si nieco pretrpi, ale dobra nalada sa da udrzat len v tom pripade, ak si uvedomime, ze aj to zle je na nieco dobre a mozno prave to nas posunie na miesto, z ktoreho budeme moct riesit dalsie, dolezitejsie, zivotne situacie... Prvy diel knihy prinasa pohlad na zivot mladej Zuzany a jej otca Bruna, ktori prisli pri tragickej nehode o matku a manzelku. Kniha opisuje sny a snahy dosiahnut to, co si zaumienime a ponuka zabavu v podobe ironie a obcasneho sarkazmu, ktory je prepleteny vaznostou situacie a tajomstvom, ktore sa citatel dozvie v druhom pokracovani knihy Tiene minulosti. Nie je vsetko tak, ako sa na prvy pohlad moze zdat... Zdanie obcas klame! Prva cast Prva kapitola – Nevitana navsteva Zuzana bola uz od mala tym dietatom, co bolo neustale odsuvane od vsetkych ludi a co bolo horsie, nevsimali si ju ani jej vlastni rodicia. U nich bola na druhom mieste a to prve zaujal v ich zivote alkohol. Aj napriek tomu, ze Zuzanina matka pila vela alkoholu aj pocas tehotenstva, Zuzana sa narodila zdrava, ale ani zdaleka netusila co vsetko pre nu zivot chysta. Pocas prvych styroch rokov zivota, sa nic u nej nezmenilo. Rodicia, lepsie povedane skor jej matka, si ju nadalej nevsimali a nechavali ju doma hoc aj bez dozoru, len pre to, aby si mohli ist do blizkeho obchodu kupit svoje milovane druhe „dieta“, ktore sa volalo alkohol. Nakoniec aj toto ich pripravilo o moznost starat sa o vlastnu dceru. Andrea bola na tom velmi zle. Dlho sa nevedela zmierit s tym, ze sa im narodilo dieta a odmietala sa o Zuzanu starat. Nedovolila vsak, aby sa k nej jej vlastny otec priblizoval a to ho ubijalo az natolko, ze prepadol alkoholu aj on sam, aj ked to on sam najmenej ocakaval. Vsetko sa zacalo diat, pocas jedneho dna, ked si Andrea isla, ako vzdy, kupit svoje oblubene napoje a nechala dceru doma bez dozoru. Bruno- Andrein manzel, sa pokusal aj napriek jeho neduhom pracovat, aby mali aspon aku taku sancu na prezitie, lenze marne... Byvali vo velkom dome, ktory zdedila Andrea po svojej prababicke ale dnes sa uz vsetko menilo a do schranky im coraz castejsie prichadzali ucty, ktore bolo treba zaplatit a Bruno to z platu obycajneho zamestnanca v jednom podniku nevedel sam utiahnut. Len nevedeli z coho to maju vsetko platit, a tak sa pri okne a pri dverach zacala zbierat pekna kopa, ktora zakazdym, ked sa vracali z obchodu, Bruno z roboty, domov pripomenula, ze co vsetko treba urobit pre to, aby si zachovali svoju cest ale najma strechu nad hlavou. Lenze ako, ked sila a zapach alkoholu, tej povestnej metly ludstva boli silnejsie ako vona prace ktoru by spravili? A k tomu sa este pridavali aj samotne problemy so Zuzanou. Bruno chcel pomahat, lenze Andrea mu to jednoducho zakazovala. V ten vecer ked nechali pat rocnu Zuzanu samu doma, prisli na navstevu rodicia Andrei. -„Viliam, ty si im nevolal, ze prideme?“ pytala sa Tamara, matka Andrei, nervozne preslapujuc na mieste pred dverami domu. -„Vsak som im volal! Ked sme sa dohodli, ze pojdeme k nim na navstevu, tak som im hned telefonoval, aby som im to oznamil!“ odpovedal podrazdenym tonom Viliam. - „A teda preco uz neprisli za tych desat minut otvorit dvere?“ Tamara sa s obavami v ociach netrpezlivo pytala. -„Ja netusim! Mozno maju nejake problemy so Zuzanou, vies, ze je to problemove dieta!“ Andrea opisala Zuzanu ako problemove dievca aj napriek tomu, ze to bolo poslusne a mile dievcatko. Muselo znasat hadky a nalady oboch svojich rodicov, hlavne matky, a oni si ani neuvedomovali, ze tymi problemovymi su oni, pretoze sa nikdy na nicom nevedeli dohodnut a mnohokrat na to doplacala samotna Zuzana. - „Skus im este raz zavolat, Viliam, robim si naozaj starosti!“ ustarostenym hlasom povedala Tamara. -„Vsak keby boli doma, tak otvoria, nie?!“ vykrikol na nu a od nervozity rozhadzoval rukami. -„Nekric po mne! Vies ze nemam rada hadky a este takto uprostred ulice...“ povedala potichu a zahanbene sa pozrela do zeme. -„Mna to tu uz nezaujima! Mna to vlastne nikdy nezaujimalo! Ideme prec!“ dodal Viliam a tahal svoju zenu do auta. Spociatku sa branila, no uvedomila si, ze to asi skutocne nema svoj vyznam. Tamara mala pravdu. Tusila, ze nieco nie je v poriadku. Zuzanini rodicia sa doma neukazali cely den a ona ostala doma sama- hladna, smadna a zatvorena vo svojej malej izbicke. Zuzana uz nevedela, co ma robit a sadla si do kuta, pritiahla si k svojmu malemu telicku nohy a zacala potichu vzlykat. Cez male okno totiz videla, ze pomoc bola na blizku, ale bohuzial, jej tenky detsky hlasocek by asi tazko niekto pocul. Po dlhsej chvili, ked Zuzana nariekala schulena vo svojej izbicke, zacula, ze sa niekto pred domom hada. Boli to dvaja susedia a Andrea, ktora sa s nimi „rozpravala“. Samozrejme, ze nebola najtriezvejsia a oni to vycitili. Tito muzi byvali v dome naproti Andrei a Brunovi. Byvali tu este skor ako Bruno s Andreou a preto mali dokonaly prehlad o tom, co vsetko sa v ich dome dialo. Boli to bratia, ktorych rodicia zomreli a zanechali im tento dom a kedze sa ani jednemu nedarilo najst si zenu podla svojich predstav, tak ostali byvat spolu ako stari mladenci a vo vsetkom si pomahali a podporovali sa. Vedeli aj o tom, ze tato dvojica ma dieta, ktore nikdy nevideli a tym to bolo cudnejsie, ze ani po celych rokoch neuzrelo male dievcatko denne svetlo. Prave dnes, ked ich pozornost vzbudila navsteva, spozorneli a davali na priedomi domu pozor na to co sa bude diat. Vsimli si to... Videli v okne malu detsku ustrachanu tvaricka, ktora klopkala na okno, ale nik ju nepocul. Po dlhych piatich rokoch co spolu so susedmi neprehovorili sa rozhodli zasiahnut a isli priamo k nim, ked videli, ze sa Andrea vracia domov. -„Halo! Pani Frankova! Chceli by sme sa s vami porozpravat!“ maval na Andreu Tomas. -„Co take by ste mi chceli povedat? Je to smrtelne dolezite?“ opytala sa podnapitym hlasom a mavala rukou, v ktorej mala kluce. Uz na dialku bolo citit, ze je znova vo svojom „zivle“. -„Viete, my sme v okne vasho domu videli dievcatko, ktore klopalo na okno, pocas navstevy, ktora k vam prisla“ porozpraval jej Michal, druhy sused, co videli. -„Dievcatko? Prosim vas! Tu neposlusnu bestiu?!“ kricala na celu ulicu Andrea. Zuzana, ktora este stale ucupena vo svojej izbietke cakala, kto vojde do domu nazerala cez okno a videla, ze pred domom stala matka a dvaja neznami muzi, ktorych nikdy nevidela. Nevidela, pretoze nemala este moznost... Cely cas bola len zatvorena v dome. -„Prosim, mohli by sme sa ist pozriet dnu, pretoze mame pocit, ze drzite tu ‚bestiu‘, ako ste ju nazvali doma nasilim a to sa nam nepaci! Aj ked sa to vam asi paci...“ povedal Tomas zvysenym hlasom. -„Ale, ale pozrime sa! Niekto sa tu chce hrat na hrdinu a socialneho pracovnika a zobrat mi moje dieta! Ako viete, ze je nespokojna?“ kricala a pomaly sa chrbtom priblizovala k dveram domu, ktore chcela otvorit, ale to sa jej podarilo az na druhy krat. -„Nie! Tak to vobec nie je! My sa chceme len presvedcit, ci je vasa dcera v poriadku! Ako to vieme? Nikdy sme ju nevideli...“ povedal Michal a spolu s bratom si nieco potichu medzi sebou preberali. Tomas sa po chvili oddelil a isiel smerom k svojmu domu. -„A to vadi niekomu, ze ste ju vy nevideli? Co ste pupok sveta?“ zachechtala sa ale i napriek tomu tuto otazku Michal prehliadol a pytal sa dalej: -„Tak teda mozem ist dnu? Brat isiel prec, pretoze som ho poslal, aby ste si nemysleli, ze vam chceme vase dieta vziat!“ povedal a cakal na odpoved. Odpoved dlho neprichadzala, no po dlhsom case, ked sa Andrea divala zo strany na stranu a rozmyslala, ci ma Michala vpustit dnu sa nakoniec rozhodla: -„Nevpustim vas sem, pretoze mi chcete zobrat Zuzanu!“ zakricala na neho a silno za sebou zaplesla dvere. Dievca poculo, ako sa niekto po schodoch rychlo blizi k jej izbicke a schulila sa od strachu pod perinu. Do izby vrazila Andrea a rozhliadla sa naokolo. -„Kde si? Niekto ta chce vidiet, ze ci si v poriadku!“ zakricala a zacula, pod prikryvkou slaby plac. Odokryla perinu a videla, ze pod nou sa Zuzana, cela ustrachana, schovava. -„No podme vonka! Okamzite!“ zakricala na nu a strhla ju za ruku, spinavymi rukami jej utrela zaslzenu tvar a tahala ju za sebou, aj napriek tomu, ze Zuzana tak rychlo za nou nestihala. Andrei to v tom momente bolo jedno. Spolocne vysli pred dom. -„Tak vidite, ze dieta je v poriadku! Teraz uz mozete ist!“ zakricala na este stale pred domom stojaceho Michala a rukami mu naznacila aby sa stratil z jej dohladu. - „No to vidim! Len ci to iste povie ona sama!“ zakrical jej spat, ale nepocula to, pretoze pohlad na seba strhlo dievca. Zuzana zacala silno plakat a matka stratila nervy, zaplesla dvere, udrela ju chrbtom ruky, vyniesla ju spat do izby, kde ju tento krat zamkla. Samozrejme, ze Andrea si z navstevy susedov tazku hlavu nerobila a tak sa znova ponorila do svojich opileckych myslienok a vsetko pokracovalo tak ako kazdy jeden vecer. Hadka s manzelom, rozbijanie prazdnych flias a dlhe prebdene hodiny na dlazke v kuchyni. Najhorsie bolo, ze Andrea nechcela dat Brunovi kluc od izby, aby sa k nej dostal. Myslela si, ze sa budu osobne zblizovat. Obavala sa toho, ze moze dojst k tomu, co sa raz stalo aj jej matke! Druha kapitola – Detsky domov Dni ubiehali coraz rychlejsie az presli tri roky od navstevy susedov. Andrea ani len netusila co sa na nu chysta. Bratia sa na to uz dlhsie pozerat nemohli, ako je mala Zuzana neustale odsuvana a navyse tyrana a tak sa rozhodli vziat vsetko do svojich ruk a upovedomit organy poverene kontrolou nad starostlivostou o deti. Lenze tym, ze Zuzanu chceli vziat od jej vlastnych rodicov sa stale nic nevyriesilo... Po tom, ako sa Zuzana po dlhom case dostala prec z domu, to na nej zanechalo stopy a nechcela komunikovat s okolim. Len utiahnuto sedela v detskom domove, kde ju po navsteve socialnych pracovnikov umiestnili. V detskom domove ostala dalsie dva roky svojho zivota. Tieto roky neuveritelne rychlo ubiehali. Zuzana si stale nevedela vysvetlit, ako sa k nej vlastna matka mohla takto spravat. Spominala si na zle casy toho, ako ju vecer, ked prisla domov opita, bila a to bez najmensieho dovodu. Andrea totiz nevedela prezit to, ak videla Bruna a ju spolu. Dostavala kazdy vecer a obcas sa to obislo aj s nejakou krvou, ale Andrea to vzdy sikovne pred susedmi zahnala do zabudnutia. So Zuzanou chodila na pravidelne prechadzky, aby susedom ukazala, ze ich obavy z toho, ze ju nema rada, nie su opravnene. Chodili ju navstevovat jej rodicia ale aj stari rodicia. -„Neboj sa zlatko! Nam sa podari vybavit, aby si mohla byvat opat s nami!“ rozpraval sa so Zuzanou Bruno, kym si to Andrea nevsimla. -„Uz zajtra ideme vybavit, aby si mohla ist k nam!“ poznamenal. No Zuzana sa na neho len so smutkom v ociach pozrela a odisla do kuta svojej nahradnej izby, aby to mohla cele stravit. O nahradnu starostlivost ziadali aj rodicia Andrei, ale neuspesne. Nedovolila im to samotna Andrea, pretoze vedela, ze by dovolili Brunovi ju navstevovat. To by sa pokazilo vsetko to, o co sa snazila. Prekazit kontakt medzi Brunom a Zuzanou. Po dlhsej dobe, kedy mala Zuzana desat, sa konecne dockala toho slubu, ze sa opat vrati ku svojim rodicom. Podarilo sa im to vybavit, aj napriek tomu ze sa velmi dlho sudili so susedmi z falosneho obvinenia nepodlozeneho dokazmi. Nakoniec sa sud priklonil na stranu Andrei a Bruna. Medzi tymto dlhym obdobim zacala komunikovat s okolim a zacinala si uz pomaly uvedomovat, co sa okolo nej deje. Nevedela si vysvetlit to, ze Andrea zakazuje Brunovi za nou chodit a ani to, ako moze byt taka bezcitna. Bruna mala v kutiku duse naozaj rada ale pre vlastnu matku jej v srdci miesto neostavalo. Vsak pre koho by nieco matka znamenala, ked od nej miesto neznych pohladeni dostavala len facky, bitky a to bez najmensieho dovodu. Do domova prisli jej rodicia aby si ju zobrali, no neslo to tak rychlo, ako si to predstavovali, pretoze museli este vybavit a popodpisovat mnoho papierov, aby si mohli znova svoju „stratenu“ dceru osvojit. Pomaly, ale isto sa den menil na vecer a ked dokoncili papierovanie bolo osemnast tridsat vecer a stmievalo sa. Kedze bolo zima, vonku mrzlo a snezilo. -„Tak! Uz ideme domov!“ povedala Andrea a vzala Zuzanu na ruky, ale ta sa na matku ani len nepozrela. Bruno medzitym pobalil malej veci a isiel ich odniest do auta. Vtedy sa zacala Zuzana rozpravat so svojou matkou, popritom, ako ju obliekala. -„Preco som musela ist do detskeho domova?“ spytala sa jemnym detskym hlaskom. -„Preco? Lebo zli ludia ta odo mna zobrali a nedovolili, aby som k tebe chodila! No mne sa to podarilo a tak uz mozes ist do svojej izbicky a tepla tvojho domova!“ povedala jej Andrea na jej otazku a obliekla jej zimnu bundu a pritiahla sal. -„A stari rodicia su kde?“ pytala sa dalej. -„Vies, oni uz pred rokom odisli velmi daleko a uz sa nevratia,“ povedala Andrea aby nemusela svoje ciny nijako vysvetlovat. Nasadila Zuzane ciapku a ta sa jej po chvili opytala: -„A preco sa tak snazis, aby ku mne ocko nemohol chodit?“ Andrei sa zhorsila nalada a len jej odvrkla: -„Nehnevaj sa, ale su veci o ktorych ty jednoducho vediet nemozes! Este mi raz budes vdacna za to, ze k tebe nemohol ist!“ povedala a pobrali sa pomaly domov. Samozrejme to s rodicmi nebolo tak ako to Andrea opisala. Kvoli nezhodam a alkoholu v rodine sa manzelia s nimi velmi pohadali. Andrea si nezelala aby sa jej rodicia k ich dietatu priblizovali, pretoze sa jej nesnazili pomoct v case, ked bola Zuzana este mala. Lenze Andrea si za tymto stala, ale samozrejme to tak nebolo. Vtedy vyslo vsetko na povrch a rodicia Andrei sa dozvedeli o tom, ze Bruno a ona holduju alkoholu a reci o tom, ze Zuzana je problemove dieta su nepravdive. Vtedy vsak uz bolo prilis neskoro a Andrea bojovala o to, aby sa k nej nemohli stari rodicia priblizit. Sud vydal rozhodnutie v ktorom stalo, ze maju prisny zakaz priblizit sa k Zuzane na vzdialenost 10 metrov. Kedze uz nemali preco v tom istom state zit, odstahovali sa prec a odvtedy o nich Andrea nic nepocula a ani jej to nepripadlo nejako frustrujuce. Vela sa toho ani v pripade Bruna nezmenilo. Stratil pracu, kolegov, znamych a po svadbe aj svojich rodicov, ktori sa prave vdaka Andrei k nemu nehlasili... -„No konecne, ze idete! Vonku je zima, ze vsetko zive by zmrzlo na kost!“ stazoval sa Bruno, ked videl, ze Andrea spolu so Zuzanou vysli z detskeho domova a preslapoval na mieste pred autom. -„Mlc! Vsak ved uz ideme! Nejde to tak rychlo akoby si si predstavoval! Ty nic ine nevies, iba cloveka komentovat!“ odpovedala mu Andrea s naznakom odporu v hlase. Bruno radsej sadol bez komentara do auta a pustil kurenie naplno. Pocas cesty sa Andrea spolu so Zuzanou rozpravali a Bruno len mlcky pozeral na cestu a sem tam sa pozrel do spatneho zrkadla. -„Nebolo ti smutno v detskom domove?“ opytala sa dost hlupu otazku Andrea a popritom pozerala na cestu a neuvedomovala si, co sa deje vo vnutri dievcatka. -„Bolo mi smutno a velmi! Ale mala som dobre tety opatrovatelky, ktore sa o mna vzdy postarali,“ odpovedala a so slzou v oku pozrela z okna auta na padajuci sneh a zamyslela sa, ako jej bolo v detskom domove dobre. Ani naznakom sa nesnazila spomenut svojich rodicov a hlavne nie Andreu, pretoze ona pre nu stratila vyznam. -„Je nam to naozaj luto, ze ta museli umiestnit do nahradneho domova, ale ti zli ludia nam chceli len uskodit a zobrat ta od nas prec!“ povedala velku loz matka. -„Ale sme do poslednej chvile bojovali o to, aby sme ta ziskali spat a to sa nam nakoniec aj podarilo,“ dodala Andrea a zlozila si z hlavy ciapku. Bruno na nu len mlcky pozrel a zaroven sa pozrel aj do spatneho zrkadla na Zuzanu. Hlavou mu virili rozne myslienky... Bohuzial sa tam ale nemal pozerat , pretoze sa zadival a zamyslel. Ako soferoval ani si neuvedomil, ze presiel do protismeru. Mozno tak to sam osud chcel, alebo to bola len nahoda pocasia. -„Bruno, pozor!! Oproti sa ti ruti kamion!“ zakricala Andrea a prudko strhla volant. Na smyklavej ceste sa auto stalo neovladatelnym a stalo sa to, comu sa chceli vyhnut. Vrazili priamo do oproti sa rutiaceho kamionu a po tom ich odhodilo po pretoceni do priekopy. Havarii sa nedalo zabranit... Na mieste ostali len porozhadzovana kusy aut a blikajuce svetlo auta v ktorom sa viezla „stastna“ rodinka. Obom rodicom sa v tej chvili premietol cely zivot pred ocami. Nanestastie si svoje chyby zacala Andrea uvedomovat prilis neskoro. Zuzana leziaca na zadnom sedadle, pocula po dlhsom case len tlmene hlasy a cerveno-modre svetla, ktore pomaly mizli v tmavej studenej noci. Tretia kapitola - Nemocnica Do nemocnice dorazilo sanitarske auto, ktore viezlo styri zranene osoby. Medzi nimi nechybala Zuzana a jej rodicia a sofer kamionu, ktori bol v nespravny cas na nespravnom mieste. Nikto nevedel preco, ale jazda, kde je to vyslovne zakazane, bola pre neho riskantna, no podarilo sa mu prezit. Rodicia boli zraneni az prilis, na to aby prezili, ale pokusali sa bojovat. -„Kde- je- moja- dcera?“ zachripela Andrea na svojom lozku. -„Pokojne lezte, nesmiete sa prudko hybat, doktor je uz na ceste!“ povedala sestricka Rozalia a pritlacila opatrne Andreu spat na lozko. -„Povedzte mi aspon to ci prezila, potrebujem to vediet! Chcem aby mi odpustila“ zachripela Andrea a pomaly upadala do bezvedomia a pocula len tiche hlasy okolo nej, ktore sa pomaly vytracali z jej mysle. Chcela pocut len jednu vetu: Ano, zije. No stav sa jej zacal prudko zhorsovat a v poslednych chvilach svojho zivota videla pred sebou male dievcatko v bielych satach. Mozno to bol anjel, co jej chcel naznacit, ze jej dcera zije... Ale jedno je vsak iste. Uz nikdy ju nepoziada o odpustenie, za to, co jej spravila. Clovek, ked straca to najcennejsie, zacina si uvedomovat hodnoty veci, ktore pri sebe mal! Na druhy den, ked sa po namahavej operacii Bruno zacal pomaly preberat, videl pri svojej posteli zenu v bielom plasti. -„Prosim vas!“ odkaslal si a opytal sa sestricky Rozalie na zopar veci. -„Kde je moja zena a dieta?“ opatrne otocil hlavu na stranu ku sestricke, ale ked ziadna odpoved neprichadzala, otocil hlavu smerom k obloku a pozoroval ako pada sneh. Po dlhsom case predsa len odpoved prisla. -„Vasa zena, bohuzial, dnes rano umrela na nasledky dopravnej nehody...“ povedala a jemne mu napravila vankus za krkom. -„A vasa dcera? Netusim ako je na tom, ale urcite zije!“ dodala a jemne sa usmiala. Brunovi sa v kutiku oci zracili slzy, ale tazkou rukou sa ich pokusal zastavit, no nedarilo sa. -„Preco?! Preco som bol taky nezodpovedny voci mojej zene a dietatu!“ kladol si sam pre seba potichu otazky. -„Hovorite nieco?“ opytala sa sestricka prekvapene. -„Nie, nic... Hovorim si len, ako som sa ku kazdemu zachoval!“ povedal a znova pozrel von z okna na ticho padajuci sneh. V podstate on nebol tym, ktory si mal na seba brat vinu. On to tak mozno uz po takom dlhom case, ako zil s Andreou vnimal ako jeho vinu. Lenze za to vsetko mohla ona... Mala sice na to svoje dovody, ktore Bruno poznal, ale nie casto chcela o nich hovorit. A najma nie so Zuzanou, pretoze bola na to mala. Ale Bruno bol rozhodnuty, ze sa o tom musi coskoro dozvediet aj ona. Vo vnutri ho ale stale zozieral pocit viny z toho, ze musi vsetko Zuzane vynahradit. Mozno bude neskoro, ale za pokus to stale stoji. Po dlhsom case sa podarilo dostat obom zdravym a zivym z nemocnice a Zuzana cely cas zamyslene sedela vo svojej autosedacke a pozerala von oknom z auta, ked mierili konecne domov. Brunovi to nedalo a opytal sa jej: -„Co sa deje? Nejako si ticho a nic nehovoris... Zvycajne zvyknes cloveka zahrnut otazkami a teraz nic... Viem mala si tazke obdobie, ale nielen ty,“ nedopovedal vetu a pozrel sa do spatneho zrkadla a nasledne na volnu sedacku vedla neho. Vedel, ze to, co mu ostalo je Zuzana, o ktoru sa musi poctivo starat a nedovolit, aby sa jej nieco zle stalo. Po dlhych prebdenych nociach v nemocnici, si uvedomil, ze musi preto, aby sa citila co najlepsie, prestat pit a musi sa o nu zacat poctivo starat- teraz ked jej ostal jedine otec. V Zuzane boli rozne pocity. Pocit z toho, ze stratila svoju matku ale aj z toho, ze sa zacina nova etapa zivota, kde bude len ona a otec. „Znovu najdeny“ otec Cas v nemocnici rychlo usiel a ani sa to nezdalo a blizili sa Vianoce. Ten cas pokoja, lasky a toho, kedy je cela rodina pohromade a tesi sa pri Vianocnej veceri. Tento rok to sice nebude ono, ale Bruno si bol toho vedomi, ze to zvladne. Je to fakt prekvapujuce, ako sa dokaze clovek zmenit a uvedomit si svoje chyby. Andrea si ich zacala uvedomovat nanestastie prilis neskoro... Tyzden pred Vianocami sa Bruno rozhodol, ze z usetrenych penazi ozdobi dom a potesi Zuzanu. Zacala si pomaly zvykat na zivot s nim a tesila sa na to, kedy mu bude pomahat pri zdobeni domu a najviac na to, ako bude zdobit stromcek. Rano, ked sa zobudila bolo sest hodin a Bruno este spal. -„Oci! Oci! Vstavaj! Pozri sa! Vonka snezi! A dnes si mi slubil, ze budeme zdobit stromcek!“ Zuzana vbehla do Brunovej izby s krikom a stahovala z Bruna perinu, ktorou bol zakryty az po usi. Bruno sa otocil a pozrel na veselu dceru a nemohol jej povedat, ze chce este spat, ked sa to dievcatko tolko tesilo. Vzdy ked sa na nu pozrel, tak v nej uvidel odraz svojej nenavidenej a zaroven milovanej manzelky... -„Moje zlato! Na stromcek je este dost casu, ale mozeme ozdobit pekne nas dom!“ navrhol jej a pomaly vstaval z postele. -„Ale ja chcem zdobit stromcek! Slubil si mi to!“ zamracila sa a vyskocila na postel a smutne s prekrizenymi rukami na prsiach sedela. Bruno si zatial obliekal zupan, ktory mal pohodeny vedla toho Andreinho. Znova mu to pripomenulo trapenie ale aj lasku, ktoru spolu za ten cas prezili. -„Stromcek sa zdobi bud v den Vianoc, alebo den pred nimi! Pretoze ak by sme ho uz ozdobili tyzden pred tym, neprinieslo by to pekne vianocne caro!“ cupel pri Zuzane a hladil ju po vlasoch. -„A okrem toho, nemame kupeny ani stromcek! Budeme ho musiet ist v piatok vybrat! Co ty na to? Milujes predsa prechadzky nocnym mestom! Mozeme ist vecer, aby sa ti to pacilo viacej!“ zmurkol na nu a vzal ju na ruky a niesol smerom do kuchyne. -„Ale dnes budeme zdobit nas domcek, vsak?“ opytala sa a naznacila mu aby ju pustil na zem, pretoze je uz dost velka na to aby chodila sama. -„Samozrejme, ze budeme! Ja sa na to uz tesim, neviem ako ty!“ povedal jej a pocas toho ako ju steklil ju polozil na zem. -„Jupi! Jupi! Budeme zdobit domcek a potom stromcek!“ kricala od radosti a bezala do svojej izby, aby si zobrala svojho medvedika spolocnika. -„Opatrne! Nieze si ublizis!“ krical za nou Bruno a aj napriek tomu, ze je skoro rano sa so Zuzanou vyberie do parku, aby sa s nou mohol porozpravat a ukazat jej, kde jej mamicka lezi a odpociva v pokoji. Je na to akurat cas, aby sa s tym zacala zmierovat a pocas toho ako budu zdobit dom, ju to hadam prejde. Nad vsetkym rozmyslal, isiel sa obliect a neskor pomohol s obliekanim aj Zuzane... Stvrta kapitola - Hajik Ticha Po prijemnom prebudeni do studeneho, zasnezeneho rana, kedy uz vsade v meste dychala prijemna vianocna atmosfera sa obaja naranajkovali, teplo sa obliekli a vysli do krasneho rana ako z rozpravky. Sneh sa z oblohy sypal a detom sposoboval neuveritelnu radost a dospelym zasa problemy. -„Oci! Pozri sa!“ kricala Zuzana a Bruno sa uz nevyhol zasahu snehom. -„Ty maly certik! Tak ty budes robit zle?“ veselo sa opytal a zobral si kusok snehu, ktory sa prave chystal hodit do nej. No nestihol, lebo ona bola rychlejsia a rozbehla sa proti nemu a zhodila ho na zem, pretoze sa sam potkol o vlastnu nohu, ked ustupoval dozadu. Chvilu sa na nu dival, ked lezala na nom, pretoze spadla hned za nim a znova si spomenul preco vlastne isli von. Chcel jej ukazat, kde lezi jej mama... Zuzana stale behala, vytesovala sa a znova spustila: -„Ideme postavit snehuliaka? Takeho, ktory bude vacsi ako nas dom!“ kricala leziaca v snehu a pokusajuc sa robit snezneho anjela rozhadzovala rukami a tesila sa ako jej tvar hladili snehove vlocky. Ako sa zda, tak na svoje trapenie uz zabudla a ako ubiehali dni tak bolo na case prezradit, kde Andrea odisla. Samozrejme, ze vsetky rany sa len tak rychlo nezahoja, ale ona sama sa pokusala na to nemysliet a dufala, ze zivot s jej otcom bude novym zaciatkom, ktore sa nevedela dockat hned od svojho narodenia. -„Tak ako oci? Postavime toho snehuliaka? A kedy budeme zdobit dom? A kedy budeme piect tie sladke kolaciky?“ zahrnula zamysleneho Bruna otazkami. V momente ako ho tahala za rukav sa vratil opat do reality. -„Zlatko! Vsetko ma svoj cas a pod! Ideme sa prejst na miesto, kde je aj tvoja mamicka.“ -„Ano? A je to daleko? Chcem ju objat!“ povedala znenazdajky a pozerala na otca. -„Prave to je to o com ti chcem povedat viac!“ povedal jej, pohladil jej vlasy a spolu sa vybrali k Hajiku ticha, odkial na nich mozno Andrea davala pozor. Prekvapila ho reakcia Zuzany, no v takom mladom veku sa clovek v detskych pocitoch len tazko vyzna... Po tom ako presli cez dlhy park, ani jeden z nich nic nepovedal. Zuzana napato ocakavala, kedy sa stretne so svojou mamickou, no akosi nevedela pochopit, ze mamicku uz neuvidi. Mala uz sice desat, rokov ale bolo na case aby vedela pravdu, co vsetko sa udialo pred tym, ako sa narodila. Bruno chcel, aby sa s tym zmierila skor, ako bude v puberte, pretoze v tomto veku ludia prijimaju nove informacie, a hlavne taketo negativne informacie velmi zle. On to vedel z vlastnej skusenosti, pretoze jeho otec zahynul pri tragickej nehode v baniach, kde pracoval ako veduci. Nevedel sa s tym dlho zmierit, pretoze mal patnast rokov a to bol ten najhorsi vek. Po tom, ako si vzal za zenu Andreu, tak sa k nemu nechceli obaja rodicia ani priblizit a to ho bolelo najviac. Preto ta navsteva hrobu, kde Andrea lezi. Pripomenulo mu to vsetko casy jeho detstva, kedy obcas zasiel na hrob svojho otca, ktoreho velmi miloval, aby sa mu „vyrozpraval“ a sem tam aj v tazkych chvilach poplakal... -„Musim ti povedat niekolko veci, co by si mala vediet, skor, ako sa dostaneme na miesto, kde je tvoja mamicka!“ povedal jej, ked prichadzali na miesto Hajika Ticha. -„No dobre teda! Budem ta pocuvat!“ povedala a objala ho a Brunovi sa do oci nahrnuli slzy pri pomysleni na to, ako sa Zuzana velmi zmenila a bola schopna ho brat ako svojho otca, aj po tom vsetkom, co sa stalo. Zeby si sama uvedomovala, co sa okolo nej dialo? Po chvilke chodze prisli k lavicke pred Hajik, Bruno z lavicky zmietol kusky snehu a utrel ju vreckovkou, sadol si a na kolena si posadil Zuzanu. Chvilku mlcky pozorovali ako pomaly prestaval padat sneh, az to mucive ticho prerusil Bruno svojim rozpravanim: -„Raz, ked si bola malicka, mala si vtedy este jeden rok, heh, vyzerala si ako babika...“ usmial sa pri tejto spomienke a pohladil Zuzanu po lici, -„...si tvoja mama zacala uvedomovat, to co sa stalo pred mnohymi rokmi tvojej babke!“ povedal jej dost kruto, pokracoval a pritisol si ju blizsie k telu a na svojom krku citil jej dych, ked sa opierala hlavou o jeho rameno. -„Ja som, ale stale vedel, ze nespravila chybu a od prveho dna ako si uzrela svetlo sveta som ta z celeho srdca miloval! Bol som neuveritelne rad, ked som zistil tu spravu, ze sa nam narodila dcerka! Lenze problem bol ten, ze tvoja matka mi zakazovala ti prejavovat lasku, pretoze ona tu lasku necitila az tak...“ povedal jej a obratil sa na nu s laskavym pohladom a prerusil na chvilku svoje rozpravanie, -„Rozumies o com ti rozpravam?“ spytal sa jej a cakal na odpoved. Bola chapava a samozrejme tomu rozumela. Chvilku rozmyslala co odpovedat, ale povedala ze ano, usmiala sa a znova sa oprela o jeho rameno. -„Dobre som rad! Mozem ist teda dalej?“ opytal sa -„Mozes!“ povedala, zdvihla hlavu a pozerala sa mu priamo do oci. -„Necitila tu lasku tak materinsky, pretoze jej matka mala v dospelosti velmi velke nestastie... Jeden pan, ktory nemal nic spolocne s jej rodinou sa do nej zamiloval a mali dieta proti babkinej voli!“ opisoval jej to, co sa stalo, citlivou a takou formou aby tomu Zuzana pochopila. -„A prave to nechcene dietatko bola tvoja mama. Nechcela sa s tym dlho zmierit, pretoze nepoznala svojho otca!“ rozpraval jej dalej a obaval sa toho, ci to pochopi. Ako sa zdalo, bude jej to musiet povedat znova, ked bude starsia, ale aj napriek tomu pokracoval, -„Nechcela mat ziadne dietatko, az si jedneho dna prisla na svet ty! Nemohla sa zbavit myslienok na to, co vsetko prezila jej matka.“ rozpraval dalej, -„Preto ta tak nemilovala a mne v tom branila tiez! Lenze ja som nestracal nadej. A vidim, ze sa to oplatilo, pretoze, ked som lezal v nemocnici na lozku, myslel som na teba a nemohol som ta nechat na tomto svete samu! A preto som zacal bojovat, tak ako aj ty, aby sme mohli byt spolu. “ pohladil ju po vlasoch a dal letmy bozk na vlasy. -„A kde je vlastne moja maminka?“ spytala sa detskym, bezstarostnym tonom Zuzana. -„Prave na to sme sem prisli. Tvoja maminka sa na nas pozera z vysky a dava pozor aby sa nam nic nestalo! Urcite to velmi lutovala, vsetko co spravila a mozno ti to chcela aj povedat, ale bohuzial nestihla...“ povedal a nenapadne si utrel slzu co mu vytryskla z kutika oka a Zuzana zoskocila z kolien. -„Takze maminka uz nepride? A nebudem ju moct objat?“ spytala sa so slzami v ociach. -„Bohuzial nie... Mne je to tak isto luto ako aj tebe a obaja sa s tym musime zmierit...“ cupol si k nej a utrel jej slzy z oci. -„Tak pod!“ zobral ju za ruku a viedol ju k malemu hrobu, kde Andrea lezala. -„Tu je tvoja mamicka!“ povedal so smutkom v hlase a ukazal na nahrobny kamen. Zuzana sa chvilku pozerala na jej meno a nechavala si svoj zial pre seba. V tom momente sa vrhla Brunovi okolo noh a s jemnym placom sa ho opytala, -„Ale ty odomna za maminkou neodides, vsak?“ snazila sa ho objat z celej sily. -„Slubujem ti, ze ta neopustim!“ silno ju objal aj on a pobozkal na vlasy. Stiekla mu po lici aj slza, ale rychlo si ju utrel aby zahnal smutok z toho vsetkeho, co sa stalo. Chvilku sa este zdrzali a Bruno takmer zabudol na to, co so sebou priniesol. -„Pozri sa!“ siahol do vrecka a vytiahol malu sviecocku a zapalky. -„Tymto mozes dat maminke najavo, ze ju mas stale rada a spominas si na nu!“ ukazal jej sviecku a cupol si, aby ju polozil na nahrobny kamen. -„A bude to maminka vidiet?“ opytala sa. -„Samozrejme, ze bude! Pozera sa na nas z hora!“ povedal a pozrel sa smerom k nebu, z ktoreho zacinali znova jemne poletovat snehove vlocky. Zuzana sa nahla nad sviecku a skrtnutim zapalky ju zapalila. Bruno ju predtym vlozil do svietnika, aby nezhasla, ked zafuka vietor. -„Prideme sem aj zajtra?“ opytala sa Zuzana, ked jej uz Bruno naznacil aby isla, pretoze bola velka zima a oni uz boli vonku dost dlho. -„Samozrejme, ze prideme! Ak budes chciet... Len teraz uz musime ist, aby sme neprechladli!“ povedal, utiahol jej sal na krku a napravil jej ciapku na hlave. Ach dieta moje... Cim menej sem budeme chodit, tym to bude pre teba lepsie... Pochopis to, ked budes starsia... pomyslel si a zadival sa Zuzane do oci a ta jeho pohlad prerusila: -„Doma mamine spravime vencek a donesieme jej ho sem!“ povedal a jemne sa usmial. -„Mamina sa urcite potesi!“ chytila ho za ruku a pomaly sa pobrali spat domov. Bruno sa len nenapadne obzrel za seba a preklial sa za vetu, ktoru povedal o venceku... Zuzana sa pocas toho ako odchadzali od hrobu otacala, ci nahodou neuvidi niekde svoju mamu... Raz to vsetko pochopi a bude sa s tym musiet zmierit... Piata kapitola - Plany poplach Pri navrate domov sa Bruno spolu so Zuzanou pristavili este pri dome a rozhodli sa, pokial sa nerozvidnie postavit snehuliaka. Vonku to priam dychalo predvianocnou atmosferou a vsetci ludia sa pomaly, ale isto pripravovali na najkrajsi den roka- Vianoce. V tento den to nebude inak ani u rodiny, teda lepsie povedane malickej rodiny Frankovcov. Bruno so Zuzanou sa dohodli, ze budu piect kolaciky a ozdobovat dom. Na toto vsetko sa Zuzana tesila a tusila, ze tieto Vianoce prezije v pokoji pri otcovi. Do Vianoc bolo uz len sedem dni a Bruno ich chcel stravit co najkrajsie. -„Pod! Ideme postavit toho snehuliaka co si chcela!“ zakrical na Zuzanu a rozbehol sa k domu a brodil sa snehom na zahradu, ktora patrila k domu. Bola velka a Zuzana sa najradsej hojdavala na hojdacke, ktoru jej Bruno spravil z lan a dosky. Bol to vlastne, akysi park s mensou rozlohou. -„Jupiii! Ale musi byt velky ako nas dom!“ kricala za nim. -„No neviem ci tolko snehu zozenieme!“ zasmial sa a pripravil si malicku gulu, ktoru neskor prenechal Zuzane, aby ju gulala po cerstvo napadnutom snehu. -„Aha! Pozri sa! Zacina znova snezit!“ povedala jej Bruno. -„Super!“ zvyskla od radosti a zatlieskala rukami -„Mozeme postavit teda poriadne velkeho snehuliaka!“ zacala sa tesit. -„No budeme sa snazit spravit co najvacsieho snehuliaka, ale neviem dokedy, pretoze nam bude coskoro zima a dnes musime este tolko toho spravit...“ povedal jej a pomahal jej s pripravou dalsej malej gule a letmo si odhrnul rukav a pozrel sa na hodinky. Este chvilku, nech sa potesi a potom budeme musiet ist domov! Nechcem riskovat, prechladnutie. Zuzana ho opat vytrhla z myslienok, napokon ako vzdy v poslednej dobe. -„Oco! Nekaz mi to tu! Najprv musime pripravit zaklad a potom pokracovat!“ povedala nahnevane, ale so zartom. -„Dobre, dobre! Ja ti len pomaham ty tu teraz velis!“ povedal a prilozil si ruku k celu aby dal naznak toho, ze ona je jeho nadriadenou a on ju musi posluchat. Rozhodol sa nechat ju stavat snehuliaka samu a postavil sa na chodnik, aby videl, co robi. Po chvili ale na neho volala aby jej isiel pomoct, pretoze nevladala tlacit taku velku snehovu gulu. -„Oci! Pod mi pomoct!“ kricala na neho. -„Nepojdem, ak nepovies carovne slovicko!“ pohrozil jej prstom a pritom to myslel s humorom. -„Prosiiiiiiim!“ povedala a usmiala sa od ucha k uchu. -„Dobre idem!“ odpovedal a prisiel k nej aby jej pomohol. Spravili konecne zaklad a neskor po tom ako spravila dalsie gule, spravili celeho snehuliaka... Bol vysoky ako Zuzana, ale jedna vec sa jej na nom nepacila. -„On nebude mat oci, nos ani ciapku?“ smutne sa opytala. -„Neboj sa! Nieco urcite najdeme doma a ked bude vecer a my budeme mat po praci na dome a po peceni kolacikov, tak si zoberieme caj a pojdeme ho dokoncit!“ povedal jej a pohladil ju po hlave. -„Dobre teda...“ dokoncila svoje rozplyvanie Zuzana a zalozila si ruky a usmievala sa. -„Ale teraz uz pojdeme dnu, pretoze uz je pol osmej a my sme s nicim nezacali!“ pozrel na nu a naznacil jej aby isla domov. Obaval sa, aby neprechladli... Natesene vbehla do domu, vyzula si svoje cizmicky, zhodila kabat a rozbehla sa hladat po dome ozdoby, aby mohli vyzdobit dom. -„Zuzka! Kam bezis?!“ krical za nou otec ked bezala hore schodmi do satne, kde mali odlozene ozdoby. -„Idem po ozdoby, aby sme mohli vyzdobit dom!“ zakricala sa vybehla na poschodie. -„Dobre teda! Ale davaj si pozor aby si si tam neublizila!“ krical za nou, ale odpoved uz nedostal, pretoze uz bola v satni. Tak, kde zacat? Andrea sice holdovala alkoholu ale urcite by zmenila pohlad na svet, keby som jej trosku dohovoril... Ach som ja ale blbec... Preco som sa nikdy o tychto veciach s nou nerozpraval? Mozno by sa nestalo to co sa stalo a Zuzana by mala svoju mamu pri sebe... Takto som na nu sam a to najhorsie este len pride. Puberta... Toho sa obavam ako to zvladnem! Teraz by som naozaj potreboval od niekoho poradit! Rodicia Andrei sa so mnou odmietaju rozpravat, lebo si myslia, ze ja som ten najhorsi. A moji rodicia? Pche! Ti su daleko na to aby prisli... Jeho zamyslenie pocas toho ako sa vyzuval a vyzliekal vyrusila dcera, ktora bezala dolu po schodoch a niesla skatulu plnu ozdob. -„Oci! Pozri sa! Nasla som to a je toho naozaj velmi vela!“ vytesovala sa a zacala rozkladat po zemi ozdoby. -„Vidim, vidim! Ale este si zabudla na to, ze mame viacej ozdob, ale tie su na povale!“ povedal jej a cupol si k nej, chytil do ruky zlatu girlandu. -„Pojdeme po ne spolu!“ povedala a vstala zo zeme. -„Nie, nie! Pojdem sam. Vies predsa, ze schody na povalu su velmi zle a strme!“ povedal jej s prisnejsim tonom v hlase a prstom jej prebehol po nose. -„Ano viem, ale...“ -„Ziadne ale! Ostan tu a povybaluj vsetko zo skatule von, ale davaj pozor, aby si si neublizila!“ upozornil ju a pri vstavani ju jemne pohladil po vlasoch. -„Neboj sa o mna! Dam si pozor. A uz bez, aby sme mohli zacat ozdobovat!“ rozkazala mu. -„Ako poviete!“ zasalutoval a vysiel hore schodmi na poschodie. Pomaly kracal do svojej izby odkial viedli schody hore na povalu. Opatrne dal na bok stolicku, ktora stala pod schodmi a otvoril stropne schody, ktore sa s rachotom zlozili k podlahe. Spolu s nimi vyslo z povaly velke mnozstvo prachu. -„Ach, do certa! Mal by som to uz hore poriadit, pretoze je to vsetko jedna kopa neporiadku a zbytocne sa tam udrzuje prach!“ uvazoval nahlas a maval rukou pred nosom aby rozohnal oblak prachu. Pomaly a opatrne stupal po strmych schodoch a dostal sa na staru zaprasenu povalu, kde sa nachadzali este stare ozdoby po babke Andreinej matky. Este stale mam pred ocami ten den, kedy zomrela... Mala na to sice uz svoj vek, ale bola to spravna zena, ktora vedela povedat svoj nazor a bola ta za ktorou sa Andrea utiekala. Vzdy vedeli spolu prerozpravat celu noc... Samozrejme spominam si aj na to, ako sa s nou rozpravala aj o tom, ze sa obava mat dieta. Bola vtedy strasna burka, ktora jej pripominala ten den, v ktory znasilnili jej matku! Andrea bola vtedy velmi zufala, ked sa dozvedela, ze prave ona je tym dietatom, ktore nepozna svojho otca. Velmi ju to bolelo a spominam si aj na to, ked nebola Zuzana na svete ako sme sa o tom zhovarali. Velmi ju to bolelo a obavala sa, aby sa jej nestalo to co jej matke... V momente, ako bral skatulu so starymi ozdobami, zacul z prveho poschodia velky krik Zuzany. V sekunde pustil skatulu a pokusal co najrychlejsie dostat z povaly prec. Co ak sa jej nieco vazne stalo!? Ja som nezamkol dvere na dome! Co ak sa k nam niekto dostal! Musim ist rychlo za nou, ona je to jedine, co mi ostalo! so strachom v ociach premyslal. Preblesli mu hlavou rozne veci, ktore sa mohli stat. Modlil sa aby to nebolo nic zle. So schodmi z povaly sa netrapil a skocil z prveho schodika na zem, aby sa co najrychlejsie dostal dole. Bezal cez chodbu a rychlo dole schodmi. Videl Zuzanu a to ho na chvilku upokojilo. -„Co! Co sa deje?!“ chytil ju a opytal sa jej. -„Nic, len tu v skatuli bol obrovsky pavuk!“ povedala. -„Pavuk? A to si musela tak vystrajat! Vies, ako som sa vylakal, ze sa sem niekto dostal?“ drzal ju za ramena a krical do nej. -„Ale ja som sa naozaj vylakala!“ povedala a rozplakala sa. Boze! Som ja ale hlupak! Preco som do nej takto nakrical?? -„Prepac srdiecko! Nechcel som tak do teba nakricat, ale myslel som, ze sa sem niekto dostal a stalo sa nieco zle!“ povedal jej a z celej sily ju objal. -„Uz je lepsie? Nesmies takto vystrajat! Pavuky ti predsa nic neurobia!“ usmial sa na nu a utrel jej slzy rukavom svetra. -„Hrozne som sa zlakla!“ povedala mu a chytila ho pevne okolo krku. Tlmene mu povedala do ucha: „Ja tu uz nechcem byt sama! Chcem ist s tebou!“ Bruno si vzdychol, pozrel pre istotu, ci su dvere zamknute a povedal: -„V poriadku slniecko! Bude to lepsie! Aspon nebudes robit plany poplach a takto ta budem mat pod dozorom! Ale pockas na mna pri schodoch na povalu! Jasne?“ -„Jasne ocko! Mam ta rada a som rada, ze si stale so mnou!“ silno ho objala okolo krku a kazdym kuskom tela vnimala jeho otcovsku lasku. Siesta kapitola - Trocha zabavy neuskodi! Bruno spolu so Zuzanou, ktoru drzal na rukach kracali hore schodmi na prve poschodie a potom presli do izby Bruna odkial viedla cesta na povalu. Schody boli este zlozene, pretoze Bruno ich nestihol zavriet, po tom ako bezal Zuzane na pomoc a nakoniec zistil, ze vsetko to bol len plany poplach. -„Tu je ale zima! To vsetko kvoli tym otvorenym schodom na povalu! To odtial ide taky chlad! V lete, alebo na jar sa musim pozriet na tu strechu, lebo ked budu dazde, tak nas aj vytopi.“ hovoril si pre seba Bruno a Zuzana ho s obdivom pocuvala. -„A mozem ist s tebou hore?“ opytala sa Zuzana. -„Radsej ostan tu, pretoze je to nebezpecne, aby som ta niesol na rukach hore. Schody by sa mohli zlomit... Su uz dost stare!“ vysvetlil jej a polozil ju na postel. Ani sa necudujem, ze su take stare, ked tento dom zdedila Andreina stara mama po svojej mame! Vsak uz ma coskoro 100 rokov. Ale na podiv okrem tychto schodom drzi po hromade este stale. Len sa o neho treba dobre starat a raz ho zdedi aj Zuzana. Treba sice spravit nejake mensie rekonstrukcie, ale to zasa nie je az taka velka pohroma... Bruno pomaly vystupil hore schodmi a znova mieril ku skatuli s ozdobami, ktore pustil v rychlosti na zem. Ani si nevsimol, aka je ta skatula zaprasena a rozpadnuta. Nasiel na povale kusok starej handry, vyprasil ju a poutieral prach radsej tam, aby zbytocne v dome neurobil neporiadok. Pretoze on tak „miloval“ riadenie domu... Popri tom ako utieral spinu, zacul slaby hlasok Zuzany, ktora si pospevovala. -„Vsetko vokol je pestre, farebne, zabavne a usmevne...“ potichu si spievala, ked lezala na Brunovej manzelskej posteli a cakala kym pride dolu a rozhadzovala rukami a vnarala svoje telicko do postelnej bielizne. Takmer ju v tych velkych perinach nebolo vidiet. Bruno sa na nu so skatulou v ruke tisko pozeral a znova sa na chvilku vratil to minulosti. Boze! Ako mi pripomina Andreu. Tiez, ked bola este mlada a nemali sme Zuzanu, tiez si velakrat pospevovala svoje vymyslene piesne, co jej napadli. Vacsinou to bolo pri tom, ako si cesala za starym toaletnym stolikom svoje dlhe cierne vlasy... Ach ako som jej vlasy miloval... Dlhe, vonave a hebke, presne take ake ma Zuzana... -„Oci! Uz si to nasiel? Je mi zima!“ kricala Zuzana a vyrusila Bruna zo zamyslenia a spomienok. -„Ano slniecko! Uz som to nasiel! Mam to tu!“ ukazal jej skatule a povedal: -„Slniecko! Pod sem pod schody a ja ti to podam!“ pomaly jej podaval skatulu plnu ozdob a natahoval ruky, aby na nu dociahla. -„Tesim sa! Ideme konecne zdobit dom!“ usmievala sa a cakala kym zide s druhou a poslednou skatulou dole schodmi. Polozil skatulu na postel a zavrel s rachotom stare schody, z ktorych sa znova zaprasilo. -„Uz zasa sa prasi! Tolko prachu je tam!“ povedal jej, usmial sa, rukami jej naznacil mnozstvo prachu a navrhol sutaz. -„Zober si skatulu a dame si male preteky, kto bude dole skor! Ale davaj pozor na skatulu!“ povedal jej a rozbehol sa na prizemie. -„Ale to je nefer! Ty si vystartoval skor!