Spoveď Lidka Žáková Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Lidka Žáková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2022) Pavel Sekerák O knihe Básne z prvej zbierky sú ako stromy, niečo ako papierové kahance. Každý má svoj príbeh. Ani jeden to nemá ľahké, no stále rastie. Dokopy tvoria les, v ktorom sa už toľko ľudí stratilo, alebo blúdi dodnes. Legenda hovorí, že Žáková učí svoje stromy lietať. Niektorým dala krídla, aby ich definitívne preniesla do iného sveta. Niektoré naopak pribila klincami do zeme, aby už viac nikoho nemohli prenasledovať. Len niektorým vyvoleným je súdené priniesť na svet aj nejaké plody, skôr trpké ako sladké, tvrdšie a divoké no bohaté na vitamíny... Ešte aj z toho posledného zoschnutého pňa sa snaží urobiť drevo, čo dobre horí… Ten, kto do jej lesa vstúpi zistí, že určite nie je sám. Nájde tu plno duchov, ktorí majú čo robiť, aby uniesli tú nálož prudkých pocitov a premenlivého vetra... Obsah Spoveď 1 O knihe 2 Obsah 3 Diagonála 4 Dych 5 Gorálky 6 Laser 7 Lístie 8 Liturgia 9 Mikádo 10 Na návšteve 11 Nechcená 12 Nočná jazda 13 Pondelok 14 Roztlieskavačka 15 Sveter 16 Tango úst 17 Tvoj druhý príchod 18 Únik 19 Uspávanka 20 V ampéroch lásky 21 Zbeh 22 Zrodená skôr 23 Diagonála koľko šťastia vypadne z rozbitého skla? spúšť, pre ktorú som mesiáš blesk, ktorému som zväčšila krídla a položila na otrlú pasáž dňa do kútikov úst mi kreslí rozvetvené rozpaky tvojho ticha znie stále rovnako ako pieseň v bielej košeli zopnutá jedinou modlitbou rastie a zamotáva sa mi do vlasov ako čerstvý vietor, vypravený do bavlnených snov poletujúc nad rajskou záhradou ale tam ma hŕba listov vždy spáli do tla! Ožarovaná spomienkou vymotávam sa z kómy ako meteor nik ho nechytí, nik nenájde stratí sa v klzkej diagonále lietajúcich áut Dych „Toto je to miesto pre divočinu s hebkou pleťou?“ Pýta sa svetlo, čo mi svieti do okna „Tu rodí nové príbehy rozliata biblia? V tejto zákrute vyletelo do priekopy Horovo oko? To tu sa nestínajú stromy ale unavené hlavy dňa?“ Potom sa sem dovalila tma „Namasté, to tu sa robí promo ľahkej smrti? A schovávajú hlasy pred svetom? Toto je to miesto, kde pes neskapal? Tu je to pútnické miesto pre priateľov? Aj tak ťa všetci opustia!“ „Nie, prišla som na chvíľu do tohto veľkého srdca prečistiť striebro po babičke jej mahagónové vlasy a gobelín prišla som odvzdušniť obrovský rodostrom na povale a zjesť ho! Preskliť solárny dom a urobiť novú vyhliadku prišla som do tejto krehkej duše vyspievať bahno z mrakov nakŕmiť vlkov, rozprávať sa s čiernou dierou odomknúť to šťavnaté potrubie a vypiť ho do dna a odovzdať dych dieťaťu“ Gorálky polia slzia, už sú zase na prášky, rozmlátené na peniaze až sem ich doviedli krvavé tirády nechávajú umrieť hrče hliny navlečené do úrodnej tmy, ako gorálky víťazi sú tí, čo ju majú radi, a tí druhý ani netušia, prečo je im odporná harmonická pieseň, skutočnosť s inou tvárou a zopár starých stebiel pripravených na roky väzenia sú ich tisíce, tých čo majú zjazvené nohy a priezračné prsia v mužskom šate osamelej melanchólie hnedé plátno drieme človek hodí hrsť zeme a tá sa rozsype je po všetkom Laser tak som vhupla do tohto osudu a preniesla