SAMOTAR Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Ladislav Mrena Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Druhe (2023) Ladislav Mrena O knihe Potom, co Cannymu zomrel otec, sa rozhodol, ze zostane byvat v rodicovskom dome uplne sam, len so svojim najblizsim priatelom, psom Charliem. Samota je neprijemna vec a to Canny zistuje kazdym dnom. Obklopuje ho a matie jeho utrapenu detsku mysel. No az do dna, kym nestretne niekoho s podobnym osudom, niekoho, kto mu vstupi do zivota a prinesie svetlo. Chlapca menom Darren. No len dovtedy, kym sa nezacnu diat cudne veci. Obsah SAMOTAR 1 O knihe 2 1. kapitola 4 2. kapitola 26 3. kapitola 51 4. kapitola 83 1. kapitola Otvoris oci, no hned ich aj zavries, pretoze sa ti este nechce vstavat. Hlavou ti prebehnu vsetky veci, ktore musis v tento den spravit. Tak radsej zostanes este lezat a pokusis sa zaspat. Prizmuris oci co najsilnejsie, aby ti cez ne neprenikalo ranne svetlo. Zacujes brechot psa, ktory caka na svoje ranajky. Pocujes ako trha retazou, ktorou je priviazany k bude. No este stale sa ti nechce vstat. Mas este kopu casu, tak na co by si vstaval. Otocil som sa k stene a cez hlavu si prehodil prikryvku, aby sa mi lahsie zaspavalo. No velmi to nepomohlo a skor ma to este viac prebralo, tak som si povedal, ze vstanem. Zhodil som zo seba prikryvku a posadil sa na posteli, ktora pri tomto pohybe zavrzgala. Zahladel som sa na dlazku. Do oci mi padla popraskana doska na dlazke podo mnou. Spod nej vytrcala cierna zem, na ktorej tato chalupa stala. Pripomenulo mi to, ze by som ju mal opravit. Ale nejako sa mi do toho nechcelo. Ak by som ju opravil, musel by som opravit aj to rozbite okno na zachode. A ked by som zacal opravovat to okno, uz by som sa mohol pustit aj do pantov na dverach, streche, na psej bude a taktiez kurin aj s rebrikom. A nech nezabudnem na plot okolo chalupy. Vsetky tieto veci mi pripominaju otca, mojho draheho otca. Keby tu tak mohol byt. Ked na neho myslim, musim sa usmievat. Sedel by tamto na tej jeho starej drevenej stolicke a bafkal by svoju fajku. Nohy by mal vylozene na stole a s jeho typickym zamracenym celom by hladel do prazdna a nad niecim dumal. Okruhle fliaciky dymu by pomaly stupali nahor a on by len sedel a sedel. Strasne mal rad tu svoju fajku. Dokazal by presediet aj cele hodiny, ak by nemusel chodit do roboty. Vzdy mi vravieval: „Clovek nema to, na co si nezarobi a ked to dosiahne, ceni si to len vtedy, ked si to zarobil tvrdou poctivou pracou.“ Nieco na tom pravdy je, pomyslel som si. Vtedy boli uplne ine rana, ked tu bol. Slnko inac svitalo a mesiac inac zapadal. Vona travy bola intenzivnejsia a sum listia vo vetre lahodil usiam. Ako uspavanka na dobru noc. Obloha bola cistejsia a hviezdy jasnejsie. Vsetko bolo ine a lepsie. Vtedy sa aj do roboty chodievalo veselo a s usmevom na tvari. No teraz je to uplne naopak. Nic nie je take krasne ako to bolo vtedy. Slnko uz nesvieti tak jasne. Nocna obloha je kazdy vecer zatiahnuta mrakmi a hviezdy skoro nevidiet. Trava zozltla a vzduch ochladol. Listie opadalo zo stromov. Vtom som si spomenul, ze musim nakrmit psa, ktory este stale brechal pred domom. Takze som zobral zvysky vcerajsej vecere, ktore som nechal na stole a vysiel pred dom. Slnko bolo este len tesne nad obzorom a nestihlo zohriat zem. Pobral som sa za dom. Presiel som popri kurine, kde sliepky este spali a zastal pri rohu. Charlie skakal ako pojaseny a tesil sa, ze ma vidi. JA: „Charlie, klud.“ Skrikol som na neho a ukazal na budu. Upokojil sa, prestal skakat a lahol si. V jeho ociach mu bolo vidiet nevyslovnu radost. Klakol som si pred neho a pohladil ho na hlave. Jeho tmave oci sa zaleskli a zavrtel chvostom na znak vdaky. Polozil som mu tanier s jedlom na zem a este raz ho pohladil po jeho jemnej srsti. Vrhol sa na jedlo a zacal ho hltat. Sledoval som ho, ako sa krmi. Potom som otocil zrak na obrovsku luku pred domom. Bola posiata drobnymi kvietkami bielej farby. Trava bola z casti zozltnuta a uz v nej nehyril zivot ako kedysi. Za lukou, kde stupa slnko, lezali dva velke kopce. Scasti kameniste so strmou stenou otocenou na juh. Hned za kopcom tecie rieka, ktoru stadialto nevidiet. Ale v noci, ked slnko zapadne a naokolo je uplne ticho, pocut tiche zblnkotanie vody, ktore sa siri ako ozvena. Ostatnu cast tohto kraja pokryva les, ktory rastie vsade navokol. Je hustejsi ako obycajny les a mnoho ludi sa v nom uz stratilo. Aspon podla starych historiek, ktore mi moj drahy otec zvykol rozpravat pred spanim. Ako o zatulanom dievcatku, obesenom tulakovi, ci bezrukom horarovi. Ale najviac sa mi pacila strasidelna historka o starkej. No nebola to obycajna starka. Bola prekliata. Zila osamote v lese. Na mieste, ktore nikto nikdy nehladal. Zila sama so svojimi zdochlinami. Zdochnute psy a macky. Zdochnute vevericky, jezkovia a srnky, porozkladane po dome. Smrad a zapach sa siril na mile daleko. Obcas ta starka vysla z domu a pobrala sa do lesa. Vybrala sa pohladat dalsie zdochnute zvierata, aby doplnila svoju zbierku. No ked ziadne nenasla, tak si zdochlinu urobila. Chladnokrvne, holymi rukami, udusila prve zviera, na ktore nadabila. Z tej historky som maval hrozu. Mnoho noci som prebdel, lebo sa mi prisnila. Vzdy, pred tym ako zacal rozpravat, si zapalil fajku. Potiahol si z nej a spolu z vyfuknutym dymom spustil rozpravanie. Ja som si lahol na postel. Hlavu som si oprel o ruku a dychtivo som ho pocuval, pricom som hltal kazde jedno slovo. Pred koncom pribehu som vzdy zaspal. Charlie uz dojedol a uprene na mna hladel akoby pocuval moje myslienky. Pohladil som ho a vzal prazdny tanier. Siel som spat do domu. Zobral som sekeru, co visela na stene a potazkal si ju v rukach. Ako som ju drzal, spomenul som si na prvy dotyk s nou. Bol som este strasne maly a ledva som kracal na nohach. Otec ma chytil za ruku a podal mi ju. Drzal som ju najpevnejsie ako som vladal. Samozrejme, ze ostrie lezalo na zemi a skor to vyzeralo tak, ze sa o nu opieram. No i napriek tomu som bol na seba hrdy a tvaril som sa velmi vazne. Ako pravy drevorubac. To boli casy! Pomyslel som si a vysiel som von. Odviazal som Charlieho z retaze a spolu sme sa vybrali do lesa. Ja som kracal po vysliapanej cesticke, zatial co Charlie behal po luke. Les bol nedaleko. Vzduch je este chladny a v lese bude este viac. Na rukach mi vybehla husia koza, co je dost neprijemne a nemam to rad. Vietor chvalabohu nefuka. Na trave okolo mna boli kvapky rosy, ktore sa trblietali v slnecnych lucoch. Zostal som a klakol si do travy, aby som si umyl tvar v rose. Pohladil som travu a navlhcil si ruky. Tvar som si nasledne zaboril do dlani a celu ju poumyval. Musim sa pohnut dalej, povedal som si sam pre seba a zase sa postavil. Vchod do lesa bol uz blizko. Par krokov a som tam. Pri prvych stromoch som zastal a hladal som Charlieho. Zazrel som ho ako sa vala v trave. JA: „Charlie!“ zavolal som. Postavil sa, zavetril usami a rozbehol sa ku mne, pricom skakal ako srnec. JA: „Do lesa!“ zavelil som a vkrocil dnu. Stromy navokol boli mensieho vzrastu a nedosahovali vysku tych stromov, ktore rastu hlbsie. Ich koruny neboli este tak kosate, aby sa dokazali navzajom prekryt, coho dokazom bolo aj mnozstvo svetla pod stromami. Tieto mlade stromy toho nemaju vela za sebou, ale stromy starsie by mohli rozpravat mnoho pribehov. Lesnu cesticku lemuju stromy listnate, ktore tvoria vacsinu tychto stromov. Hlavne duby, javory a agatove stromy. No na niektorych castiach lesa rastu aj ihlicnate stromy, ktore poskytuju vzacnu miazgu. Ta je pre lesnych obyvatelov dolezita ako pre medveda. Cez den tu clovek tazko narazi na vacsie zviera, ale v noci je prechadzka lesom dost nebezpecna. JA: „Vsakze Charlie!?“ Povedal som mu, no on sa ani len nezastavil a prebehol okolo mna ako vietor a stratil sa medzi stromami. Ja som veselo kracal dalej a obdivoval tu krasu okolo seba. Zakazdym, ked vstupim do lesa, ma ohuri svojou krasou a citim voci nemu respekt. Momentalne som jediny tvor v lese, ktory sem nepatri a tie stromy to vedia. Cesticka sa po chvili zacala zuzovat. Vedel som, ze je to preto, lebo kracam stale hlbsie. Z prasnej cesticky sa stala ilovita, plna zivin, pokryta vrstvou zozltnuteho listia. Pri kazdom mojom kroku sa konariky lamali a listie sustalo. Pri takomto hluku vyplasim aj najmensieho lesneho tvora, pomyslel som si a snazil sa kracat opatrnejsie. Nech nevzbudzujem privelke podozrenie. Nikdy nevies, ake zviera ciha za stromom, vravieval moj otec, ked som s nim chodieval do lesa. Konare stromov zhustli a tu pod nimi bolo coraz vacsie sero. Stromy narastli na objeme i na vyske, no este stale nedosahovali vysku najstarsich stromov. Vtom som sa dostal na razcestie, kde sa cesta rozdelovala do lavej a pravej strany. Bez zastavky a bez premyslania som sa stocil dolava. Presne viem, kade treba ist na moje miesto. Tam zvyknem rubat drevo. Ak by som siel doprava, dostal by som sa hlbsie do lesa. Este neprisiel cas, povedal hlas v mojej hlave. Kracal som dalej, az kym som v dialke nezazrel suche popadane stromy, ktore krizovali cestu. Par som ich preliezol a bol som na mieste. Charlie ma tu uz poslusne vyckaval. Lezal na suchom listi, akoby bol doma. Presne vedel kam sme mali namierene. JA: „Mudry pes.“ Povedal som nahlas a pohladil som ho na chrbte. Zacal som prezerat priestor naokolo. Hladal som zoschnute stromy popadane na zem, vhodne na rubanie. Ani hrube, ani velmi prachnive. Take akurat. Zazrel som jeden, ktory mi vyhovoval a tak som k nemu pristupil blizsie. Lavou nohou som sa zaprel a sekeru som pevne uchopil do ruk. Napriahol som sa a z celej sily zatal. Hlasny rachot pretal ticho ako blesk. Niektore vtaky v korunach stromov sa rozleteli vzduchom pre pripad hroziaceho sa nebezpecenstva. Potom nastalo ticho. V okruhu jednej mile sa uz nenachadza ziadna diva zver, pomyslel som si. Znovu som sa napriahol a zatal po druhy raz. Takmer na to iste miesto. Bezmyslienkovite som rubal do dreva a snazil sa vydat zo seba maximum. Zo zaciatku mi to islo, no postupom casu mi sil zacalo ubudat. Po niekolkych polenach som si uz necitil ruky. Nehovoriac o unave, ktoru som pocitoval. Pot zo mna stekal cicerkom. Z poslednych sil som narubal este dve polena. Po obrovskej drine som pocitil ulavu a s radostou som odhodil sekeru na zem. Utrel si tvar od potu a sadol si na pen. Charlie lezal nedaleko a zo zavretymi ocami a hlasnym dychanim ma strazil. To je jeho typicka poloha. Potichu, aby som ho nezobudil, som si lahol do listia vedla neho. Ruku si polozil pod hlavu a zahladel som sa do korun stromov. Listy sa v slabom vetre trepotali ako male tanecnice z vychodu. Ako som ich sledoval, prichadzala na mna silna unava. Oci sa mi zacali zatvarat a pripadali mi coraz tazsie. Este sa mi ich parkrat podarilo otvorit, no unava ma premohla. Posledne, co som pocul, bol hlas v mojej hlave, ktory mi vravel: „Nadisiel moj cas...“ a zaspal som. Na nejaku dlhsiu dobu som zadriemal. Zobudil som sa az na hlasne praskanie konarov v korunach stromov. Otvoril som oci a sadol som si. Po chvili mlcania a rozmyslania som si uvedomil, kde som a hned som sa postavil. Pri vstavani ma prekvapila bolest, ktoru som zacitil v nohach. Ako by som presliapal mnohe mile, pomyslel som si. Trochu som si ich premasiroval, aby bolest ustupila a nebranila mi v pohybe. Vtom mi pohlad padol na prazdne miesto. Na tom mieste lezali narubane polena. JA: „Kde mam polena ?“ Povedal som nahlas s nahnevanym hlasom. Nervozne som prehladaval kazdu piad zeme, no nezostalo po nich nic. JA: „A kde mam sekeru ?!“ Vykrikol som uz dost znervozneny z celej tejto situacie, do ktorej som sa dostal. Chytil som sa za hlavu a zacal som si hryzt spodnu peru. Robievam to v situaciach, ked som nervozny, vytoceny, podrazdeny a nenachadzam z nej vychodisko. Bezhlavo som sa obzeral stale dookola, no riesenie a odpoved na otazku som nikde nevidel. Vtom ma napadlo! JA: „... Charlie ...!“ Predbehol som myslienku a vykrikol meno svojho psa. Zahladel som sa medzi stromy a cakal, ze kazdu chvilu vybehne. No nestalo sa tak. Nezacul som ani len jeho brechot. JA: „Zeby odbehol spat domov?“ Polozil som si otazku. Mozem len hadat, dedukovat. JA: „Co sa mohlo stat? Kam sa to vsetko podelo aj s mojim psom?“ Napadali ma stovky otazok, no odpoved ziadna. Neustale som sa obzeral, ci nezazriem nieco podozrive. Nejake stopy, ktore by mi mohli pomoct. Avsak naokolo nebolo nic. JA: „Charlie ! Charlie !“ Znova som vykrikol s malou nadejou v srdci. JA: „Co mam teraz robit?“ Musel som si sadnut, aby sa moj zaludok trochu uvolnil z krcu, ktory ho zovrel ako klieste. Hlavu som si polozil do dlani a zo zavretymi ocami som premyslal o situacii, ktoru som pravdepodobne prespal. Jedna myslienka striedala druhu. Ked tu zrazu ma napadla ta jedna, ktora sa usadila v mojej hlave ako chrobak. Bleskovo som sa postavil a s vyplasenym vyrazom na tvari som povedal strasnu vetu. Chlapcovi ako som ja dala zabrat. JA: „Niekto tu bol !“ Tie slova zazneli ako ozvena a pocul som ich znova a znova. Zase som si zacal hryzt spodnu peru este drsnejsie ako predtym. Ale ak by tu niekto bol, musel by zanechat stopy. Klakol som si a zacal prehladavat kazdu piad zeme. Listy sice boli viacej rozdupane a roztrusene ako vtedy, ale to este nie je dokaz. To by dokazal spravit aj silnejsi vietor. Lenze ak by sme prisiel cudzi clovek, Charlie by urcite zacal stekat a to by ma zobudilo. Nezobudil som sa, co znamena, ze nestekal. Musel by prist uplne potichu aby nezobudil Charlieho, co nie je take jednoduche, pretoze je zem posypana mnozstvom zoschnuteho listia a konarikov. To da dost velku namahu priblizit sa. JA: „Lenze co potom? Co by malo nasledovat?“ Polozil som si otazku a vzapati ma napadla odpoved. Pravdepodobne musel pouzit vrece, alebo nieco jemu podobne. Na to, aby odstranil Charlieho. Strcil ho do vreca aby ma stekotom nezobudil. Musel byt naozaj rychly. Potom vzal sekeru pre pripad, ze sa zobudim a budem chciet zautocit. Vzal si ju, aby predisiel zraneniam. Mozno ma planoval najprv zabit? Pri tejto myslienke mi nabehla husia koza. Ale neurobil to! Povedal som si. Napriahol sa, zatal zuby, ale v poslednej chvili si to rozmyslel a pustil sekeru pomaly nadol. JA: „Ale preco by ma zabijal??“ Kvoli psovi a par kuskom dreva? JA: „To je absurdne.“ Povedal som si a rychlo som tuto myslienku striasol. Ale preco by vzal polena? Kladol som si tuto otazku a hladal na nu nejaku realnu odpoved, po ktorej by mi nebehala husia koza. Vtom ma jedna odpoved napadla. JA: „Aby po mne vymazal stopy!“ Co spravite, ak chcete po niekom zahladit stopy? Odstranite vsetky veci, s ktorymi bol v kontakte v case jeho zitia. Predmety, zvierata a aj ludi. Potom nikto nezisti, ze ste v tom danom case vobec existovali. Pripadne polahky odstranite aj danu osobu bez vacsich komplikacii. A zabudne sa na nu. V tomto pripade na mna. Neexistoval som, nezil som. Nie je ziadny dokument o tom, ze som bol. Bol som a som iba prazdnym miestom v knihe, ktore nikto nehlada. Nastane casovy paradox. Lenze ak by mal dotycny toto v umysle... Znova sa mi vratila spat ta absurdna myslienka, na ktoru som uz skoro zabudol. Zase je tu a teraz sa jej uz nedokazem zbavit. Myslienka smrti! Ale zijem a nie som ani poraneny, co by poukazovalo na tuto skutocnost. To znamena, ze mal v umysle nieco uplne ine a na tuto myslienku mozem zabudnut. Prisiel potichucky, aby som sa nezobudil. Ani ja ani Charlie. Rychlym pohybom ho strcil do vreca. Zobral sekeru a ... polena! Bol to ako preklep v knihe, ked sa musim vratit spat na to miesto, kde som skoncil a znova ho prepisat. Tuto chvilu mlcania. Ako gramofon, ktory pusta hudbu z platne. Ihlica je s nou stale v kontakte. No zrazu nabehne na drazku a nastane ticho. Potrva to len kratku chvilu a platna bezi zase dalej. No bolo to tam a vy to viete. Poculi ste to! Chvilkovy vypadok! JA: „Polena! Preco by ich bral? K comu mu posluzia?“ Kladol som si tuto otazku uz dlhsi cas. Ale musim nieco urobit a nemozem tu len tak stat a premyslat, povedal som si. Znelo to ako slova do bitky. JA: „Aky dlhy cas som vlastne prespal?“ Polozil som si otazku z ineho konca. Pozrel som sa na oblohu vycnievajucu medzi korunami stromov. Bolo kratko popoludni a slnko stalo v strede oblohy ako svieca. To znamena, ze sa to muselo stat prednedavnom. Mozno dotycneho este dobehnem, mozno este nie je neskoro. Blyslo mi myslou a vykrocil som z miesta ako srnka, ked zacuje vystrel. Rozbehol som sa spat po cesticke. Preskocil som par povalanych stromov, ktore mi blokovali cestu a uhanal som ako vietor. Poslednym pohladom som sa pozrel na miesto odpocinku, ked som sa strhol. Napadla ma myslienka, na ktoru som pred tym ani nepomyslel. To miesto nie je vidiet. Z cesty nevidiet to miesto. Co znamena, ze sa ten clovek musel priblizit potichu uz od cesty, i ked ma nevidel. Inak by ho Charlie pocul a zacal by stekat. Vedel, ze sa tam nachadzam. Co znamena, ze ma musel sledovat. Cely cas od vstupu do lesa. Ale kto by toho bol schopny? Vziat mi Charlie, sekeru, polena a odist potichu prec? Nikoho takeho nepoznam a dedina je od luky vzdialena niekolko dni cesty. JA: „Kto ...?“ Vrtalo mi v hlave pocas behu. Bezal som ako som vladal, ale bolest v nohach, ktora sa postupne zvacsovala, mi v tom branila. Snazil som sa robit co najvacsie kroky a dychat pravidelne, aby som nevycerpal vsetky moje zasoby energie. No uvedomil som si, ze spomalujem. Uz som zanechal razcestie za sebou a bol som na priamej ceste. Obcas som sa obzrel ci nezazriem daku podozrivu vec, ktora by mi v tejto situacii pomohla. Po chvili som bezal tak pomaly, ze som skoro kracal. JA: „Uz nevladzem!“ Povedal som dychtiac po vzduchu a zastal som. Oprel som sa o kolena a zhlboka som vdychoval studeny vzduch. Nohy ma strasne palili a bolest bola na roztrhanie. Citil som ako rychlo mi prudi krv v zilach. Rozne myslienky mi behali hlavou. No teraz som nevedel mysliet na nic ine ako na vzduch, ktory mi rozpaluje pluca a dava mi moznost zit. Bolest v nohach bola strasna. Prekvapilo ma, aku slabu mam vydrz a ako malo znesiem. Zily na nohach mi vystupili cez kozu. Bolest prechadzala z koncekov prstov cez lytka a kolena k svalom pod bruchom. No i napriek tejto bolesti som sa pohol vpred. S velkymi tazkostami som kracal po ceste a snazil sa nemysliet na tu bolest. Lava noha mi stuhla od krcu, takze som vyzeral ako zraneny vojak. Nemal som toho uz vela pred sebou. Stromy zredli a stratili na objeme, co ma potesilo. No koniec lesa som este nevidel. Z lesnej cesty sa stratili listy a pokryval ju jemny prach. Vtedy som si vsimol stopu. Stopu otlacenu na tom jemnom povrchu cesty. Pristupil som k nej blizsie a vsimol si druhu a za nou dalsiu. Stopy, ktore patrili jednoznacne cloveku. Viedli po ceste az do miest, kde ich tien stromov zakryval pred bystrym zrakom. Predtym som si ich nemohol vsimnut, pretoze cestu pokryvali listy. Velkost stopy bola presne rovnaka ako moja, povedal som si sam pre seba, ked som porovnal moju nohu so stopou na zemi. Je to este dieta! Dieta take ako ja. Hlupe a drze dieta, ktore sa opovazilo utiect s Charliem. Tieto myslienky ma uvadzali do rozpakov. Taky hnev, ako vo mne teraz vyvieral, som este necitil. Rychlo som sa pohol vpred s umyslom prenasledovania stop. Kracal som najrychlejsie ako som vladal. Az teraz som si uvedomil, ze napriek velkej bolesti a unave vobec nepocitujem hlad. Dnes som este nejedol a pri tom mam v zaludku naozaj zvlastny tlak. Tlak, ktory vyvolava plny zaludok. Vobec som nezastavoval a neustale kracal dalej. Hlavu som mal sklonenu a oci zapichnute do stop predo mnou. So zatatymi zubami som ich stale sledoval. Myslel som pri tom na Charlieho. Moj druhy najlepsi kamarat, pomyslel som si. Dufam, ze je v poriadku. Nahlas som si vzdychol. Myslou mi behali rozne myslienky. Dobre aj zle. No vtom som si spomenul na jeden krasny den v mojom zivote. Nalada sa mi trochu zlepsila a ja som si ten den zacal premietat v hlave od zaciatku. Stalo sa to v casoch mojej mladosti. Vtedy som mal este kucerave vlasy ako baranok. Obrovske oci a nevinny pohlad, ktory moj otec miloval. Toho dna strasne prsalo a ja som bol zavrety doma. Otec odisiel do roboty, tak som zostal sam. Zakuril som v krbe a sadol si. Prehodil som si cez seba kozuch z hnedeho medveda a zohrieval sa. Vonku neustale lialo. Zacalo sa stmievat a zaspal som. Zaspal som len na kratku chvilu, ked som sa zrazu zobudil na psie zavyjanie. Najprv som si nebol isty, ci to nebol sen. Ked sa to ozvalo zase. Znelo to ako volanie o pomoc. Prichadzalo to zvonka, spred luky. Tak som otvoril dvere a vykukol von. Otec mi vzdy vravel, ze nesmiem chodievat po vonku sam, ked sa zotmie. OTEC: „V tomto kraji je to velmi nebezpecne!“ zdoraznoval. No bol som maly a zvedavost ma premohla. Vykrocil som z domu do tmy a s malou dusickou sa vybral za zvukom Zavyjanie kazdym krokom silnelo. Znelo strasne krcovito. Vzdialil som sa od domu do miest, kde mi trava siahala az po kolena. Tam v trave som zazrel stvorenie, co zavyjalo. Sklonil som sa a odhrnul travu. Na studenej zemi lezalo male steniatko psa. Pozrelo sa na mna so smutnymi ciernymi ocami podliatymi slzami. Prislo mi ho strasne luto. Vsimol som si jeho zranenu zadnu nohu, z ktorej tiekla krv. Pohladil som ho po malej hlavicke, aby z neho upadol strach. Vyzliekol som si tricko a zabalil ho don, aby na neho neprsalo. Zodvihol ho zo zeme a siel spat. Steniatko slabo zavylo a upokojilo sa. Citil som, ako sa trasie. Bud od bolesti alebo od zimy. Pritisol som si ho viac k hrudi a rukami ho chranil. Srdce mu strasne busilo. Mal som strach, ze to neprezije. Tak som sa ponahlal spat do domu. Ked vtom sa ozvalo ine zavytie. Zavytie, co nevydalo steniatko. Toto prislo z lesa a ozyvalo sa vsade navokol. Po chrbte mi prebehla husia koza. Pozrel som sa k lesu a pohlad mi padol do zltych nenavistnych oci. V tme svietili ako petrolejka. Rozbehol som sa najkratsou cestou nazad do domu. Bezal som ako mlady jelen pred predatorom. Jelen, co sa moze stat lahkou koristou alebo dokonca zradlom. Rychlymi krokmi som sa blizil k cielu. Vtom som zacul za sebou beh a dych. Vlk sa z lesa rozbehol za mnou. Mal som byt pre neho lahkou koristou. S otvorenou papulou za mnou bezal a snazil sa ma dolapit. Bezal som o zivot a vobec to vlkovi neulahcoval. Mal som naskok, ktory mi daval nadej na prezitie. Bal som sa co i len obzriet a znova sa pozriet do tych strasnych oci. Vlk sa strasne rychlo blizil a uz ma skoro mal, ked som ako prvy dosiahol ciel. Vbehol som do domu a zabuchol za sebou dvere. Pocitil som uz len tlak vyvolany narazom dveri. Pevne som ich drzal, aby sa nedostal dnu. Par krat este rozzureny skocil po dverach, no za kratku chvilu buchanie prestalo. Zazrel som na zavoru a pozrel som cez okno. Sivy vlk uz v pokojnom stave odchadzal cez luku do lesa. V tme pod konarmi stromov sa potom stratil. Vydychol som si a snazil sa upokojit. Srdce mi este stale busilo a nejaku chvilu trvalo, kym sa upokojilo. Zobral som steniatko ku krbu, aby sa zohrialo a osetril mu poranenu nohu. Az teraz vo svetle ohna som si vsimol jeho sfarbenie. Mal dubovu farbu so zlatym leskom. Presnu rasu som urcit nevedel. No mal podlhovastejsi nufak a dlhe ovisajuce usiska. Telo pokryte jemnou kratkou srstou pripominalo mladu srnku. Pritulil sa ku mne a ja som ho celu noc po nej hladkal. To bol moj najstastnejsi den a vtedy sa z nas stali skutocny kamarati. Kym som vypustil poslednu myslienku z hlavy, stal som uz na konci lesa. Na rozhrani luky a stromov. Upriamil som pohlad na dom a zazrel hustu masu dymu vychadzajucu z komina. Tak trochu vyplaseny som si cupol a zahladel sa nan. JA: „Niekto je v mojom dome!“ Prebehlo mi myslou. Zaostril som zrak, ci nezazriem niekoho sa pohybovat vo vnutri, ci v okoli domu. Ani ziva dusa. Vsade bolo pokojne. Vtaky stebotali, hmyz bzucal a trava sa jemne vlnila. Pozrel som sa na cesticku, ktora viedla k domu. Stopy viedli az ku vchodovym dveram. Dotycny este stale moze byt v dome, pomyslel som si. Ucupeny som sa presunul k trave do miest, kde dosahovala najvyssiu dlzku a lahol som si. Na bruchu som pocitil chlad studenej zeminy. Moj dom bol vzdialeny vzdusnou ciarou asi tristo stop. Pomalymi pohybmi som sa zacal plazit smerom k nemu. Snazil som sa pri tom co najlepsie maskovat a splyvat s prostredim. Pre svoje dobro je lepsie, ak dotycny o mne nevie. Mam tak vyhodu a mozem byt o krok pred nim. Oci som nespustil z domu. Pohyboval som sa ako had, prikradajuci sa ku koristi. Snazil som sa prejst oblukom k zadnej casti domu. Vyhladaval som len miesta s vyssou travou, aby som bol co najmenej nenapadny. Presiel som asi sto stop, ked som zacul brechot. Bol to Charlie. Mal som nevyslovnu radost, ze ho pocujem. Chcel som vyskocit a rozbehnut sa k nemu, ale musel som sa udrzat. No nezazrel som ho. Cast domu, ktoru som mal pred sebou, mi zakryvala vyhlad. No brechot prichadzal z druhej strany, kde sa nachadza aj kurin. Ta cast bola mojmu zraku zakryta. Mohol som len hadat, ze sa nachadza prave tam. JA: „Ale kto ho sem priniesol? Ako sa sem dostal?“ napadlo ma. Mozno sa mu podarilo ujst a vratil sa spat. Na tuto otazku nemam zatial odpoved. Ale dufam, ze to coskoro zistim. Bol som vzdialeny uz len niekolko stop. A z mojej pozicie som zretelne videl na okno do kuchyne. Bolo pootvorene! To bola vec, co ma trochu zarazila. Nikdy neotvaram toto okno, povedal som si. Takze je viac ako iste, ze tu niekto bol alebo este stale je. Srdce mi busilo v rychlejsom tempe. Citil som huste napatie pred neocakavanou situaciou. Niekolko stop od stien domu uz trava nerastla, takze som sa nemal kam ukryt. Vyskocil som z travy a prebehol k stene tak, aby ma nik nezazrel. Chrbtom som sa oprel o stenu a zapocuval som sa do ticha. Okrem pipania sliepok som nepocul nic podozrive. Ziadne hlasy alebo kroky v dome. Vsetko nasvedcovalo tomu, ze dotycny tu uz nie je. Vykukol som spoza rohu do zadnej casti domu. V tejto casti sa okna nenachadzaju. JA: „...nikto!“ Pipanie sliepok sa ozyvalo zvnutra kurina. Z neustaleho hluku naokolo boli rozrusene a trochu vydesene. Vtom som zazrel Charlieho chvost. Vytrcal von z budy. Ta stoji nedaleko plotu. Zohol som sa a kradmym pohybom smeroval k nej. Nespustil som pri tom oci z domu. Zlahka som preskocil plot, aby som nenarobil hluk, pripadne nevzbudil pozornost. Ked som stal za budou este viac som sa prikrcil k zemi a tichym hlasom povedal: JA: „Charlie!“ Vykukol z budy a skocil mi do narucia. Vsimol som si jednu vec, ktora ma zarazila. Bol priputany k bude, presne tak, ako to robievam. Hladil som ho po chrbte a dival sa mu do oci. JA: „Co sa tu deje, Charlie?“ Skoda, ze mu z nich nedokazem vycitat odpoved. Bol som uplne zmateny. To, co som predtym pokladal za jasnu vec, mi teraz pripada ako sialenstvo. Mozno, ze je to pravda. Mozno som sa zblaznil. Co ak je toto cele iba sen a ja lezim vo svojej posteli a jedine, co musim urobit je zobudit sa. Ale na sen je to az prilis realne. Ved citim tlkot svojho i Charlieho srdca. Ved bolest v nohach je ukrutna a to v snoch nebyva. Tymito slovami som sa presvedcil a vymazal som tuto myslienku z hlavy. Pomaly nezacinam verit ani takym veciam, ktore vidim na vlastne oci. Prestal som mysliet na vsetky tie veci a polozil som Charlieho na zem. Musim sa pohnut dalej. Zrak mi padol znova na dom, z ktoreho este stale stupal kudel dymu. Obisiel som branu a prebehol popri kurine k stene. Ucupil som sa pod oknom a blizil sa k dveram. Boli poodchylene. Cez malu skaru som nazrel dnu. V casti, ktoru som videl, nebolo nikoho. No vacsiu cast domu mi zakryvali prave tie dvere. Vstal som, aby som cez okno nado mnou mohol nakuknut dovnutra. V dome nikto nebol a zdalo sa, ze vsetko je na svojom mieste. Bol som plny odhodlania vojst dnu, tak som podisiel k dveram. Stal som vzpriameny a uz som sa nicoho nebal. Uchopil som dvere a chcel ich dokoran otvorit. No vtom som si vsimol nieco na parapete. Zahladel som sa lepsie a zazrel som krv. Uplne som zmeravel a odskocil nazad. Zrazu mi nebolo vsetko jedno. Vyplasene som hladel na par kvapiek krvi. Nebol som si isty, ci je to ludska krv, no napriek tomu ma to vydesilo. Zrazu som nevedel ako konat dalej. Tak som len tak stal a uvazoval som o dalsom cine. Rozhodoval som sa medzi dvoma moznostami. Vtrhnut dnu s revom alebo ho vyplasit von. Ale som si viac ako isty, ze v dome uz nikto nie je. JA: „Tak preco mam strach?“ Spytoval sa seba, no odpoved ma pravdepodobne caka vo vnutri domu. Vojdem dnu, rozhodol som sa. Ved nakoniec, je to moj dom. JA: „Jasne!“ Povedal som si a rychlym pohybom ruky rozcapil dvere a vbehol dnu. Porozhliadol som sa a potom si pokojne vydychol JA: „Som tu sam.“ Pohlad mi padol na ohen v krbe. Nad nim stal hrniec polozeny na vidliciach. Bol v bode varu. Usudil som to z bublajucej vody, ktora sa po malych davkach vylievala do ohna. Ohen pri styku s vodou sycal a prskal. Nedokazal som si predstavit, co v nom moze byt. Potom som si vsimol dalsie kvapky krvi na dlazke. Viedli od vchodovych dveri, kde som si ich prvykrat vsimol cez obyvaciu miestnost smerom do kuchyne. Kuchynsku miestnost mi pred zrakom zakryval zaves. Oddeluje tuto miestnost od nej. Odhrnul som ho a vyplasene sa zahladel na rozliatu krv na linke. Pohlad mi padol aj na nesmierne mnozstvo peria po uplne celej kuchyni. JA: „Niekto tu zarezal sliepku!“ Vyslovil som prvu myslienku, ktora mi blysla hlavou. Krv stekala z linky na dlazku, kde vytvorila kaluz. Pach krvi, ktory sa niesol vzduchom, mi zdvihal zaludok. Tolke mnozstvo krvi pokope som este nevidel. JA: „Ale kde je ta sliepka?“ Prezrel som kuchynu a potom vbehol do obyvacky. Do oci mi padol hrniec s vriacou vodou. Podisiel som k nemu a varechou prehladaval jeho objem. Nenarazil som na ziaden odpor. Len vriaca voda! Vtom som si pod stolom vsimol tanier. Na tanieri lezali zvysky masa. Presnejsie sliepky, ktoru som tak hladal. No az ked som ho zodvihol, som si uvedomil, ze z neho niekto odjedol dobru polovicu. Z tej druhej zostali na tanieri iba kosti bez stipky masa. JA: „To snad nie!?“ Povedal som nahlas s rozculenym hlasom a hodil tanier na stol. Neveriacky som krutil hlavou a snazil sa usporiadat myslienky v hlave. Mal som z toho strasny zmatok. Jedine, co mi teraz pomoze, je oddych. Oddych vo forme spanku. Bol som unaveny, nastvany a bez sil. Mal som tazky den a vobec sa mi teraz nechcelo uvazovat o tom, co sa prave stalo. Bezmyslienkovite som sa pobral do postele a chcel na vsetko zabudnut. Bez toho, aby som poupratoval bordel v kuchyni alebo vycistil dlazku od hnusnej krvi, som si lahol na postel a prikryl sa. Zatvoril som oci a zacal zabudat. Mal som pokojny spanok bez snov. Zobudil som sa a vstal z postele. Vsetka unava, ktoru som predtym pocitoval, sa vytratila. Vobec som uz nemyslel na udalosti z dnesneho rana. Bol som rad, ze som na to vsetko zabudol. Aspon zcasti urcite. V dome totiz zostali stopy po vsetkom. Stopy, na ktore som prave teraz hladel. Tak som vycistil cely dom a vsetok neporiadok poupratoval. Otec mi vravieval: OTEC: „V zivote cloveka je cistota velmi dolezita. Od nej sa odzrkadluje dusa. Ked mas cisto, cista je aj tvoja dusa.“ Dodnes som to nechapal, ale zda sa, ze som dospel, pretoze som to pochopil. Je zvlastne ako clovek, ked je este mlady, mnohym veciam nerozumie. Nechape vyznam slov, ktore mu rodicia vravia. Tvari sa tak, ako by tomu chapal. Prikyvuje hlavou. Ale slova, co pocuje, su pre neho iba prazdnou schrankou bez vyznamu. A ako rastie, dospieva, zrazu si uvedomi, ze tomu zacina rozumiet. Pripomenu sa mu slova a vety jeho otca a zrazu sa na ne pozera uplne inak, pretoze ich pochopil. To je jedna z dolezitych veci v dospievani. Ked som skoncil s upratovanim, vysiel som von za Charliem. Pokojne lezal vo svojej bude a pozoroval oblohu. Pomaly sa zacne stmievat a ak obloha bude cista. tak potom aj dnes ma tam bude cakat. Vravieval mi, ze pri splne mesiaca sa mozeme stretavat. Tam, kde sa stretavame. Na nasom tajnom mieste. Obloha je zatial bez mraku. Slnko pomaly klesa z oblohy a ukryva sa za kopce. Pri tomto pohlade som si spomenul na moju mamicku. Ani neviem preco, ale predstavil som si ju pred sebou. S dlhymi vlnitymi vlasmi. V dlhych bielych satoch, ako tancuje na luke. Plna radosti a smiechu vita noc. Nikdy som svoju mamicku nevidel, pretoze zomrela kratko potom, ako ma porodila. Otec mi o nej zvykol casto rozpravat. Ked som sa ho spytal, aka bola, zamyslel sa a sadol si. Po chvili mlcania sa ozval a zacal rozpravat. Rozpraval o jej krase, povahe a dobrych vlastnostiach. Ked o nej rozpraval videl som na nom ako to preziva. Usmieval sa a mal oci plne radosti ako by v tej chvili stala pred nim. Mavala nadherne dlhe vlasy gastanovej farby, ktore jej padali na plecia. Nadhernu tvar s ocarujucim usmevom a najkrajsim smiechom na svete. Svetlozelene oci s leskom, aky ma smaragd. Bola plna radosti a stastia na rozdavanie. S nou bol zivot jednoduchy a krasny. Mala rada prirodu a vsetko v nej. Stromy, ako rastu a kosateju sa a na jesen docervena sfarbene listie, ktore opadava zo stromov. Kvapky rannej rosy na makuckej zelenej trave. Lesne plody s trpkou i sladkou prichutou. Vonu lesnej borovice a smreku, ktora sa nesie vzduchom. Vlhkost lesneho potocika a jeho sum. Jarne kvietky, vykukajuce spod chladnej zeme. Srnky, pasuce sa na luke a vevericky na stromoch. Jednoducho mala rada vsetko. No najviac zo vsetkeho zboznovala tanec. Tanec bol jej vasnou. Dokazala pretancovat celu noc. Ked mohla tancovat, bola naozaj stastna. Prave preto som si na nu spomenul. Mrzi ma len jedna vec, ze som ju nikdy nevidel na vlastne oci. Mohla byt naozaj nadherna. Je smutne, ze zomrela pri mojom narodeni. Keby teraz zila. bolo by vsetko inak. Spolu by sme byvali, tu v tomto dome. Ja by som chodil do lesa po drevo a ona by zatial navarila a pockala by ma. Spolu by sme sa najedli. A vecer, ked slnko zapadne, by mi rozpravala rozpravky. Presne tak, ako to robieval moj otec. Pri tychto myslienkach som sa neudrzal a vybehla mi slza z oka. Niekedy sa dokazem strasne rozcitit, pomyslel som si a utrel si ju. Toto bola moja prva slza od toho dna. Odo dna, ked otec zomrel a odisiel na druhy svet. Aspon tak sa to hovorieva. Ked niekto zomrie, jeho telo ostava tu, ale dusa odchadza na lepsie miesto. Na miesto, kde nie je strach, bolest a ine utrpenie. Mnohi tomuto veria a to im dava este trochu nadeje pred strachom zo smrti. Ale neviem, ci mam tymto veciam verit. Viem len to, ze sa smrti nebojim. A jedneho dna, ked pride, sa jej pozriem rovno do oci. Ked som bol este mensi, bal som sa, ale teraz uz nie. Ak by existoval druhy lepsi svet, tak by mi otec o tom dal urcite vediet. Kedze nedal, nic take nejestvuje. Treba verit realnym veciam, ktore clovek vidi a maju materialnu hodnotu. Vychadzali zo mna slova, doteraz nepoznane. Slova, ktore som nikdy predtym nevravel. Ako by za mna hovoril niekto iny a ja som len posluchac. Trocha som sa toho zlakol, ale musel som sa nad to povzniest a ist dalej. Vstal som a rychlymi krokmi vbehol dnu do domu. Zamieril som rovno ku kosiku s oblecenim, ktory stal pri mojej posteli. Otvoril som ho a zo spodku kosa vytiahol vestu. Vestu bez rukavov z vlcej koze. Nosievam ju na nocnych prechadzkach lesom. Je tepla a dodava mi urcitu sebadoveru. Nedokazem si to vysvetlit, ale je to tak. Hodil som si ju na seba a vysiel z domu. Zabuchol za sebou dvere a pobral sa von z dvora, cestickou k lesu. V noci so sebou Charlieho neberiem, pretoze je to nebezpecne. Charlie robi privelky hluk. Rychlymi prudkymi krokmi som sa blizil k lesu. Slnko uz skoro uplne zapadlo a na les sa tahala noc. Vosiel som do lesa a kracal po cesticke, ktoru som dnes uz presliapal. Pozorne som nacuval kazdemu zvuku, ktory by mohol znamenat pripadne nebezpecenstvo. Teraz v tme je les uplne odlisny. Stromy vytvaraju strasidelne tiene. Konare a listie praska hrozostrasnym zvukom. Bezneho pochodzkara, ktory nikdy v noci este v lese nebol, by tieto zvuky priviedli k sialenstvu. Za kazdym stromom a za kazdym tienom by videl tmavu postavu, ktora sa na neho pozera. Od strachu by iste zmeravel a mozno by sa aj pomocil. Nebolo by to prvykrat. Ale ja nie som v lese prvykrat. Prvy ani posledny. Zijem na luke v tesnom kontakte s lesom. Les mi poskytuje urcite zasoby k prezitiu. Mame ako keby spolocnu dohodu. On mi poskytne, co potrebujem a ja na oplatku budem mat respekt pred nim. Nevykonam vec, ktora by tuto dohodu porusila. Pri tychto myslienkach som sa dostaval stale hlbsie do lesa. Do tmy, ktora ma obklopovala. Nemal som pri sebe nic, cim by som sa vedel obranit. Ziadnu sekeru ci palicu. Bol som uplne bezbranny a vystaveny napospas lesnej zveri. Ale spoliehal som sa na to, ze vacsina zveri v tomto case spi. Avsak najvacsie obavy mi robili vlci. Oni nikdy nespia, ako hovorieval moj otec. Prave preto som spomalil v kroku a snazil sa byt neviditelny. Zatial kym je naokolo ticho, sa nemusim nicoho obavat. Vietor je tiez na mojej strane. Fuka od lesa, takze ma zver nezavetri. Po kratkom case som sa dostal na razcestie. Tu som dnes uz taktiez bol. Len letmym pohladom som sa pozrel tam, kde to dnes zacalo. Tentoraz som odbocil vpravo a siel hlbsie do lesa. Tato cast je menej vysliapana. Tadeto nechodi skoro nikto, okrem mna. Obcas daky horar, ale tych tu zije velmi malo. A svoje horarne maju daleko odtialto. Smerom na severovychod popri potoku. Tam sa chodi zver napojit. Kracal som stale hlbsie do lesa. Stromy rastli blizko pri sebe. Zadalo sa, ze nekracam po vysliapanej cesticke, ale sa brodim lesom. Osamely pochodzkar bez skusenosti by sa rychlo stratil a stal by sa lahkou koristou pre dravce. Sledoval som stromy po mojej pravej ruke a hladal jeden oznaceny. Ta znacka mi ma ukazat, kde mam spravne odbocit. No tieto stromy maju hladsiu koru ako ten jeden, co hladam. A trava okolo neho siaha do vysky kolien. Je to dobry ukryt pre male predatory. Ako ubiehali stromy, zem po pravici zacala stupat do kopca. Vytvoril sa strmsi svah na spodku, ktoreho som kracal ja. Stromy na svahu rastli mriezkovito, akoby ich niekto porozhadzoval. Co sa neda povedat o stromoch tu dole, pretoze rastu pekne za sebou a vytvaraju skoro presne linie. Vedel som, ze sa blizim k miestu, ktore hladam. Tak som pozorne sledoval stromy, ci nezazriem ten moj. Stromy uz maju hrubu a drsnu koru, takze si ho musim vsimnut. JA: „Tu je!