Šablóna Mária Nováková Autor Vydavate? Licencia Vydanie GKBN Mária Nováková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Šablóna 010001 O knihe Svet sa mení. Až na tie každodenné výnimky, ke? sa všetko opakuje. Pod?a šablóny, presného vzorca s minimom premenných a pod?a toho, ako to fungovalo kedysi. Sta?te sa sú?as?ou šablóny, zaho?te svoju osobnos? a presta?te ži?. ?aká vás odmena, na ktorú si za mesiac nebudete pamäta?. Mária Nováková nastupuje na smutnú cestu nepochopením, na ktorej nie sú žiadne zákruty. Dia?nica do pekla? Na skladisko ?udských duší? A nebudú tie duše naklonované, skopírované a u?esané do žiadanej podoby? Zbierka o ?u?och, ktorí poznali ?udskos? a správny smer, kým neprišiel zlomový okamih. Stratenie sa v svete bez zákrut a bez slova nie. Obsah Šablóna 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto úvodu 4 Upratovanie v mladej duši 5 Šablóna 6 Pravdivý príbeh. 7 Kri?ím gramatické rýmy 8 Z minulého tisícro?ia 9 Malý princ 10 Hovor málo, povedz ve?a 11 Medvedík so smutnými gombi?kami 12 Po?kaj, až budeš ve?ká 13 Odrazy svedomia 14 Zlos? 15 Pravda o nás, ?u?och 16 Dueto 17 Depky bez depky 18 O ?u?och a prasiatkach 19 Nahá?ame vlastné tiene 20 Pozri na neho 21 Namiesto úvodu Až budú všetci rovnakí, výnimky budú vzácne, miesto ruží budú bodliaky, zoznamy nahradia básne. Upratovanie v mladej duši Nezmestíš sa do kože, máš ve?a ideálov, uprata? izbu? ?ože? ?iara za nepozvanou. Nerozumieš áno a nie, pla?eš a ská?eš do re?i, nechceš ži? pre znamenie, ktoré o pravde presved?í. Nepostrehneš detaily, balené po tisícoch, tvoj duch nepoddajný, rozmýš?a len o dvoch. O š?astí, ktoré lieta, aj na teba sadne raz, teší a nezametá, odletelo. Minulý ?as. Druhý detail je tajný, pozná ho každý sám, naveky alebo pár dní, chy? ho a le? ku hviezdam. Šablóna Odsúdená na dve deti, a život pod?a šablóny, na teba si princ posvieti, až tvoja hodina zazvoní. Každý de? vsta? z postele, da? facku svetu fantázie, žiadny dotyk nezahreje, ni? zrazu nebýva milé. Naplánované každé ra?ajky, obed, ve?era i spánok, život s chu?ou muchotrávky, stereotyp? Tak teda OK. Zaplati? si poistenie, utopi? sa v papieroch, sledova? ?o sa kde melie, blázni schovaní v kráteroch. Raz chcem vymeni? šablónu, prehodi? pár ?ísiel v zátvorke, chcem iný vzduch, inú vô?u, nie by? spútaná v komôrke. Pravdivý príbeh Pani u?ite?ka dala úlohu, nakresli? svojich rodi?ov, priblíži školu k domovu? Alebo bude škola hrou? Žiaci sa pustili do kreslenia, aj ke? ich to celkom bavilo, ni? nerobila iba jedna, doteraz pozerala milo. Mala ceruzky aj papiere, aj dve ruky, ?o sa neboja, pýta sa "pre?o neprispeješ? Pre?o sa nepridáš do boja?" Diev?a zobralo novú ceruzku, ale pridalo iba jednu bodku, smutne sklonilo o?i na blúzku, sama o seba sa mohla potknú?. Oto?ilo papier a dala tri bodky. Nazvala to slovom rodina. Ocko, mami?ka a tvor krotký, ktorý nehovorí slovo mamina. Kri?ím gramatické rýmy Rátam gý?ové srdie?ka, ke? nemá kto poda? ruku, jedna nikdy nezatlieska, ako sa žije zo vzduchu? Nechcem reklamu na jemnos?, netúžim po fialových kravách, len to, nech má rozum prednos?, zbyto?ne ho nosíme v hlavách? Kri?