vinu na vodu kdekomu sa natíska do očí a do úst zahlcuje slepotou, osamelé tóny prskajú na moju hlavu chcú vyprázdniť zločiny, čo ma mali ukameňovať ani neviem, koľko ich bolo liečivé slnko opatrne spúšťa laserovú šou sadám si do diskrétneho tieňa, hľadám tep v končekoch prstov kto režíruje tieto bunky, tieto tunely? Svetlo čo v nich bolo naposledy zmizlo v tvojej náruči, vo vesmírnej kostrči malé dieťa ho špliecha na seba bum bác! Práve sa zlomilo ako vzťah na diaľku toto leto má studené ruky preležaniny v hlave dunia prázdnotou aj keď myslia na lásku Lístie pripletú sa vetru popod nohy, nalačno, bez pozdravu ako deti rozvarené reči pupočnej šnúry života miestny si ich nevšímajú kto by čítal všetky tie posolstvá? Radšej ich upaľujú zaživa Jak mám vedieť čo si teraz myslia? Ich rád je tajný popadané ideály, pravda vo víne nikdy nebola, nikdy sa nenašla, neexistuje! Celý svet je zavretý v jednom malom štvorci len ty si niekde medzi dažďom a šamanskou extázou polepená spomienka... Liturgia moja vŕba hrmí ľahostajným dymom nie a nie zaspať, v cudnej liturgii sťahuje sa do vlastnej bezpodmienečnosti ako šteňa, svet sa ho bojí až tak, že stojí v rade na svetlo požieraný labyrintom budúcnosti hĺbame spolu v slučke tichej noci urieknutí, zovretí do nekonečnosti tvojich chladných očí uprostred ničoho dni tečú ako trpké, slané posolstvá nikto sa na nič nepýta len rozkopaná cesta túži po zimnom spánku zamrznutých polí a omráčené kvapky pózujú na titulnej strane noci ruky, dlane, zúfalá vášeň, čmuhy vo vzduchu ako v blázinci dve otlčené tváre, ich povesť je rozdrobená, ako dieťa keď prosí nepomôžu mu spadneš, nepomôžu ti Mikádo vyspal si sa z citov ako perlivá voda z letargie dlhých dažďov všetko čo mám je prežitok bezcieľne telo vo vestibule myšlienok, nehybnú trofej umučená klávesnica je otvorená rana ultimátny tón tvoj jazyk lásky perlí v gaštanovom rozuzlení a môj vrkoč sa rozpadá hra sa začína dokiaľ všetky náhody neodletia preč Na návšteve stromy sa zužujú v totálnej viere mali by mať vzťah k svojmu telu, no žiadny nemajú cudné nahotinky sú v ňom len na návšteve počúvajú hrozné zvuky, čo domáci zabudli vypnúť pozerajú na obrázky detí „Jej, tie sú krásne!“ ako ich hlúpe výčiny občas niekto zašuští, alebo sa trasú zimou? To je jedno, kusnú si do jazyka lebo návšteve sa sťažovať nepatrí ohovárať susedov, že sledujú kde koho ako tajní agenti a nemajú záclony, natlačení ako knihy o jedle ide káva s dezertom a vymačkaným citrónom už nik nemá zábrany „ešte pohárik?“ „Kde máte toaletu?“ „Hore na poschodí sú aj čisté uteráky a pagáčiky, čerstvo pražené, recept od babičky robila ich každé Vianoce, až raz na Vianoce odišla domov unavená ale zmierená, ako strom a zobrala so sebou a môj strach Nechcená stiahla som sa do seba ako svetlo Pompejí cez mračno skál presádzam spomienky, ktorými sme oškretí nie sú v nich odpovede, iba tvoj rozriedený úsmev vŕzga v zemi nikoho, neprešiel do raja, tak tu teraz krúži v malej sieni a prednáša prejav o Pytagorovej vášni o prekliatom trojuholníku z ktorého mi ostal jeden nadutý štvorec žmurkajúceho skla! Chrlí na mňa lávu dôležitosti a ešte ho aj pripomienkujú rámy vraj som mala odstúpiť, kým