Slnečno, občas zamračené Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Zuzana Balašovová Donátová Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2021) Vlado Javorský O knihe Verše v kombinácii s vtipnými karikatúrami: O súčasnej atmosfére vo svete, o aróme v medziľudských vzťahoch, o veselosti aj smútku ľudského života, o nádeji. Jednoducho o drobnostiach všedných dní. Obsah Slnečno, občas zamračené 1 O knihe 2 Obsah 3 Úvod 4 Uf 5 Cesta 7 Dvaja 9 Tak vykroč 11 Ojojoj 13 Stratený 15 Cieľ 17 Haló 19 S otáznikom 21 Sila 23 Ledabolo 25 Chýr 27 Vplyv 29 Pre... 31 Život 33 Užívaj 35 Iba reči 37 Človeku 39 Selfi 41 Poznanie 43 Pyžamová 45 Do vnútra 47 Kto si? 49 Je to vo hviezdach 51 Drahokam 53 O anjeloch 55 V hĺbke 57 Odhodlanosť 59 Nad vecou 61 S rešpektom 63 Sieť 65 Úvod …Tvorenie je ako dýchanie myšlienok. Ako klavírny koncert písmen. Ako tanec štetca na kúsku plátna. Ako rytmus dláta v hline. Ako ruky čarujúce vo voňavom ceste. Ako farbička tíšiaca bolesť. Ako hľadanie cesty v múzach chaosu. Stojí to za to. Pretože výsledkom je priezračnosť vedomia, cez ktoré vidieť spokojné dno našej duše. Uf Obdobie v ktorom sme, nás väzní. Chtiac či nechtiac stali sme sa väzni. Zahalení v rúškach aj v skafandroch niečo menom C 19 rozhoduje o ľudských životoch. Sme rozhorčení hľadiac na obrazovku. Radšej ako správy hľadáme humor i múdro vcelku. Čmárame výkriky a pocity na statusy, sme na to sami, kto seba uhladí či nabrúsi. Čo si neurobíš – nemáš, už sa opakujem. Hľadám niekde úsmev a radosť, nie zlobu len tak uvažujem. Cesta Každý nejako žije. Tvorí, užíva, hlivie. Každý nejako blbne. Lezie, skáče, sklzne. Každý nejako rozmýšľa. Jednoducho, zložito aj bez fígľa. Každý nejako je. Prázdny, plný, kto ho vie. Dvaja V dlhoročnom vzťahu našla som priateľa. Deti už vyrástli. Tvár neskrýva vrásky a kĺby občas zabolia. Mus a nudu nepoznáme, bavíme sa navzájom. Na časy ľúbivé a milé spomíname pri pohári čaju, v tieni s Amorom. Tak vykroč S humorom a múdrom do ďalších dní, aj keď je svet chorý, na srdce nezabudni. To v hĺbke ukryté a nie je ním sval, to duchovné v slovách črtám... Viem, že nie som v tom sám. Ojojoj Všetky krásne šestnástky dorastú do veľkých matiek. Dnes krehké ako snežienky zajtra zvíťazia s dôvtipom a bez skratiek. Dajte pozor maminky na fígle svojich mužov hravými oni zostať chcú občas s hlavou prázdnou a bez grošov. Stratený Bez telefónu si dnes stratený. Vezmeš ho aj do komôrky, s myšlienkou, že ťa nik nevidí. Nahradil hodinky, knižky aj denníky. Nezabúdaš ale pri tom, kto si ty? Palcom hladíš a očami skúmaš čo nové v ňom dávajú... Ale pozor! Pozri občas hore a pozor na hlavu. Cieľ Je dôležitá cesta alebo cieľ? Ten na obrázku vie, čo odpovedať smel. Pocit v kráčaní víťazí. A keď niekam dorazíme alebo niečo vytvoríme, stáva sa momentom zázračným. Haló Volám ti do vesmíru, haló! Nasaď si okuliare blankytné, pootvor dvierka mesačnej brány porozprávam ti o nás v zemskej plytčine. Sviatky sme prežili spoločne a predsa od seba, v uliciach vládne ticho a spomienky na odídených „do neba.