Sľubovali stenám Mária Nováková Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Mária Nováková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2015) 010001 O knihe Ste nám, alebo stenám? Ľudia sú mimoriadne komplikované bytosti. Rozhodujeme sa niekedy samostatne a niekedy spoločne. Výsledok? Niekedy sme armáda mozgov, géniov a príjemných ľudí, zatiaľ čo inokedy sme len stenami. Neomietnuté ideály, zničené sny a je to s nami ťažké. Jedným uchom dnu a druhým von, alebo doslovné hádzanie hrachu o stenu. Sľúbili stenám je básnická zbierka Márie Novákovej, ktorá sa rozhodla touto formou vyjadriť k tomu, čo sa deje v spoločnosti. Medziľudské vzťahy i medzinárodné problémy krížené so snami mladej ženy, ktoré sú trochu uletené realite. Pomyslená obrana smutných pred tými, ktorí smútok nepoznajú a krížová výprava proti tým, ktorí prostredníctvom ovládania duchovného sveta presadzujú svoju vôľu násilím. V knihe sú tiež myšlienky ohľadne okupácie, ako účinnej forme ničenia generácií. Obsah Sľubovali stenám 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto úvodu 4 Moderná básnička o nás 5 Nezabudnem 6 Sľúbili stenám 7 Nesmejte sa smutným 8 Vstupenka k šťastiu 9 Naháňame sa za kosťami 10 Poďme spolu lietať 11 Ešte jeden krôčik 12 Deviata brána 13 Dolámaná z veľkej lásky 14 Ako vták bez krídel 15 Hľadám svojho zlého chlapca 16 Predám Ti svoju dušu 17 Aj dnes 18 Láska je ako loď 19 Namiesto úvodu Poslepiačky neznámym smerom, naťahujeme ruky k bohatstvu, romantik ustúpil gavalierom, blázni nás, bláznov, prerastú. Moderná básnička o nás Budujeme Európu, otvárame hranice, znovu ideme na kopu, kto dnes nastaví líce? S otvorenou náručou, jeme bryndzové burgery, na trh aj s dušou blšou, hľadať v ľuďoch charaktery. Postavme most cez Moravu, potom aj cez potoky, topiacim polejme hlavu, hlboko do ľudskej stoky. Zabudnime kto sme boli, v časoch dávno prítomných, kto nekráča ticho stojí, čaká na jemu podobných. Hráme sa na slepú babu, majme ostré ploty z olova, k stene dajme pannu nahú, nech pózuje hlúposti dokorán. Nezabudnem A čo chceš? Prémiu? Mám ti poďakovať? Vstával si pre inú, a ja sa mám schovať? Schovám sa za ľudí, s ktorými sa tak rád hráš, viem, že ťa to neprebudí, láska je pre teba guláš. Slovíčka z príručky, v abecednom poradí, kopačky, nie papučky, nikto ťa nepohladí. Ešte ma prekrúcaš, toto som nikdy nevravela, neveríš a skúšaš, nerozoznáš čerta od anjela. Vraj je všetko moja vina, tak prepáč, že aj ja žijem, tvoja pýcha nepokorí ma, tebou zametá. Nezabudnem. Sľúbili stenám Sľúbili stenám mier, zafarbený propagandou, myslíme to dobre, ver! Dohoda je s inou bandou. Mierite nám na domy, a to stenám zatajili, bojovať má kto? My? Zas ide o naše žily? V rukaviciach podané ruky, úsmevy po školeniach, na prosby sú znovu hluchí, bez zmeny v pokoleniach. Sľúbili stenám život, my sme vám nesľúbili nič, konáte veľmi presvedčivo, zaútočíš, alebo pochopíš? My ale nie sme len steny, nemôžeme stáť na mieste, osud i človek všetko mení, my vám stojíme v ceste? Nesmejte sa smutným Nesmejte sa smutným, tichý je ich smiech, životom ukrutným, behávajú dlhý beh. Aj oni vedia ľúbiť, srdcom celkom rovnakým, nemožné dokážu sľúbiť, pomáhať nohám vratkým. Smútok ide bez