Skala















Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2015)
111100
O knihe
	Napad na knihu Skala vznikol v situacii, ktora sa podoba na situaciu hlavnej postavy. Autobiografia s typickymi crtmi, ucesana na extremnu situaciu. Len si predstavte, ze pocas poslednych momentov zivota chcete vyhladat samotu. Namiesto toho tam najdete niekoho dalsieho, s rovnakym cielom, ale zaroven s uplne odlisnym osudom. Dvojica ludi, ktori nemaju nic spolocne a nevedia sa dohodnut ani na tom, ci sa protiklady pritahuju, alebo si vrana k vrane sada.

	Skala zaroven symbolizuje tvrdost, nieco pevne. V prirode dokazu skalu postupne rozdrvit korene rastlin, ale ako je to s pevnym presvedcenim kazdeho z nas? Ako velmi budeme riesit svoj zivot, ked sa dostaneme na kraj priepasti? A existuje laska tam, kde nepomoze logika? A ak nepomaha laska, tak pomoze kto? Alebo co? Skala je kniha o odlisnosti myslenia, nepochopenej ceste zivotom a o tom, ako rychlo moze zmiznut to, co sme si nevazili vcas.

	Podakovanie za upravy textov si zasluzia Lenka Baranovicova a Nicol Hochholczerova, ktora tiez nakreslila obalku.
Hladanie dovodu
	Marek sa zohyna a vybera si vhodnu palicu. Najvhodnejsiu zo vsetkych pod starym stromom. Taku akurat do ruky. Prezera si ju a s malym usmevom sam sebe naznacuje, ze je spokojny. Posledny kamarat ci cokolvek, schopne vypocut si ludsku dusu. Berie palicu a vykracuje vpred, ku skale.

	Nejde po ziadnej turistickej znacke, ale napriek tomu ma pod nohami celkom slusny chodnicek. Miesto nad okresnym mestom, kde sa ludia schadzaju. Potajomky, nenapadne, casto zo strachu pred prenasledovanim, skutocnym ci nie. Idealny ukryt pred zlymi ocami. Marek vsak ide z ineho dovodu. Skala je skutocnou skalou, pevny kus obkoleseny lesom a priepastou. Kto sem prichadza, ten ma silny dovod, niekedy priam zulovy. Okrem sukromia a pekneho vyhladu sa tu nachadza aj kriz. Spomienka na tych, co tu boli a odisli inak ako po chodniku. Marek sa blizi k nemu. Pomaly a zamyslene, ale nezastavuje. Nechce sa zahladiet na prirodu, ale predsa ho pohlad zaujima. Pozna cestu na skalu. Ako to bolo davno, ked tam isiel s Katkou. Vsetky tie teple letne vecery, i to absurdne rano, ked sa v januari pred svitanim vybrali na skalu. Len tak. S tuzbou urobit nieco blaznive. Neviazane pravidlami ani zdravym rozumom.

	Posledna zakruta cez lesny chodnik. Porast je hustejsi a chodza sa spomaluje. Vsetky vetvicky sa stavaju na odpor, ako keby chceli mlademu muzovi zatarasit cestu. Prirodna barikada. Silne ruky umoznuju cestu vpred.

	Na skale stoji dievca. Nedospele, vychudnute a s vlasmi, ktore by mu mohli ine zavidiet. Stoji na skale nad priepastou ako pristavny majak a nevsima si silnejuci vietor. Letne saty sa pomaly presuvaju sem a tam, ale dievca ako keby nedychalo.

„Hej.“ Marek oslovuje dievcinu, a ta sa prekvapene pozrie na noveho navstevnika. Necakala, ze bude mat spolocnost. „Nechcem rusit, viem, ze je tu pekny vyhlad, ale si na mojom mieste.“
„Tvoje miesto? Co?“
„Vyzeras, ako by si chcela skocit.“
„Co ta do toho?“
„Neskaces, ale ja idem. Mam na to dobry dovod.“
„Kto, dopekla, si?“
„Mozem ti povedat svoje meno, nevidim v tom problem. Ale je to zbytocne. Skocim a uz mi bude vsetko jedno.“
„Ak ta poslali moji rodicia, tak sa nepriblizuj, lebo skocim!“
„Posiela ma moje dievca. Celkom sa na nu podobas. Pockaj.“

	Marek hlada vo vrecku penazenku, ale az teraz si uvedomuje, ze ju nezobral so sebou. Tu by bola zbytocna.

„Ukazal by som ti fotku, ale nemam ju tu. Teoreticky mozem skocit po penazenku, kde ju mam. Dokonca som vyhodil hned niekolko vizitiek, nech tam nie je velmi stiesnene.“
„Chces mi o nej nieco povedat?“
„Ja... neviem, kde mam zacat.“
„Preco si tu?“
„Uz som povedal, posiela ma. Ale uz to nie je moje dievca. Alebo je? Ani sam neviem. Ale nechcem zit. Skocim.“
„Chces sa zabit kvoli dievcatu? To je naozaj hlupe.“
„Myslis? Co by si robila na mojom mieste?“
„Co sa stalo?“
	Marek zachytava zvedavost. Ma moznost dostat zo seba to, co ho tazi. Vsetky tie problemy s laskou. Hocikomu. Neznamej babe na skale, ktora si urcite nepozera len prirodu.

