Skladacka Maria Novakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2013) 010001 Cely zivot je jedna velka skladacka. Rozlicne kusky nasich sveta mame okolo seba. Vlastne, nie len okolo, aj my sami do tohto sveta patrime. Velke ci male kusky, okrajove ci tie v centre, vsetky su potrebne, ak chceme cele dielo. Vsetci zacinaju zit s inymi kuskami skladacky. Ako sa poskladaju, co spolu vytvoria a ako bude sediet vsetko dohromady, to moze ovplyvnit kazdy z nas, no nie zarucit. Siesta zbierka basni od Marie Novakovej je vyberom novej tvorby, v ktorej sa casto epicky pozera na zivot mladych ludi a ich sny. Prirovnavanim k predmetom podporuje predstavivost citatelov a umoznuje vysvetlit si jej verse akymkolvek sposobom. Alternativny nazov zbierky je Smutny klaun, ktory vystupuje v basni Na moste. Uvodna basen Skladacka je pokusom o vysvetlenie jednej z najtazsich otazok – co to vlastne je ta slavna laska, ktora je v tolkych pribehoch, piesnach ci filmoch, ze by to bol nadludsky udel vsetko poratat. Obsah Skladacka 1 Skladacka 4 Carodejnica 5 Milovana 6 Vyvoleny 7 Pohlad do neba 8 Dve komety 9 Ocelove slzy 10 V zasnezenej naruci 11 Smutna sviecka 12 Odist prec a zamavat 13 Na moste 14 Padajuci list 15 Najkrajsi sviatok roka 16 Smutni vlci 17 Skladacka Laska je skladacka, male kusky zapadaju, ked sa dvaja spolu hraju, na lisku a na macka. Bez velkej skatule, ta sa rozbalila, prisla dobra vila, opreta pri mure. Chybaju niektore kusky, musel ich niekto ukradnut, ten kto vedel odhadnut, vsetky minusy i plusy. Stratil sa kusocek tvare, nikto vsak nevie ktorej, nikto nehlada chybu na svojej, ak su vsetci v prave. Az sa zahodi cela skladacka, tak sa zas uvidi, kto ako zavidi, a kto dal jeden kusok do vacka. Carodejnica Bola z velkeho mesta, taka jedna carodejnica, nemala cervene lica, stvorena z dobreho cesta. Sama kracala popri rieke, silny krok oproti vetru, ked nemala svoju metlu, robila kroky velke. Kracala do dialky, nemala ziadny strach, cez lesy i husty prach, niesli ju topanky. Lapili ju na krizovatke, nevedela ktorym smerom, za pomstou a Luciferom, podobala sa matke. Postavili silny stlpy, zapalili jej nohy, je tu koniec slohy, aj jej talent trpi. Milovana Z polovice milovana, v polovici milovania, lubit jej city brania, zranuju ju i brania. Pred pocitom samoty, z mesta do samoty, kde zabludila laska, ten co bludi ju laska. Zabludi kto pocuje jej slova, najde cestu a zmizne bez slova, muz uvidi ine sukne pekne, kopacky vedia kopat pekne. Ale ona bola milovana, nad chudakom zmilovana, jej priatelkou je postele hrana, skutocna a nie len h(rana). Ked na poslednu veceru, rano vhodnu i k veceru. pride silne vytriezvenie, su milovane triezve? Nie? Vyvoleny Na dvere klope muz, chce odpisat vodu, otvorim dvere do zachodu, "tak si posluz". Tento je vsak iny, tuzi po letnej laske, mat srdce na retiazke, tak ako na prazdniny. Zoznamenie pri doske, on sa pyta vela, netaha do kupela, nezneju slova sproste. Nechava mi cislo, pre divne predtuchy, pripadne poruchy, hlavou mi blyslo. Sestra pride ani z neba, vobec sa jej neleni, "aky je moj vyvoleny", "zvykol si... na teba?" Pohlad do neba V nebi na oblaciku, pozera na Zem, kde citim jej vnem, polozeny na konariku. Nedotiahnem do tej vysky, na nebo ani nedovidim, vsetkym ale zavidim, pohlad malej mysky. Lieta vo vysinach, vidi a vsetko pocuje, zije a nic nelutuje, v sviatocnych koncinach. Ale na Zemi je bieda, prepletene sklamania, chybaju ruk podania, aj tmava kraska je bleda. Skareda a zronena slecna, pozera do nebicka, kde je jej mamicka, vynimocna a nie bezna. Dve komety Niekedy sklopime usi, pockame na novinky, meskaju presne ako hodinky, hovoria to co kazdy tusi. Vsetko mame vsetko vieme, dokazeme zamavat fyzike, nemame strach hovorit v lyrike, o tom ze sa uz nepohneme. Ostaneme prikovany, na rohu dvoch nestasti, spolu padame do pasci, kto nam pride do rany. Raz najdeme aj seba, mozno v novej tabulke, ja budem pri Bambulke, opreta o kusok chleba. Neviem dobre kde budes ty, prehladavat nadeje, mozno