“ kricala za nim, zobrala skatulu a bezala dole schodmi ako najrychlejsie to slo. Ked Bruno dobehol do chodby, kde boli aj zvysne ozdoby, polozil opatrne skatulu na zem a skryl sa do malickej miestnosti pod schodmi. Vdaka tomu, ze mali mramorove schody, nebolo vidno ani cez zabradlie a ani pod schody. Pod schodmi mali malu miestnost v ktorej sa Zuzana dost casto schovavala pred svojou matkou. Velmi sa jej bala, ked prisla domov uz v podnapitom stave. Andrea zakazala Brunovi priblizovat sa k Zuzane, pretoze si nevedela pripustit, ze maju dceru. Ale po case, ako to Bruno kazdy jeden vecer pocuval, sa mu to uz zdalo ako stara obohrata platna... Nechcela, aby sa medzi nimi vytvoril vztah a najma vtedy, ked bol Bruno opity. Nuz, ale aj tak to nebola pravda... Aj ked bol opity, nikdy by si nebol dovolil nekalu vec, na dcerku alebo na Andreu. Svoju zenu aj napriek tomu vsetkemu lubil, len neskor, ked sa uz pominula, lutoval, ze to vsetko nedal do poriadku, aby sa zmierila s tym, ze maju dceru. Teraz na Zuzanu ostal sam. Sam bez pomoci. Jeho rodicia sa mu dokonca neozvali ani ked mal narodeniny ani meniny. Bol z toho zufaly a nevedel dlho, co je za tym. Pod schodmi, ako cakal na jeho „slniecko“ ho prepadli znova spomienky a myslienky a trosicku pri tom vsetko posmutnel... Co take zle som spravil, ze sa moji rodicia ku mne nepriznavaju? Nikdy som nespravil nic, co by nechceli, dokonca skoro vzdy som ich pocuval... Nezaujimaju sa ani o Zuzanu, ani o mna a prave to je na tom deprimujuce, ze si pripadam tak sam... Nie! Ja nie som sam! Zijem pre moje slniecko, ktore robi moje dni svetlejsimi! Pokusal sa presvedcit sam seba, ale sam dobre vedel, ze to take jednoduche nebude. Zo spominania a zamyslenia ho vyrusila Zuzana, ktora dobehla dole a zacala kricat, aby ho nasla. -„Oci! Kde si! Slubil si mi predsa, ze ma tu nenechas samu! Tak kde si?“ kricala a obzerala sa po miestnosti. Bruno nasiel v jej „izbicke“ plachtu a prikryl sa nou. Vybehol z „ukrytu“ a s hlasnym krikom sa rozbehol za nou. -„Chytim ta! Mne neujdes!“ krical a bezal za nou, ale ona aj tak vedela, ze je to len hra a bezala sa skryt do kuchyne pod stol. Bruno vosiel do miestnosti, porozhliadol sa a vsimol si, ze pod obrusom, ktory siahal az po zem trcali male nohy v papuckach. -„Kde je asi moje slniecko?“ pytal sa a obchadzal okolo stola a zbadal, ze papucky zmizli pod obrusom. Ked obisiel stol dvakrat a dostal sa za Zuzanu, nadvihol obrus a skrikol: -„Nasiel som ta! Predsa si sa mi neskryla!“ zakrical a Zuzana znova s krikom vybehla spod stola do obyvacky, ktora bola prepojena s chodbou. Bruno uz zahodil plachtu v kuchyni a isiel pomalym krokom do obyvacky za nou. -„Haha! Tak co! Vyblaznila si sa?“ opytal sa jej a stihol ju zobrat na ruky, do vysky skor ako stihla utiect. Zuzana zvyskla. -„Oci! Pusti ma!“ smiala sa a chcela sa dostat prec z jeho ruk, no neuspesne, Bruno ju drzal pevne. -„Ach ty moje slniecko! Dost bolo zabavy! Musime nieco aj spravit, pretoze cely den sa iba salieme a nic sme nespravili! Ako to tu bude vyzerat na Vianoce?“ povedal jej a posteklil ju a dal velky bozk na lice. -„Au, oci! Pichas!“ odtiahla sa od neho, pretoze Bruno mal na tvari strnisko, ktore patrilo k jeho image-u, „ja som nezacala, ty si ma nahanal a usiel si mi!“ povedala a divadelnym vykon sa urazene odvratila a pozeral do inej strany. -„Ach ty potvorka! Myslis, ze neviem, ze to na mna hras?“ rozosmial sa a polozil ju na zem a postrapatil jej vlasy. -„Utekaj!“ zavelil jej a sadol si na sedacku aby si oddychol. Dobre! Dost bolo zabavy! Musim aj nieco spravit, aby to konecne vyzeralo ako na Vianoce! Ach boze! A ked si predstavim, ze mam s tym mojim talentom aj piect... To radsej nie, ale nema mi kto pomoct! Ostavam na to sam... Vzdychol si, vstal zo sedacky a pobral sa do chodby, aby sa konecne pustili do vyzdoby domu, na ktoru sa Zuzana tak tesila... Siedma kapitola - Mozne vysvetlenie? Po dlhom nic nerobeni sa Bruno so Zuzanou konecne pustili do zutulnovania domu, pricom medzi sebou prebrali velke mnozstvo tem, aby si mozno sprijemnili robotu. Preberali buducnost, skolu a to, cim by chcela Zuzana byt. Jej odpoved bola jasna... -„Spevackou?“ zadivene sa na nu Bruno chvilku pozeral a priliepal kuskom pasky girlandu na zabradlie. -„Ano! Budem slavna po celom svete a kazdy bude poznat moje piesne!“ povedala Zuzana stojaca na prizemi cakajuc kym Bruno pripevni retaz a zadivala sa von oknom a predstavovala si, ako to bude asi vyzerat. -„Hmm, tak v rodine budeme mat prveho umelca! Tvoja mamina tiez pekne spievala, aj ked nikdy nechcela byt ...“ povedal a posledne slova mu ostali visiet v hrdle. -„Ja sa na to tesim a aj na to, ako ma budu vsetci uznavat!“ povedala a pri tej predstave sa slastne usmiala. -„Moja, to ty nemozes vediet, ci sa ludom budes pacit... Musia rozhodnut oni, ale isto do teba vkladam doveru, ze by si to mohla dosiahnut... Len samozrejme na to treba aj pokoru a pevnu volu, pretoze ak budes lietat vysoko v oblakoch, velmi lahko sa moze stat, ze spadnes uplne dole...“ zisiel zo schodov, pohladil ju a isiel po druhu skatulu ozdob, ktora bola v chodbe na zemi. Zuzana bola velmi cielavedoma a vzdy chcela to, co si aj priala. Vzdy tuzila dostat sa do povedomia ludi, ale jej cas este len pride. Bude moct ukazat, co vsetko dokaze... Chvilku boli obaja ticho, ale pri dekorovani domu sa Zuzana zacala znova pytat na rozne veci, az prislo na temu, na ktoru Bruno velmi nerad rozpraval... Jeho rodicia. -„Ocko? A kde su vlastne tvoja maminka a tvoj ocko?“ opytala sa a vystrihovala z papiera male vianocne stromceky v kuchyni pri stole. Bruno rozmyslal, co na to povedat. -„Vies, v podstate ani ja sam netusim, pretoze je to naozaj dost davno, co sme sa videli...“ povedal jej a pozrel sa so sklamanym pohladom do okna na padajuci sneh. Bolo to luto aj jemu. Velmi davno so svojimi rodicmi nebol, lepsie povedane so svojou matkou, pretoze otec mu zahynul, a to ho trapilo najviac. Nevedel k nim najst cestu. Cestu napriklad toho telesneho tepla, ktoru citil pri svojej mame, ked bol este dieta. Lenze teraz nemal pri sebe ani matku a ani svojho vlastneho otca. Dozvedel sa len o tom, ze sa jeho matka vydala a vedel este to, ze jeho brat sa vola Boris. -„A nemozes im zavolat, aby prisli na Vianoce?“ opytala sa ho cim mu vyrazila dych. -„Vies slniecko, to je tazke! Naposledy som sa s nimi rozpraval pred desiatimi rokmi este pred tym, ako tvoja mama zacala pit...“ pozrel sa na nu, lenze mozno jej povedal toho viac ako chcel. -„To kvoli maminke ste sa pohadali?“ opytala sa ho s jazykom vystrcenym z kutika ust a strihala dalej. -„Nie, urcite nie!“ musel sa premahat, aby to vyzeralo pravdivo. -„Vies, myslim, ze na to este nie je cas, aby som ti to vsetko porozpraval... Raz, ked budes mat dvadsat rokov a budes na vsetko pripravena, tak ti vsetko urcite poviem!“ povedal jej a usmial sa na nu. -„Ale slub mi oci, ze mi to urcite povies!“ vstala a silno ho objala okolo noh a on ju len jemne pohladil po jemnych vlaskoch, farby aku mala aj Andrea. -„Slubujem...“ vydychol Bruno a zahnal slzy, ktore sa mu tisli do oci a presiel do chodby -„Slniecko?“ zavolal znova na Zuzanu, ktora medzicasom stihla odist do kuchyne. -„Ano oci?“ dobehla s noznickami v rukach. -„V prvom rade, nebehaj s noznicami v rukach, lebo si mozes ublizit a po druhe, dostrihaj, lebo, budeme musiet piect! To ozdobovanie domu nam zobralo vela casu!“ povedal jej a poslal ju do kuchyne, aby svoje stromceky dostrihala. -„Ale pekne sme ozdobili domcek, nie?“ kricala na neho z kuchyne a dostrihovala posledny stromcek z farebneho papiera. -„Veru, veru! A za to dakujem mojmu slniecku, lebo bez neho by som neurobil taku peknu vyzdobu!“ hovoril, ked isiel smerom do kuchyne a zobral posledne stromceky, co vystrihla a nalepil ich na okno do kuchyne a pri lepeni sa opytal: -„Chces nieco jest, lebo je najvyssi cas na olovrant!“ -„Ano nieco by som si dala! Nieco sladke!“ vycerila na neho zuby a zlozila ruky na stol. -„Napriklad?“ spytavym pohladom zamieril k nej -„Tvoju sladku mliecnu kasu, co vies robit len ty!“ povedala a zacala sa usmievat. -„Okej! Ako si poviete mlada pani!“ povedal a vrhol sa na pripravu. -„A zabudla som! Prosim si aj kakavko s piskotami!“ navrhla a pozrela na neho pohladom velkej panej. -„V poriadku mate to mat, mlada pani!“ dodal a otvoril skrinku s ingredienciami. Bol sice antitalent na rychle jedla, ale sladku mliecnu kasu vedel uvarit, pretoze ju varieval skoro kazde rano pre Zuzanu, ked bola este mala. Samozrejme, krmila ju Andrea, pretoze nechcela, aby si k nej vytvoril nejaky velky vztah... Vybral hrniec na mlieko, mlieko z chladnicky a prasok na pripravu kase. Samozrejme nesmie zabudnut na cukor, pretoze to by nebolo ono. Rozmiesal poriadne mlieko s praskom a cukrom, postavil hrniec na sporak a dal zovriet aj mlieko na kakao. Dostal chut aj on a tak prilozil aj druhy poharik. Trosku kakaa neuskodi a prestavka taktiez. Ked zacala kasa hustnut, pomiesal ju, aby neprihorela. Vybral zatial tanier a vylial nan hustu hmotu. Z chladnicky vybral maslo a kusky podaval na vrch. Kusok kakaa zobral a posypal nim kasu. Do hrnceka nasypal tiez a zalial ho vriacim mliekom. Vytiahol Zuzane podlozku, pribor a prestrel stol. -„Nech sa paci, mlada pani! Vasa kasa s kakaom!“ povedal jej zartovnym tonom, presiel rukou po obruse a zrazu sprisnel: -„Ale najprv si chod umyt ruky!“ pozrel na nu a prstom ukazoval na kupelnu. -„Ale ja som hladna!“ oponovala Zuzana -„Neprotestuj a ta chvilka ta vazne nezabije!“ prikazal jej a ked odisla, tak si vzal svoj hrncek s kakaom a sadol si tiez za stol a nadychol sa sladkej vone kakaa. Medzi tym prisla uz aj Zuzana a pustila sa do jedenia. -„Pomaly! Je to este horuce!“ upozornil ju a odpil si z pohara. Medzi tym, ako Zuzana jedla, sa naskytla vhodna prilezitost na zamyslenie sa... Dnes som myslim, trosku Zuzane naznacil, co je vo veci... Myslim, ze som si mal davat pozor na to, co hovorim, pretoze nechcem aby sa to vsetko dozvedela teraz... Vsak, mal som jej povedat, ze sa s rodicmi nebavim len preto, lebo sa im nepacila Andrea? A zhorsilo sa to este aj vtedy, ked zacala pit, a mne branila starat sa o nu? Nie, nie... Na to je este dost casu aby sa dozvedela... Aj ked by hadam bolo lepsie, keby sa to dozvedela teraz... V dospelosti ju budu trapit vycitky a to nechcem... Ale teraz, ked je este mala, tak to by zasa nepochopila a nechcem pred nou teraz spravit Andreu ako macochu. Ach Boze! Prosim pomoz mi aby som to nemal take tazke... A mam ich este pozvat na Vianoce... Mozno by to bolo vhodne... Ale ked... Ja mam obavy a nemam to ani komu povedat! Prave to je na tom najhorsie... Nemam sa komu zdoverit... Chvilku pozoroval Zuzanu, ako olovrantuje a tvarou mu preblesol usmev. Dopil kakao, vstal a polozil hrncek do drezu. -„Budeme musiet umyt aj riad, aby sme tu mali poriadok, ked zacneme piect!“ zvazoval nahlas a mimovolne sa poskrabal na hlave. -„Dobre ocko! Pomozem ti!“ navrhla mu Zuzana a zoskocila zo stolicky. -„Dobre moje! Chutilo?“ opytal sa jej -„Bola vynikajuca, ako vzdy!“ pochvalila a zobrala tanier, aby ho dala do umyvadla. -„Daj, ja ho tam dam.“ vzal jej ho a zarazil sa a pohlad obratil k Zuzane. -„My sme neboli dnes na nakupe! Ako mozeme piect, ked nemame to co potrebujeme!“ chytil sa za hlavu a usmial sa na nu. -„Pojdem do obchodu a ty, zatial pozeraj televizor alebo si kresli!“ navrhol jej. -„Alebo chces ist so mnou?“ opytal sa jej. -„Radsej uz ostanem doma, lebo sa mi uz velmi nechce... Budem zatial pozerat televizor...“ vysvetlila mu a behom presla do obyvacky pod teplu prikryvky s obrazkami Mickey Mousa. Isiel sa obliect a ked uz bol hotovy, presiel z chodby do obyvacky a povedal jej: -„Dobre, teda! Zamknem dvere, aby sa sem nikto nedostal! A ty pekne pozeraj! Ja som hned spat... Mas vela rozpravok v televizii!“ pobozkal ju na vlasy, pohladil po tvari a odisiel smerom ku dveram, v tom ale na neho zakricala: -„A nebudete ti treba pomoct s taskami?“ kricala za nim -„Nie moje, nebude mi treba pomoct! Vsak si ani nechcela so mnou ist...“ odpovedal jej ale to uz akoze Zuzana nepocula, pritiahla si na seba deku a zapla televizor a prave pozerala na zacinajucu rozpravku Toma a Jerryho. No neviem, ci by si nieco odniesla... Usmial sa sam pre seba a vystupil do vonkajsieho sveta, ktory je vela krat dost kruty... Osma kapitola - Osudove stretnutie? Bruno potreboval nachvilu prestavku od Zuzany a aj tak bolo treba nakupit potraviny na pecenie co ho cakalo. Prechadzka do obchodu, kde pravidelne chodil nakupovat, mu pripadala ako spojenie prijemneho s uzitocnym. Boli tri hodiny poobede. Sneh neprestaval padat od rana, co bol so Zuzanou pri hrobe Andrei. Chodniky boli zasnezene a tazko sa po nich chodilo. Jedine bratia Dorotovicovci, susedia Bruna poctivo odhrnali sneh z pred svojho domu. Bruno dychal studeny, cerstvy vzduch a nechal si lica a vlasy hladit snehovymi vlockami. Trosku sa zamracil pri predstave, ze jeho uces znova pokazia vlocky, ale tesil sa z toho, ze krajina vyzera ako v rozpravke. Pamata si na to ako ked bol male dieta. Tiez miloval ten pocit a nepreslo ho to dodnes. Taktiez sa mu vracaju spomienky na zimy, kedy musel skoro rano vstavat, aby sa dostal skoro do roboty, pretoze vtedy boli este horsie zimy. Autom sa nedalo ist a autobusy vtedy nechodili. Jedina moznost bola ist peso a trosku sa "prevetrat". Som ja ale blbec. Vsetko kvoli tomu prekliatemu alkoholu. Cely moj zivot sa zmenil v okamihu. Budem si na to pamatat do smrti! Prisiel som o pracu, o manzelku a co je horsie Zuzana prisla o svoju matku... Teraz mam sice pracu, ale nie taku ako kedysi. Hmm, coze je to byt v dnesnej dobe ucitelom... Mam taky pocit, ze to vsetko prestavam zvladat... Nie! Hlavu hore! Predsa som nieco slubil! A to aj dodrzim... Jeho myslienky mu tancovali hlavou, ako aj tie snehove vlocky, ktore ticho dopadali na zem... Pomaly sa priblizoval ku obchodu, kde planoval nakupit potraviny. Pri vchode do obchodu si vsimol na lavicke sediacu zenu. Na chvilku zastavil, chcel ist za nou, ale spomenul si, ze sa musi ponahlat kvoli doma cakajucej Zuzane. Kde som tu zenu uz videl? Velmi mi pripomina Andreu! Ano, preto si myslim, ze som ju videl. Je krasna, ale preco sedi v tej zime vonku? Popri nakupovani musel na nu mysliet. Pri plateni sa opytal predavacky, ci nevie kto to je. -„Prosim Vas! Neviete, kto je ta mlada zena s tou cestovnou taskou, co sedi pred vasim obchodom?“ -„Prepacte pane, ale nepoznam ju. Par krat som ju tu videla. Aj vcera tu bola a dokonca neskoro vecer, ked som zatvarala obchod. Bude to vsetko?“ -„Dakujem vam pekne! Vsetko. Nech sa paci. Zvysok je dobre. Pekny den...“ povedal so zahadnym usmevom Bruno. -„Dakujem aj ja! Pekny den aj vam pane!“ odpovedala predavacka. Bruno zbalil nakup do dvoch tasiek a vysiel z obchodu. Presiel par krokov, ale vzapati zastal uprostred chodnika. Otocil sa a podisiel k zene sediacej na lavicke. -„Dobry den! Mozem si k vam prisadnut?“ zdvorilo sa opytal a zapozeral sa do tej nadhernej tvare, ktora bola vystipana od mrazu. -„Dobry den aj vam! Mozete. Necakam nikoho. Som tu sama...“ povedala a nenapadne si utrela slzu a zlozila ruky spat do lona, aby si ich ohriala. -„Ak dovolite, mozem sa opytat, preco ste tu teda sama? Samozrejme, ak vam to nebude prekazat, ked sa s vami porozpravam...“ povedal a milo sa usmial a dychol si do ruk, na ktore ho oziabal mraz. -„Nie. Nevadi, rada sa s vami pozhovaram. Viete, moj muz... Vyhodil ma... Nasiel si druhu a mna sa potreboval zbavit! Odkopol ma na ulicu ako tulaveho psa... Znie to ako z nejakeho filmu, ale verte, je to pravda...“ utrela si slzy a vyfukala nos. -„Ou! To ma mrzi! Nemozem vam nejako pomoct? Mozno to bude odomna zniet uchylne, ale mam velky dom, tak jedna izba by sa nasla aj pre vas...“ povedal jej utesujucim tonom a dovolil si polozit ruku na jej nastavenu dlan. Ucitila jeho teplu ruku a usmiala sa. -„Nie! Dakujem pekne! To nemozem...“ povedala a sklonila hlavu a tvar jej zakryli prenikave pramienky ciernych vlasov. -„Ale prosim vas! Vsak vonku je strasna zima!“ pozrel sa na nu. -„Dam vam aspon moju bundu! Vratite mi ju, ked si najdete byvanie!“ vyzliekol si bundu a prehodil ju cez nu. -„Dakujem vam pekne! Ste naozaj mily! Takeho muza som davno nestretla... Urcite vam ju vratim, len mi musite dat vasu adresu...“ usmiala sa a znova sklopila zrak k zemi. -„Oh! Prepacte, pero a papier mam v penazenke, v bunde! Keby ste sa ma to nespytali tak by som ju zabudol! Mozem?“ opytal sa a bez cakania sa cez nu nahol do vrecka na bunde a zacitil jemny zensky parfem. -„Prepacte! Ani som sa nepredstavila! Som Sofia!“ -„Ou! Mne to tiez nenapadlo! Ja som Bruno, tesi ma!“ predstavil sa podanim ruky a strcil jej dlane adresu jeho domu. -„Dakujem ste fakt mily! Opakujem to uz dost casto... Urcite ju vratim! Mozem sa nieco opytat?“ -„Samozrejme! Ja som uz bol taky drzi a spytal som sa...“ usmial sa na nu a sklopil hlavu. -„Mate manzelku?“ Po chvilke ticha Bruno prehovoril. -„Moja manzelka zahynula pri autonehode... Zijem len s malou dcerou“ -„Och, prepacte, to mi je luto! Nevedela som... Len som chcela povedat, ze vasa zena musela mat z vas radost, ze ma takeho pozorneho chlapa! Taki sa nie vzdy najdu v tomto svete...“ pozrela sa naokolo a potom znova skoncila pohladom pri Brunovi. -„To nic. Nemali ste to ako vediet!“ povedal a zadival sa jej do oci. Okrem toho, ze pozeral do tych najzelensich oci, co videl, uvidel v nich aj nieco, co mu bolo zname... Ale jeho pohlad prerusilo to, ze Zuzana ostala doma sama... -„Prepacte mi, ale uz musim ist, lebo dcera je doma sama a povedal som, ze sa dlho nezdrzim.“ vravel jej a pomaly vstaval. Automaticky s nim vstala aj Sofia. -„Zoberte si svoju bundu, pretoze vam bude zima!“ naliehala na neho, no len mavol rukou. -„Nebojte sa! Byvam blizko... Nezamrznem... A vam sa zide viac. Musim uz ist. Majte sa a dufam, ze sa coskoro uvidime!“ pomaly cuval, milo sa usmieval a krical. -„Este raz dakujem, Bruno!“ kricala a mavala za nim a poslala mu vzduchom pusu, no to si uz nevsimol, pretoze sa obratil a smeroval k domu. Ked sa jej stratil z dohladu, ponorila sa opat do myslienok a rozmyslala co dalej... Zuzana sa medzi tym ako bol Bruno v obchode rozhodla, ze ho prekvapi a urobi mu teply caj. Miloval caje a najma svoj bergamotovy caj. Zobrala si stolicku, vytiahla zo skrine caj a nabrala do kanvice vodu. Kym sa voda zohriala, vybrala dzban a vhodila do neho sacky s cajom. Voda zovrela a kedze chcela byt opatrna, vzala si handru a zaliala pripravene vrecka. Ale ked chcela dat kanvicu na miesto, nevsimla si, ze koncek utierky ostal pod dzbanom. Potiahla a ten padol na zem, rozbil sa, a voda sa vyliala takmer na celu kuchynu. Esteze Zuzana stala na stolicke inak by ju voda obarila. -„Co som to spravila? Ocko nebude mat radost... Musim to poutierat!“ nesikovne zliezla zo stolicky a utekala rychlo do chodby. Lenze co nechcela, prave prichadzal domov Bruno. -„Slniecko! Kam bezis?“ zakrical za nou a Zuzana v momente zastala na prvom schode a s otvorenymi ustami zostupila dole a prisla k nemu. -„Kde si tak utekala? Stalo sa nieco?“ opytal sa a cakal odpoved. -„Ja... No... Chcela som...“ koktala. Bruno polozil tasky na zem a pozeral na nu a tusil, ze sa nieco stalo. -„No dockam sa toho, co sa stalo?“ spytal sa pokojnym tonom. -„Okrem toho, ze som rozbila dzban na caj a vyliala horucu vodu vsade v kuchyni na zem, sa nic ine nestalo, oci.“ povedala, dala ruky za chrbat a pozerala do zeme. -„A povies mi, prosim, co si robila? Nestalo sa ti nic? Pod sem.“ povedal jej a vyzuval sa. -„Nie, nic sa mi nestalo.“ povedala a utrela si zovretou pastickou slzu. Bruno ju zobral na ruky pobozkal, silno objal a povedal: -„Neplac slniecko! Hlavne je, ze tebe sa nic nestalo! Vsak to nie je nic strasne, ale nabuduce musis byt opatrnejsia!“ povedal, usmial sa na nu a utrel jej slzy rukavom rolaka. -„Ty sa na mna nehnevas?“ pozrela na neho spytavym pohladom a nevinne ho tahal za rukav. -„Mam sa zacat? Co si vlastne robila?“ -„Chcela som ta prekvapit a uvarit ti teply caj, pretoze von je zima.“ povedala a polozila mu hlavu na hrud. Bruno vzdychol a dolozil: -„Dakujem za ochotu, ale nemusela si... Co ak by sa bolo stalo nieco horsie?“ Nastalo ticho. -„Len teraz bez do kupelne, hore po vedro a handru, co je v nom, aby som to mohol utriet.“ povedal a polozil ju na zem. Zuzana posluchla a Bruno pockal kym vybehla hore schodmi. Usmial sa a nahlas dolozil: -„Co by som bez nej robil. Esteze existuju deti. Pri nich sa clovek nenudi...“ pokrutil hlavou, zobral tasky a zlozil ich v kuchyni na stolicku. Pockal kym Zuzana doniesla vedro, pozbieral crepiny a vytrel dlazku do sucha. -„A ideme piect!“ dodal a Zuzana od radosti zvyskla. Ach tie male deti. Vzapati vedia zabudnut na to co sa stalo. Skoda je, ze aj dospeli nie su taki isty... Ale kazdy si svojim sposobom v sebe uchovava tie detske vlastnosti... Deviata kapitola - Necakany host do domu Bruno prisiel z kupelne s umytymi rukami a bol pripraveny nastupit do ulohy pekara domacich kolacov. Kym sa rozhliadal naokolo, nakazal Zuzane nech vytiahne kucharske knihy, aby sa vedeli aspon trosku orientovat v tom, ako maju piect. -„Problem je v tom, Zuzka moja, ze ja som nikdy nepiekol, takze neviem, ako to bude nakoniec chutit! Dufam, ze mi pomozes!“ zmurkol na nu. -„Neboj sa oci! Obchody su este stale otvorene...“ dodala s usmevom a Bruno ju jemne stuchol do boku. -„Tak pustime sa do toho, co povies? Je na to najvyssi cas! Uz su styri!“ pozrel na hodiny a tvar mu zmenili male vrasky, ktore by, na jeho tvari na jeho vek este nemali byt. Kazdy predsa starne... On ma dvadsatdevat a Zuzana desat... -„Tak! Ake kolace navrhujes, aby sme upiekli ako prve?“ opytal sa a cakal na jej odpoved. -„Hm... K Vianociam patria medovniky, takze tie by sme mohli skusit upiect prve!“ klacala na stolicke a sibrinkovala varechou po knihe. -„Dobre teda! Tak sa pustime do toho!“ navrhol a vytiahol misku, vahu a vsetko co do medovnikov ide... Vsetky prisady, ktore do kolaca idu, zmiesal v mixery za pomoci Zuzany a nakoniec vsypal do cesta prasok do peciva a vymiesal. Cesto vyklopil na dosku, kde ho pekne na potrebnu hrubku vyvalkal. Na chvilku sa zamracil, pretoze Zuzana mu do cesta spravila odtlacok ruky. Ale to ho hned preslo, vsak co by neodpustil svojmu slniecku? -„Tak a teraz mi ides pekne pomoct. Ideme vykrajovat!“ povedal jej a pustil ju vedla seba, aby mu mohla pomahat s vykrajovanim roznych pernikov. Ked mali toho vela, Bruno pustil ruru vybral plechy a poukladal na ne medovniky. -„Tak to by sme mali, teraz musime pockat, kym sa to upecie a mame prve kolace!“ usmial sa na Zuzanu a rukou od muky ju pohladil po tvari a zvysok si utrel do zastery. -„Aaale! Ty si ma zaspinil!“ vykrikla, zobrala kusok muky, ktory mu hodila na cisto vyprany cierny sveter. -„Ty si tomu dala! Ale aspon vidno, ze sme nieco robili!“ uskrnul sa na nu a po chvilke vdychovali obaja jemnu vonu skoricovych medovnikov. Medzi tym, ako sa medovniky piekli, urobili cesto na dalsie dva druhy kolacov. Robota im teda isla naozaj od ruky. Upiekli na pocudovanie styri druhy cukroviniek, ktore chutili naozaj vyborne, aspon tak si ich pochvalovala Zuzana s Brunom, ked ich samozrejme museli ochutnat. -„Hm, oci! Tie medovniky su vyborne!“ povedala Zuzana s plnymi ustami a este jeden si ukradla aby si to Bruno nevsimol. -„To som rad, ze sa to podarilo. Dakujem za pomoc! Zvladli sme to! Ale musim to odpratat, lebo isty maly tvor tejto domacnosti to vsetko zje!“ povedal a posteklil ju a nastavil ruku aby si tlapli. Zuzana sa drzala naozaj dlho hore a pomohla Brunovi este aj s kopou riadu, ktoru narobili pri peceni. -„Tak to by sme uz mali! Je sice devat hodin, ale sme sikovni!“ povedal a vzapati pozrel na Zuzanu, ktora zivala -„Je skoda, ze sme toho snehuliaka nestihli dostavat!“ pozrel sa von oknom, ked si utieral ruky do handry na riad a mrkol na Zuzanu, ktora jeho poznamku bud prepocula, alebo nechcela pocut. -„Oci, ja som uz unavena! Idem spat!“ kyvala mu na dobru noc a pomaly zisla zo stolicky. -„Hej! Pockat, pockat mlada dama! A umyt si zubky co? Hm? Chcela si sa z toho vymotat?“ opytal sa jej a chytil ju za ruku. -„Ale mne sa uz nechce! Som unavena, oci!“ zakryla si rukou usta, pretoze akurat zivala. -„Neprotestuj! Je to len chvilka! Pojdem s tebou a dohliadnem na to osobne!“ povedal a pozrel na nu prisnym pohladom. Zuzana vedela, ze aj tak nic nezmoze, pretoze mala otca rada a nechcela mu robit naprieky. A ked sa na nu Bruno pozrel prisnym pohladom ucitela, tak to uz nepovedala nic a splnila to, co jej prikazal. Bol na nu koniec koncov aj hrdy, pretoze vedel, teda aspon to tusil, ze z nej vyrastie slusne dievca. Ak sa teda nemylil. Zuzana isla do kupelne spolu s Brunom, ktory ju drzal poctivo celou cestou za ruku a popritom, ako si umyvala zubky, sa Bruno na chvilku zamyslal: Bohvie, kde je teraz Sofia... Mal som ju zavolat aj napriek tomu, ze namietala! Zda sa to byt slusna zena a navyse je aj pekna, taka pritazliva... Presne sa podoba na Andreu... -„Uz si si umyla zubky?“ opytal sa, ked sa pozrel do zrkadla. -„Ano, mam ich umyte! Precitas mi rozpravku?“ opytala sa a pozrela na neho ospalym pohladom. -„V poriadku...“ usmial sa, chytil ju za ruku a spolocne odkracali do jej izby na konci chodby. Pomohol jej s prezliekanim do pyzamka, ktore dostala v detskom domove, ulozil ju do postielky a zacal citat. Z jej oblubenej rozpravkovej knihy o Snehulienke a siedmych trpaslikoch. Pocula ju sice uz velmi vela krat, ale vzdy pri nej vedela zaspat. Bruno sa tento krat nedostal ani k tej casti, kde pride prvy krat Snehulienku navstivit zla kralovna a Zuzana zaspala. -„Dobru noc, slniecko!“ zasepkal jej do ucha a dal jej bozk na celo. Polozil knihu na nocny stolik, zhasol svetlo a potichu sa vytratil z izby, aby ju nezobudil. Zhlboka sa nadychol, pretoze este aj v tejto casti domu bolo citit ich pracu. Vona kolacikov sa niesla po celom dome... Po dlhom dni mu padla sprcha akurat... Ked z nej vychadzal pocul, ze niekto zvoni a bucha na dvere. Schytil uterak, oviazal si ho okolo pasa a utekal dole schodmi. -„Uz idem! Co sa preboha deje...“ otvoril dvere a ovalil ho ladovy vanok, ale aj pohlad Sofie. -„Vy? Co tu vy robite? Prisla ste mi vratit bundu?“ usmial sa a posuchal si ruky pretoze mu na nahe telo bola zima a kedze vysiel so sprchy bol este mokry. -„Mozem ist dnu? Pretoze, ako vidim, ste velmi... No... Slabo obleceny a nechcem aby ste este kvoli mne prechladli...“ povedala a obzerala si Bruna od hlavy po paty. -„Samozrejme, podte!“ povedal a ukazal aby vosla. -„Pockate chvilku, prosim, vas? Zbehnem si hore po zupan a hned som spat!“ povedal a ukazal jej obyvacku, aby sa usadila. Vybehol po schodoch hore a Sofia sa usadila ku krbu. Uz tri dni necitila teplo, tak sa potrebovala aspon chvilku zohriat. Po chvili sa ukazal aj Bruno. -„Date si caj, kavu?“ opytal sa a zobral si bundu, ktoru mu podavala. -„Nie, dakujem pekne. Musim uz ist, pretoze ma cakaju v novom byte...“ povedala a uhybala pohladom. -„Neznie to nejako presvedcivo! Ak mate ist znova na ulicu, tak to radsej ostante tu, kym si nieco nenajdete!“ povedal jej a sadol si oproti nej na taburetku. -„Viete, ked ja...“ nevedela najst tie spravne slova -„Nemajte strach! Ja nie som ten typ muza, co sa vrhne na zenu a znasilni ju...“ ubezpecil ju a usmial sa a mozno prave jeho usmev ju nejako prehovoril k tomu, aby ostala aspon na noc. Dalej uz nenamietala. -„Neviem, ako sa vam mam odvdacit! Ste naozaj mily!“ odvetila a zacervenala sa. -„Nemusite sa hanbit! Rad to spravim!“ vstal a znova sa opytal takmer zabudnutu otazku. -„Tak, teda ked ostanete, date si caj alebo kavu?“ -„Radsej caj, kavu velmi nemusim!“ odpovedala a vyzliekla si sveter. -„Moja rec!“ zasmial sa a odisiel do kuchyne. Sofia vstala a obhliadala si obyvacku. Zastala pri rodinnej fotografii, kde boli odfotena Andrea s Brunom a Zuzanou na rukach starych rodicov. -„Ta na tej fotke je vasa dcera?“ kricala do kuchyne. -„Ano! Moje slniecko! Zuzana!“ odpovedal a prisiel do obyvacky. -„Podte za mnou, ukazem vam vasu izbu, pokial nam nezovrie voda na caj!“ zdvihol jej tasku a ona ho nasledovala po velkych mramorovych schodoch. Presli po dlhej chodbe az dosli na koniec chodby oproti Zuzaninej izby. Cely cas vnimala vonu, ktora sa za nim tahala... Nadychla sa zhlboka a takmer do neho vrazila, ked nahle prudko zastal. -„Tak, nech sa paci, tu je vasa izba! Citte sa ako doma...“ otvoril dvere na izbe a ovial ho vanok dreva, polozil jej tasku na postel a dodal. -„Idem, pozriet, co robi ta voda!“ poberal sa pomaly prec, ked ho Sofia zastavila vo dverach: -„Prosim vas, kde mate sprchu, ak sa smiem samozrejme osprchovat a nie je to trufale!“ opytala sa nesmelo. -„Pojdete rovno az ku schodom a oproti schodom je kupelna. Mate tam aj uteraky tak jeden si zoberte! A nebojte sa! Nevadi, nie je to trufale, potrebujete aj hygienu...“ zmurkol na nu a chcel zatvorit dvere, ale znova sa ozvala: -„Bruno?“ -„Prosim?“ -„Dakujem vam velmi pekne!“ -„Nemate naozaj zaco! Rado sa stalo! Uz som vam to hovoril“ lahko sa usmial a zatvoril dvere a pobral sa do kuchyne. Sofia sa isla osprchovat. Konecne po dlhsom case pocitila na svojej pokozke a v srdci teplo. Desiata kapitola - Doverne rozhovory Ked vosla do kupelne, zobliekla si spinave veci, dala ich na jednu kopku a vliezla do sprchy. Pustila si teplu vodu a chvilu pod nou necinne stala. Voda jej stekala po celom tele a kvapky vody sa zlievali dohromady a vytvarali na jej chrbte maly „potocik“ vody. Pozrela sa do sprchy, umyla si tvar, vlasy a zvysok tela. Potom este chvilku postala a vnimala len sum vody, ktory dopadal na jej nahe telo. Zastavila vodu, odhrnula zaves a natiahla sa po uterak, co si nechala polozeny na umyvadle. Na chvilu ju zachvatili myslienky... Bruno je fakt mily muz... Myslim, ze sa nemusim obavat nicoho zleho a ostanem tu cez noc. Zajtra si budem musiet ist pozriet nejaky dom, alebo len podnajom, pretoze ho nechcem otravovat. Rada by som ostala, je mily a vyzaruje z neho dobra nalada, ktoru siri okolo seba... Pravdu povediac padol mi do oka! A tento dom? Neviem, ale mam taky divny pocit, ze som ho niekedy velmi davno videla, mozno v detstve... Pamatam si na tu staru skrinu na uteraky, ktora stoji oproti sprche... Zeby som tento dom videla na mojich fotkach? Netusim a ani to uz nezistim, pretoze ten sviniar mi zobral vsetko! Moje spomienky, moje dieta a mna vyhodil na ulicu... Bolestivo si vzdychla a vykrocila von zo sprchy. Utrela si cele telo, obliekla sa do nocnej kosele, co mala zbalenu vo svojej cestovnej taske a zabalila si svoje dlhe cierne, havranie vlasy, presne take ako mala aj Andrea do uteraka a vysla z kupelne. Ako isla smerom k „svojej“ izbe, tak vysiel z tej svojej Bruno a tichym hlasom povedal: -„Pridete teda na ten caj? Mame cierny...“ zasepkal a cakal odpoved. Sofia chvilku stala, rozmyslala a nakoniec privolila. -„Ano pridem, len si odlozim tasku a hned som tam!“ zasepkala a zmizla vo dverach izby. Nechal ich pootvorene, aby nemusela klopat a nezobudila Zuzanu. Vysla z izby a zastavila sa pri pootvorenych dverach. Bolo jej nesmierne trapne vojst do izby, ked videla, ze sa Bruno prezlieka a tak pockala kym sa prezlecie do pyzama. Jednoducho sa musela pozerat ako sa obliekal, nevedela od neho odtrhnut zrak. Obliekol sa a slabym hlasom sa spoza dveri ozvalo: -„Mozem vojst?“ pootvorila dvere a cakala na povolenie -„Samozrejme mozete, caka vas tu caj!“ odpovedal a potlapkal po posteli, aby jej naznacil, ze sa ma usadit. Sofia za sebou zavrela potichu dvere a posadila sa oproti Brunovi aby si mohla odpijat zo svojho caju. Vsimla si jeho este stale vlhke vlasy, ktore mal ako vzdy zastrihnute tak primerane, aby si mohol do nich vnasat gel a spravit si ako tak moderny uces. -„Ako sa vola ten „dobrak“ co vas vyhodil!“ pretrhol ticho medzi nimi a pohlad Sofii na jeho hlavu. Zobral si pohar a odpil pomaly z caju, z ktoreho sa dvihala jemna para a omamna vona bergamotu. -„Ten dobrak, ako ste ho nazvali, sa vola Karol...“ usrkla si z horuceho caju a pokracovala, -„Ako som vam uz povedala, nasiel si druhu, pretoze si myslel, ze neviem vychovavat nasho syna...“ -„Takze vy mate aj syna! Tak to je potom od neho naozaj „pekne“, ze vas takto od neho oddelil...“ presne vedel, o com hovori. -„No ako sa to vezme! Ja som s nim vela casu netravila ani ked som bola doma, pretoze si ho prilis privlastnoval... Mozno to bude zniet cudne, ale nedovolil mi, aby som sa o neho starala! Nechapte to, ze mi nedovoloval sa o neho materinsky starat, no co sa tykalo skoly, jeho volneho casu, bol stale s nim len on!“ zdvihla salku a privonala k caju a pozrela sa do hrnceka a potom na chvilku na Bruna. -„No tak to sme na to asi podobne... Mne moja manzelka tiez nedovolila starat sa o Zuzanu az som nakoniec prepadol alkoholu... Aj ked v mojom pripade je to omnoho zlozitejsie.“ odpil z caju a vzdychol. -„Ale ako vidim, dostali ste sa z toho! Teda ak dobre vidim...“ -„Uhm, mate pravdu! Vsetko iba vdaka mojej dcere o ktoru sa musim starat! Pila manzelka a pil som aj ja a Zuzane sa nedostavala dostatocna starostlivost tak nam ju zobrali... Ale dnes nemozem alkohol ani citit!“ pokrcil nosom. -„To mi je luto... Musel to byt silny zazitok aj pre vas aj pre dieta!“ povedala -„Je to tak! Dlho som sa z toho nevedel spamatat, az som sa nakoniec pozviechal a navrhol, aby sme si ju znova zobrali k sebe, pod podmienkou, ze prestaneme pit a zacneme sa o nu normalne starat! Lenze, ako sa zdalo Andrea o to neprejavovala zaujem a pila nadalej a...“ prerusila ho Sofia. -„Vravite, ze vasa manzelka sa volala Andrea?“ opytala sa a cakala na odpoved -„Ano. Preco sa tak cudujete?“ prekvapil sa Bruno a zacal si fukat caj, aby trocha vychladol. -„Neviem, len tak mi to napadlo, lebo aj ja som mala sestru Andreu...“ odpovedala a zahladela sa mu hlboko do oci. -„V tej dobe, ked sa narodila malo vela ludi take meno! Takze sa ani necudujem, ze vas to tak trosku zarazilo... No ale Andrea o sestre nikdy nehovorila...“ odpovedal a dalej sa tomu nevenovali. -„Je mozne, ze v tomto dome byval aj niekto iny pred vami?“ spytala sa zvedavo. -„Myslim, ze nie, pretoze tu zila len Andreina rodina...“ dopil salku caju a pozrel na hodiny. -„Aha... Vidim, ze ste asi unaveny, tak ja uz pojdem!“ povedala a rychlo dopila caj -„Nie, nie, nie! Nie som! Ja som len pozrel kolko je hodin!“ upokojoval ju a usmial sa na nu -„Date si este caj?“ spytal sa a nalial zatial len sebe. -„Teda ak vam to nebude vadit, tak si este dam jeden pohar! Aj tak predpokladam, ze tuto noc nebudem spat... Dobre sa mi s vami rozprava, aspon vas viac spoznam!“ letmo sa usmiala a podala mu svoj hrncek. -„No aj mne s vami!“ zobral salku a zaroven jej chytil aj prsty. Pozreli na seba a preskocila medzi nimi mala iskierka. Odkaslal si, aby to zamaskoval a nalial jej este kusok. -„Aka je Zuzana? Nepoznam ju, este som ju tu nevidela...“ navrhla mozno dalsiu temu a pomiesala si caj. -„Zuzka? Je to poklad! Velmi sa zmenila a snazi sa mi vo vsetkom pomahat! Vie, ze som na vsetko sam... Hadam pochopila, ako to medzi mnou a manzelkou bolo a nehneva sa na mna... Aspon tak to vyzera. Dnes sa dokonca tak snazila, ze rozbila stary dzban na caj este po starej mame mojej manzelky!“ zasmial sa a oprel sa o vankus za chrbtom. -„No to tak dopadne, ked deti chcu silou mocou pomoct. Mam rada deti a dufam, ze zajtra ju budem moct spoznat... Len skoda, ze zajtra odidem! Je mi tu s vami dobre!“ povedala a hlboko si vzdychla. -„Vsak ja som vam uz povedal, ze pokial si nenajdete novy domov, tak ostanete tu! Nepustim vas do tej zimy!“ povedal polozartom a nahol sa k nej, aby to lepsie pocula. Sofia sa zasmiala a dolozila: -„Ste naozaj gentleman!“ zmurkla na neho a videla, ako sa Bruno zacervenal. -„Ale som vas prerusila, vtedy, ked ste povedali ako sa vola vasa manzelka! Co bolo po tom ak sa smiem opytat?“ stiahla si z hlavy uterak a vlasy jej padli na plecia. -„Podarilo sa nam znova vybavit, aby sme si ju mohli vziat domov! Chceli ju do opatery aj Andreini rodicia, ale po rozhovore s nimi, ktory som ja nepocul, sa toho vela zmenilo a jej rodicia odisli nevedno kam! Bola sice pijanka, ale mal som ju naozaj rad a chyba mi tu!“ z kutika oka mu vybehla slza, ale nenapadne si ju utrel rukavom pyzama. -„Prepacte mi to! Nemala som sa na to pytat, pretoze ako vidim, tak vam iba ublizujem!“ povedala a dvihala sa z postele, -„Nic sa nestalo!“ povedal a rychlo ju chytil za ruku a chcel, aby este ostala. -„A vasi rodicia sa o nu nezaujimali?“ pokracovala dalej v otazkach a znova si sadla, no uz si viacej caju nevzala. Bruno sklopil hlavu a bol chvilu ticho. -„Prepacte mi to, som naozaj hlupa! Pytam sa take veci, do ktorych ma nic nie je!“ odpovedala a pozrela ukosom po miestnosti. -„Praveze sa mi ulavi! Pretoze ma nemal dlhe roky kto vypocut a mna to tak trapi...“ povedal a pozrel sa na Sofiu s uslzenymi ocami. Prisunula sa k nemu blizsie a pocuvala: -„Moji rodicia nemali Andreu radi a stale mi radili, aby som si ju nebral, moja mama vie vycitit zlych ludi! Hovorila mi, ze to nedopadne dobre, lebo budem mat velke problemy... Andrea nepila, ale zacala po tom, ako zistila, ze je tehotna, pretoze jej matka bola ako sedemnast rocna znasilnena a v osemnastke porodila prave ju... A preto nechcela mat deti a nakoniec, ked sme si nedavali pozor, otehotnela! Pila aj pocas tehotenstva ale nastastie sa Zuzane nic nestalo, lebo zacala ked bola v siestom mesiaci... Neviem preco, ale zo dna na den... A odvtedy sa so mnou moji rodicia ani nerozpravaju a dokonca ani neviem, kde byvaju! Mam len ich cislo, ale neviem ako to dopadne... A okrem toho, moj otec tiez zahynul, takze viem, ako sa musi citit Zuzana... No, ale mna to zastihlo v patnastich...A od vtedy sa nas vztah s Andreou zacal pomaly rucat... Zuzanu zvykla bit, no ja som nemohol nic proti tomu spravit, pretoze tak robila za zatvorenymi dverami a aj ked som chcel nieco urobit, vzdy ma odbila vetou, ze nech to skusim a potom sa Zuzana nedozije rana...“ dopovedal, zatal paste a rukou si utrel slzu. -„Prepacte vyzeram ako slaboch!“ vyfukal si nos. -„Nie! Praveze ste naozaj silny, pretoze ste to vsetko vydrzali a napriek vsetkym veciam sa viete o Zuzanu starat a ona to potrebuje! A ako sa zda, tak vy by ste sa nemali preco trapit, pretoze vasa manzelka... Neviem, zda sa mi to cele divne, ze sa k vam takto spravala...“ odpovedala a naliala si este kusok caju a Bruno na nu len mlcky pozrel a pokracoval: -„Lenze Zuzana chce, aby som mojich rodicov zavolal k nam na sviatky!“ povedal jej a pozrel jej so zufalym pohladom do oci. -„A je v tom nejaky velky problem zdvihnut telefon a pozvat ich?“ opytala sa a posuchala ho po kolene. -„Je... Pretoze som zbabely a neviem sa im po tolkych rokoch ukazat na oci!“ odpovedal. -„Vianoce su prave na to, aby sa ludia zblizili a myslim, ze cez Vianoce na to bude najvhodnejsia chvila! Rozmyslajte o tom, pretoze ja som svojich rodicov stratila a nikdy som ich nepoznala! Bola som sirotou a myslim, ze rodicia su to najcennejsie, co mate! A myslim si, ze takto by ste to nikdy nevyriesili, keby ste obaja mlcali! Predsa len musi niekto tie lady prelomit... Myslite si, ze vasim rodicom, alebo lepsie povedane vasej matke je to vsetko jedno? Urcite vie o vas a ma take iste pocity... Skuste to!“ posmelila ho a Bruno sa na nu pozrel smutnym pohladom. -„To mi je luto!“ reagoval na prvu cast o jej rodicoch a stazka vydychol. -„To nic! A nebojte sa, pretoze v mojich ociach ste stale ten muz, ktory mi ponukol strechu nad hlavou a zachranil ma mozno pred zlym osudom...“ povedala a tento krat sa nahla ona aby videla na hodiny na Brunovom stoliku. -„Mozem vas objat?“ opytala sa a vstala. -„Mozete, pretoze teraz to naozaj potrebujem!“ povedal, tiez vstal a silno sa so Sofiou objal. Chvilku stali v objati... Po tom, ako sa od seba odsunuli, boli vzdialeni jeden od druheho len malicky kusocek a obaja si pozerali do oci... -„Myslim, ze je na case ist spat... A musim sa este ucesat...“ rychlo povedala Sofia. -„V poriadku! Som rad, ze som si s vami mohol pohovorit aj o takychto... dovernych veciach.“ -„Ja som tiez rada! A velmi pekne vam dakujem!“ prehodila a pomaly sa zberala k dveram. -„Prosim vas o jednu vec!“ zastavil ju a Sofia sa rychlo znova k nemu otocila, tak ze jej dlhe cierne vlasy zaviali vo vzduchu... -„Zacnite mi tykat, pretoze sa citim staro!“ usmial sa na nu cez slzy, ktore mu este ostali v ociach. -„Budem na to mysliet! Dobru noc vam... teda ti prajem!“ usmiala sa a vysla na chodbu, odkial presla do kupelne aby spravila to, co chcela... Bruno si sadol na postel a chvilku nepritomne pozeral na zrkadla oproti posteli a vdychoval vonu samponu, ktory Sofia pouzila. Po chvilke zatriasol hlavou, vstal, zobral tacku a odisiel zaniest kanvicu a caj do kuchyne. Sofia bola zatial v kupelni a cesala si vlasy. Hlavou jej behali myslienky. Takmer ma pobozkal a ja jeho... Srdce mi buchalo ako dive! Je to tazivy pocit, ale myslim ze som sa do neho zalubila... Je to spravny muz... Neviem, ale akosi sa toho obavam... Ide to vsetko tak rychlo? Nikdy som neverila v lasku na prvy pohlad a teraz... Vzdychla si a pootvorila dvere a ked vychadzala z kupelne, tak isiel prave po chodbe. Zastala pri dverach svojej izby na jeho volanie: -„Sofia!“ otocila sa k nemu -„Dobru noc a pekne sny!“ povedal jej potichu aby to pocula, zamaval a stratil sa vo svojej izbe. Nestihla ani reagovat a len vosla do svojej izby a sadla si na postel. Chvilu sa pozerala pred seba, az si nakoniec lahla a pokusila sa zatvorit oci. Spanok prisiel coskoro a necakane a bez toho, aby myslela na Bruna, aj ked sa musela z pociatku premahat... Nakoniec jej tma hladila tvar tak isto ako aj Brunovi, ktory na nu tiez myslel, ale nedaval tomu velke nadeje... Zaspal tak skoro, ze na to nemal ani cas mysliet... Nemal cas mysliet na novu lasku... Jedenasta kapitola - Ranne prebudenie Bolo skore studene, zimne rano a za oknami sa po mensej nocnej prestavke opat rozosnezilo. Krajina vyzerala takmer ako v nejakej obrazkovej knihe... Sofia sa prebudila a chvilku nehybne lezala v posteli a divala sa do stropu. Zanedlho vstala z postele a presla pomalym, ladnym krokom k oknu. Odhrnula tmave zavesy a ostala mierne prekvapena, ked uvidela tolko snehu. Nebolo vidiet ani na cesticku pri ich dome a zahradu pokryvala len chladna prikryvka. Na chvilku sa zahladela na oblohu a zamyslela sa. Ako sa zda, tak sa nikde nepojdem prejst, pretoze nevidno ani kusok chodnika. Neviem... Spat sa mi uz neda a stale musim mysliet len na to, co bude so mnou dalej... Myslim, ze aj napriek snehu mi prechadzka neuskodi... usmiala sa pre seba a veselo zatiahla zaves. Podisla k posteli, vzala si veci, obliekla sa a pomaly vysla z izby. Potichu naslapovala, aby nikoho nezobudila. Prechadzala okolo Brunovej izby, na ktorej boli pootvorene dvere. Otvorila ich a nahliadla do izby. Bruno tvrdo spal a ani netusil, ze ho niekto pozoruje. V izbe bolo neprijemne ticho, tak isto ako aj v celom dome. To ticho prerusoval len tikot starych hodin, ktory sa siril z obyvacky. Sofia si potichu vzdychla a vytratila sa z izby a nehlucne za sebou zavrela dvere. Zisla pomaly po mramorovych schodoch do chodby, vzala si Brunov kabat a kluce od domu, ktore boli vo dverach. Potichu ich otvorila a klucom z vonkajsej strany zatvorila a zamkla. Bolo velmi skoro, takze aj keby to boli jedine kluce, tak aj tak by urcite nikto neodchadzal z domu. Vykrocila do ticha ulice a spolocnost jej robili len tancujuce vlocky, ktore sa pekne leskli vo svetle poulicnych lamp. Sofia potrebovala prechadzku. Prechadzku na usporiadanie pocitov a myslienok. Nebola von dlho, len polhodinku, a vracala sa domov. Ked uz bola dnu, vyzliekla si vetrovku, vosla do obyvacky a zazala. Slabe svetlo sa rozlahlo po miestnosti. V dome bolo uz dost chladno tak zakurila v krbe, chvilku pri nom pobudla a potom sa vybrala do izby pre uterak, aby sa mohla po prechadzke aspon trocha ohriat. Vosla do kupelne, spravila si vrkoc, aby si nenamocila aj vlasy a vliezla pod sprchu. Nemyslela absolutne na nic. Len stala v sprche a nechavala sa hladit teplou vodou. Prave to potrebovala... Vypla sprchu a zabalila sa do uteraka, vybrala si zubnu kefku a pozicala si kusok pasty. Medzitym, ako si umyvala zuby, sa prebudil aj Bruno, pozrel na hodinky a vzdychol. Do certa! Neda sa mi spat! Ked uz som hore tak... nedokoncil, vstal z postele, zivol si a pobral sa do kupelne. Vysiel z izby a este s rozmazanymi ocami si vsimol svetlo, ktore k nemu doliehalo z obyvacky. Pozrel cez zabradlie schodov dole a videl horiet ohen v krbe. Nechapavym pohladom sa poobzeral po dome a coskoro dostal aj vysvetlenie. Vosiel do kupelne a zbadal v uteraku pred zrkadlom stat Sofiu. -„Prepac mi, ze som sem tak vtrhol... Nevedel som, ze si uz hore...