Recept na lasku Maria Novakova Opakom lasky je nenavist. Ale je to jediny opak? Ti, co sa pustaju do lasky, narazaju aj na dalsie zla, ako je nevera, sklamanie ci napriklad odlucenie. O sklamani i o odluceni je tato kniha. Laska sa meni, jej ohen chladne a namiesto celozivotneho pribehu plneho lasky je koniec. Autorka sa rozhodla venovat tuto knihu dvom priatelom, ktori zazili vsetky fazy lasky. Spoznavanie a prve dotyky, ako aj rozdelenie a nove zaciatky s novymi ludmi. Recept na lasku je 5. kniha Marie Novakovej. V jednoduchych, niekedy i detskych versoch su ukryte i zvyraznene myslienky o laske od dievcata, ktore tvrdi, ze o nej nevie nic. Smutne i vesele verse popisuju tuzby i strach zo sklamania, ktore ovplyvnuje asi vsetko. Pocasie, stres, prirodzene vlastnosti ludi, ako i chut a tuzba odpustat a podporit v akejkolvek zivotnej situacii. Basen, po ktorej je pomenovana tato zbierka, je len velmi zakladnym mnozstvom ingrediencii pre toho, kto ma a naozaj chce mat rad. Obsah Recept na lasku 1 Ladovec. 3 Spomienky a ciny 4 Zatvorene oci 5 Vina osudu 6 Z dvojice polovica 7 Lastovicka 8 Namiesto lasky zaplavy 9 Rozpravkova minulost 10 Kazdy den tuzi byt dietatom 11 Recept na lasku. 12 Septembrove rano. 13 Vypadnuta 14 Dievca na zabitie nudy 15 Dvere medzi zivotmi 16 Kratka 17 Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2013) 010001 Ladovec Na ladovci spolu s tebou, daleko od tepla domova, bola som silnou i slepou, z teba som bola chora. Vyliecis ma a ochoriem, si moja vecna choroba, lubim, aj ked neviem ci smiem, medzi nami chyba podoba. Si iny a ja som ina, menime sa uplne rovnako, najsilnejsia hornina, dostane naruc bodliakov. Mrzneme konecne spolu, chyba mi krasna pahreba, stracam svoju silnu volu, odtrhnut sa od teba. Viem, ze ma rad zahrejes, rada ti to vratim zas, odides a uz nerozosmejes, mrzneme spolu posledny raz. Spomienky a ciny Odkedy su spomienky, silnejsie ako ciny, nekladiem si podmienky, chcem od zivota prazdniny. Zit a nechat na pokoji, klamstvo generacii, to, ktore si osvoji, skladnik na municii. Velka rana osudu, vybuchne dusa cloveka, prestrihne sa bez sudu, nitka zivota odveka. Pre tvrdu hlavu, ktora, stretava makke srdce, prepacit vie iba niektora, bolesti casto matuce. Podmienky nie su vitane, povoleny je len smer vpred, nikto nebude vecne pri mame, posledne slovo na poslednu z viet. Zatvorene oci Zatvorila oci ked lubila, iluziu krasnej polopravdy, keby vtedy tusila, ako osud zamiesal karty. Pred ocami ine oci, taktiez sa zatvaraju, bol svet kde sa vsetko toci, myslienky sa spolu zahravaju. Niesol ju po celom svete, na staruckej lavicke, bol neznym princom na vylete, k svojej krasnej macicke. Nie je to pribeh o ludoch, aj ked aj ti poznaju lasku, nedotykaju sa s kozuskami, nenosia si sedmokrasku. Pri mesiaci vsetko chladne, aby sa ine pekne zahrialo, naznak a kazdeho napadne, zavrete oko sa usmialo. Vina osudu Skus byt mojim priatelom, ak tvoje rameno vydrzi, dam ti cierne na bielom, nieco co rada dodrzim. Ak mas silu obetovat, niekomu volnu chvilu, nebudes slzami sprchovat, ani sam tahat pilku. Treba chciet a snazit sa, pride praca aj s kolacmi, raz pride nalada pod psa, kuta najlepsimi kovacmi. Skus svoju ruku ponuknut, mozno sa aj polame, na bolest sa da zabudnut, ked sa lepsie spozname. Nepride vsak ziadna odpoved, inzerat sa strati v hlbine, ziadne rameno na spoved, clovek ci osud je na vine. Z dvojice polovica Smutne je schodisko, ktore nikam nevedie, na krizovatku davno prekrutenych citov, koniec z kamena i zaciatok ako paperie, laska na namesti je teraz ukrytou. Z krizovatky je cesta na mantinel, kto sa dobre nepozera, narazi, zo zvuku orchestra ostal cinel, laska co hriala ma stopy namrazy. Po schodoch utekalo stastie, vsetkymi smermi sa ponahlalo, zastalo, odislo a uz nerastie, z toho co bolo, je dnes uz malo. Z dvojice polovica a z nej len kusok, lame sa osobnost ako na kolese, ten kto vedel vsetko, prepada zo skusok, co bolo milovane smutok odnesie. konkretne slzy za pravymi menami, ktore nahradzali vtipne prezyvky, koniec je teraz stenou medzi nami, uder blesku do srdca vacsej citlivky. Lastovicka Odletela lastovicka, jej kridla su uz dospele, laka svojim obsahom tricka, kazdy ju chce do postele. Ale ona rada lieta, uziva si krasne vysiny, pracovita v strede leta, ona nepatri medzi mensiny. Dolezita i naivna, spoznava cestu vpred, tu, ktora