„Dobre, na dnes nemam velke plany. Ty ano?“
„Skocit.“
„Nie, ty nejdes skocit. To ja idem.“
„Skocme obaja,“ navrhuje dievca bez nalady.
„A budeme sa rozkosne drzat za ruky?“
„Na cloveka, co chce skoncovat so zivotom, si dost utarany.“
„Neviem, ci to, co je v mojom... zivote... je zivot. Za vsetko mozete vy, zeny. Ste zle!“
„To nemyslis vazne.“ Dievca si vsima jemny smiech. Dvaja samovrahovia a jeden ma zrazu dobru naladu. Len tak si pride pokecat.
„Samozrejme, ze nie. A predsa sme tu. Chcem pre to skocit.“

	Dievca sa vzdaluje od okraja. Plne pri zmysloch, alebo nie. To nie je dolezite. Dolezita je len hlava. Organizovany i neorganizovany chaos, ktory nuti mladeho cloveka vybrat si novu cestu. Cestu zbabeleho uteku, bez ohladu na straty. Vidno akusi uctu k zivotu miesanu so zbabelostou. Nohy ju neposluchaju, rovnako ako srdce.

	Prask! Okuliare, ktore malo dievca polozene na skale, sa jej podarilo nechtiac pristupit. Okamzite sa po ne sklana a berie ich do ruk. Nevsimala si ich, tak isto ako on. Male okuliare s tenkym ramom sa mu zdali menej zaujimave ako stihle dievca, vzdorujuce vetriku na skale a vichrici v svojom vnutri. Ani nevidel, kedy ich vlastne dala jeho nova znama-neznama na zem.

	Na jazyku ma slova, i cele vety. Ale nehovori nic. Je to uz davno, co si clovek pracujuci na policajnej stanici presiel hlavou cenu zivota. Vsetko, co k tomu patri. Stastie i nestastie, silu charakteru i krehkost, ktoru ma v sebe kazdy.

„Mal som kedysi podobne okuliare. Dopadli ale uplne inak. Su pekne zabalene, v skatulke, ale neviem, kde. Stratil som ich. Ty zas vies, kde su.“
„Preco mi to hovoris? Stale chodis z temy do temy. Vobec nevyzeras na cloveka, co by chcel skocit.“
„A ako vyzera clovek, ktory chce skocit? Ako mlade dievca, ktore este ani nespoznalo svet?“
„Hovoris ako styridsiatnik, ktory vsade bol a vsetko videl.“
„Takze ako vyzera?“

	Ticho. Stretnutie oci sprevadza hladanie akejsi pravdy ci odpovede v ociach toho druheho. Nic sa nedeje, vsetko je v poriadku. Alebo nie? Nezaujimaju ju okuliare, ktorych sa len tak dotyka. Nevenuje im pozornost. Aj bez nich vidi, ze na tejto skale, kde sa stretavaju najroznejsi ludia so samotou, nie je sama. Srdce sa jej trepe, aj ked bolo predtym pokojne, ale nechce to dat najavo. Ziadne prezradzanie. Je to niekto cudzi. Starsi, divny, ukecany. A prave tu si nenasiel nikoho ineho, koho by otravoval.

„Ako vyzera?“ Dievca rozmysla a pyta sa len tak, sama pre seba. Vyzor cloveka, ktory chce zomriet, moze byt akykolvek. Nikdy ju ale nenapadlo, ze moze byt ako ona. Prave ona. Kedysi ziva a blazniva a teraz smutna, prebodnuta problemami dospievajucich. Dycha, aj ked ani nevie, preco. Prisla dodychat, ale pluca jej pracuju. Odrazu je to tak tazke, jednoducho sa nadychnut a vydychnut, ako to robi cely zivot, ked sa niekomu diva do oci.

„Ako sa volas?“
„To je jedno.“
„Mila slecna To je jedno, mozem sa nenapadne spytat na vase skutocne meno?“ Marek sa znovu pokusa o usmev, ale po chvili ho opusta.
„To nie je vtipne.“
„Mas pravdu, vtipne to nie je. Ale aj tak by som rad vedel tvoje meno.“
„Ak ti ho poviem, nechas ma skocit?“
„Neviem, asi nie. Este si rozmyslim.“
„Coze? Ako to myslis?“
„Nechcem, aby si skocila.“
„Vsak ma nepoznas.“
„Ale snazim sa o to. Takze meno, cislo obcianskeho, statna prislusnost, zubne zaznamy, sem s tym.“
„Si blazon.“
„Ale bez papiera. Mozno som blazon aj v tom, ze nemam papier na to, ze som blazon. Ale nechajme blaznov blaznami. Ako sa volas?“
„Preco by som ti to mala povedat?“
„Budem ta volat Eva. Moze byt? A nevolas sa v skutocnosti Eva, vsak nie?“
„Nie.“
„Vyberam ti meno Eva z toho dovodu, ze ziadnu nepoznam. Tak ty si moja prva... Eva. V tejto faze rozhovoru by si sa mala na mna aspon trochu usmiat. No tak. Nic? Tak nic.“
„A ty?“
„Marek. Eva, Marek. Marek, Eva. Uz sa pozname.“

	Marek ukazuje prstom na nu, na seba a znovu na nu. Sam je prekvapeny, ze ho napadlo prave take meno. Trochu zaklamal, ale jednoducho ho to napadlo ako prve. Eva ta, Eva druha, v praci dalsia a este aj s postou chodi Evicka. Dalsia je tu. Zatial posledna. A mozno uplne posledna, ak nazbiera odvahu, aby skocil. Dovod na to ma. A keby len jeden.