ím gramatické rýmy, na železnú oponu v nás, z mäsa a nie z plastelíny, za?nem myslie?, kým je ?as? Polámem pravidlá písania, žiadne slziace okná do duše, aj tak mi len vidie? bránia, slzy a dotrhané vankúše. Ešte tisíc tých ružových, nech si realista popla?e, oceán prejdem po svojich, skrytý most a na ?om bod?a?ie. Z minulého tisícro?ia Nefotím si mobilom prsia, nerobím selfie so zrkadlom, nepoznám nápoje ?o brzdia, nehádam sa o tom a tom. Som z iného tisícro?ia, ob?iansky preukaz to vie, teraz sa aj hlavy inak to?ia, majú toho menej prežité. Kto mi dá návod na tieto ?asy, nebude rozprávka pred spánkom, vypadol internet, to ?udí zarazí, bordel v duši voláme poriadkom. Teraz sa cítim na osemdesiat, spisujem bod za bodom všetko zlé, žiadna báse? na tému mesiac, už neh?adíme tam, kde nie sme? Vidíme si po špi?ku nosa, všetko vieme, na?o pokra?ova?, Spravodlivos? nemá a bosá, neušla. Nemá sa kde schova?. Malý princ Až sa ráno zobudíš, za?nú nové úskalia, ešte v spánku blúdiš, iní už nie?o slávia. Prešli cez ?alšiu skúšku, postavili most cez detstvo, už nie pomaly, po dúšku, rýchlo, aby sa všetko lesklo. Nehavarovali s lietadlom, preleteli roky nevinnosti, nemajú planétu ve?kú ako dom, na ktorej ani sopka nezlostí. Dospelí majú záhrady, ruží viac ako treba, sta?í, ke? si mladý, ruža a krajec chleba. Tí ?o ešte nevyrástli, nesú v sebe Malého princa, neškodní a milí blázni, alebo baobaby do blázninca? Hovor málo, povedz ve?a Hovor málo, povedz ve?a, myšlienka plná ?udskosti, dobrá rada od priate?a, pod?a srdca, nie známostí. Poviem ti, ako ?a ?úbim, nahrám to aj na kazetu, žiadnu zmena nie je v hrudi, poznám len teba. A tmu. Objatie po dlhých veršoch, nestíhaš posledný autobus, rýmujem, ty ideš pešo, láska sa zmení na blues. Nepo?úvala som tvoje slová, moje meno, ke? bolo zle, ako hora, do ktorej sa volá, ?úbiš ma, i ke? nervózne. Ml?ím na teba od pondelka, dodnes neviem od ktorého, láska je úžasná a ve?ká, ty rád inú a ja zas iného. Medvedík so smutnými gombi?kami Pozerá na teba, najskôr jedným o?kom, všetko ostatné ešte nevyšlo zo škatule, kúpený mami?kou, donesený ockom, spolu sa dohodli, nie ako minule. Prišiel do rodiny ?alších dvoch mackov, majú aj mená, Macko Jeden a Macko Dva, rovnaké labky a s rovnakou láskou, poznali ?a a chceli by? sú?as?ou sna. Tretí svojho druhu, sú v presile, ty máš všetkých rada rovnako, tvoje srdce môže by? zbesilé, aj vtedy ?a chce vyvies? z bodliakov. Ešte nemá ani svoje meno, len na lístku polyester, stále sa pozerá nemo, ?i je leto alebo Silvester. Má svoje smutné gombi?ky, hlavne ak si ve?mi ?aleko, bojí sa návratu do krabi?ky, bude priate?om, nie spomienkou? Po?kaj, až budeš ve?ká Hovorili mi všetko o ?akaní, že všetko príde v správny ?as, všetci sme na svet poslaní, ve?ký cie? je v každom z nás. Otvori? dvere dokorán, chyti? strach do vreca, nepusti? ho k slovám, svet volá, ide sa! Ale až budeš ve?ká, vraj to hovoria mamy, moja bola rebelka, strach mala schovaný. Nesplním o?akávania, nebudem ma? dva metre, strapatá už od rána, viem, kde sa to berie. Mala som ma? svet v hrsti, kalendár sa znovu zmýli, bohatý svet je tak pustý, nemám mamu. Pochopili? Odrazy svedomia Odrazy svedomia, stopka v plnej rýchlosti, realita podvodná, pravda len nazlostí. Úvahy o chrbtovej kosti, zaženú sa ?riepky ?loveka, zradca spieva o vernosti, pochopenie je ?iara ?aleká. S preš?apom na celej ?iare, ktorý by uvidel aj slepý lord, ?úbi? dokážeme aj stále, starý, ale bláznivý šport. Dobrú noc pre svedomie, nech si sníva svoje ideály, všetky totožné, nie podobné, v svojej š?ave sa povarí. Sme ?udia z kostí a mäsa, viac rukami ako rozumom, turisti od horského plesa, na cestách v ?ase minulom. Zlos? Chcela som dotyk a dostala facku, tvoje objatie už ani za svet, hovoril si, že neublížiš ani vlásku, ja som ti verila. Cesty spä? niet. Dýcham pri starých fotkách s tebou, aj ke? sú moje rebrá pokrivené, ty si ma urobil slabou a bledou, zúrim a škrabem pri tvojom mene. Na prsteník už nedám prstene, stále sa nanovo u?ia nebá?, každý prst na teba spomenie, zlomené ukazujú práve na teba. Zranil si mi viac dušu alebo telo? Modriny sama poráta? neviem, od za?iatku si sa správal smelo, bez bolesti na teba nespomeniem. Napriek tomu som celá bez seba, už ma nebolí tvoja prítomnos?, u?