bol čas! No narodila som sa, tvoje nechcené dieťa sny sa skotúľali zo stola, rozbehli sa ako blázni upražení z kovových čiar para stúpa cez zamknuté dvere, oblieka ma do sĺz ako svieca a drží sa ma, drží ako o život keď vystupujem z tvojho dymového kresla ako zo starého žalmu svitá… Nočná jazda velikánske svetlo sa dnes rúti z kríža visí na uzde šialenstva krvavý baránok prichádza utnúť posledné steblá piesne šuštia z minulosti ako dezertéri muži so železnou maskou preskočia storočie ako kôň na šachovnici nikto ťa nevezme domov ostávaš nedojedený medzi zbytkami hlas z kontajnera (zo zákonov) krotký ako spriaznený vzduch na polnočnej mince letia do povetria fľaše revú s podrezaným hrdlom obláčiky s komplexom Napoleona rozbíjajú atóm hviezdy kĺžu v čiernom rúchu v službách vetra sadla som si vedľa teba na poslednú jazdu presakujem svetlom s očami dokorán... Pondelok je vždy prázdny ako petriho miska bez vône a chuti pokrčené sny sa obtierajú o rozprášené zvuky miznú v smädnom kolotoči reality ako Dobšinského rozprávky tvoje bosé ja sa stihne zachytiť o letmý dotyk vody odchádzaš do okrúhleho, plytkého, skleneného dňa Roztlieskavačka v rozčesanom vzduchu publikum páchne úsmevmi, čo škrtia utieram podlahu a prepadám sa o dve poschodia jediná monogamná náruč je tá moja dokonalá postava s amplitúdami dobra a prsty už majú korunky, relikvie šmirgľujú rozkývaný svet, nevrhajú tiene, necítia bolesť, ale nemôžu umrieť kto by hasil oceľovú neprehľadnosť a mesačné ozvy v daždi? Kto utíši mätové listy? Kto vyčistí vesmír od nenávisti? Len im povedz svoje kázne, surové, údené myšlienky v celofáne Kto, povedz kto, kto vykopal túto jamu rovno predo mnou, kto, ja?! Stŕpnuté meridiány sa prepadávajú pod čierne okuliare kto sem nakládol tie hranaté vajíčka z prepáleného mozgu, kto, ja?! To ticho, táto veľká stanica ZOO mala som vedieť, že tam sa netlieska, tam sa strieľa! Tam sa pozitívne úmysly presúvajú rovno do pekla! Umenie je stará posteľ, rozkladá sa sama, dokonalá jama tak tlieskam, zubami, nechtami poháňam umlčaný chrbát berú mi čerstvo narodené deti, no ja tlieskam takto ma svet pozná Sveter čo tu chce ten sneh vo vyťahanom svetri?! Ťažké jablká s kožou leta sú veterné sestry a moje telo je ich očistec prechádzajú príbehmi o láske, ktorá neprekoná život, nie to ešte smrť sneh v mrazivom matrixe nezaspí prekliata naivná nevesta vo vyťahanej košeli sme tak strašne čistí, pastelky v bezpečí, ako februárové listy dlaždice podmínované čakaním zimou, čo sa šuchce ako regionálny vlak miestny rozhlas triedi smrť, syčí ako predátor, pravidelne sa mu valí pena z úst jar je v karanténe už dva roky a hviezdy, tie len namáhavo sedia, skrývajú sa pod osud v tej vzdialenosti sa čosi mihlo čo nafarbilo moje líca túžbou po slobode v tvojom vyťahanom svetri Tango úst tanier sa prevrátil, pery krvácajú ako oko vampíra na konci krížovej cesty zapadám do zajatia vzdávam sa, aby som precitla prenikám stratosférou tvojich pochybností k jadru, kde ma čaká výsmech a utopené nadšenie všetkých terapií skúšam, či je obývateľná iná planéta špičkou jazyka je tu iná teplota, iný čas, podmienky pre život sú extrémne divoké dám si šampanské! Áno, práve