„Preco si mi nepovedala meno? Je skarede? Alebo dlhe?“
„Nepoznam ta.“
„Tak ma spoznaj. Pytaj sa.“
„Nepoznam ta a ty ma nepoznas. Keby si vedel, ake mam problemy, tak by si pochopil...“
„Pochopil co?“
„Ze sa chcem zabit.“
„Mozem hadat? A vies co? Hovor mi len ano alebo nie. Dobre? Takze, prva otazka... je v tom zapleteny nejaky chalan?“
„Nie.“
„Nie? Fiha. Tak to musim poriadne porozmyslat. Tak vies co? Idem nad tym dumat a hadam nieco vymyslim. Ale potrva to. Ty si rob co chces.“

	Ticho, hlbsie ako predtym, i ked kratsie. Ako vypadnuty dych pri pade z bicykla. Sekunda, mozno dve alebo tri, ale pripomina vecnost. Marek trafil do cierneho. A ak nie cierne, tak rozhodne nie ruzove. Tu niekde sa zacina zahada. Alebo finalne rozuzlenie? Na vysokej skale je dievca, ktoremu sa dostal hlboko do duse. Vietor tiez prestava pofukovat a pohyb oblakov po oblohe je ako zo spomaleneho filmu. Jedine rychle je sklopenie hlavy. Evine. Aj ked nie je Eva.

„Preco sa mi venujes?“ Dievca sa pyta Mareka, ale velmi ju nepocut. Nediva sa do oci, jej hlava ostava sklonena.
„Dnes niekto zomrie. A mozno nie. Je to len na tebe a na mne. Ja ta chcem spoznat a ty chces spoznat mna. Len o tom este nevies. Nieco ta trapi a neviem, co. Nemas znicene ruky pracou, prave si si rozbila drahe okuliare, na lavej ruke mas stylove hodinky, podla tvojich slov v tom nie je ziadny chalan a, otvorene, si pekna baba. Takze jediny dovod, preco si tu, je trapenie. Nieco aktualne. Nove.“
„To je uz dlho.“
„Tak vidis, som clovek ako ty. Omylny. A asi je dobre, ze som prisiel teraz. Aspon sa porozpravame. Co ta dlhodobo trapi?“
„Ty mi povedz, ked sa vypytujes ako policajt.“
„Ma to nieco s policiou?“
„Nastastie nie. Ty hovoris ako policajt a stale kladies otazky.“
„Ak sa priznam, ze som? Bude to vadit?“
„Mne je to fuk.“
„Nemam sluzobne auto s napisom Pomahat a chranit. Taktiez nie som ziadny detektiv. Len taky ten obycajny. Co si ty?“
„Co chces pocut?“
„Meno, priezvisko, rodne cislo, cislo obcianskeho a topanok. Mozes pridat znamenie, statnu prislusnost, poistovnu a momentalne ma nic dalsie nenapada. Jaj, samozrejme telefon, mail, adresu domov a tak dalej. Nezabudol som nieco?“
„Povolanie?“
„Spravne. Co robis, ked... nestojis na skale, z ktorej chces skocit?“

	Dalsie ticho. Marekovi sa postupne zobrazuju pred ocami utrzky z roznych zaznamov, ktore cital, alebo sa o nich dopocul. Maloco z toho bolo z okolia. Casto skor Amerika, co je ale velka krajina, a tak sa tam robia aj velke hluposti. Ovela viac ako policajne zaznamy ho tazia vlastne spomienky a i teraz, po rokoch, sa ich boji. Ma ich zamknute na dva zapady a zaliate vagonom betonu.

„Vies co? Sadnem si tu vedla teba, dobre?“
„Spadnes.“
„A mozno nie. Uvidime.“
„Nejdes prec?“
„Toto je moja skala. Chodievam sem casto.“
„Ja sem chodievam castejsie.“
„Evicka, ked sem chodis tak casto, tak by si mi mohla nechat trochu miesta. Som starsi.“
„O com hovoris?“
„Ale nic, nechaj tak.“

	Napriek protestom si Marek sada na skalu. Rozhodnutie skoncovat so sebou samym ho na chvilu preslo. Ma iny ciel. Skala je trochu klzka, ale to nie je problem pre niekoho, kto ju pozna do detailov. Jemne strka do dievcata a ona sa nechapavo prizera.