“ vysvetlil jej a s rukou pred ocami kracal k zachodu, no ona sa na neho chvilu divala az nakoniec povedala: -„Nemohla som spat a tak som sa bola prejst a uz som stihla aj sprchu.“ vysvetlila a oplachla si kefku. -„Ani mne sa neda bohvieako spat, ale priroda uz volala, tak som musel splnit jej zelanie...“ odpovedal a zavrel za sebou dvere, ktore viedli do zachoda. Sofia sa len zasmiala a hlesla: -„Ked musis, tak musis...“ Po chvili vysiel zo zachodovej miestnosti a natlacil sa vedla nej k umyvadlu. Umyval si ruky a cely ten cas ho Sofia pozorovala az dodala: -„Dobry aerodynamicky uces!“ poznamenala, uskrnula sa na neho a lahko mu prebehla rukou po vlasoch. -„Pozri! Mne to problem nerobi... Aj tak pouzivam gel a dopadlo by to tak isto! Na rozdiel od niekoho nevyzeram ako Mortishia z Adamsovcov!“ uskrnul sa aj on a Sofia ho stuchla do boku. -„Co je? Musim sa predsa nejako branit!“ zmurkol na nu utrel si ruky a pred odchodom z kupelne prehodil: -„Vidime sa rano! Idem to dospat! A okrem toho, mne sa take dlhe vlasy hrozne pacia!“ -„No ako chces, ale rataj s tym, ze sa budem nudit a nebudem sa mat s kym rozpravat!“ zakricala potichu za nim a nereagovala dalej na poznamku o vlasoch. -„Ty si dnes akasi vtipna!“ poznamenal ironickym tonom, usmial sa a odisiel do svojej izby. -„Som vtipna, ale iba vtedy ak mam byt preco. A tu rozhodne mam byt preco rada. A taktiez za vela veci vdacna...“ povedala sama pre seba a prezliekla sa do denneho oblecenia. Rano este neprichadzalo a Sofia nechcela nikoho zobudit, pretoze vedela, ze Bruno isiel dospavat a Zuzana sa este nezobudila. Odvazila sa a vstupila do kuchyne, aby si uvarila teply caj. Cierny... Ten mala vzdy najradsej... Popritom, ako jej vrela voda, sa pozerala von oknom a na chvilu sa ponorila do svojich myslienok. Premyslala o tom, akoby to cele dopadlo, ak by ju Bruno nezobral k sebe a napadli jej rozne sposoby, aj tie najhorsie, ale tie rychlo zahnala od seba co najdalej. Prehrabla si dlhe cierne vlasy, zaliala caj a pomaly sa presunula ku krbu, kde sa isla aspon na chvilku ohriat. Pomalicky popijala caj a nevedela, co ma robit, pretoze jej cas pripadal ako vecnost. Je mozne, ze ten cas nevedela stravit, pretoze nemala na blizku svoje dieta a Bruna? Existuje nieco take ako laska na prvy pohlad? Aj o tomto uz premyslala, ale stale to nechavala otvorene... Polozila si caj na stolik pri pohovke, posuchala si ruky od chladu a sadla si, kde chvilku pobudla a necinne sedela. Po dlhsej chvilke pomaly vstala a podisla k velkej kniznici, ktora obsahovala mnozstvo roznych knih. Bruno ich mal neurekom, pretoze bol ucitel a musel sa neustale vzdelavat, aj ked na to nemal vzdy cas a tie knihy vyuzivala len Zuzana na prezeranie obrazkov. Sofii padol zrak na jednu knihu... Na knihu, ktoru ako mala milovala. Princezna a namornik. To je ono! v pamati zajasala a vybrala ju z policky, sadla si na sedacku, vylozila si nohy na taburet, prikryla sa a zacala citat. Aj ked knihu citala vela krat, vzdy ju vedela zaujat. Citala stranku, za strankou, kapitolu za kapitolou, az ju to unavilo a zaspala, ako Princezna v knihe. Kniha jej vypadla z ruky a Sofia sa len lepsie prikryla. Spala. Podarilo sa jej znova zaspat... V tom momentne vyzerala tak nevinne... V miestnosti svietilo len slabe svetlo na stoliku a v krbe blcal ohen, ktory ju prijemne hrial na nohy. Citila sa prijemne a necudo, ze zaspala... Dvanasta kapitola - Prve odhodlanie Do Zuzaninej izby zacali prenikat prve ranne luce a hladili ju po celej tvari a vlasoch. Sadla si na kraj postele a natahovala sa. Zoskocila na dlazku, obula si svoje male papuce so psikmi a vysla z izby. Cestou sa zastavila pri Brunovej izbe, aby pozrela, ci este spi. Videla ho lezat a nechcela ho tento krat zobudit. Schadzala dole schodmi a pritom, ako isla do obyvacky si vsimla, ze niekto lezi na sedacke. Zuzana sa so Sofiou este nemala prilezitost stretnut a vobec netusila, kto to je. Priblizila sa, aby jej videla do tvare a ked nevedela, co dalej, spustila krik a bezala rovno do Brunovej izby. -„Oci! Tam dole niekto je!“ kricala odo dveri, ked vtrhla do jeho izby a Bruno sa prebudil na to, ked citil, ako mu bolestivo skocila na obe nohy. -„Hej, hej, hej! Ukludni sa, prosim ta, a nauc sa, ze sem nemas vtrhnut bez povolenia!“ vyhresil ju od bolesti noh podrazdeny Bruno. Vstal z postele, instinktivne si zobral so sebou zupan a neostavalo mu nic ine, len zist dole a dat veci do poriadku. Letmo pozrel na Zuzanu sediacu na posteli, bez slova vysiel z izby a zavrel za sebou dvere. Zuzana ho nasledovala. Zisiel dole po schodoch a tusil, ze ten neznamy je Sofia, pretoze zmatene na neho pozerala a nevedela, co sa deje. -„Prepac, ale Zuzane som zabudol povedat, kto si. Vlastne... Nebola na to prilezitost, ked spala!“ povedal jej a podisiel k nej. -„Tak, Zuzana zoznam sa! Toto je Sofia! Nasa nova najomnicka! Sofia, toto je moja dcera Zuzana!“ predstavil ich. -„Ahoj! Nechcela som ta vystrasit, nemala som to v plane a co sa tyka tej najomnicky...“ nedopovedala, pretoze ju Bruno zastavil pohladom a prerusil. -„Zoznamte sa, a ja sa idem osprchovat, pretoze, to uz asi nema zmysel znova ist spat. Po treti krat? Na co?“ pomaly sa od nich vzdaloval a nieco si pre seba hundral. Zuzana spolu so Sofiou sa na neho len nemo pozerali a ked zasiel, tak sa spolocne rozosmiali. Sofia sa zadivala na dievca a pozerala, ako prechadzala k televizoru a pusta si detsky kanal. Neuveritelne sa ponasa na svojho otca a dokonca ma nieco, co mi je zname! Neviem isto... Hm, niekde som istu podobnost videla... Po tom, ako sa nemo pozerala na Zuzanu a behala pohladom po dome sa zobrala a odisla do kuchyne, aby si nasla v novinach nieco vhodne na byvanie. Aj napriek tomu, ze vedela, ze nic v tych novinach nenajde... Mozno aj hej, ale nebude mat tolko penazi, aby si to mohla dovolit. Napokon sama uvazovala, ze ostane len jeden den a potom odide, aby nebola zbytocne Brunovi na obtiaz, pretoze musi mat dost starosti so Zuzanou. Bruno po dlhsej chvilke zisiel dole do kuchyne a sadol si za stol oproti Sofii a chvilu ju pozoroval, az ho prerusila jej otazka: -„Ja na mne nieco zaujimave, ze sa uz dost dlho na mna tak zasnene pozeras?“ -„Nie. Ja... Teda.. Niezeby nebolo na tebe nieco zaujimave, urcite je, ale rozmyslal som o tom nasom vcerajsom rozhovore.“ Strhol sa Bruno a snazil sa rychlo vykoktat. Sofii hned napadlo, ako sa takmer pobozkali a tak to rychlo zahovorila otazkou: -„No... A na co teraz myslis? Rozpravali sme sa o viacerych veciach!“ odkaslala a pozrela sa zaujato do novin. -„Ja som uvazoval, ci mam naozaj pozvat rodicov na Vianoce a zakopat „vojnovu sekeru““ vydychol nahle a pozrel, ako bude Sofia reagovat. -„No ja si myslim, ze by to bolo dobre, aj ked na mojom nazore momentalne nezalezi. Do nicoho ta samozrejme nenutim, ale musis sa rozhodnut sam! Vianoce su najvhodnejsi cas na uzmierenie sa!“ povedala a zlozila noviny, pretoze to hladanie vzdala. Bruno vstal od stola, v obyvacke si vzal telefon a bez slova odisiel do svojej izby. Zavrel za sebou dvere a na chvilku sa o ne oprel, zhlboka sa nadychol, vydychol. Zacali sa mu potit ruky a citil sa ako na vysokej, pred nejakymi skuskami. Vzal si zo suplika nocneho stolika svoj diar a presiel k menu Frank. Boris Frank. Tak sa volal Brunov brat a vobec netusil, ci to cislo este existuje. Napadlo mu, ako velmi rad by pocul hlas svojho brata. Aspon jeho. Po tom, ako ho opustili rodicia, tak Boris odisiel s nimi a nemal na Bruna cislo, ale Bruno si jeho cislo nasiel. Vytocil ho na telefone a s napatim cakal, co sa bude diat... Sofia sa zdvihla od stola a rozhodla sa, ze spravi ranajky, ako prejav vdaky, pred tym nez odide. Nevedela, kto ma co rad, tak sa isla opytat Zuzany. -„Co zvykne ocko, spolu s tebou jedavat na ranajky? Som tu len dnes, a vobec neviem, ako to u vas chodi, tak prosim ta, pomozes mi?“ -„Vy ste nova pani upratovacka alebo opatrovatelka?“ Zuzana sa spytala a pozerala na nu od hlavy po paty. -„Jaj, to nie som, ja som tu len... No nic. Tak teda co to mate radi?“ znova sa spytala a zahovorila temu preco je vlastne u nich doma, aby nemusela vsetko vysvetlovat. -„Ja mam rada krupicu a ocko zje aj slona, ako on sam tvrdi!“ povedala s usmevom na tvari. Sofia sa zasmiala, pohladila Zuzanu po vlasoch a povedala: -„Dobre teda! Dakujem ti, za pomoc!“ pobrala sa s usmevom do kuchyne. Zvoni to! Co mam povedat, ak to zodvihnu? Co ak nie som na to pripraveny? Strachal sa Bruno v mysli a telefon zacal vyzvanat, na druhej strane sa ohlasil Boris. -„Prosim, kto vola?“ ozvalo sa v telefone. Bruno len nemo pocuval hlas svojho brata a nevedel, co ma povedat, tak po chvili zlozil. Hlavou mu behali rozne myslienky. Nevedel, ci sa ma tesit, ze po dlhom case pocul aspon hlas svojho brata, alebo ma plakat, ze je taky zbabely a nevie sa pozriet pravde do oci. V tomto pripade svojej rodine.. Trinasta kapitola - Prekvapive odhalenie Bruno sedel na posteli a nemo sa pozeral do stropu... Nadaval sam sebe, aky je neschopny. Jeho myslienky prerusil ton telefonu, ktory mu zacal v ruke zvonit. To bude urcite Boris. Ak sa mu zobrazilo moje cislo, tak on vola spat! Dobre, som pripraveny! Bud teraz, alebo nikdy... Nadychol sa a so zatajenym dychom zodvihol telefon. Na druhej strane bol jeho brat. -„Kto je tam? Volali ste na toto cislo!“ ozvalo sa v telefone nervozne. -„Boris! To som ja, tvoj brat Bruno...“ odvazil sa povedat tychto sedem slov. Na druhej strane ostalo chvilu ticho a bolo pocut, ako to Borisa zarazilo, pretoze si dost hlasno vzdychol a ziadna odpoved neprichadzala. -„Ahoj, chcel by som nieco povedat, mozem?“ Bruno nesmelo predniesol. -„A-ahoj“ koktal Boris, „no tak, ked si si uz dal tu namahu a nasiel si moje cislo, tak si ta vypocujem!“ dodal a vydychol, pretoze bol evidentne vyvedeny z mieri, ako samotny Bruno. -„Dlho som ta nepocul a tak isto som aj dlho uvazoval o tom, ci ti vlastne zavolam. V podstate, pravdu povediac tebe som ani nechcel nic povedat, chcel som k telefonu matku...“ naznacil mu aby mu ju dal k telefonu. -„Aha. Tak, ja som rad, ze ta pocujem, no dobre teda. Ak je to take dolezite, ze volas teraz rano, tak ti ju dam! Pockaj chvilku...“ dopovedal Boris a odisiel od telefonu a bolo pocut tlmeny rozhovor medzi matkou a Borisom, aj ked sa nedalo jasne pocut o com sa ti dvaja rozpravaju. Sofia v kuchyni pripravila ovsenu kasu podla toho, ako jej povedala Zuzana a rozdelila ju na tri taniere, ktore nasla po dlhsom hladani v skrinke pri chladnicke. K tanierom dala lyzice a servitky a zavolala k jedlu Zuzanu. Obe sedeli za stolom a cakali, kym pride Bruno zo svojej izby. Pri dverach niekto zazvonil a ako mala Zuzana vo zvyku, tak sa rozbehla ku dveram aby otvorila. Sofia sa ani nepohla, pretoze nevidela dovod otvarat dvere v cudzom dome. Po chvilke prisla Zuzana do kuchyne s oznamenim, ze na Sofiu niekto v chodbe caka. -„Sofia? Niekto prisiel a pyta sa na teba! Je v chodbe a povedal mi, ze ta mam zavolat,“ dopovedala a sadla si za stol a zacala jest chladnucu kasu. Sofia sa zarazene pozerala na Zuzanu a rozmyslala, kto by ju mohol hladat v cudzom dome a navyse v takom, o ktorom nikto netusil, ze sa tam nachadza. Vstala od stola a presla do obyvacky, kde zastala a s hrozou sa divala pred seba. To... To snad nie je mozne! Co budem teraz robit?! Do kelu, som v peknej kasi a zatiahla som do nej aj Bruna a Zuzanu! Presla do chodby nadychla sa a podisla k muzovi, ktori na nu cakal a mal v ociach nieco, co jej bolo doverne zname... Hnev zmiesany s pocitom zhnusenia. -„Halo, prosim?“ ozvala sa zena na druhom konci telefonu v dome Frankovcov. -„Ahoj mama! To som ja Bruno. Chcel by som sa s tebou porozpravat. Je to pre mna dolezite,“ povedal jej na rovinu Bruno a cakal, co jeho matka odpovie -„Tak toto som vobec necakala, ze sa po tolkych rokoch budes unuvat, aby si sa ozval... To som prekvapena! Coze Andrea, ta uz nedrzi skratka, opustila ta, alebo nebodaj zomrela?“ spustila do telefonu krik Brunova matka a Bruna to hlboko zasiahlo. -„Mama, prosim ta nekric! A prosim nehovor o tom, o com nevies! Nenechas ma to ani dopovedat a pri tom ani nevies o co ide! Ano, Andrea zomrela a zijem so Zuzanou sam! Sam ako prst! To si chcela pocut?!“ zacal kricat aj on a dost ho to zarazilo, pretoze takuto reakciu vlastnej matky necakal, aj ked to mohol predvidat. Zacal zrychlene dychat. -„No a ja som si myslela, ze zla burina nevykape... Hm, no dobre, necham to radsej tak, lebo sa nedostaneme k tomu, kvoli comu mi vlastne volas!“ povedala uz miernejsim tonom jeho matka. -„Myslim, ze toto sa do nasej konverzacie nehodi! Andrea bola moja manzelka a nie cundra, ako si si to predstavovala!“ neprestaval Bruno aj napriek tomu, ze hlavou mu virili rozne myslienky toho, ako to vsetko v skutocnosti s Andreou bolo. Bude este dost casu na dalsie vysvetlovanie. -„Aha, takze ja som ta zla! Prosim ta, neprovokuj ma, pretoze kludne zlozim a nepovies mi to, co si chcel! Poznas moj nazor na nu. Lepsie povedane, uz nemam ziaden nazor, kedze je...“ nedopovedala, pretoze ani nemala cas, lebo ju Bruno nepustil k slovu a prerusil ju uprostred vety -„Prosim ta! Prosim ta,“ stupnoval krik „ ty ma neprovokuj! Ja som chcel nieco ine, tak ma prosim nechaj, aby som to dopovedal, pretoze mi na tom zalezi! Prosim!“ dopovedal a dychal, aby to vsetko stravil. -„No ked je to teda take dolezite, tak teda spusti, co si chcel! Pocuvam, prosim!“ -„Mama prosim ta, nechaj si tento tvoj cynicky ton a pocuvaj ma!“ povedal a jeho matka ostala ticho a vnimala, co jej Bruno hovoril. -„Co tu chces?! Ako si ma nasiel? Nestaci ti, ze si pokazil zivot mne, a teraz mi ides kazit zivot este aj tu? Tak toto nedovolim, nie som u seba doma, tak, prosim ta, odid!“ vyhrazala sa Karolovi Sofia tichym hlasom, tak aby to nepocula Zuzana sediaca v kuchyni. -„Ale, ale! Niekto sa tu hra na hrdinu? Prosim ta, si jedna hnusna trapna krava, co strieda postele muzov kazdu noc!“ chytil ju silno za bradu a pozeral jej priamo do oci a vtisol jej bozk na lice, ale Sofia sa od neho so zhnusenim v ociach odvratila a reagovala na jeho poznamku: -„Ja?! Nebol si to nahodou ty, co ma vyhodil z domu, len preto, lebo si nasiel niekoho ineho?! Lepsieho, ako si sa sam vyjadril?!“ spytala sa zvysenym hlasom Sofia. -„Ty si si to nedala vysvetlit a robila si sceny!“ upozornil ju Karol a maval jej pred nosom prstom. -„Sa spamataj! Toto je fakt dobre! Tak akoze, ty povazujes, za normalne, ak najdem svojho manzela v posteli s inou stetkou?!“ dopovedala to, a Karol jej ustedril jednu facku az Sofii myklo hlavou. -„Tak takto to teda je... Ty nie si len podvodnik, ale aj nasilnik!“ kricala Sofia a drzala sa za lice, kde dostala facku. -„Nebud prehnane mudra! Nenavidim zeny tohto typu! A povedz mi, kde je ten fesak, co ta prichylil, aby si mi vonku nezamrzla? Nech sa mu „podakujem“!“ povedal sarkastickym tonom Karol a stipal Sofiu do lica. Ta mu plesla po ruke a odpovedala, -„To ti nepoviem, ani keby si chcel! On je na rozdiel od teba gentleman a zlutoval sa nado mnou!“ povedala a ukazovala mu smer, kadial ma odist. -„Vsak ja si ho najdem!“ vykrikol Karol a vtrhol do obyvacky a nasledne do kuchyne, kde ranajkovala Zuzana, ktora sa strhla na to, ked ju chytil za plece. Karol sa zarazil a za chvilu za nim dorazila aj Sofia. -„Mas stastie! Tento krat z toho nebude nic, ale ver mi, ze raz si ho pockam a uvidi, co mu spravim za to, ze zviedol moju zenu!“ povedal pomedzi zuby Sofii do ucha a jemne ju uhryzol. -„To neurobis a ani nevies, ako to je!“ povedala mu a strcila ho smerom do obyvacky, aby uz konecne vypadol z Brunovho domu. -„Uvidis moja, ze ja sa vratim!“ povedal, pomaly cuval smerom k dveram a ukazoval prstom na Sofiu a ohliadal sa po dome, az nakoniec vysiel von a zaplesol za sebou silno dvere, az Sofiu myklo. Rozbehla sa k dveram, aby zamkla a popri dverach sklzla na podlahu a rozplakala sa. -„Ano mama, pocula si naozaj dobre! Pozyvam ta, na Vianocnu veceru! Zuzana sa na vas pytala, tak som jej nemohol povedat, ze nepridete...“ vysvetloval Bruno. -„Aha, a myslis, ze sa mi chce ist tak daleko? Na to si zjavne nemyslel...“ upozornovala ho matka. -„Prosim ta! Vela sa toho zmenilo a ja by som uz naozaj rad vyriesil tieto nase spory. A mysli na Zuzanu... Bude nestastna, ak jej poviem, ze neprides. Este vas nevidela a mozno by bolo aj na case!“ prosil Bruno a sklonil hlavu k zemi. Matka bola chvilu ticho, premyslala. -„Dobre teda, suhlasim! Pridem na veceru! Potom mi, prosim ta, daj vediet, kedy bude, aby som sa vedela zariadit,“ povolila a cakala na reakciu. -„Dakujem! Zuzana bude mat radost! Zavolam ti este!“ dakoval Bruno -„Ale prosim ta, tak, aby som to vsetko stihla!“ prosila ho matka. -„Neboj sa! Urcite to stihnes! Ak chces prist aj ty aj Boris, tak aj on je pozvany! Musim uz koncit, nieco sa deje dole v dome!“ ukoncoval rozhovor Bruno a znervoznel, ked pocul z obyvacky krik a plesnutie dveri. -„Odkazem mu to! Pozdravuj Zuzanu prosim!“ lucila sa matka a hlas sa jej divne zachvel, akoby ju telefonat od Bruna o vsetkom presvedcil. -„Pozdravim! Ahoj.“ Bruno zlozil telefon a vysiel z izby. Zisiel dole schodmi, poobzeral sa a videl Sofiu sediet na dlazke pri dverach a drzat si hlavu v dlaniach a videl, ako si utierala rukavom svetra slzy. -„Stalo sa nieco, o com by som mal vediet, pocas toho, ako som telefonoval?“ opytal sa nepokojne Bruno a pristupoval blizsie a cupol si vedla nej. Sofia sa na neho pozrela a so slzami v ociach odpovedala: -„Bol tu Karol... Vyhrazal sa, ze pride znova!“ vyhrkla Sofia a utrela si slzy. Bruno si k nej nakoniec prisadol a chytil ju okolo ramien. -„Co tu vlastne chcel? Ako ta tu nasiel?“ -„Netusim, nemala som cas sa ho to pytat! A okrem toho, bude lepsie, ak sa zbalim a odidem, pretoze to nemusi dopadnut najlepsie...“ zacala sa dvihat zo zeme, ale Bruno ju chytil za ruku. -„Nie, radsej ostanes tu! Je to nebezpecne! Nabuduce si budes davat vacsi pozor a ja by som si mal davat tiez... Lenze neviem, ako vlastne Karol vyzera! Mas jeho fotku?“ cakal na odpoved. -„Mam, ked ju najdem, tak ti ju urcite ukazem...“ utrela si posledne slzy a do chodby pribehla Zuzana. -„Myslim, ze tie vase ranajky uz budu studene!“ oznamila a utekala do kuchyne a nevsimla si, co vsetko sa stalo. Alebo si to nechcela vsimat? -„Ranajky?“ pozrel sa na Sofiu spytavym pohladom, ked sa uz obidvaja postavili. -„Ano, chcela som sa odvdacit...“ odpovedala a odchadzala do kuchyne. -„Ale to vobec nebolo treba!“ Sofia zastala uprostred chodby a prudko sa otocila k Brunovi. -„Nechcem uz pocut vetu, ze nie je za co! Mam za co dakovat a viem to tak isto ja, ako aj ty!“ povedala mu do tvare, mierne sa usmiala a odisli spolu do kuchyne. Strnasta kapitola - Pozeraj viac okolo seba Dni rychlo utekali a Sofia ani nestihala registrovat to, ze do Vianoc ostava len jeden den. Spolu s Brunom uz stihli poupratovat dom a prebrat rozne temy a dozvedeli sa o sebe vela novych veci. Blizsie spoznala Zuzanu a zacala si na nu aj zvykat a brat ju ako keby to bola jej vlastna dcera. Deti mala vzdy rada a tesila sa ich smiechu a vsetkemu, co robili, pretoze mala pocit, ze niekedy rozziaria cierne dni zivota dospelych. Bruno Sofiu presvedcil, aby ostala aj cez Vianoce, pokial si nenajde nic na ubytovanie. Do Stedrovecernej vecere ostaval uz len jeden den a Bruno zacinal byt z toho zjavne nervozny. Vstal uz skoro rano a v kuchyni natrafil na Sofiu, ktora uz ranajkovala a znova sa prehrabavala v novinach a hladala nieco vhodne na byvanie, aby mohla odist... -„Dobre rano! Co ty tu tak skoro robis?“ opytal sa rozospatym hlasom Bruno, ked presiel okolo stola, kde sedela Sofia. -„Dobre rano! Nejako sa mi nedalo spat, celu noc som sa len prevracala z jedneho boka na druhy... Nie som hore dlho...“ vysvetlila Brunovi a vyhla sa priamej odpovedi na otazku, co v novinach hlada, pretoze vedela, ze to nema rad. Aspon kym tam je ona... -„Myslim, ze sa s tym zbytocne tak dlho trapis, pretoze Karol sa len vyhrazal a nic z toho!“ upokojoval ju Bruno -„To si len ty myslis! Nepoznas ho! On je schopny vsetkeho a vobec by som sa necudovala, keby sa sem znova vratil!“ -„No ak sa vrati, tak jednoducho neotvoris, alebo otvorim ja!“ pomaly uzatvaral tuto temu. -„Nasla si nieco vhodne?“ prekvapil ju otazkou a Sofia musela zdvihnut od prekvapenia obocie. -„Myslim teda, ze ci si si nasla nieco vhodne, kde ti bude lepsie! Aj ked vies o tom, ze tu mozes ostat kolko chces!“ ubezpecil ju a pozrel sa na jej ruky, ktore sa prehrabavali v novinach. -„Hladam, ale stale nic... Vsetko je drahe a to si dovolit nemozem!“ jednoducho mu vysvetlila a v jej hlase zaznela akasi prosba. -„Tak, co teda vymyslas? Ostanes tu a je to!“ vyriesil problem Bruno a odlozil jej noviny z pred nosa. -„O tomto sme sa rozpravali neraz, tak prosim, nechaj to na mne, aby som sa ja slobodne rozhodla!“ poprosila ho a snazila sa mu vytrhnut noviny z ruk. -„V poriadku, ako chces! Je to tvoj zivot...“ zmurkol na nu a vratil jej noviny. -„Zuzana sa tu este neukazala? Zvykne vzdy skoro vstavat, ked ma prazdniny! Nie aby spala, ale ona vzdy skoro rano uz vystraja,“ pokrutil hlavou a spolu so Sofiou sa na tom iba pousmiali. -„Nie, neukazala sa tu... Mozno si to chce tento krat dohnat a dospat to,“ uvazovala nahlas Sofia. Chvilu bolo v kuchyni ticho a Bruno v tichosti jedol svoje ranajky. Sofia ho nenapadne pozorovala, a zacala si uvedomovat, ze si oblubila vsetko co s Brunom suvisi. Navykla si na jeho spravanie a ochotu a pravdu povediac ju aj pritahoval. Pokusala sa ale na to v tejto chvili nemysliet a so svojimi myslienkami odvratila hlavu na druhu stranu miestnosti. Bruno si ale na nieco v tom okamihu, ako jedol spomenul -„Do kelu! Takmer som na to zabudol!“ vyhrkol nahle s plnymi ustami Bruno. Sofia sa mierne zlakla a v rychlosti sa opytala -„Co to je?“ pozerala na neho a cakala odpoved. -„Zajtra ma prist na veceru moja mama a nedal som jej ani vediet, kedy ma prist a dokonca nemam ani nakupene a myslim, ze by sa zislo nieco aj uvarit!“ vysukal v rychlosti zo seba a snazil sa co najrychlejsie dojest svoje ranajky, aby to vsetko stihol vybavit. -„No ja sa hlasim, som ochotna ti pomoct s vecerou!“ usmiala sa na neho a vstavala od stola. -„To je teda na case, aby sme sa isli obliect a isli do obchodu, co povies?“ prechadzala okolo a mierne ho udrela do pleca a polozila svoj tanier do drezu. -„Dobry napad, ale nechcem ta s tym zbytocne zatazovat! Mas dost svojich problemov...“ poznamenal Bruno a otacal sa za nou a prezeral si jej pozadie. -„Ale prosim ta! Nebola som vonku uz ani nepamatam, tak ta prechadzka do obchodu mi padne vhod!“ prehovarala ho Sofia a ako sa obracala vsimla si jeho pohlad, no v tom momente tomu velku pozornost nevenovala. Bruno chvilku uvazoval, az nakoniec privolil. -„Idem sa obliect a pockaj ma teda na chodbe!“ vstal od stola, odpratal riad od ranajok a mieril do svojej izby. Po chvilke prisiel a Sofia na neho obuta cakala. -„Zuzanu nechas spat, len tak bez dozoru?“ spytala sa Sofia a obliekala si vetrovku. -„Vsak sme rychlo spat, tak sa hadam nic nestane, len nesmieme zabudnut zamknut...“ usmial sa, otvoril dvere a naznacil jej aby uz isla, vytiahol kluce z dveri a potichu ich zavrel, aby nenarobil hluk. Spolu pokracovali v ceste do obchodu a popritom obaja vnimali, ako potichu pada sneh a citili ten predvianocny pokoj. -„Tesis sa?“ opytala sa Bruna po chvilke toho, ako obaja pocuvali vrzganie snehu pod nohami. -„Myslis asi na Vianoce, ze? No neviem, ako to povedat, ale mam z toho aj iste obavy, pretoze po dlhom case uvidim znova svoju matku a aj svojho starsieho brata Borisa“ usmial sa pritiahol si sal ku krku. -„Mozem sa ta nieco opytat?“ nesmelo sa spytala . -„Jasne, opytaj sa ma co chces, len nie to, ci smies u nas ostat aj cez Vianoce!“ usmial sa a uprostred chodnika zastal a automaticky zastala aj Sofia. -„Je mozne, ze by si mohol mat po dlhsom case znova rad nejaku zenu?“ pozerala mu do oci a cakala odpoved. Bruno sa znova pohol dalej a po chvilke sa otocil. -„Verim, ze urcite ano!“ usmial sa a prevratil oci k nebu a dal jej pohladom vediet, ze si nie je isty a jeho reci nehovoria presne to iste co telo. Pomyslel si, co touto otazkou chcela Sofia zistit, ale prilis vela casu tomu nevenoval. Bolo to tak isto „neprijemne“ pre neho a aj pre nu. Obaja sa citili vo vzajomnej spolocnosti velmi dobre, ale aby z toho nieco tak skoro vzniklo, nedaval tomu velku sancu, aj ked... -„Pod, musime sa ponahlat!“ natiahol ruku k Sofii a ona ho chytila a ani si neuvedomili, ze sa drzia ruka v ruke a idu do obchodu spolu, akoby boli partneri. Sofii to bolo prijemne a Brunovi taktiez, kedze ruku neodtiahol... Presli este niekolko metrov a dostavili sa k obchodu, kde Sofia zastala a chvilu sa pozerala na lavicku, kde sa prvykrat stretla s Brunom. -„Je to taky zvlastny pocit vediet, ze nebyt teba, tak by som uz mozno na tomto svete nebola...“ odmlcala sa a pozrela sa na Bruna, ktory stal len maly kusok pred nou. Odpovedal jej: -„Netreba na to viacej mysliet, pretoze to sa uz zmenilo a je to ine!“ riekol jej a Sofia sa mlcky pohla do obchodu a za nou nasledoval aj on. Na veceru nakupili vsetky potrebne veci a pri odchode si dali mensie preteky, kto bude skor pri dome, pretoze Zuzana bola doma sama a Bruno chcel byt co najskor pri nej, pretoze jej slubil, ze ju neopusti a nic zle sa jej nestane. A hlavne po tom, co sa stalo s Karolom sa zacal aj tak trosku obavat, aj ked sa snazil viest hrdinske reci. Nebezali, isli skor rychlou chodzou a kazdy inou cestou, ale tento krat bola rychlejsia Sofia. Podisla k dveram domu a sadla si na lavicku pri dverach. Nevsimla si list a sadla si na neho. Kedze mala hrubu vrstvu oblecenia ani o tom netusila. Netusila, co sa v tom liste nachadzalo, ale bola by urcite radsej, keby si ho nebola vtedy vsimla a upadol by nejakym sposobom do zabudnutia. Ked videla prichadzajuceho Bruna z ineho smeru usmievala sa a tym mu chcela dat najavo svoje vitazstvo. -„No? Kto je teda lepsi?“ spytala sa a postavila sa, aby mohla na seba vitazne poukazat. -„No dobre, viem, ze som dobry, ale akosi som ta nechal vyhrat!“ usmial sa a pohlad mu zostal na liste na lavicke. -„No ja mam pocit, ze tu zasa nieco smrdi...“ povedala Sofia, pritom to myslela na samochvalu, a spolu s Brunom sa smiali a popritom on otvaral list a dodal: -„Ja to, smola, nebudem pretoze som sa rano sprchoval!“ presibane sa usmial a Sofia ho priatelsky udrela do pleca. Bruna ale usmev presiel, ked si precital odkaz. Precital ho nahlas: Chyba! Nabuduce sa viacej pozeraj okolo seba nerozumel, ale radsej rychlo polozil na lavicku tasky, odomkol dvere a ponahlal sa do izby Zuzany. List v rychlosti odhodil na zem, pretoze hnev v nom priam kypel. Otvoril dvere a ked videl, ze Zuzana akurat pozera z okna, upokojil sa. -„Co sa deje, oci? Niekto dole trubil z auta!“ povedala rozospato. -„Netusim Zu, ale zavri okno lebo prechladnes!“ zahovoril rychlo situaciu a zaplesol okno. -„Bez sa prevliect a potom sa prid najest, lebo pojdeme vybrat stromcek!“ klakol si k nej a pohladil ju po vlasoch a s predstieranym usmevom ju poslal prec. Zisiel dole do haly a stretol Sofiu s taskami. Zobral ich a Sofia ho nasledovala do kuchyne. -„Bol tu znova Karol! Trubil na mna ked prechadzal okolo domu... Stihla som si uz precitat ten „list“!“ zufalo si vzdychla a sadla si na stolicku, odviazala si z krku sal a polozila si hlavu do dlani, akoby rozmyslala, no toto bol skor prejav zufaleho pocinania a nevedomosti, ako vyriesit tuto situaciu. Bruno podisiel k nej, chytil jej ruku: -„Neboj sa nic! Je ten typ cloveka, co steka, ale nehryzie!“ usmial sa a dodal: -„Pojdeme so Zuzanou vybrat stromcek, ides aj ty?“ snazil sa navodit usmev, podarilo sa mu to, ale vo vnutri ho niekde trapilo to, co bolo v tom liste: Chyba! Nabuduce sa viacej pozeraj okolo seba. Snazil sa rozobrat tie slova, ale nedavali mu prilis zmysel. Nechal to tak a zo zamyslenia ho vyrusila odpoved Sofie. -„ Ze vahas! Stromceky vyberam rada a hlavne s takym...“ odmlcala sa. -„S takym, co? Blaznom ako ja?“ zmurkol na nu. -„Heh, nie s takym perfektnym chlapom!“ uskrnula sa a Bruno sa zacervenal a usmial. Obaja citili vo vzduchu nieco carovne... Trvalo im sice dlhsie, kym sa dostali z domu. Lepsie povedane den presiel takym sialenym tempom, ze Bruno sa nestacil ani divit tomu, kolko je hodin. V zimnom obdobi sa noc dostavila rychlo. -„No podte rychlejsie, lebo nam vykupia vsetky pekne stromceky!“ kricala Zuzana na Bruna a Sofiu, ked isli vsetci traja spolocne ulicou za ucelom vybrat ten najkrajsi strom na zajtrajsi velky den Vianoc. -„Zuzka, zlatko utekaj dopredu, musime sa so Sofiou porozpravat o dolezitych veciach!“ povedal jej a pohladil ju po vlasoch, ked dobehla k nim. Vedela, ze nemoze protestovat, preto bez slova odisla dopredu pred nich so sklonenou hlavou. -„Ale no tak! Zuzka!“ krical za nou Bruno, ked videl ako zvesila hlavu. -„Neboj sa, ju to urcite prejde, deti sa nevedia dlho hnevat!“ usmiala sa na neho Sofia a pozrela sa letmo na Zuzanu. Pokracovala: -„Vies Bruno,“ -„Jednoducho hned od zaciatku som citila, ze ta mam rada! Znie to vazne vtipne, ale ja to tak citim!“ povedala a nesmelo sa pozrela na Bruna. -„Podla mna je to uplne normalne a musim povedat, ze aj ty sa pacis mne a pravdu povediac, asi by som ta len tak lahko z domu nepustil! Nakoniec aj Zuzana si uz na teba zvykla.“ pozrel sa na nu, ako vedla seba kracali a vsimol si, ked sa pozrela na neho, ze ma v ociach nieco co mu je zname. Potesil sa tomu a vo vnutri ho zaplnil prijemny pocit. -„Ja by som asi tiez nevedela odist, pretoze som si na vas dvoch uz akosi navykla! Ale aj tak mam stale pocit, ze som u vas navyse...“ dokoncila, zastala a pri nej zastal aj Bruno. -„O tomto som ti hovoril uz velakrat, tak rychlo prestan!“ usmial sa na nu, objal ju a dodal: -„Az teraz by sme si mali pohnut, pretoze sme mali ist rano, ale akosi nam to nevyslo a uz je osem hodin vecer! Zajtra musime skoro vstavat, aby sme vsetko stihli pripravit!“ dodal, chytil Sofiu za ruku a spolu pobehli za Zuzanou do obchodu so zivymi stromcekmi. -„Este mam na teba jednu otazku!“ pozastavil sa tesne za Zuzanou a cakali kym prejde znova kusok, aby to mohol vyslovit. -„Veris na lasku v prvy pohlad? Pretoze, mne sa zda, ze nejako sa zacina zjavovat...“ zmurkol na nu a stlacil jej vo vrecku pevnejsie ruku. -„Ja verim tebe, nie laske na prvy pohlad!“ usmiala sa a vratila sa spat k vete, ktoru vyslovil pred touto, pre nu, milou otazkou. -„A ako vies, ze budeme spolu pripravovat tu veceru?“ provokacne sa opytala Sofia. -„Jednoducho ti verim, je to v tom! A nakoniec rano pri ranajkach si mi sama povedala, ze mi pomozes!“ usmial sa a dobehli Zuzanu a vsetci traja sa uz prechadzali medzi stromcekmi... Zuzana sa tesila z kazdeho jedneho a Bruno si zasa uzival ten pocit, ako na zaciatku, ked zacinal s Andreou. Vedel, ze je asi blazon, ale jeho city sa zacali akosi coraz viacej a viacej prehlbovat a citil v sebe stale vacsie a vacsie teplo... Je dobre mat na blizku niekoho, o koho sa mozno opriet, pomyslel si a nenapadne sa pozrel na Sofiu, ako sa zabava so Zuzanou pri vyberani toho najlepsieho vianocneho stromceka. Vedel, ze tento rok to budu ine Vianoce, ako tie, na ktore bol uz postupom casu zvyknuty... Patnasta kapitola - Tvrdy uder Po vcerajsom dni, kedy boli vsetci traja spolu vybrat vianocny stromcek, prisli neskoro vecer unaveni. Ked skoro rano Brunovi zazvonil na stoliku budik, myslel, ze ho vyhodi von oknom. Bolo len pat hodin rano a nemohol dlhsie spat. Preco? Preco? Chcem este spat... Dnes ma caka dlhy den a uz vidim, ako budem pri Stedrovecernej hostine zaspavat. Mam nedostatok spanku! Tu nepomoze ani kava... Premyslal a pomaly vstaval z postele. Podisiel k oknu a odhrnul zavesy. Vonku bola este tma, pretoze toto rocne obdobie bolo jednoducho take. Skoro sa stmievalo a neskoro rozvidnievalo. Ospalo si vzal svoj zupan a kracal smerom k dveram. Cestou zakopol o postel. -„Do certa!“ zakrical dost nahlas. -„Dost co musim este skoro vstavat, tak este aj toto! Nakoniec skoncim s polamanymi prstami a o barlach!“ robil vedu z jedneho udretia sa. Co uz, ked som nedostal dar chodit... Mozno ho najdem tento rok pod stromcekom... pomyslel si a tarbavo sa vytiahol z izby. Kracal chodbou do kupelne, ked si spomenul na ziadost Sofie, aby ju prisiel rano, ked bude vstavat, zobudit. Zvrtol sa a pocas toho, ako si viazal zupan sa zmysluplne zamyslel. Myslim, ze to ani nebude potrebne po tom, co som sa tak nahlas rozpraval s postelou! Nadaval sam sebe a presiel na koniec chodby k izbe Sofie oproti dveram Zuzany. Potichu vstupil dovnutra, aby ju nezobudil. Hlavne, ze ju mam zobudit a ja sa tu vkradam vo vlastnom dome... Premyslal popri tom, ako sa priblizoval z Sofiinej posteli. Naklonil sa k Sofii a zasepkal jej do ucha: -„Dobre ranko! Uz by si mala vstavat! Sluzby hotela su ti k dispozicii!“ sepkal jej do ucha s potesenim, ze opat prve krasne, co moze vidiet je prave ona. -„Co? Ake sluzby hotela?“ nechapavo sa obratila k Brunovi a ospalo po nom pokukovala. -„Ale nic, nechaj tak! Mala by si vstavat, ak mi chces teda pomoct s tou vecerou!“ pripomenul jej Bruno a jemne sa usmial. -„Jasne, jasne! Uz idem, len mi nechaj este trosku casu na to, aby som sa prebrala! Za desat minut som dole!“ zasomrala a zamotala sa este do perin. -„Len aby to bolo za desat minut, pretoze takto mi to pripada akoby to malo byt o tri hodiny!“ povedal, nie prave nadsenym hlasom. -„Neboj sa! Budem dole za desat minut, len mi nechaj prosim volnu hornu kupelnu! Nechcem tam zasa natrafit na teba, ako sa sprchujes!“ vyhrkla Sofia. -„A niekedy si tam na mna natrafila? Neviem o tom? A okrem toho inokedy by ti to mozno nevadilo!“ uskeril sa a Sofia po nom hodila vankus, ale uspesne sa uhol. -„Radsej chod, pretoze si sa este asi nesprchoval, ked trepes hluposti!“ pritlmenym hlasom kricala Sofia. -„Spehovala si ma?“ provokacne sa opytal Bruno. -„Chod uz! Lebo si budes tu veceru robit sam!“ usadila sa na kraj postele a obuvala si topanky. -„Pozri! Mam na to riesenie! Objednam cinsku veceru!“ zasmial sa a hodil jej spat vankus a ona ho vzapati hodila spat po nom, ale uz neskoro, pretoze rychlo zavrel dvere. Sedela na posteli a usmievala sa z ranneho prebudenia, ktore jej skutocne rozvirilo krv v tele. Po chvilke sa este zvalila na postel a chvilku premyslala o tom, co by bolo keby... Esteze ju tu mam! Z koho by som si robil srandu? Myslel si pre seba a prefikane sa usmieval. Pokracoval dole do kupelne, kde sa pre istotu zamkol a osprchoval sa. Bruno vybehol v uteraku hore po schodoch, pretoze si kvoli Sofii zabudol veci vo svojej izbe. Z kupelne vysla aj Sofia a zastala rovno pred Brunom -„Tak ty stale provokujes? Ty si nedas povedat?“ rychlo sa blizila k nemu. -„Hej, hej, hej! Davaj pozor, lebo mi nahodou spadne uterak a co potom budes robit? Ha?“ provokacne povedal a mieril do izby a snazil sa pri tom neusmievat. -„To potom nechci vidiet, co by som ti urobila!“ povedala uz s usmevom na tvari Sofia. -„To teda vazne nechcem vediet!“ povedal ohromenym hlasom a zastal pri dverach svojej izby. -„Radsej sa chod obliekat, lebo uz je pomaly, ale isto pol siestej a ty sa tu len zabavas! A potom, ze zenam to tak dlho trva!“ vysmievala sa Sofia a radsej uz isla dole schodmi a ked uz bola dole pristal pred nu uterak. Sofia ostala stat len s otvorenymi ustami a zakricala: -„Pockaj, ked prides dole! Potom ti pomoze tento uterak namoceny v ladovej vode a previazany cez oko!“ kricala, vzala uterak a mierila do kuchyne aby pripravila ranajky. Prevesila ho v kuchyni cez stolicku a rozosmiala sa. Blazon... -„Tak co, uz si kludnejsia?“ opytal sa Bruno spoza rohu, ked prisiel dole do kuchyne. Sofia sa len usmiala a ukazala na ranajky, ktore pripravila. -„V pohode! Aspon si ma prebral!“ usmiala sa a sadli si k stolu. Pri ranajkach sa rozpravali, co idu vsetko varit a kedy budu mat veceru. Bruno polozil otazku. -„Chodis na Vianoce do kostola?“ -„Preco sa pytas? Ako kedy, ale posledne roky som nebola, pretoze som nemohla kvoli manzelovi, teda kvoli Karolovi!“ odpovedala mu dost jasne a sklopila zrak, cim sa chcela jasne teme vyhnut. Bruno to pochopil a len dodal. -„Aha, takze nebude vadit, ak tento rok nepojdeme, pretoze ma prist mama a neviem ako to stihneme...“ vysvetlil jej Bruno a vzdychol si. -„Samozrejme, ze nevadi, o navsteve tvojej matky viem! Vsak preto som skoro rano vstala!“ zmurkla na neho a pokracovali v jedeni a v rozpravani. Po jedle sa obaja pustili do roboty. Bol najvyssi cas pretoze pri ranajkach prerozpravali dost dlhu dobu a pomaly sa rucicky hodin blizili na pol siedmu. -„Trosku sme sa zarozpravali, nemyslis?“ spytal sa Bruno. -„No ano, ale dobre sme si pokecali, dozvedeli sa o sebe zasa nieco nove...“ povedala Sofia a odpratavala riad po ranajkach do drezu a pritom prehodila: -„Tak co to teda ideme varit? Neviem, ako vy, ale u nas doma sme na Vianoce jedavali morku!“ povedala Sofia a skleslo pozrela do zeme. -„My sme na to zvyknuti! A este sme zvykli pripravovat rybie file na dva nadchadzajuce sviatky Vianocne!“ pozrel sa na Sofiu tak, ze zohol hlavu, aby jej videl do oci, kedze pozerala do zeme. -„Netrap sa! Viem, ze je to pre teba tazke, ale urcite budes svojho syna zasa vidiet!“ povzbudzoval ju Bruno. -„Ono to urcite prejde, tak ako to prislo!“ povedala istym hlasom Sofia. -„Som rad, ked to takto beries! Objatie?“ spytal sa Bruno a otvoril naruc, do ktorej mu vpadla Sofia a s nadsenim prijala jeho ponuku. Chvilku nehybne stali obaja v objati. Po chvili jemne naznacila Brunovi aby ju pustil, nenapadne si utrela slzu a povedala: -„Dost bolo emocii! Musime pracovat!“ zavelila a pozrela spytavym pohladom na Bruna. -„Bolo by na case! Donesiem zo spajze vsetko co sme vcera kupili a mozeme zacat pracovat! Prosim, vytiahni z mrazaka morku!“ pozrel na Sofiu prosebnym pohladom. Sofia len mavla rukou na znak suhlasu. Bruno zmizol za rohom a mieril do spajze, kym Sofia chvilku za nim pozerala a potom sa spamatala, co mala urobit... Pripravy prebiehali ako zvycajne, ked Bruno este zil s Andreou. Bol zmiereny s tym, ze tuto veceru bude pripravovat sam a stravi ju len v spolocnosti Zuzany. Nakoniec sa to vsetko zmenilo. Mal pri sebe zenu, ktora ho neuveritelne pritahovala, staral sa o dceru a nakoniec, pride aj jeho matka. Ako sa to moze vsetko rychlo zmenit a len toto dokazuje to, ako dokazu ludia na seba navzajom posobit. Stacil jeden rozhovor, v ktorom ho Sofia povzbudila a hned sa citil lepsie a bol odhodlany zavolat matku k sebe. Nakoniec sa to aj podarilo, aj ked z tej navstevy mal trocha zmiesane pocity, ale bol si isty, ze nakoniec to bude dobre. Vedel, ze pripravy mu tento krat pojdu rychlejsie a mozno si najde aj cas na to, aby zasli spolu so Zuzanou na hrob Andrei polozit aspon veniec a zaspominat si na nu len v tom dobrom. Napokon zabudli na to, tak ako to aj navrhol, ale v podstate to bol aj jeho zamer. Mozno aby sa s tym Zuzana trosku viacej vysporiadala a uvedomila si vsetko co, sa stalo, bolo na isty cas vhodne, aby aspon cez Vianoce na Andreu nemyslela. Spolocne sa najprv pustili do pripravy kapustnice. Navarit tuto polievku bolo pre Bruno hrackou. Vedel ako na to, pretoze to varil kazdy jeden rok. Aj ked nakoniec to vzdy skoncilo tak, ze kazdy jedol samostatne a poslednych par rokov, co si pamatal to vzdy bolo tak, ze nikdy neboli spolu pri jednom stole. Ani na Vianoce... Vela sa ale zmenilo od tej doby, ako Andrea umrela. Pozorovalo to jeho okolie, pozorovala to Zuzana a pozoroval to aj on sam. Bol niekde v kutiku duse rad, ze sa mu podarilo oslobodit sa od toho hrozneho puta. Pravdu povediac, bol presvedceny, ze mu to ani viacej nechyba a tak si povedal, ze nebude uz pit ani len na oslavach. Mozno sampanske jeden pohar, ale chce ist prikladom Zuzane a tak sa zmenit k lepsiemu a mozno Zuzane ukazat, co nie je vhodne, pretoze deti v jej veku zvyknu od rodicov odpozorovat zlozvyky. Nastastie sa u Zuzany este neprejavovali, ale Bruno bol toho nazoru: Nekric hop, pokial nepreskocis... A teraz ho to motivovalo este viacej. Vela krat si vsimol, ako Sofia po nom pokukovala a nedalo sa prehliadnut ani to, ze on pokukoval po nej. Presiel uz viac ako tyzden od ich prveho stretnutia, ale vtedy ako sa stretli, on citil, ze to nie je len taka „jednoducha“ zenska. Mala stihlu postavu a tvar, na ktoru sa musel stale usmievat. Zelene oci, cierne vlasy a jemna pokozka ho jednoducho pritahovali. Sofiu povazoval za objekt krasy. Vzdy, ked sa na nu pozrel, musel sa usmiat a nakoniec to bolo akesi vzajomne. Bol nakoniec aj rad, ze ostala pri nom, pretoze mu pomahala vo vela veciach a taktiez ho vo vela veciach podporovala. Mozno keby nebola u neho doma, tak by sa ani neodvazil zavolat matku na veceru a mozno by prisiel o moznost napravit to, co kedysi bohuzial pokazila Andrea. Pevne veril, ze este nestratil doveru svojej matky a dufal aj v to, ze sa mu to podari pocas jej navstevy napravit. Aspon sa o to pokusi. Vianoce su na to ako stvorene a atmosfera uz spravi svoje. Pocas toho, ako pripravovali jedlo bol Bruno vela krat zamysleny a nebyt Sofie, tak ma o niekolko prstov menej. -„Halo, pane! Davajte pozor, pretoze, uz by ste boli bez tretieho prsta!“ okrikla ho Sofia, ked videla ako kraja kapustu do polievky a intuitivne mu odtiahla noz od ruky. -„Pani, nebojte sa! Ostali by mi este dva zvysne prsty!“ odpovedal jej a zobral jej z ruky noz a pri tom sa dotkol jej hebkej ruky. -„No ty si blby! Clovek ti chce dobre a ty sa takto odvdacis? Nabuduce to necham tak a nebudem musiet aspon krajat maso do polievky...“ uskerila sa Sofia. -„Ty si kanibal? To som nevedel. Este co mi o sebe povies, ze na veceru mavas neposlusne deti?“ provokacne sa opytal. -„Ale ty! Radsej si davaj pozor!