“ Pohlad mi zastal na napadnej znacke. Naciahol som ruku do vysky mojej hlavy. Na strome jasne svietil vyryty znak sipky. Bol vyryty dakym ostrym predmetom, pravdepodobne nozom. Bol uz starsi a zozltnuty, ale este stale viditelny. Sipka ukazovala smerom na svah. Vybehol som nan a zacal sa brodit vysokou travou. Stupanie do kopca bolo poriadne strme, takze mi dalo zabrat vybehnut na jeho vrchol. Teraz sa prejavila bolest, ktora mi strpcovala zivot rano. Minul som po ceste skaly, ktore vykukali z vysokej travy a o chvilu som bol na vrchu. Predo mnou sa rozprestrela mensia cistinka s obrovskou skalou uprostred. Bol prave spln mesiaca a jeho svit sa odrazal na povrchu skaly. Bol to nadherny ukaz. Ohromi ma zakazdym, ked ho vidim. Chodievam sem iba vtedy, ked je spln. Stromy naokolo tvorili kruh ako neprekonatelny prirodny stit. Vsetko naokolo vyzeralo ako nedotknute ludskou rukou. Maly strateny ostrov v hlbokom oceane. Vykrocil som ku skale. Trava tu bola pomensia, takze mi nebranila v kracani. Skala bola vzdialena len niekolko stop, takze som spravil par krokov a uz som stal pod nou. Ta cast steny, ktoru som mal pred sebou, bola nadherne hladka a leskla. Pripominala mi vybruseny kremen. Dokonca i v tomto svite na nu nabiehal ruzovkasty odtien. Vrchol skaly bol vysoko nado mnou. Asi dvadsat stop. Touto hladkou stranou sa tam nedostanem. No z opacnej strany, kde je stena vytvarovana do malych schodikov, to polahky pojde. Viem to, pretoze som sa tade nie raz stveral. Tak som ju obisiel. Minul som pri tom mensie skaly rozhodene naokolo v trave. Neboli vyssie ako moje clenky. Su to sesternice tejto tu, povedal som si a potlapkal skalu vedla mna. Priemer skaly nebol viac ako tridsat stop. Zastal som na jej opacnej strane. Tu stena pripominala prirodne schodiky. Viedli az k jej vrcholu, kam sa chcem dostat. Toto je jedina cesta nahor. Inou cestou sa tam dostat neda. Zacal som pomaly liezt nahor, pricom sa rukami drzal kazdej skary a medzery v skale. Zo zaciatku to islo rychlo, no ked som bol od vrcholu vzdialeny len kusok, zacal som mat mensie problemy. Tu je stena vertikalna a je priam nemozne sa cez nu dostat. Nie su tu ziadne skary alebo trhliny, kam by som sa mohol zachytit. Musim sa premiestnit trochu do strany. Znova sa vratila paliva bolest v nohach. Od adrenalinu sa mi rozbuchalo srdce. S touto castou vystupu mavam vzdy problemy. Spomenul som si na den, ked som liezol na vrchol po prvy raz. Vtedy som to skusal cez vertikalnu cast. A stalo sa to, co som neocakaval. Noha sa mi posmykla a neudrzal som sa. Z tejto vysky som padal na zem a zostal v bezvedomi. Ked som sa prebral, vsetko ma bolelo. Zranil som si nohu, no nebolo to nic vazne. Ale od toho momentu s nou mavam problemy. Ked ju pretazim, prichadza znama paliva bolest, ktorej sa neviem zbavit. No mal som jedno stastie. Padol som do travy medzi skaly. Ak by som skoncil na niektorej z nich, asi by som sa dolamal. Rychlo som vypustil tieto spomienky z hlavy a sustredil sa na vystup. Nasiel som vhodnu strbinku a vytiahol sa vyssie. Este jedna a uz sa drzim vrcholu. S vypatim vsetkych sil som sa vytiahol nahor a postavil. JA: „... nadhera!“ S uzasom som hladel pred seba a nevedel sa vynadivat. Cela krajina sa mi rozprestierala pred ocami. Vsetko prirodne bohatstvo mi lezalo na dlani. No severozapade sa rozprestierali kopce, ktore vidavam spred domu. Za kopcami tecie rieka. Z tohto bodu ju nevidiet, lebo ju prekryvaju tie kopce i vrcholce stromov. Na zapade lezi luka a na nej moj dom. Ten vsak tiez nevidiet. Ostatnu cast uzemia pokryvaju stromy. Mesiac visi nado mnou a umoznuje mi vidiet tu krasu. Je to ako mat vsetko v rukach. Ako keby som sa mohol dotknut kopcov a pocitit ich chlad. Ako keby som si mohol namocit ruky do studenej vody divej rieky. Ako keby som mohol pohladit listy na vrchole stromov. Ako keby som sa mohol zachytit mesiaca a vystupit na jeho podu. Je to ako mat moznost urobit vsetko, ale nespravit vobec nic. Len stat a s uzasom hladiet na to vsetko. Vrcholce stromov koncia v neznamej tme na horizonte. Tam v tej tme som si vsimol zablesk svetla. Najprv som si myslel, ze sa mi mari, ale ked som sa zahladel pozornejsie, znova som si to vsimol. JA: „Naozaj!“ Svetlo v tme medzi stromami. Nikdy predtym som si to z tohto miesta este nevsimol. Mozno to neznamena vobec nic a mozno az prilis vela. To svetlo moze oznacovat aj pribytok ludi. Je to tazke, o niecom takom uvazovat. Odvratil som zrak z toho bodu a uz sa tam viac nepozrel. Uvedomil som si, ze zavladlo uplne ticho. Az ma to vylakalo. Vietor uplne ustal a ani vanok nebolo citit. Nepohol sa ani len list na strome, ziadne pukanie ci vrzganie. Nastalo hrobove ticho. Ako keby sa zastavil cas. Ticho, prerusovane drkotom mojich zubov. No nie od zimy, ale do strachu. Strach z neznameho javu, prejavovany nervovou reakciou. A vtom som sklopil zrak a privrel oci. Urobil som to z nejakeho neznameho dovodu. Nemyslel som na to, len to urobil. Ani nie ja, ale moje telo. Ako by som ho neovladal. Aspon nateraz. Akoby ma viedla cudzia ruka. Vobec som nemyslel. Zostal som v tejto polohe a dostal sa do nejakeho tranzu. Tusil som, ze to pride. Na tomto mieste sa mi to stava naozaj casto. Nedokazem si to vysvetlit, ale zijem s tymto vedomim. Kratku chvilu som pobudol v tranze. Neviem ako dlho, no zrazu ma z neho vytrhol zvlastny pocit. Pocit, ktory mi ovladol mysel. Mal som pocit, ze sa na mna niekto pozera. Ten pocit ma premohol a este viac som sa rozklepal. Neznasam pocit strachu, ktory ma ovlada coraz castejsie. Mal by som sa proti nemu naucit bojovat. Lenze toto nie je obycajny strach ako pri stretnuti s vlkmi. Tento je odlisny. Akoby zlozitejsi. Vychadza zvnutra zaludka a zasiahne cele moje telo. Mam pri nom pocit, ze stracam svoju identitu, svoju osobnost. ???? : „Znova ta ista noc!“ Ozval sa hlas, ktory pretal moje myslienky ako sabla. Ihned som otvoril oci a zahladel sa na tmu predo mnou. No ten hlas neprisiel z mojej hlavy. Nebol som to ja, co sa ozval. Bol skutocny. Zimomriavky mi prebehli po chrbte ako mravce. ????: „Nic sa nemeni. Vsetko je vzdy rovnake. Iba o chlpok starsie!“ Vtom som spoznal ten hlas a strach opadol. Pozrel som sa vedla seba a tam sedel. Ako vzdy v tureckom sede a s tvarou odvratenou ku hviezdam. Vzdy prichadza uplne potichu, odzadu aby som si ho nevsimol. No neho tu cakam, kvoli nemu som sem prisiel. Vzdy spinavy s rozstrapatenymi tmavymi vlasmi a nepritomnym vyrazom. Ale je to moj priatel, mozno jediny. Moj priatel Darren! DARREN: „Uz su tomu tri roky, odkedy sa to stalo,“ ozvalo sa z neho. JA: „Ano, ja viem. A dobre vies, ze nemam rad, ked mi ten den stale pripominas.“ DARREN: „Ale ved ja ti to nepripominam. Iba nahlas rozmyslam. Ved v ten vecer sme sa po prvy raz stretli. Prave tu na tejto skale.“ JA: „Pamatam si na to uplne presne, akoby sa to stalo este len vcera.“ Chcel som povedat este nejake slova, ale nedokazal som ich vyslovit. Bal som sa toho. Tak som iba mlcal. DARREN: „Vidim, ze este stale ta to nepreslo. To hlupe mlcanie, ktorym nahradzas svoje slova!“ JA: „Prestan ma urazat! Nemas na to pravo.“ DARREN: „Ja, ze na to nemam pravo? Nebud smiesny. Kto ti pomohol v najtazsej chvili? Kto stal pri tebe, ked vsetci ostatni odisli? Odpovedz, kto?“ Posledne dve otazky na mna nakrical. Az tak, ze som sa ho zlakol a vydesene som sa mu pozrel do oci. Zazrel som v nich nenavist, aku som nikdy pred tym u nikoho nevidel. Roztriasol som sa a zacal mat strach, ze mi ublizi. Iba som hladel do tych velkych oci ako do blciaceho ohna. DARREN: „Takze pre troma rokmi sa to stalo.“ Zrazu sa uplne upokojil a znova sa zahladel na hviezdy. Az ma to prekvapilo, aky pokojny je odrazu. V jednej sekunde zuri ako krvilacny predator a v tej druhej je z neho baranok. Akoby sa nic nestalo. Ale uvedomil som si, ze predtym nikdy takyto nebol. Alebo aspon nie az tak. Sice obcas zuril, ale nikdy na mna este nevybehol. Tak ako pred kratkou chvilou. DARREN: „Tri roky ubehnu v zivote cloveka ako tri hodiny. Ale na zaciatku tych rokov sa mu to zda byt dlha doba. Musi preckat mnozstvo burok, mnozstvo dni a noci. Ale ked tie tri roky uplynu a on stoji na zaciatku stvrteho, uvedomi si, ze to preslo tak rychlo. Ale ved teraz som len stal na zaciatku tych rokov, povie si. A uz je to davno za mnou. A co ti ostane z tych troch rokov? To je dolezite!“ JA: „...spomienky! Ostanu ti spomienky!“ DARREN: „Presne! Spravna odpoved.“ Darren suhlasne prikyvol a ja som bol pokojny sam so sebou, ze som mu dokazal odpovedat na jeho otazku plnohodnotnou odpovedou. DARREN: „Spomienky. Maly receptor v mozgu s cinnostou vytvarania priestoru na ulozenie dat v podobe spomienok. A vies co je ulohou nasho zivota?“ JA: „Nie som si celkom isty.“ Chcel som mu odpovedat na jeho otazku dalsou spravnou odpovedou, ale tentokrat som za taky kratky cas, aky mi poskytol na nic mudre neprisiel. Ale bol som si isty, ze mi tu spravnu odpoved urcite prezradi. DARREN: „Ulohou nasho krasneho zivota je vytvaranie a hromadenie spomienok. Kazdy den si vytvaras spomienky na veci, co si prezil. I teraz si tvoj mozog vytvara spomienky. Dokonca i na toto miesto a na moje slova! Ale nie vsetky spomienky sa ti ulozia do dlhodobej pamate. Tie menej dolezite a nepatrne tvoj mozog rychlo vymaze, aby ostal priestor pre tie dolezitejsie. Dolezitejsie spomienky, ktore este budes potrebovat. Aby sme si mohli ulozit uplne vsetky spomienky z kazdeho preziteho dna, potrebovali by sme este jeden mozog iba s uloznym priestorom.“ Toto je Darren, ktoreho poznam. Rozprava dlho a zaujimavo. Nechcel som ho prerusovat, aby som mu nepretal plynulost myslienok. DARREN: „Spomienka na matku, spomienka na otca. Je to vec, ktora aspon na kratku chvilu spoji nas s tymi, ktorych sme milovali a stratili. Aspon na chvilu zabudneme na starosti okolo nas a znova uvidime tu tvar, ktoru sme nechceli stratit. Zenie nas to vpred a pomaha povzniest sa nad vsetko a kracat dalej. Ale najdolezitejsia vec pride len teraz.“ S napatim som ocakaval, co zaujimaveho povie. Hladel som mu na tvar a hltal kazde jedno slovo. Nastala chvila mlcania. Zdala sa mi nekonecna a netrpezlivo som ocakaval jeho koniec kvoli, ktoremu bol cely ten predslov. DARREN: „Ked zomierame, mozog kazdu jednu postupne vymaze, az kym priestor nezostane uplne prazdny. A potom je koniec. Nastava tma. Zomiera telo, zomrie aj mozog. Takze cely zivot hromadime spomienky, aby nam na koniec boli uplne zbytocne. Zbytocne premrhany zivot!“ JA: „Ale ked zomrieme, nasa dusa odchadza na lepsie miesto a tam si so sebou zoberieme aj spomienky.“ DAREN: „Ty veris takym hlupostiam? Veris, ze ked zomries, tak ta Boh zoberie do svojho kralovstva nebeskeho a spasi ta? Budes zit v mieri, bez problemov a utrpenia a stale sa usmievat?“ JA: „Ano, verim.“ Povedal som to velmi opatrne, pretoze Darren zase zacinal trocha zurit. DARREN: „To su hluposti! Take veci sa stavaju len v rozpravkach a romanoch od neznamych autorov. Ked zomries, tvoj Boh sa na teba zvysoka vy..rie! Nebude ziadne nebo, ziadny usmev! Zomries a je koniec, finito, the end !!!“ Uz dost zuril a nechcel som ho este viac amokovat, ale inak sa to nedalo. Zacal vraviet veci, ktore som nikdy nechcel pocut. Hlavne nie z jeho ust. JA: „Neviem, comu veris ty, ale ak neveris spaseniu a Bohu, tak si Antikrist!“ DARREN: „Ha! Ha! Haaa.“ Zasmial sa z plneho hrdla. „Mozno som. Ale aspon verim veciam, ktore su realne, ktorych sa mozem dotknut, ovonat alebo ochutnat. Neverim v Boha, pretoze som ho nikdy nevidel. Nikdy som sa s nim nerozpraval, nepodal mu ruku. A hlavne mi nikdy nepomohol! Podla mojho nazoru si ho vymysleli ludia ako si ty. Preto, aby sa im lahsie odchadzalo z tohto sveta. Aby sa lepsie vyrovnali so smrtou, ktora ich caka. Je to vyplod fantazie zmrzaceneho mozgu starych, modliacich sa ludi v kostole. Nic nas nezachrani pred smrtou! Zapamataj si tieto slova a uloz si ich ako spomienku, budes ju potrebovat ked pride tvoj den!“ Pri tychto jeho slovach som si uvedomil, ako malo Darrena poznam. Sme priatelia uz dlhsi cas, ale az teraz vychadzaju na povrch veci, ktore som predtym nevidel. Veci, ktore hovoria o jeho osobnosti ako cloveku. Kto vlastne Darren je? Aki su jeho rodicia? Ak vobec nejakych ma! No i o tom by som pochyboval. JA: „Dufam, ze raz ked budes umierat, budem stat pri tebe a pripomeniem ti tvoje slova. Mozno si vtedy uvedomis chybu, ktorej si sa dopustil Darren.“ DARREN: „V ten den, ked budem zomierat JA, TY zomries spolu so mnou!!!“ S nenavistou, ktoru som uz pred tym v jeho ociach videl, sa na mna znova pozrel, ked dokoncil vetu. Prelakol som sa. Nikdy by som si nepomyslel, ze by bol schopny niekoho zabit. A este k tomu mna. Pri tejto myslienke sa mi v hrdle vytvorila hrca, ktoru som nevedel prehltnut. Odvratil som zrak smerom k lesu a na neho sa viac nepozrel. JA: „Stacilo!“ Privrel som oci, aby som ho uz viacej nevidel. Snazil som sa spomenut na moju mamu alebo otca. Ich spomienky mi vzdy pomahali. Po niekolkosekundovom mlcani som si uvedomil, ze som sam. Pozrel som sa vedla seba, no miesto ostalo prazdne. Ako vzdy bez rozlucky a potichu. Odisiel prec. Bol som aj rad, pretoze si teraz mozem lepsie usporiadat myslienky bez toho, aby ma osocoval. Napadla ma spomienka na otca. Ako tvrdo cely zivot robil, aby to nakoniec bolo zbytocne. Tu sa narodil a tu aj zomrel. Mal len styridsat styri a ja som mal dvanast, ked sa stala ta strasna vec. JA: „Boze, nechcem na to mysliet.“ Musim odist prec. Prec z tohto kraja, aby som na vsetko zabudol a nikdy si nespomenul. JA: „...jasne!“ Odidem prec a vsetko hodim za hlavu. Vsetky problemy a starosti. Budem sa tulat divocinou. Iba ja a Charlie. Spolu zazijeme vela dobrodruzstiev, na ktore budeme v starobe spominat. Spomenul som si na slova, ktore tu Darren vyslovil o spomienkach. „Cely zivot hromadime spomienky aby boli nakoniec vymazane!“ Spat budem pod holym nebom tak, ako to robievali volakedy nasi predkovia. Viem to, lebo mi o tom otec vela rozpraval. Mozno cestou stretnem mnoho ludi a kazdy z nich mi porozprava svoj pribeh. Bude to krasa. Ale nie dnes. Musim si odchod dobre naplanovat a premysliet, aby som neurobil nejaku chybu. Mohol by som ju neskor lutovat. Zisiel som zo skaly tak rychlo, ako to len slo. Vietor zacal byt neprijemny, tak som sa pobral domov. Cesta mi ubiehala rychlo, pretoze som myslel len na dobrodruzstva, ktore zazijem. Za nedlho som stal pred mojim domom. Vo vnutri sa svietilo a bolo prijemne teplo. Este nez som vkrocil dnu som skontroloval Charlieho. Pokojne spal vo svojej bude s hlavou vystrcenou von. Ani sa len nemykol, ked som ho pohladil. Chvilu som nad nim stal ako jeho anjel a sledoval kazdy jeho nadych. Co by som robil bez neho? Pomyslel som si. Bol som rad, ze ho mam. Noc sa schylovala k nam, tak som sa pobral do postele. Ked som si lahol a prikryl sa, napadla ma este jedna dolezita vec, ktora mi nedala spat. Mam sa zverit s mojim odchodom Darrenovi? Ak by to vedel, urcite by chcel ist so mnou. Poznam ho dost dobre, takze to viem. Zase by som musel pocuvat tie jeho reci a vypady nervozity. Nevymyslel som si tu cestu, aby som usiel prave jemu? Ak ano, musim pred nim mlcat. Ale co ak sa mylim? Nedokazal som uz odpovedat na tuto otazku, pretoze sa mi ocne viecka zatvarali. Boli coraz tazsie. Mal som narocny den a jedine, co potrebujem je zdravy spanok. Tak som sa tomu poddal a prestal som mysliet. 2. kapitola Zacitil som dym z fajky, ktory ma prebudil. Otvoril som oci a celymi plucami sa ho nadychol este raz. Ten nadych vycaril na mojej strpnutej tvari usmev. Zboznujem ten dym. Pripomina mi to horucu paru nad pahrebou. Vtedy sa stale vidim ako maly chlapec na stanovacke s otcom. Je to uz dlha doba, ale vzdy ked si na to spomeniem, ako keby som nezil v sucasnosti, ale v minulosti. Boli to moje najkrajsie dni prezite s otcom. Vacsinou otec nemaval volny cas na to, aby si so mnou vysiel do lesa a nie este na par dni. Ale vtedy si urobil volno specialne pre mna. Chcel mi vynahradit vsetok strateny cas. Otocil som sa na druhu stranu postele. Zahladel sa na postavu, ktora sedela pri stole a bafkala z fajky. Kludny vyraz na jej tvari prezradzal pokoj a pohodu. Oblaciky dymu stupali nahor. To je moj otec. Je nedela. Viem to presne, lebo v tento den kazde rano si vychutnava svoju fajku. To je jeho nedelny zvyk, pretoze som este maly. Pohmyril som sa na posteli, aby zavrzgala. Aj sa tak stalo. Urobil som to, aby si ma otec vsimol. Ked zacul vrzgot, otocil hlavu a s privetivym hlasom prehovoril. OTEC: „Dobre rano, synku. Ako si sa vyspal?“ JA: „Asi dobre, neviem. Pocas spanku toho vela nevnimam, takze ti neviem povedat presne.“ OTEC: „HA, HA! Dobry postreh.“ Usmial sa a pokracoval vo svojej naplni prace. Snazil sa ju co najskor dokoncit, tak bafkal coraz v rychlejsom tempe. Hladel som na neho, ako to robievam casto. Nechcelo sa mi vstat z postele, tak som este na chvilu privrel oci. Vedel som, ze sa mi nepodari zaspat, no i napriek tomu som ich privrel. Vtom som zacitil inu vonu, ktora mi presla nosnou dierkou. Otvoril som oci a sadol si na kraj postele. Otec uz dofajcil cigaru a prave niesol na stol obed. Velky hrniec prikryty pokryvkou polozil na prostriedok stola. Potom este priniesol chleba a pribor z kuchyne. Ked skoncil, sadol si a nabral z hrnca do tanierov. Vystrel som sa a sadal si k stolu naproti otcovi. Na ranajky bol srnci gulas. Vsimol som si to, ked som sa nahol nad pariaci sa hrniec. Srnci gulas mam naozaj rad. Su v nom velke kusy zemiakov a maso, ktore mam tak rad. Otec to vie a prave preto ho uvaril. Podal mi plny tanier a dokrojil poriadny kus chleba. Gulas bol este horuci, tak som si z chleba ustipkaval kusky. Ked nabral aj sebe prekrizil si prsty a sklonil hlavu. Modlitba! Skoro by som bol zabudol. Rychlo som urobil to iste a privrel oci. Neviem, co by sa malo hovorit pocas nej. Tie slova si nikdy neviem zapamatat, tak to nechavam na otca. Ale urcite viem, ze sa musim podakovat Bohu za jedlo, ktore je na stole. Takze dakujem, povedal som si. Cakal som na otca, kedy nahlas vyslovi posledne slovo modlitby, Amen. Vtom sa ozvalo. OTEC: „Amen!“ JA: „Amen!“ Rychlo som po otcovi zopakoval, aby to vyzeralo, ze sme modlitbu hovorili naraz. OTEC: „Dobru chut.“ JA: „Dobru aj tebe.“ Rychlo som sa chcel vrhnut na gulas. Ale este stale bol horuci. Kym sa chladil, namacal som si don kusky chleba. Prave som prezuval, ked som si vsimol treti tanier. Na stole lezal treti tanier, naplneny az po okraj. JA: „Pre koho je ten dalsi tanier?“ Spytal som sa otca. Akonahle som to povedal, otvorili sa vchodove dvere. Dnu vstupila zvlastna osoba. Bol to chalan. Zaspineny a ufulany s roztrhanymi nohavicami. Cez hlavu mal prehodenu spinavu satku, tak som mu nevidel do tvare. Bol bosy. Medzi prstami na nohach mal ciernu zoschnutu spinu. Bol mi odporny. Napriek tomu, ze som ho nepoznal, citil som voci nemu nevysvetlitelnu nenavist. Nenavidel som ho kazdym kuskom tela. OTEC: „Sadni si ku stolu a najedz sa s nami. Uz som ti nabral do taniera, synu!“ JA: „Coze?!“ Vykrikol som a pozrel sa na otca. A on s usmevom na tvari prisunul dalsiu stolicku k stolu. Chalan sa suchtavym pohybom pomaly pritackal k stolu a zhrbene sa posadil. Tvar mal neustale zakrytu a zahalenu. Zuril som. Ako mohol nazvat toto skarede stvorenie svojim synom? Ved ja som jeho syn. Jeho jediny syn! Zrazu ma presiel hlad. Gulas sa mi nezdal uz taky dobry! Pripadal mi skor pokazeny! Tak som len civel na tu hromadu spiny ako sedi pri stole. Na rukach mal zvlastne sfarbenu pokozku s velkymi cervenymi fliacikmi. Dlhe pokrivene nechty a huste tmave chlpy na ruke. Uchopil lyzicu a s hlavou sklonenou nad tanierom zacal jest. Jedol hltavo, az sa zadusal a vypluval zbytky nerozzuteho jedla spat do taniera. S hrozou som sa na to pozeral. Neustale sa napchaval a tlacil do seba mnozstvo jedla naraz. Otec sa len usmieval a susto po suste jedol. Hladel pri tom von cez okno. Zvedavost ma premahala a nemohol som sa udrzat. Opatrnym pohybom som uchopil satku, ktoru mal na hlave. Nadvihol som ju. Ked som nazrel pod nu, od laku ma myklo. Vtom som sa prebral. Vyskocil som z postele na rovne nohy a pozrel sa k stolu. Bol prazdny a nikto pri nom nesedel. Utrel som pot z cela uvedomil si. Bol to len sen. JA: „Boze, takato nocna mora.“ Bol som rad, ze to cele bol len sen. Hlupy nezmysel, vytvoreny mozgovou cinnostou pocas spanku. Sadol som si k stolu na to iste miesto ako v sne a zahladel na prazdne miesto oproti. Ak som aj pred chvilou bol stastny, ze to nie je skutocnost, teraz mi to prislo trochu luto. Bola tam sice ta hrozna postava, ale na kratku chvilu som bol stastny. Na kratky moment som bol znova s mojim otcom, tak ako to bolo pred casom. JA: „Preco museli tie pekne dni skoncit?“ Pytal som sa seba. Oprel sa laktami o stol a tvar si zaboril do dlani. Do oci sa mi zacali tlacit slzy. V poslednom case sa vzdy rozcitim, ked si nanho spomeniem. To sa mi predtym nestavalo. Vzdy som to bral ako chlap s chladnou hlavou. Ale teraz. Neviem, co sa to so mnou deje. No viem, co dnes spravim, povedal som si a sadol si vzpriamene na stolicku. Pojdem pozriet otca, k miestu, kde odpociva. K jeho hrobu. Je to sice daleko, ale pred cestou to musim aj tak urobit. Musim mu dat posledne zbohom. Tolko si zasluzi, ked mu toho viac aj tak dat nemozem. Vtom zastekal Charlie, ktory sa prave prebudil. Vytrhol ma z mojich myslienok, ktore sa rozplynuli ako dym. Vstal som od stola a vysiel pred dom. Bolo skore rano a slnko este nebolo vidno. Bolo zastrete hustymi oblakmi, ktore pokryli celu oblohu. Vzduch bol chladny a na kozi neprijemny. Siel som k Charliemu, aby som mu poprial pekny den. Ako vzdy od radosti skakal, ked ma zazrel. Sadol som si vedla neho do travy a hladkal ho po chrbte. Lahol si vedla a uzival mazlenie. Chvilu som tam este posedel a potom som sa postavil a siel pozriet kurin. Musim si urobit dobre ranajky, pretoze ma caka dlha cesta. Sliepky este spali, no moj hluk ich vyrusil. Z vnutra sa ozvalo pipanie. Preskocil som maly dreveny plot, ktory tvoril ohradu. Strcil som ruku dnu a zacal prehladavat priestor. Sliepky splasene behali. Pipali a skakali jedna cez druhu. JA: „Mam ta!“ Vykrikol som a vytiahol ruku. V dlani si svietili tri biele vajicka. Este boli teple. Vlozil som ich opatrne do vrecka nohavic. Potom som znova vopchal ruku dnu do kurina. Ale tento raz som nehladal vajicka, ale ich zdroj. Nejaku peknu tucnu sliepku. Onedlho som tu spravnu drzal v ruke. Strasne pistala a snazila sa vymanit z mojho zovretia. No nemala sancu. Vsetky sliepky vedia, ze kazda raz takto skonci. V mojom hrnci s vriacou vodou. Alebo to aspon tusia. Najprv som sliepku zabil a nasledne ocistil od peria a zbytocnej koze. Potom som vybehol von k rimse. Pod rimsou stal maly dreveny sud s dazdovou vodou. Ta voda mi sluzi na varenie. Nabral som si do kotlika a vratil sa nazad do domu. O niekolko minut sa uz sliepka varila v kotliku. V druhom kotli som si uvaril vajicka a zjedol ich ako predjedlo. Bol som uz poriadne vyhladovany a v zaludku som mal uz len kyselinu. Ked sa dovarila sliepka, pustil som sa aj do nej. Myslel som aj na Charlieho a nechal mu asi stvrtinu z nej. Po naplneni zaludka som nehybne sedel pri stole a travil, uz davno som sa tak dobre nenajedol ako teraz, pomyslel som si. Hladel som cez okno na kopce za planinou. Vtom na sklo dopadli prve kvapky dazda. Rozprsalo sa. Obloha sa zatemnila a na zem sa spustil jemny dazdik, sprevadzany tichym klopkanim. Vietor nefukal, takze kvapky padali vodorovne na zem v hustejsich intervaloch. Zacali pokryvat celu zem. Pootvoril som viacej okno, aby som plnymi duskami vdychoval cerstvy vzduch pocas dazda. Zboznujem ho. Povedal som si pre seba. Sledoval som vycinanie zivlov vonku a nacuval zvukom dazda. Klopkanie mi natolko pripadalo unavne, az som zaspal. Posediacky. Ked som sa zobudil, zdvihol sa trochu vietor a rozfukaval kvapky vo vzduchu. Prevliekol som si cez seba lahky sveter a odniesol jedlo Charliemu. Ked dojedol, schoval sa do budy, aby nezmokol. Ja som stal pred budou a sledoval zhustujuci sa dazd. Velke kvapky mi padali na hlavu a stekali mi krkom po chrbte. Boli strasne chladne, az mi z nich nabehla husia koza. Ale bol som na to zvyknuty. Nebolo to po prvy raz, co stojim v dazdi. Ked som bol este maly, s otcom sme casto chodievali na stanovacku do lesa. A to i napriek tomu, ze prsalo. Urcitu ochranu pred dazdom nam poskytovali aj lesne lopuchy, ktore rastli blizko nasho stanovista. V niektorych pripadoch dosahovali ich listy nadpriemerne rozmery. Niektore mali aj pat stop v priemere. Takze to bol nieco ako obrovsky dazdnik. Otec ma potom naucil nebat sa dazda, ale stat sa jeho sucastou. Bez tych tisicok kvapiek, ktore padaju z oblohy, by neprezil ani jeden strom v lese. Kazdy do jedneho by vyschol a umrel. A keby zomreli stromy, zomreli by aj lesne zvierata. Les im totiz poskytuje nie len ochranu a byvanie, ale aj potravu. Cize kazda jedna kvapka dazda, ktora dopadne na zem alebo na konare stromov, je dolezitejsia ako clovek sam. Clovek je len spotrebitelom vyrobkov, ktore les vyprodukuje. No vo vacsine pripadov nici, co priroda vytvorila. Otec ma naucil mnohym veciam, ktorych vyznam a podstatu nachadzam az teraz. Teraz, ked som sam. Pri tychto myslienkach som zosmutnel a uz sa mi nechcelo mysliet na veci, ktore boli predtym krasne a svetle a teraz sa zdaju byt hnusne a temne. Ako ta obloha nado mnou. Pozrel som sa na nu a privrel oci, aby mi ich dazd nedrazdil. Kvapky po mne stale stekali a tvorili male riecky od hlavy az po prsty na nohach, ktore stekali dolu. Na chvilu som nemyslel. Na chvilu som nebol. Chcel som zmiznut a nebyt nicim. Ani len najposlednejsim clankom v retazci. Byt len vetrom. Neviditelnym a predsa tak citelnym. Alebo bleskom, ktory len na sekundu rozsvieti dolinu a potom zhasne. Alebo aspon jednou dazdovou kvapkou z tych mnohych. Spustit sa z oblohy a na kratku chvilu byt dolezitym prvkom, aj ked sa potom navzdy stratim. Chcem byt hocicim a predsa som nikym. Nejde to, jednoducho to nejde. Som len vycnievajucou castou v tejto prirode a kazdy strom vie, ze sem nepatrim. Nepatrim sem a nepatrim ani nikde inde. Tento svet ma nepotrebuje a preto odchadzam. Este neviem kam, ale dufam, ze na konci cesty najdem, co hladam. A ak nie nebudem viac prekazat a dobrovolne sa mu poddam. Vosiel som dovnutra a zacal prehladavat debnu zo starymi vecami, az kym som nenasiel, co som hladal. Zo sameho spodku som vytiahol staru kozenu kapsu. Dostal som ju od otca. Bola trochu zaprasena a smrdela ako zdochlina. No i napriek tomu som si ju vzal. Otvoril som ju a nazrel dovnutra. Potreboval som skontrolovat jej obsah veci. Maly nozik s drevenou ruckou. Uz dlhsi cas som ho nedrzal v ruke. Zdal sa mi byt mensi ako volakedy. Ale len preto, ze sa mi zvacsila dlan po tych rokoch. Masticka proti hmyzu. Mam ju uz dlhe roky. Dostal ju moj otec od svojej mamy, cize od mojej babky. Babka vravievala, ze ma skoro zazracne ucinky. Vraj vylieci kazdu ranu, na ktoru sa namaze. Zatial som nemal prilezitost vyskusat ju a potvrdit to. Ale myslim si, ze je to len povera. Urcite zahoji ranu, to je mi jasne. Ale urcite nie prehnanym sposobom. Babka si nou natierala kazducku cast tela. No pred zavaznymi chorobami ju neochranila. Zomrela uz velmi davno. Dostala taku zavaznu chorobu, ze si s nou lekar nevedel dat rady. Vraj na to este liek nejestvuje. Stastie, ze uz bola stara a svoj zivot mala za sebou. No bolo jej skoda. Bola to laskava babka. Zila spolu s mojim dedkom. On by snad mohol este zit. No nie som si isty, pretoze som o nom uz davno nepocul. Byva skoro az na druhom konci lesa. Niekde pri Troch studniach. Bol som tam len raz a to som bol este maly. Cestu si vobec nepamatam. Ale rad by som ho siel niekedy navstivit. Ak vobec este zije. JA: „Aha, tu je to!“ Zobral som do ruk vec v ciernej kozi zviazanu tenkym motuzikom. Ani som ju nerozbalil a hned ju schoval nazad do kapsy. Viem, co v nej je a preto sa nemusim presvedcit, povedal som si. Pride cas, ked ju pouzijem. Coskoro! Prehodil som si kapsu krizom cez seba a vysiel som z domu. Pobral som sa krizom cez luku, smerom k lavej strane lesa. Po cesticke, ktora este nebola vysliapana. Nechodim tadialto casto. Len obcas, ked idem pozdravit otca. Charlieho necham doma. Aj tak nema rad vodu. Len by mu zbytocne prekazala a citil by sa nesvoj. Tu mu bude lepsie. Zakyval som mu a rezkym krokom sa vybral k vychodnej strane lesa. Trava i zem naokolo bola uplne premocena. Topanky sa mi zabarali do blata a zanechavali za sebou velke a vyrazne stopy. Uz aby som bol na lesnej ceste. Je viac ilovita a prepchana konarikmi a kamenmi, takze kracanie by mi nemalo robit problemy. Chodza v blate bola coraz narocnejsia a musel som vynalozit mnoho usilia aby som sa vobec dostal k lesu a nestratil jednu z topanok. Napokon som vstupil na lesnu cesticku a pokracoval dalej. Na zaciatku boli i tu blato, no po kratkom useku som uz kracal po pevnej pode pod nohami. Konare stromov nado mnou mi dokonca poskytovali pristresie proti dazdu. Takze dazd tak husto nepadal a kracalo sa mi velmi dobre. Vzduch bol o dost chladnejsi ako na luke. Vietor narazal do konarov stromov a lamal sa, pricom vytvaral zvuk piskania a fucania. Z tejto strany lesa su stromy omnoho starsie a mohutnejsie, ako v inych castiach. Maju tmavohnedu koru, ale momentalne vplyvom mnozstva zrazok sa ich kora farbi do cierna. Na ich povrchu sa vytvorila jemna vrstva dazdov, ktora je na dotyk mazlava. Pripomina mi to slimacie stavy. Mach vyrasta spod kory a farbi severna stranu stromov na zeleno. V tejto casti sa nenachadza mnoho malych krickov, pretoze by tu nemali dostatok miesta a svetla. Stromy totiz rastu v tesnej blizkosti, ako keby naschval vysadene zahradkarom. Aj preto poskytuju dobre pristresie a ochranu pred nepriaznivym vplyvom pocasia. Svetlo sem zo zamracenej oblohy prenika velmi tazko. Dolu pri korenoch sa tak tvori dojem uplnej tmy, ktora smerom ku korune postupne redne. Svetla tu je tak malo, ze dokazem vidiet len na niekolko stop pred seba. A to je este len rano. Ak slnko cely den nevyjde, tma sa pod stromami bude kazdou hodinou znasobovat. Az kym nedosiahne uplnu temnotu. Tak som vykrocil rezkejsie, pretoze taka tma v lese prinasa so sebou mnohe rizika a nebezpecenstva. Cesta bola siroka asi desat stop, no kazdym piatym krokom sa zuzovala po palcoch. Po stranach bola lemovana travou vysokou pat palcov, ktora mi pripominala lucnu burinu s chlpkami na listoch. Prave som prisiel na prve razcestie. Tu sa cesta rozdeluje do dvoch smerov. Jedna sa staca dolava a postupne klesa. Zatial co druha stupa po mojej pravici do kopca. Na rozhrani tychto dvoch ciest stal hrubsi strom. Nebol nicim zvlastny. No neslo o ten strom, ale o predmet k nemu pribity. Bola to mala drevena znacka s napismi a sipkami ukazujucimi smer. Bola uz poriadne stara a napisy velkou mierou podlahli casu. No este stale sa dali lahko precitat. Stalo tam: „DOLINO VODNO“ a „GRAZNYJ WRAD“ Prva sipka z prveho nazvu ukazovala smerom doprava. Na cestu, ktora mierne stupala. Neviem, co znamena ten napis. No som si isty, ze to ma nieco spolocne s vodou. Viem to, pretoze tadial som uz raz siel. Vtedy som sa dostal k rieke. Rieke, ktora preteka dolinou za kopcami. Niekde v tych miestach vyviera spod zeme aj druha rieka. Vyviera ako horuci pramen s liecivymi vlastnostami. Potom preteka lesom a vlieva sa do tejto rieky. Po ceste chladne a stava sa z nej normalna rieka s mnozstvom ryb a ineho zivocisstva. Okolo horuceho pramena rastu najkrajsie kvety na svete a najvacsie jedle hriby. Ta horuca voda im poskytuje mnozstvo zivin pre ich vyspely rast. Ta voda aj lieci. Lekari ju pouzivaju ako urcity druh lieku. Preto sa v nej okoliti ludia casto kupu. Chcu predist chorobam. Skoda, ze sa v nej babka neokupala. Mozno by jej to tu chorobu vyliecilo. Alebo moj otec. Druha sipka ukazuje smer mojej cesty. Cize dolava smerom nadol. Je viac ako iste, ze cintorin, na ktory mam namierene, sa tak nevola. Neviem, ake miesto oznacuje, pretoze som tam este nebol. Mozno sa tam nachadza zrucany hrad. Dobity a vyplieneny nepriatelskym vojskom, ktory tiahol na nase uzemie. S povrazdenymi a upalenymi zenami a detmi. S mnozstvom krvi a mrtvych tiel na uliciach hradu. A s kralom obesenym na jeho vlastnom nadvori. Alebo kamenna veza, v ktorej predtym sidlila hradna straz. Cakajuca na odplatu po prehratej bitke. Toto je jedina cast lesa, v ktorej sa nachadzaju znacky. Clovek sa potom nestrati. Tak som sa pobral po lavej strane a znacku zanechal za sebou. Mierny pokles cesty mi nerobil ziadne problemy. Siel som rychlo a bez zastavok. Cesta potom zacala prudsie klesat a stromy nado mnou rastli do vacsich vysok. Tma sa znasobila a spod zeme vystupila hmla. Zatial sa drzala nizko pri zemi. Siahala len po moje kolena. Ale kazdym vacsim usekom cesty sa dvihala. Po kratkej dobe mi pokryvala cele nohy az po pas. To ma zacalo znervoznovat a nedokazal som uz tak rychlo kracat ako predtym. Bol som prilis hlucny, tak som spomalil aby som hluk zmiernil. Chladna hmla mi vytvorila husiu kozu na nohach. Este stale prsalo. Videl som to na kvapkach predierajucich sa cez listy v konaroch stromov. Napatie vo mne stupalo a nedokazal som sa zbavit zvlastnej predtuchy. Usidlila sa vo mne ako bakteria a neslo ju odstranit. Strcil som si ruky do vreciek na nohaviciach a snazil som sa nemysliet na to. Zapocuval som sa do stebotu vtakov, ktore sedeli niekde nado mnou. Rozpoznal som jeden, ktoreho hlas velmi dobre poznam. Je to sykorka ciernociapockova. Ma strasne prenikavy hlas a dokaze napodobnit az tristopatdesiat volani, pricom kazde z nich ma iny vyznam. No prave teraz vydava jednoduchy dvojtonovy spev. Znamena to, ze tato cast lesa patri jej a hlada si partnerku. Vsimol som si jej spev uz ked som vkrocil do lesa. Zda sa, ze ma sleduje alebo ma namierene tym istym smerom. Tieto myslienky zo mna odstranili napatie a kracalo sa mi veselsie. Stromy zacali rednut. Vsimol som si toho, ked som v dialke zazrel prvy krik. Jednoduchy krik medzi dvoma stromami. Pred tym tu ziadne neboli. Nebolo miesta, kde by rastli. No teraz uz stromy nerastu v takej tesnej blizkosti a zostava medzi nimi dostatok miesta pre dalsi lesny porast. Po kratkej chvili sa objavil dalsi krik. Mensi, no i napriek tomu velmi dolezity. Presiel som okolo neho a narychlo si ho pozrel. Bol to ten isty druh ako prvy. Su to male kriky s tenkymi konarikmi ale velkymi trnmi. Trne posypaju cely krik od korenov az po samy vrch. Je to urcity sposob ochrany proti predatorom. Dosahuju dlzku jedneho palca. Jeden nepozorny pohyb a zaryje sa do tela ako ihla. Tento druh kriku ma malo listkov. Asi ich nepotrebuje pri takom mnozstve trnov. Su priblizne tri palce velke s jemnymi chlpkami na vrchnej strane. Na spodnej su uplne hladke. Lesna zver vyhladava tieto kriky len z jedineho dovodu. Pre ich sladke plody. Su to male oranzove gulocky velkosti hrasku. Ale ich chut je nenapodobitelna. Su tak sladke ako jahody a maliny v celku. Jeden krik vyprodukuje asi tristo sladkych plodov. Na to, aby sa rozmnozil si musi uchranit aspon pat bobul pred divou zverou. Musia zostat neposkodene pocas celeho obdobia produkcie. Potom ich vystreli do vzdialenosti dvadsiatich piatich stop. Ostatne je na nich. Ak si najdu dobru podu a okolie, vyrastie novy krik. Z tohto dovodu ma take velke mnozstvo trnov. Tieto kriky uz nemali na sebe ziadnu z bobul. Za kratky cas chodze bolo pod kazdym stromom niekolko krikov. Rastli husto vedla seba a pokryvali skoro kazdu piad zeme. Vtom som si pred sebou vsimol dalsie razcestie. Uz posledne, ktore musim prejst. Zastal som pred dalsou znackou. Taktiez pribitou k stromu. Precital som nazvy: „SOKROVENTO“ a „PONIZOWIE“. Od prveho nazvu smerovala sipka doprava. To je cesta, ktorou sa musim vydat. Tam sa rozprestiera cintorin. Druha sipka ukazovala lavym smerom. Az do tej doby, kym ju niekto nezlomil. Polovica z nej chybala. Vyzeralo to, akoby neukazovala nikam. Akoby to miesto jednoducho nebolo. Mozno len v myslienkach ludi, ktory sa tym smerom vyberu. Tou cestou som taktiez este nekracal. A nedokazem povedat, kam vedie alebo aka je dlha. Zda sa byt rovnaka ako ostatne. No vtom som si vsimol este jednu cestu. Tajnu! Skrytu za stromami a takmer nevysliapanu. Cela je pokryta hrubou vrstvou listia, takze sa dobre maskuje v okoli. Vedie medzi dvoma cestami a straca sa v sere stromov. No na strome chyba znacka, ktora by oznacovala smer. Ked som sa pozrel pozornejsie, vsimol som si dve hlboke jamky v strome. Ostali tam po klincoch. Urcite ju drzali az do tej doby, kym ju niekto nestrhol. Dalo by sa povedat, ze neznamy pochodzkar, ktory tak ucinil, nechce nikoho na tej ceste vidiet. Mozno skryva tajomstvo na jej konci. Desive tajomstvo, ktore by ho zahnalo do hrobu. Ukryva sa v starej chatke v tieni stromov. Nech nik nezazrie jeho pravu tvar, ktora by ho usvedcila zo zlocinu. Hrozny zlocin, kvoli ktoremu si vybral samotu. Seriovy vrah s nozom v ruke. Na tej znacke to miesto urcite bolo napisane. Prave preto ju strhol. Vybral som sa svojim smerom k cintorinu a viac na to nepomyslel. Dazd zacal slabnut, ale oblaky zostali bez zmeny a stale pokryvali celu oblohu. Nemal som pred sebou uz dlhy kus cesty. V tychto miestach rastli stromy stale riedko, takze spomedzi ne prenikalo dostatok svetla, aby som sa citil bezpecnejsie. Po kratkej chvili som musel spomalit, pretoze sa znova ozvala bolest v nohach. Tak mi cesta zacala ubiehat pomalsie. Vliekol som sa ako slimak. Spomenul som si, ako som po tejto ceste kracal po prvy raz. Siel som s otcom. Nevedel som, kam smerujeme, pretoze mi to az do konca cesty nechcel prezradit. Cesta sa mi zdala byt strasne dlha. Bol som unaveny a vycerpany. Ked sme konecne dorazili na miesto. Prve, co mi padlo do oka, bol nahrobny kamen. Potom som sa poobzeral a vsimol si aj tie ostatne. Bolo ich strasne vela. Jeden vedla druheho. Hrube, uzke, vysoke, nizke, krizove i hranate. Vsetky mozne druhy. Zarazene do zeme. S napismi aj bez. Niektore boli dolamane, druhe sa zas valali po zemi. Vtedy som dostal strach a skoro som sa rozplakal. Otec si toho vsimol a neustale si nieco mrmlal pod nosom. Znelo to ako slova zvlastnej modlitby. Urcite strasne starej. Doteraz nepoznam ich vyznam. Potom ma chytil za ruku a previedol medzi nahrobkami. Presli sme popri najstarsich, z ktorych vymizli uz napisy o zosnulych. Zostali v nich len hole kamene bez spomienok. A dostali sme sa k miestu s najnovsimi. Stali na druhom konci cintorinu. V mieste este nezaplnenom. Bolo ich tam len zopar. Peknych a lesklych, na ktorych cas este nezanechal stopy. Zastali sme pri nom. Otec si cupol vedla mna a chytil ma okolo pasa. Pozrel som sa mu do oci a naskytol sa mi pohlad, na ktory nikdy nezabudnem. Moj otec plakal. Plakal ako placu chlapci. Slzy mu tiekli z oci. Potom roztrasenym hlasom povedal: OTEC: „To odpociva tvoja mamicka, synak.