„Hej, preco si to urobil?“
„Ak by si skocila, spadnem tiez. Lebo ta skusim zachytit.“
„Neviem, co ti mam na to povedat.“
„Tak nehovor nic. Mozeme sa len tak zapozerat na vsetko okolo. Mas fotak?“
„Naco by mi bol?“
„Len tak sa pytam. Odtialto je pekny vyhlad. Kamos toto miesto odfotil a ziskal tretie miesto v sutazi. Trochu to musel upravovat, ale to je fuk. Je tu nadherne.“
„Preco mi to hovoris?“
„Pretoze keby som mal fotak, tak tu nieco cvaknem. Bavi ma to. Mozno by som mohol odfotit aj teba. Viem, co teraz odpovies.“
„Nic, budem cusat ako ryba!“
„Dobre, zas som sa pomylil.“
„Co by som mala povedat?“
„Ocakaval som, ze povies nieco o tom, ze nie si zaujimava. Otazku typu preco prave mna.“
„Je mi to jedno.“
„Vlastne, uz sa mi nechce ani skocit. Nejako ma to preslo.“
„Neverim.“
„Naozaj. Asi mas silnejsi dovod zomriet ako ja. Mas to tazsie.“
„Vsak nevies, co sa mi stalo.“
„Pokracujeme v tej hre? Staci ano alebo nie. Hovorila si, ze chalan to nebol. Co skola? Mas problemy na skole?“
„A kto nema?“
„To nie je ano alebo nie. Este raz. Mas problemy na skole? Nieco tak vazne, ze by ta to donutilo ist dlhym chodnickom az sem?“
„Nie.“
„Chalan nie, skola nie. Na pohlavne choroby sa nejdem pytat. Kamarati?“
„Ty si jeden z tych, co sa nevzdavaju, vsak?“
„Taki ludia nechodia na skalu pre samovrahov s umyslom skocit. Sme ale ludia. Niekedy sa treba aj vzdat, nahodit spiatocku alebo hlupe pretvarky, ktore su priehladnejsie ako si myslime. Ale to uz rozpravam privelmi zosiroka. Povedz mi nieco o sebe. Alebo mam zacat ja?“
„Nechcem zit. To ti musi stacit.“
„Ked musi, tak musi. Ale aj tak nestaci. Mozem chciet viac a az tak vela to nie je. Ak by si skocila, tak by si si zobrala vsetko so sebou. Svoje trapenie, vsetky tie zle veci, vratane tych, o ktorych mi nechces povedat. Ale aj vsetko dobre. Tvoji priatelia by sa nedozvedeli, ako velmi ti na nich zalezi. Ani rodina ci ktokolvek. Na kom ti zalezi najviac zo vsetkych?“

	Ticho nasledovane tichom. Dievca proti policajtovi v boji myslienok. Nevie odpoved na otazku, ktoru si nikdy nedala. Tak ako keby sa jej niekto pytal na nieco narocne, uzko specializovane. Podrobnosti slnecnej jadrovej fuzie? Alebo staci len to, koho ma najradsej? Myslela si, ze uz premyslela vsetko. Nechala odkaz na rozlucku. Taky ten obycajny, vseobecny. Pre nikoho specialneho. Stale rozmysla a poti sa svojou uzkostou. Sklana hlavu, tak ako to urobila uz nenormalne vela krat, ked sa dostala do uzkych. A teraz je v uzkych, na skale pre samovrahov, pretoze nevie jedinu odpoved, ktoru od nej niekto chce. Mozno poslednu pred padom kdesi na dno priepasti.

„Bez odpovede. Z toho si nic nerob, je to tak trochu zakerna otazka. Niekto na nu jednoducho nevie dostatocne rychlo reagovat, lebo si nevie vybrat. Presne percento ti nepoviem, ale statisticky je to vyznamne.“
„Daj pokoj! Tieto tvoje statistiky su nudne a nechcem, aby si ma daval do nejakych tabuliek.“
„Prepac, to som asi naozaj prehnal. Tak vies co? Zacnem ja. Dobre?“

	Cas pred odpovedou od dievcata narasta. Cely zmysel stretnutia, nech je akykolvek, sa meni na zmes slov z jednej strany a ticha z tej druhej. Z neocakavaneho dialogu je monolog a aj ten sa moze premenit na ticho.

„Nepovies mi, ako som ta nahneval? Teda... ak som ta nahneval? Ale dobre, zacnem nieco rozpravat. Som tu, lebo... vlastne ani neviem kde zacat. Tych dovodov je viac, a vsetko so vsetkym suvisi. Mam problemy aj v praci, aj v sukromnom zivote a vlastne vsade. Trochu sa na mna lepi smola a ludia okolo mna umieraju, v lepsom pripade sa ich zivoty menia na nepoznanie... tym zlym sposobom. Mozno by bolo lepsie, keby som tu nebol. Nikdy som neveril na vsetky tie duchariny, ale u mna sa to vyplna. Mozno nejake prekliatie, alebo na mna niekto tam hore ukazal prstom a zariadil, ze je cely moj zivot jedno velke sklamanie. Teraz neviem, ci sa ti to vlastne chce pocuvat. Plakat nebudem, to by nikam neviedlo.”
„Niekedy plac pomaha.“
„Tebe pomaha?“
„Kazdemu pomaha.“
„Ako?“
„Ty si policajt, ja som len obycajna baba. Mal by si vediet take zakladne veci.“
„Pre mna nie je plac zakladna vec. Chcem sa radovat zo zivota.“
„A radujes sa?“
„Radoval som sa. Ale to je uz davno.“
„Co sa stalo? Tak jednoducho, ako mozes, lebo niekedy hovoris naozaj zlozito a z cesty. Skaces z temy do temy.“
„Ako jednoducho to chces pocut? Ze som dokazil v praci i v osobnom zivote, co sa dalo a narobil som ludom okolo problemy? Tak a hotovo. Ides ty.“

	Marek nikdy nepatril medzi najtrpezlivejsich ludi. Vsetko ma v zivote poriadok, logicku postupnost a miesto – a ak nie, tak s tym treba nieco robit. Logika nepusti. Trpezlivostou sa da vsetko vyriesit. Ale ked chyba, tak je zle. Vsetky plany sa kazia. Neuspechy namiesto uspechov a akakolvek psychicka pohoda sa zahrabava kdesi daleko. Tak rad by dal vsetko do poriadku, ale ani s vlastnym zivotom nepohne. Po vlne vacsich a mensich neuspechov sa pohol akurat tak k skale, ktora poskytuje jedine, pre neho logicke riesenie.