“ pripomenula mu Sofia a s usmevom krajala zemiaky do salatu, ktory pripravovala k morke. Nakoniec to preslo do hlasnejsieho smiechu a Bruno na nu len s kyvajucou hlavou pozeral a jeho pohlad hovoril za vsetko. No napriek tomu Sofia nic nepovedala. Vedela, ze rec tela toho povie viacej, ako ona samotna. Jej typicky recept bol zemiakovy salat s kyslou smotanou. Davala tam radsej smotanu, pretoze vedela, ze majoneza nie je prilis zdrava. Sofia bola zvlastnym typom dievcata, ktore malo tiez svoje tajomstva, o ktorych vedela, ze sa raz dostanu na povrch, ale zaryto o nich mlcala. Dufala, ze to tak ostane co najdlhsie, pretoze velmi nerada spominala na svoju minulost. Lepsie povedane, vobec nechcela na svoju minulost spominat. Najhorsie to bolo pri pomysleni na svoju mladost. Nechcela sa k tomu vracat, no vedela, ze raz to predsa len povie niekomu, komu bude moct na sto percent doverovat. Taky clovek sa hlada velmi tazko, no Sofia sa snazila takeho najst a pri tom si davala velmi dobry pozor na to, na koho natrafi. No nie vzdy to vyslo, tak ako to chcela a hlavne sa to tykalo pripadu ona verzus Karol. Pri vareni im isla praca od ruky a cas ubiehal naozaj rychlo. Bolo uz pol desiatej, morka sa uz piekla v rure a kapusta vrela v hrnci. Pri tom, ako sa varila, rozvoniavala po celom dome a konecne sa im podarilo navodit pravu Vianocnu atmosferu. -„Pozri! Znova snezi!“ poznamenala Sofia, ked sa pristavila pri okne. Nemala v podstate co robit, len sem tam dozerat na to, aby sa morka nepripiekla. Nadherne vonala a horiaci ohen v krbe vo vedlajsej miestnosti dodaval na atmosfere Vianoc. Bruno sa pristavil tesne pri nej a ona citila na svojom chrbte tep jeho srdca a vonu jeho vonavky a on sa mierne nahol ponad jej plece a ucitil jej vonu tela, ktora ho tak fascinovala, vzdy, ked presla okolo neho. -„Wou! Tak toto sa mi paci! Dotvara to pravu Vianocnu atmosferu na ktoru sa uz naozaj tesim!“ pomadlil si ruky a obaja sa navzajom pozreli do tvare. Ako sa tak rozpravali o tom, ake je to krasne, do kuchyne medzi casom zisla aj Zuzana, ktora sa nenapadne pridala k nim. Boli taki pohlteni padajucim snehom, ze si ju pri sebe ani nevsimli. -„Dobre rano!“ povedala Zuzana, ale nedostala odpoved. -„Dobre rano!“ zakricala uz silnejsie a na to sa Bruno s usmevom otocil smerom k nej. -„Prepac zlatko, ale trosku sme sa zadivali na padajuci sneh a trocha sme sa rozpravali“ vysvetlil jej ich nevsimavost a zdvihol ju do vysky na ruky pricom Zuzana sa od radosti zasmiala. -„Co si das na ranajky? To co vzdy?“ zvedavo sa opytal Bruno a usadil ju za stol. -„Ano, to co vzdy, oci!“ odpovedala Zuzana. Sofia len opreta o radiator pod oknom, s hrncekom caju v ruke, pozorovala ako sa sprava Bruno k Zuzane. Vedela si ho predstavit, ako otca svojho dietata, ale radsej mu o tom nevravela, pretoze to by uz naznacila az prilis vela. Vsimala si kazdy jeden pohyb jeho tela a rec tela ju velmi fascinovala. Bruno touto recou naznacoval dost na to aby, bolo jasne, co citi k Zuzane, Sofii ale aj inym ludom. Vravi sa, ze zeny su na rec tela lepsie a prave preto to Sofiu tak zaujimalo. -„Okej! Hned to bude! Si uz umyta?“ prisne sa opytal Bruno a zastal uprostred kuchyne. -„Ups! Akosi som na to zabudla!“ pozrela na neho nevinnym pohladom a vedela, kam ma utekat. -„Esteze vies, kam mas ist!“ usmial sa na nu a rukou sa za nou zahnal a letmo sa pozrel na Sofiu. Pripadala mu taka krasna, ako tak sedela pri tom okne s poharom v ruke, ze ju mal chut stale objimat. Sofia sa len usmievala, bolo jej prijemne na srdci a Bruno Zuzane medzicasom pripravoval ranajky. Pri tom, ako Zuzana jedla sa Bruno pristavil k Sofii pri okne a oprel sa o parapetnu dosku aj on a vnimal, ako ho hreje radiator. Pozoroval Zuzanu, ako ranajkuje a vsimal si to, ze to uz nie je male dievcatko ako kedysi. Uz nebola taka zranitelna ako ked bolo male dietatko... Snazil sa ju ochranovat, nuz ale v minulosti sa nedalo. Prave preto sa to mozno snazil teraz vsetko vynahradit a venoval sa Zuzane, tak ako len vedel. -„Oci, dnes su uz Vianoce a pride Jezisko, nie?“ opytala sa s plnymi ustami a pozrela smerom na Sofiu a Bruno. -„Ano slniecko! Dnes pride Jezisko sa donesie ti vela darcekov!“ usmial sa a pozrel na nu laskavym pohladom otca a potom sa pozrel na Sofiu a videl usmev na jej tvari. -„A ty sa co usmievas?“ posepol Bruno veselo Sofii do ucha. -„Pozorujem vas uz dost dlho a musim povedat, ze si naozaj skvely otec! Zvladas to vynikajuco aj napriek tomu vsetkemu, co sa stalo v minulosti. Ale nechajme to tak. Dnes by sme mali skor mysliet na to, aky bude vecer, nie?“ dopila caj a presla k drezu a nasledne skontrolovala morku. -„Mas pravdu! Nemyslime na to co bolo ale na to co len bude!“ posledne slovo zvyraznil, mozno s nim chcel nieco naznacit a Sofia sa postavila od sporaka a nadychla sa, no nic nepovedala, pretoze do ich rozhovoru sa priplietla Zuzana. -„Dnes by sme mali zdobit stromcek, nie oci?“ spytala a zoskocila zo stolicky a podala tanier Sofii, ktora ho ochotne prijala. -„Mas pravdu! Uz sa konecne toho dockas a spolocne ho vsetci traja ozdobime!“ povedal nadsenym hlasom a pozrel sa aj na Sofiu aj na Zuzanu. -„Tesim sa! Idem sa do svojej izby prevliect a mozeme zacat, oci?“ spytala sa a nevinnym pohladom na neho pozerala a necakane objala Sofiu. Ona ostala z toho chvilku mimo, no rychlo ju objala aj ona. -„Utekaj sa prevliect, lebo tam budem skor!“ provokacne povedal a Zuzana sa od Sofie rozbehla do svojej izby. Sofia prisla k nemu a posepkala mu do ucha: -„Ja vas pri tom nebudem rusit, pretoze urcite si mate co povedat a treba davat pozor na jedlo,“ vysvetlila mu dovod toho, preco nechce byt pri zdobeni stromceka. Jednoducho ich nechcela rusit, nie preto, zeby sa chcela od nich distancovat. -„Ale Zuzana si na teba zvykla, ako na vlastnu matku, tak preco by si tam nemohla byt aj ty? Neboj sa, na jedlo dame pozor! A nakoniec o tom, ako ta ma rada hovorilo aj to objatie. Viem co tym chcela naznacit...“ presviedcal ju Bruno. -„Prosim, nie! Jednoducho to tak citim, ze nepatrim do tejto rodiny, tak vas nebudem rusit. Vazim si tvoj zaujem, ale nechcem rusit...“ vysvetlovala dalej a Sofia ho pohladila po chrbte. -„No ako myslis, ja ta teda nutit nebudem!“ zmurkol na nu a videl ako Zuzana bezi dole po schodoch, co odputalo jeho pohlad od Sofiinho zraku. -„Oci, ja som tu prva!“ kricala od radosti a vytahovala ozdoby na stromcek z ulozneho priestoru sedacky. -„To bola teda rychlost!“ cudoval sa a vydal sa smerom do obyvacky. Sofia za nim zakricala: -„Dakujem!“ usmiala sa. Bruno jej ako suhlas venoval ten najkrajsi usmev, aky vedel vycarit. Prisiel do obyvacky k Zuzane, ktora uz stala pri stromceku a natahovala z boka na bok zlatu retaz, ktoru bola pripravena dat na stromcek. -„Najprv ale musia ist, zlato, svetielka, pretoze ak by sme ozdobili stromcek najprv potom by to tam islo velmi narocne!“ rozpraval jej, ked akurat prichadzal k stromceku. Sikovne vybalil farebne svetielka na podlahu, rozmotal male uzliky a zapojil ich do zasuvky, aby vyskusal, ci vsetko funguje tak ako ma. Zuzana len zasla nad tym, ake su pestre. Bruno vypojil ziarovky zo zasuvky a pomaly ich daval na stromcek. Zacal od vrchu, az nakoniec dosiel na spodok a svoju pracu skonstatoval vetou: -„Presne sme to odmerali! Sme sikovni! Vybrali sme si stromcek akurat na mieru!“ zmurkol na Zuzanu, postrapatil jej vlasy a otocil sa na Sofiu, ktora sa prisla na nich pozriet. -„Tak, ako vam to tu ide? Mne to zatial v kuchyni vsetko klape," utrusila a sadla si na taburetku pri krbe a zopla ruky do lona. -„Ako aj tebe, tak aj nam sa dari! V podstate uz ideme ozdobovat stromcek! Svetielka by sme uz mali, takze nehrozi, ze sa nas dom strati medzi ostatnymi! Bude pekne svietit! Myslim ten stromcek, ak samozrejme bude pri okne...“ pozrel najprv na Sofiu a nasledne na Zuzanu, ktora uz drzala v ruke sklenene gule, ktore bola pripravena zavesit na strom. Postupne sa im podarilo ozdobit cely vianocny stromcek. Bruno zdobil vrch a Zuzana spodok a stred pomocou stolicky. Sofia sa len pozerala z jedneho na druheho, ako pracuju a musela sa usmievat. Ked uz dosli ozdoby neostavalo nic ine, len nasadit na vrch stromceka hviezdu. Bruno vzal na ruky Zuzanu a ona tu hviezdicu nasadila. Ked bola Zuzana na zemi, len dodala: -„Je to krasne!“ vstala si spokojne vedla stromceka s rukami v bok a Bruno utekal po fotoaparat, aby ju stihol odfotit. Zuzana ochotne zapozovala a po takej namahavej robote im padol broskynovy caj, ktory im pripravila Sofia vhod. Vsetci si sadli do akehosi maleho rodinneho kruhu a dost dlho sa rozpravali o vselicom moznom. Sofii bolo v ich spolocnosti prijemne. Pomaly sa blizil podvecer a to znamenalo, ze by malo byt vsetko ako zo skatulky. Bruno nechcel zatazovat Sofiu a tak sa rozhodol, ze pripravi vsetko na veceru sam. Prestriet stol, pripravit darceky a v neposlednom rade dat vediet svojej matke o tom, ze kedy ma prist na veceru. -„Do certa! Ja som na to uplne zabudol, aby som dal vediet matke, kedy ma prist!“ nadaval sam sebe, ked prisiel do kuchyne, aby vzal taniere. -„Tak to je najvyssi cas, aby si jej zavolal“ zmurkla na neho Sofia a ponukla sa, ze ten stol pripravi ona. -„Myslim, ze si mi uz naozaj vela pomohla, nechcem ta zatazovat este aj takymito vecami!“ -„Mna ale nezatazujes, ja to spravim rada.“ odpovedala mu s usmevom. -„Naozaj to zvladnem sam! Mala by si si oddychnut, pretoze vecer tu bude naozaj frmol!“ poznamenal Bruno a vzal telefon z chodby a podisiel k oknu v obyvacke. Vytocil cislo svojho brata Borisa a cakal kym to zodvihne. -„Ahoj Boris! To som ja Bruno, mohol by si mi dat k telefonu matku? Potreboval by som s nou surne hovorit!“ -„Jasne, ze ti ju dam, ale priprav sa na to, ze nema najlepsiu naladu,“ upozornil ho Boris a Bruno z pociatku nechapal, ale pochopil. -„To volas az teraz? Ja to mam ako vsetko stihnut, aby som prisla na cas na veceru?! Mozes mi to vysvetlit! Ako vidim nejdem nikam, pretoze to jednoducho nestiham!“ posledne slova zvyraznila a Bruno sa len oprel o parapetnu dosku a pocuval vylevy jeho matky. Bez pozdravu, bez vsetkeho presla rovno k jadru veci. Ale v podstate ani sa necudoval, pretoze fakt na to akosi nemyslel a tak si mozno zasluzi to, co chcel. Trest za jeho vecnu zabudlivost... Vsetko ma svoj dopad do buducnosti... -„Ano, chapem tomu, ale predsa, nie je to tak daleko, aby ste to nestihli trebars na osmu, nie?“ -„Radsej ma ani neprovokuj!“ odsekla matka -„Nepojdem nikam, pretoze mlady panko sa spamata o piatej vecer a ty rychlo vsetko pripravuj! Nie, nie, tento rok jednoducho so mnou nepocitaj! Darceky ti poslem postou!“ poznamenala na zaver. -„Ale...“ nestihol dopovedat a matka hovor zrusila. Nenechal to tak a znova zavolal spat. Zodvihol to Boris. -„Prosim ta, nemohol by si skusit prehovorit este matku, pretoze Zuzana sa na nu naozaj tesila! Je jedina stara mama, ktora jej ostala...“ prosil Bruno svojho brata, aby sa pokusil este nejako zachranit situaciu. -„Vies co, Bruno? Neviem... Skusim sa s nou porozpravat, ale ako vidis, tak za ten cas sa velmi zmenila a vobec neviem co na to povie!“ upozornil ho. -„Dakujem pekne! Posnaz sa, naozaj chcem, aby ste prisli! Maj sa dobre!“ pozdravil a zlozil telefon. Chvilku si buchal telefon mierne o hlavu a potom prisiel so somranim spat do kuchyne. -„Tak co? Podarilo sa ti nieco vybavit?“ zvedavo sa opytala Sofia a prestrela posledny tanier a polozila si ruku na stolicku a s hlavou na bok ho pocuvala. -„Jedine tak to, ze matka sa na mna nahnevala a to je asi tak vsetko... Povedala, ze som sa neskoro spamatal a ze nemieni prist... Darceky posle postou...“ vysvetlil a Sofia sa pozrela len lutujucim pohladom. -„No nevadi... Budeme teda len traja. Idem pripravit ten stol konecne!“ robil unahlene zavery. -„V poriadku, utekaj! Len by si si mal polozit otazku, ci vsetko predcasne nevzdavas.“ usmiala sa na neho, vzala si servitku a pokracovala vo svojej praci, co si naplanovala. Bolo treba este dotvorit atmosferu pri stole. -„Myslim si, ze co matka povie, tak to aj dodrzi... A okrem toho...“ zarazil sa, ked sa pozrel na takmer prestrety stol, -„Nedohodli sme sa na niecom?“ podisiel k nej blizsie a zapozeral sa jej do jej nadhernych zelenych oci. -„Nepamatam si, zeby sme sa na nieco dohadovali...“ vyplazila na neho jazyk a obisla stol, aby sa dostala k dalsim servitkam. Bruno mal chut ju chytit, ale ovladol svoju chut. Mozno este nebol pripraveny na to, aby jej dal najavo svoje city. Aj to pride... Zuzana sa medzicasom, ako sa Bruno so Sofiou chystali pripravit stol na vianocnu veceru, hrala vonku pred domom v snehu. Stavala si roznych snehuliakov a ako bolo u nej zvykom robila aj sneznych anjelov a snazila sa postavit si male iglu. Pri dome sa pomaly pristavovalo auto a Zuzana len pozorovala, kto z neho vystupi. Ked dlho nikto nevystupoval, obratila sa spat k svojmu dielku a po case, ako sa hrala, dotycny nehlucne vystupil z auta. Bol to Karol. Zuzana Karola este nevidela, takze ani zdaleka netusila, kto to je. -„Ahoj malicka! Ako sa mas?“ pristupil k nej a klakol si, aby jej videl do oci. -„Ahoj! Mam sa dobre, kto si?“ opytala sa zvedavo Zuzana a tlapkala po snehovej guli. -„Na to nezalezi, neboj sa nechcem ti ublizit, len sa chcem trosicku porozpravat“ povedal milym tonom Karol. -„Dobre. Ako sa volas?“ opytala sa Zuzana a popritom si obhryzala rukavicu, presne tak ako mali vo zvyku male deti, ktore boli nesvoje. -„Karol a ty?“ -„Ja som Zuzana! Ocko ma vola male slniecko!“ -„Aha... Takze male slniecko! Hm, a ocko je kde, slniecko?“ -„Tak ma smie volat len ocko!“ zamracila sa a pochodovala k domu a Karol prudko vstal. -„Pockaj malicka! Ja sa len chcem s tebou porozpravat. Byva v tomto dome aj nejaka Sofia?“ zvedavym hlasom sa opytal a znova si cupol, aby videl Zuzane priamo do oci. Zuzana po chvilke prisla k nemu spat a odpovedala. -„Ano, byva tu s nami! Je to dobra teta, ktora ma ma rada a tak isto aj mojho ocka! On to sice nevidi, ale ja ano! Vela krat som ju videla, ako zasnene na neho pozerala...“ povedala a chytila si kusok snehu, potom ho odhodila. -„Aha, takze tak. Tak potom tvoj ocko je dobre slepy by som povedal!“ -„Preco takto hovoris o mojom ockovi? On je dobry!“ odpovedala a cakala, co na to povie Karol a zlozila si ruky na hrudi a tvarila sa odmietavo. Karol polozil Zuzane ruku na plece a nieco jej posepkal do ucha. Bruno doniesol do obyvacky pohare a polozil ich na stolik vedla kniznice, aby nezavadzali na stole, kym bude prestierat. Mal uz s tym skusenosti, pretoze kazdy jeden rok prestieral on, takze bolo pre neho hrackou dat servitky, tam kde patria a hlavne, ak mu pomahala Sofia. Napravil taniere, vyrovnal pribory, aby to ako tak vyzeralo a usmial sa na Sofiu, ktora sa trapila so skladanim servitok. Predsa len dufal, ze sa podari Borisovi a jeho matke prist na veceru, takze s tym pocital. Obiehal okolo stola a postupne si zo stolika bral aj pohare a ku kazdemu dal jeden na pripitok a druhy na pitie pocas vecere. Ako postupoval smerom k oknu, instinktivne pozrel na Zuzanu co robi, pretoze dozeral sem tam, ako sa hra a ci sa nieco nedeje. Bruno pozrel z okna a otocil hlavu spat k stolu. V zapati otocil hlavu bleskovo spat a vsimol si, ze Karol drzi Zuzanu za plece a naklana sa k nej a nieco jej asi najskor sepka do ucha. Bruno tresol silno poharom o stol, az sa stopka na ktorom bol, odlomila a zvysna cast letela na zem a utekal rychlo prec z obyvacky a rychlo von pred dom. Sofia v kuchyni pocula, ako padlo nieco na zem v obyvacke a rozbilo sa to a tak sa isla pozriet co sa deje. Videla vsak len ako Bruno vybieha z domu, na chvilku sa zastavuje na verande a krici: -„Zuzana, okamzite pod dnu!“ zakrical na Zuzanu, ktora sa automaticky otocila smerom k nemu. Bruno sa nezastavil a pokracoval k nej. Zuzana sa pohla smerom k domu a vo dverach uvidela Sofiu, ktora na nu kricala: -„Zuzka, pobehni rychlo dnu!“ zakricala a ked dobehla k dveram povedala jej: -„Pockaj ma tu, hned som spat!“ prikazala jej a zaplesla za sebou dvere a ponahlala sa k Brunovi a Karolovi, aby sa nestalo nic zle. -„Co si s nou chcel? Hm, tak odpovedz!“ krical Bruno do Karola a rychlo sa k nemu priblizoval, pretoze mal v sebe nieco, co kedysi slubil Zuzana. Slubil jej, ze sa jej nic zle nestane a ked videl pri nej Karola, tak nemohol reagovat inak. Podisiel k nemu a zdrapil ho za koselu. -„To by si chcel vediet, co? Urcite to tebe na nos nezavesim, ty podliak! Pamataj si, ze Sofiu nechas na pokoji!“ zvrtal sa v zovreti a pevne Brunovi stlacal ruky, az mu obeleli hanky. -„Karol! Okamzite odtialto vypadni!“ kricala Sofia a stala si za Bruna. On pustil Karola a otocil sa k nej. -„Sofia, nenechavaj teraz Zuzanu samu doma a bez za nou, ja sa hned vratim!“ prikazal jej aby sla spat domov a posluchla a otacala sa, ked zacula len silnu ranu. Bruno sa otocil spat ku Karolovi a ten nesetril a Brunovi poriadnu vrazil do nosa a druhy krat rovno do oka a natrhol mu obocie, z ktoreho mu zacala tiect krv a bol prehnuty aby nahodou nedostal dalsiu ranu do brucha. Bruno sa chytil za nos a potom za oko a vsimol si len, ako Karol rychlo nasada do auta. Pri tom, ako sa otacal a bol pripraveny utiect, zvrtol auto a takmer zrazil Bruna. On len odskocil a nebyt jeho, tak zrazi i Sofiu, ktora stala pri jeho boku po tom, ako ho Karol udrel. Pri tom, ked odskakoval, prudko zdrapil aj Sofiu a spolu sa zvalili do snehu. Karol rychlo pridal plyn a uz bolo vidno len jeho auto na konci ulice. Sofia vstala prva a pomahala Brunovi postavit sa. -„Do certa! Ten Karol tu co zasa chcel!“ nestastne kricala Sofia a podopierala Bruna, ktory si drzal krvacajuci nos a po boku tvare mu tiekla krv z obocia. -„Netusim! Fakt netusim, ale drzal Zuzanu za ramena a to ma do nepricetnosti vytocilo, ze niekto siaha na Zuzanu. Pedofil jeden...“ odpovedal jej s bolestnymi vzdychmi Bruno. -„Pod! Musime to rychlo osetrit!“ rozkazala mu Sofia a Bruno sa zohol po mobil, ktory mu vypadol z vrecka do snehu a spolu odchadzali k domu. Sofia sa na chvilku oddelila od Bruna, vratila sa k snehu, kde Bruno lezal, nohou zahrabala sneh a poobzerala sa okolo seba. Rychlo dobehla Bruna a pevne ho chytila za ruku a vosli dnu. -„Do pekla aj s nim!“ zuril Bruno, ked sedel nad umyvadlom a Sofia mu umyvala tvar. -„Hlavne sa nerozculuj, pretoze ti to musim osetrit!“ povedala a prilozila mu dezinfekcny prostriedok na ranu. Bruno sa len divne zatvaril pri tom, ako pocitoval hrozne stipanie rany. -„Ked sa mi raz dostane do ruky, tak ten este uvidi svoje! Nebude ohrozovat moju rodinu a hlavne sa nebude priblizovat k Zuzane...“ roztrzito povedal a chytil si obvaz na cele, ktory mu Sofia prilozila na ranu a prelepila. -„To som teda zasa raz dopadol!“ povedal a vyzliekol si tricko, ktore bolo cele od krvi. -„Vravela som, ze on si neda pokoj! Prepac, je to moja chyba, pretoze keby som tam nebola za tebou prisla, tak by ti mozno nevrazil, ale vrazil by si ty jemu!“ skodoradostne sa uskrnula Sofia a Bruno sa len mierne usmial. -„Pockaj nech ti dam na krk mokry uterak!“ povedala a zasmiala sa. -„Co je na mne take smiesne?“ podrazdene sa opytal a cakal odpoved. -„Spomenula som si na rano, kedy som ti povedala, ze ti pomoze len ten uterak namoceny v ladovej vode, ktory si po mne hodil...“ znova sa zasmiala, no potom na neho milo pozrela a utrela mu posledne kvapky krvi z tvare. -„No co uz stane sa! Hlavne je, ze mi uz netecie krv z nosa!“ zaklonil hlavu a Sofia si len prezerala jeho telo, ktorym sa pred nou pretrcal, aj ked nechcene. Jej zadivanie na jeho hrud prerusil jeho pohlad a tiche odkaslanie: -„Dakujem ti, ze si mi s tym pomohla, pretoze neviem akoby som zvladol sam!“ Sofiu len myklo a dufala, ze nevidel, kde sa pozerala. -„Oh! Nestoji to za rec! Len si to vecer este prelep, pretoze obocie neprestane len tak rychlo krvacat!“ upozornila ho Sofia. -„Ako vies? Si lekarka?“ spytal sa Bruno a vstaval z vane. -„Nie, ale zazila som si svoje!“ pozrela do zeme a vzdychla si a zabalila do kopky krvave obvazy. -„Ten podliak ta vari aj bil?“ spytal sa drziac si obocie. Sofia len smutne prikyvla a Bruno si ju privinul na hrud. Silno ho objala a utrela si slzu. Bruno na svojej hrudi citil jej tep a velmi ho to vzrusovalo, ze mohol Sofiu ochranovat. Pozrela mu do oci a dala mu bozk na lice. Bruno ten bozk este dlho hrial na tvari. Sofia ho chytila za bradu -„Davaj si nabuduce lepsi pozor!“ zavrela oci, a pobozkala ho jemne na bradu. Otocila sa a odisla prec. Bruno zostal len chvilku nehybne sediet na okraji vane a potom sa spamatal a odisiel do svojej izby po ciste tricko. Prechadzal do izby a drzal si prelepene obocie. Ona ma pobozkala a dokonca dvakrat... Chytil si bradu a potom lice a nasledne si posuchal celu tvar, ked vosiel do izby. Ona ma ma skutocne asi rada... Usmial sa sam pre seba a navliekol si tricko s radom smajlikov a prebehol si rukou po vlasoch, aby dostali znova ten strapaty tvar co mali vzdy. Sestnasta kapitola - Vianocna vecera Blizil sa cas vecere a Bruno sa uz vo svojej izbe pripravoval, obliekol si oblek a zisiel do obyvacky. Cestou, ako si utahoval cervenu kravatu sa obzeral naokolo a nikde nikoho nebolo. Podisiel ku stolu, sadol si a odpil z mineralky, ktoru mal naliatu v pohari. Po chvili pocul kroky na schodoch a nasledne uvidel aj Sofiu, ktora mala na sebe oblecene cierne vecerne saty a okolo krku mala diamantovy nahrdelnik. Bruno sedel na stolicke a s otvorenymi ustami pozeral na Sofiu. V tej chvili myslel len na to, aka je ocarujuca a pritazliva. -„Mal by si zavriet usta, lebo tu bude prievan!“ zavtipkovala a sadla si na stolicku oproti nemu. -„Vies, ze toto je konfliktna poloha?“ vysvetlil jej, aby zahovoril temu a usmial sa. -„Tak to by som si mala odsadnut blizsie k tebe!“ povedala laskavym tonom a posunula sa blizsie k Brunovi Bruno sa len usmial a tento usmev sa Sofii velmi pacil, pretoze ju vedel vzdy potesit. Zuzana este stale neprichadzala a Bruno ju isiel do izby skontrolovat. Vybehol po schodoch a zaklopal na dvere izby. Ozval sa len slaby hlasok, ze moze vojst. Vosiel do izby a videl, ze Zuzana sedi na posteli a place. Bruno sa k nej priblizil a pohladil ju po vlasoch a cupol si k nej. -„Co sa deje slniecko?“ opytal sa s ustarostenym pohladom a vzapati ho Zuzana silno objala. -„Velmi mi chyba maminka!“ povedala a Bruno jej utieral slzy a pobozkal na jemne vlasky. -„Ver mi, ze aj mne chyba, ale jednoducho si musime na to zvyknut!“ utesoval ju, ked ju uz mal na rukach a jej hlavu na hrudi. Do izby vstupila Sofia, ale zastala pri dverach ked videla, ze Bruno varuje Zuzanu. -„Prepacte nevedela som...“ ospravedlnila sa a odisla spat do obyvacky. Bruno nestihol ani nic povedat a uz bola prec. -„Hlavne uz neplac, pretoze to nam maminu nevrati! Mala by si sa tesit z toho, ze su Vianoce. Cas pokoja, lasky a radosti! Viem, ze je to pre teba tazke, ale...“ nedokoncil vetu, vzdychol a usmial sa na nu a znova ju pobozkal na vlasy. Zuzana sa len nadychla, ze ide nieco povedat, ale nechala si to pre seba a miesto toho Bruna znova silno objala. Chvilku nehybne stali a potom ju polozil na zem. -„A teraz sa utekaj obliect, pretoze za chvilu bude vecera!“ usmial sa na nu a pri dverach dodal: -„Sofia ta ma rada ako vlastnu dceru... Cakame ta dole slniecko!“ dodal a zavrel dvere. Zisiel do obyvacky k Sofii a vysvetlil jej co sa stalo. Sofia tomu samozrejme pochopila, pretoze aj ona bola mala a predsa aj ju musel niekto utesovat popri tych vsetkych veciach, co sa u nich diali a velmi to bolelo. Nerada o tom rozpravala, ale vedela, ze raz sa tom bude musiet pri nejakej prilezitosti zmienit. Vsetci uz boli po polhodinke usadeni pri stole a Bruno rozhodol, ze budu este chvilu cakat, ci nahodou nepride jeho mama. Stale v kutiku duse dufal v to, ze sa objavi a stravi s nimi Vianocnu veceru. Po tom, ako uz preslo sedem hodin a Bruno stracal aj posledny kusok nadeje sa rozhodol, ze budu vecerat, pretoze sa jeho matka a jeho brat neukazali a na tvarach Sofie a Zuzany videl netrpezlivost, pretoze sa snazili pocas celeho dna nejest. -„Tak teda ideme jest... Pretoze, ako tak na vas pozeram ste schopne nakrajat mna...“ povedal sklamanym hlasom Bruno a odisiel do kuchyne po jedlo. Sofia prisla za nim a polozila mu ruku na plece a utesujucim tonom povedala: -„Neboj sa! Nadej umiera posledna a mozno skutocne pridu. Netrap sa s tym a hlavne nebud smutny, pretoze Zuzana sa na Vianoce asi najskor tesi...“ utesovala ho a Bruno si dovolil opatovat jej bozk, ktory mu dala na lice v kupelni. Lenze bozk smeroval na usta a Sofia sa nijako nebranila. Bola to len mala pusa, ktora prisla necakane, no vhod. -„Dakujem ti pekne za podporu!“ s usmevom jej podakoval a oprel sa hlavou o jej a obaja sa zasmiali a nasledne ju Bruno jemne pohladil chrbtom ruky po tvari. -„Nerozumiem tomu, ako ta mohol ten hajzel bit! Ja by som na zenu nedokazal zdvihnut ruku!“ povedal uprimnym hlasom a Sofia mu miesto odpovede chytila ruku a pobozkala. Bruno vzal tazsi hrniec polievky a Sofia zobrala z kredenca oplatky. Obaja prisli do obyvacky a usadili sa za stol. -„Mnam! Kapustnica!“ potesila sa Zuzana a nadvihla pokrievku. Bruno na nu prisne pozrel, ale povedal jej milym tonom, ze najprv budu jest oplatky s medom a potom az kapustnicu. Zuzana neprotestovala- naopak bola rada. Ked sa pustili do maleho predjedla, ktore k Vianociam patrilo, niekto zazvonil pri dverach. Bruno rychlo polozil svoju oplatku a rychlym krokom smeroval k dveram. Utieral si usta a ked otvoril dvere, tak sa mu nesmierne ulavilo, pretoze uvidel vo dverach svoju matku, brata a neznameho muza. Ach boze! Ani len nevidno naznak toho, zeby sa bola moja mamicka zmenila... Keby vedela, ako ju rad vidim! A brat? Ten sa teda naozaj zmenil. Vyrastol a dospel... Bruno sa v duchu usmial. -„Ahoj mami! Ahoj Boris! Dobry den!“ pozdravil kazdeho a podal kazdemu aspon ruku. Matka akosi na to nevyzerala, ze by sa chcela s Brunom objimat, ale Boris sa pri nom zastavil a bratsky ho objal a potlapkal po pleci. Bol rad, ze ho po takom dlhom case vidi a ked sa mu Boris zadival do slabucko zelenych oci, vedel, ze si budu mat o com rozpravat. Bruna to vobec neprekvapilo, ked sa tiez pozrel do oci tej istej farby. Predsa su rodina. -„Vobec sme uz s tym neratali, ze pridete!“ povedal a ukazal im miesto, kde si maju odlozit svoje veci. -„Bruno, dovol, aby som ti predstavila tvojho noveho „otca“!“ povedala Ema- matka a predstavila mu ho. -„Bruno. Toto je Anton. Anton. Toto je Bruno!“ predstavila ich a obaja si znova s usmevom potriasli rukou. -„Co sa ti to preboha stalo, ze mas prelepene obocie?“ nechapavo sa opytala Ema. -„To je dlhsi pribeh...“ nechcel jej predsa povedat, ze sa pobil s Karolom, ked ho ani nepoznala... Bruna ale zarazila poznamka, ktoru povedala jeho matka. Ze novy otec... Ja by som bol najradsej, keby bol pri mne moj otec a nie nejaky cudzi muz, ktoreho sotva poznam... Ale jasne! Casy sa menia a tak, ako si moja mama nasla noveho chlapa, tak ja si zacinam privlastnovat novu zenu... potmehudsky sa usmial a ukazal im trom, kadial maju prist do obyvacky, aj ked vo vnutri mal otazku, co chcela matka povedat tym novym otcom. Zeby uz davno zabudla na svojho prveho manzela? V tom momente, ako vosli do obyvacky sa vrhla Eme okolo noh Zuzana a hlasno ju privitala: -„Starka!“ na viac sa nezmohla a Ema sa len musela usmievat, ked po takom velmi dlhom case videla svoju vnucku Zuzanu. Ema si ju zobrala na ruky a cudovala sa, ako velmi rychlo vyrastla -„Si nejaka tazka pocuvaj!“ vykrikla Ema, ked ju drzala -„Musis si pomaly zvykat, mami, ja som si uz zvykol!“ odvetil Bruno a pohladil ju jemne po chrbte. -„A ty si kto?“ opytala sa Zuzana, ked bola este stale na rukach pri Eme. -„Ja som tvoj stryko Boris!“ usmial sa na nu a ustipol ju do lica. -„Ty si mojho ocka brat?“ skomolila vetu a vsetci sa schuti zasmiali. -„Ano, presne, ja som ten s ktorym sa tvoj brat bil v detstve!“ mrkol na Bruna a on si instinktivne pri slove bil chytil obocie a udrel priatelsky Borisa do pleca. Bruno sa poobzeral po miestnosti a nevidel, kde je Sofia, aby ju predstavil. Po chvilke prisla z kuchyne s oplatkami a dalsim tanierom pre Antona, pretoze nepocitali s dalsou osobou. Ema sa obzrela na Sofiu a ihned zmeravela a nahlas povedala: -„Musim si sadnut, je mi nejako...“ nedopovedala a v momente ju Boris radsej chytil za ruku a Bruno pohotovo prisunul stolicku. Zuzana sa len skryla za Bruna. -„Mami, co sa deje? Je ti zle?“ ustarostene sa vypytoval Boris. -„Nie, nie! Je mi dobre, len mi prislo trosku nevolno... To asi z toho narocneho cestovania!“ mavala rukami okolo tvare a letmo pozerala na Sofiu. Ked dala kazdemu na tanier novu oplatku a pripravila prestieranie pre Antona, prisla k nim a podala Eme ruku. -„Dobry den! Vy musite byt Brunova matka! Ja som Sofia!“ povedala a podala jej ruku. -„A- ahoj Sofia!“ koktala Ema a po tom, ako pocula meno sa jej potvrdilo to, co si myslela. -„Hadam ti nevadi, ze ti tykam!“ opytala sa jej matka a zadivala sa jej do zelenych oci. -„Nie, nevadi mi to!“ usmiala sa na nu a Ema dodala: -„No vies, napadlo mi tak, ze ked zijes s Brunom, tak asi budes jeho nova partnerka.“ povedala a Bruno jej vysvetlil, ako to vlastne je -„Nie, Sofia, nie je moja nova partnerka, je to naozaj na dlho a ked budeme mat chvilku casu, tak ti to vsetko poviem!“ objasnil jej Bruno a pozrel na Sofiu velmi rozpacitym pohladom a Sofia len prikyvla na znak toho, ze vie o co ide. Bruno na nu len zmurkol okom a usmial sa. Po tom, ako sa vsetci rozhovorili Bruno podisiel k Sofii a pohladil ju jemne po chrbte a sepol jej do ucha dakujem. -„Tak! Je na case by sme sa pustili do vecere, co poviete?“ opytal sa Bruno a ukazal Antonovi a Borisovi miesto. -„No neviem ako vy, ale ja som dost z tej cesty vyhladol!“ Anton sa zasmial od srdca a prijal miesto, ktore mu ponukol Bruno. Ako sa hovori: Mnohym ludom nevieme porozumiet, ale staci, aby sa rozosmiali, a cely ich charakter lezi pred nami ako na dlani. Bruno uz nemal pochybnosti o tom, aky asi Anton je. Usmial sa na neho a presiel v rychlosti za matkou, ktoru chytil za ruku a priviedol ju k stolu. Bola povdacna za to, ze ju odprevadil. Silene sa usmiala a sadla si na svoje miesto. Pre pana Boha! Co tu ona robi? Ako sa tu ona mohla objavit? Sofia! Nie, nesmie sa to nikto dozvediet... pomyslela si Ema, ked pozerala na vecerajuceho Bruna a Sofiu. Rychlo prebehla pohladom po ostanych a znova sa zamyslela. Ach, ako dlho som len nevidela mojho prvorodeneho syna! Bruno! Vobec si sa nezmenil. Teraz lutujem, ze som na teba tak do telefonu kricala... Odpust mi to... Urcite sa ti ospravedlnim, ked budeme spolu aspon chvilku... Ale ako je to mozne, ze Sofia je u teba doma? Vsak on je do nej zalubeny! Moze to skryvat ako chce, mne neujde jeho iskra v ociach... Vsetko ma svoj cas... Nic mu zatial neprezradim... rozmyslala Ema popri tom, ako jedla polievku, no nebola si ista tou vetou, ktoru si myslela. Bola sice toho nazoru, ze vsetko by sa malo objasnit na zaciatku, no vedela, ze mozno teraz na to nie je najvhodnejsi cas. Ked popri nej Sofia s Brunom prechadzali len sa usmievala a hodnotila, kto sa ako zmenil. Najvacsiu radost mala asi zo Zuzany. Druhe jedlo bol zemiakovy salat s morkou. Popri tom, ako vsetci pohromade vecerali, sem tam prehodil Boris rec s Brunom, ktory sedel vedla neho a so Sofiou, pretoze bol zvedavy, ako sa dostala k Brunovi do domu. Bruno nenapadne kopol Borisa do nohy, aby dal pokoj a pochopil. Po veceri, ked sa uz vsetci najedli a vyzeralo to tak, ze nikto uz jest nebude Bruno vstal od stola a s nim aj Sofia. Bol pripraveny zozbierat spinavy riad a odniest ho do kuchyne, ale pri tom, ako stal vedla Sofie, mu sepla do ucha: -„Myslim, ze by si chcel byt so svojou mamou sam! Navrhni jej, aby ste isli spolocne po darceky, co priviezli...“ Bruno na to nic nepovedal, pretoze si nevsimol, ze nedoniesli darceky a len pozrel nadsenymi ocami, pretoze Sofia vedela vzdy precitat z oci to, co si zelal... Nenapadne ju pohladil po ruke aby si to nikto nevsimol a isiel do chodby po vetrovku. Doniesol ju aj Eme a sepol jej do ucha, aby isla s nim von, do auta po darceky. -„Sofia, prosim ta, mohla by si zahovorit Zuzanu, aby sme doniesli dnu darceky?“ posepol Sofii do ucha, ked prechadzala okolo. Sofia len kyvla hlavou a zavolala na Zuzanu -„Zuzana? Mozes mi prosim ta pomoct s riadom, ty ho rada odpratavas!“ povedala s usmevom na tvari a Zuzana ochotne podisla k stolu a zobrala dva hrnceky do ruky a pochodovala smerom do kuchyne za Sofiou. -„Mami, som naozaj rad, ze ste prisli! Ani neviete, aku radost ste spravili mne a urcite netusis, aku radost ma Zuzana!“ povedal jej a objal ju, aj ked ona mu to najprv neopatovala, no neskor ho objala aj ona. Potom Bruno otvoril dvere a Emu ovial chladny vanok a prekrizila si ruky. Potichu za sebou zavrel dvere a ako schadzali schodikmi, ticho prerusila jeho matka. -„V prvom rade sa ti chcem ospravedlnit! Nemala som tak na teba vyskocit do telefonu, ale vsetko sa to zmenilo, ked som videla vas dvoch so Zuzanou! Prepac, vlastne troch!“ zmurkla na neho, ked kracali k autu. -„Ako to myslis, troch?“ nechapavo sa opytal Bruno. -„Myslis si, ze som slepa a nevidela som, ako si sa pozrel na Sofiu zalubenym pohladom? Zjavne neviete citat este z oci... A ked si vstaval od stola a nieco si jej posepol a potom pohladil ruku?“ vysvetlila mu Ema a otvorila kufor na aute a pozerala sa na prekvapenu Brunovu tvar. -„Priznavam, ze Sofia sa mi naozaj paci ale neviem, ci je to vzajomne...“ -„Prosim ta, Bruno! Nevidis, ze kebyze moze tak po tebe skoci? Vsak ju nenechaj len tak odist! Je to spravne dievca! Ver mi! A myslim, ze ty si spravny chlap...“ povedala mu, ked zatvarala kufor. -„Ako to vies? Ty ju vari poznas?“ opytal sa nechapavo a prehliadol poznamku na jeho osobu. Ema chvilku mlcala a nepovedala pravdu, pretoze to by vsetko este viacej skomplikovalo... -„Nie, samozrejme ze ju nepoznam, ale jednoducho to citim! Nenechaj ju len tak... Ona chce teba a ty ju!“ zmurkla na neho a pobrali sa k domu. Na chvilku zastali pred domom. -„A povies mi, ako sa dostala k tebe domov?“ zvedavo sa opytala Ema -„To je naozaj na dlhsie a ak sa nahodou dnes naskytne prilezitost, urcite ti to poviem!“ -„Inak, vazne ma to mrzi co som ti vsetko povedala... Mam ta skutocne rada a mam neuveritelnu radost, ze si ma pozval. Boris sa tomu takisto potesil. Dakujem!“ potlapkala ho volnou rukou po chrbte a Bruno otvoril dvere na dome. Obaja vosli dnu, Ema zobrala aj Brunove tasky a on pre istotu zamkol dvere... -„Sofia! Zuzana!“ zvolaval ich Bruno, ked prichadzal do kuchyne. -„Podte! Prisiel Jezisko!“ zvolal a usmial sa na Sofiu a vsimol si ako bleskovo Zuzana zareagovala. -„Jezisko!“ zakricala a utekala do obyvacky. -„Opatrne!“ krical za nou Bruno a Sofia ho zastavila a opytala sa ho: -„Co sa na mna stale usmievas? Privadzas ma do rozpakov! Nebud v rozpakoch, ked sa na mna usmejes usmevom, ktory vie vycarit len tak najvacsi playboy a k tomu este ked ma take biele zuby!“ zmatene, ale s humorom mu povedala Sofia. -„No prepac! Budem sa teda na teba len mracit, ok? A k tomu si nebudem umyvat vobec zuby, aby som ich mal zlte!“ dolozil k jej poznamke, obaja sa zasmiali a Sofia ho udrela do pleca a Bruno odpovedal vycerenim zubov. Sofia sa za neho zakvacila a isli do obyvacky, ako skutocny par. -„Idem hore do svojej izby, pretoze toto je vasa rodina!“ povedala ked boli pri schodoch a zastavilo ju len, ako ju Bruno chytil za ruku, ktorou sa ho drzala. -„Nikam nejdes! Teraz patris do rodiny aj ty a mimochodom, Jezisko urcite nezabudol ani na teba!“ zmurkol na nu a Sofia neprotestovala a prisli uz ruka v ruke k stromceku. -„Oci! Oci! Pozri sa co som dostala!“ kricala Zuzana, ked prichadzali obaja do obyvacky. -„Co to je? Oj, Jezisko asi nakupoval v hudobnom obchode a kupil ti CD Zuzany Smatanovej?“ zacudovane s hereckym vykonom sa pytal Zuzany. -„Ano, ano! Ako vedel, ze som prave chcela toto CD?“ No bude to asi tym, ze si na neho zasnene pozerala viac ako 10 minut pred obchodom s hudbou... pomyslel si Bruno -„Ja netusim! Jezisko je velka osobnost! Chce aby si sa Zuzkou asi inspirovala...“ zasmial sa Bruno a Zuzana odbehla znova k stromceku. -„No len, myslim, ze sa budes musiet velmi skoro zacat ucit anglictinu, pretoze ako vidim tak Entirely Good je anglicky album...“ -„Mne to oci nevadi, hlavne, ze budem pocut moju oblubenu spevacku Zuzku Smatanovu! Nevies, oci, kde sa da zohnat jej podpis?“ zvedavo sa pytala dalej. -„Fiha, tak to vobec netusim, ale skusim napisat Jeziskovi, ci by este neposlal dalsi maly darcek.“ -„Dakujem oci! Si super!“ kricala a objimala ho okolo noh a ked sa zohol pobozkala ho na lice. -„Je tu jeden darcek aj pre teba aj pre Sofiu!“ kricala spod stromceka a dobehla k nim a podala im ich darceky. -„No, tak vidim Bruno, ze si mal naozaj pravdu! Ako ma tu len ten Jezisko nasiel?“ zvedavo sa pytala Sofia. Brunovi nic ine nezostavalo, len sa na nu znova usmiat. Sofia otvorila svoj darcek a len nemo pozerala na neho s otvorenymi ustami. -„Tak toto... Toto nemozem fakt prijat, Bruno!“ rozplyvala sa nad darcekom co jej daroval. -„Akoby nie? Ja som ti to predsa nepriniesol! Musis si to uz len nechat!“ -„Je to naozaj krasny nahrdelnik! To som si ani nezasluzila! Vsak sa pozname len necele dva tyzdne!“ -„Lenze, Sofia, aj ty a aj ja vieme, ze sa za tie necele dva tyzdne naozaj velmi vela zmenilo!“ vysvetlil jej Bruno. -„To ano, ale predsa..“ -„Nechcem nic pocut!“ usmial sa a ponukol jej, ze jej nahrdelnik pripne na krk. Nakoniec, otvoril svoj darcek aj Bruno. -„Jezisko bol trosku menej kreativny a doniesol len toto...“ usmiala sa Sofia a pozrela naokolo po izbe. -„Menej kreativny, ale bohaty! Asi smrdim, co uz!“ povedal ironicky Bruno. -„Myslim, ze to nebolo zamerom Jeziska, aby ti naznacil toto, ale jeho zamerom bolo asi to, aby si vonal stale...“ uskrnula sa a Bruno ju objal a Sofia mu dala bozk na druhe lice. -„Tak toto sa mi uz paci! Bozky od dvoch zien!“ zadival sa pred seba a objal Sofiu okolo ramien. Samozrejme, svoj darcek si nasla aj Ema, Boris a aj Anton, aj ked nie od Bruna, pretoze on ani len netusil, ze niekto taky ako Anton pride... Nakoniec Zuzana dostala asi najviac darcekov, z ktorych sa velmi tesila. Pobehovala po dome s novymi vecami a hrackami, co dostala a vo vezi hralo potichu Entirely Good... Sedemnasta kapitola - Konecny verdikt Vsetci sedeli v obyvacke za stolom a viedli debatu o tom, co je pekne na Vianociach. Samozrejme Zuzana ich nevnimala, pretoze bola pohltena zabavanim sa s darcekmi, ktore dostala. Vsetci si mozno nasli pod stromcekom, co si tajne zelali, ale kedze sa spolu cela rodina nevidela dost dlhy cas nebolo to mozne, aby si splnili vsetky zelania. Bruno bol vsak rad, ze sa im podarilo takto stretnut po dlhom case. Dostal ten najkrajsi darcek. Prisla jeho matka s bratom a ziskal na svoju stranu Sofiu. Sedel oproti Eme a pohlad mu zabludil na matku, ktora na neho intenzivne pozerala a chcela, aby sa isli porozpravat, pretoze jej musi toho naozaj vela vysvetlovat. Bruno vstal od stola a Ema sa postavila tiez. Sofia ich len pozorovala a cakala, co sa bude diat. Bruno nieco Eme posepol do ucha a vydali sa spolu hore schodmi , asi isli najskor do Brunovej izby. Sofia pokracovala v rozhovore s Borisom, pretoze si povahovo sadli. -„Tak tu budeme mat uz klud, tak sa mozeme porozpravat o com chces!“ vysvetlil Eme a otvoril jej dvere na svojej izbe a naznacil, aby isla dnu. Ema bez pohladu na Bruna vosla a usadila sa na stolicku pod schodmi na povalu. Bruno si sadol oproti nej na kraj postele a cakal, co sa bude Ema pytat. -„Tak? Nechces mi nieco povedat o Sofii?“ zvedavo sa opytala Ema. -„A co by si take chcela o nej pocut? Najskor to, aby som ti vysvetlil ako sa dostala ku mne domov a ako sa mi stalo to co mam na oku...“ -„Ano! Si sikovny, bystry! Tak hovor teda...“ riekla Ema. -„No. Jedneho dna, asi pred viac ako tyzdnom, mam taky pocit to bolo, kedy sme sa prvy krat stretli,“ zacal vysvetlovat, ako sa spoznali -„Ako si si mohla vsimnut, tak sa mi podobala na Andreu a tak som ju teda nemohol len tak obist a pri pohlade na to, ako sedela na lavicke pred obchodom a chulila sa v malej kopke, som jednoducho nemohol odist...“ povedal a Ema len pozerala a pocuvala ho. -„Mozno prave preto si ju aj ty spoznala a to ta zarazilo, je to tak?“ spytal sa a zvrtol rozpravanie inym smerom. Ema len spozornela a narovnala sa na stolicke a pomyslela si. Bruno, keby to bolo tak ako vravis... Je v tom uplne nieco ine, o com ty este nevies a myslim, ze teraz by nebol ten najvhodnejsi cas s tym zacinat... Raz, ked bude na to idealny cas ti to urcite poviem, a budete vsetci prekvapeni... Ale to ma zatial cas... Nechcem robit chaos... -„Nie, nemyslim, ze to bolo tym. Ja som prekvapena neostala, len mi prislo zle z tej dlhej cesty!“ klamala Ema a pozerala pritom do oci Bruna, aby to znelo presvedcivo. On jej pozeral tiez priamo do oci a bol presvedceny, ze hovori pravdu tak prikyvol a pokracoval. -„Jednoducho sme sa zacali rozpravat a prislo na to, ze jej muz ju vyhodil z domu...“ povedal a Ema na neho zarazene pozrela. -„Pozical som jej bundu, aby vonku nezmrzla a potom mi ju prisla vratit a od vtedy som ju uz z domu nepustil... Neviem, ale jednoducho mi padla hned do oka!“ dokoncil rozpravanie. -„To je vsetko?“ prekvapene sa spytala Ema -„A co by si chcela este pocut? O tom, ako ju jej manzel tyral, bil a o tom, ze ma aj dieta o ktore sa nemohla starat presne tak ako ja? Ona je v podstate rovnaky pripad ako ja, takze ju chapem a snazim sa ju vzdy vypocut! Vsak to je zasa na velmi dlhe rozpravanie o tom, co sa stalo so mnou a Andreou...“ -„A si si isty, ze to nie je ten typ zeny, co pride k muzovi, vyplace sa mu na pleci a spravi v jeho zivote chaos? A myslim, ze mi nemusis nic o vas dvoch s Andreou hovorit, pretoze viem ako to bolo... Jednoducho som bola presvedcena, ze ty taky nie si...“ polozila otazku a nasledne mu povedala co si o tom vsetkom mysli. -„A myslis si, ze preco by som mal tuto ranu na hlave? Raz sem prisiel, dal jej jednu facku a teraz prisiel znova a keby som nebol zasiahol, tak mozno to neschytam ja ale ona! Jej manzel je psychopat a neviem coho je schopny, ale teraz som si overil, ze je schopny ist este dalej, ako som predpokladal!“ dokoncil, vstal z postele a smeroval k oknu. Ema este stale sedela na stolicke a len pozorovala Bruna, ako sa prechadza po izbe od okna k posteli a spat. -„No, tak ako ta poznam, tak to si nedas jednoducho vyhovorit a budes si pevne stat za svojim... Tak... Len si davaj teraz dobry pozor na to co budes robit... Mozem ti povedat, ze Sofii pri pohlade na teba, oci veselo hraju, takze to najskor nepredstiera...“ povedala a vstala -„Tak ti zelam vela stastia! Urcite sa ti to podari, verim v to!“ usmiala sa na Bruna, naznacila mu drzanie palcov a polozila mu ruku na plece. -„Neboli ta uz to obocie?“ spytala sa starostlivo Ema. -„Dakujem ti mama! Nie, neboli, uz ma to pri vas preslo...“ chytil jej ruku a chvilu ju drzal vo svojich rukach. -„No a pockaj! Myslim, ze este aj ty si mi chcela nieco povedat, preto sme sem isli...“ zastavil ju pri odchode. -„Bruno moj! Chcela som ti len povedat, prepac! Je mi to naozaj luto... Viem, co sa ti vsetko stalo a naozaj ma to mrzelo, ked som ti do mobilu povedala, to co som ti povedala... Prepac!