nas dokopy zaveje, dve zabludene komety. Ocelove slzy Ocelove slzy planu, dvojica na obrazku, prave spoznava lasku, skutocnu i hranu? Ale slzy stekaju stale, niekedy len tie su prave, skoncili letne a hrave, spoznavania pomale. Teraz ju mrzi fotka, pri nej krive noznice, vytiahnute z police, kde zacala laska krotka. Rozprudila sa krv v zile, narazila na ziletku, darovanu vo zmatku, za jablko davno hnile. Teraz sa modli k Marii, za moznost vratit cas spat, namiesto princa ludska smet, aj jej slzy si ho vazili. V zasnezenej naruci V zasnezenej naruci, potichu caka sklamanie, ocakava kratke stonanie, pod papucou v papuci. Aby prislo potesenie, musi prist rana cez sny, ked su hrdinovia nervozni, nikto necaka na zlepsenie. Dvojica v naruci spolu place, tak ako jeden stratili chut zit, nastupit na vlak a prec ist, strach zakryl vsetko dracie. Jedna snehova vlocka, nepodstatne schulena spojila mlade kolena, priblizili sa troska. Na dotyk lic to nestaci, odvaha sa skryla do skrine, hadaju sa kto je na vine, ten kto miloval sa mraci. Smutna sviecka Na hornej chalupe, ticho svieti posol sprav, tu nekrci sa cely dav, len svetielko na kozube. Zapalena za dusicku, malicky pan sveta, navstevnik prveho leta, ma tu svoju policku. Hracky bez odtlackov, medvedik pripraveny, uz sa nikdy nezmeni, koniec bez zaciatkov. Prazdna izba bez pavucin, takmer bez zivota, smutok a porota, ktora spravila jeden cin. Odvtedy svieti sviecka, hrdost jej vzdy chybala, aj by s vecnou tmou splyvala, ale nevie byt herecka. Odist prec a zamavat Podlahla pokuseniu, odist prec a zamavat, vsetky dialky prekonavat, pre tu chvilocku blazenu. Byt sama a opustena, na pokraji svojich sil, tam pri kraji krasnych vil, kde niet miesto iba pre zenu. Odist pre svoj velky navrat, pohnevanie s udobrenim, pohnevana s udobrenym, hladat vyhlad i zavrat. Srdce stoji a nevie kam, roztrhnut sa nemoze, ani na lepenie sa nezmoze, urcena k nudnym hram. Na spravnych a zodpovednych, s usmevom zo zuly a uhlia, vzplanie rychlo kde sa dvaja tulia, krali dotykov poslednych. Na moste Na moste sedi smutny klaun, ten co tesil vsetky deti, teraz place o preteky, mlcanim pripomina chram. Moze sam za mlcanie, vsak hovoril vela, ked vtipy z ineho pera, nasledovali ho spontanne. Teraz mlci celkom sam, kde uz nikto nechodi, zastal cas a smiat sa nehodi, iba on a krdel vran. Tmave ako svedomie, ked ho zahodil za tuzbu, urobil sam pre seba sluzbu, prvykrat a vedome. On nemoze do cirkusu, ktory sa vola Zivot mladych, preto pozdravuje pozostalych, ktorym sa netrafil do vkusu. Padajuci list Medzi snehovymi vlockami, pada zozltnuty list, pokryty malymi bodkami, nevedel kedy ma ist. Cakal az na zaverecnu, postupne stracal priatelov, nechcel na cestu nebezpecnu, stazoval sa na listov zlodejov. Zelene listy davno odisli, zo zltych je posledny, je to dlho co na cestu isli, ako prvy ti nezbedni. Ostali len nerozhodne, listy neoblubene, nevedeli co je vhodne, klamstva co boli slubene. Teraz pada ten posledny, do kaluze i do blata, nebude cisty ani smadny, jeho posledna komnata. Najkrajsi sviatok roka Kde bolo tam bolo, bol raz jeden domcek, v nom robila stromcek, sama a nesmelo. Namiesto saloniek jablka, pekne iba z jednej strany, mala taky zvyk od mamy, pod tanierom posledny dukat. Nesetrila papierom, darceky su tak vacsie, aby cas rychlejsie presiel, rozbalovanim so zasterou. Vo velkej krabici, tesi sa na pero, moze sa rozpravat nemo, s fotkou na polici. Aj z mala vie mat dost, nic jej viac nechyba, ved v konzerve ryba, jej robi spolocnost. Smutni vlci Ide dievca cez cistinu, hlada liek choroby, ukute do podoby, ktora hadze vinu. Vykracuje celkom sama, zronena a zhrbena, s prezyvkou no bez mena, skor dievca ako dama. Stretne iba smutnych vlkov, ktori nevedia co so sebou, nepatria do slavnych pribehov, su len zmesou hladnych krkov. Hladni ale nie zufali, nepoznaju nenavist v svorke, ani chorobu v ponorke, ju by si na veceru nedali. Ucila milovat smutnych vlkov, vysmiali sa potichucky, presli cez lesy a lucky, do novuckych utulkov.