“ Neviem preco, no zrazu som sa aj ja rozplakal. Velmi som to vtedy nechapal. Vedel som, ze mamicka pri mojom narodeni odisla prec. Na miesto, kam odchadza vela dobrych ludi, aby vyckavali na prichod ostatnych. A ked sa tam vsetci jedneho dna stretnu, budu zase spolu v stasti zit. Nevedel som, kam odisla, no otec mi vravieval: OTEC: „Je to krasne miesto. Miesto, kde je kazdy stastny a vesely. Tam ludia nepoznaju smutok a strach. Nikdy nezaziju bolest, nikdy nepocitia beznadej.“ Veril som mu. Veril, ze mamicka je tam stastna. A caka, kedy sa znova uvidime. Netusil som, akym sposobom sa tam da dostat. No teraz to uz chapem. Teraz to uz viem. Len smrt nas tam dokaze preniest. Na miesto, kde nas najblizsi cakaju s otvorenou narucou a usmevom na tvari. Otec mi vravieval: OTEC: „Raz pride na kazdeho z nas ten cas. Ten den, ked odideme prec na to miesto.“ Ale nikdy mi nepovedal, ze jeho cas pride tak skoro. Ze ma opusti a ja ostanem uplne sam! Bez mamicky a bez otca. Len ja! Iba ja ...! JA: „Kto vlastne som? Aku ulohu zohravam v tomto svete?“ Som niecim dolezitym alebo len niecim uplne bezvyznamnym? Som malym zrnkom piesku na pusti a mojim odstranenim by sa nic nezmenilo? Cas by plynul rovnako rychlo, zivot by pokracoval stale rovnako dalej. JA: „... alebo som ako kostra?“ Navonok neviditelna, no vo vnutri velmi dolezita. Bez nej by clovek neexistoval. Bez nej by nebol. Bol by len kaluzou masa a krvi. Takze co som? Zrnko alebo kostra? Nepodstatny alebo dolezity? Na tuto otazku neviem odpovedat. No dufam, ze na mojej ceste tu skrytu odpoved najdem. A az potom budem vediet, co mam spravit s mojim zivotom. Co je mojim ucelom. Mojim dovodom zitia. Prave som dokoncil myslienku, ked som sa ocitol na konci cesty. Dorazil som na miesto, kam som mal namierene. Stromov uz nebolo a predo mnou sa rozprestierala obrovska planina, zahalena ruskom tmy a hustou hmlou. Cela miesto bolo obsypane nahrobnymi kamenmi, ktore sa tlacili vedla seba. Bol som na cintorine. Nikde ziadna branka, ziadne oplotenie. Len luka a na nej cintorin. Miesto, z ktoreho mam zvlastny pocit. Ten pocit mi vravi, ze sem nepatrim. Ze toto nie je miesto, kde by som mal travit volny cas. Mal by som sa mu vyhybat a nie ho este vyhladavat. Ale potom vo mne vyvrie dalsi pocit. Ten mi vravi, ze skor alebo neskor tu aj tak skoncim. Vsetci tu raz skoncime, ale bude niekoho, kto ma pochova? Dostanem aj ja kus kamena nad moje mrtve telo so strucnym napisom? Napisom o mojom narodeni a umrti. Vykrocil som vpred a kracal po pode prehnitej telami. Toto je miesto, kam chodia osireli truchlit za neboztikmi a pripominat si ich skvely zivot plny stastia a lasky. Zacal som minat prve nahrobne kamene. Cas ich poznacil a z napisov ostali len hole kamene. Vytratila sa i posledna spomienka. Vacsina hrobov bola zarastena vysokou travou a burinou. Akoby neostali pribuzni, ktori by sa o svoje hroby postarali. Kracal som po uzkej cesticke vysliapanej medzi nahrobkami. Viedla priamo na druhu stranu. Po kratkom case som sa dostal z najstarsej casti cintorinu, kde staly hroby opustene a bez napisom do novsej. V tejto casti este cas nestihol ponechat svoju ruku na hroboch. Pismena boli zretelne a citatelne. Spomalil som v kroku aby som si ich mohol precitat. Na vacsine boli napisy na rozlucku ako: „Pre pokojny oddych, tvoja milujuca rodina.“ alebo „Vsetkym nam strasne chybas!“ , no v niektorych pripadoch tam nebolo vobec nic. Len prazdne miesto. Akoby pozostala rodina za neboztikom netruchlila. Mozno boli nahnevani, lebo odisiel z tohto sveta na vlastnu ziadost. Spachal samovrazdu. Ale takych tu bolo viacero, tych samovrahov. Keby tu pre nich vyclenil kusok z cintorinu, pokryli by s urcitostou vacsiu cast. Otazne je: JA: „Preco clovek, ktory ma svoju rodinu, milujuce deti, babku mozno aj dedka, dospeje k zaveru, ze niet ineho vychodiska ako spachat samovrazdu.“ Tak si zoberie lano z podkrovia. Viaze slucku a pretiahne si ju cez hlavu. Potom upevni lano na istom pevnom mieste a v ranajsich hodinach zostupi zo stolicky, aby ukoncil svoj kratky zivot medzi nami. Vsetko len hypoteticky, samozrejme. A potom mu ani len kratku a vystiznu vetu nevyryju na kamen. JA: „Nezasluzi si aj on par spomienkovych slov?“ Len nech vsetci vedia, ze odisiel z vlastnej vole. JA: „...svinstvo!“ Prave som presiel okolo maleho ovocneho stromu, ktoreho unavene konare viseli nad hrobom. Ako ruky starej matere. A vsimol som si datum umrtia na jednom z hrobov. Bolo tam: „narodeny 10. 03. 1885 , zomrel 13. 03. 1901“ „Truchlime a smutime za tvojou ubohou stratou zivota.“ Bol to mozno chlapec, ktory zomrel ako sestnastrocny. Presne ako ja. JA: „Chudak!“ Boh vie, co sa mu stalo. Mozno len hlupa nahoda a v kratkom okamihu vyhasol dalsi ludsky zivot. Uplne zbytocne ako vravieval moj otec: OTEC: „Nahoda je blbec!“ Skoda, ze na nahrobok nenapisali, co sa mu vlastne stalo. Urcite to muselo byt nieco strasne a mozno bolestive. Mozno to tak strasne bolelo, ze sa zacal modlit, aby to skoncilo. Asi mu Boh vyhovel. No trochu inym sposobom ako si to ziadal. Zobral ho k sebe. Medzi svoje ovecky. V niektorych pripadoch modlitba nepomaha. Clovek si musi pomoct sam. Zivot je nespravodlivy a niekedy vie byt kruty. Neveriacky som nad tym datumom stale krutil hlavou, az kym som sa nepohol dalej. Uz som si neprezeral nahrobky tak pozorne. Nechcel som byt svedkom dalsej zbytocnej smrti. Dalsieho dietata, ktore postihlo nestastie a nahoda v jednom okamihu. Tak som hladel len pred seba a snazil sa nevsimat si ich. O chvilu som prisiel na miesto, ktore si pamatam. Pamatam si ho, lebo je oznacene. Nie znackou ani napisom, ale pnom. Po pravej strane cesty vyrastal zo zeme strom. Az kym ho nezotli. Teraz po nom ostal len ten pen. Je tam uz oddavna. Oznacuje miesto, kde sa musim stocit vpravo a prejst medzi hrobmi, aby som nasiel ten, ktory hladam. Ak by som sa nevydal touto skratkou, musel by som spravit este velky kus cesty, az kym by som dorazil k miestu. Je to rychlejsie a menej komplikovane. Tak som zahol a pokracoval medzi hrobmi. Lezali tesne pri sebe, poukladane jeden vedla druheho. Zdalo sa mi, ze ich prekracujem a tym narusam pokojny spanok tych, ktori tu lezia. Snazil som sa ich prestupovat opatrne, aby som ich neposkodil. Nikdy by som si to neodpustil. Prave som kracal v casti, ktora je najnovsia. Hroby su uplne cerstve a najstarsi neboztik tu nelezi dlhsie ako dva roky. Vtom som zacul zvlastny cengot. Prichadzal z hmly a znel ako zvon. Ako som kracal, ozyval sa stale hlasnejsie. Vtom som si uvedomil, ze je to vlastne umieracik. Znie pri smrti ako posledna piesen. Maly zvon upevneny na konci dlhej palice v ruke biskupa. Ten sprevadza neboztika na jeho poslednej ceste. Kazdym uderom zvona sa dusa oddeluje z tela a odchadza prec. V ovzdusi som zacitil zapach, ktory velmi dobre poznam. Je to smrad z kadidla. To sa tiez pouziva pri obrade. Jeho atypicka vona, ako sa tomu hovori, odhana vsetkych zlych duchov, ktory by svojou zlobou mohli narusat pokojny priebeh obradu. V dialke som zazrel cierne tiene. To boli pribuzni a znami, zucastneni na obrade. Ich narek a vzlykanie bolo pocut z dialky. Nemam rad taketo situacie a snazim sa im vyhybat, ako sa len da. Ale zvedavost ma premahala a chcel som sa ist pozriet blizsie. No v ziadnom pripade sa s nimi nemienim dostat do kontaktu. Tak som sa potichu blizil, aby si ma nevsimli. Preskocil som zopar hrobov a za malym krickom si nasiel perfektne miesto. Nikomu som nebol na ociach a z bezpecnej vzdialenosti mohol sledovat cely priebeh obradu. Prikrcil som sa a pozorne som nacuval. Truchliaci pribuzni kracali za biskupom v sprievode. Pohrebnymi slovami vzyval Boha, aby neboztika prijal medzi seba a jeho deti. Za nim kracali styria postarsi muzi. Na svojich pleciach niesli truhlu. Kracali medzi biskupom a pribuznymi az k miestu posledneho odpocinku. Tam nahle zastali a zlozili truhlu opatrne na zem. Medzi pribuznymi bola jedna stara pani s ciernym cepcom na hlave. Vzlykala a plakala najvrucnejsie. Starymi rukami si zakryvala rozmocenu tvar od slz. Bedakala tak strasne, az sa chvilami zdalo, ze nedycha. Obcas sa len zhlboka nadychla. Na kratku chvilu sa plac stlmil. No s plnymi plucami znova spustila narek. Predpokladal som, ze je to manzelka neboztika, ked tak strasne place. Stala v tesnej blizkosti vykopanej jamy, este s jednym panom. Ten pan ju drzal oboma rukami okolo pasu, aby sa nahodou nezosypala. Taktiez strasne nariekal. No muzskym sposobom. Snazil sa to zadrziavat v sebe. To prezradzovala jeho tvar, na ktoru som sa zahladel. Bol omnoho mladsi od panej. Mozno jej syn. Kusok od nich stal v objati dalsi par. Muz zo zenou a malym chlapcom. Ten sa len prizeral a nechapavo hladel okolo seba. Neuvedomoval si, co sa deje. Tak trochu mi to pripomenulo mna. Obdalec stal dalsi par, muz so zenou. Vsetci nariekali a ich tvare boli strasne zronene. Vsetky, az na jednu. Tvar jedneho muza bola uplne pokojna. Ako by sa dival na pasuce sa ovecky na luke plnej kvetov. Stal najdalej od truchliacich. Ako by k nim vobec nepatril. Akoby nebol sucastou pohrebu. Mozno je to pribuzny. No dalo by sa povedat, ze neboztika nemal rad. Mozno sa pohadali. Kvoli majetku, ktory vlastnil. Mozno hadka zasla az prilis daleko a on ho pokojne zabil. Zabil ho sekerou z kolne. Celu vrazdu potom zakryl ruskom tajomstva a zinscenoval ako nestastnu nahodu, cim odhodil zo seba podozrenie a neprijemne otazky. Mozno prave rozmysla nad tym, kam ten stary dedo skryl vsetky peniaze. Peniaze, kvoli ktorym sa to vsetko muselo stat. Mozno su pod podlahou v malej tajnej miestnosti. Alebo v stene v malej truhlicke s malym klucikom, ktory este stale visi na krku neboztika. No ak by to bola pravda, bude sa sem musiet v noci vratit. Vtedy tu nikto nebude. Vykope telo, otvori truhlu a klucik mu strhne z krku. Potom telo zakope naspat a teren upravi aby si nikto nic nevsimol. Prave neboztika zacali spustat. Truhlu upevnili lanami a spustali dolu. Stara pani spustila dalsiu vlnu narekov, sprevadzanu triaskou na rukach. Jej truchlenie som uz nezniesol pocuvat. Tak som sa radsej pobral prec a rychlo sa vzdialil z miesta. Este hodnu chvilu som ju pocul aj s udermi umieracika, kym sa rozplynuli v hmle. Vratil som sa na miesto, kde som sa miesto kde som odbocil a pokracoval v ceste, az kym som nezazrel zname miesto. Akonahle som ho zbadal, vycnievajuce medzi ostatnymi, sa mi rozbuchalo srdce. V hrdle som mal neprehltitelnu hrcu. Len par krokov a stal som nad hrobom svojich rodicov. Nikdy v zivote som nechcel zazit tento pocit. Ked stojim nad miestom, nad ktorym su vyryte mena dvoch najdolezitejsich ludi v mojom zivote. Meno mojej mamicky a mojho otca. Dve mena na jednom nahrobku - ako zivoty uz nikdy nespojene s tym mojim. „JAMES A HARRIET STEWARTOVI - Boh nas vsetkych prijme do svojho kralovstva nebeskeho.“ Po precitani ich mien sa mi do oci nechtiac vtlacili slzy. Nechcel som plakat a stat sa dalsim truchliacim v poradi. No okolnosti ma presvedcili, ze tentoraz to nebola moja volba. Na tomto mieste si nerozkazujem ja. Tu rozhoduju kamene s nahrobnymi grifmi. Klakol som si pred hrob a zhlboka sa nadychol. Akoby som mal vyslovit najdolezitejsiu vetu, ktora rozhodne o mojom osude. Akoby som mal vykonat najdolezitejsiu vec v zivote. Ale nepovedal som vobec nic, neurobil som vobec nic. Vobec nic! Len som sa mlcky dival. Dazd kropil kamen a kvapkou po kvapke zaplnal suche miesta. Po stranach hrobu stali kvetinace z mramoru. Niet nikoho, kto by sa staral o hrob. Niet nikoho, okrem mna. Nahrobny kamen pripominal lichobeznik. Jeho tmavy povrch, miestami leskly, mi zas pripominal tmavu hladinu pokojnej vody. Bol ako zrkadlo a priam som sa v nom videl. Rychlo som ustupil o krok vzad, aby som nezazrel svoj placuci odraz. Nie som pripraveny sa takto vidiet. Najhorsie na tom je, ze to len ja som ten, kto place. Zemina pokryvajuca hrob bola prerastena travou a vselijakou burinou. V niektorych miestach dosahovala vysku piatich stop. Keby jej bolo viac, zakryla by aj kamen s vyrytymi menami. To by som nedopustil! Rodicia si aspon tolko zasluzia, aby kazdy okoloiduci dokazal precitat ich ctene mena. Mozno v nich spozna davnych priatelov a zaplace nad ich nestastim. Zaplace, lebo ich uz nikdy neuvidi zivych. Nikdy sa uz neporozpravaju o spolocnych problemoch. Nikdy sa nezasmeju nad starymi prihodami z detstva. Nikdy si uz nepozru do oci a nepotrasu rukou ako pozdrav skoreho videnia. Tak som sa odhodlal konat. Vyskocil som na rovne nohy a v zapale zialu zacal vytrhavat vsetku burinu. Netrapilo ma, ze sa zaspinim. Netrapilo ma blato a voda okolo mna. Iba som trhal a odhadzoval som tu haved prec. Tlak mi stupnoval nahor. Srdce busilo a ja, ako zmyslov zbaveny, som nevedel prestat. Akoby som bojoval s casom, takym neuprosnym. Vytecene slzy mi stekali az k brade. Uz to nebol len jemny plac zoskupeny z niekolkych kvapiek. Toto bol narek. Narek tak silny, ze ho clovek pociti len raz za zivot v tej najsmutnejsej chvili. Kazducka burina bola prec. Zostala po nej len kopa hliny. Narek taktiez ustal. Nevyronil som uz ani slzu. Posledna, ktora mi stiekla po tvari, bola zaroven poslednou burinou, ktoru som odhodil za seba a medzi ostatne. Vtom som sa zacal usmievat. Ako ked uzriete nieco strasne mile. Ako ked sa pozerate do tvare najmilsej osoby. Tak krasne hebkej a plnej radosti. Do velkych krasnych oci s gastanovou farbou, hlbokych ako ocean. S branou, ktora vedie na cesticku k jej srdcu. To je ona. Moj anjel lesnych vil. Vidavam ju v snoch ako tancuje na luke. Jej dlhe blond vlasy sa vlnia v rytme tanca a vetra. Prisnila sa mi uz davnejsie. Pred nejakym casom. Neviem, kto to je. Ci len lesna vila, alebo anjel v bielom. No je krasna a zaroven krehka. Je tak krehka, ze sa bojim, aby sa nerozplynula a nezmyli ju kvapky dazda. Vzdy ked ju vidim viem, ze je to ta prava. No mam strach, ci ju nahodou nevidim naposledy. Ci sa mi vobec este prisni. Usmev som mal stale na tvari, aj ked sa mi uz stratila spred oci. Ona ma naplna radostou a hrejivym teplom v srdci, ktore nikdy nevyhasne. Zacal som vyrovnavat jamku, ktora zostala po burine, naplnil hlinou a zarovnal. Klacal som na hrobe cely spinavy od hliny a blata. No bolo mi to jedno. Myslel som len na jedno. Musim sa postarat o hrob svojich rodicov a ocistit ho. Nech ludia vidia, ze vsetci pribuzni este nevymreli. Nech vidia, ze este vzdy je tu niekto, kto sa on postara. Ked som skoncil s upravou, ocistil som si ruky. Znova mi padal pohlad na ich mena. Znova som ich cele precital pekne po pismenku. A znova ma premohla uzkost na chvilu odmlcana. Skryta niekde v rohu, cakajuc na tu spravnu chvilu, kedy sa opat prejavi. JA: „... a je tu!“ Uz som sa neusmieval. Prave naopak. Mracil som sa ako nebo pred burkou. JA: „Nesmiem plakat, nesmiem!“ Strach, zobrazujuci skutocnu naladu a stav duse, ma zas premohol. Zas ako pred tym. Potocik po potociku mi stekal po tvari. Tvar som si zaboril do dlani a poddal sa tomu. Nebranil som sa a nechal, aby to zo mna vsetko vyslo. Teraz, ked je na to dovod. No potom uz nikdy. Truchlil som ako ta stara pani na cudzom hrobe. Truchlim, pretoze inak nemozem. Citovo som sa uplne rozvinul a citil sa ako slaboch, ked v tom to prislo. Zaznel hlas. Hlas, ktory ma z toho vsetkeho vytrhol. Ako utopenca z dna rieky. Lebo som tam lezal uz prilis dlho. ???? : „Pozri sa na seba ako vyzeras!“ V tom okamihu plac prestal a ja som si uvedomil, ze este stale klacim na zemine, ktora predstavuje hrob mojich rodicov. Hned som sa postavil na nohy a oprasil sa. ???? : „Podla teba je normalne sliapat po hrobe svojich rodicov?“ JA: „Nie, to nie je.“ Odpovedal som a pozrel sa Darrenovi do oci. Znova v nich mal ten nenavistny pohlad. JA: „Co tu robis?“ DARREN: „Nie je dolezite, co tu robim ja, ale co tu robis ty?“ JA: „Prisiel som pozriet svojich rodicov, aby som na nich pospominal. DARREN: „To si predsa mohol aj doma. Na to, aby clovek spominal na ludi davno stratenych, nemusi chodit na posmesny cintorin a klacat v blate. Mozeme si na nich spomenut hocikde a hocikedy. To je najdolezitejsia podstata spomienky.“ JA: „Ja viem, ale ...“ DARREN: „Nie, nevies, lebo inac by si tu teraz nebol cely ufulany.“ Neznasam, ked ma prerusuje a nedovoli mi dokoncit vetu. DARREN: „Ak si nevsimol, tak prsi!“ JA: „Viem, prsi uz od rana. Mne to nevadi. Tebe hej?“ DARREN: „Tak trochu! Nechcem vyzerat ako prave teraz ty.“ JA: „Nikto ti nekazal, aby si sem chodil! A vlastne, ako si ma nasiel?“ DARREN: „Pocut ta az na okraj tohto miesta. Ten tvoj plac.“ JA: „To je cintorin!“ DARREN: „Ja viem, ved som povedal. Na rozdiel od teba viem, kde stojim a nevalam sa po zemi ako zviera.“ JA: „Nechal som sa uniest.“ DARREN: „Jasne! Ty sa vzdy nechas tak trochu uniest. Potom to takto konci.“ JA: „Co ta je vlastne do toho!“, povedal som podrazdenym hlasom. DARREN: „Som tvoj priatel, zabudas? Musime drzat spolu a nie sa rozdelovat na dve strany. Na tvoju a moju. Spolu nas nikto neporazi. Nikto!“ JA: „Neviem, o com to zase hovoris?“ DARREN: „O spolupraci, duta hlava!“ Vyplestil oci a prstom mi potukal po cele. Odtiahol som sa, aby som mu naznacil, ze sa ma nema dotykat. No vobec ho to neprekvapilo, akoby to ocakaval. Sadol si na okraj hrobu leziaceho oproti nasmu. S bradou v dlani a laktom opretym o nohu povedal: DARREN: „Takze tu lezia tvoji rodicia. James a Harriet. Mal si ich rad?“ JA: „To co je za otazku? Jasne, ze som ich mal rad. Ved to boli moji rodicia. Oni ma milovali.“ DARREN: „Si si isty?“ JA: „Co? Ako sa mozes nieco take vobec opytat? Ano, som si isty!“ Hnev zacal vo mne vriet. Nenavist, ktoru som uzrel v jeho ociach, presla na mna. Zatal som obe paste. Pripravil som sa na utok. Pri dalsej podobnej otazke na neho urcite vybehnem. Mal som ho chut roztrhat v zuboch ako pes sliepku. Do mna a mojich rodicov nebude nikto rypat, pomyslel som si. DARREN: „Dobre! Mozes byt rad, lebo potom si z tych stastnejsich!“ Vtom hnev opadol. Upokojil som sa a sadol si na kamen vedla neho. Tusil som, ze este neskoncil. Tak som mu nepovedal ani slovko. Len mlcky cakal, kedy bude pokracovat. DARREN: „Ja som take stastie nemal. Vyrastal som bez mamy a bez otca. Nikdy som ich nepoznal, nikdy nevidel. Neviem, ako vyzerali a ci vobec este ziju. Ako jednorocneho si ma zobrala k sebe jedna teta. Bola uz starsieho veku. To presne neviem, aky mala vek, ked si ma vzala k sebe. Ona ma podla jej vlastnych slov nasla totiz lezat na luke. V ten den sa vybrala na maliny do lesa. Zila hned blizko lesa, takze to nemala na dlhu cestu. Len krizom cez luku. Kracala, kracala, ked vtom zacula plac. Pomaly sa prikradala k miestu odkial prichadzal. A vtedy ma uzrela po prvy raz. Lezal som tam v hlbokej trave uplne sam. Zabaleny len do deky, spod ktorej vykukali moje velke a uplakane oci. Tak ma vzala k sebe domov a nakrmila. Od toho dna sa o mna starala ako o vlastne dieta. Rastol som naozaj rychlo a zacal som Tete sposobovat nemale problemy. Tak som ju totiz prezyval. Teta. Behal som, skakal som, krical, buchal, rozbijal, trhal, tahal. Len dobre som nerobil. Teta uz svoje roky mala odzite, tak so mnou nevladala. Vzdy mi vravievala: TETA: „Raz ma synak do toho hrobu privedies, uvidis!“ DARREN: „No ja som ju samozrejme nepocuval a nadalej vystrajal ako blazon.“ Ako som ho pocuval, prislo mi ho luto. Nikdy som si nemyslel, ze ma za sebou takuto minulost. Na chvilu sa odmlcal, aby nasiel tie spravne slova na vyjadrenie myslienky, ktoru ma v hlave. DARREN: „Az raz, jedneho dna som odbehol do lesa na dlhsiu dobu ako zvycajne. A vtedy sa to stalo! Vratil som sa az podvecer a slnko uz skoro uplne zapadlo. Strasne som sa ponahlal, lebo som jej slubil, ze sa do zapadu vratim. No nevratil som sa. A to ju stalo zivot. Nasiel som ju lezat nehybnu v posteli. Bez zivota, bez stipky cervene. Tak mrtvolne bledu a chladnu. Oci mala este vzdy otvorene, akoby umrela nahle. Nestihla ich ani len zavriet. Tak som to spravil za nu. Nech sa uz netrapi a pokojne spi. Po pohrebe dom pripadol pribuznym a pre mna v nom nebolo miesta. Ved som bol cudzi. Tak som si pobral svoje veci a odisiel prec. Od toho casu sa tulam kade – tade.“ Vsimol som si smutok v jeho ociach i v tone jeho hlasu. Prislo mi ho naozaj luto. Chcel som povedat dake podporne slova, ale ziadne ma nenapadali. Tak som radsej mlcal. DARREN: „... az kym neprisil den, ked som ta stretol.“ JA: „Este si pamatas na ten den?“ Zacal som z inej strany, aby som ho odputal od smutnych spomienok. Ale tak trochu som bol rad, ze mi to povedal. Ze sa mi konecne aj on tak trochu otvoril. Aspon viem nieco viac o jeho minulosti. DARREN: „Bolo to na tej skale.“ Teraz zacal s uplne inym tonom v hlase. Takym typickym pre neho. DARREN: „Snazil si sa na nu vyliezt. Ale velmi ti to neslo, ako som neskor zistil.“ JA: „Ja viem. Strasne sa to smykalo.“ DARREN: „Prave som siel okolo, ked som zacul krik a hned nasledny rachot. Potichu som sa prikradol a z dialky spoza stromov ta pozoroval.“ JA: „Este stale citim tu hrcu na hlave po tom pade. A bolest v nohe.“ Jemne dvoma prstami som si na hlave to miesto nahmatal. Je vzadu za temenom hlavy asi desat palcov od krku nahor. Este stale to trochu boli. DARREN: „Chvilu si tam nehybne lezal, ked vtom si vstal a zacal kliat. Musel som sa smiat, nedalo sa tomu ubranit.“ JA: „Smial si sa tak nahlas, ze to vyplasilo vsetku zver v okoli aj s vtakmi.“ DARREN: „Ale bola to parada. Keby si sa vtedy videl, aky vyraz v tvari si mal.“ JA: „Aky vyraz?“ pozrel som sa na neho. DARREN: „Ako zdochnuta ryba po pade z vodopadu na suchu zem.“ JA: „Ha, ha, ha! Velmi smiesne!“ Povedal som urazenym tonom v hlase. Darren sa smial odusu a chvilami som si myslel, ze nedycha. Tak strasne sa smial, ze ma napadlo ci si od smiechu neroztrha usi. Uz dost davno som ho nevidel v takomto dobrom stave. Vlastne, ked nad tym dlhsie uvazujem, prave od toho spominaneho dna. Ako som hladel na neho ako si od smiechu drzi brucho a vykrikuje: DARREN: „... uz nemozem, uz nemozem!“ Zacal som sa smiat taktiez. Sprvoti to bol len usmev nad Darrenovym vycinanim. No neskor to prerastlo do uplneho zachvatu. Smiali sme sa obaja. Jeden na druhom ako dvaja blazni na cintorine. To si mohli iny aj mysliet, ked prechadzali okolo. No nastastie tam nebolo nikoho. Ked ma smiech presiel, uvedomil som si, ze som cely premoknuty. A nie len premoknuty, ale aj spinavy. Nastal cas na odchod, povedal som si. Darrena uz smiech tiez prechadzal. Ukludneny vyckaval kusok od hrobu, kym sa rozlucim. Obhryzal si zatial nechty a hladel niekam doblba. Tak mi ostalo dostatok casu na posledne slova pre mojich rodicov. Znova som si klakol tak ako pred tym a pravou rukou polozenou na hrobe sa lucil. JA: „Mamicka, Otec ...!“ Na chvilu som sa odmlcal, pretoze tie slova vychadzali strasne tazko a musel som ich vytahovat az zo dna mojej duse. JA: „Viem, ako vela som pre vas znamenal a ako vela ste znamenali pre mna. Milovali ste ma a ja to viem. I ked tie slova neboli nikdy vyslovene, citil som to. A viem, ze ste to citili aj vy. Nestravili ste so mnou prilis dlhy cas, no i za tu kratku dobu vam dakujem. A nikdy, slubujem, ze nikdy na vas nezabudnem. Prisiel cas, ked sa musim pohnut dalej. Asi sa sem uz nikdy viac nevratim. Tak toto je moje posledne zbohom: „ZBOHOM!!!“ Do oci sa mi znova chceli vtlacit slzy, no rychlo som ich zahnal prec. Postavil som sa a pohladil studeny povrch nahrobku s ich menami. Poslednykrat som sa nan zahladel a po chvili ticha a poslednym slovom zbohom odisiel. Mlcky som presiel okolo Darrena v pomysleni, ze si nevsimne tu trochu slz v mojich ociach. Bez slova a s rukami vo vreckach ma nasledoval. Je to tazke povedat posledne zbohom, ak to clovek mysli uprimne. Pretoze prave vtedy ho to slovo najviac zasiahne. Mojich rodicov uz neuvidim a ich hrob taktiez. Ani toto miesto a vsetko naokolo. Je to ako by som umieral a nemal nadej na zachranu. Alebo ako ukazovat krasu prirody vo vsetkych farbach cloveku, co na isto vie, ze do zajtra oslepne. Rychlo som kracal prec. Presiel som popri hroboch ako myska. Presne som vedel, kade mam ist, aby som sa vratil nazad. Akoby som sem chodieval casto. Presiel som okolo miesta, kde sa konal pohreb. Nikde nebolo ani nohy. Pohreb sa skoncil a vsetci odisli do svojich domovov kde mozu pokracovat v truchleni. Dazd pomaly tichol. Vratil som sa na cesticku, z ktorej som sa stacal a skrz hroby pokracoval v ceste. Zacal sa dvihat studeny vietor, ktory mi neprijemne fukal do tvare. Bol coraz silnejsi a kracat proti vetru ma vycerpavalo. Az natolko, ze som musel spomalit v kroku. Zo silneho vetra sa neskor vytvorila zuriva vichrica. Svojou silou zdvihala zvlhnute listy zo zeme a nadnasala ich v blaznivom tanci. Listy mi slahali do tvare ako bodliaky. Spolu z listami vrhala vichrica aj posledne kvapky dazda, co sa vytrhli spod oblakov. Tlak vetra ma neustale zatlacal nazad. Kracal som tak pomaly, az sa mi zdalo, ze stojim. Bolo priam nemozne dostat sa z nej prec. Ako by ma niecia mocna sila uzamkla a nechcela pustit z cintorinu. JA: „Tak to nie!“ Rozbehol som sa proti vetru, aby som sa cim skor dostal do bezpecia stromov. Beh stredom cintorina bol narocny a trvalo mi to hodnu chvilu. No ked som sa dostal k jeho okraju, vietor zoslabol. Ako keby si niecia sila uvedomila, ze voci takej silnej osobnosti, ako som ja nema sancu. Tak rozprestrel nado mnou ruky. Potom, az k lesu, to slo rychlo. Ani som sa nenazdal a uz som stal pod stromami v ich bezpecnom naruci. Naposledy som sa este zadival na stovky hrobov zvijajucich sa vo vetre. Vtom som si uvedomil, ze som ostal sam. Darrena zase nebolo. Odisiel tak rychlo, ako sa objavil. No pre neho je to typicke. To je on. To je jednoducho on. Pobral som sa prec a viac na to nemyslel. Mal som zvlastny smutok v srdci. Ale bolo to samozrejmostou. Ved odchadzam hladat stastie. JA: „Ale co je to stastie?“ Zamyslel som sa. Je to dost relativny pojem. Stastie cloveka sa sklada z malych kuskov. A kazdy jeden kusok tvori velmi dolezitu cast, bez ktorej by nebola kompletna. Clovek by citil, ze ten kusok stastia mu jednoducho chyba. Kazdy kusok je opodstatnenim niecoho materialneho alebo psychickeho. Su to ludia, predmety ci myslienky. Ked ma clovek okolo seba tych pravych ludi, tie najdolezitejsie predmety a myslienky, zoskupia sa do celkoveho stastia. A to pociti uz kazdy sam. Takze stastie je vlastne naplnujuci pocit duse, ktory umoznuje mysliet, rast a rozvijat sa v dokonalost cloveka. Hned sa mi kracalo lepsie a cesta mi rychlo ubiehala. Uz som necitil taky silny smutok nad stratou oboch rodicov. Usmieval som sa. A preco? Lebo idem hladat svoje stastie. Stastie, ktore na mna niekde v dialke caka. Caka, aby som ho nasiel a nikdy nestratil. Prisiel som na prvu krizovatku a presiel popri oznaceniach bez vacsich zaujmov. Momentalne smerujem domov. Musim si zobrat nejake veci, ktore by sa mi mohli na mojej ceste este zist. Musim sa rozlucit s mojim domovom. S mojou postelou, na ktorej uz mozno nikdy nebudem spat. Musim dat vsetkemu zbohom. Odidem v case, ked bude slnko na najvyssom bode. Ak ho samozrejme uvidim, pretoze obloha je od rana zastreta. Aj vycasit by sa mohlo. Hnalo by ma to este rychlejsie vpred. A ja sa musim poponahlat, pretoze cim skor stastie najdem, tym skor budem stastny. Kracal som ako blazon. Robil som asi milove kroky len aby som bol cim skor doma. Mal som chut bezat az k dveram domu. A bezat este dalej. No nerozbehol som sa. Lebo viem, ze budem este potrebovat vela energie a budem musiet vynalozit velke usilie na najdenie toho stastia. Preto musim setrit energiou. Ale jednu vec viem naisto. Viem, ze ho najdem! Viem to, jednoducho to viem. S tymto pocitom som skakal priam ako srnec. Mlady, silny s nadhernou hnedou srstou a obrovskymi parohmi. S modrou iskrou v ociach a hnedymi fliacikmi po tele. Nebojacny ako pan lesa. Mal som pocit, ze dokazem preniest horu na vlastnom chrbte. Mal som pocit, ze sa neutopim ani v najdravsej rieke s najhlbsou vodou. Bol som na vrchole vsetkeho, odkial vsetko vidim a vsetko mozem. Presiel som druhym razcestim a skoro si ho ani nevsimol. Nic by sa nestalo, pomyslel som si. JA: „Ved som panom sveta.“ Mozem hocico a nemusim vobec nic. Chcel som byt uz cim skor doma. Musim si premysliet, ake veci si zobrat na cestu. Zacal som vazne uvazovat. Prvou dolezitou vecou je noz. Ten potrebujem v kazdom smere. Ako ochrannu ci utocnu zbran. Taktiez kresadlo na zalozenie ohna. Potom budem potrebovat nieco na zahryznutie. Upecenu sliepku ci pripadne nejake ovocie. Posnazim sa najst liecive bylinky. Otec ich uschovaval na jednom mieste. Ked z nich nieco zostalo, zidu sa mi. Musim si zobrat aj teple oblecenie. Rana su studene a dni coraz chladnejsie. O nociach ani nehovoriac. Otcova vlnena vesta by sa mi urcite zisla. Este nejake nohavice, pripadne sveter. Vsetky veci si ulozim do plecniaku. Dlhsi cas vidi na stene pri posteli. Ani som sa nenazdal a v dialke medzi stromami som zazrel luku. Cesta mi ubehla rychlo. Este vzdy bola poda vlhka a vsade naokolo blato. Prebrodil som sa az k domu. Charlie z dialky stekal hned ako ma zazrel. Bol strasne stastny, ved ma nevidel dlhsiu dobu. Urcite uz vyhladol. Mne by sa tiez zislo nieco zjest. Vbehol som dnu a zacal hladat vsetky veci predtym spomenute. Behal som ako splaseny a najdene veci hadzal na stred izby na kopu. Uz som mal skoro vsetko. Dokonca aj bylinky som nasiel. Lezali na policke v drevenej krabicke od tabaku. Kto by to bol povedal? Prihodil som k nim aj masticku proti hmyzu. Jej hojive ucinky sa mi urcite zidu. A este najst vestu. Pricupital som k debni a otvoril ju. Vyrazil z nej zvlastny hnilobny zapach. Zdvihol sa mi zaludok. JA: „Pfuuj!!“ Musel som odstupit, aby som sa mohol nadychnut. JA: „...co je tam zdochlina?!“ Vykrikol som cez dlan ruky, ktorou som si zakryval usta. Zapach vyrazajuci z bedne naozaj pripominal zdochnute zviera, uz v rozklade. Poriadne som sa nadychol, zadrzal dych a opatrne prehladaval debnu. Kazdy kus siat, co sa mi dostal do ruky som ocami prezrel a vylozil von z bedne. Hladal som zdroj toho zapachu. Ten je pravdepodobne naspodku. Zapach bol az neznesitelny a parkrat som musel odstupit, aby som sa mohol nadychnut, kym som sa k nemu dopatral. Posledny odev, handry a potom spodok. Zaklial som. Zapach vychadzal spod vesty, co som si chcel vziat. Pod nou sa malo skryvat tajomstvo zapachu. Zobral som ju do ruk a nadvihol do vzduchu. Na moje pocudovanie bolo dno bedne prazdne. Nic, co by naznacovalo zdroj zapachu, tu nebolo. No zapach neprestaval a tentokrat bol omnoho silnejsi. JA: „Vrecko!