ím sa smia?, bodky bola potreba. Spoznávam život, ty len svoju zlos?. Pravda o nás, ?u?och Je to pravda odveká, mýli sa kto tvrdí iné, aj farár zmláti ?loveka, zatvorí ?udskos? do skrine. Hádame sa pre ute?encov, stále len islam a teroristi, chladná hlava je nežiadúcou, nemeníme sa, sme takí istí. Zdvíhame ruky pre zverstvá, tak treba, však sme ?udia, hlava prázdna od obžerstva, kde prázdne myšlienky zablúdia? V mene Boha a blaženosti, pozeráme Krimi noviny, kto komu polámal kosti, neznámy, alebo niekto iný? A my, všetci za po?íta?mi, lajkujeme boj za lepšie pe?ivo, de? bez elektriny? Si odvážny! Niekedy by za?a? myslie? sta?ilo. Dueto Spievam duet sama so sebou, nikoho iného nepotrebujem, rozumiem si s láskou i nehou, všetko poznám, všetko viem. Kone?ne nie?o o mojich lícach, ktoré krásne spievajú do noci, niekto, kto nevraví svet je špica, ale vždy je jemný a pomocný. Duet sa strieda, dva hlasy, ?o na tom, že sú rovnaké. Zachrípnem, potom hlas stratím, zaspievam rada jeho pamiatke. Spievame o nádeji, tej ve?nej, ktorá chodí ?asto až posledná, nebude tu, povedz sle?ne, ktorá je po nej tak smädná. Lásky sú zaradom na jednej oktáve, playback zachráni vypadnutý hlas, spievam sama, texty sú pravé, ty si ku mne neprišiel. Nemal si ?as. Depky bez depky Máš depku a si sám, pretože sú všetci ?aleko, o láske ti zaspievam, alebo územie zlých krokov? Nadávaš na depresiu, nenávidíš sám seba, nikde nemáš vetu milú, milova?. to je potreba. Smútiš za tou pravou, ktorá nechcela do?ava, oven?ená falošnou slávou, tvoja duša je zatia? bo?avá. Staviaš pevný hrad z piesku, ten sa zrúti celkom sám, ty dýchaš, aj ke? nie v lesku, nepovieš „ja sa pozbieram“. Niekto ti pomôže, priate? nový, ani starých nikdy nie je dos?, nevieš meno do poslednej slohy? Trápte sa, alebo žite pre rados?. O ?u?och a prasiatkach Je zlé ak ?lovek ubližuje, ešte horšie ak vedome, ?ierne myšlienky na dúhe, akej farby je svedomie? Zbyto?ný je de? bez radosti, ke? sa u?íš len nenávidie?, to?ko zlomených ?udí sa zlostí, ke? je jeden úspešný príbeh. Stále bojujeme za blaho ?udí, nevieme ako, nikto nepomôže, iba vadi? sa a vini? druhých, sme ve?kí... do vlastnej kože. Iba závidíme a kritizujeme, milova? život? Pod pultom, máme to na erbe a na embléme, Caesar si bol istý Brutom. Budeme sa hra? na neviniatka, ktoré poznali ten krutý svet, pre korunu vraždíme prasiatka, kto sme? To sa nezmestí do viet. Nahá?ame vlastné tiene Nahá?ame vlastné tiene, znovu dotyky s lampami, tiché ulice pretneme, najtichším zo zvolaní. Stretneme sa v citadele, samoty a hier prírody, ktoré sú dávno opustené, ostal len chlieb a hroby. Smejeme sa na opitých, zapijeme ich neschopnosti, tehotnej žene uprieme city, nevadí, že sa na nás zlostí. Podáme pravú ruku Satanovi, aj ke? je práce neschopný, aspo? ho povolanie baví, úprimný nie je hodnotný. Výplata pôjde pre automaty, ?alšia prehra na výherných, skon?il si, ?lovie?ik zlatý, kapitán na lodi priemerných. Pozri na neho Pozri na neho, muž ?inu! Ten sa práce nebojí! Neovláda síce Sloven?inu, vôbec netúži po pokoji. Pozri na toho so svalmi, on odtiahne plný kamión, nepoužíva ten hlavný, ale najsilnejší je on. Pozri na toho prachá?a, on vie investova? všetko, pre neho budeš ako vtá?a, predá ?a spolu s klietkou. Pozri na tamtoho fešáka, on musí ma? ve?ké zrkadlo, opusti? kúpe??u ho neláka, pre?o by mu to i napadlo? Stále nejaké pozerania, kto je ?i nie je Banderas, tvoje o?i ti vidie? bránia, budeš sama, tak ako doteraz?