“ Volám ti do vesmíru, haló! Vládne tu neistota i strach. Ľudia o prácu prichádzajú, v divadlách sadá na stoličky prach. Volám ti do vesmíru, haló! Príroda hlási nepokoj, dnes veselým je byť ťažké ľudia plačú, je to boj. Volám ti do vesmíru, haló! Nehodlám sa báť, s vierou, že nezaspal ešte rozum dnes večer pôjdem spať. Pozdravuj vo vesmíre… S otáznikom Načo knihu „Wima Hofa“ aby človek vstúpil do chladnej vody. Načo kurzy a prednášky, aby pochopil duchovné hodnoty. Načo testy, k zisteniu, či je zdravý. Načo byť nonstop v sieti, alebo je človek osamelý? Načo mať tablet či telefón s nekonečným paušálom. Nestačí nám slnko v srdci v nádeji, že tu sme, si a som? Sila Snívam a či bdiem, svet sa zbláznil, komu rozpoviem? Ľudia sú od seba, chceli by byť spolu. Zoslabli – podľahli i chlpatá bodka útočí znovu. Obchody utíchli, ani hračku vám nepredajú. Stali sme sa hrátkou mocnejších. Len nevzdať sa a nepotláčať silu zdarnú. Ledabolo Všetko je tak, ako už niekde bolo, dávno pradávno, v kraji hviezdnom s menom Ledabolo. Náš osud ľudský už niekto žil, brodil sa, tvoril aj z kalicha viery pil. Všetko je tak, ako má byť. V duši aj srdci, kde pred úprimnosťou nedá sa skryť. Chýr Šíri sa vzduchom bublina, ako sa zmení svet, jedna planéta s druhou sa prelína zahltí nás vír z fantazijných vied. Šíri sa vzduchom strašlina, ako sa niečo stane, nálady sa pozdvihnú aj klesnú jeden padá do smútku, druhý nie. Šíri sa vzduchom novina, ako sme opäť bezmocní. Komu dnes dôverovať – veriť, len vlastnej „viere“ a byť nezlostný? Vplyv Povedal Ignác, že je vonku hnusne, nie každý je toho názoru. Keď za oknom prší, obzor je sychravý, môžeš spokojným byť sám aj s druhým pospolu. Prajem mu, nech sa zamyslí nech nesmúti za slnečným krásnom, aj keď vonku fučí a kvapká voda, dá sa zasvietiť s duševným lampášom. Alebo nie? Pre... Pre túto chvíĺu žiť sa oplatí. Byť tu a teraz v nežnom objatí. Len vnímať a cítiť svieži dotyk dňa. Navzájom sa dýchať v sile z bezodného dna. Život Aj v zúfalom hluku hláv jestvuje blahodárne ticho. Len ho nájsť a pohladiť, spomaliť v nás to rýchlo. Riadiť sa umom? S davom je ťažké. Aj v obyčajnej drobnej chvíli ďakujem dnes zemi, veľkej matke. Sláva životu, ktorý vrúcne cítim, v bolesti aj v radosti i v mrazivom lístí. Užívaj Užívaj svetlo, domov, pekný deň. Užívaj šero, tmu aj života tieň. Užívaj chvíľu, ktorú dnes máš, pozoruj v tichu, čo prežívaš. Užívaj všetko, čo dnes život vytvorí a nechaj srdce volne v jemnom súznení. Iba reči K nemu nechoď, je to Debil! S výkričníkom zreval Emil. Bola som tam omylom. Dnes viem, že nie je Debilom. Človeku Spievaj, len spievaj, tvoj hlas rozozvučí duše zvon, Maľuj, len maľuj, krásou farieb omotaný som. Píš, len píš, slová slnka v dobe temnej, hraj, len hraj, klavír roztriešti silu klebiet. Tancuj, len tancuj v prachu pouličných črievičiek. Tvaruj, len tvaruj to božské v nás, čo rozjasní smutný svet. Selfi Vraj ten, kto nie je v sieti fejsbúk, sa stáva „nebezpečným“. Nevieme, čo dobré jedol, kde pracuje a či sa lieči. Nevieme, kde trávi svoj čas, nevieme čo nakúpil a na účte má nové zas. Nevieme, ako vyzerá jeho retušované „selfi“, či sa ráno otužil a v poriadku má nervy. Niečo v slovách nájdeme pravdivé... Ale povedzme si, človek rozhoduje, čo zverejní a čo NIE. Kto ho vie… Poznanie Ak sa málo v sebe vyznám, však o druhom vlastním zoznam, niekde je skrytý zádrheľ, tak porozumieť by som chcel. Až keď spoznám seba, pochopím aj teba. Ani som pri zamyslení netrpel. Pyžamová Vláčim sa po byte voľne a strapatá, hľadám sa v priestore ležérne zaspatá. Načo sa šminkou natierať a sťahovačky navliekať? Načo sa