“ napadlo ma. Vzapati som si uvedomil, ze je tazsia ako byva. Akoby pribrala na vahe. To je nemozne. Pootocil som si ju, aby som videl lepsie na vrecko. Drzal som ju velmi opatrne. Boh vie, aku chorobu ta zdochlina ma. Mozno zdochla prave kvoli nej. Tuto vestu si v ziadnom pripade so sebou nezoberiem. Vtom som zazrel kus lana. Viselo z vrecka, o ktorom som si myslel, ze ukryva nemale chlpate prekvapenie. No v ziadnom pripade sa ho nechcem dotykat! Tak som sa spolu s vestou presunul do inej casti domu. K bocnej stene. Visia tu totiz drevorubacske rukavice. Jedno rukou som ich zvesil a jednu z nich si natiahol. Teraz ho mozem uchopit. Slavnostne som vyhlasil. Opatrne som uchopil lano a to zaseklo. Povedal som si a skusil to znovu. Zase nic. Nechcelo povolit. Vrecko je pritisnute a zdochlina pravdepodobne privelka. Muselo dat namahy, kym vliezlo dnu. Ak tam vobec slo dobrovolne. Nervozne som zacal trhat lanom. Dva, tri krat a bum. Zdochlina vypadla a ostala mi visiet na lane. JA: „Vevericka!“ Vestu som odhodil na zem a radsej si prikryl usta. Ten strasny zapach ma zacal zozierat. Sli na mna mdloby. Nemal som z toho dobry pocit v zaludku. Vybehol som von a odhodil zdochlinu do travy. JA: „Pfuuj!!“ Odplul som si. Zacala ist na mna nevolnost, tak som si radsej sadol. Nech sa nezacnem potacat. Nez som ju odhodil, vsimol som si sposob, akym bolo upevnene lano ku krku. Bola tam slucka, namornicka. Na vesanie ludi. Poznam ju, lebo ma ju otec ucieval. Hned ma napadlo: JA: „Je to vystraha!“ Niekto sa ma snazi vyplasit. Toto je uz po druhykrat. Najprv ten incident s unesenim Charlieho a teraz toto. Neviem, co si o tom mam mysliet, ale zacinam sa naozaj bat. Zacinam mat strach. Niekomu asi zavadziam? Mozno ma chce odstranit. Ale preco? Pytal som sa seba. Nikomu som nic neurobil. Nic som nevidel. Mozno to nie je uplna pravda. Mozno to nevie. Mozno si prave mysli to, ze som nieco videl. Ze som bol svedkom niecoho zakazaneho. Alebo si mysli, ze nieco viem. Ze som na nieco prisiel. Na vec, ktora ho moze odhalit ako vinnika. S urcitostou mozem povedat, ze je to nieco, co neviem. Urcite je to nieco zavazne, ked postupuje takymto sposobom. Unosy a vystrahy! Som v nebezpecenstve? Niekto sa prechadza po lese a sleduje ma? Vojde do mojho domu a upozorni ma. Upozorni ma na blizky koniec. On ma zabije. Naozaj ma zabije. Dostal som strach. Citil som ho az v prstoch. Co teraz robit? Musim ihned odist, inak ma skor ci neskor zabije. Ale je to priskoro. Viem, ze je to priskoro, no musim. Ina moznost nie je! Mozno sa mi podari ujst a najst pokoj. Ale tu urcite nemozem zostat. Znova som vbehol dnu. Vsetky veci nahadzane na kope som napchal do plecniaka. Zobral som si este maso na cestu. Teraz nemozem jest. Moze sa hocikedy vratit a to by mohol byt moj koniec. Nemozem stracat cas. Musim ihned odist. Bol som rozculeny a nestastny. Plac som ma na krajicku. Ruky a nohy sa mi triasli. Snazil som si to nevsimat a konat co najmudrejsie. S chladnou hlavou. Ked som uz mal vsetko, prehodil som si plecniak cez chrbat. Presiel som cez prah domu a naposledy sa zahladel dnu. Dival som sa na miesta, ktore vo mne prebudzali spomienky. Spomienky uz skoro zabudnute. Rozbita podlaha pri mojej posteli, ktoru som uz davno chcel opravit. No nikdy sa tak nestalo. Rozhegana stolicka mojho otca. Fajcil a premyslal na nej. Rozbite okno z cias mojej mladosti. Bol som malicky a hadzal som Charliemu polienka. Nestastnou nahodou som jedno trafil do okna a rozbil ho. Doteraz je v nom prasklina. Vysuchana medvedia kozusina pred krbom. S Charliem sme na nej po nociach spavali. Jeden vedla druheho. Moja postel. Ako maly som na nej skakal, az sa skoro rozpadla. No doteraz stoji. A stala by aj nadalej, len uz niet nikoh,o kto by na nej spal ci oddychoval. Zobral som zo steny sekeru. Skoro som na nu zabudol a dal vsetkym spomienkam zbohom. Za hlasiteho vrzgotu dveri som ukoncil tuto etapu zivota a dvere zavrel. Vsetky spomienky, vsetky pocity, ktore maju alebo mali nieco spolocne s tymto domom som za nimi zanechal. Spomienky ulozene na polici, zavesene na stene alebo poukladane po podlahe. Vsetko ostalo vo vnutri. Len ja som stal vonku. Pobral som sa za Charliem. Este vzdy bol uviazany k bude. Neustale sa tesil ako maly chlapec. Nechape moje trapenie. Pohladil som ho a odviazal. Rozbehol sa po luke ako divy. Valal sa a skakal v nej. Vobec netusil, ze na tejto luke sa blazni naposledy. Vobec nevedel, na aku dlhu cestu sa vydame. Aj keby to vedel, asi by mu to bolo jedno. Vybral som sa krizom cez luku do lesa. Charlie ma nasledoval. Poslednykrat som sa z dialky zahladel na dom. Dlhe roky bol mojim utociskom. JA: „Zbohom, domcek moj.“ So slzami v ociach som sa otocil a uz sa nikdy neobzrel. 3. kapitola Tak som sa vybral hladat stastie. Bolo to urychlene, no snazil som sa v tom hladat nieco pozitivne. Mozno by som sa nikdy neprinutil odist. Akonahle som vstupil do lesa, strach zo mna opadol. Vybral som sa po cesticke, ktoru este nepoznam. Jej zaciatok sa nachadza na severnej strane luky. Vedie ku kopcom a k rieke. Vybral som si ju, lebo nepoznam jej koniec. Neviem kadial vedie, cez ake doliny a luky. Zo zaciatku bola rovnaka ako ostatne. Spociatku prasna, plna kamenov a listia. No neskor sa prasny povrch zmenil na tmavu lesnu podu plnu korienkov a inych odumretych casti stromov. V podobe konarikov, listia a rozneho drobneho hmyzu. Ich mrtve telicka lezali na okraji cesty, kde ich zavial vietor. Bolo ich tam mnoho. Vytvarali zvlastny koridor, ktory som nikde este nevidel. To je prva odlisnost od ostatnych ciest. Bol som rad, lebo som nadobudol pocit, ze kracam v nezname. Mozno tymto smerom este clovek nesiel a cesta je vysliapana len lesnou zverou. Stromy rastli spociatku na riedko. Vacsinu z nich tvorili duby a buky. Stali vedla seba v dokonalej zivocisnej harmonii. Ich konare sa len zlahka navzajom dotykali. Mnoho svetla tak prenikalo na cestu. Ked som sa ale dostal hlbsie, rastli tesnejsie pri sebe. Jeden vedla druheho. Teraz sa priam objimali ich konare. Odzrkadlilo sa to na mnozstve svetla pod stromami. Bolo tu pritmie. Islo sa mi velmi dobre. Nalada sa mi zlepsila a ani sam som nebol. Charlie kracal poslusne vedla mna. Cesta rychlo ubiehala. Mal som chut si zaspievat. Nejaku pesnicku do kroku. Ale ziadnu som nepoznal. Mamicka mi zvykla spievat, ked som bol v jej bruchu, ako mi vravieval otec. No na to si pamatat nemozem.. tak som sa rozhodol, ze si budem piskat. Piskanie mi celkom ide. Aj som zacal. Samozrejme, ze som piskal hocico, co ma napadlo. Len tak z hlavy. Vymyslal som rozne toniny. Aj ma to zo zaciatku bavilo. Po kratkom case som uz mal vymyslenych zopar vlastnych melodii. Skoda vsak, ze som ich nikdy nevedel znova zopakovat. Zakazdym z toho vznikla ina pesnicka. Asi nemam hudobny sluch, pomyslel som si. Tak som prestal. A bol som rad, pretoze konecne bolo ticho. Uz som aj zabudol, ako znie to ticho. Charlie bol tiez rad, ze som prestal. Uz si prestal neustale skrabat usi. Asi mu to uz liezlo na nervy. To moje kvilenie. Tak sme kracali potichu a pocuvali lesne zvuky. Cesta sa zacala mierne stacat dolava. Doteraz sla rovno. Stromy, hrubsie ako ja, lemovali cestu po oboch stranach. Zapocuval som sa do vtacieho spevu. Zacul som tri odlisne zvuky. Prvy znel najblizsie a prichadzal odkialsi sprava. Patril kuvikovi. Jeho spev znie ako zaseknuta gramofonova platna, ktora stale opakuje tu istu stopu. Druhy, vzdialenejsi, sa ozyval spoza mojho chrbta a urcite patril slavikovi. V tomto obdobi su strasne premnozene. Obyvaju skoro kazducku cast lesa, nevynimajuc skalnate hory. Posledny spev, ktory znel najvzdialenejsie, prichadzal zo smeru, kam mierim. Zapocuval som sa don, ale nedokazal som ho pridelit ziadnemu vtakovi, ktoreho poznam. A urcite ich nie je malo. Znel tak trochu zvlastne. Akoby vtak, ktoremu patri, premyslal o tom, co zaspievat a snazi sa drzat tempo a rytmus, nepoznam ziadneho podobneho vtaka, ktory by nieco take dokazal. Mozno je to novy druh. Ja som sa s nim este urcite nestretol a moznoze este nikto. Mozno som prvy na svete, ktory ho zacul, ako spieva. Ta myslienka ma nadchla a chvilkami som bol na seba hrdy. Ako sportovec, co jasne vedie na trati. Ale potom som tu myslienku vypustil z hlavy. Na svete zije mnoho, mnoho ludi. Preco by som prave ja mal byt ten prvy a nie niekto iny. Neverim tomu. Urcite druhi ludia toho vtaka poznaju. Iba ja nie. Ja s mojimi chabymi skusenostami. Uz som na seba prestal byt hrdy. Po chvili ten spev utichol a ja som uz nan prestal mysliet. No vsimol som si nieco ine. Obhryzenu koru stromov. Zda sa, ze toto miesto je oblubenou pastvinou pre divu zver. Dalsim dokazom bol trus. Presnejsie srnci trus. Bolo ho tu zrazu mnoho. Musel som dat pozor, aby som don nahodou nestupil. Prevladaju tu bukove stromy, ktore maju konare blizko pri zemi. Bukvice su oblubenou pochutkou hlavne pre srnky a jelene. Pre cloveka su jedovate a mozu sposobit smrt. Zver ma asi odlisny metabolizmus a pocas tych tisicroci, co existuje, si ich telo vytvorilo prirodzenu imunitu. Mozno ak budem mat stastie a nebudem prilis hlucny, nejakeho zazriem. Len aby ma nezavetril. Potom nemam ani najmensiu sancu. Mnozstvo trusu sa kazdou stopou znasoboval a pokryval skoro kazdu piad zeme. Bolo pre mna dost narocne sa mu bez vacsej skody vyhnut. Vtom som zacul pukanie a instinktivne sa prikrcil k zemi. JA: „Charlie, tisko stoj!“ Posepol som mu pri uchu a pohladil na chrbte. Pochopil situaciu, sadol si a cakal. Prehladaval som pohladom les a snazil sa najst zdroj toho zvuku. Ozvalo sa dalsie pukanie asi patdesiat stop doprava. Zahladel som sa medzi stromy. No nic vyssie ako tri stopy som nevidel. Chvilu som cakal, ci sa nieco neobjavi. Nikde ziadna zver. Mozno to bol len maly hlodavec prehladavajuci povrch zeme kvoli potrave. No ked som si uz myslel, ze sa nic nestane, ozvalo sa ine pukanie. Vtom spoza hrubeho stromu vystupil hnedy tien. Bola to srnka. Predtym som ju nemohol zazriet, pretoze stala ukryta v tieni kosateho stromu. Pokojne spravila par krokov vpred. Nufakom pri tom vetrila po zemi. Vobec si ma nevsimla. Stala asi len tridsat stop odo mna. Kebyze som o desat stop blizsie, mozno by som citil jej dych. Bola nadherna. Krasna hnedo-cervenkasta srst s tmavymi fliacikmi na chrbte sa jej kazdym pohybom zaleskla ako priezracny potocik. Mala dlhe pevne nohy bez mensieho skrabanca. To poukazovalo na jej mlady vek. Pravdepodobne dospela este len tohto roku. Maly srandovny chvostik, zo spodnej strany biely, trepal sa v zavanoch vetra ako vejarik. Jej hlboke az temne cierne oci prezradzali nevinu a krehkost. Bolo ako nedotknuta ludskou rukou. Tak cista a prirodzena. Bal som sa co i len poriadne nadychnut, aby som ju nevyplasil. No Charlie to urobil za mna. Zazrel nieco v dialke a kusok pobehol. To stacilo, aby tu krasu odplasil hlboko do bezpecia lesa. Ale nevyhresil som ho za to. Bol som stastny, ze som toho mohol byt svedkom. JA: „...a bol som tak blizko!“ Nadchol som sa. Charlie na mna hladel smutnymi ocami. Citil sa previnilo. JA: „Dobry Charlie. Pod, ideme.“ Pohladkal som ho na temene hlavy. Este som sa pozrel na miesto, kde som ju naposledy videl, a pohol som sa dalej. Pokracovali sme po ceste, ktora sa zacala naramne zuzovat. Az som si myslel, ze kracam po tenkej vysliapanej ciare. Ciare, co predstavuje moju cestu a kluckuje medzi stromami. Stromy vyrastali zo zeme cikcakovito, nie za sebou ako to bolo doteraz. Na severnej strane stromov na mna napadne vykukal zeleny mach. Na tmavej kore vyzeral ako znacka. Jeho svetlozelenu farbu, skoro az zltu, sa nedalo prehliadnut. Bol na kazdom strome, ako cudzopasnik. Cesta sa trochu poblaznila. Raz sa stacala dolava a potom hned doprava, aby sa nasledne stocila naspat. Isiel som sa z toho zblaznit. Priestor pod stromami zacali zaplnat kriky. Doteraz som nevidel ani jeden a naraz ich je plna zem. Ale potesilo ma to. Boli totiz ovocne. Konkretne cernicove. Male cierne bobulky so sladkou chutou na jazyku. Zastal som pri jednom vacsom a pustila som sa do neho. Boli naozaj sladke. Nevedel som sa nimi nabazit. Hltal som ich cele. Nestihal som ich ani pozut a uz skoncili v zaludku. O chvilu na kriku nezostala jedina cernica. Zjedol som ich vsetky. Samozrejme okrem tych, co som dal Charliemu. Ale jemu velmi nechutili. Radsej dal prednost sladkej a stavnatej trave. Prezuval ju a mliaskal pri tom. Ako spravny labuznik. Ufulany od cernic som pokracoval dalej po ceste. Este hodnu chvilu som si drhol pery, kym z nich vymizla vsetka cerven. O rukach ani nehovoriac. Tie boli polepene az po lakte. Prave som si pomyslel, ze by som sa mal pozriet po nejakej vode, ked som zacul zblnkot. Znel este tlmene, ale coskoro budem pri vode, pomyslel som si. Kazdym krokov sa ozyval hlasnejsie. Coskoro som divu rieku zazrel spoza stromov. Blystala sa ako kristal. Ked som vkrocil na jej breh, ovanul ma cerstvy chladny vzduch. Bola to naozaj diva rieka. Prirovnal by som ju k zuriacemu bykovi. Prudom sa valili z mojej lavice popri mne a v dialke sa stacala za stromy. Spod hladiny, von trcali vrcholce pevnejsich a robustnejsich skal, ktore prud vody nedokazal odplavit. Voda narazala do tychto skal. Tvorili aj jej breh. Mrstila pri tom kvapocky vody do vzduchu. Stal som asi len desat stop od brehu, no citil som ich na vlastnej tvari. Siel som sa k brehu umyt a ovlazit. Charlie ma len z dialky pozoroval. Prejavoval prirodzeny strach z neznameho. Breh pozostaval z velkych a klzkych kamenov. Daval som pozor, aby som sa nesmykol a nestrhol ma prud vody. Opatrne som si namocil ruky. Voda bola strasne studena, priam ladova. Kupanie v nej by neprichadzalo do uvahy. Ked som skoncil s ocistou, vratil som sa k Charliemu. Nejakym sposobom musime prejst na druhu strany rieky, aby sme mohli pokracovat v ceste. Zahladel som sa na druhy breh a vsimol si cestu, ako vchadza spat do lesa. Prec od zuriacej rieky. Pojdeme popri prude a snad v miestach, kde nebude taka diva, dokazeme prejst na druhu stranu. Tak som aj urobil. Kracanie mi zneprijemnoval bodavy hmyz, ktoreho tu pri rieke bolo neurekom. Mensie musky neskodili, ale vytvarali hufy, ktore neprijemne otravovali. Vacsie muchy, ktorych zas nebolo tak vela, neprijemne hryzli do slabin. Komare tu taktiez nemohli chybat. No najhorsie boli ovady. Ich uhryznutie strasne bolelo a casom scervenelo i napuchlo. Nehovoriac o svrbeni, ktore sposobovalo. Charlie take starosti nemal. Jeho hrubu srst neprehryzne ziadny z nich. No i napriek tomu prejavoval nepokoj zo zuriacej vody. Pocas chodze som si daval pozor na klzky povrch kamenov. Tvorili cely breh. Inou cestou sa ist nedalo, len v bezprostrednej blizkosti vody. Mnozstvo stromov rastucich vedla seba blokovalo cestu, dalej od rieky. Mnoho moznosti na vyber som teda nemal. Rieka sa vobec nemenila. Oba brehy zostavali rovnake. Aj prud vody. Presiel som uz aj tu cast brehu, ktora len z dialky vykukala. Jedna odbocka a po nej druha. Cesta nemala konca kraja. Keby sa aspon hladina vody znizila. Vedel by som, ze nekracam len tak nadarmo. No stale nic. A vtedy som ho znova zacul. Ten zvlastny spev vtaka doposial neznameho. Nastrazil som usi. V jeho speve som zacul pauzu. Pauzu v refrene. A vtedy ma napadlo. To nie je vtak, to clovek vydava ten ton. JA: „... mozno je to ON!“ Zostal som pokojny a myslel len na rieku. Po dlhsej dobe sa na mne zacala prejavovat zufalost. Idem vobec dobre? Zacal som mat pochybnosti uz aj ci rieka tecie spravnym smerom. Vtom som ho zazrel. Uz ked som vobec nedufal a chcel sa zlozit na zem. Neslo o hladinu vody. Ta ostala stale bez zmeny. Mozno, ze sa aj o prst zvysila. Ale ako nahle som ho zazrel, mi to bolo jedno. Na druhu stranu sa polahky dostanem a to cez most. Mala drevena stavba, ktora poukazuje na jednoduchost ludskej inteligencie pri technickom zmyslani na spojenie dvoch brehov. Najprv som si myslel, ze mam vidiny a most je len prelud. No kazdy jeden krok ma presviedcal o opaku. Bol este trochu vzdialeny, no jasne som videl jeho majestatnost. S akou pevnostou tam uz dlhe roky stoji a odolava tej zuriacej vode a vetru. No oboch brehoch ho drzali dva piliere. Zostrojene z pevnych pnov stromov, zotatych zvlast pre most. Boli pevne vsadene do zeme, jeden vedla druheho. S patstopovou vzdialenostou od seba. Na nich lezala vaha celej konstrukcie. Z dreva bola len podlaha. Latky jedna vedla druhej tvorili podlahu. Ta visela na lanach z oboch stran. Boli pripevnene k pilierom z oboch brehov. Dalsie lana vo vyske asi siestich stop od podlahy tvorili zabradlie. Musel som vystupit hore na kopec a predrat sa hustinou, aby som sa k nemu dostal. Charlie vybehol ako prvy. V rukave mal schovanu tu trosku energie usetrenu z chodze. O chvilu uz vetril na vrchu. Mne dalo trocha namahy vystupit. Este aj ten hnusny hmyz ma neustale bodal. Bol som cely dostipany. Horuci kupel by mi urcite pomohol. Ale o tom mozem iba snivat. V tychto koncinach nemam sancu najst horuci pramen. Vyskriabal som sa hore a hned si aj sadol. Mal som dost. JA: „Pfujj, nevladzem.“ Porozhliadol som sa, ci ho nezazriem. Jeho vtaci spev uz ustal. Snad sa stiahol do ustrania. No podvedome som na neho stale myslel. Tu hore fukal vietor omnoho silnejsie. Narazal do mosta a triestil sa. Ten sa v napore silneho vetra hojdal zo strany na stranu. Nebol to pekny pohlad. Dostal som strach, ked som si uvedomil, ze cezen musim prejst. Ina cesta nie je. Nemam strach z vysok a ani zo studenej vody. Ale ked vidim ako sa hojda tento papierovy most, nie je mi vsetko jedno. Povrazy zviazane s piliermi vydavali zvlastne praskave zvuky. Akoby sa kazdou chvilou trhalo jedno z mnohych vlakien. Postavil som sa a uchopil jedno z povrazov. Pevne som ho uchopil a potiahol zan. Malo by nas udrzat, pomyslel som si. Pozrel som na Charlieho. So strachom v ociach sledoval vykyvy mostu. Sekeru som si odlozil za opasok. JA: „Pod Charlie, ideme!“ Prvymi krokmi som zistoval pevnost dosiek. Nemal by to byt problem. Zatial co sa pevne drzim oboma rukami, nic sa mi nemoze stat. Odhodlane som vkrocil na most. Ked na nom spocinula moja vaha, prestal sa kmasat. Siel som velmi opatrne. Dival som sa, kam stupam a drzal sa pevne povrazu. Ked som bol asi v polke, Charlie zrazu zastekal. Otocil som sa a zazrel ho este sale na brehu. Zda sa, ze ma vacsi strach ako ja. JA: „To bude problem.“ Opatrne som sa vratil nazad. Od radosti na mna vyskocil. JA: „Neboj sa, zoberiem ta!“ povedal som mu. Znova som vkrocil na most. Lavou rukou som si pridrzal Charlieho pri hrudi a druhou sa snazil drzat lana. Charlie sa triasol ako osika. Utesoval som ho vrucnymi slovami, aby sa aspon trocha upokojil. Kracal som prave po strede, ked sa zdvihol silnejsi vietor. Rozkolisal most. Mal som velke problemy sa udrzat. Trochu som sa bal. Charlieho som si silnejsie pritisol k hrudi. Pockal som, kym sa most ustali a spravil krok vpred. Vtom sa latka podo mnou prelomila a ja som stupil do prazdna. V okamihu som sa ocitol pod mostom. V tej rychlosti som sa stihol zachytit o spodok. Ale trhnutie bolo tak silne, ze som neudrzal Charlieho. Stalo sa nestastie. Nieco neocakavane. Charlie sa mi vysmykol z ruky a padol strmhlav dolu. Zareval som: JA: „Nieeeeeeeee ...!!!“ Chcel som ho este rychlo zachytit, ale zalapal som do prazdna. Najprv do vody dopadla sekera, co sa mi vysmykla a za nou Charlie. V zlomku sekundy bol pod vodou. Bol som bezmocny. Visel som tam a plakal. Hladel som na miesta, kde by sa mohol vynorit. Ale nevynoril sa. I ked som v kutiku duse stale dufal. JA: „Charlie, Charlie!“ Neustale som vyvolaval jeho meno v nadeji, ze ho uzriem. Ako vychadza z vody na breh a striasa zo seba vodu. Citil som sa hrozne. Ako vyschnuty a opusteny butlavy strom. Moj najlepsi kamarat a ja ho necham spadnut. Preco som ho neochranil? To je moja vina. Ja by som mal spadnut do vody a nie on. Ja by som sa mal utopit na miesto neho. Tak aj urobim, rozhodol som sa. So slzami v ociach som sa pustil. Zavrel som oci, aby som ten pad nevidel. Citil som ako padam vzduchom. Ako sa kazdu chvilu dotknem hladiny vody a ponorim sa ku dnu. Ale to vsetko len v predstavach. Nic sa nestalo. Ziadny pad, ziadna voda. Znova som ich otvoril. Este stale som visel, tak isto pevne zachyteny, ako predtym. Neviem, co sa stalo, ale skusim to znova. No tentoraz oci nezavriem. Znova som sa pokusil pustit, no neslo to. Do mozgu som dal prikaz, aby sa ruky pustili, ale receptory sa po ceste niekde stratili a ruky zostali nehybne. Ako by niekto nechcel, aby som sa pustil. JA: „Mas to na svedomi TY?!..“ Zakrical som hore k nebesiam. No odpovede som sa samozrejme nedockal. Nemal som inu moznost, ako sa vytiahnut. Viac som to neskusal. Pritackal som sa na druhu stranu a zvalil som sa na zem. Znova na mna prisiel plac. JA: „Charlie!“ Zvolal som. JA: „...prepac mi Charlie. Prepac mi, kamarat!“ Cez plac som na neho zvolaval. Trasucim sa hlasom prosil o odpustenie. Nevedel som to pochopit. Takato obrovska strata. Preco prave Charlie? Pytal som sa seba. JA: „Ak si to sposobil TY, tak ta nenavidim!“ ukazal som na nebo. Z ust mi vychadzali Darrenove slova. Moznoze to prezil. Mozno vyplaval na breh niekde inde. Este vzdy je nadej, pomyslel som si. Ale velka sanca na to nie je. Nechcel som sa s tym zmierit. Moj Charlie. Plac a narek bolo to jedine, co som v tej chvili dokazal robit. Bolo mi jedno, co bude so mnou. Chcel som len naspat mojho Charlieho. Privrel som oci a v predstavach ho znova drzal v naruci. Este ako steniatko. Maleho a bezbranneho Charlieho. Citil som jeho vonu srsti. Bola taka zamatova, aku som ju uz davno necitil. Plac, strach a beznadej ma obklopovala a nechcela pustit z jej osidiel. Znova som bol nikto, znova som nebol. Neviem, ako dlho som tam nariekal a lezal. No po dlhsej dobe sa mi to uz zdalo byt zbytocne. Postupne ma to zacalo prechadzat. „Prave prekazky v zivote cloveka ho nutia stale kracat dalej, pretoze nikdy nevie, kedy pride ta posledna, po ktorej sa bude uz len obzerat spat a nehladiet na buducnost.“ Tak boli slova mojho otca. Slova zanechane v mojom srdci. Vravel mi to, ked som prezival zle casy, ked som truchlil z tymi, ktorych uz neuvidim. Vzdy ma aj v tej najtazsej chvili dokazal povzbudit a podrzat. Zivot bez neho je strasne tazky, povedal som si a vstal zo zeme, oprasil som sa a zamieril do lesa po cesticke. Myslel som len na Charlieho. Stale som sa obzeral. Akoby som ho hladal, akoby som ho vyckaval. Nenavidel som sa. Za vsetko mozem ja! Cesta chvilu pokracovala a potom nahle klesala dolu z kopca. Klesanie bolo dost strme, takze som sa musel pridrziavat o kmene stromov pri zostupe. Mal by som ist naspat proti prudu, aby som pokracoval tou istou cestou. No bolo mi jedno, akym smerom budem pokracovat. Len nech kracam a nemyslim. V mysli som mal len jednu vec. Dostat sa co najdalej od tej hnusnej rieky, ktora mi zobrala priatela. Stromy na tejto strane rieky rastli hustejsie kazdym krokom. Trochu ma zarazila jedna vec. Zacali sa objavovat aj ihlicnate stromy. Najprv len jeden, dva. Stali v tieni ostatnych a objimali ich kmene. Boli nizsieho vzrastu. Este mlade. Ale zrazu som si uvedomil, ze uz nekracam v tom istom lese. Toto nie je moj les, povedal som si a obzeral sa dookola. Stal som tam v tieni obrovskych ihlicnatych stromov. Bolo ich tisice. Ani som si nestihol uvedomit, ako sa ich pocet znasobil. Kde sa tu zrazu vzali? Este pred chvilou som kracal v listnatom lese, kde sa citim ako doma. A teraz moje kroky stupaju po zemi, ktoru nepoznam. Aj vo vzduchu bolo citit vonu, doposial nepoznanu. Bola to vona ihlicia. Drazdila mi nos ako babkin jablkovy kolac. Ked som kracal popri stromoch a presiel okolo robustnejsich, snazil som sa z ich kory nieco vycitat. Nieco, co by mi mohlo napovedat o historii. Ale kora stromov bola necitatelna. Obcas zaznam o mensom poziari, ktory spalil malu cast lesa. Ale to nie je to, co hladam. Hladam nieco velke, nieco strasne. Vacsina stromov bola mlada. Ked chcem zistit historicku zaujimavost, musim sa porozhliadnut po starsich. Tie skryvaju v sebe tajomstva tohto lesa. Ony prezili cosi, co sa naveky zapisalo do dejin lesa. Brodil som sa medzi mladymi, ktore mi siahali do vysky kolien, ked som ich zazrel. Bolo ich sest, ako som neskor zistil. Sest borovic siahajucich az k nebesiam. O ich starom veku nebolo pochyb. Mohol by som predpokladat, ze to boli prve stromy, ktore vyrastli na tomto uzemi. A stoja tu dodnes. Napoly zive, napoly mrtve. Zacal som ich poriadne skumat. Kusok po kusku, aby mi nic neuslo. Stali blizko seba a konarmi sa navzajom drzali. Ako posledni rytieri z vojska, ktore ostalo na bojisku. Ich vek sa ratal na storocia. Z prvych dvoch som vycital obrovsky poziar, ktory tu vypukol. Pravdepodobne znicil vacsiu cast lesa. Preto tu stoja tak osamotene. Poziar prisiel zo zapadu a nicil vsetko, co mal v ceste. Preto je tu tak mnoho mladych stromov. Na tomto mieste vyhasol, nejakym zvlastnym pricinenim. Mozno silnym dazdom. Ale vyhasol nahle, tak rychlo ako ja prisiel. Zistil som to zo znakov na kori. Velka cast je scernena, ale hned vedla nej je nova, pekna kora. Tieto dva stromy to postihlo najviac. Tie ostatne len scasti. Presunul som sa k dalsim. Vsimol som si zarezy po velmi ostrom predmete. Boli hlboke aspon patdesiat palcov a dlhe troch stop. Niekto sa ho snazil zotat. Ocividne sa mu to nepodarilo a stom ostal stat. Tie rany museli byt naozaj silne. Tento strom je zo vsetkych najvyssi a najhrubsi. V priemere dosahuje aj dvadsat stop. Jeho kora je najtvrdsia a najtmavsia. Mozno patri medzi najstarsie. Clovek, co ho zotinal, musel byt poriadny obor, ked dokazal vysekat takuto dieru. Ale aj napriek tomu ho nezotal. Pri nasledujucich nebolo nic zvlastne, nic nove. Znaky o zaplavach a mnozstve zrazok za posledne roky ma tak nezaujali ako fakt, ze na jednom zo stromov bol vyryty odkaz. Vyryty bol zvlastnym sposobom, aby sa udrzal roky cerstvy. Neviem, ako sa to dosiahlo, no bol krasne citatelny. Dokonca aj vonal. Ta vona mi pripominala babkinu masticku proti hmyzu. Urcite bol natrety niecim, co ho udrzuje cerstvy, aby nezaschol. Boli tam vyryte slova a tie zneli: „upriam svoj pohlad viac dovnutra a slova predtym bezvyznamne, ti ukazu sameho seba.“ Pod slovami bola vyrezana sipka, ukazujuca na cesticku za stromami, ktora vedie do lesa. Vediet tak odpoved na tu myslienku a nemusel by som sa tade vybrat, pomyslel som si. Ale neviem a tak budem musiet kracat dalej. Opustil som stromy a pobral sa prec po ceste. Po ceste, na ktoru ukazovala sipka. Som zvedavy, kam ma privedie. Budu mi tie stromy chybat. Citil som sa pri nich tak bezpecne az sa mi ich nechce opustit. Ale musim! Pri nich som ani nemyslel na tu strasnu tragediu. Aspon na chvilu zaujali moju mysel, ktora je teraz cistejsia a vyrovnanejsia. JA: „...chudak kamarat Charlie. Dufam, ze si v poriadku!“ zvolal som smerom k rieke. Tak som kracal dalej, aby na mna osud pridlho neckal. Podla vsetkeho uz hodnu chvilu vyckava. Sediac a rozmyslajuc o veciach, ktore sa mi prihodia. „Dam mu este viac casu?“ Spytujem sa seba. „...alebo sa na neho hned vrhnem a skoncim jeho trapenie?“ Ak chcem dostat este nejaky ten cas, mal by som sa poponahlat. Poponahlat sa na stretnutie s nim. Mozno bude potom ku mne zhovievavejsi a necha ma tu. Aspon na nejaky cas. Kym naozaj nepride moj cas. Viedol som sam so sebou zvlastnu konverzaciu. Rychlo som ju ukoncil este predtym ako sa zacala. Este predtym, ako by to zaslo prilis daleko. Ale ako mozem vediet, co by bolo a co nie. Ako to mozem vediet, ked som ju ukoncil? Ale mozno to radsej nechcem vediet. Uvedomil som si to a zrychlil v kroku. Tento les ma na mna zvlastne ucinky. Neviem to presne vysvetlit, no citim to tak. Tie konare a kmene stromov. Vsetky akoby odo mna nieco chceli. Akoby vyzadovali odo mna nieco. Aby som nieco urobil. Ale ja len mlcky kracam dalej, pretoze este neviem co. No ked to zistim, urobim, co bude v mojich silach. Snad ma ten pocit po case prejde a ja zabudnem, ze som ho vobec mal. Moze to byt z toho, ze som v tychto miestach este nebol. A cele je to len strach z neznameho. Vtom som mal pocit, ze ma niekto sleduje. Najprv som si myslel, ze si to len namyslam, ze je to tou samotou. No ten pocit ma drzi uz dlhsiu dobu. Prvykrat som si to uvedomil pri rieke a potom na moste. Neskor, ked som vstupil do tohto lesa. Myslel som, ze je to prelud. Pri stromoch som mal rovnaky pocit. A akonahle som ich minal, sa mi zazdalo, ze som nieco zazrel. Cierny tien medzi stromami. Zda sa, ze sa vtackar vratil. Alebo ani neodisiel prec. Nechcel som si to pripustit, az teraz. Teraz som naisto presvedceny, ze ma niekto sleduje. Niekto medzi stromami. Ale nemozem na sebe dat poznat, ze o tom viem. Musim sa spravat rovnako a nic nemenit. Ani rychlost chodze. Ak by som zrychlil, mohol by sa vyplasit a ujst. Alebo ma prekvapit a zabit. Potom by som nikdy nezistil, kto to bol a co vlastne chcel. Takze pokoj. Zrazu som si uvedomil, ze nerozpravam a to ticho mu moze pripadat cudne. Ak rychlo nezacnem, uvedomi si, ze je to kvoli nemu. No vobec nic ma nenapadalo. Nemozem len tak rozpravat hluposti, musi to mat zmysel. Tak ako doteraz. Rychlo som premyslal. Uz to bude kriticke. Stale nic. Bud zacnem alebo je po vsetkom. Vtom som vyslovil prvu vetu. Alebo si ju zahundral len tak popod nos. A napadla ma dalsia a za nou dalsia. Uz bolo dobre. Slova a vety sa zo mna len tak sypali. Rozpraval som si o rodicoch. Vzdy, ked si na nich spomeniem, je o com premyslat a hovorit. Spomenul som si na mnoho prihod z detskych cias. Pri niektorych som sa usmieval, pri inych smutil. Ale kazdopadne som bol rad. Bolo to ako mat priameho posluchaca, ktory hlta kazde moje slovo a zaryto mlci aby mu nic neuslo. Kazdy pribeh ci spomienku. Spomenul som si aj na Charlieho. Predstavoval som si ako kraca vedla mna. Pri kazdom mensom seleste medzi stromami by sa pustil do ochrany svojho pana. Jeho smutne tmave ocka mi strasne chybaju. Zrazu mi bolo do placu. A len so stastim a velkym zapretim sameho seba som nespustil narek ako predtym. No rychlo som sa upokojil. Jednym okom, potajomky, som stale sledoval les za mojim chrbtom. Nic som nevidel, ale pukanie konarikov a sum travy mi prezradzal, ze je stale tu. Vytrvalo ma prenasleduje. Ktovie, co by urobil, ak by som sa s krikom rozbehol za nim. V prvej chvili by zostal sokovany z odhalenia. V tej druhej by si uvedomil, ze skryvat sa je uz zbytocne. A az potom by konal podla svojho uvazenia. Mozno by sa pustil do uteku. Ale to by som bol od neho vzdialeny uz len niekolko stop. Zalezalo by na tom, kto z nas je lepsi bezec. On, neznamy tien medzi stromami, alebo ja zivy terc na cesticke. Ale ma jednu vyhodu. Vidi ma, sleduje ma dlhsiu dobu. Takze si uz asi davno vypocital moju fyzicku silu. Ja ho nevidim, preto nemozem urobit to iste. Mozem snad len predpokladat. Druhou moznostou by bolo, ze by ma hned zrazil k zemi a asi usmrtil. Ale neurobim to. Nerozbehnem sa za nim. Chcem zistit, ako dlho to este potiahne. Mozno ho to prestane bavit a ukaze sa mi tvarou v tvar. Alebo bude cakat, nech spravim prvy chybny krok ja. No aj ja mam malu vyhodu. Doteraz nevie, ze o nom viem. Mozno to len tusi, ale nie je si isty. Prave preto aj zostava v uzadi. Snad ho ta dlha chodza raz unavi. A vtedy udriem. Bum! JA: „... a mam ta!“ Len – len, ze som sa udrzal a nevykrikol. Vsetko by som pokazil. Budem len pekne kracat dalej, obcas prehodim par viet sam so sebou a na spravny moment si pockam. Les sa nemenil. Iba trava pod stromami trochu podrastla a zbujnela. Zazelenane ihlicie s nadychom zltej neustale pukalo a narazalo o seba. Uz mi zacinali chybat tie moje stromy. Tie, ktore stoja pri mojom dome. Tie, ktorych listie pripomina suknicky lesnych vil. A tancuju pri splne mesiaca so sprievodom vetra. Uvidim ich este niekedy? Spytal som sa seba. Uvidim svoj domov, postel alebo krb? Pravdepodobne nie. No mozno uvidim krajsie veci ako moj dom. Budu plne zivota, smiechu a prijemneho hrejiveho svetla. Mozno kracam po tej spravnej ceste a na jej konci bude to co hladam. Moje stastie. Vtom som si spomenul na udalosti dnesneho rana. Na vevericku vo vrecku kabata. Vystraha! Mozno som naozaj v nebezpecenstve a hrozi mi smrt. Vydesil som sa. Moje kroky zneisteli. Prestal som to brat ako hru, no prave naopak. Ako zapas o zivot. musim vymysliet nejaky plan. Mozno by stacilo dat mu najavo, ze o nom viem. Rozmysli si to a utecie. Snad. Tento plan ma velmi nenadchol. Ved je to urcite vrah. Vydrazdim ho a on ma na oplatku zabije. Desatpalcovym nozom. Potrebujem iny, lepsi plan. Povedal by som menej nebezpecny. No nic mudreho ma nenapada. Jedine co mi behalo po rozume, bol utek. Najvacsiu sancu na prezitie mam pri zbesilom uteku. Ale je to naozaj tak? Mozno je to zahanbujuce, no zachrani mi to zivot. Uistil som sa, ze nic lepsie aj tak nevymyslim. Bude to utek, rozhodol som sa. Musim bezat ako len vladzem, az do uplneho vycerpania. Budem sa modlit, aby ma nedobehol. Zahladel som sa do dialky. Nic, co by mi branilo v ceste, som nevidel. Cesta je volna. Uz si len vybrat, ktora chvila to bude. Strach sa stupnoval. Pomyslel som si, ako asi skoncim, ked ma dobehne. Zvali ma k zemi a do vtedy ma bude tlct, kym nevydychnem. Hrozna predstava. Zaludok sa mi stiahol, srdce rozbuchalo, az som si pomyslel, ze ho zacuje. Zacal som krcovito dychat a neslo to uvolnit. Strasne som sa bal. JA: „Nechcem zomriet, prosim Boze, nie.“ Modlil som sa k Bohu, potichucky. Odriekaval som slova modlitby a prosil ho o odpustenie. Viem, ze som napachal mnoho zleho, viem, ze som sa ruhal a nadaval ti ako pohan, ale neber ma este do svojho kralovstva. Prosim ta! Daj mi este sancu napravit svoje hriechy. Ja sa polepsim, slubujem! Ak sa nerozbehnem v tejto chvili, neskor to uz nedokazem, pomyslel som si. Naposledy som sa zapocuval do hluku medzi stromami. Musel som sa uistit o jeho pritomnosti. Este stale je tu. A stale ma prenasleduje. Ked vtom som sa odhodlal. JA: „Pane Boze, ktory si na nebesiach, posvat sa meno tvoje, bud vola tvoja, tak ako v nebi aj na zemi. Prid kralovstvo tvoje ...“ Nedopovedal som to, lebo som sa vzapati rozbehol. Zatal som zuby, zhlboka sa nadychol a bezal. Start som mal dost pomaly kvoli bolavej nohe. No hned po starte som sa rozbehol ako jelen. Zacul som hlasny sum ihlicia o kratku chvilu ako som vyrazil. Pravdepodobne to bolo pre neho neocakavane. Zavisi od toho moj naskok, od momentu prekvapenia. Pre vlastne dobro dufam, ze bude dostacujuci. Snazil som sa robit co najvacsie kroky s maximalnym tempom. Bezal som naozaj rychlo. Daval som do toho vsetko, ale nemozem sa rychlo unavit, vravel som si. Cesta mi napomocna v tomto smere nebola. Povrch bol prasny s popadanym ihlicim. Smykalo sa to pod mojim tlakom nohy. Bal som sa momentu, ked sa neudrzim a ocitnem sa na zemi. Asi by to bola moja smrt, pomyslel som si. Neobzeral som sa, nebolo kedy. Hladel som len pred seba. Ale vedel som, ze je za mnou. Citil som jeho pohlady upriamene na obet. Obcas som zacul hlasite praskanie. Ako prebehol po suchsom ihlici. Keby sa tak unavil, pomyslel som si. Pomohlo by mi to. Znova ma napadali slova modlitby, ktore som si neustale opakoval. Dufal som, ako dufaju mnohi ludia v podobnej situacii, ze ma tie slova zachrania. Slova tak hrejive, utesujuce a blizke Bohu a odvrati od ostatneho sveta pozornost na mna a pomoze mi. JA: „Boze, pomoz mi prosim ta!“ Na chvilu som sa zahladel na nebo, aby slova vyzneli uprimnejsie. Bolo ocarujuco krasne. Slnko pomaly klesalo za vrcholce stromov a obliekalo svet do cervenkasteho zavoju. Prikryvalo ho nim jeden maly bledomodry oblak, tak trochu rozfukany vetrom, sa nechal unasat vetrom. Bolo to tak nadherne, ze by som sa na to dokazal pozerat vecne a predsa by som sa nenabazil. Zrazu ma strach zacal prechadzat. Uplne sa stratil. Zabudol som na beh a postavu za mnou. Zabudol som na vsetko okolo mna. Vsetko mi pripadalo zbytocne. Stromy, cesty, vtaky i rieky. Dolezity bol iba ten moment. Akoby som bol spojeny s nebeskou branou. Ako by sa na mna Boh usmieval a podaval mi ruku. Ja mu ju chcem podat taktiez, tak som sa naciahol do vzduchu k nebesiam. Bol som od neho vzdialeny uz len kusok, ked vsetko nahle zmizlo. Nebesa zastreli stromy a znova som bol v realite. To bol smyk, co to sposobil. Nohy mi vyleteli do vzduchu a v okamihu som klesol k zemi. Pocitil som bolest na celom tele, no najvacsmi na chrbte a rukach. Ocitol som sa na zemi. Ale jedine, co ma v tej chvili napadlo, bolo rychlo vstat. Vyskocil som na rovne nohy a chcel sa znova rozbehnut. No vtom som zozadu ucitil tvrdy uder do hlavy. Znova som klesol k zemi. Pred ocami sa mi zatemnilo. Zazdalo sa mi, ze pocujem hlasy. Chcel som otvorit oci, ale neslo to. Viecka som mal tazke, akoby zatazene kamenmi. Tak som sa chcel pohnut a vstat, ale na moje prekvapenie neslo ani to. Nemohol som robit vobec nic, len lezat a premyslat. Stale som pocul zvlastne hlasy, no zneli naozaj zvlastne. Ako by prichadzali z dialky, z hlbky temnoty. Alebo je to len hlas v mojej hlave? Spytal som sa seba. Umrel som? Naozaj nezijem? To nemoze byt pravda! Prerastla vo mne zufalost. Predstava, ze som medzi mrtvymi, ma desila. Kde to som? ... v pekle?! Bol som naozaj taky kruty clovek, ze ma Boh neprijal medzi seba a posunul Satanovi? JA: „Nie, nechcem...!