pozvania, celú náruč uchmatne, odmietne ho pravá dáma? Ako niečo podstatné? Až budeš smutným človekom, môžeš škrtnúť zápalkou, horieť pod lyžiarskym vlekom, láskou tvrdenou diaľkou. Nikdy sa nesmej bez príčiny, miska váh stúpa a klesá, súdiť môžu aj celkom iní, aj dostať smutných pod kolesá. Vstupenka k šťastiu Snívaš o krásnych okamihoch, len ty a ten najpravejší, šaty v tých úžasných strihoch, tvoj smútok je stále menší. Snívaj o pohode v sieti, bez ohľadu na tie káble, slnko od teba neodletí, len ti uchmatne trable. V každom dni bez neho je chyba, nevieš kde nájdeš správny kľúč, zbytočne sa za ním prehýbaš, pomôže ten tvoj vysnívaný muž? Nezabúdaj na tých, čo sú doma, aj keď ty vraj domov nepoznáš, vstupenku k šťastiu zisti kto má, poznáš to, počúvaj vnútorný hlas. Ak chceš, polám niekoľko rekordov, buď najlepšia aj keď sa to nedá, buď kráskou tak známou z bilbordov, budeš opálená šťastím, alebo bledá? Naháňame sa za kosťami Vieme žiť na mesiaci, ale nie medzi sebou, nahoďme vak spací, kde ešte pštros nebol. Zabudnime na ostatných, teraz sme tu predsa my, porezaní od fliaš vratných, súčasť jednej trápnej hry. Kto hodí pod nohy väčšie poleno? Požiada o oslovenie svätý, ostatní s hlavou sklonenou, správame sa ako malé deti. Naháňame sa za kosťami, patria do nášho sveta, aby neplynul pomaly, cesta nie je ďaleká. To sme, ľudia obyčajní, smiešne ako sme na smiech, pozrime do svojich dlaní, ktorý čin znamená hriech? Poďme spolu lietať Poďme spolu lietať, zabudnúť na sklamania, spolu sa vzduchom metať, len radosť rozdávať. Skoncujme so zemou, povedzme čau oblohe, odíďme od známych brehov, nájdime si iné, nové. Láska hory prenáša, možno aj Himaláje, čo dokáže tá naša? Viac ako stavať máje? Aj tak ľudia nelietajú, lásky je príliš málo? Alebo gravitáciu majú, nič sa medzi nimi nestalo. Na ľúbenie netreba hrdinov, ani energeťáky niesu ono, možno ak iný pôjde za inou, pôjdeme srdcom a nie vôňou. Ešte jeden krôčik Prídem k tebe na centimetre, nech cítim tvoje trápenie, všetky dni nech bývajú svetlé, nie ako holubice ranené. Mier a láska spred desaťročí, to už nie je, dávno odplávalo, svet je iný, inakšie sa točí, veľa slov, alebo snáď málo? Skús aj ty jediný krok, ku mne, do môjho náručia, nebojím sa spomienok, je krásne keď srdcia búšia. Bude tvoje, bude moje, skúsme to krok za krokom, zapáľme všetky otcove role, slobodný sa stane otrokom. Porozprávaj mi, čo ťa bolí, spolu nájdeme na to liek, láska utopená asi nezahorí, urobme spolu míľu vpred. Deviata brána Prečo sa ľudia toľko vraždia, načo zahadzujú životy iných, ďalšie generácie tým nakazia, prečo sa slabí bolia silných? Od dnes nepozerám správy, strkám hlavu do pieskoviska, z toľkého zla mi netrávi, človek je prasa dozaista. Vidím ženu čo chráni dieťa, s rukou proti guľometom, toto je tá bezpečnosť sveta? Potom ďalší zomrie smädom. Za vlajočky na tvrdej palici, ktoré slúžia na bitie v nedeľu, moslimov trestajú katolíci, alebo to inak dnes zomelú? Nadávame na náš osud, ako je krutý a proti nám, ak si múdrejší tak odstúp, alebo zaklop na deviatu z brán. Dolámaná z veľkej lásky Dolámaná z veľkej lásky, hľadá seno v kope ihiel, z tmy si berie samé vrásky, šedivé duše na prídel. V zákrute diaľnice do raja, stopuje