Spoved Lidka Zakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Lidka Zakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2022) Pavel Sekerak O knihe Basne z prvej zbierky su ako stromy, nieco ako papierove kahance. Kazdy ma svoj pribeh. Ani jeden to nema lahke, no stale rastie. Dokopy tvoria les, v ktorom sa uz tolko ludi stratilo, alebo bludi dodnes. Legenda hovori, ze Zakova uci svoje stromy lietat. Niektorym dala kridla, aby ich definitivne preniesla do ineho sveta. Niektore naopak pribila klincami do zeme, aby uz viac nikoho nemohli prenasledovat. Len niektorym vyvolenym je sudene priniest na svet aj nejake plody, skor trpke ako sladke, tvrdsie a divoke no bohate na vitaminy... Este aj z toho posledneho zoschnuteho pna sa snazi urobit drevo, co dobre hori… Ten, kto do jej lesa vstupi zisti, ze urcite nie je sam. Najde tu plno duchov, ktori maju co robit, aby uniesli tu naloz prudkych pocitov a premenliveho vetra... Obsah Spoved 1 O knihe 2 Obsah 3 Diagonala 4 Dych 5 Goralky 6 Laser 7 Listie 8 Liturgia 9 Mikado 10 Na navsteve 11 Nechcena 12 Nocna jazda 13 Pondelok 14 Roztlieskavacka 15 Sveter 16 Tango ust 17 Tvoj druhy prichod 18 Unik 19 Uspavanka 20 V amperoch lasky 21 Zbeh 22 Zrodena skor 23 Diagonala kolko stastia vypadne z rozbiteho skla? spust, pre ktoru som mesias blesk, ktoremu som zvacsila kridla a polozila na otrlu pasaz dna do kutikov ust mi kresli rozvetvene rozpaky tvojho ticha znie stale rovnako ako piesen v bielej koseli zopnuta jedinou modlitbou rastie a zamotava sa mi do vlasov ako cerstvy vietor, vypraveny do bavlnenych snov poletujuc nad rajskou zahradou ale tam ma hrba listov vzdy spali do tla! Ozarovana spomienkou vymotavam sa z komy ako meteor nik ho nechyti, nik nenajde strati sa v klzkej diagonale lietajucich aut Dych „Toto je to miesto pre divocinu s hebkou pletou?“ Pyta sa svetlo, co mi svieti do okna „Tu rodi nove pribehy rozliata biblia? V tejto zakrute vyletelo do priekopy Horovo oko? To tu sa nestinaju stromy ale unavene hlavy dna?“ Potom sa sem dovalila tma „Namaste, to tu sa robi promo lahkej smrti? A schovavaju hlasy pred svetom? Toto je to miesto, kde pes neskapal? Tu je to putnicke miesto pre priatelov? Aj tak ta vsetci opustia!“ „Nie, prisla som na chvilu do tohto velkeho srdca precistit striebro po babicke jej mahagonove vlasy a gobelin prisla som odvzdusnit obrovsky rodostrom na povale a zjest ho! Presklit solarny dom a urobit novu vyhliadku prisla som do tejto krehkej duse vyspievat bahno z mrakov nakrmit vlkov, rozpravat sa s ciernou dierou odomknut to stavnate potrubie a vypit ho do dna a odovzdat dych dietatu“ Goralky polia slzia, uz su zase na prasky, rozmlatene na peniaze az sem ich doviedli krvave tirady nechavaju umriet hrce hliny navlecene do urodnej tmy, ako goralky vitazi su ti, co ju maju radi, a ti druhy ani netusia, preco je im odporna harmonicka piesen, skutocnost s inou tvarou a zopar starych stebiel pripravenych na roky vazenia su ich tisice, tych co maju zjazvene nohy a priezracne prsia v muzskom sate osamelej melancholie hnede platno drieme clovek hodi hrst zeme a ta sa rozsype je po vsetkom Laser tak som vhupla do tohto osudu a preniesla vinu