“ Vykrikol som. Moj hlas zaznel uplne rovnako. Tak, ako si na neho spominam. Ozvena mi este chvilu hrala v usiach. Na chvilu ma to upokojilo. No potom ma premohol hnev. Ako zuriaci byk som sa zo vsetkych sil snazil pohnut. No marne. Kazdy odpor bol zbytocny. Mohol som iba premyslat, co sa mohlo stat. Rozpamatal som sa na beh. Potom smyk a pad k zemi. Vstal som a bum. Zrazu nastala tma. Myslim, ze ma zozadu nieco zrazilo k zemi. Mozno ten prenasledovatel, pomyslel som si. Ale necitim ziadnu bolest. Co teraz? Co mam teraz robit? Vtom som zase zacul hlasy. Zneli uplne ticho, akoby septom. Rozpoznat slova som nedokazal, len akesi mrmlanie. Vtom som to zacul. Medzi tym mrmlanim som jedno slovo rozpoznal. Ani nie slovo ale meno. Ak som dobre pocul, znelo ako Darren. Preco by spominali jeho meno? Mozno ho poznaju? Ale potom to znamena, ze nie som mrtvy. JA: „Zijem!“ Tato sprava mi priniesla radost. Hned sa mi zlepsila nalada. Uz sa nenachadzala v bode varu. Este zistit, preco sa neviem hybat. Znova som pokusil otvorit oci. Na moje pocudovanie som ich otvoril ihned. Na prvy raz. Akoby ani neboli zavrete. Pohlad mi padol na prasnu zem podo mnou. Lezal som na zemi. Vsade naokolo stromy. Este vzdy som v lese, napadlo ma. Bola uz tma. Taka husta, ze v dialke zastierala stromy. No vokol mna mierne svetlo bolo. So svetlomodrym nadychom. Osvetlovalo mna a niektore stromy v okoli. Nic viac. Vtom som si vsimol povod mojej nehybnosti. Bol som zviazany. Od noh az po ramena. Hrubym pevnym lanom, z ktoreho sa nejde vyvliect. Trhal som sebou, sklbal, no bezvysledne. Vsetky faktory ako zviazanie, tma a hlasy ma presviedcali, ze som v nebezpecenstve. Zacal som sa bat smrti. Tak som sa mrvil, aby sa mi podarilo aspon otocit. Konecne! Po chvili trapenia som sa otocil na druhu stranu a hlavou som narazil o kamen. Zabolelo to, ale to som si nevsimal. Dolezity bol ten kamen. Nebol ako kazdy. Bol to obrovsky kus skaly, vytesany do tvaru kocky. Kamen, pouzivany na nabozenske obrady, ked sa zver obetuje Bohom. No na jeho vrchol som nevidel. JA: „Uupss!“ Vypadlo zo mna. Vydesil som sa. Len to nie. Snad nie ja som ta zver? Boze, ak ma vidis, pomoz mi a vyslobod ma z tychto muk. Modlil som sa. Znova som hladal utechu v modleni. JA: „Je toto vsetko len sen alebo som sa zblaznil?“ A vtom zaznela necakana odpoved. ???? : „Odpovedz si na to sam!“ Ozvalo sa spoza kamena. Naco som hned pocul kroky a suchotanie za mojim chrbtom. Vtom sa nado mna niekto postavil. Podsunul jeho ruky pod mna a nadvihol ma do vysky. Zrazu som sa ocitol nad kamenom a zazrel vsetko. Naskytol sa mi hrozostrasny pohlad. Srdce sa mi rozbuchalo ako dive. Zmohol som sa len na vykriky hrozy. JA: „... nieeeeee, nieeeeee. Aaighh!“ No pohlad som odvratit nedokazal. Na kameni lezalo telo. Bol to naozaj oltar, ako som zistil. Spoznal som ho. Bol to Darren. Jeho telo bolo rozkrajane na tri casti. Hlava bola oddelena od trupu a trup od ostatku. Vsetky vnutornosti lezali na tom oltari. Vsade bola rozliata krv, ktora este stale vytekala z Darrena a stekala az na zem. Tolko hrozy, co tam lezalo, som este nikdy nevidel. Moj zaludok to nezvladol a vyvracal som sa. Snazil som sa odvratit pohlad, no neslo to. Nieco mi v tom branilo. Iba som hladel na tu strasnu sceneriu. Oci mi zabludili do tych Darrenovych. Boli sklenene a plne strachu. Nehladeli nikam, nic nesledovali ani nehladali. Boli mrtve. Z jeho vyrazu na tvari som vycital muky a strasnu bolest pri umierani. Bolo to strasne. ???? : „Pozdrav kamarata.“ Povedal hlas a skopol z vysky Darrena z oltaru na zem. Pred mojim zrakom ich zakryla stena. Znova som sa vyvracal a bezmocne krutil hlavou a zatvaral oci. Pred strachom, co pride teraz. Bol som trochu rad, ze Darrenovo telo uz nevidim. Nedokazal som sa na to uz pozerat. Na oltari este ostali zvysky z Darrena. Jeho creva a vnutornosti poliate krvou. Vsetko to strasne zapachalo ako zapach smrti. Bezmocne som spustil hlavu a modlil sa, nech umriem rychlo. JA: „Nieeee.“ Vychadzalo mi z ust s potokmi slin a zvratkov, ktore som nedokazal udrzat. Vtom ma hodil na oltar. Silny uder a bolest co nasledovala, nebolo nic oproti tomu, co ma malo cakat. Potom sa postavil nado mna so zalozenymi rukami. Konecne som mu uzrel tvar. Hnusnu a zjazvenu, prikrytu dlhou ciernou kapucnou. Bola mi odporna. Vysoka a chuda postava prekryta dlhym ciernym plastom. Spod hrubeho obocia na mna zazerali oci plne nenavisti. Zazdalo sa mi, ze som v nich uzrel cerven. Vrela vo mne nenavist k tomuto zvieratu. Jedine dive zviera moze spachat nieco tak ohavne a krute. Skusal som mysliet, skusal som premyslat. Preco som tu, co vlastne chce? Ale plynulost mojich myslienok bola zablokovana. Z toho smradu som sa nevedel poriadne nadychnut, nieto este mysliet. Sli na mna mdloby. Znova ma napinalo na zvracanie, znova mi prislo zle. Citil som blizky koniec. Viem, ze teraz umriem, povedal som si a znova sa zahladel do tych strasnych cervenych oci. Som mrtvy alebo nie, bola otazka co ma najviac trapila. No realita navokol bola az prilis citelna. Vsetka krv a zapach rozkladajuceho sa tela. Bolo to az prilis zive na bludy. Alebo snivam, ci som mrtvy? Odpovedat mi moze len jedina osoba. Osoba, co to sposobila. So zaprenim vsetkych sil som sa mu pozrel do oci a spytal sa: JA: „Si Satan?“ ???? : „Ha, ha, ha!“ zasmial sa strasnym dunivym smiechom. Potom odvetil. ???? : „Nie, nie som! Ja som OSUD! Som ten, kto ti teraz povie, co s tebou bude. Ci skoncis ako on, alebo nie.“ Jeho odpoved mi zaznela v usiach ako ozvena. Znova som sa premahal na dalsiu otazku. JA: „Takze, ..., takze ...?!“ Hlava mi znova klesla. Oci sa mi zacali privierat. Poddaval som sa tomu. Vedel som, ze by to bol lepsi koniec ako Darrenov. Ale vtom ma ovalila sprska vody. Natlacila sa mi cez nos do hrdla. V poslednej chvili som ju vykaslal von. Prebralo ma to. Este stale stal nado mnou. Skeril sa popod nos. Pripadal mi ako diablov sluzobnik. Jeho prava ruka. Osoba vykonavajuca jeho spinavu pracu. Odporne stvorenie, co nema na zemi paru. Vyvrhel tohto sveta a pastier na satanovych ohnivych poliach. JA: „Som este nazive?“ Doslova som zo seba vyplul tuto vetu. OSUD: „Este si, ale ci budes aj nadalej, to rozhodnem ja.“ JA: „Kde to som?“ Spytal som sa z poslednych sil. Uz som nevladal. Cele moje telo zvieral krc, ktory mi nedovolil ani len mysliet. Preco ja, preco? Napadalo ma. Nikdy som si nemyslel, ze sa mi nieco taketo moze stat. Myslel som na tych, co zomreli. Moji rodicia, Charlie a teraz aj Darren. Vsetci su prec a o chvilu pojdem aj ja! OSUD: „Nie je dolezite miesto, dokonca ani tvoje otazky. Dolezite su len moje. Takze ma pocuvaj pozorne, nebudem sa opakovat.“ Jeho hlas znel ako busenie. Ako vietor, co naraza do konarov a lame ich. Ako zuriaca voda, co strkava brehy. OSUD: „O tvojom dalsom osude rozhodne spravnost odpovede na jednu dolezitu otazku. Tak si ju dobre rozmysli!“ Nerozumel som mu, co vlastne chce. Nerozumel som nicomu len jedinemu. Ale to jedine som nedokazal definovat. Iba som to citil ako mrazenie. Zrazu som niecomu pochopil, no nebol som si isty. OSUD: „Otazka znie takto ..., ... kto si?!“ Coze? Zrazu som sa prebral z mdlob. Ako to, ze kto som? Nechapal som. Som clovek, chlapec, bytost, osoba. Vtom som si uvedomil, ze na tuto otazku existuje strasne mnozstvo odpovedi a ani jedna nemusi byt spravna. Mozno otazku zle chapem? Mozno chce pocut len moje meno. Moje cele meno. Hladel som mu do oci a zazrel v nich svoj koniec. Nevedel som, co mam odpovedat. Kto som? Pre cloveka by to mala byt najjednoduchsia otazka. No je tomu pravy opak. Neviem, co povedat. Bol som zmateny. Mozno je tomu tak, lebo som nepochopil jej hlavnu podstatu. Jej skutocnu hlbku. Neviem, kto som, preto na nu neviem odpovedat. Pomyslel som si, co asi povedal Darren. Prislo mi z toho zle. Oprel som si hlavu o kamen a zahladel sa do vysky nad stromy. Na oblohe svietil mesiac a okolo neho tisice hviezd. Bol priamo nado mnou a svietil presne sem. I ta siva gula by vedela odpoved. V tom som pochopil jednu vec. Mozem odpovedat hocako a aj tak to bude nespravne. Z jednoducheho dovodu. Je este neviem, kto som. Preto som sa vybral hladat stastie. Stastie, ktore mi povie kto som. Ta otazka ma zaskocila. Prisla prilis skoro. Tak som sa rozhodol. Nebudem nad tym premyslat. Len zavriem oci a prve co ma napadne vyslovim. Posledny pohlad do cervenych oci, posledny na sivy mesiac. Zavrel som oci a vyslovil vlastne meno. JA: „Canny Andrew Stewart!“ S malou dusickou som ich znova otvoril. Pohlad mi padol na predmet na jeho pleci. Bola to sekera. Obrovska sekera s velkou cepelou. Este z nej stekala krv. Vrazedna zbran, uvedomil som si. Srdce mi islo vyskocit. Tak toto je naozaj moj koniec. Chcel som rychlo upadnut do mdlob, aby som to necitil. No neslo to. Hladel som na krv, stekajucu po cepeli a cakal. Bude to rychla smrt alebo pomala a bolestiva? OSUD: „Je to zaujimave, ze na tuto otazku jestvuje strasne mnozstvo odpovedi. A ty si z tych vsetkych odpovedi vyberies prave tu istu, ktorou odpovedal aj tvoj kamarat Darren!“ CANNY: „... coze?!!!“ Vyplasene som na neho vystekol. Ako ho zastavit, aby to urobil? Bolo neskoro! Mykal som sa v nadeji, ze lana povolia. Vtom uchopil sekeru do oboch ruk a rozohnal sa. S velkym oblukom na mna cepel dopadla. Posledne, na co som sa zmohol, bol vykrik smrti. CANNY: „...nieeeeeee!“ Sekera dopadla, ked som vykrikol. Snurmm! Zatemnilo sa predo mnou. Citil som, ako moja dusa opusta telo. Vedel som, ze ak sa to stane, zostanem navzdy strateny. No vtom som sa strhol. Vsetko odislo a zmizlo. Nic z toho mi uz nepripadalo realne, nic skutocne! Tma zoserela a chytila cervenkasty nadych. Bol som vo svojom tele. Dokonca som ho ani neopustil. Pootvoril som oci. Pred sebou som zazrel oranzovo-cervene svetlo. Tancovalo v tme a rozosievalo teplo. Malo dlhu suknicku, ktora sa vo vire tanca vlnila. Bolo to krasne. Dival som sa na to ako na zazrak. Zazrak, co prijemne hrial. Zaostril som na tu tancujucu bytost. Pri tom pohlade som sa musel zasmiat. Bol to ohen, co som sa na neho tak dival. Sedel som pri vatre. Ked som zacal uz normalne vnimat, zistil som, ze sedim oprety o strom. Dokonca aj hybat som sa mohol volne. Po lane ani stopy. Vtom som si uvedomil, ze to bol len sen. Hnusna nocna mora, ktora ma tak vystrasila. Este stale som spoteny. Ale odlahlo mi. Bol som rad, ze to nebola skutocnost. Bal som sa, naozaj som sa bal. Nieco taketo som este nikdy nezazil. Hlavne, ze je to prec a ja sa na tom mozem pekne zasmiat. Ale bolo to tak realne, pomyslel som si. Poobzeral som sa. Nikoho nebolo. Pri vatre som sedel sam. Vsade navokol ihlicnate stromy. Ale kto je zalozil a ako som sa sem dostal? Spytoval som sa seba. Vtom som zacul prichadzajuce kroky. Uz som sa nemusel pytat. Odpoved prisla sama, na dvoch nohach. DARREN: „Vidim, ze si uz hore.“ Vystupil z tmy a prikrocil k ohnu. Na zem zosypal polena, ktore drzal v ruke. Potom si sadol oproti mne. DARREN: „Si v poriadku?“ CANNY: „Ano som, myslim ....“ Ako som sa sem dostal?“ DARREN: „Nasiel som ta lezat na ceste, ked som bol po drevo. Najprv som sa musel uistit ci vlastne zijes, lebo si lezal tvarou k zemi. Potom som ta zodvihol a preniesol sem. Dalo mi to dost prace, lebo vazis viac ako som si myslel. Asi mas tazke kosti alebo co. No jednoducho som ta sem dotiahol. Neustale si spal, tak som ta ani nebudil. Vedel som, ze sa raz zobudis, ...a vidis! Stalo sa!“ Darren prihodil par suchych polienok do ohna a zacal pahrebu preryvat, nech nevyhasne. CANNY: „A kde to vlastne sme?“ DARREN: „Nedaleko mojho bydliska. Asi tisic stop od miesta, kde som ta nasiel lezat. Na severovychod, myslim.“ Pri ukazovani smeru si musel dopomoct rukami. Najprv sa uistil, kde je sever, potom vychod a nakoniec ukazal spravnym smerom. Pochopil som to hned na prvy raz. CANNY: „A ... , nikoho v blizkosti si nahodou nevidel?“ DARREN: „Nie, urcite nie. Vobec nikoho som nevidel, preco?“ CANNY: „Ja len tak.“ povedal som. Opatrne som si nahmatal miesto na zatylku, kam som ten uder dostal. Mal som tam hrcu a to poriadnu. Jemne som sa toho miesta dotkol. Este stale to boli. Ale nedal som na sebe nic vediet. Este by ma vysmial. On by si v takej situacii vedel urcite lepsie poradit. Postavil by sa tomu celom. Nie ako ja, zbesilym utekom. CANNY: „Ako dlho som spal?“ DARREN: „Nie som si celkom isty. Nasiel som ta tam lezat, ked zapadalo slnko. Teraz je uz noc. Od tej doby si spal. Prespal si toho naozaj vela, to musim priznat... a co si tam vlastne robil? Stalo sa ti nieco?“ Touto otazkou ma zaskocil. Zrazu som nevedel, co povedat. Mam sa mu priznat, ze ma niekto nahanal a ten ma pravdepodobne zrazil k zemi? Alebo si mam nieco vymysliet a zaklamat? Ale co? Vtom ma napadlo: CANNY: „Stala sa mi jedna neprijemna vec, o ktorej by som rad pomlcal. Zabudnime na to, dobre?“ DARREN: „Ako chces!“ Bol som prekvapeny ako pekne som sa z toho vymotal. Klobuk dolu. Darren uz o tejto veci viac nevyzvedal. Dalej sa vrtal v pahrebe a nahanal este zerave uhliky. Zdalo sa, ze ho to bavi, pretoze nepadal ani jeden z jeho pohladov. Nastalo hlboke ticho. Praskot ohna, pukanie konarov a svistanie vetra, to vsetko vo mne vzbudzovalo pokoj. Zmenil som polohu sediacu na polohu leziacu. Musel som si vystriet nohy. Strasne ma boleli. Ten beh im velmi nepomohol. Nechal som ich v klude, nech si oddychnu. Snazil som sa s nimi nehybat aby sa cim skor zregenerovali. Asi ich este budem potrebovat. Vsimol som si, ze aj Darren ma trochu problemy s nohami. Neustale si ich masiroval, popritom ako sa staral o pahrebu, aby nevyhasla. Citil som unavu, ale za ziadnych okolnosti som nechcel zaspat. Nepotrebujem dalsiu nocnu moru ku stastiu, pomyslel som si. Tento les je niecim zvlastny, ako som uz pred tym vravel. Je taky tajomny. Plny akoby zloby, ktora z neho nechce odist a nalepi sa na kazdeho zatulaneho cloviecika. Vtom ma napadlo, zeby mi mohol o nom nieco viac povedat. Tak som sa spytal. CANNY: „Zijes tu dlho?“ Pozrel sa na mna, ako by ho ta otazka vytrhla z myslienok. DARREN: „Ved som ti uz rozpraval ako som sa sem dostal, no nie?“ CANNY: „Ano, zabudol som.“ Nejako mu nebolo do reci. Stale sa len hral s tou pahrebou. Uz ma to zacinalo nudit. CANNY: „Zije to niekde na blizku aj niekto iny?“ DARREN: „Ak si dobre pamatam, zil tu jeden horar aj s rodinou. Chalupu mali postavenu dalej na sever pri upati vrchu. Ale nie som si isty, ci tu este ziju. Davno som tym smerom nesiel.“ CANNY: „Takze je to tu viac-menej ludoprazdno, nie?“ DARREN: „Da sa to tak povedat. O nikom inom som nepocul. Ak len neveris na stare historky. Pocul som o jednej starenke, ktora zila niekde nedaleko. Ona chovala mrtve zvierata v dome. Strasne! Ta historka ma desila cele detstvo.“ Trochu som zosmutnel. Ta sprava nebola radostna. Ocakaval som, ze na mojej ceste stretnem mnoho ludi roznych charakterov a povah. Nevidel som ani len svojho prenasledovatela, i ked mi bol priamo za chrbtom. Nestretol som skoro nikoho, len Darrena. A prisiel som aj o Charlieho. Nezacalo sa to vobec dobre. Pochybujem, ci som sa vobec mal vydat na tuto cestu. Ale som prinuteny. Uz to nie je ako predtym. Som v uplne inom svete. Tak slaby a zranitelny. Az teraz som si to zacal uvedomovat. Rozhodol som sa, ze s tym nieco urobim. A prvym krokom bude modlitba. Uz dost davno som sa nemodlil, pomyslel som si. Uz by bolo na case. Lepsie ma to s nim spoji a mozno pridem na ine myslienky. Sadol som si do drepu a zalozil ruky, tak ako som to robieval. Zavrel som oci a sustredil sa. Prave som chcel zacat, ked sa ozval Darren. DARREN: „Co to, prosim ta, robis?“ Pozrel som sa na neho nechapavym pohladom. Zda sa, ze som vzbudil jeho zaujem. Prestal sa vrtat v pahrebe. CANNY: „Ak nevidis, idem sa pomodlit. Vela som uz vymeskal.“ DARREN: „Coze si vymeskal? Nie si normalny?!“ Tak to ma uz trochu dopalilo. CANNY: „Co sa nemozem modlit?“ DARREN: „Nie, nemozes! V mojej pritomnosti urcite nie!“ Vybuchol na mna. CANNY: „A to uz preco? Preco by si mi mol prave ty rozkazovat? Co si moj ...“ DARREN: „Pretoze to nenavidim!“ Nenechal ma dopovedat a dalej na mna stekal ako zurivy pes. DARREN: „Preco sa chces modlit k niecomu, co nejestvuje?“ CANNY: „To nie je pravda, jestvuje!“ DARREN: „Mas na to dokazy? ... ak hej, kludne ich povedz a ja budem ticho.“ CANNY: „Su dokazy. Je ich mnoho!“ Vrela vo mne zlost. Toto nech nerobi. Jeho nech necha na pokoji. DARREN: „Tak mi povedz aspon jeden, aspon jeden!“ Nakrical na mna a posledne slovo zdoraznil mimikou ruk. Zacal som premyslat. Nema pravdu, urcite ju nema. Boh existuje a su na to dokazy. Len si neviem spomenut ani na jeden z nich. DARREN: „Poviem ti, ako to cele s tvojim Bohom bolo!“ Pozrel som sa mu do oci. Dobre, pomyslel som si, necham ta hovorit, ale potom ti zase poviem svoje ja. Obaja sme sa upokojili. Vrazedne pohlady sme si odlozili na neskor a vymenili ich za dorazne. Potom spustil rozpravanie. DARREN: „Vsetko to zacalo velmi davno. Este v dobe, ked bolo ludstvo mlade. Ludia si pocas zivota nedokazali vysvetlit mnohe veci. Veci ako blesky, dazd, slnko, oblaky a ine. Nevedeli ako funguju, lebo im nechapali a nerozumeli. Tak sa vybrali za najstarsim obyvatelom mesta, za mudrcom. A on vyhlasil. Tam hore v oblakoch ziju tiez ludia, ale nie obycajni. Su vacsi a silnejsi. A kazdy jeden z nich rozkazuje a vladne jednemu zivlu. Vode, bleskom, ohnu, oblakom a ostatnym. Tak povedal najstarsi mudrc. Obyvatelia mesta uverili jeho klamstvam a dalej ich rozpravali dalsim a dalsim generaciam. Az sa to roznieslo po celom svete. Ludia zacali uctievat vyplod fantazie stareho a senilneho dedka. Uverili tomu az do takej miery, ze boli ochotni vrazdit v mene bohov. Skryvali sa za ich slova, ktore si vymysleli. Upriamili pozornost roznym ukazom. Namyslali si ich odkazy a znamenia. Vo vsetkom videli odkaz bohov. Tak ako na zemi vladne krajine kral, tak isto si to predstavovali aj tam. Vymysleli si krala bohov, Dia. A postupom casu ako plynuli veky a starocia, ostatni bohovia vymizli z hlav ludi. Prestali existovat. Ostali po nich len pribehy v knihach o antike. Ale ludia zabudli zabudnut na toho posledneho, na Dia. Krala Bohov. Pretvorili ho z antiky. Pridali mu rozne vlastnosti a fakty na baze vymyslov. Vymysleli si pribehy. No ziaden z faktov sa nezakladal na pravde. Bol to dalsi vyplod stareho mudrca. Zobral do ruky knihu antickych bajok a prepisal ju. Bohu priclenil rozne cinnosti ako stvorenie zeme a zvierat. Prveho muza a zenu, roj a mnoho inych veci. Vydaval sa za Bozieho posla, ktory v snoch pocuje jeho hlas. Ludia este stale nechapali mnohym veciam. Ako stvorenie zeme a prvych ludi. Aby to bolo pre nich jednoduchsie, uverili aj tymto klamstvam. Preco sa trapit nad realnym vznikom zivota, ked jednoducho staci povedat: „Boh stvoril zivot“. Preco dumat nad skutocnym vznikom prvych ludi, ked staci povedat: „Boh ich stvoril“. A clovek bol v tej dobe tak naivny a hlupy, ze tomu skutocne veril. Potom prisiel den, ked sa narodil Jezis. Zo zaciatku to bol obycajny muz, rolnik. Ale ked dostal rozum, zacal trochu premyslat. Nechcel sa stavat na stranu slachty, nechcel verit ich demokracii. Tak medzi svojimi chudobnymi priatelmi hlasal vlastne slova. Slova, ktore boli utechou pre obycajnych a chudobnych ludi. A chudobnych ludi bolo mnoho. Tvorili vacsinu populacie v mestach. Boli radi, ze maju medzi sebou niekoho mudreho, kto stoji pri nich aj v tej najtazsej chvili. Preto si zacali namyslat, ze je to Bozi syn. Kto iny by ich tak chapal, ak nie on? Kladli si otazku. Odpoved bola jednoducha. Jezis bol mozno trochu mag. Dokazal presvedcit ludi o zazraku. Zazrak ale nebol. Bol to trik. Mal sikovne ruky. Trochu hrejivych slov, par pohladeni, vzdy usmev a pokojny hlas. Ludia ho za to milovali. Ked to cirkev zistila, nezniesla pomyslenie, ze dav miluje niekoho ineho ako krala. To je neslychane previnenie. Dali ho ukrizovat. To svedci o tom, ze bol len jednoduchy clovek z masa a kosti. Zomrel, ale v myslienkach ludi stale zil. Zostal pre nich nesmrtelnym. V ich predstavach sa len vratil nazad do kralovstva nebeskeho, do jeho skutocneho domova. Zacali sa modlit za Boha aj za neho. Prisiel muz, ktory to vsetko spisal do knihy a nazval ich Bozie slova. Vznikla Biblia. Snazili sa najst spasu, preto sa znova a znova modlili. Brali to ako samozrejmost, nie ako vyplod fantazie. V zlych casoch potrebovali utechu a nachadzali ju u Boha. Slepo verili klamstvam kvoli lepsiemu koncu. Lebo Biblia pise, ze raz sa kazdy clovek dostane do raja. Klamstvo o Bohu ovladlo svet. Strasne mnozstvo ludi na svete tomu dodnes veri. Vznikli nabozenstva, kostoly a mnohe pribehy, ktore utvrdzovali ludi o Bohu a jeho existencii. Ale ani jeden sa nezaklada na pravde. Nie je ani jeden pravy a priamy dokaz o jeho pobyte. Ludia v nom veria, pretoze chcu. Nezaujima ich pravda, pravda totiz boli. Chcu lepsi zivot. Pokoj a raj na zemi. V mene viery k Bohu usmrcuju ludi a v mene tej istej viery sa modlitbou zbavuju hriechov. Miliony a miliony ludi na celom svete kazdodenne zasvacuju svoje zivoty Bohu. Zasvacuju zivot niecomu, co nie je, a nebolo. Obetuju sa za nieco, co nejestvuje. Ako sa hovori, „topiaci sa slamky chyta“. S Bohom je to rovnake. Clovek v zufalej situacii, ked je na vsetko sam, potrebuje pri sebe niekoho mat. Niekoho, kto nad nim drzi ochrannu ruku. Niekto, kto mu pomoze a poradi, aby prezil. A prave tuto funkciu splna Boh, pre tych, ktori v nom veria. Ale zamysli sa trochu nad tym. Preco sa modlis ku klamstvam? Preco premrhas asi stvrtinu zivota tym, ze sa modlis k nejestvujucej bytosti? Len preto, lebo to robia aj druhi ludia a stalo sa to zvykom? Preto, lebo to robi asi devatdesiat percent populacie? Ale nenapadlo ta niekedy, ze to bude kvantum ludi sa moze mylit? A pri tom to vsetko zacalo takou jednoduchou vecou. Prirodnymi zivlami! Kto by to bol povedal, ze sa z toho stane masove klamstvo, ktore vladne svetom!!!“ Nevedel som co povedat. Len som na neho hladel ako blbec s otvorenymi vratami. DARREN: „Prave preto nenavidim modlenie a Boha. Je to strata casu. Ja som dost mudry na to aby som ten cas zbytocne nestracal. Zivot je kratky!“ Uz ma presla vsetka chut od modlenia. Nie preto, ze by som uveril jeho slovam, ale kvoli myslienkam, ktore ma trapili. Moze z toho nieco byt pravdou? Darren vstal od ohna a pobral sa prec. Este predtym, ako sa stratil v tme medzi stromami, utrusil nieco o tom, ze ide pozbierat drevo. Bol som rad, ze ho nevidim. Tie jeho sproste reci o neexistencii Boha. Nahnevalo ma to, naozaj ma to nahnevalo. Ale som vobec nahnevany na neho? Nie som nahodou nahnevany na sameho seba? Mozno si to jednoducho nechcem pripustit, ze to moze byt pravda. Preco by som aj mal? Ved to nie je pravda. No bol som na vazkach. Jeho rozpravanie neznelo ako klamstvo, skor ako fakty. Uplne ma zblbol. No jedno je iste, dnes vecer sa uz modlit nebudem. Vstal som zo zeme. Chcel som sa trochu prejst. No akonahle som vstal, rozbolela ma strasne hlava. Sla mi prasknut. Tak som bol nuteny si znova sadnut. Nasiel som si taku polohu, kde bolest nebola az taka hrozna. Privrel som oci a snazil sa zaspat. Spanok by mi urobil dobre. Predtym som sice nechcel, ale teraz bude mojim vyslobodenim. Po kratkej chvili som naozaj zaspal. Neviem, kedy to bolo, no zrazu som ju zazrel. Znova. Tancovala ako vzdy na luke. Jej anjelska tvar so ziarivym usmevom. Tentoraz jej blond vlasy mali bledomodry nadych. To mesiac svietil pod jej nohy, aby sa neposmykla. Farbou je hladkal po vlasoch a hebkej tvaricke. Vietor vlnil jej suknou, ktora siahala az po clenky. Spod sukne vykukali bose nozky. Len spickami stala na trave, akoby lietala a hladila rozbujnenu travu. Jej tanec bol velkolepy. S uzasom som nan hladel spoza velkeho stromu. Chcel som ist blizsie, este blizsie. Nechcem sa iba pozerat na tu krasu. Chcem sa jej dotknut, ale bojim sa. Co ak sa rozplynie? Co ak utecie, ked zazrie ludsku bytost? Mozno na nu ludske oko este nikdy nespocinulo. Ale nechcel som len mlcky sediet. Musim nieco urobit, aj za cenu odhalenia. Odhodlal som sa podist blizsie. Prikrcil som sa a siel v ustrety nej. Ked som bol uz naozaj blizko a myslel si, ze to dokazem, rozfukal sa vietor. Zadul zo severu a preradil ma, prezradil moj pach. Vsetko to zmizlo. Luka, mesiac aj ona. Rozplynula sa aj s krasnym snom. Asi som zadriemal, uvedomil som si, ked som pootvoril oci. Znova som sedel tam, kde predtym. Pri vatre. Darren klacal pri pahrebe, chrbtom ku mne a nieco robil. Nevidel som na to. No vzduchom sa sirila dobra vona, ktora lahodila mojmu nosu. Nieco sa vari, povedal som si v duchu. Pohmyril som sa, nech ma Darren zacuje. DARREN: „Pocujem ta.“ Zaznelo mu z ust. CANNY: „Co to varis?“ vyletelo zo mna. DARREN: „Moju specialitku. Ale budes si musiet este pockat, lebo to maso este nie je celkom dovarene.“ CANNY: „To nic, pockam. Nie som az tak strasne hladny.“ Dopovedal som to a vzapati mi zaskvrkalo v zaludku. CANNY: „...alebo hej?“ DARREN: „Pouzil som nieco z tvojho plecniaku, ak sa nehnevas.“ Pohlad mi padol nan, ako lezal roztvoreny na zemi. Bol vyprazdneny, ako som o chvilu zistil. Bylinky, masticka, jedlo a kresadlo. Vsetko bolo prec. Este som si rychlo nahmatal predmet vo vrecku, ci mi nechyba aj on. Vydychol som si, mam ho. CANNY: „Ostatne predmety, ktore som mal v plecniaku kam zmizli?“ DARREN: „Neviem. Zobral som len to maso a kresadlo. O ziadnych inych predmetoch neviem... co take dolezite si v nom este mal?“ Spytal sa nedovercivo. CANNY: „Nic!“ odvetil som. Rozmyslal som, ci mu mozem verit. Ci nahodou neklame. Ale ak ich nevzal on, tak potom ostava len jedna osoba. Ked Darren ustupil od vatry, konecne som zazrel to dielo, ktore stvaral. Maly kovovy kotlik, v ktorom sa to len tak varilo a bublalo. CANNY: „Vonia to perfektne.“ Zahlasil som DARREN: „Ja viem!“ povedal a parkrat premiesal masu v kotli. DARREN: „Este chvilu sa to musi varit.“ Pritiahol si velky kamen blizsie k ohnu a posadil sa nan. To aby videl na kotlik. Hnev vo mne upadal. Jedine, co ma trapilo bol hlad, ale onedlho ho zazeniem. Ma pravo na svoj nazor a musim to respektovat, aj ked sa mi to nepaci. Chvilu bolo ticho no potom ho Darren prerusil otazkou. DARREN: „Kedy si ho naposledy vlastne videl...,... myslim tvojho otcima?“ CANNY: „Naposledy? Ak dobre viem, tak v ten den ked sa to stalo. Ale nerad na to spominam.“ DARREN: „A ako sa to vlastne stalo?“ CANNY: „Musime o tom hovorit?“ odvetil som mrzuto. DARREN: „Prepac, len som sa opytal. Uz dlhsi cas som sa ta na to chcel spytat. Ale viem, ze je to pre teba tazke. Takze mi nemusis odpovedat, ak nechces.“ CANNY: „Nie, to je v poriadku. Skor ci neskor by som ti to musel aj tak povedat.“ DARREN: „To je pravda.“ Este raz zamiesal masu v kotliku a so zaujmom sa posadil. CANNY: „Bolo to uz strasne davno ale ten den si pamatam, akoby bol vcera. Rano som vstal ako vzdy, uz po otcovom odchode do roboty. Pracoval ako drevorubac. Vonku bolo prijemne letne pocasie. Den sa zacal ako kazdy iny. Trochu som rano poupratoval okolo domu. Vyumyval som Charliemu budu, nakrmil som sliepky a aj jeho. Potom som sa naranajkoval aj ja. Zostalo nieco z predoslej vecere, tak som to zjedol. Myslim, ze to bolo kurca, ak dobre viem. Porobil som okolo domu a potom siel po drevo do lesa. Charlie siel so mnou ako vzdy. Sli sme na nase stare miesto. Nebol som tam dlho a onedlho som sa vratil. Potom som navaril obed. Spominam si na slova otca z predoslej noci.“ „Synak, prichadzaju pre nas nove casy. V blizkej buducnosti sa nam zadari a budeme zit lepsie, uvidis.“ „Nic presnejsie mi nepovedal. Ale jeho slova ma potesili a cely den som mal dobru naladu. Nic ma netrapilo. Den ubehol rychlo a zacalo sa zvecerievat. Pred zapadom slnka som si sadol pred dom a spolu s Charliem vyckaval jeho prichod. Chodieval domov spolu zo zapadom. Sledoval som cesticku z lesa, na ktorej sa mal objavit. Slnko pomaly zapadalo a on neprichadzal. Asi sa niekde zdrzal, pomyslel som si. No ked slnko uz uplne zapadlo, zacal som byt trochu nervozny. V inych dnoch o takomto case uz byval doma. Spolu sme sedavali a vecerali. Zvykol mi rozpravat zazitky z dna. Kolko stromov vytal, kto sa zranil. Vzdy ma zaujimali tie historky. Nikdy som ho neprerusoval, len ho nechal hovorit. No v tento den nic. Stale neprichadzal. Uz sa zvecerilo, na oblohu vystupil mesiac s hviezdami. Zacalo byt trochu chladnejsie, tak som si bol vziat vestu a znova sa posadil pred dom. Zacal som mat uz naozaj strach. Co ak sa zranil a museli ho zobrat osetrit? Pomyslel som si. Napadali ma rozne zavery ale ani jeden sa nespajal so smrtou. Take nieco ma ani v tych najhorsich predstavach nenapadlo. Ked sa mi nechcelo sediet, prechadzal som sa pred domom. Nervozne som preslapoval a vyckaval. To cakanie ma zabijalo. Nech uz pride, nech uz pride, stale som si opakoval. Ked som bol z toho cakania uz uplne zufaly, zacul som hlasy. Prichadzali z lesa. V nadeji, ze je to otec, som sa tam rozbehol. Zastal som az, ked z lesa vystupili styria chlapi. Prekvapeni, ze ma vidia, onemeli. „Kde je otecko?“ Spytal som sa. No az vtedy som si vsimol nosidla, ktore niesli. Ich tvare zosmutneli a nedokazali prehovorit. „Otecko!“ vyletelo zo mna. Cely som sa roztriasol, kolena sa mi podlamovali a do oci sa mi natlacili slzy, ktore mi zaliali tvar. Pribehol som k nosidlam a rozplakal sa. Lezal tam ako troska. Bez zivota. Prikryty len kusom latky. Chytil som ho za studenu ruku a modlil sa, aby otvoril oci, alebo aspon pohol rukou. Boh moje modlitby nevyslysal. Nezachranil ho. Zobral si ho k sebe do svojho chramu. Neskor mi povedali, ze zomrel nestastnou nahodou pri vykone prace. Ked spadol strom. zavalil troch muzov spolu s nim. No moj otec z poslednych sil oboch zachranil, ale seba uz nedokazal. Zomrel ako hrdina a taky zostal aj v mojom srdci. O tri dni na to bol pohreb. Najsmutnejsi den v mojom zivote. Do tej doby ma prichylili nejaki cudzi ludia. Vraj otcovi znami. Mali dom priamo v dedine. Nenavidel som to tam a kazdeho, kto sa na mna pozrel. Tri dni som preplakal. Pohreb bol smutny. Bola to pre mna tvrda rana, vidiet ho v tej tmavej rakve. Vsetci strasne plakali, spolu so mnou. No nebolo nas tam mnoho. Zopar otcovych kamaratov, nejaki pribuzni a ja. Ja ako stredobod pozornosti vsetkych. Hladeli na mna a so slzami v ociach si suskali: „Co len s tym chlapcom bude? Kam pojde a kde bude zit? U nas nemoze zostat, nas je plny dom.“ Ini zase vraveli: „My sami nemame co do ust vlozit a nie este dalsiu sirotu zivit.“ Takto sa medzi sebou dohovarali, kam pojdem. Prehadzovali si ma zo strany na stranu. Nikto ma nechcel. Kazdemu som bol na obtiaz. Uz ani nikoho nezaujimalo, ze do zeme zakopavaju mojho otca, ktoreho som lubil. Bolo im to jedno. Trapilo ich len moje buduce posobenie. Tak som im to ulahcil. Po obrade som sa pobral nazad domov. Tam, kde som doteraz zil. Nikdy som ich uz potom nevidel. Nechybaju mi a nepotrebujem ich. Od tej doby zijem sam.“ DARREN: „Smutna historka, naozaj,“ povedal Darren. Na chvilu sa odmlcal a potom zahlasil. DARREN: „Este skocim po poslednu vec, na ktoru som skoro zabudol a mozeme jest.“ Jedlo zatial bublalo a rozosievalo skvelu vonu. Uz som bol naozaj hladny. Tak trochu som zosmutnel z rozpravania mojho pribehu. Nerad si tie dni pripominam. Necakal som dlho a o chvilu sa Darren vratil. Vyzeral trochu vyplasene, akoby z mojho rozpravania. Tak som sa spytal. CANNY: „Vyzeras vyplasene, stalo sa ti nieco?“ Chvilu mlcky stal a hladel do neznama. Potom sa akoby prebral zo snenia a zacal ma vnimat. DARREN: „Coze? Jaj, ale nic, nic sa nedeje. To, to tvoje rozpravanie.“ Potom z vrecka vytiahol malu flasticku a nalial jej obsah do jedla. Bolo to dost huste a tieklo to pomaly. Malo to zltkastu farbu a pripomenulo mi to miazgu zo stromov. DARREN: „Tak toto tam este chybalo. Teraz je to uz kompletne.“ Zahlasil a poriadne to premiesal. Nedalo mi to a spytal som sa. CANNY: „Co bolo v tej flasticke?“ DARREN: „Nieco ako korenie, aby to dostalo tu skutocnu chut. Chces ochutnat?“ Spytal sa a nabral trochu na drevenu varesku. Podisiel som blizsie a ochutnal este horucu masu. Trochu to korenie palilo ale i napriek tomu mi to chutilo. Bolo to nieco ako gulas z diviny. CANNY: „Trochu to pali.“ DARREN: „Naozaj? Asi som tam toho korenia pridal moc. Ale inac je to dobre, nie?“ CANNY: „Jasne, ideme jest?“ DARREN: „Mozeme.“ Vytiahol zo svojho plecniaka dve drevene misky a nabral poriadne porcie. Az teraz som si vsimol ocividnu podobu medzi jeho plecniakom a mojim. Boli navlas rovnake. Prekvapilo ma to. CANNY: „Pozri sa na nase plecniaky, su rovnake.“ DARREN: „Tych plecniakov je strasne vela. Mnoho ich vyrobili, vies.