Smrtku na bicykli, veselšie je keď sú dvaja, rýchlo si na seba zvykli. Maratón za zlomené nohy, pravidelne celkom nasilu, prehrala na mínovom poli, pre jej lásku spanilú. Hlboko zakopal jej ideály, aj malú mínu do cesty, za city Smrtku chváli, hľadá šedivé nevesty. Musí spĺňať kritériá, hlúpa v správnej mierke, zákaz žiť a bývať milá, hľadať lásku po uzávierke. Ako vták bez krídel Ako vták bez krídel, narážam do obrazov, kto také niečo videl? Utekám pred spásou. Pozerám na modré nebo, prináša čierne myšlienky, iba mne podhodí poleno, prečo? Toto nepoviem ti. V obraze vidím iba obraz, v dlaniach nie je budúcnosť, púšť pod očami a na nej mráz, koža, kosť a posledné dosť. Neodletím ani neodplávam, pripútaná k svetu dospelých, bozk milujúcim mamám, pre princov zatiaľ nesmelých. Pridám si číslo na ruku, nebudem pípať v obchode, stačí len v hlave a v duchu, otroka prezradí (nielen) odev. Hľadám svojho zlého chlapca Píšem inzerát do novín, hľadám svojho zlého chlapca, nie je tu? Nevadí, dovi, s náladou pod i nad psa. Takého čo vôbec nepije, fajčiť nech ani nezačne, smútok snáď niekde zašije, ľúbiť musí vedieť senzačne. Prajem si aby bol u rodičov, postaral sa o nich vždy rád, nemal zlého slova na polišov, na všetkých dobre spomínať. Prečo ale zlý chlapec? Sama sa cítim byť zlá. V svete kde sa ide na vec, na krásne veci sa spomína. Mal by mať srdce otvorené, potom bude menej zlý ako ja, nech vie žiť aj po dlhej smene, odíde odo mňa skôr ako sa zdá. Predám Ti svoju dušu Predám Ti svoju dušu, všetko čo z nej ostalo, zašeptám iba tiché šu-šu, neboj sa, bude za málo. Dám akciu aj dvojnásobnú, len si ju zober so sebou, zabalím Ti moju dušu drobnú, nafúkne sa a bude s polevou. Nepoškrab sa od nej, dobre? Má hrany ostré zo sklamaní, každé si do nej silno zobne, zatmelo sa Slnko na dlani. Čuduješ sa tomuto obchodu, kto normálny by dušu predával? Nie každý prepláva až za vodu, ak pred túžbami stavia val. alebo môže byť iná cesta, keď to s mojou dušou prežiješ, ukáž svet tak, ako sa mi nezdá, počúvam ťa, ty ma počuješ? Aj dnes Aj dnes si vyberám stenu, na ktorú budem pozerať stále, moje oči na všetky striehnu, štyri ma obkľúčili a sú v práve. Dotknem sa kráľovstva ničoho, ak neutečie za inou pamiatkou, žijem svoj život, neviem pre koho, kráčam sama strechou hladkou. Spadnem a nevstanem, tentokrát nie, do stien sa uzavriem s guľou na nohe, kašlem na dýchanie, nečakám znamenie, len konce, nešťastné a úbohé. Zakývam poslednej nemej tvári, ktorá prežila moje večné stavy, nespýtam sa, ako sa fotke darí, ja som tá, ktorá ju otrávi. Aj dnes plačem nad rozliatym mliekom, lebo mám ruky krivé a zbytočné, som ako žĺtko čo sa pohádalo s bielkom, mám myslieť na niečo sviatočné? Láska je ako loď Plavíš sa do búrky, nazvi ju ako chceš, v korábe bez vesiel, dobrý vietor dostaneš. Ale len na chvíľu, búrka sa zosilnie, odplaví morskú vílu, nechceš jej povedať nie. Niekedy zvalíš sťažeň len tak, hodíš si kotvu pre šťastie, na plytčine pribudne nový vrak, od lásky machom zarastie. Ty len tak s úsmevom, hodíš slobodu cez palubu, naberieš kurz na betón, na ňom rozbiješ si hubu. Nevadí, raz všetko prebolí, láska môže byť s krikom, ľudia pri nej plachtia nesvoji, ona odíde s iným námorníkom.