na vodu kdekomu sa natiska do oci a do ust zahlcuje slepotou, osamele tony prskaju na moju hlavu chcu vyprazdnit zlociny, co ma mali ukamenovat ani neviem, kolko ich bolo liecive slnko opatrne spusta laserovu sou sadam si do diskretneho tiena, hladam tep v koncekoch prstov kto reziruje tieto bunky, tieto tunely? Svetlo co v nich bolo naposledy zmizlo v tvojej naruci, vo vesmirnej kostrci male dieta ho spliecha na seba bum bac! Prave sa zlomilo ako vztah na dialku toto leto ma studene ruky prelezaniny v hlave dunia prazdnotou aj ked myslia na lasku Listie pripletu sa vetru popod nohy, nalacno, bez pozdravu ako deti rozvarene reci pupocnej snury zivota miestny si ich nevsimaju kto by cital vsetky tie posolstva? Radsej ich upaluju zaziva Jak mam vediet co si teraz myslia? Ich rad je tajny popadane idealy, pravda vo vine nikdy nebola, nikdy sa nenasla, neexistuje! Cely svet je zavrety v jednom malom stvorci len ty si niekde medzi dazdom a samanskou extazou polepena spomienka... Liturgia moja vrba hrmi lahostajnym dymom nie a nie zaspat, v cudnej liturgii stahuje sa do vlastnej bezpodmienecnosti ako stena, svet sa ho boji az tak, ze stoji v rade na svetlo pozierany labyrintom buducnosti hlbame spolu v slucke tichej noci urieknuti, zovreti do nekonecnosti tvojich chladnych oci uprostred nicoho dni tecu ako trpke, slane posolstva nikto sa na nic nepyta len rozkopana cesta tuzi po zimnom spanku zamrznutych poli a omracene kvapky pozuju na titulnej strane noci ruky, dlane, zufala vasen, cmuhy vo vzduchu ako v blazinci dve otlcene tvare, ich povest je rozdrobena, ako dieta ked prosi nepomozu mu spadnes, nepomozu ti Mikado vyspal si sa z citov ako perliva voda z letargie dlhych dazdov vsetko co mam je prezitok bezcielne telo vo vestibule myslienok, nehybnu trofej umucena klavesnica je otvorena rana ultimatny ton tvoj jazyk lasky perli v gastanovom rozuzleni a moj vrkoc sa rozpada hra sa zacina dokial vsetky nahody neodletia prec Na navsteve stromy sa zuzuju v totalnej viere mali by mat vztah k svojmu telu, no ziadny nemaju cudne nahotinky su v nom len na navsteve pocuvaju hrozne zvuky, co domaci zabudli vypnut pozeraju na obrazky deti „Jej, tie su krasne!“ ako ich hlupe vyciny obcas niekto zasusti, alebo sa trasu zimou? To je jedno, kusnu si do jazyka lebo navsteve sa stazovat nepatri ohovarat susedov, ze sleduju kde koho ako tajni agenti a nemaju zaclony, natlaceni ako knihy o jedle ide kava s dezertom a vymackanym citronom uz nik nema zabrany „este poharik?“ „Kde mate toaletu?“ „Hore na poschodi su aj ciste uteraky a pagaciky, cerstvo prazene, recept od babicky robila ich kazde Vianoce, az raz na Vianoce odisla domov unavena ale zmierena, ako strom a zobrala so sebou a moj strach Nechcena stiahla som sa do seba ako svetlo Pompeji cez mracno skal presadzam spomienky, ktorymi sme oskreti nie su v nich odpovede, iba tvoj rozriedeny usmev vrzga v zemi nikoho, nepresiel do raja, tak tu teraz kruzi v malej sieni a prednasa prejav o Pytagorovej vasni o prekliatom trojuholniku z ktoreho mi ostal jeden naduty stvorec zmurkajuceho skla! Chrli na mna lavu dolezitosti a este ho aj pripomienkuju ramy vraj som mala odstupit, kym bol