skrášľovať a telo neprirodzene tvarovať? Túžim slobodne v neusporiadanosti byť. S vnútorným rádom a tichosťou, hodlám sa pred dokonalosťou skryť. Ej, ale že je to sveta žiť! Do vnútra Nie je v živote ani tak dôležité, čo sme všetko stihli, ale čo sme pochopili, vytvorili a do svojho vnútra uložili. Kto si? Na otázku, kto si? odpovedám mlčaním. Nevidím snáď, nepočujem? Veď stojím pred mojimi očami. Som telom, menom, záhadou? Som myšlienkou len, alebo v duši ozvenou? Kto pozoruje, ako vo svete činím. Kto zvolí, čo v sebe nazaj cítim? Kto vlastne som? Blázon, či génius Schopen či Edison? Môžme byť ničím naliaty v niečom? Ako to napísať, vysvetliť. Ľuďom, sebe, deťom… Je to vo hviezdach Sme na jednej z bodiek roztrúsených v temnote, v priestore bez hraníc, na vesmírnom parkete. Sme v jednom svete poskladanom záhadne, veštcom tajne načúvame a internetu obratne. Sme v náručí slnka s chladným verným mesiacom, vzrušujúce je poznanie o svete, kde neverila som. ÚŽASNÉ, že sme, si a som. Drahokam Vraj myšlienka má veľkú silu. Treba vlastnú, krásnu, mimo väčšinového vplyvu. Otázka priama, niet veru divu, ale odkiaľ zoženie tvor energiu? Fakt, že v srdci ju vlastní, ale o tom nevie, je ako mať drahokam v oceáne, v hĺbke nekonečnej. O anjeloch Každý z nás má svojho anjela v neviditeľnom opare, keď si občas z luku zastrieľa, hasíme dlho v duši požiare. Každému z nás sa niečo deje a my túžime ďakovať, vážiť si obyčajnú chvíľu alebo sa z brucha smiať. Každý z nás má svojho anjela, niekde naporúdzi, ak pre zaneprázdnenosť nemôže, prichádza nový, ale nie cudzí. Každý z nás túži veriť v anjela. Nosí krídla alebo rožky? Nepodstatné. Hlavne, že pochádza z hviezd, hlboký duchom, čistý, slušný. V hĺbke Bežím si dušou s pocitom dobre. Depresia o pozornosť žobre, ja opačne silu posielam. Do rozmarnej fantázie snov i ľahkej ilúzie, kde s lampášom z hviezd sa usmievam. Túlam sa v hĺbke duchodna a cítim pokoj jarí s kúskom poznania a lásky, boľavé ranky hladím. A či sa mi to azda marí? Odhodlanosť Vonku leje ako z krhly, Jožko maká ako zvrhlý. Zaborí sa do kaluže, ulicou sa ďalej kĺže. Voda chŕli ako z vedra, halúzky na zemi ležia. Dažďovo daždivá galiba nejeden dáždnik láme, ohýba. Blíži sa Jožko do svojho cieľa, babka si z neho asi strieľa, keď podopretá o paličku hlási, pošta je zavretá, musíte prísť zajtra asi. Hundre, kvíli, narieka... Je to skúška odhodlanosti človeka? Nad vecou Pousmiať sa, nad výsledkom všetkých fyzík, pousmiať sa, nad javom manipulačných techník, pousmiať sa, nad strachom medzi nami, pousmiať sa, ak sme kvôli názoru vymazaný. Pousmiať sa a tvorením zľahčiť život dnešný. Ideme ďalej, skrze plot informačný, smutnosmiešny. S rešpektom Byť od skorého rána v strehu, všetko stíhať s pokorou a v behu. Byť profíkom s úsmevom na tvári, nie vždy sa to v práci podarí. Ťažké je úlohu zdravotníka zastávať. Ordinovať, zachraňovať, infúzie podávať. Dokonale vyhovieť každému sa „nedá“. Napriek úprimnej snahe nie je pravidlom pacientova neha. Lekár, sestra, sanitár, záchranár... Patria k dobrodružným miestam. V uniformách vyčerpaní ťahajú, tak veľa síl vo veršoch vám tlieskam. Sieť Odfotíš na fejsbúk guláš vybavuješ už aj sobáš. Napíšeš ľúbostnú báseň, niekto vníma v tebe nádej. Rozhodneš sa pre úvahu, všade ticho… aj vo výťahu. Napáliš tam kritiku nájdeš si dielo „v pytlíku.“