“ Vobec ho to neprekvapilo ako mna. Sadol si naspat ako aj ja a cakali sme kym to vychladne. Nevydrzal som dlho cakat a tak som sa po chvili pustil do jedenia, aj za horuca. Uz som bol naozaj hladny. Darren ma len sledoval, ako sa krmim. Bola to zmes zemiakov a kuskov masa. Maso chutilo zo vsetkeho najlepsie. Hltal som ako blazon. Ked som po chvili zjedol svoju porciu, nabral som si este jednu. Tu som uz jedol pomalsie. Darren na mna len mlcky hladel. Uplne bez slova, zaboreny len do vlastnych myslienok a nevnimajuc okolie. Svojej porcie sa ani nedotkol. Zvieral misku v dlaniach a neustale ochladzoval studenym dychom. Este stale sa mu z nej parilo. Ked som zjedol aj tuto porciu, bol som plny. Zaludok trochu bolel, ale to onedlho prejde. Prejedeny som si lahol, privrel oci a so zavretymi oddychoval. Mozno som aj na par minut zadriemal. No viem, ze o chvilu som sa prebudil. Svet naokolo sa mi tocil. Obloha sa tocila, stromy okolo mna a pahreba taktiez. Vsetko sa mi tocilo a rozmazavalo. Stromy menili tvar. Najprv boli uzke a hned na to zas siroke. Sprvoti zelene a potom cervene. Vsetko sa to dialo pred mojimi ocami, akoby som bol v zacarovanej rozpravke. Darren lezal na zemi a pokojne spal. Ani si ma nevsimol. Postavil som sa a chcel spravit krok vpred, no nieco ma strhlo na stranu. Nedokazal som rovno ani len kracat. Nevedel som, co to so mnou je. Nikdy som nic podobne necitil, takze som ani nevedel, co mam spravit aby to skoncilo. Jas z vatry mi strasne palil oci. Nechtiac som sa od nej vzdaloval prec, smerom do lesa. Najprv len na okraj, potom kusok dovnutra. Az som si uvedomil, ze lezim. A naozaj. Bezal som cez les, v hlbokej tme. Nevedel som pred cim utekam, ale utekal som. Vsade naokolo som videl tiene. Hrozostrasne tmave tiene. Neustale si nieco septali a smiali sa. Ich smiech som pocul zretelne. Bol hlasity, spojeny zo sepotom. Smiali sa na mne. Smiali sa, ako lezim. Zazerali na mna svojimi ziarivymi ockami a neustale sa kolisali. Zo strany na stranu, akoby ich hojdal vietor. Ale vietor vobec nefukal. Potom na mna zacali ukazovat prstom, kazda jeden z nich. Ukazovali a smiali sa. Smiali sa lebo si mysleli, ze aj tak neuteciem. Tak som sa zacal bat a utekal som este rychlejsie. No tentoraz pred strachom. Mal som strach, ze ma chytia a urobia so mnou nieco naozaj zle. Nieco, pri com by som urcite trpel. No uvedomil som si, ze sa pred nimi neda utiect. Boli vsade, naozaj vsade. Za kazdym stromom a krikom. A popritom sa este neustale vsetko tocilo a menilo. Ked som si uvedomil, ze beh nema vyznam, zastal som. Jednoducho som zastal. Zadychany som sa zrutil na zem a lapal po dychu a vode. Cakal som tam na nich, na tiene. Ale v tom tiene zmizli. Akonahle som zavrel oci, zmizli spolu s tmou. Zrazu bolo svetlo ako za dna. Svetlo a teplo. Svetlo, teplo a pokoj. Bolo mi dobre. Videl som to na ich kore. Ich kora sa usmievala. Ale neusmievala sa na mna, ale na zvierata predo mnou. Bolo tam kazde lesne zvieratko. Vsetci sa usmievali a tancovali. Drzali sa navzajom za ruky a tancovali. Akoby to bol ich posledny tanec v tomto roku. Ako na poslednom jarmoku, ked ludia tancuju lebo vedia, ze dlho nebudu. Potom zvieratka a to hlavne vevericky sa zacali parit. Zacali to robit pred vsetkymi ostatnymi zvieratkami. A oni sa len usmievali. Ale ja som nechcel len stat a usmievat sa, aj ja to chcem robit. Tak som skocil medzi vevericky a zacal to robit spolu s nimi. No po kratkej chvili, ked sme skoncili, nastala zase tma. Znova som lezal na zemi v tej istej tme ako predtym. Otvoril som oci a zase ich zazrel. Znova tam boli, tie tiene. A teraz sa smiali este viac. Smiali sa a suskali si nieco o veverickach. Nechcel som nacuvat, tak som sa len zase rozbehol. Bal som sa smiechu, tak som si zakryval usi. Ale velmi to nepomahalo, lebo ten smiech znel ako z mojej hlavy. Bezal som velmi dlho a daleko, ked som dorazil k vode. Bola to obrovska mlaka po dazdovej kvapke. Taka velka ako jazero. Musim ju vysusit, povedal som si. To je moj ukol, moj prvy ukol. Najprv som to skusal ovievanim, ale to nepomahalo. Potom mi rybicky, s ktorymi som sa spriatelil, poradili aby som ju vylial. Ale ako ju vylejem? Spytal som sa uz zufalym hlasom. Skus do nej skocit, ozyvalo sa z ich ust. Tak som vyliezol na najvyssiu borovicu, ktora stala pri vode. Siel som az na jej vrchol a z tej vysky skocil dolu do mlaky. Nebal som sa, ved je to len voda. Ponoril som sa pod vodu a plaval dalej. Moj dalsi ukol bol preplavat na druhu stranu. To je lahke, povedal som si. A o chvilu som uz stal na druhom brehu. Vtedy som dostal posledny ukol. Musim najst nieco, co nenasiel este nikto predo mnou. Musim najst najzvlastnejsi krik v celom lese. Tak som sa ho vybral hladat. Hladal som vsade. Pod kamenmi, na stromoch, daleko aj blizko. Bezal som aj kracal. Rozpraval, aj bol ticho. Vedel som, ze ho musim najst skoro, lebo sa vratia. Lebo ma tie tiene dolapia. Tak som hladal este pozornejsie. A ked som bol udychany, zastal som a sadol som si. Od unavy som prizmuril oci a vtom som ho zazrel. Presne predo mnou. Stal tam a okolo neho vobec nic. Stal a ziaril. Vedel som, ze je to on, lebo ostatne neziaria tak silno ako on. Tak som oci znova otvoril a chcel sa za nim rozbehnut. no on zrazu zmizol. Predo mnou boli zase len stromy, tie skarede tmave stromy a jeho niet. Zaskocilo ma to a chcel som nad tym chvilu porozmyslat, ked v tom ma napadlo. Svitlo mi. Znova som oci prizmuril a bol tam. Zase na tom istom mieste. Potesilo ma to ako rychlo som vylustil tuto strastiplnu hadanku. Tak som prizmurenymi ocami vykrocil vpred, rovno za nim. Bol to len kusok a uz som aj pri nom stal. Bol taky nadherny. Cervene oblaky pri zapade slnka su len z polovice take krasne ako je on. A tie milujem. Ziaril na bielo ako nebesa. Mozno je to nebesky krik, napadlo ma. Mozno predstavuje branu medzi nasim a nebeskym svetom. Ked sa ho dotknem, mozem vstupit do nebeskeho sveta. CANNY: „ ...jeeeeeej!“ Rozziarili sa mi oci. Potesilo ma to. To by bolo perfektne. Znova by som videl svoju mamicku a otecka. Znova by som videl aj Charlieho. Ale ved Charlie nie je mrtvy, povedal som si s usmevom. Tak iba mamicku a otecka. Znova by sme boli jedna rodina, stastna rodina. A siel som sa ho dotknut, ale v tom prehovorilo moje svedomie... SVEDOMIE: „Naozaj to chces?“ Prehovorilo rovnakym hlasom ako ma Darren, len znelo trochu nejasne. CANNY: „Ano, ved uvidim svojich rodicov.“ SVEDOMIE: „Ale uz nikdy sa sem nebudes moct vratit. Tento svet bude pre teba zamknuty a ty nedostanes kluc.“ CANNY: „A co ak tu nechcem zostat? Co ak sa tu necitim dobre? Co ak tuzim byt so svojimi rodicmi? SVEDOMIE: „Ako chces. Rozhodnutie je len na tebe. Ale musim ti povedat, ze ak do nebies vstupis, nikdy sa nedozvies odpovede na otazky.“ CANNY: „Na ake otazky?“ SVEDOMIE: „Na tie, ktore si vzdy kladies a nikto ti na ne nevie odpovedat.“ Zrazu som si tym odchodom nebol taky isty. Nevedel som, co mam robit. Odist alebo zostat, vravel som si. Ale premohla ma zvedavost. CANNY: „Tie odpovede musim vediet!“ Vykrikol som, aby to vsetky stromy a tiene v okoli poculi. Rozhodol som sa, ze zostanem a vyslovil som to nahlas. CANNY: „Zostavam tu!“ Okamzite krik zmizol a spolu s nim aj ziara. Svedomie odislo taktiez a zostal som sam. Rozhodol som sa spravne? Napadlo ma. Este predtym, ako som stihol pouvazovat o odpovedi, sa stalo nieco zvlastne. Z tmy medzi stromami ku mne prikrocil trpaslik. Siahal mi len po pas. Na hlave mal dlhu cervenu ciapku, ktorej koniec siahal az na zem. Na tele mal tricko a na nohach uzke tmave nohavice. Zaujali ma aj jeho topanky ci cizmy. Mal ich tiez cervene s dlhymi spickami vykrutenymi nahor. Vyzeral velmi smiesne. Ale nemal bradu, co ma zarazilo. Ved kazdy trpaslik nosi bradu. Tento bol asi este velmi mlady trpaslik. Usmieval sa na mna a ja na neho. Potom mi podal ruku. V druhej drzal lampasik, ktorym si svietil na tmavu cestu. TRPASLIK: „Pod, zoberiem ta k nam domov.“ Povedal a pevne ma uchopil. Siel som s nim, lebo som aj tak nemal kam inam ist. Bral ma krizom cez kriky a stromy. Nevedel som, kde sa nachadzame, ale neprekazalo mi to. Siel som rad. Aspon som uz nebol sam. Na cestu si svietil lampasom, aby sa nestratil. Neustale ma drzal za ruku a nechcel pustit. Obcas povedal nieco take ako: TRPASLIK: „Vsetko bude v poriadku, uvidis. Len to vydrz!“ A ja som sa len usmial. Neviem preco, ale smial som sa. Mozno mi jeho oblecenie pripadalo smiesne, mozno jeho chodza. Alebo ta srandovna dlha ciapka. Vsetko mi bolo smiesne. Celu cestu prerehotal. Vychadzal zo mna len smiech. Ked sme prekrocili spadnuty pen, smial som sa. Ked sme sa zohli popod nizke konare, smial som sa. Ked sme spomalili alebo zrychlili v kroku, zase som sa len smial. A potom po dlhej ceste, vobec neviem kolko a kade sme sli, sme dorazili. A vtedy ma uz smiech zacal prechadzat. Uz mi nepripadalo vsetko smiesne, tak ako predtym. Citil som len unavu a spanok, ktory ma premahal. Zastali sme presne pod domom. Ten dom stal v korunach stromov, ktore ho drzali, aby nespadol. Pripominal mi obrovske vtacie hniezdo s vystlanou perou postielkou. Asi to bol trpaslici brloh s mnozstvom postielok pre kazdeho trpaslika zvlast. Zobral ma az nahor po stracej nozke a potom dnu k posteli. Ked ma prikryval, uz som spal. Zaspal som ako babatko. Nebranil som sa tomu, len som si lahol, zavrel oci a zaspal. 4. kapitola Prebudil som sa na strasnu bolest v nohach, strasne ma palili. Tak som sa prebral, aby som si ich premasiroval. Bolest pomaly prechadzala, no neustupila uplne. Vtedy som si uvedomil, ze lezim v niecej posteli, v nejakom drevenom pribytku. Poobzeral som sa okolo seba. V miestnosti okrem postele, na ktorej som lezal, dvoch skrin, krbu a nejakeho obrazu na stene, nebolo nic. Skoro prazdna miestnost. Kde to som? Spytoval som sa seba. Pri posteli stala stolicka a cez nu prehodene moje saty. Obliekol som si ich. Vonali, prvykrat, co ich mam na sebe, vonaju. Pripominalo mi to jazmin. Bola to nadherna vona. Zacal som rozmyslat co sa tak asi mohlo stat. Pamatam si len utrzky z minulej noci. Ako sme sedeli pri ohni z Darrenom a ... Moje myslienky pretali hlasy, zretelne dva hlasy. Z tejto izby viedli totiz von dve cesty, cez dvoje dveri. Prve dvere po mojej lavici a druhe oproti mne. Hlasy prichadzali z dveri naproti. Podisiel som k nim blizsie a vtedy si vsimol toho visiaceho obrazu. Nebol to obraz, ale stara ciernobiela fotka. Boli na nej zobrazeni dvaja dospeli ludia, muz a zena v objati. Znova som sa zapocuval do hlasov. Jeden patril urcite starsiemu muzovi. Bol to hruby a silny hlas. Druhy bol jemnejsi a slaby, mozno dieta. Hlasy neboli az tak zretelne, aby som dokazal rozoznat ich slova. Ked vtom som zacul prichadzajuce kroky a nasledne klopanie na dvere. Rychlo som skocil spat do postele a prikryl sa. ????: „Mozem vojst?“ Spytal sa hlas a otvoril dvere. Do miestnosti vstupil pan so sedivou bradou v zelenom sate. ????: „Dobre rano, ako si sa vyspal?“ CANNY: „Dakujem, dobre.“ ????: „Prepac mi za tu drzost, ani som sa nepredstavil. Volam sa Worest a som horar. Moj vnuk ma jednoducho vola stryko Worest. A ako sa volas ty?“ CANNY: „Canny, Canny Andrew Stewart.“ Znova ma napadla ta strasna nocna mora. Vtom do miestnosti vstupil maly chlapec. Bol cely rozstrapateny a spinavy. Kucerave cierne vlasy mu tak trochu zakryvali jeho velke modre oci. Tie na mna hladeli bez zmurknutia. WOREST: „Toto je moj vnuk Liam. Liam, no tak pozdrav hosta.“ LIAM: „A – hoj.“ Vtom ma zarazilo. Ten hlas mi je povedomy. Niekde som ho uz urcite pocul. A aj jeho nizka postava mi niekoho pripominala, ale koho? Nasledovalo podanie ruk na znak privitania. WOREST: „Ked ta sem Liam v noci priniesol, bol si v hroznom stave. Cely si bol mokry a neustale si nieco blabotal o kriku.“ CANNY: „On ma sem doniesol?“ Ukazal som na Liama. WOREST: „Ano, preco?“ CANNY: „Prave som si spomenul na nieco z minulej noci.“ WOREST: „Hovor dalej, pocuvame.“ Obaja mlcky stali a cakali kedy prehovorim. CANNY: „Spomenul som si, ze som stal niekde sam. Bola tma a okolo mna iba hole stromy. Neviem ako som sa tam dostal, to si nepamatam. Ale spominam si na svetielko, ktore som zazrel v tme medzi stromami. To svetlo sa priblizovalo a zvacsovalo, ked vtom spolu s tym svetlom vystupil z tmy ...“ Odmlcal som sa, lebo mi pripadalo blaznive vyslovit to slovo. V ducho som sa na sebe smial, ako sa mi mohlo nieco take prihodit. WOREST: „Co si videl? Uz nas tolko nenapinaj.“ CANNY: „Z tmy pristupil ku mne trpaslik.“ WOREST: „Ha, ha, ha, heh!“ Horar Worest spustil strasny smiech. Taky strasny, ze sa mu zacalo natriasat brucho. Kmitalo sa a nadskakovalo ako taka zelatina. Ked ho smiech presiel, opytal sa. WOREST: „Takze ty si videl trpaslika? To je najsmiesnejsia historka, aku som kedy pocul. Vidis vnucik, preto sa tak strasne smial po celej ceste.“ Dopovedal a pohladkal ho po vlasoch. Udivene som sa spytal. CANNY: „Kto ze sa smial? Ja?“ WOREST: „Ano presne tak. Celu cestu. co ta sem viedol, si sa smial ako zmyslov zbaveny, bez prestavky. Ha, ha!“ Matne som si na ten pocin zacal spominat, no neslo to tak rychlo. WOREST: „Zda sa, moj mlady kamarat, ze si mal bludy, ale o tom az neskor. Urcite si uz hladny. Takze podme sa najest a potom sa o tom porozpravame, dobre?“ Tak sme vsetci traja vysli z miestnosti. Dalsia miestnost bola jedalen, ako som zistil. Pekne osvetlena a cista. V predoslej nebolo jedineho okna, no tu ich bolo hned zopar. Cela severna stena pozostavala z okien, jedno vedla druheho. Cez ne bolo krasne vidiet konciare kopcov, stali hned blizko. Ich vrcholce sa vobec nezdali byt tak vysoko, ako som to videl spred mojho domu. Vyhlad bol uzasny. Cela horaren stala v korunach stromov. Bola take nieco ako rozhladna. Sluzi aj ako pozorovatelna na divu zver. Jej hlavnymi nosnymi piliermi su styri borovice, rastuce tesne pri sebe v tvare stvorca. To oni drzia celu stavbu pokope, ako som sa neskor dozvedel z rozpravania horara Woresta. Pri prestierani na stol neustale rozpraval. Oboznamoval ma so situaciou. Takze som sa rychlo a hned vsetko dozvedel. Stol, na ktory sme prestierali, pomahal som totiz, stal hned pod oknami. Bol omnoho dlhsi ako ten moj, takze sa pri nom kludne posadi viacej ludi. Bez toho, aby sa tlacili ci sacali. Prestierali sme pre troch, z coho som hned usudil, ze ziadna pani Horarka tu nie je. Mozno bola pred nejakym casom, ako ta z fotky ale bolo by drze sa na to pytat. Takze som si to nechal pre seba. Po celej horarni boli povesane rozne lovecke trofeje. Jelenie hlavy a kozuchy, diviacie kly a medvedie hlavy s kozuchmi. Vsetko vypchate a vycistene. Horar Worest si najviac ceni hlavu grizlyho. Zastrelil ho este ked bol mlady ako ja, co podla neho bolo uz pred storocim. Z toho usudzujem, ze musi byt poriadne stary, lebo na storocneho dedka vobec nevyzera a urcite sa sviznejsie pohybuje. No mozno je to tou horarcinou, ze clovek musi zostat culy po cely zivot aby bol neustale v strehu. „V lese sa moze prihodit hocico, naozaj hocico!“ tak vravel on sam. K tomu grizlymu mi viac toho povedat nechcel, tak som sa zbytocne nevypytoval. Po stenach okrem trofeji viseli aj rozne zbrane. No Liam mi vysvetlil, ze su vsetky falosne, su len na obranu. Skutocne lovecke zbrane ma horar Worest schovane v skrini. No je stale zamknuta a jediny kluc od nej ma on. Takze bez neho sa k nim dostat neda. „Su to nebezpecne veci a tie nepatria do ruk detom!“ Vysvetloval, ked sme sa ho na to opytali. Cela horaren sa sklada zo styroch miestnosti. Z hostovskej, kde som spal ja, z kuchyne, z obyvacky a zo spalne. Obyvacka je prepojena s kuchynou a so spalnou. To je jedina miestnost, ktoru mi este neukazali. No vraj okrem posteli a stareho satnika tam nic zaujimave nie je. Z kazdej z izieb vedu este jedny dvere von. Von na terasu, ktora sa tiahne okolo celej horarne a vlastne ich spaja. Okolo terasy je vysoke zabradlie a nad nim drevena strieska. V lete je to vyhodne, no v zime je tu naozaj chladno. Je to len drevo, obhajuje sa Worest. Ked sme prestreli posadali sme si vsetci k stolu. Kazdy si nabral z dobrej slepacej polievky a pustil sa do jedla. Rozvoniavalo to naozaj pekne. Po polievke nasledoval druha chod, svieckova zo zajaca. „Kralovske jedlo.“ Tak tomu hovorieval horar Worest. Ked sme dojedali aj posledne zvysky zajaca, dali sme si vsetci za maly poharik paleneho. Nam dvom ponalieval len na jazyk ale sebe plny pohar. Vraj je to dobre na travenie, povedal a nalial si druhy, ked prvy dopil. My sme uz mali dost. Mna este stale palilo z toho prveho. Potom si horar Worest zapalil fajku. Vytiahol ju z vrecka na zelenej koseli, ktoru mal neustale na sebe. Bola vyrezana z diviacieho kla a natreta lesklou hmotou. Naplnil ju tabakom a uz aj bafkal. Spomenul som si na otca a jeho nedelny zvyk. On mal ciernu fajku z dreva natretu lesklou trblietkou a zlatym pasikom pri hlavicke. Presne takto isto fajcieval aj on. Boze, ako mi len chybala ta vona fajky, pomyslel som si. S uzasom som hladel na kruhy, ktore spriadal z dymu. Vysli z jeho ust a preleteli izbou. Az kym sa nepotrhali a nerozplynuli. Potom, ked sme len sedeli a odfukovali pre stole, spustil. Zacal rozpravat historky zo svojho detstva. No najprv zacal vetou: WOREST: „Na tomto mieste som prezil cely zivot!“ A zacalo sa dlhe rozpravanie o zazitkoch. Ako zastrelil toho grizlyho, v tom case este s jeho otcom. Ako prvy krat ulovil velku rybu, ako sa nahanal s malymi diviakmi a mnoho dalsich. Liam len neustale prevracal ocami. Asi tie pribehy nepocuje prvykrat, pomyslel som si. Po chvili sa ku mne nahol z miesta, kde sedel a vravi: LIAM: „Tie historky su naozaj dobre, ale ked ich pocujes uz siedmy raz, ide ti z toho hlava prasknut.“ Zdalo sa mi to smiesne. Stale pocuvat to iste dokola. Bol som rad, ze ich pocujem len po prvykrat. Po dlhom a unavnom pocuvani, z ktoreho mi uz klipkali oci, zrazu nastalo ticho. Horar Worest dofajcil uz aj druhu fajku a prave ju cistil, ked sa spytal: WOREST: „Odkial vlastne prichadzas, Canny?“ CANNY: „Moj dom stoji na luke, na rozhrani dvoch lesov a divokou riekou.“ WOREST: „A co vlastne hladas tak daleko od domova? Mas niekam namierene?“ CANNY: „Vybral som sa hladat si lepsie miesto na byvanie. Chcem si najst miestecko, kde budem stastny.“ WOREST: „A tam kde si zil doteraz, preco nie si stastny?“ CANNY: „To je dost zlozite. S tym domom a miestom ma spaja mnoho spomienok, dobrych aj zlych a tie mi nedovolia lepsie sa zahladiet do buducnosti. Ked som v tom dome, neustale premyslam o minulosti. O mnohych veciach, ktore sa stali a nemuseli.“ WOREST: „A – ha, asi tomu chapem. Nejako podobne je to aj so mnou. V tomto dome som prezil cely zivot. Kazdy den z mojho detstva sa spaja prave s tymto miestom. Tu som sa narodil a tu aj zomriem. Striedali sa stastne dni s tymi nestastnymi. Jeden z nich bol aj ked mi zomrela zena, Liamova teta. No potom prisli tie lepsie, ked sa Liam narodil a zacal ku mne chodit a navstevovat ma. Teraz tu travi skoro vsetky dni. Ale na rozdiel od teba, sa nesnazim utekat pred tym, coho sa bojim alebo obavam. To jednoducho patri k zivotu!“ Ustarostenymi ocami sa na mna zahladel, az mi z toho nabehla husia koza. Vedel by som si ho predstavit v ulohe mojho dedka. Jeho privetiva tvar by ma dokazala ukludnit. Liam len mlcky pocuval nas rozhovor a premyslal o kazdom slove, co padlo do vzduchu. Ocami preskakoval z horara Woresta na mna a spat. WOREST: „Co tvoji rodicia, nechybas im, nehladaju ta? Vedia vobec o tvojom zmiznuti?“ CANNY: „Nie, lebo uz zomreli.“ Dodal som s povzdychom a zahladel sa do zeme. WOREST: „To mi je luto. Prepac, nevedel som.“ Na chvilu nastalo hrobove ticho ako posledna spomienka na oboch rodicov. Zrazu sa nechcelo nikomu rozpravat. Horar Worest si uvedomil svojej chyby, tak zacal znovu ale opatrnejsie. WOREST: „Ty tam vlastne zijes sam, v prazdnom dome. Urcite to musis mat tazke ...“ Nadychol sa a spolu s vydychom dokoncil myslienku. WOREST: „... teraz uz chapem tvoj odchod.“ Na chvilu znova nastalo ticho, akoby triedil myslienky do slov a tie do viet. WOREST: „Isiel si sam alebo bol niekto s tebou?“ CANNY: „Zo zaciatku som siel naozaj sam. Len ja a este moj pes Charlie. Ale potom ked som prechadzal po moste cez divu rieku, som o neho prisiel. Spadol do zuriacej vody a asi sa utopil, lebo od vtedy som ho nevidel. Bola to moja chyba, nemal som tadial vobec chodit.“ Zosmutnel som a nechcelo sa mi pokracovat. Neustale som ho mal pred sebou, ako pada do vody a straca sa pod hladinou. Vtedy sa mi vynorila slza a spadla mi rovno do dlane. Pevne som ju zovrel aby som pocitil jej trpkost, ktora ma sprevadza zivotom. Po chvili sa mi rozplynula v dlaniach. Zmizla, presne tak ako aj Charlie. WOREST: „Nemusis pokracovat, ak nechces. Viem, ake je to pre teba bolestive.“ CANNY: „Potom ma niekto prenasledoval. Vsimol som si toho uz skor a parkrat som sa o tom presvedcil, no teraz som ho aj zazrel ...“ V pamati sa mi vynorila spomienka na ozajstny dovod mojej cesty prec. Unos Charlieho a mrtva vevericka, to vsetko ako vystraha. No o tychto veciach musim pomlcat, nesmiem ich prezradit nikomu. Mohol by ich ohrozovat, pripadne im ublizit. Vtom ma napadlo, kde moze byt v tejto chvili? CANNY: „...tak som sa mu snazil ujst, no po chvili nahanania ma zrazil k zemi. Prebral som sa az vecer pri ohni s kamaratom Darrenom. On ma tam nasiel lezat na zemi a priviedol k ohnu do bezpecia. A teraz som tu.“ WOREST: „Kamarat Darren, kto je to?“ Opytal sa zvedavo a rozhodil rukami. CANNY: „Je to chlapec v mojom veku s rozstrapatenymi vlasmi. Zije samotarskym sposobom zivota niekde v lese. Tiez nikoho nema, ako ja. Poznam ho uz velmi davno, od smrti otca. Casto sme sa zvykli stretavat na jednom vyvysenom mieste uprostred lesa. Mali sme odtial krasny vyhlad na cele udolie. Citili sme sa tam slobodni. Snivali sme o lepsich casoch a o dobrodruzstvach. Viac-menej je vzdy so mnou a navzajom si pomahame. Jednoducho je to moj kamarat. Zostal tam pri ohni, ak si dobre pamatam.“ WOREST: „A kde je ten ohen?“ CANNY: „To presne neviem. Viem len to, ze potom, ako ma nasiel, ma zobral na bezpecnejsie miesto, kde zalozil vatru, kvoli teplu. Spominam si, ze to bolo niekde pri jazere.“ WOREST: „A ako si sa cezen dostal?“ CANNY: „V tej veci si nie som celkom isty.“ WOREST: „Dobre, tak zacnime inac. Povedz mi vsetko, na co si spominas od doby, co si sa ocitol pri vatre.“ Zamyslel som sa a hladal tie spravne myslienky. CANNY: „Prebudil som sa pri vatre a zazrel ho. Mal som predtym nocnu moru a hrcu na hlave po uteku, takze som sa necitil velmi dobre. Zacali sme sa s Darrenom rozpravat. Pytal som sa ho, kde to som. Odpovedal mi, ze na severovychod od cesty, nedaleko jeho pribytku. Ale ten neviem kde je, tam som este nebol. Potom sme sa zacali rozpravat, myslim, ze o Bohu ...“ Vtom mi svitlo a spomenul som si na Darrenove slova o jeho existencii Boha. Teraz s odstupom casu mi pripadali smiesne. CANNY: „... a trochu sme sa poskriepili.“ WOREST: „A co sa stalo potom?“ Opytal sa nedockavo a zahladel sa na Liama, ktory chcel asi polozit tu istu otazku. CANNY: „Odisiel na chvilu do lesa a ja som si zatial zdriemol. Ked som sa prebudil, bol uz nazad a varil v kotliku gulas, ktory dobre rozvoniaval. Ked to bolo skoro dovarene, znova odbehol na chvilu do lesa, vratil sa a na koniec tam pridal poslednu prisadu, ze vraj nejake korenie.“ WOREST: „Ake korenie tam pridal? Pamatas si ako to vyzeralo?“ CANNY: „Ano, jasne, pamatam. Vyzeralo to ako miazga z borovice. Doniesol to vo flasticke a jej obsah tam nalial.“ WOREST: „Hovoris ako miazga, co?“ CANNY: „Ano, preco?“ Horar Worest sa oprel o stolicku a neveriacky krutil hlavou, ked povedal: WOREST: „Vies co to bolo? Bol to Latex!“ CANNY: „Latex?“ Prekvapene som vykoktal. WOREST: „Presne tak! Je to jed. Mliecna kvapalina plna jedov. Vyteka z konarikov stromu, ktory rastie na mnohych miestach daleko od civilizacie, ale tu pri rybniku par takych stromov je. Vyzera tak trochu ako kaucukovnik, ma s nim mnoho spolocneho.“ Zostal som zdeseny. Krv mi prestala prudit telom a mozog sa neokyslicoval. Nahle ako by sa zivot zastavil a jednoducho nepokracoval dalej. Nechapal som tomu. Ale preco? Spytoval som sa seba. WOREST: „Latex obsahuje zmes viacerych jedov. Mensie mnozstvo dokaze skolit aj medveda... ... mal som obrovske stastie, ze si to vobec prezil!!!“ CANNY: „Ale preco? Preco by to robil?“ WOREST: „Ja neviem, chlapce. Ja ho totiz vobec nepoznam. To si tvrdil, ze je to tvoj kamarat. No kamarati si taketo veci urcite nerobia!“ Bolo mi nanic, uplne najviac. Miesala sa vo mne zlost s odporom. Ak by som sa s nim teraz stretol, zabil by som ho vlastnymi rukami. No najviac ma hnevalo, ze som nechapal, preco by to robil? Preco by to robil? Opakoval som si a vtom ma napadlo: „Mozno je to on!“ Zatal som paste a znova prebehol celu tu myslienku. Mohol by to byt naozaj on, co ma prenasledoval a zrazil k zeme. Ako som sa na to snazil divat z kazdej stranky, vyzeralo to realne. WOREST: „Tak potom je jasne, co sa stalo potom. Tej jed ti sposobil tie bludy, o ktorych si hovoril. Ale jedna vec je ista tiez, to nie bludy ti chcel sposobit...“ Vsetci sme sa na seba pozreli a tusili co pride. WOREST: „... on ta chcel zabit!“ Vsetci sme od laku prestali na chvilu dychat. Ja som mlcal a hladel do prazdna, ponoreny do vlastnych myslienok. Bol som ako bez duse, prazdna schranka. Ta zloba, ktora vo mne vrela sa nedala opisat. No snazil som sa sugestivne ukludnit. Hnev nic neriesi ale predstava, ze som mohol byt uz mrtvy a lezat na zhnitej studenej zemi bola silnejsia. WOREST: „Mozes to povazovat za zazrak. Bludy namiesto smrti by prijal kazdy clovek. A co sa stalo potom?“ Chvilu som este predychaval vzduch, ktory v izbe tak zredol a snazil sa rozpamatat na vsetko. CANNY: „Ak si dobre pamatam, po jedle som na chvilu zadriemal. No ked som sa prebudil, zacalo sa peklo. Vsetko sa mi pred ocami tocilo, menilo tvar a farbu. Potom si len matne pamatam, ako som v noc bezal lesom. Pred niecim neznamym, ale mal som strach. Potom si nepamatam nic. Az neskor to, ako som vyliezol na borovicu a skocil do jazera, ktore som hned cele preplaval. No a potom ...“ Zacal som uporne premyslat. Vedel som, ze tam bola este nejaka dolezita vec, len ju musim vylovit z pamate. Rozmyslaj Canny, rozmyslaj, vravel som si. Autosugescia v takychto pripadoch zvykne pomahat. Obaja mlcky cakali na pokracovanie pribehu, ked vtom som si spomenul. CANNY: „... uz viem!“ vyhlasil som. „Ked som mal bludy, zazrel som pred sebou krik. Ten krik bol niecim zvlastny. Ziaril ostrym bielym svetlom. Bol nadherny a citil som sa pri nom bezpecne, ako volakedy s otcom. Strasne som sa ho chcel dotknut, aby som pocitil to teplo svetla. Ale nieco mi v tom zabranilo, nieco ma prehovorilo, aby som to nerobil. A potom, ked som zavahal, krik zrazu zmizol a spolu s nim aj ziara a teplo.“ LIAM: „Ja som tam ziaden ziarivy krik nevidel, strycko.“ Dodal zrazu Liam a pozrel sa Worestovi do tvare. No on ho vobec nevnimal, len premyslal o niecom hlbokom. WOREST: „Takze ziarivy krik, vravis.“ CANNY: „Ano, strasne ziaril takym prenikavym svetlom.“ WOREST: „O niecom takom som uz raz pocul, ale musim sa pozriet.“ Povedal a vybehol z izby. Siel rovno do obyvacky a my za nim. Zastal pri polici s knihami a nieco uporne hladal. Pritom si neustale mrmlal nejake slova. Hladeli sme na neho a cakali co bude. Po kratkej chvili vykrikol. WOREST: „Konecne!“ a otocil sa k nam. V rukach drzal hrubu a zaprasenu knihu. Bleskovo v nej zalistoval. Na jednej dvojstranke zastal a oci sa mu rozziarili. Pohladom prebehol po strankach a spustil. WOREST: „Kreozotovy ker. Rastie velmi pomaly, no zije vecne. Z jeho korenov vyrastaju nove rastliny okolo materskej. Vyrastaju v kruhu. Ked vyrastu nove, priemer rokov sa pravidelne kazdych patsto rokov rozsiruje o jeden meter. Kvoli jeho vlastnostiam sa mu pripisuju nadpozemske sily, uzko spojene s magiou. Casto sa dostane do snov tulakom a pocestnym na ich ceste dlhym lesom. Stretnut, alebo len zazriet tento ker, prinasa obrovske stastie. Na svete jestvuje len jeden jediny exemplar. Nesie meno Kralovsky ker a ma vyse jedenast tisic rokov.“ Zabuchol knihu a privetivo sa na nas usmial. WOREST: „V tych bludoch, ktore si mal si videl Kreozotovy ker. A to je velmi dobre. Prisnil sa naozaj len vyvolenym.“ CANNY: „Mne sa nezda, ze by som bol vyvoleny.“ WOREST: „Mozno ide o nieco uplne ine. Mozno si len iny ako ostatni a prave preto si ho videl..“ Iny! To slovo ma desilo. No mozno nie to slovo, ale veci s nim spojene. Ten kto byva iny, je aj zvlastny alebo desivy, a to je zle. Ja nechcem byt iny, nechcem byt vyvoleny. Som len chlapec na ceste za svojim stastim, na ceste za samym sebou. WOREST: „Ako dieta mi otec rozpraval pribehy o Kreozotovom kri. Bolo to pribehy o zatulanych horaroch, ktory stali zoci-voci beznadeji a zufalstvu. Ocitli sa v situacii, ked ostali sami a nenachadzali pomoc. A vies kto im pomohol? Bola to viera v Kreozotove kry. Znie to blaznivo, ale je to pravda, su o tom aj knihy, napisane ich vlastnymi rukami. Prisnil sa im v snoch a ukazal spravnu cestu. Moj otec to nikdy nezazrel a ja tiez nie, i ked som vzdy velmi chcel. Nejaku dobu som ho aj hladal, ale marne. No potom som pochopil, ze ho nemozem najst, pretoze on si vyhladava nas. Je naozaj skvele, ze si ho videl. Urcite ti prinesie nadej a stastie, ktore hladas.“ Pohladil ma po vlasoch a zmurkol na nas, tak isto ako to robievaju dlhorocny kamarati. Pousmial som sa nad tym. Do duse mi prenikal prijemny pokoj, ktory som uz velmi davno necitil. Ani si nepamatam, kedy to bolo naposledy. Vratili sme sa nazad do kuchyne a ja som dokoncil rozpravanie. Horar Worest si zapalil este jednu fajku a vychutnaval si ju ako nikdy pred tym. Ako by bol spokojny sam so sebou. Ako by ten Kreozotovy ker uzrel on a nie ja. Liam len pohodlne sedel a pocuval. CANNY: „Ked vsetko svetlo zmizlo, nastala tma. Citil som sa sam a strateny. Potom si uz pamatam len maleho trpaslika s lampasikom v ruke, ktory ma priniesol az sem.“ LIAM: „Pamatam si, ze si bol cely mokry.“ Ozval sa zrazu, ked som skoncil. Obaja sme sa na neho zadivali. LIAM: „Tieklo z teba prudom, akoby si prave vyliezol z vody.“ CANNY: „Asi aj“, dodal som. LIAM: „Vecer som sa bol trochu prejst, lebo som nevedel zaspat. Siel som smerom k rybniku. Bol spln mesiaca, takze som sa tesil na trblietavu hladinu vody. Len tak si kracam, ked zrazu pocujem nejaky hluk. Najprv ma napadlo, ze je to diva zver, tak som sa skryl. Ale potom som zacul aj ludsky hlas. Tak som vyrazil za nim a stretol teba, sameho v tme.“ Ukazal na mna prstom a potom vzapati pokracoval. LIAM: „Stal si tam ako zmyslov zbaveny. Mokry a s triaskou na tele. Najprv si hladel niekam do prazdna, nic si vynimal. Myslel som si, ze si v soku. No ked si ma zazrel, divne si sa na mna pozrel. Inac, ako sa divas teraz. Ako by si to nebol ty. Netusil som, ze si mal bludy. Len ma napadlo, ze mozno potrebujes pomoc. CANNY: „A dakujem ti za to, cenim si to, naozaj!“ Pri jeho rozpravani som aj zabudol na starosti okolo mna. Na Darrena a jeho tajomstva, na jeho umysel zabit ma. Hladel som len do ich usmievavych tvari, ked Liam napodobnoval moj smiech lesom. Naozaj ich to bavilo. Citil som sa medzi nimi ako skutocny clen rodiny. Bol to krasny pocit. Po chvili, ked ich smiech uz presiel, horar Worest povedal. WOREST: „Liam, co keby si siel ulovit par ryb k rybniku na veceru? Mozes so sebou vziat aj Cannyho, ak bude chciet. LIAM: „Jasne, Canny chces ist so mnou na rybacku?“ Spytal sa nadsene. CANNY: „To by bolo fajn,“ odvetil som. Potom sa Liam rozbehol prec a o chvilu sa vratil s dvoma udicami v rukach. LIAM: „Tato tu je pre teba.“ Povedal a podal mi udicu. LIAM: „Bola to moja prva udica. Je uz o nieco starsia, no stale funkcna. Prave s nou som chytil svoj najvacsi ulovok, sedemdesiatpalcoveho pstruha. Bol to nadherny den s este krajsim koncom.“ Premeral som si udicu a potazkal si ju, bola perfektna. Na jej starsi vek ako tvrdil Liam, mala nadhernu hnedu farbu natretu trblietavym leskom. Miestami bola zosuchana. Liam drzal v rukach novu udicu, jeho druhu, ktoru dostal od horara Woresta. Taktiez bola hneda, ale bez znamok starnutia. Bola o nieco uzsia a o moc pruznejsia, ako sa mi zazdalo. Liam si este vzal maly batoztek s krmivom, ktory mu visel v skrini a mohli sme vyrazit. WOREST: „A davajte na seba pozor, obaja!“ Zakrical na nas, ked sme vykrocili na balkon. Ten uzasny vyhlad ma prekvapil. Prave bolo poludnie a slnko stalo na najvyssom bode oblohy. Ponad vrcholce stromov som s dialke zazrel trblietavu hladinu jazera. Ziarila ako kristal. Ked vtom ku mne pristupil horar Worest a posepol mi do ucha. WOREST: „Daj prosim ta pozor na Liama, je to este len dieta, dobre?“ CANNY: „Jasne, dam na neho pozor.“ Odpovedal som mu potichu a pozrel sa do jeho ustarostenych oci. Jeho slova ma trochu vylakali. Z balkona viedli dolu na zem dve cesty. Obe po rebrikoch. Boli umiestnene pod podlahou. Jeden na severnej a druhu na juznej strane. My sme isli rebrikom na juznej strane. Horaren stala pomerne vysoko, tak nam to trvalo trochu dlhsie, ako som zo zaciatku predpokladal. Strach z vysok nemam, takze som so zliezanim nemal problem. Ked sme stali uz obaja na zemi, pobrali sme sa k jazeru. Ja som cestu nepoznal, kracal som rovno za Liamom. Este som sa zahladel na stavbu v korunach stromov a vysliapol rychlejsim tempom za Liamom. Cesticka, po ktorej sme sa poberali, nebola vysliapana tak sa chvilami zdalo, ze kracame naslepo. Vsade navokol bola vysoka trava siahajuca po kolena. Stromy rastuce tesne blizko seba. Nic z toho nenasvedcovalo tomu, ze vieme kam ideme. No potom sa znenazdajky Liam po dlhom mlcani ozval a to hned vetou, ktora ma potesila. LIAM: „Tamto medzi stromami stoji tristorocny dub.“ a ukazal tym smerom. Pozrel som sa tam a naozaj. V hustine medzi burinou a krikmi stal mohutny strom. Jeho priemer musel mat aspon sto stop. Bol obrasteny mnozstvom lian, ktore ho akoby objimali a skrtili navzajom. Jeho obrovska kosata koruna stala vysoko nad vrcholcami borovic, ktore sa na nu len so zavistou pozerali. Pripadalo mi naozaj zvlastne, ze ako jediny exemplar tu stoji uprostred borovicoveho lesa. Nedalo mi a spytal som sa na to. CANNY: „Preco tento dub rastie v tomto borovicovom lese tak osamote?“ LIAM: „Na tomto uzemi vzdy nerastol borovicovy les. Ten dub je pozostatkom lesa, ktory tu stal este pred tym. Je poslednym clenom spolocenstva, ktore sa pred rokmi rozpadlo, najstarsim stromom. Neviem celkom, co tie slova znamenaju, len som si ich zapamatal presne tak, ako mi ich strycko povedal.“ CANNY: „A co sa stalo s predoslym lesom?“ LIAM: „To neviem a mozno nikto. Podla strycka jestvuju rozne teorie. Velky poziar, obrovska burka, zaplavy alebo dokonca aj tornado. Kazda veri tomu, comu chce. Ale ten les tu urcite bol, povedal mi to strycko.“ CANNY: „A ako to tvoj stryko Worest moze vediet s takou istotou?“ LIAM: „Pretoze ma dokazy o tom, ze v zemi zostali pozostatky po stromoch.“ CANNY: „Ake pozostatky mas na mysli?“ LIAM: „No predsa korene. Hlboko v zemi zostali suche a stvrdnute korene, tie su toho dokazom.“ Uz som viac prestal klast sproste otazky, lebo som sa po jeho slovach citil trochu hlupo. Povedal to takym samozrejmym sposobom, ze o tom vie kazdy okrem mna. Potom sme uz vacsinu cesty mlcali. Onedlho som s ovzdusi zacitil vlhkost. Potesilo ma to. Vedel som, ze o chvilu dorazim na miesto. Prepukla vo mne radost z pripravovanej rybacky. Nevedel som sa dockat. Onedlho na to Liam povedal. LIAM: „A sme tu!“ Predral sa hustym krovim, ktore nam branilo v ceste a hned na to sme vystupili na kamenisty breh rybnika. Pred nami sa rozprestrel v celej jeho krase. Pofukoval mierny vanok, ktory vlnil hladinu vody. Nebesa nad nami sa zlievali zo svojim odrazom na hladine do jedneho velkolepeho obrazu. Jeho modra voda zo zltkastym nadychom slnecnych lucov bola pri okrajoch pokryta leknami z velkych zelenych listov. Bambusy rastli na jednom mieste, kde bola voda plytkejsia a pokryta bahnom na jej dne. Tycili sa z vody jeden tesne pri druhom ako ostepy stoviek vojakov. Miesto sme si nasli hned nablizku. Vystrojili sme udice, nalozili krmivo a nahodili. Dreveny plavacik dopadol na hladinu, zakolisal sa a postal. Obaja sme na neho hladeli s velkym ocakavanim ulovku. Chvila predchadzala druhu a zo zaberu nebolo nic. Oba pruty zostali nedotknute. Po dlhsej dobe, ked uz slnko preslo znacnu drahu na oblohe, ma to prestavalo bavit. Sedeli sme tam uz naozaj dlhy cas, mlcky ako tie ryby. Obcas padlo nejaka slovko, obcas pohlad jeden na druheho. No stale sa nic nedialo. CANNY: „Co vsetky ryby uhynuli?“ Spytal som sa nahlas. LIAM: „Mozno sa vcera zlakli, ked ta zazreli ako plavas skrz ich rybnik?!“ Odvetil ironicky, naco sme sa obaja zasmiali. Cas ubiehal a Liam mi zatial porozpraval o jeho prvej rybacke. Mal len sest rokov, ked sa vybrali s horarom Worestom prave k tomuto rybniku. LIAM: „Sedeli sme tamto na druhej strane.“ Povedal a ukazal na naprotivny breh. LIAM: „.. a tiez ako teraz nam rybolov velmi nesiel. Ale k veceru akoby sa prelomila priehrada. Ryby zosaleli a vyskakovali same z vody. Boli ich stovky a navzajom sa predbiehali. Nalovili sme vtedy tolko ryb, ze sme ich tyzdne jedli az kym nam prestali chutit. Mal som vtedy strasnu radost. Vzdy sa sem rad vraciam. Caka ma tu mnoho spomienok, ktore vzdy odznova prezivam.“ Potom mi porozpraval este mnoho veselych prihod z rybacky ako aj o svojom detstve. Dozvedel som sa, ze pochadza z dediny. Stoji za kopcami a lesom, ktory ju obklopuje. V tej dedine sa narodil a ako dvojrocny prvykrat videl strycka Woresta. Uz v tej dobe bol horarom. Neustale rozpraval historky a dobrodruzstva, ktore zazil. Liamovi sa to remeslo tak zapacilo, ze sa rozhodol byt aj on horarom. Tak u strycka zacal prebyvat az sa z toho stala rutina. Stryko Worest ma z neho velku radost. Potom zosmutnel a porozpraval mi smutnejsiu prihodu, ktora sa udiala len prednedavnom. V ten den sa vybral na rybacku sam. Musel ist lebo horar Worest lezal doma v horuckach. Na rychlejsie vyliecenie potreboval rybaciu polievku. LIAM: „.. ta ho vzdy postavi na nohy“ poznamenal. Tak sa vybral na ryby a potreboval ulovit aspon jednu vacsiu rybu. No ako na just nezaberala ani jedna. Trpol a nedockavo ocakaval prvy zaber. LIAM: „.. ked vtom zacujem ludsky hlas.