cas! No narodila som sa, tvoje nechcene dieta sny sa skotulali zo stola, rozbehli sa ako blazni uprazeni z kovovych ciar para stupa cez zamknute dvere, oblieka ma do slz ako svieca a drzi sa ma, drzi ako o zivot ked vystupujem z tvojho dymoveho kresla ako zo stareho zalmu svita… Nocna jazda velikanske svetlo sa dnes ruti z kriza visi na uzde sialenstva krvavy baranok prichadza utnut posledne stebla piesne sustia z minulosti ako dezerteri muzi so zeleznou maskou preskocia storocie ako kon na sachovnici nikto ta nevezme domov ostavas nedojedeny medzi zbytkami hlas z kontajnera (zo zakonov) krotky ako spriazneny vzduch na polnocnej mince letia do povetria flase revu s podrezanym hrdlom oblaciky s komplexom Napoleona rozbijaju atom hviezdy klzu v ciernom ruchu v sluzbach vetra sadla som si vedla teba na poslednu jazdu presakujem svetlom s ocami dokoran... Pondelok je vzdy prazdny ako petriho miska bez vone a chuti pokrcene sny sa obtieraju o rozprasene zvuky miznu v smadnom kolotoci reality ako Dobsinskeho rozpravky tvoje bose ja sa stihne zachytit o letmy dotyk vody odchadzas do okruhleho, plytkeho, skleneneho dna Roztlieskavacka v rozcesanom vzduchu publikum pachne usmevmi, co skrtia utieram podlahu a prepadam sa o dve poschodia jedina monogamna naruc je ta moja dokonala postava s amplitudami dobra a prsty uz maju korunky, relikvie smirgluju rozkyvany svet, nevrhaju tiene, necitia bolest, ale nemozu umriet kto by hasil ocelovu neprehladnost a mesacne ozvy v dazdi? Kto utisi matove listy? Kto vycisti vesmir od nenavisti? Len im povedz svoje kazne, surove, udene myslienky v celofane Kto, povedz kto, kto vykopal tuto jamu rovno predo mnou, kto, ja?! Strpnute meridiany sa prepadavaju pod cierne okuliare kto sem nakladol tie hranate vajicka z prepaleneho mozgu, kto, ja?! To ticho, tato velka stanica ZOO mala som vediet, ze tam sa netlieska, tam sa striela! Tam sa pozitivne umysly presuvaju rovno do pekla! Umenie je stara postel, rozklada sa sama, dokonala jama tak tlieskam, zubami, nechtami pohanam umlcany chrbat beru mi cerstvo narodene deti, no ja tlieskam takto ma svet pozna Sveter co tu chce ten sneh vo vytahanom svetri?! Tazke jablka s kozou leta su veterne sestry a moje telo je ich ocistec prechadzaju pribehmi o laske, ktora neprekona zivot, nie to este smrt sneh v mrazivom matrixe nezaspi prekliata naivna nevesta vo vytahanej koseli sme tak strasne cisti, pastelky v bezpeci, ako februarove listy dlazdice podminovane cakanim zimou, co sa suchce ako regionalny vlak miestny rozhlas triedi smrt, syci ako predator, pravidelne sa mu vali pena z ust jar je v karantene uz dva roky a hviezdy, tie len namahavo sedia, skryvaju sa pod osud v tej vzdialenosti sa cosi mihlo co nafarbilo moje lica tuzbou po slobode v tvojom vytahanom svetri Tango ust tanier sa prevratil, pery krvacaju ako oko vampira na konci krizovej cesty zapadam do zajatia vzdavam sa, aby som precitla prenikam stratosferou tvojich pochybnosti k jadru, kde ma caka vysmech a utopene nadsenie vsetkych terapii skusam, ci je obyvatelna ina planeta spickou jazyka je tu ina teplota, iny cas, podmienky pre zivot su extremne divoke dam si sampanske! Ano, prave