“ ospravedlnila sa a otocila sa k dveram. -„Mami! Som rad, ze si sa mi ospravedlnila, ale nebolo to naozaj potrebne, ja ta chapem tiez... A okrem toho, uz si sa mi raz ospravedlnila!“ povedal a uprene na nu pozrel. Bruno jej otvoril dvere a odisli spolu do obyvacky medzi ostatnych. Zuzana sa na nich vrhla a objimala ich. Bruno bol naozaj rad, ze ma pri sebe svojich najblizsich... -„Anton, Boris. Je na case, aby sme sa rozlucili, pretoze je uz dost neskoro a caka nas este cesta domov...“ zavelila Ema a obaja ako na povel vstali z pohovky. Spolu s nimi vstala aj Sofia a presla k Brunovi. -„Ale pockajte! To hadam nemyslite vazne. Dom je dost velky na to, aby ste sa vyspali aj tu. Tak nevymyslajte a prespite tu! Hned rano, ako vstanete mozete ist, ale samozrejme po ranajkach!“ prikazoval im Bruno, ale Ema mu vysvetlila, co je vo veci. -„Bruno. Radi by sme ostali pri vas este aspon jeden den, ale jednoducho to nejde, pretoze Boris rano odlieta do Londyna za priatelkou.“ -„Aha. Tak to som fakt nevedel! To si sa ani nepochvalil!“ stuchol brata do boku, ked sa pri nom pristavil. -„Nebol na to cas a ani si sa nepytal, tak mne to nenapadlo. Kebyze mi to mama nepripomenie, tak aj ja zabudnem na to, ze zajtra niekam idem, pretoze mi tu bolo s vami prijemne!“ vysvetlil a zobral si Zuzanu na ruky. -„Tak to sa mas naozaj cim chvalit! Zabudnut na Luciu...“ pochvalila ho Ema s ironiu v hlase. Boris sa len nevinne usmial a polozil Zuzanu na zem. -„Teda ja dufam, ze pridete coskoro aspon vy dvaja s Antonom, mama!“ sklamane povedal Bruno. -„Hej, ale ja predsa nejdem prec na tri roky a urcite sa vratime sem na Slovensko aj s priatelkou, tak urcite prideme!“ zmurkol na Bruna a vsetci traja sa pobrali k dveram, aby sa obliekli. Sofia nechcela byt pri rodinnej debate nazvys, tak sa rozhodla, ze odprace pohare zo stola, co ostali po malej debate po otvarani darcekov. Vsetci sa obliekli a Bruno pribehol este s taskou ich darcekov, ktore si takmer zabudli a prihodil aj tacku kolacov, co napiekli so Zuzanou -„Ale neprehanajme to zasa Bruno, dobre!“ povedala nahnevane Ema. -„Mami, hadam neohrdnes zakuskami, co robila Zuzana a ja!“ usmial sa na nu a neostavalo jej nic ine, len si tie kolace vziat. -„Dakujem vam teda velmi pekne za vasu navstevu, ktora nas potesila! Ja len dufam, ze nabuduce to bude o cosi dlhsie a stihneme toho viac a dufam aj v to, ze Boris sa nebude ponahlat domov a prespite tu!“ povedal provokacnym tonom. -„Hej bracho! Teraz to nehadz vsetko len na mna!“ Boris sa uskrnul a udrel silno Bruna do pleca, ked vychadzal z domu. -„Hej, to trosku bolelo! Som zvyknuty, ze ma tam udiera Sofia a o dost jemnejsie!“ -„No tak musis cvicit! Nebudes mat potom roztrhnute obocie!“ povedal provokativne a ukazal prstom na obocie a uhol sa Brunovi, ktory sa mu chystal vratit uder. -„Idem este s vami k autu!“ povedal a zaplesol za sebou dvere. -„Maj sa dobre Bruno! Je mi luto, ze sme nepokecali dlhsie, ale nebolo zjavne o com... Este si si na mna nezvykol...“ povedal Anton a potriasol Brunovi rukou. -„To nevadi! Beriem ta ako sucast rodiny a dufam, ze najblizsie teda nieco preberieme a dozviem sa o tebe viacej!“ posledne slova zvyraznil a obratil sa na matku. -„Myslim, ze o nom si mi chcela co to viac povedat, ale zabudla si na to!“ -„Bruno! Som uz predsa starsia, tak nemyslim na vsetko!“ vyhovorila a naznacila mu, aby ostal pri dome, pretoze si nevzal ani bundu a pobehoval len v obleku. -„Ostan radsej tu, pretoze prechladnes a kto sa bude starat o Zuzanu? Pozdravim za teba Borisa a vies, ze mobily existuju, tak ak chces vediet o Antonovi mozno viacej, tak mi zavolaj, ale prosim nie zajtra, pretoze budem hotova z dnesneho vecera, ledva budem zit... A hlavne davaj si pozor na toho Sofiinho muza, pretoze ako sa zda, je dost drsny...“ dodala a poberala sa k autu. -„A opatruj si Sofiu, chlapce!“ usmiala sa pri dverach auta -„Urcite zavolam mama! A dakujem za upozornenie... Okusil som na vlastnej kozi a neboj sa, Sofiu si nedam!“ krical za nou, chytil si ranu a nasledne si prekrizil si ruky na hrudi, pretoze mu bola zima. Oprel sa o dvere a pozoroval, ako nastupuje Ema do auta a ako sa otacaju na ceste a pomaly miznu na krizovatke. Bruno este potreboval chvilku ostat na vzduchu, aby si to vsetko v hlave urovnal. Dvere na dome sa otvorili a objavila sa v nich Sofia. Obzrel a ked ju tam uvidel, musel sa jednoducho usmievat. -„Nejdes dnu? Zuzana je uz asi unavena, pretoze si uz lahla na sedacku a zislo by sa ju ulozit do postele... Predsa len poznas jej pocity lepsie!“ chytila ho za plece. Uchopil jej ruku a otocil sa k nej. -„Uz idem. Len som potreboval chvilku cerstvy vzduch. Idem sa postarat o Zuzanu. Dnes ti dakujem naozaj za vsetko, co si pre mna urobila, naozaj si to vazim!“ podakoval sa jej a obaja odisli dnu. Bruno zatvoril dvere a skontroloval pre istotu, ci skutocne zamkol a instinktivne sa pozrel cez zaclonky na okne pri dverach pred dom, ci sa tam nic nedeje. Nevidel nic okrem svietiacich poulicnych lamp a stop po aute jeho matky, za ktorou mu bolo tak trosku luto. Ocakaval, ze na prvy krat sa zdrzia dlhsie, ale aj to co boli spolu stacilo, aj ked si tym nebol isty... Presiel do obyvacky a sadol si na kraj sedacky k Zuzane, ktora sa na neho ospalo pozrela. -„Oci, som unavena, odnesies ma do mojej izby?“ opytala sa detskym hlaskom a Bruno nemohol povedat nie. Jemne jej vytiahol z ruky CD Zuzany Smatanovej a polozil ho na stol. -„Samozrejme slniecko!“ usmial sa na nu, pohladil ju po vlasoch, dal bozk na celo a radsej si nechal otazku ci ma zuby umyte pre seba, pretoze on nemal tiez velmi naladu kazdeho komentovat. Zobral ju na ruky, jej papucky vzal do druhej ruky a pomaly vysiel po schodoch k izbe. Opatrne otvoril dvere a polozil ju na postel. Vyzliekol jej saty, obliekol pyzamo a citat rozpravku v tomto pripade nebolo potrebne, pretoze zaspala ihned, ako ju prikryl perinou. Podal jej Macka spolocnika a zhasol svetlo. Potichu vysiel z izby a s usmevom na tvari zisiel spat do obyvacky. Zostupil zo schodov na chodbu a videl, ako Sofia vypina svetielka na strome a sfukuje sviecky na stole, ktore horeli pocas navstevy jeho matky. V ruke drzala pohar cerveneho vina. Mozno by som skutocne nemal cakat, pretoze moja mama sa nezvykne mylit a ak je to tak ako povedala, tak sa mozno nemam coho obavat... Musim byt sice opatrny, ale jednoducho dalej to nemozem ukryvat... premyslal a s usmevom na tvari sa priblizoval k Sofii. Podisiel k nej a otocil ju k sebe. Nestihla nic povedat a uz ju Bruno zacal vasnivo bozkavat a Sofia sa nebranila. Polozila pohar na stol, bez toho, aby sa pozerala. Padol na zem a Sofia len mlcky nadvihla nohu, po ktorej jej tieklo vino. Citila presne to iste co on. Co ak sa nenaskytne ina prilezitost? Dala mu ruky okolo krku a stale ho bozkavala. Po chvilke prestala a oprela si hlavu o jeho a spokojne sa usmievala. -„Vyliali sme vino, nevadi?“ povedala slabym hlasom plnym tuzby. -„Kaslat na to!“ pobozkal ju a Sofia sa mu prehrabla vo vlasoch. -„Ked si povedal, ze mam vlasy ako Mortishia, myslel si to vazne?“ dala mu jemny bozk na spicku nosa. -„Mas nadherne vlasy!“ chytil jej ich do ruky a zhlboka sa nadychol ich vone. -„A teraz co planujes?“ usmiala sa a pobozkala ho na krk. -„Chyt sa ma okolo krku!“ rozkazal jej a ona neprotestovala. Bruno ju chytil aj za nohy a niesol si ju do svojej izby v naruci. Pocas toho, ako isli po schodoch bozkavala ho na krku a objimala. Dosli k jeho izbe a otvoril dvere. Opatrne ju polozil na postel a cakala, co sa bude diat. Odisiel a ona ostala prekvapena, ale pochopila, ked videla, ze isiel len zatvorit a zamknut dvere na izbe. Nevedela dlhsie cakat a tak podisla ona k nemu a chytila ho za kravatu a odtiahla k posteli. Lezala na chrbte a on sa drzal nad nou oprety rukami o postel. Pocas toho sa bozkavali a chvilu v tejto polohe ostali. Chytil ju okolo bokov a jemne si na nu lahol. Vyzliekol jej saty a bozkaval ju po celom tele. Ona spravila to iste... Posadila sa obkrocmo na neho a vyzliekala mu postupne koselu a bozkavala ho na hrudnik. Bruno sa naciahol za jej hlavou a vasnivo ju znova pobozkal. Neskor lezali na posteli nahi a vasnivo sa bozkavali a Sofii virili hlavou rozne myslienky, az nakoniec na ne zabudla. Silno Bruna objimala a citila jeho telesne teplo na kazdom kusku svojho tela. Jemne ju bozkaval po ramenach, rukach, tvari a hrudniku a Sofia sa nebranila. Po vasnivom milovani obaja zaspavali a Bruno ju pod tlakom spanku chytil jemne okolo celeho tela a Sofia sa privinula blizsie k nemu, akoby sa obavala aby od nej neodisiel. Takto ostali az do rana a Sofia po dlhom case citila, co je to doverovat muzovi, ktory ju ma skutocne rad. Druha cast Prva kapitola - Po siestich rokoch Cas skutocne ubiehal ako voda a Bruno sa spolu so Sofiou ani nenazdali a byvali spolu uz neuveritelnych sest rokov. Sest rokov, pocas ktorych sa zmenilo tak vela a zaroven skoro nic... Bruno uz tolko nemyslel na Andreu, pretoze po svojom boku mal Sofiu, ktora ho neustale podporovala a tesila sa z kazdych malickosti s nim a tak isto to robil aj on. Bol neskutocne rad, ze v ten den, ked isiel pred siestimi rokmi nakupovat ju pred obchodom stretol... To co sa v minulosti stalo v suvislosti s Andreou v nom zanechalo hlboke stopy a bola to akasi vystrazna znacka, aby sa nevratil k tomu zivotu, ako viedol pred siestimi rokmi. Aj napriek tomu, ze obcas si na Andreu spomenul, musel si priznat, ze krasu toho zivota by asi po jej boku nezazil a mozno by ani nevidel, ako jeho dcera vyrasta. To ho tesilo najviac. Tesilo ho, ze Sofia vyplnala to miesto, ktore mal dlhy cas prazdne, a tesilo ho to, ze spolu s nou sa mohol starat o Zuzanu. Pocas tych dlhych rokov Zuzana pochopila, co vsetko sa stalo, no mozno si nepamatala presne na vsetko o com sa rozpravali ked bola este mala. Chystal sa jej to vsetko vyrozpravat, no tusil, ze to nebude potrebne, pretoze Zuzana bola inteligentna a vsetko pochopila, aj ked si nebol isty, ci vo vnutri nema este nejake nezodpovedane otazky. Aj na to pride nakoniec cas. So Sofiou sa mu nazivalo dobre a vsetko prislo akosi spontanne. Prve milovanie, prve bozky a v neposlednom rade svadba. Svadba, ktora bola pred rokom a Bruno spolu so Sofiou nazivali v spolocnom zivote uz jeden rok. Jeden rok, pocas ktoreho Sofia pouzivala meno Frankova. Vobec sa za to nehanbila a po case prestala mysliet na to, co sa robi v jej zivote a ako jej Karol ublizoval... Mala po svojom boku manzela, ktory ju nadovsetko miloval a aj Zuzanu, ktoru uz brala za ten dlhy cas ako svoju vlastnu dceru. Sofia sice mala svojho syna, no vzdala sa toho po tom, co vsetko Karol vyvadzal a tak ho v podstate nevidela celych sest rokov... Ostali jej len spomienky a obcasne trapenia sa nad tym, ako sa asi ma. Zuzana mala sestnast rokov a Bruno tridsatpat. Vobec sa necitil na svoj vek prave naopak. Sofia o nom tvrdila, ze je prave v tych najlepsich rokoch, aj ked on o tom presvedceny nebol. Vsetci starli a Sofia tiez. Ona mala pred rokom tridsatpat a bola rada, ze prezila sest rokov s Brunom a vobec to nelutovala a stale bola rovnako do Bruna zamilovana ako na zaciatku. Niekedy sa ale trapila nad tym, co vsetko jej Karol sposobil tym, ze ju oddelil od jej syna, ale napokon sa s tym musela zmierit. Brala to ako jednu velku skusku osudu, ktoru v skutocnosti nema nikto rad a kazdy sa s nou musi popasovat najlepsie ako vie. V kutiku duse ale dufala, ze raz ho predsa len znova uvidi, ale aj tak jej to nevrati spat tie roky, co ho nevidela. Nevidela ho vyrastat, nevidela ho tesit sa z beznych veci... To ju bolelo asi najviac. Karol sa od tej doby, ako Bruno dostal od neho nakladacku objavil este niekolkokrat, ale nic zvlastne sa nestalo az na to, ze raz to schytala aj Sofia a od vtedy dava Bruno na nu pozor, pretoze ona je to, co si po Zuzane najviac strazi... Zuzana sa taktiez za tych sest rokov zmenila. Zacala chapat mnohe veci, ktore sa v jej zivote udiali a zacala sa s nimi zmierovat a nepripadalo jej to nejako zdrvujuce, ze jej matka nezije, pretoze Bruno jej predsa raz rozpraval o tom, ako ho drzala dalej od nej, pretoze nechcela aby sa nieco stalo. Jednoducho jej to nevedela odpustit a svojho otca milovala nadovsetko. Aj ked sa niekedy spolu pochytili nebolo to nic vazne a vazila si ho ako velku osobnost, ktora sa bola schopna o nu postarat v tych najtazsich rokoch. Mala sice svoje tazsie roky este pred sebou, ale verila v to, ze ona to zvladne a isla si stale za svojimi cielmi, tak, ako aj v detskom veku, tak i teraz. Na Sofiu si zvykla ako na vlastnu matku, aj ked ju nevolala mama, ale Sofia. Zvykli si na seba obe a stale si mali co povedat a Zuzana pomaly prestala vnimat, ze nepatrila do ich rodiny. Nepatrila! Po tom, ako si ju Bruno vzal za zenu sa Sofia stala jej macochou, ale ten nazov sa jej nepacil, tak to radsej nechala pri oslovovani Sofia. Vedela ju vzdy podporit v tych babskych veciach a vzdy sa dobre porozpravali. Zuzana sa chcela silou mocou stat spevackou. Po dlhsom uvazovani sa rozhodla, ze sa zacne venovat hre na gitaru. Najprv na akusticku gitaru a mozno neskor aj na elektricku, aby mala aky taky prehlad. Na gitare dlho nehrala. Bolo to od jej patnastich rokov... Tento rok bude mat sedemnast a tesila sa na to, pretoze to ju posunie o cosi dalej. Bude plna novych skusenosti a co je hlavne, bude sa citit zasa starsia a tak si bude plnit dalej svoj sen. Uz od svojich patnastich rokov si pisala svoje texty piesni do suplika a vsemozne sa nazila zlozit k tym textom aj hudbu. Prvy, kto pocul jej hudbu bol Bruno. Vedel jej vzdy povedat objektivny nazor. Nebolo to vela tonov, ale predsa niekde treba zacat... Brunova matka Ema sa u nich v poslednej dobe objavovala dost casto, pretoze sa nechcela vzdat moznosti travit cas aj s Brunom. Brunovi velmi vela rozpravala o Antonovi a aj o jeho otcovi, ktory umrel pri zavale v baniach. Nakoniec si na seba znova navykli a vzdy sa vitali s otvorenou narucou. Ema ale stale mlcala o tajomstve, ktore vedela... Nechcela vsetko skomplikovat a vedela, ze pride ten cas, kedy to bude vhodne povedat... Raz do mesiaca sa spolu cela rodina stretavali a prekecali spolu dlhe hodiny pri grile na ich zahrade alebo v dome najma pocas Vianoc, ktore si nenechali od vtedy, ako ich Bruno prvy krat zavolal, ujst. Nakoniec v kruhu rodiny im bolo najlepsie a co bolo potesujuce jeho bratovi Borisovi spolu s jeho priatelkou Luciou sa narodil maly „uzlicek“ stastia. Bol to maly chlapcek a dali mu meno po svojom otcovi. Bruno sa tesil, pretoze si znova po dlhom case vyskusal, ake je to v rukach drzat male dietatko a tesil sa z toho, ze ma konecne svojho synovca, ktoremu moze rozpravat o tom, co s bratom v detstve prezili. Bol teply, letny, sobotny vecer a pomaly sa schylovalo k burke. Nikto sa tomu ani necudoval, ked zasa raz bol velmi horuci a namahavy den, kedy teplota presiahla tridsat stupnov Celzia. Zuzana, Bruno a Sofia sedeli spolu pri stole v obyvacke a rozpravali sa o vsetkom moznom, tak, ako to robili kazdy jeden vecer. Rozpravali sa o prezitom dni, o tom co Zuzana zazila a aj ked to bolo vela krat narocne pre nu o tom rozpravat, nakoniec sa im otvorila. Bruno zastaval ten nazor, ze rodicia dietata by mali poznat vsetko o svojom dietati. Samozrejme do tej miery, pokial to chce samo dieta povedat. Zuzana bola velmi zhovorciva a vzdy sa rada podelila o to, co prezila. -„Bojim sa!“ zazartovala Zuzana, ktora sedela s vylozenymi nohami na kresle oproti sedacke na ktorej sedel Bruno spolu so Sofiou v objati. -„A coho? Toho, ze ti blesk udrie do zadku?“ prekvapene sa opytal Bruno a pozrel sa na Sofiu, ktora sa len pridusene zasmiala. -„Ale prosim ta, oci! Z toho som uz vyrastla! Vies predsa, ze ja dazd a burku milujem, pretoze pri tom sa da dobre pisat!“ zmurkla na neho a prevratila stranu vo fotoalbume. Mala pred sebou starucky fotoalbum, este po Andreinej matke a pozerala si fotky ako vyzerali jej predkovia. Po dlhom case urobili spolu s Brunom poriadky na povale a podarilo sa im konecne zbavit toho prachu, ktory tam tiez zaberal miesto... -„Pamatas si na to, ked sme chceli ist po tie ozdoby na povalu a povedal si mi, ze je tam neporiadok? Hm, myslim si, ze sa tam oplatilo po dlhom case poriadit a naozaj to stoji za to!“ usmiala sa a ukazala na otvoreny fotoalbum. -„Mal by som sa k tym fotkam dostat potom aj ja!“ odpovedal jej na to a privinul si Sofiu blizsie k sebe. -„No a teda, coho sa bojis?“ opytal sa ustarostenym hlasom a Sofia len mlcky na nich pozerala a pohravala sa s vlasmi. -„Bojim sa, ako dopadne nas vylet... Vsak uz v pondelok odchadzame na chatu do Tajova! Boze, ako ja nemam rada tieto vylety!“ -„Zuzka, ty si ale nespolocenska! Predsa len si so spoluziakmi posledny tyzden a tak by sa mozno zislo rozlucit s nimi pred prazdninami! Uvidis, ze ten tyzden ti prejde tak rychlo, ze sa ani nenazdas. Vsak tam nebudes dlho, pretoze v piatok uz mate vysvedcenie!“ vykarhal ju Bruno. -„Myslim si, ze to zvladnes! Vzdy si vsetko zvladla bez starosti a teraz to nebude o nic ine! Za tie roky, co ta poznam si myslim, ze vzdy si vsetko dokazala, tak nemaj ziadne obavy.“ dodala Sofia a silnejsia objala Bruna, ktory ju pobozkal na celo. -„To je naozaj super... Vy to beriete vazne s nadhladom, ale co mam na to povedat ja? Ja sa vazne obavam, pretoze ako poznam mojich spoluziakov, tak ti sa tam opiju pod obraz Bozi a ja tam budem jedina triezva?“ spytavo sa pozrela na Bruna a vzapati pozrela do albumu a usmiala sa nad dobovou fotkou ludoveho suboru. -„Aha, tak v tomto je problem! Preco si myslis, ze tam bude kazdy pit? Je to pravda sice, ze v poslednej dobe sa to nejako rozmohlo, ale nechci mi povedat, ze jedina z triedy nepijes! A pokial sa nemylim, tak idu s vami aj ucitelky, tak sa nemas coho bat...“ -„Tie nase ucitelky odbornicky!“ poznamenala ironicky a zahryzla si do pery, lebo to nechcela povedat, pretoze Bruno je ucitel. -„Myslim, ze takto by si nemala hovorit... Vies, ze to nemam rad!“ poznamenal Bruno a podisiel k oknu obyvacky z ktoreho pozoroval ticho padajuci dazd. -„Prepac, oci! Nechcela som, ale tak, ja tam nechcem ist...“ pokusala sa z toho Zuzana vyvliect. -„Nepokusaj sa o to, aby si tam nesla! Uz je to zaplatene a ja nenecham peniaze skole!“ oznamil jej zvysenim tonom a prudko sa k nej otocil od okna. -„Dobre, som ticho... Idem tam, ale mate ma na zodpovednosti, ak sa nieco stane!“ zatvorila fotoalbum a zamyslene sedela v kresle. -„To akoze chces tymto povedat, ze nie si taka silna osobnost, ze neodolas alkoholu? Videla si, co sa stalo s tvojou mamou a so mnou, ked sme pili? Videla?“ karhal ju Bruno a v momente sa znova otocil k oknu, pretoze keby to nebol spravil, vybuchol by este viacej. Sofia k nemu podisla a pohladila ho po chrbte a objala ho zozadu. Bruno chcel dosiahnut to, aby sa nikdy na cestu alkoholu nedostala. Nechcel, aby sa jej stalo to iste co jemu. Mal iste vycitky svedomia, ale niekde v hlbke tusil, ze ona toho nie je schopna a nikdy by mu to nespravila. A mozno sa aj hlboko mylil... Bruno prijal objatie od Sofie. -„Oci, prepac mi, to som vobec nechcela povedat! Ja len, len...“ koktala a Sofia sa k nej obratila, pohladila ju po ramene a posepla jej do ucha. -„Utekaj, tam kde si chcela, ja to vybavim, neboj sa! Bude vsetko tak, ako ma byt...“ zmurkla na nu, objala ju a Zuzana jej s vdakou v ociach naznacila, ze ju ma rada a odisla do izby. Ludia sa niekedy totiz dokazu dorozumiet aj bez slov a Zuzana bola povdacna, ze Sofia dokaze tak dokonale vycitat rec tela. -„Bruno,“ oslovila ho a v momente sa k nej otocil. -„Ona to tak nemyslela... Treba jej aj trosku verit a urcite si uvedomuje, co robi! Vsak nie je uz male dievca...“ pohladila ho po ruke a Bruno ju pobozkal na ruku. -„Viem, ale jednoducho nechcem aby sa jej stalo to...“ nedopovedal a Sofia ho umlcala bozkom. -„Tak taketo umlcanie beriem!“ dopovedal a zacal sa so Sofiou bozkavat. -„Ale jednoducho, chapes, ze nechcem, aby sa stalo presne to iste... Obavam sa toho najviac...“ -„Ty si nedas povedat?“ spytala sa ho, chytila ho za ramena a silnejsie objala -„Tak sa mi to paci... Si konecne ticho a neuvazujes nad tym co bolo...“ usmiala sa a polozila si hlavu na jeho hrud a nechala si hladit vlasy. Zuzana akurat schadzala do kuchyne a videla, ako sa Bruno so Sofiou pri okne bozkavaju. -„Mozete ist rovno do supermarketu, mozno vas tam uvidi viacej ludi!“ zakricala za nimi a Bruno sa rozbehol ku sedacke a hodil po nej vankus. -„Haha, netrafil si ma!“ ukazala mu dlhy nos, zasmiala sa a odisla do kuchyne. -„Lizatka... Ti ak vydrzia tri sekundy bez bozkavania, tak je to na Guinessovu knihu rekordov...“ somrala si pre seba a vydala sa do kuchyne, aby si nieco zobrala z chladnicky. Cestou si davala svoje dlhe cierne vlasy do vrkocu a ked prevracala ocami, v duchu si nadavala, ze zasa ide nieco vyjedat... Milovala ciernu farbu. Nemala ziadne komplexy, ale jednoducho sa jej na obleceni pacila a vlasy si prefarbovala stale, pretoze ich mala hnede. Pokracovala v tradicii a tak, ako aj jej matka, tak aj ona ich mala dlhe a cierne. Sofia sa rozhodla, ze si ich skrati, aj ked jej to bolo luto, ale napokon zmena je zivot. Zuzana podisla ku chladnicke, lenivo ju otvorila a prehrabavala sa v nej, co si da. Vytiahla jogurt, ale vzapati ho vratila spat do chladnicky a tak vyhral pomarancovy dzus. Otvorila ho a zacala pit z flase. Do kuchyne prisla aj Sofia a poznamenala: -„Neviem, ci je vhodne pit z flase...“ povedala a nenapadne sa smiala. Zuzana preglgla a spytala sa: -„Preco myslis?“ -„No lebo z tej flase pil uz Bruno a aj ja!“ hryzla si do pery a s vysmechom sa na nu pozerala. -„To vazne? Hned som spat!“ rychlo zavrela flasu a strcila ju Sofii do ruky. -„Neboj sa, ja nemam ziadnu chorobu a tvoj otec tak isto nie!“ kricala za nou, ked isla do kupelne. Polozila flasu dzusu na pult a nasledne si aj ona sadla na stolicku pri tomto pulte. -„Och, to mi mohlo napadnut! Ak z nej pili obaja naraz... Je to nerealne, ale pri nich sa da cakat vsetko! Aaaa, to akoby som sa bozkavala s vlastnym otcom, brr!“ striasla sa a ponahlala sa do kupelne, cestou natrafila na Bruna, ktory nechapal, co to splietala s bozkavanim. -„Co sa jej stalo? Utekala do kupelne a pri tom nieco hovorila o bozkavani sa so mnou...“ Bruno sa nechapavo pozeral na Sofiu, ktora sa zacala smiat. -„Co je tu take smiesne?“ spytal sa s este nechapavejsim pohladom. -„Len to, ze tvoja dcera sa dozvedela, ze z flase dzusu sme pili obidvaja,“ Sofia si zakryvala rukou usta pri tom, ako sa smiala. -„Aha, to vysvetluje to, ze sa so mnou akoby bozkavala!“ uz sa konecne dostal do deja aj on. -„No, ale vsak ostane to v rodine...“ poznamenala a Bruno sa usadil za pult, kde spolu cakali na Zuzanu. Zuzana po chvilke mierila do kuchyne a utierala si usta. Ked prisla k nim striaslo ju. -„Uz vam niekto povedal, ze ste nechutni?“ opytala sa a radsej si naliala cistu vodu. -„Nikto ti nekazal pit priamo z flase...“ Bruno sa uskrnul a cakal reakciu. Zuzana prehltla dusok cistej vody a povedala: -„A vam to kto kazal? Nemysleli ste aj na ostanych clenov rodiny, co budu smadny?“ vysvetlila im a znova sa striasla. -„Nikdy som ta nevidel pit dzus, tak preco sme ti ho mali nechavat?“ -„No tak casy sa menia a budete vediet, ze uz od teraz pijem dzus aj ja... A ak nahodou este budete nieco pit z flase, nechajte tam aspon nalepku bud s odkazom, alebo logom kontaminacie!“ vyliala zvysok vody do drezu a prisadla si k nim. -„Neprehanaj zasa!“ povedal Bruno, ale smiechu sa neovladol Zuzana len prevratila oci a precitala si zlozenie dzusu... -„Hned mi bolo jasne preco nechuti tak akoby mal... Je to zasa raz polsky vyrobok a v spojeni s vasimi slinami... Fuj, je to hnusne!“ zamracila sa a nahodila kysly vyraz tvare a odsunula flasu daleko od seba. -„Niektore polske vyrobky su dobre, no a zasa ako Sofia povedala nemame chorobu...“ povedal jej a stuchol ju do boku. -„Dobre, mne je to uz jedno, mohli by sme prejst na inu temu? Co mame na veceru?“ -„„Co dom dal“ sa to vola!“ prezradila Sofia. -„No tak chladnicku radsej neotvaram a tak jedine na co mi padol pohlad je hriankovac, tak budu hrianky!“ rozhodla Zuzana a mierila do skrinky po toasty. -„No tak konecne nic neotvorene a vyzera to byt, ze je to vyrobok zo Slovenska, jupi!“ tesila sa s usmevom na tvari, no nie dlho. V momente, ako pristupovala k hriankovacu udrel blesk a nasledne silny hrom a vyplo elektrinu. -„Ale tak toto hadam nie!“ Zuzana hodila toasty na linku a sadla si znova k Sofii a Brunovi. -„Tak co, das si dzus?“ opytal sa Bruno provokacne a Zuzana sa radsej zdvihla a odisla do obyvacky zapalit sviecky. -„Nie, zapalim si sviecku a budem sa sytit pohladom na nu... Chladnicka urcite ponukne nieco neotvorene...“ vysvetlila a odisla od nich prec. Sofia s Brunom sa na seba len pozreli a zacali sa smiat. Druha kapitola - Odstrcena Zuzana vysla po schodoch a vosla do svojej izby. Hodila sa na postel a chvilu mlcky pozerala do stropu a rozmyslala o tom, ako bude na vylete. Nenavidela tieto spolocenske akcie, pretoze vzdy musela pocuvat prikazy ucitelov, niekedy nezmyselne reci svojich spoluziakov a hlavne, robit to, co robia oni, aby zapadla do kolektivu a nebola ina. Jedine, co na nich nenavidela, bolo to, ze vzdy sa vedeli dostat do nalady jedine pomocou alkoholu. Jednoducho vedela, ze tento raz to nebude inak a nepomoze ani to, ze ich veci prehladaju vsetky ucitelky aj trikrat. Vsak napokon, oni si vzdy najdu dobru skrysu na to, aby prepasovali alkohol a cigarety so sebou... Zuzana lezala na posteli a hlboko si vzdychla. -„No tak to by sa teda zacalo! Uz len toto mi k stastiu chybalo, aby som celu noc nespala a rozmyslala nad tym, ake to tam bude...“ prevalila sa na brucho a oprela si hlavu o vankus a pozerala von oknom. -„Nakoniec... Mozno nebude ani tak zle, ako si to predstavujem... Vsak napokon je to vzdy tak, ze tam, kde sa netesim, tak je tam dobre...“ rozpravala sa sama so sebou pretoze takuto formu rozmyslania milovala. Dodavala si tym odvahu a nesnazila sa pri tom mysliet na to, ze to mozno nebude prave take, ako si to predstavuje. Po chvili, ked necinne lezala na posteli, klopal na dvere jej izby Bruno. -„Zuzana? Vola ti spoluziacka!“ oznamil jej. -„A ktora? Este toto mi chybalo do pekla!“ prevratila ocami a isla si od Bruna, ktory stal vo dverach vziat telefon. -„Prosiiim...“ povedala znechutenym hlasom do telefonu. -„Ahoj Zuzka! To som ja Tery...“ ohlasila sa jej spoluziacka Terezia. Tery bola jej prezyvka, pretoze ju tak volali vsetci. Tak od nej by som vobec necakala, ze by sa mi ozvala... -„Ahoj Tery, co by si odo mna potrebovala?“ opytala sa prezieravo. -„Ja som sa len chcela opytat, ci ides na ten vylet... Mali sme sa este moznost vystriedat, ja by som isla miesto teba, ako nahradnicka, ak by si ty nesla...“ -„Nie Tery, ja idem... Je mi luto, ze tam nebudes... Musim jednoducho ist! Tesim sa, nemozem si to nechat ujst! A preco ty vlastne nejdes?“ jej hlas srsal ironiou. -„Ja som ochorela, nespominas si? Nezaplatila som do terminu a tak som uz nemohla ist... A tak sme sa dohodli s ucitelkou, ze ak niekto nepojde, tak pojdem namiesto neho a potom mu peniaze vratim...“ vysvetlila jej Terezia -„A ako vies, ze prave ja som nemala ist?“ opytala sa napato Zuzana. -„Vsak sme sa o tom rozpravali, ze nemas rada tieto vylety spominas?“ Zuzana sa zarazila a udrela si po cele. Mala by som si davat v buducnosti pozor na to, s kym sa o com rozpravam... -„Ach, jasne, spominam si! Vies, mala som teraz toho trosku viacej, tak som na to vsetko zabudla. Ehm, no je mi to fakt luto, ale idem... Mozno sa este niekto ozve a pojdes miesto neho...“ dopovedala a presla k oknu, kde si vydychla. Zuzana sa nemusela akosi s Tery rozpravat, pretoze sa v triede spolu ani velmi nerozpravali, aj ked obcas sa jej Tery hodila ako „butlava vrba“ a vedela jej skutocne pomoct. Ale i napriek tomu vsetkemu, akosi nepocitovalo to prave priatelstvo. -„Nevadi, hadam to niekedy nabuduce vyjde! Tak sa tam maj fajn a uzite si kopec zabavy!“ -„O, dakujem, urcite tam bude zabava, prepac, musim koncit, pretoze ma vola mama! Ahoj!“ rychlo zlozila a zarazila sa. -„Sakra! Ja nemam mamu, tak to bolo asi trosku napadne!“ odkaslala si a zasmiala sa pre seba ako psychicky naruseny clovek. Ako polozila telefon na stolik, tak zacal znova zvonit. -„Prosim, uz po druhy krat!“ zasomrala do telefonu Zuzana a na druhej strane sa znova ozvala jej spoluziacka, ale tento raz nie Tery. -„Ahoj, to som ja Kamila!“ ozvalo sa na druhej strane. -„Och, chvalabohu! Myslela som si, ze je to Tery, lebo doteraz som s nou viedla rozhovor o tom, ci idem na vylet...“ -„A ja som sa cudovala, ze preco sa k vam nejdem dovolat... A ides na vylet teda?“ -„Co su to za blbe otazky? Jasne, ze idem!“ vyviedla ju z omylu a znova si lahla na postel. -„Predstav si, ze som Tery nevedomky povedala, ze ma vola mama a musim koncit!“ zasmiala sa do telefonu a za nou aj Kamila, ktora dodala. -„No myslim, ze to bude trosku nenapadne, ked cela trieda vieme, ze nemas mamu...“ -„Nemam, ale tak co uz... Nic lepsie mi v tom momente nenapadlo!“ znova sa zasmiala a spytala sa: -„A co si vlastne chcela?“ -„V podstate, uz si mi na to odpovedala, ze ides na vylet... Len to som chcela... Potrebovala som to vediet, pretoze som sa trapila, ako sa zadelime na izby...“ -„Teba to este nepreslo, tie blbe systemy na to ako budeme spolu na chatkach?“ vyhrkla, prevratila ocami a posuchala si rukou tvar. -„Tak predsa to musi niekto zorganizovat, nie?“ spytala sa Kamila -„No jasne, musi...“ odpovedala zufalym hlasom a znova prevratila oci k stropu. -„Uz si pobalena?“ Zuzana rychlo zahovorila. -„Ja som sa balila uz vcera, pretoze v piatok som nemala cas, kedze sme boli v meste no a vcera som nemala co robit, tak som si zbalila... A ty?“ -„No mne sa akosi nechcelo, bola som leniva, tak ma to len teraz caka!“ dopovedala vetu a vstala z postele a vytahovala cestovnu tasku z ulozneho priestoru pod postelou. -„No tak to by si sa mala pohnut, pretoze ako je u nas dievcat zname, tak nam to trosku trva!“ pobavene povedala Kamila a cakala na reakciu Zuzany. Ta len hlasno do telefonu vzdychla a Kamila sa spytala: -„Co tam robis?“ -„Ale nic! Zaseklo sa mi putko od tasky v supliku, tak som ho vytahovala... No a ano! Sme dievcata a musime sa predsa pobalit lepsie ako chalani... Oni s tym nemaju podla mna problem... Jedny boxerky, jedny teplaky, no a myslim, ze dva tricka a to je vsetko!“ Kamila sa len musela smiat a dodala: -„A ponozky si zabudla! Staci jeden par!“ doplnila a spolu so Zuzanou sa zasmiali. -„Ach jaj, nechce sa mi to balit, je toho tak strasne vela! Na kolko to tam vlastne ideme?“ -„No pokial sa nemylim, tak v stredu rano sa odtial vraciame!“ -„Tak to nebude zasa take zlozite zbalit veci na tri dni... Prezijem to nejako.“ vzdychla si Hodila tasku na postel a dala si prazdnu ruku vbok. -„Ja toho tiez nemam vela! Stacia zakladne veci a zopar nahradnych... A taktiez to co vzdy!“ dokoncila a Zuzana sa zarazila. -„Uz zasa idete pokusat stastie? Boze ako to ja nenavidim, toto pasovanie!“ sadla si na postel vedla tasky a cakala, co Kamila povie. -„Ty bud ticho! Vsak ty nic nebudes niest, napokon ako vzdy!“ -„No a cudujes sa mi? Ja neslopem pokial si zabudla a viem sa aj inak zabavat ako s alkoholom!“ povedala jej priamo. -„Nevies o co prichadzas! Urcite to tento rok aj ty vyskusas!“ -„A tym si ako mozes byt taka ista? Viem o com je alkohol a ani ma to akosi nelaka...“ vysvetlila jej Zuzana. -„Obavas sa len preto, ze tvoj otec bol kedysi ozran a tvoja matka na to zomrela?“ Kamila sa drzo opytala. Zuzana pozerala s otvorenymi ustami na skrinu pred nou a nezmohla sa na slovo a po chvilke ticha povedala: -„Myslim, ze toto si uz vazne prehnala! Si trapna rozmaznana krava, co nevie od radosti co robit, tak zerie ako duha! Chod do certa!“ nakricala na nu a zlozila telefon. Chvilu sa spamatavala z toho soku, ktory jej sposobila jej najlepsia kamaratka Kamila a po chvilke sa vratila spat do reality. Ked si znova spomenula na rozhovor s Kamilou, tisli sa jej slzy do oci no snazila sa premoct a tak prudko vstala a rukami si posuchala oci. Krava jedna! Si o sebe mysli, ze bude urazat mojho otca a bude sa hrat na velku paniu... To iste, ja to zvladam aj bez blbeho alkoholu! Sakra, preco nemozem mat aspon jednu normalnu kamaratku? Po chvilke znova zazvonil telefon a Zuzana ho zurivo zodvihla. -„Kto- tam- je?“ spytala sa a cakala, ze jej bude volat Kamila, aby sa ospravedlnila, ale marne. Jej to bolo zjavne jedno. -„To som este ja, Tery!“ predstavila sa a Zuzana len znova prevratila ocami a zakryla si mikrofon rukou a zanadavala. -„Pocuvam, co by si este chcela?“ zufalo sa opytala. -„Mne len napadlo, ze ty nemas matku...“ -„Ano, dakujem za pripomenutie, ale volala ma Sofia, moja nahradna matka, ak ti to pomoze...“ ironicky poznamenala a nahnevane sa usmiala na telefon. -„Ak prepacis, tak by som sa uz rada pobalila, pretoze to takymto cinom nestihnem a pojdes tam miesto mna ty...“ -„To vazne?“ natesene sa opytala Tery. -„Nie, robim si zarty... Maj sa!“ dopovedala, necakala na odpoved a zlozila. Nahlas si vzdychla a odlozila telefon naspat na stolik. -„A ak este raz zazvonis, tak letis von oknom, fesacik!“ prisne povedala telefonu a ukazovala na neho ukazovakom. Zuzana konecne podisla ku skrini, otvorila ju a zhlboka sa nadychla. -„Tak! Idem na to!“ povedala si pre seba nahlas a dotiahla ku skrini tasku, do ktorej si zacala balit veci. Prve ranne, letne luce zacali v Zuzaninej izbe pomaly prenikat cez zaluzie dnu a steklit Zuzanu po tvari. Ta sa len prehodila na druhy bok a ked sa jej uz nedalo spat, pomaly vstala z postele a presla k oknu. Vytiahla zaluzie a letne slnko ju oziarilo. Prizmurila oci, aby lepsie videla von a vsimla si, ze vonku je uz ruch, ale nejaku velku pozornost tomu nevenovala. Zakryvajuc usta, ked zivala, presla okolo tasky s vecami a len konstatovala: -„No super! Dnes to cele zacne... Mala by som si davat pozor, aby som pri tom skakani od radosti nespravila na povale dieru...“ znechutene prerusila dalsi prichod zivnutia a pomaly presla po schodoch dole do kuchyne, odkial sa uz ozyval smiech Bruna a Sofie. -„Dobre rano!“ zakricala a mavla rukou na pozdrav a druhou si prikryla usta, ked znova zivala. -„Aj tebe dobre rano!“ odpovedal Bruno a po chvilke sa zarazil. -„Ako to, ze si este doma? Nemala si byt uz pri autobuse a cakat so spoluziakmi?“ nechapavo sa spytoval. -„Klud oci! Mame sa stretnut az o pol deviatej a je len...“ nedopovedala, ked sa pozrela na hodiny a vyvalila oci. -„Stvrt na devat! Preco ste ma, do frasa, neprisli zobudit? Zaspala som!“ kricala, polozila krabicu mlieka na linku a utekala do svojej izby, cestou si vyzliekala zupan a nieco si pre seba somrala. -„Do certa je pre tuto situaciu asi slabe slovo! Do ri...“ nedopovedala, len si pomyslela -„To uz nestiham ani bus! Ten co mi ide z pred domu, aj to obchadza cele mesto! Prekliaty bus!“ nadavala a v rychlosti na seba natahovala rifle. Zapla ich, obliekla si kratke tricko a vybehla z izby. Pri schodoch sa zastavila a zistila, ze jej chyba taska. No bolo by vela smoly, keby som si este aj tasku zabudla- pomyslela si s ironiou a rychlo sa po nu rozbehla a pri schadzani dole zakricala: -„Pozor! Leti naklad!“ vyslovila a hodila tasku cez zabradlie dole a rychlo sa bezala obuvat. -„Zanesiem ti ju do auta! Bruno na teba uz caka, aj tak ide do roboty!“ Sofia vzala Zuzane tasku a zaniesla ju do kufra. Zuzana rychlo za nou vybehla vlozila jej kluce z dveri do ruk, dala bozk a nasadla k Brunovi dopredu. Bola rada, ze tento raz uci na jej skole, pretoze mohol aspon trosku obmakcit neprijemne ucitelky, ktore tam uz isto stepovali a cakali, kedy jej budu moct vynadat za to, ze meska, ide nepresne a ignoruje to, co povedali. -„Tak, kde to bude?“ Bruno sa provokacne spytal a Zuzana podrazdene odpovedala: -„Oci! Nerob si aspon teraz srandu! Na to, ze ucis na nasej skole, tak si malo informovany!“ kricala a pokusala sa narychlo upravit v spatnom zrkadle. Vytiahla si balzam na pery a prezerala sa v zrkadielku. -„Ja si nerobim srandu, ja fakt neviem!“ podotkol a Zuzana len odvrkla a pootocila mierne hlavu do strany aby sa prezrela v zrkadle: -„Na Namestie Slobody k banke!“ -„Hlavne nestresuj,“ upokojoval ju. -„Lebo budes mat nervy v..." nedokoncil, lebo ho umlcala Zuzanina ruka na jeho ustach. Zuzana spolu s Brunom, ktory ju viezol autom na miesto stretnutia, dorazili akurat vcas. Pat minut pred odchodom autobusu z parkoviska. Zuzana rychlo vystupila, vytiahla si z kufra batozinu a za nou vystupil aj Bruno. Podisiel k nej a silno ju objal a pobozkal na vlasy. -„Oci! Nie takto pred vsetkymi!“ protestovala a odsuvala sa od Bruna. -„Tak to som sa teda dockal rozlucky...“ dodal a pozeral na Zuzanu. -„Nemyslela som to tak ja len, ze... Vsak aj tak idem len na tri...“ nestihla dopovedat -„Mala by si uz ist, cakaju na teba!“ prerusil ju, kyvol hlavou k autobusu a zamaval na pozdrav triednej ucitelke Zuzany. -„Ved uz idem! Cav!“ mavla prazdnou rukou a podisla k autobusu, kde sofer nervozne cakal na to, aby jej mohol dat batozinu k ostatnym. Zuzana presla okolo triednej ucitelky a nadychla sa pred vstupom do autobusu. -„Oooo. Ake to bolo dojimave!“ poznamenala cynicky Kamila, ked isla Zuzana okolo. Ta len vydychla zadrzany vzduch a dodala: -„Bud radsej ticho, ozran lady!“ povedala a udrela ju do pleca. -„Nedovoluj si ty krava jedna!“ kricala za nou Kamila a spolu s ostatnymi dievcatami sa zasmiali. Ked si Zuzana sadala na volne dve miesta, tak si hlboko vydychla. Za nou sa vynorila znama hlava a chytila ju za plece. Zuzana skrikla, skrutila sa na sedadle a rychlo sa otocila, aby videla, kto ju vystrasil. -„Vitaj!“ privitala ju s velkym usmevom na tvari Tery. -„Co tu ty robis?“ prekvapene sa opytala a dala si z pleca dole jej ruku. -„No vies. Tomas nam ochorel, tak mna zavolali hned po tom, ako som dotelefonovala s tebou!“ vysvetlila jej a presadla si vedla nej. -„No tak to je teda super...“ povedala s miernou ironiou v hlase Zuzana. -„Prosim mohla by si sa vratit tam, kde si sedela? Rada by som dnes sedela sama...“ poprosila ju Zuzana a uprene na nu pozerala. -„Ou. Jasne... Niekto chce byt sam!“ mrkla na nu a dvihala sa. -„Dakujem, ze respektujes moje sukromie!“ hodila skriveny usmev a rychlo pozrela von oknom z autobusu. Autobus vystartoval a mierili do Tajova na ich skolsky vylet. Vsetci uz zacali planovat, ako bude super a co vsetko budu robit, no Zuzana sa netesila, len prevracala ocami. Ako sa mohla tesit, ked vedela ako to dopadne? Bude ako vzdy od vsetkych odstrcena a bude sa nudit. V podstate takto jej to aj vyhovovalo a pomaly sa prestavala zaoberat myslienkou, ze tam nebude dobre. Niekde v kutiku duse dufala v to najlepsie, ale po tom, ako sa pohadala s Kamilou to najlepsie nebude, pretoze vedela, ze ju stihla Kamila pred vsetkymi jej kamaratkami ohovorit. Znechutene pozerala von oknom a vsimala si, ako udolia postupne zalievaju slnecne luce. Po styridsat minutovej ceste na miesto urcenia, trieda konecne vystupila z autobusu. Da sa povedat, ze vsetci boli tak mierne unaveni, pretoze v autobuse bolo nehorazne teplo. Ani otvorene okna nepomahali... Konecne sa z autobusu dostala von aj Zuzana a ked vystupila, zacala lapat po cerstvom vzduchu. -„A to som si myslela, ze cesta bude v pohode, ale to som netusila aky autobus nam objednali. No a ako sa zda, tak ani tie chaty nie su bohvieco!“ rozpravala nahlas a hodila znechuteny vyraz smerom k chatkam a chytila si srdce, lebo este stale rozdychavala to teplo z autobusu. -„Miesto toho kecania, by si sa mohla trosku uhnut, ak chcete svoje veci!“ znechutene dodal sofer autobusu, ktory akurat vystupoval a dopovedal: -„A neopieraj sa o ten autobus!“ pozrel na nu vyhraznym pohladom a Zuzana stala len s otvorenymi ustami a pohla sa smerom ku chatkam, stala si asi pol metra za sofera a napodobnujuc ho, zahundrala: -„Ak sa da toto nazvat autobusom, tak ja som potom Miss Europe... „mrmlala si pre seba a cakala, kym sofer otvori batozinovy priestor. -„Dovolite, ja si to vyberiem sama!“ predrala sa popred vodica a vzala si svoju tasku. -„Dakujem!“ poznamenala a musela sa uz tlacit cez spoluziakov od autobusu. Ked sa prebojovala, stala si kusok dalej od tlupy spoluziacok, co na nu povysenecky pozerali. -„Hm, vidim, ze ste sa uz zaclenili a na mna ste sa vykaslali...“ podisla k jednej z nich a ich rozhovor prerusila triedna profesorka. -„Ako vidim, tak ste sa uz rozdelili. Teraz nasledne kazda skupina dostane klucik od tej svojej chatky a pojde sa zlozit. Potom, o polhodinu sa stretneme znova tu, na parkovisku a dohodneme sa, co dalej! Je to jasne?“ nahlas sa spytala, aby vsetci poculi, ale dostala len zopar znudenych odpovedi, ktore prekryval zvuk autobusu, ktory akurat odchadzal. Zuzana za nim len smutne pozerala... -„Dobre teda. Tak vam dam kluce,“ triedna vytiahla vsetko potrebne z tasky a poznamenala: -„Tu nam niekto chyba! Je to presne rozpocitane, aby to vyslo!“ ukazala na skupinu chlapcov stojacich blizko nej. -„Kto sem ide?“ spytala sa a rozhliadla sa naokolo. V tom momente Zuzana dostala napad, ako sa zbavit otravnych spoluziacok a bleskovo sa prihlasila. -„V poriadku Zuzana, chod k nim!“ zavelila a Zuzana si zo zeme vzala tasku a hovorila nahlas aby to jej „dobroprajne“ spoluziacky poculi: -„No co uz narobim, ked Tomas ochorel a isla namiesto neho Tery! Jedna baba by musela tak ci tak ku chalanom...“ otacala sa ku skupine dievcat a s vitaznym pohladom pozerala na Kamilu. Ta sa len porazene pozerala a prekrizila si ruky na hrudi a zakricala za nou: -„Uzi si velmi vela zabavy!“ mavala za nou a jej ostatne „podriadene“ sa zacali smiat. Kamila bola nieco ako veduca skupiny dievcat, do ktorej patrila aj Zuzana, dokial sa s nou nepohadala. -„Dakujem pekne!“ zakricala, ani sa neotocila a zamavala. -„Dobre, nekeckaj uz tolko, lebo z polhodiny bude pat minut!“ posurila ju profesorka a rovno jej strcila klucik do ruky. Zuzana len odvrkla: -„Ved uz idem, uz idem...“ dosla ku chalanom z triedy. -„Vsak sa uvidi, kto za kym pride!“ mrmlala si pre seba Kamila a spolu s ostatnymi dievcatami sa vybrali do chatky. Totiz uz o dvadsat minut sa mali znova stretnut... Tretia kapitola - Prvy den V kazdej chatke sa pilne vybalovali veci a kazdy sa rozpraval o tom, ako bude super a kedy budu chodit spavat. Zuzana tieto reci nenavidela a aj tak si spravila po svojom a vzdy odisla spat vtedy, kedy sa jej chcelo a nie vtedy, kedy isli spoluziaci, pretoze nemala potrebu zapadat stale do kolektivu tym, ze bude do piatej rana na nohach a potom bude len dve hodiny spat. Nakoniec jedina zo vsetkych bola na tom tak, ze vzdy vladala robit vsetko len ona a jej profesorka, plus niekolko vynimiek, co podlahli spanku skor ako stihla prist piata hodina ranna. Ale treba zasa povedat, ze boli aj take dievcata, ktore boli rozumnejsie a isli spat skoro... Zvacsa bola v tejto skupine aj ona, ale tento krat sa to pomenilo kvoli istym veciam, na ktore nemala chut mysliet. Zuzana uz pozerala na hodiny a surila spoluziakov v chatke, aby sa trosku pohli: -„No tak chalani! Rychlejsie by to neslo? Za pat minut sa mame stretnut na parkovisku!