„Trapi ma otec,“ pretala tichu chvilu Eva.
„Otec? Urobil ti nieco?“
„Stale mi nieco robi.“
„Sexualne nasilie?“
„Nie.“
„Bije ta?“
„Hovoris ty alebo ja?“
„Prepac.“

	Kluc od Marekovych ust leti dolu utesom. Detska hra, uplne jednoducha a zaroven potrebna, ak chce pocut nazor svojej jedinej partnerky na konverzaciu. Vzajomne pocity sa menia, od sympatii po chut utekat ci skocit. Dvoch odlisnych ludi dala dohromady jedna nehybna skala. S nie velmi peknou povestou.

„Stale mi vsetko zakazuje. Nic nemozem. Ani von, ani dnu, ani s kamaratmi, ani bez nich. Je prisny.“
„Chces sa zabit, lebo je prisny?“
„Ale ako! AKO!!! Nic sa neda, nemozem ani dychat! Mama ho ma tiez plne zuby. Uz sa chce aj rozviest.“
„Vasi sa este nerozviedli? Moj otec dostal mamu na vozicek, zhodil ju zo schodov.“
„Co?“
„To sa naozaj stalo.“
„To... je mi luto.“
„Nema preco. Nepoznala si. Ale stalo sa a uz sa k tomu nechcem vracat.“
„Moj otec by tak mame nikdy neublizil.“
„Tak vidis, mojmu to nerobilo problemy. Ak je prisny na teba, tak ho k tomu asi nieco vedie, nemyslis? A to nie je az tak zle. Mozes sa s nim dohodnut.“

	Dievca nerozumie svojim pocitom. Straca sa v svojom probleme, ktory sa vsak coraz viac meni z oceanu na mlaku, pripadne obsah cajovej lyzicky.

„Neda sa s nim dohodnut, neda si povedat. On... to fakt nejde!“
„Mozem to skusit ja ak chces,“ dodava Marek s usmevom mladika, pre ktoreho je vsetko malina.
„Nepoznas ho.“
„Staci, ze ho poznas ty.“
„Radsej by som nepoznala.“
„Zahrajte sa taku hru. Ty nepoznas jeho, on nepozna teba. Jednoduche. Az primitivne.“
„To je ta najvacsia blbost, aku som kedy pocula.“
„Co by ti na to povedal, keby si mu to povedala?“
„Asi ze mi sibe.“
„To si mysli aj tak, ci nie?“
„Nie. On je len prisny.“
„Nesibe mu, len ti chce svojskym sposobom riadit zivot. To neznie az tak hrozne.“
„Nemozes pochopit.“
„Poviem jeden priklad z praxe. Neboj sa, skratim ho. Bol problem so susedom, ktory nicil zivot asi desiatim rodinam. Rozhodoval, kde sa budu sadit ake kvety, kto bude mat aky plot a tak podobne. Ked sa to niekomu nepacilo, tak sa zacal tak rozkrikovat, ze to bolo naozaj otrasne. Policajtom vzdy povedal, ze mu ide o dobro vsetkych a musi sa postarat o poriadok. Vraj su ostatni neschopni. Niekto navrhol jeho domovu prehliadku a nasli tam vsetko plesnive a znicene, dokonca umyvadlo uz dlho zanesene zvratkami. Nasledne sa chcel dokonca sudit, ale obec sa postarala o jeho vystahovanie. Zrazu bol pokoj.“
„Ake zvratky? Co to ma s tym spolocne?“
„Nejde o zvratky, ale o cloveka. Ak ti niekto nesedi, nemusis byt hned pri nom. Chod niekde prec, alebo nech ide von.“
„Ako prec?“
„Blava, Rakusko, cokolvek. Aspon na mesiac.“
„To nejde.“
„Dobre platena robota niekde daleko je asi lepsie, ako koncatiny poroz... ehm... ako spadnut dolu. Mas zivot. Nikto pre teba nezomrel, nemusis ani ty.“
„Povedz mi, ze na niekoho zaberaju tie tvoje nechutnosti.“
„Ak mi povies, ze to zabera na teba, Evicka.“
„Chod prec!“
„Trochu som to prestrelil. Vidim, ze na taketo nieco nie si zvyknuta. Ja ano. Aj na to, ze naozaj odpadavaju koncatiny. Vtedy si treba vazit, ze ich mas. V zivote sa dostavia svinstva. Beznadej. Pocity, ked nie je proti tebe len niekto z rodiny, ale cela galaxia. Skutocna depka zacina vtedy, ked nedokazes vstat z postele a obut si topanky, nie ked prides na taketo miesto.“
Vzor
„To si zazil?“
„Aj horsie veci. Zazil som, ze som po dlhom case nasiel niekoho, kto mi porozumel. Mohol som sa vyrozpravat, psychicky napravit... niekto zacelil rany na mojej dusi. A odisiel. Ziadna letenka prec, ale absurdna a hnusna nehoda. O tom ti radsej ani nepoviem.“
„Povedz.“
„Poviem ti nieco ine. Vies, kto je Charles Xavier?
„Povedz.“
„Fuha, neviem kde zacat. Musel by som trochu zosiroka.“
„Tvoj kamos s divnym menom. A co s nim?“
„Nie je moj kamos. Skor nieco ako ucitel. Hmm, ucitel nie je spravne slovo. Vzor?“
„Ten sused? Preco by sa volal tak debilne?“
„Ale to nie je debilne meno. Nechas ma rozpravat?“
„Ak poviem, ze nie?“
„Tak ta poziadam, nech ideme odtialto prec. Dame doporiadku svoje zivoty. Ak treba, pomozes ty mne a ja tebe. Vsetko bude fajn.“