je povinna, i tu, ktoru nevidel svet. Uz nie je dievcatkom, v skrini su plysaky, zaspava s poznatkom, zajtra pridu mraky. Svoju dusu netrapi, jej dnes patri vsetko, az do rana party, plna radosti i zmatkov. Namiesto lasky zaplavy Laska navzdy pretrva, stale je trochu ina, pride prva i druha, ukaze sa vina. Za srdecne zastavy, ked je ine srdce daleko, namiesto lasky zaplavy, su len titulky z A je to. Laska nie je ziadna veda, kruto klamala Kofola, bez nej sa zit ani neda, bez nej by radost nebola. Ak odidu jej dotyky, nastane ludska doba ladova, netreba na to slovniky, spomienka sa uz neschova. Aka bola a aky bol on, to vie len suhra sklamani, ona lubila srdce ako zvon, on ju ma vyrytu do dlani. Rozpravkova minulost Skoncili rozpravky, uz ziadny zly vlk, zapadli do obalky, mozno ju otvori vnuk. Casy sa zmenili, na rozpravky sa klika, vlk s babickou skoncili, kazdy si so Shrekom tyka. Starsi len krutia hlavami, ich rec nahradia repraky, uz nepovedia slovami, co nikoho netrapi. Rada si zoberiem do ruk, knihu co mam po babicke, s nou vstavam i zaspavam, vazim jedlo na lyzicke. Asi som uz z inej doby, ked prajem detom rozpravky, nas svet zaplnaju hroby, v ziackych knizkach poznamky. Kazdy den tuzi byt dietatom Na srdci male svetielko, svoj zmysel zivota hlada, uz davno nie je iba bielko, dospela, co vsade vidi hada. Aj ked jej chybaju slova, stale ma svoje pocity, z nikoho nerobila vola, uz mala usmev rozbity. Kazdy den tuzi byt dietatom, byt panom krasnych hraciek, v svete chaosom posiatom, nezbali sa rychlo do tasiek. Nema kam odist tuto noc, po dni s hlavou medzi kolenami, dospelym hlasom vola o pomoc, je ako dievcatko bez mamy. Hlada deti ktore poznala, teraz maju saty a obleky, prosi o zivot, ked bola mala, ale ten jej uz roky odvliekli. Recept na lasku Dva litre nadeje, jeden este do zasoby, po soli a chlebe, co z cudzich priatelov robi. Jedine objatie, kazdu pol hodinu, udrzi napatie, bezpecie pre rodinu. Na malom plameni, pomale priblizenie, na lasku premeni, respekt i poblaznenie. Vela trpezlivosti, nikto nevie mnozstvo, neustale zlosti, ludi i kazde bozstvo. Nakoniec balenie, ktore oci potesi, trochu na zblaznenie, zakladny cit cloveci. Septembrove rano Pod krasnou oblohou, zilo nezne stvorenie, vstavalo spravnou nohou, nikdy necakalo dvorenie. Raz ju jeden oslovil, mal v ociach nieco nove, do lasky sa pre nu ponoril, v jedno rano septembrove. Nevedela comu verit, ale on chcel veril jej, pohadat sa i zmierit, nech ich zivot ma dej. Nepustila ho z naruce, on jej lica tajne miloval, laska do palaca i chatrce, nezmenil nikto co sluboval. Jesen len zacala, nemaju podnajom, viac ako pochvala, hreju sa navzajom. Vypadnuta Vypadnuta z okna, do duse a zahrady, raz ju niekto spozna, da kvietky do nahrady. Vypadnuta zo zoznamky, zrusena ziadost o lasku, spozna iba zivot kratky, zostane bez vlasku. Vypadnuta zo snov, uz ziadne stastne konce, zivot nebude hrou, iba na konci zvonce. Vypadnuta zo zivota, nahla tma na namesti, nerozumie vyske plota, uz sa nikam nezmesti. Vypadnuta z basne, ktora zrazu opeknie, svet je miesto krasne, ked ona sama onemie. Dievca na zabitie nudy Uznesenie unesenim, dievca na zabitie nudy, trapi sa svojim trapenim, za bludom dalsie bludy. Vybral ju ten super chlapec, ukazal na nu okamzite, navrhol nech idu na vec, nech maju nieco prezite. Dievca sa triaslo od radosti, jej tajne sny ozivaju, ten najkrajsi sa jej zhosti, uz citi, ako spolu splyvaju. Dalsie rano jej nedviha, cislo ziskala tajne, sama smutne vecer liha, jej snazenie je marne. Uvidela ho s inou, s ktorou zabijal nudu, nie celkom jej vinou, zmenila sa na obludu. Dvere medzi zivotmi Otvaram dvere naposledy, zhrdzaveli a zoslabli, som iba clovek bledy, ktoreho od nich odskrabli. Zatvaram celkom potichu, mala bodka posledna, dvere co zastavia pychu, aku ma zena nezbedna. Vrzganie v mysli silnie, myslim ze ho vsetci pocuju, vsetky otazky miznu pilne, na zbierku otaznikov putuju. Pocujem udery neznamych ruk, neviem co mi chcu povedat, asi to ze som mala vela much, ked som chcela seba rozpredat. Stratil sa kluc od dveri, zmizol v hmle menom utrpenie, pravdu syty hladnemu neveri, za dverami si uz nespomenie. Kratka Kraska, sladky hlas, laska, na mesiac. Tuzba, plnena, sluzba, suzena. Male oci, velky svet, ten sa toci, mrtvy kvet. Prianie, zakazane, mame, co nemame. Zmysel, nam uteka, uvidel, cloveka.