“ rozhadzovala rukami pri dverach, no netrvalo dlho a dostala odpoved: -„Ale tak robime co sa da... Ak sa ti nepaci, nechaj nam kluc a mi prideme neskor, alebo neprideme vobec!“ Dominik, jeden z jej spoluziakov, dokoncil vetu a vsetci, vratane Zuzany sa zasmiali. -„Ja by som tam tiez najradsej nesla, ale kedze ste si ma zvolili, ako nosicku klucov, tak podme rychlo z chatky von! Dokoncite to potom!“ tlacila Dominika von. -„To ani na vylete nie je demokracia!“ stazoval sa Peter, dalsi zo spoluziakov a rozhadzoval rukami, ked ho taktiez tlacila von z chatky. -„Neboj sa! Pokial sa nemylim, tak posledny den si uzijete demokracie az az! A okrem toho, kedy ste vy nemali volnost prejavu?“ zacudovane sa pozrela na spoluziakov a potom zamkla chatku. -„Tak toto nam tu chybalo! Zenska na chalanskej chate!“ -„Ja som to pocula!“ zakricala za odchadzajucimi spoluziakmi a ked zamkla, tak ich dobehla. -„Nemas to jedno, ci som tu ja, alebo Tomas?“ Zuzana sa ironicky opytala. -„Ale tak vies... Tomas nema dlhe vlasy, nema ani kilo make- upu na sebe a nema ani velke...“ -„Ee, to neskus ani dopovedat!“ vyhrazne zakryla Dominikovi usta a isla ho kopnut do zadku, ale uspesne sa vyhol. -„Chcel som povedat, ze nema ani take velke oci!“ Dominik sa uskrnul a vsetci sa zasmiali. -„No to iste, to hovor tak jedine na hodine rozpravok malym detom!“ poznamenala. -„A okrem toho, ja nemam na sebe kilo make- upu!“ zastala a vratila sa spat k poznamke, co povedal este pred tym, ako mu zakryla usta -„Nechapes, ze Dominik nechcel prejst hned k tomu, co vsetko mas velke?“ podpichol ju Peter a oprel sa o Michala- tretieho spoluziaka -„Chalani okamzite prestante, lebo vas umucim mojimi velkymi...“ -„A teraz to dopovedz ty sama...“ provokoval Dominik -„Hej, ja som nemyslela na to, na co ty! Ja som myslela, ze vas umucim mojimi velkymi nohami, ked vas budem kopat jedneho po druhom do zadku, asi takto!“ dopovedala a kopla Michala do zadnej casti tela. -„Heej, preco som ja musel byt ukazkova figurina?“ chytal sa za zadok a cudoval sa. -„Prisiel si prvy do rany, prepac!“ zasmiala sa a Michal ju jemne udrel do pleca a Zuzana ho na prejav ospravedlnenia jemne pohladila po chrbte. Konecne dosli na miesto urcenia- na parkovisko, a cakali, kym pride zvysok triedy. Za nimi isla aj Kamila s ostatnymi dievcatami a pocula o com sa rozpravali. -„Tak ako vidim, uzivas si nakoniec vela zabavy!“ Kamila podisla k Zuzane zozadu a posepla jej do ucha. -„Vies co, moja? Ak mas nejake komplexy, tak mi o tom kludne povedz a mozno ti nejako pomozem, ale aj tak predpokladam, ze tebe sa uz pomoct neda...“ posepkala jej tiez do ucha a Kamila sa len s urazenym pohladom od nej odtiahla. -„Tak! Skludnite hormony decka a pocuvajte, na com sa ideme dohodnut! Spolu s druhou pani profesorkou sme sa dohadovali, co budeme pocas tychto troch dni robit, takze plan je nasledovny,“ ich triedna zacala hovorit a Zuzana posepla Dominikovi: -„No tak ked ten plan robili oni dve, tak si od neho vela neslubujem! Budeme len sediet a nic nerobit... Ale napokon, mne to tak aj vyhovuje!“ dokoncila a Dominik sa len pridusene zasmial. -„Prvy den, co je uz dnes,“ zacala triedna profesorka, -„Budeme mat mensie aktivity iba v ramci arealu chatiek! Chceme vam dat trosku volnosti, aby ste si po ceste oddychli a stihli si to tu vsetko pozriet! Vsak nakoniec, je to vylet a nie nejaky vycvikovy tabor!“ profesorka ukoncila prvu vetu a Zuzana poznamenala pre chalanov: -„Nevravela som? Zajtrajsi den sa len trosku obmeni a streda bude to iste! Pre zmenu aby sme si oddychli pred cestou a stihli sa pobalit...“ sepkala a spolu sa nahlas zasmiali. -„Co je take smiesne?“ zvedavo sa opytala triedna profesorka a prerusila svoj vyklad a Zuzana na nu hodila len nevinny pohlad. Pokracovala dalej: -„Druhy den nas caka tura!“ dopovedala a na jej adresu sa nahrnulo zopar zufalych vykrikov a posmeskov. -„Nechcem nic pocut, musite sa aj trosku hybat, tak je na to najlepsi cas! Hlasia, ze bude pekne pocasie, tak sa pekne vyberieme prec od chatiek a prejdeme do najblizsej dediny, ktora je vzdialena iba desat kilometrov!“ Zuzana len s otvorenymi ustami stala a pocuvala profesorku, ale nastastie nic nepovedala, pretoze si zakryla pre istotu usta. -„A toto nema byt vycvikovy tabor? Vsak vidim, chcu nas zabit uz hned na zaciatku a ku koncu dojdu len ti najsilnejsi jedinci!“ poznamenal Michal a spolu so Zuzanou sa tlmenym smiechom smiali. -„A ten posledny den, cize v stredu si to tu znova pekne poprezerate a potom pojdeme domov! Takze nic viac, nic menej. Nechceme vas zabit, nebojte sa, bude to v pohode!“ triedna sa na nich usmiala a naznacila, aby sa rozprchli po okoli, nie vsak mimo arealu. Zopar jedincov, ktorym sa program nepozdaval sa pokusili este vyjednavat, no neuspesne. Vsak co by mali robit, ked v stredu rano odchadzaju? Museli jednoducho posluchat. -„Nevravela som? Co som? Co som? Vestica!“ Zuzana na seba ukazovala a spolu s Dominikom si tlapli rukami. -„Tak viac menej to nie je nic tazke, takze to uspesne zvladneme!“ dodal Michal, ktory sa medzi nich dvoch priplietol. -„To je jedno! V podstate ja sa tesim uz na stredu...“ Zuzana si povedala pre seba a spolu s chalanmi, ktorych bola teraz sucastou, sa pobrali k malemu ihrisku, kde uz cela trieda zacinala hrat futbal. Zuzana si sadla na lavicku k ihrisku a pozorovala, ako jej spoluziaci hraju tuto znamu loptovu hru. Kedze bola na taketo veci antitalent, tak sa radsej hre vyhybala. Nemohla si zobrat ani svoju gitaru, kedze jej to profesorka zatrhla. Obavala sa, aby sa vsetkym zmestili do autobusu veci. To bolo ucitelkino vysvetlenie. K Zuzane sa blizil Dominik, ktory si isiel na chvilku oddychnut, pretoze ho kopli do clenku. -„Schytal som to rovno do clenka, sakra!“ oznamil Zuzane, vedla ktorej si sadol a chytal si clenok. -„Coze?“ vytrhol ju zo zamyslenia a pozerala na Dominika s rukami pred ocami, pretoze jej slnko prazilo priamo do oci. -„Ale nic... Len, ze ma kopli do clenka a teraz to pekelne boli. Uz viem preco sa vyhybas hre futbalu...“ poznamenal a pozeral na Zuzanu. -„No v mojom pripade to zasa az taka pravda nie je, ale to je jedno... Ukaz mi tu nohu!“ poprosila a Dominik k nej bez zbytocnych otazok otocil svoj clenok. -„Neboj sa, neumries na to!“ presvedcila ho a Dominik sa len zasmial a zapozerali sa do oci. Zuzana po kratkej chvili uhla pohladom smerom k ihrisku. Spoza nej letela lopta a silno ju trafila do chrbta. -„Au, do certa davaj lepsi pozor! Bolelo to trosku!“ nadavala a dvihala loptu z pred seba a vstala, aby videla, kto jej to kopol do chrbta. -„Ty? Dalo sa cakat, ze mi nedas pokoj!“ precedila cez zuby a strcila loptu Kamile do ruky. -„Bolelo ta to? Oooo, to som vazne nechcela!“ povedala sarkasticky a dodala: -„To mas preto, aby si sa prestala pozerat, tam kde nemas!“ dopovedala a presla okolo nej a neodpustila si, aby jej vrazila do pleca. Zuzana sa len nechapavo divala a potom pozrela na sediaceho Dominika a videla, ako si dava dole tricko. -„Takze ty mas nieco s Kamilou?“ spytala sa priamo a snazila sa na neho nepozerat, pretoze nechcela riskovat, ze schyta dalsia pecku loptou. -„Preco sa pytas?“ nahodil zvedavy ton a postavil sa oproti nej. -„Uz je to lepsie, uz ma to tak neboli.“ potesil sa a ohybal clenok zo strany na stranu. -„Neuhybaj teme a neodpovedaj na moje otazky otazkami,“ oznamila Dominikovi a dala si ruky v bok. -„Pokial viem, tak s nou nemam nic...“ vzdychol a prekrizil si ruky na hrudi, cim dal najavo nesuhlas. -„A ak by aj ona chcela, tak smola, pretoze ja o nu zaujem nemam!“ vysvetlil jej a hodil jej tricko. -„Straz mi to, idem im vratit uder!“ utekal smerom k ihrisku a rovno vrazil do jedneho zo spoluziakov. Zuzana po odpovedi, co dostala ostala stat a pozerala smerom za Dominikom a sem tam sa pozerala na Kamilu, ktora ju neustale pozorovala. -„Neviem, co sa to deje... Nechcem si to radsej ani predstavovat...“ mavla rukou a sadla si na lavicku a pozerala, ako chalani hraju futbal. No to som tomu teda znova dala, do certa! odhodila na lavicku Dominikovo tricko a kopla do jedneho kamienka. Teraz to vyzeralo, akoby som ziarlila a pritom mi je to vsetko ukradnute! Vedela som, preco sem nechcem ist... No a este aj ty kukaj ako puk na prazdnu branu! znova pozrela na Kamilu a znechutene sa od nej odvratila chrbtom, tak, ze teraz pozerala priamo na les. Vzdy lepsie sa pozerat sem, ako na ten odporny ksicht. -„Pozor leti lopta!“ kricala jej spoluziacka, no neskoro, pretoze znova Zuzanu zasiahla. -„Ja- ja- ja sa uz radsej nerozculujem!“ hodila im spat loptu a zacala v duchu pocitat do desat a radsej sa postavila a presla na bezpecnejsie miesto. Den prebehol tak ako si Zuzana predstavovala, az na drobne urazy, a najma bola rada, ze ho nestravila v spolocnosti Kamily. Aj ked niekedy sa nesplni presne to, co by si clovek zelal, ale Zuzana sa uz davno naucila zit s tym, ze to co sa ma stat, to sa stane a musi sa s tym popasovat ako kazdy iny. Bola presvedcena, ze vsetko, co sa udeje ma nejaky vyznam a treba si z toho zobrat ponaucenie alebo sa len tak nad tym zamysliet. Sice nemala rada hry osudu, ale niekedy bola vdacna za to, ze sa k nej priplietol. Pomaly ale isto sa blizil vecer a kedze bolo leto, tak sa zacinalo stmievat neskorsie. Zuzana mala toto obdobie rada, pretoze sa nemusela bat vecer chodit sama cez ulice. Ale brala to ako paradox tejto doby a radsej sa nezamyslala nad vsetkym, co by ju mohlo postretnut. Kamila sa pomaly zacala priblizovat k Zuzane a ona bez vahania vstala od ohna, pri ktorom cela trieda sedela a Dominik ju cely cas pozoroval. Kamila k nej podisla a odtiahla ju za ruku mimo ludi. -„Musim sa s tebou o niecom dolezitom porozpravat!“ oznamila jej a Zuzana na nu len udivene pozerala a nechapala, o com by sa s nou chcela rozpravat. -„A je to take dolezite, ze to nepocka do rana?“ unavene sa spytala a vytrhla si ruku z jej zovretia. Mozno chcela, aby to tak znelo, pretoze sa tomuto rozhovoru chcela vyhnut. -„Ano musime sa porozpravat hned teraz...“ zdrapla ju za ruku a tahala mimo celej triedy do blizkeho lesika. Ten lesik sa zdal z pociatku maly, ale po case zistili, ze az taky maly, ako bol pred tym, nez do neho vstupili, nie je. Profesorka si totizto nevsimla nic, lebo ju momentalne zamestnavali Kamiline „partacky“, pretoze to vsetko mala dokonale premyslene. -„No o com by si chcela hovorit? A musime sa trepat po tychto kadejakych kopcoch?“ Zuzana sa zdesene pytala, ked skocila na konar, ktory jej praskol pod nohami a instinktivne odtiahla nohu. -„Je to dolezite... Teda neviem, ako pre koho, ale pre mna urcite. Nemam rada, ked clovek pcha svoj nos, tam kde by nemal! Rozumies, co ti tym chcem naznacit?“ spytavo sa pozrela na Zuzanu a nenapadne sa obzrela za seba, aby videla, ako daleko su od vsetkych. Ked ich uz prestala vidiet zacala sa usmievat a pridala do kroku. -„Da sa povedat, ze vobec nerozumiem co chces! A mozes ma konecne pustit?“ Zuzana sa zurivo opytala a vytrhla sa zo zovretia Kamily. -„Ale, pozrime sa! Niekto sa tu hra na niekoho velkeho! No pekne teda!“ odtiahla od Zuzany ruku a pozerala na nu, ako zareaguje. Hej niekto sa tu hra na poriadne debilnu kravu... pomyslela si Zuzana. -„No a co by si cakala?! Nie som ten typ cloveka, co necha so sebou manipulovat. A okrem toho myslim, ze si mi nieco chcela povedat, ale ak to uz nie je take dolezite, ja sa kludne vratim spat!“ vyhrkla nahle a chcela obratit hlavu ku chatkam, ale Kamila jej dala ruku okolo pleca a pritisla si ju k telu ako najvacsia kamaratka. Zuzana vsak vedela, ze to nebude tak, ako to byvalo kedysi. A to vsetko len kvoli jednej malickosti, ktoru Kamila zacala rozvijat. Jednoducho... Niektore veci sa daju odpustit, ale clovek na ne nikdy nezabudne. Toho nazoru bola aj Zuzana. -„Tak prejdem rovno k veci! Nechaj mi mojho chalana tak ako je, pretoze ak sa k nemu este raz priblizis, tak potom to budes lutovat!“ Kamila sa vyhrazala, Zuzana prudko zastala a znova sa vymanila spod natlaku Kamily. -„A co nepovies? Myslim, ze druha strana to pocituje inak a okrem toho, pred tym, ako zacnes viest nejaku debatu, tak si over fakty! Myslim, ze tak nas to ucila pani profesorka na slovencine!“ nemohla si odpustit ironiu a nedokazala sa vynadivat na pohlad Kamily ako sa zacudovala. -„Ake fakty si mam overovat? Ja si nepotrebujem nic overovat, vsak napokon mam oci, nie?“ -„Len si myslim, ze na tie oci by sa ti zislo obcas aj nieco take, ako okuliare, pretoze iste suvislosti prehliadas! Viem, o co ti ide! Myslis si, ze ja a Dominik nieco spolu mame! Usudzujes asi podla toho, ze dnes sme sa spolu rozpravali a hodil po mne to jeho spotene tricko! Mozem ti cestne povedat, ze ja na neho kaslem a kludne ti ho prenecham! A okrem toho, mala by si sa porozpravat aj s tym tvojim „chalanom“ ako si ho nazvala, pretoze mi osobne povedal, ze medzi vami dvoma nic nie je! A aj keby bolo, mna to ani najmenej nezaujima, takze myslim, ze tymto je debata na konci!“ zmietla ju jednym dychom a otocila sa smerom ku chatkam a po prvom kroku zastala a otocila sa spat. -„Tak o toto ti islo, aby sme sa stratili?“ podisla k nej a rozhadzovala rukami a stuchla jej do pleca. -„Ja som vobec, ale vobec netusila, ze sme zasli tak daleko... Mali by sme sa nejako dostat spat, pretoze sa bude pomaly stmievat!“ poznamenala a podisla blizsie k Zuzane. -„Fakt? Tak pre tento krat mas naozaj dobre oci! Bez tvojej pomoci by som na to ani za dlhy cas neprisla... Mozno prave vtedy, ked by som si tu skrtla kamen o kamen a snazila sa zalozit ohen! A okrem toho vobec, ale vobec nemam chut tu s tebou trcat...“ povedala ironicky, vytiahla mobilny telefon a nahlas si vzdychla. -„Co ides robit?“ Kamila sa prekvapene opytala a znervoznela. -„No co asi? Urcite si to tu nejdem fotit na pamiatku, aby som sa potom mohla s tym chvalit, ze som sa tu stratila! Idem volat asi pomoc, nie?“ vysvetlila jej a vyhladala meno spoluziaka v telefonnom zozname, v mobile. Najvhodnejsi bol Dominik, pretoze verila, ze to nepovie triednej ucitelke a pride ich inkognito najst. -„Ahoj, tu je Zuzana!“ ohlasila sa a na druhej strane sa ozval za sprievodu vybuchov smiechu Dominik -„Ahoj, to sme tak daleko od seba, ze sa nemozme porozpravat zoci voci?“ spytal sa a bolo pocut, ako odisiel dalej od spoluziakov, aby ju pocul. -„Poprosim ta, aby si hovorila hlasnejsie!“ zakrical jej. -„Vsak som este nic nepovedala a prosim ta nekric, lebo to mozes ist rovno za triednou. Nemozeme sa porozpravat zoci voci, ako si povedal, pretoze prave to je ten problem! Odbornicka a tvoja priatelka Kamila ma sem zaviedla a teraz nevie najst cestu spat... Sme totizto pekne hlboko v lese, ale aj niekde inde!“ dopovedala vetu a s nazurenym pohladom sa pozrela na Kamilu, ktora sedela na spadnutom kmeni stromu. -„A co ja s tym mam spravit?“ Dominik sa nechapavo spytal a Zuzana len na druhej strane prevratila oci a vysvetlila mu: -„To ste vy chalani, fakt taki nechapavi? Myslela som tym, ze by si mohol prist po nas tak nejako, dajme tomu, nenapadne, aby to nezistila triedna, pretoze nas znesie zo sveta!“ -„Rozumiem... No pokusim sa to nejako vybavit a tak teda mam napad. Pojdem do lesa, kedze je tu len jeden a nechaj si pusteny mobil a budem sa snazit ta prezvanat, aby som ta aspon podla zvonenia vedel najst... Predpokladam, ze kricat asi nebudes, pretoze to by bolo asi napadne...“ vysvetlil svoj plan Dominik a Zuzana zareagovala. -„Konecne nieco normalne v tejto chvili... Myslela som, ze som tu obklopena len peroxidom vodika! Aj ked to zvonenie mobilu je tiez nenapadne ako hovno v trave, ale predsa len nieco... “ pozrela na Kamilu a ta sa zamracila a hodila do nej sisku, ktora lezala na zemi. Zuzana zakryla mikrofon a zavrcala: -„Skus to este raz, tak budes mat v nose celu borovicu!“ z druhej strany mobilu sa ozval Dominik, -„Tak teda idem na to... Strasiem sa zvysku triedy a pokusim sa prist co najskor... Ostante tam kde ste!“ povedal a zlozil. -„Hm, dobre, myslim, ze nemame vela...“ nedopovedala, pretoze zistila, ze vypol hovor. -„Nemame vela moznosti, ze?“ spytala sa s prizvukom na slovo moznosti a Zuzana sa k nej opat otocila s nenavistou v ociach. -„Co pozeras na mna? Akoby som ja za to mohla! Nemala si pokukovat po mojom chalanovi a nebolo by sa stalo toto!“ splechla jej do tvare Kamila. -„Kamila! Po tom dlhom case, co sme spoluziacky sa este stale pozastavujem nad tym, aka vies byt detinska krava!“ vyhrkla Zuzana a sadla si pod strom. Kamila radsej neodpovedala a zvrtla sa na kmeni, aby nemusela pozerat cely cas na Zuzanu. -„Ale jasne, aj sprostost je dar Bozi a niektori s tym musia vediet zit...“ vzdychla a chytila si do ruky vetvicku s ktorou sa hrala a cakala, kym pride Dominik- ich zachranca. Dominik sa pomaly dostaval k dievcatam a ked ho uvideli, tak od nadsenia obidve vstali, aby si ich vsimol. -„Dominik! Konecne ides!“ zvolala na neho Kamila cela bez seba, ze vidi svojho „chalana“. No ten bez akehokolvek naznaku radosti, ze vidi Kamilu, pozrel na Zuzanu a nadvihol konar aby sa k nim dostal. -„Tak toto sa vam podarilo... Trvalo to sice dlhsie, kym som sa zbavil triedy a musel som povedat aspon Michalovi, kam idem, ak by sme sa nahodou nevracali...“ -„Ty si to povedal Michalovi? Tej hlasnej trube?“ skocila mu do reci Zuzana a poklepala mu po cele. -„Tak to si sa potom nemusel zbavovat ani celej triedy, pretoze Michal je znama vtierka ucitelov a tak teraz mozeme cakat pekne problemy! Clovek si tu mysli, ze aspon raz vedia chlapi spravit nieco poriadne a aj to sa myli!“ Zuzana krutila hlavou a Kamila sa pridala k rozhovoru. -„Tento raz musim so Zuzanou, po velmi dlhom case suhlasit. Moj chalan nevie nic vybavit...“ povedala ironicky a Zuzana, snaziac sa tu ironiu prehliadat dodala: -„Dominik! Slova su v tejto chvili zbytocne! Tak ticho. A ty Kamila, o tebe som sa dost jasne vyjadrila a znova ty Dominik- ved nas uz konecne spat!“ vykrikla a pustila mu usta pretoze chcel oponovat Kamile, po tom co povedala. -„Tak podme, ale drzte sa obidve za mnou minimalne 5 metrov!“ hrozil prstom a vykrocil. -„A co mas? Hrozbu vetrov?“ Kamila sa zasmiala svojmu nevydarenemu zartu a Zuzana na nu len pozrela a bez usmevu, nepritomne povedala, -„Vtipu tu je zasa...“ cim zmrazila Kamile usmev. Zuzana isla hned za nim a Kamila sa po chvili obadala, ze tam ostala sama a pobehla za nimi. -„A toto ma byt co?“ kricala triedna profesorka, ked sa Zuzana, Dominik a Kamila dostali spat ku chatkam. Okolo nich sa uz stihla pristavit cela trieda a tak vsetci traja stali priamo v strede kruhu a cakali, co sa bude diat. -„Nestojim tu len tak! Cakam vysvetlenie!“ upozornila ich profesorka a Zuzana sa pokusila zachranit ich. -„No viete... My...“ koktala a stuchla pri tom nenapadne do boku laktom Dominika, aby jej pomohol. Stal po jej pravej strane a na lavej bola Kamila, ale od tej Zuzana pomoc ani neocakavala. Hlavou Zuzane virili myslienky, preco by mala prave ona zachranovat kazdu situaciu a vedela aj to, ze je v tomto vsetkom nevinne. Nemo pozerala na Dominika a potom na Kamilu ako vedia cloveka v takejto situacii podporit. -„Tak vazeni asi tusite, ze ste porusili to, na com sme sa pred odchodom dohodli! Budeme to musiet riesit vylucenim! Kto je za to zodpovedny?“ profesorka sa spytala s prisnostou v hlase a opat zavladlo vsade ticho a bolo pocut az sustanie stromov a spev vtakov. -„Tak fajn teda! Zuzana si vylucena, chod si zbalit veci a daj radsej rodicom vediet, nech po teba pridu!“ ukoncila profesorka a Zuzana na nu vyhrkla. -„Tak fajn! Tak ja som ako vzdy vsetkemu na vine! Idem sa balit! Adios!“ mavla rukou a pohla sa ku chatkam, ked jej Dominik chytil ruku. So slzami v ociach sa vytrhla z jeho ruk, pokracovala dalej a Dominik ju nasledoval. Zuzane prislo hrozne nevhod to, ze sa jej nikto nezastal prave vtedy, ked to od neho cakala. Vzdy kazdeho podrzala, ale ju nevedel nikdy nikto... Pomaly si ale na to zvykala, pretoze sa to v poslednom case opakovalo az prilis casto. -„Tvoja sanca uz raz bola! Stal si tam ako strom uprostred luky a hovno si povedal... Daj mi radsej pokoj!“ povedala a ani na neho nepozrela. Dominik zastavil a pozeral za nou. Dobehla k nemu Kamila a chytila ho za ruku. -„Ty vies aj nieco ine ako kazit vzduch?“ prebodol ju pohladom, vytiahol si ruku z jej ruky a odisiel. -„Predstav si, ze ja ten vzduch nekazim! Prave naopak! Ja ho napravam!“ kricala za Dominikom, no ani sa neotocil. Kamila sa aj napriek tomu zaskerila a vybrala sa za Zuzanou do chatky. Stvrta kapitola - Druhy den -„Co robis, ak smiem vediet?“ Kamila sa provokacne spytala, ked vosla do chatky za Zuzanou a videla, ako sa bali. -„Hram sa na indianov!“ Zuzanu aj napriek tomu, co sa stalo, neopustala nalada oponovat a dvihat ludom adrenalin Kamila nereagovala a Zuzana uz vazne povedala. -„A nevidis, ci si uz fakt slepa? Balim sa, pretoze pre niekoho neschopnost a pre moju velku obetavost, som poletela z vyletu ako vtak... A mozno je to tak aj lepsie, pretoze som sem ani nechcela ist...“ vysvetlila jej a odsunula ju na bok od jej skrinky, aby si mohla zbalit veci. Vytiahla si cestovnu tasku a Kamila jej ju chytila. -„Keby si ma nechala hovorit, tak sa dozvies to, ze sa nemusis nikam balit, pretoze som to u profesorky vybavila... Takze nejdes nikam.“ Zuzana na nu udivene pozerala a nechcela verit tomu, co jej Kamila prave povedala. -„Myslis, ze ti to uverim? A hlavne tebe, co si proti mne od zaciatku vyletu?“ spytovala sa nedovercivo a vopchala si do tasky tricka. -„Prestan sa balit a pocuvaj ma konecne!“ prikazala jej Kamila, vytrhla jej tasku z ruky a hodila na postel. -„Jednoducho som si uvedomila, ze preco by som mala kazit ten vztah, ktory sme si vybudovali za tie roky... Viem, ze si v pohode baba... Obcas mas strelene napady, ale tak musim uznat, ze vtedy pri tom telefonate som sa mala trosku ovladat. Mne by to tiez nebolo prijemne, keby mi niekto toto hovoril na jedneho z mojich rodicov...“ priznala si chybu a cakala na odpoved Zuzany. Ta len nemo stala, pozerala sa na nu a vykoktala. -„A to ti tak dlho trvalo, kym si sa mi ospravedlnila? Nemuselo byt kvoli tomu tolko konfliktov!“ vysvetlila jej Zuzana, podisla k nej a bolo medzi nimi chvilku ticho, az to nakoniec Kamila prerusila otazkou. -„Tak co? Sme opat kamaratky?“ cakala, co sa bude diat. Zuzana ju len objala a chvilu spolu v objati zotrvali. -„Myslim si, ze by si sa mala vybalit, pretoze nejdes domov...“ pustila ju z objatia, zmurkla na nu a rozhodla sa, ze ju necha chvilu o samote. -„A ako si to myslela s tym, ze si sem ani nechcela ist?“ provokacne sa spytala a cakala pri dverach chatky. -„Nechaj to radsej tak!“ usmiala sa na nu a hodila po nej tricko, co prave vybalila. Kamila sa uspesne uhla a zavrela za sebou dvere chatky. -„Tak a to by sme mali... Dalsia mensia cast mojho planu splnena... A teraz len vybavit to, aby nemusela ist domov...“ hovorila pre seba, ked sa vzdalovala od chatky a z chuti sa musela zasmiat. Zuzana nebola ten typ cloveka, co zvykla dlho do noci ponocovat a tak sa rozhodla, ze uz o jedenastej vecer pojde spat a razne dala vsetkym vediet, ze nechce, aby ju rusili a tak si zavrela za sebou dvere na izbe, v ktorej s nou mali spat aj dalsi dvaja chalani, no tych nechala zatial v prvej miestnosti, aby jej dali pokoj. Ako to na vylete byva zvykom, isli vsetci ostatni spat dost neskoro na to, aby sa rano prebudili dobre naladeni a hlavne vyspati... Zuzana sa zobudila na druhy den vyletu ako prva. Ked videla, ako jej spoluziaci este chrapu, neodolala a musela ich zobudit. -„Michal! Vstavaj a hlavne nechrap!“ kricala cez celu izbu na Michala a hodila po nom vankus. Kedze bol Michal zjavne dezorientovany, tak spadol z postele a hned prestal chrapat. -„Hej, co robis?! Vsak ja som este nechcel vstavat... A teraz, ako sa zda, tak budem musiet, pretoze vdaka niekomu uz viacej nezaspim!“ stazoval sa na drsne prebudenie. Zuzana sa len zasmiala a odpovedala mu: -„Nemal si ist totiz spat o tretej rano... Mal si ist pekne spat, tak ako ja, a bol by si vyspaty a pripraveny na dnesny den!“ usmiala sa ked vstavala z postele a podisla k oknu, kde odhrnula zavesy. -„Ty si to vari vsetko zapisujes, kedy ide kto spat?“ Michal si nedopustil poznamku a prerusil ho druhy spoluziak. -„Co sa deje?“ Peter krical ospalym hlasom a pretieral si oci, az sa nakoniec zasa zabalil do paplona, aby sa nemusel pozerat na ostre ranne slnko. Dominik este najskor nebol prebudeny a ani Zuzanu nejako nelakalo, aby ho prebudila. Presla z izby do kupelne na spodne poschodie, kde mal izbu aj Dominik a ostatni chalani, a ked sa po piatich minutach vratila spat, tak vsetci znova lezali v posteliach a snazili sa zaspavat. -„Tak a dost! Vstavame! A vsetci!“ kricala a tahala paplon z Michala, nasledne z Petra. -„Vravel som vam! Neberme ju sem, lebo to bude katastrofa!“ Peter zufalo krical s rukami cez tvar a nasledne pocitil na tvari pritlaceny vankus, ktory tlacila Zuzana. -„Dost bolo reci, lenivci! Sme dohodnuti, ze ranajky budu o pol osmej rano a kolko je? Stvrt na osem! Podme, podme! Vstavame!“ tlieskala rukami a otvarala okno. -„Ako isto viete, tak dnes nas caka taka mensia tura do blizkej dediny... Je to len pat kilometrov!“ oznamovala im znova triedna profesorka pri ranajkach a pri predstave sliapania desiatich kilometrov Michalovi zabehlo. -„Co je, co sa deje?“ Zuzana sa spytovala s hranou starostou a buchala ho po chrbte, aby sa mu ulavilo. -„Lenze tych pat kilometrov je len tam... Ha, ze desat kilometrov mam sliapat? To ani nahodou! Nikto ma nedostane tak daleko a uz vobec nie, ked ledva vladzem!“ utieral si usta a pozeral na ucitelku, ktora jeho reakciu pocula, no nic nepovedala. -„Jaj, no chudacik! Aby ti nahodou nozicky neodpadli!“ ozvala sa Maria, jedna zo spoluziacok a Zuzana sa vedla Michala musela zasmiat. -„Kedy si bol isiel spat, tak ako sa ma, tak teraz by si nebol unaveny a neprotestoval by si ako zvysok triedy!“ zmurkla na neho a pozrela sa na svojich spoluziakov, ktori mali opuchnute oci z tazkeho vecera, pocas ktoreho nespali. -„Ako tak predpokladam, tak dnes sa to bude vsetko opakovat a znova budete hore tak dlho...“ Zuzana prevratila ocami a zahryzla si do rozka s maslom. -„No to iste! Uz ma vidis! Po desiatich kilometroch asi tazko budem vladat nieco oslavovat, nieto byt hore do druhej rana!“ stazoval sa Michal a odsunul tanier s ranajkami od seba a oprel si hlavu o stol. -„Dobre teda, to ti pripomeniem dnes vecer!“ naciahla sa cez neho a vzala si marmeladu. -„A co oslavujeme?“ pridal sa Dominik do debaty. -„Nebude sa oslavovat nic, ako sa zda, pretoze Michal to jasne vystihol... Teda, ako kto bude unaveny, ze?“ spytala sa a letmo pozrela na Dominika. Ten sa tvaril, ze to nevidel a taktiez sa tvaril, ze sa medzi nimi nic nestalo. No opak bol pravdou. Zuzanu zozieralo to, ze Dominik sa jej pacil, ona sa pacila jemu, no ako sa zdalo, tak si nevie otvorit usta v tu pravu chvilu. Po tom, ako Zuzana premyslala nad vztahmi, si uvedomila, ze jej vlastne ani ziaden chalan nechyba, pretoze ona nema cas sa venovat sebe, nieto este svojmu priatelovi. Rychlo zahnala tieto myslienky od seba a chlipla si horuceho caju, co im dali na ranajky. Mozno prave preto posudzovala vztah medzi nou a Dominikom tak skepticky. -„Dufam, ze vam chutili ranajky, pretoze, ako pozeram vacsina uz dojedla! Dohodneme sa, ze o patnast minut sa stretneme na parkovisku, tam, kde vzdy! A nieze niekto ujde do lesa alebo nieco podobne!“ dopovedala tuto vetu a pozrela sa priamo na Zuzanu. Ta si to vsimla a obhliadla sa okolo, akoby to nebolo myslene na nu. -„Hadam ma vsetci poculi!“ posledne slovo triedna profesorka zdoraznila a od triedy sa dockala znova znudenych odpovedi. -„Tak a pekny den sa zacina!“ Zuzana vyskocila spoza stola a postrapatila hlavu Michalovi, ktory len nepritomne nieco zamrmlal a do chatky odisiel spolu s poslednymi ranajkujucimi. -„Nie si rad, ze ideme na turu? Nadychas sa cerstveho vzduchu, pozries si kus prirody...“ Zuzana neustale podpichovala Michala. -„No jasne, ze sa tesim! Nevidis alebo to nedavam az tak velmi najavo?“ povedal ironicky, ked prisiel neskor do chatky a zufalym pohladom sa pozrel von oknom. -„Toto jedine na vsetkych vyletoch nenavidim! Tury, tury a zasa tury! Nemozeme aspon jeden vylet stravit v spolocnosti spoluziakov?“ Michal neustale somral a Zuzana sa musela iba usmievat. -„Tak a podme vonku!“ zavelila chalanom z chatky a vysla pred dvere a opakovala sa situacia zo vcera. Posledny presiel okolo Dominik a pozrel sa uprene na Zuzanu a prehovoril: -„Nechces si to vsetko premysliet? Nic take strasne sa predsa nestalo, si myslim!“ povedal a zvysne slova zastavil jej pohlad. -„Neboj sa! Mna to urcite prejde! Viem este napriek vsetkemu odpustat...“ dodala na zaver ich rozhovoru a zavrela dvere chatky. Zuzana spolu so spoluziakmi, na cele s triednou profesorkou, mohli zahajit vylet do blizkej dediny. Pocasie im akurat prialo, aby sa im tura podarila. Nebolo ani prilis horuco a ani prilis chladno a dostatocny tien im poskytovali stromy, ked prechadzali cez les, po poriadne oznacenom turistickom chodniku. V podstate cela trasa viedla cez les, co bolo pre mnohych aspon trocha utechou. Zuzana si vykracovala posledna a dychala z hlboka cerstvy lesny vzduch. Mala rada prechadzky a hlavne taketo tury. Samozrejme, ak sa to dalo prijat odtial potial. Pocas toho, ako pochodovala, trocha mimo od spoluziakov, uvazovala nad vsetkym, co sa za posledne dni stalo. Vedela, ze vsetko sa aspon tu na vylete urovnalo a spolu s Kamilou sa konecne pomerila. Nemala totiz rada, ak niekto o nej hovoril falosne reci a uz vobec nie, ak sa s tymito ludmi stretava kazdy den. Pokusala sa s nikym sa nehadat, no ako sa ukazalo, tak nie vzdy to vychadza podla predstav, ale zvykla si uz na to. Ako kracala a bez toho, aby na nieco myslela, pozerala okolo seba a po chvili k nej prisiel Dominik. -„No! Ako sa paci tura?“ prerusil ticho jej chodze a Zuzana sa otocila k nemu. -„Ja mam prechadzky rada. Upokojuju a clovek si moze usporiadat aspon svoje myslienky!“ zmurkla na neho. -„To bolo ako z nejakej knihy!“ zasmial sa a Zuzana len odfrkla, ale v zmysle pobavenia sa. -„Mas pravdu. Niekedy by som chcela zit zivot ako v knihe, ale ako sa zda, tak kazdy si musi prezit kus tej svojej reality a celit nastraham zivota. Niekedy mam ale obavy, co vsetko si na mna osud chysta!“ povedala s miernou obavou v hlase. -„To uz mas raz tak! Nikdy nevieme, co nas postretne, ale zasa nemusi to byt stale zle! Stavaju sa predsa aj dobre veci!“ -„Myslis? Neverim v zazraky... Tie sa nedeju kazdy den a z toho naivneho dufania, ze to bude vsetko dobre, bez toho, aby sme to vyriesili, som uz davno vyrastla!“ pozrela na neho a zhlboka sa nadychla. Po chvili ticha sa Dominik opytal: -„No co? Uz si mi odpustila?“ podpichol ju a cakal na odpoved. -„A co by si cakal ty? Viem co si spravil, nebolo to fer, ale nevyrazili ma a to je hlavne!“ pozrela mu priamo do oci. -„Tak to som potom rad! Bol by som nerad, keby si sa na mna hnevala!“ -„A kto povedal, ze sa nehnevam? Pytal si sa len, ci som ti odpustila... Ja odpustat viem...“ -„Usudzujem z tvojej predchadzajucej reakcie...“ povedal a na chvilu sa odmlcali. -„Povedz mi, preco, to vy chlapi, vsetko tak ulahcujete! Nerobite si z nicoho tazku hlavu a aj ked pride nieco tazke, tak sa z toho rychlo dostanete!“ uvazovala a chytila si rukou putka od ruksaku. -„Mozno to bude tym, ze mame nejake racionalnejsie myslenie... Tvrdia to niektori ludia...“ -„Je to mozno pravda! O tom by sa dalo velmi dlho rozpravat, ale tak je mozno niekedy lepsie nezaoberat sa vecami, za ktore my nemozeme... Teraz myslim vseobecne my- ako ludstvo!“ zmurkla na neho a Dominik reagoval. -„Nuz, ale nie vzdy treba ostat v tej domnienke, ze vsetko sa raz samo vyriesi... Uz viacej krat som si overil to, ze mozno to pri tom vysvetlovani urcitych veci boli, ale ver mi, ze urcite sa ti ulavi vtedy, ak povies dotycnemu cloveku pravdu...“ -„Nechapem o com hovoris! Vsak ja som nikomu neklamala a ani sa nechystam, pretoze sa snazim dostat do povedomia pravdou a nie klamstvom... Vies predsa ako sa hovori, ze aj loz ma kratke nohy. Drzim sa toho a preto radsej vzdy hovorim pravdu, aj ked na druhej strane viem, ze pravda moze mnohokrat ublizit. Ale je vzdy lepsie byt k cloveku uprimny, ako byt nepriamy a potom sa dostat do roznych neprijemnych situacii! Tych som si ja uz dost zazila...“ vysvetlila a bola so sebou nadmieru spokojna, ze tak presne vedela definovat svoje vnutro. -„Zaujimave! Ja by som nikdy nieco podobne nevedel zo seba dostat!“ obdivne na nu pozrel a pokracoval, -„Ale je vsetko pravda, co si tu povedala... Niekedy je ale lepsie klamat, ako sa zasa dostat do neprijemnej situacie!“ -„No vieme o tom svoje, ze?“ odvratila sa od neho na chvilu a odpoved prisla coskoro -„Myslela si tym, to co sa stalo medzi nami pocas toho, ako sme prisli z toho lesa?“ -„Hm, dobry postreh... Myslim si, ze si mal na to dovody, ale pravdu povediac, nechcem ich pocut.“ usmiala sa na neho a pozrela priamo pred seba, ked zastala a vytiahla fotoaparat. Odfotila si jeden stary strom, ktory bol na povrchu pekny, no z vnutra prave najlepsie nevyzeral. -„Zober si to takto... Niektori ludia su ako tento strom... Na povrchu sa tvaria byt pekny, mily a neviem aky a pritom z vnutra su na tom zle! Trapia ich vlastne problemy! Presne takychto ludi nemam rada, pretoze neviem, co od nich mozem cakat! Ale pravdu povediac, nasla som si uz aj mnozstvo takych, ktorym dokazem verit...“ znova sa odmlcala a Dominik len potriasol hlavou na znak suhlasu. -„Ale zasa si to musis zobrat vzdy z ineho uhla pohladu. Clovek sa mozno tvari na povrchu mily, ale mozno len preto, aby nedal pocitit ostanym to, co ho vo vnutri trapi a nechce tym zatazovat ostanych!“ zmurkol na nu, no Zuzana si to nevsimla a plynulo presla na dalsiu temu. -„No tak mi uz konecne povies pravdu, ako je to medzi tebou a Kamilou?“ opytala sa po dlhsej chvilke ticha, ako vedla seba kracali a prevratila ocami, ze nedala s touto temou pokoj. V podstate sa ho to opytala len preto, aby nebolo medzi nimi trapne ticho... -„Co ti mam o nej povedat? Myslim si, ze tuto otazku som uz pocas tohto vyletu dostal... Ale tak v poriadku, mozem ti hadam doverovat...“ -„Nemam rada tuto vetu... Mozem ti hadam doverovat! Mozem ta ubezpecit, ze o vsetkom o com sa rozpravam s mojimi priatelmi ostane len medzi styrmi ocami, nik iny sa to nedozvie!“ ubezpecovala ho a cakala na odpoved. -„Raz v minulosti sme spolu chodili... Nikto o tom nevedel, no a tak povediac, ty teraz momentalne patris do toho kruhu ludi, ktori o tom vedia, tak ta aj napriek tomu, ze ti mozem verit, poprosim, aby si o tom nikomu nevravela...“ -„Vsak sa neboj tolko... A bolo to vazne medzi vami dvoma?“ zvedavo sa pytala dalej a cakala s otocenou tvarou k Dominikovi na odpoved. -„Nebolo to nic vazne, pretoze pravdu povediac, nechcel som sa viazat nejako pevnejsie s tym, koho som dobre nepoznal... Chap to tak, ze sa to vsetko zacalo rychlo a rychlo to aj skoncilo a teraz viem, ze som spravil dobre...“ vylial si srdce pred Zuzanou. -„Preco dobre?“ nechapala a prizmurila oci. -„Po case sa zacalo odhalovat, aka je Kamila charakter... Zistil som, ze spravi pre to, aby sa pomstila cokolvek a to naozaj nemam rad... Ublizila mnohym mojim kamaratom a spravila pred nimi zo mna toho najvacsieho idiota!“ -„Ja si ale nemyslim, ze Kamila je toho schopna...“ zamyslela sa a nechcela tomu vsetkemu verit. -„Vies ako sa hovori! Doveruj, ale preveruj! A presne to som robil aj ja a prisiel som na taketo veci...“ Dominik sa zhnusene pozrel do zeme a potom na Zuzanu, ktora ocividne tomu, co povedal neverila. -„Mas pravdu! S takymi ludmi sa radsej neoplati zacinat, pretoze ti spravia zo zivota peklo ani nevies ako...“ poznamenala na tuto temu a tym to aj uzavrela. -„Aha! Kamila sa k nam blizi!“ Dominik poznamenal nie prilis nadsenym hlasom. -„Ahojte! Nerusim? Nevediete nejaku velmi dolezitu konverzaciu o veciach, o ktorych by som nemala vediet?“ podpichla ich svojou poznamkou a Dominik odpovedal: -„Rozpravame sa o veciach, do ktorych ta nic nie je!“ Zuzana sa na neho v tom momente pozrela, pokrutila hlavou a uviedla veci na spravnu mieru. -„Nie, nerusis nas v nicom! Dominik si len vymysla a zjavne je zasa mimo temy!“ pozrela na neho a zmurkla. -„Tak potom dobre! Uz mas vela fotiek?“ zvedavo sa pytala Kamila Zuzany a naznacila jej aby jej pozicala fotoaparat. -„No ako sa to vezme... Snazim sa fotit, ale nie vzdy to vyjde presne tak, ako chcem“ usmiala sa a nereagovala na naznak toho, aby jej pozicala fotoaparat. Znova pochodovali dlhsiu chvilku potichu, bez jedineho slova, kedy sum prirody prerusila Kamila. -„S vami je teda zabavy, zrazu ste nejako stichli ako som sem prisla...“ cudovala sa a Zuzana sa len nepritomne na nu pozrela. -„Hm, neviem ako to vnimas, ale je to tak... Nemame sa o com viacej bavit si myslim...“ odpovedal za Zuzanu Dominik a rozhodol sa, ze odide on, pretoze nevedel vystat Kamilu vedla seba. -„Hej, kam utekas, pockaj ma!“ kricala za nim, ked sa rychlejsim krokom pohol dopredu za spoluziakmi. Hm a uz som tu zasa sama... Ale samota je fajn, aspon mozem v klude rozmyslat... uvazovala Zuzana a ponorila sa opat do myslienok, co robila v poslednej dobe pomere casto. -„Konecne! Konecne sme tu, kde sme mali byt!“ vrhal sa na jednu z laviciek spoluziak Zuzany, no ona len krutila hlavou a podpichla ho poznamkou: -„A coze? Zdalo sa ti to vela? Ja by som si este jednu takuto turu dala!“ -„Ty si asi fakt robis srandu, alebo si na nejakych praskoch? Ja len dufam, ze naspat pojdeme nejakym autobusom, lebo cestu spat uz naozaj neprezijem...“ zufalo vravel spoluziak a ovieval sa rukami, ako sa len dalo. -„Hm, myslim, ze ta nepotesim... Asi si najskor nepocuval, ked rano triedna vravela, ze cesta bude pozostavat z cesty do dediny, aj z cesty z dediny! Takze si myslim, ze sa zbytocne strachujes tym, ze pojdeme nejakym autobusom... A ked sme pri tom! Kde by sa asi zjavil tu ten autobus uprostred nicoho?“ pytala sa ho s usmevom a nemohla sa nesmiat na tom, ako su vsetci zniceni. -„Radsej uz na nic neodpovedam, pretoze, ako vidim nema to zmysel...“ dopovedal, vstal z lavicky a presiel do tiena blizko obchodu, v ktorom si mali ziaci nakupit nejake male obcerstvenie, pretoze ich v zapati cakala cesta spat ku chatkam. -„Aky ma toto vsetko zmysel, trepat sa daleko od civilizacie a potom zasa spat?“ Zuzana si sice vsimla tu otazku, ale nechala ju ako recnicku a len si natiahla ruky a napila sa z flasky, ktoru si zobrala so sebou. Netvarila sa prilis nadsene, ked si odpila. -„Vari ti nechuti?“ Kamila sa provokacne spytala, ked prechadzala okolo nej a mierila k Dominikovi s kupenou zmrzlinou aj pre neho. Zuzana si nechala odpoved pre seba. Bola zvyknuta len pozorovat a nebolo tomu inak ani teraz. Kamila s Dominikom viedla na pocudovanie priatelsky rozhovor a Dominik nikam do lesa neutekal. Rozpravali sa, jedli zmrzlinu, az si Zuzana vsimla jednu vec. Kamila sa na nu pozrela a nahla sa k Dominikovi, aby ho pobozkala. -„Ty co robis?“ pocula ako sa sokovany Dominik pyta Kamily a obratila hlavu smerom k nim. -„Chces, aby som to vsetko vyvratil?“ krical na nu a isiel od nej co najdalej. Zuzana sa nemohla zdrzat smiechu a podobne ako ona, tak aj ostatni, co to videli, sa na tom dobre zabavali. Kamila podisla k Zuzane a zahanbene sa jej pytala. -„Na com sa smejes? Chcem predsa ziskat najkrajsieho chalana z triedy a tak musim pre to nieco urobit!“ -„V poriadku, ale preco to hovoris prave mne?“ spytala sa zarazene a Kamilu jej odpoved sokovala. Cakala, ze Zuzana bude robit nejake nepredvidatelne sceny a bude na nu ziarlit, no neprislo nic. Zuzana sa nad tym vsetkym len zamyslela a v duchu sa usmievala, ako Dominika tresta osud... Ach jaj... vzdychla si v duchu, Kamila si zjavne myslela, ze budem na nu ziarlit... Ale co mna po tom, ako si to vsetko medzi sebou vydiskutuju? Nebudem sa do nicoho pliest... Aj ked... Zo zamyslenia ju vytrhol Dominik, ktory si prisadol k nej a silno jej stlacil ruku. -„Zuzka! Prosim ta! Velmi ta prosim, musis mi pomoct! Musis mi pomoct, aby mi uz konecne dala Kamila pokoj!“ stlacal jej ruku a skryval sa za nu, aby ho Kamila nevidela. -„Po prve... Mohol by si mi pustit ruku, pretoze to trosku boli...“ povedala a ked jej Dominik uvolnil ruku, pokracovala, -„A po druhe, preco ziadas o pomoc prave mna a este mi povedz, ako by som ti mohla pomoct?“ nechapavo na neho pozerala a cakala odpoved. -„Jednoducho! Budes predstierat, ze spolu chodime, alebo aspon hraj, ze javis o mna zaujem!“ vyslovil a nasledne na to prisiel smiech Zuzany. -„Ty si dobre vtipny! Zarty beriem ako zarty a toto k nim rozhodne patri! Myslis si, ze Kamila je taka sprosta, ze uveri tomuto detinskemu divadielku, co tu budeme hrat? Prosim ta!“ vysvetlila mu, co si o jeho plane mysli a posunula sa trosku dalej na lavicke. -„Co by sa stalo, keby si sa s nou o tom normalne porozpraval?“ pokracovala, -„Akoze o tom, aby mi dala pokoj? Nikdy!“ razne odmietol jej navrh. -„Komu niet rady, tomu niet pomoci! Prave tu sa objavuje tvoja slaba stranka! Chces sa hrat na jednej strane na silneho cloveka, co bude hrat nejake divadielko, ale na druhej strane, ked mas ist do boja sklopis usi a ujdes prec! Daleko s takymto postojom v zivote nezajdes, to mi ver... Ja som si uz prezila dost vela falosnych hier a nechcem byt sucastou druhej... Prepac...“ vysvetlila mu co je vo veci a pozerala priamo pred seba. -„Dobre teda! Ak si myslis, ze som zbabelec, tak myslis, ze by som povedal to, co ti poviem teraz?“ narovnal sa a obratil sa k nej. -„A co ides povedat?“ vyplasene na neho pozrela a pokrutila hlavou. -„Tak pocuvaj!“ nahol sa k nej a posepkal jej cosi do ucha. -„Myslis si, ze teraz po tom, co si mi povedal s Kamilou, ze ti to budem verit? Prosim ta! Nemam rada falosnych ludi!“ ohriakla ho, rychlo si zbalila flasu do tasky a postavila sa, pretoze trieda akurat odchadzala. -„Prosim ta, Zuzana! Teraz sa na nic nehram. V tejto oblasti by som nikdy nevedel klamat a musis mi to uverit...“ -„Vies ako sa hovori! Musime iba umriet...“ povedala s miernou ironiou v hlase, ale oci hovorili nieco ine. -„Prosim! Ver mi!“ krical za nou, ked sa od neho oddelila a isla za triednou profesorkou. Pche. On si mysli, ze naletim na taketo reci! Kolko krat som to uz pocula a nakoniec nic z toho nebolo! Ach jaj! Boze! Preco mi musis vsetko takto komplikovat? Zamyslala sa nad tym, co jej Dominik povedal a nedalo sa jej mysliet na nic ine... Len na tie dve slova co jej riekol do ucha. Zuzana sa mozno tvarila odvazne, ale vo vnutri bola momentalne ako strom, ktory opisovala pri rozhovore s Dominikom. Nevedela, co sa v nej zlomilo a zacalo sa to kazit, ale niekde vo vnutri to sama tusila, aj ked si to nechcela pripustat. Obavala sa toho, co z toho bude a radsej sa to pokusala vypustit z hlavy. Nasadila si na usi MP3-ku a pomaly kracala za zvyskom triedy. Nevedela totiz, co si ma o tom vsetkom mysliet. -„Uz si zasa tu?“ spytala sa cez tlmeny zvuk hrajucej Zuzany Smatanovej v MP3-ke, ked k nej prisiel Dominik. -„Ano, pretoze sa chcem s tebou rozpravat!