	Dievca rozmysla. Mozno ani nie tak nad tym, ze je tu pri nej niekto cudzi a miestami otravny. Preco je tu ona? Preco sa vlastne chce zabit? Citi energiu. Volu zit. Nie je to zazrak. Skor nieco, co v sebe tajila. Svoje blokovane ja.

„Myslis, ze by pomohol mojmu otcovi?“
„Kto?“
„Ty vies, kto.“
„Ten sused? Alebo nechaj ma hadat... ten taky nepodstatny policajt, ktory nevie, ci skocit alebo nie? A aj ked to sam nevie, nechce, aby skocilo jedno pekne dievca, ktore mu obsadilo flek? O ludoch, co o sebe hovoria v tretej osobe, sa hovoria dost nepekne veci.“
„Carlos.“
„Aky Carlos?“
„Spominal si ho.“
„Jaj, Charles. Ak by skutocne existoval, tak urcite ano. A pomohol by nie len jemu, ale aj tebe. Hlavne tebe.“
„Neexistuje? Tvoj vzor neexistuje?“
„A to vadi? Kto je tvoj vzor?“
„Neviem.“
„Evicka, ty nevies, kto je tvoj vzor. Ja viem, kto. A ty ma odsudzujes?“
„Ale nie som nenormalna ako ty, ze si dam niekoho, kto neexistuje.“
„Pre niekoho je vzor Jezis, Batman, Xena ci oslik zo Shreka. Nikto z nich neexistuje.“
„To si ale uviedol vzory.“
„Ak niekto nieco dokazal, tak nech inspiruje. A ci je ten niekto tvoja mama alebo postava z filmu alebo komiksu, to je jedno. Moze byt tvojim vzorom aj spevak, ktoreho nikdy v zivote nestretnes. Tak v tvojom zivote viac ci menej ani neexistuje. Ale moze ti pomoct stat sa lepsim clovekom.“
„Batman je blbost. Aj to ostatne.“
„Dobre teda. Tvrdis, ze je to blbost. Kto je podla teba Batman?“
„Ten v ciernom.“
„Kto v ciernom?“
„Nejaky chlap.“
„Batman je bohaty podnikatel, ktory sa rozhodol bojovat proti kriminalite. Nieco ako policajt. Zazil strach z netopierov a povedal si, ze svoj strach prekona. Vytvoril jaskynu a v nej spickovu techniku, ktora mu pomaha proti zlocincom. Mohol si v pokoji uzivat svoje miliony, ale rozhodol sa pre tazsiu cestu. Jednoclenna armada. Bezny zivot cez den a v noci postrach tych, ktori maju dovod sa ho bat.“
„To je blbost.“
„Co by si ty robila s peniazmi?“
„Minala by som ich a nechodila by som v ciernom.“
„Tak to by si nebola hrdinka. Nebola by si zaujimava. Kazdy by na teba zabudol, lebo by si bola obycajna nudna kopia. Zatial co Batman...“
„Vies co? Radsej nic. Nie som ta, za ktoru ma povazujes a tieto tvoje historky ma nezaujimaju.“

	Rana do chrbta ci klopanie Smrtky na dvere, tak by sa dali popisat pocity, ktore zaziva Marek. Chce nieco urobit. Pomoct. Sebe i svojej... kamaratke? Nevie, kto to je a nevie, kym je on sam. Len malokto ide na taketo miesto viackrat s rovnakym umyslom. Teraz si sedi a moze sa pozerat, kde chce, ale boli ho pohlad na Evu. Jej odvratena tvar skryva nepochopene myslienky, sprevadzane odporom. Par nevhodnych slov a je to, vzajomna naklonnost nikde. Rozhovor takisto a osamele miesto je este osamelejsie ako obycajne.

„Prepac.“

	Solove prepadnute nic.