teraz, pocas plavby v krutom necase pripijem si na vsetky sladke usta ktore more vyhodilo na slany breh na krehkych predatorov golfovej jamky lic na strngajuce pery a tlkot oboci na mojej planete zatial ubehne sto rokov ked sa vratim, nic uz nebude ako predtym Tvoj druhy prichod triesky sa vlnili ako moje rozstiepene usta dychali pre radost toho s kym pojdu spat to som este mala dost slz v programe prilnut a zostat vzdy pripravena na tvoj druhy prichod maroda z Nosferat ale dnes ten usmev hlta jedna neriadena slza k zemi lihaju velke, cervene usta sami na sebe sa najlepsie vedia smiat Unik slnko sa dnes pokusilo utiect schytila som vsetky svoje slova a utekala za nim mam strach, ze sa rozmnozim ako stara kniha a nikto ma nebude chciet stromy sa mi smeju, vycistene od starych tvrdeni nic sa vraj nezmeni, ale obloha vykvitne, aj zem sa opali vietor si sadne k mojmu stolu ako postar s taskou zobrajucich reklam rozlezu sa po dome ako duchovia a budu skumat tie zvlastne zelene oci v ktorych zaspava to neznesitelne tajomstvo a nahradza moje odumrete bunky zakazdym ked sa pokusam utiect od teba Uspavanka klavesnica, pandorina skrinka, Mekka lamentujucich strun napchata az do prasknutia nechcenymi tonmi Olympu potaca sa ako pieta v krehkych vazoch vetra, ohlodana na kost prezehnana dazdom, pripravena na zimu tak znie dnes ta uspavanka pre jednu nemu tvar odliatu do spamu V amperoch lasky pocula som ta, tvoje dupanie vylial si na mna spomienky minule aj buduce pada na mna elektricka siet, mokrymi ampermi lieci a zabija akoby som nikdy nic nemala, na nikoho nemyslela, nikoho nestretla nieco ma uvolnuje a zaroven dusi nieco zo mna odkryva pravdu a zaroven ju nici padaju zo mna kusy zoskratovaneho vzrusenia hore sa pozriet nedokazem, nieco mi trha oci najskor som precitlivela, neznesiem to, co trava, anjeli sa bavia, leju na mna krhly ako dieta som chcela Aladinovu lampu no zostali mi len zapalky, su mi na nic nevladzem sa postavit! Chora babika a jej krute basne na klaviry, nemuseli sme ich hrat! Chcem si lahnut, no nemozem, sialena zem sa prehrieva chcem vypnut ten prekliaty dazd! Chladny premoceny otcenas zmoknuty az na kost!! Ale nejde to, nejde stale pocujem tvoj upenlivy tlkot Zbeh pole sa spamatava zo vsetkych ohnov, ktore kto kedy zalozil a neuhasil na jeho utlom tele z ustipnuti vciel co hynu na slamenych krizoch ako milenci zeme z kyklopovho oka trci mrtvy vrh v srdci narcistickej matky este dycha detska nozka raz bude sediet s kopou prazdnych okien a nenavidiet ich viac ako seba kydat na tie iste tazke casy, nema ich kto striedat zatial co mesiac upenlivo steka na svoj vrchol zbeh zabrednuty v nedokoncenych vetach Zrodena skor pozriem na teba a stracam sa vo vlastnom kmeni oci mi sklznu niekam hlboko do zeme nedokazem sa nadychnut, tak som cela umela bojim sa, ze tvoj pohlad uz nezachytim, ze odplava, definitivne etericke telo vykrmene ziarou ako vtak, co preletel podstatou vesmiru v nebotycnom objati nicoty nevie, ci ma letiet dalej alebo sa premenit na mustanga na dlhe, tenke myslienky, co sa zrazu zhodnu ako demonicke sily vody splyvam s jednou z nich zrodena skor ako ty vymenila som ta za slova dokonalych piesni