“ -„A ako vies, ze ja sa chcem rozpravat s tebou? Neuvazoval si o tom, co mozes touto vetou vo mne zmenit? Neuvazoval si, ake nasledky to bude mat? Hras sa len s citmi!“ hovorila to potichu, no tak aby to pocul. Dominik sa aj napriek vsetkemu musel usmiat. Vedel, ze to co jej povedal, na nu zaposobilo a dostalo ju to. Myslel to skutocne vazne, aj napriek vsetkemu o com sa pred tym bavili. Uz davnejsie pocitoval ten pocit. Od vtedy, ako ho zacala Kamila obtazovat zistil, ze je radsej so Zuzanou, ako s nou. -„Nehram sa s citmi Zuzana! Mozem ti teraz uprimne povedat, ze to nie je obycajna hra! Nie som taky hajzel, zeby som hazardoval s mojimi citmi a aj s tvojimi! Pochop to!“ vysvetloval jej a videl ako vypla prehravac a zlozila si sluchatka z usi. -„Vies o tom, ze to co si mi povedal, je dolezite rozhodnutie? Rozhodnutie, ktore sa neda vratit spat? V podstate da, ale s nasledkom risku, ze uz to nikdy nebude take, ako to medzi nami bolo?“ pytala sa ho chladnym hlasom a cakala odpoved. -„Ano ja to viem! Viem to! Nevravel by som ti to len tak!“ povedal jej tym najuprimnejsim hlasom a pritom jej pozeral priamo do oci. -„Myslim si, ze je tu dusna atmosfera a vela veci si teraz s tym zamotal! Nielen u mna, ale istotne aj z tvojej strany!“ obavala sa toho, co pride. -„Ver mi, ze z mojej strany je to len prijemne zamotanie!“ usmial sa na nu a chytil ju za ruku. Zuzana sa len pozerala na ich spojene ruky a uvedomila si, ze ani jej to nijako neprekaza. -„Prosim nechaj to tak, nech nas nevidi Kamila, pretoze bude robit len sceny!“ vysvetlila mu s obavou a on jej odvrkol, -„Nech vidi! Vsak na to ma oci, nie?“ usmial sa a znova jej chytil ruku. -„Dominik!“ prosebnym hlasom mu povedala. Lenze nestihla nic viac povedat a utisil ju jemnym bozkom na pery. Ona sa vobec nebranila. Ten bozk ju uz naozaj zlomil... -„Zu-zu-zana, prepac, ale chcela som sa len opytat, ci by si mi nepozicala fotoaparat, chcela som si nieco odfotit, ale vidim, ze nemas cas, prepac!“ Zuzana sa odtrhla od Dominika a pozerala sa na Kamilu, ktora sa od nich odvratila so zufalym hlasom. -„Presne tohto som sa obavala, Dominik! Presne tohto!“ zdrvenym hlasom mu povedala a pustila ruku, za ktoru ho este stale drzala a oddelila sa od Dominika a nesla ani za Kamilou, ale chcela ist sama. Jej city v tom momente ochladli a zabolelo ju to presne tam, kde nechcela. Citila, ze zradila kamaratku, aj ked zo vsetkeho mala dost zmiesane pocity. Nasadila si znova do usi MP3-ku a zapocuvala sa do tonov piesne od Zuzany Smatanovej. Potrebovala nutne utechu, pretoze na mieste by sa rozplakala. Zuzana sedela na svojej posteli v chatke, pretoze nesla na veceru. Oznamila to aj profesorke, ze dnes vecer nepride, pretoze nema chut a tak ostala sama. Pozerala sa von oknom na zapadajuce slnko, ktore ju hladilo po vlasoch. Na nohu jej padla tepla slza. Nevedela sama, preco place, ale udalosti, ktore sa zomleli tak rychlo, ju na tolko unavili, ze dalej nevladala. Z pozorovania zapadu slnka ju vyrusilo klopanie na dvere chatky. Nahla sa z okna, aby videla, kto za nou prisiel a uvidela pred dverami stat Kamilu. Zbehla dole po schodoch a rychlo si utrela slzy. -„Mozem vojst? Nebude ti to vadit?“ Kamila sa opytala mierne rozochvenym hlasom. -„Jasne, mozes...“ ukazala do vnutra a Kamila sa bez slova posadila na najblizsiu postel pri dverach. -„Vidim, ze si plakala! Povies mi preco?“ pytala sa ustarostene a Zuzana si znova pretrela oci. -„To nic, ide o sukromnu vec...“ povedala a pozrela sa mimo nej. -„Prosim ta! Neklam mi! Viem, ze sa trapis preto, co sa dnes stalo... Mas vycitky svedomia?“ opytala sa jej priamo. -„Prosim, nehovorme o tom, pretoze... Jednoducho, nechajme to tak... Videla si, co sa stalo a nebudem popierat, ze sa mi to nepacilo... Prosim, nehovorme o tom!“ povedala jej priamo, ze sa nechce bavit o tom, co sa stalo pocas tury. -„Dobre, beriem to na vedomie! Ja som ti len chcela povedat, ze je to v poriadku! Ja a Dominik...“ -„Ano viem, co chces povedat!“ prerusila ju Zuzana a pozrela na nu so slzami v ociach. -„Dobre... Chcela som ti len povedat, ze mi to nevadi, co ste urobili... Necitim sa nijako zle kvoli tomu, je to vasa vec, ked ste sa tak rozhodli a Dominik, ako isto vies, mne nepatri!“ uistila ju. -„Viem!“ Zuzana povedala trosku silnejsie, aby jej naznacila, ze nechce dalej na tuto temu diskutovat. -„Len tolko som chcela. Triedna ti zobrala veceru k sebe na chatku, tak potom si mas ist po nu... Mala som ti prist povodne odkazat len toto,“ vysvetlila jej, preco vlastne prisla, vstala z postele a nasledne za nou aj Zuzana. -„Dakujem, povedz jej, ze si po nu o desat minut pridem!“ poprosila ju, aby to odovzdala triednej a Kamila ticho, bez rozlucky preklzla pomedzi pootvorene dvere na chatke. Zuzana si len so vzlykom sadla znova na postel a objala vankus, ktory patril Dominikovi... Piata kapitola - Naozaj necakany podraz! Zuzana sa radsej premiestnila spat na svoju postel, aby to nevyzeralo velmi napadne, ked sa chalani vratia z vecere spat do chatiek. Vedela, ze aj tuto noc to bude tak, ako aj minulu a mozno aj horsie, pretoze toto bol posledny den na vylete a ako to byva zvykom, zvykne sa pit a byt hore do rana... Vedela, ze iba dvaja chalani z chatky popijaju. A to Peter spolu s Michalom. Po dvadsiatich minutach, ako bola sama, sa do chatky konecne dovalili chalani. Ako prvy vysiel za Zuzanou Dominik a nasiel ju lezat na posteli. -„Stalo sa nieco? Vsimol som si, ze si este nebola po svoju veceru u triednej profesorky... Mala by si ist nieco zjest, lebo budes hladna!“ poucal ju, no Zuzana nereagovala. Po chvilke, ked odchadzal, mu povedala: -„Uvedomujes si, co si vsetko urobil?“ -„Co myslis, tym vsetko?“ nechapavo sa s vytrestenymi ocami opytal a znova si prisadol k nej na postel. -„Dal si mi nadeje, este stale to nechapes?“ pozerala na neho a snazila sa potlacit slzy. -„Viem, ze som ti dal nadeje, pretoze tie nadeje su aj opravnene a nie nejake zle iluzie a v tom je ten rozdiel! Nie su to iluzie!“ upozornil ju a chcel ju objat, ale Zuzana sa odtiahla. -„Prepac, ale musim si to nechat vsetko prejst hlavou. Si v pohode chalan, ale nechcem ist na to tak rychlo!“ vysvetlila mu a jemne sa usmiala. -„Chapem, necham ta samu...“ vzdychol, vstal z postele a isiel dole ku chalanom, ktori sa dohrnuli tesne za nim. Zuzana po chvilke ako lezala na posteli, pocitila hlad a rozhodla sa, ze predsa si len pojde po tu veceru, aby to nevyvolalo zly dojem u profesorky. Vstala, pozrela sa do zrkadla, co mala na polici a skonstatovala, ze vyzera normalne, akoby sa nic nedialo. -„Idem si po tu moju veceru... Len aby ste vedeli, kam idem!“ oznamila chalanom, ked prechadzala okolo nich a Dominik za nou chvilku pozeral. Zatvorila za sebou dvere a oprela sa na chvilu o ne a pocula spoza dveri hlasy Petra a Michala, ako sa vytesovali, ze maju flasku alkoholu od Kamily. -„Super, uz len toto mi chybalo!“ zamrmlala a vysla von do sera, pretoze slnko uz davno zapadlo a na rad prichadzal vecer. -„Dobry! Prisla som si po tu moju veceru! Kamila mi odkazala, ze ste mi ju zobrali,“ oznamila profesorke a milo sa na nu usmiala. -„Presne! Tu ju mas!“ podala jej igelitovy sacok a v nom dva rozky, maslo v malom obale a pribaleny med. Tak ti v tej jedalni teda originalitou neprekvitaju... Vzala si od triednej balicek a prezerala si ho, az nakoniec skonstatovala: -„Este by sa mozno zislo aj nieco, cim by som si to vsetko natrela! Nechcem si zamazat kreditku...“ Zuzana sa zasmiala a profesorka jej hned podala aj sacok s nozom na roztretie masla, ktory jej predtym zabudla dat. -„Uz je vsetko v poriadku, tak ako ma byt?“ spytala sa s malymi obavami v hlase triedna profesorka. Zuzana pochopila, ze mieri na jej naladu. -„Samozrejme, uz mi je lepsie. Neviem, co mi bolo, ale uz je to rozhodne prec!“ upokojila ju a vybrala sa spat do chatky. -„Dakujem za veceru!“ zdvihla sacok s vecerou do vzduchu, cim naznacila aj pozdrav a zmizla vo dverach. Rychlo presla okolo dievcat, co sa este pohybovali vonka a vzdychla si od ulavy, ze ju ani jedna z nich nezastavila a nepytali sa jej na podrobne informacie ohladom toho, co sa stalo. Vedela, ze pri Kamile to dlho utajene neostane... Po kratkej chvilke sa vratila spat na chatku a ako otvorila dvere, ovial ju zavan alkoholu. Vratilo ju to nechcene spat do detstva, kedy kazdy jeden den citila zo svojej matky alkohol. Zamyslela sa nad tym, ze mozno je to tak aj dobre, ze Andrea zomrela, pretoze mala moznost spoznat Sofiu a zblizila sa s Brunom, co jej dovtedy naozaj chybalo. Rychlo zahnala svoje nie najmilsie spomienky prec a poznamenala: -„Chlapci, vy velmi rychlo dnes vecer skoncite, ak tu rychlo nevyvetrate! Triedna pride na kontrolu a ak vstupi a dostane taku facku ako ja, tak ste skoncili! Chata bude hore nohami do desiatich minut! Otvorte okna!“ zavelila a bez toho, aby nieco namietali sa vrhli vsetci k oknam a otvarali ich tak, ako sa len dalo. Zuzana ovial chladny zavan cerstveho horskeho vzduchu, ked sa na chvilku pristavila pri okne. Zadivala sa von a potom si spomenula, ze v rukach drzi svoju veceru. -„Dobru chut!“ poznamenal Dominik, ked isla okolo a na znak podakovania kyvla hlavou a vysla na druhe poschodie, kde si na chvilku znova sadla na postel. Nechcela znova prepadat stresom a depresii, z toho, co mozno nie je ani take zle. Zahnala to rychlo od seba a na chvilku sa postavila k oknu a pozerala von. Prekliate jej skvrkalo v bruchu. Konecne sa prebojovala k jedlu, ked ju Michal prisiel zavolat: -„Nejdes hrat s nami „flasu“?“ -„Nie, dakujem! Taketo hry zasadne nehravam a idem akurat vecerat! Zabavte sa chlapci!“ povedala mu ironicky a Michal sa len s nevinnym uskrnom vytratil prec. Tak to zasa dopadne... Aby som sa pripravila na to, ze budem zaspavat s vankusom na hlave! Mozno by bolo vhodne tam aj ten vankus pridrzat... uvazovala a konecne si odhryzla z rozka, aj ked nenatreteho a rozplyvala sa nad tym, aky bol makky aj napriek tomu, ze su len na obycajnom vylete a po dlhom case ma konecne znova normalne jedlo. Normalne ako normalne. Musela od tej slasti vzdychnut. -„Tak chlapci, ja idem spat!“ Zuzana sa naklonila cez zabradlie a zakricala, ale ju nepocuvali, pretoze boli pohruzeni do svojej zabavky. Zuzana zisla dole, aby to poculi a povedala este raz: -„Idem spat! Tak to asi znamena, ze sa mate presunut vedla! Myslim tym do druhej miestnosti, kde vas nebude tak pocut!“ zavelila a odchadzala pomaly do postele a chalani sa zberali do druhej miestnosti. -„Dobru noc!“ zakrical Dominik ale Zuzana uz nereagovala. Dominika medzi tym uz zatiahli do hry a prestali mat postupne pojem o case. Pocas toho, ako hrali svoju hru, ktoru hravali, da sa povedat, pravidelne na kazdom vylete prestali vnimat cas a boli uz dve hodiny nad ranom. -„Je tu nuda...“ poznamenal Michal, ktory lezal na zemi s prazdnou flaskou v ruke. -„Mas pravdu! Nie su tu ziadne baby, tak aj ta „flasa“ je nudna hra!“ suhlasil Peter a Dominik pre istotu upadal do mikrospankov, tak nevnimal o com sa rozpravaju. -„Ale rozhodne sa spat este nejde!“ Michal vyvolal u Petra znova nadsenie, -„Len je skoda, ze nemame viacej pitia!“ Michal sa dalej rozhorcoval. Peter len pokrutil hlavou na znak suhlasu a uchopil prazdnu flasu, co mal poruke. -„Myslim si, ze aj tak ste uz dost pod parou chlapci... Upps!“ poznamenal Dominik, ked sa snazil postavit, ale nejako mu to nevyslo pretoze opat sklzol do tej istej polohy v akej bol. -„To bolo co, to co sme pili?“ spytal sa podgurazeny Peter Michala. -„A co ti ja viem? Nechutilo ti?“ spytal sa prekvapene. -„Nieee, to netvrdim, ale mam z toho nenormalne dobru naladu!“ vysvetlil mu a snazil sa vstat, ale marne. -„Ja neviem co to bolo... To mi strcila do ruky Kamila!“ povedal Michal a zacalo sa mu ckat. -„Kamila? Tu mi ani nespominaj! Nechcem ju ani vidiet! A keby som vedel, ze to je od nej, tak by som to ani nepil! Kde mam moju Zuzanku?“ Dominik krical na celu izbu. Michal spolu s Petrom lezali od smiechu na zemi v krcoch. -„Zuzanka ti isla spinkat, tak sa snaz, aby si ju nezobudil, lebo bude zle- nedobre!“ robil si srandu Peter a snazil sa Dominikovu vyhrazat prstom, no ani len netusil ze ukazuje na Michala. -„Mam napad chalani! Podme sa zahrat pravdu alebo odvahu!“ Michal prisiel s napadom a Peter suhlasil, no od Dominika sa nedozvedeli normalnu odpoved, pretoze upadol na svojej posteli do tvrdeho spanku a zacal chrapat. -„No super! To sme dopadli, sakra! Domco nas uz sklamal! My musime vydrzat az do rana!“ sepkal Michal a podaval Petrovi ruku. -„Ruku na to! Musime to predsa nejako specatit! Nezobral si uz ziaden chlast?“ prekvapene sa opytal Petra a ten len pokrutil hlavou. -„Vari ti nestacilo! Je tu este jedna kvapka!“ zachichotal sa a Michal v snahe udriet ho do pleca udrel do postele za nim. -„Tak co? Ideme hrat tu pravdu alebo odvahu?“ Michal sa opat opytal a Peter kyvol na znak suhlasu. -„Tak dobre zacinam!“ povedal sebavedome a polozil Michalovi otazku. -„Pravda alebo odvaha?“ -„Samozrejme, ze si nedam pravdu, este by si sa nieco naviac o mne dozvedel! Odvaha! Davaj otazku! Ehm, teda ulohu...“ rozkrikoval sa Michal. -„OK, ako chces! Tak teda odvaha... Bude odvaha, ak sa vystveras hore po schodoch a pobozkas Zuzanu na lice...“ nadiktoval mu, co ma urobit a zlozil si ruky krizom na hrudi. -„Nieee, to nemyslis vazne! Vsak Dominik ma zabije!“ vyhovaral sa a Peter ho podporoval aby to urobil. -„Ale prosim ta! Ten spi ako zarezany! Vsak tu reveme kolko a nezobudil sa este stale... Nechame ho tu a pojdeme za Zuzkou pekne- krasne- sami! Podme!“ navrhol mu a zodvihol sa stvornozky zo zeme. -„Kriste! Toto ma zabije!“ vyhovaral sa Michal, no aj napriek tomu sa dvihal za Petrom. -„Pozor na tuto zarubnu, skoro som ju zotal, tak aby si neskoncil aj ty tak...“ zasmial sa Peter a Michal ho bez slova nasledoval. -„Zavri dvere, ale potichuuuu! Nesmieme predsa nasho princa zobudit, lebo to bude potom odvaha mu vsetko vysvetlovat!“ spolu sa pridusene zasmiali a vysli z izby a zavreli za sebou dvere. -„A teraz musime ist potichu, aby sa Zuzana nezobudila skor, ako vykonas svoj cin odvahy!“ -„Jasne, jasne! No tahaj sa uz hore!“ prikazal mu Michal a nasledoval ho po schodoch hore, k ich posteliam. -„Nevies, kde su ostatni chalani?“ spytal sa posepky Michal. -„Bud rad, ze tu nie su, ostalo aspon viacej pre nas! A pritom ma to vobec nezaujima! Hadam mi nechces povedat, ze sa nudis...“ znova sa zaskeril a podarilo sa mu vyjst na druhe poschodie. -„Tak a sme tu z vyletu!“ Peter sa zvalil na zem a Michal pokracoval dalej k Zuzaninej posteli. -„Do riti, je tu tma, nevidim nikde nic!“ zanadaval a Peter sa len na zemi zasmial. -„A uz je to lepsie!“ Michal zahundral a neuvedomoval si, co robi. -„Musime ostat len pri tom bozku?“ spytal sa pridusenym smiechom Petra a ten len mykol hlavou na znak, ze mu je to jedno. -„Tak dobre, toto sa mi normalne zacina pacit...“ zahundral a priblizil sa k Zuzaninej posteli. Pocas tohto divokeho vecera, kedy bolo nad mieru jasne, ze sa bude diat vela veci s alkoholom, profesorka obchadzala okolo chatiek a davala pozor, kde sa svieti. Ked zistila, ze niekto este nespi, zaklopala a preverila si to. Jedina chatka, ktora bola mozno najpoctivejsia bola ta, kde bola Tery spolu s ostatnymi spoluziackami. Totizto jedine nepili z celej triedy. Zvysku triedy to bolo ukradnute, pretoze ti chodili kazdy piatok do mesta a jedine, ako sa vedeli zabavat bol uz spominany alkohol. Niekolko chatiek triedna profesorka skontrolovala, no vsetci to zahrali tak dokonale, ze sa nezaoberala tym, aby kontrolovala, ci niekto pil alebo nie. Bolo jej, ze vsetci nebudu spat hned po vecierke. Videla, ze v mnohych chatkach sa aj svietilo, ale nepripisovala tomu zatial nic dolezite. Stacilo pockat na to, ked ich skontroluje raz, ci nieco zle nerobia a potom si uz vsetci mohli byt isty, ze viacej krat nepride. Tak isto skontrolovali aj Kamilinu chatku, no nic. Vsetci sa tvarili normalne. Dokonca sa im podarilo prepasovat do chatky aj chalanov zo Zuzaninej skupiny, pretoze tam ostali len Peter, Michal, Dominik a Zuzana. Dominik tiez nebol ten typ, co zvykol pit, no tento vecer to nejako prehnal a bolo to na nom aj vidno, ked pocas rozhovoru upadol do spanku a tvrdo zaspal. O Zuzane hadam nebolo treba ani hovorit, pretoze ta si s alkohol toho prezila viac ako dost a nikto by ju na to nebol nahovoril a hlavne by sa na to nedala, pretoze to slubila Brunovi. Nechcel, aby dopadla tak ako jej vlastna matka... No ako sa zdalo, tak alkohol vie robit zazraky a to aj v pripade toho, ak sa to zmiesa spolu s tabletkami. Takto, ak sa zmiesa primerane mnozstvo tabletiek s alkoholom vznikne z toho pekny starter zabavy... Presne tak, ako to bolo aj v pripade Michala a Petra. Na spodku flase bolo toho najviac a Dominikovi sa uslo len nieco z vrchu... Kedze nepije, ani velmi vela nevypil, ale pre neho stacilo male mnozstvo na to, aby bol „odrovnany“. Ale unava z tury a ten kusok alkoholu spravili svoje. No Michal a Peter boli na tom podstatne inak... Zuzanu, aj napriek tomu, ze chodila spavat skoro vecer, predsa len ta desat kilometrova tura zmohla. Lezala v posteli na boku, tvarou do miestnosti. Pred nou sa sklanal Michal pripraveny splnit ulohu, ktoru dostal od Petra. Michal sa predsa len odvazil na to, aby Zuzanu pobozkal, no ked videl, ze sa neprebudila ostal z toho trosku mimo. Michalovi to ale nedalo a tak sa pokusil zajst aj trosku dalej. Zjavne potuzeny alkoholom si vyzliekol svoje tricko a odhodil ho na svoju postel. Zacal si pomaly prechadzat rukou po hrudi a ked to Peter, ktory lezal na zemi uvidel, spustil neuveritelny smiech, ktory Zuzanu uz tento krat prebudil. Michal si nestihol uvedomit, ze Zuzana sa prebrala a stale si smatral rukou po celom tele az dovtedy, pokial na neho neskrikla: -„Michal! Ty jeden uchyl, co to do pekla robis?!“ kricala po nom a pritiahla si na seba blizsie prikryvku. -„My sa tu len tak hrame, Zuzka, neboj sa nic to nebude, pridas sa?“ trufalo sa jej opytal a zacal si stahovat nohavice. -„Tak toto snad nemyslis vazne!“ Zuzana zazala svetlo a v tom momente, ako sa Michal snazil vrhnut na Zuzanu mu taku vlepila, ze ho v momente otocilo a padol na zem a nechapavo na nu pozeral. -„To si co spravila?“ krical Michal, chytajuc sa za cast tvare po ktorej dostal facku. -„Len to co si zasluzis a este raz nieco podobne skus, tak dostanes niekde inde, ty jeden hajzel!“ kricala a akurat sa snazila ist dole na spodne poschodie, ked jej do cesty vbehol Peter. -„Kdeze ides, kdeze Zuzanka?“ opytal sa jej provokacne a hodil ju na svoju postel. Zuzana sa snazil branit a tak uskrabla Petra na lice. -„Ty svina!“ Peter si chytil lice a zhrozene sa pozeral na ruku, ked na nej uvidel krv. -„Vsak pockaj, teraz len uvidis!“ ozval sa Michal a dvihal sa z podlahy, ale Zuzana si zachovala chladnu hlavu a zbehla rychlo dole po schodoch. Nikde nevidela Dominika, tak otvorila dvere do dalsej izby a ked ho uvidela, ako lezi na svojej posteli a chrape, len pokrutila hlavou, vzala jeho zupan a potichu povedala. -„Ty hovado. Hlavne, ze ako ma milujes a ty si tu spis... Jedine, co ma tesi, ze si to pri posteli nebol ty!“ stihala este na rychlo vziat mobil z nabijacky a vybehla potichu z chatky von. Zavrela za sebou dvere a poobzerala sa okolo seba, ci nie je nikde na blizku niektora z profesoriek. Prebehla potichu ku chatke oproti a vytocila cislo Tery. Ta sa jej len ospalym hlasom ozvala: -„Prosim? Vsak je pol tretej rano a ty mi volas?“ nechapavo sa spytala a zivla si. -„Tery, prosim ta, prid mi ihned otvorit dvere chatky! Je to surne, prosim ponahlaj sa!“ dopovedala a zlozila telefon. Po malej chvilke sa pri dverach v tme zjavila postava a bola to Tery. V tom momente sa jej Zuzana vrhla okolo krku a rozplakala sa. -„Pre Boha, co sa ti stalo?“ nechapavo sa spytovala a Tery rychlo zavrela dvere, zamkla a zatiahla zavesy. Zuzana zatial presla do kupelne a umyvala si studenou vodou tvar a ruky a stale plakala. -„Povies mi co sa ti stalo?“ Tery stala na prahu dvier kupelne s rukami skrizenymi na hrudi. -„Prosim, nevrav to nikomu, ale Peter a Michal... Neviem, co chceli dokazat, ale Michal stal pri mne polonahy, daval si dole teplaky a ked som chcela ujst, Peter ma sotil na postel a snazil sa ma nasilim drzat pre Michala....“ znova sa rozplakala a Tery k nej podisla a objala ju a Zuzana bola v tom momente stastna, ze ma pri sebe niekoho zo zenskeho pohlavia. -„Ak smiem, ostanem cez noc tu. Aj tak je to posledna noc a ja sa tam jednoducho vratit nechcem!“ prosila Tery a ta jej ukazala jednu volnu postel na ktorej mohla ostat. -„Dakujem ti pekne, Tery! Nechala by si ma, prosim ta, samu?“ spytala sa jej roztrasenym hlasom a Tery suhlasila. Nechcela, aby sa trapila, no takto jej tiez nijako nepomoze. -„Jasne! Ak by si nieco potrebovala, som hore na druhom poschodi, postel hned oproti schodom! Vyspi sa!“ popriala jej a potichu odisla hore do svojej postele, aby nezobudila ostatne baby z chatky. Zuzana si pritisla k sebe Dominikov zupan a mobil, na ktory jej v zapati prisla sms-ka. Pisal jej Dominik: Zuzana, co sa stalo? Michal a Peter sa tu len smeju a teba nikde! Spravili ti nieco? Prosim ta, napis mi kde si! Zuzane sa do oci nahrnuli slzy, potichu zavzlykala a toto bolo znova po tych troch dnoch, kedy chcela ist konecne domov. Domov, kde sa bude citit bezpecne. Vypla mobil, polozila ho na zem a pokusila sa zaspat. No vzdy, ked sa o to snazila prisli jej spat spomienky na Petra a Michala. Nikdy by to od nich necakala a uz vobec nie od vlastnych spoluziakov. Vratilo ju to spat k tomu pribehu, ktory jej kedysi, ako malemu dievcatku pri hrobe Andrei vypraval Bruno... Nechcela si predstavovat, co by sa bolo stalo, ale dufala, ze by neboli schopni zajst, az tak prilis daleko. Spanok dlho neprichadzal a Zuzana musela rozmyslat nad tym, co sa udialo. Prestala sice plakat, no stale jej to nedalo. Uvazovala nad vsetkymi suvislostami, az jej to nakoniec vsetko trklo. Spojila si dohromady vsetky udalosti, ktore sa stali za tieto posledne dni a prisla na to, ze to bol len jeden z podlych planov Kamily a bola si vedoma toho, ze toto vsetko bolo len dobre zorganizovane divadielko. Zuzana sa od zufalstva nad tym, ako daleko vedia niektori ludia zajst, zasmiala a pustila si mobil, aby mohla Kamila napisat rovno sms-ku: Takze tebe islo cely cas o toto! Nikdy by som si nebola myslela, ze prave ty by si mohla byt toho schopna! Ani sa necudujem, preco ta Dominik nechal... Zuzane sa ulavilo a mohla konecne zaspat. Tesila sa na to, ako zajtra, posledny den vyletu schyta Kamila pekne krasne to, co si zasluzi. Nikdy nechcela byt pomstychtiva, ale tento krat sa jej to priam ziadalo. Tato predstava ju coraz viacej tesila, az sa jej nakoniec podarilo zaspat. Do okien zacalo prenikat ranne svetlo a pri Zuzaninej posteli stala Maria- jedna zo spoluziacok a prihovarala sa Zuzane, aby vstavala. -„Co tu ty robis? Ako si sa sem dostala?“ nechapavo vyzvedala a s usmevom na nu pozerala a Zuzana sa posadila na posteli a povedala: -„To je dlhy pribeh... Ale musim povedat, ze tu sa mi spalo omnoho lepsie, ako tam, kde som bola pred tym...“ usmiala sa na Mariu a odisla do kupelne, aby si aspon narychlo umyla tvar. -„Zuzana, myslim si, ze takto na ranajky nemozes ist! Ak chces skocim s tebou do chatky po veci...“ ponukla sa Tery, no ona to odmietla. -„Nie, dakujem ti pekne! Fakt si to vazim, ale myslim si, ze teraz to uz zvladnem...“ usmiala sa, odhrnula na dverach zaves a poobzerala sa okolo, ci nikto nie je vonku, aby mohla prebehnut do chatky. Nechcela, aby ju niekto spozoroval. Rychlo prebehla a chvilku vahala, ci ma dovnutra vstupit alebo nie. Spomenula si vsak na to, ze je stale v pyzame a tak sa nadychla a vosla dnu. Presne oproti nej stal Peter, ktory si hladil lice a Dominik vedla neho. V momente, ako sa otvorili dvere, Dominik podisiel k Zuzane, no ta ho len bez povsimnutia obisla a postavila sa priamo oproti Petrovi. -„Ty jeden hajzel!“ splechla mu do tvare a vypalila mu facku na to miesto, kde ho uskrabla, az sa musel od bolesti zohnut. -„Ja som to tak nemyslel, Zuzana! Mal som vypite a ani neviem, co som robil... Neviem preco sa to stalo!“ snazil sa zachranit situaciu, no dockal sa len druhej facky na druhe lice. -„Na to si mal mysliet skor, moj zlaty! A pamataj si, ze ak sa ma este raz co i len dotknes, tak sa to dozvie kazdy! Kazdy! A myslim tym aj pohlad... Nepozeraj na mna uz v zivote!“ vyhrazala sa mu a Dominik sa len cudoval tomu, ako Zuzana vyvadza. -„Povie mi tu uz niekto, co sa robi?“ Dominik sa nechapavo pozeral a Zuzana ho upozornila. -„Ty prestan, lebo dostanes tiez!“ vyhrozila mu a spytala sa ho. -„Michal je hore vo svojej posteli?“ pozerala na Dominika a nasledne na Petra a ten len sklopil pohlad k zemi. -„Myslim, ze ano! Este nevstal... Myslim...“ nestihol dopovedat a Zuzana uz mierila hore aj k svojim veciam a aj k nemu. Dominik pre istotu isiel priamo za nou. -„Co, co ides robit?“ spytal sa nechapavo, ked pristupila k Michalovej posteli. -„Teraz by si to nemal brat az tak osobne, Domco!“ posepla mu a poklepkala Michala po pleci. Sklepalo ho a rozospato sa na nu pozeral. -„Dobre rano, zlaticko!“ povedala maznavym ironickym hlasom, chytila ho za bradu a dala mu francuzsky bozk. -„Tak toto sa mi pacilo!“ pochvaloval si Michal. -„Hej, co to robis?“ nechapavo sa pytal Dominik, no Zuzana ho umlcala pohladom. -„Vravela som ti predsa, ze to nemas teraz brat osobne!“ posepla mu znova a Michal sa posadil na postel. Zuzana si k nemu cupla a povedala: -„Pocuvaj moj mily! Este raz sa ku mne pribliz v noci s tym tvojim hnusnym ksichtom, tak budes mat z neho trhaci kalendar... A este raz si predo mnou daj dole tie tvoje nohavice, tak prides o vsetko, co v nich mas!“ naznacila mu prstom znak noznic, ale zjavne ho to neohurilo. -„A este som na nieco zabudla! Bozk, aby si na mna nezabudol!“ priblizila sa k nemu tvarou a Michal cakal bozk, no miesto toho dostal poriadnu facku. S grimasou sa zvalil na postel. -„Tak a mame to! Aky je dnes krasny den, co povies Dominik... A este len bude pekny!“ povedala s ironiou v hlase, no usmievala sa pri predstave, ako ide potopit Kamilu. Michal odisiel dole za Petrom a nieco si potichu hovorili a Dominik podisiel k Zuzane. -„Tak povies mi konecne, co sa stalo?“ znova sa pytal. -„Ty mozes byt rad, ze si zaspal tak tvrdo, ze si o nicom nevedel... Dnes to budem vsetko po ranajkach hovorit Kamile a ty pojdes pekne so mnou!“ zahadne mu nacrtla, co sa bude diat. -„Aj tak nerozumiem!“ podotkol. -„Nevadi! Hlavne je, ze si tu, pri mojej posteli, nebol ty!“ usmiala sa na neho a dodala: -„Pod sem na chvilku!“ podisiel k nej a odvazila sa mu dat bozk na pery. -„To mam za co?“ nechapavo sa spytal a chytal si pery. -„Nepacilo sa? Mozem ti dat to iste co Michalovi!“ zahnala sa a radsej sa uhol dozadu. -„Nie, dakujem, toto sa mi pacilo!“ usmial sa odisiel dole za Michalom a Petrom. Zospodu sa ozval Michal: -„Zuzana? Nemas nahodou pre Petra make-up na zakrytie toho, co si mu sposobila?“ trufalo sa jej opytal miesto Petra. -„Vies co, moj zlaty!“ kricala aby to dostatocne pocul a nahla sa cez zabradlie. -„Ak mu nestacia tie skrabance, tak sa bude musiet popasovat s monoklom a ten sa uz kryje horsie!“ zakricala, no aj napriek tomu mu zhodila svoj make-up. -„Ani som netusila, ako sa mi ulavi!“ vzdychla si a rychlo sa prezliekla do denneho oblecenia. Asi po patnastich minutach prisla Zuzana spolu s chalanmi z chatky do jedalne na ranajky, na ktore sa uz tesila. Lepsie povedane tesila sa na to, co pride po tych ranajkach. Aj ked citila v sebe hnev, ktory chcela silou mocou vratit, tak to jednoducho nedokazala. Nemala taku povahu, pri ktorej bola na prvom mieste pomsta. Vedela to vyriesit aj inak... Pocas ranajok sa Kamila neustale pozerala na Zuzanu a nevedela pochopit, co sa deje. -„Zuzana? Co sa deje?“ spytala sa nechapavo, ked sa nahla cez spoluziaka. Zuzana sa vsak na nu len pozrela a odvrkla -„Potom! Po ranajkach! Prosim, teraz ma nechaj najest sa!“ zmurkla na nu, aby si myslela, ze to nie je nic zle. Nech sa este chvilku trapi, pokial to neukoncim... Nech vidi, ake to je, byt klamany a zaroven podvedeny aj ked v miernej forme... Hm, mam chut jej to vsetko vratit, ale netuzim sa znizit na taku uroven ako klesla ona... premyslala, ked do seba tlacila posledny kusok rozka. Chvilku este posedela pri Dominikovi a cakala, kym doranajkuje aj on. Okolo isla Kamila a poprosila ju, aby sa o desat minut dostavila na ihrisko. Suhlasila a pomaly sa vytratila. -„Pojdes so mnou, Dominik, prosim ta?“ opytala sa vahavo a cakala na odpoved. -„A co myslis? Kde? Tam, kde si sa dohodla s Kamilou?“ -„Ano... Chcem jej nieco dolezite povedat!“ vysvetlila a skocil jej do reci: -„Ja ju nechcem vidiet... Prosim, nerob mi to!“ prosikal, no Zuzana sa nedala. -„Chces vediet, co sa stalo, alebo nie? Ak ano, tak pod so mnou a naozaj mi pomozes!“ pozrela na neho prosebnym pohladom a vedela, ze nevie povedat nie a tak suhlasil. -„V poriadku, pockam ta teda vonka, na ihrisku, kym ty dojes!“ oznamila mu a vstala od stola, utrela si usta a za okamih zmizla z dohladu. Kamila uz stala na mieste urcenia a Zuzana sa k nej pomaly priblizovala, az zastala. Nahle si uvedomila, co vsetko tym sposobi, ale vsetko to odohnala myslienkou na to, ze s pravdou chce ist von. Prisla k nej a postavila sa oproti. -„No, co si chcela?“ Kamila sa podrazdene opytala. -„Pisala si mi vecer sms-ku. Preco?“ pytala sa stale len Kamila a Zuzana na nu len pozerala. -„Vsetko sa dozvies... Aj to s tou sms-kou a aj so vsetkym ostanym... Pride Dominik, tak spustim!“ zhlboka sa nadychla a vyslovila: -„A, uz ide!“ Kamila len nieco zamrmlala a otocila hlavu smerom k nemu, ked okolo nej presiel. Pomaly vratila hlavu spat a pred Kamilou stal Dominik spolu so Zuzanou. -„Dominik. Poprosim ta, aby si si sadol, nechcem teraz vyzerat, akoby som si ta volala na pomoc. Upozornujem Kamila, ze o nicom nevie a len teraz sa vsetko dozvies ty a aj on! Tak prosim pocuvaj!“ uviedla ich do deja a pomaly spustila. -„Moja prva otazka znie: Preco?“ polozila otazku a pozrela na Kamilu a vsimla si, ako sa Dominik tiez na nu pozrel. Najprv na Zuzanu a potom na Kamilu. -„Nechapem tejto tvojej otazke... Spravila som ti nieco?“ pozerala na nu nerozhodnym pohladom, v ktorom boli pocity viny. -„Pocuj. Nemam rada falosnych ludi a nechci mi nahovorit, ze nevies o co ide, ked viem, ze si to vsetko spustila ty!“ Zuzana si zlozila ruky volne vedla tela a cakala, ako bude Kamila reagovat. Miesto odpovedi ostalo len ticho a Kamila pokrutila hlavou. -„Prosim ta! Nehraj tu na mna nic, pretoze mna nikto len tak lahko neoklame! Viem, ze vo vsetkom mas prsty ty... Priznaj si konecne, ze ti islo cely cas len o to, aby si sa mi pomstila! Aj ked po pravde neviem za co! Povies mi to ty?“ v momente, ako to dopovedala sa na nu Kamila zadivala a vyhrkla: -„Za co? Mala by si sa zamysliet nad tym, co vsetko si mi spravila! Vzdy si bola ta lepsia, vzdy si musela mat vsetko len ty!“ vykricala jej vsetko, co si mysli. Zuzana ostala v soku a spustila na obhajobu. -„Tak je mi fakt luto, ze si toto myslis! Snazim sa pristupovat ku vsetkym veciam a ludom tak, aby som neublizila nikomu a nestala v pozicii nadradenej, co ani nie som! A nechcem, aby si to o mne ludia mysleli! Chapes?“ -„A poviete mi, co to ma spolocne so mnou?“ nechapavo sa spytal Dominik a Zuzana ho umlcala ukazovakom, bez toho, aby na neho pozrela. -„Tak a toto mal byt tvoj plan? Malo to skoncit tak, ze som mala skoncit znasilnena vlastnymi spoluziakmi? O toto ti islo? Myslela si si, ze ja si to budem uzivat a dovolim im to?“ Zuzana zacala kricat a zacali sa jej pomaly do oci hrnut slzy. Kamila neodpovedala, no Zuzana pokracovala. -„Od zaciatku to bolo vsetko planovane! Priznaj si to! Vsetko to bola len hra! To uzmierenie, to, ze nejdem domov, ze si to vsetko vybavila len pre mna, pretoze ti na mne zalezi! O to ti islo, aby si mohla splnit svoj plan a dokazat si opat, ze si cosi viacej, aj ked mne by to nikdy nezislo na um?“ rozkrikovala sa a po lici sa jej spustila slza, no Kamilou to ani nehlo. -„Ja som dufala, ze to bude vsetko v poriadku! Ja som ti bola schopna odpustit, to co si povedala o mojich rodicoch, aj ked dobre vies, aka som na to hakliva!“ utrela si slzu chrbtom ruky a pokracovala -„A pri tom si si ani neoverila fakty! Islo ti len o to, aby si sa mi pomstila za to, ze chodim s Dominikom, pricom to ani tak nie je! Lepsie povedane nebolo, aby si vedela! Teraz budes mat snad dovod na to, aby si ziarlila...“ vsetko jej vykricala a Kamila sa len bezducho pozrela na Dominika a potom na Zuzanu. -„Dala si do alkoholu nieco, co spravilo z toho pitia este vacsie svinstvo ako bolo! A to len preto, aby si sa mi pomstila takymto sposobom! Nechapem, ako som ti mohla verit!“ zlomene dopovedala poslednu vetu a rozplakala sa. Otocila sa a pochodovala ku chatke, pretoze nevedela dalej zadrziavat slzy. Kamila za nou len pozerala a zacala si uvedomovat svoje chyby. Dominik vstal, pozrel sa nenavistne na Kamilu a poznamenal: -„V skutocnosti si este horsia, ako som ocakaval! Myslim, ze si zasla pridaleko Kamila. Stratila si kamaratku, kamarata a co je este horsie, zasla si tak daleko, ze si stratila aj zdravy rozum len preto, aby si sa mohla niekomu pomstit za to, co ani pravda nebola!“ znechutene sa odvratil a smeroval za Zuzanou. Zuzana vybehla po schodoch do chatky, pozrela sa v rychlosti za seba a nasledne pred seba na Michala a Petra, ktori sa jej odstupili a vybehla hore na poschodie, k svojej posteli. Rychlo si lahla a vzala do ruky vreckovky z tasky. Po chvilke za nou prisiel aj Dominik. Prisadol si k nej a ostal ticho sediet. Zuzana si utierala slzy a nasledne sama spustila. -„Verila som jej... Verila som, ze to vsetko mysli vazne a ona to vsetko dokonale naplanovala len preto, aby sa mi mohla pomstit, za to co nebola pravda!“ zavzlykala a tazko vydychla. Posadila sa na postel vedla Dominika a on ju objal okolo ramien. -„Mozno si sama uvedomi, co sa stalo a pride sa ospravedlnit.“ utesoval ju, no Zuzana sa na neho pozrela a dodala: -„Moze prist kolko chce, ale zjavne nepochopila, ze dovera cloveka sa neda kupit niekolkokrat a hlavne po takom podlom cine, co spravila ona... To sa jednoducho neda zabudnut... Pritom este aj hnusne zmanipulovali proti mne spoluziakov...“ zufalo sklonila hlavu, zhlboka sa znova nadychla, utrela si slzy a podisla k oknu. -„Od tejto chvile, si radsej budem davat pozor na vsetkych ludi, pretoze, ako som sa presvedcila, neda sa doverovat ani vlastnemu tienu... A to doslovne!“ vyslovila do otvoreneho okna a Dominik podisiel k nej a chvilku sa pozerali na slnko, ktore prave ziarilo nad lesom za chatkami. Zuzana sa v mysli zacala tesit, ze uz o necelu hodinu odidu domov. Siesta kapitola - Zahod vsetky starosti Udalosti, ktore sa za posledne tri dni udiali, nenechali Zuzanu, ale ani Kamilu chladnymi. Viac sa vsak s tym trapila Zuzana. Bola ten typ cloveka, co sa jednoducho nedokaze na to vsetko „vyspat“ a tvarit sa, ze je vsetko v poriadku. Obdivovala takych ludi a drzala si od nich odstup. Samozrejme, ze povahu ludi to nemohlo ovplyvnit, ale snazila sa to brat vsetko s nadhladom, ako aj cely tento vylet triedy. Nevedela si predstavit, ako to bude vsetko vyzerat u nich v triede, kedze bola rozhadana s tromi ludmi. Staci, aby sa pohadal s jednym clovekom a sudrznost spadne ako domcek z karat. Trapilo ju to, no pre tento krat to nechcela davat najavo. Vie, ze aj napriek vsetkemu sa bude o tom rozpravat so Sofiou, no mala pochybnosti. Netusila ci ma o tom hovorit, aj napriek tomu, ze sa mohla na Sofiu a Bruna kedykolvek obratit... Vylet sa uz pomaly blizil do svojho finale. Zuzana bola na jednej strane rada, ze sa vylet konci, ale na druhej strane nemohla prestat mysliet na to, ako sa mohla viacej zblizit so svojimi spoluziakmi. Presne o tomto bola jej povaha. Bola nerozhodna a vela krat sa jej stavalo, ze prave kvoli svojej povahe sa dostala do roznych neprijemnych situacii, pretoze ako sa hovori: Chcela vela mat, ale chcela aj vela dat. Bezstarostna povaha, ktora ju drzala pocas detstva sa akosi zacala vytracat a postupom casu sa formovala nova Zuzana. Pri baleni veci sa zamyslala nad tym vsetkym, co sa za posledne tri dni stalo. Prislo jej to miestami smiesne a miestami smutne. Uvedomila si zasa jednu vec, ze sa posunula o cosi dalej. Clovek sa sam uci na vlastnych chybach a Zuzana sa tento krat utvrdila v tom, ze netreba bezhranicne verit cloveku, pretoze ten ta potopi prave vtedy, ked to najmenej cakas. Bola si vedoma toho, ze ludia, ktorym moze doverovat sa hladaju naozaj tazko, ale nechcela prestat verit, ze raz presne takeho cloveka najde... Rodinu k tym ludom nepocitala, pretoze vedela, ze im moze bezhranicne doverovat. Bolo to myslene z hladiska priatelov a tych, ktori sa na priatelov len hraju. -„Zuzana?“ vytrhol ju zo zamyslenia Peter, ktory si balil veci zo svojej skrinky. -„Co je?“ odvrkla, pretoze nemala najvacsiu chut sa s nim bavit. -„Chcel by som sa ti ospravedlnit, za to vsetko, co sa v poslednu noc stalo... Dozvedel som sa, ze v tom mala prsty prave Kamila... Keby som to bol vedel, tak by som si ten alkohol od nej nebol zobral...“ snazil sa na svoju obranu Zuzanu odprosit. Ona mu na to len odvrkla: -„Nejde to len tak, ze sa mi teraz ospravedlnis... Mal si na to mysliet skor a nie len naivne naletiet niekomu, kto ma alkohol... Vsak, je to tak, ked niekto nieco ponuka, tak ber, ze?“ pozrela na neho vycitavym pohladom a vratila sa spat ku svojej skrinke. -„Mna to naozaj mrzi!“ pozeral sa na nu, no ona sa ani len neodvratila od skrinky. -„Vies, ze skutocne nemam rada ludi, co takto popijaju? To svinstvo mi znicilo detstvo a nechcem, aby mi to nicilo aj dalsi zivot! A okrem toho, ja som toho nazoru, ze tie peniaze, co minies na chlast sa daju pouzit aj rozumnejsie... Poprosim ta, nebavme sa o tom uz viacej, dobre?“ ukoncila ich dialog a zavrela za sebou skrinku, pretoze si uz vsetky veci pobalila. -„Na vsetko si mal mysliet skor, ale to som uz ako obohrata platna... Clovek vzdy lutuje az vtedy, ked nieco zle vykona! Myslenie je na to, aby si clovek uvedomil, aky to bude mat dopad do buducnosti a nie na to, aby sa bezhlavo vrhal do takych veci, co potom nemoze vziat spat...“ pozrela na Petra a isiel odpovedat, no rukou mu naznacila aby sa nic nepytal a ani nehovoril. -„Pozri sa... Aj ked budem schopna ti to odpustit, uz nikdy to nebude take ako to byvalo. A bud si isty, ze ja odpustat viem!“ uz naozaj ukoncila debatu a zisla dole na spodne poschodie. Peter si len mlcky sadol na postel a pastou udrel do vankusa. Bol si vedomi toho, co urobil a mrzelo ho to, no Zuzana to vystihla spravne. Treba uvazovat dopredu, ake to bude mat vsetko nasledky... -„Tesis sa domov?“ spytal sa Dominik, ked Zuzana zisla dole na poschodie a vosla do jeho izby. -„Ze ci! Ja sa vzdy tesim domov, pretoze viem, ze doma mam oporu...“ usmiala sa a zlozila si ruky na kolena a oprela sa o ne. -„Chapem... Ale mozes si byt ista, ze so vsetkym, co budes potrebovat, mozes prist aj za mnou...“ oznamil jej a pomaly si zacal balit svoje veci. -„Mam na teba zopar otazok,“ po chvilke ticha sa odvazila prehovorit. -„No, pocuvam ta!“ -„Si si isty tvojimi citmi ku mne? Myslim si, ze sa zvlastne rychlo objavili!“ isla priamo k jadru veci. -„Jasne, ze som aj ked... Chcel by som sa o tom s tebou porozpravat niekedy...“ prisadol si k nej na postel a polozil tricko, ktore vytiahol zo skrinky do tasky. -„A preco nie teraz?“ opytala sa s prekvapenym vyrazom v tvari. -„Jednoducho si myslim, ze by sa naslo aj vhodnejsie miesto na to, aby sme sa o tom mohli porozpravat, ako nejaka chatka na vylete!“ usmial sa na nu a znova vstal, pretoze uz nemali vela casu do odchodu autobusu. -„Suhlasim... Len ta prosim o jednu vec... Ak ma nieco medzi nami vzniknut, tak ta velmi prosim, aby si na mna netlacil! Obavam sa mnohych veci...“ opatrne mu vysvetlila a vstala z postele aj ona. -„Nerozumiem ti... Tej casti vety, zeby sme mohli ist na to vsetko pomalsie chapem, ale co chces povedat tou zvysnou castou?“ zapozeral sa jej do oci, ale Zuzana uhla pohladom. -„Myslim si, ze aj na to pride vhodnejsia chvilka!“ usmiala sa, strcila si ruky do vreciek a odpochodovala prec po svoju tasku. Obavala sa vstupu do nejakych pevnejsich zvazkov... Aj ked bola len v puberte, bolo to dolezite rozhodnutie. Nechcela sa popalit a jednoducho citila, ze na to vsetko este nie je pripravena. Aj ked sa jej bozk pacil, nechcela vsetko unahlit a tak radsej spomalila. Musi o tom vsetkom este vela premyslat, aby dospela k spravnemu rozhodnutiu. Vzala si zo svojej postele tasku, vzdychla si a do vzduchu len tak pre seba povedala: -„Zbohom chatka! Nebudem mat na teba prave najlepsie spomienky...“ prevratila ocami a opatrne schadzala dolu schodmi aj s taskou. -„Pockam ta vonku pred chatkou! Kto pojde posledny nech potom zamkne!“ kricala po Dominikovi, ktory bol stale vo svojej izbe. -„V poriadku!“ ozval sa po chvili a Zuzana mohla spokojne vyjst von. Milovala atmosferu teplych letnych dni, kedy svietilo slnko a nemusela sa nicim zatazovat a len vnimala teplo a ostatne veci okolo seba... No tento den bol predsa len niecim iny. Akurat, ked sa postavila na travu a obzerala sa, vychadzala aj Kamila a nemala akosi velky zaujem pozerat na tu stranu a tak odvratila hlavu na druhy bok. Kamila zisla malymi schodikmi pri chatke a chvilku na Zuzanu pozerala a polozila si tasku na travu vedla ostanych tasiek svojich spolubyvajucich. Po kratkej chvilke sa vyvalili z chatky aj zvysni chalani a ked Dominik zamkol, strcil kluc Zuzane do ruky a ponukol jej, ze jej zoberie tasku, no odmietla. -„Nie, dakujem! Vazim si to, ale myslim si, ze to zvladnem aj sama!“ usmiala sa a vzala si od neho klucik. -„Konecne domov!“ predralo sa aj z Dominika a Zuzanu to skutocne prekvapilo. -„Chapem! Kto by sa netesil domov?“ veselo sa opytala a podisla blizsie k Dominikovi. Vsetci chalani a Zuzana odpochodovali k parkovisku, kde ich cakal uz pristaveny autobus. -„Uz zasa tento?“ povedala zufalym hlasom potichu a podisla k autobusu a zosiroka sa usmiala na sofera, ktory na nu len zazrel a Zuzanu usmev rychlo presiel. Vlozila tasku medzi ostatne. Za nou sa zjavila Kamila a oslovila ju: -„Zuzana, mozeme sa...“ -„Nie!“ prerusila ju nahle a pohladom upretym k zemi sa vratila spat k Dominikovi. Podala kluc od chatky triednej profesorke, ktora ich postupne, ako zacali nastupovat do autobusu, spocitala. Zuzana vystupala po schodikoch a sadla si do stredu autobusu, k oknu, aby videla na krajinu. Po chvilke, ako popri nej prechadzali spoluziaci sa zjavila aj Kamila. Na chvilku sa pristavila pri Zuzaninom sedadle a vahala ci si ma prisadnut. Zuzana odvratila hlavu k oknu a Kamila sa radsej presunula az na koniec autobusu. K Zuzane si po chvilke prisadla Tery. -„Ahoj! Nebude ti vadit ak budem pri tebe sediet? Pretoze viem, ze si pocas jazdy sem...“ -„Nie, nebude mi to vadit, ostan tu pokojne sediet!“ prerusila ju a pozrela znova do okna a nasledne na prechadzajuceho Dominika, ktory sa pri nich pristavil. -„Zuzana, chcel som si sadnut vedla teba!