„Co by si si kupila ako prve, keby si mala naozaj kopu penazi?“
„Saty, sperky, cokolvek. Auta, domy. Vsetko, co chcem.“
„Myslis, ze peniaze su vsetko?“
„Samozrejme, ze nie.“
„Vyzera to tak. Si z bohatej rodiny a chces peniaze. Sudim podla hodiniek, okuliarov a tak, nemam vestecku gulu. Mas vela penazi a mas premyslene, co s nimi. A to ani nevies, koho mas naozaj rada. Nemas vzor. Len plany, co by si robila s velkym bohatstvom.“
„Povedala som prve, co ma napadlo. Robis zo mna zlatokopku ci co? Teraz mam fakt chut skocit. Ci ma budes chciet chytit alebo nie, to je mi uplne jedno.“
„Chces vediet, co by som kupil ja?“
„Nie.“
„Aj tak ti to poviem. Postaral by som sa o tych, s ktorymi sa osud hnusne zahral. Mam sesternicu, ktora potrebuje drahu operaciu. Suseda si nemoze dovolit ani autobus, tak je zadlzena. Mohol by som pokracovat.“
„Takze si hrdina?“
„To som nepovedal.“
„Ale obdivujes hrdinov. Takych, co sa obetuju pre inych a odkracaju s holym zadkom.“
„Ani to som nepovedal.“
„Ale myslis si to.“
„Mozno hej. Neviem. Poznas ty nejakeho hrdinu? Niekoho, kto spoznal obetu a pomohol?“
„Neviem, nepamatam si.“
„Myslime inak. V tomto sme odlisni. Asi som cital privela komiksov.“
„Urcite.“
„Tak vies co? Poviem ti, koho si fakt vazim. A preco.“
„Ten Charles?“
„Ano, ten. Aj si to dobre povedala. Charles Xavier je mutant.“
„Mutant? Vyborne.“
„Nieco proti mutantom?“
„Ty si urcite mutant.“ Eva odpoveda a konecne na nej vidno usmev. Maly, ale aj tak zaregistrovany Marekovymi skusenymi ocami.
„Som. Ano, som. A dokazem urobit bozske palacinky. Fakt bozske!“
„To ta naucil ten druhy mutant?“
„Nie, to nie. On ma ovela silnejsiu schopnost. Dokaze sa dostat do hlavy komukolvek. Ovplyvnit myslienky ci cele spravanie. Ale nerobi to. Moze, ale nerobi. Mne sa hlavne paci, ze sa rozhodol vyuzit svoj talent. Zacal ucit inych. Vyuzivanie ich schopnosti, ako i etiku. Nebat sa, neprovokovat obycajnych ludi. Akceptovat ich a zit spolu s nimi. Nemoze chodit, je na vozicku, ale je to idealny vodca ci ucitel. Taku ma aj prezyvku, profesor X.“
„Tvoj vzor je mutant, ktory je niekde v skole. Super.“
„Ty si mi este nepovedala vzor. Alebo niekoho, koho si vazis. Mozes aj niekoho zo slavnych ludi, koho by som mohol poznat.“
„Dobre, tak Nadal.“
„Rafael Nadal?“
„Hej, ten tenista.“
„Vies hrat tenis?“
„Nie.“
„Chces vediet hrat tenis?“
„Naco?“
„Ako ti moze byt vzor?“
„To je jedno. Prve co ma napadlo.“
„Je fesak?“
„Nevies, ako vyzera Nadal?“
„Nie, ale viem, ako vyzera Kurnikovova.“
„Ach, chlapi.“
„Ach, zenske!“

	Vetrik sa postupne meni na vichricu. Oblecenie dostava zabrat a skalu i s jej navstevnikmi bicuje doteraz spiaca energia. Nic, co by sa nedalo vydrzat, ale nic ponahlajucemu sa vetru nestoji v ceste.

„V com je Nadal iny ako ostatni?“
„Uz som ti povedala, prve co ma napadlo. Nabuduce by ma napadlo ine meno.“
„Trochu tomu neverim. Nieco na nom musi byt zaujimave. Robi nieco pre charitu?“
„Ako to mam vediet?“
„Vacsina uspesnych sportovcov je zaujimava nielen z pohladu sportu. Mozno nie vacsina, neviem. Ale su taki.“
„Velmi si vsimas znamych ludi, stale hladas vzory. A kde ta to doviedlo?“
„K tebe.“
„Ach.“
„Mam dobry napad. Odteraz budem tvoj vzor. Co ty na to?“
„Ty? Si sa pomiatol?“
„Kto iny by si tu k tebe sadol? Vacsina by ta nasilim tahala prec alebo nechala tak.“
„Mozno mas pravdu.“
„Prave som si spomenul, co urobil Nadal. Nepoznam ho, ale kdesi som sa docital, ze vyhral akysi pokrovy turnaj a dal to na charitu. Pekne od neho.“
„Charita je hovadina.“
„Preco? Mas s tym nejake skusenosti?“
„Raz som si kupila narcis a ta, co to predavala, bola neskutocna krava.“
„A... dalej?“
„Co dalej?“
„Bola krava, podla tvojich slov. Co urobila? Povedala nieco?“
„To je jedno.“
„Podme to prebrat niekde inde. Niekde, kde nas nic nebude chciet odfuknut.“
„Hovoril si, ze vacsina by ma tahala prec a ze ty si iny.“
„Niekedy nema vacsina az tak hlupe myslienky. Ideme dole?“
„Nechce sa mi skakat.“
„Aj to je jedna cesta, pravdu mas... ale myslel som po chodniku.“
„Ja sa nevzdavam.“
„Nevzdavas? O com hovoris? Dvaja samovrahovia si tu len tak sedia, zbieraju bodiky na zapal mocovych ciest a zrazu tu hovoris o vzdavani. Vzdat sa znamena skocit. Vyhrat znamena ist do tepla a zmenit zivot. Tvoj i moj. Hlavne je, aby bolo teplo tu.“

	Marek sa chce dotknut srdca svojej Evicky. Romantika, erotika ci tepelna izolacia, staci trocha pohybu a uz je to niekde inde, ako sa cakalo.