“ Zdoraznil Liam. Prichadzal z druhej strany rybnika a nasledne potom splechot vody. Zlakol sa ci sa niekto netopi, tak sa rozbehol za hlasom. Ked dobehol na miesto, zazrel povalane saty po zemi. Nohavice, tricko, topanky a naokolo nikoho. LIAM: „.. tak som sa zahladel na hladinu vody a hladal som znamku zivota.“ Nebolo tam nikoho. Dostal strach ci sa neutopil, ci neprisiel neskoro. Smutny sa vratil k udici a vtedy zazrel nieco velmi cudne. V kosiku lezala ziva ryba a trepotala sa. Prekvapene na nu hladel ako na zazrak. Znovu sa poobzeral naokolo, ale nikoho nevidel. Potom s radostou vzal rybu a vratil sa k choremu strykovi Worestovi. Ked mu to porozpraval bol dost prekvapeny. No vdaka tej rybe sa rychlo vyliecil. Slnko pomaly klesalo dolu z oblohy a obloha postupne seredla. Ked sme si mysleli, ze to nema vyznam, ze sme na dnes s rybolovom skoncili, prisiel prvy zaber. Najprv jeden, potom dva. Pri dalsom som trhol udicou a vytiahol z vody nas prvy ulovok. Bol to pstruh, krasnej lesklej farby so striebristym nadychom a tmavymi bodkami po tele. Nebol dlhsi ako pol lakta. Potom Liam vytiahol druhu ulovok. Tentoraz kapra, o kus vacsieho. Zrazu sa akoby vrece roztrhlo a my sme z vody tahali jednu rybu za druhou. Bol to uzasny pocit - ako z Liamovho rozpravania. Obaja sme sa pri tom dobre bavili a nas smiech sa vsade ozyval. Zrazu sme nevedeli, co skor. Zacali sme triedit ryby, mensie sme pustali naspat do vody a vacsie hadzali do kosika. LIAM: „Pridem si po teba nabuduce, ked dorasties.“ Vravieval zakazdym, ked jednu z nich hadzal naspat do vody. Po kratkom case sme mali kosik plny. Haciky sme vytiahli z vody a rybam uz dali pokoj. To uz slnko zapadalo za kopec. Pokochal som sa jeho poslednymi cervenymi lucmi na oblohe a vyrazili sme domov. LIAM: „Zda sa, ze si nam priniesol stastie.“ Povedal, ked vzal do ruk plny kosik ryb. CANNY: „To je urcite len nahoda“ odvetil som Znova sme sa vracali tou istou cestou nazad. V lese ma prekvapilo tma, ktora tam bola. Pri jazere sa mi nezdalo, ze sem nepreniknu luce, pomyslel som si. Poslusne som kracal za Liamom, aby som sa nestratil. Ked sa prave rozhovoril, aby nam cesta lepsie ubiehala, nieco zacul. LIAM: „Psssst, ticho!“ Zastal a prikrcil sa k zemi. Vzapati som urobil to iste. Zahladel som sa do sera medzi stromy a natrcal usi, ale nic som nepocul. No zdalo sa, ze tie zvuky ho vydesili. Chcel som sa ho spytat co sa vlastne deje, no radsej som mlcal. Liam prezeral okolie, ked vtom sa zvuky ozvali znovu. Tentokrat som ich zretelne zacul aj ja. Zneli hrozostrasne. Strasne som sa prelakol. Znelo to ako psie vrcanie, no trochu divsie. Prichadzalo to z dialky, z hlbky lesa. Ale bolo to dost hlasne, aby nas to vystrasilo. Dufam, ze to nie je to na co myslim, napadlo ma. Liam sa vobec nehybal, akoby skamenel. Pocul som len jeho napate dychanie. Cupel som tesne za nim a vobec netusil, co bude dalej. Vtom sa ozvalo dalsie zavrcanie, no toto k nam dolahlo z inej strany. Naco sme sa obaja v rovnakej chvili obzreli. CANNY: „Dufam, ze nepoluju na nas!“ Vyjachtal som potichu Liamovi. Neodpovedal, len mlcky cakal. Zacal som mat naozaj strach. Bal som sa klepanim tela ako prejavu strachu, ktore by oni mohli zacut. Ak su to naozaj vlci, tak nemame sancu, blyslo mi hlavou. Urcite ich prilakala vona krvi zo zdochnutych ryb v kosiku. Rozmyslal som, co robit, no nic efektivne ma nenapadlo. A vtedy som ho zazrel, prveho. Jeho svetielkujuce oci sa vynorili z tmy ako prisera. Spolu s nim sa nieslo aj vrcanie, co vydaval. Stal asi sto stop od nas v tieni kriku. Az do tejto chvile ma ani nenapadlo ze by sme sa s nim mohli naozaj stretnut. A oni nam skrizili cestu. Vtom sa s hlasitym vrcanim ukazal aj druhy. Asi patdesiat stop na zapad od prveho. Boli dvaja. Jeden na jedneho, napadlo ma, predstava, ze skoncim ako vecera v bruchu ma vobec netesila. Vlci sa prave nehybali, len stali na svojich poziciach a sledovali nas. Vtom sa Liam potichu ozval. LIAM: „Ked ti poviem, zacnes utekat do opacneho smeru ako ja. Pojdem doprava smerom k tym dvom krikom. CANNY: „Ale ved nemame sancu utiect!“ LIAM: „Len sa rozbehni a bez ako najlepsie vies. Ostatne nechaj na mna, s tymto tu sancu mame!“ Povedal a z vrecka na nohaviciach vytiahol malu kovovu pistalku na motuziku. LIAM: „Tato pistalka im drazdi usi. Neznasaju ten zvuk, nebudu sa vediet skoncentrovat na nic ine ..“ Posepol a vlozil si ju do ust. LIAM: „.. pripraveny?“ Napadli ma slova horara Woresta, ktore mi posepol pred cestou sem: „Daj prosim ta pozor na Liama, je to este len dieta!“ CANNY: „...dufam!“ zaseptal som pochybne. Zhlboka som sa nadychol, ked fukol do pistalky a vybehol z miesta. Rozbehol sa spominanym smerom. Vybehol som vzapati za nim do opacneho smeru. Srdce mi strasne busilo. Mal som z toho velmi zly pocit, no snazil som sa mysliet len na beh. Bezal som tmou medzi stromami. Cez kriky, vysoku travu a spadnute kmene. Bezal som ako blazon do neznama a nezastavoval. Kazde zastavenie by mohlo znamenat smrt. Neustale som pocul Liamovu pistalku. Jej zvuk nas zachranoval. Kym piska, je dobre. Sirila sa lesom a dolahla k usiam vlkov. Ked ju zaculi rozutekali sa cestou naspat. Liamov plan vychadzal a kazdou stopou som sa citil coraz bezpecnejsie, daleko od vlkov. Neviem ako dlho a kam som bezal, no zrazu nastalo ticho. Piskot pistalky prestal. Zrazu sa piskanie neozyvalo. Bud som zasiel az prilis daleko a zvuk pistalky sem nedolahol, alebo .… Napadla ma myslienka, na ktoru som nechcel mysliet. Zrazu ma pochytil silnejsi strach. Co ak sa vratia? Spytal som sa v mysli. Bezal som este rychlejsie v nadeji, ze ziadneho vlka nestretnem. Beh bol strasne narocny. V miestach, kde som sa nachadzal, rastla velmi vysoka trava. Siahala mi az po pas. Bola plna lepkavej buriny, ktora mi zavadzala a branila v behu. Ale za ziadnu cenu nesmiem zastavit. Ked vtom sa ozvalo zavytie. Strasne som sa zlakol. Prichadzalo z okolia stromov. CANNY: „Pane Boze je tu, je tu ...!!!“ A zrazu bol za mnou jeden z vlkov. Pocul som ako sa kazdym skokom priblizuje. Snazil som sa kluckovat medzi stromami v nadeji, ze ho to spomali, no nepomahalo to. Vtom, ked som sa zmieril s osudom, po mne skocil. Skocil na mna a nestihol som sa uhnut. Skocil mi po nohe a zahryzol sa do nej. Zareval som od bolesti a zrutil sa k zemi. Vlk mi zacal sklbat nohou a vyvalil sa mi prud krvi. Citil som ako umieram, ako zo mna vyteka zivot v kvapkach krvi. Bolest mi nedovolila mysliet na ine ako na smrt. Jeho zuby sa mi znovu a znovu snazili prehryzt kost. Trhal a lomcoval mnou ako s ubohou koristou. Bolesti a krvi pribudalo, ked vtom vlk zmeravel. Len na okamih prestal a vtom sa po nom vrhla cierna postava. Odsotila ho prec z mojej blizkosti a zvalila k zemi. Vlk slabo zaknucal. Spustil sa zapas medzi nim a vlkom. Zapas na zivot a na smrt. Vlk prikliesneny tmavou postavou k zemi sa snazil ujst zo zovretia. Celou silou a vahou sa zapieral. Vrcal a hryzol. No zdalo sa, ze nema sancu. Nedokazal som nic povedat, len mlcky so zatajenym dychom sledovat zapas. Ked vtom sa zablysla cepel dlheho noza. Rychly pohyb rukou a nasledna rana. Prva a po nej dalsia a dalsia. Cepel noza neprestavala bodat hrudnik vlka. Pri kazdom bodnuti vytrysklo mnoho krvi. Svojimi kvapkami kropila ako i telo vlka tak i ruky tmavej postavy. Knucanie a povzdychy sa sirili vzduchom spolu s pachom krvi. Ked vtom posledny pohyb ruky, ktory znamenal vlkovu smrt. Vlk ostal lezat s nozom v hrudniku. Potesilo ma to. Bol som nadseny vykonom neznameho. Ked sa ozvalo posledne zaknucanie, tmava postava sa postavila nad jeho mrtve telo. Noz vytiahla z hrude a zasunula za nohavice. Vtom pristupil ku mne blizsie a spytal sa ????: „Si v poriadku?“ Ten hlas mi pripadal ako uspavanka, tak sladky a vrucny. Hned som vedel komu patri. Hned mi svitlo kto mi zachranil zivot. Osoba, od ktorej som to ocakaval najmenej. Bol to Darren. Nemyslel som si, ze budem taky stastny, ked ho znova zazriem. Na chvilku som zabudol na bolest. Len s uzasom a obrovskou radostou som hladel do jeho tmavej tvare. Ale kratky okamih uplynul a pri pohlade na moju nohu sa bolest vratila. Silnejsia ako predtym. Krv mi neustale vytekala prudom silnym ako zdivocena rieka. Rychlo som si uchopil ranu. Treba to obviazat, napadlo ma. Ani som to nestihol vyslovit a uz si Darren vyzliekal tricko. Na niektorych miestach ho potrhal, prilozil ku krvacajucej rane a pevne zviazal. CANNY: „Aaaarghhr, sakra ale to boli!!!“ Zareval som od bolesti. Zuby som zatinal pri kazdej pulzujucej bolesti. Bolo to akoby sa mi srdce premiestnilo do poraneneho miesta a tam zufalo bilo. A kazdym stehom, kazdym pohybom vyrazala pichlava bolest. Nic tak bolestive som este nezazil. Nedokazal som to ani len prirovnat k nejakej podobnej bolesti, ktoru som uz prezil. Lezal som na chladnej zemi obklopeny tmou a cakal na koniec. Vtom Darren odbehol do tmy medzi stromy. Zlakol som sa, ze ma tam necha. CANNY: „Neodchadzaj!!“ Vypustil som zo seba, ked sa stratil medzi korunami v tme. Nevedel som povedat, ci to prezijem. CANNY: „Pane Boze ...“ Zahladel som sa na oblohu a pokracoval. CANNY: „...ak si tam hore, upriam na mna svoj pohlad a svojou vsemohucou rukou mi pomoz z tohto utrpenia.“ Plakal som. Nie preto lebo som tu bolest nevydrzal, nie preto lebo ma tu Darren nechal sameho. A dokonca ani nie preto, ze by som sa bal smrti. Plakal som, lebo odo mna Boh odvratil svoju tvar. Lebo mi nepomohol ani v tej najtazsej chvili. Ani vtedy, ked sa to od neho ocakava, ani vtedy, ked to ma byt samozrejmost. Opustil ma a s nim aj moja viera k nemu. Jedine, co ma v tej chvili napadlo, bola ona. Mozno som mal vidiny z horucky, ktora mi vystupila. Mozno som si ju len predstavoval v mojej fantazii, no zrazu stala tam. Stala nado mnou v bledomodrych satoch ako anjel spasy. Stala a usmievala sa na mna. Jej blond vlasy sa trblietali ako zlato. Bal som sa na nu divat, aby sa nestratila ako pred tym. Ale hrejive teplo, ktore som citil mi vravelo, ze mozem. Tentoraz naozaj mozem. Vtom mi podala ruku. Rozmyslal som ci sa jej dotknut. Vahal som. Este stale som bol na pochybach, a ona to vycitila. Ale nehnevala sa na mna. Nadalej sa usmievala, ked vtom mi posepla tym najsladsim hlasom na svete. VILA: „Tvoj cas este len pride, ale nie teraz.“ Ako to dopovedala, rozplynula sa ako ranna hmla. Bolo mi za nou luto. No pochopil som, ze ak by som s nou siel, bolo by to naveky. Niet navratu spat. Prisiel Darren. Vratil sa. Vystupil z tmy a cosi robil s mojou nohou. Nieco mi prikladal na ranu. Strasne to zabolelo a znova som musel zatat zuby. DARREN: „Toto ti urcite pomoze!“ prehovoril ku mne, aby ma potesil. Aj ma to potesilo. Snad sa ma znova nepokusi zabit. Poriadne mi obviazal nohu napevno, aby krv prestala tiect. DARREN: „Bude to dobre, prezijes to!“ CANNY: „Dakujem ti!“ vyjachtal som zo seba. DARREN: „Nerobim to len pre teba, robim to pre nas oboch.“ CANNY: „Tomu nerozumiem...“ DARREN: „Casom to pochopis.“ Nechapal som jeho slovam. Co tym myslel, co mam casom pochopit? Ale v tejto chvili mi to pripadalo nepodstatne. CANNY: „Ja som ju videl, znova som ju videl!“ Vyletelo zo mna. DARREN: „Mas bludy, to je v poriadku.“ Povedal a dokoncil obvazovanie nohy. Pri istotu mi na nej spravil dve vrstvy. DARREN: „Nie je to take zle, ako sa na prvy pohlad zdalo. Jeho zuby nerozhryzli tvoju tvrdu kost. Rychlo sa to zahoji, uvidis.“ Chvilu som tam este lezal na tej studenej lesnej pode. Bolest zacala pomaly ustupovat. Mal som pocit, ze dokazem vstat na nohy. CANNY: „Pomoz mi vstat!“ DARREN: „Nemal by si este chodit, rana je cerstva!“ CANNY: „Bud mi pomozes, alebo vstanem sam. Odvetil som mu. DARREN: „Ako chces!“ Podoprel ma a pomaly zodvihol zo zeme. Presun do vertikalnej polohy bol strasne bolestivy, ked som lezal, bolo to lepsie. Ale dalo sa to vydrzat. DARREN: „Je to v poriadku?“ Spytal sa nedovercivo. CANNY: „Zvladnem to. Uz je to lepsie, naozaj. Co si mi vlastne dal na tu ranu?“ DARREN: „Tvoju masticku z plecniaku.“ CANNY: „Robi skutocne zazraky!“ vyhlasil som. „Podme!“ vtom som zavelil. DARREN: „A kam chces ist?“ CANNY: „Musim sa presvedcit, ci je Liam v poriadku.“ DARREN: „Kto je Liam?“ spytal sa nechapavo. CANNY: „To potom, nemame teraz na to cas.“ Tak sme sa pobrali naspat k miestu. Podopieral som sa o Darrena. Lebo inak som kracat nevedel. Ale skor mi to pripadalo ako skackanie, pretoze som sa len odrazal zdravou nohou od zeme. Slo sa mi tazko a pomaly. Po chvili sme museli zastat, lebo bolest bola na nevydrzanie. Sadol som si, oddychol a znovu sme pokracovali. Takto sa to opakovalo mnohokrat, kym sme prisli k miestu. Hned som si sadol na suchy pen, ktory bol na blizku, a odfukoval. Snazil som sa bolest ignorovat, no ked mi pohlad padol na krvacajucu ranu, znova sa vratila. Casto som preglgal sliny v ustach, to potlacalo bolest. DARREN: „Tak ako sa to stalo?“ ozval sa po chvili. CANNY: „Tam na tom mieste za krikmi sme sa ukryvali.“ Ukazal som na tmave miesto pod stromami. CANNY: „Z toho miesta sme vyrazili tam – tym smerom, az kym sa mi nestratil medzi stromami.“ DARREN: „Moze byt hocikde, ako ho najdeme?“ CANNY: „Neviem! Jednoducho budeme hladat po celom okoli.“ Rozpazil som ruky na znak nevedomosti. Bol som trochu zufaly z tejto situacie. CANNY: „Podme uz, nestracajme cas!“ Postavil som sa a vybrali sme sa tade. Moje oci si navykli na tmu, tak som celkom dobre rozpoznaval okolie. Ale stopy po Liamovi som nevidel a Darren taktiez nie. Neustale sme sa obzerali ci na nieco nenarazime. Ale po Liamovi nezostali ziadne stopy. Vtom, ked sme boli obaja zahladeni do tmy, som zmeravel. Darren si toho vsimol a zastal. DARREN: „Co je, co sa deje?“ CANNY: „Vidis to, co ja?“ Vykoktal som zo seba a ukazoval na jedno miesto v tme. Upriamil tam svoj zrak a zazrel ho. DARREN: „Myslis, ze je to on?“ spytal sa nadsene. Od prekvapenia som onemel. Je to naozaj on? Pytal som sa seba. Je mozne aby zil, po takom dlhom case? Nahle som nedychal. Nevedel som, co mam od stastia robit, tak som zvolal. CANNY: „Charlie! Charlie!“ Hnedy pes stojaci v tme, naramne podobny tomu mojmu, sa na moje zvolanie obzrel a zahladel do oci. Bol to on!!! Ked som uvidel jeho tvaricku, bol som si isty, ze je to on. Moj Charlie!!! Od stastia som zacal plakat. Moj drahy Charlie stal teraz predo mnou, akoby sa vtedy na moste nic nestalo. Chcel som sa za nim rozbehnut a vyobjimat ho. CANNY: „Preco ku mne nebezi?“ DARREN: „Mozno ta nespoznava.“ CANNY: „Podme za nim!“ vykrikol som. Siel som najrychlejsie, ako mi to bolest dovolila. Darren mi pomahal a pohanal ma vred. Charlie chvilu stal a vyckaval, kym sa k nemu priblizime. Potom sa pohol vpred. Neutekal, iba klusal, aby sme stihali. CANNY: „Asi chce aby sme sli za nim.“ Napadlo ma. Tak sme aj urobili. Viedol nas cez les. Poslusne sme ho nasledovali do tmy. Nevedeli sme, kam nas vedie a preco, no pokladali sme to za dolezite! Vtom som na zemi zazrel rybu. Jednu z nasho spolocneho ulovku s Liamom a svitlo mi. CANNY: „Ved Liam bezal s kosikom ryb, skoro som na to aj zabudol.“ Uvedomil som si, ze sme blizko, pretoze rozhodene ryby lezali vsade navokol.. lezali v smere akoby jeho behu. Ale zacal som sa bat. Co ak ho najdeme mrtveho? Co ak je uz neskoro? Taketo otazky mi behali hlavou, no nechcel som si na ne odpovedat. Obcas, ked sme museli zastat kvoli mojej bolesti v nohe, postal aj Charlie. Poslusne vyckaval v bezpecnej vzdialenosti od nas. Nechapal som, preco nechce ist blizsie, co sa mu z nejakeho dovodu boji. Mal som strach ci na moste vo mne nestratil doveru. Mozno zapasil o holy zivot a ked ma potreboval, nebol som pri nom. Prezil to a teraz ma strach mat doveru, aby o nu znova neprisiel. Hlavou mi behali rozne moznosti na rozuzlenie myslienok. Ked som si oddychol pokracovali sme, no mlcky. Jednak z bolesti, ktora mi zavazovala usta, jednak z myslienok, ktore ma trapili a rozzierali. Ako som sa obzrel po okoli, zazrel som par kvapiek krvi. Trochu som sa vyplasil, ci nepatria Liamovi, no ked som sa pozrel lepsie, zazrel som nohu. Vlciu nohu leziacu vo vysokej trave. Bola cela od krvi, no pozostatok tela som nevidel. Ale potesilo ma to, az kym sme nenarazili na kosik a pozostatkom ryb. Lezal odhodeny pri strome. Napatie sa stupnovalo a moje obavy sa zacali znasobovat ku sialenstvu. Kracali sme dalej, poslusne za Charliem, az kym nahle nezastal. Najprv som sa prelakol, ze sa nieco stalo. No hned potom mi svitlo, dorazili sme! Priskackal som k miestu s vysokou travou a zazrel ho, az ked som stal nad nim. CANNY: „Liam!“ vykrikol som od laku. Lezal tam bez pohnutia. Ihned som si k nemu klakol a hladal znamky zivota. Bal som sa aby nebolo neskoro, aby nebol mrtvy. Ale dychal, ako som sa hned potom uistil. Vsade navokol bola krv. Pripominalo mi to popravisko alebo oltar z mojej nocnej mory. S Darrenom sme ho prezreli a objavili dve krvave rany. Jedna na jeho lavej ruke, ktorou sa asi branil pred celustami vlka. Hned som ju obviazal kuskom z mojho oblecenia. Krv z nej prestala tiect. Darren sa zatial staral o druhu. Nachadzala sa na rebrach a bola dost hlboka. Za ten cas sa Liam ani len nepohol. Lezal v bezvedomi a bojoval o holy zivot, bol na neho ubohy pohlad. Nateraz sme viac urobit nemohli, iba zastavit krvacanie. DARREN: „Postaci to len na kratky cas. Mozno iba na cestu do bezpecia.“ CANNY: „Liam! Pane Boze, pomoz mu.“ Znova som sa rozplakal. Nechcel som ho vidiet v takomto stave, akoby napoly mrtveho. Chcel som, aby sa usmieval ako predtym pri vode. Aby prehovoril, aby bol vesely a plny zivota. DARREN: „Pach krvi sa nesie ovzdusim. Musim ho rychlo zobrat niekam prec, lebo to moze privolat dalsich vlkov, mozno celu svorku ...“ CANNY: „Nedaleko je horaren!“ Cez slzy som zo seba vyjachtal. DARREN: „Tak podme!“ zavelil. Podsunul ruky pod Liama a opatrne ho zodvihol zo zeme aby mu neublizil. Pevne ho drzal a vykrocil vpred. DARREN: „Budes ukazovat cestu, Canny.“ Siel som napred tak rychlo, ako som len vedel. No vtom som si spomenul na Charlieho a zastal som. Hladal som ho po okoli, ale marne. Uz ho nebolo. Zmizol bez stopy, akoby ani nejestvoval, len vo fantazii dvoch ludi. CANNY: „Charlie, Charlie!!!“ Krical som na neho v nadeji, ze sa ukaze. Nestalo sa tak. Mal som akoby predtuchu, ze to bolo naposledy, co som ho videl. DARREN: „Pod uz, nemame cas!“ Zakrical po mne. Musel som ist, slo o zachranu Liama. Znova som nabehol napred, aby som Darrena viedol k horarni. Obcas som sa obzrel, zo zvedavosti ci ho nezazriem. Kracali sme naozaj rychlo. Darren sa staral o Liama. Dbal na to, aby sa velmi nehybal a pravidelne dychal. Ja som sa staral o cestu. Snazil som sa rozpoznavat okolie. Celkom som si nebol isty spravnostou smeru, ale len do chvile, kym som nezazrel tristorocny dub. Pohlad na jeho drsnu koru obrastenu lianou ma potesila. Od tej chvile som si uz bol isty spravnostou smeru. CANNY: „Od tohto miesta to uz nie je daleko.“ Povedal som Darrenovi aby sa troch upokojil. Pridal som na tempe, ale len do chvile, kym ma bolest v nohe neprinutila sadnut si. Liam bol neustale v bezvedomi. Nepohol ani len vieckom ci prstom. Strasne ma to znepokojovalo. Mal som o neho priserny strach. Ale jeho dychanie ma tak trochu upokojilo. Vedel som, ze zije, ze je sanca na jeho zachranu. Ale pocitu viny som sa nezbavil. Je to tvoja chyba, vsetko je tvoja chyba, prebehavalo mi hlavou. Ked som si dostatocne oddychol, znova sme sa pohli a pokracovali. Uz to bol len naozaj kusok. Po vycerpavajucej ceste sme konecne dorazili k miestu. Zastali sme priamo pod horarnou. CANNY: „Tam je horaren, v korunach stromov.“ Ukazal som na svetly bod nad nasimi hlavami. Rozmyslal som, co robit. Horar Worest ma isto bude za vsetko vinit. Mal som strasne vycitky svedomia. Co mu poviem? Ako sa mu po tomto vsetkom pozriem do oci? Zrazu som mal z neho strach. Vsimol si toho aj Darren, lebo na mna zvlastne zazeral, akoby len jednym okom. Naozaj som nevedel, co robit, ale cas plynie. Vtedy sme zaculi hluk, ktory k nam dolahol z horarne. To horar Worest vybehol na balkon, aby vyckal nas prichod. CANNY: „Rychlo, poloz ho na zem.“ Zavelil som a ukazal prstom. Darren opatrne polozil Liama na zem a obaja sme sa ukryli za stromy. Potichu sme sledovali ako horar Worest zlieza dolu po rebriku. Skryli sme sa este lepsie do tmy. Nedokazem vysvetlit, preco som to urobil. Preco som sa skryval. Iba som mal mrazivy pocit, ze takto to bude pre vsetkych lepsie. Ked horar zbadal leziaceho Liama, rozbehol sa za nim. Podisiel k nemu a zobral ho na ruky. Jeho plac nad zubozenym telom, dolahol az k nasim usiam. Ked sa presvedcil, ze Liam zije a dycha, zobral ho zo sebou. Vtom pri pohlade na tu scenu ma premohla uzkost. Horar Worest ani raz nevyslovil moje meno. Ani raz si na mna nespomenul. Len utesoval Liama vrucnymi slovami, ked ho drzal. Urcite mal uz onho strach, kde sa tak dlho s Cannym tula. A ked ho teraz zazrel zakrvaveneho, zaplakal. Mozno si to vycital on, len ho zobral dovnutra a postaral sa o neho. Mlcky sme tam stali a divali sa. Nikto nic nevyslovil, nikto nic nespravil. Ked sa dvere zavreli za horarovym chrbtom, cele sa to skoncilo. Oddelil sa ich svet od nasho. Bolo mi za nimi luto. Citil som sa tam dobre. Znova som pocitil, co je to byt rodina. Bolo mi od toho do placu. Mal som chut rozbehnut sa dovnutra a zostat naveky s nimi. Ktovie, ako by to dopadlo? DARREN: „Nebol by si s nimi stastny ...“ Ozval sa zrazu a dal sa na odchod. CANNY: „Mozno nie, mozno ze teraz naozaj nie ...“ Ale raz urcite!“ Vykrocil som za nim. Nevedel som kam mame namierene, naisto urcite nie, ale tusil som to. Viedol ma cez hustu tmu medzi krikmi a stromami. Viedol ma niekam prec od vsetkeho, za cim by mi mohlo byt luto. A ja som sa nechal. Momentalne som aj tak nemal ziadny ciel cesty. Ponoreny do vlastnych myslienok, som si spomenul na Charlieho. Kto vie kde je? Bojim sa predstavy, ze to co sme videli, bol len prelud. Ze mozno nebol skutocny, len v nasich myslienkach. Po kratkej dobre sme si museli dat prestavku. Znova bolest v nohe. Sadol som si a oddychoval. Darren nepokojne preslapoval na mieste, akoby ho nieco trapilo. CANNY: „Co sa deje?“ Pozrel sa mi do oci a odvrkol. DARREN: „Nic!“ CANNY: „Ty vies.“ Po kratkej prestavke som sa postavil a siel dalej. Darren znova napredoval, no ocividne nebol vo svojej kozi. Neustale sa obzeral a mrmlal si. Nerozumel som mu, no to bol odo mna prilis vzdialeny. Najprv zrychlil v kroku a o chvilu na to spomalil. Najprv som sa to snazil ignorovat, ale ked to uz trvalo pocas celej cesty, zacal som byt nervozny aj ja. Zacinalo ma to hnevat. Uz mi Darrenova nervozita zacinala liezt na nervy. Ani nie priamo nervozita, ale vec z ktorej prameni. Vec, ktora mi pravdepodobne usla. CANNY: „Povedz mi, co je s tebou, lebo odmietam ist dalej!“ Zakrical som na neho a dozadoval sa odpovede. Vtom zastal, obratil sa ku mne a povedal. DARREN: „Tak si tu zostan, ja ta nepotrebujem!“ A rozbehol sa prec. Vyplasene som hladel na jeho postavu, stracajucu sa v tme. CANNY: „To ma tu po tom vsetkom len tak nechas?“ Zareval som za nim. Ked ozvena doznela, ostal som sam. Poobzeral som sa po okoli. Vsade stromy, tma a ticho. Mojim jedinym spolocnikom ostal mesiac. Poslusne mi svietil na cestu, aby som sa nestratil. Nevedel som, kade mam kracat, tak som sa vybral Darrenovym smerom. Ten hlupak ma tu nechal, opakoval som si v duchu. Nahnevalo ma to. Co budem teraz robit? Clovek si nemoze byt isty nicim, len sam sebou. Snazil som sa neustale kracat, pretoze stat by bolo nebezpecnejsie. Casto som sa obzeral a hladel do tmy. Bal som sa, ze znovu stretnem vlkov. Tie krvilacne potvory, ktore mi tak ublizili. Spomenul som si na Liama. Znova som ho videl lezat v tej trave. V bezvedomi a cely od krvi. Chudak Liam, povedal som si v sebe. Snad bude v poriadku. Este stale ma to trapilo ako skoncil. Vtom sa moje myslienky rozplynuli. Zrazu som nedokazal mysliet na nic, pretoze moj zrak zazrel nieco v tme. Medzi konarmi stromov a tmou som dovidel na vrchol kopca. Bol cely zahaleny do tmaveho zavoja. No moje oci vedeli tmavu postavu, na ktoru dopadol svit mesiaca. Zastal som a pozrel sa pozornejsie. Teraz som ho videl zretelnejsie, postavu, co tam len tak stala. Ako som na nu hladel, zacala sa hybat. Trocha som sa zlakol, co tam hore robi. Chvilu akoby kracala na mieste a potom sa pozrela smerom ku mne. Zdalo sa, ze sa mi diva do tvare. Strasne ma to vydesilo, tak som sa rychlo ukryl za strom. Chvilu som sa ukryval, no ked ma strach presiel, znova som vykukol. Pozrel som sa mu rovno do tvare. Bola zahalena v tme, no vedel som, ze aj on sa diva. Vtom sa zvrtol a odkracal ku kraju, viacej do tmy. A potom, zrazu skocil. CANNY: „...Nieeeeee!“ Vykrikol som a v strachu si zakryl usta. Jeho skok ma vydesil natolko, ze som prestal dychat. Zrazu sa objavil, chvilu sa na mna dival a teraz jednoducho skocil do priepasti. Neviem, kto to bol, no smutil som za nim. Smutil som za nim, ako by som ho poznal. Nechapal som, preco skocil, preco svoj zivot ukoncil tak tragicky. Vtedy som sa ako by prebral, no nebolo to celkom tak. Stale som bol na rovnakom mieste a v rovnakom case. Tma, stromy a ticho ako predtym. No zrazu sa mi to nezdalo ako skutocnost. Zahladel som sa na miesto na vrchole kopca, na ktorom stala postava. Nikto tam nebol. Cele mi to pripadalo ako prelud. Prelud, co vyzeral byt taky realny. Nezacinam bluznit, nie som na pokraji sialenstva? Vtom moje myslienky pretalo svetlo. Nebol to zablesk ani nic podobneho. Bolo to male svetielko, co sa rozziarilo v tme medzi stromami. Sprvoti sa zdalo byt ako hviezda. Hviezda, co spadla z oblohy na zem. Znova som si myslel, ze mam bludy a strati sa ako ta postava. Ale kazdym krokom bolo jasnejsie. Co to moze byt? Spytal som sa seba. Siel som naozaj rychlo. Kracal som odusu i s bolestami v nohe. Vtedy som si vsimol tien, ked som sa priblizil blizsie. Tien, ktory prebehol pred svetlom a na chvilu ho pred mojim zrakom zastrel. Zrazu som bol na pochybach, ci pokracovat alebo odvratit smer inam. Rozhodol som sa rychlo. Siel som za svetlom. I ked som mal strach, tuzba dozvediet sa bola silnejsia. No kracal som obozretne, ziadne unahlene kroky. Ako som sa priblizoval, viacej som si vsimal okolia stromov. Predstava, ako by niekto vyskocil z tmy na mna, bola hroziva. Vtom som tien zazrel znova. No tentoraz som si ho uz poriadne vsimol. A vtom som sa upokojil. CANNY: „... Darren!“ Vyslovil som jeho meno. Zdalo sa, ze ma pocul, lebo sa obzrel. Este stale som voci nemu citil hnev. To svetlo, bola vatra. Ohen, co ma prilakal az k nemu. CANNY: „Preco si odisiel?“ Zrukol som na neho. DARREN: „Siel som pripravit ohen!“ Odpovedal a pousmial sa. CANNY: „A to preto si bol taky nervozny?“ DARREN: „Ani nie, ale nechajme to tak.“ CANNY: „Jasne!“ povedal som ironicky. Chcel nieco povedat, tak som ho nechal. Vtom rozpazil ruky a zahlasil. DARREN: „Vitaj v mojom dome!“ A ukazal prstom na pribytok, ktory stal za jeho chrbtom, ukryty pod ruskom tmy. Az ked odstupil, som si ho vsimol. Vagon. Velky zhrdzaveny vagon. Prekvapilo ma to. Nikdy som ziaden nevidel, iba o nom pocul. Moj otec mi o nich zvykol rozpravat pribehy, ktore mu vravieval dedko. Jeho dedko bol totiz vodic takeho vagonu. Hovoril o nich ako o „Hrkotajucich masinach.“ Dedko mu rozpraval, ze riadi hlavny vagon, ktory taha tie ostatne. Moze ich byt az desat. A kazdy jeden je niecim naplneny. Drevom, uhlim, zelezom. Vsetky vagony maju zelezne kolesa, ktore sa pohybuju po zeleznych tyciach. Tie lezia na zemi vedla seba a ukazuju smer cesty. Dedko robil cely zivot vodica a v tej kabine aj zomrel. Dostal infarkt, ked presiel nejakeho zatulaneho chodca. Obaja tu nehodu neprezili. Nikdy som si nemyslel, ze jeden na vlastne oci uvidim. DARREN: „Si prekvapeny, co?“ CANNY: „Uplne!“ Chcel som sa ist pozriet zblizka, tak som k nemu podisiel. Priamo v lese medzi stromami som hladel na skutocny vagon. Nechcel som tomu verit. Bol asi dvadsat stop vysoky a patdesiat dlhy. Bol naozaj velmi stary a cely obrasteny machom a lianami. Dodavalo mu to urcite postavenie v prirode. Ze sem jednoducho patri. Neskor som si vsimol, ze vlastne stoji na tych zeleznych tyciach, ktore pretinaju les. Bolo to naozaj cudne. Nikdy som nepocul o vagonoch v lese. CANNY: „Ako sa sem dostal?“ Opytal som sa udivene. DARREN: „Ja naozaj neviem. Pred nejakym casom som tadialto prechadzal. Len tak si kracam a pospevujem, ked si zrazu spoza stromov vsimam tuto kovovu nadheru. Prisiel som blizsie a uvedomil si, ze je to skutocny vagon. A bol prazdny. Tak som sa don nastahoval a odvtedy tu byvam.“ Dodal vitazoslavne. CANNY: „To je skvele!“ Dovnutra vagonu viedol len jeden vchod. Cez velke zhrdzavene posuvne dvere cele z tazkeho kovu. Odchylene boli asi na pat stop. Viacej s nimi neslo pohnut, lebo za ten cas co tu vagon stoji, dvere prirastli k zemi. No aspon poskytovali volny priechod dnu. Strecha bola zaoblena v tvare kupoly. DARREN: „Pod, ukazem ti to vo vnutri.“ Ani to nedopovedal a vosiel dovnutra. Siel som hned za nim. Vo vnutri bolo na moje prekvapenie svetlo. No neprichadzalo vonka ale zo sviecok na stole. Poskytovali dostatocne svetlo pre celu miestnost. Po zemi boli porozhadzovane rozne handry a kusky latok. Bol tam strasny chaos a pripadalo mi to ako bordel. DARREN: „Je tu trochu bordel,“ povedal zahanbene. Vsade mnoho debniciek, ktore nahradzali nabytok a ulozny priestor. Vsade same konare a papiere a jedna postel. Ta sa zdala byt jedinou domacou vecou v originalnom stave. Sprachnivena a premocena, ale predsa. DARREN: „Tak tu byvam.“ CANNY: „Pekne, velmi pekne.“ Nevedel som, co na to povedat. Vsade neporiadok a este k tomu zvlastny hnilobny zapach. Vychadzal zo stien a siril sa vzduchom. Potom mi zacal vysvetlovat a ukazovat priestory vagonu. Ukazoval na rozbite debnicky a prirovnaval ich k sedackam a stolickam. Pritom pohlade som musel prekrucat ocami. Nic nenasvedcovalo tomu, ze tu naozaj niekto byva. Len hromada smeti a rozbiteho nabytku. No nechcel som urazit jeho styl byvania. Ved niekto zije ako myska a iny ako potkan. Necudoval by som sa, ak by som natrafil aj na ne. Vtom sa nahle objavila bolest, ktora mi viac nedovolovala stat. Bol som nuteny sadnut si do toho neporiadku. Oprasil som debnicku, ktora mi lezala pri nohach a sadol si. DARREN: „Este stale to boli, vsak?“ CANNY: „Len ked dlho kracam, ale hoji sa to rychlo.“ Pozrel som sa na ranu a obvaz na nej. Presakovala cez nu krv. No ked som sa jej dotkol, zistil som, ze je zaschnuta. Potesilo ma to. Este stale som mal pred ocami tesaky toho vlka. Dlhe zozltnute zuby plne strachu, ktore sa mi zahryzli do nohy. CANNY: „Ani som sa ti nestihol podakovat, ze si ma zachranil pred tym vlkom. Ak by si neprisiel, urcite by ma celeho roztrhal.“ DARREN: „Ty by si spravil to iste.“ Odvetil a presunul sa k posteli. Potom sa na nu zvalil a otocil chrbtom ku mne. Po chvilke mlcania sa ozyvalo jeho hlasite chrapanie. Aj na mna prisla unava. Nedokazal som sa voci nej ubranit. Tak som sa oprel a privrel oci. Noc ubehla a ja som sa zobudil. Nejake ostre svetlo mi zacalo presvitat cez zavrete viecka. Ked som oci otvoril, zistil som, co to bolo. V streche medzi spojnicou a stenou bol maly otvor velkosti hrasku. Cez ten maly otvor presvietil luc slnka priamo do mojich oci. Poutieral som si ich a povystieral sa. Celu noc som spal na debnicke posediacky, z coho mi stuhol kazdy sval na tele. A obzvlast na chrbte. Ked som bol uz uplne prebraty, vtedy som si uvedomil, ze tam Darren nie je. Zostala po nom len priehlbina v sprachnivenej posteli. Vybral som sa von na denne svetlo, ktore ma po vykroceni hned aj oslepilo. Bol som z toho cely prekvapeny. Vagon sa totiz nachadzal na mieste s redsim porastom stromov. Vatra rozlozena pred vagonom davno vyhasla a ochladla. Uhliky sa sfarbili do siva a ine sa rozpadli na popol. Darrena nebolo ani tu. Poobzeral som sa po okoli, ci ho nahodou nezazriem niekde v dialke. No vyparil sa. Sadol som si na blizko leziaci pen, aby som skontroloval poranenu nohu. Opatrne, aby som si neublizil, som odvazoval obklady. Rana bola napodiv mensia, ako som si najprv myslel. Dokonca sa stihla pekne zahojit. Bylinky starej mamy maju naozaj zazracne ucinky, pomyslel som si. Aj bolest skoro pominula. Ked si znova spomeniem na tu noc, behaju mi po chrbte zimomriavky. Obklady som si zaviazal nazad a rozhodol sa, ze pojdem pohladat Darrena. Pohladom som precesaval okolie v nadeji, ze na neho natrafim. Vsimol som si cesticky, co sa stacala popri vagone do lesa, tak som sa vybral po nej. Bolo skore rano a vzduch bol i napriek bezvetriu chladny a vlhky, akoby pred dazdom. Stromy riedene ihlicnanmi rastli daleko od seba. Vsimol som si, ze cesticka vedie priamo k hore. Ked som sa zahladel na jej vrchol, spomenul som si na nocnu viziu. Ako som si to znova premietol v hlave, nedokazal som povedat, ci to bola skutocnost alebo dalsie bludy. Pri pohlade do dialky som si vsimol agatove stromy rastuce v tieni borovic. Pripomenulo mi to moj domov, ktory je teraz opusteny. Spomenul som si aj na Charlieho, za ktorym mi prislo strasne luto. Zrazu som mal chut vstupit do domu, lahnut si na moju postel a zaspat. Smutil som, ze to urobit nemozem, tak som si aspon predstavoval, ako by to vyzeralo. Urcite by sa mi pri spani snival krasny sen a usmieval by som sa pocas neho. Ta predstava ma nadchynala. Ale realita vokol mna ani trochu. Nikde moj domov, moja postel a ani krasny sen. Len neznamy kraj a cesta akoby nekonecna. Vtom ma napadla otazka. „Ak najdem stastie, budem s nim stastny aj inde ako doma?“ alebo sa uplne mylim a svoje stastie mam doma. Zavrete za dverami za zavorou. Vtom cesticka vyustila na luku. Priestrannu luku s vysokym kosatym stromom uprostred. Na jej okraji som zastal a nadychal sa vonaveho vzduchu. Potom som sa pobral smerom k tomu stromu. Uz z dialky som si vsimol povraz visiaci z konara. Na lane visel chlpaty predmet, ktory mi padol do oci. Hojdal sa zo strany na stranu. Bol som zvedavy co to je, tak som neprestaval kracat. Trava na luke bola posiata burinou a roznymi divorastucimi kvetmi. Zacitil som hnilobny zapach. Pripomenul mi zdochnutu vevericku, s ktorou som sa dostal do kontaktu. Zrazu som si bol isty, ze na lane visi taktiez zdochnute zviera. Ako som sa priblizoval menilo to podobu. Z dialky mi to pripominalo vevericku s dlhym chvostom, potom dalsimi krokmi sa to menilo na sedu lisku. No ako som bol coraz blizsie, zacinalo sa to podobat na vec velmi znamu, tak som spomalil v kroku. CANNY: „Len to nie, to urcite nie ...“ Pocas mojich krcovitych nadychov som neveriacky krutil hlavou. CANNY: „To nemoze byt, to nemoze byt pravda!“ Az ked som stal pod nim, som tomu zacal verit. Zacal som verit v to, co som videl. Visel tam Charlie! Vyhrkli mi slzy a padol som na kolena. Zrak som pri tom nespustal zo zubozeneho telicka mojho Charlieho. Visel tam so sluckou okolo krku a ocami prevratenymi k nebesam. Bez pohnutia, bez znamky zivota. CANNY: „Nieee, Nieee!!!“ krical som. Reval som a plakal. Citil som sa strasne. Akoby som tam visel ja. Bol som nahnevany a smutny zaroven. Truchlil som za tym, co byvalo mojim vernym priatelom. Ubohe visiace telo, co sa hompalalo na lane. Miesali sa vo mne nalady a pocity. Zurivost striedal zial a plac hnev. Najprv som do vsetkeho kopal a kazdeho preklinal a potom som klacal s tvarou v dlaniach a nariekal. Znova som sa stal truchliacim ako vtedy na cintorine, ako vtedy na moste. CANNY: „Preco, preco?“ Spytoval som sa cez slzy v ociach. Upieral som pohlad na oblohu a vyhrazne ukazoval prstom. CANNY: „Nenavidim ta !!!“ vyslo zo mna. Zatal som zuby a potlacal hnev spat do zaludka. CANNY: „Kto spravi takuto ohavnost, takuto strasnu vec? To nie je clovek, to je zviera!“ Vykrikoval som na cely les, aby kazdy vedel, co sa stalo. Aby si kazdy lesny tvor na mna dal pozor. CANNY: „Toto nikomu neprejde, nikomu!“ Vyhrazal som sa. Zurivo som pokrikoval na kazdy strom, co sa len pohol vo vetre. Ukazoval na neho a klial. Nikdy predtym som neklial. Ten kto ublizil mojmu psovi akoby ublizil mne. CANNY: „A za to ... ... zomrie!!!“ Vyslovil som svoje zelanie. Vyslovil som vec, ktoru chcem v najblizsej dobe uskutocnit. Zacal som sa bat sameho seba. Bol si utopeny, potom si sa zjavil ako prizrak a teraz tu mrtvy visis. CANNY: „Je to dalsi prelud?