“ smutne jej oznamil a Tery sa pomaly zacala dvihat. -„Nie Tery, to je v pohode! Myslim si, Dominik, ze sa budeme mat kedy o tom spolu porozpravat!“ zmurkla na neho a nasledne si sadol priamo za nu. -„Takto ta budem mat aspon na ociach!“ nahol sa cez sedadlo k jej uchu a ona sa len zaskerila a snazila sa mu chytit hlavu, ale neuspesne. -„Tak a mozeme ist konecne smer Banska Bystrica!“ oznamila triedna profesorka a niektori sa tomu potesili, presne tak ako Zuzana. Pocas cesty sa spolu s Tery velmi o tom, co sa v tu noc stalo, nerozpravali, pretoze ju o to poprosila Zuzana. Vysvetlila jej to este raz, nie samozrejme vsetko do hlbky, pretoze vedela, ze Kamila dost trpi uz len preto, ze sa s nou nerozprava. Bolo to na nej vidno a pravdu povediac, Zuzana nechcela rozsirovat po celej triede reci o tom co sa stalo, pretoze netuzila zasa pocuvat vysmech od Kamily. Aj ked si bola ista, ze teraz by toho schopna nebola, pretoze bolo na nej zjavne, ze to co sa medzi nimi stalo, ju trapilo... Aj ked s odstupom casu si Zuzana predsa len drzala akysi odstup... Pretoze ak raz stratite doveru v nejakeho cloveka, velmi tazko sa znova hlada. Cesta naspat sa zaobisla bez komplikacii a trvala tak isto dlho, ako ked isli na vylet. Zuzana si ten den nechcela pripominat, pretoze okrem toho, ze zaspala, zmeskala takmer aj autobus. Mozno by to vsetko bolo aj lepsie, keby som vtedy ten autobus zmeskala! Ja sprosta! Keby som spala o cosi dlhsie, tak uz som nemusela zazit to, co som zazila! nadavala sama sebe, ale vedela, ze to co sa malo stat, sa stalo. Vzdy si to tak spatne premietla, ze ako sa s nou osud zahral a premietla si aj to, co by bolo keby... Autobus prisiel na Namestie Slobody presne na to iste miesto, odkial aj startoval. Parkovisko bolo uz plne, pretoze den sa uz davno rozbehol a ako to byva v Banskej Bystrici zvykom, je vzdy vsade plno uz od rana. Zuzana sa zacala tesit z toho, ze konecne vidi svoje rodne mesto, ze konecne uvidi Bruna a Sofiu. Pomaly sa predrala von z autobusu a usmev jej zamrzol prave vtedy, ked uvidela, ze nic nevidi. V tom zmysle, ze ju Bruno necakal. Nikde nevidela jeho auto a dokonca ani Sofiu. Uhla sa od dveri trosku dalej a pockala si na svoju batozinu. Spoluziaci si rozobrali svoje cestovne tasky a pomaly sa zacali rozprchat na vsetky strany bez rozlucky. Kamila popri Zuzane stojacej na boku presla, pozrela na nu a nasledne sa sama vybrala na zastavku autobusu, aby mohla odist domov. Dominik jej doniesol tasku. -„Doniesol som ti tvoju tasku, aby si sa tam nemusela predierat!“ -„Dakujem, si mily!“ pozrela na neho nepritomnym pohladom a Dominikovi to nedalo a musel sa opytat: -„Stalo sa nieco?“ -„Ale nic vazne! Len to, ze som sa dohodla s otcom, aby po mna prisiel po vylete, ale nejako ho tu nevidim!“ -„Tak mu skus zavolat, mozno mu do toho nieco prislo!“ zmurkol na nu, vylozil si tasku cez plece a rozlucil sa: -„Prepac Zuzka, ale budem ta musiet opustit, pretoze idem hodit tasku k mame do roboty a idem na trening! Potom sa mozeme o tom porozpravat, co ty povies na to?“ -„No skoda, ze musis ist! Myslela som, ze pojdeme domov spolu, pretoze si jediny, co mal ist smerom do Sasovej!“ sklamane mu vysvetlila a nahodila prosebne oci. -„Aj mne je to luto, ale neboj sa! Ak chces, tak dnes vecer sa mozeme stretnut niekde v meste!“ -„Dnes to nepojde, pretoze ako vies, zajtra je este skola... Skor by som povedala, ze by to slo po skole vo stvrtok, v piatok alebo niekedy cez vikend!“ zmurkla na neho a vzala si na plece tasku. Chvilku kracala s Dominikom na chodnik, aby nestala priamo uprostred parkoviska. -„Suhlasim! To ma este cas si myslim! Tak sa maj teda pekne, zajtra sa najskor uvidime v skole!“ zacal pomaly cuvat. -„Ako to, ze najskor? Nejdes do skoly?“ -„No ano... Pretoze dnes mam dost dlho trening a to asi nestihnem vsetko...“ -„Ako myslis! Ak by si nahodou isiel, tak sa teda vidime v autobuse rano o sest styridsatsedem!“ zvysila hlas, aby pocul, pretoze bol od nej uz dost daleko. Dominik len prikyvol hlavou a Zuzana konecne vybrala mobil a vytocila Brunove cislo. Po chvili zvonenia sa na druhej strane ozval hlas. -„Ahoj ocko! To som ja! Mozem sa opytat, ci si niekde tu na parkovisku, alebo niekde inde v meste?“ polozila viacej otazok, ako planovala -„Prepac zlato, ale stalo sa nieco a preto som nemohol prist! No! Lepsie povedane ani nestalo, ale musel som robit doprovod!“ -„A k comu?“ nechapavo sa pozrela na mobil a prilozila si ho spat k uchu. -„Sofia musela ist do nemocnice!“ -„Coze? Co sa stalo?!“ kricala vo vytrzeni do mobilu. -„Upokoj sa! Nic sa nestalo! Vsetko je v najlepsom poriadku. Sofia musela ist na preventivnu prehliadku! Myslim si, ze takto po telefone sa to zle vysvetluje, ale ked prideme domov, tak ti vsetko vysvetlim! Uvidis, budes prekvapena, tak ako ja!“ -„Aj tak nechapem!“ stala uprostred chodnika a podopierala si bok rukou a obzrela sa okolo seba. -„Prepac, ale fakt nestiham po teba prist! Zober si taxik alebo chod autobusom!“ -„No to mi uz napadlo. Peniaze na taxik nemam, takze mi asi ostava len ten autobus... No nic! Tak sa teda vidime doma!“ zhlboka sa nadychla. -„V poriadku, davaj si pozor! Tesim sa na teba! Ahoj!“ -„Aj ja, ahoj...“ zlozila, a vsunula si mobil do vrecka. -„No tak to by sme zasa raz mali... Mozem sa trepat teraz s touto tazkou taskou... Ach jaj!“ tazko si vzdychla, prevesila si tasku cez plece a pohla sa na zastavku. Vysla spoza stanku a zbadala, ze dvadsatsestka stoji na zastavke. Trosku pobehla, ale zastavil ju prechod. -„No, sakra! Teraz musite akurat chodit!“ zurila a stepovala na mieste, pretoze islo coraz viacej aut. Ochotny vodic jej zastavil a autobus akurat zatvaral dvere. -„Na to ani nemysli, ze mi zdrhnes!“ mrmlala si pre seba a rozbehla sa cez druhy prechod. Sofer autobusu zastavil kusok za zastavkou a Zuzana sa vrutila do autobusu. Takmer s taskou nepresla. -„Dakujem pekne!“ nahlas vzdychla a sofer sa na nu zapozeral. -„Pre pekne dievca vsetko! Za to mi kupis taku malu cokoladku Rumbu!“ sofer sa na nu usmial, zvalila sa na predne sedadlo a vedla seba hodila tasku. -„Dobre, dobre! Kupim... Dajte mi polovicny listok + batozinu!“ povedala cez sklo a sofer sa na nu zapozeral. -„Mas krasny usmev, usmej sa a odveziem ta aj zadarmo!“ polichotil jej a Zuzana sa tomu musela len usmiat. -„Dakujem krasne! To mi uz dlho nikto nepovedal! Len skoda, ze ten usmev by potom neplatil na revizorov...“ nadvihla obocie a zo strojceka na listky vysiel listok. -„No prave preto ti to hovorim! Viem citat myslienky!“ sofer sa zasmial a Zuzana tak isto. -„Radsej si sadnem, lebo ste vo velkou psychickom rozpolozeni!“ usmiala sa na neho a sadla si vedla svojej batoziny a strcila si listky do vrecka. Sofer sa na nu znova letmo pozrel a Zuzana si to vsimla, no nevenovala tomu velku pozornost... Pocas cesty v autobuse zvykla vzdy sedavat vpredu, aby dobre videla na cestu, no nikdy nevidela tohto sofera, ktory jej polichotil. Sice to uz pocula od viacerych ludi, ale vzdy jej to padne dobre, ked ju niekto potesi. Najma v takej situacii v akej sa nachadzala ona. Na chvilku sa ale pozerala priamo pred seba, na pokladnu z ktorej vychadzali listky, a v tomto momente nevnimala skutocne nic a nikoho. Vedla seba jednou rukou hladila cestovnu tasku a druhu mala volne polozenu na nohach. Po chvilke jej zacal vo vrecku zvonit mobil a to opat prilakalo pohlad sofera. Zuzana sa na neho len nasilu usmiala a lovila z vrecka mobil. Pozrela sa na display mobilu, no to, ake meno tam videla, ju velmi nepotesilo. Volala jej Kamila. Nevedela, ci jej to ma zdvihnut alebo zrusit. Na chvilku stisila zvonenie, aby sa necitila trapne a po chvilke to zdvihla. -„Prosim!“ spytala sa hlasom, akoby nikdy nevidela cislo, ktore jej akurat volalo. -„Chcela by som sa s tebou vazne porozpravat! Si este prosim ta v meste?“ zaznelo z druhej strany zufalym a ubitym hlasom a hlas Kamily prekryvali zvuky mesta. -„Nie, uz nie som v meste! Som akurat v autobuse na ceste domov. A aj keby som bola, tak ja sa nechcem rozpravat s tebou!“ vysvetlila jej normalny tonom, pretoze sa v autobuse nechcela velmi rozkrikovat. -„A nechcela by si si to rozmysliet?“ -„Myslim, ze ty si mala mysliet na to vsetko, pred tym, ako si to spravila! Presne to som povedala aj Petrovi... Prosim zamysli sa nad tym a uz mi nevolaj, pretoze skutocne sa momentalne nemam o com s tebou bavit... Prepac! Ak budem chciet zavolam ti sama, ok?“ vsetko jej nahle vysvetlila a vypla hovor a nasledne aj cely mobil. Sofer sa na nu len pozeral, ked stal na zastavke a musel sa opytat: -„A co si taka nabrusena?“ -„O tom by sa dalo velmi dlho hovorit...“ odpovedala mu a zapozerala sa na neho. Nahle v nom videla osobu, ktora by ju mozno vedela pochopit. Sofer stisil svoje radio a opytal sa jej este raz, co hovorila: -„Nic, nechajte to tak, prosim... Aj tak o tom nechcem hovorit... A este tu v autobuse!“ nepokojne sa poobzerala okolo seba. -„Tak pod so mnou na kofolu, tam mi to mozes povedat!“ znova sa na nu usmial, ale Zuzana pokyvala hlavou. -„Ani ma nepoznate a pozyvate ma na kofolu? Cim som si to zasluzila?“ -„Vsak vidim, ze mas nejake problemy a ked mi o nich povies, mozno sa ti ulavi...“ vysvetlil jej dovod svojho navrhu. Vstala a nahla sa cez okienko do kabinky vodica. -„Niekedy nabuduce! Musim vam ist kupit este tu Rumbu, ktoru vam dlzim!“ zmurkla na neho a stala si na schody. -„Uz ides vystupovat?“ -„Byvam tu kusok, tak by sa zislo!“ usmiala sa na neho a vzala si tasku zo sedadla. -„Tak nevystupuj... Mozes sa povozit so mnou kusok...“ -„Dakujem za navrh, ale musim este zariadit niekolko veci...“ otocila sa k dveram, autobus zastal a sofer za nou krical: -„Opatruj sa!“ Zuzana len instinktivne otocila hlavu, mavla mu rukou, polozila si tasku na zem a nasledne prevesila cez plece. Ked sofer odchadzal zo zastavky, na pozdrav jej zatrubil, no Zuzana uz na to nereagovala. Pomaly sa vydala po ceste k domu, ktory nemala od zastavky az tak daleko. Bola to asi minutka chodze... Pri chodzi domov jej spolocnost robil letny vanok, ktory sa pohraval so stromami na ulici. Zuzana sa len nepritomnym pohladom pozrela na chvejuce sa stromy. Vytiahla si z bocneho vrecka kluce a vykrocila na pristupovu cestu k domu. Potesila sa, ze znova po troch dnoch vidi svoj domov, miesto, kde sa clovek citi najlepsie. Vosla na chodbu a zlozila si tasku na kachlicky pri vstupnych dverach, vyzula sa a presla si len tak na rychlo spodne poschodie domu. Myslela, ze pribudlo nieco nove, co by bolo zaujimave, no presla znova na chodbu a vyniesla si tasku do svojej izby. Nazrela cestou aj k Brunovi a vsetko bolo tak, ako ked odchadzala. Vstupila do svojej izby a s blazenym usmevom sa rozvalila na postel, kde hlasno vzdychla. Pozerala do stropu a premyslala. Po chvilke sa strhla a mierila do kuchyne. Podisla k umyvadlu, nabrala si pohar vody a potom pozerala von oknom na rusnu ulicu vedla domu. Akurat okolo prechadzal autobus so soferom, s ktorym sa viezla domov a musela sa jemne usmiat. Chvilku nehybne sledovala nahliace sa auta a ludi, az ju zo zamyslenia vytrhol zvuk odomykania dveri. Otocila sa a vo dverach uvidela Bruna a Sofiu. Polozila pohar k umyvadlu a rychlym krokom sa presunula do chodby, kde sa uz vrhala Brunovi okolo krku. -„No vitaj doma, cestovatelka! Prepac, ze sme po teba neprisli, ale toto by nepockalo!“ odtisol si ju od seba a pozeral na nu a premeriaval si ju. Sofia len s usmevom presla okolo nich a vosla s nakupom do kuchyne. -„Ako bolo na vylete?“ padla otazka od Bruna, ked sa vyzuval. -„Preco uz len toto kazdeho zaujima?“ pokrutila hlavou a rychlo to zahovorila. -„A tak sa uz dozviem, preco ste po mna nemohli prist? Stalo sa nieco vazne?“ -„Ale co by sa asi malo stat, hm?“ postrapatil jej vlasy. -„No ja neviem, co ste tu vy dvaja stvarali!“ zmurkla na Bruna a ten len na nu spytavo pozrel. -„Nic vazne sa nedeje, len sme si museli nieco overit!“ pridala sa k rozhovoru Sofia, vyzula sa a mykla hlavou, aby ju Bruno a Zuzana nasledovali do kuchyne. -„Kriste! Z vas to ide este horsie ako z rucnej tlaciarne!“ prevratila ocami a posadila sa na stol. -„Budes mat surodenca!“ Bruno jej to s usmevom na tvari oznamil. Zuzana zoskocila zo stola a rukou si zakryla od prekvapenia otvorene usta. -„Tak to je najlepsia sprava, co som za posledny cas pocula!“ zatlieskala od radosti rukami a vrhla sa Brunovi okolo krku a nasledne aj Sofii. -„Mam len taky maly technicky dotaz! Preco nechas Sofiu nosit tie tazke tasky?! Musime sa teraz o nu pekne starat!“ zmurkla na Sofiu a pohladila jej brusko. Bruno ostal po tej otazke ticho a zahovoril to otazkou, ako bolo na vylete, no Zuzana ho umlcala pohladom. -„Dobre! Ak nechces o tom teraz hovorit...“ -„Hovorila by som, ale este stale som v miernom soku z tej dobrej spravy!“ mierne poskocila a nasledne sa vsetci traja schuti zasmiali. -„Potom vam musim povedat o jednom soferovi dvadsat sestky!“ prerusila ich smiech a Bruno ich obidve potichu objal... Zuzana bola z tej spravy nadsena. Bolo jej to dost divne, ze tak dlho sa im to darilo tajit. Lepsiu spravu ani nemohla dostat. Cely zvysok dna sa musela len usmievat, vzdy, ked si na to spomenula. Nemyslela na nic, co by jej mohlo tu dobru spravu pokazit... Na druhy den rano sa Zuzana zobudila s neprijemnym pocitom toho, ze sa znova stretne v skole so svojimi spoluziakmi. Inokedy by ju to potesilo, ale tento raz nie. Dobre vedela, ze ich vztahy v triede zmenil vylet. Nechcela si to velmi pripustat, no aj tak mala zlu naladu. To bola jedna z dalsich veci, ktore na seba nenavidela. Zobudit sa rano a vstat do dna, takpovediac lavou nohou. Vedela, ze by takto den nemala zacinat, pretoze to skonci tak, ze bude mat pokazeny cely den a nielen rano. Nuz nevedela tomu nijako zabranit. Pristupila k oknu, zhlboka sa nadychla, natiahla si ruky a zobrala zo stolicky zupan. Mierila do kupelne. Rychlo si studenou vodou umyla tvar, upravila vlasy a znova presla do izby, aby sa obliekla. Dnes vyberala oblecenie podla nalady. Zvolila ciernu farbu, pretoze ta aspon pre nu symbolizovala akusi ulavu a tym padom davala okoliu najavo, ze dobra nalada sa jej v tento den vyhla. -„Dobre rano!“ ked prisla do kuchyne, Bruno ju s usmevom pozdravil. -„Ako komu dobre...“ zufalo odpovedala a otvorila chladnicku. -„Co sa deje?“ -„Preco sa vzdy musi nieco diat, ked nemam jednoducho naladu? Nechapem...“ zatvorila nervozne chladnicku, polozila na stol mlieko a zobrala si zemle. -„No a nechces mi povedat, co sa deje?“ -„Prepac oci, ale toto si musim vyriesit sama...“ odvratila od neho hlavu a na zem jej padol noz. -„Do certa!“ zakricala a tresla nozom o linku. Bruno sa na nu len flegmaticky pozrel a odpil si z rannej kavy, ktora prevonala takmer cely dom. -„Nic sa mi nedari! Nic! Nenavidim taketo rana!“ nadavala sama pre seba a zamyslela sa nad tym, ze ako sa blizi koniec roka, tym je viac a viac nervoznejsia kazde rano. -„Fakt sa nechces o tom porozpravat?“ znova na nu naliehal a odhryzol si z rozka. -„Nie, dakujem!“ zdoraznila posledne slovo a potichu sa posadila za stol. Nezjedla vela, asi len tri hlty a vstala od stola. -„Kam ides? Vsak si este nedojedla!“ -„To je jedno! Aj tak meskam, zmeskam jediny autobus a co potom? A aj tak mi nechuti!“ kricala ako prechadzala do chodby, sadla si na botnik a obuvala si topanky. -„A desiatu nechces?“ prisiel za nou Bruno a v ruke drzal sacok, v ktorom mala pripravene jedlo. -„Dakujem!“ vzala si sacok, hodila ho do tasky a bez slova vysla z domu. -„Aj tebe pekny den!“ povedal znechutene a vratil sa spat do kuchyne, aby doranajkoval. -„Dobre rano!“ prisla po chvilke do kuchyne Sofia a pobozkala Bruna na hlavu a ten ju chytil okolo pasa. -„Mam starosti o Zuzanu...“ -„Preco? Stalo sa nieco?“ spytovala sa a objala ho. -„Mozno sme nemali ist na nu tak rychlo, ze bude mat surodenca!“ zamyslel sa a pozrel mimo Sofie. -„Myslis? Ale bola predsa nadsena, ked sme jej to povedali, tak preco by mala mat kvoli tomu zly den?“ -„Ako vies, ze ma zly den?“ pozrel sa na nu s obdivom a zaroven s prekvapenim. -„Pocula som vas trochu, ako ste sa rozpravali. Teda „rozpravali“ ak sa to da tak nazvat... A mam predsa zensky instinkt!“ zmurkla na neho, no Bruno to prehliadol. -„Neviem, co sa robi, ale Zuzana nemala najlepsiu naladu...“ povedal so starostou v ociach. -„Vies, ake su deti v jej veku... Maju svoje problemy a o tie sa neradi delia! Vecer sa s nou porozpravam, ak by si chcel...“ navrhla mu a on iba nepritomne prikyvol hlavou. V tom sa na nu zosiroka usmial. -„Mame este chvilku casu...“ pobozkal ju na usta a postavil sa spolu s nou na rukach. -„Co tym chcel basnik povedat?“ zmurkla na neho a Bruno bez slova presiel do ich spalne. Zuzane sa dnes zdalo vsetko sede. Na kazdeho, kto isiel okolo, sa len nemo divala, ale vacsinu casu pozerala priamo do zeme. Po minutke dosla na zastavku a dlho necakala, pretoze sa hrnul s rachotom stary autobus a Zuzana vedela, ze v nom bol sofer, ktoreho stretla vcera pri ceste domov. Len prevratila ocami a chcela nastupit druhymi dverami, ale kedze zastal priamo pred nu, neostavalo jej nic ine len nastupit popri nom. -„Dobre ranko!“ privital ju sofer a Zuzana sa na neho len nepritomne pozrela, pokusila sa o usmev, ale nevyslo jej to. Posadila sa dopredu, aby videla na cestu, nie z toho dovodu, aby sa so soferom rozpravala. Ked vsetci nastupili do autobusu, zavrel dvere a spustil. -„Deje sa nieco? Nevyzeras nadsene...“ pozrel sa na nu cez sklo na kabinke vodica. -„No tak s mojimi problemami by som sa velmi nemala preco vytesovat.“ pozrela znechutene von oknom a odpoved nenechala dlho cakat. -„Take pekne dievca ako ty, by sa nemalo trapit...“ polichotil jej a Zuzana sa znova, uz druhy krat pokusila o usmev, no bezuspesne. -„Malo, nemalo, ja sa trapim, pretoze je to dost vazne, ale nerada by som to rozoberala a este tu v autobuse, ako som uz povedala...“ Sofer len pokyval hlavou na znak suhlasu a opytal sa jej: -„Ako sa volas? Teda ak smiem vediet...“ pokrcil plecami a usmial sa. -„Zuzana a vy sa ako volate, ked sme uz pri tom?“ -„Takze Zuzana... Mozes mi v klude tykat... Nie som taky stary! Ja som Ondrej, tesi ma...“ predstavil sa a chvilku sa na nu dival. -„Mal by si pozerat pred seba a nie po mne! A okrem toho, za jazdy je zakazane rozpravat sa so soferom, takze by som nemala hovorit vobec...“ povedala uplne bez nalady. -„Ale prosim ta! Zakazy su... su jednoducho na to aby sa porusovali, nie? A kto by odolal takemu peknemu dievcatu?“ Zuzana len pokrutila hlavou a pozerala von oknom. Bolo dost dlho ticho, az nakoniec prehovorila prva Zuzana. -„Zabudla som ti kupit tu Rumbu... Mala by som ist dnes do obchodu...“ zmurkla na neho a mierne sa usmiala. -„Netrap sa s tym... Mna by len zaujimalo, preco sa trapis! Musime zajst na tu kofolu!“ Ondrej sa na nu znova zadival a Zuzana mu naznacila prstom, aby sa pozeral dopredu. -„To je pekne, ze ma takto nukas, ale akosi dnes na to nemam cas... Mozno raz, ked sa stretneme cez vikend, tak potom mozeme ist na kofolu kolko len chces...“ -„Tak prid v sobotu do autobusu, to robim poobede a mozeme skocit do krcmy...“ -„Do krcmy?“ prekvapene na neho zazmurkala. -„Ale nemysli si zasa, ze slopem! Urcite nie, nemam rad alkohol, ale myslel som na tu kofolu...“ usmial sa na nu a tiez sa musela na neho usmiat. Podisla ku kabinke, aby to nemusela kricat cez cely autobus a povedala: -„Preco mam pocit, ze ma balis? Hovoris taketo sladke slovicka kazdej, ci len mne?“ Ondrej ostal chvilu zarazeny a pohotovo sa vynasiel: -„Som toho nazoru, ze zenu treba potesit a docielit to, aby sa usmievala, pretoze usmev je to najkrajsie, co zena ma!“ schuti sa zasmial a Zuzane sa jeho smiech zapacil. -„Mas nakazlivy smiech... Nemyslim tym taky ako Rubikova kocka, chapes, ale taky... No to je jedno... Budem vystupovat... Ak sa mi podari tak v sobotu dojdem, neviem sice kedy robis, ale nejako sa to pokusim vystriehnut...“ usmiala sa na neho a Ondrej sa naciahol po papierik a nieco na neho pisal. -„Pod sem este na chvilocku!“ zakrical za nou ked vystupila a strcil jej do ruky maly papierik. Zuzana sa na neho pozerala a usmiala sa. -„Predpokladam, ze je to tvoje cislo...“ Ondrej na nu ukazal prstom na znak suhlasu. -„Dakujem, napisem sms-ku...“ usmiala sa a este ju na chvilku zastavil -„A nemrac sa! Nepristane ti to! Zahod vsetky starosti a pozri sa, aky je krasny den...“ zmurkol na nu a Zuzana s usmevom vystupila a znova, ked odchadzal zo zastavky, jej na pozdrav zatrubil. Zuzana chvilku pozerala za odchadzajucim autobusom, znova pozrela na listocek s cislom a vlozila si ho do vrecka nohavic. Musela uznat, ze jej Ondrej zlepsil naladu... Mozno to prave teraz potrebovala pred tym, ako isla do skoly. Rozhodla sa, ze v sobotu pojde s Ondrom predsa len na tu kofolu a vyrozprava mu, co sa vsetko stalo. Trosku sa zamyslala nad, ze to povie takmer cudziemu cloveku ako vlastnemu otcovi, ale zahnala to myslienkou, ze mozno s nim bude dobrou kamaratkou. V podstate niekedy je lepsie ak to poviete niekomu, koho nepoznate, ako niekomu, kto vas bude len lutovat a bude mat na to subjektivny nazor. Siedma kapitola - Sofia Aj napriek tomu, ze jej Ondrej povedal, aby sa nemracila, jednoducho to neslo. Cim viacej sa priblizovala ku skole, tym viacej jej zvieralo zaludok. Vedela, ze bude musiet celit svojim spoluziakom a netusila, ako sa ma tvarit. Preco by som sa ja mala s tym zaoberat... Oni ublizili mne a nie ja im! Pre Boha, dievca spamataj sa! Hovorila v duchu sama sebe a tym sa snazila povzbudit. -„Dobre rano...“ povedala do vzduchu pre ucitela, ktory prechadzal okolo a podrzal jej dvere do skoly. Ako nenavidim tuto skolu! Chodim uz na nu tri roky, ale nikdy mi nebola odpornejsia ako teraz... premyslala, no nechala svoje myslienky volne plavat vo vzduchu. Vosla do triedy a ako vzdy v nej bola prva. Usadila sa na svoje miesto, vytiahla si knihy a vstala, aby otvorila okno, pretoze vzdy tam bol z rana smrad. Kedze ich skola bola stara budova v centre mesta a nemohli ju zrekonstruovat, kedze patrila k pamiatkam mesta, boli nuteni vzdy rano vetrat, pretoze sa to nedalo znasat. Ale napokon vsetci ziaci si na to zvykli... Na system, ktory prebiehal v skole a aj na to, ze museli na gymnaziu platit. Sukromne je sukromne... Mnohokrat si to Zuzana opakovala. -„Ahoj!“ vosla do triedy Tery a usadila sa za Zuzanu, kde sedela uz cele tri roky. Zuzana si na nu uz navykla, ze cez hodiny sa obcas porozpravali. Bola ten student, co daval na hodine pozor, preto, aby sa nemusela doma vela ucit. Vzdy jej to nepomohlo, lebo niekedy sa jednoducho nedalo na vyucovanie sustredit. Zuzana nenavidela hodiny ako chemia, fyzika a matematika. Tieto hodiny by najradsej vyskrtla zo zoznamu, ale vedela, ze s tym nic nespravi. -„No, ako sa mas?“ nesmelo sa opytala Tery. Zuzana sa na nu len nepritomne pozrela a odpovedala otazkou: -„Akoby si sa citila ty na mojom mieste?“ Tery bola ticho, pretoze pochopila ako sa citi. Po niekolkych minutach sa do triedy zacali dostavovat aj ini spoluziaci, medzi nimi aj Dominik, Kamila, Peter a Michal. Vsetci presli okolo Zuzany, akoby bola vzduch a sadli si na svoje miesta. Snazili sa predstierat, ze sa nic nedeje, no vsetci traja po sebe nenapadne pokukovali, co sa bude diat a na ich prekvapenie sa vlastne nedialo vobec nic. K Zuzane si na prazdnu stolicku prisadol Dominik: -„Rozmyslala si o tom, ze by sme sa teda mohli stretnut?“ -„Pravdu povediac, ani som na to velmi nemala cas. Obavala som sa toho, ako budem reagovat, ked znova uvidim vsetkych troch po hromade... Prepac, musim si to vsetko nechat prejst hlavou a potom ti poobede, ked budem doma zavolam... Dnes je stvrtok, zajtra mame volno- je statny sviatok, tak myslim, ze dnes vecer by to aj slo, ale nie som si na sto percent ista...“ -„Super! Budem sa tesit a hadam ma neodmietnes...“ pohladil ju nenapadne po ruke, ktoru mala polozenu na lavici, Zuzana si ju rychlo stiahla, aby to nikto nevidel. Poobzerala sa po triede a rozpacito zasepkala. -„Poprosim ta! Nie tu, v skole, pred vsetkymi...“ zacervenala sa a vytiahla si z tasky peracnik, pretoze do triedy prisiel profesor. Akurat mali dejepis. Zuzanin oblubeny predmet. Aspon nieco, co ju trosku potesi. Profesor bol uplne v pohode, tak preto mala dejepis tak rada. **** **** **** **** **** Sofia sa rano prebudila na buchnutie dveri kupelne. Pomaly sa otocila smerom k dveram, rukou pohladila Brunov vankus a ked ucitila, ze vedla nej uz nelezi, nadvihla trocha hlavu a potom ju zufalo polozila spat. Tesila sa, ako sa prebudi vedla neho, no ten uz bol davno hore. Sadla si na kraj postele, natiahla si ruky a zo stolicky si zobrala jemny satenovy zupan, ktory si prehodila cez telo. Postavila sa k oknu a odtiahla zaluzie. Vsimla si, ako sa niekolko ludi ponahla do prace a vsimla si tiez znova preplnenu krizovatku nedaleko ich domu, ktora byva kazde rano chaoticka. Otvorila okno a vpustila do izby cerstvy vzduch, ktory vonal este ranom a spolu s nim vosiel aj ruch ulice. Sofia sa mierne usmiala, pretoze vedela, ze prave dnes ma ist znova na kontrolu k doktorovi s dietatkom, ktore nosi pod srdcom. Vysla na chodbu a z kuchyne zacula, ako Zuzana nadavala, ked jej na zem spadol noz. -„Nic sa mi nedari! Nic! Nenavidim taketo rana!“ Sofia zvrastila obocie a presla do kupelne, aby sa umyla. Ked vysla, pocula ako sa Bruno este pred odchodom so Zuzanou rozpraval, no ta si vzala len jedlo a tresla dverami. Pomaly zisla dole do kuchyne a pozdravila sa Brunovi a pobozkala ho na hlavu a on ju chytil okolo pasa. -„Mam starosti o Zuzanu...“ -„Preco? Stalo sa nieco?“ spytovala sa a objala ho. -„Mozno sme nemali ist na nu tak rychlo, ze bude mat surodenca!“ zamyslel sa a pozrel mimo Sofie. -„Myslis? Ale bola predsa nadsena, ked sme jej to povedali, tak preco by mala mat kvoli tomu zly den?“ -„Ako vies, ze ma zly den?“ pozrel sa na nu s obdivom a zaroven s prekvapenim. -„Pocula som vas trocha, ako ste sa rozpravali. Teda „rozpravali“ ak sa to da tak nazvat... A mam predsa zensky instinkt!“ zmurkla na neho, no Bruno to prehliadol. -„Neviem, co sa robi, ale Zuzana nemala najlepsiu naladu...“ povedal so starostou v ociach. -„Vies, ake su deti v jej veku... Maju svoje problemy a o tie sa neradi delia! Vecer sa s nou porozpravam, ak by si chcel...“ navrhla mu a on iba nepritomne prikyvol hlavou. -„Mame este chvilku casu...“ pobozkal ju na usta a postavil sa spolu s nou na rukach. -„Co tym chcel basnik povedat?“ zmurkla na neho a Bruno bez slova presiel do ich spalne. -„Vies o tom, ze presne o tomto som premyslala, ked som sa dnes prebudila a nenasla som ta vedla seba?“ nadychla sa a nasavala nosom vonu jeho vonavky. -„Vazne? Tak aby som to rychlo napravil!“ zacal ju bozkavat na krku, ked lezali spolu na posteli a zacal jej vyzliekat zupan. Prerusil ho ale zvoniaci telefon... Bruno zalovil vo vrecku a vytiahol mobil a s nechutou pozrel na volajuce cislo. Bol to riaditel skoly. -„Pocuvam!“ ozval sa a sadol si na posteli a Sofia ho zatial nezne hladila po chrbte. -„Jasne, rozumiem, tak pridem hned, ako sa mi bude dat...“ odmlcal sa na chvilku a zlozil telefon. -„Musim sa ponahlat do skoly, pretoze je to vraj nieco surne! A to som len obycajny ucitel a este ma zavolaju do prace, ked mam jeden jediny den volno!“ prevratil ocami, sklopil tvar do dlani a hlasno vzdychol. Sofia ho objala odzadu a povedala: -„Nerob si starosti, ja to zvladnem aj sama! Utekaj, lebo zmeskas!“ upravila mu kravatu a pritiahla si ho na chvilku k sebe. -„V tej kravate vyzeras fakt super!“ pobozkala ho na pery, Bruno jej to opatoval a rychlo sa ponahlal dole schodmi. Zdrapil svoju tasku, co mal pri dverach, kluce od auta a vysiel z domu. Sofia pomaly presla k oknu na konci chodby a pozerala, ako nasada do auta a odchadza. Chvilku sa za nim este pozerala, pokial nezmizol na krizovatke. Za rytmu pomaleho tanga, ktore tak milovala, sa pripravovala na dalsiu kontrolu u doktora. S usmevom na tvari a hlasnou hudbou, ktora sa rozliehala po celom dome, sa obliekala a pri tom si pospevovala momentalne spievane casti v piesni. Po chvilke radio preladila na nieco rychlejsie a to ju donutilo trosku sa pohnut, ak chcela stihnut autobus, ktory planovala. Pomalym ladnym krokom, s este stale znejucou hudbou v usiach, sa vytratila z domu, zamkla a vydala sa na prijazdovu cestu k domu. Nepatrne zdvihla hlavu a potom ju znova sklonila k zemi, ale ked videla odchadzajuci autobus zo zastavky, strhla hlavu spat a rozbehla sa po chodniku proti autobusu. Udychana dobehla k dveram, ktore sofer nechal otvorene od zastavky a na schodoch autobusu zufalo lovila kartu, aby si mohla zakupit listok. Sofer, zhodou okolnosti Ondrej, sa nahol cez okienko a povedal jej: -„Pekna zena nikdy nebezi na autobus. Autobus pocka na nu...“ -„To je od vas mile, len by som rada vedela, kde mam kartu!“ znova sa usmiala a zacala prehrabovat v taske. Ondrej si ju letmo premeral a sustredil sa na cestu pomedzi auta na ulici, pretoze niekedy parkovanie bolo v tejto casti mesta umenim. -„Vsak si v pohode sadnite a kartu najdete potom neskor. A ak by isli revizori, poviem, ze ste moja...“ mrkol na nu, zasmial sa. Sofiu to na chvilku zarazilo a oponovala. -„Ale no tak! Mam manzela, dceru a dokonca jedno dietatko cakam, tak nie tak rychlo!“ naznacila mu rukou ale s usmevom a prilozila kartu k citaciemu pristroju. -„Ja som iba zartoval!“ zmurkol na nu a dodal. -„Sadnite si, lebo mi este padnete a potom by som musel meskat, aby som vas dvihal a utesoval...“ -„Pocuvajte, vy ste nejaky lichotnik, nezda sa vam?“ zarazene sa opytala a Ondrej sa na nu len usmial. -„Viete, ja si myslim, ze zenam usmev pristane, tak by sa mali usmievat stale! A okrem toho ten vas je krasny!“ dopovedal a zapozeral sa jej na pery. Chvilku bolo ticho, no Ondrej sa pytal dalej. -„A kde ste sa to teda vybrali?“ -„Hned, co vas prve poprosim je, aby ste, teda aby si mi tykal, pretoze nie som taka stara a myslim, ze ani ty nie!“ -„Pre mna to nie je ziaden problem! Ako si zelas!“ na chvilku sa na nu zapozeral a potom sa sustredil dalej na cestu. -„No, tak kde si sa to teda vybrala?“ pozrel na nu provokacnym pohladom a usmial sa pri tom. -„Ako som spominala, tak cakame s manzelom este jedneho potomka, tak nas bude o jedneho viacej, idem na kontrolu do nemocnice!“ usmiala sa a polahky si presla po brusku a pozrela dole. -„Ojojoj! Tak sa este dobry kusok cesty so mnou zvezies...“ odmlcal sa a dal si hlasnejsie svoje radio, ktore vzdy pocuval. Sofia nebola odkazana na rozhovor so soferom a tak sa pozerala von oknom a pri tom sa jemne usmievala, pretoze bola neskutocne rada, ze ide znova k doktorovi, aby sa dozvedela nieco viacej. Po dlhsom case v autobuse sa zacala pomaly dvihat zo sedacky, pretoze uz coskoro mala vystupovat a chcela este par slov s Ondrejom prehodit. -„No a ty co? Teba som v zivote na tomto autobuse nevidela robit...“ nadhodila temu, aby nebolo medzi nimi trapne ticho. -„No myslim, ze si casto nechodila dvadsat sestkou, pretoze ak by si chodila, istotne by som si ta pamatal!“ ukazal na nu prstom a Sofia sa len pozrela na seba a na ostatnych ludi v autobuse. -„Tak to sa hadam stretneme, ked pojdem aj domov... Uvidime!“ zmurkla na neho a uzivala si neviazany flirt, ktory si nedovolila dost davno. Od vtedy, ako bola manzelkou Bruna. Bruna milovala, ale obcas si spravit z niekoho zarty nebolo na skodu. -„No neviem, ci sa stretneme, pretoze toto je posledny spoj, co dnes robim. Idem na Foncordu a potom sa otacam spat do Sasovej, co je asi dvadsat minut a to je koniec mojej dnesnej sluzby- konecne. A neviem, ci to v nemocnici stihas vybavit za tych dvadsat minut! Inak. Ake je tvoje ctene meno?“ pozrel na nu a nahol sa cez okienko a nenechal Sofiu odpovedat, -„Nedas mi tvoje cislo?“ opytal sa sladkym hlasom a Sofia len pred nim zamavala rukou. -„Nie, nie! Vsak som ti vravela ako som na tom, tak radsej neprovokuj! Urcite sa niekedy zasa stretneme! A volam sa Sofia!“ zmurkla na neho a ked vystupovala, tak za nou zakrical. -„Dufam, ze to bude coskoro! Uz teraz mi chybas! Ja som Ondrej!“ poslal jej neviditelny bozk na rozlucku a zavrel dvere. Sofia sa len mierne pootocila a pokracovala vo svojej ceste s usmevom na tvari. Stale myslel na svoje dietatko a na to, ako sa pozrie na vyvijajuci sa plod. V nemocnici sa zdrzala viac ako ocakavala a po tom dlhom case stravenom v cakarni vyhladla. Pocas celej tej doby, ako sedela medzi matkami v roznom stadiu tehotenstva, jej v hlave hrali vsetky mozne skladby, ktore rano pocuvala. Ten pocit milovala a zaroven nenavidela, pretoze sa nevedela zbavit jednej melodie, ktora sa jej stale opakovala, ale musela si priznat aj to, ze ju to akosi vnutorne naplnalo a v tom momente lutovala, ze si nezobrala so sebou aj svoj MP3- prehravac. Po vysetreni, ktore samo o sebe trvalo polhodiny, mala Sofia v bruchu priam vypriahnute a jedine, co bolo jej cielom bolo najblizsie bistro, ktore bolo ale trosku vzdialene od nemocnice, trocha pri tesnom centre mesta. Ako kracala cez historicke ulicky, vsimala si nahliacich sa ludi a rozne vone siriace sa okolo nej. Vsimala si aj letnu atmosferu mesta a to, ako sa niekolko mladych parov tesi z tepleho pocasia a planuje si ako stravi zvysok dna. V podstate sa da povedat, ze skolaci a studenti mali volno a usporaduvali rozne vylety, pretoze do zaciatku prazdnin bol necely tyzden. Sofia stale kracala ulicou hore, az dosla k bistru, od ktoreho bolo vidno Namestie SNP. Milovala ho a hlavne vtedy, ak sa mala s kym prechadzat. Predstavila si zasnene na chvilku zimne obdobie, ako to bude vyzerat pocas zimy a pocas Vianocnych trhov. Po chvilke ako stale v rade sa vratila myslienkami spat to reality, ked sa jej predavac opytal, co by si dala. Chvilku vahala a nakoniec si vybrala hranolceky a vyprazany syr. Pri predstave, ako ide jest mastne jedlo sa sama pre seba uskerila a mierne zacervenala, ale z casu na cas si to mohla dovolit. Po kratkej chvili si vzala svoju tacku s objednanym jedlom. Bezhlavo sa otocila, az vrazila do chlapa, ktory k nej podisiel zozadu. Prazdny pohar, ktory by takmer padol, stihla zachytit rukou, ale pribor, ktory jej padol na zem chvilku zastavil rozhovory ostanych ludi. Sofia v tej chvili pozerala do zeme a neuvedomovala si, kto jej stoji v ceste. Pomaly sa postavila a pozrela sa muzovi priamo do oci. To hadam nie je mozne toto! Prekliala samu seba, ze sa vydala prave do tohto bistra, ale co uz mala robit, ked hlad bol silnejsi. -„Prekvapena?“ opytal sa hrubym hlasom Karol a ani ho nehlo zohnut sa, aby Sofii zdvihol servitku, ktora jej zletela spolu s priborom. -„Vies, ze po takom dlhom case mi to ani divne nie je? Dlho si sa neukazal a cakala som, ze sa ani viacej ukazovat nebudes, ale asi som sa malo modlila...“ povedala sarkastickym tonom a kedze sa jej nechcelo dvihat servitku a ponizovat sa pred nim, vzala si novu. Presla okolo neho a sadla si k najblizsiemu stolu. Oci obratila k stropu s prosbou o to, aby si k nej neprisadol a neotravoval ju. No marne. -„Kdeze sa nam vybrala sliepocka?“ povedal naoko ustarostenym hlasom a chcel ju pohladit po lici, no Sofia mu jeho ruku odstrcila, az to celkom hlasno pleslo. V tom momente jej napadlo, preco sa v bistre nezjavi Ondrej, ale rychlo tuto myslienku odbila dalsia stiplava Karolova poznamka. -„Kdeze mas svojho verneho psicka Bruna a jeho vernu dcerku Zuzanu?“ Sofia v ruke pevne zovrela vidlicku s nozom, zatala zuby a prehltla susto. Radsej nic nepovedala. -„Niekto so mnou nekomunikuje?“ spytal sa prekvapene a na to mu prisla rychla odpoved: -„Chod do riti, Karol! Nekaz mi aspon obed, ked uz si mi pokazil niekolko rokov zivota!“ vychrlila zo seba a Karol ju zurivo chytil za bradu. -„Tak pocuvaj, ty suka! Nebudes toto o mne tvrdit, ked si si sama urcovala, ako sa budem k tebe spravat!“ Karolove vystupovanie prilakalo niekolko pohladov a bol ju nuteny pustit. -„Mal by si si uvedomit, ze som sa k tebe tak spravala, pretoze som ta nikdy nemilovala!“ ked dopovedala tuto vetu, Karol ju takmer prebodol pohladom. -„Ty hus sprosta, este to tu vykrikuj!“ zufalo sa zarehotal a Sofia si len kludne odkrojila zo syra, ktory zachrumal. -„Vyzeras ako tento syr, Karolko!“ povedala a Karol ostal chvilu vyvedeny z miery, ale Sofia pokracovala dalej: -„Na povrchu si chrumkavy ale vo vnutri... Presne taky hnusny ako tento syr!“ odkaslala si a pozerala ako bude reagovat. Karol nervozne zdvihol ruku a Sofia sa mu nastavila. -„No podme, udri si! Udri si! Tu pred vsetkymi! Nech kazdy jeden vidi, aky si skazeny! Kazdy jeden den lutujem to, ako neuvazene som vyberala! Podla obalu a mozno este s mladickym poblaznenim! Lenze teraz si davam pozor aj na vonkajsok, ale aj vnutro!“ dopovedala a s vysmechom v ociach a pohladom na Karola, prebodla hranolku az tanier pod tlakom vidlicky zaskripal. Karol len udivene pozeral, stiahol ruku spat a polozil si ju na stol. Vratil jej slovny uder. -„Ty chudera! Ty cundra! Sama nevies, co melies! Bezo mna by si nebola nic!“ povedal a udrel pastou o stol, az podskocil pohar. -„Keby som ta nebol zobral, zhnila by si na ulici. Zufala, spinava a vyprahnuta z toho, ze si nevedela, ktora slapka ta porodila!“ zovrel usta a okolo pier sa mu zabelela koza. Sofia ho prebodla pohladom ako vedela, strcila si do ust poslednu hranolku a pocitila na svojom zapasti tlak. -„A prvy krat lutujem aj toho... Neviem ako ho nazvat... Ze ta zobral k sebe a ze si ta vzal za zenu! Obycajny chudak...“ -„Ak si myslis, ze toto ma dostane, mylis sa!“ snazila sa to povedat silnym a chladnym hlasom, no vo vnutri sa nieco z jej citov zlomilo. Vstala od stola a postavil sa aj Karol, no ten presiel rovno k dveram a vysiel von. Sofia si myslela, ze odchadza, no ked videla, ze si isiel zapalit cigaretu, zhasla v nej posledna iskricka nadeje, ze jej da pokoj. Ked vychadzala, prehliadla si ludi naokolo nepritomnym pohladom a vyrazila von. Presla okolo Karola, no ten ju chytil pevne za ruku, az Sofiu urobila prvykrat grimasu od bolesti. -„Kamze tak rychlo moja zlata? Este sme neskoncili!“ Sofia sa vytrhla zo zovretia a pokracovala rychlejsim tempom dalej. Zasliapol cigaretu a isiel jej v patach, ako zly diabol. Po kratkom case ju dobehol a prisposobil svoje tempo jej tempu, tak aby kracal priamo vedla nej. -„Niekto sa nam tu znova hra na urazeneho?“ povedal ironickym hlasom a Sofia sa len nepatrne pozrela na jeho stranu, pretoze pri pohlade na neho jej prichadzalo zle ako nikdy. -„Preco mi vlastne uz nedas pokoj?“ nahle zastala a kricala na neho priamo uprostred ulice. Bola to rusna ulica, pretoze bola asi v meste najznamejsia. Karolovi nebolo vsetko jedno a tak k nej pristupil a pritisol jej ruku na usta. -„Bud uz konecne ticho a nepytaj sa ma nezmyselne otazky!“ precedil pomedzi zuby a Sofii sa prvy krat od vtedy, ako dnes stretla Karola zjavil v ociach strach. Nepatrny, ktory si Karol nemal moznost vsimnut, ale prelaklo ju to. -„Okamzite ma pusti!“ precedila pomedzi jeho ruku, ktorou jej drzal usta a odhodila mu ruku prec. Kracala bez povsimnutia dalej, az zabocila do jedneho obchodu. Karol ostal chvilku zmateny, az sa nakoniec rozhodol vyckat pred obchodom, pretoze vedel, ze z neho raz predsa musi vyjst. Sofia vosla do knihkupectva a snazila sa nemysliet na vyckavajuceho Karola a sustredila sa na kupu knihy pre Zuzanu, pretoze uz v lete v auguste mala oslavovat sedemnast rokov a Sofia si vzdy kupovala darceky aj mesiac dopredu, aby mala potom pokoj. Nebolo tomu inak ani teraz a kedze mala este cas od vtedy ako odisla z nemocnice, aj toto bol jeden z jej planov. Neplanovala vsak, ze na svojej ceste stretne Karola. Z celej duse ho nemohla vystat. Asi po patnastich minutach sa vynorila z obchodu, na chvilku zastala a pozrela na Karola. Nepovedala ani slovo, len si pritisla blizsie k telu knihu, ktoru akurat kupila. Bola to kniha o gitarach, pretoze Zuzana hravala na gitaru. Presla bez slova okolo neho a snazila sa ho nevnimat, ale Karol ju opat chytil za laket a pribrzdil. -„Nechapes, ze sa chcem s tebou porozpravat?“ -„Ty mozes chciet, ale ja nechcem! A este raz ma chyt, tak potom budes lutovat to, co si spravil!“ vyhrozila mu a prudkym pohybom sa vytrhla zo zovretia. Kracala smerom na zastavku a Karol bez slova kracal vedla nej. -„Co vlastne odo mna chces?“ spytala sa po chvilku udychanym hlasom. -„Chcem, aby si sa vratila spat ku mne!“ po chvilke ticha jej odpovedal. Sofia ale mlcala a priblizovali sa stale blizsie a blizsie k zastavke a podchodu. -„A takto to dopadlo vzdy! Bola si ticho prave vtedy, ked som chcel od teba pocut odpoved! Potom si sa nemala ani cudovat, ze si stale dostavala!“ v momente, ako to dopovedal, zastala a pozrela mu priamo do oci, este s kuskom sebaucty. -„Myslis si, ze je spravodlive to, ked mlatis zenu?! Ja ti neprajem v zivote skutocne nic zle, pretoze este stale viem odpustat, ale ver mi, ze tebe len tak lahko neodpustim, to co si mi sposoboval za tie dlhe roky! A prajem ti jedine to, aby si trpel v zivote tak, ako ja a to je mi jedno akym sposobom!“ dopovedala a strhla sa do chodze. -„Ty jedna suka, si o seba co myslis! Ja som ta mal vzdy rad, len ty si si to asi dost neuvedomovala!“ krical za nou a bolo mu jedno, ze sa za nim otacali ludia, ktori isli po ulici. To ze Sofia mlcala ho vyprovokovalo natolko, ze bol schopny vsetkeho. Karol bol psychicky labilny a teraz si uvedomoval najhorsie. Ze navzdy ostane sam, aj po tych pokusoch ziskat ju naspat. Sofia vedela, ze cloveka vie mlcanie nahnevat, ale netusila, ze az do takej miery. Schadzala akurat po schodoch, ked odrazu pocitila na chrbte tlak a potom si len vsimla ako sa jej podlomili nohy a padala po schodoch dole do podchodu. Pristala na tvrdej zemi... -„Hej!“ ozval sa zrazu spoza Karola silny muzsky vykrik a pocul len zaplesnutie dveri. Spat sa urcite vratit nemohol a tak zbehol rychlo dole schodmi, ktorymi prudko spadla aj Sofia. Prebehol okolo nej. Videl ako tam na zemi bezvladne lezi a ked sa obzeral za seba, vrazil pri tom dvakrat do ludi, ktori akurat prechadzali okolo. Muz, ktory vystupil z auta a videl vsetko na vlastne oci, rychlo zbehol dole schodmi a klakol si k Sofii. Opatrne jej zdvihol hlavu a Sofia omracene na neho pozrela a slabym ubolenym hlasom povedala: -„To si ty?“ odkaslala a divala sa Ondrejovi priamo do oci. -„Som to ja... Boze, co mam teraz do riti robit! Zavolajte rychlo zachranku!“ krical na okolo a pozeral sa na ludi, ktori sa prizerali tomu, co sa stalo. -„Do certa, tak bude to?“ opakoval a ked videl, ze ludia su zo vsetkeho mimo, vstal, vybehol rychlo po schodoch, nasadol do auta a presiel cez chodnik na parkovisko pri podchode. Rychlo sa ponahlal z auta, s mobilom v ruke a vracal sa spat k Sofii. Rychlo vytocil cislo zachranky a pozeral na kviliacu Sofiu. Sofia si pomalym pohybom pohladila brucho, odkaslala a slabym hlasom s placom opakovala: -„Moje dietatko, moje dietatko...“ Ondrej sa na nu len s mobilom v ruke pozrel a videl, ako Sofia straca vedomie a pocitil na rukach teplu krv, ktora sa valila z jej rozbitej hlavy. Mal od krvi koselu, nohavice ale v tom momente mu to bolo jedno. Snazil sa pomoct cloveku, ktoreho videl prvy krat rano...