teraz, počas plavby v krutom nečase pripijem si na všetky sladké ústa ktoré more vyhodilo na slaný breh na krehkých predátorov golfovej jamky líc na štrngajúce pery a tlkot obočí na mojej planéte zatiaľ ubehne sto rokov keď sa vrátim, nič už nebude ako predtým Tvoj druhý príchod triesky sa vlnili ako moje rozštiepené ústa dýchali pre radosť toho s kým pôjdu spať to som ešte mala dosť sĺz v programe priľnúť a zostať vždy pripravená na tvoj druhý príchod maróda z Nosferat ale dnes ten úsmev hltá jedna neriadená slza k zemi líhajú veľké, červené ústa sami na sebe sa najlepšie vedia smiať Únik slnko sa dnes pokúsilo utiecť schytila som všetky svoje slová a utekala za ním mám strach, že sa rozmnožím ako stará kniha a nikto ma nebude chcieť stromy sa mi smejú, vyčistené od starých tvrdení nič sa vraj nezmení, ale obloha vykvitne, aj zem sa opáli vietor si sadne k môjmu stolu ako poštár s taškou žobrajúcich reklám rozlezú sa po dome ako duchovia a budú skúmať tie zvláštne zelené oči v ktorých zaspáva to neznesiteľné tajomstvo a nahrádza moje odumreté bunky zakaždým keď sa pokúšam utiecť od teba Uspávanka klávesnica, pandorina skrinka, Mekka lamentujúcich strún napchatá až do prasknutia nechcenými tónmi Olympu potáca sa ako pieta v krehkých väzoch vetra, ohlodaná na kosť prežehnaná dažďom, pripravená na zimu tak znie dnes tá uspávanka pre jednu nemú tvár odliatu do spamu V ampéroch lásky počula som ťa, tvoje dupanie vylial si na mňa spomienky minulé aj budúce padá na mňa elektrická sieť, mokrými ampérmi lieči a zabíja akoby som nikdy nič nemala, na nikoho nemyslela, nikoho nestretla niečo ma uvoľňuje a zároveň dusí niečo zo mňa odkrýva pravdu a zároveň ju ničí padajú zo mňa kusy zoskratovaného vzrušenia hore sa pozrieť nedokážem, niečo mi trhá oči najskôr som precitlivelá, neznesiem to, čo tráva, anjeli sa bavia, lejú na mňa krhly ako dieťa som chcela Aladinovu lampu no zostali mi len zápalky, sú mi na nič nevládzem sa postaviť! Chorá bábika a jej kruté básne na klavíry, nemuseli sme ich hrať! Chcem si ľahnúť, no nemôžem, šialená zem sa prehrieva chcem vypnúť ten prekliaty dážď! Chladný premočený otčenáš zmoknutý až na kosť!! Ale nejde to, nejde stále počujem tvoj úpenlivý tlkot Zbeh pole sa spamätáva zo všetkých ohňov, ktoré kto kedy založil a neuhasil na jeho útlom tele z uštipnutí včiel čo hynú na slamených krížoch ako milenci zeme z kyklopovho oka trčí mŕtvy vrh v srdci narcistickej matky ešte dýcha detská nôžka raz bude sedieť s kopou prázdnych okien a nenávidieť ich viac ako seba kydať na tie isté ťažké časy, nemá ich kto striedať zatiaľ čo mesiac úpenlivo šteká na svoj vrchol zbeh zabrednutý v nedokončených vetách Zrodená skôr pozriem na teba a strácam sa vo vlastnom kmeni oči mi skĺznu niekam hlboko do zeme nedokážem sa nadýchnuť, tak som celá umelá bojím sa, že tvoj pohľad už nezachytím, že odpláva, definitívne éterické telo vykŕmené žiarou ako vták, čo preletel podstatou vesmíru v nebotyčnom objatí ničoty nevie, či má letieť ďalej alebo sa premeniť na mustanga na dlhé, tenké myšlienky, čo sa zrazu zhodnú ako démonické sily vody splývam s jednou z nich zrodená skôr ako ty vymenila som ťa za slová dokonalých piesní