“ Spytal som sa pri pohlade na Charlieho. Najprv som plakal a vzapati zuril a vrcal ako vlk. Striedalo sa to vo mne a menilo. Ako by som to nebol ja, ako by som bol niekto iny. Ako Darren! Pohlad na mrtve telicko ma zabijal. Uz som sa na to nedokazal pozerat. Lavou rukou som si nahmatal tvrdy predmet vo vrecku nohavic. Vopchal som ruku dnu a vytiahol nozik. CANNY: „Ako dobre, ze som ta nestratil.“ Povedal som pri pohlade na jeho lesknucu sa cepel. Spomenul som si ako som si vydychol, ked som ho nahmatal pri ohni s Darrenom. Potom som s tazkostami vyliezol na strom a Charlieho odrezal. S rachotom padol k zemi ako suchy konar zo stromu. Este viac zo mna slzy vyhrkli. Nevedel som, co robit. Beznadejne som mu plakal pri nohach, ako posledny pribuzny. Zacal som konat instinktivne, podvedome. Nemyslel som. Odtiahol som jeho telo dalej od stromu. Zastal som na mieste s bujnou travou medzi stromom a lesom. Klakol som si na zem a nozikom v ruke zacal hlbit dieru do zeme. Plac mi prekryval zrak az na tolko, ze som nedovidel pred seba. Ale hlbil som dalej. Zemina bola sucha, plna korienkov a kamenov. Branili mi v praci no nevzdal som sa. Neustale ma obklopoval zapach hniloby, co sa siril z jeho mrtveho tela. Prechadzal skrz mna a zvieral mi zaludok v krc. Ked bola jama dostatocne hlboka, prestal som s hlbenim. Postavil som sa nad nou a uchopil Charlieho za lano do vzduchu. V tej chvili sa mi roztriasli kolena a skoro som klesol v mdlobach k zemi. Plac sa ozyval z kazdej strany. Pocul som aj stromy a kriky plakat. Prestali rast a smutili spolu so mnou. Trava sa nevlnila a kvety zakvitli. Vsetko akoby zastalo. Nic v tej chvili nebolo dolezitejsie, nic okrem smutku. Pozviechal som sa a ulozil Charlieho na vecny spanok. Jeho oci zostali prazdne, bez myslienok, prekrutene dohora. Bolo mi z toho nanic. Nemal som inu moznost ako ho zakopat. Bol uz mrtvy, nacisto mrtvy. Uz no neviem prebudit, vravel som si. CANNY: „Co ine mam urobit?“ Spytal som sa s placom v hlase. Ale nikto sa neozval. Kazdy strom odo mna odvracal tvar. Vykopanu zeminu som si nabral do ruk. Zazelal som mu pokojny odpocinok a zahadzal ho. Plakal som pri kazdej hrude zeme, co ho prikryla. Pri kazdom mojom pohybe, ktory znamenal jeho koniec. Ukoncil svoju put tu na tomto „hnusnom“ mieste, prebehlo mi myslou. Na tejto zltej trave a v tejto tvrdej pode. Obkoleseny placucimi stromami. Uz som bludil. Nedokazal som rozpoznat rozdiel medzi fantaziou a realitou. Vsetko sa mi zlievalo do seba. CANNY: „Odpocivaj v pokoji!“ To boli posledne slova nad jeho hrobom. Uz stacilo nariekania, uz som nechcel plakat, no neslo to zastavit. Smutok, co som citil sa nedal opisat, len narek a plac nad jeho hrobom. Ked vtom sa objavil on. Darren. Zacul som jeho kroky, siel rovno ku mne. Neotacal som sa, ukazoval som mu chrbat. Vsimol som si kosik s hribmi, co niesol. CANNY: „Maly hubar.“ povedal som potichu. Zlost zacala vo mne vriet. Plac prestaval, no zurivost zacala vyvierat na povrch. Zacal som si uvedomovat, ze za vsetko moze len jedna osoba. Clovek, co stal neustale pri mne, co ma prenasledoval a mienil usmrtit. Osoba, ktora teraz ku mne kracala. DARREN: „Stalo sa nieco?“ Opytal sa kludnym hlasom, akoby sa nic nedialo. Zastal mi tesne za chrbtom a hladel cez plece. Jeho kludny ton hlasu ma velmi hneval. Vsimla si toho aj trava. Zvlnila sa vo vetre. Potom si urcite vsimol cerstvu zeminu na jednej kope, pretoze som videl jeho zapichnuty pohlad. V ruke som este stale zvieral nozik, bol cely od zeminy. Drzal som ho ako nastroj zachrany. Hladkal ho, otacal aby si na neho moja dlan zvykla. Stale som premyslal, ci to urobit alebo nie. Jeden hlas mi vravel: „Ine vychodisko nie je, musim to urobit. Skor nez bude neskoro.“ Mam pocuvnut ten hlas? Pytal som sa seba. Mam sa mu podvolit? No zacal som sa priklanat tomu druhemu a ten vravel: „To nie je riesenie, musi byt aj ina cesta.“ Aj som mu uveril a zovrety noz uvolnil z dlane. No vtom sa znovu ozval. Znova tym typickym pokojnym hlasom. DARREN: „Nieco si tu zakopaval?“ Pohar sa naplnil. Rozzuril som sa ako nikdy predtym. Vsetkou nenavistou v ociach som sa na neho zadival. Teraz si uvedomil, ze sa nieco deje. Zlakol sa a ustupil o krok vzad. V ociach mi blcal ohen. Aj stromy naokolo sa zlakli. Skryvali sa jeden za druhym. CANNY: „Nezakopaval som nieco, zakopaval som niekoho.“ Zavrcal som na neho. Vzapati som vystrel proti nemu noz a pohrozil mu na krku. Prelakol sa. Zacal slepo ustupovat. Jeho vyplaseny hlas koktal. DARREN: „Co to – to ro – bis?“ Citil som spokojnost pri pohlade na jeho zdesenu a zblednutu tvar. Jeho oci sledovali kazdy moj prudsi pohyb. Kazde strhnutie mohlo znamenat jeho koniec. Uvedomoval si to. Snazil sa byt velmi opatrny. Myslel si, ze este stale ma sancu na zachranu. CANNY: „Myslis si, ze sa mozes zachranit ... ... nie nemozes!“ Nastalo chvilkove ticho prerusovane jeho klepotom zubov. Potom som pokracoval. CANNY: „Za vsetko mozes ty. Urcite kvoli tebe lezi teraz Charlie v tej jame.“ Ukazal som na hrob. Prekvapene sa ma spytal. DARREN: „Tam lezi Charlie?“ CANNY: „Nehovor, ze si o tom nevedel!“ Zareval som na neho a prebehol mu nozom pred ocami. Este kusok a bol by som ho zasiahol. DARREN: „Nevedel som to, naozaj som to nevedel!“ Vyjachtal zo seba a rozpazil ruky. Kosik s hribmi zhodil na zem. Tie sa rozutekali a odbehli prec do lesa. CANNY: „Neverim ti!“ zareval som. „Si klamar. Taky isty ako vsetci!“ DARREN: „Kto vsetci?“ CANNY: „Vsetci co ste tu ...“ Darren sa nechapavo poobzeral po okoli, no samozrejme nikoho nevidel. CANNY: „... ty, stromy a trava. Vsetci, co sa tak okato divate a navzajom si suskate. Myslis si, ze to nevidim, ze to nepocujem?!“ DARREN: „Neviem, o com hovoris?!“ CANNY: „Drz hubu, lebo ta zabijem!“ Sialenstvo som mal na krajicku. Kazdu chvilu na neho vybehnem a asi ho zabijem. Urobim to s radostou. CANNY: „Zabil si mi psa! Zabil si Charlieho!“ Znova mi vyhrkli slzy. Spomenul som si na neho ako na najvernejsieho priatela. Jedineho priatela, ktory zomrel rukou tohto cloveka. CANNY: „Nenavidim ta! Teba aj Boha!“ Vsimol som si prekvapenia v jeho ociach, ked som vyslovil nenavist k Bohu. Pravdepodobne ho to potesilo. Comu nasvedcovali aj jeho nasledujuce slova. DARREN: „Konecne si to pochopil!“ CANNY: „Povedal som drz hubu!“ Uz ma prechadzala trpezlivost. Chcel som to cim skor ukoncit. CANNY: „Uz ma prechadza trpezlivost.“ Noz som pevnejsie uchopil v dlani. CANNY: „Jednoducho ta podrezem!“ Vyhlasil som zrazu. Darren sa zlakol, no nespustil zo mna oci. Zo mna a z noza. Vtom som sa odhodlal. Zurivost zvitazila nad umom. Trhol som rukou svihom tak, aby som mu pretal krk. Urobil som to naozaj rychlo. No na moje prekvapenie to vystihol. Stihol sa uhnut, takze cepel preletela vzduchom. V tom kratkom okamihu ma z celej sily kopol do brucha. Zletel som na zem. Bolo to prilis prudke, aby som sa udrzal na nohach. Ale noz som nepustil z ruky, pevne som ho zvieral. Vzapati sa na mna vrhol a pristupil mi ruku aj s nozom. Zareval som. CANNY: „Aarghh!“ Utlacana trava pod mojim chrbtom stonala od bolesti a kricala o pomoc. Potom ma pritlacil k zemi. Siel mi po krku. Oboma rukami mi uchopil krk a zacal ma dusit. Nevedel som sa nadychnut. Tlak mi stupal obrovskou rychlostou. Jeho nenavist v ociach bojovala s tou mojou. Neotalal som. Pritlacil som si kolena k hrudi. Zaprel sa do neho a vykopol nohy. Odkopol som ho zo seba ako spinavu zdochlinu. Pri pade na zem taktiez zareval. DARREN: „Aarghh!“ Mozno sa aj zranil. Vyskocil som na rovne nohy a rozbehol sa na neho este kym sa snazil vstat. Svih nohou a tvrdy uder. Kopol som ho do boku este na zemi. Znova zareval a prekotulal sa. Jeho tvar sa skrivila do bolestnej grimasy. Uchopil si poranene miesto. Vzapati som na neho skocil ako on predtym na mna. Zatlacil som mu kolenami ruku v laktoch. Uchopil som noz pevnejsie a prelozil mu ho ku krku. Chcel som to urobit ale zastavil ma slovami. DARREN: „Pro – sim nie!“ zachrapcal. CANNY: „A preco by som to nemal robit?“ Odvetil som mu. DARREN: „Nikdy sa potom nedozvies odpovede na otazky, nikdy sa nedozvies pravdu o sebe!“ CANNY: „Aku pravdu, odpovedz?!“ Zakrical som na neho a viacej pritlacil noz. Darren zachrapcal a povedal. DARREN: „Este sta – stale si to nepochopil?“ Bol som v pomykove. Stale som nevedel o com hovori. Zacal som nad tym uvazovat. A to som nemal. Darren vyuzil chvilkove zavahanie. Vysmykol sa mi a odsotil ma. Uvedomil som si, ze som urobil chybu. Obaja sme sa postavili. Stali sme proti sebe vzdialeni len niekolko stop, ako dvaja byci. Krv vo mne vrela a zurivost vytekala spod koze v podobe potu. Darren sa asi citil rovnako, co som usudil z jeho vrazedneho pohladu, ktorym ma prebodaval. No mojou vyhodou bol noz, ktory som este stale zvieral. Vystrel som ho proti nemu, aby si ho dobre vsimol. CANNY: „Tymto nozom ta podrezem.“ DARREN: „Tym by som si nebol tak uplne isty.“ Odvetil ironicky. Vtom siahol do laveho vrecka nohavic a vytiahol noz, naramne podobny tomu mojmu. Tiez ho vystrel proti mne. Prekvapilo ma to. CANNY: „Ako to, ze su rovnake?“ zablabotal som. DARREN: „Premyslaj ...“ povedal s nadsenym vyrazom. Oci mu priam ziarili radostou. V tej chvili som si uvedomil, ze zo suboju nikto z nas neodide. Niekto ostane lezat. Niekto z nas to neprezije. V predstavach som sa videl lezat dolu tvarou a cely od krvi. Presakujuca krv spod mojho oblecenia bude zalievat travu podo mnou, ktora sa bude snazit ujst a rozostupi sa podo mnou. Moj posledny vydych naposledy rozvlni travu, co nestihla ujst. Uz som si tak isty nebol, ze to bude Darren. Premyslal som, ako z toho vycuvat bez skod. To bol moj druhy hlas, ktory mi posuval tu myslienku. Stal v tieni prveho, neveriacky krutil hlavou a hrozil vztycenym prstom. „Ja som ti to vravel, ja som to vedel.“ No bolo uz neskoro, pretoze sa Darren vzapati po mne vrhol. Len-len, ze som sa uhol a cepel presvistala okolo mna. Chcel som zautocit, no Darren bol rychlejsi. Znova sa pokusil o rychly utok. Tentoraz ma aj zasiahol. Cepel noza mi narezala rameno. Listy a ihlicie na stromoch od prekvapenia skrikli. CANNY: „Aaargh!!!“ Z rany ihned vyletelo zopar kvapiek krvi. Na moje stastie to bol len skrabanec. Viac som sa zlakol, ako to bolelo. Ustupil som o hodny kus dozadu. Fucal som a z hlboko naberal dych. Darren na chvilu zastal ako by mi daval cas na predychanie. Vtom prehovoril. DARREN: „Este stale ti to nedoslo...“ Spytal sa nechapavo. „... to ta mam dokalicit, aby si to konecne pochopil?“ Zrazu sa spraval ako sialenec. Struhal rozne grimasy a poklepkaval si po hlave, na znak nechapavosti. Potom sa zacal smiat. A spolu s nim sa smiali aj stromy, az z nich padali listy a ihlicie. Smiali sa dlho, nechceli prestat. Ich smiech pominul, az ked zostali uplne hole, bez listov i ihlicia. Pripomenulo mi to skoru zimu bez snehu. Jedine na strome uprostred zostali vsetky listy, on jediny sa nesmial. Sucitil so mnou, pretoze na jeho konari visel Charlie. Nechapal som co, sa to okolo mna deje, co vidia moje oci. Rozmyslal som o tom, pretoze to nema logiku. Darren sa na mna znova vrhol. Snazil sa urobit to iste, co predtym. Vystihol som jeho zamer a stihol sa vcas uhnut. A hned som zautocil naspat. Siel som mu po nohe. Zasiahol som mu vrchnu cast stehna, ale taktiez len okrajovo. Z rany vytiekla krv na jeho nohavice. Na chvilu zastal a prezrel si zranenie. Krv si utrel do rukava a zrazu spravil nieco necakane. Vrhol po mne noz s umyslom zasiahnut ma. Jeho tah bol naozaj prekvapujuci. Ak by mieril presnejsie, aj by ma bol trafil. Uhnut by som sa nestihol. Srdce mi priam vyskocilo, ked sa noz zabodol do zeme. Len na kratky okamih som od neho odvratil zrak a zahladel sa nan, ked som ucitil tvrdy uder do laveho lica. Zatackal som sa. Noz mi od bolesti vyletel z ruky a dopadol niekam do travy. Trava sa okolo neho zvlnila a svojimi steblami ho zakryla pred mojim zrakom. Darren neotalal a utocil dalej. Zvrhla sa bitka na paste. Darren bol rychlejsi, takze mi ustedril dalsie rany do oblasti tvare. Jeho udery boli naozaj tvrde. Slo mu o vitazstvo, takze do toho daval vsetko. Ja som sa povacsine musel branit. A vtedy som zautocil ja. Rychly svih rukou a tvrdy naraz. Presne mierena rana nad oko ho prekvapila a po nej prisla druha. Znova na to iste miesto. Po tretej sa uz zatackal. Krv vyrazala a z ran po kazdom nasom udere, ci som dostal ja alebo on. Zranenia boli na oboch stranach. Striedali sa udery s vykrikmi bolesti. Trvalo to nejaku dobu, ked mi zacali dochadzat sily. Objavila sa vycerpanost. Rany boleli viac ako predtym, krv sa liala prudom. Obaja sme sa potacali a snazili sa dat vsetku zvysnu energiu do poslednych uderov. Boj bol vyrovnany. Z vyrazenych dvoch bocnych zubov sa mi liala krv. Zaplavovala mi usta a miesala sa so slinami. Nestihal som ju vypluvat, tak som z nej obcas nieco prehltol. Hlava mi po ranach busila ako diva, srdce bilo dvakrat rychlejsie. Darren mal rozbite obocie nad lavym okom. Tiez z neho vytekalo mnoho krvi. Oko opuchnute podliate krvou a zmodrane az k uchu. Pocas bitky sme ani jeden z nas neprehovorili. Okrem vykrikov od bolesti bolo pocut len nase rany. Opieral som sa do kolien, ked sa zrazu ozval. DARREN: „Uz – uz si to konecne pochopil?“ Vydralo sa z neho priam po slabikach. Nechapavo som sa mu pozrel do oci a krutil hlavou. DARREN: „Tak pocuvaj, ty imbecil!“ Vystekol na mna a vystrel sa. DARREN: „Pamatas si na tvoj posledny sen v tvojom dome?“ CANNY: „Coze, aky sen ...?“ nechapal som. DARREN: „Sen s tvojim otcom. Ako si zapalil fajku a sli ste obedovat. A on prestrel pre troch, i ked ste boli len dvaja...“ Vtom mi zacalo svitat. DARREN: „A potom vstupil dnu niekto cudzi, cely zahaleny a sadol si k stolu k vam. A tvoj otec povedal: „Najedz sa spolu s nami, synu!“ Vydesil som sa a stromy spolu so mnou. Konarmi si zakryvali usta, aby sme nezaculi ich zdesenie. CANNY: „Ako vies o tom sne...?“ Vyjachtal som zo seba. CANNY: „... ako je to mozne? Ved som ti o nom nerozpraval!“ Potom Darren pokracoval. DARREN: „V tom sne ten zahaleny chalan, to som bol JA ...!“ Nastalo hrobove ticho ako pred burkou. DARREN: „Premyslas nad tym, ako mozem vediet o tom sne, vsak?“ Zostal som ticho, lebo som bol v pomykove. Nahly zmatok, co ma obklopil a prenikal do mysle, mi zvazoval jazyk. DARREN: „Viem o nom, pretoze sa snival v tom momente i mne!“ CANNY: „Coze, nechapem vobec nicomu!“ Vyjachtal som zo seba. Darren sa znova zasmial, no tentoraz bez sprievodu stromov. Potom s uplnou vaznostou v hlase odpovedal. DARREN: „TY SI JA ...!!!“ Vyplestil som na neho nechapavo oci a nedostal zo seba ani slovko. Skamenela mi tvar a jazyk zdrevenel. Srdce mi busilo v neuveritelnom tempe. Jeho tlkot som citil az v krku. Pripadalo mi to banalne hlupe. Ako by to mohla byt pravda? Ako by sa to mohlo stat ...? Za mojimi ocami siel neustaly prud myslienok, ktory neslo zastavit. Zmatenost v mojej hlave sa nedala opisat. Nevedel som, ci len klame alebo vravi pravdu. Mozno ma chce len zmiast na svoju stranu, no nebol som si isty nicim. Ked som sa prebral z myslienok, skrikol som na neho. CANNY: „To nie je pravda!“ DARREN: „Ty sam velmi dobre vies, ze je!“ Nevedel som, co robit. Hlava mi sla prasknut. Citil som sa ako blazon, zavrety v klietke s bananom v ruke. Musel som nieco robit, musim nieco urobit, zavelil som si. Zacal som ustupovat. Najprv len par krokov smerom k stromu, kde to zacalo. Potom az k hore. Darren siel neustale za mnou. Ako som kracal, trava sa mi uhybala. Nechcela sa ma dotknut, bala sa ma. CANNY: „Nie! To nemoze byt!“ Krical som neustale a dozadoval som spravodlivosti. Snazil som sa to nejako zo seba dostat. CANNY: „Toto je len sen ... ... vsetko je len sen!“ Je to sen, ja ho snivam doma v posteli. Lezim v nocnej more a jedine co musim, je zobudit sa aby to skoncilo, presviedcal som sa. No ako sen to vobec nevyzeralo. Plakal som a krical zaroven. Tak nahlas, ze mi naspat do usi dolahla moja ozvena. Co mam robit? Pytal som sa stale seba. CANNY: „Nechod za mnou!“ Zareval som na neho a pohrozil prstom. DARREN: „Tvoj otec zomrel a ty si zostal sam. Bol si slaby, aby si to vsetko prekonal. Plny utrpenia a bezcielnosti...“ CANNY: „Bud ticho!“ DARREN: „... tak si si vytvoril mna. Bol som presne taky, ako si chcel, silny a mudry. Plny chladnokrvnosti, ktora tebe chybala...“ CANNY: „Prestan uz, vobec ta nepocuvam.“ Zapchaval som si dlanami usi v nadeji, ze ho uz nebudem pocut. DARREN: „... mal som ta rad, ako si si to zelal. Ja som bol odpovedou na tvoje otazky, tak preco mi to teraz robis?“ CANNY: „Nechaj ma uz konecne na pokoji!“ Rozbehol som sa smerom k hore krizom cez luku. Dufal som, ze pred nim uteciem. Vbehol som do lesa a este viac pridal. Bezal som o zivot. V lese zacalo stupanie do kopca. Behal som medzi stromami ako splasena zver. Stromy sa mi vyhybali, ako len vedeli. Svoju tvar odvracali do ineho smeru, len aby sa no mna nemuseli pozriet. V hlave mi zneli Darrenove slova, ked vtom som si spomenul. Spomenul som si na vec, akoby zabudnutu, akoby zatulanu v mojej hlave spomienok. A teraz vysla na povrch ako strasna realita. Videl som sameho seba leziac v listi medzi stromami. Zobudzam sa a oprasujem. Beriem do ruk polena a volam na Charlieho: „Charlie, ide sa. Ty jedna prasiva zdochlina!“ Potom kracam spat po cesticke a Charlie ma nasleduje. Po kratkej dobe, ale unavnej chodzi vychadzam von z lesa a ocitam sa na luke pred mojim domom. Smerujem k domu. Charlieho uviazem k bude a z kurina vytiahnem nasilim sliepku, ktoru nasledne zabijem a ocistim od peria. To uz stojim v kuchyni mojho domu. Ocistenu davam varit do kotla, pod ktory prihodim polena. Sekeru, ktoru som neustale drzal v ruke, zavesim na svoje miesto na stene a vychadzam z domu. Vraciam sa po ceste naspat do lesa. Potom sa zrazu na lesnej ceste rozbehnem a bezim znova na to iste miesto. Udychany a vycerpany si lahnem nazad na listie, z ktoreho som vstaval. A s usklabkom na tvari zaspavam. CANNY: „Nie! To nemoze byt pravda!“ Zdesene som vykrikol a na chvilu zastal. No potom som sa hned zas rozbehol a pokracoval v stupani do kopca. Uvedomil som si, ze je to pravda. Strasna pravda o mojej osobe, o dusevnej chorobe, ktoru mam. Naozaj som sa vtedy vratil naspat, naozaj som to bol ja a nie niekto iny. Pamatam si, ako som obvinoval inych a nechapal, co sa stalo. Teraz mi to doslo. Bol som to ja. DARREN: „Nemozes mi utiect!“ ozval sa zrazu. Stal predo mnou a opieral sa o jeden zo stromov, ktore sa na mna bali hladiet. Bez slova som prebehol okolo neho. Strach a hroza bola jedina vec, na co som dokazal mysliet. Musim dosiahnut vrchol kopca, vravel som si a dodaval si sil. Rana na nohe sa stala nepodstatnou. Po dlhsej chvili stromy zredli a zemina pod nohami sa stala prasnejsou. Vsade naokolo sa objavili mensie skaly. Zahladel som sa na jeden z nich a spomenul si na dalsiu vec, na dalsiu zabudnutu spomienku. Ako sedim na skale. Ako tam mnohokrat sedavam a vyckavam na niekoho. Ale ten niekto neprichadza, pretoze som to JA! Sedim tam sam a zhovaram sa sam so sebou, ako konverzacia medzi dvoma ludmi. Ale ja som sam. Kladiem otazku za otazkou a odpovedam si. Ake bizarne. DARREN: „Sme jedna a ta ista osoba!“ Znova sa ozval. Tentoraz sedel na skale, ktoru som prave minul. Objavil sa tam uplne nahle, ako duch bez tela, pretoze ja som telo. Alebo je to naopak? On je telo a ja som dusa? Ja som stvoril jeho alebo on mna? Tie otazky ma desili. A vtom ma napadla dalsia z tych spomienok. Ako som na cintorine a v zachvate sialenosti vytrhavam burinu. Vtom vstavam a predstavujem si, ze sa raz zhovaram. Najprv placem potom sa smejem. Na koniec odchadzam prec a bezim cez cintorin. Nechapal som, preco som si na to doteraz nespomenul, preco som si myslel, ze to bolo inak, ze som nebol sam. Preco som ho v mojej hlave stvoril? Bol som naozaj tak zufaly, ze som ho potreboval? Zrazu stromy zredli az uplne vymizli. Ten posledny z nich s opadanym listim a holymi ciernymi konarmi stal zakoreneny za skalou a ukryval sa. Ostali len hole skaly a prasna cesta s poslednymi zozltnutymi burinami, ktorym bolo jedno, kto po nich kraca. Zrazu akoby som bol v inom svete. Vo svete beznadeje a strachu zo sameho seba. Vsetko sa mi rozpadlo. Vsetko, comu som doposial veril. Siel som po cesticke, ktora viedla medzi skaly, vysoko hore az na samy vrchol. Vietor zacal dut omnoho silnejsie. Bol strasne chladny a neprijemny. Smutok a zial boli moji dvaja bratia, ktori ma pevne drzali za ruky a viedli nahor k beznadeji, mojmu tretiemu bratovi, ktory ma netrpezlivo vyckaval. Cesta strmo stupala, no i napriek strasnej bolesti v nohe, a este vacsej v mojej dusi, som nezastavoval. Vtom sa znovu zjavil. Stal tam ako zakoreneny strom. Opieral sa o holu stenu skaly a hladel na mna tym najcudnejsim sposobom. DARREN: „O co sa vlastne snazis?“ CANNY: „S prizrakmi sa nerozpravam...“ Zahlasil som mu a siel dalej. Uz som nebezal, no neustale som rychlo kracal. Ani sa ma nesnazil zadrzat. Vedel, ze by to bolo marne. Viem to, pretoze to vie Darren. Vystupoval som na vrchol naozaj rychlo, pricom rozmyslal o skutocnosti a fantazii. Neustale som pocul hlasy ako vtedy pri bludoch v lese. To sa mi kamene skerili. Zatvarali predo mnou zrak. Vzduch tu hore sa neustale menil. Najprv dul z vychodu, no neskor sa otocil a fukal zo severu. Zrazu bol ladovy, az mi stazoval vystup. Hole skaly vsade navokol na mna posobili depresivne. Nikdy som nezazil horsiu situaciu, akou bola tato, no pokraji sialenstva. Ale nestavam sa Darrenom coraz castejsie? Nezurim castejsie, nekricim castejsie? DARREN: „Jednoducho sa stracas...“ Povedal sediac na skale nado mnou. DARREN: „...Si tak casto mnou az raz mnou aj zostanes. Uz navzdy.“ Jeho slova zazneli vyhrazne. Vtom som si spomenul na zdochnutu vevericku, ktoru som nasiel vo vrecku. A vtom som videl seba, ako ju lovim v lese. Vyckavajuc pri strome s povrazom v ruke. Uz ulovenu a zdochnutu ju pcham do vrecka vesty a vkladam na spodok bedne. A znovu mam ten diabolsky uskrn na tvari, ked debnu s rachotom zavieram. Co som to za zviera? Zaznela otazky v mojej hlave. CANNY: „Ale ved mas dom v lese, tvoj vagon?“ spytal som sa Darrena. DARREN: „To ty mas dom v lese. Nastahoval si sa tam prednedavnom.“ Povedal a vysiel spoza rohu. Tvaril sa sebaisto. Na tvari mal uskrn, ktory som velmi dobre poznal. Bol to len isty diabolsky, ktory som na sebe videl v spomienkach. Nezastal som pri nom. Pokracoval som dalej v ceste, akoby mala byt mojim vykupenim z tohto pekla. Vsetko ma zacalo nesmierne boliet, vsetky utrzene rany. Bolest v nohe pulzovala a prechadzala z tych miest na miesta na tvari. Z ust mi uz krv netiekla, asi som ju vsetku pohltal. Zrazu sa predo mnou otvoril vyhlad. Odbocil som medzi skalami na zapad, takze cely les som mal priamo pod sebou. Stal som tam na upati hory a hladel na vrcholce vsetkych stromov. Na chvilu som zabudol, kto som a zatajil dych. Na takyto pohlad som vzdy cakal. Zazelenane vrcholce ihlicnatych stromov s hnedymi siskami, ktore sa kyvali vo vetre. Zdravili ma s otvorenymi ocami tazkych hnedych viecok. Na oblohe sa zhustili tmave mracna a za kratku chvilu ju celu zastreli. Nastalo sero. Vietor ustal a z tych oblakov sa spustili prve kvapky dazda. Za chvilu uz dazd bubnoval na skaly. Voda pokryla kazdu strbinu a skaly sa stali smyklavymi. Nastalo zvlastne ticho, ktore nevestilo nic dobre. Kvapky dazda na sebe prezradzali nepokoj. Nepokojne a padali z oblohy, plne nervozity a zmiesanych pocitov. Cakal ma najtazsi usek cesty. Vyskriabat sa na holu stenu. Ak to zvladnem, budem na vrchole. Citil som, ze je to spravne, ze tam sa vsetko rozuzli. Tam ma caka stastie, ktore som tak uporne hladal. Zacal som vystup. Prstami som sa zachytaval o strbiny v skale. Islo to poriadne tazko. Musel som davat pozor, lebo sa vsetko smykalo. A vtedy pri vystupe som si spomenul na most cez rieku. Ako som sa chcel pustit do vody za Charliem, ale niekto mi to nedovolil. DARREN: „Ano, bol som to ja ...“ Ozvalo sa zhora ako ozvena. „... nemohol som ti dovolit, aby si to urobil. Zabil by si nas oboch!“ CANNY: „Aspon by si mi dal pokoj, ty prelud!“ Zakrical som mu nazad. CANNY: „Aj osoba, ktora ma sledovala a prenasledovala, si bol ty vsak?!“ DARREN: „Nie! ... ... to si bol ty! Predstavoval si si, ze ta niekto neustale sleduje a pozoruje. Vyvrcholilo to tvojim utekom pred samym sebou...“ Zasmial sa a pokracoval. DARREN: „...Bolo to ubohe a smiesne zaroven. Stacilo, ak by si si uvedomil jedinu vec, ze si tam sam. Mal si uverit svojmu vnutornemu hlasu, ktory ti to neustale vravel. Podvedome si tusil aka je pravda, no branil si sa tomu.“ Jeho slova ma privadzali do sialenstva. Uz som ho nechcel pocuvat, nechcel som, aby bol na blizku. Chcel som, aby rovno zmizol naveky. Splhal som sa coraz vyssie i napriek ukrutnej bolesti v nohe. Znova mi z nej vytekala krv a obtierala sa o skalu, na ktorej som zanechaval krvave stopy. Dokonca ani dazd na nu nekvapkal, bal sa jej, pretoze bola moja. Splhal som sa kusok po kusku a snazil sa nemysliet na nic, ale neslo to. Spomenul som si na dalsiu vec. Napadla ma nova spomienka. Ako som sa skopol na zem pri zbesilom behu, pocas snenia o Bohu. To ma Darren vo mne skopol, on totiz nenavidi Boha. A potom som siel obdalec a zalozil ohen. Neskor navaril a odbehol do lesa po latex. Vidim sa, ako ho zbieram z jedneho maleho stromu ukryteho za ostatnymi. Uplne som prikryty ruskom noci. S umyslom zabit druheho. A znova ten uskrn na tvari, ktory vesti zlobu. Potom si predstavujem ako vysvetlujem pribeh o Bohu a jeho vzniku. Boh, ktoreho Darren nenavidi a ja zatracujem. To on ma zmenil, on je vsetkej skaze na vine. Mal by zomriet. CANNY: „Preco si ma chcel zabit jedom?“ Vykrikol som do vetra. DARREN: „Lebo mi tvoje neustale fnukanie uz liezlo na nervy. Stale len places a modlis sa ako male dieta.“ CANNY: „Ale ved potom by si zomrel aj ty?“ DARREN: „Nie som blazon, Canny. Som mudrejsi ako si myslis. Do kotla som dal taku davku, aby ti sposobila klinicku smrt. Pocas klinickej smrti jedna cast osoby naisto zomiera...“ Na chvilu sa odmlcal, akoby triedil slova. Potom pokracoval. DARREN: „Skus uhadnut Canny, kto z nas dvoch by zomrel. Vydesene som hladel nahor, odkial hlas prichadzal. To nemozem dopustit, musim konat. Musim nieco vymysliet, no napada ma len jedina vec, ktora mi moze pomoct. Ale budem mat dost odvahy, aby som to vykonal? DARREN: „No prekvapil si ma, v tej chvili po prvy raz. Mal som ti dat viacej toho latexu. Asi som ta podcenil. No viackrat sa to nestane, to ti slubujem.“ CANNY: „Tak preco si mi potom zachranil zivot, ked nas napadli vlci? Mohol si ma nechat umriet.“ Hned ako som to dopovedal som si na nich spomenul. Ako sme s Liamom skoro prisli o zivot. On bezal doprava, ja do druhej strany. Zvuk pistaly nas mal zachranit, ale nestalo sa tak. Ked ma jeden napadol a zvalil k zemi, chvilu som ho nechal, nech si hryzie. S kludom v ociach som sa mu pozeral do blciacich oci. No ked nechcel prestat, rozzuril som sa. Najprv som ho zacal kopat do hlavy. Mieril som na oci a nos. Potom som ho zdrapil za hlavu a odhodil. Vtedy uz nemal sancu. Nasledovalo niekolko bodnuti nozom. V zurivosti som ho bodal a neprestaval, kym z neho nevytiekla aj posledna kvapka krvi. Vtom sa vidim, ako stojim nad mrtvy telom druheho vlka, ktory napadol Liama. Vsade plno krvi a roztrhane maso s pachom smrti. S usklabkom na tvari si hladim na ruky, z ktorych steka tmava tepla krv na zem a kropi ju. CANNY: „Zachranil si si zivot?“ DARREN: „Roztrhane telo by mi bolo nanic, Canny. Teba nepotrebujem, ale tvoje telo ano!“ V tej chvili som to pochopil, pochopil som vsetko. DARREN: „Vies, ake veci mozeme spolu dokazat? Uz teraz sme toho mnoho dokazali. Mozeme byt jedinecni.“ Pomaly som sa priblizoval k vrcholu. Dazd vsetko zalial a bol som cely premoceny. Snazil som sa nepozerat dolu a ignorovat krv na nohe. Strbiny v skale mi robili napriek, stazovali mi vystup. Unikali pred mojou rukou a len stazka som ich uchopil. V tej chvili som vedel, ze moj dom uz nikdy neuvidim, nikdy si nelahnem na postel. Strasne mi chybali rodicia a ich vrucne slova. Ich objatie, ktore by mi pomohlo. Vtedy som si spomenul na Liama, ako som ho niesol domov. Vidim seba, ako ho drzim na rukach v mocnom objati. Hladim mu do tvare a sledujem dych. Potom ho v tichosti ukladam na zem pod horaren a odovzdavam horarovi Worestovi. Bez slova miznem medzi stromami a mierim k vagonu. Kracam uplne sam, len so sprievodom mesiaca. DARREN: „Viem, na co myslis, viem co chces urobit! A aby si vedel, nedovolim ti to!“ Znova sa ozvalo z hora. CANNY: „Vobec nic nevies!“ odvetil som mu. Uz som mal pred sebou len kusok. Kratka chvila a budem stat na vrchole. Nahor sa mi tazko hladelo, pretoze mi kvapky a voda z vlasov stekala do oci. No zazrel som tam tien. Darren tam stoji a caka na mna. No necaka ma s otvorenou narucou. Je tam, aby mi zabranil dokoncit ulohu. CANNY: „Vies, ze si to najhorsie, co ma kedy stretlo?“ DARREN: „Ja, ze som to najhorsie? Dobre, ale co horsie si potom ty... ...ved si si zabil psa!“ Zmeravel som. Naozaj, ma pravdu! Co som to za zviera? Co som to za ohavne stvorenie? Nezasluzim si zit, len trpiet ako on. Ved som si zabil Charlieho. Vlastnymi rukami som ho zabil. Vtedy som si spomenul na najhorsiu spomienku. Vidim sa v lese. Niekoho sledujem. „To je Charlie!“ stoji kusok odo mna a krmi sa lesnym ovocim. Prezil pad z mosta do rieky. Vyplaval na iny breh a od tej doby sa tulal lesom. Uz som sa s nim stretol, ked sme hladali Liama. Charlie nam ukazal cestu. Vynuchal ho. No teraz ho vidim pred sebou. Vtom po nom skacem a pevne ho drzim za zadne nohy. Sklbe sa a snazi sa ujst. Nespoznava ma. No nie som to ja, ale zase Darren. „Charlie, Charlie! Tichucko.“ Vravim mu pekne, aby sa upokojil. Beriem ho do ruk a vytahujem z vrecka lano... CANNY: „Niee, niee. To nieee!“ Rozplakal som sa, lebo som to nezniesol. Ja som ho zabil, zabil som ho. Nechcem sa na teba ani pozriet. Nenavidim sa, nenavidim!!! CANNY: „Moj Charlie nie.!“ Spomienka pokracovala dalej. Vidim ho, ako visi na strome. Prevracia oci dohora a sklbe sebou, aby sa nadychol. Po chvili sa trepotat prestane a s poslednym znakom zivota odchadza aj smrtelny krc. Stojim pod konarom a s diabolskym uskrnom ticho sledujem cele divadlo. Vobec sa mu nesnazim pomoct, prave naopak. Nechavam ho umriet. Plac mi prekryval zrak a zatemnoval mysel. Nemal som chut zit. Bol som zhnuseny zo seba sameho. Vedel som, ze taky tvor ako ja, tu nema co hladat. Zivot pre mna dalej nema vyznam. Predo mnou bol posledny kusok, niekolko stop a som hore. Zachytil som sa o strbinu, ktora nestihla ujst a vytiahol sa o dalsiu stopu vyssie. Nohy pokropene krvou sa mi od vycerpania triasli. Prsty na rukach mi zvieral bolestivy krc, ktory neslo uvolnit. Vtedy som ruku natiahol najvyssie, ako som vedel a chytil sa vrcholu. Z poslednych sil som sa zaprel a vytiahol az nahor. Potom som sa prekotulal na chrbat a lapal do dychu. Lezal som tam napoly zivy, napoly mrtvy. Z polovice Canny z polovice Darren. Ako som tam lezal so zavretymi ocami a citil kazducku kvapku dazda na tele, som sa zmieril s koncom. Zmieril sa s myslienkou, na ktoru som uz dlhsiu dobu myslel. DARREN: „Uz som si myslel, ze to nezvladnes.“ Otvoril som oci a zazrel ho skerit sa nado mnou. Ako diablov hrozostrasny skriatok z nocnych mor. Tak som vstal uz premoceny dazdom, aby som sa porozhliadol. Cely kraj mi lezal na dlani, tak blizko a predsa tak daleko. Vrcholce ihlicnatych stromov pokryvali celu zem tesne pri sebe az po horizont, kde sa zlievali s oblakmi do jednej ciernej masy. Tam som uvidel trhlinu v oblakoch a v nej blede slnko. Zvedavo vykukovalo spoza oblakov a na kratku chvilu ma zakazdym osvietilo lucmi. To jeho oci na mna spocinuli, ked si ma premeriavalo. Nespoznavalo ma, i ked sme sa kazde rano vidali u mna na dvore. Nespoznavalo ma, lebo som sa zmenil, uz som to nebol ja, Canny Andrew Stewart. Skoro uplne som sa vytratil. Teraz som bol Darren Doyle. Pozrel som sa na neho, do jeho tmavych oci, ktore to vsetko sposobili. Ale boli to moje oci, do ktorych som hladel. Bol som to ja, na koho som sa dival. A znova som si spomenul, tentoraz ako sme sa bili. Ale bolo to uplne inak ako som si myslel. Bol som to ja, co sa mlatil, alebo Darren vo svojej zivotnej faune? Videl som sa ako sialenec, co rozdava udery. Predstavoval som si, ze sa s Darrenom bijem. Udery namierene proti sebe. Do brucha a do hlavy. Zrazu ako by ma niekto zhodil na zem, padam a skrtim sa. Lapam po dychu ako utopenec. Nahle vstanem a vytahujem noz. Jeho cepel sa zablysne. Namierim ho proti sebe a bodam jedna rana do pleca, druha do nohy, ako dokonaly zapas o prezitie. Vtom sa mi noz straca v trave a zacina pastny suboj. Niekolko ran do lica, niekolko nad oko. Vyteka krv, ktora mi zaplavuje tvar. No stale neprestavam az do uplneho vycerpania. Vtedy balansujem medzi zivotom a smrtou. Potom nastava uz len utek, ktory ma priviedol sem. Teraz stojim na vrchole hory a hladim do zakrvavenej tvare svojmu najvacsiemu nepriatelovi. Hladim na sameho seba. A za nim stoji Beznadej, moj treti brat, ktory sa dockal mojho prichodu. Opiera sa o zakrvavenu sekeru a caka na svoj cas. Ta krv na sekere je moja. Je to moja a Darrenova krv ako trest za nespravnu odpoved. Beznadej si na seba zobral podobu Osudu z mojej nocnej mory. Diablov sluzobnik, ako som ho vtedy nazval. No teraz uz viem spravnu odpoved na jeho otazku, uz som to pochopil. Odpovedou malo byt meno Darren Doyle. Myslou mi behala len jedina myslienka, ktora to vsetko moze ukoncit. Nie som clovek a preto si nezasluzim zit. Ale ak to viem ja, vie to aj Darren. DARREN: „Canny, rozmysli si to, to nie je riesenie.“ Zrazu sa jeho diabolsky uskrn vytratil. CANNY: „Mozno nie pre teba, ale pre mna urcite ano.“ DARREN: „Nedovolim ti to spravit, jednoducho ti to nedovolim.“ Rozpazil ruky a snazil sa mi v tom zabranit. Bol nahnevany, no tentokrat som sa zahraval ja s nim. CANNY: „A co si myslis, ze mozes urobit?“ DARREN: „Sakra! Mysli na to, co vsetko by sme mohli spolu dokazat. Aki by sme boli uzasni ako dvojica. Aky by si bol uzasny!“ Ukazal na mna prstom a snazil sa ma prehovorit. Zacal zurit, pretoze bol bezbranny. Nemohol urobit vobec nic. Jednym krokom som sa priblizil viac k okraju hory. Od hlbokej skalnatej rokliny ma delil uz len kusok. Na jej uplnom dne lezali len hole ostre skaly a na nich smrt. DARREN: „Stoj!...“ zakrical. „... prosim ta nerob to. Zabijes nas oboch, zabijes hlavne seba!“ Urobil som dalsi rychly krok k rokline. DARREN: „Nie! Len to nie... ... takto Charlieho neuvidis!“ CANNY: „Ty vrah! Zabil si mi Charlieho. Donutil si ma k tomu!“ V jeho ociach som videl strach, ako nikdy predtym. Strach, aky som pocitoval ja. Beznadej, spojenu s kamenistym dnom rokliny. Ako mu rucam vsetko, co si pripravil. Potom som sa zahladel na dno. Nevidel som tam smrt ci bolest, videl som tam spasu. Videl som tam ju, moju lesnu vilu. Ako tancuje na luke a spolu s Charliem, ktory obhryza vysoku travu, caka na moj prichod. Je stastna, ze konecne budeme spolu. Spolu sa smiat, spolu tancovat. Naveky zostat spolu. Naposledy som sa zahladel na lesnu krasu, naposledy na zamracenu oblohu. Naposledy do Darrenovych oci, naposledy som sa zhlboka nadychol. V tom momente to vedel. Priskocil ku mne aby ma zadrzal, no uchopil som ho za ramena a pevne drzal. Nastalo ticho, ake nikdy nebyva. Dazd sa zastavil a tisko hladel. Pochopil som preco som tu, pochopil som, kto som. Uz to vie kazdy. Kazda kvapka co mlci, kazdy strom a list na konari, co sa divaju. Kazda mokra skala, co zatina zuby. Som nikto a nikym aj zostanem. Som nikto a preto odchadzam tam, kde na mna caka moje stastie. Stastie, co s Charliem tancuje na luke v dlhych blond vlasoch. V modrej suknicke a usmevom na anjelskej tvari. CANNY: „Som nikto!“ Vyslovil som nahlas a skocil. Skocil som za nou a objal ju tak, ako este nikoho. Drzali sme sa za ruky a s Charliem v patach a tancom v kroku, vykrocili do vecnosti.