„Prepac, ja... mieril som trochu viac do stredu.“
„Si chlap.“
„Podla poslednych zisteni, ktore boli dnes rano... ale co to hovorim. Som chlap, ale to ma neospravedlnuje. Fakt som nechcel.“
„Pre toto chces aby som isla s tebou na byt.“
„Hej, brzdi. Nic take som nepovedal.“
„Chces ma opit a pretiahnut.“
„Toto je nejaka hra? Dobre, hrajme ju. Chcem ta opit a pretiahnut na byte. Nemam ale upratane, takze u teba. A nech je navarene. A nech si akcna a je to rychlo za nami, chcem stihnut futbal.“
„Cumis na futbal?“
„Samozrejme. Teraz akurat nehraju, tak som si isiel skocit. Inak fandim bielemu baletu.“
„Tak balet alebo futbal?“
„Biely balet. Real Madrid. Spanielsko.“
„Viem, kde je Madrid.“
„Bola si tam?“
„Nie.“
„Je to take... aj zaujimave. Aj ich jazyk sa da lahko naucit. Ale je tam teplo.“
„Preco mi to hovoris?“
„Lebo mrznem?“
„Chlapi.“
„No neviem, ty si cela bleda a umrznuta. Mozno aj preto si taka chladna.“
„Chladna? Co keby si isiel prec? Uz dlho ta pocuvam a este si mi nedal dovod, aby som neskocila.“
„Nie? No... neviem, nic ma take skvele nenapada. Ale mne sa nechce skocit.“
„To je dovod? Ze tebe sa nechce?“
„Asi pojdem. Budem sa pozerat na nejaku trapnu komediu a nadavat na reklamy. Ak chces, pod aj ty.“
„Nikam nejdem.“
„Fajn. Tak vies co? Postraz tuto skalu, nech tu nikto nerobi bordel.“

	Marek vstava. Aj kvoli vetru, ale hlavne chce nieco vyskusat. Alebo sa vyhnut dalsiemu nepochopeniu? Jeho chut skocit sa rapidne meni, tak, ako pocasie vo vyske. Nevie, co chce a rovnako nema ponatie, co nechce. Sledovanie telky nebol nikdy jeho velky konicek, ale aspon je ta telka v miestnosti, kde nefuka.

	Postavit sa zo skaly je trochu tazsie, ako sa zda. Ide postupne, bez rychlych pohybov. Stale mysli na svoju myslienku. Ak by to dievca padlo, skusil by ju zachytit. Bolo by to aj obratene? A mala by na to silu a techniku? To tazko. Radsej pomaly odist a pripravit sa na pomaly pochod po chodnicku, ako vybrat si rychlu alternativu.

	Odchadza a neobzera sa. Nic nepocuje. Ziadnu prosbu. Ziadnu vetu, ktora by obsahovala slova ako spolocnost ci zivot. Len ticho a rev vetra, ktoremu nezalezi na dvoch blaznoch.

„Dobre!“
„Co dobre?“
„Idem s tebou. Nechcem tu byt.“

	Marek sa priblizuje k skale, od ktorej len teraz odisiel. Rad by podal ruku, ale nestiha to. Dievca pada. Zosmykla sa a stratila rovnovahu. Krik jej pomoct nedokaze a i ten po chvilu prestal.

	Stoji a nema slov. Chcel byt sam, a zrazu je sam. Nic sa neda robit, len skocit alebo neskocit. Nad inym nemysli. Nezachranil ju. Nedokazal pomoct jej ani sebe. Teraz je vlastna smrt vykupenim. Listkom na iny svet, kde su dolezite dobre a zle skutky. Tu bude iba vecne utrpenie.

	Dviha kamen. Bez rozmyslu, ako zmyslov zbaveny ho hadze z utesu. Nerozmysla, ci niekoho zrani. Len chce do kusu kamena ukryt vsetko zlo i beznadej. Hadze ho plnou silou a ten leti, az kym si ho neberie gravitacia k sebe. Pad, ktory je prirodzeny. Kamen sa zamota medzi ine kamene. Nezaujimavy osud. Iny pohlad uputal jeho pozornost. Ten, na ktory sa nemoze pozerat. Obracia zrak a ide prec.

	Dostava napad. Dostat sa dolu a spojit smrt so zivotom. Zacina schadzat dolu s tuzbou vykonat posledny obrad. Emocie ho ovladaju a zaroven ustupuju. Kriza seba sameho. Place a preklina sa, zatial co o chvilu mysli na prakticky problem. Ak jej urobi aspon jednoduchy pohreb... ak jej nauklada niekolko kamienkov na bezvladne telo a zhotovi kriz... ake meno do neho vyryje?

	Caka ho dlha cesta a Marek rozmysla nad menami. Jana? Nie. Monika? Mozno. Bozidara? Isto nie. Po chodniku je to este dlha cesta.

	Odrazu stretava ine dievca s civavou. V usiach ma sluchadla a falosne si vyspevuje. Nieco moderne. Mareka neviditelna sila zastavila na mieste. Zbadal niekoho a nemoze pokracovat, mysliet, cokolvek. Zasekol sa v case.

„Hej. Co ti je?“
„Nepriblizuj sa ku mne!“ Rychlo jej odpoveda Marek. Jedine, co mu nasepkal jeho vnutorny hlas.
„Si v poho? Ja sa ta nebojim.“
„Mala by si sa.“
„Preco ako? Nosis smolu alebo co?“

	Mlady policajt si sada na kamen. Nic nehovori a len sa pozera, ako si ta druha slecna znovu vklada sluchadla do usi a kroti civavu, ktoru ocividne bavi zit. Dnes ju mozno videl naposledy.